gymploviny - edupagegibha.edupage.org/files/casopis_jun_2015_web.pdfniesol v téme hollywood....

GYMPLOVINYGymnázium Ivana Bellu, Handlová

Študentský ples

Celoslovenské kolo SOČ

Som NeNORMAlne fér

Dortmund

Obsah

1 | Gymploviny | www.gibha.edupage.org

1 Úvodník2 Študentský ples3 Celoslovenské kolo SOČ4 Top pedagóg5 Dortmund6 Som neNORMAlne fér 7 Rozhovor s Patty Image8 Recenzie: 8.1 Knižné recenzie 8.2 Herné recenzie

9 Tvorba: 9.1 Výtvarná tvorba 9.2 Literárna tvorba10 Zábava: 10.1 Tajnička 10.2 Vtipy

www.gibha.edupage.org | Gymploviny | 2

Ahojte gympláci!Vítam Vás pri ďalšom čísle nášho školského časopisu. Po viac ako polroku sa nám opäť naskytla možnosť zhromaždiť všetky zaujímavé udalosti, ktoré sa udiali na našej škole. Začneme študentským plesom, ktorého sa zúčastnili 3 triedy a profesori. Veľkou udalosťou bolo taktiež obdobie Stredoškolských odborných činností. O prebojovaní sa a ná-slednom umiestnení na celoslovenskom kole SOČ nám napísal článok

Darren Ďuriš. Môže-te si prečítať interview s Mgr. Simonou Mi-chalčínovou ako s Top pedagógom alebo s You-tuberkou Patty Image. Ďalej Vás čaká pár in-formácií o výmennom pobyte v Dortmunde a následný rozhovor so žiačkou nemeckej školy, ktorý je napísanýv dvoch jazykoch. Či-tateľov kníh a hráčov hier isto poteší zopár recenzií. Užite si púta-vé čítanie a my sa vidí-me znovu o 6 mesiacov.

Autor: Jaroslava Longauerová, II.A

Študentský plesTak ako každý rok vo februári aj tento rok naši štvrtáci pokračo-vali v gymnaziálnej tradícii a usporiadali ples pre študentov. Bolo nás menej ako po minulé roky, no o to viac sme si to užili. Večer sa niesol v téme Hollywood. Dievčatá mali krásne šaty, chlapci elegant-né obleky. Neváhali prísť ani bývalí žiaci gymnázia a niektoré pani profesorky. Maturanti pre nás pripravili skvelý program plný zábavy. Netrvalo dlho a ocitli sme sa na parkete. Nálada sa uvoľnila a každý mal na perách úsmev. Nasledovala tom-bola. Všetci dúfali, že práve ten ich lístok bude tým výherným. Niek-to cenu získal, niekto nie. Menšie sklamanie sme opäť vytancovali. Keď sme sa najedli, prebehla voľba o kráľa a kráľovnú plesu. Kráľom sa stal Marek Rybárik z II.A a kráľovnou Monika Králiková zo IV.A. Poniektorí ostali tancovať do skorých ranných hodín.

Všetci sme si odniesli dobrú náladu a peknú spomienku na tento ve-čer. Snáď sa aj nám ďalší rok podarí zorganizovať niečo podobné. V poslednom rade sa chceme poďakovať pánovi Sekerešovi za po-skytnutie priestorov.

3| Gymploviny | www.gibha.edupage.org

Autor: Jaroslava Longauerová, II.Awww.gibha.edupage.org | Gymploviny | 4

Celoslovenské kolo SOČ

vdňoch 27. - 29. apríla 2016 sa uskutočnilo celoslovenské kolo prehliadky SOČ (stredoškolskej odbornej činnosti) v Bratislave v prie-storoch Strednej odbornej školy elektrotechnickej K. Adlera. Po uby-tovaní na školských intenátoch sme všetci zavítali do školy, aby sme si prichystali všetko potrebné na našu obhajobu. Deň sa ukončil sláv-nostným otvorením 38. ročníka SOČ v dome kultúry. Hneď ráno na nás čakala obhajoba prác. Všetci študenti boli vystresovaní, aby čo najlepšie odprezentovali svoju dlhodobú prácu. Konkurencia bola veľká, keďže nás bolo 16 (dvaja zástupcovia z každého kraja). Moju a Saškinu (Alexandra Chribíková) prácu, „Kreslenie pravou mozgovou hemisférou”, som prezentoval 10 minút, po ktorých nasledovala disku-sia, kde mi nielen odborná komisia, ale aj ostatní súťažiaci dávali rôz-norodé otázky ohľadom kreslenia. Našu prácu taktiež dopĺňali portré-ty Hermiony, Ronalda či Seleny Gomez. Následne porota zhodnotila všetky práce a čakalo ju dôležité rozhodnutie - vybrať piatich najlep-ších, ktorí budú ocenení. Vyhodnotenie sa konalo opäť v dome kultúry. Pri oceňovaní si daných žiakov volali na pódium za sprievodu hudby

a potlesku. Bol som veľ-mi šťastný, keď odzne-lo moje a Saškino meno. Získali sme 5. miesto. Z nášho úspechu sa veľmi tešíme. Súťaž nás nadchla natoľko, že sa s radosťou zapojíme aj na ďalší rok.


