donevidenia

PRESS

Ďalší smutne skutočný príbeh, ktorý môže byť aj o vásPRESS

TIM

EA K

ERES

ZTÉN

YIO

VÁdonevidenia„Táto útla knižka zaujala nadmieru mňa aj moju

mamu. Keď sme ju začali čítať, takpovediac sme ju,zhltli‘. Už jej retrospektívny začiatok dáva tušiť, žeto bude veľmi zaujímavý príbeh. Ide o citlivú, alehlbokú psychologickú sondu do duše mladej mo-dernej ženy dermatologičky, ktorá nechce od životaveľa – iba rodinu, lásku a pokoj v duši. Zdalo sa, že sajej to spočiatku podarilo. Mala všetko, dokonca viac,ako chcela a potrebovala, no za veľmi vysokú cenu...Odporúčam ju najmä ženám, ktoré majú zaneprázd -nených manželov. Určite sa v nej nájdu.

Kniha je písaná veľmi pútavo, moderne, niekoľ -kokrát ma k slzám rozosmiala a na konci k slzámdojala...“

Adriana Kmotríková,televízna moderátorka

„Tento príbeh ma hlboko zasiahol. Opäť som siraz uvedomila, aký je život často krutý, a záleží na-ozaj na tom, ako ho kto dokáže zvládnuť. Tú silumá me každý v sebe. Len ju musíme nájsť v tomspráv nom okamihu, ako to dokázala naša hlavnáhrdinka. Prečítať si túto knihu bol preto pre mňasilný zážitok.“

Milena Minichová, herečka

Timea Keresztényiová Narodila sa a vyrastala v Komárne,

kde sa začala aj jej kariéra za mikrofónom. Neskôr prešla do rádia Koliba/Okey, kde napokon

strávila sedem rokov. V roku 2008 začala písať prečasopis EVA a zároveň jej vyšla knižná prvotina

Bez dcéry som neodišla. O dva roky vydala jej voľné pokračovanie Sama mama.

Dnes je vedúcou publicistiky pre tituly EVA a Madam EVA. Spolu so sedemročnou

Elisou žije v Miloslavove.

Sex sme mali tak raz za tri mesiace, horko-ťažko. Hlav-ne horko.

„Prečo vlastne neberieš antikoncepciu?“ spýtal sa maraz mrzuto po TOM, ako pozoroval mláčku na mojom bru-chu, a ja som mala opäť slzy v očiach. „Všetky ženy ju be-rú.“

„Lebo si nebudem zasviňovať pečeň. A odkiaľ ty vieš,že ju berú všetky ženy?“ spýtala som sa dotknuto.

Nezrozumiteľne čosi zamrmlal a odšuchtal sa do kú-peľne.

Ja som mala nárok len na vymedzený okruh emócií.Určite som nemala právo byť nahnevaná, rozčarovaná anisklamaná. Mojou úlohou bolo byť vďačná, poslušná a chá-pavá. Nikdy, nikdy sa mi môj muž neospravedlnil. Nikdysom od neho nepočula - Prepáč, nemyslel som to tak, ale-bo tie sprostosti, čo sa hovoria ženským, aby zapadli späťdo svojich pôvodných úloh.

Paradoxne, peklo nebolo vymámiť spermiu od vlast-ného muža. Peklo sa začalo až vtedy, keď som neveriackypozerala na tehotenský test, ktorý ukazoval dve čiarky.

Nepošmyklo sa mu, to rozhodne nie, akurát pred me-siacom sa raz večer pred televízorom... Čo sa na takétosituácie píše? Uľútostil? Ulakomil? V každom prípade tenorgazmus skončil vo mne.

A moje vajíčko chytilo príležitosť za pačesy.Váhavo som prekladala test z jednej spotenej ruky do

druhej a vymýšľala som kombinácie vhodných slov.Akokoľvek som sa na to pozerala, znelo to ospravedl-

ňujúco.Tak som išla na to priamo.„Martin? Som tehotná,“ nadškrtla som opatrne, keď

sme večer zaľahli do postele a zhasla som nočnú lampu.Ohromene sa ku mne otočil v tme a opovržlivo prece-

dil cez zuby:„To nemyslíš vážne.“Nikdy, NIKDY som nič potupnejšie nezažila.Nepovedal už ani slovo a otočil sa mi chrbtom.Neprehovoril so mnou tri mesiace.

