Rudolf Medek:

O NAŠÍCHLEGIÁCH, DEOCHA ZVIERÁTKÁCH

NA SIBÍRI

5038M3940219

y d a I Památník O d b o j a v P r a h e

19 22

mmmmmmm mmmmmmm

mm^mmmmmmmmmmmmmmmm

upili

Rudolf Medek:

O NAŠÍCH LEGÍÁCH, DEOCHA ZVIERATKÁCH

NA SIBÍ RI

Rudolf Medek:

O NAŠÍCH LEGIÁCH, DEOCHA ZVIERATKÁCH

NA S IBÍ RI

Vydal Památník O d b o j a v P r a h e

7 922

/f

í

i\^?.

X.

Ml\j r,

S0Z2MO, a/^

ALOJZOVI JIRÁSKOVI

za to, ze za sedemdesiat rokov žil oddané len pre

svoj národ, burcoval jeho povedomie a svedomie, uka-

zoval mu na Jeho minulost a uil ho žit vo smysle naj-

silnejšichf nojmravnjších a najsmelsich odkazov našich

otcov;

za to, že napísal naším detom „Staré povésti eské',

ktoré nám všetkým boly v našom detstve drahou knihou

národnej pýchy nad slávou našich praotcov a z ktorej

pily naše dtské duše prvé dúšky vzdoru a odvahy

k inu; hlas „Starých povstí eskýcH\ ich hrdinná výzva^

cit ich proroctva a krása ích spravodlivej viery pomáhaly

budovat základy mravnej a národnej povahy lovkaeskoslovenského;

za to, že v tažkých dobách^ ked náš národ upel

v žalái rakúsko-uhorskej petváky a násilia^ ked smrt,

šibenicey vázeniay vykoristovanie bolí jedinou reou naších

katoVy postavil sa v elo pokoeného, vyerpaného národa

a svojim príkladom vlieval nov dóveru v lepšiu bu-

dácnost a spravedlnost do unavenej duše nášho ludu;

za to, že jeho knihy boly radostou, potchou a pra-

menem sily a vicry naším vojakom v cudzine, tam v spa-

nilom Francúzskuj v slnenej Iláliiy v skalnatom Srbsku

a v piesonatej rumunskej Dobrudži, ako aj na nesmier-

nych rovinách Ruska a Sibie.

Prijmite tedy, deduško Jirásku, toto vyprávanie,

ktoré som napisal o našich legiách naším detom, tieto

skromné „nové povésti eskoslovenské", a bude mi velkou

radostou, ke z nich budu itat Vaše vnúatá.

Rudolf Medek,

DTI.Malé, nevinné, usmiate dti

po celej Rusi

znajú tvoje mno, niój chlape!

Dti

na Ukrajin i na Volge,

na Urale, i v Sibii,

tatarské, kozácke, kirgízske dti,

podivní mongolskí trpaslíci

radostné ti v ústrety kriia:

Na zdar!

Malé, nevinné, usmiate dti

prekrásnej Francie,

dti z Cognacu, Arrasu, Vouzire,

paížsky Gavroche

radostné ti v ústrety kriia:

Na zdar!

Malé, nevinné, usmiate dti Itálie

s plným náruím kvetov k tebe letia,

znajú všetky tvoje vojenské psnikya všetky prosia, o pekot prosia,

vzia ich za ruku, aleko zavies

k nám domov.

Dti múdre a bystré dti

rozšafnej Ameriky

tlieskajú,

radostné ti v ústrety kriia:

Na zdar!

Ale sú dti,

o ticho u okna z veera sedia,

do dialky hladia,

na východ, na západ, na juh.

Sú zádumivé dti,

o otecka akajú.

Za rána potichu aj bosé bežia

na vršok bhzky.

Zraky clonia, zrak napínajú,

do dialky hladia.

Ale vtry o nad horou huia,

z aleka, široka pozdrav nesu

všetkých dtí svta, o volajú šastné;

Na zdar! Na zdar! Na zdar!

To veselým krikom sprevádzajú

toho, o domov víazom sa vracia,

šastný a železný bojovník

s vysoko zdvihnutým istým štítom!

To veselým krikom sprevádzajú

otecka

!

8

o NAŠICH LEGIACH.I.

ožka a Janko poskakujú okolo ma a prezerajú si ma s akýmsi

strachom. Práv sme pišli z nádražia. Nemali asu prezrie si

ma na nádraží. Mali slzy v oiach. Božka pevnejšia než Janko,

ich potlaovala, ako vedela: škíabilo sapri tom, dievatko, podivné. Tak

rada by sa smiala radosou : ve sme sa tolko rokov nevidli a ona bola

ešte ,,drobniatko'*, ked' som šiel na vojnu. Teraz ale, ke sme zasa

doma v starých izbách, kde sa ni nezmnilo poas vojny, sú dti

prítulnejšie, je to zasa brat a sestra, Janko a Božka, ktorých dnes

nevábi ulica, ani hry na detskom hišti, ale sedia na mojích kolenách

a zkúmajú každý gombík mojej legionárskej uniformy. Janko po-

ažkáva velikú, skrívenú kozáku šablu, ostrú ako bitva. Jej pošva

je ozdobená strieborným okovom. Janko ju hrdinský zdvíhá a hrozí

s ou njakým neznámým nepriatelom. Je už dorastenec v Sokole,

ukazuje mi svaly a tvrdí, že by bol šiel do boja ako dobrovolník,

keby otecko . . .

Božka prezerá moju velikú, bielu huatú apicu, ktorú som

nosil na Sibii v zim, a vyhlašuje, že je to ,,moderna apica", že takú,

lenže pletenu, nosia dievatá na kízališti a že by si ju tedy mohla

niekdy vypožia. Kladie si ju na hlavu a zkúma, ako jej to svdí.

A tak vypytujú sa na všetko, všetko ím musím poveda, aj to,

že tá apica sa volá ,,papácha", že menšiu letnu apicu volajú ,,fu-

ražkou" a že ižmy volajú Rusi ,,sapogy*'. A tak po chvíli už po-

ujem okolo seba: furažka, sapogy, papácha. Robia taký hluk a há-

dajú sa urputné, že ich musím pekne po vojenský okiknut.

,,Preo si bol tam tak dlho?" pýtá sa Božka naraz sosmutnelým

hlasom.

,,Preo si sa nevrátil skór?"

,,Nebol si ranný?"

,,A strielali tam skutone?"

,,A šiel si cez more?"

,,Mohol si sa utopi?"

,,A to je tam stále zima?"

,,A spal si v peinách?"

„Bojovali ste aj v noci?"

„A bol si hladný?"

Tak následovaly otázky striedave: Janko, Božka, Janko, Božka.

Este mnoho róznych otázok. Nemóžem sa na všetko ani rozpamáta.

Unavila ma cesta a dojmy pri uvítaní po tak dlhom a ažkom odlú-

ení. Mnoho som ím tohoto da nepovedal. Ale už druhého da ráno

boli obaja pri mojej posteli a zaalo sa to znovu:

,,Spal si tam tiež v takej posteli, ako tu?"

,,Je v Rusku a v Sibii tiež tolko dtí ako tu?"

,,Co si tam jedol?"

,,Na Vianoce budeme ma hus a ešte opekance."

,,To preto, že si ty prišiel. Maminka ju preto krmila."

,,Za to dostáném stehno!"

,,Nie, on dostane stehno, on prišiel."

,,0n dostane celu hus."

A tak bývalo denn od mójho píchodu. Prišiel som niekolko

dní ped Vianocmi. Na Štdrý veer shromáždila sa celá rodina zasa

po piatich rokoch na spolonú veeru. Otecko, maminka, ja — naj-

starší syn, Miloš, ktorý vrátil sa zdravý z talianskej fronty, Anikaa Máa — veliké sleny, urko, zvaný Kyko (preo, to nikto nevie

u nás v rodin) a konené Janko a Božka, najmladší. Devá ludí,

šastných, že si móžu zasa stisnú ruky celí a zdraví po rokoch a pria

si všetko dobré v de mieru a víazstva. Pri rozpomienke na tých,

10

ktorí zostali leža v studenej pode alekých zemí, ktorí zomreli za to,

aby sa nám lepšie žilo. Na stole vonia rybácia polievka, sú tu taniere

na vyprážané ryby, opekance, koláe s makom, ovocie a oechy.

V izbe je velký vianoný stromok. Janko mi prináša husle. Párokov som ích nevidl. Probujem zahra, všetko som už zabudol.

Ale hrajú predsa ,,Narodil sa". Ano, narodila sa nám konené rados zo

slobody. Narodila sa konené hrdos nad tým, že móžeme spokojné hla-

die iným slobodným národom do oí ako ludia slobodní, ako národ,

ktorý je zbavený cudzích pánov, o s ním len zle smýšlali a po celé

storoia usilovali sa o jeho zkázu. Suto radostné vianocevrodnej zemi,

kde sme sa ešte narodili ako nevolníci, ako dti matiek, ktorým bránili

vychovat si svoje dietky v duchu slovenskom alebo eskom, ktorým vnu-

covali cudzý, tvrdý jazyk, hrubú azlozvunú e, miesto sladkej sloven-

iny alebo eštiny. Dnes sme slobodní, móžeme hrdo vypnú prsia a po-

veda celému svtu s pýchou: Ano, ja som Slovák, ja som echoslovák,

už nie som lenom národa, ktorý musel cez storoia sbiera len od-

padky, ktoré padaly so stolov peštianskych a viedeských pánov.

Som Slovák, echoslovák, nie som už Uho. Moja vlas — to nenie

Rakúsko-Uhorsko, to je krásné eskoslovensko, to je naša drahá

eskoslovenská Republika. Hlavné msto nasej íše už nie je maarskáPeš, kde nedovolia po slovenský vyuova a pália slovenské knihy,

ale je to naša stovážatá, krásna Praha, Praha-matika, kde každý

kame hovoí o sláv naších dejín. Nad námi nevládne už ošemetný

starec, ktorý tolko ráz sluboval, že splní naše práva a nikdy nedo-

držal slubu, cisár, ktorý luhal, František Jozef I., ani zlumpovaný

Karol, ktorý nestaral sa o osud svojích národov; náš lud si vládne

sám, sám si volí tých, ktorí riadia náš stát, svojích poslancov, sám

jednomyselne si zvolil za svojho vodcu-prezidenta, najvyššiu hlavu

Ceskoslovenskej Republiky, Tomáša Masaryka, tatíka-osloboditela,

ktorý v dob vojny v cudzine, ke nám bolo najhoršie, bojoval a viedol

11

bojovníkov za našu slobodu. Akože sa tedy neradovat na Štdrý

veer, ke si vzpomenieme, že ešte ped niekolkými mesiacmi sme

boli bez slobody, boli sme ako otroci, ktorí musejú poslúcha cudzích

pánov, Maarov a Nemcov.

Tak rozmýšlam a myslím na dti, na Jánka a Božku. A chcel

by som, aby to dobré porozumly, aby si všetko, o ím teraz poviem

o eskoslovenských legiách, ke už o to tolko prosia dobré a navždy,

zapamátaly. Lebo iná by sná ani nevdly, ped akým hrozným

osudom unikly a že si majú váži slobodu, samostatnost a volnost,

ktorú teraz majú. Ešte nedávno by ích boli hnali peštianski páni

sná do maarských škol, kde by ích uili, že slovenina je sprostý

jazyk, že tá milá re, ktorou po prvý raz prehovorila k nim ích ma-

minka, je re otrokov, alebo nádenníkov, že celý eskoslovenský národ

je národ sprostý, že jeho djiny, jeho slávna minulost sú sprosté.

Chceli by ím zošklivi vlastných rodiov, vlastnú minulost, pomaar-

ili by ích, odcudzili by ích materskému srdcu a vlastnému národu.

Preto musia naše dti vedie a dobré si památat, ako sa to stalo,

že v dob svtovj vojny, ke nás tak utlaovali naši nepriatelia,

ke nám naších otcov a priatelov proti ích voli hnali do boj a proti

naším priateíom a nám nechali len hlad a biedu, predsa sme len vy-

držali a na koniec oslobodili sme sa z cudzieho jama.

Ke bolo po veere, Janko a Božka— hup! na moje kolena.

Pohladil som ích vlásky a dti hn stíchly, a poúvaly xna s otvore-

nými ústami.

II.

Milé dti, milý Janko, milá Boženka, kdeže býváme? Býváme

vo Zvolené. Zvolen, tak ako Detva, kde žila babika, tak ako Brati-

slava, kde žije teta a strýc, sú v zemi slovenskéj, na Slovensku.

12

Ako sa shovárame? Po slovenský! Sme Slováci. Tak, ako my

hovoíme, hovoili i naši dedovia, a tak by sme šli stále do minulosti

až ku Svatoplukovi a k praotcovi echovi, o ktorom hovoí poves,

že prišiel cez tri rieky od východu do súsedných Ciech so svojou rodinou

a elaou.

Naša zem bola vždy a je aj dnes krásna, úrodná, bohatá.

To nie je púš, kde sú len horúce kamene, kde slnce nemilosrdné

páii a kde nieto chládku stromov, v ktorom by si lahol unavený

pútnik na odpoinok. Nie je to ani divý, hustý neprehladný prales

alebo hornatý, skalistý kraj, kde sotva rastie pupava a bodlaie.

U nás striedajú sa zelené roviny a lány zlatého žita, z ktorého

muky jeté chutný chlieb, s lesmi, bohatými na zvr, na zajace,

na srny, na bažanty, sú u nás krásné údolia s riekami, plným.i

rýb a s jazerami, ktoré na slnci svietia do dialky ako lesknúce

sa rybie oi. Sú u nás i hory, z ktorých možno prezrie všetku tuto

lúbeznú krásu. Nie div, že si naši praotcovia dobré oblúbili tuto zem,

usadili sa pod vysokými, hrdými horami v zemi, ktorú nazvali Slo-

venskom, usadili sa i na súsednej úrodnej Morav, vo Sliezsku a v aro-

krásnych echách, aby spokojné a skromné obrábali svoju zem,

premeujúc ju na usmievavé polia, sejúc žito, pšenicu, ovos, sadiac

pozdejšie epu a zemiaky, zakladajúc dedinky s obielenými domkami,

ped ktorými horia v zahrádkách kvty rží, planu slneníky, voajú

z jara fialky. V týchto zemiach žili naši praotcovia. Žili mierne,

žili v pokoji, nikoho neohrožovali ani na živote, ani na majetku.

Na juh, juhozápad, sever a severozápad boly ale naše zem od dávna

obklopené národmi, ktoré pivykly na iný život. Boli to Maai a

Nmci. Pre ích povahu nemohli mierne sedie na svojích miestach

a obrába svoje zem. Tužili podmani si iné národy. Robili divé

útoky na svojích miernych súsedov. Brali ím ažko dobytý majetok,

odháali ím stáda, odnášali ím vymlátené zásoby obilia alebo muku

13

z komor a odvádzali mnohých z nich do otroctva. Mnoho naších

bratských národov slovanských, ktoré hovoily reou podobnou nasej,

lebo sme povodn pochádzali všetci z jednej slovanskej rodiny,

zotroili, ba zniili až na smr, takže dnes nieto po nich ani potuchy.

Tak, ako vyhubili polabských Slovanov na severe, tak chceli znii

aj nás, ukradnú nám našu zem, pomaari a ponemi nás. Ale mysme sa ím nedali. Už od prvých asov, ke sa náš národ usadil vo

svojích dnešných zemiach, musel odráža ích asté útoky. Národ

eskoslovenský musel celý život zápasi s okolnými nepriatelmi, aby

aspo svoj jazyk zachoval. Mali sme v naších djinách doby slávne

a smutné. Trebárs sme od zaiatku museli vies ažké boje, predsa

vytvoili naši predkovia z malých základov, ktoré položily slovenské

kniežatá, slávnu velkomoravskú ríšu, v ktorej vládli od Mojmíra

po Svatopluka II. mocní vladai. Ciastka tejto íše, naše drahé Slo-

vensko stalo sa oskoro korisou Maarov, ktorí ho vtlili do Uhorska.

Slávu druhej iastky založili eskí vojvodovia od kniežaa Pemysla

Oráa až po krála Pemysla Otokára II. a ích ríša bola vtedy nielen

ozdobou celej strednej Europy, ale za velkého a slavného krála

Karla IV., Otca Vlasti, aj perlou Slovanstva. V tom ase bol eský

národ, stát a jeho král najmocnejším v strednej Európe, eský jazyk

zasa prišiel ku cti a náš lud žil spokojné a v mieri. Dobré asy

mali Slováci za Matúša Trenianskeho. Ale skoro mnohí z tých,

ktorí mali lud vies v stopách uenia lásky a spravodlnosti, kazia

Kristoví, mu asto neukazovali najlepší píklad. A povstal spravodli-

vý, múdry a uený kaz, Majster Ján Hus, aby otvorene a poctivé

horlil proti neporiadkom v cirkvi, chcejúc, aby kazia v prvom rad

žili podla uenia Kristovho, aby ím svený lud vpravd a v láske

k spravodlnosti vychovávali. Povstali proti nmu mnohí nepriatelia

a pohnali ho ped cirkevný súd, tvrdiac, že proti Bohu a proti Kristov-

mu ueniu hovoil. Majster Ján Hus, vdomý toho, že len pravdu

14

hlásal a pravdu chcel, neodvolal svoje uenie, ani ke mu hrozili

smrou. 6. júla (ervenca) 1415 ho vyvliekli jeho nepriatelia z vá-

zenia na hradby nmeckého msta Kostnice a tam ho upálili. Ale

Cesi, ke sa dozvdli o smrti svojho miláka, povstali proti všetkým,

ktorí ích chceli donúti k otroctvu. Národ veril slovám Majstra

Jána Husa, veril jeho ueniu a najvernejší následovníci Majstra

sa volali husítmi. Na elo týchto postavil sa slávny a nepemožitelný

vojvodca Ján Žižka z Trocnova. Nmecký cisár Žigmund, ktorý si

robil nároky na eské královstvo a rímski pápežovia, ktorí chceli

znii v národe pamiatku a vliv spravodlivých slov Husových, tiahli

mnoho ráz proti Cechom s velkými silami vojsk a velmi mnohokrát

s hanbou utékali porazení, od eských hraníc. Cesi ukázali, že neboj a

sa nikoho na svte, kto by ím chcel ukradnut národnú a duchovnu

slobodu, o znamená tolko, že chceli žit po svojský a veri podla

svojho presvedenia, dla pravdy a svedomia. Štrnást rokov trvaly

tieto hrozné, ale slávne boje. Mno Cech stalo sa postrachom ostatného

svta, znamenalo nepemožitelného hrdinu, ktorý sa za pravdu

postaví proti všetkým, ak idu na nho pod zástavou lži a násilia.

S vdomím uhorskej královny Alžbty oslobodili eské vojská aj

slovenský lud od pánov, ktorí ho utláali a zasa obnovilo sa spojenie

Slovákov s Cechmi. Vtedy písali po eský nielen Slováci, ale aj uhorskí

královia v Budíne. Spoloná re zostala aj po odchode echov. Co

totiž nezmohla sila nepriatelov, to dokonala nesvornost echov

medzi sebou. Pišla bitka pri Lipanoch, kde mierne strany eské

zbily odbojných a divokých Táboritov, ktorým velel slávny nástupca

Žižkov, Prokop Veliký, v zemi nastúpil po hrozných útrapách mier,

ale jednotná vojenská sila eská bola už zlomená. Este za Juraja

Podbradského sa vzpamátali Cesi z tažkých mrákot minulých dob,

ale ke potom pišli na eský tron Habsburgovia, bol úpadok a sa-

mostatnost národa a íše už píliš hlboký. Potom už pozd lutovali Cesi

15

strašné chyby, že povolali v slabej chvíli na trón Habsburgov. ažkozaplatili za tuto chybu v bitke na Bielej hoe, ke vzbúrili sa proti ná-

silníkom Habsburgom a chceli sa od nich zasa oslobodi. Tam porazili

cisárske vojská Habsburgov vojsko eských pánov, rok na to, r. 1621.

popravili v Prahe na Staromestskom námstí dvadsasedem najlepších

synov národa eskoslovenského, a obe jeho iastky, vyerpané tridsa-

ronou vojnou, boly zbavené všetkých práv a uvržené v nesmiernu,

potupnú porobu. Aj na Slovensku postavili Habsburgovia krvavé

sudy. Takýto súd dal soa v Prešove 27 vodcov ludu. Iných pikovali

na lod, kde museli veslovat do smrti vysilením. Statky a majetky

vodcov slovenského ludu a eských pánov, uencov, spisovatelor

a básníkov nášho národa, ktorých vyhnali do cudziny alebo váznili

v ažkých žalároch, dali cudzincom, Maarom a Nemcom, ktorí za-

ali nem.ilosrdne utlaovat pracuj úci, ddinský lud, ukládali muažké roboty, pomocou ztreštencov pálili krásné knihy v nasej ei,

niili v pamtáti nášho ludu všetky pamiatky po mueníkovi Jánovi

Husovi, hladeli zahladit slávu Jána Žižku a Prokopa Velikého, uili

národ pretvára sa, nutili ho k úct k Habsburgom, ktorých nikdy

nemohol milovat, maarili a nmili ho, posmievali sa všetkému

slovenskému a eskému, starali sa zo všetkých sil o to, aby deomnášho národa zošklivili vlastný jazyk, vlastmi minulost, vlastných

rodiov a celý vlastný národ. Od tejto doby sme takto pežili tristo

rokov a už sa zdalo, že zahynieme. V zámkoch, v mestách, v školách

hovoilo sa už po maarský a po nmecký. Naša re ako by sa bola

pod zem pepadla. Nemali sme svoje knihy. Po slovenský hovoili

už len sedliaci-robotníci v zapadlých ddinách; ako zázraný poklad

zachovala sa tu a tam, v nejakej drevenejchal úpke u njakého dedka

ožltlá kniha v nasej ei, husitská biblia, biblia z doby Jána Amosa

Komenského, biblia bratská, kralická. Bola to najsmutnejšia, naj-

temnejšia doba nášho národa. Ako o by bol visel nad všetkými naší-

16

mi zemiami za týchto tristo rokov ažký, hrozný mrak a zakrýval

ped námi, že sme boli predsa v minulých dobách slobodní, slávni a

silní, zakrýval nám aj výhlad do budúcnosti, ktorá bola zahalená

tmou. A nevdli sme, o z nás bude, i zahynieme úplné a i zmizne

naše mno úplné z povrchu zem, že zostane po om len njaká temná

vzpomienka ako zostala po vyhynulých národoch, alebo nám ešte

predsa vyjde hviezda života!

Ale náš národ nezahynul. Ti synkovia chudobných domkárov,

ktori ítali doma svoje staré husitské biblie, kde na kraji listov bolo

asto zaznamenané mnoho zo slavných vekov minulých, aj kepišli do miest do maarských škol, predsa sa len nepomaarili,

predsa len nezabudli na vyprávania svojích dedov a babiiek o starých

slavných dobách, ke bolo pýchou vola sa Slovákom a Cechom,

nezabudli ani na proroctva, ktoré šly z úst do úst a prenášaly sa

s pokolenia na pokolenie, o tom, že náš eskoslovenskýnárod neskoná, že i pre nho je spravodlivé miesto medzi

ostatnými národmi, že i jemu príde de spásy a oslobodenia. Pa-

mátajte si, dti, že sme mali viac velkých drahých mužov, ktorí

vyšli z devených chalup a súc ducha osvieteného a nadaného, položili

základ nášho zmrtvýchvstania. Lebo sme boli už skutone ako mrtví,

nikto na svte už nevil, že ešte žijú niekde nejakí Slováci alebo Cesí.

Ale Slovák Ján Kollár nás prebudil svojou velikou básou o Sláv

dcery, v ktorej je popísaný celý život Slovanov, a náš veliký uenec,

Jozef Šafárik, nás velikými dielami uil, akú slávnu minulos máme.

Pri tom nám iní vypstovali ei, Jozef Jungmann sostavil jej veliký

slovník, ukázal, že nenie horšia od ostatných jazykov, že znie krásné,

ak je nie zošpatnená cudzími slovami, že možno v tomto jazyku

písa krásné básn, rozprávky, romány, spieva naše slovenské a

eské národné piesne, ktoré budia svojou krásou podiv cudzincov,

že možno v nasej ei hra v divadle a že niet ani najmenšej píiny,

17

preo by sa nám malá ošklivit naša re, preo by sme nehovoili,

ke sme Slováci, všade s pýchou a radosou po slovenský, ako ostatn

národy podobné hovoria svojími emi. Lebo len hlúpi a zlí sa hanbia

za re, ktorou ich po prvý raz oslovila matka, v ktorej ím s láskou

spievala a modlila sa k Bohu za ich šastie.

lni velkí mužovia, hlavn František Palacký, sostavili naše

djiny a ukázali nám, že nemáme píiny hanbit sa za svoj póvod,

ke naši otcovia v minulých dobách vždy s hrdosou nosili svoje

slovenské a eské mno, a ctili ich všetky spravedlivé národy svta

pre ich pracovitost, statonos a pravdivost. Ukázal naším otcom

aj to, že boli kedysi slobodní, že mali svoju ríšu, ktorú si sami riadili,

že si vedeli cez storoia uhájit svoju slobodu a neodvislos proti ne-

poetným nepriatelom, že našli vo chvilkách nebezpeia vždy dos

sily v sebe, aby vzdorovali trebárs celému svtu, ak sa usiloval o zni-

enie naších práv, nášho života.

Po nich pišli ešte alší b u d i t e 1 i a, ktorí skutone p r e b ú-

d z a 1 i národ z hlbokého spánku. Nastal ulý život v našom lude.

eskoslovenský národ povstal akoby z hrobu, zaínal okrievat, ako

po dlhej nemoci. Náš jazyk radostné zazvual všade tam, kde žili

vrní synovia národa. Nikto z poctivých Slovákov sa za už nehanbil.

Hollý, Chalupka, Král, Botto, Sládkovi a Hviezdoslav písali po slo-

venský a Celakovský, Erben, Mácha, Neruda, Cech a Vrchlický po

eský pekrásné a nezapomenutelné básn v nasej hudobnej a prí-

jemnej ei. V nej písali aj krásné rozprávky po slovenský Kalinák,

Ferjeník, Paulíny-Tóth, Vajanský a Kukuin, po eský Nmcová,

Svtlá, Zeyer, Erben a Jirásek, ktorý tak krásné popísal hrdinskú

dobu husítov Ha Slovensku. Divadelné hry písali po slovenský: Pa-

lárik, Záborský, Urbánek a po eský: Klicpera, Tyl, Bozdch. Jozef

Mánes a Mikuláš Aleš povedali v barvách a v kresb, Smetana a

Dvoák v piesn i a v hudb, aká krásna a nenahraditelná je naša zem.

18

Všetci volajú nám, budúcemu pokoleniu: Vrní Slováci a Cesi,

nebojte sa už, nesmiete zahynú, nezanikne váš milý jazyk vo víre

svta, vaši nepriatelia nevyhladia pamiatky vašej velkej budúcnosti,

nikto neokríkne na tolkojvašujtúhu po slobod, aby raz nedala roz-

kvitnut lepším dom volnosti, samostatnosti eskoslovenského národa.

Tito velkí básníci, pvci, umlci pipravovali náš národ na tú

chvilu, ke najde v sebe dos sily a odvahy, aby povstal, aby striasol

jho ažkých a nevolníckych pút habsburgských a maarských a šiel

do života volný, slobodný, oslobodený z petváky, zo lži a klamu.

Len tito velkí duchovia, ku ktorým sa družia ešte Štúr, Hurban

a Hodža, hrdinský Havlíek, ktorý trpí pre svoj národ vo vyhnanstve

ako noviná a odtial volá, že nebude nikdy zradcom, a smlý, otvorený

Rieger, ktorý vyzývá národ: milujme sa! nedajme sa!, obtavý

Francisci, zakladatel Matice Slovenskej, hrdinský Daxner, ktorého

nevdli Maai zlomi; odvážný Tyrš a Fúgner, ktorí založili Sokol-

stvo a uia národ by silným, ukazujú ludu eskoslovenskému do

budúcnosti. Ukazujú mu cestu spravodlivú a správnu: Slováci a Cesi

sa nemóžu smieri s násilníckymi cisármi^z rodu habsburgského,

ktoí po celý as, dokial nad námi ^vládli, pipravovali len náš zmar

a usilovali sa len o našu zkázu; nemožno sa smieri s mocnárstvom

rakúsko-uhorským, kde nad vášinou Slovanov panovala menšina

Nemcov a Maarov. Chceme ma zasa svoju eskoslovensku ríšu,

mocnu, bohatú a slávnu ako bola v minulosti, kde by Slovákovi

nerozkazoval už spupný Maar a echovi nadutý a domýšlavý Nmec,

ale kde by Slováci a Cesi slobodne mohli rozhodovat o svojích

veciach.

To bol sen národa eskoslovenského.

To prorokovali, to vidli v duchu a vo svojích dielach naši národ-

ní buditelia, naši velkí básníci, pvci, umlci.

Národ mal krásnu, starú rozprávku o Blaníku.

19

Až bude národu nášmu najhoršie, až bude jeho život visie

na nitke, až nás naši nepriatelia somknú so všetkých strá a budu

nám hrozi zkázou a smrou, tu otvorí sa hora Blaník a z nej vyjdu

blanícki rytieri so svátým Václavom v ele, ktorí tu doteraz spali,

odpoívali a akali na tuto chvilu, a oslobodia eskoslovensku vlas

od všetkých nepriatelov. A nastane nový, volný, šastný život.

Najlepší synovia nášho národa verili v tuto bajku. Verili, že kebude národu najhoršie, jeho vlastn dti, jeho vrní synovia vyrazia

proti odvkým nepriatelom tak, ako ti rytieri v povésti blanické j —a zvíazia nad nimi.

A doba, ke bolo národu najhoršie, pišla.

Velká bola práca, až k slzám dojemné bolo dielo naších národ-

ných buditelov. Prinieslo so sebou, že lud eskoslovenský mal novchu k životu. Ale o bola platná chu k životu volnému a spravodli-

vému, ke vo Viedni sedel mstivý cisár František Jozef I. a odpieral

nám všetko, o sme potebovali k národnému životu. Nespravodliví

viedeskí vládcovia, ktorých sme ešte museli posiúcha, tužili znovu

po tom, aby národ sotva prebudený uvrhli zasa v temnotu otroctva.

III.

A náhle zahmelo po celej Európe, po celom svte. Rakúsko-

uhorský cisár František Jozef I. vyhlásil bratskému slovanskému

Srbsku vojnu. To bolo v júli 19 14. Srbsko málo by zniené. Cisár

rakúsko-uhorský hladal k tomu dlho rózne zámienky. Rakúsko-

uhorské vojsko, ku ktorému vzali násilím aj mnoho Slovákov a e-chov, málo striela na slovanských Srbov. Veliké slovanské Rusko

sa zastalo svojho slabšieho brata Srbska a pohrozilo Rakúsko-Uhorsku

zbraniami. Ale s Rakúsko-Uhorskom sa spojil zpupný, krvožížnivý

20

nmecký cisár Vilhelm. Pozdejšie sa k ním pipojil aj ukrutný sultán

turecký a jeho ríša a na koniec aj bulharský cár, rodom Nmec,

vtiahol slovanský lud bulharský do bratovražedlného boj a.

Proti povstala rada ríš s Ruskom, Angliou, Francúzskom, Ja-

ponskem a pozdejšie s Itáliou a s Amerikou v ele, ktoré nedovolili

panstvo sosurovelých a panovaných Nemcov nad celým svetom.

Ale Nmecko a Rakúsko-Uhorsko bolo na velkú, hrozn a krvavú

vojnu pipravené. Bolo dobré' vyzbrojené a opatené všetkými pote-

bami na dlhé bojovanie.

Cisár nmecký, rakúsko-uhorský, turecký a bulharský snívali

o tom, že zvíazia nad celým svetom, že pokoria a navždy zotroia

nenávidné východn národy slovanské, že zatlaia vzdlané národy

Západu, že rozdelia medzi sebou vládu nad nimi, že všade bude roz-

kazova v prvom rad Nmec, že na stráži nad každým národom

bude sta prušiacky voják so špiatým šišakom na hlav a v ažkých

okovaných topánkach, že po celom svte bude znie nmina ako repánov a vladárov, že všetky ostatné národy sa budu v prachu a v pokoe

plazi pri nmeckých nohách.

Tak nastala krvavá, hrozná svtová vojna.

Brali nás k vojsku bez opýtania, i chceme ís dobrovolné striela

na bratov Srbov, Rusov, na naších priatelov Francúzov, Anglianov

a Talianov. Vzali deom otcov, ženám mužov, bratov, strýkov, ba

pozdejšie sa nebáli bra aj starcov. Obliekli nás do handár maarských

a rakúskych vojakov, ktoré nám boly protivné, ktoré sme nenávidli,

vtisli nám do rúk pušky, z ktorých sme mali striela na bratov, onám nikdy neublížili a vždy dobré smýšlali s námi, cviili nás v úto-

koch, v stelb, v zabíjaní, — ale my sme pri tom cítili, že lepšie

urobíme, ke zahodíme tieto zbran a povedali im úprimne do oú:Nie, my nemóžene, my nemóžeme prelieva krv v prospch cudzích

pánov, ktorí nás vždy len utláalil Je to možné, že by jediný z nás

21

Slovákov a echov mohol sa da dobrovolné do služieb tých, ktorí

nám cez stoletia len nadávali, nám sa posmievali, nás niili? Je to

možné, že by sme teraz dobrovolné mali slúži tomu královi a cisárovi^

ktorý nám luhal a z nás si posmch robil.

Slovenskí a eskí vojáci, ktorí na zaiatku vojny šli v maar-ských a v rakúskych handrách na vojnu, hlasné reptali. Mnohí z nich

volali: Nebudeme striela do bratov Rusov a Srbov!

