peter pišťanek a dušan tarageľ – sekerou a nožom – ukážka

DU·AN TARAGEL

TVRD¯ KORE≈(DRÁMA)

1. DEJSTVO

1. OBRAZMiestnosÈ, dve okná, stôl a stoliãky. Star˘ Mrdár sedí za stoloms hlavou v dlaniach. Hodiny, zavesené na stene, zaãnú odbíjaÈ22.00 hod.STAR˘ MRDÁR: Boha!Hlava mu ovisne a s tup˘m buchnutím udrie o stôl.

2. OBRAZVstupuje ëuro, jeho syn. Keì zbadá otca, ostane stáÈ s otvoren˘miústami a zrúkne:ëURO: ≈aÀo! UÏ?!Star˘ Mrdár zdvihne hlavu, krvou podliatymi oãami pozrie nasyna, hlasno zabzdie a povie:STAR˘ MRDÁR: Boha!Hlava mu opäÈ s tup˘m buchnutím udrie o stôl. Zaruãí:STAR˘ MRDÁR: UÏ! Opona padne.

5

sekerou & nozom.qxd 22.2.2012 11:10 Stránka 5

PETER PI·ËANEK & DU·AN TARAGEL

V RODINE

Tóno Nagy s hlasn˘m odgrgnutím odsunie tanier nedojede-nej ‰o‰ovicovej polievky. Ústami pln˘mi chleba povie:

„Boha, nechutí mi, akoby bola skysnutá, ãi ão!“Zabzdie a pozoruje svoju Ïenu, spratávajúcu zo stola. Cíti,

ako sa mu do slabín hrnie krv. UÏ dlho ju nemal. VÏdy keìpríde domov, buì spí a nedá sa zobudiÈ, alebo on je tak˘ uko-nan˘, Ïe zaspí, len ão sa jej dotkne.

„Poì si ºahnúÈ, som dnes ak˘si unaven˘!“ povie Tóno a uÏaj sa dvíha zo stoliãky.

„Chcela som pozeraÈ televíznu inscenáciu,“ povie Ïena,priãom v‰ak vie, Ïe je zbytoãné ãokoºvek hovoriÈ.

„Rob, ão vravím!“ Tóno udrie po stole zovretou dlaÀou.„UÏ aby si bola v posteli!“

Îena sa podvolí. OdloÏí handru a prejde k posteli. Vyzleãiesi blúzku. Tóno sa strhne; uÏ dlho také ãosi nevidel. Veì akoinak, roboty vy‰e hlavy a k tomu e‰te tie funkcie na krku.

Tóno si posotí ‰irák do tyla a na dú‰ok vyzunkne horãiãiakpiva. So zaÈat˘mi zubami sleduje, ako si jeho Ïena skladá blúz-ku na stoliãku a rozopína podprsenku. Akási Ïilka na sluchemu zaãne divo bubnovaÈ. Otvorí ústa a pomedzi deravé i za-plombované zuby nasáva vzduch. Îena uÏ stojí nahá. Tónozáºubne hºadí na jej vycivené bledé telo. Vstane zo stoliãky, po-

6


díde k nej a chvíºu jej drapºav˘mi rukami chodí po pleciach,po chrbte, po stehnách. Potom ju schytí a sotí do postele. Posteºzapraská a prehne sa. Îena si udrie hlavu o rám. Bolestivozjojkne.

„DRÎ HUBU, SPROSTÁ!“ zrúkne Tóno. „DECKÁ POBU-DÍ·!“

Vtisne sa jej medzi stehná, pomáhajúc si rukou. Srdce mutuho bije. Po ãele steká pot. Ukonal sa.

Îena leÏí, poslu‰ne dvíha nohy. Pozerá na zájden˘ plafón.Hádam bude treba vymaºovaÈ, pomyslí si. Ale kde vziaÈ pe-niaze na maliara?

Keby bola zapla televízor, mohla teraz poãuÈ aspoÀ zvuk te-levíznej inscenácie. Veºa ráz mala moÏnosÈ overiÈ si, Ïe jej tostaãí. Herci sú stále tí istí a dej sa tak ãi tak odohráva v robo-te alebo v kuchyni.

Tóno fuãí. âosi si ‰epká. Îena poslu‰ne zná‰a jeho vlhk˘,horúci a kysl˘ dych. Tóno je na konci. Tvár s vypúlen˘mi, kr-vou podliatymi oãami zloÏí na Ïenino plece a v slabinách cítik⁄ãovité po‰klbávanie.

Îena len na to ãaká. S vypätím v‰etk˘ch síl spod neho vy-kæzne. Tóno ju zroben˘mi rukami k⁄ãovito drÏí a na brucho,hruì i krk jej ‰ºahá horúce semeno. KaÏd˘ v˘ron sprevádzahlasn˘m vzdychom, pln˘m úºavy z ÈaÏkého Ïivota, plného prá-ce a verejnoprospe‰nej ãinnosti.

Îena si koneãne môÏe natiahnuÈ nohy. Bolia ju od celoden-ného postávania pri stroji v robote a od behania po obchodoch.Aj tak niã nezohnala. Niã ani nedostaÈ, tak ão mohla zohnaÈ?

Teraz si zapáli cigaretu, napadne jej pri pohºade na muÏo-vu tvár, vyhladenú od slastnej spokojnosti.

Tóno sa vyd˘cha, sníme ‰irák a poloÏí ho na noãn˘ stolík.Rukou si otrie ãelo, potom vezme ‰katuºku marsiek a jednu sivloÏí do úst. Boli ãasy, keì pripaºoval cigaretu aj Ïene. Uãil jufajãiÈ. Videl to v jednom americkom filme. Trikrát bol na Àomv miestnom kine. Tak by chcel ÏiÈ. Îena sa v‰ak niekoºkokrátvyvracala do postele, a tak teraz Tóno fajãí sám. Obãas v‰akdáva najavo svoju nespokojnosÈ. Îenina upätá nechuÈ fajãiÈv posteli trvalo narú‰a Tónove romantické predstavy o láske.

7


Vyfúkne dym, zvalí sa späÈ na chrbát a voºnou rukou si ro-zopne ko‰eºu, vlhkú od potu. Robí mu dobre, keì mu studen˘vzduch ochladzuje mokré chlpy na hrudi, na bruchu a v roz-kroku.

Pohºad mu zablúdi na zájden˘ plafón.„Zi‰lo by sa vymaºovaÈ,“ povie naostatok a s rozko‰ou

vtiahne dym. „Zajtra si poÏiãiam rebrík a v sobotu sa do tohopustíme!“


PETER PI·ËANEK

AKO SA ëURO OBESIL

Jedného rána ëuro vstal, pretiahol si údy a zapoãúval sa dokaÏdodenn˘ch rann˘ch zvukov.

Kdesi pri ma‰taliach otec hre‰ili ëurovho brata Mi‰a:„Naniãhodník ak˘si, kedy pokosí‰ ostatné lány?“„Otec, nebudem kosiÈ!“„AkoÏe, nebudem kosiÈ?“„No tak, uÏ nebudem! KebyÏe vstúpite do druÏstva, nemáte

Ïiadnu starosÈ s kosením! Takto si koste sami!“„Ty darmoÏráã! âo si myslí‰, za ão Èa budem k⁄miÈ? Za t˘ch

mizern˘ch dvadsaÈ hektárov, ão si pokosil vãera?“„Majte si ma!“PLESK! ozvala sa rana.„Nebite, otec! Zlostn˘ b˘vam, aj zabijem!“PLESK! ozvala sa druhá.„Tu má‰, ty odroÀ, aby ti hlava na stranu nepadala!“„A tu máte vy, vy star˘ kokot, aby vám gamby neovísali!“BUM!ëuro si zapchal u‰i mozoºnat˘mi prstami. Veru nie, uÏ

dlh‰ie to nebude zná‰aÈ! Rad‰ej sa obesí.Vhupol do gatí a vy‰iel von, Ïe si v stodole kus motúza

pohºadá.„ªaºa ho!“ volali naÀho otec a dvíhali sa z blata. „KdeÏe ide‰?“

9


„ObesiÈ sa! UÏ nebudem viac poãúvaÈ tie veãné spory.“„No, no,“ odtu‰ili otec. „·koda. Myslel som, Ïe nám so

Ïatvou pomôÏe‰.“„Otec, seriem vám na va‰u Ïatvu. Vravím, Ïe sa obesím, tak

sa obesím. Len ão nájdem povraz!“„V stodole visí,“ zamrmlali otec. „E‰te po tvojom bratovi

·tefanovi, ão sa bol minul˘ rok... hádam Èa udrÏí.“Starec Ïmurkli na ëura: „A ão keby si sa to... aÏ po Ïatve?“„Nie, otec, uÏ dnes,“ zaÈal sa ëuro. „Nebudem ìalej ãakaÈ!“„NuÏ, rob si, ako myslí‰, ja Èa tu nebudem drÏaÈ. AspoÀ ma-

ter bude môcÈ spraviÈ ka‰e menej...“ zachytráãili si star˘ sed-liak.

