10/2007 ....... nechajte sa premieňať .o b n o v e n í m .z m ý š ľ a n i a ... –––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

Čo má pre nás skutočnú Čo má pre nás skutočnú Čo má pre nás skutočnú Čo má pre nás skutočnú cenu? cenu? cenu? cenu?

Túžime po veciach, ktoré Túžime po veciach, ktoré Túžime po veciach, ktoré Túžime po veciach, ktoré nevlastníme, nevlastníme, nevlastníme, nevlastníme, čo máme, akoby sme ani čo máme, akoby sme ani čo máme, akoby sme ani čo máme, akoby sme ani nemali.nemali.nemali.nemali. Ceníme si vždy niečo inéCeníme si vždy niečo inéCeníme si vždy niečo inéCeníme si vždy niečo iné.... Cudziemu šťastiu sme rýchlo Cudziemu šťastiu sme rýchlo Cudziemu šťastiu sme rýchlo Cudziemu šťastiu sme rýchlo podľahli.podľahli.podľahli.podľahli.

Biedny je človek, ktorého Biedny je človek, ktorého Biedny je človek, ktorého Biedny je človek, ktorého poháňa ilúzia poháňa ilúzia poháňa ilúzia poháňa ilúzia nedosiahnunedosiahnunedosiahnunedosiahnuteľného.teľného.teľného.teľného. Vidina slávy mu dala inú Vidina slávy mu dala inú Vidina slávy mu dala inú Vidina slávy mu dala inú tvár.tvár.tvár.tvár. Práca mu vzala silu Práca mu vzala silu Práca mu vzala silu Práca mu vzala silu aaaa priateľov odohnal si sám.priateľov odohnal si sám.priateľov odohnal si sám.priateľov odohnal si sám.

Šťastie je stále oŠťastie je stále oŠťastie je stále oŠťastie je stále o krok pred krok pred krok pred krok pred ním, sťa pes snaží sa ním, sťa pes snaží sa ním, sťa pes snaží sa ním, sťa pes snaží sa dostihnúť svoj chvost,dostihnúť svoj chvost,dostihnúť svoj chvost,dostihnúť svoj chvost, Sám sebe pánom, sám Sám sebe pánom, sám Sám sebe pánom, sám Sám sebe pánom, sám sebesebesebesebe radcomradcomradcomradcom Patrí mu ten najvyšší post.Patrí mu ten najvyšší post.Patrí mu ten najvyšší post.Patrí mu ten najvyšší post.

Až potom zistí, že zle Až potom zistí, že zle Až potom zistí, že zle Až potom zistí, že zle hľadal,hľadal,hľadal,hľadal, kkkkeď veď veď veď v zime stratízime stratízime stratízime stratí aj to, čo už raz mal.aj to, čo už raz mal.aj to, čo už raz mal.aj to, čo už raz mal.

P. P. P. P.. . . . JJJJ uuuu rrrr čččč oooo

Výklady aVýklady aVýklady aVýklady a relácie:relácie:relácie:relácie:

Ako žiť kresťanský život, 2 - 8 Výklad listu Rimanom,. 9 – 14 O Ježišovi Kristovi, 14 –21 Už – ešte nie, 21–22

Kázne a vyuKázne a vyuKázne a vyuKázne a vyučovanie:ovanie:ovanie:ovanie:

Stráž svoje srdce, 22–28 Rast a posvätenie, 28–31 Pred vstúpením, 31–35

Zmena aZmena aZmena aZmena a rast vo vede:rast vo vede:rast vo vede:rast vo vede:

Vesmír mal začiatok, 42-45

Názory a KomentáreNázory a KomentáreNázory a KomentáreNázory a Komentáre

Aby jedno boli..., 35–39 Utrpenie a viera, 39-40

Okno do redakcieOkno do redakcieOkno do redakcieOkno do redakcie

Reakcie – „Čo keď sa už stalo“ 40–42

Svedectvo – môj príbeh, 46–47

Do pozornosti.... ...možnosť vypočuť si kázne a komentáre na:

www.hcjb.sk/audio ako internetné rádio, alebo stiahnuť si vo forme, mp3 audio, alebo v písomnej ...vždy keď máme potrebu a túžbu...

2

Blahoslavení krotkí I 33. časť zo série Ako žiť kresťanský život

Od začiatku v týchto úvahách sa spoloč-ne zamýšľame nad tým ako žiť kresťanský ži-vot. Pripomeňme si prvé dva kľúčové verše z kázne na vrchu, ktoré nám slúžili ako inšpirá-cia predchádzajúcich častí.

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“(Mat.5:3)

„Blahoslavení žalostiaci, lebo oni budú potešení.“ (Matúš 5:4)

Povedali sme si, že tieto verše popisujú nového človeka. Človeka, ktorý sa vzdal svo-jej nezávislosti, svojej sebestačnosti, vzdal sa svojich práv a stal sa nielen Božím dieťaťom, ale aj Božím služobníkom. Skončilo obdobie, keď sme boli otrokmi hriechu. Prišlo poznanie, že zákon nemôžeme nikdy dodržať.Túto trans -formáciu môžeme zhrnúť slovami Písma:

„Lebo ja som skrze zákon umrel záko-nu, aby som žil Bohu. S Kristom som ukri-žovaný. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kris-tus. A to, čo teraz žijem v tele, žijem vo vie-re v Božieho Syna, ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa. Nepohŕdam Božou milosťou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, potom Kristus nadarmo umrel.“ ( Galatským 2:19-21)

Skončilo obdobie, keď sme sami niesli bremeno zákona. Vďaka Bohu, že nie sme otrokmi hriechu ani otrokmi zákona. Máme no-vý život aj zasľúbenie, ktoré je pilierom tretie-ho verša Ježišovej kázne na vrchu:

„Blahoslavení tichí, lebo oni budú de-dičmi zeme.“(Matúš 5:5)

Tieto verše neboli pre židovských poslu-cháčov o nič menej revolučné, než predchá-dzajúce verše. Dotýkali sa samotnej podstaty ich viery a života. Podobne ako nespasení ľu-dia, aj Ježišovi poslucháči vedeli, čo to je mať duchovnú hrdosť, veď Židia mali niečo, čo

ostatní nemali. Poznali svoje náboženstvo a vedeli ako dôsledne dodržiavať zákon. Ich ná-božné rituály boli dokonalé. Boli presvedčení, že sú vyvolenými, boli oddelení od ostatných pohanov. Židia vsadili všetko na jednu kartu – dodržiavanie zákona a prinášanie obetí. Odra-zu prichádza Ježiš a hovorí im niečo o chudo-be v duchu, plači a krotkosti. O náboženskej výnimočnosti, samospravodlivosti a hrdosti mlčí. On nielenže mlčí, ale posväcuje pravý opak! Dnešná spoločnosť uvažuje podobne nielen v duchovnej oblasti, ale predovšetkým v každodennom živote. Svet verí, že víťazstvo patrí silným.

Pripomeňme si dobu a okolnosti Ježi-šovej kázne na vrchu. V r. 63 pred Kristom sa skončilo relatívne krátke obdobie židovskej nezávislosti a Izrael sa dostal pod nadvládu Rímskeho impéria. Vtedy vládli herodiánski králi, ktorí boli menovaní Cézarom. Okrem bábkovej vlády, vládli krajine tiež prokurátori a guvernéri, z ktorých najznámejší bol pontský Pilát. Židia z hĺbky svojej duše opovrhovali okupačnou rímskou armádou a ich správou. Dokonca, hoci pod nadvládou Ríma, považo-vali sa za slobodný ľud a Ježišovi odpovedali:

„Sme potomstvo Abrahámovo a nikdy sme nikomu neslúžili. Ako to, že ty hovo-ríš: Stanete sa slobodnými?“ (Ján 8:33)

V tejto politickej klíme Židia pevne verili, že príde Mesiáš, ktorý ich oslobodí od oku-pantov a ustanoví Božie kráľovstvo, o ktorom učilo Písmo. V tej dobe sa objavovalo mnoho falošných mesiášov a očakávanie vyvoleného národa sa stupňovalo. Potom sa objavil Ježiš a učil.

„Keď Jána uväznili, prišiel Ježiš do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Vravel: Naplnil sa čas a priblížilo sa kráľovstvo Božie. Kajajte sa a verte v evanjelium!“ (Marek 1:14-15)

Odrazu sa objavil človek, ktorý uzdravuje

3

stovky ľudí, kŕmi tisíce poslucháčov a činí divy, aké nikto nikdy nevidel. Hovorí ako nikto pred ním; a tento muž im povie, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Židia prežívali veľké vzrušenie. Mesiáš prišiel medzi nich. To pre Židov zna-menalo koniec rímskej okupácie a vstup celé- ého národa do Božieho kráľovstva. Židia v zá-pale nadšenia chceli Ježiša korunovať za krá-ľa:

„Ľudia, ktorí videli znamenie, čo vyko-nal Ježiš, hovorili: Toto je naozaj prorok, ktorý má prísť na svet. Keď Ježiš spoznal, že chcú prísť a zmocniť sa Ho, aby Ho uro-bili kráľom, odišiel znova na vrch, aby bol celkom sám.“ (Ján 6:14-15)

Židia túžili po starozákonnej teokrácii. Ži-dia poznali Písmo, poznali prorokov, vedeli, že Mesiáš príde vo veľkej sláve v oblaku. Verili, že Boh zasiahne svojou nadprirodzenou mo-cou a konečne príde sláva Izraela, na ktorú tak dlho čakali. Aj apoštoli sa chceli uistiť o skutočnom nastolení kráľovstva:

„Keď sa zišli, spýtali sa Ho: Pane, chceš azda teraz obnoviť Izraelské kráľov-stvo?“ (Skutky 1:6)

Chceli proste vedieť, čo majú očakávať: zázrak, alebo vojenskú operáciu. Ale zázračné vojenské oslobodenie Izraela spod rímskeho jarma nebol Ježišov zámer, pre ktorý prišiel na zem.

„Odpovedal im: Nie je vašou vecou poznať časy a príhodné chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou.“ (Skutky 1:7)

Pilátovi Pán Ježiš Kristus určil svoje krá-ľovstvo jednoznačne.

„A Ježiš odpovedal: Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa za mňa bili, aby som nebol vydaný Židom. Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto.“(Ján18: 36) Ježiš neprišiel bojovať ani ustanoviť aké-koľvek pozemské kráľovstvo. Židia sa mýlili.

Nechápali, že ide o oveľa viac.Tam, kde je de- dičstvo, tam je aj smrť. Bez úmrtia sa dedič-stvo nevydáva. Šlo o dedičstvo v nebi, o krá-ľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta. Aké skla-manie! Tento Ježiš neprišiel medzi izraelský ľud, aby ustanovil pozemské kráľovstvo pre vyvolený národ. Ježiš prišiel ustanoviť ducho-vné kráľovstvo pre všetok Izrael a ako neskôr uvidíme, všetok Izrael zahrňuje každého ver-iaceho bez ohľadu na etnický pôvod. Prišiel ustanoviť svoje kráľovstvo pre všetkých pra-vých Židov, pre všetkých Abrahámových po-tomkov. Aby sme sa nedopustili rovnakého omylu ako Židia, musíme sa zamyslieť nad tým, koho Božie slovo nazýva pravými potom-kami; kto sa kvalifikuje na to, aby sa stal de-dičom Božieho zasľúbenia. Najlepšie nám na to odpovie Božie slovo:

„Ale to neznamená, že slovo Božie vy-šlo nazmar. Lebo Izraelom nie sú všetci, ktorí sú z Izraela; ani deťmi nie sú všetci, pretože sú potomstvom Abrahámovým; ale: Tí, čo sú z Izáka budú sa volať tvojím potomstvom. To znamená: nie deti podľa tela sú deťmi Božími, ale deti podľa zasľú-benia sú počítané za potomstvo (Abrahá-movo).“ (list Rímskym 9:6-8)

Dedičmi teda nie sú telesné deti, ale deti zasľúbenia. Kto sú deti zasľúbenia?

„Vedzte teda, že tí, čo sú z viery,sú sy- novia Abrahámovi! Keďže Písmo predvída-lo, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, vopred oznámilo Abrahámovi radostnú zvesť: V tebe budú požehnané všetky ná-rody. Tým, ktorí sú z viery, sa teda dostáva požehnanie s veriacim Abrahámom.“ (Ga-latským 3:7-9)

Ježišove učenie bolo jasné, ale Jeho podstata sa vyvolenému národu vôbec nepá-čila. Pravdou zostáva, že Ježiš prišiel ustano-viť svoje kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta. Poddaní tohto kráľovstva sú potomkovia Abra-

4

hámovi, všetci ľudia viery v Pána Ježiša Kris-ta, bez ohľadu na národnosť. Také kráľovstvo sa ľudu vyvoleného národa vôbec nepáčilo. Sklamal nielen politických aktivistov, ale aj ná-boženských konzervatívcov, pretože nezničil Rím nejakou nadprirodzenou Božou pohro-mou. Ježiš sklamal celý židovský národ. Keď bol konečne zajatý Rimanmi, keď stál zbičo-vaný s tŕňovou korunou vedľa lotra Barabáša a ľudia Ho videli ako porazeného človeka, vo-lali: Takého nechceme! Boli takí nahnevaní, že Ho až nenávideli. Prišiel medzi nich, ale nespl-nil ich očakávania.Preto kričali:Ukrižovať, ukri-žovať! Bez toho, aby si to uvedomovali, práve v tejto chvíli začala najväčšia dráma ľudských dejín, bez ktorej by sa nikto z nás nemohol stať dedičom Božieho zasľúbenia. Dedičstvo, ktoré Pán Ježiš Kristus vydobyl na kríži je do-brou zvesťou pre každého z nás.

Teším sa na ďalšie pokračovania spoloč-ných zamyslení o blahoslavenstvách a zasľú-beniach, aby sme si osvetlili ďalšie pravdy, ktoré sa vymykajú každej ľudskej skúsenosti a múdrosti.

Blahoslavení krotkí II 34. časť zo série Ako žiť kresťanský život

Od začiatku týchto relácií sa spoločne za-mýšľame nad otázkou ako žiť kresťanský ži-vot.V 34. časti sme začali hovoriť o treťom zasľúsľúbení Ježišovej kázne na vrchu, ktoré znie:

„Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú.“(Matúš 5:5)

Keď Ježiš začal kázať – blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú - zostali Ži-dia v šoku. Čo je to za Mesiáša, ktorý robí zá-zraky a nezvrhne Rimanov? Netrpeli sme snáď dostatočne? Čo to je za Mesiáša, ktorý nám hovorí, aby sme sa nespoliehali na seba, aby sme boli krotkí? Také správanie – Rima-nov nezvrhne! Ich rozhorčeniu môžeme do

istej miery rozumieť. Židia očakávali Mesiáša úplne iných kvalít! A teraz toto? Izraelský národ videl Ježiša takého, ako je opísaný v Izaiášovi:

„Vyrástol pred nami ako výhonok, a ako koreň z vyprahnutej zeme. Nemal po-stavu ani dôstojnosť, aby sme ho obdivo-vali, ani výzor, aby sme po ňom túžili.“ (Izaiáš 53:2)

Ježiš nemal výzor ani dôstojnosť, ale žil a naplňoval to, čo kázal. V prvom rade posluš-ne konal vôľu svojho Otca. Ježiš sa nezaují-mal o nové politické usporiadanie Izraela. Je-žiš nepovolal légie anjelov na svoju ochranu, napriek tomu, že je Vládcom všetkého, čo exi-stuje. Vzdal sa svojej svojbytnosti, dovolil aby o Jeho živote a smrti rozhodol vyvolený národ. Plakal a nariekal nad hriechom ľudí, ktorí sa mu posmievali. Ježiš mal na mysli len jediné - osláviť svojho Otca:

„Nato podišiel trochu, padol na tvár a modlil sa takto: Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich. Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ (Matúš 26:39)

Podriadil sa úplne vo všetkom. Vedel, čo je krotkosť:

„Strápený pokorne trpel, a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie, ako ovca, ktorá umĺkne pred svojimi strihač-mi.“ (Izaiáš 53:7)

Vedel, čo je byť krotký a na kríž šiel z po-slušnosti. Mal na mysli vyšší cieľ, preto volal k Otcovi:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo či-nia.“ (Lukáš 23:34)

Keď visel na kríži, spoznal, čo je to chu-doba v duchu a sebaobetovanie. Ježiš Židov sklamal. Nestal sa ich Mesiášom. Obsiahle pasáže starozákonného Izaiáša a ďalších pro-rokov, opisujú trpiaceho Mesiáša. To Židia ne-chceli počuť. Nechceli krotkého a trpiaceho Mesiáša, chceli víťaza. Miesto toho pred se-

5

bou videli nejakého duchovného rojka, bez-mocného úbožiaka, ktorý bol pribitý na kríž! Taká potupa odradila nejedného Žida, pretože kto bol zavesený na kôl, na drevo, bol podľa Starého zákona prekliaty samotným Bohom. Nový zákon Ježišove prekliatie opisuje takto:

„Kristus nás vykúpil spod zlorečen-stva zákona tým, že sám sa stal zlorečen-stvom za nás. Lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve,“ (Galatským 3:13)

Ježiš Kristus vzal naše právoplatné pre-kliatie na seba, ako sme práve čítali. Na kríži by sme mali v skutočnosti visieť my, pretože my všetci, bez výnimky, si zasluhujeme iba odsúdenie:

„Ale On niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti. My sme sa nenazdali, že je zasiahnutý, Bohom bitý a strápený. Ale On bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. My všetci sme zblúdili ako ovce, všetci sme chodili vlastnou ces-tou. Hospodin spôsobil, aby Ho zasiahla neprávosť všetkých nás.“ (Izaiáš 53:4-6)

Pán Ježiš Kristus nás v potrestaní zastú-pil! Preto si pripomíname závažnosť ľudského hriechu, ktorý nás oddeľuje nielen od obecen-stva s Bohom, od Krista, ale aj od Božieho kráľovstva, Jeho Cirkvi, aj jeden od druhého. Nebyť Pána Ježiša Krista, mohli by sme len nariekať od rána do večera, ale nič by nám nepomohlo. Ale On vedel od počiatku, že bez Jeho smrti nebudú dedičia, ani žiadne dedič-stvo. Božie dedičstvo, tento dar, si nemôžeme privlastniť o nič viac, než si ho mohli privlastniť jednotlivci vyvoleného národa. Bez kríža niet spasenia:

„Na vlastnom tele vyniesol naše hrie-chy na drevo, aby sme odumreli hriechom a žili spravodlivosti.“ (1. list Petra 2:24)

Zomreli sme hriechom, boli sme oslobo-

dení a posvätení, čiže oddelení od minulého života, aby sme sa stali dedičmi Božieho za-sľúbenia, aby sme mohli žiť, byť spojení s Je-ho spravodlivosťou, čiže s novým životom, z čoho vyplýva správne správanie a všetky do-bré skutky.

