• ychodia t r i razy do týždňa: T utorok, Štvrtok a sobotu. FrwipUteá een» pr» Itknsko- Uhorsko ma uAf rok 30k., na pol roka 15 k., M itŕrt roka 7 k. 50 h., na me­siac 3 >. Jednotlivé fiala po 16 h.

Do fudiosemika: na celý rok 40 k.

Predplatná cena na samé š t v r t k o v é č í s l a j e :

pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok 8 k., na pol roka 4 k.

Do cudzozemská: na celý rok 10 k.

^asopis posiela sa len sku­točne predplateným.

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Kočník XLIX. Sobota, 13. júla 1918. Číslo 81.

Výhľady do budúcnosti. (Dokončenie.)

II. O budúcnosti gróf Andrássy hovoril: »Ja

považujem spojenie s Nemeckom za absolútne po­trebné, prirodzené, za jedine správné, to prtto, lebo — tu nehľadím na zahraničné záujmy monarchie, ale len na maďarské záujmy — ozaj nemožné je dobrú maďarslco-národnú politiku robiť, ak sa proti-postavíme tomu jedinému svetovládnemu plemenu, jehož životný záujem žiada, aby tu silný maďarský štát, silné maďarské kráľovstvo jestvovalo. Kamkoľvek sa obzrieme, nenajdeme inej krajiny, iného ple­mena, ktorého životný záujem by bol tento, ktorý by ho tak hlasne prízvukoval, ako práve Nemecko. Netiícov si odcudziť, s nimi sa povadif, ich roz­dráždit, to je nie maďarská politika, to je nebez­pečná vec,- lebo kto by nám ich nahradil? Azda Juhoslovania, Srbi, Rusi ? Či nás má Rusko pod­porovať, a či Francúzsko ? Veď ja obdivujem fran­cúzsky národ, i jeho dnešné chovanie sa, ale musím konštatovať, že práve Paríž je stredobodom náporov, proti nám namierených, odtiaľ spravujú juhoslovanské a rumunské útoky, ktoré hlásajú, že veď ani nie tak Nemecko, ako skôr Rakúske-Uhorsí^s je hlavným nepriateľom, a to preto, Jebo že Nemecko beztak nemožno sotriet so sveta, ale úfajú, že ak nás roztrieskajú, tým zaobkolesia i Nemecko a indirektne zničia i Nemecko. Kde nám Madat podporu, ak nie v Nemecku? Nemec je odká­zaný na nás, ale i my na neho. Preto je zdravé ta­kéto spojenie. Nebojím sa, akokoľvek je Nemec v prevahe, že by nás utláčal, že by s nami robil čo chce, jestli len budeme smelí, ak si len budeme .vedieť zachovať sebavedomie a auktoritu oproti nim, lebo oni nás práve tak potrebujú, ako my ich. A ak je toto spojenie potrebné, tak je potrebné i prehĺbenie jeho." — Takto prorokoval Andrássy.

BESEDNICA. Na nebi vždy sú eš te mraky.

— I. Gr. Orlov. —

Na nebi vždy sú ešte mraky a víchor zúri poliami — Prst Boží — kde len upreš zraky, súd strašný drží nad nami.

Rana za ranou na nás padá, v ich stope všade plač a ston, kým spásu v svojich bôžkoch hľadá kýs' zatvrdilý faraón. —

Na hrúzo-tróne spupne stojí, pred pravdou hlavy neskloní, hoc ľud sa všade nepokoji pre podlé jeho zákony.

On mu však práva neodstúpi ni za mak — čože mu tam ľud — smeť iba, materiál hlúpy, čo zavše možno v putá skuf.

Márne sú všetky poslov prosby, jak Mojžišov ich odpraví — najviac ak sprísni svoje hrozby, lež pre ľud nemá úľavy.

No márne jeho odpieranie, rana za ranou padá len a padať prvej neprestane, kým nesvitne nám spásy deň.

Ľud z poroby sa vyslobodí, prejde cez more červené i putá v priepasť poodhodí, kde sám Boh drábov vozenie.

U nás sú ľudia, čo myslia, že z tohoto spo­jenia nebude nič, lebo že by nás Nemecko hospo­dársky zadlávilo, — a vraj pri takýchto spojeniach hrajú hlavnú úlohu hospodárske záujmy. V teorii je toto pravda, ale v praxi sa má vec inak. V otázke "Spojenia budú hrať hlavnú úlohu nie teorie, ale jednoducho — Tisza, Wekerle a Andrássy, a ich stanovisko už poznáme; a keď raz bude smluva podpísaná a na desiatky rokov uzavretá, potom sa už Nemci postarajú o to, aby bola i zachovaná.

Osudný omyl by bol bagatellizovat význam prehĺbenia nášho spolku s Nemeckom I I Nemci i Maďari dobre vedia, že blízo tridsať millionov rakúsko-uhorských Slovanov vo svoj prospech, pod svojou supremaciou udržať môžu len spoje­nými silami. Nuž — sa i spoja! 0 tomto pochy­bovať znamenalo by byť povážlivé chorým na rozume.

Výhľady do budúcnosti gróf Andrássy kreslil i týmito farbami: Poľskú otázku vraj možno via­cerým spôsobom riešiť: »Prvá kombinácia by bola> aby Poľsko utvorilo celkom neodvislé kráľovstvo s osobitnou dynastiou. Prirodzená vec, že s tak­outo kombináciou sa ani do reči nedáme, aby toto osobitné kráľovstvo malo dostať Halič, alebo poľské zeme Nemecka. To je nemožná vec!«