Autor: Darren Ďuriš, II.Awww.gibha.edupage.org | Gymploviny | 6

TOP pedagógAký ste mali pocit, keď ste vyhrali súťaž TOP pedagóg na našej škole?Veľmi ma to potešilo, ale bola som dosť prekvapená, že s akým veľkým náskokom som túto anketu vyhrala. Čakala som, že to bude vyrovna-nejšie.

Prečo myslíte, že ste vyhrali?Myslím si, že rozhodujúcim faktorom bol môj pozitívny vzťah k žia-kom. Na každú hodinu sa snažím prísť s dobrou náladou a usmiata. Nie vždy sa mi to podarí, vtedy ale žiakom vysvetlím, prečo v ten daný okamih nesrším humorom, podelím sa s nimi o moje problémy, ak je to možné. Niekedy ostanem až zarazená, ako ten „detský“ pohľad na situáciu vie zmeniť aj moje vlastné vnímanie.

Aký ste mali pocit pri odovzdávaní ceny?Bola som trošku nervózna, čo je asi normálne, ale nervozita hneď opadla, keď som v hľadisku zbadala tváre štvrtákov, ktorí ma prišli

podporiť svojím pot-leskom, za čo im krás-ne ďakujem.


Čo si myslíte o žiakoch našej školy?Je veľmi ťažké všetkých opísať niekoľkými slovami, ale takou spoloč-nou črtou, ktorú som si všimla, keď som so žiakmi bola na nejakých súťažiach alebo akciách, je uvoľnenosť, otvorenosť a veselosť. Zatiaľ čo iní si ešte nervózne listovali učebnice, naši žiaci sa zabávali, smia-li sa a užívali si novú skúsenosť. Tiež sa mi páči, ako sa všetci žiaci navzájom poznajú – to je výhodou malej školy. Samozrejme, majú aj negatívne vlastnosti. Tá, ktorá mi najviac prekáža, je to, že sa niekedy predčasne vzdávajú. Pri náznaku ťažkého učiva alebo problému, kedy by mali najviac zabrať, mávnu rukou a povedia „to aj tak nikdy nebu-dem vedieť...“ Vtedy sa im snažím vysvetliť, že posúvať vpred sa budú iba skúšaním niečoho náročnejšieho. Keď si vyberú ľahšiu cestu, budú stagnovať.

Myslíte si, že by ste mohli vyhrať aj na budúci rok?Nie som si istá, či pravidlá dovoľujú, aby som bola zaradená do ankety aj na budúci rok. Myslím si ale, že už by som nevyhrala, keďže najväč-šiu podporu som mala v IV.A, ktorá už odišla a konkurencia je veľká.

Aká je podľa vás najideálnejšia cesta k žiakom?V prvom rade ich nevnímať len ako žiakov v kontexte školy. Všetci sme predsa len ľudia, ktorí majú svoje starosti aj radosti. So žiakmi sa snažím všetko riešiť formou vzájomnej dohody tak, aby boli všetci spokojní, vrátane mňa. A hlavne sa vyhýbam takým veciam, ktoré va-dili mne ako žiačke. Nezabudla som, že som v podstate nedávno bola na druhej strane katedry.


Máte nejaké špeciálne vyučovacie metódy?Ak to náročnosť učiva dovoľuje, volím také metódy, pri ktorých žiak sám objavuje nové pojmy a vzťahy medzi nimi, vtedy si to aj najlep-šie zapamätá. Ak je učivo náročné, snažím sa ho vysvetliť pomocou príkladov z reálneho života.

Čo by ste poradili ostatným učiteľom, aby na vyučovaní zme-nili?Myslím si, že nie som ešte v pozícii, aby som mohla radiť starším a skúsenejším kolegom. Každý z nás má svoje vlastné postupy a pro-striedky a keby sme všetci robili to isté, nebolo by to zaujímavé.

Autor: Renáta Stránska, I.A


Dňa 17. júna 2016 sa v budove SND v Bratislave uskutočnilo vy-hodnotenie celoslovenskej súťaže „Som neNORMALne fér“, ktorú organizovalo Občianske združenie Equity pod záštitou verejnej ochrankyne práv Jany Dubovcovej. Súťaž bola zameraná na rovnosť a rovnocennosť v našej spoločnosti a predovšetkým na školách. Na vyhodnotení si mohli žiaci vypočuť vyhlásenie víťazných prác a stretnúť sa s hercami SND. Do súťaže bolo zaslaných 503 prác z celého Slovenska. Našu školu reprezentovali Barborka Mjartanová a Rebecca Hozzová z I. A triedy, ktoré vytvorili video s názvom

„Baletné topán-ky“. Za účasť v súťaži a krásne video dievča-tám ďakujeme.

Som NeNORMAlne fér

Autor: Mgr. Miroslava Šovčíková


Rozhovor s Patty IMAGE

Keďže na Youtube kliká čím ďalej, tým viac ľudí a stáva sa stále známejším, rozhodla som sa, že položím pár otázok Patrícii Semano-vej, ktorá vystupuje na Youtube pod prezývkou PattyImage. Je to mla-dá a milá východniarka. Určite vás nakazí svojou pozitívnou energiou. Nedávno vyhrala v súťaži Bloger roka 2015 2. miesto, čo svedčí o jej šikovnosti. Natáča videá o kozmetike, niekedy o oblečení a radí mlad-ším aj starším dievčatám ohľadom líčenia. Pokiaľ ste aj vy fanúši-

kom videí tohto typu, určite kliknite na jej kanál.

