sepkajuca lebka - lockwood 2

1

„Teraz sa nedívaj,“ varoval ma Lockwood. „Sú dvaja.“Obzrela som sa a presvedčila sa, že hovorí pravdu.

Neďaleko, na druhej strane čistiny, vystúpil zo zeme druhý duch. Tak ako prvý, aj tento vyzeral ako bledý zá-voj hmly v tvare ľudského tela, čo sa vznáša nad tmavou vlhkou trávou. Hlavu mal čudne naklonenú, akoby visela na zlomenom krku.

Zazerala som na to, ani nie vydesená, skôr otrávená. Už dvanásť mesiacov pracujem v agentúre Lockwood a spol. na pozícii mladšej terénnej detektívky a za ten čas som si zmerala sily s prízračnými návštevníkmi naj-hrôzostrašnejších tvarov a veľkostí. Zlomené väzy ma neznepokojovali tak ako kedysi.

„Och, to je skvelé,“ zahundrala som. „Odkiaľ vyskočil?“Zachrčal suchý zips a Lockwood tasil spoza opaska

rapier. „To je fuk. Dám naňho pozor. Ty nespúšťaj oči zo svojho.“

Lockwood 2 sepkajuca lebka.indd 11Lockwood 2 sepkajuca lebka.indd 11 3.8.2015 12:093.8.2015 12:09

lockwood a spol. / šepkajúca lebka

Pozrela som na pôvodné miesto. Prvé zjavenie stále plávalo vo vzduchu asi tri metre od okraja železnej reťaze. Trčalo pri nás takmer päť minút a postupne sa zaostrova-lo. Videla som kosti na rukách a na nohách, aj chrupku, ktorá ich spája. Jemné obrysy sa zhmotnili do zdrapov rozkladajúceho sa odevu: voľná biela košeľa a tmavé roz-strapkané pumpky po kolená.

Od ducha sa naokolo šírili vlny chladu. Rosa pod rozhojdanými kosťami prstov na nohách sa aj napriek teplej letnej noci premenila na trblietavé čriepky ná-mrazy.

„Dáva to zmysel,“ povedal Lockwood cez plece. „Ak obesíš jedného zločinca a zakopeš ho blízko rázcestia, prečo nie rovno dvoch? Mali sme s tým rátať.“

„Ako to, že nám to nenapadlo?“„Na to sa opýtaj Georgea.“Spotené prsty sa mi šmýkali. Tuhšie som zovrela ru-

koväť meča. „George?“„Čo je?“„Prečo sme nevedeli, že budú dvaja?“Začula som vlhké mľasknutie, ako keď sa rýľ zaboril

do hliny. Na čižmách mi zabubnovali hrudky zeminy. Spod zeme doľahol podráždený hlas: „Držím sa histo-rických záznamov, Lucy. A v tých sa píše iba o jednom popravenom a pochovanom zločincovi. Netuším, čo je zač ten druhý. Kto chce kopať?“

„Ja nie,“ odvetil Lockwood. „Si v tom dobrý, George. Hodí sa to k tebe. Ako sa ti darí?“

„Som unavený, špinavý a našiel som fi gu borovú. Ale inak sa nemám na čo sťažovať.“

„Nijaké kosti?“„Ani jabĺčko.“


wimbledonské príšery

„Pokračuj. Zdroj musí byť tam. A teraz navyše hľa-dáš dve mŕtvoly.“

Zdroj je predmet, ku ktorému je duch pripútaný. Keď ho objavíte, čoskoro dostanete strašidlo pod kontrolu. Háčik je v tom, že zdroj nie je vždy ľahké nájsť.

George, hundrúc si popod nos, ohol chrbát a vrátil sa k hĺbeniu jamy. Vo svetle lampášov pri taškách vyzeral ako gigantický krtko s okuliarmi. V jame stál po hrudník a kopou vyhádzanej hliny takmer zaplnil priestor ohra-ničený reťazami. Veľký hranatý kameň obrastený ma-chom – podľa nášho odhadu slúžil na označenie pohre-biska – dávno ležal prevrátený na boku.

„Lockwood,“ ozvala som sa. „Môj sa približuje.“„Zachovaj pokoj a opatrne ho zažeň. Jednoduché

pohyby, ako doma pri tréningu s lietajúcim Joeom. Za-cíti železo a neodváži sa k tebe prísť.“

„Si si tým istý?“„Pravdaže. Nemáš sa čoho báť.“To sa mu ľahko povie. Lenže nacvičovať za slnečné-

ho popoludnia doma v kancelárii pohyby s mečom na slamenom panákovi menom Joe je jedna vec, a zaplašiť príšeru uprostred strašidelného lesa je čosi úplne iné. Nepresvedčivo som zamávala rapierom. Duch sa naďa-lej pomaly šinul vpred.

Teraz som si ho mohla obzrieť celého. Okolo lebky sa trepotali dlhé čierne vlasy. V ľavej očnej jamke sa zacho-vali zvyšky oka, ale druhá zívala prázdnotou. Z lícnych kostí sa odliepali zvlnené prúžky hnijúcej kože, dolná čeľusť sa v neprirodzenom uhle hompáľala nad kľúč-nou kosťou. Ruky mal duch pripažené k meravému telu, akoby spútané lanom. Okolo zjavenia sa vznášal bledý opar nadsvetla a postava sa tu a tam zachvela, akoby ešte



stále visela na šibenici a opierali sa do nej poryvy vetra a dažďa.

„Blíži sa k bariére,“ oznámila som.„Aj môj.“„Vyzerá fakt otrasne.“„Môj prišiel o obe ruky,“ kontroval Lockwood. „Skús

to prebiť.“Hlas mal uvoľnený, čo však nebola nijaká novinka.

