revue o umenÍ pre deti a mlÁdeŽ

REVUEO UMENÍ PRE DETI A MLÁDEŽ

Z. Stanislavová / Keď neprší, aspoň kvapká <fr J. Beňo / „U Vrano-

ve bubnujú..." *fc P. Čačko / O láskach a koníčkoch ̂ M. Žilková /

Návrat k hodnotám <0> S. Muntág / Spretrhaná pavučina národa

<fr B. Brathová / A predsa sa točí -O T. Bartfay / Maják k ľudské-

mu snu ̂ Ľ. Feldek / Rozprávka o zrkadle malej morskej panny

OBSAHZUZANA STANISLAVOVÁKeď neprší, aspoň kvapká(Literatúra pre deti a mládež 2005) / l

JÁN BEŇOU Vranove bubnujú...(Dni detskej knihy 2006) / 11

O LÁSKACH A KONÍČKOCHRozhovor Ondreja Sliackehos jubilujúcim Petrom Čačkom / 16

MARTA ŽILKOVÁNávrat k hodnotám(Dramatická tvorba pre deti 2005) / 28

SPRETRHANÁ PAVUČINA NÁRODARozhovor so Stanislavom Muntágom / 34

GABRIELA ŠKORVANKOVÁSlovo ako rosa duše / 40

BARBARA BRATHOVÁA predsa sa točí(Slovenská ilustrácia v roku 2005) / 42

MARTA 2ILKOVÁZázračný oriešok / 51

MAJÁK K ĽUDSKÉMU SNU / 54

ONDREJ SLIACKYTri cesty H. Ch. Andersenana Slovensko / 57

ĽUBOMÍR FELDEKRozprávka o zrkadle malejmorskej panny / 58

RECENZIE / 63P. Karpinský/ Comelia Funkeová:Dračí jazdec; B. Hlebová/ JaroslavRezník: Rozprávky o Mladuškovi

MARTA ŽILKOVÁDivadelná „samovýchova" / 66

ĽUBICA KEPŠTOVÁDetská kniha v Bologni / 70

NAJKRAJŠIE DETSKÉ KNIHY '05 / 72

Šéfredaktor ONDREJ SLIACKYRevue Bibiána, orgán Slovenskej sekcie IBBY, vydáva BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti.Adresa redakcie: BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti. Panská 41, 815 39 Bratislava,tel. 02/54 43 13 08.

Rozširuje a objednávky prijíma distribučná firma ARES, s.r.o., Banšellova 4, 821 04 Bratislava,tel. 02/43 41 46 65Podávanie novinových zásielok povolene' Riaditeľstvom pôšt č. J-243/94-P zo dňa 21. 1. 1994.

MK SR 2139/99Na 1. a 4. sír. obálky sú ^reprodukované ilustrácie Kamily Stanclovej a Dušana Kállaya z knihy RozprávkyH. Ch. Andersena.

ISSN 1335-7263

Keď neprší, aspoň kvapkáPôvodná tvorba pre deti a mládež v roku 2005

ZUZANA STANISLAVOVÁ

Viac ako desať rokov sledovania pô-vodnej produkcie pre deti a mládež vy-voláva otázku, kam sa slovenská detskáliteratúra za toto obdobie posunula. Prihľadaní odpovede treba vziať do úvahyprinajmenšom autorské zázemie, žán-rový aspekt, hodnotové relácie i pre-vládajúce estetické trendy.

Autorské zázemie posledných rokovsa vykryštalizovalo do „generačnej"štruktúry, v ktorej má pomerne bohatézastúpenie generácia (povedané termi-nológiou Júliusa Nogeho) „presahujú-ca" zo 60. a 70. rokov (Jaroslava Blaž-ková, Ľubomír Feldek, Ján Beňo,Libuša Friedová, Peter Glocko, Ma-rianna Grznárová, Ján Navrátil, JozefPavlovič, Milan Rúfus, Jana Šimulčí-ková, Jana Šrámková, Ladislav Švih-ran) a z 80, rokov (Daniel Hevier, Šte-fan Moravčík, Ján Uličiansky). Por. 1989 pribudlo niekoľko ďalších pozo-ruhodných autorov, ktorí v kontextetvorby pre deti zotrvávajú viac nežjednou knižkou (Jana Bodnárová, Gab-riela Futová, Erík Jakub Groch, Jana Ju-ráňová, Peter Karpinský, Daniel Pastir-čák, Alžbeta Verešpejová), a objavujúsa aj osobnosti „hosťujúce", ktoré pri-spievajú do tvorby pre deti síce jedi-ným, ale o to pozoruhodnejším dielom(Viliam Klimáček, Dušan Taragel, Ha-na Naglik). Ak si uvedomíme, že v prie-behu minulých pätnástich-šestnástichrokov solídnu úroveň literárnej tvorbypre deti a mládež pomáhalo udržiavaťniekoľko desiatok ďalších autorov,môžeme konštatovať, že štruktúra au-

torskej základne približne od polovice90. rokov 20. storočia signalizuje po-stupnú stabilizáciu situácie.

Zo žánrového hľadiska je dlhodobostálicou detskej literatúry rozprávkovátvorba, resp. tvorba so značnou dávkoufantázie (folklórne, folklorizované i mo-derné rozprávky, fantastika, povesť).Preferovanie rozprávkovej imagináciea hravosti možno vnímať aj ako reakciuna racionalizmus informačnej spoloč-nosti. Slobodná fantázia a usporiada-nosť rozprávkového sveta môžu tiežslúžiť ako svojrázna obrana voči dobo-vej manipulácii človeka. Rozprávkovýšťastný koniec uspokojuje zasa ľudskúpotrebu optimizmu a nádeje. Jednodu-cho: rozprávka pomáha človeku uniesťzložité problémy jeho existencie, protineprehľadnosti vzťahov v realite posta-viť krásnu usporiadanosť epického sve-ta. A tak nečudo, že v pôvodnej knižnejprodukcii pre deti je tento žáner v ostat-ných rokoch výrazne dominantný -a tak sa to ukazuje aj v roku 2005.Okrem početných reedícií folklórnychrozprávok priniesol aj tento rok väčšípočet moderných autorských rozpráv-kových príbehov. Viaceré mali pôvod-ne premiéru ako rozhlasové rozprávky,čo spravidla prispelo k ich kvalite. Ta-kéto texty tvoria spravidla cyklus prí-behov optimálneho rozsahu a prehľad-nej sujetovej štruktúry, sú štylistickyhutné a jazykovo vypracované.

Pôvodne rozhlasovú podobu mali ajrozprávky novej knihy Jána Uličian-skeho Čarovný chlapec (Perfekt, il. Pe-

BIBIANA

tér Čisárik). Rozprávky Tik Tak, PeterKľúčik a Čarovná chvíľa prostredníc-tvom imaginatívnych príbehov, pre au-tora charakteristických, vypovedajúo ľudských vzťahoch a hodnotách. Ho-voria o tom, aké dôležité je vedieť sa dí-vať a tešiť zo života, nájsť si čas pre se-ba i pre iných, upozorňujú na potrebumať odomknuté oči, uši i srdce voči ľu-ďom a ich problémom. Hrdinami Uli-čianskeho rozprávok sú chlapci, vždyurčitým spôsobom osamelí. Tento fakttak trocha dobrodružne ozvláštňuje po-stavy a príbehom dodáva rozmer presa-hujúci rámec detstva: kdesi v podtextesa pripomenie i ľudská osamelosť. Roz-právky Jána Uličianskeho sa tak stávajúaktuálnou, literárne brilantnou výpove-ďou o štýle doby a životnom pocite člo-veka v nej. V tom zmysle je v nich akov každom dobrom humore prítomná ajradosť z prevahy, aj smútok z poznania.

Jaroslava Blažková ešte koncom60. rokov koncipovala svoje Mačky vovreci (Q 111, il. Martina Matlovičová)ako seriál pre časopis Zornička. Roz-právka v ňom vychádzala na pokračo-vanie (neskôr sa dočkala aj podoby roz-hlasového večemíčka). Po autorkinejemigrácii sa z vôle dobových ideológovpred celou jej tvorbou dvere literatúryna dvadsať rokov zatvorili, a tak pred-metná rozprávka knižne vyšla prvýkrátaž roku 2005. Krátke, kumulatívnekomponované epizódky majú svojústredný konflikt: zlá Kokrhela rozká-že svojmu chovancovi Ivanovi, ktoréhochce „vyučiť" za zbojníka, aby vzal dovreca a niekde vo svete utopil dvadsaťmačeniec. Tie po každom Ivanovomdobrom skutku postupne vyskakujúz vreca. Každé mača má iné dievčenskémeno, je inej farby alebo vzorky, každéje pre Ivana odmenou za iný dobrý sku-tok. Napokon sa však aj zlá Kokrhelazmení na dobrú babku. Próza je príťaž-

livá vďaka sujetovému napätiu, ktoréudržiava a segmentuje v krátkych ten-ziách, zásluhou rozprávača, ktorý opa-kovaním sekvencií vytvára komickýstereotyp s prvkami paródie, vďaka vy-naliezavosti autorky jednak pri prideľo-vaní mien a farieb jednotlivým mačiat-kam, jednak pri vymýšľaní dobrýchskutkov, ktoré Ivan vykoná. Hodnoty,ktoré sa deťom prostredníctvom príbe-hu nenápadne vštepujú (priateľstvo,vzájomná pomoc, statočnosť, čestnosť,dôvtipnosť, odvaha, tolerancia, dobro-ta), posúvajú rozprávku do kategórierozprávok s (úsmevným a hravým) di-daktickým aspektom.

Roman Brat vo svojej štvrtej roz-právkovej knihe O malom obrovi (Mla-dé letá, il. Miroslav Regitko) vytvorildobrodružne ladený príbeh o osudochrozprávkara Viktóriusa, ktorý odíde dosveta, aby našiel ešte väčších hlupákov,ako sú v jeho krajine traja kráľovskí sy-novci ujímajúci sa vlády po smrti svoj-ho strýka, a ocitne sa v krajine obrov.Sujet postavil na tradičnom zápase dob-roty a dôvtipnosti s hlúposťou a zlobou,vyúsťujúcom do textovej metafory: per-sonifikované zlo berie duše bytostí,a tým si ich zotročuje. Rozprávka vy-voláva intertextové konotácie Gullive-rových ciest (predovšetkým osudovGullivera medzi obrami), pričom aj zá-ver príbehu v tomto duchu vytvára vý-chodisko pre možné pokračovanie: anti-cipuje totiž pobyt obrieho dieťaťaMalíčka vo svete ľudí. V próze RomanaBrata však cítiť aj ozveny ďalších lite-rárnych látok: motív nesvorných synov,robinsonovský motív, niektoré motívyľudových rozprávok (Múdry Maťkoa blázni, Či jesto pravda na svete).

Charakter dobrodružného rozpráv-kového príbehu má aj nová kniha EvyHajduovej Hrdzavá Rea a Veternýkráľ (Košice, Kristína Rybárová -

BIBIÁNA 2 BIBIÁNA

„Agentúra K", il. Zdenka Bloňská-Zá-borská). Podobne ako vo svojej prvejknihe (Rastenove dobrodružstvá, 1996)kašíruje motívy folklórnej rozprávky(domácej i orientálnej), prvky starove-kých mýtov aj postupy romanticko-sen-timentálneho románu. Dokázala ichvšak využiť len ako motivické a atrak-tivizujúce rekvizity žánrovo hybridné-ho útvaru. Dvojfázový sujet (jeho prvúfázu tvorí oslobodenie princeznej Tan-galí spod kliatby čarodeja Atreasa, dru-hú vyslobodenie Reinho brata Karimaspod kliatby Veterného kráľa) je povr-chovo akčný, tentoraz však dôkladnej-šie vypracovaný.

S dobrodružnou literatúrou sčastikorešpondujú aj Rozprávky zo skrineLibuše Friedovej (Regent, il. MartinKellenberger). Autorka knihu kompo-novala ako dva päťdielne cykly rozprá-vok: päť rozprávok je detektívnych- o slávnom Rexovi a malej Evičke,ďalších päť je lietajúcich. Ich poetika

pripomína prózy Kristy Bendovej -cyklovaním, aj spôsobom humornej pa-rodizácie. Ide o jednoduché a nenároč-né rozprávkové príbehy pre malých či-tateľov, aké tvoria stabilnú súčasťrozprávkovej produkcie s poslaním za-baviť a potešiť dieťa.

K takýmto rozprávkam patria aj prí-behy v novej knihe Jaroslava RezníkaRozprávky o Mladuškovi (Ikar, il. Pe-ter Cpin). Pre epizódky zo spolužitia vý-myselníckeho deduška (keďže ešte nieje starý, vnučky ho názvu Mladuškom)s vnučkami je charakteristické „tech-nicky" profesionálne spracovanie a jed-noduché humanizujúce posolstvo. Roz-právky dýchajú pokojom a pohodouvidieka, ľudia a zvieratá tu žijú v prí-jemnej, harmonickej symbióze, vovzťahu k deťom cítiť starorodičovskúnehu, voči prírode zasa porozumenie.Ale personifikačný princíp je v niekto-rých prípadoch príliš vypočítaný naefekt (vrabec je hovorca, vlastní laptop

. ;*V/'-, ,'Kf

,

v, AY/v xA\ AY/x/i^v

'

DANIEL HEVIER/Päťka z nudy

BIBIÁNA 3 BIBIÁNA

a skladá na ňom básne) - nie je to hu-mor celkom blízky deťom toho veku,pre ktorý sú rozprávky určené.

Tradičný typ animovanej rozprávkyreprezentuje kniha Benjamína TinákaNeuveriteľné dobrodružstvá kocúrikaMňauká (Vydavatelstvo Matice slo-venskej, il. Elena Kubičková), nad-väzujúca na tradíciu Hronského animo-vaných rozprávok. Tak ako HronskéhoZajko aj Tinákov kocúrik Mňauko pre-žije dobrodružstvá v cudzokrajnej Afri-ke v službe u krála zvierat a po návratekúpi pole - hoci on hrachové, nie ka-pustné, aby hrach vo vrecúšku uviaza-nom na chvoste už nikdy nevyplašilžiadne zviera, tak ako vyplašil a do sve-ta vyhnal jeho. Vtipné epizódy sa za-slúžili o vznik knihy, ktorá deťom po-skytuje nenáročnú zábavu a potvrdenieistoty domova.

Ambície zabaviť, ale aj vychovávaťmá výber z doposiaľ knižne nepubliko-vanej „meduškovskej" (rozprávkoveji básnickej) tvorby Eleny Čepčekovej,ktorý pod názvom Meduškin košíčekrozprávok a básničiek (Mladé letá, il.Alena Wagnerová) zostavila Magda Ba-loghová. V jednoduchých veršoch a ryt-mizovaných rozprávkach je evidentneprítomný výchovný moment i poučenie.Kniha pripamätúva líniu tradičnej po-doby detskej literatúry, ako ju poetolo-gicky i hodnotovo realizovala prvá po-vojnová generácia v 50. rokoch 20.storočia. V súčasnom kontexte detskejliteratúry pôsobí už pomerne archaicky.Na druhej strane však prispieva ku kom-pletizovaniu diela jednej z osobnostíklasickej detskej literatúry na Sloven-sku.

Osobitný typ rozprávok tvoria príbe-hy, v ktorých sa zážitková rovina spájas faktickým poznaním. Takýto typ tex-tov prináša kniha Jozefa PavlovičaRozprávkam je do spevu (Vydavateľ-

stvo Matice slovenskej, il. Ján Vrabec).Povedať, že ide o rozprávky na motívyľudových piesní, by nebolo celkompresné, hoci sa tu nájdu aj také príbehy.Väčšinou je to však nie celkom roz-právkové rozprávanie (v niektorých prí-padoch ide skôr o historizujúci výklad),ktoré odkrýva genézu ľudovej piesne,resp. hovorí o osudoch autora alebo tex-tu zľudovenej piesne. Pavlovič faktyimaginuje fikciou, miestami dotvárahumornou mystifikáciou či paródiou.Prostredníctvom pesničiek umožňuječitateľom poznávanie našich folklór-nych tradícií.

Pre tvorbu Kvety Daškovej je cha-rakteristický intímny vzťah k prírodea autopsívna báza. Tomu zostala vernáaj vo svojej novej knihe Pipo, Vankú-šik, Nitka a ich zvierací kamaráti(Q 111, il. Vladimír Čap). Čitateľ sav nej stretne s postavičkou strašidielkaPipa, ktoré sprevádzalo návštevníkovBratislavy v poznávacej publikácii Trimestá, s vnukom a vnučkou rozprávač-ky, s tromi psíkmi a kocúrom a epizo-dicky aj s ďalšími zvieratami. Príbehymajú charakter rozprávania o spolužitíľudí s prírodou imaginovaného fikciou,pričom sa nestráca racionálny pôdorysdiania. Rozprávačka príbehov nezakrý-va svoju dospelostnú identitu, ale o toautentickejšie vyznieva citlivý a empa-tický vzťah k zvieratám i ľuďom.

Aj v rozprávke Veroniky Jančáro-vej Chumáčik (Prešov, Vyd. M. Vaška,il. Tomáš Vicen) vytvára príznak roz-právkovosti svojrázna symbióza medziempatickým sprítomnením pocitov ma-lého vlčika, strateného vo vesmírnompriestore, a epickým odstupom od roz-právaného. Poznávanie okolitého prie-storu víčaťom, ktoré kondor uniesolz domova do mesačnej krajiny, a jehoputovanie touto krajinou je cestou zapriateľstvom a za poznaním, akú hod-

BIBIANA

notu má rodina. Monologické rozprá-vanie plynie hladko a dynamicky, au-torka vcelku vydarene buduje lyrickúatmosféru a nevtieravo vyjadruje než-no-chápavý postoj k naivite mládatka.Knihu možno považovať za jeden z lep-ších rozprávkových debutov ostatnýchrokov, hoci začiatočníckym problémom(povedzme v podobe určitej poplatnos-ti komercializujúcim motívom) sa ne-vyhla.

K stabilnej súčasti žánrového spektrasúčasnej produkcie pre deti patria po-vesti, ktoré len zriedkavejšie vychá-dzajú v jednoznačne intencionálnomurčení detskému čitateľovi. Väčšinoumajú univerzálnejšiu orientáciu a čorazminucióznejšie zapĺňajú „povesťovúmapu" Slovenska. Tento žáner je hod-notovo rôznorodý: popri amatérskychpovestiach vychádzajú povesti napísa-né profesionálne, čo v tomto prípadeznamená vytvorené na základe dôklad-ného poznania a rešpektovania štruk-túrnych zákonitostí žánru. Do takejtokategórie patrí tvorba Ondreja Sliac-keho, ktorý spolu s ilustrátorom Mar-tinom Kellenbergerom dal tomutožánru nie práve tradičnú podobu: knihaSlovenské obrázkové povesti (Vydava-teľstvo Matice slovenskej) ponúka totižpovesť ako obrázkový príbeh. Autoriv nej sústredili dvanásť historickýcha dvadsaťsedem miestnych povestí,ktoré pokrývajú celé územie Sloven-ska. Kompozícia knihy je z hľadiska lo-kalizácie príbehov kruhová: začína sai končí príbehmi z východu krajiny.Sujet každej povesti je strohý, príbeh sarozvíja po jeho uzlových bodoch pro-stredníctvom obrazovo-slovných sek-vencií. Kompozícia každej povesti vy-medzuje príbehovú časť (vyjadrenúsekvenciami) a komentár (predstavujú-ci úvodnú a záverečnú textovú pasáž).Realizácia povestí ako obrázkových

príbehov je pre deti zážitkovo príťažli-vou modifikáciou žánru (odskúšanounapokon časopisecký - v Slniečku),okrem toho uľahčuje čítanie tým, ktoríešte zápasia s jeho technikou, podne-cuje fantáziu detí, poskytujúc napríkladmožnosť dofabulovať príbeh, nevtiera-vo upozorňuje na žánrové špecifiká po-vesti.

Peter Urban v knihe Čertova svad-ba. Povesti zo stredu Slovenska (Vy-davateľstvo Matice slovenskej, il. Mi-roslav Knap) sústredil z regiónuavizovaného v podtitule jednak auten-tické literárne látky, jednak sa inšpiro-val literárnymi prameňmi zberateľov19. a začiatku 20. storočia. Pri spraco-vaní látok sa korektne odvoláva na pra-mene informácií a dodržiava zásadypoetiky ľudovej povesti, vrátane stried-meho, civilného jazyka bez nadbytoč-nej ornamentality. Urbanova kniha satak stala prijateľným príspevkom do po-vesťovej mapy Slovenska.

Legendy a báje vytvorené na zákla-de kresťanského portfólia a po literárnejstránke kultúrne vypracované sa v slo-venskej detskej literatúre neobjavujúčasto. Minulého roku práve takýto typpróz publikovala Márie Korandováv knihe Ako a prečo je to tak. Sloven-ské ľudové legendy a báje (Trnava,Spolok sv. Vojtecha, il. Magdaléna Le-hotská). Krátke príbehy sú výkladompôvodu alebo podoby vecí či javov, pri-čom za vznikom všetkého, o čom sav knihe rozpráva, stoja postavy z Bib-lie (Boh, Ježiš, svätý Peter a i.). Príbe-hy nie sú zaťažené neprimeranou pietouk biblickým postavám, naopak, sú sym-paticky poľudštené a nechýba im anizmysel pre humor. Báje a legendy takmalých čitateľov potešia, ale zároveňich podnietia aj lepšie si všímať okolitýsvet a uvažovať o ňom i celkom nekon-venčné.

BIBIÁNA BIBIÁNA

PETER Č1SÁR1KSJán Uličiansky: Čarovný chlapec

Menej pozitívne možno prijať knihuMilana Igora Chovaná Ružový grúň.(EPOS, il. Michaela Nováková, JúliaLeštinská). Podtitul Dolnoliptovskébájky, povesti a povedačky v tomto prí-pade znamená nielen regionálnu lokali-záciu príbehov, ale je to aj signál ichžánrovej neurčitosti: miestami ide o po-vesti, miestami o povrávky, niektorétexty sa zasa prechylujú k romanticko-sentimentálnej poviedke. Problémom jevšak aj jazykovo-štylistická stránka tex-tov, najmä neprimerané použitie výra-zových prostriedkov modernej doby,aké žánru pôvodne ludovej prózy ne-svedčia.

Od rozprávky je na skok k fantasti-ke, teda k žánru, ktorý sa v ostatnýchrokoch teší aj u nás veľkej obľube -pravda, predovšetkým zásluhou prekla-dovej tvorby. V roku 2005 vyšli prvédva zväzky zo zamýšľanej trojzväzko-vej fantastiky Mušky Molitoroveja Igora Molitora Dievčatko z krajiny

drakov, Kniha prvá: Mezzarthys, Kni-ha druhá: Tajomstvo Le gély ňu (Ikar).Autori žijú mimo Slovenska (Austrá-lia). Ide o postmoderný mix s rôznoro-dými filiáciami, najviac filiáciami Har-ryho Pottera a v druhom zväzku ajSienkiewiczovho románu V púšti a pra-lese. Tak ako v Potterovi aj tu je hrdi-nom sirota, nie však chlapec, ale diev-ča, kvôli utajeniu identity pomenovanévšeobecným menom Dievčatko; aj onomá splniť tajomnú úlohu v zápase sozlom. Príbeh je situovaný do paralelné-ho sveta: medzi ním a pozemským sve-tom jestvuje prepojenie tajnými časo-priestorovými tunelmi a každý zosvetov je geograficky i sociálne štruk-túrovaný. Kým v ľudskom svete len oje-dinelé (a pritajene) žijú postavy nie-ľu-dí, v paralelnom svete žijú ľudia lenakoby mimochodom popri prevažnemýtických bytostiach: čarodejníkoch,drakoch, bosorkách, démonoch a pod.Samozrejmou súčasťou paralelnéhosveta sú čarodejné predmety (metly akodopravné prostriedky, ale aj vzducholo-de, potreby na čarovanie), nájdu sa tu ajtradičné rozprávkové rekvizity (zaklia-ty les, zákaz a jeho porušenie) či stopyartušovských legiend. Akcie a intertex-tové súvislosti sú zručne pospájané doakčného, dynamického diania, ktoréhopodstatou je zápas s tajomným zlom.Dievčatko sa dostáva do podobnej si-tuácie permanentného ohrozenia akoHany Potter, ale celý príbeh je menejtemný, viac rozprávkovo dobrodružný.Pre sujet je v prvom diele nosný motívpátrania, v druhom motív putovaniaa pre obidva zväzky je spoločný motívprenasledovania. Ako v správnej fan-tastike strašidelné motívy sú spojenés motívmi komickými. Zosobnením zlaje bosorka, ktorá si uzurpovala mocv krajine Mezzarthys; táto postava jevšak nedotiahnutá. Jej hrozivosť a ne-

bezpečnosť zostáva viac vo verbálnej,nie obrazno-akčnej rovine, medzi ver-bálnymi deklaráciami o jej moci a kon-krétnymi prejavmi postavy v akcii na-stáva z času na čas rozpor. Napriektakýmto problematickým detailom vzni-kol príbeh akčný a napínavý - typickýpríklad masovej kultúry.

Žánrová oblasť spoločenskej a psy-chologickej prózy zo života detí a mlá-deže je už svojou podstatou povolaná nazaznamenávanie životného pocitu a ži-votného názoru mladých.V ostatnýchdesiatich-pätnástich rokoch patrí k vy-slovene nedostatkovému artiklu (nielenv pôvodnej, ale i v prekladovej tvorbe)napriek tomu, že čitatelský záujemo príbehy rovesníkov u detí a dospie-vajúcich trvá.

Spoločenská próza teda nezazname-náva rozkvet porovnatelný s jej situá-ciou v niektorých predchádzajúcich ob-dobiach, hoci temer každý rok vyjdejedno-dve diela spomínaného zamera-nia. Psychosociálne problémy súčas-ných detí a ich pocity zo života však au-tori iba zriedkavo dokážu stvárniťautenticky (J. Bodnárová, P. Glocko).

Systematicky sa príbehom o deťochvenuje Gabriela Futová. Pre jej prózyje charakteristický rodinný prázdnino-vý príbeh, ktorý má vtipne a dynamic-ky modelovaný konflikt, životaschopnépostavy, šťavnatú fabuláciu a rozprá-vačský švih. A tak nečudo, že knihy tej-to autorky sa stávajú detskými bestsel-lermi v tom najlepšom zmysle slova.Takúto šancu má aj jej nová kniha Lep-ší otec v hrsti ako kamoš na streche(Mladé letá, il. Juraj Balogh), volnenadväzujúca na prózu Hľadám lepšiumamu, v ktorej sa desať-jedenásťročnáKatka cez prázdniny z trucu pokúšanájsť si novú rnamu, lepšie vyhovujúcujej naivným predstavám. Tentoraz sadievčatko musí vyrovnávať s tým, že do

domácnosti pribudne mamin partner.Futová teda siahla po téme neúpnej ro-diny a ťažkostiach, aké môžu sprevá-dzať pokus o jej kompletizovanie. Tútozávažnú tému neuchopila ako ťažkýpsychologický problém, ale spracovalaju s dôrazom na komiku vyrastajúcuväčšinou z úsmevných epizód a strele-ných nápadov protagonistky. Originál-ne a vtipne pritom dokázala ozvláštniťsituácie, ktoré sú v detskej literatúre užošúchané (príchod nového otca, naro-denie súrodenca). A hoci ide o veselýa napínavý príbeh, povedomie závaž-nosti problému, s ktorým Katka zápasí,zostáva v úzadí nenápadne prítomné.

Spomedzi príbehov zo života detía mladých znesie prísnejšie literárnekritériá azda len Autobusová romancaAdolfa Lachkoviča (il. Peter Lajčák).Tak ako v próze Príbehy spod gaštanovide o autobiograficky ladený príbeh,v tomto prípade je to príbeh prudkéhocitového vzplanutia k dievčaťu z auto-busu a následného sklamania, odohrá-vajúci sa v období 50. rokov. Doba tvo-rí v podstate len kulisu príbehu, praktikysú verbálne prezentované, nie obraznestvárnené. Napriek formálne nie cel-kom štandardnému rozprávaniu (2. slo-vesná osoba, fiktívne rekonštrukcie pre-žívania vzťahu dievčaťom) pôsobí tentokrehký a citlivý príbeh dosť starosvet-sky, čo môže byť závažnou recepčnoubariérou medzi ním a potenciálnymmladým čitatelom.

V roku 2005 vyšlo ešte niekoľko prózzo života detí a mladých, ich kvalita jevšak diskutabilná a úroveň nemá ďale-ko od diletantstva. Platí to aj o druhejknihe Dagmar Pokornej Prečo veve-ričky nenosia dáždnik? (Bratislava,Perfekt, il. Miroslav Regitko) určenejpre staršie deti. Prázdninový príbeh roz-víja peripetie prvého zaľúbenia rozprá-vačky. Prológom k príbehu je stručná

BIBIÁNA BIBIÁNA

charakteristika postáv, ktoré budú vy-stupovať v sujete, čo je v tomto prípadekrok dosť podstatný. Charakter jednot-livých postáv by totiž citáte! poväčšineinak ťažko odhadol, keďže v sujete saprejavujú pomerne stereotypne, máloindividualizované. Konflikt, tak ako jespracovaný, pôsobí triviálne a opakujúsa v ňom nedostatky z prvej knihy Dag-mar Pokornej spred dvoch rokov, pre-dovšetkým vykonštruovanosť situácií,naivné blufovanie vo vzájomných vzťa-hoch postáv, ktorého úlohou je vytváraťnapätie, nedostatočná psychologickáplastickosť postáv, ktorú by zrejme malzastrieť nadužitý slang a vyvolať dojemsúčasnosti. Vznikol mimoriadne plytký,prvoplánový príbeh.

K typu prázdninových príbehov pat-ria aj prózy Milana Igora ChovanáMaľované leto (EPOS, il. Michaela No-váková). Dedikácia „všetkým dobrýmchlapcom, ktorým sú zážitky a skúse-nosti poučením", a „všetkým dobrýmdievčatám, ktoré vedia byť pre chlapcovvzorom", necháva tušiť, že pôjde o di-daktizujúce prózy s príkladnými hrdi-nami, odohrávajúce sa v idylickej at-mosfére. Toto tušenie sa skutočnepotvrdí: prázdninové zážitky dvoch ka-marátov sú popisné, staromódne, beznapínavosti a dobrodružnosti - či už byišlo o dobrodružnosť akcie, alebo o dob-rodružnosť poznávania. Ponúka sa tupróza o dobrých deťoch a bezproblé-movom vegetovaní ako vystrihnutáz prelomu 19. a 20. storočia.

