revue o umenÍ pre deti a mlÁdeŽ - schola ludus · ročník xiii. 3/2006 cena 20 sk revue o...
TRANSCRIPT
Ročník XIII.3/2006Cena 20 Sk
REVUE
O UMENÍ PRE DETI A MLÁDEŽ
Z. Stanislavová / Pútnik za rozprávkou -O- P. Glocko/
Spisovateľ je poleno, ktoré nikdy nezhorí L Feldek/
Fotografia s Lubom Kellenbergerom pred jeho rodným domom
J. Beňo / Žeravé uhlíky Petra Ševčoviča E. Drobný /
Mať miesto pod slnkom <£> A. Blahová / Vytrhnuté z kalendária
V. Šikula / Erikine ľalie 4- O. Sliacky / Mýtus o príbehu
OBSAH
ZUZANA STANISLAVOVÁPútnik za rozprávkou / l
SPISOVATEĽ JE POLENO,KTORÉ NIKDY NEZHORÍRozhovor Petra Glocka ml.s jubilujúcim Petrom Glockom / 4
PETER GLOCKORozprávkar a rozprávnica / 12
ĽUBOMÍR FELDEKFotografia s Lubom Kellenbergerompred jeho rodným domom / 18
JÁN BEŇOŽeravé uhlíky Petra Ševčoviča / 21
PAVEL DVORAKZa dobrým človekom(Vojtech Zamarovský 1919-2006) / 30
MAŤ MIESTO POD SLNKOMRozhovor s Ing. Eduardom Drobným,riaditelom vydavateľstva Perfekt / 33
ONDREJ SLIACKYTri groše Milana Rúfusa / 40
ANNA BLAHOVÁ-ŠIKULOVÁVytrhnuté z kalendária / 43
VINCENT ŠIKULAErikine lalie / 48
PETER KARPINSKÝAj spisovateľ je len človek / 51
RECENZIE / 54O. Sliacky / Tony Johnston:Harmonika; L. Kepštová / PeterGlocko: Rozprávkar a rozprávnica;L. Suballyová / Jana Juráňová:Ježibaby z Novej Baby; P. Karpinský:K. J. Erben: Kytice
ONDREJ SLIACKYMýtus o príbehu Eleny Cepčekovej / 60
JÁN ULIČIANSKYTisíc a jedno ráno...(Emília Drugová 1933-2006) / 70
RUDOLF DOBIÁŠO pierku / 71
PETER CEPECKrehké oceľoryty / 72
Šéfredaktor ONDREJ SLIACKYRevue Bibiána, orgán Slovenskej sekcie IBBY, vydáva BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti.Adresa redakcie: BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti. Panská 41, 815 39 Bratislava,tel. 02/54 43 13 08.
Rozširuje a objednávky prijíma distribučná firma ARES, s.r.o., Banšellova 4, 821 04 Bratislava,tel. 02/43 41 46 65Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt č. J-243/94-P zo dňa 21. I. 1994.
MK SR 2139/99Číslo je ilustrovane ukážkami 7. tvorby Ľubomíra Kellenbergera.
ISSN 1335-7263
'/C*, JĽ \Jl.á
(K životnému jubileu Petra Glocka)ZUZANA STANISLAVOVÁ
„Naživo" som ho prvýkrát stretlav (jeho i mojom) rodnom Gemeri: poautobusovom nástupišti okresného mes-ta, na ktorom som i ja čakala na spojv smere zrejme opačnom než on, kráčalv turistickom oblečení, s batohom nachrbte. Chvíľu som ho v tichej anony-mite sledovala a nevdojak mi prišiel naum fragment z Milana Rúfusa o drotá-roch, ktorí s krošničkou kníh na chrbtekráčali drôtovať svoj národ puknutý...Zrejme to bola asociácia spojená s rú-fusovskou alúziou na Pavla Dobšinské-ho, od ktorého je to po Petra Glocka sí-ce vyše sto rokov fyzického času, alecez rozprávku to zasa nie sú takí vzdia-lení príbuzní. Rozprávka totiž, ako jevšeobecne známe, tvorila Dobšinskémuživotnú sprievodkyňu a zdá sa, že to istésa prihodilo aj Glockovi v momente, keďsa zaradil do zástupu tých, čo autorskypodávali a podávajú folklórne rozpráv-ky, rešpektujúc fakt, že (povedané slo-vami autora v rozhovore s K. Slobod-níkovou, Bibiána, 2001, č. 4, s. 49)„ rozprávka neznesie faloš, bridia sa jej,literárne' triky, rutina, plytký jazyk".
„ Vstup spisovateľa do radu rozprá-vačov" (N. Pavuľaková-Ďurinová: Po-hovorme si nielen o literatúre pre mlá-dež, 1991, s. 54) sa schystal eštev polovici 60. rokov, keď sa vo vy-davateľstve Mladé letá ako „redakčnýelév, ktorý publikoval časopisecký v Mla-dej tvorbe a Slovenských pohľadoch"(c. d., s. 53), stretol s folkloristickýmizápiskami rozprávačských podaní roz-
právok, ktoré bolo treba odieť do lite-rárneho rúcha. Posmeľovaný dvoma„nie hocakými" redaktorkami vydava-teľstva (Máriou Ďuríčkovou a MašouHaľamovou) sa pustil do materiálu zo-zbieraného Viktorom Majeríkom naSpišskom Zamagurí a na samom prahu70. rokov vyšla jeho rozprávková prvo-tina Šťastenko, na ktorej literárna kriti-ka oceňovala nielen nové látky súvisia-ce s goralským folklórom, ale aj jehocitlivú úpravu do literárne príťažlivejpodoby zachovávajúcej si pečať auten-tického ľudového útvaru. Na ďalšej kni-he goralských povestí a prípoviedokVodníkove zlaté kačky (1975) už par-ticipoval aj ako zberateľ. Na svojurozprávkarskú skúsenosť spojenú s go-ralským folklórom si v rozhovore s Na-tašou Pavuľakovou-Ďurinovou (s. 54)spomína takto: „Počul som živú roz-právku. Zažil som rozprávku v okami-hu, keď sa rozžínala skrytou siloutalentu nespočetných dávnych rozprá-vačov...". Zaiste aj táto skúsenosťspôsobila, že rady tých, ktorí sa ako spi-sovatelia stali i rozprávačmi rozprávok,už neopustil. Cez goralské povesti a roz-právky - cez ich zliterárňovanie i cezpremýšľanie o archetypoch ľudovýchepických žánrov, o ľudových rozprá-vačoch a o zvláštnostiach goralskéhofolklóru viedla cesta spisovateľa-roz-právkara k tvorbe vlastných autorskýchrozprávok.
V druhej polovici 80. rokov ho osudzviedol dokopy s Pavlom Dobšinským:
BIBIÁNA l BIBIÁNA
ponuka Mladých liet autorsky upraviťtretí zväzok výberu Dobšinského roz-právok pre deti ho priviedla k inej di-menzii práce s folklórom: ak totiž prigoralských príbehoch vytvoril rozpráv-ku takpovediac zo živého, neliterárne-ho záznamu autentického ľudovéhopodania, teraz sa odhodlal urobiť roz-právku už raz síce zliterárňovanú, iba-že o dobré vyše storočie skôr a v mno-hých prípadoch ponechanú v pôvodnomnárečí. Podlá vlastných slov usilovalsa vyrozprávať ju tak, „aby čitateľ po-vedal: Čo ten Glocko na tých rozpráv-kach vlastne robil? Čo za úpravy?"(c.d., s. 55).
Ľudová rozprávka zostala s PetromGlockom už natrvalo. K jej autorskémupodaniu sa vracia nielen vo výberoch,ale aj spôsobom, v rámci ktorého to, čonasával vo svojich „učňovských" ro-koch spolužitia s ňou, dokáže využiťv tvorbe vlastných textov. Potom užakosi zákonite bolo od záujmu o roz-právku len na skok k záujmu o veľkýchrozprávkarov, Andersena a Dobšinské-ho, a k literárnemu dotýkaniu sa ichľudských i autorských osudov v svoj-ráznych životopisných publikáciáchpatriacich už do sféry literatúry faktu.Kontakt Hansa Christiana Andersena soSlovenskom stvárnil v knihe Prešpor-ské čary pána Christiana, vytvoriac nazáklade kusého životopisného záznamupríbeh o jeho krátkom pobyte v Brati-slave. Nateraz najnovšia kniha PetraGlocka Rozprávkar a rozprávnica zasapribližuje životné osudy nášho sloven-ského Andersena - Pavla Dobšinského.Na Glockovom spracúvaní príbehovtýchto postáv je fascinujúci spôsob,akým spája objektivitu historického do-kumentu so subjektívnym prežitím roz-právaného a s citátovými sekvenciami.Estetická sila výpovede spočíva vo fik-cii založenej na schopnosti empatické-
ho ponoru do pocitov a predstáv svojichpostáv, v schopnosti podať prežité znút-ra, cez predstavu i priame svedectvoo tom, čo ich tešilo a čo trápilo. Taktosa vecné informácie o osobnosti aj o do-be dokonale infiltrujú do epickej polo-hy a emocionálnej sféry, nadobúdajúcpodobu, ktorú by sa dalo najpríhodnej-šie označiť ako „dobrodružstvo života".
A tak hádam nebude ďaleko od prav-dy domnienka, že pod beletrizované ži-votopisné príbehy o Andersenovi i Dob-šinskom (v dramatickej realizácii ajo Exupérym) sa podpísala nielen skú-senosť s rozprávkou, ale aj skúsenosťs historicko-dobrodružnou prózou, akoju Glocko získal v druhej polovici 80.rokov pri práci na voľnej románovej di-lógii Ruža pre Júla Verná alebo Päťtýždňov bez balóna a Tomáš a lúpežnírytieri alebo Za kameňom mudrcov.V prvom románe historické fakty o fran-cúzskom fantastovi a o Paracelsovi,o ich pobyte na Slovensku spojil s fak-tickým poznaním o živote v Bratislavea v Banskej Štiavnici v prvej polovici16. a v druhej polovici 19. storočia a natomto pozadí osnoval dobrodružno-de-tektívny príbeh pátrania po tajomstve Pa-racelsovho meča. V druhom prípade zasana základe historickej Piesne o Murán-skom zámku vytvoril epickú rekonštruk-ciu príbehu o jeho dobytí cisárskym voj-skom a potrestaní lúpežných rytierovBašovcov v 17. storočí. Aspekt mladýchje tu prítomný nielen prostredníctvomdobrodružne modelovaného príbehu, aleaj prostredníctvom detských postáv za-komponovaných do príbehu.
Modelovanie detských postáv, ktorési vyskúšal už v historických románoch,sa na prelome 80. a 90. rokov dostalodo centra príbehu: v novelistickej diló-gii Ja sa prázdnin nebojím a Robinsona dedo Milionár ide o pohľad do svetadospievajúcich, ktorý je svedectvom
BIBIÁNA
o životodarnej sile rodinného zázemiaa dôsledkoch jeho absencie, o životnýchhodnotách, ktoré možno vyjadriť pa-rafrázou autorových slov: nezahltiť,nezadusiť svoj život, svoju pamäť jalo-vosťami. Cez hodnoty ľudskej spolu-patričnosti a duševnej mladosti presvi-tá vážny sociálny problém, akým jedospievanie v citovo a mravne depri-mujúcom rodinnom prostredí. Tentomotív sa stal dominantným v noveleapelujúcej na svedomie a zodpovednosťdospelých Tri vety pre ospedalské siro-ty. Tanec v okovách, ktorá má základv rovnomennej rozhlasovej hre. Done-dávna tabuizovaný problém násilia v ro-dine v prepoj enosti s problémom alko-holizmu a nezamestnanosti sa stalzákladom pre hĺbkovú sondu do trau-matizovanej bytosti dospievajúcehochlapca. Harmonizujúcim prvkom čiexistenciálnym azylom býva v Glocko-vých príbehoch o dospievaní postavastarého otca, čo zaiste súvisí s autoro-
vou ľudskou skúsenosťou - aj s autoro-vým vyznaním: „Moji starí rodičiavlastne žijú, lebo som si ich sprítomnilv šťastnej chvíli v knihách, ba aj vo fil-me ... a ešte stále mi našepkávajú prí-behy... " (Bibiána, 2001, č. 4, s. 48). Na-pokon, v detstve zažité, v dospelosti cezvlastné deti „odpozorované" ovzdušiestarorodičovskej lásky a porozumeniavo vzťahu k deťom tvorí základ aj v Lie-tajúcom klobúku, úsmevných prázdni-nových epizódkach súrodencov „Maťo-lenkov" pre malých čitateľov.
Peter Glocko v celej svojej mnoho-tvárnej tvorbe, či už ako prozaik, aleboako dramatik, scenárista, redaktor čispoluzáchranca pamiatky na P. Dobšin-ského v Drienčanoch, „túla sa a hľadáčistú vodu, čistý vzduch a čistú pravdu"(Pavuľaková-Ďurinová, s. 58). Nech muteda ešte dlhé roky slúžia nohy i bato-hy na ceste za rozprávkou (ako žánrom,aj ako rozprávkou života), ktorá mu tú-to čistotu ponúka v esenciálnej podobe.
ĽUBOMÍR KELLENBERGER / L. Ondrejov: Rozprávky z hôr
BIBIÁNA 3 BIBIÁNA
Spisovateľ je poleno,ktoré nikdy nezhorí
Rozhovor Petra Glocka ml s Petrom Glockom
• Tatko (... aby som ostal verný nešty-lizovanému familiárnemu osloveniu),na spoločnú synovsko-otcovskú dišpu-tu o tvojej tvorbe a o všeličom inom smesi vybrali (niekdajšiu) pracovňu nášhoprievozského bytíka. Je to miestnosť,ktorá mi odjakživa pripomínala obec-nú knižnicu, kde tri zo štyroch stienlemujú dvoj až trojrady kníh od antic-kých mysliteľov až po tých najsúčas-nejších autorov. Dnes je táto izba skôr„pamätná", pretože už dávnejšie pre-stala plniť svoje pôvodné poslanie. Nopredsa, s príbehmi ktorých tvojich kni-žiek sa ti napriek tvorivému presídle-niu do rodného Muráňa viaže tento pa-nelákový kútik?
Väčšinu svojho tvorivého života sompatril k druhu tzv. panelákového spisova-teľa, presnejšie k poddruhu zvanému „spi-sovateľ pivničiar". Ked som začínal svojtvorivý prozaický život v Slovnafte (v ro-koch 1964 - 1965), jednu poviedku preMladú tvorbu som napísal počas nočnejsmeny (od 22:00 do 6:00) na železnýchmriežkach schodov vymrazovacieho za-riadenia, kde sa v oceľových monštráchchladených čpavkovou zmesou oddeľo-vala parafínová zložka z ropy (vravelo satomu „gač"). Prevádzka parafínky, kdesom nastúpil po maturite na Strednej prie-myselnej škole chemickej v Bratislave,bola drsná škola, ktorá ma (ako sa hovorív slovenských rozprávkach) zahartovala,čiže zocelila. Keď som neskôr pracoval vovydavateľstve Mladé letá a hľadal si v ruš-nom roku 1968 ako mladoženáč podná-
jom, písal som aj na malom stolíku zabo-renom v kope uhlia v pivnici na Kvetnejulici. Vtedy som robil na knihe Ako Ko-minárik svetom putoval, ale aj na zbierkezamagurských rozprávok Šťastenko. Pošťastnom období vo vydavateľstve Osve-ta v Martine, kde som býval s mojou „roz-právnicou" Odettkou a kde sme priviedlina svet a odchovali syna Petra (čiže teba)do štyroch rokov a dcéru Barborku dodvoch rokov, presťahovali sme sa nazaddo Bratislavy, presnejšie do Prievozu, kdesa narodilo tretie dieťa (syn Tomáš), a jasom musel uvoľniť pracovňu, o ktorej ho-voríš, a stiahol som sa do pivnice. Vystrie-dal som tri panelákové pivnice, napísalsom v nich román Šťastný pán Cyprián,knihu poviedok Srdcový kráľ, dva histo-rické romány (Ruža pre Júla Verná, To-máš a lúpežní rytieri), asi desať rozhlaso-vých hier, rozprávkové filmové scenárePutovanie do San Jaga, Plavčík a Vratko,Popolvár najväčší na svete a zo desať te-levíznych inscenácií, ba napísal som aj di-vadelné hry Veľká rozprávka o Malomprincovi, O pyšnej Dore či O tetke Psote,ktorú som dokončil už pri peci v malomdomčeku v Muráni (číslo popisné 133).Panelákový kútik, kde sedíme, je stálemojou pracovnou, lebo rozprávnicaOdettka v nej prepisuje moje „ručné prá-ce", ktoré jej posielam z Muráňa.
• Si autor, ktorý spôsobuje školopo-vinným deťom starosti... Naučiť sa tvo-ju bibliografiu, to už chce ozaj dobrúpamäť. Na tvojom spisovateľskom
konte (ide o tvoje jediné imanie) sú vy-še dve desiatky próz, mnoho filmovýcha televíznych scenárov (znovu pripo-meniem aspoň takmer kultové filmy
Plavčík a Vratko a Popolvár najväčšína svete) a viacero rozhlasových i di-vadelných hier. Určitým zadosťučine-ním pre žiaka by malo byť to, že väč-
BIBIANA J BIBIÁNA
siná tvojich kníh je venovaná práve je-mu - dieťaťu. A tu namiesto siahodlhejenumerácie tvojej tvorby mi prichá-dza na um otázka, ktorú, nebyť tohtorozhovoru, by som ti azda nikdy ne-položil, lebo by som odpoveď na ňuvnímal ako doteraz - trochu fatalistic-ky. Takže poďme k veci: po knižkáchŠťastný pán Cyprián (1980), Hĺbkaostrosti (1982) a Srdcový kráľ (1984) siv podstate prestal tvoriť pre dospelých.Prečo (a vedz, že mi je to trochu Tú-to...)?
Keď nebudeme mať detských čitate-ľov, určite nám budú chýbať (ba už chý-bajú) zrelí dospelí čitatelia. Vo svojichnovelách pre mládež (Ja sa prázdnin ne-bojím, Tri vety pre ospedalské siroty, Ve-černica z Dračej jaskyne) však vždy rie-šim problémy trojgeneračnej rodiny, čižesú (mali by byť) aj čítaním pre dospelých.Potvrdzujú mi to besedy, lebo najmä že-ny matky (resp. i staré matky) tomutomôjmu úmyslu rozumejú. Veď ma zaují-ma práve to najbolestivejšie v súčasnomzúrivom ranokapitalizme: deštrukcia ro-diny, ohrozenie najzraniteľnejších členovľudského rodu - detí a starých ľudí. Naprahu roka 2006 mi vyšiel historický ro-mán Kliatba Čierneho anjela, čo je prí-beh viacnásobného zvolenského vrahažien Lajoša Feketeho de Nyék. Je topsychologická štúdia človeka s nadprie-mernými schopnosťami (jazykovými),fyzicky príťažlivého (ba až krásneho),poznačeného deviáciou, ktorú mu vte-dajšie spoločenstvo tolerovalo, resp. satvárilo, že o tom nevie, až do chvíle, kýmnezavraždil vlastnú ženu vo vysokomstupni ťarchavosti. Erb tohto monštrá náj-de návštevník Zvolenského zámku naprvom poschodí, pretože to nie je vy-myslený príbeh, ale vzrušujúci román(akási historická detektívka), ktorý somnapísal po štúdiu v archívoch. Mojím zá-merom bolo nie strašiť čitateľa, ani mo-
ralizovať (ako to urobila moja obľúbenáspisovateľka Terézia Vansová vo svojejKliatbe), ale hľadať varovnú paralelu sosúčasnosťou, keď pod rúškom demokra-cie (či skôr „demokratúry") stúpajú, de-rú sa po spoločenskom a najmä politic-kom rebríku ľudia so zločineckýmisklonmi. Je smutné, že predobrazom ro-mánu bola divadelná hra pre Zvolenskézámocké hry. Hoci som ju napísal na ob-jednávku tamojšieho divadla, dodnes juneuviedli (ani nezaplatili, ako je na Slo-vensku zvykom). Čudujem sa dramatur-gii divadla, že neinscenuje tento príbehso závažným posolstvom, ktorý by mo-hol byť súčasne aj „kasatrhákom". Verímvšak, že ma raz osloví osvietený drama-turg po prečítaní románovej verzie.
• Viem, že nie si milovník narodenino-vých osláv a životných jubileí. Napriektomu si myslím, že tvoja šesťdesiatkaťa nenechala chladným a zrejme tičo-to vyplavila z bohatých spomienok.Skús zverejniť tie pre teba najvýznam-nejšie či najsilnejšie a pridať k tomukrátku reflexiu o tom, čo vôbec pre tvo-rivého človeka znamená pohľad späť?
Keď sa človek nevie obzrieť sebakri-ticky (sebareflexne) nazad, nemôže krá-čať vpred, lebo je slepý. Slepý a hluchýje aj národ, ktorý neskúma svoje dejiny,nechce ich poznať v rozporuplnosti a pro-tirečivosti, a preto buď vajatá o tom, žesme len „hŕba koží otrockých", alebo sachvasce svetoobčianstvom, a stáva sa takbezdomovcom v integrujúcej sa Európea globalizujúcom sa svete. Sme „špat-nokrásny" ľud, ako prísne povedal nášsladkoústy romantický básnik, no ne-smieme sa flagelantsky haniť ani sa ne-chať urážať. Čiže pohľad naspäť je pretvorivého človeka každodennou nevy-hnutnosťou a podmienkou sebaočisty,nesmie sa však stať traumou. Pamäť je na-ším svedomím alebo aj naopak - svedo-
BIBIANA
mie je našou pamäťou. Fungujúca pamäťje aj naším sebavedomím, preto sa ne-bojme vlastných chýb, ale tešme sa, žemáme čo prekonávať. Možno aj preto sompriviedol na Slovensko Paracelsa, Verná,Nadara či H. Ch. Andersena, aby som cezich optiku ukázal Slovákom, že sú od-dávna súčasťou európskej kultúry, prí-padne, aby som ľahostajných „človákov"prebudil z historického bezvedomia.
• V rozhovoroch pre rozličné médiá sisa vyznal zo svojho vzťahu k Muráňu.Rozprávaš o ňom ako o jedinečnom in-špiračnom zdroji, ktorý ti aj v čase tvo-rivej krízy pomáha vzkriesiť tvorivúenergiu a pokračovať v písaní. Zdá sateda, že si v tomto zmysle rezignovalna Bratislavu, respektíve mesto ako ta-ké...
Na Bratislavu som nerezignoval, lebosom jej venoval historický román Ružapre Júla Verná, ale aj už spomínané no-vely pre mládež, v ktorých nie je dorá-ňaná krásavica na Dunaji len kulisou, alepredovšetkým živým mestom, ktoré svo-jím hektickým ruchom zároveň trauma-tizuje, ale aj pozitívne aktivizuje svojichobyvateľov. Na Bratislave je zaujímavépredovšetkým to, že každý jej obyvateľje odniekiaľ zo Slovenska (z Gemera,Liptova, Oravy), ale málokto priamoz Bratislavy. Prečo? Asi preto, že nepoznáhistóriu tohto mesta. Ja som sa stal na-ozajstným „blavákom" až vtedy, keď somnapísal román o slávnych Francúzoch (fo-tografistovi Nadarovi a spisovateľovi Ver-novi), ktorí pátrajú po stopách „privan-drovaného Švába", ako hanlivo súčasníciv 16. storočí nazývali nepokojného pútni-ka, filozofa, alchymistu a lekára, čo malčudesné meno: AUREOLUS PARA-CELSUS THEOPHRASTUS BOMBA-STUS VON HOHENHEIM. Keď sa pre-chádzam Bratislavou, vždy sa pristavímpri reliéfe na bočnej stene Primaciálne-
ho paláca a nahlas poviem: „Pozdravu-jem ťa, múdry Paracelsus!"
Ale vráťme sa k Muráňu ako trvalémuinšpiračnému zdroju... Profesor ŠimonOndruš mi raz objasnil etymológiu slovaMuráň. Stručne: je to múrava, morava,čiže vlhké miesto, kde vyviera voda. Sta-robylý slovanský názov som si dotvorildo podoby „pramenisko". Muráň je premňa silným, životodarným zdrojom prí-behov, ktoré v týchto dňoch pretavujemdo románovej podoby (s pracovným ná-zvom Oheň v prameni). Siahnem aj potakých autentických výpovediach, ako jePíseň o zámku muránskem z roku 1549,v ktorej hovorí autentický účastník Mar-tin Vitéz Bosniak o obliehaní hradu Mu-ráň, na ktorom sa okrem nemeckýchžoldnierov zúčastnilo aj okolo tritisícŠpanielov. Habsburgovci na španiel-skom a rakúsko-uhorskom tróne spojilisvoje sily, aby sa mohli pripraviť na tzv.tretiu vojnu s Turkami. Museli všaknajprv zlikvidovať domácich odbojníkov(lúpežných rytierov Bašovcov na Geme-ri, Podmanickovcov na Považí), o čomsom už písal v románe Tomáš a lúpežnírytieri alebo Za kameňom mudrcov.V novom románe chcem však bližšiepreskúmať vlastnú hypotézu, že medzišpanielskymi žoldniermi pravdepodobneboli aj conquistadori, ktorí vymazávaliz kultúrnej mapy sveta stredoamerickécivilizácie. Viac zatiaľ neprezradím, ibaak to, že to bude román predovšetkýmo úlohe „malých" ľudí vo „veľkej" histó-rii, čiže preputujem so svojimi predkamiaj bojiská I. a II. svetovej vojny.
• Spravme pomyselný strih a vráťmesa do našej preplnenej bratislavskejizbietky v ešte stále malebnom Prie-voze. Sedíme tvárou v tvár jedné-mu z najprogresívnejších výdobytkovtechniky, ku ktorému si zaujal vyslo-vene rezistentný postoj. Preto si ne-
BIBIANA
môžem odpustiť malé diskusné osvie-ženie v podobe podpichovačnej otáz-ky, či tvoj kontroverzný vzťah k počí-taču je vecou nejakého princípu alebolen obyčajná nechuť učiť sa niečo, bezčoho sa zrejme dokážeš zaobísť?
Jedna z definícií počítača hovorí, že jeto „snaživý idiot". Keď sa pomýlite (resp.zazmätkuje softvér), rozmnoží chybu dogigabajtových rozmerov. Veľmi však po-máha spisovateľom, čo píšu rukou, aj keďtoto moje tvrdenie znie smiešne protire-čivo. Áno, myslím si, že mnohí rýchlo-kvasení spisovatelia, brilantne ovládajú-ci počítač, by mali písať rukou prvúverziu svojho diela, ba poniektorí by ma-li svoje slová tesať do kameňa alebo vy-škrabkávať do hlinených tabuliek. Niepreto, že píšu geniálne, ale práve preto,že si nevážia slovo. Keď som pracoval vovydavateľstve a nastupovala počítačováéra, neuveriteľne sa rozmnožili grafoma-ni. Spoľahlivo sme ich v redakcii identi-fikovali podľa toho, že ponúkali rukopiszviazaný v hrebeňovej väzbe a používa-li všetky typy písma, čo ponúkal počítač,využívali navyše verzálky, kurzívu či po-lotučné typy, slovom - šantili na strojivytvárajúcom ilúziu dokončenosti a do-konalosti, lebo virtuálni grafomani tvr-dili, že dielo je hotové. Je predsa pre-krásne napísané, zviazané a ešte navyše,ukryté aj na diskete zabalenej v alobale,aby ho nebodaj nevymazal blesk z jas-ného neba.
• Tvoj konzervativizmus je mi konieckoncov sympatický a neustále vo mneživí obraz otca spisovateľa - rozpráv-kara, ktorý pri prvých ťahoch pera popapieri prekračuje pomyselný prah dosvojho jedinečného sveta. Roky „pra-xe" a tisícky popísaných strán ťapriam predurčujú vlastniť patent nato, ako pri tvorbe zabudnúť na žitúrealitu, ako sa povzniesť nad denno-
denné problémy a problémiky, prí-padne ako odohnať pocit bytostnéhoohrozenia, ktorý ťa chtiac-nechtiacsprevádza od tvojho nedobrovoľnéhovstupu na trh práce. Prezraď teda čo-si z tvojej metódy, keď sa z obyčajné-ho traumatizovaného smrteľníka stá-va „pán" spisovateľ - sebavedomýdobrodruh s licenciou cestovať v časeči v neobmedzenom priestore.
Dnešný „pán spisovateľ" je dobro-druh, ktorého možno charakterizovať akosamostatne zárobkovo ne-činnú osobu.Všemožne sa usiluje zarobiť peniaze nato, aby mohol robiť „umený ako také".Honoráre sú hanebne úbohé, lebo me-sačný intelektuálny výkon slovenskéhospisovateľa (cca 20 - 30 strán) je ocene-ný sumou nižšou, ako je tzv. minimálnamzda. Aby spisovateľ na Slovensku vy-žil len z písania, musel by ročne napísať12 rozhlasových hier, alebo 2 - 3 pro-zaické knihy. Ale ako povedal Miche-langelo: „Nefňukaj, sám si si vybral svojúdel!" Definujem si to aj takto: Za všet-ko, čo je vo mne dobré, vdačím! Alebo:Za všetko, čo viem, sa zodpoviem!
• V posledných rokoch si vydal nie-koľko próz, ktoré mali „predohru"v rozhlasovom dramatickom spraco-vaní. Podieľal som sa na ňom ako zod-povedný redaktor, takže aj touto ces-tou som si k tvojim knižkám vytvorilšpecifický profesionálno-citový vzťah.Ako však na teba ako autora zapôso-bilo, keď tvoje príbehy ožili prostred-níctvom hovoreného slova, hudby čizvukov?
2ivé slovo má neuveriteľnú silu. Keďpočujem dieťa recitovať moje rozprávky(napr. na Šalianskom Maťkovi), behá mimráz po chrbte a tečú mi slzy. Vtedy sivravím: moja robota má zmysel. Keď po-čujem krásne herecké hlasy, navyše vý-povede s porozumením (nie všetci herci
BIBIÁNA
totiž vedia, „o čom to je"), kriticky vní-mam svoje chyby, hnevám sa, že som čo-si zle napísal, prípadne to „pretitroval",a tak som zahmlil alebo prefarbil zmyselslova. Rozhlas je naozaj fenomenálna in-štitúcia a v čase, keď „hrobníčkovia" po-chovali pôvodnú televíznu tvorbu, stalasa rozhlasová dramaturgia rezervoárombudúcich (dúfajme!) vizuálnych drám(inscenácií a filmov).
V slovenskom kultúrnom svete sa na-vyše po ne-(mo)žnej revolúcii zjavilitakzvaní „lojzovia čističi", ktorí si hovo-ria „kultúrni manažéri". Tak manažéro-vali slovenský film, že z Koliby je už iba„kolibúda" a zo slovenskej televízie lenakási „jednotka" a „dvojka". Generáciatvorivých ľudí od scenáristov, dramatur-gov až po kameramanov, režisérov, stri-hačov a zvukárov stratila nielen chlieb,ale aj zmysel svojho tvorivého života napomaly už dve desaťročia. Odvolávať sana nezáujem slovenského filmového čitelevízneho diváka je hlúpo samovra-žedné, lebo odumiera dôležitá časť mo-dernej kultúry - audiovízia. Veľmi hlúpuargumentáciu, že sme chudobný štát,a preto nemáme peniaze na kultúru, somobrátil do podoby aforizmu, ktorý sa po-dobá slovnému uzlu: Nie preto nemámepeniaze na kultúru, že sme chudobný štát,ale: Sme chudobný štát preto, že nemá-me (nedáme) peniaze na kultúru. Kto ten-to uzol rozsekne? Tvoriví ľudia uzolsekajú, hoci ich sekajú po hlavách. Ke-dysi zalamoval socialistický redaktoralebo dramaturg ruky, ked prišiel autors pôvodným románom či scenárom: Pre-boha, zasa problémy! Dnes zalamujú ra-nokapitalisti (ktorí sa mnoho ráz pre-kuklili z boľševikov) pri pohľade naautora, prichádzajúceho s pôvodnýmdielom: Preboha, zase nás chce ten „ume-lec" pumpnúť o naše tvrdo zarobené nad-hodnoty! Sú však aj osvietení vydavate-lia, ktorí idú do ekonomického rizika,
Ľ. KELLENBERGER / L Feldek:Na motýlích krídlach
a jestvujú (našťastie) aj štátne granty,v ktorých uspejú poctivo „nadrásané"pôvodné diela. Teším sa z každej novejbásnickej či poviedkovej zbierky, romá-nu alebo slovenského filmu, takisto mapríjemne vzruší a opelí aj rozhlasová roz-právka, esej, pôvodná hra pre deti, mlá-dež a dospelých.
