2. polrok

1. prednáška KLASICKÁ NOVOVEKÁ FILOZOZFIA V 16. – 17. storočí sa v najvyspelejších štátoch západnej Európy rozvíja nový, kapitalistický výrobný spôsob. Buržoázia sa mení na samostatnú triedu a stojí na čele opozície proti feudálnej moci. Toto obdobie je obdobím ranoburžoáznych revolúcií (Holandsko, Anglicko), ktoré vytvorili priaznivé podmienky na rozvoj vedy a filozofie. Vznikajúci nový spoločenský poriadok uskutočňoval revolúciu aj v duchovnom živote. Starý scholastický spôsob myslenia už nevyhovoval, ciele novej triedy mohlo pomôcť realizovať len nová veda. Potrebu vedy oslobodenej od teológie si uvedomovali vtedajší vedci aj myslitelia. Kritizovali stredovekú scholastiku a budovali vedu, ktorá mala objektívne poznávať zákony prírody, reálne vysvetľovať problémy života a pomáhať praxi – najmä obchodu a výrobe. Pre filozofiu tohto obdobia je príznačná relatívna jednotnosť a plynulosť vývoja. Všetci učenci sa zaoberajú aktuálnymi problémami, ich riešenia na seba reagujú a nadväzujú. Filozofi a vedci skúmajú prírodu, poznávajú a odhaľujú zákony hmotného sveta a využívajú ich na praktické ciele, teda nie poznanie pre poznanie, ale poznanie pre praktické využitie. Kľúčovou disciplínou novovekej filozofie sa stáva teória poznania. Ideálom poznania v tomto období je matematika – ako veda každému prístupná, pochopiteľná, veda so všeobecnou platnosťou. Filozofiu tohto obdobia nemôžeme oddeliť od matematiky, a to aj preto, že smi filozofi boli buď vynikajúci matematici (Descartes, Leibniz, Pascal), alebo budovali svoj filozofický systém matematickým spôsobom (Spinoza). Matematický ideál poznania, snaha nájsť pre filozofiu podobnú, všeobecne platnú a istú metódu poznania, prevaha rozumu a vyvážený filozofický systém, to všetko nachádzame u mnohých predstaviteľov novovekej filozofie. Filozofia tohto obdobia sa vyvíjala vo dvoch líniách, a to ako

1. racionalizmus – filozofický prístup, ktorý vyzdvihuje rozumové schopnosti a poznanie človeka. Človek je schopný postihnúť celú skutočnosť (prírodu, spoločnosť i seba samého) rozumom. Predstaviteľmi toho smeru sú Descartes, Spinoza, Leibniz;

2. empirizmus - filozofický prístup, ktorý považuje pociťovanie a zmyslovú skúsenosť vôbec za najpodstatnejšie východisko poznatkov o skutočnosti. Zmyslová skúsenosť je teda základom všetkého poznania. Predstaviteľmi sú Bacon, Locke, Berkeley, Hume.

EMPIRIZMUS FRANCIS BACON (1561 - 1626) Je zakladateľom novovekého empirizmu, praotcom anglického materializmu a celej modernej experimentálnej veda. Obdobie, v ktorom žil a pôsobil, sa označuje aj ako zlatý vek Anglicka. Narodil sa ako syn najvyššieho kráľovského úradníka – strážcu kráľovskej pečate kráľovnej Alžbety I. v Londýne. V 12 rokoch začal študovať na univerzite v Cambridgei. Celá jeho kariéra je spätá s vysokou politikou vtedajšieho Anglicka. Pôsobil ako advokát a prokurátor na kráľovskom dvore, bol členom parlamentu, stal sa lordom kancelárom a barónom z Verulamu.

Po obvinení z úplatkárstva bol odsúdený na stratu všetkých úradov, vysoký peňažný trest a krátke väzenie (3 dni). Do politiky sa už nevrátil a posledných päť rokov života sa venoval len štúdiu a vedeckému skúmaniu na svojich majetkoch. Pri jednom z experimentov, keď chcel zistiť konzervačné účinky snehu na mäso, prechladol a onedlho zomrel. Baconovo filozofické dielo je sústredené do súborného diela Veľké obnovenie vied. Bacon sa orientoval predovšetkým na skúmanie prírody a hľadanie správnej vedeckej metódy bádania. Myšlienka, aby človek ovládol prírodu prostredníctvom poznania a prakticky využil jej vlastnosti, procesy a zákony, je hlavnou ideou Baconovej filozofie. Pri skúmaní predchádzajúcich filozofických učení dospel k presvedčeniu, že je potrebné obrodiť vedy, dovtedajšiu učenosť nahradiť novou vedou a filozofiou, pričom treba vytvoriť najmä prírodnú filozofiu založenú na skúsenosti. Bacon vytýčil projekt veľkej obnovy vied, pričom ťažisko splnenia tejto úlohy viedol vo vytvorení novej metódy. Za hlavnú a najsprávnejšiu metódu bádania považoval indukciu. Podľa tejto metódy v poznaní postupujeme od skúmania jedinečných vecí a procesov k všeobecnému – od jednotlivých, zmyslami vnímateľných faktorov a javov k zovšeobecneniu, k teórii, a nie naopak. Metóda indukcie podľa Bacona neznamená jednoduché opisovanie zmyslových dát. Vychádza z pozorovania, porovnávania, ale najmä experimentov, ktoré umožňujú formulovať všeobecné výroky. Meradlom pravdivosti vedeckých výsledkov je skúsenosť, avšak len za určitých predpokladov. Z procesu poznania treba vylúčiť falošné predsudky, ilúzie, omyly, ktoré nazval idolmi. Idoly sú prekážky, ktoré bránia rozumu prístup k pravde. Bacon obnovil materializmus, podstatou prírodných javov je podľa neho hmota, ktorá sa skladá z elementov. Tieto elementy sú vnútorne nemenné, ďalej nedeliteľné, kvalitatívne mnohotvárne a majú vlastný pohyb. Z pohybujúcich sa elementov vznikajú všetky veci vo svete. Francis Bacon ako vyznávač vedeckého poznávania sveta použil tento spôsob aj na skúmanie spoločnosti. Dielo Nová Atlantída je utopický ideál spravodlivej spoločnosti, v ktorej sa majú racionálne využívať vedecké poznatky a technické vymoženosti. Veda môže podľa Bacona účinne pomáhať pri rozširovaní produkcie výroby, a tým zvyšovať blahobyt občanov štátu. Môže sa stať silou, ktorá zabezpečí vývin spoločnosti. Nová Atlantída je obraz hospodársky rozkvitajúcej ideálnej spoločnosti (inšpiroval sa Platónom), v ktorej je život organizovaný Šalamúnovým domom (predobraz akadémií vied). Hoci projekt Veľkého obnovenia vied Bacon nestačil dokončiť, význam jeho učenia je v tom, že zdôvodnil potrebu novej metódy a chápania vedy. JOHN LOCKE (1632 – 1704) Narodil sa neďaleko Bristolu ako syn právnika. Študoval prírodné vedy a medicínu, zaujímal sa o filozofiu, politiku, publicistiku. Aktívna činnosť v politike ho priviedla k štúdiu otázok teórie štátu a práva. Hlavné diela: Rozprava o ľudskom rozume, Dve rozpravy o vláde. Ako predstaviteľ anglickej filozofie, pokračovať Bacona a Hobbesa sa zaoberal problematikou teórie poznania. Hľadal odpoveď na dve základné otázky:

1. odkiaľ ľudia získavajú svoje myšlienky a predstavy? 2. môžeme sa spoľahnúť na to, čo získavame zmyslami?

Locke bol presvedčený, že všetky poznatky získavame zmyslovou skúsenosťou. Ľudské vedomie je podľa neho pri narodení čistá nepopísaná doska (tabula rasa), na ktorú píše poznatky až naša skúsenosť. V ľudskom rozume nie sú žiadne vrodené idey (odmietol tak Descartovo učenie o vrodených ideách), ani v teoretickom myslení, ani v mravných presvedčeniach – jediným zdrojom všetkých ideí môže byť len skúsenosť. Skúsenosť je základom každého poznania. Locke rozlišuje vonkajšiu skúsenosť získanú zmyslami a vnútornú skúsenosť získanú reflexiou. Reflexiu chápe ako cítenie, myslenie a chcenie. Vzťah oboch funkcií – myslenia a vnímania je u Locka hlavnou témou teórie poznania. Zmyslové vnímanie vonkajšieho sveta pokladá za najdôležitejšie, lebo je pôvodom celého vedenia.

Týmto Locke vytvoril princíp materialistického senzualizmu. V rozume, tvrdil Locke, nie je nič čo by predtým nebolo v zmysloch. Obsahy vnemov označuje termínom idea. Vzťah ideí a vonkajšieho sveta rieši v učení o dvoch druhoch kvalít (vlastností), ktoré naše vedomie pripisuje vnímaným veciam. Sú to kvality

- primárne (veľkosť, pohybový stav, tvar, pevnosť a iné), ktoré reálne existujú vo vnímaných telesách,

- a sekundárne (farba, svetlo, vôňa, chuť, zvuk), ktoré vznikajú v procese vnímania spolupôsobením vecí hoci o nich vieme iba preto, lebo vonkajšia skutočnosť pôsobí na naše zmysly.

Z odpovede Locka na druhú otázku či sa môžeme spoľahnúť na to, čo získame zmyslami vyplýva, že nikdy nie sme schopní adekvátne poznať vonkajší svet. Podľa Locka prírodné vedy nám poskytujú iba pravdepodobné poznanie. Locke vypracoval aj učenie o štátnej moci a práve. Je to najvýznamnejšia teórie prirodzeného práva 17. storočia. Štát vzniká tam, kde sa slobodní ľudia zrieknu prirodzeného práva na sebaobranu, práva potrestať násilníkov a prepožičajú toto právo spoločnosti ako celku. Keďže cieľom vytvorenia štátu je zachovať slobodu a vlastníctvo, štátna moc nemôže byť svojvoľná. Jej úlohou je vydávať zákony, chrániť občana, trestať tých, čo právo porušujú. Locke rozdelil štátnu moc na zákonodarnú a výkonnú (jej súčasťou je aj vojenská a súdna moc), treťou súčasťou štátnej moci, ktorej činnosť je podriadená výkonnej moci, je tzv. federatívna moc, ktorá má za úlohou vyhlasovať vojnu a mier, organizovať vzťahy za hranicami vlastného štátu. Žiadal všetky zložky prísne oddeliť, aby nedochádzalo ku kumulácii moci a jej zneužitiu. Jeho teória deľby moci sa stala základom pre prvé americké ústavy (vo Virgínii) a s istými úpravami sa realizuje v ústavách štátov dodnes. Locke bol deista. Uznával ideu Boha ako neosobnú, prvotnú príčinu, ale nespájal ju s konkrétnym náboženstvom. GEORGE BERKELEY (1685 – 1753) Narodil sa v Írsku. Teológii, ktorú študoval v Dubline, ostal verný. Precestoval Európu, žil ako misionár v Amerike a na Bermudách. Ku koncu života pôsobil ako biskup v Írsku. Zomrel a je pochovaný v Oxforde. Hlavné diela: Rozprava o novej teórii videnia, O základoch ľudského poznania, Tri dialógy medzi Hilasom a Filonom. Berkeley poprel existenciu hmoty. Podľa neho existuje iba obsah našej skúsenosti. To, čomu hovoríme telesá alebo veci, je v skutočnosti len komplex našich pocitov, naša subjektívna predstav. Formuloval tézu, že byť znamená byť vnímaný (latinsky esse est percipi). Človek bezprostredne vníma iba svoje „idey“ (pocity), existencia vecí spočíva v tom, že sú vnímané. Keď prestávam vnímať určitú vec, vec prestáva existovať. Toto stanovisko môže viesť k tvrdeniu, že reálne existujem len ja sám, celý svet je len mojou predstavou. Ak uznáme iba existenciu ja (ja rozhoduje, či existuje to, čo vnímam), dostávame sa na pozície solipsizmu (solus – jediný, ipse – sám): existujem iba ja, nič iné objektívne neexistuje. Keďže Berkeley si uvedomil tento problém, uznal „univerzálneho Vnímateľa“ – Boha, ktorý vníma veci aj vtedy, ak ich práve nevnímame my. DAVID HUME (1711 – 1776) Narodil sa aj zomrel v Edinburgu. Ako 11- ročný začal študovať právo, no právnikom sa nestal. Pôsobil ako knihovník, historik a filozof. Keď vyšli jeho šesťdielne Dejiny Anglicka, stal sa bohatým a úspešným mužom a bol vymenovaný za štátneho tajomníka anglického vyslanca vo Francúzsku. Ako diplomat udržiaval osobné kontakty s francúzskymi osvietencami.

Hlavné diela: Úvahy o ľudskom rozume, Prirodzené dejiny náboženstva, Politické rozpravy, Dejiny Anglicka. Hume završuje obdobie klasického empirizmu. Problematika, ktorou sa zaoberal ako filozof, bola teória poznania. Aj on hľadal spoľahlivý základ nášho poznania. Pozornosť zameral skôr na poznanie duševného sveta, ako fyzického. Veril, že porozumenie ľudskej prirodzenosti nám umožní pochopiť podstatu ľudského poznania. Ukázal, ako naša prirodzenosť určuje naše názory. Obsah vedomia, ľudské poznanie rozdelil podľa skupín intenzity a živosti na:

- dojmy (impresie),ktoré získavame prostredníctvom zmyslov, pochádzajú teda z bezprostrednej skúsenosti. Sú to vlastne živé, momentálne zážitky, ktoré vznikajú, keď vidíme, počujeme, hmatáme, nenávidíme, ľúbime, niečo žiadame alebo chceme;

- idey alebo predstavy (založené a jednoduché), ktoré sú napodobeninami (kópiami) našich dojmov a vznikajú vtedy, keď sa rozpamätávame na nejaký zmyslový dojem. Nie sú také intenzívne a živé ako dojmy. Žiadna idea neexistuje bez predchádzajúcich dojmov a aj tá najabstraktnejšia pochádza zo skúseností, pretože ju máme vďaka zmyslom. Celý obsah vedomia pochádza buď z vonkajšieho, alebo z vnútorného pociťovania.