Toho sa zlakli v Pešti a vo Viedni.

Spustili na nás zhurta.

Niekolkých z nás pochytali, zaveli do žalárov, niektorých aj po-

pravili. Nebáli sa krve.

Prvého popravili Moravana Slavomíra Kratochvíla za to, že

veril, že Rusi zvíazia a nás potom oslobodia.

Zaali nás popoháa na bojišt hrozbami, s gulometmi, s trestmi.

Aby celý národ zastrašili, najlepších naších ludí, ktorým ná-

rod v tejto dob dóveroval, odviedli bez píiny do žalára, hrozili

ím smrou a niektorých aj odsúdili na smr.

Ale Slováci a eši pri tom všetkom bojovali velmi zle na srbskom

a ruskom bojišti. Strašné sa ím nechcelo zabíja k voli niomnémucisárovi Františkovi Jozefovi najlepších priatelov, Srbov a Rusov.

Zbran ím vypadávaly z rú^ pri divých útokoch, mnoho ráz sa vrhali

miesto bojov do náruia udiveným Srbom a Rusom, ktorí ovšem zo

zaiatku nemohli v týchto vojakoch v maarských a rakúskych

uniformách poznávat hn Slovákov alebo echov. Inokedy pebhli

miesto boja so spevom a jasotom k Rusom alebo Srbom celé stotiny,

prápory, ba celé pluky, v ktorých slúžili Slováci a Cesi, a dobrovolné

sa ím poddali. Spievavali pri tom ,,Hej Slováci!** — a ,,Kde domov

mój?", ,,Slovan som a Slovan budem**. Ni neboly platné hrozby,

tresty, sfuby maarských a rakúskych dóstojníkov. Marné ím núkali

medaile, hodnosti, dovolenky. Nikto nevdl potlait našu lásku ku

22

Slovanom. Ve boli našimi bratmi! Chodili k nám na sokolské sjazdy,

holi našimi hosmi na naších velkých nároných slávnostiach, kesme si spolone spomínali zašlé velké asy. Bolo to ako bláznovstvo,

ke peštianski a viedenskí pánovia oakávali od nás, že teraz budeme

pre ni a za ni vraždit naších bratov.

Štyria cisári si mysleli, že budu s vojnou skoro hotoví. Mali sku-

tené veliké a mocné vojsko. Ale víazstvo neprichádzalo. Je pravda,

že sa ím zo zaiatku dailo dobré. Pepadli miernu a bohatú krajinu,

Belgicko, aby si ulahili cestu do Francúzska. Podailo sa ím pe-

moct nepatrný, o aj hrdinský lud belgický. ích prekrásnu zem

obrátili za niekolko týždov na púšt, triesky a rumy. Ako kedysi ich

divokí praotcovia, Teutoni, zniili všetku úrodu, zboili krásné, vy-

stavené mestá, starobylé chrámy, pamiatky vzácného umenia, roz-

kradli sbierky cenných obrazov a soch a odvázali ích do Nmecka,

zabij ali aj bezbranných starcov, ženy a dti. Potom vtrhli aj do Fran-

cúzska a tiahli na hlavné msto Paíž. Dúfali, že zniia za niekolko

mesiacov Francúzsko, potom Rusko a konené Anglicko. Ostat-

ných krajin a národov by sa potom neboli báli. A všade hnali do

prvých bitevných iar Slovákov a echov, aby sa ích aspo zbavili, keích nemohli pinutit k poriadnemu bojovaniu za Maarov a Nemcov.

Doma spustly polia, mužovia jedni za druhými odchádzali

z ddin, mesteiek a z miest na vojnu. Ludia zatínali pásti hnevom,

vzdorom a bolasou. Ale všetko bolo marné. Za každým rohom stál

žandár, policajt, voják, Maar, Nmec alebo Žid, ktorý poúval, ohovoria ludia, zatýkal, žaláoval, popravoval. Za hlúposti, pre njaký

žart boli ludia odsudzovani na roky do vázenia. Kto by sa bol zoprel,

bol by postrielaný gulkami prušiackych gulometov.

Našimi krajmi šla bieda. Šiel hlad. Šla bolast nad nevinné,

muenicky zahynulými otcami, synmi, bratmi. Šlo temné zúfalstvo,

nemá nenávist sa rodila v srdciach, i tých najpodlejších, veliká roz-

25

horenos a smútok viseli nad námi ako ierny mrak. Vedli sme sice,

že to Maai a Nmci nevyhrajú, že by to nebolo spravodlivé. Ale ích

porážku a víazstvo naších priatelov Srbov, Rusov, Francúzov,

Talíanov, Anglianov a Amerikánov neprichádzalo tak skoro, ako

sme na zaiatku dúfali. Mnohí z nás už pochybovali. Mnohí už zúfali

nad budúcnosou nášho národa. lni sa ešte stále tšili, stále ešte

verili. Až náhle celý národ zaal si o omsi šopta.

IV.

A zaali si ludia šopta, že vo Francúzsku v meste Bayonne

odovzdaly slavnostn francúzske panie a dievky válenú zástavu

eskoslovenským dobrovolníkem. Niekolko desiatók Slovákov a e-chov žilo ped vojnou vo Francúzsku, hlavn v Paíži. Boli to kožuš-

níci, krajíri, sklepníci a iní remeselníci a obchodníci, njaký ten štu-

dent a maliar-umeiec; pri vypuknutí vojny boli tu mnohí zadržaní,

nemohli vas do Rakúsko-Uhorska, ale boli tomu ovšem všetci rádi.

Nenávidli všetci Nmecko a Rakúsko-Uhorsko, priali si víazstvo

Francúzska. A prosili francúzsku vládu, aby ím dovolila bojova po

boku francúzskych vojakov. Co ích tu znali aj málo, o nemali niekedy

ani pochopu o tom, že žije kdesi na východe v rakúsko-uhorskej

monarchii eskoslovenský národ, ktorý chce by slobodným, na

koniec ím Francúzi predsa len dovolili, ke vidli, ako úprimne tito

Slováci a eši milujú priatelské Francúzsko a ako túžia po tom,

aby mohli bojova pre oslobodenie svojej zem z nepriatelských

pazúrov. Vo francúzskom vojsku je od dávna oddiel, niekolko plukov,

v ktorých móžu slúži aj cudzinci, ovšem pod velením francúzskych

dóstojníkov. Tieto pluky sa volajú: ,,Cudzinecká legia'*. Rimania

mali podobné za slavných asov svojích cisárov pluky, v ktorých

24

bola služba znané ažká a zodpovdná, a volali ích legiami. Podobné

aj vo Francúzsku v ,,Cudzineckej legii" nebola vojakom služba

hrakou. I na bojišti boli tito vojáci vždy prví v najažšom a krva-

vom boji. Slováci a Cesi, ktorí opustili svoje obianske miesta a dobro-

volné vstupovali do eskoslovenského oddielu „Cudzineckej legie",

vedeli, že ích akajú tuhé dni ustaviného nebezpeia smrti. Vedeli,

že nemajú vo Francúzsku ani píbuzných, ani známých, ako francúz-

ski vojáci, od ktorých by mohli dosta na bojišt potešujúci lístok,

alebo njaké koláe, ktoré piekla starostlivá matka. Vedeli, že ra-

kúsko-uhorské úady ích vyhlásily za zradcov Rakúsko-Uhorska a že

ak sa dostanu na bojišti do nmeckých, maarských alebo rakušáckych

rúk, obesia ích bez milosti.

Ale poujte, to ešte nebolo dos! V tom istom ase, na samom

zaiatku vojny, robia aj Slováci a eši, v Rusku usadlí alebo vy-

hlášením vojny a uzavením hranic medzi váliacími, to isté. Sedliaci,

ktorí sa kedysi vysahovali z iech pre nedostatek výživy a zariadili

si v Rusku, vo Volyskej gubernii (celé Rusko bolo rozdlené na

niekolko velkých krajov, zvaných gubernie) svoje kvetúce osady

a celé bohaté ddiny, prichádzali do msta Kyjeva a hlásili sa u eských

spolkov ako dobrovolníci do ruskej armády, práv tak, ako aj mnohí

Slováci obchodníci pišli s tým istým cielom ku slovenským spolkom.

Tak robili aj mnohí remeselníci, obchodníci, sladovníci, muzikanti,

robotníci a uitelia tlocviku i profesoi na gimnáziach, z ktorýcii

všetkých bol ped vojnou v Rusku slušný poet; a prichádzali zo

všetkých kútov rozsiahlej, mohutnej íše ruskej, aj z vysokých hór

Kavkazu, i zo zasažených plánov Sibíra, ba i od brehov japonského

mora na alekom Východe. Slovenské a eské panie, ako aj ích

starší krajania v Kyjeve ím odovzdali 28. septembra 1914 na desv. Václava krásnu zástavu, pod ktorou vykroilo 800 prvých dobro-

volníkov ruských na bojišt v ústrety smrti. Najstarší z nich, Heyduk,

25

píbuzní nášho básníka Adolfa Heyduka, o bol aj šedivý starec,

niesol tuto zástavu do boj a.

A preo to robili tito odvážni a statoní ludia?

Preo šli tito mužovia dobrovolné do boja, ke boli vzdialení

od Rakúsko-Uhorska, žili v priatelských nám zemiach, takže ích ne-

mohli povolat rakúsko-uhorské úady na vojnu, a ke vedeli, že ích

na bojišti za každým kríkom stíhá smr?

Preo nesedli opatrné a ticho niekde v kúte a neakali na

koniec vojny?

Preo — preo šli tedy obtovat' svoje mladé životy?

Hla, na zástave ,,eskej Družiny", lebo tak sa volal oddiel esko-

slovenských dobrovolníkov z Ruska, boly na jednej stran vyšité

štyry znaky: Ciech, Moravy, Sliezska a Slovenska. Tieto znaky boly

spojené starodávnou korunou svátého Václava. o to znamenalo?

To znamenalo, že tito mužovia nechcú ma ni s hanebnou

ríšou rakúsko-uhorskou, že navždy odmietajú smierenie s cisárom.

Františkom Jozefom, že sa nechcú nikdy vráti do Rakúsko-Uhor-

ska. Ale to znamenalo ešte viac: že chcú, aby staroslavné eské

zem koruny svátého Václava, echy, Morava a Sliezsko, ktoré

v asoch Karla IV. tvoily slávnu esku ríšu, ozdobu celej Európy,

boly zasa slobodné; že chcú, aby pekrásné Slovensko, kde sme žili

my ujamení Slováci, bolo spojené so zemiami eskými, lebo my sa

s echmi dobré rozumieme a ich re je málo odlišná od nasej, lebo

dávnejšie sme i my i oni hovoili jedným spoleným jazykom. Dosdlho sme už trpli pod jarmom urputných, sveepých Maarov,

ktorí sa usilovali zošklivi nám našu lúbeznú sloveninu a odcudzi

nás od nasej materinskej ei.

To znamenalo, že sa chcú vráti do samostatné j, slobodnéj,

eskoslovenským ludom vybudovanej a ovládanej slávnej íše esko-

slovenskej.

26

To znamenalo, že chcú radšej zhynú v estnom boji na bojišti,

než necha svoj národ bez pomoci v tejto ažkej chvíli, ke on sám,

sovrený v pazúroch peštianskych a viedeských dravcov, nemóže

prehovori.

Tam vo Francúzsku v meste Bayonne, a tam v Rusku v meste

Kyjeve so slzami v oiach a v hlbokom pohnutí, plaúc od radosti

a s pýchou stáli tedy pod svojími zástavami mužovia, ktorí sa sami

dobrovolné pihlásili, že budu bojovat s ostatními našimi priatelmi,

so slovanskými Rusmi a Srbmi, ako aj s Francúzmi a s Anglianmi

proti Nemcom, Maarom a Rakúšiakom, aby chránili všetky nár* dy

svta proti týmto násilníkom, ktorí si ích chceli podmanit. A bojo-

vali ako vrní Slováci a Cesi za to, aby náš národ už nikdy nemusel

otroit cudzincom, aby naše dti už nikdy neboly násilím nútené

uit sa v maarských a nmeckých školách, aby mal jazyk slovenský

a eský to isté právo všade, ako jazyk iných národov. Kým sa náš

lud dusil doma pod tažkým príkrovom horbitovným, pod hroznou

krutovládou habsburgskou, mohli tito mužovia voIne prehovori:

My, dobrovolné shromáždní vojaci-Cechoslováci pod slávne

bieloervené zástavy, pod ktorými naši chrabí predkovia víazili vždy

nad našimi nepriatelmi, pisaháme slávne celému nášmu národu,

že budeme bojovat doposlednej kvapky krve za jeho slobodu, za lepšiu

budúcnos naších dtí.

A povedali si alej : Do Rakúsko-Uhorska sa už nevrátíme, lebo

ho nebude. ,,Bu vrný vlasti, ó Uhorl" a ,,Zachovaj nám, Hospo-

dine, cisára" už spieva nebudeme, lebo nebudeme ma cisára a o svo-

jích eskoslovenských záležitostiach si budeme rozhodovat sami.

Vrátime sa len do svojej vlastnej íše, do Ceskoslovenskej Repu-

bliky. A ke by sme to nedosiahli, radšej zhynieme. Lebo smrt je

lepšia, ako otroctvo. Život v otroctve nemá ceny, nenie životom, ale len

živoením a pomalým umieraním.

27

A všetci pevné sovreli svoje bodáky a šable a pod vysoko nesenou

zástavou pri milých zvukoch slovenských a eských piesní šli na bojišt.

Ke vstupovali do vlakov, ktoré ich malý odviez do pola, hudba

ím zahrála: „Kde domov mój?" Potlaili mužné slzy a povedali si:

Domov mój je ešte v Rakúsko-Uhorsku, ale skoro bude volný a slo-

bodný.

A ke hráli: ,,Nad Tatrou sa blýská", povedali si Slováci a Cesi:

Nech sa blýská, je to hrom a blesk nášho hnvu, že sme tak dlho boli

otrokmi.

Už sme nie a nesmie by ani celý národ. Nad Tatrou sa vyjasní—až Slováci a Cesi, vrní a spojení, budu pánmi vo svojej zemi.

V.

O takých veciach si tedy vypravovali ludia v zemiach eskoslo-

venských. Známi a priatelia sa stetávali a stisli si ruky, objímali sa,

plakali. Zves o naších dobrovolníkoch, o naších legionároch, sa šíila

tajné, ale horlivé v celom národe. ,,Máme tedy svojích blanických

rytierov,'* hovorievaly staré dobré babiky. ,,Nemusíme tedy pomoc

oakáva od cudzích ludí, o aj naších priatelov — máme svojích bo-

jovníkov, ti nás nedajú, ti nedajú zahynú nám ani budúcim," hovo-

ili múdri starci. Náš lud, o aj žil cez vojnu v biede, v nedostatku

a v hlade, mal nadej u, že príde oslobodenie, že legionái pinesu

slobodu a s ou aj blahobyt a šastie do každej rodiny po hrozných

útrapách vojenských. Náš lud pevné veril, že nad rakúsko-uhorským,

nemecko-maarským bezprávím a násilím musí zvíazi spravedlnost:

Slobodný život v slobodnej vlasti.

Slováci a Cesi, ktorí boli odebraní k vojsku rakúsko-uhorskému,

ešte astéjšie a hojnejšie prebiehali k Rusom, k Srbom a ostatným

28

spojencom, akonáhle vedeli, že sú tam ,,na druhej stran**, ako sa

hovoilo, eskoslovenskí dobrovolníci. Mnohí dúfali, že tam najdu

známého, iní sa tšili, že sa pripoja k ním. Hróza obchádzala každého

vrného Slováka a echa v maarskej a rakúskej armád, ke si

pomyslel, že sná na ,,druhej stran", na ktorú sa málo útoi,

sú tiež Slováci a eši, úprimní chlapci, ktorí bojujú za slobodu

eskoslovenska. Kolko ráz stál malý vojaik Slovák alebo Cech

v rakúsko-uhorskej uniform v noci na stráži pri rakúskych zákopách

a kolkokrá tužil prebehnú na ,,druh stranu", kde sú ti opravdoví

eskoslovenskí bojovníci, bojujúci nie pod iernožltými zástavami, ale

pod bielomodroervenými, eskoslovenskými. Kolkokrá snil o tom,

že prídu, že zaútoia s mocným ,,hurá" na rtoch a oslobodia ho s jeho

priatelmi z cudzích handár. A bolo ticho za noci tam niekde na ruskom

bojišti, ani lístok kra sa nehnul, mesiac svietil, bladý ako z olova,

bolo teskno, smutno, žiadalo sa po domove, po maminke, po milých

luoch — ke náhle s druhej strany ozvala sa piese. Piese sladká

a nesmierne dojemná, zpievaná dvojhlasné: rozoznávaš už šlová

a nápv: ,,Kde domov mój?" A vojaik pri rakúsko-uhorských zá-

kopách sa chvje, ako list pri jasennom vete na opustenom strome,

srdce mu prudko bije, v hrdle cosi zatahuje — a chce sa mu plakat' . . .

Myslí na rodnú ddinu s malou zvonicou pri kostole, na bielu faru

a školu so zahrádkou, kde kvitnú ohnivé rže, na pole s divým

makom a na zlaté pašienky za ddinou, plné hús. Tam je tedy jeho

domov — ale ako je tam teraz smutné a pusto! Ani zaplakat ne-

smejú naši domáci za mnou, ani požalovat si navzájom. Všade

chodia maarskí žandári, všade špehujú, zlí ludia ím udávajú každého,

kdo povie nieo proti vojn. Domov mój je krásny, ale podobá sa

zakliatej princezn, ktorú stráži zlý ohnivý drak. Nedáme jej zahynut

v cudzích pazúroch. Ti, ktorí tam naproti spievajú v ruských záko-

pách „Kde domov mój?**, volajú nás k sebe. Ja som Slovák, somCech—

29

o je ma po Rakúsko-Uhorsku, o móžem od nho oakáva? Som

Slovák, som Cech — moje miesto je tam naproti medzi najvernej-

šími a najlepšími Slovákmi a Cechmi, musím im pomáhat. Nebudem

už striela do Rusov, do Srbov, do Francúzov, do Talianov, do Angli-

anov a do všetkých ostatných mojích bratov alebo mojích priatelov.

Nemóžem milova Rakúsko-Uhorsko, ani Nmecko, lebo sa usilujú

o zkázu mojho národa. ích nepriatelia sú mojmi priatelmi. ích po-

rážka je mojím víazstvom. Nemóžem, nesmiem ím nijakým spósobom

pomáha.

Naopak, musím všetko podniknú, aby ích stihla krutá po-

rážka, ktorá bude šastím pre nás všetkých. Hla, spievajú ešte aj

,,Hej Slovania!'' O, iste nebudem zabíja svojích slovanských bratov . . .

Preo Co zlého mi urobili? A o dobrého urobili Maai Slovákom? Co

dobrého dalo Cechom Rakúsko? Nepamátám sa, že by nám Maaia Nmci v celých djinách boli dali nieo dobrého! Preo im mámetedy siúžit? A ja nechcem by hlúpym. Nechcem obetova svoj kvetúci

mladý život, svojú vrelú krv za tých, ktorí nám vždy len zle robili.

Ak už mám okolvek obetova, obtujem radšej život pre lepšiu

budúcnos svojho národa. Pojdem tam, k Rusom a k Cechoslovákom-

legionárom, ktorí tam naproti spievajú a volajú ma. Shodím so seba

protivné maarské handry, zahodím do vody rakúsku pušku. Ale tam

u nich sa obleiem do ích kroja a vezmem ích pušku — a pojdem

s nimi, pojdem s nimi o aj na smr ...

Tak premýšlali vrní Slováci a Cesi, ktorí museli slúži v rakúskej

a maarskej armád. A mnohí, mnohí z nich, ke sa ím len trochu

naskytla možnos k útku, opušali rady Maarov a Rakúšanov a pe-

bhli k Rusom, aby tam vstúpili do legií. Na všetkých bojištiach, kampišli Slováci a Cesi, v Rusku a v Polsku i v Halii, v Srbsku, v Albánii,

v Itálii, vo Francii, v celých zástupoch prebehávali ku svojím pria-

telom a miesto boja objímali srdené bratský Rusov, Srbov, Fran-

30

cúzov, Anglianov, Talianov a ostatných spojencov. Miesto smrti

prinášali ím bratský bozk a svojú pomoc.

Tak sa pipojili statone a odvážné k prvým starcdružinníkom,

aby s nimi znášali všetky vojenské útrapy až do víazstva nad nepriate-

lom. Mnohí z nich museli dlho aka a ažko pracova v zajateckých

táboroch, než ím bolo dopriato vstúpi do eskoslovenského vojska.

Mnohí tiež zahynuli v táboroch skór, než boli do vojska povolaní.

Len málo bolo tých, ktorí vóbec ni nechceli o legiach pou.Boli to zlí ludia, špatní Slováci a Cesi, ktorým bolo lahostajné, ibude ích zem slobodnou alebo otrockou. Ale poctiví a vrní Slováci a

Cesi sa asto ani nemohli doka chvíle, dokial ím ruské, srbské,

talianske a ostatné spojenecké úady dovolia odís z táboru do legií

a pipoji sa ku šastným bratom legionárom. Ti, ktorí zo zajateckých

táborov šli do legii, šli dobrovolné. Nikdy nikto nikoho nenutil.

Ako sa ale dozvdli všetci ti zajati Slováci a Cesi, že sa možno

hlási k ním dobrovolné. V každéj zemi, kde boli naši ludia v zajatí,

bolo vždy niekolko ulých naších ludi, ktorí vydávali v nasej ei noviny,

tvoili spolky; posielali zajatcom zprávy a boli akýmsi strediskom,

okolo ktorého sa toil celý eskoslovenský život. Vo Francúzsku

to bol v prvých rokoch ušlachtilý Francúz a vzácný priatel nášho

národa, nedávno zomrelý Arnošt Denis, ktorý zaal vydávat fran-

cúzsky asopis ,,La Nation Tchque** (,,eský národ'*), v ktorom

vykládal Francúzom a vzdelancom celého svta, kto sme, ím sme

boli v minulosti a o žiadame v budúcnosti. Vo Švajciarsku v prvých

rokoch vojny zaali tlai asopis ,,eskoslovenská Samostatnos*,

ktorý pozdejšie vychádzal v Paíži a ktorý riadil dr. Lev Sychravá. Po-

dobné v Rusku vychádzaly asopisy ,,Slovenské Hlasy'* a ,,echo-

slovák" v Petrohrade, ktorý viedol Bohdan Pavl a ,,Cechoslovan**

v Kyjeve, ktorý riadil Venceslav Švihovský. Tieto prvé velké aso-

pisy ítali hltavé všade tam, kde žili nejakí Cechoslováci. ítali ích

31

legionái na bojištiach, ítali zajatci v táboroch. erpali z nich silu,

aby lepšie a s dóverou mohli snáša útrapy bojov a zajatia, získávali

z nich zprávy o tom, o sa robí na bojištiach, o sa robí na svte

a doma, ako sa vzmáhá a zosiluje tuha nášho ludu po slobod. Netrp-

livé akali vždy na píchod každého nového ísla týchto naších novin.

A vždy po preítaní každého alšieho ísla sa dobrovolné hlásili noví

a noví chlapci do legií a pihlášení boli vždy netrplivjší a ne-

trplivjší — a najšastnejší boli ti, ktorí dostali zprávu, že v ten a ten

de budu prepustení zo zajateckého tábora a odvezení na píklad do

Kyjeva, kde bola kancelária ,,Ceskej Družiny", tam preobleení do

ruskej rovnošaty s eskoslovenskými odznakmi a onedlho budu po-

slaní na frontu k ostatným bojujúcim bratom.

VI.

Legionái bojovali statone. Coskoro si získali svojou chra-

brosou, odvahou, smelosou a obetavosou dóveru hlavných velitelov

rusk5>ch, francúzskych, srbských a pozdejšie italských. Už v auguste

191 4 odišli na bojišt legionái francúzski. leh stotina v ,,Cudzineckej

legii*' malá hrdé a jadrné pomenovanie: ,,Stotina Na zdar!*' Zaiat-

kom októbra 1914 odišlai,,eská Družina" v Rusku na bojišt. Tiežaj

ti naší dobrovolníci, ktorí sa pihlásili do srbskej armády, už dávno

bojovali po boku bratov Srbov. Chýbalo len spoloné, jednotné vedenie

celého nášho odbojného hnutia za hraniciami.

Tu v dob najprudkejších bojov na bojištiach, ke sa už zdalo,

že vojenské šastie praje Nemcom, ke ruské armády musely pre nedo-

statok steliva ustúpi do vnútra Ruska a ke hrdinské vojská Francie

a Anglie zúfale bránily každú pia francúzskej zem proti prevahe

Nemcov, ke u nás doma vládlo neslýchané násilie maarsko-ra-

32

kúskych úradov a ke najlepší synovia a vodcovia národa boli po-

zatváraní a na smr odsudzovaní;podailo sa profesorovi pražského

vysokého uenia Tomášovi Masarykovi utiec za hranice. Tomáš

Masaryk, teraz vyhnanec, prekh'naný v Rakúsku, ktorý obtoval svoje

osobné pohodlie a pokoj i bezpeie svojej rodiny, postavil sa na

elo všetkých za slobodu bojujúcich Cechoslovákov za hraniciami

a všetci ho jednomyselne uznali za vodcu. Coskoro utvoili ,,esko-

slovensku Národnú Radu**, ktorá malá sídlo v Paíži a ktorá viedla

pod predsedníctvom Masaryka odboj Cechoslovákov proti Rakúsko-

Uhorsku za hraniciami. Jej lenmi boli pozdejšie hrdinský Slovák

a uenec-hvezdár, ktorý žil ped vojnou v Paíži a na zaiatku vojny

vstúpil ako dobrovolník do francúzskej armády, Milan Rastislav

Štefánik, a dr. Eduard Beneš, ktorému sa tiež podailo utiec v r. 1915

za hranice Rakúska. eskoslovenský odboj, ktorý takto mal svoje

pevné stedisko a jednotné vedenie, zosilnieval so da na de, svt,

ktorý o nás len málo vedel, vždy viac a viac sa zaujímal o naše vci a

obdivoval našu odvahu a húževnatos nášho boj a za slobodu. Bolo

dané heslo: Jeden za všetkých, všetci za jednoho! Tak sa usilovali

všetci Cechoslováci sdruži sa v mohutný celok, budiaci úctu naších

priatelov a strach naších nepriatelov. Rakúsko-Uhorsko, vidiac vzrast

a rozvoj nášho hnutia za hraniciami, snažilo sa zo všetkých sil o to,

aby sa doma o tom národ nioho nedozvdl, ale máme. Masaryk

a jeho priatelia sa dorozumievali pomocou zvlášt odvážných poslov

s úprimnými vlastenci v Prahe a tak vzdor všetkým pekážkám celý

národ bol jednotným s legiami v cudzine a nebolo poctivého Slováka

alebo echa, ktorý nevil, že sloboda bude, musí nám by vybojo-

vaná. Hrdinstvo naších legionárov a innos Masarj'^kova, ktorá námzískala všetkých vedúcich štátnikov dohodových zemí, vždy viac a viac

utužovala v našom národe nádeju, že den oslobodenia z potupného jamaje blízko. O tom, že eskoslovensko musí by slobodné, nikto nepochy-

JJ

boval. Noviny všetkých nám priatelských národov písaly za našu slo-

bodu, pre našu slobodu sa bily mimo naších legionárov aj ích nesetné

vojská. Koniec nespravedlivého Rakúsko-Uhorska a zaslúžený trest

spupného Nmecka bol neodvratný. Bolo teba len do konca vytrva

a rozhodnosou zlomi odpor nepriatelských vojsk. Vo všetkých ze-

miach, kde za hraniciami bolo možné Cechoslovákom otvorene sa

hlási do boja proti naším nepriatelom, mali Masaryk a Národná Rada

svojích spolupracovníkov, ktorých prácu máme vždy estné spomína

u nás. Mnohí z nich už zomreli, niektorí sa ani nedokali návratu

do oslobodenej vlasti. Nesmieme nikdy zabudnú smutné zahynuv-

šieho generála Štefánika, s ktorým sa srútil aeroplán práv v oka-

mžiku, ke sa chystal vstúpi na pódu po tolkých stoletiach slobod-

ného Slovenska, nesmieme zabudnú vrných spolupracovníkov

Masarykových v Rusku Bohumila ermáka a Juraja Klecandu, dnes

už mrtvých, a estného, obtavého Tomáša Tvrzického, ktorý zomrel

po vojn a ktorý tak krásné pósobil v Amerike. A vane spomínajme

tisíce padlých legionárov, ktorí obtovali svoje životy s radosou

a bez váhania, aby zachránili život milionem svojích bratov a sestár,

v prvom rad plukovníka ruských legií Juraja Šveca, poruíka fran-

cúzskych legií, ktorý už roku 1915 viedol slavné stotinu ,,Na zdar!"

na boj v severnej Francii, Václava Dostála a jedného zo statených

zakladatelov italských legií Jána apka. Ces ích pamiatke a uznanie

ích velkej práci!

VII.

Pod Masarykovým vedením riastly aty eskoslovenských legií

na všetkých bojištiach svta. Radostné, hrdé pochodovali pod zásta-

vami naších bariev, so sokolskými piesami na rtoch pri heslách naších

slavných predkov. Mnoho ráz sa zdalo tým naším chlapcem legie-

34

nárom, že duch Jána Žižku z Trocnova, nepemožitelného bojovníka,

sa vznáša nad ích hlavami a riadi ích kroky. Ku konc roku 1915

bola ,,eská Družina** rozšíená na ,,Prvý eskoslovenský stelecký

pluk*', jeho velitelom bol statený priatel nášho národa, Rus plu-

kovník Trojanov. Zaiatkom roku 19 16 bola už v Rusku esko-

slovenská stelecká brigáda, ktorá koncom toho roku vzrástla na

5.720 mužov vo dvoch plukoch. Plukovník Trojanov bol teraz velite-

lom oboch plukov — brigády.

V tom ase sa pipojilo k dohodovým štátom v boji proti Rakúsko-

Uhorsku i Rumunsko, aby oslobodilo v maarskom jame upiacich

sedmohradských Rumunov. Srbi, Horvati a Slovinci, zajatí v Rusku

ako bývalí vojáci rakúsko-uhorskí, utvoili podobné — ako Cecho-

slováci dobrovolnícky sbor, ktorý tiahol na pomoc spolone s Rusmi

Rumunsku proti zrádnému Bulharsku. V tomto sbore bojovali mnohí

Slováci a Cesi, hlavn dóstojníci a zúastnili sa aženia a bitiek

v Dobrudži, kde sa takto mnohí vyznamenali a mnohí aj padli. Tu

preliata krv Rusov, Juhoslovanov a Cechoslovákov v boji proti spo-

leným nepriatelom znovu speatila bratské slovanské svazky.

Na jar 1917 nastala v Rusku revolúcia. Cár a jeho vláda boli

svržení. Ruský národ ažko znášal, že cár a jeho ministi nemyslia

vojnu s Nemcí úprimne. Žiadal si rozhodnejšie vedenie vojny, aby

uskoril rychlejší, spravedlivý mier. Nastolil nov vládu, vybránu zo

svojích poslancev na ríšskej rad ruskéj. Táto nová vláda vyhlá-

sila, že Rusko budealej bojeva za slobodu všetkých utlaovaných ná-

rodov. Ruský národ si eddýchol a s ním si oddýchli aj Cechoslováci

v Rusku, lebo cárská vláda nezachádzala s nimi úprimne, naše

hnutie jej bole na obtiaž a trpla ho len z milosti. Vyhlásenie novej

ruskej vlády povzbudilo nádeje všetkých utlaených náredov svta.

Rusi sami dali slobodu Finsku a Polsku, které carská vláda skór

tak utlaovala. Cechoslováci mali teraz nádeju, že ích vojsko vzrastie

35

oividome, že všetci eskoslovenskí zajatci budu prepustení a že ne-

budu zbytone zdržovaní v táboroch, že budu móc vstúpi do legií.

Tak zaiatkom léta 1917 sa zaal živý ruch v Rusku a po jeho

píklade i vo Francii a Itálii. Desatisíce zajatcov opustilo tábory

a v zástupoch sa shromažovalo do Kyjeva. Kancelárie ích nestaily

zapisovat, skladníci ím nestaili vydávat ruské rovnošaty, dóstojníci

ích nestaili cviit. K malej brigád s dvoma plukmi pribudol tetí

pluk a zaal sa tvoit pluk štvrtý. echoslováci dostali od Rusov tiež

niekolko diel a bývalí delostrelci, ktorí sa nauili zachádzat s delami

ešte v rakúsko-uhorskej armád, sa shromažovali do dlosteleckého

oddielu. ,,Nebudeme už chodit na výzvdy (rozvjedky), ke nás je

už tolko! Rozvjedky boly sice slávne, osvdili sme tak Rusom mnohu

cennú pomoc, ale teraz chceme ma svoje samostatné vojsko a chceme

bojovat pravidelné tvárou v tvá nepriatelovi. Budeme teraz mat svoje

celé pluky pchoty, delostrelectva, jazdy a iných pomocných zbraní,

chceme samostatné velenie, chceme priamo bojovat s nepriatelom,

aby celý svt videi, kolko nás je, že sa nebojíme a že sme ochotní

nieo obtovat za vítazstvo spravedlnosti."

Tak sa hovorievalo medzi nimi. A staí, zkušení rozvjedíci,

ktorí previedli mnohé noné výpady proti nepriatelským strážam a do-

kázali Rakúšanom mnohé podaené kúsky, priviedli ochvila n-jakých zajatcov, boli omrzelí nad týmto spósobom boja a žiadali nieo

vášieho, nejakú velikú a slávnu bitku, ktorá by rozšíila slávu esko-

slovenského mna po celom svte.