Väčšina Židov túto skutočnosť nepocho-pila, obávam sa, že ani niektorí nábožensky založení ľudia nepochopili prečo Mesiáš prišiel:

„Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“ (Marek 10:45)

Pokým si v hlbokom pokání si neuve-domíme, že s Kristom umierame sami sebe, spasenie sa nekoná. Pripomeňme si pravdu, ktorú sme mnohokrát opakovali na začiatku. Dobré skutky konáme preto, že už sme spa-sení; nie preto, aby sme boli spasení. Ďakuj-me Bohu, že aj pre nás platí nasledujúca pravda:

„Veď ste umreli, a váš život je skrytý s Kristom v Bohu.“ (l. Kolosenkým 3:3)

Keď sme skrytí spolu s Kristom v Bohu, tak konáme Božie skutky. Ak nie sme skrytí v Bohu, ak nežijeme s Kristom, tak môžeme ko-nať iba skutky tela. Uvedomujeme si, že sme na kríži spolu s Kristom pozične tiež zomreli? Ježiš Kristus za nás a pre nás zomrel. Jeho smrť by bez Jeho vzkriesenia nemala žiadny zmysel. On bol naozaj krotký. Ani ústa neotvo-ril. Židia však neverili ani päťsto svedkom, kto-rí Ho videli po Jeho vzkriesení a tí o vzkriesení nemlčali. Preto sám Kristus musel po svojom vzkriesení dôrazne napomínať aj svojich učeníkov:

„On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy? Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom.“ (Lukáš 24:25-27)

6

Aj apoštolom, očitým svedkom, trvalo nejakú dobu než sa im otvorili oči. Ježiš nebol hrdinom svojej doby, ale stotožnil sa s krotký-mi, trpiacimi, chudobnými v duchu a žalostia-cimi. V synagóge keď Mu podali Písmo, čítal o sebe v prorokovi Izaiášovi:

„Duch Hospodina, Pána spočíva na mne, pretože Hospodin ma pomazal. Pos-lal ma biednym hlásať radostnú zvesť, za-viazať rany tým, ktorí sú skrúšeného srdca, vyhlásiť zajatým prepustenie na slo-bodu, uväzneným otvorenie žalára, vyhlá-siť milostivý rok Hospodinov a deň pomsty nášho Boha, potešiť všetkých smútiacich, aby som mohol dať smútiacim Sionu ve-niec namiesto popola, olej radosti namie-sto smútočného rúcha; chválospev namie-sto malomyseľnosti; aby ich mohli nazvať dubmi spravodlivosti, ktoré vysadil Hospo-din, aby sa oslávil.“ (Izaiáš 61:1-3)

V Lukášovi opisuje svoje poslanie takto: „Duch Pánov nado mnou; lebo poma-

zal ma zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom, poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým na-vrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, a zvestovať vzácny rok Pánov.“(Luk.4:18-19)

Tí, pre ktorých Mesiáš prichádza, sú z ľudského hľadiska ako skupina stroskotancov.

Skrátka tí, o ktorých sám káže na vrchu – blahoslavení chudobní v duchu, blahoslavení žalostiaci, blahoslavení krotkí a blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia .

„Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby mú-drych zahanbil;“ (1. Korintským 1:26 - 28)

Ježiš Kristus prišiel pre obyčajných hrieš-nikov, ako som bol ja, ako ste boli vy. Táto skupina nereprezentuje svet slávnych a moc ných. Oznamovacie prostriedky im nevenujú

žiadnou pozornosť. Pravým príkladom pokory a sebazaprenia je sám Pán Ježiš Kristus. Vy aj ja sme tu preto, aby sme svojím životom slúžili blížnym v mene Kristovej lásky. To je podstata dobrej zvesti, ktorú nám, prináša sám Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, vo svojej kázni na vrchu.

Blahoslavení krotkí III

35.časť zo série Ako žiť kresťanský život Od začiatku sa stále spoločne zamýšľa-me nad tým, ako žiť kresťanský život. Na kon-ci minulej úvahy sme si povedali, že do Bo-žieho kráľovstva vstúpi a dedičom sa stane len ten, kto je chudobný v duchu. Sám Pán Ježiš hovorieval, že tí, ktorí si vystačia so svo-jimi rituálmi, ktorí si myslia, že žijú spravodlivo podľa zákona, ktorí sú hrdí, silní a sebestační, nevstúpia do Božieho kráľovstva. Napriek to-mu aj dnes, mnohí veriaci sa spoliehajú na svoje skutky a náboženskú príslušnosť viac, ako na Božiu milosť. Sú to všetci tí, ktorí pod-ceňujú svoj hriech. Sú to tí, ktorí si myslia, že je omnoho viac oveľa horších ľudí, ako sú oni sami. Pozor na to.

Teraz sa budeme do tretice zaoberať z Ježišovej kázne na vrchu veršom:

„Blahoslavení krotkí, lebo oni dedičmi zeme budú.“ (Matúš 5:5)

Tieto slová piateho verša piatej kapitoly Matúšovho evanjelia sú plné dôležitých ozná-mení. Odpovedzme si najskôr na prvú otázku:

Čo to naozaj znamená byť krotký? Ak len tí, ktorí sú krotkí a tichí sú skutočne šťastní, tak by sme sa mali vo vlastnom záujme zaují-mať, čo to krotkosť vlastne je.Ježišov život bol obrazom pokory a služby. Neprišiel rozkazo-vať a vládnuť, ale slúžiť. Jeho krotkosť sa naj-viac prejavila v Jeho ukrižovaní. Podobne cir-kev a praví veriaci tu nie sú na to, aby sa spo-ločne usilovali o lepšiu budúcnosť pre seba a svoje deti, ani aby budovali tisícročnú ríšu

7

cirkevnej nadvlády. O to sa pokúsili mnohí v minulosti, ale vždy stroskotali. Pozrime sa te-da na definíciu krotkosti z iného uhla.

Ako sme si v minulých úvahách vysvetlili, v ľudskom srdci prebieha premena od chvíle, ako bolo zasiahnuté evanjeliom. Preto krotký človek nelipne na ničom, čo na tomto svete vlastní, a môže toho vlastniť mnoho. Krotký človek sa nestrachuje o svoj majetok, ani sa nebojí straty. Krotký človek nevie, čo je nevôľa a závisť. Ten, kto je vysoko, určite skôr či ne-skôr padne. Ten kto je nízko, nemôže padnúť. Krotký človek sa nerozčuľuje nad tým, čo sa mu prihodilo, alebo čo mu niekto urobil. Krotký sa neobhajuje, pretože vie, že žiadne práva nemá, nič si nezasluhuje. Krotký je pokorený pred Bohom a nemá vôbec nič, čím by sa mo-hol Bohu pochváliť. Krotký a pokorný človek je ten, kto je citlivý, poddajný, mierny a trpezlivý. Takýto človek je ako utišujúci liek v bolesti, ako ochladzujúci vánok v sparnom letnom dni. Pozrime sa na Pavla, ako napomínal korint-ských kresťanov:

„Ja, Pavol, sám vás napomínam v du-chu tichosti a láskavosti Kristovej; ja, kto-rý, keď som osobne prítomný medzi vami, som vraj pokorný, ale keď som vzdialený, som vraj smelý voči vám.“ (2.Korint. 10:1)

Bohom ustanovený kráľ Izraela bol pred ľuďmi pokorený aj tým, že prichádzal na oslo-vi, alebo na osliatku. Na oslovi predsa význa-mní králi nejazdia. Neviezol ho pozlátený ko-čiar, nemal konský štvorzáprah plnokrvníkov. Do Jeruzalema vstúpil bez akejkoľvek pom-péznosti:

„Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“(Mat. 21: 5)

Krotkosť v sebe síce zahŕňa poddajnú povahu, ale v žiadnom prípade neznamená slabosť. Krotkosť je výsledný produkt chudoby

v duchu a zlomenosti srdca pred svätým Bo-hom. Krotkosť je ovládnutá moc. Krotkosť nie je nemohúcnosť, alebo impotencia. Krotkosť môže byť aj sväté rozhorčenie. Krotkosť, po-dľa Kristovho príkladu teda znamená – nebu-dem brániť svoje práva, ale som pripravený ri-skovať svoj život za Božiu vec.

Človek, ktorý je pomalý do hnevu je lepší ako udatný hrdina a ten, kto sa vie ovládať je mocnejší než dobyvateľ. Ten, kto má moc a si-lu a nedokáže sa ovládať, je ako zborené mesto. Zvažujme, výrok:

„Muž, ktorý neovláda svojho ducha, je ako preborené mesto bez hradieb.“ (Prís-lovia.25:28)

Mocný nie je ani udatný hrdina, ani doby-vateľ, ale krotký človek, o ktorom hovoril a ká-zal Pán Ježiš Kristus na vrchu. Peter nám zane-cháva vo svojom liste vzor krotkosti, a síce krotkosť Pána Ježiša Krista. Pozrime si verše, ktoré aj nám oznamujú, k čomu sme boli povolaní:

„lebo na to ste boli povolaní; pretože Kristus trpel za vás, dal vám príklad, aby ste nasledovali Jeho šľapaje. On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil, ale porúčal Tomu, ktorý spravodlivo súdi;“ (1. Petra 2:21-23)

Ježiš nespáchal jediný hriech, neučinil nič, čo by bolo v Božích očiach nesprávne. Preto, keď bol obvinený, bičovaný a ponižova-ný a to všetko sa dialo neprávom. Ježiš je Kri-stus, čiže Boh, Vládca nad všetkými mocno-sťami, mohol svojich trýzniteľov zničiť, mohol sa im vysmiať, ale neurobil to.

Krotkosť je totálna kontrola vlastnej moci. Ľudia, ktorí ovládajú svoju moc sú tí, ktorým patrí nebeské kráľovstvo. Ježiš sa nikdy ne-bránil. Ale, keď bol znesvätený chrám Jeho Otca, uplietol bič a vyhnal ním peňazomencov a ich stoly poprevracal. Ježiš vyčistil chrám

8

dvakrát a keď odhaľoval pokrytectvo farizejov, nebola to reč slabocha. Jeho slová boli tvrdé:

„Vreteničie plemeno, ako môžete ho-voriť dobré, keď sami ste zlí? Lebo z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Matúš 12:34)

Ježiš bez váhania vyniesol svätý súd nad ľuďmi. Napriek tomu Biblia hovorí, že Ježiš bol krotký. Krotkosť nie je len nekonečná pokora, ale je to moc, ktorá je použitá iba k obrane Bo- žej pravdy. Aby sme tomu lepšie rozumeli: Bo-žie slovo,Jeho pravdu, hlásame tak, aby ju bo- lo počuť čo najďalej. Často krát si myslíme, že Boh by mohol k šíreniu evanjelia používať miesto nás superhviezdy, alebo známe osob-nosti. Hovoríme si, keby uveril taký Michael Jackson, keby uveril slávny hokejista, slávny herec, obľúbený štátnik, alebo politik: Uverila by mládež, uverili by davy hokejových fanúši-kov. Koľko ľudí by takáto hviezda pomohla obrátiť? Len si spomeňme koľko hokejových fanúšikov nadšene volalo:„Bondra je náš boh“, keď sme sa stali majstrami sveta. Koľko diev-čat omdlieva v prítomnosti speváckych mega-hviezd. Samozrejme Boh môže použiť pre ší-renie svojho kráľovstva kohokoľvek. Ale neza-búdajme na to, že presvedčivosť evanjelia ne-vychádza z ľudskej osobnosti ani schopnosti, ale z pôsobenia Svätého Ducha. Nikto nemô-že uveriť evanjeliu skrze talent, slávu, posta-venie alebo bohatstvo nejakého človeka. Aj superhviezda musí byť zlomená vlastným du-chovným krachom a znepokojená svojím hrie-chom či hriechom blížnych. Ten, kto skutočne uverí, prestane byť pre svet zaujímavý. Práve to, čo robí človeka v očiach sveta slávnym je pre Boha nepoužiteľné. Prehováranie Svätého Ducha nespočíva v hlasivkách slávneho spe-váka, ani v hokejovej schopnosti slávneho ho-kejistu, ani v prezidentskom kresle, ani v ban-kových kontách. Uveriť môžeme len kvôli ukri-žovanému Pánu Ježišovi Kristovi. Kde nepô-sobí Svätý Duch, tam nepomôžu ľudia ani

nadprirodzené zázraky: „lebo aj Židia žiadajú znamenia,aj Gré-

ci hľadajú múdrosť, my však kážeme ukri-žovaného Krista - Židom síce pohoršenie, pohanom bláznovstvo,“ (1. Korint.1;22-23).

Nepomôže múdrosť,ani znamenia,ale len a len smrť a vzkriesenie Pána Ježiša Krista.

Len Duch Svätý môže spôsobiť, aby sa z boháča stal chudák,zo smejúceho plačúci, zu-čeného človek chudobný v duchu, z múdreho krotký a pokorný, zo sýteho hladný a smädný, z urodzeného ponížený, z oslavovaného pre-nasledovaný, z ospevovaného ohováraný, in-zultovaný či urážaný. Skutočné Božie hviezdy majú inú podstatu:

„Ale múdri skvieť sa budú ako blesk oblohy, a tí, ktorí mnohých privádzajú k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky.“ (Daniel12:3)

Vlastnosti Božích superhviezd sú týmto svetom najmenej cenené. Krotkosť a chudoba v duchu nás uisťuje, že nič nie je možné skrze mňa, ale všetko je možné skrze Boha. Za se-ba nebojujeme, za Boha sme ochotní položiť aj život. Kresťan je krotký, pretože má tú najväčšiu moc:

„Jeho služobníkom som sa stal, keď ma Boh obdaroval svojou milosťou a pô-sobí vo mne svojou mocou. Mne, najmen-šiemu zo všetkých bratov, bola daná tá mi-losť, aby som pohanom zvestoval nevystí-hnuteľné Kristove bohatstvo a vyniesol na svetlo zmysel tajomstva od vekov ukryté-ho v Bohu, ktorý všetko stvoril:“ Boh chce, aby kniežatstvám a mocnos-tiam v po nebeských oblastiach bola teraz skrze cirkev oznámená rozmanitá múdrosť Božia, podľa predvekého ustanovenia, uskuto-čneného v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. V Ňom sa odvažujeme pristupovať s dôverou skrze vieru v Neho. Dokážeme sa stotožniť s týmito slovami evanjelia? (Archív – relácie HCJB)

9

List Rimanom (výklad) Kapitola siedma Zamyslime sa nad jedinečnú paralel-nou štruktúrou medzi kapitolami 6 a 7. Pozrime sa teda najskôr do kapitoly 7. Keď študujeme Písmo, musíme vidieť veci v kontexte, pretože, ako som už viackrát zdô-razňoval, keby sme vybrali jeden verš z Biblie a vrdili, že znamená to, či ono, mohli by sme sa mýliť. Biblia je kniha inšpirovaná Svätým Duchom a nikdy si neprotirečí. Preto ak by sme našli niektoré jej časti, ktoré by zdanlivo tvrdili niečo iné, je potrebné všímať si, aký autor a s akým zámerom, tú ktorú knihu napí-sal. Je zrejmé, že 7.kapit.je obdobou kapit. 6. V kapitole 6. sa hovorí o kresťanovi a jeho vzťahu k hriechu a v kapitole 7 o kresťa-novi a jeho vzťahu k zákonu. V kapitole 6. vo verši 14 Pavol vyhlasuje: „Hriech totiž nebude panovať nad vami; lebo nie ste pod zákonom, ale pod milo-sťou.“ Je tu zmienka o zákone a o ňom hovorí aj celá 7.kapitola, i viaceré kapitoly listu Rima-nom. Pokúšam sa ukázať na to, že táto Pav-lova kniha je akousi farebnou tapisériou, Pa-vol sa znova a znova vracia späť do predchá-dzajúcich kapitol. Vráťme sa aj my do Rima-nom 3: 21-31, prečítajme si niektoré z týchto veršov: „Ale teraz sa bez zákona zjavila spra-vodlivosť Božia, ktorú dosvedčujú zákon i pro-roci a to spravodlivosť Božia z viery v Ježiša Krista všetkým veriacim. Lebo tak myslíme, že človek ospravedlnený býva vierou bez skutkov zákona. Či teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie ! Ale platnosť zákona potvrdzujeme.“ Pohľad apoštola Pavla, ako Žida, je, že zákon je zjavením Božej vôle. Vyvstáva otázka, aký má byť správny vzťah veriaceho k zákonu?

Pozrime sa do 4. kapitoly, kde Pavol po-ukazuje na to, že ospravedlnenie z viery vždy

bolo Božou vôľou a uvádza príklad Abraháma zo Starého zákona. Štvrtá kapit. ver.13.hovorí:

„Lebo zasľúbenia, že bude dedičom sve-ta, sa Abrahámovi alebo jeho potomstvu ne-dostalo zo zákona, ale zo spravodlivosti viery.“

Abrahám bol pokladaný za spravodlivého na základe skutočnosti, že uveril Bohu, ktorý zasľúbil, že sa mu narodí syn. Pozrime sa na 5. kapit., verš 20, kde sa znova stretávame s touto témou.Piata kapitola je diskusia o ospra-vedlnení z viery; spravodlivosť jedného člove-ka priniesla život, tak ako hriech jedného člo-veka priniesol smrť. Prečítajme si tento verš:

„Do toho ešte popri tom prišiel zákon, aby sa poklesok rozhojnil. A keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť.“

Tu vidíme na jednej strane zákon ako nie-čo negatívne, hrozivé. Pavlov problém spočí-va v tom, že na druhej strane tvrdí, že zákon je dobrý, zákon je svätý a dokonalý. My sami niekedy zákon vidíme, ako niečo negatívne.

Pozrime sa spoločne, čo si o zákone mys-leli príslušníci židovského národa. Podľa nich sa im v ňom zjavoval sám Boh, predstavoval v ňom svoj svätý a dokonalý charakter, bol to absolútny zázrak milosti. Uvediem len niektoré verše zo Žalmu 19:

„Zákon Hospodinov je dokonalý, občer-stvuje dušu... Hospodinove práva sú vzác-nejšie ako zlato, ako mnoho rýdzeho zlata; sú sladšie, ako med, ako med z plástov.“

Sám Boh tu zjavuje to, aký je, dáva sa nám poznať. Nájdite si čas a prečítajte si Žalm 119, ktorý je umeleckým dielom, báseň zalo-žená na jednotlivých písmenách hebrejskej abecedy.

Znova a znova hovorí o zázraku, maje-státnosti a vzácnosti zjavenia Božieho a my vieme, že hovorí o zákone, ktorý je zazname-naný v Starom zákone. Vyberiem len niektoré verše.

„Blahoslavení, ktorí chodia v zákone Hos-

10

podinovom. Ó ako milujem tvoj zákon. Celý deň o ňom premýšľam. Milujem tvoje príkazy nad zlato, i nad rýdze zlato...“

Na druhej strane, táto vec taká vzácna, dar od Boha, ktorý mal byť požehnaním, stal sa kliatbou. Zákon, ktorý pochádzal od samé-ho Boha, bol ľuďom daný z lásky a mal ich viesť do svetla a urobiť ich šťastnými, ale sa obrátil na smrť, pretože zákon povedal rob to a to a nikto z hriešnikov to urobiť nedoká-zal. Tak sa namiesto požehnania stal kliatbou. Pavol sa snaží povedať, že zákon je dobrý a zároveň, že je zlý, obidve veci súčasne v 7. kapitole. Keď sa pozrieme na túto kapitolu v kontexte, zistíme, že 7. kapitola súvisí s ka-pitolou 6, ale aj s predchádzajúcimi kapitolami, piatou, štvrtou a treťou,kde apoštol Pavol zdô- razňuje, že môžeme byť spravodliví pred Bo-hom bez toho, že by sme dokázali zachovávať Jeho zákon, teda ak prijmeme Božiu spravo-dlivosť, táto je nám pripočítaná a my sme pred Bohom považovaní za spravodlivých. Zákon ukazuje priestupníkovi jeho hriechy, nedáva však riešenie. Iba zásluhou Ježiša Krista sa môžeme znova dostať do súladu so svojím Stvoriteľom. Božia milosť musí zmeniť naše srdcia.

Rimanom 7 poukazuje aj dopredu. Už sme hovorili o tom, že väčšinu listov Nového zákona nazývame „príležitostné“ listy, čo zna-mená, že boli napísané z určitého dôvodu, pri určitej príležitosti, keď vyvstala potreba predis-kutovať niečo, čo sa týkalo vzťahov, nejaký problém, či kríza. Epištola Rimanom je prav-depodobne jeden z najneutrálnejších Pavlo-vých listov, no podľa môjho názoru by sme v jeho pozadí mohli nájsť istú „príležitosť“, kto-rou by mohlo byť napätie medzi pohanskými a židovskými veriacimi. A práve toto napätie mô-že byť dôvodom, prečo Pavol v kapitolách 9 –11 rieši problematiku neveriacich Izraelitov. Mnohým ľuďom sa zdá, že tento medzičlánok

nijako s Rimanom nesúvisí...Podľa môjho ná-zoru je to však jadro celej epištoly Rimanom. Pavol sa pokúša vysvetliť pohanom a Židom, aký má byť ich správny vzťah k Starému zá-konu. Možno Židia sa správali povýšenecky vzhľadom na svoj vzťah k Starému zákonu, možno sa snažili ponížiť pohanov preto, že nezachovávali Starý zákon tak, ako to bolo zaužívané v judaizme. Touto otázkou sa zao-berajú aj Skutky 15. kapitola. Nie je nikde za-znamenané, o akú situácia sa presne jednalo.