Foto

: Mat

úš

Lag

o

donevideniaTIMEA KERESZTÉNYIOVÁ

Nová kniha odautorky bestsellerov

Bez dcéry somneodišla a Sama

mama

donevidenia_obalka:Layout 1 18. 4. 2012 10:40

Copyright © Timea Keresztényiová 2012ISBN 978-80-89452-45-2

donevidenia_vnutro_PC:Sestava 1 20. 4. 2012 8:51

Kapitola dvadsiata prvá

Všetky tie starobylé veštby predpovedajúce koniecsveta podľa mňa nemysleli apokalyptickú potopu, ná-raz asteroidu či tretiu svetovú. Vyzerá to tak, že mys -leli koniec sveta v podobe, v akej sme ho poznali.

Koniec lásky v podobe, akú sme ju poznali.Všetko sa zdá obrátené naruby, mamuty lovia už aj

ženy, večeru z neho varia už aj muži, pohlavia sa úpor -ne dohadujú, čo je ešte mužské a čo ženské, a aj tak jenám to prd platné.

„Neviem sa na to pozerať,“ rozplakala sa Gréta jed-ného dňa do telefónu po tom, čo tri týždne márnestriehla na vhodnú konšteláciu na rozhovor.

Viktor zachmúrene prežíval po jej boku a paraly -zovaný sám sebou... čakal.

„Myslí si, že sa stane zázrak, že príde nejaká veľkáobjednávka, ktorá ho zahojí. V schránke máme samé

91

D o n ev i d e n i a

donevidenia_vnutro_PC:Sestava 1 20. 4. 2012 8:51 Page 91

exekúcie a nemôžeme ísť ani do kina, lebo on sa odomňa pozvať nedá a na lístky nemá.“

„A nechce skúsiť nejakú inú robotu? PoprosímMartina...“

„... ááále, nechce. Že on má dosť rokov a nebude užlen tak hocičo robiť.“

„Hm.“ To neznelo dobre.„No nič, zlatko, vydrž.“„A kto podrží mňa?“„My sme baby. To je iné. Veď vieš,“ pokúsila som sa

o vtip.„Viem,“ smrkla.„Ľúbiš ho, Gréti?“ Už dlhočizné mesiace som sa jej

to nespýtala.„Ale hej,“ povedala ticho.„Jasné, že hej,“ dodala rozhodne. „Len je taký iný.“„Možno by to aj on povedal o tebe. Bola si študent-

ka, keď ste sa zoznámili, veselá, bláznivá, dnes si dvoj-ka vo významnej reklamke, zďaleka nie taká veselá,unavená... vážna...“

„Dík, segra. Si zlatá.“„Som objektívna.“„Lenže ja sa snažím. Makám, aby som si zaplatila ško-

lu a aby som bola na seba hrdá, aby boli hrdí aj naši, ajViktor, a on sa len tak škvarí, mračí a na všetkých nadáva.“

„Je to chlap, zlatko. Musí to byť hrozná rana prejeho sebavedomie.“

92

T i m e a K e r e s z t é n y i o v á


„Čo, že má prechodne problémy? Kto dnes nemáproblémy? Všetci žijú zo dňa na deň.“

„To nič nemení na veci, že už sa mal lepšie a musísi zvyknúť na novú situáciu.“

„Vieš, čo sa mi zdá strašne nespravodlivé? Že mu-sím chodiť doma po špičkách, aby som náhodou neza-kopla niekde v kútiku o jeho pošramotené sebavedo-mie, a nemôžem sa ho nič spýtať, aby nebol podrážde-ný, ani nič navrhnúť, aby som ho neponížila, a len satak tváriť, že sa nič nedeje, že mi to neprekáža, že somv pohodičke, robiť pritom skúšky, drieť vo firme a večerprísť domov celá nadržaná, že si to konečne rozdáme,aby mi neodišiel za inou. A čo urobí on?“

„Si nahnevaná, Grétuška.“„Som sklamaná, Zuzi. Už nemám energiu. Ne -

vládzem doňho nalievať.“„Viktor to rozchodí. Je šikovný, múdry chlap.“Vzdychli sme doslova unisono a každá sme si mys -

leli svoje.Prax však ukazuje, že žena vydrží ešte desaťkrát

toľko vo chvíli, keď vyhlasuje, že už nevydrží. Niekto -ré typy aj dvadsaťkrát.