Šľachetný gróf, syn 10-millionového maďar­ského národa, za nemožné považuje, aby sa 20 mil-lionový poľský národ smei sjednotit. Prečo ? »Po takej krvavej vojne nemožno — vraví — suppo-novať, aby sa štáty zriekly takých čiastok krajiny, čo sú pre ne tak veľmi vzácné, čo tak veľmi po­trebujú^ Potom gróf Andrássy podal ešte dve iné kombinácie, ale i tie odmietol; konečne spomenul štvrtú, tú pravú: »Jediná možná kombinácia je, aby Poľsko (ruské) bolo spojené s Haličou a ta v súvise s monarchiou... Len to je potrebné, aby boly Poliaci s tým spojením spokojní, lebo ináče

sa obávam, že pripojenie poľského národa k nám stalo by sa Achillovou pätou našej monarchie.« O juhoslovanskom štáte Andrássy hovoril, že túto otázku teraz, počas vojny, lepšie by bolo nehýbať. Náš princíp vraj má byť, »že jednotného juhoslo­vanského štátu neuznáme. Nedovolíme za nijakú cenu, lebo to skrýva v sebe nevypočitateľné ne­bezpečenstvo... Treba čo možno posilniť národný cit horvatský, čo najväčšmi honorovat štátnosť horvatskú, vyrovnanie rešpektovať... ale len tak, jestli tento štát (gróf Tisza: »Štát?« Gróf Andrássy:. -. krajina) bude robiť horvatskú politiku a verne pri­dŕžať sa koruny Svätého Štefana.«

Čo sa uskutoční z tohoto jupiterského riešenia nad osudom mnohomillionových národov, to je tajnosťou budúcnosti. Ale jedno je už i dnes vi­diteľné: ako smýšľa zrelý, temperamentom už chladnúci muž, poctivé usilujúci sa byť osožným svojmu národu, nie haraburdák, nie dobrodruh, nie ziskuchtivý podujímateľ, — keď je reč o osude iných národov. Akú cestu ukazuje svojmu národu do budúcnosti. A aké výhľady do budúcnosti uka­zuje nám. " „—"

Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 11. júla. Na talianskom bojišti niet zvláštnejšej udalossti. V Albánii naše vojská postavily sa na novej

obrannej línii. V doline Devoli odbili sme fran­cúzsku stotinu, ktorá chcela vyskúmať naše pozície.

Náčelník generálneho štábu.

Hej, s oblohy raz zmiznú chmáry, zableskne všade slávy svit i prídu vánky novej jari, bo Slovák musí, musí žiť. -

Na bojišti 7. júla 1918.

Konoplin. Rozprávka V. J. Svetlova.

Z ruštiny dr. E. T. Ľ-ová. (Dokončenie.)

Odstránil rukou moje dve banknóty a pokrúti! hlavou.

— Nie, povedal. — Ja by som ich mohol sám zaplatiť... Vec je nie v tom! Vec je v zásade... Ja musím, rozumieš, musím ho odovzdať súdu. Nikdy som nekonal proti Povinnosti, som muče-dlníkom toho, čo uznávam za povinnosť, a nikdy som ešte v živote nekonal proti svedomiu.

Odhodlal som sa dotknúť sa ho s inej stránky. — Preger, — povedal som. — My s tebou

vieme, čo je Konoplin; vieme, aký je to obdivu­hodný hudobník. Spomeň si, ako hral »Žaloby svrčka«, keď si ho počul prvý raz, spomeň si, aký dojem urobil na teba! A ty, ty, sám hudebník, zbožňujúci toto umenie, cítiš ho, rozumieš mu, požívaš ho, ty vlastnými rukami chceš zahubiť talent Konoplina? Keby som ťa dobre neznal, myslel by som si, že v tebe hovorí muzikálna závisť.

Triasol sa a skoro zastenal: — Ó, ako môžeš hovoriť také hnusné veci! Pochopil som, že som natrafil na citeľný bod,

jediný, ktorý ho mohol sklátit, a pokračoval som v obrane.

— Počuj — hovoril som: — istotne vieš, aký trest je naložený za spreneverenie štátnych peňazí?

Dňa Náveštie nemeckého generálneho štábu. 11. júla.

Gruppa bavorského korunného princa Rupp-rechta: Vo dne živá bojová činnosť, ktorá večer ešte ožila. V noci výzvedné boje. Od Bethune na severo-východ odbili sme tuhší nepriateľský výpad.

— Priznám sa — nie celkom. — Tedy ti poviem: predovšetkým degrado-

vanie, a Konoplin je — kaprálom. Potom vyhnan­stvo do disciplinárneho bataillona. Vieš, čo je to? Ľudia tam žijú pod tlakom nejakého surovca, vo veľmi ťažkých pomeroch. Posielajú ich na najťažšie fyzické roboty; pre najmenší priestupok odsudzujú ich na chlieb a vodu, v karcer, a administratívnym rozkazom veliteľa bataillonu trescú prútom.

— To je úžasné, úžasné, — prehovoril Preger, zakrývajúc tvár rukami.

— Konoplinovi nedovolia hrať na violončelle, a bude to pre neho najúžasnejšou mukou. Hospo­dine, Bože môj, nie len vždy zákon, povinnosť, povinnosti, stanovy atomu podobné... Povedz, však ho neodovzdáš súdu?

Preger dlho neodpovedal, iste vedúc surovú borbu so sebou. Bezpomocne klesol do kresla pred stolom; tvár mal bledú, a výraz únavy na nej.

— Nechaj ma samého, — tíško povedal: — rozmyslím si. Daj mi rozmyslieť si.

Ja som viac nenaliehal, odišiel som.

Bolo okolo deviatej večer, keď o tri dni Preger vošiel ko mne.

Tak sa premenil, že v prvšiu chvíľu som si pomyslel, že je chorý. A skutočne i bol: bol veľmi bledý, pod zapálenými očami mal tmavé pruhy, pery suché, ako v horúčke. Celý duševne skľúčený.

— Čo ti je? — spýtal som sa, nechcejúc hneď pristúpiť k zanímajúcej ma otázke. — Chorý si ?

Sadol si, neodpovedajúc hneď. Potom tlumeným hlasom prehovoril: — Ustal som.. . od nespania. Tri noci som

oka nezavrel. V hlave — prázdno, ruky sa mi chvejú, nemôžem hrať, srdce sa mi akosi trasie. Ach, Konoplin, Konoplin — povedal zrazu s úz­kosťou.

Gruppa nemeckého korunného princa: Živá delostrelecká činnost medzi Aisne a Mamou. Opä­tovné nepriaterské čiastočné nápady z lesa villers-coteretského zatlačily naäe predné stráže po Sa-vieres.