Lockwood pôsobil vždy uvoľnene. Presnejšie, takmer vždy, lebo keď sme otvorili hrobku pani Barrettovej, ne-odškriepiteľne ho to rozrušilo, hoci k tomu prispeli naj-mä stopy po škrabancoch na jeho peknom novom ka-báte. Ukradomky som naňho zaškúlila. Stál v bojovom postoji s vytaseným mečom, vysoký, štíhly a ako zvyčaj-ne nenútený a sledoval pomaly sa približujúceho druhé-ho návštevníka. Svetlo lampáša sa mu odrážalo na úzkej bledej tvári, odhaľovalo elegantnú krivku nosa a chumáč strapatých vlasov. Na perách mu pohrával mierny úsmev vyhradený na nebezpečné situácie, naznačoval absolút-ne sebaovládanie. Kabát zľahka povieval v nočnom ván-ku. Pohľad na Lockwooda mi už tradične dodal istotu. Zovrela som meč a obrátila zrak späť k svojmu duchovi.

Vznášal sa tesne pri reťazi. Len čo som odvrátila po-hľad, vrhol sa k nej nehlučne a rýchlo sťa myšlienka.

Švihla som rapierom nahor.Duchovi s rozďavenými ústami v očných jamkách

vzplanul zelenkavý oheň. S desivou rýchlosťou sa hodil vpred. Zvrieskla som a uskočila. Duch narazil do bariéry iba niekoľko centimetrov od mojej tváre. Náraz a výstrek ektoplazmy. Na zablatenú trávu mimo kruhu pršali ho-riace vločky. Bledá postava sa vzdialila o dobré tri metre, triasla sa a stúpala z nej para.



„Dávaj pozor, Lucy!“ ohradil sa George. „Stúpila si mi na hlavu.“

Do Lockwoodovho hlasu sa vkradla tvrdosť a úz-kosť: „Čo sa stalo? Čo sa tam vzadu robí?“

„Nič mi nie je,“ ubezpečila som ho. „Duch zaútočil, ale železo ho zadržalo. Nabudúce použijem svetlicu.“

„Zatiaľ ich nemíňaj. Nateraz si bohato vystačíme s mečom a reťazami. George, čakáme na dobrú správu. Musel si už predsa niečo nájsť.“

Namiesto odpovede sa rýľ mihol vzduchom a odletel nabok. Z jamy sa namáhavo vydriapala zablatená posta-va. „Nie je to dobré,“ zastonal George. „Sme na nespráv-nom mieste. Kopem už celé hodiny a stále nič. Žiadny hrob. Kdesi sme urobili chybu.“

„Nie,“ namietla som. „Určite sme tu správne. Poču-la som hlas.“

„Prepáč, Luce, ale dolu nikto nie je.“„Čia je to vina? Ty si povedal, že tam bude!“George si utrel okuliare do posledného čistého kúska

trička. Letmo si obzrel môjho ducha. „Och, tvoja je krása-vica,“ uznanlivo pokýval hlavou. „Čo sa jej stalo s okom?“

„Je to muž!“ odsekla som. „Každý vie, že v tom čase nosili dlhé vlasy. A nemeň tému! Priviedol nás sem tvoj prieskum!“

„Môj prieskum a tvoje nadanie,“ odvetil stručne. „Ja som nepočul jej hlas. Čo keby si si zaštopľovala ústa, aby sme sa mohli rozhodnúť, čo treba urobiť?“

No dobre, možno som bola trochu nevrlá, ale hnijúce mŕtvoly, ktoré mi skáču do tváre, ma dosť znervózňu-jú. A okrem toho som mala pravdu: George nám sľúbil, že tu nájdeme telo. Vyhrabal záznam o vrahovi a zlo-dejovi oviec Johnovi Mallorym, ktorého obesili v roku



tisícsedemstoštyridsaťštyri počas Wimbledonských husacích hodov. Malloryho popravu oslavovala aj po-pulárna zbierka povestí z tých čias. Na káre ho odviezli na miesto neďaleko earlsfi eldskej križovatky a vytiahli ho na šibenicu do výšky deväť metrov. Mŕtvolu nechali napospas vranám a vtákom zdochlinárom a roztrhané zvyšky neskôr pochovali kúsok od šibenice. To všetko sedelo so súčasným strašením, keď sa vo verejnom par-ku náhle zjavila príšera, čím naštrbila obľúbenosť miest-neho detského ihriska. Ducha videli v blízkosti skupi-ny zakrpatených stromov, a keď sme zistili, že tento les kedysi niesol meno Malloryho koniec, cítili sme, že sme na správnej stope. Teraz už stačilo iba presne určiť polohu hrobu.

V lese vládla zvláštne nepríjemná atmosféra. Stro-my, predovšetkým duby a brezy, boli mrzuté a pokrútené, kmene stiahnuté dusivou kožou sivozeleného machu. Ani jeden z nich nemal normálny tvar. Všetci traja sme použili svoje nadanie – nadprirodzené zmysly špeciálne vyvinuté na vnímanie duchov. Počula som čudný šepot a vŕzganie dreva. Zneli tak blízko, až som podskočila, ale ani Lock-wood, ani George vôbec nič nepočuli. Lockwood, ktorý má z nás najlepší vnútorný zrak, tvrdil, že ďaleko medzi stromami zbadal stojacu siluetu. No kedykoľvek sa k nej priamo obrátil, postava zmizla.