Je to dobre.Zachráni to mnohé vzťahy, ktoré stoja za to.Je to zle.Udržiava pri živote aj vzťahy, ktoré stoja za hovno

už dávno.

93



Ale asi sme nedostali takúto exkluzívnu vlastnosťdo vienka náhodou. Minimálne vo chvíli, keď sa razpo prechode nebeskou bránou zúčastníme na večier-ku, na ktorom sa budú udeľovať metále za bojovnosťa sošky Svätého Petra za trpezlivosť, budeme medzinominovanými.

Samozrejme, neviem, kde budú podľa mojej teóriev tej chvíli Martin a Viktor. Možno si medzitým rozo-berú tie panny, čo v raji podľa zaručených informáciíjedného zo svetových náboženstiev čakajú.

Môj rozhovor s Martinom bol krátky. V určitomzmysle slova aj intenzívny. Odohral sa niekedy medzi22.03 a 22.09. Prichystala som si naň svoju najkratšiukošieľku a tangáče, dar mojej sestry na tridsiatku.Vyzerali, akoby ich boli utkali pavúčie nôžky. Šuchlasom sa k svojmu mužovi do postele a privinula somsa tesne k nemu, lebo sa mi zdalo, že mu už klesajúviečka.

„Maťko?“ zaševelila som.„Áno, láska?“ zamrmlal.„Premýšľala som, či by si teraz, keď už to máte tak

dobre rozbehnuté, nemohol...“„Hm?“„... nemohol robiť trochu menej. Aby sme boli troš-

ku viac spolu.“ Veľavýznamne som mu pohladkalastehno.

Martin si slastne vzdychol a pohladkal mi ruku.

94



Ech. Slabý začiatok.„Ja... Myslím si, že už máme aj dosť peňazí... Ke -

byže...“Martin otvoril oči.„To je možné, ale teraz nemôžem prestať robiť.

Niečo budujem, Zuzka. Pre nás. Pre teba. Pre Filipa.Aby sme sa mali dobre.“

„Viem. Ja len, že...“ Ešte sme sa ani nerozbehli,a už mi dochádzali slová.

„Vyber nejakú dovolenku. V máji by som sa moholna pár dní utrhnúť.“

Zvažovala som ešte, že mu poviem, že máj je ažo dva mesiace, ale zahryzla som si do jazyka.

Ako vždy.O minútu Martin zaspal s rukou na leme tých tan-

gáčov, voľne a čisto omylom mu tam nevládne skĺzla.A to sme ešte vlastne vytiahli na happy end v po -

rovnaní s mojou sestrou.Keď mi ráno zavolala, útržky ich rozhovoru s Vikto -

rom som si len horko-ťažko skladala z toho, čo somzapočula medzi trúbením do vreckovky.

Podľa všetkého išli na dobrú večeru a ona sa muospravedlnila, že je v poslednom čase mimo. Niekedypo polievke a pred hlavným jedlom sa začali rozprá-vať o dovolenke a Gréta povedala, že ju celkom lákagrécka Kefalónia. Viktor povedal, že Kefalónia nie jedobrý nápad, lebo tam môžu na miestnom letisku

95



pristáť len páry, ktoré mali pohlavný styk aspoň pät-násťkrát za uplynulý rok. Takže im by pristátie nepo-volili.

„Chápeš, Kefalónia, kefovať,“ revala do slúchadla.Posilnená hutným červeným vínom Gréta tresla

vidličku o tanier a povedala mu, že je strašne vyčerpa-ná z roboty, zo školy, ale hlavne z neho. Že, skrátka,nevládze.

Viktor tresol o tanier vidličku aj s nožom a že jejteda pekne ďakuje za podporu, keď má takéto ťažkéobdobie.

„A prečo niečo nerobíš??? Prečo sa len ľutuješ???“jačala Gréta na celú peknú reštauráciu.

„Čo si myslíš, že to je len tak?“ zrúkol Viktor. „Čomám robiť, čo?“

„Keby som ja nemala z čoho žiť, išla by som robiťhoci aj závozníka,“ zaklincovala sestra ľadovým hla-som a Viktor následne tresol v tej peknej reštauráciidverami, že skoro vypadli zo zárubne.