Zo siedmich amerických letúnov, ktorí pro-bovali urobit nápad na Coblenz, päť dostalo sa do našich rúk.

Prvý generálny ubytovatel Ludendorff.

Moskva, 8. júla. Noviny zvestujú: Dňa-28. júna do Archangelska prišlo asi 10.000 Srbov a Fran­cúzov. Kommandujúci generál povedal, že chce chrániť mesto a kraj pred nápadom nemeckých zajatých.

Povera vo vojne. Zvláštna vec, ako sa povera vzmohla teraz,

za vojny. -Vo francúzskych novinách samé oznamy »mas-

cotte«-ov, totiž šťastie donášajúcich figúrok, ktoré vraj celkom iste obránia od nemeckých aeroplánov.

A ó, div! tak ich kupujú a nosia ľudia so sebou, ako by ozaj verili v ich silu.

Ani to ich nepriviedlo k rozumu, že nedávno bomba z aeroplána praskla do najbližšej blízkosti takého uličného predavača, ktorý ich práve pre­dával. Sotva vraj nájsť dom v Paríži, kde by ne­malý tie dve maličičké figúrky »Ririnette« a pár k nej. A to sú Francúzi, taký vysokovzdelaný, kultúrny narodí

Musí- to byť zvláštny život teraz tam v Pa­ríži, kde sú pivnice i miesto salónu i miesto spalne.

Ľudia spia polooblečení, a do polnoci nik ne-zažrrsúri oka: očakávajú signál, že sa blížia ne­meckí letúni.

Nuž, istá vec, to musí byť strašný pocit tak letieť dolu schodmi, spolu so susedmi, dolu so štvrtéh®, piateho poschodia do pivnice, a tam spolu so známymi — neznámymi triasť sa, či ne­praskne bomba, a čakať znovu signál, či už od­leteli letúni a je po nebezpečenstve.

Ale Parížania by neboli Parížanmi, keby sa i teraz nezabávali svojím spôsobom.

Sú pivnice, kde sa hrá divadlo, sú v pivni­ciach i koncerty a — tancuje sa.

Hlavná ich reklama: »Pivnica úplne istá pred nemeckými bombami!«

Ľahko sa dá myslieť, ako sa ta tisne obe­censtvo.

Ba čo si e tom myslia potkany parížske? Roku 1871 ich jedli ľudia, teraz ich zasa vy-

durili z pivníc... Prirodzená vec — dámy majú i »toiletty«

tomu primerané, a »nočný život« v Paríži je teraz doslovne nočným i denným životom, lebo tam trávia polovicu svojho času.

Bojazlivé duše, ked praskne niekde niečo, už myslia na bomby, už letia dolu schodmi.

Prirodzená vec, Nemcom vracajú návštevy francúzski letúni, pod chvíľou počuť a čítať o tom,

Použil som toho. — Aby sem nezabudol, Preger, ako si sa roz­

hodol ohľadom neho? — Hovorím ti, noci som nespal, vždy dumal

a dumal. Nie je to ľahká vec. Ba skôr veľmi, veľmi ťažká. Druhého východu niet.

— O akom východe hovoríš? Na čo si sa roz­hodol, čo si premyslel?

• — Ináč konať nemôžem. Odovzdám ho súdu. Hľa, prichystal som už i rapport. Okolo desiatej večer mám prácu u veliteľa štábu, odovzdám mu to osobne.

• — To je zločin, to je podle, hnusne, — začal som vášnivé hovoriť. — Bože môj, či skutočne nemôžeš prevládať v sebe ten tvrdošijný pedan-tizmus?

— Nemôžem, — odpovedal on skoro smutne. — Ak by som to neurobil, znenávidel by som neskôr Konoplina, a ja ho nemôžem, nechcem ne­návidieť, lebo ho milujem, milujem jeho umeleckú dušu, milujem jeho talent. Ach, keby si bol počuli Teraz som sa navrátil z orchestru. Šiel som pitvorom, a z tmavej sály znely zvuky jeho ná­stroja. Zmiatol mi celú dušu! A vieš, čo hral? »Žaíoby svrčka«, ako vtedy, dávno už, v záhrade.. . Ale vtedy svietil mesiačik, horely lampáše, zaváňaly ruže a mandle. A teraz — bolo tak chladno, ťažko, strašne... A myslíš si, že som nepochopil? Po­chopil som, že jeho violoncello spievalo ostatnú, labutiu pieseň. A strach ma obišiel, pozdalo sa mi, že som vrah, najhroznejší vrah, ktorý nezabíja tela, človeka, ale jeho ducha, nesmrteľného ducha... A všetko pre devätnásť rubľov. Ako nesmyselne sa skladá život. A nesmyselne, i smiešne, i smutne, tak smutne... Labutia pieseň, Žaloby svrčka... Načo, načo to všetko? A ustal som, veľmi, veľmi ustal...

kam, do ktorých nemeckých miest zaleteli nepria­telia a, žiaľ, — obyčajne pri materiálnej škode to i ženy a deti zaplatia životom.

Nie div, že sa v Paríži boja nemeckých aero­plánov.

Úžas je dívať sa na obrazy, predstavujúce nemeckými bombami urobené škody. Od piateho poschodia přebily všetky múry, steny, povaly, až dolu do pivníc, a zabily všetkých, čo v dome bý­vali, medzi nimi i 8-členovú rodinu.

Pomreli všetci naraz... Zvláštna vec, ako sa zachovajú zvery, ked

sa letúni blížia. Pávy sú prvé, ktoré počujú už zdaleka lietadlo a začnú vrieskať, len potom malé sevy a ešte neskoršie počnú brechať psy.

Po psoch počujú už i ľudia šum motorov. Len mačky zostanú ľahostajné pri práskaní bomb a strieľaní diel.

Nuž veru ani malajskí malí bohovia, »Riri-nette i s párom« sú prislabí na to, aby ratovali poverčivých Parížanov od zahynutia.

Kde sú časy, keď malé prasiatka, štvorlístky a elefantíky nám stačily k tomu, aby sme »mali šfastia.« N.