„âoÏe?“ zháãil sa ëuro. „Ka‰a bude dnes?“Ka‰a vÏdy b˘vala jeho obºúben˘m jedlom.Zadumal sa tuho. Îeby sa aÏ po obede? Nie! Táto vec ne-

znesie odkladu.„IbaÏe by...“ zamyslel sa hlasno.„No, ão?“ sp˘tali sa.„IbaÏe by ste vstúpili do druÏstva!“V ústach mu vyschlo a s napätím sa zahºadel do otcovej

‰irokej prostej tváre.„Tak to sa, mil˘ synu, rad‰ej obes!“Otec sa odvrátili a strmo kráãali k stajniam.ëuro sa pevne chytil lievãa. Rukou si otrel znoj z ãela.Vo‰iel do stodoly, kde z krovu visel povraz po jeho obesiv-

‰ích sa bratoch. Kedysi bol dlh˘, jeho koniec visel zo dva met-re nad zemou, skrátil sa v‰ak stálym odrezávaním viselcov.Ostal len krátky kúsok, hompáºajúci sa pod povalou.

ëuro si pristavil rebrík, usúkal sluãku, vloÏil do nej hlavua o chvíºu sa uÏ hompáºal s vyplazen˘m jazykom.


PETER PI·ËANEK

O TOM, AKO EMIL HAâÍK PO PAPULI DOSTAL A AKO SA ON POTOM POMSTIL

V âálikovej bola zábava. UÏ od rána mládenci noÏe, britvy i se-kery brúsili, by sa ukázali pred cudziakmi. Cudziaci sa tieÏ pri-pravovali. S predlÏujúcimi sa tieÀmi tiahli v‰etci do ãálikov-ského chotára, aby tu v Obecnej besede povykrúcali i vystískalizroben˘mi rukami kaÏd˘ tú svoju.

Jedn˘m z nich bol aj Emil Haãík, územãist˘ parobok, ão bolrobil na majeri grófa Breckovanského. Jesennou prírodou sastrmo hnal potemnen˘mi chodníkmi. Ruky vyÈahané od plu-hu sa mu hompáºali pred telom. Podvedome zaká‰al, akobystále stúpal jednou nohou do brázdy a druhou na nepoorané.Dlane mal mocné, b˘ãiu ‰iju naÈahoval dopredu. VyÏarovalaz neho hrubosÈ a nepoddajná sila.

Pri‰iel a zábava bola v plnom prúde. Zoãil tu uÏ viac cez-poºn˘ch; vykrúcali sa s dievkami, zatiaº ão miestni postávaliv hlúãikoch pri stenách so stvrdnut˘mi tvárami.

„Ëaj, dnes tu bude horúco...“ pousmial sa Emil.Nebál sa v‰ak. Zaraz pop˘tal do tanca Anãu, dcéru bohaté-

ho sedliaka Mali‰a, mocné dievãa, robotné ako vãela a ãistot-né ani kôÀ.

„Neblázni, Emil!“ po‰epol mu ukradomky ak˘si známy.„Anna je Zamborovou, zle pochodí‰!“

11


Emil vedel, Ïe Zambor, b˘val˘ kaprál u dragúnov, je nebez-peãn˘m protivníkom. S úsmevom na tvári Annu vykrúcal a doucha jej ‰epkal samé neÏné veci.

Pred polnocou rozlietli sa dvere a do sály vo‰iel sám Zam-bor, ãierny ani cigáÀ, veãne zachmúren˘, s jazvou po údere‰abºou na líci. V‰etko stíchlo a taneãníci sa zaãali pomaly vy-trácaÈ z parketu. Onedlho sa vykrúcal len Emil s Annou, kto-rá mu celá bledá ovisla v náruãi.

Zambor dlho stál a hºadel na nich; oãividne dával EmilovimoÏnosÈ odísÈ, ale Emil nebol z t˘ch, ão by sa báli. KoneãneZambor knísav˘mi krokmi podi‰iel k tancujúcemu páru. Hru-bou Ïilnatou rukou chytil Annu a privinul ju k sebe.

„Po ão si pri‰iel?“ prevravel Emil a skríÏil si ruky na hrudi.„ZbiÈ som Èa pri‰iel,“ temne preriekol Zambor.Odsotil Annu tak, Ïe pováºala niekoºko stolov a prebila skle-

nú v˘plÀ na dverách. Priskoãil k Emilovi a udrel. V ruke sa muzaligotali ostré hrany boxera.

„Jáj!“ zrúkol Emil a rukou si pre‰iel po rozbitej skrvavenejtvári. Vytiahol ligotavú britvu.

Bez slova sa bili. Obchádzali okolo seba ako divé ‰elmy.V sále bolo ticho. Tu zrazu ktosi z cezpoºn˘ch skriãal:„Chlapi, vari sa dáme biÈ?!“Hneì padol skosen˘ úderom. Ktosi stoliãkou rozbil lam-

pu. Sála sa pohrúÏila do tmy. Zavládlo peklo.Chlapi sa tuho bili zroben˘mi rukami, mocn˘mi od plu-

hu ãi oprát.Emil náhle pocítil stra‰nú bolesÈ v ãele, akoby sa mu tam

zaÈala sekera. Odkväcol na dláÏku.Predt˘m ako omdlel, zaãul Zambora, ako mu vraví:„Anna bude moje deti rodiÈ, pamätaj si!“Nocou ho bezvládneho vliekli domov. Úder motykou ho

prizabil.Dlhé t˘Ïdne zápasil Emil so smrÈou. UÏ si bola pri‰la poÀ-

ho. Jasne ju videl stáÈ na prahu, ale jeho mocn˘ organizmusodolával.

Zvíjal sa v horúãkach, tak˘ch tuh˘ch, Ïe vìaka nemu ne-museli po celú zimu kúriÈ. Rozbitá hlava poãala mu hnisaÈ.

12


Muky ho neopú‰Èali. Jedného dÀa mu uÏ srdce zaãalo vynechá-vaÈ, ale vtedy sa mu zazdalo, Ïe vidí Zambora, ako vchádzak nemu a smeje sa svojimi uhranãiv˘mi hadími oãami, ão bolioklamali Annu Mali‰ovie.

„Ach, tak ty sa uÏ zberá‰ na onen svet?“ vravel Zambor.„Aká ‰koda!“

A rozrehotal sa diabolsky.„Nem˘º sa, Zambor!!!“ zreval Emil a strhol sa. V komôrke

nebolo nikoho. Iba cez oblok nakukla zvedavá krava.Vstal. ·lo to ÈaÏko. Vy‰iel na priedomie.PreÏil.

Dlho trvalo, k˘m Emil zmocnel. PosilÀovala ho my‰lienka napomstu. Jedného veãera vyliezol na povalu ich deputátnickéhodomãeka a dolu zniesol dlh˘ predmet zabalen˘ v mastn˘ch han-drách. Bola to starého otcova pytliacka pu‰ka.

Obe hlavne nabil sekan˘m olovom a s noãn˘mi tôÀami kra-dol sa do âálikovej.

·iel popamäti, nenávisÈ mu zaslepovala zrak. Na‰iel Zam-borov dom. Postavil sa k vysvietenému obloku a hºadel dnu.Za stolom sedeli Zambor, jeho Ïena Anna a Zamborov otec,star˘ sedliak s o‰ºahanou tvárou. V kolíske pri stene spalo Zam-borovo dieÈa.

Emil odstúpil od okna, namieril flintu a cez mu‰ku hºadelna ºudí, napchávajúcich sa zemiakmi. Zrak mu spoãinul naZamborovi, hrdom a spokojnom hospodárovi s mladou, moc-nou Ïenou a so zdrav˘m dieÈaÈom.