Nešlo ani tak o hanbu alebo o účet. Išlo o to, že pr-výkrát neprišiel domov.

A potom sa rozprávajte s chlapmi.

96



Kapitola dvadsiata druhá

Vraj aj rozpadnuté veci sa dajú pozliepať a budúfunkčné, ale už nikdy nebudú TAKÉ. Samozrejme,fakt, že sa z nich stane niečo ONAKÉ, neznamená zá-konite niečo horšie alebo menej hodnotné, len s ina -kosťou treba vedieť naložiť, zvlášť keď ide o lásku.

Viktor sa mojej sestre neozval šesť mesiacov.Medzitým sa odsťahovala späť k našim, dokončila

školu a v práci, ako to už býva, na rozdiel od súkromiaexcelovala.

Často prichádzala do Rusoviec večer na víno, leboMartin chodil aj tak neskoro, aspoň som nebola sama,a v hosťovskej už mala permanentne ustlané. Vypes -tovala si kruhy smútku pod očami, trpko zvesené kú-tiky a od zrútenia ju uchránila len zlosť na Viktora.

„Chápeš, on je taký tvrdohlavý, že sa neozve prvý.Ako decko v materskej škole!!! Čo je toto za povahu,

97


donevidenia_vnutro_PC:Sestava 1 20. 4. 2012 8:51 7

kurvafix?“ vykrikovala z gauča pred televízorom,a repertoár sa evidentne neobmieňal.

„Aj to, ako sa správa pri rozchode, ti o ňom veľanaznačí, moja. Asi máš do činenia s extra urážlivýmprototypom muža. Zase si sa niečo o ňom dozvedela.“

„Ani neviem, či sme sa rozišli. To keď niekto vsta-ne od stola a drbne v reštaurácii dverami, je rozchod?Po roku a pol??? Nezvyknú si to ľudia napísať? Alebopovedať? Daniel Day-Lewis to odfaxoval Isabelle Adja -niovej, keď s ním otehotnela. Aspoň niečo,“ mudrova-la sestra a prepínala bezmyšlienkovite kanály.

Tisíckrát sme prebrali závozníka odpredu aj odza-du, Kefalóniu dvakrát toľko, a nedospeli sme k ničomu.

„Teraz už určite opicháva nejakú, čo má chuť stá-le,“ štartovala sa a v polovici fľaše archívneho Char -donnay rozľútostene prehodila: „Vieš čo? Vieš, čo bymali urobiť? Mali by uzákoniť do toho manželskéhosľubu aj niečo ako – až kým nás sex nerozdelí. Lebokaždého rozdelí.“

„Každého,“ zopakovala s prorockým nádychoma kopla do seba posledný glg.

„Zlatko, neunáhli sa,“ rozosmiala som sa. „No taksi mu povedala, čo máš na srdci, a on tiež. Teraz už lenzáleží, či ťa dosť ľúbi, aby prehryzol svoju márnomy-seľnosť. Ak nie, mala by si sa pohnúť ďalej, sestrička.“

To bol moment, pri ktorom sa jej pravidelne zalia-li oči slzami.

98



„Ježiš, to je hrozné. Ako môže byť niekto schopnýzahodiť všetko, čo medzi nami bolo, pre pár slov?Navyše pravdivých?“

„Muž nechce počuť pravdu, Gréti. On ju veľmidobre vie, minimálne cíti. Od teba chce počuť – ideál-ne nič alebo také táraniny, že vieš, že to má ťažké, aleže on to určite zvládne, blá-blá.“

„Počúvaj, a odkiaľ to ty vieš, keď máš doma develo-pera?“

„Čo som si len za posledný rok vypočula u seba v or -dinácii, to je vysoká škola psychológie. Zajtra by somsi mohla otvoriť poradňu. Baby k nám nechodia lenpre vrásky a celulitídu, chodia sa vyrozprávať. Nieke -dy si dokonca myslím, že v prvom rade preto.“

„Aj tak to nechápem. Podľa mňa sú urážlivé ženy,nie muži. Tí sa zvyknú nasrať, to trvá maximálne párhodín alebo dní, a potom veci riešia.“

„Možno sa nasral na šesť mesiacov. A čo keď sa tinechce ozvať prvý, lebo si nie je istý, či ho ešte chceš?“

„Počúvaj, prečo sa ho furt zastávaš? Ani bohovimu nenapíšem. Chlap sa má ozvať prvý.“

Usmiala som sa, lebo som aj tak vedela, že mojedohadzovanie prekukne v letku a zmetie ho z povr -chu zemského.