Prečo si začala s natáčaním videí?Táto myšlienka vznikla len tak náhodou, a to keď som bola na poby-te v Amerike a sledovala Američanky, ako natáčajú rôzne videá. Na Slovensku to ešte nikto nerobil, a tak som si povedala, že prečo nie, vyskúšam to. :)


Kde vznikla prezývka Patty?Je odvodená od môjho mena Patrícia a opäť inšpirácia prišla z Ame-riky, kde ma tak volali.

Čo ťa motivuje pri tvorbe videí a odkiaľ berieš inšpiráciu?Motivuje ma dobrý pocit z dobre odvedenej práce, motivuje ma spät-ná väzba od fanúšikov, motivuje ma vytvárať nové a zaujímavé veci, projekty, žiť každý jeden deň naplno… Inšpiráciu čerpám prevažne z bežného života, ale samozrejme, najviac ma inšpirujú moji fanúšiko-via. Veľa kvalitných videí vzniklo na ich podnety.

Berieš natáčanie ako povinnosť alebo ako koníček?Beriem to ako koníček, ale samozrejme už je to aj povinnosť. Už to nie je len, že idem sa zabávať, ale aj musím. Každopádne natáčanie ma nesmierne baví a aj keď je to občas náročne, stojí to za to.

Čo ťa na tejto práci baví najviac?Asi tá úžasná spätná väzba od ľudí. Vždy sa teším, keď spúšťam nový projekt, ako na to ľudia zareagujú, čo povedia, či sa im to bude páčiť. Rada experimentujem a skúšam nové veci, preto sa vždy sna-žím robiť veci inak, lepšie, zaujímavejšie.


Ako dlho sa venuješ natáčaniu a ako dlho ešte plánuješ pokračo-vať?Natáčaniu sa venujem 2 a pol roka, ale je pravda, že mi to dlhšie trvalo, kým som sa rozbehla. Ale teraz to už ide ako po masle. A ako dlho ešte plánujem natáčať? Čo ja viem, večne! (smiech) Ale nie, samozrejme, pokiaľ ma to bude baviť a ľudia si o to budú žiadať.

Koľko ti zaberie príprava jedného videa?To je vždy rozdielne a veľmi individuálne. Keď je to „kecacie“ video, tak natáčanie 2 - 3 hodiny. Ak napríklad LookBook, tak to natáčame aj 3 dni. Záleží od typu videí, spracovania a samotnej prezentácie toho vi-dea. Natáčanie videí je práca na plný úväzok.

Tiež určite sleduješ rôzne videá. Aký je tvoj obľúbený formát?Moje obľúbené formáty sú aj tie, ktorých mám ja na svojom kanáli naj-viac. A to po väčšine makeuptutoriály.

Na záver by som sa ťa chcela spýtať na tvoj obľúbený citát alebo výrok„Každý si je strojcom vlastného šťastia.“ Tento citát ma sprevádza od mojej strednej školy a riadim sa ním dennodenne.



DortmundTento rok sme s triedou boli na výmennom pobyte v Dortmunde. Leteli sme do Dortmundu 6.5.2016. Keď sme dorazili, všetko bolo pre nás nové. So zmiešanými pocitmi sme stáli na letisku a čakali sme na rodinu, v ktorej budeme týždeň ubytovaní. Počas sedemdňového

pobytu som mala možnosť nájsť si nových priateľov a spýtať sa ich, aké mali pocity a zážit-ky oni, keď boli na Slovensku.


Interview:Ktorý deň, respektíve zážitok, bol pre teba najkrajší?Všetky boli pekné, ale keď mám povedať ten najkrajší, tak ten, keď sme boli na kúpalisku v Turčianskych Tepliciach.

Bola pre teba Handlová niečím nová ako Dortmund?Všetkým. Handlová oproti Dortmundu bola malé mesto obklopené kopcami, na ktoré nie sme v Nemecku zvyknutí.Neboli tu žiadne veľké obchodné centrá a metro tu tiež nebolo, ale napriek tomu veľmi veľa zábavy.

Aký pocit si mala z našej školy?Trochu ma prekvapila. Myslela som si, že bude o trochu väčšia. Oproti tej našej škole, na ktorú som zvyknutá, to nebola ani polovi-ca.

Čo ťa na Slovensku najviac zaujalo?Veľmi pekný bol Bojnický zámok a mesto Bojnice. Mesto bolo už väčšie a viac sa podobalo Dortmundu.Najkrajšie bolo asi v parku pred zámkom, kde bolo množstvo obcho-díkov, reštaurácií a hotelov.

Tešila si sa domov, keď ste odchádzali naspäť do Nemecka?Áno, ale keby som tu mala ešte chvíľu pobudnúť, tak by som tu ešte

pár dní ostala.


Interview DE:Welcher Tag, beziehungsweise welches Erlebnis war der schönste für dich?Alle waren sehr schön. Aber wenn ich den schönsten nennen soll, dann war es der Tag, an dem wir im Schwimmbad in Turcianske Tep-lice waren.