Uprostred lesa sme našli malú otvorenú čistinu bez stromov. Šepot tu znel najhlasnejšie. Opatrne som ho stopovala vo vysokej mokrej tráve až k napoly zahraba-nému kameňu obrastenému machom. Stál uprostred čis-tiny a vznášal sa nad ním chladný bod omotaný pavuči-nami. Doľahol na nás lepkavý pocit neprirodzenej hrôzy a raz či dvakrát som počula mrmlanie.



Všetko súhlasilo. Predpokladali sme, že kameň ozna-čuje Malloryho hrob, preto sme natiahli železné reťaze a pustili sa do práce. Čakali sme, že prípad do pol ho-diny vyriešime.

O dve hodiny neskôr to vyzeralo takto: dvaja duchovia a nijaké kosti. Pátranie sa nevyvíjalo celkom podľa plánu.

„Všetci sa potrebujeme schladiť,“ Lockwood prerušil krátku odmlku, počas ktorej sme sa s Georgeom prebo-dávali pohľadmi. „Z neznámych príčin sme zišli na zlú stopu a nemá zmysel pokračovať. Zbalíme sa a vrátime sa sem inokedy. Jediné, o čo sa teraz musíme postarať, sú tieto príšery. Čo na ne podľa vás zaberie? Svetlice?“

Vykročil k nám, nespúšťajúc zrak z druhého ducha, ktorý sa tiež pohol ku kruhu. Tak ako môj, aj tento mal podobu rozkladajúcej sa mŕtvoly. Na sebe mal dlhý redin-got a pomerne elegantné jazdecké nohavice. Lebka sa mu čiastočne rozpadla a z nariasených rukávov trčali holé ra-menné kosti. Ako povedal Lockwood, ruky nemal.

„Svetlice sú najlepšie,“ pritakala som. „Slané bomby na duchov druhej triedy nestačia.“

„Nie je škoda minúť dve dobré magnéziové svetlice, keď sme nenašli ani zdroj?“ opýtal sa George. „Viete, aké sú drahé.“

„Môžeme ich zahnať rapiermi,“ navrhol Lockwood.„Pri dvoch príšerách je to riskantné.“„Tak do nich hodíme za hrsť železných pilín.“Pokrútila som hlavou: „Trvám na svetliciach.“Bezruký duch sa zatiaľ posúval k železným reťa-

ziam, zvyšok lebky zvedavo naklonený, akoby nás počú-val. Jemne sa oprel o bariéru. K oblohe vystrelila fontá-na nadsvetla, syčiace čiastočky plazmy postriekali pôdu. Všetci traja sme o pol kroka ustúpili.



Aj môj duch sa pomaly približoval. Príšery sú hlad-né, zlomyseľné a len tak ľahko sa nevzdajú.

„Do toho, Luce,“ vzdychol Lockwood. „Použijeme svetlice. Ty zničíš svojho, ja sa postarám o druhého a za-balíme to.“

Pochmúrne som prikývla: „Moja reč.“ Použitie grécke-ho ohňa pod holou oblohou so sebou vždy prináša pocit uspokojenia. Môžete vyvolať explóziu bez strachu z ná-sledkov. A keďže príšery sú taký odpudivý druh návštev-níkov (hoci zvlečenci a torzá im dýchajú na chrbát), od-páliť ich svetlicou je mimoriadne príjemné. Stiahla som z opaska kovovú nádobu a z celej sily som ju hodila na zem pod môjho ducha. Sklená pečať sa rozbila, okolité stromy na okamih ožiaril prudký záblesk zmesi železa, soli a magnézia a noc vzápätí opäť sčernela. Na mieste, kde sa vznášala príšera, sa vlnili kúdoly jasného dymu, vyzerali ako zvláštne hynúce kvety. Na tráve čistiny kde-tu doha-sínali plamienky magnéziového ohňa.

„Pekný zásah,“ pochválil ma Lockwood. Z opaska strhol svetlicu. „Jeden je dolu a druhý na ceste za ní... Čo sa deje, George?“

Až vtedy som si všimla, že Georgeovi spadla sánka a naprázdno groteskne otvára ústa. U Georgea to nie je nič nezvyčajné a inokedy by ma to netrápilo. Za okuliarmi mal vyvalené oči, akoby mu ich niekto vytláčal z lebky, ale ani to nebolo nič nové. Znepokojovala ma jeho zdvihnu-tá ruka – roztraseným zavalitým prstom ukazoval k lesu.

S Lockwoodom sme tam pozreli.V tme medzi pokrútenými kmeňmi a konármi sa

vznášalo prízračné svetlo. Uprostred visel meravý tvar po-dobný človeku. Krk mal zlomený, hlavu zvesenú nabok. Plynulo sa k nám blížil.



„To nie je možné!“ vyhŕkla som. „Iba pred chvíľou som ho zničila. Nemohol sa tak rýchlo obnoviť.“

„Zdá sa, že je to tak,“ povedal Lockwood. „Koľko ďalších obesencov tu môže byť?“

George nezrozumiteľne zamrmlal. Pohol rukou a na-mieril ukazovák na inú časť lesa. Srdce mi poskočilo a zovrelo mi žalúdok. Aj tam sa vznášala zelenkavá žia-ra. A za ňou, takmer na okraji zrakového poľa, ešte jed-na. A o čosi ďalej...