Pozrime sa teraz na štruktúru medzi spo-mínanými kapitolami. V kapit.6 je použitá me-tafora otroka a pána, kde my sme boli otrok-mi a naším pánom bol hriech. Hriech vládol nad nami. Potom sme však zomreli a teraz, keď sme mŕtvi, hriech nad nami viac nemôže vládnuť, takže môžeme slúžiť Bohu ako náš-mu Pánovi, pretože sme s Kristom zomreli hriechu.. .........

Kapitola 7 používa trošku odlišnú metafo-ru. Je to metafora o manželstve. Vydatá žena je zaviazaná svojmu mužovi, pokiaľ on žije,ale ako náhle zomrie, je slobodná a môže sa zno-va vydať. Je slobodná, hoci nezomiera zákon, ale muž. Pavol hovorí, že zákon je dobrý. Nie zákon zomiera, ale žena zákonu a preto sa môže znova vydať, v tom spočíva základná pravda. ...........

Sledujte teraz určité porovnania spolu so mnou: Rimanom 6:1 hovorí o hriechu, 7:1 o zákone; 6:2 hovorí, že som zomrel hriechu, 7: 4, že som zomrel zákonu; 6:4 hovorí, že mô-žeme chodiť v novote života, podľa 7:6 mô-žeme slúžiť v novote ducha; podľa 6:7 ten, kto zomrel, je oslobodený od zákona, a podľa 7:6 my, ktorí sme boli oslobodení od zákona, umreli sme tomu, čím sme boli viazaní; 6:18 hovorí keď sme boli oslobodení od hriechu, stali sme sa služobníkmi spravodlivosti; 7:3 pí-še, že sme slobodní od zákona. Pavol použí- va tú istú štruktúru, tie isté slová, tú istú kate-

11

gorizáciu, keď hovorí o tom, že sme boli otrok-mi hriechu, i keď hovorí o tom, že sme boli otrokmi zákona, no teraz sme slobodní. .......... .... ..Myslím si, že otázka, ktorá vyvstáva, je, aký má byť správny vzťah kresťana k zákonu? Ako my, ktorí sme pod novou zmluvou v Kristovi, máme mať vzťah k starému zákonu? To je veľmi náročná polemika, tak sa na to spoločne pozrime.........................

V prvom rade si musíme uvedomiť, že ospravedlnenie človeka zákonom je absolútne vylúčené. No bez zákona človek nemôže správne pochopiť Božiu čistotu a svätosť, ani vlastnú vinu a hriešnosť. Skôr, ako sa pozrie-me do Rimanom 7. kapitoly, prečítajme si Efe-žanom 2:15. Sledujme, čo v tomto kontexte Pavol hovorí o zákone. „Keď na svojom tele pozbavil platnosti zákon s jeho nariadeniami, aby tak z dvoch stvoril v sebe jedného, nového človeka, uvie-dol pokoj.“ Pravdepodobne viete, že Kološanom a Efežanom sú paralelné knihy. Ak sa teda vráti-me ku Kološanom, je tu vyjadrená tá istá myš-lienka, hoci možno trošku odlišným spô-sobom.

„A dlžobný úpis, ktorý s predpismi (záko-na) proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž.“

Chce nám povedať, že zákon bol nepria-teľ, pretože nám hovoril, že máme niečo robiť a žiť tak, ako sme žiť nevládali. Ak by sme sa pozreli do Galaťanom 3: 23-27,videli by sme, že účelom zákona nikdy nebolo ospravedlniť človeka pred Bohom,ale poukázať nám na na- šu hriešnosť, takže keď sme počuli to nád-herné posolstvo o Kristovi, stalo sa pre nás veľmi príťažlivé, že zákon bol naším vychová-vateľom, ktorý nás priviedol ku Kristovi. Teraz prichádza otázka, aký má mať kres-ťan vzťah k Starému zákonu? Ja osobne ve-rím, že zákon je inšpirovaný a prostredníc-

tvom neho chápeme to, kto je Boh a ako pra-cuje s ľuďmi. Hovorí nám o tom, aká je Božia predstava o vzájomných vzťahoch medzi mu-žom a ženou a všeobecne medzi ľuďmi a aký vzťah majú mať ľudia k Bohu. Nie je však ce-stou, ktorá nás privedie k tomu, aby sme sa podobali Kristovi. Ježiš vyjadril svoj postoj k zákonu takto: „Ak milujete Pána, celým svojim srdcom a svojho blížneho, ako seba samého, naplnili ste celý zákon i prorokov a proti takým veciam nieto zákona.“

Len samotné zachovávanie zákona nás ni kam neprivedie, ak pri tom nie je naše srdce. Pán Ježiš sa pýtal bohatého mládenca: či si zachoval prikázania? Ten odpovedal: všetky prikázania som zachoval od svojej mladosti. Ježiš mu povedal: Jedno ti chýba. Choď a roz-daj svoj majetok chudobným. A on odišiel zar-mútený, pretože nebol ochotný odovzdať sa Bohu so všetkým, čo mal. Pozrime sa teraz do Rimanom 7 a pre-čítajme prvých sedem veršov. „Či neviete, bratia, veď hovorím ľuďom, ktorí znajú zákon,“ podľa týchto úvodných slov sa zdá, akoby list Rimanom bol písaný pre Ži-dov. Áno, v Ríme bolo niekoľko Židov, ale ja si myslím, že bol písané takisto pre pohanov, pretože jediná kniha, jediná inšpirovaná kniha, ktorá bola k dispozícii v ranej cirkvi, bol Starý zákon. Nový zákon bol napísaný až niekoľko desaťročí po smrti Ježiša Krista. Ján, Zjave-nie, epištoly Jakubove, Petrove atď., boli do-končené až koncom 1. storočia. A tak všetko, čo sa títo novo pokrstení kresťania mohli nau-čiť, bol Starý zákon. To znamená, že všetci veriaci v Ríme boli so Starým zákonom dobre oboznámení.

„...Zákon panuje nad človekom, dokiaľ ži-je?“ Tu máme znova analógiu. V kapitole 6 to bola metafora pán - otrok a v 7. kapitole muž-žena, no hovorí sa tu o tej istej pravde. Sme

12

zodpovední svojmu pánovi iba dovtedy, doke-dy žijeme. Ako náhle raz zomrieme, potom už mu za nič nezodpovedáme, tak ako už nie sme zodpovední ani svojmu partnerovi.

„Pretože vydatú ženu viaže zákon k mu-žovi, dokiaľ je živý, ale ak muž umrie, je oslo-bodená od mužovho zákona. A tak teda, ak žije s iným mužom, dokiaľ jej muž žije, bude cudzoložnica. Ale ak jej muž umrel, je slobod-ná od zákona a nie je cudzoložnicou, ak sa vydá za iného.“ Nechcem sa týmito veršami príliš obšírne zaoberať, ale pozrime sa na ne vo svetle Ma-túša 5:32 a Matúša 19:9. Podobne, ako v na-šej spoločnosti v súčasnosti, aj spoločnosť v Ríme mala mnoho, mnoho rozvodov. Úlohou cirkvi bolo predstavovať ideál, Božiu vôľu, po-dľa ktorej má mať muž, alebo žena jedného partnera na celý život. Cirkev však musí pra-covať s tým, čo nie je ideál. Nikto z nás nie je dokonalý, nikto z nás nie je bezhriešny, my sa však máme k tomu ideálu približovať a žiť s tý-mi, ktorý ho narúšajú. Kresťania niekedy ohľa-dom rozvodu nasadzujú. Dochádza tu k nesprávnej interpretácii a nedorozumeniu. Ak sa pozrieme späť do Ma-túša 5:32, nachádzame tu pasívny slovesný rod, ktorý by mal správne byť preložený „vy-stavuje ju cudzoložstvu.“ Existovali dve rabín-ske školy, názov jednej bol Shammai a druhej Hillel. Prvá tvrdila, že sa muž môže rozviesť so svojou manželkou z akéhokoľvek dôvodu, napríklad, ak pripálila jedlo, odvrávala jeho matke, alebo si našiel ženu, ktorá sa mu viac páčila. Druhá škola hovorila, že sa s ňou mô-že rozviesť, iba ak by sa pri nej našla nejaká nečistota, teda niečo čo súvisí so sexualitou. Jedná sa o širší pojem ako cudzoložstvo, patrí sem napríklad homosexualita a podobne. Nie-čo, o čom môžeme povedať, že je to nepatrič-né. Podľa všetkého z Ježišovho pohľadu bol jediný dôvod na rozvod táto sexuálna nemie-

stnosť. Ak by ste sa teda v nejakom židov-skom spoločenstve dozvedeli, že Ján sa roz-viedol so Zuzanou a ona bola prepustená, každý v takejto spoločnosti by povedal, že Zu-zana musela scudzoložiť. Ján ju odmietol, pre-tože sa pri nej našla nejaká sexuálna nečisto-ta. To, že Ján Zuzanu odmietol, zapríčiňuje, že ona pácha smilstvo. Je považovaná za smilni-cu, je prepustená a každý, kto sa s ňou ožení, bude takisto smilniť, pretože si zobral za man-želku ženu, ktorá bola prepustená. Toto je podľa mňa správna interpretácia. Musíme byť veľmi opatrní a citliví, pokiaľ ide o dogmatické vyhlásenia, čo sa týka tejto problematiky. Vráť-me sa znova k analógii.

„Práve tak moji bratia, aj vy ste umreli zá- konu skrze telo Kristovo, aby ste náležali iné-mu, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme prinášali ovocie Bohu.“ Zastavme sa na chvíľku pri 4. verši. V tomto prípade nejde o telo Kristovo, spoločne-stvo Božích veriacich, alebo celospoločenský pohľad. Jedná sa o telo Kristovo doslovne. V kapitole 6. sa hovorí, že keď Kristus zomrel, my sme zomreli, boli sme spolu s ním na Gol-gate. Jeho smrť bola naša smrť. To je práve to, čo zobrazuje krst. Jeho vzkriesenie bolo naše vzkriesenie. My sme teda zomreli hrie-chu a teraz žijeme Bohu. Manželský zväzok bol ukončený, pretože jeden z partnerov zo-mrel. Som slobodný od toho, čo ma právne zaväzovalo. Bol som zviazaný so zákonom, ale teraz môžem uzavrieť manželstvo s Kris-tom. Vďaka smrti Kristovej sme oslobodení od zajatia hriechu, lebo Kristus vyšiel z hrobu, my môžeme teraz slúžiť Bohu. Takže my sme zo-mreli hriechu, zomreli sme zákonu, ale teraz sme živí, aby sme slúžili, sme živí Bohu. To je nádherná analógia. Čítajme verš 4: „Práve tak, bratia moji, aj vy ste umreli zá- konu skrze telo Kristovo, aby ste náležali iné-mu, tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby

13

sme prinášali ovocie Bohu.“ Čo predstavuje toto ovocie? Čítajme Ga-laťanom 5:2 2: „Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ Podľa môjho názoru prináša takéto ovocie človek, ktorý je v Ježišovi Kristovi. Myslím si, že dary Ducha sú rozdelené medzi Jeho cir-kev. My musíme vzájomne spolupracovať a prinášať ovocie Ducha, aj tým, keď zaujíma-me postoje, aké mal Ježiš Kristus. Čo je teda ovocím? Podobať sa Kristovi, približovať sa Jeho charakteru. To je cieľom Božím pre kaž-dého kresťana. Pavol to vyjadril v Galaťanom 4:19 takto: „...dokiaľ Kristus nebude sformovaný vo vás.“ Tu teda nejde iba o to, že sme spasení,nie iba o to, že sme zomreli zákonu, ale o to, aby Kristus bol sformovaný v nás.Obidve veci spo-lu súvisia, ako dve strany jednej mince. Teraz verš 5: „Lebo keď sme boli v tele, hriešne vášne, ktoré vyvolal zákon, pôsobili v našich údoch, aby sme prinášali ovocie smrti.“ Spomeňte si na Galaťanom 3:23-27. „Zákon bol vychovávateľom ku Kris-tovi...Krista ste si obliekli.“ Zákon hovorí stratenému človeku, nerob to, alebo ono. Človek však chce okúsiť zaká-zané ovocie, je zvedavý, ako asi chutná? Po-vie si: aspoň sa ho dotknem, alebo sa naň po-zriem zblízka, možno si odhryznem iba malin-ký kúštik... Je to práve zákon, ktorý v nás vy-voláva toto napätie. V našich telách prebieha nesmierny boj. Poďme ďalej do verša 6: „Ale teraz sme oslobodení od zákona, keďže sme umreli tomu, čím sme boli viazaní, takže slúžime novým spôsobom ducha a nie starým spôsobom litery.“ Toto je tá nová duchovná cesta,to je tá no-

vá zmluva zasľúbená u Jeremiáša 31: 31-34 : „...svoj zákon vložím do ich vnútra a vpí-šem im ho do srdca;ja budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom.“ Boh napísal svoj zákon na kamenné dos-ky, no nikto ho nedokázal zachovávať. Boh te-da povedal. Už nebudem viac zákon písať na dosky, ale napíšem ho na vaše srdcia. A tak nás bude ovplyvňovať zvnútra von, to je tá no-vá zmluva. „...takže slúžime novým spôsobom ducha a nie starým spôsobom litery.“ Čo znamená tento posledný verš? Mys-lím, že by sme to mohli charakterizovať takto: Ak by sme zobrali iba nejakú časť, povedzme z evanjelia, kde je napísané, že musíte urobiť toto, alebo tamto, uvedomili ste si niekedy, aké nemilosrdné by bolo evanjelium? Chcem povedať, že ma veľmi udivuje, keď stretávam ľudí, kresťanov, ktorí sú nemilosr-dní, hotoví súdiť. Ako sa môže stať niečo ta-ké? Ako sa zákon lásky môže zmeniť na zá-kon, ktorý súdi? Je to z toho dôvodu, že sa pokúšame pomocou zákona merať, namiesto toho, aby sme v ňom videli jeho ducha. To isté by sme mohli urobiť dokonca, ak by sme sa takýmto spôsobom snažili nasledovať Krista. My všetci sme ľud reformácie a práve re-formácia bolo to, čo ovplyvnilo všetky naše ži-voty. Ľudia a hlavné denominácie, ktoré vzišli z reformácie, ako napríklad kalvinizmus, me-lingtonovci, lutherovci... a práve medzi nimi povstali ľudia, ktorí ľpeli na doktrínach a teo-lógii a na tom, aby mali pravdu. Na základe tohto prílišného zdôrazňova-nia doktrín sa vyvinulo v 17.storočí hnutie, tak-zvaný pietizmus,ktoré bolo predchodcom cha- rizmatického hnutia. Môžeme sa veľmi strik-tne pridržiavať doktrín a pritom stratiť všetku radosť. Nie je možné tieto dve veci nejakým spôsobom spojiť? Musíme mať A alebo B? Neviete, čo hovorí Biblia ? - majte vrúcne a lá-

14

skyplné vzťahy jedni s druhými? Myslím, že je to možné. Dosiahneme to tým, ak vyvážime literu a ducha zákona. Môžeme sa modliť: „Ó Pane, je to pre nás veľmi náročné.Túžime poznávať Písmo, chce-me ho vykladať správne, chceme kráčať živo-tom tak, aby sme ti pôsobili potešenie, no i na-priek tomu sa ako kresťania nedokážeme do-hodnúť na tom, čo by sme mali robiť. Pomôž a veď nás. Niektorí sa veľmi zameriavajú na to, aby splnili všetky prikázania starého zákona, niektorí sú príliš zaneprázdnení dodržiavaním litery nového zákona, takže nakoniec sa nedo-stanú k tomu, aby milovali ľudí. Bože, len ty sám nám môžeš pomôcť dať veci do rovnová-hy. Prosíme ťa o to, aby si zohrial naše srdcia tou úžasnou a hojnou láskou Svätého Ducha, aby Kristus bol v nás vyformovaný, aby sme dokázali skutočne milovať ľudí, ktorí sa od nás odlišujú, aby sme dokázali milovať ľudí, ktorí sú hriešnici, Bože, aby sme sa správali k hrie-šnikom tak, ako si to robil Ty, s láskou, súci-tom a pravdou. Ó Bože, tak veľmi potrebuje-me túto rovnováhu. Chceme žiť naše životy pre teba, pomôž, Pane, aby to, čo sa pokúša-me robiť, nebolo bariérou, ale stalo sa mos-tom, ktorý spája. Daruj nám plameň nadšenia Tvojej prítomnosti, Tvojho ducha a daj nám schopnosť, aby sme logicky dokázali vysvetliť iným, čomu veríme. Bože, ďakujeme ti za pie-tizmus, ďakujeme Ti za reformáciu a pomôž nám, nech sa tieto dve veci nejako v nás spo-ja a vytvoria tú správnu rovnováhu. Sme vďa-čný, Pane, že hriech už viac nie je pánom nad nami, sme Ti vďačný, že zákon už nie je do-zorcom. Vyznávame Bože, že sa musíme stá-le viac učiť o tom, ako chodiť v osobnej slobo-de, aby to pre nás nebola len povinnosť, ale príležitosť slúžiť ti a modlíme sa, aby si nám odpustil, keď tak nerobíme a pomôž nám aby sme si uvedomovali, že hoci už viac nie sme otrokmi hriechu, neznamená to, že už viac nie

sme Tvojimi otrokmi.“ B.Utley (Archív – redakčne upravené)

O Ježišovi Kristovi

1.časť: Ježiš Kristus v Genesis (Autor: P. Steiger) Milí čitatelia, otvárame novú tému. V tých-to úvahách sa budeme zaoberať otázkami súvisiace s Ježišom Kristom. Budeme uvažo-vať nielen o tom, čo o Kristovi vieme, čo hovo-rí Písmo a čo si o tom všetkom myslíme,ale hlavne budeme skúmať, čomu vlastne veríme. Urobíme všeobecný úvod k danej téme, ktorú sme nazvali: Ježiš Kristus v Genesis. Všetci vieme, že Písmo začína knihou Ge-nesis - prvou knihou Mojžišovou. Niekto raz povedal, že Genesis je políčkom, kde bolo za-siate semeno Božieho slova, ktoré sa rozrás-tlo po celej Biblii. Pri pozornom čítaní zistíme, že všetko, čo v Božom slove čítame, od knihy Genesis až po knihu Zjavenia, smeruje k jedi-nému cieľu - ukázať, že Boh Starého zákona a Boh Nového zákona je jeden a ten istý Boh: Stvoriteľ aj Spasiteľ, Alfa aj Omega, Počiatok aj Koniec všetkého. Už od samého počiatku vidíme, že Božie meno Elohim nie je jednotného čísla:

„A Boh riekol: Učiňme človeka na svoj obraz a podľa svojej podoby, a nech vlád-ne nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom a nad hovädami a nad celou ze-mou a nad každým plazom, ktorý sa plazí na zemi. (Genesis1:26) Tento plurál nie je gramatická chyba pre-kladateľov, ale skutočnosť, že Boh vstupuje do ľudských dejín ako Otec, Syn a Duch svätý. I samotné Božie tvorenie má trojjedinú podsta-tu: plán - realizácia - zážitok: „A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer, a bolo rá-no, šiesty deň.“(Genesis 1:31) Boh, učinil, videl a posúdil.Boh bol so svo-

15

jím tvorením nadmieru spokojný. V knihe Ge-nesis nájdeme mnohé zjavené pravdy, ktoré sa týkajú stvorenia i spasenia. Dozvieme sa tam tiež, ako sa zmenil charakter človeka. Je tam napísané, že Adam a Eva podľahli Satanovej lži a porušili Bohom stvorenú doko-nalosť. Adam uviedol na ľudstvo a na celé stvorenie Božie prekliatie. V knihe Genesis je odhalený aj odveký ne priateľ človeka. Satanova taktika a úskočnosť je do dnešného dňa rovnaká. Človek, miesto toho, aby načúval múdrosti Stvoriteľa neba a zeme, si nechal nahovoriť, že by mal platnosť Božieho slova posudzovať a najmä - používať vlastný výklad. V mysli človeka stále rezonuje otázka, ktorú povedal Satan Adamovi: „Či naozaj tak povedal Boh?“ Semienko pochybností a nevery je zasiate v každom z nás od samého počiatku. Koľkokrát ste vy sami počuli, ako niektorí ľudia povedali, že keby bol Boh, určite by nedopustil také či onaké zlo, prečo vraj nezasiahne a podobne. Práve tým, že kladú podobné otázky, sa vla-stne dopúšťajú hriechu pochybností a súdu voči dobrotivosti a schopnostiach Stvoriteľa. Ďalšia dôležitá skutočnosť, ktorú nájdeme v knihe Genesis je odhalenie procesu ľud-ského spasenia. Adam a Eva potom, keď zhrešili a sa skryli, ale neboli Bohom navždy zavrhnutí, aj ich potomkom bolo umožnené, aby boli omilostení. Bol to Boh Otec, kto pri-kryl ich nahotu, čím dočasne zakryl ich prestú-penie. Boh sám použil prvé obetné zviera za hriech človeka. Tu prvýkrát vidíme, že bola vy-liata krv nevinného zvieraťa za hriech. Hriešny človek sa pred Bohom skrýva, je od Neho od-delený a jedine Boh môže zruinovaný vzťah s človekom obnoviť. Odhalenie Božieho plánu v Genesis po-tvrdzuje to, že čo prvý človek Adam pokazil, bude musieť posledný Adam - Boží syn Ježiš napraviť.