War für dich Handlova mit etwas neu/ anders als Dortmund?Alles war anders. Im Vergleich mit Dortmund war Handlova eine kleine Stadt, die mit Gebirge umgeben ist.Auf so was sind wir in Deutschland nicht gewöhnt. Es waren hier kei-ne großen Einkaufszentren und keine U-Bahn. Aber trotzdem hat es hier viel Spaß gemacht.

Wie war dein Gefühl als du unsere Schule gesehen hast?Es hat mich einbisschen überrascht. Ich habe mir gedacht, dass sie um einiges größer wird. Im Vergleich mit meiner Schule, auf die ich ge-wöhnt bin, war sie nicht mal die Hälfte dvon.

Was hat dir an der Slowakei am meisten interessiert/gefallen?Sehr schön war die Stadt und Schloss Bojnice. Die Stadt war schon größer und dem Dortmund ähnlich. Am schönsten war im Park vor dem Schloss, wo es ganz vielen Gassen, Restaurants und Hotels gab.

Hast du dich nach Hause gefreut als ihr zurück nach Deut-schland geflogen seid?Ja, aber wenn ich noch ein paar Tage bleiben sollte, hätte ich es gema-cht.


Autor: Sára Schlencová, sekunda

Recenzie kníhĽavá Ruka BohaVýborný príbeh, originálny námet a fascinujúce rozprávačstvo. Takto by som zhodnotil Ľavú Ruku Boha. Vo svojej podstate je to príbeh o živote, jeho zmysle a viere, láske i priateľstve v drsnom svete kdesi v stredoveku. Príbeh o Caleovi, ktorému predpovedali, že jedného dňa zničí svet... a on to možno aj urobí. Cale má 14 alebo 15 rokov, sám

nevie, lebo už ako malého ho priviedli do útulku spasiteľov, kde ho vychováva-jú mnísi. Tak ako ďalšie tisíce chlapcov. Žiadne dievčatá, žiadne ženy. Krutovlá-da mníchov, zverstvá a nemilosrdnosť majú jediný cieľ – slúžiť Obesenému spasiteľovi. Útulok je taký obrovský, že v spleti jeho chodieb sa nikto dokonalo nevyzná. Cítiť v nich pach stáročí, krv a pekelnú síru. Cale sa však náhodou do-stane do časti útulku, kde sú dievčatá... nádherné, príťažlivé, vzrušujúce. No v jednej chvíli sa stane svedkom šokujú-ceho zločinu. Sám je prinútený spáchať trestný čin, a preto musí z útulku utiecť...

Zlodej úsvituPokiaľ ste fanúšikom klasickej fantasy, tento kúsok by ste jed-noznačne nemali prehliadnuť. Čo zas nebude až také ťaž-ké vďaka úžasnej obálke od Raymonda Swanlanda. Havrani sú malá skupina elitných žoldnierov, ktorí sa celý život držali pev-ných pravidiel a jednoduchého kódexu – zabíjať áno, vraždiť nie.


Po desiatich rokoch spoločných bojov však starnú a rozhodujú sa, či majú definitívne odísť na odpočinok. Po-slednou veľkou úlohou, ktorá ich má zabezpečiť na zvyšok života, by tak mala byť práca pre mága Densera z univerzity z Xetesku, príslušníka tej najtemnejšej magickej školy v Balaii. Havrani dostanú za úlohu zhromaž-diť skupinu magických artefaktov, ktoré majú pomôcť xeteskanskej uni-verzite stvoriť ničivé kúzlo, Zlodeja úsvitu. Proti svojej vôli sú vtiahnutí do sveta intríg, ktorému nerozumejú a priamo ohrozuje ich doterajší po-

stoj k životu aj k práci, ktorú robia. Celý svet Balaia stojí na pokraji vojny. Černokňažní páni aj barbarské kmene Wesov dobývajú jednu zem za druhou. A legendárni obrovskí draci, ktorých úmysly s ľuď-mi sú viac než nejasné, narýchlo prestávajú byť obyčajným mýtom…

Nakresli mi vietorKniha od Evy Urbaníkovej. Skutočný prí-beh Slovenky. Ak vás zaujíma, aký je svet za mrežami ženských slovenských väz-níc, určite si prečítajte túto knihu. Hlavná predstaviteľka Marcela sa zamilovala do muža, ktorý jej narobil veľa problémov a kvôli nemu si odsedela viac ako polroka.

Autor: Marek Rybárik, II.A


Odsúdení prežiťAko hlási titulok –kniha je o troch mladých matkách a ich odvahe, vzdore a odhodlaní žiť. Celý dej sa odohráva v najznámejšom kon-centračnom tábore, Osvienčime. Tri židovky (Slovenka Priska, Češka Anka, Poľka Ráchel) boli odvedené do tábora, kde zistili, že sú te-hotné. Každá nezávisle od seba. Vo vysokom štádiu tehotenstva sa skoro upracovali na smrť, no svoje deti si nenechali vziať. Bábätká

sa narodili s odstupom niekoľkých týždňov za nepredstaviteľne kru-tých podmienok. Knihu napísala Wendy Holdenová, ktorá vyhľa-dala už dospelých potomkov tých-to žien. Stalo sa tak o 70 rokov neskôr po druhej svetovej vojne. Odovzdali jej informácie o holo-kauste na základe spomienok ich mám. Kniha nie je pre každého. Ak máte odvahu prečítať si najväč-šie zverstvá, ktoré sa diali počas druhej svetovej vojny, siahnite po tejto knižke. Vo mne tento prí-beh zanechal obrovský umelecký