• Napriek tomu niet nad vzrušenie priprvom listovaní ešte „teplej" knižky.Čosi z tejto autorskej bázne sa prenies-lo aj na mňa, keď som sa nedávno porukopisnej verzii opätovne zahĺbil dotvojho Rozprávkara a rozprávnice.V knižnom prevedení to však bolo čí-tanie oveľa farbistejšie, pretože sa tuk silnému príbehu pridali citlivé ilus-trácie (ich autorku pochváľ sám),množstvo biografických, bibliografic-kých informácií, dobových fotografiía vefa rozličného ilustračného materi-álu. Všetky tieto „ingrediencie" majújedného spoločného menovateľa - Pa-vel Emanuel Dobšinský. Mnohí, ktorísledujú tvoju spisovateľskú aktivitu, ťa
považujú za „dobšinológa" a ja by somto ešte ozvláštnil mystickou predsta-vou, že si reinkarnáciou tohto nášhoslovenského Andersena... Do akej mie-ry sa stotožňuješ so spomenutýmioznačeniami?
Hoci som napísal aj knihu o pobyteH. Ch. Andersena v Prešporku, nie somrád, keď P. E. Dobšinského porovnávajús veľkým dánskym rozprávkarom. On-drej Sliacky v nedávnom rozhlasovomrozhovore múdro povedal, že ešte si dob-re neuvedomujeme svojbytnosť a ori-ginalitu Dobšinského ako prozaika.Vo svojej životopisnej knihe citujem ajDobšinského slová, že by sa chcel pro-fesionalizovať ako spisovateľ, no sámskepticky dodal, že by sa mu to podarilolen v Pešti alebo vo Viedni. Pokiaľ ideo reinkarnáciu, som len jeden z rozprá-vačov v nekonečnom rade výrečných ľu-dí. Okrem Dobšinského, Andersenaa Verná mám ešte asi dvetisíc obľúbenýchspisovateľov (sú aj v našej prievozskejknižnici) a každý mesiac pribudne aspoňjeden nový.
Pri práci na obrazoch zo života P. E.Dobšinského sme s rozhľadenou kunst-historičkou a ilustrátorkou BarborouGlockovou prešli miesta pobytu roz-právkara a rozprávnice, putovali sme ar-chívmi, ale znovu aj rozprávkami, ktorésom tebe, Barborke a Tomášovi čítal na-ozaj každý večer (prirodzene, striedavos rozprávnicou Odettkou).
Perfektné vydavateľstvo, ktoré vydalotúto nevšednú knihu, si samo vybralomoju dcéru ako ilustrátorku na základejej predošlej práce, t. j. benátskych ilus-trácií k novele o ospedalských sirotách,ale aj na základe ilustrácií o pobyteH. Ch. Andersena v Prešporku. Aj vtedysme hľadali obraz mesta v 19. storočív bratislavských galériách a dobovýchpublikáciách. Pozornejší čitateľ sa priknihe o Andersenovi naozaj môže prejsť
v jeho stopách Bratislavou, lebo okremsurovej mostovej jazvy, oddeľujúcej sta-rý Prešporok od hradného kopca, si sta-ré mesto zachovalo vľúdnu atmosféru,ako ju opísal Andersen. P. E. Dobšinskýby sa teoreticky mohol stretnúť ako tri-násťročný chlapec aj s Andersenom (v jú-ni 1841), lebo sa odviezol konskou že-leznicou z Trnavy do Prešporku, bol ajv redakcii Národných novín na Panen-skej ulici (kde sa stretol zoči-voči s Ľu-dovítom Štúrom). Predstavy takýchtostretnutí pozoruhodných osobností slo-venskej a svetovej kultúry sú pre mňavzrušujúce, lákajú ma domýšľať súvis-losti. Cítim sa ako detektív, čo našielzdanlivo stratenú stopu, alebo ako po-ľovnícky kopov, čo zachytil pachovú sto-pu. História mi nesmrdí plesňou, cítimv nej sviežu vôňu života, hoci dávneho.
• Ako rozhlasového literárneho re-daktora ma v istých fázach prílevu tvo-rivej energie prestane napĺňať práca„oráča" cudzích textov, čo vyústi dopodstatne náročnejšieho počiatočnéhocivenia na prázdnu obrazovku počíta-ča (... nepomôžem si, som dieťa mo-dernej doby), ktorá sa len veľmi po-maly zapĺňa mojimi súvislými a azdaaj zmysluplnými vetami. Je to častotvrdý presedený boj s myšlienkamispojený so snahou o ich najpresnejšievyjadrenie, kde, ak „mám slinu",v krátkych intervaloch zažívam jedi-nečné uspokojenie, že sa mi to podari-lo. Jazyk má však napriek tomu svojelimity, na ktoré určite narážaš aj ty.Nepociťuješ niekedy potrebu chytiť doruky štetec (len málokto vie o tvojomvýtvarnom nadaní) alebo gitaru (o tvo-jom hudobnom sluchu nepochybujenikto z aktérov niekdajších spisovateľ-ských budmerických turnusov) a „do-povedať" to, čo je slovami nevyjadri-teľné?
10
Čoraz častejšie sa mi žiada kresliť anek-doty, ktoré som ako 18-ročný publikovalv Smene, ale aj v Kultúrnom živote.Možno sa vrátim ku koláží, ktorá je mi-moriadne vzrušujúca, lebo kombinujezdanlivo dokončenú obrazovú informá-ciu s novým tvorivým vstupom (dokres-lením, domaľovaním). Svoju vizuálnusenzibilitu a výtvarné cítenie som si „vy-bil" v televíznych a filmových scená-roch, dokonca som vniesol komiks dorozprávkovej knihy Šťastenko a Čiernypán, kde Martin Kellenberger zhmotnilmoje „vizuálne scenáre". Občas si za-brnkám aj na gitare, ale trochu som si za-experimentoval aj v „hudobných nove-lách" (Tri vety... Vivaldi, Večernica...Beethoven). Vivaldiovskú kompozíciusom vniesol aj do kapitolovej štruktúryknihy (Allegro, Largo, Allegro), vo Ve-černici z Dračej jaskyne skúšam maléštruktúry „bagatelly". Počúval som tiemalé dielka velkého Beethovena, ktorésú dôkazom, že čo je malé, nemožno ba-gatelizovať. Príbeh domováckeho diev-čatka Barborky bez rodiny a jeho učiteľ-ky Melánie (takisto bez príbuzných) napozadí života netopierov (večernica jenajmenší netopier žijúci na Slovensku)ma dosť autorsky vyčerpal, lebo chvíľa-mi som mal pocit beznádeje, že chcemvypovedať nevypovedateľné.
• Písanie je výsostne individuálna čin-nosť, kde je, športovou terminológioupovedané, človek sám sebe tréneromi hráčom zároveň. Arénou na kon-frontovanie jednotlivých výkonov pomesiacoch a rokoch driny by mali byťpulty kníhkupectiev, čo je však vecoveľa zložitejšia, ako sa na prvý po-hľad zdá, pretože môžeš byť akokoľvekdobrý a spisovateľskou obcou uznáva-ný autor, hravo ťa v predajnosti pre-valcuje nejaká „kuchynská" grafo-manka či mediálne vyfabrikovaná
„celebrita". Ako sa vyrovnávaš s tou-to zvrátenosťou, ktorá, žiaľ, už so špor-tovou spravodlivosťou a férovosťounemá nič spoločné?
Ťažko hľadať férovosť v tržnom hos-podárstve, ktoré chcú rýchlokvasení ma-nažéri naočkovať aj do kultúrnych sú-radníc nášho bytia. Z kultúry sa stávaprepych vinou komercionalizácie (hlúpeslovo!), ktorá pod rúškom ľahko dostup-nej zábavnej kamufláže v skutočnostivyprázdňuje peňaženky. Mamička nekú-pi (alebo nepredplatí) dieťaťu detský ča-sopis, lebo je vraj drahý, no pritom míňastovky na bulvárnu tlač, ktorú si pravi-delne kupuje. To platí aj o knihách, fil-moch či videokazetách. Presýtenosť ne-vkusom ubíja ľudí, ktorí stratili obrannélátky, v našom prípade: dobrú knihu, pek-ný obraz, hudobnú skladbu. Dobré ume-nie je naozaj liekom, a práve preto o tompíšem najmä v trojgeneračných novelách.
• Svoju šálku obľúbeného rooibos ča-ju sme už temer dopili a ty sa už, akosledujem, netrpezlivo vrtíš na stoličke,aby si mi dal najavo, že tvoja krátkabratislavská „misia na otočku" sa na-teraz končí. Tatko, skôr však ako siprehodíš ruksak cez plece a nasmeru-ješ si to opäť do Muráňa, rád by somťa k záverečnej odpovedi vyprovoko-val svojím nasledujúcim konštatova-ním: Vzhľadom na spoločenské posta-venie sa zdá, že na Slovensku je dobrýspisovateľ obeťou vlastného talentua usilovnosti... Máš naporúdzi opti-mistickejšiu verziu?
Najoptimistickejšia verzia spisovateľ-ského údelu je možno takáto: ked nevieš,ako písať a čo písať, nepíš. Prilož do pece„hovoriace" poleno, počúvaj, ako v pla-meni šepce, syčí, pukoce, vychutnávajteplo, ktoré z neho sála, a hovor si: Spi-sovateľ je poleno, ktoré nikdy nezhorí, ajked sa dennodenne spaľuje v robote.
11 BIBIÁNA
Adelka sa natiahla k hŕbe listov a jeden mi podala:„Paľko, včera som náhodou čítala list, ktorý si roku 1861 písal Jan-
kovi Bottovi z Banskej Štiavnice..."„Milý môj priateľ fíotto, milý Janko, tak rád by som si s Tebou pose-
del pri grošovej cigarke, ale moja žena Paulína je opäť chorá... Trápiaju tie strašné suchoty... Odchádza mi pred očami, hoci nežijeme spoluani rok... Túži po dieťati a ja sa bojím, že ak sa jej túžba naplní, možnoju to zabije... Och, Bože, asi sa v tejto chvíli rúham, ale trápi ma prive-ľa vecí... Moja druhá láska, moja rozmilá, hoci hrbatá nevesta fíanskáŠtiavnica, ma začína nenávidieť..."
Verte či neverte, ale stal sa zázrak: po prvých vetách, prečítaných mo-jou rozprávnicou Otolienkou, sa mi zrazu zazdalo, že počujem rinčanieskla a svišťanie vetra...
Prenášam sa o takmer dvadsaťpäť rokov nazad do hĺbky času, do mes-ta, kde som prežil svoju prvú lásku...
Ďakujem v tejto chvíli milej Otolienke, lebo jej láskavý hlas miernibolesť, ktorá sa vo mne znovu ozvala. Nie je to bolesť fyzická, lebo za-búdam na svoju terajšiu chorobu, ale je to skľučujúci návrat do časov,ked sa mi už-už zdalo, že sa dočkáme šťastia s mojou prvou ženou Pau-línkou, ktorú som si ako mladý banskoštiavnický profesor našiel v blíz-kej Hodruši a oženil sa s ňou dvadsiateho piateho novembra roku 1860.Naše šťastie však netrvalo dlho... iba necelé dva roky...
„V podobnej noci, ako je táto dnes, mi Štiavničania rozbili okno! Ľud-skej hlúposti, vystupňovanej do nenávisti, sa nedá porozumieť, i ked smevoči nej veľkorysí či veľkodušní. Hlupák nám to aj tak nikdy neodpus-tí... Niekedy si vravím: Prečo by sme mali odpúšťať, ako nás to učí Svätépísmo?! Vždy som však pred násilím a tuposťou radšej ustupoval s ná-dejou, že raz tak či tak zahynú samy od seba, samy sa zahubia, otráviavlastným jedom...
Predstav si, Otolienka, že v istý novembrový deň mi do izby vletelkameň práve vo chvíli, ked som mal na stole rozložené rukopisy Slo-venských povestí, ktoré sme zozbierali a pripravili do tlače spolu s pria-teľom Augustom Horislavom Škultétym. Ale pri zápisoch mi pomáhalaaj Paulína...
Áno, s mojou chorľavou Paulínkou sme zapísali nejednu pieseň, há-danku, príslovie aj anekdotu pri našich potulkách v Novohrade, na Lip-tove či v Gemeri alebo Turom Poli a Hodruši. Paulína mi napríklad za-písala milú pieseň Sadla muška. Vtedy už vykašliavala krv... Šiel som saroztrhať v práci, aby sme mali akú-takú zábezpeku, keby sa nám naro-dilo dieťatko, po ktorom sme veľmi túžili. Vyučoval som slovenčinu, aleaj nemeckú reč a literatúru, náboženstvo a zemepis... Keď bolo treba,učil som i po maďarsky, no madarónom prekážalo, že vydávam časopisSokol, a chceli mi pristrihnúť krídla.
Mal som sto dvadsať žiakov, ktorí mi boli oddaní, lebo pre chudob-nejších som zháňal štipendiá a nechcel som nič viac, len aby sa priro-dzeným, zrozumiteľným a milým jazykom materinským čo najľahšie do-
BIBIANA 12
stali do chrámu vzdelanosti. Tak ako mi kedysi hovoril môj otec, aj jasom im prízvukoval, že vzdelanosť nás rovno a bezpečne vedie k cieľu,ktorý sme si dali: Byť múdry a slobodný!
Túžbu vzdelávať sa v materinskom jazyku som rešpektoval aj u Nem-cov a Maďarov, veď som v Štiavnici dokonca zastával miesto nemec-kého kazateľa. Hoci mi moji žiaci a škola boli nadovšetko, neprajnícima čoraz častejšie napádali. Spočiatku zákerne a anonymne. V noci milietali do bytu kamene a cez deň odo mňa bočilo čoraz viac ľudí... Zlo-ba je podivuhodne vytrvalá. Ked som v štvrtom čísle druhého ročníkaSokola vydal nevinnú básničku Janka Kráľa, zažalovali ma na miesto-držiteľskom úrade a obvinili zo šírenia panslavizmu. Všetko by somzniesol aj krivé obvinenia, ale najhoršie bolo vedomie, že mojich od-berateľov, slovenskú pospolitosť začal obchádzať strach. Potrebovalsom aspoň štyristo predplatiteľov, aby môj Sokol lietal, no nemal somich ani dvesto!
Zavolal si ma pán direktor nášho gymnázia Jánoš Breznyik - mimo-chodom, slovenský rodák, ktorý dokonca začas študoval v Prešporkumedzi štúrovcami! Počas revolúcie sa stal vodcom maďarskej a mada-rónskej mládeže. To mu po revolúcii v časoch Bachovho absolutizmunebránilo byť spoľahlivým a cisárovi oddaným direktorom na lýceuv Banskej Štiavnici.
Napokon, zachoval sa čestne. Veď mi povolil vyučovať slovenčinuosem hodín týždenne na lýceu, kde dokonca začiatkom školského roku1858 až 1859 zriadili Katedru slovenskej reči a literatúry! Keď však potroch rokoch môjho profesorovania a kazateľstva anonymná nenávisťbanskoštiavnických macľarónov začala byť konkrétna, dal mi jasne na-javo:
„Kedves Páli, ako pansláv sa musíš rozhodnúť - chceš byť v Štiavni-ci redaktorom akéhosi Sokola bez profesúry, alebo vyhovieš ponukez Drienčan a budeš tam mať faru bez časopisu?"
Zmĺkol som a Otolienka sa na mňa spýtavo pozrela:„Nebola to vtedy zlá ponuka, Paľko, pre človeka, čo bol neustále spo-
jený s Gemerom a Malohontom... Ale ty mi ešte voľačo zatajuješ!"„Skúšaš pravdovravnosť kňaza, drahá moja rozprávnica?" pozrel som
na ňu skúmavo.„Skúšam pravdovravnosť spisovateľa, Paľko. Pýtam sa, či si neocenil,
že to vyhnanie z Banskej Štiavnice, ktorú si tak miloval a kde si začalvydávať Sokola a svoje rozprávky, bolo vlastne Božím riadením?! Že ťavôľa Prozreteľnosti postrčila, hoci trochu drsne a rázne, na cestu, ktorousi už dávno chcel ísť?"
„Viem, na čo narážaš, drahá Otolienka," pozrel som na ňu s vďakou,že mi oživuje pamäť. „Pripomínaš mi dávne časy, keď som sa ako tri-dsaťročný počas pôsobenia v Rožňavskom Bystrom priberal k vydáva-niu Slovenských povestí v rožňavskej tlačiarni s úmyslom, že si tým uro-bím aké-také literárne meno a potom sa priberiem k vydávaniu zábavnéhočasopisu..."
„Raz si mi k tomu povedal ešte viac," pripomínala mi Otolienka.
CCLU
LUDL
OO
O
13
„Áno, tvrdil som, že národ je ešte nezrelý v čítaní... že ho ešte trebamliekom kŕmiť, aby privykol k záživnejším pokrmom... Povesti držímza to mlieko, ktoré našim Slovákom bude šmakovať a pri ktorom si čí-tanie obľúbia a i k slovenským knihám privyknú..."
Otolienka ma chytila za ruku, akoby sa bála, že ma raní ďalšou pri-pomienkou:
„Paľko, viem, že si sa veľmi sklamal v nádeji, že sa nájdu slovenskíčitatelia... Ved1 začas si vážne uvažoval o tom, že budeš len a len spiso-vateľom!"
„Máš pravdu, ľstému priateľovi som naozaj napísal, že keby sa mi da-rilo vydávať povesti, keby sa mi podarilo urobiť si medzi čitateľmi me-no a navyše ešte vydávať zábavný časopis, čiže keby som videl, že jed-no i druhé ide dobre, mal by som vôľu celkom nechať profesúru a žiť lenpre literatúru! Pravda, potom nie v Rožňave, ale v Bystrici alebo Pešti!Chcel som sa posvätiť načisto len beletristike..."
„Ale osud ti neprial, Paľko!" vzdychla si Otolienka.„Ba prial, Otolienka," pokračoval som v spomienkach. „Hoci v čase,
keď sme sa sťahovali do Drienčan, čiže na jeseň 1861, začala aj mňa trá-piť zdĺhavá a vysilujúca choroba, ktorú lekári nazývali ,hrtanové sucho-ty' a ľud trochu drsnejšie ,gágorové suchoty'. Strácal som hlas. Videlsom, ako sa farníci pri mojich kázňach mrvia, vedel som, že môj slabýhlas nedoletí do poslednej lavice neveľkého drienčanského chrámu...
V lete 1862 sa nám narodila dcérka Oľga, ktorej Janko Botto darovalpri krste dukát. Ale stalo sa to, čoho som sa obával - moja drahá Paulí-na ešte v tom istom roku zomrela... Pokročilé suchoty ju umordovali.Umierala s úsmevom, šťastná, že mi darovala dcéru... Ťažké osobné trá-penie mi nedovolilo zúčastniť sa ani na otvorení revúckeho gymnáziav septembri 1862. Milovanú dcérenku som musel dať do opatery drahýchrodičov v Sirku. Hoci sa najmä mamuľka aj sestry o Olinku dobre sta-rali, v máji 1863 zomrela - na tú istú strašnú chorobu ako jej matka. Tendukát od Janka Botta som poslal v prospech Matice slovenskej...
Janko mi vtedy veľmi pomohol: nenechal ma trúchliť a hnal ma do že-nenia! V jednom liste mi pripomenul nášho priateľa z levočských štúdiíJanka Cajaka, ktorý už takisto zomrel a zanechal po sebe mladú vdovuso synčekom..."
Usmial som sa na Otolienku a vybral som z priečinka písacieho pul-tĺka list, ktorý som tam mal odložený, lebo som ho čítal vždy vtedy, keďsom pocítil bolesť a slabosť. Povzbudzoval ma v robote.
„Drahý môj Pavel Emanuel, viem, ako veľmi Ťa zranila smrť Tvojejmilovanej ženy Paulíny a dcérky Oľgy... Olinky, ktorej som bol krstnýmotcom, a preto chápem Tvoj žiaľ. No nedá mi, aby som Ťa nechal schnúťv smútku! Znovu a znovu Ťa prosím, aby si pozbieral sily a vrátil sa me-dzi ľudí- k starým priateľom a k práci, ktorá Ťa vytrhne z depresie. Mi-lý Pavol Emanuel, teším sa, že sa stretneme pri slávnosti tisícročnej pa-miatky pokrstenia Slovákov, kde máš vraj slávnostnú reč. Paľko, tešímsa, že Ťa objimem... a že ma aj ty chlapsky zovrieš vo svojej náruči, vy-liečený zo smútku! Pripomeniem Ti jednu milú spomienku, ktorá možnovnesie svetlo do Tvojho vdoveckého života..."
14 BIBIÁNA
Adelka dočítala a spýtavo na mňa pozrela. Pokračoval som v spo-mienkach:
„Drahá Otolienka, náhoda neraz vedie naše kroky po čudesných, priamrozprávkových chodníkoch... V tej strašnej drienčanskej biede, keô* somsa vrhal do zberateľskej práce, aby som zabudol na smrť milovaných by-tostí, som na Bottov podnet vyhľadal fotografiu, ktorú mi daroval môjbanskoštiavnický žiak Samko Medvecký. Zabudol som na ňu až do chví-le, kým mi ju Janko nepripomenul! Podotýkam, že som dobre vedel pre-čo, Otolienka... Tu ju máme..."
Pri Bottovom liste bola aj fotografia, ktorú som si rád prezeral, rov-nako ako v tento októbrový večer s Adelkou.
Na tej fotke vidím Janka Čajačika ako ženáčika... Zobral si Samkovusestru Adelu... Ked som dostal tú fotografiu, nečudoval som sa, že pria-teľa očarila jej krása, lebo z Adely vyžarovala prirodzená vznešenosťa sila...
„A tak som si po rokoch na naliehanie Janka Bottu znovu pozrel fo-tografiu, z ktorej na mňa hľadela rovnako osamelá, povedal by som -osirelá bytosť, ako som bol ja. Bola si to ty... vdova Adelka," usmialsom sa na Otolienku a dodal: „Preto som čoskoro s priateľom Ondre-jom Cénerom navštívil faru vo Veľkej Slatine a popýtal som vdovuAdelku Čajakovú o ruku!"
LU oo
Q. O
V horúcom septembri 1867 som sa ženil a kmotor Janko Botto mi šielza družbu...
Pri svadobnom stole nám povedal:„Dúfam, Paľko, že ťa konečne postretlo šťastie... A hoci som bol len
krátko kmotrom tvojej milej dcérke Olinke, naveky budem družboma hlavným svedkom vášho šťastia pri tvojom žití s Adelou!"
Janko ma chlapsky zovrel vo svojej náruči. Tešil sa, že som sa vylie-čil zo smútku, lebo už nie som sám. Na drienčanskej fare sme boli zra-zu traja, lebo Adelka so sebou priviedla štvorročného synáčika Janka Ča-jaka. O necelý rok sa nám narodil synček Vladimír... potom Ľudko. Náštreťorodený Imrich Branislav však Čoskoro zomrel.
Druhorodený Ľudko trpel na krivicu... Náš drahý synček Krivuliačikbol však napriek svojej chorobe živý, pohyblivý chlapec. Po porades Adelkou sme sa rozhodli, že keď zmocnie, musíme ho dať operovať.Priateľ Bachát z Pešti mi písal, že má dobrého známeho: chýrneho pro-fesora Verebélyiho na peštianskej univerzite, chirurga so zlatými ruka-mi. Prisľúbil, že nášho Krivuliačika, nášho milého Ludka, ktorý sa taksnaží, aby stačil svojim zdravým bratom, postaví na nohy.
Šetrili sme peniaze, ako sme len vedeli, na tú neľahkú a drahú ope-ráciu... Náš spoločný život s Adelou, mojou rozprávkovou Otolienkou,sa zmietal medzi strašnou biedou, beznádejou a jasnými chvíľamišťastia, ktoré - priznám sa - som nenavodil ja, lebo mňa spaľovalapráca.
Často som sa zamkýnal vo svojej pracovni kvôli robote alebo náleži-tostiam svojich farníkov v Drienčanoch. Neraz som sa zatvoril na kľúč
15 BIBIÁNA
aj preto, lebo mi bolo do plaču z ponižujúcej biedy. Spával som len má-lo, lebo do noci som prepisoval grundbuchy pre krajinský daňový úrad.Adelka mi neraz nadránom klopala na dvere a prosila, aby som odom-kol. Ked som jej otvoril, objala ma a s plačom mi vyčítala:
„Paľko, sľúbil si mi, že si nebudeš ničiť oči prepisovaním pozemko-vých kníh! Za tie peniaze to nestojí! Radšej sa uskromníme!"
„Ale ty si mi sľúbila, Adelka, že o peniazoch sa baviť nebudeme," pro-tirečil som jej vtedy.
„Paľko, nerozčuľuj sa, prosím ťa. Lekár ti prikázal odpočinúť si od prá-ce! Znovu ťa drví zimnica a zároveň spaľuje horúčka!"
„Vieš, že vždy dostanem horúčku, keď sa chystám písať," tvrdil som,a hoci mi neverila, bola to vlastne aj pravda. „Vždy ma začne drviť triaš-ka, ked sa chcem vzoprieť nepriazni osudu a napísať nenapísateľné a vy-povedať nevypovedateľné!"
„Pretože všetko píšeš akoby vlastnou krvou, Paľko!" šepla moja Oto-lienka. „Vykrvácaš, zhoríš, spáliš sa v tvrdej robote pre nás, pre svojurodinu... ale aj svojich farníkov, kvôli ktorým si sa vždy púšťal do ne-vďačnej roboty! Koľkým si už pomohol obrániť sa proti úžerníkom či ne-právosti úradov! A čo z toho máš? Len nemilosť panstva!"
Krokoval som v sinavom rannom svetle svoju pracovňu a vykladalsom:
„Robota je vďačná, Otolienka, tú robím rád... Len svet okolo nás jenevďačný! Aj teba zovreli povinnosti, skromnosť a pokora! Vieš, ako mabolelo, keď som videl, že často zapieraš samu seba... že nemôžeš, čo bysi chcela!"
„Mlč, Paľko!" zahriakla ma ako vždy, keď som ju ľutoval. No potomzmierlivejšie pokračovala: „Všetko, čo som chcela, som pri tebe aj moh-la! Niekedy som sa bála, že nie som dosť silná, aby som zobrala na se-ba všetky povinnosti... Pri tebe som vždy chcela byť silnejšia! Och, Bo-že! Rozumieš mi, Pavel?"
„Opatrovala si ma s nežnou starostlivosťou, takisto našich synov, akoaj drienčanské siroty, ktoré si často volala k nášmu stolu... Takmer den-ne tu sedela nejaká biedna sirôtka!... Ale prečo si niekedy nevykríkla, žeuž máš dosť tej biedy?!"
„Povedala som si to, čo si hovoril ty: Nedáme sa ponížiť biedou!"„Paľko, vieš, aké krásne príslovie mi povedal jeden chudobný človek
z našej drienčanskej farnosti?" spýtala sa vtedy.„Som samé ucho, Otolienka!"„Nie je tak mnoho, aby sa minulo, a nie je tak málo, aby nestačilo!"
zacitovala slová prostého človeka a dodala: „Veď ako keby hovoril o nás,o našom živote, Pavel!"
„Je to múdrosť hodná Sokrata!" prisvedčil som.„A navyše mi konečne rozpovedal tú zvláštnu rozprávku... Ale bojím
sa... bojím sa ju vyrozprávať našim deťom," pokračovala Adelka.„Ktorú rozprávku?" nevedel som si spomenúť.„Ako smrť zobrala deťom otca," povedala váhavo a vzápätí nalieha-
vo: „Paľko, prečo si chcel, aby som tú rozprávku pre teba zapísala? Jetaká krutá!"
BIBIÁNA l 6 BIBIÁNA
Rád by som jej vysvetlil múdrosť tej rozprávky, no moja Otolienkami na prahu dvadsiateho druhého októbrového dňa zadriemala napleci.
Tú rozprávku som ešte nevydal, ale možno ju zaradím do ďalšiehozborníka povestí, ktorý chystám.
Znovu š i ju pripomínam...
... Žil raz, trápil sa pod deravou strechou malého domčeka gazda s de-siatimi deťmi. Čo nagazdoval, to hneď desať krkov strávilo. Žena mu uídávno zomrela, ostal sám. Večerom si sadol k prázdnemu stolu, vložil sihlavu do dlaní a vzdychal:
„Keby to aspoň tak bolo, že deti moju ubolenú hlavu podoprú, po-chlácholia ako týchto desať prstov."
Ale čo zo želania, keď deti mali ešte slabé ruky. Brúsil teda denne se-keru a bral sa so suchým krajcom vo vrecku do hory drevo kálať.
Raz otcovi prišlo zle, ledva sa dovliekol z hory domov. Ľahol do po-stele, prikryl sa a nechcel jesť ani vstať nemohol. Na tretí deň povedaldeťom:
„Keď príde dnes alebo zajtra nejaká tetka, tak povedzte, že nemáteotca!"
Stalo sa o týždeň, že prišla k domčeku tetka v bielom a pýta sadetí:
„Kde máte otca?"Otec, ako to začul, skočil bosý a iba v košeli z postele a ukryl sa v klb-
ku svojich detí.„Nemáme otca!" odvetia deti.Smrť, lebo to bola ona, sa znovu pýta, kde majú otca.Deti len opakujú, ako im otec prikázal:„Nemáme otca, nemáme!"„Keď nemáte otca, tak vám zoberiem z klbka toho holca!" zahrko-
tala kosťami tetka Smrť a natiahla sa za bosým otcom, čo sa medzi neukryl.
Deti prosili Smrť, aby im nebrala otca, že ako sa budú samy siroty ži-viť, že sa neuživia.
Smrť vyšla von a dovliekla z cesty kameň. Rozbila ho na najmenšiekúsky, vybrala z neho červíka a pýta sa:
„Ako môže žiť ten červík v tvrdom kameni?"„ Ťažko žije," vravia deti, „ veľmi ťažko žije!"„No vidíte," povedala tetka Smrť. „ Aj vy budete mať tvrdý život ako
ten červík v kameni. Budete sa ťažko živiť, ale sa vyživíte!"A tak zobrala deťom otca...
sO
V diaľke zvoní kostolný zvon. Víta rodiaci sa októbrový deň a ja sišepcem ako modlitbu:
„Ďakujem ti, Otolienka, za tú rozprávku... Povieš ju aj našim synom...keď príde ten čas, čo musí prísť... Povieš, lebo je v nej pravda o životeaj smrti, o večnej spravodlivosti!"
BIBIÁNA 17 BIBIÁNA
Fotografia s Ľúbom Kellenbergerompred jeho rodným domom
ĽUBOMÍR FELDEK
Všetko, čo stojí za to, aby sa to stalo- sa stane náhodou. Prehrabával somsa v starých fotografiách a práve vochvíli, keď som natrafil na túto foto-grafiu, zavolal mi šéfredaktor Bibiány,aby som si pri príležitosti nedožitých85 rokov spomenul na Ľubomíra Kel-lenbergera. Mám vo fotografiách chaosako pred stvorením sveta, a keby to bo-lo naopak, nikdy tú fotografiu nenáj-dem. Takto si však môžem na Ľuba za-spomínať rovno nad ňou.
Hľa, tvár štyridsiatnika, ktorý vôbecnevyzerá ako štyridsiatnik - je to tvárvečného mladíka. Moja žena sa naňhodíva síce zbožne a ja stojím úctivo v po-zadí, ale to nech nikoho nemýli: bol topre nás oboch Ľúbo Kellenberger, ktorýsi so mnou už dávno predtým a s mojouženou hneď pri prvej príležitosti potykal.Veční mladíci neznášajú vykanie.
Ľuďom, ktorým musia vykať, sa rad-šej vyhýbajú.
Ľúbo Kellenberger sa im vyhýbal ús-pešne celý život. Bol to bohém každoupiaďou svojej duše. Vyrástol v Modre,nuž ako by mohol prežiť život bez vína?Ale bol to jeden z najmilších bohémov,akých som v živote stretol - milý už predprvým pohárikom a po každom ďalšomešte milší. Víno v ňom nikdy neprebudi-lo ani za mak útočnosti.
S takými ľuďmi sa oplatí prebdieť noc.Prebdeli sme ich spolu neúrekom. Stre-
távali sme sa najmä v Klube spisovateľov,u starého Zapletala. Ľúbo Kellenberger
musel pri rozhovore ustavične kresliť -a kreslil na to, čo bolo poruke. „Pán Kel-lenberger, zase ste nám zničili obrus!"s krikom vybiehala z kuchyne pani Za-pletalová, keď začula jeho bodrý hlas.Kričala to ešte skôr, než vybehla, no nikdysa nepomýlila - obrus bol už pokreslený.Vlastne vždy sa pomýlila - obrus bol po-kreslený, ale nie zničený. „Nie aby ste todali vyprať!" varovával som ju a pán Za-pletal sa mračil, aby pani Zapletalová ne-zapochybovala, že je na jej strane. Onvšak protestoval zriedkavejšie, pokresle-ný obrus ho trápil menej. Možno si ich ajzopár vzal domov na pamiatku.