Hume teda tvrdil, že jediným zdrojom poznania faktov je skúsenosť, ktorú chápal ako prúd duševných zážitkov. Predmetom nášho myslenia sú iba dojmy a idey, a nie okolitá skutočnosť. Tak dospel k agnosticizmu – tvrdeniu, že okolitý svet nie je poznateľný, pretože existenciu vonkajšieho sveta nemôžeme na základe skúseností dokázať ani vyvrátiť. V každodennom živote sa však správame tak ,ako keby existoval. Opierame sa pritom o presvedčenie, či vieru v jeho existenciu. Hume bol skeptik, vyhlásil, že nemôžeme nič poznať, ani seba samého, ani svet. Kritizoval veľa základných vedeckých a filozofických pojmov. Kritike podrobil aj pojem Boha, veľa jeho argumentov voči tradičnej viere bolo nemilosrdných. Neuznal „zjavené náboženstvo“, odmietal zázraky. Napriek tomu ho nezaraďujeme medzi ateistov, bol skôr deista. Ak sa človek riadi svedomím, koná mravne a nepotrebuje náboženstvo. Humova etická teória je založená na myšlienke, že nie rozum, ale vášne a úsilie o úžitok sú podnetom nášho konania. Človek sa však riadi „morálnym zmyslom“, ale o morálnosti svojich činov nerozhoduje sám. Rozhodujú o nej tí, ktorých sa jeho konanie dotýka alebo ho pozorujú. RACIONALIZMUS RENÉ DESCARTES (1596 – 1650) Descartes (latinská podoba jeho mena je Cartesius) bo francúzsky matematik (tvorca súradnicovej sústavy a analytickej geometrie), prírodovedec a filozof. Narodil sa v Touraine v rodine nižšej šľachty. Navštevoval jednu z najlepších jezuitských škôl vo Francúzsku, neskôr študoval právo. Výsledkom jeho vzdelania bolo sklamanie nad neistotou a otáznosťou vied a vedenia vôbec. Preto celé svoje životné poslanie zameral na reformu filozofie. Ako zakladateľ moderného racionalizmu prispel k zosvetšteniu filozofického uvažovania. Descartes ako súčasník F. Bacona a G. Glileiho a bezprostredný predchodca I. Newtona bol predstaviteľom nového ducha vedy. Usiloval sa vypracovať vedu o prírode. Aby sa mohol venovať svojmu poslaniu a vyhol sa ťažkostiam s teológmi, presťahoval sa v roku 1628 do tolerantnejšieho Holandska. Intenzívne korešpondoval s takmer všetkými vedeckými osobnosťami svojej doby. Kvôli svojej bezpečnosti trinásťkrát zmenil bydlisko, prijal pozvanie švédskej kráľovnej Kristíny, kde o rok zomrel na zápal pľúc. Hlavné diela : Rozprava o metóde, Úvahy o pevnej filozofii, Princípy filozofie. Za podstatné znaky moderného myslenia pokladá metodické pochybovanie a jasnosť jazyka. Orientuje sa na postupy matematiky, pretože iba matematika spĺňa kritérium vedeckosti. Jeho metóda pochybovania (metodická skepsa) je založená na tom, že dovtedy preosievame naše poznatky, kým nájdeme tie, ktorých platnosť nemožno vylúčiť.

Descartes navrhuje odsunúť do úzadia výsledky všetkých predchádzajúcich úvah, kým sa neustanovia jasné a nesporné princípy, o ktoré by sa dali oprieť. Bez týchto princípov nemôže obstáť nijaký vedecký ani metafyzický systém. Dospel k presvedčeniu, že poznanie je strom, ktorého koreňom je metafyzika a kmeňom fyzika. Iba prostredníctvom metafyziky možno rozoznať základ ľudského poznania. Filozofovanie sa musí začínať pravdou, o ktorej nemožno pochybovať. Takou pravdou je výrok: Myslím, teda som (Cogito ergo sum). Vyjadruje istotu subjektu. Poľa vzoru matematiky Descartes chcel dedukovať (odvodiť) vedenie zo všeobecného platného základu (prvej nepochybnej pravdy). Zásady svojej metodológie zhrnul do štyroch pravidiel: Prvé pravidlo – za pravdivé uznám iba také tvrdenie, ktoré je jasné a zrozumiteľné môjmu rozumu, Druhé pravidlo – každý skúmaný problém je potrebné rozčleniť na jednoduchšie časti, ktoré môže rozum ľahšie kontrolovať, Tretie pravidlo – treba zvoliť postup od jednoduchších javov k zložitejším, Štvrté pravidlo – potrebný je presný prehľad postupu, aby sme si boli istý, že sme na nič nezabudli, nič nevynechali Telo a ducha Descartes chápe ako dve rozdielne substancie, čo je základom jeho dualizmu. Telesná substancia (res extensa) tvorí podstatu prírody a vystupuje ako rozpriestranená vec, duchovná – rozumová substancia (res cogitans) vystupuje ako mysliaca vec. Obidva substancie sú od seba nezávislé. Telesná substancia je nekonečná a homogénna hmota totožná s priestorom (je rozpriestranená). Je deliteľná a jej časti sú pohyblivé. Pohyb je princípom rozdielnosti v materiálnom svete. Hmota je teda schopná určitého pohybu, a to podľa zákonov mechaniky. Takto vznikajú aj nebeské telesá vrátane našej planéty. Descartes tým vylúčil nevyhnutnosť prvého hýbateľa. Jeho mechanická fyzika poukazuje na neustály pohyb, v dôsledku čoho vznikajú rôzne fyzikálne objekty až po najvyššie živočíchy. Prírodu ako celok, teda i všetky prírodné veci, chápe ako mechanizmy čiže stroje. Keďže hmotu aj pohyb možno merať, v prírode nič neexistuje, čo by nebolo možné vyjadriť matematicky. Aj živočíchy pokladá Descartes za mechanizmy – stroje. Hoci medzi telesnou a duchovnou substanciou nie je možné nijaké vzájomné pôsobenie (sú od seba nezávislé), mysliaca vec má predsa len dominantné postavenie. V istote vlastného myslenia totiž nachádza prvú pravdu, ktorá je nepochybná a jasná. O hmotných predmetoch možno mať tiež zreteľné predstavy, ale ich istota nie je taká samozrejmá ako istota myslenia. Preto Descartes hmotný svet zdôvodňuje prostredníctvom Boha, Boha chápe ako absolútnu substanciu, myslenie a rozpriestranenosť ako relatívnu substanciu. Descartes uviedol dva argumenty v prospech existencie Boha. Prvý argument : Som nedokonalá bytosť, keďže som schopný pochybovať. Preto neviem dospieť k dokonalému poznaniu. Mám však predstavu o najdokonalejšej bytosti (Bohu). Odkiaľ sa vo mne vzala? Nemôže to byť môj vlastný výmysel, keďže moja predstava o najdokonalejšej bytosti je najdokonalejšia idea. Jej príčinou je teda musí byť niečo dokonalé. Preto jej príčinou nemôžem byť ja, ale dokonalá bytosť – Boh sám. Druhý argument bol zameraný na vysvetlenie, že v Božej podstate je zahrnutá sama existencia – realita v úplnosti. Nebyť Boha, nemali by sme ani záruku existencie. Boh vo svojej dokonalosti nás nemôže klamať, a preto ak sa stretávame s hmotným svetom, nie je to ilúzia. Keďže Descartes chce dospieť k poznaniu, riadi sa tým, čo mu jasne a zreteľne poskytuje rozum. Je presvedčený, že niektoré základné východiskové idey rozumu mu a priori sprístupňuje „prirodzené svetlo“. To znamená, že rozum disponuje predskúsenostnými – tzv. vrodenými ideami, ktoré nepotrebujú dokazovanie. Okrem vrodených ideí človek má aj získané idey, t. j. idey pochádzajúce zo skúsenosti a z ďalšieho uvažovania o nej a idey, ktoré sme si vytvorili pomocou citu a vôle. Descartes vzbudzoval pozornosť aj prednáškami z medicíny, predovšetkým fyziológie. Položil základy mechanistickomaterialistického chápania človeka, ktoré sa ďalej rozvinulo v materializme 18. storočia (La Mettrie), vo fyziologickom materializme I. P. Pavlova (podmienené reflexy) a napokon v behaviorizme, ktorý človeka pokladá za mechanizmus podráždenia a reakcie. Podnet vyvoláva reakciu.

Racionalizmus 17. storočia sa väčšmi sústreďuje na postupy, ktoré vedú k výstavbe teórií a systémov, ako na empirickú bázu. Descartes prisúdil experimentu iba podriadenú úlohu. Kým nevyšlo Newtonovo dielo Principia (1687), nebolo jasné, že geometrická metóda nedokazuje tvrdenia fyziky a že významný pokrok možno dosiahnuť iba novým, predtým nemysliteľným spojením geometrického odôvodňovania s experimentálnou metódou. Môžeme konštatovať, že fyzika bez Descarta by nebola možná. BARUCH SPINOZA (1632 – 1677) Holandský filozof židovského pôvodu, ktorého rodina pochádzala z Portugalska, získal vzdelanie v škole na prípravu rabínov. Už počas štúdia zaujal kritický postoj k náboženským dogmám. Za svoje názory bol vylúčený z náboženskej obce. Aby si udržal materiálnu a duchovnú nezávislosť, zarábal si brúsením šošoviek a viedol študijný krúžok, ktorý založil spolu s protestantmi. Hlavné diela: Princípy karteziánskej filozofie, Etika, Teologicko-politický traktát, Rozprava o zdokonaľovaní rozumu. Od Descarta prevzal racionalistickú koncepciu poznania, ale jeho koncepciu vrodených ideí odmietol. Spinoza rozlišoval dva druhy poznania: zmyslové a racionálne. Zmyslové poznanie považoval za určité a nepravdivé. Je iba pomocným prostriedkom rozumového poznania, ktoré považoval za pravdivé a zreteľné. Zmyslovou skúsenosťou získavame len predstavu o povrchových vlastnostiach vecí a vonkajších príčinách ich existencie. Rozumom získavame poznanie a podstate vecí. Spinoza rozlišuje štyri hierarchizované spôsoby vedenia:

- vedenie z počutia, - vedenie založené na jednoduchej empirickej skúsenosti, - racionálne vedenie (založená na príčinnosti), - intuitívne vedenie – uchopuje vec v jej bezprostrednej príčine.

Intuícia sa opiera o vyšší rozum – „intelectus“. Uchopujeme ňou základné čiže východiskové pravdy, napr. matematické axiómy. Spinoza používal euklidovskú geometriu ako model objektívneho racionálneho postupu. Bol presvedčený, že teoretické poznanie sa začína axiómami a definíciami. Od definícií pojmov, nevyhnutných na opis skutočnosti, postupuje s geometrickou dôslednosťou k výrokom, ktoré vďaka deduktívnej metóde musia byť rovnako isté a zbavené omylov ako axiómy. Ideál matematickej vedy chcel Spinoza aplikovať aj vo filozofii. Filozofia musí mať exaktnosť a platnosť matematických myšlienkových pochodov. Spinoza kritizuje Descartovu dualistickú ontológiu. V chápaní substancie sa dopracúva k novému, monistickému stanovisku. Základom všetkého je jedno substancia – príroda, ktorá je nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná. Táto substancia nevznikla nijakým vonkajším zásahom, pre svoj pohyb nepotrebuje nijakú vonkajšiu príčinu – je príčinou samej seba (causa sui). Presným synonymom prírody je Boh, čím Spinoza vyjadruje panteistické chápanie sveta. Boha nechápe v tradičnom zmysle (kresťanskom či židovskom), ale ako bytosť, ktorá nie je mimo prírody, je stotožnená s prírodou: Boh čiže príroda (Deus sive natura). Všetko čo sa v prírode deje, je nevyhnutné. Všetky javy skutočnosti sú navzájom deterministicky späté, podmienené. Tento determinizmus je dôsledok Spinozovho racionalizmu, presvedčenia o rozumnom usporiadaní sveta . Prírode vládnu zákony (chápe ich mechanisticky) a aj naše poznanie týchto zákonov podlieha determinizmu. Naše poznanie môžu skresľovať ľudské afekty a vášne, ale takisto nás môžu privádzať k adekvátnemu chápaniu skutočnosti. Spinoza bol prvý veľký filozof po Tomášovi Akvinskom, ktorý sa pokúsil systematicky skúmať ľudské vášne vrátane túžby poznávať. Hovorí, že ak niečomu rozumieme, máme z toho pôžitok, a ak je ten pôžitok čistý, stelesňuje lásku. Tak ako filozofi platónskej tradície aj Spinoza chce poslednú múdrosť a šťastie človeka založiť na intelektuálnej láske k Bohu. Toto smerovanie však závisí od

úrovne poznania, na akú sa človek dopracoval. Od tejto úrovne závisí aj šťastie človeka, ktoré vrcholí v rozumovej láske k Bohu. Táto láska je aktívna a intelektuálna. Tým, že si ju osvojíme, vidíme svet v jeho plnosti, a nie v čiastkovej nejasnosti alebo pasívnej podobe. Vidíme svet tak, ako vidíme čísla, ako entitu, ktorá trvá, ktorá je nekonečná. Spinoza sa venoval aj otázkam štátu a práva. Patrí medzi zakladateľov novovekej prirodzenoprávnej a zmluvnej teórie. Za najdokonalejšiu formu štátu považuje demokraciu, v ktorej občania majú pocit, akoby žili podľa vlastnej vôle. GOTTFRIED WILHELM LEIBNIZ (1646 – 1716) Nemecký filozof, matematik a politik už ako 15- ročný vstúpil na univerzitu, veľa cestoval, pôsobil ako diplomat a historiograf, knihovník a nadšený stúpenec vied. Udržiaval osobné styky s najvýznamnejšími osobnosťami svojej doby. Založil Akadémiu vied v Berlíne a zaslúžil sa o vznik akadémie v Petrohrade. Vytvoril filozofický systém tvoriaci základy nemeckej akademickej filozofie. Jeho ľudské dimenzie sa spájajú a vyúsťujú do:

- ekumenickej vôle v oblasti náboženstva (sníva o zjednotení cirkvi), - v oblasti politiky (zaoberá sa myšlienkou zriadiť jediný európsky štát), - v oblasti filozofie (neustále hľadá univerzálnu kombinatoriku, ktorá by umožňovala

odvodzovať všetky pravdy). Hlavné diela Monadológia, Rozpráva o metafyzike, Nové eseje o ľudskom rozume, Teodicea. Leibniz uznáva dva stupne poznania, jednoznačne dal prednosť racionalizmu. Hovorí o dvoch druhoch právd (výrokov) tzv. pravdy faktu sú výroky založené na skúsenosti a tzv. pravdy rozumu sú analytické vety typu matematických výrokov. Výrok J. Locka – nič nie je rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch – dopĺňa o dodatok – okrem samého rozumu. Rozum v sebe a priori obsahuje počiatky rôznych pojmov a téz, ktoré sa postupne „prebúdzajú“. Za kritérium pravdivosti pokladal jasnosť, zreteľnosť a neprotirečivosť poznatkov. Leibniz sa pokúsil odvodiť zo svojich princípov jazyk, ktorý by dokázal všetko vyjadriť v zhode so základmi logiky a s gramatikou určenou týmito zákonmi. Jeho racionalizmus ho viedol k presvedčeniu, že všetko, čo možno takýmto jazykom vyjadriť, bude aj pravdivé. Rozvíjal aristotelovskú sylogistiku a pokúšal sa vypracovať základy formálnej logiky. Jeho úvahy priniesli ovocie až oveľa neskôr- v dielach Russella, Wittgensteina a logických atomistov v 20. storočí. Leibniz sa preslávil svojou filozofiou monád. Je to racionalistické chápanie substancie a základnej štruktúry skutočnosti. Podľa Leibniza vesmír tvoria individuálne substancie, ktoré nazýva monádami. Každá monáda je jednoduchá, nedeliteľná, rozľahlosti a tvaru, bez začiatku a konca. Každá je jedinečná, čo znamená, že nie je totožná s inou, hoci rozdiely medzi nimi môžu byť nepatrné (ide o kontinuitný rad monád). Všetky sú preusporiadané hierarchický. Vzájomne na seba nepôsobia, ani nie sú determinované žiadnou vonkajšou príčinou. Princíp vývinu každej monády spočíva v nej samej, v jej individuálnej podstate („monáda nemá žiadne okná, ktorými by mohlo niečo vchádzať a vychádzať“). Odpoveď na otázku – ako je možné, že medzi týmito vzájomne nedeterminovanými substanciami je usporiadanosť? – Leibniz sformuloval teologicky. Ich usporiadanie je dané Bohom. Táto Bohom predurčená harmónia vysvetľuje, že jednotlivé monády spoločne tvoria koherentné univerzum a že aj pohyby tela a duše sú v zrode. Svet je tak výsledkom Božieho výpočtu zvrchovanej a najvyššej kombinatoriky. Leibniz matematicky vysvetľuje aj stavbu sveta. Z jednoduchých monád vznikajú zložité substancie (infinitézimálny počet). Z veličín, v limite prakticky nekonečne malých, vznikajú integrované čiary, plochy, telesá... zatiaľ čo monády na seba nepôsobia, telesá podliehajú zákonom mechaniky. Javový svet vystupuje ako organizovaný svet, ako svet vzťahov, príčiny a účinku. Logickými krokmi dospieva k tvrdeniu, že telesá sú vonkajších prejavom monád. Boh má moc, poznanie a vôľu. Monádam prepožičiava svoje tri vnútorné prvky: Subjektivitu, percepciu (pociťovanie) a žiadostivosť (pudenie).

Podľa percepcie rozlišujeme monády do troch kategórii: Temné – monády, ktoré majú len potenciálne schopnosti vnímania (pociťovania). Tvoria podstatu neorganických telies, Hmlisté – jednoduché monády bez pamäti, ale s určitou schopnosťou pociťovať. Tvoria svet rastlín, – monády obdarené pamäťou, ktoré však nedosahujú rozumovú úroveň. Tvoria podstatu živočíšneho sveta, Jasné – monády obdarené rozumom, poznaním večných právd a sebauvedomením. Sú to ľudské duše. Na najvyššom stupni hierarchie monád Leibniz uvádza absolútne jasnú monádu – Boha (monáda monád). Zo svojho učenia o predurčenej harmónii Leibniz vyvodí záver, že tento svet je najlepším z možných svetov. Boh vo svojej nekonečnej dobrote a dokonalosti zvolil maximum dobra a minimum zla. Keby nebolo aspoň minimum zla, nevedeli by sme, čo je dobro, a tak by sme sa oň ani neusilovali. Leibniz sa vo svojej teodicei pokúsil nájsť a zdôvodniť priestor pre slobodu a sebazdokonaľovanie človeka. OSVIETENSKÁ FILOZOFIA Osvietenstvo 18. storočia je široké myšlienkové hnutie, ktoré pôvodne vzniklo v Anglicku a postupne ovplyvnilo ideový a politický vývin v celej Európe. Podľa Kanta je osvietenstvo „vykročením človeka z nesvojprávnosti zavinenej ním samotným“, pričom nesvojprávnosť, nedospelosť človeka chápe ako je neschopnosť použiť rozum bez cudzej pomoci. Osvietenstvo zdôrazňovalo význam rozumu, avšak už nie v úzko racionalistickom zmysle vykonštruovaných filozofických systémov, ale v jeho širokom využití. Vo využití moci poznania (rozumu) videlo zdroj zmeny a nápravy spoločenských pomerov, zdokonalenie morálky i človeka. Osvietenstvo malo rôznych krajinách rôznu podobu, avšak najrozmanitejšie formy a najväčšie spoločensko-politické dôsledky nadobudlo vo Francúzsku. Tu už v 17. storočí, t. j. pred osvietenstvom, pôsobili voľnomyšlienkari – hnutie libertínov, ktorí ironizovali a znevažovali despotickú vládu a autority vôbec. Osvietenci pochádzali zo všetkých vrstiev obyvateľstva. Boli to však najmä príslušníci mladej buržoázie, ktorí si osvojili nového ducha, dobu chápali ako „epochálny zlom“ a verili, že svet sa musí zmeniť. Boli presvedčení, že politickú despociu, sociálnu nespravodlivosť a moc cirkvi možno odstrániť rozvojom vedy a jej využívaním, šírením osvety, zvyšovaním všeobecnej vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev a reformami, ktoré by uskutočňovali osvietení a vzdelaní panovníci. V tomto období vznikla a prevládala zjednodušená predstava, že všeobecný vzostup ľudstva priamo závisí od zdokonalenia a rozšírenia poznania. Osvietenská filozofia nadviazala na racionalizmus a empirizmus, konkrétne na tieto myšlienky, ktoré podporovali argumentáciu osvietencov (sila ľudského rozumu a skúsenosti). Filozofi vytvorili koncepcie prirodzenej morálky, prirodzeného práva, prirodzeného náboženstva, teórie spoločenskej zmluvy atď. Francúzsku osvietenskú filozofiu reprezentujú najmä Charls Louis Montesquieu, Jean Jacques Rousseau, Francois – Marie Arouet – Voltaire a Denis Diderot. CHARLS LOUIS MONTESQUIEU (1689 – 1755) Francúzsky osvietenský filozof staršej generácie, historik a spisovateľ sa narodil neďaleko juhofrancúzskeho mesta Bordeaux v šľachtickej rodine. Bol nielen mysliteľom, ale aj politikom. Zaoberal sa problematikou teóriou štátu, politickej moci, jej rozdelenia a práva.

Hlavné diela: Perzské listy, Anglická sloboda, Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rímanov, O duchu zákonov. Jeho dielo Perzské listy presvedčivo poukázalo na relativitu hodnôt a kultúr a z nej vyplývajúcu nevyhnutnosť občianskej i náboženskej tolerancie. Systematická príprava na kariéru politika a diplomata vypláva aj na formovanie jeho filozoficko-historických názorov. Absolvoval okružnú cestu po niektorých európskych krajinách, kde sa živo zaujímal najmä o spôsob fungovania politických inštitúcií. Dostal sa aj na Slovensko, v Bratislave sa zúčastnil Uhorského snemu. Najviac na neho zapôsobilo Anglicko s jeho parlamentným systémom demokracie rozdeľujúcim politickú moc. Už v prvých prácach sa snažil pochopiť vnútornú logiku a filozofiu dejín. Preto sa pýtal nielen na to, čo sa stalo, ale najmä prečo sa to stalo. Za tento prístup si vyslúžil prívlastok filozofujúci historik, ktorý sa nezameriava na náhodné príčiny, ale na všeobecný vývoj a objasnenie zákonov tohto vývoja. Idea všeobecnej zákonitosti podľa neho vyplýva z prirodzenej povahy vecí a je vlastná prírodným aj spoločenským zákonom. Takého chápania zákonitosti um umožnilo pochopiť dejiny ľudstva a jednotlivých národov v ich rozmanitosti a neopakovateľnosti. Dielom O duchu zákonov (je jeho životným dielom) sa zaradil medzi najväčších politických a právnych vedcov. Ako jeden z prvých použil porovnávaciu metódu pri skúmaní otázok práva – porovnal politické zriadenia a zákonodarstvo Anglicka a Francúzska s republikánskym a imperátorským Rímom. Skúma právnické pojmy a pôvod a funkcie spoločenských, politických a právnych inštitúcií. Zaujímavo rieši vzťah zákonov ako nevyhnutných vzťahov k rôznym faktorom, ktoré formujú národ. Hovorí, že podnebie, geografické podmienky krajiny, pôda a jej rozloha, forma vlády, spôsob života, stupeň slobody, náboženstvo, mravy, to všetko určuje občianske a politické zákony (vytvára ich ducha). A keďže každú krajinu formujú odlišné faktory, zákony jedného národa nemôžu vyhovovať zákonom iného národa. Montesquieu spolu s Lockom autorom koncepcie deľby moci. Spolu uvažovali o tom, akými zákonnými prostriedkami možno zabrániť zneužitiu moci – to bol hlavný problém politickej filozofie. Riešenie videli v rozdelení moci. Aj Montesquieu delí moc na zákonodarnú a výkonnú, pridáva však ešte súdnu moc. Chápe ju ako samostatný druh moci, oddelený od zákonodarnej a výkonnej. Zo všetkých troch zložiek uprednostňuje výkonnú moc, ktorú podľa neho má v rukách panovník, ten má právo veta, môže zrušiť zákony vydané parlamentom, či pozastaviť je činnosť, ak sa stáva despotickou. Montesquieu chápe rozdelenie moci ako proces vzájomného vyvažovania zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Za najlepšiu vládu považoval vždy tú, ktorá sa najviac zhoduje s povahou a princípmi národa. Za jedinú reálnu politickú protiváhu západnej formy despotizmu (absolútnej monarchie) vo svojej dobe pokladal vládu umiernenej konštitučnej monarchie.

FRANCOIS – MARIE AROUET – VOLTAIRE (1694 – 1778) Narodil sa v Paríži v rodine právnika, avšak nevydržal pri štúdiu scholastického učenia. Učarovala mu literatúra a už prvé pamflety boli vtipné, uštipačné, ironizujúce a kritizovali vtedajšiu spoločnosť. Bol nekorunovaným kráľom filozofov 18. storočia, nesmierne plodným spisovateľom, básnikom, dramatikom a historikom. Nikto nedokázal vyjadriť ducha doby tak ako on. Celý život bojoval proti fanatizmu, intolerancii, dogmatizmu, protipolitickému absolutizmu, za rozvoj vedy, za realizáciu ideí „ríše rozumu“. Jeho zbraňami boli pera a polemika. Hlavné diela: Filozofické listy nazývané aj Anglické listy, Filozofický slovník, román Candide a obrovské množstvo ďalších prác. Za svoju literárnu a politickú činnosť sa dostal do Bastily (pobudol tam 11 mesiacov a prijal meno Voltaire) a do vyhnanstva v Anglicku. V exile strávil tri roky, mal možnosť porovnať anglickú a francúzsku spoločnosť a pochopiť rozdiely. V Anglicku obdivoval duchovné ovzdušie, svetonázorovú,

politickú a náboženskú toleranciu, ale aj vedecký život a zákonodarstvo. Zaujímal sa o práce Bacona, Hobbesa, Locka a o učenie Newtona, ktorého v spore o ďalší smer prírodovedeckého bádania uprednostnil pred Descartom. Po návrate z Anglicka opísal svoje poznatky a skúsenosti v diele Filozofické listy. To, čo považoval za prednosti anglického riešenia, formuloval ako odporúčania na riešenie francúzskych pomerov. Navrhoval:

- oboznámiť sa Lockeovou empirickou filozofiou, ktorá podľa neho nevedie ku špekuláciám ako racionalizmus

- vo vede navrhol podporiť mechanistickú fyziku Newtona, ktorá je podľa neho presnejším a presvedčívejším vedeckým výkladom sveta,

- uznať deistické chápanie náboženstva. Deizmus je filozofický názor uznávajúci Boha ako neosobnú, prvotnú príčinu sveta. Deizmus uznáva Boha a) ako stvoriteľa a prvého hýbateľa b) ako toho, kto dal svetu zákony a ďalej do neho nezasahuje c) ako garanta morálky, záruky, že dobro bude odmenené a zlo potrestané.