Podobne ako kedysi v 50. a 60. ro-koch Mladé letá sa tentoraz rozhodlovydavateľstvo Perfekt stimulovať záu-jem autorov o tvorbu nedostatkovýchžánrov, a vypísalo teda súťaž v tvorbepoviedok pre deti a mládež. Zborníknajlepších poviedok vyšiel pod názvomPoletíme za dúhou. Poviedky pre detia mládež (Perfekt, il, Miroslav Regitko)

a priniesol sústredenejší, literárne nie-kedy profesionálnejší a nelineárny, väč-šinou však amatérskejší a priamočiarej-ší pohlad na pálčivé problémy dneška,akými sú šikanovanie a intoleranciak rasovej či fyzickej inakosti, osamelosťa nekvalita medziľudskej komunikácie,rôzne druhy závislosti... Prvý ročník sú-ťaže teda zmapoval časť zásadných spo-ločenských problémov, hoci väčšinoulen v tematickej polohe, ale v najlepšíchpoviedkach (víťazná poviedka JanyBodnárovej Psy, čiastočne v povied-kach I. Škripkovej, R. Jágrikovej) nájdusa už náznaky autentickej pocitovej po-lohy, v akej tieto problémy zažívajúa reflektujú súčasné deti a dospieva-júci.

V oblasti literatúry faktu sa každý rokobjavujú nové tituly. Medzi nimi saz času na čas ukážu životopisné diela.V minulom roku vyšli hneď dve dielatakéhoto žánrového zamerania. Jednýmje biografická próza Danice Štilicho-vej-Suchoňovej Život plný hudby(SPN-Mladé letá), v ktorej na základeautentických výpovedí svojho otca, hu-dobného skladateľa Eugena Suchoňa,poskladala mozaiku jeho osudov, dopl-niac ju o rovnako autentické výpovedeosobností, ktoré Suchoňa poznali. Popripôsobivom príklade silnej osobnosti súv texte prítomné aj nenápadne zapraco-vané informácie o svete hudby i o ži-vote na Slovensku v minulosti. Životo-pisným rozprávaním je aj nová knihaLadislava Vargu Hviezdny generál:tajomstvá života a smrti M. R. Štefáni-ka (Žilina, Knižné centrum). Publikáciaje spracovaná so značnou dávkou pate-tickej piety a bez väčšej literárnej hod-noty.

Spojenie vecnej informácie s auten-tickou zážitkovosťou určilo podobu ori-ginálnej publikácie Jany BodnárovejMoja prvá galéria (Košice, Vydavateľ-

BIBIANA 8 BIBIÁNA

stvo Vienala, il. Miloš Kopták, DenisaStanislavová). Autorka využila funkčnúsymbiózu dvoch semiotických systé-mov: výtvarného (farebné reprodukcievýtvarných diel umiestnené na pravejstránke) a slovesného (poetická inter-pretácia artefaktu situovaná na lavejstrane dvojstrany). Ilustrátori v podsta-te len jemnou kresbou striedmo zasa-hovali do reprodukcie. Literárna časť jepozoruhodná spôsobom, akým sa tuspája vecné kunsthistorické poznanies impresívnym zážitkom z výtvarnejpercepcie a so schopnosťou vydať o tombásnivú výpoveď. Výsledné lyrické im-presie a rekonštrukcie (možných) drámskrytých vo výtvarnom diele sú estetic-ky pôsobivé a zároveň nenápadne a ne-vtieravo inštruujú, akým spôsobommožno vnímať a zažívať umelecké vý-tvarné dielo. Upriamujú pozornosť naatmosféru diela, na zaujímavé detailya ich komponovanie do celku, nazna-čujú potenciálne príbehy a osudy postávalebo reálií na obraze, stimulujúc tak či-tateľovu predstavivosť.

O spojenie informácie so zážitkom sausiluje aj Rudolf Čižmár i k v próze Pesdo vrecka. (Bratislava, Vyd. Alexandra).Téma nie je nová: rozprávanie o psí-kovi v rodine. Má podobu štylizovanejbiografie psa Emy, pričom sa nezriekaani ambície vypovedať aj o vzťahochmedzi ľuďmi a zvieratkami. V určitomzmysle je kniha sympatickou adorácioutohto spolužitia, chýba jej však imagi-nácia: čosi, čo púhu empíriu transfor-muje na literatúru. Výhrady možno maťaj voči práci jazykového redaktora.

Ak v nejakom žánri slovenskej det-skej literatúry už dlhodobo vládne nu-da, je to celkom určite poézia. Ani v ro-ku 2005 sa na tomto poli neudialo ničzvláštneho. Tri zbierky veršov pre deti,ktoré sa objavili, zotrvávajú pri modeliriekankovej jednoduchej a hravej poé-

zie. Nová básnická zbierka ŠtefanaMoravčíka Videl to svet? (Vydavateľ-stvo Matice slovenskej, il. Martin Kel-lenberger) je tentoraz výraznejšie za-meraná na hravé popularizovaniezabudnutej (zastaranej, nárečovej) lexi-ky. A tak sa deti dozvedia, čo to je br-do, vercajg, náprstok či almara, čo toznamená, ak deti pomenujeme argotiz-mom „bosí" alebo ak kupujeme niečoza babku, ale poézie, ktorá by im otvá-rala oči pre iné videnie všedných vecí,si neužijú.

Zbierku Ondreja Nagaja Od čohomá slnko kľúče. (Žilina, Knižné cen-trum, il. Ján Vrabec) tvoria nenáročnériekanky usporiadané do cyklov podľaročných období. Zaiste potešia, ale ne-prekvapia. Paperback Táne Pastorko-vej Veršovaná abeceda (Príroda, il. Ka-tarína Slaninková) rozmnožil početjestvujúcich abecedárov na vyslovenediletantskej úrovni (veršovnícky, ob-razne, aj prakticky: báseň určená na vy-vodenie a osvojenie si písmena nemôžemať toto písmeno zastúpené iba v jedi-nom slove!). Daniel Hevier v knihePäťka z nudy (Mladé letá, il. D. Hevier)ponúkol komponovaný súbor piesňo-vých textov, básní a próz, ktoré majúpodobu mystifikovaných a imaginova-ných výpovedí a sú už tradične vytvo-rené na profesionálnej úrovni. Ani onnijako neprekvapil. No a novú knihuveršov zosnulého Borisa Droppu Mod-re' slnko (Regent, il. Virgil Droppa) sanám nepodarilo zohnať vôbec. Jozefazo Senca s jeho už tretími či štvrtýmigrafomanskými veršovanými opovážli-vosťami radšej ani nespomíname.

Na záver možno konštatovať, že rok2005 nepriniesol v tvorbe pre deti a mlá-dež žiadne veľké prekvapenia ani v ob-lasti autorskej základne, ani v rovinežánrov. V porovnaní s predchádzajúci-mi rokmi však neznamenal ani „prepad"

BIBIÁNA 9 BIBIÁNA

hodnôt: tak ako vyšli diela nadštan-dardných kvalít, vyšli aj diela štandard-né a subštandardné. A podobne - tak akovyšli diela konvenčných poetík, vyšli ajdiela objavné. Za najlepšie vydané opu-sy možno považovať netradičné rozprá-vanie o výtvarnom umení Jany Bodná-rovej, rovnako netradičné podaniepovestí Ondreja Sliackeho a MartinaKellenbergera, múdry rozprávkový trip-tych Jána Uličianskeho, vtipný detskýpríbeh Gabriely Futovej a inteligentnedidaktickú prózu Jaroslavy Blažkovej.K literárnym dielam s dobrou úrovňoupatria aj knihy V. Jančárovej, RomanaBrata, Kvety Daškovej a, prirodzene,Daniela Heviera. Napokon, zaujímavý-mi príspevkami do žánrového i hodno-tového spektra slovenskej detskej lite-ratúry boli i dve knihy fantasy M. a I.Molitorovcov.

To, čo je ešte na produkcii roka 2005zaujímavé, sú posuny v štruktúre vyda-vateľstiev kníh pre deti. Odhliadnimepritom od nových a neznámych (máloznámych) súkromných vydavateľstiev -tie sa za knižnými titulmi objavujú kaž-dý rok. Nápadné je skôr to, že sa čorazvýraznejšie začína profilovať Perfekt,preberajúc na seba aj prvky organizo-vania života detskej literatúry a jej roz-voja. Stabilne prínosné sú vydavateľ-

stvá Ikar, Q111, Regent i VydavateľstvoMatice slovenskej. Naopak - zdá sa, ženie tak dávnu pozíciu vydavateľského„lídra" kvalitnej pôvodnej detskej lite-ratúry opúšťa vydavateľstvo Mladé letá;predbežne sa to ešte prejavuje skôrv dramaticky klesavom počte vydanýchtitulov, ale začína sa to už nebezpečnedotýkať aj kvality viacerých z nich. Spo-jenie so Slovenským pedagogickým na-kladateľstvom by hádam nemalo zna-menať likvidáciu tohto v minulostimonopolného vydavateľa detskej litera-túry u nás? Osobitným problémom jenapokon distribúcia detských kníh poSlovensku (Bratislavu nevynímajúc),najmä z vydavateľstiev Regent a Vyda-vateľstva Spolku slovenských spisova-teľov. Ich produkcia zostáva pred čita-teľom vo veľkej miere dobre utajená.A preto ani toto bilančné hodnotenie ne-zaznamenáva všetky tituly, ktoré by za-znamenať mohlo a malo.

Pôvodná literatúra pre deti a mládežvšak napriek všetkému žije a rozvíja sa.Aj keď sa to nedeje skokmi a za zvukovfanfár. Aj keď tie najpozoruhodnejšiediela sa každý rok dajú spočítať na prs-toch jednej ruky a prevažuje skôr toostatné. Napokon: ani v minulosti toväčšinou nebolo inak. Nebolo to inakani v roku 2005.

Odklíname hudby v PopradeV Tatranskej galérii v Poprade predstavuje BIBIÁNA v dňoch 12. 5. - 30. 6.

2006 v rámci širšieho projektu výstavu Odklíname hudby. Koncipovaná je akovizuálno-akustický projekt, ktorý urobí hudbu zaujímavou aj pre menej nada-ných. Autori sa inšpirovali slovami Čaria Orffa: „Každé dieťa je stvorené prehudbu, a preto má na ňu právo." Rozprávková cesta za hudbou má retrospek-tívny charakter. Deti sa postupne dozvedia o prvých zvukoch a nástrojoch, kto-ré človek používal, o prvých pokusoch stvoriť pieseň, hudobný sprievod a toutocestou dospejú až ku vzniku hudobného diela.

BIBIÁNA 10 BIBIÁNA

Dni detskej knihy 2006JÁN BEŇO

Cez ludí poznávaš a hodnotíš mesto.Musím povedať, že keby som to robil ibaprostredníctvom tých, ktorých naša spi-sovateľská skupina vo Vranove malamožnosť stretnúť počas krátkych trochdní, bolo by to poznanie veľmi neúplné.

Knižočka, ktorej názov dal aj titul to-muto kronikárskemu rozprávaniu, jepomocníkom hodnoverným a neoceni-teľným. Dvadsaťsedem osobností, ktorésú spojené s Vranovom ako so svojímrodiskom alebo mestom svojich štu-dentských rokov, tvorí dosť širokú re-prezentačnú vzorku vytvárajúcu mestua okresu jeho kredit. Peter Čačko, Voj-tech Christov, Ján Figeľ, Štefan Kasar-da, Ivan Miklos, Ľuboslav Paľo, MariánTkáč a ďalší, medzi ktorými sú vyso-koškolskí pedagógovia, ďalší výtvarní-ci, spisovatelia a dramaturgovia, archi-tekti a technici, predstavitelia inštitúciía zástupcovia Slovenska v medzinárod-ných organizáciách, dokazujú, že ibadvadsaťtritisícové mesto má „muž-stvo", ktoré predstihne aj nejedno sídlos oveľa väčším počtom obyvateľov.

Vranné mesto, vranná mlaďZvláštny okres je Vranov: keď sa člo-

vek díva na mapu, vidí, že jeho územie„sedí" akoby v hniezde, ktoré mu vy-tvárajú okolité okresy - od juhu v ob-lúku na západ Trebišov, Michalovce,Humenné, Stropkov, Svidník, Prešov,Košice. Vrany v hniezde, Vranovv hniezde. V zborníku víťazných prác6. ročníka literárnej súťaže Rozprávka

2005 alebo Vranov v rozprávke čítamspojenie „vranné mesto". DominikaPopaďáková má v prózičke, ktorá do-stala cenu okresnej knižnice, vetu „ Vra-novská knižnica, vzdelávateľka vrannejmladi". „Kŕdeľ divých vrán" krúži ajv básni Jany Hanidžarovej Z nočnej lás-ky a vraj „Zem ich (t.j. vrany) spozná-va,/A je im hniezdom,/Pred dom/Skla-dá lásku nočnú/ Hniezdo cez deňmestom..." Čiže: je veľké hniezdo, kŕdeľvrán také potrebuje a to hniezdo sa cezdeň stáva mestom. Žeby zárodok novejlegendy?

Zborník prác vranovských detí stojínaozaj za prečítanie. Nie som prekva-pený - celé roky posudzujem žiackupoéziu a prózu na Literárnej SeniciL. Novomeského a viem, že deti z vý-chodného Slovenska posielajú do nejväčšinu z najlepších prác. Ešte dlhšiesom predsedom poroty súťaže jednot-livcov na Štúrovom pere vo Zvolenea môj archív hovorí aj o nejednom ši-kovnom mladom publicistovi z okresovvýchodného Slovenska.

Tvorivosť a šikovnosť, dobré hereckéi spevácke výkony sme vo Vranovemohli vidieť a počuť na otvorení a v Ha-nušovciach nad Topľou na závere Dnídetskej knihy. A aby som nezabudol:módna prehliadka hanušovských diev-čat! To bol nápad a dôkaz, že také nie-čo sa dá robiť aj inakšie ako konvenčnéparády dospelých, obecenstvo spisova-teľské i nespisovateľské je očarené pri-rodzenosťou i dospievajúcou noblesou,

BIBIÁNA l l BIBIÁNA

všetkým, o čom sa dá hovoriť, že je mi-lé, chutné, originálne. A spomenúť mu-sím aj spevácku skupinu zo Zalobína,šesť speváčok, štyria speváci, harmoni-kár- prišli zaspievať predovšetkým vra-novskému rodákovi, nášmu PetroviČačkovi, ktorý je od detských rokov ajhudobníkom a spevákom, neskôr i diri-gentom, k významnému životnému ju-bileu. Spontánnosť v podaní ľudovýchpiesní pokračovala tak, že sa k žalobín-čanom pridali napokon aj nevýchod-niari, aby dokázali, že tiež vedia čosiz piesňového bohatstva nášho východu.Kolega Štefan Kasarda mi po skončenípovedal: „Díval som sa na teba a videlsom, že si dnes naozaj šťastný." Usmialsom sa naňho a hovorím: „Máš pravdu,ale za to môžu v prvom rade tí speváci,a nie príprava mojej besedy."

Mesto a okres má Vranovské slávnos-ti zborového spevu v júni, súťaž amatér-skych spevákov populárnych piesní Zla-tý gaštan v septembri, detský Gaštančekv júni, v auguste sú Homozemplínskefolklórne slávnosti a vranovské chodú-Tové divadlo Mira Mihala je jediné slo-venské pouličné divadlo...

Cena ľudskej tolerancieDni detskej knihy majú spravidla aj

funkciu poznávaciu. Z každého okresusi odnášame všeličo neznáme a nevide-né. Teraz vieme presne, že vo Vranovenad Topľou sa Alžbeta Bátoriová za-snubovala s Františkom NádaŠdymv roku 1573, roku 1575 tu mali svadbu.Videli sme vranovskú najcennejšiu his-torickú pamiatku: barokovo-rokokovúliturgickú súpravu levočského zlatníkaJána Silašiho (monštrancia, kríž, kalich,cibórium). Bola zhotovená pre nesko-rogotický rímskokatolícky Kostol Na-rodenia Panny Márie postavený roku1580. Kostol je najcennejšou stavebnoupamiatkou mesta, Silašiho súprava je od

roku 1991 národnou kultúrnou pamiat-kou. Viem, že v Bystrom majú kyselkuŠčevicu, jarná voda ju však zaliala tak,že som ju nemohol ochutnať. Peter Čač-ko mi ukazoval, kde sa chodil lyžovať,kde boli niekdajšie dominanty mesta -Hrunok, Bila hurá, Hrubý les, Okulka.

Jedno z najmenších, ak nie vôbec naj-menšie mesto na Slovensku Hanušovcenad Topľou zďaleka víta návštevníkapanorámou najdlhšieho železničnéhoviaduktu na Slovensku postavenéhov rokoch 1939-43. Meria štyristo met-rov a okrem neho sú na trati aj tri ďal-šie. Za ním v pozadí sa vynímajú do-minanty Slanskych vrchov Čierna horaa Oblík. Ten je najvýraznejší a najvzác-nejší, je prírodnou rezerváciou a jehovrcholová časť má charakter pralesa.Stavebnou dominantou Hanušoviecrozkladajúcou sa na kopci povyše rím-skokatolíckeho kostola je parádny re-nesančno-barokový kaštieľ šľachtickejrodiny Dežôfiovcov z prvej polovice18. storočia. V jeho impozantných prie-storoch je vlastivedné múzeum, akýmsa nemôže pochváliť hociktorý okres,sály slúžia mestu a kultúre.

Zabudol som sa opýtať hanušovskýchčiniteľov, či neboli pokusy zo strany štá-tu kaštieľ predať. Zhrabnúť milióny ho-ci aj na dostavbu národného divadla.Vzdialenejšie kaštiele na Slovensku asinie sú tak na rane ako budmerický zá-mok rodu Pálfiovcov, ktorý tohto rokulen-len že unikol konkurzu, veď prečoby mal ďalej slúžiť potrebám Literárne-ho fondu a všetkým, ktorí podeň patria- spisovateľom, hercom a divadelní-kom, televíznym a rozhlasovým pra-covníkom, filmárom, novinárom.

O tom, ako v týchto miestach spolu-patričnosť spája ľudí s ich rodiskom čipôsobiskom, svedčí kniha Spomienkyožívajú z roku 2004, ktorú som si pri-niesol z Hanušoviec. Vyšla pri stretnu-

BIBIANA 12 BIBIÁNA

tí rodákov a ich spomienky sú také ži-vé, ľudsky bohaté a rôznorodé, že tovzbudzuje úctu a obdiv.

Kronikár výpravy zaznamenáva, žev Hanušovciach pôsobil ako evanjelic-ký farár aj jemu doteraz neznámy prí-slušník štúrovskej generácie Karol Dra-hotín Ehn (1804-1892), ktorý boljedným z najvýznamnejších účastiná-rov Kníhtlačiarskeho účastinárskehospolku v Martine, patril medzi zaklada-teľov Matice slovenskej, študoval nabratislavskom lýceu, propagoval a šírilštúrovské noviny. V roku 2000 vyšlav bratislavskom vydavateľstve Prístro-jová technika kniha Ako som objavilAmeriku alebo Putovanie mladého Slo-váka z Hanušoviec do Washingtonu. Jejautor Andrej Eliáš (1921) roku 1949emigroval s manželkou do USA, pôso-bil neskôr ako riaditeľ výskumu trhu vofederálnom Úrade pre rozvoj obchodumedzi Východom a Západom, istý časprednášal aj na Washingtonskej univer-zite a krajanská Amerika každý rok ude-ľuje Cenu ľudskej tolerancie AndrejaEliáša, ktorú on dotuje.

Povedzte otvoreneTeraz kronikár nechá prehovoriť via-

cerých spisovateľov, bez ktorých by Dnidetskej knihy sotva mohli existovať.

Július Balco: Na ZŠ Kukučínova voVranove bola učiteľkou Annou Zador-janovou perfektne pripravená beseda.Netradične som o sebe nemusel hovo-riť ja, ale deti si vybrali informácie nainternete a odpovedali na otázky učiteľ-ky, kde som sa narodil, študoval, čo somvydal, potom čítali z mojich kníh a vzá-pätí sa rozprúdila veľmi živá, dynamic-ká beseda.

Štefan Kasarda: Besedoval som naZŠ v Sačurove - deviaty ročník a voVyšnom Žipove - celá škola. Žiaci dob-re pripravení, oboznámení s tvorbou.

JURAJ BALOCH/ G. Futová:Lepší otec v hrstí ako kamoš na streche

V oboch prípadoch výborná atmosféra,pohotové reakcie, neočakávané otázkyzavše s intelektuálnou príchuťou akosvedectvo otvorenej mysle. V Sačuro-ve premyslené, v Žipove spontánne.V oboch prípadoch ide o dôkaz, že kni-ha je v zornom poli ich detského záujmua ešte ju z neho televízia nevyhnala.


Ján Navrátil: Beseda na osemroč-nom gymnáziu bola absolútne všeobec-ná. Žiaci nepoznali ani mňa, ani mojutvorbu. Čo mi nedoprialo gymnázium,bohato mi nahradila beseda v Zamuto-ve, obci bohatej na folklórne tradície. Jetam aj hodne Rómov, beseda sa sústre-dila na moju knihu Lampáš maléhoplavčíka, mladé učiteľky ju dobre pri-pravili a som s ňou celkom spokojný.

Jozef Pavlovič: Tentokrát sa to na-ozaj oplatilo. Veľmi som zbohatol (pozorna dane, pozn. kronikára). Vo Vranovesom okrem výbornej besedy a stretnutís predstaviteľmi mesta a knižnice ab-solvoval návštevu nového modernéhorímskokatolíckeho kostola, ktorý mánielen unikátny interiér, ale aj mimo-riadne zaujímavý amfiteáter a iné exte-riérové prvky. Veľmi pozitívne sú mojeskúsenosti z maličkého mesta Hanu-šovce, kde som zažil krásny programv kaštieli a tú najúprimnejšiu besedua stretnutie so študentmi.

Ivan S zubu: Vedeli o mne základnéúdaje, po roku 2000 nie, hoci som po-slal do knižnice svoju najnovšiu knihuRozprávky na kolesách, poznali lenkrátky článok z Fifika. O tvorbe nič, lenpersonálne, ako išiel život, čo som na-písal, či sa žene ľúbi, keď som málo do-ma. V Hanušovciach som bol na bese-de, ktorá bola pripravená pre JánaNavrátila, ten prišiel na posledných de-sať minút. Rád chodím na besedy s či-tateľmi mojich kníh, je však trápne, keďich nepoznajú a zaujíma ich predovšet-kým autor ako persona.

Ladislav Švihran: Vo Vranove pri-pravili malú výstavku mojich kníh, zau-jímala ich najmä kniha rekordov, názovnepoznali, hovorili naj, naj. Beseda bo-la v telocvični so skoro dvesto žiak-mi..^ Hanušovciach bola žiakov asipolovica, zúčastnil som sa jej s JanouŠimulčíkovou, dobre sme si nahrávali.

Jana Šimulčíková: So žiakmi ôsmejtriedy vo Vranove bolo milé a živé stret-nutie. Mali dobrú prípravu (dievčatá),prečítali si moju najstaršiu knihu Diev-Ča s bocianími nohami z roku 1977.Knihy z rokov 1900-2005 sú pre nichneznáme. Druhú besedu na ZŠ v Hanu-šovciach (6.až 9.ročník) som absolvo-vala s L. Švihranom. Deti prejavovalizáujem, napodiv mali aj moje dve nov-šie knihy, a hoci hrdinkami ich príbe-hov sú dievčatá, prekvapilo ma, že obeknižky si dal podpísať chlapec.

Napokon postreh redaktorky rozhla-su Miriam Šišolákovej, našej vernejspoločníčky: Rodina s dvoma deťmi,u ktorej bola vo Vranove na návšteve,sa jej posťažovala, že u nich „normál-ne" nedostať detské knihy, ako naprí-klad Bendovej Osmijanka, treba za ni-mi zájsť do Prešova.

Kronikár dvíha prstProgram vo Vranove mal, pochopi-

teľne, aj všetky potrebné náležitostiokrem besied, ku knihovníkom a inýmzáujemcom hovorili odborníci z Prešo-va Zuzana Stanislavová a Alžbeta Ve-rešpejová.

Kronikár má za sebou nepretržitéskúsenosti z vyše desiatich ročníkov po-sledných Dní detskej knihy. Dozrel čas,aby sa vyslovil zovšeobecňujúcejšie0 veciach a problémoch, ktoré sú s ni-mi aktuálne spojené, i o tom, čomu bysa v ich ďalšom priebehu mala venovaťväčšia pozornosť zo strany jedných1 druhých organizátorov. Kronikár sanechce rozširovať o známom úpadku,ktorý postihuje predovšetkým záujemstarších detí o čítanie.

Treba si však všimnúť a uvedomiť,ako z roka na rok klesá počet titulov prejedenásť a viacročných, o mládežníckejskupine ani nehovorím. Niekedy si kla-diem otázku: ako by sa dnes prijímali


texty Kláry Jarunkovej? Príbehové,spoločenskejšie a sociálnejšie, reflexív-nejšie aj lyrickejšie, hĺbavejšie, jednýmslovom náročnejšie literárne texty prestaršie deti vymierajú. Autori akobyprišli na to, že je lepšie adresovať svo-ju tvorbu mladším, tých ešte netreba za-ťažovať takým a onakým, len hravo, lenzábavne, veselo, nonsensovo a čudo-tvorne, detičky zhltnú všetko. Možnos-ti uspieť sú väčšie, trh je nepomerne väč-ší a príjem aj z dôvodov naozajobjektívnych zaručenejší. Keď autor tejdospelejšej, vážnejšej a náročnejšej li-teratúry ide na besedu, potrebuje jejväčšiu prípravu zo strany tých, ktorío ňu žiadajú a ju organizujú. Nejdeo svetoborné veci, všetko sa dá pri pro-fesionalite a svedomitosti zvládnuť.

Je nevyhnutné, aby si aspoň časť žia-kov prečítala príslušnú knihu či knihy,a takisto, aby knihovníčka a pedagóg túknihu ovládali a vedeli ju deťom priblí-žiť. Čo sa však stáva? Predvídavý autornapíše, navrhne knižnici, že pošle nie-koľko svojich kníh s tým, aby sa dosta-li k deťom, ktoré chcú besedovať. Kniž-nica mlčí. Autor je slušný, nenalieha.Myslí si, možno som sa ich dotkol, onimajú knihy a vedia, čo pred besedou ro-biť. Pred besedou sa pýta, či deti dosta-li jeho knihu, či šiju niektoré mohli pre-

čítať. Áno, áno, znie hlahol knihovní-čok. Autor príde do školy, čaká ho ne-jakých päťdesiat detí a hned po prícho-de zistí, že jeho knihu, o ktorej chcelbesedovať, nemajú.

Beseda potom, prirodzene, je možnoaj živá, autor má hodne skúseností, alehovoriť iba všeobecne, nie o predmete,to je dobré na zabitie vyučovacej hodi-ny, ale nie na spokojnosť tvorcu, ktoré-ho mrzí, že sa málo číta a veľmi rád ho-vorí s deťmi o prečítanom. Beseda, ktoránespraví aspoň krôčik k zvýšeniu zá-ujmu o knihu, je beseda jalová a v pod-state len do počtu. Nezáleží vôbec, čiišlo o besedu v rámci Dní detskej kni-hy alebo mimo nich. Ide totiž aj o takúdôležitú vec, ako je národný jazyk. Ktomálo číta, málo v ňom a s ním dokáže:„...slovenskýjazyk trpíneláskou aleboaspoň ľahostajnosťou...., je ohrozova-ný, potláčaný vo vlastnom domove (čoje značne špecifická situácia v celoeu-rópskom ráme i!)...vyjadrovacia schop-nosť mnohých študentov nie je uspo-kojujúca, dokonca má klesajúcutendenciu..., čo sa zreteľne prejavujev ústnom, a ešte viac v písomnom pre-jave, " napísala v tohtoročnom Literár-nom týždenníku číslo 11-12 vysoko-školská pedagogička a spisovateľkaEtela Farkašová.

Tuláčik a Klára v TalianskuÚspechom niekoľkoročnej spolupráce Literárneho informačného centra s

talianskym profesorom literatúry pánom Sossim, posilnenej iniciatívou ve-dúcej zahraničného oddelenia Miroslavy Vallovej, je talianska mutácia kniž-ky spisovateľa Erika Jakuba Grocha a ilustrátora Luboslava Paľa Tuláčika Klára, ktorá vyšla v preklade Alessandry Mura v talianskom vydavateľ-stve L'omino Rosso v Pordenone. Prezentácia knihy z dielne špičkového au-tora a ilustrátora, ktorá získala niekoľko prestížnych ocenení, je dôstojnýmzastúpením slovenskej detskej knižnej tvorby vo svete.


O láskach a koníčkochRozhovor s jubilujúcim Petrom Čačkom

BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti, je v súčasnosti inštitúciou, kto-rá pripomína čosi ako zázrak. V čase trivializácie detskej kultúry, vlastne kultúryvôbec, v čase rozpadu tradičných hodnôt a životného štýlu existuje skupinka ľu-dí, ktorá tvrdošijne zastáva názor, že detská kultúra má nezastupitetné miestov procese humanizácie človeka a spoločnosti, a všetky svoje aktivity zameriavatýmto smerom. Šéfom týchto ľudí, ktorých aktivity sú známe nielen na Slovensku,ale cez IBBY, medzinárodnú úniu pre detskú knihu, sú - najmä vo výtvarnej ob-lasti - akceptované v celom svete, je či bol Peter Čačko.

• V čase príprav tohto rozhovoru stena zasadnutí Slovenskej sekcie IBBYoznámili, že ste informovali ministrakultúry Rudolfa Chmela o svojomúmysle rezignovať na post riaditeľaBIBIÁNY. Čo vás k tomu viedlo? Dú-fam, že nie fyzický vek. Ten je totiž privašej mentálnej výkonnosti taký ne-podstatný, že som ho v úvode nášhorozhovoru nepovažoval za potrebnéani pripomenúť. Aj keď netajím, boloto vaše životné jubileum, ktoré mak nemu inšpirovalo.

