dobsinsky pavol: prostonarodnie obycaje zvyky povery.txt

Pavol Dobšinský: Prostonárodnieobyčaje, zvyky a povery

Pavol Dobšinský

Prostonárodnie obyčaje, zvyky a poveryPavol DobšinskýDigitalizátor: Peter KohautCopyright © 2007 Zlatý fond denníka SME

O dieleProstonárodné obyčaje, povery a hry slovenské – materiálová práca etnografického charakteru od Pavla Dob-šinského (1828 – 1885) z roku 1880.

Folkloristická a národopisná práca Pavla Dobšinského, ktorej sa venoval počas celého aktívneho života, našla vý-raznú inštitucionálnu podporu v Matici slovenskej. Výsledkom takto poňatej „spolupráce“ sú napríklad dva zväzkyZborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier (1870, 1873),do ktorých autor zaradil okrem tradičných žánrov mimoriadne populárnych v 19. storočí – piesní a rozprávok –drobnejšie folkloristické útvary – frazeologizmy, povery, obyčaje a hry, všetko žánre systematicky zaznamenávanév korpusoch rukopisných textov zo štyridsiatych rokov 19. storočia, no zatiaľ (knižne) nepublikované.

Povery, obyčaje a hry sa stali predmetom autorovej obsiahlejšej štúdie Obyčaje, povery a čary určitých dôb, alerozličných predmetov a úkonov, v ktorej uverejnil rozsiahly folklórny materiál tzv. výročitého ľudového zvyko-slovného cyklu (predovšetkým z gemersko-malohontskej oblasti s paralelami k celoslovenskému regiónu). Štúdiumožno považovať za základ (pendant) knihy Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, ktorá je v istomzmysle jej materiálovým rozšírením.

Kniha sa skladá z dvoch častí. V prvej sa Dobšinský venuje podrobnému opisu života slovenského ľudu cez jed-notlivé fázy života (narodenie, krst, detstvo, mládenectvo, svadba, staroba a smrť) a k nim prináležiace rodin-no-spoločenské a hospodársko-kultúrne aspekty života (rodinný a občiansky život, poľnohospodárstvo, remeslá,liečiteľstvo), ilustrované početnými ukážkami zvykov, povier, čŕt, obyčají a hier, ktoré sa k nim viažu. Druhá časťknihy obsahuje ľudové zábavné hry predvádzané počas jednotlivých častí roka, tematicky členené na tri skupiny(hry zimného obdobia, jarné a letné hry, hry jesenného a predzimného obdobia). Súčasťou knihy sú tiež zábavnéhry detí a mládeže.

Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské sú, podobne ako ostatné Dobšinského folkloristicky zameranépráce, hodnotnou sondou do života človeka (vidiečana) v 19. storočí, ktorého autor prezentuje v prísne tradičnompatriarchálnom modeli. Vďaka množstvu publikovaného materiálu a jeho racionálnemu triedeniu je dielo cennýmzdrojom informácií nielen pre odborníkov, ale aj pre laikov.

Tento súbor podlieha licencii 'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License'. Viac infor-mácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/


Zlatý fond denníka SME

iv

ObsahPôvodná publikácia ................................................................................................................. 1Prípomeň. ................................................................................................................................ 2I. Narodzenie. Krst. Krštenie. ................................................................................................. 3II.Detinstvo. Mládenstvo a pannenstvo. ................................................................................. 9III. Zenba a vydaj. Svadba. .................................................................................................. 13

1. Zálety. ........................................................................................................................ 132. Vohľady. Ohľady. ...................................................................................................... 133. Ohlášky. ..................................................................................................................... 154. Prvý deň či začiatok svadby. .................................................................................... 165. Druhý deň svadby: sobáš a prívoz mladej. ............................................................... 176. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, na dom. ................................................................ 227. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša aradostník. ....................................................................................................................... 238. Prvá nedeľa po svadbe. ............................................................................................. 26Poverečné zvyky ........................................................................................................... 26Tance .............................................................................................................................. 28

IV. Život rodinný, domáci a pospolitý. ................................................................................. 32Povery a čary z domáceho a pospolitého života čerpané. ............................................. 43

V. Život hospodársky a pastiersky. ....................................................................................... 45Zlá nôcka. ...................................................................................................................... 51Povery a čary. ................................................................................................................ 53

VI. Život remeselný, priemyselný; umný a vedomný. ......................................................... 56O jednon chudobnou mlinarevi. .................................................................................... 63

VII. Život občanský. ............................................................................................................. 65Jánošík. .......................................................................................................................... 78Povery. ........................................................................................................................... 83

VIII. Život obchodný a svetový. ........................................................................................... 85Povery. ........................................................................................................................... 93

IX. Choroba a Smrť. Choroba a Kar. ................................................................................... 94Povery. ........................................................................................................................... 99

X. Poverečné a báječné bytnosti. ........................................................................................ 101



1

Pôvodná publikáciaPavol Dobšinský. Prostonárodnie Obyčaje, povery a hry slovenské. Tlačou Kníhtlač účastinár.

spolku. — Nákladom vydavateľovým.. Turč. Sv. Martin. . 1880. .

Prvé vydanie.



2

Prípomeň.Pod názvom: „Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov“ uve-rejnená je už v I. sväzku Sborníka Matice Slovenskej r. 1870 mnou sostavená, túto predchádza-júca sbierka, poriadkom kalendárskym na celý rok. Zaostala sbierka prítomná, tých obyčajov azvykov, povier a čarov, ktoré patria a priviazané sú k určitým predmetom a úkonom, ale pricho-dia v rozličných dobách života prostonárodnieho človeka ľudu slovenského od narodzenia až ido skonania jeho. Píšem najviac z vlastnej zkúšenosti a zvlášť u ľudu stolice Gemer, Malohont,kde zrodil som sa i prebývam; však popri tom, dosť videl som a zkúsil tento ľud i vo Spiši,v Liptove, Orave, Turci, Trenčíne, Nitre, Veľkom Honte, Novohrade a na Dolniakoch. Použilsom tiež sbierky druhých a najmä sbierky mládeže slovenskej, študovavšej zo všetkých stránSlovenska niekdy na lyceách v Požuni (v Bratislave), v Štiavnici, Levoči, Kežmarku, Prašovea inde. Usilujem sa písať rečou a výrazmi ľudu samého, tak že často, ba nakoľko len uhodnulsom, použité slová a výrazy reči sú zvyčajne rozhodné a charakterističné, chceme—li tak riecť,techničné. Jestli som v čom neúplný, tým všestrannejší som v líčení zvyku a mravu ľudu náš-ho; by ďalší sberatelia, tým lepšie vyznali sa, nač pozornosť obrátiť, v čom doplňovať celok aprehľad týchto vecí, neodbytných k poznaniu ľudu vlastnieho a k dvíhaniu jeho na ďalší stupeňzvykov a mravov prečistenejších, ušlechtilejších.

P. Dobšinský.



3

I. Narodzenie. Krst. Krštenie.Človek prišiel na svet; odkial hej, odkial nie, ale doniesla ho vraj vodička; tam na jarku, napotoku, na Dunaji na vode, „ulapila ho baba.“ Hneď jak ho ulapila, prežehnala ho na menoAdama lebo Evy. Už je tu zemský, kladie ho v plienočku ovinutého na zem, a to veru dievčazrovna pod stôl, aby toto učilo sa hneď pokore, chlapca vedľa stola. Odtialto zdvihnúc dieťa,nesie ho do prvej kúpelky a jak teraz tak potom pri každom kladení do vody hovorí: „Dobrôráno“ lebo „dobrý večer vodička!“ Vodička začľapoce, dieťa zavreskoce a ona sama odvetísi: „Pamodaj, pamodaj!“ Otec zde povinný budiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a týmvymeniť si rodzeniatko od baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal apožehnal si ho; zatým nesie ho takže k materi do postielky.

Posteľ v predňom kúte izby, zastretá býva plachtami bielymi, visiacimi od stropu až po podla-hu. V tomto útulku zdržuje sa matka i s deckom, až do svojho úvodu chrámového, čo porodni-ca, kútnica, pôložnica, postelkiňa, šestinedielka; prečo znamená, to u ľudu: ležať, do kúta, dopôlohu, do postielky prísť, za plachtu dostať sa. Sem za plachtu majú kremä ženské prístup;prihodili sa, že mužský po čas ležania pôložnice príde do domu: ženy zastanú plachtu, by pozormuža decku i matke neuškodil, baba odníma mu klobúk, ktorý si potom peňazmi vymení.

Len čo za plachtou všetko ustrojeno, hotové býva už v kuchyni hriato t. j. prihrievané pálenés mädom, praženica z vajiec a bolestníky čiže pampušky vypečené na masti v rajnici, z cestana tenko a okrúhlo rozvalkaného, ostružkou poprerezávaného. Jestli by doma tak nebolo, skorodobehnú s tým kmotričky abo iné priateľkine, ktoré na túto hodinu vopred striehly a chystalysa. Postelkini nádobno aspoň okúsiť z toho. Odtial hádanka: „Čo takému telu treba, z ktoréhoduša vyšla? — Praženica a hriato.“

Baba chodí volať vo kmotry. Zvať za kmotrov dávajú si mladí rodičia iný mladý manželský pár,ktorý by si jich pozval alebo od ktorého snáď už oni pozvaní boli, by takto na vzájem odmeňovaťsi mohli starosti s týmto spojené. Zovú však za krstných rodičov aj dospelejších svobodnýchalebo aj zo dvoch manželstiev; k ním niekedy privolajú celú hŕbu a to najme ženských, mladšíchi starších kmotričiek. Mužskí niekde naskrze nechcú ísť ku krstu, všade len zťažka nakloniť sadali kňazom k tomu, že aspoň jedon krstný otec prichodí.

Na druhý, tretí deň nesú dieťa do krstu pri tichosti. Má ho na ramenách hlavná krstná mať vovankúši, tu bielym obrúskom, tam čo najkrajšou a často hodvábnou šatkou zastreté z jej vlast-nieho šatstva. Vo fare oddávajú, akoby na výmenu dieťaťa, diel onoho hriateho a z bolestní-kov. S pokrsteným potom zastanú predo dvermi chrámu; dávajú zde maličkému do vankúša,do plienok, do križmy, strieborné abo iné peniaze v dar. Niekde ešte i teraz častujú sa pri tombolestníkmi, koláčmi a nápojom; čo dávnejšie práve dnu v chráme činili a do nápoja toho tamtiekrižmové peniaze hádzali.

Príduc domov s pokrstencom povinná je krstná matka preriecť: Odniesli sme vám pohana, do-niesli sme vám kresťana. Kresťana tohoto položí na stôl, a baba rečie: Kto ho najradšej má,nech ho zanesie materi. Zde aby na pohotové bol otec, zdvihnul ho zo stola a zaniesol k matkeza plachtu.

Najobľúbenejšie a najzvyčajnešie mužské krstné meno je rozhodne a jediné Ján, Jano, Janko,Janík, Janíček; za ním idú mená: Andreas, Andráš, Andrej, Ander, Andrik, Ondráš, Ondrej, On-drik; Daniel, Dano, Dančo, Danko, Daník; Pavel, Paľo, Paľko, Palík; Matej, Matejko, Maťko,


4

Macko, Macík; Jozef, Jožo, Jožko; Georgiust. j. Juro, Jurko, Jurík, Ďurko, Durík; Jakub; Kubo,Kubík; Michal, Mišo, Miško, Mišík, Mišíček: Gašpar, Gažo, Gažko; Štefan, Števo, Števko;Tomáš, Tomko; Adam, Adamko; Emericht. j. Imro, Imrík; Martin, Martinko, Marcík; Samuel,Samo, Samko, Samík, Samíček; aj iné. — Ženské krstné mená najzvyčajnejšie sú dve: Anna,Anica, Anička, Andulka, Hanna, Hanička a Maria, Marina, Mariena, Mara, Marka, Marienka,Marča, Mariška, Marduľa, Mardulienka, i jináč ešte vyslovované. Zatým slyšíš: Eva, Evka,Evička; Zuzanna, Zuzka, Zuzička, Zuzuľa, Zuzulka; Dorka; Rozina; Žofia, Žofka, Žoša; Hele-na, Iľka, Elena, Ilona, Iľa; Katariena, Katka, Katuša; Judita, Judka, Juduľka; Ju1iana, Juľka,Juliška, Uľa, Uľka, Uliška atď. V starých matrikách prichodiace krstné mená, ako Fedor, Bla-žej, Blažko, Gregor, Lukáš, Marko, Stacho, Klimo, Timko, Šimo, Prokop, Basul i Vasil i Vaš,Valent, Alex, Bartol i Bartal, Dyno, Demeter, Mikuš i Mikluš či Mikuláš, Beňo, Fílo, (Fílemon),Vavro i Lauro a ktoré ešte, prešly do mien rodinných, že teraz mnoho rodín, málo pokrstencovna tieto mená u ľudu. Z pôvodu slovanského časté ostalo meno Ladyslava (Laco, László) aLudmily i Milky, ale viac u mešťanov a vzdelanejších, než u prostého národa.

Medzi tými, ktorí, jak ľud hovorí, dieťa pri svatom krste odriekali a medzi vlastními rodičmii pokrsteným utvorený je teraz sväzok priateľstva majúci u ľudu úctu rovnú s pokrevenstvomlebo príbuzenstvom. Muži sú v tom sebe kmotrovia, komovia (koma), ženské vospolok kmotry,kmotričky, komové (komová); dieťa odrostlé nepozovie si jich potom inak lež: krsný (otec),krsná (matka); pán krsný, pani krsná; rovne zovú si ho oni: krsný (syn), krsná (dcéra).

Hneď pri príchode od krstu, a zvlášte u prvorodzených, vydržiavajú radostník t. j. hostia sa naradosť narodzeného. Bolestníkov a koláčkov prináša k tomu krstná mať či kmotra za kôš. Uchudobnejších odbavia s týmto hneď aj krstiny.

Avšak vlastné krstiny, krsteniei krštieneurčené bývajú obyčajne na najbližšiu nedeľu popolud-nia. K hodom týmto chodí volať baba celý rad krstných, rodinných a známych, — a to hlavneženské, bo mužskí len v malom počte alebo i naskrze nechodia na krstiny. V hodinu kršteniaprichádzajúce, opetne svolávané krstiniarky, krsteníčky, kmeticeprinášajú sebou sklenicu ná-poja páleného alebo vína a bolestníky i koláče. Každá ide s tým za plachtu a kladie donesenéveci k postelkini, odkial to domáce ženičky preč odberajú. Príchodzia ale pozdraví sa s postel-kiňou, rodzeniatko oprskne ústama, by mu pri tomto prvšom videní z očú neprišlo, bo prvýtento pozor škodlivý, očarujúci. — Za stoly pousádzané kmotričky a kmetice častované bývajúnapred nápojom a koláčmi, potom prinášané bývajú jedlá na stôl, týmto obvyklým poriadkom:hovädzia krúpkou lebo rýžou podvarená polievka i s mäsom, kapusta s mäsom, druhá a to ku-racia polievka podvarená cestom a to gágoríkmit. j. na brdo ukrútenými, podobu rohu hojnostimajúcimi kúskami cesta alebo teda rezanci, rezankamit. j. na tenuško a dlho rezaným cestom,zatým dajú múčne suché jedlo a pečenku so sušienkami či hlozou t. j. so sušeným a uvarenýmovocím. Za vrch stola sedáva krstná mať, ktorá prvú sklenku nápoja a prvý kus koláča lebobolestníka a tak i prvý tanierik z každého jedla posiela postelkini za plachtu, už či to tá tamstroví lebo nie. Potom povinná je ponúkať všetkých stolujúcich až do desiateho razu. Z prvejna stôl položenej mysy jedenia nádobno i tak stroviť všetko do čista, aby dieťa rapavé neostaločiže osýpky (drobnice) naň neprišly.

Keď kmotričky a kmetice takto pri stole napily, najiedly a „rozsedely sa,“ roztrkocú a rozkle-betia sa vraj do dobrej vôle. Veselšie ale povychodia zpoza stolov a spievajú i vykrúcajú sa eštedo lepšej vôle. Obvyklé tu spevy:


5

1.

Svoboda, poctivosť, tá všade panuje,ktoré ju dievča má, nech si ju varuje;i ja bych si moju, už je po nečase,už moja svoboda v belčove mi plače.

2.Jano, Jano, milý Jano!Donesú ti chlapca ráno.Keď donesú, budem mati,vychová ho moja mati.A keď pôjdem dolinami,vychovám ho malinami;a keď pôjdem šírym svetom,vychovám ho bielym kvetom.

3.Sadla si pod borovičku,plakala, že má Evičku;prosila od Boha dážďa,žeby jej narástla väčšia.

4.Jak tie panny tancujú,do kola sa zvrcujú,a ja nebožiatkokolíšem dieťatko.Kolíbaj ho môj milý,však je synak spanilý.Kolíbaj si sama,však si mu ty mama.Bola by ja blázonkolíbati sama:však si mu ty otec,jako i ja mama.

5.Jak že ja mám domov iti,doma kážu vodu piti:a môj kmotor víno dáva,od toho ja budem zdravá.

Tieto na prímer zo spievanok J. Kollára, diel I., str. 263—267. — Pri krštení však dovolujú siženy spievať i rozpustilé a jestli kde, teda tuná i nepekného obsahu pesničky. Kto prvý leboprvá v svojom živote na krstinách, toho a tú krstia t. j. vyvolí si niekoho za krstného lebo krstnúzo žartu a všetci na výmenu skladajú peniaze, za ktoré potom, pri speve po ulici, idú do krčmykúpiť nápoj.


6

V severovýchodňnom Gemeri, okolo riečky Slanej či Sajavy krstiny majú meno: cenkiäs, cen-käs.

Domov odchodí každá krstiniarka či kmetica s „výslužkou.“ čo i pošajdesomzovú t. j. nesiesi nazpät v košíku diel bolestníkov a koláčkov, ktoré jej tatam domáci položili alebo i samanedojiedla si a odložila pri stole.

V hornej Nitrianskej stolici známe sú podobné zvyky pod menom opáčoka hovoria: na opáčkypiecť koláčky. Po pôrode v druhý lebo tretí deň prichodí tu povolaná krstná matka do domukútnice a oblieka sama dieťa v bielu košielku, do jejž rožku zaviazala mu na pamiatku striebor-ný peniaz. Na hlave v bielu šatku, na drieku v lalokový kožuch a pod ním v zelený kabátok,v žltú kasanicu sviatočne odená nesie decko bielou šatkou zastreté do krstu; pred i po krstebýva uhostená na radostník. Zatým po tri, štyry, až do osmého vraj večera vydržiavajú vlastnieopáčky. V prvý večer schodia sa k ním najbližšie a ďalej ďalšie kmotričky, rodinné, susedkya známe. Donášajú sebou koláčky i nápoj a hostia sa za stolom, kde predsedá krstná matka. Vposlední večer opáčok prítomní sú už len mužskí, kmotrovia a známi. I nepozvané deti nahrnúsa k takýmto opáčkam a dostávajú koláčky. Po ukončených opáčkach navyberá kútnica koláč-kov, posiela to na dar pánu tatíkovi do fary skrze babu a pripovedá sa tým k svojmu úvodu, knemuž ide i s dieťaťom sviatočne odená a v bielom zastretí hlavy.

Prvoska, prvostka t. j. matka prvorodzeniatka „leží“ za plachtou najmieň 14, niekde i 21 dní;pri druhom pôrode už kratší čas. Na to v sprievode baby a niekde i s priateľkiniami, nesúcsi sama dieťa na ramenách, sviatočne ide do chrámu k úvodu, na vádzku, na vádky t. j. namodlitby a poďakovanie za šťastný pôrod. Doma nenajde viac kút plachtou zastretý, otvorenéjej vchádzanie i vychádzanie po práci.

Mladuchy, vydávajúce sa za muž i tak v 15., 16. roku, nerady majú, jestli skoro do pôlohu prídu;bo i spievajú si:

Kvietok som ja kvietok, počím nemám dietok; keď budem mať dietky, zprchnú zo mňa kvietky.

Poverečných zvykovmálo pri čom tolko jako práve pri rodzení a opatrovaní dietok. Sosbieralsom tieto:

Samodruhá, chceli zvedieť či syna a či dcéru mať bude, nach ide ta, kde dotkávajú plátno apadneli tam ciepok na zem, uchytí si ho, zadrží v ústach a vybehne von: jakého pohlavia stvoratu na prvô zavidí, takého pohlavia dieťa v živote nosí. — Žene ťaršanej volač na zem hoď:ak zdvihne ho pravou rukou, bude mať chlapca, — ak ľavou, nuž dievča. — Žena ťarchavápoloží si spevník pod vankúš, prebudivšia sa v noci, zaznačí si náhodnú stranu a ráno prečíta,čo práve pod oči jej príde: jaké myšlienky tam obsažené nájde, taký bude osúd jej rodzeniatka,na pr. ak otvorilo sa jej o smrti, dieťa umre; ak o kríži, dieťa trpieť bude; ak radostná pieseň,život jeho bude radostný. — Ak ťahotná dačo ukradne: z jej dieťaťa bude zlodej. — Vonnékvieťa ťahotná pri sebe nenosí: aby potom decku z úst nesmrdelo. — Voda po západu slnkapitá: v ťahotných ostane až do pôrodu. — Nad ránom kde kuviká kuvik na dome: v tom domenezadlho narodí sa človek. — V čepčoku (t. j. s blanitým či kožovým ovinutím hlavy, pošlým zživota matky) narodené dieťa: šťastlivé bude; tento čepčok nach si odložia i rodičia na šťastie.— Narodzenča s dlhými vlasmi na hlave: skoro umre; s vlasmi na rukách: bohaté bude; mäskov očných kútikách: dlhý život preň znamená; narodzený kučeráčik: bude boháč; ak v oku jeho


7

predmety naopak objavujú sa alebo kto narodil sa hneď so zubmi: veščík, veštec bude z nehoa vidí poklady pod zemou. — Čo chceš aby z narodzeného bolo, to daj mu do ruky alebotým dotkni sa ho, teda: ku chlapcom kladú knihy, perá: by múdri boli; sekeru, bič: by dobríhospodári; hoblík, člnok, kliešte a čo: by dobrí remeselníci stali sa z nich; k dcéruškám dávajúkus vlny: by pokorné; pradeno: by pracovité; plášť mädu: by dobré boly a chlapci za nimi lipli.— Narodzenča ukrúcajú do kožucha: chcúli by kučerkavé vlasy malo. — Peniaz, pero a vajcepoložené do prvej kúpelky: značia majeť, umenie a pekný hlások. — Pri narodzení polož celýchlieb pod riedčicu v tej izbe, kde dieťa prišlo na svet: aby ono dobré bolo a hodne riastlo. —Siedmy syn týchže rodičov: býva šťastný pri sadení stromov a hojení nemocí. — Jestli z týchpeňazí, čo kmotrovia krsňaťu do pálenky hodia, baba abo kto ukradne: z toho dieťaťa vyrastieveliký zbojník. — V deň krstu dieťa večer nekúpu doma: by nezomrelo. — Ku krstu s dievčencíza rána: by skoro vydávaly sa. — V deň vádzky nach neide postelkiňa k ohňu: bo jej dieťa budenaveky do ohňa vavčať, vavči5 t. j. na svetlo a oheň kríkať, doň nadrapovať a ťahať sa. — Kvádzke nech vezme si vajce a nazpät idúc dá ho prvému postretnutému: by deti nemrely, jestliktorej mrú. — Od vádzky idúcu stretneli prvý muž: chlapca; stretneli ju žena: dievča budúcneporodí táto ovádzaná. — Postielku (die Nachgeburt) zakopáva baba pod zelený strom: by matkyzdravé a plodné boly. — Ktorá viac nechce mať deti: nech zapretú zámku (kladku) hodí do jamyza priateľom lebo daktorým z rodiny, keď pohrobujú ho. — Aby dieťa pri odlučovaní (odúčaní)čím skôr zabudlo na prso: nech matka od sliepky mládky prevé snesené vajce uvarí a podá muho zvonku dnu do izby pres oblok, ale aby ju dieťa pritom nevidelo. — Od dieťafa raz od prsúodstaveného, ale potom zasa k prsúm priloženého príde z očú druhým ľuďom t. j. pozor jehojaksi vražebný, chorobu pôsobiaci. — V čas oračky neodlučujú dieťa: lepšie v lete lebo v zime;kvetná nedeľa je ale zvláštny deň na odlučovanie maličkých. — Prázdnu kolísku nekolíš, donej cudzie dieťa nepripusť: bo to odberá tvojmu dieťaťu sen. — Aby dieťa neschytávalo sa zosna: prevleč ho triráz cez jarmo, hneď jak voly z neho vypriahnu a, kým je ešte teplé; ale sem itam idúc ani slova neprereč ani neozri sa a potom s dieťaťom seď pokojne. — Ak ešte strhávasa: pres pruty a metly prelej roztopené olovo do mysy vodou naplnenej nad hlavou dieťaťa. —Staršie postav k stĺpu lebo brevnu, pri dverách lebo na uhle domu, a zavrtaj dierku, jak vysokéje: keď tú prerastie, prestane mu strhávanie sa zo sna (der Feuertanz). — Jestli postelkiňa baluší(fantasiren): u hlavy i nôh prelož jej vidličky lebo nože na kríž. — Keď poprvé vidíš niektorédieťa, popľuj, poprskni naň a pochváľ ho: „Noženo, jaké si mi veľké;“ alebo povedz: „pfi, pfi,aby ti z očú neprišlo:“ to nepríde mu z očú ani príjesť (atrophia) naň nepadne. — Keď matka idepo prvvýraz pres potok s dieťaťom, hodí kúsok chleba do vody: by jej dobre spávalo a riastlo.— Porodnica do Jana ani neokoštuje prvé jarné a letné ovocie n. pr. jahody, čerešne: bo akby jejdieťa zatým umrelo, nedostalo by jiesti na druhom svete, kde, keď Pán Boh v raji rozdávať budejahody, poviedal by takému dieťaťu: „Tebe mať zjedla!“ — Kým decku 20 týždňov nepominie,nedaj mu nazreť do zrkadla: by zrádnik (zrádzu, zlú chorobu na srdce) nedostalo, keď mu zúbkypôjdu. — Nedovoľ deťom ráno hore chrbátom vstávať: bo budú mrchavé po celý deň. — Keďchlapcovi prvé gätky (nohavičky) šiješ, uši jich na jedno posedenie: ináč ti on nebude maťšťastia pri ženbe, budú mu odpovedúvať. — Dieťa usmievajúce sa zo spania: vidí anjeľov. —Ak matka umyté ruky o svoje šaty utiera si: jej dieťa chrastavú hlavu mať bude. — Soli a chlebazakrúcajú do plienok: by decku čary neškodily. — Vyžobraný chlieb dávajú decku zjesť: keďtvrdo učí sa hovoriť. — Deťom nechty obhryzujú (neobstryhujú): by nestaly sa zlodejmi. —Prvý vypadnutý detinský zub za pec hádžu alebo matky ho prehlcujú: by dieťa pekné novézuby dostalo a neboleli ho. — Pri onom hádzaní zuba za pec volajú: baba, baba, tu máš zubaderavého — daj mi zaň zdravého. — Do kolísky kladú kľúče, knihu a otcovu košeľu: by detispávaly, strygy jim neškodily abo jich neukradly a nepremenily (Vidz Premieň pri poverečnýchbytnostiach). — Nemocnému dieťaťu robia cmúliky z handričiek, tieto namáčajú do mlieka a


8

cukru a dajú deťom ssať, na noc ale kladú cmúliky zvonku na okno: by strygy a nočnice totam cicaly a dieťa zdravšie bolo. — Narodzenintko na ľavý bok neukladaj: aby nebolo krcho,kršňavé, kršniak t. j. kto ľavú ruku miesto pravice upotrebúva, — Prvé košele a gätky na detineodmerávajú, len tak od oka stryhajú a šijú, by deti boly peknej postavy a riastly. — Deti, abydobre riastly: nech popod stôl nelezú, ale keď prší, vonku na dážď stávajú. — Koho sediacehoprekročili: nebude viac riasť. — Do siedmeho roku deťom vlasy nestryhaj: bys jim rozumuneukrátil. — Kto pri krštení i napospol pri posedení nedopíja pohár, toho núťa dopiť slovami:„Či by ste si tu nahali sirotu;“ dieťa, jemuž držia krštenie, pri nedopíjaní nápoja osirotelo by. —Dojka by z každého jedla okusovala i dieťaťu okúsiť dávala: naučí sa ono skoro jiest a nebudev jedloch prieberčivé. — Na prvé jarmočné aby synovi otec kúpil klobúk, (i v skutku zvyk jetaký), dcére matka šatku: zdarné budú riasť a odchovávat sa.



9

II.Detinstvo. Mládenstvo apannenstvo.Niet syna ľudu Slovenského, nad jehož kolískou (belčov) nebola by zavznela spievanka:

Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;pôjdem ta do poľa, lapím ti sokola;ulapím sokola na zlatú stužtitičku, —hajaj že mi hajaj, môj milý Janičku!

Nad dcéruškami spievajú:

Haja že mi haja, pôjdeme do hája.naberieme kvieťa, obložíme dieťa.

Nad sirotou zneje žialivá:

Spi že mi, spi že mi, matka ti je v zemi,otec pod stenami s mladými ženami.

Napospol spievajú:

Búvaj že mi búvaj, len sa nenadúvaj;lepšie ti je spati, než sa nadúvati.Usni že mi usni aspoň jeden sníček,veru ti donesie matka medovníček.

Matky prvorodzených spievajú nad kolískou rozpomienky na svoj minulý svobodný stav a me-novite výš pri krstinách pripomenutú: Svoboda, poctivosť, tá všade panuje atď. — Obľúbenésú tiež, jak pri uspávaní, tak pri bavení dieťok ballády a romance, n. pr. pri chlapcoch tá v Zp.J. Kollára, diel II., str. 37. „Janík Janík šíry zbojník“ a v Sborníku Matice Slov., sv. II., sošitI., str. 87. „Orie dievča pod javorom,“ — rovne tu na str. 11 o Jánošíkovi: „Pod hájičkom podzeleným,“ — ale aj iné v uvedených knihách s tymito spolu umiestené. Dievčatom zase druhéprimeranejšie spievajú n. pr. „Naša pani kňahne po palote tiahne.“ Sborn. Matice Slov., sv. I.,str. 41. Tiež: „Išlo dievča na vodu, cez pánovu záhradu.“ „Honilo dievča kravy.“ „Za horami zadolami — kú.“ — Však toho i matky ľudu dosť znajú a majú na výber, jak lahodným spevomuspávať telo a kojiť hneď útlu dušu dieťaťa.

Rovne len čo prebudí sa um a obrazotvornosť dietok, už jim rozprávajú poviestky n. pr. O kozedo pol boka odratej. (Zp. diel II., str. 48. Hra na kozu.) O kozíčkach a vlkovi. Bračok vtáčok.Zlatá páva. O mechúrikovi a iné. (Slov. Povesti, vydali A. H. Škultety a P. Dobšinský, kn. I.str. 484, 486, 489, 554.)

I ľud má síc kolísky obyčajné na podlahe postavené, ale obvyklejšie sú uňho „hyntačky, hoj-dačky, vyháňačky, hynty.“ Hynta býva nad matkinou posteľou z brvna povaliny na povrázkoch


10

zavesená; záleží zo štyr latiek, sbitych v podlhovatý štvorec, medzi nímiž plátno tak vtiahnuté avšité, by poskytovalo príhodnú k umiesteniu decka poddutinu. Do poľa nosia sebou tú oprav-dovú kolísku, to sú tri koly u vrchu tak spojené, že dajú rozložiť sa v trojhrannú pyramidu, najejž širšie ramená uviažu plachtu a v tejto dieťa hajajú, hojdajú a uspávajú; tretie rameno alebotretí kôl koná službu upevnenia tejto poľnej kolísky do zeme.

V siedmom roku začnú chodiť do školy. A to chlapci už hrdo v gätkách a v zime v chološnič-kách alebo just v nohavičkách; skoro dostanú aj z bieleho súkna kabaňky či kabaničky, vždy cesplece kapselku (kapsičku, tanisterku, torbečku), v nejž vedľa Šlabikára, kedysi s titulným ob-razom kohúta, a vedľa druhých učebných kníh neschybne nikda ovalček chleba jako ovčí pisk,kúštek slaninky, ovocie lebo pečené zemiaky na poživnost i na vzájomné rozdielanie medzispolužiakmi. Dievčatká nosia vigan t. j. šaty s driekom a rukávmi, alebo na košielke prsliačik,sukničku lebo letničku, šatky na hlave i na šiji (na hrdle); v košíkoch náručných opatrujú siknižtičky i túmilú poživu či úživu. Obuv je rozličná, najviac v lete tá prirodzená, v zime čižmič-ky, aj krpčeky. — Už títo školiari a školiarky, žiaci a žiačky, tvoria pre seba spoločnosti a kolá,v nichžto v škole i mimo školy, v čase od vyučovania voľnom, pestujú veku svojmu primeranézimné i jarné hry a spevy, rozprávajú si poviestky. Prostonárodnia teda poesia a filosofia jak ukolísky, tak hneď tu má svoje ohnište a svojich pestiteľov. Vidz v Zpievankách J. Kollára, DielII, str. 43—71, tiež v Sborníkoch Matice Slov. jak druhé, tak zvlášte detinské hry a spevy.

V dvanástom roku vychodia deti školu. U evanjelikov vyučované a po prvýraz pripustené bý-vajú k svätosti oltárnej, čo zodpovedá birmovaniu u katolíkov. Za čím vstupujú už do radovdedinskej chasy. Chasník, kde to ešte vo zvyku, dostáva teraz právo nosiť opasok, aspoň širšía onakvejší remeňdo nohavíc kupuje mu otec. Chasníčkadostáva od materi v dar na jarmočnélebo na slávnosti: krajšie stuhle do vrkoča, kvetavú sukňu či letničku a takúže lebo i hodvábnu,no aspoň polohodvábnu zásteru čiže rúbok; zdárneli odrastá skoro i kožuch alebo z čiernehopostavu kynteš, ktorý si varuje až do budúceho vydaja.

Z tejto chasy skoro dorastajú šuhaji, parobci, mládencia dievčence, dievky. Chasník vstupu-júci do radu mládencov, povinnen odmeniť sa t. j. dať prepitné svojim rovesníkom a staršímparobkom. Potom už s ními mládenčí si, parobčí. Chasníčka prichádzajúca prvýraz na priad-ky medzi dospelejšie dievčence, vďačí sa ovocím sviežim i sušeným na preslinky, na slinky.— Vo Zvolenskej (Očová, Detva) chasník či šuhaj asi v šestnástom roku deckuje, stáva sadeckým(detským) t. j. odmení sa a prijatý býva do tak zvanej detvyt. j. do spoločnosti mláden-cov, kde už smie mať frajerku a v kole pasákov sveriť svoj statok na druhého a sám ísť z poľa dodediny na zálety. Dievčence už v trinástom lebo štrnástom roku pokladajú za devojné, za panny,paničky. V dvatsiatom roku a po ňom rácu mládenca za devana, starého parobka; dievku v tomveku snadno už prezvú starou dievkou; bo tieto predošlé vydávaly sa hneď v štrnástom, tamtých ženili v osemnástom roku života. Dnes na to zákony tvrdšie.

Táto k ženbe a vydaju hotujúca sa vrstva mládeže tvorí svoju od iných oddielnu spoločnosť kzábavám, hrám, spievankám, priadkom, tancom a záletom či návštevám mládencov u pannien.Po tunajších dedinách u Vlhu či Blhu (odtial Balog), ale iste temer všade po Slovensku, majúsvoje vykázané miesta, kde hneď dievčence samé, hneď mládenci osve, hneď zasa všetci spolubavia sa. To v Drienčanoch na tak zvanom „stádle,“ u potoka Vlhu, na piesočine, pod vysokýmivŕbami a keď tráva nerastie, na dedinskej lúke. Schodia sa zvlášť na jar a pod jaseň v nedeľuvečer k zábavám a volajú to večierky, chodiť na večierky. Oblek je pestrejší a malobnejší. Lenže zvlášť tu „koľko krajov toľko obyčajov“ a čo vršok prejdeš, to iný kroj nájdeš.


11

V dolňom Gemeri, kde sami o sebe vravia, že sú hraničiari s Maďarmi, nosia mládenci čiernoplstenné, okrúhle klobúčky, s neveľmo širokou, často i docela na hor ohnutou párticou, nadňouž kolo náhlavku čierna stužka zaprackaná; v lete majú tejž podoby, ale so širšou, často i nadol ovislou párticou, klobúky slamenné; pierkasvieže lebo strojené vídať za ními už zriedka anajviac len v čas svadob; vlasystredne dlhé, do kola ostryhané, nazad začesané; na šiji a napredhrdla sviazané, dolu vislé šatky; biele háby sú jim: košeľa, do roboty z domáceho s užšími, dosviatku z tenkého kupovaného plátna so širokými rukávmi, prikrývajúca driek cele až za pás;kde košela priviazaná je, gätmi, plátenými to nohavkami, siahajúcimi voľač niže kolien; opas-ky viac nenosia, ale často i pri gätách remeň, raz zaprackaný, as na tri palce široký; prepasujúsi na to zásteruz hrubého belasého tkaniva od farbiara v čas robotný a na furmanky, ba tážezástera býva čistotná a nová i v čas sviatočný napred pása; šaty sú: kamizolz čierneho postavu,na prsach gombami alebo šnôrami zapätý; nohavicetiež z takej materie (látky), úzko na nohypriliehajúce až po členky a za sáry čižiem, dosahujúcich hore až pod samé kolená; na pleciachkabanicaz bieleho súkna 1a nad to v čas zimy i surovicačiže širicaz rovnej látky a často belas-tým lebo čiernym postavom lemovaná či obrubovaná alebo i kvetisto povyšívaná; miesto čier-nych nohavíc nosia iní aj chološnez bieleho súkna; miesto kubaníc tiež vídať na nich kožuchy,dnu vlnou, von kožou brunasto barvenou a kvetisto (ružami a tulipánmi) povyšívanou. — Vhorňom Gemeri neopustili ešte dávňajší kroj a nosia tedy košele ledva len prse prikrývajúce anad pásom voľné, bo na pás prichodí opasok remenný, na tri, štyry spiežové, lesklé pracky t.j. až do 20 cm. široký; ba i košeľu pod krkom zapína jim podobná pracka, pri tom na hlaváchširáky, to sú so širokou párticou a často s čiernou, nazad vlajúcou stužkou na náhlavku alebo re-mencom spiežovými gombičkami vykladanom ovinuté klobúky; ďalej kamizol z postavu aleboz kožušiny, kabanica, surovica čiže širica, chološne a krpce s remennymi nad členky ovinutýminávlakmi, zriedka čižmy, sú znakmi tohto kroja a nosiva či obleku. Miesto širákov, zvlášť vzime, prikrýva hlavu baranica, kučma, ušitá z grzna (t. j. vyrobená koža s ponahanou na nejvlnou) čierneho barančiatka. — Dolní Gemerčan nosieva v ruke hôľ u vrchu kyjačistú (s hláv-kou) alebo i fokoš; horní Gemerci majú radšej valašky a voliari i ovčiari vatrále a posekanceči osekance. — Vlasy títo nosia dlhé, nestryhané, voľno poza uši začesané a na tylo i pleciarozpustené. Pierkoza širákom ozdobuje a odznačuje tu parobkov.

Dievky predelia si vlasy na temäni a hladko začesávajú (prihládzajú) ponad sluchy k tylu, kdesviazané sú jim v púteca zapletené do jednoho vrkoča, z nehož visia čím pestrejšie a širšie stuh-le, stužkyči päntle, medzi nímiž vynikajú barvy červená, modrá a biela. Ponad čelo až v pútectesno prilieha niekedy čierny galônikt. j, stužka obyčajne sametová, báršonová. Hlavu zastie-rajú v lete tenkou plátenou, v zime vlnenou, vždy pestro barvenou šatkou, ktorú poslednejšiu ikoberčekomzovú. Šatky tieto umejú rozmanito uväzovať: v lete nazad na tylo, cielom chráneniahlavy i obličaja od slnka; v zime pod bradu, cielom chránenia sa od zimy. Majetnejšie a vosviatočný čas mávajú i tyto šatky hodvábne, čierne. Nad dlhú, z domáceho dorobku košelicuob-liekajú na plece a prse opleckot. j. plátený kabátok na pleciach i rukávoch všelijak povyšívanýa vykrášlený, pri pästi bud sviazaný buď i voľný. Na pás prídu kytle, sukne, kasanice, letničkya jak ješte zovú jich; napred a na vrch toho jedna zásterači rubi rubáš zvaný. V robotný deň jetento oblek z plátna barveného od farbian alebo z lacnejších tkanín, zadovážaných z fabrík. Vnedelu a sviatok nesmie chybiet sukňa či kytla biela, na podolku vyšívanáa týmto vyšívanímnajnižšie dolu siahajúca: aby vyšívanie videné bolo, bo dievky ľudu samy si to vyšívajú, a tre-bárs ponad to obliekly by i hodvábny šat i rub bol hodvábny, jak to často býva. Na prsiach nosiaprsliakz pláteného i postavného tkaniva, barvy pestrej alebo i čiernej; pres to na hrdle a ces

1 Súknommenujú tkanivo a valivo od domácich súkenníkov z domácej ovčej vlny shotovené; postavje tože, ale z jemnejšej vlny, barvený vždya vo fabrikách lebo od postavníkov shotovený.


12

prse za pás previazané väčšie šatky či ručníky, zvlášte v chladných dobách. Za obuv slúža vždyčižmy s volnými, ale dosť vysokými sárami, a to na sviatky čižmy kordovánovét. j. z hladkéhoa tenkého remeňa. Pisk čižiem je okrúhlistý; ba celý vykroj čižiem u ženských zvláštny, na istúpôvodnost slovenskú poukazujúci. Pred zimou chráni jich, a najmä staršie osoby, randiarkačihandiarkat. j. odev od pása až nad členky siahajúci, doma tkaný, tak že do hrubej konopnejpriadze a osnovy zatkávajú handričky, zo starých hábov na dlho napárané, nastryhané a naso-šívané. Svrchný oblek v zime býva kožuch, nápodobný tomu jaký i mužskí nosia, ale iste krojapre ženštiny primeranejšieho a pestrejší, kvetistejší na von. Rovne nosia iné kynteš, z vonkupostavný, z dnuky kožušinou podšitý a pramovaný. Často majú i len kabátyz postavu lebo zhustejšej vlnenej látky, vždy šnorované a vykrášlené, barvy najviac čiernej.

Jednoduchejšie nosia sa dievky v horňom Gemeri. Na podobný oblek postačujú jim ešte tkanivádoma shotovené alebo z lacnejších pavlnených látok kúpené. Vynikajú tuná zvlášť rubáše čikytle velikými červenými lebo modrými kvetmi na bielom poli barvoné a čižmy červenélebo ižlté. Tu dievky postavujú sa v chráme pred oltár v partách. Partu však smie mať len tá, ktoráuž záletníka lebo pýtača dostala.

Podotkneme hneď, že tento odev platí aj pre dospelejších obojeho pohlavia; že vydané nevestynosia sa často pestrejšie a okazalejšie nežli dievky, až kým majú dietky. Potom už u týchto jakoi u otcov dietok nastupuje nosivo vždy jednoduchejšie a menej barevnejšie.

Okolo prameňov Hrona v Gemerskej vídať ešte u mládencov i mužov vlasy do vrkočov zaple-tené a po skráňach dolu visiace; oblek jedine z domáceho plátna a z bileho súkna i kožušiny.Jednoduchý oblek ženských takže z tohto domáceho a farbiarskeho priemyslu pochodí. Oplec-ká sú tu najväčšou ozdobou; proti zime nosia sukne a zástery z hrubého kobercového (pokro-vec) súkna.

Vo Zvolene a horňom Novohrade, zvlášte okolo vrchov vysokej, divej Poľany, najviac si za-kladá šuhaj (detský) a muž v peknom širokom opasku; honosí sa širákom kolo jehož ohlavkupôvodne červený, pozdejšie zamastený remeň gombičkami povybíjaný máva; vlasy zapletá dovrkočov a tieto vrkoče menuje käčkami, kečkami; z käčky často i remence vpletené vysia posluchoch a napred k prsom; ostryhané vlasy platia tu za znak potrestu pre krádež; košeľa na pr-sach leda po opasok dosahuje, jej rukávy sú voľné, široké; na gate oblieka len v zime chološne;v lete visí mu voľne na šiju a plece zavesená kabanica zo súkna brunasto lebo čierno barveného,v dáždi a sňahu prikrýva sa takouže širicou; v zime nosia i kožušky a kamizole poprsné, ktoré umladých čím krajšie povyšívané sú červeným remeňom; na obuv sú krpce, bačkory, s širokýmia dlhými, od priehlavku nohy až hore po kolená pookrúcanými návlakmi čiže nadväzky.

Dievky tu ozdobujú si vrkoč najviac červenými stužkami, na stiahnutie jeho u tyla i na voľnévisenie z konca; stužkou prepasujú tiež driek na odeve, ktorá jim potom od pása dolu nazadtela voľne vlaje. Oplecká nosia patelátové t. j. z tenkého kupenského plátna, na plecach i narukávoch až príliš okrášlené šnôrami a inými ozdobami; k čomu prichodí prusliak (lajblík), ledadosahujúci do pása, ale z látky červenej lebo pestrej alebo i z viac látok barvistých a všelijakvvkrášlený; zásterka čierna a biely kynteš, čižmy kordovánové na sviatok, ač ináč tu i ženskévídať v krpčekách. Sukne jejich bývajú zelené so žltým, najviac ale s červeným krajcom čiobrubou. V zime majú na to ešte biele kabáty a kožuchy, so zelenými na rakávoch výložkami.Ženy nosia na hlavách uteráče či radšej dlhočizné obrúsky, do nichž hlavu tak sťahujú, že to ažobeh krve zastavuje. Staršie nosia z belasého postavu a kožušinou podšité kynteše či zrrovnakožuchy s priamom a striebornými gombíčkami lebo prackami. I tu len devojná smie objaviťsa v parte po čas nedelný a slávnostný.



13

III. Zenba a vydaj. Svadba.1. Zálety.Mládenec vyzrie si bystrým okom dievčinu, ktorá pozdáva sa mu a jejže i on páčil by sa; bapomáhajú mu prezreť príhodnú i rodičia a radia priatelia. Tej on dvorí: v spoločnosti vyznačujesi ju nad druhé, do hry a do tanca pojíma prvú, na večierkach baví a prechodí sa najviac len sňou, na priadkach dvíha upadlé abo zo žartu i prekrýva vreteno, odprevádza ju z nich domov;jej kupuje na jarmočné perníky či medovníky, prstenky, šatku, stužku a často i cennejšie veci.Ona jemu na vzájem posiela o Vianociach strojené pierko za klobúk, pozdejšie v lete, keď užkvety kvitnú každú nedeľu svieže pierka a voňačky, v nichže nesmie chybieť klinec, odznakmládenstva, ruža čo znak pannenstva, a ruta i materiná dúška čo nezábudka u pospolitosti. Vsobotu a v nedelu večer smie si ju navštíviť v jej rodičovskom dome, pri čom má prístup i dokomôrky. Ján Kollár, Zpievanky, D. I., str. 443 a 444 bráni tento zvyk navštevovania milej vkomôrke, pred neošemetnými pomluvačmi. Strávia oni čas i preš polnoc spolu sediac a spo-lu besedujúc v komôrke alebo tedy ona zdnu a on stojac zvon u okienka komôrky. Ba snadzasnúbeným dovoľujú rodičia i spolu nocuvať v komore, v ktorej i teraz i vždy matka spáva.Menujú to na noc ísť k milej, nocuvať u milej. Jakokoľvek je s týmto zvykom; ale ja pri našichmladých znamenám to, že ešte aj v prvom a mladom manželstve zachovávajú stud, čistotu a túsvoju, u nich tak vela platnú poctivosť; nie to, žeby vyzliekali sa zo studu a prehrešovali protipoctivosti pred časom.

Však toto asi sú jejich zálety, ktoré padajú u mládenca do 17 do 20, u panny do 14 do 17. rokuživota. On tu záletník, frajer, milý, môjmilý; ona záletnica, frajerka, milá, mamilá. V Nitre aokolo Bielej Hory znamená to chodiť na galandu; on galán, ona jeho galánka.

Mladé ženštiny, ked vidia šuhaja ísť na zálety, spievajú mu:

Nieto na tom svete takého sokola,jaký vyletúva z susedove dvora;nieto na tom svete takej sokolice,jaká susedove obýva svetlice.

Piesne milencov, záletnícke a vohľadné prislúchajú aj k najmilostnejším a najpoetičnejším pies-ňam ľudu nášho. Vidz Zpievanky, D. I., str. 38—202. Sborn. Mat. Slov. Sv. II., str. 32—78

2. Vohľady. Ohľady.V jaseni (október a november) a vo fašiangy (január a február) je obvyklá doba svadieb. Radiženia sa pred dvaďsatým, vydávajú sa už v pätnástom roku. Do r. 1848. mali v tomto úplnúvoľnosť; od tých čias konajú si k tomu dovolenie pre ženíchov u vrchnosti. Ked raz umienilirodičia syna oženiť a záletnica jeho jim po vôli, vyšlú do jej domu svoje priateľkine, v Gemerina prezvedy, v Liptove na priepačky, v Nitre nahovárať. Prezvednice pripovedajú sa do domudievčaťa: „Tam von zima; či nás prímete?“ Jestliže jim zde reknú: „Oj len príďte dnu; zohrejtesa; vďačne vás prímame“ — hneď klaňajú a vítajú sa srdečne, pousadzované bývajú za stôl

2. Vohľady. Ohľady. Zlatý fond denníka SME

14

a uhostené. Devojná umkla preč a prišlé prezvedujú sa u matky, či ju dá za toho, do takej atakej hospody. Chvály tu znejú zaslúžené i nezaslúžené z úst vohladničiek. Matka zná už, čo máhovoriť; napred vyhovára dcéru, že je ešte mladá, za muž nesúca, že nezvykla ešte ťažko robiť apd. Často dá jim i prepustné, ale vráti jich z pitvora lebo zo dvora dnu. Konečne privolí a všetkoje dobre. Vohľadníčky navráťa sa rozveselené a otvárajúc dvere u rodičov šuhaja, reknú: „Prišlisme vám pripovedať.“ Inde ale s týmto heslom pripovedania prichodia pozdejšie i priateľkinedievčiny. Zriedka stáva sa, by šly na prezvedy do domu, kdeby vopred nebolo tichého o tomusrozumenia; ale predsa prihodí sa i to, že prezvedačky navráťa sa s neprajnou odpoveďou, tuteda reknú domácim šuhaja: „Prišli sme vám odpovedať.“ A rada stojí, kam zase na prezvedy,by mladý nejak neostal bez ženy.

Tento je žačiatok vohľadov, v nichž pokračujú tak, že skoro zatým idú aj „ohnisko obzerať.“Toto už v početnejšej spoločnosti a s parobkom, ktorý dáva dievčine nejaký dárčok a ona klo-búk jeho podperí t. j. dá mu pierko za klobúk. Konečne idú s prstenomči na sdávanku. Za vniš-lými do domu dievčaťa, perie chasa uličná staré hrnce do zavrených dvier. Tu už dvaja budúcistarejší svadieb prítomní sú. Starejši mladého čiže pýtačvypýta mladuchu dlhou biblickou odAdama Evy započatou rečou; starejší mladuchy čiže oddavačoddá mu ju takže — a premeniajim prstene. Rodičia dievky na to všetko doreknú: „nach stane sa Božia voľa!“ V tento čas od-dávajú si dary: mladý dáva obyčajne pekné kordovánové čižmy (tižmy) a šatku na hrdlo; mladájemu novú tenkú košeľu k sobášu.

Rodičia často i proti vôli mladých takéto pýtačkya sdávankypristroja. Hlavná vec u dietok po-slušnosť i pri ženbe a vydaji, — a veď to mladí navyknú na seba. I v skutku zriedkavé sú ne-podarené ženby. Poťahom na toto ľud nehovorieva, že ten a ten žení sa, tá a tá vydáva sa; alehovoria len o jich rodičoch: tí a tí ženia syna, vydávajú dievku (dcéru).

Živý obraz priepačoka vraj pravdivý príbeh podal J. Kalinčák zo Sv. Jána v Liptove. Odpisujemho rečou ľudu z (písaného) Prostonár. Zábavníka, usporiadovaného Vratislavom Rymavskýmv Bratislave 1842.

Mať, stará mať a suseda sišly sa spolu. „Ach susedka, ako teplo, ač tak páli; ach, dobre by tobolo“ — pri tom pokývne rukou k ústom a pokračuje: „Viete vy čô, kmotrička? Ten váš Ondrej— zišla by sa mu nevesta; aj vám nejaká pomoc by nezaškodila.“ Oslovená mať šuhaja potrelasi rukou po čele: „Hm hm, veru pravdu máte susedka: nuž ale čože, deže?“ — „Hia, veď vy ničneviete! Vidíte, tá Beťkovie Eva, čô na fare slúži, to by — na moj' hriešnu dušu bola nevestapre vás; takô dievča, ako čoby ho uliau.“ — Mať rozmyslí sa; šetky tri poobliekajú sa pekne auž idú „ve jmeno Božie“ do tých Beťkov na tie priepačky.

„Pán Boh daj dobrý deň, susedka! Ako že sa máte?“ — Pozdravujú sa u Beťkovej. „Ach, nužlen tak ve jmeno Božie prežívame. Ale sadniteže si, odkrojteže si kúštik cblebíčka,“ — rečieBeťková a beží do komory a donesie za hodný krčiažok hrinteho. Lebo jej to susedka tak popodruku dala vedieť, čô to bude robiť sa; a Pán Boh vie, či sama Beťková nepošopla susedke: nožerobte dačo. veď vy to dakedy, keď pôjdete pre oheň, 1i tak zašamotiť môžete. Susedky napily sado dobrej vôle. Potom mať začne: „Pani kmotra, viete čô? Ten môj Ondrej, je to hodný šuhaj;aj vaša Evka, je to švárna dievčica; aj mne by zišla sa už pomoc na moje starie dni:“ (a tu začneakoby plakať, ale nie od vody). „Nuž by ste nám mohly tú vašu Evičku za nevestu dať.“ —Beťková trhne sebou a robí sa tak ako čoby ju mau šliak trafiť, — hľadí — a hovorí: „Ach na

1Zvláste dočim nebolo zápaliek, chodili si do druhých domov žeriaceho uhlia na rozloženia ohňa požičiavať, keď v skutku doma na ohništiiskry nebolo. Ale i bolo — a požičiavanie ohňa slúžilo iba za záminku návštevy.