K tejto bitke došlo. Ruské vojská, nadšené emi svojho ludo-

vého ministra vojny Alexandra Kerenského, ktorý bol vtedy vše-

obecné oblúbený, pipravovaly sa k velikému útoku na Nemcov.

eskoslovenskí vojáci sa pihlásili prví, aby ím bolo dovolené zúastnit

sa útoku. Da 2. júla 19 17 podnikol pri msteku Zborove vo

Východnej Halii i., 2. a 3. pluk eskoslovenský velký úder na zá-

J6

kopy rakúske a nmecké. Ráno o ósmej hodin pri strašlivom rachotu

diel vybhli naši chlapci zo svojích úkrytov, peletli ako vietor

priestor medzi sebou a nepriatelom, vnikli medzi Nemcov a Maarov

a za niekolko hodin po krutom boji obsadili ích zákopy, vyhnali ích

odtial a prenasledovali ích aleko na viac kilometrov.

Nmci a Maai nestaili uteka, apráve bolo naších len výše

3000 a ích výše 12.000, tedy štyry rázy tolko a o aj boli naši zle oble-

ení a ozbrojení, kdežto oni mali všetko najlepšie. Množstvo steliva,

diel, pušiek, granátov, vozov a rózných zásob zostalo v naších rukách.

Tiež aj mnoho nepriatelov sa nám poddalo. Bolo medzi nimi mnoho

Cechoslovákov, z ktorých niektorí plakali od radosti, ke vidli esko-

slovenské vojsko a iní hned' prosili, aby smli is s námi, aby smli

vstúpi do legií.

Celé Rusko, celý svt hovoil o tejto slávnej bitke pri Zborove.

Naší priatelia ešte radostnejšie ako prv vítali nás a slubovali námpomoc v našom boji za slobodu. Celé Rakúsko-Uhorsko sa zachvlo

vo svojích základech, vo Viedni zaali tuši svój neblahý koniec a

chceli si náš národ doma znovu njak nakloni. Ale už bolo pozd.

Chceli sme svój stát, svojú eskoslovensku Republiku — a nikto na

svte nemohol nás už od naších úmyslov odradi. Víazná bitka pri

Zborove len posilnila našu odvahu. Priviedla do naších radov i mnohých

z tých, ktorí dosial sedli v zajateckých táborech a váhali sa k námpihlásit.

Naše vojsko v Rusku riastlo azosilovalo vždy mohutnejšie a mo-

hutnejšie. Tomáš Masaryk, ktorý pišiel do Ruska ešte ped bitkou

pri Zborove, mal radost zo svojích chlapcov, ktorí si svojho vodcu

všeobecné oblúbili a volali ho svojím tatíkom. Ku konc léta 1917

bolo už v Rusku eskoslovenské vojsko, ktoré ítalo 8 plukov pchoty,

dva pluky zálohy pchoty a dva silné oddiele delostrelectva okrem

ostatných menších oddielov zákopníkov, zdravotného sboru a ne-

J7

mocníc, vojenských kancelárií velitelstiev a pod. Pluky pchoty nosily

hrdé pomenovania

:

Prvý eskoslovenský stelecký pluk Majstra Jána Husa.

Druhý eskoslovenský stelecký pluk Juraja Podbradského.

Tretý eskoslovenský stelecký pluk Jána Žižku z Trocnova.

Štvrtý eskoslovenský stelecký pluk Prokopa Velikého.

Piatý eskoslovenský stelecký pluk Tomáša Masaryka.

Siesty eskoslovenský pluk hanácky.

Siedmý eskoslovenský stelecký pluk tatranský.

Osmy eskoslovenský stelecký pluk sliezsky.

Na apiciach nosili chlapci bieloervenú stužku, na pravom

rameni štítik malinové lemovaný s íslom pluku a s oznaením hod-

nosti. Pyšnili sa tím velmi, že sú eskoslovenskí vojáci. Božemój, aká

to hrdos po tristoronom ponížení!

Aby bola tiež naša legia vo Francúzsku zesilnná, odišlo niekolko

tisíc chlapcov nebezpenou cestou severným morom, kde všade kižo-

valo množstvo nmeckých podmoských lnov, ktoré niily velké

dopravné parníky spojencov, do Francúzska, kde sa zaala tiež tvori

samostatná eskoslovenská armáda, ktorej pluky niesly ísla, zaí-

najúc 21. V Itálii túžia naší zajatci, podnietení slávou svojíchbratov, vy-

tvori tiež legie, v ktorých by po boku italského vojska mohli bojova

za šastie svojej vlasti. V anglickej armád bojuje už tiež celá stotina

smlých chlapcov Cechoslovákov, ktorí sa v nej sišli so všetkých

konin nesmiernej íše velkobritskej, zvlášt zo studené j Kanady

v Severnej Amerike. Vo Spojených štátoch severoamerických prihla-

sujú sa Slováci a eši do eskoslovenskej armády vo Francii, dokial

ich otcovia a matky sbierajú horlivé peniaze na podporu celého

hnutia eskoslovenského. A vedení statoným uitelom Vojtechom

Benešom zo všetkých svojích sil podporujú náš zápas a získavajú

nám dóveru medzi ostatnými Amerikánmi.

38

IX.

Ale koniec roku je pre nás truchlivý. Ruský lud nevdl pochopi slo-

bodu. Nazdával sa, že sloboda znamená: rob si každý, o chceš ! Vlády nad

málo vzdlaným, dóverivým a nezkušeným ruským národom sa zmoc-

nili nesvedomití, zlí a nerozumní ludia. Volali sa bolševíkmi. Ludovú

vládu Kerenského, ktorá nemalá dos sily, aby po svržení cárá zaviedla

v Rusku poriadok, svrhli teraz bolševici, ktorých vodca Lenin sa pova-

žoval za vladára Ruska. — Ako cár, tak ani Lenin nemal rád vojnu

s Nemcí. Zaal hlása ruskému ludu, že Nmci sú jeho priatelia, že

chcú mier, zaal nahovára stopádesiatmilionový ruský národ, že je

slabý a vyerpaný k pokraovaniu valšej vojn, a že sa musí Nemcom

podda. A velké množstvo nerozumných Rusov mu uvilo. Ruskí

vojáci utékali zosvojích zákopov, pestali poslúchasvojích náelníkov,

ako lavina sa valily ích davy z bojiša do vnútra Ruska. Nastal

hrozný neporiadok, ke nikto nechcel poslúchnu rozumný hlas.

Vojáci vsadali samovolné do vlakov, ktorých sprievodí sa museli

podriaova ích okamžitým nápadom, rozmarem a vzdorovaniu,

vozy a zariadenie na železniciach, ako aj rušné zniili temer za

krátko poblúdilí a rozoštvaní ludia, zapíinili mnohé škody a na-

stal úplný zmátok. Ludia tejže národnosti sa zaali nenávidie, brat

preklínal brata a na koniec sa aj vraždili. Hovoili na to, že je to

obianska vojna. Nechcejúc vojnu s Nemcí, zaali ju medzi sebou.

A chytí Nmci, ktorí ná zaiatku volali na Rusov do zákopov medové

šlová, zadusili sa ím o svojom priatelstve a bratstve, ke teraz vidli,

že sa ruská armáda rozbhla a že nieto temer nikoho, kto by ím za-

bránil vtrhnú hlbšie do Ruska, trebárs do samej matiky Moskvy,

dupli si, zaštrngali šabliami a zaali Rusom nemilosrdné rozkazovat.

Rusko bez vojska, dusiac sa v neporiadku a ustaviných burkách,

krvácajúce v ,,obianskej vojn", ím už ovšem nemohlo odporovat a ro-

39

bilo všetko, o Nmci chceli. Tak nesvedomití, zlí a nerozumní ludia —

-

bolševici v ele s Leninom Rusko zradili a pedali Nemcom, uzaveli

s nimi hanebný mier v Breste Litevskom, kde dovolili, aby Nmci a

Rakúšania obsadili celu Ukrajinu a iné najbohatšie iastky Ruska

a vyviezli odtial potraviny, uhlie, zlato a všetko cennejšie, na opišli.

So zármutkem sa dívali ruskí legionái na toto pustošenie.

Ve si tak oblúbili dóverivý, milý a pohostinský ruský lud ! Teraz

vidli, ako trpí bratský národ hroznou nemocou bolševickou, že verí

Ihárom a podvodníkem, ktorý ho pivedu len na zkázu.

A predsa nemohli Rusku pomóc. Bolo ich píliš málo, aby vnutili

svoju vóIu ohromnému národu. Mnohí z ruských ludí ešte verili, že

toto nešastie je potebné pe Rusko, aby sa vzpamátalo k rozumnému

a ulému životu. Rusi sami odmietali pomoc a ti, ktori ju chceli,

boli v nepatrnej m.enšine.

Co robi tedy? Rusko uzavelo s Nmci mier. Už nechce bojova

s nimi. My Cechoslováci predsa len nestaíme, aby sme zamnili nie-

kolkomilionovú ruskú armádu a sami viedli boj s Nmci bez ruskej

pomoci. Kto nás bude zásobovat, kto nám bude dodávat stelivo, kto

nahradí naše ztráty na mrtvých a ranných? Ako dlho by sme staili

so svojimi slabými silami v boji proti niekolkonásobnej prevahe Nem-

cov, Rakušanov a Maarov?

Nezostávalo ni iného, ako ustúpit ped mohutnými prúdmi

nepriatelských armád, ktoré sa zo všetkých strá valily na Ukrajinu

a do vnútra Ruska. Rozhodli sme sa, že budeme ustupovat cez Rusko

až do Sibie, pejdeme tuto zem až k brehom Japonského mora a Ti-

chého oceánu, tam sadneme na lod a odideme do Francúzska po-

máhat naším bratom, francúzskym legionárom.

Tak sa zaal so zaiatku smutný, pozdejšie tak slávny rok

1 91 8. V dlhých radoch ustupovali naši ruskí legionái zo svojích po-

40

sádok na Ukrajin stále na východ. Nmci neustávali znepokojovat'

ích zadné voje. Bola to ažká cesta v závojoch snahu alebo v hrozne

j

februárovej plieskavici, ke sa kolesa naších vozov a diel hlboko pre-

borily, ke ranní stenali na drkotajúcich vozoch a mrzli, ke boli

v každom okamžiku rušení stelbou nmeckých prenasledovatelov

a znepokojovaní nmeckými lietadlami, ktoré pozorovali smr nasej

cesty.

Pri stanici Bachma, malého msteka na železnici, vedúcej od

Kyjeva do Moskvy, ustupujúce vojská eskoslovenské boly obklú-

ené nmeckými plukmi. Rozpútala sa divá bitka. Cechoslováci zú-

fale bojovali, aby odrazili Nemcov a dali tak možnos ostatným od-

dielom eskoslovenským, ktoré sa opozdily, uniknú z nemeckej pasce.

Bitka bola zlá a nemilosrdná. Trvala dva dni. Na koniec ale boli

Nmci kruté porazení, odohnaní aleko od Bachmaa až ku Kyjevu.

A vojsko eskoslovenské v Bachmai sádlo do vagonov, rýchlo sem

shromáždných, zo všetkých súsednych, Nemcami dosial neobsade-

ných tratí a uniklo hlboko do ohromného Ruska ped oiami Nem-

cov, ktorí si brúsili zuby na jeho znienie. Tak zachránila naše vojsko

od istej zkázy víazná bachmaská bitka, po bitke pri Zborove naj-

slávnejšia druhá bitka naších chlapcov, od obklúenia so strany

Nemcov, ktorí by iste neboli robili s námi dlhé parády.

Tomáš Masaryk vidiac, že naše vojsko pojde teraz spokojné

na východ do pístavu Vladivostoku na behu japonského mora, aby

odtial podniklo velkú cestu okolo svta do Francúzska, odišiel najprv

do Ameriky, aby tam obznámil s naším hnutím ušlachtilého prezi-

denta Spojených štátov Wilsona.

Vojsko eskoslovenské odchádzalo spokojné, mierumilovne cez

Rusko na východ. Srdce sa nám svieralo nad nešastím, ktorému

podlahol predobrý ruský národ. Všade neporiadok, neistota, ruvaky,

všetci zlodji, vrahovia, podvodníci a darebáci každého druhu sú

41

prepustení zo žalárov a pevzatí do bolševického vojska, potulní

inskí oplani, Nmci a Maari-zajatci, kadejaký niomník, beár

a cudzinec si nárokujú právo rozkazovat ruskému ludu, obera ho

o posledný majetok. Všade drahota, nedostatok potravin, nedostatok

šatstva, náradia, ani ihly nikde nekúpiš. Bol to smutný obraz, který

sme vidli touto cestou, naplnnou smútkom a súcitom. A pochopili

sme, že sa zmocnili vlády nad nešastným ruským národom zloinci,

ktorým je všetko jedno, len nech sa udržia na svojích trónoch. Bolo

nám žial z toho celého. Avšak rozkaz znl: Do Francie!

Ale vláda bolševíkov sa dívala s nelúbosou na našu cestu. Vláda

bolševíkov bola Nemcom prajná od jej zaiatku. Kdo žiil Nemcom,

nemohol milova Cechoslovákov. Do Moskvy prišiel nmecký vyslanec

gróf Mirbach. Nepáilo sa mu, že Cechoslováci unikli Nemcom pri

Bachmai a nevidlo sa mu, že idú do Francúzska pomáha svojím

priateíom v boji proti Nemcom. Nemohlo sa mu to pái. A ponevá

boli Nmci víazmi a ruskí bolševici boli porazeni, musel ruský bolševik

Lenin v mnohom poslúchnu nmeckého vyslanca Mirbacha. N-mecký vyslanec by rád videi, ke by sa tým echoslovákom pekazila

cesta do Francúzska. Pipomenul to bolševikom. Co ke by bolševici

znepokojovali a ustaviné dráždili Cechoslovákov? Co ke by tak

ervená armáda bolševická, ako sa volalo vojsko Leninovo, pepadla

Cechoslovákov na ich cest cez Sibi?

Cechoslováci, ktorí pomaly prechádzali cez Rusko a Sibi, boli

naraz vselijako zdržovaní vo svojej cest, dráždní k výstupom a

prakám róznými najatými darebákmi, že bol div, preo to všetko

znášajú, ke sú predsa vojáci a ke nikomu neubližujú a nevšimajú

si nikoho? Vláda bolševíkov sa nazvala ,,vládou robotnikov a sedlia-

kov". Chcela tak pohnú chudobní pracujúci lud ku krvavému bojs majetnjšími lumi. Niekde sa jej to dailo. Ale chudobnému

pracujúcemu ludu tým nebolo lepšie. Bieda, spina a neporiadok boli

42

so da na tíe strašnejšie. Bolševická vláda zaala pracovat krutejšie,

než nenávidná vláda cárská. Pivykla od zaiatku donucova svojích

poddaných násilím, strielaním a žaláováním k poslušnosti. Žaláe

boly zasa peplnné. Sedlo v nich tisíce a tisíce nevinných ludí.

Hróza a smr šla po celej svátej Rusi.

Cechoslováci tužili len po tom, aby mohli opusti tuto nešastnu

zem a mohli pokraova vo Francúzsku vo svojom boji za samostat-

nos eskoslovenska.

A tu sa stalo cosi strašlivého.

Na žiados Nemcov sa rozhodla bolševická vláda, že pekazí

Cechoslovákom cestu do Francúzska. Železniné úady roztahaly

vlaky eskoslovenské po ohromnej trati asi 8000 kilometrov, od

msta Penzy južne od Moskvy až do Vladivostoku. Naše takto roz-

trúsené vojsko, ktoré predtým, na dókaz svojej mierumilovnosti

v oi ruskému národu, odovzdalo bolševíkom temer všetky svoje

zbran, koncom mája 191 8 pepadli borševíci a nemilosrdné ho

vraždili. Surový vodca bolševických vojsk žid Bronštein, zvaný

Trocký, dal svojim plukom ukrutný rozkaz, aby bez milosti

na mieste zastelili každého echoslováka, u ktorého sa najde

zbra.

Ale naše vojsko sa rázné vzchopilo k obrané. Vedelo, že keby sa poddalo bolševikem, aká ho len zkáza a smr. Preto sa bránilo

zúfale a odhodlané. Celé východné Rusko v porieí rieky Volgy a

celiká nesmierna Sibi sa pemnily na velké bojišt. Naši mali proti

sebe niekolkonásobnú pesilu. Ale nedbajúc zlej a nedostatonej

výzbroje, bojovali všade s takým nadšením, že za tri mesiace úplné

poteli celé bolševické armády v Sibii, vyhnali ich odtial a zahnali

aleko za rieku Volgu. Obsadili velké kvetúce mestá ruské a sibiské,

Samaru, Simbirsk, Kaza, Ufu, Celjabinsk, Jekaterinburg, Omsk,

Irkutsk, Citu, Charbin, Vladivostok. Obyvatelstvo ich všade vítalo

43

s nadšením a s radosou nad tým, že je zbavené hrózovlády boíše-

víckych násilníkov.

A prosili Rusi, aby ím bratia Cechoslováci pomohli oisti Rusko

od vlády samozvaných pánov-bolševíkov, aby mohli smý hanbu

brestlitovského mieru, aby mohli znovu ís do boja proti Nemcoma splni tak slub spolubojovníctva, ktorý dali ostatným spojencom.

Rusko ako by navracalo sa k lepšiemu životu, zdalo sa teraz slobod-

nejším; a tužili Cechoslováci a Rusi spolone postupovat na Moskvu,

aby vyhnali odtial zradnú vládu bolševícku a obnovili vládu celého

ludu, ktorá by spravodlive a rozumné riadila osudy ruského národa.

Mno Cechoslovákov letlo teraz nielen v Rusku, ale po celom

svte z úst do úst. Bol to div! 50.000 vojakov eskoslovenských sa

pebij a obrovským územím mnoho tisícov kilometrov po jednej

železnici od Volgy až k Tichému oceánu a odtial nazpá k Volge,

aby spolone s poctivými Rusmi obnovilo ruskú es a slobodu ! asto

pou o tomto velkom tažení slovo anabáza. A ke ítáme djiny

starých národov, zvlášt djiny Grékov, stetáme sa s podobným

výkonom vojenským, ako previedlo naše vojsko. Desattisíc Grékov,

roztrúsených na území Malej Azie 400 rokov ped narodením Kristo-

vým, sa spojilo, aby sa prebojovalo do svojej vlasti. A preputovali tedy

Gréci ohromnú ríšu perskú, pešli celou Mezopotámiou, kde pri

msteku Kunax pri sútoku riek Eufratu a Tigrisu porazili úplné

vojsko perského krála Artašachru. Odtial namierili potom statoní

bojovníci najkratšou cestou ku Ciernému moru, vzdialenému na

1200 km a dostihli po hrozných útrapách, bojoch a nehodách grécke

msto Trapezunt. Djepisec Xenofont, ktorý sa zúastnil na tejto

výprav, popísal potom všetky jej píhody vo spise, ktorí nazval

,,Anabáza'*.

Cechoslováci tedy po tolkých stoletiach previedli nieo podobného,

ako bola grécka ,,Anabáza". V eskoslovenskej ,,Anabázi** precesto-

44

váli ovšem desaráz dlhšie územie a museli zápasit s pekážkami,

o mnoho ažšími. Ký div, že sa celý svt poklonil ích odvahe, obta-

vosti a sporiadanosti! aženie sibiské ukázalo celému svtu, že sme

národom, ktorý si úplné zaslúži slobody, lebo sa vie za u bi a nešetí

svoje životy. Teraz už bol celý svt pevné pesvdený, že musí nasta

ím skór pre nás de oslobodenia. Nmci, Rakúšania a Maai teraz

už ovšem vedeli, že tuhu Cechoslovákov po slobod niím neudusia.

X.

Medzi tým došlo v Itálii zásluhou generála Štefánika konené

k vytvoreniu naších legií. Desatisíce Slovákov a echov, zajatých

v Itálii, sa hlásilo do svojho vojska. Za krátko stálo tu už niekolko

plukov, 31. až 36. a 39. pluk pchoty, oddiel jazdy a delostrelectva.

Chlapci v Taliansku boli už netrpliví, aby mohli tiež ukázat svoju

statenost. Pod vedením slavného talianského generála Grazianiho

zúastnili sa mnohých bojov proti Maarom a Rakušanem na rieke

Piave a v južných Alpách. Coskoro sa stali vzorom dobrých bojovní-

kov. leh prsia ozdobovaly mnohé vyznamenania za statenost, draho

pedávali svoje životy nepriatelovi. V slávnej bitke na Doss' Alto

konali zázraky hrdinstva. leh mno sa stalo slavným u priatelov

a obávaným u nepriatelov! Znamenalo nepemožitelných a silných

borcov, ktorí sa nioho nelakajú.

V jaseni 1918 nastal potom všeobecný útok všetkých spoje-

neckých vojsk proti Nemcom. Útoilo sa najprv prudko a krvavé

v severnom Francúzsku pod vedením slavného francúzskeho maršála

Focha. Nmecká obranná iara sa zakolísala, neodolala už útokom

Francúzov, Anglianov, Amerikánov. Bola porazená a nmecké

vojsko sa dalo na rýchly ústup. Blízo msteka Terronu a Vouzire

45

bojovali statone naší chlapci z francúzskej legie. Mnoho ích tam

padlo, ale predsa len krásné zvíazili, rozbili Nemcov úplné a pinutili

ích k uteku. Táto velká bitka vzbudila podiv všetkých ostatných vojsk.

Nmecké vojsko bolo prinútené opustit severn Francúzsko a vy-

prázdnit neštastné Belgicko, ke už predtým spustošilo obe zemneslýchané, zniilo krásné budovy chrámov, radnic, spálilo celé

krajiny a povraždilo mnoho nevinného civilného obyvatelstva. Víazné

vojsko spojencov vstúpilo do Nmecka až k rieke Rýnu.

Tiež aj v Itálii, v Srbsku, v Albánii postupovaly talianske a srbské

vojská vítazne do vnútra Rakúsko-Uhorska. Zvlášt nešastné Srbsko

získalo zasa svoje ztratené územie, taktiež spustošené a z polovice

spálené.

Základy Rakúsko-Uhorska sa otriasly. Vo Viedni vládol zmátok.

Cisár Karol, ktorý nastúpil po zomrelom Františkovi Jozefovi, roz-

mýšlal, ako by utiekol z Viedne, aby sa na om nevymstil hnv ludu.

Nebolo už ani najmenšej pochybnosti o tom, že Nmecko, Rakúsko-

Uhorsko, Turecko a Bulharsko sú porazené. Teraz tieto kedysi pyšné

státy pokorné prosily o mier. Prezident Wilson odpovedal Rakúsko-

Uhorsku, že spojenci nemóžu svolit k mieru s ním, dokial sa nevzdá

vlády nad Ceskoslovenskom. To bolo znamenie všetkým slovanským

národom v Rakúsko-Uhorsku, aby sa oslobodily.

28. októbra boli v Prahe vyhnaní zo svojích úradov rakúski

generáli, úradníci, všetci ti, ktorí nás poas vojny prenasledovali.

Vrní vojáci eskoslovenskí, ktorí ešte zostali do tej doby v rakúskej

armád, postavili sa na ochranu zem. Sokoli, robotnícke tlocviné

Jednoty, stelci, študenti, robotníci a remeselníci, každý, kto mohol

njako pomáhat, chopil sa zbran, aby zaistil poriadok. Národný

Výbor, v ktorom zasedali mužovia s dóverou celého národa, vládol

nad zemiami eskoslovenskými. Cisár Karol a jeho rod bol navždy

pozbavený práv na trón eský. Slováci sa tiež sišli v Turianskom

46

Svátom Martine a vyhlásili spojenie s bratmi Cechmi v jednotnom ná-

rode eskoslovenskom. Podobné sa stalo v Horvatsku, Slavonsku,

Dalmácii, v Bosn a Hercegovin a v južných zemiach alpských,

ktoré sa pipojily k Srbsku. Hali sa pipojila k Polsku, Sedmohradsko

k Rumunsku, južné Tyroly a Triest k Itálii. Staré nespravodlivé

cisárstvo rakúsko-uhorské, ktoré utlaovalo svoje slovanské a ro-

mánské národy, sa rozsypalo, ako zle stávaný dom.

V eskoslovensku zavládla rados. Celý národ sa tesil chvíli,

ke bude móc uvíta svojích osloboditelov-legionárov s Masarykom,

ako prezidentom Republiky na ele. Nový život prudil uliciami sloven-

ských a eských miest, rados hlaholila i v naších najzapadlejších

horských dedinkách. Veliké dielo oslobodenia bolo dokonané, velký

zápas bol dobojovaný. Ti, ktorí vždy verili, že pravda a spravodlnos

víazí, sa nezklamali. Národ bol slobodní, mohol si voIne vzdýchnu,

mohol sa teraz spokojné venova miernej, plodnej a krásnej práci.

XI.

Vrátil sa prezident Masaryk do Prahy a celý národ ho vítal

s jasotom a úprimnými slzami vanosti a radosti. Sedemdesiatroný

starec, ktorý poas vojny tam za hraniciami sná ani jednej spokojnej

noci nemal v starostiach o osud svojho národa, ktorý nedbal svojej

rodiny, ani svojho zdravia, obišiel celý svt, precestoval celé diele

svta, všade pracoval, sdružoval všetky svoje vrné dti v jediný

veliký bojovný šik, sa mohol konené pozrie do oddaných oí svojích

najbližších a svojích priateíov.

Bol to slávny píchod otca národa, osloboditela a prezidenta, do

Prahy. Prevádzali ho jeho deti-legionári talianski, francúzski, ruskí.

Národ ích vítal, dievatá kývaly šatkami, každý si nechal oi na nich.

47

Skoro pišli aj ostatní legionái francúzski a italskí. Len hlavný voj

ruských legionárov sa dlho nevracal, a sme ho doma netrplivé

akali. Ve iste aj oni tužili po oslobodenej vlasti, aj oni mali doma

svoje dti, ženy, priatelov, rodiov.

Po 28. októbri 1918 tužili ruskí legionái po návrate. leh sily

už nestaily k velkému cielu, ktorí si vyznaili k oslobodeniu Ruska,

boly vyerpané ustavinými bojmi. Ani Rusi sa nevdli dohodnú

medzi sebou, spojenci, zamstnaní a rozradostení svojím víazstvom,

zabudli na nešastný osud Ruska.

S ažkými pocitmi opúšali potom ruskí legionái zem ruskú,

v ktorej pežili tolko slavných okamžíkov a jej lud si tak oblúbili.

Ale oslobodená vlas ích volala, potebovala ích síly, volaly ích tiež

ich netrplivé rodiny. A oni sami po tolkých strádaniach nevýslovné

tužili po svojej domovin! Este celé dva roky po pevrate 28. októbra

museli aka na Sibii, až prídu pre nich alekou cestou lod a odvezu

ích domov, do náruia svojíchnajdrahších. Ke lo za loou opúšala

Vladivostok a behy ruskej zem ím zmizly z oí, všetkých sa zmocnila

hrozná otázka: Co bude s bratským Ruskom? Vzpamátá sa? Vzchopí

sa k životu volnému a slobodnému? Do dnes nieto odpovede na tieto

otázky. Rusko i teraz znepokojujú ustaviné vzbury, nií ho hlad,

bieda a nedostatok. Po tisícoch umiera dobrý ruský lud, kým ostatné

národy po válke žijú dnes už spokoj nejšie v mieru.

Ale ruskí legionái památajú a rozmýšlajú . .

.

Rozmýšlajú i francúzski, italskí, srbskí, anglickí, americkí.

Rádi by vám, dti, povedali, abyste nikdy v živote nepremárnili

ten drahocenný dar slobody, ktorý sme tak ažko dobyli. Nezabúdajte

hrdinské iny tých, ktorí šli do najprudkejšej sei, aby vám dobyli

lepšieho života. Ute sa od hrdinov smlosti, odvahe — budete ju

ešte mnoho potebovat v živote, ktorý nenie vždy lahký. Mená gene-

rálov Syrového, Gajdu, Céka, Voženílka, ktorí viedli naších chlapcov

48

na Sibii k víazstvu, Husáka a Snejdárka, ktorí bojovali hrdinský

vo Francúzsku a na Slovensku, mená skromných hrdinov-staro-

družinníkov francúzskych a ruských a ích pozdjších nasledovníkov

vo Francúzsku, v Rusku a v Sibii, v Srbsku, v Albánii a v Dobrudži,

v Itálii a na Slovensku, mnohé mená vašich známých legionárov nech

sú vám výzvou k životu zdravému, opravdovému, krásnému.

Památajúc na mrtvých, ktorých hroby sú roztrúsené po celom

svte, nezabudnite, že váš lepší život je posvátený ích za vás vyliatou

krvou. Obtovali sa za celok. Necenili svoje životy, ke vidli, že celý

národ strádá. Priniesli rádi ob smrti, lebo verili, že pivolá národu

slobodu. Život celého národa cenili nad svoje životy. Nebáli sa ne-

priatelov, neustúpili ped nimi, nevzdali sa ím. Volili radšej boj, ba

aj smr. Lebo život v otroctve nemal viac pre nich ceny. Boli to

hrdinovia.

Ute sa od nich, lebo bez hrdinstva nenie krásy života!

49

PUT DTI DO SIBIE.VDurko a Anika sedia potm pi peci. Dívajú sa do oha, kde

horia triesky, ktoré dti práv priniesly z lesa. Kocúr skoil

s lavice, pritúlil sa k Anikiným nohám a lískal sa. Vral tlu-

mené do praskotu deva a do hluku vetru.

urko a Anika vidia cosi v plameni. Dívajú sa pozorné.

A maminka tak dlho nejde zo dvora z práce. Prináša predsa

len niekdy sklenicu mlieka a pecen chleba. Otecko je už nie doma.

Jealeko. Daleko, aleko! Dostali od nho nedávno list. urko, ktorý

chodí už tri roky do školy, ho vie nazpamá:

,,Milá žena, som v našom, eskoslovenskom vojsku už dávno

a bojujem za slobodu nášho milého národa, a myslím, že sa v budúcom

roku vrátim, ale pojde to asi ažko; o stále robíte, ste zdraví, o dti?

Všetkých Vás objímám, bozkávam a tším sa z Vás, o by to len už

bolo skoro! _,,^ ^ , ,,Vas otecko. *

urko vie aj adressu nazpamá, íslo pluku, stotiny. eskosloven-

ské vojsko v Rusku, Sibír, Siberia!

urko hovoí Anike:

,,Ve to nenie ani tak aleko, díval som sa v škole v piatej triede

na mapu. Chlapci mi to ukazovali. Hn za Slovenskom je Rusko

a hn za ním Sibír.'*

Anika to nerozumie, ale dívá sa na urka s nedovrou.

Teplo sa šíi po izbe, zasa raz už teplo! A mama nejde a nejde.

Také je ticho náhle, i vietor pestal, i kocúr sa utišil, zatvoril oi

a spí pri Anikiných nohách. urkovi napadlo, že je dnes Mikuláša.

Mikuláš — to bol dobrý pán biskup, mal dlhé fúzy, ako mávajú

Rusi. Mikuláš bol z Ruska. Všetko je dnes akosi divné v Rusku.

50

Ani otecko, ani Mikuláš neprídu tento rok z Ruska k ním na-

darmo si chystajú dti topánky a tešia sa. Ale ako by bolo pekne, keby sme aspo na Vianoce boli spolu s oteckom! Otecko je dobrý.

Býval dobrý, Anika sa sotva památá, ale je zato zvedavejšia. Trocha

sa bojí. Bojí sa nieoho, až otecko príde.

Jedneho dna silné vrznu dvierka vrat, pes Duno zaštká a hnutichne a zavrí radostné, ažké kroky pojdu po chodníku, letmo

akási temná tvá zahliadne oknom do izby, potom na dvee buch,

buch, dvee sa rozletia a vstúpi otecko s puškou. Má dlhý pláš, vysoké

ižmy, reme, tlumok, polnú flašku, fúzy a ohnivé oi. urko, ktorý

chodí už tri roky do školy, sa tiská za Aniku, Anika zakrývá oboma

rukami oi a dívá sa len cez prsty.

urko a Anika sú smutní. Vedia, že by to bolo velmi pkné.

Ale kedy? Ale ako? V izbe je milo. Vonku je tma a zdá sa, že snaží.

V izbe je tak ticho, ako tu ešte nikdy nebolo. Všetko chce akosi spa,

usnú, odpoívat. Deom bolia oi od oha, ped oiami sa ím mihajú

veliké temné kola, temnomodré, temnoervené, temnozelené. Anika

vezme urka za ruku a tiská sa k nmu. Potom povie:

,,Ja vidím otecka. Otecko mi kývá a hovoí: ,,Po sem, Anika!

urko, ja sa bojím. urko, pome k oteckovi!"

A urko vraví:

,,Ja vidím tiež otecka. Otecko na ma kývá a volá: Pod' sem,

chlape!**

Dti sa tisnú k sebe. Ohe v peci dohorieva. A mama nejde a

nejde. V izbe je velká tma a veliké ticho. I vonku stýchlo všetko,

všetko usnulo.

Dti, urko a Anika sa vzali za ruky a vyšli cez práh. Dvo bol

zasažený. Pes sa ani nehnul. Svietil velký a biely mesiac.

51

,,Mesiaik nám svieti na cestu. urko, ako je to aleko? Je alej

ako do Bystrice?"

,,Ty si hlúpa. Po! Musíme z dvier. Pojdeme tamtým smerom.

Pojdeme do lesa. Vidíš, ako bliští snah na stromoch. Tak je to aj

v Sibii. Je tam veliká zima, veliká zima!"