Tempus fugit - čas beží, nedá sa zasta-viť a rôčky pribúdajú. Ale nebol to jedinýdôvod môjho rozhodnutia, o ktorom somuvažoval už pred rokom. Jednak som všet-ko svoje úsilie smeroval k tomu, aby smezodpovedne pripravili a zrealizovali jubi-lejný 20. ročník Bienále ilustrácií Brati-slava, a tým úspešne zavŕšili štyri de-saťročia tohto jedinečného svetovéhopodujatia, ktoré preslávilo Slovensko, je-ho kultúru a umenie, organizačné schop-nosti a Bratislavu ako Mekku ilustrátorovdetských kníh v stovke krajín všetkýchkontinentov. A keďže som pri tomto po-dujatí, ktoré napokon vznikalo v Mladýchletách, bol od samého počiatku a ešte prednultým bienále - Výstavou českých a slo-

venských ilustrátorov v roku 1965 - sompočas pobytu na Slovensku sprevádzalvtedajšieho prezidenta IBBY Niila Visa-pääho (mimochodom - jeho dcéra Lee-na Meissen bola tridsať rokov riaditeľkouSekretariátu IBBY v Bazileji), ktorý saplne postavil za naše podujatie a jehopodporu touto mimovládnou organizá-ciou UNESCO. Od roku 1967 som mal nastarosti najmä stretnutia riaditeľov vyda-vateľstiev detských kníh krajín východné-ho bloku počas otvorení jednotlivýchročníkov BIB, ako aj organizáciu medzi-národných seminárov pre výtvarných re-daktorov týchto vydavateľstiev, ktoré sapravidelne konali až do roku 1989, neskôrsom ako člen Výkonného výboru BIB zaSlovenskú sekciu IBBY svojou troškou domlyna prispieval k udržaniu tradície tejtosvetovej konfrontácie umenia ilustráciedetských kníh a od roku 1999 som už bolcelkom zodpovedný za toto podujatie z ti-tulu funkcie riaditeľa BIBIÁNY. Občaspočuť názory - najmä mladších, že BIB jezrelý na nejaké zmeny. A túto chvíľu po-važujem za najvhodnejšiu na to, aby saprípadné potrebné zmeny realizovali a po-dujatie úspešne pokračovalo povedzmeďalších štyridsať rokov už s novým vede-ním.


• K BIBIÁNE, ktorej ste šéfovali tak,že ste jej dali víziu, sa ešte vrátime. Po-zhovárajme sa teraz o tom, čo jej pred-chádzalo. A nie tesne pred tým, ako stecez konkurz do nej vstúpili, ale vráť-me sa úplne na začiatok. Do vašej ro-diny, ktorá sa zaiste podpísala na va-šej budúcej orientácii. Alebo to boloinak?

Vôbec nepochádzam z umeleckej ro-diny. Hudobný talent som azda zdedil odstarej mamy z maminej strany, ktorá ma-la krásny hlas a bola „kostolnou pred-speváčkou", pekne spievala tiež mojamama a vraj ja som ako trojročný už čis-to vyspevoval rôzne pesničky, najmä ná-božné, a ako päťročný som už „chodil nahusle" a občas po večeroch v otcovej ka-viarni vrzúkal s cigánskou kapelou, kto-rá tam každý večer vyhrávala do tanca ajna počúvanie. Neskôr mi rodičia kúpiliharmoniku, na ktorej som už ako deväť-ročný hral na oslave pod vianočnýmstromčekom na námestí, neskôr som cho-

dil na hodiny klavíra. V tomto ma rodi-na naozaj podporovala. A pokiaľ ide o vý-tvarný talent, bol som šťastný, keď mi vý-kres urobila teta, dobrá kresliarka, aleboniektorá spolužiačka, ktorej som ja zasadal odpísať matematickú úlohu. Z gym-názia mám dokonca vysvedčenie - tušímzo sekundy, na ktorom mám samé jed-notky, iba z kreslenia dvojku.

• Po maturite roku 1953 ste prišli doBratislavy a začali ste na filozofickejfakulte študovať slovenčinu a latinči-nu. Zaujímavý je ten druhý predmet.Vybrali ste si ho sám alebo bol vám vy-braný?

Pri zápise som si nemohol vyberať,druhý predmet so slovenčinou bola ruš-tina. AŽ po pár týždňoch mi vtedy docentVincent Blanár, ktorý ma spoznal naprijímacej skúške, vybavil stredovekúlatinčinu, aby som po skončení štúdiamohol robiť na historickom slovníku slo-venského jazyka. Kedže ako miništrant


som bol odmalička zvyknutý na latinči-nu a v gymnáziu som mal dobrých pro-fesorov, latinčina na vysokej mi nerobi-la problémy. Po absolvovaní fakulty všakpodľa straníckych uznesení sa v akadé-mii obmedzili humanitné ústavy a rozši-rovali technické, miesto pri koncipovaníhistorického slovníka sa mi teda neušlo.

• Aký bol váš vysokoškolský svet?Mal niektorý z učiteľov vplyv na vašubudúcu orientáciu alebo cestičku dodetskej literárnej kultúry ste si našlisám a v inom čase?

Mal som šťastie, že sa mi počas štúdiapodarilo „ísť na výmenu", teda na se-mestrálny pobyt. Tretí ročník som v zim-nom semestri absolvoval na Filozofickejfakulte Masarykovej univerzity v Brnea v letnom semestri na Filologickej fa-kulte Karlovej univerzity v Prahe. Pri-čom som mal výhodu, že som mohol ab-solvovať aj iné prednášky okrem tých, čoboli predpísané na prebiehajúci semesterpre treťoročiakov. A tak som navštevovalprednášky napríklad prof. Mukaŕovské-ho či Smilauera, sanskrt u dr. Erhardta,ale aj detskú literatúru u docenta Fran-tiška Tenčíka. Najmä tento moment ne-skôr rozhodol o mojom ďalšom smero-vaní. Pobyt v Brne, a najmä v Prahe somvšak využíval na návštevu galérií a kon-certov (dokonca aj na Pražskej jari), vi-del som mnoho predstavení divadiel,všetky opery B. Smetanu, ale aj ďalšiez repertoáru ND, rok 1956 bol jubilejnýmMozartovým, každú nedeľu som v Kos-tole sv. Jakuba absolvoval niektorú or-chestrálnu omšu tohto skladateľa, doko-nale som spoznal centrum Prahy, čo sami neskôr veľmi zišlo.

• Zo Slovníka slovenských spisovate-ľov pre deti a mládež viem, že ste sa poskončení FF UK stali stredoškolskýmprofesorom v Novom Meste nad Vá-

hom. Učili ste tam dva roky a potomste na vyše tridsaťjeden rokov zakot-vili vo vydavateľstve Mladé letá, in-štitúcii, ktorá v minulom režime ga-rantovala rozvoj detskej literárnejkultúry. Ako vlastne došlo k tomu, žeste si roku 1960 zakúpili v Novom Mes-te nad Váhom jednosmerný lístok doBratislavy?

Po skončení fakulty som mal podľa do-hody s prof. Pavlom Petrusom nastúpiťna fakultu do Prešova ako asistent. Len-že Prešov bol veľmi blízko môjho rodis-ka a kádrovák zistil, že otec je živnost-ník, teda má maloburžoázny pôvod,a mama chodí každý deň do kostola. A taknapriek umiestenke som tam nemalmiesto. Ako náhradu mi na dekanstve po-núkli miesto vychovávateľa v baníckomučilišti Pôtor alebo učiť na osemročkev Moravskom Lieskovom. Vybral som sana školský odbor ONV v Novom Mestenad Váhom, kde našťastie bol rozumnývedúci a zavolal na jedenásťročku - tambol riaditeľom latinčinár - a tak som sadostal na JSŠ, kde som učil slovenčinu,latinčinu i ruštinu. Bol to rok 1958. Alehneď v roku 1960 sa latinčina zrušilaa slovenčinármi a ruštinármi „mohli Du-naj zahatať", takže som sa obzeral poinom mieste. Kolega z ročníka HenrichPifko, ktorý pracoval vo vydavateľstveTatran, ma informoval, že v Mladých le-tách hľadajú redaktora. Vybral som sa zaJánom Poliakom a po krátkom rozhovo-re ma zaviedol k riaditeľovi Rudovi Mó-ricovi, ktorý mi po pár minútach rozho-voru povedal: „Ak nemáte vážne kádrovénedostatky, môžete sa považovať za pri-jatého." Ťažko som si vzdychol a priznalsa: „Mám maloburžoázny pôvod." RudoMóric ma potľapkal po pleci a vraví:„Každý z nás nejaký pôvod musí mať."Po skončení školského roku som v júli1960 nastúpil do redakcie pôvodnej lite-ratúry.


• Nech si o Mladých letách hovorí, ktochce, čo chce, bola to inštitúcia, ktoránapriek všetkému zohrala v našej no-vodobej kultúre jedinečnú úlohu. Akovšade i tu boli ľudia „tukoví i makoví",podstatné je, že kurz Mladých liet ur-čovali tí, pre ktorých sa umelecká det-ská kniha stala zmyslom života. Títoľudia knihy nielen vydávali, ale aj ini-ciovali, objavovali talenty, podporova-li odbornú reflexiu detskej literárnejkultúry, cez Klub mladých čitateľovutvárali čitateľskú gramotnosť náro-da. Ako vás títo ľudia medzi seba pri-jali? Kto z nich si získal váš obdiv a va-šu úctu?

Mojou prvou šéfkou v „pôvodnej" re-dakcii Mladých liet bola spisovateľkaEleonóra Gašparová, inteligentná, roz-hľadená a rozvážna dáma, s ktorou sipodnes veľmi dobre rozumieme a občassi voláme. Ona ma zaúčala do tajov re-dakčnej praxe, jej som predkladal prvéposudky rukopisov, ktoré prišli ako po-nuky na vydanie. A mali sme aj spoloč-nú lásku - hudbu. Pamätám sa na bese-du v Komárne, ktorej predchádzalaexkurzia do lodeníc a prehliadka novejlode stavanej - ako vlastne všetky - presovietsku plavbu. Na lodi bolo aj krásnebiele piano, ku ktorému som pristúpila zabrnkal na ňom. Vedúci inžinier, kto-rý nám loď predvádzal, povzbudivo miprikývol, a tak som sadol, mrkol na panispisovateľku Gašparovú a z voleja somspustil predohru k Trnavského Ružič-kám. Pani Lenca - ako sme ju volali -Ružičky perfektne odspievala a zožalisme úspech na improvizovanom mini-koncerte. V redakcii som mal šťastie se-dieť ešte s ďalšou spisovateľkou MáriouĎuríčkovou, vynikajúcou redaktorkous veľkou sebadisciplínou (tú som sa učilod nej) a perfektným jazykovým citom,ktorý som obdivoval. Bola tu aj dr. Han-ka Ferkova, spoľahlivá redaktorka a zna-

menitá prekladateľka, s ktorou sme maliveľmi dobrý vzťah až do jej poslednýchtýždňov, Gitka Príbusová, Gusta Barico-vá a jediný mládenec - básnik Jano Tu-ran, vtedy ešte slobodný ako ja. V Mla-dých letách boli aj v ďalších redakciáchvynikajúci kolegovia - Maša Haľamová,jemná a citlivá duša, ktorá mi bola prí-kladom pri úderoch osudu/Marta Lesná,Félix Uváček, Jano Švec, Laco Nessel-man. Zo „šéfov" som si veľmi vážil šéf-redaktorku Lýdiu Kyseľovú, jej obrovsképracovné nasadenie a rozumovú kapaci-tu, schopnosť bez zvláštnej prípravypredniesť encyklopedické prednášky narôzne odborné témy v oblasti literatúry,čitateľskej percepcie či psychológie det-ského čitateľa. Janka Poliaka som letmopoznal už počas štúdia, keď bol asisten-tom na katedre slovenčiny, potom sommu pomáhal v slovenskej redakcii Zlaté-ho mája a stali sme sa blízkymi priateľ-mi. Absolvovali sme spoločne dosť kon-certov vážnej hudby a napokon som muzahral na organe aj pri zádušnej sv. omšina pohrebe v Hornej Vsi po jeho pred-časnom tragickom skone. Nemôžem za-budnúť ani na Dušana Rolla, výborného„vymýšľača" edičných a iných projek-tov, naslovovzatého organizátora, jed-ného z iniciátorov dnes preslávenéhoBienále ilustrácií Bratislava - BIB.Osud to zariadil, že sme spolu organi-zovali ešte aj vlaňajšie jubilejné dvad-siate bienále - BIB 2005. Bol som ažuveličený, ako ma títo vynikajúci ľudiaprijali medzi seba v priebehu krátkehočasu. Aj keď som v redakcii pôvodnej li-teratúry nevydržal dlho a po niekoľkýchmesiacoch ma posunuli na miesto ve-dúceho tlačovej redakcie po RomanoviKošťovi, a neskôr som bol prvým vedú-cim Klubu mladých čitateľov a šéfomredakcie exportu, stále som bol v blíz-kom styku s kolegami a priateľmiz pôvodnej redakcie.


• O dva roky po príchode do Mladýchliet ste začali vypomáhať Jánovi Po-liakovi s redigovaním Zlatého mája.Pre tých, ktorí o tomto časopise ne-počuli, musím pripomenúť, že šloo unikátne periodikum, ktoré zohralopriam historickú úlohu pri formovanímodernej českej a slovenskej detskejliteratúry. V tejto súvislosti sú neza-budnuteŕné najmä 60. roky, v ktorýchpod vplyvom tzv. obrodných pokusovzreformovať dogmatický komunizmusdošlo aj v detskej kultúre k explóziimodernizmu. Čo vám po rokoch z toh-to obdobia utkvelo v pamäti? Aká bo-la spolupráca medzi pražskou a brati-slavskou redakciou Zlatého mája?A ako či vlastne prečo sa skončil vášzlatomájovský príbeh?

Za tých pár rokov vo funkcii redakto-ra slovenskej redakcie celoštátneho ča-sopisu Zlatý máj fungovalo tu niekoľkošéfredaktorov. Začínal som pri Vladisla-vovi Stanovskom, potom to bol Franti-šek Tenčík, môj pedagóg z brnenskej uni-verzity, a napokon Zdenék Slabý. Každýmal odlišný štýl práce. Na redakčnýchporadách nás i slovenské príspevky vždyakceptovali, ale pri „zalamovaní", ktorésa robilo v Prahe (za Tenčíka v Brne), vy-padli poväčšine slovenské príspevky,veď košeľa vždy bola a je bližšia než ka-bát. V tom čase sa začala recenzovať nie-len literárna, ale aj výtvarná stránka kníha práve zabezpečovanie výtvarných re-cenzií som mal na starosti ja. Podarilo sami získať viacerých spolupracovníkov,podaktorí z nich po sporadických recen-ziách, glosách a poznámkach sa začalihlbšie zaujímať o ilustrácie a stali saz nich uznávaní odborníci, porotcoviavýtvarných súťaží aj medzinárodnýchprehliadok (mám na mysli napríklad Ma-riána Veselého). Pokiaľ ide o ukončeniemôjho redakčného pôsobenia, uvažovalsom o ňom už skôr - zvýšené povinnos-

ti pri vedení redakcie exportu, účasť naknižných veľtrhoch mi časovo neumož-ňovali dôkladne sa venovať tejto činnos-ti, a tak odvolanie dr. Jána Poliaka po pre-vierkach v roku 1970 som využil aj navlastnú rezignáciu.

• Slovník uvádza, že v roku 1962 steuverejnili svoj prvý knižný preklad.Bola to kniha českého autora F. A.Elstnera Dobrodružným chodníčkom.Odvtedy sa prekladateľstvo stalo va-ším profesijným koníčkom. Prekladá-te z poľštiny, češtiny, srbčiny, chorvát-činy, slovinčiny, lužickej srbčinya angličtiny. Podľa množstva titulov,ktoré Slovník slovenských spisovate-ľov pre deti a mládež uvádza, patrítemedzi najproduktívnejších preklada-teľov detskej knihy, pričom nepochyb-ne váš register rozširujú i tituly pre do-spelých (mimochodom, využívate tui svoju znalosť latinčiny?). Váš prekladknihy poľského autora J. DomagalikaPäť prípadov detektíva Konôpku siSlovenská sekcia IBBY ocenila návr-hom na Čestnú listinu IBBY. Prekla-dáte to, čo vám vydavatelia ponúknu,alebo uprednostňujete knihy, ktoré súblízke vášmu naturelu a umeleckémunázoru?

Netajím, že som začal prekladať z fi-nančných dôvodov. Môj nástupný platredaktora v Mladých letách v roku 1960bol l .080 Kčs hrubých a za pomocnú re-dakciu v Zlatom máji som mal mesačnebrutto 200 Kčs (!). Keďže som sa na je-seň 1961 oženil a o rok sa mi narodil synMarek, musel som si nejako privyrobiť.Lenže čítanie a výber vhodných textovna preklad sa neskôr stal mojím koníč-kom, a keďže som hudobný sluch využí-val aj na učenie sa cudzích jazykov, vy-beral som si vhodné tituly, ktoré sompotom ponúkal na preklad. Poznal somvydavateľskú prax, získal som prehľad


o produkcii zahraničných vydavateľstieva navrhoval som tituly, ktoré prinášali čo-si nové, tematicky či formou stvárneniapríbehu, a súčasne boli editorský akcep-tovateľné a príťažlivé pre čitateľa. Naj-väčší úspech zaznamenala séria kníhpoľského spisovateľa Zbigniewa Nienac-keho o pánu Tragáčikovi, kde sa pútavýpríbeh, určený mladému čitateľovi, spá-ja so zaujímavými poznatkami z rôznychvedných odborov. Veľmi rád som prekla-dal aj knihy Krystyny Boglarovej a Ja-nusza Domagalika. Za najhodnotnejší ti-tul z mojich prekladov pre dospelýchpovažujem román barda lužickosrbskejliteratúry Jurija Brézana - Starý otec.

• Vydavateľka činnosť mala v tom ča-se svoju premyslenú štruktúru. Dô-sledne sa napríklad dbalo, aby existo-vala istá vyváženosť druhová, žánrová,vyváženosť z hľadiska vekových kate-górií, aby v rámci edičnej stratégie ma-la dôstojné zastúpenie prekladová lite-ratúra či literatúra faktu. Na čopresnejšie sa zameriavalo oddelenie,ktorému ste šéfovali?

Toto oddelenie bolo redakciou expor-tu. Pôvodné detské knihy slovenskýchautorov a ilustrátorov sme ponúkali namedzinárodných knižných veľtrhochrôznym zahraničným vydavateľom a po-tom ich vydávali v objednanom jazyku.Ponúkali sa najlepšie tituly z produkciea súčasne aj najvhodnejšie na realizáciuspoločných vydaní. Najjednoduchšie tobolo s knižkami pre najmenších, kde bo-lo minimum textu - napríklad pri lepo-relách stačilo preložiť dvadsať veršov a ti-tul sa mohol tlačiť v koprodukcii s inýmijazykovými mutáciami - farebné ilustrá-cie sa tlačili na celý náklad - teda na nie-koľko mutácií a potom sa už len dotláčaltext v čiernej farbe. Tak vznikol projektvydávania titulov Medzinárodnej sérieobrázkových kníh, v ktorej napríklad

K. ŠTANCLOVÁ a DUŠAN KÁLLAY/Rozprávky H. Ch. Andersena

21 BIBIÁNA

Blažkovej Ako si mačky kúpili televízors ilustráciami L. Nesselmana či lanskejPuf a Muf ilustrovaný V. Gergeľovou smetlačili v jedenástich jazykoch. Takto smevydávali aj veľké rozprávkové knihy - odDobšinského Slovenských rozprávoks Fullovými ilustráciami (vyšli v devia-tich jazykoch) cez Svadby líšky RyskyGrimmovcov s ilustráciami Ľ. Končeko-vej-Veselej či Pávieho kráľa ilustrované-ho A. Brunovským. Celkove sme v ro-koch 1965, keď sa redakcia naplnorozbehla, do roku 1990 vydali vyše šesť-sto titulov v devätnástich jazykoch. Tátočinnosť bola dôležitá aj ekonomicky -vydavateľstvo tým získavalo devízovéprostriedky. Okrem toho Mladé letá sapráve touto činnosťou vynikajúco spro-pagovali v zahraničí, získali renomé vý-znamného vydavateľstva. To veľmi po-mohlo aj ďalším titulom, ktoré sa užnevydávali v koprodukcii, ale prekladalisa na základe získania licencie. Takistosme oveľa ľahšie mohli získať zahranič-né tituly, o ktoré sme prejavili záujem,pretože nás naši partneri poznali a stálio to, aby v Mladých letách ich tituly vy-chádzali.

K činnosti redakcie patrila aj koordi-nácia spoločných vydaní s pražským na-kladateľstvom Albatros. Hoci v tomtoprípade nešlo o export - bolo to eštev rámci spoločnej republiky - išlo tiež0 koprodukčné vydania tlačené podľarovnakých zásad redakčnej aj tlačiaren-skej spolupráce. V tomto prípade to bo-la výmena významných a zaujímavýchtitulov tlačených spoločne v slovenčine1 češtine.

• Zmenou politického systému na za-čiatku 90. rokov došlo k radikálnymzmenám aj v kultúrnej sfére. Nevyhlosa im ani vydavateľstvo Mladé letá.Noví manažéri, ktorí na rozdiel odpredchádzajúcich kultúrnu ustanovi-

zeň vnímali ako výrobný podnik, zakrátky čas priviedli ku krachu to, čomalo hodnotu národného fenoménu.Súčasťou tohto krachu bola tzv. racio-nalizácia vydavateľskej činnosti, čo,zrozumiteľne povedané, nebolo nič inénež likvidácia jednotlivých oddelenívydavateľstva a prepúšťanie ich pra-covníkov. Ako ste tento čas prežívali vya čo naň z odstupu času hovoríte?

Vývoj Mladých liet na začiatku 90. ro-kov by bol na osobitný rozhovor. Keďsom zistil, že moje názory sú iné než re-prezentovala skupina okolo vtedajšiehoriaditeľa Antona Hykischa, ktorý navyšepopri funkcii v Predsedníctve SNR ne-mal čas sa riadne venovať procesu pre-rodu národného podniku na nejakú for-mu schopnú prežiť, dostal som ponukuna vytvorenie pražského vydavateľstvaBohém Press, akejsi filiálky ziirišskéhovydavateľského domu. Akceptoval somju a za jeden rok som vydal a predal je-denásť titulov - päť v češtine, päť v slo-venčine v koprodukcii s Mladými letamia jeden v lužickej srbčine. Potom sa všakmajiteľovi O. Božejovskému málilo ta-kéto vydávanie a rozhodol sa napriek ne-pochybne úspešnému rozbehu vydava-teľstvo zrušiť.

• Niekoľko redaktorov Mladých liet siv 90. rokoch založilo vlastné vydava-teľstvá. Dodnes niektoré z nich exis-tujú a zásluhou svojich vlastníkov súvzácnymi ostrovčekmi kultúrnostiv mori všeobecnej nekultúrnosti. Pre-čo ste vy, obdarený organizačným ta-lentom, s množstvom vhodných kon-taktov doma i v zahraničí, neurobiliniečo obdobné?

Predčasná smrť dvadsaťpäťročného sy-na, ktorý by mi mohol pomáhať a neskôrprevziať súkromné vydavateľstvo, mivzala hlavnú motiváciu na takýto krok.Okrem toho v tom čase bol boom gýčo-

22 BIBIÁNA

vých ilustrácií a kníh nadbiehajúcich níz-kemu čitateľskému vkusu. Preto som dalprednosť spomínanému Bohém Pressu,ktorého knihy vynikali kvalitou výtvar-no-grafického vybavenia. Navyše sľubnáexportná transakcia stroskotala na stratejedného vagóna kníh v jeseni 1991 me-dzi Belehradom a Záhrebom v srbsko-chorvátskom konflikte. A tak som si potýchto skúsenostiach založil iba živnosťedičného poradcu pre takmer desiatkudomácich aj zahraničných vydavateľ-stiev, ktorá ma niekoľko rokov obstojneživila.

• V Národnom literárnom centre, kdeste pôsobili v druhej polovici 90. rokov,mali ste pod palcom organizovanie slo-venskej účasti na zahraničných kniž-ných veľtrhoch, teda niečo, čo ste dô-kladne ovládali. Nemyslím však, že vástáto v podstate rutinná práca mohlauspokojovať. Preto keď ministerstvokultúry vypísalo koncom roka 1998konkurz na post riaditeľa BIBIÁNY,nebolo pre nikoho prekvapením, že stesa doň prihlásili. Kto bol v konkurznejkomisii neviem, ale som presvedčený,že jej členovia svoje rozhodnutie neo-ľutoval i . Vaším príchodom BIBIÁNAzískala druhý dych, rozbehli sa jej ak-tivity, prehĺbili medzinárodné kontak-ty, nič sa v nej nerušilo, naopak, pri-budli nové sféry záujmu. Jednou z nichbolo zastrešenie Slovenskej sekcie 115-BY so všetkým, čo k tomu patrí. Alepovedzte sám, s akými problémami stesa pri svojom nástupe stretli, cítili stesa na koni alebo ste svoj úmysel šéfo-vať BIBIÁNE v kútiku duše obano-vali?

Vznik BIBIÁNY ako inštitúcie nepo-chybne súvisí s Bienále ilustrácií Brati-slava. A s tým som bol v spojení od sa-mého počiatku. Podieľal som sa aj naprogramoch BIBIÁNY, ako pracovník na

dohodu som zabezpečoval v roku 1995medzinárodný seminár. Ešte ministerkultúry Dušan Slobodník ma vymenovalza člena komisie, ktorá mu mala navrh-núť kandidáta na riaditeľa BIBIÁNY. Dovýberového konania som sa vtedy ne-mohol prihlásiť, lebo v podmienke bolvek do 39 rokov. V roku 1999 ma viace-rí nahovárali, aby som kandidoval, dlhosom to nebral vážne, až keď ma o to po-žiadali priamo viacerí pracovníci BI-BIÁNY, prihlásil som sa. Keď ma minis-ter Milan Kňažko vymenoval, zhrubasom vedel, čo ma čaká, ale v skutočnos-ti boli problémy ešte väčšie, než sompredpokladal. Najmä v medziľudskýchvzťahoch, pričom práca v tejto inštitúciivyžaduje úzku spoluprácu jednotlivýchoddelení, predovšetkým dramaturgiea produkcie. Mojou hlavnou úlohou bo-lo presvedčiť o nutnosti vzájomnej pod-pory a kooperácie, o dôležitosti každéhokroku na vytvorenie vynikajúceho vý-sledku, o potrebe vhodnej prezentácieaktivít a propagácie činnosti. Nedá sapovedať, že by som svoj krok oľutoval,ale niekedy sa bolo treba veľmi ovládať,aby som pokojne reagoval na nenáležitépreceňovanie vlastnej práce a podceňo-vanie zásluh iných na spoločnom dieleu niektorých spolupracovníkov. Tak ako„gutta cavat lapidem non vi sed saepe ca-dendo" (kvapka hĺbi dieru do kameňa niesilou, ale tým, že často padá) usilovalsom sa takmer každodenne obrusovaťhrany vzájomných nedorozumení. Anidnes nie je situácia ideálna, ale mám do-jem, že ovzdušie v inštitúcii je pokojnej-šie, situácia na ekonomickom úsekustabilnejšia a prehľadnejšia, technickévybavenie modernejšie aj atmosféra pretvorivú činnosť priaznivejšia než pri mo-jom nástupe pred siedmimi rokmi.

• Bratislavčania poznajú BIBIÁNUnajmä vďaka exkluzívnym výtvarným


MARTINA MATLOVIČOVÁ/Jaroslava Blaíkovd: Mačky vo vreci

expozíciám, ktoré rozširujú poznávacíhorizont detí. V zahraničí je zas BI-BIÁNA známa ako garant prestížnejprehliadky Bienále ilustrácií Bratisla-va. To však je len špička jej činností.Čo všetko v skutočnosti BIBIÁNArobí?

BIBIÁNA je jedinečnou inštitúciousvojho druhu, ktorá nemá vo svete ob-dobu najmä pre šírku záberu výchovyumením a spôsobom prezentácie umeniapre deti. Od svojho vzniku v roku 1987je predovšetkým hlavným organizáto-rom Bienále ilustrácií Bratislava, ktorézabezpečuje po stránke odbornej, repre-zentačnej, komunikatívnej i dokumen-tárnej. Pripravuje koncepciu súťažnejvýstavy BIB, reprezentačný katalóg vý-stavy, v ktorom má každý zúčastnenýumelec farebnú ukážku svojho dielaa patričné biografické a bibliografickéúdaje, ako aj všetky sprievodné aktivi-ty od medzinárodného sympózia s vy-dávaním jeho výstupov - materiálov

v zborníku s farebnými reprodukciamiilustrácií a iných dokumentov z jednotli-vých referátov. Súčasťou je aj prípravaworkshopu v spolupráci s UNESCO premladých ilustrátorov z rozvojových kra-jín, prezentácia výsledkov tejto tvorivejdielne na výstavách, vydávanie ďalšíchmateriálov pre návštevníkov od prí-ležitostnej známky, obálky a pečiatkyriešených podlá diel odmenených a zú-častnených ilustrátorov v jednotlivýchročníkoch prehliadky, plagátov podujatiaa reprodukcií víťazov súťažnej prehliad-ky. S BIB súvisia aj sprievodné výstavynositeľov Medaily Hansa Christiana An-dersena za literatúru a ilustrácie, kto-rá sa udeluje vždy v predchádzajúcompárnom roku na kongrese IBBY, pre-zentácia jedného „klasického" sloven-ského ilustrátora (v roku 2005 to bol Ľu-bomír Kellenberger, predtým ŠtefanCpin atd.), dalšie sprievodné výstavy čiuž v BIBIÁNE, či v iných výstavnýchpriestoroch a súkromných galériách


v meste. Množstvo práce zahŕňa organi-zácia zasadnutia orgánov BIB - medzi-národnej poroty, medzinárodného komi-tétu aj výkonného výboru, udeľovaniecien BIB, starostlivosť o organizačnémateriály podujatia ako sú štatút, orga-nizačný poriadok, prihlášky, scenár, vý-tvarné riešenie expozície či príprava vý-stavy a zvolanie medzinárodnej tlačovejkonferencie. Sem patrí aj vytváranie Ga-lérie BIB z originálov vystavených a od-menených ilustrácií v histórii nášho bie-nále.

BIBIÁNA pripravuje a zabezpečujevšetko okolo medzinárodného filmové-ho festivalu Bienále animácie Bratislava- BÁB, ktorého ôsmy ročník prebehnev dňoch 17.-21. októbra 2006. Tento fes-tival vznikol z prehliadky filmov organi-zovanej počas BIB už v osemdesiatychrokoch minulého storočia a jej náplňouboli filmy animované podľa predlôh ilus-trovaných kníh pre deti, vytvorené po-väčšine výtvarníkmi známymi nielen vofilmovom svete, ale aj vo svete ilustráciepre deti. Sekretariát BÁB zabezpečujenielen priebeh tohto nekomerčného fes-tivalu, udeľovanie cien za celoživotnédielo aj za jednotlivé súťažné filmy, aleaj rôzne filmové podujatia v rámci Slo-venska, pripravuje rôzne tematické i per-sonálne prehliadky, ako aj semináreo jednotlivých významných tvorcochsvetového animovaného filmu pre detia vydáva materiály o filmových osob-nostiach a zborníky z jednotlivých semi-nárov.