Čo Ľúbo Kellenberger rozprával, keďilustroval obrusy?
Najradšej dva nekonečné príbehy. Je-den o svojej vojenskej mladosti pri kon-ských delostrelcoch. A druhý o ĽudovíOndrejovovi, pretože býval jeho kom-pánom pri bohémskych výčinoch. „Tomusíš napísať!" vravieval som mu neraz,ale Ľúbo Kellenberger nevenoval pozor-nosť mojim výzvam. Bol sústredený nadetaily ďalšej krásnej spomienky, ktorámu práve prichádzala na um - alebo siju práve vymýšľal?
Dnes už viem, že som to mal zaňhourobiť ja. Nenapísal to, nezapísal som to- tak sme prišli o dve nádherné knihy,ktoré boli vlastne hotové a ktoré noc čonoc už iba cizeloval.
To sme celí my Slováci, národ, ktorýprežil vďaka ústnemu podaniu. Veď prá-ve vďaka nemu sú naše rozprávky a pies-ne božské ako bozk.
BIBIÁNA l 8 BIBIÁNA
19BIBIÁN A l V BIBIÁN A
Ľúbo Kellenberger si tie svoje vzalk Pánu Bohu.
No čosi sme spolu urobiť stihli. „Vese-lé Vianoce pri rybacej kosti - možno sastretneme na pohotovosti!" Naša prváspolupráca sa volala Vianočné pohľadni-ce. Nebola to ešte knižka, len sada vol-ných listov - vyzval ma, aby som podkaždý napísal dvojveršie. „Hospodin jestmaj pasty f, nebudú míti nedostatku..."vedel Ľúbo hocikedy odcitovať Kralickúbibliu, a keď sme sa stretli v Modre, s pý-chou nám ukazoval klenby v rodnom do-me, pod ktorými si tie verše v detstve za-pamätával. No žalmy sa kreslia ťažko -na jeho vianočných pohľadniciach zane-chala modranskú stopu hlavne lajtra. Toslovo ma naučil on a bol to azda jeho naj-milší motív, cválajúcimi koníkmi ťahanývoz, ktorý je zároveň sudom.
Ľúbo Kellenberger bol nablízku aj vochvíli, keď sme sa chystali vystúpiť ako„trnavská skupina" - nuž som ho jednejnoci požiadal o pár ilustrácií do skupino-vého čísla Mladej tvorby (apríl 1958). Vy-svetlil som mu, ako si asi predstavujemten kľúč, ktorým sa otvára môj cirkusv Hre pre tvoje modré oči - a on ho hneďnakreslil. Ak si dá redakcia Bibiány prá-cu a vyhľadá v archíve ročník MT 1958,môže čitateľom ukázať ten kľúč, ktorýmaj Ľúbo Kellenberger pomáhal navždy za-mykať dvere za socialistickým realiz-mom, ktorý ho nikdy, ani v najťažšíchčasoch totality, v päťdesiatych rokoch mi-nulého storočia, nepripravil o vnútornúslobodu. Ja, žiaľ, to číslo nemám porukea nemám už ani tú sadu vianočných po-hľadníc.
Povytrácal som to zo svojej rútiacej salajtry...
To bol začiatok - a na konci bola kniž-ka Na motýlích krídlach, Ľubova po-sledná. Keď mu ju Mladé letá dali nailustrovanie, volala sa ešte inak, ale Ľú-bo ju nedoilustroval. Prečo, o tom
som v úvode, ktorým som ju doplnil, po-dal čitateľovi smutnú správu:
Stretli sme sa raz ráno na jeseň roku1970. Ľúbo Kellenberger mi ukazovalsvoje najnovšie ilustrácie - mal vo zvy-ku nosiť ich stále so sebou - a ja som mupovedal, že sa mi páčia.
„No vidíš," povedal vyčítavo, „a te-be som ešte knižku neilustroval. "
V tom čase som práve odovzdal doMladých liet novú zbierku básní. A taksme o chvíľu už sedeli v pracovni šéfre-daktorky a dohodli sa, že Ľúbo Kellen-berger ju bude ilustrovať.
Skôr však, ako sa táto dohoda mohlanaplniť, Ľúbo Kellenberger zomrel.
Ostal po ňom skicár, ktorý mi ukazo-val vždy, keď sme sa stretli a šli si pose-dieť do nejakej kaviarničky.
„To bude celkom ináč, to som si lenskúšal farbu," hovorieval, a mýlil sa.
U ž to bude len tak, ako to je. Farba j evyskúšaná.
Navrhol som Mladým letám, aby ne-hľadali pre túto knihu nového ilustráto-ra, aby ju vydali s kresbami zo skicára.
Vyvstal však problém: zbierka bolaobjemná, a skíc v skicári málo, málo naj-mä preto, že Ľúbo Kellenberger sa priskicovaní stále vracal k niekoľkým bás-ňam, ktoré ho upútali - ostatné si ne-chával na neskôr.
Bolo treba vyradiť zo zbierky väčšinutextu a ponechať v nej iba tú zilustrova-nú časť.
Súhlasil som s tým, a tak sa stal ĽúboKellenberger nielen ilustrátorom, ale ajzostavovateľom zbierky. Je to výberz mojich veršov podľa jeho vkusu, a te-da sa takto posmrtne možno stáva ajpriekopníkom nového druhu knihy, kni-hy básní, ktorú nezastavil literát.
Predovšetkým však prijmite túto kni-hu ako malú poctu Ľubovi Kellenberge-rovi, maliarovi, ktorý bol mojím priate-ľom.
20
Petra ŠevčovičiPOSLEDNÝ ROZHOVOR
Peter Ševčovič začínal časopiseckýv Mladej tvorbe, v Kultúrnom životea v Slovenských pohľadoch. Debutovalroku 1960 hudobnou komédiou Nie jevšedný deň na Novej scéne, akousi ou-vertúrou slovenskej muzikálovej tvorby.Jeho prvou knihou bolo Mesto plnéchlapov z roku 1963. Prežil peripetieštudenta z politicky perzekvovanej ro-diny, pretože po absolvovaní štúdia naLekárskej fakulte UK v Bratislave(1953-58) nebol pripustený k závereč-ným štátnym skúškam. Univerzita Ko-menského v Bratislave mu čestný dok-torát medicíny udelila po mimosúdnejrehabilitácii roku 1992. Pracoval akopomocný robotník, v rokoch 1960-63bol dramaturgom PKO v Bratislave,ďalšie dva roky v hranom filme a jehovyše tridsaťročnou materskou loďou sastala dramaturgia Slovenskej televíziev Bratislave, odkiaľ odchádzal roku1996 ako hlavný dramaturg. V rokoch1962-67 vyštudoval popri zamestna-ní televíznu dramaturgiu, teóriu a sce-nárisíiku na Filmovej akadémii múzic-kých umení v Prahe. Od roku 1981dvanásť rokov externe prednášal autor-skú tvorbu na Vysokej škole múzickýchumení v Bratislave.
Otázky ako podnet na rozhovor somPetrovi Ševčovičovi dal na Mikulášaminulého roku, aby mal dosť času dokonca januára na ne odpovedať. Dob-re som vedel o jeho zlom zdravotnomstave, hoci zvonku to tak nevyzeralo.V roku 2005 mu vyšla kniha Z kuchy-ne bohémskej Bratislavy. Po roku 2000vydal aj knihy Z kuchyne starého Pre-
šporka a Z kuchyne prešporských vod-níkov. Tri knihy, ktoré sa rozsahom vy-rovnajú celému dielu usilovného pisa-teľa malých knižočiek pre deti. Lenúzkoprsý pedant by mohol vyhlasovať,že nepatria aj do literatúry pre mládež,ktorá v nich nachádza pútavé, origi-nálne a zaujímavé čítanie.
Ševčovič písal, vydával a poslednénáročné knižné opusy pritom tvoril akočlovek postihnutý nemocou, ktorá muz roka na rok obmedzovala možnostipohybu a ťažko doliehala aj na činnosťsrdca. MUDr. honoris causa Peter Šev-čovič patril medzi ľudí, ktorí svojezdravotné ťažkosti permanentne odsú-vajú nabok ako niečo, čo im jednodu-cho zavadzia pri práci. Spisovateľ sľú-bil odpovedať na otázky a podľa toho,čo sa uňho krátko po jeho skone naVeľký piatok našlo na pracovnom sto-le, vidieť, že sa do odpovedí pustil váž-ne a gruntovne, vychádzajúc už zo svo-jich predškolských rokov. Čas všakukazoval svoju krutosť.
Zhoršovanie fyzického i psychické-ho stavu znamenalo pre neho boj a trá-penie s tým, že sa nedarí tak, ako bychcel, že si sadá ku stroju, ako sa vy-slovil pred mojou manželkou, ako s vy-kradnutou hlavou. Človeka sa chytásmútok, keď si na to pomyslí, keď si zá-roveň uvedomí, že k všetkému maloa mohlo prísť oveľa skôr, nie stále od-súvať takého významného tvorcu, zabú-dať naňho a spôsobiť mu múky ešteaj z toho, že sa mu podľa vlastného sú-du nedarí tak, ako bol zvyknutý, že sot-va stihne všetko dokončiť a na všetkoodpovedať. Myslím si však, že Peter
21
Ševčovič vo svojom poslednom slovek čitateľskej verejnosti aj tak povedalveľa a svojej úlohy sa zhostil dôstojne.Preto už nepovažujem za potrebné zve-rejňovať svoje otázky, dávam prednosťslobodnému prúdu spisovateľovýchmyšlienok:
• Viem si predstaviť Bratislavu bez se-ba, no seba bez Bratislavy nie. Mojerodné mesto je také rôznorodé a svoj-ské, že ho celé nedokážem obsiahnuťani v jeseni života. Miznú mi pred oča-mi jeho tradície a sláva. Každé necitli-vé zahryznutie buldozérov do minulos-ti je akoby odhryznutím a vypľutím častimôjho detstva, keď sme ešte vybehli zoškoly a na ulici sme sa dokázali trojja-zyčné zabávať, keď sme robili dobro-družné výpravy podzemím starého mes-ta a z krivolakých uličiek pod hradomsme sa dostali trebárs do krypty niekto-rého z kostolov.
Desia ma projekty súčasných archi-tektov, pretože podľa nich sa Bratislavanemá nijako líšiť od tuctovosti mnohýcheurópskych miest, má byť plná komerč-ných mrakodrapov neevokujúcich krá-su, ale údes z lacnej fabriky. Akoby nie-kto chcel mesto, ktoré v strede Európymalo prvý trolejbus, prvé električky, pr-vú elektráreň a plynáreň i jedenatridsaťvinohradníckych uličiek, vytrieť zo stre-doeurópskej mapy, podčiarknuť jehozbytočnosť, zabudnúť, že začas bolomestom uhorských králov i hlavnýmmestom európskeho židovstva.
• Keď som sa narodil, dedo už bol pen-zista. Myslím, že ho veľmi netešilo vo-ziť ma v kočíku do Medickej záhradya späť. Len čo som začal chodiť, kočíkkdesi zašantročil a na prechádzky smechodievali pešo. Neskôr ma brával napešie túry po meste a okolí. Ako dlho-ročného náčelníka vojenskej evidencie
v Bratislave ho na uliciach pristavovalichlapi a pozývali na rozhovor pri pod-viešnom poháriku. Smel som počúvaťich reči o rozbúrenom svete a namáčaťsi rožok do vína.
Mobilizácia 1938. Pamätám si veľkésústredenie vojakov Československejarmády a ich koni pod Horským par-kom. Akýsi major ma posadil na koňa,aby som konskú a vojenskú záľahu vi-del z vtáčej perspektívy.
Chodníčky Horského parku. Dedo mirozpráva ďalší biblický príbeh a strúhadlhé prúty. Onedlho sa premenia na šab-le, naučí ma šermovať. Potom sa pre-mení na vojaka - bol štábnym kapitá-nom - a učí ma slávnostné vojensképozdravy šabľou. Na lúčke mi ukazujevojenské zneškodňovacie hmaty, abysom obstál v budúcich chlapčenskýchbitkách. Ozvú sa zvony z mesta. Mod-líme sa Anjel pána a ideme domov.
Na dávne chvíle sa pamätám ako namomentky. Objavia sa v nich ľudiachvíle, mesto chvíle s nestarnúcimiobyvateľmi, strachy aj radosti dobové-ho momentu. Keď som písal knihu zosvojich desiatich rokov Tretinovýchlap, moja pamäť bola taká intenzívna,že som si z vizuálnej spomienky ve-del prečítať presné texty tabuliek nadomoch. V jednom dome napríkladpracoval advokát všetkých SlovákovFerdinand Ďurčanský aj pravotár slo-venskej chudoby Ján Rob Poničan.
Keď ma dedo učil poznávať vinárskeuličky, často sák nám pripojili páni dok-tor Ovídius Faust, hlavný mestský ar-chivár, a urozprávaný historik profesorPlicka. Dedo s priateľmi sa rozhodli, žemusím Bratislavu poznať od gruntuskôr, ako pôjdem do školy. Kdesi na Vy-drickej ulici sme vošli do temných cho-dieb bratislavského podzemia. Vysvet-lil i mi, že čierna srsť a biele pierka nadlážke podzemia sú zvyšky neľútost-
22 BIBIÁNA
BIBIÁN A 23 BIBIÁN A
ných súbojov strážnych anjelov a stráž-nych diablov zápasiacich o duše bra-tislavských osobností. Ovídius Faustsvietil na cestu starobylým povozníc-kym lampášom. Občas sa podzemierozšírilo aj na tri podlažia, inokedy sazúžilo na škáročku, ktorou sme sa led-va predrali. Pozdravili sme sa s tučný-mi žobráckymi kuchárkami, dali námokoštovať z dobrôt, ktoré varili z vyžob-raného. Prezreli sme si dve žobráckenocľahárne i spoločnú žobrácku jedá-leň. Cez labyrint tajných pálenie, pre-šovní vína, pivníc s vínnymi sudmi,skladov obchodníkov s miešaným ajiným tovarom prechádzali sme rozsiah-lym podzemím postaveným vraj naobranu proti Turkom tak, aby sa v ňommohol skryť celý Prešporok.
Nikde neboli dvere. Žiaden priechodnebol zamurovaný. Všade sa dalo volneprejsť, ani najposlednejší žobrák tu ni-komu nič neukradol. Dostali sme sa aždo krýpt františkánskeho kostola. So ši-rokým úsmevom nás privítal františ-kánsky páter Kamil, ktorý vraj chodie-val spovedať odsúdencov na smrť.Starým pánom nalial do kalichov omšo-vé víno a ja som sa smel pohrať s čer-noškom, ktorý za každú vloženú mincuzdvorilo poďakoval kývnutím hlavy.
Spolužiaci mi neskôr nechceli veriť,keď som rozprával, čo je v Bratislavepod zemou. Musel som výlet zopakovaťs nimi, ibaže v podzemí som sa akosipomýlil a po štyroch hodinách blúdeniasme sa dostali do krýpt uršulínskychmníšok. Vyrušené z modlitieb za mŕtvesestry nás zdrapili, vyplieskali a vy-šmarili na ulicu.
Môj výmyselný dedo, ktorý mi rad-šej ako rozprávky rozprával biblicképríbehy, lebo podľa neho v nich je od-jakživa kľúč k európskej kultúre, vedelmi povedať aj zarážajúce podrobnostio všetkých záhadných kameňoch a vo-
jenských hroboch na bratislavskej Ko-libe. Naučil ma rozpoznávať huby, zo-známil ma so „Šenenácim", lebo sas ním kamaráti!, a učil ma deliť ludí nadobrákov a hochštaplerov.
Mal som aj skvelých rodičov, no de-do mal na mňa v detstve najviac času.Hovorieval mi, že človeka musí v živo-te zaujímať všetko, na čo natrafí, lebonikdy nemôže vedieť, načo raz bude od-kázaný. A tak sme spolu kreslievali vo-jenské panoramatické náčrtky starejBratislavy, vymýšľali sme veršovanémodlitbičky aj huncútske veršíky. Učie-val ma po nemecky a bol nešťastný, keďsom si podvrtol nohu a mama ma zatiaľzapísala do škôlky.
Presťahovali sme sa do obrovskéhobytu, v ktorom si mama otvorila pedia-trickú ordináciu. Z jeho oblokov som vi-del, ako električkovým tratiam prekážapieskovcové súsošie svätého Floriána,a preto ho z Hlinkovho námestia prevá-žajú na Blumentálsku. Aj domy na za-čiatku Laurinskej rúcali, aby ustúpilistavbe banky s komorným divadlomv suteréne.
Páčilo sa mi v tej škôlke, ale nemo-hol som v nej zostať. Z obloka som sapozeral na parády súvisiace so vznikomslovenského štátu, v čiernom koči ťaha-nom štvorzáprahom bielych paríp somvidel novozvoleného prezidenta Tisa,vzápätí demonštráciu vysokoškolákovna tému „Česi peši do Prahy" a povy-bíjané sklá výkladov niekoľkých židov-ských obchodov. Mamu v tých dňochnavštívil cirkevný hodnostár obývajúciposchodie pod nami. Vyčítal jej, že jenemiestne, aby jej dieťa navštevovaložidovskú škôlku, že to v krátkom časemôže mať vplyv na jej klientelu a že masám odvedie do cirkevnej škôlky k ro-du verným mníškam. Zaviedli v nej vo-jenské regule. Každý deň sme v nej mu-seli pochodovať okolo stola, spievať
BIBIÁNA 24 BIBIÁNA
„Kamaráti, nastraž, velí vodca náš!"a na každom potrebnom mieste zdraviťzdvihnutou pravicou. Vzbúril som sa,nedokázali ma upokojiť, a tak ma z tejškôlky pre nevychovanú nespratnosťvylúčili.
Dedo potom zakázal akúkoľvek škôl-ku a znovu sme začali chodievať naprechádzky. Bola jar, učil ma rozpozná-vať dreviny podľa púčikov. Otec mikúpil trojdielne Slovenské hrady odpána Janotu, nášho vzdialeného prí-buzného. Pani Janotová mi ukazovalasvoje poklady zo zbierky drotárskehoumenia.
• Pamätám si, ako otec nadával, keď savrátil zo zrušenej mobilizácie v jeseni1938. Dedo mi potom namiesto biblic-kých príbehov začal rozprávať príbehyo nespravodlivosti a zrade. Nutkaniezrádzať aj tých najbližších je človekubližšie a častejšie ako túžba po láske.
Za láskou je bezpečná krása a prí-jemné chvíle. Schopnosť zradiť prýštiz človeka ani vred živený strachom. Jeto v nás čosi prvobytné, akýsi oživenýpud sebazáchovy, do ktorého z druhejstrany prilieva výživu systém, v ktoromžijeme. Nauč sa to pozorovať a rozlišo-vať, radil dedo, aby si v sebe uchovalžeravé uhlíky vyšších ľudských princí-pov, ktoré budeš môcť hocikedy rozdú-chať.
Bola vojna. Nedalo sa chodievať docudziny na dovolenky. Dokonale somspoznal rodné mesto svojho ujca Ilavu.Jedny prázdniny som strávil u otcovhokmotra, dôstojného pána Kenedichav Kokošovciach pri Prešove, ktorý manaučil preparovať chrobáky a motýle.Pamätal som na slová starého otcaa v tých mladulinkých rokoch som sivšímal zúrivých gardistov, ktorí od-chádzali do Povstania, vystrašené ži-dovské rodiny, ktoré hneď v prvých
chvíľach slovenského štátu konvertova-li na katolíkov či luteránov, aby sizadovážili výnimky, ktoré vláda slo-venským židom za istých podmienokudeľovala. Dedo aj otec ma upozornilina viacerých tajných policajtov, ktoríz vinárskych pivníc pomáhali vynášaťutopených ruských vojakov a po chvíliuž vedeli, ako sa s Rusmi bratať a hulá-kať s nimi na celú ulicu „Komandir, ge-roj, geroj Čapajev..."
Povojnový čas bol plný prečudes-ných ľudských metamorfóz. Slovenské-ho partizána, ktorého zo zajateckého tá-bora vyslobodila francúzska armádaa bohato ho vystrojila na cestu domov,zadržala ešte na stanici represívna jed-notka NKVD a Československej armá-dy. Okamžite ho odšikovali na štadión,kde zhromažďovali „zradcov" určenýchna odsun do sovietskych gulagov. Tamsa stretol práve s tým krajanom z rod-nej obce, ktorý ho udal Nemcom akopartizána. Partizán mal peniaze, udavačznámych, a tak sa vedno dostali zo šta-dióna na slobodu. Udavač sa opieralo potom už všeobecne známeho parti-zána a býval s ním v bytíku, ktorý mupridelili po akomsi Nemcovi. Prežilivedľa seba celý život, navzájom sa ra-tovali a dodnes žijú v ktoromsi staro-binci a vadia sa, čo je to vlastne spra-vodlivosť a čo nie.
Otec i dedo mi kládli na srdce, že ne-spravodlivosti treba čeliť už od naj-mladších liet, trebárs aj tým, že je múd-re vytvoriť si nie jeden, ale viaceroživotných snov. Potom nás zrútenie jed-ného, hoci i toho najväčšieho, tak ne-bolí.
Skautoval som. Túžba osvojovať sivšetko nové ma už neopustila. Stal somsa kvalifikovaným zdravotníkom, a taksom absolvoval za honorár zopár pio-nierskych táborov. V tanečnej škole sami páčilo až natoľko, že som sa stal jed-
BIBIANA 25 BIBIÁNA
ným zo zakladajúcich členov súboruspoločenských tancov pri PKO v Brati-slave. Prijímacie skúšky som robil nadve vysoké školy. Prijali ma aj na le-kársku fakultu UK v Bratislave, aj nabratislavské VŠMU. Hodil som si tedakorunu. Hlúpo mi ukázala lekársku fa-kultu...
Svoju alternatívnu predstavu o život-nej náplni som si vytvoril z literatúry.Darilo sa mi. Moje vylúčenie z medicí-ny nebolo ešte definitívne, a už sa mipodarilo textom Nie je všedný deň vy-hrať súťaž divadla Nová scéna na libre-to pôvodnej hudobnej komédie a o me-siac neskôr zbierkou poviedok Dvanásťmetrov štvorcových literárnu súťaž vy-davateľstva Mladé letá.
Len čo sa to Lekárska fakulta UK do-zvedela z novín, poslala protestné prí-pisy na všetky možné nadriadené orgá-ny a inštitúcie. V Mladých letách sazľakli a poviedky nikdy nevydali. Di-vadlo Nová scéna sa nebálo. Spojilo mas hudobným skladateľom Milanom No-vákom a do roka sme oslavovali premié-ru. Mnohí novinári ju označovali za za-čiatok slovenskej muzikálovej tvorby,naštudovali ju štyri československé di-vadelné scény, premiérovali ju v Dráž-ďanoch a v Sofii, bol to v tých časochveľký úspech.
Dodnes mám odložených niekoľkoanonymných listov, ktorými sa mi mo-ji „vylučovatelia zo štúdií" snažili po-kaziť radosť. Dodnes mi znejú v ušiachjedovaté slová marxistického ideológaa jeho ideologickej kolegyne, študent-mi prezývanej Leninova sukňa. Docent,ktorý rozhodnutie disciplinárnej komi-sie podpisoval, dostal sa do kádrovej in-validity po roku 1968. Keď nás rehabi-litovali, sedeli sme na slávnostnejvečeri oproti sebe. Chvíle, keď som v ro-ku 1992 dostal čestný doktorát UKv Bratislave, sa už nedožil. Ibaže z mno-
hých agentov, mená ktorých som čítalv Cibulkových zoznamoch, sú dnesvplyvní ľudia. Sú či boli kňazmi, poslan-cami, diplomatmi, ministrami, vysoko-školskými profesormi... Ľudia zachytenív zoznamoch, či už Cibulkových aleboiných, nie sú dôležité ryby. Všetky in-formácie sa predsa zbierali na príkazyľudí, ktorí figurujú skôr v zoznamochčlenov vlády, poslaneckých snemovnialebo supertajných úradov vytvorenýchna sledovanie ľudí, ktorí by svoji-mi konexiami, vedomosťami, inteligen-ciou alebo charizmou mohli poškodiťniekomu z rangu tých, čo sa v každej,a teda i v dnešnej dobe považujú zanadľudí.
Inkvizícia, nacizmus, fašizmus, ko-munizmus a podobné deviácie ľudskos-ti stále ešte tak intenzívne žijú preto, le-bo nie je veľkým umením sfanatizovaťdavy, vytvoriť policajný štát, povýšiťštátny terorizmus na záslužnú činnosťa vrátiť svet do obludných chvíľ a skut-kov z prvej polovice minulého storočia.Literatúra vždy upozorňovala na po-dobné zvrátenosti. Vždy preto stála nadpolitikou, vždy sa na ňu zazeralo ako načosi nebezpečné, škodlivé, ba neprí-pustné. Dnes je umenie, najmä sloves-né, na prahu cieľavedomej likvidácie.Spoločnosť potrebuje skromných, po-slušných, nepriebojných a zbožných ľu-dí, vďačiacich Bohu ešte i za svoju naj-lacnejšiu pracovnú príležitosť.
Kým ešte niekto číta knihy, kým siich ešte môže dovoliť kúpiť, musí spi-sovateľ útočiť zbraňami, ktoré mu osta-li. Stav spoločnosti, v ktorej žijeme,nám nemôže byť ľahostajný, a preto doliteratúry, ktorú tvoríme, musíme vložiťvšetku muníciu i tajné zbrane našejosobnej skúsenosti.
• Dôležitejšia ako akékoľvek štatistikyje skutočnosť, že ešte aj v jeseni života
26
ĽUBOMÍR KELLENBERGER / Zima
píšem z vnútorného popudu, zásadneiba to, čo chcem, takže pomaly môžembilancovať, že tvorba ani na okamih ne-prestala byť mojím koníčkom. Nevyhý-bal som sa jej v nijakej oblasti. Písalsom prózu, piesňové texty, dramatickédiela pre divadlo, film, televíziu aj roz-hlas, eseje, publicistické state. Každátéma má svoje možnosti a možnosti ur-čujú spôsoby spracovania. Vlastnev každom diele som písal o sebe a svo-jich pocitoch v detstve, v mladostii v dospelosti či teraz v starobe. Je tospätosť so svetom, v ktorom žijem a bo-jujem so všetkými jeho zádrhmi.
O mojom vojnovom detstve sa citá-te! môže dočítať v románe Tretinovýchlap. Bratislavský chlapec tu prežívaprechod frontu cez Bratislavu, meta-morfózy rodín vo veľkom dome, pria-teľstvá s nemeckými, slovenskými i rus-kými vojakmi, politické i etnické čistkya odnáša si z toho najmä predstavy o ľu-ďoch, na ktorých sa nikdy nebude chcieťponášať, a predstavy o ľudskej hŕstočke,
ktorú hodno napodobiť, ak má raz do-spelosť stáť za to. Ľudské metamorfózysi všímajú aj hrdinovia románu Maturi-ta ako remeň, prežívajúci školský rok1947/48. Mnohí ťažko nesú maniere no-vého režimu, v ktorých veľa ľudí jed-noducho mizne, veľa bojovníkov zaslobodu sa stáva zo dňa na deň zločin-cami, v celej spoločnosti sa cieľavedo-me pestuje strach, velebí sa stupídna po-slušnosť a nastoľuje sa policajný režim,odstraňujú sa kríže zo školských tried,buduje sa jednotná mládežnícka orga-nizácia, jednoducho zneužíva sa povoj-nové nadšenie a strachuplní ľudia, či užintelektuáli, alebo nie, začínajú týmtozvrátenostiam slúžiť. A zas je tu otázkapre mladých, či aj oni chcú byť v do-spelosti nositeľmi toľkého pokrytectva,aké vidia u svojich najbližších - rodi-čov a učiteľov.
Nevyhnutne som začal rozmýšľaťo problémoch autorít. Múdrejšia je au-torita uvedomelého partnerstva, priateľ-stva, obdivu a lásky ako autorita stra-
B1BIANA 27 BIBIÁNA
chu, postavená na príkazoch, zákazocha príslušných sankciách. Jednou z mo-jich prvých televíznych hier bola Mamapre Winnetoua. Vyvolala toľkú odozvumladých divákov, až som napísal jejrozšírenú knižnú podobu a na jej zákla-de trojdielnu televíznu komédiu Ka-marátka pre nás dvoch. Trinásťročnýchlapec, polosirota, postrehne, že imv rodine chýba ženský element. Pocho-pí, že svojho otca musí oženiť, a pretovyvíja všemožné snahy, aby si jeho otecnašiel takú ženu, ktorá by aj jemu moh-la byť kamarátkou až do konca života.Inscenácia bola v Slovenskej televíziivari pätnásťkrát reprízovaná. Diváci mavždy zasypali žiadosťami o pokračova-nie a inými krásnymi listami.
Zacítil som potrebu napísať trilógiuo začiatkoch samostatného života mla-dého človeka, v ktorej zisťuje, že sa je-ho súkromie ani tak veľmi nelíši od sú-kromia jeho rodičov, ktorí zo seba robiamravné modly. Pozisťuje o nich kadečoa na základe poznaného buduje svojepartnerstvo v televíznych hrách Dô-sledne ukrývané dokumenty, Prvé lás-ky a Májový víkend. Svoje miesto tu máaj veselá komédia o plytvaní a hojnostiLabužnícka komédia či dráma Karola,kde šestnásťročné dievča v stroskota-nom lietadle márne čakajúce na pomoczažije smrť svojich rodičov i reminis-cencie na to, čo všetko v krátkom živo-te nedokázalo prežiť. Čím bližšie jek vlastnej smrti, tým výraznejšie chápecenu a krásu života, ktorý sa nenávrat-ne končí...
Písal som aj rozprávky - Ako dvajanašli šťastie, nebohá Eva Poláková za-hrala tu najkrajšiu a najmladšiu striguv histórii Slovenskej televízie. Príbeho Fatime a Omarovi nemusím azda pri-bližovať. Komédia Loktibrada vzniklana motívy slovenskej ľudovej tvorby.Na motívy stredoeurópskych rozprávok
sme vedno s Janom Melkovičom vy-tvorili televízny muzikál Podkovičky zakorunu. Mohol by som pokračovať roz-hlasovou komédiou Ďuro a pán Kikirík,sci-fi románikom o dnešnom chlapcoviAdam a Šišibus či televíznou drámouChlap zvaný Brunteles, ktorú som sícenapísal pre dospelých, no nečakane ši juprisvojili deti.
Nemám zlý pocit, že by som pre de-ti napísal málo. Skôr ma rozčuľuje sku-točnosť, že pôvodná tvorba pre detia mládež v televízii zaniká a že junahrádza kupovaný komerčný brak.Spomínam si na časy, keď pôvodné slo-venské večerníčky zarábali dve-tri zá-padonemecké marky za minútu. Anijedna z exportujúcich slovenských fab-rík nemala také ekonomické výsledky.Tieto prostriedky sa však nemohli po-užiť na zveľaďovanie vlastnej tvorby.Drzo si ich prisvojovalo ministerstvo fi-nancií.
Dnes v pôvodnej televíznej tvorbepre deti nastala deprofesionalizácia,ktorej pochopiteľne nedokázala zabrá-niť žiadna z nekvalifikovaných, na zá-klade politických kritérií vyberanýchtelevíznych rád. Kedysi Slovenská tele-vízia mala umeleckú radu zloženú zošpičkových odborníkov všetkých pro-fesií, ktoré sa na televíznej tvorbe zú-častňujú. Dnes väčšina z členov tele-víznej rady nevie ani len to, či niektorýzo slovenských nadrealistov ešte žije,alebo či už všetci vymreli.
• Po nežnej revolúcii v roku 1990 pre-javila sa aj v Slovenskej televízii jejchytľavá drapľavosť. V rýchlom slede sastriedali riaditelia, každý si vytváralsvoj nový manažment. Na menách uždnes málo záleží, no každý túžil robiťnajmä personálne zmeny. Priživovali sana nich najmä staré komunistické štruk-túry. Skutočnú moc prevzal na seba
BIBIÁNA 28 BIBIÁNA
predseda centrálneho výboru ČSM v te-levízii pán Rusko. Organizoval zberstraníckych preukazov do fúrikov, ur-čoval, kto z televízie musí okamžiteodísť, vytváral komisie na revíziu roz-pracovaných a chystaných titulov. Vo-da sa mútila tak, aby sa do týchtokomisií dostali aj jeho kamaráti z poli-tickej práce, aby v komisiách hodnotia-cich programy bolo aj zopár takých, čosa uplatnili v previerkových komisiáchpo roku 1968 alebo pravá ruka súdruhaPezlara z denníka Pravda. Všetko saskrátka pomiešalo.