Dti vychádzajú z dvier. Idu okolo rybníka popi hrádzi, potom

po cest z lesa. Les stojí ticho ped nimi. Vysoké jedle, sliné smreky,

kivé a pkné borovice. Tlejúce listie, na vlhkom mechu páchne.

Vstupujú do lesa ako njakou tmavou, vysokou bránou. Papršleky

mesiaka sa len predierajú konármi. Je tma. urko povie Anike:

,,Ni nevidím. Dívaj sa na cestu!"

Anika opakuje to, o asto hovorievala aj matka:

,,Ve je tma, ani v mechu!"

Náhle už nevidie ani stromov, ani chodníka, ani papršlekov

mesiaka. Náhle už ni nevidie. Je tma, ,,ani v mechu".

Dti sa ešte pevnejšie držia za ruku, ešte napiatejšie hladia do

tmy, napínajú oi. Naraz sa dvíha silný vietor. Snahové chomáelietajú okolo dtských hlav, priliepajú sa chytro k ích teplým tváriam.

V oiach dtí sa rozpalujú njaké iskriky. A ped ích oiami, hla,

svtlo, velké, biele svtlo. Ako by nebolo ani lesa, ako by nebolo ani

chomáov snahu. Svtlo a svtlo. Uprosted svtla stojí ktosi.

To je tá pani, o ktorej pouli už v iných pohádkách. Dobrá víla

hodných dtí, ktorá sa zjavuje vtedy, ke bývá najhoršie.

Paní je ovšem krásna a biela, poujte, o hovoí:

,,Dobré dti! Poula som, že hladáte otecka. To je od vás pekne,

že ste nezabudli na nho. Váš otecko je slávny rytier, ktorý premohol

zlého draka. Ten drak sa volal otroctvo. Že ste tak hodné a milé,

chcem vám pomáhat. Lebo vaša viera i hory i doly prenáša. Uvidíte

otecka, uvidíte otecka a pozdravujte ho od mamy, od ma a celej

nasej zemil"

52

urko a Anika sa dívali omámene na krásnu paniu. Dívali sa

jej priamo do oí. Priamo do modrých, nebeských oí. Co všetko

pouli a ítali o nejí Teraz ju vidli. A aká je to dobrá paní! Uvidíte

otecka, povedala.

,,Mój starý strýko,'* hovoila alej dobrá víla deom, ,,sa volá

strýk Vietor. Príde hn a vezme vás na svoje plecia. Poletíte dlho a

dlho. Cez hory, doly, lesy a vody. Uvidíte velké mestá, ale o uvidíte

potom? Uvidíte otecka."

Dobrá víla dtí vzala urka do náruia, o je už aj velký a chodí

tetí rok do školy, a bozkala ho na elo.

urko si utel nos a zahanbil sa. Potom bozkala tiež svetlovlasú

Aniku, ktorej stiekla slaná slzika okolo nosa k ústam. Anika ju

rychle prežrela.

Ale kde sa vzal, tu sa vzal, náhle stál ped nimi šedivý starok

s dlhotánskou bradou a zabrual:

,,Tak skoro, dti, skoro. Ja som strýc Vietor. asu niet nazbyt

a cesta je aleká, prealeká. Ve poletíme až do Sibie a možná,

že i do Mandžurie. Sám som tam už dávno nebol!"

Strýc Vietor, o sa aj ponáhlal, predsa by bol zaal vypráva

o svojích výletoch. Dobrá víla dtí posadila chlapca a dievatko na

chrbát strýca. Dti sa pekne rozložili. Strýc zahvízdol a let zapoal.

Letly, letly, letly. Strýc ím vypravoval zempis.

,,Teraz, dti, letíme nad Tatrami. Tam za námi sú Morava a

Cechy. I tam je mnoho dtí, ktoré akajú na otecka zo Sibie. Vidíte,

ako vám kývajú šatkami a volajú: Pozdravujte otecka! Tu vlavo,

medzi tými horami, hutiami, komínmi, je smutná zem sliezska, pri

nej Orava. Chcú nám ích vzia Poliaci, o ktorých sme mysleli, že sú

53

úprimnými bratmi. My mnoho dóverujeme cudzím luom, milé dti,

ale málo veríme samí sebe. Tu sa potom zaíná haliská zem. Vidíte,

vidíte, ako tu pešla vojna, aká spustošenos, aké rumy! A hla, tu je

Zborov. Památný. Nezabudnutelný!"

Dti sa dívajú, dívajú sa pozorné.

Všetko je tak smutné. Pod nimi pláne, strán, údolia a hory

lahko zasažené. Aj dedinka a msteko, napolo zbúrané, spálené.

Polia sú rozryté zákopmi. Ako trnová koruna na hlav Trpitelovej

sú popíchané do zem koly a drótené pehrady. Niekde zo zemvynieva polozapadlé dlo. Minu hodiny, míajú sa dni.

Náhle povie strýc: ,,Deti, tu sú hranice ruskej zem!''

urko objíme Aniku a sopce jej so strachom a radosou:

,,Už sme v Rusku, skoro uvidíme otecka!"

,,Nie tak skoro, synku,*' odpovie strýc. ,,Cesta je aleká, prea-

leká. Ve poletíme až do Sibie!"

Anika sa zarmútila.

A strýc vykládá alej : Teraz sme na Ukrajne. Za Ukrajnou

príde moskovské Rusko s velikým a starým mestom Moskvou. Potom

poletíme k rieke Volge na Povolží. Ale potom ešte, milé dti, poletíme

cez vysoké, zelené hory, cez Ural. A potom budeme v Sibii. Ale Sibír

je veliká, veliká. Dlho a dlho poletíme ešte v Sibii, stále na východ,

než najdeme tatíka."

Dti sa dívajú, dívajú sa pozorné.

Zasažené kraje miznu, snahu vždy pribúda. Mestá miznu

s kostolmi, na vrcholu ich vží sa skvejú zlaté gule. Ztráca sa staro-

slavný Kijev, matka ruských miest, msto ako pohádka na pahorkoch

a v údoliach s bezpoetnými kostolmi a míajú sa iné mestá ruské.

Tu všade žili Cechoslováci. Tu žili v ukrajinských ddinách,

jedli ddinský chlieb a tancovali s tunajšími dievatmi. Tu spali

spolone s mužikmi v hlinných alebo devených a slamných chalu-

54

pach. Tu boly ích slavnosti na luinách, ích cvienia. Tu mašírovaly

pluky, roty, tiahli delostrelci, letla jazda.

A hla, kyjevský most, postriekaný eskoslovenskou krvou v boji

s Nemcí.

A Bachma, malá stanika, kde na vedlajších poliach, v bari-

nách a lesoch bol krutý boj.

A velké msto, kde sa schádzali na porady, Moskva, milá, za-

sažená a stovžatá. Ako pekne by bolo odpoinut si na okamžik

na zvonici svátého Ivana Velikého a díva sa na pyšný Kreml a na

krásnu, útulnu Moskvu.

Ale musíme alej — musíme k Penze, na velikú železnú dráhu,

kde naše vojská zradne pepadli šialení, zapredaní a temní ludia.

Všade vidie eskoslovenské stopy. Tadialto šli, tu kráali, tuto sa

predierali tnim a hložím. Tu všade bojovali, bránili sa, víazili.

Tu všade visely ich veselé zástavy, biele a ervené, znly ích piesne,

smutné a veselé, hual ích vtip, žart, hmel vojenný ruch, hualo

,,hurá, hurá".

A tu je potom veliká, milovaná rieka, svátá rieka, Volga, cez uobrovský most, ktorý bol náš, za ou aleko veselé msto Samara,

kde v okolí žijú už Tatai, Baškíri, Mordvinci a Ceremisi, potomci

divokých kmeov azijských, dnes tichí a bodí rolníci, ktorí nosili

naším vojakom pecne chleba, med, mlieko kravské a kobylie, ako ho

volajú kumys, a iné dobré vci. I tu na rieke Bielej, kde leží tatarské

msto Ufa, bojovali a víazili, pi bielom Kazani, odtial na sever,

umierali najlepší z najlepších, dti, za svoju domovinu a vašu lepšiu

budúcnos.

Tiež tak pešli aj uralské hory, bojovali a víazili pri Celjabinsku,

Jekaterinburgu a pod Permou a konené zvíazili v celej širokej,

nekonenej Sibii, aleko až k východnému moru, kde žijú žití ludia,

Ciania a Japonci, ku brehom Tichého oceánu.

55

Tedy dnes, dti, letíme už cez Sibi, letíme k oteckovi. Veliké sú

bezhraniné stepi, nekonené, zelené lesy. Hory snahu, závje,

ztratené strážné domky na dráhách vo svetlastej belavine, polo-

zasypané riedke ddiny. Tišina. Tišina.

Hla, sú i mestá, kadial šli bojovníci pod bieloervenými zástavami.

umen, Petropavlovsk, Omsk prosted vtrných stepí kirgizských,

kde sa roky pohybujú karavany Kirgizov na dvojhrbých velblúdoch,

Novonikolajevsk, Tomsk, Krásnojarsk, Irkutsk ... A krásné a zelené

rieky, dnes už zamrznuté, Irtyš, Jenisej, Angara ... A mnoho iných

dek, mnoho lesov, nekonených lesov.

urko a Anika ani nevdli, že letli tolko týždov, tolko dní.

Pod nimi bol krásny a biely kraj, ako pocukrovaný, istý, ako

kožušina králika, nieo ako králov hermelín na obrázku. Letli

už dlho cez Sibír. Aká je milá, aká je istá táto Sibír, myslely dti.

Strýc Vietor ich niesol až za Irkutsk. Blízo výtoku rieky Angary

z Bajkalského jazera sa spustil na zem.

,,Tu, dobré dtiky, sa koní moja pú. Tu na blízku bude váš

otecko. Opytajte sa zvieratiek, vtákov, stromov a ludí, všetci vám

ukážu alšiu cestu. Bute šastné, dobré dti, a pozdravujte otecka

od ma."Zahvízdal a zmizol.

Dti osamly.

Stály na sahovom poli, na ktoré svietil mesiac. Mesiac ožiaroval

pá útlých sliných briez, ktoré stály blízo dtí. urko si spomenul

na radu strýca Vtra. Prišiel k brezám, poklonil sa a strhol apicu:

,,Sleny Breziky, mohli by ste nám poveda, kde je náš otecko?"

„Váš otecko je nealeko odtialto. Chote tamto na lavo, k lesu,

tam najdete skálu, vo skále brloh, v brlohu starú medvedicu s troma

mládami, tá vám povie alšie, lebo ona vie všetko."

Dti sa vzaly pevné za ruky a šly. Anika sa naraz opýtala:

56

jjedia medvdice malé dievatká?**

urko neodpovedal, len mu zuby kvácly. Ale dti šly. Šly ticho,

snah ím chrupal pod nohami. To bolo veselé.

A tu bol už les, v tom lese skala, v tej skále brloh a z brlohu

liezla von práv stará medvedica.

urko sa poklonil a strhol apicu:

,,Paní medvedica, mohli byste nám poveda, kde je náš otecko?"

,,Váš otecko je nie aleko odtialto. Chote alej po tejto zasa-

ženej lúke a prídete ku zmrzlému potoku. Tam najdete stádo vlkov.

Najstarší vám príde v ústrety. Hovoria, že je starý, prastarý, ako

Bajkalské jazero. Ten vám povie alšie, lebo on vie všetko." A medve-

dica sa obrátila k mláatám a povedala : ,,Vidíte, nezdoby, aké sú to

hodné dti!"

Dti sa ešte pevnéjšie vzaly za ruky a šly po zasaženej lúke.

Naraz si však urko zašeptal pre seba:

,,Vlci vraj jedia chlapcov..."

Obidvom deom cvrkly zuby, ale šly.

A tu už vidly stádo vlkov, v tom stád ako by hoelo sto ohienkov;

to boly vlie oi. Vyšiel ím v ústrety ten, ktorého oi žiarily najlepšie.

urko sa poklonil a strhol apicu:

,,MiIospane, mohli byste nám poveda, kde je náš otecko?"

Vlk vážné zakašlal a potom povedal:

,,To musíte, dobré dti, ís stále vedla tohoto potoku, o máobrastené behy kovím. Potom prídete až k jazeru, k velkému a

svátému jazeru Bajkalskému. Na behu jazera ide železná dráha,

veliká sibiská železnica. Tam stojí strážný domok strážníka Trofima

Iványa. Ten je starý, vie všetko, povie vám alšie."

Dti sa poklonily a šly alej.

Ke poodišly, obzrely sa niekolkokrá a šoptaly:

„Nezedlil"

57

Coskoro došly po svahu k obrovské j, zasaženej a zamrznutej

ploché, obohnanej dookola vysokými horami. Na právo od nich za-

svitlo svetielko, dve svetielka.

To bol domok Trofima Iványa.

Dti namierily k nmu. Šly utrápení. Dych sa ím tajil. Ke došly

k domku, boly otvorené dvierka do dvora. Vošly, zastaly na prahu,

zaklopály na dvee. Otvoril ím šedivý starok, Trofim Ivány.

urko sa poklonil a strhol apicu:

,,Trofim Ivány, mohli by ste nám poveda, kde je náš otecko?"

Trofim Ivány zakýval hlavou, pebral si rukou predlhú bielu

bradu, odkašlal trocha a zaal:

,,Tak, tak. Znám, znám, holúbkovia a ako by som neznal. Každý

pravoslavný lovk zná v Rusku Cechoslovákov, i tak? Tak, tak.

Aj otecka — to poznám. Smlý lovk, smlý! No a pote alej,

vojdite, holúbkovia rodní, vojdite. Vypijete aj a je aj chlieb s medom.

A máslo. To je tam moja žena pri peci, Matrena, starka. Už nemóže,

nemóže, holúbkovia. A to je dcerka, Jelizaveta, má už muža, zavasu

sa vydávala. Muža — toho vzali na vojnu, o robi? Jelizaveta, a sa-

movar, o, kypí? Tak, tak, za oteckom, rozumiem. Ale, Hospodine,

ako ste sem pišli, takí slabúškovia a tváiky horia. Ej erti malí!

Ani kožušky nemajú. Tak, tak, pité aj, pité, Jelizaveta, a pirožky,

i vždy zabudneš. Divné! Ako sa ty voláš, chlape?"

„urko."

„urko? Aha, to bude Juraj. A otecko?"

„Juraj."

,,Juraj? Aha, ty si tedy Juraj Jurkovi. A dieviatko?"

,,Hanika."

,,Aa? Áa Jurievna. Ah velmi píjemné, velmi píjemné,

a veliká es, veliká es, vaše vysokoblahorodie ! Tedy k oteckovi,

vravíte, dobré, dobré. Kožušky si vezmete oba, dobré futrované,

58

aby ste nezamrzli. Tak. Hla, tam na trati je stanika, asi pol versty

odtialto, Mysovaja, leží v zátoku. Tam je otecko na kolajoch, vo

vlaku, v ešelonu. Tak!**

Trofim Ivány našiel kdesi na polici útržok starých novin,

ukrutil z kúsku akúsi cigarku, nasypal do nej prašného tabáku a po-

kuoval ako z fajoky. Potom postavil na hlavu velikú papáchu z jele-

nej srsti a vyšiel.

Dti za ním.

Všetci šli po trati.

Skoro došli k obci, rozhádzanej po pláni pod vysokými horami.

Mesiac svietil na zamrznuté jazero. Hla, stanika, nádražná budova,

v akálni svtlo, hrá tam hudba. Ó, ako krásné hrajú.

urko pouje: ,,Co by sme sa netšili .

" Ped stanicou stojí

rad vlakov. Vozy sú ozdobené bieloervenými zástavami, zelenými

konármi, obrazmi Husa, Žižku, Masaryka. V pedu stojí pancierový

vlak. Ako obluda sa rysujú v temnom jeho tvary, platné, pobité

nýty, otvory stelné, odkial vyzerajú gulomety, nahor pod vrecmi

s pieskom ažké deiá, s plášami pokrytými hlavniciami.

O vozy sú tu a tam opené jazdecké píky s malými zástavkami.

Stráže v dlhých, drsných plášoch a bielych papáchach obchádzajú

ešelon.

Trofim Ivány sa zastavil pri jednom voze ,,teplušky** a zabuchal

na vyezané dvierka:

,,Hej, vy tam, je Juraj Josifovi atár doma.? Otvorte, otvorte.

Idem k vám s novinou. Prinášam vianoný dar, vie Bóh!**

Dvee sa otvorily.

Trofim Ivány strkal dti ku pedu. Dti vystúpily na pistavené

schody a zastaly vo dveroch.

59

Anika otvorila ústa a sotrvala tak hodné dlho.

Vo vnútri vozu, v prostriedku stál stolík, na om vianoný

stromok so sviekami. Okolo stolu stálo jedno na druhom niekolko

postiel, na ktorých sedli vojáci, velkí, vyrastení, mnohí s bradou,

s ohnivými oiami.

Pri vstupu dtí obrátili k ním všetci v údivu svoje zraky. Od pece,

kde práv pikládal kusy bezového deva, vstal najmohutnejší

z nich, atár.

To bol otecko.

Hladel za okamžik na dti míky, pátrave. Dti ani nemukly.

„Otecko!"

Všetko zamlklo.

Jediný Trofim Ivány šomral cosi a schádzal po schodoch s vozu.

Vojáci skryli hlavy do plášov. Len bezové devo priaskalo v peci.

A vosk padal so svieok. Zaváalo jedlou.

Zdalo sa, že v tepluške zostal len otecko s dtmi. Dti mu sedly

na kolenách. A stále spomínaly mamu. Bolo ím divné, že tak dlho

nejde a nejde. , . Tak sedli všetci a hovoili do pol noci. .

.

urko a Anika sedia potm pri peci.

Kocúr spí pri Anikiných nohách. V izbe je ticho a tma.

Vonku padá snah. Dvierka vrat na dvore, kdosi ide na dvore,

otvára dvee, vstupuje. Je to mama. Prináša mlieko, chlieb a sušené

slivky.

„Ve je tma, ani v rohu," povie vzdychnúc. Zapaluje svtlo.

Dti spia pri peci.

Teba ích zbudit a rozdlit ím slivky.

Otvárajú oi, ktoré sa navracajú odkialsi z aleka do tejto izby.

Anika naraz zaplae, chytí mamu okolo krku a hovoí medzi slzami:

60

„Vidli sme otecka. Boli sme u otecka!"

urko sa dívá na mamu ešte vždy s nepítomnými oiami.

Potom sa všetci traja schúlia do klbka a ticho plaú.

Vonku je tma, snah, slabý vietor. V izbe hoí olejová lampika.

V izbe je veliké ticho. Sná sa tam modlia za otecka.

61

MILOŠ STARODRUŽINNÍK.

Na svátého Václava bola v alekom ruskom meste Kijeve

velká sláva.

Zvony hualy na zvonici kostola sv. Sofie, ktorého pozlátené

kopule svietily v jasennom slnci a leskly sa dnes akosi slavnostnjšie.

A na namésti svátosofijskom mnoho a mnoho ludí! Šeptajú si, strkajú

sa, aby lepšie vidli, vyzdvihujú malé ruské dti, hlavn chlapcov,

vysoko, aby prehliadli dav a tšili sa z pohladu. A chlapci sa dívajú,

tlieskaju rukami. Tlieská Mítenko, obuvníkov syn z blízkej Vladi-

mírskej ulice, oi vyvaluje Šášenko-pouliník, ktorý bhá celý de od

obchodu svojho tatíka k Bankovskej ulici na Krešatík, kde je vždy

tak živo a kde tolko koiarov chodí a prechádza sa mnoho dóstojníkov

s bohatými šrami na prsiach.

,,Ty, Mía, chlape, povedz, o vidíš!" hovoí tatík, držiac chlapca

pevné za nohy. Mía, sediac na otcovom rameni, naahuje krk a kií:

,,To je vojska! To je vojska!"

Otec sa namáhá a vidí: Stojí vojsko vo štvorhrane, vojáci stoja

ako svieky, hlavy hor, apice strhnuté, držia ich íavou rukou na

pasoch a pravú ruku majú všetci vysoko. Ped nimi stoja nejakí dóle-

žití ludia. Vysokí dóstojníci, nejakí páni v iernych obianských

šatoch. A niektorí z nich plaú.

Preo plaú? A diví sa Mitenko, nepokojné pozerá na to všetko

Šášenko. Že preo plau.í^

Ped nimi je ešte nieo zvláštneho.

Poletuje to v povtí, vietor si hrá s ním a rozdúva akýsi kus

barevnej látky, bielej, ervenej, modrej! To je zástava!

,,Prisahajú!'* hovoí ktosi, kto dobré vidí.

,,A kto sú ti chlapci?" hovoí niekto vzadu.

62

,,Vraj Cechoslováci!"

,,Co je to? Kto sú Cechoslováci?"

,,To nie sú Rusi!"

,,No ve dobré, nie sú Rusi! A kto že sú tedy? Nmci? Isteže nie.

Ve s tými bojujeme!"

,,Ba pravda, že sú nie Nmci! To sú Cechoslováci, naši bratia,

Slovania. Hovoria podobné, ako my. To sú naší bratia . ..'* a lovk,

ktorý to povedal, díval sa po ostatných, ako by sa zlobil na všetkých,

že nevedia, kto sú Cechoslováci. A ludia ho obklopili a zaali hovori

jeden cez druhého. Ale starec, ktorý vedel, kto sú Cechoslováci, ích

všetkých napomenul:

,,Dovolte mi poveda pár slov — lebo vám iná ni nepoviem.

Preo sa tak tlaíte? Poviem všetkým, všetkým poviem. Tak Cecho-

slováci. To sú práv takí ludia, ako my Rusi. A možno ešte ne-

šastnjší! Nmci nás teraz ohrožujú, chcú znii mátušku Rus, chcú,

aby nmecký Vilhelm panoval nad ou. Ci je to možné, ludia ruskí, ito dopustíme, pravoslávni? Nuž, Cechoslováci sú úplné v ích pazúroch.

Už kolko storokov! Hovoria ím, že je ích vlas Rakúsko-Uhorsko —ale oni vravia, že znajú len jednu vlas — eskoslovensko. Ale esko-

slovensko nenie slobodné, je v Rakúsko-Uhorsku. A chce by slobodné,

nechce by už tam. Túži po slobod. A hla, tito chlapci sa dobrovolné

pihlásili na vojnu, urobili z nich vojakov, dali ím ruské rovnošaty

a ruské pušky, a tito chlapci si dali okolo ruských apíc-furažiek

sami bieloervené stužky, aby sa rozlišovali od naších. A to je všetko.

Tu ích máte. Je ích vraj osem sto. Volajú ích eskou družinou. Pri-

sahajú — áno prisahajú, že budu až do konca, až do smrti bojova

proti nepriatelom svojej zem. Molodci sú to, molodci! Statoní

chlapci! Pozrite, mohli by doma sedie do konca vojny a aka, ako

sa to skoní. Ale oni idu radšej dobrovolné na smr, než aby sa laho-

stajne prizerali na to, ako hynie ích zem v otroctve. Takísú to ludia!**

„A dovolte, Ivan Nikiti, vy ste ráili poveda že je ích zem —eskoslovensko, pravda? — v Rakúsko-Uhorsku. To znamená, že

Cechoslováci sú v Rakúsko-Uhorsku, že sú Rakušania, že tedy bojujú

tiež s našimi, lebo myslím, že— my Rusi bojujeme tiež proti Rakúsku

Nuž akože sa sem dostali tito Cechoslováci, ako je to, že tu stoja

vruskej rovnošateaprisahajúanaši ímvenujúešteaj krásnu zástavu?"

,,Tak pozrite," odpovedal starec mužovi, ktorý sa ho opytoval,

,,títo Cechoslováci sem pišli ped vojnou, vojna ích tu zadržala —a hla, oni sa pihlásili do vojska a spolone s našimi vojakmi bojujú

proti spolenému nepriatelovi, proti Nmcovi, Rakušanovi a Maa-rovi. No — a tam v eskoslovensku by ste nesmli, mój holúbok,

poveda niektorému echoslovákovi, že je Maar alebo Rakušan!

Nuž pravda, že žijú v Rakúsko-Uhorsku. Ale i rádi žijú? Myslíte,

že rádi obliekajú rakúske uniformy? Že idu rádi do boja proti nám?

Bol som ped vojnou tam u nich, bol som v ích krásnom meste Prahe—ale nikdy som nepoul od niakého echoslováka, že by sa mu niekdy

zachcelo bojovat proti nám, Rusom. Rádi nás majú, tak je to! A pre-

behávajú na bojišti k naším bez boja. Nestrielajú do nás! Tak je to,

mojí holúbkovia. Sú ako naši, ako naše dti. Idu do boja i za nás, veidu pomáha naším. Ktože vie — ích pomoc nám móže by dobrá,

velmi dobrá. Tak je to! Mali by sme ích milova. Ve sú tu ako siroty.

Nemajú tu v Rusku nikoho. Mali by sme ím otvori naše srdcia. Otvo-

ríme ích, verte, otvoríme!**

Ostatní poslúchali starca mlky. Mnohí sa hlboko zamysleli.

Náhle zahrála hudba neakú piese, tak dojemnú a sladkú ....

,,To je ích hymna, poúval som ju asto tam u nich v Cechách,*'

povedal zasa ten istý starec s rozechvným hlasom.

A Mitenko naraz hlasné vykríkol od údivu, dobré, že nespadol

otcovi z rúk:

„Hla, tato, tato!*'

64

,,No, no, no! Co je?**

,,A tam vidím malého, malinkého echoslováka!**

,,Co hovoíš? Kde, kde?**

,,Tam! V prvom ade na konci. Hla akú rovnošatu má, aj apicu

a všetko, ako sa sluší, I pušku! Aj kapsu! A hla, bielu a ervenu

stužku na apici. Hej, ty!"

,,Neki a ukaž lepšie. Ni nevidím. Všetci tu zavadzajú lovku.

No — už vidím, vidím. Aha — skutone! Chlapík! Taky maliký —a už je medzi Cechoslovákmi! A i je on echoslovák?**

,,Nuž iste bude. Njaká sirota akiste. A možno, že má tam aj

otca — i idu obaja do boja za svoju vlas.**

A hudba hrála, hrála krásné, až zasa všetko stíchlo a poúvalo

jej dojemnú re, ktorá toíko povedala ludskému srdcu o Cechoslo-

rákoch.

Ale Šášenko, druhý chlapec, nemal strpenia, nemal pokoja . . .

Vrtil sa neposedne, natahoval krk a zlobil otca-obchodníka. Keho rozmrzelý tatík postavil na zem, šášenko naraz preklzol sa cez

dav a zmizol. Marné sa obzeral po om otec. Marné.

A vtom sa ludia pohli, pomiešali sa, ako karty, lebo vojsko

akiste skonilo svoj obad a zaalo odchádza z námestia sv. Sofie

do svojích kasární. Ale malý Šášenko sa pebil až k vojakom, aby

TŠetko videi. A videi, ako idu najprv nejakí dóstojníci, ako nesu

potom iní dóstojníci, medzi nimi jeden staruký a šedivý, krásnu

zástavu. Šášenko sa rozpamátal, že jedna strana zástavy je biela,

ervená a modrá, ako boly zástavy, vyvšené na velké sviatky na

uliciach Kijeva. A za zástavami ata za atou, stotina za stotinou,

idu mladí, svieži, pružní Cechoslováci. Oi ím žiara od pýchy, radosti

a od šastia. A na koniec — ej ako sa raduje Šášenko! — vidí aj

malinkého echoslováka, ako si hrdo vykrauje, ako velký muž,

opravdový voják.

65

Vru — to Šášenko nevydrží! Máme. Strašné rád by si pohovoil

s malým Cechoslovákom. Strašné rád by sa dostal k nmu, chytil ho

za ruku. Šášenko pozoroval so zvdavými oiami, ako hrdo nesie malý

echoslovák hlavu a blýská oiami. A teraz prechádza tesne okolo

Šášenka. A Šášenko — hup z radov divákov — ako by ni — ide

vedía Cechoslováka.

,,Zdravý bu, braek," zaíná Šášenko.

Cechoslováik sa podiva na nho, svraští obrvy, ale potom sa

rozjasnia jeho oi, on povie krátko, ostré a tvrdo:

,,Na zdar!"

„Kam.?"

,,Na vojnu!"

,,A strieíajú tam?"

,,Strielajú! Ale drž správný krok, ak chceš is so mnou!"

,,Ve — idem, idem!"

,,Tak stúpaj podla hudby! U nás musíme is všetci podla hudby.

A ty myslíš, že nie?"

,,Nie, nemyslím. Ale — pouj ! Na vojn— zabíjajú! Zabijú a!"

,,To uvidíme. Nedám sa!"

,,Ako sa voláš?"

„Miloš."

,,A ja som Šášenko."

,,No na zdar tedy, Šášenko!"

,,A ty, Miloš, sa nebojíš?"

„Nie."

,,A preo si šiel na vojnu?"

,,Mám tu otca!"

„A odkial si?"

„Z aleka. Zo Slovenska. To je dobré aleko odtialto. Z Priekopy

z Turca. Otec bol tu kupcom. Boli sme v Moskv, za Volgou, v Sibii

66

a pi moi. Matka zomrela — na — — maláriu. Je to zlá nemoc.

Mal som aj sestru. Aj tá zomrela v Taškende na ,,tyfus". A ked' sa

zaala vojna, boli sme s otcom tu, v Kijeve. Nechceli sme domov, do

Uhorska. Nechceli. Je tam horšie, než v tej Siberii. Tak! A ty — už

som ti povedal, cho podla hudby!"

,,Kam teraz idete?" pýtal sa Šášenko.

,,Do kasárn!"

,,Aj ty ideš do kasárn?"

,,I ja. Tak to musí by. Sme vojáci."

,,A po obde?"

,,Po obde? Nuž pri k nám do kasární. Poshovárame sa ešte.

Rozumiem už dobré po ruský ..." A Miloš sa usmial na Šášenka.

,,Prídem!" povedal Šášenko a odskoil, lebo práv pišli k vrá-

tam kasární.

A Šášenko videi ešte, ako sa zatoil Miloš, dbajúc prísne, aby vy-

kraoval podla hudby, až mu zmizol z oú.

Šášenko nestaral sa o obd. Nechutila mu znamenitá polievka

,,borš", lenivé lovil len kúsky hovádziny a zajedal si pirohy. Stále

akal na chvílu, až otec stane od stolu, aby mohol zmiznú. Hej to

bude veselo ! Už videi, ako bží nahor po Bankovskej ulici okolo uni-

verzity po Vladimírskej ulici do Michajlovského monastýru (kláštera

svátého Michala), kde mali družinníci svoje kasárn.

Ke otec vstal od stolu, povedala matka šášenkovi:

,,šášenko, teraz pojdeš na Slobodku k tetke Ann Vasilijevne, ktorá

nám priváža ovocie z Dárnice a odovzdáš jej tento list. No, cože sa

mraíš? Hned' sa hýbaj ! Vidíš, že je to aleko za mostom. Skoro

sa ponáhlaj! A nezdrž sa mi niekde! Ty si taký bludák, Šášenko!"

67

Šášenko osmutnel. Chcelo sa mu plaka. Videi ešte stále dvoMichajlovského monastýra, kde mu za velikými vrátami zmizla

usmiata tvá Miloša.

,Jaj, jaj/* zahorekoval Šášenko. ,,Nepójdem do Slobodky. Nožky

ma boiia, strašné bolia!"

,,A pobeháva— to a nebolia? Ke lietaš celé dni po celom meste,

asto ani na obd neprídeš— to a nožky nebolia? Ml. A cho! Tu máš

list a cho ihne!'*

Matka vystrila Šášenka zo dvier. Šášenko stál na ulici smutný

a bezradný.

Premýšlal, ako to všetko zariadi. Milošovi dal slovo, že príde

za ním. A neís k tetke — bolo by zle doma: Poveda, že list ztratil?

To by bolo ošklivé. Rád si poblúdi, ale luha — nie, to nie! Co robi

tedy?

Náhle sa rozhodol.

Pojde najskór k Milošovi.

A potom k tetke.

A rozbehol sa známými uliciami a ulikami, bežkajúc všemožné,

aby si zkrátil cestu. Znal ulice Kijeva dokonale a bol tak za niekolko

okamžíkov na námstí svatej Sofie a už uháal k Michajlovskému

monastýru. Vže žiarily v jasennom odpoludajšom slnci. Minul

pomník kažny Olgy a zvestovatelov kesanstva Cyrila a Metodja

a za okamžik stál ped vrátami Michajlovského monastýru. Ale vrata

boly zavené. Ped postrannými dvierkami stáli dvaja vojáci. Boli

to Cechoslováci-družinníci.

Šášenko tu dlho stál v rozpakoch. Bál sa ích. Hanbil sa opýta sa

ích na Miloša. Jeden z nich videi chlapca, ako obchádza ped vrá-

tami, a usmial sa na nho.

,,Ty — o sa tu díváš ako tela na nové vrata?** zakrial voják

na nho, až sa Šášenko zlakol.

68

,Ja ni. Ja len tak," hovoí Šášenko. Ale potom si dodává od-

vahy a pibližuje sa k vojákovi opatrné, aby mohol zavasu utiec, ked'

by bolo njaké nebezpeie.

,,Hej, voják," hovoí, ,,tam u vás je taký malý vojaek, taký

malinký, pokajte Mil — Milošom ho volajú."

. „Je! Ano, áno, Miloš. Všetci ho máme rádi. A ty — o tu chceš?"

„Ja — ni. Chcel by som ho vidie. Tak sm.e sa dohovoili, že sa

teraz uvidíme."

,,Ako sa voláš?"

,,Ja? — Šášenko!"

„A priezvisko? Vieš, mno otca?"

,,Hribenko."

,,Dobré. Móžeš vojs."