„Adam, prvý človek, stal sa živým tvo-rom, posledný Adam oživujúcim Duchom.“ (1.l. Korin.15:45). Alebo druhý citát: „…ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj žijú v Kristovi.“(1. Korintským 15:22) Sám Boh prišiel na zem v ľudskom tele, a-by zvrátil dôsledky pádu.My vieme, že len Boh môže zvrátiť zlo a obrátiť ľudský hnev na svo-ju slávu. Božia múdrosť dokázala, že následky pádu a prekliatia človeka, ktoré viedli ku zni-čeniu pozemského raja, v podstate pripravili a umožnili nastolenie Božieho kráľovstva a u-možnili prístup do nebeského raja. Adamov pád spôsobil, že hriech vstúpil do každého človeka. Boh učinil, že hriechy celé-ho ľudstva boli uvalené na Krista a Kristova zástupná smrť priniesla ospravedlnenie všet-kým, ktorí prijali Jeho obeť. Sám Ježiš Kristus dal na kríži za pravdu svojmu Otcovi, že má právo prejaviť svoju zvrchovanú vôľu, aj keď vyžadovala Jeho vlastný život. V najväčšej úzkosti zvolal: Tvoja vôľa, Otče, nech sa stane, nie moja ! Tu vidíme, že Ježiš úplne dôveroval Bohu Otcovi. Božia vôľa bola pre Jeho pozemský ži-vot záväzná. Prišiel, aby naplnil zákon, podria-dil svoju vôľu Otcovej vôli a zviditeľnil Božiu spravodlivosť svojou smrťou. V knihe Genesis tiež vidíme nádherný o-braz kresťanovej istoty spasenia. Z príbehu o potope vidíme, že každý, kto bol vo vnútri ar-chy, bol zachránený. Kristus je archa, v ktorej sú ukrytí hriešnici a sú uchránení od Božieho hnevu a trestu. Takže každý, kto je skrytý v Kristovi, je tiež zachránený. Pozrime sa na ďalšie symbolické obrazy v Genesis. Kristus je strom života uprostred zá-hrady Eden. Kristus je obrazom baránka, ktorého krv bola vyliata v Ábelovej obeti. Kristus je Spasiteľ,skrze ktorého prišlo po-

16

žehnanie všetkým národom. A ďalšia skutoč-nosť je, že Kristus je obrazom obetného ba-ránka, ktorý bol daný Bohom pri obetovaní Abrahámovho syna. Symbolika Otec - Syn nie je náhodná. Kristus je náš kňaz, ktorého Boh vyvolil a požehnal. Božia milosť nás zapečatila pre večnosť. Z uvedených príkladov vidíme, že Kristus je ústrednou postavou knihy počiatkov. V kni-he Genesis vystupuje ako TEN, ktorý je všet-ko vo všetkom a všade. Pred Ním sa nikto z nás neskryje. Pán Ježiš Kristus prišiel medzi nás, aby konal vôľu svojho Otca. Prišiel do vy-voleného národa, presne podľa scenára Sta-rého zákona, ako bolo vopred oznámené v mnohých proroctvách. V knihe Genesis sme spoznali prvého člo-veka Adama, ktorý zhrešil a zapríčinil smrť a utrpenie pre celé ľudstvo. V knihe Genesis je predstavený aj posledný Adam, ktorý zvíťazil nad smrťou a priniesol pokoj a večný život pre mnohých. To, čo v záhrade Eden padlo, bolo na Golgote obnovené. Tu vidíme, že Boh je nielen milosrdný, ale aj zvrchovaný a spra-vodlivý......... Akákoľvek pochybnosť o Božej všemohú-cnosti a zvrchovanosti odhaľuje ľudský vzdor proti autorite samotného Boha. Každý príklad, ktorý je pre nás zapísaný v Písme nám ozna-muje, že Boh neponechá nič na náhodu, je-dná s najvyššou autoritou a podľa svojho plá-nu. Proroci boli tí, ktorým Boh dal milosť na-zrieť vopred do niektorých jeho plánov. O každom, kto v Boha neverí, kto pochy-buje o pravdivosti Písma, kto pochybuje o Bo-žej zvrchovanosti, kto žije z vlastných síl a po-dľa svojho rozumu, pre toho aj dnes platí: Nechcete prísť ku mne, nieto vo vás lá-sky k Bohu, neprijímate ma, navzájom sa oslavujete, Písmam neveríte. Každý obraz, každý príbeh, s ktorým sa

stretávame v knihe Genesis, nám môže poslú-žiť ako predobraz Krista. Ďakujme svojmu Pá-novi a Spasiteľovi, že Boží dokonalý plán ne-zostal skrytý. Boh nám tento plán odhalil, a u-kázal nám cestu spasenia.

2./ Vierohodnosť Písma a skeptici

Na úvod chceme ešte zdôrazniť, že nie je vôbec dôležité, čo si o Kristovi myslí neveriaci svet, ale to, ako s Božím slovom zaobchádza-jú sami kresťania. A preto, že Božie deti rastú v poznaní, prehlbuje sa tým aj ich viera. Z vie-ry pramení aj služba, a tak by sme sa mali za-ujímať o to, či sme odrazom Božej lásky a vernosti. Pre nás, je dôležité, aby sme si uvedomili, že nie je podstatné to, čo si o Kristovi myslíme my, ale to, čo hovorí Písmo. Pravdu o živote a smrti nášho Pána Ježiša Krista sa dozvieme z evanjelií. A preto, že dnes nie sú samotné zá-klady kresťanského učenia všeobecne známe ani prijímané, začneme najskôr výrokmi nie-ktorých svetovo známych skeptikov, ktoré sa vzťahujú k objektu našej viery, čiže k osobe Ježiša Krista. Thomas Paine,jeden z ranných americ-kých mysliteľov, napísal: „Neexistuje žiadny historický písomný doklad napísaný v dobe, v ktorej mal Ježiš Kristus údajne žiť, ktorý by po-pisoval existenciu takej osobnosti, alebo také-ho človeka.“ Bertrand Russell vo svojej literárnej úva-he"Prečo nie som kresťan" napísal:„Zhľadiska histórie je otázka či Kristus vôbec niekedy žil, značne sporná. Ak žil, tak o ňom nič nevie-me“. O Kristovom vplyve prehlásil: „Nemôžem cítiť iné,než to, že Kristus, čo sa týka jeho mú-drosti, alebo cností, nestojí tak vysoko, ako iní ľudia, ktorých poznáme z histórie. Myslím, že by som mal Budhu, alebo Sókrata umiestniť nad Krista.“ Ako vidíme,bez uspokojivých odpovedí na

17

podobné argumenty môže byť samotná pod-stata kresťanskej viery ohrozená. Aby sme správne pochopili dôležité súvislosti, je nutné zapojiť celú bytosť, čiže telo, dušu aj ducha. Z oboch citátov vidíme, že príčinou skepsy je sám Kristus. Pokiaľ existoval, kto to bol a čo je podstatou Jeho posolstva? Je otázka večného života realita, alebo len pudová ľudská túžba po nesmrteľnosti?Máme právo hovoriť, že Kri-stus a kresťanská viera, je jediná cesta ku spáse, alebo je len jednou z mnohých ciest k jednému cieľu? Ako si môžeme overiť, čo je napísané o Jeho živote? Každý kresťan by mal v otázkach viery vychádzať z primárneho zdroja a tým je pre nás Písmo sväté. Pozrime sa najskôr na historické dôka-zy, že Ježiš nielen existoval, ale že to bol Boh v ľudskom tele, čiže človek aj Boh v jednej o-sobe. Takéto prehlásenie nie je ľahké pochopiť ani prijať. Niektoré tvrdenia prijímame vierou, iné sú overiteľné iným spôsobom. 1. Vierou prijímame, že knihy Starého a Nového zákona sú zjavené Božie slovo, preto ich študujeme, aby sme sa stretli s ži-vým Bohom a pravdami, ktoré nám ukazujú cestu k Ježišovi a premieňajú životy po tisíc-ročia. Ďalším dôkazom vierohodnosti Biblie sú splnené proroctvá. Ich splnenie môže byť o-verované aj podľa spoľahlivých paralelných hi-storických záznamov najrôznejších autorov. 2. Písmo nás opakovane uisťuje, že sám Ježiš behom svojho pozemského ži-vota dokazoval svoje Božstvo. Boha nevi-díme, Ježiš žil v tele medzi nami. Ježiš je pre nás Božie zjavenie, bez ktorého by sme si Bo-ha, nášho nebeského Otca a Stvoriteľa len ťažko dokázali predstaviť.Ježiš je jediný pro-stredník, medzi Bohom a človekom, ktorý sa raz navždy vysporiadal s našim hriechom a vykúpil nás z otroctva hriechu. Je jediný, kto nás zmieril s Otcom a našim Stvoriteľom. Je

jediným Spasiteľom, ktorý má moc nad živo-tom a smrťou. Svoju moc potvrdzoval mno-hými zázrakmi. 3. Historické záznamy a biblická archeo-lógia priniesla a prináša tisíce dôkazov, že to, čo v Písme čítame, má svoje opodstatnenie. My však dobre vieme, že nie všetci prijímajú biblické tvrdenia s dôverou a preto sa najskôr pozrieme na niektoré prekážky, ktoré nám kla-dú do cesty skeptici: Prvá prekážka - historické dôkazy, histo-rické svedectvá sú vraj relatívne, vzťahujú sa k vtedajším okolnostiam a preto nám nemôžu poskytnúť objektívne znalosti a pochopenie po pisovaných udalostí. Ak objektívne znalosti znamená absolútne, tak skeptici majú pravdu. Keby sme takto pristupovali k akejkoľvek his-torickej postave a udalosti, mohli by sme po-chybovať aj o existencii vlastných predkov. Niektorí kritici dokonca tvrdia, že historici ne-môžu nikdy zaznamenať, čo sa skutočne sta-lo, pretože vidia historickú udalosť len zo svo-jej vlastnej perspektívy. Ak platí tvrdenie, že "všetky vyhlásenia týkajúce sa histórie sú rela-tívne", tak je aj toto tvrdenie samo o sebe rela-tívne. S takou logikou porazí skeptik nielen hi-storika, ale aj sám seba. Vidíme, že bez určitej miery viery, sa nemôžeme vierohodnosťou hi-stórie vôbec zaoberať. Druhá prekážka je tvrdenie skeptikov, že Nový zákon nie je historický záznam, ale len náboženská kniha. Áno, majú pravdu, ale len čiastočnú. Samozrejme, Písmo je zdrojom vie-rouky a bolo by naivné očakávať, že ľudstvo prijme bez výhrad všetko, čo Božie slovo, ako také, učí. Bez pôsobenia svätého Ducha zos-táva biblia všetkým čitateľom zatvorená. Ve-riaci aj neveriaci môžu bibliu podrobiť najrôz-nejším porovnávacím skúškam a zdrojom in-formácií o historických udalostiach. Priblížme si niektoré historické skutočnosti z doby, v kto-rej Ježiš žil:

18

1.Udalosti evanjelií boli zapísané očitý-mi svedkami najneskôr do 40 rokov od do-by, kedy sa stali. Verný popis udalostí jednej ľudskej generácie z viac než jedného zdroja máva značný stupeň presnosti. Popis udalostí v Novom zákone súhlasí so záznamami svet-ských aj židovských historikov prvého a dru-hého storočia. 2. Evanjeliá nie sú totožným zázna-mom udalostí, ktoré sa týkajú Ježišovej oso-by, ale ide o štyri rôzne záznamy, ktoré sú v súlade a harmónii. 3. Biblia je pozoruhodne presná, čo sa týka starovekého sveta. Popisuje 32 krajín, 54 miest, deväť ostrovov, rad vládcov a pano-vníkov, o existencii ktorých nikto nepochybuje. Preto nemáme vážny dôvod, prečo by Nový zákon nemohol obstáť ako spoľahlivý histo-rický záznam o živote a smrti Ježiša Krista Nazaretského. Ale poďme ďalej a pozrime sa na ďalšie tvrdenie skeptikov týkajúce sa existencie Ježi-šovej osoby: Ježiš vraj nikdy nežil. Zástancovia tejto domnienky veria, že Pavol si Ježiša vymyslel na základe antických legiend. Evanjeliá vraj boli spísané neskôr, aby sa na-plnili klamlivé predstavy, že Ježiš Nazaretský bol skutočnou osobou. Ježiš bol historickou osobnosťou, ale zázraky, ktoré sú mu pripisované, neob-stoja kritickému skúmaniu. Z Nového záko-na sa o nich nič objektívne pravdivé nedozvie-me. Problematika tohto pohľadu je skutoč-nosť, že keď Krista zbavíme nadprirodzených schopností a zázrakov, potom nebol Boh, ale len obyčajný, možno výnimočný človek, ako milióny iných. Ježiš je vraj púhy mýtus. Naprklad Ru-dolf Bultmann rozvinul systém,z ktorého vylú-čil všetky nadprirodzené prvky, ktoré sú s Ježi-šom Kristom spojené. Štúdiom najrôznejších mýtov sa snažil dopátrať, aké potreby mali

vtedajší ľudia a čo ich priviedlo k vykonštruo-vaniu celého Ježišovho príbehu. Ďalší scholastikovia sa dotýkajú Ježi-šovho vzkriesenia. Tvrdia, že nie je podstat-né, či ku vzkrieseniu došlo alebo nie. Čo je podstatné, a na čom záleží, je skutočnosť, že veríme v Kristovu existenciu. Pravdou sa stá-va len to - ako hovoria - čomu veríme. V sku-točnosti práve tento posledný pohľad sa mi zdá byť pre vieru ten najnebezpečnejší. Neve-riaci takému postoju hovoria iracionálny skok viery. Ja tento prístup nazývam viera vo vieru. Kresťanstvo, rovnako ako každé iné sve-tové náboženstvo, má svoje historické korene. V dnešných dňoch mnohí ľudia, niekedy aj sa-motní kresťania, vnímajú náboženskú rôzno-rodosť ako vieru v jedného boha, z čoho vy-plýva, že nie je dôležité k akému náboženské-mu vyznaniu sa ľudia hlásia, ale je dôležité,-aby ich viera bola úprimná a spoločne sa sna-žili o lepší svet. Tomuto klamu do určitej miery podliehajú aj niektorí v cirkvi, ktorí hovoria, že nie je dôležité, či Boh naozaj stvoril svet tak, ako je to napísané v Písme. Nie je dôležité, či Ježiš Kristus naozaj zomrel za hriech, alebo či naozaj vstal z mŕtvych. Dnes stále častejšie počujeme, že teológia neprináša nič pozitívne, ale iba rozdeľuje. Moji milí, nedajte sa mýliť. Pravé kresťanstvo nepopiera základy viery, pravé kresťanstvo na základoch viery stavia. Kresťanská viera nie je súbor náboženských tradícií, filozofických poloprávd a humanistický prelud o dobrote ľudstva samotného. I medzi nami, hoci Božie slovo berieme vážne a s úc-tou, sú samozrejme mnohé vieroučné rozdie-ly, ktoré sú dané obmedzenosťou nášho ľud-ského poznania. Pre nás je dôležité to, že Boh konal v minulosti, koná dnes a bude konať aj v budúcnosti, presne podľa svojho plánu a zá-meru. Ako to všetko skončí? Jedno vieme ur-čite! Od začiatku existencie cirkvi, celé gene-rácie Božích detí, aj my všetci očakávame, že

19

sa splní naša nádej a príchod nášho Pána a Spasiteľa a to sa stane skutočnosťou. Nie je dôležité, či príde počas nášho života, alebo za desať, alebo sto generácií. Príde a my by sme mali byť pripravení. Preto neúnavne pripravu-jeme aj tieto programy a úvahy, aby mali mo-žnosť prijať Dobrú novinu o spasení aj tí, ktorí zatiaľ o Bohu iba premýšľali.