Vo svojom pútavom príbehu opisuje hrôzy ženskej väznice a pri niektorých pasážach nebudete veriť, že to napísal sám život. Vo väzení si na-šla pár spriaznených duší, a jediné, kvôli čomu to tam ešte nevzdala, bol jej syn. Prečo práve názov NAKRESLI MI VIETOR? Prečítajte si a pochopí-te. Pokiaľ máte radi skutočné príbehy, knihu „zhltnete“ za deň. Odporúčam!



DOOM 2016-Táto hra je hlavne pre fanúšikov brutálnych hier, tak ako boli pred-chádzajúce diely Doom-a, ktorých prvky sa nachádzajú tu, ako „secre-ty“ alebo „easter-eggy“.-DOOM 2016 je zatiaľ veľmi dobre hodnotená hra, vzhľadom na jej prepracovanosť prostredí a príbehovú líniu.

-Taktiež sa hra vyznačuje vynikajú-cou grafikou.-Odohráva sa prevažne na Marse, kde vo výskumnej základni čerpajú tzv. Pekelnú energiu. Do príbehovej línie sa občas zaradí cesta priamo do pekla.- Hodnotenie výzoru: 98% (dôvod: Sem-tam sa nájdu nejaké „bugy“. Ale je ich naozaj, ale naozaj veľmi málo.)- Hodnotenie hrateľnosti: 100% (dôvod: Hra na odreagovanie)- Hodnotenie príbehovej línie: 100% (dôvod: Veľmi pekne prepracovaná hra)

Recenzie hier

Autor: Matúš Huličiak, terciawww.gibha.edupage.org | Gymploviny | 20

Výtvarná tvorba


Autor: Darren Ďuriš, II.A

Autor: Martina Molnárová, I.A



Autor: Izabela Albertová, I.A

Literárna tvorbaNeznámy

Neustále som sa obzerala. Niekto ma prenasledoval. Už predtým sa mi nezdalo vhodné potĺkať sa temnými, nočnými a opustenými ulič-kami Londýna, ktoré neboli práve obľúbenou destináciou niekoho, kto chcel zvyšok svojho života prežiť v pokoji a mieri. Vedela som, že tá skratka popri nemocnici nebude dobrý nápad, ale tak veľmi ma bo-leli nohy, že som oželela aj myšlienku tmavého miesta s nie dobrou povesťou. Nikdy som tadeto nechodila rada. Skupinky drzých chala-nov s nepekným slovníkom a potrebou pokrikovať „blbé“ poznám-ky po každom, kto sa na nich opováži pozrieť, boli súčasťou uličiek.Netúžila som po tom, aby ma neznámy dobehol, a tak som zrýchlila. Neutíchajúce zrýchľujúce sa, čľapotajúce kroky ozývajúce sa za mnou mi naháňali strach. Cítila som, ako sa mi každou sekundou zrýchľuje tlkot srdca, ako mi strach podlamuje kolená, no nechcela som, aby na mne bolo vidno čo i len náznak nepokoja. Nechcela som sa zdať nezná-memu slabá. Aj keď, už len podľa môjho vzhľadu bolo iste vidno, že nie som ťažký súper. Chcela som sa dostať čo najbližšie k ľuďom. Nevedela som, kde ich mám zrazu zohnať. Tu, v najpochmúrnejšej časti Londýna, ktorý mi teraz vôbec nepripadal taký krásny ako obvykle. Prečo niekto prenasleduje mňa? Prečo teraz? Čo odo mňa chce? Chce mi ublížiť, alebo len tiež nechce ísť sám? Takéto otázky mi behali hlavou. Bolo ich stovky, tisícky, ba dovolím si povedať, že aj milióny za minútu. Zdalo sa mi, že za rohom počujem známe hlasy. Ešte viac som zrýchlila, bol to už takmer beh. Blížila som sa k rohu s myšlienkou, že sa tam budú na-chádzať ľudia, ktorí hádam budú ochotní so mnou počkať aspoň chvíľu, kým neznámy odíde. Bola som čoraz bližšie k pomyselnému bezpečiu.