„Je ich päť,“ vydýchol Lockwood. „Päť príšer.“„Šesť,“ opravil ho George. „Tamto je jedna malá.“Preglgla som. „Kde sa tu berú?“Lockwood zachoval pokoj. „Obkľúčili nás. Aká je

situácia za nami?“Vedľa mňa sa týčila Georgeova kopa zeminy. Tac-

kavo som sa na ňu vyškriabala a nervózne sa rozhliadla.Uvidela som svetlo lampášov obkolesených vernou

železnou reťazou. Za jej striebornými článkami narážal do bariéry ako mačka pred voliérou druhý duch. Na-okolo sa rozprestierala hladká, tmavá, nekonečná noc a vo svetle hviezd sa mäkkým polnočným lesom po-hybovala skupina tichých tvarov. Šesť, deväť, dvanásť... a ešte viac... Kostlivci v otrhaných handrách vyžarujúci nadsvetlo mierili k nám.

„Obkľúčili nás zo všetkých strán,“ oznámila som priškrtene.

Rozhostilo sa krátke ticho.„Nezostal vám v termoske nejaký čaj?“ opýtal sa napo-

kon George. „Trocha mi vyschlo v ústach.“


2

Ani v takýchto situáciách nepodliehame panike. Je to súčasť nášho tréningu. Sme agenti vyšetrujúci nadpri-rodzené javy a verte mi, že ani pätnásť neočakávaných návštevníkov nám nenaženie strach.

To však neznamená, že zachováme absolútny pokoj.„Jeden muž, George?!“ zošmykla som sa z hlinenej

kopy a preskočila machom obrastenú skalu. „Tvrdil si, že je tu pochovaný jeden muž! Chlapík menom Mallory. Nechceš nám ukázať, ktorý z nich to je? Alebo ho v tom dave nevieš rozoznať?“

George sa zamračil. Kontroloval si výbavu na opas-ku a naprával remienky držiace nádobky a svetlice. „Vy-chádzal som z historických záznamov! Nemôžeš mi to prišiť.“

„Ale môžem to aspoň skúsiť.“„Nikto nikoho neobviňuje,“ skočil nám do reči Lock-

wood. Stál nepohnuto, prižmúrenými očami prečesával



lesnú čistinu. Napokon dospel k rozhodnutiu a prevzal velenie. „Plán F!“ zvolal. „Prechádzame na plán F!“

Pozrela som naňho. „To je ten, podľa ktorého vezme-me nohy na plecia?“

„Ani náhodou. Plán F znamená, že sa dáme na dôs-tojný ústup.“

„Pomýlila si si ho s plánom G, Luce,“ zavrčal naňho George. „Sú si dosť podobné.“

„Počúvajte ma,“ pokračoval Lockwood. „Môžeme zo-stať celú noc v kruhu, ale nemáme záruku, že vydrží. Naj-menej návštevníkov je na východe – vidím iba dvoch. Vydáme sa cez nich. Dobehneme k tomu vysokému bres-tu, šibneme do lesa a ujdeme cez park. Ak budeme dosť rýchli, nedobehnú nás. George a ja ešte máme svetlice. Ak sa duchovia priblížia, použijeme ich. Súhlasíte?“

Neznelo to ktovieako úžasne, ale nevidela som nija-kú lepšiu alternatívu. Z opaska som odopla slanú bom-bu. George zovrel v ruke svetlicu. Čakali sme na rozkaz.

Bezruký duch sa priblížil k východnej časti kruhu. Pri pokusoch preniknúť železnou prekážkou stratil veľa ek-toplazmy a vyzeral ešte zúboženejší než predtým. Prečo sú príšery také ohavné? Prečo sa nezhmotnia vo svojej ľudskej podobe? Existuje veľa teórií, ale napriek epidé-mii strašenia, ktorá nás sužuje, nikto nepozná správnu odpoveď. Preto dostala pomenovanie Problém.

„Poďme,“ zavelil Lockwood a vykročil z kruhu.Hodila som na ducha slanú bombu.Obal praskol, soľ explodovala; pri styku s ektoplaz-

mou zahorela jantárovožltou žiarou. Príšera sa rozvlnila ako odraz na rozbúrenej vodnej hladine. Prúdy žltého svetla sa odklonili od soli a vzďaľovali sa od kruhu, aby sa v bezpečí opäť spojili do otrhanej podoby.



Nečakali sme, čo sa bude diať. Rozbehli sme sa po tmavej, nerovnej zemi.

Mokrá tráva ma šibala po nohách, v ruke mi nadska-koval rapier. Bledé tvary medzi stromami zmenili smer a pustili sa nás prenasledovať. Najbližší dvaja duchovia vplávali na otvorené priestranstvo. Zlomenými krkmi im mykalo, hlavy sa hojdali s tvárami obrátenými k hviezdam.

Postupovali rýchlo, ale my sme boli rýchlejší. Už sme dobehli takmer na kraj čistiny. Brest sa týčil rovno pred nami. Lockwood mal najdlhšie nohy, preto nás o pár metrov predbehol. Za ním som bežala ja a George mi uháňal za pätami. O niekoľko sekúnd vnikneme do tma-vého lesa bez duchov.

Všetko sa dobre skončí.Vtom som zakopla. Noha sa mi zachytila a tvrdo som

dopadla na zem. Studená tráva ma plesla po tvári, rosa mi zmáčala kožu. Nasledoval kopanec do nohy. George sa natiahol vedľa mňa. Keď pristál, zahrešil a kotúľal sa do bezpečia.

Zdvihla som hlavu. Lockwood sa obrátil. K stromu mu chýbal už iba kúsok. Až teraz zistil, že nie sme za ním. Varovne vykríkol a rozbehol sa späť.

Ovanul ma chladný vzduch. Pozrela som nabok – stá-la tam príšera.