Šášenko radostné vkízol dvemi.

Našiel sa potom náhle vo velkom prostranstve a tu videi, že

proti nmu bží Miloš. Miloš si niesol kotlíok, ešte celý zneištný

od obdu.

,,Bu zdravý, Miloš," vykríkol s nadšením Šášenko.

„Na zdar, Šášenko!"

,,Co to nesieš?"

,,Obdoval som. Nesiem kotlíok. Idem k vod. Chcem ho vymý."

,,Co ste mali na obd?"

,,Hej — dnes bol slávny obd! Bravovina a rezance."

,,Co sú to rezance?"

,,Ty hlupák. Sú velmi dobré. Tu mi zostalo trochu. Ochutnaj!"

Šášenko ochutnal. Pílišné mu to asi nechutilo, lebo prežrel

z rezancov trochu s námahou. Ale nehovoil ni. Miloš mu to však ne-

odpustil :

,,Nuž povedzže! Dobré, o?"

„Dob — dobré!"

69

Pišli oba k studni a Šášenko pomáhal Milošovi vymýrakotlíok.

,,Za niekolko dní ideme na bojišt!** povedal Miloš.

,,Ty pojdeš tiež?** opýtal sa ho šášenko njako starostlivé.

,,A o — ty myslíš, že zostanem doma? Ha, ha! Pójdem s nimi,

s ostatnými. Som predsa voják."

,,No — dobré. Ale . ..*'

,,Cože? Myslíš, že sa bojím? Hej, milý Šášenko, celý svt som

prešiel s otcom, mamu a sestiku som ztratil. Vieš o, Šášenko.

Pójdem s nimi, stále na západ, stále na západ. Povedali naší vojáci,

že za niekolko dní pojdeme do Halie. Pojdeme tedy. A za Haliou —tam za horami, za Karpatami je naša vlas, naša zem, Slovensko,

Cechy, Morava a Sliezsko. Tam prídeme všetci, rozumieš? Teraz

tam nesmieme is. Teraz tam vládnu nad našimi priatelmi cudzinci,

nepriatelia. Ale ích vyženieme pomocou ruských vojsk, ver mi, Šá-

šenko. Vstúpime tam s hudbou a s rozvinutou zástavou, vkroíme na

našu svátu pódu, hlboko sa pokloníme, tak ako sme sa to tu v Rusku

nauili. Vieš, Šášenko, ja viem, že ty miluješ tvoj rodný Kijev. Mámetam tiež taký Kijev, tiež také velké a krásné msto; volá sa Prahou.

Ke tam vkroíme a budeme prechádza uliciami Prahy, ako sme

dnes prechádzali uliciami Kijeva, budu zvoni na všetkých vežiach

práv tak slávne, ako dnes zvonily na vežiach chrámov svátej Sofie

a svátého Michala. Zástavy povj ú, ludia budu plaka a objímat sa.

Tak to bude. A to všetko zo samej radosti, že sú slobodní, že už nemusia

poslúcha cudzích pánov."

Šášenko poúval šlová Miloša. Oi mu hoely. Zdalo sa mu, že

vidí akési veliké msto. Nad mestom je hrozný ierny stín. Temno a

chladno je v uliciach. Náhle vzplanula nad mestom ako nad Betlehemom

veliká strieborná hviezda, ulice ožijú zástupmi ludí, ktoré sa valia cez

ne ako rozvodnený Dneper na jar pod velkým železným mostom, za

70

ktorým je neblahá Slobodka. A po uliciach medzi davmi ludstva

prechodia nekonené rady vojakov - družinníkov. Hudby hrajú a

hrajú. Bodáky sa blyštia. Hviezda sa mní na ohromné slnce, veliká

žiar zalieva celu zem. Msto sa podobá Kijevu — a nie je to predsa

Kijev. A predsa mu prichodí tak známým, tak zo svojho rodu. Tváe

tých ludí sú tak podobné tvárom ruských ludí. Všetko je njak

známe a milé. Všetko je tak blízké srdcu, až sa mu chce plaka od

radosti. Ako by boli všetci tito neznámi íudia našimi dávnými zná-

mými, našimi strynami, strýkmi, starými otci, babikami a pí-

buznými.

Šášenko chytí náhle Miloša, objíme ho, bozká na tvá a skloní

svoju rozpustilú a bujnú hlavu na Milošovo rameno.

,,Ale — Šášenko! Co to robíš? Ve ty pláeš!** šeptá mu Miloš

a hladí ho po tvái. ,,Nuž, len nepla," pokrauje tichým a mákkýmhlasom. ,,Vidíš, ty si dobrý chlapec, Šášenko. Ja viem, že vy ruské

dti nám Cechoslovákom rozumiete. Nezabudnem to nikdy, Šášenko.

Dlho budem památa na teba. A kým budem ži, nezabudnem, že si

zaplakal, Šášenko, ke si videi, že my, eskoslovenské dti, milujeme

svoju nešastnu zotroenu vlas. Tak, Šášenko — no a teraz nepla!

Musel by som s tebou plaka ... to sa vojákovi nesluší. Ja som

voják a vojáci neplaú. Tak pesta už raz . ..**

Šášenko sa upokojil. Usmial sa ešte cez slzy na Miloša. Náhle sa

rozpamátal na Slobodku, na tetu Annu Vasilijevnu, na list, na jablka

z Dárnice — a velmi zvážnl.

,,ó, Miloš, cože mám robi. Mám is k tet Ann Vasilijevne na

Slobodku, vieš, tam dolu na pedmstí za mostom — a ja by som ešte

tak rád shováral sa s tebou.**

,,No to je lahké. Pójdem s tebou, šášenko. Bude nám veselšie.

Beztoho nemám žiadnej roboty. Pod'me!**

A šli.

71

Cestou vypravoval Miloš Šášenkovi, ako cestoval s otcom po

celom Rusku, ako obchodovali po trhoch, kde potom nocovali v hos-

tinci. Tam tancovali mládenci ,,Kozaka*'. Na ddinách zkusili

mnoho, dostali jablka, nakládané v kyslej kapust, dyne, zvané

,,arbúsy**; ako pochodili zámky a pedávali svoj tovar krásným, ruso-

viasým dievkam, ktoré sa prechádzaly v nádherných zahradách

s ržovými slneníkmi v rukách. Památá sa, ako mu daly grivenník

(šesták) a cukríky. Památá sa, ako sa smialy, ke Miloš hovoil zle

po ruský a ke spieval naše psniky. Lebo ke zaspievaš po našom

,,ruža vonia", znaí to pravý opak. No, vše sa ím aj zle viedlo, velmi

zle. Ale na to nemyslí lovk. A vidli cestou všelijakých divných

ludí. Na východe Tatárov, dobrých obchodníkov s vyšívanými api-

ciami na hlav, ktoré nikdy neberu dolu, široko -plecích, Kirgizor

s vysadlým.i kosmi na lícoch a so žitými tvárami, ktorí chodili na

srstnatých, hrbatých velbludoch, Kavkazanov, vysokých, stihlých,

ako ích hory, v iernych plášoch, zvaných ,,burky", a v ohromných,

huatých papáchach (apiciach), malých a chudých Cíanov-kúzel-

níkov, ktorí znajú mnoho znamenitých kúskov — hej, vidli viac

v Rusku, než móžu vidie samotní Rusi.

Šášenko poúval Miloša a zdalo sa mu, že musí ma ped ním

velkú úctu, ke tolko videi, tolko trpl. Ani nespozorovali, ako

ím ušla chvíla cesty. Pešli kijevský most a za niekolko okamžíkov

boli u tetky Anny Vasilijevny.

,,To je Miloš, družinník, echoslovák," povedal Šášenko tetke,

ukazujúc na svojho priatela.

,,Ktože sú to ti Cechoslováci?" opýtala sa tetka, stará a dobrá,

s úsmevom na rtoch a s plnou zástrou ovocia. ,,Neviem ni o nich.

Celkom ni. Divný je to národ."

A Miloš musel i tetke poveda všetko, o ped tým povedal Šá-

šenkovi. A poslúchala tetka, poslúchala, ani sa nehla.

12

„Tak ty už nemáš maminky?** povie na koniec.

,,Nemám. Zomrela."

,,No malinký. Boh dal, Boh vzal. Len o ty budeš, chúatko, robi,

ak ti otecka zabijú na vojn. Ve je vojna, chlape, a to vieš, limoná-

dou nestriekajú, cukor nebudu na teba sypa. A piletí jedna taká

prekliata maliká, vieš — gulka — a nedopus, Bože, móže aj zabi.

Co si potom poneš?**

Tetka sa pozela na Miloša s polutovaním. Ale chlapec, ktorý sa

s poiatku zachvl, ke poul, že móže ztratit v boji otca, sa naraz

urovnal a povedal pevné:

,,Tetuška Anna Vasilijevna, kamže pójdem ja sám? Ke otec

ide bojovat, ja mám zahálat, ke už unesiem pušku. Bolo by mi to

samému smutné. Hla a takto budeme spolu. Bude nám veselo. Budeme

spolu pochodovat. Budeme spolu spa pod šiatrami alebo v ddinských

chalupách. Ma nepriatelská gulka nestihne, som malý, neuvidí ma.

Skryjem sa v húštave. A jestli . . . Jestli otecka raní — budem ho

ošetovat, raný mu vymyjem, skoím pre vodu, dám sa mu napit,

hlavu obviažem istou šatkou. Lepšie mu bude so mnou, než s iným.

A jestli . . . jestli . . . nuž, jestli ho zabijú, viem, že je to na vojn

možné, tedy mu zatlaím oi — bozkám na elo pochovám

do zem ... a . . . dám nápis . . . slovenský . . .

Miloš zamlkol. Sklonil hlavu a zakryl oi.

Všetci zatíchli.

Len tetka Anna Vasilijevna vstala po chvíli. Miloša zbozkávala

celého, posadila ho do lona, až sa chlapec hanbil.

,,No, ty náš maliký vojaek, aký si ty smlý, aký si ty molodec,*'

hovoí tetka.

A Šášenka žiari pýchou nad tým, že Miloša priviedol.

,,Aká je to asi pekrásná zem to vaše eskoslovensko, že ju

takto miluješ!** hovoí tetka alej. ,,Vieš ty o, chlape, hía, vezmi si

73

na cestu pecen chleba, miešok jablk a orechov, balíok aj si tiež

vezmi, dobrý ti bude v zim na zahriatie a hla, tu je kus klbásy,

dobrej, moskovskej — aj tú si len pekne vezmi, ni sa nehanbi. A pa-

mátaj niekdy tam v diaíke na tetušku Annu Vasilijevnu, rozumieš.

Ja tu budem myslie na teba, budem sa mnoho modli k Bohu za teba;

za tvojho otecka, aby vás chránil v nebezpeí, aby vás nevydával do

rúk zlých Tudí-nepriatelov, aby vás sprevádzal na všetkých vašich

cestách až do vášho eskoslovenska, aby vám doprial na koniec

víazstva a mieru. Tak cho, Miloš, s Pánom Bohom!**

Chlapci sa rozlúili s tetuškou Annou Vasilijevnou a obdaení

ovocím a inými hojnými darmi, šli domov. Mnoho si ešte povyprávli

a zdalo sa ím obom, že by ím sná ani nestaili všetky dni života,

aby si všetko povedali.

,,0 šes dní odchádzame na bojišt, tak aspo povedal otec,"

povedal Miloš Šášenkovi na rozlunú pri vrátach Michajlovského

monastýru.

Stisli si ruky a slúbili si vzájomne, že kvóli zkusenostiam prezrú

si mnoho všelioho.

Štvrtého da mesiaca októbra 1914 šly uliciami Kijeva smerom

ku kijevskému nádražiu pri zvukoch veselej hudby rady kvtinami

vyzdobených vojakov. Na chrbtoch mali napakované tanistry; vy-

ištné pušky ,,vintovky'' svietily v hmlistom svtle jasene. Bystí

a svieži chlapci vykraovali si a spievali vo chvírkach, ke hudba

umlkla, akési krásné a dojímavé piesne. Okna ulic, kadial' prechá-

dzali, boly plné divákov, ktorí hádzali na mladých vojakov z plných

náruí kvty. Z postranných ulic pribehávali Tudia na hudbu a pý-

tali sa jeden druhého:

,,Co je to? Kto sú ti vojáci?

7é

,,Preo majú bieloervené stužky okolo apíc?**

Ktosi vysvetroval druhým:

,,To sú Cechoslováci. To je eská Družina. Idu na frontu. Ne-

dávno bola posvátená ích zástava. Na Sofijskom námstí pisahali.**

A už bolo teba vysvtlit všetko alšie, preo idú na frontu,

odkiaF idu, o chcú docieli tým všetkým, tak, ako vtedy v depísahy.

A Cechoslováci prechádzali špalierom nepoetných zvedavcov

spokojné, s jasnými oiami, s úsmevom na tvái. V jednej rad šiel

malinký vojaik a popi om drobil akýsi ruský otrhanec.

Boli to Miloš a Šášenko.

Miloš bol vypravený do pa podra všetkých vojenských

predpisov. Na pleci niesol aj menšiu pušku, akú má jazda,

a volá sa karabinou. Šášenko sa už soznámil za tých šes dní s Mi-

lošovým otcom a všetci traja boli dobrými priateVmi. Otec chlapcov

a sám Miloš boli veselí. Spievali s druhými ostré pochodové

piesne. Miloš sa tváil, ako by celý Kijev jemu patil. Len Šá-

šenko bol smutný. Doma spomínal niekorkoráz, že by mohol is

s Cechoslovákmi na bojišt — a vždy ho zbili. Teraz nesmie na to

ani myslie. A utiec nemože. Nemože zapíinit rodiom žalost

a boras.

Šášenko vie, že musí sa rozlúit s Milošom. Minuly krásné

chvíle, ked' si spolu vyprávali, sediac na lavike Michajlovského

monastýru! Co všetko si len nepovedali! Miloša volal Šášenka

k sebe na Slovensko, ke bude po vojn a vítazstvo bude patit spra-

Todlivým Tuom. Šášenko zasa volal Miloš a jeho otca k ním,

ke prídu do Kijeva na dovolenu; možu u nich spát a nebudu sa zle

mat. Otec i ma a tetka Anna Vasilijevna ích vždy rádi uvidia. Škoda

len, nesmierna škoda, že už odchodia. Ale nech píšu a pošlu list

poPnou poštou. Šášenko chodí predsa už tetí rok do školy a vie ítat.

75

Blížili sa k nádražiu. Vchod na nádražie bol pre nevojakor

uzavený. Ale Šášenko preklzol — ako všade!

Vojáci rozestavili sa na nástupišti, pušky postavili v gule a ho-

Yorili vne druh s druhom. Bolo tu aj niekorko starších Cechoslovákor-

nevojakov, žijúcich v Kijeve, ktorí pišli rozlúi sa sosvojimi chlapci,

požehnat ích na cestu a pria ím úspch a vojenskú slávu. Niektorí

z nich povedali reci, pri ktorých vojakom Ceskej Družiny planuly

zraky pýchou v istote slavných dní.

Šášenko z toho ni nerozuml, o tu hovoili. Ale bolo mu dos

díva sa do pevných oí Milošových, aby pochopil všetko. Co aj

neznal po slovenský a sotva porozuml z eí niekoFko slov, ktoré

sú pre Rusa srozumiteVné, predsa cítil Šášenko mnoho z tej hrdosti,

ktorá naplovala srdce Milošovo. A v duchu videi Šášenko zasa

alekú, neznámu zem, predsa njak známu, tak njak blízku a pria-

tefskú, kde žiju len takí milí a dobí Tudia, ako je Miloš, jeho otec

a všetci tito vojáci Ceskej Družiny so starukým praporíkom v ele.

Šášenko teraz tužil po tom, aby eskoslovensko bolo oslobodené,

už aj preto, lebo si to žiadal Miloš a že bol hotový za to aj zomrie.

A Šášenko si obrúbil Miloša, hej, ako veFmi si ho obrúbil. ?re«

a len tak rád mám, Miloš, hovorieval Šášenko, ked' si veer líhal

a žiadal si, aby sa mu snívalo s Milošom. A nesnívalo sa mu ni —až dnes z rána, dnes, ke Miloš odchádza v ústrety smrti na

bojišt. Snívalo sa mu, že šiel hlbokým, hrozným lesom — a les

náhle zapálil sa, práv tak, ako voVakedy shoela iastka lesu za ped-

mstím Šulavkou. Hoí tedy les veVkým ohnivým plameom,

dym sa valí so všetkých strá, konáre škrípu a priaskajú, padajú s ra-

chotem na zem, zelené listie a ihliitá zele sa škvaí — hróza!

A po cestike bží náhle Miloš, celý udýchaný, hlavu si drží

rukami, oi vyteštné ... A bží, bží, ako ke ho niekto ženie,

ani neobzerá sa . . . Šášenko zobudil sa celý spotený hrózou a zaknu-

76

tím a vzkríkol, že zobudil otca a matku. Aký ošklivý sen! Sláva Bohu,

že je Miloš tu, že je živý, ulý a veselý, lebo Šášenko nevie si

predstavi, že by Miloš mohol beža horiacim lesom, alebo že

by sná — mohol by ranný? Že by krvácal? Že by sa svieral v hroz-

ných boVastiach?

Náhle vyrušil Šášenka z myšlienok ostrý hlas pornej trubky.

Vojáci postavili sa na svoje miesta, povely zavznely, vojáci urovnali

sa, zdvihli hlavy, pušky vzali na plecia. Zavznel hlas hudby.

Šášenko poul ruskú hymnu a hn po nej zvuky tej nežnej a bystrej

piesne, ktorú poul vše od Miloša. Bola to hymna slovenská. Šášenko

si zapamátal aspo prvé šlová: ,,Nad Tatrou sa blýská . ..'* Strhol

apicu a stál úctive ako stával vždy v nedu dopoludnia v kostole

svátého Vladimíra popi matke. Dostojníci salutovali a vojáci vzdali

es zbraniami. Medzi nimi aj Miloš. Šášenko ho pozoroval a bol

pyšný na nho.

Konal sa akýsi obad ako niekde v kostole. Zástava sa sklonila,

a potom praporeník s ostatnými dostojníkmi v ele s veliterom

Ceskej Družiny, s ruským podplukovníkom, vstúpili do pipravených

železniných vozov. Akýsi mladý dostojník-Cechcslovák obehával

rady vojakov a oznaoval ím pre nich urené vozy. Nastal šum

a pohyb. Vojáci rozdlili sa na hlúky, ktoré šly po úzkých rebríkoch

do vozov. Aj Miloša odítali a zaadili do jednoho z týchto hlúkov.

Vojáci postúpili k vozu a vstupovali po poriadku.

Šášenko zaplakal naraz hlasné.

,,Mám a rád, Miloš, mám a tak rád," šoptal medzi slzami,

až tichá tvá Miloša trochu zbledla a jeho modré oi, podobné

jarnej oblohe nad Kijevom, zavlhly.

,,No, s Bohom, Šášenko! Nezabudnem. A teraz — už dos pláu,

mój miláek. Uvidíme sa, uvidíme. Prídem s oteckom na dovolenu.

Možno, že na Vianoce prídem. Vidíš, to bude onedlho. No, ale už ma

77

pus, Šášenko! A daj mi tie tvoje oka, o za mnou plakaly, nech

sa rozlúim s nimi, nech ích bozkám. Sášenko, ako brata som amiloval. Moj otecko mi vždy hovorieval, že sme my Slováci a Cesi,

a vy, Rusi, bratmi. Budeme aj alej bratia, o, Šášenko? A list ná-

pisem ti iste, napíšem."

Miloš bozkal rychle Šášenka na oi a vyskoil bystré do vozu.

Aj jeho otecko sa dojemné rozlúil so Šášenkom. Za okamžik

zapiskal vlak, rušen ažko vzdychol a vychrlil oblak ierneho a zasa

sahobieleho dýmu. Hudba spustila akýsi hluný, živý pochod.

iapky lietaly vysoko, klobúky a šatky pani a dieviat sa vznášaly

v chladnom vzduchu.

Vlak pohol sa a pomaly opúšal stanicu msta Kijeva. Šiel

smerom na západ. Za vlakom hmelo ešte mohutné ruské ,,hurrá**

a jadrné eské ,,Na zdar!"

Ale do toho hluku smutné zaahol Šášenkov výkik:

,,Miloš, Miloš!**

Tak odišiel Miloš na vojnu.

Šášenko osaml, rozmýšlal a akal list.

Prišiel až ped Vianociami.

Bol krátký a vermi, veVmi smutný.

Šášenko ho ital celé dni a topil sa v slzách. Od toho asu, oMiloš odišiel na vojnu, Šášenko bol mlanlivý, smutný, už nebhal

po uliciach. Doma ho ani pozna nemohli. Matka ho posielala:

,,Cho sa trochu prebehnú, Šášenko! Co sediš vždy doma —mal by si is trochu na erstvý vzduch, prebehnú cez ulice!**

Ale Šášenko nešiel. Ke bol doma sám, prisadol si ticho k oknu,

vybral z vaku svojej rubášky (blzky) Milošov list a ital si skoro

nahlas

:

,,Milý, milý, milý moj braek Šášenko! Musim Ti napisa

smutnú novinu. Smutnú, až mi srdce bije, ke mi pride na rozum

78

tá hróza. Zabili mi otecka pod Krakovom. Už sme boli hlízo

slovenských hraníc. Šiel na rozvjedku, pihlásil sa sám. Bratia

družinníci ho priniesli s ranou na hlav. Urobil som všetko, osom mohol. Ráno zatlail som mu oi a pochoval som ho na

dedinskom cmiteri. Dal som slovenský nápis. Smutné mi je,

smutné, Sášenko.3^^^^^^ ^^ ^^^. ^.j^. „

Prešiel dlhý, dlhý as. Rok, dva, tri roky pešly.

Šášenko bol o tri roky starší. Už porozuml mnoho.

Nerozuml ale a nerozuml, preo mu Miloš nepísal od pocho-

vania svojho otca. Zmnilo sa mnoho. Vzali aj Šášenkovho otca na

vojnu. Šášenko sa památá, aké vzrušenie bolo v Kijeve, ke pišli

prví ranní. A dnes nevšímá si ích už nikto. KoVko ích chodí tam dolu

na Kresatíku! Slepí, chromí, na barlách a mnohí bez rúk a bez noh.

Však dosplí Tudia hovoria, že už bude kor\^ec tým hrózam. Mier,

mier sa vraj pipravuje.

šášenko ešte málo chápe z toho, o sa medzi dosplými hovoí.

Ale nedávno, ke sa kohosi opýtal kto zvíazí vo vojn, ke má bymier, povedali mu, že Nmci. Rusi sa vraj nemožu k ním pirovnat.

Preto musejú poddat sa Nemcom. A potom vraj, nao je tá vojna?

Chudobní ju nezaali, len vraj ti bohatí. A ke chcú Nmci kus

Ruska, spánombohom, dáme ím ho, máme ho sami dost. A konené

Nmci sú tiež Tudia, o sa teba s nimi bit. Lepšie je smierit sa s nimi,

ustúpi ím.

Šášenko poslúchal a poslúchal, málo, vmi málo rozuml z toho.

Dáko sa mu nepáilo, že by mierni Rusi, i ke je ích zem veká a bo-

hatá, mali ustúpit ped násilníckymi Nemcami, ktorí zaali vojnu

preto, aby zbohatli a pokoili slovanské národy. Myslel si asto:

Hej, ke by tu bol múdry a vo svte zkušený Miloš, žeby mi všetko

povedal a vysvtlil. Ale, vie sám pán Bóh, kde zahynul. Sná už ne-

79

može napísa ani slova, ba možno, že ho už niet . . . Sná spí niekde

T spálenej dedinke v Halii alebo v PoFsku, tam niekde na smutnom

cmiteri. Sná chytili ho rakúski katovia a zabili ho.

Sášenko, o sa mu srdce aj protivilo, vždy viac pivykal na tuto

myšlienku. Sná raz bude chodi tiež svetom a možno, že niekde

Y Porsku zablúdi náhodou na ddinský cmiter a najde tam malý

hrob 80 slovenským a s ruským nápisom, ktorý mu zvstuje, že tam

odpoívajú truchlivé pozostatky Miloša. — — —Bolo 27. Februára 1918.

V meste Kijeve kolovalo mnoho poplašných zvstí. Eudia sa

schádzali na uliciach, rokovali o posledných udalostiach. Nebolo

da, aby sa v Rusku nebolo pihodilo nieo zvláštneho. Celý rok

žili už obyvatelia Ruska v ustavinom rozruchu. Mnoho sa hovoilo,

mnoho roznych schodzok bolo, po hádkách bili sa Tudia. Hovoili,

že je sloboda.

Šášenko vedel len toVko, že v Rusku od roka nevládne cár, ba

že nesmie sa spieva ani ruská hymna: ,,Bože, cárá chra!"

Šášenko len poul, že cár nestaral sa o dobro ruského národa,

myslel iba na seba a svojích obrúbencov, že národ žil v biede, v otroc-

kej poslušnosti v oi cárským úradníkom, ktorí všetci boli nespra-

vedliví a ukrutní Tudia. A vzbúril sa ruský národ proti carovi,

svrhol ho.

Vybral si vládu zo svojích poslancov. A tak nastala sloboda. Ale

Šášenko videi, že Tudia nemilujú sa tak, ako srubovali v prvých

doch slobody. Videi, že sú medzi nimi hádky a svády na dennom

poriadku a prišiel mu na pamá Miloš, ktorý medzi tým aleko na

bojišti chráni Rusko proti Nemcom s Cechoslovákmi.

A Šášenko vždy, ke poúval na ulici hlúky hašteriacích sa

Tudí, myslel na Miloša. Nepáilo sa mu stále nieo. Cítil, že je takto

nie všetko v poriadku. Jednoho da vrátil sa jeho otec.

80

,,Ktože by tam bol/* povie matke, ,,už všetci utekajú s fronty.

Nuž sám tam nezostanem. Pišli k nám nejakí Tudia, jeden taký

bledý, chudý, ernooký a ernovlasý, a povedali nám: Hlupáci, o vy

tu ešte vážíte v zákopoch? Chote radšej domov. Doma teraz rozde-

Tujú chudobnému Tudu podu a druhé bohatstvo, o sme vzali pánom.

Chote tedy, aby ste nezameškali. Tak nám hovoili. A my na to

:

A o Nmci? Nemožeme predsa samovoíne bez rozkazu opustit zá-

kopy. Utiec bez boja ped nepriateom ! A oni na to: Aký nepriatel?

Nmci sú naší priatelia. Sú naší bratia. Chceme mier s nimi. Už je

dos vojny! ínáe vy tu už ni nepomožete, ste tu už sami, ostatní

dávno rozbhli sa už každý do svojho domova! — Nuž, o sme mali

robi.? Šli sme domov. Tak som prišiel i ja. Viem, že je to nie po

poriadku, viem, že je to hanebné, podlé a biedne necha Rusko

Nemcom na pospas, že je hlúpe veri nieo Nemcom a myslie si,

že smýšrajú s námi opravdu bratský, viem, že je to zbablost rozbh-

nut sa ako hrdel vrabcov ped Nemcami — ale o máme robit, kesú druhí nie lepší? Sám nevyhrám vojnu."

Šášenko poúval, poúval a triasol sa na celom tele.

,,Tak už nieto ani jednoho ruského vojáka na bojišti?** pýtal sa

nesmle a rozochveným hlasom.

,,Málo, strašné málo,** odpovedal otec, sklopiac oi. ,,Poul som,

že na jednom mieste stoja kdesi ešte Cechoslováci a nieo kozákov.

Ruské vojsko, niekorkomilionové, rozbhlo sa do svojích domovov,

roztopilo sa ako snah na jarnom slnci.**

Šášenko poul o Cechoslovákoch a zdalo sa mu naraz, že musrdce pestává bit. Tak mu bolo iizko a smutno.

,,Ale Cechoslovákov je málo, o, otecko, proti Nemcom? Preo

nechrania aj ruskí vojáci svoju rodnú zem?*' pýtal sa chlapec nesmle.

,,Nerozumieš ty to, Šášenko,** odpovedal otec. ,,Pozdejšie, kebudeš váší, dozvieš sa všetko a pochopíš to.**

81

Ale Šášenko nechcel aka, kým bude váším. Myslel na Miloša.

Zdalo se mu teraz, že predsa nie je možné, aby bol Miloš mrtvý.

Poteboval hovori s ním o mnohých veciach.

Šášenko vybehol po obde na ulicu. Bežal okolo univerzitn]

zahrady na širokú ulicu, ktorú volajú ,,Bibikovský bulvár".

Pozoroval, že na tejto ulici vládne akýsi zvláštny ruch, aký

tu dosial' nebýval. Všetci Tudia si nieo horlivé vykládali a lámali

rukami. V posledom ase privykol Šášenko na poulin hádky,

shluknutie Tudí, ba i na ruvaky, pri ktorých strierali. Zažil aj oblie-

hanie Kijeva borševíkmi, ktorých viedol bývalý cársky plukovník

Muravjev. Památá sa, že vtedy sedli všetci za dva dni v pivnici,

ke borševíci strieVali z ažkých diel na Kijev. Strierali aj do nevinných

ulic, kde prudil spokojný život a kde nebolo nepriateíov. Šášenkovi

zdalo sa to všetko hrozným, nesmyselným a divným, o videi a zažil

v posledných doch. Prichádzali ruskí Tudia, raz sa volali Ukrajin-

cami a zasa borševíkmi — a vraždili sa medzi sebou. Preo — nemohol

Šášenko nijako pochopi. Náhle poul, že vraj Kijev je nie ruské

msto a kraj, v ktorom žije, je nie Rusko, ale Ukrajina. Bolo to

všetko tak zmatené, tak prevrátené! Ludia hovoili, že je revolúcia,

že musí sa všetko zmeni a že nastane nový život. Ale Šášenko ne-

mohol veri to všetko, ke videi, o krve je všade okolo, o zbytonej

krve Tudí, ktorí boli dobí známi, dobí súsedia — a náhle vraždili

sa a nevdli ani sami poveda preo? Jeho dušika ešte mohla po-

chopi vojnu s Nemcami, ktorí ohrožovali ruskú slobodu a ruskú zem.

Ale nemohla nijako pochopi vojnu ruských Tudí s ruskými Tudmi.

Ve hcvoria všetci po ruský, myslel si asto, rozumejú si, preo sa tedy

nedohodnu, ak sú njaké spory medzi nimi. Co je to revolúcia?

Brat zabija brata, syn otca, otec syna a všetci sú ruskí Tudia? Je to

správné? Hej, o by len prišiel Miloš, aby pomohol, aby vysvtlil.

Miloš vie mnoho, mnoho videi, mnoho zkusil.

82

Ktosi vykríkol za ním:

„Idú! Pozrite! Pozrite!''

Šášenko natiahol krk a díval sa smerom ku svátošinskej cest,

kde sa dvíhal oblak prachu. Blížilo sa akési vojsko.

„Hrate, hrate! Máme ešte predsa ruské vojsko!" zvolal niekto

pri om, iste njaký mladý dostojník, ovšem bez dostojnickych od-

znakov, ktoré po píchode bolševíkov nesmly sa nosi v revolúcii.

,,To sú nie naší/' nadhodil iný, ,,to je predsa nie ruské vojsko.

Ruského vojska vobec niet!*'

,,A kto sú ti vojáci?"

,,Cechoslováci!"

Šášenko poskoil. Uviazlo mu cosi v hrdle. Stal sa náhle velmi

nespokojným, vrtil sa, šliapal okolo stojacím na nohy, až dostal

po hlav od akéhosi chlapiska. Ale Šášenko ni necítil — chcel len

lepšie vidie. Náhle sa rozhodol, vyskoil z radov a pustil sa behom

v ústrety prichodiacemu vojsku.

Stretol najprv skupinu dostojníkov na kooch. To boli asi velitelia

Cechoslovákov.

Potom následovala hudba a zasa nejakí dostojníci, praporeník—už iný, ako ten 28. septembra 19 14 — nesúci svoju zástavu zabalenu

v iernom plátenom púzdre na rameni. Všetci boli zablatení, špinaví,

bledí, unavení iste od dlhého a vyerpávajúceho pochodu.

Šášenko nevychádzal z údivu. Koko ích bolo teraz týchto Cecho-

slovákov! Památá sa, že vtedy ích bolo, akoTudia hovoili, asi osemsto.

Teraz mu prichodilo, že ích je desa ráz viac. Šli, šli, šli bez konca.

Ke pešly oddiele'a roty pchoty, následovaly rady malých, silných

koníkov, ktoré niesli guFomety. Šášenko spozoroval, že všetci vojáci

majú na ramenách malinové vyložené štítky, na ktorých je pipevnnákovová cifra'2. Prezeral si ích pozorné ako by Wadal niekoho. Ale

boly to všetko neznáme tváe, nepamátal sa na nikoho z nich.

83

Gul'omety pešly, pešli aj rozvjedíci jazdy (vyzvedai, ktorí

vypátrají! v neznámej krajin nepriatePa a pivedu prvých zajatcov,

od ktorých sa veliteístvo všelio vyzvie) a následoval nekonený

rad povozov so zásobami steliva, potravin, oblekov a iných poteb-

ných vcí. Na tieto povozy vraveli v Rusku ,,oboz**. Na vozoch sedli

vždy dvaja alebo traja vojáci s puškou na lone ako stráž.

Na jednom z vozov sedel asi štrnácroný chlapec.

Ked' ho šášenko spozoroval, vzkríkol ako divý:

„Miloš!*'

Silné unavený chlapec, temer driemajúc, sedel na akýchsi

vreciach, trhol sebou, pozel zkúmave na Šášenka a hn vyskoil.

,,Šášenko!''

Oba chlapci padli si do náruia na podiv všetkých divákov.

