História mesta Skalica

K starobylým slovenským mestám, ktoré sa v uplynulých storočiach hrdili prívlastkom slobodné kráľovské mesto, patrí i Skalica, mesto na hraniciach s Českou republikou. Jeho história je dlhá a bohatá. Striedali sa v nej obdobia budovania, rozmachu a rozkvetu s tými, ktoré boli poznačené vojnami, povstaniami, rabovaním a ničením, epidémiami či živelnými pohromami. Z viacerých hľadísk má Skalica na historickej, ale i súčasnej mape Slovenska významné postavenie.

Priaznivé životné podmienky boli dôvodom intenzívneho osídlenia územia chotára Skalice už od čias mladšej doby kamennej (4000 rokov pred n. l.). Osídľovanie potom pokračovalo i v eneolite, dobe bronzovej, železnej, laténskej, rímskej, včasnoslovanskej a veľkomoravskej. Prvé písomné zmienky o existencii Skalice pochádzajú z roku 1217 a 1256, kedy sa v dokumentoch spomína ako Zakolcha.

6. októbra 1372 jej uhorský kráľ Ľudovít I. udelil výsady slobodného kráľovského mesta. Originál privilegiálnej listiny sa síce nezachoval, ale z neskorších konfirmácií sa dozvedáme, že mesto dostalo právo opevniť sa hradbami, obyvateľstvo bolo oslobodené od platenia daní a iných poplatkov, tovar Skaličanov bol oslobodený od tridsiatku a mýta v celom kráľovstve. Mestu bolo udelené právo usporadúvať týždenné a výročné trhy. 

Vďaka ďalším privilégiám od Žigmunda Luxemburského a jeho nasledovníkov sa stala Skalica už od 1. polovice 15. storočia významným strediskom hospodárskeho, kultúrneho a duchovného života širokého okolia. V 17. storočí počtom obyvateľov, domov, ale predovšetkým z ekonomického hľadiska patrila Skalica medzi 5 - 6 najväčších a najvýznamnejších miest Slovenska a bola postavená na úroveň ďalším kráľovským mestám Bratislave, Košiciam, Trnave, Bardejovu či Prešovu. V meste vzniklo množstvo remesiel, zakladali sa cechy, prekvital čulý obchod. Chýrne v celom Uhorsku bolo predovšetkým skalické súkenníctvo, ktoré sa rozvinulo najmä koncom 18. storočia.

Z poľnohospodárskej výroby sa intenzívne rozvíjalo predovšetkým vinohradníctvo. Pred vyše 300 rokmi tu založili vinohradníci na spôsob remeselníckych cechov svoje združenie - tzv. Bratstvo sv. Urbana. Z tohto obdobia sú i historické pamiatky - kostolík sv. Urbana, patróna vinohradníkov a cechový oltár sv. Urbana vo farskom kostole s erbom vinohradníkov. Dodnes sa tu vyrába veľmi kvalitné červené víno. Množstvo vinohradníckych búd ponúka možnosť "koštúfky" tohto lahodného moku. 

Výročné trhy na námestí

Budova skalického Sokola

Na duchovný a spoločenský život mesta už od 15. storočia vplývalo niekoľko cirkevných rádov. Pravdepodobne od 30. rokov 15. storočia tu pôsobili františkáni, v 17. storočí k nim pribudli karmelitáni a jezuiti (v roku 1662 založili gymnázium), neskôr paulíni a od konca 18. storočia milosrdní bratia. Okrem šírenia kresťanskej viery napomáhali rozvoju kultúry a vzdelanosti.

 

Výrazne sa Skalica zapísala do celonárodných dejín v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, keď sa stala pôdou pre organizovanie národno-oslobodzovacieho boja proti maďarizácii a spolu s Martinom a Ružomberkom sa stala intelektuálnym centrom tohto snaženia, ktoré sa v pamätnom roku 1918 skončilo rozpadnutím starého rakúsko-uhorského systému a vytvorením ČSR.

V roku 1918 sa Skalica stala na niekoľko dní sídlom Dočasnej vlády pre Slovensko (viď. publikácia z roku 1968: Skalica 1918 - Spomienky na príchod a pôsobenie

dočasnej vlády pre Slovensko  ) a od roku 1923 sídlom okresu. V súvislosti s územnou reorganizáciou v roku 1960 okres zanikol a mesto sa stalo súčasťou "veľkého" okresu Senica. V roku 1996 sa stalo opäť okresným mestom.

Pamiatková zóna mesta Skalica

Skalica si do dnešných dní zachovala historický ráz centra mesta, hoci aj tu sa na niekoľkých miestach podpísala nemilosrdná urbanistická „moderna“ druhej polovice 20. storočia. Našťastie však Skalicu zasiahla iba okrajovo a tak sa teraz môže pýšiť pomerne celistvo zachovaným historickým jadrom - mestskou pamiatkovou zónou. Centrum mesta tvorí unikátne trojuholníkové námestie lemované viacerými historickými sakrálnymi i svetskými stavbami, z ktorých niektoré sú aj v priľahlých uličkách. Širšie okolie lemuje torzo stredovekého opevnenia, ktoré je najlepšie zachované pri františkánskom komplexe. Minulými stáročiami dýcha okolie rotundy sv. Juraja, tzv. podhradie s úzkymi uličkami vydláždenými kameňom.

Rotunda sv. Juraja

Pôvodne románska stavba pochádza pravdepodobne z prelomu 12. a 13. storočia (najnovšie sa však uvádza i prvá polovica 11. storočia). V neskorších dobách bola goticky a barokovo prestavaná. Horná časť, spojená s opevnením, plnila obrannú funkciu, spodná časť slúžila ako kaplnka. Z obdobia gotiky sa v interiéri zachovali fragmenty nástenných malieb, zobrazujúce motív z legendy o sv. Jurajovi. Fresky boli v rokoch 1995-1996 reštaurované. V roku 2002 bola v rotunde inštalovaná stála expozícia Záhorského múzeatematicky zameraná práve na predstavenie tejto najstaršej zachovanej stavebnej pamiatky v Skalici.

V roku 2005 sa uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia priestoru okolo rotundy a kalvárie, vytvorený bol informačný systém a doplnené osvetlenie.

Františkánsky kostol Sedembolestnej Panny Márie a kláštor

Kostol a kláštor sa začali stavať v roku 1467. Kostol bol vysvätený v roku 1484. Skalický konvent patril k najvýznamnejším v salvatoriánskej provincii. Františkáni v Skalici pôsobili až do roku 1950, kedy boli odtiaľ násilne vysídlení. Po roku 1989 sa o svoj majetok prihlásili v rámci cirkevných reštitúcií. Budovy kostola i kláštora boli v uplynulých storočiach niekoľkokrát prestavované a rozširované. Komplex Františkánskeho kláštora dnes pozostáva z kláštornej budovy (je využívaná čiastočne pre komerčné účely, okresný archív a základnú umeleckú školu), kostola, tzv. rajského dvora (kde bola v nedávnej dobe rekonštruovaná studňa) a veľkej záhrady. Od roku 1993 sa uskutočnila náročná rekonštrukcia priestoru lode kostola. Pri tejto príležitosti tu

Františkánsky kostol a kláštor

Časť námestia Slobody

bola nájdená kamenná doska s neskorogotickým textom - najstarším zachovaným nápisom v Skalici z roku 1488 (v súčasnosti sa nachádza pri vstupe do kostola).

V rámci projektu Imagine action v roku 1999 boli rekonštruované priestory bývalých hospodárskych budov františkánov a vytvorená Vínotéka u františkánov. V priebehu rokov 2003-2005 mesto financovalo rozsiahlu rekonštrukciu fasád a interiérov kláštora i vonkajších priestorov - rajského nádvoria, veľkej záhrady a nádvoria pred vínotékou. Vytvoril sa tak jedinečný priestor pre konanie kultúrnych a spoločenských podujatí - väčšieho rozsahu vo veľkej záhrade, kde bolo inštalované nové pódium, na nádvorí vínotéky pre menšie podujatia, v Galérii u františkánov, ktorá vznikla úpravou krížových chodieb, či v koncertnej sieni kláštora, ktorá bola novovytvorená adaptáciou priestorov bývalej františkánskej jedálne. Tento rozsiahly multifunkčný priestor poslúžil už na desiatky podujatí, z ktorých najväčšími boli Skalické dni, Trdlofest, Music fest.