3. Ohlášky. Zlatý fond denníka SME

15

moj' hriešnu dušu nedám. Ach vidíte u vás to máte ťažkie roboty a ona je slabô, nebožiatko; acliani počuť o tom, kmotrička.“ — „Ale veru by ste to len mohly urobiť,“ prorečie susedka. —„Ach na moj' hriešnu dušu z toho nebude nišť!“ Beťková povie n mať (šuhaja) na to: „Nuž čidáte či nedáte? Povedzte odrazu.“ — Beťková: „Ach veru nedám; ach jaj, čoby to tam!“ — Mať:„Nuž keď je tak, šak môj Ondrej môže oženiť sa aj desať raz.“ — Betková: „Nuž, šak aj mojaEva môže mať na každý prst desať, len by kcela.“ — Mať: „Aj môj Ondrej je nie horší, veď zatým dievky len tak lipnú. A keď nedáte, majte sa zdravy!“ — Susedky odchodia a keď sú užpred jedno tretím domom, Beťková na ne zavolá, ony vráťa sa, a mať hovorí: „Nuž kmotrička,rozmyslely ste sa už?“ — Beťková: „Ach veru nie; ale mohly by sme ešte to hriato dopiť.“ —Pily. — Mať povie: „Teda z nás ništ nebude?“ — „Ach veru ništ!“ — „No tedy mávajte sazdravy!“ — „S Pánom Bohom!“ — A keď susedky boly asi pred tretím domom, zavolala jichBeťková zasa. „No, či ste rozmyslely sa už?“ — „Ach nuž ako Božia vôľa!“ A pritom začneBeťková plakať a susedka teší hu, že to tak musí byť a Beťková dokladá: „Ach, nuž keď mi jeto len tak ľúto!“ — Potom ešte raz zohrialy si hriateho s mädom, usmažily chlebíčka a potrelysadlom, — a iba večer odišly uradované susedky domov.

Ondrej nevedeu o ničom. Iba keď pozde večer prišieu z hory; mať zaobchádza ho zo šetkýchstrán, až mu povie: „Ondrejko, budeme mať svadbu.“ — „Nuž akú?“ — „Vieš čô, syn môj;budeme ťa ženiť.“ — „Nuž a kohože si budem brať?“ — „Nuž vieš, syn môj, to Beťkovča.“— „Hach, na môj' hriešnu dušu, ja to nekcem; nuž ale takú pľuhu?!“ — „Ba na môj' hriešnudušu, musíš si hu ty ziať; veď som ja vari ta ako dáky blázon nechodila!“ Ale Ondrej ani počuťnekceu, hnevau sa i kričau: „Kcely by ste mi dáku húžvu na hrdlo obesiť; ale ja, na môj' dušu,takú zaškriatanú, umúčenú opicu nekcem!“ — „Hia, syn môj, veď to nie tú, čo vo mlyne, alečo na fare slúži.“ — „Hia, to je inšô! Ale veď ešte ani neshováral som sa s ňou?!“ — „No no,pôjdeš teraz do Beťkov; tam bude aj ona; len obleč sa do novej kabanice, aj nový klobúk sivezmi.“ — Ondrej umyu, učesau, poobliekau sa pekne a išieu už sám na tie vohľady.

Celý uraduvaný letí až hen po pounoci Ondrej po dedine. I zaklepá doma na oblok a zavolá:„Mamo, už je šetko dobre!“ — I veru hneď potom ohlašuvau a sobášiu ich kňaz.

3. Ohlášky.Po vohľadoch a pýtačkách či prstenkoch čiže sdávankách sú mladoženísi vo vere, sverení, sru-kovaní, dovedna sdaní, sprstenkovaní. Otcovia alebo najbližší pokrevní z oboch strán idú nafaru k pánu tatíkovi za ohlášky. Ohlasovať dávajú sa verejne v chráme z kancľa, čo poctivím-ládenci abo teda vdovci a čo poctivépanny abo teda vdovy; beda tomu, ktoby bol prehrešil saproti šiestemu, ten a tá ohlasovaní budú len čo úctivíalebo opatrní.

Po čas ohlášok mládenci a panny chodia k pánu tatikoví na faru: na katechismust. j. k nábožen-skému vynaučovaniu a napomínaniu vzhľadom k povinnostiam manželstva. Vďačia sa tu mlá-denci vínom, panny koláčmi, ktoré v dome týždňom prv začínajú piecť, by k svadbe dostačovalazásoba. Mladý pár povinný ísť do chrámu k ohláškam a to dľa zvyku šuhaj so sobášnym pier-kom za klobúkom, dievčina v párte alebo už v sobášnom venci: toto zvlášte pri tretej ohláške.

Ak je mladucha chudobná, služobná a najme sirota, chodí teraz pýtať si na poctivú krásu. Ide porodinných, známych a majetných v spoločnosti svojej krstnej matky abo druhej bližnej ženštinya táto pýta: „Moji milí pánovia, neopúštajte túto poctivú krásu, ktorá umienila si vstúpiť v stavmanželský.“ Vyzpytujú sa jej: koho si berie? či poctivého a robotného? I dávajú jej do daru

4. Prvý deň či začiatok svadby. Zlatý fond denníka SME

16

obylie, múku, plátno, peria, peniaze a čo. Zvyk to zaznačený z Liptova; v Gemeri ho nemáme;nahradzuje ho idenie na dom, o čom nižej. Poctivá a pracovitá však nikda nemá čo obávať sa,by pre chudobu ostala bez svadby a vena.

Rodičovia oboch stránok opatrili si už družbov a zváčov. Títo, čo mládenci za klobúkom, čoženáči na prsach podperenía s hoľou lebo valaškou v ruke, chodia rodinu a priateľov zvať nasvadbu; chodia v dobrý ešte čas, by priatelia s darmi prihotoviť sa mohli. Odriekajú pri tomtovolaní na svadbu isté rytmy a znajú rečniť, že tomu a tomu hospodárovi Pán Boh dal syna(dievku) a pomohol vychovať ho (ju) až posial, kde mu (jej) svadbu strojí; a že túto vec sám anizačínať ani dokonať nechce a majúc z požehnania Božieho dostatok, prosí priateľov, by prišlis nim veseliť sa, zdraví to stroviť, a túto od Hospodina pošlú vec i začať i dokonať.

Dievčence na svadbu pozvané, chodia tiež „ volať vo družice“ t. j. chodia po domoch priateľ-ských, pripovedujúc sa: „prišly sme vás volať vo družice.“ Domáca gazdinka rozumie tomua podaruje jich hruškami, jablkami, orechmi, lieskovcami a čím iným. To si ony odkladajú kbudúcim vzyčajným podarúnkom pri svadbe a k pohosteniu sebe i svadobníkov. Vďačne prijí-majú aj kvieťa, v zime z črepov za oblokmi držaných na svadobné pierka, voňačky.

4. Prvý deň či začiatok svadby.Po tretích ohláškach v pondelok pred večerom, v oboch domiech svadby, pripraveno je už všet-ko: junca abo jalovicu zabili, hydiny nadrhli t. j. narezali, súdky vína a páleného složené sú vkomore abo v pivnici. Kuchárky s vareškami strežú u ohništa nad hrnky — takými do kolena— a v peci vopred vykúrenej na pekáčoch hrejú sa pečene. Pri pohodlnej chvili a aby v izbespratnejšie bolo, mávajú na dvore lebo za domom na spech pripravené ohnište, záležajúce z le-šenia dobre okýtaného či chytvaného t. j. hlinou zamazaného na lesici kôlmi podbitej. — Hudcina prípecku alebo na lešení, postavenom pre nich u dvier v kúte izby, začnú prehrávať. Zváčisvodia teraz svadbu t. j. volajú, ba i dovádzajú svadobníkov po jednom. Príchodzí pripovedajúsa želaním dobrého šťastia rodičom i novomanželom a oddávajú prinesené dary: kohúta, hus,koláče, čepiec pre mladuchu a iné veci do komory k rukám svadobnej matky. Svadobný otecuvádza si hosťov do izby, kde už víta jich za vrch stola sediaci starejší, usadzuje do radu a títozasedajúc želajú spolusediacim: „Šťastlivé posedenie!“ Detí a starien nahrnulo sa už na pec aprípecky, vždy otvorenými dvermi, na dostač i na zbyt.

V dome u ženícha družba a mládenci, v kole svojom majúc mladého, pokreskávaju si podkov-kami, točia sa kolom, tľapkajú rukami: to „ ihrajú pokoný mládenecký tanec.“ Ženáč nesmiezamiešať sa jim do neho, ani tanečnice neberú k sebe. Hneď zatým tancujú všetci pospolu i stanečniciami, komu jako ľúbo. Starší poza stoly častujú sa nápojom a koláčmi, čudujú sa jim,spomínajú svoje mladé časy a všeličo.

V dome u mladuchy predovšetkým stály si pod obloky družice a vyspevujú príhodné piesničkyo záletoch a vydaji, zdĺhavými ale peknými, žialno prenikavými nápevmi. „ Oplakávajú pan-nenstvo“ mladej, ktorá pod tým časom sedí na stolci v komôrke a plače za tým svojim pannen-stvom. Keď pannenstvo oplakaly, vnídu tamtie k nej a ona lebo jej matku podarúva jich stuž-kami (pentle) a šatkami, čo za pannenstva nosila; ponúka jich ovocím a koláčmi. Skoro všakzapočnú i tu tanec pred očima pousadzovaných a k svadbe shromaždených.

Konečne i tam i tu dávajú „obed“ na stôl. Obedom to zovú teraz i vždy pri svadbe, jakkolipozde večer dávaliby jedlá ha stôl. Dávajú jich vždy týmto poriadkom: polievka hovädzia s

5. Druhý deň svadby: sobáš a prívozmladej.


17

podvarenou strovou, krupou lebo rýžou či rýzkašou; kapusta s mäsom; druhá kuracia polievkas podvareným cestom; suché múčne jedlo, rezanky na masti alebo v novejších časoch štrúdľa;konečne pečenky, vždy so sušenými slivkami, hruškami, jablkami, čo zovú sušienky; štiepanky,hloza. Jedlá nosí na stôl družba a zvláš5 prvé jedlo pripovedá:

Milí páni prísedíci,všiekni malí i velicí!Domáci náš pán hospodárposiela vám tu tendo dar:to jest napred kusy mäsa,by veselá bola chasa;pri tom v myse polievečky,by tešili sa devečky;ešte vám sľubuje hlivy (zlivy, slivy),nach nikomu nič nechybí,dáme vám aj čerstvej vody,aby ste boli bez škody;k tomu takže trocha piva,od nebož sa hlava kýva.To by ste vďačne prijali,z chutí zdraví užívali.

Starejší hneď zaklope rukoväťou noža na stôl, vrava úplne utíchne, starejší hlasne a ostatníšepky pomodlia sa. Po jedení rovne prikáže starejší tichosť; upomína prítomných, by poriadnea počestne držali sa po čas celej svadby, rozpovie zvlášť poriadok budúceho dňa; zaďakujehospodárovi za predložené dary, pomodlí sa, a praje všetkým na zdravie. Po večery čo mladšíešte potancujú si pri hudbe; však skoro rozchodia sa do svojich príbytkov, by ráno v dobrý časposchodiť sa mohli.

5. Druhý deň svadby: sobáš a prívozmladej.V utorok ráno zase je všetko na nohách: domáci a kuchárky stroja raňajšie užitie: pálené, sli-vovicu, víno, koláče i mäso; hudci (obyčajne to cigáni) pretreli oči a zavrešťali, zadúdali; zváčiliecu po dedine budiť a svádzať na svadbu; prichádzajúcich víta starejší, sediaci za vrch stola aponúka páleným i koláčmi. Stroja však tu mladého, tam mladú k svätému sobášu.

Mladý oblieka sa sviatočne, zvlášte do bielej darovanej košele; berie kabanicu lebo širicu, lebokožuch lebo mentiek šnurovaný a nadovšetko nový podperený klobúk. V Nitranskej: kožuchlalokový, vyšnorované nohavice, pás rozličnej barvy za remeň zapásaný a jako zásteru napredtela rozpustený, čižmy kozlové jako sklo blištiace sa. Opasok, kde ešte vo zvyku, chýbeť ne-smie. Niekde dlhú palicu (hôľ), niekde valašku abo fokoš vezme do ruky a nepopúšťa v tentodeň ani za stolom, leda pod hodinou sobášenia sveruje družbovi na krátičkú opateru. Prítomnýstarejší vynaúča ho, jak má držať sa pri pýtaní nevesty i pri sobáši a pomodlí sa s ním raňajšiumodlitbu. Takto pristrojenému prajú svadobníci šťastie a čo onakvejšieho obdivujú a chváľamedzi sebou.



18

Mladústrojí v komôrke jej staršia svadbica čiže rúšnica čiže široká, spolu s družiciami, vyspe-vujúcimi o ozdobách pannenských, ktorými mladá krášli sa teraz k sobášu. Vlasy začešú jejdo hladka, sviažu do pútca, zapletú vrkoč a doňho čo najkrajšie stuhle; na hlavu vložia pártualebo veniec, buď sviežy rozmajrínový a na lístkoch pozlátený, buď strojený v barvách zele-ných a bielych; v obleku vyniká oplecko s rukávami z priezračného tkaniva, kytla na podolkuvyšívaná, šat (rubáš) na drieku kvetavý alebo to z modrého to z čierneho hodbábu, na ňomžprepásaný rub (zástera) podobnej látky a barvy; čo svrchný odev v zime je kožuch lebo kynteš;na nohách čierne kordovánové alebo červené karmažínové čižmy (tižmy). V Nitre zapletajúmladej dva vrkoče nazad tyla, každý vo štvoro pletený, v ňom ruže a stužky; obliekajú rukávcetenké, na pleciach zlatohlavom t. j. zlátistymi šnúrkami a čipkami vyšívané, zlatý obojok našiju, na driek kasanicu vyšívanú červeným harasom, kožuch lalokový; čižmy sú kozlové. Keďnevesta pristrojená, starejší príde pomodliť sa s ňou; ostatní ju vítajú a pozdravujú.

Lež zde postavil sa už družba, poslaní z domu mladého, opýtať sa či hotoví sú prijať venčiarovčiže pýtačov, ktorí majú vypýtať mladú k svätému sobášu. Pripovedal sa rytmou (veršami) abo ilen hladkou rečou a odchodí s pekným pozdravením, by páni pytači prišli. Pýtač tedy či starejšíu ženícha ustrojí sprievod: napred kráča sám vážne s mladým a s družbom, ktorýže nesie hneďv dar pre pána tatíka pletenec (mrváň okrúhly, ako slnce veliký) a jazyk hovädzí abo pečeňu vkoši na konci valašky lebo fokoša zavesenom; za týmito ide celý rad pýtačov a pýtačick, hudcivyhrávajú a melie sa kopa detí i dedinčanov. Príduc k domu mladej, najdú dvere zaprené; nadbevprosiť sa jim dnu, že s dobrým kresťanským úmyslom prichodia. Vpustení súc, pozdravia saa pýtač dlhou biblickou rečou (tak asi z príkladu mladého Tobiáša, uchádzajúceho sa o dcéruRaguelovu) pýta mladuchu k sv. sobášu, ktorá za ten čas v komore uzavretá plače. Oddavaččiže starejší mladuchin oddá mu neprítomnú takže biblickými rečmi. Tu čo smelšie družice, zpočtu nahrnuvších sa sem, predvodia jim najprv mladé dievčence, potom i staré baby, hovoriac:„Tu si ju máte, vašu nádobnú mladuchu; či priznáte sa jej?“ Pýtači nepriznávajú sa a žiadajú zakaždým tú opravdivú. Konečne nádobno mladuche ostýchavej a so sklopenýma očima postaviťsa pred starejších a oddavač oddá ju pýtačovi a s ním prišlej družine, by si ju mohli viesť ksobášu.

Za mladou doniesli sem z komory venečníkt. j. dary, ktoré sama mladá a jej družice rozdávajúmedzi prítomných, počnúc od starejších, až komu len dojde sa zo zásoby. Totiž venčektuhouvitý položia na tanieri na stôl, aby jako je tento v okrúhlosti, tak nebola láska roztržená medzimladými až do smrti; perečkározdávajú, jako znak pannenskej čistoty, by ženích znal, že pojímasi mladuchu poctivú; uteráky i šatky, na znamenie, že budúcne manžel v práci unavený budemať čím utierať si pot tváre z jej pomoci a práce, — uteráky tieto prepasujú mužským z pravé-ho pleca popod ľavé rameno; koláčea to okrúhle pletence i perace a kúchne, tieto poslednie ilekvárom slivkovým lebo brindzou lebo i tvarohom natrené a podkovy či kvaky makové, bytíto príchodzí z ďalekej krajiny nezhynuli hladom na ceste a hneď poznali úžitky práce rukúmladuchiných. Domáci tedy i usadia prišlých za stoly a uhostia jich na krátce. — Toto volajúvencom, venčením; a tých, ktorí idú teraz pre mladú ovenčenú a ktorým i ona veniec a pierkadarúva, volajú venčiarmi.

Vyšlú k farárovi poslov, či už môžu pristúpiť k sv. sobášu. Dostanúc žiadanú prípoveď, dajúsi zazvoniť a už hrnú sa ku kostolu. Napred idú oba starejší s mladým a s družbom, otočenímužskými z oboch domov a sprevádzaní hudbou domu ženícha. Za týmito vedú družice soširokou mladuchu, v sprievode ženských z oboch domov a pri hudbe jej domu. Diváci nakopiasa kolo nich; hudba, spev ženštín a strelba mužských z bambitiek a starých deravých kľúčovožíva sa v šír i diaľ. Svadobníci kuľače a brcoláky či krčiažky s nápojom, svadobnice nesú



19

sebou pod pazuchami koláče; núkajú po uliciach a popod steny domov vyšlých na diváky adeťom hádžu koláče „na ruvačky mačky“ t. j. by chytaly si. Pozdeľač kostola zaostanú hudci ačo kriklavejší, druhí svatovia prihrnú sa až pred kostolné dvere.

Starejší s družbom vnídu do fary, oddajú jazyk i mrváň, vymenia kľúč kostolný za niekoľkokrajciarov, niekde mendíkom, niekde kantorovi, niekde zrovna kostolnej pokladničke prinále-žajúcich. Všetci vstupujú do otvoreného chrámu, kremä poniektoré svatky (svadobnice) a dru-žice ostaly vonku alebo utiahly sa za uhol chrámu — i s mladou. Čože tu deje sa? Sem prichodídružba, aby vymenil si mladú od družíc. Jednačka stojí dlhá od sto zlatých až na niekolko týchstrieborných lebo medených a jablčiek a orieškov; tamtie má družba vo vrecku, tieto u niektorejsvatky nachystané. Vymenenú od družíc vedie pred oltár; privedie a postaví k nej i ženícha. Zanimi došlé družice stanú si v polkolo popred oltár.

Po sobáši prijmú mladuchu zase družice a svatky medzi seba, mladý ide k sboru starejších asvatov (svadobníkov, svadbäníkov), a v jakom poriadku a s jakým hlukom prišli, tak aj odíduod sobáša, len že ide každá svadba do svojho svadobného domu, t. j. ženíchoví svatovia i svatkyso ženíchom do jeho, nevestiní ale do jej domu. Trocha pobavia sa i tu i tam — a rozídu sa posvojich domácich prácach až do predvečera.

Večerom znovu schodia sa, ba nedochodiacich svolávujú a svodia zase zváči do oboch domov.Zváči títo nikdy neidú prázdni, ale s koláčmi a nápojom; ponúkajú z toho po ceste postretnutýcha kde do domu prídu, takých, čo niesú pozvaní na svadbu, aby len každému došlo sa z toho, čosvadobný otec či hospodár pripravil. V takýto čas počastovali by ti celý svet.

V dome mladého stroja sa pre mladú. Dajú zapriahať i do viac vozov; prvý voz, pre mladú, bývaštvorspražný; majetnejší ženíchovia a družbovia krem toho osedlajú si kone. Dostanúc náveštiez domu mladej, že tam už hotoví sú prijať jich, posadajú na vozy, pred nimiž jazdí ženích adružba a kolo nichž hrnú sa pozvaní i nepozvaní pechúri (pešiaci). Idú zase s hudbou, spevoma strelbou. Najdú i teraz dvere zaprené, až by vpýtali sa dnu, čo prichádzajúci z ďalekej krajinya ač hlučne, však s dobrým úmyslom. Vpustení dnu pripovedajú sa rečou svojho starejšieho atu domáci starejší uvíta jich; starejšieho, ženícha a družbu usadzuje najbližšie k sebe; ostatníchdošlých pousadzujú za prikryté stoly domáci a zváči, dľa pohlavia i veku hosťov. Stoly sú užprikryté a obťažené nápojom i koláčmi. Domáci starejší ponúka a podáva na všetky stranypríchodzím, by len hladom a smädom nezhynuli na tejto ceste z ďalekej krajiny. Mladuchudovedú z komory, zase tým spôsobom jako dialo sa to, keď ju pýtali k sobášu; a usadia ju terazmedzi ženícha a družbu.

Hudci postavili sa tiež pred stôl. Napred starejším, ženíchovi, mladuche a družbovi, potomkaždému, jak do radu sedia, vyhrajú tú nótu, ktorú jim teraz predspieva a rozkáže si 2. Zato hodí jim na predložený tanier peniaze a zazdravkajúc súsediacim vypije pohár vína lebosklenku páleného. Ženské si tiež dajú vyhrávať, ač pripíjať nepripíjajú; a za ostýchavú mladuchuprespieva obyčajne družba primeranú pieseňku, za ktorú ona odmení sa hudcom. Na konci stolasedávajú však čo veselší mladí muži. Títo začnú sa teraz pretekávať pri týchto svojich nótach čipieseňkach. Jedon takú, druhý onakvú začne spievať hudcom; hudci hneď tú, hneď onú hrajú,jako kto prv pousiloval sa hodiť na tanier peniaz pre nich. Konečne zvíťazí nápev i spev toho,kto najviac „mece na tanier“; to často na žart a rozveselenie prítomných, vždy „na žatvu“ prehudcov. Hudci pri svadbách, aspoň v okolí Drienčan, aj ďalej len z toho žnú, t. j. platení sú,

2Na Slovensku má každý „svoju nótu,“ t. j. nápev i osnovu pieseňky medzi inými pre seba a svoj stav, vek lebo osudy najprimeranejšiu,uňbo najobľúbenejšiu. Ak nemá, dajú mu takú druhí a spievajú čím častejšie. Lež niet na tom pochyby, že každý sebe príhodnú vyberie a vspoločnosťach spievava. Bývajú i zábavy, večierky, kde každý „svoju nótu“ začína a sbor prespieva ju za ním.



20

čo jim svadobníci „do husiel namecú,“ t. j. tanečníci vskutku dnu do „starej Barbory,“ t. j. dobassy hádžu peniaze, kedykoľvek začínajú tancovať a rozkazujú si hrať.

Visievajú v izbách ľudu zo stropu (z povale) ponad stôl zo železa kuté štvorhranné svietniky(svetáre) — ač vytískajú jich z tohto prestolu už petrolejové lampy. V tulejkách týchto svietni-kov a takže v krátkych sem i tam do stien vrazených tulejkách (duté železné valčeky na vloženiesviece) horia sviece, v tom dave svadby len mdlo a zhasínavo. Aby však mladému páru i terazi žatým svetla (života) neubývalo, horia pred nim v dvojramennom svietniku sviece na stole.A veru podoba týchto svietnikov alebo aj sviec, doma liatych, nutí mladuchu, za jejž najväčšiucnosť pri svadbe i krem toho hanblivosť a stydlivosť pokladaná býva, by zastierala oči. Leboveru podoba táto nič menej a nič viac nepredstavuje jako chlapčoka milka (amora), „tak jak hoPán Boh na svet dal.“ Za toto svetlo dávajú záslonu (zásteru), by tú podobu pred druhými ukryli.

Po hudbe prídu pred mladuchudružice a spievajú jej piesne na rozlučné s pannenstvom i s tova-ryšstvom dosiaľnym dievčienskym i s domom rodičovským; potom mladémutiež na rozlúčku smládenstvom. Keď mladucha rozžialila sa pri týchto zádumčivých piesničkách, začnú veselšiespievať družbovi, jakoby sem pre mladú bol došiel nemajúc ani sedla ani stremeny na koni, lenz koprivy koreny — a narážajú tiež na jeho skoré oženenie sa. Mladá, mladý i družba odmieňajúsa jim koláčmi, ovocím, orechmi; ktoré obyčajne pred sebou nachystané majú, a tanier aby nimitak naplnený bol, žeby nôž lebo vidlička do prostred postavená zastala a zásoba presypovala sa.

Po speve družíc dávajú obed či vlastne večeru na stôl, všetkým činom a poriadkom jak sme touž pri začiatku svadby opísali. Vonku medzitým i statok i pohoničov opatrili a títo už zapriahajúznovu; bo už aj rúcho nevestino — periny a malovanú truhlu, v nejž háby (šatstvo) zavrené3— na vozy naložili. Domáci ale podarovali pohoničov pestrými šatkami, niekde i stužkami,a pouväzovali jich koňom u hrivy na kantáre alebo volom na rohy, kde totiž — nemajúc kone— zvlášte pre rúcho prišli na voloch.

Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čožeje teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali,sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa.Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi taktostereotypné veršíky:

Postojte máličko, zastavte sa ešte;nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;slyšte naposledy moje ďakovanie;pomíňa sa moje s vami prebývanie;už dľa vôle Božej paberám sa z domua ruku podávam napokon každému.S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,vždy od narodzenia o mňa starostlivá;čo ste mi dobrého v živote činili,odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;za vaše trestanie, vynaučovanieruky vám bozkávam na rozlučovanie.

3Niekde pre rúcho či veno nevestino chodia pred začiatkom svadby. Široká čiže rúšnica chodí preň v spolku žien a pri speve na okrášlenýchvozoch i statku odvezú ho, i posteľ vopred vystelú v budúcej komore nevestinej, kam susedia prichodia hľadieť ho — a obdivovať.



21

Bratia moji drahí, sestry moje milé,uctite rodičov vždy od tejto chvíle;vynahradzujte jim v milej poslušnosti,že aj o vás mnohé vystoja starosti;znáte, že od Boha má každý dlhý vek,jestliby to činil na svete ktokoľvek.Tetky moje drahé, ujčokovia moji,za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.I vám panny sestry, vám mládenci milí,čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,za to všetko vaše tovaryšstvo milénech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; —prišla môjmu vienku poslednia hodina.Odchodím už od vás, tu sa dobre majtea na mňa vzdialenú nezapomínajte.Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;voz pred domom stojí, musím naň sedati.A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!

Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bohostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu vonk vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnúktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, najehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razuprebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.

Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na koncidomácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustísprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.

Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veseléprostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):

1. Otvárajte bránu pekne malovanú,Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.Otvárajte bránu pekne malovanú.Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.Otvárajte bránu pekne malovanú,Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;čerta sú to páni, len čierni cigáni.3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,

6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky,na dom.


22

Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.

Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jednopreto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v SborníkochMatice Slovenskej nalezajú sa.

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecomzastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vediesi ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jimsladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenémurúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola atých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už totoposedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju poho-ničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží,prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a mužilebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, ažby usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutéhočastovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňoumladý alebo i družba.

Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú ksebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchyručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehožkraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola,zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany — a pobozkajú sa;on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľaľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keďnajme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družiceposadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártui veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášenábola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa sňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchina kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie daryza družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimivečerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa. 4

6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, nadom.V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatýmiženskými — s nevestami — do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú

4Mladá, vraj, na znak svojej pokory a poddanosti, povinná je pri ukladaní vyzuť mladému čižmy. Sú tu ale aj iné obrady či úkony starejšímkonané vo zvyku, o nichž náležalo by ešte prezvedieť sa, jakkoli i humoristične by vypadali a trebárs komičné boli.

Zlatý fond denníka SME7. Štvrtý či pokoný deň svadby: ide-nie po vodu a hejnám; stínanie kohú-ta; kaša a radostník.

23

jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňžezaložia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomupodarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaképopri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchuvedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osoberozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto ne-priatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila vbielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, abyste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ — „Hudci hrajte!“

Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníciči svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno inépovolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedútúto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bonesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomumladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nievšade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitiebi požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kolesvojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici ana stienkach popod obloky shrknutých.

Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladejnevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a prihudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom domeu mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží vjednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní,príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jima položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatýchobsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je„idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne stým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začastovypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokamialebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty vtomto výpomoc istá, ba veno hotové.

Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.

7. Štvrtý či pokoný deň svadby: ide-nie po vodu a hejnám; stínanie kohú-ta; kaša a radostník.Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakýchtýchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy


24

najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, takzvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej dobyroku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať ivysmievať zvyknul: „Len páni — a cigáni svadbujú sa v lete.“

Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medve-ďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí presplece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu zklkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položiakoleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na kole-so z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajúsa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nicha za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ideprvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc ineviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhejruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinuna jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášťtúto, s narážkou na biely čepiec:

Keď som išla na vodičku briežkom,pripadla mi moja hlávka sniežkom; —a to sniežik taký trvajúci,čo nezkape na horúcom slnci.

Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvápráca započala sa — a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva — a prácana veky.“

Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak eštezovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba razchlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domochdruhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedinabýva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú najmedomy a rodičov jak družíc tak druhých devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmiprítomných. Záletnica družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvorelebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.

Už pri tomto hojnale alebo inač šťastne vykutili a ulovili v dajednom dvore kohúta, ač gazdin-ky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty. Uloveného kohúta idú stínať. Priviažu honohama na kôl do zeme vrazený; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zlo-čincom vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pókus; kat šabľou lebo iným nástrojomzroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopašníci zaväzujú pri tom oči katovialebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť buď vdome svadby buď inde a niekedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prežrieslinku obydy nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú, jejž zálet-ník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.

Starejší povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé dni, stáva sa najme natento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené miesto nestačilo vychladnúť, už postavia


25

naň snopok zo strechy alebo na spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave.Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Zastrčia mupípku do slamennej huby, ponúkajú doháňom, ponúkajú už teraz oni nápojom, ukloňkujú samu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia. Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miestopripustiť, že však oni majú starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčímsnopok odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.

Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždiť sa celej svadbe: schodia sa tedy,aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice.Čo kto príde, každého dnes uvítajú nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie mužských holiťt.j. chlapa posadia na stolec a holič nejakým drevkom robí, akoby mu holil tvár, — a tu ti muju sadzou alebo čím zamaže a podajednoho i na celú maškaru premení; ženské podkúvaťt. j.žena podvihne nôžku, prestrojený kováč udrie jej kladivkom na pätu. Alebo i títo príchodzísami pripovedujú sa žartovne na pr. za koscov, žatviarov, žnice, robotnice, mlatcov, drotárov,obločiarov a t. ď. A tu jednajú sa s prítomnými, zač by jich prijali do roboty, alebo naopak prišlíhľadajú takých a takých robotníkov a prítomní odpovedajú, že robiť nezvykli, len veseliť sa,aby tedy i oni zaveselili sa s nimi. Nuž i veselia sa do tej dobrej vôle a tu jim býva to opravdovéveselie, jak ináč svadbu i veselímzovú.

Domáci ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed“, ten pokoný dávajútaký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne sbierka „na hospodára“ t. j. pre hos-podára skladajú peniaze na vynáhradu útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho počas svadby naskladali a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húsť len za to,čo od svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiadnych útrov.Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na kostol, to isté pre mendíčkov, ktoríboli prišli zaspievať pred stolujúcimi: „Jak pěkně jest v svatém stavu manželském žíť, kdyžtopravou milostí srdce hoří“ a t. ď.

Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl kašužltú prosenú, na husto uvarenú. Jedna z nichuviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej poranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, žepri varení tolikých jedál popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vy-strábenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme“; „nedáme, kaša vám prismudla, horkáje, nepomädovaly ste ju“ a t. ď. Lež hádžu jej na varešku po krajciari po dva, ktoré ona touobviazanou rukou zrezka bere a do vrecka odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu — no, istenepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia,keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu.“

Na pokon však radostníkpoložili na stôl pred starejšieho. Sú to koláče: kúchne, lekvárniky,mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká bosmanky(slavische Renette) dávajú v horňomGemeri na radostník; vo Velhonte končiarky, jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejšípočíta bedlive hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája a delí teraztak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa. Radostník donáša mladucha seboukam vydáva sa alebo posielajú ho v tento deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú ajz domu ženícha tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníkazaklope starejší na utíšenie a hovorí:

„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie! Pekná a chvalitebná vec je,že vedľa môjho napomínania tak pekne držali ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa aprajem, aby tú zameškanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť.A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom kraji a kde sme boli:

8. Prvá nedeľa po svadbe. Zlatý fond denníka SME

26

teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tídvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť.Jestliby nedošlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za vaše tohtohospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem. Jestliže som vám nemoholvšetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého. A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohtoradostníka, všetkých svobodne do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby ajvašich domácich pozdravujem.“

Na veselie prišlí s radostníkom tajdú, — keď si potom ešte trocha potancujú a ďakujúc zapozvanie od domácich poodberajú sa.

Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač zriedka, tak častejšie stávasa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustiaa neopustia nič. Trovy uľavujú si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbusi platia; ale dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s ními starejšía donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a nevyrovnané.

8. Prvá nedeľa po svadbe.Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po svadbe; aby privykalana novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu. Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čímkrajší čepiec. S ňou ide dajedna nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelíkov)vedie ju celým chrámom okolo oltára, naňže položia offeru a idú sadnúť si medzi sebe rovnémladé nevesty.

Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha a nových rodičov (testa testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška, mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu.Tu pripravený je obed pre nich a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich.Vždy však málo jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzisebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. — Prišlí s mladou svokor a svokra na vzájom pozvú jejrodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej nedeli lebo k blízkemu sviatku.

Poverečné zvykyzachovávajú a povrávajú si 5vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:

Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v ňomž devojnú majú: z tej strany prídu o nedlhovohľačia do domu. — Vohľačom upeč kohúta: by zase prišli. — Prvýraz na jar počujúc diev-ča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na tokukučka zakuká, o toľko rokov dievča vydá sa. — Neidú—li vohľačia, trhaj dobrúmyseľ: abyšuhaj prišiel. — Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Márie, lebozo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú sa; tiež: nech umývajú savodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. — Deva, ktorá dlho vydať sa nemôže,nech ide do troch kostolov, troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvierpo triesočke, uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, kohoby

5 Povrávajú si, vravia a spomínajú medzi sebou, hovorím preto, že mnohé povery a čary skutkom nerobia, len tak slovom si pripomínajú,že to veru tak a tak splní sa; ba často i len žartujú s tým; ale zasa dosť aj skutkom čarujú, druhému porobiťhladia, chcú, domnievajú sa. Bamnohé povery sú vlastne len zvyky od dedov prijaté.

Poverečné zvyky Zlatý fond denníka SME

27

rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo aj druhý cez túto počareninu(porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. — Vdova lebo i dievka, chceli vydať sa za muža, jemužjust žena umrela, nech sadne si rýchlo na moždiar, keď tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnúa nepohne sa z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. — Ktoré dievčajednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou, za toľko rokov nevydása. — Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné manželstvo; dážď pri sobáši: bohaté a plodnémanželstvo znamená. — Idúcim na sobáš, prihodíli sa čo protivného: to nešťastie značí. —Keď mladucha ide na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá:rada mysky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak slnce svieti: dobre hrnce umývala. —Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha hladí zazreť mladého nejakou škulin-kou (škárou) z komôrky, prv lež by ju on zazrel: bude nad ním vrchovaf. — Mladucha idúcana sobáš, vloží si kus koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebovdove, ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. — Pred sobášom mladýzať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu: čí peniaz by do rána zkapal, tenz nich prv umre. — Kým mŕtvemu vyzváňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý donej nezahrabaný): nedaj sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. — Mladoženísi pred oltárom nechspolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. — Pri sobáši hladí mla-ducha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk na hlave nosila t. j. rozkazovala.— Mladucha, sadajúca do stolice po čas sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov ne-bude mat žiadnych detí. — Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratísa z neho, potratí ona lásku mužovu. — Osobášená pozoruje, by jej sobášny veniec nedostal saplanému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polovice, jednu na jedon, druhú na druhýbreh vody zakope a manželia rozdvojovať sa budú. — Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku:keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. — Nožík, ihlu nikdanedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. — Rúcho nevestino nedovoľ zkladať zvoza inému, kreme niekomu z jej rodiny: aby mladá nezabúdala na svoju rodinu. — Mladuchav novom príbytku svojom hneď jak prvýraz ide do izby, chytí sa jednou rukou pece alebo ohrejesi dlane na plameni ohniska: aby v dome privykala. Toto isté robí aj služobná čeľaď, lebo kto-koľvek prvýraz vstupuje do príbytku, v ňomž dlhšie má sdržovať sa. — Ak hrniec, pánvica lebomysa na zem padne a roztrepe sa, po čas hotovenia a varenia jedál: to nešťastie pre manželov.— Ak pri stole prevrhne a vyleje sa pohár s nápojom alebo i polievka na mladoženíchov: čakajdo roka proroka. — Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri vidličkou, nech uchytí simladucha: bude mať prednosť v dome pred ním. — Pri ktorej svadbe svadbiari povadia sa: tomanželstvo zvadlivé bude. — Keď na svadbe sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov okrátky čas umre. — V prvú noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladívždy radi videli sa a peniaze mali. — V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí: prv umrie.— Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej posteli: by prvorodzenča bolomužského rodu. — Mladá nevesta ráno po prvej noci má darovať mladému košeľu a podaťmu ju, pozovúc si ho pekne na meno: „Na ti Janko košeľu!“: bo ktorá žena nezovie si mužapekne na meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von chodiacehopekne na meno. — Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú zámku (kladku) hádže do studnepred svojim sobášom, alebo chrbtom k rebríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov horevykročí, za toľko rokov rodiť nebude. — Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvejpráci v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce mať nevesta.— Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko mužov mať bude za svojhoživota. — Keď žena muža čepcom ubije: kým ten žiť bude, samé nešťastie naňho poletí. —Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretiaod diabla. Podobne: prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš:

Tance Zlatý fond denníka SME

28

hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka: zrovna ti vydriape oči,trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti (nie proti srsti) t. j. robil jej po vôli.

TanceDôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob a pohyby i posúňky tan-čenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto ume-nia nepúšťal sa. Len čo zvyčajného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomutoa predošlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri kršteniach, pri svadbách a pri mládeži,keď táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestranstvách v jaseň, vo fašangy ajinokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávami to, že tance započína kolo mužských a len potom keď mužskí sami potancovali si, volajú, badosť komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na nejednu. Výraztanec a tancovaťzdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Ľud hovorí radšej: točiť sa, vykrúcať sa,krepčiť, pokreskávať(t. j. vlastne podkovkami sbíjať), vrtiť sa, svíjať sa; ač vzťahujú sa tietoa podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosiaľ užívaný výraz o tan-ci vidí sa mi byť to: ihrať, ihranie, ihra. Naň poukazujú piesničky: „Teraz som sa rozihrala,teraz že mi hrajte; keď si sadnem pod praslicu, pokoj že mi dajte.“ — „Sviečky horia, dievkystoja, a nevesty ihrajú, bo tie mužov tu majú.“ Totiž dievky bez tanečníka stoja a neihrajút.j. netancujú; podčím nevesty ihrajút. j. tancujú; bo tieto tu majúc prítomných mužov, majú iktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto poukazuje spolu na ten zvyk, ktorý i Bartholo-maeides pripomína, i ja ho zkušujem, že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkýma najviac so svojou tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihryči do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mať môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele„ Notitia Comitatus Gömöriensis“, vydanom v Levoči 1806—1808, na str. 450 pripomína, topo dnes aspoň moja zkúšenosť potvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národovprevzatých n. pr. valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejšíchobľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo hospodárske zamest-knanie nápodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto povahe, mravu a duchu svojmu primeranézábavy a ihry. Zábavy a hry inde opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:

1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom nazvaný i friškýmt.j. bystrým, rezkým tancomod ľudu menovaný. Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, žesami v kolo do taktu točia sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlaňma a pokreská-vajú, čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za ten čas okolo. Itá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k tanečníkovi obrátená a uberúc do prstov šatyponiže pása alebo podoprúc rukama boky, „cifruje“ t. j. udvihuje nohy dľa taktu hudby a otáčasa okolo seba, vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa do párov azvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa“ na jednom mieste alebo spolu vedú kolo do obvodu.Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim a výkrikmi „hajahaj“ „ujuju!“ —

2. Ručníkový tanec, spolu s predošlým spomenul som už výš pri dovoze mladuchy a tento tami opísal.

3. Káčerový tanec: prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je celý rad tanečníkov i tanečníckolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami,a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnilsa mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditelstvo.


29

4. Kohútový tanec: hlasy i skoky kohúta pri ňom nápodobujú a obratne kláťa sa z boka na bok.

5. Makový či stupkový tanec: tanečníci i tanečnice predstavujú sejbu, pletie, sbieranie, drveniei jedenie maku posúňkami aj hlasom.

6. Lopatkový tanec: tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na vzájem voľne udierajú sa dľataktu hudby.

7. Strašiak: muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre; chytia sa okolo drieku, zvrtnúsa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhémuočima i ukazovacíma prstama. Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n.pr.:

Bozkaj že ma, pištok zlatý.zaplatím ti tri dukáty.Pobozkáš? — „Nie veru!“Hromy v teba zaperú!

8. Kalamajka či kolomejkav Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá, čoby bola, dosial nevidel som.

9. Odzeme. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde ihraSlovákov. Povedia i odzemok: vGemeri hovoria tiež: „pozabučky“ tancovať, hajduhovať, hajdúcky tanec. Ihrajú ho len mužskí,bez tanečníc, a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí voľnoprepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne podoprúc sa na prsty druhounohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do hora; zatým uhnú sa nohama k zemi a len driekmajúc pevno vystretý odbíjajú od zemet. j. opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhúnohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia pri tom valaškylebo vatrále a ními to pomedzi nohy prepletajú, to ponad hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneďza jedon, hneď za druhý koniec zachytávajú; potom tiež skáču celým telom do hora, a kde vizbách videl som jich tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy)alebo chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu, jakoby nebeso zemnou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod ihrajúcich ide do obvoduokolo, do kola; ale hneď v klbko a jako k stredobodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvodjako kolo stredobodu. Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valaškylebo vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté do úst,zahvizdnú. Niektorí lámu kolesát. j. dol hlavou, oprúc sa oboma rukama o zem, prehodia sa vkoleso a stanú zase na nohy.

Najobyčajnejše prespevy pri ihre od zemesú tieto:

1. Vykopau reťkev,zeme sa netkeu;ký je to čert za motyka,čo sa zeme nedotýka!?

2. Štyry kozy piaty cap —kto vyskočí, to je chlap.Ja som taký zurvalec,


30

čo vyskočí na palec.

3. Poza bučky poza peň,Honiu som ju celý deň;dohonich ju pri bučku,vzach jej prsteň, obrúčku.

4. Poza bučky, poza pňa,Neboj sa ty dievča mňa.„Jak že sa ťa mám báti,ešte nevieš skákati?!“

Andrej Sladkovič vo svojom Detvanovi (Nitra. Ročník V. 1853. str. 19—21) takto opisuje tútoihru „ do skoku“ valachov na Poľane:

Mladí kozla naduchujú,A rad po rade piskor chytajú,A od zeme sa do skoku dajú,A šuhajsky hajduchujú.Hneď ich máš v klbku, hore rukami,Hneď, jak strela, hor vyskočia,Zas prepletajú bystro nohami,Sem tam, oddychujúc, bočia;Zase sa uhnú a valaškamiZávrtia v prstoch troch nad hlavami,Zahvizdnú na prste malom;A zas valaškou popod kolenáPrepletá chasa milošialenáS radostným svojim zápalom. Netrpelivý gajdoš zanôtiTú „štyry kozy piaty cap!“Gajdy druhému do hrsti sotí:Ej, tyže brat, už huk si lap!A hybaj! skočí do prostred kola,Radosť zajasá okom sokola,Až zem pod ním podunieva,Okolo kola kolesá láme,A piesne bystrým valachom známe,Len sa tak ozýva, spieva.A v tom Martinko…S prvým skokom huňku zhodí,S druhým skokom si širáčik prihne,S tretím opašťok nový podvihne:Najprú volným skokom chodí;Zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,A tak do troch vrhov skočí,Po štvrtý raz sa k pažiti prihne,Zavrtí sa a zatočí:


31

Na prstách nohy zase sa vystrie,Klobúk pritisne na oči bystréA voľno si poskacuje;A všelijako od výmyslu svetaValaškou medzi nohy prepletáA nad hlavou prekrucuje:A zas sa uhne, valašku vrhne,Chmatne za koniec poriska,Rukou žilnatou nad hlavu trhne,Sekerka v povetrí blíska —On sa zakrútne dvaraz okolo, —A, sťaby ináč bolo nebolo,Už obušťok drží v hrsti; —A zase voľno si poskacuje,A valašku si len prekrucujePomedzi obratné prsty.



32

IV. Život rodinný, domáci a pospolitý.Poctivét. j. sobášené, zákonne uzavrené manželstvoje základom a rodišťom — dľa pochopu amravu ľudu nášho — tiež poctivej rodiny, poctivýchsynov a dcér. Deti nemanželské alebo z taknazvaného nepoctivého(nesobášeného) manželstva pošlé sú tiež deti nepoctivé. Výraz divého-manželstva o nesobášených, ale manželsky spolu žijúcich ľud slovenský nezná. On hovorí otakýchto, že žijú spolu na vieru, na verut. j. na sľub či dľa sľubu sebe daného, bo viera znamenáv reči ľudu i sľub, alebo že teda medzi sebou vykonali len veru, sverili sa, či soddali sa predoddavačom a pýtačom, jak tieto sdávanky, pýtačky, prstenkyopísali sme si vyššie. Ostatne ta-kéto spolužitie a sobranie sa na vieruprazriedka nachodí miesta, i to najviac len pre najnovšiecivílne prekážky a v nádeji skorého možného sobáša, ktorý pravidelne potom i hľadajú.

Ale už, jak na základe poctivých manželstiev a v poctivej rodine rodiňajú sa, vypíšem. Radu ľudu známej pokrevnostije, v kmenu: dedoa dedová, starý oteca stará mať, oteca maťaleboňaňoa naňa, tiež tato, tatkoa mater, mamička, syna dcéra(dievka), vnuka vnučka, pravnukapravnučkačiže tak rečené detné deti; v ratolestiach: otcov brat je deťom strýk, strýko, strýčík,matkin brat jim je ujec, ujčok; otcova sestra jim je strynáa matkina sestra ujčiná; v Gemeri alei strýka i ujčoka volajú si len jedným menom báťa, báčoalebo i báčika strynú i ujčinú ňaňa,ňaňka, ňanieka, ňanieška, alebo i tetka; synovia od dvoch bratov pochádzajúci sú medzi seboubratranci, bratináci, bratovci; od dvoch sestár sú to sestrenci; dcéry od dvoch bratov i sestierpochodiace sú medzi sebou sesternice; tamtí synovia sú jim bratrancia tieto jim tiež sesternice:strýkovia, ujčokovia, stryné a ujčiné volajú dietky od jejich bratov a sestár pošlé: môj bratovec,môj sestrenec, moja bratová, moja sestrináalebo bratov syn, sestrin syn, bratová dievka, ses-triná dievka. — Rad a rozvetvia príbuznostimá sa takto: rodičia sobravšieho sa mladého párusú medzi sebou svokrovia, oslovujú sa ale na vzájom otec, apo, mať, mamo; rovne vzhľadomk ženíchovi a mladuche sú títo rodičia svokora svokračiže testa testiná, v Gemeri apoša ma-moša, mamoška, mladoženísi jim zaťa nevesta, ale zoči v oči oslovujú sa vždy nežne menamioteca mať(mati), apoa mamo, syna dievka; tak tiež starších po rodičoch rodinných považujú simladoženísi vzájomne za strýkov, ujčokov či báťov, baťuškov a za stryné i ujčiné čiže tetky aňaňky; bratia a sestry, bratranci a sesternice ženíchove jeho mladuche, a na vzájem mladuchineženíchovi stanú sa švagroviaa švagrinéči lepšie by bolo rečeno svakrviaa svakrvicei svakrviné,bo tu význam i pôvod slova je ten, že muž pokrevných svojej ženy a žena pokrevných svojhomuža uznáva a prijíma za svoju krv a pokrevnosť a takto svakrujú, svakrvujú sa potom do kola akolena i bratrancov a sestreniec, ba i do ďalšieho a širšieho ešte švagrovstvači svakrvstva. I ná-zov rodičov svokora svokrači svokruša svokrušaod tohto uznávania za svoju krv či pokrevnosťpochodí. Zhusta je tiež užívaný názov svák, sváčika sváková, sváčinká, a dávaný býva starším vrodine, platiac začasto za toľko čo strýk, ujčok, stryná, ujčiná a vlastne ženích strýctvo i ujčin-stvo svojej mladej ženy, táto rovné jeho pokrvenstvo uznáva za svákov a sváčky. — Otčimstvoa macošstvo v rodine za nešťastie pokladajú a rovne i sirotstvo. Na to poukazujú pohovorky:otčim — nenačim (netreba je, nechcem ho); macocha — čertov bič, — psia knocha, — psianoha, — psia socha; sirota nevoľná, ale sebevoľná.

Rodina celá je sebe svojeť, hromadne vzato a rozumeno všetko a každého koho po krvi i prí-buznosti za svojhopokladáme. A rodiňajú satakto v široké a ďaleké kolo pokrevnosti, svakrvs-ta a príbuznosti, že začasto je ťažko i vyhádať a vyhútať jak a po kom je kto komu rodina, vrodine. Súc raz na reči o tomto s mojou služkou, opýtal som sa jej konečne: Nuž, povedz že mi,jaká ti je to rodina? „A veru je ona mojej matkinej sestry od mamošky sestre dievkina dievka(dcérina dcéra)!“ odvetila mi bez zaseknutia sa v mysli i reči svojej. Rozumej však, kto môžeš.


33

Bolo to takto: Jej matka rodom z Potoka mala sestru na Hrušove vydanú, táto jej matkina sestramala ďalej tamže svokru (testinú) a táto svokra sestru a až táto poslednia dcéru v Ostranochvydanú a táto zasa tamže tú dievkinu dievku; nuž moja milá slúžka bola u tejto najpokonejšej,jako u svojej rodiny, opáčiť t. j. navštíviť, či jej maličká dcéruška má sa dobre. — Keď ale saminevedia si vysvetliť jako je kto komu rodina a predsa rodiňajú sa, povedia a vtipkujú o tom:„Dotkla sa žihlava (pŕhlava) plota, nuž taká sme my rodina.“ Alebo: „po Adamovi a po Evesme my rodina.“

Zaroveň s rodinou a svakrovstvom stojí v úcte duchovné kmotrovstvoči komovstvo, kde sú sikmotroviaa kmotry, krstnía krstné. Vždy oslovujú sa: pane kmotre, pani kmotra, — a deti svojimkrstným rodičom vravia: pán krstný (otec), pani krstná (mať); vyslovujúc ale bez t: krsný, krsná,krsní rodičia, ktorý poslední výraz zdá sa poukazovať na svoj predkresťanský pôvod.

Nuž ale, kde sú si raz rodina a krsní, tam chráň Boh jednodruhého zapreť a neuznávať, nectiťako rodinu. Vzájomnými návštevami udržujú „známost a priateľstvo.“ Zvlášte pri výročitýchslávnostiach posielajú i prinášajú maľučkým v rodine dary a kupujú na výročité trhy jarmočné.Chodievajú si vypomáhať pri väčších prácach poľních. Stavia—li kto dom lebo iný budinok,rodina dáva povozy i príručnú prácu. Rodina za rodinu povstáva často nielen právo hájiť, alekrivdu brániť a škodu pomstiť. Kdo kde má koho toho z rodiny lebo z kmotrovstva, netrebaobzerať sa mu o obhájca už či má pravdu či nie; zastanú ho, vyhovárajú ho, bráňa ho, prichráňai jeho veci.

Nazrime však do domov rodín pospolitých a poďme tatam rovno zo svadby či už po svadbe,ktorú pripravili rodičia mladému páru, jak v predoddieli vypísano.

Mladí sobravší sa manželia započínajú domáci život len tak obmedzený a podriadený jak de-ti, synovia a dcéry. Ženáč síce zná už polnie práce, chodí i po furmanke; ale delá všetko lenpo rozkazoch otcových alebo matkiných, kde táto ako ovdovela riadi dom. Od nevesty vyhľa-dávajú, aby bola vzorom pokory a podriadenosti; delá len to, čo jej svokruša naručí. Jedine svenom, naskladaným na dom, sama si šafári, pod dozorom a s poradou starších. Hlavné práceženské: šiť, variť a piecť priúča i doúča sa tuná pri svokruši, často dosť pozde a na svoju škodui nesnádzu, keď pri včasnej smrti svokruše nezbehlá prejíma správu variva a pečiva.

