zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii -...

Zmeny a trendy

v medziľudskej

komunikácii

Beáta Áčová

a kolektív

Elektronická publikácia

Vydavateľ: Ivona Matúšová,

Trnava

Rok vydania: 2017

ISBN 978-80-89413-86-7

Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii

2

ZMENY A TRENDY V MEDZIĽUDSKEJ KOMUNIKÁCII

Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie

Bratislava 2.decembra 2017

Zostavovatelia zborníka:

PhDr. Beáta Áčová, PhD, MBA, LL. M.

Mgr. Zuzana Wirtz

Usporiadateľ konferencie:

Klub absolventov ALUMNI

pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave


3

Vedecký výbor:


prof. dr. hab. Inž. Pawel Czarnecki, MBA, LL.M., MPH. Dr h.c., O.C.H.

prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.

doc. ThLic. Mgr. Pavol Zemko, Th. D., Ph.D. h.c., EMBA, LL. M, O.C.H. – associate

profesor

Recenzenti:

prof. dr. hab. Inž. Pawel Czarnecki, MBA, LL.M., MPH. Dr h.c.


profesor

Organizačný výbor:


PhDr. Štiavnická Dagmar, PhD., DiS

Mgr. Zuzana Wirtz

Mgr. Marta Jánošíková

PhDr. Bc. Silvia Vadkertiová, PhD.

PhDr. Dušan Demčák PhD.

Mgr. Renáta Matejovičová

Mgr. Donato Moriconi, MBA

RNDr. Milica Páleníková

PaedDr. PhDr. László Parák, MBA


4

Obsah

Správa o činnosti klubu absolventov ALUMNI ......................................................................... 5

Zmeny a trendy pápeža Františka v sociálnom učení Katolíckej cirkvi..................................... 9

Aktuálne zmeny rodinného prostredia v konfliktných situáciách ............................................ 23

Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácií .......................................................................... 30

Efektívna komunikácia ako cesta k úspechu ............................................................................ 35

Medziľudská a iná komunikácia .............................................................................................. 39

Problematika stredného odborného vzdelávania v sociálnej oblasti ....................................... 42

Formy a úskalia komunikácie klientov projektu DOMEC ....................................................... 50

Specifika komunikace s lidmi s akcentovanými osobnostními rysy ........................................ 59

Vybrané problémy mezilidské komunikace ............................................................................. 73

Komunikácia pastorálnej činnosti a sociálnej práce ................................................................ 83

Demografia starnutia - senior ................................................................................................... 94

Medziľudská komunikácia ..................................................................................................... 116

Medziľudská komunikácia v detskom domove ...................................................................... 118

Komunikácia s dezorientovaným prijímateľom sociálnej služby .......................................... 128

Využití videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů ........................................... 134

Sociálna medziľudská komunikácia a jej trendy .................................................................... 142

Jazyk anatómie tela ako komunikačný nástroj obetí sexuálnych trestných činov ................. 148

Význam komunikácie v mediácii ako metódy práce sociálneho pracovníka pri hľadaní

riešenia problémov klienta ..................................................................................................... 157


5

Správa o činnosti klubu absolventov ALUMNI

Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave

Report on the activities of the club ALUMNI

St. Elizabeth University of Health and Social Sciences in Bratislava

Beáta Áčová

Abstrakt

Klub absolventov ALUMNI je organizáciou absolventov a podporovateľov Vysokej školy

zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Zriaďovateľom klubu je škola. Klub sleduje

všeobecne prospešné ciele a nie je založený na podnikanie. Je nepolitickým, dobrovoľným a

záujmovým zoskupením občanov. Sídlom klubu je VŠZaSP sv. Alžbety, Bratislava.

Kľúčové slová

Klub ALUMNI, absolventi školy, podporovatelia školy, poslanie klubu, vzájomná spolupráca,

profesionálny rozvoj, prospešné ciele.

Abstract

ALUMNI Club is an organization of absolvents and supporters of College of Health and

Social work st. Elizabeth. Founders of the club is school. Club pursues charitable objects and

is not based on business. It is a non-political, voluntary and interest grouping citizens. The

headquarters of the club is College of health and Social work st. Elizabeth in Bratislava.

Keywords

ALUMNI club, school graduates, supporters of the school, the mission team, mutual

cooperation, professional development, beneficial goals.

Úvod

Vážený pán rektor, ctení hostia, milí kolegovia, absolventi, doktorandi i študenti.

Stretli sme sa na akademickej pôde na 5. odbornej konferencii klubu absolventov ALUMNI

Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Táto konferencia je venovaná:

„Zmenám a trendom v medziľudskej komunikácii.“ Dovoľte, aby som vás všetkých hneď

na úvod konania tejto konferencie milo privítala.


6

Srdečne vítam a ďakujem p. rektorovi VŠZaSPsv.Alžbety – prof. MUDr. Vladimírovi

Krčmérymu, DrSc., Dr.h.c,mult., že si našiel čas a prišiel medzi nás, aby nás svojou

prítomnosťou podporil.

Ďalej vítam:

Prof. Pawla Czarneczkého, rektora Vysokej školy manažérskej z Waršavy,

Mgr. Petra Krajňáka, štátneho tajomníka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR,

Prof. Michala Oláha,

Doc. Antona Doktorova.

Srdečne vítam medzi nami vzácnych zahraničných hostí z Talianska:

Dr. Giovanniho Gentile, riaditeľa Italianskonsultingu.

Srdečne vítam domácich vedeckých a odborných pracovníkov, ktorí každoročne k nám

prichádzajú na našu konferenciu, aby prezentovali svoje názory, konfrontovali skúsenosti a

nadviazali nové pracovné či osobné kontakty.

Hlavným cieľom našej konferencie je poukázať na zmeny a trendy v medziľudskej

komunikácii. Predpokladám, že sa k téme našej konferencie budeme dostatočne venovať a

preto poviem iba svoj názor, prečo sme presvedčení o previazanosti sociálnej práce

a komunikácie? Komunikácia je jedna z kľúčových vybavení sociálneho pracovníka. A

môžeme aj povedať, že práve sociálna práca a sociálne podnikanie mimoriadne reflektuje na

práva občanov – na dôstojný život, na právo na prácu, na ľudskú dôstojnosť, na sociálnu

inklúziu každého jednotlivca, alebo marginalizovaných skupín spoločnosti.

Dovoľte mi, aby som vás v krátkosti oboznámila aj s činnosťou Alumni klubu, ktorá

túto konferenciu organizuje.

Začiatok činnosti ALUMNI klubu, ako všetci dobre poznáte, bolo 17.nov. r.2012.

Alumni klub je organizáciou absolventov a podporovateľov Vysokej školy

zdravotníctva a sociálnej práci sv. Alžbety. Zriaďovateľom klubu je škola. Klub sleduje

všeobecne prospešné ciele a nie je založený na podnikanie. Je nepolitickým, dobrovoľným a

záujmovým zoskupením občanov. Sídlom klubu je na námestí 1.mája, VŠZaSP sv. Alžbety,

Bratislava. Absolventi Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety podporujú

hlavné hodnoty získané na škole ďalším rozvojom, posilňovaním vzájomnej spolupráce,

kontaktov a profesionálnym rozvojom.

Vedenie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety na podporu ďalšieho

vzdelávania a rozvoj zručností svojich absolventov, udelilo súhlas na zľavy pre svojich

absolventov bakalárskeho, magisterského či doktorandského štúdia: zľavu napr. 25% na

doplňujúce pedagogické štúdium na všetkých pracoviskách v rámci SR, zľavu 33% na


7

rigorózne konanie na všetkých pracoviskách v rámci SR. Veríme, že táto ponuka je pre našich

absolventov a členov Alumni klubu zaujímavá a prispeje k prehĺbeniu ich vedomostí

a zručností, ktoré využijú pri výkone svojho povolania.

Dlhodobým zámerom klubu je napomôcť trvalému rozvoju dôstojného života na

Slovensku a v zahraničí najmä pomocou zdravotníckeho vysokého školstva, výchovou

zdravotníckych pracovníkov, a to najmä v oblasti verejného zdravotníctva a sociálnej práce,

ošetrovateľstva, rehabilitácie, laboratórnych vyšetrovacích metód pre domáce, štátne, verejné,

súkromné, cirkevné a zahraničné zariadenia a štátne, verejné, súkromné, cirkevné zariadenia

sociálnej práce a misie.

Klub pôsobí v duchu kresťanského humanizmu so zameraním na základné princípy

kresťanskej zdravotníckej etiky a šíri odkaz sv. Alžbety, bratislavskej rodáčky, slúžiť chorým

a chudobným bez rozdielu rasy, národnosti a náboženskej orientácie. Klub napomáha

ďalšiemu vzdelávaniu, vedeckej výchove a vedeckému výskumu, ako aj praktickým

činnostiam u študentov. Pomáha viesť študentov a učiteľov k zásadám kresťanskej etiky

a humanizmu a k zodpovednosti za osud spoločnosti, s odkazom chrániť život od počatia po

dôstojnú prirodzenú smrť, a tak napĺňať odkaz sv. Alžbety, veľkej osobnosti zdravotníctva

a sociálnej práce.

Členské poplatky 4 roky neboli stanovené, do konca roka 2016 bolo členstvo bezplatné.

Od 1.1.2017 sa určil a bol odsúhlasený členský poplatok vo výške 5,- eur/rok. Každému

členovi, ktorý uhradí členský poplatok bude vystavené potvrdenie klubu Alumni. Na základe

tohto potvrdenia a preukázania bude možné, aby absolvent našej vysokej školy využil zľavy,

na ktoré vedenie našej vysokej školy udelilo súhlas.

Záver

Vážení kolegovia, absolventi vysokoškolského štúdia VŠZaSP sv. Alžbety, na záver

môjho príhovoru vyjadrujem presvedčenie, že všetci, ktorí sa aktívne podieľajú na činnosti

klubu ALUMNI, venujú sa sociálnej práci, pracujú s ohrozenými skupinami ľudí, pomáhajú

riešiť problémy ľuďom, ktorí ich nedokážu vyriešiť sami, si dávajú za cieľ zlepšiť kvalitu

života týmto skupinám.

VŠZaSP sv. Alžbety pôsobí na Slovensku a v mnohých krajinách sveta už takmer 10

rokov a vychovala veľký počet kvalitných absolventov, ktorí sa výrazne uplatnili v mnohých

náročných oblastiach spoločnosti. Združenia absolventov ALUMNI majú významné

zastúpenie v mnohých krajinách.


8

Vážení prítomní, nech je pre Vás táto konferencia prínosom vo Vašej ďalšej

zodpovednej práci, pri nadväzovaní nových a prehlbovaní existujúcich kontaktov, výmeny

skúseností s pedagógmi a odborníkmi, z iných tu prítomných vzdelávacích inštitúcií.

Verím, že atmosféra konferencie, kvalita prítomných osobností a význam informácií,

ktoré na konferencii získate, naplnia poslanie VŠZaSP sv. Alžbety, ktorým je výchova

zdravotníckych a sociálnych pracovníkov pre domáce a zahraničné zdravotnícke, sociálne,

humanitárne, charitatívne a misijné aktivity.

Ďakujem za pozornosť.

Kontaktné údaje

Beáta Áčová, PhDr., PhD., MBA., LL.M

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce, sv. Alžbety Bratislava

Námestie 1.mája č. 1, Bratislava

[email protected]

mailto:[email protected]


9

Zmeny a trendy pápeža Františka v sociálnom učení Katolíckej cirkvi

Changes and trends of Pope Francis in social teaching in the Catholic

Church

Beáta Áčová – Martin Klement – Ivona Matúšová – Pavol Zemko

Abstrakt

Pápež František chce byť počas svojho pontifikátu ako sv. František – patrón ekológov:

človekom chudoby, človekom pokoja ako i človekom, ktorý má rád stvorenstvo. Lebo ako

všade hovorí, v súčasnej dobe voči nemu nemáme príliš dobrý vzťah. Preto predovšetkým vo

svojej encyklike Laudato sì nastoľuje veľmi zásadnú rečnícku otázku: Aký typ sveta chceme

odovzdať tým, ktorí prídu po nás, deťom, ktoré vyrastajú? Táto otázka je srdcom jeho

encykliky. Tak ako i všetky ďalšie iniciatívy súčasného pápeža s ňou spojené. A to sú zmeny

ale i trendy súčasného učenia sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, ktorého je pápež František

spolutvorcom.

Kľúčové slová

Ekumenická iniciatíva, deň modlitieb pápež František, stvorenstvo, správca.

Abstract

Pope Francis wants to be during his pontificate as Saint Francis – patron of ecologists: a man

in poverty, the man in calm as well as the man who likes creation. Because we do not have a

very good relationship to that at the present time, as he says everywhere. He expressed very

important rhetorical question, mainly in his encyclical Laudato si’: What kind of world do we

want to pass on to those who will come after us, the children that are growing up? This

question is focus in his encyclical. The others initiatives contemporary pope are connected

with them. These changes but also trends contemporary teaching social theory Catholic

Church, which the pope Francis is co-creator.

Key words

Ecumenical initiatives, day of prayers, pope Francis, creation, church administrator


10

Úvod

13.marca 2013 bol zvolený za 266. pápeža Katolíckej cirkvi arcibiskup z Buenos Aires

v Argentíne kardinál Jorge Mário Bergoglio, ktorý si zvolil doteraz netradičné meno

František. Na stretnutí s novinármi zo šesťdesiatjedna štátov sveta, 16. marca 2013, sa pápež

vyznal, prečo si zvolil meno patróna ekológie z 29.novembra 1979 prostredníctvom sv. Jána

Pavla II. Totiž na konkláve vedľa neho sedel kardinál Claudio Humes, ktorý mu hneď ako

prvý po zvolení zablahoželal a pripomenul mu: Nezabudni na chudobných! Pripomenul mi

tak chudáčika z Assisi – ako nazývali sv. Františka, priznal sa pápež. A potom mi prebehlo

v mysli, že sv. František bol mužom pokoja, od neho máme aj zachovanú modlitbu: Pane

Ježišu, urob ma nástrojom tvojho pokoja. Napokon pápež novinárom zdôvodnil, že chce byť

ako sv. František: človekom chudoby, človekom pokoja a človekom, ktorý má rád

stvorenstvo, lebo v súčasnej dobe voči stvorenstvu nemáme príliš dobrý vzťah (Glaser, 2013).

A preto nám vo svojej encyklike Laudato sì dôrazne kladie na srdce: Starajme sa o náš

spoločný domov! (František, 2015)

Encyklika Lumen fidei – Svetlo viery z 29.júna 2013

Pápež František tam napísal, že viera nám zjavuje lásku Boha Stvoriteľa. A pokračuje,

že viera:

nás vedie väčšmi rešpektovať prírodu,

nás učí rozpoznať v prírode gramatiku, ktorú do nej vpísal Boh,

nás učí rozpoznať v prírode príbytok, ktorý nám Boh zveril, aby sme si ho

chránili a rozvíjali,

nám pomáha nájsť také modely rozvoja, ktoré sa nezakladajú len na úžitku

a zisku, lebo považujú stvorenie za dar, za ktorý sme všetci dlžníkmi,

nás učí rozpoznať spravodlivé formy vlády,

nás učí uznávať, že autorita pochádza od Boha, aby bola v službe spoločného

dobra (František, 2013).

Encyklika Laudato sí – O starostlivosti o náš spoločný domov z 18. júna 2015

O dva roky nato sa pápež zásadným spôsobom venuje stavu životného prostredia na

svete a prináša analýzy problémov súčasnosti. Z dôvodu, že životné prostredie, jeho ochrana,

obnova a udržiavanie je naliehavá téma, predmetný dokument je momentálne v centre

pozornosti na celosvetovej úrovni. Encyklika nebola prioritne napísaná na tému klimatických


11

zmien, ale skôr je o stvorenstve a integrálnej ekológii; aj napriek tomu ju ľudia na riadiacich

postoch v medzinárodných diskusiách veľmi často citujú. Keďže problém, ktorému sa v tejto

encyklike Svätý Otec venuje, súrne potrebuje riešenie, preto bola encyklika preložená do

niekoľkých desiatok jazykov sveta.

Encyklika začína citovaním chválospevu svätého Františka z Assissi: „Buď pochválený,

môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody

s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“ Svätý Otec pripomína, že sme vyrastali s myšlienkou, že

zem je naša a my sme jej vládcami. Myslíme si, že sme k tomu oprávnení, a že všetko

môžeme ovládať či formovať podľa vlastných potrieb. Dnes už však vieme, že to takto nie je.

Musíme si uvedomiť a pochopiť, že násilné správanie ľudstva sa pomaly ale isto prejavuje

tak, akoby išlo o príznaky choroby. Vnímame ju vo vzduchu, vo vode, v pôde a vo všetkých

živých bytostiach. Zabúdame pritom na fakt, že aj my sami sme zemou. K životu potrebujeme

vzduch, vodu a pôdu, ktoré nás živia. Ak zničíme zem, zničíme seba samých (Kovářová –

Turzonovová – Mešťánková – Zemko, 2013).

Deň modlitieb za starostlivosť o ochranu stvorenstva – 1.september

Kontakt s Božím slovom v Biblii by sa dal zhrnúť do slov: Vidieť, počuť a láska. Čo

v zameraní na náš život vo svete znamená, že máme múdro a správne využívať svoje

pozorovanie a zároveň máme byť vnímaví na okolitý svet, v ktorom jednak vidíme

stvoriteľskú Božiu stopu ale i prirodzený zásah človeka v ňom. Ten však musí byť pozitívne

tvorivý s tým, že vždy chceme s láskou napodobňovať starostlivosť Pána Boha oň. Preto sa

pápež František rozhodol a 6.augusta 2015 ustanovil každý rok – 1.september – za Deň

ochrany stvorenstva. Prvý krát sa v Katolíckej cirkvi konal práve v roku 2015. A mnohí si

v tento deň pripomínali práve slová z jeho druhej encykliky Laudato sì.

Deň modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo, 1.septembra v Svätom roku milosrdenstva

2016

K Druhému svetovému dňu modlitieb za stvorenstvo, vydal pápež František už svoje

posolstvo pod názvom. Buďme milosrdní k nášmu spoločnému domu. V ňom píše: „V

spoločenstve s pravoslávnymi bratmi a sestrami a s podporou iných cirkví a kresťanských

komunít“ ponúkame „jednotlivým veriacim a komunitám vzácnu príležitosť obnoviť osobný

záväzok k vlastnému povolaniu ako správcov stvorenstva, vzdávajúc Bohu vďaku za

obdivuhodné dielo, ktoré zveril našej starostlivosti, vyprosujúc si jeho pomoc pri ochrane


12

stvorenstva a jeho milosrdenstvo pre hriechy spáchané proti svetu, v ktorom žijeme“

(František, 2016).

Pápež v ňom ďalej chváli všetky aktivity, ktoré náboženské autority a organizácie

podnikli na väčšie scitlivenie verejnej mienky ohľadne nebezpečenstiev nezodpovedného

vykorisťovania planéty:

pravoslávneho konštantinopolského ekumenického patriarchu Bartolomeja a o

jeho predchodcu Dimitrija, ktorí sa počas mnohých rokov sústavne vyslovovali

proti hriechu spoluúčasti na poškodzovaní planéty a priťahovali pozornosť na

svetovú morálnu a duchovnú krízu, ktorá je pri koreni problémov životného

prostredia a jeho degradácii. Ako odpoveď na rastúcu pozornosť k integrite

stvorenstva navrhlo Tretie európske ekumenické zhromaždenie (Sibiu, 2007)

slávenie „Času pre stvorenstvo“, ktorý by trval päť týždňov medzi 1.

septembrom (pravoslávna spomienka Božieho diela stvorenia) a 4. októbrom

(spomienka sv. Františka z Assisi v Katolíckej cirkvi a v niektorých ďalších

západných tradíciách,

mnohé ekumenické aktivity v rôznych častiach sveta s podporou Svetovej rady

cirkví,

že v septembri 2015 krajiny sveta prijali Ciele udržateľného rozvoja,

že v decembri 2015 schválili Parížsku dohodu o klimatických zmenách, ktorá si

kladie náročný, ale zásadne dôležitý cieľ obmedziť rast globálnej teploty –

dnes tak veľmi diskutovanou témou v súvislosti s americkým prezidentom

Donaldom Trumpom a jeho vyhláseniami o odstúpení z medzinárodnej

zmluvy,

že dôvodom na radosť musí byť tiež skutočnosť, že na celom svete podobné

iniciatívy, ktoré podporujú environmentálnu spravodlivosť, starostlivosť o

chudobných a zodpovedný záväzok voči spoločnosti, umožňujú stretávanie sa

ľudí, hlavne mladých, z rozličných náboženských kontextov.

Lebo ako kresťania i nekresťania, veriaci a osoby dobrej vôle musíme byť zjednotení v

preukazovaní milosrdenstva voči nášmu spoločnému domu – zemi – a plne doceňovať svet, v

ktorom žijeme, ako miesto spoluúčasti a spoločenstva. Pápež František vo svojom posolstve

pripomína tiež spytovanie svedomia, ktoré ponúkol v Jubilejnom roku 2000 sv. Ján Pavol II.

V ňom pozval katolíkov kajať sa za náboženskú neznášanlivosť, minulú i súčasnú, ako aj za

nespravodlivosti spáchané na Židoch, na ženách, na domorodých národoch, imigrantoch,


13

chudobných a nenarodených. V mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva 2015 – 2016

pozval aj pápež František každého k tomu istému: Oľutujme zlo, ktoré spôsobujeme nášmu

spoločnému domu (Príhovor na Druhom svetovom stretnutí ľudových hnutí, Santa Cruz de la

Sierra, Bolívia, 9. júla 2015). Spytovanie svedomia, ľútosť a vyznanie sa Otcovi bohatému na

milosrdenstvo, vedú k pevnému predsavzatiu zmeny života. A toto sa musí premietnuť do

konkrétnych postojov a spôsobov správania s väčšou úctou k stvorenstvu:

obozretné používanie plastov a papiera, neplytvanie vodou, jedlom a

elektrickou energiou, triedenie odpadu, starostlivé zaobchádzanie s inými

živými bytosťami, využívanie verejnej dopravy a spájanie sa pri využívaní

osobných dopravných prostriedkov a tak ďalej (František, 2015). Nesmieme si

myslieť, že takéto snahy sú príliš malé na zlepšenie sveta. Takéto činy

„vyvolávajú v lone tejto zeme dobro, ktoré má tendenciu stále sa šíriť, neraz

neviditeľne“ (František, 2015) a povzbudzujú „k prorockému a

kontemplatívnemu životnému štýlu, schopnému hlboko sa radovať a nebyť

posadnutými konzumom“ (František, 2015),

„starostlivosť o prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť

spolu a spoločne“ (František, 2015). Ekonomika a politika, spoločnosť a

kultúra nemôžu byť ovládané krátkodobou mentalitou a vyhľadávaním

okamžitej finančnej o volebnej návratnosti. Naopak, musia byť urgentne

preorientované na spoločné dobro, ktoré zahŕňa udržateľnosť a starostlivosť

o stvorenstvo; konkrétnym prípadom je „ekologický dlh“ medzi severom a

juhom sveta (František, 2015); jeho vrátenie by si vyžadovalo, aby sme sa

postarali o životné prostredie najchudobnejších krajín a poskytli im finančné

zdroje a technickú pomoc, ktoré by im pomohli zvládnuť následky

klimatických zmien a podporovať udržateľný rozvoj,

ochrana spoločného domu si vyžaduje rastúci politický konsenzus.

Napokon pápež František navrhol k siedmym skutkom duchovného a k siedmym

skutkom telesného milosrdenstva pridať ku obom starostlivosť o spoločný dom. Tak ako aj

pridať skutok duchovného milosrdenstva: starostlivosť o spoločný dom vyžaduje „vďačné

nazeranie na svet“ (František, 2015), ktoré „nám umožňuje v každej veci odhaliť nejaké

ponaučenie, ktoré nám Boh chce odovzdať“ (František, 2015); ako aj k starostlivosti o

spoločný dom pridať aj skutok telesného milosrdenstva, ktorý vyžaduje „jednoduché

každodenné gestá, ktorými lámeme logiku násilia, vykorisťovania, egoizmu [...] a prejavuje sa

všetkými skutkami, ktoré sa snažia budovať lepší svet“ (František, 2015).


14

K modlitbám za stvorenstvo, obzvlášť 1. septembra a potom aj po celý zvyšok roka, sa

máme podľa neho modliť: „Otec chudobných, pomôž nám vyslobodiť tých, ktorí sú na tejto

zemi opustení a zabudnutí a ktorí sú v tvojich očiach takí veľmi vzácni. [...] Bože lásky, ukáž

nám naše miesto na tomto svete ako nástrojom tvojej lásky voči všetkým bytostiam tejto

zeme“ (František, 2015). Bože milosrdenstva, daj nám prijať tvoje odpustenie a šíriť tvoje

milosrdenstvo do celého nášho spoločného domu. Buď pochválený. Amen“ (František, 2016).

Tretí - Deň modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo, 1.septembra 2017

Modlíme sa za starostlivosť o stvorenstvo, píšu spoločne pápež František

s pravoslávnym – ekumenickým patriarchom Bartolomejom z Turecka. Lebo Cieľom našej

modlitby má byť túžba zmeniť spôsob, akým vnímame svet, aby sme tak zmenili spôsob,

akým sa správame k svetu. Preto cieľom nášho záväzku má byť, že sa staneme odvážnymi v

prijímaní jednoduchého a solidárneho životného štýlu. Obaja kresťanskí predstavitelia spolu

pripomínajú, že Už viac nerešpektujeme prírodu ako spoločný dar; naopak, považujeme ju za

súkromné vlastníctvo. Chováme sa k nej arogantne, aby sme mohli zásobovať naše štruktúry.

Dôsledky tejto alternatívnej vízie sveta sú tragické a trvalé. Ľudské prostredie i to prírodné sa

spoločne zhoršujú a takýto zhoršujúci stav planéty dopadá na tých najzraniteľnejších. Vplyv

klimatických zmien v prvom rade postihuje tých, ktorí žijú v každom kúte sveta v chudobe.

Tí, ktorí najviac doplácajú na spustošenie životného prostredia sú najzraniteľnejšími národmi

a tí, ktorí žijú v chudobe sa nachádzajú v každom kúte zeme. Na záver ich posolstva vyzývajú

mocných sveta, aby načúvali kriku zeme a upozorňujú na to, že neexistuje skutočné a trvalé

riešenie problému ekologickej krízy a klimatických zmien bez konkrétnych a spoločných

odpovedí. Preto je našou povinnosťou zodpovedne používať pozemské dobrá, čo so sebou

prináša uznanie a rešpekt voči každému človeku a voči všetkým živým bytostiam. Naliehavé

povolanie a výzva starať sa o stvorenstvo sú adresované celému ľudstvu, aby sa usilovalo o

udržateľný a integrálny rozvoj (František – Bartolomej, 2017).

Modlitba za starostlivosť o stvorenstvo po prvý raz aj na Slovensku

V piatok 1. septembra 2017 sa na hore Zvir v Litmanovej, uprostred nádhernej prírody,

poďakoval za stvorenstvo a za ochranu stvorenstva aj predseda Environmentálnej subkomisie

Konferencie biskupov Slovenska, prešovský arcibiskup – metropolita, Mons. Ján Babjak, SJ

pri slávení svätej liturgie. V jej závere sa pomodlil modlitbu Svätého Otca Františka za našu

zem. Povzbudil tiež prítomných pútnikov, aby v krásnej prírode každý vo svojom srdci

poďakovali za nádherné Božie stvorenie. Večer sa pomodlil aj spolu s duchovným otcom a


15

niekoľkými veriacimi Ďakovný akatist, ktorým vyjadrili vďaku Pánu Bohu za všetko tvorstvo

(Arcibiskup Babjak, 2017).

Náučný chodník Koliba z obce Býšť do Hradca Králové v Českej republike

2.septembra 2017 požehnali náučný chodník v Českej republike naprieč hradeckými

lesmi, ktorý je dlhý asi 10 km. Náučný chodník vybudovali Lesy Českej republiky s trinástimi

zastaveniami a informačnými tabuľami z obce Býšť smerom do Hradca Králové. Texty na

informačných tabuliach pripravili františkánski terciári z Hradca Králové, pričom použili

myšlienky pápeža Františka a jeho encykliky Laudato sì. K tomu pridali i zamyslenia nad ňou

od Českej biskupskej konferencie, ekológa Pavla Nováčka či pedagóga a publicistu Jiřího

Zajíca. Ten zdôrazňuje, že o tejto encyklike by sa malo hovoriť ako o radikálnom uchopení

skutočnosti Božieho otcovstva v dôsledkoch, ktoré z nej plynú pre stvorenie a náš život v ňom

(Weisbauer, 2017, s. 2).

Sociálny týždeň talianskych katolíkov

V Cagliari na Sardínii zverejnili 26.októbra 2017 videoposolstvo pápeža Františka

k 48.ročníku Sociálneho týždňa talianskych katolíkov pod záštitou Talianskej biskupskej

konferencie ohľadom ľudskej práce a sociálnej spravodlivosti v ekonomike pod názvom:

Spoločenstvo musí prevážiť nad konkurenciou. Pápež hneď v úvode pripomenul bl.

Giuseppeho Toniola (1845 – 1918), ktorý v roku 1907 zorganizoval prvý Sociálny týždeň. Na

inšpiráciu prítomným ponúkol Svätý Otec mnohé myšlienky. Pápež sa najskôr poďakoval

prítomným, že si vybrali tému práce ako takej, ktorá má byť slobodná, kreatívna, angažovaná

a solidárna, čo korešponduje s jeho víziou v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (čl.

192). Pretože, ako ďalej uviedol, bez práce niet dôstojnosti. Pripomenul, ako on sám túto

skutočnosť často zdôrazňuje hlavne počas svojich stretnutí so svetom práce, ako tomu bolo aj

počas jeho pastoračnej návštevy práve v Cagliari v roku 2013 a tiež v máji 2017 v Janove.

Negatívny pól tejto skutočnosti pápež František vyjadril slovami o takej práci, ktorá zabíja.

Hlavne ak ide o prácu, ktorá je nedôstojná, pretože využíva človeka. Tiež sem zaradil prácu

na čierno a prácu časovo neistú: Sú to obavy človeka, ktorý má prácu od septembra do júna

a nevie či ju bude mať aj ďalší september - čo je podľa pápeža nemorálne a zabíja dôstojnosť,

rodinu, spoločnosť, ničí zdravie, Vo svojom videoposolstve Svätý Otec nezabudol ani na

nezamestnaných a tých, ktorí často po neúspešnom hľadaní zamestnania strácajú nádej. Pápež

František pokračoval upozornením, že kríza práce úzko súvisí s krízou životného prostredia

a spoločnosti (Encyklika Laudato sí, čl. 13). Ekonomický systém je zameraný na konzum, bez


16

zaujímania sa o dôstojnosť práce a ochranu životného prostredia. Ale to je tak trochu ako ísť

na bicykli s vypustením kolesom, a to je nebezpečné! Dôstojnosť a ochrana sa pošliapavajú,

ak je robotník vnímaný ako riadok v nákladoch na výrobu, keď výkriky vyradených zostávajú

ignorované. Z tejto logiky nie je vyňatá verejná správa, keď uzatvárajú zmluvy s kritériom

maximálneho zisku bez toho, aby brali do úvahy dôstojnosť práce, ako aj environmentálnu

a daňovú zodpovednosť podnikov. Dúfajúc v úspory a efektívnosť, nakoniec zrádzajú svoje

vlastné sociálne poslanie slúžiť spoločnosti. Vo videoposolstve pápež František poukázal aj

na znaky nádeje. Ide hlavne o dve schopnosti: Slúžiť ľuďom, ktorí to potrebujú a vytvárať

spoločnosť, v ktorej spoločenstvo prevažuje nad konkurenciou. Pápež František v závere

svojho videoposolstva pripomenul, že nič neslobodno uprednostňovať pred dobrom človeka a

starostlivosťou o spoločný domov. Napokon upozornil na význam technického pokroku, ktorý

má byť v službe človeku, a nie naopak (Sociálny týždeň, 2017).

Ustanovenie svetového dňa chudobných – 19.novembra, ako odpoveď na kultúru

vyraďovania a plytvania a prihlásenie sa ku kultúre stretania

Pápež František napísal 13.júna 2017 svoje posolstvo k 1.svetovému dňu chudobných,

ktorý bude 19.novembra 2017. V ňom pápež prosí, aby sa z tejto tradície stal konkrétny

príspevok k evanjelizácii súčasného sveta, čím by sme mali prežívať podstatu evanjelia Ježiša

Krista. K čomu predovšetkým patrí modlitba chudobných - Otče náš s odovzdanosťou sa

Bohu ako i s našou prosbou o každodenný chlieb pre všetkých. Pápež všetkým vysvetľuje, že

ide o lásku, ktorá nepripúšťa alibi, lebo kto chce milovať tak, ako miloval Ježiš, musí

nasledovať jeho príklad. A to predovšetkým platí o chudobných. Lebo platí, že Boh nás

miloval ako prvý (1 Jn 4, 10. 19) a to tak, že položil za nás svoj vlastný život (1 Jn 3, 16),

preto sme povinní napriek našim obmedzeniam a hriechom odpovedať na takúto lásku, ktorá

zapaľuje srdcia, pohýna našu vôľu a tiež city lásky k samotnému Bohu a blížnym bratom

a sestrám v núdzi a budovať pre nich diela milosrdenstva. Ako prví sú nám v tom vzorom prví

kresťania, ktorí podľa Skutkov apoštolov predávali pozemky a majetky a rozdeľovali z nich

všetkým, podľa toho, kto ako potreboval (Sk 2, 45). A po nich to boli mnohí muži a ženy,

ktorí sa rozličným spôsobom venovali chudobným. Medzi nimi vyniká sv. František z Assisi.

Preto myslime, žiada pápež František, na chudobných nie len raz za týždeň v rámci akcií

dobrovoľnej služby – aj tie sú veľmi potrebné, ale denne sa za nich modlime a pri stretnutiach

s nimi im podajme ruku, pozrime im do očí, objímme ich a tak nasledujme chudobného

Krista, s Ním a za Ním k blahoslavenstvám nebeského kráľovstva (Mt 5, 3; Lk 6, 20).


17

Lebo chudoba to je pokorné srdce človeka. Je to postoj srdca, ktorý nám umožňuje

posudzovať správnosť zaobchádzania s materiálnymi dobrami a prežívať naše vzťahy a city

nesebecky a bez majetníckeho postoja – cituje pápež Katechizmus katolíckej cirkvi, 25 – 45.

Lebo ak chceme skutočne prispieť k zmene dejín, musíme počúvať volanie chudobných

a snažiť sa pozdvihnúť ich z okraja spoločnosti. Lebo chudoba nás denne vyzýva

prostredníctvom tvárí mužov, žien a detí poznačených bolesťou, vylúčením, zneužívaním,

násilím, mučením, väznením, vojnou, zbavením slobody a dôstojnosti, nevedomosťou a

analfabetizmom, nedostatkom zdravotnej starostlivosti, nezamestnanosťou, obchodom

s ľuďmi a otroctvom, exilom, biedou a migráciou, vykorisťovaním a udupávaním zvrátenou

logikou moci a peňazí, sociálnej nespravodlivosti, morálnej biedy a žiadostivosti ako

i všeobecnej ľahostajnosti. Lebo všetci títo ako povedal už bl. Pavol VI., pápež (1963 – 1978),

patria do Cirkvi podľa evanjeliového práva a ich existencia nás zaväzuje k základnému

rozhodnutiu v ich prospech. Preto nech sú blahoslavené ruky, ktoré sa otvárajú a prinášajú

nádej; ktoré prekonávajú bariéry rôznych kultúr, náboženstiev a národností; ktoré sa otvárajú

bez nároku na protislužbu a vďaka týmto rukám zostupuje na bratov a sestry Božie

požehnanie. Lebo Boh stvoril nebo i zem pre všetkých (František : Posolstvo, 2017).

Pápež František na pôde Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo v Ríme (FAO)

Pri príležitosti Svetového dňa výživy, 16.októbra 2017, navštívil pápež František sídlo

svetovej organizácie, kde daroval Organizácii pre výživu a poľnohospodárstvo sochu malého

sýrskeho utečenca menom Aylan, ktorý zomrel na pláži na ceste do Európy. A povedal:

Nemôžeme konať len vtedy, keď tak robia druhí, ani sa obmedzovať na zľutovanie, lebo

zľutovanie sa limituje na pomoc v núdznych situáciách, zatiaľ čo láska inšpiruje spravodlivosť

a je základom pre realizáciu spravodlivého sociálneho poriadku medzi rôznymi

skutočnosťami, ktoré sa snažia o vzájomné stretnutie. Milovať znamená prispieť k tomu, aby

každá krajina zvýšila produkciu a dosiahla potravinovú sebestačnosť. Milovať sa premieňa na

premýšľanie o nových modeloch rozvoja a spotreby, a na prijatie takých politík, ktoré

nezhoršujú situáciu menej rozvinutých národov alebo ich vonkajšiu závislosť. Milovať

znamená nerozdeliť ľudskú rodinu na tých, ktorí si užívajú nadbytok a na tých, ktorým chýba

to najnutnejšie. Želám si, dodal na záver svojho príhovoru pápež František, aby každý v tichu

vlastnej viery a vlastných presvedčení objavil motivácie, princípy a prínosy, ktoré organizácii

FAO a tiež iným medzivládnym inštitúciám dodajú odvahu zlepšiť sa a neúnavne pracovať pre

dobro ľudskej rodiny (František na pôde FAO, 2017).


18

Verejná zbierka – Otvor svoje srdce

Arcidiecézna charita Košice zorganizovala v utorok 17.októbra 2017 verejnú zbierku

Otvor svoje srdce. Viac ako 200 dobrovoľníkov sa rozpŕchlo do košických ulíc, obchodných

centier, škôl a úradov s prenosnými pokladničkami. Odmenou za milodary tých, ktorí prispeli

do zbierky, boli dekoratívne mydielka. Vyrábali ich osamelé matky v krízových centrách.

Zbierka tak mala zároveň podpornú pracovnú terapiu klientov, ktorá pomáha rozvoju ich

pracovných zručností. Zbierka mala svoj stánok na košickej Hlavnej ulici. Výťažok bude

použitý na zabezpečenie dôstojných podmienok života rodín a ľudí v núdzi (Arcidiecézna

charita, 2017).

Nezostaň v pomoci sám

Pri príležitosti 100. výročia narodenia Josepha Wresinského, iniciátora Medzinárodného

dňa za odstránenie chudoby (12.2.1917 – 14.2.1988) Sociálna subkomisia Teologickej

komisie KBS a Fórum kresťanských inštitúcií organizuje sériu seminárov s titulom: Nezostaň

v pomoci sám. Cieľom týchto seminárov je vzdelávať a podporovať ľudí, ktorí sa rozhodnú

dlhodobo sprevádzať chudobných a pomáhať im pri riešení ich situácie. Cieľom

projektu Nezostaň v pomoci sám je nájsť sto ľudí, ktorí sa rozhodnú dlhodobo sprevádzať

chudobných a pomáhať im pri riešení ich situácie. Na túto často náročnú cestu im chcú

ponúknuť podporu, praktické rady a vzdelávanie.

Desiatky expertov z terénu i z akademického a politického prostredia, zo samosprávy,

verejní i neverejní poskytovatelia sociálnych služieb sa v utorok 24.októbra 2017 zišli na pôde

Výboru Národnej rady SR pre sociálne veci pri príležitosti pripomienky Medzinárodného dňa

za odstránenie chudoby. Odborný seminár v NR SR pod titulom Spoločne blízko pri človeku –

Blížime sa k európskemu štandardu sociálnych služieb? sa konal pod záštitou Aleny

Bašistovej, predsedníčky Výboru NR SR pre sociálne veci a za účasti členky výboru NR SR

pre sociálne veci Magdalény Kuciaňovej. Úlohou seminára bolo pozrieť sa na kvalitu

sociálnych služieb na Slovensku z nadhľadu – očami Zastúpenia Európskej komisie na

Slovensku, ale aj vyhodnotiť existujúcu a prerokovávanú legislatívu – očami zákonodarcov,

samosprávy, poskytovateľov a prijímateľov sociálnych služieb. Seminár vytvoril priestor pre

dialóg a hľadanie synergie pomáhajúcich v prospech odkázaného človeka a jeho

opatrovateľov. Takýto zámer je aj v súlade s tendenciou deinštitucionalizácie. Zásadnou

podmienkou úspešnosti sociálnych služieb bolo a je jednoznačné vymedzenie kompetencií a

zodpovednosti jednotlivca, rodiny, jednotlivých stupňov samosprávy, mimovládneho sektora


19

a štátu a tiež nastavenie transparentného a udržateľného systému financovania jednotlivých

druhov sociálnych služieb. Veľtrh sociálnych aktivít pokračoval verejnými podujatiami 3.

novembra 2017 v Žiline v Auparku a 7. novembra 2017 v Trnave v budove Univerzity sv.

Cyrila a Metoda (Medzinárodný deň, 2017).

Záver

Pápež František tvrdí, že človeka robí cenným a jedinečným to, že sa nezrieka svojej

morálnej zodpovednosti, lebo si uvedomuje, že nie je absolútnym rozhodcom a ani si nemôže

pripisovať moc bezhraničného manipulovania. Lebo inak by stratil svoje miesto vo vesmíre

a stratil by sa aj ako súčasť prírody (František, 2013).

Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov

Arcibiskup Babjak slávil Svetový deň modlitby za ochranu stvorenstva. 2017. [online]. Rím –

Fanara: 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:

<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170901006>.

Arcidiecézna charita Košice pripravila verejnú zbierku Otvor svoje srdce. 2017. [online].

2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:


František – Bartolomej: Modlíme sa za starostlivosť o stvorenstvo, píšu pápež s patriarchom.

[online]. Rím – Fanara: 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:


František: Buďme milosrdní k nášmu spoločnému domu. [online]. Rím: 2016 [cit. 2017-11-

04]. Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-

vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-modlitby-za-starostlivost-

o-stvorenstvo-2016>.

František: Posolstvo Svätého Otca Františka k 1. svetovému dňu chudobných. [online]. Rím:

2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:

<https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-

papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-chudobnych-2017>.

FRANTIŠEK. 2015. Laudato sì. In: Pápežské dokumenty, 97.zväzok. Trnava: Spolok sv.

Vojtecha – Vojtech, spol. s r.o., 2015, 147 s. ISBN 978-80-8161-180-3.

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-chudobnych-2017

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-chudobnych-2017


20

FRANTIŠEK.. 2013. Lumen fidei. In: Pápežské dokumenty, 91.zväzok. Trnava: Spolok sv.

Vojtecha – Vojtech spol. s r. o., 2013, 70 s. ISBN 978-80-7162-998-6.

GLASER, M. 2013. Církev nemá politickou, ale bytostně duchovní povahu. In: Světlo,

týdeník Matice cyrilometodějské, roč. XXI, č. 13, 31.března 2013, s. 8. Olomouc: Matice

cyrilometodějská. IČO 00533866.

HERDICS, GY. – VALLOVÁ, J. – ZEMKO, P. 2017. Dies academicus V. (Kultivujme

a chráňme našu zem). Zborník z medzinárodnerj vedeckej konferencie, Dunajská Streda,

17.januára 2017. Trnava: Ivona Matúšová, 2017, 49 s. ISBN 978-80-89413-63-8.

Ján Pavol II: Inter sanctos. [online]. Rím: 1979 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:

<https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-

papezov/c/inter-sanctos>.

KOVÁŘOVÁ, M. – TURZONOVOVÁ, B. – MEŠŤÁNKOVÁ, M. – ZEMKO, P. 2013.

Teologická vnímavosť pre dobrotu stvorených vecí. [online]. 2017 [cit. 2017-11-04].

Dostupné na internete:

<http://www.snm.sk/swift_data/source/hudobne_muzeum/pdf_dokumenty/Dolna_Krupa_K

onferencia_2013_Zbornik.pdf>.

Medzinárodný deň za odstránenie chudoby pripomenuli v parlamente. 2017. [online]. 2017

[cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:


Modlitba sv. Františka o pokoj. 2013. [online]. [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:

<http://modlitba.sk/?p=3688>.

Pápež František na pôde FAO: Vojny a klimatické zmeny bránia boju s hladom. 2017.

[online]. 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:


Sociálny týždeň talianskych katolíkov pozdravil aj pápež František. [online]. Rím : 2017 [cit.

2017-11-04]. Dostupné na internete:


WEISBAUER, M. 2017. U Hradce Králové vyrazili na lesní stezku. Inspiroval je papež

František. In: Katolický týdeník, roč. XXVIII., č. 36, 5. – 11.září 2017/ 23.neděle

v mezidobí, s. 2. Praha: Katolický týdeník, s.r.o., ISSN 0862-5557.

http://www.snm.sk/swift_data/source/hudobne_muzeum/pdf_dokumenty/Dolna_Krupa_Konferencia_2013_Zbornik.pdf

http://www.snm.sk/swift_data/source/hudobne_muzeum/pdf_dokumenty/Dolna_Krupa_Konferencia_2013_Zbornik.pdf


21

WEISBAUER, M. 2017. U Hradce Králové vyrazili na lesní stezku. Inspiroval je papež

František. In: Katolický týdeník, roč. XXVIII., č. 36, 5. – 11.září 2017/ 23.neděle

v mezidobí, s. 2. Praha: Katolický týdeník, s.r.o., ISSN 0862-5557.

Kontaktné údaje


VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava

Palackého 1, P.O.Box 104

810 00 Bratislava

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

[email protected]

PaedDr. PhDr. Mgr. Martin Klement, Ph.D. h.c., MBA, LL.M.

VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava – doktorand


810 00 Bratislava


[email protected]

Ivona Matúšová, O.C.H.


Detašované pracovisko bl. Ladislava Batthyány – Strattmanna Dunajská Streda

(3.ročník)

Korzo Bélu Bartóka 36

929 01 Dunajská Streda

a

Moravsko – slezská křesťanská akademie

Smetanova 756/14

602 00 Brno

a

Haulikov inštitút

Tehelná 6/B

917 01 Trnava


[email protected]





22


professor


Detašované pracovisko bl. Ladislava Batthyány – Strattmanna Dunajská Streda

Korzo Bélu Bartóka 36

929 01 Dunajská Streda

a

Moravsko – slezská křesťanská akademie

Smetanova 756/14

602 00 Brno

a

Haulikov inštitút

Tehelná 6/B

917 01 Trnava


[email protected]



23

Aktuálne zmeny rodinného prostredia v konfliktných situáciách

Agnesa Paráková

Abstrakt

Každá rodina má svoju vlastnú atmosféru, svoju klímu. Súčasnú rodinnú atmosféru nie je

ľahké konštatovať, veď každá je iná, odlišná, svojská a ku každej rodine je charakteristický

iný prístup a samotné ohodnotenie. Čo o aktuálnej zmene rodinného prostredia je nutné

povedať, že v každej rodine sa prostredie ako aj klíma vo vzťahoch identifikuje samostatne.

K tomu, akým smerom sa bude uberať je na dôležitom rozhodnutí rodičov, ktorí stanovujú

normy určujúce medziľudské vzťahy medzi sebou. Trendy, ktoré dnešná doba predkladá

vplýva aj na medziľudskú komunikáciu jej pozitíva ako aj negatíva, ktoré vyvolávajú

konfliktné situácie. Potrebné je dosiahnuť cieľ tak, aby sme vypočuli aj druhých, pre riešenie

konfliktu takým spôsobom, aby komunikácia nebola pre druhého zraniteľná, ale naopak bola

užitočná pri budovaní medziľudských vzťahoch.

Kľúčové slová

Dieťa, Konflikt, Rodičia, Spoločenské prostredie.

Úvod

„Uchovávanie radostnej rodiny

vyžaduje mnoho od oboch,

ako od rodičov, tak od detí.

Každý člen rodiny sa musí

určitým spôsobom stať

služobníkom ostatných.”

Sv. Ján Pavol II.

V každodennom živote sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré nás nútia reagovať a

riešiť okolnosti, ktoré nám život prináša. Pri komunikácii s ľuďmi je dôležitý princíp, že

osvojené vedomosti a zručnosti sa využívajú pri denných úkonoch a zachovávanie pravidiel a

poriadku v živote ako osobnom tak aj spoločenskom odzrkadľuje naše postoje bez ktorých by

sme si vedeli ťažko predstaviť medziľudskú komunikáciu.


24

Pozývam vás zamyslieť sa nad pojmami, s ktorými sa stretávame, bojujeme

a zdolávame v každodennom živote.

Bez pravidiel je výchova nemysliteľná, tak aj komunikácia v rodinnom prostredí jej

vnímanie a odovzdávanie je nevyhnutné pri stretávaní sa v nadväzovaní kontaktov s ľuďmi a

s okolitým prostredím.

Predchádzanie konfliktov je dôležitá motivácia, prečo chceme ten konflikt respektíve tú

komunikáciu pochopiť v pozitívnom zmysle, čo dosiahneme pri jej zabránení, čo tým

získame. Na základe získaných predošlých skúseností nás povzbudzuje myšlienka

k pozitívnemu porozumeniu a osvojeniu si pravidiel, ktoré nás dokážu povzniesť

k nasledujúcemu osobnému rastu a rozvoju osobnosti.