,,Bože moj, to si ty, skutone si to ty, Šášenko," povedal radostné

Miloš, prezerajúc si svojho starého druha. ,,Hej, aký si už veký

a vážný! Ak mudro vyzeráš! Šášenko, milý moj Šášenko, hovor,

povedz mi nieo, ako ti je tu v Kijeve? Pod' len so mnou, neboj sa

nioho, odpreva ma. Ja ani neviem, kam ideme. Sná budeme dnes

nocovat v Kijeve. Nuž — ale hovor ty najprv, hovor, budem a rád

poúva. Nmci — neboli u vás v Kijeve ešte Nmci, Šášenko.?"

,,Co hovoíš o Nemcoch? Nie — neboli ešte! A cože, majú

sem prís. Ukrajinci tu boli, bolševici sú tu teraz, všetko je to zmatené,

ja to nerozumiem, Miloš. Mnoho som myslel na teba, veVm-i som si

žiadal, aby si prišiel do Kijeva a povedal mi všetko. Miloš, ja som

stále len po tebe tužil, odkedy si odišiel. Teraz — teraz je taký zmátok,

taký neporiadok všade u nás! Cárá vyhnali, pišla sloboda. Všetci

sme sa radovali, Miloš. Hudby chodily po Kijeve, všade boly ervené

zástavy. Prišiel sem i Kerenský, vítali ho všetci. Hovoili, že zavedie

poriadok v Rusku, pochádza z Tudu, že si ho národ sám vyvolil, že

zaženie Nemcov, že Rusko bude ži potom v mieru a v slobod. Ale

84

po om pišli Ukrajinci a borševíci. Co tu bolo bojov! Každú chvilu

njaká strerba! Najprv Kerenského vojáci strierali do Ukrajincov,

ktorí chceli odtrhnú Kijev a celý náš kraj — Ukrajinu od Ruska

a zariadi si ju ako svoju samostatnú vlas. Ale po Ukrajincoch,

ktorí tu panovali len niekofko týždov, pišli bolševici, strieVali na

msto, postrašili všetkých a vyhnali odtial' Ukrajincov. Neviem,

Miloš, kto príde alej ..."

,,Ó chudáik, milý Šášenko,'' povedal smutné Miloš, ,,vieš, kto

sem príde? — Prídu sem asi Nmci, moj miláek!"

,,Nmci? Tedy predsa Nmci? Ako to — Nmci?"

,,Už je to tak, Šášenko! Nuž — vidíš, za tri roky stáli sme tam

nepetržité proti ním, tam na bojišti. Za tri roky chránili sme proti

ním sváté ruské zem. Koko Tudí, dobrých ruských fudí zanechali

sme tam, kolko Cechoslovákov pochovali sme tiež. Všetko to bolo

nadarmo! Celu Hali sme pešli až ku Krakovu, vstúpili sme do

Uhorska a do Bukoviny, zašli sme hlboko do nepriateVskej zem.

Už zdalo sa, že zvíazíme, že oslobodíme všetky utlaované národy

Rakúsko-Uhorska, všetkých Cechoslovákov, Juhoslovanov, Rumu-

nov, Talianov — ale pivalilo sa na nás nešastie, mali sme málo

zbraní, museli sme ustúpi ped Nemcami a Rakúšanmi. Šli sme

nazpát, z Halie a z Poska do Ruska. Až pišla sloboda! A tu všetci

sme mysleli, že teraz, ke je ruský Tud oslobodený od cárských pút,

že oslobodí sa tým radostnejšie od hrozieb a násilia nepriatov,

ktorí stáli na hraniciach Ruska a chceli ho znii. Kerenský, vodca

ruského Tudu, rozkázal nám útoi proti Nemcom a odrazi ích od

ruských hraníc. Aj my Cechoslováci pri Zborove šli sme s radosou.

Mysleli sme: teraz zvíazíme spolone všetci — a potom bude mier,

krásny a radostný mier pre všetkých. Ludia budu móc vráti sa

ku svojím rodinám, roFník oistí zahrdzavený pluh a bude zem

obrába, robotník vráti sa ku svojej práci, kupec ku svojmu tovaru

85

v obchode, bude pokoj, poriadok. Ale Tudia nevdli váži si slobody.

Zabudli na Nemcov. Pišli zlí, nesvedomití Tudia, natárali a narozprá-

vali toho, až všetkým poplietli hlavy. Nikto nechcel naraz myslie,

aj na Rusko, ked' myslel na seba. Ruské vojsko rozutekalo sa, nikto

nechcel poslúcha svojích náelníkov, všetkým bolo Tahostajné, obude s Ruskom, len ke sa každý dostal do svojho domu a nemusel

starat a obtovat sa za druhých. Zlí, nesvedomití Tudia — bolševici

pišli a povedali, že nemáme bojovat s Nemcami, že sú dobí, ne-

ublížia nám vraj. My Cechoslováci nevili sme ím, lebo znali sme

Nemcov. A tak ke všetci rozutekali sa, zostali sme s niekorkými

vrnými ruskými vojakmi sami na fronte proti Nemcom. A teraz —teraz, Šášenko, ideme aj my. Dnes nás je už iste o mnoho viac, ako

vtedy ped troma rokmi. Ale Nemcov a Maarov je ešte vždy pát-

desiat, alebo aj viac raz toVko, ako nás. Nás je málo proti ním. Je ích

ako much, valia sa so všetkých strá do Ruska, so všetkých strá

valia sa na Kijev. Bojovali sme už s nimi pri Žitomíre, pri Korosty-

ševu, tu na západ od Kijeva. Nikto nám neprišiel na pomoc. Ustu-

pujeme, lebo ked' by sme sa bili s nimi do posledného, ke by sme

všetci padli, už ani tak ni nezachráníme. Rusko nezachráníme.

Šášenko, milý moj druh, bolí ma to všetko a smutný som. Zlí Tudia

zradili Rusko, pedali ho Nemcom. Co zaneš, ke je na všetkých

stranách zrada. Že kam ideme? — Ani neviem, Šášenko. Ideme

stále na východ. Boly márne všetky naše sny. Hovoria naši, že odídeme

asi z Ruska do inej zem a budeme tam alej bojovat s našimi ne-

priatermi, dokial' neoslobodíme svoju vlast. Sná pojdeme do Fran-

cúzska. Hovoria, že pojdeme stále a stále na východ až voFakde do

Sibie, vieš tam, kde som už býval s nebohým otcom, až k veFkému

moru. A tam akajú na nás lod. Sadneme na lo a pojdeme na iné

bojišt. Šášenko, my musíme, stoj o stoj, vrátit sa do slobodného

eskoslovenska. Iná nemáme na o žit na svte!**

86

Miloš hovoil dlho. Oi mu hoely, tváe zrumenely, jeho tenké

rty sa chvly. Šášenko ho dlho poúval mlky a celý sa chvl. Už dávno

došli na Krešatik.

Všade po chodníkoch stály hromady Tudí a so smutnými oiami

pozdravovaly prechádzajúce oddiely Cechoslovákov. Šášenko poul,

ako hoekovala akási staenka hlasné:

,,Odchádzajú od nás holúbkovia-Cechoslováci. Nebudeme mapomoci. Už nikto nezachrání matušku Rus. Pridu násilní Nmcia budu vládnut nad námi, nad ruskými pravoslavnými Tudmi. Pošliapu,

znivoia svojími prušiackými ižmami našu ruskú zem. Hospodin

Boh poslal na nás vellcý trest za našu nesvornost.**

,,Nevím, že by Nmci až sem pišli,** zašeptal náhle Šášenko.

,,Nao že ím je ruská zem? Každý nech sedí na svojom a netýká sa

cudzieho. To je spravodlivé.*'

Zrazu zavralo nad nimi, vysoko vo vzduchu zahual njaký

stroj. Ludia dvíhali udivené a zvdavé hlavy.

,,Pozi, Šášenko,** povedal trochu zaknutý Miloš,,,pozi hoe!

To je aeroplán. Vidíš, letí dost nízko. Sú na om dva tmavé kíže.

Je to nmecký aeroplán, znám také z bojiša. Pozoruje nás. Za chvírku

odletí, aby oznámil nmeckému velitelstvu, kam ideme. Možno, že

hodí aj bomby . ..**

,,Bomby?'*

,,Áno, to je možné. Sná hodí do nás bombu, ktorá vybuchne

a zabije mnoho Tudí. Šášenko — mal by si ís domov. To je nie

pre teba.'*

,,Nepójdem, Miloš!'* povedal Šášenko rozhodne. ,,Ke sa ty ne-

bojíš, preo by som sa ja Takal bomby? Odprevadím ta.**

Aeroplán letl nad nimi ako obrovské pozlátené šidlo. Vojsko

sostupovalo s Kreštatiku na predmestie Podol a blížilo sa k železnému

mostu, ktorý vedie cez rieku Dneper na Slobodku.

87

„Pozi, Miloš,** zašoptal Šášenko, ,,vaší idu po moste na Slo-

bodku. Odprevadím ta na Slobodku, k tetke Ann Vasilijevne —památáš sa na u? — zajdeme k nej, vypijeme si aj."

Tetka Anna Vasilijevna stála vo vrátach svojho domku na

Slobodke a pozorovala zvdavé prechádzajúce vojsko. Cechoslováci

dostali rozkaz prejs cez most, postavit stráže na om, i dlá na

behu Dnepru, tak, aby boly namené na Kijev.

,,Budeme asi bráni most proti Nemcom,** povedal Miloš Šášen-

kovi, ktorý sa divil nad tým celým.

,,Že by Nmci, že by Nmci pišli do Kijeva? Do ruského Kije-

va?" pýtal sa stále sám seba Šášenko.

Tetuška Anna Vasilijevna vykikla od prekvapenia, ke vidla

Šášenka a poznala Miloša. Hned ích vzala oboch za ruku a vtiahla

ích do izby. Postavila na stol samovar, rozložila v om ohea vaila aj.

,,Poriadne si premrzol, Miloš,** hovoila. ,,No ve sa len posa,

chlape! A aký si už veVký, mužný a chrabrý. Tak, tak, slož si pláš.

Ale — pozrime že, pozrime, on má tiež na prsiach kíž svátého

Juraja za statenost. Kde si to dostal.?**

,,Pri Zborove,** povie Miloš ticho.

,,Hej, aký si ty molodec! Ale dti moje, možem vám dat len

kúsok chleba a med. Zlé asy sú teraz. Teraz je to už nie tak, ako

skór bývalo, ako ped troma rokmi bolo. Všetko je drahšie, nioho

nedostat, ani ovocie nemohli sme vláni v jase sobrat a pedat. Samá

vojna, samé vraždenie. Ludia sú zlí, ach, zlí. Aká je zlá, aká strašná

je revolúcia. Len keby tej krve nebolo! A o, Miloš, kde je

otec?** ..

88

Miloš mlal.

„Ve som vám už raz hovoil," zašoptal Šášenko tetke, ,,že mi

Miloš napísal ped troma rokmi okolo Vianoc, že . .."

,,Ach viem, viem," povie tetka a utiera si oi. ,,No, Miloš,

nemysli už na to, nemysli. Ja som sa len tak z hlúposti pozabudla,

zabudla som na to. Nebudeme, nie, nebudeme o tom hovori. A cože,

vás Cechoslovákov je tak mnoho?**

,,To je druhý pluk. Este je sedem takých plukov. Niektoré už

pešly cez Kijev, my sme teraz poslední. Máme aj delostrelectvo.

Už nás je mnoho. Mnoho tisíc. Ceskej Družiny už niet. Nám, osme prví vstúpili do nej, hovoria starodružinníci. Z Ceskej Družiny

je dnes celé eskoslovenské vojsko. Ale o je to, ke nás je nie dos

proti Nemcom. Tých je ako kobiliek!**

,,Nmci, Nmci . .." hovoí tetka Anna Vasilijevna, ,,ože je to

vlastn s Nemcí? Ci prídu sem? Ja sa bojím Nemcov!**

,,Obávám sa, že prídu,*' povedal Miloš.

,,A budete nás bráni ped nimi, vy echoslováci?** opýtala sa

ustrašená tetika.

,,Budeme!** povedal pevné Miloš. ,,Len sa bojíme, že vás ne-

ochránime. Už som povedal Šášenkovi, že ke by sme aj všetci padli,

sotva by sme vás ochránili. Nás je málo. Rusi nám už nepomožu.

Poddajú sa Nemcom.*'

,,Ach, o nepovieš, chlape,** plakala tetka. ,,Nuž — máš pravdu.

Naši sú všetci nespokojní, pobláznení. Chcú pokoj — o sa aj poddajú

Nemcom. Teraz sú hrozné asy. Nevieš ani hodiny ani da, i anezabijú a?neokradnú a i nestiahnu s teba aj posledn šaty. Ako by

bol v nich všetkých diabol. Tak ím ti zlí Tudia rozum poplietli. A teraz

prídu Nmci a budu vám rozkazovat. O ako je to ošklivé, strašné I

Ale — pité teraz aj, chlapci, premrzli ste. A ty, Šášenko, preo ne-

sedíš doma. Rodiia budu a hradal**

89

,,Chcel som len Miloša odprevadi — potom pójdem zasa domov,"

povedal Šášenko.

Vtedy vstúpili do izby dvaja vojaci-Cechoslováci.

,,Dobrá žena,** povedal jeden z nich, ,,dovolíte, aby sme mohli

u vás prespa? A— to je Miloš-starodružinník,'* povedal druhému,

ukazujúc na chlapca.

„Ó áno, áno, len si sadnite sem k nám ku stolu," povedala

tetuška milo. ,,Napité sa tu s námi a zajedzte si chleba s medom.

Boh s námi!"

,,akujeme, matuška," povedali obaja vojáci a prisadli. ,,Celý pluk

tu bude nocovat. Ako sa volá toto miesto?" povedal druhý.

,,Slobodka. Je to predmestie Kijeva," vysvetlWal Šášenko.

,,A ty si odkiar.í^" opýtal sa voják chlapca.

,,Ja som z Kijeva," povie Šášenko, ,,odprevedil som Miloša

a za chviTu pójdem nazpá do msta."

,,To už nepojdeš, chlape," hovoí voják. ,,Most je obsadený

vojakmi a ti nikoho nepúšajú. To sa už len vyspi radšej tu u tetušky

a zajtra, alebo ke odídeme, možeš vráti sa k rodiom. Teraz je to

už nebezpené!"

,,Nebezpené!" zrakla sa tetka Anna Vasilijevna. ,,A o to

všetko bude? o sa ide robi?"

,,Ešte nevieme," povedal jeden z vojakov. Možno, že ni nebude.

Možno, že všelio. Lepšie je nemyslie na to. Dobrý voják nemá nikdy

myslie na zlé vci. Potom je píliš bojazlivý. Voják sa nesmie bá,

o, Miloš.?"

,,Áno!" povedal chlapec.

Ke vypili aj a najedli sa do sýta, unavení vojáci rozostlali si

na zemi slamu, ktorú doniesli zo dvora, rozprestreli šiatrové plachty

a Táhli si obleení a obutí, pušky po boku a pikryli sa ažkými, na-

moknutými vojenskými plášmi.

90

Tetuška Anna Vasilijevna, stále vzdychajúc, ustlala Šášenkovi

na posteli a s Miloša, ktorý nechcel sa svlieknu, stiahla ižmy, po-

stavila ích k posteli a položila ho obleeného do postele.

Vojáci a tetuška zaspali oskoro. Len Šášenko a Miloš si šoptali

dlho do noci. Zaspali dos pozd, okolo polnoci, držiac sa pevné

v objatí.

Miloš sa ráno asi o 4. hodin náhle prebudil. Snívalo sa munieo hrozného. Ako by poul zvuky:

Tra-ta-ta-ta-ta-ta — tra-ta-ta-ta-ta-ta! —Vyskoil a poúval za chvilku. A zasa:

Tra-ta-ta-ta-ta-ta — tra-ta-ta-ta-ta-ta! —,,Strierajú!" vykríkol silným hlasom.

Obaja vojáci prebudili sa ihne a siahli po svojích puškách.

,,Prekliatci!" vykríkol jeden z nich. ,,Kto to striera?*'

,,Chlape, to budu Nmci!*' povedal druhý.

Šášenko otvoril unavené, nevyspané oi. So zaiatku ni nechápal.

A tetuška Anna Vasilijevna pibhla z kuchyn, poloobleená, celá

zdšená. Miloš piskoil k oknu.

,,Naši sa už shromažuj ú,** zvolal. ,,Utekajú k mostu. Gulo-

metci šli práv okolo. Tiež k mostu. Na moste je asi boj. Hej, hor sa,

chlapci, do toho!**

,,Dobrý Bože, dobrý Bože,** hoekovala tetika, zalamovala

rukami a bhala po izbe. ,,Co to bude? Co to bude?**

Zrazu piskoil Šášenko k Miloši a vzal ho za ruku:

,,Ty nesmieš tam ís, Miloš, ty nesmieš! Zabijú a!**

Oba vojáci vybhli už z izby. Hluk bol vždy váší a váší. Náhle

vpadla do puškových výstreVov temná, dunivá raná — a skoro bolo

pou blízo okien strašný zvuk — prask — drnn!

91

„Jaj, strierajú z diel sem na Slobodku," povedal hVaáý Miloš.

,,Šášenko, poul si?'*

„Poul, Miloš!''

,,To bol šrapnel. Iste z Kijeva strierajú na naších chlapcov.

Sná budu striera aj granáty. Slobodka može vyhorie."

,,Co to hovoíš?" íakla sa tetuška, vrhla sa na postel' a zaplakala.

,,Hej, zradili matušku Rus, Nemcov priviedli na nás naši vlastní

Tudia, Nemcov, Nemcov! Pobijú nás teraz všetkých, aj ženy, aj dti,

aj starcov."

,,Neplate, tetuška," povedal mierne Miloš, ktorý sa trocha uspo-

kojil. ,,Skryte sa niekde, sná v pivnici, my ích zaženieme, my ích

popreháame."

A Miloš vytrhol sa náhle Šášenkovi, vybehol z izby na dvo,

cez vrata na ulicu. Videi, ako bží všetko k mostu. Roty sa rychle

usporiadaly, povely znly bystro.

,,Pepadli nás so strany Dárnice," hovoí jeden voják, ktorý

utéká kamsi celý spotený. ,,Sú to Nmci. Odhnali sme ích. Teraz

bojujú na moste. Iste chcú most dobi. Naši dobré zaínajú," hovoí

iný, ktorý nakládá náboje na vozík.

Skupina dostojníkov uberá sa k mostu. Miloš pouje, ako si

hovoria: ,,Do veera musíme udrža most, kým sa druhé pluky usporia-

dajú k ústupu. — Veer pojdeme za nimi. — Možno, že Nmci prídu

za námi a budu nás znepokojovat. — Bude to pkný shon. — Už si

mnoho neoddýchneme po toPkom pochodovaní."

Naraz pouje Miloš za sebou svoje mno. Je to zas Šášenko.

Ušiel od tety a ide priamo k nmu.,,Všetci k mostu!" znie na raz povel akéhosi vyššieho dostojníka,

ktorý obchádza Slobodku na koni.

Všetko ide k mostu, ktorého železné oblúky, pepletené ako vo

velkej klietke, rozozna v rannej hmle. Všetci utekajú o pekot.

92

S nimi utéká i Šášenko.

Nedáme most Nemcom, myslí si chlapec. Chcel by ma tiež

pušku, aby chránil svoje rodné msto. Tedy Nmci sú už tam na

druhom behu, sná už prechádzajú sa nemeckí dostojníci po Kresa-

tiku, sná pešli už aj Bankovskou ulicou okolo obchodu, kde je

nápis: ,,Ivan Hribenko", mno otca Šášenkovho! Nie, to nesmie by!

Šášenko bží v zástupe eskoslovenských vojakov ako blázon, bží

za Milošom.

Vyhna Nemcov z Kijeva, vyhna ích všetkých z Ruska, a-leko ích zahna, vypráši ím nohavice, aby už raz bol pokoj na

svte! myslí si Šášenko a oi mu horia.

Most sa všetko viac blíži.

Šášenko už rozoznáva dlá na pobeží, vidí guPomety a za ích

ochrannými doskami skrytých vojakov-Cechoslovákov. Daž gulí

sviští nad jeho hlavou, ale Šášenko ni nepouje.

Naraz spozoruje na behu Dnepera svaleného akéhosi lovka.

Obleený je do tmavozelenéj uniformy — nie ruskéj, ani esko-

slovenskej. Popi om na zemi je železný šišak a puška. To je padlý

Nmec. Tedy až sem sa už dostali!

Šášenko bží alej. Prichodí pod prvé sažne mostu. Pouje,

ako volajú na nho cosi zlou ruštinou. Ale Šášenko nedbá. Naraz

zaiskrí sa mu v oiach — a je tma, tma, tma.

Nemcov zahnali s mostu nazpá na beh.

Len zriedkave ozval sa už výstel'. Pešlo niekko vozíkov s ran-

nými. Odchádzali tiež aj posily gulometov. Na jednom z guVometových

vozíkov sedel Miloš. Bol veselý, ulý, celý. Ke prechádzal pod

posledným oblúkom mostu, videi, že na jeho železnom boku visí cez

zábradlie naklonné tlo akéhosi chlapca. Miloš hn seskoil a vy-

prostil mrtvolu Šášenka bez duše zo zajatia železných trámov. Hlava

Šášenka bola ztuhlá, vlasy slepené krvou, Miloš odniesol tlo do

93

domu tetky Anny Vasilijevny. Ale Anna Vasilijevna nebola doma.

Sná skryla se niekde — ale kde? Miloš položil mrtvého Šášenku

na slamu, na ktorej spali vojáci. Co má teraz robi Co robi? Všetci

Cechoslováci opúšajú Slobodku. Jeho rota už odišla, musí ju dc-

honi.

Miloš sedí na slame pri Šášenkovi a dívá sa do jeho tváe. Šá-

šenkove oi Madia na nho. Miloši zdá sa, že sa Šášenko usmieva.

Tak milo a nežne sa usmieva, ako sa vždy smial. HVa, Šášenko

šiel zomrie za Rusko, pomyslel si Miloš a hladí stuhlé ruky Šá-

šenka.

Zrazu zavznie vonku trúba. Svolávajú roty k pochodu.

A tetka Anna Vasilijevna nejde.. Bol aj v pivnici, všetko pre-

híadal. Sná sa skryla niekde u známých.

Miloš pozel na Šášenka a naklonil sa nad ním. Zatlail mu oi,

peložil ruky krížom na prsia, potom strhol zo svojej iapky bielo-

ervenú stužku a ovinul ju okolo Šášenkových prstov.

Bozkal Šášenku na stuhnuté, zmodralé ústa, vstal a zašeptal

ešte: ,,Spi v pokoji, braok drahý, moj Šášenko!'*

A odišiel.

Za dva dni neprehovoril s nikým a skoro nioho do úst nevzal.

A jeho oi boly stále vlhké.

Uplynuly alšie roky. Miloš prešiel s eskoslovenským vojskom

celu Sibír až k moru, plavil sa po mnohých oceánoch domov. Uvidl

oslobodené eskoslovensko.

Ale radost Milošova nebude úplná, dokial' neuvidí oslobodené,

usporiadané Rusko. Neverí, že by Šášenkova ob bola márna. Vtedy

by nebolo vobec spravedlnosti na svte.

94

Miloš-starodružinník verí, že šastie jeho zem, jej budúcnos

javí sa vo vekej bratskej láske a pospolitosti eskoslovenska a

Ruska a všetkého Slovanstva, obrodeného, nového a spravodlivého,

ktoré hlásá pe celý svt lásku a slobodu.

95

BALLADA O VOJÁKOVI LAJDOVI.

Voják Lajda,

nie voják — vojaek!

pkný a mladý a svieži

tu leží

zabitý, handrami pikrytý . .

.

Bda,

granátom je rozbitá úsmvná hlava,

podivné zvdavé oko hladí

otvorené.

Na ústa smavé

sostúpil mier

tých, o o všetkom už vedia,

o živých v mrákoty zlých pochyb ženie.

Bol tichý.

A nikomu neublížil.

Druhí mu vraveli: ,,Chrobáik."

Ke prišiel do Ruska, zaplakal

nad tým, že vidí presvátú zem,

nesmierny slovanský svt.

V Husiatýne

nekonené šly sprievody vojsk,

bez konca tiahly sa ažké dlá,

bez konca tu bojovali

kozáci, dragúni, gardisti,

Ceenci, Kabardinci.

96

Chrobáik

na všetko sa díval z okna svojej cely,

poúval,

ako spievajú všetci tam vonku:

,,Za mátušku Rus ..."

A volal:

„Zdaí bratcil"

Svt ruský, nesmierny slovanský svt

do jeho vstúpil srdca.

Vzbudil

takú lásku v om, takú lásku,

že malý vojaek aj v noci snil

o tom, jak s kozákmi o závod letí,

ako má bystrého vraného koa,

letí a letí, až pod Tatry letí,

pod tými Tatrami jasnými zastane:

,,Zdar Ti, Slovensko milované!"

Vítala žírna ho Ukrajina,

kde zlatne dya a taniere slneníc

aleko volajú v zahrádkách,

kde dievatká stoj a medzi kvetmi,

volajú na teba

bluda, preo nenaslúchaš?

Vítal ho Kijev a rieka Dneper,

kde v lete slavik v huštinách spieva,

97

Kde s balkónov dámy sypu kvty

na eskoslovenských dobrovolníkov,

sypu aj úsmvybludár, preo ích nevidíš?

Voják,

skutoný voják prvého pluku,

má svoju pušku, kapsu a íslo,

dnes kráa pyšné, ach, vykrauje

za zvukov hudby tak velkopanský.

Pojdu ver v noci

temnými kraj mi, Chrobáik zaspí,

nezaspí,

lebo v ústrety, velkému sviatku ide zajtra,

novému krstu.

Zajtra,

on dobré vie, vše staré, slabé a špatné

zhynie,

Z lovka vekmi zdeptaného

zrodí sa hrdina,

zrodí sa darca

nového silného života.

Voják Lajda,

ni bázn, ni oddychu nezná.

Den bohatý je korisou bitiek,

noc eštefbohatšia.

98

Tak hudbou

duniacou, víriacou chvje sa zem,

no — o!

Len ten vyhrá, kto sa nebojí!

Tých bitiek!

Vyzvied, prepadov noných,

obchádzky hór a brodov riek chladných,

praskrovných spánkov v spálených ddinách

Chrobáik

má sviatok!

Ti všetci, o všade s nim spolu žili,

o bez nho (ak možno myslie na to!)

i móžu ži?

Hnevajú ho,

tropia s ním vojenský vtip ..

.

Co vaše bitky, hej zajtra, ach zajtra

iná než predtým zaduní zem,

kde predtým desiatky bojovaly,

tisíce poletia v ohnivú se.

Zborov . .

.

Nesmierny plavý, žitný lán!

Ako lva planúca zlatistá hriva

v júnovom slnci.

Voják Lajda,

do ruky ranný v zákope sadol,

šatkou si zaviazal neist ránu.

99

napil sa teplastej z bandažky vody,

oistil zátvor tej chladnúcej pušky,

vyskoil prudko, smutné vzdýchol,

bo jeho druhovia aleko vpedu

vlazili.

Voják Lajda

mal ešte nohy, za nimi letl,

do tetej bitevnj doletl iary,

orlom sa nad cudzie zákopy vzniesol

vysoko dvíhajúc víaznú pušku,

náhle klesol.

Voják Lajda

tu leží zabitý, handrami pikrytý.

Bda!

Je granátom rozbitá hlava.

tJsta smevavé

ovládá mier.

Jeho však duša

letí a letí, až pod Tatry letí

pod tými jasnými Tatrami zastane:

„Zdar ti, Slovensko milované!"

^^100

F E K O.

Feko sedel pri cest v polorozborenom a spálenom msteku vý-

chodohaliskom a zatváral oi od únavy. Okolo nho kráaly neko-

nené oddiele vojsk. Šla pchota, naped speváci, potom pískajúci

a striedave obveselovali unavených vojakov piesou, ktorých ostatn

refrainy opakovali pískai pískáním. Aj vojenská hudba pešla.

Hrála staré marše ešte z dob suvorovských. A za hudbou bradatý

plukovník a mladuký adjutant práporík komo, hrdo a vznešené,

až sa Fekovi sahovalo v hrdle z úcty a zo strachu. Potom šli kozáci

na pekrásných kooch, sedli ako z kovu v svojích vysokých a

pohodlných kozáckych sedlách, spievali smutné a pretiahnuté ps-

niky z Donu, Kubánská, od Tereku, z Krymu, ukrajinské a zapo-

rožské psniky o mesiaci, o koni vranom, o bitkách a slavných mo-

hylách, kurgánoch, dávných chrabrých bojovníkov. Šli aj Kavka-

zania vo vysokých tmavých a huatých apiciach a v iernych plst-

ných plášoch — burkách, chmurni, s velikými oiami, upenými do

diarky, ako tomu pivykli na Kavkaze, na juhu, na vysokých horách.

Nosili strieborné ozdobené retiazky, na kivých šabliach a blýskavých

kindžaloch za pasom boly pekrásné ozdoby z perál, zlata a briliantov.

Sú medzi nimi vznešené kniežatá, náelníci plemien a rodov, ktoré

rátajú svoj póvod priamo od Noemových synov, lebo boli z najvyšších

hór kavkazských.

Sú postrachom nepriatela, a Nmci, Maai a Rakúšania sa

vždy zachvli hrózou, ke pouli, že proti ním stojí ,,divá divizia"

Kabardincov, Ceencov, Gruzinov a iných Kavkazanov.

Potom ide aj akýsi štáb. Generál, starok s dobrými modrými

oiami, pri ktorých Feko sa rozpamátáva na oblohu v mesiaci máji

u nich, tam v charkovskej gubernii, ke nenie ani jedneho mráku,

101

slnce svieti slavnostn a slneníky v zahrad sa zdvíhajú a otvárajú

svoj kvt, ako oko njakého zvieraa, udiveného božím svetom. Este

nejakí dóstojníci, zasa kozáci, sanitárn vozky, dva ošklivé zablatené,

dávno neištné automobíli, jeden automobil nákladný so zbytkami

njakého odstraovaného i rozbitého aeroplánu. A ešte niekolko

koiarov a vozov s milosrdnými sestrami, nejakí ranní, polná štábna

nemocnica.

A na konci šli nejakí iní, noví, takí zvláštni vojáci. Mali sice

ruskú rovnošatu a ruské pušky, ale ích chódza, ích pohyby, ích oi a ích

re bola celkom iná než všetkých tých, ktorí tu šli ped nimi. Sice sa

zdalo chvilkami Fekovi, že pouje v nej cosi známého, ako ,,aj,

chlieb, voda**, ale to ostatné nerozuml a nerozuml,

Feko vyskoil z cesty a postavil sa bližšie k prechádzajúcim.

Otvoril ústa.

A díval sa, díval do tých zvláštnych, veselých, jasných tvarí.

Ktosi sa usmial na nho z týchto chlapcov.

I Feko sa usmial a dodal si odvahy.

,,Z ktorej gubernie, molodci?**

Vojáci sa hlasné rozosmiali a hovoili si cosi ostrého.

A zaal výsluch.

,,A ty — si z ktorej gubernie?"

,,Ja — z charkovskej .

"

,,Aha z charkovskej. A kolko máš rokov?"

„Devá.**

,,Aha, devá. A otec a matka? Sú živí?**

,,Nemám ani otca, ani matky. Matka umela už dávno. Otca

zabili v prvom roku vojny. Je len Semen Nikiti, starky. A tetka, ach,

zlá tetka, bola zlá na nho, na Feka. Tá sa starala o Semena Nikitia.

Jeho, Feka, bila. Tak to je, bratci. A ja som už tetí rok na vojn.

Ako som sa dozvdl, že otca zabili, šiel som s vojakmi — novobrancí.

102

Pozi, tu mám svátojurský kíž. Nebojím sa oha: ak ma zabijú,

uvidím otca. ažko mi je ži samotnému v dedine. Nikto mi nepodá

chleba, ked' nemám matky alebo otca. A šiel som s vojakmi. Ale

novákov zaadili do róznych oddielov. Dal som sa k rozvjedíkom.

Liezli sme v noci proti Nemcom a ja som vždy pozoroval, o robia,

i sa nechystajú na útok. Nikdy ma nepolapili, o som aj vliezol do

ích zákopov. Nebojím sa: ak ma zabijú, uvidím otca.**

,,A o jestli a zajmu?"

,,Nezajmu. Už to mohli tolko ráz urobi. Vždy som ím utiekol."

,,A za o máš ten kíž?"

,,Generál mi ho dal. Radko Dimitrijev, hrdina. Za rozvjedku."

,,Povedz nám, za akú?"

,,Ale o, hlúposti. No ale — ak chcete; nuž bola noc. Strašná noc

a strašný snah. Mráz, že nohy hn zmrzly, ak si nebhal ustaviné.

Vyšla naša rozvjedka proti nepriatelovi. A to je hrozné, lebo každý

krík považuješ za nepriatela a najradšej by si strielal do suchých

vrbísk, ktoré stoja nad potókom v rad ako reaz nepriatelských

strelcov. Náhle dvaja od nás na právo zkríknu, ihne sa ozve strašná

raná. Ani sme nevdli a narazili sme na nepriatelskú liniu. Nmec,

ktorý tu prešliapával na stráži, nás zbadal skór, než my jeho. A ho-

dil bombu. Naši sa zlakli a utiekli. Ale ja som naraz poul tiché

vzdychanie, tichúky náek, také bolastné upenie. Napadlo mi, že tak

upel otec, ked' umieral pod Krakovom. Nmci, vyplašení zprávou

o nasej rozvjedke, zaali divo páli. Bili po naších zákopoch ranami

z diel. Lahol som do snahu, pevaloval som sa poas toho hrozného

hmotu, ktorí bol divokejší než letné hromobitie u nás v gubernii. Vi-

dei som, že móžem zomrie. Ale o, uvidím otca. A už som v jednej

chvíli zatváral oi. Nužo, zomrem. Co sa dá robi? Všetko jedno. Dnes

i zajtra a i pozajtra. Je vojna. Staík Semen Nikiti hovorieval, že vojna

mele hrubé a malé zrno. A som si pomyslel, že som malé zrno, lebo

105

som malý a mám devá rokov. Atak vojna somele aj ma. A uvidím

otca. A poviem mu, aká zlá bola ku mne tetka Marfa Ignatjevna.