ZaÈal zuby a stisol oba kohútiky naraz.Sekané olovo rozsekalo celú izbu i troch ºudí za stolom. Ko-

líska vyzerala ako rieãica.„âo som to spravil?“ zhrozil sa Emil. Odhodil flintu a ute-

kal preã.Tej noci zmizol Emil Haãík z povrchu zemského. Niekto

vraví, Ïe sa hodil do rozbúren˘ch væn ·ialenej, in˘, Ïe sa dalk zbojníkom. Väã‰ina je v‰ak presvedãená, Ïe si poÀho pri‰ielsám diabol, ão mu bol poÏiãal kus Ïivota na vykonanie pomsty.


DU·AN TARAGEL & PETER PI·ËANEK

SEKEROU A NOÎOM

Ján sedí v dielni. Slnko pripeká cez okenné tably. Ventilátornefunguje. Na zemi sa váºajú ohorky a oceºové spony. Ktor˘siz uãÀov sedí obkroãmo na do‰tiepanej lavici a monotónne bú-cha kladivom pred seba. Zabáva sa. Ján v‰etko vníma s muãi-vou intenzitou. Trpí ako nikto na svete. PRESTA≈ TRIESKAË,reku, LEBO TI JA JEDNU TRESNEM! UãeÀ stíchne, drzo hºadí.Krpat˘ had v ºudskej koÏke.

Ján v‰etko vidí krivo, predmety akoby uh˘bali pred jeho po-hºadom. Vlhkou rukou si prejde po ãele. Zapáli si. Pritisne ãelok stolu a pomedzi roztiahnuté stehná vypú‰Èa na zem sliny. Jeopit˘. UÏ druh˘ deÀ okolo seba ‰íri zápach rozloÏeného alko-holu.

Keì je Ján opit˘, uãni majú po chlebe. Kmitajú ako na vo-jenãine. Ján ich pozoruje prísnym okom. Veãne je nasrat˘.

Majster mu strhne prémie. Ján reku za ão. Majster reku zato, Ïe si naslopan˘ v robote. MOHOL BY SOM ËA AJ PO-SLAË DOMOV A DAË TI ABSENCIU, reku. Ján len zatnepäste. Mlãí. Keì ãlovek chce, dostane sa k fºa‰i. MôÏe poslaÈ uã-Àa von po butilku. PoÏiãia si od Ïidáka ·ulca a po‰le uãÀa popol litra boroviãky. NIKOMU NEDÁM OCHUTNAË, reku.Doãista sám sa spíja v ‰atni. V‰etci vedia, mlãia. Reku, JÁNMÁ SVETOBÔª. CHYTILA HO ·AJBA, reku. Chlapi sa po-

14


usmejú. MoãiÈ chodia do ozrutn˘ch traktorov˘ch pneumatík,ão pred dielÀou slúÏia za kvetináãe. Do ‰atne a na záchod saneodváÏia. Len Jánove Èahavé a smutné v˘kriky svedãia o prázd-nej fºa‰i.

Otvoria sa dvere ‰atne. Ján vyjde strm˘m krokom. Tvár samu leskne. Má v nej odhodlanie a napätie, získané dlh˘mzvaÏovaním. Medzi oãami zlostná vráska. V‰etci vedia, ão te-raz príde. Vopred sa u‰k⁄Àajú. Ján ide majstrovi povedaÈ celúpravdu, vykriãaÈ, ão si o Àom myslí. V·ETKO MU, reku, PO-VIEM! Len Ján vie, ako to na svete chodí. Len on vie, na ãomje. Jána neogabú. Povie majstrovi v‰etko, ão si myslí, reku! K˘msa vymoce zo ‰atne a prejde k v˘chodu, zabudne, ão vlastnechcel. BOHA, reku! povie duto a zúfalo. BOHA BOHOVÉHO!Sadne si. Îivot je ÈaÏk˘. Len nech príde majster! UkáÏe mu,reku! Reku, âO TY MÁ· DO M≈A? âO MA STÁLE JEBE·?Keby nemali jeho, Jána, tak nemá kto robiÈ!

Majster sa v‰ak neukáÏe. Behá po druÏstve s akousi komi-siou.

V lúãi svetla poletuje prach a mucha. Mucha sadne Jánovina vyholen˘ zátylok. IDE·, reku?! Ján sa zaÏenie a zhodí kas-tról s Gunduliãovou kapustou.

JÁJ, reku, E·TEÎE SA CELÁ NEVYSYPALA, povie Gundu-liã zbabelo a vychytí sa ratovaÈ kapustu.

Ján cíti, Ïe by mal odísÈ preã. Je im tu za ‰a‰a. Aj tej pot-vore doma. Ona za v‰etko môÏe. Je ako rakovina. ZaÏerie saa cicia.

KEDY, reku, KONEâNE VYHODÍ· TIE SVOJE BUBNYZ LETNEJ KUCHYNE? HÁDAM SI, reku, NEMYSLÍ·, ÎENA NICH E·TE BUDE· VYHRÁVAË PO ZÁBAVÁCH? Stá-le doÀho takto.

Aj vãera. Vo‰iel doÀho jed. UÎ MÁM TOHO DOSË, reku!zvolal. Zobral sa a ‰iel piÈ. Najprv v krãme a potom u kamarátav pivnici. Ján málokedy takto. Je poctiv˘m otcom rodiny.V nedeºu chodí s deÈmi a s Annou na prechádzky. O v‰etko sastará. Robí ako kôÀ. Odrieka si. A ona takto! Ján sa roztrasieod hnevu. Za päÈ rokov, ão sú spolu, stuãnela ani sviÀa. O‰pat-nela. Len na riti vysedáva a kÀuãí. Hlúpa je!

15


In˘m muÏom Ïeny porobia kadeão. Bratanec Karol má tieÏÏenu. Ani jej nemusí povedaÈ. Len pozrie, a jeho Ïena vie, ãomuÏ chce. Keì si privedie kamarátov, tak ani nemukne. Ale-bo sa s nimi pekne zhovára. Zato Anna? Chodí a mindÏuje.KEDY UÎ KONEâNE VYPADNÚ TÍ ODRONI, reku, âO SISI ICH PRIVIEDOL?!

Zniãila mu Ïivot. Naão si ju bral? Mohol ísÈ robiÈ do mesta.Chodil by za kurvami, a keby toho uÏ mal dosÈ, tak by si zo-bral dáku mestskú paniãku. Taká by veru ocenila jeho námahu.Mal by aj auto. Takto má len to, ão vyserie. JA JEJ ANCIÁ·A,reku! Zo Ïivota nemá niã!

Ján vstane a vyjde von. IDEM NA OBED, reku! NA PIVOS BOROVIâKOU. Aj s dvoma. Nemám na to, reku?! Zo ·ul-covej stovky ostalo e‰te päÈdesiat korún.

Anna nie je zlá Ïena. PäÈ rokov manÏelstva ju nauãilo. Detichodia v ãistom, najedené, pekne zdravia. Anna vyperie, na-varí, udrÏuje domácnosÈ. Ráno chodí nakupovaÈ. Nerobí ni-kde. Ján zarobí dosÈ. K˘m ho nepochytí ‰ajba, robí ako str-han˘. Berie si nadãasy, celé dni trávi v dielni. Domov sa prídenaveãeraÈ a zasa sa náhli späÈ. Je cítiÈ olejom, prachom a po-tom. Domov sa vráti k polnoci. Iba sa vyzuje a v montérkachsa zloÏí na diván v kuchyni. Ráno ho uÏ niet.

Keì ho Anna spoznala, mala dvadsaÈpäÈ rokov. OSTALASI, reku, NA OCOT, vravievala matka. Raz to teda museloprísÈ. Zaãal ju prepadávaÈ panick˘ strach, Ïe ostane staroudievkou ako teta Elena. V‰etky kamarátky sa povydávali. S p˘-chou rozváÏali vrieskajúce uzlíky. Hore a dole a späÈ. Anna sauÏ nemohla pozeraÈ, usmievaÈ. Teta Elena má zajaãí pysk. An-na nie.

V tom ãase bola nenápadnou dievãinou strednej postavy. Ne-bola ako iné. Nefajãila a nepila. Protivilo sa jej. Obliekala sa pek-ne, ale nie v˘stredne. Bola taká nenápadná, Ïe aj keby sa za bie-leho dÀa postavila na ulici na hlavu, nebol by si ju nikto v‰imol.