Nik pomaly nevedel, kto je kto, a ľud-ská pamäť v revolučnom ošiali bývavelmi krátka. Zháčil som sa, keď tele-vízna VPN predstavila bývalého mar-xistického filozofa ako vzor disident-stva a on programovým televíznympracovníkom predniesol svoju víziu te-levíznej budúcnosti. Nič nevravel o se-rióznej analýze minulosti, z ktorej bymohlo vyplynúť, čo bolo také dobré, žeto treba rozvíjať a zveľaďovať, a čo takézlé, že to treba odmietnuť.
Všetko bolo zlé! Vo všetkom trebazačať od nuly a s novými ľuďmi!
Pôsobilo to na mňa ako začiatok no-vej totality, nových kádrových prístu-pov, ako očistný program pre mnohýchsekerníkov predchádzajúceho obdobia,ako aktívne hľadanie úkrytu pre vyvo-lených.
Generácii, ktorá slovenskú televíziuvybudovala, hrozilo odsúdenie na vy-mretie..
Napísal som o tom stať do časopisuNové slovo, kde som varoval pred skry-tou rehabilitáciou totality. Vyrojili sa namňa ani kŕdeľ divých včiel - a chceli zomňa urobiť toho najhoršieho. Jednodu-cho som v tých chvíľach odmietol písaťpre televíziu. Rozhodol som sa pôsobiťiba v štruktúre Spolku slovenských spi-sovateľov, písať niečo pre rozhlas, voľa-jaké knihy a možno aj pokračovaťv prednášaní autorskej tvorby naVŠMU. Lenže tam sa v komisiách roz-hodujúcich o ďalšom pôsobení na ško-le zišli ďalší páni odchovaní na rodnýchprsiach matičky strany, ktorí z jednéhocicíka sali ideológiu a z druhého tried-nu nenávisť.
Nemohol som pokračovať ani v škol-skej práci.
Nechcel som sa dať usmerňovať kryp-tokomunistami, ktorých mená sú takébezvýznamné, že ich netreba spomínať.
Pomaly sa blížila moja šesťdesiatka,pripravoval som sa na prechod do dô-chodku a tešil sa, že si konečne budemrobiť, čo chcem.
Slová, že po revolúcii je situáciav umeleckej tvorbe nová, slobodnejšiaa voľnejšia, sú krásne, ale nie prav-divé...
Pripravil JÁN BEŇO
Rómska rozprávka v BIBIÁNE
V cykle výstav AKÍ SME - Dialógy o tolerancii BIBIÁNA predstavuje rôzne národnostné menšiny ži-júce na Slovensku. Po prezentácii rómskej, židovskej, rusínskej a chorvátskej menšiny dramaturgia cyk-lu pripravuje výstavu o Karpatských Nemcoch. Súčasťou výstav bude i divadelná prezentácia rozprávokspomenutých menšín. Cyklus otvorilo divadelné spracovanie rómskej rozprávky Ako sa Kolo Daní do-stal na siedmy svet, ktorú deťom rozpráva Kalová stará mama: „Hm...viete, keď Pán Boh tvoril tentosvet, stvoril ho s takou ľahkosťou, ako keď ja vyfúknem z fajky dym... No a keďže sedmička je čarovnéčíslo, stvoril tých svetov sedem. Jeden z nich bol aj pre Cigánov. V ňom žili, rozprávali si rozprávkya spievali piesne..." Kalo bol nezbedný cigánsky chlapec, ktorý so svojim kmeňom schodil celý svet...Či sa mu podarilo dostať do všetkých siedmich svetov, dozviete sa v Štúdiu BIBIÁNY. gyA CÁRSKA
BIBIÁNA 29 BIBIÁNA
Za dobrým človekomVojtech Zamarovský (1919-2006)
Po/nal som Vojtecha Zamarovskéhovyše štyridsať rokov. Ako mladý novi-nár som si kúpil knihu Na počiatku bolSumer a uchvátila ma. Vtedy som eštenevedel to, čo viem dnes, že totiž Za-marovský vniesol medzi nás iný svet,svet vzdialený časom aj zemepisom,a predsa náš. Vojtech Zamarovský pre-svedčil svojich čitateľov, že tento svetmedzi nás patrí, a mal pravdu. Patrí.Urobil to s literárnym majstrovstvom.Až neskôr, keď mi rozprával o svojejpráci, som pochopil, v čom toto maj-strovstvo korení: Zamarovský jednodu-cho vedel písať, čo je možno vec talentu,no najmä vedel, o čom píše; neopieralsa o stohy výpiskov, ktoré zákonite brz-dia literárny rozlet, tvoril z hlavy,dôverne poznal veci, o ktorých rozprá-val, poznal ich z literatúry, ale aj z osob-ných zážitkov a vnemov, poznal ich takdobre, že si mohol sadnúť k stolu a rov-no písať.
Pracoval som vtedy v kultúrnom od-delení denníka Práca a hneď ako somknihu o Sumeroch dočítal, požiadal somVojtecha Zamarovského o rozhovor.Dal mi vtedy pre Prácu svoju fotografiunad egyptskými hieroglyfmi, ktorú sompo rokoch uverejnil ešte raz vo svojejknihe Stopy dávnej minulosti 2 (Slo-vensko v staroveku): múdry, asi šty-ridsaťročný láskavý muž s neuveriteľ-nou charizmou.
To sme už boli roky priatelia.Spočiatku sme sa kontaktovali len na
diaľku, v rozhovore pre Pravdu sa lás-kavo zmienil o mojich Odkrytých deji-nách, a keď sme sa potom stretli, ponú-
kol mi priateľstvo, čo bola pre mňa veľ-ká česť.
Stretávali sme sa najmä v jeho domev Souticiach, kam sa odsťahoval z Pra-hy. Bol v Souticiach šťastný. Miestni Tu-dia boli pyšní na slávneho autora a ma-li ho radi, lebo Zamarovský bol dobrýa skromný človek, vždy usmievavýa žartujúci a vždy len na svoj úkor.
Potom sa začal sťažovať na zdravie.Ako vzácnosť si uchovávam Grécky
zázrak z roku 1990 s jeho venovaním.Začal písať veľkým zreteľným písmom,ktoré sa od druhého slova zmenšuje ažk úplnej miniatúre. To bol jeho prvýproblém. Nemohol písať. Potom prišliproblémy s pohybom. Keď sa ho pria-telia pýtali, či sa nebojí bývať sám naokraji lesa na samom konci dediny, od-povedal, veď mám pištoľ. A potoms úsmevom doložil, pravda, musel bysom zlodeja požiadať, aby mi ju podal.Neskôr si presťahoval spálňu z poscho-dia na prízemie, príkre schody ho niči-li. Ešte vždy šoféroval, ale potom v Bra-tislave rozbil auto a odvtedy si sadal zavolant stále menej, až sa napokon už lennechal voziť.
V roku 1995 sme v Souticiach pra-covali na scenári filmu Hnev tatran-ských bohov a potom ešte raz na sce-nári filmu Veľká cesta za zlatým rúnom.Bol veselý a spoločenský. Prišli ho nav-štíviť poslucháči egyptológie Karlovejuniverzity z Prahy a on sa k nim sprá-val ako k najlepším priateľom, hoci onisa nijako netajili svojou úctou.
Približne v tom istom čase získal Ki-schovu cenu. Odovzdávali mu ju na
30
31BIBIÁN A J i BIBIÁN A
zámku Dobfíš a ja som bol jeho sprie-vodcom. Chodil už veľmi zle, kráčal sí-ce sám, ale bolo ho treba podopierať. Šlisme velmi pomaly, a tak sme na sláv-nosť vkročili s polhodinovým onesko-rením. Keď sa objavil, všetci ho obklo-pili, lichotili mu, gratulovali, tešili saz jeho prítomnosti a aj slávnosť sa za-čala nanovo. Viezol som ho domov a asi20 kilometrov pred Souticami sa maspýtal: Vzal si ten kľúč? Ukázalo sa, žekľúč od domu zabudol v popolníku v zá-mockej izbe. Našťastie bolo okno odšpajzy otvorené. Vliezol som do domu,ale bez kľúča som dvere neotvoril. Za-marovskému a priateľom, ktorí s namicestovali, to neprekážalo. Povedal mi,kde sú poháre a fľaša s koňakom, a keďsom mu ich podal cez okno, dal mi te-lefónne číslo miestnej lekárky, ktorámala kľúč od domu, aby za ním mohladôjsť aj v prípadnej kríze. Pani doktor-ka okamžite prišla. Povedala čakajúcimpacientom, že musí k pánu Zamarov-skému a nik neprotestoval. Vojtech Za-marovský bol pýchou obce.
A potom šli roky. Zamarovský pre-stal hovoriť a musel sa zo Soutíc pre-sťahovať do Prahy. Keď som mu volal,bolo počuť, že zdvihol slúchadlo, ale od-povedať nemohol; len počúval. Bolo to
strašne smutné. Potom dostal invalidnývozíček, ktorý musel niekto tlačiť. Naj-častejšie pani Vera, ktorá ho v posled-ných rokoch opatrovala. Stretávali smesa najmä v Trenčíne, lebo Trenčania nasvojho Vojta nezabúdali. Založili KlubVojtecha Zamarovského, na rodný domdostal pamätnú tabuľu, a vzniklo mú-zeum s jeho menom. Do Trenčína ces-toval na rozličné slávnosti organizova-né na jeho počesť. Jeho stav bol razlepší, inokedy horší. Občas povedal zo-pár slov, podpísal knihu, ale vždy sausmieval a nijako nezľavoval zo svojejláskavosti. Jedného dňa som sa mu začosi poďakoval a on mi povedal, všakty mi to vrátiš... Začudoval som sa. Bu-deš hovoriť na mojom pohrebe, dodal.
To už nebol žart, na ktorý možno od-povedať s úsmevom, a ja som skutočnenevedel, ako sa mám v tej chvíli tváriť.
A potom ešte prešli dva-tri roky a je-ho želanie sa naplnilo. Rozlúčil som sas ním v obradnej sieni Olšanských cin-torínov v Prahe v mene slovenskýchspisovateľov.
Dobrý človek už nežije, povedal somnad rakvou Vojtecha Zamarovského.A je to smutná pravda.
PAVEL DVORAK
Smútok v BIBIÁNEPo ťažkej chorobe vo veku 62 rokov nás 20. septembra 2006 opustila orga-
nizátorka medzinárodných prehliadok animovaného flintu pre deti počas BIB'85, '87, '89 a zakladateľka medzinárodného festivalu animovaných filmov predeti Bienále animácie Bratislava (BÁB) Mgr. Gabriela Gavalcinová. Od roku1997 bola vedúcou Sekretariátu BÁB v BIBIÁNE. Okrem organizácie filmo-vých festivalov BÁB a filmových prehliadok - aj pre svetové samity médií v So-lúne a Rio de Janeiro - dramaturgicky pripravila niekoľko úspešných výstav(o Leonardovi dá Vincim, o verneovkách Karia Zemana, o Vincentovi vaňGoghovi). Editorský pripravila viacero katalógov, tematických zborníkov a pub-likácií o filme.
Česť jej pamiatke!
BIBIÁNA 32 BIBIÁNA
MAT MIESTO POD SLNKOMRozhovor s Ing. Eduardom Drobným,riaditeľom vydavateľstva PERFEKT
Medzi prvými vydavateľstvami, ktoré' vznikli po revolučných zmenách roku 1989,bolo vydavateľstvo Perfekt. Založil ho Ing. Eduard Drobný roku 1990 a vedie hodoteraz. Dokonca tak úspešne, že dnes toto vydavateľstvo patrí k prestížnym vy-davateľským firmám, vzbudzujúcim rešpekt nielen počtom vydaných titulov, alepredovšetkým ich spoločenskou hodnotou. Jedným z projektov, ktoré takúto orien-táciu vydavateľstva prezentuje, je aj vydanie diela Vojtecha Zamarovského.
• Pán riaditeľ, súborné vydanie dielaslovenského autora je unikátny počin.Najmä dobrého autora. Kultúra sa to-tiž v dnešných časoch trivializuje, vša-de sa preferuje komerčná zábava,masy, ak čítajú, tak gýče, v lepšom prí-pade romaticko-sentimentálne best-sellery, a vy vydáte Zamarovského.Dokonca nie jedného, ale hneď trinás-tich. Čo vás k tomu viedlo?
K tohtoročnému sviatku Dňa ústavyprezident Slovenskej republiky ocenilceloživotné dielo Vojtecha Zamarov-ského najvyšším vyznamenaním - Ra-dom Ľudovíta Štúra I. triedy. Žiaľ, autorsa tejto pocty nedožil, zomrel 26. júla2006. Vysoké ocenenie tvorby VojtechaZamarovského asi najlepšie vyjadrujeveľkosť diela, ktoré vytvoril. Ja už lendodám, že podľa odhadov sa nákladv trinástich jazykoch, do ktorých jehoknihy preložili, pohybuje okolo 1,5 mi-lióna. Jeho knihy som čítal tak, ako vy-chádzali, ako prvú Za siedmimi divmisveta. Kniha sa venuje dostatočne zná-mej problematike, napriek tomu Zama-rovský dokázal vytvoriť, vlastne od sto-la, lebo cestovať začal až neskôr, text,ktorý novými pohľadmi, spojitosťamia cieleným prístupom oslovil veľa ľudí.Postupne, ako vychádzali ďalšie knihy,
rástla aj ich obľuba. Došlo až k parado-xu - knihy vychádzali, autora takmernik nepoznal. Žil v Prahe a v médiáchsa neobjavoval často. Keď sme robiliprvé edičné plány, zaznelo aj meno Voj-techa Zamarovského, ale predpoklada-li sme, že sa ho ujme vydavateľstvo,v ktorom jeho knižky pôvodne vychá-dzali. Nestalo sa to, a hoci rukopis jed-nej z kníh bol dva roky v Bratislave, nik-to z tých, na stôl ktorých sa dostal,nemal sa k tomu, aby knihu vydal. Ne-chcem vyzerať ako majster nad maj-strov, ale hoci sme museli dobre zva-žovať, či budeme mať peniaze navydávanie, neváhali sme a rozhodli smesa. Verili sme totiž, že kvalita Zama-rovského textu sa presadí. Vedeli sme,že tí, čo čítali prvé vydania a dnes sa užstarajú o ďalšiu generáciu potenciál-nych čitateľov, na svojho autora neza-budnú a že po ňom siahnu. Stalo sa. Na-pokon - kvalita sa vždy, skôr či neskôrpresadí. Ako ten povestný diamant, čov hrude nezhnije. Vojtech Zamarovskýnapísal vedno pätnásť kníh. Trinásťz nich sme vydali, štrnástu napísal au-tor na objednávku iného vydavateľstva,než je naše, a sám ju vyňal z tohto sú-boru. Pätnásta existuje iba v gréčtine,používajú ju grécki žiaci. Uvedomme si
33
tento fakt - slovenský autor napíše kni-hu o gréckych vládcoch, mýtoch, histó-rii a kultúre tak dokonale, že jeho knihasa stane oficiálnym školským textom.Skúste nájsť podobnú paralelu.
Dohodli sme sa, že za štyri roky vy-dáme všetkých trinásť kníh. Stalo sa. Te-raz ich vydávame v češtine.
• Zamarovského v minulosti vydá-valo vydavateľstvo Mladé letá. Akoprijal tento legendárny autor litera-túry faktu záujem firmy, ktorá sa síceorientuje na vydávanie vecnej litera-túry, ale s takýmto veľkým projektompredsa len skúsenosti nemala?
Mladé letá boli pôvodne zriadené navydávanie kníh pre deti a mládež, uro-bili obrovský kus práce a posunuli tútoliteratúru v našej kultúre dopredu. No-vember však umožnil každému, kto malzáujem o vydávanie periodickej či ne-periodickej tlače, aby si vybral, kde sachce realizovať. Výsledok vidno v kníh-kupectvách. Umožnilo to vydávaniepredtým zakázaných textov, ale aj dosťtoho, čo by nemuselo a dokonca ani ne-malo vyjsť. My sme do zoznamu vyda-vateľstiev prišli so slušným profesio-nálnym zázemím v periodickej ajneperiodickej tlači. Chýbala nám skú-senosť s voľným trhom, život kompli-kovala tvoriaca sa legislatíva aj zopárľudí nehodných pôsobiť v tejto brandži.Vrhli sme sa do zápasu o miesto pod sln-kom prudkou hlavičkou a dreli sme. Keďčlovek vie a chce, výsledok sa určitedostaví. Zamarovský bol veľký projekt,my sme sa však namiesto lamentovaniasnažili presadiť. Ak rátam rok príprav,bolo to päť rokov zápasu o čitateľa. Akovidno, neboli sme neúspešní.
• Nástup bol ohromujúci. Čo je všakdôležitejšie, z kurzu, ktorý ste nasa-dili, ste nezľavili. Každý ďalší zväzok
bol na vysokej redakčnej a typogra-fickej úrovni, pričom túto úroveň steudržali až do posledného 13. zväzku.Myslím, že nezveličím, keď poviem,že v súčasnosti je to ojedinelý vyda-vateľský čin, ktorý by si zaslúžil tienajvyššie ocenenia. Mimochodom,s akou odozvou sa stretol vo verej-nosti, tej čitateľskej i tej, ktorá sú-časné vydavateľské aktivity na rôznyspôsob vyhodnocuje?
Ono to zasa nie je také ťažké, dô-kladne pripravený projekt sa ľahšie re-alizuje. Texty redigovala pani ElenaLinzbotová, ktorá ich mala v rukách ajpri prvom vyjdení. Dali sme šancu mla-dučkej výtvarníčke Petre Štrelingero-vej, aby navrhla dizajn prvého zväzku.Jej návrh sme modifikovali tak, aby tobol súčasne dizajn celej edície. Vytvorilisme Klub priateľov Vojtecha Zamarov-ského, čím sme podchytili záujemcovo toto dielo. Zoznámili sme sa a neskôraj spolupracovali s autorom, rodinoua priateľmi. Bolo toho veľa, dobrá prí-prava nám uľahčila prácu. Súhlasíms vami v tom, že vydanie súborného die-la nepatrí medzi časté javy v našej kul-túre. Ale to nie je problém len vydava-teľov. Najskôr musí byť dielo, ktorétakýto projekt unesie. Často sa stretá-vam s nárekmi autorov textov aj ilus-trácií, že niet príležitosti. Iste, v našejčasopiseckej aj knižnej kultúre je veľaproblémov. Ale viacerí autori by namies-to sťažovania mali pracovať. Najskôrna sebe a potom pre ostatných. Taíc akoto robil Vojtech Zamarovský. Začal pí-sať neskoro, po štyridsiatke. Odôvod-ňoval to tým, že treba veľa vedieť,dozvedieť sa, že nestačí len poznaťabecedu. Treba ju aj správne používať.V jednom rozhovore som tento problémrozobral podrobnejšie a výsledkom bo-lo viacero rukopisov, ktoré mi poslalisnaživci, čo síce poznali abecedu, ale na
34
autorské písanie to nestačilo. A ocene-nie našej práce? Asi 100 000 predanýchvýtlačkov. To je veľké ocenenie, leboknihy sú u nás drahé a každá predanákniha nieje pre nás iba zdrojom obživya možnosťou vydávať ďalšie knihy, aleaj virtuálnym pohladením. Toto bolinajvyššie ocenenia. Iné sme nečakalia ani neboli. Zaujímavé je iné -jediníz oficialít, ktorí pochopili, že máme sve-tového autora, žijúcu legendu, čo dnesuž, žiar, nieje pravda, boli naši páni pre-zidenti. Zamarovský dostal aj zopár ďal-ších ocenení, napokon, na internete jeo tom záznam, ale tí, ktorým by sa tobolo patrilo, si ho nie velmi všímali.
• Zamarovský je pravdepodobne va-šou láskou, pretože ako som zistilz edičných plánov, pripravujete vy-
danie knihy publicistu Jána ČomajaFenomén Zamarovský. Čo je to zaknihu, myslím, či iniciatíva na jej na-písanie vyšla od vás alebo s týmto ná-padom prišiel sám autor, ktorý je -ak sa nemýlim - laureátom Ceny Voj-techa Zamarovského?
Ide o dve rozdielne veci. Klub spiso-vateľov literatúry faktu udeľuje výroč-né ceny, ktoré nesú meno nášho sláv-neho autora. Ján Čomaj je nositeľomtakejto ceny. Kniha Fenomén Zama-rovský je však naša iniciatíva. Keď smeuvažovali o vhodnom autorovi, oslovi-li sme Jána Čomaja, renomovanéhospisovateľa a publicistu, a dali sme mupríležitosť, aby si vyskúšal ostrohyv memoárovej literatúre. Prvým jehodielom, ktoré sme vydali, bol životo-pisný príbeh Ignáca Bizmayera (Hlina
BIBIÁNA 35 BIBIÁNA
ako osud), potom sme oslovili TiboraBartfaya (Tisíc a jedna žena sochára Ti-bora Bartfaya). Teraz pripravuje Ján Čo-maj životný príbeh fotografa OtakaraNeheru. V memoárovej edícii ešte vyšlispomienky Juraja Kubánku Návraty donenávratná a do konca roka DrahoslavMáchala napíše a my vydáme spomien-ky ďalšieho „tanečníka" - lúčničiara Šte-fana Nosáľa. Tento rok ešte má vyjsť ajživotopisná kniha akademickej maliarkyEdity Ambrušovej z pera Anny Fische-rovej. Vráťme sa však k Vojtechovi Za-marovskému. Nápad vydať memoárovúknihu sa zrodil vo vydavateľstve už dáv-nejšie. Spisovateľa sme s názorom, abyo ňom napísal niekto iný, oslovili varipred troma rokmi. My sme s ním boli voveľmi častom kontakte, preto nám ani naum nezišlo, že by sa mohol aj nedožiť vy-jdenia spomienok. Žiaľ, stalo sa. Ruko-pis bol dokončený, ešte keď žil, ale stih-li sme sa v knihe s majstrom tesne predtlačou rozlúčiť. Prezentácia a začiatokpredaja knihy Fenomén Zamarovskýbude na jeho nedožité 87. narodeniny4. októbra v Bratislave.
• Keď už spomínam edičné plány,práve z nich som zistil, že históriavôbec, jej popularizácia, zaberá znač-nú časť vašej produkcie. Chvályhod-né pritom je, že popri exkurzoch doinonárodných dejín tie naše, sloven-ské nie sú v týchto plánoch piatymkolesom na vydavateľskom voze, alesú priam vašou výkladnou skriňou.Autormi týchto kníh sú pritom na-slovovzatí odborníci, nie kaukliari,ktorí históriou žonglujú podľa stra-níckeho trička. Ktorá kniha z tejto te-matickej série je vám osobne blízka,resp. ktorú vy považujete za onú vý-kladnú skriňu vydavateľstva?
V našich edičných plánoch je veľa ti-tulov s historickou tematikou. Netrúfam
si a ani nepovažujem za potrebné robiťrebríček. Každá kniha je iná, nechcemporovnávať neporovnateľné. Prvý „his-torický" vydavateľský krok sme urobi-li krátko po novembri, keď stredoškolá-kom akútne chýbali učebnice dejepisu.Napriek rôzniacim sa názorom boli De-jiny Slovenska od Antona Spiesza vý-znamnou pomôckou pre pedagógova študentov v čase, keď iní takéto dielaiba pripravovali. V tomto roku vyšlitieto Dejiny Slovenska v angličtine preAmeriku. Čo sa týka ďalších kníh, malisme šťastie na témy i na autorov. Spo-meniem Matúša Kučeru, Vojtecha Dan-gla, Vladimíra Segeša, Veroniku Pla-chú, Ivana Mrvu. Rád by som vyzdviholúspešnú pentalógiu, v ktorej sme pred-stavili históriu rôznych oblastí kultúrypod názvami Majstri ducha, Majstri slo-va, Majstri štetca, Majstri scény, Maj-stri architektúry a Kto nám vládol.Naším vydavateľským klenotom jeProglas, ktorý sme vydali súčasne v slo-venčine (Viliam Turčány), hlaholike(Johana Ambrušová) a vo veľmi kvalit-nom preklade do angličtiny (MiriamChorváthová). Toto vydanie Proglasuilustrujú ikony Edity Ambrušoveja letristické obrazy jej dcéry Johany.Proglas je naša najvýznamnejšia a naj-staršia literárna a duchovná pamiatka.Pri nedávnom sumite prezidentov Rus-ka a USA v Bratislave medzi oficiálny-mi darmi nášho prezidenta bol právev koži viazaný Proglas.
• Ako vysokoškolskému učiteľovislovenskej literatúry mi konvenuje,že napriek „vecnému" zameraniu vy-davateľstva vydávate aj slovenskúbeletriu. Adresujete ju stredoškol-skej mládeži, ktorá - viem to zodpo-vedne z prijímacích skúšok na vyso-kú školu - ju alarmujúco nepozná.V súvislosti s takouto situáciou ne-
36
uvažujete o komplexnejšom, povedz-me „perfektnejšom" kroku? Trebárso projekte, akým kedysi bola Hviez-doslavova knižnica, ktorá napriekvšetkému zohrala významnú úlohutým, že slovenskú literatúru, jej re-prezentatívne diela doslova ,,/do-mácnila".
Na túto otázku by som nerád odpo-vedal priamo, lebo sa nemienim zapliesťdo politikárčenia. Naozaj, vydali smeviacero kníh patriacich do tzv. povin-ného čítania, dokonca štúrovcov so zvu-kovým nosičom, kde majstri interpretá-cie - Viliam Záhorský, Mikuláš Hubaa iní - recitovali slávne diela našichpredkov. V tomto roku už na to nemá-me možnosť, lebo dielam sa neušla anisymbolická pomoc ako v minulosti.Prednosť dostal iný vydávate! a nerádby som toto rozhodnutie komentoval.O nič menej nieje podivné, že verejno-právna televízia sa nevenuje knižnejtvorbe, nepomáha vydavateľom, že ig-noruje domácu knižnú aj časopiseckútvorbu ale ostošesť preberá jeden slabo-duchý zahraničný „formát" za druhým.Slovenskí vydavatelia tancujú na ten-kom ľade, najmä tí, ktorí nerobia bul-vár. Platíme zahraničné honoráre akoiní, tlačíme na zahraničných strojoch,na dovozovom papieri atď. Ako potommôžu mať knihy „slovenské ceny?" Trhje malý a pomoci zhora je ako šafranu.Keď Čech vydá knihu, môže ju predá-vať na Slovensku, lebo my vieme počesky. Ak máte samovražedné sklony,skúste to naopak.
• Keď sme už pri literatúre pre mlá-dež, okrem tej, ktorú som spomenulv predchádzajúcej otázke, sporadic-ky vydávate aj typické detské knižky.Dokonca svoju činnosť ste začali vy-daním detskej knižky katolíckehokňaza Martina Števčeka píšuceho
pod pseudonymom Maroš MadačovPri vianočnom stromčeku. Pôvodnetáto knižka vyšla roku 1942 a dodnesju literárni historici detskej literatú-ry berú s veľkou rezervou. Čo vásviedlo k tomu, že ste sa ju rozhodlisprítomniť dnešnej generácii detí?
Madačova sme vydali trochu z nos-talgie, pripomínala detstvo, rodičov.Boli aj praktické dôvody, bol to „volný"autor, no za najpodstatnejšie považu-jem, že kniha nesie obrovské posolstvodobra a lásky. Pre veriacich aj neveria-cich, pretože ponúka univerzálne hod-noty. Nechcem a ani nemôžem polemi-zovať s literárnymi teoretikmi, nomyslím, že aj tu došlo k javu, ktorý jetypický pre viacero oblastí našej histó-rie. Madačov bol pre náš predchádza-júci politický systém neakceptovateľný.Vytvoril sa Madačovov oficiálny profila dodnes funguje a straší. Presne tak,ako viaceré mýty z tých čias. Niekedyma prekvapuje dlhá životnosť tohto náš-ho nepriateľského folklóru, je však ulo-žený v ľudských mysliach a zrejme ažnasledujúce generácie nezaťažené mi-nulosťou a disponujúce potrebným ča-sovým odstupom budú schopné veci ob-jektívnejšie posúdiť. Madačova smevydali v krátkom čase tri razy, prvý ná-klad bol 50 000 kníh, druhý 30 000 a tre-tí 5 000. Priznám sa, že neviem, kto zoslovenských autorov, by sa mohol po-chváliť podobnými číslami. Samozrej-me, uvedomujem si, že v tom časevychádzali knihy ešte vo vyšších ná-kladoch, ale aj tak je to na naše pome-ry ohromujúce číslo. Dnes sa takýmitovýsledkami môže pochváliť, k našejškode a hanbe, len bulvár a gýč. Na tommáme všetci, čo sa pohybujeme v tejtobrandži svoj podiel. Treba nám viac se-bareflexie, snaženia a tvrdej práce, aleaj pomoci štátnych organizácií. Pre za-ujímavosť, druhá kniha, ktorú sme vy-
BIBIANA 37
dali - Veľká kniha o matke a dieťati, jestále aktuálna. Doteraz vyšla (slovenči-na, čeština) v dvanástich vydaniachv náklade asi 700 000 výtlačkov a stá-le je na trhu.
• Neviem si napochytro spomenúť,čo ste po tejto knižke vydali v 90. ro-koch pre deti (prosím, doplňte ma),zato ako autor závidím Jánovi Uli-čianskemu jeho dve najnovšie knihyPodivuhodné príbehy siedmich moría Čarovný chlapec. Vydali ste ich v re-prezentatívnej výprave, prvú s ilus-tráciami nadaného Ľuboslava Paľa,druhú v ilustrátorskej exhibícii Pet-ra Čisárika, takže niet divu, že v ce-loslovenskej súťaži Najkrajšia a Naj-lepšia detská kniha ste za ne získalivavríny. Tá prvá, myslím, získalai medzinárodné ocenenie v podobezápisu na Čestnú listinu H. Ch. An-dersena. Spolupráca s Jánom Uli-čianskym, dnes v literatúre pre detijedinečnou umeleckou osobnosťou, jenáhodná, alebo je náznakom, že svo-je programy rozšírite aj o systémovévydávanie slovenskej detskej litera-túry?
Čo existujeme za tých vyše 16 rokovsme vydali veľa detských kníh, časť tvo-ria preklady, zvyšok sú naše, domáce.Z prekladov spomeniem edíciu Klasic-ké príbehy (z dielne Dorling Kinders-ley), v ktorých okrem príbehu boli vy-svetlené aj reálie. Bola to veľmi úspešnáséria, navyše spája našu základnú orien-táciu s knižkou pre deti. Asi treba pri-pomenúť, že takéto knihy by mohli privysokej úrovni našej výtvarnej tvorbypre deti vzniknúť aj u nás. Autori schop-ní spracovať príbeh do požadovanej po-doby by sa tiež našli. Odpoveď na otáz-ku, prečo takúto knihu preberáme zozahraničia, a naopak, prečo ich svetuneponúkame, by sa možno mala začať
spytovaním si svedomia tých, ktorí byto dokázali zorganizovať, urobiť a po-núknuť.
Prirodzenou ambíciou vydavateľstvaje spolupracovať so špičkovými autor-mi. Samozrejme, že sa o to snažímea podporovať pôvodnú tvorbu pre detii dospelých považujem takmer za po-vinnosť. Kto to bude robiť, keď nie mysami? Okrem vami spomenutého auto-ra vydali sme Romana Brata, PetraGlocka, nebohého Borisa Droppu a ďal-ších. Doteraz to bolo vyše 70 kníh predeti a mládež. Čo ďalej? Potrebujemepomoc, potrebuje ju celá slovenskáknižná kultúra. Vidím dve cesty - o pro-pagáciu by sa mala bezplatne starať ve-rejnoprávna televízia. Je to jej povin-nosť, ktorú hanebne zanedbáva. My,žiaľ, na propagáciu nemáme peniaze,a preto naozaj kvalitné diela vychádzajú(ak vychádzajú!) v nízkych nákladoch,lebo čitatelia sa o nich jednoducho ne-dozvedia. Druhá cesta - dať knižniciamviac peňazí. Knižníc máme dosť, súv nich kvalifikovaní pracovníci, zvýši-lo by to náklady kníh aj zlepšilo ich ces-tu k čitateľom.
• S detským či mladým adresátom stev spojení nielen cez detské knihy. Stei vydavateľom zábavno-publicistické-ho periodika pre deti FIFÍK a maga-zínu o vede a technike QUARK. Akosa vám darí v tejto oblasti, resp. aképroblémy musíte prekonávať, aby steoba časopisy udržali pri živote?