No zrazu som do niekoho silno narazila a odhodilo ma na zem. „Emi-ly?“ ozval sa známy hlas. Pozrela som sa hore s nádejou, že to bude on. Bol. „Lucas! Ani nevieš, aká som rada, že ťa vidím,“ hovorila som zviechajúc sa zo zeme. Zrazu som si všimla aj nejakého iného chalana stojaceho vedľa Lucasa. Bol o dosť vyšší od nás oboch. No v tejto si-tuácii som vôbec nemala chuť spoznávať nových ľudí a tvoriť si pria-teľstvá v takomto zapadákove. „Je mi to ľúto Em, rád by som sa s tebou pozhováral, ale máme dosť naponáhlo. Prajem ti šťastnú cestu domov, alebo kamkoľvek ideš.“ „Ale Luke!“ „Prepáč, fakt sa ponáhľam. Maj sa, vidíme sa v škole!“ zvolal odchádzajúc. „Ale...“ povedala som si už pre seba, nakoľko Luke ma už nepočul. Stála som tam sama, po-zerajúc sa za nimi tým smerom z kade som prišla. Nevyzeralo to tak, žeby tam bol niekto iný okrem nich dvoch, a tak som sa rýchlo otočila a vydala na cestu domov. Vzdal to? Vyľakal sa? Odišiel? Alebo sa len skryl a počká, kým budem zas sama? Dúfala som, že na tieto otázky nenájdem odpoveď takisto, ako som dúfala, že neznámy si znovu ne-nájde mňa. Moje prosby však ostali nevyslyšané. „Klop, klop, klop,“ začalo sa zrazu ozývať známe klopkanie podrážok o starú dlažbu. Moje telo oblial studený pot a známy strach. Napriek nemu som pokračovala vo svojej ceste. Tak veľmi som chcela kričať o pomoc, ale vedela som, že nemôžem a aj tak sa mi nezdalo, žeby sa v tejto oblasti nachádzal niekto, kto by mi mohol pomôcť. Kroky začali prudko zrýchľovať. Rozbehla som sa teda aj ja. Už som ani nevedela, kde som, ale cieľ mojej cesty bol jasný: čo najďalej od neznámeho. Po tvári mi stekala voda z vlasov, ktoré premočil dážď, možno to boli aj slzy. Zabehla som do neďalekého lesa s myšlienkou, že tam bude lepšie miesto na úkryt, ako na holej ulici. Bežala som cez kríky, vysokú trávu, či do-konca ostnaté konáre, no nevnímala som bolesť. Nevnímala som ani, či stále počujem zvuk nôh, ktoré ma prenasledovali. Po pár minútach behu som náhle zmenila smer, a potom znova, a zas. Dúfala som, že ho tým zmetiem a keď som mala pocit, že som ho nachvíľu striasla, schovala som sa do húštiny. Srdce mi bilo tak, až som mala pocit, že mi zachvíľu vyskočí z hrude. Dych som mala nepravidelný a rýchly. Nevedela som, kde sa nachádzam, ani ako sa z tadiaľto dostanem do-mov, ale to v tej chvíli neboli myšlienky, nad ktorými som rozmýšľala.



Započúvala som sa. Nič som nepočula. Žiadne rýchle kroky. Nič. Iba svoj dych, ktorý som sa snažila čo najviac utíšiť. Odrazu ma niečia ruka strhla na zem. Teraz už bolo jasné, že plačem. Cíti-la som, ako ma niekto zozadu silno chytil za ramená, a zodvihol zo zeme. Otočil ma k sebe. Nevidela som mu do tváre, najmä kvô-li určitému výškovému rozdielu, ale takisto kvôli tmavému pro-strediu lesa. Zmierila som sa so smrťou. Zavrela som oči a čaka-la bolesť. Neprichádzala. Pustil ma, čo spôsobilo ďalší pád na zem.Počula som nejaký zvuk. Bol mi veľmi povedomý. „Píp, píp, píp, píp...“ zazvonil budík. Prudkým pohybom som ho vypla a posa-dila som sa na posteli. Nemohla uveriť tomu, že to bol iba sen.

Volá sa ChristopherAlice Frayová sedela na terase svojho starého domu v hojdacom kres-le a vychutnávala si svoju šálku kávy. Nebola to dobrá káva, ale na tom jej už nezáležalo. Bola chorá, smrteľne. Bojovala už pol roka a chcela sa zachrániť, no nič nepomáhalo, ani operácie, ani chemotera-pie. Nádor na mozgu ju premohol a nevedela to ovplyvniť. „Na ničom už nezáleží, priateľ môj,“ pošepla Alice svojmu vernému a oddanému psovi Armandovi. Ten akoby na súhlas zavrčal. Vtom niekto zaklopal na dvere. Bola to Alicina opatrovateľka Gabriela. Nikdy v živote by nebola povedala, že v 29. rokoch ju bude musieť niekto opatrovať. Bola taká slabá, taká chorá, že sa nevládala ani postaviť. Odohnala Armanda, ktorý jej zoskočil z nôh a pomalým krokom sa vybrala otvoriť dvere. „Ako to, že ešte nemá kľúče?!“ hundrala si Alice po-pod nos. „Už dávno som jej prikázala, nech si ich zoženie.“ Otvorila dvere, ktoré vydali svoj zvyčajný vŕzgavý zvuk a dnu vošla Gabriela.