Bola som si istá, že títo dvaja patria k sebe, len sútvrdohlaví ako mulice.

„Kedy príde Martin?“ spýtala sa sestra zívajúc.

99



„Už mal byť doma,“ pozrela som sa na hodinkya zamračene som konštatovala, že si už nepamätámdeň, keď by prišiel pred ôsmou.

Zababušila som sa do deky vo fotelke, obchádzalima driemoty. Majka bola na kongrese v Miláne, tak somťahala dlhú službu a necítila som si ruky ani nohy.

Zavolala som na Martinov mobil, nedvíhal.„V budúcom živote nechcem podnikateľa, ne-

chcem,“ zafňukala som s dekou vytiahnutou po bra-du a zaryla som sa ešte hlbšie do nášho mäkkéhokresla. Bol to jediný predmet, ktorý sme si priniesliz nášho pôvodného bytíka, mali sme naň spomien-ky. Viac neslušné ako slušné, ale pri spomienkacho to nejde.

„Teš sa, že je úspešný,“ vzdychla otrávene sestra.„Zober si do postele tú peknú kartu od devízovéhoúčtu a objímaj si ju.“

„Keby sa tak dali spárovať, vytvorili by sme z nichdokonalého jedinca. Maja má teraz troch nápadníkova vraví, že keby si z nich mohla povyberať niektorévlastnosti a telesné prednosti, vytvorila by si jednéhodokonalého chlapa.“

„Chytráčka,“ obrátila sa Gréta ku mne. „Len mipovedz, čiu hlavu by mal ten náš klon. Martinovu čiViktorovu?“

Práve išlo do tuhého, keď buchla železná bránkaa prišiel Martin.

100



„Volala som ti,“ povedala som mu vyčítavo na pri-vítanie.

„Prepáč,“ vtisol mi bozk do vlasov a cestou do spál-ne, kde si vždy pozrel spiaceho Filipka, si dával dolekravatu. „Mali sme rokovanie s investorom a zabudolsom si vypnúť tichý profil.“

„Uhm. So svojou manželkou už nikdy nepoveče-riaš?“ spýtala som sa rezignovane a už som vyťahova-la kura z rúry spolu s ryžou, ktoré som priebežne pri-hrievala, aby neboli úplne studené, kým príde.

„Vidíš, Kleopatra, len prídem domov, a už do mňarýpe. Povedz, oplatí sa mi vôbec chodiť?“ prehodilsmerom k sestre.

„Drahý švagor, mňa do vašich interpersonálnychkonfliktov nezaťahuj.“

„Boli sme v čínskej reštaurácii, nie som hladný,“zakričal z kúpeľne.

„Super,“ naježila som sa.„Môžem chodiť aj do krčmy s kamarátmi,“ pridal

povinnú repliku.„No vidím, že som tu dobre na porozchodovej tera-

pii,“ zahuhňala sestra.„Mohol by si malý poupratovať tie hračky, nemu-

sia sa váľať po celom dome,“ podotkol Martin, keď za-kopol pred krbom o pretekárske autíčko.

Hľadela som naňho a predýchala som poznámkuo tom, že tu bačujeme s Filipkom de facto len dvaja,

101



takže sa nemienim zaoberať niekoľkými rozťahaný-mi hračkami.

Hlavne, keď je na ne naozaj vskutku veľkorysýpriestor.

„Ako bolo?“ pohladkala som ho po chrbte.„Dlho a únavne. Milión vecí, čo musím riešiť, lebo

som obklopený neschopnými ľuďmi. Vyzerá to tak,že ideme stavať v Stupave,“ uškrnul sa. „Tridsaťdvarodinných domov.“

„Waw!“ ožila sestra.„Fúha,“ opatrne som pritakala. Zase zarobíme.

A zase si muža uvidím o niečo menej.Okolo jedenástej, keď už Martin dávno spal a my

sme ešte raz rozdiskutovali prierez Viktorovou osob-nostnou štruktúrou, som sa odhodlane vykuklilaz deky.