Deistické stanovisko je svojim spôsobom kritikou zjaveného náboženstva a oficiálnej cirkvi. - rešpektovať princíp tolerancie ako predpoklad normálneho občianskeho spolužitia. - usilovať sa o parlamentarizmus, pretože táto forma vlády umožňuje širokej verejnosti podieľať

sa na vláde. Aj keď z obavy pred prenasledovaním Voltaire dielo ihneď nevídal, po jeho vydaní súd zakročil, knihu zakázal a dal verejne spáliť. Voltairovo najvýznamnejšie filozofické dielo je Filozofický slovník. Filozofia podľa neho nie je súhrn poučiek, dogiem, názorov či systémov, ale je to veľký nástroj rozumu proti všetkým formám nerozumnosti, najmä predsudkov a starým formám myslenia. Sám bol filozofom súčasnosti a riešil praktické otázky. Nazývame ho asystémovým filozofom, pretože bol proti filozofickým systémom. Hlavnú pozornosť venoval problémom bytia a aktivity človeka v spoločnosti. Do vývinu filozofie prispel aj svojím chápaní historiografie ako procesu neustálej zmeny, nie súpisu udalosti a dátumov. Chcel pochopiť vnútornú súvislosť a nadväznosť historických udalostí. Voltaire celý život bojoval za slobodu človeka a ľudského myslenia. Spolu s Rousseauom ho považujeme za duchovného predchodcu Francúzskej revolúcie. „Mojím povolaním je hovoriť, čo si myslím“, hlásal a celým svojím životom to aj napĺňal. JEAN-JACQUES ROUSSEAU (1712 – 1778) Narodil sa v Ženeve, vyrastal bez rodičov, nechodil do školy, sám sa naučil písať a neskôr sa sám aj vzdelával v rôznych oblastiach. Okrem filozofie, práva a politiky sa zaujímal o prírodné vedy, pedagogiku a hudbu. Napísal niekoľko divadelných, operných diel a románov. Bol mnohostrannou originálnou, ale aj protirečivou osobnosťou. Hlavné diela: Rozprava o vedách a umeniach, Rozprava o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi, Spoločenská zmluva, Emil alebo o výchove. Predmetom jeho filozofie je človek a jeho osud, osud jednoduchého človeka. Bol filozofom, ktorý obhajoval obyčajných ľudí. Poukázal na kontrast medzi prírodou a kultúrou, stal jedným z prvých kritikov ľudskej civilizácie a priemyselnej spoločnosti. Bol presvedčený, že pokrok vied a umenia neprispel k zušľachteniu mravov, ale vedie k degenerácii a morálneho úpadku. Nemilosrdná kritika vedy a poznania je jadrom diela Rozprava o vedách a umeniach. Tu dokazoval, že pokrok neurobil život bez civilizačných vymožeností. Neveril v možný návrat k prírode vo všeobecnosti, ale bol presvedčený, že tento návrat možno uplatniť vo výchove dieťaťa. Požiadavka vychovávať dieťa v súlade s prírodou a zároveň prihliadať na jeho prirodzené sklony – individualitu – je obsiahnutá v diele Emil alebo o výchove. Problém človeka a jeho sociálneho bytia Rousseau považuje za najdôležitejší filozofický problém. Prirodzený človek podľa neho nie je ani dobrý, ani zlý. Aj dobrým, aj zlým sa stáva v dôsledku spoločenského vývoja. Hlavný podiel na tom má súkromné vlastníctvo, ktoré spôsobuje sociálnu

nerovnosť medzi ľuďmi, štát je len potvrdením tohto stavu (Rozprava o pôvode a základoch nerovnosti medzi ľuďmi). V diele Spoločenská zmluva už ponúkol východisko z danej situácie, a tým je uzavretie novej spoločenskej zmluvy. Novú spoločenskú zmluvu, ktorú ľudia uzavrú dobrovoľne, chápe ako chcený a rovnoprávny vzťah všetkých účastníkov dohody, ako výsledok zjednotenia vôlí jedincov. Takto dobrovoľne vzniknutý štát má ľudom zabezpečiť ich práva, a najmä zaručiť slobodu. Každý občan sa v ňom musí podriadiť všeobecnému prospechu. Panovník nie je privilegovaný, je súčasťou zmluvného vzťahu. Ak ho poruší, ľud má právo zvrhnúť ho. Rousseau to nazýval právom ľudu na revolúciu. Nerozhoduje však jednotlivec a jeho vôľa, ale všeobecná vôľa – volonté générale, akési zovšeobecnenie jednotlivých vôlí, súčinnosť, súlad síl v rámci celku. Dielo Spoločenská zmluva sa stalo bibliou Francúzskej revolúcie a k ideovému odkazu J. J. Rousseaua sa hlásili najmä jakobíni.

Nemecký klasický idealizmus Nemecký klasický idealizmus môžeme pokladať za vrchol alebo obdobie najväčšieho rozkvetu klasického filozofického myslenia. Hoci osvietenské myšlienky prichádzali do Nemecka oneskorene, práve tu sa stali základom pre nové filozofické myšlienky a teórie. Do prvej polovice 19. storočia sa nemecká filozofia, literatúra a veda zaradili na popredné miesto v európskom myslení. Veľmi zaujímavý je nemecký postoj k téme rozumu. Aj keď osvietenská filozofia rozum vyzdvihovala a považovala ho za dôležitú zbraň v boji s nevzdelanosťou, zostala iba v začiatkoch jeho skúmania. Jeho aktívnu, tvorivú povahu vyjadril nemecký klasický idealizmus už v čase svojho zrodu. Kant, Fichte, Schelling a Hegel začlenili rozum a jeho spontánne aktivity do celkového historického procesu. Nemecká rozdrobenosť a súperenie medzi jednotlivými mestami alebo kniežatstvami, hospodárska zaostalosť, politická roztrieštenosť a silné pozície cirkvi – to všetko ovplyvňovalo vývoj filozofie. Pre nemeckú filozofiu je typický idealizmus a spätosť s náboženstvom. Teoretická činnosť bola zameraná na duševnú oblasť človeka – na jeho vnútorný život a na oblasť ideí. Zakladateľom nemeckého klasického idealizmu je IMMANUEL KANT (1724 – 1804) Celý Život prežil v pruskom Kőnigsbergu (Kráľovci). Patril k najvzdelanejším ľudom svojej doby. Bol to človek drobnej postavy a strohých spôsobov – spoločenský, skvelý rečník, obľúbený a vážený člen spoločenských a literárnych kruhov. Na univerzite prednášal filozofiu, etiku, estetiku, matematiku, fyziku, antropológiu, geografiu a dejiny všeobecnej prírodovedy. Kantova filozofia je časťou vývoja novovekej filozofie. Pokračoval v diele Bacona a Descarta v tom zmysle, že objektívnu skutočnosť – vonkajší svet – nepokladal za niečo dané a nemenné, ale za skutočnosť ovládanú ľudským rozumom. Zdôvodnil a obhájil názor, že človek je slobodnou bytosťou, nezávislou od vonkajšej skutočnosti. Predstavuje ho ako „ja“ – subjekt schopný samostatne konať. Celú teoretickú činnosť Kanta rozdeľujeme na : - predkritické obdobie – najznámejšie dielo Všeobecné dejiny prírody a teória nebies, - kritické obdobie – hlavné diela: Kritika čistého rozumu, Kritika praktického rozumu, Kritika

súdnosti. V predkritickom období sa okrem iného zaoberal aj prírodovedeckou problematikou, ktorá vyvrcholila v jeho kozmogonickej hypotéze. Pokúsil sa uplatniť poznatky z Newtonovej fyziky (celý život ju pokladal za vzor vedeckej teórie) a ich prostredníctvom vysvetliť vznik slnečnej sústavy i celú stavbu vesmíru. Je to hypotéza o vzniku slnečnej sústavy z prvotnej hmloviny, ktorá sa vyvíjala podľa vlastných vnútorných zákonov pohybu. Podstata hypotézy: východiskový jav vývinu vesmíru je chaos, v nekonečnom vesmírnom priestore sú rozptýlené častice hmoty, ktoré na seba pôsobia príťažlivou a odpudivou silou. Pôsobením týchto dvoch síl Kant vysvetlil všetko, čo sa v priebehu vývoja vesmíru

odohralo: vznik väčšieho zhluku hmoty, vírivý pohyb hmotných čiastočiek, koncentráciu zahrievajúcej sa hmoty, zrod prvého slnka a prvej planéty, zrod slnečného systému... Vytvorením slnečných sústav sa celý proces nekončí. Tie isté mechanické sily, ktoré vesmír priviedli k poriadku, spôsobia aj je návrat k chaosu. Kant sa zaoberal aj špeciálnymi otázkami dejín Zeme (úloha prílivu a odlivu v dejinách Zeme, prirodzené dejiny ľudských rás atď.). V predkritickom období prišiel s množstvom hypotéz a dohadov, ktoré nemohli byť v tom čase overené. Jeho myšlienky o vývine prírody však znamenali koniec metafyzického (nevývojového) chápania prírody. V diele Kritika čistého rozumu vychádzal z presvedčenia, že vedy založené na tvrdeniach, ktoré majú všeobecnú a nevyhnutnú platnosť (napr. matematika, prírodné vedy), nemôžu prameniť len zo skúsenosti, lebo tá je neúplná, neukončená, nedáva podklad na zovšeobecnenie. Takýmto prameňom však nie je ani rozum. Pochopil, že najskôr musíme vyriešiť otázku, čo je dostupné nášmu poznaniu. Podľa Kanta poznanie je ohraničené našou skúsenosťou. Rozlišoval dva druhy poznatkov: - aposteriórne – skúsenostné,

- apriórne – nezávislé od skúsenosti. Celé naše poznanie sa začína skúsenosťou – zmyslovým nazeraním, ktoré je len jedným zo zdrojov nášho poznania. K nemu pristupuje apriórna forma. Platí to pre obidva základné kmene ľudského poznania: zmyslovosť a um. Kým zmyslovosť je schopnosť pociťovať a vnímať, um je schopnosť tvoriť z obsahov zmyslového nazerania pojmy: priestor a čas. Aj na úrovni umu vstupujú apriórne formy – kategórie. Um vytvára súvislú skutočnosť, všetko, čo je v našom poznaní prírody nevyhnutné a všeobecne platné. Ľudské myslenie tak ukazuje tvorivé schopnosti. Ide však ďalej, chce preniknúť k najvyššej jednote, k duchovnému základu. A k tomu nás vedie rozum. Kant však dokazuje, ako ľahko sa môže rozum v snahe spoznať najvyšší celok zapliesť do antinómií (neriešiteľných protirečení rozumu). To znamená, že je schopný predložiť dôkaz tézy a zároveň antitézy. Znovu teda dokazuje, ako je poznanie ohraničené skúsenosťou. Podľa Kanta myšlienky bez obsahu sú prázdne a nazeranie bez pojmov slepé. Na otázku Boha, slobody a nesmrteľnosti, t. j. na metafyzické otázky, nemôžeme jednoznačne odpovedať rozumom, ale len vierou, ktorou sa riadime v oblasti praktického konania. V diele Kritika praktického rozumu sa Kant prepracoval k praktickej filozofii, zaoberajúcej sa mravným konaním človeka. Základom diela je riešenie rozporu nevyhnutnosti a slobody. Poľa Kanta tento rozpor nie je skutočný rozporom, lebo človek koná nevyhnutne, vyplýva z jeho zaradenia, človek je „jav“ (časť) prírodných javov, a preto je podriadený nevyhnutnosti, ktorá vo svete javov vládne. Ten istý človek je zároveň mravnou bytosťou, subjektom mravného vedomia. Ako mravná bytosť patrí do sveta „vecí osebe“, a teda je slobodný. Kant zisťuje, že praktickým používaním rozumu človek v sebe nachádza požiadavku konať morálne. Mravný zákon chápe Kant ako absolútne prikázanie alebo ako kategorický imperatív. Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva.“ Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona. Kategorický imperatív však neformuje to, čo je, ale to, čo má byť. Kant sa zaoberal aj otázkami krásy. V diele Kritika súdnosti rozoberal estetické prístupy, skúmal, ako krásne predmety navodia v človeku určitú harmóniu. Sám o sebe povedal, že dve veci ho vždy napĺňali úžasom: hviezdne nebo nad nami a mravný zákon v nás.

2. prednáška

FRIEDRICH WILHEM JOSEPH SCHELLING (1775 – 1854) Pochádzalo z rodiny protestantského pastora. Študoval na univerzite v Lipsku, okrem teológie sa zaoberal filozofiou, filológiou, matematikou a prírodnými vedami. Bol Hegelovým súčasníkom, ale nadväzoval na Fichteho. Podobne ako Fichte obdivoval Francúzsku revolúciu. Hlavné diela: systém transcendentálneho idealizmu, Filozofia náboženstva. Filozofickú tvorbu Schellinga možno rozdeliť na dve obdobia: - v prvom období sa venoval problémom prírodnej a transcendentálnej filozofie, - druhé obdobie je zamerané na mystickú filozofiu, filozofiu mytológie a zjavenia. Schellingova filozofia nemá podobu uceleného systému, ale postupného sledu niekoľkých koncepcií. Schelling vytvoril vlastnú originálnu filozofiu, filozofiu totožnosti ducha a prírody, subjektu a objektu. Svet a vedenie o svete spočíva podľa neho v rozlíšenom absolútne. Absolútno (absolútne Ja) je základom všetkého existujúceho. Svet má duchovnú podstatu a rozmanité formy sú len prejavom, názorným obrazovým výrazom absolútne Ja. Absolútno je prazáklad a zdroj ideálneho a materiálneho, prvotného absolútna totožnosť subjektívneho a objektívneho. Hmotu nechápal ako samostatnú realitu, ale ako zvláštny stav absolútna. Vysvetliť identitu subjektívneho a objektívneho je úlohou filozofie. Schelling vypracoval projekt dvoch filozofických vied – transcendentálnej filozofie a filozofie prírody. Rozdiel medzi nimi videl v tom, že transcendentálna filozofia vychádza zo subjektívneho ako z primárneho a prichádza k záveru, že objektívna príroda má duchovnú podstatu. Prírodu teda vyvodzuje z vedomia. Prírodná filozofia (naturfilozofia) vychádza z objektívneho, začína skúmaním prírody. Naturfilozofia pozdvihla prírodu z mŕtveho mechanizmu a uviedla ju do samopohybu a samovývinu. Príroda je podľa Schellinga produktívna a zároveň produktom, je nekonečnou činnosťou, v ktorej všade vznikajú rozpory, protikladné tendencie. Naturfilozofia skúma, ako príroda prostredníctvom jednotlivých vývojových etáp dospieva k vytvoreniu inteligencie. Filozofia prírody teda vyvodzuje vedomie z prírody ako neuvedomelého stavu ducha. Obidve filozofie potvrdzujú ten istý zámer: „Objektívne je totožné so subjektívnym.“ Schellingova filozofia je teda filozofiou absolútnej totožnosti. Základom stotožňovania je inteligencia alebo rozum. Týmto Schelling vymanil klasický idealizmus zo sféry subjektívneho rozumu. GEORG WILHELM FRIEDRICH HEGEL (1770 – 1831) Narodil sa v rodine vysokého štátneho úradníka. Študoval filozofiu a teológiu, za kňaza sa však nenechal vysvätiť. Pôsobil ako domáci učiteľ v Berne a vo Frankfurte nad Mohanom, neskôr ako profesor v Norimbergu. Neskôr obhajoval pruský režim, za čo získal miesto profesora na univerzite v Berlíne. Tu vznikla jeho škola a jeho učenie sa stalo oficiálnou filozofiou v Prusku. Veľký vplyv na formovanie jeho filozofie mali práce Kanta, Fichteho, Schellinga i Spinozu. Hlavné diela: Fenomenológia ducha, Logika ako veda, Encyklopédia filozofických vied. Hegel ako prvý vysvetlil celý prírodný, dejinný a duchovný svet ako proces, to znamená v neustálom pohybe, zmene, vývoji, a pokúsil sa dokázať v tomto pohybe a vývoji vnútornú súvislosť. Hoci sa mu túto úlohu nepodarilo doriešiť, je napriek istej nedôslednosti (vybudoval uzavretý systém) najvýznamnejším predstaviteľom dialektiky. Hegel vytvoril objektívnoidealistický filozofický systém. Pri koncipovaní svojho filozofického systému vychádzal z presvedčenia, že existuje len jedna podstata celej skutočnosti. Za podstatu pokladal ideu, pomenoval ju absolútnou ideou, absolútnym duchom. Je to neosobný duchovný

princíp sveta. Absolútna idea, rozum je prvotná aktívna tvorivá sila, všetko ostatné je druhotné. Príroda spoločenské javy sú len prejavom tohto duchovného princípu a jeho stelesnením. Idea ako podstata je prítomná v každej veci, v každom jave. V skutočnosti teda Hegel stotožnil myslenie a bytie, ducha a hmotu. Absolútna idea má vo svete prvoradú, podstatnú a aktívnu úlohu, konkretizuje sa v prírode, ľudských dejinách a v ľudskom poznaní sa stáva vedomím. Celú skutočnosť Hegel teda vyvodil z jedného základného princípu – večnej absolútnej idey, ktorá je v neustálom vývoji a vytvára zo seba všetky veci a javy. Vývoj absolútnej idey sa podľa Hegela realizuje v procese sebapoznávania vlastnej podstaty – jednotlivé stupne vývoja sú jednotlivými stupňami sebapoznávania absolútnej idey. V procese svojho dialektického samovývoja absolútna idea prechádza troma základnými stupňami:

- na prvom stupni sa idea vyvíja v sebe samej, v ríši čistého myslenia. Rozvíja svoje pojmové učenie do systému kategórií. Túto fázu vývoja idey vysvetľuje v diele Logika,

- na druhom stupni sa idea odcudzuje sama sebe, popiera samu seba, existuje vo forme inobytia, t. j. ako príroda. Obohacuje svoje pojmové určenia, vytvára protiklad stupňa čistého myslenia a možnosť, aby sa na poslednom stupni vývoja dosiahol duch konkrétnosti. O inobytí idey je dielo Filozofia prírody,

- na treťom stupni absolútna idea neexistuje už ani ako čisté myslenie, ani ako inobytie, ale vracia sa k sebe samej. Stáva sa duchom, ktorého vývoj smeruje od individuálneho vedomia, cez objektívneho ducha (právo, morálku, spoločnosť, štát) k absolútnemu duchu (umeniu, náboženstvu, filozofii). Tento návrat absolútnej idey z prírody k sebe samej Hegel opísal vo Filozofii ducha. V absolútnom duchu dospela idea k vrcholu svojho sebapoznania. Svoju vlastnú filozofiu považoval Hegel za konečný stupeň samovývoja absolútnej idey.

Celý proces sebapoznávania idey Hegel chápal ako samopohyb a samovývoj, pričom jednotlivé stupne vývoja sú protirečivé. Absolútna idea (téza) negovala svoje počiatočne formy (antitézy) a stala sa niečím iným, ako bola na začiatku (syntéza). Tieto zmeny nevyvolalo vonkajšie prostredie, ale vnútorná protirečivosť javov. Protirečenie Hegel pokladal za zdroj pohybu a života. Niektoré témy Hegel spracúval osobitne, mimo svojho systému, ako napríklad filozofiu dejín. Celý historický vývoj má podľa neho iba jeden účel – sebauvedomovanie ducha ako uvedomenia si slobody jednotlivých návodov. Dejiny sú teda pokrokom v uvedomovaní si slobody. Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci rozdelili na:

- starohegelovcov – zostali v rámci kresťanskej vierouky, - mladohegelovcov – na základe Hegelovho racionalizovania náboženstva sa snažili zbaviť

kresťanstvo mytológie a skúmať ho z historického hľadiska. POKLASICKÁ FILOZOFIA 19. STOROČIA Poklasická filozofia sa na rozdiel od novovekej klasickej filozofie prejavuje pluralizmom, t. j. množstvom filozofických škôl, smerov a hnutí. Tento pluralizmus spôsobilo množstvo tém a rôznosť prístupov k témam. Predmetom filozofovania sa stávajú nielen otázky rýchleho pokroku civilizácie, ale aj prejavy v spoločnosti i odraz v samotnom prežívaní človeka. Nastoľujú sa nové témy, ako poslanie vedeckej filozofie, poznanie spoločnosti (A. Comte), zvecnenie a odcudzenie človeka, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti (K. Marx a f. Engels), otázka viery človeka, jeho vnútorného sveta (S. Kierkegaard), rozpad tradičných hodnotových orientácií (F. Nietzsche), hľadanie zmyslu života, východiská pesimizmu (A. Schopenhauer) úsilie dosiahnuť osobný úspech, presadiť sa atď. Filozofické smery tohto obdobia začleňujeme do dvoch prúdov:

1. Scientistické prúdy – pozitivizmus, novokantovstvo, marxistická filozofia. Latinské slovo scientia znamená veda. Tieto smery pristupujú k filozofii z prísne vedeckého hľadiska. Usilujú sa rozvíjať filozofiu v úzkej nadväznosti na poznatky špeciálnych vied a vylúčiť otázky, ktoré presahujú našu skúsenosť a nemožno ich empiricky overiť ani vyvrátiť.

2. Antropologicky orientované filozofie - (náboženská) filozofia existencie S. Kierkegaarda, voluntaristický iracionalizmus A. Schopenhauera, voluntaristická filozofia života F. Nietzscheho a ďalšie podoby filozofie života H. Bergsona a W. Diltheya. Grécky antropos znamená človek. Tieto smeru sa zaoberajú človekom, jeho existenciou, prežívaním, vôľou, intuíciou, jeho životom a dejinami

1. SCIENTISTICKÉ PRÚDY

POZITIVIZMUS Pozitivizmus sa vyvíjal v troch fázach. Prvá fáza – patria sem traja významný predstavitelia, a to zakladateľ pozitivizmu – francúzsky filozof A. Comte, J. S. Mill a H. Spencer. J. S. Mill a H. Spencer rozvíjajú pozitivistickú filozofiu v Anglicku. Nadväzujú na tradíciu anglického empirizmu, na výsledky prudkého rozvoja prírodných vied a v nemalej miere sa inšpirovali aj niektorými myšlienkami Comta. Druhá fáza – dostala pomenovanie empiriokriticizmus. Jeho predstaviteľmi sú R. Avenarius (švajčiarsky filozof) a E. Mach (rakúsky filozof a fyzik, rodák z Moravy). Podľa empiriokritikov ak má skúsenosť byť hodnoverným zdrojom poznania, musíme ju očistiť od tzv. apriórnych apercepcií (rozumových predstáv) – od pojmov hmota, nevyhnutnosť, kauzalita a pod. rozhodovanie o vedeckých pojmoch a teóriách sa riadi tzv. princípom ekonómie myslenia, pretože otázka ich pravdivosti nemá zmysel. Tretia fáza nastúpila na konci dvadsiatich rokov 20. storočia a nazýva sa filozofiou logického empirizmu alebo novopozitivizmu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patrí B. Russel, L. Wittgenstein, R. Carnap a celý Viedenský krúžok. AUGUST COMTE (1798 – 1857) Narodil sa vo Francúzsku v katolíckej rodine. Veľmi skoro však stratil vieru, žil v Paríži na Ecóle polytechnique, bol tajomníkom Saint-Simona. V roku 1826 začal viesť kurz vedeckej filozofie, ktorý sledovali významní vedci, v roku 1848 založil Pozitivistickú spoločnosť. Presadzoval názor, že poznanie má byť pozitívne, t. j. zakladať sa na faktoch našej skúsenosti, má spočívať na vedeckých základoch a vzdať sa hľadania absolútna, čo bolo vlastné metafyzike. Hlavné dielo: Kurz pozitívnej filozofie Comte je zakladateľom pozitivizmu a sociológie. Poznávanie prírody rozširuje aj o poznávanie spoločnosti. Je zakladateľom empirickej sociológie. Buduje ju na dvoch zásadách, a to na zásade poriadku a pokroku. Sociálna statika má študovať prirodzený poriadok vládnuci v každej spoločnosti a sociálna dynamika zase pokrok. Comte skúma historický vývoj a formuje zákon štádií vývinu poznania a spoločnosti: Teologické štádium – ľudský rozum sa pokúša vysvetliť javy pôsobením nadprirodzených síl (Boha), Metafyzické štádium – ľudia už skutočnosť vysvetľujú na základe abstraktných filozofických pojmov. Nadprirodzené sily sú nahradené abstrakciami, ako zákon, substancia, kauzalita (ako všeobecný princíp bytia) a pod, Pozitívne štádium – skutočnosť sa vysvetľuje na základe faktov. Pokrok vied sa obmedzuje na prísne skúmanie sveta, ktoré si vyžaduje moderná priemyselná spoločnosť.

Pri výklade týchto troch štádií v diele Kurz pozitívnej filozofie ukazuje, že cieľom vedeckého poznania je predvídanie. Veda poznáva preto, aby sme mohli predvídať, a predvídame preto. Aby sme mohli správne konať. Comte vytvára klasifikáciu vied. Postupne ich zoraďuje poľa všeobecnosti a jednoduchosti, čo zodpovedá historickému poradiu ich vstupu do pozitívneho štádia. Predpokladom všetkých vied je podľa neho matematika a dovŕšením tejto sústavy poznatkov je sociálna fyzika. Domnieva sa, že sociológia umožní poznať, vysvetliť a predvídať sociálne javy, a tak reformovať spoločnosť. Psychológiu medzi pozitívne vedy nezaraďuje. Spoločnosť teda môže dosiahnuť sociálnu harmóniu a regulovaný krok prostredníctvom reforiem (nie revolúciou). Comte odmieta násilné, prevratné revolučné zmeny v spoločnosti, ktoré podľa neho vedú k chaosu. Jeho sociálna filozofia sa vo vtedajšej historickej situácii stáva programom konzervatívnych síl spoločnosti. Chce bojovať proti anarchii a uvoľneniu mravov, odstrániť nepokoj, ktorý priniesla revolúcia, a tak obnoviť organické a stabilné obdobie založené na poriadku. Pokračovaním sociológie je morálka založená na láske a solidarite, a tá vyúsťuje do náboženstva, ktoré podľa Comta bude najlepším stmeľujúcim faktorom pozitivistickej spoločnosti – naplnením ideálu humanity. Predmetom uctievania bude Veľká bytosť – Ľudstvo. Takéto „náboženstvo“ zaistí upevnenie spoločnosti, trvalosť rodiny s privilegovaným postavením ženy. Zdôrazňuje význam citovosti, Comte prisúdil žene privilegovanú úlohu vo svoje konštrukcii spoločnosti. Podstatu pozitivizmu Comte zhrnul do vety, ktorú chcel mať vytesanú na svojom hrobe: Láska ako princíp, poriadok ako základ, pokrok ako cieľ.

MARXISTICKÁ FILOZOFIA Zakladateľmi marxistickej filozofie, ktorá tiež patrí do scientistického prúdu, sú Karl Marx (1818 – 1883) a Friedrich Engels (1820 – 1895). KARL MARX sa narodil v židovskej rodine, ktorá v Nemecku patrila k strednej vrstve. Študoval právo a filozofiu. Situácia v pruskom štáte ho odradila od dráhy univerzitného učiteľa, stal sa novinárom. Boj pruského štátu proti ľavicovému hnutiu ho prinútil emigrovať. Najprv žil v Paríži, neskôr v Bruseli a nakoniec sa uchýlil do Anglicka, kde žil jeho priateľ a spolupracovník Engels. Intenzívne pracoval v robotníckom hnutí, organizačne aj ideovo pomáhal pri činnosti Prvej internacionály. V ťažkých životných podmienkach zomrel v Londýne. FRIEDRICH ENGELS sa narodil v pruskom meste Barmen. Pochádzal z rodiny textilného továrnika. Otec ho predurčil na dráhu obchodníka a podnikateľa a zveril mu rodinnú továreň v Manchestri. Tam sa oboznámil s postavením robotníkov, čo ho priviedlo k úzkej spolupráci s Marxom, ktorý už publikoval množstvo článkov o postavení robotníkov a sedliakov. Engelsov prínos k spoločnému dielu nie je zanedbateľný. Hlavné Marxove diela: Ekonomicko-filozofické rukopisy, Kapitál, Spoločné diela s Engelsom: Nemecká ideológia, Manifest komunistickej strany. Hlavné Engelsove diela: Anti-Dűhring, Dialektika prírody, Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Na križovatke nemeckej klasickej filozofie (Hegelovej dialektiky a Feuerbachovho materializmu), francúzskeho utopického socializmu a anglickej politickej ekonómie vybudoval Marx to, čomu sa hovorí vedecký socializmus. Bola to ucelená predstava pokrokového vývinu dejín, myšlienka vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť – budúcnosť postavenú na sociálnej rovnosti ľudí, na odstránení vykorisťovania jednej spoločenskej triedy druhou. Toto učenie bolo nepochybne pre mnohých ľudí príťažlivé. Marxistická filozofia vychádzala z ekonomickej teórie kapitalizmu a orientovala sa na sociálnopolitickú problematiku socializmu, resp. komunizmu. Táto filozofia chcela byť návodom na