Mestský chudobinec - Štibor

V roku 1431 založil v Skalici vojvoda Ctibor zo Ctiboríc mestský chudobinec. Gotická stavba bola obnovená v roku 1640 a upravená v 2. polovici 19. storočia. V pivničných priestoroch sa zachovali pôvodné valené kamenné klenby. Prízemie a prestavaná kaplnka sv. Alžbety sú zaklenuté neskororenesančnými krížovými klenbami. Stavba si dodnes uchovala sociálnu funkciu a slúži ako Mestské centrum sociálnych služieb pre viacero organizácií so zameraním na sociálnu činnosť a pre seniorov.

Farský kostol sv. Michala Archanjela

S jeho výstavbou sa začalo pravdepodobne po roku 1372, ale nie je vylúčené, že na základoch staršej stavby. Pôvodne jednoloďový kostol bol v období neskorej gotiky (1450-1470) prestavaný na trojloďovú baziliku. Kostol viackrát vyhorel, bol prestavovaný a opravovaný. Pôvodnú stavbu doplnila charakteristická mohutná veža s neskororenesančnou arkádou, bočné lode zaklenuli barokovými krížovými klenbami a hlavnú loď valenými klenbami a lunetami. Bohatý interiér, oltárna architektúra a výzdoba pochádza prevažne zo 17. a 18. storočia. Oltárny obraz je od viedenského maliara Františka Antona Maulbertscha. V kostole pozornosť upútajú svojou drevorezbou lavice z prvej polovice 18. storočia, dve intarzované spovednice, secesný luster, 9 bočných cechových oltárov. Kostol je dominantou netradičného trojuholníkového námestia.

Karner sv. Anny

Neodmysliteľnou súčasťou námestia je popri farskom kostole i karner sv. Anny – pôvodne gotická, oktogonálna stavba so štvorcovou apsidou. Postavili ju koncom 14. storočia. Gotický pôvod prezrádza ostenie pôvodného vstupu a pultové oporné piliere na nárožiach. Barokové úpravy – okná, vstupný portál a zaklenutie kupolou, pochádzajú zo 17. a 18. storočia.

Jezuitský kostol sv. Františka Xaverského

Jezuiti prišli do Skalice začiatkom 60. rokov 17. storočia. Svoj kostol a kláštor si postavili v rokoch 1693-1724 a pôsobili tu až do zlikvidovania rehole v roku 1773. Koncom 18. storočia kostol spolu s kláštorom prevzali paulíni, ktorí ho užívali len krátko a po ich odchode bol opustený. Z umelecky hodnotnej výzdoby kostola sa zachovala architektúra a štuková výzdoba hlavného oltára, časť fresiek v bočnej kaplnke Panny Márie, kde sa nachádza vchod do krýpt a oltárny obraz (v nedávnej dobe bol reštaurovaný; patrí k najväčším na Slovensku). Zvláštnosťou kostola je vynikajúca akustika jeho interiéru.

Jezuitské kolégium - gymnázium

Jezuiti sa okrem duchovných služieb intenzívne venovali pedagogickej činnosti. Dva roky po svojom príchode založili strednú školu (1662), ktorá bola koncom 17. storočia povýšená na kolégium. Jedna z najstarších stredných škôl na Slovensku, skalické gymnázium, je funkčná dodnes.

Dom kultúry (Katolícky kruh)

Secesná budova tzv. Slovenského domu patrí medzi najzaujímavejšie stavby v meste. Dodnes sa zachovala v pôvodnom stave. Pri zrode myšlienky jeho výstavby stál skalický rodák, lekár, národovec MUDr. Pavel Blaho. Projekt spracoval národný umelec architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa inšpiroval ľudovým staviteľstvom. „Kruh“ bol slávnostne otvorený v r. 1905. Niekoľko miestností v ňom bolo určených pre národopisné zbierky dr. Blahu, ktoré sa stali základom k vytvoreniu regionálneho múzea. Charakter fasády dopĺňa mozaiková dekorácia s motívmi kresieb od Mikoláša Aleša. Steny a oponu veľkej divadelnej sály zdobia maľby s figurálnou tematikou od Jozefa Úprku a Antoša Frolku. Dodnes sa tu sústreďuje kultúrny život. V časti prvého poschodia sa nachádza stála expozícia Záhorského múzea a galéria Júliusa Koreszku.

V roku 2005 sa v rámci storočnice stavby uskutočnila jej pomerne rozsiahla rekonštrukcia v interiéri aj exteriéri. V rámci toho bola kompletne reinštalovaná stála expozícia Záhorského múzea.

 Mestská knižnica (Gvadányiho kúria)

Jeden zo zachovalých meštianskych domov, pomenovaný podľa maďarského básnika a vojaka Józsefa Gvadányiho, ktorý tu žil v rokoch 1783 - 1801. Je typom redukovaného mestského paláca, ktorý vznikol spojením dvoch stredovekých domov. Renesančný objekt bol barokovo upravený v polovici 18. storočia. V súčasnosti sa v jeho priestoroch nachádza Mestská knižnica.

Mestské hradby

Po povýšení Skalice na slobodné kráľovské mesto sa začalo s budovaním mestských hradieb. Dokončili ich okolo roku 1435 a neskôr ich viac ráz obnovovali a prestavovali. Od 18. storočia, kedy opevnenie postupne strácalo význam, chátralo a na mnohých miestach bolo zničené. Z vyše dvojkilometrového prstenca sa dodnes zachovalo niekoľko úsekov opevnenia v pôvodnej výške (viac ako 8 m). Kamenný múr široký asi 180 cm bol zakončený ochodzou a cimburím so štrbinovými strieľňami. Zo štyroch brán v opevnení najväčší význam mali Holíčska a Strážnická, ktorými prechádzala stredoveká obchodná cesta.

V roku 2005 bola opravená časť hradieb pri rotunde.

Mlyn bratov Pilárikových

Mlynov bolo v Skalici vždy veľa. Predovšetkým to boli mlyny vodné, ktorých bolo niekoľko rozosiatych na potokoch pretekajúcich chotárom mesta. Okrem toho tu bol i veterný mlyn nad mestom smerom k obci Sudoměřice, ktorému Skaličania nepovedia inak ako „Povjetrňák“ (dnes už neexistuje).

Jeden z vodných mlynov kúpili v 20-tych rokoch 20. storočia bratia Pilárikovci. Žiadosť o prestavbu starého menšieho mlyna a plány na novostavbu podali bratia 22. februára 1927 a 10. marca získali stavebné povolenie. Starý mlyn bol zbúraný a nový moderný trojposchodový na elektrický pohon bol postavený v tak rekordne krátkom čase, že už 7. augusta 1927 požiadali Pilárikovci okresný úrad o schválenie novostavby. Mlyn potom desaťročia slúžil Skaličanom i okolitým obciam až do roku 1962, kedy bol definitívne zatvorený.

Mesto Skalica sa rozhodlo mlyn kúpiť. Pamiatka bola kompletne bol vyčistená, opravená časť náhonu, inštalovaná expozícia poľnohospodárskeho náradia a strojov a od roku 2005 sprístupnená verejnosti. Popri množstve sakrálnych pamiatok v Skalici je mlyn ukážkou technickej pamiatky s unikátne kompaktne a veľmi dobre zachovaným zariadením.

OSOBNOSTI

Ján Abrahámffy (asi 1662-1728) kazateľ, ľudový misionár, náboženský spisovateľ

Jozef Agnelli (1852-1923) významný pokusník, pestovateľ a šľachtiteľ liečivých rastlín

Andrej II. (1176-1235) kráľ z rodu Árpádovcov

v jeho listine z roku 1217 sa po prvýkrát písomne spomína Skalica (ako Zakolcha), keď ju daroval dvom synom nitrianskeho župana Tomáša (veľmoža starého rodu Hunt-Poznanovcov)

Paulín Juraj Bajan (12.4.1721-15.7.1792)

jeden z najvýznamnejších barokových skladateľov a spisovateľov, františkánsky kňaz a chýrny kazateľ, priekopník ľudovej barokovej hudby (pastorely); narodil sa vo Vrádišti, študoval, pôsobil aj umrel v Skalici, kde vznikli jeho najvýznamnejšie diela

Doc. Dr. Janko Blaho (15.9.1901-24.4.1981) operný spevák, pedagóg, zberateľ záhoráckych piesní

Dr. Pavel Blaho (25.3.1867-29.11.1927) skalický rodák, lekár, národný buditeľ, organizátor; realizátor myšlienky postavenia spolkového (dnes kultúrneho) domu

v čase najvýraznejšieho protislovenského tlaku sa zaslúžil o vydávanie slovenských periodík Hlas, Pokrok, Ľudové noviny; zakladal ľudové knižnice, roľnícke družstvá, kalendáre Nová domová pokladnica; bol veľký prívrženec československej vzájomnosti a tiež veľký zberateľ ľudovoumeleckých výrobkov – jeho zbierka sa stala základom k vytvoreniu dnes Záhorského múzea

JUDr. František Buchta (5.2.1915-16.6.1984) skalický rodák, literárny a kultúrny historik

venoval sa histórii skalického gymnázia, chudobinca, archívu, múzea a viacerým osobnostiam pôsobiacim v oblasti kultúry a osvety; bol spoluautorom publikácie Sto rokov dobrovoľnej požiarnej ochrany v Skalici (1981); publikoval v Zborníku Záhorského múzea.