Otec a mať nijak nepúšťajú z rúk veslo vlády a správy domácej, ani pri dospelosti ženatýchdietok. Jako takých menujú i oslovujú jich: ten gazda, tá gazdiná; hospodára hospodárka. Otec„nosí klobúk na hlave;“ v skutku on drží klobúk na hlave v izbe, podčím synovia a služobnícipovinní složiť ho z hlavy, vstúpac do izby; ale to znamená, že on rozkazovateľ, „kazár v dome.“V jeho moci a správe je pole, stodola a almária za stolom (skryňka) s písmami, knihami apeňazmi. On vymeruje práce zvlášť mužským členom domu. — Matka má v rukách komorua jej skryne, v nich strovu, šat a pradivo; pečie, varí a dáva na stôl i chová celú čeľaď; ženskéroboty ona vymeruje a spravuje, pracuje i sama. Jesú domy, kde takto pod správou starého otcaa starej matere žijú synovia a nevesty s deťmi a detnými deťmi. Otec by musel stať sa telesne,duševne neschopným, nemocným, akby vláda domu mala preísť ešte za jeho živobytia do rúknajstaršieho alebo jediného syna. I príliš vystriehajú jedni druhých, i sami varujú sa toho, byrodičia neoddali všetko deťom, nesverili sa na deti. Často po otcovej smrti mať ovdovela samaalebo s najstarším synom vedie vládu a správu v dome. Zostareli rodičia, oddajúc vládu deťom,hovorievajú o sebe, že sú už len „kladkou (zámkou) na dome“ t. j. nedovladujúc viac v polipracovať, sedia doma a stráža dom a malé deti v ňom. Po smrti otcovej i matkinej podelia sajich deti medzi sebou s majetkom a žijú každý o sve; ale to veru len takí, čo nesnášajú sa. Čo len


34

trocha snášanlivejší, nedelia sa; ale správu prejíma najstarší syn a brat so svojou manželkou nadvšetkými mladšími. Znám dom, kde za roky a roky traja ženatí bratia i s deťmi svorne žili podsprávou najstaršieho a najstaršej. Ba keď umrela táto najstaršia, jej miesto, zastúpila stredniehobratova žena pri ohništi i v komore a riadila dom so svojim oným švagrom. V jednom domebývajú často aj spolníci, to sú bratranci a sestrenci alebo i ďalší potomci dedov, ktorí rozdelilisvoje pole; ale v príbytku jedon jím stôl, jedno ohnište, jedna komora, ba často mnohé inénáradie a náčinie spoločné. Just kde viac dietok a bratov, tí nezvykli deliť sa: najskôr podeliasa, kde sú len dvaja dedičia, už či to väčšie či menšie dedictvo obsiahli.

Muži ženia sa aj na pristačkyči prístavky. Pristača, prístavka hľadajú a berú k dievke dedičke,ktorá bratov nemajúc ostáva v dome otcovskom, nevydáva sa von z neho. Pristač už málokedydosiahne plnej vlády otcovskej v dome: tu viac osobuje si sama dedička a znám príklad, kdesotva že odchoval a oženil si syna, hneď tomuto nútený bol oddať správu a vládu. Postaveniepristačov nebýva teda na závidenie.

Domy ľudu nášho tvoria obyčajne podlhovastý štvorhran, u prostred jehož dĺžky sú dvere, ve-dúce do pitvorači prítvora. V pitvore nájdeš často piecku na svárky alebo pálenicu či kotlík napálené, pálenku, koralku; náčinie hospodárske poskladané, do múru slepé okno lebo výklenokna držanie krčahov s pitnou vodou a schody lebo rebrík vedúci hore úzkym stropovým otvoromna poval, na padláš, podľaž. Od pitvora v prednú stranu k ulici je izba, izdba, svetlica. Otvoriacdvere do izby, bude ti po ľavej ruke temer štvrtinu izby zaujímajúca múraná pec, na boku s niž-ším prípeckom či múrikom na sedanie i ležanie, na predku s kozubom či koškom a s ohnišťom;z kozuba i z ohnišťa strmia kochy, komíny do povaliny, ukončujúce sa hore na padláši pieckou,zriedka vymúrané (bez onej piecky) až nad strechu. Na pravo, za dvermi, nájdeš v kúte posteľalebo častejšie len sklad pre mužskí odev visiaci, (hune, širice, kabanice, kožuchy) a pre nástro-je hospodárske lebo remeselnícke. Zas po ľavej strane pred ohnišťom býva do steny okienko,popri stene lavica a niekedy aj posteľ; v kútoch ohnišťa a na najbližších stenách na klincoch i napolici najpotrebnejšie pre kuchyňu náradie. Oproti tomu po pravej strane budú vždy lavice nasedanie a blízo stola oblok do dvora. V tom poprednom a pravom kúte domu položený je tedastôl, za nímž z dvoch strán lavice čo sedadlá a v samučkom kúte na nich almária čiže armaria, vnejž hospodár domu uzaviera najvzáctnejšie svoje veci: knihy a zvlášť náboženské, písemnostia peniaze. Almária sama je stojatá skryňka z dreva, jejž vňútornosť tvorí trojuhej, príhodne dokúta vmiestitelný. Vedľa almárie vysieva na klinci kalendár. Stôl javorový lebo lipový temervždy je obrúskom prikrytý; nie—li cele prikrytý, to iste chlieb na ňom do obrúska zavinutý;bo toho za skupáňa a škrliaka pokladajú, kto svoj chlieb do stoľanici (priečinok pod tabuloustola) lebo inam odkladá pred domácimi i príchodzími. Nad stolom visieva, z hrady dolu, dľadávnejšieho zvyku troj lebo štvorramenný svetár na sviece, dľa novejších potrieb lampa na pet-rolej. Na prednej či uličnej strane domu a izby sú vždy dva hlavné obloky a popod ne lavice;ponad ne ale čo najkrajšia polica pozdĺž steny vyvesená a na nej i po nej mysy, taniere, krčiažky,kančoviky z pogliedenej, pomaľovanej i z bielej hliny.

Obrazy visia na stenách ponad stôl a medzi prednými oblokmi, k nímž zrkadlo len v novšomčase a u poprednejších obyvateľov dostalo sa. Bývajú to u katolíkov obrazy Spasiteľa, Máriea Svätých; u evanjelikov tiež obraz Spasiteľa ukrižovaného lebo tŕnim korunovaného a podo-bizne Dr. M. Luthera, Katarieny z Bory, Melanchtona a Superintendentov jejich Jozeffyho,Seberiniho, Kuzmaniho atď. U katolíkov nadto nájdeš kríž (krucifiks) a nádobku s posvätnouvodou: u obojích zasa dľa starodávneho zvyku na skle maľovaných našich hôrnych chlapcovpredovšetkým Jánošíka a dľa novšej prebudenosti národnej podobizne národních výtečníkov,ba už aj svetlopisy členov rodiny. Rovne tu i tam nechybujú obrázky Adama a Evy, stvorenia i


35

raja a podobizne jak slávne panujúcich našich zemepánov a kráľov, tak aj iných europejských,ba niekedy i z inej čiastky zeme kniežat a mocnárov. — Po obzretí izby dopovedzme ešte, žez pitvora v ľavo alebo v druhú zadnú stranu domu je jedna dvere z pitvora majúca alebo zaňou i druhá dvere z dvoru majúca komora. V komorách majú po jednej strane zásoby stravy aobilia v súsekoch t. j. v skryňach z usekaných a vykresaných (nie pílených) bukových dosák, aniektoré domáce i hospodárske náradie uschované; po druhej strane truhlice (lády) i postele, čovená matky i nevesty, rozostavené. Na komorách jedno lebo i po dve okienka sú. A kde tietokomory u majetnejších murované a sklepené, tam i krajšie usporiadané, vidnejšie, zrkadlomi obrazmi okrášlené a dvermi železnými opatrené. Miesto komôr majú na Spiši, v Liptove, vhorňom Gemeri aj inde pred domami tak rečené lémhausy (Lehmhaus) alebo po slovensky sy-párne; sú to skutočne z dreva stavané a hlinou omazané či chytväné stavby, ale i murované.V novšom čase však stavajú komory a zásobnice svoje viac len v jednom ťahu s bydlišťom;jako aj stavby chytväné t. j. drevenné a zvonku i zdnuky alebo len zdnuky chytom hlinenýmomazané prestávajú a ľud buduje si budinky z kamenia, tehiel a válkov hliňaných, nevypálený-ch. Majetnejší radi majú chodby pozdĺž domov z tej strany odo dvora, spočívajúce na stĺpochdrevenných lebo múraných a medzi ními zábradlím jednostajným lebo mrežkovaným opatrené.Kde na priedomí niet tejto chodby, tam majú stienku lebo prietos t. j. popred steny vyvýšenýnad zem múrik lebo stos, vyčnievajúcou strechou domu krytý, na ňomž dospelí radi vysedávajúa vystávajú v nedelný deň, hrávajú sa deti často.

Mladí manželia, jako jich po prvé uložili, tak spávajú v komore vždy i po čas najtuhšej zimy;privyknutí chváľa si toto spávanie v chladnom. Len keď nevesta príde do kúta, prenesú jejposteľ do izby na čas postielky a odkojenia decka. Muži ale krem toho radi spávajú spartánskyna tvrdom a „pod holým nebom,“ nielen v poli a hore pri stráži statku a kolo vatry, ale aj domana chodbe, na stienkach, popod ciene a v sadoch, kdekolvek jejich bedlivosť potrebná. Potomlen v dospelom veku, berúc k sebe 2 až do 10 ročné deti, uťahujú sa muži a ženy do izby naposteľ i na pec a prípecok, čo na spalne svoje. Odkial pohovorky: Chlapec na pec, starec zapec. Dospelí a zdraví idú spať večer o 10. i 11., vstávajú o 3. lebo 4. hodine; v lete pre polniepráce, v zime pre domáce ručnie roboty a opatrenie statku. Miesto toho majú zvyk v lete cespoludnie v poli medzi prácou odpočinúť a v zime mrakovaťt. j. na mraku večernom a predzažatím svetla podriemať si. Vôbec je na podiv, jak málo ľud náš spáva. Málo času strávi iv izbách a komorách svojich, vždy viac na svobodnom a v poli i v hore. V tomto je zdravý;bo ináč izby svoje neprevieva, keď to i obloky malé a často zadrvené, neotvárajúce sa i povyhasnutí plameňa rád zatkáva kochy nad ohnišťom; ač naproti tomu kladenie ohňa na ohništialebo i v sporákoch (sparherd), v novšom čase uvedených, je dobrým prostriedkom k prečisteniupovetria. V zimných večerach tam na kozube rážďa, tu (v Gemeri) na košku lučivo (tenkédrevo) blčieva veselo a to shromažďuje domácich i príchodzích na večierky t. j. k príhodnýmručným prácam i k besedovaniu (na besiedky). Liehajú i vstávajú s modlitbami. Počuť nerazuž pri pokročilej dobe a práci dňa v jejich besedách: Krem svätej modlitby, nemal som eštednes nič v ustiech.

Jedávajú hlavne len dvaraz dňa a to varené jiedlo: ráno medzi 7. a 9. hodinou na hrubý fruštik,veľký fruštika popoludní medzi 2. a 3. hod. na obed. Kremä v lete pri polních prácach majú už:tenkýlebo menší fruštikpred oným hrubým či veľkým, na dvanástu obed, popoludní olovrant,vovrant, svačinu, uživnuči užonu, havránku, na havránkya jakby to ešte volali, konečne večer ivečeru. Chleba však dospelým odkrojiť si a nedospelým prosiť si od starších voľno, kedykoľvekby prehladli. Každé jedenie v společnosti a pri stole starší a robotníci započínajú od nápoja,totiž užitím sklenky páleného alebo poháru vína. Heslo jejich tu: najprv piť, potom jiesť; prvšiahlava, potom brucho; ač kto nemá, nepije; ba čerstvá voda, vraj, najlepšia. Pri stole jedávajú


36

vždy z jednej mysy všetci, majúc hospodára za vrch stola usadeného a čeľaď — členovia rodinyi služobníctvo — kolo neho; deťom naberajú z mysy na tanieriky; dospelý však aby umel rovnoz mysy pekne a poriadne najiesť sa.

Jedivo i pečivo obstaráva vždy gazdina; dáva na stôl, ač sama často pod kochom zvykla jiesť aku stolu nedošlých tiež tam potom z hrnca nachová. Bo i varieva obyčajne len jedno jiedlo naraz— v hrnci do kolena (hlbokom), kde čeliadka početná. Obvyklé a obľúbené jedlá riedke: po-lievkamäsová alebo masťou zasmažená, zapražená, v nejž podvarené cesto lebo nejaká strova;demikát, chlebová to polievka s brindzou i ukrojenou do toho cibuľou; juchači kapustniarka,načerpaná z kysnúceho kapustného suda, zasmažená a kašou lebo hríbmi (pencurák, komprd)sušenými podvarená; parovec, parový kyseľ, jehož polev podkvasený bol chlebovým parom(kvasom), potom precedený podlieva sa ešte mliekom, niekedy na podvarku dávajú žltú kašua udrú vajce do toho alebo jedia ho s chlebom lebo predplameníkmi (podplamky, podymníky)lebo posuchmi pred chlebom i pri chlebe upečenými; kyseľje polievka octová, zaliata mliekomlebo riedkou mliekovou zátrepkou; mrvenička, sekanička, čír, stieranka, a jakby ju ešte volali,je cesto v mlieku alebo jestli vo vode uvarené, tehdy obrindzované a tu často s prídavkom kop-ru záhradného, zeleného, jehož lístky na drobnúško usekajú; husté jedlá: strova, t. j. hrach (vstudenších krajoch), bôb či radšej fazuľa (v teplejších krajoch), šušovica, kaša žltá (prosaná) ipohančaná, zemiaková fučka, múčaná kaša či fučka (v Liptove riedka múčka), hrach s krupou,bôb s krupou (kontramarš), vždy každé na husto uvarené a buď zasmažené i múčnou zátrepkouopatrené, buď na myse po vrchu omastené; sem patrí i kapustabuď z hlávok narezaná a náces-tou vopred podkvasená, buď zo suda vzatá a už alebo len „s jedným vajcom,“ no i viac vajcí,buď s mäsom uvarená a slaninou lebo sadlom podsmažená. Jako to aj do druhej strovy, ktomá, dáva mäso hovädzie, baranie, bravčové (sviňské) čerstvé lebo údené. Kapustu zvykli variťvždy v nedelní deň, ale aj vo štvrtok. V horních krajoch na nedelní deň obyčajný je tiež hrach.Suché jedlású: halušky, rozvalkané cesto to na kúsky potrhajú (trhané halušky), to pokrájajúna rezance, uvaria, ocedia a tak na sucho s brindzou lebo tvarohom a omastené dajú na stôl;pirohy, sú podobne pripravené rožkaté závitky rozvalkaného cesta s obsahom brindzovým lebotvarohovým lebo lekvárovým; guľkyslivkové lebo tvarohové lebo i mäsité, to čo ináč knedle;pečeňa, pečienkaz hoväda, barana, hidiny, diviny, bravov kŕmených, z týchto klbásky, jaderniceči hurky, húriky a čo viac na masti lebo na ražni upečeného, tiež k suchým jedlom pripočítanobýva. Jako gulášpozná i náš ľud mäso na kusy pokrájané, na horúcej slanine zasmažené a potomna polievku s prídavkom zemiakov, cibule, rasce a papriky (červený piepor) pripravené. Zboj-níckou pečeňouvoláme kusy mäsa na ražni upečené a soľou, cesnakom, paprikou dobre okore-nené; lež medzi každý kus mäsa musí prísť tľapka chutnej slaninky na ražeň a piecť sa spolu.

Vyjma najneúrodnrjších krajov, v žiadnom dome nesmie zchybnúť ani na hodinu chlieb. Chliebpokladajú za bohatstvo, majeť dľa toho merajú, jaký (rožný, žitný číže pšeničný, ovsaný, jar-čaný čiže jačmenný, biely, čierny) u koho chlieb na stole; z chleba aby ani omrvinka neztratilalebo na neslušné miesto nedostala sa; jeho miesto na stole, bo stôl má Slovák vo velikej úctea hľadí, aby i na jeho stôl nič neslušného položeno nebolo (na pr. za hriech pokladajú malédeti na stôl sádzať). V krajoch úrodnejších skutočne veľa chleba strovia a Maďar preto nazývaSlováka: kenyeres Tót, chlebový Slovák. Jak za dobrý majú a chutnajú si chlieb, vysvitá i ztoho porekadla, že keď chcú označiť človeka srdca i mravu dobrého, povedia: ten človek jejako kus chleba; to je taký chlebový človek. Všetko čo k pokrmu človeka náleží volá Slovák,ale nadovšetko už len ten milý chlebíček „darom Božím.“

Čo do obleku najdeš všetkých domácich od prvšieho vstania až do nočnieho uloženia sa ob-riadených: umytých, učesaných, oblečených, do práce a na vychádzanie hotových, jak by to


37

vojsko do boja ozbrojené a schystané. Ženám prvšie je seba a izbu i deti obriadiť, posprávať.Bôh chráň, žeby ju príchodzí doma neogabanú, neposprávanú, t. j. slušne neoblečenú zastih-nul alebo žeby neogabaná krok urobila na ulicu. Dač takého, jako sú v obleku nedbalky lebopohovky, temer ani neznajú; znajú len robotný či každodenný a sviatočný oblek, jak sme ho užopísali. Ženu bez čepca nevídať ani za chvíľku; rovne mužskí neradi spúšťajú sa klobúka lebobaranice. Týchto síce nájdeš i holohlavých, ale u vydaných holá hlava platí za posmech, tak akoaj obstrihaná. Len u dievčíc odkrytá hlava, však hla plnovlasá s pekne stužkovaným vrkočomcti netratí. Plný oblek mužských v čas leta začasto označuje táto pohovorka: Ženo, podaj mikabanicu (lebo prsliak lebo kožuštek), klobúk a palicu, nech oblečiem sa.

Jaký že už „zvyk,“ jaká „zvyklosť“ — aby sme označili vec slovom ľudu — v tejto domácnosti,čo dotýče sa obcovania či radšej vospolného nažívania? Bo ľud o rodine a domácich takí hovorí:tí pekne nažívajú vo vedne, dobre žijú spolu; alebo teda opak toho: tí zle nažívajú, tí zle žijú. Kdevšak pekne, ticho, v pokoji nažívať majú, tu vyhľadávajú, aby ženské mužským, nadovšetkomladší starším ustupovali, poslušní boli, lásku a úctivosť preukazovali. Znakom ústupnosti aposlušnosti je „neodvrávať,“ „nehovoriť na priek.“ neodporovať starším a zvlášť vykonať práceskrze otca a matku v dome i na poli prikázané. Za znak a zvyk lásky pokladajú si to, keď zvláštestarší mladších alebo vekom rovesní seba vospolok čím nežnejšie oslovujú krstným menom;nepozvať koho v tomto pomere pekne na krstné meno, temer rovná sa hotovej urážke. A zasemladší starších aby oslovovali názvami rodinného pomeru, teda: otec, apo, ňaňo, mať, mamo,mamko, brat, sestro, strýko, ujčok, strynká, ujčinká, často pán strýčik, pani ujčinká atď. „Eštema ani raz pekne na meno nepozval,“ žaluje sa z tohto ohľadu žena na muža, mladší na staršiehoneprívetivého. „Či takto svedčí sa?“ tresce starší mladšieho, keď ho nepozve po rodine leboslušne. Znakom úcty je hlavne „vykanie,“ rozhodne zachovalé u ľudu. Najväčšia je urážka, keďuž mladší staršiemu začne „tykať;“ tykanie patrí len medzi rovesníkov, a starší tykajú mladším.Z úcty vyká často žena mužovi, ak je tento dosť málo starší od nej, tým viac teda vykajú detia vnukovia všetkým starším; vyká syn sluhovi v dome, ak je tento vekom starší; vyká bratbratovi vlastniemu, sestra vykať bude sestre a pri tom volať budú staršieho „báčikom,“ staršiu„ňaniekou,“ „nenieškou“ na znak tejto úcty. Znám mladších bratov, ktorí vyššie studia odbavilia do stavu vzdelaných dostali sa, ale v kruhu domácnosti a rodiny svojim vlastním staršímbratom a sestrám vykali a vykajú, trebárs títo a tieto len pri stavu rolníckom ostaly. By detitykaly rodičom, jak to u nás v domoch panských slyšno, o tom u ľudu ani stopy. Ľudu nášmuodrodom je ten, kto odchyluje sa od zvyku vykania a mravu úcty k starším. Dosť komičnevyníma sa to, keď v rodinách cudzotou presiaknutých počujeme, jako tie isté deti a vnukoviasvojim dedom vykajú, starým rodičom onikajú a s mladými vlastními rodičmi si už tykajú,alebo i starým rodičom budú vykať a mladým to onikať to tykať. Zrejmý to ináč znak toho, žeonikanie len v novších časoch vsiaklo do rodín a nepresahuje vek dedov lebo starších našichrodičov, ktorí ešte svoje deti na vykanie privykali, t. j. len zvyk vykania poznali. Dokladám,že jak v rodine a domácnosti, tak platí zvyk vykania a tykania i v pospolitom živote, o ňomžhovoriť idem; tiež že v styku s vyššími oslovovať týchto zámenom oniľudu len natisnuté je,keďže ešte poznám starých ľudí, ktorí onikať ani neznajú ani nedovedú, pánom i kňazom doočí hovoria len vy, vás, vám.

Pospolitýmživotom volá si ľud svoj spoločenský život, kde v dome i von z vlastnieho domu sdruhými ľuďmi stýka sa, obcuje. O tom, že pospolitý život vyžaduje svoje a to poriadnejšie akrajšie mravy i zvyky, hovorí ľud: Doma ako doma, medzi ľudmi ľudsky (chovaj sa), t. j. domaprehliadnuť, prepáčiť možno, jestli v čom trebárs proti dobrému mravu pochybíš lebo urobíš sipo vôli; ale na verejnosti a v spoločnosti šetrí prísnejšie pekné Iudské mravy a zvyky.


38

Zvyky pospolitosti či zvyky pospolu, spolu schodenia a stýkania sa začneme líčiť ešte od domua domácnosti počnúc.

Príchodzí do domu neklope na dvere, má prístup vždy voľný; bo i dom od svitu poriadený idomáci vždy hotoví prijať ho. Slyší—li ľud zaklopať, to mu značí návštevu z tých vrstiev spo-ločenských, kde nebodaj len od cudziny prijali zvyk zaklopania, keďže naň až po dnes i tu itam len cudzým „herein,“ „szabad“ odvetovať zvykli. Vstupujúc tedy voľne rovný k rovnému inepozdraví sa hneď od samých dvier, ale prejde pár krokov vpred a len potom je zvyk pozdraviťsa. Mužskí nie pri vkročení, len pri tomto pokročení napred v izbe snímajú klobúky, začínajúcobvyklý pozdrav. Príchodzí žobráci, cigáni a podobní zvykli pri dverách a prípecku zastať. Po-zdravujú domácich u katolíkov: Pochválen buď Pán Ježiš Kristus! u evanjelikov: Pán Boh vámdaj dobrý deň! lebo: dobrý večer! („Dobré ráno!“ poviedať u ludu nezvyčajno; jemu hneď kre-mä deň i brieždi sa.) Z prítomných domácich kto starší, ten vstane a popojde prichádzajúcemu vústrety i ďakuje za pozdrav, a tam: „Až na veky, amen!“ tu: „Pán Boh si daj i vám!“ odvetuje. Idokladá: „Vítajteže u nás!“ Príchodzí riekne: „Ďakujem pekne. Akože sa máte? Či ste zdraví?“— „Ďakujeme za opýtanie; ta sme pomaly zdraví. Akože sa vy máte?“ — „Zdraví sme i my,chvála Bohu.“ — „Len kde ste sa tu vzali? Sadnite že si!“ I obdiv i ponúkanie vyslovuje obyčaj-ne domáca gazdinká a ak je hosť len trocha vzácnejší, už mu lebo stoličku lebo miesto na laviciu stola to ofukuje to chytro schytenou čistou handrou utiera, hoc by miesto ináč jak čisté bolo.

Cieľ príchodu svojho hosť neoznámi hneď a zrovna. Porozprávajú si o chvíli, o statku, o čomobojetnom, až prikročí k predmetu návštevy. Ak baví sa na krátko, ponúknu ho chlebom, zktorého koľko toľko by odkrojil si alebo odkroja mu. Dlhšie baviacich sa a zvlášť príchodzíchz druhej dediny častujú dľa okolnosti a potreby nápojom, chlebom, brindzou, slaninkou, oštep-kom, ovocím „na zákusku;“ alebo i varivom, alebo v čas obedu usadia ho k stolu. Zapýta—lihosť vody, bežia do pitvora lebo do chladnej komory po krčah, na prostred izby vždy trochaodlejú z neho a len potom podajú mu ho k pitiu alebo nalejú vody do pohára.

Odchádzajúci ďakuje za ponúknutie chlebom lebo za počastovanie, volá, by prišli ho tiež „opá-čiť, zapáčiť,“ a odberá sa slovom: „No, dobre že sa tu majte!“ „Zdraviže ostávajte!“ „Lenžezdravi, s Pánom Bohom idite, choďte!“ — reknú domáci a odprevadia i najmenšieho aspoň podvere, ktoré oni zatvoria za ním. Odchodiacemu by sotva i na um prišlo dvere za sebou zatiah-nuť, taký tuhý je zvyk zatvárať dvere za odchádzajúcimi. Ale milších a vzácnejších hosťov vy-prevadia do pitvora, až na dvor; ba odprevádzajú na ďaleko, za dedinu, až na chotár, keď je milýlebo rodinný hosť z druhej dediny. Ešte len pri odprevádzankách radi besedujú, dojednávajúnedojednané, uhovoria nedohovorené, vyžalujú si všetky svoje biedy, potešia sa. Tam von šírepole a vid sveta lepšie roztvára city, mysli, srdce i ústa. Konečne rozchodiac sa, upozdravujúhosťových domácich ale tak „na stokrát!“

Pri Ratkovej v gemerskej stolici boly dve dediny: jedna Prôža a či Pruža pri západnom, druhéČerveňany pri východnom rameni potoku Turca. Obyvatelia oboch rodinali, kmotrali, priatelilisa vospolne a kedykoľvek, vraj, jednodruhých navštevovali, vždy odprevádzali sa cez vršek zdoliny na dolinu, od dediny až do dediny, tak že Pružan chodil s hosťmi do Červenian, Červeňanprevádzal si jich na Prôžu. A že boli majetní baníci a námorníci, radi hostili sa. O týchto zacho-valo sa až do mojich časov porekadlo: „Ej, Prožania a Červeňania, počkajte, vyprevodíte sa!“Čím v okolí časté hostinky a dlhé, prácu meškajúce vyprevádzanky karhali. I veru vyplieniliTurci obe dediny a tie viac nepovstaly z toho, i tak hostinkami a vyprevádzankami zchudobnelé.Po prvej pamiatka je len mlyn i dnes Prôžou zvaný, po druhej studňa Červená, v nejž mali byešte byť alebo pri nej zakopané dávne poklady.


39

Pri návštevách a vyprevádzankách nalezneš síce i chýry, klebety a ohováračky, najmä u ženi-čiek, v kvete; ale lepšia stránka jejich tá, že ľud záležitosti rodinné, hospodárske, vozárske,obchodné a druhé svoje podniky užitočné zvyknul si pokonávať. Rád má tiež návštevy s ručnouprácou: pletením košov, delaním bŕd, pradením a s čím ešte spojené, kde v spolku pracovaťsladí sa mu, zvlášte na večierkach.

Prenocujú, koho nikdy nevideli, tým viac známych pocestných a obchodníkov. To dávajú jed-ni druhým i nalezajú u jednidruhých nocľah, nôcku, a nocľažníkovešte i opatria(jedenia a čonajpotrebnejšieho udelia).

Javišťom, ba stredišťom pospolitého života ostáva i krčma, hostinec. Každá má priestrannú,tak rečenú pijácku izbu, v nejž pre krčmára a meranie latami oddelená kavétla. Schôdzky tunajmä v nedeľu odpoľudnia. Iste tu mravokárca nájde i predmety kázne, výstupky; ale nech lentieto karhá a kázni; druhému, čo tu deje sa, môže dať i pokoj. Zde často pri miernej sklenke apriateľskej besede uzavierajú kúpy a predaje, shodujú sa o cestách a obchodoch, usrozumievajúsa o rodinných sväzkoch, pretriasajú obecné, občanské záležitosti, sdeľujú si zkúsenosti svoje.A kde len Icík nepomieša sa do toho, alebo nápoj nepomúti hlavy, ide to počestne. V povahetohto ľudu je, stať sa pri poháriku shovorčivejším a rozhodnejším i k dobrému podniku; zdráhavítakto dajú sa na voľač nakriatnuť. Mrzký zvyk korheľstva a pijatiky tam je zakorenený, kde ľudnemá dostatok dobrej potravy a živnosti alebo už v následkoch odvyknul od dobrých pokrmov.V mojom okolí na pr. viac platí jatka a mäso, jako krčma a nápoj.

Na ulici a kdekoľvek postretnúť sa a nepokloniť, nepozdraviť, ba prívetive neprihovoriť sa, totoľko ako byť nemcom či nemým ako skala, sprostým i tvrdým ako roh; ba povedia, že nemášani trocha toho človectva v sebe. Pozdravujú sa a ďakujú si, vypytujú sa na zdravie, rozchodiaa rozžehnávajú sa tuná tak a upozdravujú domácich jako asi vypísal som už pri návštevách vdome. Pozdrav a prihovor sa pekne, vľúdne, získal si už postretnutých a vďačne ti dajú vývodo čom chceš, upravia ta, ucestia ťa, sprevodia ta. Tu jim hneď žiadna tvár nie cudzia; človekčloveku stal sa človekom, sdielnym a živým tvorom. V nedeľu odpoľudnia oživené bývajúpriedomie a ulice dedín národom shovorčivým a baviacim sa. Tu si radi postávajú i shrknú sa vkolo shovorčivé a baviace sa, jak mladí tak starší. V robotné čiže v delacie dni vidíš len po prácipospiechajúcich a leda na krátce pozastavujúcich sa. V dobe jarních a leťajších prác bývajúulice dedín i mestečiek jako vymreté, keď všetko je na lúkách lebo v poli.

„Na mena“ či u katolíkov „na deň svojho svätého“ majetnejší tiež navštevujú sa. A tu je zvykpovrieslom poviazať toho, kto má odmieňať sa priateľom.

Jako v rodinách, tak i pospolite radi oslovujú sa len krstnými menami. I opýtaní súc jak jichvolajú, povedia obyčajne svoje krstné meno. Chceš—li zvedieť rodinné meno, opýtaj sa, jakokoho píšu. Povie ti. Bo hľa píšeme jich do matrík i oni podpisujú sa náležite rodinnými mena-mi; ale na rozoznanie popri krstných menách ľud dáva medzi sebou každému priezvysko. Nímho najprv naozaj len prezývajú, až i hnevá sa; ale to potom prischne i jeho potomkom. Priez-vyská tieto zaiste dávané bývajú najčastejšie z toho, čo kto mimozvyčajného, často smiešnehovykonal lebo poviedal, lebo jestli čo neobyčajného na ňom a pri ňom zpozorujú a to jim hopotom charakterisuje, na pr. kršo, krcho, kršniak, kľavo, keľo, geľo, ľavo, ľäveš, ľavko i levkoi ľavoč, ľvoč sú priezvyská takých čo kršňavou, kľavou, Iavou rukou miesto pravej pracujú;klipkáni a žmurkáni očima hmúrajú; brtáni, brptáni a brptoši, čo chybnú výmluvu majú, geľo,geco, gečo, zťažka nosí svoje telo; nosko, putra, putrohoš (putroh = brucho), brucháč, labák,od údov tela dostali priezvyská; červenovlasého prezvú liškáňom, lysého lyšiakom lebo holým,


40

neučesaného kostrákom i strapáňom, hrbatého hrbáciusom, na zrost vysokého poldruhákom:telesne i duševne nešikovný je ľaľo, ľoľo, lajdák; hermaphrodit bude ščuriak, ščiriak, štiriak;čulečkou prezvali ženu mavšiu tanec sv. Víta; počulkou tú, čo často hovorievala: či počujú?atď. Všetky temer remeslá a zamestknanie ľudské, všetky tri ríše prírody podávajú predmety,po nichž prezvali premnohých. Prišlého osadníka prezvú hneď menom jeho rodnej osady: rat-kovským, jelšavským, rožňavským, bystrickým, zvolenským, žilinským atď.

Krstné mená s rodinnými alebo s priezvyskami spojujú tak, že toto poslednie stojí vo for-me prisvojovacieho čiže neurčitého prídavného, na pr. Janko(toho) Kukukov, (tej) Kukuč-kin; Andro(toho) Dupárov, Pečkov, Hromadov; MarkaKukukova, Dupárova, Pečkova; ale-bo: Janko(tých) Kukukových, Kukučkiných, Maruškin, Maruškiných (od ženského Maruška);Andro(tých) Dupárových, Pečkových, Hromadových. Niekde vyslovujú pri krstnom rodinnémeno takto: Kukukovech, Dupárovech, Pečkovech, Hrumadovech; alebo odsúvnuc ch: Kuku-kove, Dupárove, Pečkove, Hromadove. Pri mäkko ukončených zneje táto prisvojovacia príves-ka: Janko Blažejé, Felixejé, Hlaváčejé; v Drienčanoch: Janko Blažejev, Felixiev, Hlaváčiev;Hanka Blažejeve, Felixieve, Hlaváčeve. Na ský ukončené rodinné mená za krstnými: PavolDobšinských, Martin Šôňavských; rovne latinské na i ukončené: Maria Fabrich, Anna Francis-cich. Hovoríme tiež kollektivne či v hromadnom význame vzaté tietože rodinné mená, teda:tí Dupárovci, Pečkovci, Kukučkiní, Maruškiní. U kohos bol? U Dupárovcov, u Pečkovcov, uKukučkiných, u Maruškiných, u Dobšinských, u Fianciscich a podobne.

Ku krstným menám, v rečach a zábave s deťmi, radi pridávajú milkujúce rýmy: Janíček —Ďundíček, Palíčok — lastočok, Ondríček — orlíček, Martinok — holúbok, Martinko — holúb-ko, Janík — tulipánik, Mišíček — ružíček, Mištek — pištek; Anička — dušička, Anička —ružička, Zuzička — perlička, Marienka — zorienka, atď.

Ale krstné mená, pri hrách detinských aj ináč, vystavené sú i výsmešku : Prišiel Petko — našielvšetko, prišiel Edko — našiel riedko; prišiel Jožka — našiel troška, prišiel Gusto — našielpusto, prišiel Tomáš — už nič nemáš; Janko — kabanko, Paľo — ľaľo, Onder — ponder, Ondrej— neondej, Eva, Eva — zpadla z dreva, Anna — planá, Milka — bilka, Marka — starká, atď.

V rozhovoroch domáceho a pospolitého života často a radi pripomínajú na dosvedčenie, objas-nenie, okrášlenie i dôraznosť svojich rečí nepočetné svoje porekadlá a príslovia národnie, takže„prípovede a veršíky“ z Písma Svätého a z nábožných piesničiek. Medzi jejich dosť krátkou„besedou“ počuješ neraz viac príhodných a k veci povedaných prísloví; a príhodné prednesenépríslovie býva často rozhodnejším i lepšie presvedčujú jim v pospolitosti, nieželi jakékoľvekiné rozumovanie a dôvodovanie. Kto z Písma (z Biblie) zná dobre a veľa „citovať,“ toho volajú„biblistom.“

Rovne a nekonečne užívajú v reči podobenstvá či prirovnanie jednej veci ku druhej: každúmožnú velkosť a jakosť porovnajú s druhou. To už n. pr. jako zo stereotypu alebo dľa odvekejshody a zvyklosti zneje: veľký jako dom, vysoký jako väža, — jako hora, široký jako more, —jako svet, tenký jako vlas, hrubý jako buk, vyrastený jako jedla, mocný jako dub, obšarpanýjako lipa, rovný jako svieca, — jako jedla, mäkký jako páper, ľahký ani prášok, — pleva, sladkýani mäd, horký ako blen, červený jak ruža, biely ani sňah, nadurený, naježený ako jež, nasršenýjako sršeň, srditý jako osa, opilý jako čík, slobodný jako vták, zdravý jako ryba, — jako orech,sprostý jak teľa, úlisný jako mačka, klebetný jako straka, chlap ani buk, chodák ani olovenývták, tak čuší ani voš pod chrastou, dodrvil ho ako kyslú plánku, fučí ako moch, chodí ako nastrunách (hrdo, pyšno), ide mu to jako po masle, letí, beží jako strela, — jasná strela, leží jako


41

snop, svíja sa, mece sa jako had, tak mu je ani v Božom lone, pusto jako na dlani, smutno jakna cintoríne, ticho, žebys počul mušku prebrnknút, — preletieť, toľko ho jak lísťa, veľa akodreva, — ako piesku, má peňazí ani čert pliev, atď. atď.

Ľuľkajú sa (milkujú sa) s menšími: rád ťa mám ako mäd. — ako dušu, dobrý si mi ako kuschleba; ty môj zlatý holúbok, sokolčok, sokolík, lastočok; duša, dušinka, dušička ty moja dobrá,zlatá, premilená; srdce, srdcko, srdiečko moje dobré, zlaté, drahé; anjelčok môj milý; synčokzlatý, drahý; dievka zlatá, milá; ty môj medovníček, ty moja perlička atď. Vidz tiež hneď výš kukrstným menám pridávané milkujúce rýmy. Satyrične naproti tomu povedia: rád ťa mám akokoza nôž; rád ťa ako kyslú plánku. Prosia sa, druhému: pekne, krásne, šumne, pre Boha, premilosrdenstvo Božie, pre Kristove rany, pre všetkých Svatých, pre Božiu odplatu v nebesiach;aby to vynahradil sám Pán Boh na tele, na duši, na zdraví, na statku a zavaroval od škody zato, čo dáte; aby vašou odplatou bol sám pán Ježiš Kristus atď.

Ďakujú simedzi sebou pekne, šumne, uctive; ďakuvať ponížene, toto ujíma sa len tvrdo vzhľa-dom ku vyšším v společnosti ľudskej. Tiež zvyk je poďakúvať sa na stokrát, a ďalej týmitovýrazmi: Pán Boh zaplať, vynahraď; Pán Boh zaplať — a viac naklaď; Pán Boh daj stokráť namiesto toho; Pán Boh ti daj zdravia; Pán Boh ťa osvieť; Pán Boh vás požehnaj; Pán Boh vám dajzdravia i za to! „Pán Boh vás zavaruj, aby ste neprišli do toho, v čom som ja; — aby ste sa nikdaprosiť alebo utisnúť nemuseli!“ — hovorí ten, kto v škode, v nešťastí pomoc obdržal. Núdz-ni prespevujú: Málo máš, málo dáš, len daj z úprimnosti; bude tvoja duša v nebeskej radosti.Rovnými výrazmi zvykli požehnávaťi najmenších dobrodincov a často za dosť malú vec aleboi len sľub upožehnávajú ťa na tele i na duši, na zdraví, na majetku a prajú nadovšetko „tú slávuvečnú v tom nebeskom živote.“ A pri najskromnejšej skleničke, pri priateľskom pobavení sači pri posedení zavinšujú si, okrem hojnosti darov zemských, tie dary Ducha Svatého, rozumuzdravého, dar lásky a pokoja medzi ľuďmi na zemi a potom v nebi slávu večnú.

Naproti tomuto hrozia, vyhrážajú a zahrážajú i zastrájajú sa neprajným, nepovoľným a neú-stupným; kľajú, lajú, hrešiaprotivným a preklínajúskrivodlivých (krivdu činiacich): Bodaj sizkamenel, — zdrevenel, — zhorel, — zcepenel, — umieral a zase ožíval! Bodaj ťa porantalo,— Parom (Perún) vzal, — čert vzal, — vychytilo (zrádza vychytí), — rozpuklo! Diuk (Džuk)ti dušu jiedol. Daže teba Parom trestal, Parom abo Perún ti do duši, do srdca, do teba, — tiv materi, — mu v košeli, — ubil ťa na skutku, horúci Perún doňho uderil! Hrmeň Bohov doteba páralo! Parom ho bral! Iď v čerty, — do pekla do Sytna, odprevadím ťa zo sveta, pôjdešna druhý svet, vylom grgy, kameň mu do očú, nevôľa po ňom, zlá nevôľa (zrádza) ho metala,okovaná strela doňho, naučím ťa po kostole hvízdať, príde na psa mráz, pomora (smrť, zhuba)na vás, rozbliakneš sa ako smola, sedem Bohov v tebe, sto hromov ti do rebár, strela ti do duše,— do kuše, — do matera, tisíc hrmených do teba páralo, uši ti poobtínam ako psu, zavialo ťa,porazilo ťa, zdivel — zbesnel si sa, zhor, zmok ťa vzal, zrak sa mu do pečene, zošialil si sa,zvetrel si sa — žeby ti rozum ani pozajtro domov neprišiel, ztrasiem ťa ako plánku (plané (di-vé) jablko, planú hrušku), zdrvím ťa na kyslú plánku! Nadávajú(mená si dávajú, prezývajú sa)druhým, a to mužským: ty bachor, baran, baraný roh, cmuľo, cundroš, čulek, čudák, daromník,drnaj, dromo, fičúr, frckoš, galgan, goldoš, groňo, gryňo, halapirkoš, hurtoš, chmuľo, chňu-pák, chroňo, chrt, chrúst (zelený), jašťor, jazyčník, ježo, kamas, kapusný hlúb, kľago, kolodej,kostrák, kujon, ľaľo, lecikto, lušták, moriak, muro, murckoš, nekázanec nezkázaný, neogaba-nec neogabbný, obšivkár, odzgaň, pes, poľagan, polpalček, starý poplesnenec, poťmák, potkan,pšocher, rajko, rojko, rašmák, roháč hrdy, roňo, skydon, slezák, strapák, strapúň, strygôň, sukysyn, sviňúr, svrčok, šibenec, tarandák, ťarbák ťarbavý i netrebý, žoliak neočatý, zogaň, žogan.— Ženským: ty bachra, cmuľa, culfa i zulfa, čilečka, daromnica, drnda, fľandra, gryňa, halapir-


42

ka, hajda i hojda, hajštra i haštra, chňupaňa, jašterica, jazyčnica, kostra, kľampa, lecičina, lojda,lušta, morka, murcka, nekázanica, neogabanica, ňafľa zaslinená, ošva otrhaná, planieta, poťma,rapaňa, rašma, rádzga, sajha, saňa, sotona (Xantippa), strapaňa, stryga, suka, sviňa, šuta, ťapa,taranda, ťarba, tmoľa, vida vysuhá, výšľa vysoká i chudá, zoľa neočatá, žova skrčená a hlú-pa. — Obojemu rodu:ty baba, briďota, čoriak zakrpený, čudo, čvarga, divok, drobisk, dúdok,duduk, farahún cigáňsky, fijalka, haftoš pažravý, haraburda, haťapa, nemotorná, horenos, hr-dopisk, kalika, koťuha, komprd, krpec, kvander (eingewanderter), kvietok, mosúr, motovidlo,mršina, mumák, mumľavý, odkundes (cudzinec), odrôd (odrodený), ohava, opica zaškriatanáa naničhodná, osol Pána Kristov, ostuda, pandrava, papaj, papľuch, papuľa, paskuda, pijavica,pimpeľ nadúchaný, pleťuha, pobehaj, potmehúd, prošťa, rangas, rešeto, ryniak, ryncko, sovaneučesaná — nadurená, šašo, šelma, šepleta, škrata, šmál cigáňsky, šmajták, tetivo, tĺk, trlo,truľo, vavrek, zmok umoknutý, žaba, žrút pažravý.

Na hrozbu ubijemťa znajú temer nekonečné výrazy: vymydlím, vyčešem, vyobšívam, vytries-kam, namastím, opatrím, nachovám, naučím, spláknem, capím, prasknem, vylácem, vyhasím,vylúznim, vyoflinkujem, vyzáuškujem, vymikám, vyšticujem, za pačesy zdrapím, preženiem,vyonačím ta! Nakladiem, nameriam, navážim, odvážim, nadelím, udelím, zaplatím ti! Krvavápolievka ťa zaleje, červené iskry ti z nosa vyfrknú! Ty mne to zaplatíš, posbieraš sa, zoberiešsi, zprplíš sa, prídeš na psí triciatok, dostal sa na psí drúčik atď.

Do zvyku si vzal ľud i mnohé nadávky, kliatby a hrozby z reči maďarskej, menej z latinskeja nemeckej; ale tieto pominieme. Hreší, laje nielen človeka ale i svoje hoviadka, na ktorýchpracuje. Zatracuje to sám hovoriac: „tak laje, až zemi ťažko“ — a za najväčšiu urážku pokladá,keď mu kto Krista, Boha, dušu, matera, otca takto pospomína; — ba vraví, že „zlé slovo ibatomu za väzy padá, kto laje, klaje,“ a že „kto do neba pľuje, na jeho vlastniu tvár slina padá;“ale zlozvyk je zakorenený a plní sa i u nás slovo písem: z jedných a tých istých úst pochádzadobrorečenie i zlorečenie — ač ne tak má byť.

Ďalej takto zvykli božiť, dušiť, veriť, zariekať, prisahať sa: Bysťu bohu kamennému bohu,bysťu bohu prabohu, do paroma, pri samej zemi (prisahám), hrmeň bohov, na moju hriešnudušu je tak, na moju vieru je nie inak, na moju kušu tak je, na moju pravdičkú pravdu stalosa, stalo — nestalo — ale ak stalo sa, viac neodstane sa; nech ma čert vezme — nech do ránanedožijem, jestli je inak; bude mi na duši, — na svedomí; Otcu Nazaretskému je tak; nechzbesniem sa, nech zdiviem sa, nech ma zaveje, — porazí, nech tu zhorím, nech zem prepadnesa podo mnou, ak čistú pravdu nehovorím; Bohu Otcu prisahám, tristo Bohov prabohov, tristotisíc hrmených by sa udrelo v tvú dušu — atď.

Podivenievyjadrujú: aj, divy sveta, bolby to čert, — pes, čert zabil sa z býla, Gospodine pomi-luj, ká to jazerná strela, to čudo, — div, — zázrak, to je hák, to ti je celý fígel, radosť na to páčiť(hľadeť), ký to Parom, ba ký hrom, ba kýho hroma! — a nepočetnými podobenstvami. — Vecizveličujú: nedám ho za tri svety, — za šíry svet, — za sto zlatých, — a čo mi taký kruh zlataodvážiš, jako si sám: hoden je toľko otcu materi, nemá páru pod slncom, atď. — Chatrnosťvy-jadrujú: nestojí za máčny mak, — za páper, — za glg vody, — za pípku dohánu, ani babky, chlpsena, za hrsť otrúb; toho ani pod jedon zub, — ani toľko čoby myš uniesla, nesúci ani vlkom naújesť, jaký zvonka taký zdnuká, Parom tam po ňom, nestojí to ani horkú cibuľu, atď.; oboje tiežv prepočetných podobenstvách a prirovnávaniach. Napospol milujú reč a vyjadrenie sa vecné,obrazné a maľobné; ač majú i odťažné čiže čistomyslné pohovorky a príslovie n. pr. pravdapredsa zvíťazí; chudoba cti netratí; kto veľa hovorí, alebo luhá alebo chváli sa; potreba zákonruší; ešte je nie tak zle, žeby horšie byť nemohlo.

Povery a čary z domáceho a pospoli-tého života čerpané.


43

Majúc v reči i najmenšiu neslušnosť pripomenúť odpytujú, prepytujú: prepytujem pekne to veruje, bolo toto a takto — a vtedy už vypovedia vec tú, ktorá dľa jejich pochopu je neslušná. Taktopekne prepytujú svojho poslucháča, keď majú pripomnieť na pr. vola. kravu, koňa, ovce, trus,pomyje, blato a čo také z hospodárstva; brucho, prirodzenie, lono, vemä, škurák a čo z údov telazvieratského lebo i ľudského. Ale keď pripomenú statok, čo u nich značí vždy dobytok, pri tomslove nikda nepočul som prepytovať. Kde viac osôb poslúchajúcich, tam jich odpýtajú takto:odpytujem pekne vaše poctivé hlavy; a jestli je to v izbe: odpytujem pekne vaše poctivé hlavyi tento stôl, na ktorom Božie dary bývajú! Ostatne, keď čo nemiestneho a neslušného spomnú,vyhovárajú to a seba i týmto porekadlom: Čo je v piesni, nach sa kliesni!

Keď spomnú v reči vzdialeného priateľa, dodajú pri jeho mene dobropranie: nach mu Pán Bohdobrý deň dá, tam kde je; nach ho sprevádza Boh i anjel jeho svatý, kadialkoľvek chodí, —kamkoľvek obráti sa; nach mu Pán Boh tam bude na pomoci, kde je; a t. ď. Lež podobne prispomenutí neprajníka svojho, doložia niektoré z toho zloprajenia, čo sme výš uvedli. Jestlimŕtvych, zosnulých pripomínajú, to nezabudnú dodať: Pán Boh ho osláv, Pán Boh mu daj večnúslávu; — pokoj mu tam kde je; no veď je už na Božom súde, — ale toto poslednejšie vraviavtedy, keď neveľmo prajne vyslovili sa o zosnulom.

Ľud náš nadovšetko miluje rodinu, domácnosť a pospolité toto nažívanie so sebe rovnými. Ro-botovať bude, krivdy a nátisky snášať bude, slúžiť bude cudzým, pochodí za obchodom a zá-robkom celý svet; len si má kde potom utiahnuť sa do svojho kúta, do svojej tichej domácnosti,prísť medzi svojich, stroviť s nimi ťažko a tvrdo zahľadaný groš, poveseliť sa i požalovať sapospolu. Kde tohto zpúšťa sa — a jako on hovorí — Boha; len tam je vlastne mravne zkazený,ba hynie i hmotne i mravne.

Povery a čary z domáceho a pospoli-tého života čerpané.Keď sliepka (nie teda kohút) zaspieva (zakykyríka) to veľké nešťastie veští celému domu. —Keď nad domomstraka do tretieho razu zarapoce: škoda stane sa v dome. — Keď šurček (sur-ček, svrčok) v dome šurká (svrčká): zlý chýr do domu. — Zavýjanie psov pred domom: značínešťastie, oheň i smrť. — Ihranie sa mačiek na izbe: značí blízku zimu alebo obrat povetrnostina chlad. — Keď mačka labkama svojima umýva sa: na koho, z dvihnúc hlavu, pozre, tohoubijú, bitku dostane. —— Keď sliepky aj s kohútom prívetivo si kráču a kodkodákajú: hriech,zvada, niečo zlého v dome vzkrsne. Dobre je vtedy metlu hore štetinou v kúte obrátiť: sliepkyumlknú aj zlé prestane skoro. — Keď na ohništi plameň sipí: to tiež zvadu v dome značí. — Vpondelok a keď vyberajú sa do trhu, nedajú ohňa z domu: tam aby nebol celý týždeň nešťastli-vý, tu aby zle nevodilo sa jim. V druhé dni, keď požičajú ohňa, nedajú s ním popola: bo týmpopolom moholby krave mlieko odobrať. — Na ktorom dome rastie hromotresk, netresk (sem-pervivum tectorum): do toho domu neudre hrom. — Keď strhne sa oheň v dedine a plameňnesie sa v tú stranu k tvojmu domu, obráť na izbe stôl hore nohami: hneď vetor zavráti plameň vinú stranu. — Skutok je, že v čas povstalého požiaru, ženské, tak jako jich Pán Boh na svet dal,obehnú požiar: aby ďalej nešíril sa. — Vyhasne—li svieca, dúchni do nej, ak znovu zblnkneplameňom: milá usmeje sa ti; ak nie: nebudeš richtárom. — Večer lebo v noci nepozeraj dozrkadla: bo ukáže sa ti smrť lebo čert. — Po západe slnka nevynášaj smeti z domu, nahávajújich v kúte pod metlou: bo vynesenými smeťmi niekto by začaril, bo to zlé. — Nedobre je cho-diť po smetišti na dvore, aby nejak nedostaly sa smeti nazpak do domu; bo to zlé. — Kto pri

Povery a čary z domáceho a pospoli-tého života čerpané.


44

jedení za stolom hvízda alebo šialené (svetské) piesne spieva: toho žena bude mať šialenéhomuža, toho i deti šialené budú. — Pri jedení nikda nespomínaj, kde jaké vtáčky znáš: bo ti jichešte na hniezde mravce pojedia. — Keď máš chlieb načať: urob na spodnú kôru krížik nožoma pomysli si: vo meno Boha Otca i Syna i Ducha Svatého. — Všetko do čista z mysy vyjiesť,chlieb na stôl položený cele stroviť: peknú chviľu znamená, bude nebe čisté a vedrné. — Obrusnaopak neprestri na stôl: nenasýťa sa jediaci; takýže obrus pres noc na stole nenahaj: nebudešspať; tiež ložice či lyžice v hrnci lebo v myse nenahaj: bo komu tomu lebo i sebe odoberiešspanie. — Kto ráno hore chrbátom vstáva: celý deň nevrlý bude. — Čo nad ránom snije sa: tosplní sa. A tu sen s mŕtvymi: dážď; s čiernymi: smrť; s mútnou vodou: nemoc; s hadmi: zvadu;s včelami a rojom: oheň; s medveďom: peniaze; s dobytkom červenej srsti: oheň; s hrachom:plač; so zrnom lebo s vajcí: klevety; známeho v bielom odeného vidieť: smrť jeho znamená;— a podobne viac poverujú i spomínajú dľa snárov t. j. knižočiek sni vykladajúcich. — Keďnový dom vybudujú alebo ináč prestehujú sa na novú hospodu: napred mačku lebo psa vženúlebo vhodia do príbytku: by prvý dnu vkročivší človek neumrel; sol a chlieb a metlu prvé vecivnesú do hospody: by mali vždy čo jiesť a hmyz jich netrápil; neprevlačujú sa v stredu ani vpiatok ani na nove, lež na splni mesiaca: by z hospodárstva neubývalo. — Zo starej hospody nanovú vezmú sebou poslednie smeti: akby jich tam naliali, tými smetmi by možno bolo statkuporobiť. — Keď na novej hospode skoro privyknúť chceš: chyť sa peci i nazri do nej. — Keďstraka na kole, na strome kolo domu a vo dvore rapoce, tiež keď v izbe stôl puká: hosťov čakajdo domu. — Ak v pondelok žena príde prvá do domu: to pre hospodára šťastlivý týždeň. —Za odchádzajúcim dvere zatvor: aby ti neodniesol spanie z domu. — Hosťa prinúť sadnúť siv izbe: by ti spanie neodobral. — V shovore, jestli hovoriacemu kýchne sa alebo na jeho rečizazvonia na väži, povie tento: Hľa, pravda je, čo vravím. — Keď dvaja razom to isté povedia:milý s milou síde sa, abo ešte niekto tretí do domu, do spoločnosti k nim príde. — Z domu ne-vychádzaj do cesty, práce nezačínaj vo stredu a v piatok: to nedobre. Naproti tomuto hovoria tí,čo nedržia, nedajú nič na dni t. j. rozdiel medzi dňom a dňom poverčive nerobia: My pracujemena svätieho Mojžiša (môžeža) t. j. kedy môžeme (a kedy čo načim). — Chceš—li, aby niektoniečo vykonať nemohol alebo započaté nepodarilo sa mu: kadial ten chodí, tam popľuj na zem,počiaraj krížiky palicou po tej popľuvke a hovor: Čary, čary, nepodarí: príde ryba, príde rak, —a ty Lacko nehaj tak. — Postretnutie sa s kňazom, s cudzincom, s nečakaným lebo neobyčajnýmčlovekom je čarovné: nedarí sa robota, nehoda potká ťa v ceste. — Keď dakoho vyprevádzaš zdomu, ta že ho vyprevoď náležite, ďaleko: aby nevrátil sa. — Ak máš dačo vykonávať medziľuďmi, zaviaž si uzlík na šätke: aby si nezabol, nezabudnul. —



45

V. Život hospodársky a pastiersky.Slováci jako tichej domácnosti a srdečnej pospolitosti či srdečného pospolu bývania a nažívanianavykli, milovní, sú ľud a národ zemský, zemaľský, pozemkový; obrábäné, obdelané role i vo-lajú jednoducho zemou, zemami; čo je v úrodnosť nepremenené, to pozvú skalinou, pustatinou,močarinou a jakokoľvek inak, len nie zemou. Slovák sedí, usadlýje na tejto svojej zemi. Majúckoľko toľko vládaniaz nej, už zovie sa sedliakom, a jak húževnate pridŕža sa tohto sedliactvaz-nať z porekadla jeho: Sedliak ako vŕba, čím ju viac obtínaš, tým viac mladí sa, ujíma sa do zemea vždy nové výhonky vyháňa. I svojich pánov a tých ktorých po tom nejakom vyššom rodesvet urodzenými volať zvykal i Slováka on nazval (nie blaho—, vysoko— a jak rodnými, ale)zemskýmipánmi, vladateľmi. I toho, kto s plodinami zeme a potravou obchod vedie, zemiar-om volať zvyknul. Dľa svojho pochopu a zvyku požaduje, aby dedič narodil sana tom grunte,na tej zemi, kde majiteľom byť má; bo tak napr. pri roztržke manželskej, keď by žena opustilamuža a porodila syna mimo manželovho gruntu a domu. Kričia takémuto inde narodenému:Ty nenarodil si sa tuná, ty tuná nemáš nič! A čo len náhodne stalo by sa, žeby syn a dedič vcudzom dome prišiel na svet, to za nešťastné pokladajú, jakoby tým i práva tratil k otcovskejzemi alebo i zomreť lebo nejak inak utratiť mal dedictvo.