I že siahla na otcové uspoené peniaze, skryté v pokrývke. Co takto

uvažujem, poujem zase také tiché upenie, tak bolastné, že mi bolo

do pláu. A náhle, bratci, sa mi nechce zomiera. Nechce. Už mi ne-

bolo zima. Už sa mi nechcelo dobrovolné zmrznú. Tak teplo mi bolo

náhle. Srdce mi buchalo. Nmci strielali už i z pušiek, i z gulometov.

Ale ja som i medzi touto stelbou stále poul tichúke upenie, také

bolastivé. A už potom ani dobré neviem, ako to bolo. Vstal som.

Šiel som, len hlavou som nechtiac uhýbal, ke niektorá fjí — fjí — fjí

mi letla okolo uší. Šiel som za tým tichým upením. A Bóh maviedol,

viedol ma dobré a bezpené. Naraz sa len potknem do nieoho a to sa

pohlo a zaskualo hlasné. A v tom okamžiku hodili Nmci reflektor.

Biele zázrané svtlo, ktoré preniklo tmu a fujavicu, oslnilo ma. Palba

z pušiek sa zdvojnásobila, ztrojnásobila. Bolo to ako po as burky

v lese, kde sa kižujú blesky a kde priaskajú nesetné sražené vtve.

Padol som na zem. Tu pod mnou ležal lovk, ktorý ticho stenal.

Našiel som jeho hlavu, celu mokru a lepkavú. To bola krv. Mal som

jej plné prsty, ktoré sa mi lepily. Clovek otvoril oi. Videi som dve

slabé svetielka a pojal ma náhle velký strach, že ten lovk zomre.

Šoptal nieo. Bol to náš. Ruský lovk. Prekrižoval som sa menomHospodina Boha. A vzal som snah, dýchal som na, pikládal som

ho k mojím teplým polikám, aby sa roztopil a že by som muvymyl raný. A reflektor nás stále osvtloval. Stelba bola silnejšia.

Umyl som ho. Poznal som ho. Bol to náš rozvjedík Ivan Parfeny

Obuchov. Dobrý lovk. Vždy mi dával dos cukru do aj. A bol to

práv on, o sa o ma najviac staral a nahradzoval mi otca. A hla,

Boh ma poslal k nmu, tu práv, na bojišti, aby som mu splatil mnoho

dlhov. Akože nemám zaplati dobro a lásku pomocou ped nepriate-

lom ja, pravoslavný lovk? Našiel som v jeho vaku obvazy. Hej,

104

ako škaredé bol ranný do úst. Ale bol živý, žil. Co sily som len mal,

vliekol som ho za sebou, ke som ho všelijak obviazal. Šlo to dobré

a mákko po snahu. Nmci, ktorí nás objavili reflektorom, strielali ako

diví. A ve vidli ranného lovka. Ale ja som sa zapriahol ako koník

a ahal som Ivana Parfenya, rozvjedíka, za reme, za rukávy a za

pláš, lebo tu krvácal za mátušku Rus. A dotiahol som ho k naším.

Bolo to radosti! Bolo to radosti! Plukovník ma objal a bozkal. Gene-

rál mi dal kíž — Juraja. No— a to je všetko. Hlúposti! A Ivan Parfe-

ny sa vylieil. Ztratil sedem zubov, trošku sa zajaká a má špatný zá-

ez na tvái. Mohol tedy ešte sám utiec, ale omdlel pe ztrátu krve.

Dnes som bez rozvedíkov. Všetci staí boli pobití alebo ranní. Pluk

prešiel na kavkazskú frontu proti Turkom. Nechcem tam is. Chcem

tu zosta. Sná najdem tu otcov hrob. Sná ma niekdy zavolá k sebe.

A budeme zasa spolu. Ale kto ste vy, molodci?"

,,Sme Cechoslováci. Sme tiež rozvjedíkmi. Chceš is s námi?

Ideme tiež za to bojova, aby bolo lepšie naším deom, než naším

otcom a nám. Po, Feko!"

A Feko šiel s Cechoslovákmi.

— k"

;i4#^fr\m>t,^ .^v 4^)?^

/os

BALLADA O MÍOVI A TRUBAOVI

Na smutnej hradskej v Halii,

v divom daždi a vichici,

lute bijúcej ado znavenej tvái, ticho sme šli . . .

Zomdlení, vyhladli, zatrpklí

našli sme diea . . .

Ticho sa usmialo, modrý zrak

istotou svietil. Ako stuhlý vták

v mrazivom snahu,

ked' do rúk ho vezmeš, odúchaš,

ked' zo života svojho as mu dáš,

teplo i nhu,

tak toto diea k nám pilnulo,

s biedou i radostmi splynulo

vojenských duší,

jedlo náš chlieb a pilo náš aj,

s námi náš žilo nehluný raj

v búry a hluši.

Míom ho zvali a bol sirotkom.

Dávno opustil svoj rodný dom.

Tak svetom letí

ak' ztratený, sviaty stromu list,

život ním smieta ak' vetru svist . .

Stá ruských dtí

106

My mnohé vidli sme na cestách,

pochodov mdloba a hradských prach

plnil ích oi.

Ale v ích srdciach bol svátý jas,

ako ke v dušu tvoju jarný hlas

pedasné vkroí. . .

S Míom sme sriastli, s námi sa slial

v jediné tlo. S námi sa bil

na noných rvakách

Skoro mal svoju pušku aj bodák,

videi v nich šastie ak dobrý voják —ak v dtských hrakách.

Pochody boly — od polnic hlasov

tesklive sa spálený kraj triasol,

Mía však žiaril,

vždy za trubaom zpružne kráal,

všetkých, co klesali, povznášal,

zlým vtipom dail . . .

Jeho truba bol veselý parobok,

žartov znal kopy a stohy prezyvók,

tisíce piesní . . .

Bol z tých, o nemóžu zahynú,

neznajú zla, ni otroctva pút,

o srdce tiesni.

Tak spolu spali po všetky dni,

i bol osud vlúdny, nevlúdny,

váleným asom.

107

A pišla bitka. Šli oba dva,

z oú žhla hrdos vášnivá

ohnivým jasom.

V búry a hmote révu diel

hlas polnice slávne vókol znl,

na útok volal.

A náhle zamlkol. A truba kleslý . .

.

v hroze na prsiach mu — pes vrný —Mía sa schoval ...

Pritisol horúce rty dtské

na jeho ústa, o odkryté

v posledom slov

sladkom a túžobnom strnuly . . .

A zas rty dtí tých splynuly,

oznove, oznove.

Tak ležal celý de. Nonou tmou,

ke u bojišom pochovavaov,

našli ích spolu.

Ten jeden bol gulou prestrelený,

ten druhý snil tvrdo sen tichý

o velkom bóIu.

A nebol veselýmjnikdy už . .

.

Do zraku mu zalahol smútok, trúchla tiaž,

videnie smrti.

Dlho bol s námi. Potom kdes zmizol.

Sná pod vozom suby niekde klesol,

o život drtí.

WS

v zápase, ktorému Tys' rozuml,

vo víchroch, o poliky naších iel

biujú, mlátia,

my zrieme a, Mía, jas Tvojích oú,

v ktorom duch Tvojho národa nikdy nezhasnul,

slovanské diea!

109

PES ZAHRA).

Ped Vianocmi bol neslýchaný mráz, o ktorom hovoili starci, dobí,

bradatí ruskí starci, ktorí už vidli mnoho liet a zim, že ne-

památajú už od dávna podobného mrazu. Na uliciach slavného

ruského msta Jekaterinburgu, medzi chladnými uralskými horami,

ktoré sú v lete zelené a veselé ako Malé Karpaty a v zim chmurné

a tmavé, ako Tatry, poletoval hmlistý prach, Tudia bežali bystré za

svojmi nákupmi pre Vianonú ,,joIku", to znamená štedroveerný

jedrový stromok na rados dobrých deí a pre milé vzpomienky

dospievajúcich chlapcov a dievat, mamke a otcovi, tetke a staré-

mu otcovi a všetkým domácim Tudom. Prechádzali sa tiež uliciami

slavného ruského msta Jekaterinburgu, uprosted chladných ural-

ských hor, aj slovenskí a eskí chlapci, vojáci, ktorí sem pišli už

v lete, žili tu medzi ruskými Tumi, a mali ích rádi. Prezerali si výklad-

né skríne, pozorné sa pozeli tu i tam do okien, kde žiarila vo svetlách

svieok a lampiiek ,,jolka'* — stromok, okolo ktorého iste tlaia

a soskupujú sa malé ruské dti a tlieskajú rukami. Mnohí z nich

boli otcovia a mali doma na Slovensku, v Cechách, na Morav alebo

v Sliezsku viac dtí — cože robia tie teraz? Ako vyzerá ích stromok.'*

Sú všetci zdraví a veselí okolo stromoka.í^ A mama, jeho žena.?

A stará mama? Starý otec, o pedvídal strašnú vojnu? A všetci tam

na Slovensku, v Cechách, na Morav a v Sliezsku? Aký stromok

majú toho roku?

Moj šofér Samo, ktorý ma vždy vozieval v automobile, chrápe

dnes. Ktože vie, preo vždy chrápe. Je mu lúdo za domovom? Zastrom-

okom? Ve viem, že tam cosi robil so stromokom, sháal svieky,

jablka, oechy. Mal dnes mnoho starostí. Pomáhal mu Matj, zajatý

Maar, ktorý nauil sa už ruský a bol vrným pomocníkom Samka.

110

Za to sa Samko s ním rozdlil so všetkým po bratsky a zabudol už

dávno, že je Matj Maar. Sná aj Matj na to trocha zabudol.

Rozkázal som už v pedveer, ked' svietilo na nebi nad námi,

nad uralskými horami mnoho tisícov hviezd, aby Samo pipravil auto-

mobil. Ved' musíme navštivi vojakov v kasárniach, stotinu na

stráži, pisárov a dostojníkov, ktorí vystrojili si v jedálni stromok

a spievajú tam: ,,Kde domov moj.^**

Vyšli sme, Samo viedol automobil, kým Matj, ktorý chodieval

tiež s námi, vyhrabával nieo v ích spolonej izbe, sná smažil rybu

a vail sušené slivky na ,,studeno".

Automobil letl ako blesk. Samo bol bujný chlapec a práv preto

bol aj náš automobil bujný. Samo miloval svoj stroj, ako by ho sám

bol sestavil. Maznal sa s ním, ako s vrným koom, ktorý nás nosí

do bitiek a zachrání nám mnoho ráz aj kozu. Miloš ho volal maznavý-

mi slovami, liskal sa mu — a ovšem, niekedy mu poriadne aj na-

grobianil. Chodili sme asto po zmrznutom a hladkom snahu s re-

azou okolo kolies, aby sa neklzaly po zaprášených cestách uralských

a sibiských, v celku velmi biednych. Ale kolesa s reazou chrochtaly

a mlely vesele a s prácou zdolávaly všetky pekážky s takou silou,

ako naší chlapci. Nebolo a nesmlo by ústupu ped nebezpeím.

,,Do toho sa!" volával Samo a vytiahol ma zázraným kúskom po

hladkom snahu do vysokých kopcov, alebo dostali sme sa smle

s vrchu kízajúc sa a surujúcim sposobom po serpentinovej cest

s mazavým blatom bez dna uralskej jasene alebo jary. — Tieto kolesa

žiadaly vždy nové osy. Samo, pyšný trochu na to, že vozí ,,sibiské

vedenie", ozdobil predniu iastku automobilu krásnou zástavou so

zlatou výšivkou, o ktorej prezradil raz, že mu ju spravila akási milá

devuška, priaterkya Cechoslovákov, dal vymaova na dvierka

moravské okrasy, v ktorých boly litery CSV., totiž eskoslovenské

vojsko, usiloval sa vobec automobil vystrojit, ako sa sluší. Bol pravda

111

niekdy aj postrachom ruských izvozíkov. O ích vzplašené kon sa

zriedka kedy staral, ba prešiel aj nešikovného psíka a vše aj

sliepku a kuru,ke mu pod kolesa vletly— iná robil len to, o robia

aj druhí šoféi.

Onoho štdrého veera bol Samo, ako aj my všetci, zádumivý.

Zamysleli sme sa.

Šli sme k vojakom. Všade boly stromoky, svieky, tu a tam

jablko, za to ale viac balíkov tabáku, cigarety a niekde aj fajka.

Nebolo toho mnoho. Ako na vojn. Chlapci spievali, spomínali.

Hej ako sme spomínali v Sibii! Všetko domáce bolo sváté. Ktosi

videi ženu s bielými rukami. To boly posvátené ruky! Ženu s oiami,

v ktorých žiarila svátos. Dtiky ako anjelíci. Mladíci sa rozpamátali

na ženu — matku — sváticu! Hradany v Prahe, krásné hrady na

Pováží, ktoré ím náhle vystupovaly vo vzpomienkach, boly zastené

svátožiarou, práv tak, ako pomník kniežaa Václava a Jána Husa.

Všetko, na o sa zo zemí eskoslovenských rozpamátali, bolo sváté.

Aj kostolík na dedine, lipa, sušiare, cukrovar, ba aj nevrúdna

fabrika, huiaca od hudby strojov. Jabloové stromoradie, vysoké,

stihlé topole, biela škola s nápisom ,,Bohu a vlasti", široké krajinné

obzory. umbier, Krivá, Orava, Tatry, Kuntická hora, Žobrák,

íp, Blaník. A rybníky, ktoré v zim zamrzly a boly ako zo skla,

ako smutné oko utopeného, a v lete ožilo na nich vtáctvo, boly vždy

plné kaprov, o ktorých spievalo savTudovej pesnike: ,,Kapor sa vo

vod hádzal, ke som milú odprevádzal.*' Koíko z týchto chlapcov

odprevádzalo svoje milé po polnoci od muziky, popi rybníku —a aká mocná krása je teraz v tejto spomienke, aj na slovenské spevy,

lebo aj v týchto vidíš kus vlasti. A dnes je štdrý veer. Vtedy je

všetko posvátné, o odtial' prichádza.

Šli sme domov. Moj ,,chozjájin", t. j. gazda a i hospodá,

ustrojil mi stromok. Chcel ma poteši v mojej samot. Oakával som

112

svojích priaterov. Myslel som: prídu a rozpomenieiTie sa, zaspievame

si, pripijeme štedroveernú sklenicu vína na nedávno zrodenú re-

publiku, tatuškovi Masarykovi, nasej armád v Rusku! Sná budeme

slávi v budúcom roku štdrý veer už vo vlasti.

Samo letl. Suchý, mrazivý snah jemné padal. Vzduch bol

kristáove istý a zdravý. Mrzlo, ,,len tak pálilo** — ako starý otec

hovorieval — a pri vzpomienke som sa zasmial. Cože si ty vedel,

starý otec, tam pri Bystrici na Slovensku, ako mrzne! Mnohí z tých

tunajších vyslúžilcov vám budu vypráva o ruskej zim.

Automobil zrazu zastal tak rýchlo, že som sa zfakol.

,,Co je, o je?**

,,Pes! Pes, brat podplukovník!'*

„Kde? Ukaž?**

Samo vyskoil z automobilu a zdvihol cosi malikého, chlpatého

a nevúhradného zo zem.

,,Taký je ten ubohý Zahraj,** povie Samo, prevaVujúc v dlaniach

zmrznutého psíka, aby sa zohrial.

,,To bude iste njaký ruský ,Kazbek* alebo ,Hromilo*.'*

,,0j nie, ten je ako naši psi. To je Zahraj, istokrvný Zahraj.

Brat podplukovník, ja si ho vezmem. Mám aspo vianoný dar.

Zahraja.**

,,Charašo. Vezmi si ho. Pome, lebo zamrzneme aj so Zahrajom.**

Samo vzal Zahraja k sebe. Posadil ho na kolena pod svoj dobrý

šoférsky kožuch a Zahrajovi bolo dobré.

Pišli sme domov a Samo pijal Zahraja za svojho.

V Samovej izbe žiaril stromok. Okolo stromoka sedli Samo,

Matj a Zahraj. Zahraj bol tak uctný, ako sa sluší na hosa, ktorý

príde do domu na Štdrý veer. Dostal i jablko i oriešky. Ba aj mlieko,

o sa mu najviac páilo. Svieky plápolaly veselo. Zahraj ích po-

zdravil jásavým ,,af, af**. Samo ho po prvý raz poul.

113

,,Hías má ako ruská ,báryša* (ruská slena)," poznamenal

Matjovi, ktorý okusoval rybu a zapíjal vodkou, ako sa slušalo.

,,Ale je to on, totiž samec!" dodal potom opá, obracajúc sa

k Matjovi, ktorý to hn nerozuml.

Zahraj na to ni nepovedal.

Díval sa za chviVu na stromok, zasa na Sama a najviac na rybu,

ktorú jedol Matj. Ale potom Wadel dlho len na Sama. Díval sa

uprene, pozorné a žeby lepšie videi, naklonil trošku hlavu. Jeho oi

boly bradušké, ako modravý obláik na jasnom nebi. Bol celý chlpatý,

s vypadanou srsou a celá jeho bytnos prejavovala práv prestátu

biedu a núdzu, zimu a vlhko. Už bol o mnoho veselejší. Sedel pri

Samovi a to bolo vemi doležité. Nespúšal oi s jeho rúk, pozoroval

každý jeho pohyb a ochvía díval sa mu zkúmave do oí.

,,Tak, Zahraj, teraz už zostaneš u nás. Vieš, kamarát, vojna

je zlá vec, možno, že tu medzi námi ztratíš tú beztak škaredu kozu,

ale to aká tu vo svátom Rusku na každého. A možno, že by a jednoho

da ziedli ínski vojáci z ervenej armády. Pochutnali by si na

ívojích okách. No — blázonko, neboj sa, dokial' budeš u Sama,

bude ti dobré. S námi nemusíš sa bá niolio a nikoho na svte. Mymusíme pebija sa trním a bodliakmi. A teba nedáme. Ked' si medzi

námi, si náš brat — a koniec." Do oha, , Zahraj', za kamaráta,

za brata — to je eskoslovenské heslo. No nediv sa, nediv, ty

obdivovatel' psov, málo by sa to zavies aj pri vás, pri psoch. Ty mamusíš ma od dnes rád a chráni ma, rozumieš, Zahraj .f* Ten — to je

Matj, áno, nediv sa, že je Maar. Pedstav si, že sme s ním dakedy

spolu bojovali. Tento Matj nosí dnes našu rovnošatu, o aj na teraz

bez bieloervenej stužky na apici, ale vorakedy nosil honvédske

handry a bojoval proti Rusom pri Halii, proti Cechoslovákom pri

Zborove a na koniec, ke prišiel ako zajatec do Sibie, naverbovali

ho v lete boÍ'ševíci do boja proti nám. Nuž — a Mateja sme po druhý

114

raz my zajali. Vtedy som bol ešte pri šiestom pluku, chcel som ho

v prvej chvíli zabi bombou, ke sa pražil ped námi, ale potom

podíval sa na ma asi tak, ako ty dnes, Zahrajko, a bol koniec.

Totiž s námi je to tak: nemožno s námi žartova. To ti hovoím hnna zaiatku — ale podívaj sa niekdy na echoslováka Tutostným

a pokorným pohradom a hned' zabudne na celé nepriaterstvo. Myke zvíazíme, nemilujem.e nadutos. S touto nemožno ís na nás.

Ale ke vidíme Tútos, rádi odpustíme. To sú už vaší bauškovia horší:

ak sú v ,,tom", nepestanu tak skoro. Ztratia rozum oskoro. A my —máme stále dos rozumu — a mnohoráz aj veFa. Ve uvidíš. Nuž —a Matj ma neopustil. To je už taký osud: ja som šofér — a on, Wa,

z nho je naraz tiež šofér. A tak sme sa v tomto zamstnaní zasa

sišli. Automobilu sa už rozumie toko, že ,,starýho" (,,starý" —t. j. pisatel' tejto bajky) vozieva niekedy miesto ma. ,,Starý*' sa

s tým tiež smieril. Ovšem, na parády idem ja sám. To nevieš, Zahraj,

o to znamená, vide naších chlapcov. Doma hašteria sa niekdy,

nadávajú na ,,naalstvo", ale vonku na námstí, pri parád sú ako

vykesaný. Uvidíš to všetko — a nepostaíš díva sa na. Uvidíš

prvý pluk Majstra Jána Husa so starou zástavou ešte zo 14. roku,

na ktorý pisahali v Kijeve prví dobrovorníci, ktorí šli do boja, ne-

vediac ani, i chce národ svoje oslobodenie, alebo nie, i dobe robía

alebo nie, uvidíš všetko a budeš práv tak dojatý, ako ja. Druhý

pluk Juraja Podbradského, tiež zborovský, tetí Jána Žižku z Troc-

nova, zborovský, štvrtý Prokopa Velikého, bojoval pri Bachmai,

Penzy a Lipjagoch, piaty T. G. Masaryka, bojovník na alekomVýchode, siesty pri Maryjanovky, Omska a sibírskej železnici, aj tu

pri Jekaterinburgu na Urale, to je už ten mój pluk, hanácky, potom

siedmy tatranský, slovenskí chlapci, bili sa s generálom Gajdom pi

bajkalskom jazere, osmy, sliezský, aleko na východe na rieke Ussuri,

kde sú, milý Zahraj, aj tygi, potom nové pluky deviaty, desiaty,

115

jedenásty, dvanásty, mladí vojáci, ale už si vydobyli slávy po celej

Sibii aj na vefkej rieke Volge, slávny úderný prapor, chlapci ako

jedle, na tisíc junákov, ktorí sa neboja ani všetkých ertov pekla!

A o tá jazda, jej dva pluky, každý na koni ako srastený so sedlom,

idu uliciami, na pikách zástavky; hudba, tiež na kooch, ím hrá

njaké staré ruské kozácke alebo gardové fanfáry — a celé mstovybeháva na ulice, dievatá sa erveajú vo tvary, s okien a balkónov

pršia kvty! A o to delostrelectvo, to nás vždy na ase vytrhlo zo

všetkých bied, obtaví chlapci, tuhí a drsní, ale otroci, mnohoráz

museli samí nahradit záprah. Vobec, milý Zahraj, nechcem sa chválit,

ale musíš to všetko vidie, aby si vedel, v akej si vlastn spolonosti.

Ba, chlape, my sme vlastn chudáci pi všetkom tom lesku a sláv.

Túžime, strašné túžime — to je tá bieda.

Možno, že to bude doma ešte horšie, než tu — ale doma, doma,

doma! Vidíme oslobodenú vlas! To je asi tak, ako ke po rokoch

alebo ty po neakej kaši uvidíš zasa kos, kos, z ktorej ti chu zostala

na veky na jazyku. Možno, že je tá kos ohryzená, že na nej konené

mnoho nieto — ale to je kos, má chu kosti a to je práv tá krása.

Moj milý Zahraj, dnes šesdesiattisíc takých chlapov, ako som ja,

nemyslí na ni iného, než na slovo vlas. To je aleký magnetový

ostrov, o ktorom píše sa v pohádkách ,Tisíc a jedna noc', ktorý

pitahuje dnes najsilnejšie šesdesiattisíc eskoslovenských sdc.

A srdcia plávajú tam cez devá morov. Dnes sú tam všetky srdcia.

Ako neradi vrátia sa do Sibie! Aká je to diarka! Ale ty stále

mlíš a mlíš. Preo mi tiež nieo nepovieš.''

Zahraj chcel hovori o tom, aký zvláštny je Samkov kožuch,

automobil ešte podivuhodnjší a tento stromok so svetlami naj-

podivuhodnejší zo všetkých vcí, ktoré dosial' v živote videi. Lebo na

matku sa nepamátá. V niektorých veciach má krátku pamá. Ináale dobré vie, že Jefim Ivanovic, ,lávoník*, t. j. asi maloobchodník

116

s miešaným tovarom, bol do vera v oi nmu dos dobrý. Vera milý

Zahrajko, cítiac asi píchod Vianoc a právo na zlepšienie stravy,

sobral njakým sposobom suchu klbásu, ktorá visela s pultu, a —prirodzene, zahryzol do nej. Bola znamenitá. Jefim Ivanovic sa

dozvdl o všetkom.

,,Hej ty prekliaty,** zakrial Jefim Ivanovic. Ale ke by bol len

krial. Chytil Zahraja a hodil ho von na mráz a zatvoril za ním

dvee. A vonku to bolo zle! Túlal sa okolo vrat. Vrata boly aj dnes

zavené, nijak nemožno dnu, Sná len vyjde Jefim Ivanovic podívat

sa, uvidí psíka, putuje ho, vezme ho nazpá. Ni. A náhle taký

zázrak: dve obrovské oi. Automobil. Jefim Ivanovic povedal niekdy

aftonobíl, druhý raz len autonobíl. A potom už bratia Cechoslováci,

kožuch, ryby, svetielka na stromoku. Hej budem dobrý, budem

dobrý, nedotknem sa ani šunky, ani klbásy — ej, bude to ažké,

ale nedotknem sa.

,,af, af," povedal na koniec Zahraj rozhodne a zažmúril oi.

Snívalo sa mu o dobrom kožuchu a teplých lovích rukách, o vlhkých

oiach vojáka pri spomínaní vzdialených, alekých vcí, o bielo-

ervenej stužke na apici, poda ktorej poznat dobrých Tudí.

Zaspal tvrdo. Samko ho pikryl teplými handrami a položil ho

zabaleného blízko peci.

,,Bu dobrý k Zahrajovi, Matj!" povedal ped zaspaním.

Zahraj žil so Samkom, s Matj om, so mnou, so všetkými Cecho-

slovákmi. Znali ho už mnohí. Nauil sa od Cechoslovákov mnohé

žarty. Sedával so Samkom alebo s Matjom v prednej iastke auto-

mobilu, pri stroji, kde mu bolo teplo. Bda neznámému lovkovi,

ktorý sa chcel zvdavé piblížit. Bda psom, ktorí zaštkali na idúci

stroj. Dotrhá ích, ak ích dopadne. Bol smlý, odvážný a hrdý na svoje

postavenie. Vykukával vše z automobilu, obzeral sa po kolí, ktoré

skoro zanechávali, a myslel si: Všetko toto je naše, to patí nám,

117

Cechoslovákom! Mukni niekto, trhám! Nemal veVké kamarátstva

s druhými psami. Boli píliš nevzdlaní a zbablí. Škoda slov! Videi

srúbené parády Cechoslovákov ! Tej nádhery! Tých chlapcov! Mal ích

všetkých rád, ale nie tak, ako Samka, Mateja a ,,starýho". Ti traja

boli akosi nad všetkými ostatnými. Iste generáli! Samko ukazoval

jednoho da ,,starýmu'*, o všetko vie Zahraj. Zahraj vedel:

1. Prosi, chodi po žádných nohách, o aj pol hodiny, vyskako-

vat vysoko, aspo na i meter na povel : Zahraj ! Hop ! Skáka cez

pekážky. Vyskoi na stroj, odtial' vyššie a tak na stechu auto-

mobilu — a hop, dolu, do velkej híbky. V bhu vskoi otvorenými

dvierkami do odchodiaceho auta, sadnú si pri ,,starom" a poprosit

za odpuštenie.

2. Sm.ia sa. To sa nedá ani popísa, ani napodobni.

3. Fajit. Totiž: drža nohou Samkovu nezapálenu fajku, ale

napchanú. Fajku zaparujú, on sa nesmie ani trhnut, ani mrkat,

oi zatvárat alebo ešte fajku vypustit. Inokedy mu dajú do polovice

vyfajenú horiacu cigaretu. Dym ho štkli, ale on to nesmie pekazit.

Musí držat cigaretu tak dlho, dokial' ju Samko nevezme. Iná bda!

Zahraj cestoval s nimi z Jekaterinburgu cez umen, Omsk,

Tajgu, Novonikolajevsk, Ainsk až do Irkutska, stále po sibírskej

železnici. Automobil stál ticho v železninom voze. Zahraj pobehával

pri zastávkách okolo všetkých vagonov a dokladné si prezeral vagón

s autom. Našiel tam všetko v poriadku. V Irkutsku bývali všetci aleko

za mestom na ,,dae Jasiského".

Zahraj odprevádzal denn ,,staryho'' do kancelárie, a veer

nazpá. Poznávali iné automobily— ale kdeže ! Proti autu so Zahra-

jom! Štekol za nimi tu a tam nevrle a myslel si; darebák.

Jedneho júVového da prišiel ,,starý" a povedal Samkovi a Za-

hraj ovi:

,,Dnes ma veziete naposledy! Idem do vlasti."

118

Samko sa protivil a vyhlásil, že po odchode ,,starýho" zajde

automobílom až na dno rieky Angary. Ale zostal ešte Zahraj. Bolo

teba ži ešte pe Zahraja, ktorý nám pririastol k srdcu.

Stretol som sa so Samkom po jeho návrate do Prahy. Zachoval

mi priaze a vernos v pozdjších ažkých asoch a dozvdl som sa,

že sa ma zastal ped pomluvami a ped Tudmi s prasknutou žlou.

,,Dobré, Samo, ale o robí Zahraj?"

Samo zachmuil sa. Sklopil oi. Boly vlhké. Nesml som tedy

ni poveda. Samo nemal rád nikdy citové záležitosti. Ale márne:

boly to slzy.

,,Zahraj . ..*' povedal o chvíu s váháním. ,, Zahraj už nechodí.

Prešiel som ho náhodou v Charbine. Nešastná náhoda. Nechal som

tam aj automobil," dodal rychle, aby previedol re na iné.

Spi sladko, brat Zahraj.

119

C I N A N K o LI

Mstský park v Samae, v krásnom a vo výstavnom m«fte tam

aleko na rieke Volge, bol zaplavený hudbou.

Hráli chlapci 4. pluku.

Hráli predohru ,,Predanej nevsty**, výbr z národných piesní

slovenských, moravských a eských, hráli aj ruské piesne. Každý

tlieskal plukovnej hudb 4. pluku.

Na promenádách sa prechádzaly krásné dámy, roztomilé diev-

atká s malými klobúikmi s ržovými stužkami, pobehávalo tu celé

množstvo dtí. A nadovšetko, prechádzali sa tu tiež bratia Cecho-

slováci, statní bojovníci, ktorí nedávno vstúpili do msta. Naj-

parádnejšie chodieval ale jedon z nich, zvaný Ondej, ervenolíci

chlapec, zdravý, vždy istuký, v nových nohaviciach, ktoré pelivé

ochraoval a nevláil po všetkých možných bojoch. Ondej poku-

oval, fajil cigaretku a kukal na prechádzajúce dievatá.

Náhle v záhybe cestiky uzel nieo na zemi. Zrychlil krok a pi-

blížil sa zvdavé k zástupu.

A hía, naraz sa zadíval, že zabudol cigaretu dofaji.

Uprosted skupiny Tudí sedel dolu na piesku malý ínsky chlapec.

arodj. ,, Robil pokusy", ako to vždy vraveli tito nepoetní Cíania,

ktorí potulovali sa po celom Rusku. Ondej vídával ích už v Kijeve

a smial sa na nich vždy mnoho. Práv takí boli, akoten to tu. Snáje to ten istý chlapisko-Cían, ktorý robieval pokusy vždy v malom

parku na Vladimírskej ulici v Kijeve. Ti chlapci sú všetci rovnakí!

Oi šikmé, lícn kosti široké, zuby cerí každú chviu ako opica, handry

z modrého plátna, v ktorých je chudé tielko, sú vždy veVmi roz-

trhané.

Pozel bližšie, aby dobré videi ,,pokus** Cíanka.

120

Chlapec zaal najsk6r s nomi.

Vyhadzoval do výšky tri nože, vermi byste, ,,ako ked' bíompuká** a chytal ích zasa šikovné. Po chvíli vytiahol zpoza adier

štvrtý a zasa piaty nož a posielal ho za ostatnými do výšky. Nože

lietaly — nespadol ani jediný na zem. A Cíanko usmieval sa len,

šomral pi tom nieo, lapal nože a vyhadzoval ích zasa, až

rados.

Ondej si pomyslel: ,,Hra, nauil sa to už lepšie, než to robieval

v Kijeve.**

Ked' skonil Cíanko pokus s nožmi, podíval sa víazoslávne

po divákoch a usmial sa. Ke zazel v zástupe Ondeja v jeho

eskoslovenskej ovnošate, žiail a tlieskal rukami a zvolal:

,,Ceko! Cekol" o málo by iste ,,Cechoslovákom!**

,,No ukaž ešte njaký pokus," zvolal na nho Ondej a hodil

mu nieo peazí.

Cíanko ích najsko pelivé sobal, sbalil a schoval. Potom

vytiahol z kapsy, ktoá mu na boku visela, špinavú modú šatku,

rozpestel ju na zem a položil na u dva devené kalíšky. Vybral

niekorko kamenných kociek a zaal ích íta. Bolo ích pá. Ukazoval

to divákom, aby každý mohol pesvdit sa. Potom ích postavil

v hromad na zem, zafúkal do jednoho kalíšku a pikryl s ním pákociek. Vzal druhý kalíšok, ukázal ho divákom, aby sa pesvdili,

že je prázdny a postavil ho obrátene obdale od prvého kalíšku.