Protirevolúcia v Rusku. Rusko stojí pred novými udalosťami. Kto len

trochu zná ruské pomery, bol od začiatku na čistom, že boľševici nebudú dlho pri kormidle. Z najmenšej politickej strany ruskej —zo sociálno­demokratickej — oni sú najkr&jnejšie a najmenšie krýdlo. Krátko po ich revolučnom zmocnení sa vlády, začaly sa tvoriť rusko-národné samostatné repu­bliky: Východno-sibírska pod vedením kozáckeho atamana Semenova, Donská pod generálom Kras-novom a Orenburgská pod generálom Dutovom. Kozáci a česko-slovenské brigády všade tvořily jadro týchto útvarov. Z Východno-sibfrskej repu­bliky prešiel pohyb pozdĺž sibírskej železnice na Západnú Sibír a dnes vidíme, že je už celé ázij­ské Rusko spojené v jeden samostatný štát, ktorý — ako noviny píšu — dohodol sa s Amerikou, že bez nej neuzavře mieru s centrálnymi moc­nosťami, ba sibírske Rusko spojilo sa už i s Donskou a Orenburgskou republikou — proti boľševikom. Sibírska železnica je nie viac v rukách beľäevikov a tým je boľševikom znemožnené dobývať zbožie a vôbec stravu z bohatej Sibíri. Boľševikom pri­chodí brániť sa i od severa, kde na polostrove Kola udajne Angličania vylodňujô značnejšie vojská. Kozáci, česko-slovenské brigády a najnovšie utvá­rajúce sa biele gardy ruských mešťanov a sedlia­kov a iných protirevolucionárov rad-radom zaují­majú nové oblasti, nové mestá, železnice a osla­bujú panstvo boľševikov.

Proti týmto nepriateľom boľševici svolávajú do zbrane »celý« ruský národ! Tak sa zdá, nepo­čúva ich nikto. Ba čím dial, tým menší je i vlastný ich tábor boľševický: Najnovšie odtrhli sa od nich i tí boľševici, ktorých vedú Kamkov a pani Spiri-donová.

Okolo roku 1890ho boly v Rusku dve revo-lucionárné strany: sociáldemokratická a sociálre-volucionárska strana. Sociáldemokrati sa roku 1903-ho rozbili na boľševikov a meňševikov, ich pregrarrimy sú skoro tie isté, čo i našich a zá-padno-europských seciáldemokratov. Ale sociál­

revolucionári sú niečo špeciálne ruského, čoho niet ani v Západnej, ani v Strednej Europe: sociál­demokrati sú internacionálni a zastupujú fab-ricko-robotnícku triedu, sociálrevolucionári väčši­nou cítia národne a vydávajú sa za zástupcov »celého pracujúceho národa,« a oni sú vskutku v prvom rade zástupcovia sedliactva, ktoré tvorí v Rusku prevažnú väčšinu pracujúceho ľudu. I dnes hlásajú boj proti Nemcom. Študenti a študentky, mladí officieri a zemäni, tí, o ktorých sa vraví v Rusku, že »idú medzi ľud« — a stomillionová massa sedliackeho národa, títo vysielajú zo svojho lona sociálrevolucionarov. Jedna strana opiera sa teda o fabrického robotníka, druhá o sedliaka. Po rusko-japonskej vojne sociálrevolucionári to boli, čo terrorizmom, attentátmi chceli vynútiť radikálne pokrokovú politiku v Rusku. Po lansko-ročnej marcovej revolúcii začala seciálrevolucio-náxna strana ohromne vzrastať. Milliony malome-šfanov, milliony roľníkov stávaly si pod jej zá­stavy, ony "daly väčšinu i konstituante, ktorú Lenin a Leo Bronstein rozprášili. Ale prílivom týchto vrství do strany premenila sa, zmešťančila sa i strana. Pravé krýdlo jej tvoria takzvaní »trudoviki« (pracujúci) pod Kerenským. Ich naj­významnejší človek bol Savinkov, o ktorom sa teraz hovorí, že on osnoval attentat na nemec­kého posla grófa Mirbacha, ako i že on organi­zoval celú terroristickú organizáciu roku 1905. Po zlomení tejto revolúcie utiahol sa do Paríža, kde napísal dva romány, ktoré literárna kritika prajné prijala. Ked vojna vypukla, Savinkov odu­ševňoval sa za dohodu a hlásal boj do poslednej kvapky krvi proti nemeckému imperializmu. Ke-renskij jemu sveril vojenské ministerstvo a on, ako minister, chcel opäť uviesť disciplínu do vojska a urobiť ho schopným boja. Spolu s Kornilovom bojoval proti komitétom vojakov a zpätuviedol trest smrti. Boľševici ho preto zúrivé napádali. Začiatkom novembra lanského roku, po víťazstve boľševikov, na istý čas utiahol sa, ale teraz od pár týždňov počuť o ňom, že s kadetmi (ziKon-stitucionálnimi -Demokratmi) zorganizoval sprisa­hanie proti boľševikom.

Najväčšiu časť sociálrevolucionarov tvorí cen­trum pod vedením Černova. To je vlastne ruská »sedliacka strana.« S meňäevikmi spolu oni mali v rukách soviety robotníkov a vojakov. Černov, ako minister hospodárstva v kabinete Kerenského, začal veľkú agrárnu reformu. Bol predsedom kon-stituanty. ktorú boľševici rozohnali, a od t^ch čias je s nimi v najostrejšom boji.

Ľavé krýdlo sociálrevolucionarov sa otvorene priznáva ku zavraždeniu nemeckého posla. Na čele tejto strany stoja Kamkov a pani Spiridonová. Oni vytýkajú Kerenskému, Savinkovu a i Černovu, že zradili revelucionárny programm a že stranu zmešfanili. Oni spolu s boľševikmi zvrhli vládu Ke­renského vlani v novembri a s nimi spolu utvorili »soviet ľudových komisárev«. No ich spolok sa pre brest-litovský mier rozbil. Odetých čias i oni stoja ako zúriví nepriatelia boľševikov proti Nemcom,, a chytili sa už i starej zbrane: terroru, attentátov-.