Treba uznať, že mala originálny vzhľad: nijaká lebka či prázdne očné jamky, nijaké trčiace kýpte. Zhmotnila sa ako mŕtvola pred tým, než začne hniť. Z neporušenej tváre sa dívali neprítomné oči, ligotavé a rozšírené. Bie-la koža sa matne leskla ako ryby v stánkoch na tržnici v Covent Garden. Obrysy mala zarážajúco ostré. Rozo-znávala som jednotlivé vlákna povrazu okolo krku, aj zá-blesky vlhkosti na jasných bielych zuboch.



Stále som ležala na bruchu; nemohla som zdvihnúť meč ani siahnuť za opasok.

Návštevník sa ku mne sklonil, vystrel bledú ruku...Vzápätí sa rozplynul. Nado mnou sa rozprskla preni-

kavá žiara. Na oblečenie sa mi zniesol dážď soli, popola a horiaceho železa a štípal ma na tvári.

Svetlica dohorela. Dvíhala som sa zo zeme. „Ďaku-jem, George.“

„To som nebol ja,“ pomohol mi na nohy. „Aha.“Les aj čistinu zaplavili pohyblivé svetlá, úzke lúče bie-

lych magnéziových bateriek sa zarezávali do prízračných duchov. Z lesného porastu hlučne vyskakovali hmotné tmavé postavy. Pod čižmami praskali konáriky a šušťa-lo lístie, ľudia odstrkovali a lámali vetvy. Rozliehali sa tl-mené príkazy a strohé odpovede. Útočníci boli ostraži-tí, pozorní a nedočkaví. Postup príšer sa zastavil. Akoby do nich zasiali zmätok, bezcieľne sa rozpŕchli na všetky strany. Soľ plápolala, medzi stromami vybuchovali gréc-ke ohne. Spleť konárov na okamih vzbĺkla, ich obrysy sa mi vypálili do sietnice. Príšery jedna za druhou padali.

Lockwood k nám dobehol a spolu sme sa šokova-ne díval na nečakanú spúšť. Postavy vyskočili na čistinu a cez trávu pochodovali k nám. V žiare bateriek a expló-zií sa leskli rapiere a kabáty neskutočného strieborného odtieňa. Dokonalé a nepoškvrnené.

„Fittesovej agenti,“ vyhŕkla som.„Skvelé,“ zahundral George. „Radšej by som dal pred-

nosť príšerám.“

Skutočnosť bola ešte horšia, než sme si mysleli. Nemali sme oproti sebe hocijakú bandu Fittesovej agentov, ale Kippsov tím.



Nezistili sme to hneď, pretože prvých desať sekúnd nám svietili baterkami rovno do očí, takže nás oslepili. Napokon sklonili lúče a podľa divého chichotu a smrad-ľavého dezodorantu nám došlo, o koho ide.

„Tony Lockwood,“ hlesol pobavený hlas. „A George Cubbins a... ehm... ty si Júlia? Prepáč, dievčenské mená si nikdy nepamätám. Na čo sa tu hráte?“

Niekto zažal lampáš s oveľa mäkším svetlom ako vydávajú magnéziové baterky a konečne sme im vi-deli do tvárí. Stáli pri nás traja. Ďalší agenti v sivých bundách sa pohybovali po čistine a posypávali ju soľou a železnými pilinami. Medzi stromami visel striebristý dym.

„Vyzeráte ako strašidlá,“ povedal Quill Kipps.Hovorila som vám už o Kippsovi? Vedie tím londýn-

skeho oddelenia Fittesovej agentúry, teda najstaršej a naj-slávnejšej agentúry na vyšetrovanie nadprirodzených ja-vov v krajine. V obrovskom úrade na ulici Strand pracuje vyše tristo detektívov. Väčšina z nich nemá šestnásť rokov a niektorí majú iba osem. Sú rozdelení do tímov, každý pod vedením dospelého dohliadača. Jedným z nich je aj Quill Kipps.

Diplomaticky povedané, Kipps je nízky mladý muž tesne po dvadsiatke s nakrátko ostrihanými červenkas-tými vlasmi a úzkou pehavou tvárou. Nediplomaticky (ale presnejšie) povedané, nie je oveľa väčší od krígľa, má tupý nos, mrkvové vlasy a na vyziabnutých pleciach mu sedí hlava veľká ako Big Ben. Vyzerá ako úškľabok s no-hami. Škodoradostný šašo. Je príliš starý, aby sa vedel po-rátať s duchmi, ale to mu nebráni nosiť najvyzd obenejší rapier, aký ste kedy videli – až po držadlo je obťažkaný lacnými nalepovacími šperkmi.



Čo som to chcela povedať? Aha: Kipps z hĺbky srdca nenávidí agentúru Lockwood a spol.

„Fakt vyzeráte hrozne,“ zopakoval. „Otrasnejšie než zvyčajne.“

Vtom mi svitlo, že všetkých troch nás zasiahol výbuch svetlice. Lockwoodovi obhorela predná časť odevu, tvár mu pokrývali pruhy spálenej soli. Mne sa z kabáta a le-gíns pri každom pohybe sypal čierny prach. Vlasy som mala strapaté a z čižiem mi stúpal slabý zápach horiacej kože. Aj George bol zababraný od sadzí, ale nič iné som na ňom nevidela – možno pre hrubú vrstvu blata po ce-lom tele.