Konflikt vnímajú ľudia ako nezvládnutú životnú skúšku, ktorú nedokážu v konflikte

prekonať a nájsť v nej pozitívnu stránku vnímajú iba negatívnu stranu.

Cieľom tejto prednášky je poukázať na dôležitosť, chápavosť úlohy pri ktorej je

potrebné riešenie životných situácii a jej podstata je obohatenie samých seba, svoje okolie

a tým aj nasledujúcu generáciu. Sebaklamom dnešná doba láka a mnohými spôsobmi nás

presviedča, že najdôležitejšie v živote je mať materiálne veci, byť zabezpečený a technickými

vymoženosťami byť obklopený a duchovné hodnoty ponúka ako druhoradé. Zmeny, ktoré nás

obklopujú je potrebné prijímať a zdôrazňovať ako nasledovať trendy, ktoré so sebou prináša

doba. Úlohou a vzorom rodičov, pedagógov, vychovávateľov a sociálnych pracovníkov je,

aby nasledujúcu generáciu naučili jednu z náročných úloh ako sa má s ľahkosťou vyrovnávať

s pozitívami a negatívami, ktoré ponúka komunikácia a vedeli ju využívať aj v každodennom

živote.

Šťastné rodinné prostredie

Každý človek túži po šťastnej rodine, sny mladých sa spájajú do spoločnej životnej

cesty, aby sa naplnili ich túžby. Po čase zistia, že je to najťažšia, najzložitejšia ale súčasne aj

najkrajšia úloha. K tomu, aby sa vytvorili priaznivé rodinné podmienky je nutné pridŕžať sa

niekoľkých hlavných bodov: ako je sebahodnotenie, komunikácia, dodržiavanie pravidiel

a zapájanie sa do spoločnosti. Vysoké hodnotenie pomáha k úprimnej komunikácii o ktorej

môžeme hovoriť, že je otvorená, priama a špecifická ako aj o seba hodnotení rodiny je

dôležité si vytvoriť obraz, lebo bezstarostné rodinné prostredie je základom pre správny

rozvoj osobnosti pri ktorom zohráva dôležitosť vzor rodiča pre deti. Pre pravidlá v rodine je

potrebné, aby boli pružné, ktoré sú schopné sa prispôsobiť k danej zmene a životnému štýlu.

Spojitosť rodiny so spoločnosťou môžeme charakterizovať ako neobmedzenosť, ktorá v


25

nádeji a v dôvere buduje medziľudské vzťahy bez ktorých by sme si nevedeli predstaviť

vlastnú existenciu.

Prostredie v harmonickej rodine je nabité pozitivizmom a láskou, členovia rodiny sa

cítia v nej príjemne, voľne, s úprimnosťou a otvorenosťou dokážu hovoriť o svojich pocitoch

či je to radosť alebo smútok. Dokázať pozorne počúvať druhého keď hovorí o svojich

pocitoch príjemných alebo nepríjemných je neodmysliteľnou súčasťou šťastného rodinného

prostredia, kedy aktívnym počúvaním a spoločnými silami prekonávajú každodenné starosti.

„Pri výchove s láskou a rozumom ide o to, aby z detí vyrástli zodpovední ľudia. Je to filozofia,

ktorá je ziskom pre obidve strany. Rodičia získavajú, pretože dokážu milovať zdravým

spôsobom a mať svoje deti pod kontrolou bez toho, aby sa uchyľovali k hnevu a vyhrážaniu,

ktoré vedú k vzdorovitému správaniu tínedžerov. Deti získavajú, pretože sa vďaka riešeniu

problémov naučia preberať zodpovednosť a zistia, ako to v živote funguje. Dostanú do rúk

nástroje, pomocou ktorých dokážu žiť reálny život.” (Cline, 2013, s.18)

K vytvoreniu príjemnej atmosféry je dôležité, aby si uvedomili všetci členovia rodiny

aké potrebné je cítiť, že sú dôležitými a cennými článkami spoločnosti čo v značnej miere

ovplyvňuje ich pocit šťastia. Dôkazom toho je prejavovanie si citov a dokazovanie lásky, že

ich naozaj rodičia majú radi.

„Každý rodič chce, aby si jeho dieťa vybudovalo pozitívne vedomie vlastnej hodnoty,

a každý rodič vie, že pozitívne vedomie vlastnej hodnoty súvisí s dobrým pocitom

z dosiahnutých úspechov. Je pochopiteľné, že rodičia hodnotia najmä to, ako sa ich dieťaťu

v niečom darí, a chcú, aby ich dieťa malo dobrý pocit z vykonanej práce.” (Cline, 2013, s.44)

Známy americký psychológ Gary Chapman opisuje vo svojej štúdii, akými mnohorakými

zdrojmi dokážeme sprostredkovať lásku navzájom. Poukazuje na niekoľko spôsobov

komunikácie ako prostriedok podľa, ktorých dokážeme prejaviť pocity, ktoré sa nachádzajú

v človekovi. Slová uznania medzi ktoré patrí pochvala, povzbudenie alebo uznanie. Milé,

pokojné slová vzbudzujú pocit bezpečnosti dokážu posilniť a nabudiť človeka energiou.

K ďalším zdrojom medziľudskej komunikácie je definovanie dotyku, ktorý je charakteristický

pre tých ktorí vnímajú lásku objatím, pohladením, chytiť pod pazuchou, chytiť za ruku alebo

samotné prejavovanie niekomu lásku nežnosťou. Venovať čas, ktorý je strávený s milovanou

osobou, zapojenie sa do spoločných aktivít, pozorne počúvať druhých, alebo vyjsť na

prechádzku patrí k nasledujúcim prejavom lásky. Láskavosť pri každodenných úkonoch ako

je nákup, varenie, oprava pokazených vecí, alebo je to umytie auta to všetko je nutné k tomu,

aby vnímali prejavy lásky. Darovanie poukazuje na hodnotu, ktorá avizuje, že niekto na nich

myslí, nezávisí od hodnoty, dôraz je na geste, ktoré je vzácne, lebo je to prejavom lásky.


26

Prevencia k predchádzaniu konfliktov

V dnešnej dobe častokrát počujeme varovné signály, že k zdravému detskému vývoju je

potrebná duševná harmónia. Slovo výchova zažíva negatívne obdobie, až hraničiace sa

s nepríjemnosťou poznačenou prísnosťou až zapadnuté prachom. Narušením silného puta

medzi rodičom a dieťaťom zraňuje duševný svet, ktoré spôsobuje nasledujúce traumy v živote

dospievajúcich detí. Príliš skoré osamostatnenie spôsobuje ťažkosti deťom a v dospelom veku

len s veľkým vynaložením dokáže dôverovať v medziľudských vzťahoch, dokonca spôsobená

trauma ich sprevádza po celý život nedokáže milovať druhú osobu, lebo sa bojí , že keď sa

citovo naviaže po nejakom čase bude aj tak opustený.

„Je nutné si uvedomiť, že deti majú svoje základné potreby, ktoré dokážu naplniť ich

rodičia. Ak rodičia zistia, že nedokážu naplniť potreby a to aj po citovej stránke, chýbajúci

kontakt očí, sústredenej pozornosti na dieťa je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, čím ďalej

váha rodič tým situáciu len zhoršuje.” (Campbell, 1992, s. 74).

Zvládanie každodenných ťažkostí, vyrovnanie sa s pribúdajúcimi problémami

a zvládanie konfliktných situácii, to všetko odzrkadľuje čo všetko vplýva a formuje rodinu.

V rodinnom prostredí kde prevláda optimálna klíma sa ťažkosti prerozdeľujú na rodinných

príslušníkov každý člen dokáže prevziať na seba rolu, ktorá sa od neho vyžaduje. V rodinnom

prostredí kde prevláda napätie každý podnet, každá chyba je ťažko ovládateľná lebo členovia

rodiny nedokážu preberať role, nezvládajú problémy prevláda v tomto prostredí nedostatok

dôvery, stres a vyúsťuje to do nevery. V praxi sa stretávame s rôznymi druhmi rodín, ale ak

základom nie je empatia, porozumenie, vypočutie druhých ak rodinní príslušníci nedokážu

vytvoriť takú klímu v rodine potom sa jednotliví členovia rodiny nedokážu rozvinúť

a formovať.

Je možné predísť konfliktom? Nachádza sa riešenie na tieto každodenné situácie?

Jednoduchou odpoveďou by sme mohli skonštatovať, že všetko sa dá, len treba chcieť.

K tomu, aby sa konflikty dokázali riešiť je potrebné uviesť do praxe tie poznatky, ktoré boli

spomenuté. Uplatňovaním komunikačných zdrojov, ktorými vnímame okolie a zároveň okolie

vníma nás, chápeme pozitívne ako aj negatívne vplyvy z prostredia na človeka. V príjemnom

prostredí, ktoré je naplnené cieľmi a motiváciou dokážu zainteresovaní predchádzať ľahšie

komplikáciám. V prostredí v ktorom sa nachádza neporozumenie dokáže vplývať negatívne

na členov rodiny, ktoré môže vyústiť v neznesiteľnosť a seba obviňovanie. Nahromadením

týchto ťažkostí dochádza ku konfliktom, kedy sa nakopené zranenia u dotyčnej osoby

prejavia. Formovaním medziľudskej komunikácii dokážeme detí viesť k citlivosti, pri ktorej


27

negatívny postoj ako je nepríjemné a odmietavé správanie chápe ako príjemné pre dieťa

hodnotné správanie, ktoré vníma ako počúvať a spolupracovať s druhými členmi. Často je

potrebný neutrálny nadhľad na situáciu, kedy ohodnotí pre ktoré správanie sa rozhodne. Vzor,

ktorý si dieťa vytvára je dôležitý pre rodinu ako aj pre ďalšiu integráciu do spoločenského

prostredia. Stáva sa, že aj pri maximálnom vynaložení nedokáže predísť konfliktnej situácii

dochádza k neporozumeniu a tým dochádza k samotnému konfliktu.

Harmónia a konflikt

Harmonické rodinné prostredie je vyrovnané naplnené pozitívnymi pocitmi ako aj

harmonický vzťah mnohí v súčasnosti konštatujú ako mimoriadny jav. V tradičnom rodinnom

prostredí sú ťažkosti ľahšie ovládateľné pre rozdelenie si rolí skrz ktoré jednotlivé generácie

získavali vzory. V posledných desaťročiach úplný rodinný model sa rozpadol vzájomné

vzťahy a s ním spojené vzory sa zamotávajú a vysoké percento rozvodov manželstiev

nasvedčuje, že budúca generácia čelí dôležitej úlohe ako nájsť spolu menovateľa k úspešnému

životu ako aj k formám komunikácie. Konflikt je dôležitou súčasťou každodenného života

všade, kde sú ľudia vzniká také prostredie kedy postoj jedného ovplyvňuje až sťažuje úmysly

druhého.

„Konflikt je všadeprítomná ľudská činnosť, ktorú môžeme definovať ako zápas

minimálne medzi dvomi vzájomne závislými stranami, ktoré vnímajú nekompatibilné ciele,

nedostatok zdrojov a zasahovanie druhých do dosahovania svojich cieľov.” (Wilmot a kol.,

2004, s. 98).

Nedostatky pri výchove zo strany rodičov poznačujú deti a ďalšie generácie buď je to

formou prehnanej lásky, ktorá sa ukazuje pri prílišným zaoberaním sa o dieťa, ktoré vedie

k apatii dieťaťa, veď aj tak za mňa to niekto urobí. Negatívne pôsobí na dieťa ak rodičia

nevedú deti k sebarealizovaniu sa, k osamostatneniu sa, k zásadám medziľudskej

komunikácii.

„Konflikty môžu byť definované ako aspekty, ktoré do systému vnášajú nerovnováhu

a nestabilitu a tým ju dynamizujú. Riešením konfliktu vlastne hľadáme novú rovnováhu.

Zmeny rovnovážnych stavov sú prirodzenou súčasťou vývojového systému. Kríza nastane

vtedy keď systém stratí mechanizmy hľadania nových rovnováh a tým sa destabilizuje.”

(Plamínek, 2006, s. 22).

Nadmerná voľnosť a nadmerná sloboda vyvoláva v deťoch agresivitu, frustrovanie.

Neprimeraná prísnosť a zákazy vyvolávajú v deťoch tie isté príznaky ako sme spomínali pri

veľkej slobode. V spoločenskom prostredí tieto typy nedokážu viesť harmonický život, na


28

pracovisku vyvolávajú konflikty a dokonca majú sklony k vyvyšovaniu sa. Neustálou

motiváciou dokážeme v dieťati formovať hodnoty, pre ktoré dieťa dokáže vyhodnotiť situáciu

a jej následné negatívne dopady a vyhýbaniu sa konfliktov.

Dosiahnutiu cieľov a harmónii autori Wilmot, W. a Hockerová, J. dospeli k názoru, že

„produktívne zvládanie konfliktov sa zlepšuje vyjasnením cieľov a ich prebudením

spoluprácou s druhou stranou. Konanie bez účasti druhej strany alebo napriek jej záujmom

dáva často do pohybu deštruktívne sily, ktoré znemožňujú integračné zvládnutie konfliktu.”

(Wilmot a kol., 2004, s.142).

Záver

V živote človeka sa neustále niečo mení, pretvára a zdokonaľuje. Smer, ktorým sa

uberáme je na našom rozhodnutí. Sme odlišné osobnosti, každý potrebuje niečo iné,

osvojovaním zručností a využívaním dosiahnutých cieľov získavame stabilitu a poriadok pri

výskyte príčin. Uvažovali sme nad aktuálnymi zmenami v rodinách, akými možnými

spôsobmi vníma človek komunikáciu, ktoré zdroje môže využívať v medziľudskej

komunikácii. Premýšľaním nad jednotlivými pojmami sme dospeli k záveru, že len stabilnou

komunikáciou dokážeme odbúrať negatíva v rodinách a len neobmedzeným medziľudským

prístupom budú schopní nadviazať v sociálnom prostredí vzťahy, ktoré zaručujú napredovanie

k dosiahnutiu cieľa.

Každý konflikt nás posúva ďalej pri pozitívom nás motivuje nájdenie riešenia, aktívne

sa zúčastniť na zmene podporuje kreativitu a hľadá nové riešenia. Negatívny konflikt

vyvoláva nedôveru a spôsobuje nezdravú súťaživosť.

Ustavičné zmeny, ktoré vplývajú na človeka, rodinu, priateľov a spoločnosť neustále

podnecujú k tomu, aby sa zdokonaľovali, menili a prispôsobovali sa trendom súčasnosti.

Budovať, dôverovať a napredovať aj napriek negatívnym skúsenostiam je akoby

krédom pre medziľudské vzťahy kedy pre pestrofarebnosť ľudských pováh dokážu vzájomne

komunikovať a pretvárať ľudskú spoločnosť do harmónie, ktorá obohacuje a zároveň aj

napĺňa.

Cieľom tejto prednášky je zamyslieť sa nad pojmami, zamyslieť sa nad tým ako sa nás

to týka, čo vieme a dokážeme zmeniť, alebo kde sú tie trhliny, ktoré potrebujeme pretvárať.

Výsledok a riešenie situácii nezávisí len od spoločenského prostredia a je na správnom

rozhodnutí jednotlivca.


29

Zoznam použitej literatúry

CAMPBELL, R. 1992. Potřebuji tvou lásku. Praha : Návrat, 1992. 124 s. ISBN 80-85495-11-

2

CLINE, F. – FAY, J. 2013. Rodičovstvo s rozumom a láskou. Bratislava : Porta libri, 2013.

259 s. ISBN 978-80-8156-012-5.

PLAMÍNEK, J. 2006. Jak řešit konflikty. Praha : Grada Publishing, a. s., 2006. 127 s. ISBN

80-247-1591-0.

WILMOT, W. – HOCKEROVÁ, J. 2004. Interpersonálny konflikt. Bratislava : Ikar, 2004.

495 s. ISBN 80-551-0832-3.

Kontaktné údaje

Agnesa Paráková



810 00 Bratislava


[email protected]



30

Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácií

Lívia Ďumbierová

Abstrakt

Komunikácia. Vznik a vývoj komunikácie. Prvotná komunikácia na Zemi. Evolúcia

komunikácie. Počiatočné fázy komunikácie medzi zvieraťami a predchodcom človeka. Dôraz

a význam komunikácie na medziľudské vzťahy a spoločnosť. Vznik a rozvoj moderných

komunikačných prostriedkov. Využitie telekomunikačných a sociálnych sietí. Opis hodnôt

ľudského života. Zmeny a trendy v správaní a konaní ľudí s pomocou komunikačných

prostriedkov. Aktuálne otázky k dnešnej spoločnosti a mládeži, ktorí sú otrokmi mobilov,

internetu. Pozitívny a negatívny dopad modernej technológií na medziľudské vzťahy.

Kľúčové slová

Komunikácia, technológie, človek, medziľudské vzťahy, realita, internet, mobil, mladí ľudia,

klamstvá, virtuálny svet.

Úvod

Čo je to komunikácia? Komunikácia má viacero definícií. Môj príspevok kladie dôraz

na medziľudské komunikácie, komunikácie spoločenstva, komunikácie mladých ľudí.

Komunikácia je sprostredkovanie verbálnych alebo neverbálnych informácií v medziľudských

vzťahoch osobne alebo za pomoci masovokomunikačných prostriedkov.

Komunikácia je náš život. Komunikácia je všade v rodine, medzi priateľmi kamarátmi,

príbuznými, v robote s kolegami, medzi deťmi dokonca aj medzi zvieratami. Schopnosť

komunikovať nám určuje náš úspech i v živote.

Cieľ komunikácie je odovzdávať a prijímať informácie. Na komunikáciu má vplyv aj

náš vnútorný psychický stav aj samotná situácia, ktorá vzniká pri komunikácií. Človek

v každej situácií komunikuje inak.

Evolúcia komunikácie

Pri vzniku sveta vznikli aj prvé informácie. Počiatok zemegule priniesol počiatok života

na zemi i komunikáciu. Vývoj života na zemi priniesli prvý jednobunkovci, ktorí ako prvý na

Zemi boli schopné niesť jednoduché informácie. Postupom času sa vyvinuli zložitejšie formy


31

života a začali medzi sebou komunikovať, prenášali si medzi sebou jednoduché informácie

ako napríklad formu potravy. Komunikovali pomocou čuchu, pachu, zraku, sluchu.

Predchodca človeka bol prvým tvorom na Zemi ktorý ako jediný dokázal zaznamenávať

informácie potrebné na jeho prežitie. Človek kládol na komunikáciu stále väčšie nároky a tak

vznikol jazyk. Vznikali symboly, znaky prostredníctvom ktorých dokázali medzi sebou

komunikovať. Ľudia dokázali komunikovať na diaľku. Prvým prostriedkom bola píšťaľa. Po

mnohých rokoch komunikácia napredovala a modernizovala. Vznikla pošta, neskôr

komunikácia prostredníctvom pohonných strojov ako vlaky, ľode a lietadlá. Vznikali prvé

toky informácií, nazývali sa informačné siete. V 19. storočí nastala éra bezdrôtovej

komunikácie. Informácia sa šírila pomocou elektromagnetických vĺn. Proces rozvoja

komunikácie bol nezastaviteľní. Vznikali prvé rozhlasy, televízory a počítače.

Medziľudské vzťahy a hodnoty života

Bohužiaľ dnešné medziľudské vzťahy upadajú. Ľudia sa izolujú, nekomunikujú,

vytvárajú si konkurentov a ťažko si hľadajú nové vzťahy. V časoch vojny prebiehali

vyvražďovania, krivdy, ubližovania ale dnešnom svete pomaly zanikajú medziľudské vzťahy.

Ľudia medzi sebou bojujú tak, že nekomunikujú, navzájom si krivdia závidia majetok,

zamestnanie, partnerstvo, šťastie, úspechy. Bohužiaľ upadá ľudstvo. Človek a jeho hodnoty

a úcta k druhým sa veľmi rýchlo mení.

Predstavte si ,že zajtra chytíte zlatú rybku a dá vám na výber dve možnosti. Vyberiete si

bohatý život plný majetku, domu , drahých áut, šperkov, odevov. Alebo si vyberiete zdravé

medziľudské vzťahy. Budete mať na účte 2 milióny Eur? Alebo chcete mať vedľa seba

ľudí na ktorých sa môžete spoľahnúť, môžete im dôverovať, podeliť sa s nimi o vaše

zážitky, skúsenosti a úspechy? Pomocou 2 miliónov Eur vedeli by ste si kúpiť drahé šaty,

topánky, auto, dom s bazénom a dopriať si luxusný a trblietavý život.

Ale len na určitý čas. Pretože financie nám veľmi vedia ovplyvniť náš život ale i naše

správanie a konanie. Po nasýtení bohatstva a prekročení hranice radosti a šťastia z peňazí si

budete klásť otázku. A to je všetko? Nič viac? Oveľa väčší vplyv na naše šťastie majú zdravé

medziľudské vzťahy, pretože človek je tvor spoločenský, človek potrebuje komunikovať. Je

lepšie mať pri sebe milujúceho manžela/manželku, deti, lásku, oporu, pochopenie, úctu,

radosť ako mať na účte množstvo peňazí ktorými si rodinu a životné hodnoty nemôžeme

kúpiť. V živote si naše hodnoty musíme vážiť a udržiavať.

V dnešnej dobe sa hodnoty úplne zmenili. Ovplyvnil ich moderný svet a vývoj

technológie.


32

Vplyv technológií na medziľudskú komunikáciu

Našu spoločnosť zachvátil ošiaľ počítačov a internetu a mobilných telefónov.

Technológie nám zjednodušili život, formou pomoci komunikovaní na diaľku, rýchlosť

výmeny informácií, rýchlu pomoc pri práci, učení a ďalších činností. Žiaľ, ľudia ich často krát

nevyužívajú, aby si uľahčili život, ba naopak, komplikujú si ho - stávajú sa ich otrokmi. Mladí

ľudia už nevidia čaro v písaní zamilovaných listov nepozerajú si do očí, keď si vymieňajú

svoje názory a pocity žijú a hľadajú si nové vzťahy virtuálne. Informačné a komunikačné

technológie sú na jednej strane obrovským prínosom v doprave, v priemysle, v obchode, v

umení, v školstve, vo financiách, v zdravotníctve a v ďalších oblastiach spoločenského života.

Na druhej strane nás však informačné a komunikačné technológie o veľa oberajú.

Dnešná technológia robí z ľudí otrokov moderných vymožeností. Technológia mení

život všetkých ľudí. Pomoc pri komunikácií nám umožnili komunikačné prostriedky. Je to

úžasné plus ale aj mínus.

Moderné technológie ako najznámejšie Facebook, Twitter, Instagram, Pokec

a mnoho ďalších postupne zanikajú reálne komunikácie medzi ľudmi. Zaniká komunikácia

tak zvaná Face to face. Internetová komunikácia nedodržiava etické princípy, ktoré by sme

v reálnom svete boli nútení dodržiavať. Väčšinou ľudia nepíšu s diakritikou, nedodržiavajú

pravidlá písania, na miesto vyjadrenia pocitov a názorov používajú rôzne smajlíky a giphy.

Ľudia vo virtuálnom svete sa pretvarujú nie sú úprimný. Akí sú ľudia, skrývajúci sa len

za prezývky? Akí sú títo ľudia v skutočnosti? Ako v skutočnosti vyzerajú? Píšu pravdu? Sú

úprimní? Pomocou Nickname a prihlasovacích údajov robia zo seba človeka ktorými vo

skutočnosti ani nie sú.

Mladí ľudia si vytvárajú nereálne vzťahy, kamarátstva. Ťažko komunikujú

v spoločnosti, sú uzavretý a boja sa reálneho sveta. Povedzme si príklad. Cestujeme vo vlaku

a čo vidíme? Vo vlaku okolo nás posedáva 20 ľudí. A čo robia? Hlavy majú sklonené,

nevnímajú okolie, nepozorujú okolitých ľudí, nevyhľadávajú reálnu komunikáciu. Svoju

pozornosť upriamia do mobilov a rolkujú Facebook, komunikujú online. Dnešní mladí ľudia

a ich názory, ktoré počujeme každý deň už aj v školách. Ja mám najlepší a najdrahší mobil! Ja

mám Iphone! Ja mám najnovšiu hru na mobile! Ja som v 185. Levely! Ja mám na Facebooku

256 priateľov! Na stenu sme si dali nový post, že sme vo vzťahu! Už len tieto príklady nám

dajú zamyslieť sa nad tým, čo vlastne sa deje s dnešnom svete. Áno mobily nám pomáhajú pri

komunikácií ale do určitej miery. Niektorí ľudia poznajú hranice, svoje technológie využívajú

na organizovanie stretnutí, pracovných a školských záležitostí, ale nezabúdajme žiť reálne.


33

Medziľudská komunikácia

V minulosti starší ľudia nemali ani predstavu o takomto svete a forme komunikácie. V

minulosti cestovanie s vlakom vyzeralo úplne inak. Existoval komunikačný šum, ľudia sa

navzájom pozerali do očí, aktívne počúvali, vymieňali si názory, dozvedali sa úplne nové

informácie, komunikovali na aktuálny okolitý svet, politiku a tak si vytvárali nové vzťahy,

priateľstvá. Človek predsa potrebuje vedieť komunikovať. Človek pre vlastnú potrebu má

tendenciu sa rozvíjať, združovať, spolupracovať , však svet tvoríme spolu. My mladí ľudia by

sme sa mali učiť od starších a starší ľudia od mladých.

Ľudia sa už nepozerajú na seba. Chodia so skloneními hlavami upriamení pozornosť do

mobilov. Skúste chodiť s úsmevom na tvári a vzpriamení. Ako by vás vnímali? Smiešne.

Oslovíte cudzieho človeka len tak! Čudoval by sa, a nerozumel by dôvodu prečo ste ho

oslovili! Pretože každí žije v komforte mobilov a zabudli na ľudí okolo seba. Dnes už zaniká

gesto úsmevu na cudzieho človeka. V minulosti to bol prirodzený postup. Ako ďaľší príklad.

Supermarket. Ľudí pri pokladniach nahrádzajú stroje, vznikajú samoobslužné stroje

a pokladne, už tam zaniká medziľudský kontakt a komunikácia.

Záver

Úlohu v medziľudskej komunikácií zohráva aj sociálna práca. Podieľajme sa na

zlepšení medziľudských vzťahov. Treba si nájsť čas a odložiť mobil, počítač a virtuálny svet.

Treba komunikovať v reálnom živote. Vychádzať zo zóny komfortu a otvoriť si oči

a vzpriamiť sa. Ľudia nám môžu priniesť veľa, pomôžu nám, vytvárajú si názory na náš

charakter pomocou ktorých sa môžeme zmeniť, zlepšiť a dosiahnuť viac vo svojom živote.

Najúčinnejším nástrojom na zlepšenie kvality medziľudských vzťahov je výmena názorov,

spätná väzba. Komunikácia je riešením na problémy. Mobily a internet sú súčasťou

každodenného života miliónov ľudí na celom svete. Ale aj tak si myslím, že v tejto

„pretechnizovanej“ dobe by sme nemali zabúdať na medziľudskú komunikáciu.

Komunikácia je umenie, umenie je komunikovať.


34


http://www.enjoyemotions.sk/medziludskevztahy

(https://www.youtube.com/watch?v=UMyZlAxAqDY&t=54s)

http://www.EuroEkonom.sk

http://www.istp.sk/clanok/38/Komunikacia

http://www.prohuman.sk/psychologia - vedecko-odborný recenzovaný internetový

časopis- sociálna práca, psychológia,pedagogika,sociálna politika, ošetrovateľstvo

http://www.slobodnyvysielac.sk (https://www.youtube.com/watch?v=pw548dGVD-

s&t=69s) - komunikácia a spolupráca, budovanie medziľidských vzťahov. Gabriela

Kuchárová -

http://www.uniscomp.cz – www.youtube.com

Kontaktné údaje

Bc Lívia Ďumbierová

SVS MVSR, Štátny achív v Nitre, Archív Komárno

Hradná 2

94501 Komárno

http://www.enjoyemotions.sk/medziludskevztahy

https://www.youtube.com/watch?v=UMyZlAxAqDY&t=54s

http://www.euroekonom.sk/

http://www.istp.sk/clanok/38/Komunikacia

http://www.prohuman.sk/psychologia

http://www.slobodnyvysielac.sk/

https://www.youtube.com/watch?v=pw548dGVD-s&t=69s

https://www.youtube.com/watch?v=pw548dGVD-s&t=69s

http://www.uniscomp.cz/

http://www.youtube.com/


35

Efektívna komunikácia ako cesta k úspechu

Effective communication as a way to succes

Dagmar Štiavnická

Abstrakt

V príspevku sa zaoberáme komunikáciou ako takou, ktorá je základnou vlastnosťou ľudskej

civilizácie. Komunikácia medzi jednotlivcami (vrátane informatívnych a prijímacích

pohovorov), jednak komunikácia v rámci malých skupín a aj rečníckych prejavov na

verejnosti. Prostredníctvom komunikácie sa človek adaptuje na spoločnosť a ovplyvňuje celú

sieť spoločenských vzťahov.

Kľúčové slová

Aktívne počúvanie, Komunikácia, Komunikačný proces, Informačné technológie.

Abstract

In the paper we deal with communication as such, which is the basic feature of human

civilization. On the one hand, among individuals (including informative and admission

interviews), on the one hand, on small-group communication as well as on public speaking.

Through communication, man adapts himself to society and affects the whole network of

social relationships.

Key words

Active listening, Communication, Communication process, Information technologies.

Úvod

„Komunikovať znamená veľa dávať“

Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, čo znamená výmena

informácií, názorov a pocitov, myšlienok. Môžeme ju chápat aj ako proces výmeny informácií

za účelom vzájomného porozumenia si. Je predpokladom normálneho duševného vývinu a

dôležitým faktorom psychickej stability človeka. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá z

človeka robí spoločenskú bytosť. ( Slovak,2014)


36

Vedieť jednať s ľuďmi, priaznivo pôsobiť na ich úsudok a stanovisko a využívať zásady

vhodnej komunikácie, je vzácnou zručnosťou a cestou k úspechu. ( Novosad, 2000)

Žijeme v informačnej ére, a tak je samozrejmé, že komunikácia je najdôležitejším

faktorom úspechu či pádu. Od správnej komunikácie, od jej obsahovej presnosti, ale

aj vhodnej formy a spôsobu závisí rozvoj mnohých oblastí spoločenského života. Významní

politickí predstavitelia, vrcholní manažéri v priemysle, vo vzdelávaní a kultúre majú rozvinuté

schopnosti účinnej komunikácie s ľuďmi. Ľudia sa však nemusia s týmito schopnosťami

narodiť. Každý, kto po nich túži, ich však môže nadobudnúť. Stačí pevná vôľa a rozhodnosť.

(Donna Dale Carnegie 2010)

Umenie počúvať

Hoci pri komunikácii dochádza k prenosu správ a informácií, nemusí vždy dôjsť k

vzájomnému porozumeniu, či k zhode komunikujúcich. Pre efektívnu komunikáciu je dôležitá

spôsobilosť, ktorá spočíva v nadväzovaní komunikácie, v schopnosti načúvať a vo vysielaní

presvedčivých signálov pre okolie.( Malega, Mihok, 2008)

Jednou z náročných, každodenných úloh, či povinností vrcholového manažmentu je nie

len komunikácia (výber informácií, formulovanie myšlienok), ale úzko s tým súvisí umenie

počúvania a vysvetľovania ako aj zdôvodňovania. Žiadne rozhodnutia ani stratégia nie sú

efektívne, pokiaľ nie sú „spoznané“ a „porozumené“ tými ľuďmi, ktorí ich majú uviesť do

života.

Z hľadiska komunikačného procesu je rovnako dôležité vytváranie a oznamovanie

komunikačných signálov ako aj ich vnímanie. (Heger, 2012)

Tak ako úvodné slová na začiatku každého rozhovoru sú dôležité pre pokračovanie

začatého dialógu, tak je dôležité aktívne počúvanie a vnímanie v kontexte optimálnej

a efektívnej komunikácie.

Stále platí stará múdrosť, „že nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie“. Ak chcete,

aby vás chápali, musíme sa naučiť správne komunikovať, to však neznamená len jednosmerne

vyjadrovať svoje pocity, požiadavky a názory, ale aj vedieť počúvať svoje okolie. ( Donna

Dale Carnegie 2010)

Moderné informačné technológie

Modemy, faxy, elektronická pošta, sms - správy a iné, umožňujú okamžitý prístup do

celého sveta. Informačné technológie len podporujú komunikačný proces. Preto aj krátke

textové správy sú do istej miery prínosom, akousi novodobou formou, realizáciou, žánrom,


37

ktorý prináša špecifické a tendenčné prvky, charakterizujúce nové trendy v jazyku a prejave

používateľov. Svojou formou sú sms - ky ostro vymedzené, majú určité spoločné znaky.

Či komunikácia prostredníctvom sms-iek prinesie zmeny do jazykového systému,

minimálne na úrovni jeho určitej zložky, či do medziľudskej komunikácie, či sms ako žáner

zaznamená určité vývinové zmeny a uplatní sa ako funkčný žáner, ukáže až čas. Na tieto

otázky zatiaľ nemáme jasnú odpoveď, pretože táto problematika nie je ešte ani

zďaleka “v pokročilom štádiu” z časového hľadiska, a teda nemôže byť dôsledne preskúmaná,

spracovaná, ani v súčasnosti uzavretá. (http://Manažment-Komunikácia, 2005)

Rovnakým spôsobom si môžeme položiť otázku v sfére komunikačnej, a to, nakoľko

menia klasifikáciu spôsobov komunikácie novodobé formy komunikácie, sprostredkované

technickými prístrojmi. Človek, rovnako ako aj systém určitých prvkov a vzájomných

vzťahov, sa na jednej strane bráni voči novým zásahom, na strane druhej však

v dôsledku prirodzeného vývoja týmto zmenám podlieha a pretvára sa pod ich vplyvom. Tak

je tomu i pri vnímaní textových správ a pri nazeraní na problém jazyka komunikantov a formy

komunikácie pri sms-kách.

Nové technológie prinášajú nové podoby medziľudskej komunikácie. Dnes by si už

mnohí nevedeli predstaviť pohodlný život bez mobilu či posielania e-mailov či sms.správ.

Mobilné telefóny sa stali u mnohých neodmysliteľnou súčasťou každodenného života,

nehovoriac o spoločenskom trende vlastniť tento komunikačný prostriedok. Jeho dominantná

prítomnosť takmer na všetkých verejných i súkromných miestach a u všetkých spoločenských

kategórií má za následok určité zmeny sociálneho a psychologického charakteru, ale

ovplyvňuje i samotný jazyk a rečový prejav používateľov.(http:// Manažment - Komunikácia,

2005).

Práve textové správy prinášajú mnohé zmeny a posuny v medziľudskej komunikácii,

ako aj v komunikácii chápanej z hľadiska lingvistického. Podobne ako telefón, fax, e-mail či

interaktívne podoby komunikácie prostredníctvom počítača spôsobili narušenie hranice medzi

hovorenou a písanou formou komunikantov a priniesli viacero nových prvkov a

tendencií, ktoré zasahujú do komunikácie používateľov, a v konečnom dôsledku aj jazyk ako

taký, tak aj tieto krátke textové správy ovplyvňujú a prinášajú viaceré inovačné, ako aj

retardačné prvky do jazyka používateľov.

http://manažment-komunikácia/


38

Záver

Keď si zlepšíme schopnosť komunikovať a navodíme ovzdušie dôvery a keď si osvojíte

stratégie na zlepšenie ústnej komunikácie ako porozumenie, pochopenie, tolerancia a ľudský

prístup, týmto postojom dokážeme efektívnejšie prezentovať svoje názory, urobíte veľký krok

smerom k úspechu nielen v práci, ale aj vo všetkých oblastiach života.


NOVOSAD, L. 2000. Základy speciálního poradenství. 1. vyd. Praha: Portál, 2000. 160 s.

ISBN 80-7178-197-5.

DONNA DALE CARNEGIE, 2010. Komunikácia ako cesta k úspechu. 1. vyd. : Príroda,

2010. 136 s. ISBN 978-80-07-01817-4

HEGER, V. 2012. Komunikace ve veřejné správě. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, a.s. 2012.

256 s. ISBN 978-80-247-3779-9

MALEGA, P. MIHOK, J. 2008. Efektívna komunikácia v podniku ako cesta k úspechu.

The11th International Scientific Conference, Trends in Business Management Systems -

TBMS 2008, HIGH TATRAS

SLOVÁK, P. 2014. Empatia a nie projekcia vo vzťahoch a riadení. In HETTEŠ, M. et al.

Sociálny rozvoj na zvyšovanie kvality sociálneho života v Slovenskej republike. Zborník z

odbornej konferencie. : Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety. 169 s. ISBN 978-80-8132-129-0.

MANAZMENT-KOMUNIKÁCIA, 2005. /referat-782/[online].Dostupné na internete:

<http://referaty.aktuality.sk. [cit. 29.11 2005].

Kontaktné údaje

PhDr. Dagmar Štiavnická, PhD., DiS.,

Alumni klub VŠZaSP sv. Alžbety,

Námestie 1. mája, 841 03 Bratislava, Slovakia

[email protected]

../AppData/Local/Microsoft/Windows/Temporary%20Internet%20Files/Content.Outlook/RUDBC3AQ/Manazment%20-%20Komunikácia%20/referat-782%5bonline%5d.%20Dostupné%20na%20internete:%20http:/referaty.aktuality.sk.%20%5bcit

../AppData/Local/Microsoft/Windows/Temporary%20Internet%20Files/Content.Outlook/RUDBC3AQ/Manazment%20-%20Komunikácia%20/referat-782%5bonline%5d.%20Dostupné%20na%20internete:%20http:/referaty.aktuality.sk.%20%5bcit



39

Medziľudská a iná komunikácia

Denisa Tóthová

Človek – je tvor spoločenský. Už od počiatku dejín samotný človek „Homo sapiens“

alebo „tvor rozumný“ , žil, stretával sa a komunikoval so svojimi členmi rodu a dokonca aj

s cudzími. Robili medzi sebou obchody, vymieňali si tovar, kožušinu, potravu a predmety,

ktoré boli schopní spracovať alebo upraviť. Niekedy tieto obchody skončili úspešne, inokedy

smrťou členov klanu. Najdôležitejším faktom je, že už aj tento človek vedel komunikovať.

Síce moc hlasito, ale komunikoval a to tým, že vydával hlasné zvuky. To že komunikovali

medzi sebou, viedlo týchto ľudí k ďalším úspešným posunom a k ich samotnému vývoju.

Medzi nimi nachádzame nespočetné množstvo spôsobov, ako sa ľudia učili spolu vychádzať

v kmeňoch aj mimo nich a postupne sa títo ľudia vyvíjali. Počiatky medziľudskej

komunikácie sa začali formovať.

Ak by sme preskočili pár storočí preskočili a zobrali si na mušku staroveké Grécko

a Rím aj tu už nachádzame zhody, nakoľko ako dobre vieme, Gréci boli zaťažení na armádu,

stále ju budovali, ozbrojovali, vojakov si dá sa povedať vyberali už medzi narodenými

a zdravými deťmi, ale hlavne dbali o to, aby boli neporaziteľní. Stretávali sa a komunikovali

medzi sebou a nakoniec robili rozhodnutia.

Rím – ľudia sa začali stretávať na námestiach, trhoch, kde medzi sebou obchodovali,

vznikali snemy a zakladali sa spolky. Vždy išlo o to, aby ľudia, ktorí medzi sebou

komunikovali sa zhodli. Veľakrát komunikácie skončili bojmi.

Ale dosť už bolo histórie. Vráťme sa k pojmu komunikácia. Čo to je podľa môjho

názoru. Komunikácia je vlastne to, že mi niekto niečo oznamuje, ja to oznámim alebo

sprostredkujem ďalej a na základe oznamov si regulujem svoje správanie a konanie. Ale

komunikovať medzi sebou vedia aj zvieratá a hmyz. Ale ľudia a ich komunikácie je

najbohatšia. Aj ľudia vedia vydávať zvuky, niektorí aj nepríjemne zapáchajú , ale ako som už

uviedla, človek je tvor rozumný, informácie viem podávať aj elektronickou formou, viem

komunikovať pomocou technických prístrojov za pomoci techniky, viem ovládať počítačovú

komunikáciu formou rôznych sietí... .

Ak vedie človek sám so sebou komunikáciu, väčšinou trpí voľajakou chorobou.

Väčšinou na správnu komunikáciu by mali byť dve osoby. Potom ešte existuje skupinová

komunikácia – komunikácia medzi viacerými osobami. Ale teraz sa musím pozastaviť

a uviesť, že komunikácia nie je len o slovách – hovorenom slove. Komunikovať sa dá aj


40

dotykmi, pohľadením, gestom, mimikou tváre, grimasou, rôznymi pohybmi rúk a iných

väčšinou horných častí tela. Uvediem pár príkladov:

1. Príklad:

- matka čaká dieťa, prihovára sa mu ešte keď sa nachádza v bruchu. Potom príde

časom ten krásny okamih, matka dieťa porodí a prvý krát sa k nemu prihovára

ako k niečomu reálnemu a hmotnému. Dieťa sa už netvári prekvapene,

neplače, pretože hlas svojej matky už pozná. Medzi matkou a dieťaťom už bola

nadviazaná komunikácia počas tehotenstva. V tomto prípade nemôžeme

hovoriť o tom, že matka trpela dákou poruchou počas tehotenstva, keď sa

rozprávala so svojím ešte nenarodeným dieťaťom. To nenarodené dieťa

odpovedalo – komunikovalo s matkou počas tehotenstva spôsobom, že ju

kopalo a hýbalo sa v bruchu pri jej slovách. Dávalo jej najavo, že ju počuje.

2. Príklad: zviera a človek komunikácia

- môj pes ak chcel, aby som ho poškrabala alebo pohladkala, dám mi to najavo

gestom, že do mňa štuchne ňufákom alebo ma labou škrabne po nohe. Týmto

spôsobom dotykovej komunikácie viem, čo odo mňa to zviera chce. Zviera

nemusí byť na to vycvičené, aby prejavilo, čo potrebuje. Ale ako vieme psy

nemajú vyvinutý mozog na to aby reálne zmýšľali. Riadia sa len inštiktívne

a už naučenými zvyklosťami. Pes dokáže počúvať ale aj vycítiť, ak jeho pán

nie je v poriadku. Preto sa pes nazýva najlepším priateľom človeka.

3. Príklad:

- Ak si zoberieme do pozornosti komunikáciu vo vzťahu nadriadený verzus

podriadený aj tu existujú viaceré komunikácie. Áno šéf musí byť dominantný,

teoreticky by sme ho mohli porovnať s ,,homo sapiens,, , ktorý tiež kričal –

ziapal – reval, aby ho bolo počuť a aby prejavil svoju nadriadenosť. Výška

intenzity hlasu tu hrala výraznú rolu. Ale ak jeho firma má prosperovať, mal by

sa naučiť ako správne komunikovať so svojimi podriadenými. Mal by

každopádne dodržiavať etický kódex a nie len odovzdávať informácie jedným

smerom ale mal by byť schopný aj informácie prijímať a komunikovať o nich.

Komunikácia by mala byť na úrovni, zrozumiteľná, aktuálna k danej téme

alebo problematike.

Ak sa pozrieme na dnešnú dobu, najčastejšia komunikácia medzi ľuďmi je technická.

Áno je pravda, že veda postupuje vpred a v niektorých situáciách a prípadoch je komunikácia


41

medzi ľuďmi možná len za pomoci počítača, sietí a portálov. V dnešnej dobe ak niečo

potrebujeme ihneď vybaviť alebo niekomu niečo súrne povedať, alebo len tak, zoberieme do

ruky telefón, smartfón, zapneme počítač, ,, skočíme ,, na sociálnu sieť a riešime. Ale čo keď

tá osoba, ktorá prijíma informáciu , ju nepochopí, spraví grimasu / čo my nevidíme, nakoľko

nemáme skype alebo web kameru / a odovzdá nám informáciu klamnú, len aby sme bolo

spokojní s odpoveďou. A my máme pocit, že naša komunikácia je v poriadku a nič sa nedeje.

A zoberme si napríklad ľudí v dôchodkovom veku. Kto z nich vie bez väčších problémov

používať a využívať najnovšie technické vymoženosti? Málo kto z nich.

Týmto príspevkov som len chcela poukázať na to, že nemôžeme zabudnúť na dobu

„homo sapiens“. Ľudia sa musia stretávať osobne, komunikovať medzi sebou a hlavne

nepodľahnúť technike.

Čo ak raz nastane TMA?

Kontaktné údaje

Denisa Tóthová

Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky (1.ročník)


42

Problematika stredného odborného vzdelávania v sociálnej oblasti

Anton Doktorov

Abstrakt

Príspevok rieši súčasnú situáciu a právny rámec stredného odborného vzdelávania v sociálnej

oblasti z pohľadu školskej legislatívy a legislatívy v sociálnej oblasti. Prináša analýzu

súčasného stavu a návrh na úpravu stávajúcej legislatívy. Príspevok rieši disproporcie medzi

zákonmi v rámci sociálnej legislatívy a medzi školskou a sociálnou legislatívou v našom

právnom systéme.

Kľúčové slová

Stredné odborné vzdelávanie, Sociálna práca, legislatíva, definovanie sociálnej práce.

Abstract

The contribution presents current state and legal situation of secondary level vocational

training in social sciences, from the point of view of school- and social legislation in the area.

An analysis of current situation and proposal of revision of current legislative is presented.

The present work focuses also on disproportion between directives belonging to social matters

legislative and between social and school legislative in Slovak law system.

Key words

Secondary vocational education, social work, legislation, social work definition.

Úvod

Na vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce pôsobí pod vedením doc. PhDr. Zlaty

Ondrušovej, PhD. Ústav Doplňujúceho Pedagogického Štúdia, ktorý ponúka akreditované

Doplňujúce pedagogické štúdium na výkon pedagogickej činnosti učiteľa profesijných

predmetov sociálneho zamerania. Tieto predmety sa učia v rámci týchto školských

vzdelávacích programov na sociálno-pedagogických akadémiách:


43

Tabuľka 1: Študijné programy stredného odborného vzdelávania

Poznámka:

Čísla 1,2, a 4 majú nasledovný zmysel:

(1) Iba kvalifikačné štúdium podľa § 47 ods. 3 písm. b) zákona č.245/2008 Z. z. o

výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

2) Ak sa vyučovanie organizuje formou kvalifikačného štúdia, v kóde študijného odboru

sa písmeno „M“ nahrádza písmenom „N“.

4) Študijný odbor nemožno študovať dištančnou formou štúdia.

Aké sú ale možnosti uplatnenia týchto absolventov?

Analýza zákonov o sociálnej práci

Zákon č. 219 z 9. júla 2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých

odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých

zákonov stanovuje v §4 odbornú spôsobilosť , čo chápe ako splnenie kvalifikačných

predpokladov podľa §5 tohto zákona. Ako sme už neraz upozorňovali (Doktorov, 2016.s.2),

výkon odbornej činnosti je vložený len do rúk vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov.

Zákon o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom podnikaní č.

448/2008 Z. z uvádza v časti „Kvalifikačné predpoklady a ďalšie vzdelávanie v §84 uvádza

nasledovné:

„(4) Základné sociálne poradenstvo a pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených

záujmov vykonáva fyzická osoba, ktorá má

a) vyššie odborné vzdelanie získané absolvovaním vzdelávacieho programu

akreditovaného podľa osobitného predpisu v študijných odboroch zameraných na

sociálnu prácu, sociálnu pedagogiku, špeciálnu pedagogiku, liečebnú pedagogiku,

andragogiku, sociálnu a humanitárnu prácu, sociálno-právnu činnosť a charitatívno-

misijnú činnosť,

b) vysokoškolské vzdelanie získané štúdiom v bakalárskom študijnom programe alebo

magisterskom študijnom programe zameranom na sociálnu prácu, sociálne služby a


44

poradenstvo, sociálnu pedagogiku, špeciálnu pedagogiku, liečebnú pedagogiku,

psychológiu akreditovanom podľa osobitného predpisu46) alebo uznaný doklad o

takom vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou,

c) akreditovaný vzdelávací kurz v oblastiach uvedených v písmenách a) a b) v rozsahu

najmenej 150 hodín a prax pri výkone povolania v oblasti sociálnej práce v trvaní

najmenej troch rokov, ak má skončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré

nie je uvedené v písmene b).“

Ani nehovorím, že táto časť zákona o sociálnych službách je v protirečení s §5 zákona

219/2014 Z. z. sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v

oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zároveň je

nekonzistentná sama zo sebou, nakoľko v § 16 zákona 448/2008 Z.z. sa základné sociálne

poradenstvo zaraďuje medzi odborné činnosti!! Takže podľa jedného zákona (219) odborné

činnosti, konkrétne základné sociálne poradenstvo , môže vykonávať iba absolvent

bakalárskeho alebo magisterského štúdia v sociálnej oblasti (alebo má platnú náhradu

takéhoto štúdia), podľa zákona 448 môžu túto odbornú činnosť vykonávať aj absolvent

vyššieho odborného vzdelávania.