„Vieš, čo je zvláštne?“ Sestra sa zvinula na gauči dopolohy, ktorá predznamenávala prichádzajúci spánok.„Už som u vás bola toľko večerov, a ani raz som nepoču-la Martina spýtať sa, ako si sa mala v robote ty.“

102



Kapitola dvadsiata tretia

Vypovedať veci je niekedy riziko, lebo až vypove-daním zázračne ožijú a začnú robiť šarapatu. Najčas -tejšie a najradšej v slabých článkoch, ktoré si ich exis-tenciu dovtedy nepripúšťali. Áno, Martin sa na mojurobotu nepýtal. Lebo nedosahovala prestíž, dôležitosťa už vôbec nie výnosnosť jeho roboty. Lebo bola preň-ho podradná? Smiešna? Ktovie. Popri jeho podnikaníbola „naša“ klinika fakt len milý koníček. Nosila somdomov veľmi slušných pätnásťtisíc mesačne. A Mar -tin, netuším. Desaťkrát toľko? Dvadsať? Päťdesiat?Ako kedy.

Dal nám bez mihnutia brvou vymeniť okná, lebocez ne prefukovalo, a neskôr nám „len tak“ vybártro-val s jedným zo svojich obchodných partnerov strojena zoštíhlenie za niekoľko miliónov. To áno.

103



Ale nikdy sa ma nespýtal, ako som sa mala, koľkobolo ľudí, kto sú tie ženy, čo s nimi robím, či sú spo-kojné, či ma niečo trápi alebo teší.

Môj svet, tvoj svet. Ako rýchlo sa to rozdelí, keď toľudia prehliadnu. Pristala som na tú hru, lebo mi pri-padala logická. Všetok blahobyt v našej rodine mana-žoval Martin, musela som predsa uprednostniť jehoproblémy a jeho selekciu dôležitých udalostí. Bola somsíce dobrá a vyhľadávaná doktorka, ale ešte viac sombola žena TOHO Farkaša. Toho, čo točil toľko peňazía zamestnával ľudí, ktorých mená a tváre sa mi uždávno plietli. Nikdy som nepremýšľala nad tým, či jena mňa Martin pyšný. Sama vo svojich očiach som samu nevyrovnala, a zdalo sa mi to ako normálny stav.Niečo, čo je dané. Chodili síce ku mne všetky manžel-ky a priateľky jeho blízkych spolupracovníkov, ale tosa mi nejavilo ako extra zásluhy. Nemala som v sebeodvahu, akú mala Maja, ani zanovitosť mojej sestry,ktorá sa zažrala do kariéry a žiadna méta jej neboladosť vysoká. „Nebudem nikdy od nikoho závislá,“ vy-hlasovala a veru, čoskoro zarábala lepšie ako ja.

Ale či je nezávislosť pre mužov sexi, hm, to je napováženie.

Súdiac podľa sexu, ktorý mala s Viktorom presnepo šiestich mesiacoch a dvanástich dňoch, asi hodin-ku po tom, čo sa náhodne stretli v meste, by to mohloplatiť. Sila znovu nájdeného puta zatienila všetky vý-

104



čitky, a aj keď ich pozliepaný vzťah vykazoval občasnéporuchové hlásenia, pozliepaný sex evidentne žiadnuujmu z odlúčenia neutrpel. Naopak. No chodili okoloseba po špičkách. Jemne našľapovali v staronovomteritóriu, nezávislá Gréta, rozháraný Viktor, staré prob-lémy, nová chuť riešiť ich. Akurát slová vypúšťalio niečo opatrnejšie.

Sťahovanie už mali nacvičené, netrvalo to ani ví-kend, a veci boli vo svojich zabehaných koľajach.

Chýbala mi hlavne po večeroch, ktoré mi pripada-li čoraz dlhšie a čoraz osamelejšie. Aj keď to bude asinejaký klam, nie očný, ale duševný, lebo veď osame-losť má pravdepodobne konštantný rozmer. Nie jeväčšia alebo menšia, depresívna mrcha, čo si raz navás zasadne ako kvočka a potom už len vyčkáva, abyslnko zapadlo, a udrie. Keď sa začala výstavba domovv Stupave, tuším sa ten projekt volal Šťastné bývanie,Martin sa už naším životom doslova len mihal. Volaťsom mu prestala takmer úplne, lebo z piatich telefo-nátov mi aj tak štyri nezdvihol a potom mi posielalpredvolené odpovede, ktoré ponúkal výrobca tele -fónu, typu Prepacte, zavolam neskor. Večery boli našes Filipkom, celý dom bol naše ihrisko, výskali smea hrali naháňačku, až kým o ôsmej neodpadol a domstíchol.