Dr. Ján Buchta (1922-1972) historik, prekladateľ

Ctibor z Ctiboríc (inak Ctibor z Beckova) veľmož poľského pôvodu

koncom 14. storočia sa stal pánom Skalice (ako odmenu za svoje zásluhy mu ju založil kráľ Žigmund Luxemburský); bol to muž veľkého rozhľadu a, ako uvádzajú pramene, statočný a udatný bojovník; pred svojou smrťou založil mestský špitál (1414) - dnes slúži ako domov dôchodcov (na Kráľovskej ulici) a je to najstaršie zariadenie sociálneho charakteru na Slovensku

Dr. Ján Černoch (1852-1927) profesor teológie, kardinál

Florián Damborák (7.3.1915-17.1.1978) regionálny historik; vyštudoval slovenčinu a dejepis, ktorú aj vyučoval; pracoval v Záhorskom múzeu v Skalici ako riaditeľ a odborný pracovník

zaoberal sa dejinami Skalice, Holíča i ďalších okolitých obcí; spolupracoval pri zostavení publikácie 300 rokov skalického gymnázia, zaslúžil sa o vydávanie Zborníka Záhorského múzea, zhromažďoval informácie o divadle v jezuitskom gymnáziu, o škarniclovskej kníhtlačiarni, o kultúrnych pomeroch v Skalici, cechoch a pod.

ThDr. Ján Ďurovič (30.8.1894-26.11.1955) teológ a univerzitný profesor

Skalici významne prospel ako kronikár, keď tri diely z jeho pera prinášajú nesmierne množstvo informácií nielen z doby, v ktorej žil, ale i z predchádzajúcich storočí. Zozbieral a usporiadal archív D.G.Licharda a zaslúžil sa o postavenie sochy tomuto významnému národovcovi.

Ambróz Ernyey (19. storočie) riaditeľ skalického gymnázia v 19. storočí

gvardián (predstavený) skalického františkánskeho kláštora a provinciál (najvyšší predstaviteľ rehole) salvatoriánskej provincie; cenzor Lichardovej Domovej pohľadnice a Slovenských pohľadov; jeden z najvýznamnejších františkánov, ktorí pôsobili v Skalici

Jozef Gvadányi (žil v Skalici 1783-1801) maďarský generál, básnik

usadil sa a žil v Skalici; na námestí je zachovaná jeho kúria, ktorá dnes slúži ako mestská knižnica (nachádza sa tu i podobizeň Gvadányiho); kuchár tohto maďarského šľachtica priniesol do Skalice zo Sedmohradska recept dnes známej špeciality - trdelníka

Jozef Hollý (1879-1912) dramatický spisovateľ

Dušan Jurkovič (23.8.1868-21.12.1947) jeden z najvýznamnejších slovenských architektov, národný umelec

k jeho najznámejším dielam patrí mohyla M.R.Štefánika na Bradle, či súbor liečebných domov v neďalekých Luhačoviciach; v Skalici sa na námestí nachádza pôvodne Spolkový (dnes kultúrny) dom postavený v roku 1905 podľa jeho projektu; je to jedna z najkrajších stavieb v meste, ktorej veľká sála bola v čase vzniku najväčšia na Slovensku; pri evanjelickom kostole je veža tiež podľa jeho návrhu, postavená v roku 1928

Jan Amos Komenský (28.3.1592 - 15.11.1670) pedagóg, známy ako učiteľ národov

keď musel nútene odísť z Čiech, navštívil i Skalicu; - na pamiatku jeho príchodu do mesta mu bola postavená busta na podstavci, ktorá bola pôvodne umiestnená pred gymnáziom (dnes je v parčíku pri evanjelickom kostole); na veži pri evanjelickom a.v. kostole v Lichardovej ulici je nápis „Pamiatke J.A.Komenského 1625“, čo je pripomienka roku, kedy Komenský bol v Skalici

Július Koreszka (24.2.1895-1.12.1958) vynikajúci maliar – krajinár

na mnohých svojich plátnach zachytil Skalicu, jej časti, historické stavby, ale i vinohrady a krajinu okolo mesta; v dome kultúry je jeho rozmerný obraz Pohľad na Skalicu; jeho diela sú umiestnené v Slovenskej národnej galérii v Bratislave i v Čechách

Matej Korvín (pol. 15. storočia) kráľ

potvrdil Skaličanom ich mestské výsady a povolil vybudovať rybník; tiež povolil postaviť františkánske stavby (1467) o čom svedčí i nápis na víťaznom oblúku lode Kostola Sedembolestnej Panny Márie; pravdepodobne Skalicu navštívil

Daniel Gabriel Lichard (17.1.1812-17.11.1882) významný vydavateľ slovenskej literatúry, propagátor zakladania sporiteľní, evanjelický farár

v čase silnejúcej maďarizácie jeden z udržiavateľov slovenskej kultúry a jazyka; vydavateľ kalendára Domová pokladnica, Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život, časopisu Obzor; pomenovaná je po ňom jedna z ulíc pri evanjelickom a.v. kostole, kde je umiestnená i jeho socha v nadživotnej veľkosti

Ľudovít I. (Veľký) Anjou (1326-1382) kráľ z rodu Anjouovcov

povýšil skalickú osadu na slobodné kráľovské mesto (6. októbra 1372); bol veľký priaznivec Skalice; v roku 1377 jej povolil druhý týždenný trh a v roku 1382 potvrdil pre Skalicu svoju zakladajúcu listinu z roku 1372; 1. mája 1381 Skalicu navštívil

František Madva (1786-1852) ľudový lekár

Gustáv Mallý (1879-1952) maliar

Dr. Ján Mallý-Dusarov (1829-1902) vydavateľ, pedagóg, kanonik

Prof. Ľudovít Novák (15.10.1908 - 27.9.1992) pedagóg, jazykovedec

Študoval v r. 1927-1932 na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (slavistika - romanistika - ugrofinistika) a v r. 1932-1934 na Sorbonne a iných vysokých školách v Paríži (romanistika). V r. 1933-1938 pracovník Jazykového odboru Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine (referent), v r. 1939-1948 pracovník Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave (mim. profesor, profesor), v r. 1944-1945 dekan fakulty. V r. 1948-1957 dočasný odpočinok s polročným prerušením v r. 1951 (pracovník Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave). V r. 1957-1963 pracovník Slovanského ústavu ČSAV v Prahe, pobočky v Brne (externý pracovník), súčasne v r. 1957-1964 externý pracovník Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied v Bratislave, v r. 1964-1969 pracovník ústavu (vedecký pracovník, samostatný vedecký pracovník). V r. 1968-1971 pracovník Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Trnave (profesor), v r. 1972-1981 Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (profesor), od r. 1981 na dôchodku. V r. 1939-1943 generálny tajomník Slovenskej učenej spoločnosti, zakladateľ a v r. 1943-1945 generálny tajomník Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave. V r. 1941-1945 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti, v r. 1972-1973 predseda pobočky Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Trnave, v r. 1973-1976 predseda pobočky v Prešove. V r. 1970-1974 člen komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác vo vednom odbore všeobecná jazykoveda a člen komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác vo vednom odbore slovanské jazyky (na základe porovnávania so slovenčinou). Venoval sa štúdiu dejín slovenského jazyka, výskumu slovenského spisovného jazyka, najmä fonológie a pravopisu (zástanca radikálnej pravopisnej reformy), problematike jazykovej politiky a jazykovej kultúry, všeobecnej a porovnávacej jazykovede, slavistike, romanistike a ugrofinistike.Zdroj: http://www.juls.savba.sk/slovenski_jazykovedci/1976-1985/Novak,%20Ludovit.html

Dr. Ľudovít Okánik (1869-1944) dekan, spisovateľ, organizátor hospodárskeho a kultúrneho života

Žigmunfd Pálffy (5.5.1972) skalický rodák

ľadový hokejista; v žiackej kategórii majster Slovenska; v seniorskej majster Československa v drese trenčianskej Dukly; člen tímu majstrov sveta z roku 2002; hráč tímov kanadsko-americkej NHL New York Islanders a Los Angeles Kings

Ján Procopius (1732-1806) lekár, spisovateľ

ThDr. Jozef Šátek (10.2.1910-25.2.1978) skalický rodák, teológ, prekladateľ, historik, pedagóg

bol spoluautor monografií Skalica v minulosti a dnes (1968) a 300 rokov skalického gymnázia; v roku 1946 vydal dôležitú publikáciu Náboženské pomery v Skalici od reformácie do jozefinizmu; v skalickom okresnom archíve je jeho pozostalosť v desiatkach archívnych krabíc, napr. mimoriadne obsažný rukopisný katalóg Skaličanov či niekoľko rukopisov podrobnej histórie mesta Skalica; v novodobých dejinách bol najplodnejšou a najvýraznejšou osobnosťou v oblasti histórie Skalice.