Poďme si rozobrať, o akom vyššom odbornom vzdelávaní tu hovorí odsek 4 §84 zákona

o sociálnych službách! Vyhláška č. 64/2015 Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu

Slovenskej republiky z 24. marca 2015 o sústave odborov vzdelávania a o vecnej pôsobnosti k

odborom vzdelávania vo svojom odseku 6 §2 uvádza nasledovné:

„6) Skupiny študijných odborov, do ktorých sú zaradené študijné odbory a zamerania

študijných odborov na stredných odborných školách, absolvovaním ktorých žiak získa vyššie

odborné vzdelanie, sú uvedené v prílohe č. 5.“

V prílohe číslo 5 nenájdeme žiadny!! študijný program, ktorý by bol zameraný na

sociálnu prácu! Môžeme preto konštatovať, že naša školská sústava nepozná vyššie odborné

vzdelávanie v sociálnej oblasti. Ako metodickú poznámku uvádzam, že odbor 7667 N –

Starostlivosť o seniorov v sociálnych službách je kvalifikačné vzdelávanie, ktoré podľa

zákona 245/2008 Z. z – školský zákon patri medzi úplne stredné odborné vzdelávanie. Pre

zaujímavosť v tabuľke uvádzam výňatok z prílohy číslo 5 vyhlášky 64/2015 Z. z., ktorou

dokumentujem, že v časti skupiny odborov Pedagogické vedy sa nenachádza študijný odbor

za sociálnu prácu! Tu je zákon 448/2008 Z. z. nekompatibilný zo školskou legislatívou, alebo

naopak.


45

Tabuľka 2: Študijné programy stredného odborného vzdelávania vyššieho odborného

vzdelávania

I. 75 PEDAGOGICKÉ VEDY

1. 7518 Q špeciálna

pedagogika

7518 Q 1)

Poďme ďalej. Povedzme si, že absolvent úplného stredného odborného vzdelávania

nemusí vykonávať vysoko odborné činnosti. Pokúsme sa preto nájsť vhodnú pracovnú pozíciu

podľa súčasných sociálnych zákonov. Zákon 448/2008 Z. z. v odseku 9 §84 uvádza

nasledovné:

„(9) Opatrovateľ podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá

a) má vyššie odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na

opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,

b) má úplné stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na


c) má stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na


d) má nižšie stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na

opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, alebo

e) absolvovala akreditovaný kurz opatrovania najmenej v rozsahu 220 hodín.“

Poďme si rozobrať tento odsek zákona. Už sme dokázali, že vyššie odborné

vzdelávanie v sociálnej oblasti naša školská sústava neposkytuje. Vyhláška č. 64/2015

Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky z 24. marca 2015 o

sústave odborov vzdelávania a o vecnej pôsobnosti k odborom vzdelávania vo svojom odseku

4 §2 uvádza nasledovné:

„Skupiny učebných odborov, do ktorých sú zaradené učebné odbory a zamerania učebných

odborov na stredných odborných školách, absolvovaním ktorých žiak získa stredné odborné

vzdelanie, sú uvedené v prílohe č. 3.“

V prílohe č. 3 nie je uvedená skupina odborov v rámci skupiny odborov 76 Učiteľstvo

v rámci úrovne vzdelávania ISCED 3c. Ako poznámku uvádzam, že v minulosti existoval

vzdelávací program stredného odborného vzdelávania zameraný na sociálnu prácu, aj Štátny

vzdelávací program pre stredné odborné vzdelávanie pre skupinu odborov 76 – Učiteľstvo na

úrovni ISCED 3c uvádza takýto program, v súčasnej platnej legislatíve neexistuje stredné


46

odborné vzdelávanie v sociálnej oblasti. (V súčasnosti existuje iba zdravotnícky odbor –

Sanitár – v rámci stredného odborného vzdelávania na stredných zdravotníckych školách).

Aby sme boli úplní, nižšie stredné odborné vzdelávanie v sociálnej alebo zdravotníckej

oblasti neexistuje a ani nikdy neexistovalo!

Vrátime sa naspäť k odseku 9 § 84 zákon 448/2008 Z. z.. Vzdelanie uvedené pod

písmenami a) a d) neexistujú a nikdy neexistovali! Vzdelanie uvedené pod písmenom c)

existovalo, ale v súčasnosti neexistuje. Čiže tri druhy z piatich uvedených sú mimo

legislatívy. Najväčší problém je však nasledovný. Zákon dáva všetkých päť úrovní

vzdelávania na jednu úroveň, nakoľko ho legislatívne možno vyložiť ako alternatívne

vzdelania pre fyzickú osobu na pracovnej pozícii opatrovateľ. Položme si otázku. Oplatí sa

trápiť sa štyri roky desať mesiacov do roka štúdiom na Pedagogickej a sociálnej akadémii,

keď si môžem hravo nahradiť toto stredoškolské maturitné vzdelanie jedným kurzom?

Odpoveď asi tušíte, samozrejme, že nie!

Ďalší problém. Pozrieme sa na prílohu č 7 k vyhláške č. 64/2015 Z. z. Táto uvádza

vecnú pôsobnosť príslušnej stavovskej organizácie alebo príslušnej profesijnej organizácie

k jednotlivým skupinám odborov vzdelávania. Za skupinu odborov 76 Učiteľstvo nie je

určená žiadna stavovská organizácia alebo profesijná organizácia. Vyhláška 64 bola

schválená dňa 24.marca 2015. Dňa 9. júla 2014, čiže skoro rok pred schválením vyhlášky

64/2015 Z. z. bol schválený zákon 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon

niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení

niektorých zákonov. V §14 tohto zákona sa stanovuje:

„(1) Zriaďuje sa komora ako profesijná organizácia, ktorá združuje sociálnych pracovníkov a

asistentov sociálnej práce.“

Napriek tomu v školskej vyhláške číslo 64 sa uvádza, že za oblasť sociálnych služieb –

skupina odborov 76 – učiteľstvo neexistuje príslušná stavovská organizácia alebo príslušná

profesijná organizácia, čo opäť svedčí o nekvalitnom legislatívnom procese v školstve

a v sociálnej práci. Lenže táto chýba má ďalekosiahle dôsledky. Predovšetkým stavovskej

organizácii a profesijnej organizácii zákon č.61/2015 Z.z. z 12. marca 2015 o odbornom

vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov určil niektoré úlohy ako

povinnosť! V svojom odseku 2, §32 tento zákon uvádza:

„Stavovská organizácia a profesijná organizácia

(2) Stavovská organizácia a profesijná organizácia v oblasti odborného vzdelávania a

prípravy


47

a) prerokúva školský vzdelávací program pre odborné vzdelávanie a prípravu so

strednou odbornou školou, ak sa neuplatňuje postup podľa § 21 ods. 1,

b) podieľa sa na tvorbe normatívov materiálno-technického a priestorového

zabezpečenia,

c) podieľa sa na tvorbe profilov absolventov jednotlivých študijných odborov a učebných

odborov,

d) zabezpečuje prípravu inštruktorov a vydáva potvrdenia o absolvovaní prípravy

inštruktora,

e) podieľa sa na posudzovaní obsahu učebníc a učebných textov.“

Táto chyba spôsobuje, že obsah stredného odborného vzdelávania za sociálnu oblasť nie

je a ani nemusí byť prerokovaný s profesijnou komorou, čiže zástupcami odborníkov z praxe.

To ale ovplyvňuje kvalitu stredného odborného vzdelávania.

Vzdelávacie programy

Ako sme už konštatovali vyššie, absencia povinnosti odborne konzultovať odborné

vzdelávanie s profesijnou organizáciou sa preniesol aj na kvalitu obsahu vzdelávania danú

v Školskom vzdelávacom programe a hlavne v Štátnom vzdelávacom programe. Štátny

inštitút odborného vzdelávania je gestor a odborný garant tvorby Štátnych vzdelávacích

programov v strednom odbornom vzdelávaní . Ako poradný odborný orgán zriaďuje odborné

komisie.

„Odborné komisie sú poradným orgánom riaditeľa ŠIOV. Sú zriadené na riešenie

komplexných otázok obsahu odborného vzdelávania a prípravy v Slovenskej republike, tvorbu

štátnych vzdelávacích programov, riešenie koncepčných, experimentálnych, odborných a

metodických, poradenských a ďalších úloh súvisiacich s odborným vzdelávaním a prípravou v

stredných odborných školách. Sú zložené s pedagogických zamestnancov SOŠ, zástupcov

MŠVVŠ SR a ďalších rezortných ministerstiev, ŠPÚ a relevantných priamo riadených

organizácií MŠVVŠ SR, zamestnávateľských a stavovských organizácií, vysokých škôl.“

(ŠIOV) V týchto komisiách je v odbornej komisii číslo 19 za pedagogické vedy zastúpenie

okrem odborných škôl aj dvoma vysokoškolskými pedagógmi, a to:

Prof. PhDr. Jana LEVICKÁ, PhD. Za Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce TU Trnava

Doc. Ing. Anton DOKTOROV, PhD. Za Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv.

Alžbety v Bratislave (autor tohto príspevku). Iné zastúpenie odborníkov za sociálnu prácu

v súčasnosti nenájdete. Počas tvorby Štátnych vzdelávacích programov za skupinu odborov

76 Učiteľstvo na úrovni ISCED 3a však veľmi chýbalo prepojenie s odbornou praxou


48

a teóriou, čo sa odzrkadlilo na kvalite . Posúďte sami: Predkladám výňatok zo štátneho

vzdelávacieho programu pre skupinu odborov 76 Učiteľstvo pre úroveň vzdelávania ISCED

3a, kde budem vyberať len najviac kontroverzné názory alebo fakty:

„V príprave odborníkov pre sociálno-výchovnú prácu

Absolvent má:

- vysvetliť základné pojmy zo sociálnej pedagogiky, sociológie, andragogiky

a geragogiky,

- popísať sociálnu politiku štátu, jej systém a nástroje,

- vymedziť a vysvetliť systém sociálno-právnej ochrany vybraným skupinám obyvateľstva,

- vysvetliť základné pojmy zo sociológie,

- porovnať spoločenskú realitu vo všetkých oblastiach spoločenského života,

- popísať jednotlivé systémy spoločnosti,

V príprave odborníkov pre vychovávateľstvo a opatrovateľstvo

Absolvent má:

- popísať a porovnať alternatívne školy a koncepcie výchovy,

- reprodukovať problematiku psychológie chorých, postihnutých, psychológie práce,

psychológie manželstva a rodičovstva, patopsychológie,

- rozoznať základné vlastnosti potravín a ich vplyv na zdravie človeka,

V príprave odborníkov pre vychovávateľstvo a opatrovateľstvo

Absolvent vie:

- poskytnúť opatrovateľskú starostlivosť o klienta,

- zabezpečovať správny somatický a neuropsychický vývin klientov,

- uplatňovať komunikatívne zručnosti v práci s klientmi a klientmi so ŠVVP,

- riešiť jednoduché zdravotné problémy klienta,

- využívať hudobno-pohybové prvky vo svojej práci,

- pestovať u klientov kladný vzťah k prírode a jej ochrane a k ochrane vlastného zdravia

i zdravia iných.“

Záver

Aké je teda uplatnenie absolventov štúdia v rámci stredného odborného vzdelávania?

V podstate žiadne. Keďže zákon o sociálnej práci nepozná kategóriu sociálneho pracovníka

alebo zamestnanca pôsobiaceho v sociálnej oblasti so stredným odborným vzdelaním,

v podstate je štúdium takéhoto študijného odboru zbytočným luxusom. Na druhej strane treba


49

dať do súladu nekonzistentnosť medzi zákonmi v sociálnej oblasti a v pedagogickej oblasti,

pričom je treba urýchlene riešiť:

a) kreovanie zamestnaneckej pozície v sociálnej oblasti pre absolventov stredného

odborného vzdelávania

b) definovanie postavenie a poslanie sociálneho pracovníka s úplným stredným

odborným vzdelaním

c) dať do súladu zákony za sociálnu a pedagogickú oblasť

d) realizovať okamžitú spoluprácu komory sociálnych pracovníkov pri rekodifikácii

obsahu vzdelávania pre stredné odborné školy


DOKTOROV, A. DOKTOROVOVÁ, J. 2016 : Kritické postřehy k novele sociálních zákonú.

Sociálně - zdravotnický horizont. Ročník 3, číslo 1 2016, str. 1-5. ISSN: 2336-3479

ŠIOV – Menný zoznam členov odborných komisii (Dostupné na internete dňa 20.2.2016 -

http://www.siov.sk/files/ok/ok-menny-zoznam-2015-16.pdf)

Zákony

č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých

zákonov

č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností

v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov

č. 448/2008 Z. z o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom

podnikaní

č. 61/2015 Z.z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Vyhlášky

č. 64/2015 Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky z 24. marca

2015 o sústave odborov vzdelávania

Kontaktné údaje

Anton Doktorov, doc. Ing. PhD.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n.o. Bratislava

[email protected]

http://www.siov.sk/files/ok/ok-menny-zoznam-2015-16.pdf



50

Formy a úskalia komunikácie klientov projektu DOMEC

Imrich Bariak

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá problematikou interpersonálnej komunikácie sociálnych pracovníkov

a klientov projektu DOMEC – nízkoprahového denného a integračného centra pre ľudí bez

domova. Cieľom príspevku je poskytnúť základné informácie z oblasti medziľudskej

komunikácie, bezdomovectva a zariadenia sociálnych služieb. Výsledky výskumu, ktorý sme

pri písaní príspevku realizovali, budú použité v našej dizertačnej práci.

Kľúčové slová

Komunikácia, bezdomovectvo, klient, denné a integračné centrum.

Úvod

Medziľudská komunikácia je základnou vlastnosťou ľudskej civilizácie, ktorá prebieha

medzi jednotlivcami prípadne medzi skupinami jednotlivcov verbálnym alebo neverbálnym

spôsobom. Komunikovať vo všeobecnosti znamená odovzdávať i prijímať informácie.

V našom príspevku sa zaoberáme problematikou interpersonálnej komunikácie sociálny

pracovník ↔ klient a bezdomovec ↔ bezdomovec.

Výskum komunikácie sociálny pracovník ↔ klient bol realizovaný v priestoroch

nízkoprahového denného a integračného centra DOMEC v období marec – október 2017.

Návštevnosť centra bola 60 – 90 klientov denne. Pri výskume boli použité metódy:

pozorovanie, rozhovor, pilotný dotazník (predvýskum).

Výskum komunikácie bezdomovec ↔ bezdomovec sa realizuje dlhodobo vo viacerých

zariadeniach sociálnych služieb a v uliciach Bratislavy (napr. ubytovňa pre bezdomovcov

RESOTY, nízkoprahové denné a integračné centrum Domov sv. Jána z Boha, nízkoprahové

denné a integračné centrum DOMEC, Kresťania v meste – výdaj ošatenia a stravy pod

mostom Lafrancomi). Pri výskume používame metódy: pozorovanie a rozhovor.

V roku 2016 sme uskutočnili prieskum zameraný na bezdomovcov medzi

bratislavskými anonymnými alkoholikmi (celkovo 20 povolených sedení, 1 sedenie

zamietnuté). Získané skúsenosti, ktoré sme pri jednotlivých sedeniach nadobudli, sú súčasťou

nášho príspevku.


51

Komunikácia – od rozhovoru k sociálnym sieťam

Schopnosť komunikovať je dôležitý prvok osobného, spoločenského i pracovného

života človeka. Ak hovoria spolu dvaja ľudia, potom je jeden v úlohe hovoriaceho a druhý

v úlohe počúvajúceho. Ide o sociálne jednanie, ktoré vždy stanovuje určitú formu

spoločenstva. V latinčine slovo communicare (communem reddere) znamená urobiť

spoločným.

Ľudia komunikujú s určitým zámerom, vedie ich k tomu určitá motivácia. Keď človek

hovorí alebo píše, snaží sa odovzdať myšlienky niekomu ďalšiemu, snaží sa dosiahnuť určitý

cieľ. Podľa odbornej literatúry existuje päť hlavných cieľov spoločných pre väčšinu foriem

komunikácie:

• Učiť sa. Získavať vedomosti o druhých, o svete, o sebe.

• Spájať. Vytvárať vzťahy s druhými, vzájomne na seba reagovať.

• Pomáhať. Počúvať druhých a ponúkať im riešenie.

• Ovplyvňovať. Posilňovať alebo meniť postoje a správanie druhých.

• Hrať sa. Tešiť sa z okamžitého pôžitku.

Interpersonálna (medziľudská) komunikácia je komunikácia medzi dvomi osobami

alebo medzi malou skupinou osôb a líši sa od verejnej či masovej komunikácie. Je to

komunikácia osobnej povahy, ktorá sa líši od komunikácie medzi intímnymi partnermi alebo

ľuďmi v blízkych vzájomných vzťahoch. (DeVito, 2001).

V procese komunikácie vystupuje komunikátor, komunikant, komuniké a komunikačný

kanál. Komunikátor je človek, ktorý informáciu odovzdáva. Komunikant je človek, ktorý

informáciu prijíma. Komuniké je samotná informácia. Komunikačný kanál je spôsob prenosu

informácie.

Komunikačný šum znižuje efektivitu každej komunikácie. Ide o všetky rušivé vplyvy,

ktoré narušujú alebo skresľujú prenos informácie.

Modely komunikácie:

• Lineárny model. Jednosmerný spôsob komunikácie. Komunikátor hovorí, píše, vysiela

~ komunikant počúva, číta, pozerá (práca s počítačom, čítanie novín, pozeranie

televízie a pod.).

• Interakčný model. Hovoriaci a poslucháč súčasne striedajú pozície hovoriaceho

a počúvajúceho. Hovorenie a počúvanie sa považujú za oddelené akcie, ktoré sa

vzájomne neprekrývajú.


52

• Transakčný model. Táto komunikácia je vzájomným procesom medzi partnermi

a spoločenským okolím. Každá osoba hovorí a počúva súčasne.

Ľudia pri komunikácii reagujú na základe toho čo momentálne počujú, ako si počuté

vykladajú, ďalej na základe svojich skúseností, postojov a kultúrnych návykov. Aby bola

komunikácia účinná, vyžaduje si pravidelný tréning a ovládanie základných pravidiel. Preto

pri každej komunikácii do hry vstupujú komunikačné zručnosti a komunikačné bariéry.

• Komunikačné zručnosti – aktívne počúvanie, umenie mlčať, spätná väzba.

• Komunikačné bariéry – stres, tréma, strach, nezvládnuté emócie, cudzie prostredie, zlá

schopnosť počúvania, nadmerné množstvo informácií, časová tieseň.

Komunikácia sa podľa typu delí na verbálnu a neverbálnu.

Verbálna komunikácia sa realizuje prostredníctvom slov a slovného vyjadrenia.

Prebieha písomnou alebo hovorovou formou.

Neverbálna komunikácia sa realizuje prostredníctvom mimoslovných prostriedkov

(mimika, dotyky, gestikulácia, očný kontakt a pod.). Je to reč ľudského tela, ktorá dokáže

povedať aj to, čo by človek nahlas nikdy nevyslovil. Nedá sa umlčať. Hovorí rýchlo

a zrozumiteľne vo všetkých svetových jazykoch. (Clayton, 2004).

V minulosti prevládala medziľudská komunikácia formou osobného rozhovoru,

diskusie, debaty tvárou dopĺňaná písomnou korešpondenciou. Internet vytvoril podmienky pre

vznik novej formy komunikácie, ktorá sa odohráva na sociálnych sieťach.

Bezdomovectvo a bezdomovci

Bezdomovectvo je sociálno-patologický jav, ktorý môžeme chápať ako syndróm

komplexného sociálneho zlyhania. Prejavuje sa neschopnosťou jedinca akceptovať a zvládať

bežné spoločenské požiadavky. Následkom je extrémne vylúčenie na okraj spoločnosti, strata

zázemia, istoty, bezpečia domova a spolupatričnosti blízkych ľudí. Obyčajne do tejto skupiny

zaraďujeme žobrákov, tulákov a ľudí bez prístrešia.

„Za bezdomovcov pokladáme občanov, ktorí sú z najrozličnejších dôvodov v... situácii

bez možnosti trvalého či prechodného ubytovania, bez možnosti užívania základných

hygienických potrieb a bez možnosti pravidelného stravovania. Ide o ľudí nachádzajúcich sa

v sociálnych kolíziách, ktorí sú neprispôsobení spoločenským normám, ľudí vracajúcich sa

z výkonu trestu, alkoholikov, narkomanov... a trvalo či prechodne nezamestnaných.“

(Strieženec, 1996, s. 27 – 28).


53

Bezdomovci sa sústreďujú hlavne vo väčších mestách, kde nachádzajú lepšie

podmienky na prežitie: nocľahárne, útulky, robotnícke ubytovne, charitatívne organizácie

poskytujúce stravu, ošatenie a hygienu, staničné budovy, teplovodné šachty a pod.

V porovnaní s väčšinovou spoločnosťou bezdomovci sú znevýhodnení: nemajú stále

zamestnanie, obtiažne komunikujú so štátnymi orgánmi, zdravotná starostlivosť je pre nich

často nedostupná – spoločnosť sa ku nim chová odmietavo a nepriateľsky. (Matoušek, 2008).

V mestskom prostredí si ľudia bez domova vytvárajú vlastnú pouličnú kultúru.

Zjavných bezdomovcov charakterizuje ich spôsob odievania, spôsob komunikácie,

žobrú, vyberajú popolnice, predávajú pouličné časopisy: na Slovensku časopis Nota bene,

ktorý je napojený na Medzinárodnú sieť pouličných časopisov (INSP – International Network

of Street Papers).

Potenciálnymi bezdomovcami sú osamelo žijúci alkoholici a narkomani, starobní

a invalidní dôchodcovia s nízkym dôchodkom, dlhodobo nezamestnaní, osamelo žijúci

psychicky chorí ľudia, osoby v exekúcii a ďalší jedinci, ktorí si nevedia z vlastných

prostriedkov zabezpečiť základné životné potreby. Spoločným menovateľom všetkých skupín

je chudoba. (Oláh, 2016).

Problematikou bezdomovectva v Európe sa zaoberá Európska federácia národných

organizácií pracujúcich s bezdomovcami – FEANTSA (European Federation of National

Organizations working with the Homeless). Tá v roku 2005 vypracovala Európsku typológiu

bezdomovectva a vylúčenia z bývania – ETHOS (European Typology of Homelessness and

housing exclusion), ktorá stanovila nasledujúce koncepčné kategórie bezdomovectva:

• Bez prístrešia (rooflessness). Ide o ľudí, ktorí žijú priamo na ulici a za účelom

prenocovania môžu využiť krízové ubytovanie v nocľahárni.

• Bez bývania (houselessness). Ide o ľudí, ktorí využívajú služby útulkov, domov na

pol ceste, ubytovní, krízových stredísk.

• Neisté bývanie (living in insecure housing). Ide o ľudí, ktorí užívajú bývanie bez

právneho dôvodu (bývanie bez nájomnej zmluvy, bývanie v nezákonne obsadených

budovách), o ľudí ohrozených vysťahovaním a ľudí žijúcich pod hrozbou domáceho

násilia.

• Nevyhovujúce bývanie (living in inadequate housing). Ide o ľudí, ktorí žijú

v mobilných, neštandardných a provizórnych obydliach (maringotky, karavany,

chatky, chatrče, búdy, dočasné stavby).


54

Legislatíva Slovenskej republiky pojem bezdomovec nepozná. Ministerstvo práce,

sociálnych vecí a rodiny SR definuje sociálne vylúčené spoločenstvá – za takéto spoločenstvá

považuje rómske mestské getá, getá tvorené bezdomovcami a marginalizované rómske

komunity (osady definované v Atlase rómskych komunít).

V zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách sa píše o „fyzickej osobe, ktorá nemá

zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb a ktorá

nemá zabezpečené ubytovanie alebo nemôže doterajšie bývanie užívať.“

Samotný pojem bezdomovec je stigmatizujúci a v praktickom styku s klientom

ponižujúci. Preto sa používa jemnejšie slovné spojenie šudia bez domova (človek bez

domova). Vo verejnosti je slovo bezdomovec chápané ako niečo hanlivé.

„Za bezdomovcov sa často považujú iba špinaví žobráci z ulice, tuláci... Ľudia sa im

vyhýbajú, lebo stretnutie s nimi vyvoláva odpor.“ (Tvrdoň, Kasanová, 2004).

Na doplnenie: v novembri 2016 uskutočnil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy

v spolupráci s Inštitútom pre výskum práce a rodiny a mimovládnych organizácií prvé sčítanie

ľudí bez domova. Na dotazníkovom výskume sa zúčastnilo 106 dobrovoľníkov. Podľa

kompletných výsledkov výskumu žilo na konci roka 2016 v hlavnom meste SR minimálne

2 064 ľudí bez domova – 1780 dospelých osôb a 284 detí.

Projekt DOMEC – nízkoprahové denné a integračné centrum pre ľudí bez domova

V roku 2011 vzniklo občianske združenie VAGUS, ktoré si za svoj hlavný cieľ zvolilo

vytváranie nových a inovatívnych služieb pre ľudí bez domova. Toto zduženie realizuje

v súčasnosti projekty:

• Streetwork – terénna sociálna práca s ľuďmi bez domova.

• Kaviareň DOBRE&DOBRÉ.

• DOMEC – nízkoprahové denné a integračné centrum.

• Noc Vonku – pomoc ľuďom bez domova.

Projekt DOMEC vznikol v decembri 2013. Sídli v širšom centre Bratislavy na Mýtnej

ulici. Cieľová skupina: ľudia bez domova, ľudia v hmotnej a sociálnej núdzi, dlhodobo

nezamestnaní, znevýhodnení uchádzači na trhu práce, ľudia v akútnej kríze – primárne

v mestskej časti Staré mesto. Projekt má dve rovnocenné časti:

• nízkoprahové denné centrum,

• integračné centrum.


55

Dôvodom pre vznik nízkoprahového denného centra bola skutočnosť, že vtedajšie

bratislavské denné centrá neboli otvorené pre každého, kto pomoc potreboval. Nefungovali na

princípe nízkoprahovosti a mali špecifické podmienky vstupu do zariadenia (triezvosť,

povinná účasť na modlitbách a pod.). Sekundárnym dôvodom bolo to, že ľudia bez domova,

ktorí prespávali v nocľahárňach, museli tieto zariadenia ráno opustiť a deň trávili na ulici.

Cieľom tejto časti projektu je naplnenie základných životných potrieb klientov (jedlo,

teplo, zdravie, hygiena, ošatenie) a podpora klientov pri riešení ich neblahej sociálnej situácie.

Druhá časť projektu DOMEC (integračné centrum) poskytuje ľuďom znevýhodneným

na trhu práce priestor pre zdokonalenie svojich schopností a zručností. Táto časť prebieha

spôsobom skupinového vzdelávania (napríklad kaviarenská skupina), individuálneho

poradenstva a kontrolovanej pracovnej terapie (pracovné skupiny s pracovným terapeutom).

Cieľom tejto časti projektu je zaradiť klientov do pracovného procesu, aby si z príjmu

mohli hradiť ubytovanie a splatiť dlhy.

V zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách projekt DOMEC klientom

ponúka odborné činnosti (sociálne poradenstvo, ošetrovateľská starostlivosť v zariadení,

rozvoj pracovných zručností, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov),

obslužné činnosti (stravovanie) a ďalšie činnosti (príprava stravy, výdaj stravy a výdaj

potravín, vykonávanie základnej osobnej hygieny, poskytovanie nevyhnutného ošatenia

a obuvi, úschovu vecí, záujmová činnosť).

Komunikácia v nízkoprahovom prostredí

Medzi hlavné zručnosti sociálneho pracovníka patrí schopnosť efektívne komunikovať.

Mal by komunikovať v jazykovej rovine klienta, ktorá je daná jeho vekom, vzdelaním,

profesiou, etnikom. (Oláh, 2016).

Dôležitým prvkom pri komunikácii je autorita sociálneho pracovníka. Tá je

predpokladom pre vybudovanie dôvery klienta a základom pre kvalitné poskytnutie sociálnej

služby.

Sociálny pracovník by mal byť asertívny. Asertivita je komunikačná zručnosť

primeraným spôsobom vyjadrovať svoje pocity, názory a potreby v interakcii s inými ľuďmi.

Asertívny človek dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných – neobmedzuje

slobodu iných.

Táto vlastnosť je pre sociálneho pracovníka nadmieru dôležitá, pretože priamo v praxi

počuje a vidí ako mnohí klienti (bezdomovci) zahovárajú, fabulujú, vymýšľajú, klamú.

Klamanie je významnou časťou správania sa bezdomovcov. Slúži ako potenciálny prostriedok


56

k získaniu požadovanej služby. Niekedy sa klamstvo stáva súčasťou pravých spomienok

(syndróm falošnej pamäti) a bezdomovec nerozlišuje medzi lžou a pravdou.

Ďalším predpokladom úspešnej komunikácie sociálneho pracovníka s klientom je

aktívne počúvanie, parafrázovanie myšlienok hovoriaceho, spätná väzba.

Sociálny pracovník nesmie pri komunikácii zabudnúť ani na etiku v sociálnej práci

(Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce Slovenskej republiky).

Zachováva sociálnu spravodlivosť, rešpektuje ľudskú dôstojnosť a je zodpovedný voči

všetkým klientom.

Ľudia bez domova sa každý deň ocitajú v hraničných situáciách, ktoré ich nútia

využívať osobité stratégie prežitia. Predkladáme spôsoby komunikácie, ktoré sme

u bezdomovcov pozorovali – navzájom voči sebe a voči sociálnym pracovníkom:

Manipulácia. V sociálnej psychológii a sociológii ide o termín označujúci snahu

ovládať myslenie druhej osoby či viacerých osôb. Manipulátor je egocentrický,

prenáša zodpovednosť zo seba na druhých, navodzuje u obeti pocit viny. V prípade

bezdomovcov si obeť často ani neuvedomuje, že je manipulovaná.

Pasivita. Ide o opak aktivity, o nečinnosť, trpkosť. Pasívny človek nedokáže dôrazne

vyjadriť svoje priania a potreby. U bezdomovcov často prevláda pasívny postoj

k vlastnému životu.

Absencia vôle. Charakterizuje ju orientácia na prítomnosť. Príležitosti, ktoré sa

v živote bezdomovcov občas vyskytnú (ubytovanie, zamestnanie, ošetrenie) často

nevyužijú, pretože majú na práci niečo iné, oveľa dôležitejšie.

Emočne nestabilná porucha osobnosti. Vyznačuje sa trvalým sklonom

k impulzívnym reakciám, pri ktorých ich nositeľ nezvažuje možné následky.

Bezdomovcom chýba empatia, citovo sú krehkí, preto u nich pravidelne dochádza

k emočným výbuchom. Pozitívne prejavy sa v sekunde môžu zmeniť na negatívne →

agresivita.

Agresivita. Ide o jeden zo spôsobov vyrovnávania sa s náročnou životnou situáciou.

Prejavuje sa verbálne (krik, hromženie), neverbálne (dupotanie nohami, rozbíjanie

predmetov) alebo fyzicky (bitie i zabitie obeti). V skupine bezdomovcov ide o častý

spôsob komunikácie. Prevláda verbálna a neverbálna agresivita, pri ktorej sa protivníci

snažia navzájom zastrašiť. Prejavy fyzickej agresivity boli zaznamenané napríklad pri

výdaji teplých nápojov a jedla pod mostom Lafranconi.


57

Záver

V našom príspevku sme prezentovali základné definície komunikácie, predstavili sme

problematiku bezdomovectva a čiastkové výsledky výskumu komunikácie sociálny pracovník

↔ klient a komunikácie medzi bezdomovcami navzájom. Tieto témy sú súčasťou našej

dizertačnej práce.

Ľudia bez domova sa ocitli v zložitej životnej situácii. Vytesnení na okraj spoločnosti,

ktorá ich ignoruje, odsudzuje, nenávidí, nemajú sami na pozitívnu zmenu svojej existencie

dostatok síl a schopností.

Tréningy a výcviky sociálnych zručností, ktoré sociálni pracovníci a asistenti sociálnej

práce v nízkoprahovom a integračnom centre DOMEC realizujú (vytvorenie životopisu

klienta, výcvik komunikačných zručností, tréning hospodárenie s finančnými prostriedkami

a pod.) tvoria základ pre ďalšie aktivity na ceste resocializácie bezdomovcov do väčšinovej

spoločnosti (napr. pre logoterapiu).

Na záver sa stotožňujeme s názorom Antona Srholca, nestora sociálnej práce

s bezdomovcami na Slovensku a zakladateľa resocializačných komunít RESOTY (1991),

podľa ktorého sa „naša kresťanská existencia prejavuje aj v tom, či sme schopní a ochotní

ľuďom... v núdzi poskytnúť teplo domova a podeliť sa s nimi o skromný bochník chleba,

z ktorého žijeme.“


CLAYTON, Peter. 2004. Reč tela: Čítajte gestá, hovorte svojimi pohybmi. Praha: Ottovo

nakladatelství, 2004. 168 s. ISBN 80-71481-118-1.

DEVITO, A. Joseph. 2001. Základy mezilidské komunikace. Praha: GRADA, 2001. 420 s.

ISBN 80-716-998-8.

European Federation of National Organisations Working with the Homeless. Typology on

Homelessness and Housing Exclusion – ETHOS. [online]. Brusel: FEANTSA, 2017.

update 11. september 2017. [citované 22. október 2017]. Dostupné na internete: ˂

http://www.feantsa.org/en/toolkit/2017/09/11/updated-ethos-typology-on-homelessness-

and-housing-exclusio˃.

MATOUŠEK, Oldřich. 2008. Slovník sociální práce. Druhé prepracované vydanie. Praha:

Portál, 2008. 271 s. ISBN 978-80-7367-368-0.


58

OLÁH, Michal. Sociálna práca s ľuďmi bez domova. 2016. In OLÁH, Michal (ed). Sociálna

práca v praxi: Najčastejšie problémy praktickej sociálnej práce. Bratislava: Iris, 2016, s.

77 – 96. ISBN 978-80-89726-58-5.

OZ Vagus. Projekt DOMEC – nízkoprahové a integračné centrum. [online]. Bratislava: OZ

Vagus, 2017. upravené december 2013. [citované 22. október 2017]. Dostupné na

internete: ˂http//www.vagus.sk/domec/3/o-projekte/˃.

STRIEŽENEC, Štefan. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. 1. vydanie. Trnava: AD, 1996.

256 s. ISBN 80-967589-0-X.

TVRDOŇ, M. – KASANOVÁ, A. 2004. Chudoba a bezdomovectvo. Nitra: Fakulta

sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre, 2004. 141 s. ISBN 80-8050-776-7.

Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Kontaktné údaje

Imrich Bariak, Mgr.

VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislavw

[email protected]



59

Specifika komunikace s lidmi s akcentovanými osobnostními rysy

Jana Dundelová

Abstrakt

Tento příspěvek má za cíl zabývat se lidmi, kteří mají ve své osobností struktuře specifické

odlišnosti, které negativně ovlivňují jejich schopnost empatie, schopnost podívat se na

problém očima druhého člověka, naslouchat, pochopit popisovaný prožitek či smysl

kooperace a altruismu. Autorka předkládá vybrané poznatky z této problematiky a především

uvádí na příkladu tří častých poruch osobnosti (resp. osob s akcentovanými osobnostními rysy

ve směru těchto poruch) doporučené komunikační zvládací strategie a jejich možnosti a

limity.

Klíčová slova

Akcentovaná osobnost, komunikační strategie, korporátní psychopat, normalita, poruchy

osobnosti, psychopatie.

Abstract

This paper deals with people who have specific traits in their personality structure that

negatively affect their ability to empathize, the ability to look at the problem through the eyes

of others, listen to others, understand the experience of others or the sense of cooperation and

altruism. The author presents selected findings from this issue and gives recommendations for

the communication with people with three very frequent personality disorders (or more

precisely with persons with accented personality traits in the direction of these disorders), and

- above all - the possibilities and limits of these strategies are discussed.

Keywords

accented personality, communicational strategy, corporate psychopaths, normality,

personality disorders, psychopathy

Úvod

Osobnost každého člověka je jedinečná a neopakovatelná, ale přesto její adekvátní

začlenění do společnosti je spojeno s určitými požadavky a očekáváními, což souvisí

s problematikou normality, která v rámci norem (v našem případě především


60

psychologických, společenských a statistických) určuje, které chování je z daného úhlu

pohledu ještě „normální“ a které „nenormální“.

Nad rámec této normy jsou poruchy osobnosti a chování1, které zahrnují rozmanitost

stavů a vzorců chování klinického významu‚ které mají tendenci přetrvávat a objevují se jako

vyjádření charakteristického životního stylu jedince a způsobu jeho vztahu k sobě i druhým.

Některé z těchto stavů a vzorců chování se objevují časně v průběhu individuálního vývoje

jako výsledek konstitucionálních faktorů a sociálních zkušeností‚ jiné se získávají později v

životě. Specifické poruchy osobnosti‚ smíšené a jiné poruchy osobnosti a trvalé změny

osobnosti jsou hluboce zakořeněné a trvalé vzorce chování‚ ukazující neměnnou odpověď na

širokou škálu osobních a sociálních situací. Reprezentují extrémní nebo významné odchylky

od způsobů‚ kterými průměrný člověk v dané kultuře vnímá‚ myslí‚ cítí a zvláště má vztahy k

druhým. Takové vzorce chování mají tendenci být stabilní a zahrnovat různé oblasti chování a

psychologického fungování. Jsou často‚ i když ne vždycky‚ sdruženy s různým stupněm

subjektivní tísně a narušení sociálního výkonu. (ÚZIS ČR, online)

Mezistupeň mezi poruchami osobnosti a normou tvoří tzv. akcentovaná osobnost, která

se vykazuje zvýrazněným jedním nebo více osobnostními rysy a tato anomálie bývá vnímána

okolím velmi negativně. Často se jedná lidi se sníženou empatií, manipulativními tendencemi,

zvýšeným egoismem a narcismem, osobnostní nekonzistencí. Tito lidé mohou mít

nadprůměrné intelektové schopnosti i pracovní2 i sociální postavení a vynikající komunikační

dovednosti (viz Hare, 1999; Babiak, Hare, 2007, 2012, Mathieu et al., 2012, Navarro, 2015,

Nazare-Aga, 2007), což může být zvlášť matoucí pro jejich rodinné příslušníky, přátele či

spolupracovníky, kteří pak neadekvátně hledají chyby ve své sociální percepci či

komunikačních či pracovních kompetencích.

Cílem tohoto příspěvku není zabývat se psychiatrickou populací, ale právě zaměřit se na

ty akcentované rysy, které výrazně působí na sociální okolí a často mají blízko k

diagnostikovatelným poruchám osobnosti. Pro účely tohoto příspěvku se budeme zabývat

třemi vybranými akcentovanými osobnostními typy, jejich charakteristikou a především

doporučenými zvládacími strategiemi a jejich možnostmi a limity. Termín akcentovaná

osobnost je zvolen také z důvodů rozšíření povědomí o těchto poruchách, neboť nevyvolává

1 Diagnóza F60 – F 69 /pozn.autorky/

2 V odborné literatuře se v této souvislosti v současné době setkáváme s pojmem „korporátní psychopati“

(„corporate psychopaths“), např. Boddy, 2005, 2006, 2010, 2011, 2012; , Babiak, 2007; Babiak et al. 2010; dále

s pojmem „financial psychopaths“ (např. Gregory, 2014) nebo „organizational psychopaths“ či „organizational

sociopaths“ (Babiak, 1995, Pech, Slade, 2007). /pozn. autorky/


61

tak pejorativní asociace jako poruchy osobnosti či psychopatie a tudíž umožní čtenářům

snadnější uvědomění si těchto charakteristik u konkrétních lidí ve svém okolí.

Poruchy osobnosti vs. akcentovaná osobnost – vybrané pojmy

Tento příspěvek má za cíl zabývat se lidmi, kteří mají ve své osobností struktuře

specifické odlišnosti, které negativně ovlivňují jejich empatii3, schopnost podívat se na

problém očima druhého člověka, naslouchat, pochopit popisovaný prožitek či smysl

kooperace vůbec. Takovéto insuficience jsou charakteristické pro poruchy osobnosti, které

jsou částečně osou tohoto článku, protože podle různých výzkumů (in Praško, 2009) je

prevalence poruch osobnosti v populaci 6 – 15 procent4, přičemž mezi ambulantními

psychiatrickými pacienty se uvádí rozmezí 20 – 50%. Pokud vezmeme do úvahy, že část

populace má osobnostní rysy „pouze“ zvýrazněné ve směru poruch osobnosti, tak musíme

počítat spíše s horními limity výskytů poruch osobnosti uváděnými v odborné literatuře.

S diagnostickou kategorií porucha osobnosti se setkáváme poprvé v roce 1987, kdy desátá

verze Mezinárodní klasifikace nemocí (MKN-10, resp. ICD-10) poskytla souhrnný název pro

dříve používané kategorie psychopatie a sociopatie, které vyznívají pejorativně a předpokládá

se, že jejich využívání mělo za následek stigmatizaci a marginalizaci takto označeného

pacienta. Nový termín má pomoci zkvalitnit vztah mezi terapeutem a jeho klientem a

odstranění tohoto názvoslovného stigmatu má přispět i ke společenské akceptaci těchto

diagnóz. Tento pojem má také napomoci vytváření pozitivního klimatu a celkové resocializaci

pacientů s diagnostikovanou poruchou osobnosti. Nová diagnostická kategorie poukazuje na

specifické osobnostní vlastnosti, jimž odpovídají subjektivní potíže a sociální problémy, z

kterých porucha osobnosti vyplývá. Více než dříve je také kladen důraz na možnosti využití

psychoterapie.

Poruchy osobnosti bývají popisovány jako přetrvávající vzorec prožívání a chování,

který se významně odlišuje od očekávání v kultuře, ve které jedinec žije; tento vzorec je

rozsáhlý a nepružný, má počátek v adolescenci nebo raném dětství, je stabilní v průběhu času

3 V odborné literatuře se opakovaně setkáváme s tvrzením, že pro osoby s poruchou osobnosti je

charakteristická nízká úroveň empatie, avšak s tímto názorem nelze jednoznačně souhlasit. Zvláště lidé, kteří

mají dobré manipulativní dovednosti se vykazují i nadstandardní empatií, tj. schopnost vcítění se do druhého

člověka, porozumění jeho emocím a motivům. Avšak v případě člověka s poruchou osobnosti se jedná o empatii

bez soucitu a případné následné činy jsou pak jakýchkoliv výčitek svědomí, tj. vědí, jak se druhý člověk cítí, co

mu způsobili, ale je jim to naprosto jedno. /pozn. autorky/ 4 V některých zdrojích se setkáme až s číslem 20% (např. 1 in 5 young Americans has personality disorder,

online).


62

a způsobuje utrpení nebo poškození (APA, 1994). Dle mezinárodní klasifikace nemocí (ICD-

10, 1992) se jako poruchy osobnosti (resp. specifické poruchy osobnosti) se označují trvalé

povahové odchylky od normy a maladaptivní vzorce chování v případě, že výrazně snižují

kvalitu života postiženého a/nebo jeho okolí.

Hraničním případem poruch chování souvisejících s prožíváním, je tzv. akcentovaná

osobnost, u níž jsou osobnostní charakteristiky v určitém směru rozvinuty. Jejich výraznost

upoutává, takže tito lidé bývají v některých případech vyhledávání, i když po čase se v řadě

případů mohou jevit právě pro tyto vlastnosti druhým lidem jako problematičtí. Mezi

akcentované osobnosti by bylo možné zařadit i osoby, které překračují horní hranici normy,

pokud jde o intelekt – tito jedinci mají často problémy v rovině sociální. Zůstávají do určité

míry sociálně izolováni a odkázaní na složité bludiště nesdělitelných představ a prožitků, což

mívá nepříznivý dopad na jejich chování (v důsledku toho mohou trpět psychózami,

neurózami, být akcentovanými osobnostmi či psychopaty). (srov. Pauknerová, 2012)

Dr. Robert D. Hare strávil více než třicet pět let výzkumem poruch osobnosti. Vyvinul

tzv. Psychopathy Checklist (PCL) a Psychopathy Checklist Revised (PCL-R)5, kde Hare

uvádí dvacet znaků, podle nichž lze poznat psychopata6 (Hare, 1998):

Faktor 1: Agresivní narcismus:

1. Nápadné kouzlo, výmluvnost a povrchní šarm.

2. Grandiózní sebehodnocení.

3. Patologické lhaní.

4. Manipulativní a podvádějící.

5. Nepřítomnost výčitek svědomí nebo pocitů viny.

6. Povrchnost, mělkost (oploštěný afekt).

7. Necitlivý/nedostatek empatie.

8. Neschopen přijímat odpovědnost za vlastní činy.

Faktor 2: Společensky deviovaný životní styl:

9. Potřeba vzrušení a/nebo sklon k nudě.

10. Parazitický životní styl.

5 Jednotlivé položky v testu zjišťují emocionální, interpersonální a behaviorální rysy. Každá z položek je

hodnocena od nuly do dvou. Celkový součet bodů pak stanoví rozsah psychopatie dané osoby. V původním testu

je otázek celkem 20. Pokud je znak nepřítomen, skóre za položku je 0. Pokud je znak pravděpodobně přítomen,

skóre 1, pokud je znak zcela jistě přítomen je skóre ohodnoceno 2 doby. Celkový výsledek 30 bodů (v USA)

nebo 25 bodů (ve Velké Británii) znamená s vysokou pravděpodobností odhaleného psychopata. Diagnostiku

však musí provádět zkušený psycholog nebo psychiatr a konečná diagnóza musí být podpořena i pozitivními

výsledky z dalších metod. /pozn. autorky/ 6 Nověji člověka s poruchou osobnosti. /pozn. autorky/


63

11. Špatná sebekontrola.

12. Nedostatek realistických, dlouhodobých cílů.

13. Impulsivita.

14. Nezodpovědnost.

15. Kriminalita v dětství či v průběhu dospívání.

16. Problémové chování v dětství či v průběhu dospívání.

17. Zrušení podmínečného propuštění.

Zvláštnosti nekorelující ani s jedním faktorem:

18. Promiskuitní sexuální chování.

19. Mnoho krátkodobých manželských vztahů.

20. Kriminální všestrannost (univerzální kriminální chování).

21. Druhotně získané dovednosti sociopatického/sociologického podmiňování.

(Tato charakteristika byla přidána jako poslední, v originále "Acquired behavioural

sociopathy/sociological conditioning", což znamená, že daná osoba se spoléhá na

sociologické dovednosti a vlastní schopnost manipulovat ostatními; ve svůj prospěch

zneužívá vědu i terapii.)

Uvedené psychopatické rysy dle Hareho jsou v různých kombinacích typické pro

poruchy osobnosti a chování dospělých, které jsou označovány jako F60 až F69 dle ICD-10

(1992), a patří sem specifické poruchy osobnosti‚ smíšené a jiné poruchy osobnosti a trvalé

změny osobnosti. Poruchy osobnosti jsou hluboce zakořeněné a trvalé vzorce chování‚

ukazující neměnnou (a zpravidla psychologicky i sociálně problematickou) odpověď na

širokou škálu osobních a sociálních situací. Reprezentují extrémní nebo významné odchylky

od způsobů‚ kterými průměrný člověk v dané kultuře vnímá‚ myslí‚ cítí a zvláště prožívá a

projevuje vztahy k druhým lidem. Tyto vzorce chování mají tendenci být stabilní a zahrnovat

různé oblasti chování a psychologického fungování. Jsou často‚ i když ne vždycky‚ sdruženy

s různým stupněm subjektivní tísně a narušení sociálního výkonu. U jednoho klienta může

docházet k projevům několika poruch (smíšené poruchy osobnosti) nebo i dalších onemocnění

současně (komorbidita). (ÚZIS ČR, online)

Mezi příčiny poruch patří především dědičné vlivy, dále pak vlivy psychosociální

(zejména výchova). Ke změně osobnosti však může dojít i v průběhu života následkem

psychického traumatu, endokrinopatií, stresu, užívání drog, vaskulárních onemocnění CNS,

expanzivních procesů nitrolebních nebo jiného duševního onemocnění. Může pak být obtížné

rozlišit, zda se jedná o poruchu osobnosti jako takovou, nebo jinou diagnózu (např. následky

psychotického onemocnění, nebo organické psychosyndromy). Některé charakteristiky se u


64

poruch osobnosti časem zvýrazňují (vztahovačnost, pesimismus, lítostivost), jiné zmírňují

(explozivní, fanatické, anankastické, schizoidní, agresivní a disociální tendence). Kromě toho

během života dochází k určitým výkyvům vyvolanými nepříznivými vnějšími (pracovní

problémy, partnerské problémy, narození dítěte apod.) nebo vnitřními (přechod do dalšího

generačního období, tělesné onemocnění) faktory. Mluvíme pak o obdobích kompenzace

nebo dekompenzace stavu. (srov. Raboch et al., 2001, Praško, 2009, Svoboda et al., 2012)

V osobním či pracovním životě se nemusíme setkávat vždy s lidmi, kteří by splňovali

všechna kritéria pro diagnostiku poruch osobnosti, přesto ale je pravděpodobné, že s

akcentovanými osobnostmi, které budou vykazovat mnohé ze sociálně problematických až

psychopatických rysů se budeme setkávat (a mnohdy se může jednat o osoby s nadprůměrnou

inteligencí i sociálním postavením, viz Babiak et al., 2007, 2010; Hare, 1999, 2012).