3.časť:Narodenie Ježiša Krista

Všeobecne môžeme povedať, že ľudské predstavy o Bohu, sú rôzne a nie je v našich silách, aby sa každý sám dopátral absolútnej pravdy. A viete prečo? Biblia nám dáva takúto odpoveď : „Prirodzený človek, pravda, neprijíma veci Ducha Božieho, lebo sú mu bláznov-stvom, a nemôže ich poznať, pretože ich duchovne treba posudzovať. Duchovný však posudzuje všetko, ale jeho nikto ne-môže posúdiť;“ (1. Korin.2:14-15) Pre prirodzeného človeka je viera kresťa-nov nepochopiteľná a aj maše úvahy môžu byť pre niektorých v lepšom prípade nezro-zumiteľné, v horšom prípade bláznovstvom.-Na základe tohto verša môžeme povedať, že ľudstvo je rozdelené na dve skupiny: Jedna má označenie prirodzení ľudia a druhá ľudia obdarení Duchom.Nielen z textu,ale aj z kaž-dodenného spolužitia veriacich a neveriacich vieme, že medzi obidvomi skupinami vládne obrovské napätie. Kde teda začať? Pozrime sa na prvú kapitolu Jánovho evanjelia: ..... „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. Toto Slovo bo-lo na počiatku u Boha. Ním povstalo všet-ko a bez Neho nepovstalo nič, čo povsta-lo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľu-dí… Bolo však pravé svetlo, ktoré osve-cuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Bolo vo svete a svet Ním povstal, ale svet Ho nepoznal. Do svojho vlast-

ného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým,čo Ho prijali, dal moc stať sa deť-mi Božími, tým, čo veria v Jeho meno,kto-rí boli splodení nie z krvi, ani z telesnej žiadosti, ani z vôle muža, ale z Boha. A to Slovo stalo sa telom, prebývalo medzi na-mi, a my sme hľadeli na Jeho slávu, ako na slávu jednorodeného od Otca, (a bolo) plné milosti a pravdy. (Ján 1:1-4,9 -14) Po prečítaní týchto veršov môžeme po-vedať, že je v nich obsiahnuté celé evanje-lium. V niekoľkých veršoch máme zachyte-né všetko, čo sa týka stvorenia aj spasenia; a vidíme, že ústrednou postavou ľudských dejín je Slovo, ktoré sa stalo ľudským telom a tento jednorodený Syn, ktorý je plný milosti a pravdy, je pre nás zárukou, že naša viera má pravdivý základ. Ľudské meno jednorodeného Syna je Je-žiš a Jeho Božie meno je Kristus, čiže Poma-zaný. Základom spasenia je skutočnosť, že Ježiš je Kristus, Bohom zasľúbený Mesiáš. Na rozdiel od nás nemal ľudského otca, ale bol počatý v matkinom lone Duchom Svätým: „Ježiš Kristus sa narodil takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom, a skôr, ako sa zišli, ukázalo sa, že bola v požehnanom stave z Ducha Svätého. Jej muž Jozef bol spravodlivý; nechcel ju vy-staviť hanbe, ale chcel ju tajne prepustiť. Keď premýšľal o tom, ajhľa, zjavil sa mu vo sne anjel Pánov a povedal: Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Mária za ženu, le-bo čo sa v nej počalo, je z Ducha Sväté-ho.“ (Matúš 1:18-20) Máriino tehotenstvo a pôrod prebiehali prirodzene, ako u všetkých žien. Napriek to-mu bolo jej materstvo unikátne a neopakova-teľné. Mária, na rozdiel od všetkých ostat-ných žien, otehotnela napriek tomu, že nepo-znala muža. Na túto neobvyklú skutočnosť ju pripravil anjel:

20

„A Mária povedala anjelovi: Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža! Odpove-dal jej anjel: Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni; preto aj to, čo sa sväté narodí sa z teba, bude sa volať Syn Boží.“ (Lukáš 1:34-35) Od počiatku vidíme, že prvorodený syn Márie nebol výplod ľudskej fantázie, alebo túžby ženy. Dostal meno Ježiš, žil v normál-nej rodine, mal rodičov a ďalších súroden-cov. Rástol a vyvíjal sa ako každé iné dieťa – telesne, rozumovo aj duchovne. Najlepší po-pis Ježišovho detstva a dospievania nájde-me v evanjeliu podľa Lukáša : „Dieťatko však rástlo a mocnelo, plné múdrosti, a milosť Božia spočívala na Ňom. Jeho rodičia z roka na rok chodie-vali do Jeruzalema na slávnosti hodu veľ-konočného baránka. Keď mal dvanásť ro-kov a oni šli do Jeruzalema podľa obyča-je tej slávnosti vzali Ho so sebou, ale keď sa po skončení slávnostných dní vracali, zostalo dieťa Ježiš v Jeruzaleme. Rodičia však nevedeli o tom, ale sa domnievali, že je v zástupe pútnikov. Prešli deň cesty a hľadali Ho medzi príbuznými a známymi. A keď Ho nenašli, vrátili sa do Jeruzalema a hľadali Ho. Po troch dňoch našli Ho v chráme sedieť medzi učiteľmi, počúvať a spytovať sa ich. Všetci, ktorí Ho počúvali, žasli nad Jeho rozumnosťou a nad Jeho odpoveďami. Keď Ho uvideli, preľakli sa. A matka Mu povedala: Synu, čo si nám to vykonal? Ajhľa, Tvoj otec a ja s úzkosťou sme Ťa hľadali. Odpovedal im: Čože ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca? Ale oni nero-zumeli slovám, ktoré im povedal. Potom išiel s nimi, prišiel do Nazareta a bol im poslušný. Matka však zachovávala všetky tie slová v srdci. A Ježiš prospieval mú-drosťou, vzrastom a bol milý Bohu aj ľu-

ďom.“ (Lukáš 2:40 - 52) Vidíme, že Ježiš prešiel všetkými štádia-mi vývoja ako každý z nás. Každé zdravé dieťa prospieva nielen na tele, ale rastie v si-le, poznaní a učí sa múdrosti. Rád by som sa ešte zmienil o tom, aký dôležitý je všestranný rozvoj ľudskej osobno-sti. Z Božieho slova môžeme odvodiť, že i človek bol stvorený trojjedine. Každý z nás má fyzické telo, dušu a ducha Fyzické telo komunikuje so svojím oko-lím na horizontálnej rovine hmotného sveta pomocou piatich zmyslov. Bez zdravého tela a fungujúcich zmyslov by sme si sotva mohli niečo oznámiť. Naša duša,čiže vedomie, intelekt, vôľa a emócie, musí byť tiež v poriadku,inak by sme boli duševne chorí. Nikto by nám nerozumel a nebral by nás vážne. Nemohli by sme for-mulovať myšlienky, nemohli by sme sa zod-povedne rozhodovať, dokonca by sme mohli stratiť aj svojprávnosť. Tretia časť osobnosti je ľudský duch.Pri-rodzený človek môže komunikovať so svojím okolím len na horizontálnej rovine. Ale du-chovná komunikácia s Bohom prebieha na vertikálnej rovine. K tomu aby prirodzený člo-vek mohol komunikovať s Bohom na duchov-nej rovine musí byť znovuzrodený. Človek sa stane znovuzrodeným, keď Boh vloží do ľud-ského ducha svojho Ducha: „Dám vám nové srdce a nového du-cha do vášho vnútra; odstránim kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce mä-sité. Dám svojho Ducha do vášho vnútra a spôsobím, aby ste chodili podľa mojich ustanovení, zachovávali a plnili moje na-riadenia.“(Ezechiel 36 kap.:26 - 27) Z toho, čo sme si doposiaľ povedali, vy-plýva, že znovuzrodený človek má iné du-chovné schopnosti než človek prirodzený. Znovuzrodený človek, ktorého duch bol Bo-

21

žím zásahom obnovený, musí mať všetky tri zložky, telo, dušu a ducha v rovnováhe ako trojnohá stolička. Skráťte, alebo vylomte jed-nu, alebo i dve nohy a rovnováha viery bude porušená; taký človek sedí na šikmej ploche. Ale vráťme sa k Ježišovej ľudskej strán-ke. Aj On musel mať všetky tri zložky, ducha, dušu aj telo v súlade, inak by nemohol svoju službu ani začať. Zopakujme si verše Ježi-šovho dospievania: „Dieťatko však rástlo a mocnelo - te-da telesne, plné múdrosti ( teda duševne a intelektuálne), a milosť Božia spočívala na Ňom“ ( teda duchovne) (Lukáš 2:40) Pod pojmom sila rozumieme ľudskú tele-snosť a pod pojmom múdrosť je zahrnutá du-ša a duch. Podľa vzhľadu mohli odhadnúť koľko má rokov a reagovať na Ježišove slová, ktoré im nedávali zmysel: „Či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca? Ale oni nerozumeli slovám, ktoré im povedal.“ Z niekoľkých uvedených príkladov vidí-me, že Ježiš mal všetky pozemské prirodze-né ľudské rysy. Keby mal telo, ale nemal by fyzické potreby ako prirodzený človek, každý by zistil, že nie je normálny človek. Keby ne-mal ľudské telo a bol by len duch alebo prí-zrak, tak Jeho vzkriesenie by nebolo nič iné, než návrat do Jeho pôvodného stavu. Všetko by sa odohrávalo na duchovnej úrovni mimo nás a Jeho zmŕtvychvstanie by nemalo spá-sonosné zasľúbenie. Kto z nás jasne pochopí tieto skutočno-sti? Neviem, ako Ježiš mohol byť na jednej strane ako človek obmedzený, rovnako ako ja a vy, a na druhej strane mal Božskú pod-statu a bol absolútnym udržovateľom a vlád-com celého vesmíru. Milí čitatelia, mojím jediným prianím a modlitbou je, aby sa realita prežívania Ježi-

šovej ľudskej a Božskej stránky stala sú čas-ťou Vášho života.

Už: Slobodní rozhodujúcim spôso-.. .......bom, neodvolateľne a nezrušiteľne Ešte nie:..Slobodní dokonale a dokon- ............. čene John Piper

To, čo sme sa naučili z listu Rímskym, ka-pitoly 6 a 7, je, že keď sme uverili v Krista ako nášho Spasiteľa a Pána (ako náš Poklad!), boli sme s Kristom zjednotení (Rím-skym 6:5, 7:4). V tomto spojení s Kristom sme umreli (Rímskym 6:8, Kolosenským 2:20, 3:3) a zno-vu vstali [vstali z mŕtvych](Rímskym 6:4, Kolo-senským 2:12, Efezským 2:6). Takto vzniklo nové stvorenie rozhodujúcim a nezrušiteľným spôsobom (2. Korintským 5:17) a nastalo roz-hodné a nezrušiteľné oslobodenie (Rímskym 6:14, 18). Prešli sme zo smrti do (večného!) života. Súd, ktorý je pre nás rozhodujúci,už ho máme za sebou – stal sa na Golgote (Ján 5: 24).Sme premiestnení z moci temnosti do krá- ľovstva Božieho Syna (Kolosens.1:13). Ale naučili sme sa aj to, že naše oslobo-denie od hriechu ešte nie je konečné a doko-nalé.Rozhodné a nezrušiteľné, áno!Ale koneč-né a dokonalé, nie! Hriech v nás ešte stále prebýva (Rímskym 7:17, 20). Zlo je v nás prí-tomné (Rímskym 7:21).“Telo”robí dennodenne starosti našim dušiam (Rímskym 7:25). Ešte nie sme dokonalí, ani sme ešte nezískali svoju korunu a odmenu [víťazné] (Filipským 3:12). Sme klamármi, ak hovoríme, že nemáme hrie-chu(1.Jána1:8,10). Čo nás teda učí apoštol Pavol o tom, ako máme žiť? Hovorí: „Ste rozhodne a neod-volateľne noví, a tak môžete plávať životom bez zápasu za to, aby ste sa stali novými”? Alebo hovorí: „Nie ste rozhodne a neodvola-teľne noví, a tak musíte zápasiť za to, aby ste sa dostali na toto miesto v Kristovi”? Nie, ne-

22

hovorí ani jedno o týchto dvoch stavoch. Ho-vorí: „Skrze vieru uchop všetko, čím je Boh pre tvoje dobro v Kristovi, a všetko, čím si ty v Kristovi na Jeho slávu.Ver tomu.A teraz, s tou-to dôverou, bojuj, aby si si privlastnil územie, ktoré pre teba vydobyl Kristus. Bojuj za to, aby si sa stal v praxi tým, kým si v Kristovi.” Uve-diem osem názorných príkladov tejto pravdy. 1. Vyhlásenie novosti: (Rím.6:14) „lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou”. Príkaz stať sa novými: (Rímskym 6:12) „Nech teda nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele”. 2. Vyhlásenie novosti:(Rím.6:18)„a oslo-bodení súc od hriechu podrobení ste v službu spravodlivosti”. Príkaz stať sa novými:(Rím. 6: 19) „vydajte svoje údy za sluhov spravodli-vosti.” 3. Vyhlásenie novosti:(Rím.6:6) „náš starý človek je spolu s Ním ukrižovaný”. Príkaz stať sa novými: (Rímskym 6:11) „Súďte o sebe, že ste mŕtvi hriechu.” 4. Vyhlásenie novosti:(Kolos.3:9) „vyzliekli ste starého človeka s jeho skutkami.” Príkaz stať sa novými: Efez.4:22) „zložte starého člo-veka rušiaceho sa v klamných žiadostiach.” 5. Vyhlásenie novosti:(Kolos.3:10) „obliekli ste nového človeka, obnovujúceho sa cieľom pravej známosti, podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.” Príkaz stať sa novými: (Efez.4:24) „oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.” 6. Vyhlásenie novosti: (Galat.3:27) „všetci, ktorí ste pokrstení [pozn. prekl.: ponorení] v Krista, Krista ste obliekli.” Príkaz stať sa nový-mi: (Rím.13:14) „Ale si oblečte Pána Ježiša Krista.” 7. Vyhlásenie novosti: (Galat.5 24) „A tí, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami.” Príkaz stať sa novými: (Rím.13:14b) „nestarajte sa o telo tak, aby sa v ňom zobúdzali zlé žiadosti [nezaopatrujte te-

lo čo do jeho žiadostivosti].” 8. Príkaz stať sa novými: (1.Korint.5:7a) „Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým ces-tom.” Vyhlásenie novosti: (1. Korint.5:7b) „...tak ako ste nenakvasení.” By John Piper. ©Desiring God Ministries. Website:

www.desiringGOD.org. Email:mail@desiringGOD.org. Preklad: © Nezávislé kresťanské zhromaždenie Bratislava, E–mail: nkzba@vadium.sk www: http://nkz.reformace.cz/ Bezplatné šírenie v nepozmenenej forme je povolené .... STRÁŽ SVOJE SRDCE .......

Nadovšetko, čo treba strážiť, stráž svoje srdce, lebo z neho pochádza život

(Príslovie 4:23) Strážime si rôzne veci. Predovšetkým

tie,ktoré sú pre nás drahé, ktoré pre nás majú veľkú hodnotu. Niektoré z nich si dávame do-konca aj poistiť. Strážime si svoje veci........... ......Strážime si trezor, auto, byt, dom – skrátka dávame si pozor na svoj majetok pred odcu-dzením, chránime ho a zabezpečujeme proti poškodeniu.Je to správne? Myslím si,že to nie je nesprávne, lebo musíme byť opatrní, ostra-ž-tí, rozumní. Písmo nás vedie aj k tomuto.

Treba nám tieto veci strážiť z rôznych dô-vodov. Ale Boh nám hovorí: „Nadovšetko, čo treba strážiť, stráž svoje srdce“........................ Boh nám v tomto 23 verši nehovorí, že strážiť máme len svoje srdce, ale že srdce máme strážiť nadovšetko, čo treba strážiť. Predovšetkým a na prvom mieste treba strážiť svoje srdce. Ale aj všeličo iné treba strážiť. Treba si strážiť zdravie – nemáme byť ľahko-myseľní a hazardovať so svojím zdravím. Ďa-lej si treba napríklad strážiť svoju dobrú po-vesť, treba si strážiť svoju česť a ešte aj iné ďalšie veci si máme strážiť a ochraňovať.Strá-ženie svojho srdca máme však položiť na prvé miesto: „Nadovšetko, čo treba strážiť, stráž svoje srdce, lebo z neho pochádza život.“

23

Stráž srdca má byť pre nás najvyššou pri- oritou medzi strážením si všetkého možného. Stráž svoje srdce – to je príkaz, nariade-nie, dobrá rada. Keď nás Boh takto usmer-ňuje, očakáva od každého z nás, že to tak aj budeme robiť. V evanjelickom preklade je ten-to verš uvedený takto: „So všemožnou bdelo-sťou chráň si srdce...“. So všemožnou bde-losťou – t.j. ako sa len dá; všetkými možnými dostupnými spôsobmi a prostriedkami si chráň /stráž svoje srdce. Keď nám Boh dáva takýto pokyn, predpo-kladá, že vieme čo to znamená strážiť si srd-ce. Predpokladá, že poznáš svoje srdce a vieš ako tvoje srdce funguje, ako sa správa a ro-zumieš, čo to znamená strážiť si srdce. Na-koniec verš 23 nám uvádza aj dôvod, prečo to máme robiť: „ ... lebo z neho pochádza život“. Skôr než sa začneme zamýšľať nad strá-žením si srdca, povedzme si, čo sa pojmom srdce označuje. Čo sa tým myslí, keď sa po-vie: srdce. Pojem „srdce“ V biblickej konkordancii vydanej ku kralickému prekladu Biblie, ktorú spracovali Bič a Souček, pod heslom „Srdce“ sa nachá-dza 647 odkazov na verše kníh Starej zmluvy a 145 odkazov na verše kníh Novej zmluvy. Keď to zoberieme štatisticky, tak je to v prie-mere približne jeden verš na jednu a pol stra-ny, alebo dva verše na tri strany Biblie. Už z počtu výskytov tohto slova vidíme, že Boh pri-kladá veľkú dôležitosť tomu, čo označuje slo-vom srdce............ Z Biblie vieme, že ľudská bytosť sa skladá z troch častí – sme „trojzložkový“ (1.Tesal. 5: 23).Tieto časti sú: duch, duša a telo. Pritom je-dnotlivé časti sa skladajú z ďalších podčastí. Duch, duša a telo sú samo o sebe zaují-mavé a dôležité témy, ale v tomto článku sa nimi nejako zvlášť zaoberať nebudeme, lebo nás zaujíma niečo iné, zaujímame sa o srdce.

Srdce je častým označením určitej časti ľuds- kej bytosti, a to jednak: Srdce - vo vlastnom slova zmysle je fyzic- ký orgán (jeden z orgánov tela), a jednak: Srdce - v duchovnom slova zmysle je časť vnútra človeka, časť vnútorného bytia, časť toho, čo nemôžeme vidieť, ani nahmatať alebo zistiť svojimi zmyslami. Srdce nie je samostatná časť popri duchu a duši. Pod srdcom sa označujú všetky tri pod časti duše (myseľ, vôľa a city) a jednu pod časť ducha a tou je svedomie. Máme tri „sa-mostatné“ časti (duch, duša a telo) a srdcom sa súhrnne označujú štyri menované vnútorné časti ľudskej bytosti (myseľ, vôľa, city a sve-domie). Srdce, to sú tieto vymenované časti pôsobiace (fungujúce) súčasne (odrazu) ako jeden celok. Stráž svoje srdce Stráž svoje srdce!V praktickom živote veľ-mi málo žijeme v tejto pravde. Máme striehnuť a ustrážiť svoje srdce! Prečo to máme robiť? „Lebo z neho pochádza život“ - to je biblická pravda a biblické posolstvo pre nás. Život, ktorý žiješ, vychádza z tvojho srdca a to, čo teraz leží v tvojom srdci určuje tvoju budúcnosť, ovplyvní to tvoje budúce veci. Ako vidíš budúcnosť, to je uložené v tvojom srdci! Ako rozmýšľaš o dňoch, ktoré prídu? Si plný strachu, očakávania a úzkosti čo bude, alebo si plný nádeje, radosti a dôvery? V našom živote prichádzajú chvíle, keď li-stujeme vo svojej pamäti a prechádzame sa udalosťami, ktoré sme prežili. Robíme si akúsi inventúru života z hľadiska toho čo bolo dobré a čo zlé v minulosti. Obyčajne tak robievame na prelome rokov, keď sa pozeráme späť a li-stujeme v našom kalendári, ktorý je už popí-saný poznámkami a udalosťami, ktoré sa už udiali. Dívame sa aj do budúcnosti a plánuje-me, dívame sa dopredu a robíme predsavza-tia, a toto dívanie sa do budúcnosti je ako lis-