Umelecké a interaktívne výstavy predeti - to je ďalšia činnosť BIBIÁNY. Nazáklade dlhodobej koncepcie sa prezen-tujú nielen životné osudy a dielo jednot-livých umeleckých tvorcov (Leonardo dáVinei, Vincent vaň Gogh, Ľudovít Fulla,Jules Verne, Karel Zeman, Hans Chris-tian Andersen atď.), ale aj tematickévýstavy s ukážkami diel svetových umel-

cov, výstavy o materiáloch (plátno, pa-pier, drevo, kameň) a iné interaktívne vý-stavy. V súčasnosti je to výstava o kríd-lach, lietaní a ceste k slnku cez prírodu,techniku, fantáziu a umenie alebo výsta-va o tom ako nezablúdiť, teda o labyrin-toch a bludiskách. Nechýbajú expozícies hudobnou tematikou, cyklus výstavDialógy o tolerancii, kde prezentujemenárodnostné a sociálne menšiny (Rómo-via, Zidia, Rusíni, Chorváti). Hoci jeBIBIÁNA zameraná na tvorbu profesio-nálneho umenia pre deti, sporadickyusporadúvame aj výstavy detskej tvorby- poväčšine sú to projekty zamerané naparalympiádu mládeže, práce detí z diag-nostických ústavov či prezentácia vý-sledkov hlohovskej medzinárodnej súťa-že exlibrisov a pod.

Súčasťou každodenného života BI-BIÁNY sú tvorivé dielne k jednotlivýmvýstavám, ako aj k rôznym ďalším té-mam, činnosť divadelného štúdia, ktoréuvádza niekoľko ráz v týždni, ale pravi-delne aj každú nedeľu dramatizácie roz-právok, čítané divadlo, aktivizačné pred-stavenia, pripravuje sa už šiesty ročníkletného medzinárodného festivalu alter-natívnych divadiel. Pričom naše predsta-venia sa hrajú nielen v štúdiu či nanádvorí BIBIÁNY, ale pravidelne ajv Detskej fakultnej nemocnici, na inýchscénach na Slovensku i v Čechách, ale ajna Festivale európskeho divadla v Ja-ponsku v auguste minulého roka.

Sekcia knižnej kultúry BIBIÁNY - tonie sú len rutinné akcie Slovenskej sek-cie IBBY, každoročná organizácia Dnídetskej knihy v niektorom regióne Slo-venska, príprava kandidatúr na rôznemedzinárodné ceny od Andersenovejmedaily a Čestnej listiny IBBY po súťažNajkrajšie knihy sveta v Lipsku, organi-zácia každoročnej súťaže Najkrajšie kni-hy Slovenska za uplynulý rok a prezen-tácia víťazných titulov na výstavách

25 BIBIÁNA

v BIBIÁNE, po Slovensku i v zahraničí,pravidelne každý rok na najväčšom sve-tovom medzinárodnom knižnom veľtrhuvo Frankfurte. BIBIÁNA zabezpečujeudeľovanie cien Trojruža a Ceny Ľudo-víta Fullu, do jej kompetencie patrí or-ganizovanie súťaží o ceny BIBIÁNY zanajkrajšiu a najlepšiu knihu jari, leta, je-sene a zimy, príprava hodnotiacich se-minárov ročnej produkcie detských kníhpo literárnej a výtvarnej stránke, novýchrozhlasových a televíznych diel pre deti,spolupráca s rozhlasovým festivalomZázračný oriešok a s ďalšími aktivitami.Vydávame aj odborný časopis, ktorý prá-ve čítate.

Významnou zložkou BIBIÁNY jeCentrum dokumentácie a knižnica. Spra-cúva a dokumentuje všetku činnosť, jed-notlivé akcie, ohlasy v tlači, pripravujedatabázy a informačný systém. Knižnicaobsahuje nielen tisícky vzácnych ilustro-vaných kníh z celého sveta, z ktorých ori-ginály boli vystavené na jednotlivýchročníkoch BIB, ale aj množstvo odbor-ných kníh o umení pre deti a vzácne ko-lekcie detskej literatúry. Bezpochyby jevhodným miestom na štúdium o ilustrá-ciách a obrázkových knižkách pre detitak, ako je mníchovská Medzinárodnáknižnica pre mládež miestom na získa-vanie vedomostí o detskej literatúre. Nazáklade štúdia v našom Centre vzniklouž niekoľko pozoruhodných odbornýchštúdií, diplomových a magisterskýchprác u nás aj na zahraničných univerzi-tách.

• V 70. a 80. rokoch slovenskú detskúkultúru, výtvarnú i literárnu, repre-zentoval v zahraničí Dušan Roll. V ro-ku 1986 sa stal dokonca prezidentomIBBY, medzinárodnej únie pre detskúknihu. Je potešiteľné, že jeho odcho-dom z funkcií tejto inštitúcie Sloven-sko neodišlo spolu s ním, ale vďaka

vám zostalo v medzinárodnom obra-ze. Ba čo viac, tým že ste po dva razyboli zvolený do Exekutívy IBBY, sveto nás nielen vedel, ale mohli smesa podieľať na riešení závažných ce-losvetových problémov detskej kul-túry.

Musím podotknúť, že po DušanoviRollovi bol v 90. rokoch členom desať-člennej Exekutívy IBBY dve dvojročnéobdobia - je to najviac, čo stanovy pri-púšťajú - aj terajší prezident Slovenskejsekcie tejto organizácie Ján Uličiansky.Na členstvo v tomto orgáne som kandi-doval na kongrese v Cartagena de Indiasv roku 2000 a po dvoch rokoch som bolv Bazileji znova potvrdený v tomto člen-stve, ktoré trvalo do roku 2004. Vtedy nakongrese v Kapskom Meste som už ne-mohol kandidovať, ale bol som členomvolebnej komisie. Po niekoľkoročnejpauze počas BIB 2001 i 2005 ExekutívaIBBY znova zasadla v Bratislave, boli tuvýznamní zástupcovia tejto mimovlád-nej organizácie UNESCO, navštívili BI-BIÁNU, boli nadšení výstavou Lietajúcikufor o Andersenovi aj ďalšími výstav-nými aktivitami, zúčastnili sa sympóziíBIB. Slovenská sekcia mala patronát nadoslavami Medzinárodného dňa detskejknihy 2006 a pripravila pre celý svet -teda aspoň pre vyše sedemdesiat krajín,terajších národných sekcií IBBY - po-solstvo a plagát. To je to minimum, čosom pre Slovensko urobil ako člen Exe-kutívy. Zastupoval som záujmy ďalšíchpiatich krajín strednej Európy v tomto or-gáne, bol som v členskej komisii aj v ďal-ších podkomisiách, ktoré riešili závažnéotázky v tomto období. Získal som veľadobrých priateľov, mnoho kontaktov,ktoré som využíval na propagáciu Slo-venska i BIBIÁNY.

• Nepatríte k ľuďom, ktorí s obľubourozprávajú o svojom osobnom živote.


A tak len úzky okruh vašich priateľovvie, že vaším koníčkom je spev. Do-konca spev sakrálny. A to nie v pasív-nom slova zmysle. Venujete sa mu uždlho a sústavne, takže nazvať vás v tej-to súvislosti profesionálnym amaté-rom je celkom presné. Navyše, keďžeste sa už narodili ako šéf, aj tu mátevýnimočné postavenie. Všetci ostatnímusia spievať tak, ako ich vy diriguje-te. Keďže hudbu ste neštudovali, zau-jímavé by bolo vedieť - hudba objavi-la vás, alebo vy hudbu?

Genézu môjho hudobného vývinusom už spomínal. Ako dvanásťročnéhominištranta ma v lete 1948 oslovil nášvtedajší pán farár Štefan Dráb a venovalmi kancionál. Mal som sa naučiť z nehohrať. Bral som to dosť vážne, najmä cezprázdniny som sa vari každý deň učil naklavíri jednotlivé piesne. A pred Viano-cami som prvý raz hral pri omši na or-gane. Ešte som nedosiahol na pedál, a taksom si vypomáhal pedálovou spojkou.Postupne som sa naučil vyše stovkypiesní z kancionála, čo bol celkom sluš-ný repertoár. A hrával som aj na harmó-niách v dedinských filiálnych kostoloch.Ako septimán som v roku 1952 už na-cvičoval vianočnú koledovú omšu premiešaný zbor. Tú som vo vianočnom ob-dobí aj oddirigoval. Po maturite somv Bratislave od jari 1954 pravidelne hrá-val v jezuitskom kostole (v poslednýchrokoch len sporadicky) a od roku 1969aj pravidelne dirigujem v kostole trini-tárov. Je to jediný bratislavský kostolnýzbor, ktorý pravidelne účinkoval po ce-lý čas totality každú nedelu pri latinskejomši. Má bohatý repertoár, skúsenýchčlenov - žial, už vo vysokom veku, kto-rí sa vedeli vysporiadať nielen s grego-riánskymi skladbami a starou hudbou(Palestrina, Monteverdi, Suriano), ale ajs Haydnovými a Mozartovými omšamia dokonca dvakrát predviedol aj Bee-

PETER CPIN/Jaroslav Rezník: Rozprávkyo Mladuškovi

thovenovu Omšu C-dur. Z modernejšíchskladateľov spieva omše M. Schneidera--Trnavského, L. Reficeho či skladbyJ. Rosinského. Hudba je mojou veľkouláskou a hra na organe, spev či diri-govanie je mojím obľúbeným koníč-kom. A že som sa k nej dostal a mal mož-nosť takto muzicírovať, je pre mňašťastím.

Na záver nášho rozhovoru chcemvám zaželať veľa ďalších úspechov,zdravia a tvorivej pohody. A zároveňvysloviť vďaku za priazeň, ktorú steako riaditeľ medzinárodného domuumenia pre deti prejavovali našej spo-ločnej Bibiáne.

Pripravil ONDREJ SLIACKY


Dramatická tvorba pre deti 2005MARTA ŽILKOVÁ

V moderných dejinách Slovenska sauž viackrát prehodnocovali politické,spoločenské i kultúrne javy, preskupo-vali sa a menili hodnoty. Spúšťačomtýchto zmien ešte donedávna boliobraty v ideológii a politickej sfére,dnes častejšie ide o ekonomický tlaks politickým tieňom v pozadí. A do-dajme ešte - i slabnúca pamäť národaspojená s občianskou ľahostajnosťou.Iba tak sa totiž mohlo stať, že zo Slo-venskej televízie takmer zmizol Ve-čemíček, že sa prestali vyrábať krátkeanimované i celovečerné hrané roz-právky, že sa celkom zabudlo na 40.výročie vzniku najstaršej televíznej re-lácie pre deti s odôvodnením, že Ve-černíček aj tak nikto nepozerá. Nebyťniekoľkých článkov (napr. v Sme M.Kernová, V. Malík, M. Žilková), mož-no by si slovenská kultúrna verejnosťani nespomenula, že môže prísť o ďal-šie ohnivko v reťazi svojej kultúrnejtradície.

Na rozdiel od nás sa Večerníčekv Čechách dodnes teší veľkej obľube.Svedčí o tom aj galavečer, ktorý vysie-lala verejnoprávna Česká televízia naoslavu jubilea. Na Slovensku sa žiad-ne oslavy nekonali, hoci slovenskékrátke filmy boli kedysi významnýmvývozným artiklom. A tak možno sú-hlasiť s výtvarníkom a pedagógom naVŠMU V. Malíkom: „Likvidáciu pô-vodnej umeleckej tvorby, nielen ani-

movanej, považujem za prejav po-hŕdania vlastnými kultúrnymi hodno-tami a tradíciou, za prejav nekultúr-nosti a v neposlednej miere za kultúrnuvlastizradu" ( tv-oko, príloha Sme,roč. 14, 2005, č. 37, s. 7).

K tvorbe STV za rok 2005 vlastneniet čo dodať. Situácia v porovnanís rokom 2004 sa nezmenila, premysle-ná koncepcia vysielania pre deti a mlá-dež neexistuje. Náhodnosť, rutinnézaraďovanie animovaných filmov roz-ličnej úrovne a odkazovanie detskéhopríjemcu na tzv. rodinné programy ty-pu reality show, to je obraz televíznejtvorby pre deti, o mládeži ani nehovo-riac. Mladiství sa od detstva zbavujúšance mať vlastný názor a pripravujúsa na kolektívnu identitu (stotožneniesa so skupinou a jej názormi).

Našťastie, čo nieje v televízii, udia-lo sa inde. Rok 2005 sa niesol v zna-mení dvoch festivalov. Prvý sa Konalv Močenku a išlo už o 13. ročník ce-lonárodného festivalu kresťanskéhodivadla Gorazdov Močenok. Je to sú-ťaž amatérskych divadiel, zväčša det-ských, ktoré obyčajne vedú učitelia a tísú zároveň aj autormi textov a režisér-mi divadelných predstavení. No pri-chádzajú sem aj také súbory, ktoré sizískavajú meno na iných národnýchfestivaloch, resp. v zahraničí. Ukazujesa, že vedúci detských súborov radšejvyužívajú viac pohybové divadlo, pan-

BIBIANA 28 BIBIÁNA

tomímu a tanec než činohru. Naďalejtrvá nedostatok dobrých textov predetské divadlá. Hovorené slovo sa stá-va doplnkom, nie nosným pilierom di-vadelnej hry. Z bežného priemeru sav tomto roku vymykali dva súbory,ktoré sú známe aj z predchádzajúcichročníkov. Prvý je rómsky, Chove Ká-moro zo Sniny, a vedie ho rádová ses-tra Sr. Stellamaris. Tento súbor uviedoldivadelnú kreáciu Priateľstvo, kde saotvorila otázka sociálneho rozvrstve-nia Rómov a ich možného spolužitia.Inscenáciu treba hodnotiť z viacerýchhľadísk, nie iba z aspektu textu. Ten bolveľmi jednoduchý, dôležité je pedago-gické poslanie divadelného diela, aleaj jeho kresťansko-socializačno-diva-delná misia, ako to v hodnotení uvied-la členka poroty Elena Bakošová. Pri-tom treba zdôrazniť, že vedúca súborumá dokonalé divadelné myslenie, tak-že vystúpenia rómskych detí poskyto-vali pôsobivý divadelný zážitok.

Druhý detský divadelný súbor Gaš-parko z Lendaku zaujal preto, že vedú-ca súboru Mária Buzáková stavia naprirodzenej tvorivosti detí a ich inte-lektuálnych a pohybových predpokla-doch.

V rozhovoroch s vedúcimi detskýchdivadelných súborov sa ukazuje, žemnohí sa - v dôsledku nedostatku do-mácich divadelných textov - obracajúna české pramene, pravidelne uverej-ňované v časopise Tvorivá dramatika.

Nedostatok autorských textov sapociťuje aj v bábkových divadlách,ktoré si vypomáhajú vlastnými autor-skými predlohami, resp. prekladmi za-hraničných divadelných scenárov.V súpise textov pre bábkové divadlá,ktorý pripravil Kabinet divadla a filmu

na rok 2005, figuruje iba niekoľkopôvodných dramatických diel, väčšinutvoria dramatizácie klasických ľudo-vých či umelých rozprávok (Soľ nadzlato, Dlhý, Široký a Bystrozrakýv Bábkovom divadle v Bratislave,Osmijanko rozpráva v Starom divadlev Nitre atd1.).

Z pôvodných textov zaujala prácaLenky Tomešovej Mikulášske čaro(Bábkové divadlo v Bratislave). Ideo účelovo napísanú príležitostnú hruk sviatku sv. Mikuláša. Zo skúsenostivieme, že táto téma je najviac sprofa-novaná, znivelizovaná, často až naúroveň jarmočného vystúpenia. Tome-šová prekvapila tým, že všetky infor-mácie postavila na správne miesto. An-jela a čerta ako opozíciu detskéhosprávania obdarila humorom, zveda-vosťou, nedočkavosťou a prostredníc-tvom troch krátkych výstupov vysvet-lila pôvod postáv sv. Mikuláša, dedaMráza i Santa Klausa. Konanie všet-kých zúčastnených postavila na dvochkľúčových slovách - láska a obdaro-vanie, teda slovo (pochvalné i karha-júce) a vec (dar), čo by sa nemalo odseba oddeľovať, ak nemá tento sviatokstratiť svoj pôvodný význam. V Ame-rike zásluhou komercializácie sa mi-kulášska oslava skarnevalizovala, ci-tovo vyprázdnila a v tejto podobe saúspešne šíri do Európy. Tomešovej hrutreba chápať ako istý výraz sebaobra-ny v tom najlepšom slova zmysle. To-lerantnosť, rozprávkovosť, humor i ta-jomstvo zaručujú umelecký zážitok,ktorý šikovne maskuje aj tradičný di-daktizmus.

Trochu nešikovnej šie si počínalJ. Štrbák v hre Spravodlivý autobus -rozprávka o naprávaní chýb (Bábkové


divadlo v Žiline). Didaktizmus evi-dentne vystupuje do popredia už v sa-motnom podnázve. Počínanie rozpráv-kových postáv je viac zamerané naodovzdávanie odkazov a na kontaktys deťmi, než na samotný príbeh, ktorýsám osebe je dosť chudobný a zbytoč-ne sa naťahuje nepotrebnými sekven-ciami hlavne v závere. Hra je napísanátak, že sú do nej zakomponované vý-tvarné a realizačné predpoklady bábko-vej hry, čo by nebola chyba, keby autordodržiaval istú logiku, ktorú napríkladľudová rozprávka vždy má. Ďalšímpôvodným textom je hra Petra Bega-nyiho (niekedy publikuje aj pod menomOskar Bego) pod názvom Udatný Pet-rík (alebo ako sa hrdinom stať). Keďžeten istý text nájdeme aj medzi rozhla-sovými hrami, budeme sa mu venovaťv súvislosti s rozhlasovou produkciou.

Aktívne si počínalo aj Bábkové di-vadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici.Ako každý rok aj teraz obohatilo svojrepertoár niekoľkými novými premié-rami, ale žiadna z nich nie je pô-vodným autorským textom. Búd ideo preklady (L. Smoček Podivuhodnépopoludnie dr. Zvonka Burkeho) aleboadaptácie (Perníková chalúpka - sce-nár a réžia Zoja Mikotôvá z Brna, zná-ma pedagogička, ktorá sa venuje vý-chove učiteľov a divadlu sluchovopostihnutých). Poslednou voľnou dra-matizáciou sú Gulliverove cesty, ktorésú zamerané didakticky a vypovedajúo nadvláde silného nad slabým. Do-komponovaná postava Dušičky zastu-puje svedomie, rozhodujúce o konaníhlavného hrdinu. Záleží od realizácie,či didaktický princíp nepreváži nadumeleckým aspektom a nezmení in-scenáciu na školskú hru. V roku 2005

oslavovalo Bábkové divadlo na Ráz-cestí 45. výročie svojho založenia a pritejto príležitosti zorganizovalo internúprehliadku svojich predstavení spoje-nú so seminárom. Toto divadlo si na-ďalej udržiava prvenstvo vo výchovedetského diváka pomocou širokej po-nuky najrozličnejších aktivít.

Staré divadlo v Nitre uviedlo zaují-mavú dramatizáciu hry českého auto-ra Tomáša Pekného Havran z kameňav réžii Ondreja Spišáka. Náročnú rea-lizáciu ocenia skôr dospelí ako deti.Pre ne sú určené Ponitrianske vypráv-ky Ondreja Spišáka a Zuzany Zema-níkovej. Dvaja herci si na javiskuz hromady kostýmov vyberajú pre kaž-dý výstup čosi iné a oživujú známe nit-rianske postavičky. V danom prípadenejde o klasickú divadelnú hru, skôro žánrový obrázok, skladačku s osve-tovým zámerom. Dramatizácia knihyKristy Bendovej pod názvom Ostni-janko rozpráva bola pridlhá a málo di-vadelná. Použité divadelné prostried-ky pôsobili ilustratívne.

Druhý festival v roku 2005 bol ve-novaný rozhlasovej tvorbe. V poradíuž 19. ročník predstavil najlepšie roz-hlasové diela za uplynulé dva roky.Začnem trochu netradične rozhlaso-vou hrou pre deti, ktorá v rámci dneš-ných záujmových sfér predpubertálne-ho a mladšieho pubertálneho obdobiamusí tvrdo bojovať o príjemcu, ale ajautora. Z hľadiska tematiky a žánrovpráve hra pre deti patrí (aj zásluhoudramaturgicky K. Revallovej) k naj-zaujímavejším, hoci v roku 2005 ibajedna hra čerpala námet zo súčasnosti(D. Hevier: Poloklinika).

Hry s historickou tematikou zasahujúsúčasnosť svojou aktuálnou výpoved-

BIBIANA 30 BIBIÁNA

ňou hodnotou. Ani Pavla Kováčova,ktorá sa už oddávna venuje životopis-ným hrám, nesklamala. Prišla s príbe-hom o živote prvej slovenskej lekárkyMárie Bellovej (1885-1973). Pokojnýtok rozprávania pripomína skôr prózunež dramatické dielo, ale jeho výpoveďmala predovšetkým poznávací efekt.

V rozhlasovom kontexte sa pevneetabloval autor, ktorý už niekoľkýmihrami z histórie upozornil na seba dô-sledným vytváraním dobového kolori-tu a výberom pozoruhodných osob-ností, ktoré dokáže vsadiť do takmerdobrodružného príbehu. Tento raz Ju-raj Bindzár ponúkol hru s rómskouproblematikou pod názvom Čierny an-jel. Z hľadiska potrebnosti je zvolenáproblematika výsostne aktuálna a pre

autora je zase teritóriom, z ktoréhomôže vyťažiť maximum estetickýchi morálnych hodnôt. Hra pojednávao rómskom rezbárovi a jeho prijatýchdeťoch, o nežičlivosti a nespravodli-vosti bielych, o emocionálnom konanídetí, o tom, že aj Rómovia môžu byťstatoční, že prežívajú lásku i nenávisťrovnako intenzívne ako ich šťastlivej-ší bieli druhovia. Dynamický príbeh jeplný humanizmu a tolerancie k zazná-vanej a ponižovanej rase.

Aj Peter Glocko si dal záležať na vy-tvorení dobovej atmosféry. Ale v hrePod zbojníckym klobúkom použil ar-chaický a pre dnešné deti asi ťažko strá-viteľný jazyk, poznačený dialektoma zároveň štylizovanosťou, preto ne-vedno, aký bude mať ohlas.



Hra Daniela Heviera Poloklinika saako jediná dotkla života súčasných de-tí a ukázala jeho menej radostnú strán-ku, ktorú hrdinovia hry prežívajú v ne-mocnici. Živý hovorový jazyk, vtipnépostrehy detí a vcelku optimistický ži-votný pocit sú charakteristickými črta-mi tohto diela.

Aj kategória rozhlasovej rozprávky(rozprávkovej hry) mala viacero svet-lých stránok. Znovu sa obnovila dnesuž kultová hra Jána Uličianskeho o ne-dostatku času Tik-tak a premiéru malahra Daniela Heviera Ticho, tu sa ro-bí krik! Autorova tvorivá zručnosťa schopnosť vybrať zo súčasných tráumtú najpálčivejšiu sa preukázala aj v tej-to hre. Problém hlučnosti životné-ho prostredia je tu vyjadrený neroz-právkovým, civilným jazykom akov skutočnom životnom príbehu. He-vier dobre ovláda recepčné roviny,a tak bez problémov zakomponuje dofiktívneho príbehu realistický návodna zabezpečenie ticha, pričom určitenemyslel predovšetkým na deti, ale naseba a spolutrpiacich dospelákov. Té-mou rozprávky P. Begányiho UdatnýPetrík je akási rozprávková ekológia,ktorá sa dotýka životného prostrediai životného štýlu (napr. hráčska vášeň).Autorovi nemožno uprieť zmysel pretvorbu svojrázneho príbehu, v ktoromsa mieša skúsenosť s výmyslom, hu-mor, paródia s bohatou obraznosťoua volným spájaním asociácií. Od pred-chádzajúcich textov sa celkom odlišu-je rozprávková hra Petra KarpinskéhoMed z ľadových kvetov (text piesní EvaKollárova). Skladá sa z troch vrstiev:z klasickej čarodejnej rozprávky, z via-nočného príbehu a z epizódy zo sú-časnosti, ktorá príbeh rámcuje. Pred-

stavuje poslucháčovi známy modelmestských chlapcov, ktorí nechcú trá-viť Vianoce na dedine u starého otca.Realisticky vypovedá o životnom štý-le detí, ktoré sa bez televízora a počí-tača nudia a nudu nedokážu prekonaťani citové vzťahy v rámci rodiny. Pod-statu hry však tvorí poeticky napísa-ná rozprávka o Vianociach, o víťaz-stve lásky nad strachom, zaplnenáčarovnými postavičkami. Bohatá ob-razotvornosť oboch spomenutých au-torov oživuje rozprávkovú poetiku,kde sa originálnym spôsobom spájajústaré odskúšané klasické námetyi umelecké postupy s aktualizačnýmiprvkami, aby detský príjemca, opie-rajúc sa o svoju životnú skúsenosť,uveril a podľahol čaru rozprávkovéhosveta. Je pozoruhodné, že mladí auto-ri pocítili nutnosť vrátiť starým sviat-kom ich pôvodný význam a citovúnosnosť.

V kategórii hier pre mládež boli dvepôvodné práce. Ladislav Hanniker sizvolil drogovú problematiku a napísalhru Tutu Gabo a tete Sisi o možnostiúniku z drogovej závislosti. Eva Kriv-ková v hre O dievčati, ktoré si zabudlosrdce v bare Katy sa pohrala s kompo-zíciou, nepriamymi narážkami a utajo-vanou výpoveďou, ktorej pointa je za-kódovaná už v názve. Text inšpirovalrežiséra J. Riháka k zaujímavej reali-zácii, za ktorú získal prémiu na Festi-vale pôvodnej rozhlasovej hry.

Rok 2005 sa niesol v znamení tvor-by H. CH. Andersena, no výraznejšiesa to prejavilo iba v produkcii Sloven-ského rozhlasu. Statočný cínový voja-čik zaznel v dramatizovanej podobev nedeľnom vysielacom termíne, hraStretnutie s Andersenom na Rádiu De-

BIBIANA 32 BIBIÁNA

vín a celá séria večerníčkov bola ve-novaná neznámym rozprávkam veľké-ho rozprávkara. Dramaturgická BeátaPanáková v spolupráci s Erikom Ja-kubom Grochom sprístupnili deťomdoteraz nepoznané príbehy, čím obo-hatili ich vedomosti a poskytli im bo-hatý umelecký zážitok.

Celkovo možno konštatovať, že rok2005 bol napriek všetkým neprajnos-tiam bohatý na zážitky, že s výnimkouSTV všetky inštitúcie zaoberajúce satvorbou pre deti a mládež vynaložiliveľké úsilie na to, aby umením prekrylikomerčnú ponuku, zahlcujúcu čas i zá-ujem detského príjemcu.

MILOŠ KOPTAK a DENISA STANISLAVOVÁ/Jana Bodnárová: Moja prvá galéria


Spretrhaná pavučina národaRozhovor so Stanislavom Muntágom,

riaditeľom Vydavateľstva Matice slovenskejMária Ďuríčková nazvala kedysi povesť pamäťou národa. A keďže v čase, v kto-

rom sa takto vyznala z lásky k povesti, výchova k národnému povedomiu, pre-dovšetkým tá školská, nebola v móde, usilovala sa povesťou kompenzovať to, čomladým generáciám neposkytovali učebnice dejepisu. V jej podaní rozprávanieo histórii národa už neboli abstraktné traktáty o spoločensko-triednych vzťahoch.Boli to emotívne výpovede o ľuďoch, ktorí po stáročia napĺňali svoj údel v tejtokrajine, správy o ich snoch a túžbach, šťastí i nešťastí, o živote i smrti. Boli to po-vesťové výpovede, no na rozdiel od výpovedí historiografických čpeli človečinou.Dnes je čas iný, než bol čas Ďuríčkovej. Napriek tomu národné je v stave ohro-zenia. Nebadane, zato isto mizne pod vodami globalizačných záplav. Projekt Vy-davateľstva Matice slovenskej nazvaný Povesťová mapa Slovenska, je vzácny pre-to, že sa usiluje zachrániť to, čo má či môže nenávratne zmiznúť.

• Ako vlastne tento projekt vznikol?Kto je jeho pôvodcom? A kto ho re-dakčne zabezpečuje?

Zhruba pred deviatimi rokmi prišieldo nášho vydavateľstva pán Jozef Tru-bíni z VrábeT, že má nazbierané poves-ti z polovice Požitavia a chcel by z nichmať knižku. Fajn, vravím mu, ale via-cej by sa mi páčilo, keby sme mohli vy-dať povesti z celého Požitavia, od pra-meňa rieky Žitavy až po jej ústie doNitry. Pán Trubíni posmutnel, ved1 za-pojiť do projektu - čo sa týka povestí,ale aj finančných zdrojov a odbytu kni-hy - desiatky obcí z povodia stokilo-metrovej riečky nie je celkom jedno-duchá záležitosť. O pol roka prišiel,doniesol rukopis a v roku 1998 vyšlazbierka požitavských povestí, ktorézozbieral Jozef Trubíni a literárne spra-coval Jozef Melicher. Na záložke kni-hy Požitavské povesti som si dovoliluviesť, že vypĺňame jedno biele miesto

BIBIÁNA

na povesťovej mape Slovenska - potr-hanou pavučinou povestí pospriadanéPožitavie. Vtedy už prichádzali ďalšieedičné námety a projekt Povesťovejmapy Slovenska nadobúdal svoje kon-túry. Samozrejme, knihy povestí sa vy-dávali odjakživa a v Matici slovenskejod jej vzniku, ale teraz sa pokúšame daťtejto sérii zbierok istý zmysluplný kon-text.

• Ktoré knihy nateraz Povesťovúmapu Slovenska tvoria, resp. ku kto-rým regiónom sa viažu?

Naša povesťová mapa nemá povahusystematicky budovanej edície. Je tovolný, značne rôznorodý súbor poves-ťových zbierok, ktorý istým spôsobomsieťuje tento žáner našich publikácií.Doteraz sme povesťovo „zmapovali"Požitavie (Trubíni - Melicher), Turiec(Tatár), okolie Novej Bane (Hindický),Vysoké Tatry (Marec), Kysuce (Pod-

34 BIBIÁNA

manický), okolie Považskej Bystrice(Meliš - Muntág), Spiš (Marec), Ho-rehronie (Urban). Naprieč regiónmi satiahnú súbory povestí z tzv. slobodnýchkráľovských miest Slovenska (Marec),

zo slovenských hradov (Moravčík), akoaj dva výbery z tvorby prominentnýchslovenských povesťových autorov -Slovenské povesti (Hronský) a Sloven-ské povesti II (Habovštiak).