Vznikli sme na zelenej lúke, čoumožňovalo voliť si orientáciu a profi-lovať vydavateľstvo podľa vlastnýchpredstáv. Zámer bol - vytvoriť vydava-teľstvo, ktoré bude vydávať vecnú lite-ratúru - časopiseckú aj knižnú. Napriektomu náš prvý produkt bol detský časo-pis Fifík. Bola to reakcia na to množ-stvo gýča, ktoré sa valilo a dodnes má
38
veľký podiel na trhu. Druhým cieľombolo priniesť časopis, ktorý by detivzdelával aj zabával, orientoval vo sve-te literatúry a pozitívne na ne pôsobil.Aj predtým vychádzalo u nás dosť det-ských časopisov, no skoro všetky bolinajmä literárne. Chceli sme zmeniť ten-to stav. Fifík je na trhu už sedemnásť ro-kov. Deti si ho obľúbili a rodičia aj pe-dagógovia ho berú vážne, nielen akozábavné médium, ale aj ako zdroj pou-čenia, dokonca aj pre nich. Fifík je to-tiž nielen časopis, ale obsahuje aj vy-strihovačku - lodí, lietadiel, domov ajautá a pod. Vidím jeho veľký podiel ajpri propagácii detskej literatúry, lebopravidelne uverejňuje informácie vario všetkých dobrých detských knihách,ktoré na Slovensku vychádzajú. V sep-tembrovom čísle bolo 16 rukopisnýchstrán čítania pre deti a to nie je málo.Okrem toho je v ňom osobitná prílohaFifíkove noviny, ktoré sú určené nielendeťom, ale aj pedagógom a rodičom. Fi-fík je syntetický časopis, ktorý sa snažípriniesť množstvo informácií, umožniťdeťom, aby sa hrou vzdelávali, duchovnerástli, aby objavovali tradičné hodnoty,orientovali sa v živote, dostávali podne-ty na tvorivé procesy. Skrátka priateľ,ktorý pomôže v každej situácií. Tých po-maly dvadsať rokov jeho existencie náspresvedčilo, že takýto časopis má svojemiesto, je potrebný a žiadaný. Na súčas-né pomery vysoký náklad to iba potvr-dzuje. V minulom roku sme založili edí-ciu Fifíkova knižnica, v ktorej už vyšlidve pôvodné slovenské knižky. Z tohojedna je venovaná detskej poviedke.
Náš druhý časopis - Quark - maga-zín o vede a technike vznikol vo vákuu,ktoré sa objavilo zrušením všetkých ve-decko-technických mediálnych aktivít.Zanikli časopisy, špecializované reláciev rozhlase a televízií, a ked zanikol ajobľúbený a uznávaný Elektrón, rozhod-
li sme sa vytvoriť nový časopis takého-to typu. Ďalšia elementárna časticakvark ponúkla svoje meno (dnes už vie-me, že existuje 6 kvarkov), zmenili smetrochu podobu tohto slova a časopis za-čal vychádzať. Ako menšinový žáner,prepotrebný pre spoločnosť, no nie do-statočne priebojný v boji o čitateľa, kdebulvár víťazí, to nemá ľahké. No vy-chádza už dvanásty rok a o jeho kvali-te svedčí aj fakt, že SAV je jeho spolu-vydavateľom. Veľmi si to vážime,a verím, že QUARK bude na trhu ešteveľmi dlho.• Na záver nášho rozhovoru by somchcel ešte konštatovať, že obdiv si za-slúžia nielen tituly, o ktorých sme ho-vorili. Pekných až nádherných kníhste vydali neúrekom. Ibaže v dnešnejvydavateľskej brandži platí, čím sinenáročnejší, banálnejší, myšlienko-vo sterilnejší, tým si úspešnejší. Pre-zraďte, v čom spočíva podstata vášhoúspechu?
Ďakujem za uznanie, dobrého a ú-primne mieneného slova je čím ďalej,tým menej. Koho zaujíma celá naša ča-sopisecká aj knižná produkcia, nájdevšetky podrobné informácie na webovejstránke www.quark-e.sk. Žijeme vo sve-te, kde nič nie je zadarmo, za všetko saplatí. My platíme dosť vysokú daň za to,že sme v plnej relativite tohto slova ne-závislí a môžeme napĺňať svoje predsta-vy. Akceptujeme minulosť, ktorá nás do-pravila do súčasnosti, a snažíme sa vidieťaj budúce pokroky a trendy. Vieme, žejednoduché a lacné riešenia neprinesúnič dôležité a významné. Ale toto všet-ko spolu s tvrdou prácou sú všeobecneplatné princípy. Takže recept? Vyhrnúť sirukávy a namiesto sťažovania sa na osuda nepriazeň sveta snažiť sa mať svojemiesto pod slnkom. Každý deň.
Pripravil ONDREJ SLIACKY
39 BIBIÁNA
TV % v TU"* iTri groše MilanaONDREJ SLIACKY
Odvtedy, čo v nej štúrovská generá-cia vytušila pamäť i múdrosť národa,pramienok a zdroj všetkého, čo v ňomzakladá dobré a krásne, napísalo sa0 rozprávke dosť na to, aby sa ono tu-šenie stalo samozrejmosťou. A predsato, čo roku 1958 povedal o rozprávkeMilan Rúfus, bolo nádherne nové.
Básnik, ktorý pred dvoma rokmi de-butom Až dozrieme vrátil poézii jej ľud-ský, človečí zmysel, v eseji Sobotné ve-čery poodhalil pôvod svojho tvorivéhogesta. „Za sobotných večerov vychodi-li sme prvú školu morálky, učili sme saodpúšťať i mstlť, učili sme sa pokore1 hrdosti, pravde i cti. Učili sme sa, nechto už znie uprostred tých nadzemskýcha nadľudských bytostí paradoxne, veriťv človeka a jeho silu."
Z hľadiska autorského ustrojenia za-iste poodhalenie dôverné. V jeho svet-le — vyrástol som na rozprávke — mno-hé, vlastne všetko, čo mu predchádzaloi čo po ňom nasledovalo, je odrazu jas-nejšie, takmer na dlani. V porovnanís tými, ktorí rozprávku uviedli do lite-ratúry, tak ako princ svoju Popolušku dokráľovského zámku, ide však predsa leno potvrdenie toho, čo sa už vedelo.
Totiž, že tam, kde je rozprávka, nietmiesta pre kúkoľ.
Po rozprávke jednoducho nemohlanebyť zbierka Až dozrieme.
Čo v Sobotných večeroch prekvapi-lo, čo bolo rúfusovsky objavné, bolospojenie rozprávky s detstvom, s dieťa-ťom.
Dobšinský do smrti zostane presved-čený, že rozprávka je príliš zložitýmsymbolom, než aby ho mohlo dešifro-
vať dieťa, a tak nič z toho, čo vybrúsil dopodoby trblietavého klenotu, mu priamoneponúkol. Napokon samotný Rúfusv jednom zo svojich vyznaní zdôrazňu-je, že ľudový rozprávačský génius stvo-ril rozprávku nie preto, aby ňou uspávaldeti, ale aby ňou prebúdzal dospelých.Vie teda to, čo vie i autor Prostonárod-ných slovenských povestí, napriek tomuje to on, pre ktorého je rozprávka by-tostne spätá s dieťaťom. A to aj napriektomu, že dieťa nerozumie jej hlbokejsymbolike. Ešte nerozumie! „Ale meníto niečo na veci?" pýta sa.
Dôležitejšie je iné.Rodná reč, ľudskosť, krása a fantázia,
to všetko je v rozprávke a záleží len oddospelých, či to bude i v dieťati. V by-tôstke, ktorá nevie dešifrovať, ale ktorátuší. Predovšetkým však, ktorá roz-právkový príbeh neprijíma na spôsobdospelého, teda ako posolstvo, ako sa-tisfakciu za žité a trpené, ale ako zázrak,ktorý rozžaruje oči.
Nie milosť slov, lež milosť očí daj!A tak ako kedysi onen cestár i on sa
rozhodol jeden z troch grošov požičať.Pravda, nesiahol po zhmotnenom pe-niažteku s vyrazeným obrázkom kráľa.Rúfus požičiava to, čo kedysi dávno, zaoných sobotných večerov dostal od svo-jich rodných. Požičiava to, čo ho urobi-lo tým, čím je.
Požičiava Knihu rozprávok.Dôležité však nebolo len to, čo dával.
Dôležitý bol i čas, v ktorom to robil. Tenčas bol totiž návratom k ľudskému ne-času.
Otrávené jablká mali navždy zapad-núť v hrdle znormalizovaného národa.
40
A vtedy básnik konopným povrazomrozhojdal rozprávkový zvon. Zvon, niezvonec. Lebo rozprávka mala zaznieť,nie skončiť. A tak opäť raz zaznel pra-starý príbeh, že nad každé zlo sa nájdeešte väčšie dobro.
Rozprávka sa pripomenula posol-stvom. Nádejou pre maloverných.
Kniha rozprávok bola tak nielen jed-ným, ale i druhým grošom. Básnik po-žičiaval, rozjasňoval oči zázrakom, nohovoril i slová, ktoré v onom nečase ma-li cveng rýdzeho kovu. Adresované de-ťom oslovovali dospelých.
Službička, služba.Mocní tohto svetapísali mu ju bičom do kože.A on ich pretrval.Nesmierna, moje dieťa,je sila slabých.Obrov premôže.
Rúfus teda vracia i požičiava. Neraztak, že jedno je pre jedných, druhé predruhých. Tam, kde rozprávku zveršúvado tvaru zvonivej spieže, kde je jej prí-beh bez temných zákutí a hlbočín, jezrejmé, že rozpráva dieťaťu. Kde je jed-ným zo zástupu bezmenných, ktorí, roz-právajúc počuté, museli rozprávku po-rozprávať inak než tí pred nimi, lebo lentakto mohli na ňu naložiť niečo zo svoj-ho neľahkého údelu, hovorí k dospelým.Tam už nieje prerozprávačom, je suve-rénnym tvorcom, ktorý s básnickou bra-vúrou vlastnou len vyvoleným cez roz-právku ako jedinečné médium ponára sado oných temných zákutí a hlbočín člo-veka.
Dosvedčí to Zlatovláskin brat:
„Len ticho-ticho s mojou pannou,nech sa jej z krásy nestratí!"A taký hovor ide z koča:„Čo volá král?" „Že beda ti!
Že ti mám odťať obe ruky,tak prikázal náš mocný kráľ.Že ťa už nechce ku oltáru ".„Nuž urob, ako prikázal."
Jáchymko počul, s každým slovomakoby doňho vošiel nôž.Ale sa bál a nezavolal:Sestrička, never, to je lož!
Básnická štúdia Jáchymka, ktorý sav strachu nedokáže zmôcť na odpor vo-či zlu a vlastne svojím ľudským zlyha-ním sa stane jeho dlažobným kameňom,je však aj iným dôkazom než len potvr-dením autorovej umeleckej virtuozity.
Pochopiť to možno opätovným odka-zom na čas, v ktorom Kniha rozprávokvznikala či uzrela svetlo sveta. Odka-zom na ľudský nečas. V takomto chá-paní Jáchymko nebol imaginárnou, roz-právkovou bytosťou. Bol to symbol,symptomatický emblém doby, ktoráv kolesách svojich zvráteností neláma-la telá, lámala charaktery.
A to už nebol Dobšinský, to bol Rú-fus.
A Rúfusom je i v lyricko-reflexív-nych interlúdiách, ktoré vsúva medziepické, rozprávkové texty. Na prvý po-hľad sú to predely, ktoré ako medzné ka-mene vydeľujú, ohraničujú. Trebársrozprávku pre malých od rozprávky preveľkých. Ibaže neskôr sa v rozhovores priateľom Jánom Poliakom zdôverí, žepráve takýto koncept knihy predstavo-val preňho zásadný problém. A hoci ne-skôr si ho vyrieši tak, že aj on bude viesťhraničnú čiaru medzi jedným a druhým,pri koncipovaní Knihy rozprávok eštenevie, ktorým smerom sa vyberie - čiza Hrubínom k deťom, alebo ta inam.
Dokazujú to i oné básne, ktoré navo-nok predeľujú, v skutočnosti ako kla-sické organové interlúdiá sú tu preto,aby spájali, z rozprávkových častí vy-
41
tvárali katedrálu, chorál. Nie sú pre de-ti, dieťa je však v nich. Dieťa ako roz-právková studnička, ktorej voda doká-že kriesiť, oživovať.
Na svet velikýchjak lampôčky im svietia nechtíky.Zorničky ranné,dcérky úsmevu.Jediný z nich mi stačí ku spevu.
Od tejto studničky už bol len krokk Studničke, k zbierke, ktorá je dôka-zom, že v Rúfusovom chápaní je roz-právka a detstvo rubom a lícom tej istejmince, groša, ktorý dostal a teraz dáva.Ale nielen tu je podoba s rozprávkou,s Knihou rozprávok. Podobne, ako jejpredchádzali Sobotné večery, aj predStudničkou, dokonca dve desaťročiapred ňou, bola Prosba k dospelým. Esej,óda na dieťa a zároveň jeho obrana,prosba chrániť svet, v ktorom je zázraknajprirodzenejším úkazom. Pre pocho-penie nového žriedla básnikovej identi-ty, ktorý odvtedy s neutíchajúcou silouprírodného živlu živí jeho energiu, jevšak i snaha cez návraty k detstvu ob-javovať a porozumieť sebe samému.
„ Nie náhodou sa najcitlivejší z dospe-lých v čudnom nepokoji ustavične vra-cajú k tomu miestu svojho života, v sna-he zachytiť aspoň pár zvukov zostratenej hudby, aspoň pierko zo strate-ných krídel," zdôrazňuje v onej prosbe,„nie kvôli sladkej nostalgii, ale aby lep-šie porozumeli sebe a tomu, čo žijú."
Ak teda pri Knihe rozprávok básnikzvažuje, či ísť za Hrubínom k deťom,alebo ta inam, v Studničke si svoju di-lemu už vyriešil.
Ta inam ide po detských chodníč-koch.
S dieťaťom v ruke prichádza k tým,ktorí už dávno zabudli, že sami kedysiboli deťmi. Ide tam preto, aby im pri-pomenul, že v lieskovom kríku s vy-prahnutou zemou a riedkou trávou podsebou možno stále objaviť vysokú zele-nú oblohu.
Tí, čo poznajú básnikov príbeh, ve-dia, že je to opäť o troch grošoch.
Lenže jemu ani o viac nejde.Vlastne ide mu o nesmierne veľa.
(Úvod k Dielu VIL Milana Rúfusa, ob-sahujúcom Knihu rozprávok a Studnič-ku. MILANIUM, 2005.)
Ilustrácie zo SarmedeV dňoch 17.8. - 15.9.2006 mali návštevníci BIBIÁNY, medzinárodného domu umenia
pre deti, možnosť vidieť výstavu LE IMMAG1N1 DELIA FANTASIA (Obrazy fantázie).Výstava vznikla na základe dlhodobých kontaktov s generálnym riaditeľom FondazioneMostra Internazionale d'Illustrazione per ľlnfanzia Štepána Zavrela (Medzinárodnéhofondu ilustrácií pre deti Štepána Zavrela) pánom Leom Pizzolom a Sekretariátom Bie-nále ilustrácií Bratislava. V BIBIÁNE sa fond prezentoval po druhý raz, tentokrát výbe-rom ilustrácií z 23. ročníka medzinárodnej výstavy ilustrácií pre deti Le immagini deliafantasia v talianskom Sarmede. Na výstave sa predstavilo 20 účastníkov tejto medziná-rodnej prehliadky. Ich diela boli skombinované s ilustráciami 10 slovenských umelcov,ktorí sa tento rok zúčastnili na 1. bienále ilustrácií v chorvátskom Záhrebe (1. HBI). Ex-pozícia obsahovala takmer 100 originálov ilustrácií. Vďaka ochote talianskych partnerovvznikla tak zaujímavá porovnávacia prehliadka medzinárodnej a domácej tvorby. Komi-sárkou nevšednej výstavy, ktorá do BIBIÁNY pritiahla aj dospelých návštevníkov a mlá-dež, bola Mgr. Barbara Brathová. (dv)
B I B I Á N A 42 BIBIÁNA
Vytrhnuté z kalendária(K nedožitej 70 Vincenta Šikulu)
ANNA BLAHOVÁ-ŠIKULOVÁ
Na sviatok sv. Petra a Pavla (29. jú-na 2006) sme v rodnej obci Vincenta Ši-kulu v Dubovej odhaľovali pamätnú ta-buľu na jeho rodnom dome. Vinco sa na-rodil v dlhom dubovskom dvore,v zadnej časti - táto časť domu dnes užŠikulovcom nepatrí. No dom s dvoroma „úkolom", ako nazývali v Dubovejvchod do ulice krytý bránou, zostanenavždy domom, odkiaľ vychádzali jehokroky do dediny, do kláštora, do sveta.Na tomto pozemku v zadnej časti bolajeho dedovizeň, tu žil Vincov starý otecz otcovej strany. Rodina schudobnelaa synovi Alexinovi zostala len jednaizba s komôrkou a so šopou. Tohtoroč-né odhaľovanie pamätnej tabule bolospojené s ďalšou akciou: s vyhlasova-ním druhého ročníka súťaže o rozhlaso-vú poviedku o Cenu Vincenta Šikulu(Vincúrko 2006).
Pri odhaľovaní sa obyvateľom obceDubová a ďalším účastníkom slávnosti,Modranom i Bratislavčanom, laureátomsúťaže a širokému príbuzenstvu priho-voril Ľubomír Feldek. Na pamätnej ta-buli je citát z autora, úryvok z príhovo-ru, ktorý Vincent Šikula predniesol pripodobnej príležitosti - pri odhaľova-ní pamätnej tabule Jánovi Smrekovív Modre (v roku 1997) pri príležitostiSvetového kongresu básnikov. Skrátenýcitát zo Šikulovho prejavu znie: „Ak mániekto Božiu iskru, keby z akej chudobyvyšiel, ukáže svetu, že sila poézie pretr-váva, prekračuje hranice každodennos-ti, ba vie byť večná." Okrem tohto textuje na tabuli skonkrétňujúci údaj: Rod-
ná izba Vincenta Šikulu (19. 10.1936 -16.6.2001). V spodnej časti je autogramurobený podľa mikrofilmu a malýozdobný motív: dubová halúzka v tvarekruhu, žalude a lesnícka, čo bol Vincovobľúbený motív z dečky (z kanavy zele-nej farby), ktorú som mu kedysi vyšilav Kryme, kam redaktori - spisovateliachodili z Gajovej ulice, zo svojho nie-kdajšieho pracoviska vydavateľstva Slo-venský spisovateľ na pohár vínka.
Za nápad uviesť na tabuľu text z au-tora, a nie text opisujúci miesto, ktorésa tabuľou označuje, ďakujem Ondrejo-vi Sliackemu a za konečnú redakciu tex-tu básnikovi Milanovi Richterovi.
V spomínanom dubovskom domeč. 183 v prednej časti bývala a dodnesbýva Jozefína Hrdlovičová, Vincova,ale aj naša spoločná dlhoročná priateľ-ka; Vinco jej do knižky Anjel Gabrielavpísal venovanie: „Jojke Hrdlovičovej,ktorú neraz musím aj v noci zobudiť,aby mi naliala ded vínka, s vďakoua úctou Vincent Šikula."
Vzadu v dome sa nachádza „rodnáizba", v ktorej sa rodičom Šikulovcom(Anne Ludovíte, rodenej Slimákovej,a Alexinovi Šikulovi) narodilo jedenásťdetí. Len najmladšia Margaréta, ktorúvšetci voláme Grétka, dnes manželkamaliara, vysokoškolského pedagóga,profesora Ľudovíta Hološku, sa narodi-la už v dome na ulici smerom na Fu-gelku, ktorý si rodičia postavili, kýmbol Vinco v kláštore, a po návrate z kláš-tora ho doň odviedol brat Alexander:„Poď, Vinco, my už bývame v novom do-
BIBIANA 43
me..." Ale v tomto dome č. 183, stoja-com na hlavnej ulici, v tejto jednejmiestnosti sa Šikulovcom rodili pekné,zdravé, životaschopné, hudobne nada-né, k láske k hudbe a k láske k životuvedené deti. Z nich brat Viliam sa stalspisovateľom, scenáristom, napísal nie-koľko knižiek, aj brat Alexander vydalv mladosti knižku Husle. Možno sú tie-to drobnosti nie až také zaujímavé z hľa-diska Šikulovho literárneho diela, alez hľadiska literárneho miestopisu súdôležité, pretože ani dnešní Dubovania,dokonca ani Vincovi rovesníci, sa už ne-pamätajú, že jedenásť detí Šikulovcovvykročilo do sveta práve z tejto izbice,za ktorou mali šopku a za šopkou vino-hrad, že práve tu uvidel Vinco nad seboudrevenú povalu - tmavé hrady. Tie hradysú jediné v jeho rodnej izbe zachovanédodnes, inak je celá zadná časť domu pre-stavaná a viac ráz zmenila majiteľa. Nodnes tu už visí tabuľa a človek, ktorý pre-chádza autom smerom od Kráľovej naČastú alebo Červený Kameň, keď minieprvú odbočku vpravo na cintorín, za-krátko ju uvidí po ľavej strane. Tak tedatu to bolo, sem sa Vinco rád vracal, a keďnie to, aspoň sa tam z auta obzeral...
V tejto súvislosti sa mi žiada spo-menúť príhodu z Vincovho detstva, rov-nako súvisiacu s chudobou. V dedinskejškole mali hrať divadlo a Vinco malv ňom povedať iba jednu vetu: „Ja pôj-dem k susedom za pastiera." Chodil po-slušne na skúšky, aj mu rodičia na pred-stavenie nachystali nejaké šaty, ale táveta sa mu tak nepáčila a tak mu bolaproti vôli, že napokon na predstavenieneprišiel. Z hrdosti! On predsa nikdypred obecenstvom nepovie, že pôjdek susedom za pastiera. Nedovolila muto vtedy ešte detská - šikulovská hrdosť.A práve táto hrdosť chudobného, no du-chovne bohatého človeka mi v spo-
mienkach súvisí aj s niektorými gesta-mi zo začiatkov Šikulovej tvorby.
Na záložke útlej zelenej knižočkyS Rozarkou v rozhovore s vtedajším„smenárskym" redaktorom prózy spi-sovateľom Dušanom Kuželom na jehootázku, čo by povedal davu, pred kto-rým by stál a mal by sa mu prihovoriť,vtedy mladý spisovateľ Vincent Šikulaodpovedal: „Neviem, asi by som sa roz-plakal..." Hocikedy, keď chytil do rukytúto knižku (mimochodom, na obálke jeilustrácia od A. Hečka, dnes autora jehonáhrobného kameňa v rodnej obci), saza túto svoju odpoveď hanbil. Dnes všakviem, že ňou chcel vyjadriť nesmiernuzodpovednosť a závažnosť svojej lite-rárnej výpovede, že patetický výrok jeiba výrazom toho, akú veľkú váhu pri-pisoval slovu a ako veľmi si vážil tých,ktorí ho vnímajú. A vlastne im nevedelpovedať nič, čím by ich utešil („Prídešdo Sološnice, čím sa potešíš?"). Akopodobné gesto, len obrátené iným sme-rom, zdvojené, no takisto sa týkajúcejeho prístupu k umeniu (ale i jeho po-vrchného vnímania u publika) a váž-nosti, aká je v jeho chápaní umenia ob-siahnutá, vyznieva posledná veta z jehoprvej prozaickej knižky Na koncertochsa netlieska („Netlieskajte, idioti!").
Mladícke pohŕdanie potleskom je od-vážne i sebavedomé. Podobných indíciíby sme našli na celej ploche jeho dielaroztrúsených viac. (Dávnejšie som ichnarýchlo zhrnula v štúdii nazvanej Este-tické a sociálne v diele Vincenta Siku-lu uverejnenej v Romboide v roku1982.) Nejde mi dnes o nejaký socio-grafizmus ani o zdôrazňovanie sociolo-gického prístupu k literárnemu dielu, nočoraz väčšmi sa utvrdzujem v tom,že znevažovanie slovenskej literatúryuplynulých desaťročí minulého storočiaznamená do istej miery aj popieranieautorského sociálneho cítenia, nemoti-
BIBIANA 44 BIBIÁNA
vovaného pritom stranícky. Zdá sa mitotiž, že deliaca čiara, pokiaľ ide o chá-panie slobody človeka v slovenskejliteratúre, nejde ani tak cez nejakéabstrakcie, ako práve cez konkrétne,
niekedy úporné vymaňovanie sa z chu-doby, ktoré inak, akosi ľahšie, samo-zrejmejšie prebiehalo u Vincenta Šikuluaj vdaka rodinnému zázemiu i dedin-skému prostrediu, a inak napríklad
BIBIÁNA 45 BIBIÁNA
u Ruda Slobodu, s ktorým mali veľaspoločného. Darmo by týchto dvoch au-torov niekto dnes staval proti sebe z ne-jakých iných aspektov ako umeleckých,ich oddeľovanie by bolo umelé. Lebo siboli blízki svojím pôvodom i počiatka-mi hudobného vzdelania, ba priam osu-dovo si našli k sebe cestu už v detstve.No tak ako Rudo Sloboda nedotiaholsvoje hudobné štúdium (na konzervató-riu začal takisto ako Vinco študovať hruna lesnom rohu u toho istého profesora,no štúdium nedokončil), tak sa mu ťaž-ko dotvárali a upevňovali aj iné sociálneväzby v jeho spoločenskom prostredí.Možno aj preto sa rád utiekal k Vincovia hľadal uňho okrem iného aj potrebnúspoločenskú oporu... Preto mal rád jehorodinu aj v minulosti, rád sa uňho zdr-žiaval, ba vedel mu napísať aj povzbu-dzujúci list v súvislosti s kritickým ohla-som recenzenta na novelu Vojak. Tietopoznámky vyslovujem naozaj len naokraj a stále akosi narýchlo, no zdá sami, že dnešné módne zdôrazňovanie di-sidentského rozmeru Slobodovej tvorby,dokonca jej stavanie proti úsiliam inýchprozaikov, nie iba Šikulu, je umelé, po-značené dobovým „porevolučným" chá-paním, a nevystihuje jeho skutočnú ľud-skú ani spoločenskú situáciu. Potrebovalveľa síl a energie, aby sa udržal v staverovnovážnosti, v ktorom sa vedel veno-vať literatúre.
O hľadaní stavu rovnovážnosti - keďsa veci udržia pohromade samy osebe,len pôsobením vlastných a okolitých pri-rodzených fyzikálnych síl -je možno po-pri inom aj Šikulova novela S Rozarkou.Dodnes vo mne zostal pocit ohromenia,aký som zažila, keď som (možno len me-siac po Vincovej smrti) prišla do Hamr-štýlu so súdnym znalcom, ktorý mal vy-hotoviť znalecký posudok a akobynemotivovane mi začal názorne ukazo-
vať, ako sa nôž udrží zapichnutý na rohuoblého stola, naozaj zapichnutý len kús-kom špica. A to je vraj to ťažisko! Malýbod, v ktorom sa rovnovážnosť udrží.(Názov Vincovej poviedky Ťažisko sa mivždy zdal záhadný.)
Podkladom novely S Rozarkou bolpodľa Vincovho rozprávania krátky roz-hovor s istou ženičkou na autobusovejzastávke, ktorá sa posťažovala, že jejdcérka, už dospievajúca, nechce samaspávať a celá rodina má s tým starosti...Tento elementárny zážitok z rozhovoru,predstavujúci pre rodinu neriešiteľnýproblém, sa mu zdal vo svojej neucho-piteľnosti a nevystihnutelnosti natoľkozaujímavý, že ho vedel rozviesť v na-oko bezdejovej novielke. Vlastne sa housiloval uchopiť v jeho jemnosti a zlo-žitosti práve bez deja. A rozviedol hocelým spektrom svojho duchovnéhosveta-jeho základnými zložkami je ľu-dová slovesnosť (ako naukladaná múd-rosť i poézia vekov), ale i kresťanskécítenie či v počiatkoch jeho tvorby as-poň naznačená kresťanská symbolika(kým kohút tri razy zakikiríka...). VeďOndrejko a Rozarka sa spolu prebíjajú„svetom" ako Anička a Janíčko v slo-venskej rozprávke. No základnýmspôsobom tohto uchopenia je rozpráva-nie, stáva sa z neho základný spôsobprekonávania ťažkostí, sebazáchovnýindividuálny úkon i výkon. Celé spek-trum nanajvýš zložitej a závažnej prob-lematiky je také široké, že ho možnovystihnúť len v bodoch, len v názna-koch, nie uceleným príbehom s pevnoudejovou kostrou. A ide práve o hľadanietoho jedného bodu, ťažiska, kde sa veciudržia v rovnováhe vlastnou silou. Jed-ným zo spôsobov jeho uchopenia je te-da arzenál, skutočne bohatá výzbroj slo-venskej ľudovej rozprávky a náznakykresťanskej symboliky. Výsledný tvar jevlastne báseň, možno by sme u nás po-
46
vedali báseň v próze, keby Roland Bar-thes nezaviedol na podobné útvary po-jem récit. Jeho récit má blízko k nášmurecitálu, v ktorom naplno zaznie práveindividuálny výkon jednotlivca, ktorýsilou svojho prejavu, silou slova prelo-mí začarovaný kruh. V Rozarke totižnejde o nejaký psychiatrický problém,ako sa to autorovi vyčítalo už v čase na-písania dielka (znižovanie sa na úroveňpsychicky chorého človeka), ale pripo-mína sa to i dnes, možno iba z inéhozorného uhla. Pojmami z oblasti psy-chológie či psychiatrie problematikuRozarky nemožno vystihnúť, skôr trebaprejsť k pojmom z hudobnej terminoló-gie, lebo hudba má k poézii najbližšie.V tejto súvislosti sa mi zdá dôležitý mo-tív kolísania guľôčky na rolete - zastu-puje jemné pohyby a jemné posuny „ve-cí a vecičiek sveta".
Vinco bol istý čas organistom v Ivan-ke pri Bratislave. Odtiaľto sú viacerémotívy jeho novely Liesky, ba novelavychádza práve z tohto jeho životnéhoúseku, keď si začal uvedomovať svoj so-ciálny a pocitový svet. (A do tohto po-ciťovania a vyčírovania vnímania svetamu akosi organicky zapadá aj vzťahs Rudom Slobodom.) V Ivanke pri kos-tole stojí v parku socha svätej Rozálie,patrónky moru, a v tamojšom kostolebol Vinco ako študent konzervatória or-ganistom. Napísal vtedy aj Hymnuk svätej Rozálii. („ Ticho šumí a spria-da dumy / v krajine diaľnej hustý les,/z jaskyne skalnej svätice slávnej mod-litba stúpa do nebies. // Ó panna svätá,do neba vzatá, ó, Rozália, chráň nás,chráň, vždy keď mor zúri, pekla pazúryskrz teba nech odvráti Pán. // Nechalaplesy a tiché lesy, nahradili jej pyšnýdvor, namiesto hudby sladko ti húdli ne-beské zbory anjelov. Ó, Panna svätá, doneba vzatá, ó, Rozália, chráň nás,
chráň...."). Pieseň mala valčíkový ryt-mus a velmi sa páčila prekladateľke Per-le Bžochovej, tá ho vždy prosila: „Vin-co, prosím ťa, tie pekla pazúry..."
Podľa môjho vedomia koncept väčši-ny Šikulových diel spočíval v 60. ro-koch. Začínal ako básnik, no rukopis pr-vej básnickej zbierky (nepodarilo sa mizistiť jej názov) mu z vydavateľstva Sme-na po zápornom posudku Vojtecha Mi-hálika vrátili (je tam vraj veľa nábožen-ských motívov). Veľa básničiek všakpoužil v neskorších básnických zbier-kach. V tomto období si urobil poznám-ky na väčšinu svojich poviedok a romá-nov. Výnimkou je román Matej (vznikolz motívov scenára, objednaného pôvod-ne do Slovenskej televízie, dramaturgM. Pôbiš) a s ním súvisiaci nedokonče-ný román o Ľudovítovi Štúrovi (s pra-covným názvom Nad Moravou drevenýmost). Spod tohto konštatovania možnovyňať pár neskorších próz napísaných nazáklade listov čitateľov (Sandrik Antiko-ro a niektoré detské prózy s tematikouz minulosti) i blatnickú novelu PoštárProkša. A poslednou výnimkou je románo biskupovi Gojdičovi, ktorý vyšiel krát-ko po autorovej smrti (ešte pred blaho-rečením Pavla Gojdiča - pápež Ján Pa-vol II. ho blahorečil 4. októbra 2002) podnázvom Udri pastiera.
Do obdobia, keď sa utvárali jeho du-chovné názory, keď sa doslova utváralikontúry Šikulovho básnického a proza-ického sveta (teda aj názory na umenie),patrí neodmysliteľne aj Rudolf Slobodas celým jeho zázemím a patrí aj Rozar-ka so všetkým, čo možno do duchov-ného sveta zahrnúť. Ide o poéziu a tá jevečná sama osebe, ako to v krátkomúryvku tvrdí autor, ktorý ľudský talentnazval božou iskrou. Lebo len týmtoprežiarením obdarovaný človek vie vi-dieť jemné veci života.