Autor: Mária Vanková, tercia


Keď uvidela Alicin zúrivý pohľad, ihneď odvrátila zrak a vybrala sa chystať raňajky. „Prepáčte, že meškám pani Frayová, chcela som prísť skôr, ale...“ „Ticho!“ prerušila ju Alice nervóznym hlasom. „Gabrie-la, vaše výhovorky ma naozaj nezaujímajú.“ Gabriela sa zahanbene vrátila k práci a Alice kráčala späť na terasu. Sadla si a pokračovala v pití tej najodpornejšej kávy. Armand vyskočil späť na svoje miesto a nechal sa hladkať Alicinou hebkou rukou. „Ja predsa nie som taká zlá, všakže, nie?“ pýtala sa Armanda. Ten jej však neodpovedal a ďalej sa nechal hladiť. Až do večera Alice sedela na terase. Robievala to tak každý deň. Nemohla nikde ísť, bola každým dňom slabšia a bolesť hlavy bola len horšia a horšia. Nasledujúce ráno sa ako zvyčajne zo-budila už o štvrtej a kráčala do obývacej izby. Bola priveľká zima na to, aby sedela vonku. Uvelebila sa na gauči a pustila si rádio. Dávali krásne skladby. Alice nepočúvala hudbu. Už dlhú dobu nie. Kedysi to tak nebývalo. Keď ešte jej rodičia žili, s otcom si spievali ich obľúbené skladby. Ešte doteraz ich pozná naspamäť. Kde sú tie časy, keď bola zdravá? Kde sú? Vyparili sa tak rýchlo, že si to ani nestihla uvedomiť. Chcela to naspäť. Oh, kiežby to bolo možné, myslela si Alice. Teraz nemá nič. Ani zdravie, ani rodinu, už len jej milovaného Armanda. Ne-vedela si predstaviť život bez neho. Čas utekal veľmi rýchlo. Bolo už šesť hodín a Gabriela tu stále nebola. „Mešká, aké typické.“ Hundrala Alice. Postavila sa, aby si šla pre deku, keď vtom niekto zaklopal. „Čo mám robiť, aby ste si zapamätali, že tie kľúče si musíte ísť dať spra-viť sama?“ zvrieskla tak silno, až k nej so strachom v očiach dobehol Armand. Podišla k dverám a keď ich otvorila, zostala v pomykove. Pred dverami stál cudzí muž v opatrovateľskom obleku a usmieval sa. „Prepáčte, ale nevedel som nič o žiadnych kľúčoch. Budem sa snažiť ich zohnať čo najskôr,“ povedal opatrovateľ. Alice chvíľu trvalo, kým sa rozpamätala, čo povedala pred chvíľou a nakoniec dodala: „To je v poriadku, prepáčte, myslela som, že ste moja bývala opatrovateľka Gabriela, ona... Nebola veľmi zodpovedná...ja... prepáčte... nevedela som, že má prísť niekto nový.“ „To je v poriadku slečna Frayová. Vo-lám sa Christopher.“ Volá sa Christopher, bolo jediné, na čo Alice mys-lela. Asi sa zamilovala. Alebo nie? Oh, isteže nie, to je predsa hlúposť!

Odstúpila od dverí a pustila ho dnu. Prišlo jej tak zle, až si musela ísť sadnúť späť do obývacej izby. Po ceste zobrala deku a schúlila sa do nej. Z gauča pozorovala Christophera, ako jej pripravuje raňajky. Ne-vedela sa naňho vynadívať. Myslela na jeho krásne, husté hnedé vlasy a výrazné sivé oči. Stále jej bolo horšie. Prečo práve teraz? Keď k nej doniesol tanier s raňajkami posadila sa a pomaly začala jesť. Prvýkrát zjedla všetko. Nie, že by Gabriela varila zle, to nie. Ale teraz jej pri-šlo správne zjesť všetko, aby ho neurazila. Prečo na to brala ohľad? A prečo sedel pri nej? Gabriela sa vždy radšej vyparila späť do kuchyne, akoby sa bála, že ju Alice nakazí. Okolo šiestej sa Alice s Armandom vybrala na terasu. Oteplilo sa a chcela byť čo najviac na čerstvom vzdu-chu. Sama nevie, koľko jej ostáva ešte času. Keď sedáva na terase, roz-mýšľa o tom, čo bude robiť v budúcom živote, že všetko napraví, nebu-de strácať čas. Najviac jej však bude chýbať Armand. Cíti sa previnilo, keď si pomyslí, že ho opustí. Často mu to hovorieva, ale raz to príde a nezabráni tomu, že navždy bude jej najlepším priateľom. „Bojím sa Armand. Stále sa to zhoršuje. Bojím sa, veľmi sa bojím.“ „Nebojte sa,“ povedal Christopher. Celý čas stál neďaleko od nej a počúval. „Smrť nie je až taká hrozná...“ „Naozaj? Máme rozdielne názory na smrť. Možno preto, že vy ste zdravý človeka máte ešte len celý život pred sebou a ja zomieram.“Christopher bol ticho. Páčila sa mu, nezapieral to. Boli nao-zaj veľmi rozdielni. Christopher jej nepovedal, že ho sem preložili, pre-tože sa jej stav zhoršil. Alice to vedela aj bez toho. Stále jej bolo horšie a horšie. Večer si Alice spolu s Armandom ľahli do postele. Alice si zapla nočnú lampičku a pustila sa do čítania svojej knihy. Toľko toho ešte neprečítala a bola si vedomá toho, že všetko ani prečítať nestihne. Keď sa pozrela okolo seba videla len poloprázdnu izbu s posteľou, jed-nou poličkou na knihy a ležiaceho Armanda na posteli. Pripadala si tak osamelá a od dnešného rána, ako spoznala Christophera ešte osamelej-šia. Pozrela sa späť na knihu a ponorila sa do čítania, pričom sa snažila nevnímať silnú bolesť hlavy. Christopher si medzitým bol po kufor v aute a položil ho vedľa postele v hosťovskej izbe. Sadol si na posteľ a prebdel celú noc. Nasledujúce ráno Alice zamierila priamo do kuchyne. Bola rada, že tam našla Christophera. Sedel na barovej stoličke a pil čaj.