Komunikační strategie a jejich možnosti a limity

V této kapitole jsou přiblíženy tři specifické poruchy osobnosti (viz Fox, 2013, Raboch

et al., 2001, Praško, 2009, Svoboda et al., 2012, upraveno a doplněno autorkou) a jsou

stanovena doporučení (vycházející jak z odborných zdrojů, tak z vlastních zkušeností autorky,

viz např. Dundelová, 2016) pro komunikační strategie při komunikaci s lidmi s těmito

specifiky i omezení pro tyto strategie7. (Je nutno zdůraznit, že „návod“ pro alespoň úspěšnou

komunikaci je validní pro komunikačních partnery s mírně zvýrazněnými, akcentovanými

osobnostními rysy v rámci daných kategorií; při jejich zvýšeném vyjádření, které se blíží

skutečným diagnostickým kategoriím, je nutno věnovat zvýšenou pozornost limitům

jednotlivých doporučení.

Emočně nestabilní porucha osobnosti

Emočně nestabilní porucha osobnosti je charakteristická výraznou afektivní nestálostí,

zkratkovitým chováním bez uvážení jeho následků; nálada těchto osob je nepředvídatelná a

vrtošivá. Lidé s touto poruchou mají sklon k neuváženým emočním výbuchům a nejsou

schopni ovládat výbuchy svého chování. Jejich reakce jsou často přemrštěné vzhledem

k podnětům. Mají tendence k hašteřivému chování a ke konfliktům s ostatními‚ zvláště jsou–li

kritizováni. V této kategorii se rozlišují dva typy: typ impulzivní a hraniční. U impulsivního

typu převažuje emoční nestabilita a chybí sebekontrola. Běžné jsou výbuchy násilí nebo

7 V prvním odstavci pod názvem poruchy osobnosti je uvedena charakteristika daného osobnostního typu a

v druhém pak konkrétní doporučení pro komunikaci. /pozn. autorky/


65

hrozivé chování zvláště, pokud je jedinec kritizován. Také u hraničního typu jsou výrazné

projevy emoční nestálosti‚ navíc jsou přítomny poruchy představy o sobě‚ o svých cílech a

osobních preferencí. Tito lidé trpí dlouhodobými pocity prázdnoty‚ intenzivními a

nestabilními interpersonálními vztahy; mají tendence k sebezničujícímu chování‚ včetně

sebepoškozování a sebevražedných pokusů. Lidé s hraniční poruchou osobnosti mohou být i

velmi inteligentní a bystří lidé s nadprůměrným verbálním projevem. Jejich hlavním

problémem je, že i když jsou schopni včasného racionálního vyhodnocení situace, nejsou

schopni regulovat svoji dysfunkční emocionalitu. Navarro (2015, str..63) emocionální výkyvy

hraniční osobnosti a hlavně jejich působení na druhé lidi popisuje velmi výstižně

doporučením „zapněte si bezpečnostní pásy…tito jedinci bývají proměnliví jako počasí, ale

jejich kroky jsou mnohem hůře předvídatelné“. Dle Rőhra (2002, str. 42) lidé s hraniční

poruchou osobnosti „nemohou zažít stabilní pocit, že jsou samostatnými osobnostmi. Ani

druhé lidi neprožívají jako autonomní a suverénní osoby. Buď se jim chtějí podmanit, nebo se

je pokoušejí ovládnout. Opět dělí svět na černou a bílou. Buď je nějaká osoba absolutně dobrá

nebo je idealizována, anebo je absolutně zlá a nepřátelská. Toto určení (jsi dobrý, resp.

špatný) mohou několikrát změnit i v průběhu jediného rozhovoru.“

Křivková (2005) výstižně popisuje pocit z kontaktu s člověkem majícím hraniční

poruchu osobnosti, kdy je typická neobvykle intenzívní vnitřní emoční reakce vyšetřujícího

(terapeuta, psychiatra nebo i lékaře nepsychiatra) a obtížně ovladatelná je i jeho reakce v

behaviorální rovině. Může jít o emoce jak negativní (podráždění, netrpělivost až vztek,

bezmoc, zmatek), tak i pozitivní (silná sympatie, soucit, snaha pomoct, udělat víc, než je

běžně zvykem). Podobné pocity budeme prožívat i my, pokud se setkáme s emočně

nestabilním klientem, který je schopen z ničeho nic měnit nálady a popírat dosažené dohody;

neustále bychom měli mít na paměti základní pravidla jednání s lidmi s hraniční poruchou

osobnosti: „Není to vaše vina, vy jste to nezavinili, vy to nemůžete kontrolovat ani léčit.“,

(Healing from BPD, online) a připravit se (pokud není vyhnutí) na velmi vyčerpávající a

zpravidla nikam nevedoucí rozhovory či jednání. Jelikož zde mluvíme o běžné komunikaci a

ne o terapii, při jednání s takovýmto člověkem si pouze můžeme uvědomit jeho specifičnost,

nemožnost přimět kontrolovat jeho emoční výkyvy a jeho nekonzistenčnost, která bohužel

vede k porušování jakýchkoliv společně stanovených pravidel či dosažených dohod.

(Náročnost kontaktu s lidmi s hraniční poruchou osobnosti podtrhuje i fakt, že

psychoterapeutům těchto klientů bývá důrazně doporučováno podstoupit vlastní

psychoterapii. pozn autorky).


66

Histrionská porucha osobnosti

Histrionská porucha osobnosti je známá spíše jako hysterická psychopatie, jak byla

dříve tato porucha označována. Typický pro lidi s touto poruchou je sklon k dramatizaci

banálních konfliktů, přehnaná teatrálnost, citové vydírání, manipulace s lidmi a neadekvátní

afektivita (často předstíraná). Nápadná je labilní a povrchová emotivita, infantilní projevy a

snaha být centrem pozornosti, čehož dosahují nejrůznějšími způsoby; u žen je například

typické nápadné oblékání, svůdné jednání a snaha být sexuálně přitažlivým objektem. Lidé

s touto poruchou prezentují i vnímají sami sebe jako charakterní, morální a bezúhonnou

osobu. Od ostatních pak očekávají oceňování a uznání těchto jejich vlastností. Osoby s

histriónskými rysy vyžadují neustálé ujišťování ve svých kvalitách, při neúspěchu reagují

velmi emocionálně – křičí, vzlykají, mohou i předstírat různé záchvaty či vyhrožovat

sebevraždou. Podobně jako u emocionálně nestabilní poruchy osobnosti také u histrionské

poruchy osobnosti jsou typické i reálné pokusy o sebevraždy a sebeškozování, což pak bývá

důvod k zahájení odborné psychiatrické a psychologické péče.

Dále mají také sklony k pomstychtivosti a bájivé lhavosti (pseudologia phantastica). Je

u nich zvýšené riziko abúzu drog, tendence k promiskuitě, ale na druhé straně nezřídka

dochází k různým sexuálním dysfunkcím. Tito jedinci jsou schopni rozvrátit pracovní

kolektiv rafinovaným intrikováním a pomlouváním. Navíc jsou často skvělými manipulátory,

dokáží působit velice přesvědčivě, umí s velikou obratností lhát a překrucovat výroky

druhých. V partnerských vztazích působí (podobně jako emocionálně nestabilní jedinci) velmi

destruktivně; vyžadují neustálou lásku, přičemž se sami chovají se velmi sobecky, často

předvádějí bezdůvodné záchvaty žárlivosti, neustále vyhledávají konflikty a upozorňují na

chyby druhého. V zátěži může dojít často k disociačním poruchám (amnézie, fugy, stupory,

transy, poruchy motoriky apod.) K této osobnosti má blízko osobnost narcistická, která se

také vyznačuje nedostatkem empatie, sobectvím, nepřiměřeně vysokým sebevědomím,

pocitem vlastní dokonalosti, vykořisťováním druhých lidí, vyžadováním pozornosti, závistí,

bezohledností.

Pokud se setkáme s člověkem s hysterickými rysy, měli bychom se připravit na

poměrně náročné situace a být připraveni na projevy plné silných emocí i na teatrální výstupy.

Histriónské typy jsou také schopny značně se obětovat pro druhé (i když i zde je hlavním

motivem poutání pozornosti na vlastní osobu, manipulace a získání obdivu od ostatních), což

může zásadně ovlivňovat dynamiku vzájemných závislostí. Pro jednání s osobu

s hysterickými projevy můžeme využít doporučení týkající se emocionálně nestabilní


67

osobnosti a kromě toho zvážit tato doporučení: Pokud se člověk chová výrazně emocionálně

za přítomnosti druhé zainteresované osoby (např. v případě osobního sporu či pracovního

konfliktu), bylo by vhodnější vést úvodní komunikaci odděleně (tj. neutrální osoba, např.

vedoucí pracovník mluví s každým pracovníkem o samotě, pokud tím není ohrožena jeho

bezpečnost) a dá prostor pro často velmi emoční verzi příběhu hysterické osoby, ve které

zpravidla nemá příliš smysl hledat logiku. Částečně zde pomůže oslovování v množném čísle

první osoby („posadíme se“, „popovídáme si“, „zapíšeme“), povzbuzování k dalšímu

vyprávění, parafrázování, vyjádření reflexe pocitů „vypravěče“. Při snaze vyřešit nějaký

problém či konflikt může pomoci apelace na férovost tohoto problémového člověka (hysterici

bývají přesvědčeni o svých nadstandardně kvalitních vlastnostech) a zdůraznění možnosti

oddělení problému od osoby protistrany a výhod „instrumentálního“ řešení problému.

Každopádně u osob histriónského typu musíme předpokládat opakované emocionální výstupy

i neustálé vytváření konfliktních situací či otvírání již – podle nás – vyřešených a uzavřených

problémů. V neposlední řadě bychom neměli zaměňovat výraznou (ale v zásadě adekvátní

reakci) emocionální reakci na nadměrnou zátěž (tj. reakce na životní traumatické událostí) či

na hysteroformní osobu za hysterii. Z čehož vyplývá jak pro přátele, tak pro pracovní kolegy a

pro vedoucí pracovníky důležitost znalosti osobní situace „problémového člověka“, která by

měla předcházet zásadním hodnocením činů, pracovního výkonu apod., což ostatně platí i u

všech ostatních poruch osobnosti.

Anxiózní (vyhýbavá) porucha osobnosti

Lidé s anxiózní poruchou osobnosti jsou velmi úzkostliví a uzavření. V blízkých

vztazích, pokud jsou dobré, se mohou adaptovat; problém ale nastává při navazování nových

kontaktů, jelikož se extrémně obávají možného neúspěchu a současně si jsou vědomi svých

slabších sociálních dovedností. V důsledku toho mají tendenci se těmto situacím vyhýbat a

strach mají i z práce ve skupině. Navíc trpí neustálými pocity napětí, obav a jsou přesvědčeni

o své nešikovnosti, nedostatečnosti. Bývají přesvědčeni, že budou odmítnuti a že budou

v životě neúspěšní. Trpí svou velmi nízkou sebedůvěrou, která poznamenává veškeré jejich

jednání. Ke kritice a odmítnutí jsou nadmíru citliví, v obojím vidí potvrzení obav o vlastní

nedostačivosti. Tito lidé jsou též přesvědčeni o své podřízenosti vůči ostatním, vystupují v

neadekvátně submisivní poloze. Navenek působí nezúčastněně, uvnitř jsou však

hypersenzitivní. Příliš se zabývají svými myšlenkami a obavami (potenciální nebezpečí

zveličují a často vytvářejí katastrofické scénáře), v důsledku čehož mají problém se soustředit,

zapamatovat si nové informace a učit se.


68

Pokud se setkáme s nadměrně anxiózním člověkem, musíme se připravit na jeho úsečný

projev a opakované projevy nedůvěry v různých, zpravidla nových či nestandardních

situacích. Tito lidé jsou velmi nejisti, mají problém se rozhodnout i pokud jde o nepodstatné

záležitosti. Často jsou přesvědčeni o vlastní nekompetenci a společenské neobratnosti. Jsou

přesvědčeni, že je druzí odmítnou či jimi budou pohrdat. Tato situace může být umocněna

vzájemným vztahem, např. mezi účastníky sporu, kdy dominantnější partner může různými

způsoby zesměšňovat a znejisťovat úzkostnou submisivní protistranu. Navíc se může jednat o

komunikační vzorec, který se vzájemně rozvíjel třeba roky, než došlo k aktuálnímu sporu,

protože anxiózní člověk má tendenci vyhledávat oporu v dominantnějším člověku, což může

být životní partner, přítel, kolega na pracovišti. Při řešení problémů se může projevit tendence

k opakovaným katastrofickým scénářům, diskvalifikace pozitivního, katatymní myšlení

(myšlení zkreslené emocemi), nadměrná generalizace (zpravidla v negativním směru),

unáhlené závěry pramenící z napětí a z touhy toto napětí ukončit, ale i „čtení myšlenek“, při

kterém bývají protistraně připisovány především zlé úmysly. Pokud musíme s úzkostlivým

člověkem jednat či řešit nějaký problém, měli bychom se zaměřit na opakované podporování

komunikace, opakované dotazování, povzbuzování a kladení důrazu na hledání pozitivních

řešení. Také bychom měli v mezích svých možností rozpoznat, zda úzkostná strana nemá

oprávněné obavy z druhého účastníka, z celkové situace, tj. zda její úzkost není způsobena či

umocněna něčím, co nám zůstává skryto (velké dluhy, nemoc, nebezpečí ztráty majetku,

psychické či fyzické násilí v rodině). Na druhé straně bychom měli mít na paměti, že emoční

tlak způsobený úzkostí může vést k nečekané agresivní nebo autoagresivní reakci.

Kromě uvedených poruch osobnosti existují ještě mnohé další např. paranoidní,

disociální, schizoidní, anankastická, závislá, narcistická, pasivně-agresivní porucha osobnosti,

přetrvávající změna osobnosti po katastrofické zkušenosti, které často předchází

posttraumatická stresová porucha, ale také osobnost nestálá, či osobnost nezdrženlivá apod.,

jejichž podrobnější charakteristiky jsou však již nad rámec cíle tohoto příspěvku.

Závěr

Variabilita osobnostních charakteristik, struktur i procesů je velmi široká, škála

normality přechází plynule do abnormality či patologie, proto musíme počítat s tím, že se

během svého života budeme setkávat s lidmi z tohoto celého spektra, ale také s tím, že se

někde na té škále nachází i naše osobnost s jejími specifiky.

Tento příspěvek měl za cíl přiblížit především ty typy osobnostních zvláštností, které již

více či méně vybočují z normy a mají blízko k poruchám osobnosti. V osobním či pracovním


69

životě se nemusíme setkávat vždy s lidmi, kteří by splňovali všechna kritéria pro diagnostiku

poruch osobnosti, přesto ale je pravděpodobné, že s akcentovanými osobnostmi, které budou

vykazovat mnohé z uvedených sociálně problematických až psychopatických rysů, se budeme

setkávat (a mnohdy se může jednat o osoby s nadprůměrnou inteligencí i sociálním

postavením). V článku byly zmíněny příklady tří typů akcentovaných osobností ve směru

vybraných poruch osobnosti, se kterými se můžeme setkávat relativně často, a to s

akcentovanou osobností ve směru emočně nestabilní, histriónské a anxiózní poruchy

osobnosti; na jejich příkladech jsou prezentovány a diskutovány doporučené komunikační

zvládací strategie a jejich možnosti a limity.

Přestože v tomto příspěvku jsou zmiňovány pro přehlednost a smysluplnost celého textu

jednotlivé diagnostické kategorie, zůstává – nad rámec tohoto článku – otázka, zda je vůbec

vhodné vytvářet kategorie a především propagovat myšlenku, že existují skupiny, které

můžeme označovat jako „my“ a „oni“ (což se projevuje i v populární literatuře, viz např.

Navarro, 2015, Bernstein, 2008), respektive, zda není vhodnější nahlížet na lidi z úhlu

pohledu humanistického přístupu, tj. v kontextu jejich životní cesty, a komunikační a

osobnostní odlišnosti brát jako součást této cesty i života vůbec.

Seznam použité literatury a informačních zdrojů

AMERICAN PSYCHIATRIC ASSOCIATION. Diagnostic and Statistical Manual of Mental

Disorders. Fourth edition. 1994. Washington D.C., American Psychiatric Press, 1994, 886

s. ISBN-10: 0890420254.

BABIAK, Paul. 1995. ‘When Psychopaths go to Work: A Case Study of an Industrial

Psychopath', In Applied Psychology, 1995, vol. 44, no. 2, s. 171 – 188.

BABIAK, Paul, HARE, Robert. 2007 Snakes in Suits. HarperCollins, 352s., 2007. ISBN

0061147893.

BERNSTEIN, Albert J. 2008. Citoví upíři. Praha: Motto, 341s., 2008, ISBN: 8072464081.

BODDY, Clive. R. 2005. ‘The Implications of Corporate Psychopaths for Business and

Society: An Initial Examination and A Call To Arms', In Australasian Journal of Business

and Behavioural Sciences. 2005, vol. 1, no. 2, s. 30 – 40.

BODDY, Clive. R. 2006. "The dark side of management decisions: organisational

psychopaths". In Management Decision, 2006, Vol. 44 Iss: 10, s. 1461 – 1475.


70

BODDY, Clive. R. 2010. ‘Corporate Psychopaths and Organisational Type'. In Journal of

Public Affairs, 2010, 10(4), s. 300–312.

BODDY, Clive. R. 2011. Corporate psychopaths, bullying and unfair supervision in the

workplace. In Journal of Business Ethics, 2011, Volume 100, Issue 3, s. 367–379.

BODDY, Clive. R. 2012. The impact of corporate psychopaths on corporate reputation and

marketing. In The Marketing Review 2012, 12 (1), s. 79–89.

DUNDELOVÁ, Jana. 2016. Klient s akcentovanými osobnostními rysy v mediačním

procesu. In MALACKA Michal. Mediace dnes - realita a perspektivy. Praha: Leges, 2016,

s. 190 – 202. ISBN 978-80-7502-170-0.

FOX, Daniel. 2013. The Clinician's Guide to the Diagnosis and Treatment of Personality

Disorders. PESI Publishing & Media; 1 edition, 2013, 403s., ISBN-10: 1936128411;

ISBN-13: 978-1936128419.

GREGORY, Deborah W. 2014. Unmasking Financial Psychopaths: Inside the Minds of

Investors in the Twenty-First Century Palgrave Macmillan, 199s., 2014, ISBN-13.

9781137370754. 2014. ISBN-10. 1137370750.

HARE, Robert. D. 1998. The Hare PCL-R: Some issues concerning its use and misuse. Legal

and Criminological Psychology, 1998, 3, s. 101-122.

HARE, Robert. 1999. Without Conscience - The Disturbing World. Guilford Publications,

1999, 236s., ISBN-13: 9781572304512, ISBN-10: 1572304510.

MATHIEU, Cynthia., BABIAK, Paul., JONES, D. N., NEUMANN, C., & HARE, Robert. D.

2012. What are the effects of psychopathic traits in a supervisor on employees'

psychological distress? In Journal of Organizational Culture, Communications and

Conflict, 2012, 16(2), s. 81-84.

NAVARRO, Joe, SCIARRA POINTER, Toni. 2015. Nebezpečné osobnosti. Jak je odhalit a

chránit se před nimi. Příručka bývalého agenta FBI. Praha: Grada, 2015, 208 s. ISBN:

9788024754871.

NAZARE-AGA, Isabele. 2007. Nenechte sebou manipulovat; Autor: Nakladatel: Portál;

264s., 2007, ISBN: 978-80-262-0652-1.


71

PAUKNEROVÁ, Daniela a kol. 2012. Psychologie pro ekonomy a manažery. 3. vyd. Praha:

Grada, 2012. 259 s. ISBN, 8024717069.

PECH, Richard.J., & SLADE, Bret.W. 2007. “Organizational sociopaths: rarely challenged,

often promoted. Why?,” In Society and Business Review, 2007, Vol. 2 Iss: 3, s. 254 - 269.

PRAŠKO, Ján a kol. 2009. Poruchy osobnosti. 2. vyd. Praha: Portál, 2009. 359 s., ISBN 978-

80-7367-558-5.

RABOCH, Jiří, ZVOLSKÝ, Petr. 2001. Psychiatrie. 1. vydání. Praha: Galén, 2001.622 s.

ISBN: 8072621408.

SVOBODA, Mojmír (ed.), ČEŠKOVÁ, Eva, KUČEROVÁ, Hana. 2006. Psychopatologie a

psychiatrie.vyd. 1., Praha: Portál, 2006, 320 s., ISBN 80–7367–154–9.

RÖHR, Heinz-Peter. 2012. Hraniční porucha osobnosti: vznik poruchy, průběh a možnosti

jejího překonání. Překlad Antonín Konečný. Praha: Portál, 2012. 117 s. ISBN

8026203119, ISBN 978-80-262-0311-7.

The ICD-10 Classification of Menthal and Behavioral Disorders: Clinical descriptions and

diagnostic guidelines. 1992, Geneva: WHO, 1992, 267s.

Internetové zdroje

1 in 5 young Americans has personality disorder [online]. Mental health [cit. 2017-12-11].

Dostupné z: <http://www.nbcnews.com/id/28002991/ns/health-mental_health/t/young-

americans-has-personality-disorder/#.VkKuC164QSU>.

BABIAK, Paul., NEUMANN, C. S., & HARE, Robert. D. 2010. Corporate psychopathy:

Talking the walk. Behavioral Sciences and the Law, 28(2), 174-193. doi:10.1002/bsl.925,

[online]. [cit. 2017-13-11]. Dostupné z: http://onlinelibrary.wiley.com

HARE, Robert. D. 2012. Introduction to the special issue: Focus on psychopathy. FBI Law

Enforcement Bulletin, July. Dostupné z: https://leb.fbi.gov/2012/july/focus-on-

psychopathy

Healing from BPD [online]. [cit. 2017-25-10]. Dostupné z <http://www.my-borderline-

personality-disorder.com/2012/07/open-letter-to-non-bpds-from-those-of.html>.

http://onlinelibrary.wiley.com/

https://leb.fbi.gov/2012/july/focus-on-psychopathy

https://leb.fbi.gov/2012/july/focus-on-psychopathy


72

KŘIVKOVÁ, Elena. 2005. Hraniční porucha osobnosti. Diagnóza, kterou se učíme

rozpoznávat a léčit [online]. [cit. 2017-01-11]. Dostupné z

<http://zdravi.e15.cz/clanek/postgradualni-medicina/hranicni-porucha-osobnosti-diagnoza-

kterou-se-ucime-rozpoznavat-165295>.

ÚZIS ČR. Poruchy osobnosti a chování. Ústav zdravotnických informací a statistiky ČR

[online]. [cit. 2017-10-11]. Dostupné z: <http://www.uzis.cz/cz/mkn/F60-F69.html>

Kontaktné údaje

PhDr. Jana Dundelová, Ph.D.

Ústav práva a humanitních věd

Provozně ekonomická fakulta

Mendelova univerzita v Brně

Zemědělská 1, 613 00 Brno, Česká republika

[email protected]



73

Vybrané problémy mezilidské komunikace

Martina Urbanová

Abstrakt

V úvodu autorka připomíná pojem a význam komunikace jako součásti kultury. Poté se

příspěvek orientuje na periodizaci vývoje komunikace, který má kumulativní charakter. Text

dále připomene verbální, neverbální a paralingvistickou komunikaci a problém dnes tolik

porušovaných pravidel diskuse. Závěr textu apeluje na rozvoj komunikačních dovedností jako

součásti soft skills a vznáší požadavek na zvyšování úrovně sociální gramotnosti, jejíž

součástí je právě komunikace. Téma komunikace je aktuální i vzhledem k nutnosti

zabezpečení soužití mezi populacemi hodnotově zakořeněnými v různých civilizačních,

kulturních a náboženských okruzích.

Klíčová slova

Diskuse, komunikace, komunikační proces, komunikační zlozvyky, kultura, soft skills,

sociální gramotnost.

Abstract

The introduction defines the term and meaning of communication as a part of human culture.

The paper focuses on the periodization of development of communication, while the character

of the development is cumulative. Afterwards, the text remarks verbal, nonverbal and

paralinguistic communication and the recent problem of breaking the rules of discussion. In

the conclusion, the author appeals on the improvement of communication skills as a part of

soft skills and requests increasing the level of social literacy, including communication. The

relevancy of the communication topic is set by the necessity of ensuring the cohabitation

among populations rooted in different civilisation, cultural and religious sectors.

Key words

Discussion, communication, communication bad habits, communication process, culture,

social literacy, soft skills


74

Úvod

Komunikace je součástí života každého člověka od okamžiků, kdy se narodí. Učíme se

mluvit, stejně tak jako se učíme chodit či oblékat.

Slovo komunikace má latinský základ. Podstatné jméno "communicatio" označuje

sdělení, udílení nebo sdílení něčeho. V běžném jazyce označujeme komunikací různé druhy

sdělování a sdílení.

Komunikaci je však třeba považovat za mnohovýznamový jev. Není jen výměnou,

směnou informací, jak je vnímána v každodenním životě. Sociální komunikace zahrnuje i

sociální kontakt, sociální interakci, vztahy nadřazenosti, podřazenosti, emocionální oblast

apod. Sociální komunikace představuje základní dimenzi sociálních vztahů. Komunikace má

svou minulost, přítomnost i budoucnost. V historickém významu souvisí s vývojem člověka

od prvopočátků a je jedním z nejdůležitějších projevů člověka (Mikuláštík, 2001, s. 11).

Komunikace odráží určitý způsob života lidských společenství, vyjadřuje lidské

významy a hodnoty. Nelze ji oddělovat od způsobu vidění a vykládání světa dané doby, od

dané kultury, jejíž je nedílnou součástí.

Epochy komunikace

Díky složitosti komunikace je velmi obtížné vytvořit všeobecně platnou periodizaci

jejího vývoje. Jako uzlové body změn je možné chápat rozšiřování nových komunikačních

prostředků (Defleur, Ball-Rokeach, Jirák, Šoltys, 1996). Platí, že vývoj komunikačních

prostředků má kumulativní charakter, tj. že staré prvky nezanikají, nýbrž se dále rozvíjejí a

současně se objevují a rozvíjejí prvky nové. V pre-hominidních formách života, v epoše

znamení a signálů, bylo základem komunikačních dovedností rozpoznat zvuky, mimiku,

gesta, tělesné postoje, a tedy vůbec celou škálu neverbální komunikace. Dorozumívání těmito

prostředky bylo velmi omezené, komunikace složitá a pomalá. Podstatnou roli zde hrály

vrozené a instinktivní reakce. Postupným vývojem a zvětšováním mozku se rozšiřovala

schopnost učení, tj. schopnost osvojení si určitých ustálených a sdílených znaků a signálů a

jejich významů, zvolna rostlo i množství naučených (neinstinktivních) forem jednání.

Vznik a rozvoj řeči je obvykle dáván do souvislosti s objevením člověka

kromaňonského, který již měl hlasové ústrojí velmi podobné dnešnímu člověku a zcela určitě

již dokázal mluvit. Jako skupina si lidé této epochy díky snadné komunikaci mohli počínat

koordinovaněji a účelněji, a tak i jejich přežití a rozvoj byl snadnější a rychlejší. Celá kultura


75

této epochy se brzy stala vázanou na ústní tradici, zvyklosti, názory, myšlenky byly přenášeny

ústním podáním.

Počátky epochy písma můžeme shledávat již v jeskynních malbách či v symbolické

ozdobné kresbě na keramice. Epocha písma přichází nezávisle na sobě v různých částech

světa (Číňané, Mayové, Sumerové, Egypťané). Za první písmo považujeme písmo

piktografické. Jeho následovníkem je písmo ideografické. Tento druh písma je založen na

principu zobrazování znaků pro každé jednotlivé slovo. Příkladem mohou být egyptské

hieroglyfy, které se vytesávaly do kamenných zdí. Významným skokem ve vývoji písma je

písmo hláskové, jehož princip spočívá ve fonetickém přepisu slov. Odtud bylo velmi blízko k

dnešnímu písmu, které používá samostatný znak pro každou jednotlivou hlásku, a tím je

písmo fonografické.

Epocha tisku je spojována s vynálezem knihtisku Johanna Gutenberga z Mohuče.

Knihtisk znamenal podmínku rozvoje gramotnosti a vzdělanosti, který v evropské kultuře

započal od 16. století. Tento vynález umožnil hromadné rozšiřování textů, které až do

poloviny 15. století pořizovaly evropské národy ručně, což bylo pomalé, pracné a v textech se

objevovalo množství chyb.

S počátkem 20. století přichází epocha masové komunikace související s novými

komunikační prostředky, které přinesly další revoluci ve sdělování. Počátkem minulého

století přichází film, ve dvacátých letech rozhlas, v padesátých letech televize.

Díky rychlosti předávání a zpracování zpráv jsme se v 21. století přesunuli do epochy

počítačů a internetu. Lze souhlasit i s názorem, že přijetí počítače a virtuální reality vlastně

symbolizuje odklon západní kultury od analytické, fonografické komunikace, zpět ke

komunikaci ikonografické, stačí si jen vzpomenout na tolik oblíbené smajlíky.

Protože komunikace se nejčastěji týká nejméně dvou lidí, dostáváme se zároveň na pole

mezilidských vztahů. Vztahy by se daly považovat za určitou atmosféru, kterou jsou sdělení

posílána i přijímána. Pokud je vztah s druhou osobou nevalný, komunikace bude nekvalitní a

její efektivita nízká. Na komunikaci můžeme nahlížet jako na významný proces při kterém

dochází, jak již bylo uvedeno výše, nejen k přenosu informací.

Komunikace jako proces

Vlastní komunikační proces tvoří původce sdělení (mluvčí), sdělení a příjemce

(posluchač). Původce sdělení musí mít na zřeteli, co a komu chce sdělit – zároveň se příjemce

stává jeho aktivním partnerem. Komunikační proces předpokládá vzájemnou interakci.


76

Tento proces si můžeme představit jako komunikační řetěz, který aktivně spoluvytváří

původce sdělení a příjemce sdělení. Součástí tohoto řetězu je i samo sdělení. Původce sdělení

vždy musí počítat s příjemcem sdělení jako s aktivním partnerem. Zpětná vazba je tedy

neoddělitelnou součástí komunikačního procesu. Jak poznamenává Jürgen Habermas, podle

kterého je současným základem společnosti komunikace, do popředí se dostávají otázky

vzájemného pochopení aktérů. Tento komunikativně založený konsenzus musí mít nutně

racionální základ. Jakýmsi minimem je, aby komunikující pochopili konkrétní jazykové

sdělení. Pokud nastupuje axiologická spřízněnost je vzájemné pochopení na vrcholu. Každý,

kdo tedy komunikativně jedná, vnáší podle Habermase čtyři požadavky platnosti. Požadavek

pravdivosti, správnosti, věrohodnosti a dorozumění. Komunikativní jednání probíhá v rámci

symbolicky strukturovaného sociokulturního životního světa (Lebenswelt), který je tvořen

kulturou, společností a osobností (Habermas, 1981).

Přijetí nebo odmítnutí jednotlivce v interakčních rituálech zvyšuje nebo snižuje jeho

sociální energii (sociální důvěru). Jedinec zastává na tomto komunikačním tržišti určitou

pozici v závislosti na emocionálních a kulturních zdrojích získaných v dřívějších interakcích.

Přitom obsah a místo rozhovorů ovlivňuje sociální status jedince (Collins, 2004, s. 158 an.).

Vraťme se však k jednotlivým typům sociální komunikace.

Verbální, neverbální a paralingvistická komunikace

Komunikujeme slovy, gesty, hlasitostí projevu (Urbanová a kol., 2001). To vše je

součástí předávané zprávy. Komunikujeme však i mlčením. Určité sdělení předáváme i tím,

že např. nejsme přítomni v místnosti, neodpovíme na položenou otázku, nepozdravíme

neoblíbenou osobu apod., i student mlčící u zkoušky sděluje určité informace, které jsou pak

zkoušejícím správně nebo mylně interpretovány: mlčí – přemýšlí, mlčí – neví odpověď, mlčí

– nerozumí otázce atd.

Komunikaci můžeme dělit na verbální, neverbální a paralingvistickou. Do verbální

komunikace patří písemný i mluvený projev. Jde o sdělování pomocí jazyka a řeči, kdy řeč je

praktické použití jazyka v komunikaci. Mluvit konkrétním jazykem znamená osvojovat si

specifickou „vizi světa“. Jazyk nutí lidi vidět určitým způsobem. V pozadí tohoto přístupu je

předpoklad závislosti mezi gramatickou strukturou jazyka a charakterem a obrazem reality

kulturního společenství, které tímto jazykem hovoří. V obecném podvědomí vzdělaného

Evropana je zakořeněna představa o vztahu francouzštiny k literatuře, němčiny k filozofii a

teologii a angličtiny k vědě. Vědomí společenské vrstvy tvoří psychologicky koherentní vizi


77

světa, jež se projevuje na poli náboženském, filozofickém a literárním, jak to zdařile vykreslil

Lucien Goldmann na příkladu Francie za Ludvíka XIV. (Goldmann, 1967).

Do neverbálních komunikačních prostředků řadíme všechny prostředky, jejich

základem je jiná skutečnost než slovo. Nejčastěji se setkáváme s mimikou, očním kontaktem,

proxemikou, gestikou, posturikou, kinesikou, haptikou, neurovegetativními reakcemi a

úpravou zevnějšku.

Neverbální komunikací můžeme sdělovat naše emoce, zájem o sblížení, vytvořit u

druhého dojem, kdo jsem já, ovlivnit jeho postoj a řídit chod styku. Neverbální komunikace

nás informuje o temperamentu a emočním naladění člověka. Gesta a držení těla vypovídají

nejenom o vztahu toho druhého k nám, ale i o vztahu jedince k sobě, což se promítá v

sebehodnocení. Např. sebevědomý člověk bývá vzpřímený, jeho pohyby rukou jsou ráznější,

jistější a současně klidné. Naopak řečník, který se podceňuje, se mnohdy jeví již na první

pohled jako "schoulený do sebe", jeho gesta jsou strnulá, mdlá, oči sklopené nebo nervózně

těkající. Je důležité naučit se přijímat a tolerovat sebe samého, včetně chyb. Zdravá sebe

interpretace, se kterou jsou spojeny pocity schopnosti, sebedůvěry a vlastní ceny, je nezbytná

pro vytvoření pozitivního dojmu na druhé. Tato sebe interpretace se váže k nejhmatatelnějším

a nejviditelnějším stránkám naší bytosti - k tělu. Jsme-li spokojeni s vlastním tělem,

pravděpodobně si budeme vážit i sami sebe. Nejsme-li spokojeni bude mnohem těžší udržet si

ve společenských situacích sebedůvěru a sebejistotu. Jedna ze základních pouček říká

„Naučte se mít rádi sami sebe".

Ke komunikaci patří i paralingvistické prvky sdělení odehrávající se v rámci verbální

komunikace, nelze je však popsat a hodnotit na podkladě lingvistické analýzy. Sem spadá

dynamika, hlasitost, tón řeči, akcent, intonace, emoční náboj, výška hlasu, barva, pazvuky,

slovní vata, poruchy řeči, ale i rychlost slovní produkce, kdy kromě mluvního tempa

individuálního rozlišujeme i mluvní tempo národní. Tvrdí se, že velmi rychle mluví např.

Francouzi (asi 350 slov za minutu) nebo Japonci (310 slov za minutu). Velmi pomalu mluví

např. Polynésané (kolem 50 slov za minutu). Do paralingvistické komunikace patří i plynulost

naší řeči, rychlost odpovědi na otázku, skákání do řeči, délka vlastního slovního projevu –

objem řeči, délka pomlk a poměr délek projevů jednotlivých účastníků.

Verbální, neverbální a paralingvistická komunikace mohou být v souladu nebo se

mohou dostat do protikladu. Nesoulad mezi verbální, neverbální a paralingvistikou

komunikací může vést často k nepochopení a být zdrojem nejrůznějších nedorozumění.

Porozumění verbálním, neverbálním a paralingvistickým sdělovaným významům je

podmíněno znalostí kultury, sociálního prostředí a sociálních skupin. Jak uvádí Ivo Budil


78

„…zabezpečení soužití mezi populacemi hodnotově zakořeněnými v různých civilizačních,

kulturních a náboženských okruzích představuje pravděpodobně největší úlohu a výzvu

nacházející se před západní civilizací…“ (Budil, 2005, s. 123). K tomu může významně

přispět zdokonalování komunikačních dovedností včetně interkulturní komunikace. Že se

jedná o nesnadný úkol je zřejmé, pokud si vzpomeneme na politické diskuse, kdy účastníci

pochází ze stejné kultury, mnohdy i stejných společenských vrstev, a přesto si nerozumí.

Připomeňme tedy pravidla diskuse, která jsou stále porušována, což vidíme nejen v médiích,

ale i při každodenním sociálním kontaktu s druhým/druhými.

Zásady správné diskuse

Diskuse je rozprava, rokování, jejímž cílem je osvětlit nějaký problém z různých

hledisek a hledat možnost řešení vzájemnou a konstruktivní výměnou názorů. Posláním

diskuse není pouhá konfrontace, ale hledání východiska. Uvádějí se v ní důkazy a příklady,

vyslovují se námitky, konfrontují se protichůdné názory. Správná diskuse je zpravidla

obrazem mínění a postojů jejích účastníků. Pro konstruktivní řešení daného problému mohou

být cenné i okamžité postřehy a nápady, dokonce i nesprávné, jejíž pomocí si účastníci

formulují vlastní názory a hájí je.

Diskuse je založena na dialogu. K hlavním zásadám správné diskuse patří řečnický takt,

který je založen na těchto pravidlech (Gruber, 1996):

1. Mluví jen jeden – kde dva mluví najednou, tam ustává dialog. Když scházejí někomu

věcné argumenty, tam nastupuje snaha umlčet druhého. V mírné formě tím, že mu

skočíme do řeči.

2. Stručnost – nevážit si času druhého je prohřešek proti zásadám slušného chování.

3. Jasnost a srozumitelnost – je-li text více komplikovaný, než je nezbytně nutné,

znamená to, že autor má tendenci něco zakrýt, utajit. Formou utajení může být i

rádoby odbornost, přemíra cizích slov, výčty, komplikovaná souvětí.

4. Názornost – souvisí se srozumitelností, projevuje se příklady, přirovnáními, citáty.

Jako vše jiné vyžaduje dodržení správné míry, aby nepřerostla v rozvleklost.

5. Empatie – díky ní můžeme v diskusi uvádět nejobvyklejší námitky proti argumentaci

partnerů sami a ihned reagovat.

Diskuse může být připravená nebo nepřipravená. Připravenou diskusí se předchází

nežádoucí nahodilosti diskuse a vytvářejí se předpoklady k jejímu lepšímu řízení a k lepší

přípravě diskutujících. Účelný a společensky vhodný průběh diskuse zajišťuje předsedající,

moderátor apod., ten musí pozorně sledovat jednotlivé diskusní příspěvky: uděluje slovo


79

diskutujícím, soustřeďuje a usměrňuje jejich pozornost. Při odbočení vrací diskutující k

hlavnímu tématu, shrnuje hlavní myšlenky diskutujících. Uvázne-li diskuse na mrtvém bodě,

může naznačit možnost jiného přístupu k dané problematice. Na závěr děkuje diskutujícím a

shrne vyslovené názory, zhodnotí, jak diskuse přispěla k vyřešení daného problému, v čem se

dosáhlo shody, v čem panují rozpory.

Nepřipravená diskuse obyčejně vzniká z okamžité potřeby výměny názorů.

Jedním z moderních druhů diskuse je tzv. diskuse panelová: o tématu diskutují

odborníci před posluchači, kteří do ní mohou také zasáhnout. V diskusi je nutné dodržovat

řečnický takt, ke kterému patří snaha vyvarovat se povýšeného chování, sarkastických

poznámek, poučování, moralizování a puritánství, vlastní neomylnosti, ješitnosti, přikazování,

vyhrožování, intoleranci, skepticismu a podceňování posluchačů. Nemělo by docházet k

devalvaci, tj. snižování sebevědomí, projevům neúcty, nevážnosti posluchačů ani řečníka.

Celý projev by měl být prostoupen spíše evalvací - tj. projevy vzájemné úcty a vážnosti. Je

třeba se vyvarovat tzv. zlozvykům řečníků, sem patří pozdní příchod, tendence k

"školometskému" poučování posluchačů, mnohomluvnost, odbočování od tématu,

nepřiměřená gestikulace, záliba ve frázích, malá originalita, nedbalá výslovnost, monotónnost

(chybná intonace, špatné frázování, ignorování interpunkce), časté vyplňování pauz v myšlení

tzv. vatovými (parazitními) slovy nebo zvuky (ehm, eeééé, tedy, prostě, že ano apod.).

Aby diskuse přinesla kýžené výsledky je třeba myslet i na naslouchání, které se ukazuje

v současné době jako jeden z největších problémů, a nevěnuje se mu, na rozdíl od řečnických

kurzů a výuky prezentačních dovedností, náležitá pozornost.

Spěch je možná jedním z důvodů, proč dnes jen málo lidí umí skutečně naslouchat. U

aktivního poslechu platí „mluviti stříbro, mlčeti zlato" nebo i konstatování, že člověk má

jeden jazyk, ale dvě uši a měl by tedy více poslouchat než mluvit. Právě neschopnost

naslouchat spojená s neporozuměním verbální, neverbální a paralingvistické komunikace

může vést ke konfliktním situacím.

Jiří Plamínek uvádí, že zhruba 45 % konfliktů má hlavní příčinu ve střetu věcných

zájmů. To v zásadě znamená, že bylo možné je řešit racionálně jako problémy, obvykle po

nezbytné depersonifikaci. 35 % konfliktů spočívá v oblasti mezilidských vztahů, 20 % v

mezilidské komunikaci. Věcné jádro v těchto sporech slouží jen jako krystalizační jádro

vztahových disfunkcí, obvykle doprovázených komunikačními poruchami. Řešení tedy

spočívá mnohdy ve zlepšení komunikace, k odstraňování bariér mezi lidmi, vzájemných

nevraživostí a averzí (Plamínek, 2009, s. 65 – 66).


80

Výuka komunikačních dovedností

Význam komunikačních kompetencí, které patří mezi tzv. „měkké dovednosti“ (soft

skills), nelze podceňovat. Lze je charakterizovat jako schopnost účastnit se komunikace a

zvládnout tematický okruh komunikace, jazykové požadavky, profesní žargon, kulturní

kontext a zásady vedení komunikace včetně i výše uváděné diskuse, odstranit komunikační

zlozvyky a umět komunikovat i v konfliktních situacích. Tzv. trénink sensitivity v rámci soft

skills je metoda plně zaměřená na pochopení sebe i ostatních, na rozvoj lidskosti v každém

člověku. Je zřejmě nereálným cílem, aby se tato metoda stala (bez jakéhokoliv zkreslení

zaměňující toleranci za manipulaci a snahy o její zneužití při dosahování sobeckých cílů)

náplní tréninkových programů zaměstnanců širokého spektra oborů a součástí výuky na všech

úrovních škol. Ministerstvo školství mládeže a tělovýchovy společně s Českou školní

inspekcí a dalšími institucemi (až na úroveň Evropské unie) se snaží o to, aby školy byly

schopny tento aspekt u žáků správně rozvíjet a prohlubovat. V souboru indikátorů rozvoje

sociální gramotnosti, pod kterou můžeme soft skills zařadit, pak nalezneme např. komunikaci,

kooperaci, poznávání lidí, vztahy mezi nimi (Protivínský, Dokulilová, 2017).

Závěr

Komunikační dovednosti jsou součástí tzv. sociální gramotnosti, kdy tato obsahuje

oblasti komunikace, kooperace a kompetice, poznávání lidí a interakčních vztahů, vztahy

mezi lidmi.

Sociální gramotnost lze pojímat v různě širokém náhledu, avšak podstatou zůstává to, že

jde o souhrn „znalostí, dovedností a postojů, které jsou klíčové pro osobní naplnění, k

efektivní a konstruktivní účasti na společenském a pracovním životě.“ (Protivínský,

Dokulilová, 2017). Školství má za úkol tento lidský aspekt rozvíjet. Škola se ve výuce snaží

rozvíjet např. matematickou, přírodovědnou apod. gramotnost. U těchto předmětů je škola

téměř výlučným faktorem, který má na jejich rozvoj vliv – žák se s matematikou setkává a

zdokonaluje se v ní v podstatě převážně pouze ve škole. V tomto je podstatný rozdíl se

sociální gramotností, kde má škola vliv spíše doplňkový – na žáka v tomto ohledu působí

mnoho dalších faktorů (především je to rodina a rodinné zázemí, dále kamarádi, mimoškolní

aktivity a jejich forma apod.), i přesto má škola v této oblasti života na žáka značný vliv.

Škola představuje model společnosti v menším měřítku, setkávají se zde žáci z odlišného

prostředí, vzájemně komunikují, spolupracují, ale dostávají se i do konfliktních situací, které

se učí řešit. Sociální gramotnost tak není ve škole rozvíjena pouze výukou odehrávající se v


81

jednotlivých hodinách. Škola svým prostředím do velké míry ovlivňuje četnost interakcí mezi

žáky a jejich podobu, proto má zcela nezastupitelnou roli ve formování sociální gramotnosti

žáků (Protivínský, Dokulilová, 2017).

Dá se tedy očekávat, že pokud se bude věnovat komunikačním dovednostem vyšší

pozornost v rámci škol, dojde k jejímu zlepšení i v rámci celé společnosti.


Monografie

COLLINS, Randall. 2004. Interaction Ritual chains. Princeton: Princeton University Press,

2004. 439 s. ISBN 0691090270.

DEFLEUR, Melvin L. – BALL-ROKEACH, Sandra J. – JIRÁK, Jan – ŠOLTYS, Otakar.

1996. Teorie masové komunikace. Praha: Karolinum, 1996. 364 s. ISBN 8071840998.

GOLDMANN, Lucien. 1967. Humanitní vědy a filozofie. Praha: Svoboda, 1967. 129 s. ISBN

FIL0197.

GRUBER, David. 1996. Řečnické triky. Ostrava: Gruber – TDP, 1996. 117 s. ISBN: 80-

85624.

HABERMAS, Jürgen. 1981. Theorie des kommunikativen Handelns.Band 1:

Handlungsrationalitat und gesellschaftliche Rationalisierung. Franfurkt am Main:

Suhrkamp, 1981. 533 s. ISBN 3518075918.

MIKULÁŠTÍK, Milan. 2001. Interpersonální komunikace. Zlín: Univerzita Tomáše Bati,

2001. 187 s. ISBN 8073180472.

PLAMÍNEK, Jiří. 2009. Konflikty a vyjednávání. Praha: Grada, 2009. 136 s. ISBN

9788024729442.

URBANOVÁ, Martina a kol. 2011. Rétorika pro právníky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011. 279 s.

ISBN 9788073802172.

Příspěvek ve sborníku

BUDIL, Ivo. „Mexifornia“ a soudobá kritika multikulturalismu. 2005. In: Jakoubek, Marek –

Hirt, Tomáš (eds.). Soudobé spory o multikulturalismus a politiku identit – antropologická

perspektiva. Plzeň: Aleš Čeněk. 2005, s. 77-130. ISBN 80-86898.


82

Webová stránka

PROTIVÍNSKÝ, Tomáš – DOKULILOVÁ, Monika. 2012. ANALÝZA PODPORY ROZVOJE

SOCIÁLNÍ GRAMOTNOSTI VE ŠKOLÁCH – Závěry šetření sociální gramotnosti žáků

[online]. Brno: Masarykova univerzita, Centrum občanského vzdělávání [cit. 30. 6. 2017].

Dostupné na internetu:

<http://www.obcanskevzdelavani.cz/uploads/00116890d1e4e1383dd12bf54e39177201807

af8_uploaded_cov2012-csi-zavery_setreni_socialni_gramotnosti_zaku_final.pdf>.

Kontakt

Doc. PhDr. Martina Urbanová, Ph.D.

Katedra právní teorie, Právnická fakulta Masarykovy univerzity

Veveří 70, Brno

[email protected]

http://www.obcanskevzdelavani.cz/uploads/00116890d1e4e1383dd12bf54e39177201807af8_uploaded_cov2012-csi-zavery_setreni_socialni_gramotnosti_zaku_final.pdf

http://www.obcanskevzdelavani.cz/uploads/00116890d1e4e1383dd12bf54e39177201807af8_uploaded_cov2012-csi-zavery_setreni_socialni_gramotnosti_zaku_final.pdf



83

Komunikácia pastorálnej činnosti a sociálnej práce

v starostlivosti o človeka

László Parák

Abstrakt

Sociálna a mravná bieda je príčinou, že mnohí klienti sú odkázaní na pomoc a starostlivosť.