Okrem týchto nepriateľov boľševici majú ešte jedného nepriateľa: — hlad. Preň opúšťajú ich i dosiaľ verné zástupy robotníkov.

Sociálrevalucienári sú nepriateľmi nielen boľ­ševického režimu, ale i Nemcov. Bývalý anarchist

Bol skutočne úžasný. Pechopil som, že dlhšie nespanie mu rozladilo nervy. A zdalo sa mi, že sa zapletá v reči.

Ale vstal, a začal sa lúčiť so mnou. Rozhodol som sa, že pôjdem s ním k velite­

ľovi štábu.

Veliteľ pri práci, prijal nás obidvoch veľmi ľúbezne. Zbadal tiež zmenu v Pregerovi, a súcitne sa vypytoval officiera o zdraví.

Preger odpovedal krátko, a hneď prešiel k veci. Vyňal z portefeuilla papiere, á odovzdal ich velite­ľovi štábu.

— Čo je to? spýtal sa veliteľ. — To je rapport o odovzdaní súdu kaprála

Konoplina, — tlumeným hlasom oznámil Preger. Plukovník položil listinu na stôl a oprel oči

na officiera. — Konoplina? Violoncellistu? Vy ho chcete

odovzdať súdu ? — Áno, plukovník. — Prečo? Pre spreneverenie arteľných peňazí. Plukovník vnímavé prečítal listinu a složil ju.

Pár ráz ju skrúcal a rozkrúcal, potom sa iste odhodlal, a povedal officierovi:

— Nerobte to, prosím vás. Sami ho nejako potresceme, bez súdu. Zaplatím za neho tie peniaze.

— Nemôžem na to pristať, plukovník. Od vás závisí dať mi tak druhú službu. Ale na taký kompromis nemôžem pristať.

— Rozmyslite si, nadmietal veliteľ štábu. Také veci sa nerobia nerozvážíte. Uvediete ho do záhuby.

Preger sa znova razčulil. — Tri dni a tri noci som o tom premýšľal,

plukovník — hovoril nervózne. — Či by robil tak nerozvážíte ?

Plukovník netrpezlivé pokrčil pleciami. On bol istotne prekvapený jeho neústupnosťou. Pozrel tázavé na mňa.

Odpovedal som mu tíško: — Radil som Pregerovi to isté, čo vy. Zaplatit

tie peniaze. Odvrhol. Plukovník nerozumel takej upriamenosti. — Nemôžem pristať, — opakoval Preger. —

Nemôžem. Dajte mi druhú službu, alebo ma pošlite nazpäť do pluku, a potom robte podľa svojho ná­hľadu. Bol by som celkom spokojný takým za­končením tej veci, hoci veľmi milujem svoje po­stavenie a ťažko by mi to prišlo. Ale hotový som priniesť túto obeť, aby zachrániť Konoplina. Sám nemôžem konať proti svojmu svedomiu, proti svojmu princípu.

— Nemám práva pozbaviť vás milého posta­venia, tým menej, že i ja, i ataman sme s vami veľmi spokojní. Nachádzame, že právom zaujímate to miesto. Nemám taktiež práva nechať nepovšim­nutým váš rapport. Ale je to ukrutné. Tedy trváte na svojom?

— Preger I — skríkol som. — Áno, — povedal tak tíško, že sme skorej

uhádli jeho odpoveď, ako ju dopočuli. — Dobre, — sucho a chladne povedal plu­

kovník:— zajtra ráno dám rozkaz zatvoriť konop­lina.

Odmerane sa poklonil, a my sme odišli.

Ráno, keď ho prišli chytiť, Konoplin hral ostatný raz na violončelle. Bol som v ten čas v úradovni Pregerovej.

Zdalo sa, že všetok smútok, všetku muku, všetek žiaľ, čo sa nahromadily po tieto dni v jeho

i chorej, utrápenej a slabej duši, chcel vložiť teraz í do tých smutno slávnostných zvukov.

Burzev, knieža Krapotkin, »babička« revolúcie Breško-Breškovskaja i ortodoxný sociáldemokrat Plechanov sú všetko zaťati ententisti.

Sociálrevolucionári nedávno vydali ohlas, v ktorom obviňujú boľševikov, že »hanebným osobitným mierom, ktorí uzavreli s despotmi strednej Európy, zradili základné zásady demokracie a od­zbrojené, ponížené a rozkúskované Rusko preme­nili na magazín nemeckej intendancie, aby kŕmilo nemeckú offenzívu na Západe.« Oni — boľševici panujú vraj len »z lásky nemeckých víťazov, pod tlakom nemeckého posla, z vdaky za otrockú poslušnosť, ktorou vykonávajú rozkazy nemeckého impeualizmu* Sociálrevolucionári tvrdia že gróf Mirbach bol vlastne pánom Ruska, ktorý prostred­níctvom Lenina a Trockého panoval nad ruským národom. Brestlitovským mierom a rezkôskovaním Ruska pohnutý národný cit ruských ľudí, rozka-zovačné slová nemeckých generálov so dňa na deň väčšmi ukazujú svoje účinky.

Malomeštianska a sedliacka stomillionová trieda v Rusku začala sa hýbaf. Aký bude mat účinok tento pohyb, na to s neobyčajným napnutím hľadí celý svet. »—"

Dopisy. H o l i č , 9. júla. (Ohlas.) Článok »Literárna

Škola« potešil i mňa, lebo nám priniesol desatoro prikázaní národných. Teraz nám nastáva len za­chovať tie príkazy a podľa nich sa riadiť.

Ja som si tiež umienil rozširovať naše noviny a sbierať predplatiteľov. Dosavád som získal troch predplatiteľov a dúfam, že o krátky čas bude ich

koj a,

bratia a sestry! Pripravujme sa už teraz na lepšie časy. Dúfam, že ukáže sa zora dlho čakaného po-

po ktorom všetci tak túžime. Budúcne viacej. Slávne stojí Tatra, Sláva našim bratom: musí vzplanúť vatra nám všetkým Slovákom.

Bývalý Študent spod Holíča.

Obchodná smluva Rakúsko-Uhorska s Nemeckom.