Bola opatrná. Sestry, hlupane, si dali porobiÈ deti a v osem-nástich uÏ boli povydávané. Anna mala iné plány. Bola naj-

16


mlad‰ia, zato najrozumnej‰ia. Ona tak nedopadne. Dá si po-zor. Svojho muÏa si starostlivo vyberie. Anna nie je nijak˘ vet-roplach.

Keì sa zaãali nosiÈ sukne do zvona, Anne sa táto nová mó-da vôbec nepáãila. Rad‰ej chodila v sukni klasického strihu.Potom sa jej zrazu zvonové sukne zaãali páãiÈ. V‰etky kama-rátky ich nosili. Anna sa v‰ak bála, Ïe bude v takej sukni vy-zeraÈ smie‰ne. Dennodenne si obzerala v zrkadle nohy a usi-lovala sa predstaviÈ si, ako by vyzerala vo zvonovej sukni.Potom sa rozhodla. Dá si u‰iÈ zvonovú sukÀu. Keì si ju poprv˘ raz obliekla a vy‰la von, mala pocit, Ïe sa na Àu pozerácelá ulica. S ãervenou tvárou a u‰ami sa prechádzala po dedi-ne. Odrazu si uvedomila, Ïe ani jedna Ïena okrem nej nemázvonovú sukÀu. Zvonové sukne medziãasom vy‰li z módy.Nahradili ich iné.

Annu skoro roztrhlo a tak to bolo so v‰etk˘m. Topánky, vla-sy, kabelky. VÏdy po takomto zistení pri‰la domov s fialovoutvárou. Trieskala dverami a papuºovala svojim rodiãom, kto-rí sedeli v kuchyni a niã nechápali.

OSTALA SI, reku, NA OCOT, opakovala jej matka trikrátdenne. Anna si toºko vyberala a toºko si dávala pozor, Ïe narazmala dvadsaÈpäÈ rokov a muÏa nikde. Musí sa vydaÈ, ale ako?

Zaãala chodiÈ na zábavy. Dovtedy nechodila; rad‰ej sedeladoma a pozerala televízor. âo by uÏ ona robila na takej zába-ve? Inde v‰ak muÏa zohnaÈ nemohla. V textilke, kde robila, bo-li samé Ïeny. T˘ch pár chlapov uÏ bolo rozchytan˘ch. Sama sabála do mesta. Reku, NIEKTO ËA TAM ZBALÍ, NABÚCHAA NECHÁ TAK, vravievali jej kamarátky v robote a v˘hraÏnepritom dvíhali oboãie. Ony o tom vedia svoje, porozprávajúAnne.

NieÏeby sa o Àu chlapi nezaujímali, ale o tak˘ch ona nestá-la. Chcela solídnu známosÈ. Nemusí to byÈ krásavec, len nechje to chlap, ako sa patrí. Ako má vyzeraÈ ozajstn˘ chlap, neve-dela. Vedela v‰ak, ako nemá vyzeraÈ. âím viac sa v‰ak pribli-Ïovala k tridsiatke, t˘m viac zºavovala.

V lete na zábave spoznala Jána. Hral tam so svojou kapeloudo tanca.

17


V sále bolo horúco, oãi ‰típali od cigariet. V˘rastkovia po-krikovali a hluãne sa rehotali. Hluk vráÏal do hlavy ako pum-pa. Anne bolo z toho v‰etkého zle. Bola tam s kamarátkou. Se-deli za stolom a poãúvali chválenkárske reãi opitého koleguz roboty. Nasilu sa smiala. Odrazu zaznel chrapºav˘ rehot. Bu-beníkovi spadol ãinel. Anna pozrela t˘m smerom. Bubeník bolmocn˘ chlap. Pod pazuchami mal fºaky od potu. Stoliãka sapod ním preh˘bala. âosi jej povedalo, Ïe je e‰te slobodn˘. Animlad˘, ani star˘. Anna mala pocit, Ïe z videnia ho pozná. Ne-bol Ïiadnym krásavcom, ale bol to kus chlapa. Okolo pása samu uÏ zaãala robiÈ tuková pneumatika. Bol váÏny. Anna si po-vedala, Ïe bubeník sa jej páãi. Teraz, alebo nikdy.

Opit˘ kolega ju vyzval do tanca. Oãi mal lesklé, z úst mu pách-lo. Anna ho vymanévrovala pred pódium s muzikantmi. Hra-li modernú. Opit˘ kolega sa zaãal smie‰ne natriasaÈ. Doma máÏenu a deti, a tu takto.

Anna nevedela, ako upútaÈ bubeníkovu pozornosÈ. Tvári-la sa stra‰ne unudene a bezmocne. V tvári mala v˘raz, ktor˘navôkol oznamoval, Ïe potrebuje ochrancu. Niekoho, kto byju vytiahol z tejto ‰lamastiky. Najlep‰ie dáky poriadny chlap.Obãas pozrela po bubeníkovi. Niã. Nevnímal jej signály. Lensedel, bubnoval a zízal kamsi do prázdna.

Kolega sa zaãal na Annu tlaãiÈ. Ceril sa a ukazoval Ïlté zuby.Svetlá blikali. Anna opäÈ pozrela na bubeníka. Teraz! Ján za-chytil jej pohºad. Anna sa r˘chlo odvrátila. Keì hudba dohrala,‰la si sadnúÈ na svoje miesto.

Sedela vystretá a usilovala sa baviÈ s kamarátkou o rôznychnezmysloch. Spolu sa smiali na slizk˘ch vtipoch opitého ko-legu. Obãas zváÏnela a dlh˘m, neprítomn˘m pohºadom sa za-dívala smerom k stolu, za ktor˘m sedeli muzikanti. Zaregis-trovala, Ïe Ján sa na Àu tieÏ obãas pozerá. Tvárila sa, Ïe o tomnevie.

Opit˘ kolega zaãal rozprávaÈ, ako súloÏí so svojou Ïenou. Spo-mínal samé veselé príhody. Ako raz súloÏili na zájazde v spoloã-nej izbe, ako v lese, ako vo vani. Ako u svokra pri televízore.

Anna z toho rozumela iba nieãomu. Bola e‰te pannou. Smia-la sa vtedy, keì sa smiala kamarátka. Odchovaná televíziou a re-

18


ãami kamarátok mala akú-takú predstavu o sexuálnom styku.MuÏ a Ïena sa vyzleãú. MuÏ si ºahne na Ïenu a vloÏí do nej svo-je prirodzenie. Potom sa cel˘ trasie. Onedlho sa odbaví. Musiasi dávaÈ pozor. Niektoré Ïeny to majú rady, iné nie. Po prv˘ razto bolí. Správny chlap to potrebuje pravidelne a kaÏd˘ deÀ.

Z kolegov˘ch reãí pri‰lo Anne nevoºno. Hudba opäÈ zaãa-la hraÈ. Kamarátka niekam zmizla a kolega unavene zaspal zastolom. Hrali ºudovky. Po Annu pri‰iel nejak˘ vojak. Bol opit˘a mal poìobanú tvár. Zavesil sa na Annu a spolu sa vláãili ho-re-dolu po sále. Ustaviãne ãosi mlel. Bolo mu rozumieÈ kaÏdépiate slovo. Ja... pfiijel dévéÈák... opravdovou lásku... teìkom...cos ustfiihla mu ‰ÀÛru ... chovají prase... malá vesnice... pfiistû-hovat...

Anna pozrela na muzikantov. Ján na Àu vyvaºoval oãi spo-za bicích. Keì sa im stretli pohºady, znervóznel a trhlo v Àom.E‰te Ïiadna Ïena naÀho takto. Z troj‰tvrÈového rytmu pre‰ieldo dvoj‰tvrÈového a vzápätí do deväÈosminového. Cel˘ sa roz-triasol. Ruky a nohy ho prestali poslúchaÈ. Pesniãka, ktorú hra-li, sa rozsypala a zmizla v zaskoãenom kvílení a chrochtaníostatn˘ch nástrojov. Muzikanti sa usilovali zachrániÈ, ão sa dá.KaÏd˘ zaãal hraÈ tú najkraj‰iu pieseÀ, ão poznal.

Nebolo to uÏ ani do tanca, ani na poãúvanie. Tí, ão stális ovisnut˘mi údmi a vyjavene poãúvali, prekáÏali t˘m, ão tan-covali; taneãníci zasa svojimi zmäten˘mi pohybmi ru‰ili a roz-ptyºovali t˘ch, ão poãúvali. Niektorí ani nepoãúvali, ani ne-tancovali. Zúfalo skuãali a in‰tinktívne sa tlaãili k v˘chodu.