24

tovanie v prázdnom kalendári. Aj prorok Haba-kuk tak prechádzal svojim kalendárom až pri-šiel do prítomnosti, ale nezastavil sa, ale listo-val ďalej, listoval do budúcnosti a tam vložil do kalendára svojho srdca rozhodnutie: „Keby hneď aj nekvitol fíg a nebolo by úro-dy na viničoch; keby sklamalo dielo olivy a po-lia by nedorobili potravy; keby drobné stádo bolo odrezané od košiara a nebolo by hoväda v stajniach, ja sa jednako budem veseliť v Ho-spodinovi, budem plesať v Bohu svojho spa-senia“, (Habakuk 3,17-18). Budúci život človeka sa neodohráva len tak z ničoho nič, ale tá jeho stránka, ktorá zá-visí od človeka a ktorú ovplyvňuje človek sám, sa odvíja podľa rozhodnutí, ktoré sa rodia v je-ho srdci. Aj požehnania, ktoré Boh pre nás pripra-vil, musia prejsť cez naše srdce. Prietok reál-nej tekutiny určuje najužšie miesto potrubia.To najužšie miesto určuje, koľko toho potrubím pretečie. Tým najužším miestom v nás je naše srdce. Koľko prejde cez naše srdce, toľko má-me požehnania – viac nie. Aby ťa Boh mohol požehnať, musí prejsť cez tvoje srdce, nie okolo srdca, nie pomimo srdca. Je preto dôle-žité, čo je v tvojom srdci, čím je tvoje srdce za-plnené a čo sa v tvojom srdci deje. V srdci môže byť všeličo a môžu sa tam diať úžasné veci. Môže tam byť pokoj, alebo nepokoj; radosť, alebo starosti, strach a úz-kosť o to, čo sa práve s nami deje, alebo čo má prísť; skľúčenosť, alebo očakávanie v rôz-nom slova zmysle (dobrého, zlého a pod.). Srdce človeka je schopné veľa rôznych a pro-tikladných vecí. Pán Ježiš Kristus karhá učení-kov, keď hovorí: „A on im povedal: Ó, nezmyselní a spoz-dilí srdcom veriť všetkému tomu, čo hovorili proroci!“(Luk.24,25; - preklad prof. Roháčka), alebo:„Ó nerozumní a leniví srdcom veriť...“ (podľa evanj.prekladu).Srdce môže byť lenivé,

neschopné a neochotné, ale tiež môže byť v ňom horlivosť – horlivosť pre Boha, alebo hor-livosť aj pre rôzne iné veci. Veľa toho a roz- dielneho môže byť v srdci. V 5. Mojžišovej 8:11-18 Boh varuje Izrael: „Vystríhaj sa, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha, takže by si neostríhal jeho priká-zaní, jeho súdov a jeho ustanovení, ktoré ti ja prikazujem dnes! Aby snáď, keď budeš jesť a nasýtiš sa a vystavíš si krásne domy a budeš bývať, a keď sa rozmnoží tvoj dobytok a tvoje stádo oviec a kôz, a keď budeš mať mnoho striebra i zlata a budeš mať mnoho všetkého, čo je tvoje, aby sa nepovýšilo tvoje srdce, a zabudol by si na Hospodina, svojho Boha, kto-rý ťa vyviedol z Egyptskej zeme, z domu slu-hov, ktorý ťa viedol po tej veľkej a strašnej pú-šti, na ktorej sú ohnivé hady a škorpióny, po vypráhlom kraji, kde niet vody, ktorý ti vyviedol vodu z pretvrdej skaly, ktorý ťa kŕmil na púšti mannou, ktorej neznali tvoji otcovia, aby ťa ponížil a aby ťa skúsil, aby ti potom dobre či-nil, lebo by si povedal vo svojom srdci:Moja si-la a vláda mojej ruky mi zadovážila tohto bo-hatstva. Ale budeš pamätať na Hospodina, svojho Boha, lebo on je ten, ktorý ti dáva silu, aby si nadobudol bohatstva …“, aby sa nepo-výšilo ich srdce, aby si tie požehnania nepri-pisovali sami sebe, svojim schopnostiam, svojej šikovnosti a svojej sile. Toto je ponaučenie aj pre nás dnes. Tie požehnania, ktoré máme, nie sú z nás!. Zostávať v pravde, a držať si ju, že som stále závislý na Bohu, a že je to Boh, ktorý ma požehnáva a všetky dobrodenia, nech ich je koľkokoľvek, sú od Neho. Počul som príhovor-nú modlitbu za iných a v nej odzneli slová, aby tí a tí boli závislí na Bohu. Skutočnosť je taká, že všetci ľudia sme závislí na Bohu – veriaci aj neveriaci, len neveriaci si to nechcú pripustiť. Neveriaci všetky zásluhy a úspechy pripisujú sebe, svojej šikovnosti a múdrosti. Toto sa,

25

žiaľ, občas stane aj Božím deťom. Pozdvihnú = povýšia sa (spyšnejú) vo svojom srdci a do-stanú sa do ťažkostí a problémov, lebo „...ho-vorí Písmo: Boh sa pyšným protiví, ale pokor-ným dáva milosť“ (Jakub 4,6). Nemusíme sa modliť, aby bratia a sestry boli závislí na Bohu. Oni na Bohu závislí sú,či si to uvedomujú alebo nie. Skôr ich veďme k tomu, aby zostávali v tichosti a v pokore pred Bohom a varujme ich pred tým, aby sa vo svo-jich srdciach nepovyšovali a nespyšneli.

Srdce môže túžiť po mnohom.Mnohé Bo-žie deti majú viacero cieľov, majú zacielené na viacero vecí. Hľadajú Pána, ale súčasne hľa-dajú aj iné veci, ako je spoločenské postave-nie, kariéra, alebo niečo iné. Túžia po spolo-čenstve s Bohom, s Ježišom Kristom, ale tú-žia aj po inom. Veľa cieľov a veľa túžob v srdci spôsobuje rozdelenosť srdca. Má za násle-dok, že nerozpoznávame Božiu vôľu, nemá-me spoločnestvo s Pánom, alebo toto spolo-čenstvo je slabé, plytké. Našim cieľom, záme-rom, túžbou by mal byť len a len Ježiš Kristus:

„A tak ak ste vstali z mŕtvych s Kristom, hľadajte veci, ktoré sú hore, kde sedí Kristus po pravici Boha; na to myslite, čo je hore, nie na to, čo je na zemi“ (Kolosenským 3:1-2).

Keď sme spolu s Kristom vstali z mŕt-vych, tak Ježiš Kristus by mal byť našim hlav-ným a jediným cieľom a jedinou prioritou. Iba vtedy, keď hľadáme iba Pána a nehľadáme nič iné, ani netúžime po ničom inom, sú naše srdcia rýdze a nerozdelené.

Je dôležité si uvedomiť, že všetci ľudia majú rovnaké srdcia čo do „zloženia“. Je však rozdiel medzi srdcom veriaceho a neveriace-ho.Ten rozdiel je v tom, že neveriaci majú svo-je srdcia tvrdé, zatvrdnuté voči Bohu, a preto ich srdcia sú tvrdé aj celkovo. Biblia o nich ho-vorí, že majú kamenné, alebo neobrezané srdcia.

Božie deti, tí, ktorí uverili v Ježiša Krista

a sú znovuzrodení, majú nové srdcia. Božie deti sú nové stvorenia v Kristovi:

„Takže ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením; predchádzajúce pominulo, hľa, všetko je nové“ (2. Korintským 5,17).

Ich srdcia sú mäkké, mäsité - a to učinil v nich Boh:

„A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa“ (Ezechiel 36,26). Božie deti,tí ktorí sú Kristovi, už nové srd-ce majú. Ak sa ale stále ešte modlia a volajú: Ó, Bože, stvor mi nové srdce, daj mi mäsité, mäkké srdce, tak čo tým vlastne dávajú na-javo, keď Písmo hovorí, že Boh to už urobil? Ak vnímajú, že s ich srdcom niečo nie je v po-riadku, tak treba preskúmať prečo to tak je a čo sa stalo s ich srdcom, čo sa s nimi deje! Jednu príčinu sme už spomenuli:veľa cie-ľov, veľa túžob a Pán Ježiš Kristus nie je na prvom mieste a tým vlastne nie je ani pánom v ich živote. Inú príčinu môžeme vidieť v nasle-dovnom. Je to vec svedomia. Svedomie, ako sme už napísali, je súčasťou srdca a ak je hriech v živote človeka, tak jeho svedomie je nečisté. Hriech ťaží svedomie a srdce je … u-trápené, nečisté… no, všelijaké.Hriech na viac ešte spôsobuje stratu spoločenstva s Bohom „A toto je zvesť, ktorú sme počuli od Ne-ho a ktorú vám zvestujeme, že Boh je svetlo, a že niet v ňom nijakej tmy. Keď povieme, že máme obecenstvo s ním a chodíme vo tme,lu-háme a nečiníme pravdy; ale keď chodíme vo svetle, ako je on vo svetle, máme obecenstvo jeden s druhým, a krv Ježiša Krista, jeho Sy-na, očisťuje nás od každého hriechu“ (1.Ján 1: 5-7). S hriechom treba konať – máme milosť na pokánie.Vyznať hriech, opustiť ho a krv Je-žiša Krista očistí naše svedomie a srdce sa u-pokojí. Žiaľ, veľmi málo sa robí pokánie a pri-

26

tom pokánie by malo byť neoddeliteľnou súča-sťou nášho každodenného kresťanského živo-ta.Pokánie by malo byť našim životným štýlom Srdce je bránou našej bytosti Naše srdce je veľmi dôležitá časť našej bytosti, lebo je vchodom aj východom celého nášho bytia. Vzťah s Bohom začína v našom srdci a je aj udržiavaný v srdci. Naše srdce je bránou celej našej bytosti. Človeka môžeme prirovnať k budove s množstvom miestností. Takáto budova má vždy vchod aj východ. Srdce je zároveň aj vchodom aj východom na-šej bytosti.Čokoľvek do nás vstúpi, musí prejsť cez naše srdce. Čokoľvek z nás vychádza, vychádza z nášho srdca, opúšťa nás cez naše srdce. Boh s človekom koná v jeho srdci a tiež, Boh sa díva na srdce človeka. Ak naše srdce pri počúvaní posolstva (kázne) nebdie, nepo-chopíme jeho zmysel. Podobne je to aj pri čí-taní. Ak nie je srdce otvorené obsahu textu, ktorý čítame, nič neprijme. Dokonca je to tak aj pri jedení. Ak nemáme pritom srdce, aby sme jedli, nebude nám jedlo chutiť. Srdce je akýsi kontrolný orgán našej by-tosti. Aby sme mali kontrolu nad celou budo-vou, musíme mať kontrolu nad vchodom aj vý-chodom. Musíme byť schopní kontrolovať otváranie aj zatváranie budovy. Tak aj naše srdce. Jednak má možnosť a moc otvárať a zatvárať našu bytosť a jednak je aj samo tým vchodom a východom. Z toho dôvodu musí byť hlásanie evanjelia, vedené Svätým Du-chom, hlásané tak aby zasiahlo ľudské srdce. Najúčinnejší spôsob hlásania evanjelia je dot-knúť sa ľudského srdca. Ak dokážeme posol-stvom preniknúť do srdca, mnohí môžu byť zí-skaní. Božie deti sú spolupracovníkmi Sväté-ho Ducha pri záchrane ľudí Boh tohto sveta zatvára srdcia neveriacich pre evanjelium. Bez ohľadu na to, koľko budeme hlásať, ak si ľudia zatvoria srdce, nemôžeme sa ich dot-

knúť, nemôžeme im účinne poslúžiť, lebo „vchod ich bytosti“ (srdce) je zatvorený. Ak chceme, aby hlásanie evanjelia malo účinok, musíme nájsť spôsob, ako sa dostať cez vchod. Najlepší evanjelista a kazateľ je ten, ktorý nájde kľúč k odomknutiu srdca. Božia láska je najlepší spôsob,ako odom-knúť srdce. Preto najlepší spôsob ako otvoriť srdce človeka, je priniesť Božiu lásku. Keď je srdce otvorené, pre Svätého Ducha je ľahké dotknúť sa ducha človeka a všetkých častí je-ho bytia. To platí nielen o hlásaní evanjelia, kázaní, vyučovaní, ale aj o každej duchovnej službe. „Môj synu, pozoruj na moje slová; nakloň svoje ucho k mojím rečiam. Nech neodídu od tvojich očí; ostríhaj ich prostred svojho srdca. Lebo sú životom tým, ktorí ich nájdu, a celému ich telu lekárstvom“ (Príslovie 4,20-22) To, čo je v našom srdci, to sa nám započí-tava – buď k nášmu dobrému, alebo k našej škode. K čomu dôjde, keď v srdci je vzbura? Prichádzajú tresty a súženia, ale môže dôjsť aj k smrti, a to k smrti duchovnej alebo fyzic-kej. Spomeňte si na vzbury, o ktorých sa píše v Starom zákone a predovšetkým v 1. - 5. kni-he Mojžišovej. Písmo nás vedie k tomu, aby sme si strá-žili svoje srdce a varuje nás, aby sme si svoje srdce nezatvrdzovali (viď Židom 3,12-13). Aj nové mäsité srdce je možné zatvrdiť – hrie-chom a zvodom do hriechu. Srdcom sa verí – to sme počuli už mnoho- krát. Ježiš Kristus hovorí, že ... z dobrého po-kladu srdca dobrý človek vynáša dobré a z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Matúš 12,34-35). Srdce môžeme pripodobniť k pôde, ako je to napísané v Evanjeliu podľa Marka v po-dobenstve o štvorakej pôde (Evanjelium podľa Marka 4:1-20). Keď do srdca vstúpi Božie slo-vo, niečo sa v srdci udeje. V otvorenom srdci

27

Božie slovo môže zakoreniť a priniesť úrodu. V Písme je preto obraz: semeno a pôda. Obrazom Božieho slova je semeno a obrazom tvojho srdca je pôda. Tvoje srdce je schopné, keď sa správne rozšíri, prijať semeno Božieho slova a produkovať nádherný život. Boh pra-cuje cez naše srdce; nepracuje mimo naše srdce. Keď Božie slovo zostáva, je, upro-stred (t.j. vo vnútri) tvojho srdca (ostríhaj ich prostred svojho srdca), nič nemusí zostať tak, ako to bolo v tvojom starom živote. Uvedomme si, že toto všetko máme ro-biť my! Nie Boh! Boh už svoje urobil. Už nám stvoril nové (mäsité) srdce. Naše srdce je ob-rezané obriezkou Kristovou vo zvlečení tela hriechov. Strážiť svoje srdce je naša úloha, náš údel! Náš! Náš! Teraz sme si už my zod-povední za naše srdce, a preto nebuďme ali-bisti, nechcime od Boha, aby On strážil naše srdce, keď Písmo hovorí, že to máme robiť my. Áno, Svätý Duch nás bude varovať, bude nám signalizovať, keď zídeme z cesty, ale strážiť si srdce je naša úloha, je to na nás. Je na nás, či zareagujeme na varovný signál, na hlas Svätého Ducha, alebo nie. Ako môže človek strážiť svoje srdce? „Hľaďte, bratia, aby snáď nebolo v nie-kom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by od-stupovalo od živého Boha. Ale sa napomínaj-te každý deň, dokiaľ sa volá: dnes, aby nebol niekto z vás zatvrdený zvodom hriechu“ (Ži-dom 3,12-13) Jedno z dôležitých napomenutí Písma ohľadom nášho srdca je aj toto miesto (Ži-dom 3,12 – 13). Aj tu sa píše: „Hľaďte, bratia...“ Teda inými slovami, dávajte si pozor na svoje srdce. Okolo nás sú rôzne vplyvy sveta, ktoré keď pustíme do svoj-ho vnútra, spôsobujú žiadosti v srdci a keď žiadosť počne, plodí hriech a hriech spôsobu-je smrť. Preto stráž svoje srdce, lebo z neho pochádza život. A o tomto je reč, keď Písmo

hovorí „stráž svoje srdce“. „…aby nebol niekto z vás zatvrdený zvo-dom hriechu.“ Koniec koncov problém nie je hriech sám o sebe, lebo ten tu je a to už dosť dlho, ale problémom je tvoje srdce a ty sám, ktorý si svoje srdce máš strážiť pred hriechom. Sami si máme dávať pozor na svoje srdce, ale má-me strážiť aj jeden druhého: „...Ale napomínajte sa každý deň“. Sme údmi jedného tela, a preto máme pomáhať jeden druhému a jeden druhého strážiť pred pádom do hriechu. Ochraňovať je-den druhého aj formou napomínania je jedna zo vzájomných úloh tela Kristovho. K ochrane a strážení svojho srdca potrebujeme aj ostat-ných bratov a sestry. Strážiť si svoje srdce je zodpovednosť predovšetkým moja, ale aj nás všetkých navzájom. Zotrvávať vo viere a rásť v nej Ty mu-síš byť presvedčený, že Boh je ten najlepší, On s tebou má tie najlepšie úmysly, chce ti len to najlepšie a dobré. Mali by sme deň čo deň „držať“ svoje srdce na uzde a usmerňovať, upravovať ho k Božej kázni a poslušnosti. „Zaveď svoje srdce ku kázni a svoje uši obráť k rečiam známosti! Počuj, ty, môj synu, a buď múdry a uprav svoje srdce rovnou ces-tou. Daj mi, môj synu, svoje srdce, a tvoje oči nech pilne pozorujú moje cesty“ (Príslovie 23,12+19+26). Obracaj svoje srdce vždy smerom k Bo-hu a Jeho zapísanému slovu.Tvoje srdce chce ísť svojou cestou, po svojich vlastných chod-níkoch, ale ty ho môžeš nasmerovať inak; ty ho môžeš riadiť a smerovať po Božích ces-tách. To je tvoj údel, tvoja vec, tvoja úloha: „Urovnaj stezku svojej nohy, a nech sú upravené všetky tvoje cesty; neuhni sa ani na-pravo ani naľavo; odvráť svoju nohu od zlého“ (Príslovie 4,26 - 27). Ako ešte ďalej môžeme strážiť svoje

28

srdce? Aj spôsobom, o ktorom sa píše v liste Jakuba: „Takže, moji milovaní bratia, nech je každý človek rýchly počuť, pomalý hovoriť, po-malý do hnevu“ (Jakub 1,19). „...mnoho klesáme všetci. Ak niekto neklesá v slove, to je dokonalý muž, ktorý má moc pojať na uzdu i celé telo. Hľa, koňom dá-vame zubadlá do úst, aby nás poslúchali, a tak sem i ta obraciame celé ich telo. Hľa, i lo-de, hoci sú také veľké a hnané krutými vetry, dajú sa sem i ta obrátiť najmenším kormidlom, kamkoľvek sa ľúbi pohnať tomu, kto ju spra-vuje. Tak i jazyk je malý úd a veľkým sa hono-sí. Hľa, maličký oheň akú veľkú horu zapáli!“ (Jak. 3: 2-5). „Kto je múdry a rozumný medzi va-mi? Nech ukáže zo svojho pekného obcova-nia svoje skutky v múdrej a krotkej tichosti! Ale ak máte horkú závisť a svár vo svojom srdci, nechváľte sa a neluhajte proti pravde. Tá mú-drosť neprichádza zhora, ale je pozemská, te-lesná, démonská. Lebo kde je závisť a svár, tam je aj nepokoj i každá zlá vec“(Jak.3:13-16) Ale aj v Prísloví: „Odstráň od seba prevrátenosť úst a vzdiaľ od seba krivolakosť rtov“ (Prísl 4,24). Odvracaj svoje ústa od falše, od ne-pravdivých a falošných rečí. „Tvoje oči nech hľadia priamo vopred, a tvoje víčka nech sa dívajú priamo pred teba“ (Príslovia 4,25). Chránenie srdca má spoločné nielen s hovorením, ale aj s tým, na čo sa dívame – vo všeobecnosti teda s tým, čo si púšťame do svojho vnútra: na čo sa dívame, čo počúva-me. Čím sýtiš svoje srdce, to je zodpovednosť každého jedného - nikto tú zodpovednosť za teba nemôže vziať na seba. Nikto túto zodpo-vednosť nemôže od teba odobrať! Máme modlitebné stíšenie a tam má-me spoločenstvo s naším Pánom. Nie je však dôležité, ako dlho trvá tvoje modlitebné stíše-

nie, ale dôležité je to, čo sa tam deje. Ak ne-vyjdeš z tohto času, ktorý si venoval v modlit-be spoločenstvu s Bohom, v sile, v osviežení a v požehnaní, tak si tam robil niečo iné, ako si robiť mal. Keď si na modlitbe, potrebuješ aj prijať a vyjsť odtiaľ, z tohto času, premenený – veď to je čas, keď máš spoločenstvo s Pánom ce-lého vesmíru, a to sa musí u teba prejaviť. Čo-koľvek v tomto čase prijmeš do svojho srdca, to si podrž a nech sa to stane skutočnosťou v vojom živote. Keď máme zdravotné problémy a ide-me k lekárovi, dostaneme od neho nejakú ra-du: urob toto alebo toto. Obyčajne ho poslúch-neme a držíme sa jeho rady. O čo viacej má-me poslúchnuť radu, keď nám radí sám Boh, ktorý viac ako ktokoľvek iný chce naše dobro. „Stráž svoje srdce, lebo z neho vychá-dza život – srdce je prameňom života. Tvoje srdce je prameň tvojho života. Nikto za teba nemá tú zodpovednosť strážiť si srdce – len ty sám. Každý sám za seba! Drahoslav Vajda http://drahoslav.szm.sk. drahoslav.vajda@gmail.com. - Reakcie a podnety aj v budúcom čísle-

Rast a posvätenie Bl. Číčel

Ak chceme rozprávať o ovocí Ducha Svätého v živote kresťana, tak je dobré, aby sme si uvedomili, kam ideme, ak sme sa raz vybrali na túto cestu. Lebo osobný program ži-vota Božieho dieťaťa je rásť v svätosti s tým, že cieľom je podobať sa Pánovi Ježišovi Kris-tovi.