Občas som zaspala s ním. Hlavne keď boli úmornédni, priveľa klientok a náročnejších zákrokov.

105



Ako v ten večer. Filipko mi do posledného dychurozprával zážitky zo škôlky (Mami, a Davidko sa somnou nechcel hrať, lebo nemám takú figúrku mocnejondatry z kinderka ako on! Zajtra ti ju skúsim zohnať,chrobáčik. Ale, mami, nemôže to byť tá so zelenýmchvostom, len tá so žltým. Dobre, chrobáčik, prestaňuž rapotať a spi. Mami? Nebude sa mi snívať nič zlé?Nebude. Ani o Martinkovi Klingáčikovi? Ani. Mami?Filipko, spi už, lebo ti tú mocnú ondatru zajtra nekú-pim.).

O ôsmej mi zasvietila správa Pridem neskor, sedims Kamilom.

Zaspali sme pod teplou perinou ako polená. Keďsom sa strhla zo spánku, rýchlo som nahmatala mo-bil, aby som skontrolovala čas.

23.10. Stihla som si len uvedomiť, že Martin ešte nieje doma. Potom som začula zlovestné syčanie, a keďsom rozospatá dala nohu dole z postele, čľupla som dovody.

106



Kapitola dvadsiata štvrtá

K mojej cti slúži, a to si o sebe nič extra nenamýš -ľam, že prvýkrát som sa rozplakala až o päť minút.

Brodila som sa naslepo vo vode a snažila som sa ísťza zdrojom toho zvuku. Všade, kam som dovidela, ti-cho stála voda, zaplavila každú škáru a odrážala mojuzdesenú tvár.

Horúčkovite som stláčala tlačidlá telefónu a koneč nesom roztrasenými prstami dokázala vytočiť Mar tina.

Nezdvihol.Zopakovala som voľbu ešte raz, všetky zvuky sa

groteskne ozývali v ľudoprázdnom dome a potvrdzo -vali, ako veľmi som sama.

Ešte raz.Strach mi pomaličky zaplavoval celé telo. Blížila

som sa ku komore, odkiaľ sa valila voda, a opatrne somsi posvietila displejom, či niečo uvidím.

107



Voda so syčaním tryskala odniekiaľ z okolia elek-trického bojlera. Zaspätkovala som. Stratená, paraly-zovaná hrôzou. Nevedela som, či nás nejaký skrat ne-môže zabiť. Nevedela som, komu zavolať. Nevedelasom, či sa mám vrátiť do izby a chrániť syna. Či môženiečo vybuchnúť. Či mám utiecť.

Nohy mi zmrzli v studenej vode na ľad. Vyliezlasom na kuchynskú linku a zavolala som jedinémučloveku, o ktorom som vedela, že zdvihne.

„Oci,“ zašepkala som.„Zuzka, čo je?“ ozval sa otec ostražito, lebo si za

sekundu zrátal, že nevolám len tak.„Oci, vytopilo dom. Všade je voda. Martin tu nie

je,“ zosmolila som základné informácie.„Dobre. Neboj sa, počúvaš ma, Zuzka?“ otcov hlas

znel upokojujúco, ale razantne. Počula som, že si me-dzitým chvatne obúva topánky.

„Musíš zastaviť hlavný prívod vody. Vieš, kde je?“„Myslím, že v studni.“„Je to tá červená páčka. Zvládneš to. Utekaj. Už

som na ceste.“Tackala som sa k studni ako opitá. Zakopávala

som o kamene a kríčky, zdvihla som poklop a hľadalasom po pamäti páčku.

Pomaly som ju otočila na druhú stranu.Syčanie ustalo, vodu som odstavila a zaliali ma slzy.

Samovoľne mi stekali po tvári, ako som bežala späť do

108



domu, a nedokázala som vyhodnotiť, čo sa stalo, čo sadeje a čo bude nasledovať.