premenu sveta. Výstižne to vyjadril Marx slovami , že filozofi doteraz svet len rozlične vysvetľovali, ide však o to, zmeniť ho. Marx a Engels vychádzali z reálneho života, z praktickej činnosti ľudí. Zdôrazňovali nevyhnutnosť uspokojovania ich materiálnych potrieb. Spôsob uspokojovania materiálnych potrieb – spôsob výroby - označujú ako materiálnu základňu spoločnosti. V nej sa vytvárajú predpoklady duchovnej spoločenskej činnosti, ktorú označujú ako nadstavbu spoločnosti: morálka, právo, politika, umenie, náboženstvo. Ekonomická základňa je rozhodujúca a určuje nadstavbu. Materiálna základňa vyjadruje spoločenské bytie (zahŕňa faktické životné pomery ľudí, zvlášť ich ekonomickú situáciu a výrobné vzťahy, v ktorých pracujú). Duchovná (ideologická) nadstavba vyjadruje spoločenské vedomie (do nadstavby patria nielen idey, ale aj zodpovedajúce inštitúcie: armáda, polícia, súdnictvo, politické strany, cirkvi, občianske združenia, atď.). V protiklade k nemeckej filozofii marxistická filozofia „zostupuje z neba na zem, z ideálneho k materiálnemu. Život nie je určovaný vedomím, ale vedomie je určované životom. Marxistická filozofia je materialistickým učením, t. j. nepripúšťa inú podstatu sveta, ako hmotu. Myslenie je špecifickou vlastnosťou hmoty, produktom vysokoorganizovanej hmoty – mozgu. Marxistická filozofia zahrnuje dialektický materializmus (ontologická a gnozeologická problematika) a historický materializmus (problematika sociálnej filozofie). Dialektický materializmus je marxistické ponímanie ontológie a gnozeológie. Vesmír pokladá za výlučne hmotný a dynamický celok a zdôrazňuje vzájomné pôsobenie javov (každý účinok sa stáva príčinou a naopak). V prírode a spoločnosti pôsobia všeobecné zákony, podľa ktorých sa dejú procesy pohybu a zmeny hmoty. Svet ako objektívna realita nie je chaotický, je jednotný vo svojej materiálnosti. Jediná materiálna podstata sa riadi dialektickou zákonitosťou – postupom od najjednoduchších foriem pohybu až po tie najzložitejšie, od najjednoduchších štruktúr hmoty až po najzložitejšiu – mysliaceho človeka. Východiskom poznania aj konečným kritériom pravdivosti je prax. Z pohľadu dialektického materializmu svet je poznateľný, ale naše poznanie je nekonečný, vnútorne protirečný proces. Historický materializmus je marxistické ponímanie dejín. Opiera sa o konkrétnu definíciu človeka ako tvorcu svojich existenčných prostriedkov. Preto na prvé miesto v ľudskom živote kladie ekonomický faktor. Medzi teóriami marxizmu zaujíma hlavné postavenie analýza a kritika politickej ekonómie. Marx analyzuje hospodárske základy kapitalizmu, jeho výrobné vzťahy, zákony ich pohybu a vývinu. Poukazuje na protirečivý (antagonistický) charakter kapitalistického spôsobu výroby. Proti buržoázii ako triede kapitalistov, ktorí vlastnia ako trieda námezdných robotníkov. Keďže proletári nemajú vlastné výrobné prostriedky, sú nútení predávať svoju pracovnú silu, aby mohli žiť. Zákon voľnej súťaže podporovaný prudkým rozvojom techniky spôsobuje, že ich práca je čím ďalej tým menej výnosná a zbavovaná čŕt ľudskej tvorivosti. Nadvládu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorú proletariát prežíva ako ohrozujúcu moc, Marx charakterizuje ako odcudzenie. Robotníkovi sa odcudzuje vlastná práca, v ktorej sa prejavuje akt sebautvárania človeka a v ktorej človek spredmetňuje svoje bytostné sily. Proces odcudzenia, ktorý je výsledkom kapitalistickej námezdnej práce, Marx charakterizuje zo štyroch rozličných stránok:

- človeku sa odcudzuje produkt práce, čiže robotník nadobúda k produktu svojej práce vzťah ako k cudziemu predmetu, ktorý má nad ním moc (lebo nie je jeho),

- človeku sa odcudzuje sama pracovná činnosť, čiže robotníkovi sa práca javí ako nútená práca, pracovný pomer odcudzuje robotníka od neho samého,

- človeku sa odcudzuje druhová podstata, ak robotníkov nevlastní výrobné prostriedky, zostáva mu len veľmi malý priestor na rozvoj vlastných schopností. Ak nechce stratiť prostriedky na život, musí robiť v ohraničenej sfére činností,

- človeku sa odcudzuje sám človek, pretože proces zvecnenia ľudských vzťahov vedie k nedôvere medzi jednotlivcami. Ľudské vzťahy sú odstupňované podľa úžitku, aký dokážu priniesť.

Vo svojej kritike politickej ekonómie Marx kritizuje predovšetkým odcudzenie, ktoré treba odstrániť. Odstrániť ho možno len zrušením súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré je pôvodcom nerovnosti medzi ľuďmi, vykorisťovania človeka človekom. Honba kapitalisti za ziskom, jeho presvedčenie, že peniaze musia vždy prinášať viac peňazí (na úkor niekoho iného), má za následok čoraz ostrejšie konflikty medzi spoločenskými triedami. Tie vedú k sociálnej revolúcii a k nahradeniu kapitalizmu socializmom. Uskutočniť revolúciu podľa Marxa dokáže len proletariát, pretože na vlastnej koži pociťuje nespravodlivosť spoločnosti, je ochotný identifikovať príčiny svojho odcudzenia a použiť také prostriedky, aby ho odstránil. Výsledkom tejto revolúcie má byť beztriedna spoločnosť (komunizmus), pretože proletariát sa môže zbaviť svojho vykorisťovania len tým, že odstráni akékoľvek vykorisťovanie človeka človekom. Marxistické učenie založené na dialektickom a historickom materializme vystupovalo ako otvorené učenie pre revolučné myšlienky 20. storočia. V dôsledku rôznych deformácií sa stali socialistické ideály základom totalitných diktatúr.

2. ANTROPOLOGICKÝ ORIENTOVANÉ FILOZOFIE SŐREN KIERKEGAARD (1813 – 1855) Dánsky náboženský filozof sa narodil v Kodani ako siedme dieťa zámožného obchodníka. Otec bol dominantnou postavou jeho duševného života. Celé detstvo prežíval otcovo náboženské zúfalstvo, ktoré sa ho zmocňovalo po tragických rokoch straty manželky a piatich detí. Kierkegaard vo svojom svedectve vypovedal, že mal chmúrnu mladosť a detstvo vlastne ani nepoznal. Napriek tomu otca miloval, naučil sa od neho, čo znamená otcovská láska, a tým získal pojem Božej otcovskej lásky, ktorá je tým jediným neotrasiteľným bodom v jeho živote. Na otcovho želanie začal študovať teológiu, postupne sa však od nej vzďaľoval, pretože sa mu nepáčil akademický spôsob jej vyučovania. Zlákala ho filozofia, najmä Hegela a Schellinga, hoci neskôr sa stal ich kritikom. Hlavné diela: Buď – alebo, Pojem strachu, Nemoc k smrti, Strach a chvenie. Jeho filozofia bola výrazne ovplyvnená rodinným prostredím. Hlboko preciťoval svoju existenciu, ktorú si uvedomoval ako konečnú, plnú rozporov, protirečení a zúfalstva. Dospel k presvedčeniu, že každá pravá filozofia musí byť existenciálna, t. j. musí mať hlboký osobný charakter. Z tohto pohľadu začal kritizovať Hegela, ktorý uvažoval zo všeobecného hľadiska – ľudstvo, ľud, štát, spoločnosť. Kierkegaard je predchodca existencializmu, pretože do filozofickej diskusie vniesol nový rozmer – rozmer existencie. Zavádza také pojmy, ako je strach, úzkosť, zúfalstvo, neistota, vina, vedomie smrti atď. Človek ako jednotlivec najlepšie prežíva svoju existenciu práve v takýchto situáciách a vtedy si uvedomuje dôležitosť svojho rozhodovania pri ďalšom konaní, pri svojej sebarealizácii. Znamená to taký spôsob bytia človeka, v ktorom myslenie, chcenie, cítenie a najmä konanie tvoria jednotu. Človek sám osebe je cieľom. Jeho konanie je orientované na vlastné vnútro. Sústavne utvára sám seba vo svojom bytí, vo svojom správaní k sebe, k svetu a k Bohu. (Podľa Kierkegaarda človek hľadá svoju sebarealizáciu vo vzťahu k Bohu, kým podľa Nietzscheho a Sartra je odkázaný len sám na seba). Najsilnejším znakom Kierkegaardovho myslenia je vedomie viery, v pozadí ktorej je vedomie Boha. Náboženskú vieru chápe ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka, ktorý jedinú záchranu pred zúfalstvom vidí v Boha, v hľadaní cesty k nemu. Pritom sa často ocitá v paradoxe voľby, rozhodovania buď – alebo, keď mu nik nepomôže a musí sa rozhodnúť sám. Sám nesie zodpovednosť za túto voľbu. Podľa toho, ako sa človek správa, rozhoduje a volí si vlastný život, a podľa toho, ako je schopný niesť zaň aj zodpovednosť, stanovil Kierkegaard tri typy existencie (3 štádiá osobného vývinu človeka).

Estetická existencia čiže čisto zmyslová existencia je najnižším štádiom osobného vývinu človeka. Človek berie život ako stvárňovanie umeleckého diela – uprednostňuje zážitok, krásne okamihy, zmyslové pôžitky. Za jedinú hodnotu pokladá uspokojovanie svojich potrieb. Väčšina ľudí toto štádium neprekročí a vari ani nespozná, že v hlbšom zmysle nemá svoje Ja. V problémových situáciách sa cítia zúfalí, stratení. Niektorým ľudom sa podarí odkloniť od prílišnej zmyselnosti, dospievajú k sebaurčeniu a rozhodujú sa pre vyššie štádium – pre mravnosť. Etická existencia je štádiom sebaspoznania a sebauskutočnenia, ktoré si vyžaduje jasné rozhodnutia. V tomto štádiu sa človek ponára do svojho Ja a uvažuje o slobode, jej hlbokom zmysle, žije mravný život a slúži spoločenstvu. Zároveň si však uvedomuje svoju konečnosť. Z uvažovania o konečnosti a nekonečnosti Ja vzniká tretie – najvyššie štádium existencie. Náboženská existencia je najvyšším štádiom, lebo až vo viere v Boha sa človeku otvára dimenzia večnosti. Čím vyššie meradlo človek má, tým vyššie dvíha svoje Ja. Ak jeho meradlom je Boh, Ja môže stúpať k nekonečnu a človek objavuje svoju slobodu. Na základe nového poznania dokáže oveľa lepšie prevziať zodpovednosť za to, čo je konečné. Je to postoj, ku ktorému nedokáže dospieť každý. Kierkegaard kritizoval nedostatočné uplatňovanie kresťanských zásad v živote. Hovoril, že kresťanstvo jeho doby je popretím toho, čo Nový zákon hovorí o kresťanovi. Chcel, aby si to kresťania čestne priznali, pretože táto čestnosť je podmienkou, aby sa človek uprostred kresťanstva mohol stať kresťanom. Chcel dosiahnuť, aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pre Bohom ( hovorí o existenciálnej situácii „rytiera viery“, človeka, ktorý objavuje seba a nie v prijímaní cirkevných dogiem, ale v osobnej skúsenosti tvárou v tvár Bohu). Náboženskú vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť, preto z cirkvi vystúpil. Kierkegaard svojou filozofiou vlastne kritizoval dobu, v ktorej žil, a vyčítal spoločnosti, že za množstvom poznatkov nevidela existenciu človeka, ani význam jeho vnútorného sveta. ARTHUR SCHOPENHAUER (1788 – 1860) Nemecký filozof, narodil sa v Gdansku v rodine bankára. Časť mladosti strávil cestovaním po Európe. Jeho filozofické uvažovanie do značnej miery ovplyvnil Platón, Kant i posvätné indické upanišády. Jeho prednášky, ktoré boli súbežné s prednáškami Hegela, poslucháči nenavštevovali. Duch hegelovstva v Nemecku spôsobil, že Schopenhauerova pesimistická filozofia sa ocitla bez odozvy celé tri desaťročia. Schopenhauer rezignoval a utiahol sa do úzadia ako súkromný učenec. V starobe sa dožil potvrdenia svojej viery v hodnotu toho, čo vytvoril. Schopenhauer je exponent nemeckého meštiactva. Hovorí sa o ňom, že otvoril oči pre temnú hĺbku, ktorá sa skrýva v povedomí človeka. Ak chceme pochopiť jeho filozofiu plnú pesimizmu a iracionality, mali by sme si všimnúť zvláštnosti jeho povahy a vedomostí o filozofii starých Indov. Ako osobnosť sa vyznačoval dvoma protirečivými stránkami, a to výraznou pudovosťou a neskrotnou vôľou a bystrým intelektom so zmyslom pre prírodnú krásu i pre utrpenie tvorstva. Boj týchto dvoch protikladov poznačil celú jeho filozofickú tvorbu. Celý život viedla jedna polovica Schopenhauerovej bytosti zápas proti zmyslovosti, z čoho vzišla náuka o popieraní vôle i o pesimistickom postoji k pozemskému šťastiu a pôžitku. Svet je podľa Schopenhauera jednak – vôľa, slepý pud, jednak – predstava (nazeranie a poznanie). Schopenhauer bol prvým predstaviteľom voluntarizmu a filozofie života v 19. storočí. Vychádza z Kantovho učenia, podľa ktorého všetky veci vnímame ako javy (gréc. fenomén – jav). Svet. Ktorý vnímame na javovej úrovní, je svet ako predstava poznávajúceho subjektu, a tieto predstavy sú usporiadané podľa princípu kauzality (príčinno-následných vzťahov). Podstata sveta je podľa Schopenhauera metafyzická, vymyká sa oblastí rozumovosti a chápania rozumom – je iracionálna. Je to vôľa (lat. voluntas), čiže bytie je vôľa (Kantova „vec osebe“). Vôľa ako svetový princíp sa nachádza mimo priestoru a času, je úplne slepá, iracionálna, temná, živelná, bez cieľa a dôvodu. Je slobodná, pretože okrem nej nie je nič, čo by ju obmedzovalo. Vo svete javov sa prejavuje ako nerozumné chcenie, pudenie k aktivite, k životu. Všetko dianie v prírode (či už ide o anorganickú, alebo organickú prírodu) je len rozmanitým prejavom svetovej vôle – sú to