František Víťazoslav Sasinek (11.12.1830-17.11.1914) skalický rodák

jeden z najvýznamnejších slovenských historikov, kňaz, tajomník Matice slovenskej; bol vysvätený za kapucínskeho kňaza; jeho historické bádanie bol zamerané predovšetkým na Uhorsko, keď na túto tému napísal niekoľko publikácií (Dejiny kráľovstva uhorského, Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska, Dejepis Slovákov atď.). V svojej práci neopomenul ani Skalicu a podrobne jej „dejopis“ zaznamenal napr. v niekoľkých pokračovaniach v časopise Slovesnosť v roku 1863.

Jozef Škarnicel (18. storočie)

pochádzal z Moravy; v roku 1760 založil v Skalici kníhtlačiareň, prvý z rodu najvýznamnejších tlačiarov v meste; jeho - jeho potomkovia pokračovali v tomto remesle až do prelomu 19. a 20. storočia, kedy firmu prevzali Teslíkovci

Dr. Ľudovít Valach (1893-1941) lekár, univ. profesor

František Krištof Veselý (1903 – 1977) herec, spevák, režisér

Alexander Boleslavín Vrchovský (1812-1843) národnopolitický pracovník

Narodil sa 20.10.1812 v Skalici, zomrel v máji 1865 v Budapešti.

Základnú školu navštevoval v Skalici. V r. 1823 - 1824 študoval na gymnáziu v Komárne, potom v r. 1825 - 1830 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1831 - 1836 absolvoval právo na univerzite vo Viedni. V r. 1836 - 1837 bol advokátskym koncipientom v Bratislave, od r. 1837 pracoval ako advokát v Pešti.

V období viedenských štúdií nadviazal kontakty s revolučnou poľskou mládežou a usmerňoval hnutie slovenskej mládeže v Bratislave aj na Slovensku. V druhej pol. 30. rokov bol hlavný ideový vodca formujúcej sa mladej slovenskej generácie v bratislavskej Spoločnosti česko-slovanskej. Po úradnom zákaze spoločnosti v r. 1837 utvoril ako vedúca osobnosť radikálneho krídla slovenskej mládeže tajný spolok Vzájomnosť s nár. bunkami po celom Slovensku. Na pôde tohto spolku sa nastolila myšlienka založenia Matice slovenskej, plán na

vydávanie politických novín a literárneho časopisu Samolet Slovenska. Po jeho odchode do Pešti činnosť Vzájomnosti zanikla.

V r. 1837 napísal Predmluvu k zborníku City vděčnosti, významná je jeho úvaha O lásce k svému národu, zapísaná vo Výbore prací Společnosti českoslovanské (1837). Pokúsil sa o preklad Byronovho Väzňa chilonského (1835).

Z knihy Slovenský biografický slovník, zv.VI., Martin, MS 1994

Žigmund Luxemburský (1386-1437) kráľ z rodu Luxemburgovcov

často Skalicu navštevoval a niekedy tu rokoval s českými panovníkmi; bol tu napr. v decembri 1425 alebo v auguste 1435; okrem iného potvrdil mestské výsady Skalice

Borský Mikuláš, Hlboké, Sobotište

Zaujímavým výletom určite bude návšteva neďalekých obcí Borský Mikuláš, Hlboké a Sobotište, ktoré sa môžu popýšiť významnými rodákmi a návštevníci majú možnosť navštíviť rodné domy významných osobností, ako boli Ján Hollý, J. M. Hurban alebo múzeum Samuela Jurkoviča. V Sobotišti sa tiež nachádza hvezdáreň.

Cerová

V zalesnenom teréne nad obcou Cerová sa týči zrúcanina hradu Korlátko, ktorého korene siahajú až do 11. storočia. Z hradu Korlátko za pekného počasia je dobre vidieť nielenSenicu, ale i ďalší hrad Branč i mohylu Bradlo. V časti Lieskové je možnosť pozrieť si kaštieľ s parkom a zvonicou.

Čejkovice

História firmy Templářské sklepy Čejkovice je spojená s príchodom tajomného rádu templárskych rytierov. Tí prišli do Čejkovíc v 30. rokoch 13. storočia, pričom prvá písomná zmienka o ich pôsobení je z roku 1248. Spoločne so stavbou templárskych sídiel začala i výstavba rozsiahlych vínnych sklepov, ktoré nemali na našom území obdobia. Zároveň začína i nová epocha pestovania vínnej révy v oblasti Čejkovíc a okolitých obciach. Čejkovickým panstvom prešlo po stáročia niekoľko významných rodov a rádov - páni z Lipé, rod Víckovcov, Jezuiti a Habsburgovci.

Holíč

Hneď, ako si prezriete všetky pamiatky v našom krásnom kráľovskom mestečku, môžete sa vydať na dlhú cestu spoznávania nášho okolia.

Vašou prvou zastávkou určite bude barokový zámok v Holíči, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Raritou tohto mesta sú tiež kamenné slnečné hodiny, tzv. lapidárium. Počas leta je pre návštevníkov otvorené mestské kúpalisko.

Megalitické kamene, Holíč

Pieskovcové platne i dnes vystupujú na povrch a sú zdrojom rôznych nepodložených teórií. Svojou veľkosťou a lomom si však určite zaslúžia pozornosť. Dnes sa nachádzajú v Mestskom múzeu Jaroslava Prílučíka.

Kopčany

Našou ďalšou zastávkou je malá obec Kopčany, kde sa nachádza barokový žrebčinec pochádzajúci z 18. storočia. Dedinka sa môže pochváliť ešte jednou zaujímavosťou a tou jeKaplnka sv. Margity Antiochijskej, ktorá je jednou z najstarších pamiatok na našom území.

Kunovská priehrada

Kunovská priehrada je prímestskou rekreačnou oblasťou. Okolo vodnej nádrže sú trávnaté plochy a piesková pláž v dĺžke 250m. Umelá vodná nádrž je vhodná na kúpanie a bezmotorové člnkovanie. Ďalšie športové príležitosti ponúka lodenica s požičovňou športových potrieb, tenisovým a volejbalovým ihriskom. Pre deti sú tu umiestnené hojdačky, preliezačky a pieskoviská.

 

Lednice

Ďalším lákadlom je prekrásny zámok v Ledniciach. Lednický zámok so záhradou a parkom je súčasťou Lednicko-valtického areálu, ktorý bol v roku 1966 zaradený medzi pamiatky UNESCO. 

Mikulčice

Smerom na západ od Hodonína leží dedinka Mikulčice, kde sa nachádzajú Mikulčické Valy, ktoré sú významným archeologickým náleziskom v Českej republike. V múzeu môžeme vidieť nielen predmety dennej potreby (keramika, železné výkovky, kamenné predmety), ale tiež výrobky umeleckého remesla.

Mohyla na Bradle

Bradlo (543m n.m.) je najvyšší vrch Myjavskej pahorkatiny. Je to vápencový vrchol vypreparovaný z menej odolných hornín. Na vrchu stojí Mohyla M. R. Štefánika. Z Bradla je rozhľad na kopaničiarsky kraj okolo Brezovej pod Bradlom.

Podbranč

V dedinke Podbranč sa na vŕšku týči starobylá zrúcanina Hradu Branč. Vznikol už pred rokom 1241, postavil ho trenčiansky župan Baša. Neskôr bol kráľovský a dostal ho Ctibor zo Ctiboríc. V 17. storočí sa stal útočiskom pred Turkmi. Prístup k hradu je z hornej časti obce, odkiaľ trvá peší výstup 5 minút.