Sociálna starostlivosť ako aj pastorálna starostlivosť potrebuje vzájomnú komunikáciu,

pretože oba subjekty majú na starosti sociálnu a mravnú biedu trpiaceho človeka. Starosť

o človeka, ktorý potrebuje pomoc je v ich kompetencii: sú to odborníci, ktorí sa zaoberajú

ponúknutím pomoci jednotlivcom, skupinám ako aj komunitám, ktoré sú v problémovej

situácií, vyžadujúcej spoločenskú intervenciu. Človek je vznešenou bytosťou, ktorej prináleží

dôstojnosť a úcta, je však zraniteľný a preto potrebuje pomoc. Pastorálna činnosť ako aj

sociálna práca má jediný cieľ, ktorým je dobro človeka.

Kľúčové slová

Evanjelizácia. Človek. Pastorácia. Sociálna práca. Vzťahy.

Úvod

Dnešná doba je charakteristická expanziou vedy a techniky, nie zbytočne sa hovorí o

dnešnej dobe ako o „technickom období“ v ktorom veda a pokrok napredujú vždy rýchlejšie.

Tohto trendu nevie odolať ani samotný človek. Život človeka sa zrýchľuje, zhromažďovanie

nových technických poznatkov poznačuje každého z nás: zabúdame na svoje ľudské poslanie

a na všetko, čo je spojené s ľudskosťou. Ovládame čoraz viac prírodu, človek sa pýši

myšlienkou, že ovláda zákonitosti prírody. Snažíme sa budovať spoločnosť s prebytkom,

blahobytom a tomuto cieľu podmieňujeme všetky svoje sily a schopnosti: človek dneška si

myslí, že ideálnu spoločnosť, blahobyt, Zasľúbenú zem je možné dosiahnuť len

rozmnožovaním materiálnych potrieb.

Komunikácii ľudí napomáha internetová éra a vysoká technická vybavenosť, ktorá by

mala dosiahnuť lepšej komunikácie medzi ľuďmi. Opak je však pravdou! Technicky zdatné

deti vedia s obľubou ovládať vymoženosti techniky vrátane všetkých prístrojov...

Komunikácia medzi sebou je problémom, ak nie je naporúdzi technická vybavenosť, médiá.

Médiá plnia navonok svoju úlohu spájať pomocou technickej vymoženosti – avšak vo


84

vzájomnej komunikácií narastá vždy väčšia vzdialenosť – ľudské osoby dokážu už len

minimálne komunikovať medzi sebou.

Duchovné hodnoty v dnešnom svete znamenajú málo, narastá obrovská duchovná

chudoba človeka, sekularizovaný svet nie je schopný ovplyvniť myslenie ľudí a poukázať na

morálne hodnoty, ktoré sú schopné zmeniť tvár zeme.

Neakceptovanie príkazu lásky k Bohu a k blížnemu deformuje Stvoriteľov obraz

v človekovi. Cieľom tejto prednášky bude poukázať na rešpektovanie existencie Boha, ako aj

rešpektovanie dôstojnosti človeka, potrebu preukázania lásky a sociálneho cítenia k núdznym

ľuďom, ako aj vplyv pastorálnej činnosti na formovanie medziľudských vzťahov

s poukázaním na sociálne prvky ako ich čítame v Evanjeliách a v Dokumentoch sociálnej

náuky Cirkvi.

Sociálna starostlivosť z pohľadu pastorálnej činnosti je vlastná Cirkvi – sociálna náuka

Cirkvi ako teologická disciplína ponúka aspekty sociálneho človeka a otázky, ktoré sa týkajú

oblastí jeho života pre dobro jedinca, ako aj spoločnosti. Pápež Ján Pavol II. v encyklike

o sociálnej starostlivosti Cirkvi Solicitudo rei socialis pomenúva cieľ Cirkvi: „Hlavným

cieľom jej učenia je vysvetľovať tieto skutočnosti, skúmať, v čom sa zhodujú alebo líšia od

hlavných bodov učenia evanjelia o človeku a jeho pozemskom a zároveň aj transcendentnom

povolaní; cieľom jej učenia je teda usmerňovať kresťanské správanie.“ (2007, s. 502)

Úloha pastorácie so zreteľom na človeka

Základ pastoračnej činnosti vidíme v osobe Ježiša Krista ako dobrého pastiera, ktorý ide

medzi svojich a položí život ako výkupné. Pastorácia je teda mnohotvárna činnosť Cirkvi,

ktorou sa zabezpečuje duchovná starostlivosť o veriacich. Podľa Vragaša a kol. (2008) slovo

„pastorácia“ je odvodené od latinského slova „pastor“, ktoré znamená pastier a predstavuje

nám obrazu Ježiša ako Dobrého pastiera. Metódy pastorácie sa prispôsobujú podmienkam a

kategóriám veriacich (napr. pastorácia mládeže, chorých, vojakov, nezamestnaných, rodín,

atď.), ktorých úlohou je sprevádzanie a prehĺbenie vo viere. Univerzálnosť pastorácie teda

spočíva v tom, že evanjelium ako píše Kováč (1999) ako radostná zvesť je o Bohu a o spáse

človeka, ktoré je ohlasované celému ľudstvu, je to predovšetkým sociálne posolstvo

a predstavuje Kristovu duchovnú a nadprirodzenú misiu, ktorý nebol revolucionár, ba ani

reformátor, ale Spasiteľ.

Človek je jedinec, ktorý potrebuje pomoc a nezaobíde sa bez ľudského spoločenstva. Aj

napriek vznešenosti bytosti človeka, ktorému prináleží dôstojnosť je veľmi zraniteľný. Hlavne

táto pravda nadobúda osobitný význam ako tvrdí Pekarčík (2013) keď sa ocitne v krízovej


85

situácií – je odkázaný na iných, či už zo zdravotných, alebo sociálnych dôvodov. Toto

odkázanie na iných nezmenšuje jeho dôstojnosť a preto je výzvou pre iných pomôcť, byť

iniciátorom pomoci človekovi v núdzi.

V rigoróznej práci Parák (2016, s. 65) poukazuje na Príbeh milosrdného samaritána,

ktorý slúži ako príklad. Pápež František (2015, bod 4) v encyklike Misericordiae vultus

hovorí: „Dávny príbeh Samaritána sa stal paradigmou spirituality koncilu... Namiesto

deprimujúcich diagnóz povzbudzujúce lieky; namiesto zlovestných predpovedí vyslal koncil

súčasnému svetu posolstvá nádeje: nielenže rešpektoval jeho hodnoty, ale ich aj pochválil,

jeho úsilie podporil, jeho túžby očistil a požehnal... Musíme tiež zdôrazniť ďalší fakt: celé toto

doktrinálne bohatstvo sa obracia jediným smerom: službe človeku – človeku v každom stave, v

každej jeho slabosti a núdzi.” Pápež Ján Pavol II. (1984, bod 29) hovorí, že: „takáto

dobrovoľná činnosť "milosrdného Samaritána" alebo charitatívna činnosť sa môže nazývať

sociálnou činnosťou, no môže sa menovať aj apoštolátom, a to vždy, keď sa koná z čisto

evanjeliových pohnútok, najmä keď sa to deje v spojení s Cirkvou alebo s iným kresťanským

spoločenstvom. Dobrovoľná činnosť milosrdného Samaritána sa rozvíja vo vhodných

prostrediach alebo organizáciách na to určených.“ Vtedajší kardinál Albino Luciani,

neskorší pápež Ján Pavol I. si po niekoľkých dňoch získal srdcia ľudí a aj on a viacerí iní

cirkevní Otcovia na II. vatikánskom koncile predkladali požiadavku: Treba viac kázať

o dejinách spásy. Pri istej príležitosti spomenul Origenesovu geniálnu myšlienku: „Chcem

spojiť dejiny spásy, t.j. zjednotiť Božie dejiny a naše dejiny v podobenstve o milosrdnom

Samaritánovi. Milosrdný Samaritánom je Ježiš. Tými nešťastnými, prepadnutými cestujúcimi

sme my všetci.” (1991, s. 8). Pomáhať ostatným je povinnosťou, hovorí Krčméry (2015),

prikazuje nám to Kristus v príklade o Samaritánovi, kde vidíme, že každý je naším blížnym.

Podľa Cordesa (2007) dve najvýznamnejšie skupiny v spoločnosti ktorú predstavuje kňaz

a levita, ktorí si všimnú obeť, avšak nedokážu pomôcť zbitému mužovi a nakoniec pomáha

ten, kto je zamietnutý a cudzí v očiach židovstva.

Zmyslom a poslaním sociálnej práce, pomoci núdznemu človekovi, klientovi. Podľa

Oláha, Herdicsa, Ondrušovej (2014) sa globalizovanom svete neboríme len s osobnými,

národnými problémami, našou úlohou je, aby sme pre každého jedinca vedeli ponúknuť škálu

vyhliadok a možností, pretože ich dôsledkom je deprivácia, spoločenská vylúčenosť a je tu aj

nebezpečie úpadku života.

K samotnej pomoci klientovi je viazané aj slovo. Slová, ktoré sú základom komunikácie

medzi človekom v núdzi (klientom, ktorý potrebuje pomoc) a pomáhajúcim (sociálnym

pracovníkom, kňazom, odborníkom v sociálnej oblasti, psychológom). Interakcia medzi


86

zainteresovanými sa v prvom rade sústreďuje na aktuálne riešenie situácie a ponúknutie

adekvátnej pomoci. Z pastorálneho hľadiska vystupuje človek vždy ako tvor stvorený na

obraz Boží, ktorý podľa pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes (1965) je schopný poznať

a milovať svojho Stvoriteľa a je ustanovený za Pána všetkého pozemského stvorenstva.

Podľa Pekarčíka (2013, 15 s.) je človek „ako sociálna bytosť najvlastnejším nositeľom

a základnou skutočnosťou kresťanskej sociálnej náuky. Je jej hlavným predmetom a cieľom.“

Najväčšou úlohou a príspevkom Cirkvi a teda aj pastorácie k zabezpečeniu sociálneho dobra

pre ľudí je ohlasovanie Evanjelia lásky. Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu

o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes (1965, čl. 57) zreteľne vyjadruje, aby kresťania

„na ceste do nebeskej vlasti... spolupracovali so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho

sveta.“

V Katechizme katolíckej Cirkvi (2009, s. 502) čítame: „na druhom mieste spoločné

dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. Rozvoj je súhrnom všetkých

spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra

medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby

mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru,

primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď“ teda človek potrebuje životné potreby

a potrebuje žiť ľudským životom a vlastnými právami. Civilizácia dnešného sveta dáva veľký

dôraz na slovo vlastniť, alebo mať. Prirodzenou túžbou človeka podľa Pekarčíka (2013) výraz

mať sa dobre vedie cez výraz byť dobrý. Priorita človeka vo výraze: byť vyžaduje dobro

a dôstojnosť ľudskej osoby, ktorej patrí v hierarchii hodnôt a stvorených bytí samotný vrchol.

Ak vynecháme v tomto pokroku rast mravnosti človeka, môže sa stať, že bude narušená

hierarchia hodnôt, stane sa príčinou nerovnováhy a nespravodlivosti medzi ľuďmi.

Dôsledkom nespravodlivosti je bieda, rasizmus i diskriminácia.

Katechizmus katolíckej Cirkvi (2009, bod 2317) hovorí, že následky nespravodlivosti sú

„samotná nespravodlivosť a prílišné nerovnosti ekonomického alebo sociálneho rázu, závisť,

nedôvera a pýcha, ktoré zhubne pôsobia medzi ľuďmi a národmi, neprestajne ohrozujú mier a

vyvolávajú vojny.“ Snaha o budovanie lepšieho sveta sa prekrýva so snahou o sociálne dobro

človeka. Aj v našej spoločnosti pribúda čoraz viac chudobných, ktorí sú odkázaní na pomoc,

pribúda viac problémových rodín, narastá počet chudobných seniorov odkázaných na sociálnu

pomoc, narastá počet chudobných rómskych rodín, zástup telesne a duševne postihnutých

ľudí, šikanovaných a týraných žiakov a žien, zväčšuje sa priepasť medzi v duchovnej biede

ľudí. O to viac je potrebné prízvukovať z pastorálneho hľadiska, aby sa kresťania a ľudia


87

dobrej vôle angažovali v skutkoch milosrdnej lásky a v odstraňovaní sociálnej biedy

v spoločnosti.

Jednou zo základných najpodstatnejších mravných princípov podľa Chambersa (2015)

je zásada, že ľudí nemôžeme vnímať ako masu, dav. Keď hovoríme o mase chudobných ľudí,

musíme spomenúť, že dav pozostáva z jednotlivcov. Ak vnímame ľudí ako dav, je tu

nebezpečie, že pozabudneme na nich ako na ľudské bytosti, ako aj pozabudneme na to, že

každý človek je úplne jedinečným životom. Každý je pánom nad niečím, alebo niekým, veď

aj najponíženejší otrok má niekde medzi svojimi vplyv. Pred Bohom budeme zodpovední za

to, ako sme spravovali nám zverené hodnoty.

Cieľom pastorácie s ľuďmi odkázaným na pomoc je skrz osobný príklad a cez osobný

postoj viery sprostredkovať poznanie, že človek nie je len konglomerát hmoty a ducha.

Úlohou pastorácie v sociálnej práci je poukázať na rešpektovanie dôstojnosti každej ľudskej

osoby, k poznaniu ktorej prichádzame svetlom viery, ako aj ako hovorí Pekarčík (2013) aj

poznaním obrazu človeka vo svetle prirodzeného rozumu.

Komunikácia v sociálnej práci z pastorálneho pohľadu

Sociálna práca podľa Úlehlu (2009) spočíva na troch oporných pilieroch, aby mohla

plniť svoju úlohu. Tým prvým pilierom sú zákony, predpisy, povinnosti a možnosti, ktoré

z nich vyplývajú. Sú to spoločenské pravidlá, štandardy vo vzťahoch medzi ľuďmi. Druhým

pilierom sú spôsoby chovania sa, jednania, myslenia, postoja priania, názoru, štýlu života,

ktoré z človeka robia klienta. Klient je osobou, ktorá potrebuje pomoc a bez neho by nebolo

sociálnej práce. Tretím bodom, ktorý vyváži obe predošlé je profesionálna odbornosť

pracovníka, ktorý musí pracovať sám na sebe, aby sa vo svojej odbornosti mohol

zdokonaľovať.

Sociálna práca je teda o vedení komunikácie – dialógu čo chce spoločnosť dosiahnuť

svojimi normami a tým, čo si praje klient. Zo strany sociálneho pracovníka je tu odbornosť

viesť komunikáciu medzi normami spoločnosti a presvedčením klienta. Ide tu o odbornú

pomoc, v prvom rade spracovanie a zbere dát o príčinách vzniku sociálnej núdze na základe

komunikácie s klientom. Ďalej je potrebné uplatniť formu sociálnej pomoci a sprevádzať tieto

kroky sledovaním ich pôsobenia.

Komunikácia je tok informácií, v sociálnej práci neodmysliteľným prvkom efektívnosti

medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Ondrušová (2010, s. 39) tvrdí, že „vo vzťahu

sociálneho pracovníka a jeho klienta, aktívna a pasívna a správna komunikácia prispieva


88

k obojstrannej spokojnosti, k dobrému vzájomnému vzťahu, k stimulovaniu klienta

k aktívnemu riešeniu jeho problému a napokon samotné vyriešenie klientovho problému.“

Podľa Balkovej (2006 In Draganová a kol.) je takáto pomoc v prvom rade sociálna

prevencia a v druhom rade je to riešenie sociálnej núdze. Na základe tvrdenia spomenutej

autorky predmetom sociálnej práce sú konkrétne sociálne javy, ktoré nie sú v normalite

a dotýkajú sa jednotlivca, alebo skupiny a cieľom sociálnej práce je predchádzať sociálnym

problémom vznikajúcim v dôsledku porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu

jednotlivca, rodiny alebo skupiny a ďalej odbornými pracovnými metódami za aktívnej účasti

jednotlivca, skupiny, alebo komunity podporiť proces adaptácie a integrácie do spoločnosti.

K nadviazaniu kontaktu s klientom podľa Úlehlu (2009) platí pravidlo v prvom rade byť

ústretový, byť si vedomý svojho služobného postavenia, sústavne objasňovať svoju pozíciu

a preberať starosť iba tam, kde je to nutné.

V oblasti sociálnych služieb človekovi, podľa Pekarčíka (2013) má rešpektovanie

základných ľudských práv prvé miesto. Rešpektovanie ako aj úcta svedomia druhého človeka

patrí medzi prvoradé ľudské práva. Riadenie sa vlastným svedomím je z hľadiska morálneho

a etického nedotknuteľným a neodcudziteľným právom. Sociálna práca nemôže ignorovať

náboženský rozmer ľudskej osoby a tak uspokojovanie náboženských potrieb v prípade

sociálne odkázaných ľudí je rozhodujúcim príspevkom riešenia ich životného problému. Pri

komunikácii s klientom je nutné prihliadať v prvom rade na jeho náboženské presvedčenie,

ako aj poskytnutie a zabezpečenie náboženských potrieb v oblastiach sociálnej starostlivosti.

Služba kňaza, komunikácia s kňazom v prípadoch klienta, ktorý si túto službu žiada je

nemysliteľné mu ju odmietnuť. Encyklika Benedikta XVI. (2007, bod 39) Spe salvi hovorí

o schopnosti trpieť z lásky ako o prvkoch ľudskosti: „Trpieť spolu s druhými a pre druhých,

trpieť z lásky k pravde a spravodlivosti, trpieť pre lásku a preto, aby som sa stal opravdivo

milujúcim človekom – to sú základné prvky ľudskosti, zanechanie ktorých by zničilo

samotného človeka.“ Sviatosti Cirkvi, ktoré prijíma chorý, alebo umierajúci človek - klient

ponúkajú veriacim iným spôsobom vnímať utrpenie a bolesť. Znášanie a prijímanie bolesti

skrz Krista, ktorý túto cestu pred nami vykonal – dávajú trpiacemu, ako aj sociálne

odkázanému nádej. Pekarčík (2013) je presvedčený, že v takýchto prípadoch je nádej tou

silou, ktorú potrebujú nielen odkázaní, ale aj tí, ktorí takúto službu sociálnej pomoci

poskytujú.

Teológia poznáva Boha vo svetle nadprirodzeného Božieho zjavenia. Pastorálnym

predmetom poznávania je pravda o človeku, ktorú Boh zjavil. Cieľom je ľudský duch, ktorý

je do utrpenia zapojený. Je tu však jedna integrita človeka, integrita jeho osoby, pretože


89

človek je jeden telom aj dušou. Človek bol stvorený z lásky na obraz Boží, má dôstojnosť

osoby, má slobodnú vôľu, ktorú môže používať v službe voči Bohu a blížnemu. Komunikácia

medzi človekom a Bohom sa uskutočňuje skrz svedomie – je to Boží zákon, ktorý pochádza

od Boha a znie v hlbinách vnútra človeka.

Človek ako jednotlivec sa nezaobíde bez ľudského spoločenstva, je odkázaný na pomoc

iných ľudí. Pekarčík (2013) je presvedčený, že odpoveďou na naliehavé otázky človeka v jeho

živote je veľkonočné tajomstvo Bohočloveka, ktorým nás vykúpil.

Starostlivosť o človeka vo vzťahu pastorácie a sociálnej práce

Človek je bytie a k existencii je povolaný a oslovený samotným Bohom, tým sa líši od

ostatného tvorstva. Táto skutočnosť dáva základ prejavom ľudskej bytosti. Pekarčík (2013, 16

s.) je presvedčený, že: „človek so svojou hmotno-duchovnou bytosťou žije na rozhraní pólov

animality a duchovnosti, časnosti a večnosti, ohraničenosti a transcendentality, má cieľ jeho

jestvovania dvojaký charakter: časný i večný. Sú to akoby dve zložky jediného cieľa človeka.

Nestoja voči sebe v opozícii. Časný cieľ nevylučuje večný a ani večný cieľ nevylučuje časný.

Je medzi nimi harmónia a vzájomné doplňovanie. Človek cez časné dobro smeruje k večnému

dobru, cez relatívne dobro prichádza k absolútnemu dobru.“

Človek je teda bytostne nasmerovaný na toho, kto ho oslovil, avšak je aj tvorom

spoločenským, teda tvorom, ktorý sa nikdy neuspokojí, všetko chce pre prekračovať

a presahovať. Človek ako jednotlivec, ktorý síce chce byť sám sebou, ale ostáva uzavretý do

svojho sveta, ktorý nedokáže adekvátne zdieľať s druhými. V takýchto prípadoch prichádza

potom s myšlienkou o svojom svete, v ktorom má akúsi svoju pravdu, tvorí si svoju vlastnú

morálku, uctieva svojho boha, ktorým chce byť nezriedka on sám.

Kováč (1999, 199 s.) je presvedčený, že človek „so svojimi požiadavkami je jedinečnou

príležitosťou k tomu, aby sme na ňom uplatnili svoju lásku k Bohu. Lebo, ak to neurobíme

cez človeka, nemáme to ako inak urobiť. Vo Svätom písme (2007) čítame: „Čokoľvek ste

urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste to urobili.“ (Mt 25,40)

Z hľadiska sociálneho tak ako aj pastorálneho je starostlivosť o človeka podstatná.

Človek sa ako osoba podľa Pekačíka (2013) prejavuje rozumovosťou, láskou, slobodou,

právnou subjektivitou, dôstojnosťou, integritou a náboženskosťou. Tieto atribúty ho

vyzdvihujú vyššie nad materiálny svet, ba až nad vesmír, preto je nesmierne cenný tak

z hľadiska pastorálneho, ako aj sociálneho.

Avšak krajnosťou, do ktorej upadá človek, je absolutizovanie ľudskej osoby,

zbožšťovanie, ako aj kult osobnosti. Pridružovať človekovi väčšiu úctu, aká mu prináleží je


90

nebezpečným omylom. Takýmto spôsobom sú zotročované ľudské osoby, na ktorých sa

pácha násilie sú obeťami, najčastejšie dobrovoľnými. Základom podľa Schavela a kol. (2012)

by mala byť prevencia zahrnutá do programov sociálnej, školskej, zdravotnej, populačnej

a rodinnej politiky štátu, profesionálnej prípravy na budúce povolanie. Za základ prevencie sa

považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine podmienené vzormi a štýlom

výchovy v rodine. Človek je formovaný práve v rodine, kde sa mu dostáva množstvo

motivácie práve cez sociálnu lásku. Pekarčík (2013) je presvedčený, že láska je motiváciou

každej dobročinnosti a sociálnej aktivity v ľudskej spoločnosti, nech je to rodina, alebo štát.

Univerzálnosť pastorácie je starostlivosťou Cirkvi upriamená na všetkých ľudí, každého

človeka. Vo Svätom Písme (2007) čítame: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich

v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“

(Mt 28,19 – 20) Cirkvi ide teda človeka v každej životnej situácií, teda aj v utrpení

a životných problémoch. A práve Cirkev je tou Matkou, ktorá ponúka svojim to najlepšie.

Poukazuje aj v dnešnom svete orientovaným svojim vlastným smerom civilizáciu života –

Desatoro. V Katechizme katolíckej Cirkvi (2009, bod 2069) čítame: „Dekalóg tvorí

nedeliteľný celok. Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa

podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno

prikázanie znamená porušiť všetky ostatné. Nemožno si uctiť druhého človeka, a nevelebiť

Boha, jeho Stvoriteľa. Nemožno sa klaňať Bohu, a nemilovať všetkých ľudí, ktorí sú jeho

tvormi. Desatoro zjednocuje teologiálny (na Boha sa vzťahujúci) a sociálny život človeka.“

Podľa Pekačíka (2013, 43 s.) medzi „sociálnou starostlivosťou o človeka v núdzi

a pastorálnou službou je úzky vzťah. Možno ho označiť za partnerský vzťah. Pastorálna

služba a sociálna práca majú veľa spoločného. Na prvom mieste je človek, ktorý potrebuje

pomoc. Odlišný je však spôsob, ktorým tento cieľ dosahujú.“

Primárnym cieľom sociálnej práce je sprostredkovanie sociálneho dobra človekovi

odkázanému na pomoc. Sekundárnym cieľom sociálnej práce je jej duchovné a náboženské

dobro človeka. Primárnym cieľom pastoračnej práce je duchovné a náboženské dobro človeka

– zaistenie jeho večnej spásy, obdarovanie človeka Bohom. Sekundárnym cieľom je sociálna

pomoc človekovi. Sociálny pracovník má teda dva nevyhnutné piliere, pomocou ktorých

vykonáva starostlivosť o klienta: nábožnosť a ľudskosť.

Ak by sme zosumarizovali pastorálnu službu a sociálnu prácu, musíme sa jednoznačne

vyjadriť, že medzi dvoma skutočnosťami je úzka spolupráca. Keď hovoríme o pastorácii

Cirkvi, alebo o misijnej činnosti Cirkvi, nemyslíme iba na klerikov, ale aj na laikov so

sociálnym povolaním a naopak, aj sociálni pracovníci potrebujú duchovnú službu Cirkvi. Sú


91

známe mnohé príklady spolupráce, kde sa vždy sleduje jeden cieľ: starostlivosť o duchovné

a mravné dobro trpiaceho človeka, alebo človeka v núdzi.

Pekným príkladom skĺbenia oboch povolaní: pastorálnej služby a sociálnej práce je

Alma Mater Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce, ktorá nesie meno veľkého sociálne

cítiaceho človeka sv. Alžbety, ktorá svoju pastoračnú a nezištnú službu lásky k ľuďom vedela

vykonávať jedine z čerpania príkladu svojho Učiteľa a Pána, ktorý nás všetkých povzbudzuje

svojím príkladom a slovom: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil

vám!“ (Jn 13,15)

Záver

Doba v ktorej žijeme je bohatá na materiálne hodnoty a začína byť chudobná voči tým,

ktorí sú v nej odkázaní tak na duchovnú, ako aj na materiálnu pomoc. Na jednej strane rýchly

rozvoj spoločností pretláča hlas ľudí volajúcich o pomoc, na druhej strane liberálne zmýšľanie

spôsobuje útlak mravov a v medziľudských vzťahoch a v zmýšľaní ľudí a tak vyhasína túžba

po poznaní nadprirodzeného a vzniká v ľuďoch zdeformovaný obraz ľudskosti.

Zmena hodnôt, vyhranené vzťahy k blížnemu, ochladenie medziľudských vzťahov,

pozabúdanie na Boha sú znaky, je vizitka, ktoré jedinec ako aj spoločenstvo nosia v sebe.

Deformovaný obraz človeka, jeho podstaty a zmyslu života, nedostatok rešpektovania

dôstojnosti človeka, ako aj množstvo negatívnych javov v živote človeka vyúsťujú do čoraz

väčšej uzavretosti, ktorej výsledkom je nevyrovnané duchovné reakcie a skutky, násilie,

devianciu a následné izolovanie sa od spoločnosti.

Naopak komunikácia v živote človeka je prejavom dôvery, prejavom človeka, ktorý je

otvorený voči druhému človekovi a spoločnosti.

Cieľom prednášky bolo poukázať na kresťanské hodnoty sociálneho učenia, na

dôstojnosť človeka a na jeho vzťah k Najvyššiemu Dobru. Pastorácia vykonávaná so zreteľom

na človeka, ktorý potrebuje pomoc, je dlhou cestou usilovnej práce v rámci sociálnej práce,

ktorú ponúka pastorálna služba a sociálna práca. Na tejto ceste komunikuje človek s Bohom,

ako aj všetci zainteresovaní pracovníci, ktorí ponúkajú pomoc na poli mnohorakej sociálnej

odkázanosti klientov.


92


BALKOVÁ, E. 2009. Sociálna práca In DRAGANOVÁ, H. a kol. Sociálna starostlivosť.

Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2009. s. 62 – 74. ISBN 978-80-8063-240-3.

BENEDIKT, XVI. 2007. [online] Katolícka Cirkev na Slovensku. Bratislava : KBS [citované

2017-11-09] Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-

vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-spe-salvi>.

CHAMBERS, O. 2015. Biblical Ethics; the Moral Foundations of Life; the Philosophy of Sin:

The Moral Foundations of Life, the Philosophy of Sin. Michigan: Permissions Department,

Discovery House, Grand Rapids, Michigan. 2015. 357 p. ISBN 978-1-62707-316-5.

JÁN PAVOL, II. 2007. Solicitudo rei socialis. In Spolok sv. Vojtecha. Dokumenty sociálnej

náuky Cirkvi. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2007. s. 457 – 512. ISBN 978-80-7162-694-7.

KOVÁČ, Š. 1999. Pro sacerdote. Biblické sociálne výzvy. Topoľčany: Prima – Print, spol.

s.r.o. 1999. 310 s. ISBN 80-967762-6-6.

MAGYAR PÜSPÖKI KAR. 2009. A Katolikus Egyház Katekizmusa. Budapest: Szent István

Társulat, 2009. o. 863. ISBN 978-963-361-403-7.

OLÁH, M. – HERDICS, Gy. – ONDRUŠOVÁ, Z. 2014. Fejezetek a szociális munka

tárgyköréből. Budapest: Szent Gellért Kiadó és Nyomda, 2014. 110 s. ISBN 978-963-696-

594-5.

ONDRUŠOVÁ, Z. 2010. Základy sociálnej práce pre pomáhajúce profesie. Bratislava:

VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava, 2010. 190 s. ISBN 978-80-89392-21-6.

PARÁK, L. 2016. Kresťanské ponímanie sociálnej práce s ľuďmi bez domova. Gabčíkovo:

VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava, detašované pracovisko Dunajská Streda – Gabčíkovo,

2016. 140 s. Rigorózna práca.

PAVOL, VI. 1965. Gaudium et spes. [online]. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1965. [citované

2017-11-10]. Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-

vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/gaudium-et-spes>.

PEKARČÍK, Ľ. 2013. Pastorálny rozmer sociálnej práce. Ružomberok: Verbum, 2013. 95 s.

ISBN 978-80-561-0097-4.


93

SCHAVEL, M. a kol. 2012. Sociálna prevencia. Liptovský Ján: Prohu s.r.o., 2012. 266 s.

ISBN 978-80-89535-06-4.

Sväté Písmo Starého i Nového Zákona. Trnava: Spolok sv. Vojtecha Trnava, 2007. 1612 s.

ISBN 978-80-7162-683-1.

ÚLEHLA, I. 2009. Umění pomáhat. 3. vydanie. Praha: Sociologické nakladatelství, Praha

2009. 125 s. ISBN 978-80-86429-36-6.

VRAGAŠ, Š. a kol. 2008. Teologický a náboženský slovník. Trnava: Spolok sv. Vojtecha,

2008. s. 138 – 139. ISBN 978-80-7162-620-6.

Kontakt

PaedDr. PhDr. László Parák, MBA

doktorand VŠ

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava

Palackého č. 1

P. O. Box 104

810 00 Bratislava

[email protected]



94

Demografia starnutia - senior

Peter Hasa

Abstrakt

Odborný príspevok sa zaoberá problematikou staroby a riešením problémov spojených

s obdobím tejto životnej etapy. Autor odborného príspevku sa snaží poukázať že i napriek sa

zvyšujúcemu počtu starších ľudí sa nevenuje dostatočná pozornosť a snaha vybudovať pre

seniorov našej spoločnosti adekvátny priestor pre zdravý a aktívny život. Hlavným cieľom

príspevku je priblížiť problematiku staroby a spolu s ňou spojenými životnými zmenami,

psychologickými, fyziologickými, sociálnymi či duševnými a priblížiť faktory, ktoré starobu

ovplyvňujú. Autor poukáže i na nevyhnutnosť integratívnej starostlivosti o seniorov a na

dôležitosť rolí sociálneho pracovníka v práci so seniorom.

Kľúčové slová

Staroba. Senior. Kvalita života. Prevencia. Riešenie problémov.

Abstract

This topic deals wita the issues of ageing and the solution of problems connected white the

period of this life stage. The author of this work is trying to point out a fact that in spite of the

increasing number of elderly people is not sufficient attention and effort to build for seniors of

our community an adeguate space for a healthy and active live. The main aim of this work in

to bring closer the issue of old age together wite new life – channging, psychological,

physiological, social and introduce factors theat affecte old age. The autor points out the need

for integrated care for the elderly and the role of a social worker in working with a senior.

Key words

Old age. Guality of life. Prevention. Problem solving.


95

Úvod

,,Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody,

Ale krásni starí ľudia sú umelecké diela.“

(Johann Wolfgang von Goethe)

Starnutie a problematika staroby je veľmi často diskutovaná téma a vždy i bude, keďže

touto etapou prejde každý jedinec sám. Nezvratný proces, ktorým prechádzame do záverečnej

fázy života. Problémy spájané s touto etapou života sú rôzne a okrem genetických

predispozícií sú ovplyvňované i variabilnými aspektmi sociálneho prostredia, rodinného

zázemia, fyzického zdravia, psychického stavu a ekonomického zabezpečenia.

Odborný príspevok sa zaoberá problematikou staroby a riešeniami problémov

spojených s týmto obdobím života. Počet seniorov neustále rastie, no i napriek tomu sa

riešeniu problémov spájaných so starobou nevenuje dostatočná pozornosť. Spoločnosť

nevytvára adekvátny priestor pre zdravú a aktívnu starobu. Hlavným cieľom odborného

príspevku je poukázať a priblížiť problematiku staroby spolu s ňou spojenými životnými

zmenami.

Osobnou motiváciou príspevku je pocit, že i napriek globálnemu snaženiu sa riešiť

problematiku staroby, nie je dostatočne táto súčasť nášho života riešená.

Odborný príspevok je rozdelený na kapitoly a následné vyhodnotenie predložených

výsledkov, ktoré sú posunuté do diskusie.

Cieľom príspevku bolo odkryť najčastejšie problémy staroby a predniesť odbornej

i laickej verejnosti závery, ktoré v tomto príspevku sú publikované.

Pri písaní príspevku boli použité a využívané literárne zdroje od slovenských i českých

autorov ako i anglicky písaná literatúra. Medzi hlavné zdroje z ktorých čerpáme informácie sú

diela autorov ako docent Határ, doktor Hetteš, autorka Hrozenská či Balogovej. Príspevok

bude venovaný odbornej verejnosti, kompetentným pracovníkom, ktorí majú záujem riešiť

problémy seniorov.

Teoretické východiská skúmanej problematiky

Život človeka je zložený z viacerých etáp, z ktorých každá je určitým spôsobom

špecifická a predostiera isté možnosti, ale i obmedzenia. Poslednou životnou etapou je

staroba. Na starobu je možné nazerať z viacerých uhlov pohľadu. Na jednej strane je to síce

záverečná fáza, ktorou sa život končí. Na druhej strane sa však starobou otvára celá škála

nových možností a pozitív, ktoré len treba vedieť správne uchopiť.


96

V prvej časti príspevku tejto práce charakterizujeme pojmy ako staroba, kvalita života

seniorov, z dôrazom na jej sociálno-ekonomickú rovinu, či pojem celoživotné vzdelávanie

a pod. Budeme sa venovať jednak demografii, pričom špecifikujeme starnutie populácie a

postavenie seniorskej populácie v súčasnej spoločnosti, definujeme pojem ageizmus

a priblížime si ľudské práva. Zároveň predostrieme legislatívny rámec, resp. zmapujeme

prostredie sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti o seniorov na Slovensku.

Charakteristika staroby a postavenie seniorov v súčasnej spoločnosti

Hodnotový systém väčšiny súčasných spoločností je nastavený spôsobom,

zdôrazňujúcim predovšetkým zachovávanie biologicky podmienených kompetencií mladosti

a takých atribútov, ako je energia, výkonnosť a pod. Starnutie, ako aj samotná staroba, je

naopak považovaná skôr za negatívny jav, resp. etapu života. Podľa Kovala (2004, s. 101)

„sociálny status starého človeka patrí do nevýhodnej kategórie starobného dôchodcu, pričom

je zafixovaný v spoločenských zvykoch, zákonoch a je tabu“. Oproti majorite sa teda

seniorská populácia ocitá v nevýhodnej pozícii. Dôležité je ale uvedomiť si, že rovnako ako

mladí ľudia, tak aj seniori tvoria neoddeliteľnú a integrálnu súčasť spoločnosti. Hetteš (2011,

s. 6) na margo toho uvádza, že „perspektívy dôstojného života pre staršie osoby zostávajú

veľkou výzvou nielen pre sociálnu prácu, ale z dôvodu demografických zmien aj pre celú

spoločnosť“.

Staroba je poslednou životnou etapou človeka. V určitom zmysle predstavuje zavŕšenie

procesu starnutia. Je výsledkom kombinácie minulých zážitkov a skúseností, premietaných do

prítomnosti v podobe spomienok, prítomných okamihov, ale i budúcnosti. Z gerontologického

hľadiska je charakteristická predovšetkým poklesom adaptačných mechanizmov,

špecifickými zmenami, resp. priebehom degeneratívnych zmien, akumuláciou patologických

procesov, ďalej zmenami v oblasti psychického zdravia a v neposlednom rade sociálno-

ekonomickými zmenami. Hamžík (2003, s. 13) definuje starobu ako „prirodzenú a zákonitú

etapu vnútorného i fyzického života človeka“, ku ktorej je možné pristupovať viacerými

spôsobmi. Podľa uvedeného autora predstavuje staroba totiž nielen „bod, v ktorom sa život

končí“, t. j. záverečnú fázu života, ale aj obdobie, ponúkajúce mnoho pozitív a najmä celú

škálu nových možností a príležitostí. Záleží však aj od toho, ako starneme. Podobne, ako

predchádzajúce vývinové etapy, má teda aj staroba svoj význam. Ten, podľa nemeckého

psychológa Eriksona (In Spar, Rue, 2002), tkvie predovšetkým v dosiahnutí integrity

a pochopení zmyslu vlastného života. Nie je to však jednoduchý proces, pričom dosiahnutie

integrity si vyžaduje splnenie viacerých podmienok. Patrí k nim napríklad pravdivosť a


97

úprimnosť k sebe samému, kontinuita, t. j. pochopenie vlastného života vo vzťahu nielen

k prítomnosti, ale aj minulosti a budúcnosti, či generalizácia životných postojov a ďalšie.

Konečným cieľom tohto procesu je zmierenie, resp. prijatie života takého, aký je, bol a aký

bude a vyrovnanie sa s umieraním a smrťou.

Faktory, ktoré ovplyvňujú proces starnutia, môžeme zatriediť do troch hlavných

kategórií, a to do kategórie medicínskych, psychologických a sociálno-ekonomických

faktorov. Kategória medicínskych faktorov zahŕňa dedičnosť, resp. určité genetické

predpoklady, variabilitu biologických procesov, priebeh a liečbu chorôb, stravovanie a

celkový zdravotný stav človeka. Psychologické faktory znamenajú predovšetkým subjektívnu

percepciu kvality života, patria k nim však aj kognitívne funkcie, úroveň zmyslového

vnímania, tvorivosť, či celková charakteristika osobnosti. Poslednou kategóriou sú sociálno-

ekonomické faktory, ktoré zahŕňajú najmä preferovaný spôsob života, ale tiež kvalitu

sociálnych vzťahov, materiálne a finančné zabezpečenie, sociálny status a kontakty, pracovné

podmienky v predchádzajúcich zamestnaniach, či záujem o okolité dianie, kultúru, edukáciu,

voľno časové aktivity a pod. (Balogová, 2009).

Starnutie populácie

Starnutie populácie predstavuje v dnešnej dobe jeden z najviac skloňovaných pojmov.

Tento fenomén sa aktuálne týka nielen Slovenska a Európskej únie, ale takmer všetkých

vyspelých štátov sveta. Vo všeobecnosti môžeme starnutie populácie definovať ako rýchly

nárast relatívneho počtu starších skupín obyvateľstva v spoločnosti.

„Je to globálna demografická zmena, ktorá znamená iba určitý dočasný posun.

Neznamená, že by ľudstvo mohlo byť neustále a nekonečne staršie, bez spomalenia, resp. bez

stabilizovania tohto vývoja. Model spoločnosti, ktorá je nepriateľsky naklonená starším, sa ale

stáva stále globálnejším“. (Hetteš, 2011, s. 11).

V dôsledku starnutia populácie dochádza obvykle v spoločnosti k mnohým výrazným

zmenám. Ide o zmeny obsahu politických programov – s výraznou zmenou vekovej štruktúry

obyvateľstva sa kľúčovým stáva politický názor starších voličov, ďalej o zmeny v sociálnom

systéme, ale napríklad aj o zmenu vnímania zmyslu a potreby celoživotného vzdelávania a

pod. S rýchlym nárastom počtu starších obyvateľov v dôchodkovom veku sa automaticky

spájajú vyššie náklady na služby v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Z

ekonomického hľadiska zas vyvstáva potreba reštrukturalizácie a sústavného zvyšovania

dôchodkového veku, ako i dôchodkového zabezpečenia. Do popredia sa tak v kontexte

s danou problematikou dostávajú otázky ekonomického, sociálneho, medicínskeho, ale aj


98

psychologického, či politického charakteru. Ako konštatujú Hrozenská a kol. (2008, s. 8)

„starnutím jedincov totiž starne celá spoločnosť“.

Schéma 3 Populácia nad 65 rokov v komparácii s celkovou populáciou – očakávaný

vývoj do roku 2080

Zdroj: Inštitút finančnej politiky MF SR, 2015

Starnutie populácie je možné sledovať prostredníctvom nasledovných troch

ukazovateľov:

Index starnutia - počet osôb v poproduktívnom veku 65 a viac rokov na 100 osôb v

predproduktívnom veku do 15 rokov. Na Slovensku sa od roku 2001 index starnutia

neustále zvyšuje, pričom v roku 2012 dosiahol priemernú hodnotu 85,5.

Priemerný vek obyvateľstva - vážený aritmetický priemer počtu rokov, ktoré do

určitého okamihu prežili príslušníci danej populácie. Podobne, ako index starnutia, aj

priemerný vek obyvateľov Slovenska sa postupne zvyšuje. V roku 2012 bol priemerný

vek obyvateľstva 39,3 roka, pričom u mužov to bolo 37,7 a u žien 40,9 roka. V roku

2016 bola jeho hodnota 40,2 roka a očakáva sa, že v roku 2060 stúpne dokonca až na

vyše 49 rokov.

Stredná dĺžka života - priemerný počet rokov dožitia u osôb oboch pohlaví a veku za

predpokladu, že nedôjde k zmenám úmrtnostných pomerov. (Štatistický úrad SR,

2014).

V porovnaní s inými európskymi krajinami, patrí Slovensko zatiaľ k tým menej

„starým“. V dôsledku demografických zmien a zvyšovania kvality zdravotnej starostlivosti,

najmä v posledných dvoch desaťročiach, je však zrýchľovanie starnutia populácie viditeľné

už aj u nás. V Národnom programe aktívneho starnutia na roky 2014 – 2020 sa uvádza, že

kým v rámci EÚ bude v dôsledku starnutia populácie v roku 2050 chýbať 15 % pracovnej


99

sily, na Slovensku to bude pravdepodobne až 21 %. Slovensko tak bude nielen staršie, ale

keďže je menej početné, predpokladá sa, že bude aj etnicky chudobnejšie. Pri zachovaní

súčasnej intenzity pôrodnosti, je dokonca prognóza, že v druhej polovici 21. storočia budeme

tvoriť jednu z najstarších európskych populácií. (Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013).

Schéma 1 Prognóza starnutia populácie na Slovensku do roku 2080

Zdroj: Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013

Ako je viditeľné z vyššie uvedenej schémy, kým v roku 2016 pripadalo na 100 občanov

v predproduktívnom veku približne 80 seniorov, tak v roku 2060 by to podľa prognóz malo

byť až okolo 230 seniorov vo veku nad 65 rokov. Nárast seniorov by sa tak v nasledujúcich

piatich desaťročiach mal zvýšiť o viac ako 1 milión osôb. (Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013).

Schéma 2 Stredný variant očakávaného vývoja počtu obyvateľov podľa hlavných

vekových skupín na Slovensku do roku 2060

Zdroj: Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013


100

Napriek skutočnosti, že starnutie populácie býva zväčša chápané ako niečo negatívne,

resp. ako problém, na tento jav je možné nazerať aj z inej, a to pozitívnej stránky. Starnutie

populácie predstavuje totiž aj veľkú príležitosť. Ako uvádza Hetteš (2011, s. 20) „je to triumf

z hľadiska zdravotného, sociálneho a hospodárskeho pokroku. Existujúcim systémom

sociálnej pomoci prináša výzvy a ovplyvňuje prakticky všetky oblasti spoločnosti. V kontexte

dlhšieho života sa význam konvenčných a zákonom stanovených vekových zlomov životných

prechodov, ako je odchod do dôchodku, mení, keďže podiel obyvateľov prežívajúcich ešte

dlho po tomto veku narastá".

Seniori a ľudské práva

Ľudské práva predstavujú univerzálny, všeobecne akceptovaný pojem, tvoriaci základ

ľudskosti ako takej. Dôležité je uvedomiť si, že pri narodení sme si všetci rovní a tiež to, že

bez ohľadu na národnosť, etnickú príslušnosť, rasu, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, vek, či

vzdelanie, disponujeme všetci rovnakými právami. Vychádzajúc z uvedeného, seniori majú

teda rovnaké ľudské práva ako každý iný človek. Napriek tejto skutočnosti sú však ich práva

často prehliadané.

Hetteš (2011, s. 12) uvádza, že napriek existencii Všeobecnej deklarácie ľudských práv,

v rámci medzinárodných práv, ktoré zaväzujú vlády pri ich napĺňaní, nie sú seniori menovite

uznaní. Ako ďalej autor dodáva, je len jeden medzinárodný ľudsko-právny dohovor, ktorý sa

zaoberá, resp. chráni pred vekovou diskrimináciou. Ide o Medzinárodný dohovor o ochrane

práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín. „Tento dohovor však nie je

ratifikovateľný nateraz zo strany členov Európskej únie a taktiež Slovenska. Záväzky voči

právam starších ľudí existujú, tak ako je to v rámci Madridského medzinárodného akčného

plánu týkajúceho sa starnutia (MIPAA). Avšak takéto záväzky nie sú právne záväzné a tvoria

iba akúsi morálnu povinnosť vlád pre ich implementovanie“.

V roku 2012 bol, s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu

Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd, realizovaný výskumný projekt so zameraním na

aktívne starnutie, vekovú diskrimináciu a medzigeneračné vzťahy, resp. vekové stereotypy

a predsudky. Hlavným cieľom tohto projektu bolo priniesť nové poznatky o životnej situácii

seniorov a ich skúsenostiach s diskrimináciou, ako aj o miere ich participácie v rôznych

oblastiach sociálneho života. K vytýčeným cieľom patrilo tiež spoznať názory majoritnej

verejnosti na postavenie seniorov v súčasnej spoločnosti, či analyzovať pripravenosť občanov

na akceptáciu modelu aktívneho starnutia a pod. Zber dát prebiehal prostredníctvom


101

dotazníka určeného pre dospelú populáciu od 18 rokov, ale aj individuálnymi a skupinovými

rozhovormi so seniormi a s ľuďmi vo veku 45 až 64 rokov.

Inštitút pre verejné otázky, prezentujúci výsledky výskumu, rozdelil tieto do troch

hlavných kategórií:

Aktívne starnutie očami verejnosti – pojem „aktívne starnutie“ nepoznala takmer

polovica respondentov z celkovej populácie (47 %). Najvýraznejším bol kontext

pracovnej aktivity seniorov (21 %), ktorý bol však z viacerých dôvodov (vysoká miera

nezamestnanosti, vyčerpanosť seniorov, ich neuspokojivý zdravotný stav a pod.)

vnímaný ambivalentne.

Veková diskriminácia – dá sa konštatovať, že tolerancia voči vekovej diskriminácii má

v posledných rokoch stúpajúcu tendenciu. Jednou z hlavných príčin tohto negatívneho

javu je pravdepodobne vysoká miera nezamestnanosti, resp. rozšírenie neadekvátnej

predstavy medzi verejnosťou, že zamestnanci v dôchodkovom veku predstavujú

konkurenciu a zaberajú miesto mladým. Z výsledkov výskumu vyplynulo, že osobnú

skúsenosť s diskrimináciou má približne pätina ľudí vo veku 45 až 64 rokov, pričom

častejšími obeťami sú ženy, nezamestnaní a ľudia s nižším vzdelaním.

Najzávažnejšími oblasťami vekovej diskriminácie sú podľa verejnosti - trh práce (51

%), zdravotníctvo (34 %), úrady a služby (28 %). Väčšina respondentov z celkovej

populácie si myslí, že seniori nedostatočne obhajujú vlastné práva (73 %), pričom ich

aj nedostatočne poznajú (68 %).