stupne jej objektivizácie. V neživej prírode sa vôľa skrýva ako sila pohybujúca planétami, sila, ktorá spôsobuje chemickú príťažlivosť a odpudivosť látok atď. V ríši života je najsilnejším prejavom vôle k životu rozmnožovací pud. Vôľa sa tu prejavuje ako nezávislá od poznania, je protipólom mozgu. To, čo k sebe takou neodolateľnou silou priťahuje dvoch jedincov rôzneho pohlavia, je vôľa zachovania rodu. Indivíduum tu koná nevedomky, na príkaz niečoho vyššieho. Jeho vášeň je zaslepená tak, ako je slepá živelná svetová vôľa. Jeho telo, rozum, on sám – to sú iba prostriedky, v ktorých sa vôľa objektivizuje. To isté pozorujeme v dejinách. Filozofické skúmanie dejín ukazuje, že za rozmanitosťou národov, období, odevov i mravov sa nachádza stále to isté – ľudstvo. Symbolom diania je všade kruh. Mudrci všetkých čias hovoria to isté a hlupáci konajú pravý opak. Naše vedomé myšlienky sú len hladinou tajomnej hĺbky. FRIEDRICH NIETZSCHE (1844 – 1900) Nemecký filozof, syn evanjelického pastora, narodil sa v Röckene. V piatich rokoch stratil otca a dospieval výlučne medzi ženami v duchu protestantskej zbožnosti. V mladosti študoval dejiny starovekého Grécka, neskôr klasickú filológiu. Už počas štúdia ho ovplyvnilo Schopenhauerovo dielo. Nietzsche miloval aj hudbu, s R Wagnerom ho spájalo osobné priateľstvo a nový ideál umenia. Často sa zmieňoval, Že bez hudby by jeho život bol omylom. Už ako 24 - ročný sa stal profesorom klasickej filológie v Bazileji, ale choroba ho prinútila vzdať sa profesúry a desať rokov viedol bludný život na rôznych miestach Európy. V tom čase napísal svoje najvplyvnejšie diela. Vzrastala však osamelosť, rozišiel sa s Wagnerom. Nasledoval nový vrchol jeho tvorby, ale od roku 18889 sa naplno prejavila jeho duševná choroba, z ktorej sa už nevyliečil. Hlavné diela: Tak vravel Zarathustra, Mimo dobra a zla, Genealógia morálky, Vôľa k moci (súbor fragmentov, ktorý vyšiel posmrtne). Za hlavný cieľ svojej filozofie Nietzsche pokladá rozbúranie tradičných metafyzických hodnotových systémov. Stavia sa proti modernej kultúre, v ktorej vidí úpadok, plytkosť, falošnosť, dvojtvárnosť a prázdnotu meštiackej morálky. Tvrdí, že svet možno predstaviť dvoma spôsobmi: z hľadiska jeho vnútorných síl (vyjadrením a vystupňovaním síl človeka) a z hľadiska jeho vnútornej slabosti. Poukazuje na nehodnovernosť mravného a náboženského nazerania a na pokrytectvo asketickej morálky, ktorá vznikla zo strachu pred životom a vedie k zatrpknutosti. Slabí, ktorí nakoniec vždy zvíťazia (lebo okrem početnej prevahy majú aj viac úskočností), si vymysleli falošné hodnoty (právo, dobro, lásku k blížnemu, demokratickú rovnosť), aby ochromili silných. Z podobného stádového spôsobu myslenia pramení aj náboženstvo: je to pomsta slabých za slobodnú činnosť silných a svedčí o skutočnej chudokrvnosti vôle. Nietzsche teda popiera človeka v jeho prízemnosti a obhajuje silnú, samostatnú, vznešenú bytosť, ktorú nazýva nadčlovek. Cieľ života – ideál ľudskej dokonalosti je nadčlovek. Nietzsche videl cieľ života v „rozkvete činnosti“; dokonalosť spočíva vo vlastnostiach človeka, ktorú mu pomáhajú dosiahnuť tento cieľ. Človek sa musí prekonať úsilím osobného tvorenia. Z toho východiska jeho filozofovania vyplýva prehodnotenie všetkých hodnôt: dobro je to, čo stupňuje silu, vôľu k moci, zlo je, naopak, všetko, čo tomu odporuje. Nietzscheovský človek je schopný „podrobiť sa vlastnej túžbe“, je produktom vlastnej ľudskej aktivity, ľudskej vôle k moci. Vôľu k moci Nietzsche chápe ako snahu niečo poznať, osvojiť si, ovládnuť, využiť, manipulovať, prisvojiť sa. V Nietzscheho obraze človeka je „radostná múdrosť“, vôľa vymaniť sa zo všetkých obvyklých určení, schopnosť robiť výber, rozhodnúť, tvoriť (človek je tvorcom!). Niet tu miesta pre súcit: súcit je iba chorobné prepadávanie neúspechu. Súcit nesmierne oslabuje vôľu, a preto tvorí puto medzi otrokmi, ktoré naveky uchová ich údel. Nietzsche najväčšmi vyčítal kresťanstvu, že tento chorobný cit povýšilo na kritérium cnosti, a tak pripravilo ľudstvu cestu k „otrockej“ morálke. Preto treba v prvom rade odstrániť všetko, čo je všedné, stádovité, „priveľmi ľudské“. Bola to najostrejšia kritika kresťanského

náboženstva, hlavne jeho princípov pokory, odovzdanosti do vôle Božej, služobníckeho postoja voči Bohu, lásky k blížnemu atď. Nitzsche tvrdil, že sa musí zrodiť nový človek – schopný prekonať všetky svoje fyzické, morálne a psychické nedostatky. Podstatou takéhoto človeka je túžba stať sa nadčlovekom (je ochotný využiť na to všetky prostriedky). Rozdielna sila „vôle k moci“ u jednotlivých ľudí spôsobuje, že nadčlovekom nie je súdené stať sa každému. Aby sa človek mohol stať nadčlovekom, musí úplne poprieť existenciu Boha, t.j. existenciu bytosti, ktorá by bola viac ako on. Nietzsche nehľadá racionálne, vedecké dôkazy nejestvovania Boha. Nehovorí vlastne ani o Bohu, ale o človeku, ktorý stráca vieru v prevahu Boha aj oporu vyšších istôt a hodnôt svojho života. Človek je odkázaný sám na seba, je slobodný, ale aj neistý. Podľa H.A. Stőriga Nietzsche filozofuje s kladivom, pretože rozbíja staré hodnoty a vytyčuje nové. Jeho „anti“ sa vzťahuje na také hodnoty, ako morálka, demokracia, socializmus, intelekt, feminizmus, pesimizmus, kresťanstvo. Je antidemokratický, antisocialistický, antimoralistický, antikresťanský atď. Nietzsche ako „prorok“ (Zarathustra- zvestovateľ) vidí, ako sa rútia kultúry (prichádza európsky nihilizmus) a pociťuje potrebu vytvárať vlastné hodnoty. Ako filozof ovplyvnil najmä filozofiu života a v 20. storočí filozofiu existencie M. Heideggera. Niektoré Nietzscheho názory zvulgarizoval a zneužil nemecký fašizmus: napr. „vyšľachtenie“ rasovo čistého nadčloveka, vôľu k expanzii a pod. Filozofia konca 19. a začiatku 20. storočia je zameraná na život človeka, ktorý sa rozmanitým spôsobom prejavuje v jeho psychických zážitkoch, prežívaní, neopakovateľnosti, tvorivosti a dejinnosti. Pýta sa na zmysel života, jeho cieľ a hodnotu. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov tejto filozofie patria francúzsky filozof Henry Bergson a nemecký filozof Wilhelm Dilthey. MODERNÁ FILOZOFIA 20. st. V 20. st. filozofia na jednej stránke reaguje na nepochybné úspechy človeka a jeho rozumu, ktoré sa prejavujú vo výdobytkoch vedy a techniky (človek viac spoznáva prírodu a využíva ju vo svoj prospech). A druhej strane reaguje na jav a procesy, ktoré sú skôr dôsledkom stroskotania človeka, otrasenia viery vo všemocnosť rozumu vôbec a vedeckého rozumu a vedeckej racionality zvlášť, dôsledkom ľudskej neschopnosti humánnym spôsobom zvlášť svoje vlastné bytie. Filozofia je poučená a inšpirovaná dianím, ktoré tvorí negatívnu až tragickú skúsenosť ľudstva 20. st. (prvá a druhá svet. Vojna, problém fašizmu a totalizmu vôbec, ekologické problémy ...). Ak sme pri charakterizovaní poklasickej f. 19. st. tvrdili, že nie je možné zatriediť, jednoznačne klasifikovať všetky smery a prúdy, lebo filozofické orientácie sa navzájom prelínajú, ešte väčšmi to platí o modernej f. 20. st. Medzi niektorými prúdmi nachádzame relatívnu logickú a metodologickú, čiastočne aj chronologickú súvislosť. Svojou nadväznosťou vytvárajú akúsi líniu f. myslenia. Ide napr. o líniu: - fenomenológia - existencionalizmus - filozofická antropológia – hermeneutika a o líniu - analytickej filozofie (novopozitivizmus – logicky empirizmus – logicko – analytická filozofia). Podobne by sme mohli spomenúť f. orientácie, ktoré sa usilujú pestovať f. ako systém usporiadaných princípov, zákonov, kategórii (neorealizmus, dialekticky materializmus, novotomizmus). Ďalšiu orientáciu by mohla predstavovať filozofia činnosti, praxe, ľudského konania (pragmatizmus, marxizmus, neomarxizmus) a pod. Fenomenológia (termín ako prvý použil Lampert v zmysle veda o fenoménoch – javoch). Fenomenologická metóda začína eidetickou redukciou (vyzátvorkovaním) – skúma iba podstatu, ktorou je čisté vedomie. Toto vedomie nie je prázdne, jeho vlastnosťou je, že vždy je na niečo zamerané. Zakladateľ fenomenológie E. Husserl sa zaoberal problematikou pravdy. Pravda veci je podstatou fenoménu (javu). Je to nadčasový zmysel reálnej veci, nachádza sa mimo priestoru a času, čiže je to podstata veci osebe.

Predstavitelia: E. Husserl, M. Scheler, M. Heidegger (vyústil do existencializmu), M. MerleauPonty, P. Ricouer (existenciálna fenomenológia). Existencializmus znamená životný postoj a spôsob života. Širším pojmom je filozofia existencie (K. Jaspers, M Heidegger). Centrom pozornosti je ľudská existencia. Ľudská existencia je možnosť, ktorá nie je uzavretá, stála alebo statická. Pojem bytie k smrti vyjadruje konečnosť existencie, bytie vo svete znamená strach, opustenosť a osamelosť vrhajú jednotlivca do sveta. Človek musí odhaliť túto vrhnutosť do sveta, a vtedy sa prejavuje slobodné rozhodovanie človeka ako bytia. Človek musí spoznať “slobodu“, existenciu“, „autenticitu“. Vzťah človeka a sveta je neharmonický. Naše konanie motivuje iba budúcnosť. Prekážky nám dávajú možnosť poznať slobodu. Človek je neslobodný v tom, že vlastnou voľbou musí nanovo budovať svoje bytie pre seba a nanovo ho udržiavať. Človek je vrhnutý do slobody. Príčinou mojej neslobody je popri veciach aj iný človek. Sloboda iného je hranicou mojej slobody. Z tohto vyplýva mimoriadna zodpovednosť za dianie vo svete. Predstavitelia: S. Kierkegaard, K. Jaspers, M. Heidegger, J.P. Sartre, M. Merleau-Ponty, G. Marcel. Antropológia (veda o človeku) skúma človeka predovšetkým ako biologickú bytosť. Človek sa usiluje vysvetliť sám seba, a tak dospieva k prežívanej alebo „predvedeckej“ antropológii. Filozofická antropológia skúma človeka ako celok a usiluje sa odhaliť, čím je človek vo svojom vnútri, podstate. Odkrýva bytostnú štruktúru ľudského celku (nie osobitne tela a osobitne duše). Predstavitelia: M Scheler, H. Plessner, A. Gehlen. Hermeneutika je všeobecnou vedou o chápaní a výklade ( grec. Herméneúo- oznamovať, vysvetľovať). Filozofická hermeneutika vychádza z toho, že naše porozumenie svetu a človeka úzko súvisí s jazykom. Preto nám má umožniť prostredníctvom jazyka a rečiporozumieť bytiu. Porozumenie sa pohybuje v hermeneutickom kruhu, lebo je späté s predporozumením, ktoré zasa nemôže jestvovať bez porozumenia. Procesy porozumenia sú popreplietané do súvislostí dejinných udalostí . Predstavitelia: H.G. Gadamer, W Dilthey. Pragmatizmus – smer blízky filozofii života. Pojmy, predstavy, súdy sú len pravidlami konania. Pravdivé sú len vtedy, ak sú pre človeka užitočné, ak sú prínosom pre jeho konanie bez ohľadu na to, či sa zhodujú s objektívnou skutočnosťou, alebo nie. Všeobecné pravdy neexistujú, pretože to, čo je pre jedného užitočné, inému môže škodiť. Funkciou myslenia je vytvárať návyky na konanie. Teória pragmatizmu má umožňovať človeku realizáciu a sebarealizáciu v praktickom ľudskom živote. Predstavitelia: Ch.S. Peirce, W. James, J. Dewey, F. C. S. Schiller. Neopragmatizmus – pokračovanie pragmatizmu v americkej filozofii po druhej svetovej vojne. Ovplyvnilo ho lingvisticko- analytická filozofia a filozofia vedy. Predstavitelia: R. Rorty, W.O. Quine. Marxizmus je učenie K. Marxa a F. Engelsa rozpracované V.I. Leninom na marxizmus-leninizmus. Predstavuje filozofické, ekonomické a politické učenie, ktoré uplatňuje materialistický prístup vo všetkých oblastiach, aj v spoločenskom vývoji. Zahrnuje dialektický materializmus (ontológiu a gnozeológiu) a historický materializmus (učenie o spoločnosti). Neomarxizmus – spája marxizmus s inými filozofickými smermi 20.storočia. Predstavitelia: A. Gramsci, Gy. Lukács, E. Bloch, r. Garaudy, L. Althusser. K neomarxizmu sa priraďuje aj kritická teória frankfurtskej školy (T. Adorno, M. Horkheimer, H. Marcuse, E. Fromm). Osobitné postavenie má J. Habermas, ktorý z neomarxizmu vychádza. Neorealizmus – filozofické hnutie, ktoré chce vytvoriť nešpekulatívnu novú ontológiu a novú metafyziku. Filozofi majú vychádzať z poznatkov prírodných vied a používať analytickú metódu. Predstavitelia: A. N. Whitehead, N. Hartmann.