Smolenice

Pod malebným juhovýchodným úpätím Malých Karpát sa rozprestiera obec Smolenice. Má približne 3200 obyvateľov a patrí do okresu Trnava. V obci sa nachádza pôvodne gotický hrad, ktorý bol postavený v 15. storočí. Patril uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému a plnil funkciu strážneho hradu pri obchodnej Českej ceste. Z pôvodného hradu zostali len bašty.

Erb obce Smolenice

Historický symbol Smoleníc patrí k najpozoruhodnejším na Slovensku, a to tak

svojou starobylosťou, ako aj svojim obsahom. Pečať pochádza už z 15. stor. Je na prvý pohl'ad jasné,že pozostáva z dvoch súčastí - nebeských telies a viniča. Vinič jednoznačne upozorňuje na vinohradnícke tradície, i ked' v ňom možno vidieť aj biblickú novozákonnú symboliku vínnych ratolestí.

Symbol nebeských telies nepochybne korení v rodovom erbe. Niektorí bádatelia v tejto symbolike vidia spojenie heraldického symbolu z erbu Svätojurských a pezinských grófov (hviezda) a z erbu Ctibora zo Ctiboríc (polmesiac) - teda dvoch významných vlastníkov hradu a mestečka.

Erb, pečat' a vlajka tvoria trojicu základných symbolov obce. Na tvorbu každého z nich sa vzt'ahujú osobitné heraldické (náuka o erboch), vexilologické (náuka o vlajkách) a sigilografické (náuka o pečatiach) zákonitosti, pravidlá a zvyklosti.1*

Sfarbenie znamenia bolo neznáme, J. Novák navrhol r. 1972 Sfarbenie modrý, štít, striebomé nebeské telesá, zelené ratolesti a strieborné strapce hrozna. Heraldická komisia Ministerstva vnútra však poukázala na nedodržanie heraldického pravidla o striedaní farieb a kovov v takto sfarbenom erbe Smoleníc (nesprávne sfarbené zelené vetvičky na modrom štíte) a odporučila vykonat' v tomto smere nápravu.

S ohl'adom na heraldické pravidlá erbovej tvorby 2*, podl'a ktorých je potrebné v erbe klást' kov na farbu, či farbu na kov, je vzhl'adom na obsahovú náplň erbu najvhodnejšie sfarbenie znamenie zlaté a strieborné, štítové pole modré.

Erb obce Smolenice má teda túto podobu:

v modrom štíte nebeské telesá - hviezdou prevýšený položený polmesiac - to všetko ovenčené dvoma zlatými ratolest'ami viniča, hore s dvomalistami a troma strapcami hrozna.

Znamenie je vložené do dolu zaobleného, tzv. neskorogotického, či tiež španielskeho heraldického štítu. I ked' sa v heraldickej tvorbe v minulostipoužívali rozne tvary štítov, tento je v našej erbovej tvorbe najobvyklejší, používa sa vo všetkých heraldických katalógoch s erbami miest a obcí, a teda pri publikovaní erbu obce Smolenice v heraldických publikáciách ho nebude potrebné znova upravovat'.

V zmysle heraldickej konvencie bude možné zlatú podl'a potreby zamieňat' aj žltou a strieborná bielou, pričom sa však bude vždy popisovat' ako zlatá a strieborná. 

Dolina Hlboče

Kaňonovité údolie západne od Smoleníc s obnaženými skalnatými útvarmi a krasovými javmi. Objavíte v ňom rôzne geomorfologické útvary ako

vodopád,obrie hrnce, rôzne skalné dutiny a iné. Pestré podložie horniny krištalinika, kremence, spraše a vápence vytvárajú priaznivé podmienky na rozvoj pomerne bohatej teplomilnej flóry a fauny. Dolina Hlboče bola vyhlásená za prírodnú rezerváciu v roku 1981 na výmere 123 ha. Od roku 1995 je národnou prírodnou rezerváciou s najvyšším stupňom ochrany. Je najväčšou a najkrajšou dolinou Smolenického krasu so skalnými bralami a občasným vodopádom. Prevládajú tu dubovo-hrabové lesy (zv. Carpinion betuli), tvorené napr. dubom zimným, hrabom obyčajným, bukom lesným a lipami (malolistou i veľkolistou). V lesných porastoch rastú napríklad:

zemolez obyčajný, kalina siriputková, ostrica chlpatá, zubačka cibuľkonosná, mednička jednokvetná, kopytník európsky, snežienka obyčajná a cesnak medvedí. Na južne orientovaných svahoch sú zachované teplomilné a suchomilné lesné spoločenstvá s dubom plstnatým, drieňom obyčajným, čerešňou mahalebkovou, mukyňou obyčajnou a inými druhmi. Typickými bylinami sú tu zvonček broskyňolistý, medunica medovkolistá a fialka srstnatá. Najvzácnejšie druhy rastú na skalných trávnych okrajoch doliny: jesenec biely, prerastlík kosákovitý, lipkavec sivý, ostrica Miche-liho, kosatec dvojfarebný, devätorovka rozprestretá, hrdobarka obyčajná a lipnica bádenská. Dubovo hrabové lesy patria medzi biotopy s najvyšším počtom druhov živočíchov na Slovensku. Na lokalite sa vyskytujú početné teplomilné druhy hmyzu, vrátane vzácnych druhov chrobákov, motýľov, blanokrídlovcov a dvojkrídlovcov. Typickými druhmi stavovcov tunajších lesov a skalnatých svahov sú: skokan hnedý, užovka stromová, jašterica múrová, piskor obyčajný, hrdziak lesný.

Molpír

Už v rokoch 1890 a 1895 preskúmal smolenický farár N. Sándorfi polohu Molpír na východnom výbežku Malých Karpát. Zistil opevnenie troma obrannými múrmi, praveké osídlenie, preskúmal 23 hrobov stredodunajskej mohylovej kultúry zväčša s mohylovým

násypom. Hrobový inventár už predstavuje klasickú mohylovú kultúru, s mečom s jazykovitou rukoväťou (typ Smolenice – Szombor) a ihlicou s pečatidlovou hlavicou. Vo výskume mohylníka pokračoval v rokoch 1970 – 72 AÚ SAV (Siegrid Dušeková), odokryla 15 mohýl s 51 birituálnymi hrobmi, urnové a kostrové hroby mali početné keramické a bronzové (britvy, šperky, nože) prídavky, dokonca sa našli aj zlaté drôtiky. Zo slovanského obdobia pochádza niekoľko mohýl a viaceré nálezy z predveľkomoravského odbobia.

Hradisko kalenderberskej kultúry bolo v rokoch 1963 – 71 systematicky skúmané AÚ SAV (Mikuláš Dušek, od 1967 so Siegrid Dušekovou). Celý jeho areál možno rozdeliť do troch priestorov, dvoch predhradí a akropoly, s celkovou rozlohou 12 ha. Konštrukcia fortifikácie bola nadpriemerne vyspelá: 2 m široký val mal po oboch stranách na sucho kladené kamenné múry široké 0,5 m s kamennohlinitou výplňou uprostred. Múr akropoly bol spevnený drevenou komorovou konštrukciou, jeho brána z kameňa bola zosilnená štvorbokými vežami a chránená zboku oválnym bastiónom.

Obývané boli iba horné predhradie a akropola, domy zoradené v ulicovom systéme stáli na umelých terasách. Na akropole boli budované aj z vnútornej strany pozdĺž opevnenia. Boli dlhé 6 – 10 m, široké okolo 3 m, jedno, dvoj a trojpriestorové. Zbudované boli zrubovou konštrukciou na kamenných podmurovkách, steny boli z oboch strán omietnuté hlinou, podobne bola upravovaná aj dlážka, niekedy vyložená plochými kameňmi. Vykurovalo sa jednoduchými ohniskami i kopulovými pecami. Mimo domov na akropole stálo spoločne 6 pecí, zrejme pod dreveným prístreškom, slúžiacich na pečenie chleba. Ďalšia pec v susedstve jedného z domov obsahovala zvyšky tavby a železnú lupu – ide o najstaršiu železiarsku pec na našom území. Na akropole bola i do skaly vytesaná cisterna (35,5 x 5,5 x 1,5 m), slúžiaca možno i na iný účel (hlinou vymazané steny). Kultové miesto, tzv. chrám, bol vytesaný do skaly (202 x 6 m). V ňom boli tri dočervena vypálené obetiská, pri nich lebka a kosti asi 2 – ročného dieťaťa, rozbité mesiačikovité idoly a geometrické idoly v podobe tkáčských ihlancovitých závaží. Inými dokladmi kultu je stavebná obeta v základoch jedného domu.