Sociálna a politická participácia seniorov - takmer dve tretiny ľudí vo veku 45 až 64

rokov sa zaujímajú o politické dianie (69 %), pričom vyšší záujem prejavujú

zamestnaní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Rozdiely medzi zamestnanými

a nezamestnanými v uvedenej vekovej kategórii sú viditeľné aj v súvislosti

s voľnočasovými aktivitami. Kým zamestnaní sa vo väčšej miere venujú svojmu

vzdelávaniu, spoločenskému životu, dobrovoľníckej, či verejnoprospešnej činnosti,

nezamestnaní trávia viac času sledovaním televízie a prácami v domácnosti alebo

záhrade. (Bútorová, Filadelfiová, 2012).

Ageizmus

Pojmom ageizmus je možné označiť všetky formy diskriminácie a uplatňovania

stereotypov v súvislosti so seniorskou populáciou. Do povedomia verejnosti vstúpil tento

pojem koncom 70. rokov minulého storočia, konkrétne v r. 1968, kedy ho vôbec prvýkrát

použil R. N. Butler v článku pre „Washington Post“. Jeho použitie súviselo so segregačnou


102

bytovou politikou. Daný autor prirovnával v článku ageizmus k rasizmu - diskriminácii na

základe farby pleti, pričom ho definoval ako proces systematickej diskriminácie ľudí, na

základe toho, že sú starí. (Vidovičová, 2008).

Postoje k pochopeniu ageizmu odrážajú dve roviny. Prvou je diskriminácia, predsudky

a systematické uplatňovanie stereotypov, vychádzajúce zvyčajne z nesprávneho chápania

kvalitatívnych nerovností jednotlivých fáz ľudského života a značne subjektívneho vnímania

seniorskej populácie. Druhá rovina predstavuje pocit diskriminácie samotných seniorov, ktorý

je založený na nerešpektovaní vlastného ega, príp. negatívnych postojov voči starobe ako

takej. (Gutman, Spencer, 2010).

Kvalita života seniorov

Kvalita života patrí v súčasnosti v mnohých oblastiach k najčastejšie používaným

pojmom. Tento pojem sa dostal do povedomia odbornej verejnosti približne v 60. rokoch

minulého storočia. Jeho vznik úzko súvisel s vtedajším prudkým nárastom populácie, ako aj z

ekonomickými problémami, vznikajúcimi v dôsledku nepomeru distribúcie zdrojov a

subjektívnej pohody jedincov. Koncept kvality života je totiž výsledným konštruktom práve

subjektívnej pohody a individuálneho prežívania človeka v interakcii s faktormi objektívnej

reality, pričom tieto pokrývajú celú škálu rôznorodých oblastí. Ide napríklad

o environmentálnu, politickú, geografickú, kultúrnu, či sociálno-ekonomickú oblasť a pod.,

ich vzájomné vzťahy a spolupôsobenie.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO In Dragomerická, Prajsová, 2009) definuje

kvalitu života ako vyjadrenie individuálnej percepcie pozície v živote človeka, v kontexte

jeho kultúry, hodnotových systémov a interakcií k vlastným štandardom, očakávaniam,

cieľom a záujmom.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, kvalita života sa odvíja od množstva rozličných

faktorov a ich vzájomných interakcií a nie je teda možné na ňu nazerať len zo sociálno-

ekonomického hľadiska. V dnešnej dobe predstavuje kvalita života koncept, odrážajúci

záujem mnohých odborníkov pomáhajúcich profesií, ktorých snahou je zabezpečiť, podľa

možností a v daných podmienkach, čo najlepšie prežitý život svojich klientov. V súvislosti so

seniorskou populáciou, resp. starobou, sa pojem kvalita života objavuje čoraz častejšie.

Podľa Kamanovej (2007, s. 36) „ak chceme hovoriť o kvalite života seniora, hovoríme o

hodnotení individuálnej kvality života. Tak definujeme kvalitu života, ako súhrn objektívne a

subjektívne posudzovaných indikátorov na makro-mezo-mikro rovine indivídua.“ U seniorov

narastá predovšetkým význam subjektívneho hodnotenia zdravia, pričom kvalita života sa


103

v súčasnosti javí byť vhodnejším indikátorom zdravia ako morbidita a mortalita. (Butler,

2010). Okrem zdravia odráža však kvalita života seniorov aj viaceré ďalšie faktory. Je to

napríklad emocionálne prežívanie, zamestnanosť, schopnosť adaptácie, spiritualita,

participácia na spoločenskom živote, spôsob trávenia voľného času, či sociálne prostredie,

resp. prijímaná psychická a sociálna podpora a ďalšie.

Sociálno-ekonomická rovina

Sociálno-ekonomickú rovinu kvality života seniorov tvorí sociálne prostredie, resp.

finančné a materiálne zabezpečenie domácnosti, doprava, bezpečnosť, zdravotná starostlivosť,

sociálne služby, prístup k informáciám a k ďalším zdrojom, ktorými disponuje spoločnosť

a pod. Monitoruje sa pomocou takých ukazovateľov, ako hrubý domáci produkt, stredná dĺžka

života a gramotnosť obyvateľstva. Hrubý domáci produkt na obyvateľa hovorí o sile

ekonomiky a možnostiach, aké dáva k dispozícii. Stredná dĺžka života a gramotnosť

obyvateľstva sú odrazom kvality sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti, ako aj

vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. (Hrozenská a kol., 2008).

Seniori tvoria skupinu obyvateľstva, ktorá je do značnej miery ohrozená nielen

diskrimináciou, ale aj chudobou a sociálnou exklúziou. Jednu z najvýraznejších zmien staroby

v sociálno-ekonomickej oblasti predstavuje odchod do dôchodku. V dôsledku odchodu do

dôchodku dochádza totiž k zmenám nielen ekonomickej, resp. finančnej situácie dôchodcu,

ktorá sa spravidla zhoršuje, ale vplyvom toho aj k zmenám predošlého spôsobu života.

Venglářová (2007) rozumie pod optimálnym spôsobom života seniora predovšetkým

udržiavanie sociálnych vzťahov a kontaktov, zachovanie si sebaúcty, sociálneho statusu,

autonómiu a podľa možností aj sebestačnosti do čo najvyššieho veku. Odchodom do

dôchodku však dôjde väčšinou k situácii, že senior nemá dostatok finančných prostriedkov na

udržiavanie spoločenských, voľnočasových a ďalších aktivít z predchádzajúceho obdobia.

Tak dochádza aj k postupnému oslabovaniu jeho sociálnych vzťahov, k strate kontaktov

a napokon môže dôjsť aj k zmene sociálneho statusu.

Zdravie seniorov

Zdravie je predpokladom spokojnosti s kvalitou života a dosahovania cieľov. Je

determinované viacerými vonkajšími a vnútornými činiteľmi, ku ktorým patrí genetika, vek,

či pohlavie. K vonkajším činiteľom zaraďujeme napríklad životné prostredie, zdravotnú

starostlivosť, stravovacie návyky, životný štýl a pod. Úroveň zdravia je istým spôsobom

podmienená vyváženosťou a harmóniou pri spolupôsobení fyzickej, psychickej a sociálnej


104

stránky osobnosti jedinca. Podľa Robinsona (2008) zdravie v sebe saturuje určité kompetencie

vo vzťahu k akémukoľvek hodnotovému modelu zmyslu kvality života. WHO definuje

zdravie ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody. Nie je to len neprítomnosť

choroby alebo slabosti.

Meranie kvality života

Pri meraní kvality života je nevyhnutné brať do úvahy všetky faktory, ktoré sa

premietajú do jej posudzovania. Okrem veku, fyzického a psychického zdravia, je to

napríklad faktor vzdelanostnej úrovne, životného prostredia, situácia v rodine, podmienky

bývania, profesia, sociálny status, ale napríklad aj pohlavie, voľnočasové aktivity, či

vierovyznanie.

Podľa Mühlpachra (2004) predstavuje kvalita života veľmi subjektívny pojem, je

vyjadrená rôznymi aspektmi pre rôznych ľudí a v rôznom čase. Subjektívna rovina kvality

života je tvorená najmä subjektívnou pohodou jednotlivca, jeho spokojnosťou, pocitmi a

prežívaním. Michalos (2014) uvádza, že na jej meranie sa používajú tzv. „mäkké dáta“,

získavané prostredníctvom prieskumov verejnej mienky. Naopak, pri meraní objektívnej

roviny kvality života, ktorá predstavuje napĺňanie sociálnych a kultúrnych potrieb v závislosti

od fyzického zdravia, materiálneho zabezpečenia a spoločenskej akceptácie, sa uplatňujú

indikátory z oblasti zdravotníctva, sociálnej politiky, ekonomiky a pod.

V medzinárodnom kontexte je meranie kvality života podmienené tromi základnými

kritériami, a to:

vzdelanostnou úrovňou obyvateľstva - počet negramotných jednotlivcov, maturantov a

vysokoškolsky vzdelaných ľudí celkovo v populácii, aj v jednotlivých populačných

ročníkoch (niekedy sa indexy zvyknú uvádzať len z ekonomicky činnej populácie),

zdravotnou starostlivosťou – vyjadruje ju priemerná dĺžka dožitia a náklady na

zdravotnú starostlivosť za jeden kalendárny rok na osobu,

ukazovateľmi životnej úrovne - operacionalizované do času potrebnej práce na nákup

základného spotrebného koša. (Zelina, 2004).

Z určitého uhla pohľadu sa meranie kvality života javí ako problematické. Ide

predovšetkým o kvalitu života seniorov, ktorá, ako konštatuje Hrozenská (2008) je úzko

prepojená s historickým, ekonomickým a spoločenským kontextom, v ktorom sa seniori

nachádzajú, pričom ju jednotlivo ovplyvňujú ich životné skúsenosti. Ako autorka ďalej

uvádza, práve z toho dôvodu, by pri meraní kvality života, mala byť určujúca predovšetkým

subjektívna rovina, resp. individuálny pohľad seniorov na kvalitu života.


105

Čornaničová (In Hrozenská a kol., 2008, s. 50 – 51) uvádzajú štyri základné roviny

merania kvality života. Okrem sociálno-ekonomickej roviny, ktorej pravidelný monitoring

zabezpečuje OSN a psychologickej roviny, odrážajúcej subjektívnu percepciu kvality života,

sú to:

aplikačná rovina, s akcentom na medicínsku a sociálnu oblasť, týkajúcu sa najmä

manažmentu intervencií v konkrétnych krízových zdravotných a sociálnych situáciách

a syntetizujúca prakticko-teoretická rovina.

Databáza Eurostatu uvádza sedem hlavných oblastí, ktoré sa týkajú kvality života. Tie

obsahujú dokopy viac ako päťdesiat indikátorov. Najjednoduchším jednorozmerným

indikátorom merania kvality života je hrubý domáci produkt (HDP), ktorý vyjadruje trhovú

hodnotu tovarov a služieb vyprodukovaných v krajine pred odpočítaním spotreby fixného

kapitálu. Na účely odhadu miery kvality života v určitej krajine sa tento indikátor, prepočítaný

na jedného obyvateľa, dodatočne váži paritou kúpnej sily (Purchase Power Parity, PPP) v

danej krajine, čo umožňuje porovnávať krajiny s rozličnou efektívnosťou ekonomiky. Do akej

miery tento indikátor skutočne vystihuje kvalitu života, je však otázne. Faktom ale je, že stojí

v pozadí mnohých jej komplexnejších operacionalizácií. (Gurková, 2011).

Tabuľka Indikátory merania kvality života

Oblasť Indikátory

Materiálne

podmienky bývania

Príjmy - 4 indikátory

Materiálne podmienky - 4 indikátory

Pracovná činnosť Kvantita zamestnania - 5 indikátorov

Kvalita zamestnania - 14 indikátorov

Zdravie Zdravotný stav obyvateľstva - 9 indikátorov

Hnacia sila: zdravé a nezdravé správanie - 4 indikátory

Prístup k zdravotnej starostlivosti - 2 indikátory

Vzdelanie Schopnosti a zručnosti - 1 indikátor

Celoživotné vzdelávanie - 1 indikátor

Ekonomická a

osobná bezpečnosť

Ekonomická bezpečnosť a zraniteľnosť - 2

indikátory

Fyzická a osobná bezpečnosť - 2 indikátory

Riadenie a

základné práva

Diskriminácia a rovnosť príležitostí - 2 indikátory

Prírodné prostredie Znečistenie (vrátane hluku) - 3 indikátory

Zdroj: Eurostat


106

Ondrejkovič (2003) uvádza kategorizáciu merania kvality života na základe

nasledovných indikátorov:

zdravotný stav – je determinantom všetkých faktorov kvality života,

životné prostredie – má bezprostredný vplyv na bežné fungovanie v každodennom

živote, ktorým je zároveň dotvárané,

sociálne interakcie – v rodine, na pracovisku, v obci, sociálnej skupine,

voľnočasové aktivity – spôsob a úroveň trávenia voľného času,

sociálno-ekonomické zabezpečenie – úroveň bývania, zamestnanosť a pod.,

bezpečnosť – násilie v spoločnosti a úroveň riešenia konfliktov,

sociálna participácia – možnosť podieľať sa na riadení spoločnosti a pod.,

občianske práva a sociálne istoty.

Edukácia seniorov ako súčasť celoživotného vzdelávania

Edukácia seniorov ako súčasť celoživotného vzdelávania posilňuje sociálne interakcie a

vedie k zlepšovaniu psychického zdravia a vytváraniu správnych postojov k starnutiu a

starobe. Pri analýze jej funkcií, je dôležité, sústrediť sa na také oblasti vzdelávania, ktoré by

pozitívne ovplyvňovali kvalitu života a boli prínosom pre celú seniorskú populáciu.

Edukácia seniorov sa od iných foriem vzdelávania určitým spôsobom odlišuje. Rozdiely

môžeme pozorovať predovšetkým v odlišných preferenciách, ale aj postojoch a celkovom

prístupe starších študentov k edukačnému procesu. Podľa Hrapkovej (2010, s. 8) seniori,

okrem toho, že sa vo väčšej miere ako mladší študenti zaujímajú o preberanú problematiku,

zároveň obohacujú informácie vyučujúceho o vlastné vedomosti a skúsenosti. „Obojstranné

diskusie a vedomosti seniorov tak obohacujú študentov a učiteľov navzájom a vytvárajú

priestor pre rozvoj informácií“.

Keďže dôchodkový vek sa neustále zvyšuje, okrem podpory zamestnanosti seniorov

pomocou prístupu k odborným školeniam a preškoleniam, je podľa Heteša (2011, s. 59)

nevyhnutné tiež „prispôsobiť vzdelávacie inštitúcie potrebám osôb na dôchodku alebo v

predčasnom dôchodku“. Petřková a Čornaničová (2004) sa však domnievajú, že seniorom ani

tak nejde o získanie odborných zručností a vedomostí v súvislosti so zamestnaním, ale skôr

o celkovú sebarealizáciu a rozvoj osobnosti na základe prehlbovania si poznatkov. Dá sa totiž

konštatovať, že potreba sebarealizácie naberá na význame práve so stúpajúcim vekom.

Napriek rôznorodosti edukačných potrieb a požiadaviek seniorskej populácie, by tak jedným

z hlavných cieľov vzdelávania mala byť teda snaha o zaistenie a udržanie ich intelektových,

kognitívnych a tvorivých schopností, ako aj snaha pomáhať im osobnostne rásť.


107

Charakteristika celoživotného vzdelávania

Celoživotné vzdelávanie charakterizujeme ako „sústavný a plne organizovaný proces,

v priebehu ktorého dospelý človek spoznáva predmety a javy objektívnej skutočnosti, vzťahy

medzi nimi, ako aj seba samého“. (Határ, 2008, s. 52).

Podľa zákona NR SR č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení zákona č. 315/2012 Z. z. sú to všetky aktivity, ktoré sa

uskutočňujú v priebehu života s cieľom zlepšovania vedomostí, zručností a schopností. Na

Slovensku spadá do oblasti celoživotného vzdelávania školské vzdelávanie a ďalšie

vzdelávanie, ktoré nadväzuje na stupeň vzdelania, dosiahnutý v školskom vzdelávaní. Ďalšie

vzdelávanie sa uskutočňuje v inštitúciách, pričom účastníkom je umožnené získať „čiastočnú

alebo úplnú kvalifikáciu alebo doplniť, obnoviť, rozšíriť alebo prehĺbiť si kvalifikáciu

nadobudnutú v školskom vzdelávaní, alebo uspokojiť záujmy a získať spôsobilosť zapájať sa

do života občianskej spoločnosti“. (Zákon č. 568/2009, § 2, ods. 1, 3, 4).

Bariéry a prekážky vo vzdelávaní seniorov

V súvislosti so vzdelávaním seniorov predstavujú bariéry určitý blok, resp. prekážky,

ktoré znemožňujú tejto skupine občanov naplno využívať jej vlastný potenciál. Bariéry

edukácie seniorov môžu mať objektívny alebo subjektívny charakter. K subjektívnym

bariéram patrí predovšetkým strach a obavy vyplývajúce z veku. Ide napríklad o strach zo

znižovania schopností v senzorickej a kognitívnej oblasti, nedôveru vo vlastné schopnosti,

resp. nízke sebavedomie a pod. Seniori zvyknú mať častejšie ako mladí ľudia aj trému a

strach z nových situácií a prekážkou môže byť aj ich nerozhodnosť, či nedostatok vitality. K

objektívnym bariéram zaraďujeme finančnú náročnosť, problémy s dopravou, nevyhovujúci

čas konania vzdelávacích aktivít a nedostatok, resp. sťažený prístup seniorov k informáciám

ohľadom možností vzdelávania. (Čornaničová, Petřková, 2004).

V danej oblasti sa uskutočnilo viacero výskumov, pričom jedným z nich bol výskumný

projekt, ktorý sa uskutočnil v spolupráci s európskymi univerzitami v Bratislave, Brne,

Dresdene, Viedni a Kieli. Hlavným cieľom tohto výskumu bolo zosumarizovať bariéry a

prekážky, ktoré ovplyvňujú neúčasť seniorov na vzdelávacích aktivitách. Respondentmi

v tomto výskume boli seniori vo veku od 64 do 83 rokov. Ako vyplynulo z výsledkov, najviac

respondentov (31 %) sa vyjadrilo, že hlavným dôvodom, kvôli ktorému by ukončili

vzdelávanie, by bola choroba partnera. Druhým najčastejšie uvádzaným dôvodom (22 %

respondentov) bola nedostatočná ponuka programov štúdia. K ďalším uvádzaným dôvodom


108

patrila napríklad vlastná choroba (8,5 % respondentov), zrušenie štúdia (20,5 %

respondentov), prístup a odbornosť lektorov (20 % respondentov), finančné problémy (9 %

respondentov), zlé možnosti dopravy (9 % respondentov), či negatívna atmosféra v skupine

účastníkov kurzu (6 % respondentov). Najčastejšie bariéry, ovplyvňujúce neúčasť seniorov na

vzdelávaní možno podľa Hrapkovej (2010) zhrnúť do nasledovného:

povinnosti spojené s domácnosťou a starostlivosťou o členov rodiny,

vysoké poplatky za štúdium,

zdravotný stav, resp. choroba,

nedostatok času,

vzdialené miesto konania vzdelávacieho podujatia, ťažká dostupnosť verejnou

dopravou – vzdelávacie ponuky sa orientujú predovšetkým na väčšie mestá, čo

spôsobuje isté obmedzenia pre seniorov, bývajúcich v obci alebo malom meste. Na

rozdiel od seniorov, žijúcich vo väčších mestách, musia totiž vynakladať určité

finančné prostriedky na dopravu a ak sa k tomu pridružia napríklad ešte obmedzenia

zdravotného charakteru, účasť na vzdelávacej aktivite sa pre nich stáva takmer

nemožnou (Bočková, 2000),

psychické bariéry - nízke sebavedomie, strach z nových vecí, apatia, únava a pod.

S prekážkami vo vzdelávaní úzko súvisia motivačné faktory. Motivácia predstavuje

súhrn vonkajších a vnútorných činiteľov, ktoré dokážu vo svojej podstate výraznou mierou

ovplyvniť správanie sa, prežívanie, no predovšetkým už samotné rozhodovanie sa seniorov

pre vzdelávaciu aktivitu. Motivačné faktory sa zvyknú, v závislosti od konkrétnej vekovej

kategórie, od seba navzájom odlišovať, pričom s pribúdajúcim vekom vystupuje do popredia

predovšetkým potreba sebarealizácie a motivácia súvisiaca s voľnočasovými aktivitami.

(Kassin, 2007). Motivácia seniorov sa môže odvíjať aj od ich predošlej účasti na vzdelávacích

aktivitách a taktiež býva často ovplyvnená skúsenosťami, ktoré nadobudli ako študenti

v minulosti. Ak boli tieto skúsenosti negatívne, zväčša je aj ich postoj ku vzdelávaniu,

negatívny. To vedie k tzv. psychologickým bariéram, ku ktorým patrí napríklad strach z

náročnosti učiva, obavy z neznámej situácie, či obavy z prístupu lektora a pod. (Machalová,

2006).

Na základe vyššie uvedeného, je teda možné konštatovať, že existuje veľké množstvo

bariér, ktoré sa podieľajú na neúčasti seniorov na vzdelávaní. Dôležitou úlohou pre seniorov,

ale aj spoločnosť, je efektívne tieto bariéry prekonávať.


109

Sociálna a zdravotná starostlivosť o seniorov na Slovensku

Kvalitu sociálnej a zdravotnej starostlivosti v jednotlivých štátoch EÚ ovplyvňujú

viaceré faktory. K nim patrí nielen demografia a ekonomická úroveň konkrétneho štátu, ale

napríklad aj kultúrne a náboženské tradície, etické hodnoty a pod.

Na Slovensku sa hodnotenie kvality sociálnych služieb uskutočňuje spravidla dvomi

formami, a to procesuálnou, ktorá je založená na porovnávaní a definovaní kritérií,

indikátorov progresu kvality sociálnych služieb a hodnotení pre kvalitné sociálne služby s

realizovanými sociálnymi službami, poradenstvom a supervíziou. (Kamanová, 2011, s. 253)

Dôchodkové zabezpečenie

Dôchodkové zabezpečenie, resp. poistenie predstavuje jeden z piatich základných typov

sociálneho poistenia, ktoré s účinnou platnosťou od 1. januára 2004 zaviedol zákon č.

461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Otázka dôchodkového zabezpečenia sa týka každého

občana. Uvedený zákon vymedzuje dôchodkové poistenie ako:

Starobné poistenie – zabezpečenie príjmu v starobe a v prípade úmrtia. Zahŕňa

starobný a predčasný starobný dôchodok, vdovský a vdovecký dôchodok, sirotský

dôchodok a vyrovnávací príplatok.

Invalidné poistenie – zabezpečenie príjmu pre prípad poklesu schopnosti vykonávať

zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca.

Zahŕňa invalidný dôchodok, vdovský a vdovecký dôchodok a sirotský dôchodok.

(Zákon č. 461/2003 Z. z., § 2, písm. b), § 13, ods. 2).

Dôchodkové poistenie bolo zavedené koncom 19. storočia v Nemecku za vlády

kancelára Otta von Bismarcka, pričom vek odchodu do dôchodku bol stanovený na 70 rokov.

Postupne pribúdali dôchodkové systémy aj v iných štátoch, avšak pokrytie spoločnosti

v súvislosti s vyplácaním starobných dôchodkov bolo v tej dobe značne obmedzené.

Dôchodkové poistenie sa netýkalo napríklad žien či ľudí, ktorí boli zamestnaní

v poľnohospodárstve a pod. Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia začal, v dôsledku

klesajúcej pôrodnosti, narastať počet seniorov, čím došlo k zvýšeniu nákladov na dôchodky.

K výrazným zmenám v dôchodkovom systéme došlo koncom minulého storočia, kedy začali

vznikať systémy, charakteristické demonopolizáciou, decentralizáciou a demokratizáciou.

(Beblavý, 2012).


110

Tabuľka Prehľad dôchodkového veku vo vybraných krajinách EÚ (2014/2020)

Krajina EÚ Dôchodkový vek muži/ženy

2014 2020

Belgicko 65/65 65/65

Bulharsko 64/61 65/63

Česká republika 62,10/61,8 63,8/63,8

Dánsko 65/65 65/65

Francúzsko 65,4/65,4 66,7/66,7

Grécko 65/65 65/65

Holandsko 65,3/65,3 66,3/66,3

Chorvátsko 65/61 65/62,9

Maďarsko 62/62 64/64

Nemecko 65,3/65,3 65,9/65,9

Poľsko 65,8/60,8 67/62,8

Rakúsko 65/60 65/60

Slovensko 62/61,6 62,6/62,6

Španielsko 65,2/65,2 66,2/66,2

Švédsko 65/65, 61-67 65/65, 61-67

Taliansko 66/63 66,11/66,11

Ako je viditeľné z tabuľky vyššie, v súčasnosti je vo väčšine členských štátov Európskej

únie zákonom stanovený dôchodkový vek na približne 65 rokov. Nižšia veková hranica

odchodu do dôchodku je napríklad v Českej republike, Maďarsku a taktiež na Slovensku, kde

bola má stanovená na približne 62 rokov.

K najaktuálnejším právnym úpravám v súvislosti s dôchodkovým systémom patrí

Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o úprave

dôchodkového veku a referenčného veku na rok 2017 (č. 269/2016 Z. z.) s účinnosťou od 1.

januára 2017, podľa ktorého sa dôchodkový vek zvyšuje na 62 rokov a 76 dní.

Základná a zároveň najvýznamnejšia dôchodková dávka je starobný dôchodok.

Starobný dôchodok je dôchodková dávka, za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003


111

Z. z. o sociálnom poistení, poskytovaná zo starobného poistenia, ktorú vypláca Sociálna

poisťovňa. (Juššiková, Vranková, 2012). Nárok na starobný dôchodok má

poistenec, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek,

dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

poistení neustanovuje inak. (Zákon č. 461/2003 Z. z., § 65, ods. 1, 2).

Schéma Vzorec na výpočet jednotkovej hodnoty odloženého starobného dôchodku

JHOD = jednotková hodnota odloženého dôchodku

v = vek v celých rokoch, ktorý žiadateľ dosiahol ku dňu rozhodujúcemu na výpočet,

r = rozdiel medzi dôchodkovým vekom žiadateľa a vekom, ktorý žiadateľ dosiahol v

celých rokoch ku dňu rozhodujúcemu na výpočet (ak vek žiadateľa dosiahnutý v celých

rokoch ku dňu rozhodujúcemu na výpočet JHOD bude vyšší ako dôchodkový vek

žiadateľa, potom r = 0),

ω = najvyšší vek uvedený v úmrtnostných tabuľkách,

kPv = pravdepodobnosť, že osoba, ktorá sa dožila veku (v), sa dožije veku v + k, pričom

táto pravdepodobnosť sa určí podľa úmrtnostných tabuliek,

d = diskontný faktor zodpovedajúci maximálnej technickej úrokovej miere,

0,17 = súčin pravdepodobnosti poskytnutia pozostalostného dôchodku a jeho výšky v

porovnaní so starobným dôchodkom.

Zdravotná starostlivosť

Poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej

starostlivosti upravuje zákon SR č. 567/2004 Zb. o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Podľa § 2, ods. 1 tohto zákona, je zdravotná starostlivosť chápaná ako súbor

pracovných činností ktoré vykonávajú zdravotní pracovníci, vrátane poskytovania liekov,

zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby,

zvýšenie kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií. Zdravotná starostlivosť ako

uvádza zákon 576/2004 zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, asistenciu. Zdravotná starostlivosť


112

sa poskytuje vo forme: ambulantnej starostlivosti, ústavnej starostlivosti alebo lekárskej

starostlivosti.

Národný program aktívneho starnutia

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravilo dokument s názvom: ,,Národný

program aktívneho starnutia pre roky 2014 – 2020“. Program predpokladá, že sústredením sa

na strategické oblasti prispeje k zvýšenej kvalite života v starobe a k úspešnému riešeniu

výziev spojených s demografickým starnutím. Program zahŕňa oblasť zameranú na aktívne

starnutie, prostredie a komunity vľúdnej pre starobu, zlepšenie zdravia a zdravotníckej

starostlivosti v starobe. ,,Ide o nový komprehenzívny programový dokument zameraný na

podporu ľudských práv starších osôb cestou ich aktivizácie prostredníctvom verejných

podporných politík. Nejde pritom len o politiky v oblasti zamestnanosti a zamestnateľnosti

starších ľudí (na čo je primárne zameraná Stratégia aktívneho starnutia), ale aj o politiky

v oblasti celoživotného vzdelávania, občianskych a sociálnych aktivít mimo formálneho trhu

práce, podpory ich nezávislosti, dôstojnosti, ekonomickej a sociálnej bezpečnosti, vrátane

ochrany pred zlým zaobchádzaním vo všetkých spoločenských sférach a vzťahoch.“ (NPAS,

2014 – 2020, S. 3).

Cieľovou skupinou národného programu aktívneho starnutia (NPAS) sú osoby 50 ročné

a staršie. Národný program aktívneho starnutia zachytáva celkom široký úsek života tak ako

aj rôznorodosť vzťahov, v ktorých 50 roční a starší ľudia fungujú. ,,Populačné starnutie

predstavuje pre Slovensko jednu z najväčších výziev 21. storočia, ktorá nezvratne zasiahne

všetky sféry fungovania spoločnosti. Aj napriek tomu, že v súčasnosti ešte nie sú prejavy

starnutia slovenskej populácie také citeľné, vývoj vekovej štruktúry obyvateľov poukazuje na

zrýchľovanie procesu starnutia populácie na Slovensku“. (NPAS, 2014 – 2020, s. 7).

Riešenie problémov seniorov

,,Ľudia žijú dlhšie a majú zdravší život ako kedykoľvek predtým a majú aj potenciál

v starobe významne prispievať do spoločnosti. Avšak starší ľudia sa často neubránia

vylúčeniu, marginalizácii a diskriminácii.“ ( Hetteš, 2011, s. 33).

Príprava na starobu

Príprava na starnutie môžeme rozdeliť na 3 základné roviny:

zdravotnícku

psychologickú


113

sociálnu

Ako uvádza Megera (2012) zdravotnícka príprava spočíva vo včasnom lekárskom

vyšetrení zameranom na včasné diagnostikovanie chorôb. Psychologická príprava vychádza

zo zásad psychohygieny a gerontopsychológie. Súčasťou psychologickej prípravy je pozitívne

ovplyvňovanie psychických funkcii, procesov a stavov stimulácii primeranými požiadavkami

v rodinnom i spoločenskom živote, pri práci a zmysluplnom využívaní voľného času.

Sociálna príprava znamená zabezpečenie zmeny organizácie práce v súlade s vekom,

výkonnosťou, vzdelaním a zdravotným stavom. Hegyi (In Hrapková, 2013) hovorí, že

príprava na starnutie by sa mala uskutočňovať v štyroch rovinách:

- dlhodobá príprava, ktorá prebieha po celý život (príprava na zdravý spôsob života,

primeraný postoj k starnutiu),

- prelaďovacia príprava (vo veku 40 až 60 rokov),

- krátkodobá príprava (asi 5 rokov pred dosiahnutím dôchodkového veku),

- výchova k správnemu využívaniu voľného času v starobe, k aktívnej starobe.

Pracovníci ktorí pracujú zo seniormi považujú komunikačné zručnosti za jeden

z najdôležitejších pracovných nástrojov pri práci v tejto oblasti, čiže práca so seniormi.

Komunikácia je jeden z kľúčových aspektov práce so seniorom, pretože sa objavuje

v každodennej činnosti vykonávanej pri práci či už s jednotlivcom, prípadne s komunitou.

Počúvanie, empatia, kongruencia, prijatie a spätná väzba predstavujú v rámci

komunikačných zručností nezastupiteľné miesto a veľkú dôležitosť.

Záver

Domnievame sa, že predložený odborný príspevok nám i laickej verejnosti pomôže

lepšie spoznať a pochopiť problematiku starnutia a staroby, lepšie pochopiť problémy

seniorov a poukázať na význam práce sociálnych pracovníkov, ktorí prostredníctvom svojich

vedomostí, zručností, schopností celoživotného vzdelávania a komunikácie so seniormi

pomáhajú riešiť ich problémy. Veríme, že odborným príspevkom sa oboznámi i laická

verejnosť, ktorá má možnosť opäť bližšie spoznať prácu sociálnych pracovníkov.


114


BALOGOVÁ, B. 2009. Seniori. 3. vyd. Prešov: Pavol Šidelský - Akcent Print, 2009. 158 s.

ISBN 978-80-89295-18-0.

BEBLAVÝ, M. 2012. Sociálna politika. Bratislava: ADIN, s. r. o., 2012. 169 s. ISBN 978-80-

89244-47-8.

BLEHA, B. – ŠPROCHA, B. – VAŇO, B. 2013. Prognóza populačného vývoja Slovenskej

republiky do roku 2060. Bratislava: INFOSTAT – Inštitút informatiky a štatistiky.

Výskumné demografické centrum, 2013. 84 s. ISBN 978-80-89398-23-2.

DRAGOMERICKÁ, E. – PRAJSOVÁ, J. 2009. WHOQOL-OLD. Příručka pro uživatele

české verze dotazníku WHO pro měření kvality života ve vyšším věku. 1. vyd. Praha:

Psychiatrické centrum, 2009. 72 s. ISBN 978-80-87142-05-9.

EUROSTAT. 2013. EU Employment and Social Situation – Quarterly Report. [online]. [cite

2015-10-22]. Available at: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB /KE-BH-

130S2/EN/KE-BH-13-0S2-EN.pdf.

GURKOVÁ, E. 2011. Hodnocení kvality života. Pro klinickou praxi a ošetřovatelský

výzkum. Praha: Grada publishing a. s., 2011. 224 s. ISBN 978-80-247-3625-9.

GUTMAN, G. – SPENCER, CH. 2010. Aging, Ageism and Abuse: Moving from Awareness

to Action. Amsterdam: Elsevier, 2010. 120 s. ISBN 978-0123-815-09-5.

HAMŽÍK, P. 2003. Ako zdravo a optimisticky starnúť. 2. vyd. Trenčín: Q-EX, 2003. 137 s.

ISBN 80-968671-8-0.

KAMANOVÁ, I. 2007. Inštitucionalizované sociálne služby a kvalita života seniorov.

Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2007. 87 s. ISBN 978-80-8084-275-8.

KAMANOVÁ, I. 2011. Kvalita sociálnych služieb podľa zákona o sociálnych službách v

praxi. In Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych služieb v komunite. Zborník príspevkov

z 1. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo

Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2011. 269 s. ISBN 978-80-8084-781-4.

KOVAL, Š. 2004. Reforma zdravotníctva a korene ageizmu alebo stará generácia ako

menšina vo vlastnom štáte. In Geriatria, 3/2004. s. 133. ISSN 1335-1850.

http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB%20/KE-BH-130S2/EN/KE-BH-13-0S2-EN.pdf

http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB%20/KE-BH-130S2/EN/KE-BH-13-0S2-EN.pdf


115

ZÁKON NR SR č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých

odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých

zákonov z 9. júla 2014.

ZÁKON NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.

455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov.

ZÁKON NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s

poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Kontaktné údaje

PhDr. Peter Hasa



810 00 Bratislava



116

Medziľudská komunikácia

Samuel Černák

Úvod

Komunikácia sa z odborného hľadiska delí na dve hlavné časti. Je to komunikácia

verbálna a neverbálna. Verbálnu komunikáciu môžeme charakterizovať ako komunikáciu

pomocou slov, či už podaných slovne alebo písomne. Tento spôsob komunikácie prevláda

nad neverbálnou formou. Neverbálnu formu tvoria gestá, mimika, pohyb tela, artikulácia.

Komunikácia

Každý z nás však dobre vie, že obe formy spolu úzko súvisia. Osobne si nedokážem

predstaviť, ako by niekto mohol rozprávať pútavý príbeh alebo len obyčajný zážitok bez toho,

aby čo len najmenej mihol obočím alebo zdvihol, či stíšil hlas. Je to nepredstaviteľné.

Nesmieme však zabúdať, že pri komunikácii záleží na tom, s kým vedieme daný rozhovor.

Preto sa komunikácia delí na formálnu a neformálnu. Formálna komunikácia je využívaná

hlavne vo vzťahoch nadriadených ku podriadeným a naopak. Je to forma, kde jedinec jedná s

niekým vyššie postaveným alebo nejakou autoritou, s ktorou musí viesť dialógy na istej

spoločenskej úrovni. Nemôžeme si predsa hovoriť s našim šéfom tak, ako sme zvyknutí

rozprávať s priateľmi pri pive.

Týmto som prešiel k druhému typu komunikácie a to je neformálna. Ako som už

spomenul, je to typ reči, ktorú používame napríklad v styku s priateľmi, rodinou či dobrými

známymi. Často obsahuje slangové slová či vulgarizmy, čiže slová, ktoré sú vo formálnom

styku neprípustné.

Záver

Často sa stáva, že ľudia nezvážia čo povedia, nepremyslia si dopredu následky svojej

výpovede, čo vedie k častým nedorozumeniam či hádkam. Robíme to všetci, ja nie som tiež

výnimka. Preto Vás nechcem nijako poučovať. Chcem Vám len poradiť: „Radšej si tri krát

niečo premyslite kým to poviete, aby sa potom nestalo, že by druhá strana, alebo aj vy sami,

ste neboli nešťastný“


117

Kontaktné údaje

Černák Samuel

[email protected]



118

Medziľudská komunikácia v detskom domove

Silvia Vadkertiová

Abstrakt

Komunikácia je dar, preto by sa nemal zneužívať ako zbraň proti slabšiemu alebo sociálne

znevýhodnému, obzvlášť v sociálnej oblasti. Komunikácia súvisí so životom každého

človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje o nové poznatky a postoje, reguluje konanie

a správanie jedincov, pomáha začleniť sa do spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty.

V príspevku sme sa rozhodli analyzovať komunikáciu z pohľadu ako potrebného nástroja pri

výkone sociálnej práce v zariadení na výkon ústavnej starostlivosti. Skúmame jednotlivé

aspekty komunikácie v spojitosti s uplatňovaním metód sociálnej práce smerom ku klientom a

k jeho rodiny. Citlivá komunikácia a sprevádzanie systémom sociálnoprávnej ochrany detí je

predovšetkým možnosť vyjadriť svoje obavy a dostať súčasne vnímavú pomoc z jedného

miesta, resp. od stabilnej osoby, ktorou sa ukazuje nevyhnutnosť pre podporu pozitívneho

sebaobrazu dieťaťa a mladého človeka v systéme ochrany detí.

Kľúčové slová

Detský domov. Individuálny rozhovor. Komunikácia. Sociálny pracovník. Sociálne

poradenstvo.

Úvod

Žijeme v dobe, v ktorej denne prijímame stovky správ. Valia sa na nás na každom

kroku. Prijímame ich pri čítaní časopisov, pozeraním televízie, počúvaní rádia, pri sledovaní

reklamy, pri skúmaní výkladov v meste.

Na prvý pohľad sa zdá, že komunikácia je iba to, čo rozprávame, artikulujeme. Reč je

iba jedna časť komunikácie. My jej dávame veľkú dôležitosť, ale mimika, naša nálada, všetky

gestá zohrávajú v komunikácii oveľa väčšiu rolu, ako si možno myslíme. Rovnako ako

postoje tela, rôzne signály, gestá a symboly. Informácie nielen prijímame, ale ich aj

odovzdávame. Niektorí z nás s ľahkosťou, iní s problémami. Komunikácia je však veľmi

potrebná, a to v každej oblasti života. Dosiahnutie prijateľnej úrovne komunikačných

schopností je dôležitejšie než vlastniť také základné atribúty, ako sú vysoká inteligencia či

pozitívna motivácia. Autor Křivohlavý (1998), uvádza, že evalvácia, prejavy úcty, vďaky a

uznania, sú relatívne redším javom v medziľudskom styku. Zdá sa, že dokážeme oveľa lepšie


119

hanobiť a ponižovať ľudí, ako im prejaviť uznanie, úctu a vďaku. Aj v rodinách prebieha

komunikácia. Jej úroveň je úzko napojená na atmosféru, ktorá v rodine vládne. Keď sa

medziľudské vzťahy vytvárajú v priateľskej atmosfére, vedú k ľahkej a príjemnej

komunikácii. Kde niet kriku, hrozieb a ironických poznámok, tam sa rozvíja šťastie a dôvera.

V napätom prostredí, kde prevládajú zlé vzťahy a panuje nedôvera, je komunikácia sťažená

a nabitá agresiou. Priateľská a úprimná komunikácia vytvára nielen výborné rodinné

prostredie, ale priaznivo ovplyvňuje aj psychosomatický vývin detí. Dôležité je tiež si

uvedomiť, že pri výchove detí musíme dbať nielen na komunikáciu s nimi, ale aj komunikáciu

s manželom, príbuznými a priateľmi. Deti sa učia predovšetkým pozorovaním. Na tento

aspekt komunikácie dospelí často zabúdajú.

Komunikačný aspekt je veľmi dôležitý aj v prostrediach, kde sa deti a mladí dospelí

pohybujú, kde trávia podstatnú časť života, na miestach, ktoré im nahrádzajú prirodzené

rodinné prostredie, nevynímajúc zariadenia na výkon ústavnej starostlivosti.

Detský domov je zariadenie, ktoré je zriadené ako zariadenie v zmysle zákona č.

305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a kuratele v znení neskorších predpisov. Je to

zariadenie, v ktorom sa vykonáva výkon ústavnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu.

Do detského domova sú prijímané maloleté deti na základe rozhodnutia súdu o nariadení

ústavnej starostlivosti, neodkladného opatrenia, alebo o uložení výchovného opatrenia. Tieto

opatrenia, postupy a metódy sú upravené podľa § 60 v zmysle Zákona o sociálnoprávnej

ochrane detí a sociálnej kuratele č. 305/2005 v súčinnosti so Zákonom o rodine č. 36/2005

Z.z. v znení neskorších predpisov. Detský domov poskytuje starostlivosť deťom, u ktorých z

rozličných a vážnych dôvodov zlyhalo prirodzené rodinné prostredie. Starostlivosť sa

zabezpečuje formou celoročného pobytu pre deti od 0-18 rokov veku, poprípade až do ich

osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov, v tomto prípade už hovoríme o mladých dospelých.

Spolu s maloletými deťmi a mladými dospelými je v detskom domove odborný tím,

tvorený sociálnym pracovníkom, psychológom, špeciálnym pedagógom, prípadne ďalšími

odbornými pracovníkmi. V priamom kontakte s deťmi sú vychovávatelia a pomocní

vychovávatelia, ktorí im zaisťujú 24-hodinovú nepretržitú starostlivosť.

Komunikácia ako spôsob a metóda sociálnej práce s deťmi a mladými dospelými a ich

rodinami

Rozhodujúcim objektom záujmu sociálnej práce v zariadení na výkon ústavnej

starostlivosti je maloletý klient, ktorý sa nachádza v starostlivosti zariadenia na výkon

ústavnej starostlivosti.


120

Sociálny pracovník detského domova je predovšetkým ochrancom práv dieťaťa. Pri výkone

svojej profesie sa zameriava na sociálny aspekt detí umiestnených v inštitucionálnej

starostlivosti, čím dopĺňa vzdelávací a výchovný aspekt starostlivosti o dieťa. Donedávna

v jeho charaktere práce prevládla skôr administratívna agenda. V súčasnosti je jeho práca

ovplyvnená transformáciou detských domovov na detské domovy rodinného charakteru

výchovy, kde sa skôr presadzuje konkrétna práca s dieťaťom a s jeho biologickou rodinou.

(Kasanová, 2008).

V rámci konkrétnej sociálnej práce s dieťaťom zaraďuje sociálny pracovník do plánu

individuálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou čo najviac možných intervencií s dieťaťom a

jeho rodinou. V rámci individuálnej práce s dieťaťom sociálny pracovník využíva sociálne

poradenstvo a metódu rozhovoru. V rámci skupinovej práce s deťmi a mladými dospelými

využíva komunikáciu v rámci skupinového riešenia problému.

a/ Individuálny rozhovor – realizuje sa samostatne s dieťaťom a mladým dospelým.

Individuálny rozhovor s klientom je potrebný k zorientovaniu sa klienta s jeho problémom,

definovanie jeho silných a slabých stránok, k jeho riešeniu a voľbe možností na jeho

vyriešenie. Individuálny rozhovor je vyjadrením dôvery klienta smerom k sociálnemu

pracovníkovi. Predmetom riešenia môžu byť výchovné, rodinné, vzťahové, medziľudské,

osobné, školské problémy u dieťaťa alebo mladého dospelého.

V detskom domove je vývin dieťaťa špecifický. Na jednej strane je dieťa chránené pred

ohrozujúcim domácim prostredím, na druhej strane vývin jeho krehkej psychiky ohrozuje

toľko cudzích vplyvov, pôsobiacich faktorov a chýbajúcich základných životných prvkov, že

hľadanie rovnováhy medzi pozitívnymi vplyvmi a negatívnym pôsobením na dieťa je

obtiažne. (Mikloško, Žarnay, 2008).

Dieťa v zariadení má právo vyjadriť svoj názor, mienku, postoj, čo je rozhodujúce pri

voľbe zvolených metód práce s ním a uskutočnených opatreniach. Názor dieťa je dôležitý aj

pri vypracovaní jeho individuálneho plánu rozvoja osobnosti dieťaťa. Jeho súčasťou je plán

výchovnej práce s dieťaťom, plán sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou vypracovaný

v spolupráci s obcou a orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo

v spolupráci s akreditovaným subjektom. Súčasťou individuálneho plánu rozvoja osobnosti

dieťaťa je spôsob a časový interval vyhodnocovania plnenia tohto plánu.

Ak je dieťa ťažko zdravotne postihnuté súčasťou individuálneho plánu rozvoja osobnosti

dieťaťa je aj program rehabilitačnej činnosti vykonávanej s cieľom aktivizovať vnútorné

schopnosti dieťaťa na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného

postihnutia. (Zákon č. 305/2005 Z. z v znení neskorších predpisov).


121

Základným cieľom individuálnej práce s dieťaťom po jeho umiestnení do detského domova je

citlivá a vnímavá komunikácia, kde sa zisťuje potreby, ciele a možnosti dieťaťa. Rozhovor je

zameraný na rodinu, na očakávanie, potreby a želania maloletého dieťaťa. Charakter a priebeh

rozhovoru závisí od rozumovej a vekovej vyspelosti daného dieťaťa, k čomu sa prispôsobuje

aj nastavenie sociálneho pracovníka. Ide najmä o vytvorenie bezpečného a priateľského

vzťahu s dieťaťom. Usiluje sa o vybudovanie vzťahu s dieťaťom na podklade dôvery a istoty.

Sociálny pracovník má byť pre dieťa styčný bod, partner i autorita, u ktorého dieťa pociťuje

pocit istoty a bezpečia. Deti v detskom domove majú často problémy v sociálnom správaní, a

to v narušenej komunikácii s ľuďmi z blízkeho okolia (so zamestnancami, kamarátmi z

detského domova, spolužiakmi a podobne). U detí v detskom domove sa častejšie objavuje

citová nevyrovnanosť, nedôverčivosť, sklony k uzavretosti, k pesimistickému ladeniu,

nestálosti v postojoch, či záujmoch. Tieto deti majú celkovo viac obáv a reakcií strachu,

menej kontrolujú svoje vlastné city a prejavy ako deti bežnej populácie. (Bertová a kol.,

2011).

O jednotlivých postupoch a intervenciách smerom k dieťaťu si podrobne sociálny

pracovník vedie písomnú dokumentáciu, ktorá je podkladom spisovej dokumentácii dieťaťa

spolu s ďalšími náležitosťami, ktoré mapujú život a súčasné dianie v živote dieťaťa. Všetky

tieto záznamy sa uchovávajú tak, aby nebola vystavená k nahliadnutiu nepovolaným osobám.

Spôsob informovania a výmena informácii o dieťati v rámci detského domova prebieha

medzi vychovávateľmi, psychológmi, poprípade ostatnými odbornými pracovníkmi

zariadenia ako prostriedok vzájomnej spolupráce. Sociálny pracovník berie do úvahy

zachovanie princípov etického kódexu práce sociálneho pracovníka.

Okrem individuálnej formy práce s dieťaťom, sociálny pracovník realizuje aj

komunikáciu v rámci celej skupiny. Väčšinou je to v čase, keď je dieťa adaptované na životný

cyklus zariadenia. Môže ísť napr. o skupinové programy zamerané na prevenciu sociálno-

patologických javov a rizikového správania. O jednotlivých stretnutiach si rovnako vedie

písomný záznam, môže ich organizovať vo vlastnej kompetencii alebo za spolupráce s

ostatnými odborníkmi zo zariadenia.

Pri stretnutiach, či už na individuálnej alebo skupinovej úrovni je vhodné, ak sa

prirodzene začleňujú do aktivít aj iný odborný personál. K skupinovej práci je možné prizvať

aj iných pracovníkov detského domova, externých odborníkov podľa svojho uváženia a danej

skutočnosti, ktorá je predmetom riešenia. Prizvanie ďalšieho pracovníka môže mať pozitívny

dopad na priebeh a cieľ stretnutia, napr. pracovník oddelenia sociálnoprávnej ochrany a

kurately, ostatné subjekty zo samospráv, z neziskových a neštátnych orgánov a inštitúcií.