Svätosť je oddelenie od hriechu a od sve-ta pre službu Bohu. „Lebo to je vôľa Božia, va-še posvätenie.“

Ak si nakreslíme graf, v ktorom znázorní-me možnosti vývoja posvätenia kresťana v ča-se, uvidíme, že nie všetko je jednoduché a ve-

29

die k dokonalosti. V deň, keď sme prijali Pána Ježiša Krista do nášho života, On tam vstúpila a sme dostali od Hospodina dar, istej miery svätosti. S časom táto miera svätosti môže rásť, to je kresťan rastúci v duchovnej dospe-losti a mení sa obnovovaním svojej mysle, alebo môže ostávať približne na tej istej úrovni ako v čase, keď sme ju dostali, to je tzv. teles-ný kresťan, ktorý sa pripodobňuje svetu. A po-tom môže žiaľ miera svätosti aj upadať,až tak, že nás zasiahne opäť večná smrť. Ak však je účelom a cieľom nášho života rásť do podoby Pána Ježiša, potom to má aj praktické dôsled-ky v našom živote.

Aké sú poznávacie znaky prítomnosti Du-cha Svätého v našom živote? Môžeme si pre čítať z Evanjelia podľa Matúša zo 7. kap., ver. 16 -20:

„Po ovocí ich poznáte. Či vari oberajú z tŕ-nia hrozno, alebo z bodľačia figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovo-cie, ani zlý strom dobré ovocie. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Teda, podľa ovocia ich poznáte.“

Po ich ovocí ich poznáte. V Písme je za-chytený zoznam ovocia vypôsobeného príto-mnosťou Ducha Svätého: Láska, vernosť, ra-dosť, krotkosť, pokoj, zdržanlivosť, zhovieva-vosť, sebaovládanie, dobrota, dobrotivosť, spravodlivosť, pravda, srdečná sústrasť, mi-losrdná pokora. To je, pravda, viac, ako je na-písané v Gal 5:22, ale to všetko sú vlastnosti, alebo vnútorné stavy človeka, ktoré predsta-vujú charakter človeka. A pretože je to ovocie prítomnosti Ducha Svätého, predstavujú cha-rakter človeka kresťana - kresťanský chara-kter.

Ovocie Ducha Svätého sa má prejavovať u každého kresťana. Prejavovať sa majú všet-ky vlastnosti u každého, aj keď nie v rovnakej miere. Písmo hovorí aj o daroch Ducha Sväté-

ho a ak by sme ich študovali, zistíme, že dary Ducha Svätého sú schopnosti k službe. Dar jazykov, dar uzdravovania, alebo dar rozpoz-návania duchov nie sú povahovými vlastno-sťami človeka. Tým, že dostaneme dar Ducha Svätého, sa skokom mení naša schopnosť slúžiť v tele Pána Ježiša Krista. Ale tým sa na-ša povaha a náš charakter skokom nemení. Skokom sa mení naša túžba byť v prítomnosti Pána Ježiša Krista, radosť z modlitieb, túžba slúžiť iným ku spaseniu, porozumenie pre Bo-žie kráľovstvo v nás a okolo nás, šanca odolať pokušeniu a neupadnúť do hriechu, ľútosť nad každým naším pádom. A podľa čoho nás ľudia poznávajú? Pán Ježiš pri poslednej večeri po-vedal:

„Potom poznajú všetci, že ste moji učení-ci, keď budete mať lásku medzi sebou.“

Inde Pán Ježiš hovorí: „Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria

ústa.“ Ľudia nás poznávajú podľa spôsobu, ako

žijeme a čomu v živote dávame prednosť. Po-znávajú nás podľa vzťahov, ktoré máme me-dzi sebou a podľa vzťahov, ktoré budujeme s okolím. V rodine, v práci, v zbore. A podľa re-akcií na vonkajšie popudy, negatívne aj pozi-tívne. Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa.

„Čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu.“

Tu by som sa ešte chcel vrátiť k tomu, že nás podľa vzťahov poznávajú ľudia. Tak naprí-klad: Ku mne prišiel jeden muž na odbornú návštevu na ústav. Ale pri tej návšteve prišli za mnou asi traja ľudia a chceli mi niečo rozprá-vať a videli tam tohto muža a hovoria: „Príde-me neskôr.“ A nato sa ma ten muž pýta: „Po-čujte, nie ste vy kresťan?“ Odpoviem: „Áno, som kresťan. A prečo?“ „No preto, lebo tu slú-žite ako slzavé údolie, kam chodia všetci pla-kať.“ „No, pravdu máte.“ „Aj ja som kresťan“-

30

mi povedal ten brat Peter z BTM. A v zbore u nás sa stala takáto vec. Mal som spolužiaka Milana. Naraz ho vidím, on ide dolu z pos-chodia v našej modlitebni, a ja ho vítam: „Mi-lan, kde sa ty tu berieš?“ A on mi hovorí: „Do-bre mi je medzi vami.“ To sú poznávacie zna-menia Božieho ľudu. Meradlom nášho kres-ťanského charakteru je náš každodenný život. Nemáme možnosť výberu. Boží rozkaz znie: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“

Budovanie kresťanského charakteru je proces, ktorý trvá až do smrti. A jeho cieľom je naša podobnosť Pánovi Ježišovi Kristovi. Mu-síme ísť touto cestou. Nová Zmluva je Boží sľub dotýkajúci sa budovania nášho kresťan-ského charakteru.

„Dám svoje zákony na ich srdcia a napí-šem ich na ich mysle.“

Prejavovanie sa Ducha Svätého v na-šom živote ide ruka v ruke so zmenou nášho charakteru. Čím dlhšie chodíme s Pánom, tým viac by malo byť vidieť na nás, že sme Boží. V Písme je to krásne povedané o Enochovi.

„Enoch chodil s Bohom a nebolo ho, le-bo ho vzal Boh.“

Zdá sa, že tento vzťah je obojstranný. E-nochovi bolo dobre s Bohom a Bohu bolo do-bre s Enochom. A Mojžišova tvár žiarila tak,že sa naňho nemohli pozerať. Aj to bolo ovocie Božej prítomnosti v jeho živote. A čo robiť, aby krása nášho kresťanského charakteru rástla?

Pavel to Timotejovi hovorí veľmi stručne a jasne:

„Cvič sa v zbožnosti“ Budovanie kresťan- ského charakteru sa nedeje bez nášho úsilia. Roľník hnojí, orie, seje, polieva a stále si uve-domuje svoju nedostatočnosť. On nespôso-buje ani klíčenie semena, ani výživu rastlín, ani nerozkazuje slnku a dažďu v čase rastu, dozrievania a zberu. Zaslúžená úroda je plne závislá na vôli Božej. Roľník vie, že dobrú úlo-hu môže očakávať, len keď bude usilovne a

svedomito robiť všetko, čo treba urobiť. V tom zmysle spolupracujeme s Bohom. Roľník ne-môže urobiť to, čo musí urobiť Boh. Boh ne-urobí to, čo musí urobiť roľník. A toto je obraz budovania kresťanského charakteru. Je to spo lupráca Boh - a človek. My nesieme spolu-zodpovednosť za mieru svätosti, ktorú dosa-hujeme. Duch Svätý vykoná vždy to, čo vyko-nať treba. Keď my odvedieme náš diel práce. Je napísané: „Cvič sa.“ Tak čo robiť? Ako začať? A ako pokračovať?

1. Musíme sa rozhodnúť pre rast kre-sťanského charakteru. Musíme vziať osobnú zodpovednosť za náš pokrok v zbožnosti. Rozhodnúť sa, že budeme príčinliví, usilovní a vytrvalí.

2. Musíme sami seba zaviazať, že za- platíme cenu za duchovný rast. Duchovný rast nepríde zadarmo. To chce náš čas, naše úsi-lie, našu vytrvalosť a našu ochotu zriecť sa úspechu vo svete.

3.Musíme sa otvoriť schopnému učiteľo-vi, alebo trénerovi. Podľa mienky Pána Ježiša je najschopnejším učiteľom a trénerom Duch Svätý. Pozvali ste už niekedy Ducha Svätého do vášho života, aby tam urobil poriadok, po-dľa Jeho predstáv? Povedali ste mu, že sa chcete podobať Pánovi Ježišovi, a že ho bu-dete poslúchať, nech vás povedie, kam On chce? Pozor, ak Ho pozvete, On príde. A bude robiť poriadok. Ale pre vás to nebudú ani po-hodlné, ani slnečné dni. Ale vyjdete z toho oveľa zdravší a krajší pred Otcom.

4.Venujte sa Písmu. V evanjeliách je toľ-kokrát zaznamenané: „Ale oni nerozumeli.“ Proste Pána o porozumenie Písma. Proste Ho,aby Písmo hovorilo do vášho každodenné- ho života. Proste Ho, aby sa zmiloval nad va- ším osobným životom.

Ako toto všetko premeniť na drobné? Viete, my sme s manželkou slúžili našim de-ťom. My sme si jasne uvedomili, že musíme

31

žiť Božím životom, ak chceme, aby naše deti túžili žiť Božím životom a videli, že životy v iných rodinách nie sú také pekné ako v našej.

To druhé je príklad o tom, ako som pre-stal negatívne reagovať na nepríjemné uda-losti. Viete, keď vám vypadne z ruky kladivo a klepne vás po nohe, tak väčšina z nás zana-dáva. A mňa to veľmi, veľmi mrzelo a prosil som Pána, aby ma tohto zbavil. A tak sa to stalo pri stavbe našej modlitebne. Vypadlo mi z ruky kladivo. A ja som to odreagoval pro-stým: „Jaj, Pane môj.“ A vtedy som si uvedo-mil, že som nezanadával. A ďakoval som môj-mu Pánovi za túto milosť.

A, ešte naša babička nás veľmi veľa nau-čila. Máme záhradku. A my chodievame do záhradky pracovať. A babička šla cestičkou, ktorú máme uprostred záhradky, pozerá sa vpravo a vidí kapustu. A pozerá sa vľavo a vidí karfiol. Pozerá sa vpravo a vidí fazuľku,... A hovorí: „Jéj, to by sa dalo dať tomu, to by sa dalo dať tomu a to by sa dalo dať tomu...“ Vie-te, pre nás to bolo úžasné. My sme pestovali zeleninu pre seba. A ona videla možnosť, ko-mu ju darovať. No, bolo to pre nás veľké vyu-čovanie. Hľadajme kde, komu a ako slúžiť, ako pomôcť a ako potešiť.

Tak si to ešte raz zopakujeme. Program života Božieho dieťaťa je rast v svätosti s cie-ľom podobať sa Pánovi Ježišovi Kristovi. Rast do podoby Pána Ježiša Krista má praktické dôsledky v živote.Je to ovocie prítomnosti Du- cha Svätého, ktoré sa navonok prejavuje ako kresťanský charakter. Praktickým meradlom kresťanského charakteru je náš každodenný život. Nemáme možnosť výber

Budovanie kresťanského charakteru je Boží príkaz. Musíme sa cvičiť v zbožnosti. My nesieme spoluzodpovednosť za mieru sväto-sti, ktorú dosahujeme. Tak čo robiť? Musíme sa rozhodnúť pre rast kresťanského charakte-ru. Musíme byť ochotní zaplatiť cenu za du-

chovný rast. A treba nám v tejto veci otvoriť sa Duchu Svätému. Musíme sa venovať Pís-mam. A toto všetko treba premeniť na drobné. A tak nech nám Pán pomáha takto kráčať v Jeho šľapajach. Amen.

„Pred vstúpením“ Autor Bl. Číčel

Onedlho sa naplní 40 dní odo dňa, keď vstal Pán Ježiš z mŕtvych. A bude to pamiatka vstúpenia Pána Ježiša do neba. Bol by som rád, keby sme si pripomenuli to, čo sa udialo v ten deň, keď Pán Ježiš vstúpil do neba, a ako to prežívali Jeho učeníci, čo to znamenalo pre jednotlivcov, pre každého z nich osobne. Je zrejmé, že pre učeníkov bolo„vstúpenie do ne- ba“ prekvapením. Pán neba a zeme, ale uznal za potrebné vysvetliť ľuďom okolo seba, čo sa vlastne stalo a aká je ich budúcnosť.

Vysvetliť im, čoho boli svedkami. V Skutkoch apoštolov, v 1.kapitole čítame,

že po vstúpení, keď videli, ako od nich odchá-dza Pán, postavili sa vedľa nich dvaja mužo-via v bielom rúchu, ktorí povedali:

„Galilejskí mužovia, čo tu stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, príde tak, ako ste Ho videli ísť hore.“

Usmerňuje ich, čo majú robiť a ako to ma-jú prijať, celú tú záležitosť, len čo oblak zdvihol Pána a On odišiel od nich. V Písme máme dve informácie o vstúpení. Jedna je zapísaná v Skutkoch apoštolov v 1. kapitole a druhou informáciou, je tam kde o vstúpení hovorí sám Pán Ježiš. On rozpráva o tom, ako On vníma potrebu vstúpenia, svojho odchodu do neba. A tá je zapísaná v evanjeliu Jána v 16. kapito-le vo veršoch 2-13. Prečítame si ich:

„A vypovedia vás zo synagóg. Ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa do-mnieval, že tým koná Bohu službu. A to vám urobia preto, že nepoznajú ani Otca,

32

ani Mňa. Ale to Som vám hovoril na to, aby keď príde tá hodina, ste pamätali, že Som vám to Ja povedal. Ale to Som vám nepo-vedal od začiatku, pretože Som bol s vami. Ale teraz idem k Tomu, ktorý Ma poslal a nikto z vás sa nepýta: „Kam ideš?“Ale pre-to, že Som vám hovoril tieto veci, zármutok naplnil vaše srdce. No Ja vám hovorím pravdu, že vám je to užitočné, aby Som Ja odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ nepríde k vám. Ale ak odídem, pošlem Ho k vám. A keď On príde, bude usvedčovať svet o hriechu, o spravodlivosti a o súde. A to o hriechu preto, lebo neveria vo Mňa. O spra-vodlivosti, že idem k svojmu Otcovi a už Ma viacej neuvidíte. A o súde, že knieža tohto sveta je odsúdené. Eš-te by Som vám mal mnoho čo povedať, ale teraz to nemôžete zniesť, ale keď príde On, ten Duch pravdy, uvedie vás do každej pravdy, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bu-de hovoriť všetko, čokoľvek počuje, aj bu-dúce veci vám bude zvestovať.“

Pán Ježiš sa v tomto texte zaoberá dvo-ma stránkami života Božieho ľudu, života svo-jich učeníkov v kráľovstve Božom.Prvá je mie-ra informovanosti učeníkov o význame uda-lostí, ktorých sú účastníkmi a svedkami. A dru-hou je predstavenie Božieho plánu o vzniku Cirkvi. Vstúpenie predstavil Pán Ježiš ako prostriedok, cestu pre dosiahnutie tohto cieľa, pre založenie Cirkvi.

Najskôr sa zastavíme pri miere informova-nosti učeníkov o význame udalostí, ktorých sú svedkami. Ján v kapitolách 13 -17 nás po-drobne informuje o tom, ako Pán Ježiš pri po-slednom stretnutí so svojimi učeníkmi pri ve-čeri, ktorá bola ich poslednou spoločnou ko-munikáciou, spoločnou udalosťou v živote s Ním. Informuje ich ako starostlivo dáva pozor, aby nič z toho, čo ich učil, čo im vykladal, čo počuli od Neho, a čo si aj odskúšali, nebolo

zabudnuté. Prečo im to teraz hovorí? Aby sa nič z Jeho zvesti nestratilo. Je to tam napí-sané:

„Aby ste pamätali, že som vám to pove- dal. A nehovoril som vám to od začiatku, lebo som bol s vami. Bol som s vami, a tak vám to nebolo treba hovoriť, vy ste to nemuseli ve-dieť. Vedel som to ja a riadil som chod udalo-stí, chod života, všetko to, čo sa dialo, tak, ako to bolo treba. Ale teraz je čas, aby ste sa do-zvedeli o budúcich udalostiach a o ich zmysle. O udalostiach, ktoré zmenia vaše životy ešte viac ako všetko to, čo sa stalo a čo sa pome-nilo za celý ten čas, čo som ja bol tu s vami. Aby ste sa zmenili ešte viac ako doteraz. Ja už nebudem s vami. Ja odídem. A nikto z vás sa ma nepýta: „Kam ideš?“ Ale ste smutní, že odchádzam.

To, že sú smutní z oznamovaného odcho-du učiteľa, považujem za známku oddanosti. Akoby chceli povedať: „Budeš nám chýbať.“ No ja si myslím, že v tom bolo ešte aj viac. Nie len to, že im bude chýbať, tam bola aj nevy-slovená otázka:

„A čo bude s nami, keď odídeš? Čo bude s nami? Veď celý program, program celej sku-piny si udával Ty.“

Totiž Pán Ježiš, rozhodoval, čo, kedy a ako sa bude diať, kam pôjdu. On niesol staro-sti, riešil problémy a dával úlohy. A teraz to končí. On odíde. „A čo bude s nami? Čo bude-me ďalej robiť?“ Viete, za tri roky spoločného života vznikol taký stereotyp, taký spoločný program, ktorý už dobre po-znali, ktorý si uve-domovali, a ktorý bude treba ďalej budovať, aspoň tak si to predstavovali, a naraz Pán od-chádza. A čo bude ďalej? Bude treba budovať niečo iné. A oni nevedia čo. V našich zboroch by sa to dalo prirovnať k takej predstave o li-turgii. Viete, s akou radosťou by sme prijali oz-námenie, že u nás liturgia končí a každé zhro-maždenie bude vyzerať inak. No, asi by sme

33

neboli nadšení. Viete, sme zvyknutí na istý po-riadok v našich zhromaždeniach, a to sa dodr-žiava a je to dobré, že sa to dodržiava. A uče-níci boli zvyknutí na poriadok s Pánom Ježi-šom a teraz mali budovať niečo celkom iné.-Neuvedomovali si však, že odchod Pána Ježi-ša je súčasť postupného odovzdávania, alebo súčasť prechodu od priameho vedenia Pánom Ježišom na ich čiastočné vedenie, keď sa iba občas stretol s nimi, až do úplného odchodu a položenia všetkej váhy za budovanie Cirkvi priamo na nich. Oni zoberú zodpovednosť za šírenie kráľovstva Božieho na zemi. „Ja odí-dem.“ Nerozumejú tomu a sú smutní.

Hovorí im niečo o Tešiteľovi, o Duchu pra-vdy, ale vidí, že Jeho slovám učeníci nerozu-mejú. Vtedy Pán Ježiš vysloví jeden z princí-pov duchovného rastu pre svojich učeníkov.

„Ešte by som vám mal mnoho čo pove-dať, ale teraz to nemôžete uniesť.“

Predstavte si. Učeníci chodia tri roky s Pá-nom Ježišom, to sú znovuzrodení ľudia, ktorí sa odovzdali Pánovi Ježišovi, ktorí Ho prijali, na slovo Ho poslúchajú, dali prednosť chodiť s Pánom Ježišom pred budovaním svojich ro-dinných životov a svojho zamestnania. To sú ľudia, ktorí jednoducho úpl-ne uprednostnili vo svojom živote Pána Ježiša. A napriek tomu im hovorí:

„Mal by som vám mnoho čo povedať, ale teraz to nemôžete zniesť.“

Takže pre každý náš stupeň poslušnosti Pánovi Ježišovi, vernosti Pánovi Ježišovi, lás-ky k Pánovi Ježišovi je Pánom Ježišom stano-vená miera únosnosti duchovných informácií. Človek, ktorý je tesne po znovuzrodení, veľa toho o Božích veciach nevie a neprežil, a jeho znalosť o duchovnom živote je veľmi nízka. A táto postupne narastá, ako oni prežívali cestu poslušnosti a lásky k Pánovi Ježišovi. Tak v človeku narastá poznanie Božích právd a Bo-žích očakávaní. Pán Ježiš nás vo svojej veľkej

láske nezavaľuje výpočtom všetkých Božích očakávaní, ktoré by sme mali vo svojom živo-te plniť. Dáva nám poznať len to, čo vládzeme uniesť. Na druhej strane však platí to, že čím viac sa otvárame pôsobeniu Duchu Svätému, zotrvávajúc v poslušnosti, vo vernosti a v lás-ke k Pánovi Ježišovi Kristovi, tým viac sa nám otvárajú Písma a cez ne čím ďalej, tým viac poznávame plnosť toho čo očakáva Boh od nás. Viac a viac poznávame Božiu vôľu.