Prítulnosť a lásku k vládaniu i obrábäniu zeme prejavuje ľud slovenský medzi inším aj týmitozvyklostiami: na nikoho tak hrozne nezanevre a toho jako najväčšieho skrivodlivca preklínaťbude, ktoby právne či neprávne, všetko jedno, pripravil ho o dedičné lebo i nadobudnuté zem-ské imanie; rád a s napnutím všetkých síl kupuje, nadobúda zeme, role, lúky, hory, na pr. priterajšom oddelovaní sedliackych majetkov od panských často síc ľud i zle pochodil, že nech-cel popustiť z toho, čím dosial vládnul: ale i odkúpil, čo len mohol, aby mu nič neodpadlo;— Zvolenskí, Novohradskí a druhí lazníci, dávno pred zotretím feudalismu, poplatili bývalýmzemským pánom za svoje lazy alebo smluvami zabezpečovali si samostatnejšie vládanie zeme;— remeslo platí síce tiež za „zlatý srp“, ale k tomu ešte každý remeselník vtedy pokladá sa zašťastného, keď má kde a na čom žať i tým obyčajným srpom na vlastnej zemi a po čas leta rád„zavesí remeslo na klin“ a ide zeme, lúky záhrady obrábať. Túto prítulnosť k zemi a jej dela-niu netratí ani tam, kde ona jemu macocha t. j. jej neúrodnosť a chladné ponebie ani zďalekaneodpláca mu prácu; vyháňa ho po zárobkoch a obchodoch z domu, ale aby ešte aj z toho naobrobok zemí a udržanie jakého takého majetku dokladal, čo po svete zahľadal. Oželené je uľudu želiarstvot. j. kto nemajúc vlastnieho domu prenajme si hospodu v cudzom dome, ten je naželiarstve, ten je želiarom; rovne ktorí nemali a nemajú pozemky alebo len malými a chatrnýmipozemky a domky vládli a vládnu u prirovnaní k sedliakom, nazvaní boli i nazvaní sú po dnesželiarmi, tiež podomkármi.

Dľa posledních meračiek a scelkovania pozemkov asi 30 do 40 jutár zahrád, rolí, lúk, pastvy ahory patrí k jednomu sedliackemu sedeniu, sedzeniualebo dvoru. Lež kto i len 1/16 sedenia lebodvoru má, už volajú ho gazdom, hospodárom, osobytníkomt. j. osobyte či samostatne hospodá-räcím v obci, v dedine; už je celým sedliakom. Kde títo hospodári a sedliaci pospolu, hromadnezaložili domy svoje, tam je u nás dedina(ves), akoby teda na majetkoch dedených od dedov, nadedovizni, na dedinesvojej prebývali. Dedina má svoj chotárt. j. obvod a súhrn pôľ, lúk, pastvy ihôr jak sedliackych tak zemskopanských. Kde je chotár široký, veliký a ležia jim v ňom ďalekood dediny sady, polia, lúky, tam zvykli staväť staje, štále, chlievy, stodoly i chyžky; kde po časpoľních prác zdržujú sa, úrody odkladajú, často i dobytok zimujú. V chotároch obdeľač od de-diny nalezajúce sa hospodárstva a majetky väčšie, od sedliackych oddielne, zvykli pomenúvať:tá ves, vieska; to dobrošťa, to selce, alebo i ten majer, tie majere. Pri dolňozemských osadách,


46

na pustatinách, sú to staňe, (staňa čiže taňa). Okrem toho máme na mnohých stranách sloven-ských krajov lazya v Nitránsku kopanice. Lazysú u prostried hôr vyklčovanč, vyortované pole,lúky, pastvy, záhrady a u prostred týchto domy i hospodárske stavy jednotlivých majiteľov arodín. Každý hospodár lebo každá rodina má zde teda okresnite svoj vydelený majetok vôkolsvojho bývania; domy nie sú v súhrne, v hŕbe jak na dedinách. Z mnohých však predtýmnychlazov a kopaníc povstaly už dediny, obce. Dľa môjho domnenia význam slova lazyznamenálen toľko čo les, lesy(hory); bo i slovo les(hora) malý by sme etymologične písať lez, lezy, laz,lazy, akoby lezaté, ležaté, ležité, rozložité násady a rozrosty stromov. Rovne i kopaniceznačiaprvotne u prostred lesov založené hospodárstva, poľnosti; bo tieto bolo treba napred kopať, pnia korene vykopávať, kolčovať, aby na mieste lesa povstaly role a lúky. A na takýchto miestachprvotne ani neorali, len kopaním zem obrábäli a do tej kopani či toho kopaniska, nielen sadili,lež i siali; jak to po dnes kopaňou, kopanicou, kopaniskomnazýva ľud každú roľu, každú lúčku,ktorá u prostried zvlášte strmých hôr, na stráňach, takto i založená je a orať nedá sa, len kopať.Majú však na obrábänia takýchto kopaníc už aj hôrni pluh, nímžto neorú na úvraty, ale len nadol strminy obracajú zem, jehož ale ustrojenie neznámo mi je.

Pri domácom živote opísal som príbytok či bývanie ľudské; pri hospodárskom živote doplňujemopis hospodárskymi stavbami. Jak dom či príbytok tvorí podlhovastý štvorhran, tak obyčajneďalej nazdĺž tohože štvorhrami staväné sú pre dobytok staje, stajne(maštale, konice, chlievy) achlievce pre ošípané i hyd; kôlnea cienei drevárne na držanie vozov, náčinia hospodárskeho adreva bývajú tiež popri tom. Stodolu(kolešňu) ale na ukladanie polních úrod stavia náš hospodárobyčajne na priek domu a stají, často a to iste pre nebezpečia ohňa dosť ďaleko nazad tamtýchstavísk, čelom proti dvoru, z nehož potom do nej voľný a pravý mu prístup s naloženým širo-kým vozom. Na prostried stodoly býva tok, priestranstvo z hliny udrvené a lajnovým chytom(mazivom) zatečené, zatočené, zapustené. Na ňom stávajú s vozmi, keď z nich do prieprav naobe strany skladajú úrodu; na ňom ju potom i mláťa a vejú, keďže tok aby aj na vetrnom miestenachodil sa. Stodoly volajú i humnamia tu v severnejších našich krajoch nemajú toky, lež ho-lohumnicena prostred humna t. j. priestranstvá na mlatbu i vejbu daskami dylované. Po bokustodoly a humna mávajú tiež menšie priepravy: plevníkya záčinky. Na rovinách, na Dolnej zemia pri veľkých hospodárstvách ukladajú seno i úrody pod holým nebom do stohova tu mláťa naholovnicit. j. na holom vo spech k tomu pripravenom toku, pod týmže holým nebom. Ale uHorňozemshého hospodára, čo len na voľač súceho, nájdete vždy všetky budinky, stavänie aprípravy v poriadku a čím na príhodnejších miestach.

Ku gazdovstvu, hospodárstvu prislúcha statok, to sú: kone, voly, kravy, ovce. Tento dobytoknazýva ľud hromadne vzato statkom svojima to s hrdosťou, keď mu je vraj taký ako lasice, t. j. vdobrej krásnej srsti a vlne. Nikda teda nepovie a neužíva slovo statokv tom smysle jako v českej,ba aj v našej spisovnej reči pod statkom a statky pozemkové, nemovité majetky rozumieme.Statok svôj radi majú; bo i netak radi predávajú jako radšej do nekonečna, na doplácku i bezdoplácky, medzi sebou prečarúvajú si ho; vďačne ho varujú, vďačne pasú i na staji opatrujú;ač tu skalnaté tam blatnivé cesty preň nevďačne naprávajú. Na spražnom (zaprahanom) statkucestujú vždy voľne, pomaly, obozretne; ani na koňoch neradi uháňajú; ač ináč koňa v ceste apri ťarche nešanujú, hovoriac pri pohaňaní a bití jeho: mohol kňazom byť, nebolo by ho biť.Do jednoho záprahu či sprähu radi vyberajú pár volov lebo koňov rovnej postavy, srsti a sily;pri tamtých zvlášť aby rohy rovnali sa. Voly zapriahajú len do jarma, do ťažala či ťažadla; koneale na dolnejších stranách do štverien, kde kôň za poprsný remeň ťahá, a na hornejších stranáchdo chomútov náhrdelných. Kravy prahať protiví sa samej povahe ľudu nášho; od týchto čakálen mlieko a ešte viac zdárny plod na dochov. Oslova mulicekremä na dolních stranách držia;ovcevšade, kde dostatok pastvy. Včelyv prídomových včeliencoch nechybujú u lepších hospo-


47

dárov, ač väčšinou sú bez nich; ba zanahali aj varenie, ináč a najmä na vianoce obľúbene odpernikárov kupovaného, medovca; jehož dávne miesto zastupuje teraz to hriato, k nemužto mädani v jednom majetnejšom dome nezchybne. — Hydt. j. sliepky, husy, kačice, morky opatrujúsi pri dome výlučne gazdinky.

Podivno, že ľud náš, najmä v susedstve Maďarov, odvyknul svoj statok menuvať slovom slo-venským a volá tu čisto maďarskými menami, voly: szarvas, hegyes, bimbó; kone: sárga, barna,rózsa, csillag, pajkos; tiež niektoré pôvodne slovenské mená znejú mu už s maďarskou príves-kou: virág t. j. vôl výroh, výrog t. j. široko a dlho rohý; csákó t. j. čáko, čakaň; vidláš t. j.vidloš,vidlatorohý. No zachoval i v pôvodine mená pre voly: bodor, silaj, sivoň, sivoš, belko, beloš,černuš, rohoň; pre kone: vranko, sivko, fako, kešel či košeľ: pre kravyzvlášť: čerňuša, beluša,strakuša, brňuša, rohuša, belaňa, ružaňa, sivaňa, kešuľa, ryska či ruska i ryšaňa; pre ovce: čer-nuška, belaňa, bakaňa, kornútka, a iné. Psa, jako strážca domu a statku, zvykli pomenovať: Du-naj, Dunčo, Muro, Taro (strakatý), Strapúň, Strapoš, Belko, Zahraj, Lapaj, Bodrík, Tisa, Sáva.

Súhrn všetkého čo takto a viac k hospodárstvu patrí a čím všetkým hospodár vládze sa, zvyklivolať i vládaním, imaním, majetkom. Predovšetkým povedia bydlo, celé bydlo; má na svojombydleto a to, vyratujú alebo bedára prišlého o všetko označia slovom: ten už nemá na svojombydleničového nič, ani srsti, ani nitky, ani byle.

V prídomovom hospodárstve dcéry ľudu málo obľúbily si ešte pestovanie kuchyňských zelín aokrasných kvetov, ač bez jakej takej ohrádky čo lepší dom nebýva. Tým viac synovia ľudu sadiai štepia slivy, jablone, hrušky a čerešne jak pri domoch, v humnách, v sadoch (odkial ovocie isadovinou volajú) a na medziach v poli, kde len zemina a ponebie prajné. Gazdinky ale zas radyobšatrujú svoje kapustnice, konopnice a ľanoviská na úložinách a rovienkach, na najprajnejšejzemine dolín a miernych svahoch vrškov. Gazdom zasa najobvyklejšie je na oráčinách trojpol-nie hospodárstvo, totiž s dvojročním siatim lebo sadením a jednoročním potom úhorom. Kdezeme a lúky nemôžu povážať trusom, totiž po strmých stráňach vrchov, tam košarujújich t. j. vohradách, košiarmi zvaných, dávajú ovciam nocúvať, prenášajúc a prepravujúca tieto priepravyz miesta na miesto po roľach a lúkách. Čo lepšie lúky kosia dvaraz: na senoa na mládzu, otavu,košarinu. V dolňom teplom ponebí má Slovák po vrškoch vinohrady, po rovinách zahradnévinice; má svoj vinič, vinclieraa zná najlepšie víno čo samoroda samotok.

Z prác hospodárskych kosbaa žatvazvykly byť najoživenejšie. Tu je všetko na lúkách a na poli.Radi hostia sa bravčovým (sviňským) údeným mäsom, zachovaným k tomu od zimy, a barani-nou; kyseľ a mlieko pre občerstvenie v horúčosti, k tomu ale pirohy, halušky, posuchy a druhékoláče i jedlá obvyklé sú. Šuhajci a dievčence, mladí ženáči a nevesty chodia k týmto prácamjaksi sviatočne odené. Po ukončenej žatve nesú zaiste aj veniec z klasov a poľních kvetov hos-podárovi do domu, zavesia mu ho v izbe nad stôl a veselia sa pri odmene t. j. pri pirohoch lebohaluškách, pri nápoji, pri hudbe a tanci, aspoň pri speve, pri ňomžto i veniec doniesli z poľa.Zvláštne kde majú jednokosné lúky ďaleko od domov, tam sú to už celé letnie sviatky, keď vy-berú sa s potravou, nápojom a — gajdami kosiť na vrchy a hole. Rovne jaksi sviatoční je zvyk,v nedeliach od jara do žátov vychodiť na pole a obzerať dorastajúce, kvetúce i dozrievajúceúrody. Zvykli toto čo starší a zkúšenejší hospodári robiť; no a potom už hovoriť, besedovať aveštiť si, jaké budú úrody, jakú siaťa sľubuje žatvu.

Nielen celý Boží letní deň, na mnohých stranách k tomu i celé mesačné noci trávia pri kosbe,žatve a svážaní úrody. Gazdinky takto úsilne sladujú pracovať podjaseň pri trení konôp na trli-ciach. V spolkoch na dvorach i na druhých priestranstvách tieto práce konajú, a tu tiež nejednatrlica šteká a ohlasuje sa do mesiaca polopresvitlou nocou.


48

Kde vinice jesto, tam stoja oberačkyv isté umluvené jasennie dni nielen s vincliermi a oberáčmi,ale i s hosťmi z blíza i z diale povolanými; nielen s prácou, ale i s pohostinnosťou a veselímspojené.

Čože riecť o tom krásnom a od mnohých spisovateľov už vychválenom zvyku, že mladé dcé-ry — no i synovia — ľudu nášho temer každú prácu v poli sprevádzajú i sladia si spevom?Tajiť nedá sa, že v novejších časiech tento prostonárodní spev tu i tam jaksi umlkuje a najmäna pohraničiach maďarsko—slovenských; ba, keď ozve sa, počuješ tuná to osnovy i nápevymaďarské to i nápevy slovenské s maďarským obsahom piesni. Časy tedy pre Iud neveľmoblahé a pomery pohraničiarske pôsobia tu a kalia spevnú povahu ľudu. Lež naproti tomuto vždyešte dosť spevu slovenského, pôvodného a ohlasného po doliach i horách našich. Spevavé Slo-vensky znajú zaspievať just na každý krok a pri každej hospodárskej práci príhodnú piesničku,tak jako majú druhé, pri hre, zábave, záletoch, svadbách a t. ď. z jejich mysli a citu vzniklépiesničky. Spievajú na jar pri sadení a okopávaní poľa; pri chodení na trávu pre kravičky ozý-vajú sa medze i háje jejich trávniciami (piesňami to zväčša milostnými); rovne ohlasujú sa jimstráne a hory pri sbieraní jahôd a malín; v lete pri hrabačke a sušení šuští nielen seno, pri žatvecvendžia nielen srpy, ale šumie a zvučí aj spev; ešte aj podjaseň pri sberaní úrody a v lese prisbieraní lieskovcov alebo i pri sberaní dubových šušiek a klokočov, jako na odbierku od krás adarov prírody, zhučia spevom polia, hory, doly. — Rúbaniská (bány) a stráne hôr zahájiť zvyklimajitelia, dovoliť potom len v isté časy a pod dozorom horárov na trávu chodiť, dozralé jahody,maliny, černice a lieskovce sbierať. Tým práve stáva sa, že mládež chodí to činiť v sboroch,v nichž potom i jej spevy a vravy čím ohlasnejšie a veselšie bývajú. Na holiach ale sbieraniečučorietok (jafury, borovnice) a brusníc patrí k takýmto spevosborným a veselým výletom. VGemerskej z takých dedín i obdialnejších, v jejichž chotároch čučorietky nerastú, vyberajú sacelé veselé sbory aspoň raz do roka na hole — na tie borovnice a brusnice.

S hospodárstvom spojené býva pastierstvo. Kde naši menší hospodári majú spoločné obecnépastvište a hory k tomu, tam dávajú svoj statok pásť v čriedach a kŕdloch kroz jednoho pastiera:voliara či junčiara, kraviara, koniara, ovčiara a kondáša či — odpytujem — sviňského pastie-ra. Za takýchto pastierov — v dobe od Ondreja do Vianoc — jednadú sa na celý rok kremächudobnejší ľudia. Ale kde pastvište jednotlivé a okremite vydelené je, alebo kde aj ináč každýsvoj vlastní statok osobyte pásť si má, tam už i najmajetnejších hospodárov synovia neštíťa sachodiť za statkom a pásť ho vo dne i v noci. Ba často i dcéry jejich nielen svoje húsky, ale ibarance a ovečky i rožný dobytok pasú.

Odznak pastierky bude ti prutv ruke a často z jara ten, ktorý jej o Vianociach do domu poda-rovať doniesol kraviar dedinský, už či ona len vyháňa húsky lebo kravy na ulicu a pole dospoločnej čriedy, či sama varuje a pasie statok na poli. Pastieri ale, jak tamtí najatí (zjednení,objednaní), tak títo domáci, mávajú za odznak a zbraň v ruke to valašku(baltu), to osekanec, tovatrál(palica), to kyjačik či kyjačistúhôľ. 1večer a v noci nikda nebudú bez vatry, ktorá aby as-poň triraz — zvečera, na polnoc a nad ránom — zblnkla plameňom tak vozvýš do neba. Radosťje, najmä z jara a podjaseň, z mojho na vršku postaveného a okolité stráne v polokruhu majúce-ho bývania pozerať na rozvatrené ohne pasákov, no i strážcov Hostišovských sadov (štepníc). Zvyšších hôr a hôľ z ďaleka do dolín dolu, jako hviezdy z neba, prekmitať ti budú ohne valachov.

Zo života domácich t. j. denne na blízke pastviny statok vyháňajúcich pastierov v predošlomspise opísal som už zvyk trúbenia na vianoční večer, rozdávania prútov a lazenie vo vianočné

1Zapekanie deje sa tak, že dobre doháňom navlaženým napchanú fajku — malú, okovanú spiežou, tak rečenú dubovku — priložia k vatre aparia, až kúr i močka vycbodí na krátku rúrku von. Vyfúkanú a zachladnutú fajku potom vyfajčia.


49

ráno, tak tiež jarní prvý výhon jaloviny a kráv po predvečernom a pri raňajšom trúbení pastieraa s preháňaním statku pres oheň i železo spojený. Tuná dokladám len to, že trúba 2kraviarovaozýva sa pravidelne každého svitu k výhonu čriedy (stáda) do poľa a v poli pri pasení dľa vôlepastiera, od predvečera prvého výhonu (obyčajne na zelený čtvrtok) až do sv. Jána krstiteľa(dňa 24. júni). Zatým úplne umĺkne až do predvečera Božieho narodzenia a od tohto zas dopredvečera prvého výhonu. Iným časom nijak nedovedieš pastiera k tomu, aby na nej zatrúbil;ani ju neberie po Jáne sebou do poľa za stádom ale doma bedlive uschováva.

Jako počínajú si synkovia a sluhovia jednotlivých gazdov pri pasení a stráži svojich koňov avolov spražných, o tom z Veľhontu podal Drahotín Štúr, čo mu jedon sedliak tako rozprával:„„Kot už tak žitká Božie zožnieme a posvážame, dovolia nám páni hospodárovia vartu(strážnad statkom), že už môžme po chotáre pásti. Mládenci sídu sa do dachtoryho domu a vyberú sizpomedzi seba eniho (jednoho) za svojho richtára, čo potom poriadke drží. Ako uš (už) richtárpovie, na kerô (ktoré) pole máme síti sa, tak každý so svojim statkom tatam príde a prnesie drevana oheň, aj voľačo zesti. Kot tento richtár príde medzi nás, nuš šeci dou poberieme si klobúke azačneme večerňajšu nábožnú pesničku, najviac tú: „Ach jak všecko předivně Spočívá noci milé,Lidé, hory, pole; Vy však milí smyslové, Tela mého sluhové, Povstaňtež k Boží pochvale!“ a t.ď. A kot vyspievame, šeci poklakáme si okolo ohňa a modlíme sa na hlas večerňajšie modlitby.Potom číta richtár rozkazy: aby sme nekradli, do ozimín, do lúk alebo do viníc statok nepúšťali,a každej škode celú Božiu noc aby sme sa vyvarovali; bo chto si je nie pri statku alebo voľačprevinní, toho pokutujeme: platí peniaze alebo dostane šesť, na — prepytujem — zadok. Potomsi uš rozprávame hádke (poviestky) a čo lem vie každý. Aj učíme sa enu reč, žeby nás páninerozumeli, kot sa takô voľačo steme (chceme) shovárať. Najprú sa každý tak probuje Otčenášpomodliť. A to ešte našich otcov starí otcovia naučili. A ak stete (chcete), nuš vám poviem temOtčenáš: „Ši tčeove ši šnáve, ši nžjeve ši sive ši nave ši besíchneve, ši světsepove ši nojméveši vétve, ši ďpříve ši mknáve ši lovstvíkráve. ši vétve a t. ď.“ 3A ľaľa! edomraz na ovsänúdežmu, dau nás pám úraník (úrädník, správca panského majetku) s mojim bratom zavolať. Akot môj brat bou starší, gazda, nuš toho steu dať vydrať, že sme si našu dežmu do panskyhodvoru nezaviezli. A tem blázom môj brat uš steu aj líhať. Lem ja mu zavolám: „Ši vecpove, šiževe ši tive ši libove ši livove ši riechove.“ (Povec, že ti boli voli chorie). Tak mu pán úraníkpoviedau: „Ty huncút, povec, čo ti to tem gazember rozprávau.“ A môj brat mu poviedau: „Nušprosím ponížene pána urodzenyho, kázau mi, žeby som sa prosiu že sme nemohli tajti (ta isť) svozom, kot nám — prepytujem ich dobrotu — boli vouke (volke, volky) chorie.“ Tak sa potompám úraník lem zarehotau. A kade išou s nami po chotáre, šade sme sa tak miseli shovárať.Nuš ľa, ako sa mu to zapáčilo. A to sme sa lem my sprostí ľudia naučili. — Ale čajda ešte otej našej vartemám dorozprávať. Nuš potom uš po tej škole — ale nak nebanujú, lebo mi tozovieme školou — šeci si políhame spať, lem štiria zostanú na varte. A náš richtár lem takdrieme a strežie na nich, či nezaspia alebo či nepôjdu krásť ovocia, kromple lebo čo takô. Kotuž prvá zornička vychodí, tak nás šetkych do eniho (do jednoho) tí štiria pozobúdzajú. Šecisi našmarujeme bíče a plieskame, lem sa tak ozíva. A potom si posadáme okolo pahraby azaspievame raňajšu pesničku, najviac tú: „Otče Bože všemohoucí, Slavný a divný v své moci,Buď od nás chválen z vděčnosti; Žes nás noci pominulé, Zachoval od smrti náhlé I od príhodynešťastné;“ a t. ď. — A potom pomodlíme sa modlitby raňajšie a s Pánom Bohom rozídeme sakaždý po svojej robote, kde komu so statkom iti načim.““ — (Episoda s úradníkom poukazuje

2Trúby tieto bývajú dlhé, z čerešňovej kôry a lyka, samými pastiermi hotovené. Zvuk vydávajú milý, to zádumčivo ťahavý to i rezký, živý.3Jak vidno, predkladá sa pred každé slovo syllaba ši, v samom slove prehodí sa prvá hláska lebo syllaba na jeho koniec a k tomu dodá sakonečne vždy syllaba ve.


50

spolu na feudálne pomery ludu nášho pred r. 1848; bo i všetko toto ešte r. 1842 zaznačené jedo Zábavníka Bratislavského).

Pastiersky život v kvete je po horách a holiach slovenských, kam na celú dobu leta vyháňajújalovinu či junčovinu a voly, žrebce a kone len tým cieľom, by dobre spásli sa a utyli (ztučneli);kravy a ovce i tým cieľom, by lepší úžitok mlieka, masla a syra daly. Čriedy jaloviny a žrebcov,kŕdle oviec nocúvajú tu pod holým nebom a pastieri tiež tak alebo i v kolibách, vždy pri strážnejvatre a so strážcami: s brechajúcim Dunajom a so skučnou Tisou i Sávou. Ozbrojení sú valaš-kami a vatrálmi, často i samopalmi (puškami), nímiž a pri tom horiacimi hlavňami ohňa jako iso strážnymi, na šiji železným ostnatým obojkom opatrenými psy, strašia a odháňajú medveďovod stáda. Poznáš jich či tu na holiach či keď, čo len zriedka, prídu na trhy do miest lebo ináčdo dedín, po vybíjanom širáku na hlave, po huňke či kabaničke voľne na plecach prehodeneja remencom napred krku spojenej, po širokorukávovej, krátkej leda prse a poldrieku prikrýva-júcej ale dobre vymastenej košeli, po širokom opasku na drieku, po chološniach a krpcoch svymastenými návľakmi a nadväzky, a po valaške lebo vatrali v ruke, nado všetko po cedid1e,kapse to z hrubého bieleho súkna, vysatými frumbiami okrášlenej. Zdraví bývajú a urostlí jakojedle na tých holiach, ač kraviari a ovčiari živia sa tuná výlučne temer mliekom a žinčicou,chlieb zriedka vidia, mäso len keď vlk lebo medveď dá sa jim za mäsiara a korisť mu odnímu.Iba voloviarom a koniarom ženy z domu prinášajú poživnosť.

Dojné kravy zvykli držať na tak rečených majeroch, kde často nachodia sa i staviská pre ľud istatok, často len koliby a priehrady. Odtialto posielajú pastieri a pastierky mlieko, smotánku amaslo do domu majiteľom statku alebo na predaj do mesta. Vo Sv. Jane v Liptove dávajú, čojednoleťajší úžitok od jednej kravy 40 funtov (22.40 Kgr.) masla.

Kvet kvetu pastierstva po grúňach a stráňach hôr i holi je ale ovčiarstvo, sú salaše.

O tomto z mojej zkúšenosti v Brezne, kde býval som v r. 1853 do 1855, toľkoto: Mesto Breznoa jeho mešťania mali šesť salašov v chotári, na každom po 500 dojok a pre každý niekoľkohodinový objem pastviny. O Jure (dňa 24. apríla) oddelili od stáda kozy, jahniatka a barance,ktoré ostaly na roliach s košiarmi a na košarovanie rolí; ovce vyhnali as na 2 hodiny dialky odmesta, to na najbližšie košiare a salaše. Asi o Žofii (dňa 15. mája) vyšli sem sviatočne odenímajitelia na liek. Zde bača každému príchodziemu vopred podával čerpák žinčice na občerstve-nie a hostil takto svojich hosťov; jako takéto pohostinstvo i stále a nenarušené je na salašoch, žekedykoľvek a ktokoľvek príde sem, bača víta ho s plným čerpákom žinčice a najviac ak opýtasa ho toľko, či by radšej napil sa sladkej a či kyslej. Prišli mešťania a mešťanky tiež uhostilipotom baču i valachov páleným, koláčmi, chlebom a tým, čo kto z domu priniesol. Keď predpoludním dohnali valasi kŕdle oviec z paše, dojili každú o sebe a vydojené mlieko premeralidoneseným pohárom. Plný pohár bol mierou na celú dojku, nedoplnený na poldojku. Na každúcelú dojku dával potom bača majiteľovi 20 do 22 funtov, na poldojku 10 do 11 funtov syra, prektorý si chodia každú sobotu, hneď jedni hneď druhí, na salaš a nosia si spolu i žinčicu domov,jak komu bača do drevenej dbanky naliať môže a chce. — Z bližších týchto salašov prenášajúsa potom na ďalšie salaše pod hole a na hole, až podjaseň približujú sa zasa k poliam a príbyt-kom ľudským; až by pustili aj barany medzi ovce a sišli sa s tamtými kozármi a baraniarmi vpoli a konečne zimovali ovce buď doma buď na majeroch. Od Jura do lieku a rovne, po oddaníod oviec ustanoveného množstva, podjaseň nasbieraný syr predávajú mešťanskí šafári kupcomnajviac zo Starej Turej z Nitránsku sem prichodiacim a utržené vynakladajú na soľ pre ovce ana nájom bačov i valachov. Baraniari na poli od kôz a bačovia na salošoch z ovčieho mliekahotujú známe syrčeky, oštepky, parenice a syrce. Na Demitra (dňa 26. okt.) pospolité rečeno na

Zlá nôcka. Zlatý fond denníka SME

51

Mitra, ukončujú bačovia i valasi svoj rok. A ktorí „dobre vyrädovali“ t. j. umluvenú mnohosťdobrého syra gazdom oddali i stádo dobre zachované zo salašov do domu prihnali, prijímajúsvoje nájmy zplna, a veselia sa dnes s hospodármi; bo i na deň Mitra tak voľač zvýšili a schovalisi, takto snad i tučnú jalovku (ovcu jalovú, nedávavšiu mlieka) zarežú. Fujara a gajdy, ktoréčasto pri pasení i na salašoch ozývaly sa stráňami a dolinami celé leto, zavznejú pri ihre a spevevalachov dnes akoby naposled a na odbierku od hôl a salašov.

Opis slovenského salaša a života na ňom podal Samo Chalupka Božene Němcovej, ktorá uve-rejnila ho čo rozprávku pod názvom „Zlá nôcka“ medzi slovenskými pohádkami a povesťmi.Neviem, čo viac, vynachváliť, či samu poviestku z povier a života valachov čerpanú a či dô-kladnosť samého opisu, v nej obsaženého. Mojim vedomím ešte u nás nikto druhý nepodalopis slovenských salašov; tým viac tedy spomenutej poviestke prednosť dávam pred vlastnímopisovaním.

Zlá nôcka.(Opis salaša a života na salašoch.)

Keď valasi redikajú sa(prenášajú sa z miesta povypásaného na lepšiu pašu, ku druhej kolibe),bača nezapomenie oheň z koliby 4vyhádzať a strungy(priechody oviec na košiari) čečinou za-klásť; ak by to zapomnel, mal by zlý duch právo tu usalašiť sa.

Raz redikovali (redikali) sa valasi, i zapomneli vatru zahasiť a z koliby vyhádzať, a strungyčečinou zaklásť. V tú samú noc zablúdil pocestný do tej koliby, ohrial sa pri hotovom ohníčku,ľahol si na lavicua usnul. O polnoci prebudí ho zvonenie zvoncov(spiežovcov), bľačanie ovieca huhúkanie valachov. Počul, jako sohnali ovce do košiaraa potom videl, ako vstúpili všetcido koliby.

„A kto to tu?“ zvolal jedon z valachov. — „A čo teba do neho?“ zakríkol ho bača. „To dákypocestný; ukonal sa, nach si odpočinie. Keď odvaríme, potom ho zobudíme a nachováme.“

Pocestný dobre tušil, že na nečisté miesto zablúdil, a zimný pot vyrazil mu na čele. Leban(temer) ani nedýchal. Neosmelil sa ani len pol očkom pohliadnuť, čo deje sa (robí sa) okoloneho. — Valasi, chlapi jako buci, zaťali si valaškydo srubov, shodili z pleci cedidlá, nabili azapeklisi pípky, umyli si ruky a odišli na strungydojiť, poberúc sebou gelety(dojelnice, dojačky).

Pocestný si vydýchol a zdvihol hlavu, aby obzrel sa po kolibe. A tu čudo nad čudo! Dobretam od divu nezkamenel! V kolibe, ktorú bol prázdnu našiel, stálo všetko, čo len na salašitreba. Pod strechou tiahol sa čistý podišiar(polica z dasky), na ňom na kolkách navešané krásnevyrezávané čerpáky. Nad ohňomna kumháre 5visel kotálmedenný a len tak svietil sa od vatry;kutáča lopatkynové pri vatre na naprávanie ohňa; stolčekyna sadnutie tu; v druhom kúte na zemiprestreté čerstvo olúpané kôry svrčinové, na čisté posadnutie si i uloženie sa (sťaby na dákydiván) hotové. Všetko pekné a nové, iba jakýsi nečistý zápach po kolibe. Pocestný už vedel, čo

4 Kolibytieto staväjú zo srubov či brvien (trámov) v srub uložených, na koncoch zarúbaných a na záruboch pospájaných v podlhlý štvorec.Koliba má vždy dvoje oddelenie: v predňom oddelení je ohnište a miesto pre pocestných i valachov; zadnie oddelenie je komora bačova,kde drží syr i žinčicu; syr na čistých policiach, žinčicu kyslú v sudoch; zván soli pre ovce i na osolenie žinčice vedľa syra. Komora táto čímnajčistejšie držaná býva. Krov koliby je buď z dasák, buď zo šindlov.5 Kumhárje drevený hák na zavpsenie kotla nad vatru. Kumhár je tak zapravený v srube alebo na kole popri srube, že môže točiť sa v polokruh,odsotiť od vatry a a so zaveseným naň kotlom pritočiť zasa nad vatru.

Zlá nôcka. Zlatý fond denníka SME

52

to za čeliadka tu riadi. Pomodlil sa Otčenáš i Zdravas Maria, vytiahol si pátriky (ruženec) zozáhrenia, a uložil sa znovu, akoby nič nebolo.

Sotva uložil sa, už tuliby, hospodári jeho boli zasa v kolibe. Bača napred, za ním valasi niesliplné dojelnicenadojeného mlieka a precedili všetko do veličiznej gelety. Bača vzal z podišiarukrčiažok s teplým kľagom, 6nameral merťuch(mieru) a vlejúc to do gelety, zakľagalmlieko.Honelník(chlapec, chasník nadháňajúci ovce v košiari ku strungám pri dojení) doniesol dreva,priložil na oheň a vatru ponaprával vatráľom. Keď mlieko zakľagalo sa, sadlo sa (zkýšilo sa),bača poutískal syrenie v gelete svalovitýma rukama a dlaňama do hrudyguľatej; odobral z tohočiastku a podal starším valachom. Tí to hneď utláčali rukama v podlhlé kusy, umáčali do rôsolia stískali i sväzovali do vyrezaných drevených furiema hotové oštepkyukladali na podišiar nadvatrou do dymu. Bača ale vyvalil hrudu syra z gelety, akoby nejaké obrovské decko na rukáchvaroval. Druhí valasi podali mu cedák, plátno to široké, na uzloch trakmi opatrené. Hrudu doňhovyvalenú zavesili na hák v komore, aby odtiekla. Bača vylial mlieko (srvátku, syrovátku) zgelety do kotla, kotál zavesil na kumhár a zatočil nad vatru. Varil žinčicu(žinticu, ženticu).

Ukrčený na lavici, úzkostlivo čakal pocestný, čo z toho bude.

Dobrá masná urdavystúpila skoro na vrch horúceho kotla. Bača vzal veličiznú drevenú vare-chudo hrsti a sobral urdu do čistej gelety a ochladil, vytrepal, vykolotil to tam lopatou, až milásladká para z toho naplnila celú kolibu. Valasi odvarili pozostalú v kotle žinčicu, vyliali tiežvšetko do druhej gelety: kremä čo trocha tej psiarky(najspodnejšej, najredšej žinčice pre psov)na spodku kotla nahali. V gelete i títo žinčicu umútili lopatkou, o chladili a v komore zastreličistou šatou.

Bača ale už nabral ochladenej urdy za čerpák, odkrojil z hrudy syra, taký kus ako ovčí pisk,a niesol pocestnému.

„No vstaňže, vstaň, — hovorí, — už je večera hotová. Čo máme, to dáme; zajedz si, zapi sis nami!“

„Zaplať Pán Boh a vynahraď trinásobne na to miesto,“ ďakoval pocestný. „Ustal som, blúdilsom; teraz mi neide chuť na jiedlo; najlepšie mi pokoj Boží!“ — „Pokoj Boží!“ zaškľabil sabača; „baveru je dobrý aj kus syra a čerpák žinčice. Len sa ty najedz a napi: potom môžeš spať,aj do súdneho dňa.“ — „Ďakujem vám pekne,“ odpovedal zase pocestný, „odložte vy mne tolen na ráno; potom mi to lepšie padne.“

„Dobre padne vtedy, keď jesto, a zle, keď nieto!“ zarehotal sa bača hrozným rehotom a všetkačeliadka za ním, jako celá črieda koňov po pastve rehoce, až pocestnému vlasy dúpkom vstávali.„Len sa ty napi,“ ponúkal bača ďalej a iskril po ňom očima, „len pi, veď to vieš, že my valasito neradi, keď nás dakto ohrdie, potom sa nám ovce zle daria.“

„Ale čo sa mu toľko ponúkaš!“ zakríkol baču jedon valach a vyskočil na rovné nohy od ohňa,vysukoval rukávy a postavil sa tu ako jedla, „čapni mu tým syrom medzi oči! Nuž my jemudobre a on nám zle? Do kotla s ním! Uvarme ho na kašu, že iba kosti z neho zhrkocú!“

Bača zahnal sa rukou a syr pleskol pocestnému medzi oči. Ostatní priskočili, chtiac hodiť ho dokotla. Pocestný ale rýchlo prežehnal sa, pochytil ruženec a prásk — hodil ho bačovi do tvári,

6 Kľagje namočená rynckat. j. žalúdok z mladýeh ešte ssajúcich teliec vybraný a vo rôsoli (v slanej vode) na teplom močený. Kvas či kyslinaz toho povstalá zkľagá (usyrení) mlieko.

Povery a čary. Zlatý fond denníka SME

53

že mu hneď oheň piskom i očima vystrelil. Tam tí odskočili, akoby jich bol vatráľom po piskuzavalil. Z kotla začala kypeť smola hustá, smradlavá para kudlila sa z neho a s parou vystupovalyvšelijaké divné potvory a začaly tancovať „od zeme“ okolo pocestného. Tento ale už bol zasauchytil svoj ruženec (modlitebník) a ním kruh okolo seba urobil. Už mu bolo do zadusenia.

V tom zakykyríkal kohút ďaleko v dedine a v tom okamžení to aj zahvízdlo — ale to nebolo,jako keď valach na prstoch na ovce zahvízdne, ale jako keď vietor zasekne sa medzi dve skaliskáa jako od boľasti zaskučí — tak to zahvízdlo a pred pocestným všetko prepadlo sa, len belasýplameň zo zeme vyšľahol. Ovce zarachotily zvoncami, jako keď vlk medzi ne skočí a hlasyjejich tratili sa pod zemou, až sa i stratili. Pocestný zťažka vydychoval a keď prebudil sa, užslniečko osvecovalo jasné temená hôľ, len hlbokú dolinu pod ním prikrývala pološera raňajšiatôňa. Svitlo mu, kde bol, kde nebol; posbieral svoje veci, trirazy sa prežehnal a utekal z nečistéhomiesta. Hej ale, spomínal ten potom, ako nemá byť aj ako má byť na salaši!

Povery a čary.Dobrý hospodár nikdá neobráti na stole položený chlieb načatou stranou ku dverám: bo by muhospodárstvo von dvenni ušlo. — Dobrý valach zasa nenačína chlieb (dá to urobiť inému): boby mu vlk načal kŕdeľ (stádo). — Idúcky von z dediny, chlieb nejedz: bo prejieš si gazdovstvo;ba taký človek skoro by vyjiedol celú dedinu. — Ak ženská mačku zabije: jak živ dobréhochleba nenapečie. — Ak kôrka na chlebe odstatá, oddutá: iste hnevala sa, durila sa pekárka prisádzaní do pece. — Ak puká sa jej chlieb v peci a pučí, pupky oddúva: hosťov čaká naň. —Kým na chlieb kysne, nevymetaj izbu: dobrotu chleba vymetieš von. — Keď volač stratí sa vgazdovstve, bež skoro na zvonicu a grngni (udri srdcom) raz na zvone: aby skoro našlo sa. —Búrku a hrom od poľa i domov odháňajú: vyhodením ožeha lebo omela na dvor; tiež: pálenímrakytových púčkov a kvetov vysvätených v chráme na jar na kvetnú nedeľu a k tomu domauschovávaných. — Predošle vraj, v čas trvanlivej suchoty, shromaždili sa starší obce a všetkyženy z dediny musely kúpať sa v jich prítomnosti: ktorá nesadala na dno ale len po vrchu vždyplávala, tá bola príčinou suchoty. —

V pondelok nedobre začať prvú oračku: nebude dobrá úroda. — Prvého oráča na jar keď zavidiapriadky v poli, vtedy už vyndú z izieb s kúdeľou aj na dvor a tu pradú, dotedy ale nikdá: toaby dlhý ľan urodil sa. — Dobre je na jar prvého, z poľa vracajúceho sa oráča vodou obliať:aby dážďa pres leto dosť bolo, suchota nezavadila. — Vynesúc zrno na siaťa do poľa, prilož hokameňom lebo hrodou zeme: budú klasy ťažké plné. — Ak veľké makovice chceš mať: veľkýmhrnčekom meraj mak na siaťa. — Pri siati ľanu gazdiná vloží do semena kúsok slaniny: aby ľanbol mäkký ako hodváb; rozsievač remeň lebo opasok dolu popustený má: aby ľan urástol dlhý;pozerá pri tom na horu (les): aby ľan bol hustý; potom do vzešlého v deň Božieho tela nakladúbreziny: aby ho žaby lebo myši nesekaly. — Sejúc priesadu, drž v ústach ihlu a neprereč, čobykto prihováral sa ti: bude priesada pekná. — Medzi uhorky kladú staré metly, drvá a húžvy naceste nájdené: aby hojne rodily. — Kto na nove (mesiaca) mrkev seje bude mu búzatá (nie tlstá,hrubá). — Pri praní šiat, aby všetci domáci veselí a shovorčiví boli: bude pekná chviľa.

Vyliahnuté húsatá z hniezda vykladajúc, púšťajú jich pres vŕbové (i rakytové, bo rakytu vola-jú i hôrňou vŕbou) prútky na zem; tiež jich kladú na riedčicu a osím hniezdom (plášťmi, čoosy lebo sršne nanosia) okádzajú; tiež zo starej husy peria niekde za roh domu zastrčia: abyhúsatá dobre odchovaly sa. — Vajcia ale na vyliahnutie podsýpajú, podkladajú pod hus v tomokamžení, ked ľudia hrnú sa von z kostola: aby veľa húseniec (húsat) hus vysedela a v kŕdli na


54

dvor vyviedla. — Keď liahnu a ďubkajú sa husy, kačky, kurence, nehvízdaj: bo by mláďatkáohluchly. — Po jejich vyliahnutí opatrná gazdiná soberie škrupiny a v handričke sviazané naroh domu zavesí: by darily sa. — Kde sliepky vajcia nesú, nedovoľno do domu doniesť klokoče(dubence, šušky z duba): aby neprestaly niesť. — Keď gazdiná vo vianočné ráno pustí sliepkydo izby, aby vyzobaly hrach, ktorý ona ešte večer bola porozsýpala po celej izbe: koľko ktorásliepka hrachových zŕn vyzobe, toľko vajiec znesie do roka. — Keď nasádzajú sliepky, dávajúdo hniezda z takej slamy, na ktorej chlapčok spáva: by bolo veľa kohútov; ani pri nasádzaní anipri liahnutí hydu, nedajú ohňa z domu. — Odním žobrákovi palicu, prelom, a kusy polož nakríž v holubienci: keď chceš aby bolubi nerozlietali sa, ale v kŕdli a pri dome ostávali. — Privčelách letáč medvedzím sadlom natrú, do letáča gágor z vlka zastrčia a tým púšťajú jich vonpo prvé na jar: budú včely mocné, neprevládnc a čerstvo rýchlo lietajúce.

Mačku priučíš: keď ju okolo ohnišťa ponosíš a — odpytujem — zadček jej prihreješ; daj jejzjesť kúsok chleba zahriateho pod pazuchou. — Svine prvýraz vyháňajúc: remeň pretiahnu presprah chlievca. — Kúpené prasa ponad hlavu vydvihne, kto do domu donesie ho: aby z domua dvoru neutekalo, privyklo. — Čo v piatok uliahlo sa: neprisadzuj, neschováš. — Teliatkupretiahni popod nos ovsanú slamku: bude žírne. — Mladé teľa, baranča, kozľa popľuj, keď hoprvýraz vidíš: aby príjesť nedostalo. — Kravu žobráckou palicou poudierajú: by nekopala amlieko pustila. — Pri preciedzaní mlieka: na prvé na salaši všetci valasi svoje končiare (končiténože) pokladá krížom na cedák, potom ale zvykli klásť naň tri vršky prútov šípových alebomladú čečinu, často pri ovcach i pri kravách nôž a vidličky na kríž: by vraj vlna a nečistotapozachytávala sa na to a nevnikla do precedeného mlieka, — a že to tak dávny zvyk. — Domlieka a žinčice nikda nekrájaj chlieb nožom; jediac, lám si ho: bo popukali by sa a zranaveliby kravám lebo ovciam cicíky. — Pri mútení kladú pod dbenku: slámku, hrebeň a nôž. — Keďmlieko zmútiť sa nedá, vynes zbelku (dbenku) na krížne cesty: hneď zmúti sa na maslo. — Primútení pískaj na píšťalke z prvej vŕby na jar ukrutenej — alebo zapichni nôž za obruč dbenky:lahko zmaslí sa. — Podlož hrebeň a postav na to zbelku tak, aby to vypadlo medzi hradami napovaline a akby ešte mlieko necmarilo a nemaslilo sa, hovor: ide žobrák po dedine, — hľadámaslo kúpiť: — Pane Kriste pomáhajže, — toto maslo zmútiť!

Keď veľký vták sadne na kopu hnoja, považujú ho majerníci za strygu: veria, že stryga vtedydojí mlieko a majerník bude za ňou dojiť krev. — Keď krava, idúc z poľa, pred daktorýmdomom zastane a bučí: veria, že jej v tom dome odobrali mlieko. — Keď krava počarená, vyvrcúdieru na maštalnom prahu a zabijú do nej svoreň z voza; v mlieku takej kravy varia cedilko(cedák), varivo to vylejú na oheň a šibú prútmi: stryga pribehne všetka došibaná a bude prosiťsa, že viac nepočarí. — Tak iste stryga pribehne: keď nasbieraš chamrdiny (nanoseného drievä)nad potokom a doma ho páliť budeš: pribehlú strygu vylátaj popekom alebo vypusť na ňu, keďti bude po dvore behať, začarenú kravu, táto ju pokope, pokole, povláči. — Rovne pri pečeníchleba bi záneť šípovým mládnikom (letorostom): akoby si strygu šibal. — Mlieko krvavélebo smolavé var a varechou miešaj: mučiť budeš strygu, až i pribehne. — Kravu začarenúorlíčkovym (aquilegia vulg.) semänom obkäď: vráti sa jej mlieko. — Ak v deň otelenia z domučo to von dáš a požičiaš: kravy zle dojiť budú. — Dávajúc mlieko z domu, hoď vždy doňhotrocha soli: aby kravám počareno byť nemohlo. — Keď príde černokňažník do domu lebo namajer, nachovaj ho mliekom od čiernejkravy lebo kozy: budeš bezpečný. Ak mu ale dáš mliekaod bielejkravy lebo kozy: piť nebude, nadurí sa a strašnou víchricou domy i statky zkazí. —Naber do hrnca žeravého uhlia a podlož krave pod vemä: začaríš jej, odoberieš jej mlieko. —Ovčiari a bačovia na salaši, keď majú dávať gazdom žinčicu do hliňanej náboby (len drevenánádoba na to patrí), dajú svojím ovciam soli: aby mlieko nepotratily. Tiež keď bača príchodzímpodáva žinčice v čerpáku, zvyknul vždy napred do čerpáka aspoň omrvinku soli pustiť.


55

Kúpenú kravu triráz okolo staje obvedú, medzi oči jej popľujú a zadkom do staje tisnú: skoroprivykne. — Majerníci, keď prvýraz vyženú kravy, položia zámku (kladku) pod maštalný prah:tým zamknú pisky vlkovi. — Zpod maštalného prahu vyňatou zemou prsknú ponad statok,keď ho von vedú do trhu: koľko práškov prsknutej zeme ponad statok preletí, toľko budú maťkupcov naň. — Žier (červy v hŕbke, pohromade žijúce) zakop do maštale: bude statok vo vednedržať sa doma i na paši. — Vajcom a podúškami hladkajú a utierajú statok: by hladkú peknúsrsť mal. — By kone boli pekné a tlusté: opatri si handru zo žobráka alebo z obesenca a tou jichutieraj. — Zabitého hada spáľa a popol dajú v druhom krmu statku zožrať: by na dúl lebo druhéchoroby nekapal. — Predaný statok ľavou rukou oddaj kupcovi a peniaze od neho prijaté nečítaja neber vystretou dlaňou ale shrň si hrsťou: to šťastie. — Keď vyvedú ovce na salaš, páľa naprostried košiari smolu, bača berie do plnej hrsti soli a hádže ponad seba okolo, pri tom hvízdana ovce, by šly do košiara: keď jich takto dnu vovábi, privyknú mu a dariť sa budú na novomkošiari. — Pastier nach nevynde do hory, kým čo to nepoloží si do úst: bo takto na prázdnyživot merujeho duduk a najmä ak voľač prekúril, prezradí ho, volajúc všade za ním: tu, tú! tu,tú! — Pastieri často vidia, ako peniaze presúšajú sa, ako z nich plamienok ponad zem vyhára:ulejú si sviecu z prakového vosku, pri tej jich istotne najdú; ale pri vykopávaní neprerečú anislova, a čoby priam strážny bujak zo zeme vystúpil a jakkoľvek na nich mumlal. Ktorýsi pastierpredesil sa v taký čas, preriekol, — a prepadol sa so všetkým. — Kde v hospodárstve nejakúväčšiu prácu robia n. pr. pálenku páľa, pivo varia, pečú atď., tatam neradi pripúšťajú starú babu;ale deti a mladí k tomu prichádzajúci, vďační sú jim: tamtá nešťastie, títo zdar veštia.



56

VI. Život remeselný, priemyselný;umný a vedomný.Dávnym zvykom zakoreneno je v ľudu našom to, dávno je návka, návyka (latinsky poviedaliby sme: praxis) to: že otec učí syna, matka dievku, jak tamtí naučili sa od svojich dedov; že syna dcéra vzyknú, navyknú robiť, ako robili otcovia; to všetci už tak zavzali si zvyk, tak navykajúa navykli. Čo tento zvyk a návyk sebou donáša, to opisujem zde, pomimo nahávajúc školy aknihy. Bude toto samovzdelávanie sa, samorostlá vzdelanosť ľudu, prenášaná z otcov na tiejejich detné deti, ako oni hovoria, naúčaním, návykaním, priúčaním i privykaním k ruke, k vôli.

Najprv prichodí nám obzrieť sa nazpet na hospodárstvo. A jako sme pripomneli tam, že i ten,kto výhradne oddal sa na remeselníctvo, nebýva popri svojom remesle bez jakého takého hos-podárstva a rád obrábä svoje lúčky, zeme, sady; tak zde poviedať, že ani hospodár a obrábäčzeme nebýva bez remesla, bez svojej ručnej, príručnej práce, jak on to povie. Tak iste aj pastier.

Hospodárski otcovia a za ními jejich synovia sú zde predovšetkým sbehlí tesári, kolesári, tokári,debnári, ba i murári. Niet v týchto oboroch hospodárskeho osudia, náčinia a domáceho náradia,ktoré by si doma sami nehotovili, aspoň v čas potreby obratne nepopravili. Celé pluhy, vozy sivystanovia; sudy, skryne, súseky, stoly, lavice vyhotujú; bo akby kto v niečom i menej sbehlýbol, hneď nájde k pomoci sbehlejšieho suseda. Jedine so železivom bežia už ku kováčovi dovihni (šmikni), jaká aspoň jedna a obyčajne obecná, do nejž i čo rok najímajú a objednávajúmajstra, stojí v každej dedine. Staväjú—li dom, sbehnú sa ktorí k čomu spôsobnejši — a posta-via ho so všetkým. A to nielen drevenné staviská, často i múrané budinky takýmto činom po-vstanú, pod časom tým kratším, čím kto viac a sbehlejších susedov a rodinných má. Za príkladsbehlostí uvediem tu na Pápči hospodára Miša Bartok Jurove, ktorý pri pomoci robotníkov sámpostavil si dom od základného kameňa až po tesársku hálku, ktorú na znak dovŕšeného diela,jak to zvyk, radostne ovenčil. K tomu všetko náradie do domu a všetko náčinie do hospodárstvasám si shotovil a hotoví ďalej i pre druhých nesbehlých.