V sále vzniklo napätie. Zarinãalo rozbité sklo. Ktosi vypola potom zasa zapol svetlo. Ján sa spamätal a opäÈ zaãal hraÈ val-ãík. Uprene pozeral na Annu a mocn˘m romantick˘m hlasomsa rozospieval: Och, láska... bez teba nemôÏem ÏiÈ... moÏno Èaraz nájdem... na priedomí, v lese ãi niekde inde... ó, láska! Dotoho rázne bubnoval, aby sa muzikanti mali ãoho chytiÈ.

Cez prestávku pri‰iel Ján za Annou. Ich rozhovor bol ÈaÏ-kopádny a pln˘ zámlk. Obaja si to vysvetºovali t˘m, Ïe láskaim zväzuje jazyky.

Vysvitlo, Ïe Ján je zo susednej dediny. Je slobodn˘, má dáv-no po vojenãine a robí údrÏbára v strojno-traktorovej stani-

19


ci. S kapelou si privyrába na svadbách a na zábavách po oko-lit˘ch dedinách. Baví ho to.

Ján sa sp˘tal Anny, ãi by v sobotu nepri‰la k nim na zábavu.Zatancovali by si a tak. Anna súhlasila. Zblízka nebol Ján aÏtak˘ príÈaÏliv˘, ale bol to kus chlapa. SkúsiÈ to môÏe.

Tak zaãali spolu chodiÈ. Ján vÏdy po práci utekal domov,vydrhol sa vo vani, oholil a vyobliekal a utekal na autobus, kto-r˘m sa odviezol do susednej dediny.

AÏ po plotovú bránku ho vyprevádzali matka a otec. K˘valimu. Boli ‰Èastní, Ïe si na‰iel dievãa. Veì uÏ bol najvy‰‰í ãas.

Ján bol tieÏ ‰Èastn˘. Na‰iel si dievãa! Anna sa mu od za-ãiatku páãila. Taká nenápadná. Îiadna fiflena, horenoska. Ro-zumná!

Vezie sa v autobuse a prem˘‰ºa. Koºko sa len natrápil. Jehopriatelia a rovesníci boli uÏ dávno Ïenatí, a on stále niã. A veìnie je kalika! Do roboty ani drak! Je síce trochu ÈaÏkopádny,to je pravda, ani vyjadrovaÈ sa nevie tak ako iní, ale veì to nieje aÏ taká chyba! Aj peniaze má! Zarobil si hraním!

Matka mu trikrát za deÀ hovorila: JANKO, A KEDY SINÁJDE· DÁKE DIEVâA, reku? INÍ UÎ DÁVNO, A TY STÁLENIâ, reku. V oãiach mala slzy, v ruke Ïmolila vreckovku.

Ján vÏdy znervóznel, najedoval sa. MAMO, âO FURTOTRAVUJETE, âO TU PIZÚKATE, HÁ? reku. âO MA POOSTATN¯CH? VEë PRÍDE AJ MÔJ âAS! reku. TAKÚ SIPRIVEDIEM, ÎE V·ETCI BUDÚ POZERAË! reku. Toto vra-vel, no v kútiku du‰e pochyboval. Matka sa vÏdy rozplakala.Vybehla do záhrady, aby naÏalovala otcovi, ktor˘ sa hrabalv ‰aláte a v mrkve.

Veãer, keì uÏ Ján leÏal v posteli, potme k nemu pri‰iel oteca poloÏil mu na plece svoju ÈaÏkú ruku. JANKO, reku, TAKTONEMÔÎE· NA MATKU. CHCE TI LEN DOBRE. ZOÎIERASA PRE TEBA, reku. NÁJDI SI UÎ DÁKE DIEVâA, reku.UROBÍ· NÁM RADOSË, reku.

Jánovi bolo do plaãu. Nájdi si, nájdi si! Ako si má nájsÈ?Îiadna ho nechce. Zaãne daão rozprávaÈ a uÏ sa mu kaÏdásmeje. On, Ján, nie je vtipn˘. JoÏo z dielne je vtipn˘ a má kaÏ-dú, na ktorú len pozrie. Aj Ïidák ·ulc. Ján je, naopak, váÏny.

20


Nemá rád srandiãky. Má rád jednoduché a zrozumiteºné veci.Îiadne reãiãky, slovíãka. To nie je preÀho!

Za oblokmi autobusu ubiehajú lány polí. Kukurica, p‰eni-ca, Ïito. Ján si ich spokojne prezerá. VÏdy keì ide za svojímdievãaÈom, je spokojn˘. Pln˘ sebadôvery. Má dievãa! Nebu-dú si uÏ naÀho ukazovaÈ prstom! Nebude uÏ terãom posme‰-kov v dielni!

Autobus vo‰iel do dediny. Ján vystúpil a ponáhºal sa predtextilku. Tu poãkal Annu, ako vÏdy. Potom sa spolu prechá-dzali.

Dedina bola dlhá. Ján rozprával Anne svoje príhody z vo-jenãiny a z práce. V skutoãnosti neboli jeho príhodami. Ján ichpoãul od svojich kamarátov a zdali sa mu smie‰ne. Vystupo-val v nich ako svetaskúsen˘ ãlovek, ktorého niã nerozhádÏea ktor˘ pre zábavu in˘ch rád vyparatí dáke drobné huncútstvo.

Anna jeho príhodám nerozumela, ale tvárila sa, Ïe ju ne-smierne zabávajú a Ïe hlce kaÏdé Jánovo slovo. Obãas zasta-la a zasnene sa zahºadela kamsi do diaºky. Pohodila vlasmia krátko sa zasmiala. Cítila sa byÈ romantická. PoloÏila Jáno-vi nejakú otázku, potom odrazu zváÏnela a v oãiach sa jej za-leskli slzy.

Ján bol z toho cel˘ zmäten˘. Nevedel, ão má robiÈ. Zabu-dol, o ãom rozprával. V hrdle mu vyschlo. Zhrbil sa, dlane samu potili.

Potom zaãali chodiÈ k Anne domov. Jej rodiãia brali Jánaako ìal‰ieho zaÈa do rodiny. Sedeli spolu v kuchyni za stolom.Annin otec zvyãajne vytiahol fºa‰u vína alebo páleného. Roz-právali, ão a ako. Potom sa presunuli do ob˘vaãky a zapli te-levízor. Stará ‰trikovala a star˘ v okamihu zaspal v kresle.Obãas sa strhol a nieão vykríkol. Boli to v˘kriky starého, una-veného ãloveka. Dakedy zasa rozprával zo sna. Ján mal pocit,Ïe star˘ sa rozpráva s ním, a preto sa mu usiloval vÏdy slu‰nea rozumne odpovedaÈ.

Potom Ján pozrel na hodinky a vychytil sa na posledn˘ au-tobus domov. Anna ho ‰la odprevadiÈ. Zdæhavo sa lúãili predbránkou. Ján sa triasol, aby mu neu‰iel autobus, Anna zasachcela dopozeraÈ inscenáciu.

21


Neskôr predstavil Ján Annu aj svojim rodiãom. Boli spo-kojní. Anna nebola Ïiadna fiflena. Bola to rozumná, praktic-ká Ïena. Rozumela sa domácnosti. Bola ãistotná. Netárala dvena tri. Rada pomohla. Nemyslela na ledaãiny.

VzÈah Jána a Anny nadobudol pevné kontúry. Stali sa váÏ-nou známosÈou. Anna prestala byÈ romantická a zaãala byÈvecná. Ján prestal rozprávaÈ príhody z vojny a spolu s Annouzaãali rozoberaÈ váÏnej‰ie problémy.

UÏ sa mali o ãom zhováraÈ. Témou ich rozhovorov boli rôz-ne potrebné predmety. Naão hovoriÈ o veciach, ktoré sú ne-hmatateºné a neuchopiteºné a ktoré sa dajú ‰pekulatívne pre-vracaÈ z jednej strany na druhú, aÏ je ãlovek z toho sprost˘?O veciach, ktoré sa nedajú prakticky vyuÏiÈ a ktoré sú také prchavé a hmlisté, Ïe ani nevieme, ãi ozaj jestvujú a ãi to nie jelen v˘plod na‰ich Ïliaz? Treba hovoriÈ o tom, ão je pre Ïivot po-trebné. âlovek predsa musí niekde b˘vaÈ, niekde spaÈ, nieão jesÈ,nieão si obliekaÈ! Anna s Jánom sa rozhodli, Ïe svoj domov sizariadia pekne, ale prakticky. Prekárali sa, ãi budú maÈ v ku-chyni plynov˘, ãi elektrick˘ sporák. Ján, ako skúsen˘ majster,zdôrazÀoval prednosti jedného a Anna, ako gazdiná, druhého.Dopadlo to zvyãajne tak, Ïe Anna sa rozplakala a tvrdila, Ïe Jánju nemá rád, pretoÏe jej nechce spraviÈ po vôli.