35

• Keďže „mapa" nie je dokončená,predpokladám, že máte rozpracova-né ďalšie tituly. Ktoré sú to? Mimo-chodom, v povesti sú peniaze vždyniečím nečistým, niečím, čo človekuprináša iba nešťastie. Paradoxne beznich by knihy povestí vo vašej vyda-vateľskej realizácii nejestvovali. Tak-že kde na svoje zámery tie nešťastnépeniaze beriete?

Z povahy edície a povestí vyplýva, žetáto „mapa" nebude nikdy dokončená.Jej ďalšie napĺňanie závisí od dvoch ve-cí - dobrých rukopisov a finančnýchzdrojov. Kto pozná aktuálnu situáciuslovenských vydavateľstiev a knižnéhotrhu, vie, že z príjmov za predaj výtlač-kov je možné pri tomto druhu literatú-ry sanovať zhruba polovicu výrobnýchnákladov. Čiže sme odkázaní na mecé-nov a grantové systémy. Na regionálnezbierky povestí sa nám zvyčajne darízískať isté zdroje od miestnych sponzo-rov, ale v súčasnosti sme prakticky prikaždom projekte odkázaní na základnýfinančný impulz z grantového systémuministerstva kultúry na podporu pôvod-nej slovenskej literatúry. Čiže ak pán-boh a ministerstvo láskavo dá, vyjdev tomto roku napríklad zaujímavá zbier-ka povestí z Krupinskej planiny, ktorúpripravil činorodý banskobystrickýzberateľ povestí a popredný slovenskýochranár Peter Urban. Je jedným z ma-la tých, ktorí väčšinu materiálu získa-vajú ešte od miestnych rozprávačov -starčekov a stareniek z horských dedi-niek, ktorí sú poslednými pamätníkmiživej ľudovej mytológie na Slovensku.Pripravené sú aj ďalšie projekty, naprí-klad povesti z okolia Žiliny, z Oravy,z Liptova, ale o ich osude rozhodnú, akohovoríte, oné nešťastné peniaze.

• Medzi tvorcami Povesťovej mapySlovenska je i Jozef Cíger Hronský.Vlastne nemôže medzi nimi nebyť,pretože bol to práve on, ktorý nie-lenže vytvoril intencionálnu povesťpre mladého čitateľa, ale stal sa ga-rantom jej umeleckej úrovne. Tentofakt stojí za pripomenutie, pretožeregionálna povesť sa ľahko môžezmeniť na regionálnu literatúru. A tá- ako vieme - je neraz synonymomnižšej literárnej kvality. Otázka te-da znie, akým spôsobom vydavateľ-stvo zabezpečuje kvalitu svojho pro-jektu.

Kvalita je daná najmä kvalitou auto-rov, ktorí sú ochotní zapojiť sa do náš-ho projektu. Zbierky povestí väčšinouvytvárajú miestni nadšenci, ktorí sa aninepovažujú za spisovateľov. Je to veľkádilema - na jednej strane snaha zacho-vať a sprístupniť unikátny materiál, kto-rý by inak zanikol najneskôr smrťouzberateľa, na druhej strane prakticky ne-dosiahnuteľná méta Hronského literár-nej povesti. Viacero zberateľov sme od-mietli s tým, že ich materiál nedosahujeelementárne literárne kvality. Mnohí byradi poskytli svoju zbierku spisovateľo-vi, ktorý by bol ochotný ju prerozprá-vať, ale kto sa na to podujme? Čiže pra-cujeme s dostupným materiálom, každýpripravovaný projekt je starostlivo lek-torovaný, a ak nám odborníci odporu-čia dielo vydať, snažíme sa o vydanie,často s úpravami nad rámec bežnej re-dakčnej práce, prirodzene, len vtedy, aks nimi autor súhlasí. Je tu však aj ďalšíproblém - do akej miery povesť „zlite-rárňovať" a vôbec upravovať. Národo-pisci nám radia publikovať „pôvodnýmateriál" bez zásahov. Čo je však v prí-pade povesti „pôvodné"? Povesť je ži-

BIBIANA 36 BIBIÁNA

MARTIN KELLENBERGER a ONDREJ SLIACKY/Slovenské obrázkové povesti

vý útvar, ktorý sa nielen tradoval, ale ajdotváral a pretváral ústnym podaním.Každým prerozprávaním sa príbeh tro-chu pozmenil. Jeden základný príbeh satransformoval do množstva krajovýchvariácií. Kráľa Mateja bača kráľovskýuhostil najmenej na desiatich sloven-ských salašoch a Jánošíkov poklad jeazda v každej slovenskej jaskyni. Väč-šinou má zberateľ k dispozícii len zlo-mok príbehu. Zvyčajne sa zrejme tra-dovala len základná kostra mýtu, ktorúzručnejší rozprávači zavše vyšperkova-li do podoby rozvitejšieho príbehu a ichmenej výreční potomkovia ju zasa re-dukovali na rôzne modifikovanú „kost-ru". Legitímnou úlohou zberateľa po-vestí je podľa môjho názoru zaodiaťpovesť do krásneho rúcha, zaujímavé-ho, precízne stavaného príbehu, zapredpokladu, že komponenty a štýl toh-to rúcha zodpovedajú štýlu a duchu slo-venskej ľudovej mytológie. Som pre-svedčený, že mytológia vôbec má svojuvlastnú logiku, že pracuje s archetypmi,ktoré sú hlboko zakorenené v psychikeľudí, a to búd všeľudské, alebo viažucesa na isté spoločenstvá. Medzi typicky

slovenské archetypy iste patria naprí-klad spomínané mytologické figúry -jánošíkovský mýtus i mýtus kráľa Ma-teja. Archetypy majú svoju logiku a svo-ju historickú funkciu v duši národa,0 ktorej veľa nevieme. Dobrý zberateľa rozprávač povestí by mal, nazdávamsa, rešpektovať ducha povestí a povahuich archetypov. Samozrejme, literárnelegitímne sú aj iné prístupy, napríklad„moravčíkovský", ktorý pôvodný prí-beh využíva viac-menej ako arénu narozvitie slovných a štylistických hier,ale podstatný význam našej povesťovejmapy stále vidím v zachovaní, azda1 čiastočnej citlivej rekonštrukcii tej po-trhanej pavučiny ľudovej mytológie,ktorá donedávna opriadala každý kúsoknašej krajiny.

Napriek tomu by sme sa v povesťo-vej mape radi oveľa viacej približovalik méte Hronského literárnej úrovnea týmto apelujem na všetkých sloven-ských spisovateľov, ktorým je témaľudovej mytológie blízka, aby sa do náš-ho projektu zapojili. Opakujem, v nie-ktorých prípadoch je materiál zozbiera-ný, len sa s ním treba popasovať...


• Prítomnosť Hronského v Povesťo-vej mape Slovenska otvára aj ďalšíproblém. Až na Antona Habovštiaka,ktorý umrel len nedávno, ide všetko0 žijúcich, teda súčasných autorov.Lenže s povesťou sú spojené i takémená ako Jozef Horák, Štefan Rysu-Fa, Ján Dom asta, Vladimír Plicka, Jo-žo Nižnánsky, Mária Ďuríčková, M.A. Húska a pod. Budete sa ďalej za-meriavať len na vyhľadávanie novýchautorov, alebo uvažujete aj o reedí-ciách kultových povesťových kníh ne-žijúcich tvorcov?

Iste sa budeme snažiť prezentovať ajdielo nežijúcich zberateľov povestí.Dielo Jozefa Horáka a Márie Ďuríčko-vej je prakticky dostupné v najnovšíchvydaniach, čiže bolo by sa treba za-merať na ďalších, menej populárnychzberateľov. Autori, ktorí publikovaliv našej povesťovej mape, používajú Já-na Domastu a ďalších len ako pramen-ný materiál, a to je azda niekedy ajškoda. Ich povesťové dielo by všakkaždopádne bolo treba spracovať, cit-livo pretlmočiť do súčasného jazyka,zostaviť knihu, ktorá by oslovovaladnešných čitateľov. A to musí niektourobiť.

• Knihy, ktoré v tejto sérii vydávate,vynikajú pôsobivým dizajnom, ale1 výtvarným vybavením. V prevažnejväčšine sa vám podarilo objaviť ilus-trátorov, ktorí dokázali vystihnúťšpecifickosť povesti, jej mysterióz-nosť. Ktoré zväzky považujete z vý-tvarného hľadiska za najvydarenej-šie?

Priznám sa, v počiatkoch sa námúspešnejšie darilo navodiť imidž „tra-dičnej" knihy, ktorá nehýri farbami, ale

zvýrazňuje atmosféru dávnych príbe-hov. Pri prvých zväzkoch sme používa-li kombinovanú väzbu a ešte prebalz grafického papiera. Ekonomika násvšak donútila postupne upúšťať od všet-kého, čo knihu predražuje. O to väčšídôraz chceme klásť na kvalitu ilustrácie.Z doterajších výtvarníkov v našej po-vesťovej mape výrazne vyniká PeterUchnár, ktorý ilustroval dve z prvýchzbierok - A zvony nezvonia (povestiz Novej Bane a okolia) a Hnali sa vekynad hradbami (povesti o tzv. slobod-ných kráľovských mestách Slovenska).Je famóznym kresliarom, má obrovskýzmysel pre detail a výtvarný jazyk, kto-rý je blízky primárnym adresátom tejtoedície - deťom.

• Nepochybne sledujete i ohlas, s kto-rým sa váš projekt v čitateľskej ve-rejnosti stretáva. Aký teda je?

Neskromne sa nazdávam, že našaedícia trochu rozvírila stojaté vody slo-venskej povesťovej literatúry. Vyšlisme s ňou v čase, keď sa na tomto po-li nedialo takmer nič, a odrazu akobysa s povesťami bolo roztrhlo vrece, re-nomované vydavateľstvá vychrlili celýrad krásnych knižiek. Nastal opačnýefekt, dopyt sa značne nasýtil a v ostat-ných rokoch čitateľský záujem o tentodruh literatúry trochu opadol. Nevzdá-vame sa však tejto veľkej témy, aspoňdovtedy nie, kým ešte žijú rozprávači,ktorí zdedili povesťové klenoty ústnympodaním od svojich predkov. Rešeršo-vať literárne pramene, opisovať JánaDomastu a ďalších veľkých zberateľovbude možné aj o sto rokov, ale posled-ní pamätníci živého tradovania ľudovejmytológie naozaj vymierajú v týchtodňoch.


• Minulého roku ste v podobnom vy-bavení, ako je Povesťová mapa Slo-venska, vydali Hronského Brondoverozprávky O neviditeľnom Tomášovi,vzápätí vyšiel výber z rozprávok Pav-la Dobšinského Soľ nad zlato so star-šími ilustráciami Emila Makovické-ho. Je to náhoda, alebo pripravujeteniečo ako rozprávkový pendant k po-vestiam Slovenska?

Tým, že sme sa zamerali na povesťo-vú mapu, trochu sme zanedbali iné žán-re ľudovej slovesnosti. Nuž teraz dobie-hame zameškané, aby v našej knižnejponuke nechýbala kvalitná slovenskározprávka. Po fenomenálnom diele Dob-

šinského by asi bolo dosť ťažké vytváraťnovú „rozprávkovú mapu", i ked tí zbe-ratelia, ktorí pracujú s ľudovými rozprá-vačmi, majú množstvo pôvodného ma-teriálu aj z tohto žánru. Zväčša však ideo rôzne variácie známych príbehov, čomôže nadchýnať etnografov, ale už me-nej tvorcov a vydavateľov detskej litera-túry. Napriek tomu chceme aj v roz-právkovom žánri prichádzať s novýminápadmi a zároveň s úctou k tradičnýmhodnotám, čo prezentujeme napríkladspomínaným vydaním Soľ nad zlatos nádhernými ilustráciami Emila Mako-vického.

Otázky položil Ondrej Sliacky

MIROSLAV KNAP/ Peter Urban: Čertova svadba


Slovo ako rosa dušeGABRIELA ŠKORVANKOVÁ

Kým kniha je pre zdravé dieťa zdro-jom poznania a zábavy, pre dieťa so špe-ciálnymi potrebami je modelom exis-tencie. Hovoríme o knihách, v ktorýchpostihnuté dieťa nájde svoj sveti spôsob, ako prekonať nepriazeň osudua nájsť zmysel v sebarealizácii.

Filmový priemysel veľmi rýchlo po-chopil význam týchto kníh a začal ichvyhľadávať a prepisovať do filmovýchscenárov. Dnes už známy film A zasapreskakujem kaluže spracovaný podláknihy Alana Marshalla sa stal základ-ným kameňom a kniha čítaním pre te-lesne postihnutých a ich rovesníkov,ktorí práve vďaka tejto knihe môžu po-znať, s čím sa musí boriť ich postihnutýkamarát. Táto literatúra pomáha aj mno-hým rodičom pochopiť, že mať postih-nuté dieťa nie je trest ani zlyhanie, aleje to sila, ktorú dáva prekonávanie pre-kážok a netušené ododlanie dokázať ajnemožné.

Mnohí z nás si pamätajú román Jo-hanny Spyri Heidi, keď bezprostredná si-la čistej spolupatričnosti a krásy detské-ho porozumenia zmenila život na vozíkpripútanému dieťaťu a celej rodine. Mož-no namietať, že sentiment nie je vhod-ným prvkom na prekonávanie prekážok,ale práve láska, porozumenie a aj tá tro-cha romantiky a sentimentu dokáže v li-teratúre zaujať viac ako strohý realizmuss prvkami naturalizmu. Tento zraňujedetskú dušu, ako sme svedkami dnešné-ho „otužovania násilím" v masmédiácha v následnom náraste kriminality detía mládeže. Román bol preložený do slo-venčiny a roku 1989 vyšiel vo vydava-teľstve Mladé letá pod názvom Heidi,

dievčatko z hôr. V reedícii vyšiel vo vy-davateľstve Slovart Junior roku 1992.

Málokedy si uvedomujeme, že hlu-chota je najťažší postih, ktorý človek má.Súvisí to s okolitým vnímaním sveta, aleaj s jeho nepochopením. Dieťa chce všet-kému rozumieť, všetko prežívať, osvo-jovať si, ale okolie ho nechápe, keďženevie naznačiť, čo chce. Neporozumenievyvoláva aj stav zúrivosti dieťaťa, keďmu nik nerozumie, a následnú apatiu.Kniha Hildy Lewis The Day is Our, v ne-skorších vydaniach ako Crash ofSilen-ce a The story of Mandy, bola sfilmo-vaná pod názvom Mandy. Nebolapreložená do češtiny ani do slovenčiny,ale film mal veľký ohlas, lebo zmenil ná-hľad na dieťa hluché a s poruchami slu-chu. V zahraničí bola kniha preložená doviac ako tridsiatich jazykov a mala veľ-ký ohlas. Menila svet ticha na svet ti-chého porozumenia a v nejednom prí-pade pomohla hluchonemému dieťaťudospieť k poznaniu, prečo ho svet ne-chápe.

Americký spisovateľ John Steinbecksvojou knihou O myšiach a ľuďoch tak-mer vyvolal hystériu strachu pred men-tálne postihnutým človekom, ktorý ne-vie odhadnúť svoje správanie. Naprotitomu René Algayer v knihe Barbarka -posol lásky našiel ten správny kľúčk problematike dieťaťa, ktoré musí pre-konávať prekážky a hľadať pochopeniepre svoje konanie. V slovenskej litera-túre to skvele vystihol autor Peter And-ruška v próze Dievča z osobitnej školy.

V súčasnej detskej literatúre sa stre-távame aj so špecifickým fenoménomtragicky umierajúceho dieťaťa na rako-

B1BIANA 40 BIBIÁNA

vinu. Beznádej stavu blížiacej sa smrtije v týchto dielach prežiarená láskoua nehou. Nie zmierovaním sa. Kniha El-ien Dyphny Cusackovej Nedaj ma smr-ti má takú výpovednú silu, že by si za-slúžila to najväčšie ocenenie, aké môžekniha nesúca morálne posolstvo dostať.Nájdete ju pri postieľkach detí v onko-logických ústavoch ako talizman a preich rodičov ako nádej.

Kniha autora Nodara DumbadzehoVidím slnko hovorí o problémoch nevi-diacich a prežívaní ich sveta chutí, fa-rieb, dotykov a zvukov. Prináša so se-bou nový pohľad na to, čo človek nevidí.Dieťa pri jej počúvaní cíti svetlo. Tútosentenciu plne pochopí iba človek, kto-rý prekonal zrakové problémy. Zároveňpomáha nevidiacemu predstaviť si, akoho vníma okolitý svet. Podobne oslovíčitateľa aj kniha M. Gillesovej Keď savráti svetlo alebo Korolenkov Slepý mu-zikant. Obe knihy sú prehovorené dozvukovej podoby a čítajú ich deti vovšetkých krajinách s rovnakým pocitomdojatia i porozumenia pre svet nevidia-cich. Na ich základe vznikla aj iniciatí-va Licht in Dunkeln (Svetlo v tmách),ktorá pomáha pochopiť svet nevidiacicha ponúka im spätnú väzbu v poznávaní,ako ich vidí okolitý svet. Depresívne ne-pôsobí na dieťa ani kniha autorky K.Witwickej Tma plná smútku, hoci to jejnázov naznačuje.

Miillerovej kniha Príbehy z mésíčníhoupačky so svojím posolstvom, že ajautisti majú právo na život a hľadaniešťastia, dojme deti i dospelých. Son-Ri-sov Zázrak pokračuje nám približujepríbeh Kaufmannovcov, ktorí sa láskoua akceptáciou priblížili k svojmu „ne-dosiahnuteľnému dieťaťu" a v tomto prí-behu dávajú návod na lásku i iným, kto-rí ešte stále hľadajú svet svojho dieťaťa.

Inšpiračným zdrojom môže byť prečitateľa aj klasická autorská rozprávka.

Rozprávka o škaredom káčatku pomôžedieťaťu i jeho rovesníkom pochopiť, žeinakosť nie je zlo, iba výzvou k empa-tii. V súčasnom svete, ktorý sa síce tvá-ri tolerantne, ale je v ňom množstvo in-tolerancie a snahy zaradiť všetko dopevných kategórií a nikdy inak, je prá-ve tento príklad možnou cestou k po-chopeniu.

Nie všetky knihy, ktoré hovoria0 svete postihnutých detí sú veľkou li-teratúrou, ich hodnota spočíva v inšpi-rovaní pozitívneho prístupu postihnu-tých detí a ich rodičov k prekonávaniuťažkostí života. Spolupráca vydavateľ-stiev, združení a renomovaných autorovby iste priniesla svoje ovocie, kebyvznikla iniciatíva na podporu literatúrys témou života postihnutých detí.

Aj v literárnych príbehoch môže die-ťa nájsť cestu, po ktorej sa oddá kráčať.Rodič zasa cestu, ako pochopiť, že ná-maha nie je márna a môže priniesťväčšiu morálnu odmenu ako výchovazdravého dieťaťa. Nasledovaniahodnýliterárny hrdina robí silným nielen se-ba, ale aj svoje okolie a svojich blízkych1 čitateľov. Toto všetko nájdeme v kni-hách J.M. Robineta Stojí za to žiť, Em-manuelle Laboritovej Tichý výkrik ale-bo A. Wagnera Tatí, kde bydlíBúh?

Literatúra o postihnutých má mnohopodôb a mnoho žánrov. Prax nás pre-sviedča, že je potrebná pre nás všetkýchako voda pre človeka, ako soľ, bez kto-rej jedlo nemá tú správnu chuť. Jejedným z kľúčov, ktorý môže otváraťbrány nepochopenia a odmietania a zá-roveň priniesť úľavu a nádej. Preto smeju aj v BIBIÁNE, medzinárodnom do-me umenia pre deti, viackrát vystavo-vali v spolupráci s Dokumentačnýmcentrom IBBY kníh pre postihnutýchv Nórsku.

Prinášame tak životodarné slovo akorosu duše.


A predsa sa točíSlovenská ilustrácia v roku 2005

BARBARA BRATHOVÁ

Keď som hodnotila slovenskú ilus-tračnú tvorbu z roku 2001, zamýšľalasom sa nad skutočnosťou, čo sa zmeni-lo na situácii ilustrátorov v súčasnýchpodmienkach vydávania kníh na Slo-vensku. Musela som vtedy konštatovať,že k výraznému posunu neprišlo, a obá-vam sa, že toto konštatovanie je aktuál-ne aj po štyroch rokoch.

Jednou z možností ako prakticky za-siahnuť do tohto stavu, je prezentovaťslovenských ilustrátorov doma i v za-hraničí. Nazvime to intelektuálne „pro-mo" slovenských ilustrátorov. Jednýmz prestížnych podujatí tohto typu jeBienále ilustrácií Bratislava, kde pre-zentáciou diel dochádza ku komparáciiilustrácií nielen domácich autorov, alecelých národných kolekcií. Vytvára satak šanca, že týchto tvorcov si všimnevydávate! a ponúkne im konkrétnu prá-cu. Túto príležitosť majú však väčšinouocenení autori, ktorí potom majú jed-noznačne väčší priestor a možnosť pre-zentácie doma i v zahraničí prostred-níctvom sekcie BIB. Knižný veľtrhv Bologni, ojedinelý tým, že prezentu-je len detskú literatúru, je tiež jednouz možností, na ktorej majú umelci prí-ležitosť priamo na mieste predať svojediela vydavateľom. Závisí to však aj odfinančných možností jednotlivca, niekaždý si môže cestu tohto typu dovoliť.Nepochybne veľa závisí od kontaktov,ktoré sa nadobúdajú a profilujú práveprostredníctvom BIB. Ďalšou možnouprezentáciou je súťaž Najkrajšie knihySlovenska, kde sú sústredené knižné

publikácie rôznych žánrov za uplynulýrok (pod podmienkou, že ich vydávate!do súťaže prihlási).

Je všeobecne známe, že ilustrátor jev prirodzenej konkurenčnej mašinériívydavatelstiev často tlačený do výrazu,ktorý mu nie je vlastný, stále častejšieuvažuje nad ponukou ilustrácie a jejdôležitosti aj z existenčného hľadiska.Nie je zanedbatelná ani skutočnosť, žekvalitná ilustrácia vyjde skôr v zahrani-čí než u nás. Výnimkou nie je ani to, žemnohí ilustrátori sa živia iným žánromvýtvarného prejavu, ako im je vlastný.Toto všetko oberá ilustrátorov o radosťz tvorby, čo nepridáva na kvalite ichilustračného prejavu.

V roku 2005 bolo vydaných približ-ne 50 titulov detských kníh, ktorýchúroveň je pochopiteíne diametrálne od-lišná. Vychádza z tvorivých možnostíautora, z jeho kreatívneho potenciálu,ale aj z požiadaviek (a mnohokrát pre-dovšetkým z nich) vydavateľstva.

BIB 2005 predstavilo vzorku sú-časnej ilustračnej tvorby na pomernevysokej a reprezentatívnej úrovni všet-kých generácií slovenských ilustráto-rov, ktorá rovnocenne obstála v za-hraničnej konkurencii. Kolekcia tedanavodzuje dojem, že sa má Slovenskov tomto smere čím pochváliť (čo je na-pokon aj pravda), avšak treba mať nazreteli, že táto kolekcia prešla striktnouselekciou na nominačnej výstave BIB.Pre bližšiu orientáciu uvádzam, žez oslovených viac ako 50 autorov sa pri-hlásilo na nominačnú výstavu 26 a do


výberu na BIB 2005 odborná komisiaodporučila 18, pričom sa na BIB-e môžepodlá štatútu zúčastniť maximálne 20autorov.

Podobná situácia sa zopakovala na sú-ťaži Najkrajšie knihy Slovenska, kde sí-ce ponúkaných detských kníh je dosť, alevo finále bolo možné vybrať maximálnez dvoch, resp. troch titulov. S týmto ja-vom sa stretávame pravidelne aj na kvar-tálnych súťažiach, kde je detských kníhpomerne veľa (to znamená, že sa vydá-vajú), ale počet vhodných na ocenenie jeminimálny. Pokúsim sa teda predstaviťtituly, ktoré vyšli za uplynulý rok, abysom na konkrétnom materiáli dokumen-tovala existujúci stav.

Na orientačné hodnotenie som si vy-brala 27 publikácií, ktoré som rozdelilado troch kategórií podlá kvality, žánrua výtvarného výrazu. Pre zjednodušenie

som si ich nazvala iba pracovne, ne-znamená to, že kniha v tej či onej kate-górii nemá znaky aj kategórie inej.

Prvá kategória je tzv. maliarska (súv nej knihy so snahou o maliarsky pre-jav s náklonnosťou ku klasickému štý-lu ilustrácie), druhá je tzv. alternatívna(zahrnuje knihy, kde sa objaví karika-túra, komiks, humor) a tretia tzv. ume-lecká (sú to knihy s umeleckou úrov-ňou).

V tzv. maliarskej kategórii chcemprezentovať 9 kníh rôznej ilustrátorskejúrovne, pričom zachovávam postup-nosť od menej náročnej k vizuálne pri-jateľnejšej. Ilustrácie Mariána Čapku(Kamaráti na lúke, O. Nagaj, Martin,Osveta 2005) sú dominantou knihy-le-porela, kde výtvarné je nepochybne ur-čujúce. Autor sa sústredil na jednotlivéfigúry (hmyz, plazy, drobné zvieratká),

MARTINA MATLOVIČOVÁ/Jaroslava Blažková: Mačky vo vreci


DEZIDER TÓTH/ Viliam Klimáček: Noha k nohe

ktoré poníma výtvarne masívne, cha-rakterizuje ich príslušnými detailmia „oblieka" do náležitých atribútovs folklórnym prvkom. Postavičky sa po-hybujú na hranici realistického zobra-zenia a zámernej rozprávkovej nad-sádzky so snahou o sprístupneniefigúrok malému čitateľovi. IlustrácieJána Vrabca (Rozprávkam je do spe-vu, í. Pavlovič, Martin, VydavateľstvoMatice slovenskej, 2005) sú kombi-náciou podkladových, do úzadia posu-nutých fotografií, na povrchu ktorýchaplikuje jemné kresbové figurálne frag-menty. Výjavy sú vo výraze krehké, ľah-ké, načrtnuté dynamickou linkou, šra-fovanie posúva obraz od konkrétnehovýjavu až po detail. Častý je ľudový mo-tív, ktorý vnímame automaticky ako sú-časť ilustrácií tvorených pre spevník.Týmto ľahkým náčrtom podkladováplocha matných fotografií zjavne nepo-mohla. Debut autora - žurnalistu Jura-ja Krála (Alvaro medzi ľuďmi, Bra-tislava, Junior, 2005) - je určenýčitateľom od 6 rokov, a zrejme aj pretoautor zvolil výrazne naivistickú výtvar-nú polohu. Ilustrácie navodzujú dojem,akoby ich kreslili deti, a je len otázkou,či autor takto konal zámerne, alebo ibajednoducho nevie lepšie kresliť. V tom-to prípade som presvedčená, že kebykreslili ilustrácie k tejto knihe deti, do-

padlo by to lepšie. Narážame tu na prob-lém, že vydavatelia a často aj ilustráto-ri sa domnievajú, že je nutné priblížiťsa dieťaťu naivizáciou obrazu. Dieťa jeschopné absorbovať neuveriteľné pen-zum výtvarných podnetov, nie je pretonutné „nadbiehať" mu istým typom ľú-bivosti. Hoci takej, akú využila EditaKubičková v knihe Benjamína TinákaNeuveriteľné dobrodružstvá kocúrikaMňauká (Martin, Vydavateľstvo Mati-ce slovenskej,2005). Jej ilustrácie súplošné, absentuje v nich štylizáciaa hlavne fantázia. Výtvarnejšiu podobumajú ilustrácie Alexandry Cíchovej(Slimáčik Máčik a iné slovenské rie-kanky, zostavil P. Štefánik, Bratislava,Belimex, 2005). Maliarske gesto je voľ-nejšie, veľkorysejšie, narábanie farbouslobodnejšie, výjavy majú svoju dyna-miku, švih, avšak povestný moment ľú-bivého vizuálneho ataku je aj tu evi-dentne prítomný. Nevyhla sa tomu aniknižka ilustrovaná Alenou Wagnero-vou (Meduškin košíček, E. Čepčeková,Bratislava, SPN-ML, 2005), kde kreh-kosť príbehu je prezentovaná aj kreh-kosťou figúr, ktoré sú drobné, jemné,často však kompozične nesúrodé. Au-torky Michaela Nováková a Júlia Leš-tinská ilustrovali knihu M. I. ChovanáRužový grúň (Ružomberok, Epos,2005). Medzi jednotlivými obrázkami


je diametrálny rozdiel. Jedna autorka jemenej kresliarsky zdatná ako druhá (ho-ci identifikovať ich je ťažké). Celkovýdojem z knihy je nielen monochrómny,ale aj monotónny. Obálka sa snaží byťfarebne pútavejšia, obávam sa však, žetento spôsob ilustrovania neupúta. Hod-notnejšie sa javia ilustrácie MiroslavaKnapa ku knihe Čertova svadba, Po-vesti zo stredu Slovenska (Martin, Vy-davateľstvo Matice slovenskej, 2005),ktorá pri letmom pohľade navodí dojemilustrácií Petra Cpina. Kresliarska bra-vúra je u autora jednoznačná, narábanies linkou a kompozíciou je prirodzené,dynamické. Dokonca čiernobiele frag-menty zapôsobia viac ako farebné ce-lostrany či obálka. Obálka sa všeobec-ne stáva dosť výrazným a paradoxnýmproblémom mnohých publikácií, pri-čom práve ona je plochou na reprezen-tatívnu výtvarnú prezentáciu. Posled-nou knihou v tejto kategórii je Pipo,Vankúšik, Nitka a ich zvierací kama-

ráti autorky Kvety Daškovej (Bratisla-va, Q 111, 2005) v ilustrátorskom vy-bavení Vladimíra Cápa. Opäť ideo kombináciu, fotografia hlavnej figúr-ky je dotváraná akvarelom. Figúrka Pi-pa sa objaví v každom obrázku, ktorý jemaliarsky poňatý, ilustrácie pôsobia ne-koordinované, sú kompozične rozbité.Výtvarne sú však krehké, takmer zrani-teľné, no kombinácia s fotografioupôsobí necitlivo, tvrdo, nesporne ruši-vo. Tieto dve výtvarné médiá si, žiaľ,nepomohli.