Na uhorskom sneme interpellovali vládu o ob­chodnej smluve s Nemeckom. Menovite bola po­stavená otázka, či je pravda, že zamýšľajú smluvu na večné veky platnú, pri ktorej by hospodárske hranice neodvolateľné přestaly.

Ministerpredseda odpovsdal na interpelláciu 10. júla. Hovoril, že o smluve na večné veky môže povedať rozhodné nie. O hospodárskom spolku, a to o takom, že pri ňom nebolo by poľno-hospo-dárskeho cla, boly len prípravné porady. Ale plán bol, že jestli s Nemeckom budeme mať colnú smluvu, tak poľno-hospodárske clá prestanú s jed­nej i druhej strany. Pri priemyslových clách ne­bolo reči o takej úplnej premávkovej svobodě.

Smluvy pouzavierat zamýšľajú vraj len medzi viäcej."je" pravda, že "je to ťažká vec, ale pojde to. I Nemeckom, Rakúskom a Uhorskom; o pritiahnutí

Môžem tiež niečo nového povedať od nás. j iných štátov dosiaľ nebolo reči. Chystá sa totiž naša mládež zahrať nám divadlo, | čo je pre nás milá vec. Budúcne sa zmienim ob­šírnejšie o našom divadle. Tohoto roku naši ochot­níci po triročnej prestávke zahrali nám dvakráť divadlo, a vydarilo sa výborne, hoci niektorí z hercov boli na javišti po prvý raz. Hral sa kus »Legenda o čarodejných očiach,* a museli ho ešte opakovať. Zásluhu pri divadle získali si náš dp. kaplán J. Prochácka a dp. dr. Alôiz Kolísek, ktorý zmelodizoval spevy na divadlo. Teraz dp. Pro­chácka ból vymenovaný za farára do Naháča a na jeho miesto prišiel dp. Emil Funcík, mladý kaplán, 24-ročný, ktorý sa veľmi zaujíma za náš ochotnícky spolok. — Veľká chyba je, že nemáme dosť hercov; dievčeniec by sme mali dosť. To je najväčšia bieda. »Roboty mnoho, a'delníkov málo*. No predsa verím, že všetky ťažkosti sa prekonajú a naši ochotníci nám zahrajú zasa divadlo.

V našej budove ochotníckeho spolku by mohly bývať literárné večierky, ale, bohužiaľ, sme od veci ešte ďaleko, bárs má náš spolok i knižnicu. Naša mládež sa ešte viac zaujíma za tance a mu­ziky, ako za našu literatúru. (Česť výnimkám.) Veľmi by nám potrebné boly schôdzky, na ktorých by sa čítaly, vykládaly, řečnily slovenskí básnici. Tiež by sme si mohli niekedy zaspievať voľaktorá z našich národných. Odrodilcov-renegátov máme u nás dosť. Sú to zväčša študenti, synkovia slo­venských rodičov.

Teraz najviac píšme do našich novín. Píšme často, veď v prázdninách k tomu příležitost Píšme všeličo zo svojej zkušenosti. Len vzmužme sa,

Kronika. — Oslava Hviezdoslava. Slávnosti, ktoré

k ucteniu literárnel činnosti nášho veľkého básnika Pavla Országha Hviezdoslava oznámené boly v Dolnom Kubíne na 23—25. júla, ako sa so spo­ľahlivej 'strany dozvedáme, pre vzniklé prekážky sú o d r o č e n é . Na kedy? o tom bude vct. sloven­ské obecenstvo dobre vopred upovedomené.

slova plakalo za ním. Žiaľ mnohosľubného života! Pán Boh poteš zarmútených rodičovi

— B a n í c k a a le sn ícka a k a d é m i a v Štiav­nici. Z reči ministra kultu a vyučovania, pove­danej pred niekoľkými dňami na sneme, bolo možno vyrozumieť, že Štiavnici vláda hodlá odo­brať banícku a lesnícku akadémiu. Vyslanec La­dislav Czobor 10. júla interpelloval teda, čo je v tej veci? Štiavnická akadémia má slávnu mi­nulosť, a záujmy mesta vyžadujú, aby mu ona nebola odobratá. Prosil nechať akadémiu v Banskej Štiavnici. Na interoelláciu Cíoborovu odpovedal ministerpredseda Wekerle. Hovoril, že v mini­sterskej rade o veci ešte nebolo reči, áno, finančné ministerstvo že je proti prenášaniu akademie zo Štiavnice. Iste, sú vraj oríčinv. odôvodňujúce po­nechanie akadsmie v Banskej Štiavnici a pn rie­šení príčiny tieto budú vraj povážené. — Škoda, že neodpovedal sám minister vyučovania; boli by sme počuli azda určitejšiu odooveď. Ved zvedaví sme, čo to ide byť, kde zamýšľajú nreniesť banícku a lesnícku akadémiu z Banskej Štiavnice — do Segedfna či do Debrecína?

— L i e t a d l o m do Anerlie. Belgický kráľ s kráľovnou prišli do Anglie na lietadle.

— Železničné nefttastie v A m e r i k e . Pri srážke dvoch osobných vlakov prišlo 100 ľudí o život. Ranených je vyše 80.

— K a k é s k e d e t i d o VeTkého V a r a d í n a . Do Veľkého Varadína prijmú 4700 nemeckých detí z -Rakúska na letovisko.

— Nälpz re l ikv i i v PratiR. V kaplnke sv. Žigmunda v Praha prestavovali oltár. V oltárnej prie­hlbine naš'i truhličku zo slonovej kosti s oozostat-kami Sv. Žigmunda a potvrdením cisára Karia IV., že obsah truhličky je pravý. Truhlička zo slono­vej kosti je v olovenej truhličke. asi s/4 metra dlhej, na ktorej je gotickými literami vgravfro-vaný latinský napi?, Že v truhličke sú pozostatky Sv. Žigmunda, kráľa burgundského a arelatského.