Lockwood si z košele a rukávov oprášil popol a bez-starostne prehovoril: „Vďaka za pomoc, Kipps. Dosta-li sme sa trošíčka do úzkych. Situáciu sme mali pevne v rukách, ale aj tak...“ zhlboka sa nadýchol. „Vaša svet-lica nám prišla vhod.“

Kipps sa zaškľabil. „Nemáš za čo. Videli sme iba troch bezradných trpákov bežať ako o život. Kat nestrácala čas a hodila svetlicu. Nikdy by nám nenapadlo, že tí idioti ste vy.“

Dievča vedľa neho prehovorilo s kamennou tvárou: „Zbabrali celú operáciu. Aj keď sa rozkrájam, nebudem nič počuť. Je tu priveľa nadprirodzeného šumu.“

„Očividne sme blízko zdroja,“ poznamenal Kipps. „Mali by sme ho ľahko nájsť. Lockwoodov tím sa môže pridať.“

Dievča pokrčilo plecami: „Pochybujem.“Kat Godwinová, Kippsova pravá ruka, mala nadanie na

vnútorný sluch ako ja, ale tým sa podobnosť medzi nami končila. Mala svetlé vlasy, chudú postavu a našpúlené pery, teda tri veľmi dobré dôvody, aby som ju neznášala, aj keby



bola sladká ako cukor a vo voľnom čase sa starala o cho-rých ježkov. Vyžarovala z nej bezcitná ambícia a chlad-ná povaha a mala menej zmyslu pre humor ako koryt-načka. Žarty ju dráždili akoby cítila, že sa okolo nej deje čosi, čomu nerozumie. Vyzerala dobre, i keď mala priveľmi ostro rezanú sánku. Keby sa prechádzala po mäkkej pôde a každú chvíľu by spadla na bradu, mohli by ste za ňou sadiť fazuľu. Vlasy mala vzadu ostrihané nakrátko a šik-má ofi na jej padala na čelo ako koňovi. Sivú bundu, sukňu a legínsy mala vždy bez jedinej škvrnky, pochybovala som, že niekedy musela vliezť do komína, aby ušla prízraku ale-bo bojovala s poltergeistom v bridewellských stokách (naj-horšia práca na svete!) ako ja. A ako na potvoru, vždy som ju stretla tesne po podobnej udalosti. Napríklad teraz.

„Koho dnes hľadáte?“ opýtal sa Lockwood. Na roz-diel od Georgea a mňa – obaja sme rozladene mlčali – sa usiloval vystupovať čo najzdvorilejšie.

„Zdroj tohto zhluku duchov,“ odvetil Kipps. Kývol k stromom, kde sa v záblesku smaragdového svetla vy-paril posledný návštevník. „Ide o dosť veľkú operáciu.“

Lockwood pozrel na zástupy detských agentov prú-diacich cez čistinu. Niesli soľné pištole, ručné katapulty a svetlicomety. Učni klusali so zväzkami reťazí na chrb-toch, iní vliekli prenosné oblúkové lampy a samovary, tlačili pred sebou skrinky na kolesách naplnené strie-bornými pečaťami. „To vidím...“ odvetil. „Si si istý, že máte dosť ochrany?“

„Na rozdiel od vás vieme, do čoho ideme,“ odsekol Kipps. Očami prebehol po skromných zásobách na na-šich opaskoch. „Netuším, ako vám napadlo, že oproti toľ-kým príšerám prežijete s takou mizernou výbavou. Áno, Gladys?“



Pribehlo k nám asi osemročné dievča s vrkôčikmi a rázne zasalutovalo. „Prosím, pán Kipps, uprostred čistiny sme pravdepodobne natrafi li na nadprirodzený uzol. Je tam kopa zeminy a veľká diera...“

Lockwood jej skočil do reči: „Musím ťa zastaviť. Tam pracujeme my. Celý tento prípad je náš. Pred dvo-ma dňami nám ho zveril starosta Wimbledonu.“

Kipps zdvihol ryšavé obočie. „Prepáč, Tony, ale takis-to ho dal aj nám. Je to otvorená súťaž. Objednávku môže prijať každý, ale peniaze dostane iba ten, kto objaví zdroj.“

„A to sme my,“ sebaisto vyhlásil George. Vyčistil si okuliare, no zvyšok tváre mal stále hnedý od blata. Pri-pomínal sovu.

„Ak ste našli zdroj, ako to, že ste ho nezapečatili?“ opýtala sa Kat Godwinová. „Prečo duchovia stále beha-jú po slobode?“ Odhliadnuc od jej brady a účesu udrela klinec po hlavičke.

„Lokalizovali sme pohrebisko a teraz vykopávame pozostatky,“ odvetil Lockwood.

Nastalo krátke ticho. „Pohrebisko?“ nechápal Kipps.Lockwood zaváhal: „Pochopiteľne. Pochovali tam

všetkých popravených zločincov...“ Pozrel na nich.Svetlovlasé dievča sa zasmialo. Predstavte si ušľach-

tilého koňa, ako z ležadla na opaľovanie pohŕdavo erdží na tri okoloidúce osly, a máte dokonalý obraz situácie.

„Vy neschopná banda nemehiel!“ zvolal Kipps.„To ma podržte,“ odfrkla Kat Godwinová. „To nemá

chybu.“„Čo to má znamenať?“ odmerane sa zaujímal Lock-

wood.Kipps si prstom pošúchal oko. „Táto čistina nie je

pohrebisko, ale popravisko, vy hlupáci. Kedysi tu stáli



šibenice. Počkajte...“ zvrtol sa a zakričal: „Hej, Bobby! Poď sem!“

„Áno, pane! Rozkaz, pán Kipps!“ Z prostriedka čis-tiny, kde dozeral na činnosť ostatných agentov, k nám pribehol drobný chlapec.