47 BIBIÁNA
|— Keď som bol malý chlapec, rástlo so mnou v dedine ve-Z ^ selé dievča, ktoré sa volalo Erika. Bolo odo mňa o niečo star-LU _J šie a veľmi malo rado kvety. Spomedzi všetkých kvetov naj-O ^ radšej malo Tálie.Z ^C Aby bolo ľalií viac, Erika každý rok vyberala cibuľky a po-^ >(/) tom ich presádzala. Neraz aj medzi zeleninu. Zavše vyhúkla
ľalia aj tam, kde by to človek najmenej očakával. Aj ja somjej neraz pomáhal presádzať. Pravdaže, aj iné kvety, Erikavšak mala najradšej ľalie.
Ľalie kvitnú u nás až v druhej polovici júna. Už predtýmkvitne veľa iných lúčnych i záhradných kvetov. Ešte pred Me-dardom je sviatok Božieho tela, ktorý uctievajú kresťania tak,že postavia poľné oltáre a dievčence naznášajú z lúk, lesova záhradiek kvetín a kvetín, nazbierajú, naznášajú lupeňova vôní ku všetkým kostolným i poľným oltárom, aby nazna-čili Bohu, no aby si aj sami uvedomili, aká pekná je zem, akopekne každý rok kvitne a vonia. Aká je to radosť pre diev-čence, keď sa môžu rozbehnúť na lúky a do lesov, nazbieraťdo košíčkov z tej krásy i vône, nabrať za hrsť lupeňov k úctea chvále Božieho tela, ktorého prítomnosť sa prejavuje i v bo-hatstve, i pestrosti prírody, aj vo vôni kvetiniek a kvietkov.
Na sviatok Božieho Tela sa tešila aj Erika, hoci bola ži-dovka. Keď už sama mala dosť kvietkov, pomáhala aj inýmdievčencom zbierať do košická, aby bol v našej ďedine pek-ný sviatok, aby voňala celá dedina a najmä cesta od oltárak oltáru, aby bolo všade cítiť starostlivosť Božiu, no i ľudskúruku, ktorá ošetruje záhradku, aby do ľudských sŕdc i dušíprenikla nie iba krása, vôňa, ale i múdrosť, radosť a vzneše-nosť Božieho diela.
Ľalie však kvitli až neskôr, kvitli až po Medardovi. Koľ-kokrát sme ani nevedeli, čo s nimi. Lebo ľalie, keď sa o nečo len trochu staráte, začnú sa vám aj samy množiť. Keď kvit-li roznášali a rozdávali sme ich, najmä ja som rád roznášala rozdával. Erika ich pestovala, starala sa o ne viac než jaa mne sa už potom ľahko roznášalo. Zaniesli sme z nich dokostola, nosili sme ich k božím mukám a malým kaplnkám,na rôzne miesta, kde sa stalo nešťastie. Lebo v čase kvetov,aj v čase ľalií, býva dosť ľalií v kostoloch, ba aj v úradoch,koľkokrát aj v takých kanceláriách, ktoré si ľalie možno aninezaslúžia. Neraz sme zaniesli ľalie aj do cintorína, na hro-by, ktoré vyzerali, že sa o ne nik nestará.
48 BIBIÁNA
Lenže aj tam oďrazu kvitli ľalie, ba neraz kvitli skôr ako |—tie naše v záhrade. Erika ma neraz vykrstila: „Ty lump! A to- Z <Cto kto tu sadil? Sem som ti kázala? Nevravela som ti, kde LU -Jmá kvitnúť ľalia, ak má hrob pekne vyzerať? V jeseni musíš O 3všetko napraviť." Z j.
Nenapravil som nič. Jedného dňa ktosi pribehol do viníc ^ >(/)a všetkým oznamoval: „Židov prekrsťujú!"
Hneď všetko bežalo ďo ďediny. Aj ja. A rovno ku kostolu.Z kostola vyšla Erika so svojimi roďičmi i so súroďenca-
mi, so všetkými príbuznými. Zdali sa mi smutní. Najmä Eri-ka. Veď aj mňa keďysi dali rodičia pokrstiť, a nie som z to-ho smutný. A do kostola chodievam nie iba v nedeľu, ale i vovšedný deň, neraz tam šla so mnou i Erika, veď sme tam spo-lu nosili ľalie a vždy sme bývali veselí, boli sme radi, že tammáme čo zaniesť.
Dospelí si medzi sebou šepkali, že Grossovci boli pretov kostole, lebo ich chce farár Viliam Hoťka zachrániť.
Chcel som sa o tom s Erikou pozhovárať, no nedajbože sas ňou stretnúť. Začala sa mi vyhýbať. A ja som si myslel, žeto asi preto, lebo je teraz zbožnejšia než ja a nechce sa už somnou stretávať. Lebo mne aj v kostole hocikeďy trčali rož-ky, neraz ma musel kostolník vyšticovať. A pán farár Hoťka,keď dával pri spovedi pokutu, iným chlapcom vymeral lenOtčenáš a Zdravas, mne však vždy najmenej tri Otčenášea tri Zdravasy... No to iba preto, lebo som nikdy nič nezata-jil. Veď som sa koľkokrát spoveďal aj z takých vecí, že somErike zjedol lekvárovú buchtu... Je tam toho! Však som jejpomáhal presádzať Tálie! A zrazu sú z toho tri Otčenáše a triZdravasy, ba keď som prezraďil, že sa to s tými buchtamiopakuje, a pridal sa mi i ďalší hriech, hneď bolo aj desať Ot-čenášov.
Teraz sa mi však Erika vyhýbala. Nechcelo sa mi veriť,že by bol príčinou ten krst. Veď aj mňa keďysi pokrstiliv tom istom kostole. Naliali mi trochu vody na hlavu, hneďma bol plný kostol, tak som sa rozvrieskal, vraj raďšej rých-lo so mnou z kostola utekali. Teraz ma mrzelo, že som ta-ký zlý! Veď ani tú Eriku nikďe neviďím... Žeby jej pán fa-rár Hoťka zakázal stretávať sa so mnou? Ľudia predsapovedali, že pán farár chce Eriku zachrániť! Hádam len niepredo mnou? Pre mňa by to veru nebolo dobre! A nie ibapreto, že sa mi u nich sem-tam voľačo ujde! Však mne sta-
BIBIÁNA 49
J— čí, že k nim môžem kedykoľvek prísť a motať sa v ich dvo-Z ^ re a záhradke, alebo sa dívať, ako Erika krhlou alebo dera-LU —J vým hrnčekom polieva navečer ulicu, ktorú predtým sta-O IĎ rostlivo pozametala.
jfc Asi ma už nemá rada! Stále majú zamknutú bránu. Naze-> >(/) ral som k nim cez plot -záhrade všetka česť, záhrada je v po-
riadku, no ľalie! Radšej nič nepovedať! Ale rozhodol som sa,že jej to predsa len musím povedať - zas treba s nimi niečorobiť, veď by som jej mohol i pomôcť. Ba aby som sa jej za-vd'ačil, chcel som jej navrhnúť, že keď navečer polieva de-ravým hrnčekom ulicu, mohla by si vziať radšej deravý kas-trólik alebo hrniec, no širší, s dvoma dierkami. Ak je len najednom mieste deravý, druhú dierku by som jej prerazil klin-čom, a keby potom pred domom polievala, kreslila by vždydvojornament. Ornament krhlou nie je taký pekný, každýhneď vidí, že sa bolo treba s ním ponáhľať, no pri dvojorna-mente vidieť, že máš čas na dve dierky a potom môžeš pek-ne kresliť...
Ale už som sa k tomu nedostal ! Lebo ktosi pribehol do vi-níc a oznamoval, vraj židov berú!
Hneď sa to rozkričalo po všetkých vŕškoch a ľudia pozbie-hali z viníc, no už zase neskoro. Lebo kým boli ľudia vo vi-niciach, prišli uniformovaní chlapi z okresného mesta, za-búchali na bránu a celú Erikinu rodinu naložili na nákladnéauto- Keď som tam pribehol, auto sa už pohlo a ja som vi-del iba plačúcich ľudí a vzďaľujúcu sa Eriku, ako mi kývarukou, zdalo sa mi, že i čosi kričí, možno mi chcela dačo po-vedať... Ako je už ďaleko!
Nežiada sa mi kaziť rozprávku ani dĺžiť reči. No v Dubo-vej pri Modre, v dubovskom cintoríne je náhrobný kameňa na ňom fotografia dievčatka, ktoré bolo staršie odo mňa,nie však oveľa. Kedysi som mu pomáhal v jeseni rozsádzať
Lenže to dievčatko tam nie je pochované. Má tam len ob-rázok. Možno je pochované v Poľsku. No keď prídem ďo du-bovského cintorína a hľadám svojich rodičov, keď hľadámi svoje detstvo, zablúdim aj k jej hrobu.
A vše sa čudujem, koľko je u nás kvetov! Aj ľalií. A nieiba v záhradkách a predzáhradkách, ale i v cintoríne. Dodnesv Dubovej rastú a každý rok kvitnú, rastú a kvitnú ľalie štr-násťročnej Eriky Grossovej...
BIBIÁNA 50 BIBIÁNA
Aj spisovateľ je len človekPeter Karpinský o besedách
V období, keď všetci plačú nad tým,že deti už nemajú záujem o literatúrua knihám hrozí zánik, sa často zabúdana to, že účinnou obrannou proti tejtopandémii je jednoduchá propagácia čí-tania kníh. Nemám na mysli televíznureklamu, hoci ani tá by občas nezaško-dila, ale bežné, „organizované" stretnu-tie čitateľa s umeleckým slovom, s kni-hou či jej autorom.
Podľa môjho názoru by takéto re-klamné „čítačky" mali v prvom radeorganizovať samotné vydavateľstvá (as-poň tak je to bežné v zahraničí), no žiaľna Slovensku, snáď z nedostatku peňa-zí alebo záujmu, to nieje zvykom. Z to-ho dôvodu sa všetka zodpovednosť zašírenie dobrej mienky o knihách prená-ša na plecia knihovníkov a učiteľov li-teratúry, ktorí sa tejto nevďačnej úlohyzhosťujú viac-menej úspešne.
Počas predchádzajúcich rokov somabsolvoval niekoľko desiatok besied,väčšinou veľmi zaujímavých a inšpira-tívnych, no niekoľko z nich bolo aj ne-vydarených a, žiaľ, práve tie sa človekunajviac zahniezdia v pamäti.
Častým kameňom úrazu stretnutí de-tí so spisovateľmi nebýva, ako by samohlo na prvý pohľad zdať, detské pub-likum, ale samotní organizátori. Podľamojich skúseností sa ich vzťah k auto-rovi pohybuje na línii od úplného nad-šenia až po úplnú ignoráciu.
Hneď na úvod uvažovania o besedáchso spisovateľmi musím zdôrazniť, že ajspisovateľ je len človek, a tak ho určitepoteší, keď si organizátor dopredu jehoknihu prečíta a nepovie mu hneď vo
dverách: „Ja som to síce nestihla, ale de-ti sa do toho iste pozreli." Pozitívnymsignálom nebýva ani to, keď si organi-zátori nemôžu spomenúť, čo ste to vlast-ne napísali. Pripadne vôbec netušia, ktoste - čo ste, a preto vás radšej veľkory-so ponúknu: „Nemohli by ste deťomo sebe niečo povedať sám?" V takomtoprípade musí ísť skromnosť bokom a vyste nútený vymenovať, čo ste vytvorili,aké ceny ste dostali a prečo ste semvlastne prišli.
Nebýva na škodu, ak si knihu, o kto-rej sa má besedovať, vopred prečítajú ajdeti. Nielen preto, aby mal spisovateľpocit, že tu nie je zbytočne, a aby sauspokojila jeho márnomyseľnosť, že hovšetci poznajú, ale hlavne preto, aby sasplnilo základné poslanie takéhotostretnutia - priblížiť literatúru deťoma deti literatúre.
Zaujímavým problémom, ktorý sa pribesedách so spisovateľmi často vysky-tuje, je plánovanie akcie. Nevedno pre-čo, či je na vine Mesiac knihy, alebo ináprírodná anomália, sa väčšina organi-zátorov snaží natlačiť všetky svoje po-dujatia do tretieho mesiaca v roku a naj-lepšie v stredu o deviatej predpoludním.Pričom vôbec neberú ohľad na to, že,ako som už spomínal, spisovateľ je tiežlen človek a ako väčšina ľudí je niekdezamestnaný. Z toho dôvodu mu tentočas veľmi nevyhovuje, ale ak nechcesklamať detských čitateľov, ide besedo-vať na úkor svojej dovolenky.
Scenár akcie býva tiež neuralgickýmbodom niektorých besied. Ako somz doterajšieho pozorovania zistil, sys-
51
ĽUBOMÍR KELLENBERGER / Ľ. Feldek: Na motýlích krídlach
tém „veď to nejako dopadne" sa len má-lokedy osvedčil. Stretnutie bolo rozpa-čité, deti sa nudili a pozvaný autor ne-tušil, čo má robiť. Naopak, celkomdobre vyšli podujatia, ktoré mali orga-nizátori pripravené a nespoliehali sa ibana komunikačné zdatnosti samotnéhospisovateľa. Ako vhodné psychologickéosvieženie všetkých účastníkov besedyvždy zapôsobilo jej krátke prerušenie,napríklad scénkou, pesničkou, recitá-ciou alebo čítaním z knihy, o ktorej sacelý čas rozpráva. (Zažil som dokoncaaj pokus o muzikál a bol to pre mňa mi-lý a nezabudnuteľný zážitok.)
Počas prípravy scenára podujatia tre-ba myslieť aj na to, že ústrednou posta-vou celej besedy nemusí byť vždy ibaspisovateľ, ale tiež jej moderátor. On jepredsa ten, kto riadi, udáva tón, tempoa rytmus celému stretnutiu. Z vlastnýchskúseností môžem dosvedčiť, že dobrýmoderátor často pomôže spisovateľovivybŕdnuť zo zložitej situácie. Spisova-teľ je iba človek a nie vždy dokáže od-
povedať na všetky všetečné otázky. (Na-posledy som sa do podobnej kompliko-vanej pozície dostal, ked ma deti zača-li zasypávať otázkami, či postavičkaz mojej knihy chodí do kostola a či bo-la na prvom svätom prijímaní, prípadneči miništruje. Priznám sa, nikdy predtým som o podobných dimenziách svo-jej literárnej postavy nepremýšľal a ne-tušil som, čo mám na to povedať. Ažmoderátorka mi pomohla, ked mi po-šepkala, že deti sa práve pripravujú naprvé sväté prijímanie, a tak sa ich svettočí hlavne okolo tohto problému.)
V slušnej spoločnosti sa vraj nepatrírozprávať o peniazoch, no nemožno obísťani túto tému, pretože aj beseda je istýmdruhom vykonanej práce, a preto si za ňuspisovateľ zaslúži nejakú odmenu. Jepredsa tiež len človek a potrebuje z nie-čoho žiť. Teraz trochu preháňam, z be-sied totiž človek nezbohatne a verím, žemnohí autori radi prídu do knižníc a škôlčosi porozprávať aj zadarmo, no aspoňcestovné by sa im preplatiť mohlo.
BIBIÁNA 52
Hoci som už niekoľkokrát apelovalna ľudskú podstatu spisovateľa, urobímto opäť, pretože spisovateľ nie je stroja počas hodinu trvajúcej besedy by simožno rád ovlažil hrdlo dúškom vody.Prípadne, by si po ceste cez polovicuSlovenska dal aspoň obligátnu šálku ká-vy. Zažil som však aj strašidelnejší prí-pad, keď delegáciu autorov nielenženikto neponúkol ani pohárom vody, alevrátnička ich pri vstupe do školy zasta-vila so slovami: „Musíte počkať, lebopani riaditeľka má hodinu." Čo malichudáci spisovatelia robiť, ako čakať nachodbe, kým sa ich po skončení hodinyniekto ujme.
Na druhej strane za každým neúspe-chom besedy sa nemusia skrývať len or-ganizátori, ale aj samotní spisovatelia.Nie každý, kto píše, je zároveň obdare-ný schopnosťou komunikovať. Zažilsom podujatia, ktoré sa práve vinou au-tora z priateľského stretnutia zmenili nadidaktické a mravokárne monologickévystúpenie despotického jedinca. (Tu si
treba uvedomiť, že deti nie sú literárnikritici a zaujíma ich všetko, dokonca ajto, koľko má spisovateľ rokov, aká far-ba sa mu páči alebo aké zvieratko bychcel doma chovať.) Niekedy sa vďakaneschopnosti rečníka z besied stávanudné a neprínosné posedenie, počasktorého všetci prítomní rátajú minútya dúfajú, že sa ich utrpenie čoskoroskončí. Ale čo už, ved1 spisovateľ je tiežlen človek, hoci v tomto prípade to nieje ospravedlnením, pretože nie deti pri-šli na besedu kvôli spisovateľovi, ale ontam prišiel kvôli nim!
Aby som však nevyťahoval len nega-tívne príklady. Mám aj veľmi dobré skú-senosti z mnohých knižníc a škôl (Koši-ce, Michalovce, Prešov, Poprad, Vranovnad Topľou a pod.), a keď toto píšem, hry-zie ma svedomie, že som ublížil všetkýmtým svedomitým a obetavým, ktorí aj zamálo peňazí dokážu urobiť veľa muziky,vytvoriť zaujímavú a pútavú besedua pritiahnuť tak deti späť ku knihám. Zato im patrí moja obrovská vdaka.
Hľadanie duše krajinyČeský „filozof krajiny" Václav Cílek napísal: „Krajina je jedno z kľúčových slov
tejto doby. V prírodných vedách nahradilo pojem ekosystém a v humanitných dis-ciplínách sa stalo tak trocha povzdychom nad svetom, ktorý strácame..." Interaktív-na výstava KRAJINOHRA 2 mala v BIBIÁNE vernisáž 7. septembra 2006. Kon-cepčne nadväzuje na rovnomennú výstavu, ktorú BIBIÁNA prezentovala pred dvomirokmi. Jej autori ju poňali ako hravý experiment, preto k vytvoreniu expozície bolaprizvaná aj projektová skupina SCHOLA LUDUS, ktorá pracuje v Centre pre pod-poru výchovy k vede a rozvoju celoživotného neformálneho vzdelávania na Fakul-te matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave. Ideovým východiskom výsta-vy sa stali niektoré umelecké prístupy, s ktorými pracuje konceptuálne umenie,predovšetkým land art. Dôležitú úlohu v dielach umelcov tohto smeru zohrávajú rôz-ne prírodné javy, ako napr. vznik a zánik, opakujúce sa prírodné rytmy, plynutie ča-su. Súčasťou výstavy sú vedecké hračky, akési „krajinostroje", ktoré poskytujú de-ťom možnosť porozumieť tomu, ako sa krajina utvára a akú úlohu v tom zohrávajúprírodné zákonitosti. Básnické citácie, fotoreprodukcie umeleckých diel land artu súzas sprievodcami pri hľadaní „duše" krajiny.
Výstava Krajinohra 2 bude otvorená do 20. januára 2007. (uv)
BIBIÁNA 53 BIBIÁNA
R E Č E N Z l ETONY JOHNSTON
Harmonika
Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľ-stvo-Mladé letá 2006. II. Ron Mazellan, nestr.
Príbeh poľského židovského chlapca sazačína idylicky - spomienkou na rodinu, kto-rá napriek sociálnemu hcndikepu dokáže žiťharmonicky. Idylu znásobia ešte tóny Schu-bcrtovej hudby, ktorá zo susedovho gramo-fónu preniká do chlapcovho bytu. Po prvýraz v živote chlapec pocíti krásu. Odvtedy jeposadnutý túžbou po klavíri. Chce na ňomhrať Schuberta, musí sa však uspokojiť s úst-nou harmonikou. Idyla pokračuje ďalej.Chlapec sa na harmonike naučí hrať, dokon-ca tak, že neraz roztancuje rodičov. Svet,v ktorom žije, mu pripadá ako sen. Až jed-ného dňa vtrhnú doň nacisti a rozbijú ho. Idy-la sa skončila, začína sa apokalypsa kon-centračného tábora. Raz v noci sa chlapecstrhne zo spánku. Inštinktívne vycíti, že v túchvíľu mu umierajú rodičia a v bezmedznomzúfalstve začne hrať Schuberta. Dozvie sao tom veliteľ tábora. A keďže miluje Schu-bertovu hudbu, večer čo večer mu židovskéchlapča uspokojuje jeho záľubu. Chlapcovinejde do hlavy, ako ľudská beštia, ktorádennodenne zabíja bezbranných ľudí, môžemať zmysel pre krásu. Hrá však, hoci s po-citom viny, lebo kým ostatní väzni umierajúod hladu, on za svoju hru dostáva kúsokchleba. Pocit viny sa postupne mení na se-banenávisť až do chvíle, kým sa nedozvie,že pri jeho hre, ktorá z veliteľovej izby pre-niká do celého tábora, ostatní väzni pookrie-vajú a na okamih sa ako vtáky vznášajú nadostatnaté drôty.
Na záver treba dodať, že chlapcov príbehsa skončí šťastne. Apokalypsu prežije. A va-ri ešte to, že prerozprávaný obsah je vlastnecelou knihou. Tony Johnston, podľa vydava-teľskej poznámky americká autorka vyše stokníh pre deti, jednu epizódu holokaustu jed-noducho premietla do podoby tzv. bilderbu-chu, obrázkovej knižky, v ktorej zastúpenietextu je minimálne. Navyše text ako v kaž-dej knihe tohto žánru má informačnú výpo-vednú hodnotu, nie je citovo stimulujúci. Jeto skôr námet než suverénna beletria. To isté
platí aj o ilustráciách, ktoré zas viac pripo-mínajú kulisy amerického westernu nežumeleckú knižnú ilustráciu. Napriek tomu simyslím, že deti by aj takúto knižku o holo-kauste poznať mali. Aspoň dovtedy, kým sak nim nedostane umeleckejšia. V každomprípade však obdivujem, s akou noblesousa za prítomnosti amerického veľvyslancav Slovenskej republike uskutočnila jej pre-zentácia bratislavským a prostredníctvom te-levíznych kamier vlastne všetkým sloven-ským deťom. Len mi je ľúto, že keď predpiatimi rokmi vyšla kniha oscarového auto-ra Ladislava Grosmana o slovenskom židov-skom chlapcovi v čase holokaustu Z peklašťastie, kniha výnimočnej umeleckej hodno-ty, v elektronických médiách po nej neštekolani pes. A o tom, že by sa o nej, či vôbec o ne-jakej slovenskej knihe, zmienil náš spolo-čenský reprezentant, o tom nemôže byť anireči. Možno i preto mi teraz prichádza na umkacírska myšlienka. Čo tak požiadať JehoExelenciu veľvyslanca USA na Slovensku,aby pole svojej pôsobnosti rozšíril o účasť naprezentáciách slovenských kníh. To by sa asiinformácie o nich valili ešte aj zo zapnutejžehličky!
ONDREJ SLIACKY
PETER GLOCKO
Rozprávkar a rozprávnica
Bratislava, Perfekt 2006. II. Barbora Glocková,historické komentáre Vladimír Michalička, Du-šan Škvarna, Viera Gašparíková. 87 s.
Vo vydavateľstve Perfekt vznikla edíciaNevšedné životné príbehy, ktorá mladým či-tateľom, ale aj dospelým približuje osudy ľu-dí, ktorí sa spolupodieľali na vytváraní cha-rakteristického obrazu Slovenska a jehonezameniteľného koloritu. V tejto edícii vy-šla v roku 2002 Alžbeta Báthoryová, paniz Čachtíc, ktorej autorom je Peter Kováčika historička Tunde Lengyelová, a v roku2004 Juraj Jánošík, rozprávanie o zbojníc-kom kapitánovi autorky Zuzany Križkoveja historičky Margaréty Horváthovej.
BIBIÁNA 54 BIBIÁNA
V roku 2006 do tejto edície pribudol ži-votný príbeh nášho najväčšieho rozprávkaraPavla Emanuela Dobšinského Rozprávkara rozprávnica. Nie náhodou stojí za týmto li-terárnym počinom spisovatel Peter Glocko,ktorý spolu s Dobšinským bez ohľadu na ča-sovú vzdialenosť absorbuje ten istý vzducha čerpá inšpiráciu zo spoločnej krajiny. Zosvojho tvorivého hniezda v Muráni to má tak-mer „na dohľad" do Dobšinského rodiskav Slavošovciach, do jeho domovského Sir-ku, dôverne pozná Revúcu, Rožňavu i Drien-čany, doslova kráča v jeho roztratených sto-pách. Bytostný vzťah k Dobšinskému a jehorozprávke preukázal Glocko aj ako spisova-teľ - fundovaným a literárne bohatým autor-ským podaním tretieho zväzku Dobšinské-ho rozprávok a výberu jeho rozprávoks duchovnou tematikou Nebeská sláva. By-tostná spriaznenosť s Dobšinským je symbo-licky vyjadrená aj v doslove k Nebeskej slá-ve vo fiktívnom nočnom dialógu s pútnikomDobšinským za daždivej búrkovej noci v zrú-caninách muránskeho hradu.
„Dobšinského pokladám za svojho sú-časníka, pretože by mu určite nebol cudzíani dnešný svet. Podľa jeho slov rozprávkysú jasným svetlom, cez ktoré môžeš nazrieťdo tajnej budúcnosti sveta, sú minulosťou,prítomnosťou i budúcnosťou nášho ľudu, ľudv nich žije, tvorí a jestvuje so svojou čistou,dobroprajnou a pravosúdnou, spravodlivoumysľou, s citom a poetickým srdcom, nada-ný bohatou obrazotvornosťou." (Peter Gloc-ko: doslov k III. zv. Slovenských rozprá-vok)
Životný príbeh Pavla Dobšinského, kto-rému Peter Glocko prepožičal rozprávaniev prvej osobe, je osobnou spoveďou tvorivé-ho, životom skúšaného človeka, ktorý muselviac ako iný dokazovať svoju plnohodnotnúľudskú a profesionálnu identitu. Rámec toh-to rozprávania je dialogizovaný vstupmi je-ho oddanej manželky a rozprávnice Adely.Ona pobáda svojho Pavla Emanuela k cito-vo hlbšej, spontánnejšej výpovedi, ktorá bybudúcim pokoleniam zanechala viacrozmer-ný obraz človeka, ktorého necharakterizujelen veľkolepé rozprávkové dedičstvo, ale ajtrýznivé pochybnosti, skepsa a dramatic-ké zápasy, všetko, čo ho ľudsky formovaloa spoluvytváralo.
Glockovo rozprávanie je rozdelené dopiatich obrazov. V prvej kapitolke kladiedôraz na malebný obraz Dobšinského det-stva, ktoré poznačili svojím osobnostnýmvkladom dobré sudičky jeho života - ženy-rozprávnice - stará mama a drahá mamu-lienka. Tie stáli pri zrode jeho hladu po krás-nom melodickom slove, po harmonickomusporiadaní sveta a jeho odvekom zákone,ktorý sa začína a prejavuje prebúdzanímdobra a krásy v duši dieťaťa.
Malebnosť Glockovho rozprávania všakneskíza do nežiadúcej sentimentality, právenaopak. Do mozaiky jeho detstva zapadajúaj všetky lapajstvá a dobrodružstvá, aj to, priktorom si zlomil nohu, čo zanechalo na jehotele a duši stopu na celý život. Do dynamic-kého rozprávania s ucelenými, plastickýmiobrazmi patrí aj portrét jeho otca, kňaza a ná-rodne uvedomelého vzdelanca, ktorý malveľmi blízko ku každodennému človeku sovšetkými všednými radosťami aj starosťamipozemského pútnika. Umelecky a ľudsky sil-ná je scéna „pasovania za chlapa" pri prvejceste mladého Pavla Emanuela na štúdiá za„chlapa". Symbolický, ale zároveň takmernaturalistický výprask Pavla legendárnou ot-covou valaštičkou pri brode cez Muránku sastal magickým rituálom, oslobodzujúcimprebúdzajúceho sa človiečika od strachua slabosti. Objať svoj strom a nájsť v ňom ži-vú silu, je parafrázovaným motívom roz-právkového stromu roniaceho krv za blízke-ho, ktorého náhle kdesi vo svete stihla smrť.Sem k Muránke si mladý Dobšinský chodilpri návratoch zo štúdií porovnávať rastúcusilu so svojím javorom.
Glockovo rozprávanie graduje a nadobú-da na dramatickosti s každou pribúdajúcoukapitolou. Niekoľkodňové putovanie jede-násťročného chlapca zo školy domov navakácie by z dnešného pohľadu bolo klasifi-kované ako neprípustné a nebezpečné dob-rodružstvo, ktorému by sa venovala početnáskupina policajného zboru a médií. Kľúčo-vou sekvenciou tejto kapitoly je strhujúci zá-žitok jedenásťročného Paľka Dobšinského,ktorý na svojej ceste z Miškolca do Sirka za-blúdil v nočnom lese pri salaši pod Machná-čom. Uprostred drsnej družiny polodivýchvalachov spoznáva zázračnú silu ušľachtilé-ho slova i poľudšťujúcu moc rozprávky, kto-
BIBIANA 55
R E C E N Z l Erá dokáže povzniesť človeka do vyššej du-chovnej roviny.
V ďalších kapitolkách sledujeme Dobšin-ského cestu na štúdiá do Levoče, prvé lite-rárne kroky mladého talentovaného študentana evanjelickom lýceu, jeho strety s maďari-začnými praktikami, ale aj ušľachtilé priateľ-stvá s výnimočnými osobnosťami nášho ná-rodného života. Ku kompletnému obrazuPavla Dobšinského patria aj sekvencie z je-ho pohnutého rodinného života, kde domi-nuje harmonické spolužitie s jeho inšpi-rátorkou a chápavou súpúlnicou AdelouDobšinskou, vdovou po spolužiakovi Janko-vi Čajakovi.
Dobšinského životný príbeh je doplnenýmnožstvom obrázkov, fotografií a máp, fak-tografickými informáciami o reáliách vte-dajšej doby, obohatený o náučné, dokumen-tárne štylizované podkapitolky o školstve19. storočia, revolučných rokoch 1948-49a slovenskom ľudovom zvykosloví. Tentomateriál pomáha detskému čitateľovi pre-niesť sa do konkrétnych a súčasníkovi ťažkopredstaviteľných podmienok doby, v ktorejprežíval svoje detstvo, mladosť a tvorivosťounaplnený život dnes už legendárny rozpráv-kar Pavol Dobšinský.
Dobšinského životný príbeh nie je lenfaktografickou beletrizovanou biografiou,ale aj apoteózou na s i lu človečenstva, kto-ré sa ako bájny popolvár dokáže dvíhať kuhviezdam z popola, z útlaku a bezúteš-nej biedy. Dobšinského ľudská mohutnosťnespočívala v materiálnej a kariérnej úspeš-nosti, ale v rozvíjaní ľudského ducha, v hľa-daní človečenstva a v zažíhaní svetielok ná-deje a poznania v dušiach ďalších ľudskýchsúpútnikov. Peter Glocko so zaujatím a pro-fesionálnou zodpovednosťou vyrozprávalpríbeh „brusiča diamantov", pretože on sámprijal Dobšinského štafetu a stal sa jeho na-sledovníkom. V doslove k III. zväzku Slo-venských rozprávok povedal: „ Teší ma, žesom sa každej rozprávky dotkol perom,a prežil som tak vzrušenie rozprávača či ďal-šieho človeka v nekonečnom rade podáva-teľov ľudovej slovesnosti. Lebo podať nie-komu milé slovo, krásne a zmysluplné, jeako podať mu ruku či srdce."
ĽUBICA KEPŠTOVÁ
JANA JURÁŇOVÁ
Ježibaby z Novej Baby
Bratislava, Záujmové združenie žien Aspekt2006. II. deti z výtvarného odboru ZUŠ Ľudoví-ta Rajtera v Bratislave.
Štvrtá knižka Jany Juráňovej pre deti je -podobne ako jej predchádzajúce knižky - ur-čená najmä dievčatám okolo deviateho, de-siateho roku veku. Z rozprávkového sveta málen inventár lietajúcej metly, zopár zaklína-diel a najmä tri postavy, strigy Trigu, Frigua Marigu. Expozé, ako sa zjavili na sídliskuNová Baba, je azda opisné, ale pre vyjasne-nie cieľa nevyhnutné: tri dievčatá asi vo ve-ku čitateliek knižky zakliala mama striga nastromy, lebo boli zlé. Keď podrastu, opäť sazmenia na ľudské (vlastne stridžie) bytosti.Ako prvé objavia svet sídliska Nová Baba(zvýznamnite si, prosím, tento názov, nie jeto len literárna ozdôbka). A vlastne inam saani dievčatá - strigy nedostanú. Na to, abysa z detí, dievčat, ktoré tu bývajú, preradilinové baby (ale trebárs aj z chlapcov ekolo-gicky i sociálne vnímavejší ľudia), bude tre-ba dosť trpezlivosti, času i ťígľov. A tak prí-beh plynie pokojne, bez väčších zvratov.(Dúfajme, že vysvetľovacia popisnosť, ktorádospelému kde-tu zasvieti ako jasný vý-chovný cieľ, nebude v detskom vnímaní či-tateľskou brzdou.)