Mávnul palikou, zaškeril sa, zašomral cosi, o znlo ako: hókus-

pókus, fu! A pozi, o sa stalo:

V prvom kalisku, ktorým pikryl svojích pá kociek, nebolo

teraz, ked' ho obrátil, ni, celkom ni.

Za to bolo všetkých pá kociek v druhom kalíšku.

,,Ako to robíš, chlape," vykríkol Ondej od zvdavosti. ,,Ty

klameš, ty oplan!"

121

,Ja — nie — oplan — ja — nie podvod —/' bránil sa Cíanko.

,,To — pokus — pokus!" dodával sebevdomé a hned' zašoptal do-

ležite: ,,Tajnos!"

Zle hovoil po rusky, takže sa okolo stojaci zasmiali po

jeho každom slov srdené.

Opakoval ešte raz svoj pokus. Mohol si Ondej aj oi necha

na om, tak rád by vyzkúmal tajomstvo ,,pokusov*' Cíanka, ale na-

darmo. Cíanko bol tak obratný a vedel tak šikovné prenies kamienky

z jednoho kalíška do druhého, že divili sa mu všetci.

Ke skonil svoje pokusy, nastavil ruku a prosil o darok. Dostal

hromadu drobných papierových peazí, ktorými sa vtedy v Rusku

platilo. Držal ích na dlani ako hlávku salátu. Stalo sa ale nieo

škaredého. Naraz priplietol sa k Cíankovi akýsi samaský pouliník

a udeil svojou širokou rukou do chlapcovej dlan, že sa mu všetky

peniaze rozsypaly. Niektorí z divákov smiali sa tomu, ale odrazu

vskoil medzi nich Ondej, celý ervený a rozhnvaný, zakríkol ích,

že nehanbia smia sa nad ubohým opuštným Cíankom a poriadne

nafliaskal pouliníka, ktorý vyrazil z dlan peniaze. Pohladil nastraše-

ného Cíanka, pichystaného ku pláu, sobral mu peniaze a dal mu ích

pekne za adra. Potom vzal chlapca za ruku a vyviedol ho zo zástupu.

,,Druhý raz nebu tak hlúpy a daj pozor na peniaze, pouješ?**

vraví mu cestou.

Cíanko dívá sa na srdené a v jeho iernych okách vlhne cosi,

„No, cho, cho domov a bu opatrný. To by a Tudia klamali!"

hovoí mu Ondej na rozlúenie.

,,Akože a volajú?" pýtá sa ho nakoniec.

,,Li," povie chlapec.

,,To je divné mno, tak krátké," povedá Ondej a opúšta Cíanka,

ktorý utéká o pekot k východu parku.

122

o niekorko dní prechádzal sa Ondej po peróne nádražia v el-

jabinsku. Pišli práv zo Samary, aby si oddýchli po tuhých bojoch.

Vlaky prichádzajú a odchádzajú, píšale pištia, až hróza, po nádraží

prúdia zástupy Tudu, strkajú sa a pchajú sa do vagonov — nuž

zmátok nad zmátok. Kdesi vzadu na štvrtej kaji stojí niekoVko

opuštných vozov. Bývajú v nich rozni Tudia, hlavn tuláci a ne-

zamstnaní. Z jedného vozu zavznieva hrozný náek, ktorý temer

pehlušuje hluk nádražia.

Ondejovi to trhá uši. Vemi neád poúva dtský náek. Dti

sú na to na svte, mysl si Ondej, aby sa usmievaly na nás, tlieskaly

rukami, spievaly, tanily — a nie aby plakaly. Nemá to rád. Je toho

dos na bojišti a nie ešte tu!

Ondej sa ide podíva, kto to tak kií.

Milý Bože!

Akýsi starý, škaredý ían bije hrubou palicou chlapca, ktorý

je temer celý modrý a už chrapí.

,,Necháš ho!" zakií na nho Ondej a vskoí do vozu.

,,To je — moj —** odpovedá starý ían, ,,málo — peazí."

,,Ja ti dám, málo peazí!" hovoí Ondej ostré. Beric chlapca

do náruia a poznává, že je to maliký Li, ktorý robil nedávno pokusy

v parku.

,,Ja — kupila — chlapca,** odpovedá ešte starý ían.Ale Ondej nechce už ni pou, berie íana za golier a vy-

hadzuje ho z vagónu. Potom si pehodí malého íana cez rameno,

seskakuje s vozu a chce odís. Ale starý ían hoekuje, stále kií,

chytá Ondreja za ruku a volá: ,,Ja — kupila . ..'*

Konené hodil Ondej, vidiac, že sa sem sbehávajú zvdaví

Tudia, všetky svoje peniaze, ktoré si uspoil, a odvádza si chlapca do

svojho vozu-teplušky. Li je skoro bez vedomia. Ke by Ondej nebol

prišiel, bol by ho sná starý ían zabil.

123

Ondej položil chlapca. v tepluške na poster a zaal yari aj.

Pišli jeho kamaráti-Cechoslováci a divili sa vemi tomu jeho lovu.

,,Co spravíš s ním, blázon?** pýtali sa ho.

jjBudem ho vychováva. Lúto mi ho je. Tá bestia by ho zabila.

Iste chcel, aby mu chlapec nosil viac peazí. Povedal mi, že ho

kupil. Nech súdi Boh! Myslím, že je to iste njaká sirota a že ho

ten chlap ukradol niekde. Otcom mu je iste nie, nezachádzal

by s ním takto, ani by ho nepedával. Mlte, chlapci, budeme mas ním zábavu, bude nám robi pokusy. Nauíme ho aj po slovenský."

,,Ale cho! Ktože by uil íana po slovenský? To sa ti asi

sotva podaí!"

,,Ale podaí! Musí sa všetko podari. Nám povedaii tiež doma

niektorí mudrci, že sa nám nepodaí vydobyt si slobodu. Podaí sa

všetko, ak chceme!"

,,Ale ve ti ho voíakde zabijú. Co to má za smysel' aha chlapca

do nebezpeia. Ve sme na vojn."

,,Teraz je všade vojna. Všade sa zabíja. Aj ten jeho tyran by ho

raz len tiež zabil. Iná, ja si ho už ochráním , . . Pozrite, ve je nie

ani tak ošklivý. Cím alej sa dívám na nho, tým viac zdá sa mi bym.ilším. Pokaj, chlape, umyjem a, kúpim ti kefku na zuby a

mýdlo, dám. ti uši zo starého pláša našu uniformu a bude z teba

ínsky echoslovák. Pedstavím a nášmu dostojníkovi, nauím achodit správné po vojenský — a vezmem si a aj domov k nám.

Budu ti chlapci z ddiny pozera. Ke dorastieš, budeš ím pri veseli-

ciach robi pokusy. Nauíme a hospodait, pošlém a do školy —nuž a jestli zatúžiš po svojej otine, možeš ís domov a památa na

ma. Pokaj len, urobíme z teba chlapáka."

Li zostal u Ondreja, pedstavili ho d5stojníkom, ktorí usmievali

sa na nho, cestoval vo vlaku s eskoslovenskými vojakmi. Pil s nimi

aj, na nádražiach ím prinášal teplu vodu, zvánu ,,kypjatok", robil

124

ím pokusy a v krátkom ase roaumel aj ích re. PoadravovaJ druhých

vojakov slovami: ,,Na zdar, brati" o mu to aj nešlo veFmi dobe

z hrdla, pri parádách statone vykraoval popi Ondejovi, oi mužiarily, ako všetkým ostatným, ked' hudba hrála.

Velikým sviatkom bolo pre nho, ked' k ním prišiel generál

Syrový na návštvu, poznal aj generála Céka a Gajdu, poslúchal

niekoPko ráz pednášky Bohdana Pavl, potom aj spisovatea poslanca

Krejího, ktorý priviedol posolstvo z vlasti.

Vlas eskoslovenská! Bolo to nieo okuzVujúceho, pre nhopodivnejšie, ako ínské arodejníctva. Videi niektoré obrázky, ktoré

ukazovali bratia. Volali ho ,,braek Li", poslúchal ích, ako si vypra-

vujú rozochveným hlasom o domove.

A jeho domov, vlas Liho?

Památá sa nejasné, je to už dávno, ke opustil stanicu Chailar

v Mandžúrii, kde jeho otec pracoval ako sluha u bohatého ínského

obchodníka, ktorého obchod bol naplnný samými dobrými vcmia od ktorého kupovali precestujúci Rusi vodku. Nauil sa robi

pokusy. Ktoré chudobné ínské diea ích nevie robi? Veer, keslnce zapadlo za mandžúrske sopky. Limu bývalo vždy smutné.

Spával v drevenej kolešni za obchodom bohatého kupca s ostatnými

bratmi a sestikami, ktorým ma mrzaila nožky na sposob všetkých

ínských matiek. A potom pišla tá strašná chvia, ke na stanicu

Chailar podnikli útok zlodejskí, diví Chunchuzi. Hej, hej, už nevie

ani ako to pišlo. Bolo mnoho pláu, mnoho krve až sa muvšetko ztratilo z oú a Chunchúzovia odviekli chlapca medzi sopky,

kde bývali, lebo si mysleli, že je syn bohatého kupca, ktorý vtedy

vakde za obchodom chodil. A potom už vie dobré, ako ím ušiel,

ako pribehol na akúsi menšiu stanicu, kde ho vzal do služieb Cang-

šang, o znamená, že ,,starší — nižší", sná starší chudák. Cang-

šang bol arodejníkom, zdokonalil ho v umní arodj níckom* a dával

125

mu rady, ako má klama divákov. A bil ho, vždy ho strašné bil.

Precestovali spolu celé Rusko, celu Sibír, zarábali peniaze. Li musel

odovzda vždy všetko, o vybral, až do poslednej kopejky. Cang-

šang ho zle stravoval, biedne. Sotva kedy dostal hrniec studenej riže

a ke ani tej nebolo, kúsok ierneho ruského chleba a šálku ne-

osladeného ruského aj. Len ke mu niekdy dobré ruské dti pod-

strily bonbon, sladký piroh alebo koku cukru, bolo mu trochu

lepšie. Iná ho trápievali aj pouliníci, brali mu peniaze, bili ho.

Až prišiel v Samae Samko.

Ondej bol v oiach Liho posvátná osoba. Nikto sa nesml na

nho zle podíva. Za to sa Li vždy nahnval, alebo aj plakal. Vebol Ondej taký dobrý. Preo bol len taký dobrý k nmu, k Limu,

ke Li bol tak sprostý, nechápavý a špinavý. A aký bol Ondej silný

!

Ako namlátil toho starého ukrutníka Cang-šanga! Vru by najradšej

predniesol, ukázal Ondejovi nieo krásného. So zaiatku myslel,

že ukradne pre Ondej a nieo pkného. Ale skoro poznal, že by to

ukradnuté Ondreja netšilo — a mohol by ešte dosta pár pkných

zaúch

I

To už nie! Ondej vždy hovorieval, že mu urobí len s tým ra-

dos, ak sa nauí po slovensky íta a písa! A Li sa uí. Ondej munapísal abecedu. Li povie každý veer nejakú úlohu. Uí sa tiež

spieva naše piesne. Zná už: ,,Hor sa bum.e veselí". Je to tak Tahké,

ako ínská re: Hor sa bu-me ve-se-lí. Poslednia slabika znie ako

jeho mno — to je veselé. Ano, ui sa bude, aby posobil rados svojmu

Ondejovi.

,,Pojdeme do vlasti,** povedal raz Ondej Limu.

,,Pojdeme I" povedal Li odhodlané.

,,Nuž Li, i ti tam nebude luto po Cíne, po Mandžúrii?"

126

„Neviem/* povedal Li úprimne. ,,Prajem si len, aby si ty bol

so mno, braek Ondej!"

,,Budem, budem!" povedal Ondej a pohladil Liho po tvary.

Li si to vermi cenil, že sa Ondej mnoho nemázni. A pohladi

niekoho po tvary bolo vyznamenáním.

Pešli v posledných týždoch cez mnohé boje s borševickými

povstalci v Sibii. Tito nesvedomiti Tudia pepadávali vlaky, niili

tra, vraždili nevinných cestujúcich a boli celkom taki, ako Chunchuzi.

Li neopúšal Ondreja. Bol s ním, nech bolo akékolVek nebezpeie,

nech sa potulovala smr okolo ich vlaku akokolVek bezoivo. Li choval

sa mužné. Pomáhal odnáša ranných, nosil ím vodu, obvazy, nosil

aj stelivo do fronty. Všetci ho mali rádi. Dostojník, velitel' Ondrejovej

stotiny, srúbil mu vyznamenanie. Ve mal Li už druhý rok služby

na pravom rameni. Vstúpil do legií roku 1921, bol zapísaný, ako

každý iný voják, dostával všetko, o patilo druhým. Teraz na zaiatku

roku má už bohatú vojenskú minulos v eskoslovenskom vojsku

za sebou.

,,Ideme do Vladivostoku,** povedal mu raz Ondej. ,,Pojdeme

aj cez Chailar. Ak chceš domov, ponáWaj sa. Ve ti nechcem vzia

rodisko! Bolo by ti íúto za nim. U nás by sa ti ani nepáilo."

Li sa zamyslel. Vru je to zvláštn, že by mal opusti Sibír, kde

všetko precestoval ešte s Cang-Šangom a potom s Ondejom a mal

by opusti mandžúrske sopky a krajinu okolo Chailaru, kde je to tak

krásné a kde lietajú veVke, blyšave motýle. A odís— kam? Daleko,

aleko, za mnohé mora, do neznámej podivnej zem, do eskosloven-

ska? Ale eskoslovensko je vlas Ondejova, žijú tam ludia, ako je on,

ako sú bratia Cechoslováci, ktorí s ním tak pekne zachádzajú a

brána ho ped pouliníkmi. Vru, Li zamyslel sa hlboko a ažko.

A ke došli do Chailaru, vybehol z nádražia rovno do obchodu,

kde jeho otec slúžil. Bohatý ínsky kupec ho už ani nepoznal. Obchod

727

už obnovili po lúpeži Chunchuzov, ale z jeho rodiny tu nebol už

nlkto. Kupec vypravoval, ako pišlo o život mnoho fudí ped mesiacmi,

ked' ti prekliati lúpežníci pepadli msto. Mnohí rozutekali sa a tak

ztratila sa aj rodina malého Li. Niet ani pamiatky po nikom.

Li sosmutnel a vrátil sa do teplušky zarmútený.

,,Nemám ani matky, ani otca, ani štyroch bratov, ani tri sestry,"

žaloval Ondejovi.

,,Nepla! Ak chceš, pojdeš so mnou. Chceš?"

,,Chcem," povedal ticho Li a v jeho nakrývených okách sa

triasla slza ako perla.

V Charbine kupil Ondej pre Liho ínsky slabiká, aby nezabudol

svoju materinskú re. Ondej sa teraz uil s ním ínsky a mnoho

porozuml.

Ke sadali vo Vladivostoku na lo, prišiel sa s nimi rozlúi

generál Céek a dr. Girsa. Obaja pohladkali po tvary Cíanka, ktorému

nová eskoslovenská uniforma dobré svdila, a priali jemu a dru-

hým šastnu cestu.

Lo pustila sa na široké more.

Plavili sa dlho, dlho, njakých šes týždov. Popi brehoch Cíny

zastavili sa vo velikých ínských mestách, v Šanghaji, v Hongkongu,

vidli krásny Singapur, plavili sa pozdíž brehov Indie, potom v Ko-

lombo na Ceylone, zasa Arabským morom došli až ku slavnému prie-

plavu suezskému a namierili konené ku brehom Europy.

Rozumie sa, že Li vyvaroval svoje ako uhlie ierne oi na všetko,

divil sa všetkému a vypytoval sa.

A Ondej nestail vyklada. Mal predsa vždy jedniku zo zempisu.

Konené vsadli do vlaku Terst-Praha.

Li zaplakal na eskoslovenskéj hranici spolone s Ondejema mnohými druhými bratmi od radosti. Jeho slzy padaly na podu

eskoslovensku.

12&

Praha bola krásna, ke ju pozdravili v jasnom májovom slnci.

Hrad svietil v žiari dopoludajšieho slnca, vže chrámu svátého

Víta ako o by modlily sa k nebesám za šastie eskoslovenského

národa.

Ondej zaviedol Lího do svojej dedinky. Dal ho do školy, kde

bol uiterom tiež jeden ruský legioná, ktorý vrátil sa skór, ako

Ondej. A ten pán uitel' uvítal Liho v škole takto:

Vítám a. Li! Ako milovali a naší vojáci na Sibii, tak aj tu

budeme a všetci milova, ja i tieto dti. Cíania sú dobrý, pracovitý,

spravodlivý a múdry národ. Mnohí posmievajú sa ím. Budeme ích

rádi ma práv preto, že zažijú mnoho trpkostí v živote. Aj tebe,

náš milý Li. Si naším bratom!"

A Li teraz chodí do slovenskej školy.

129

MEDVD Míso.

Valekej studenej sibírskej zemi, kde stálo naše legionáské vojsko

na velikej železnici, vo svojích vozoch a pancierových vlakoch,

akajúc na možnos návratu do oslobodenej vlasti, je chladné

jazero Bajkal. V okolí žijú v hustých lesoch mimo ruských novousad-

líkov aj sibírski Burjati, žitý mongolský kmen, v úhadných, ale chudob-

ných ddinách. Mnohí z nich pijali ruskú pravoslávnu vieru, druhí

sú b udhisti ako všetci iní žití Tudia vo východnej Sibii, v Mandžurii,

v Mongolsku, v ohromnej Cíne a Japonsku. Všetci tito žití Tudia si

obrúbili naších vojakov všade, kam naši vojáci pišli. Lebo naší

pišli vždy so spevom a s hudbou, s úsmevom na tvái, s veselým po-

hradom. Všade, kde sa naši len na chvíVu usadili v ktorejkolVek

burjatskej dedine, s nimi sa prisahoval žart, tanec a jásot. Žité,

šikmooké dievky Burjatov, ktoré sa iná neradi ukazovaly cudzincom,

odložily skoro svojú skromnost a zakrátko aj tancovali s našimi

chlapci pri zvukoch harmoniky ped njakou burjatskou ddinou.

Desiatnik Palko, vojakskala, ako ho druhovia volali, o zname-

nalo, že je prísny a svdomitý voják, rozveselil sa tiež. Rozveselilo

ho zvlášt, ke akýsi starý Burjat priviedol ped ddinu medvea,

ktorého pomenovali Mišom. Iná je každý ruský medve hned' Mišom.

Iste je svátý Michal patronem týchto poriadnych zvierat.

,,Mišo je ešte mladý,'* vypravoval Burjat lámanou ruštinou.

,,Vyšli sme v zim do altajských lesov. Zvr lovi. Stetli sme hodné

vlkov, šakalov, rysov, všetkých možných nepriateVov. Ale dlho nešli

sme do lesa. Tu nemožno is hlboko. Náhle páli velká hrozná medve-

dica z húšavy rovno proti nám. Revala, až strach! No a ja — bác,

stelil som jej do brucha tak zblízka, verte mi zo strachu, že ma

rozšliape. Svalila sa a zahynula za chviu. Za okamžik sa však za-

130

vlnilo húštie a priliezli k nej dve mladé medvediatka. Jedno sme

si vzali so sebou. Jedno zhynulo. A Mišo hVa zostal a je s námi.

Privykol si a pái sa mu. Na mamku sná už ani nemyslí."

Chlapci poúvali, najviac Parko. Medve bol milý, nemotorný

a lakomný, ako štea. Pálko si ho obMbil. Navštvoval ho denn

niekoko ráz, cviil ho na rozne kúsky, pokusil sa s ním tancovat,

zápasit, uil ho peskakovat pekážky, driapat sa na stromy a iným

zábavným veciam. Ke bolo po oddychu v burjatskej dedine a rota

malá sa vrátit do vlaku na trat, kupil Pako medvea Mišu od starého

Burjata za huatú apicu a jedné ižmy, o ktoré bola okolo Bajkalu

medzi Burjatmi velká núdza. Rota odišla a s ou medve Mišo,

opálajúc sa na povraze popi desiatníkovi Pálkovi a vedel iste, že v jeho

živote nastává doležitá nová doba. Na stanici Mysovaja pipojila sa

stotina ku svojmu praporu. Medve Mišo stal sa z medvea stotiny

praporovým medveom. Postupoval v hodnostiach rýchlejšie než

Parko. Ale PaVko už zostal s ním. asto ukazovali ped celým prapo-

rom Parko a Mišo svoje ,,kumšty'*. Pri zvukoch harmoniky tancovali,

zápasili, boili sa. Vojáci sa s ním bratský rozdlili o všetko, dostal

na krk ervenobielu stužku ako znamenie svojej píslušnosti ku

eskoslovenskému vojsku. Stál s druhými na obd v rad, akajúc

na svoj obd pri kuchyni stotiny, privykol streVbe a voni prachu,

privykol na výstele z dla a rachot guVometov, stal sa z nho po-

riadny voják. Vral s hnevom, ke okolo naších vozov potuloval sa

niekto bez ervenobielej stužky, choval sa úctive, ke šiel okolo nho

eskoslovenský dostojník.

Jednej noci odišiel vlak praporu na západ. Medzi vojakmi sa

hovoilo, že sú tam boje medzi našimi a boFševickými povstalci,

ktorí pepadli trat, niili dráhu, kaje a nádražné budovy, útoili

na nákladné vlaky, kde lúpili a vraždili. Išli bratom na pomoc. Noc

bola tichá. Išli hlbokými a tichými pralesmi — tajgami, kde len

131

zriedka prenikol svit mesiaca hustými konármi. Pako a Misko

s druhými vojakmi spali tvrdo na doskách teplušky, sverujúc sa na

ochranu stráží, ktoré bdly na letiacej lokomotiv. Ale Mišo nespal

vo svojom kúte. Nemohol zaspa. Sná premýšlal hlboko o tom,

o ích všetkých oakáva. Sná jeho medvedia duša sa hrozila od

chviTe, ktoré malý prís. Ale bol predsa vojakom, privykol na ne-

bezpeia. Vedel, že je spravodlivé bráni sa, ke a bez píiny napadne

škodlivý a zlý nepriatel'. Ale, dnes bol o mnoho nespokojnejším,

než inokedy. PaVko sa zobudil. Videi, ako je Mišo pri om a líže

mu ruky. Objal ho ako kamaráta a šoptal mu:

,,Co ti je, brat Mišo? Preo nespíš, kamarát? Sná si nie ped

bitkou nespokojným? Alebo máš pedtuchu? ucháš, vtráš ne-

bezpeie, ty starý voják? Alebo sná smr? Co to len za strachy!

Alebo sa ti snívalo? Vidiš, mne sa v ten veer ped zborovskou bitkou

snívalo, že som prišiel domov a otec mi povedal: ,To je dos, chlape,

že už ideš z tej vojny.' A na druhý de som zajal vlastného tatu a pó-

vlem mu: To je dos, tato, že nám ideš tiež pomoc na tej eskosloven-

skej vojn. Tak vidiš — chlape. Ale o je to..."

Vlak náhle zastal. Pretiahnuté, zúfalé písknutie a ihne niekolko

úzkostlivých a rozrušujúcich rán z pušiek. PaPko vyskoil:

,,Bratia, hej, hoe sa! Zdá sa, že nás pepadli. Pušky! Patrony.

Von z vozu a Tahnú na korajnice!**

Za okamžik sa rozPahla lesom divá stelba. Malý mostok, cez

ktorý mal prejs náš vlak, bol strhnutý.

Strojvodca ešte na as zastavil stroj. V lese pohybovalo sa

množstvo postáv, ktoré chvíami osvetVoval mesiac.

,,Hej niomníci! Strhli móstok a pepadli nás. Je ích ako much.

šialenci! Ak sa neobránime, pobijú nás všetkých!"

Nastal boj. Chlapci spustili guometmi. Ozvna pralesa sosilovala

hluk. Bojovali sme úplné dve hodiny. Paíko so svojími druhmi

1J2

ležal na trati a strieral. Nevšímal si nioho. Boj pestal a povstalci

ustúpili do lesa. Naši sa pustili, aby ích prenasledovali a znemožnili

ím aspo po opravenie mostu vráti sa ku trati.

Už svitalo. Parko vyskoil tiež a chcel ku pedu. Ale náhle zastal,

ustrnul, klesol zase na kolena a zaplakal. Ped ním ležal Mišo v krvi,

postrieFaný mnohými ranami. Chránil cez celý as strierajúceho

Parka. Chytal do svojej koze guky, ktoré patily PaVkovi. Jeho

otvorená tlama, z ktorej vytékal pramienok krve, akoby chcela

poveda: ,,Bol som ti, brate, až do smrti vrným."

Paíko už nemohol prenasledova nepriateVa. Položil svoju smutnú

unavenu hlavu na Mišovú srs.

„Tak si ma ty chránil, kamarát? Ty si bol so mnou? A ja

nevaný som zabudol na teba v boji. Nespomenul som si na dobrého

priatea! Ale ty si nezabudol. O Tudia, akí nevaní sme — a vy

zvieratá, máte viac citu než my? My sa navzájem zabijame — vy nás

chránite! Mišo, budem o tebe vypráva doma, svojej matke, chlapcom

na dedine a staršim vo spolku. Bol si dobrým priaterom!"

PalTio a druhí chlapci pochovali Miša pri železnici. Hrob mu

ozdobili kvetmi sibiského pralesa, zapichli tam bodák s bieloervenou

stužkou a nápisom:

Tu odpoívá medve Mišo, dobrý druh eskoslovenských vojakov.

//'

^ri<:^jí-c::

133

NAVRA.

Zástavy eskoslovenského vojska v Rusku a na Sibii skládali.

Verky boj bol dobojovaný, veíký pochod sa zakonil. eskoslo-

venský národ uznal celý svt ako národ slobodný, rovnocenný

s ostatnými. Zviazili sme — po rokoch utrpenia, nedostatkov a

poníženia.

Podivuhodná pú okolo svta sa skonila.

Cez mnohé a mnohé mora, podivnými krajinami s podivnými

Tudmi, vracali sa ruskí legionái do vlasti.

Celé týždne a mesiace trvala ich posledná víazná cesta z alekej

Sibie do krásného eskoslovenska.

Ke po torkých rokoch uvidli zasa behy starej rodnej Europy,

kde sa v diake vynoily modré hory nasej zem, pocítili tito tvrdi

eskoslovenskí bojovnici také teplo vo svojom srdci, že ich oi zvlhly

a prsia sa im nadýmaly.

A ke vlak trati Terst-Praha zastavil sa na eskoslovenskej

hranici pri Hornom Dvoišti v južných Cechách, tu vyskoili všetci

z vozov a padli ve voVkom precítení na rodnú hrudu, aby jú bozkali,

aby sa jej poklonili za všetko utrpenie, ktoré cez války znášala.

Ticho stály okolo nich šumavské lesy, tmavé, vázne, nad nimi

šuml mierne slabý vietor. A rty týchto chlapcov šoptali cosi ako

modlitbu, v ktorej pouješ ozvnou tiché a sladké ,,domov moj . .

."

A nikto nehabil sa za slzy, nikto nehabil sa za veVké pohnutie,

v ktorom tonuly duše. V tejto chvili bolo všetko posvátené — ako

stretnutie matky s dtmi po dlhom a borastnom rozlúeni. —A potom ich už vlak unášal alej, plodným a žírnym krajom

eským k Prahe. Vidli kvetúce ddiny, široké polia, kde vlni sa zlatá

úroda, msteka s eskými nápismi na dverách obchodov. Všetko

J34

bolo tak njaké nové a zvláštn. Njaký nový, slobodnejší a veselejší

duch vládol tu. Ludia boli njak ulejší, ako ped piatími rokmi,

ponáhranie, usilovnos a práca hovoila zo všetkého.

Tak stáli dobrovolníci pri oknách vlaku, pristisnúc tváe ku

sklu, oi zvlhlé — a dívali sa na rodný kraj, ktorému vybojovali

slobodu. leh duše objímaly tu každú starú, schýlenu vrbu nad po-

tokem, každú skromnú chalúpku, z ktorej komína sa ticho dýmilo.

O, za tuto jednoduchú a dojímavú krásu by nedali všetky krásy

svta, ktoré vidli na svojej cest! Ani krásy mora pri veernomkrvácajúcom slnci, ani krásy palmových hájov, kvetúcich zahrad

Indie a Ceylonu, ani pamiatky stavieb egyptských, pyšné mešity

portsaidské, ani korálové ostrovy v Tichom oceáne a hluné, bohaté

mestá Ameriky nevyrovnajú sa zbožnej skromnej a pokornej

kráse dedinky, kde mi je známa z dtinstva každá medza, každý

krík hlohu, každý mostík na pnej cest, kadial' som hnával krávy

ako malý pastierik.

Konené — Praha!

So zaiatku len prach, hmla, njaké smutné domy predmestia.

Ale vlak už stojí! Nádražie, naplnné Tudmi! hudby hrajú. Ale to

všetko nepeuješ! Vyskoíš, vletíš najbližšiemu známému do náruia

— a teraz sú ti šlová nie dos bystré vyrozpráva, o je doma nového!

Ale veda vojakov eskoslovenských, ktorí sa navrátili do vlasti

zo Sibie, sú tu i malí Rusákovia, je tu Feko, Gavrilo, Michal,

Šurko, Cíanok Li a mnoho iných. Aj oni pišli do eskoslovenska.

I na nich usmievajú sa tito neznámí Tudia na peróne, beru ích za

ruky, hladkajú ích, hovoria s nimi. Njaká staenka je stále medzi

nimi, utšuje, srdce by rozdala, aby všetkým bolo dobré:

,,No, sirotkovia moji, mnoho ste tam aleko trpli, mnoho.

Bute u nás ako doma, najdite u nás svoju druhu otinu. Naše

dti pijmu vás bratský, ve aj vy, chlapci, pomáhali ste budovat"

135

našu slobodu, ve i mnohí z vás za u krvácal, život položil. Vítáme

vás!*'

A teraz hor Prahou!

Ulice sú živé, množstvo Tudí prúdi sem tam. Výklady sú plné

užitoných a dobrých ve. Elektrická železnica rozváža zástupy

Tudu po práci. Nad celým mestom sa skvje hrad, kde sídli prezident

Masaryk, dóm svatovítsky, kde sú pochované telá eských kráov.

Nad mrtvou minulosou panuje tu víazná pítomnost.

Praha je krásna! Ke zastaneš na Karlovom moste a pozeš

na Hradany, pod ktorými je kamenná pohádka ervených striech

Malej strany so zelenou kopulou Svátého Mikuláša — a obzrieš sa

potom ku Starému mstu, kde za križovníkmi a za Svátým Salvatorom

je kamenné more domov so stami vežiami, uvidíš náhle, že všetko,

o si tam videi v cudzine, nevyrovná sa tejto zázranej kráse, kde

každý kame hovoí o minulosti a vyzývá k radostnej bu-

dúcnosti.

A odtial' odchádzajú ruskí legionái na oslobodené drahé Sloven-

sko; Bratislava, Košice, Luenec. Koko radosti, že Slovensko vstalo

a strhalo svoje staré puta.

Zajtra, pozajtry rozídu sa ruskí legionái do svojích domovov.

I tito maliký dobrovorníci rozídu sa po nasej zemi, budu sa uiemeslu alebo pójdú i do škol, ích bratia sa už postarajú o nich.

Bude sa pracovat ako ped vojnou, muž príde do hospodárstva, aby

zase všetko priviedol do poriadku, remeselník sa radostné chopí za

pat rokov odloženéj práce, uite-legionár vráti sa ku svojím detom,

voják zostane vojakom.

Zamlkly dlá, stíchly pušky a guVomety, zem zavlnila sa úrodou,

škovránok poletúva vysoko nad poliami a spieva piese mieru.

Nenávist zmizla z duše slovenského a eského lovka, nechce

už myslict na u. Mnohým nepriateíom odpúša. Chce žit so všetkými

136

v mieru, v bratstve, v priatskom súsedstve. Podává celému svtu

smierlivú a priaterskú ruku. Nechvastásasosvojímverkýmvíazstvom.

Ale ked' sa rozpamátá na Zborov, Bachma a Sibír, na Carancy,

Terron a Vouzires, na Doss 'Alto a Piave, na Dobrudžu a Solu,

musí poveda svojím deom:

Tieto mená znamenajú víazstvo, slávu a slobodu; ale znamenajú

tiež smr a krv. Budeme svorní, silní a spravodliví, aby sme boli

dostojnými obete a hrdinstva naších padlých za slobodu.

Nebudeme trpie kivdy, ani lží, petváky a násilie.

Pe malé spory nebudeme privoláva na svoj národ veTké ne-

šastia.

Chceme hjí zdravými, aby sme boli silní telom a duchom.

Aby sme odolali budúcim nešastiam. Ale zo všetkých sil budeme

sa snažit, aby sme predišli ostatné národy v práci a v duchu pravdy.

Lebo na vlajke nášho prezidenta je napísané heslo Husovo

a Žižkovo, heslo hrdinu ducha a hrdinu ramien:

,,P r a v d a v í a z í!**

137

OBSAH

Aloisovi Jiráskovi 5

Dti 7

O naších I e g i á ch 9

P úf dtí do Sibie 50

Miloš- starodružinnik 62

B a I la d a o vojákovi Laj do v i 96

Fedko 101

Ballada o Míovi a trubaovi 106

Pes Zahraj 110

C i a n k o Li 1 20

Medvd Mišo 130

Návrat 134

Táto kniha

bola prepísaná z druhého vydania

eskej povodiny a vyšla

nákladom

PAMÁTNÍKA ODBOJA V PRAHE,

Kresby opatil

Viktor Nikodém

a tlaila

eská grafická Unie a. s. v Prahe.

^