V duchu som zastonala. Bobby Vernon bol najnovší a najotravnejší z Kippsových podriadených. Pracoval preňho asi iba mesiac či dva. Vernon mal veľmi níz-ky vzrast a pravdepodobne aj vek, hoci mal v sebe čosi z muža v stredných rokoch, takže by ma neprekvapi-lo, keby sa z neho vykľul päťdesiatnik. Aj v porovnaní so svojím drobným nadriadeným bol malý. Keď stál pri Kippsovi, hlavou mu siahal po plecia – a Godwinovej sotva po prsia. Bojím sa domyslieť, pokiaľ by siahal Lock-woodovi, no našťastie som ich nikdy nevidela stáť blíz-ko seba. Z krátkych sivých nohavíc mu trčali tenké nohy podobné chlpatým bambusovým paliciam. Chodidlá mu takmer chýbali. Pod ofi nou zvlnených nagélovaných vla-sov mu žiarila bledá nevýrazná tvár.

Vernon bol bystrý. Tak ako George, aj on sa špeciali-zoval na výskum. Teraz mal pri sebe malú písaciu pod-ložku s drobnou lampičkou – v jej svetle si prezeral mapu Wimbledonského verejného parku zabalenú v nepremo-kavej fólii.

Kipps sa k nemu obrátil: „Zdá sa, že naši priatelia ne-vedia, kde sa nachádzame, Bobby. Práve som im hovoril o šibeniciach. Chceš im povedať zvyšok?“

Vernonovi sa na tvári roztiahol taký samoľúby úškrn, až sa mu takmer spojil na zátylku. „Pravdaže, pane. Dal som si tú námahu a zašiel som do Wimbledonskej kniž-nice po informácie o miestnych zločincoch. Našiel som záznam o mužovi menom Mallory, ktorý...“



„Ktorého obesili a pochovali v parku,“ prerušil ho George. „Aj ja som to našiel.“

„Ale navštívil si aj knižnicu Wimbledonského kostola všetkých svätých?“ opýtal sa Vernon. „Natrafi l som tam na zaujímavú miestnu kroniku. Malloryho pozostatky podľa všetkého objavili pri rozširovaní cesty blízko križovatky. Myslím, že to bolo v roku tisícosemstodvadsaťštyri. Kos-tru vybrali zo zeme a premiestnili do nového hrobu. Jeho duch teda nie je pripútaný ku kostiam, ale k miestu, kde zomrel. A to isté platí aj pre ostatných popravených. Mal-lory bol iba prvý. V kronike sa spomínajú desiatky obetí.“ Vernon poklopal po podložke a zaškeril sa na nás. „To je zhruba všetko. Záznamy sú ľahko dostupné, len ich treba hľadať na správnom mieste.“

S Lockwoodom sme úkosom zazreli na Georgea. Ani nepípol.

„Šibenice sú, pravdaže, dávno preč,“ pokračoval Ver-non. „Pravdepodobne teda hľadáme kôl alebo výrazný kameň označujúci miesto, kde stáli. S najväčšou pravde-podobnosťou pôjde o zdroj, ktorý ovláda všetkých du-chov, čo sme pred chvíľou videli.“

„Tak čo, Tony, videli ste nejaký kameň?“ vyzvedal Kipps.

„Jeden stál uprostred čistiny,“ neochotne priznal Lock-wood.

Bobby Vernon mľaskol jazykom. „Aha. Výborne! Nič mi nehovorte... Je hranatý, na jednej strane šikmý, so ši-rokým a hlbokým žliabkom – takto, však?“

Ani jednému z nás nenapadlo kameň obrastený ma-chom bližšie preskúmať. „Mhm... možno.“

„Áno! To je šibeničný kameň. Stál na mieste, kde bol do zeme vsadený drevený trám. Nad skalou sa hojdali



telá odsúdencov, až kým nezhnili.“ Žmurkol na nás. „Len mi nepovedzte, že ste ním pohli.“

„Nie, nie,“ ubezpečoval ho Lockwood. „Ani sme sa ho nedotkli.“

Vtom sa z prostriedka čistiny ozvalo: „Našli sme hra-natú skalu! Očividne je to šibeničný kameň. Niekto ho vykopal a odhodil sem.“

Lockwood zvraštil tvár. Vernon sa spokojne zasmial: „Ale, ale. Vyzerá to, že ste vydolovali hlavný zdroj zhlu-ku duchov a potom ste ho ignorovali. Nečudo, že sa sem vrátilo toľko návštevníkov. Akoby ste pri napúšťa-ní umývadla zabudli otvorený kohútik – voda čoskoro pretečie. Idem dozrieť, aby tú dôležitú relikviu dobre zapečatili. Rád som sa s vami pozhováral,“ odskackal cez trávu. Sledovali sme ho pochmúrnymi pohľadmi.

„Veľmi nadaný mladík,“ poznamenal Kipps. „Stavím sa, že by ste ho chceli mať v tíme.“

Lockwood pokrútil hlavou: „Nie. Stále by som oňho zakopával alebo by mi zapadol do škáry v pohovke. Ale k veci, Quill. Keďže sme očividne našli zdroj a tvoji agenti ho zapečaťujú, je jasné, že odmenu si musíme roz-deliť. Navrhujem pomer šesťdesiat k štyridsiatim v náš prospech. Navštívime zajtra spolu starostu a predložíme mu svoj návrh?“

Kipps s Godwinovou sa nepríjemne zasmiali. Kipps potľapkal Lockwooda po pleci. „Tony, Tony... Rád by som vám pomohol, ale veľmi dobre vieš, že zaplatené dostanú iba tí agenti, ktorí zapečatia zdroj. Obávam sa, že také sú pravidlá OPAVÝR-u.“

Lockwood urobil krok vzad a položil dlaň na ruko-väť meča. „Chcete odniesť zdroj?“

„Áno.“



„To nedovolím.“„Pochybujem, že máš na výber.“ Kipps zapískal

a z tmy sa vynorili štyria statní agenti s vytasenými ra-piermi, na prvý pohľad bratranci horskej gorily. Zoradili sa pred ním.