122

Prax ukazuje, že pracovať v multidisciplinárnom tíme vychádza prirodzene z potrieb rodiny

(mnohoproblémové rodiny). Schavel (2007) uvádza, že komplexné riešenia si vyžadujú

spoluprácu s ďalšími odborníkmi. Formovanie odborného tímu závisí od obsahu a intenzity

problému klienta.

b/ Sociálne poradenstvo ako atribút realizácie komunikácie medzi sociálnym pracovníkom,

klientom a jeho rodinou.

Sociálne poradenstvo je zabezpečené sociálnym pracovníkom, môže byť realizované v

priestoroch detského domova, v teréne, v prirodzenom prostredí klienta, resp. V rámci

poskytnutia sociálneho poradenstva je maloleté dieťa, mladý dospelý, resp. jeho rodina, ďalej

môžeme uvádzať vo všeobecnosti iba „klient” informovaný o možných a dostupných jeho

rodina o dostupných spôsoboch riešenia danej situácie.

Ak je to v kompetencii a v pôsobnosti sociálneho pracovníka, tak sa situácia a jej riešenie

uskutočňuje v spolupráci s klientom. Ak ide o riešenie, ktoré nemožno zastrešiť pôsobnosťou

a možnosťami, tak je klient distribuovaný iným odborníkom alebo špecializovaným

inštitúciám, kde by mu mala byť poskytnutá možnosť pomoci.

c/ Ponúknutie pomoci dieťaťu alebo rodičom pri udržiavaní kontaktu s deťmi

umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti.

Môže ísť o formu zabezpečenia telefonických alebo osobných kontaktov s dieťaťom

v zariadení. Zariadenie má za cieľ, aby sa v čo najväčšej miere zachovával kontakt dieťaťa s

jeho rodinou, resp. prostredím, odkiaľ bolo dieťa vyňaté. Využíva sa forma návštev rodiny

maloletého dieťaťa v zariadení, rovnako krátkodobé pobyty mimo zariadenia v zmysle zákona

č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele v znení neskorších predpisov.

V tejto oblasti funguje spolupráca s mestami a obcami formou pomoci pri dohľade

a dodržiavaní vopred stanovených pravidiel pri kontakte detí zo zariadenia spolu s rodičmi.

Ide predovšetkým o situácie v čase realizácie krátkodobých pobytov mimo zariadenia

v pôvodnej alebo náhradnej rodine.

Komunikácia vo fázach výkonu sociálnej práce v zariadení

Komunikácia je prítomná pri všetkých úkonoch a intervenciách realizácie sociálnej

práce s klientom v jeho jednotlivých štádiách pobytu v zariadení na výkon ústavnej

starostlivosti.

Proces umiestnenia dieťaťa do zariadenia sa v praxi dá rozdeliť do týchto fáz:

I. fáza - Pred umiestnením dieťaťa

II. fáza - Prijímanie dieťaťa


123

III. fáza - Po umiestnení dieťaťa

Každá fáza sociálnej práce je dôležitá a má svoje špecifiká, spôsob, metódy a postupy

uskutočňovania sociálnej práce, a v neposlednom rade i metódy a spôsoby komunikácie

sociálneho pracovníka v zariadení i mimo zariadenia.

I. fáza Pred umiestnením dieťaťa do zariadenia

Sociálna práca začína už pred umiestnením dieťaťa do zariadenia. Realizuje sa

v časovom v rozpätí, od nahlásenia dieťaťa do zariadenia až do dňa jeho prijatia. Je to

udalosť, na ktorú sa pripravuje zariadenia istý čas, a to na základe avíza od nadriadeného

orgánu (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny), ktorý príslušný detský domov informuje

o príchode dieťaťa. Pre detský domov a osobitne pre odborný tím je to významná udalosť, na

ktorú sa treba dôsledne pripraviť vopred.

Zhromažďujú sa a získavajú sa informácie o dieťati, o jeho predchádzajúcom živote,

rodine, o škole. Je to významný východiskový bod, z ktorého vychádzajú plánované opatrenia

i postupy v ďalšej práci s dieťaťom. Niekedy je príchod dieťaťa neplánovaný. Väčšinou ide

o príchod maloletého bez sprievodu. Na príchod takýchto detí sú stanovené detské domovy,

ktoré majú v pôsobnosti ich prijatie. Podstatné je si uvedomiť, za akých okolností, a v akom

stave prichádza dieťa do zariadenia. Okolnosti príchodu dieťaťa sú rôzne, preto možno

predpokladať rozličné reakcie detí. Trochu odlišne reaguje dieťa, ktoré plynulo prechádza

z Krízového centra do zariadenia, kde už určité obdobie žilo bez rodiny a privyklo si na režim

zariadenia. Opačná situácia je, ak dieťa prichádza do zariadenia priamo z rodinného

prostredia, kde bolo promptne vyňaté z rodiny, vzhľadom ku krízovým podmienkam a

okolnostiam, ktoré tam nastali.

Do tejto fázy sociálnej práce patrí predovšetkým komunikácia formou zberu informácii,

ktorá sa realizuje cez externú komunikáciu a organizovaním zasadnutia a koordinácie

s odborného tímu a pracovníkoch zariadenia, vtedy môžeme hovoriť o internej komunikácii.

Výsledkom týchto dvoch fáz je založenie spisovej dokumentácie dieťaťa.

a) Zber informácií o dieťati pred umiestnením do zariadenia – externá komunikácia

- Komunikácia s koordinátorom ústredia

Koordinátor ústredia kontaktuje zariadenie a informuje ho o potrebe umiestnenia dieťaťa do

starostlivosti zariadenia. Poskytuje prvé informácie o dieťati prostredníctvom mailového

kontaktu.

- Komunikácia s príslušným úradom

Pre sociálneho pracovníka v zariadení je pred prijatím dieťaťa dôležitá sociálna správa o

dieťati (vypracovaná príslušným úradom) ako analýza súčasnej sociálnej situácie v rodine.


124

Môže byť aj správa od akreditovaného subjektu, ktorý pracoval napr. na sanácii rodiny.

Zo správy by malo byť jasné, aké metódy sociálnej práce boli použité v práci s dieťaťom a

jeho rodinou, ktoré aplikoval príslušný úrad (napr. výchovný dohľad) a s akým výsledkom,

aký je zdravotný stav dieťaťa a tiež údaje o rodine a kontakty na rodinu.

- Komunikácia s rodinou dieťaťa

Sociálny pracovník dohodne a vytvorí podmienky na zoznámenie dieťaťa a jeho rodiny so

zariadením a s podmienkami výkonu rozhodnutia súdu. Pri plánovaní stretnutia má sociálny

pracovník na zreteli najlepší záujem dieťaťa, s cieľom vytvorenia podmienok bezpečného

prechodu dieťaťa do zariadenia.

- Komunikácia s inými inštitúciami

Sociálny pracovník overuje informácie u iných inštitúcií, napr. obec a zariadenia, ak je dieťa

umiestnené v zariadení pred prijatím dieťaťa do zariadenia. Zároveň získava informácie o

súčasnom stave, vývine a potrebách dieťaťa.

b) Zasadnutie a koordinácia s odborným tímom a pracovníkmi zariadenia - interná

komunikácia

Zakladá spoluprácu s odborným tímom, v zložení sociálny pracovník, psychológ,

špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, vychovávateľ, príp. profesionálny rodič, ktorí budú

mať dieťa v starostlivosti. Sociálny pracovník oboznámi odborný tím, sprevádzajúceho

vychovávateľa, príp. profesionálneho rodiča so všetkými informáciami o dieťati dostupných

z rozhodnutia súdu, zo sociálnej správy, z rozhovorov s pracovníkom príslušného úradu, s

rodinou dieťaťa, príp. iných inštitúcií, v ktorých je dieťa umiestnené. V tejto fáze sa zvažuje

umiestnenie dieťaťa do diagnostickej skupine, samostatnej skupine, špecializovanej

samostatnej skupine alebo profesionálnej rodiny z hľadiska veku, zdravotného stavu, ďalších

potrieb dieťaťa a prijatie vhodných opatrení pre umiestnenie dieťaťa v príslušnej skupine

alebo v profesionálnej rodine.

c) Založenie spisovej dokumentácie dieťaťa

Sociálny pracovník založí dieťaťu spisovú dokumentáciu s dostupnými informáciami, ktorú

prevezme od príslušného úradu:

a) rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo neodkladného opatrenia súdu

podľa osobitného predpisu,

b) sociálnu správu o dieťati,

c) zdravotná dokumentácia a karta poistenca

d) rodný list dieťaťa,

e) posudok o zdravotnom postihnutí dieťaťa podľa osobitného predpisu.


125

II. fáza - Prijímanie dieťaťa do zariadenia

V druhej fáze, t. j. pri prijatí dieťaťa do zariadenia môžeme hovoriť o fyzickom prijatí

dieťaťa do zariadení a administratívnom spracovaní prijatia dieťaťa do detského domova.

a) Fyzické prijatie dieťaťa v zariadení

Pri prijatí dieťaťa je vždy prítomný sociálny pracovník a sprevádzajúci vychovávateľ, príp.

profesionálny rodič, ktorý ho bude mať v starostlivosti. Dieťa sa v sprievode sprevádzajúceho

vychovávateľa postupne zoznamuje s prostredím zariadenia. Prihliada sa na záujem dieťaťa s

cieľom eliminovať stres u dieťaťa. V prípade prítomnosti rodičov, sociálny pracovník

poskytne rodičom informačné poradenstvo, ktorého obsahom je:

a) predstavenie zariadenia: adresa, poskytnutie kontaktných telefónnych čísiel do zariadenia a

mená vychovávateľov, ktorí sa budú o dieťa starať,

b) poskytnutie informácií o možnostiach a podmienkach stretávania sa s dieťaťom priamo v

zariadení alebo mimo zariadenia (vychádzky s dieťaťom),

c) poskytnutie informácií o možnostiach návštev dieťaťa v domácom prostredí rodiny (alebo

širšej rodiny), vysvetlenie súhlasov na pobyt dieťaťa mimo zariadenia, na možnosť príspevku

na stravu dieťaťa,

d) poskytnutie sociálneho poradenstva ohľadom možností, ktoré má obec, možnosť

poskytnutia príspevku na dopravu do zariadenia,

e) získanie všetkých dostupných informácií o členoch blízkej a širšej rodiny.

b) Administratíva prijatia dieťaťa

Administratívne činnosti pri prijatí dieťaťa súvisia s prevzatím príslušných dokladov a

doplnením osobného spisu dieťaťa sociálny pracovník prevezme príslušné doklady:

a) v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z. z.:

- rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, neodkladného opatrenia alebo

výchovného opatrenia,

- rodný list dieťaťa,

- sociálnu správu o osobných pomeroch dieťaťa a rodinných pomeroch dieťaťa,

- posudok o zdravotnom postihnutí dieťaťa podľa osobitného predpisu, ak bol vydaný.

b) z hľadiska potrieb praxe:

- preukaz zdravotného poistenia, príp. doklad o prihlásení dieťaťa do zdravotnej poisťovne,

- lieky,

- vysvedčenie.

Pri prevzatí dokladov a odovzdaní si všetkých informácií s pracovníkom príslušného úradu,

sociálny pracovník zariadenia doplní osobný spis dieťaťa. Následne zapíše základné údaje o


126

dieťati (meno, priezvisko, dátum prijatia, dôvod prijatia, vek pri prijatí a úrad, ktorý je

spádový pre riešenie situácie dieťaťa) do kmeňovej knihy zariadenia.

c) Vypracovanie povinného hlásenia

Sociálny pracovník je povinný oznámiť do troch pracovných dní prijatie dieťaťa do detského

domova:

a) ústrediu práce sociálnych vecí a rodiny,

b) príslušným úradom,

c) súdu,

d) obci,

e) biologickým rodičom, príp. náhradným rodičom, ak dieťa bolo umiestnené z NOS alebo

NRS,

f) škole, ktoré dieťa navštevovalo.

Po umiestnení dieťaťa do zariadenia

Po umiestnení dieťaťa a počas jeho pobytu v zariadení sa zasiela písomná

korešpondencia o podstatných udalostiach v živote dieťaťa príslušným orgánom, oddeleniu

sociálnoprávnej ochrany detí a kuratele ale i rodine dieťaťa. S rodičmi a blízkymi osobami sa

komunikuje v rámci organizovania prípadových konferencií, ktoré sa uskutočňujú zväčša

v priestoroch zariadenia na výkon ústavnej starostlivosti. Písomná a osobná komunikácia

sociálneho pracovníka sa realizuje podľa potrieb a plánovaných cieľov, ktoré sa stanovili

u dieťaťa v rámci plánu sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou.

Záver

Príspevok poskytuje iba stručný prehľad niekoľkých komunikačných spôsobov a metód,

ktoré sa uplatňujú pri výkone sociálnej práce uskutočňovanej v zariadeniach na výkon

ústavnej starostlivosti. Sme si vedomí toho, že sa nám nepodarilo načrtnúť a rozvinúť všetky

možné smery komunikácie, ktoré sa dejú v zariadeniach na výkon starostlivosti. Pozornosť

bola skôr upriamená na pôsobnosť komunikácie sociálneho pracovníka ako podstatného

atribútu pri aplikácii niektorých metód sociálnej práce vo vzťahu k maloletým a mladým

dospelým v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Komunikácia má budovať vzťahy,

preto si vyžaduje mnoho schopností nielen načúvať, ale aj pýtať sa, povzbudzovať, byť

srdečným atď., a práve empatia, úcta a autentičnosť sú základné faktory uľahčujúce k

nadviazaniu vzťahov, najmä v úspešnosti práce sociálneho pracovníka.


127


BERTOVÁ, S. a kol. 2011. Program prípravy na profesionálne vykonávanie náhradnej

starostlivosti. 1. vyd. Bratislava: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, 2011. 150 s.

ISBN 978-8096900251.

KASANOVÁ, A. 2008. Sprievodca sociálneho pracovníka. 1.vyd. Nitra: UKF, 2008. 449 s.

ISBN 978-80-8094-277-9.

KŘIVOHLAVÝ, J.: Jak si navzájem lépe porozumíme. Praha : Svoboda, 1988. 235 s. ISBN

73-510-21-8.2.

MIKLOŠKO, J., ŽARNAY, Š. 2008. Ohrozená rodina na Slovensku v kontexte príčin vyňatia

detí z biologických rodín. 2. upravené a doplnené vyd. Bratislava: Spoločnosť priateľov

detí z detských domovov Úsmev ako dar v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a

rodiny, Inštitútom ochrany práv dieťaťa a rodiny a Fakultou zdravotníctva asociálnej práce

Trnavskej univerzity v Trnave, 2008. 96 s. ISBN 978-80-969616-2-7.

SCHAVEL, M. 2007. Sociálny pracovník ako člen multiprofesijného tímu. In Sociálna práca

v detských domovoch. Teoretické východiská a praktické skúsenosti. Bratislava:

Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2007. s. 58-61. ISBN 978-80-89016-24-2.

Zákon č.36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, https://www.slov-

lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/2017070120160701, [citované 24.10.2017].

Zákon č.305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, https://www.slov-

lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/305/20160701, [citované 24.10.2017].

Kontaktné údaje

Silvia Vadkertiová PhDr., Bc., PhD.

Detský domov Kolárovo

Rábska 12

946 03 Kolárovo

[email protected]



128

Komunikácia s dezorientovaným prijímateľom sociálnej služby

Szilvia Buzalová

Abstrakt

Autorka sa vo svojom odbornom texte zamerala na tému komunikácie a práce

s dezorientovanými prijímateľmi sociálnej služby. Autorka na základe teoretických východísk

a praktických skúseností poukazuje na efektívne metódy v komunikácii. Zároveň predstavuje

aj možné riziká a negatíva, ak sociálny pracovník primerané formy komunikácie s klientom

neovláda. Autorka tiež prináša pozitívny príklad aktivizácie dezorientovaných klientov

prostredníctvom medzigeneračnej komunikácie.

Kľúčové slová

Dezorientovaný klient, neverbálna komunikácia, sociálny pracovník, metódy v komunikácii.

Úvod

V zariadeniach sociálnych služieb pre seniorov, či je to zariadenie opatrovateľskej

služby, zariadenie pre seniorov, domov sociálnych služieb či špecializované zariadenie,

prichádzame do kontaktu s dezorientovaným klientom. Je nám zverený do starostlivosti a my

sme postavení do pozície, kedy s ním musíme zvládnuť všetky opatrovateľské, ošetrovateľské

či aktivizačné výkony. Podľa Poledníkovej (In Hrozenská, 2008), komunikácia má byť

efektívna, aktívna a pozitívna. Preto musíme siahať nielen po konzervatívnych spôsoboch

komunikácie, ale často i po tých alternatívnych.

Predpokladom úspešnej komunikácie s dezorientovaným klientom je správne rozpoznať

nielen stupeň jeho dezorientácie, ale i to, či ide o dezorientáciu akútnu či chronickú. Akútna

dezorientácia sa dá celkom jednoduchými spôsobmi a metódami eliminovať až premeniť na

stav orientácie. Akútna dezorientácia môže byť spôsobená hypoglykémiou, dehydratáciou,

hypoxiou či infekciou. Riešením fyzického, somatického problému sa stav akútnej

dezorientácie upraví. Čoraz častejšie nám v zariadeniach pribúdajú seniori s chronickou,

dlhodobou a často už nezvratnou dezorientáciou. Na to, aby bola naša komunikácia efektívna

musíme dodržiavať určité pravidlá, ktoré vychádzajú zo špecifických nefarmakologických

prístupov a konceptov, ako je napríklad koncept bazálnej stimulácie, či validácia podľa

Naomi Feil, či psychobiografický model starostlivosti podľa profesora Erwina Bohma.


129

Základným faktorom všetkých spomínaných prístupov je partnerské a dôstojné nahliadanie na

dezorientovaného človeka, človeka so svojou minulosťou, človeka so svojimi potrebami.

Podľa Mačkinovej a Musilovej (2013) Ľudia s demenciou nie sú schopní bez pomoci svoju

minulosť prehodnotiť. Na to potrebujú pomoc validačného terapeuta. Podľa názoru Naomi

Feil (2015) sa vracajú do minulosti preto, aby tieto nespracované veci vyriešili.

Stav dezorientovaného človeka prechádza istými fázami alebo štádiami, ktoré Naomi

Feil (2015) rozdeľuje takto:

Fáza I: nedostatočná orientácia, čiastočná orientácia, nešťastné rozpoloženie.

Fáza II: dezorientácia v čase – strata kognitívnych schopností a orientácie v časovom slede.

Fáza III: opakujúce sa pohyby – nahrádzajú komunikáciu.

Fáza IV: vegetovanie – úplne stiahnutie sa do seba.

Porozumieť ľudom v týchto štyroch fázach si vyžaduje pochopenie ich symbolov, ako

napríklad symboly – cestovný lístok do minulosti, servítka ako symbol tepla, lásky, bezpečia.

Samozrejmosťou je snaha o adekvátnu, ľudskú komunikáciu až do terminálneho obdobia

života takto chorého človeka. Nikdy nevieme nakoľko nás klient vníma, a preto až do

poslednej chvíle sa k nemu správame tak, ako by nás vnímal stopercentne. Musíme si

uvedomiť, že človek, o ktorého sa staráme nie je len náš dezorientovaný klient, ale i možno

otec, starý otec, kolega, sused, kamarát, dobrý hubár, záhradkár, futbalista. Toto všetko sú

jeho sociálne role, ktoré nám ponúkajú priestor na rozvíjanie tradičnej i alternatívnej formy

komunikácie. Napriek svojej dezorientácii i táto osoba nám zverená do starostlivosti má svoje

vyššie sociálne potreby a potrebuje si ich naplniť. Či je to už potreba byť užitočný, patriť

niekam či milovať a byť milovaný, prijatý, akceptovaný.

Pri nadväzovaní kontaktu, komunikácie s dezorientovaným človekom existujú zásady,

ktoré nám umožnia, čo najlepšie zvládnutie situácie. Ak hovoríme s dezorientovaným

človekom mali by sme komunikáciu nadväzovať pomocou očného kontaktu a iniciálneho

dotyku. Mali by sme mať na zreteli, že človek v strednej až vysokej fáze dezorientácie nás

vníma, len tak dlho, ako s nami dokáže udržať očný kontakt. Iniciálny dotyk nám umožňuje,

aby sme mu jasne dali najavo, že tento čas je vyhradený iba jemu. Práve preto by sme tento

dotyk nemali prerušovať počas celej komunikácie a pri rozhovore či opatrovateľskom výkone

nemali komunikovať s treťou osobou. Len takto sa dezorientovaný človek môže v našej

blízkosti cítiť bezpečne a začať nám dôverovať, a teda i spolupracovať. Aby sme predišli

hnevu, napätiu a zvyšovaniu dezorientácie snažíme sa každý úkon, ktorý s klientom

vykonávame verbalizovať. Nenarábame s ním ako s „dezorientovaným“, ale ako

s rovnocenným partnerom. Pri takýchto úkonoch práce s pacientom je podľa Árpovej (2012)


130

empatia uvádzaná ako jedna z komunikačných schopností nie len zdravotníckych

pracovníkov, ale človeka vôbec. Schopnosť vcítiť sa do pocitov, jednania druhej osoby je

požadovanou schopnosťou všetkých zdravotníckych pracovníkov, pretože v kontakte s nimi

sa obvykle pacient (rodič) nachádza v stresovej situácii z neistoty z budúcnosti, psychickej

tenzii z očakávania výsledkov vyšetrení, terapie a podobne. Pri úkonoch napr. osobnej

hygieny s klientom komunikujeme, opisujeme veci, činnosti, pomenúvame ich, pýtame sa či

sú pre neho príjemné. Vo vyšších štádiách dezorientácie si musíme očný kontakt priam

vypýtať. Všetci v tíme, by mali vedieť ako daného klienta oslovujeme, nie je nič zvláštne, že

ženy reagujú skôr na svoje dievčenské meno, než na meno po manželovi, a kde sa u klienta

nachádza miesto iniciálneho dotyku. Dezorientovaní klienti majú radi rituály, štrukturovanie,

v ktorom nachádzajú istotu a pocit bezpečia. Komunikácia podľa Hrozenskej, Dvořáčkovej

(2013) je podávanie informácií, pocitov a citov k druhým. V komunikácii s nimi nejde ani tak

o fakty, ako o emócie a pocity. Preto v prejave klienta sa snažíme nájsť kľúčové slovo

a emóciu, ktorá je za ním. Snažíme sa mu ponúknuť emocionálnu pravdu, napríklad aj tým, že

uznáme pocity tej osoby. Tým že ju chytíme okolo ramien a povieme: „Je to veľmi frustrujúce,

že?“ alebo „Určite sa z toho necítite dobre.“ (Strauss, 2011).

Môžeme pristupovať aj pozitívne: Páči sa vám ak?, Je dobré, keď, Je ťažké, keď...

Nepýtame sa na počet detí a ich mená, ale na to či je dobré mať deti, či sú deti vždy dobré

a pod. S dezorientovaným človekom sa snažíme rozprávať prirodzene, ale jednoducho, jasne

a zreteľne. Musíme si uvedomiť, že človek s demenciou nám rozumie len do takej miery, ako

on sám rozpráva. A čím viac je dezorientovanejší, tým viac my musíme využívať alternatívne

spôsoby komunikácie, napr. komunikácia prostredníctvom spomienok, predmetov, vôní či

obyčajný pobyt v záhrade, ako skvelá možnosť alternatívnej komunikácie.

Odporúča sa sledovať správanie dezorientovaného človeka a nevhodné vzorce

sociálneho správania zmeniť ponúknutím adekvátnej náhrady. Nepáči sa nám, že klient sa hrá

s plienkou? Dajme mu do rúk niečo príjemné, napr. nejaký bezpečný predmet, ktorý

vyberáme pomocou jeho anamnézy. Odporúča sa šatka, kožušina, plyšová hračka.

Nepoužívajme zdrobneniny a infantilnosť v prejave. Neorientujme klienta, ale majme obuté

jeho topánky a nasadené jeho oči. Za hnevom dezorientovaného klienta, hľadajme jeho

neuspokojenú potrebu. Ponúknime satisfakciu jeho pocitom, ak nedokáže pomenovať to, čo

cíti, pomenujme jeho pocity sami.

Častokrát sme svedkom toho, ako dezorientovaný klient už prežíval len „tichú fázu“

svojej staroby. Ak prehovorí, všetci sú prekvapení. Dôvodom prehovorenia je dieťa. Či už

jeho vlastné vnúča, alebo len náhodné dieťa v zariadení či malí škôlkári so svojim


131

programom. Ten, o ktorom sme si mysleli, že už nekomunikuje a len si „tvrdohlavo robí

všetko po svojom“, zrazu prehovoril a celkom spontánne, radostne a zrozumiteľne sa

prihovoril dieťaťu. Priveďme teda do sociálnych zariadení deti. Prirodzene, ak prídu deti zo

škôlky prvýkrát vystupovať k dezorientovaným klientom, je prítomný aj strach detí, ako aj

predsudky zo strany rodičov detí a ich učiteľov. Dnes už pozitívne skúsenosti s návštevami

detí v zariadeniach potvrdzujú, že je možné prekonať bariéry a deti sú už pravidelnou a

prirodzenou súčasťou života seniorov v zariadeniach.

Samozrejme aj dezorientovaný človek má potrebu niekam patriť, niečo robiť, byť

v niečom úspešný. I to je jeden z dôvodov prečo by sme ho mali aktivizovať, a to nielen

individuálne ale aj skupinovo. Avšak, aby aktivizácia bola úspešná, skupiny musia byť

homogénne, to znamená, že v skupine musia byť klienti s rovnakou fázou dezorientácie.

Aktivity vyberáme s empatiou a ak nie sme si istý správnosťou výberu, stačí si predstaviť pri

aktivite našich rodičov. Ak je aktivita dôstojná pre nich, tak aj pre našich klientov. Aktivity

postavme na princípe rituálov a štrukturácie. Osvedčili sa kognitívne rehabilitácie, spoločné

zdravotné cvičenia, muzikoterapia, duchovná terapia či ergoterapia. Aktivitu vyberáme

každému klientovi individuálne so zreteľom na jeho zachované schopnosti a zručnosti.

Pri práci s klientom v systéme sociálnych služieb je nevyhnutné brať na zreteľ etický kódex

sociálnych pracovníkov, ktorý vytvára akými rámec dosahovania profesionality sociálnej

práce v praxi. Obzvlášť klienti so špecifickými potrebami sú tí, u ktorých sa musí najviac

dbať na zachovávanie osobnostnej integrity, ľudskej dôstojnosti, sebaurčenia a saturácie

biopsychosociálnych potrieb. Existuje silný vzťah medzi dodržiavaním etického kódexu

a spokojnosťou klientov so sociálnymi službami, čo má následne dopad na zvyšovanie kvality

sociálnych služieb (Ludvigh Cintulová, Beňo, 2017).

Veľkým problémom v pobytových formách starostlivosti je kŕmenie klientov

s dezorientáciou. Keďže sa oslabuje prehĺtací reflex, klient potrebuje najprv mletú, neskôr

mixovanú stravu. Verím, že všade je už minulosťou mixovanie všetkých druhov stravy

dohromady. Mixovať každé jedlo by sme mali zvlášť. Zvlášť mäso, zvlášť prílohu, zvlášť

polievku. Pri kŕmení sa dá veľmi efektívne využiť koncept bazálnej stimulácie, kde sám klient

i vo vysokej fáze dezorientácie je sám aktívny pri príjme potravy. Vďaka správnemu prístupu

lepšie spolupracuje, otvára ústa, uvedomuje si seba. Niekto by mohol namietať, že kŕmenie

klienta nemá nič spoločné s komunikáciou. Nakoniec však zistíme, že u dezorientovaného

klienta ide o celkový prístup, o komunikáciu v tom najširšom zmysle slova.

Práca s dezorientovaným človekom si vyžaduje pracovníka s vysokou dávkou empatie,

ľudskosti a pochopenia. Pri výbere zamestnanca si všímajme najmä tieto atribúty, všetko


132

ostatné ho dokážeme naučiť. V zariadení s dezorientovanými klientmi by všetci z personálu,

od vrátnika až po riaditeľa mali ovládať základné princípy a prístupy k špeciálnym potrebám

prijímateľov sociálnych služieb. Pretože starší ľudia, podľa Ondrušovej, sú nielen často

precitlivení na reakcie okolia, ale sa aj horšie adaptujú na nové existenčné podmienky, a tým

je do určitej miery ovplyvnená aj ich komunikácia so sociálnym pracovníkom a vyskytujú sa

bariéry medzi nimi (Ondrušová a kol., 2009). O to viac to platí pre dezorientovaných ľudí.

Záver

Klienti s rôznym stupňom dezorientácie sú súčasťou sociálnych zariadení na Slovensku.

Preto je dôležité, aby sociálni pracovníci sa dobre orientovali v tejto problematike, vzdelávali

sa, vymieňali si skúsenosti, a tak zvyšovali svoju kompetentnosť pre tento špecifický druh

sociálnej služby. Zároveň je potrebné otvoriť sa aj novým technikám práce

s dezorientovanými klientami, ktoré by im pomohli prežiť v zariadení sociálnej služby

kvalitný a dôstojný čas.


ÁRPOVÁ, A. The priorities of the doctor´s communication from the parent´s point of view.

In: Clinical Social Work Journal.Vienna Austria. No. 1/2012, page 80. ISSN 2076-9741.

Dostupné na internete: <http://www.clinicalsocialwork.eu/?p=139>.

C. FEIL, N. – DE KLERK,V. 2015. Validácia, Bratislava: Terapeutika, 2015. 186s. ISBN

978-80-971766-1-7.

HROZENSKA, M. 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické

východiská. Martin: Osveta, 2008. 180s. ISBN 978-80.8063-282-3.

HROZENSKÁ,M. – DVOŘÁČKOVÁ,D. 2013. Sociální péče o seniory. Praha: Grada

Publishing, 2013. 191s. ISBN 978-80-247-4139-0.

LUCIA LUDVIGH CINTULOVÁ, PAVOL BEŇO. 2017. Implementácia etického kódexu v

sociálnych službách. In zborník z konferencie zdravotíncke a sociálne problémy 21

storočia 13. Medzinárodná vedecko – odborná konferencia 20 – 22. október 2017, Báčsky

Petrovec, Vojvodina, Srbsko. In Zdravotníctvo a sociálna práca, Vol. 12, 2017. ISSN

1336-9326.

http://www.clinicalsocialwork.eu/?p=139


133

MAČKINOVÁ, M. – MUSILOVÁ, E. 2013. Děti a senioři jako klienti sociální práce. České

Budějovice: Nová Forma, 2013. 178s. ISBN 978-80-7453-310-5.

ONDRUŠOVÁ, Z. a kol. 2009. Základy sociálnej práce. Brno: MSD, 2009. 140s. ISBN 978-

80-7392-109-5.

STRAUSS, C.J. 2011. Rozhovory s ľuďmi chorými na Alzheimerovú chorobu. Bratislava:

Slovenská Alzheimerová spoločnosť, 2011. 94s. ISBN 978-80-970766-6-5.

Kontaktné údaje

Szilvia Buzalová, PhDr.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava

Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava Nové Zámky

Slovenská 11, 940 52 Nové Zámky

[email protected]



134

Využití videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů

Šárka TOMOVÁ, Anna ÁRPOVÁ, Lubomír ŠTĚPÁNEK

Abstrakt

Příspěvek se zabývá uplatněním videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů. Užití

této metody má řadu předností, kterých je v maximální míře možné využít při nácviku

komunikačních dovedností. Videotrénink umožňuje studentům prožít reflektivní dialog, v

němž figurují oni sami, nebo jiná osoba. Díky videotréninku interakcí a jeho následné analýze

dochází k posunu v osvojení vybraných komunikačních dovedností.

Klíčová slova

Aktivní naslouchání, Dovednost, Interakce, Lékař, Videotrénink.

Úvod

Dlouhodobým cílem celého systému vysokého školství je kvalita znalostí a dovedností

absolventů v obecném smyslu. Na kvalitě výuky se výrazně odráží i výuková zátěž

vyučujících i studentů. Používání konzervativních výukových metod vede k tomu, že některá

výuka je často vedena příliš formálně, v nadměrných počtech účastníků seminářů, bez

potřebné zpětné vazby, konzultací a průběžné kontroly. Mnohdy frontální styl výuky není

ještě všude nahrazen projektově orientovaným přístupem s důrazem na související měkké

dovednosti, například řízení a management, kooperaci, nebo interpersonální komunikaci

(Matějů, 2009, s. 15; Slavík, 2012, s. 15).

V Národním kvalifikačním rámci terciárního vzdělávání, jsou definovány v sekci

odborných znalostí například tyto výstupy. Absolvent studijního programu při absolvování

prokazuje: široké znalosti a porozumění předmětu a rozsahu daného oboru, široké znalosti

teorií, konceptu a metod oboru, znalostí využití teorií a metod oboru v praxi. V oblasti

odborných dovedností absolvent po absolvování programu umí například: řešit praktické

problémy v oboru, vyhledat, utřídit a interpretovat informace relevantní pro řešení

vymezeného praktického problému, použít některé základní výzkumné postupy oboru atd.

V oblasti obecné způsobilosti je absolvent schopen například: srozumitelně a přesvědčivě

sdělovat odborníkům i laikům informace o povaze odborných problémů a vlastním názoru na

jejich řešení, srozumitelně shrnout, názory ostatních členů týmu, používat své odborné


135

znalosti, odborné dovednosti a obecné způsobilosti v alespoň, jednom cizím jazyce,

samostatně získávat další odborné znalosti, dovednosti a způsobilosti také samostatným

studiem teoretických poznatků oboru, blíže na: http://qram.reformy-msmt.cz/.

Komunikace a videotrénink

Komunikace mezi lidmi je dovedností, která se zdá být samozřejmou, neboť se jí učíme

již od útlého věku. Teprve nedorozumění různého druhu nás v průběhu života učí korigovat

tuto samozřejmost. De Vito definuje tuto způsobilost jako znalost, jak komunikace funguje a

umění ji efektivně využívat. Smysluplným požadavkem v oblasti výstupních dovedností

lékaře je schopnost zvládání každodenních interakcí s pacientem, jeho rodinou,

spolupracovníky. Mareš (1990) uvádí, že se studenti všeobecného lékařství setkávají

s tématem komunikace v různé míře ve všech klinických oborech, avšak absentuje zde určitá

syntéza poznatků. Situace vede k tomu, že se student koncentruje na nemoc samu a ze

zorného pole vypadává pacient. Důraz je kladen na biologický, fyziologický přístup k nemoci,

možnosti laboratorních vyšetření, zobrazovacích metod, není však doceněn význam informací

získaných rozhovorem s pacientem. Dochází k nedostatečnému uvědomění si významu, zda

se podaří pacienta získat pro spolupráci, pro dodržování léčebného režimu a zda se vůbec

podaří vysvětlit, co má během terapie dělat a proč to má dělat (Mareš, 1990).

De Vito přirovnává schopnosti komunikace k neustále se rozšiřující zásobě slov.

Techniky zvládání náročných životních situací lékaře posouvají vpřed, obohacují ho. Získané

poznatky mají dalekosáhlý přesah – jsou uplatnitelné ve všech oblastech života. Způsobilého

komunikátora, kterým může kvalitně připravený lékař být, charakterizují tyto zvládnuté

oblasti:

má osvojený obsáhlý arsenál interpersonálních dovedností, který má připraven

k použití podle nastalé situace; tyto techniky vhodně umí použít;

umí vhodně a efektivně komunikovat;

má schopnost logicky a rozumně uvažovat o vhodnosti a adekvátnosti sdělení podle

nastalé situace;

má osvojenu dovednost vhodně komunikovat podle etických a morálních zásad;

má schopnost získávat a udržovat moc a vliv, delegovat moc na druhé;

má osvojenu dovednost aktivního naslouchání (upraveno dle De Vito, 2008, s. 43).

http://qram.reformy-msmt.cz/


136

Video jako prostředek rozvoje komunikačních dovedností

Profesní učení, které je především skloňováno s pregraduální přípravou učitelů, je

chápáno jako sociální proces vázaný na profesní situace. Vezmeme-li v úvahu pregraduální

stupeň přípravy lékařů na jejich povolání, lze se zcela ztotožnit s výše zmíněným výrokem.

Získávání profesních znalostí a dovedností je procesem, při kterém se náplň vyučovacího

procesu stává aplikační situací. Z tohoto vychází i pojetí reflektivního vedení výuky, kde se

studenti učí převážně jednáním. Proces je reflektivní především ze dvou hledisek. Jak uvádí

Janík a kol. (2009, s. 83), „pomáhá studentům profitovat z reflexe v akci, a když to funguje,

podněcuje dialog mezi koučem a studentem, který nabývá reciproční reflexe v praxi.“

Lze si položit otázku, v čem lze spatřovat přínos využití videa ve výuce komunikace

lékařů. Herzig a kol. (2005, s. 56) zdůrazňují, že videotrénink umožňuje studentům prožít

reflektivní dialog, v němž figurují oni sami, nebo jiná osoba. Díky „vidění sebe nebo jiné

osoby“ mohou nazírat na své vlastní jednání a chování s odstupem, konfrontovat je se svými

aktuálními pocity, porovnávat se svými představami a reflektovat je na kognitivní úrovni. Je

doloženo, že využívání videa je efektivní tehdy, když je student předem informován na jaké

parametry hodnocení má zaměřit svou pozornost. Pokud by tomu tak nebylo, účinnost této

metody by byla nízká, jelikož rozprostření pozornosti jedince dle jeho osobního nastavení a

naladění by neumožnilo analýzu objektivních dat. Výzkumné poznatky zabývající se vlivem

videa a jeho účinností ve výuce se shodují, že video „někoho jiného“ se jeví jako vhodnější

pro pozorování modelového jednání, video „sebe sama“ se jeví vhodnějším pro reflektivní

učení, je východiskem pro změnu či rozšíření modelů jednání. Audiovizuální záznam můžeme

považovat za trénink percepce, analýzy a komunikačních zpráv (Valenta, 2010, s. 61).

Videonahrávky je možné využít nejen jako ilustrativní doplněk výuky, ale především, jako

východisko pro intervence, které jsou cestou ke splnění požadovaných kompetencí

absolventů. Prostřednictvím interakce a komunikace mezi lékařem a pacientem sleduje výše

uvedená metoda schopnosti studenta učit se uspokojování základních psychologických potřeb

pacienta: potřebu vztahu - navázat důvěru v lékařskou péči, získat pocit jistoty a bezpečí,

zachování vlastní identity; potřebu kompetence - ponechání možnosti spolurozhodovat o

léčebném postupu, motivace ke změně životního stylu; potřebu autonomie - volby vlastního

aktivního přístupu ve zvládání náročných životních situací (Gillernová, Krejčová a kol., 2012,

s. 64; Mertin a kol., 2012, s. 285).


137

Cíl výzkumu

Zjistit vliv komunikační přípravy na rozvoj dovednosti aktivního naslouchání studentů

v rámci volitelného předmětu „Komunikační dovednosti“.

Metodika výzkumu

Výzkumná část videotréninku interakcí probíhala v období akademických let 2010 -

2015. Pro potřeby splnění cíle týkajícího se vlivu videotréninku na rozvoj sledovaných

komunikačních dovedností bylo získáno 102 videozáznamů a jejich hodnocení účastníky

výzkumného šetření. Subjektivní vnímání výstupu bylo respondenty zaznamenáno číselným

označením na stupnici 1 – 5 Likertovy škály.

U porovnání rozdílů mezi průměrnou úrovní komunikačních dovedností studentů

měřených z videozáznamů před a po absolvování výuky komunikace je volena analýza

rozptylu dvojného třídění, kde ošetřením je fáze výuky (pre vs. post), resp. rok výuky

(2010/11 až 2014/15).

Sledovanými komunikačními dovednostmi v rámci strukturovaného pozorování byla,

kromě jiných, dovednost aktivního naslouchání, označenou jako komunikační dovednost

KD I, která byla dále stratifikována. Zhotovením videozáznamů komunikačních situací a

jejich analýzou bylo zjišťováno, zda došlo u studentů k posunu vybraných komunikačních

dovedností.

Charakteristika výzkumného vzorku

Výzkumný soubor tvořili studenti 2. ročníku magisterského studijního programu

Všeobecného lékařství na 2. lékařské fakultě Univerzity Karlovy v Praze v období let 2010 –

2015, kteří si zvolili na základě vlastního rozhodnutí ve svém rozvrhu a pro daný akademický

rok volitelný předmět s názvem „ Komunikační dovednosti“.

Vybrané výsledky výzkumného šetření

Na tomto místě uvádíme vybrané výsledky výzkumného šetření, týkající se zjišťování

posunu verbální stránky dovednosti Aktivního naslouchání. Výsledky jsou znázorněny ve

formě grafu, jednak před a po výuce předmětu (Obr. 1) a v grafu, který vystihuje srovnání

střední hodnoty mezi jednotlivými akademickými ročníky (Obr. 2).


138

Komunikační dovednost IA: Aktivní naslouchání - verbální stránka

95 % konfidenční interval pro průměrnou hodnotu pre je 2.44 (2.42; 2.45) a post je 3.32 (3.31;

3.33); dále pro jednotlivé ročníky výuky.

Obr. 1 Rozdíl v komunikačních dovednostech kategorie IA pre a post (Zdroj: Autor)

Po absolvování výuky volitelného předmětu „Komunikační dovednosti“ došlo k

signifikantnímu nárůstu průměrné hodnoty komunikačních dovedností kategorie IA, p <

0,00001.

Obr. 2 Porovnání komunikačních dovedností IA v jednotlivých letech (Zdroj: Autor)


139

Obrázek vyjadřuje, že mezi jednotlivými ročníky výuky nebyl nalezen statisticky významný

rozdíl, střední hodnota bodového hodnocení úrovně komunikace IA je tedy napříč ročníky

podobná, p = 0,415.

Závěr

Připravenost, pohotovost, účinné jednání a chování může být samozřejmě získáno

zkušenostmi, nicméně je to proces dlouhodobý, a pokud vezmeme v úvahu požadavky na

výstupní dovednosti lékařů po absolvování vysokoškolského studia, pak je oprávněná naše

snaha lékaře připravit již během pregraduální přípravy a pomoci jim se na situace připravit a

upevnit určité modely jednání a chování. Jak uvádí Valenta (2006, s. 14 - 15) základními cíli

v rozvoji osobnostních a sociálních dovedností studenta, jsou například sebepoznání,

sebeporozumění, vytváření příznivých mezilidských vztahů, rozvoj komunikačních

dovedností, rozvoj kooperace, akceptace odlišných názorů, přístupů, uvědomění si mravního

rozměru komunikační situace a další. Vezmeme-li v úvahu výše uvedené cíle osobnostního a

sociálního rozvoje jedince a přičteme-li k uvedeným morální rozměr interakce lékař pacient a

další, pak lze videotrénink interakcí považovat za vysoce užitečný nástroj v rozvoji

dovedností, jelikož zprostředkuje detailní záznam v posunu daných dovedností. Metoda VTI

učí studenty principům úspěšné komunikace tím, že nalézá úspěšné verbální i neverbální

prvky komunikace v jednání jedince (Gillernová, Krejčová, 2012). I u studentů všeobecného

lékařství v pregraduální přípravě lze konstatovat, že nácvik komunikačních dovedností

probíhá efektivně, uskutečňuje-li se za příjemného emočního naladění. Atraktivním tématem

se stává problém nebo situace, na které jsou studenti sami zainteresováni, kde cítí sami

potřebu problém zvládnout a vyřešit. Tvůrčí přístup řešení situací vyžaduje od studenta hledat

způsoby řešení v souladu s potřebami pacienta, analyzovat situaci hledáním nových

informací, logických souvislostí poznatků medicínských oborů.


140


DE VITO, Joseph. 2008. Základy mezilidské komunikace. 6. vyd. Praha: Grada, 2008. 512 s.

ISBN 978-80-247-2018-0.

GILLERNOVÁ, Ilona – KREJČOVÁ, Lenka a kol. 2012. Sociální dovednosti ve škole. 1.

vyd. Praha: Grada, 2012. 248 s. ISBN 978-80-247-3472-9.

HERZG, Bardo – GRAFE, Silke - REINHOLD, Peter. 2004. Reflexives Lernen mit digitalin

Video – zur Auseinandersetzung mit them teorie-Praxisverhältnis in derLehrerausbildung.

In WELZEL, Manuela – STADLER, Helga. Nimm´ doch mal die Kamera! Nutzung von

Video für die Professionalisierung in der Lehrerausbildung. Munster: Waxmann, 2004. s.

45 – 64.

Individuální projekty národní pro oblast terciárního vzdělávání, výzkumu, vývoje a inovací:

Q-ram. Ministerstvo školství, mládeže a tělovýchovy [online]. Praha, 2012 [cit. 2017-11-

06]. Dostupné z: http://qram.reformy-msmt.cz/

JANÍK, Tomáš. 2009. Možnosti rozvíjení didaktických znalostí obsahu u budoucích učitelů.

Brno: Paido, 2009. 150 s. ISBN 978-80-7315-176-8.

MAREŠ, Jiří – CHROBÁK, Ladislav. 1990. Výcvik budoucích lékařů v komunikování

s nemocnými. Lékařské zprávy, LF UK Hradec Králové, roč. 35, č. 9-10, s. 275 – 281.

ISSN 0457-4206.

MATĚJŮ, Petr. 2009. Bílá kniha terciárního vzdělávání. Praha: Ministerstvo školství,

mládeže a tělovýchovy, 2009. 81s. ISBN 9788025445198.

MERTIN, Václav – KREJČOVÁ, L. 2012. Metody a postupy poznávání žáka: pedagogická

diagnostika. 1. vyd. Wolters Kluwer ČR, 2012. 344 s. ISBN 978-80-7357-679-0.

SLAVÍK, Milan. 2012. Vysokoškolská pedagogika. 1. vyd. Praha: Grada, 2012. 256 s. ISBN

978-80-247-4054-6.

VALENTA, Josef. 2006. Osobnostní a sociální výchova a její cesty k žákovi. 1. vyd. Kladno:

Aisis, 2006. 226 s. ISBN 80-239-4908-X.

http://qram.reformy-msmt.cz/


141

Kontaktné údaje

Šárka Tomová. PhDr. Ph.D.

Ústav ošetřovatelství

2. lékařská fakulta Univerzita Karlova Praha

V Úvalu 84

15006 Praha

[email protected]

Anna Árpová, PhDr. PhD.

Ústav sociálnych disciplín

VŠZaSP sv. Alžbety

Nám 1.mája 1

Bratislava

[email protected]




142

Sociálna medziľudská komunikácia a jej trendy

Zuzana Wirtz

Abstrakt

Príspevok je zameraný na význam komunikácie v sociálnom prostredí. Komunikácia patrí

medzi prirodzené dorozumievanie sa medzi ľuďmi, a bez jej trendov sa v súčasnosti akosi

ťažko zaobídeme. Príspevok v krátkosti zhŕňa teóriu komunikácie, vysvetľuje čo je sociálna

komunikácia, kde všade sa používa. Ďalej sa dozvedáme v krátkosti o histórii komunikácie,

kde všade, a ako sa používala, jej vývoj a trendy do dnešného dňa. Aj výdobytky globalizácie

komunikácie majú svoje pro a proti, tak ako každá minca má dve strany, na jednej strane

uľahčujú, zrýchľujú a zjednodušujú komunikáciu a prenos informácií na druhej strane

vznikajú problémy s komunikáciou zoči –voči čo badáme na mladšej generácií.

Nezabudnime, že zlá, či nevhodná komunikácia tvorí až 90% konfliktov, ktorým sa dá vyhnúť

a to správne zvolenou komunikáciou, obojstranným načúvaním a spätnou väzbou.

Kľúčové slová

Sociálna. Komunikácia. Trendy.

Interpersonálma teda sociálna komunikácia

je vzájomná komunikácia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi, ktorá prebieha ústnou

alebo posunkovou formou.

Má iné charakteristiky a riadi sa inými pravidlami ako písomná alebo činná

komunikácia. K hlavnej úlohe tekejto komunikácie patrí odovzdávanie informácií. Efektívna

medziľudská teda interpersonálna komunikácia si vyžaduje určitý tréning a ovládanie

základných pravidiel.

Týmito základnými pravidlami interpersonálnej komunikácie sú tieto tri pravidlá:

v inerpersonálnej komunikácií nie je možné nekomunikovať

v inerpersonálnej komunikácií nekomunikujeme len slovami

v inerpersonálnej komunikácií sú vždy aktívne obidve strany, a to odosielateľ

a prijímateľ informácie.