Uprostred obývačky stál vo vode Filipko. Prešľa -poval, ako keby si máčal nohy v Karibiku, stískal pre-močené plyšové hračky, z ktorých mu tiekla voda cí-cerkom na pyžamko.

Pozeral na mňa a prekvapene sa spýtal:„Maminka, prečo plačeš?“Utrela som si slzy do rukáva a reštartovala pud se-

bazáchovy.Kŕčovito som čo najviac dvíhala kútiky úst, nech

sa to aspoň podobá na úsmev.„Neplačem,“ povedala som, no roztrasený hlas ma

prezradil. Zhlboka som sa nadýchla. „Len mi prišlotrošku ľúto, lebo nám praskla taká rúrka, vieš, a má -me tu malú potopu. Budeme to musieť poupratovať.“

Filip sledoval každý záchvev moje tváre a rozhodo -val sa, či sa definitívne rozplače, alebo bude hrdinskypotopu likvidovať s maminkou.

„Miláčik, poď, dáme si gumáky a počkáme dedka,už je na ceste, dobre?“ zdvihla som ho na ruky a vyšlisme na tmavú chodbu. Čľapkali sme bezmocne vo vo-de, ktorá zaplavila celý náš krásny nový dom. Obze -rala som sa po spúšti a odhadovala som škody, no nanič som neprišla. Presahovalo to medze mojej pred-stavivosti. Nábytok stál vo vode, koberce plávali, podvodou boli kožušiny, čo sme mali v obývačke pred

109



gaučom, natiekla do predlžovačiek, škatúľ s hračka -mi. Prebleslo mi hlavou, ako sa asi musia cítiť ľudia,ktorí zažijú povodeň.

A toto bola pritom čistá voda.Ale aj tak, nebudeme mať kde žiť.Šmátrala som v komore po baterke a vybrala som

sa s Filipkom zachraňovať autíčka. Stáli pekne v rade,pod hladinou.

„Takto autíčko vyberieš a poutieraš do uteráčika,dobre, chrobáčik?“ ukazovala som mu plán prácea tvá rila som sa, že je to vlastne normálne veľké upra-tovanie.

„Sem ich budeme ukladať,“ ukázala som na po-stieľku, lebo bola vysoká a žiadna záplava ju neohro-zovala.

Vyskúšala som ešte raz prezvoniť Martina.Nič. Oprela som sa o zárubňu a neveriacky som sa

obzerala okolo seba.Potom sa to už zbehlo rýchlo.Prišiel otec, roztiahol svoje ochranné krídla a scho-

val do vrecka celý záchranársky tím. Zohnal vodára,zavolal havarijnú službu, žartoval s Filipom, zakázalmi plakať a usadil ma do kresla. Odtiaľ som ako kôpkanešťastia sledovala chlapov, ako kmitali po dome v pre-močených topánkach a rozprávali sa slangom nepo-chopiteľným pre opačné pohlavie. Vodár striedavo rú-bal do steny a vykrikoval, že by dal zobrať výučný list

110



tomu, kto tú vodu inštaloval, behal do studne a späť,havarijní chlapíci dotrepali čerpadlo s obrovskou har-monikovou hadicou a naháňali vodu, aby sa čo naj -rýchlejšie odčerpala, Filipko trpezlivo utieral svojichdeväťdesiat autíčok a ja som len sedela, sedela, ne-schopná užitočného činu.

Martin prišiel po polnoci.Zmätene vkročil do obývačky a šokovane sa spý-

tal: „Preboha, ste v poriadku?“

Nebola som v poriadku, no nechcela som ťa tým zaťažo-vať.

Nikdy som nebola v poriadku, keď si s nami nebol.Strašne si mi chýbal.Žiarlila som.Bála som sa.Nemala som plán B.Bola som ako bez ruky, bez nohy, bez teba, ktorý vždy

vieš, čo treba urobiť a čo je správne.Chcela som sa ťa dotýkať, a ty si sa odťahoval, chcela

som byť súčasťou toho sveta, ktorý si nosil domov vo svojichočiach.

Nemám na to.Vedela som to dávno predtým, ako si mi to povedal.

111



Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 49. publikáciuCopyright © Timea Keresztényiová, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

POLYGRAFICKÉ CENTRUM, Bratislavawww.polygrafcentrum.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-45-2


donevidenia

Documents