Ekonomika osady bola založená na remeselnej výrobe (okrem železiarstva (nástroje, zbrane, nože) odlievanie bronzu (tégliky), výroba kamenných žarnovov, tkáčstvo) a obchode. Kontakt s vyspelým juhohalštatským svetom dokladajú loďkovité spony, ihlice, jantárové a sklené perly i napodobneniny bronzových nádob v keramike.

Zánik hradiska súvisí s množstvom kovových streliek z vnútornej aj vonkajšej strany valov, jedinou obeťou vojenského konfliktu je však obranca zabitý v tretej bráne. Útočníci používali tie isté strelky ako obrancovia. Zánik teda nepriniesli útočníci z východu, ale vzájomné konflikty domácich skupín medzi rokmi 570 – 560 p.n.l., súvisiace pravdepodobne so vznikajúcou kultúrou kočovníkov v karpatskej kotline, označovanej ako kultúra Vekerzug. Ohlasmi jej vzniku sú aj prvé predmety zdobené odlišným (zverným) štýlom, ktoré nachádzame v najmladších vrstvách hradiska.

Na lokalite sa uskutočnila pamiatková obnova a prezentácia častí opevnenia, brány, kultového objektu a cisterny. O jednotlivých objektoch návštevníkov informuje text na tabuliach tvoriacich súčasť náučného chodníka.

Výzor hradiska Molpír. (Furmánek V.- Ruttkay,A.- Šiška, S.: Dejiny dávnovekého Slovenska. Bratislava. 1991. s. 53

Smolenický zámok

 je súčasťou Kongresového centra Slovenskej akadémie vied. Konajú sa tu semináre, sympóziá a konferencie, ktorých sa zúčastňujú vedeckí pracovníci z celého sveta.

MAJITELIA ZÁMKU

Smolenický hrad neobývali zo začiatku zemepáni. V 15. storočí patril kráľovi. Bolo v ňom ubytované vojsko, a plnil úlohu stážneho hradu. Začiatkom 16. storočia sa stali vlastníkmi Smoleníc Országhovci, aj keď sa nepredpokladá, že tu bývali, lebo mali dobre vybavené sídlo v Pezinku. Vnútorný život na hrade sa začal rozvíjať až za Erdődyovcov, ktorí sa stali pánmi smoleníc na konci 16. storočia. Erdődyovci hrad prestavali (najmä nad vnútornou hlavnou budovou pristavili poschodia). Prvý z nich, Tomáš Erdődy, tu býval s manželkou Annou Máriou Ungnádovou, ktorá tu i zomrela. Aj jeho syn Krištof sa tu väčšinou zdržiaval. Gabriel Erdődy a jeho maželka Mária Pállffyová tu trvale bývali, tu i zomreli a sú pochovaní v smolenickom kostole. Na začiatku 18. storočia, keď František Rákoczi povstal proti cisárovi a chcel vydobyť Uhorsku samostatnosť, stal sa Smolenický hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a cisárskym vojskom. Začiatkom roku 1705 sa pri Smoleniciach zhromaždilo okolo 3 000 povstalcov, ale generál Heister ich 7. januára 1705 rozprášil skôr, ako by sa boli dostali k hradu. Napriek tomu však Rákocziho povstalci držali Smolenický hrad v obkľúčení, a odrezali ho od mestečka Smolenice. Poddanské obyvateľstvo sympatizovalo s povstalcami a podporovalo ich. Okrem toho veľké sucho spôsobilo nedostatok vody na hrade, takže cisárski vojaci boli prinútení, kým zásoba stačila, používať namiesto vody víno. Nakoniec 10. júla 1705 vyčerpaní Castelli a Haslinger spolu so strážnym oddielom opustili Smolenický hrad. Hrad padol do rúk grófa Bercsényiho, ktorý ho obsadil pozorovacím oddielom. Povstalci držali Smolenický hrad celé dva roky a opustili ho až 7. júla 1707, keď ho opäť obsadil oddiel cisárskeho vojska.

SMOLENICKÝ HRAD V MINULOSTI

Smolenický hrad v druhej polovici 18 storočia, za posledných Erdődyovcov, začal pustnúť. Jeho posledný opis pochádza z 18. storočia, keď sa v ňom už nerobili žiadne úpravy: Hrad bol ohradený múrom, v ktorom sa nachádzali štyri bašty a v nich 3 delá. Do hradu sa vchádzalo cez bránu, ktorá bola orientovaná na sever. Túto bránu chránili dve železné krídlové bránky a vyťahovací most, pod ktorým sa nachádzala hlboká priekopa. Na nádvorí bola 27 siah hlboká studňa, vykresaná v skale. V roku 1948 - 50 bola vyčistená a prehĺbená na 60 m. Z tohto prízemného nádvoria viedli kamenné schody do hradnej dvornej záhrady. Tu bola umiestnená zbrojnica. Všetky obloky v prízemí boli zabezpečené mrežami. Pod východnou stranou hradu sa nachádzali dve veľké pivnice, v ktorých bolo uskladnené víno. Na tomto nádvorí boli úhľadné šopy a ľadovne. Z nádvoria viedli kamenné schody na druhé poschodie. V bašte na južnej strane, bola kaplnka sv. Kríža, ktorú dal postaviť Tomáš Erdődy roku 1596. V kaplnke sa nachádzal cenný oltár s obrazmi Márie Magdalény, Panny Márie a sv. Tomáša. Na stenách viseli obrazy s výjavmi Kristovho mučenia. Táto kaplnka bola vystrojená rovnakým inventárom ako kostol, nachádzal sa tu aj organ, ale keď hrad začal ku koncu 18. storočia pustnúť, hlavný oltár bol prenesený do Galanty a umiestnený v kaplnke grófa Jána Erdődyho. Z veľkej mramorom dláždenej izby viedli dvere do troch izieb, na východ od nich sa nachádzali štyri izby, ktoré uzavierala rohová izba. Túto časť 4 izieb obývala grófka. Vedľa sa nachádzali izby pre chyžné a za nimi klenutá chodba, a tým sa poschodie uzatváralo. Izby, ktré obývala grófka, mali podlahu so štruktúrou, kým v izbách služobníctva bola drevená podlaha. Dlážky boli všade z pálenej tehly.Na treťom poschodí, na východnej strane bola veľká sála a rohová izba. Potom nasledovalo za sebou deväť izieb so štukatúrou, a desiatou izbou obrátenou na juh, sa poschodie končilo. Toto tretie poschodie obývali grófi, kontesy, a iní príslušníci grófskej rodiny. Nábytok bol pozoruhodný a vyznačoval sa rôznofarebnými poťahmi, podľa toho, komu slúžil. Grófkin nábytok bol dekorovaný žltou, grófov bol čierny a lemovaný zlatom. Grófka a kontesa mali v spálni postele s baldachýnom v príslušnej farbe nábytku. Pri posteliach mali osobité stoly na modlenie a písacie skrinky. Po stenách viseli umelecké obrazy. V jedálni sa nachádzali obrazy grófskych predkov a kožou obtiahnuté stoličky. Vo veľkej hale na prvom poschodí sa nachádzali podobizne predkov v zlatých rámoch. Dekoráciu stien dopĺňali veľké turecké koberce a veľký obdĺžnikový obraz z dejín Poľska. Na západnej strane hradu sa stála päťhranná veža. V nej boli tri poschodia na úschovu obilia, kým vo štvrtom bol uskladnený pušný prach. Pod strechou sa nachádzali dva zvony, na ktorých sa zvonilo ráno, na obed, večer, do kostola a pred búrkou. Hlavná budova bola pokrytá pálenou škridlicou, kým bašty a vedľajšie budovy boli pokryté šindľom. Ešte v roku 1706, po smrti Juraja Erdődyho, sa spísal podrobný inventár vnútorného zariadenia a výzbroje zámku. Pod spísaným inventárom je podpísaný Ján Jozef Koller, smolenický zeman, ako splnomocnenec grófskej rodiny. Pravdivosť spísaného inventára potvrdzujú svedkovia Ignác Birovszký, prefekt, a Ján Novaky správca grófskeho majetku. 

Keďže poslední Erdődyovci veľmi zadĺžili smolenické panstvo, malo to neblahý vplyv na údržbu hradu. O hrad sa prestali starať, neopravili ho, a preto spustol. Noví majitelia Pálffyovci mali veľa starostí s vyplácaním dlžôb, a hrad ponechali svojmu osudu. Za napoleonských vojen hrad vyhorel, a časom sa zmenil na hradné rumovisko. 