V kategórii tzv. alternatívnej ilustrá-cie možno hodnotiť asi 10 kníh. Pokú-sim sa ich vizuálne „preletieť", tak akov mnohých prípadoch nimi „preleteli"ilustrátori. Miroslav Regitko do knihyDagmar Pokornej Prečo veveričky ne-nosia dáždnik? (Bratislava, Perfekt,2005) začlenil kresbovo ľahké ilustráciena hranici komiksu. Čiernobiela fareb-nosť im ponechala svetlo a hĺbku, časo-pisecký charakter ilustrácie však nepo-

DEZIDER TÓTH/ Viliam Klimáček: Noha k nohe


tlačila. Absolútne nepochopená je ilus-trácia v podaní Diany Uramovej (Po-vedali deti, J. Jankovič, Bratislava,T-Distribučná, s. r.o., 2005). Ilustráciaje tu iba akousi „bordúrou" strán, mimofarebnej obálky v pomerne vtipnomznakovom zjednodušení navodzuje do-jem vymaľovávanky. V ilustráciách Mi-lana Stana (Rozprávky na kolesách, I.Szabó, Bratislava, Štúdio humoru, sati-ry..., 2005), možno zaznamenať akýsihistorizujúci motív. Prezentované súakoby „známkové rytiny", v ktorýchnechýba fragment humoru a súčasnejštylizácie. Statickosť je priznaná a adek-vátna. Okrem nie najšťastnejšej obál-ky je možné prijať výtvarnú výbavu kni-hy, hoci v jednotlivých výjavoch jekvalitatívny rozdiel. Drobná knižka na-zvaná Kniha o nočníku (S. Kapalková,Bratislava, Slniečko, 2005) je PalomČejkom prezentovaná vo výtvarnej čis-tote. Dôraz na znak a farebnosť, na zá-mernú vtipnú štylizáciu postavičiek jevizuálne adekvátne doložený. Vyrovnása štandardnému výtvarnému výrazuknižiek tohto typu. Nepotláča estetic-kosť a priznáva jej hravosť. MiroslavRegitko sa v knižke Poletíme za dúhou(Bratislava, Perfekt, 2005) ocitol v ku-rióznej situácii. Výtvarná podoba knihyje kombináciou kresieb detí zo špeciál-nych základných škôl, detských domo-vov a autorových ilustrácií. Nazdávamsa, že by bolo lepším riešením ponechaťv knihe iba tieto kresby. Kombinácia au-torovi skôr uškodila, jeho ilustráciepôsobia nesúrodo (je to skôr otázka gra-fickej úpravy), hoci svoju výtvarnú úro-veň (okrem obálky) majú. Ďalšia ilus-trátorská kombinácia je príznačná preknihu Jany Bodnárovej Moja prvá ga-léria (Košice, Vienala, 2005), kde súk reprodukciám výtvarných diel prira-dené fragmentálne výtvarné prvky Mi-loša Koptáka a Denisy Stanislave vej.

Hoci osobne nebývam veľmi náchylnána zásahy tohto typu do svetových diel,v tomto prípade je zachovaná citlivosť,striedmosť, čistota, dokonca zmysel prekrehkosť a mieru v rešpektovaní pod-kladu. Túto tzv. „dotváraciu" linkumožno chápať ako súčasť obrazu, aj keďvieme, že do neho nepatrí. Juraj Ba-logh v knižke Lepší otec v hrsti ako ka-moš na streche (Gabriela Futová, Bra-tislava, SPN-ML, 2005) sústredil docentra výtvarnej plochy výraznú figúru,plnofarebnosť, geometriu v kompozíciii v štylizácií, dynamiku výjavu i ko-miksový humor. V niektorých poloháchkubistický výraz navodzuje dojem de-koratívnosti, predimenzované výrazytvárí vyvolávajú moment vtipu. Akýsikompromis medzi výtvarným, znako-vým a komiksovým je zahrnutý v seba-vedomom geste priznania účelovostiv mene súčasného trhového uvažova-nia, avšak bez urážania umeleckéhoprejavu i vnímatela. Medzi občas ilus-trujúcich autorov patrí aj Daniel Hevier(Päťka z nudy, Bratislava, SPN-ML,2005). Knižka je opäť dôkazom rôznejkombinácie materiálov a autorovýchkresieb. Vo finálnom tvare navodzujedojem absolútneho chaosu a výtvarnejnejednotnosti, ktorú pri všetkej úctek tomuto tvorcovi sme donútení chápaťako jeho umelecký zámer. IlustrácieIvana Popoviča (Detská univerzita ajpre dospelých, Bratislava, Perex, 2005)sú kvalitatívne nesporné. Jeho posta-vičky sa popri fotografiách pohybujúako „návštevníci" komentujúci napísa-nú alebo odfotenú skutočnosť.

Nakoniec sa zastavím pri ilustrá-ciách, ktoré považujem za najkva-litnejšie. V tejto súvislosti chcemupozorniť aj na skutočnosť, že päťz týchto autorov sa prezentovalo aj naBIB 2005 (D. Kállay, K. Štanclová,P. Cisárik, M. Matlovičová, T. Vicen).


Peter Cpin (Rozprávky o Mladuškovi,J. Rezník, Bratislava, Ikar, 2005) patrík renomovaným ilustrátorom, jeho vý-tvarný prejav si roky zachováva svojštandard. Kombinovaná technika muposkytuje možnosť hĺbky, svetla i tieňa(tuš), farebnosť dodáva jeho kresbámoptimizmus a hravosť. Hoci typ ilustro-vania možno považovať za trochu pre-žitý, chápem ho ako zachovanie svojhoštýlu a tradície. Medzi najproduktívnej-ších ilustrátorov patrí Martin Kellen-berger (Rozprávky zo skrine, L. Frie-dová, Bratislava, Regent, 2005 a Slo-venské obrázkové povesti, O. Sliacky,Martin, Vydavateľstvo Matice sloven-

skej, 2005). Je tiež jedným z príkladovvydavateľskej „populárnosti", orientá-cie vydavateľa na jednoznačne vyprofi-lovaný štýl. V každom prípade je tentoautor dravý vo svojej tvorbe aj predaj-nosti. V prvej prezentovanej publikáciisa striedajú celostranové plnofarebnéilustrácie s drobnejšími na výplň textu,vždy vo svojej charakteristickej linke,farebnosti, dôslednosti v drobnokresbe.Druhý titul je ilustrovaný v podobe ko-miksu v zmysle radenia obrázkov, ichohraničenia a vkladania tzv. „textovýchbublín". Ide o akýsi kompromis medziklasickou ilustráciou a komiksom. Len-že na komiks je v obrázkoch veľa de-

PETER ClSÁRIK/Ján Uličiansky: Čarovný chlapec



tailov a kreslenia i statiky, znakovýatak, ktorý má byť určujúci, sa stráca,na strane druhej ilustrácia ako výtvarnýprvok nemá v komiksovom ohraničenípriestor a jej význam aj efekt je potla-

čený. Zjavne nie každý kompromis mu-sí vyjsť. Diametrálne odlišná je polohaDezidera Tótha v knihe Noha k nohe(Viliam Klimáček, Bratislava, O.K.O.,2005 - 2. vyd., prvé vyd. Bratislava, He-vi, 1996) a pravdepodobne pre súčas-ného respondenta prijateľnejšia. Kom-binácia znaku, fotografie, kresby,grafickej hry znásobuje dynamiku, ne-nudí, a pritom nevyvoláva dojem chao-su. Hoci som sa stretla s názoromniektorých dospelých, že táto kniha jevulgárna, osobne si myslím, že je vosvojej výtvarnosti čistá, znaková, post-modernistická, autormi aj deťmi pocho-pená. Najmladší ilustrátor, študent pro-fesora Dušana Kállaya Tomáš Vicen,ilustroval knihu, ktorá bola vybraná ajna BIB 2005 (Chumáčik, V. Jančárová,Prešov, Vyd. Michala Vaška, 2005). Jepoňatá v maliarskej výtvarnosti, v tma-vých tónoch od veľkého maliarskehogesta k detailu, je kresbovo bravúrna,má zmysel pre perspektívu a svetlo, jejvýraz nie je však ešte zjednotený, kaž-dá ilustrácia má inú hodnotu i výrazo-vú poetiku. Je to však jedna z možnýchvýtvarných ciest. Osobne ma vždy po-teší ilustrátorka Martina Matlovičová(Mačky vo vreci, Jaroslava Blažková,Bratislava, Q 111,2005) ojedinelým vý-tvarným videním a schopnosťou štyli-zácie a kombinácie techník a koloru.Odvážne sa hrá s plochou, kompozíciamá vždy iný prejav, nebojí sa ju rozbiť,porušiť, kombinovať a dopĺňať detaila-mi, ktoré sa spravidla hýbu a dodávajúcelkovému výjavu sviežu dynamikukdesi na hranici parodického humorua zámerného naivizujúceho vtipu. Fan-tazijné preciťovanie konkretizuje v jed-notlivých postavičkách, ktoré majú svojsvet, charakter, svoje anomálie, svoju„módu" a svoj vlastný humor. Jej tvor-ba je chápaním ilustrácie, kompozíciou,farebnosťou a výpovednou hodnotou


výrazná, hoci sa nám prostredníctvompostáv ironicky kdesi smeje. Autorka sajednoznačne slobodne hrá a túto hravosťprenáša aj na respondenta. Peter Čisá-rik (Čarovný chlapec, Ján Uličiansky,Bratislava, Perfekt, 2005) je ilustrátor,na ktorom je evidentné divadelné vide-nie obrazu. Jeho ilustrácie majú presnevymedzenú kompozičnú architektúru,do ktorej vkladá jemne štylizované fi-gúry s nádychom ľahkého humornéhopodtónu. Plochy sú sýto farebné, čisté,naplnené, majú svoju hutnosť a maliar-sky charakter. Do plochy papiera „vkla-dá" akúsi scénu, ktorá má svoju hĺbku,tajomnosť i sympatický vtip skrytýv charaktere jednotlivých figúr a v de-tailoch, ktorými „vybavuje" svoje po-stavy ako rekvizitami (ďalekohľad, oku-liare, hodinky...). Dušan Kállay jev domácej i zahraničnej ilustračnej tvor-be považovaný za mimoriadne vyprofi-lovanú osobnosť. Jeho tvorba odráža vl-nu imaginatívnej ilustrácie založenej nafantázii a sne, na kontrastoch skutočné-ho i nemožného. Jedným z jeho gran-dióznych diel za posledné obdobie (spo-lu s manželkou Kamilou Štanclovou) jecyklus známych i menej známych roz-právok Hansa Christiana Andersena(Rozprávky, Bratislava, Slovart, 2005).Hoci jeho výtvarný diapazón sa pohy-buje na rôznych poliach, dominantná jefarebná, surrealistická ilustrácia s mi-moriadnym dôrazom na kompozíciua perspektívu, svetelnú hĺbku, farebnýdetail a neodmysliteľný nadčasový hu-mor. Ilustrácia Dušana Kállaya má nie-len detského „čitateľa", ktorý vždy mu-sí v obrazovom labyrinte hľadať, ale ajnachádza. Patnerom v spomínanom die-le mu je jeho manželka Kamila Štan-clová. Jej výsostne maliarsky charakterilustrácií dopĺňa a spolužije v celomkontexte projektu Andersenových roz-právok. Kolor, kompozícia, zámerné


predimenzovávanie postáv a výtvar-ných prvkov dáva výjavom hutnosťa výtvarnú nástojčivosť pertraktovanejpríbehovej výpovede. Maliarske gestoje veľkorysé, odvážne a zároveň vo fi-nálnom výjave má svoju mäkkosť i dy-namiku. Kompletné vydanie Anderse-nových rozprávok je monumentálnymvýtvarným počinom týchto dvoch vý-znamných reprezentantov slovenskejilustračnej tvorby doma i v zahraničí.

49

Z povedaného je zjavné, že ilustrač-ná tvorba na Slovensku má rôznu úro-veň, podmienky a možnosti žiť, preží-vať a tak či onak fungovať v trhovejmašinérii. Tento stav nie je ani novýa pravdepodobne sa ani výrazne v blíz-kej budúcnosti nezmení. Nechcem všakna záver pôsobiť pesimisticky, hoci vy-hliadky na lepší stav v tomto smere zá-visia v značnej miere od peňazí, vkusu,pochopenia a zmyslu pre to estetické,umelecky hodnotné, čo formuje detskú

psychiku, vytvára vkusovú orientáciudieťaťa a nepriamo i náhľad na svet a ži-vot. Knihy, ktoré som predstavila akoposledné, sú reprezentantmi spomenu-tých atribútov, a hoci ich nieje vela, ma-li by sme sa tešiť, že vôbec za danej sú-časnej situácie sú. Hoci ilustrátorskývesmír má svoje úskalia, svoje rotáciei svoje zákonitosti, nebojím sa „gali-leovsky" povedať „a predsa sa točí".Dokedy, to závisí vo velkej miere aj odkultúrnej klímy v našej spoločnosti.

BIBIÁNA vo svete a domaNa Medzinárodnom festivale kníh pre deti v Andersen Halí v Nami Island

v Južnej Kórei bola 22. apríla 2006 otvorená reprezentačná výstava Grand PrixBIB 1967-2005.

V dňoch 4.-7. mája 2006 sme na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Svet kni-hy v Prahe prezentovali aktuálnu výstavu Ilustrátori ocenení na BIB 2005.

V Slovenskom inštitúte vo Varšave otvoril 17. mája riadite! BIBIÁNY PeterČačko výstavu víťazov jubilejného 20. ročníka medzinárodnej súťažnej prehliad-ky ilustrácií detských kníh pod názvom Ilustrátori ocenení na BIB 2005. Komi-sársky ju predstavila vedúca sekretariátu BIB Barbara Brathová. Od 11. júna jevýstava reinštalovaná v Dome kultúry v ďalšom poľskom meste Milanowek.

V máji predstavil Sekretariát BIB v Kysuckej galérii v Čadci kolekcie dielIlustrátori ocenení na BIB 2005 a Slovenskí ilustrátori ocenení na BIB1967-2005. Od l .júna sú tieto výstavy prezentované v Štátnej galérii v BanskejBystrici. Verejnosť si ich môže pozrieť do 7. júla.

V Slovenskom inštitúte v Ríme BIBIÁNA a Slovenská sekcia IBBY predsta-vili v dňoch 24. 4. - 30. 4. 2006 kolekciu kníh z produkcie slovenských vyda-vateľstiev pod názvom Najkrajšie knihy Slovenska 2004, ktoré boli ocenenév i l . ročníku rovnomennej súťaže. (dv)

Slovenská detská kniha v MníchoveV už tradičnej expozícii putovnej výstavy najväčšej medzinárodnej knižnice literatú-

ry pre deti a mládež na svete Internacionále Jugendbibliothek v Mníchove tento rok re-prezentovali Slovensko 3 úspešné knižné tituly: Juraj Jánošík Zuzany Križkovej a Mar-garéty Horváthovej ilustrovaný reprodukciami výtvarných diel z 18. a 20. storočiaZ vydavateľstva Perfekt, Rozprávky z Čiernej Afriky Mareka Vadasa ilustrovane' auten-tickými čiernobielymi ornamentmi a kresbami rôznych afrických etník z vydavateľstvaKolomana Kertesz Bagalu L. C.A Publ. Group a knižka Miroslava Válka Do Tramtáriev grafickej a ilustračnej úprave Svetozára Mydla z vydavateľstva Buvik. Tieto slovenskéknižky sú prostredníctvom cudzojazyčných obsažných anotácií prezentované aj v infor-mačnom katalógu The White Ravens 2006, ktorý sa každoročne distribuuje do 54 kra-jín sveta. (ľk)


Zázračný oriešokKniha v rozhlase - rozhlas v knihe

MARTA ŽILKOVÁ

Udial sa malý slovenský zázrak. Stret-li sa deti s dospelými a bolo im spolu dob-re. Akože inak, keď nad ich hlavami trónilavíla rozhlasovej rozprávky s tými naj-správnejšími pomocníkmi -knihou pre de-ti. Pod jej patronátom sa v Piešťanoch tridni počúvalo, čítalo,besedovalo a hralo.Ale nielen tak oby-čajne, ale na kolies-kových korčuliach.Prišiel tam dokoncaaj kocúr v čižmáchso svojím priateľomrozprávkarom Jan-kom Uličianskym,pravdaže, na kolies-kových korčuliach.Tie mal obuté aj pri-mátor mesta a veľadetí počas otváracie-ho ceremoniálu naj-veselšieho festivaluznámeho pod me-nom Zázračný orie-šok.

Prejdime však navážnejší tón. V dňoch 23.-25. mája 2006sa v Piešťanoch konal 4. ročník festiva-lu rozhlasových rozprávok Zázračnýoriešok (kniha v rozhlase - rozhlasv knihe). Počas úvodného ceremoniáluna pešej zóne predstavili niektoré vyda-vateľstvá svoju knižnú produkciu. Skoda,že deti neboli lepšie pripravené na po-núknutú možnosť, pretože po vyhlásenísúťaže o desať podpisov zúčastnených au-torov už nikoho nezaujímali knihy, iba

PETER UCHNÁR/Zázračný oriešok

výhra. Ale to bol iba malý pazúrik sú-časnej trhovej doby. Sprievod odštartovalsériu besied so spisovateľmi, rozhlasový-mi dramaturgmi a inými známymi osob-nosťami festivalu, vernisáže profesionál-nych ilustrátorov (Miloš Kopták, Peter

Uchnár) i amatérov- študentov Katedrybábkarskej tvorbyDivadelnej fakultyVŠMU, divadelnépredstavenia v po-daní už spomína-ných študentov ato*.Výtvarné a divadel-né kreácie študentovboli dokladom inter-textuálneho presahujednotlivých umení,pretože priestorové„ilustrácie" i diva-delné predstavenieMedený drak boliinšpirované knižnoupredlohou a jej zvu-kovým, teda rozhla-sovým spracova-

ním. Je to jedna z ciest, ktorou by sa malouberať vzdelávanie v oblasti kultúry. Niefaktografia, ale zážitok z umeleckého die-la a jeho prípadný záznam v podobe se-kundárneho umeleckého diela otvárajúpriestor pre tzv. živé umenie. Pod poj-mom živé umenie rozumieme aj diela sta-ré, klasické, rovnako ako nové, ktoré súvnímané, čítané, počúvané či videné, te-da prežívané. A ako sa ukázalo, rozhla-sové umenie patrí do tejto kategórie.

51 BIBIÁNA

Hlavným programom bolo počúvanierozhlasových rozprávok a udelenie festi-valovej ceny za najlepšie dielo. Ako vždyaj teraz pracovali vedľa seba dve poroty:odborná a detská.

Rozhodovali o víťazovi v dvoch kate-góriách: rozprávková hra a monologickározprávka. Súťažné diela sa počúvaliv priestoroch Mestskej knižnice mestaPiešťan, ktorá patrí k najlepším ustano-vizniam svojho druhu. Festival Zázračnýoriešok je iba jedným z mnohých podu-jatí s celoslovenským významom, ktorésa tu odohrávajú.

Každá zo šiestich rozhlasových roz-právok predstavovala istý súčasný trendv dramatickom umení, a to nielenv spôsobe dramatizácie, ale aj realizácie.A tak došlo napríklad k stretu dvoch kon-cepcií či prístupov ku klasickej rozpráv-ke. Cejza Dezorz - mladý autor textu a re-žisér v jednej osobe, predstavil súčasnéavantgardné postupy predovšetkým v re-alizácii. Aj keď mu nemožno uprieť in-venčnosť a značnú nápaditosť, v prípadedramatizácie Hronského Troch múdrychkozliatok došlo k rozporu medzi textomobsahujúcim detský aspekt a realizácioudoslova prešpikovanou zvukovými a hu-dobnými prvkami, ktoré ocení skôr do-spelý ako detský poslucháč. Nepatričnéa rušivo pôsobilo aj obsadenie kozliatokdospelými hercami. Tak síce vznikol zau-jímavý tvar, ale bez rešpektovania det-ského aspektu stratil adresáta. Opakombola dramatizácia rozprávky BoženyNemcovej (autorka dramatizácie DanaGarguláková) Princ Bajaja v réžii VieryWeidlerovej. Z inscenácie bolo cítiť, že jurobili odborníčky na rozhlasovú rozpráv-ku, hoci s D. Gargulákovou sa možnostretnúť skôr v televíznom kontexte. Jejspôsob dramatizácie, ktorý sa vyznačujevýbornými dialógmi bez pomoci rozprá-vača, možno pokladať za klasický, nepo-rušujúci pôvodný príbeh. Aj režisérka za-

chovala mieru vo všetkých realizačnýchrovinách (adekvátne herecké obsadenie,dobré zvukové pozadie, správne volenýrytmus) a spolu s autorkou dokázali vy-volať priam vizuálny dojem z príbehu.Nie náhodou sa táto hra stala horúcimkandidátom na hlavnú cenu.

Hra Zuzany Križkovej Juraj Jánošík(podlá vlastnej knihy) predstavuje jednakpokus o dramatické spracovanie povesti,jednak o znovuvyrozprávanie a zmenuklasickej legendy o národnom hrdinoviJurovi Jánošíkovi. Kým knižná podobazniesla rozsiahly faktografický rozmer,ukázalo sa, že podoba rozhlasovej roz-právky nie. Škoda. Urobilo sa totiž viacprehreškov nielen smerom k detskémudivákovi, ale k dramatickej forme vôbec.Množstvo postáv, nový rámec príbehu,nová stavba hrdinstva, nespočívajúcehona zbojstve, ale na morálnom postoji, tovšetko môže pochopiť iba poslucháč vovyššej vekovej kategórii. Aj vo výstavbedramatického príbehu došlo k netypické-mu posunu. Dej sa posúval predovšetkýmv texte rozprávača, nie v dialogizovanejčasti, čo pripomínalo prozaickú predlo-hu. Výpovedná hodnota diela však bolanesporne zaujímavá.

Zuzana Kriiková spolu s Jánom Štras-serom (autorom pesničkových textov)napísali takmer muzikál podľa predlohyrozprávky H. Ch. Andersena Statočný cí-nový vojačik (hudba Roman Žiaran, réžiaRóbert Horňák). Kým odborná porotadiskutovala o spôsobe a miere zobraze-nia lásky medzi cínovým vojačikom a ta-nečnicou, o často nefunkčných piesňo-vých častiach, o sentimentálnom tónev takto spracovanom príbehu, zatiaľ det-ská porota nelenila a udelila tejto roz-právke cenu. Možno sa domnievať, že za-reagovala na známy text i dobré hereckéobsadenie. Deti očakávali a našli zábavu!

Ján Uličiansky — duša celého poduja-tia - mal na festivale dva tituly. Drama-

BIBIANA 52 BIBIÁNA

tizáciu knihy Srena Jenssena Medenýdrak (hudba Rudolf Pepucha, réžia JanaStrnisková) a dramatizáciu vlastnej kni-hy Tik-tak (réžia Róbert Horňák). Mede-ný drak bol metaforou o šťastí, láske, dob-rote, obetavosti, ale aj o porušení zákona,o „vystúpení z radu".

Rozprávková hra Tik-tak patrí do ra-du súčasných rozprávok, dotýkajúcich saaktuálnych znakov a neduhov doby, reš-pektujúc pritom detského príjemcu. Tátohra rezonuje aj pre vysokú úroveň reali-zácie, kde zvukové efekty a zvukovépozadie, ako aj herecký prejav boliv úplnom súzvuku s významom textua zdôraznili jeho myšlienkovú i umeleckúvýpoveď. Odborná porota zvážila všetkypozitíva tejto hry a udelila jej, teda auto-rovi, tvorcom rozhlasovej realizácie a vy-davateľovi knižnej predlohy hlavnú cenu.

Aj kategória monologických hier bolapestrá a rôznorodá. Svedčila o cieľave-domej kompozícii večerných rozprávok,ktoré v Slovenskom rozhlase neprerušilikontinuitu s minulosťou ako Slovenskátelevízia. Pri udeľovaní cien došlo k po-dobnému postupu ako v prvej kategórii.Detská porota opäť hodnotila a vyberalana základe vlastnej skúsenosti a vybraladobrodružný príbeh Jána Navrátila Ná-morník Kapko Dierka (časť z väčšiehocelku). Učarila im dobrodružnosť, na-pätie, ale aj humor, „triezva" realizácia(hudba Lýgia Vojtková, réžia Róbert Hor-ňák), civilné podanie Viliama Rozborilaa patričná zvuková ilustrácia.

Odborná porota udelila cenu folklór-nej rozprávke Škrupinový zámok. Roz-právka v autorskom podaní OndrejaSiláckeho mala všetky znaky dobréhodialogizovaného textu, rešpektujúcehopožiadavku rozhlasovosti. Tak mal aj Ka-rol Machata vhodné podmienky na číta-nie vzrušujúceho a dramaticky sa vyví-jajúceho deja. Spôsob jeho interpretácienesie všetky znaky profesionality nado-

budnutej počas dlhoročnej spolupráces rozhlasom, čo nesporne prispelo k su-gestivite tohto textu.

Ďalšie súťažné texty boli tak z klasic-kej, ako aj zo súčasnej literatúry pre de-ti. Tú prvú zastupovala rozprávka H. Ch.Andersena (v spracovaní E. J. Grocha)Chrobák v pôsobivom podaní DušanaJamricha, ktorý za svoje celoživotné die-lo dostal v Piešťanoch osobitnú cenu,a napokon Kozliatka Márie Rázusovej-Martákovej. Posledne menovaná roz-právka vyvolala značnú polemiku natému, či možno (a v akej podobe) v roz-hlasovom diele pre deti využiť nárečie.V tomto prípade režisérka Täňa Tadlán-ková nechala rozprávku vyrozprávať pa-ni Kataríne Kolnťkovej, čo mohlo byť -myslím si - aspoň pre deti na západnomSlovensku celkom zábavné.

Zo súčasných textov sa do súťaže do-stala rozprávka O červenej topánke (Du-šan Dušek) v jemnom a pôsobivom po-daní Zdeny Grúberovej a Prvá rozprávkao malej Evičke a slávnom Rexovi (Llbu-ša Friedová). Rozprávky o deťoch a oby-čajných veciach, ktoré sa dokážu staťzázračnými, stále rezonujú u malých po-slucháčov, čo sa ukázalo na besedáchs deťmi, kde účasť oboch autorov vyvo-lala značný ohlas.

Tretí festivalový deň sa niesol v zna-mení počúvania víťazných hier a ďalšíchstretnutí detí s tvorcami víťazných roz-hlasových rozprávok. Ukázalo sa, žednešného detského príjemcu treba neu-stále atakovať, ponúkať mu hodnotnéumenie, ktoré nieje také arogantné a vtie-ravé ako komercia. Tie piešťanské deti,ktoré sa zúčastnili festivalového diania,určite odchádzali so zaujímavými zážit-kami. A dramaturgia rozhlasového vy-sielania pre deti urobila kus statočnej prá-ce a v tom najlepšom slova zmyslezviditeľnila dnes už vari posledné verej-no-právne médium na Slovensku.


Napokon sme 3. júna 1841 dorazili do Prešporka. Ako sme pristávali, čaš-ník hodil z nábrežia do Dunaja celú sadu hracích kariet, nebesá vedia pre-čo. Karty sa hlboko ponorili, akoby hľadeli na dno, jedna sa oddelila a vy-plávala na hladinu, srdcová dáma. Tri razy sa hlboko uklonila a potom saponorila. Takto nás uvítal Prešporok...

Páči sa mi toto živé a mnohotvárne mesto! Obchody akoby preniesli z Vied-ne. „Je tu na čo pozerať," vraví mi občan, „poďte so mnou na ruiny zámkuvysoko nad Dunajom. Odtiaľ máte výhľad na plávajúci most, na mesto a Žit-ný ostrov. Na kopec vedie ulička s pestrofarebnými domami, s voňavými stro-mami, deti tancujú v teplých lúčoch slnka. Prejdeme sa mestom, máme tustaré pamiatky a čarovné povesti!"

Sú tu aj krásne ruže a ešte krajšie deti - stretol som dievčinku s veľkou ky-ticou. Usmiala sa na mňa, na cudzieho, zastala v rýchlej chôdzi, vzala jed-nu z najkrajších ruží, dala mi ju, uklonila sa a bola preč. Tá ruža nezvädne,rozkvitne v básni, a až tá dievčina o niekoľko rokov rozkvitne v ružu, náho-da jej prinesie moju báseň - a hádam si spomenie na cudzinca, ktorého ke-dysi obdarovala kvetinou.

H. Ch. Andersen: Rozprávka môjho života

Keď 3. júna 1841 Hans Christian Andersen vystúpil z parníka na pre-šporské nábrežie, nemohol tušiť, že takmer dve storočia, až do dnešnýchdní, ostane jeho fluidum krúžiť nad naším mestom. Nemohol tušiť, žev druhej polovici 20. storočia bude udávať tón najvýznamnejšiemu brati-slavskému, ale i svetovému podujatiu v oblasti detskej ilustrácie, akým jeBienále ilustrácií Bratislava. Dvojsté výročie autorovho narodenia si Bra-tislava pripomenula veľkolepo: BIBIÁNA reprezentačnou výstavou, po-slucháči VŠMU divadelnými predstaveniami, vydavatelia nádhernýmirozprávkovými knihami. Na prahu výročia vzniklo Občianske združenieHans Christian Andersen, ktoré dokázalo takmer nemožné: postaviť v Bra-tislave pomník najslávnejšiemu rozprávkarovi všetkých čias. Jeho auto-rom je akademický sochár Tibor Bartfay. Je to sochárovo i naše poďako-vanie za čisté posolstvá Statočného cínového vojačika, Mrzkého káčatkači odvážnej Palculienky.

Dušan Roll


Slávnostné odhalenie sochy sa uskutočnilo 3. júna 2006 v Bratislave


Keď som mal sedem rokov, dostal som od otca knihu rozprávok H. Ch.Andersena a odrazu sa predo mnou otvoril nový svet, z ktorého som už ni-kdy celkom nevystúpil a ani nechcem vystúpiť. Na nočnom stolíku mámvždy pripravenú čarovnú Andersenovu knihu a kedykoľvek sa mi zažiadapred spaním spojiť sa s vlastným detstvom, siahnem po nej a prečítam siaspoň niekoľko riadkov. Je nádherné vrátiť sa do krajiny detstva a chvíľuv nej zotrvať. Počas dlhých desaťročí som vytvoril veľa komorných, ale ajmonumentálnych plastík. Stále som rozmýšľal, ako raz vrátim veľkému roz-právkarovi to, čo mi dal. Tá chvíľa je tu. Chcem mu vzdať úctu, hold jehonesmrteľnému slovu, z ktorého vystaval príbehy. Prostredníctvom monu-mentálnej krásy oživím niekoľko postavičiek z jeho rozprávok a venujemich všetkým deťom na tejto planéte. Môj Andersen bude patriť každému,kto nosí v srdci dobro, túži po spravodlivosti a nenávidí zlo v ľudskom ži-vote. Bude to môj skromný dar nielen k rozprávkovému jubileu, ale aj ma-ják, ktorý bude ukazovať budúcim generáciám, ako sa pred mnohými rok-mi rodila krása ľudského sna.