Okrem remesiel s hospodárstvom užšie spojených vyvoľujú si, najmä na čas zimy, remeslá apráce, z ktorých by úžitok brali, odpredávaním výrobkov. Vyvoľujú si jich dľa toho, jako kdepríroda poskytuje jim hmotu k remeslu, k výrobkom. V našom okolí Vlhu (Blhu, Balogu) aRymavy pres zimu ani jedna hospodárska ruka nezaháľa. Tu máme brdárov, trsť od Tisy nabrdá dovážajúcich; košiarníkov, vyrubujúcich leštia (liesky) Kohúta i všetkých hôr okolitých nakoše, satre, košiariky; hrnčiarov, točiacich na krúhu a ožihajúcich v báni hlinu Malohontsko—Novohradského vršku Mastinca v hliňaný ďalekochýrny riad hrnčiarsky, vyožíhajúcich i dobrétehly na dlážky a stavby; hotujúcich z nej i kachle či topné pece do izieb; kamenárov, lámajúci-ch, lúpajúcich i vykresávajúcich v pieskovcových vrškoch Skálnika, Bankova a Sovej Hlávkykamene na stavänie i na náhrobky (pomníky); skryniarov, vykresávajúcich z bukov a dubovskryne, truhlice a zvlášť takrečené súseky; ložičkárov, vyrezávajúcich drevenné ložky, ložice,varešky a varechy a to často i na ozdobu panských stolov; a kde tokáreň majú, hotujú i drevennétaniere, vahany a stupky 1jako títo a druhí tokáritočia tiež vretená a kužele, kúdele t. j. praslice;obručiarov, oberučnými nožmi obruče strúhajúcich a na dol jich odvážajúcich; ba nezabudnemani na metliarova lopatárov, metly, lopaty, potiesky nielen pre okolitú domácu potrebu ale ido obchodu vyrábajúcich. Ďalej ale a najmä po Novohradských vrchoch sú korytári, dlabajúci

1 Stupkysú drevené odzemkové moždiare, v nichž tlčú železným tĺkom zvánovú soľ.


57

z vŕb, topolov a jakých príde hrubých pňov, zvlášte ale z javorov korytá i korytká; kolesári,shotovujúci zvlášte kolesá na vozy; sytária riečičkárinalezajú sa pri ihličnatých horách; oblo-čiariv blízkosti terajších, ba i vyhaslých už sklenných hút; drotári, z krajov neúrodnejších po-chádzajúci, známi sú po svete. Však strany tohoto a ďalšieho zamestknávania ludu príhodnejšiepríde mi preriect pri obchodnom živote jeho. Ale ani baníctvoa hutníctvo(hámorníctvo a dorobkovu) neprešlo tak do rúk pristehovavších sa k nám poslovenčených i neposiovenčenýcch Ne-mcov, žeby sme nemali z ľudu nášho pošlých mnohých baníkova hutníkov, jejichž slovenskostiznámka je i tá, že nespúšťajú sa popri tom hospodárstva a popri hospodárstve tam toho výrob-ku kovov a zárobku groša z toho, prenahávajúci však často i ťažšie hospodárske práce svojimženám. Takto asi koľko krajov prírodniny svoje poskytujúcich, toľko obyčajov u ľudu prerábäťjich, vyrábať z nich výrobky. S lepším vzdelaním ľudu objavil by sa aj vyšší postupný vývin arozvitok toho; ale ľud aspoň nezanedbáva seba a prírod i rošt i plod svojich krajov.

Syn ľudu Slovenského „čo raz okom zavidí, to už dovtípuje, dovtípi sa urobiť.“ A v tomto smerenájdeme často samoukov stolárskych, strojníckych, hodinárskych, rezbárskych, staviteľských ajakých ješte. Nie jeden je „celý kunštár,“ „celý umelec,“ obratne užívajúci nástroje, ako vravia,i storakého remesla. Takíto „dovtipnejší a zručnejší,“ ktorým práca „zručne ide“ t. j. majú rukyšikovné, oddávajú sa trocha i na okrasné umenie. Z nich máme prostonárodních staviteľov akamenárov, rezbárov, maliarov na skle i na dreve, shotovovateľov hudobných nástrojov. Dre-venné a to opravdové väže (t. j. väzby, vazby dreva, nie sruby; jako to srubom volajú skladbuštvorhrannú drevenného domu) takýchto slovenských staviteľov videl som n. pr. v Starej Haličia na Hornej Strehovaj. Ale predošle staväli napospol väže a zvonice z dreva, a keď aj podmuro-vali túreň, postavili na múry väžu t. j. väzbu na zvony a vrch vysoký z dreva n. pr. po dnes staráväža v Drienčanoch, väža evanjelická z predošlého stoletia vo Veľkej Revúci. Ba za príkladtohto staviteľstva uvediem, že na Slovensku boli predošlé mnohé drevenné chrámyBožie. Takpovestný, značne veľký a umne složený chrám vo Veľkej Paludzi v Liptove po dnes stojí; vDrienčanoch ale v ohrade murovanej dvakráť za jednodruhým postavené boli drevenné chrámya stáli, kým len drevo nepodhnilo. Kamenári tunajšieho okolia krešú okrúhlisté pomníky nahroby; opatria jich hneď okrasami aj nápismi svojej prostonárodnej poesie. Rezbári vyrezávajúvarešky poľovnícke, rohy jelenné, čerpáky aj iné nádoby, palice, okrasy stavieb i sochy chrá-mové. Z takéhoto stolárstva a rezbárstva pošlý oltár nachodí sa n. pr. dnes na Bystrom pri Štit-níku tu v župe Gemerskej, kam kúpili ho čo starodávny oltár z chrámu Kameňanského. Maliarina skle malujú spomenuté už domové obrazy svatých a popritom obrazy Jánošíka a dvanásťhôrnich chlapcov. Maliari na dreve pozostavili svoje pamiatky jak inde tak zvlášte v chrámeHybianskom a Sielnickom v Liptove a zde v chráme Drienčanskom. Z hudobných nástrojovnájdeme píšťale, fujary, dudy i husle v rukách jejich prostonárodních shotoviteľov. Nejedensamouk pustil sa zdárne do shotovenia varhanov (organ); povestní v Nitrianskej Brezovej or-ganári Šaškovci takto vraj povstali. Na Muráň doline v Mokrej Lúke znal som pošlého z ľudustolára Heresa, ktorý z vidu fortepiánov oddal sa na jejich ustrojovanie a shotovúval dľa vzo-rov Viedenských dostatočný odbyt majúce instrumenty. Lež koľko krajov, toľko by bolo i zdepríkladov.

Pastier Slovenský, za svojim stádom idúci, tiež sotva kedy bude bez remeselného i umeléhozamestknania. Vídam jich strúhať ložice a varechy, vyrezávať palice a čerpáky, shotúvať detskéhračky, ba hrubými ihliciami pliesť svoje zápästky a hrubé rukavice; nerečiem, že svoje oblúbe-né úhľadné krpčeky s návlakmi i nadväzky shotovuje si sám, povybíja pekne svôj širák. Rovnesami si robia píšťale (dúčele), fujary, trúby z červenej, masťou vyleštenej čerešňovej kôry (ly-ka) a tie premilé gajdy. — Gajdy, gäjdy či dudy tieto záležajú: z temľova(irchu či kožu zo sivejkozičky lebo z bieleho baranca často i vylúži si sám valach na ten temľov), ktorý nadúchaný


58

býva cievouzapravenou na mieste prednej ľavej nohy zvieraťa; z huku, trúby to zapravenej vprednej pravej nohe; z piskora, v mieste hlavy i predstavujúceho hlavu a pisk baranca, po jejžčele sú dierky na preberanie a vyludzovanie rozmanitých hlasov a u vrchu prístroj (píšťala) hlasvydávajúci. Gajdoš (dudáš) zavrzgne nadúchaný temlov pod ľavé rameno, pod ktoré zatisne iokrutenú cievu, by para z temľova ňou neutekala; potom prehodí huk pres plece a dúcha dopiskora i preberá na ňom prstami jednej ruky lebo i oboch rúk. Originálna je jeho postava keďtak dudajúc i sám trmosí sa alebo poskočí si.

Prizrime sa ešte domácemu zamestknaniu žien, kde matka nie tak dcéru — keďže táto včasnevydáva sa z domu — jako radšej nevestu priúča a privyká, navyká si k ruke. Zde vedľa varivaa pečiva nalezneme predovšetkým pradivo a tkanivo. Niet domu hospodárskeho bez krosien amajstrovne i sporo (rýchlo) tkajú na nich to svoje milé plátence z konôp i z ľanu, hrubšie, tenšiei činovať; k nemuž priadzu a pradená zvykly napriasť, zmotať i výsvárať si v dobe od Michalanajďalej do Mateja; aby sosnujúc to na osnuvu a navijúc osnovu na krosna hotové byť moh-ly s tkaním do započintku jarních polních prác. Najmä hladké (jednoducho tkané) i činovatné(dvojito tkané) uteráky, obrusy a obliečky na periny shotovujú si pekné i mocné, pretkávajúcjejich osnovu červeným i modrým pamukom (pavlnenými, kupovanými niťmi) na okrasu. To-to i obvyklé, as 10 metrov dlhé konce plátna na jar pri tekutých vodách na čisto vysvárajú avybiela; vybiela takto i mnohé z dolnej zeme hore dovážané plátno v prepočetných bielarňach,na bieloviskách. — Obratné dcéry ľudu šijú si všetek oblek samy. A predošle sily si ho výlučnez tkaniva doma dorobeného, tak že ešte dnes na mnohých stranách, a nájmä u staršieho kolena,prevažne odievajú sa domácim tkanivom bielym alebo belasým, „daným do farby“ t. j. skrzeremeselných farbiarov zafarbeným. Mladšie nájdeš už teraz zamestknané i umelým vyšívanímkvetov na biele kytle a na ručníky alebo i pletením rukavíc, zápästkov i punčoch. Čipky biť(pliesť), pytlové plátno hotoviť a čo viac podobného umejú na Starých Horách vo Zvolene, poKopaniciach v Nitriansku a kde inde. Jako výš pripomneli sme, že inam zamestknaní mužovaprenahávajú svoje mužské hospodárske práce ženám; tak zde podotkneme, že popod Tatry, kdemužovia v zime iného zamestknania nemajú, ženičky jejich udeľujú jim kúdelky k pradeniu atíto zasedajú v rovnom räde so svojimi družkami pod praslicou.

Ľud náš pri svojich ručných prácach a remeslách má v reči svojej na každý výkon práce, na kaž-dý výrok a dôrobok, pri každom diele i nástroji jeho isté, vec čím najzretedlnejšie a najprísnej-šie označujúce výrazy, slová i pohovorky. Ktoby tieto technické výrazy, počna od hospodárstvaa pastierstva až do pokoného zamestknania, remeslovania a umenia ľudu i našich mešťanský-ch remeselníkov a umelcov sosbieral: ten by velikú, dosiaľ zanedbanú službu reči preukázal,slovník obohatil. A kto chce spisovať pre vzdelanie ľudu na poli jeho práce a umu, ani nesmiebyť neznalý tejto technickej stránky a zásoby jeho reči. U ľudu vždy viac čistoslovenského apôvodného nájde, u mešťanov dosť aj inojazyčného.

Rovne by nám bolo vyskúmať a poznať štýl (podoby) a súmer každého dorobku a diela pochá-dzajúceho z umu a rúk ľudu nášho i z umu a rúk mešťanských remeselníkov, pracujúcich preľud a dľa jeho vkusu. Zde by sme prišli na to, jako Slovák predovšetkým obľúbil si okrúhlisté,krúhovité, v seba zaokrúhlené a zavŕšené čiary i podoby remeselných a umeleckých diel svoji-ch; ale dobádali by sme sa i prvotného, pôvodného remeselného a ozdobného štýlu slovenského.

O ďalších a najmä takých remeslách, ktoré vyžadujú svojich majstrov a dielne, podotknem už,že tieto utiahly sa do mestečiek a miest. Tuná boli spolčení majstrovia jejich v tak zvané cechy,cächy. Remeselníci osadení na dedinách pripojovali sa k nim. Poriadky a zvyky cächové, jakéi za dávnejších časov i posledne pred 1848 rokom boli, náležalo by opísať, aby sme poznali


59

čo pri nich od inam doneseného, čo snáď i pôvodného a domáceho bolo. Moje sbierky všaknedostatočné sú v tomto ohľade a vlastnia zkúšenosť ešte menšia; nutno mi teda poručiť to nadruhých.

Keď sme však pripomneli tam vyššie remeselné shotovovanie hudbäných nástrojov, prikročmei ku umeniu na nich prevodzovanému, i ku spojenému s tým spevu, tancu a hrám. — Kedy ajak zvyknul si náš ľud týmito umeniami život sladiť a krášliť, to vždy príležitostne uviedli smei uvedieme ešte pri spisovaní týchto jeho zvykov, dosť spomienky toho i pri opisovaní zvykovk určitým dňom a dobám roku priviazaných. Zde tedy len čo napospol udať náleží o vecachtýchto, jako o umení u ľudu obvyklom a ním pestovanom, z umu a ducha jeho i pošlom.

Pôvodné melódie a nápevy hudby i spevu slovenského zodpovedujú napospol duchu životajeho tichého a domáceho, sú viac ťahavé a zádumčivé, ale dosť jich i rezkých, veselých, ih-ravých. Bohatosť i rozmanitosť jejich mnohá, nevyčerpatelná pokiaľ žil a žije umelý a spev-ný duch v ľudu tomto. Najviac sú, čo do skladby na 2/4 taktu. Vzalo jich už i vyššie umenieslovanských a europejských umelcov na krídla; prameň to pre nich samotočný, čistý; puk tovyššieho rozvitku schopný. Húsť či hrať si na nástrojoch zvykli to jednotlive to i v sboroch.Dcéry ľudu jednotlive i v menších svojich sboroch oblúbenú majú kremä drumbľu. Synov ľudupočuješ hrať si jednotlive na píšťale, fujare, gajdách i huslách, pastiera milo trúbiť za stádomkráv. Príklad vlôh a spôsobností jednotlivcov mám tu doma: pastiera Jhoša (Jihoša), ktorý popripíšťalke zadovážil sebe pikkolo, a celý deň pri stáde svojom umel zabávať nás prekvapujúcopískaním slovenských melódií; — sedliaka Hargoša, ktorý so svojim klarinétom po okolí i poNovohradských vrškoch známy je. V Bakošovcach na Rymave žije hospodár Ďugo, ktorý jakskupuje, opráva a predáva klavíre a fortepiána, tak aj milo hráva si na nich. — Sbory hudcov čihudobníkov utvorené z ľudu videl som v Novohrade, vo Zvolene, v Liptove, v Orave, napospoltam, kde Cigáňov k tomu po ruke niet. Bo na dolnejšíeh stranách sú najviac len sbory z Cigáňovutvorené, ktoré viac hrajú melódie maďarské, vlastne maďarsko—slovenské. Pri pôvodnýchsboroch slovenských videl som tieto nástroje hudebné: husle, barboru či grône (bassu), píšťalea cymbal. Hudba jejich o veľa čistejšie, pôvodnejšie a zachovalejšie, čo týče sa melódie slo-venskej, nieželi u Cigáňov znela. Obvyklé a u ľudu nášho „bandy (sbory) Cigánske“ záležajúzo šiestich až do dvanástich jednotlivcov. Prvý v rade hudcov čiže v bande býva huslista prí-máš, druhý sekundáš, za níma dvaja lebo troja kontráši na husľach; potom ide klarinetista lebopikkolo, trúbač a cymbalista; bandu zaviera bassista alebo i grônáš rečený. Hrubé totiž strunymajú u nášho ľudu meno: grôna, grôny: odkial i hrubostrunný nástroj grôny, a kto na nich hrágrôňo, grôňoš, grôňáš sluje.

Mužskí len hudbu radi sprevádzajú spevom; tým viac spevuu dcér ludu jednotlive i v sborochna tráve, v poli pri práci, pri hrách a svadbách.

Jak a ktoré tance, svojej povahe primerané vytvoril si a obľubuje ľud, uviedol som už a pripojilk oddeleniu svadobných zvykov. Jaké a ktoré sú hrya zábavy mládeže, umelejšie i menej umelesostavené a jak pri speve tak i pri recitatívnych pohovorkách provodzované, to opísať tvoriloby osobytnú sbierku, jakú i sám sostavil som i druhí už dosť z toho uverejnili, ač kolobehmnohých a rozmanitých týchto hier ešte nesostavili sme. Zde tedy len toľko o nich, že jakojeden z najkrajších a najpoetičnejších zvykov jestvujú; bo nejedna hra zaviera v sebe ešte celýpoetičný obrad bájeslovný, tak snad zachovalý, jako pred ticícelety provodzovala ho mládež kucti královčíka slnka a panny prírody jarnej i letnej, nevesty jeho. Za príklad čoho naspomeniemlen zo Zpievanok J. Kollára D. I. str. 3. spev a hru Ďunďaa str. 16. Vajanôči Sobotkya Diel II.str. 46. i 47. Koloči vítanie jara, Koloči Hra na tanec.


60

Ľud náš miluje, rád pozoruje a poznáva prírodu. Sám však slova tohoto nebárs užíva, hovoriacradšej: prirodzenie, stvorenie, tvora stvori stvora(tá). Pri jeho známosťach príhodných stretámesa s mnohou báječnosťou a poverečnosťou; ale rovne i so zdravým pozorovaním, ponímaním aoznačovaním i vyúžitkovaním vecí. Čo tu obyčajného t. j. čo zná a čoho drží sa ľud dľa svojhopozorovania a názoru, to zde podotkneme.

Na oblohe nebeskejpozná voz malý i veľký (Ursa minor, maior), kosu (Orion), kuriatka čiže si-roty (Pleiades); zornica, zornička, zoranička je predmetom jeho poesie; premeny mesiaca majúmu vpliv na úrod i plod a na povetrnosť: celé hviezdnaté nebe jako roztvorenou knihou zvláštevianočného aj inočasového veštenia a poverovania. Čas merať vo dne dľa postavenia slnka, vnoci dľa postavenia mesiaca i hviezd znajú si nemýľne. Objavenie sa kometov, zjavy zatmeniaslnka a mesiaca a povetroňov ostávajú predmetmi predesenia a veštenia; ač už zďaleka nie vtej miere jako predošle. Rovne svetlonos jako „vodná Baba“ báječne na svodenie blúďacich ana to presúšanie peňazí vysvetlovaný býva. Praktične ale pozorujú už bačovia a hospodári našina úkazy vzduchu, na bľadé a červené zore, na premeny a podoby oblakov i mlhy, na ťah vetra,let vtákov a chovanie sa zverstva, na zrastlinstvo: tak že tu z úkazov príhodné predzvestujú sipovetrnosť, chviľu i nechviľu.

Nerastykrajov svojich naskoľko pozná ľud a dal jim mená príhodné, to zaslúži, by naši minera-logi tak sklonili sa k nemu a názvy vykoristili, jako to zvlášť už botanikovia pri zrastlinách uči-nili. I zde dosť pôvodnosti, ale ešte nevyhľadanej dosť. Minerálne vody volá ľud: šťavice, kyslévody, kvasné vody, mädokýše, mädočky, madačky; liečivé pramene: teplice, toplice, tople.—

Zrastlinstvoobzvláštne a dosť bohaté pozná ľud. Dr. Gustáv Reuss vykoristil to vo svojom spise„Května Slovenska;“ bo i pred r. 1848 študovavšia mládež naša zaoberala sa, viac ako neras-topisom, lebo živočichopisom, sbierkami v tomto obore. Z týchto sbierok nie na vyčerpaniepredmetu, ale len na ukážku pekných a dobre utvorených názvov, uvediem niektoré: nedotyka,impatiens, noli tangere; netata, juniperus sabinus; nechtík, calendula oficinalis; nivník, chry-santhemum; nátržník, tormentilla erecta: hadie očko, žabie očko, myosotis scorpioides; opichvodný, potočník, sium latifolium; ožanka, teucrium scordium; oponka, oponec, gleucoma he-deracea; ohnica, repica, erysimum cheranthoides; oman, inula Helenium; odolen, kozlík, vale-riána officinalis; ovsiha, avena elatior; olešník, daucus silvestris; preslen, elinopodium vulgare;slez, sliezik, malvacea; palín, artemisia absynthium; podbel, tussilago fanfara; podražec, vlčiejablko, aristolochia clematitis; parožnatec, chara tomentosa; praslička, divé proso, equisetumarvense; polej, polajka, mentha; prustvorec, puškvorec, acorus; posed, prestupník, kukučina,bryonia alba; pažítka, rezanec, allium porrum; ošlych, orešec, allium ascalonicum; podrostník,cichorium endivia; svlačok, convolvulus; rojovník, melissu off.; repík, starček, agrimonia eupa-torium; rýt, isatis tinctoria; ranocel, skorocel, kolocier, plantago maior; somhla, smohla, echiumvulgare; skoruša, sorbus aucuparia; škorec, euphorbia Lathyris; štulík, lekno, nymphea alba:stračia nôžka, delphinium consolida; ščúbrik, šťúbrik, satureia hortensis; syrenčeky, malva ro-tundifolia; svätojanská zelina, hypericum perforatum; svízel, arctium Lappa; ostrolist, strolist,carduus marianus, suchokvet, xeranthemum; smrdutý rmen, psí rmen, anthemis cotula; sladič,polypodium vulgare atď.

Živočichopisľudu nášho rovne pôvodný a jadrný, upotrebený bol už dávnejšie i najnovšie odprírodopiscov našich, ač nie vyčerpaný zplna. Spomeniem len, že slona, leva, ťavu a opicu pri-pomína si ľud pôvodne slovanskými názvami, jakoby jich z vlastnieho videnia znal, ač pradáv-ne bude to podanie, z nehož vedomie o nich prijal.


61

Zemepisnenesboritelné pomníky svojho tubytia postavil si ľud slovenský, tak jako napospolnárod Slovanov, tým že krajom, vrchom, dolinám, útvarom zeme, potokom a riekam i jaze-rám, osadám i bytoviskom svojim dal mená pôvodné slovanské a primerané k jejich polohe,útvaru, zrastlinstvu, živočíšstvu lebo k iným prírodným vlastnostiam, alebo zachoval dané jimod prvotných majiteľov, ba mnohé až z doby báječnej a ctenia božstva predkresťanského. Zdeza príklad vezmite si mená ktoréhokoľvek chotára a skúmajte jich. Ani votrelé cudzinstvo, baani to, ktoré vytislo Slovana z dávnych jeho bytovísk, nezotrelo mená tieto; podržuje jich jakoduševné pomníky po týcb, ktorých surove lebo lžive utíska. — Proslulé mená jak prostonárod-nieho zemepisu, tak aj rozprávok, poesie a zvykov ľudu u nás sú: Horniaky a Dolniaky čižeHornia a Dolnia zem, čo dve polohou oddielne čiastky krajiny; mená všetkých stolíc; menávrchov: Tatra, Fatra, Matra a medzi Tatrami: Kriváň, Gerlach, Lomnica, Biela hora, Kysúce,Beskydy, Babá hora; mená riek: Dunaj, Tisa, Sáva, Dráva, Váh, Hron, Ipeľ, Hornád, Poprad,Torisa; mená dolín: Považie, Pohronie či Horehronie a Dolehronie, Podolie u Popradu, Rymava,Muráň a iné; mená miest: Pešť (tá), Budín, Nitra, Trenčín, Kremnica, Bystrica, Zvolen, Levoča,Košice atď. Lež i mnohé druhé zámky, hrady, mestá a pamätnosti jednotlivých krajov žijú vrozpomienkach a piesňach ľudu.

Na výš uvedenej známosti zrastlinstva a prírody, a to z jednej stránky na znalosti skutočnýchliečivých síl, z druhej stránky i na báječne prírodnému úrodu a plodu pripisovaných účinkoch,rozšírené je u nášho ľudu lekárnictvoa lekárstvo. Temer každá dedina má svojho vedomca avedomkiňu, veštca a vešticu, veštíka a veštíčku, starého človeka a starú ženu (babu) — a jakby jich kde ešte volali. Títo lepšie lež druhí poznajú zeliny a liečivé sily. Lieča ľudí i dobytoka tento poslednejší zvlášť pastieri; lieča vňútorné choroby i rany. Iste že toto liečenie spojenébýva obyčajne s poverou, so zaklínaním a začítavaním choroby a rany; ale aj obyčajne ukrývasa pod nimbusom čarodejníctva len skutočný poznatý liek. Ba jesú vedomci a vedomkine, ktoréani nezahaľujú sa od tohto nimbusu, ale radia a porúčajú, lieča otvorene. V skutku i sám na sebezkúsil som i pri druhých videl, že títo s dokonalým výsledkom lieča zvlášte rany, naprávajú po-lámané a ochromené údy tela. Pri opatrovaní chorého statku tiež nebývajú na škodu ale na osoh.Ľud zvyknul spoliehať na nich a oklamaný býva vlastne len tam, kde pohodil k nepovolanémupoverečníkovi čiže „k svetskému klamárovi.“ — Svedomití prostonárodní takíto „vedomci avedomkine“ poukážu ti temer pri každej záhradnej, polnej i hôrnej zelinke k čomu je dobráalebo ktorá škodná a otravná, liečivé zeliny a kvety sami sbierajú a odkladajú; jejich sviežimprikladaním na telo, odvarkom a parením, ďalej tukom zvierat (medvedie, zajačie a sviňskésadlo, maslo), svrčinovou smolou, olejmi domácimi a z verejných lekáreň mnoho lieča. Mnohíhospodári i čítajú a zachovávajú domáce lieky a lekárske rady kníh a kalendárov.

Spievanky, spievanky, kde ste sa vy vzaly?Či ste z neba padly, či ste rástly v háji?Z neba sme nepaply, v háji sme nerástly,Ale nás mládenci a dievčence našly.

Skutkom u nás mládež i stárež našla piesničiek mnoho, našla a nachodí jich v citu, umu a duchusvojom. „Začrie si do pŕs a tak zaspieva,“ — hovorí Sládkovič. Piesne ľudu Slovenského sú taktiché a domové, jako on sám, jak označil jich už Dunin Borkovsky v rade piesní Slovanských.Predmetom jejich je život Slováka, od narodzenia až ku hrobu nimi sprevádzaný, tak a cez tiefasy jako tenže život zde opisujem a pripomínam kde si ho ľud spevom i piesňami svojimizpríjemňuje. Ľud je teda sebe sám i predmetomi básnikom piesní. Predmety podávajú sa musami v krásnej prírode i v citu a pekných zvykov i udalostí plnom živote. Ale kto vlastne a


62

zosobna básnikom? Jednotlivca v ľudu nepriam nájdeš. Povedia, že tú a tú piesničku tam atam složili, tam sme ju počuli a naučili sa, doložia niekedy, že ten a ten lebo tá a tá složiliju; ale iď potom na udané miesto a k osobe, básnik lebo básnička nepriznajú sa ti, upravia ťaďalej. Istá vec je len, že prechovávajú dávne, až báječné piesne; tvoria si i nové; ale básnikomje — ľud všetek dohromady. V piesňach svojich pestuje hlavne lyriku, ale i humor a satyru.Bájeslovie, historické príbehy a udalosti života sú predmetom romance a ballady. Okrem synova dcér pospolitého, rolníckeho a pastierskeho ľudu. má svoje piesne i mešťanská a vzdelanejšiavrstva a básnila zvlášte v predošlých dobách, podčím nebola tak presiaknutá kde nemeckou, kdejak teraz maďarskou cudzotou. Ale pravé prostonárodnie piesne i vynikajú nad mešťanskýmivňútornou cenou, básnickou krásou a zaokrúhlenosťou, jak presvedčiť sa možno i z Kollárovhovydania Zpievanok národních. Pôvodcovia spevov mešťanských i v písmo uložili piesne svoje;pôvodcov z ľudu sotva zná menovať i Kollár, v Sborníku Matice Sv. II. soš. I. dľa mena uvedenýmohol byť jediný Ján Štefko z Batisoviec vo Spiši. — Ostatne ľud náš zvyknul už spievať nielensvoje vlastnie prostonárodnie výtvory piesní; zvyká s obľubou spievať i vyššieho vzletu piesnenárodných básnikov tam, kde predvodcov a povzbuditeľov má k tomu, kde — ač málo ešte —kupuje a číta básnické knihy. Škoda len, že dosial nenašiel sa vydavateľ prostonárodních piesnípre ľud, s lacnejším vydaním vyberaných piesní!

„Ľud náš si je sám sebe rozprávkou“ t. j. prechováva v povestiach báječné ponímanie Božstva,sveta a prírody; líči mravy, zvyky a povery svojho vlastnieho života. Až do nedávneho sosbie-rania a čiastočného aspoň vydania týchto povestí prenášal jich výlučne ústnym podaním či po-vestením z kolena na koleno. Zvyknul to činiť i ďalej a povestí si hlavne v dobe jasennýcb,adventních a vianočních večerov pri priadkach, ručných prácach, keď schodí sa na tak rečenéposedky(spolu posedenie), besiedky, večierky, zábavky. Zde zvykli rozprávať najprv starší ve-domci a vedomkine mladším; dávajú rozprávať aj týmto, či zachovali si. Nedovolia ani najmen-šiu odchýlku od prijatého podatného rozprávania; zavráťa nevedomca lebo žartovníka výkrik-níkmi: netári! nešemoci! nebalamuti! Pestúňky a matky odkojujú ními svoje deti a tieto počnúcod prvej školy, rady si jich rozprávajú a čítajú. Máme v nich celý báječný svet zakliaty i odklia-ty už; no vypestovaný v nich aj zábavný, ba niekde až do sytyry prechádzajúci národní žart arozmar. Pre dejepisnérozpomienky ľud náš jaksi slabšiu pamäť má. Zachováva predsa rozpo-mienku dávnej slávy v známej piesni: Nitra milá Nitra. Na Tatárov z XIII. a spolu i na Turkovzo XVI. a XVII. i novších storočí pamätá čo na Psohlavcov i čo na Turkov, Turčínov, Muhame-dov; pripomína Kurucov, čo čaty Rákóciho z predstoletia, ač meno Kuruc zdá sa upomínať i nadávnych do Palestíny Uhorskom putujúcich Križiakov. Z kráľov našich zvlášť Štefan I. a Ma-ťaš, Matiáš kráľ, tiež Hussiti žijú v piesni a rozprávkach ľudu. V okoliach dakedajších hradov(zámkov) znajú rozprávky o týchto a pánoch jejich. Ale jak inde tak zvláštne v rozprávkach opamätných miestnostiach pomiechaná je skutočnosť s báječnosťou, ba táto často má prevahu.Dejepravné piesne naše, jestli len dakde jestvujú ešte, nie sú dosť vykutané a sosbierané.

Pohovorky, povravky, porekadlá, príslovie umom a domyslom svojim utvorené, jak rád pripo-mína, za príklad i dôvod v pospolitej reči a besedovaní svojom často uvádza, to pripomneli smeuž pri líčení domáceho a pospolitého života. Zde o nich, jako o duchovnom výtvore ľudu, slušídodať len to, že príslovie a poslovice sosbierané doma domáceho, a k druhoslovanským pripo-jené, podajú nám obraz i obsah mudroslovia slovanského. Z nich a napospol z toho jak národnáš slovanský remesluje, premysluje, umuje i umenstvuje, spieva, povestí a vedomí či vedom-stvuje si podajú ním budúci vyšší vedomci pôvodný slovanský názor sveta (Weltanschauung).

Ale prvý najduchovnejší výtvor človeka je reč jeho. Vtáka, vraj, po perí, človeka poznať poreči. Poznajme trocha i po reči ľud slovenský, bo ona výtvor umu a ducha uňho, len tak zacho-

O jednon chudobnou mlinarevi. Zlatý fond denníka SME

63

vaný a z veku na vek prechovaný, jako prechovával v sebe a u sebe iné výtvory ducha (umenie,piesne) prostriedkom obvyklého podania ústneho. Rozumiem, že nemáme pamiatky, by reč činárečie, ktorým hovorí ľud Tatier, bolo bývalo do písma vzaté, v mluvnický rad a sklad uvede-né, v písomných pamiatkach zachované. Ale duch i zvyk ľudu nášho zachoval si zde nárečie, čodotýče sa formálneho (grammatického) ustrojenia i hmotnej (látkovej, lexikálnej) zásoby takdokonalé a bohaté, že hneď pri prvých sbierkach pesní ľudu slovútni učenci (Kollár a Šafárik)uznali prednosti a krásy i pôvodnosť a zásobu jeho u porovnaní práve s českou rečou lebo is druhými slavianskymi nárečiami. Vezmúc za stred Zvolenskú stolicu, kolo nej v obvode le-ží Liptov, Malohont, Novohrad, Veľký Hont, Tekovské Pohronie, Turec a Dolnia Orava: zdehovorí ľud najčistejšie a najkrajšie svoju slovenčinu. V druhých krajoch Slovenska všade užznamenať známky susedstva, na západe českomoravského, na severu poľského, na východeruského. Ale odchýlok od všeobecne uznatej spisovnej tejto slovenčiny a rozmanitostí v sklo-ňovaní i v utvorení a zásobe slov toľko, že každý vidiek, každá dolina, ba temer každá dedinamá svoje mluvnické i slovnícke zvláštnosti, má svoj hovor, svoje podrečia. To je najmä u nás vGemeri tak. Ba pri mojom povabavení sa r. 1849 na Dolniakoch v Slovenskom Chmelove (TótKomlós) zkúsil som to, že jednotlivé domy a rodiny zachovaly tam v hovore čiže v podrečísvojom, tiež i vo zvykoch svojich ráz toho kraja, z nehož ta dolu prestehovaly sa ešte predkoviajejich z našich Horniakov. Tu bolo poznať a rozoznať domy i rodiny prišlé z Oravy, z Gemera, zTekova, z Novohradu a druhé. A hľa, v každom vidieku, v každej dedine, v každom dome držiasa prísne a presne svojho obvyklého hovoru; bo je každý vo svojej podobe a skladbe tak prísnea presne prevedený, žebys ho mluvnický sostavit mohol a najmenšie zabehnutie do druhéhohovoru zavadí už do pravidiel prvého. Náležite poznať u nás po vrave, kto odkial pochodí a kdezrodil sa; bo zo zvyku ťažko i v reči vyzliecť sa.

Zpievanky od J. Kollára vydané, jednotlivé povesti v prvej vydanej knihe Slovenských Povestía Hodžovo dielo Epigenes Slovenicus (v Levoči 1848) podávajú doklad i príklad na to, čo vrozmanitých hovoroch nárečia Slovenského práve poviedali sme. Ale že teraz nemáme kdeuverejňovať ukážky jejich a zasluhujú vždy a všade povšimnutia, podám tuná poviestku, vhovore kraja potoka Vlhu kde prebývam.

O jednon chudobnou mlinarevi.Edon mlinar mau telo (toľko) dečí 2ako na riäšíci džiärok (na riedčici dierok). Kýn ednomuchleba krájäu, zákyv (zakial) vylašnelo sä mu druhua. O tobôž už i trečô pítalo: „Apo, chlebami, choc len z toho zákalistyho mi!“ Bitang mlinar radšé by sä búv videu pod zemieu, ako vtakej biäde.

Zväu pobíjäšku (kresačku) a nestaviu sä chiba pri bráne pekla a tam klopau, šô len tak hušälo.„Šô tu klopeš?“ vybiehou šärt (čert). „Chocen ván kostieu staväč!“ (Chcem vám kostol staväť).„Nestavaj, radšé či dán z mech (za vrece) peňazí.“

Šärt mu dau plný plnušišký mech peňazí, ale van (on) len klopau. Vybiehou druhý šärt: „Šô tuchoceš?“ „Chocen ván kostieu staväč!“ „Nestavaj, dán či z mech peňazí.“

2Pre snadnejšie porozumenie: koncovky am, em, im, ym, omznejú nosovým zvukom čo an, en, in, yn, onMiesto ťmáme č, ä = dš, č = dž;lčasto prechodí do v; pri stupňovaní prídavných ejprešlo v dlhé é; dativ ovizneje pri mäkklých evi; inštrumental ouzneje eu, ieu; dvojzvučkaôzneje jaksi prostredním hlasom medzi uoa uaa t. ď. Iné odchýlky v zátvorke. Podrečie toto volajú trpáckym, trpáčtinou, ľud trpák, trpáci;že zvykli vravet trpovt. j. teraz (nyní jetzt, nun).

O jednon chudobnou mlinarevi. Zlatý fond denníka SME

64

Zväu (vzal) si mech peňazí. Opä len klopau. Vybiehou trečí šärt: „Šô tu choceš?“ „Chocen vánkostieu staväč!“ „No, nestavaj, dán či z mech peňazí.“ Zväu si aj trečí mech peňazí na pleciä.Skoro dohoniu prázdnyho furmana, vyložiu sitko tomu na vôz — a už akoby doma penäze šítau!

Ale trpov ešče len bulo. Šärtove v pekle poškräbali sä za ušima, ež jin takú hrúzu peňazí odvli-äkou a šärt hybaj za nim, priam ho dobiehou (dohoniu): „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „Ašijo (čije) že by buli?“ „A vara toho, chto si jich vybehá.“ „A akhe sä budemo?“ „Tuž (nuž) ve(ved) či vrävín: na ubehávašky. Chto driev áv tan ku tomu vrchu dobehnemo, tot si zaberiemošitky mechy.“ „Starý son na úbehy,“ poviä mlinar. „Ale áv tan pod kríkon spí moj mladší brat,s týn sä ubehuj!“

A tan pod kríkon (krúhom) spau zajäc. „Stávaj brašok, budemo sä ubehávač!“ zvolau šärt. Atu zajäc vyskošeu. Kýn si šärt pretreu oši, zákyv tot búv za vrchon. — „Toho naozaj ani šärtneubehá!“ poviedau krivý, koj sä vräteu ku druhým.

Bežäu za mlinaren druhý šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze!“ „A šijo že?“ „Chto si jichvyhrá za pasy.“ „Ja son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač; ale áv tanmôj starý báčo (báťa, báťo) dopasený, dotylý, — pasuj sä s tyn!“

A tan pod kladou starý medvedž, s nadurenou srstieu a s naježenou hrivieu (hrivou), vypläzovaujazyk. „Stávajte starý apo, pôjdemo za pasy.!“ vraví šärt. A medvedž v tiä šäsy (časy) šäpí (čapí)šärta po hlave, uchyčí zes poly (ces pás) a otrepe o zen (zem), šô sä len tak zprpleu. — Vráteusä šärt s odranou kožieu do pekla. „Ši si vyhrau?“ opytujú sä ho. „Vyhrau oblezenú tvár; chojtesi vy, ši väc dohráte!“

Posporeu sä (poponáhľal sa) za mlinaren trecí šärt. „Stoj mlinare, ni sú tvojo peňäze; ale toho,chto si jich dohrá!“ „Tuž naš?“ „Tuž na hvízdažky!“ A šärt hnedž zahvízdnúv, dobre mlinarz nôh nespáď. Trpov zašäla šä mlinarevi käška parič. Tu vára už nevedeu ani kotro? kä? šô?ak? (ktoré, kadial, čo, jak). Len tak akoby ništ nebulo, zapošäu zbíjäč z kolesa obrúšku. „Našči tá obrúška?“ poviä šärt. „Na dbä (na dbe, treba mi je) mi je, bratku!“ „Tuž ale kýho Paromachoceš s nieu? (s ňou)“ „Na dbä mi driev touto železnou obrušieu tebe hlavu zaobrušič, aby säči neroztreskla, koj zahvízdnen.“ Nešäkau (nečakal) šärt; ujšou!

O tobôž pusteu sä za mlinaren tot najväší (najväčší), tot krivý z pekla, zo samho dna zo sytna. Aleban (temer) ho ani nedohoneu; bo buli už pri dedžine, pri zahradách. Ale ho predči zastaveu,ež, vräví, pôjdu napokon na premetávašky; ež chto väc z tých svín, šô sä tan pásly, do záhradypremece, toho budú peňäze.

Mlinar ledvic (sotvic, sotva) vedeu si zporady (porada, pomoc) s ednou chudou svinieu, a šärtv okamihu premetau šitky velkiä a tušniä svine do záhrady. — „No, chto smo väc?“ poviä šärt.„Jä neviäm kelo (kolko) si ty premetau; ale jä som si každej chvaščik (chvostík) zakrútnov.Šítajmo (čítajme), kotro aká (ktorá jaká)?“ A tu každá mala chvaščik zakrútnutý, chiba tá ednáni, šô ju búv mlinar prešmareu (prehodil, od šmarit = hodiť); lebo bula vychudlá ako trlo. Alešärt zmýlič sä dau, a peňäze ostali mlinarevi.

Trpov si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het (preč)! A mau tot mlinar ajdžiavku (dievku) na vydaj. O tobôž pítali mu ju aj za muž. Spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už,ako na svadžbe, sädali smo na kone pre mladú a sädou som si i jä, tu či mojä kobulä zadnymanohama virgla (vyhodila) a mňä až hýn sem ku ván zašmarila. Tak son tu! Ale sä tan adaj (aždaj,asnad) aj bezo mňä ta zaobišli a pekne krásne dosvadžbeli.



65

VII. Život občanský.Významné meno zachoval si Slovák pre ten širší krúh a obvod života, ktorý viaže a spolčujerody a vedie človeka von z úzkej domácnosti a z kola pečovania len o seba. Bo hovorí obec, vnejž je človek občan, kde je občanstvo. Obecje obvect. j. vec obvodná, naozaj večšia, väčšia,v obvod svojho kruhu viac — všetkých zavierajúca, kde všetci veciť, vetiť, večať čiže radiťa pomáhať, činnými byť majú. Občanje obvečant. j. poradník a činný člen tejže obci, obveci.Občanstvoje obvečanstvo, súhrn vecí a záležitostí všetkých občanov.

Bez otázky u nás pospolite tak rečené obcet. j. dedinské obcea obce malých mestečiek ostalycudzotou najmenej dotknuté. Čo u týchto a jejich občanov zachovalo sa, to ešte najbližšie po-kladať môžme za zvyk, ba za cnosti i hriechy občanské slovenské. Zvyky a výsady väčších aaž do nedávna tak rečených svobodných kráľovských miest, náležalo by viac skúmať z postatíprávnickej, vždy so zretelom na to, čoby mohlo byť pôvodne slovanského. Bo Slovania maliprvotne veľké obce, s prívlastkom tak i viac „svobodných“ jak tento k oným kráľovským mes-tám v Uhorsku pridávaný býva, a keď tieto žiadaly i prijímaly svoje práva a výsady od Uhor-ských kráľov, nepriam ešte boly zabudly na predošlé pôvodné práva.

Poďme však len do tých našich obcí, čo zde vo zvyku obecného a občanského nalezneme.

Obce naše, ač pod vlivom predtým zemských pánov, teraz pod vlivom stolíc, zachovaly si pre-dovšetkým právo svobodného volenia svojich predstavených. Pôvodný názov týchto je kmeť,kmetia kmeťovia, jak zachoval sa ešte tu i tam skutočne a viac v rodinných menách u tých, je-jichž predkovia bývali dakedy kmeťmi obce. Šoltýsia šultajsi, (tiež názov v rodinných menáchzachovaný,) bývali správcovia majetku panského a často i obce, od zemských pánov ustanove-ní. Pôvodnejší jejich názov je: dvorský, z dvoru zemského pána poslaný a k dvoranstvu jehopripočítaný úradník. Pozdnejšieho pôvodu bude názov: richtár, richtári.

Zvyky voľby úraduči úradských poctivej obceopíšem dľa podania od Jána Krasomila GáberaLovinobaňského, z Novohradu ešte pred r. 1848 podaného, dodajúc k tomu novšieho času tý-kajúce sa premeny. Obec zde ako obec t. j. rovná jedna druhej vo zvykoch. Len doba voľbybola u niektorých o Všechsvatých (d. 1. nov.), u viac a zvlášť teraz doba Vianoc a občanskéhonového roku. Hovoria tiež: úräd staväť, úrady prestavovať, za richtára postaviť, richtárstvoprestaviťt. j. preniesť na druhého; čo teda asi takto ide:

Mrazivé, hmlisté ráno je. Dedinčania utiahli sa do ticha a tepla domáceho, kde pred vyblnku-júcim páľom (plameňom) pece podkúrenej ohrievajú sa a pracujú. V tom zaklope voľakto naoblok: „Pán Boh s vami! Či ste doma“? Gazda otvorí oblôček: „Pán Boh s vami! Čože je?“ „Bá-ťa (lebo gazdo), žeby ste prišli dnes, tak po havránkach, do richtárov!“ ozve sa hlas pod oblo-kom a kroky čuť už ďalej utekajúceho k susednému domu. Pri každom ten istý výjav. To de-siatnik alebo pougár zakazujedo richtárov.

Pred jedným z onakvejších domov dediny na podstienke či prietosi vystiera sa lavica na krát-kych hrubých nohách lebo na hrubých kolieskach so železnou obručou k pritiahnutiu nôh toho,kto na ňu uložený byť má. To je derešobecný, na ňomž prestupníkov palicovať lebo korbáčovaťzvykli. Pred derešom, na svobodnom, dvíha sa jeho družka päť oká, to je kladadedinská s pia-timi dierami, do nichž možno zavreť nohy, ruky i šijú ukrčeného odsúdenca. Na klade do drevavyrezané lebo čierno načiarané nápisy. Po jednej strane: Pokuta za hriech!Po druhej: Beda te-be aj tvojej koži, kto dostaneš sa do mojej loži! Dereša kladabývaly za onoho času odznakmi


66

trestajúcej obecnej moci pred domom richtára, ktoré však ľud vďačne zničil r. 1848 a vrchnostivyvesily miesto nich tabulky s nápisom: Predstavený obce.

Nuž ale sem do domu richtárskeho schodia sa podvečer všetci gazdovia či občania; vážne,až melancholične ubierajú sa po jednom, akoby nad každým ťarcha velikých a rozhodnýchvecí bola zavisla. V izbe pred richtárskym stolom pokloní sa každý a zasadajú si do radu naprístenové i donesené lavice i podpec a na prípecok. Na stole lebo nad stolom vo svetáre horísvetlo; ba i pougár prikladá na kozub alebo do hora drží z dubca lebo z brezy odkresanú faklu priohnisku. Prevzal povinnosť domácich v tomto, keďže títo, čo neprislúchajúci do rady, vypratalisa na priadky a posedky do susedov. Za vrchstolom vykrúca si búzy pán notáriuš; pri ňom napravo sedí richtár, rečník čiže vicerichtár, prísažní a starší údovia obce. Pán notáriuš si odkašlea rečie: „Poctivá, mnohovážna obec, zajtrajší deň (všechsvatých lebo nového roku) upomenujenás, že si máme slávne úrady voliť, ako to aj od slávnej stolice aj od slávneho panstva vydanémáme. Volte že si tedy vo meno Božie ako sa vám páči alebo potvrdzte starých; veď viete, ženám aj tí dobrí boli a slávna stolica nemala nič proti ním.“ „Dobrý nám bude aj doterajší úrad!“ozvú sa hlasy z hromady; ale rečník z doterajšieho úradu mocne zpiera sa tomu. Vrava týmsilnejšia v hromade i za to i ne za to; až richtár poklope na stôl a stane sa utíšenie. Ozve sa páninšpektor či kurátor (dozorca, starosta pri chráme a cirkevných veciach): „Bračekovci, viete žetreba každému vyhoveť: tu pánom, aby i po jich vôli bol richtár; tu domácim, aby si gazda preobecnú službu veľa doma nemeškal. Voľte si vy len druhých, na ktorých všetci pristaneme. Aleviete, bez pána Otca ani krok! On nám je hlava v chráme Božom; on nám to najlepšie poradí,z ktorých si voliť máme.“ To slovo na čase — a traja starší už idú na poradu do fary. Poradaa hromada má ale tiež už predmet zavdaný: jedni tých, druhý oných spomínajú ako súcichdo úradu: za richtára toho a toho múdreho, obozretného; za rečníka toho a toho mladšieho avýrečného; za desiatnikov a pougárov tiež mladších, čo ľahké nohy majú; do každého úradusúcich, čo by doma neveľký obchod mali a tak sebe veľa nezmeškali, obci poslúžili. Lež v tomzačne jeden o chvíli, druhý o statku, tretí o cestách a furmankách a všelinečom rozhovor. Až ovoľbe ani znaku, akoby prepadla sa do vody: utonula v mori obvyklej vravy o každodennýchvecach; ale táto je tým živšia a rozmanitejšia.

Ani nezbadať kedy vrátili sa poslanci; až richtár zaklopal a vrava utíchla. Pán kurátor si terazodkašlal a vykladal: „Pán Otec nám radia tuto krsnieho Mateja Šiarkan. Len neviem, či by stenám, krsný, prijali úrad; bo ste sa vy už dosť obec naslúžili?“ Oslovený krsný Šiarkan odmáhalsa, že je starý a nedovladuje; aby radšej mladší priúčali sa k richtárstvu, kym starší jim k pora-de žijú. Hromada to v tichosti uznala. Kurátor pokračoval: „Radia nám aj Ondriša Dudášove.Tento je z mladších, ale len pred dvoma rokmi bol richtárom. Tretieho nám poviedali JankaLupkanove; ten bol už aj rečníkom (vicerichtárom) aj prísažnym; ten by už len vedel, ako tietoveci idú.“ „No tak je!“ prisvedčil odstupujúci richtár. „A var by to dobre bolo!“ ozvali sa hlasy— a po chvili bol Janko jednomyslne va richtára vyvolený. — Kde takto neusjednostajnia sa,tam často padnú hlasy dávané trom tak, aby každý navrhnutý dostal aspoň niekoľko čestnýchhlasov, väčšinu ten, ktorého spôsobnosti a domáce okolnosti napred v rozhovoroch medzi se-bou popretriasali, — až vrava zašla zase na súkromné záležitosti, ba i na hádky a richtár muselklopať, aby pozornosť na cieľ porady obrátil a pán notáriuš mohol započať značenie hlasov.

Ale vyvoleného obyčajne niet viac v hromade. Z vravy susedov vyrozumel, ako vlastne vecistoja a už dakde s domácimi a bližšími priateľmi radí sa, ako čo teraz? pripovedať či odpove-dať? Nestačil sa však poradiť, už prišli preňho z rady vyslaní a vedú ho zasa do rady. Ten tu eštelen odmáha sa, že jesto druhí hodnejší, že pri dome a hospodárstve nemá pomoci, že nevie, čipoctivej obci vyhovie. Rečník obyčajne výreční mu: „Aj druhí len tak boli postavení aj tak súci


67

ako vy. A načože richtár kosí richtárku (lúku preňho určenú) a prijíma meru (40) zlatých doroka z obecného? Aby si trebárs koho do domácej roboty najať, i sluhu trímať mohol. A čožebyz toho bolo, keď by nikto nechcel ani krížom slamy preložiť pre obec? A či neviete, keď pánfarár kázali, že nielen pre seba, ale aj pre druhých žijeme? A Pán Boh najlepší pomocník, budepomáhať i vám!“ — To je všetkým ako zo srdca vyňaté a najinak snad práve vyvolenému. Izasadne si za stôl a hneď sám predloží, koho mu majú za rečníka(vicerichíára), koho za pongá-rovk posluche potvrdiť. Postavia mu k pomoci a porade i dvoch troch prísažných, vekom i radourovných alebo starších a zkúšenejších. Hlavnia je len voľba richtára. Všetkých druhých úrad-ských zvolia z tých, ktorých richtár chce alebo jim na hlasovania predloží, ktoríby mu po rukei po rade najpríhodnejší boli. — V Liptove prísažnýchtuším staršími boženíkmi(tiež od prísahy= boženie, zaboženie sa) volajú: pougárov, polgárov mladšími boženíkmi; niekde sú desiatnici.

Takto nový úrad, nové vrchnosti obce vyvolené či postavené sú. Pred r. 1848 richtár a prísažnískladali pred farármi a pred sborom v chráme prísahy v prvú po voľbách nedeľu; od tých čiaszvykli stoliční slúžni prisahať a na zodpovednosť brať richtárov. Ale milí richtári, starí i noví,jak predtým, tak ešte po dnes zvykli ísť po voľbe nábožne k zpovedi.

Avšak na druhý tretí deň po voľbe shromaždená je zas obec. Prenášajúteraz richtárstvo. Pre-došle zaberali mladí chlapi dereš i kladu na plecia a tak to prenášali, otočení zástupom ľudu,pred dom nového richtára. Teraz prenášajú už len nápisnú tabulku, ale aj, čo bola a je po dneshlavnia vec, richtársku truhlicus písemnostiami, ktorú složia v dome na stôl a richtár drží siju potom na najvzáctnejšom mieste, totiž na lavici za stolom, popri svojej armárii domácej. Vnovom príbytku richtárskom skladá teraz počty predošlý richtár, a čo zvýšil v hotove, odčíta nastôl pred všetkými, i oddá čo oddať má. Zvýšil ale najmenej toľko, že dal sem doniesť nápojaa upiecť chleba pre všetkých. Prv lež piť začnú, odpytuje starý richtár všetkých, akby v čombol býval nedostatočný alebo komu v prísnosti úradnej ublížil. Nájde sa hneď rečník, ktorý muzaďakuje za minulé úradovanie; želá, by mu Hospodin nahradil čas, silu, zdravie a čokoľvek bysi v obecnej službe bol premeškal lebo utratil; odpytuje ho tiež z toho, čoby mu kto bol ublížilalebo nebol poslúchnul ho ako richtára. Na znak vzájomného odpuštenia povstanú tu všetci zmiest a počuť skrúšené veru vzdychy: Pán Boh odpusť nám každému a buď každému na pomo-ci! Potom už pobavia sa pri sklenke a besede, a popretriasajú obecné, obchodné, hospodárskea Boh zná jaké záležitosti i novinky. A ak len nenájde sa človek záperkavý, čo to iba záperku(zádrapku, príčinu hádky a zvady) hľadá, nuž minie sa všetko v pokoji; ba nejedna dobrá radak prospechu obce a pre nového richtára zde zkrsne.