SMOLENICKÝ ZÁMOK V SÚČASTNOSTI

Terajší Smolenický zámok sa začal budovať na začiatku nášho storočia, majiteľ smolenického a dobrovodského panstva gróf Jozef Pálffy starší (1853-1920), na rumoviskách starého hradu. Prvé práce na budovaní zámku sa začali už v roku 1887 úpravou bášt a stavbou kaplnky v južnej bašte. Bašty zo starého hradu zostali, iba sa nadstavili a zastrešili. Dodnes na nich poznať staré murivo a novšiu nadstavbu. Vchod je zabezepčený vlastne dvoma bránami, starou bránou- drevenou, okovanou medeným plechom, a novšou bránou zo železných rúrok, ktorá sa používa cez deň. Na noc sa vchod uzatvára starou medenou bránou, ktorá bola zhotovená ešte začiatkom nášho storočia, ale namontovaná bola až roku 1950. Brána predstavuje jediný vchod do zámku. Skutočná výstavba hlavnej zámockej budovy sa začala roku 1911. Mohutná stavba hlavnej budovy sa skladá z dvoch krídel: 1. ľavé krídlo smeruje od veže na juhovýchod2. pravé krídlo smeruje severovýchodneCelá budova s vežou sú zhotovené zo železobetónu. Podľa spomienok starších občanov zo Smoleníc na stavbe zámku vraj použili po prvý krát portlandský cement. Gróf Pálffy si dal zhotoviť dva plány na stavbu zámku, jeden vo Viedni a druhý v Budapešti. Vybral si z nich ten, ktorý sa najviac podobal zámku v Kreuzensteine pri Viedni. Tento zámok vlastnila jeho matka grófka Vilczeková. Gróf Pálffy dal zámok postaviť vo vlastnej réžii podľa návrhu architekta Jozefa Huberta. Vedenie stavby zveril Pavlovi Reiterovi z Bavorska, ktorý mal okolo seba štáb skúsených majstrov z Talianska, Nemecka, Rakúska i Maďarska. Najpozoruhodnejšie kamenárske práce robili taliansky majstri. Neskôr na zámku pracovali aj dvaja talianski umeleckí sochári, ktorí mali renovovať poškodené sochárske diela zo starého hradu. Kováčske práce na zámku zhotovoval taliansky majster Peter Mazzacheto, robil mreže, kovanie na nábytok, ako aj rôzne ozdobné predmety. Jeho dielom je aj medená brána. Jeho pomocníkom bol kováčsky majster zo Smoleníc Silvester Hubinský.Stolárske práce robili na zámku smolenickí majtri František Chudoba, Jozef Zezulka a Jozef Pisárík. Pracovali tu aj po prvej svetovej vojne, až do roku 1934, keď ich gróf prepustil. Vypuknutie prvej svetovej vojny v lete 1914 bolo príčinou zastavenia stavebných prác na zámku. Do vypuknutia prvej svetovej vojny boli vonkajšie práce zhruba hotové. No vnútorná výstavba zámku bola len v začiatkoch. V prízemí boli zhotovené provizórne miestnosti, v ktorých bol dočasne uložený archív rodu Pálffyovcov, knižnica a bohatá zbierka keramiky. V roku 1921 však celú zbierku keramiky odviezli na Červený Kameň. Archív a knižnica zostali na Smolenickom zámku až do frontových udalostí (1945), no v dôsledku bojov boli však značne poškodené a odcudzené. Hoci bol zámok nedostavaný, chodilo sem veľa turistov a vyletníkov. Tesne po oslobodení obsadili zámok príslušníci nemeckej armády, ktorí si zriadili na veži pozorovateľňu a guľometné stanovisko. Veža dostala najviac zásahov, čo je vidieť aj v dnešnej dobe, pretože opravené miesta su svetlejšie ako pôvodná krytina. Po oslobodení roku 1945 sa majiteľom zámku stal štát. Slovenská národná rada v Bratislave, ako najvyššia predstaviteľka štátnej moci na Slovensku, prevzala zámok a zvolila si ho za svoje letné sídlo. Dala ho dostavať a z vnútra zariadiť. Prvá etapa dostavby zámku sa skončila v roku 1950. Schodištia boli zhotovované podľa pôvodných plánov s drevenými zábradliami, kombinovanými s kamennými stĺpikmi. Na chodbách a v halách ľavého krídla je benátska dlažba, a v pravom krídle mozaiková dlažba z travertínu. Obývacie izby, jedálne a zasadacie izby majú parkety. Napokon v prvej etape dostavby boli vybudované dve nádvoria s výsadbou stromovej zelene a trávnikov. V máji 1950 boli už všetky hlavné práce ukončené a zostalo už len dohotoviť detailné práce. Na 14. mája 1950 zorganizovali miestni politickí a kultúrni činitelia v spolupráci so SNR slávnostné otvorenie dostavaného zámku. 

Práce na ďalšej dostavbe zámku pokračovali v nasledujúcich mesiacoch už pomalšie. Boli to detailné práce, ktoré vyžadovali väčšiu precíznosť. Tieto práce prerušil požiar, ktorý vznikol 22. júla 1952 z neopatrnosti pracovníkov na dostavbe. Bašta-kaplnka zhorela a ostala bez strechy. Dobudovaný a zmodernizovaný zámok odovzdala SNR Slovenskej akadémii vied v deň jej zrodu, 26. júna 1953. Smolenický zámok sa odvtedy stal Domovom vedeckých pracovníkov SAV. Aby mohol dokonale slúžiť vedeckým pracovníkom, stal sa aj reprezentačným miestom pre stretnutia zahraničných vedcov s našimi poprednými učencami, bolo potrebné v dobudovní zámku pokračovať a vystrojiť ho zariadením, ktoré zodpovedalo moderným ubytovacím, stravovacím, hygienickým, a kultúrnym požiadavkám. A tak začiatkon roku 1955 prikročil nový majiteľ zámku SAV k druhej etape dostavby zámku. V druhej etape sa urobili najmä elektrické inštalácie, ústredné kúrenie, kanalizácia a vodovod, rozvod teplej vody, zdravotnícke zariadenie budov, zariadenie predsedníckeho stola a zasadacej sieni. Druhá etapa dostavby zámku sa skončila roku 1957.Smolenický zámok je obývaným objektom a nie pamiatkovým zámkom, v ktorom by sa mohli robiť hromadné prehliadky alebo návštevy jednotlivých turistov. Hlavným a súčasne jediným vchodom, ktorý je medzi treťou a štvrtou baštou, sa dostaneme na nádvorie zámku. Schodišťom prídeme na menší dvor, z ktorého je vchod do kotolne v bašte a do veľkého bludišťa podzemných chodieb a pivníc. Z hlavného nádvoria sa dá odbočiť vľavo, na menšie a nižsie položené nádvorie.V ľavom rohu nádvoria je bašta-kaplnka, ktorá má hranatý prístavok, s vchodom do kaplnky a so schodišťom do okrúhlej oblúkovej pivnice, ktorú v strede podopiera mohutný kamenný stĺp. Z nádvoria od kaplnky vedie schodište na horné nádvorie k hlavnému traktu zámockej budovy. Na pravej strane nádvoria, kde sa končí ubytovací trakt, je 60 m hlboká studňa, ktorá je hlavným zdrojom vody pre zámok. Hlavná budova má tri vchody. Hlavný vchod sa nachádza pod vežou, na zlome obidvoch krídiel hlavnej budovy. Je široký tri metre a hornú časť má zakončenú lomeným oblúkom a zdobí ho portál, ktorý pripomína gotické prvky. Druhý vchod je iba o niekoľko metrov vľavo, na juhovýchodnom krídle. Vedie do najreprezentačnejšej časti zámku, kde sa nachádzajú najkrajšie a najvýhodnejšie položené miestnosti a kde aj chodby, haly a schodištia vynikajú eleganciou moderného štýlu. Vchod je dekorovaný mramorovým obložením (kararský mramor) jemnej žilkovatej zrnitosti, sivozelenkavo-čiernej farby. Nad dverami v mramore je zlatými literami vyryté meno budovateľa zámku a rok začatia stavby (Comes Josephus Pálffy, MCMXI). Nad vchodom z prvého poschodia vyčnieva 4 m dlhý mramorový balkón, sivo-oranžovej farby, podopretý štyrmi konzolami. Tretí vchod je pre zamestnancov zámku a nachádza sa na pravej strane, na konci prvej časti pravého krídla. Hlavným vchodom sa dostaneme do okrúhlej vstupnej haly, ktorá tvorí prízemie hradnej veže. Veža Smolenického zámku je sedemhranná a pozostáva zo železobetónu. Jej nezvyčajná podoba poukazuje na to, ako si šľachtickí feudáli potrpeli na zvláštnosti, ktoré museli byť unikátom. Veža má tri poschodia. Medzi druhým a tretím poschodím je galéria. Na samom vrchole veže je rozhľadňa s kamenným zábradlím, odkiaľ je nádherný rozhľad na všetky strany okolia Smoleníc. Zo vstupnej haly, ktorá je v strede podopretá mohutným renesančným stĺpom, sa možno dostať do všetkých častí zámockej budovy. Hala je spojená z ľavej strany s prízemím juhovýchodného krídla zámku, ktoré pozostáva z priestrannej haly, archive a kancelárskych priestorov. Hala prízemia juhovýchodného krídla je reprezentačne zariadená. V strede je stĺporadie s oblúkovitým stropom, na ktorom visí päť kovových lustrov. Po stenách sú rovnomerne rozmiestnené kovové svietniky. Pri vchode do kancelárie stojí kovový svietnik väčších rozmerov a nad ním visí benátske zrkadlo, vedľa ktorého je podobizeň A. Sládkoviča v zlatom ráme. Oproti visí olejomaľba, predstavujúca búrku na mori. Hala je pokrytá benátskou dlažbou, ktorú chránia plyšové koberce. Z ľavého rohu haly vedie kamenné schodište s dreveným zábradlím na prvé poschodie, kde sa nachádzajú najkrajšie miestnosti zámku, červený a modrý salón, knižnica a ubytovacie miestnosti. Aj na prvom poschodí je priestranná obdĺžniková vstupná hala. Hala má štyri okná na východ, z tretieho vedie vstup na mramorový balkón. Dlažba je parketová a strop zdobený lúčovitými oblúkmi podopierajú na juhovýchodnej strane pri schodišti dva stĺpy. V strede haly visí sklenený – kryštáľový luster a na stenách je deväť sklenených svietnikov. Halu zdobia dve veľké olejomaľby v zlatých rámoch, znázorňujúce zábery zasnežených končiarov a údolí. Visí tu aj reliéf sochára R. Pribiša, predstavujúci stretnutie sa nášho ľudu s partizánmi. Na parkete je rozprestrený veľký plyšový koberec. Na posedenie tu slúžia dva barokové pozlátené stoly so štyrmi kreslami. Nachádza sa tu aj baroková truhlička s vázou a symbolický keramický džbán, vysoký vyše metra s bohato zdobený ornamentmi. Z haly je vchod do modrého salónika a do väčšieho červeného salóna, z ktorého sa dostaneme na balkón na západnej strane zámku. V červenom salóne sa konajú dôležité vedecké porady, posedenia, konferencie ... Vedľa červeného salóna sú dve obývacie izby a na konci poschodia sa nachádza zlatá izba s kúpeľňou a moderným zariadením. Na prvom poschodí vo veži je sedemhranná hala, ktorá má okná na východ i na západ. Je pokrytá