Tibor Bartfay

OBČIANSKE ZDRUŽENIE H. CH. ANDERSENA

DUŠAN ROLL, predseda, Peter Čačko, podpredseda, Michal Lbrincz, reví-zor. Členovia: Tibor Bartfay, Milan Čorba, Jan Hoffstädter, Andy Hryc,t Klára Jarunková, Karol Kállay, Jana Kiselová-Siteková, Peter Michalica, Ľu-dovít Molnár, t Július Satinský, Štefan Svetko, Stanislav Szomolányi, MáriaŠtevkova, Ján Uličiansky a Veľvyslanectvo Dánskeho kráľovstva.

LIETAJÚCI KUFOR V PIEŠŤANOCH

V rámci programu festivalu rozhlasových rozprávok Zázračný oriešok bola23. mája v Mestskej knižnici v Piešťanoch reinštalovaná výstava LIETAJÚCIKUFOR. Projekt pripravila BIBIÁNA v spolupráci so Slovenským rozhlasomako slovenský príspevok k celosvetovým oslavám 200. výročia narodenia veľ-kého dánskeho rozprávkara Hansa Christiana Andersena. Autori výstavy spiso-vateľ Ján Uličiansky a výtvarníčka Eva Farkašová načreli plným priehrštím dorozprávok, fantázie a svojich spomienok z detstva. Rozhodli sa s deťmi lietaťz príbehu do príbehu. Výstavu si deti mohli pozrieť do 20. júna 2006. (dv)

56BIBIÁNA JO BIBIÁNA

Tri cesty H. Ch. Andersena na SlovenskoO prvej sme dlho nevedeli, dokonca ani

netušili, že k čomusi podobnému mohlodôjsť. Až pred štyridsiatimi rokmi, keď pro-zaik Rudo Móric napísal poviedku o An-dersenovej návšteve v Bratislave, nastra-žili sme uši. Móric je predsa realista, bezvetra sa mu nepohne ani lístok na jeho li-terárnom strome. Lenže vzápätí Anderse-novu návštevu v Bratislave, bývalom Preš-porku, spracoval aj básnik a rozprávkarĽubomír Feldek. Vtedy sme trochu zneis-teli, pretože hovoriť o realite v súvislostis takým výmyselníkom, akým je ĽubomírFeldek, je viac než odvážne. Lenže keď tenistý motív do tretice spracoval aj spisova-teľ Peter Glocko v knižke Prešporské čarypána Christiana a, predovšetkým, keď todoložil odborným štúdiom, a nie inde nežv Odense, rodnom meste veľkého dánske-ho rozprávkara, začalo byť nad všetky po-chybnosti isté, že Andersen na Slovenskuskutočne bol. Vlastne skôr len pobudol, ajto iba necelé štyri hodiny, počas ktorých saparník, na ktorom cestoval do Viedne, zá-soboval v Prešporku uhlím.

Druhá Andersenova cesta na Slovenskobola známa už dávnejšie. Dokonca o nej ne-boli žiadne pochybnosti, i keď o ceste v tej-to súvislosti môžeme hovoriť len v metafo-rickom slova zmysle. Andersen totiž naSlovensko zavítal v podobe výberu z jehorozprávok. Stalo sa tak roku 1888 zásluhoudedinského učiteľa Fraňa Macvejdu. Pánučiteľ nepochybne vedel, že Andersen jeDán, no keďže mal zaiste problém s dánči-nou, prekladal ho z prekladu - z nemčiny.Nepochybne vedel aj to, že jeho hosť je du-ša lyrická, keďže však sám mal k lyrike ďa-leko, preložil ho všelijako, len nie poeticky.Niet sa preto čo čudovať, že knižka Konva-linky zapadla do vtedajšej slovenskej biedya nebyť moderných bibliografických súpi-sov, bola by po nej zľahla zem.

Pri prvej návšteve Slovenska Andersenanadchla krása mesta na Dunaji, mimocho-dom, obývanom vtedy všetkými možnými

národnosťami, len nie slovenskou. Je tedasamozrejmé, že Slovensko navštívil aj potretí raz- Pochopiteľne, aj tentokrát du-chovne, ibaže tentoraz v celej svojej bás-nickej paráde. Zaslúžil sa o to opäť dedin-ský učiteľ, istý pán Cyril Gallay. Na rozdielod svojho kolegu on nielen rozpoznal vý-nimočnosť veľkého Dána, ale dokázal to ajpresvedčivo vyjadriť Dokonca tak pre-svedčivo, že Svetozár Hurban Vajanský,vtedajší kultúrny suverén, sa nerozpakovalvo svojich novinách privítať Andersenovepoviedky ako „krásnu knižku, mravne čis-tú ako krištáľ". Kvôli zorientovanosti tre-ba pripomenúť, že sa písal rok 1911 a slo-venská pôvodná tvorba pre deti sanachádzala v dobe kamennej či vlastne trs-tenicovej. Bola čímsi, o čo slušný literát aninezakopal. Ak teda Vajanský, sám presa-dzujúci estetické poslanie literatúry, vzaldo rúk detskú knihu, musela mu za to stáť.Veľký Dán ho dokonca očaril do tej miery,Že jeho rozprávku prirovnal k trblietajúcejsa dúhe, ktorá sa klenie nad otrubami, čomusia hltať biedne slovenské deti.

Ako v každej rozprávke i v našom prí-behu sa teda tretia cesta skončila šťastne.Šťastne pre Slovákov. Svetozár Hurban Va-janský totiž v zmienenej slávobráne, ktorúpripravil vzácnej návšteve, bol napísal ajto, že niečo také, ako práve prečítal, by ma-lo byť pre deti „ chlebom každodenným ".

Uplynulo pár rokov, presne dve desať-ročia, kým sa jeho želanie stalo skutoč-nosťou. Nepochybne však je, že to bolHans Christian Andersen, ktorý toto že-lanie vyprovokoval. V tejto súvislosti jehotretia cesta na Slovensko predsa len ne-bola významná iba pre jeho hostiteľov, alei pre neho samého. Opäť raz totiž pre-svedčil, že je neprekonateľný mág. Akoináč by bol dokázal premeniť hŕbu otrúbna dúhu, ktorou dnes slovenská literatúrapre deti a mládež je.

ONDREJ SLIACKY


O Qm ZÍ

Kto by nepoznal Andersenovu rozprávku Malá morská pan-na? O tej malej morskej panne, čo skončila medzi dcérami vzdu-chu, na akomsi ružovom obláčiku!

Rozprávkar Albín Brunovský si však povedal - čo ak to nieje pravda? Pôjdem sa na to more, kde žila malá morská panna,pozrieť, predsa len ešte možno žije, možno ju i uvidím, jeden po-hľad mi bude stačiť - a nakreslím ju. Rozprávkar Albín Brunov-ský mal vážny dôvod na toto rozhodnutie - vydavateľstvo Mla-dé letá ho požiadalo, aby nakreslil zopár svojich najkrajšíchrozprávok k najkrajším rozprávkam Hansa Christiana Anderse-na, ktoré mali vyjsť v knižke nazvanej podľa tej najkrajšej z naj-krajších - v knižke Malá morská panna. A teda, pravdaže, abynakreslil aj malú morskú pannu. Rozprávkar Albín Brunovskýbol vtedy ešte mladý - nie ako teraz, keď už bude čoskoro ded-ko a jeho žena lká babka, lebo ich syn Danko sa práve tohto le-ta oženil - cestovanie ho ešte bavilo, tobôž cestovanie za maloumorskou pannou. Ja som bol mladý tiež - ponúkol som sa muna tú cestu za spoločníka.

A už sme sa aj plavili na lodi. A loď už bola práve napro-striedku mora. Aspoň tak sme usudzovali, keď sme zistili, že ob-zor na všetkých stranách je od lode rovnako vzdialený. Trochunás miatlo, Že tak isto to bolo aj včera, hoci odvtedy sme pre-plávali dobrých pár morských uzlov.

„Ale čo!" povedal som. „More má asi veľký prostriedok."„Isteže," povedal Albín. „More má prostriedky na to, aby si

mohlo taký veľký prostriedok dovoliť."A už sme sa ďalej otázkou, či sme, alebo nie sme naprostriedku

mora, netrápili.Zaujalo nás čosi iné - po pokojnej nočnej plavbe sa more náhle

sčerilo. Zjavili sa vlny a na vrcholcoch vín sa zjavili biele čiapky.„Tatry!" zvolal som. „Zasnežené Tatry!"„Mýliš sa, ak si myslíš, že to na vrcholcoch vín sú čiapky sne-

hu," povedal Albín. „To sú čiapočky peny."„Veď ja žartujem," vravím. „Dobre viem, že sú to čiapočky

vodnej peny."„Nepovedal som, že sú to čiapočky vodnej peny!" povedal Al-

bín. „Môžu to byť práve tak dobre čiapočky mydlovej peny! Pred-pokladám, že sme práve na tom mieste mora, kde, pravdaže, niena hladine, ale na dne, prebývajú v paláci svojho otca morsképanny. Práve sa asi umývajú."

Keď to Albín povedal, pobral sa do kajuty - a ja za ním. V ka-jute si Albín rozrobil mydlovú penu - takú istú, z akej boli čia-

BIBIANA 58 BIBIÁNA

počky vín. Potom otvoril guľaté okienko kajuty, kdesi našiel CCslamku - a začal tesne nad hladinou vypúšťať z okienka mydlo- jjgvé bubliny. O

„Zbohom, zbohom!" volal Albín za každou mydlovou bubli- CQňou a bubliny odlietali a umierali na hrebeňoch vín. V okamihusmrti každej z nich sa zmiešala Albínova mydlová pena s mor-skou penou.

Nerozumel som, prečo to Albín robí, zdalo sa mi, že preto, žezrazu stratil vieru v úspech našej výpravy a teraz už iba trpí. Ne-chal som ho samého a vyšiel som späť na palubu, kde som hľa-dal niekoho, kto by mi poradil, ako Albínovi pomôcť. Naďabilsom na fotografa veľkého zámorského časopisu, ktorý práve vy-svetľoval skupinke turistov, ako sa mu podarilo vyfotografovaťvôňu ruží, a to dokonca na jeseň, keď už ruže nekvitnú. Natrelvraj záhradný múr, pri ktorom ruže kvitli, zvláštnym lepidlom,v ktorom podstatnú zložku tvoril horský med, a vôňa, ktorá v le-te vychádzala z ruží, sa na ten múr prilepila. Ruže odkvitli, alevôňa ostala - a on ju vyfotografoval. Ukazoval aj snímky - za-zrel som ponad plecia turistov, že je na snímkach ošarpaný múr, FT_.Jľ"^ponad ktorý letí niekoľko vrabcov. Vôňu som na múre nevidel, •••••ale nechcel som sa dať zahanbiť, a preto som sa na nič neopýtal.

Tohto fotografa však - keď sa skupinka turistov rozišla - somsi pritiahol za gombík k sebe a pošepol mu, kde sa dajú foto-grafovať morské panny. Hneď sa myšlienkou nadchol - právezháňal námet na titulnú stranu a toto sa mu zdalo na titulnú stra-nu ako stvorené.

Fotograf nasadol na bicykel - bicykel máva všade, teda aj nalodi so sebou, aby bol vždy rýchlo tam, kde sa niečo na foto-grafovanie zvlášť vhodné vyskytuje - a začal jazdiť dookola popalube s pripraveným fotoaparátom. Počas jazdy každého o svo-jom úmysle informoval a o chvíľu už žila myšlienkou na vyfo-tografovanie morskej panny celá loď. Ľudia sa nahrnuli k zá-bradliam a boli pripravení hlásiť fotografovi vynorenie samorskej panny - ak by bol práve so svojím bicyklom kdesi naopačnom konci lode. Všetci cestujúci si chceli od fotografa pojednej, po dvoch snímkach aj objednať. Objednávky zbieral fo-tograf do malej zelenej schránky, ktorú mal prevesenú cez krk.Jazdil, zbieral objednávky a vykrikoval:

„Keď sa všetko podarí, spravíme si večer na lodi mejdan spo-jený s lotériou! Kormidelník má papagája - dáme mu vytiahnuťz tejto schránky päť objednávok. Koho vytiahneme, dostane fo-tografiu morskej panny zadarmo!"


DC To všetko ma veľmi tešilo. Myslel som si - ak náhodou neza-S r£ zrie presne tú malú morskú pannu, ktorú ja a môj priateľ AlbínO hľadáme, nejakú už len vyfotografuje a Albín tú svoju bude môcťDO —J nakresliť aspoň podľa fotografie jej príbuznej. Pochopiteľne i ja^j ,P som - vo svojom i v Albínovom mene - vsunul do fotografovej

zelenej schránky dve objednávky.I rádiotelegrafista sa zapojil do akcie. Prišiel na palubu a po-

vedal:„Morské panny sa vynárajú v blízkosti lodí veľmi zriedkavo

-jestvuje totiž veľmi dobre fungujúca podmorská spravodajskáslužba, ktorá ich vždy upozorní, či je vzduch čistý, alebo či samajú mať na pozore. Ja však poznám vlnovú dĺžku, na ktorej vy-sielajú rádiotelegrafisti podmorskej spravodajskej služby, a užsom aj vyslal na tej vlnovej dĺžke takúto výzvu:

Morská panna, vyjdi si,morská panna, poď!Vo vzduchu nič nevisí,nejde žiadna loď!

Všetci cestujúci i fotografista rádiotelegrafistovi stískali rukua gratulovali mu k skvelému nápadu. Iba kapitán na kapitánskommostíku si zahundral popod nos:

„Rádiotelegrafista je prešibaný luhár! V noci chodí po palubeštvornožky, šteká na mesiac a píše básne. A týmto podvodnýmspôsobom ich rozširuje medzi ľuďmi."

Ale nikto by kapitánovi neveril, keby to počul - dokonca anija, hoci som to počul, som mu neveril. Radšej som veril rádio-telegrafistovi a vykrikoval som:

„Za týchto okolností nech som pápežom, ak sa nevynorí!A musí sa vynoriť, lebo pápežom rozhodne byť nechcem!"

Veľmi dlho sa nijaká morská panna nevynárala. Darmo foto-graf jazdil, darmo ľudia striehli. Darmo kapitán na kapitánskommostíku prehadzoval z kútika do kútika fajku. Iba biele čiapoč-ky mydlovej peny na vlnách nasvedčovali, že sa morské pannyešte stále umývajú niekde nablízku. No ani kefôčka sa nijakejz nich nevyšmykla pod vodou z ruky a nezjavila sa nad hladi-nou - ani jediná rúčka jedinej panny sa nevystrčila, aby tú ke-fôčku zase stiahla pod hladinu.

Ba predsa!Medzi vlnami sa zjavilo čosi, čo tam predtým nebolo! Nahol

som sa cez zábradlie a ja sám som musel prvý vykríknuť:


„Tu je! Vidím morskú pannu! Je nádherná!" ^DCNaozaj bola prekrásna. Vyčnievala jej medzi vlnami síce len Jg ~

tvár - ale tá tvár bola najkrajšia, akú som kedy videl! Jemná pleť Q Qsa leskla v lúčoch slnka. Lúče sa trblietali i v jej zlatých očiach. CD _J

""̂ M IA tvár obopínali vlasy a vlasy boli nekonečne dlhé, zelené, splý- ^ •*•vali s morskými vlnami a ťahali sa až k obzoru!

Na môj výkrik sa všetci začali rútiť na tú stranu lode, na kto-rej som stál ja. Fotograf sa márne pokúšal preklučkovať cez rú-tiaci sa dav z opačnej strany lode, kde sa práve nachádzal nasvojom bicykli. Niekoľko ráz spadol, rozbil si koleno, spravilna kolese osmičku a nakoniec odhodil bicykel a tisol sa po-medzi ostatných k zábradliu peši. Stratil pritom z krku i svojuzelenú schránku, do ktorej ktosi napokon tak nešťastne kopol,že spadla do mora. Pravdaže - loď sa strašne naklonila. Tak sanaklonila, až sa toho naklonenia asi naľakala i morská panna,lebo ako sa zjavila, tak zmizla. Nik ďalší ju už okrem mňa ne-zazrel.

„Späť!" vykríkol kapitán na mostíku, keď videl, čo sa robí s lo-ďou. Prehryzol si pritom od vzrušenia i fajku - na šťastie zubysi pri tom neporanil. Kapitán bol nefajčiar - fajka bola z čoko-lády.

„Atoho, kto vyvolaním tejto paniky ohrozil loď si nájdem a po-ženiem ho pred súd," dodal ešte, keď sa už situácia, ktorá vyze-rala hrozivo, ustálila, lebo ľudia kapitána poslúchli a opäť sa roz-miestnili rovnomerne po celej palube, takže poloha lode sa zasevyrovnala.

Naľakala sa morská panna - naľakal som sa ešte väčšmi ja.Pred súd? Nedajbože! Nesmú prísť na to, že som vinník. Nená-padne som sa vrátil do našej kajuty.

„Videl šiju?" bolo prvé, čo sa ma opýtal Albín.Teda aj on ju videl!„Videl," vravím nadšene. „Bola nádherná. A takmer nás to stá-

lo život! Všetci ju chceli vidieť, hrnuli sa na jeden bok lode a dob-re, že ju neprevrátili!"

„Naozaj bola nádherná! Ešte nikdy sa mi nepodarilo urobiť ta-kú nádhernú mydlovú bublinu," povedal Albín.

Zháčil som sa.Tak ja hovorím o morskej panne, a on o mydlovej bubline?Viac som sa k tejto téme radšej nevrátil.Nijakú morskú pannu sme už na ceste neuvideli. I more sa

utíšilo - zmizli i biele čiapočky z hláv vín. Priplávali sme doprístavu a z prístavu sme sa vlakom vrátili do Bratislavy. Ce-

BIBIANA 61 BIBIÁNA

SCD

lou cestou sme mlčali. Ja preto, aby som sa náhodou nepre-riekol a nezarmútil Albína skutočnosťou, že ja som morskúpannu videl, a on nie. A Albín mlčal - bohvieprečo. Jedno mavšak zarážalo - hoci nijakú morskú pannu nevidel, hoci nacelej našej plavbe videl iba more a pár mydlových bublín,ktoré sám vypustil, netváril sa nešťastne. Prečo je taký šťast-ný?

Všetko som pochopil o krátky čas, keď Albín nakreslil svojerozprávky k Andersenovým rozprávkam a medzi nimi nádhernenakreslil aj malú morskú pannu. Bola presne taká, akú som za-zrel na mori! I tie jej zelené, nekonečne dlhé vlasy presne taksplývali s morskými vlnami a ťahali sa až k obzoru, ako som tovidel z lode.

„Albín!" zvolal som, keď som sa na tú nakreslenú rozprávkudíval. „Aj ty si ju vtedy na tej lodi musel vidieť!"

„Akože by nie!" zvolal Albín. Keď šiju videl ty, akože by somju nevidel ja, veď som tú bublinu sám spravil a vypustil!"

Zas len hovoril o bubline., Ja hovorím o morskej panne," povedal som. Konečne som sa

priznal, že som ju videl - nech sa to vyrieši, čo aj to Albína zar-múti.

Ale nezarmútilo ho to - usmial sa.„Veď i ja hovorím o nej!" povedal.„V tej bubline, ktorú som vypustil, sme zazreli zrkadliť sa

na okamih jej tvár. Čo sa už nepamätáš, že v Andersenovejrozprávke sa malá morská panna vzniesla do výšok a tam žijes dcérami vzduchu? Iné morské panny sa možno vynárajú z mo-ra - ale tá Andersenova sa už z mora nikdy nevynorí. A mysme, hoci len na okamih, ale predsa, zazreli tvár práve tej pra-vej!

A znova sa usmial. A ja som vedel, že si všetko vymyslel. Veďi ja som si všetko vymyslel. Vôbec sme neboli na mori. Všetkoto bola lož. Ale jedno je predsa len pravda. Keď rozprávkar Al-bín Brunovský nakreslil malú morskú pannu a ja som sa na tújeho nakreslenú malú morskú pannu pozrel, zdalo sa mi, že sav tvári tej jeho nakreslenej malej morskej panny ako v krásnejbubline zrkadlí tvár tej malej morskej panny, ktorú napísal An-dersen, kamsi do výšok, na ružový obláčik, medzi dcéry vzdu-chu. A i ja som sa spokojne usmial. A keď sa rozprávkar AlbínBrunovský na mňa vteďy pozrel, zdalo sa mu, že sa v mojej tvá-ri ako v krásnej bubline zrkadlí tvár samého Hansa ChristianaAndersena a že aj on sa spokojne usmieva.


CORNELIA FUNKEOVÁ

Dračí jazdecBratislava, Ikar, 2005, prel. Eva Melichárková,350 s.

V západných mytológiách predstavujúdraky väčšinou negatívne bytosti, proti kto-rým sa musí postaviť dobrý a udatný rytier(Siegfried, Roland, sv. Juraj a pod.), abyoslobodil princeznú a zachránil kráľovstvo.Iný pohľad na draky núka východná myto-lógia, kde tieto démonologické tvory sym-bolizujú silu prírody, síce nebezpečnú, ale nienepriateľskú voči človeku.

Cornelia Funkeová sa vo svojej rozpráv-kovej knihe Dračí jazdec skôr prikláňa k vý-chodnému chápaniu draka ako mocnejbytosti prinášajúcej šťastie. Orientálne za-meranie Funkeovej textu nie je obsiahnutélen v tomto opise a chápaní drakov, autorkatotiž časť príbehu situuje do Himalájí, pres-nejšie do starého budhistického kláštora, pri-čom idey budhizmu využíva i pri výstavbepríbehu, napríklad jedna z ústredných postáv,chlapec Ben, je reinkarnáciou prastarého dra-čieho jazdca, resp. v texte sa vyskytuje ná-znak porovnania západného a východnéhonáboženstva: „Tu sa mnísi zhromažďujúa modlia. No nemysli si, že to tu vyzerá akov našich kostoloch. Tu býva veselo, mnísi saradi a často smejú" (s. 251).

Príbeh Funkeovej knihy sa začína v dra-čom údolí ukrytom niekde v Škótsku, do kto-rého sa pokúšajú dostať ľudia. Draky si pre-to musia nájsť pre svoj pokojný život novémiesto. Najodvážnejší z nich, Lung, sa vy-berie hľadať bájny úkryt starovekých drakov,nazývaný Lem nebies. Na ceste ho sprevá-dza koboldie dievča Síranka a ľudský chla-pec Ben, pričom každá z týchto troch postávje nositeľkou osobitých charakterovýchvlastností. Drak predstavuje čistú, neskaze-nú bytosť, čo je vyjadrené aj tým, že sa živívýlučne mesačným svetlom, a z formálnehohľadiska ho symbolizuje strieborná farba.Drak Lung je výnimočným drakom, jedinýzo svojho druhu sa odváži čeliť zlu.

Druhou z trojice cestovateľov je večnenamosúrená a hubami sa kŕmiaca koboltkaSíranka, ktorá na záver príbehu zohrá kľú-

čovú úlohu v boji proti nepriateľovi drakova v rámci textu je svojimi bonmotmi, ale ajextrémne skeptickým postojom k životuzdrojom humoru. Napriek autorkinej snahevšak tento humor občas pôsobí dosť kŕčo-vito.

Z hľadiska filozofie textu je zaujímavoupostava chlapca Bena, tretieho z trojice pút-nikov. Ben je predstaviteľom ľudského rodu,ktorý je ako celok zodpovedný za prenasle-dovanie drakov, ale ako jedinec je tým, ktomôže zároveň dračí rod zachrániť, Spájajú sav ňom dve protichodné tendencie - ničeniea záchrana. V prípade Benovej postavy sa dopopredia dostáva základná charakteristika,ktorá je imanentné obsiahnutá v charaktereväčšiny Funkeovej pozitívnych i negatív-nych postáv, a to osamelosť. U Bena je tátoosamelosť najvýraznejšia, pretože je sirota.S týmto faktom sa autorka vysporadúva ažv závere knihy, keď si Bena adoptuje rodinaprofesora Wiesengrunda.

V prvej tretine príbehu k trojici pribud-ne ďalšia postava, homunkulus Mušinoha.Mušinoha stojí primárne na pozícii zla, nov priebehu deja sa jeho etická orientácia me-ní na kladnú. Táto postava prekonáva naj-zreteľnejší charakterový vývoj a Funkeováju využíva na sprostredkovanie základnéhoetického posolstva, ktoré vo svojom dielerieši - postaviť sa svojmu strachu: Mušino-ha sa napriek strachu zo svojho bývaléhopána dokáže zmeniť; Lung sa odváži posta-viť proti zlu a svojím konštruktívnym po-stojom presvedčí aj dračicu Majú.

Akceptácia zla alebo jeho tolerancia sav texte príbehu ukazuje ako výrazné nega-tívum správania niektorých postáv, po kto-rom nasleduje trest. Napríklad draky, ktorésa zlu nedokázali vzoprieť a bojazlivo sautiahli do jaskýň, sa premenili na kameň.Strach, ktorý normálne slúži ako obrannýmechanizmus, sa tak stáva ich prekliatím.

V rámci cesty k Lemu nebies sa hlavnépostavy stretávajú s rôznymi bájnymi by-tosťami - trpaslíkmi, baziliškom, džinom,morským hadom, vtákom Rokom, elfmiatď. Rovnako ako v ľudskom svete aj me-dzi bájnymi bytosťami sú také, ktoré cesto-vateľom pomôžu (napr. džin a morský had),no aj také, ktoré pre nich predstavujú ne-bezpečenstvo (bazilišok, vták Rok). Drako-

BIBIANA 63 BIBIÁNA

R E C E N Z l Evi na jeho ceste k Lemu nebies výrazne po-máhajú okrem Bena aj ďalší ľudia (profesorWiesengrund, Zubajda Ghalibová, budhis-tický láma atď.).

Z hľadiska vzájomnej kooperácie ľudía bájnych bytostí sa zákonite predpokladá ichkontakt. A práve tento kontakt sa stáva neu-ralgickým bodom Funkeovej textu. Z hľa-diska rozprávkových princípov je čitateľschopný akceptovať to, že biely potkan roz-práva, alebo že v Škótsku ešte stále žijú dra-ky. No to, že Ben žijúci v reálnom svete veľ-komesta sa len minimálne začuduje, keďuvidí v opustenom skladisku draka, prípad-ne, že nevyjadrí ani náznak údivu, keď sa pr-výkrát stretne s hovoriacim potkanom, je ne-uveriteľné a príbehu výrazne uberá na kvalitea „vierohodnosti". Hoci v prípade Funkeovejtextu ide o fantastické rozprávanie, nie jemožné ignorovať zákonitosti psychológiepostáv, o to viac, že väčšina kľúčových prob-lémov, ktoré autorka rieši (strach, osame-losť), majú psychologický charakter.

Dej príbehu je pomerne zaujímavý a pre-kvapivý. Trojica pútnikov na svojej cesteprežije množstvo dobrodružstiev a navštívirôzne časti sveta - veľkomesto, Egypt, In-diu, prekoná Arabské more až doputuje doTibetu. Z hľadiska priestoru je zaujímavýobraz mesta, ktoré sa dostáva do kontrapo-zície s prírodou Himalájí. Zatiaľ čo mestoje znečistené a drakovi priam fyzicky ne-príjemné, hory predstavujú útočisko i pokoja autorka ich vykresľuje ako pôvabné a ľuď-mi nedotknuté miesto. Mesto de facto pred-stavuje civilizáciu, ktorá spôsobila, že saLung musel vybrať na ďalekú cestu. Nega-tívne dôsledky civilizácie nie sú zobrazenélen v zásahoch ľudí do životného prostre-dia, a teda do životného priestoru drakov,ale aj v priamom útoku na ich životy. Hlav-ným nepriateľom drakov je totiž HrôzoslavZlatý, ktorého v roku 1424 stvoril alchy-mista Petronius z Paliny, aby preňho získa-val dračie rohy, z ktorých on potom vyrábalzlato. Hrôzoslav je produktom túžby po bo-hatstve aj za cenu cudzieho života. Je sym-bolom nepremysleného konania človeka,ktoré sa môže obrátiť proti nemu samotné-mu (Hrôzoslav totiž zožerie svojho stvori-teľa a sám Hrôzoslav je napokon zničenýtiež vďaka svojej chamtivosti). Hrôzoslav

tak predstavuje katastrofický obraz civili-zácie, ktorá namiesto toho, aby pomáhala,ničí a sama sa rúti do záhuby.

Ako protiklad k tomuto sebadeštrukčné-mu konaniu západného civilizovaného sve-ta vo Funkeovej chápaní stojí svet výcho-du, ktorý síce nepozná všetky výdobytkycivilizácie, ale je plný pokoja a rovnováhy.

Napriek tomuto určite hodnotnému po-solstvu mám voči samotnému textu isté vý-hrady. Podľa môjho názoru najmenej vyda-reným je paradoxne záver príbehu. Autorkaakoby odrazu nevedela, ako vyriešiť prob-lém, ktorý v príbehu vybudovala, a tak siad hoc vymyslela len slabo motivovanýspôsob zničenia Hrôzoslava - koboldie sli-ny a dračí oheň dokážu zničiť Hrôzoslavovpancier. Pritom však vopred načrtla iný prob-lém týkajúci sa jeho existencie, ktorý všakzostal nevyriešený. Funkeová v texte totiždvakrát signalizuje, že Hrôzoslav má vo svo-jom tele skrinku, v ktorej sa údajne skrývajeho srdce, no ďalej s týmto motívom nepra-cuje a na záver ani nevysvetlí, Čo sa v skrin-ke naozaj ukrývalo. Podobných polorozpra-covaných motívov sa v texte knihy nachádzaoveľa viac, a hoci na čitateľa môžu pôsobiťako zaujímavé, v podstate sú často samo-účelné. Nevysvetlenou je i kľúčová pozíciadračieho jazdca, okrem toho, že podľa le-gendy malo jeho objavenie predznamenaťnávrat drakov a porážku zla, jeho konkrétnaúloha v príbehu zostala až do konca nejasná.

Aj keď kniha Dračí jazdec vykazuje istéparciálne nedostatky, ako celok môže byťpre čitateľa pútavou a zaujímavou. Text kni-hy vhodne dopĺňajú aj čiernobiele ilustrá-cie, no meno ich autora v tiráži knihy, žiaľ,chýba.

PETER KARPINSKÝ

JAROSLAV REZNÍK

Rozprávky o Mladuškovi

Bratislava, Ikar, 2005. II. Peter Cpin. 87 s.