Odznakom richtárskej moci a osoby bývala aj richtárska palica; na dedine obyčajná to hôľ, pomestečkách a mestách i striebrom lebo zlatom na rukoväti okutá trstenica. Richtár dedinskýnesmel ukázať sa bez nej úradne. Teraz to už nezachovávajú tak prísne.

Po obciach jest aj poľnia vrchnosť: poľní richtár či poľní gazda s niekoľko strážnikmi. Jichpovinnosť: dozerať na pole a pastvu, škody zamedziť lebo i trestať peňažite a peniaze dojímať.Kto nepoddá sa jim, toho prísnejšie tresce richtár.

Samú dedinu stráži v noci za plat najatý hlásnik(bachter), jemuž k pomoci, v čas hroziaceho odzbojníkov lebo podpaľačov nebezpečenstva, prichodia na porad niekoľkí obyvatelia. Ináč sámuberá sa tichým krokom a bedlivým okom ulicou i medzierkami. Pri dosť krátkych prestávkachtoľko raz zdlhavo dúchne do svojho rohu, koľko je kedy hodín a zaspieva:


68

Chvál každý duch HospodinaI Ježiša jeho Syna, —Uderila deviata (desiata atď.) hodina.

alebo:

Opatrujte svetlo oheň,Aby nebol ľudom škoden.

Spievajú hlásnici ale aj nábožné piesne: z večera večerajšie, potom o dúfaní v Boha, k ránuraňajšie. Večer o 9. hod. na začiatok a nad ránom o 3. hod. na ukončenie nočnej svojej službyzazvonia na jednom zvone na väži. Predtým aj po mestečkách a mestách takto obvykle trúbili aspievali hlásnici, až to cudzincov prekvapovalo. Teraz už, aj po niektorých dedinách, zamenilijim trúby píšťalkami.

Obzrime ďalej zvyky obecnej správy. Naši dedinčania nebárs prísne ozerajú sa na to, jaké kedymenivé politické zákony panujú či aspoň vydané sú na pr. just teraz o voľbe richtára a zastupi-teľstva obce na tri roky. Oni radi držia sa starého zvyku a tu richtárstvo (iste s vedomím vyššícha vyprosením si toho od podžupana stolice) premieňajú každý rok a richtár neohliada sa tak naono zastupiteľstvo, jako radšej na dávno uvedený zvyk, že i pri najmenšej veci svojich užšíchprísažných, pri každej dôležitosti ale celú obec svoláva. Dáva zakazovaťobčanov z dom na domskrze pougára (desiatnika, boženíka), klopaním na obloky, jak sme už videli. Chce—li však,by obec hneď a hneď shromaždila sa, pošle kosibupo dedine. Kosibaje samorostlé, koso alebopokrýveno urostlé drevo; ako vravíme, hrou prírody jakýsi kosák, často veru divostvorne utvo-rený. Každý sused povinný bežať s kosibou k susedovi, aby kosiba v okamžení obehla dedinua v tom okamžení poberá sa aj každý hospodár do poctivého príbytku richtárskeho. V tomtotedy verejnosti a spoločného pokonávania obecných záležitostí dbalí a pilní sú. — Rovne keďchce richtár na spech dať na vedomie svoj rozkaz všetkým, pripojí odpis rozkazu ku kosibe; vkaždom dome si ho prečítajú a po prečítaní ďalej posielajú do obehu.

Keď tak síde sa celá obec do radya richtár oznámi jim predmet, hneď utvoria sa medzi porad-níkmi jednotlivé skupeniny troch, štyroch i viac súsediacich. A každá pre seba pretriasa predmeta besedujúc, ba i dohadujúc sa zaň i proti nemu, popretriasajú ho zo všetkých strán. Často hneďu prostred hádky príbuznosťou vecí a myšlienok, vždy a skoro po vyčerpaní predmetu, zabehnúdo svojich súkromných záležitosti a udalostí. Ledva to spozoruje richtár, zaklope na utíšenie,a vtedy už vypočujú jednotlivých rečníkov, ktorí na krátce oznamujú, jak asi prijatá bola veci na ktorú stranu rozhodnutá v jednotlivých skupeninách (akoby v klubboch parlamentu); ažtedy i usnesú sa tak lebo inak všetci dovedna a vec konečne rozhodnú. Tento je obvyklý spôsobradenia sa; ale poriadne i slušne chovať sa pri tom, tak jako napospol v richtárskom príbytkualebo na obecnom dome (kde takovýto majú) slušnosť a uctivosť zachovať, toho bedlivé šatriavšetci a nadhodilé proti tomu prestupky hneď trescú.

Predmety obecnej rady a správy sú: z jednej strany výkon vyšších od stolice prichádzajúcichrozkazov, z druhej strany domáce záležitosti. Strany výkonu tamtých nejedenkrát slyším zdena pohraniciach od patričných stoličných úradskych, že po našich slovenských obciach všetkoporiadnejšie ide a rýchlejšie i povoľnejšie. Strany výkonu domácich záležitostí už skôr požalujúsa richtári na nepovoľnosť občanov svojich; ale v poriadnejších a majetnejších obciach ide itoto poriadnejšie. Strany obojeho naznačíme si niektoré terajšie i dávnejšie zvyky.


69

Predtým na „stolické, na stoličnú robotu, na cesty“ teraz to „na verejnú prácu“ t. j. na naprávaniea vyvážanie verejných ciesť zvykli chodiť po dnes tak húfne a v spolku, jako niekedy chodievaliešte nadto i na „panštinu, panskú robotu“ t. j. na odrobenie tých dňov, v ktorých „robotovať“povinní boli bývalému zemskému panstvu. Jináč ale i vymieňali i vymieňajú sa z pod obojehočasto peňazmi. Z pod domácej obecnej práce a posluhy nevymieňajú sa. Radi slúža obec; lenzanedbané cesty dedinské svedčia, že si tieto neradi naprávajú. Na zaznačovanie obecnej prácea posluhy majú ešte vždy rezky. Dľa dávnejšieho to obyčaja má každý osobytník či občan urichtára svoju rezkut. j. bukovú, v obdĺhly štvorhran vyrezanú lebo vyhoblovanú rukoviatku;na túto vyreže richtár toľko reziek či jednotlivých čiar, koľko dní pechúrskych lebo voznýchodslúžil si kto. Služba ide na porad z dom na dom; keď však kto platnú nájde si výhovorku,vynahajú ho na ten čas „z poriadky“ tejto; len do konca roka povinný každý svoje rezký vyplniťči „zrezať si rováš, rezky.“

Má ľud náš zdravý smysel o potrebe dávkovania na potreby štátu i obce. Keď raz do krámupolitiky tak hodilo sa, nahovárať ešte i ľud, aby pristavil dávanie „čo je cisárovo, cisári:“ čul somjednoho starca, pošlého z ľudu Horehronzkého, čo do školstva a čítania i tak dosť zanedbaného,veľmo vážne mladším vykladať, aby tamtomu vieru nedali, že „dávky a vojaci pre kráľa akrajinu naveky boli aj budú.“ Bolo to r. 1860 na Dieli medzi Malohontom a Zvolenom, kdesi furmani „more patrio“ „zapekali a diskurovali.“ Ešte i v týchto krušných časiech náš ľuddávky a dane platí dľa najlepšej možnosti a spôsobom teraz predpísaným. V našej n. pr. obci (ajest jich takých v okolí i viac) niet ešte po dnes daňových zaostalostí. Predošle dával ľud ešteaj „panštinu“ t. j. predpísaný poplatok pre bývalých zemských pánov, a bol s týmto jako aj svyberaním stoličných a krajinských poplatkov na seba odkázaný. V takýchto minulých časochvolila si obec do úradu ešte aj rovášnika. Rovášnikova povinnosť boin vyberať a značiť najedne rováše panštinu, panský cins; na druhé dane, porcie. Rovášzáleží z jednoho kusa drevapodlhlého, na čtvorhran vystrúhaného (ako výš. rezká), ale potom na dve rovnaké polovicepreštiepeného. Jednu polovicu uschovával u seba poplatník, druhú mal rovášnik. Pri vyberanípoplatku složil obe polovice dovedna a narezal na to toľko reziek či čiar, kolko n. pr. zlatýchvyplatil mu poplatník. Rezka či čiara kolmá Iznačí tu jednotku, čiara kosá Ialebo polkrížikVznačí piatku, a celý krížik Xdesiatku. Na takéto rováše často ešte po dnes oddávajú bačoviasyr na salašoch; váža mäsiari mäso, soliari soľ; napospol majú ho v obchode, kde ešte písmoneznajú alebo použitie rováša za primemeranejšie a neklamnejšie si pokladajú. Praktičnosť jehonenie tak cele k zavrhnutiu.

Pri všeobecnej vojanskej povinnovatostiostal už len ten zvyk, že rodina vyprevádza synkovsvojich na miesto odberačky a narieka nad tým, koho už idú „ostryhať“ a „prisahať“ k vojsku.Zaslzí i synčok, ale zatým vo veselom kamarátstve zaspieva si:

Dumala moja mac, že ju budzem chovac;Ja pošol do Košíc, žolte čižmy nošic.

Bo náš šuhaj, zažiali za domom a rodinou; ale potom pri vojsku vyznačuje, sa poriadnosťou a„v ohni,“ na vojne odvahou i vytrvanlivosťou.

Lež nie takto bolo za dávnejších časov. Vtedy vyhodili na obec, kolko má dať vojakov. Hneďsišli sa richtár a prísažní, a poradili sa, kohoby mali lapať a odviesť na vojnu. Uradili sa na toho,ktoby bol z viac synov jednoho otca alebo kto opustenejší a nemajúci majetok lebo obchod,kdeby rodiny odňatím syna netrpely. Iste pri tom dosť bolo prijímania a vyberania osôb. Porade nastala lapačka. Richtár vzal sebou pomocníkov, často i stoličných potrestov a hajdúkov, s


70

vidlami, sekerami, s kyjom i mečom. Obkolesili dom na lapačku vyzretého. Bo tento, ak už prvnešípil vec a neušiel do hory, aspoň teraz ukryl sa dakde pod najspodnejší snop v stodole alebozaryl sa do sena na chlieve, alebo vtiahol sa trebárs pod koryto v komore. Odtialto len násilnevytiahnuť sa dal. Na úskokov ale striehli, držali postriežku, kým jich nedopálili. Lapenémustrčili na hlavu starý, na pohotove držaný vojanský čákov (šišak), a tým už dostali právo nadním. Položili každému síc i putká na nohy a lapených striehli uväznených; ale jesť a piť dávalijim do dobrej vôle. Konečne pousadzovali jich na vozy, a pod velkou strážou ciep, vidiel asekier vozili do stolice pod mieruči na odberačku. Keď vraj niektorý vinou strážnika odskočil,potom čo mladšieho strážnika dali postaviť pod mieru a odobrať. Mladíci tejto lapačky striehlisa tým viac preto, že vtedy odberali jich za vojakov na celý život; aspoň kremä ostarelých,nevládnych, len vraj „také kaliky“ púšťali domov. — Teraz už ľud spriatelil sa s vojančinou;rád ale reklamuje synkov, kde len môže.

Miesto lapačky majetnejšie obce i najímaly a verbovalysi vojakov za peniaze. Ba stále verbo-vaťdávalo predtým i vojanské veliteľstvo, po trhoch a uliciach miest, ba i po dedinách. Takýtoverbunkoši, v rovnošate kam najpestrejšej odení, najmä v červených nohaviciach, pekne úzkona telo priliehajúcich, v kordovánových čižmách, v šnurovanom dolománi, v peknej červenejhusárskej čiapočke, alebo pod takýmže čákovom (kalpakom), tancujúci, uberali sa po uliciach,štrngali ostrôžkami na pätách, vo vrecku brinkalí peňazmi, alebo „cink blink“ ukazovali dvaď-siatniky i doliare na dlaňach a v priehrští. Daktorí z nich mali skleniee v rukách s pálením lebos vínom; upíjali si i ponúkali sa. Často neodolatelný vábec to bol pre mladú, nie tak vojny ja-ko radšej videných a ponúkaných vecí žiadostivú chasu, alebo pre šuhaja pri nezdarenej láske,manželke lebo druhých pomeroch života oželeného. K tomu ešte milí verbunkoši zaspievali tiepremilé prostonárodnie piesničky, ktorými tento ľud vojančinu, jednak síc hrozivú, jednak alepreň i vábivú, to oželieva to oslavuje. Tomu veru nekaždé srdce odolať mohlo. Kto ale siahnulpo dvaďsiatnikoch alebo po sklenici k ľavej ruke verbunkoša (verbovníka), tomu tento zachytilpravou pravicou a jestliže vtiahnul ho do kola a stihli mu vojanskú čiapku lebo kalpak posta-viť na hlavu lebo prehodiť dolmán pres plece: už bol jejich, už bol verbovanec, sverbovanec;čo oznamoval hneď pohyb v širokom kole divákov a často i plač nedosť pozorlivej na šuhajamatky lebo frajerky, v kole verbovníkov rezkejší brinkot ostrožiek a ráznejšia hudba dľa toho:„hrajte mi, hrajte mi, trúbte mi marš, už ja idem preč od vás.“ Každý sverbovanec dostávalpotom „na ruku“ z tých dvadsiatnikov bielych ako srieň, viac ten, kto vopred sjednal sa, začstane za vojaka. — Ľud spomína ešte aj Rákociho verbunkošov, ktorí, vraj, nasypali okolo sebana ulici hŕbu mariášov (strieborné peniaze s obrazom Panny Márie) a doliarov, a pokreskávalisi pri hudbe a speve okolo nich. Kto čiahnul k zemi, by z hŕby uchytil, tomu zachytili ruku avtiahli ho do kola svojho. Alebo vyhlásili vopred, koľko jednomu dajú, a šuhaj už znal, zač mápripojiť sa k nim. Kde nikoho nepopadli, sobrali peniaze a šli zas takto verbujúci ďalej.

Vojanstvo a vojna sú zvláštnym predmetom piesni ľudu nášho, piesni to na jednej strane roz-veselivej i povzbudzujúcej k vojanskému životu a táboru, na druhej strane žalostiacej nad tra-gičnými príhodami a osudmi vojny i vojujucich.

Vráťme sa však akoby z vojny k domácemu občanstvu.

Zde prichodí nám ďalej zaznačiť, jako as naše obce zvykly si „ gazdovať“ s majetkom obec-ným, ktorý záležal a záleží: z peňazí, lúk a poľa, hôr, mlynov, krčiem; niekde i baní, hámrov adobývania kovov. Sú príklady majetných a v tomto ohľade dobre spravovaných obcí, jako i sámv pomerne takejto obci prebývam i druhé v okolí znám. Chvály hodná tiež vec, že jestvujúcemajetky vynasnažovaly sa i tu i tam udržať, usilujú sa i rozmnožovať. Ale sú popri tom dávno


71

zakorenené zlozvyky. Majú—li obecné peniaze, to si jich hneď porozpožičajú medzi sebou ahľadia, aby každému došlo sa; nehľadia potom prísne k tomu, by dlžník vrátil driek, len či jaktak „úžitok“ t. j. úroky dáva do obci. Nemovité majetky dosť ešte spoločne obrábäjú a obhajujú;ale i pri obecnej robote, ako pri každej službe, radi majú svoje „aldomáše“ či popitky. Užiť,využiť chcejú čo obecného i predstavení i podriadení. Touto cestou „sprevodily“ mnohé obceuž nielen svoje dôchodky, ale i majetky. Povedačiek o tom i pri mešťanských obciach dosť, žetak na pr. „sud vína na atrament — item strovilo sa.“

Súdobnéa trestajúceprávo majú uaše ľudové obce iste len nad menšími poľními a miestnymipriestupkami a väčších previnilcov oddávajú potrestom 1do moci a na vyššie dvory spravedl-nosti. No, v dlžobných záležitostiach mali a majú najnovšie jejich predstavení prireknuté ajprávo súdit až po 30 zlatých súčtu lebo hodnoty. Ale tu zas neozerajú sa prísne na to, čo a jakverejné a od vyšších vrchností predpísané právo a zákon porúča. Zkušujem, že jaksi samostat-ne a dľa pravidiel prirodzenej spravedlivosti zvykli súdiť, pokonávať i vykonávať súdobné atrestné záležitosti, rozumie sa, tých, ktoríby podvolili sa jim. V takýto čas svolá richtár svojichprísažnych, žalobník i obžalovaný svojich nielen svedkov, ale i zástupcov a rečníkov z rodiny akmotrovstva a ktorý ten alebo aj oba nádeju skladajú v tom: Dobrá tomu hodina, komu richtárrodina. Žalobník povinný vopred na richtársky stôl položiť as 1 zl. alebo 2 zl. čo útrovy súdu;ktoré prepadnú mu, jestliby on prehral; ináč nahradí aj tie obžalovaný. Žalobník potom predne-sie svoj „ ponos,“ obžalovaný začne brániť sa a obom dovolia často i dohadovať sa dôvodmi zavec i oproti. Pripoja sa k rečiam skoro i svedkovia i rodina za rodinu, kmotor za kmotra „pravotísa a zastáva“ každý svojho. Prísažní potom uvažujú všetko, zavdávajú otázky jednej i druhejstránke i svedkom, až konečne vynesú súd na vynáhradu i na potrestanie prehravšieho pru. Dľazvyku a pochopu ľudu tohto majú tedy i súdy ráz verejnosti a otvorenosti; no, nesú zde i vadytoho. Páni richtári a prísažní ale mávali zvyk a ešte nie so všetkým vyzliekajú sa z toho, že poukončenom súde pijú na to aldomáš. Často pri tom ešte bližšie vyrovnajú a pomeria stránky,bo pijú spolu „na mierno“ s žalobníkom i obžalovaným; často ale stránky i podohadujú a roz-vadia sa znovu. Predošle mávali i oddelené krčahy (kančovy), v ktorých dávali si donášať taktotrocha toho nápoja; na nichž gliedou načiaraný bol i nápis: „pravda.“ Bo pravdou nazýva ľudpo dnes právo a spravedlnosť. Horlivý niekdy kňaz ľudu Samuel Medvecký vo V. Slatine, keďústne napomínanie neprospievalo, roztrieskal kedysi (as pred 4 desiatkami rokov) takýto krčahpravdy na richtárskom stole. I my ho už len jako strarožitnost pripomíname, ač zvyk nenie eštedocela a všade vykorenený, len pri osvietenejších obciach.

S manželskými rozeprami, pri ublížení na cti, ale často i v nepatričných vecach príliš zvykolutiekať sa ľud náš ku svojim kňazomt. j. k farárom a kazateľom. Týchto pokladá za svojichnajbližších smierčich sudcov.

Akože ale trescetamten obecný úrad priestupníkov, previnilcov a tej jeho pravde prepadlých?Dnes najviac len peňažite, na vynáhradu škody a útrov. Majú po dnes i putká (Kurzeisen) nanohu a ruku, ba niekde i činčiere (okovy) na obe nohy priestupníka, a poniektorý i na tietoobyčajne od hrdze červené „železá dostane sa.“ Predošle však „dávali, sádzali do klady.“ Naj-menšiemu priestupníkovi zavrzgli len jednu alebo i obe nohy do jej spodných ok; väčším prie-stupníkom zavrzgli už nohy do spodných a ruky do vrchných ok; najväčší previnilec musel užskrčiť sa cele a strčiť aj hlavu a šiju do piateho oka klady. To prvé bolo najviac len pre posmech,že vinník dostal sa do klady „na odiv sveta;“ to druhé zavretie bolo už naozajšnie pokutovanie;

1 Potrestt. j. teraz pandúr a pandúrov predstavený esendbiztos; predtým za čas to bola žandarmeria. V okolí mojom terajšom bežný je tentonázov; inde nepočul som ho. Každého tedy od vrchnosti, zvlášte stoličnej, na hľadanie, jímanie a prvé potrestanie priestupníkov i zlodejovustanoveného zbrojnoša, volá ľud potrestom.


72

a to tretie zavrgnutie opravdová mučiareň. No, doba trestu vždy krátka bývala. Na derešiale„drali“ t j. palicovali a korbáčovali. „Vydrať dakoho,“ znamenalo tu dať mu — prepytujempekne — na zadok 6, 12, 24 palice, lebo toľko ráz udrieť korbáčom. Vyššie vrchnosti nasudzo-valy aj sto lebo viac sto palíc, bitých po 50 odrazu, ale v prestávkach niekoľko týždňových leboi mesačných. Bitie vykonával na dedinách desiatnik lebo boženík (pougár), v stolici hajdúk.Pri viac ranách postavili jednoho hajdúka z jednej, druhého z druhej strany dereša a títo jedenpo druhom udierali na telo raba. Jako za najväčšiu poníženosť platilo, keď priestupník muselsi len ľahnúť na dereš a len dotkli sa ho palicou lebo vylepili mu len jednu; posmech i pokutuznamenalo 13 palíc lebo úderov korbáčom. Toto vraj „tak ako kurve;“ bo smilnice zvlášť tres-távali týmito 13 údermi. — Pre kradošov a zlodejov na skutku postižených videl som dakedyaj stĺpyna verejných miestach postavené. Do stĺpov vo výši 4 do 6 stôp boly zavrtané diery.Postave zlodeja primerane vtiahli do dajednej z tých dier jeho dlhé vlasy a zadrvili kolkom, aleto tak, by zlodej len koncom nôh a jich prstov dotýkal sa zeme. Mučedlnícke to postavenie.A trestali týmto aj ženské. O tejto pokute vravelo a vraví sa podosial: „počkaj, dostaneš sa naškripec,“ bo tu vinník musel ozaj z bolesti zubami škrípať; ač vlastní škripes (čiga, conchlea),len v historickej, nie viac v pamiatke našich vekov u nás zachovaný je.

Obzrime že už obvyklé u ľudu nášho priestupkyi zločiny. A tu veru dosť častá a obvyklá je zva-daa s ňou spojené nadávky, kliaťa, zaklínanie, zlorečenie. Obvyklé nadávky a kliatby vypísalisme už. Zvadia sa, vynadajú si to vonku na ulici, až ozíva sa celá dedina, aby to aj celý svetpočul; až by bolo zemi ťažko, ale jim na srdci odľahlo. Ľud tento naozaj rád „dôjde sa slova“ a„dovoláva sa Boha.“ Ale keď už tak „došli sa slova a vyvolali si, čo komu na srdci ležalo, a do-volali sa Boha i kliatby jeho:“ potom je už dosť; skutok pomsty a naplnenie toho, čoho slovomdovolávali sa ponahávajú Bohu, ktorého dovolávali sa a jakoby účinku toho slova, ktoré si vy-volávali. Bo i k obyčajnému následku zvady — k bitke— zriedka to príde a ľud tento za väčšiupokladá urážku slova, jako ktorékoľvek ublíženie tela. „Ešte to a to mi smel povedať!“ to viacznačí jako keď povedia: „Tak a tak ma doranil.“ Ba aj pred sudca najviac preto prednesú zvady,aby mohli protivníkovi zde verejne vykričať krivdy a opakovať to, čoho dovolávali sa protinemu: A sudcovi podbehnú pod trest obyčajne obe stránky; obyčajne bývajú s tým aj spokojné— aj ešte pomeria sa pri oldomáši. Pri zvadách za veľkú urážku pokladajú, kde kto komu „dopoctivosti čiže do stačnosti stúpi.“ Rozumejú, keď kto o druhom tvrdí, že lebo proti šiestemuprikázaniu prehrešil sa, lebo lhal, klamal, kradol. O iných urážkach hovoria: „jedným uchomdnu, druhým uchom von!“ Najhoršia predca urážka, keď kto nazve druhého „požiteľom.“ Torovná sa s neodpustitelným previnením. „Požiteľ“ je ten, ktoby neprávne pripraviac blížneho omajetok, požíval ho, alebo kto požičané stroví a nevráti; oni ale nechcú bezprávne nič požívaťa mať. — Jednotlivé údery síc často padnú pri zvadách; ale žeby väčšie bitkypovstaly, aleboverejný pokoj rušili, toho u nás niet, leda chýr o tom zriedkavý. Najskôr ešte pobijú sa v domea to tí, ktorí na druhý deň objímať sa budú. — Škoduale druhému učiniť a najviac v hore, vpoli na úrodách a pri pasení, toho veru nevystríhajú sa. Horári a poľní richtári najviac partačkya súdenia sa majú s hôrnimi a polními priestupníkmi. — Priame krádežeuž o veľa zriedkavej-šie sú ako škody. I to krádeže najviac snadných k prístupu predmetov živnosti, odevu, peňazía statku. Sú ale vidieky, kde takéto krádeže časté sú; sú zase kraje, kde prazriedka chyrovaťo značnejšej krádeži. Pustatiny, vrchy, hornatiny sú divadlá krádeží. V chýre sú z tohto ohľa-du lazy a lazníci vrchov Novohradských, Velhonťanských a súvislé s tým pohoria Zvolenskejstolice a zvlášť okolo Detvy. Najmä krádeže dobytka a hospodárskych vecí zde často stávajúsa. Naproti tomu a zvlášť kde núdza a psota nebije ľud, sú kraje, o nichž ešte v mnohom platíKollárovo pripomínanie staroslavských časov a zvykov.


73

Klíčů, zámků, šibeníc a rasuNeměli, — — — — — —Neznáma jim byla lest a krádež.

U nás na pr. aj inde na nejednej dedine a na nejednom poli nahávajú vo dne v noci bezpečnea bez stráže plátno na bielisku, prádlo sušiť navešané na plotoch, pluhy, reťaze, sekery, moty-ky a kopáče po roľach i zahradách, vozy stávajú jim svobodne v kôlňach a na otvorených, ne-opravených dvoroch. Z týchto ani len to ináč najlakomejšie, narúbané drevo, nekape; čo už zhory často kapať zvyklo. A zasa ľud ide všetek pracovať do poľa a domy i dvory nájdeš mupusté, dvere leda zakolkované, zriedka zamknuté. Kľúče a zámky a to často v železných dve-rách budú zahrdzavené, bo málo užívané. Spolníci mávajú v jednej komore háby a veci svo-bodne rozložené alebo uložené v truhliciach nezamykaných; kľúč od stolára do zámky danýtam bude trčať vo dne v noci. Ohľadom nalezenéhonie sú už tak svedomití a zdržanliví; držiasa toho svojho porekadla: „Kto si stratil, nach si hľadá; kto si našiel, nach si nedá.“ A keďstratenú vec aj prinavracujú, čakajú vždy nálezné. Na salašoch rada „zkape jalovka,“ tú vzalvlk, odniesol medveď t. j. po salašoch slýchať najviac len o takej krádeži, kde sami valasi kedytedy z kŕdla väčších majiteľov vyberú si čo tučnejšiu jalovku a v kyslej žinčici uvaria. Väčšiekrádeže a zločiny na pr. olúpenie pocestného, vlámanie sa do budinkov, podpalačstvo, vražda,ešte zriedkavejšie sú. Sú dediny, kde netresk a moch od stoletia rastú na strechách, na dôkaz, žetam požiara nebolo. Ač zase v poniektorých dedinách „často horí;“ ak iste viac z neopatrnostijako z podpalačstva. O zriedkavosti zločinov svedčia menších rozmerov a prázdnejšie od rabovverejné žaláre, nieželi to inde jest.

Ale veru naši chlapci „pustia sa aj po zboji, idú na zboj, chodia poza bučky, po horách.“ To sú„dobrí chlapci, hôrne deti,“ ktorí k jari spievajú si:

Rozvíjaj sa bučku zticha; pomalúčku;Keď sa ty rozviješ, všetkých nás prikryješ,

aleboň:

Popíjaj, popíjaj; nekradni, nezbíjaj;Čerta napopíjaš, keď si nenazbíjaš.

V každom veku a národe vyskytli sa jednotlivci ľudskou spoločnosťou a jej zákonmi neviazaní,voľnejší, rozpustilejší, koristiví i lúpeživí; každý vek a národ mal pri nich čo obávať sa svojejbezpečnosti, mal ale pri nich aj čo obdivovať, keď nie inšie, odvahu i hrdinskosť, báť sa ajukrutnosti. Preto každý aj povestil si o nich. Čože my rekneme o našich? Hovoriť môžme onich len jako o minulých; nie akoby naskrze nemohli objaviť sa kde tu, ale že pri sriadenejšíchobčanských pomeroch na tento čas nechyrovať, by kde takíto zurvalci chodili po zboji. Dľarozprávok ľudu zriedka objavili sa medzi našimi zbojníkmi vražedlníci a ukrutníci. V Gemerispomíňajú takéhoto len Vdovčíka, ktorý na Hrádku, osamelej to krčme na vrchu medzi Jelšavoua Ochtinou, zavraždil krčmára, keď tento chcel ho chytať a streľbou i valaškou pokaličil tamvečeravších pánov udajne preto, že kázali ho chytať, ale tamtomu krčmárovi nepomáhali. Malspáchať aj iné vraždy a sbíjal pocestných s troma, často aj šiestimi kamarátmi v spolku, začo pri Nižnej Slanej, jako pri svojom rodisku, obesený bol na stĺp v čas cholery r. 1831/2. R.1850 chodili tu dvaja bratia Bobáci nazvaní a na tomže Hrádku prestrelili žandarma, ktorý prvývstúpil do izby, kde jich druhí žandármi pochytali. Spokojovali sa naši zbojníci najviac len


74

chodením po salašoch, kde „kúpali sa v urde,“ varievali jalovky v kyslej žinčici. Pocestnýchkeď „predstáli,“ spokojili sa peňažitou výmenou a potravnými lebo druhými článkami odevu,obuvy a každodennej potreby. Zbroj iste kde našli zabrali a bránili sa, keď kde na odpor natrafili.Živili sa teda takýmto „ľahkým a hôrnim remeslom“ a boli v tom naozaj len živánit. j. živeň,poživeň, poživenia sebe na cudzom majetku hľadajúci. Posledne znám takýchto živáňov z r.1859. Chodili po horách Horehronia, kolo Kráľovej holi, navštevovali salaše a krčmy, brali odpocestných. Predstáli vraj na Javorine správca panstva kniežaťa Koburga, ktorý viezol sebouznačný súčet panských peňazí. Ale poznal jich jako svojich niekedajších rubárov a že oni speknou poklonou pristúpili ku koču, pekne opýtal sa jich, čoby chceli. „Nuž pán veľkomožný,rekli mu oni, volač pre hôrnich chlapcov.“ On dal jim desiatku (10 zl.) a tí s poďakovanímodišli. Na tej istej ceste z Heľpy do Kráľovej Lehoty, ktorou som i ja prešiel ces sedlo Kráľ.Hole, sobrali v tenže deň prechodu môjho horárom pri Ráztockom stave (Teich) pušky a v nocina to piekli si jalovku na Sv. Jánskom salaši. Na Šumiaci pochytaní boli ešte v ten rok, keďv noci prišli piť a jiesť do krčmy. — Čo pohýnatýchto hôrnich chlapcov k takémuto chodeniupoza bučky? Nedostatok nebárs, bo šuhaj práce navyklý živnosť nájde. Skorej ešte niektorý,snad len zo samopaše spáchaný výstupok a snadno umknutie pred trestom do hôr. Niekedyaj neblahé domáce pomery, nevernosť milenky lebo mladej ženy, roztržky s rodinou vypúďachlapa z domu. Ale čo to, keď o väčšine zbojníkov rozpráva ľud, že len tak z dobrej vôlepustilisa po zboji, poza bučky? Je to tuha po neviazanosti, po voľnosti von do tých šírych hôr a navysoké hole. Za časov feudálnych z pod robôt, od dereša, klady a lapačky tým častejšie utiekalisa k horám svojim. Aj oni to len salašov a holí i hôr držia sa; to sú vraj „jich komory.“ ZvečnelýJán Chalupka, pôvodca nášho Kocúrkova, rozprával mi, že za jeho mladších časov zastrelili razBrezňania zbojníka na salaši. Tento pri srdci ces prse prestrelený ešte zapchal ranu dlaňou a vonz nešťastnej preňho koliby vybehnul na vršek. Keď mu privolali: „Čo utekáš, veď už neujdeš?“odvetil jim: „Ach, ešte aspoň raz chcem pozreť na tie naše hole!“ Tam pri pohľade na šíre horya vysoké hole, pomaly ztiekol z krvi a zavrel oči.

Čo k charakteristike zbojníkov týchto patrí a zvlášť čo tvorí hrdínskejšiu a básnickejšiu stránkujejich rozvoľneného života, to obsaženo je vo zvláštnych rozpravných i lyrických piesničkach,uverejnených v Zpievankach i v Sborníku Matice, v nichž i mená viac značnejších zbojníkovprechované sú. Ale súhrnom všetkého sú rozprávky, povesti a piesne o našom milom Janko-vi, Janíčkovi — Jánošíkovi. On zosobnený hôrni šuhaj hrdinstva všetkých voľných detí; onvyrovnávateľ všetkej krivdy, ktorú svet utisnutým a slabým činí; on záštita a spomocník chu-dobných i opuštených; on útočište nešťastných; on shromažďovateľ a obhajca pokladov, ktoréešte len budúci svet má uvidieť, ak bude znať odkliať a vydobyť si jich. Súhrn povestenia oňom možno bude sostaviť len budúcne, keď dosialni i budúci sberatelia nezadržia len v zápis-ničkách svojich podanie o Jánošíkovi, ale ho i uverejnia. Abych k tomu prispel a nevynahal čoi z tohto ohľadu zvykom ľudu a národa podlžen som, pripojujem k prítomnému oddieli spisumne známe podatky o Jánošíkovi, odkazujúc hneď na Zpievanky Kollárove a Sborníky MaticeSlovenskej strany toho, čo prostonárodnie básnictvo o ňom podáva. Rovne i na báseň: SmrtJánošíka. Romanca od Jana Botto. Lipa, ročn. II. 1802 v Pešti, str. 251. Prv ale ukončím oddielniektorými z pomerovobčanských vyplývajúcimi zvykmi.

Pomerypominulé feudálne a z nich vyplívavšie prílišné poddanstvo a nevoľníctvo umel ľud nášoželievať, na pr.

Není mizernejšie na svete stvorenie,jak nevoľný sedlak v Uherskej krajine;


75

ve dne v noci robí, nikdy pokoj nemá,ani poctivosti nikto k nemu nezná,Ešče lem zornica za huru (za horou) vychádza,už se na ňom štyria pod oblokom vadza:jeden k nemu hvari (vraví); tam pujdzeš na panske;druhi rozkazuje: pujdzeš na valalske;a treci chudáka na stolične honí,a čtverty na foršpont žada z chleva koní;na ostatek prijdze popovsky (farársky) čeledník,aby šol robotiť gazda neb služebnik; — atď.

Duchom žialu ale i povznesenia sa nad tieto pomery nadchnutá je pieseň ľudu:

Bože môj, Otče môj! Veď je ten svet zmotaný;!Čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný.?/.

Každý ho sužuje, plat mu nepovyšuje.Pán si myslí, že naveky panuje, panuje.?/.

Vy páni zemani, my sme vaši poddaní,my budeme v čiernej zemi srovnaní, srovnaní.?/.

Jak sedliak tak i pán, všetci musia umríti;každý musí v čiernej zemi uhniti, uhniti.?/.

Pánovia, pánovia za čo my vám robíme?Či to len za tú čiernu zem, čo po nej cbodírne!?/.

Ktorí uskočením do hôr akoby násilne vylúčiť a vymaniť chceli sa z týchto feudálnych pome-rov, tí boli z ľudu výš uvedení „hôrni chlapci, voľnie deti.“ Ktorí priazňou svojich zemskýchpánov uvoľnení bývali, tých volali „slobodníkmi, svobodníkmi, svobodmi i slobodášmi.“ Z ni-ch povstávalo „bočkorošské zemänstvo,“ od obuvy bočkorov či bačkorov takto a popri tom i„krpcošmi, krpčiarmi“ prezvané.

Ale z druhej strany ľud ešte po dnes spomína dobrotu tých svojich feudálnych pánov, ktorípekne s ním nakladali, ochraňovali ho a prv i pravoty jeho otcovsky rozsudzovali i vyrovnávali.To snáď i preto, že najnovšie zákonné pomery splňujú i u nás to: „Et bona juridicis subjecitlapsus Adami.“ A už i ľud náš, zvlášte kde aj s obchodom zaoberá sa, nedrží sa toho dobrého


76

zvyku a porekadla svojho: „Lepšie malú krivdu sniesti, jako dlhé právo viesti.“ Vymanenie alesvoje z pod feudálneho urbára uvítal ľud nie tak nepovoľnosťou a stískaním si na to, v čomešte nechýrne je postavenie jeho, jako radšej tým, že zachovať hľadel, čo ohľadom majetkuzachovať si mohol, a rád nadobýva, kupuje i od bývalých zemských pánov.

Rovnosť hodností a práv ľudských pred zákonom tiež vďačne uvítal ľud a národ náš; bo i kremtobo mravne považoval ľudstvo vždy za sebe rovné, hlavne uctil v každom človeku človeka,vyzdvihoval vždy a vyzdvihuje v ňom mravniu a duševniu jeho stránku, jak i všetky tieto jehozvyky dostatočne svedčia. Mnohými nám vytýkané to, že Slovák pred vyššími a mocnejšímizvyknul plaziť sa, padá viac na účet krušných okolností, v ktorých ľud tento nalezal i nalezása a na účet mäkšej povoľnejšej povahy našej, jako na účet toho, žeby Slovák nebol hodnostiľudskej v sebe vedomý a pri iných túže hodnosť i uznávajúci i uctiaci. Korenie a plazenie sajednak len v takých krajoch vyskytovalo sa a vyskytuje, kde z jednej strany núdza z druhejstrany prítomnosť tých, čo prílišne zvykly nadpráva a moc provodzovať nad bližními, dotláčalana ľud. I tak reč naša nemá ani výrazu na „padania do nôh,“ len na poklonu a úklonu. Až nakolená skloniť sa zvyk je len pri prosbách a modlitbách. Kde núdza a nátlak neúčinkuje, tam ľudnáš i dnes chodí jasným, pozdviženým, smelým čelom. Ale úctou a povoľnosťou k občianskymzákonom a osobnostiam v hodnosti postaveným vyznačoval sa vždy.

Vzhľadom k občianskej úcte sám ľud žiada si byť ucteným a zvyk jeho uviedol do života čestnénázvy pre synov a dcéry ľudu tieto: uctivý, poctivý, statočný, opatrný, slovútny muž; uctivá,poctivá, šlechetná manželkalebo i matrona. A to pri počestnejšom a verejnom oslovení, abysprimerane vybral si aspoň dva z týchto názvov a nadovšetko pred nimi na prvom mieste nevy-nehal „kresťanský muž, kresťanská manželka,“ akoby kresťanstvo bolo jeho za najviac pokla-danou úctou, zvlášte pri cirkevních oznámkach a pripomienkach. Hneď pre vynikavejších zostavu rolníckeho, potom i pre členov stavu remeselníckeho, obchodného mešťanského čestnénázvy sú: mnohovážny a slovútny muž, pán; mnohovážna a počestná matrona, pani; mladý pán,mladá pani; starý pán, stará pani; pán otec, pani matka; pán syn, panna dcéra. Učiteľský stavmá čest výborne učenýcha vľúdnych pánov; potom i vysokoučených; duchovný stav je dvojejc-tihodný, vznešený, velebný, dôstojný; a tu zvlášť povedia: vznešená, dvojejctihodná milosť, baaž veľkomožná milosťa biskupov rád ctí ľud osvietenými pánmi. Lež i videli sme už, že najob-lúbenejší je názov: pán otec, pán tatík; pán kňaz, to nikda nepovieme; kňazmivolá ľud farárovveľmi bežne, rád a často, ale len „krem očú“ t. j. v neprítomnosti jejich. Zemanov a občanskyvynikajúcich hodnostárov pozvať zvykli: urodzenými, veľkomožnými, a skutočných velmožova kniežatá i osvícenými, osvietenými pánmia takouže milosťou. Na písme a pri slávnostnejšomoslovení ešte vždy aj týmto vykajú; onikaniepatrí kremä do najnižšieho hovorenia, toho kdeono nejde z duše a povahy, kde len nátlak a cudzota zvyk tento jako násilne uviedla. Obvyklý aľudu nášmu z dávnejšieho zvyku známy názov kráľa je len to: Najjasnejší pán a kráľ, kráľovskáJasnosť, kráľovská Milosť. Kde občansky rovní s rovnými stretajú sa, tam nevykorenitelný jezvyk bratať sa; roľníci povedia si jednoducho brat, braček, bračekovci; sestra moja, sestričkamoja; remeselníci, mešťania a druhí radi dokladajú: pán brat, pani sestra. Ale toho bratstva isestrinstva u nás všade plno.

Ubiedenejšia a nižšia vrstva obyvateľstva nemá sa zle u nás. Sluhav domoch pospolitosti jedávaza jedným stolom s hospodárom svojim a ešte aj mladší údovia rodiny čo staršieho uctiť i po-slúchnuť sú povinní. Zvyk tento sedávania služobných za jedným stolom a pri jednej myse jestlikde i u menšieho mešťanstva miesta nemá, to len novšie časy vytisli ho zo života. Pohorelec,vytopenec, bedártelesný lebo duševný, obkaličený(kalika) a k práci naozaj nevládnysmelo uká-zať sa môže u zdravých a vládnych, ešte i tam, kde žobrať zakázano. Nalezne nielen almužnu,


77

ale i pekné prijatie; bo pekné slovo, vraj, vždy viac ako dar a nadelenie. Majetnejšie ale rodinya obce vždy i svojich bedárov opatria i druhým udelia. Z mojho okolia na pr. niet žobrákaa kol-dušapo svete, bo tu ľud majetnejší; títo prichodia a pochodia kremä z krajov núdznejších. A hla,žobráci a kolduši naši nespustili sa ani u nás toho, iste aj šíre diale a myslím najmä u Slovanovuvedeného zvyku, že nechodia ani nemo ani nezbedne „po pýtaní;“ pýtajú, berú; ale aj samiudeľujú, dávajú? Čo takého? Za dar zemský a hmotný dar slova a umenia. Slepcizvlášť i u násobľúbili si husle; hrajú a spievajú najviac piesne nábožné, ale veru a zvlášť kde jich my nevždypočujeme i prostonárodnie piesne, romance; ospevujú bežné udalosti a príhody. Myslím, žebyhrdinské skutky, jako u Juhoslovanov, ospevúvali, keby k nim u nás pohnútky a predmetu bolo.Po okolí našom chodí Ondro Varga z Vlachova, dáva si čítať knihy, poslúcha nedelnie kázne vchrámoch. Okrem nábožných pesní prespevuje potom po uliciach i dvoroch z toho čo čítať sidal alebo v chráme počul ním samým utvorené verše a skladby, uspôsobené a namerené k tomu,by mravne účinkovaly na ľud. Na svojich husličkách hrá pri tom dosť príjemne. Zvláštny zjavkraja nášho je slepec Hrebenda z Hačavy. Podotknem len o ňom, že vzdelal sa dávajúc si čítaťnáboženské i národnie spisy, ktoré s veľkou pilnosťou po všetkých okolitých stoliciach a me-novite po farách a školách shľadúval, skupúval, čarúval, predával, rozširoval po rodinách Iudu ivzdelancov. Svoju vlastniu knižnicu bol daroval gymnasiu Veľko—Revúckemu. Dobrodincomsvojim to sám roznášal to i posielať neprestáva želanie na deň mena, jak sám jich do pera pre-drieka dobrovoľným pisárom svojim. — Iných mravne k týmto dvom prirovnať sa dajúcich inedajúcich nešťastníkov počujeme vždy nábožne spievať i na husliach hrať u dier domov a —na verejných cestách a námestiach trhov a jarmakov, odkial, čo z jejich obvyklých javíšť, ne-odháňajú jich ani tam, kde ináč a inokedy zákaz — ale obyčajne márny zákaz žobrať. „Smilujtesa pre Kristove rany, neopúšťajte biedneho lazara!“ tak u dvier a na uliciach bieda a psotavolá.

Jejich brat, nedostatok, učí zasa požičať. Nekonečný a zastaralý bude zvyk požičiavania u ľudunášho, počnúc od toho každodenného ohňa, soli a chleba, až do ostatnej veci a peniaza. Komučoho nedostáva sa, beží len k susedovi, akoby všetkým právom a sused majúci neodopre akobynajväčšia povinnosť bola poratovať — požičať. Slovák tedy požičiava, požičí, dožičí, žičí čipraje a dáva z toho, čo má, druhému. Tak oni to aj mieňa s pôžičkami a nehľadia tak na možnosťprinavrátenia požičaného, jako na potrebu prosiaceho pôžičku, — a na statočnosť. Statočnosťje u nich akoby najvyššia občanská cnosťa záleží hlavne i v tom, by človek ani pôžičkou aninijak nepripravil druhého o jeho majeť, ale sám živil sa spravedlive. Na púhu statočnosť, bezvšetkej druhej záruky a poručníctva, idú u nás celé súčty do obchodu. Požičajú nielen známym,nič nemajúcim, krem tej statočnosti; ale požičajú aj neznámym až v tomto často obdivujemjejich ľahkovernosť alebo radšej spolahlivosť na to slovo a prosbu statočnosti. Ale si aj statočneprinavracujú, čo takto vzali „na úver, na vieru.“ Nešťastie musí potkať dlžníka, žeby už nebolschopní vrátiť. Ľahkomyslných požičiavateľov (dlžníkov) vysmievajú aj u nás tým, že „berú nabradu,“ že majú už veľa na bradea kto nikda nevracia, to je už ten požiteľ. Od požičaného a týmužitého vďačne aj úžitok(úroky) dávajú a vďačne aj značné, len či požiť, užiť, na úžitok i sebeobrátili pôžičku. Prílišné tieto úžitky berúci veritelia označení sú protivou poživy a pôžičky,totiž úžerou; úžernícisú, zožierajúci druhých.

Ale hlavnia snaha Iudu Slovenského namerená je (nie k biednemu ani požiteľskému ani úžer-nickemu) k majetnému, samostatnémua čestnému postaveniu občanskému. Zde keď čo nedos-táva sa mu „núdza ho do roboty zobúdza,“ čo rozumie zvlášť o hospodárskom pracovaní anadobývaní; zde ďalej ohlasnými nástrojmi pracujúc a remeslujúc povie: „strašme tú biedu,“a remeslo mu „zlaté dno.“ A jako mu je „zlodejstvo reťaz“ tak mu je zase „kupectvo peňaz.“Rád domáha sa i v stave „učených, vyučených“ lepšieho občianskeho postavenia a cti. Koľkížetu možní majitelia, výborní priemyselníci a umelci, bohatí kupci, vznešení cirkevní i občanskí

Jánošík. Zlatý fond denníka SME

78

hodnostári boli a sú synkovia ľudu nášho, pošli prvotne z tej jeho núdze a psoty, ktorá ho tamzobúdza, ktorú druhú tak umie strašiť! Len to je tá prebiedna a zakorenená zvyklosť, že Slo-vák ako domohol sa majetku, došiel cti a hodnosti, hneď zapomína sa na svoj pôvod a svojeslovenské „poctivé“ meno; stáva sa tým, čo sám ľud menuje odrodom! Veru nesieme i my dieltoho Kollárovho (znělka 258):

Všecko máme, věřte moji drazí Spoluvlastenci a přátelé! To co mezi velké dospěléV člověčenstvě národy nás sází;

Zem i moře pod nami se plazí; Zlato, stříbro, ruky umělé, Řeč i zpěvy máme veselé;Svornost jen a osvěta nám schází!

Jánošík.(Stručné podatky o ňom, čo o skutočnom zbojníkovi i čo o hrdinovi poviestok ľudu.)

Predstavme si hory a kraje prameňov Rymavy, Slanej, Hrona, Hornáda, Popradu, Váhu, Oravy,Turca, Nitry, Kysuce a hranice susednej Moravy, Sliezka i Haliče poľskej až po Dunajec. Natýchto priestoroch objavil sa roku 1711 skutočný Jánošík i Juro Janošiak rečený. Čo o ňompodám, vzato je zo súdobného výsluchu a vyznania jeho, ktoré v archíve stolice Liptovskejnachodí sa pod názvom Fassio Janosikiana, anno 1713, die 16 mensis Martii — a v ňomž onnazvaný je: agilis Georgius Janošich Tyarchoviensis, latronum et praedonum antesignanus t.j. opatrný Juro Jánošík z Ťarchovej, zlodejov a zbojníkov náčelník. Výsluch tento a soznaniei súd uverejnil bol Kašpar Belopotocký v jednom zo svojich kalendárov pred r. 1840., ktorýale pri rukách nemám. Čo vypisujem, to mám z rukopisov Janka Krála, odovzdaných mnou dosbierok Matice Slovenskej, shotovených niekdy v S. Mikuláši dľa výš spomenutého archívnehopísemstva.

Jánošíkov predchodca bol zde Tomáš (Tomek, Tomko) Uhorčík, Uhrík i Hudec menovaný. Dľasoznania Jana Šípoš, mešťana Žilinského, v spolku Uhorčíkovom boli títo zbojníci; predne vpotomnej čate Jánošíkovej neúčastní: Paľo Brnátik, Vrabec zo Staškova, Kovalolsky z Rakovej,Bagar, Turiak (druhý), Gáborčík a Vavrek z Poľskej; potomne aj v čate Jánošíkovej nalezavšísa: Kubo Chlastiak, Kováčik či Moravčík z Moravy, Ondraš z Kysuckej Dlhej vysoký a ryša-vý (červený) paholok, Satora, Vavrek, Zradovský, Pavol Mlinarčík. Sám Uhorčík ale soznal:že Toporisko a Drozd, dva starší zbojníci, našli ho pri koňach a deväťraz musel jim prisahať(vernosť); on sám ďalej že nikoho nenaviedol na zboj, ale videl vôľu Jánošíkovu ísť po zboji,tedy vzal ho sebou na Moravu, kde dostali plátna na košele; okrem Jánošíka že boli ešte jehotovaryšia: Hunčík či Huncaga (ináč i Turiak i (prvý)) zo Staškova, Adam Šušalka z Turzovky.Župica z Moravskej Ostravice, Kovalčík z Čeľadnej, Valičiak z Medziríča, Holúbek z Mentelo-vic z Moravy, Plavčík z Dunajova, Kundis Ondráš a ešte jeden z Dlhého Poľa, ktorého menovatneznal, len to o ňom, že ten diablom slúžil za rok.

Sám Janošík priznal sa k týmto kamarátom: Tomko Uherčík(Uhrík, Hudec) dostal pri deľbeplenu na Žiarach pušku pána Paľa Revayho, zkapal tam na horách Kremnických, kde ho vidiec-


79

ki (stoliční) hajdúci zastrelili. Satoraz Poľskej zo Soli, zkapal v Tešíne. Pavol GašparecináčMlinarčíkz Radovesky, tiež v Tešíne utratený. Bartek, v Predmieri pri ovcach sluhoval, tiež vTešíne utratili ho. Ondraš, z Dlhej z Kysúc, v Tešíne tiež zkapal. Títo piati nahovorili Jánošíka aon pristál k nim o Michale r. 1711. Turiakprvý i Huncag, Huncaga, Hunčík rečeny, bol orgazdav Staškove, potom i zbíjal; pri deľbe na Žiarach dostal z Revayovych vecí šabľu, pušku a strie-borné niti; on prestrelil pátra (kňaza) z Demaníž, keď tento vodu pil na studnici. Kubo Chlas-tiak, dostal na Žiaroch z Revayovych vecí druhú pušku. Šustkoviači Šutkovia(nebodaj bratia)odobrali kňazovke zo Sv. Jana mentiečku pri zboji niže Sokola; spolu s Kurucmi (účastníkmiRákocyho povstania) dodávali Jánošíkovi pušný či strelný prach. Orešiakz Poľskej, Moravčík,ozbíjal Vítku Sita Slezáka; zabili ho zbojnícki tovarišia jeho na Beskyde. Gavelči Havelzo So-li. Pivovarčíkz Jablonky. Plavčíkz Dunajova, spolu s Turiakom strelil na pátra z Demaníž pristudnici; vzal Skalkove zlaté veci i so škatulou.

Priznal sa k nasledujúcim, s nímiž v porozumení bol: u Koňúchana Dunajove popíjal si Jánošíkčasto. Adam Síkoradával mu žincice na salaši. Šutkai Šustko(vidz výš Šutkovia), Juro Krásny,Kubo Krásny, Jano Majer, boli na majeri v Zákopčí jeho prechovavatelia (nebodaj v čas zimní),jimž za to platil. Kovalčíka Ondrejíkgazdovia na Kokave, u nichž zdržoval sa 3 týždne. MartinMravecbol gazda Klenovský, ktorý znal, že Jánošík je zbojník, a jako takého ukrýval ho. —Sám nepriznal sa k tymto v podozrení s nim stojacím: Ivan Javoríka Valent Vozárnikzo Štúrnej.Orešiakz Poľskej. Juroa Šándor Krupa, Mišo Žiak, Juroa Matej Zuborz Oravy.

Z vyšetrovacích, od stolice Trenčanskej ku Liptovskej upravených otázok vysvitá: žeby Jano-šík bol daroval Ťarchovskému krčmárovi Rajčanovi strieborný pohár, za to čo zjavne dávalzbojníkom nápoje, a ukrýval jich; žeby hlavne vajvod (vojt, richtár) z Ostatnice, Ján Litiský ainí neboli chceli prenasledovať Janošíka; žeby na Valhore bol mal v striebornej kupe uloženépoklady; žeby v Ľubietovej Vítka Sita boli ozbíjali; že čiby boli ozbíjali kostoly v Uhrách, vPoľsku, v Sliezku a na Morave a menovite čiby boli nosili pri sebe posvätné oblátky, by zbrojejejich dobre strielali a čí pribíjali oblátky tieto na stromy a strielali do nich čo do cieľa a nazkúšku, či potečie z nich krev; konečne akoby bol znal „o dopisovaní Rafajovskom“ v záleži-tostiach v ten čas prenasledovaných Kurucov. — Jánošík nepriznával sa len k tomu, čo už vyšpri kamarátoch jeho zaznačil som.