Ako dlho bol už hore? pomyslela si Alice. Sadla si vedľa neho a pusti-la sa do hotových raňajok. Pozerala sa naňho a nevedela z neho spus-tiť oči. Keď to Christopher uvidel, pousmial sa. „Vyzeráš unavene,“ povedala Alice starostlivo. „Nie, ako si prišla som plný energie,“ od-povedal s úsmevom. „Takže... som na tom zle, však?“ No Christopher jej na to nič neodpovedal. Dlho sa rozprávali a nechceli prestať. Po-znali sa len druhý deň, ale obaja si už boli istí, že sa zamilovali. A tak-to to pokračovalo ešte tri dni, až dokým sa Alice nemohla ani pohnúť, hovoriť a keď jej Christopher niečo povedal, často ho nepočúvala, bola náladová a on stále viac zamilovaný. Vonku bolo krásne poča-sie, Christopher odniesol Alice do kresla na terasu a čo najrýchlejšie bežal po nákup, o ktorý požiadal svojho priateľa. Vybehol z dverí, zobral nákup a rozlúčil sa s priateľom. Keď prišiel späť dnu, Alice ležala na zemi. Rýchlo ju zdvihol a položil do spálne na posteľ. Chcel zavolať do nemocnice, ale vedel, že už je neskoro. Do spálne vošiel Armand, ktorý keď uvidel ležiacu Alice vyskočil na posteľ. Christo-pher držal Alice za ruku. Otvorila oči a z úst jej vyšli celkom zrozu-miteľné slová: „Zamilovala som sado niekoho. Volá sa Christopher.“ A tak Alice Frayová poslednýkrát vydýchla a ponorila sa do hlbokého spánku, z ktorého sa už nezobudí. Christopher sa rozplakal a ešte stále ju držal za jej dlaň, ktorá bola stále chladnejšia a chladnejšia. Armand pristúpil bližšie. Zaštekal, ako každé ráno, keď chcel Alice zobudiť. Búchal do nej labkou a chcel, aby sa prebrala. Tak veľmi to chcel...

Autor: Sabína Strmeňová, tercia

Tajnička1. Hlavné mesto Číny.2. Najkratšia kosť ľudského tela.3. Druh sladkého pečiva, ktorý sa pripravuje pečením z rôznych dru-hov cesta.4. Rastlina, ktorá sa vyskytuje vo vlhkom prostredí, v močiaroch, po-tokoch a mokrých lúkach. Má sýtožlté kvety a kvitne na jar.5. Hrá jednu z hlavných postáv v animovanej rozprávke Hľadá sa Nemo. Stále zabúda, ako sa volá.6. Miesto, kde sa premietajú filmy pre väčší počet ľudí.7. Značka telefónu.8. Časový úsek medzi západom Slnka a východom Slnka, keď je Slnko pod obzorom.9. Obojživelníky, plazy, vtáky a ...

1.

2.

3.

4.

5.

6.

7.

8.

9. Autor: Zuzana Dobrotková, tercia


VtipyCestovateľ zablúdil na Sahare. Z posledných síl sa doplazí ku kamennej studni. Šťastne zvolá:- Voda!Zo studne sa ozve:- Kde?

Učiteľka dala žiakom slohovú úlohu s témou - Keby som bol riadi-teľom firmy. Všetci žiaci sa pustili do písania, iba Janko nie.- „Prečo nepíšeš?“ pýta sa učiteľka.- „Čakám na sekretárku.“

Jurko, povedz mi, čo má chemickú značku H2SO4?- Hm... mám to na jazyku.- Tak to rýchlo vypľuj, lebo je to kyselina sírová.

Ako sa hovorí človeku, ktorý má len pravú ruku a pravú nohu?- All right.

Prečo sa nevedia stonožky lyžovať?- Lebo kým si nasadia všetky lyže, je už leto.

Prišiel Janko zo školy a hovorí rodičom: „Tá naša učiteľka nič nevie. Stále sa nás niečo vypytuje!“

Pacient v sanitke sa s vypätím síl pýta zdravotnej sestry:- Sestrička, neviete, či som ten vodičák urobil?

Autor: Dária Paľovová, tercia



EditoriBarbora Mjartanová

Renáta StránskaMichelle Váňová

Predseda študentskej radyTomáš Dlhý

Koordinátorka študentskej radyMgr. Miroslava Šovčíková

Riaditeľka školyMgr. Dagmar Strmeňová

Kolektív učiteľov

Študentská radaLaura IvaničováDária PaľovováRenáta StránskaNina Koštialová

Alexandra FarkašováDaniel Kuszi

Študenti gymnáziaMartina Molnárová, Izabela Albertová, Darren Ďuriš, Jaroslava Lon-gauerová, Renáta Stránska, Sára Schlencová, Marek Rybárik, Matúš

Huličiak, Mária Vanková, Sabína Strmeňová, Dária Paľovová, Zuzana Dobrotková

Spracovali

gymploviny - edupagegibha.edupage.org/files/casopis_jun_2015_web.pdfniesol v téme hollywood....

Documents