Lockwood pomaly spustil ruku z opaska; George a ja sme sa tiež podvolili.

„To je lepšie,“ prikývol Quill Kipps. „Zmier sa už s tým, Tony, že nie ste naozajstná agentúra. Traja agen-ti, čo sa sotva zmôžu na jednu svetlicu? Úbohí babrá-ci! Nemáte ani len na poriadne uniformy. Kedykoľvek sa ocitnete zoči-voči skutočnej organizácii, ujde sa vám iba podradné druhé miesto. Myslíte si, že sa vám podarí nájsť cestu z parku, alebo mám s vami poslať Gladys?“

Lockwood s najvyšším vypätím vôle zachoval roz-vahu. „Ďakujem, nebudeme potrebovať sprievodkyňu. George, Lucy – poďme.“

Vykročila som, ale George zostal na mieste. V očiach za okrúhlymi sklami okuliarov mu blčali plamene.

„George,“ zopakoval Lockwood.„Toto je typická Fittesovej agentúra,“ hundral George.

„Len preto, že sú väčší a mocnejší, myslia si, že sa môžu vyvyšovať nad každého, kto im stojí v ceste. Už mám toho plné zuby. V spravodlivom súboji by sme ich rozdrvili.“

„Viem,“ povedal Lockwood mäkko. „Lenže teraz ťa-háme za kratší koniec. Poďme.“

Kipps sa zachichotal. „Znie to, akoby z teba hovorila závisť, Cubbins. To sa ti nepodobá.“

„Čudujem sa, že ma za tou stenou najatých poskokov počuješ, Kipps,“ odsekol George. „Len sa za nich scho-vávaj. Jedného dňa sa možno dočkáme spravodlivej sú-ťaže. Potom sa uvidí, kto je lepší.“ Zvrtol sa na odchod.



„Vyzývaš ma?“ zavolal Kipps.„Poď, George,“ pobádal ho Lockwood.„Nie, nie, Tony...“ Kipps sa pretisol pomedzi gori-

ly. Uškŕňal sa od ucha k uchu. „Ten nápad sa mi páči. Cubbins konečne vymyslel niečo zaujímavé. Dáme si súťaž. Vy traja proti vybraným členom môjho tímu. Bude to zábava, čo povieš, Tony? Alebo máš strach?“

Doteraz som si to nevšimla, ale keď sa Kipps usmial, trochu sa podobal na Lockwooda. Vyzeral ako jeho men-šia, krikľavejšia, agresívnejšia verzia. Akoby sa Lockwood premenil na hyenu škvrnitú. Lockwood sa neusmieval. Vypol hruď a uprel na Kippsa lesklé oči. „Naopak, ten nápad sa mi veľmi pozdáva,“ odvetil. „George má pravdu – vo vyrovnanom súboji by sme vás porazili na hlavu. Ale nesmelo by ísť o nijaké siláctva ani podvody; iba skúška schopností agentov – prieskum, nadprirodzené nadanie, chytanie a odstraňovanie duchov. Ale o čo budeme hrať? Muselo by to byť niečo, pre čo sa oplatí súťažiť.“

Kipps prikývol: „To je pravda. Lenže vy nemáte nič, čo by som chcel.“

„Dovolím si nesúhlasiť,“ Lockwood si uhladil kabát. „Čo povieš na takýto návrh? Ak sa niekedy opäť stretne-me pri spoločnom prípade, tím, ktorý ho vyrieši, sa stane víťazom. Porazený uverejní v Th e Times článok, v ktorom verejne prizná porážku a vyhlási, že súperov tím je nepo-rovnateľne lepší. Súhlasíš? Keby si vyhral, veľmi by ťa to pobavilo, však?“ zdvihol na rivala obočie. Kipps hneď ne-odpovedal. „Pravdaže, ak ťa to znervózňuje...“

„Mňa?“ odfrkol Kipps. „Ani náhodou! Platí. Kat a Julie to dosvedčia. Ak sa naše cesty znova stretnú, zme-riame si sily. Medzitým sa pousiluj udržať svoj tím na-žive, Tony.“



Odišiel. Kat Godwinová a ostatní agenti sa pobrali za ním cez čistinu.

„Mhm... volám sa Lucy,“ namietla som.Nikto ma nepočúval. Mali prácu. Agenti pod vedením

Bobbyho Vernona vo svetle oblúkových lámp omotávali kameň obrastený machom striebornými drôtenými sie-ťami. Ďalší ťahali po tráve vozík, na ktorom ho odvezú. Čistinou sa niesli radostné výkriky, potľapkávanie a ob-časný smiech. Ďalší triumf pre Fittesovej agentúru. Ďalší prípad ukradnutý spred nosa Lockwooda a spol. Chvíľu sme bez slova postávali v tme.

„Musel som sa ozvať,“ prehovoril George. „Prepáč-te. Inak by som ho musel udrieť – a mám citlivé ruky.“

„Nemusíš sa ospravedlňovať,“ odvetil Lockwood.„Ak Kippsa neporazíme v spravodlivom súboji, mô-

žeme to rovno vzdať,“ povedala som bojovne.„Jasné!“ George si udrel päsťou do dlane. Na trávu

z neho padali kúsky zaschnutého blata. „Sme najlepší agenti v Londýne, však?“

Lockwood prikývol: „Správne. Nikto sa nám nevy-rovná. Ale... Lucy má spálený predok košele a mne sa tuším rozpadávajú nohavice. Čo keby sme šli domov?“


sepkajuca lebka - lockwood 2

Documents