Preto môžeme hovoriť, že ide o verbálnu a neverbálnu komunikáciu, ktorá vo

všeobecnosti môže prebiehať na formálnej, alebo na neformálnej úrovni pri ktorej


143

komunikujeme slovnou zásobou, čiže verbálne a neverbálne tkz. inou formou. K verbálnej

komunikácií patrí predovšetkým rozhovor preostrednícvom ktorého si jednotlivci vymieňajú

alebo získavajú nové informácie alebo doplňujú názory. Existuje viacero druhov verbálnej

komunikácie od monologu cez dialog, rozhovor, konzultáciu, poradu, pojednávanie,

konferenciu, konverzáciu diskusiu a rôzne iné druhy verbálnej komunikácie. Medzi verbálnu

komunikáciu patrí aj písaný text, čo znamená, že aj komunikácia písomnou formou alebo E-

mailovou formou patrí do verbálnej komunikácie.

Neverbálna komunikácia je oveľa komplexnejšia ako verbálna kedže ide o celý proces

komunikácie ktorý prebieha vždy a to si ani neuvedomujeme. Člove komunikuje neustále ak

je v interakcii s inými osobami a to či už len pohľadom na neho alebo pohľadom na

okoloidúceho alebo na pracovnej porade, v škole, v rodine proste všade kde človek nie je sám.

Tákýto typ komunikácie je vedomí ale aj podvedomí. Človek komunikuje celým telom,

pohľadom, mimikou, postojom a vysielaním a prijímaním vlastnej či cudzej energie.

Neverbálna komunikácia sa využíva najmä v ceremoniáloch ako privítanie lúčenie a pri

rôznych rituáloch, pri propagande či masových stretnutiach, demonštráciách, v umení ako

balet, tanec a iné.

Využitie neverbálnej komunikácie:

podporuje reč

nahrádza reč

vyjadruje emócie

jednotlivec sa pomocou nej prezentuje

Komunikácia sa nielen rozlišuje svojim spôsobom a delenia a foriem, ale na jej

odlišovanie môže vplývať aj samostatná situácia, ktorá vzniká bezprostredne pri komunikácií.

Druhy neverbálnej komunikácie:

paralingvistika (tón hlasu, zafarbenie, intonácia, tempo reči...),

mimika (výraz tváre),

gestikulácia (pohyby rúk),

haptika (dotyky rúk,)

posturika (držanie tela a postoj),

kinezka (pohyby tela),

proxemika (priestorová vzdialenosť medzi komunikujúcimi).


144

Každý človek v každej situácií komunikuje inak či už ide o prostredie alebo o rôznych

účastníkov pri komunikácií. Takúto komunikáciu tiež delíme do nasledujúcich druhov podľa

typov prostredia a rolí v ktorých sa nachádzajú ako napríklad:

interkulturálna komunikácia

komunikácia prostredníctvom masmédií

komunikácia človeka v dave

komunikácia pri obchodovaní ako uzatvorenie zmluvy a iné

formálna riadená komunikácia v malej skupinke tkz. porada

neformálna neriadená komunikácia v malej primárnej skupine napr. rodina, príbuzní

jednostranná komunikácia s rozdielnymi rolami ako napr. interview, prijímací pohovor

súkromná komunikácia partnerov, či členov rodiny na verejnosti

intímna párová komunikácia v súkromí medzi partnermi, manželmi atď.

Sociálna komunikácia bezprostredne prebieha v sociálnych vzťahoch v spoločenských

vzťahoch, ktoré vznikajú medzi ľuďmi v procese ich činnosti. Zahŕňajú vzťahy politické,

ekonomické, právne a mravné. Z pohľadu pedagogickej psychológie ide o vzťahy

a komunikáciu medzi žiakmi v triede, medzi žiakmi a učiteľmi, medzi učiteľským kolektívom

teda kolegami kolegyňami a inými pracovníkmi inštitúcie.

Sociálna komunikácia prebieha aj v inej sociálnej skupine ktorú tvorí zoskupenie ľudí,

ktorí majú rovnaké vedomie a cítenie vzájomnej spolupatričnosti, spoločné cieľe a hodnoty.

Iným znakom takejto skupiny je organizovanosť, podpora a časté kontakty.

Do takýchto skupín sa radia napr. rodina, trieda v škole, pracovníci určitého oddelenia

v zamestnaní, členovia Červeného kríža, členovia rôznych organizácií atď.

Do sociálnej skupiny nepatria napr. ľudia čakajúci na zastávke MHD, cestujúci

v dopravných prostriedkoch, vlakoch a lietadlách, obecenstvo na koncertoch divadlách

v kinách a ani deti na ihriskách.

Komunikácia

patrí medzi prirodzené dorozumievanie medzi ľuďmi a bez jej trendov sa v súčasnosti

sa akosi ťažko zaobídeme.

Povedzme si stručne niečo o historii komunikácii, o jej cieľoch, vývoji a trendoch.

Ľudia mali potrebu sa dorozumievať a posielať si správy. V krátkosti si zhrnieme

spôsoby komunikácie a posielanie správ v minulosti.


145

Medzi najstaršiu komunikáciu a posielanie správ patrili Signály ohňa. Podobne aj

indiánske tam-tamy slúžili na odovzdávanie jednoduchých signálov. Tieto správy chránili

obyvateľov indiánskych kmeňov či osád od útoku nepriateľa.

Ďaľším vynálezom bola Optická telegrafná stanica.

Na prelome storočí dochádza k dôležitému objavu, objavu elektrického prúdu

Allessandrom Voltom v roku 1799 a s ním objav elektrického a chemického telegrafu.

Samuel Breese Morse profesor umenia na Univerzite sa zaslúžil, že sa telegraf za

krátky čas rozvinul tak, že onedlho spájali telegrafné linky všetky mestá a kontinenty.

Na komunikáciu sa dodnes používajú aj rôzne abecedy ako v písomnej forme tak aj

v signalizačnej podobe.

Medzi takéto signalizačné abecedy patrí Vlajková abeceda, ktorá je využívaná

napríklad v námorníctve a to napriek existencii rádiového spojenia. Dodnes sa používa. Ide o

súbor malých farebných vlajočiek, ktoré sa vyťahovali na sťažeň a lode sa takto mohli

dorozumievať medzi sebou navzájom, alebo s prístavom.

Iným, podobným systémom bolo použitie vlajok, ktoré boli rovnaké a boli len dve.

Signalizujúci človek ich držal v rukách a polohou ramien postupne vytváral pozície ktorým

boli priradené jednotlivé znaky abecedy. Tento druh abecedy sa volá Semafórová abeceda,

takéto vlajkové signály sa používali na vojenských lodiach. Aj keď už takúto signálnu

abecedu na prenos dlhších správ nepoužíva nikto, napriek tomu aj dnes sa podobné signály

používajú napríklad na signalizáciu pri riadení lietadiel na lietadlových lodiach.

Mobilné telefóny – pokrok alebo záhuba komunikácie

Až v 19- tom storočí nastal prevrat v komunikačnej technike a to objavom prvých

rádiotelefónov v USA v roku 1940. Rádiotelefóny sa totiž nepripájali do telefónnej siete. Prvý

telefón, ktorý možno nazvať mobilným, bol vyskúšaný švédskou políciou v roku 1946. Prvé

ústredne i mobilné zariadenia, ktoré umožňovali priame vytáčanie telefónneho čísla, prišli na

trh až v roku 1950. Skutočný boom mobilného telefonovania však mohol nastať až v

deväťdesiatych rokoch – po príchode sietí druhej generácie. Siete druhej generácie sa stali

úplne masovou záležitosťou. V súčasnosti totiž vlastní mobilný telefón viac ako polovica ľudí

od 5 do 55 rokov v Európe, bohatších častiach Ázie, Austrálii i USA. Aby sme boli presnejší

– vo februári 2004 používala sieť GSM presne miliarda ľudí.


146

Príchodom mobilnej komunikácie prišla aj počítačová modernizácia a neskôr

globalizácia informácií. Trendmi sa stali inovatívné technológie. Smartfóny a mobilný

internet už zmenili formu komunikácie a vyhľadávania informácií.

Drvivá väčšina populácie komunikuje cez sieťovú komunikáciu, a to prostredníctvom

rôznych aplikácií a iné. Listy a pohľadnice nahradil E- mail. Na komunikáciu sa využívajú

aplikácie ako Viber, Whats up na posielanie správ a najnovšie trendy medzi mládežou sa

stáva telefonovanie pomocou nahrávania správy a následného odosielania.

Spomeňme len rôzne zoznamovacie stánky na Slovensku ako Booom, Badoo a Azet,

ktoré slúžili na zoznamovanie, chatovanie, či na krátenie si dlhej chvíle. Neskôr ich nahradil

celosvetový FaceBook. Facebook pôvodne slúžil na prepájanie priateľov z celého sveta,

s ktorými je možné ihneď komunikovať, posielať správy cez messenger, preposielať si fotky,

či publikovať rôzne články, nápady, posielať on-line gratulácie k sviatkom, zdielať rôzne

názory či lajkovať (like) iné články, fotky a názory. Snapchat bol veľmi obľubený medzi

mladým ľuďmi keďže umožňoval posielať správy a krátke videá, ktoré následne po zhliadnutí

alebo vypočutí zmizli a nemohli byť skopírované a ani reprodukované. Takto sa človek cítil

viac v anonymite. Onedlho bol Snapchat vytlačený Instagramom, ktorý pôvodne slúžil ako

on-line foto album na ukladanie a zdielanie fotografií, ale následne sa rozšírili jeho možnosti

používania ako napr. vytvárania stories a posielanie správ ktoré sa po zhliadnutí vymazali

čím nahradili snapchat. K takejto on-line komunikácii patrí aj inovácia slov, názvov a iných

vetných spojení v rozličných jazykoch a skratkách. Na porozumenie ústavične sa vyvíjajúcej

technike komunikácií boli vydané rôzne slovníky významov ako „otvorený slovník skratiek.“

Od roku 2015 stúpla popularita tzv. vloggerov, teda video bloggerov, ktorí pôsobia

väčšinou v prostredí najväčšej siete YouTube. Mnohým vloggerom sa už i na Slovensku

podarilo úspešne presadiť v šoubiznise, spomeňme len „Som Čarovný“, alebo fenomén

„Evelyn“, On-line sa bude približovať k off-line. Ľudia stále potrebujú reálnych ľudí, niekoho

ako sú oni sami, niekoho, kto povstal z davu.

Aj výdobytky globalizácie komunikácie majú svoje pro a proti, tak ako každá minca má

dve strany, na jednej strane uľahčujú, zrýchľujú, zjednoduchšujú komunikáciu a prenos

informácií na druhej strane vznikajú problémy s komunikáciou zoči – voči.

Nezabudnime, že zlá, či nevhodná komunikácia tvorí až 90% konfliktov, ktorým sa dá

vyhnúť správne zvolenou komunikáciou a obojstranným načúvaním a spätnou väzbou.


147


PÚCHOVSKÝ S, IMREOVÁ M., 2016. Sociálna a medziľudská komunikácia, soc, vztahy

a soc. skupiny

Bruno,T., Adamczyk,G., Řeč těla. Praha, Grada Publishing, 2005, ISBN 80-247-1313-6

ŠATÁNEK, J., Komunikácia v rodine. Banská Bytrica : Univerzita Mateja Bela, 2004. ISBN

80-8055-981-3.

Iné zdroje

https://archiv.inet.sk/11419-strucna-historia-telegrafu.html

www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2008_2009/...a.../historia_komunikacie.html

vedanadosah.cvtisr.sk/historia-bezdrotovej-komunikacie-siaha-az-na-slovensko

https://archiv.inet.sk/11419-strucna-historia-telegrafu.html

http://www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2008_2009/...a.../historia_komunikacie.html


148

Jazyk anatómie tela ako komunikačný nástroj obetí sexuálnych trestných

činov

Ivana Toman Čergeťová & Slavomír Šamin

Abstrakt

Pochopenie vnútorného prežívania obetí sexuálnych trestných činov z pohľadu integrácie tela

a psychiky je kľúčovým aspektom zníženia ich viktimácie. Ozrejmenie a vysvetlenie procesu

vzniku a budovania kognitívnych omylov – iracionálnych presvedčení – u obetí a ich

osobnostných charakteristík napomáha k adekvátnej vzájomnej komunikácii s orgánmi

činnými v trestnom konaní. Z hľadiska psychologickej terapeutickej praxe je pohybová

terapia spôsobom, ktorý nám napomáha nazerať na emočnú zložku osobnosti cez anatómiu

tela. Liečba traumy spôsobenej páchateľom sexuálneho trestného činu je vďaka nazeraniu na

obeť cez telesnú schému a fyzické prežívanie účinnejšou metódou odstraňovania

komunikačných bariér u obetí a taktiež vulnerabilných skupín v percepcii bezpečia

a kriminality.

Kľúčová slová

Emočná anatómia, iracionalita, pohybová terapia, sexuálny trestný čin, trauma.

Úvod

Ľudské telo je komunikačným nástrojom, ktorý sa dostáva neustále do popredia

terapeutických psychologických metód. V súčasnej dobe evidujeme trend, že spoločnosť je

výrazne ohraničená verbálnym spôsobom komunikácie. Emočná anatómia a pohybová terapia

ako spôsob rozhovoru s klientom pri liečení psychofyziologickej traumy sú účinnými

metódami riešenia komunikačných bariér u obetí sexuálnych trestných činov.

Praktická integrácia týchto metód v procese vyšetrovania sexuálnych trestných činov

napomáha v komunikácii a liečbe traumatizujúcich zážitkov. Zároveň je výnimočným

forenzným činiteľom pri samotnom odhaľovaní a objasňovaní trestných činov so sexuálnym

motívom. Pre orgány činné v trestnom konaní a najmä však pre súdy (rozhodujúce o priznaní

náhrady škody za nemajetkovú ujmu) je kľúčové vnímať emočnú podstatu traumy, na základe

ktorej došlo k sexuálnemu trestnému činu. Významným aspektom je práve vnímanie situácie,

či obeť ako taká sama vytvorila kriminogénne faktory pre spáchaný trestný skutok. Vo


149

väčšine prípadov si ich obeť kladie sama za vinu, čo z psychologického hľadiska môžeme

vysvetľovať ako iracionálne presvedčenie o realite.

Emočná trauma u obetí sexuálnych trestných činov

Pre účely pochopenia témy našej problematiky je potrebné si popísať obeť v zmysle

Trestného poriadku SR (2005). V tomto ponímaní ju definujeme ako osobu, ktorej bolo

trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Obeť ako poškodený má

právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody,

robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do

spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí

konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu

vymedzenom týmto zákonom. Poškodený má tiež právo sa kedykoľvek v priebehu trestného

konania informovať o stave trestného konania. Informáciu poskytne orgán činný v trestnom

konaní alebo súd, ktorý vo veci koná; na tento účel sa poškodenému poskytnú potrebné

kontaktné údaje. Informácia o stave konania sa neposkytne, ak by poskytnutím takej

informácie mohol byť zmarený účel trestného konania podľa § 46 Trestného poriadku SR.

V prípade obetí sexuálnych trestných činov zohľadňujeme ujmu na zdraví a morálnu ujmu.

Významným spôsobom je problematika obete riešená v Zákone č, 274/2017 Z.z. o obetiach

trestných činov, ktorý bol prijatý 15-11-2017 s účinnosťou od 01-01-2018 a jeho návrh bol

pripomienkovaný nielen Generálnou prokuratúrou SR, ale aj neziskovými organizáciami

zameranými na pomoc obetiam trestných činov.

Emočná trauma má podstatný vplyv nielen na obeť, ale aj na možnosti objasnenia

trestnej činnosti. V mnohých prípadoch obeť – poškodený – odmieta spolupracovať s orgánmi

činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“). Dôvody k takémuto správaniu sú rôzne,

avšak veľmi úzko môžu byť spojené s iracionálnymi presvedčeniami (DiGiuseppe, 1986) zo

strany obete, ktoré sú podporované jeho okolitým prostredím. Prejavom môžu byť strach

z odmietnutia a zosmiešnenia (Ellis, 1980) zo strany okolia, ktoré je spojené s kognitívnym

spracovaním a hodnotením vzniknutej situácie a s jej emočným prežívaním zo strany obete.

Inými prípadmi sú tie, kde je na obeť vyvolávaný sociálny tlak z rodinného prostredia a

rodina často obeť presviedča, aby sa s ujmou zmierila a nespolupracovala s OČTK.

S takýmito prípadmi sa v praxi stretávame najmä u sexuálne motivovaných trestných činoch

minoritných skupín obyvateľstva. Situácia je o to ťažšia, ak obeť po ataku odstráni stopy


150

(najčastejšie na tele alebo na odeve) v úmysle odstrániť následky traumy. Takýmto konaním

zároveň znemožní prípadnú identifikáciu páchateľa.

Sexuálne trestné činy sú veľmi špecifickou skupinou emočne traumatických zážitkov.

V kontexte Trestného zákona SR je možné za sexuálne trestné činy považovať znásilnenie

(podľa §199), sexuálne násilie (podľa §200), sexuálne zneužívanie (podľa §201a, §201b,

§202) a neštandardne aj súlož medzi príbuznými (podľa §203), kde obeť môže byť zároveň

páchateľom (tzn. poškodeným je verejný záujem a nie jednotlivec – subjektom tejto skutkovej

podstaty je ochrana spoločnosti pred nebezpečenstvom rodenia detí s postihnutím, ktorého

príčinou by bolo plodenie detí medzi pokrvnými príbuznými).

Trauma u obete môže byť z pohľadu trestného práva charakterizovaná ako pociťovaná

ujma na zdraví (poškodenie zdravia, ohrozenie zdravia života až smrť), psychická ujma

(prejavujúcu sa po atakoch na ľudskú dôstojnosť, ktorá je následkom protiprávneho konania

páchateľa) alebo materiálna škoda. Často sa stretávame s ich kombináciou, pričom v

ponímaní trestnoprávne relevantných otázok je hlavným skúmať ujmu na tele a až potom

psychickú ujmu. Postup OČTK je preto zameraný najmä na zaisťovanie stôp na tele, pričom

psychická ujma nie je zo strany OČTK zohľadnená. V prípade neosobného a chladného

prístupu osoby prvého kontaktu – policajt na stálej službe, vyšetrovateľ či poverený príslušník

policajného zboru, lekár na vyšetrení – môže obeť odmietnuť spolupracovať. Dôvodom jej

demotivácie ku kooperácii môžu byť práve iracionálne presvedčenia, ktoré obeť prijíma bez

logicko-racionálneho rozboru situácie pod vplyvom emócií (Kondáš & Kordačová, 2000).

V prípade, ak sa jedná o osobnosť s narušenou vzťahovou väzbou (Bowlby, 2010), môžeme

očakávať nestabilné rodinné prostredie, ktoré zvyšuje štrukturálnu vulnerabilitu obete voči

emočnej traume a jej následkom (Bradley, 2002). Nedostatočná sociálna opora (Mareš, 2002)

neochotu obete spolupracovať prehlbuje a v mnohých prípadoch dokonca priamo podnecuje.

Takáto obeť zväčša zaujme obranný postoj, ktorý nie je prospešným pre objasnenie trestného

činu OČTK. Nezanedbateľnou skutočnosťou pre spoluprácu obete s OČTK je aj

nevyhnutnosť opakovať úkony trestného konania (opakovane sa podrobovať výsluchom, či

zúčastniť sa rôznych znaleckých vyšetrení), čím dochádza k výraznejšej traumatizácii

a viktimizácii obete. Štandardne sa obeť – poškodený musí zúčastniť na úkonoch trestného

konania aspoň štyrikrát: pri podávaní trestného oznámenia, po začatí trestného stíhania, po

vznesení obvinenia a na koniec ešte aj pred súdom na hlavnom pojednávaní.

Osobitnou kapitolou sú trestné činy páchané v domáckom prostredí (o to viac

protiprávne konanie so sexuálnym motívom), kde obeť podáva trestné oznámenie až po tlaku

okolia, ale najčastejšie OČTK konajú z úradnej moci („ex offo“) na podklade podaní


151

zdravotníckych zariadení či orgánov sociálnej kurately. Dovolíme si dotknúť sa aktivity

páchateľa týchto trestných činov, ktoré sa v právnom poriadku SR rozdeľujú na trestné činy,

kde sa od páchateľa vyžaduje aktívny – násilný prístup v úmysle dosiahnuť sexuálne

uspokojenie (trestný čin znásilnenia a sexuálneho násilia). Protipól tvoria trestné činy

sexuálneho zneužívania (viaceré formy), kde sa páchateľ dopúšťa trestnej činnosti v podstate

so súhlasom obete (niekedy je súhlas daný z dôvodu rozumovej nevyspelosti zapríčinenej

vekom) alebo potom, čo páchateľ zneužije svoje postavenie alebo status (učiteľ vs. žiak,

chovanec v ústave vs. vychovávateľ). V prípade dominantného postavenia páchateľ v jeho

vnímaní skutočnosti nerobí nič zlé, pretože z jeho pohľadu nenúti obeť k sexuálnemu aktu.

K vyššie uvedenému je možné uviesť, že v ponímaní minority sa niektoré sexuálne trestné

činy nepovažujú za niečo protiprávne. Častým protiprávnym konaním sú prípady, kedy dôjde

k dobrovoľnej súloži mladistvého páchateľa (starší ako 15 rokov) s osobou mladšou (pod 15

rokov). Celá súlož prebehne na báze dobrovoľnosti a OČTK sa o uvedenom konaní dozvedia

najčastejšie až na podnet sociálnej kurately (ak dôjde k tehotenstvu maloletej).

Psychická emočná trauma obete, ktorá pri takýchto trestných činoch vzniká, môže mať

za následok krátkodobé zlyhanie alebo dlhodobú dysfunkciu emočného regulačného systému

vo forme afektívnych porúch ako depresie, úzkostnej poruchy, mánie či samotnej

posttraumatickej stresovej poruchy (Hašto, 2005). Emočné napätie, ktoré je zaznamenané

a kumulované v pamäti tela (Rothshild, 2007) je obtiažne u obetí uvoľňovať a spracúvať už

počas prvých krokov trestného konania a teda obeť opakovane prežíva psychickú traumu,

ktorá je spojené s jeho ujmou.

Emočná anatómia a pohybová terapia

Vo vývinovej psychológii je bezpečie jedným zo základných prvkov potrebných

k zdravému progresu a prekonávaniu prekážok. Z pohľadu frekvencie páchaných sexuálnych

trestných činov je vnímanie bezpečia a jeho hodnoty významnejšie najmä u žien (Callanan &

Teasdale, 2009). Práve ženy a seniori sú vulnerabilnými skupinami v percepcii bezpečia

(Kentoš, 2014) a stávajú sa častejšie obeťami trestných činov (tzv. viktimizačná teória), čo je

spojené aj väčšou mierou fyzickej zraniteľnosti (Johansson, Laflamme, & Eliasson, 2012).

Túto podporuje aj psychické nastavenie osobnosti ako sú negatívne emócie a iracionalita.

Iracionálne presvedčenia ako kognitívny omyl v myslení sú spojené s osobnostnými črtami

ako sú úzkostlivosťou a neuroticizmom (Kondáš & Kordačová, 2000). Ľudia tohto typu

myslia tzv. sebapoškodzujúcim spôsobom a neprimeranou interpretáciou prežívaných situácií.

Bezmocnosť a exterálna vulnerabilita (zložky iracionálneho myslenia) sa preukazujú ako


152

výrazne signifikantné komponenty vnímaného bezpečia, rizika a strachu z kriminality. Tieto

často vedú až k paradoxnému rozhodnutiu stať sa držiteľom zbrane. Takmer 77% týchto osôb

sa stalo niekedy v minulosti obeťou trestného činu, nie však sexuálneho útoku (Kentoš,

2014).

Dominujúce pocity viny u obetí sexuálnych trestných činov sa vyskytujú najmä

v prípadoch vzťahového znásilnenia (Čirtková, 2004), kedy medzi obeťou a páchateľom

existoval vzťah. V prípade útočného znásilnenia (Silverman, in: Čirtková, 2004) dochádza

k prežívaniu intenzívneho strachu, pričom okrem tejto emócie obeť prežíva vo výraznej miere

bezmocnosť, hnev, poníženie a hnus. Pri chápaní bezprostredných následkov sexuálnych

trestných činov („rape trauma“) dochádza z právneho hľadiska k posudzovaniu správania sa

obete pred útokom a identifikovaniu chybného významu páchateľom. Kľúčovým parametrom

pri komunikácii obete s OČTK je samotné vnímanie obete a jej sebaobrazu o sebe. Tento je

úzko spojený s častými iracionálnymi presvedčeniami (Kondáš & Kordačová, 2000) o tom, že

obeť vníma seba samu ako tvorcu kriminogénnych faktorov podnecujúcich na nej spáchaní

sexuálny trestný čin. Tento postoj obete samej k sebe by nemal byť podporovaný okolím a ani

OČTK.

Potreba prežívania fyzického a psychického bezpečia je z pohľadu obete veľmi vysoká.

Napriek tomu dochádza zo strany OČTK u viac ako 30% obetí ku sekundárnej viktimácii,

pričom zo strany znalcov – psychológ, psychiater, gynekológ – až u 70% obetí a zo strany

rodiny a známych u 20% (Čírtková & Vitoušová, 2007), čo podnecuje prehlbovanie emočnej

traumy obete a vznik postraumatickej stresovej poruchy. Psychologické súvislosti spojené

s vnímaním bezpečia (Kentoš, 2014), rizík a strachu z kriminality spájame s konceptom

vzťahovej väzby (Bowlby, 2010), ktorý nám napomáha pri tvorbe racionálnych mentálnych

schém. Vplyvom prežitej traumatickej udalosti prevláda u obete emocionálne

vyhodnocovanie reality. Podporou a budovaním sociálnej opory zo strany OČTK môže dôjsť

k zníženiu viktimácie obete, k čomu nám napomáha práve koncept prežívania bezpečia

pomocou pohybovej terapie.

Vo všeobecnosti odlišujeme terapie na verbálne a neverbálne. S využitím

Weizsäckerových kruhov (von Weizsäcker, 1939) môžeme ľahko definovať toto rozdelenie.

Verbálna terapia sa v celom jeho procese zameriava prevažne na hovorenie a myslenie. Klient

reaguje na podnet (resp. otázku) terapeuta, ktorý očakáva jeho určitú reakciu, zväčša vo forme

hovoreného slova. Tento spôsob komunikácie je podobný bežnému rozhovoru, ktorý je

súčasťou každého vyšetrovania trestných činov. Napriek tomu, že sa jedná o verbálnu

komunikáciu, vždy si psychológ všíma aj sekundárne znaky komunikácie, ktoré sa vzťahujú


153

na neverbálnu zložku komunikácie v procese. Neverbálna terapia môže byť obohatená o

objekt, s ktorým klient manipuluje a tým dostáva viaceré podnety počas samotného

liečebného procesu. Prežívaním určitých podnetov a reakcií na objekt si terapeut vytvára

obraz o vlastnom klientovi – obeti. Pri neverbálnej terapii sa uplatňuje pozitívne vnímanie tela

v pohybe. Klient sa s pomocou terapeuta dostáva do konfrontácie s prostredím a jeho

uvedomenie a chápanie terapeutického procesu je spojené nielen s myslením a hovorením, ale

rovnako s pohybovaním a vnímaním. Využitím objektu (živého alebo neživého) v terapii má

terapeut možnosť sledovať nielen reakciu objektu, ale rovnako dostáva aj správu o zážitku,

ktorú klient prežil (Hollý & Hornáček, 2005). Dochádza tu k dvojcestnej komunikácii. Pri

terapii máme možnosť stretávať sa so širokou škálou duševných porúch. Terapia vzťahových

porúch je často zameraná na neverbálnu komunikáciu, nakoľko vzťahové modely sa vytvárajú

v priebehu raného detstva. Toto vývinové obdobie je ešte ochudobnené o verbálnu zložku a

prioritne sa zameriava na sociálno-emocionálny dialóg neverbálnymi obsahmi.

Liečenie traumy a jej symptómov z pohľadu integratívnej psychológie orientovanej na

telo a pohyb (Macháček, 2013) a využívaním princípov psychofyziológie a neuropsychológie

nám pomáha nazerať na emočnú traumu obetí ako na fyziologický proces (Levine &

Fredericková, 2002). Zážitok telesného prežívania a pohybu v sebe zahŕňa viaceré dimenzie.

Okrem možnosti chápania a uvedomovania si seba i vlastného okolia dochádza pri pohybe k

dvom dôležitým skutočnostiam: k učeniu a nadobúdaniu skúseností. Tieto sa netýkajú iba

samotných fyziologických dejov, ale rovnako psychických. Pohybová terapia nám pomáha

pochopiť terapeutický proces nielen prostredníctvom myslenia a hovorenia, ale aj pohybom a

vnímaním seba a okolia (Hochgerner & Pokorny, 2003). Spomienky uchovávané v implicitnej

pamäti sa takýmto spôsobom rýchlejšie vynárajú a napomáhajú k rýchlejšiemu ozdravovaniu

organizmu (Rothshild, 2007). Tieto procesy môžu byť kľúčové nielen v procese ozdravovania

obete, ale taktiež v priebehu aktivít realizovaných OČTK.

Psychoterapia zameraná na pohyb nám pomáha prepájať anatómiu ľudského tela

s prežívanými emóciami (Keleman, 1985). Pri práci s obeťami sexuálnych trestných činov

vnímame tvar a reakcie ľudského tela ako výsledok dynamickej interakcie s osobnou

emočnou históriou a životnými skúsenosťami. Takýto pohľad na obeť napomáha

k transformácii emočnej informácie skrytej v tele obete a urýchľuje proces uzdravovania

(Herman, 2001) a preklenutia informácie do verbálnej časti nielen terapeutickej komunikácie.

Tým sa obeť stáva schopná výraznejšej spolupráce s OČTK a komunikácie vlastných

prežívaných emócií.


154

Záver

Pohyb a emočná anatómia ako prostriedky integratívnej terapie zameranej na telo sú pre

nás efektívnym nástrojom prežívania a nápravy fyzickej a mentálnej traumy u obetí

sexuálnych trestných činov. Implicitná pamäť tela je pre človeka nielen prostriedkom

dlhodobej viktimácie, ale aj spôsobom terapie. Štandardná verbálna komunikácia nás núti

emócie odďaľovať od vnútorného prežívania, ktoré v prípade sústredenia sa na vlastné telo

nie je možné ignorovať. Telo ako nástroj komunikácie je pre nás významným zdrojom

informácií, ktoré je možné využívať pri práci s poškodeným či už v roli odborníka – znalca

alebo v roli OČTK. Kooperácia medzi všetkými zložkami zúčastňujúcimi sa aktivít spojených

so sexuálnymi trestnými činmi je pre obete nevyhnutnou záležitosťou, ktorá môže mať

výrazný preventívny charakter voči tomuto agresívnemu správaniu sa páchateľov. Pochopenie

súvislosti psychickej traumy s psychofyziologickými aspektami organizmu človeka je

kľúčovou podmienkou k zlepšeniu komunikácie s poškodenými na všetkých úrovniach.


Bowlby, J. (2010). Vazba: teorie kvality raných vztahu mezi matkou a dítětem. Praha: Portál.

Bradley, R. (2002). Love and power, and the development of brain, mind and agency. World

Futures, 58, 175 – 211.

Callanan, V., & Teasdale, B. (2009). An exploration of gender differences in measurement of

fear of crime. Feminist Criminology, 4 (4), 359 – 376.

Čirtková, L. (2004). Forenzní psychologie. Plzeň: Vydavateľlství a nakladatelství Alex

Čeněk.

Čírtková, L., & Vitoušová, P. (2007). Pomoc obětem (a svědkům) trestných činů, Příručka

pro pomáhející profese. Praha: Grada Publishing.

DiGiuseppe, R. (1986). The implications of philosophy of science for rational-emotive theory

and therapy. Psychotherapy, 23(4), 634-639.

Ellis, A. (1980). Discomfort anxiety: A new cognitive behavioral construct. Rational Living,

15, 25 – 30.

Hašto, J. (2005). Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín: Vydavateľstvo F.


155

Herman, J. (2001). Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po

politický teror. Humenné: Pro Familia.

Hochgerner , M., & Pokorny, V. (2003). Koncentratívna pohybová terapia v teórii a praxi.

Trenčín: Vydavateľstvo F.

Hollý, K., & Hornáček, K. (2005). Hipoterapie. Léčba pomocí koně. Ostrava: Montanex.

Johansson, K., Laflamme, L., & Eliasson, M. (2012). Adolescents’ Perceived safety and

security in public space - a swedish focus group study with a gender perspective. Young,

20(1), 69-88.

Keleman, S. (1985). Emotional Anatomy: The Structure of Experience. Berkley: Central

Press.

Kentoš, M. (2014). Psychologické súvislosti vnímania bezpečia. Prešov: Universum.

Kondáš, O., & Kordačová, J. (2000). Iraconalita a jej hodnotenie. Bratislava: STIMUL.

Levine, P., & Fredericková, A. (2002). Prebúdzanie tigra - liečenie traumy. Humenné: Pro

Familia.

Macháček, J. (2013). Integrativní psychoterapie zaměřená na tělo. Psychoterapie, 7(2), 93-98.

Mareš, J. (2002). Selhávání sociální opory: příklady, kdy je nedostatečná nebo nepřichází

Sociální opora u dětí a dospívajících. In J. Mareš, Sociální opora u dětí a dospívajících II.

(s. 79-90). Hradec Králové: Nucleus.

Rothshild, B. (2007). Pamäť tela. Psychofyziológia a liečenie traumy. Humenné: Pro Familia.

von Weizsäcker, V. (1939). Der Gestaltkreis. Stuttgart: G. Thieme.

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov


156

Kontakt

Ivana Toman Čergeťová, PhDr., PhD.

Katedra psychológie, Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave,

Hornopotočná 23, 918 43 Trnava

Galvaniho 25/D, 821 04 Bratislava

[email protected]

Slavomír Šamin, JUDr.

Katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie, Právnická fakulta, Univerzita

Komenského v Bratislave, Šafárikovo námestie č. 6, P. O. BOX 313, 810 00 Bratislava

Štefánika 37, Rimavská Sobota

[email protected]




157

Význam komunikácie v mediácii ako metódy práce sociálneho pracovníka

pri hľadaní riešenia problémov klienta

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.

Abstract:

Article deals with meaning of communication in mediation as a method of work of social

worker in process of searching for solutions of client problems with a focus on importance of

mediation in case of dealing withconflicts in non-court negotiations. Author of the article is

focused on importance of communication as a part of human existance in process of

mediation and at the importance of fuctions of the mediation.

Človek od narodenia prechádza rôznymi fázami a etapami života od narodenia cez

detstvo, dospievanie, dospelosť až po starnutie. Každé z období človeka je niečím výnimočné,

ale každé má aj svoje úskalia, s ktorými sa jednotlivec musí vyrovnať.

Počas života sa formuje nielen fyzická, ale i duševná stránka človeka. Jednotlivec sa učí

a získava poznatky a vedomosti, spoznáva blízku rodinu, priateľov ale i neprajníkov,

kamarátov, spolupracovníkov. Stáva sa tak členom skupiny, v ktorej sa musí naučiť žiť

a komunikovať.

Každý z nás vie, že naučiť sa rešpektovať jeden druhého a spolunažívať je asi najťažšou

celoživotnou úlohou človeka. Jedinečnosť osobnosti spôsobuje, že človek sa musí

prispôsobovať nielen prostrediu, ale aj ostatným ľuďom, normám a potrebám.

S pribúdajúcim vekom sa snažíme presadzovať svoje vlastné názory, potreby, ale aj

svoju osobnosť, tak sa stávame realizátorom, spolurealizátorom alebo obeťou konfliktov

a sporov, ktoré nedokážeme riešiť a tu nastupujú rôzne metódy riešenia konfliktov

a vzájomných sporov.

Väčšina ľudí sa pri riešení sporov a konfliktov obracia na svojich známych

a príbuzných, prípadne právnikov a v neposlednej rade spory riešia sudcovia na súdoch.

V modernej dobe plnej globálnych a rýchlych zmien sú súdy preplnené a tu nastupujú

alternatívne metódy. Jednou z alternatívnych metód riešenia sporov je mediácia.

Mediácia je v súčasnosti veľmi preferovanou metódou najmä pre riešenie

medziľudských vzťahov, majetkovoprávnych vzťahov, občianskoprávnych, ale týka sa aj

sociálnoprávnej ochrany detí a tiež v oblasti trestnoprávnej. Jej širokospektrálne


158

a multidisciplinárne pole pôsobnosti napomáha pri riešení rôznych situácií ako aj konfliktov

a sporov.

Devito (2008, s. 396) uvádza, že konflikt je extrémna forma interakcie, stret

protichodného správania, postojov, pocitov, potrieb, cieľov a presvedčení, pričom môže byť

interpersonálny (medzi dvoma ľudmi), alebo intrapersonálny (v rámci jedného indivídua).

V každom konflikte ako aj v iných situáciách medziľudských stykov je dôležitým

faktorom vyjasniť si čo vlastne riešime, čo si chceme povedať, o čom hovoríme. O konflikte

ako o stretnutí dvoch protichodných tendencií môžeme hovoriť v širšom chápaní, teda od

nezhôd a nesúladov až po otvorený konflikt, útok. Vnímame ho ako proces, ktorý sa nachádza

v jednotlivých fázach vývoja, teda má rôzne stupne. (Ondrušek, 2005, s. 12)

Mediácia ako alternatívne riešenie konfliktov v mimosúdnom vyjednávaní je v súčasnej

dobe predstavená tromi hlavnými smermi, ktorými sú facilitatívna mediácia, evaluatívna

mediácia a transformatívna mediácia. (Zumeta, 2000, In: Šišková, 2012)

Facilitatívna mediácia je založená na týchto princípoch:

- zúčastnené strany vzájomne rešpektujú dohodu ako výsledok mediačného procesu,

- mediáciu vedie neutrálna tretia strana, aby sa došlo k vzájomnému porozumeniu,

Proces a rola mediátora je presne definovaná; mediátor nehodnotí nápady, pohľady

a postoje strán; snaží sa, aby účastníci mediácie si vymieňali komunikáciou informácie

a rozumeli im; zaoberá sa potrebami a záujmami strán; pomáha tvorivým spôsobom hľadať

rôzne riešenia; vytvára priestor, aby strany návrhy analyzovali spoločne a vyberali návrhy

podľa vopred stanovených kritérií; riešenia sú navrhnuté na základe potrieb a možností; víťazí

riešenie, ktoré prináša zisk obom stranám, niekedy aj mimo právnu normu; tento spôsob

umožňuje väčšie zapojenie do celého procesu mediácie.

Evaluatívna mediácia – mediátor vystupuje skôr v roly hodnotiteľa (evaluátora)

s ohľadom na tému – obsah problému (konfliktu). Úlohou evaluatívneho je: sledovať

a spojovať fakty, ktoré zvažuje, porovnáva a posudzuje i s pravdepodobnými dôsledkami pre

ďalší život zúčastnených strán; mediátor v ňom analyzuje reálnosť návrhov a posudzuje ich

vzhľadom k normám a platným zákonom; ak mediátor v niektorých fázach opúšťa facilitáciu

a prestáva byť neutrálny vzhľadom na jeho hodnotenie a porovnávanie; ak niekedy prináša

riešenie na základe pozície a nie na základe záujmu; vytvoriť situáciu, aby klienti

v niektorých častiach boli viac pasívny, mediátor kontroluje proces; ak účastníci sú skôr

pasívni a často dochádza k riešeniu vo forme víťaz-porazený. Mediátor vystupuje skôr ako

expert, poukazuje na právny rámec, ako vec môže dopadnúť, ak nedôjde k dohode.


159

Transformatívna mediácia – ide o najnovší smer, ktorý bol formovaný v roku 1994. Ide

o posilňovanie právomoci jednotlivých strán, vychádza sa z poznania potrieb, záujmov,

hodnôt a pohľadov každej strany. Určitým spôsobom sa nadväzuje na facilitatívnu mediáciu.

Mediátor zdôrazňuje poznanie každého účastníka, za účelom pochopenia veci mu dovolí

poznať postoje a potreby druhého, bez toho, aby s nimi musel súhlasiť. Cieľom je dosiahnuť

stav, prostredníctvom ktorého sa budú rešpektovať napr. nové role a budú im rozumieť aj po

ukončení mediácie, čiže dôjde k trvalým zmenám.

Hybridy v mediácii – ide o arbitráž, kde na jednej strane ide o riadenie procesu

a súčasne aj o terapiu .

Med-arb mediácia – keď proces riešenia konfliktu je začatý mediáciou, ale strany sa

nedohodnú a súhlasia s tým, aby za nich rozhodla autorita.

Arb-med mediácia – ak konflikt rieši autorita a výsledok je vložený do obálky, ktorú

strany otvoria len v prípade, ak sa nepodarilo dospieť k dohode.

Facilitatívna metóda je vždy základom pre všetky smery v mediácii. Mediátor zvolí

správny postup podľa toho ako nahliada účastník mediácie osobne na riešený konflikt.

Mediátor konflikt analyzuje a rozlíši, kedy ide o konflikt podstatný alebo okrajový konflikt,

ktorý pramení zo zlej komunikácie.

Význam a efektivita verbálnej komunikácie v procese mediácie

Komunikácia je súčasťou ľudskej existencie, je podmienkou sociálneho správania

jedincov v sociálnej skupine, v rodine, komunite, v spoločnosti. Je podmienkou dosahovania

cieľov v podnikoch, rôznych zariadeniach, i v mediácií. Prestavuje nesmierne zložitý

a mnohorozmerný proces dorozumievania, je základom spoločenského styku ľudí. Ide

o komplexný proces, pri ktorom dochádza k výmene informácií a zdieľaniu významu medzi

dvoma alebo viacerými účastníkmi. Prvou úlohou komunikácie je vymeniť medzi

komunikujúcimi za určitý čas čo najväčšie množstvo obsahu oznámení – t. j. efektívnosť

komunikácie. Druhou úlohou je prenášať oznámenia medzi komunikujúcimi vzhľadom na

existenciu rušivých vplyvov, podľa možnosti s najmenšími stranami – t. j. spoľahlivosť

komunikácie.

V dnešnej dobe najdôležitejšou komunikáciou je komunikácia tvár v tvár (face to face),

teda osobná komunikácia a komunikácia prostredníctvom počítača. Komunikácia

s mediátorom často prebieha osobne, ale všetci veľmi dobre vieme, že veľká časť dnešnej

komunikácie prebieha prostredníctvom počítačov. Online komunikácia je významnou


160

súčasťou ľudskej spoločnosti po celom svete. Táto komunikácia je dôležitá v osobnej,

spoločenskej ale aj v profesionálnej oblasti.

Efektivita verbálnej komunikácie v procese mediácie je závislá od toho, čo

komunikujeme, napr. fakty, správy, informácie; emócie a nálady, svoje postoje k veciam,

ľuďom a situáciám, svoj subjektívny postoj k poslucháčovi, pochopenie situácie iných ľudí,

svoj vzťah k sebe samému, určité normy a pravidlá, naše predstavy, očakávania a želania,

návrhy a zmeny, motiváciu a partnerov.

Komunikácia človeka nie je stále rovnaká, akoby v rôznych situáciách vychádzala

z rôznych úrovní človeka. Preto existuje taká štruktúra psychiky, ktorá zodpovedala rôznym

spôsobom a úrovniam komunikácie. V dôsledku uvedeného vznikla teória štrukturálnej

analýzy, ktorá vychádzala najmä z toho, že psychiku človeka rozdeľujeme do šiestich častí,

ktoré sú výsledkom určitého typu komunikácie.

Komunikácia súvisí so životom každého človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje

o nové poznatky a postoje, reguluje naše konanie a správanie, pomáha nám začleniť sa do

spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty. Mediátor pri komunikácii dbá na jasnosť,

zrozumiteľnosť a presnosť informácie, aby nedošlo k pseudokomunikácii, t. j. deformácia

v oblasti obsahu informácie (úbytok alebo dotváranie).

V procese mediácie má komunikácia tieto funkcie:

Informatívna funkcia – predpokladá sa, že mediátor má schopnosť jasne, jednoducho

a zrozumiteľne sformulovať informáciu a dokáže s ňou efektívne pracovať.

Motivačná funkcia – mediátor musí byť zručný v motivovaní účastníkov mediácie, musí

vytvoriť také prostredie a atmosféru, ktorá pomôže uspokojovať vnútorné ašpirácie, potreby

a záujmy účastníkov mediácie, a ktoré ich budú stimulovať k uzavretiu dohody.

Kontaktná funkcia – schopnosť mediátora vytvárať a udržiavať komunikačný kontakt

s účastníkom počas celého komunikačného aktu – aj vtedy, keď sa nevyvíja podľa jeho

predstáv, je v rozpore s jeho zámerom a situácia sa začne vyvíjať konfliktne.

Kontrolná funkcia – mediátor musí vedieť prostredníctvom komunikácie efektívne

podať účastníkom mediácie spätnú väzbu o účelnosti mediácie a k tvorbe dohody.

Emotívna funkcia – zručnosť mediátora prostredníctvom komunikácie vytvoriť priestor

na nasýtenie potrieb sociálneho kontaktu (t. j. možnosť vyjadrenia určitých myšlienok,

názorov, pocitov, na základe ktorých sa poznajú, porovnávajú a rozvíjajú komunikačné

zdrušnosti účastníkov mediácie.


161

Sebapoznávacia funkcia – schopnosť sebareflexie mediátora, pretože každý účastník

komunikácie prostredníctvom vlastného príspevku do dialógu odráža svoju vlastnú

sebadôveru, sebavnímanie.

Styčnou úlohou mediátora na základe komunikácie s účastníkmi mediácie je chrániť

integritu procesu, aby dosiahol dohodu. Rovnováhu moci medzi účastníkmi mediácie

chápeme ako dynamický, interakčný proces.

Mediátor si nemôže dovoliť pristupovať ku klientom čisto len z pôvodného

profesionálneho hľadiska. Úlohou mediátora je dôležité uvedomovať si všetkých aspektov

konfliktu či už právneho, psychologického, vecného, osobného a iného. Potreba

systematického chápania je zásadou pre riešenie sporov bez ohľadu na predmet konfliktu.

Všetky vecné spory majú osobné aspekty v medziľudských vzťahoch, osobné spory majú

vecné aspekty pričom vecné aj osobné konflikty a problémy majú právne dôsledky. (Šišková,

2012)

Mediátor zodpovedá za vyjednávací, mediačný proces, nie za jeho výsledok. Mediátor

najskôr prejedná podmienky, podľa ktorých sa bude mediačný proces riadiť, učí strany

vyjednávať navzájom, pričom si upevňuje svoju autoritu.

Snaží sa pochopiť náhľad strán na konflikt ako s ním nakladajú a ako prežívajú realitu.

Napomáha, aby komunikácia bola jasná a trasparentná, zaisťuje aby strany získali čo najviac

informácií a získaným informáciám aj rozumeli.

Súčasne a počas celého procesu sleduje dynamiku a vývoj vyjednávania medzi klientmi,

chráni ich pred vyhrotením situácie, vyhrotenými negatívnymi stanoviskami, zaisťuje

rovnováhu medzi nimi.

Všetky povedané správy a informácie prekomunikuje, prerozpráva do neutrálneho

jazyka, aby zastavil polarizáciu názorov. Tak sa prepracuje do časti, kedy strany začnú

spolupracovať.

Svojimi schopnosťami rozširuje zdroje dohody, aby odvrátil pozornosť strán od

vytvárania stratégie prehra-víťaz a vedie ich k stratégii víťaz-víťaz.

Dbá na to, aby navrhované podmienky riešenia konfliktu boli pre účastníkov mediácie

prijateľné a reálne, pozornosť sústreďuje na dobrovoľnosť rozhodnutí, ktoré sú založené na

potrebách a záujmoch účastníkov mediácie.

Človek je jedinečná bytosť, ktorá sa od zvierat líši najmä tým, že vie pracovať,

premýšľať, učiť sa, komunikovať, čo znamená, že sa neriadi len inštiktmi, ale využíva mozog

a myslenie pre uplatnenie si svojho nároku a rieši spor komunikáciou.


162

Zo všetkých ľudských vlastností a zručností patria k najdôležitejším a najužitočnejším

tie, ktoré sa týkajú komunikácie. Komunikačné zručnosti ovplyvňujú efektivitu súkromného

ale i profesionálneho života. (Devito, 2008)


Devito, J.: Základy mezilidské komunikace. Praha: Grada, 2008. 502 s. ISBN 80-2472-01-80

Ondrušek, D., - Labáth, V. - Tordová, Z.: Konflit, zmierovanie, zmierovacie rady. Bratislava:

PDCS, 2005. 78 s. ISBN 80-968934-9-1

Šišková, T.: Facilitativní mediace, Praha: Portál, 2012. 208 s. ISBN 978-80-262-0091-8

Kontakt

doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

Drieňová 22

826 86 Bratislava 29

[email protected]



163

Beáta Áčová a kolektív

Zmeny a trendy v madziľudskej komunikácii


Elektronická publikácia

Pre Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave

Vydalo vydavateľstvo Ivona Matúšoová, Trnava

Rok vydania: 2017

Technická a grafická úprava: Ivona Matúšová

Text neprešiel jazykovou úpravou.

ISBN 978-80-89413-86-7

zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii -...

Documents