— Z vojny, f Pavel Šípka, nadporučík, z Tur­čianskeho Sv. Martina, bankový úradník, padol v boji pri Piave 3. júla, trafený do hlavy ručným granátom. Pochovali ho 4. júla. Bol veľmi obľú­beným officierom. Mužstvo v ozajstnom smysle

Konoplin vedel, že ho odovzdajú súdu. Vnešne bol spokojný, ale vnútorne všetko v ňom vrelo a búrilo sa. Bolo to badať na jeho vychudlej tvári, trasúcich sa perách a v žiariacich jeho očiach. Ale, na podiv, ruka, ktorá sa tak triasla pri osudnom rapporte Konoplina u správcu orchestra, bola teraz spokojná a pevne viedla smyček po strunách.

Sebaovládanie umelca zvíťazilo nad vzrušením človeka.

Strážmajster podišiel k hudobníkovi. — Konoplin, — povedal mu: — ty, braček,

vieš... treba ti ísť... Nuž; braček, Jozef, taká vec... jedným slovom...

Konoplin sa zachvel, zachvela sa mu i fúka. Ostatný zvuk, ako nárek, zrazu sa pretrhol a za­znel v povetrí ako roztrhnutá struna. Po bledej tvári Konoplina tiekly slzy.

— Čože, Matvejič, — povedal tlumené. — Ked ísť, nuž isti

Vstal, oprel opatrne ku stene svoj nástroj, zamilované pozrel naň dlhým, lúčiacim sa s ním pohľadom, zavadil o smyček, hodil rukou a znovu prehovoril:

— Čože, som hotový, Ivan Matvejič. Odviedli ho. Odsúdili. Degradovali ho, a od­

viezli do »Ruska« do disciplinárneho bataillonu, na rok a dva mesiace...

Raz len, v Štedrý večer, v officierskom klube, sme sa akosi úprimne rozhovorili s Pregerom. Dozvedel som sa, že mal len jednu túžbu — na­vrátiť Konoplina.

— Ešte ho i vo sne vídam, — povedal mi pošmurné. — Čakám, a nemôžem sa dočkať, kedy

* nám ho navrátia. Veliteľ štábu mi sľúbil, že sa po­stará, aby mu skrátili termín trestu.

— Načo si to všetko urobil? — povedal som mu.

Schytil sa za hlavu. — Ach, nehovor, nehovor. Takú mám pre­

kliatu povahu. Tak ma od malička vychovávali, a nemôžem sa toho striasť...

Od tých čias slovo »Konoplin« mu neschádzalo z úst. Bol to akýsi divý sen. Preger začal častejšie sa so mnou schádzať, a zakaždým začínal a končil sa rozhovor Konoplinom.

O rok muzikanta vrátili. Preger vbehol raz ko mne uradostený, vzrušený,

šťastný. — Vieš čo? — skríkol mi ešte na prahu,

mávajúc papierom, ktorý držal v ruke. Domyslel som si. — Konoplina idú navrátiť? Prikývol hlavou. — Áno! Ó, áno! Konečne... Ani neuveríš,

ako mi odľahlo na duši. — Ochotne uverím. — Onedlho ho budem odporúčať za kancel-

Budem prosiť, aby

Novšie venovali: I. Na vydanie Slovenskej Čítanky

prešporskí mládenci miesto kytice si. Viere Štefa-novičovej na koncerte , . . 50 korún

II. Na vydanie slovenského slovníka Ľudová Banka v Novom Meste 300 korún N. N 1000 » Všeobecná Banka v Lučenci 150 » Sporiteľňa úč. sp. v T. Sv. Martine 1000 »

III. Na podporu slovenskej študujúcej mládeže Karol Kuzmány miesto venca f Jozefovi

Houdkovi 50 » Prav. Fundarek z N. Bystrice 20 »

V Turčianskom Sv. Martine, 11. júla 1918. MatúS Dula .

Od administrácie. Pri menení adressy prosíme udať vždycky číslo

starej adresnej pásky.

Listáreň. „BaJaíska politika." Do tohto čísla už ne­

mohlo ísť.

Preger nemohol dlho prísť ku sebe po tomto údere, čo si sám zadal. Od tých čias sme sa zriedkavé schádzali, a chovali sme sa akosi príliš lárskeho, a potom za kaprála trhane, nie po kamarátsky. Bol zmätený, a ako j mu povýšili plat, a už ho nikdy, nikdy nevyvolím by sa hanbil. V orchestre miesto Konoplina zaujal za arteľščika. Vieš, niet nič úžasnejšieho, ako styk-žiak, ale to bolo už iné. Skoro všetky kusy, v kto rých bolo violoncellové solo, museli vynechať z repertoáru.

nutie sa príjemného s užitočným, umenia s život nými maličkosťami. Zdá sa, že to povedal Sierov. Na ten spôsob mu navrátím všetko, akoby nič nebolo.

Bal veselý, shovorčivý, a mne bolo veselo hľadieť na neho, tak sa nepodobal bývalému mračnému, mdlému, akoby vyhodenému zo životnej koľaje človeku.

O mesiac sa Konoplin vrátil. V mestskom klube bol oznámený obyčajný

hudobný večer. Orchester vojenský hrsl svoj programm. Konop­

lin tiež hra! v orchestre. Ked prišlo jeho solo, boli všetci nepríjemne prekvapení. Zvuky boly neisté, nebolo plného tónu, bývalej spevavosti. Všetko znelo sucho, ako by hudobník hral hmat-kajúc. A pritom nemilosrdne falošne.

Preger sa utiahol do dalekého kúta sály. Bol vzrušený, hrozne vzrušený.

Podišiel som k nemu. — Čo ti je? — spýtal som sa ho. Kývnul hlavou v stranu orchestra. — Či nepočuješ? — povedal strmo. — Konop­

lin je opilý. Rozumieš, pije... a každý deň, od tých čias, ako sa vrátil, je netriezvy. Strážmajster ho trestal, sám som s ním hovoril. Keď je triezvy, nuž plače, ako po nebohom, nič nehovoriac, a ked neplače, nuž pije... Hudbou sa vôbec nezaoberá, a ztratil chuť k nej. Hľa, čo som vykonal. Pamätáš sa, chcel som mu všetko prinavrátiť?

Povedal som, že pamätám. Preger sa zasmial krátkym smiechom a po­

kračoval. — Ale jedno mu nemôžem prinavrátiť: talent.