Básnik a dramatik Jaroslav Rezník sav kontexte slovenskej literatúry pre deti


a mládež udomácnil aj vďaka pozitívnemuohlasu literárnej kritiky na umelecko-náuč-nú tvorbu pre mladých čitateľov. Ide o zná-me tituly Po literárnych stopách na Slo-vensku (1982) a Túry do literatúrys podtitulom Po literárnych stopách Slo-venska (2001). Najmenším čitateľom veno-val básnické knihy Zvieratká píšu deťom(1994), Len i črpáka s pekným uškom(1995) a k týmto čitateľom sa opäť vracias odstupom desiatich rokov knihou Roz-právky o Mladuškovi.

Kniha obsahuje dve básne - úvodnúa záverečnú - a desať fabulačne na sebanadväzujúcich autorských rozprávok: Koľ-ko bolo hodín na slniečkových hodinách,Lietajúca loď, Nočný Euroexpres, Záhadastarého kočíka, Mladuškovník, Zvonček nabicykli, Dva kvety mäty, Do poslednéhopierko, Kto kreslil po záhrade, Čo sa sta-lo v nedeľu. Autor v nich predstavuje ma-lému čitateľovi pestrú galériu postáv: de-duška Mladuška, babku Májku, vnučkyEvku a Laurinku, tetu Helenu, Máriu a Re-nátu, uja Laca, Braňa, Vitá Sedláka, Vik-tora, spomína aj vnučkiných bratrancov -malého Richarda a Timoteja. S osobitnýmčarom blízkym detskému naturelu perso-nifikuje a antropomorfizuje zvieracie po-stavy: vrabca Prvka, škorca Borca, mačkuBagíru, mačiatka - Belka, Striebka, Zlat-ka, Trnávka, psa Reksa, ježka Rýchlika,krtka Staviteľa, lienku Nedelienku, včiel-ku Zlatobosku, čajku Jonathana Lingvis-tona, kačku Čľapotačku, ale aj predmetyz prírodného prostredia - slnečnicu, pria-teľku slniečka, Marhuľu rúču rečiansku,slivky Bystričku a Ringlotu, orecha Star-kého. Aj keď je tých postáv veľa, nosite-ľom dramatického napätia sú iba niektoréz nich. Kompozičné rozloženie príbehovs úvodnou a záverečnou básňou pripomí-na klasický rustikálno-folklórny modelumeleckej detskej poézie z minulého sto-ročia, pre ktorý bola príznačná symbiózaprírodného a ľudského sveta a zohľadňo-vanie detských špecifík. Kontúry Rezní-kových moderných rozprávok dotvárajúaktuálne reálie zo súčasného života, naprí-klad TESCO, počítač laptop, počítačovámyš, Toyota, Euroexpres či e-mail. Emo-tívne pôsobia pasáže o medziľudských

vzťahoch, spolužití detí so starými rodič-mi, o vzťahu človeka k prírode i narodenídetí a mláďat.

Pre detského čitateľa môže byť príťažli-vá predovšetkým ústredná postava deduš-ka, ktorý si popri práci vždy nájde čas nasvoje vnúčence Evku a Laurinku. Veľmirýchlo sa mu podarí zapadnúť do sveta ichdetských predstáv a snov a pohotovo doká-že nájsť odpoveď na každú zvedavú otázku.Dievčatká s ním zažijú rôzne hry a zábav-ky, a v dôsledku toho ho vnímajú ako veľ-mi mladého deduška, pre ktorého si vy-myslia meno Mladuško. Reťaz fantazijnýchpríbehov sa odvíja od okamihu, keď im de-duško splní sen a postaví v záhrade lietajú-cu loď.

Celkovú optimistickú atmosféru príbe-hov, plných detských dobrodružstiev, autordotvára slovnou komikou, využívaním vtip-ných frazeologizmov, napr. Mladuško „cítiv pravom kolene a ľavom Členku" (s. 34),mačka Bagíra má štyri mačiatka „čierne akokominárski učni po vymetení prvého komí-na" (s. 34), „... dočkaj času ako hus klasu!"(s. 20), využívaním vtipného rýmovania, aleaj metaforickým vyjadrením, napr. ,J3obuľ-kám hrozna sa začali naširoko nadúvať lí-ca, maliny si pokúpili červené rúže a ore-chy si postupne rozopínali zelené kabátiky"(s. 59), či prirovnaním, napr. „letné slnieč-ko vhuplo za Karpaty ako desaťkorunáčkado prasiatka" (s. 17).

Deväť rozprávkových príbehov autoruzatvára hrovým zvýraznením mena ústred-ného rozprávača príbehov Mladuška: veľ-kým nápisom v počítači MLADUŠKO, lod-nou zástavou s nápisom MLADUŠKO,veľkým pútačom na bráne s nápisom MLA-DUSKOVCE, nápisom na koliesku LE-TISKO MLADUSKOVO, babkiným ko-láčom s nápisom MLADUŠKOVNÍK,vyhlásením cyklistických pretekov OKO-LO MLADUSKOVIEC, zaváracou fľašous nápisom ZÁZRAČNÝ MLADUŠÍ KVET,e-mailovou adresou. Výnimkou je ôsmarozprávka, ktorá sa končí nápisom na fľašis vínom: VITOVO SLOVENSKÉ BIELE.

Knihu Jaroslava Rezníka živo dotvárajúpestré farebné ilustrácie Petra Cpina.

BIBIÁNA HLEBOVÁ


MARTA ŽILKOVÁ

Už viac ako desať rokov trvá proceslikvidovania dramatickej tvorby pre de-ti a mládež. Kým knižná produkcia sizatiaľ ustrážila vyárendované miesto naknižnom trhu, zatial médiá, predovšet-kým televízia, postupne prestávajúvyrábať (bojím sa použiť slovo tvoriť)programy určené detskému či dospie-vajúcemu príjemcovi. Odkazuje ho natzv. rodinné programy typu SuperStar,Vyvolení a pod. Slovenský detský divák,ak chce pozerať hraný rozprávkový film,prepne na Českú televíziu, kde sú tvor-covia k deťom ovela prajnejší.

V súvislosti s vekovou kategorizá-ciou je najviac postihnutá mládež, kto-rá je už celkom odkázaná na tvorbu predospelých, hoci často ani mentálne, anivzdelanostne nedorástla do štádia, keďdokáže správne pochopiť a pre seba in-terpretovať dané mediálne dielo bez to-ho, aby ublížila sebe alebo sledované-mu dielu.

Situácia, ktorú navodili médiá, sa opa-kuje aj v divadelnej tvorbe. Napriektomu vo sfére divadla možno nájsť via-cero odlišností, svedčiacich v jeho pros-pech. Predovšetkým divadlá produkujúvlastnú, teda slovenskú tvorbu (hlavnev autorských divadlách), s predpokla-dom, že za takú pokladáme aj samotnúrealizáciu. Okrem uvádzania pôvodnýchdiel slovenských autorov v divadlách ajv odborných kruhoch sa veľa diskutu-je o vytváraní novej originálnej divadel-nej poetiky, dramaturgovia „lovia" v mo-ri zahraničných dramatických prác, aby

ich priblížili slovenskému divákovi, a takrozšírili jeho obzor i rozhľadenosť. To sav televízii nedeje. Divadlo vťahuje slo-venského človeka do celospoločen-ských, svetových, nadčasových tém, abyzabudol na svoju malosť a stratil kom-plex občana malého stredoeurópskehoštátu. Divadlo razí cestu k rozbíjaniu hra-dieb ľahostajnosti, rezignácie na súčasný- napohľad katastrofický - úpadok hod-nôt: umeleckých i ľudských. Samozrej-me, aj v divadelnej tvorbe dochádzak prešľapom, chybám, ale zďaleka ne-majú taký dosah ako mediálne prehreš-ky, ktoré zachytávajú väčšie množstvopercipientov.

Ako sa ukazuje, niektoré divadelnéscény začínajú svoju aktivitu zameria-vať na mladého diváka. Rýchlo prišli nato, že si musia pre seba diváka vycho-vať, lebo škola na to nestačí, ale ani ne-javí o to záujem. Nasledujúce príkladymajú ambíciu dokázať potrebnosť diva-delnej výchovy, Ktorá má vplyv aj namediálne a literárne vzdelanie. Zhodouokolností na začiatku letnej sezóny sav Nitre nakumulovali tri podujatia, naktorých chcem prezentovať uvedenýproblém.

Organizátori festivalu Divadelná Nit-ra (ďalej DN) sa sústreďujú nielen namladých tvorcov, ale už druhý rok vy-víjajú snahu vtiahnuť do divadelnéhoprocesu a života študentov nitrianskychvysokých škôl. V roku 2005 zorganizo-vali workshop, zameraný na prípravnúfázu uvedenia divadelnej hry na javis-

BIBIANA 66 BIBIÁNA

ko. Keďže počas DN sa uvádzajú prie-kopnícke a experimentujúce inscenácie,je dôležité pripraviť mladého diváka naich percepciu. Preto sa využíva aj me-tóda tvorivej dramatiky, ktorá poskytu-je možnosť stotožniť sa s vybranou po-stavou a dokonca si aj v niektoromkrátkom výstupe zahrať, čo umožňujezúčastneným vžiť sa do problematikya pochopiť niekedy aj zložitejšie myš-lienkové postupy režisérov.

Účastníci mali k dispozícii tri va-rianty Čechovovej Čajky - takmer kla-sickú realizáciu v nitrianskom divadle(réžia S. Sprušanský) a dve experimen-tujúce z Budapešti (réžia R. Alfoldy,Á. Schilling). Postupovalo sa od textucez dramaturgiu až k réžii. Po zhliad-nutí videoprojekcií úryvkov z jednotli-vých predstavení a ich interpretácii bolištudenti pripravení pozrieť si a pocho-piť aj dielo s náročnejšou výpoveďou.Podujatie bolo prijaté s uspokojením,preto organizátori DN majú v úmysletento počin zopakovať aj v roku 2006.

Hra Ivana Stodolu Čaj u pána se-nátora, napísaná pôvodne pre dospe-lých, mala premiéru vo februári a v re-pertoári Starého divadla v Nitre jevedená ako hra pre mladých divákov -prvovoličov. Po jej zhliadnutí ste opráv-není položiť otázku: išlo o marketingovýťah, poklesnutý žáner alebo pokus o pri-blíženie klasického diela mladému prí-jemcovi? Režisér Karol Spišák sa pri-znáva, že v Nitre (na rozdiel od Zvolena,kde toto dielo uviedol prvýkrát) naštudo-val Stodolovu hru so zámerom pritiah-nuť do divadla mládež. Vzápätí dodal, žev porovnaní so zvolenskou inscenácioutu pridal Feldekove piesne a viac dbalo politickú satiru (prevzaté z reklamné-ho článku v Sme, 27. 2. 2006, s. 22).

Bulletin k uvedenej hre vypovedáo niektorých znakoch nielen tejto hry,ale slovenského divadla vôbec, l. Ná-zov Senator's Tea je nositelom aktuali-začnej tendencie, ktorú sledujeme v ce-lej slovenskej slovnej zásobe, ktorá jedoslova preplnená anglickými termín-mi a výrazmi. Aj tak sa prejavuje po-platnosť dobe, móde, ale možno to hod-notiť aj ako istú formu reklamy. 2.Prítomnosť Feldekových piesní (poli-tická satira) v činohre je tiež módnymtrendom, ktorý - ako konštatuje B. Ča-hojová (2002, s. 38) - mení vzťah k slo-vu a významovosť podriaďuje hudob-nosti. Feldekove piesňové texty súv tejto inscenácii najsilnejším aktuali-začným prvkom (ak neberieme do úva-hy niektoré Spišákove bonmoty), ktorýStodolov príbeh premiestňujú do slo-venskej predvolebnej súčasnosti. Jedenpríklad za všetky - text piesne Krité-riá kandidáta na poslanca (zhudobnilE. Gnoth): „Musí mať rád halušky, //musí mať rád cmar // vybíjané valaškydávať ako dar...Musia ho vždy za srdce// chytať naše trávnice." Ide o priamunarážku na politikov z nedávnej minu-losti, o satiru, ktorá si podáva pseudo-vlastencov a velmi dobre sa hodí dopredvolebnej kortešačky. 3. V bulletinesa pod názvom hry uvádza, že ide0 adaptáciu pôvodného dramatickéhotextu (jej autorom je K. Spišák). Adap-tácia rozväzuje ruky novému autorovi1 režisérovi, dovoľuje zahrať sa s textompódia vlastných predstáv. A tak K. Spi-šák zinscenoval Tudovú politickú tak-mer spevohernú satiru. Na pohľad bi-zarné určenie žánru však vypovedáo autorsko-režijnom prístupe, ktorý saopiera či vychádza zo skúseností s „ľu-dovým" kabaretom v Starom divadle


PETER CPIN/Jaroslav Rezník:Rozprávky o Mladuškovi

(ďalej ŠD). Aj herci ŠD a bábkového di-vadla sú naň zvyknutí a aplikujú ho nakaždý veseloherný žáner.

Základným výrazovým prostriedkomhry Senátor's Tea bola parodizácia do-tiahnutá miestami až do „naivnej" gro-tesky s predimenzovaným klaunskýmprejavom, ktorý rovnako staval na hla-sovej fistule i pohybovej komike cirku-sového charakteru. Úlohou režiséra všakbolo ustriehnuť a zmierniť nadužívanýspôsob komediálneho hrania (príznačnýpredovšetkým pre A. Solčiansku, ale ajostatných účinkujúcich), prekračujúce-ho mieru vkusu, pretože práve tento pr-

vok „ťahal" celú inscenáciu k amateriz-mu a naivnosti (a možno si od zvolené-ho režijného postupu divadlo sľubovaloveľký divácky záujem). Ani kompozič-ný pôdorys nebol domyslený. Časovánevyváženosť zapríčinila predimenzova-né trvanie predstavenia a hlavne dojem,že režisér v podstate „vystrieľal" svojenápady v prvej dlhšej časti a v druhej po-lovici už iba opakoval naučené, priro-dzene v inom kostýme.

Navzdory nadužívaným výrazovýmprostriedkom bol v inscenácii ukotvenýobraz „reálneho" kapitalizmu na Slo-vensku i zdedená slama, trčiaca nieko-mu z topánok. Ak by si mladý divák do-kázal odčítať tragikomédiu načrtnutéhoobrazu, potom možno pripustiť, že in-scenácia splnila svoju úlohu. Ale po-znajúc stav divadelného vzdelania nanašich školách, dovolím si o pochope-ní inscenácie Stodolovej hry inak akofrašky a neškodnej grotesky - pochy-bovať.

Na rozdiel od Stodolovej hry Divad-lo Andreja Bagara nepotrebovalo určo-vať príjemcu inscenácie divadelnej hryamerického autora Neil LaButea Tvarvecí, pretože v nej vystupujú iba posta-vy mladých ľudí, ktorých osudy síce za-ujmú aj dospelých, ale účelovo osloviapredovšetkým mladého diváka. Ide to-tiž o štvoricu dvadsiatnikov, stojacichna križovatke svojich životov. Skoršienarodený divák si do polovice predsta-venia voľkal a v duchu konštatoval:„Nechápem dnešnú mladú generáciu.My sme boli iní, život sme brali oveľavážnejšie, uznávali sme skutočné hod-noty". Ale na konci - i keď pointa kru-to zasiahla divákov všetkých vekovýchkategórií - musel pripustiť, že sa trochumýlil, a názor o dnešných mladých ľu-

BIB1ANA 68 BIBIÁNA

ďoch si predsa len poopravil. Hoci sapredvádzajú v efektnej maske, predsta-vujúc ľahtikárov, prelietavé slečny, zlo-myseľné samice či sebavedomých a sosebou spokojných mladíkov, ich vnútroje rovnako zraniteľné, ich sebaistotarovnako spochybniteľná ako u tých skôrnarodených, čím hra nadobúda univer-zálnu platnosť.

Autor pri kreovaní príbehu vychádzalz významu slova „tvarovať" v zmyslemeniť. Najprv teda menil vonkajšie zna-ky človeka: krátkozrakosť prekryl oč-nými šošovkami, hladký účes rozstra-patil, starú bundu vymenil za modernú,posilovaním vyformoval svaly - a tovšetko sa deje pred očami diváka, v bez-prostrednej blízkosti. Zakomplexovanýlooser sa mení na sebavedomého mužaz lásky (zaujímavo ho stvárnil P. Oszlik).Ide o nový objav? Nie! Pokračujme ďa-lej. Sebavedomý Philip (v adekvátnompodaní J. Hrčku) je tiež nešťastný, keďho sklame priateľ a zradí snúbenica. Onsi síce nesiahne na život, ale -je to no-vý jav? Nie! Možno až spomenutá krutápointa naznačuje čosi o zníženom prahucitlivosti k pocitom iného človeka, mož-no svedčí o manipulácii s ním, s jeho zov-ňajškom, s celou škálou emocionálnycha vlastnostných znakov, ktoré kedysi bo-li uctievané a ich porušenie tabuizované.Pointa, teda priznanie ambicióznej Eve-lyn (pôsobivo stvárnená K. Turjanovou),že Adamovu zmenu iniciovala nie z lás-ky, ale iba z potreby vytvoriť si objekt té-my pre svoju diplomovú prácu, že hotvarovala ako sochár svoju sochu, pri-rodzene, bola viac ako frapantná, bolaprekvapivá a šokujúca.

Americký autor sa nebál byť „nemo-derný či nepostmoderný" a vytvoril pl-nokrvných hrdinov, vyhranené typy,

ktoré priamo vyzývali, provokovali her-cov k ich presvedčivému stvárneniu.Pravdupovediac, už sme si takmer od-vykli od hier postavených na konkrét-nych postavách, pretože súčasná, hlav-ne slovenská dramatická tvorba ibanaznačuje, kontúruje postavy, ale nejdedo hĺbky, postavy ostávajú ploché,v lepšom prípade groteskné (Mistrík,2003,s. 114).

Blízkosť javiska k divákovi, jeho ste-rilná jednoduchosť vyvolávala či spô-sobovala pocit autentického zážitku, le-bo divák nadobudol pocit, že sa toodohráva kdesi na ulici, kdekoľvekv bežnom prostredí a on sa na to dívazboku, utajene, cez kľúčovú dierku. Ži-vosť príbehu podporoval aj jazyk hry,plný hovorových výrazov, zvratov,páuz a mlčania, ale i funkčne zdôvod-niteľnej hrubosti a vulgárnosti. Mladosť,pravdivosť a neštylizovanosť výpovedezabezpečila dvojica mladých režisérov- Mája Hriešik a Roman Olekšák.

Dve divadelné inscenácie boli dôka-zom toho, že je rozdiel medzi hrou premládež - i keď je to transparentne kde-si propagované - a hrou o mládeži, kto-rá sa sama stane intencionálnym die-lom. Obe inscenácie boli priamoškoláckym príkladom toho, prečo tre-ba mať isté divadelné vzdelanie. Inakvšetko úsilie tvorcov môže vyjsť na-vnivoč.

LITERATÚRA

Čahojová, Božena: Slovenská dráma a divadlov zrkadle moderny a postmoderny. Bratisla-va, Divadelný ústav, 2002. 241 s.

Mistrík, Miloš: Premeny súčasnej drámy. Ajdráma je len človek... Bratislava, Vydavateľ-stvo Spolku slovenských spisovateľov, 2003.150 s.


Detská kniha v BologniLiterárne informačné centrum, ktoré

prezentovalo slovenskú vydavateľskúknižnú produkciu pre deti a mládež naMedzinárodnom detskom knižnom veľ-trhu v Bologni, aj tento rok pripravilosprievodné podujatie, ktorého cieľombolo predstaviť významné osobnostia trendy slovenskej literatúry pre detia mládež. Katedra prekladateľstvaBolonskej univerzity vo Forly sa stalahostiteľskou pôdou prezentácie knižnejtvorby slovenského spisovateľa PetraGlocka a detskej knižnej kultúry, ktorúpripravilo Literárne informačné centrumpre poslucháčov - budúcich preklada-teľov. V úvode Peter Glocko poukázalna historicky verifikované vzájomnékultúrne kontakty medzi Slovenskoma Talianskom. Nedalo mu nespome-núť „giornata" neznámych talianskychumelcov, ktorými sa pýšia kostoly v ge-merských banských mestách, alebo ta-lianske korene rodostromu Ivana Kras-ka. V centre pozornosti bola najmä jehokniha Tri vety pre Ospedalské siroty,v ktorej sa venuje problémom hudobnenadaného chlapca z rodiny rozvrátenejalkoholizmom a jeho rómskeho učiteľahudby. Paralelou reálneho príbehu zo sú-časnosti je príbeh svetoznámeho hudob-ného skladateľa Antónia Vivaldiho, kto-rý sa venuje postihnutým sirotám a ichspevom dokazuje celému svetu, že fy-zicky zmrzačená ľudská bytosť dokáževydať zo seba krásu, ktorá vie duchovnepovznášať nielen seba, ale aj ostatných.

Okrem tvorby Petra Glocka sme štu-dentov oboznámili aj s Bibiánou, revueo umení pre deti, ktorá vychádza V BI-BIÁNE, medzinárodnom dome umeniapre deti a mládež, a ktorá pravidelnepublikuje články, rozhovory, recenziea glosy z oblasti literatúry, ilustračnej

a dramatickej tvorby pre deti. Predstavi-li sme im aj umelecký mesačník pre de-ti - časopis Slniečko, ktorý je zameranýna aktuálnu literatúru pre malých čitate-ľov a prezentáciu tvorby súčasných špič-kových ilustrátorov. V diskusii smeskonštatovali, že v európskom kontextesú detské časopisy podobného zamera-nia vecou kultúrnej prestíže, ktorá sosebou prináša poslanie umeleckej, este-tickej a kulturologickej výchovy naj-mladšej generácie, a zasahuje tak do for-movania kultúrnej úrovne dospelejpopulácie vyspelých európskych štátov.

Vítaným oživením literárnej diskusiebola prezentácia výtvarníka a dizajnéraKarola Krčmára, ktorý pôvabnýmikúzlami s nožnicami a papierom pred-stavil svoje dve knihy kirigamov, ktorévyšli v slovenskej a anglickej verzii.

Ďalším miestom, na ktorom boli sklo-ňovaní slovenskí tvorcovia detskejknihy, bola medzinárodná nominačnávýstava kandidátov na Cenu H. Ch. An-dersena v expozičných priestoroch stán-ku Medzinárodnej únie pre detskú knihu- IBBY. Medzi týmito kandidátmi figu-roval spisovateľ, básnik a dramatik Ľu-bomír Feldek a knižný ilustrátor Mar-tin Kellenberger. Na tejto pôde násreprezentoval aj plagát ďalšieho sloven-ského ilustrátora Petra Čisárika s po-solstvom spisovateľa Jána Uličianske-ho, ktoré bolo adresované všetkýmdeťom na svete pri príležitosti Medziná-rodného dňa detskej knihy (2. apríl). Zá-sluhou iniciatívy BIBIÁNY, medziná-rodného domu umenia pre deti, a jehoriaditeľa Petra Čačka sa v tomto roku prá-ve Slovensko stalo krajinou, ktorá malapatronát nad celosvetovými oslavami.

Ľubica Kepštová


Ako nezablúdil'

Posledný aprílový štvrtok bola v BIBIÁNE otvorená výstava Cesta tam a zasaspäť s podtitulom Ako nezablúdil'. Výtvarne zobrazuje tému hľadania cesty v živo-te, k človeku, k poznaniu seba samého. Autori výstavy (námet a scenár - Jana 2i-vicová, dramaturgia - Eva Cárska) sa inšpirovali mottom M. Heideggera: „Ibamožnosť spiatočnej cesty nás povedie vpred." A tak hľadali správnu cestu bludis-kom, postupne prešli vďaka výtvarníkovi Tomovi Cillerovi od filozofických úvahk hre a odľahčili túto ťažkú tému zaujímavou farebnosťou a hrou. A návštevníci vý-stavy môžu posúdiť, či nezablúdili.

Aký je rozdiel medzi bludiskom a labyrintom?V bludisku je nespočetne' množstvo križovatiek, mnohé' cesty sú však slepé'. Ak ne-

nájdeš ten správny smer, zablúdiš, minieš svoj cieľ, premárniš šancu. Labyrintomvedie jediná cesta, nedá sa v ňom zablúdiť. Problémom je len dostatok (ne)trpezli-vosti a času. Bájnemu gréckemu hrdinovi Teseovi pred cestou za Minotaurom do-ručili veštbu: Poznaj sám seba! Cesta labyrintom je od tých čias cestou k poznaniuseba samého. Labyrintom teda putuje pútnik, bludiskom dobrodruh.

A aký je záver?Jednoduchý. Ten, kto prejde labyrintom, už nemôže byť ako predtým. Príďte si

prejsť svoju vlastnú cestu do BIBIÁNY. Výstava potrvá do konca septembra.(eč)

BIBIÁNA 71

Najkrajšie detské knihy 2005JAR

Jozef PavlovičV Z košická, ilustrátor Vladimír Máchaj(SPN - Mladé letá)

LETOJán Uličiansky/ Čarovný chlapec, ilustrátor Peter Cisárik

(Perfekt)Michal Černík/ Rozprávka o kohútikovi a sliepočke,

ilustrátor Stanislav Duda(Buvik)

JESEŇViliam Klimáček/ Noha k nohe, ilustrátor Dezider Tóth

(Vydavateľstvo O.K.O.)Rozprávky H. Ch. Andersena,

ilustrátori Kamila Štanclová a Dušan Kállay(Vydavateľstvo Slovart)

ZIMAJana Juráňová/ Ježibaby z Novej Baby, il. deti ZUŠ L, Rajtera

(Záujmové združenie žien Aspekt)

• • -• v. :- . . ., ' .'-:: ' . , :

Najlepšie detské knihy 2005

JAR(Porota ocenenie neudelila)

LETOJán Uličiansky: Čarovný chlapec

(Perfekt)M. Marchettová: Jedného dňa utečiem, prel. Oľga Kralovičová

(SPN - Mladé letá)

JESEŇViliam Klimáček: Noha k nohe

(Vydavateľstvo O.K.O.)Gabriela Futová: Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche


ZIMADaniel Hevier: Päťka z nudy



SUMMARYBibiána, the International House of Art fór Child-

ren, and the Slovák IBBY section organize theassessment of authentic book, dráma and illustra-tional creation fór children and youth every year.Every Little Bit Helps is the title of an analysis ofthe originál book creation in 2005, written by prof.Zuzana Stanislavová of Prešov University. In heropinion, quite a large number of book titles hávebeen recently released in Slovakia, but the workgiving a unique and artistic account of the present-day child and the world he/she lives in is still ab-sent. From the point of view of genre, the lastyeaŕs dominánt literary form was autnoŕs fairy ta-le again, then presented by Ján Uličiansky. In hisreportage They áre Drumming in Vranov, Ján Bé-no informs about the days of Children's Book, heldin the East Slovák town Vranov, organized by BI-BIÁNA and the Slovák IBBY section again, thistime in cooperation with the regional library and lo-cal schools. At the book talks, the writers were in-troducing their books to children and at the samétime familiarizing themselves with the kiďs opi-nions of children's books. In an extensive inter-view, symptomatically entitled On Loves And Hob-bies, Peter Čačko, a translator and manager ofchildren's culture, speaks about his lifelong rela-tion to children's literary culture, about the peoplehe has worked with, about the problems he hasexperienced as the director of Bibiána, about histranslation work and attitude to mušie, which,according to the editor-in-chief of the Bibiána re-view, he has been doing as a "professional ama-teur". At the seminár, prof. Marta Zilková of theUniversity of Constantine Philosopher in Nitra wasdealing with the level of dráma creation fór child-ren in 2005. Her findings áre published in the ar-ticle Revival of Values, where she refers to decli-ne of dráma creation in television média. Shepositively judges the iniciatives of the state SlovákRádio and according to her, together with sometheatre stages, the Slovák Rádio is the last isle ofartistic dráma creation fór children. One of the evi-dences of her opinion is also the festival of rádiofairy tales, called The Mágie Nutlet. She appreci-ates its level, mainly rádio fairy tale work of JánUličiansky, who, along with the Municipal Libraryin Piešťany, had enriched it with organizationalesprit. Unambiguous artistic orientation is evidentin activities of the Publishing House of Matica Slo-venská in Martin. Along with production fór adultreaders, creation fór children and youth is on the-ir agenda, too. In recent years it is aimed mainlyat releasing regional tales from all over Slovakia.

This unique project which is to shape patriotic cons-ciousness of Slovák children, and to háve positi-ve influence on their cultural identity, is presentedin the interview called Broken Cobweb of the Na-tion, given by Stanislav Muntág, the Director of thePublishing House. In the essay The Word Likea Dew Gabriela Škorvanková evokes in the rea-ders of Bibiána memories of the books whose sub-ject is a handicapped child. In her opinion this kindof fiction has double meaning - it is a sort of men-tal drip to handicapped children which also me-diates their mysterious world to healthy ones. Inthe article And Still It Revolves the art theoreticianand the head secretary of BIB Barbara Brathováanalyses Slovák illustrational creation in the year2005. According to her, most of the books relea-sed áre of standand level. The illustrations of Pe-ter Cisárik in Ján Uličiansky's book The Mágie Boyand those of man and wife Kamila Štanclová andDušan Kállay, the winner of H. Ch. Ander-sen's Medal, in the book H. Ch. Andersen's FairyTales, áre the only ones meeting the demands ofartistic criteria. The great fairy tale writer has be-en granted unusual homage by unveiling his sta-tue close to BIBIÁNA, the International House ofArt fór Children, on 3rd Júne this year. This day in1841 on his way from Constantinopole to Vienna,Andersen spent some hours in Bratislava. He him-self gives the evidence of this event in his bio-graphy. In the essay The Three Trips ofH. Ch. An-dersen to Slovakia Ondrej Sliacky emphasizescuriosity of this fact. But fór the Slovák childre-n's literatúre Andersen's fictitious visits to Slova-kia in the form of world famous fairy tales áre múchmore important. Fór the origin of artistic creationfór children, the edition of Andersen's Stories in1911 was the event of far-going meaning. Fór do-mestic literatúre, burdened with morale, this wasa challenge, compared to heavenly rainbow bySvetozár Hurban Vajanský, the contemporary cul-tural master. After edition of šuch fairy tales the in-evitable process of aesthetization of Slovák child-ren's literatúre was launched. In this senseAndersen's fairy tales háve been - a lighthouse tohuman dream, as an eminent Slovák sculptor andthe author of his statue, Tibor Bartfay said. Thepresent issue of Bibiána is closed by informationabout Slovák children's book at this yeaťs inter-national book fair in Bologn and information abouta remarkable exhibition on labyrinths and mažešin Bibiána, How nôt to bé Los/.

Transl. Jana Zlatošová

ISSN 1335-7263

revue o umenÍ pre deti a mlÁdeŽ

Documents