Jedného dÀa, keì neboli starí doma, dovolila Anna Jánovi,aby na nej súloÏil. Vedela, Ïe raz k tomu musí prísÈ. Ján bol ão-raz neodbytnej‰í. Pri televízii sa ju pokú‰al ohmatkávaÈ. Anna saintenzívne bránila. VÏdy ju celú poslintal. Obrazovka svietila,stará ‰trikovala, star˘ spal a z gauãa zozadu sa oz˘vali zvuky zá-pasu, fuãanie a hm˘riv˘ pohyb. Star˘ skríkol zo sna a chvíºu boloticho. Annu to nebavilo. Z televíznych inscenácií niã nemala.

Keì vtedy starí odi‰li na druÏstevnú schôdzu, Ján zner-vóznel. Vycítil príleÏitosÈ. Sedel za stolom a fajãil. Rozm˘‰ºal,ão má robiÈ. NemôÏe predsa Annu zdrapiÈ, odvliecÈ do izbya tam jej to spraviÈ. Jeho svetaskúsenosÈ sa rozplynula. Dlanesa mu otvárali a zatvárali. Úd mu stál. Anna sedela pred níma nieão monotónne rozprávala. Ján sa ‰iel zblázniÈ.

Po chvíli to Anna vyrie‰ila. Zapla televízor a sadla si nagauã. Ján si k nej prisadol. OpäÈ nastal hm˘riv˘ pohyb. Anna

22


vedela, Ïe teraz to príde. Bránila sa chabo. Nevedela, ão márobiÈ. Bola ako poleno. V televízii to bolo v‰etko ináã.

Ján bol tak˘ vzru‰en˘, Ïe nevedel ão skôr. âi má vyzliekaÈAnnu, ãi sÈahovaÈ si gate. âo ak prídu starí?

Napokon sa vyzliekol. Anna nechtiac zbadala jeho stopo-ren˘ úd. Vo svetle televízora vyzeral oveºa väã‰í, ako bol v sku-toãnosti. Anna sa tak zºakla, Ïe jej panenská blana praskla samaod seba.

Ján do nej vnikol a zaãal kopuláciu. Nemal veºa skúsenos-tí. Prakticky nijaké. Raz, keì v dielni ãosi oslavovali, dala muv ‰atni v˘dajníãka. Bola stará, tuãná a opitá. Jánovi to nepre-káÏalo. TieÏ bol opit˘ ako sviÀa.

Odteraz to v‰ak bude iné, uvedomil si na Anne. Bude to maÈãasto. Skoro stále. Anna bude jeho Ïenou.

Keì sa z nej zvalil, zapálil si. Chutilo mu. Bol spokojn˘. Sp˘talsa Anny, aké to bolo. Dúfal, Ïe si nev‰imla jeho ne‰ikovnosÈ.

Anne bolo zle. Keì bola malá, chlapci pri potoku chytili Ïa-bu, strãili jej do zadku slamku a nafúkli ju. Potom ju hodilido vody. Îaba vyplie‰Èala oãi a pomaly umierala. Anna malapocit, Ïe sa jej stalo to isté. âasom si zvykne. KaÏdá si zvykla.

SúloÏenie bolo posledn˘m ústupkom, ktor˘ Jánovi urobila.

Na svoju svadbu Anna nerada spomína. Na nej Jána prv˘ razznenávidela.

Svadba bola veºká a bohatá. Jedla i nápojov bol dostatok.MladomanÏelia dostali veºa pekn˘ch a cenn˘ch darov. Hodiny,taniere, Ïehliãku, obrusy, návlieãky a podobné potrebné a uÏi-toãné veci. Anna presedela celú svadbu na stoliãke ako takáknedºa. Nikto s Àou netancoval. Akurát raz svokor, ale ten boltak˘ opit˘, Ïe si myslel, Ïe je na hasiãskom bále.

Ján sedel za bubnami a hral do tanca. Vyrátal si, Ïe keì muna svadbe bude hraÈ vlastná kapela, vyjde ho to o tisíc korúnlacnej‰ie. Zabudol v‰ak, Ïe bude musieÈ hraÈ s Àou. Aj zháÀalza seba náhradu, ale nikoho nezohnal. Cez prestávky sa bavilso svadobãanmi, prijímal gratulácie, pripíjal si. Anna sedela zavrchstolom a zazerala. Rozdávala kyslé úsmevy. Dúfala, Ïe na-

23


pokon sa niekto nájde, kto si sadne za bubny, a Ján bude spo-lu s Àou sedieÈ za vrchstolom. Bol by vystret˘ v novom oble-ku a dôstojne by sa zhostil svojej úlohy Ïenícha.

Ján v‰ak niã. Alebo hral, alebo sa zabával so svadobãanmi.Obãas Anne zak˘val, Ïe je akoÏe v‰etko v poriadku. V‰etci sabavili, boli spokojní. Ján pil víno aj tvrdé. Obãas si odskoãil,skontrolovaÈ, ão sa deje v kuchyni. Postupne sa opil, aÏ napo-kon zabudol, Ïe hrá na vlastnej svadbe. Bol ‰Èastn˘. Taká svad-ba, to je uÏ nieão!

O polnoci kapela zahrala tu‰ a Ján pristúpil k mikrofónu.Reku, SÓLO PRE MLADOMANÎELOV! vykríkol. Sadol si zabicie a spustil rezkú.

V‰etci v sále stuhli. Anna sfialovela od hanby. Nikto netan-coval. MladomanÏelia mali sólo. Ján sa rytmicky natriasal zabicími a tvár mu Ïiarila spokojnosÈou. Anna mala chuÈ hodiÈmu do hlavy Ïehliãku, ktorá pred Àou, ako dar, stála na stole.TAKÁ HANBA, reku! V·ETCI VIDIA!

Rozhodla sa, Ïe si to zapamätá. KaÏdé jedno príkorie, kto-rého sa na nej dopustí. Ona ho nauãí!

Okolo úst jej zavisla prísna vráska.

Vytváranie spoloãnej domácnosti si vyÏaduje rie‰iÈ mnoÏstvoproblémov. Ján sa iniciatívne chopil svojej novej úlohy. Stalsa manÏelom a onedlho i otcom. Za t˘m sa skr˘valo mnoÏstvozodpovednosti.

PoÏiãal si peniaze, zreparoval dom po star˘ch rodiãoch. Po-tom ho s Annou zariaìovali. Postele, koberce, lampy. Postieº-ku do detskej izby.

Ustaviãne bolo ão robiÈ. Ján rád Anne dokazoval svoju ‰i-kovnosÈ ako domáci remeselník a opravár.

Pri‰li deti a s nimi nové starosti. Bolo ich treba obliecÈ, za-opatriÈ. Aj hraãky potrebovali. Ján zaãal robiÈ nadãasy. Skon-coval s hraním po zábavách. Nestíhal. Bubny uloÏil do letnejkuchyne a zakryl dekou. Anna to tak chcela.

Ján zaãal ÏiÈ jednoduch˘m, ale pln˘m Ïivotom. Keì nero-bí nadãas, príde z roboty, sadne si za stôl a napchá sa tepl˘m

24


jedlom. Vzápätí naÀho prídu driemoty. VÏdy, keì sa dos˘tanaje, drieme sa mu. Zvalí sa na diván a spí. Keì sa prespí, sedíza stolom a pozoruje Annu, ako sa zv⁄ta v kuchyni. Má rádtúto chvíºu. Vychutnáva ju. Vlastná Ïena, vlastné deti, vlastnádomácnosÈ. ËaÏké ruky s dlaÀami, dopraskan˘mi a porozoÏie-ran˘mi od olejov a rozpú‰Èadiel v dielni, má poloÏené pred se-bou. Nimi to v‰etko vybudoval. Ej, ão sa len nadrel! Daão sapodarilo, daão nie. On, Ján, nie je ‰pekulant. Keì vidí robo-tu, tak ju spraví. Má tridsaÈ rokov a ajhºa, koºko vykonanej prá-ce uÏ za ním stojí! MôÏe byÈ spokojn˘.