Zahrdúsil som ho vlastnými rukami. Mal si pravdu, vtedy... pred rokom... Spáchal som najväčší zločin nad duchom tohoto človeka...

Hlas sa mu zachvel, bolo v ňom bsdat slzy.

Ústredná Banka účastinný spolok v Budapešti, VIII. József-kôrut 311a.

Vyzvanie. Vo smysle jednohlasného uzavretia valného shromaždenia nášho ústavu zo dňa 28. apríla

1918. pristupuje správa ku povýšeniu účastinnej istiny predbežne s dosavádnyeh

K 5oo.ooo*— na Kl,ooo.ooo*— vypustením 2500 kusov účastín v nominálnej hodnote p o . K 200*—.

Zvýšenie toto odôvodnené je nielen postavením ústavu nášho na budapeštianskom trhu a privedením účastinnej istiny do súladu s vkladmi (dnes už vyše K 3,000.000*—), ale úlohami, ktoré budeme povolaní plniť po nastúpení mieru v záujme nášho verejného peňažného života. Vybudovanie úplnej bankovej organisácie, stále a priame zastúpenie na budapeštianskej burze, povoľovanie lombardných úverov, pestovanie immobilných obchodov ako hypotekárnych pôžičiek, parceilačných úverov peňažným ústavom, vyžaduje značné kapitálové prostriedky.

Vypustením nových účastín umožníme tiež záujem tých domácich kruhov, ktoré dosiaľ nemalý príležitosti stať sa našimi účastinármi.

Zdôrazňujeme tiež, že vojenské pomery vyvolaly značné presunutie v majetkovom stave peňažných ústavov a dokiaľ rekvisíciami a nedostatkom ohromné zásoby našej zeme přeměnily sa v hotovosť a hotovosti tieto hľadajú uloženie u bánk, po nastúpení mieru budeme svedkami opačného zjavu. Nutnosť a potreba investícií nielen vyčerpá vkladové prebytky, ale vyvolá ohromnú poptávku po úveroch. S okolnosťou touto počítame už teraz přikročením ku čiastočnému pový­šeniu našej účastinnej istiny.

Upisovacie podmienky. 1. Na základe uzavretia valného shromaždenia správa vypúšťa na každú starú jednu novú na meno znejúcu

účastinu v cene po K 215*— pre starých účastinárov. 2. Pre nových účastinárov obnáša cena K 225*— za jednu účastinu. Repartíciu vyhrazuje si správa. 3. Upisovacia lehota trvá od 1. júna do 31. júla 1918. 4. Na každú upísanú účastinu má sa složif K 100*— ako kaucia súčasne s prihláškou, zbytok však po skon­

čenej repartícii najpozdejšie do 31. októbra 1918. Kto by hodnotu pridelených mu účastín nezaplatil úplne najpozdejšie do 31. októbra 1918, ztratí právo na nové účastiny, ako i složenú zálohu, ktorá prepadne v prospech zásobnej zákla­diny a správa na miesto týchto oprávnená bude vypustiť nové účastiny.

5. Nové účastiny budú mať účasť na zisku od 1. januára 1919. Zo splátok nahradíme do konca roku 1918 4l/,% úrok. 6. Na kauciu a splátky vydá sa upisovateľom potvrdzenka. Po vykonanej repartícii dopošleme konečný odpočet

a po úplnom vyrovnaní ceny na mená vystavené účastiny. 7. Prihlášky prijímajú.

Ústredná Banka účastinný spolok v Budapešti, VIII., József-kôrut 3I/a. Úvěrná Banka úč. spolok v Ružomberku*. Sporiteľňa úč. spolok v Turčianskom Sv. Martine. .Zvolenská ľudová banka úč. spolok vo Zvolene. Petrovská sporiteľňa úč. spolok v Petrovci. Ústrední Banka českých spořitelen v Prahe a jej filiálky. Moravská agrární a průmyslová banka v Brne a jej filiálky. Pozemková Banka v Prahe a jej filiálky.

V Budapešti, 21. mája 1918.

ÚSTREDNÁ BANKA ÚČASTINNÝ SPOLOK. Dr. Ján A. Wagner v. r., Igor Izák v. r.,

nám. predseda správy. správca.

Záverečné úcty 31. decembra 1917. Ú č e t s ú v a h y . M a j e t o k : Pokladničná hotovosť 6661020. — Hotovosti u bánk 1,313.92311- — Valuty, kupony a slosované hodnoty

13.129 61. — Zmenky 37.45216 — Cenné papiere 980.81694. — Dlžníci v bežných účtoch 863.83097. — Dlžníci losového oddelenia 53.28063. — Dlž­níci kauční 9.2000-. Nábytok a zariadenie 10.943 70. — Prechodné položky 4.19411. Spolu 3,353.381 44. — Ť a r c h a : Účastinná istina 500.000-—. — Zásobná základina 25.619 86. — Výslužobná základina 9.49388. — Vklady na knižky a bežné účty 2,729.582'45. — Kaucie 9.200—. — Nevyzdvihnutá dividenda 9.653—. Prechodné položky 22.736 58. — Zisk 47.095 67. Spolu 3,353.381-44.

Ú č e t z t r á t y a z i s k u . Z t r á t a : Vlkladné úroky 33.219 76. — Správné výlohy 72.862 62. — Dane 9.619 06. Zisk 47.095'67. Spolu 162.797-11 • — Zisk : Přenáška zisku z m. r. 4.64776. — Úroky 64.535 44. — Odmeny a rôzne zisky 93.613-91. Spolu 162.796-11

Rozdelenie čistého zisku: Na odpis z náradia K 1.14370, na dotáciu základín K 9.17774, na dobročinné ciele K 1.000-—, odmena správe K 1.600—, 6% dividenda ä K 12-— K 30.000—, prenáSka na nový éčet K 3.465-71.

B E g P ŽĚ&. o b s a h i n a j e r á t o v r e d EL It*.ci GL n i e j e Í S O C I I D O v e d n á " T R I

Za redakciu zodpovedá: Jozef Škul té ty . Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš D a l a a Spol. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.