Kto pozná Janu Juráňovú ako spisovateľkunielen pre deti, istotne tuší, že poľudšťovaniestríg, snímanie „viny", demýtizácia zlých žiena podobne je tak trochu programom Záujmo-vého združenia žien Aspekt. Združenie je zá-roveň vydavateľom tejto knihy.) Napokon, či-tateľkám to povie priamo: „Aha a tu sú nejakérozprávky. Čítanka. Pozri, rozprávka. O zlejstrige, čo preparovala dobrého mládenca...fuj! To nebudem čítať. Zasa nám ktosi kazídobré meno!" nazlostila sa Triga."
Ako sa zmenil svet od čias, keď boli stri-gy ďeťmi a keď sa zo začarovania na lipyzmenili na tri ďevy (chudá a vysoká Friga,malá a guľatá Triga a tá stredná, akurát Ma-nga)? Veria, že mienka, akú deti nadobudliz rozprávkových archetypov o zlých čaro-dejniciach, sa môže zmeniť: „A/ deti si urči-te vytvoria vlastný názor." A tak milé strigy
BIBIÁNA 56 B I B I Á N A
konajú. Vyšklbané stránky zo zošitov poza-metajú, napokon jediné, čo majú zatiaľ v ru-kách, sú metly. Šikovne využijú podstatustridžieho prežívania - čary, schopnosti pre-mien. Aby boli ako osobnosti vnímané akoľudské bytosti, neraz musia vyvinúť nadľud-ské úsilie, aby menili veci a svet. S pomocouzaklínadiel začínajú premieňať okolie tak,aby premena nebol celkom zázračná a bezúčasti darebáka, ktorý len tak rozhadzuje, ni-čí a plieni. Vír smeti zmetie a vráti ich pôvod-covi. Alebo to, čo iní vnímajú ako už nepo-trebnú zbytočnosť, recyklujú na prospechsvojho obydlia... Našli ho v jaskyni, vlastnejame, ktorú začali stavbári hĺbiť ako budúcipodchod, no nedokončili.
V premenenom životnom priestore môžupôsobiť ďalej, na ľudí a na ich vzťahy. A ak tonejde inak, použijú aj lesť a štipku násilia:Chlapcovi, ktorý cestou zo školy odhodí ne-zjedenú desiatu, ponúknu mu ju späť. „Zo ze-me to jesť nebudem!" - zareaguje prudko,nech sa doňho nestarajú. Strigy malého chlap-ca premenia na kocúra. No ani toho by asi ne-donútili zjesť zahodenú desiatu, využijú oko-loidúceho psa. Pod tlakom strachu prednepriateľom kocúrik zjedol salámu, vylízalmaslo. Holý rožok rozlámali strigy vtáči-kom... Nuž. Istotne. Ale aj názor, že zauchov pravý čas robí zázraky, je zastaraný. Chla-pec však neskôr z krivdy vyťaží aspoň niečo.Spojenectvo v dobre skrytom úmysle. Kedhrozí, že skupinka detí na výlete v lese odha-lí, že tri dievčatá, ktoré dohliadajú na rozlie-tané papieriky po lese, vlastne na neporiadnedeti, nie sú len také dievčatá. Neodhalia ichako zlé strigy (v novom svete je dosť zlých ľu-dí, dobro tu začína od stríg), ale príťažlivosťpremien a zázrakov - hoci sa dejú v uhle náš-ho pohľadu - zachráni strigy od zatratenia.
Premeny v zložitej spleti vzájomnýchvzťahov môžu pokračovať. A strigy ukážu, ženajlepšie je začať od seba: sú tri a tri je vždyspoločenstvo, v ktorom nieje zhoda všetkýchpriamočiara. Tri, to sú napokon vždy dve pro-ti jednej... Mariga sa dokonca od svojich ses-tier odtrhla, pohrdla ponižujúcou rolou upra-tovačky, aby sa napokon vrátila a začala tam,kde sa cítila doma. Kým Triga a Friga po-kračovali v ekológii prostredia, Mariga lie-tala vo vyšších sférach: všimla si, že staré te-ty žijúce na horných poschodiach panelákov
majú občas problém vyjsť peši hore a vyniesťnákup, keď sa pokazí výťah. Sú osamelé a ne-má im kto pomôcť. Alebo mamičky s bábät-kami v kočíkoch, vracajúce sa z prechádzky,aby svoje deti uložili do postieľok v bytochna horných poschodiach. Mariga si založilafirmu Sestry z metly, s. r. o., a pomáhala osa-melým. I keď bola konateľkou ona, v názvefirmy zostalo spoločenstvo sestier. Nová Ba-ba prekvitala, hoci prvý obyvateľ sídliska -starosta, neurobil nič pre blaho občanov.
Zdá sa vám v tomto momente, že unikámez rozprávky do sféry angažovanej spoločnos-ti a jej verejnej správy? Lenže tam smeruje zá-mer knihy. Od prelomenia márnosti nad jed-notlivým činom (papierikom odhodeným naulici), k vyjasneniu si postoja k sebe i suse-dom, kritickému pohľadu nad nečinnosťoustarostu, k vlastnej akcii či „len" pomenova-niu javu, ktorý nám ktosi podsúva ako repre-zentatívny, hoci prázdny... Takou akciou je ajignorovaná voľba miss, ktorú zorganizuje sta-rosta (ako inak by sa zviditeľnil medzi oby-vateľkami a obdivovateľmi?), kým na opač-nom konci sa schádzajú strigy a spisujúpetíciu. Nesúhlasia s výstavbou benzínky priobytnom dome, medzitým (hoci i kliatbou nadnarušovateľmi dopravných predpisov) vyrie-šili neuspokojivú situáciu v doprave a cestapresvedčovania činmi je otvorená...Aj keď pe-tícia nezvráti rozhodnutie postaviť benzínku,jednoznačne vyjadrí názor ľudí, ktorí sa spo-j i l i pre dobro veci. A úsilie o dobro nieje nikdymárne. Isto sa nájde medzi nimi niekto, ktobude dohliadať na veci verejné v úrade ako po-slanec... A úsilie pokračuje ďalej, napríkladv rozvoji záujmovej činnosti detí, aby si vovýtvarnom krúžku maľovali svet krajší a fa-rebnejší, než je svet zo zastaraných textovčiernobielej tlače.
I keď účelovosť knižky je zjavná, aj v tak-to angažovanej detskej lektúre zostali nejaképrvky z rozprávkového sveta. A najmä cítiťv ňom, ako ekológia prostredia vplýva aj naetológiu života. Autorku nezaujímali vzťahymedzi deťmi sídliska, ba ani vzťahy medzi ro-dičmi a deťmi, silu súrodcneckého puta našlamedzi malými bosorkami, strigami. Základ nato, aby sme ani v budúcnosti nezavrhli niko-ho, posilnili súdržnosť v časoch odľudštenéhokonkurenčného boja, kde jeden vyfauluje dru-hého, všímali si suseda a jeho potreby. Pocit
BIBIÁNA 57 BIBIÁNA
Í Eli C E N Zz dobre vykonanej práce? Áno i ten. Pomôžedruhému, posilní toho, kto bol ochotný, abybol ešte väčšmi odvážny, a prečo nie - pro-spešný nielen svojim záujmom, ale i okoliu.
ĽUBICA SUBALLYOVA
K. J. ERBEN
Kytice
Praha, Garamond 2006. Kresby B. Cechová,J. Černý, K. Dufková, D. Horáčková, T. Chlud,A. Kukal, O. Pfeiffer, K. Rasochová, R. Tecl,M. Vodička, M. Zemánková, 164 s.
Po filmovej adaptácii z roku 2000 sa v sú-časnom období k čitateľovi dostáva aj ko-miksová adaptácia jedného z najznámejšíchdiel českej literatúry, zbierka balád Karia Ja-romíra Erbena Kytice.
Adaptácia literárneho diela do komikso-vej podoby nemusí vždy predstavovať diges-tovú formu určenú pre „nečítajúcich" reci-pientov, ale naopak, môže vytvárať priestorna vytvorenie nového plnohodnotného ume-leckého diela tak, ako to je v tomto prípade.
Komiksový zborník Kytice predstavujetrinásť Erbenových balád v spracovaní jede-nástich českých výtvarníkov. Pred každoukomiksovou adaptáciou vydavatelia umiest-nili pôvodný text balady prevzatý z kritické-ho vydania z roku 2003. Čitatel má tedamožnosť porovnať, respektíve konfrontovaťoriginál s novým spracovaním.
Adaptácie balád, s ktorými sa recipientmôže stretnúť v tomto zborníku, možno roz-deliť do niekoľkých kategórií:
l. Komiksový príbeh prebieha akoby pa-ralelne popri literárnom texte. Tak je to na-príklad v prípade balady Kytice (kresba a sce-nár Daniela Horáčková). Známy príbeho mŕtvej matke, ktorá sa k svojim deťom vrá-tila v podobe kvietka materinej dúšky, autor-ka vizuálne transformovala do strašidelnéhopríbehu návratu mŕtvej ženy, ktorá sa mstísvojim nepriateľom. Oba príbehy spája mo-tív návratu nebohej, no zatiaľ čo u Erbena jenávrat motivovaný láskou a ľútosťou,
u D. Horáčkovej je to hnev a nenávisť. Jux-tapozícia kresby a textu je však len zdanlivá.Naopak, pri pozornejšom čítaní si recipientmôže všimnúť krutú iróniu, ktorú autorka vosvojom spracovaní využíva. (Napr. verš „si-roty po ní zastali" je zakomponovaný do ob-rázka detailu; škľabiacich sa tvárí troch úžer-níkov, prípadne dvojveršie „...i zielelo sematce milých dítek, / duše její se vrátila... "je doplnené obrázkom rozzúrenej jačiacej že-ny.) Komiks a pôvodný text tak získavajú no-vú interpretačnú dimenziu.
2. V komiksovom príbehu sa realizuje tak-mer identický príbeh, ktorý ponúka pôvodnábalada, no autori svoje nové spracovanie eš-te motivicky obohatili. Najvýraznejšie sa toprejavilo v adaptácii textu Poklad (kresbaa scenár Tomáš Chlud). Popri klasickom roz-právaní o lakomstve matky, ktorá bola schop-ná opustiť pre získanie pokladu aj svoje die-ťa, sa v komikse, predovšetkým na výtvarnejrovine, môžeme stretnúť aj s novým motí-vom, ktorým je súboj pohanstva a kresťan-stva (resp. materializmu a idealizmu). Dokontrapozície sa v komikse dostávajú kres-ťanské symboly (drevený kostolík, kríž,ikona Bohorodičky) a pohanské symboly(rohatý bôžik, starodávne obetné miesto).Základnou postavou, v ktorej tento súbojprebieha, nie je žena ako v pôvodnom texte,ale jej dieťa. V podzemí, kde ho matka ne-chala, sa dieťa stretáva s rohatým bôžikom,ktorý ho bozkom na čelo poznamená svojímznakom. Dieťa od tejto chvíle patrí jemu. Poroku sa však matka po dieťa vracia, no ononechce opustiť podzemie. Matka ho nasiluodvádza do kostola a tu sa odohrá priamystret medzi „nebom a peklom" - dobroma zlom. Autor ho veľmi efektne znázornil po-mocou očí dvoch detí - ľudského dieťaťa, kto-ré sa dostalo do rúk pohanského boha, a die-ťaťa Ježiša zobrazeného na ikone. Príbeh saprirodzene končí víťazstvom dobra.
3. Komiksová adaptácia je pomerne ver-ným „prepisom" pôvodného textu. Ako prí-klad tohto typu môže slúžiť balada Svatebníkošile (kresba a scenár Karolína Rasochová,Lukáš Houdek). Napriek tomu, že príbeh ba-lady ponúkal pomerne zaujímavý materiál narozohranie pôsobivej výtvarno-textovej drá-my, autori sa uchýlili k najjednoduchšiemuspôsobu spracovania, keď konkrétne časti
58 BIBIÁNA
textu - umiestnené v textových rámčekoch -ilustrovali obrázkom alebo ich obrázkom na-hradili. Táto adaptácia nijako výraznejšie anitextovo a ani výtvarne neposúva hranicepôvodného diela.
Do tejto kategórie však môžeme zaradiť ajveľmi vydarené spracovanie balady Poledni-ce (kresba a scenár Monika Zemánko vá). Au-torka sa zručne pohráva s výtvarnou nad-sádzkou (napr. plasticky sa chýbajúcapostava matky, resp. dieťa, ktorého domi-nantou sú obrovské ústa) alebo textovo-ob-razovou elipsou. (Časť textu „Mlč! hle husára kočárek - /hrej si - tumáškohouta!" je na-hradená dvojstranovou výtvarnou etudoudieťaťa, ktoré vymýšľa, ako sa bude hrať.)Originálne sa autorka vysporiadala aj s po-stavou poludnice, ktorú recipient vidí lenprostredníctvom jej tieňa, čím sa podčiarku-je desivosť a neurčitosť celého príbehu.
4. Do ďalšej kategórie možno zaradiť ak-tualizáciu alebo modernizáciu pôvodnej his-torickej balady. Ako príklad takejto aktuali-zácie nám môžu slúžiť adaptácie textov Zlatýkolovrat a Holoubek.
Autorka adaptácie Zlatého kolovratu Bá-ra Cechová v rámci „sprítomnenia" baladysiahla k výraznej hyperbolizácii, ktorá by,pravdepodobne, mala viesť k odľahčeniupôvodného tragického textu. Na začiatku prí-behu postava kráľa prechádza okolo lesa načervenom športovom aute a text „na vranémbujnení jede koni... veselé podkovičky zvoní"je doplnený detailom na značku auta Alfa ro-meo, na ktorej je zobrazený čierny vzpína-júci sa kôň. Chalúpku, do ktorej kráľ v lesezablúdil, autorka premenila na bar, dievčinu,do ktorej sa zaľúbil, zamestnala v onom ba-re ako diskotekárku a z jej macochy urobilamajiteľku erotického salónu. Z hľadiska cel-kovej kompozície príbehu je táto moderni-zácia pomerne neprínosnou, komiksovejadaptácii neprináša nový rozmer, a ani istézaktualizovanie morálneho posolstva baladynezmierni jej silený humor.
Opačným prípadom je adaptácia baladyHoloubek. Jej autor Tomáš Chlud na pod-klade pôvodnej balady vytvoril nový príbeh,ktorý situoval do súčasnosti. Mladá vdova sana pohrebe svojho manžela zoznámi s mla-díkom, s ktorým sa rozhodne „stráviť" večer.Po búrlivej noci sa jej zjavuje mŕtvy manžel
a ako výčitka svedomia ju prinúti spáchať sa-movraždu. Osobitosťou celého komiksovéhopríbehu je to, že T. Chlud v rámci svojho roz-právania nepoužíva slová, všetky obrázky súsprevádzané iba citoslovcom hrkútania ho-luba - kamenný mŕtvy holub sa ako symbolsmrti objavuje aj na finálnom obrázku. Zau-jímavosťou tejto adaptácie je aj intertextuál-ny odkaz nachádzajúci sa v závere komiksu:„Holoubek, toť wrána slovanská: WáclavHanka", ktorým autor motivicky nadväzujena legendu svetového komiksu - Vrana.
Pozoruhodnosťou celého komiksovéhozborníka Kytice je. nielen jeho tvorivý prístupk spracovaniu pôvodných balád, ale aj roz-manitosť výtvarného zobrazenia. Medzinajzvláštnejšie patrí spracovanie textu Záho-fovo lóže (kresba a scenár Ján Cerný, Rosti-slav Tecl), v ktorom autori navzájom prelí-najú techniky kresby, maľby, fotografiea počítačovej animácie.
K najpôsobivejším adaptáciám určite pat-rí Vodník (kresba a scenár Adrián Kukal, On-drej Pfeiffer), autori tu recipienta zaujmú nielen veľkolepo pôsobiacou maľbou, ale ajspôsobom spracovania a sprostredkovaniapôvodného textu. Za zmienku stojí napríkladposledný celostránkový obrázok komiksu.Hoci sa celý predchádzajúci baladický príbehodohrával v historickom čase, posledný ob-rázok je posunutý do súčasnosti - vodník prisvojom jazere sedí na odpadovej rúre. „Ne-veselý, trúchlivý /jsou ty kraje vodní, / v po-loutme/a v polousvétle, /míne tu deň po dni",vraví sprievodný text, čo celému príbehu do-dáva ešte väčšiu tragiku, pretože vodníkovoutrpenie sa tak stáva nekonečným.
Napriek drobným nedostatkom, ktoré sapri takomto náročnom projekte jedenástichautorov zákonite vyskytnú, musím konštato-vať, že zborník Kytice predstavuje zaujímavýa nesporne úspešný vydavateľský počin. NaSlovensku môžeme iba ľutovať, že napriekmnožstvu zdatných, mladých komiksovýchautorov sa pravdepodobne nikto neodváži po-dobným spôsobom spracovať napríklad bala-dy Janka Kráľa alebo Jána Botta. Možno i pre-to, že u nás ešte stále prevláda pochybnýnázor, že komiks je iba „čítanie" pre analfabe-tov a nie samostatný a zaujímavý druh ume-nia.
PETER KARPINSKÝ
BIBIÁNA 59 BIBIÁNA
ONDREJ SLIACKY
Patrila k najproduktívnejším auto-rom povojnovej fázy klasickej literatú-ry pre deti a mládež. Písala poéziua prózu, rozhlasové a televízne roz-právky, bábkové hry, pričom jej žánro-vý, tematický a vekovo-adresný záberbol značne rozsiahly. V poézii ju zaujaliprírodné i spoločenské motívy, v prózepre deti sa sústredila na tvorbu autor-skej rozprávky, v próze pre mládež,žánrovo vymedzenej novelou a romá-nom, reflektovala jednak sociálnusituáciu plebejského dievčaťa v pred-mníchovskej Československej republi-ke a jednak v sérii spoločenských próztematizovala psychický svet dievčen-ských hrdiniek šesťdesiatych rokov20. storočia.
Prvé verše pre deti začala publikovaťv povojnovom Slniečku. Ako v pod-state všetci debutujúci autori tohto ob-dobia ani ona nevstupuje do literatúrys osobnostnejším básnickým progra-mom. Ovplyvnená poetikou Márie Rá-zusovej-Martákovej a básnickou tvor-bou Dominika Štubňu-Zámostskéhotiež zveršúva prírodný repertoár, pri-čom svojou básnickou konkretizáciouich úroveň nedosahuje. Z jej debutu Sl-niečko (1948) je zrejmé, že básnickýtext nekoncipuje ako konvenčnú mora-litu, ale súčasne je preukázateľná aj jejzávislosť na existujúcom modeli antro-pomorfizovanej rustikálnej témy. Akou jej vzorov aj u nej má básnický textepický pôdorys, pričom jeho lyrizáciaspočíva v „lyrickej" téme, nie v jej ly-
rickom vyjadrení. Výsledkom takéhotoprístupu, nepochybne podmienenom li-mitom jej tvorivých schopností, je po-tom kvázi poetický príbeh, v ktoromabsentuje vnútorný lyrizmus. Lyrickávýpovedná hodnota jej veršovanýchtextov, ktorá by mala stimulovať lyric-ko-emotívny zážitok dieťaťa, je takto ažna nepatrné výnimky - napríklad báseňJeseň a jej hudci - minimálna až bez-významná.
V druhej knižke veršov Tá naša de-dinka (1950) prehodnotila svoj názorna funkciu beletrie pre deti ako špeci-fického zábavno-výchovného feno-ménu. Tematicky síce zotrváva v tra-dičnom dedinskom prostredí, jehoobvyklý motivický repertoár už ne-preberá. V intenciách ideologickýchpostulátov pofebruárového režimu siosvojuje názor, že prioritným cieľomdetskej beletristiky je formovať tzv. no-vé spoločenské vedomie dieťaťa, a takiniciatívne uvádza do detskej literatúrytaký zložitý problém dobovej dediny,akým je kolektivizácia. Svojej iniciatí-ve prispôsobuje aj motivický repertoár,takže už nie antropomorfizované zvie-ratká, vtáci a prírodné reálie, ale trak-tor ako symbol novej dedinskej realitystáva sa jej dominujúcim motívom.V jej veršovanej štylizácii, ktorá na roz-diel od debutu postráda už aj verbálnulyrizáciu, je to motív ideologický, vy-jadrený schematickým spôsobom: „Nie-to viac pásikov,/kamenia v brázde, /bo-hatým cíti sa/dnes dieťa každé. //Hľa,
60
čulé brigády, / mládež a spevy. / Str-nisko nepichá, / neštípu plevy." (Prin-cezná práca).
Výsledkom úsilia vytvoriť novú poé-ziu pre deti, ktorá na rozdiel od pred-chádzajúceho tematického repertoáru
by už reagovala na spoločenskú reali-tu, bola takto absencia ľudského roz-meru. A vlastne reality vôbec, pretožetá, ktorú tematizovala, nemala so sku-točnou spoločenskou realitou, s ľud-skou situáciou dobového človeka, resp.
BIBIÁNA 61 BIBIÁNA
dieťaťa nič spoločné. Bola to realita vy-konštruovaná, propagandistická. V po-rovnaní s debutom Slniečko bol to krokregresívnejší o to viac, že vo výrazovejrovine Čepčeková vymenila poetickúkonvenčnosť za bezduché veršovníc-tvo a v rovine koncepčnej zábavno-vý-chovnú funkciu detskej beletristikyza funkciu ideologicko-propagandis-tickú.
V básnickej zbierke Svitol dníček(1952) adresovanej deťom predškol-ského veku pokračovala v takomtotrende, avšak okrem obligátnych motí-vov dobovej budovateľskej poézie predeti (Žatva, Po moste, Vojak, Trakto-rista) usilovala sa už tematizovať aj nie-ktoré elementárne javy z autentickejdetskej reality (hra v piesku). Jej záu-jem o reálne dieťa je však povrchný.Naďalej ho motivovala ideologicko-výchovná utilitárnosť, nie snaha zare-gistrovať či napodobniť poéziu detskejhry. V zbierke veršovaných miniatúrpre deti predškolského a mladšiehoškolského veku Stračia nôžka (1955)tematizovala motívy z detskej realitya motívy prírodné, pričom jedny aj dru-hé vyjadrila bez moralizujúceho zá-meru. V niektorých z nich dokonca re-zonuje aj humor, invenčná pointanapodobňujúca detskú naivnú logiku(Ľan, Okuliare, Motýl) a lyrizujúcapersonifikácia (Rosa, Potok), značnejčasti riekaniek však tieto atribúty chý-bajú. Aj napriek tomu je Stračia nôžkaknižkou, ktorou sa pokúsila skorigovaťpredchádzajúci typ ideologicko-propa-gandistického modelu, a hoci vo vývi-novom kontexte takáto korekcia ne-predstavovala stimulujúcu hodnotu,z hľadiska autorkinho osobného vývi-nu bol to aspoň náznak jej perspektív-nejšieho vývinu. Nasledujúca knižkaHrdinovia (1956) však tento náznakvzápätí spochybnila. Sedem epických
básní sprostredkujúcich mladému čita-teľovi oficiálne symboly protifašistic-kého odboja (Fučík, Mladá garda, ZojaKosmodemjanska, Nálepka) Čepčeko-vá totiž opäť koncipovala na princípochideologického didaktizmu. Vývinovúregresívnosť jej gesta umožňovala pri-tom skutočnosť, že v čase, keď literatú-ra pre deti intenzívne a na všeobecnejautorskej úrovni začala hľadať výcho-diská z pofebruárového literárneho ma-razmu návratom k estetickej podstateliteratúry, zbierka Hrdinovia udržovalapri živote model, ktorý svojou ideolo-gickou ilustratívnosťou bol s týmto úsi-lím v priamom protiklade.
Roku 1959 Čepčeková publikovalasvoj najpopulárnejší básnický text Uto-pený mesiačik. Vytvorila ho na báze le-porela a v optimálnej miere v ňom zu-žitkovala básnickú tradíciu klasickejpoézie pre deti. Rustikálny motív o zvie-ratkách, ktoré zachraňujú „utopený"mesiačik, aktualizovala pritom tým, žeho koncipovala ako alúziu na naivnédetské vnímanie reality. Lyrickosť a hu-mor vyplývajúci z tohto postupuozvláštnil tradičný ráz jej poetiky, v ča-se razantného nástupu feldekovskéhometaforického básnického modelu,v ktorom detské videnie už nebolo té-mou, ale tvorivým princípom, podob-né ozvláštnenie tradičnej básnickej po-etiky pre deti už z hľadiska vývinovéhoproduktívne nebolo.
V tvorbe veršovaných leporel po-kračovala aj v 60. rokoch, avšak aniv jednom z nich- Dve mačiatka (J 960),Čo môžeme-pomôžeme (1961), Cvičí-me so zvieratkami (1963), A ja som užveľká (1969), Veľký kráľ a malá myš(1971) - už nedokázala svoju tradičnúpoetiku poézie pre deti optimalizovaťdo takej miery ako v Utopenom mesia-čiku a v podstate odviedla len rutinnýveršovnícky výkon.
BIBIÁNA 62
Prvú prozaickú knižku Lístok Tulá-čik publikovala roku 1951. Na rozdielod veršovaného debutu, v ktorom - ajkeď netvorivo - parafrázovala poetikupredstaviteľov klasickej básnickej tvor-by pre deti, v tejto knihe už iniciatívnezrealizovala pofebruárové predstavyo tzv. historicky novom type detskej be-letristiky. Príbeh hruškového lístka sí-ce skoncipovala na spôsob konvenčnejanimovanej autorskej rozprávky seriá-lového typu, jej tradičný zábavný ob-sah však naplnila takým tematickýmmateriálom, ktorý klasickú zábavnosťa priori vylučoval a ktorý jej naopakumožňoval naplniť predstavy o detskejbeletristike ako o závažnom prostried-ku výchovy nového dieťaťa. Médiom,prostredníctvom ktorého tento ideolo-gický didaktizmus naplnila, bol Drob-ček, antropomorfizovaný hruškovýlist. Jeho stretnutie s novou školou, to-várňou na nábytok, s baníkmi a rekre-ujúcimi sa pracujúcimi nebolo ničíminým než propagandistickou ilustrá-ciou predností formujúceho sa totalit-ného režimu.
V intenciách ideologického didak-tizmu Čepčeková napísala aj svojudruhú prozaickú knižku Černobodka(1953). Keďže ju adresovala deťomvyššieho veku, antropomorfizujúciprincíp vymenila v nej za princíp „rea-listický", pričom realizmus v jej stvár-není nebol ničím iným než deformá-ciou spoločenskej a ľudskej reality.V centre jej príbehu sú chlapci Vincoa Paľo, ktorí ako uvedomelí pionieri sarozhodnú dochovať družstevné teliatkoČernobodku. Ich úmysel podporujeVincov otec, predseda družstva, a uči-teľ, ktorý chlapcov zoznamuje s naj-novšími sovietskymi metódami chovudobytka. Dedinský kulak Koreň sabo-tuje úsilie družstevníkov a zneužívajúcPaľovho otca, prekrýva poľnohospo-
dárske produkty. Paľo, keď mu „ hlavouprebehla spomienka na pioniera Pavlí-ka Morozova, o ktorom čítal peknú kni-hu ", informuje o otcových krokoch ve-denie družstva. To je však veľkorysé,a keď Paľov otec ústretovo spolupracu-je pri odhaľovaní Koreňovej záškod-níckej činnosti, jeho aktivitu hodnotílen ako dočasné poblúdenie. MedzitýmKoreň otrávi Černobodku, zverolekárvšak teliatko zachráni. Koreň napokonputuje do väzenia a chlapci sa stávajúhrdinami okresných dožinkových sláv-ností.
V doterajších interpretáciách pofeb-ruárovej literatúry pre deti sa jej sche-matický model obyčajne demonštrovalna próze Jozefa Horáka Pionierske srd-ce. Pripomenutie si prózy Černobodkaje dôkazom, že v prvej polovici 50. ro-kov sa ideologický didaktizmus so svo-jou zvrátenou mravnosťou, postavenouna šírení triednej nenávisti, stal „tvori-vou" metódou aj Eleny Čepčekovej.V jej realizácii dokonca nadobu-dol exemplárnu podobu. V porovnanís prózou Černobodka je román Dievčaz majera (1960) skoncipovaný literár-ne zručnejšie, v niektorých psycholo-gických detailoch dokonca vytvárailúziu presvedčivosti, ako celok však ajtoto dielo svojou ideologickou ilustra-tívnosťou zapadá do schematizmu pr-vej polovice 50. rokov. Prirodzene,v čase hľadania východísk z celkovéholiterárneho marazmu Čepčeková sav ňom vyhla extrémnemu ideologické-mu didaktizmu, životný príbeh bíreš-ského dievčaťa, ktorého zápas o ľudskúdôstojnosť vyvrcholí v protifašistickomodboji, má jednoznačný ideologickýpôdorys. A to aj napriek tomu, že jehoosnova je koncipovaná na spôsob kla-sickej dievčenskej prózy so všetkýmiatribútmi, ktoré ju podmieňujú. Sústre-denie sa na príbeh dievčenskej hrdin-
63
ký, ktorá má u mladých čitateliek zdo-lávaním životných prekážok vyvolaťcitovú empatiu, je v skutočnosti zruč-nou ideologickou kamuflážou. V pod-state Čepčeková skôr zneužila, než ino-vovala štruktúru dievčenskej prózy,hoci podľa Zlatka Klátika vnesením no-vého, t. j. ideového momentu, tento žá-ner zbavila konvenčnosti a falošnosti.Pre Jána Poliaka, ktorý sa literatúrounávratov do plebejského detstva za-oberal o niečo neskôr, bola táto „žán-rová" inovácia už jednoznačným au-torským zlyhaním.1 Podobný názorvyjadril i Stanislav Šmatlák2 v súvis-losti s prózou Marcela, neplač! (1961),v ktorej Čepčeková pokračovala v tvor-be tzv. dievčenskej literatúry, tentoraztematizujúcej život súčasného dievča-ťa. Podobne ako Poliakov názor i jehoodsudok bol objektívny, pretože Čep-čeková oprášila klišeovitý vzorec po-klesnutej dievčenskej prózy. Jej hrdin-ka je pekné, pracovité a príjemné, alei naivné, vo vzťahu k mužom neskúse-né dievča, ktorému osud postrčil docesty len ľudí mravne zdevastovaných.Etický kompas, ktorý má v sebe, juvšak po samozrejmých psychickýchrozpoloženiach, ktoré patria k povinnejvýbave tohto žánrového typu, neomyl-ne dovedie k očakávanému šťastnémukoncu. Čepčekovej zlyhanie nebolovšak len estetické. Problém jej knihyspočíval predovšetkým v tom, že ideo-logický schematizmus, ktorý určil po-dobu próz Černobodka a Dievča z ma-jera, dominoval aj v nej. Marcela niejetotiž len naivným dedinským dievča-ťom túžiacim po veľkej láske, je to sú-časne aj zväzácka funkcionárka, pri-čom mravne narušení ľudia, ktorí jejvstupujú do cesty, sú rafinovaní tried-ni nepriatelia. Našťastie zväzácki pria-telia a súdruhovia z bezpečnosti pre-hliadnu ich zámery, a tak Marcele
uľahčia návrat k jej plebejskej pod-state. Pokus o rehabilitáciu klasickejdievčenskej prózy knihami Dievčaz majera a Marcela, neplač! nebol tedaničím iným než predlžovaním agóniemodelu, ktorý na začiatku 60. rokovodmietla ako kontraproduktívny nielenliterárna kritika, ale ktorý už nemalsvojich ochrancov ani medzi dobový-mi ideológmi socialistickej kultúry. Je-ho oživenie bolo záležitosťou autorki-nej „súkromnej" iniciatívy, dokladomjej nezorientovanosti tak v dobovejumeleckej, ako i spoločenskej situácii.Potvrdením toho je i jej ďalší dievčen-ský román Mýlka neplatí (l 964). Para-doxne Čepčeková sa ním rozhodla sko-rigovať deformácie predchádzajúcehorománu, predovšetkým psychologickúnepresvedčivosť a príbehovú nezmoti-vovanosť, v skutočnosti odviedla vý-kon, ktorý bol len reprízou predchá-dzajúceho. Heda, dievča z rozvrátenejrodiny, nedokáže sa zaradiť do učňov-ského kolektívu obuvníckej fabrikya svoj problém rieši útekom. Po rôz-nych peripetiách, ktoré na ňu číhajú naj-mä v podobe zhýralého mladíka-chuli-gána, preukáže však svoju mravnúprincipiálnosť a vracia sa späť k tým,ktorí v autorkinom chápaní predstavujúperspektívny model života. Na túto zá-kladnú príbehovú os Čepčeková navr-šuje množstvo ďalších motívov, ktorépôvodne mali byť problémami vytvá-rajúcimi množinu dobového obrazumladosti, v jej realizácii stávajú sa všaklen prostriedkami pre zmiernenú vý-chovnú podobu ideologického románu.„Odtud asi pramení rozprávéčská roz-tékanost a nabujelý verbalizmus," kon-štatuje Z. K. Slabý v Zlatom máji (Naddívčím románem zataženo, 1965, č. 2,s. 75-76). „Porád se tu néco feší, o né-čem rozumuje, jeden druhému radí, je-den druhého vychováva, nabáda, pre-
64
svédčuje, že nezbýva čas na život." Po-dlá neho je to Čepčekovej „mýlka",ktorá, bohužial, platí.