Keì je Ján spokojn˘, tak plánuje. Nahlas prem˘‰ºa. Mud-ruje. âo zlep‰iÈ, ão opraviÈ, ão v záhrade nasadiÈ. Obãas si ajzakritizuje. Anna ho poãúva, ale nezaháºa. Od Ïehliãky k trúbea naspäÈ.

Keì Ján skonãí s prem˘‰ºaním, vstane a ide uskutoãÀovaÈ,ão si bol naplánoval. Hento spraviÈ, tamto spraviÈ. Îivot nie jeºahk˘.

Anna osamie v kuchyni a prestane sa pretvarovaÈ. K prís-nej vráske okolo úst jej pribudnú i ìal‰ie vrásky, vyjadrujúcejej nespokojnosÈ a zatrpknutosÈ. Áno, Anna je nespokojná.

Takto si svoj Ïivot nepredstavovala. Nie je to ono. Chcelaby nieão iné. Nevie v‰ak ão. Stále je nervózna. V kuchyni tries-ka hrncami, osopuje sa na deti. Ján sa jej sprotivil. Je ako kusmastnej gumy. Klbko Ïliaz. Zniãil jej Ïivot. Pobláznil hlavu,narobil deti a vysral sa na Àu. Hrával po zábavách ako tak˘idiot, a keì mu to zatrhla, zaãal ÈahaÈ nadãasy. Keì neÈahá nadãasy, tak bastluje nieão v ‰ope. Ve‰iaky do chodby, skrin-ky, ozdobné lampy z preglejky, obrázky z dyhy a iné sprostosti.Keì nieão hovorí, tak len o robote a o záhrade. Jeho reãi sútaké jednotvárne, Ïe Anna zaspáva so Ïehliãkou v ruke. Stálelen mudruje a kritizuje. Annine problémy ho nezaujímajú. Stá-le si melie svoje. V posteli zaãal od nej chcieÈ rôzne sprostos-ti. Zatrhla mu to r˘chlo. OD KTOR¯CH KURIEV SI SA TO,reku, NAUâIL?

Ona, Anna, drie od rána do veãera. Varí, Ïehlí, perie. DávaÏraÈ sliepkam, prasaÈu, maãkám a psovi. V lete záhrada. Veãnetie decká. Má toho dosÈ. A on e‰te vym˘‰ºa.

25


Anna má najrad‰ej televíziu. VydrÏala by pozeraÈ stále. Ve-ãer si pozrie inscenáciu a ráno jej reprízu. Má rada televízneinscenácie. Lep‰í nábytok, lep‰ie ‰aty, kraj‰í ºudia. Nikto sa ne-jeduje s deckami, nikto nikomu neperie osraté trenírky a ‰pi-navé montérky. Aj Bakalárov má rada. Najviac sa jej v‰ak páãiarôzne súÈaÏe, v ktor˘ch súperia herci so Ïenami v domácnos-ti. Herci sú krásni, ale sprostí. Robia zo seba ‰a‰ov. Îeny v do-mácnosti sú také ako ona, Anna; nenápadné, ale múdre. VÏdyvyhrajú a odnesú si domov vysávaã, televízor alebo aspoÀ pa-puãe. Jedna raz vyhrala úplne v‰etko! Jej muÏ tam sedel tieÏ.Bol to tak˘ ist˘ ozembuch ako Ján. Len sa nasprostasto usmie-val. Keby bol otvoril ústa, iste by bol mlel nieão o robote.

Aj Anna by ‰la súÈaÏiÈ. Pokojne! Vyhrala by v prvom aj v dru-hom kole. Krajíãek alebo Doãolomansk˘ by sa jej podlízavopchali do riti. Len aby tam nebol Zednikoviã alebo mlad˘ Hu-ba! T˘ch nezná‰a.

Ján by sedel pred televízorom s otvorenou papuºou. Annaby pri‰la domov s vysávaãom alebo su‰iãom na vlasy. Sprevá-dzal by ju herec Du‰an Jamrich. Doviezol by ju v aute. Len abybol uviazan˘ pes!

Ján by sedel v kuchyni a zízal by. POë, reku, ëALEJ, DU-·AN! povedala by ona. Ján by uÏ stál v pozore. Sadli by si doob˘vaãky. Ján by nosil na stôl. Slané tyãinky, nejakú pijatiku.Herec Jamrich by sa obdivne obzeral. NO, POVIEM VÁM,PANI ANNA, reku, VIDIEË, ÎE STE TÚ SÚËAÎ NEVYHRA-LI LEN TAK. TENTO PRÍBYTOK NESIE STOPY VA·ICHPRACOVIT¯CH RÚK, reku. TAKÚ ÎENU, AKO STE VY, BYSOM VERU POTREBOVAL! Spoloãne by sa smiali. Ján by topoãul a ‰lo by ho roztrhnúÈ.

Anna opäÈ zoberie do rúk mokrú handru na riad a prísnavráska okolo úst sa jej prehæbi. MôÏe ísÈ do riti, a nie na súÈaÏ.Nemá si ão obliecÈ.

Pristúpi k skrini, otvorí ju a pozerá si ‰aty. Tieto sú jej malé,aj tieto... v‰etky sú jej malé... a ão, vari má ona ãas na nejak˘telocvik? Roboty vy‰e hlavy, a ty cviã e‰te!

Potrebovala by nejaké nové ‰aty, no nové ‰aty treba ísÈ kúpiÈdo mesta. Ak chce ísÈ do mesta, tak si musí nieão obliecÈ. A ona

26


nemá ão. Nevopchá sa do niãoho. Akurát do Jánov˘ch teplá-kov. A do ‰atovej zástery. V tom v‰ak nemôÏe ísÈ do mesta.

Pôjde robiÈ. UÏ ju to doma nebaví. Stále len vyvára rôznemastnoty a k⁄mi ich v‰etk˘ch. Decká pôjdu do ‰kôlky a Jánnech sa stará. Ha-ha. Príde z roboty a doma nikoho. Len lístok.Som v robote, prídem veãer.

Kam ale pôjde robiÈ? Do smradu v textilke sa jej uÏ nechcea za predavaãku tieÏ nie. Niekto spraví manko a ona aby ho pla-tila. E‰te to tak. Na druÏstvo sa jej tieÏ nechce, musela by skororáno vstávaÈ. Nebolo jej dobre, keì bola slobodná? Chodila nazábavy, nijaké starosti, niã. VydaÈ by sa v‰ak musela tak ãi tak.

Za v‰etko môÏe Jánova neschopnosÈ. Je to neschopn˘ chlap.Robotu spraví, ale niã viac. T˘m sa to v‰etko skonãí. Ako tos ním mohla doteraz vydrÏaÈ? LenÏe keì sa s ním rozvedie, takozaj bude musieÈ ísÈ robiÈ. A súd je v meste a ona nemá ‰aty.V‰etko je proti nej.

Dá spaÈ deti a pozrie si televíziu. Má byÈ inscenácia.

Krãma je vysvietená. Okná sú otvorené do letnej tmy. Ako noã-né mot˘le prichádzajú poslední oneskorenci. Ponáhºajú sa,pretoÏe bez nich by to nebolo ono. Vo vreckách im ‰trkocúmince a ‰u‰tia bankovky. Ruky sa im nedoãkavo potia. Pri-chádzajú, aby sa zúãastnili na pradávnom obrade: dospelí sam-ãí príslu‰níci kmeÀa sa v urãenú hodinu stretávajú vo svojomDome muÏov. Tu, za predpísan˘ch obradov, ktoré majú zaúlohu potvrdiÈ ich v˘nimoãnosÈ, uzavretosÈ a spolupatriãnosÈ,si navzájom predvádzajú udalosti uplynulého dÀa. Boj a lov súhlavn˘mi témami a ich nekoneãné prehrávanie pôsobí oãis-Èujúco, povzná‰ajúco a ozmyslujúco. Droga je súãasÈou obra-du. Tá zotiera rozdiely medzi predstavou a skutoãnosÈou, me-dzi plánom a jeho realizáciou, medzi duchovn˘m a fyzick˘m.Zmyslom celého obradu je potvrdenie si seba, svojho Ïivota,napätie a uvoºnenie, ktoré umoÏÀuje slab˘m nabraÈ silu a sil-n˘m odovzdaÈ jej ãasÈ.