mozaikovou dlažbou z travertínu. Strop je hviezdicovo- oblúkový, s pozláteným lustrom. Steny zdobí benátske zrkadlo a obraz zapadajúceho slnka na pustatine v zlatom ráme. Z ľavého kúta haly, pri zlatej izbe, vedú schody na druhé poschodie, ktoré sa rozkladá iba nad zlatou izbou. Táto časť, v ktorej sú len štyri obývacie izby, sa nazýva „vo vežičke“. Z prízemia sa možno dostať na poschodia aj elektrickým výťahom ktorý tu naplánovali už v pôvodných plánoch roku 1911.

Od veže napravo sa tiahne mohutná stavba severovýchodného krídla zámockej budovy. V prízemí tejto časti, hneď pri vchode je recepcia, kuchyňa so zamestnaneckou jedálňou, skladové priestory, šatne pre personál. Zo vstupnej haly pod vežou vedie kamenné schodište na prvé poschodie, kde sú reštauračné miestnosti, ktoré pozostávajú z hlavnej (francúzskej) jedálne, loveckej jedálne a priestoru pre denný bar. Z koridoru sa vstupuje do hlavnej zasadacej siene, v ktorej bývajú prevažne všetky vedecké podujatia SAV. Na pódiu je konferenčný predsednícky stôl v umeleckom slohu a za ním predsednícke čalúnené kreslá. Koridor na severnej strane za zasadacou sieňou sa lomí severovýchodným smerom a je ukončený krytým balkónom (loggiou). Za ním nasleduje užšia chodba, okiaľ je vstup do malej poľovníckej zasadacej siene, za ktorou je ubytovacia miestnosť. Na konci chodby je vstup na voľnú terasu v blízkosti štvrtej bašty, pod ktorou sú obývacie izby, patriace k prízemiu severovýchodného krídla. Ku koridoru na prvom poschodí patrí priestranná voľná terasa s kamenným zábradlím na západnej strane. Kamenné schodište, ktoré vedie z haly pred loveckou jedálňou vedie na druhé poschodie pravého krídla budovy, kde sa nachádzajú ubytovacie izby. Pod celou budovou sa nachádza suterén a pivničné priestory, v ktorých je umiestnená kotolňa, práčovňa, mechanická dieľňa, rozvody ústredného kúrenia a kanalizácie. Suterén má dva vchody: jeden od bašty-kaplnky, a druhý vedie spojovacím kanálom od bašty pod nádvorím. Neoddeliteľnou súčasťou Smolenického zámku je rozľahlý anglický park.

Jaskyňa Driny, Smolenice

Jediná sprístupnená jaskyňa na západnom Slovensku. Nachádza sa v Smolenickom krase v Malých Karpatoch juhozápadne od Smoleníc, v blízkosti rekreačného strediska Jahodník. Leží na území Chránenej krajinnej oblasti Malé Karpaty. Vchod do jaskyne na západnom svahu vrchu Driny, ktorý vystupuje z juhozápadného úbočia Cejtacha, je v nadmorskej výške 399 m.

Jaskyňa Driny

V minulosti lesný hájnik Ján Hirner, ktorého synovia Teodor, Richard a Alexander robili výskum v Smolenickom krase, upozorornil smolenických nadšencov na záhadnú dieru na Drinách, kde si robili brlohy líšky, jazvece a kuny. Občas tu vliezol pes, ktorý prenasledoval zver a viac sa nevrátil. Povrávalo sa, že diera je hlboká a vedie do podzemných chodieb, ale nik sa neodvážil dolu spustiť. V roku 1920 začala robiť prieskum v Smolenickom krase a najmä na Drinách samostatná skupinka Smolenických nadšencov, ktorých tiež sprvoti lákali Janošíkové poklady. Boli to Imrich Vajsábel, Silvester Vallo, Alexander Vallo a Alojz Vajsábel. Neskôr sa k nim pridali Štefan Banič a jeho syn Ján Banič. Všetci už poznali záhadnú dieru na Drinách a pokúsili sa ju vyčistiť. Rozhodujúcim rokom sa stal rok 1929, keď sa rozhodli začať s vyčisťovacími prácami v zatarasenom komíne na Drinách. Prví sa na dno komína dostali: Imrich Vajsábel a Ján Banič, ktorých pokladáme za objaviteľov jaskyne Driny, koncom roka 1929. Obidvaja urobili potom prvé odstrely na dne komína, čím sa im odkryli chodby s nádhernou kvapľovou výzdobou. Prví návštevníci schádzali do jaskyne objavným komínom po rebríkoch na vlastnú zodpovednosť.

Šaštín - Stráže

Život Šaštína-Stráží je úzko spätý s národnou svätyňou, bazilikou Panny Márie Sedembolestnej, hlavnej patrónky Slovenska. Pôvod baziliky siaha až do roku 1736. Dnes je kláštor a bazilika v správe saleziánskej rehole. Počas pútnických dní mesto a baziliku navštívi niekoľko desiatok tisíc pútnikov. Pútnici však prichádzajú počas celého roka, a to nie len zo Slovenska, ale aj zo zahraničia, najmä susedných krajín.

Hodonín

Skalica leží na úpätí Bielych Karpát na hraniciach s Českou republikou na tzv. „moravsko-slovenskom pomedzí“. Morava, ktorá tvorí východnú časť Českej republiky, je svojou „povahou“ podobná Záhoriu. Za hranicami 12 km od Skalice sa nachádza mesto Hodonín, kde môžete navštíviť ZOO, rodný dom T. G. Masaryka alebo kúpele.

 

Prístavisko na Baťovom kanále, Hodonín

Stanovanie, oplotené parkovisko pre autá, kotvenie lodí, nenáročné ubytovanie a ďalšie..