Autorská „réžia", ktorá je najcha-rakteristickejším znakom dovtedajšejprozatérskej aktivity Čepčekovej, do-minuje teda aj v jej druhom románe s te-matikou dobovej mládeže a v podstateje príznačná aj pre prózu Vierino veľkétajomstvo (l966). Podobne ako v dvochpredchádzajúcich knižkách aj v tejto jedominantnou postavou dievčenská hr-dinka, jej pôdorys nemá však znako-vosť typickej ideologickej literatúry.Pod vplyvom prozatérskych trendov60. rokov usilujúcich sa psychologickypresvedčivo reagovať na situáciu do-bového dieťaťa Čepčeková rezignovalana ideologickú výchovnosť a rozhod-la sa preskúmať psychický svet detív traumatizujúcom prostredí detské-ho domova. Absencia ideologickéhoaspektu však jej úsilie hodnotovo ne-zvierohodnila. Ukázalo sa totiž, že prob-
lémom Čepčekovej nie je len nadbie-hame ideologickým postulátom, ale ajneschopnosť vytvoriť umelecky pre-svedčivú epickú realitu. Po sľubnomvstupe do vnútorného sveta dievčat-ka „odloženého" do detského domovanepokračovala v analýze jeho psychic-kých stavov, nenabrala odvahu iden-tifikovať ľudskú hodnotu tých do-spelých, ktorí mali v odcudzenomprostredí vytvárať deťom ilúziu ľud-skosti, ale sa zamerala na rozvíjanielacného motívu príbehového tajom-stva. Výsledný tvar bola povrchná kon-štrukcia vyjadrená adekvátnym spôso-bom. V tom istom roku Čepčekovávydáva aj román O jedno prosím, v kto-rom sa prekvapivo vrátila k ideolo-gickej téme. Inšpirovala sa v ňomprotifašistickými aktivitami ľavicovejintelektuálky 30. rokov Ireny Bliihovej(uvedená ako spoluautorka), v 50. ro-koch presadzujúcej dogmatickú stra-nícku orientáciu v kultúre a propagan-
ĽUBOMÍR KELLENBERGER / Stretnutie s morom
BIBIÁNA 65 BIBIÁNA
distike. Hoci vydavateľstvo Mladé letáknihu určilo pre 11-ročných čitateľov,jej protagonistkou je mladá intelek-tuálka zapojená do podzemného ko-munistického hnutia v období vojnovejSlovenskej republiky. V snahe vyhnúťsa priamemu ideologickému didaktiz-mu autorka knižku koncipovala akodobrodružnú lektúru s príslušnými atri-bútmi. Neskúsenosť s týmto typom li-teratúry však spôsobila, že výslednýtvar jej prvotný zámer, ktorým bolo he-roizovať odbojovú činnosť mladých ľa-vicových intelektuálov, skôr odkryl,než psychologicky posunul do spon-tánnej ľudskej polohy. Z hľadiska au-torskej identity kniha je teda dokladomjej kontinuitného literárneho ideolo-gizmu, z hľadiska vývinu, ktorý v ref-lektovaní vojnovej tematiky spejek umeleckej projekcii detstva vo voj-novom čase (M. Ferko: Keby som malpušku), je však tento doklad jedno-značným dôkazom vývinovej regresi-vity.
Odborný, ale i čitateľský nezáujemo knihu, ktorá ideologizujúcim obsa-hom a jemu zodpovedajúcou formouvybočovala z progresívneho trenduprózy 60. rokov, bol pravdepodobnedôvodom, pre ktorý Čepčeková obráti-la pozornosť na žáner autorskej roz-právky. Na rozdiel od svojho prozaic-kého debutu Lístok Tuláčik z roku1951, v ktorom cez schému animova-nej autorskej rozprávky iniciatívnevyšla v ústrety pofebruárovým pred-stavám o ideologicky produktívnej li-teratúre, v knihe Meduška (1970) sa po-dobnej ambície vzdala a sústredila sana projekciu tradičnej animovanej roz-právky. V jej intenciách prirodzene ak-centovala výchovný moment, pokúsilasa ho však vyjadriť cez zábavný aspekt.Tolerantný Július Noge autorkin zámerneprehliadol („Čepčekovej Meduška
má plno výchovných momentov"),avšak viac než túto skrytú didaktickosťvyčítal jej neorganické začlenenie prv-kov sci-fi do „chrobáčikovského" prí-behu.3 Dôvod, pre ktorý Čepčekovejtext nenaplnil predstavy o umeleckysuverénnej autorskej rozprávke, ne-tkvie však len v žánrovej hybridnosti.Skutočnou príčinou jej úrovne, ktorározprávku vysunula do polohy nená-ročnej zábavnosti, je jednak absencianáležitého etického posolstva a jednakautorkina neschopnosť prekonať verba-listický, fádny typ rozprávania dyna-mickejšou sujetovou osnovou. Tentohendikep si pravdepodobne uvedomo-vala aj sama, pretože po seriálovomzmnožení meduškovských príbehovv knižke Meduška a jej kamaráti(197J) v ďalšej animovanej rozprávkeTutulaj a Vrtichvost (1971) sa sústredi-la práve na jeho korekciu. Tentoraz prí-beh o dvoch personifikovaných hrač-kách Pajácovi Tutulajovi a psíkoviVrtichvostovi, ktoré odchádzajú oddievčatka Veroniky, koncipovala pre-hľadnejšie, nezahltila ho slovným bala-stom, výsledný tvar napriek tejto sku-točnosti nedosiahol úroveň dobovejmodernej autorskej rozprávky. JánoviKopálovi síce na knihe imponovalavynachádzavosť a fantázia, radostnosťa optimizmus, s ktorými Čepčekovásprostredkovala malým adresátom myš-lienky súdržnosti, kamarátstva, odva-hy, statočnosti, ako aj úmysel konaťdobré veci, takéto hodnotenie je všakzjavným precenením jej knihy.4 Čep-čekovej poetika autorskej rozprávkynezodpovedala totiž modernistickýmtrendom, v kontexte vtedajšej literatú-ry pôsobila anachronicky. Túto skutoč-nosť si napokon uvedomil sám Ján Ko-pal, keď o niekoľko rokov na margoďalšej autorkinej knihy animovanýchrozprávkok Slniečko na motúze (1979),
BIBIÁNA 66 BIBIÁNA
napísal, že ide o oneskorenú alúziu naPodjavorinskej patriarchálny dedinskýsvet s jeho kultúrou myslenia a kona-nia i s jej snahou po idylickej harmo-nizácii jeho reality. V tejto súvislostiodmietol aj autorkinu snahu rytmizo-vaním rozprávania prekonať tematickýstereotyp ako obyčajnú kamufláž, kto-rá má zakryť číru rozprávačskú impro-vizáciu a zábavu bez patričnej význa-movej zmysluplnosti.5 Tento odsudok,v podstate vystihujúci aj podstatu pred-chádzajúcej Čepčekovej animovanejautorskej rozprávky Kiki a Miki (1978),bol dôležitý nielen preto, že korigovalpredchádzajúci kritikov názor na Čep-čekovej typ animovanej autorskej roz-právky, tak ako ho prezentoval pri Me-duške, ale súčasne bol otvorenýmvystúpením proti čepčekovskej animo-vanej rozprávke, ktorá zásluhou rodi-čov a učiteľov, knižničných a vydava-teľských pracovníkov prežívala boomv 70. rokoch a vlastne z komerčnýchdôvodov ho prežíva dodnes. Ján Kopalbol jedným z mala, ktorý nabral odva-hu nazvať módne, „vychytené" autor-ské seriály Eleny Čepčekovej, šírenéi televíznymi animovanými projekcia-mi, nenáročným sentimentálnym číta-ním, ktoré negatívne ovplyvňuje lite-rárny vkus a literárne vedomie mladejgenerácie.
Paralelne s týmito knižkami sa Čep-čeková na začiatku 70. rokov opätovnepokúša reflektovať svet dobového die-ťaťa. Na rozdiel od kníh Marcela, ne-plač!, Mýlka neplatí, Vierino veľké ta-jomstvo románová novela Serenádapre Martinu (7972) patrí k jej vydare-nejším autorským výkonom. Akov predchádzajúcich prácach aj v nej jeprotagonistkou dievčenská hrdinka,ktorá je zasiahnutá traumatizujúcimirodinnými problémami a vzťahmi, len-že tentoraz prienik do psychického sve-
ta pubescentného dievčaťa je značnepresvedčivejší. Podľa Vladimíra Petrí-ka, dobového recenzenta knihy, silaČepčekovej prózy spočívala vo vytrí-benej vnímavosti pre problémy tohtoveku a v presnom odhade ich proporciía reakcií na ne, ďalej v dynamickejkompozícii sujetu, ako aj v zmysle previerohodný, t. j. ľudský konflikt. Týmpodstatným atribútom, ktorý rozhodolo tom, že kniha je akceptovateľným au-torkiným dielom, je však projekciasamotnej protagonistky. Na spôsobúspešných diel spoločenskej prózy60. rokov Čepčeková príbeh dievčaťa,ktoré sa stáva svedkom mravnéhoúpadku otca a svoj zmätok zo života do-spelých chce riešiť útekom z rodiny,rozpráva z jeho vlastnej pozície. Roz-právanie v prvej osobe mladej hrdinkykoncipuje pritom tak, aby nebolo lenepickou informáciou, ale aby bolo vý-poveďou i o jeho zmätenom citovoma pocitovom svete. V tomto ohľadeČepčeková skutočne preukázala dôver-nú znalosť dievčenskej psychickejidentity, menej presvedčivou sa všakstala, keď sa z tohto priestoru vzdiali-la, „charaktery Martininých rodičov užnie sú také homogénne a videné znút-ra," konštatoval Vladimír Petrík,6 pri-čom svoju výhradu zdôvodnil tým, žeautorka príbeh konštruuje apriórne, vo-pred kalkuluje s prvkami, ktoré by hozdramatizovali. Slovom, jej schopnosťvytvárať epickú realitu cez charakterymala svoje limity, ktoré hodnotu Sere-nády pre Martinu zrelativizovali. Tounajpodstatnejšou príčinou, ktorá to na-pomohla, bola však autorkina bytostnázávislosť na výchovnom poslaní det-skej literatúry. V intencii tohto posla-nia Čepčeková rezignovala na dra-matickejšiu identifikáciu dobovéhoživotného prejavu, jeho podstaty. Zo-stala len pri niektorých módnych de-
67
štrukčných prejavoch, pričom podvplyvom oficiálneho štatútu socialis-tickej detskej literatúry, ktorá od det-skej literatúry vyžadovala výchovuk tzv. životnému optimizmu, vykroče-nie ľudského mláďaťa do reality svetadospelých prezentovala vo finálnej fá-ze ako idylu.
Strategický koncept socialistickejdetskej literatúry nepochybne stál v po-zadí aj románu Monika (1973). Akosme už konštatovali v súvislosti s au-torkinou pofebruárovou produkcioui spoločenskými prózami zo 60. rokovDievča z majera a O jedno prosím, Čep-čeková patrila k autorom, ktorí vy-chádzali v ústrety tomuto konceptu.V jej prípade je dokonca ťažké rozhod-núť, či išlo o konjukturálny postoj ale-bo o osobné presvedčenie. Ak sa tedana začiatku 70. rokov, v čase „mocen-skej reštaurácie socialistického realiz-mu a dobrovoľného konsolidačnéhoprispôsobovania" (V. Marčok)7 roz-hodla tento trend podporiť, jej rozhod-nutie nebolo prekvapením. Prekvape-ním bola skôr podoba, ktorou reagovalana normalizačnú požiadavku demon-štrovať nehumánnosť kapitalistickéhospoločenského systému. Na rozdiel odpofebruárovej reakcie, ktorá mala po-dobu ideologického gýča, tentorazpostupuje literátskejšie. Príbeh plebej-ského dievčaťa, slúžtičky Moniky, ne-prezentuje prostredníctvom explicitné-ho ideologického schematizmu, ale sausiluje dať mu príťažlivú čitateľskú po-dobu. Podarilo sa jej to vďaka fabu-lačnej schopnosti, no najmä vďa-ka transpozícii sociálnej témy do žánruklasického dievčenského románu. Ideo-logický kľúč pritom nezavrhla, jednot-livé postavy dokonca vytvorila podľaneho, dôraz však položila na psycholo-gickú kresbu. Dokonca natoľko, že do-bový recenzent (Ján Poliak)8 si položil
otázku, či ide o román sociálny alebopsychologický. Dôraz na psychologic-kú determinovanosť, akokoľvek usilu-júci sa dodať konaniu hlavnej hrdinkya jej protihráčov zdanie presvedčivos-ti, nie je však prirodzený. Vyplýva zožánru triviálneho dievčenského romá-nu a v konečnom dôsledku je len pro-striedkom, ktorý mal zvierohodniťideologizujúci autorkin zámer. Dôka-zom tohto tvrdenia je próza Nezabud-ni, Monika (1974). Aj v nej sa autorkaprejavila ako zručná rozprávačka, kto-rá dokáže psychologicky presvedčivomotivovať ďalšie osudy či životné, ne-raz silno dramatické situácie svojejhrdinky. Na rozdiel od prvého dielutentoraz však schému výchovnéhodievčenského románu už nezakryto vy-užíva na prezentáciu ideologickéhoaspektu. Zviazanosť s triviálnou diev-čenskou lektúrou a jej kánonom sa pre-javuje predovšetkým v Monikinýchmravných postojoch, vďaka ktorýmplebejské dievča dokáže odolať erotic-kým zvodom primitívneho dedinskéhomäsiara Bordiáša a súčasne presadiť sisvoj sen o škole. Motívom vzdelanianadobudnutým predovšetkým Moniki-nou vnútornou mravnou silou by saČepčekovej pokus kultivovanou lite-rárnou formou obnoviť tradičný diev-čenský výchovný román mohol vlast-ne zakončiť. Zámerom Čepčekovejnebolo však napísať čitateľský bestsel-ler, ale román, ktorý v zmysle norma-lizačnej objednávky mal diskreditovaťvšetko, čo demokratizační reformátoridruhej polovice 60. rokov chceli reha-bilitovať. V centre ich pozornosti bolnajmä výrobný štýl, ktorý zaviedla ba-ťovská podnikateľská rodina v pred-mníchovskom Československu a ktorýsa stal nielen zárukou ekonomickej pro-sperity, ale aj modelom na kultiváciua humanizáciu života tisícok robotníc -
68 BIBIÁNA
kých zamestnancov. Atak Monikin prí-beh autorka z dedinského stredoslo-venského prostredia prenáša do Zlína,centra baťovského koncernu. Podľaočakávania ho potom konštruuje tak,aby ním konkretizovala svoj ideologic-ký cieľ. Jej hrdinka je najprv baťov-ským prostredím očarovaná, k čomunepochybne prispeje i motív z tzv. čer-venej knižnice. O neskúsenú dievčinusa totiž začína zaujímať mladý baťov-ský inžinier, čo jej, prirodzene, impo-nuje, dokonca v nej roznieti ľúbostnépocity. Ibaže tak, ako sa z lákavého vý-robného prostredia vykľuje odľudštenýsystém, tak sa zo zaľúbeného inžinieravykľuje cynický zvodca. Na spôsob hr-diniek tohto žánru mu však Monikaodolá a vzoprie sa aj samotnému ba-ťovskému systému. V intenciách ideo-logickej, schematickej prózy stane saúčastníčkou skrytého robotníckeho od-poru, pričom v príhodnej chvíli svoj po-stoj manifestuje aj účasťou na verejnejdemonštrácii. Z hľadiska autorskéhozámeru, ako aj dvoch žánrov, t.j. triviál-neho dievčenského románu a románuideologicko-schematického, je takátokonštrukcia pochopiteľná. Nepochopi-teľné je konštatovanie Jána Poliaka,kritika so zmyslom pre nekompromis-né odmietanie podobných konjukturál-nych exhibícií, že „o celej zlínskej epi-zóde možno povedať, že tak z hľadiskapsychologického, ako aj sociologické-ho a historického vyznieva dôveryhod-ne".9 V tretej časti, nazvanej Monikinecesty (]987) autorka sleduje osudy svo-jej hrdinky v čase slovenského štátu.Hoci sa stále usiluje o dosiahnutiepresvedčivosti ich psychologickou in-tervenciou, tentoraz opúšťa priestorvýchovného dievčenského románua v podstate už naplno postupuje po-dľa konštrukcií vyhovujúcich ideolo-gickej spoločenskej objednávke. V jej
intenciách mladá, triedne uvedomelážena na rozdiel od svojho muža rozpo-zná protiľudovosť a nedemokratickosťslovenského štátu a aktívne sa zapojído protifašistického hnutia. Otvorenýkoniec (zatknutie nemeckým koman-dom) nasvedčuje, že autorka malav úmysle pokračovať v jej príbehu. Spo-ločenská a literárna situácia na konci80. rokov bola však už natoľko vzdia-lená podobným retroideologickým ak-tivitám, že podobné úmysly boli nerea-lizovateľné.
Posledný literárny projekt ElenyČepčekovej, podľa dobových reklam-ných kampaní „ojedinelá trilógia v sú-časnej slovenskej literatúre pre mlá-dež", teda celkom logicky završujedielo, ktoré nemá osobnostné črty a vovývinovom kontexte svojou ideologi-záciou a nadužívaním výchovnéhoaspektu detskej literatúry je protiváhoujej umeleckých trendov.
POZNÁMKY
1 Poliak, Ján: Návraty do detstva. In: Litera-túra, mládež a súčasnosť. Mladé letá, Brati-slava 1963.
2 Šmatlák, Stanislav: Tichá hladina priemeru.Slovenské pohľady, 77.1961, č. 12, s. 14-16.
3 Noge, Július: Meduška. Zlatý máj, 15,1971,č. 4, s. 253-254.
4 Kopal, Ján: Tutulaj a Vrtichvost. Zlatý máj,18, 1974, č. 8, s. 562-563.
5 Kopal, Ján: Slniečko na motúze. Slovensképohľady, 96, 1980, č. 8, s. 128-130.
6 V. P. (Vladimír Petrík): Serenáda pre Marti-nu. Zlatý máj, 17, 1973, č. 3, s. 198-199.
7 Marčok, Viliam a kolektív: Dejiny sloven-skej literatúry III. Bratislava, LÍC 2004.
8 J. P. (Ján Poliak): Monika. Zlatý máj, 17,1973, č. 9, s. 631-632.
9 J. P. (Ján Poliak): Nezabudni, Monika. Zla-tý máj, 18, 1974, č. 10, s. 697-698.
69 BIBIÁNA
Tisíc a jedno ráno...(Za rozhlasovou dramaturgickou Emíliou Drugovou)
9. 7.1933 - 8. 7. 2006
Pri spomienke na osobnosť, ktorá sacelým svojím životom zapísala do his-tórie slovenskej kultúry ako „ rozpráv-ková dramaturgická", sa ponúkamnožstvo rozpráv-kových formulácií,prímerov či atri-bútov, o ktoré bysa človek moholoprieť. A oporu na-ozaj treba, pretožehovoriť či písaťo niekom, kto vámbol veľmi blízky,v minulom čase, nieje nijako ľahké. Na-vyše, Emília Dru-gová alebo „Mil-ka", ako ju volalikolegovia a pria-telia, celý svoj pro-fesionálny životzasvätila kráse u-meleckého slovav jeho najpriezrač-nejšej podobe - rozhlasovej rozpráv-ke. Ako teda nájsť tie najkrajšie slová,ktoré' by boli naozajstnou poctou zavšetko, čo pre Slovenský rozhlas a je-ho poslucháčov, detských i dospelých,ako jeho dlhoročná pracovníčka zane-chala? Zavoláme si na pomoc zlatúpriadku, zlaté pero, zlatý vlas, či zlatýkľúčik?
BIBIÁNA
Emília Drugová sa narodila 9. júla1933 vo Vavrišove. Vyštudovala Filo-zofickú fakultu Univerzity Komenské-ho v Bratislave, odbor slovenský jazyk
- literárna veda.Do bývalého Čes-koslovenského roz-hlasu v Bratislavenastúpila 1. januá-ra J 955 ako redak-torka, neskôr akodramaturgickározprávkových hierLiter'árno-hudob-nej redakcie predeti. Od roku 1983pracovala v Hlav-nej redakcii premládež a vzdeláva-nie ako dramatur-gická hier pre star-šiu mládež. V ja-nuári roku 1989odišla do dôchod-ku, no od 1. júla
1990 sa vrátila do Slovenského roz-hlasu ako pracujúca dôchodkyňaa opätovne sa venovala dramaturgiirozprávkových hier i hier pre dospe-lých až do 30. júna roku 1995. Slo-venskému rozhlasu bola verná bezmá-la štyridsať rokov.
V roku 1987 získala Emília Drugo-vá Poctu ministra kultúry a na rozhla-
70
sových festivaloch a žatvách mnohé'ocenenia za dramaturgický prínosv oblasti pôvodnej rozprávkovej hryi hry pre mládež. Patria medzi ne titu-ly Tik Tak, Klúčikové kráľovstvo, Čud-ná rozprávka, Ale veď ja mám pravdu,Dajte mi krídla či Vrana Florenťanka.Z jej dramaturgickej dielne vyšli dra-matizácie klasických ľudových roz-právok, pôvodne' rozprávkové' hry,adaptácie slávnych literárnych pred-lôh i prekladové' tituly.
Zlatovláska, Cesta k slnku, Čaro-dejný lampáš, Budkáčik a Dubkáčik,Sokoliar, Snehová kráľovná, Lietajúcikufor, Medvedík Pu, Nevedko, Roz-právkový šlabikár, Vrkoč Váhu, Vyná-lezy uja Elektróna, Rybenka... Pri spo-mienke na Emíliu Drugovú však nieje podstatný výpočet jej dramaturgic-kých titulov či získaných ocenení. Bo-la a navždy zostane pre všetkých jejkolegov a priateľov ZLATOU PRIAD-KOU priateľstva, porozumenia a lás-ky. Dobro, spravodlivosť či obyčajnáľudská statočnosť neboli pre ňu ibateoretickými atribútmi rozprávkovéhožánru, ale boli jej bytostnou ľudskoupodstatou, z ktorej dokázala štedrorozdávať plným priehrštím.
Meno Emílie Drugovej zaznievalovo vysielaní Slovenského rozhlasu pre-dovšetkým v nedeľných ranách pri za-hláseniach rozprávkových hier. Spo-menúť si naň môže niekoľko generáciíposlucháčov. A práve tí „ bezmenní ne-známi" boli pre Milku Drugovú naj-dôležitejší. Darovala im tisíc a jednorozprávkové ráno, na ktoré sa nedá za-budnúť.
Ján Uličiansky
O pierkuRUDOLF DOBIÁŠ
Smrť, ty neúnavná žnica,
prišla si zobrať našu královnú!
Kde sú tie ploty, čo ťa ohraničia,
kde zámka, čo ťa nevpustí k nám dnu?
Vošla si ku nej cez kľúčovú dierku,
i do jej priazne si sa votrela.
Jej tichý život podobal sa pierku,
letí, kým nedoletí do ciela.
Kdeže je, smrť, tvoje víťazstvo?
Nevezmeš nám, čo nám ona dala.
Čo zasiala, to v nás vyrástlo,
na chlieb núdznych zmenila sa skala.
Neprežijú ľudia bez rozprávky
a bez jej teplej košele.
Bez nej aj kvetom ovísajú hlávky
a bezbožné sú všetky nedele.
71 BIBIÁNA
Krehké oceľorytyV Galérii TYPO & ARS na Roľníckej 349
v Bratislave-Vajnoroch je od 9. septembra 2006otvorená výstava „FDC - České a slovenskéobálky prvého dňa vydania". Názov výstavymožno mnohým nič nepovie, ale filatelisti vedia,o čo ide. Vždy pri príležitosti uvedenia novejpoštovej známky do obehu je vydaná aj tzv. obál-ka prvého dňa vydania (First Day Cover - FDC),na ktorej je okrem známky aj od-tlačok príležitostnej pečiatkya oceloryt, námetom pria-mo súvisiaci s náme-tom známky.
Výstava je zame-raná práve na oceľo-ryty, ktoré vytvorilo21 českých a sloven-ských rytcov v spolu-práci s významnými vý-tvarníkmi a ilustrátormi.Keďže ide o filigránske grafi-ky, odporúčame návštevníkompriniesť si lupu, aby mohli napl-no vychutnať krásu oceľorytova majstrovstvo rytcov. Vystave-ných je 300 obálok prvého dňavydania aj s niektorými líniový-mi rozkresmi k rytinám FDC.
Výstava mapuje tvorbutýchto rytcov: Lucie Kru-ličková-Bandiková, Rudolf ^Cigánik, Martin Cinovský, 'Václav Fájt, Arnold Feke,Josef Herčík, František Hor-niak, Bedrich Housa, LadislavJirka, Pavel Kováfik, Jan Mrá-ček, Vieroslav Ondrejička, Mi-loš Ondráček, Jindra Schmidt, Martin Srb, Miro-slav Strnadel, Bohumil Šneider, Jifí Švengsbír,Jaroslav Tvrdoň, Jana Viktorová a Juraj Vitek.
Je dlhoročnou tradíciou, že pri príležitostiBienále ilustrácií Bratislava sa inauguruje ajznámka s tematikou BIB spolu s FDC. V nie-ktorých rokoch vyšlo aj viac známok súčasne.Vždy išlo o ilustrácie, ktorých autori boli na bra-tislavskom bienále odmenení najvyššími cena-mi. Napríklad v roku 1975 bolo vydaných do-
konca 5 známok s tematikou BIB - Róbert Dúb-ravec s nominálnou hodnotou 80 h, Nikita Ča-rušin (20 h), Klaus Ensikat (60 h), Val Muntenu(40 h) a Lieselotte Schwarz (30 h). Na rytinyFDC boli použité ilustrácie Andrzeja Strumilla,Albína Brunovského a Binette Schroeder. Tietoznámky a rytiny FDC robili rytci klasickej čes-kej ryteckej školy Jan Mrázek, Ladislav Jirkaa Jindra Schmidt. Bohužiaľ, takýchto úrodnýchrokov bolo málo. Po vzniku Slovenskej republi-ky sa pri príležitosti BIB vydáva už len jednaznámka a obálka prvého dňa vydania s rytinou
FDC. V roku 2005 to bola známka japon-skej ilustrátorky a držiteľky Grand Prix BIB
2003 Iku Dekune s nominálnou hod-notou 30 Sk. Autorom grafickej
úpravy známky bol VladislávRostoka, autorom ilustrácie na
FDC Dušan Kállay, líniovú roz-kresbu a rytinu FDC pripravila Lu-
cie Kruličková-Bandiková.Výstava v Galérii TYPO &
ARS je skutočne ojedinelánielen svojím rozsahom,
ale aj zameraním. Oce-ľoryt na známkacha rytinách FDC patrímedzi najnáročnej-šie grafické techniky.
Náročné je nielen zho-tovenie tlačovej formy (ry-
tec vyrýva obraz špeciálnymirydlami do oceľovej platne),
zložitá je aj samotná tlač tých-Rytina Lucie Kmličkovej-Bandikovej to oceľorytov. Rytcov je naozaj
k ilustrácii Dušana Kállaya (2005) ako šafranu - na Slovensku jeich len sedem. Návštevníci vý-
stavy majú možnosť prvýkrát vidieť vystavenérytiny FDC v takej reprezentatívnej vzorke ryt-cov českej a slovenskej ryteckej školy.
Výstava sa koná v spolupráci s a. s. Sloven-ská pošta, TAB, s. r. o. Bratislava a firmyTYPO & ARS. Galéria je otvorená v utorok ažnedeľuod lO.OOhdo 18.00h,tel.0903477074.Výstava bude prístupná do 24. novembra 2006.
••*??•- F D C
PETER CEPEC
BIBIÁNA 72
SUMMARY
This issue begins with an essay of professorZuzana Stanislavová of Prešov University,about tne work of en eminent Slovák writer Pe-ter Glocko who has lived to see his 60 years ofage. She acknowledges all the author's artisticactivities, particularly his attitude to the Slovákfairy tale. In an interview entitled Writeris a Logthat Never Bums Down, the literary critic andpublicist Peter Glocko, Jr. introduces the rea-ders to his father's literary workshop, makingthem familiar with his father's opinions on cur-rent literary culture and life štýle based on pre-ferring commerce, kitsch and superficial andempty pleasures to values. An extract from Pe-ter Glocko's latest book, Malé and Female Sto-ryteller, has been included in the jubilee contri-butions of the present issue of Bibiána. Thebook is a sort of reconstruction of life and workof the greatest Slovák fairy-storyteller PavolDobšinský (1628-1885). His anthology of fairytales belongs to the backbones of Slovák cul-ture. On the occasion of 85th birthday, the grap-hic and illustrator Ľúbo Kellenberger did nôt li-ve to see, his friend and the writer ĽubomírFeldek wrote an essay The Photo with ĽúboKellenberger which is meant as a vizualizationof this talented artist and exceptional personwho in spite of his bohemian manners was keenon sense of good and honour. The death of thewriter Peter Ševčovič means oné of the heavylosses fór contemporary Slovák literary culture.The writer and publicist Ján Beňo had preparedan interview with him but Peter Ševčovič, criti-cally ill then, offered a coherent account instead.He recollected his childhood and youth andhis incompleted university study. Due to the to-talitarian regime, the future writer and the foun-der of Slovák television play fór youth was ex-pelled from the Faculty of Medicíne severalweeks before his final state exams. Peter Šev-čovič's statement/confession was found in hisinheritance and has been finding its way to thereaders as Hot Coals of Peter Ševčovič. The ot-her writer, Bibiána is saying goodbye to, is Voj-tech Zamarovský. He has been an outstandingauthor of non-fiction and his books about an-cient civilizations háve been translated into16 languages. His friend and the writer PavelDvorak, a popular author of non-fiction as well,brings back the memories of Zamarovský in hisobituary called Mourn fór a Good Man. Collec-ted works of Vojtech Zamarovský was releasedin the publishers Perfect. The readers of Bibiá-
na can leam about this extraondinary projectfrom the interview To Háve a Spot Under theSun, given by Eduard Drobný, the director ofthe publishing house. He also says about newtrends of his company, that, in the course of16 years, has made a name as an excellent edi-torial firm. In the days of pulp literatúre and com-merce, the publishing house Perfect prefers li-teratúre of unquestionable values of thought,and aesthetic values. Milan Rúfus is the grea-test living Slovák poet. In the essay The ThreePennies of Milan Rúfus, Ondrej Sliacky is ref-lecting on his work that has been inspired byfolk fairy stories. In the samé way as an anci-ent roadman of iegend, paying back oné pen-ny to his father, living himself on the other onéand lending the third penny to his son, the po-et, inspired by democratic values of his nation,is paying oné penny back to his predecessorsand lending the third oné to his successors. Thisyear the Slovák prose writer fór adults and child-ren Vincent Šikula would háve lived to see his70lh birthday. On the occasion of unveiling a pla-que on his parental horne in the Smallcarpa-thian village Dubová, a literary critic, his wifeAnna Blahová says about his childhood andabout inspiration sources of some of his booksin the article Ripped Away from the Calenda-rium . The short story Erika' s Lilies, the finalmemoriál of this eminent creator of human sto-ries, is oné of the few artistic texts of Slovák wri-ters about holocaust. In the sketch Writer is Al-so On/y a Man , the young literary critic PeterKarpinský meditates úpon discussions with re-aders . In his opinion, the ones, resulting fromknowledge of literary work áre meaningful, butthose, having formal and entertaining charactercannot bé accepted. After the block of book re-views, this issue publishes also Ondrej Sliacky-'s study about the writer Elena Čepčeková. Herliterary work was very popular in the former regi-me. She belonged to personalities of so calledsocialist literatúre fór children and youth. The fin-dings of the study show that Čepčekova's work,promoting ideological educational influence is,from artistic point of view, worthless today. In theobituary One Thousand and oné Morning, thepresident of the Slovák IBBY Section Ján Uliči-ansky pays his last respect to a script editor Emí-lia Drugová, thanks to who, the Slovák Sundayfairy-tale momings háve become the national cul-tural phenomenon.
Transl. Jana Zlatošová
ISSN 1335-7263