Aj Ján sa zúãastÀuje na obrade. Zo ·ulcovej stovky uÏ ne-zostalo niã, ale Ján má veºa priateºov. Tí radi zaplatia. Ján je opäÈ

27


opit˘. Postáva v chodbe vedúcej k záchodom a nad hlavou muna kuse drôtu ako slina visí Ïiarovka. Z otvoren˘ch dverí v˘ãa-pu sem dolieha dym a ÈaÏk˘ hluk. Pred Jánom stojí jeden z jehodruhov a pomal˘m hlasom mu dramaticky vysvetºuje, akoopravoval spojku na aute. Ján sa kní‰e. Sánku má ÈaÏkú, visí mu.Ruku s cigaretou dvíha, spú‰Èa. Chce sa mu moãiÈ.

Na záchode sa bijú dvaja v˘rastkovia v koÏen˘ch bundáchpobit˘ch cvokmi. Navzájom si namáãajú hlavy do vyasfalto-vaného Ïºabu. Ján sa rozkroãí a dlho vypú‰Èa tekutinu.

ËaÏk˘m krokom vstúpi do v˘ãapu a uÏ mu niekto vopchádo ruky nápoj. Prediera sa pomedzi postávajúcich a posedá-vajúcich chlapov. Ktosi vstane, podáva mu ruku. Nasledujeobrad pripíjania si. Podané ruky sa nevedia od seba odtrhnúÈ,oãi pozerajú uprene a úprimne, ústa hovoria vety, pri ktor˘chviac ako na obsahu záleÏí na intonácii.

Ján si spomenie na svoju Ïenu Annu. Ranná zlosÈ ho uÏ pre-‰la. Zaplavuje ho ºútosÈ. Chce sa mu plakaÈ. Zaãne rozprávaÈsvoj príbeh. Jeho spolustolovník naÀho hºadí ºahostajne nehyb-n˘mi okrúhlymi oãami niã nechápajúcej sliepky a ãaká, kedyJán skonãí. Aj on má pripraven˘ svoj príbeh.

Jánovi sa ÈaÏko hºadajú slová. Má rád svoju Ïenu. Áno. Tro-chu prestala o seba dbaÈ, ale to mu aÏ tak neprekáÏa. âo tampo kráse? Z tej sa ãlovek nenaje. Anna dobre varí. O deti sa po-stará. Na Jána je prísna. Îena musí byÈ prísna, ináã by sa jej muÏspustil. Nieão jej v‰ak na Àom, Jánovi, prekáÏa. Ján nevie ão.âO TI PREKÁÎA, reku, âO TI NA MNE PREKÁÎA?! Robíako kôÀ, stále nadãasy. ROBÍM AKO KÔ≈, reku, STÁLE NADâASY! Niã jej na Àom nie je dobré. NIâ TI NA MNE,reku, NIE JE DOBRÉ! Stále doÀho v⁄ta. Stále ho jebe. Je jej naposmech. Cíti to.

Aj naposledy. Zasa sa mu nieão podarilo. Urobil skrinkuna topánky. Takú peknú. Sedel a plánoval. Ona doÀho. On,Ján, sa napaprãil. Reku, âO TY ZASA DO M≈A!? Zi‰iel dopivnice, zobral gumenú hadiãku, natiahol si fºa‰u ríbezºovéhoa vypil. Pri‰iel za Àou, povedaÈ si svoje. âO, reku, TY TAKTO?LEN KYSNE· A M≈A CHCE·, reku, KRITIZOVAË!? Bucholdverami.

28


Ona na to, Ïe LEN BÚCHAJ, reku, VEë TY DOBÚCHA·!On späÈ, za Àou! Oj, toto nemala povedaÈ! Ruka mu sama vy-letela, ale zastavila sa. UDRIE! reku. Drzo sa ‰kerila. LEN BI,UDRI SI! reku. Neudrel. Nevie, nedokáÏe. Vonku kopol do psaa ‰iel slopaÈ.

Ján skonãil. Jeho spoloãník k˘va hlavou. Hluk je tak˘ veºk˘,Ïe niã nepoãul. Zaãne rozprávaÈ svoj príbeh – zaujímavú his-torku o tom, ako okopával vinohrad.

Ján sa vychytí. DOMOV! reku. Chce vyjsÈ von, ale nemôÏenájsÈ v˘chod. V‰ade stoja chlapi. Dym je ako mlieko. Ján samotá pomedzi stoly, prechádza z miestnosti do miestnosti.Ktosi mu podáva ruku, in˘ núka cigaretu. Postavy spl˘vajú do-vedna. PribliÏujú sa k Jánovi, skláÀajú sa k nemu, potºapká-vajú ho po pleci. Radia mu, ão má robiÈ, ão je najsprávnej‰ie.Hovoria o úrode v záhradách, o stavbe rodinn˘ch domov,o chove králikov.

Ján sa usiluje povedaÈ im svoj príbeh. UÏ aby bol doma.Aby bolo v‰etko tak, ako má byÈ. Keì bude Anna chcieÈ, aj v ku-chyni jej pomôÏe. Veãer si sadnú pred televízor. Potom pôj-du spaÈ. Ona pôjde poprikr˘vaÈ deti, on natiahne budík.

Ján odrazu zistí, Ïe kráãa po ulici. Svetlá krãmy sa strácajúv diaºke. Ján ide domov. Hmyz sa hm˘ri okolo lámp. Stromysa so vzdychaním naÈahujú za ním. Po vysokom viadukte po-nad cestu sa preÏenie vysvieten˘ r˘chlik. Ján niã nevníma. Zhr-bene kráãa a nohy vleãie za sebou. Prem˘‰ºa. O Ïivote a o ‰Èastí.âo je to ‰Èastie? Je vôbec ‰Èastn˘? Kedy je ‰Èastnej‰í; keì podobrom obede zatvorí na minútu oãi a cíti, ako ho zaplavujeteplá, ospanlivá vlna, alebo keì súloÏí na svojej Ïene? Alebokeì ide unaven˘ z nadãasu a te‰í sa na teplú posteº?

A ão jeho Ïena? Je s ním ‰Èastná? Preão sa k nemu zaãalasprávaÈ tak, ako sa správa? âo jej na Àom prekáÏa? âo má robiÈ?

Ján je unaven˘. V hlave má prázdno. Otázky sú ÈaÏké, od-povede sa nevynárajú. Prepadne ho veºká sebaºútosÈ. KEBYSOM NEMAL TIE DETI, reku, OBESÍM SA!

Koneãne je doma. Potichu otvára bránku. Pes leÏí urazenev búde a spí. Ján zistí, Ïe Anna zamkla a kºúã nechala znútravo dverách. Musí spaÈ v letnej kuchyni.

29


Vojde dnu, zaÏne svetlo a obzerá sa, kam si ºahne. Vzadu, podpolicou so zaváraninami, zbadá svoje bubny. Stiahne z nichdeku. Kovanie a ãinely sa matne zalesknú. Stiahne mu hrdlo.Spomenie si, ako kedysi hrával s kapelou. Svadby a zábavy. Vte-dy bol ‰Èastn˘! Síce o tom nevedel, ale bol ‰Èastn˘. Kapela hra-la, ºudia tancovali a zabávali sa. Ján sedel za bicími a v‰etko po-zoroval. Pot z neho tiekol, v u‰iach mu zaliehalo. To bol Ïivot!

Baby naÀho zízali, v‰etky ho chceli! Kto vie o Àom teraz?Komu na Àom záleÏí? V‰etci potrebujú iba jeho pracovnú silu,niã viac. Ján si sadne za bicie. Z veºkého bubna vykutre paliã-ky. Chvíºu len tak sedí a potom na skú‰ku spustí valãík. Sprvusa mu pletú ruky a nohy, ale r˘chlo do toho príde. Rozohnísa. Skúsi polku. Potom tango. Letná kuchyÀa sa otriasa. Jánprejde do ohlu‰ujúceho kvapíka. Spieva si.

Dvere sa otvoria a zavanie z nich chladn˘ noãn˘ vzduch.Stojí v nich Anna. Má na sebe dlhú noãnú ko‰eºu, vo vlasochnákrutky. Tvár má skrivenú od zlosti a otvára ústa. Îily nakrku jej navierajú. Asi nieão kriãí. Je stra‰ne smie‰na. Ján niãnepoãuje. Rytmus ním prenikol. Vyhráva r˘chlu polku a pre-h˘ba sa od smiechu.


peter pišťanek a dušan tarageľ – sekerou a nožom – ukážka

Documents