Náboženská dialektická filozofia – smer blízky existencializmu. Zdôrazňuje vzťah človeka ako osoby k inému človeku a najmä k Bohu ako osobe. Predstavitelia: M. Buber, F. Ebner, F. Rosenzweig. Novotomizmus – obnovenie tomizmu v katolicizme. Smer sa usiluje dať do súladu vieru a poznanie. Zhoda medzi vierou a vedením (poznaním) vedie k uznaniu pravdy. Pravda je vždy tá istá, len cesty k nej sú rôzne: v náboženstve je to Božie zjavenie, vo filozofii logické uvažovanie človeka. Centrom je potom filozofický dôkaz Boha. Predstavitelia: E. Gilson, J. Maritain. Štrukturalizmus – metodický prístup skúmania prejavujúci sa v rôznych vedách (lingvistika, literárna veda, etnografia, estetika, sociológia). Vo filozofii sa štrukturalizmus, resp. postštrukturalizmus, spája najmä s francúzskym myslením druhej polovice 20. storočia. Štruktúru pokladá za objektívne existujúci jav nezávislý od subjektu. Cieľom je nájsť vzťahy medzi štruktúrami, ktoré sú usporiadané do sietí. Celok je viac ako jednotlivé štruktúry. Človek pri hovorení a konaní podlieha štruktúram, ktoré sú od neho nezávislé. Takto sa vo vysvetľovaní dejín štruktúry stávajú prejavom nadvlády. Predstavitelia vo vede: F. de Saussure, R. Jacobson, N. Trubeckoj, C. Lévi-Strauss, R. Barthes, M. Bakoš, J. Mukařovský. Predstavitelia vo filozofii: J. Lacan, J. Derrida, M. Foucault. Lingvisticko-analytická filozofia je analytickou filozofiou rozvíjanou na univerzite v Oxforde. Vychádza z toho, že svet pochopíme len vtedy, ak pochopíme jazyk. Sústreďuje sa na bežný každodenný jazyk. Jazyk sám je konaním, rečovým aktom, ktorý treba skúmať v kontexte, čo ním chceme dosiahnuť. Predstavitelia: L Wittgenstein (najznámejší predstaviteľ), J. L. Austin, J. R. Searle, W. O. Quine. Logicko-analytická filozofia – analytická filozofia rozvíjaná na univerzite v Cambridgei. Filozofia má skúmať logickú a syntaktickú (syntax- pravidla konštruovania výpovedí) správnosť výrokov. Filozofia je rovnakou vednou disciplínou ako ostatné, a preto v nej majú platiť pravidlá ako v iných vedách. Zakladateľ logiky, jej pojmového písma G. Frege, nastolil otázku vzťahu jazyka a skutočnosti. Predstavitelia: G. E. Moore a B. Russell. Filozofia vedy – filozofia má skúmať výroky jednotlivých vied, ktoré jediné môžu vypovedať o skutočnosti. Filozofia je pritom logickou analýzou jazyka vedy. Skúma štruktúru jazykových výpovedí, ich význam. Je potrebné ozrejmiť kritérium zmyslu, princíp verifikácie (overiteľnosti), princíp potvrditeľnosti (neúplnej overiteľnosti). Ideálom je jednotná veda, ktorej štruktúra má byť jednotná. Predstavitelia: R. Carnap, K.R. Popper, M. Sclick, predstavitelia Viedenského krúžku. Potmodernizmus – termín postmodernizmus pochádza z architektúry. Postmodernizmus nie je len to čo nasleduje po moderne, ale zároveň existuje spolu s ňou a dotvára ju. Je to spoločný názov pre viac škôl 20. storočia – postštrukturalizmus, dekonštruktivizmus, neopragmatizmus, nový skepticizmus. Úlohou filozofie je nájsť podmienky a prostriedky vývinu vedenia alebo komunikácie v spoločnosti a vede. Predstavitelia: J.F. Lyotard, G. Vattimo, G. Deleuze, J. Derrida. FILOZOFICKÉ MYSLENIE NA SLOVENSKU Filozofia na Slovensku nemala pre svoj rozvoj také podmienky ako v iných európskych krajinách, ani sa neprezentovala v podobe vyhranených filozofických systémov. K rozvoju filozofického myslenia na Slovensku prispela najmä výučba filozofie na jednotlivých typoch škôl . na Karlovej univerzite v Prahe, ktorú navštevovali niektorí slovenskí študenti, na

jezuitských univerzitách v Trnave a v Košiciach, na evanjelických kolégiách v Prešove, Kežmarku i v Bratislave. Od svojich počiatkov mala filozofia na Slovensku prevažne nábožensko-etické a sociálnoantropologické zameranie, ktoré sa prejavilo najmä v procese zápasov národného obrodenia Slovákov, i pri propagácii všeľudských hodnôt. Výrazný ohlas nachádzajú na území Slovenska aj učenia mnohých vedcov v oblasti prírodných a spoločenských vied. Napríklad pod vplyvom B. Telesa formuloval svoju prírodnú filozofiu Slovák Ján Jesenius - rektor pražskej univerzity. S jeho názormi sa možno oboznámiť v spise Zoroaster. Význam mali aj priame osobné kontakty udržiavané napr. s poľským astronómom M. Kopernikom i s holandským humanistom Erazmom Rotterdamským, ktorí vo veľkej miere ovplyvnili názor našich učencov. Ani filozofia F. Bacona a R. Descarta nebola na Slovensku neznáma. Baconovu empirickú filozofiu rozpracúval predstaviteľ prešovskej školy Ján Bayer, ktorý obzvlášť zdôrazňoval význam induktívnej metódy, pozorovania a experimentu vo vedách. Spomedzi profesorov prešovského kolégia sa do filozofického myslenia v 17. storočí u nás významne zapísal aj hlásateľ atomizmu Izák Caban. Descartov novoveky racionalizmus prijímali naši učenci skôr kriticky a odmietavo, pretože sa odlišoval od scholastickej filozofie, ktorá sa pestovala najmä na univerzitách v Trnave a v Košiciach. V rámci systému katolíckeho školstva na Slovensku v 17. a 18. storočí sa o rozvoj filozofického myslenia najvýraznejšie zaslúžila práve Trnavská univerzita (1635 -1777). Základnými filozofickými disciplínami boli: metafyzika, logika a etika. K najvýraznejším trnavským filozofom patrili: F. Kéri, A. Jaslinský, V. Topolcsáni, M. Szentiványi a J.B. Horvát. Charakteristickou črtou tvorby trnavských filozofov bola snaha zmierniť rozpory medzi teológiou a prírodovedou, ktorá sa vo filozofii premietla do hľadania modus vivendi (spôsob spolunažívania) medzi scholastickým teizmom a novovekým deizmom. Trnavskí filozofi sa na jednej strane hlásia k Mewtonovej fyzike a Koperníkovmu heliocentrizmu, súčasne sa však opierajú o scholastickú a novoscholastickú filozofiu. Dôrazne polemizujú s Descartovou fyzikou i teóriou poznania, využívajú descartovský mechanistický obraz sveta, ale odmietajú jeho neortodoxný výklad Boha, učenie o vrodených ideách i metodickú skepsu v jeho teórii poznania. A. Jaslinský vo svojich prácach Logika, Fyzika, Metafyzika a teologickom traktáte O anjeloch, blaženosti a ľudských skutkoch vychádza z teistického učenia o Bohu ako stvoriteľovi sveta. Silný ohlas mala na Slovensku aj osvietenská filozofia. Jej priekopníkom bol Matej Bel (16841749), známy svojím sociálno-politickým a historickým učením. Hoci mnohé idey najmä francúzskeho osvietenstva inšpiratívne pôsobili pri riešení národnostnej otázky, naši učenci ich prijímali rozlične. I. Mošovský rozhodne odmietal každé spochybnenie viery. V hrôzach Francúzskej revolúcie videl Boží trest za pýchu “rozumárov“. S Tešedík a J. I. Bajza osvietenstvo chápali ako výchovné, osvetové pôsobenie na ľud a J. Laurentzy zasa zdôrazňoval význam boja proti akémukoľvek apriórnemu rešpektu pred autoritami. Ďalší filozof – predstaviteľ banskobystrickej Societas slavica – O. Plachý zdôrazňuje potrebu náboženskej a národnej znášanlivosti (odvoláva sa na Voltaira). V duchu osvietenstva výchovne pôsobili učené spoločnosti: Učené tovarišstvo a Učená spoločnosť malohontská. V nasledujúcom období, období národného obrodenia, sa medzi našimi filozofmi rozšírili najmä myšlienky nemeckého klasického idealizmu. Obidve generácie slovenského národného obrodenia (kollárovskú i štúrovskú) intenzívne ovplyvnil nemecký historik J.G. Herder. Ten vo svojej filozofii dejín predpovedal veľkú budúcnosť Slovanom, a to pre ich charakteristické vlastnosti ako humánnosť, mierumilovnosť. K Herderovej filozofii dejín sa otvorene hlásil aj Ľudovít Štúr (1815- 1856). Teoretický základ pre jeho filozofiu mu poskytovala Hegelova filozofia aj napriek tomu, že Hegel hovoril o slovanských národoch ako o „nedotknutých duchom“. Štúra najväčšmi ovplyvnila Hegelova Fenomenológia ducha, Filozofia dejín, Logika a Estetika. Tento vplyv badať aj v Štúrovej tvorbe – napr. Prednášky historické a estetické, Život národov, Pospolitosť a jednotlivosť, Slovanstvo a svet budúcnosti. Pojmy duch, Boh a idea Štúr chápe v jednote ako ontologický základ sveta. Je to dynamická podstata, ktorá sa vyvíja samopohybom, pričom vytvára celú skutočnosť. Pri zdôrazňovaní svojej koncepcie národnej filozofie Štúr vychádza z Hegelovej triády vývoja idey od tézy cez antitézu do syntézy.

Základom je definícia národa (téza). Spoločenstvo ľudí si ešte pojem „národ“ neuvedomuje (antitéza). Až keď spĺňajú všetky znaky národa- jeden jazyk, vlastná kultúra, obyčaje, politické požiadavky, boj za národnú svojbytnosť – si uvedomuje, že národ je tým, čím ho urobí forma jeho „vlády“. Ľudia si uvedomia, že existujú ako národ (syntéza). Táto syntéza sa ďalej stáva východiskom (tézou) nového cyklu – Ďalšieho vývoja národa. Človek je podľa Štúra bytosť súvisiaca s duchom i prírodou. Ako „ prírodná“ bytosť zostáva „živočíchom“, ako bytosť uvedomujúca si seba je aktívnym duchom. Človek predstavuje stupeň, ktorý musí duch prejsť, aby sa jeho vývoj zavŕšil návratom absolútnej idey do seba samej. Človek disponuje rozumom a slobodnou vôľou, a tie majú slúžiť na to, aby sa zdokonaľoval, aby vedel odlíšiť dobro od zla a vedome sa stal pôvodcom dobra. V 19.a 20. storočí na Slovensko prenikajú také filozofické smery, ako pozitivizmus, filozofia života a s rozvojom sociálnodemokratického a komunistického hnutia i marxizmus. Prvá fáza pozitivizmu ovplyvnila slovenské myslenie prostredníctvom tzv. realistickej filozofie T.G. Masaryka. Klasický pozitivizmus bol jedným zo základných zdrojov Masarykovej filozofie. Realizmus Masaryk charakterizoval ako postoj zameraný v prvom rade na konkrétne veci, a nie na abstraktný „vývoj“ či „dejiny“, ako proces, ktorý nepoužíva revolučné, t.j. násilné prostriedky, ale buduje na organickej procesualite každodennej vytrvalej práce. Práca je podľa neho tréningom ľudskosti: pomocou nej človek spoznáva sám seba a získava dôveru v svoje sily. Nepokladá ju však za cieľ, ale len za prostriedok ľudského snaženia sa: slúži pokroku a humanite. Masaryk kládol dôraz na mravnosť a humanitu, na liberalizmus a demokraciu. Uvedomujúc si, že ťažisko života sa nachádza v každodennosti, hlása akýsi nový prístup k životu, ktorý by sme mohli nazvať heroizmom v dobrom a v maličkostiach. Domnieva sa, že existuje ešte neodkrytá studňa radosti, ktorá môže byť darom takému človeku, ktorý sa dokáže naplno vžiť do malých vecí každodenného života a čerpať z neho veľké poznatky. Masarykovými stúpencami na Slovensku boli hlasisti - príslušníci slovenskej inteligencie zoskupenej okolo časopisu Hlas a neskôr Prúdy a Svätopluk Štúr (1901-1981). Dielo Svätopluka Štúra je preniknuté myšlienkou humanity- ľudskosti. K Masarykovskej filozofii, k viacerým prvkom klasického pozitivizmu sa hlásili aj českí profesori filozofie, ktorí pôsobili na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi nich patrili J. Kráľ a J. Tvrdý. V roku 1939 bolo v Bratislave založené združenie Vedecká syntéza. Zjednocovalo vedeckých a kultúrnych pracovníkov z rozličných oblastí a pod vplyvom Viedenského krúžku sa venovalo výskumu problematiky vedeckého poznania, jazyka vedy i metodológii vedy. Filozofiu v ňom reprezentoval Igor Hrušovský (1907-1978), neskorší profesor FF UK. Vo svojich referátoch, ktoré odzneli na pôde tohto združenia sa venoval predovšetkým problémom syntaxe a sémantiky vedeckého jazyka, otázkam vedeckej verifikácie a indukcie, problémom kauzality a pod. Vplyv západoeurópskeho novopozitivizmu sa prejavil najmä v jeho monografiách Teória vedy a Vývin vedeckého myslenia . Hrušovského chápanie filozofie bolo programovo scientistické. Ak má byť filozofia vedeckou, musí byť alebo systémom empirických výrokov, alebo sústavou rýdzo logických vzťahov. Pôsobenie Vedeckej syntézy znamenalo významnú modernizáciu najmä metodológie spoločenskovedného skúmania na Slovensku. Po roku 1948 sa stal marxizmus (marxizmus-leninizmus)oficiálnou ideológiou vládnucej strany, a teda i štátu. V oblasti marxistickej filozofie medzi prvými pôsobili profesori L. Szantó, A. Siracký a M. Topoľský. V prostredí katolíckej inteligencie na Slovensku sa trvalo pestoval novotomizmus, predovšetkým medzi profesormi bohosloveckých fakúlt a seminárov. Medzi jeho najvýznamnejších predstaviteľov patrili C. Dudáš, A. Spesz, Š. Hatala a J. Bubán. Spomedzi evanjelických teológov medzivojnového obdobia do filozofie výrazne zasiahol S.Š Osuský, autor prvého stručného náčrtu dejín slovenskej filozofie.