Pravota Jánošíkova pred stol. súdom v L. Sv. Mikulaši vedená bola hlavne v reči latinskej, alesoznanie obvineného a žaloba na neho zaznačená slovensky. Škoda že ju nemám, jednak pre rečsamú, jednak by sme dôkladnejšie vedeli, čo všetko vlastne na Jánošíka žalovano bolo a čo mupokladali podrobne za vinu. No hlavnia žaloba a vina je, že bol verejným zbojníkom a náčel-níkom zbojníckej čaty. S touto pravotou vystúpil proti nemu Vladislav Okolicsányi, podžupanstolice Liptovskej. Alexander Csemiczký jako fiškus a verejným plnomocenstvom opatrenýfiškál (pravotár) predniesol v obžalobe Jánošíkovej zločiny a zbojstvá a žiadal zrovna hrdelnýtrest na ňom; však pred vykonaním trestu by ešte oddaný bol na torturu (mučenie), cieľom vy-znania spoločníkov, ochráncov a ukryváčov svojich a toho, kde nasbíjané veci ukryté má. Balt-hasar Palugyai ale, jako zákonný obranca obžalovaného, v prítomnosti tohto, najprv zamietnulobžalobu znejúcu na vraždu, že totiž onoho pátra z Demaníž Jánošík nezabil a hotový bol nato i prisahať; potom predniesol obľahčujúce okolnosti tieto: Jánošík opustiac zlopovestnýchKurucov, pokojne zdržoval sa doma v Ťarchovej v stolici Trenčanskej; zverbujúc sa k vojskukráľovskému slúžil na zámku Bitčanskom a skrze rodičov z vojenstva vymenený prebýval zasedoma pokojne; až tu Tomko Uherčík z väzenia z hradu Bitčanského vypustený prišiel k Jánoší-kovi, jako k takému, ktorý v tom väzení strážil ho a dobre mu robil: dľa tejto známosti vyvábilho z domu a do kamarátstva sprisahal; Jánošíka teda ku kamarátstvu a vyznatým zbojstvám


80

viazala prísaha a po zabití Uherčíka len zo strachu pred pokutou za predošlé zbojstvo nevrátilsa k pokojnému životu domov, ač skutky svoje ľutoval i oľutúva; konečne dľa Kitoniča Quaest.8. Cap. 6. — dľa nehož kremä na základe presviedčajúcich dôvodov a svedkov zvykli odpraviťpovrazom a keď tu vinník dobrovoľne priznal sa, k čomu priznať sa mohol — hovorí tentoverejný obranca, že obžalovaný obeseným naskrze byť nemôže a žiada, by súd omilostil ho ajako takého, ktorý svoj život napraviť chce, z okovov a väzenia na svobodu prepustil.

V prvý deň súdu (d. 16. marca 1713) rozhodnuto: pre krátkosť času odroóuje sa žaloba nazajtra. V druhý deň rozhodnuto: Poneváč stýka sa viac dôvodov, zajedno, že v dobrovoľnomvyznaní nevyznal svojich podporovateľov a ochráncov, neobjavil, komu dal väčšiu časť lúpežea kde ju položil i ukryl, tiež že vo svojom soznaní najviac neurčito menej zreteľne odvetúval;za druhé aj preto že okrem otázok nič vyznať nechcel: z tej príčiny tenže obžalovaný, v smysleKitoniča Qaest. 8, Cap. 6. a tam citovaného zákona, má byt oddaný na mučenie (torturu), najprvna ľahšie a keď by to neosožilo na ťažšie. Konečne rozhodnuto bolo: Obžalovaný Jánošík mábyt obesený.

Výrok tento bol na nom aj vykonaný na šibeniciach blíž mesta L. Sv. Mikuláša.

Dosť poetičnej látky i pri skutočnom Jánošíkovi. Na tohoto i poťahuje ľud svoje rozprávky apoviestky, avšak líči v nich viac svoj poetičny ideál a čo poetičného napospol o svojich hôrni-ch voľných deťoch zná, preniesol na tohto jednoho. Dľa rozprávok ľudu Janko Botto sostavilkamarátstvo jejich takto: Jánošík. Surovec. Ilčík. Adamčík. Hrajnoha. Potúčik. Uhorčík. Garaj.Tarko. Mucha. Ďurica. Michalčík. — Dľa môjho sostavenia v Sborníku Mat. sv. II. soš. I. str. 89miesto Michalčíka má stáť: Gajdošík, ktorého ľud vždy čo na gajdách hrajúceho predstavuje.Surovec ale bol vekom od Jánošíka pozdnejší, r. 1769 v Brezne kolesovaný, v tom čase ale,kde ešte dvojrúrových pušiek nebolo, výchyrný zvlášte tym, že sám shotovil si pušku o dvochrúrach na jednom šichte (záhlavku) a o jednom kobútku u prostried rúr: kremeň v pisku kohútkazapraveny a zpusteny zapálil ale odrazu prach na pánviciach oboch rúr samopalnej (jak ľudhovorí) tejto pušky a zbojník odrazu dvoma výstrelmi desil pocestných. Nebodaj už pre totovradil ľud Surovca do spoločníkov Jánošíkových, kam vlastne dľa rozprávok všetci zbojníckivyznačenci patria, naskoľko len do počtu 12 mestia sa. Prostonárodnia maľba predstavuje jichv zelených košielkach, opasku, chološňach bielych lebo sivastých a v krpčekách s čiernyminadväzký, pri tom vo vybíjaných širákoch alebo aj v jednorohatých polo vysokých klobúkochna hlave, so samopaľnou puškou na pleci a valaškou v ruke. A to obyčajne šiestich spolu v horesmrečinovej, kdežto po jednej strane obrazu spatríme Jánošíka podopreného na valašku, priňomž Ilčík gajduje; z druhej strany stoja Adamčík, Podstavčík, Hrajnoha; uprostried na pries-transtve ihrá a valaškou ponad hlavu zvíja Surovec. Na iných podobných obrazoch Hrajnohapreskakuje jedle, a plný sud vína vyvalený je pred všetkými na pažiti.

Rodisko Jánošíkovo kladú i poviestky ľudu do Tatier, ale nesrovnávajú sa v mene rodnej dedinyjeho. Počul som udávať i Ťarchovú i Zázrivú i Ľubochňu i Sklabinu i viac už od mladi poza-pomenutých odľahlých horských dedín. Jánošíka vraj dal otec učiť na kňaza, ale tu raz domazemský pán žiadal poplatok a otec nemal jako zaplatiť. Syn prosil sa u pána, ale tento chcelho dať ztiahnuť. Rozželeny Jánošík zvrtnul sa raz a hrozivá čeliadka pánova ležala v prachu.Podčím otec išiel na to predávať junce do mesta, preobliekol sa Jánošík a predstál otca na cestei peniaze mu odňal. Vrátil mu jich síc doma, ale pustil sa na to po zboji, že ho už teraz aničert nepozná, keď ho vlastní otec nepoznal. K sebe prijíma kremä vyzkúsených kamarátov, čolen bohatých sberajú, chudobným merajú. Účel jeho je „krivdy po svete naprávat, biednych anešťastných zastávať.“ Kde sa vzal, tam sa vzal, ale vždy tam bol, kde nešťastní žalovali sa, a


81

sedliakovi pri Važci, plačúcemu nad hromom zabitými volmi riekol vraj: že čo pán, stolica ahrom pokazí, to valaška Jankova ponapráva na pár razí. Pod Tatrami nebude dediny, kdeby ne-znali rozprávať, čo dobrého urobil Jánošík chudobe i tu i tam. V tom tiež srovnávajú sa všetkypoviestky o ňom, že on nikda nikoho nezabil; spomínajú onohu kňaza u studienky zabitého, alevyhradne s tým, že stalo sa bez vedomia a privolenia Jánošíkovho a že za to on sám vinným trestuložil a rozžialil sa bol, že to stalo sa. Pánom do kaštielov a zámkov dáva Jánošík opovedúvatsa, prichodí jak nečakajú, často v obleku panskom, a zaberie čo chce. Pocestných predstane shromovitým: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“ ale keď na odpor nepostavia sa, neublíži vraj animuške. Kremnické dukáty, strieborné a zlaté fúry čiže vozbu v Kremnici razených a odtialto dokráľovských komôr odvážaných peňazí, často do potyku s Jánošíkom uvádza poviestka ľudu.Dľa nej raz Jánošík sám sprevádza naložené vozy, aby z kráľovho imania nič nepodelo sa preč,keď vidí, že strážcovia slabí a bojazliví boli; druhýraz odberá jím doliare, dukáty a káže sýpaťdo jám a pod zápole, by jich neužili ani tí ani tí t. j. ani páni ani zbojníci ani nik. A z tohto ohľaduniet dediny od Rymavy až po Moravu a od Ipľa po Dunajec, kde by si nepovrávali, kde a podktorou zápoľou zavalený je Jánošíkov poklad, kde v horách jeho komory, k nimž nedostane sažiaden duch — leda snad akbv prišiel taký, čoby vyrovnal sa samému Jankovi.

Do zvláštneho styku privodia poviestky Jánošíka so žiakmi, študentmi. Jedni naľakali sa jehohromovitého: stoj! Opojil jich pri večeri, dal ale spiacich prikvačkať k zemi. Smelších ale týmradšej pojal k vatre, kde piekol sa celý vôl na ražnisku. Zde dal napred sebe a svojim chlapcomkázeň držať. A keď raz žiak kázal jim to slovo Božie o spravedlivosti, o Božom súde a horúcompekle a jeho spolužiaci tŕpli, čo z toho bude: poplakali sa Jánošíkove deti na tej peknej kázni,sám vojvod zadumal sa pri kapitole o smrti. Na „Ameň“ ale riekol sám, že takej kázni jim treba,aby každý tým lepšie dbal na to, na čo zavzal sa: nikomu bez príčiny neublížiť a krivdy po svetenaprávať. Chlapci Jánošíkovi na to nametali plný klobúk doliarov a dukálov smelému svojmukňazovi a Jánošík — ako to aj inokedy robieval — nameral žiakom od buka do buka peknéhosúkna, aby mu kompani vždy slušne ošatení na oči chodili. Raz zase vzal jich na zkusy, či dajúsa na to, nač nenariastli. Nuž rečie žiakom: „Moji chlapci dávno neboli pri svätej spovedi, ktonás ospovedáte?“ Kompani, ktorí vedeli, že nesvobodno po kostole hvízdať, mlčali. Ale jedenchcel dať sa aj na to. Tu Jánošík zle nedobre na toho jednoho, že či nevie, že spovedáma salen kňazovi — a Bohu. Jánošík hrozil, že takému kompanovi zamkne ústa valaškou. Ale vtom ztíšil sa a poviedal: „Pán Boh vidí a počúva našu spoveď každý deň. Ale aby ste vedeli ajdruhým poviedať, že my hôrni chlapci nežijeme len tak bez Boha, teda vám vravím, že načoste nenariastli, to od vás nečakáme; ja ale a moji chlapci strojíme sa tak, aby naša spoveď ajna súdnom dni pred Kristom obstála.“

Básnik náš Janko Kráľ navštívil asi r. 1844 do 1847 naschvál Klenovec a Kokavu, aby tu priRymave doznával sa o Jánošíkovi. Zde na Kokave sedliak Matej Zdutov rozprával mu: Jánošíksluhoval na Klenovci u Štefánika. Gazda nevedel koho to má u seba a považoval ho len zatakého papľucha. Iba keď videl, ako Jánošík bučky preskakoval, stromy lámal: vtedy zadivilsa a tušil už, čo to za (dobrého) chlapca chová. — Na prostried Kokavy, kde teraz kaštiel grófaForgáča, bol hostinec, v ňomž za časov Jánošíkových vždy hudba hrala. Chlapci Jánošíkovi aKokavci ihrávali tu a popíjali si. Na tieto zlaté časy rozpomínali sa Kokavci. — Raz chytalivojaci Jánošíka. On poslal Jašíčka (ináč tento zástoj má sebe vydelený pri zbojoch Ilčík) na jedlua opýtal sa: Kolko že jich ide? Poviedal Jašíček: Šesť sto a generál pred ními. „Nebojte sa nič,kamaráti moji; tí všetci sú len pre mňa!“ riekol Janoško, šiel a zabil generáľa v obrane a zápase;ostatní vojaci rozpŕchli sa. — Matej Zdutov mal u seba aj odpis veršov, z níchž vynímame:


82

Jánošík, Liptovský lúpežník.

Zastavte sa bratia a sestry trošíčku,Spievati vám budem pamätnú piesničku.O jednom mládenci, švárnom šuhajíku,Vojaku udatnom v Liptovskom vidieku;Bol vzrostu pekného, Jánošík rečený,Z rodu jen sprostého, chlapík utešený.Súc vojakom verne cisári slúževalA medzi husármi kapitánom býval.Z tej vojanskej služby k otcovi sa vrátil,Hrdinskej mysli svej ani tu nestratil;Počal, jak najlepšie mohol, hospodáriť,Nemohlo sa mu to pre veľkú daň dariťOdišiel a spojil sa potom s kamaráty,Ktorí rovne dane platili neradi.V hlbokých dolinách a v hájoch zelenýchKochali sa často v hrách roztomilených.Stále zbíjajúci mnohé dlhé rokyŠťastné v tom remesle činívali kroky.Vylúpili panské najbohatšie domy,Do nichž bili gule jako jasné hromy.Hostince, kurie, zemanské osadyVelice sužoval Jánošík chlap mladý.Chudobným dávali a bohatým brali,Na rovné si kôpky v horách rozdieľali:Lež najdrahšie kusy Jánošík schovávalMedzi vrchy v Tatrách, kde sa rád zdržiaval;Tam najdrahšie skladal súkna, plátna, šaty,Na hromadu sypal doliare, dukáty.Núdznym dobre činil, zvlášte pilným žiakom,Dával jim na šaty súkna, neborákom.Poručil jim merať od buka do buka,Štedrá bola vždycky k žiakom jeho ruka.Bo i sám po školách dakedy chodieval,Otrhaný kabát, prázdnu kapsu mával.Velikým kompanom porúčal kázati,Každý zbojník musel offeru jim dati.Byv muž opatrný, spolok múdre rídil;Čo mu prekážalo, všecko z cesty zklídil;Dával dobrú radu v štestí i v neštestí,Od svých tovaryšov odvrátil neresti.Za hajtmana si ho v tom spolku zvolili,Čo on rozkazoval, ochotne plnili;Kde si koľvek ľahnul v lese pod bučinku,Stráž nad nim držali, by požil spočinku.

Povery. Zlatý fond denníka SME

83

Toľko mal odpísano Zdutov, ale verše šli bezpochyby aj ďalej až k chyteniu a smrti Jánošíkovej,bo miesto nálezu týchto veršov, Rymavská táto Kokava, má byť aj tým miestom, kde skutoč-ného Jánošíka chytili, na blízkom Hrachove v starom opevnenom kaštieli Fraňa Jakoffyho začas veznili a odtialto do Liptova odviedli. Mať slovenská vydáva svoju Anču zaňho jako zaJaníka najväčšieho zbojníka, ktorý v noci ide v noci príde, nič dobrého nedonesie, len košielkuvypotenú a šabličku zkrvavenú. Ale miesto na sobáš zazvonia zvony na chytenie a uveznenieženícha.

O chytaní Jánošíka poviestky ľudu hovoria, že v horách a na svobode nijak dochytiť ho nemohli.Ale stalo sa to v zimný čas v izbe. I zde ale márny s nim zápas viedli hajdúci, až baba zavolájim z peci: „Nasypte mu hrachu pod nohy!“ Keď to učinili, Jánošíkovi podklzly sa nohy a tí ipoviazali ho i činčiere na nohy mu dali. Lež keď upokojil sa Jánošík, potrhal väzbu, zpadli zneho činčiere (okovy) a ními zráňal i zráňal zase hajdúkov. Tu baba ozvala sa z peci: „Pretnitemu opasok!“ Keď mu opasok preťali, opadla mu sila a od tých čias bol v moci hajdúkov i jichpánov, až odsúdili ho na smrť. Odsúdeného, vraj, zavesili na šibeň o rebro na hák. Tu visela žil až do tretieho dňa. Na tretí deň došla milosť od krála; ale keď prišli páni, aby ho doluzosňať dali, Jánošík jim poviedol; „Keď ste ma upiekli, teraz ma už aj zjecte!“ Obzrel sa okolopo vidieku, po horách, po Tatrách a dušu vypustil. Liptovská stolica musela vraj, za mnohorokov štyry merice dukátov platiť ročne do kráľovskej komory za Jánošíka, bo on bol sľúbil,že štyri regimenty vojska postaví kráľovi, ak mu život darujú a dovolia zdvihnúť poklady, čomal po horách, po tých svojich komorách. Jánošíkovu sibeničku opisovať dáva pieseň ľudujemu samému:

Kebych ja bol o tom vedel,že ja na nej visieť budem;bol bych ju dal pomaľovať,striebrom, zlatom povykladať:po spodku len doliaramia po vrchu dukátami,na prostriedok mramor skalu,kde položím moju hlavu.

Povery.Komu pri stavaní úradov kohút na hlavu zletne: ten bude richtárom. — Idúci pred právo hryz,hrach: istotne vyhráš. — Majúc pred právom stáť, zapretú zámku vo vrecku maj: nepriateliatvoji budú mať ústa zamknuté. — Jakékoľvek právo na svete vypravotíš: ak ešte pred Juromzazreš hada vlečúceho v pisku žabu a odlomenou sviežou chvojkou hada i žabu udrieš. — Keďkrádež stane sa v dome, bežia ua zvonicu, robia česnakom krížiky na zvon a vravia: SvätýPeter, povedz kto tú vec ukradol či Jano či Kubo atď.; pri čiom podozrelom mene zvon zhučí,ten tú krádež spáchal. — Zo slnka možno vyčítať zlodeja: keď voľač zkape, sožen všetkýchpodozrelých dovedna a postav do radu, potom povedz, že je meno zlodeja v slnci jasné a pozrúcdo slnka, prizeraj sa každému strmo do očú: ak je len zlodej tám v rade, rozpáli sa ako hlaveň(začervenie, zardí sa). — Abys poznal zbojníka, z neupotrebeného ešte vosku utlač srdce, naňnapíš podozrelé mená a zakop to do zeme: koho meno ostane čisté na tom srdci do rána, ten ťaobkradol. — Ak zbojník čo to nahal za sebou, vlož to pod vráta: zbojník vráti sa pre svoju vec aty dolapíš ho. — Syto na nožnice polož a drž v ruke, menuj osoby podozrelé: pri mene zlodeja


84

bude krútiť sa syto. — Z miesta, z nehož niečo ti ukradli, vezmi zem, vsyp pod mlynský kameň:zlodej bude krútiť a trápiť sa, kym krádež nevyjaví. — Perlu do ohňa hoď: oslepne zlodej. —Proso na lemeši pred pecovýni paľom (plameňom) pál a pukaj: zlodej pluzgiere dostane pocelom tele. — Požiar ide za podpaľačom: v tú stranu ho stíhaj. — Ak ukradený mrliak (baranec)pri rezaní zabľačí: skoro zlodej vyzradený bude, valasi teda režú ukradenú ovcu tak majstrovne,by nezabľačala. — Ak ideš krásť a chceš, aby pes na teba nezabrechal: na opáčnu stranu dvochprostredných prstov pusť si slinu a capni haukovi medzi oči. — Kto chce, aby po cely rok pribraní dreva od horára postižený nebol: nach na štedrý večer ani neozre sa ani neprehovorí, a čoby vari nad ním horelo, dokialkoľvek dobre nenajie sa. — Palec z obesenca pri sebe nos: smeléa bezpečne krásť môžeš. — Srdce zo šteňaťa ale tak ukradnutého, by ťa suka nezbáčila alebosrdce z mladej krtice na ľavej ruke pri sebe nos: nelapí sa ťa zbroj, neraní ťa guľka.



85

VIII. Život obchodný a svetový.Do sveta! Sveta zkúsiť! Svetom za novým letom! Sú heslá Slováka uberajúeebo sa von z rodnejdedinky lebo mestečka, z nichž len čo za vršek zajde, už mu je otvorený ten široký a ďaleký svetna východ až po Čierno more a odtial k severu po Volgu, Ural i Petrohrad, k juhu do Carihradu,Malej Asii až po Egypt; na západ ces Moravu, Čechy, Sliezko, Poľsko, na Berlín až po Paríž, bahen do Ameriky, kde všade ba aj inde priemyselného a obchodného Slováka najdeš. Nie je to lendomácich krajov núdza, čo ho takto i do sveta pobúdza; je to duch odvahy a podnikavosti jeho,že jako v poviestkach svojich posiela to popelvára svojho na výboje do sveta, to i tú dievčičkusvoju vedie do služby, tak sám púšťa sa vidieť a zkúsiť svet i svoje šťastie v ňom.

Uberajúcich sa do sveta rodina a domáci zvykli odprevádzaťaž na chotár, niektorí i ďalej po-máhajú jim prenášať batožinu. Uberajú sa často húfne, veselo, pri gajdách. Obyčajne len po-poludní vyberajú sa z domu, neďaleko rodisku prvú noc stráva a poobzerajú či pešiu či voznúvýpravu, by mohli dať doniesť, čo snáď zapomenuto. Pri rozlúčke s domácimi upodávajú siruky, ustískajú sa srdečne a ešte srdečnejšie želajú si „šťastlivú cestu, šťastlivý návrat a abylen Pán Boh sprevádzal a chránil pocestných.“ Čo mladšiemu nezapomnú privolať: „Ale že,aby sme nezahanbili sa za teba!“ Ba v tom širokom, zmotanom svete aby každý medzi ľuďmiľudsky to jest pekne, počestne viedol si a statočne zadržal sa. I chýry o tom donášajú si jedni odruhých i dopisujú si a pri dlhšom bavení sa vo svete nijak neostávajú bez spojitostí s domác-nosťou, pokiaľ to len možno. Bo zas o dajednom putujúcom nechyrovať ani do roka, až peknekrásne prikvitne sám.

Jakže ale už v tom svete? Snadno osvojujú si reč i zvyky národov a chovajú sa tam dľa tohosvojho, koľko krajov, toľko obyčajov ku cudzým. Zvláštne zbehlí sú naši vozári a obchodníci vrečach, nastoľko, že nielen niet Slovanského nárečia, ktoré by plynne nehovorili, ale shovárajúa jednajú sa s cudzími národmi vždy v reči tých, k nimž zajdú. Maďar, Nemec, Rumun, ba ajFrancúz a Angličan počuje reč svoju z úst jejich a jak v Asii, v Egypte lebo v Amerike dohodnúsa s tamorodými, to je tiež vec našincov tatam putujúcich. Ale iste vzhľadom k rozšírenostislovančiny toto porekadlo máme: „čo kde v šíry svet zájdeš, slovenskú reč nájdeš,“ a Slovácii Slovania sú v tomto sebe na vzájom vo veľkej výhode. Ale vraj náš pútnik už ani nečudujesa, keď kdekoľvek tú svoju slovenčinu zaslyší. Ivan Liub hovorí mi zde, že keď pri Berlíneoslovil drotárov slovensky, títo ani najmenej nedivili sa tomu, že tam svoju reč čujú, keď i takokolo Berlína besedujú si so starodávnymi a pozostalými Havolanmi, ako by medzi svojimiboli, slovansky; ač zase k Nemcom oznamujú a prihovárajú sa po nemecky.

Lež zase kde naši svetapútnici prikloňujú sa k rečiam a zvykom cudzím, to naše „keď si prišielmedzi vrany, musíš kvákať jako ony,“ neide tak ďaleko, žeby v svete cudzom opúšťali svoj zvyki kroj. Práve putuje Slovák medzi turbanmi i cilindermi vo svojom širáku, halene i v opasku, scedidlom lebo remennou kapsou pri boku a s holou v ruke lebo s našmarovaným bičom pri voze.Rovne Slovenka s pestrými stužkami vo vrkoči alebo v bielom čepci svojom na hlave a s bielymobrúskom, s batôžkom svojim na chrbáte. Po národnom kroji poznáš našich na všetkých trhocha uliciach miest i v najostatnejšom kúte „sveta Trantárii.“ A zapýtaj len chleba od nich, hneďti ho podajú; bo „chlieb najlepší kamarát v ceste;“ bez kúska chleba pre seba i pre poratovaniasebe rovných pocestnych nebudú. Ale v cudzine, ak len trocha na domorodnosť ponášať sa jimbudeš, privolajú ti svoje obvyklé: „Či ste Slováci?“ Toto aspoň znelo kedysi čo heslo, keď smepo Dolňozemských pustatinách putovali a tam s našimi pri tomtože hesle veselo stretali sa. Akde jich je už viac vo vedne, rozložia sa ako táborom k besedám, spevom aj hrám svojim, keď


86

len jest stihu k odpočinku. Lež blíže Pešť, Debrecín, Viedeň, ďalej ďalšie mestá bývajú a budúsvedkami i divákmi spevu, hudby, tanca a hry slovenských pútnikov, vozárov i robotníkov, keďtíto v čas nedelnieho odpoludňajšieho odpočinku chcejú si po práci a v cudzine „urobiť tak akodoma.“ Nie menej pilní bývajú nábožnosti. Pri onom nerozlučnom chlebíčku, nebude torbečkalebo batožinka pocestných bez modlitebnika lebo i spevníka. A hľa, kde sú medzi inovercialebo len medzi inorečnými už i nábožnosť společne vydržiavajú: zaspievajú si, pomodlia saspolu nábožne, najmä v nedeľu ráno. Zvláštne pilných takejto nábožnosti videl som murárova druhých robotníkov pošlých z Liptova. Jak ani roky nezotrú prítulnosť k svojeti, zkúsil snmpri jednom Šumiačanovi z Gemerského Pohronia. V meste Segedíne na trhu pristúpil ku mnemuž asi 60—ročný a rád bol, že vo mne našiel Slováka a Gemerčana. Hol osadil sa čo šuhajmedzi Maďarmi, pojal ženu Maďarku, choval i také deti; ale sám chodil ešte vždy vyhľadávaťSlovákov a pobesedovať si s ními.

Túha po domove, obyčajná u všetkých horalov, jakže javí sa u nás? Uslzeným okom ide pútnikvon z rodnej dediny a ozerá sa k tým svojim milým zahradám i poliam i lúkám i hájom. Ale jakza vršek zajde, už vyjasní sa jeho oko a bystro, smelo pozerá do sveta. Veselších, rozmarnejších,a spolu i odvážlivejších pocestných po horách i po pustatinách, na silniciach i po chodníčkoch,na vode i na suchu málo máte jako sú Slováci. A budú príhovorčiví a shovorčiví a prívetiví všadea s každým, bo oni to tak „po jazyku všade zajdú a všade ako doma najdú sa.“ Len potom už ponečase, keď návratu niet a zvlášť kde hory z obzoru zmizly a cudzota i samota jich otáča; tamspomenú nielen na to „všade dobre, doma najlepšie,“ ale i oko zaslzí i stisnuté srdce vzdychá:

Idem, idem, neviem zkade,moje srdce ako v ľade;lebo moju vlasť opúšťama v cudzí kraj v nohy púšťam.

Poponáhľajú sa v taký čas najmä mladší domov; potom už po prvom roztúžení otuželí sú jakoplavec pretrpevší chorobu morskú. Aj túha po domove prazriedka vyskytne sa v chorobnej svo-jej miere. Znal som len Janka Klimec zo Šariša, ktorý temer celú zimu chorel vo vojanskej ne-mocnici v Petave, spomínajúc deň i noc jako si on doma svoje ovečky pásaval a na fujare hrával;potom veselšou myslou šiel jarnému Italskému ponebiu v ústrety. Prv akoby do sveta pustili saa rovne i po šťastnom návrate zvykli nejedni zbožné dary či offery dávať na kostol, pre farárov,učiteľov i pre chudobných. U nás evanjelikov takéto oblácieverejne v chráme oznamujeme.

Smelo pusťme sa už do sveta s našimi, jako oni chodia:

1. Do služby. „Služba mrcha“ a služobný chlieb ostatný, ale keď doma ako na dlani alebo nemajúuž nikoho, pustia sa naši šuhaji a dievčičky — jako ten popelvár a tá popelka — do svetaslužbu si hľadať. Najradšej sluhujú a slúža v blízkosti; ale veru aj v ďalekosti od Tatier až poDunaj plno našich paholkov a dievok i dospelejších osôb v službe hospodárskej, remeselníckej,kupeckej, mešťanskej i panskej. Zvlášť dobré sú Slovenky čo pestúňky dietok, kojné a dojky,učiac i panské dietky štebotať a spievať po slovensky. Prúd odnárodňovania opak tohto uvodí:nemecké a maďarské pestúňky na Slovensko. Kdežto mäkkosť a nežnosť povahy slovenskejneprevýšená v kojení a vodení dietok. Služobná čeľaď najviac vystavená je nemravom miest;no „poctivá služba“ nejednym pomáha i do „poctivého manželstva;“ bo Slovenská čeľaď radazaneháva službu, keď raz môže ženiť sa, vydávať sa a tak „pracovať na svoju ruku, mať svojchlieb.“


87

2. Do roboty, na zárobky. — Sotva že priletujú na jar lastovičky, už rozletuje sa ľud studenšícha neúrodnejších Tatier na dol, naozaj „svetom za novým letom.“ Čo nádenníci, šichníci, robot-níci, peší i s jedno lebo dvojspražnými vozíkmi, strávä v cudzine celé leto až do pozdnej jaseni.Vystavajúc na rynkoch miest a väčších osád alebo majúc zde i hospody, čakajú, až by jich niektonajal do roboty a vozby jakejkoľvek za peniaz denní. Pešť, Budín, Požuň, Viedeň a koľké nadtomesíá i paláce oni pomáhajú staväť, dláždiť, usilujú sa vysluhovať za skromný plat. Dolniakomkonajú všetky hospodárske práce, počnúc od prvého jarnieho kopania až do najpozdnejšieholámania kukurice a vinobrania na Podhore (Hegyallja). Bývajú to mužskí i ženské, od vekuútlej mladosti až do veku šedivej, však jarej ešte staroby. Zvláštni sú medzi nimi kosci sloven-skí. S kosou na pleci, s oslicou a čachorom za pásom, s nákovadlom a mlatkom (hámrikom)v remennej kapse lebo v cedidle putujú od hôr k zeleným dolinám a rovinám pri konci mája,by pokosiac tieto, so zárobčekom navrátili sa po Jáne kosiť doma svoje hole, kopane, lazy astránisté hôrne lúčiny i košariská. Kto nemá doma čo kosiť, nenavracuje sa, ale ostáva hneď tamaj na žatvua mlatbu. Jednak privzal si ku kose hneď aj cepy, vejačku a dlhú brezovú metlu. Bahľa, skoro za kosci putujú na dol ešte zástupnejšie žatviaria žatviarkys nástrojmi a prípravami kžatve a mlatbe. Deň Jána alebo Petra Pavla je slavnostnozvyčajná doba jejich odchodu z domupri gajdácb lebo fujarách a pri ozývajúcom sa veselom pokrikovaní, speve i tanci. Idú, letia„ako kavky v kŕdloch,“ a tak v utvorených hŕbach i najímajú sa zástupne u väčších majiteľovdo roboty; ba majú už istých stálych hospodárov a pánov, k nimžto rok po roku jako na hotovéchodia tí istí, statočne pracujúci ženci, žnice, mlatci i tlačiari obilia koňmo na holovniciach.Žatviari pracujú vždy iba za výžinok, býva to najviac dvanásty diel vyrobenej úrody. Výžinok-dovážajú jim domov vozári, s nímiž usrozumeli sa doma; by títo napred ta dolu nejaký továr,potom hore lacnejšie doviesť mohli výžinok, aby bolo doma „dosť chleba na zimu.“

3. Na zimovisko. — Zimu jako stráviť, kde matička zem len po čas leta kojná a prajná? Tu našibačovia, valasi, pastieri a pastierikovia s cedidlom a vatráľom čiže s kapsičkou a kyjačikompustia sa od hôr a holí po svete, jako v poviestkach jejich tí pastierici a popelvári. Hľadajú inachodia službičku pri chovaní statku a druhom domácom zamestknaní na dobu zimy. Prezi-mujúc ponáhľajú sa zase na hory a hole, do toho krásneho, jarou oživeného sveta. Nejedenkráť,keď doma krm neurodí sa, chodia i gazdovia alebo sverujú tamtým svoj statok, pre ktorí kúpilikrm v požehnanejšom kraji, takto na zimoviská.

4. Za remeslom. — Všelikí tovaryšia u nás bežných remesiel aspoň rok za remeslom vaadrovaťcachovými predtým poriadkami viazaní boli a ešte nespúšťajú sa tohto svojho dobrého zvyku.Ale i viac rokov a čím najďalej vandrovať, v cudzine v remesle sdokonáliť sa, potom domamajstrovský kusurobiť a tak osadiť sa pri vlastnom dome a remesle: to znamenalo „dostať sana zelenú ratolesť,“ to bol už „ten zlatý srp,“ to bolo už „zlaté dno.“ Mnohí ale naši remesel-nícki šuhajci na tej vandrovke aj na vždy ostali. Nie, netúlali sa. Ja som aspoň túlavého reme-selníckeho tovaryša Slováka ešte nevidel; koľkokoľvek videl som jich túlavých po pýtaní, jako„armer Reisender“ chodiť, všetci boli u nás inorodci. Ale naši radi osadili a zvlášť prižieňalia prižieňajú sa vo väčších miestach Uhorska a najmä medzi Maďarmi. Žiaľ Bohu, že tu zabú-dať zvykli na svoj rod a jazyk. Za príklad spomeniem len mesto Miškovec, jehož jadro tvorilitakíto privandrovaní remeselníci Slovenskí, tak že za mojich tam školských časov v r. 1839 a1840 starší remeselníci a kupci leda i lámať znali maďarčinu, ač synovia a vnukovia zabúdalii zabudli už slovenčinu. Zde i v mnohých druhých mestách len mená rodinné svedčia, jak zaremeslom a učením i provodzovaním jeho putoval a putuje zpôsobný k tomu Slovák. Jak pritom vystavený je vlivu cudzej reči a zvyku, z toho menovite čižmári naši tu doma utŕžili sižart a vtip ten, že keď obídu Miškovec a Debrecín a len čo tie postruhníčky (bagáčiky) na van-drovku od mamičiek dávané strovili, už potom nevedia inšie jako fordító(hladidlo na remeň) a


88

lapsík(lábszíj, nákolenný remeň) mondokovať. O každom však, kto v cudzine náležite svoj časnestrávil a nepodučil sa, zvykli sme vtipkovať, „že bol len postruhníky zjesť;“ bo hľa, žiadnaSlovenská mamička nepustí z domu dieťa do sveta bez postruhníka v kapsičke. — Naproti tomuale máme príklady farbiarov, koželuhov, stolárov, strojníkov a druhých remeselníkov, ktorí vŠpanielsku, Francúzsku, Nemecku, Anglicku, Amerike aj inde závody a kupectvá pozakladalia vydržali súbeh s cudzinou nielen v remesle a obchode, ale i v tom, že menu Slovenskémuslúžili ku cti a na reč i domovinu nikda nezabudli.

5. S remeslom. — Práce, k nimž koľkotoľko umnej i ručnej sbehlosti potrebno, nazývajúc, ľudnáš svojim remeslom, púšťa sa s ním po svete na zárobky.

Drotárisú zde hlavní remeselníci a hlavne z Trenčanskej stolice, ale i zo Spišskej Magury i zdruhých vysokých Tatier po svete putujúci, doma po uliciach „dajte hrnce drotovať“ vyvoláva-júci, v cudzine všelikými rečiami svoje remeslo i svoj drôtový a pliaškový tovar gazdinkámi paniam domovým odporúčajúci. Od najútlejšieho veku do šedivej staroby putujú najviac poUhorsko—Rakúsku a Nemecku, ale vraj až do Paríža. V hlavnejších mestách týchto krajín vPešti, Viedni, Prahe, Berlíne a inde majú svoje hospody, kde spoločne zdržujú sa a zpomedziseba vyvolenými staršími a správcami spravovaní bývajú, ktorí hlavne v tom poriadok držia,by žiaden nedopustil sa výstupku, pracoval a chodil vymeranými cestami a po určenom okrese.Takéto jejich poriadky zkúsil som i sám r. 1850 v Štýrskom Hradci. Oni sú najvernejší pesto-vatelia a zachovávatelia svojho národnieho kroja, zvyku a jazyka po svete. Čierny zamastený,nad párticou remeňom spiežovými gombičkami vykladaným ovinutý širák, čierna zamastenákošeľa a remenný opasok na drieku, remenná kapsa a kabaňka súkenná cez plece, chološne akrpce s návlakmi, krúhy drôtu na širáku i na remennej kapse, klieštiky a mlatok v nej, vatráľlebo valaška v ruke a spolu i pasce i iné výrobky drôtové označujú týchto „dobrých remeselní-kov z tej Trenčanskej stolice.“

Obločiaritakže v svojej národnej halene, ale čisto bielo odení, jako to k jejich remeslu pristojí,podopierajúc sa o dlhú na spodku železom obitú hôľ a s drevenou nošou, sklom i nástrojminaloženou pochodia na podzim i podletia všetky dediny i mestečká, vyvolávajúc: Dajte oblokyrobiť, obloky! Blízkosti sklenných hút a skladov skla sú jejich východištiami i útočištiami aobvodom celá snad krajina Uhorská.

Sytári a riečičkárivychodia tiež s drevennými nošami a k remeslu patriacimi nástrojmi i látkamiz jedlových hôr Tatier po svete sytá a riedčice naprávať i shotovúvať.

Knihári, po mešťansky odení i držiaci sa. Putujúc ale majú po dedinách z viazania kníh dobrýa stály zárobček; bo ľud náš nie je bez náboženských aj druhých poučných kníh a rád má väzbujejich tuhú i peknú.

6. Za tovarom a obchodom. — Majúc vozárov za týmto pripomenúť, uvediem zde len pechúrovtýchto dvojich:

Handárov či randárov. Kroj dľa kraja pôvodu jejich rozličný je, ale drevenná truhlička lebokasnička (pasmička) napred tela zavesená, v nej pre deti cukríčky a nožičky lebo i hračky, predievčence drumble, stuhle i šnôrky, pre gazdinky ihly, cverny, a čo ja viem jaký drobný tovarpre každého — a nadovšetko tenká píšťalka v ruke označuje jich i obchod jejich. Pískajú si ažmilo po uliciach a zasadajú s kasničkou a tovarom na stienkach popod domy. Zde shrňujú sakolo nich deti, dievčence a gazdinky a „čachrujú,“ čarúvajú továr za továr. Kde jaká handra či


89

randa, úžitná i neúžitná, každá staví sa vo vreci handára. Tento s prázdnou kasničkou a plnýmvrecom uberá sa potom do mesta ku kupcovi a do skladu, kde nasbieraný továr složí a nový doobchodu naberie. Z toho my hľa pekný biely papier na písmo i na tlač máme a ani nebadámejak významný obchod i handára a jak zde ľud súbeh vydržuje s pokolením tým, ktoré Šalamúnučil kupecky obtáčať i obchodiť svet.

Voštinárov. Týchto máme hlavne zde na brehách Vlhu v Drienčanoch, Hoštišovcach, Žpanompoli, Lipovci, Hrušove a po susedných dedinách, ale aj v Novohrade na Lešti aj inde osadených.Náš voštinár obuje pevné, hrubé, vysoké, z hovädzieho remeňa boty (čižmy, dla dávneho názvuškorňami prezvané; skôrne), oblieka širokú košeľu a široké gate konopné, niekedy i plátenébiele lebo postavné čierne nohavice, prepasuje sa remeňom i zásterou, na prsiach má postavnýprsliak, na hlave širák alebo baranicu, pres plece kabanicu a pres to na chrbáte previazaný mech(vrece), pri boku remennú kapsu, v ruke drieňovú palicu — a tak „chodí po svete.“ Chodiadvaja i traja v jednom kamarátstvečiže tovaryšstve. Každé tovaryšstvo má sebe vydelený, už pootcoch zdedený okres, z nehož do cudzieho zabehnúť nedovoľno. To si oni tu doma tak podelilikrajinu a jej stolice na okresy a obchody. Od Tatry a Fatry po Matru, odtial poza Tisu až kSedmohradským a Srbským hraniciam, za Dunajom až po Drávu pohľadajú každý včelieneca každého včelára dvaráz do roka. K jari idú podrezávať a súš vyberať, k jaseni vybíjať, vyká-dzať. Maďar pospolitý úplne sveruje na nich svoje včelience a oni mávajú zde i svoje vlastnievčely. Pri prácach týchto pohostinní sú jedni k druhým. V jaseni nielen voštín naberú, ale nabijúi väčšie zásoby mädu do sudov, ktoré si dávajú odvážať na Michalský trh do Debrecína, kdepredávajú mäd veľkupcom. No súš a voštiny všetky dovážané bývajú hore do rodných dedínvoštinárov. Pri každej dedine stoja tu záboje, domok to a lis (pres) k vybíjaniu vosku. V zábo-jach jest po strane piecka a kotál na parenie čiže vyváranie voštín; na prostried ozrutná klada zhrubého zdravého dubiska, vydlabaná na okrúhlosť suda a zakresanýma koncama zapravená pojednej i druhej strane v predlabaných takže ozrutných dubových stĺpoch, zapravených hlbokov zemi. Všetko mocne obité železnými obručiami. Výdlab či sudovú prázdninu klady vystelúslamou, do tejto posteli lejú drevenným šochtárom vyvarené voštiny z kotla a keď je plno zalo-žia na to hrubý drevenný štvorhran, tanierrečený; ponadto pretiahnu krížom primerane zakre-sané brvno až cez výdlaby oboch sdpov siahajúce; do výdlabu stĺpov vrážajú už teraz drevennékliny baranmi z vrchu stĺpov na reťaziach visiacimi. Týmto činom pôsobia tlak náramný nato krížne brvno a na ten tanier pod ním, ktorý že sadá vždy hlbšie do postele klady a voštín,z nichžto dierkami do boku klady vyvŕtanými vyteká vosk a voda do kadi tam podloženej. Zplnej kadi z vrchu posberajú vosk velikou medennou lebo i drevenou varechou, asi tak jakosberá bača urdu na salaši; zo spod vypustia potom vodu von — a keď treba, sbierajú ju aj nakúpel a parenie pre chorých, tiež tak jako keď nemocní na salaši paria sa nad žinčicou. Voskale sberajú do vlhkých šafľov, v nichž na podobu šafľa ustydtie sa krúhi kruchvosku rečený.Knihy vosku oddávajú voštinári tunajším kupcom, od nichž vopred berú si značné súčty dotohto obchodu a ktorí všetek vosk odvážajú na veľtrhy do Pešti. Vosk náš mal svetový chýrpod menom Rožňavského vosku, ale nedávno utratil ho; bo voštinári začali boli miešať medzivoštiny smolu čiernu, až teraz na svoju škodu od toho upúšťať musejú. Ale i petrolej, stearina parafin zpotrebu a tak i cenu vosku umenšili a v našich zábojach nebijú viac „kremnické du-káty,“ jako kedysi; voštinári chudobnejú, ale svojho obchodu nespúšťajú sa; držia sa svojhokupeckého porekadla: čas tratí, čas platí.

7. S továrom a po kupectve. — Zvlášť výrobky svoje, pri tom i plodiny a jakékoľvek článkyobchodu volá náš ľud „továrom,“ s nimž kupčí peší i na vozoch, po domoch v nošiach i na trhuv krámoch a šiatroch. Tohto obchodu a kupectva na všetky strany dosť; naskoľko ho znám,pospomínam. Zde sú:


90

Obrazári, obrazníci. Černolehoťania a Velko — Slavošovania z pod Kohúta zde v Gemeri zna-jú po mestečkách svojich maliarov, od nichž kupujú na skle maľované obrazy svätých, popritom i často spomenuté už obrazy Jánošíka a tých dobrých hôrnich chlapcov. V noši na chrbáteroznášajú tieto obrazy na západ Slovenska a na východ i zaň, k Rusínom. „Predávajú Bohov.“Tento aspoň výraz zachoval sa u nich o tomto obchode nebodaj ešte z pohanských časov, kdetakto mohli roznášať a predávať sošky, výrezy a výkresy domácich bôžkov. Keď títo „lares etpenates“ šťastne minuli sa v obchode, prečaria obrazník nošu s handárskou truhličkou, naplníju v najbližšom kupectve drobným továrom a veselo pískajúci, sberajúc handry pre blízke podKohútom papierne, poberá sa k domovu „ad lares et penates.“

Papiernícia papierníčky, sú mužovia i ženičky toho istého okolia Gemerského, provodzujúcipodomový i trhový obchod s papierom na písanie. Vítaní sú najmä po odľahlých dedinách.

Brdári, na dlhých zimných večeroch a nociach z trsti od Tisy dovezenej hotujú (zubce strúhajúa medzi paličky viažu) svoje brdá pomocou „kňaza a rechtora;“ takto aspoň nazývajúc istéprístroje, ktoré paličky brda držia jim v rovnobežnom smere pri práci. Len čo poskočí deň ovrabčací skok, už oni v januári a februári nosia predávať tkáčom i tkáčkam brdá 12 až do 24pásmenné. Z vrškov a doliny nášho Vlhu chodia po tých istých okresoch čo voštinári; bo brdárje obyčajne aj voštinár; bo kým on „minie brdá,“ minula sa jemu zima a čas podrezávania včieldošiel. Za brdá utŕžené peniažky vloží do voštín, z továra do továra, aby lepší „úžitok“ prinieslimu.

Ložičkária prasličkárinastrúhané ložice, vystrúhané taniere i vahany, vytočené stupky, kuľače,praslice a vretená z týchtože výš spomenutých, no i z druhých Slovenska krajov nosia na chr-báte, rozvážajú i na vozoch k svojim vlastním rodákom i k Maďarom na dol.

Košiarnicia metliarikde peší kde i na vysoko naložených vozoch objavujú sa tam, kde prírodnína umu niet k hotoveniu košiarov všelikého druhu, brezových metiel, potom i bukových a du-bových potieskov, stolčekov, piestov a tomuto podobných domácich potrieb. Domáce hory sújim komory na látku tohto riadu, dolniaky ale komory odpredaju a živnosti, ač zdá sa neveľmipre nich bohatej; bo vo východnom Gemeri označujú jej ich a spolu chudobu každého vydajutýmto porekadlom: Do Rošťárnika za košiarnika, do Betliara za metliara vydala sa.

Sklári a sklárkyroznášajú všelijaký, lacný i nádherný riad a továr sklenný z hút a predávajú podomiech i na trhoch.

Kožiariči vlastne koželuzi (u nás i garbiari, ševci nazvaní) vylúžené kože na podošvy, krpce, aremeň na boty (čižmy) „šikujú na chrbátku“ alebo i „na vrchovom.“ V posledňom prípade visiajim po oboch bokoch koňa „bisahy“ či lepšie visahy, naplnené remenným továrom. Obchodvedú tiež podomový i trhový, medzi Slovákmi tam, kde značnejšia zpotreba krpcov a podošiev;medzi Maďarmi, kde zpotreba čižiem. U nás Ratková, V. Revúca a Jelšava, v Liptove Sv. Mi-kuláš, v Nitre Brezová, inde iné mestečká vysielajú takýchto svojich koželuhov a kupcov pookolí i po svete.

Súkenníci. Veliká je zpotreba u nás i medzi Maďarmi súkenného továru: botošov (kapcov nazimu), pokrovcov, chološien, kabaníc a širíc. Z toho mešťania výš udaných i druhých miestprovodzujú široký obchod obvyklým u nás spôsobom vo vlne a jej skupovaní i v odeve a zpot-rebe z nej zhotovenej.

Grznári, nepôvodne kušniermi nazvaní, takže provodzujú obchod s mnohou kožušinou.


91

Hrnčiari. Na jar ale zvlášt podjaseň naše, potom Rusínske a Maďarské kraje prekrižované bý-vajú hrnčiarskymi korábmit. j. vozmi hrnčiarskym riadom vysoko naloženými, bo lieštim nad-pletenými; by 500—800 kusov väčšieho a menšieho toho riadu i viac vpratalo sa na voz. Nastá a stá ide takýchto vozov zvlášť z nášho Gemera každoročne v tú stranu k Tise a za Tisu; boželeznice neprijímajú tento továr. U nás okolie spomínaného už Maštinca a mesta Rožňavy, vNitre Dobrá Voda, vo Spiši hranice Haliča, napospol každý kraj, kde dobrá hlina nachodí sa,vyúžitkované sú na hrnčiarstvo nad iné k inému hodiť sa mohúce prírodniny. Hrnčiari najviaczačarúvajú svoj tovar za obilie a ovocie, i za ľan, konope a druhé úrody, lež predávajú aj zapeniaze po trhoch.

Drevenáriči drevenácii sami dorábäjú i skupujú od remeselníkov obruče, dúhy, debná, käde,putny, džbary; druhí zasa kolesá, bahry, krosná, súseky, skryne, korytá atď. Tamtí svoj „dre-venný riad“ do blízkosti viníc a títo i tam i inde na trhy dolňozemských miest a osád vyvážajú.Tokaj, Debrecín, Veľký Varadín a Arad sú hlavnie sklady Gemerských vozárov s drevennýmriadom; inších tieto aj iné mestá.

Železáriči železníciboli v kvete a dobrobyte pred časom terajších železníc a z hámrov, jejichžkladivá búchaly vraj: dukát! dukát! rozvážali kované železo zo Spiša a Gemera hlavne do Deb-recína a do Pešti.

Vozárichodili mestským kupcom po továr do hlavních miest, do Pešti a Viedne, a privážali hoodtial na Slovensko. S jejich korábmit. j. velikými, plachtou (poňvou) pokrytými a šesťspraž-nými konníckymi vozmi stretnúť sa možno bolo kedysi na sever v Krakove, na juh v Tersti,na západ v Prahe, Lipsku, až v Amsterdáme a Hamburku. Pri paroloďach a rušňoch zaniknulyjejich cesty. Každé väčšie mesto mávalo v susedstve svojom na dedinách takýchto vozárov n.pr. B. Bystrica okolité dediny, Rožňava Betliar a Veľkú Polom.

Zemiarizaoberali sa hlavne privážaním úrody a nápojov, slaniny a údeniny z dola na hor. Kaž-dý z predspomenutých furmanov má vlastne až po dnes účasť v tomto zemiarstve, naskoľkopotravné články ešte vždy privážajú si do neúrodnejších krajov; ale pred železniciami boli izvláštni výlučne s potravnými článkami á nápojmi (vínom, pivom, páleným) kupčiaci zemiari.

Drevenáci, železníci, vozári a zemiari mávali doma svoje vozárske a kupecké spolky, na Mu-ráňdoline tak nazvané orsági. Spolky tieto so všetkým ešte nerozsypali sa, ale zanikajú. Spo-lok mal svoju vrchnosť zvolenú a „furmanského lebo orsáckeho richtára;“ každý poslúchal aporiadku vydaného držal sa doma i na ceste; priestupky tiež richtár súdil a trestal; zaviazanísi boli k spoločnej podpore a ochrane. V Debrecíne a inde po dolňozemských mestách majúsebe vykázané miestiská, kde s vozmi stávajú a kupčia na trhoch. Udá—li sa tu priestupok imedzi týmito predávačmi a jich kupovačmi, rozsudzuje pru najprv furmanský richtár a chváľasi to, že keď pred mestské policajné vrchnosti ďalej prednesú pru, tieto jich poriadky znajúc,potvrdzujú jejich výroky a chráňa jich.

Bryndziarizo všetkých Tatránských salašov dodávajú dobrú bryndzu do Pešti a Viedne a takďalej do svetového obchodu. Liptovská a Brezňanská bryndza, Oravské oštepky a Klenovskésyrce majú v tomto obchode zvláštnu dobrú povesť; ale koľko u nás salašov, toľko kupectvas bryndzou a kde majer tam i obchod s dobrým maslom z našich uzavrených krajov do šírehosveta.

Čipkári, jichž domovinou je zvlášť Horehronie od B. Bystrice po Brezno, berú pod plachtu navozy strižný tovar fabrík z Viedne a Moravských miest a kupčia s nim jak po krajine tak i me-


92

dzi Srbmi a Rumunmi, za Tisu, na dolní Dunaj, k Čiernemu moru i k Balkánu. Doma majetokčipkára leda pár sto zlatých obnášať bude, ale vo Viedni má úver na tisíce. Čo poniektorí veľ-kupcovi i škoduje, to druhí nahradia. Pod Bachom malomestskí kupci boli vec k tomu doviedli,že čipkárom našim obchod zakázaný bol; skoro na to veľkupci Viedenskí a majitelia fabríkvymohli jim nové dovolenie, bo bez čipkárov nemal továr jejich želatelného odbytu. Čul somjich hovoriť velmi bežne srbsky i rumunsky.

Šefraníci. Z okrúhleho a maľobného Turca opanovali oni svojim obchodom na prerozmanitýdrobný i strižný tovar šíre kraje Európy na východ a sever: Uhorsko, Sedmihrady, Rumunsko,Halič, Poľskú i Ruskú až za Ural a snád i na Amur. Ruská je jim tak ako domovina známa. Unás niet dediny, do ktorej by s malými ale ťažko naloženými svojimi jedno— i dvojspražnýmikonnými vozíkmi nezašli; niet trhu bez šefraníka a pláteníka. Šefraník vytiahne svoj vozík narýnok, rozloží pred ním svoj šiator a krám široký, posiaty drobným príručným továrom, jaký tilen duša zažiada. Kúpnu cenu položíš mu na podanú zpoza skladu dlhú varechu (ložicu), keďže ruka jeho nedočahuje až ku kupovačovi, a tak rozžehnáš sa s nim a on s tebou pekne poslovensky, ač on reči všetkých národov hovorí a vo všetkých ponúka svoj továr na výber.

Plátenícia pláteníčky. Hlavnie sídlo pláteníkov je hornia Orava. Kde čipkár, šefraník, tam s nímiaj pláteník vozmo i peši s plátnom, kanavásom a rozličným pásikavým a barvistým tkanivom.Tam k Čiernemu moru, tam naproti až do Ameriky chodia pláteníci Búr Sv. Jurskí z prešpor-ského Záhoria. Naše Gemerské pláteníčky skupujú domáce biele plátno a vozia ho na veľtrhydo Vacova a do Pešti, kde schodia sa s rovnými sebe pláteníčkami druhých našich krajov akde jim biely vyhladený tovar odkupujú hlavne Srbi. Títo pred tým chodili sami k nám plátnoskupúvať a ľud náš volal jich Geredzmi, Gerekmi.

Olejkáriz Državia či okolia Zniova v Turci púšťali sa kedysi široko daleko po svete s liečivýmimasťmi, olejkami a miešaninami. Mali svoje lekársko umenie, vyučiť sa od Jezuitov v dake-ďajšom Zniovskom kláštore. (Vidz Malý Nár. Kalendár Mat. Slov. na r. 1869 str. 44.) Ja bychdomnieval sa, že sú toto pozostatky dávnejšieho prostonárodnieho lekárstva a lekárnictva, ktorésom už pripomenul, možno onnými Jezuitmi znovu oživeného a dakedy i vzáctneho, podčímnebolo ustálených a vyučených lekárnikov a lekárov. Roznášať i olejky a lieky po svete vyplývajednak zo zvyku u Slovákov, jak vidíme, rozšíreného a ztelesneného, dľa nehož čo má, to sámsvetu beží ponúkať a odpredávať.

Pltníci. Plavcov na vode máme jediných pltníkov po Hrone a po Váhu splavujúcich stavebnédrevá, utlčenú kôru borovíc a sosien čiže lúžno, železo, soľ, oštepky, bryndzu a druhé plodiny ivýrobky svojho kraja dolu ku Komárnu, Otrihomu, až do Pešti. Jak otvára sa jaro, tak uberajú sana pltnicupltníci, „v dlhých radoch ako husy za jednodruhým,“ so sekerou na pleci, v halenách av širákoch, z nichž čierna lebo červená stužka povieva. Pri žriedlach Váhu sbijú 10 do 12 svrčínči smrečín spolu na hrubších i tenších koncoch a na prostriedku takej plte pripravia si kolibu,udrvia zo zeme ohnisko. Pri skladoch naložia okolo koliby náklad a na väčšej vode sviažu dvetakéto plte, širšími jejich koncami vo sväzok. Na každom sväzku z predu jeden kermeňuje, druhýod zadu vesluješirokými lopatami čiže veslami. Nad nákladom i pltníkmi ustanovený je faktor,majúci pod dozorom svojim päť i sviac sväzkov a desiatich lebo i viac pltníkov. Tu na prúdochVáhu strmo letia, tam na pláňach či tíšinách vody ticho veslujú od svitu do mraku. Na mrakupristanú k brehu a pribijú húžvami sväzky svoje k stĺpom na brehu do zeme vrazeným. Kašatamna ohnisku ešte po čas plavby dovarila sa a vychladla, teraz chutí tým smačnejšie čím viac bolopráce a nehody alebo i nebezpečenstva, najmä v Turčiansko—Trenčanskej Považskej diere atam pri skale Margite pred vysokým Starým Hradom a Strečnom. Keď cez pláne i krútňavy


93

šťastne preplavia sa a na určenom mieste oddajú tovar a drvá, uvidíš jich zase hore od Komárnauberať sa za jednodruhým v dlhých radoch. No, pri dobrom zárobku a počas dobrej pltniciponáhľajú sa domov i na vozoch, ba teraz už i na rušňoch.

Osadníci. Početnejších vystehovalcov do Ameriky a do ďaleka nemáme. Ale mne je práve tocharakteristika Slovákov, že osadzujú sa radi len na blízku a medzi svojimi súkmeňovci a ešte imedzi Maďarmi. Sťahujú sa i do hôr i na roviny. Početné naše Lehoty sú takéto osady Slovákovmedzi Slovákmi k zaľudnateniu odľahlejších kútov a hôr. Sem i prijali osadníkov z Poľskýchhraníc, ktorí u nás alebo už cele poslovenčili sa alebo slovcnčia sa na pr. Pogorelá v Gemeri,Pouhora a handle pri Brezne. Lúžno a Osada pri Bielom potoku v Liptove. Vieme, že za dávnaprisťahovali sa do našich krajov i Nemci, dosial poslovenčení i naskrze neposlovenčení. Kve-túce ale osady založili Slováci na dolňozemských rovinách za Tisou, medzi Tisou a Dunajom aSrieme, Jeleňovo (Szarvas), Čaba, Chmelovo (Komlós) Padiná atď. svedectvom sú spolu ešteaj toho, jak tu zachovali Slováci reč, zvyky i vieru pôvodného bytoviska svojho.

Veru so Slovákom stretneš sa široko ďaleko po svete, ač nenie národom túlavý, kočovným,ale domácnosti milovný. Bo alebo tam v svete založí hneď rodinu a domácnosť, alebo ak nie,jednak z Amuru, jednak zpoza oceánu dospeje domov, do rodného kraja a k svojej rodine.

Povery.Uberajúc sa do cesty, pravou nohou prekroč prah domu: aby dobre vodilo sa ti. — Nevyndiale zo dvora nikda, podčím na väži zvonia, iba keď už vyzvonili a najmä na poludnia: bo nietnešťastnejšej cesty, ako tej, pri ktorej ťa ešte na dedine lebo na meste zazvonili. — Na cestuidúci vozár pred zapriahnutým statkom urobí na zemi bičom znak, to miesto popľuje a potom sivzdýchne k Bohu: aby ani na zemi, ani na vode nešťastie neprihodilo sa mu. — Vozári vpletajúdo svojich bičov hadí jazyk: by jim kone boli silné v ceste. — Kto idúc do sveta veľa obzerása nazpät na dom: neprivykne v cudzine. — Vyberajúc sa do trhu napred pravú, potom ľavúnohu ohrej si doma na ohnisku: predáš dobre a draho. — Na ceste do trhu odlúpä alebo nájdenúzdvihnú si na prvom môstku triesočku: aby bola kúpa šťastná a predaj dobrý. — Voloviar leboovčiar oblečie kožuch na opak: aby dobre predal statok. — Keď raz vyndeš z domu do sveta,nevráť sa viac z cesty, hoc by si čo bol zapomnel; pošli pre tú vec tých, čo ťa vyprevádzajú: boako raz nohu nazpät obrátiš, už ti je to nešťastlivo. — Kto nájdenú štvorku ďatelinovú pri sebenosí: býva v svete šťastlivý. — Kto železo na ceste najde: bude mať tvrdé šťastie. — Ak stretnešmnícha: pamätuj, že nebárs vodiť sa ti bude. — Keď nevieš v ktorú stranu mal by si pustiť sa dosveta, naber prachu zo všetkých štyroch kútov izby a polož na štyry rohy stolu: z ktorého rohučerviačik vylezie, v tú stranu pusť sa do sveta. — Dosť i na povedania háklivý poverečný zvyk,ale je v piesni, nuž nach sa kliesni: Chlapci idúci do sveta povedia i urobia: Chlapci! oceďmesa (vycikajme sa), na lepšie šťastie! — Ak v ceste zazreš hada, čo zlatý hrebeň lebo kríž nahlave má, odstreľ mu ho abo odním, jako môžeš, a nos pri sebe: kamkoľvek v svete obrátišsa a načo zavezmeš sa, budeš aký najšťastnejší môžeš len byť. Ale had pri odnímaní hrebeňabude plieskať chvostom o zem, že z toho taký vetor povstane, čo stromy z koreňov vyvaľuje:preto varuj sa, bys hneď tam o život neprišiel. — Niekam idúcemu, ák ti voľačo druhý naručí,čo mu máš vykonať alebo i vzhľadom na svoje pokonávanie: zaviaž uzlík na ručníku, abysnezabudnul. — Pltníci na vode nikda nehvízdajú: aby jim odporný vetor nevial.



94

IX. Choroba a Smrť. Choroba a Kar.Z reči ľudu značím napred mená jemu známych chorôb: zimnica, hodonka, triaška, febris inter-mittens; horúčka, hlavnička, hnilá zimnica, acuta, typhosa, putrida febris; zrádnik, zlá nemoc,zlá nevoľa, na srdci, epilepsia; zapálenie hrdla, pľúc, hrudí (prsnej blany), čriev, modzgov, in-flammatio faucium, pulmonumetc; kolika, colica; zánet i brand, sphacelus; suchoty, suchotiny,phthisis, haectica; detské suchoty alebo premieň, atrophia; červienka, dysenteria; hnačka, be-havka, diarrhoea; kašeľ, tussis; kašeľ divý, somársky, tussis suffocativa; drobnice, sypanice,osýpky, kiahne, variolae; hlísty, verminatio; opuchlina, aposthema; chrasty, krasty, impetigo;rany a otok, vu1nera; žltačka, chlorosis; blednačka, ochriasis; hryzenie, žranie, corrosiones;vodnateľka, hydrops, hydropilis; voda v hlave, hydrocephalus; slabosť, marasmus; porážka,pošinutie, apoplexia; opucheľ, tumor; vržliny, krtice, hrče, hostec, scrophu1a; zoboľ, struma;na driek mať, menstruum; krvotok, profluvium; lámanina, hostec, arthritis, chiragra, podagra;záškrt, angina, diphtheritis; rak, gangrena; zádych, záduch, asthma; pomora, mor, cholera, pes-tis; krče, spasma; klanie, pleuritis; kameň (v mechúri), dysuria; vredy, ulcera; príšte, pluzgiere,mechúre, pleskúre, pečetne, pečiarky, pečierky, vesiculae; otok, fistula; kyla, kylavosť, prietrž,hernia; niežik, nátcha, gravedo, catarrhus; belmo, cataracta; vlčia tma, caecitas, Tagblindheit;bes, besnota, rabies; keď koho zrazu ztrasie, povedia, že ho smrť preskočila; keď bolenie hlavyna zime lebo na slnci dostane, to zima opálila, to slnečnica opálila ho; divé mäsorastie v ranách,čím rozumejú nahnité a nabehnuté svaly a čuvy v ranách; mocne tvrdia, že „ z očú príde“ t. j. žepozor cudzinca lebo neprajného človeka nastoľko poškodí, že závrat a bolenie hlavy povstanez toho; spomínajú umrlčiu zimnicu, keď dakto zrazu ochorie, vytrasie ho a skoro na to zomrie.

Chorý človek u nás ako tôňa vyzerať bude, ako tmoľa tmoliť sa bude a premávať z miesta namiesto, ale neuľahne; premáha vraj on chorobu, nie žeby jej v sebe rozmáhal a premôcť sa dal.Takto chorobu na nohách a po robote roznosiť, v lete na slniečku a v zime pri ohnisku ohrievaťsa, i zajiesť si, ale zvlášte napiť sa z toho pramienka sladkej vody lebo mädokýše, z ktoréhozažiada sa, no napiť sa trocha i vínka a trebárs trocha tej brndžulice, ostatok poručiť na Boha, —to u nášho ľudu najobvyklejší a pri čerstvom povetrí i zdravých vodách často aj výdatný spôsobliečenia sa. Inšie už, keď choroba takto nedá zahnať sa, vtedy vedomci a vedomkine dedinsképomáhajú čarovnými i nečarovnými liekmi. Najhoršie keď choroba ani takto neprestáva, alebokeď voľakto na hran (z razu, nenadále) a povážlivé ochorel. Tu si baby, susedy a rodina kľučky zrúk do rúk podávajú a sbehnú sa okolo chorého, každý inšie radí a za hodinu zkúsa na úbohom ajdesatoraké lieky. A len čo asi mohol by chorý takto si zajiesť zapiť; o tom každá baba vyhutujea často nanosia mu toho až pres príliš. Bedákajú, keď jiest a piť nemôže, ač storáz jich to užzklamalo: nejedúci ozdravel, jedúci i jediac skonal. Často jim takéto zlozvyky k zlému slúža anajmä tam, kde iba vtedy už rozumného vzdelaného lekára volajú, keď chorému už „dohára.“

Ale naproti tomuto kde ľud náš rozumnejší, tam už teraz rád utieka sa k vyzkúseným lekároma zvyk svoj dotýčne navštevovania chorých, najmä v dni nedelné, veľmo pekným spôsobomzachováva. Za hriech by si pokladal nenavštíviť svojich chorých, nemocných a nevládnych,neučiniť jim k polahčeniu, nepotešiť jich pekným slovom, vierou v Boha a nádejou večnosti.

V ťažkých a trvanlivých nemociach dávajú konať modlitby za seba, zavierať sa do verejnýchprosieb a modlitieb v chráme. U nás v Drienčanoch je pri tom zvyk, že nemocný dáva odpro-sovať všetkých v sbore a v cirkvi, aby mu odpustili, čokoľvek by bol proti niekomu previnil acelý sbor povstaním z miest dáva na javo toto odpustenie a smierenie sa s ťažko navštívenýmblížnim; potom modlia sa za neho. K posledním svátostiam v takýto čas niekde sú až príliš


95

ochotní, niekde zdržanliví a jako hovoria, nepriam kňaza žiadajúci. Bo veria, že keď nemocnýkňaza zavolá a ozpovedá sa, to nastane uňho rozhodná premena na život lebo na smrť. Tamtítejto premeny boja sa, títo si ju na lepšie vykladajú.

Ostatne jak dúfanlive a do vôli Božej oddane hovorí ľud o smrti, tomu neraz podivujem sa.Mnohý cíťac blízku hodinu smrti svojej shromaždí svojich vôkol seba, odprosí jich pekne, podási s každým ruku, rozlúči sa s nim tak srdečne a dotklivo, jak as lúčil by sa so svojimi hrdinaidúci do boja a naskrze neľakajúci sa ostrosti meča a smrti; porobí všetky poriadky v dome arodine, ešte i o pohrabe svojom a jak ho majú vystrojiť na ten druhý svet. Naozaj ako čobytáto premena a rozlúčka platila o ceste, po nejž zasa sísť sa má s milými. Svedkom takéhotodojímavého „odberania sa od svojich“ bol som neraz.

Konečne to každému, pobožnému i bezbožnému, vďačne i nevďačne umierajúcemu, keď „do-hára, nuž aj dohorí.“ „Jako kto žil, tak aj umiera,“ hovorí náš ľud. Ale už či tak či onak niektoskoná a „dušu pustí,“ tu pristojaci otvárajú oblok na izbe, ba často držia ho vopred otvorený,„aby duša mala kadial von vyletieť.“ K zomrelému pristúpi baba dedinská. Baba ulapila ho da-kedy na vode: baba nájde ho teraz na slame na zemi; bo skonávajúcich kladú často na zem, keďtíto vraj i sami ťahajú sa a pýtajú na zem. Ona tedy zdvihne ho i teraz, jak bola zdvihla človekado prvej kúpeľky; ona zatlačí mu oči, podviaže bradu, poumýva si ho a oblečie a „vystrie nadasku“ t. j. na pripravené k tomu zo stolcov a dasák lešenie, — i zastrie ho bielou plachtou.Slamu, na ktorej mrtvý dokonal, vynesie von a spáli na zahučaní pod stromami. Oblek, v ňomžumrel, berie čo mzdu smrti pre seba. Bo obliekla staršieho jednoducho do čistého bieleho ob-leku: mladších ale a deti i mladšie osoby vystrojí až nádherne, do najkrajšieho a najpestrejšiehoobleku, jak jejich mladosť za živa krášlila sa; pannu práve odeje jak by k sobášu, na tú cestudo druhého sveta. Mladým vraj i tam pekne ukázať sa treba.

Len čo mrtvý oblečený, na daske vystretý a zastretý, už mu dávajú umieračkom zacenkať a navšetkych vyzváňať. Ženy a deti zástupom hrnú sa do domu „mŕtveho pohľadeť a vidieť i počú-vať, ako budú nad nim vykladať, ako ho budú nariekať, ako ho budú pokoruvať.“ Domáci, hla,oblekli sa už čo do najchatrnejšieho odevu na znak smútku a pokory či radšej „pokoruvania.“Mužskí členovia rodiny sedia lebo stoja po strane a slzia. Ženské domáce i došlé príbuzné nadmŕtvym zalamujú rukama, jako najkrajšie a najhlasnejšie znajú, tak vykladajú t. j. pripomínajúdobrotu zosnulého, jeho práce, skutky, cesty, príbehy; čo naposled robil, hovoril, jak trpel, jakodoberal sa od svojich i jak dokonal. To je nariekanie a pokoruvanie mrtvého. Niekedy naschválpovolajú si sbehlú v tom ženičku, ktoráby umelá „pekne vykladať“ nad mŕtvym t. j. pripomí-nať jeho dobré stránky i vlastnosti a vzbudzovať súcit i žiaľ. Kde toto naozaj „pekne“ deje sa,neminie sa svojho účinku. Nezdarné a zbytočné takéto vykladanie prenasleduje ale i sám ľudsvojim vtipom, pohovorkami a pesničkami o tom na pr.

Juro, Juro, kmotor prišol,aby si mu orať išol;a ty si už dooral,keď ťa Pán Boli povolal — atď.

Vyzváňať dávajú dva triráz za dňa, a pri každom vyzváňaní národu plno v dome a nariekania ivykladania dosť. Keď truhla hotová, vložia mrtvého do nej pri vyzváňaní zvonov a pri nariekanírozžialených rodinných. Do truhly nesmie prísť ani slamka, nič zo zelín; pod hlavu i do vankúšadávajú len ostružliny z dasák a niekde peria. Čo ale mimo obleku, do nehož mrtvý zaodený je,


96

ešte položiť majú, o tom najmä dospelejšie ženské ešte pri svojej pamäti poriadok si porobily;ba prihotúvajú si vopred jakou plachtou jich zastreť majú a ktoré kusy šatstva s ními pochovať.Mladým a pannám dávajú sami rodičia tie kusy odevu a okrás do truhly, ktoré za živa najradšejnosily. K mužom kladú i nástroje remesla lebo zamestknania jejich; k nábožným kresťanomnábožné knihy. Dakedy mali klásť do truhiel i chlieb a nádoby s vínom, ba aj obilie a všelijakézrno; ač nenieli po dnes vidiekov, kde to ešte vždy robia.

Nočním časom horí od svitu do mraku svetlo v izbe, kde mrtvý leží a shromaždení susedia ipriatelia spievajú nábožné piesne, odriekajú modlitby a časom besedujú, ba i prostonárodniepoviestky si rozprávajú a miernym jedením i pitím občerstvujú sa.

K nastávajúcemu pohrabu povolávať chodia zváči tak ako by aj na svadbu a najmä vzdialenej-ších a z druhých dedín priateľov i rodinu.

Chranba, chránenie, zachráneninči pohrab, pochovávaniemŕtvych deje sa na tretí deň; ač ľudešte vždy rád by to mal hneď jak truhla a jama hotová; bo vraj to mrtvé telo už nič inšie nežiada,len do zeme, len na pokoj. V určenú hodinu pohrabu dajú ešte na všetkych zvonoch prezváňaťa naposled na jednom zazvoniť „na process, na processiu.“ Pod zvonením kňaz i speváci i ľudiauberajú sa do domu a na dvor zármutku. Na dvore čiernou šatkou alebo i bielym obrúskomzastretý stôl a stoličky pre cirkevních pochovavateľov, do kola pripravené lavice pre mužských;ženské najviac stoja. V dome ešte naposled rozžehnávajú sa s tvárou umrelého rodinní a lenteraz položia i klincami zadrvia vrchnák na truhlu. Zadrvenú truhlu vezmú do rúk mužovia atriraz sklonia sa s ňou i udrú ňou na podjimu prahu izbového, až ju vynesú na dvor a složia namáry. K nímž zasadnú si ženské z rodiny a zde nad truhlou ešte naposled jak najkrajšie vedia tak„vykladajú“ a nariekajú, podčím cirkevné obrady trvajú. Pokorujúci mužskí stávajú neďalekotruhly v odeve čím najchatrnejšom. Za nešťastného pokladajú, koho takto nad truhlou a potomnad hrobom nemá kto oplakať; musel to byť iste jaký najopustenejší človek na svete.

V sprievode pohrabnom idú napred mužovia, za nimi nesú truhlu na márach, za truhlou bez-prostredne kráčajú rodinní zosnulého a plačú, ženské zavierajú sprievod. Truhlu nesú vždy tak,jak mrtvý v nej nohama napred obrátený je; hlavou jeho napred i krok s ním urobiť, za hriech anešťastie pokladajú. Sprievod ide vážne pri nábožnom speve a vyzváňaní na všetkých zvonoch.Zvony umlknú len podčím kňaz nad jamou a truhlou v cmiteri pomodlí sa a mŕtvolu prežehná,ktorú zase pri zvonení a speve spustia do jamy a zachráňa či zahrabú, až by nasypali nad týmhrob nový.

Predošle žiadali a žiadať by chceli ešte neraz, by mrtvý a zvlášte mladý, nesený bol ku jamepri otvorenej truhle, žeby len tam naposled rozžehnávali sa s bezdušným telom. Zvyk, hádzaniehrudy zeme za mrtvým do jamy u ľudu nášho nebadám; ale ovšem to, že pred zadrvením truhly,či ešte doma či niekedy už len na cmiteri, každý bližší rodinný predstúpi pred zosnulého a odberása od tvári jeho, a zde rodič dieťa, dieťa rodiča, manžel manželku a manželka manžela, najbližšív rodine najbližšieho mŕtveho povinní svätyni krížom a vo meno Otca i Syna i Ducha Svätého,prežehnať. Poverujú, žeby ukazoval sa po smrti mrtvý tým svojim, ktoríby takto poslednímpohľadom s tvárou jeho nerozžehnalí sa.

Kde cmiteri vzdialenejšie sú, tam vozia truhly — a to na voloch. Videl som to v Padarovcachu Maďarov a na Babinci u Slovákov. Na vôz ku truhle posadali ešte i ženské, majúce cestou„vykladať“ nad mrtvým. Do záprahu dal každý príbuzný svojich pár volov a viedol si jich tichoza rohy lebo za jarmo. Záprahy takéto záležajú potom z peť, šesť do desať, ba i viac párovstatku. —


97

Nielen so spevom, modlitbami a žalmom dávajú pochovávať svojich tam s omšami, tu s rečmia veršami. Zvlášť u Evanjelikov kazateľ buď hneď na dvore, buď na cmiteri, buď za tým vchráme z kazateľnice aby držal reč ozdobnú „k poslednej počestnosti zosnulého,“ jehož potomkrátky životopis prečíta a povie poďakovanie živým v mene zosnulého za všetku lásku, ktorúmu za života preukazovali; — povie poďakovanie v mene živých pozostalých všetkým, ktorípohrabnú počestnosť svojou prítomnosťou poctili, s tým želaním, aby priatelia zosnulého mohliodslúžiť sa týmto prítomným pri inej radostnejšej príležitosti. Niekde kazateľ drží tiež odbierku,v ktorej rodinu a priateľov zosnulého dľa mien pripomína a každému zvlášť ďakuje i slovona rozlučné vraví. Inde ale kantorom a učiteľom dávajú skladať verše na takúto odbierku arozlúčku. A neraz poprosia: „Pán rechtor, pekné že verše!“ Pri týchto najradšej si poslzia a vduši odberajú sa od priateľov takto ešte naposled, akoby jejich vlastním slovom, sprítomnených.A to nielen vážnych a dospelých členov rodiny, ale často aj najmenšie dietky pochovávame smnohými obradmi a ozdobnými rečiami i veršami.

Nuž ale cirkevnie a sprievodné úkony odbavené bývajú, kde jak náboženské predpisy a city úctyk mrtvým jich utvorili alebo kde jak spôsob stačí. My vlastne opisovali sme len to, čo z ľudu je;jak náboženské obrady, tak i druhé nádhernejšie výjavy chceli sme mať a nahať po strane, keďžezvlášť náboženské a cirkevnie zvyky ponahávame opísať si lebo zachovávať každej cirkvi osve. Po pohrabe nábožensky a cirkevne ukončenom nasleduje ešte len zvyk ľudu, ktorý ani čas,ani zákazy, ani majeť, ani nemajeť zotrieť nemohly. To sú kary, tým väčšie, čím kde viac majeťstačí, ba snáď čím väčšia kde úcta k mrtvým, už či prave či neprave pochopená.

Z chranby čiže z pohrabu domov idúcich pohrabníkov zastavujú na ceste a zovú na kar zváči.Koho hneď nedostanú, po toho idú do jeho príbytku a dovedú ho do domu zármutku. Lebo vtomto už stoly prikryté, chlieb a soľ i nápoje už na stôl pokladené a jedlá, medzitým u susedovpečené a varené, tiež na karovníkov čakajú. Vyvolený ku karu starejší čiže pohrabný otec (reč-ník) za vrchstolom (miesto: za vrchom stola — povedané) zasadá a príchodzí pripovedajú sa iusadzovaní bývajú po staršom a dľa pohlavia, napred mužskí, potom ženské. Jak sme to opísalipri svadbách, tak i zde, ač už len v tichosti, zdravkajú si, pripíjajú si a strovia pokrmy týmžeobvyklým poriadkom na stôl dávané, k jejichž zásobe i teraz prispeli vopred rodinní zarmúce-ným domácim na pomoc, to darovaním sliepky lebo kohúta, to i druhými potravinami. Po časstolovania dejú sa tiež sbierky, to na chrám, to na dobročinuý cieľ, to i pre kar dávajúcich najaké také vynahradenie prítomných útrov. Áno i mendíci dostavili sa, zaspievali nábožne a pri-jímajú do buksy. Chudoba a deti tiež zde u dvier a na prípecku; čakajú i tí na svoj diel a zvyškykaru. Niekde potom almužny a dary posielané bývajú i do domov chudobných a na špitál čido verejných opatroven nemocných a biednych, často z dedín, kde špitálov niet, do susednéhomesta. Predtým všade povolávali na kar i duchovných a kantorov, ba niekde tento zvyk po dnestrvá, niekde zostalo z neho to, že do fary a školy posielajú zarezanú a očistenú sliepku, kus mäsaa sklenicu vína do daru. Pohrabný otec a rečník, jak začal posedenie a stolovanie prípitkom,vinšom a modlitbou, tak i ukončieva ho. V reči svojej pripomnie z peknej dobrej stránky tohodo zeme matky odprevadeného, želá mu ľahký odpočinok až do dňa súdneho, potom veselézmrtvých vstanie i slávu večnú; potešuje zarmúcených a odkazuje na vôľu Božiu, ďakuje jimza predložené dary Božie; shromaždených rozpúšťa s tým želaním, by Hospodin vzdialil odních podobný zármutok, tak žeby za preukázanú túto počestnosť domáci odslúžiť sa jim mohlipri druhej radostnejšej príležitosti či prináležitosti.

Katolícki kresťania dávajú si i potom omše slúžiť za mrtvých a zvlášte inde vo svete zomrelých;Evanjelici dávajú takýmto v cudzej zemi odpočívajúcim doma kázne a verše držať. Niekde navýročitý deň umretia dávajú vyzvánať a tak na zosnulých rozpomínajú sa. Obojí to ako za ne-


98

šťastia pokladajú, keď kto ďaleko od rodiny a v cudzej zemi složí kosti. Ľud náš obchodnícki avozársky ponáhľa sa domov s tými, čo v ceste ochoreli, a často polomŕtvych, často už vychlad-nutých nočnou hodinou dopravia domov, len aby jim doma posledniu počestnosť učinili a milíspočívali medzi milými. Ktorí dnes odprevadili svojho, tí pri najbližšom pohrabe znovu poko-rujú, to jest v smútočnom a chatrnom odeve idú zase za truhlou tohto nasledujúceho mrtvého,a príduc na cmiter, idú nariekať na hrob svojho drahého, pred týmto sem odprevadeného. Kdečastých pohrabov niet, tam v nasledujúcu nedeľu po pohrabe chodia a najmä ženské takto nadhroby pokoruvať a vyk1adať: „Ach dobrota moja, ver že si sa mi skoro pominula!“ Ináč smú-točný čierny odev nosia za najbližšími do roka, za ďalšími rodinnými do polroka lebo i za kratšíčas. A jako za tento čas nepripustia hudbu a veselosť do domu, tak aj mimo domu stráňa sa jej.

Hroby a hrobitovy ozdobuje ľud zelenou pažiťou, sadením kvieťa a stromov, jednoduchýmikrížmi i náhrobnými pieskovými aj mramorovými kameňmi i liatymi zo železa pomníkmi. Lennápisy na nich miluje rozvlačité a podrobnosti i city príliš vypočitujúce, ktoré si sám skladáa najčastejšie tiež len v tých milých veršoch. Neopravené a zanedbané hroby i hrobitovy pri-náležajú k neporiadnym výnimkám. Hrobitovy okolo kostolov za predošlých časov časté boli.A tu kostol, hrobitov, kaplnka, obraz, kríž a podobné miesta málo kde bývajú bez stromov anajmä bez lipy.

Kedy konečne rozlúčiť sa s odošlými na ten druhý svet? Nikdaj! Strojíme sa za ními, preto pa-mätáme na nich, kým za ními neodídeme. Len jaká po kom pamiatka zde a jaký tam súd Boží?To je otázka národov — i nášho. Tam deň Všechsvatých a Verných dušičiek, u iných poslednívečer v roku, ale i tam i tu zostáva verejne slávená pamiatka zosnulých. Dosť maľučké dieťaumre, a rodičia, vídajúci zdárne odrastajúcich rovesníkov jeho, neprestanú spomínať: Hľa, ta-kéto malo byť naše dieťa, pán Boh mu daj slávu večnú. Keď pominú sa otcovia opatrní a matkyrozšafné, potomci neprestanú zpomínať jak tí žili, jak robili, jak rozkazovali, jaké dobré časymali — aby jich len Pán Boli oslávil! Pominie—li sa človek neblahej pamiatky — tam jim jeuž na Božom súde a krivdy ním učinené poručia na ten súd. Ešte i kto prevrácene a smiešnerobieval, odžíva v pamiatke toho všeobecného u nás: Robíš, ako nebohý Geľo robieval. Tu i tam— ač u nás zriedkavá — pozostala predca nielen povedačka, ale i pieseňka, ktorá pripomínapríbehy a činy nad obyčajnosť a každodennosť vyniklých ľudí. Keď nie o inšom, zaspievajúti aspoň o tých hôrnych chlapcoch a o jejich náčelníkovi Jánošíkovi. — Konečne povera anispať nedá zosnulým. Nepominie sa žiadna znamenitejšia osobnosť, nezomrie nikto náhle ale-bo v osudných žalostnejších okolnostiach, kohoby oko ľudu nevídalo, slovo nespomínalo, cho-diaceho „von z hrobu,“ chodiaceho „po smrti“ a znamädávajúceho. Dietky od prsú odumreléprichodia k matkám stenať a do kolísok vyhánať sa; rodičky matky, umrevšie kým neodkojily,chodia si dietky kolísať; otcovia prídu nezdarných potomkov upomínať, matky a gazdiné eštejedno druhé v dome sporadovať, skrivodliví a prostopašní krivdy odprosovať a hriechy želieť.Veštíci a veštice premieňajú sa na vlkolakov; lež o tom nižej.

Len na jedno slabú pamäť má ľud náš: zapomína prechovávať živšiu a trvanlivejšiu pamiatkuna hrdinov a dobrodincov, pôsobivších na celý národ a na budúcnosť. Či snáď nemal takých,čoby boli jeho blahu život zasvätili i zaň umierali? Báječné povesti, zdá sa, vyplňujú u nás tútomedzeru prebudilejšieho národnieho ducha. Kedy príde ten čas, kde lud a národ náš, opustiacbáječnosť, živú prechovávať bude pamiatku skutočných z lona jeho povstalých hrdinov a dob-rodincov ľudstva?!


99

Povery.Proti boleniu zubov: nájdený cudzí zub do šiat si zaši; vystykuj si zuby šparcháčom urobenýmz takého dreva, do ktorého hrom uderil; prilož na boľavé zuby železo, keď prvý raz na jar hrmí;keď ale deťom zuby padajú, vypadnutý zub hádžu za pec a hovoria: „Na ti, baba, zub drevenný, aty mi daj zaň železný!“ — Prvým jarním kvietkom potri si oči: nebudú ťa boleť do roka. — Keďti volač do oka padne, staň si pred oblok, pozeraj von a udvihnúc mihalnicu prstami, volaj: „Vonz očka do potôčka,“ hneď ti vypadne. — Z očú nepríde, nezaškodí tomu: kto košeľu naopakoblečenú má, tiež kto chlieb a soľ pri sebe nosí. — Komu z očú prišlo, odvaria čistec (herbaStachis) a umyjú mu tvár: ak odvarok zhustne, iste chorosť z očú prišla, ale je aj spomoženo. —Ak dáš ostryhať sa na novmesiaca: dostaneš hostec. — Koho ruky bolievajú: nach si jich položína mravenčiu kôpku a keď mu mravce na ne nalezú, rozšúcha jich. — V suchej nemoci onucepres oblok na ulicu hádžu alebo na krížne cesty kladú: kto ces to prejde, ten ochorie a tamtenozdravie. — Keď čká sa ti, istotne spomínajú ťa voľakde; povedz ale: „Kto ma spomnul, bodajzgromnul;“ alebo ak mu nechceš ublížiť, spomínaj mená priateľov: a keď prídeš na meno toho,kto vtedy spomína teba (štikútkanie) ti prestane. Na triesku vyschne: kto dá sa udrieť metlou,a čo len raz v živote. — Koho besný alebo i zdravý pes pohrýzol nech hľadí dostať z nehotrocha srsti, tú spáli a popol vypije vo vode: hneď mu bude lepšie. — Keď dakoho zlá nemocvychytila, vystrelia z pušky, tak aby vystrelenú guľku našli; túto roztopia a nad hlavou choréhovlejú do vody: jakej podoby tam vec uliala sa, od takej zlú nemoc dostal a tej má varovať sa. —Keď je dieťa v zlej nemoci, vyzlečú košieľku z neho a zahodia pres dom, kde na zem dopadne,tam ju zakopú: zlá nevoľa prestane. — Na zrádzu: strieborník (potentilla auserina) var a pi. —Keď dieťa má krtice: kúp ho v slieziku — Keď okolo kvitnúceho tŕňa triraz obídeš a zakaždýmpotrasieš mu vrštek: prestane ti triaška. — Deväťzrnový hrachový struk ak Hroncovi do vlasovvložíš: zblázni sa. — Kde žaby nunúkajú, krkajú, alebo kde žaba na teba hľadí, tamže ústaneotvor: bo ti žaba začíta zuby a budú ťa bolať naveky. Tohto ako deti hrozne báli sme sa. —Preľaknutému olovo nad hlavou prelievajú. — Koho stryga vo spaní dlávi, zamkni mu zámkunad hlavou: chytí sa stryga do nej. Bradovicu rukou umrlca potri si: zkape ti. — Poraníš—li sana klinec, vytiahni ho a vpichni do slaniny lebo do sadla: nezapuchne ti rana ani nezosbiera sa(odberať nebude). — Niežik chceš stratiť? Nuž utri si noštek do cudzieho ručníka a tak oddášju tomu. Alebo naveď ho, by povedal: rosa; ty rýchlo doreč: fuk moja nátcha do tvojho nosa. —Kde kuvik večer kuviká na dome: tam dakto umrie. — Keď zvony temno hučia: umrie niektov dedine. — Kto veľa stavia: skoro umrie; napospol poverujú, že kto si nový dom vystavil,nebude dlho žiť v ňom. — Keď veľký víchor duje: niekto obesil sa v hore alebo aspoň na drevo.— Keď chorému nad hlavou povalina puká alebo v izbe volač chrapne: skoro umrie. — Keďdvere sami od seba otvoria sa: smrť vnišla do domu. — Umierajúceho slož na zem medzi trámy:ľahšie dokoná. Umierajúceho že nezaplač: bo by ťažkým srdcom šiel na druhý svet a dokonaťnemohol. — Keď zomrelý má oči otvorené: niekoho najmilšieho skoro za sebou povolá. — Ktoidúci do kostola niečo jiedol: tomu po smrti ústa otvorené ostávajú. — Včely a ovce: radi kapúza umrelým hospodárom svojim. Keď v dedine Pápči r. 1831 prvý človek umrel na choleru,truhlu jeho okrútili hrubou zástavnou reťazou z voza a konce spojili i zamkli hrubou ťažkouzámkou: chceli tým zamknúť mor. To mi hovoril tu na Pápči starý Kyšák. — Do umrlčej truhlypreto nesmie prísť slamka ani zelinka: aby mráz nepoštípal pole. — Hrebeň, nímž mŕtvehozačesali, zahoď: kto ním začeše sa, hmyz ho trápiť bude. — Pres ktorý chotár mŕtveho vezú:tam hrát (ľadovec) a búrka bude. — Za zomrelým hoď do jamy krajciar alebo kus zeme: by mutam ľahšie bolo. — Keď nechceš, aby ťa zomrelý strašil: kým tuvon leží, potiahni mu na pravejnohe palec. — Nazad nestúpaj: koľko krokov nazad pätami kročíš, o toľko krokov dopomôžeš


100

si matke do pekla. — Keď pôložnica pred vádkami zomrie: bude z nej smrtka (strašidlo) a prídesi nad pozostalé dieťa nariekať. — Kde mrtvý máce, uvar černobýl a pooblievaj dom zúkolvúkol: mrtvý prestane chodiť po dome. — Čo komu najmilšie bolo, to mu vlož do truhly: abyneprišiel si po smrti poň. — Deti pred krstom zomrelé: každý siedmy rok ukazujú sa na svojichhrobčekoch a nariekajú.



101

X. Poverečné a báječné bytnosti.Nie z poviestok vypočitovať chcem, jaké si tam fantastičné i nefantastičné predstavy a bytnostiutvorila obrazotvornosť ľudu a národa; ale ostaneme len pri skutočnom živote, jakými v ňomešte i tu i tam a najmä v odľahlejších horách a dolinách otočený je ľud báječnými postavami a podnes poveruje o nich jako o skutočných, na príbehy i osudy človeka vliv majúcich bytnostíach.Tieto tedy bytnosti, jak dosial čuť o nich u prostred ľudu nášbo povrávať a jich opisovať, taki my dľa úst ľudu si predstavíme:

1. Beťaha Mádra. „Chorý som bol, Beťah s Mádrou po mne chodil,“ počuješ u nás chorého sa-novať sa. Rozumie bytnosti vňútornie choroby tela zpôsobujúce na človeka uvodiace. Hovoriaešte: Beťah ťa metal! Mádra ťa morila, trápila!

2. Bobo, Boboš, Bobákv mužskom rode to, čo v ženskom Baba, v mužskom rode však povediai Babiak. Bobo chodí v temnostiach čo strašidlo popod obloky domov a unáša deti vo vreci —tak jich aspoň ním strašia a jemu do vreca krikľavé i vzdorovité deti obecajú, privolávajúc jim:„Čuš, Bobo tu!“ — Baba čarami a porobeninami pôsobí zlé veci a choroby, na ľuďoch i statku.Ostatne skutočných živočíchov chrobákov (coleoptera) volajú bobákmi.

3. Černokňažník. Vychodí z trinástej školy, kde čary učil sa. Má draka, ktorého kdesi v jaskynichová a kedy chce, liece na ňom ponad hory doly. Jako drak chvostom šibe, tak povstáva víchor,čo hory láme. Černokňažník v čiernych hábach navštevuje salaše, majere i domy v dedine, pijelen od čiernej kravy lebo kozy mlieko, ním dá i uchlácholiť sa. Ináč zjav jeho osudný a narobíškody na statku, v poli i v horách.

4. Čierny cap. Dá vyvolať sa v noci čarodejstvami, vezme človeka na chrbát a prebehne s nímhory, prepláva i more v okamihu. V nešťastí, ak naňho zavoláš a zapíšeš sa mu, prispeje ti avytrhne ťa z nebezpečenstva, ináč behá v službe strýg a strygôňov.

5. Čierny chlap. Chodí po haťach a žlaboch; ide za žiakmi, ktorí ťažko učia sa a sľubuje jimľahké naučenie, ak podpíšu sa mu.

6. Had. Ľud mnoho báji až po dnes o hadoch hrubých, velikých a podivných, ktorí v horáchnapádajú ľudí i statok a žerú. Bartholomaeides, Not. Com. Göm. str. 336., videl, vraj, čelustea kostru hlavy z takéhoto hada, ktorý mal zdržovať sa v jaskyniach Drienčanskych. Chlapajednoho prenasledoval z hôr ďaleko na lúčiny Vlhu, ktorý sekerou nazpak za seba hodenouzabil hada do hlavy. Báječní hadi majú hrebene ako kohút alebo zlaté koruny na hlave, jaki pri poverách o nich toto a viac videli sme. V Sirku v doline Korytárke hvízdajú na ľudí apotom spojac sa hlavami dovedna, „kameň dujú,“ ktorý ako haďací kameň má veľkú liečivúmoc. Pamätné, že výš Bartholomaeides a náš Samo Ormis možnosť dakedajšieho jestvovaniaozrutných dravých hadov u nás neupierali.

7. Lútky. Štiavnickí haviari volajú si jich aj permoníkmi, ľud náš len lútkami. Postava jejich „napiaď“ odená v rúcho banícke: biele nohavičky, črievice so striebornou prackou, banícky remeň,zelený kabátok, takáže kučma a zelená ratolestka za ňou. S kahancom v jednej, so zlatýmihrabličkami v druhej ruke, s kladivkom na pleci a dvanásti spolu objavujú sa po baňach i vhorách.

Starému baníkovi dostalo sa robiť na tvrdej žile a nevládal. Tu raz prišiel k nemu na piaďchlapčok, poslal ho domov a kázal mu len na druhy deň doniesť na to miesto trokšiar (suchý


102

postruhník). Baník na tom mieste našiel mnoho zlatej rúdy vyrobenej. Od tých čias donášalkaždý deň do bani trokšiar a hovoril: Ďakujem ti dobrý chlapčok permoníčok, že mi pomáhašprijmi tento trokšiar ako vďačné srdce! Potom mladí baníci ustriehli to a odobrali trokšiar. Hneďjich tam zarútilo. Staričký ale dobre mával sa pri svojom permoníkovi až do smrti. — Lútky alemilujú i mladých čistého života, a títo pri svadbe nahávajú prázdne miesto pre lútku, pre ktorúdávajú klásť i hojne pokrmu a nápoja. Za to lútky dávajú jim loja do kahancov. Na Vstúpenie ana Jána ukazujú sa lútky obzvláštne. Kto jich chce vidieť, ide do bani a tam pomodlí sa i uchopriloží k zemi; potom ide v tú stranu, kde počuje hrabličkami škrabať a pomodlí sa tam ešte raz.Lútky ukážu mu poklad, on ale netkne sa ho, ak je človek srdca dobrého, nelakomého. Tomupotom lútky pomáhajú. Zlých ale zavedú do prepastí banských, z ktorých ak aj dostanú sa nasvetlo, vycivejú predca a pod rokom zomrú. Za oných časov posypali permoníci šaty dobrýchhaviarov zlatým prachom a títo nebrali plat, kremä ten prach zo svojich šiat doma otriasali az toho bohatli. Raz boli opustili permoníci Zemnicu i Kremnicu a odsťahovali sa popod zemdo Sedmohradska; dali jim ale Zemniekí i Kremnickí haviari našiť šiat a permoníci vrátili sas požehnaním hojným na dobré jarce, jak jadro dobrej zlatej a striebornej rudy volajú. Ktolútky videl, nevyjaví; kremä na smrtedlnej posteli povie o tom otec synovi, aby tento vedel jakzdediť pomoc permoníkov. Preto žiaden neprizná sa ti k videniu tomuto; len prisahať sa ti bude,že jeho otec v skutku videl permoníkov. Samotný baník pri strielaní povinnen zavolať: hop,hop! by permoníkov varoval pred výstrelom, ináč výstrel tam ho zasype. — Pod Zelezníkomneďaleko Sirka v doline Turca (Gem. stol.) ukázali sa lútky r. 1831 a predpovedali: „Kde bude,mor bude; pod Zelezným vrchom nebude!“ Z tamejších zelezníckych baníkov neumrel potomnikto na mor.

8. Mátoha. Všeliké výtvory obrazotvornosti volajú mátohou lebo strašidlom. Najviac mátoh jebezhlavých a niet dediny, kde by nemali miesto, na ňomžto nejaké nešťastie prihodilo sa ľuďoma kde potom straší.

9. Nočnice. Narodzeniatko máva v prsníčkoch svojich niečo mliečka, ktoré mu baba v prvejkúpelke z nich vytláča. Ľud ale vraví, že toto mlieko z prsníčkov dieťaťa cicajú Nočnice. Abymu ho necicaly, robia baby z handričiek uzlíky, ktoré na deň kladú do vankúšikov k decku, nanoc z vonku na okno izby. Nočnice potom ssajú tieto uzlíky a dieťa má od ních pokoj. Ináčnočnie motýle volá sám ľud nočnicami ale i strygami.

10. Poludnicaz človeka urobí celého preludára t. j. ona ho lúdi, vábi a vodí sem i tam; bola byteda vlastne podlúdnica.

11. Pikulíkje chytrý jakýsi chlapík. Donáša ľuďom šťastie pri stávkach a vo hre. Títo, vraj, majúpikulíka pri sebe, vo vrecku, v torbe. Rovne komu statok darí sa, že pikulíka má na pomoc.

12. Premieň. Baby a strygy nočním časom ukradnú zdravé dieťa a miesto neho podložia svoje.Takéto dieťa je premieň: čím viac cica a žerie, tým viac vyschne na triesku, kožu zvráskanúako starec, ruky a nohy ako paličky, len bruho veliké mať bude; vrieskať bude naveky, aleslova neprerečie nikdá. Za onoho času vložili premieňa do hrnca a pristavili k ohňu, až strygazľutovala sa nad jeho trápením, vzala si ho odtial a odnesené dieťa navrátila. — Jedni ale rodičiašli s premieňom na odpustky k Duchu Svätému. Cestou odpočívali kdesi pri močidle. Tu zmočidla ozve sa ropucha: Quorsum, quorsum? A premieň odpovie jej: Ad Sanctum Spiritum.Otec nahnevá sa: Nuž ty doma ani slova a tuná už aj po latinsky znáš! I miknul premieňado močidla. Keď vrátil sa domov, sedelo jeho vlastnie dieťa na ohnisku, krásne, červené akožeriatok (žiaretok). Tiež matky chodily do kostníc prosiť od umrelých, by premieňu títo abo


103

tučnosti dodali abo vzali ho k sebe. Tiež premieňa umyly, zaviazali do prutov a letorostov atak čakali na novú s ním premenu. V susednej pri nás dedine Budikovanoch ešte len nedávnoupiekli veliký pletenec (mrváň, perac) a ces dieru či radšej prázdny stred tohto koláča pretiahlias dva tri ročné dieťa, ktoré za takýto premien považovali.

13. Rároh. Jakýsi knieža zlých duchov. Dravca jastraba tiež voláme rárohom. Možno, že je toisté, čo nasledujúci

14. Rarach, Rarášok. Rarášikom milá čarí a hrozí milému, že hoc tento vezme si druhú, tátomu umrie a o rok príde si predca vziať za ženu čarujúcu. Hneviný a lstivý je Rarášik, ale šťastiedávajúci, jak i výš spomenutý Pikulík.

15. Slnečnica. Bude zosobnená moc leťajšieho pripekajúceho slnka. Slnečnica (ako aj Zima)opáli spiaceho na slnci a povedia o ňom: Slnečnica ho opálila, alebo, Ošiaľ od slnca chytil ho.

16. Strygônia Strygy. Ľudí neobyčajných vlastností a darov ducha, najmä starých, pozvú stry-gôňmi a strygami, jazdiacimi na omele, na trlici alebo na človeku v koňa premenenom do svo-jich schôdzok a rákošov, vydržiavaných na Tokajskom a na Budínskom vrchu. I sami premie-ňajú sa na kone, capov a muchy. Telo jejich po smrti nezmeraveje, ostáva mäkké a v článkochpohyblivé, čo na vlkoláctvo poukazuje.

17. Svetlonos. Malý chlapčok s kahancom v ruke. V tej podobe sadnul si raz Príbovskému (vTurci) sedliakovi na vôz, keď pozde v noci z píly domov uháňal, a nahnal mu toľko strachu, ženemohol ani čihý ani hotta poviedať, len zdýmal od ľaku. Chlapčok potom skočil z voza a pustilsa po barinách, po ktorých preto rád beháva, že ho tam ľudia prenasledovať nemôžu, ktorýmon veľa strachu naháňa. Drienčanci volajú ho vodnou baboua čudujú sa, ako chytro liece.

18. Šiarkan. Ešte vždy búrky a hromy pôsobí po čas leta a naši vždy po hŕmave a búrke pevnedržia sa toho, „že šiarkan preletel.“ Predstavujú si ho v podobe hada a Bartholomaeides Not.Com. Göm. na str. 336 ani tvrdiť ani upierať nechce, či nachodily lebo nenachodily sa takétopotvory a predstavy od ľudu nášho spomínané. Ostatne kde v poviestkach spomínajú draka,tam ešte zima, kde šiarkana, tam už leto; preto by sme vlastne mali hovoriť a písať žiarkan.

l9. Tátoš. Jak v povestiach, tak justvuje po dnes v predstavách ľudu. Ochudlý koník, bez zpodnejgamby, pásť bude sa na barinách; ale keď ho povrieslom ozubadlíš, zanesie ťa v okamihu kamchceš.

20. Vĺkolák. Kto zo zubami už narodil sa na svet, býval teda i veštíkom lebo strygou, alebokoho nie nohama lež hlavou vopred vynesú do cmitera, ten potom z hrobu vychodí a túla sa posvete. Hneď po pohrabe príde si na kar, a podčím karovníci za stolom jiedia, on nad povalou(na padláši) čupí za kochom lebo za pieckou. Potom každú polnoc chodí mladé ženy drhnúťa dláviť; zapozdivšie sa na priadkach odprevádza a zavádza preč. Dakedy prespanice muselyvo väžach za pokutu tri dni a tri noci vytrvať, tam stávali s nimi aj vĺkoláci. Tiež na krížnychcestách napádajú pocestných; dávajú závdavky na kúpu, ale také peniaze premieňajú sa na uhlie.Vĺkolák neutíchne skôr, až hrom do jeho hrobu uderí. — Vĺkolák premieňa sa aj na vĺka a takchodí po salašoch. Na Bystrom pri Štitníku r. 1858 dňa 3. junia rozprával mi Andro MarkušČipúr, človek biblista, že síc nie na tom salaši, kde s ním bavil som sa, ale hneď naprotivia nadruhej stráni toho istého leta prišiel vlkodlákaž ku samej kolibe Rekeňského salaša. Pri kolibesíc nič zlého neurobil, ale jako raz skočil v bok, hneď zadrhnul šesť oviec. Taký vĺk ovce nežere,len drhne na hromadu; pozbaviť sa ho nemôž nijak. Pán Boh, vraj, stvoril všakové tvory a tie


104

človek všetky pochopiť nemôže — tak dôvodil mi môj Čipúr — a sú aj také duchy, o ktorýchmi ani nevieme, jest teda aj vlkolák či vlkodlák.

21. Vodní chlapi, bývajú v Tatránskych plesách, sú cele machom obrastení, majú aj ženy akradnú si jich jedni druhým. Voliar pásol voly v Kubínskych horách pri plese, dobehnul tavodný muž zpod Kriváňa z plesa a poviedal mu, by prisvedčil, že do plesa ukryl sa tu mužso ženou. Videvší to voliar, prisvedčil mu: Vodný muž sľúbil mu potom velikú odmenu, ak ochvíľku biele peny budú vystupovať na hladinu vody; ale tam veru vystupovaly červené krvavé,na znak, že prehral a zabitý je odmenu sľubovavší vodný muž. Voliar tedy utekal z toho miestapreč i so svojim statkom.

22. Založená duša. Skrivodlive nashromaždené poklady keď dakto zákope do zeme a umriebez toho, žeby jich vyjavil tomu, kto si jich pobrať má: toho duša nebude mať pokoja, ale tambude striezť nad tými pokladmi. A toto je založená duša. Ukazuje sa a desí v podobe čiernehobľačiaceho capa (vidz výš), lebo čierneho mumlajúceho bujaka, lebo i v podobe hada lebodraka, každému, ktoby prišiel poklady kopať. Kto nezná jak zadržať sa, zpochabeje sa pri tom.Domnele takto zpochabela sa asi pred 40 rokmi mladá vdova vu V. Revúci. Zavolali ku nejmúdru ženu (vedomkiňu) na pomoc, ktorá takto hovorila k nej: „Ak si našla peniaze, nuž ťato trápi. Ale tomu spomôžeme. Na tých peňazoch bola „založená duša“ a tam nič netreba, lenkohúta lebo kuru na tom istom mieste zarezať a to miesto krvou pokropiť. Budeš mať pokoj atá založená duša nepríde trápiť ťa.“

23. Zmoki Zmak. V podobe umoknutého kurčaťa priplichtí sa k ľuďom, žerie sám veľa, ale ivláči zbožie a peniaze do domu, kým v práci nepretrhne a nerozpukne sa. Ináč zprostiť sa honemožno. Aj v podobe ohnivých reťazí spúšťa sa dnu kochom do domov, keď peniaze nosíhospodárovi. Kto nenadále zmáha sa a bohatne, o tom hovoria, že mu zmok peniaze vláči.

24. Znachor. O deťoch veľa a vtipne hovoriacich povedia, že to celý znachor. Poverujú o nich,že neschovajú sa, že sú akoby nadobyčajné bytnosti a skoro pomrú.

25. Zruty. Ozruty. Divé pustiny a skaliny Tatier sú vraj tiež obydlené jakýmisi divými a ozrut-nými ľuďmi. Moja stará mať, v Liptove narodená i vychovaná, rozprávala: Raz študenti pustilisa do Tatier zpočítať všetky jejich kopce, končiare a sokorce. Čím viac chodili, tým väčšmizmútili sa v počtovaní. Konečne upustiac od márneho predsavzatia, umienili si navrátiť sa; lešpoliehali si na peknom zelenom mieste pred otvorom jaskyne, by vypočinuli. Ľahli si hlavamido vedna a povystierali sa celým telom do krúhového obvodu. Šuhajci zadriemali, najmladšínespal. Tu vystúpi z jaskyni ozrutná žena a pľaskne dlaňma, až všetky Tatry ozvaly sa i riekne:„Všetkých 999 kopcov Tatier som už pochodila, dosť divotvorného videla: ale takéto zviera, jaktu do kola vystreté, nevidela som ešte nikdá. Idem si aj po muža, aby on to videl.“ S tým zmiz-la v jaskyni. — Ale študenti zrutu muža nedočkali, báli sa; bo nič dobrého nepočuli o týchtozrutných ľuďoch Tatier. Najmladší zobudil kamarátov a utekali domov; radi súc len tomu, žejim ozruta počeť kopcov Tatier udala.

dobsinsky pavol: prostonarodnie obycaje zvyky povery.txt

Documents