Viete, aj v mojom živote to bolo tak. Desiatky rokov som bol nasledovníkom

Pána Ježiša. A vždy po čase, znovu a znovu som prežíval také volanie na cestu, aby som sa plne otvoril Pánovi Ježišovi Kristovi a prijal Ducha Svätého, Jeho vôľu, takú ako On sám chce. V súvislosti s tým som mal vždy pred očami text, z 2.Kor. z 11.kap. verše19:23-28.

„Lebo veď radi znášate nerozumných, sami súc rozumní. Sú služobníkmi Kristo-vými? Nezmyselne, hovorím. Nadto ja v prácach hojnejšie, v úderoch zvrchovane, v žalároch hojnejšie, v smrtiach často. Od Židov som dostal päťkrát 40 bez jednej. Tri razy ma palicovali. Raz ma kameňovali. Tri-krát som zažil stroskotanie lode. Deň a noc som strávil v hlbine. Na cestách často, v nebezpečenstvách riek, zo strany zbojní-kov, zo strany rodákov, zo strany pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpe-čenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi faloš-nými bratmi. V práci a v námahe, v bde-niach často, o hlade, o smäde, v pôstoch mnoho ráz. Na zime a v nahote. A okrem iného, čo každodenne dolieha na mňa, sta-rosť o všetky zbory.“

Toto sa mi vždy objavilo pred očami. A otázka: „Si naozaj ochotný ísť touto cestou? Si naozaj ochotný otvoriť sa Duchu Svätému, aby s tebou robil, čo On chce?“ A mnohokrát som povedal: „Pane, nie.“ Až prišiel deň, keď

34

som sa otvoril bez výhrad Jeho vôli a Jeho ve-deniu. Povedal som: „Ty si Pán.“ A vo vedomí vlastnej nedostatočnosti, biedy a telesnosti, som sľúbil vernosť zo všetkých síl. A môj Pán ma živí svojím Slovom, ktoré je pre mňa živé a je krásne. Vrátime sa ale k Pánovmu výroku:

„Vám je užitočné, aby som ja odišiel. To, čo teraz poviem, nie je výklad Písma,

to je moje osobné presvedčenie. Pán Ježiš musí odísť, lebo je to Boží plán, aby to bolo tak. Neviete si predstaviť, koľkokrát mi vo ve-ciach, ktoré som nevedel pochopiť, pomohla mi táto veta: „Je to Boží plán, aby to bolo tak.“ A ja som sa na to spoľahol a ukázalo sa, že to bolo dobré. Je to súčasť Božieho plánu vybu-dovania Cirkvi. Pán hovorí: „Ja odídem, ale dielo musí pokračovať. A v diele budete pokra-čovať vy. Ale na pomoc vám príde Tešiteľ. Vy budete robiť, ale budete mať Tešiteľa, Ducha pravdy, ktorého vám pošlem, keď odídem.“

Viete, vstúpením Pána Ježiša do neba de-finitívne skončil čas, keď Pán Ježiš osobne viedol svojich učeníkov. A nedivím sa, že ne-rozumeli svojmu Učiteľovi. Oni predsa s ve-dením Ducha Svätého nemali žiadnu skúse-nosť. Ani nevedeli, čo je to. Ale boli to pokyny Pána Ježiša, ktoré im On dal a ktoré oni dodr-žali. To bolo vzácne. Oni dodržali pokyny Pá-na Ježiša, ktoré im dal. A to otvorilo cestu Du-chu Svätému do ich životov. Pán Ježiš ich pri poslednej večeri povzbudzoval k vzájomnej láske, k poslušnosti, k modlitbám, k jednomy-seľnosti. Po vstúpení Pána Ježiša učeníci zrejme pod dojmom udalostí, ktoré sa stali a pod dojmom videnia, ktoré mali, Pána Ježiša poslúchli, konali jednomyseľne a zotrvali na modlitbách. Vrátili sa do Jeruzalema, konali je-dnomyseľne a zotrvávali na modlitbách.

Niekoľko poznámok k tomu, takým aktuál-nym postojom v našom živote. Čo je to poslu-šnosť? Náš Pán nám dáva príkazy cez Písmo, aj cez našu myseľ, cez bratov, cez sestry, cez

okolnosti, vedie nás istým spôsobom v živote. A my sa rozhodujeme, či Pánove príkazy po-slúchneme, alebo nie. Tak ako sa rozhodovali učeníci v čase, keď im Pán povedal:

„Neodchádzajte z Jeruzalema, budete ča-kať nejaký čas a buďte spolu.“

A oni toto naplnili. Podmienkou prijatia Du-cha Svätého bolo splnenie Pánovej požiadav-ky. Oni museli poslúchnuť. Poslušnosť je pod-mienkou prítomnosti a aktivity Ducha Svätého aj v našom živote. Poslušnosť príkazom Pána Ježiša. Aby sme vtedy, keď nám povie STOJ, zastavili, a keď nám povie CHOĎ, šli. Jedno-myseľnosť neznamená, že všetci rozmýšľajú rovnako, že sa nás niekto spýta jednu otázku a my všetci rovnako odpovieme. Takto tomu nemôžeme rozumieť. Ani tak, že robíme všetci to isté. Jeden je zamestnaný ako pracovník na linke, iný ako študent, niekto ako lekár... Kaž-dý máme nejaké zamestnanie, každý robíme niečo iné. Ale v istej oblasti sme jednomyseľní Máme ten istý súbor predstáv o náplni kres-ťanského života. Keby ste hľadali motívy za životom každého z nás, mali by byť rovnaké. Taký stav, že všetci si myslia to isté a všetci robia to isté, môže vzniknúť len za mimoriad-nych okolností, keď jedna myšlienka, alebo vec zatlačí do úzadia všetko ostatné. No treba povedať, že v takomto stave žili učeníci vtedy, keď Pán Ježiš vstúpil na nebesia. A potom vzniklo to spoločenstvo, ktoré tam bolo uza-vreté. Aj my poznáme takéto situácie. No nie všetci. Povedzme pri prechode frontu. Keď našou dedinou prechádzal front, tak nás drža-la len jedna jediná myšlienka: prežiť. A všetko sa sústredilo na myšlienku „prežiť“. O tom sme aj hovorili a tak sme aj konali. Alebo po-dobnú situáciu sme prežívali pri stavbe modli-tební. Keď sa stavala modlitebňa, tak sme mali len jednu myšlienku: aby to kráčalo do-predu, aby to bolo rýchle, efektívne,a aby sme čo najskôr skončili. S touto myšlienkou sme

35

konali a toto nás zaujímalo a bolo to predme-tom nášho uvažovania v našich domácno-stiach.

Jednomyseľnosť vo všedných dňoch tre-ba chápať trochu inak. Ale aj tak je jednomy-seľnosť s bratmi podmienkou prítomnosti Du-cha Svätého v našom živote. V ktoromsi z listov apoštola Pavla je napísané, že každý sme nejako iný, ale Duch je jeden. To je to, čo mienim, že keby ste hľadali pozadie konania študenta a vysokoškoláka a napríklad prosté-ho človeka, kresťana, tak musíte nájsť ten istý duchovný základ, z ktorého to všetko vyrastá.

To tretie boli modlitby. Viete, modlitba,to je príhovor k nášmu Otcovi.Tak ako Písmo je pre nás rádio. Keď začnem čítať Písmo, tak ho-vorí Pán ku mne. Otec hovorí k nám, čo On považuje za potrebné a za dobré. A modlitba je otvorenou cestou k tomu, aby som ja pove-dal Pánovi, čo potrebujem a čo považujem za dobré a za správne. Aby som sa Ho pýtal a do stával odpovede. Čítanie Písma a modlitba je uzatvorený okruh spojenia medzi naším Ot-com a nami. Bez tohto spojenia niet prítom-nosti Ducha Svätého v našom živote, to si tre-ba uvedomiť. Bez modlitieb a čítania Písma niet prítomnosti Ducha Svätého v našom živo-te. Učeníci v zástupe asi 120 ľudí splnili pod-mienky prijatia Ducha Svätého, a hľa, nič sa nedeje. Jeden deň, dva dni, týždeň, nič sa ne-deje. Už nie o mnoho dní, to nie je presné určenie času. Viete, niekomu je dlho čakať je-den deň a niekomu nie je ani rok dosť dlhý na čakanie. Aj z nášho stredu niekedy odchá-dzajú takí, ktorí sa nazdávajú, že sa tu nič ne-deje. A iní tu zostávajú vo viere, že sa slová Pána Ježiša naplnia. V Jeruzaleme sa naplni-li. Pravdaže bolo treba čakať. Ako je to tam povedané: nie mnoho dní. Ale v kráľovstve Božom nie je našou vecou vedieť časy, alebo doby, ktoré si Otec uložil do svojej vlastnej moci. A tak je zaujímavé, že aj čakanie môže

byť výrazom našej aktivity, ak je naplnené po-slušnosťou, jednomyseľnosťou a modlitbami. Nebojme sa čakať. Aj dlho čakať. Bojme sa neposlúchnuť, oddeliť sa a nemodliť sa. O tie-to tri veci sa bojme. Ale nebojme sa dlho ča-kať. V krátkosti zhrniem.

Pán Ježiš odchádza k Otcovi a tým do-končuje svoje dielo na tejto zemi. Necháva tu učeníkov, ktorí v Jeho diele budú pokračovať. A vytvára tak podmienky pre vznik Cirkvi na zemi. Pán Ježiš vyslovuje jeden z princípov duchovného rastu učeníkov.

„Budete postupne poznávať plnosť Božích očakávaní. Naraz by ste túto ťarchu neuniesli. Mal by som vám ešte veľa čo povedať, ale te-raz by ste to neuniesli.“

Ďalej Pán Ježiš hovorí: „Ja odídem, ale príde Duch Svätý. A ten vás povedie.“ Treba si uvedomiť, že pri jednaní s Duchom Svätým treba dodržať isté pravidlá. Treba poslúchať, treba byť jednomyseľne spolu s našimi bratmi a treba sa modliť. Musíme sa modliť. A čakať na naplnenie Božích sľubov je ťažké. Môžem vám povedať, že je to jedna z najťažších vecí, ktoré poznám v mojom živote. Ale nebojte sa čakať, aj dlho čakať. Boh vždy splní to, čo sľú- bil. Vždy splní to, čo sľúbil. Aj keď sa toho my v našom pozemskom živote nedočkáme. A tak nech nám náš Pán Ježiš Kristus pomáha v Duchu Svätom naplniť tento odkaz daný pred vstúpením. Amen.

„…aby boli jedno…“ Tieto slová, ktoré povedal Ježiš Kristus

svojmu a nášmu nebeskému Otcovi v tzv. veľ-kňažskej (arcipastierskej) modlitbe, iste patria k biblickým textom najčastejšie citovaným pri rôznych príležitostiach, najmä pri tzv. ekume-nických podujatiach. Ježiš tu prosí za „ľudí, ktorých mu dal Jeho Otec – Boh“; a my verí-me, že sa to netýkalo iba tých, čo Ho v tom čase obklopovali, ale aj Jeho budúcich nasle-dovníkov, teda aj nás. Sú to známe slová:

36

„Otče svätý, zachovávaj ich vo svojom mene… aby boli jedno…“; „…aby všetci boli jedno, ako Ty, Otče, si vo mne a ja v Tebe, aby aj oni boli v nás…“(Jn 17:11,21)

Ale, čo to znamená, to „…aby boli jed-no“? Treba slovu „jedno“ rozumieť ako zákla-dnej určitej číslovke, ktorej význam je „iba je-den, jediný“, alebo sa má toto slovo chápať vo význame „byť za jedno“ (teda jednotný, rovna-kej, alebo podobnej mienky, poprípade vôle)? Odpoveď je – myslím si: „aj – aj“:

1. Je iste správne, Ježišove slová „…aby boli jedno“ chápať v zmysle „…aby boli za je-dno“ (teda jednotní): na tomto princípe, pod známym heslom: „V podstatnom jednota, v nepodstatnom láska“ funguje veľa kresťan-ských iniciatív.

2. Ježišove slová „…aby boli jedno“ však možno chápať aj v pravom zmysle týchto slov: „teda byť jediným spoločenstvom – jedinou cirkvou. A to sa opäť môže vysvetľovať dvo-jako:

a) V zmysle organizačného a vieroučného zjednotenia všetkých kresťanov – vytvorenia akejsi jedinej „svetovej (ekumenickej) cirkvi“.

Spomenuté heslo „o jednote a láske“ má u nich tento význam:„jednotou v podstatnom“ sa myslí jediná doktrína, čiže všetky dogmy lídra (ktorým je samozrejme najpočetnejšie konfe-sijné spoločenstvo) by mali prijať všetci „zje-dnotení kresťania“. „Láska v nepodstatnom“,to je pre nich „tolerovanie“ často aj tých najväč-ších neprávd, nezrovnalostí s kresťanstvom.

b) Keď Ježiš vyslovoval slová „…aby boli jedno“, celkom určite nemal na mysli takúto „jednotnú cirkev“, ale niečo úplne iného.

Teraz si všimnime tú – nazvime to – „glo-balizačnú jednotu“. Trendy zjednocovania sú dnes veľmi módne, a to v každej oblasti: poli-tickej, ekonomickej, vojenskej, ale aj v nábo-ženskej. Ide o jeden z najvážnejších javov týchto čias, a preto je o ňom treba hovoriť.

Globalizácia ide pritom ruka v ruke so synkretizmom. Slovo „synkretizmus“ znamená totiž miešanie rôznorodých prvkov. A spojovať rôznorodé prvky, bez ich miešania nie je mož-né. Pritom sa vyžaduje, aby každý, najmä však ten menší, slabší, niečoho sa vzdal, a niečo prijal. Asi tak, ako to robili v staroveku Gréci, keď si na nimi obsadených územiach „vymieňali božstvá“ s tamojšími národmi. Deje sa to v mene mnohými uctievanej „tolerancie“.

Synkretizmus nie je nič nové: bol problé-mom izraelského národa už v starozmluvnej dobe. Boh dôrazne vystríha svoj vyvolený ná-rod od takého zhubného „miešania“:

„Ja som Hospodin, ktorý som vás od-delil od týchto národov, ktoré vyháňam spred vás“ (3. Moj 20: 24,23);

„Oddeľte sa od národov krajín a od cu-dzozemských žien!“(Ezdr 10:11)

„…nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (2. Moj 20:3) atď.

So synkretizmom v rozličnej podobe bojo-valo aj kresťanstvo, a to už od svojich prvopo-čiatkov. Svedčia o tom napomenutia apoštola Pavla, jeho výstrahy pred miešaním sa – pred modlárstvom, „spoločenstvom svetla s tmou“ „cudzím jarmom“ atď. (napr. v 1. Kor 10: 14, 20, 21; 2. Kor 6:14-17; Ef 5:7,11 atď.). Ale priam katastrofálnym obdobím z tohto hľadis-ka boli pre kresťanstvo najmä 2. až 4. storočie nášho letopočtu. Vtedy došlo k tzv. „helenizá-cii“ kresťanstva. „Helenizácia“ je eufemistický výraz pre hrubý synkretizmus, deformáciu kre-sťanstva pohanstvom.

A ako je to so synkretizmom v súčasno-sti? Nikdy nebol tak aktuálny a rozšírený, ani tak „módny“ ako dnes. Slovo „globalizácia“ (čo znamená spájanie do celkov, čiže zlučovanie) je skloňované vo všetkých pádoch, niet spra-vodajskej relácie, v ktorej by sa opakovane nevyskytlo. Ale ako som už naznačil, spájať, zlučovať nemožno bez „miešania rôznorodé-

37

ho“ – bez synkretizmu. Obrovský rozmach o-boch týchto javov – globalizácie a synkretizmu – v našich časoch, nasvedčuje, že sa chystá „finále“. Veď sa o mocnej ríši zla a o veľkom odpadnutí píše vo viacerých proroctvách – raz v náznakoch, metaforách, inokedy veľmi jas-ne, jednoznačne.

Akýmsi „prototypom“ duchovného synkre-tizmu je hnutie New Age („Nový vek“), ktoré už zachvátilo takmer celý svet (aspoň ten „civili-zovaný“). V učení New Age sa miešajú také rôznorodé (nezlučiteľné) prvky, ako je hinduiz-mus, budhizmus a iné pohanské nábožne-stvá na jednej strane, a vytrhnuté časti z kre-sťanského učenia na strane druhej.

Ale hnutie New Age zďaleka nie je jedi-ným „moderným“ prejavom duchovného syn-kretizmu. Sú tu aj „jemnejšie“, nenápadnejšie (a preto možno i nebezpečnejšie) jeho formy. Patria sem, ako som už naznačil, niektoré for-my „ekumenizmu“. Samozrejme, že teraz ne-mám na mysli spoluprácu medzi jednotlivými kresťanskými spoločenstvami a jednotlivcami, či dokonca ich znášanlivosť, vzájomnú lásku. Mám na mysli niečo úplne iného:

Niektorí predstavitelia kléru, najmä papi-ánski ideológovia, hovoria o tzv. „malej eku-méne“ (je zameraná na kresťanské cirkvi) a o „veľkej ekuméne“ (tzv. „zbližovanie sa“ kresťa-nov s inými, nekresťanskými náboženstvami, napríklad s islamom, hinduizmom a pod.). Me- dzi oboma „ekuménami“ je zásadný rozdiel:

„Malá ekuména“ je chápaná ako metóda „privádzania tzv. odlúčených bratov do lona pravej (rozumej papiánskej, t.j. rímskej) cirkvi“. Inými slovami: čo sa nepodarilo inkvizícii v do-be protireformácie, to sa má realizovať teraz pokojnou cestou, nenápadne, postupne.

„Veľká ekuména“ – to je zase „koketova-nie“ s tzv. nekresťanskými „bratmi“ (pohanmi i ateistami), pričom ide o ignorovanie mnohých jednoznačných výrokov Božieho slova – o-

krem iného napr. aj tohto vyhlásenia nášho Pána Ježiša Krista:

„Ja som cesta i pravda i život. Nik nepri-chádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Jn 14:6) Pre ilustráciu pár príkladov:

1. Z tlače: „Dňa 11. 3. 1999 navštívil irán-sky prezident Mohammed Chatami, ako ofici-álny hovorca 1,4 miliardy moslimov, pápeža Jána Pavla II. Behom tohto stretnutia kon-štatovali, že „medzi kresťanstvom a islamom nie sú žiadne zásadné rozdiely“. (NZZ č.59).

2. Pápež Ján Pavol II. už dvakrát (v r.1986 a v januári 2002) zvolal do Assisi „predstavite-ľov všetkých náboženstiev sveta na spoločné modlitby“.Teda „kresťan“ zvoláva pohanov,aby sa spolu modlili k svojim „bohom“, lebo je pre-svedčený, že tieto modlitby „budú mať požeh-naný vplyv na celé ľudstvo“.

Prečítajme si však, čo o tom píše iný Pa-vel – apoštol - v 1. Kor.10:14,20,21 a inde, na-pr. 2. Kor. 6:14 -16.

3. V susednej Českej republike sa koná niečo podobné; menuje sa to „Fórum 2000“. V rámci tohto „fóra“ sa 17.10.2001 konalo „multi-religiózne zhromaždenie“ v katedrále sv. Víta. Do kresťanskej katedrály pozvali predstavitelia rímskej cirkvi predstaviteľov pohanských ná-boženstiev, aby tam vzývali svoje „božstvá“.

Pritom je zaujímavé, že domáci („kresťan-skí“) predstavitelia vo svojich prejavoch ani jeden - jediný raz nespomenuli meno Pána Ježiša Krista; zato však napr. hinduista Karan Singh z Indie sa veľmi odvážne priznal ku svo-jim pohanským božstvám a svoj príhovor (mo-dlitbu) zakončil takto: „…vy všetci (bohovia) nám prineste požehnanie… Nech v mieri pre-bývajú bohovia, božská sila brahma a všetci ľudia.“

Natíska sa tu paralela s udalosťami, ktoré postihli izraelský národ v 2. stor. pr. Kr., keď Antiochos IV. Epifanés, v snahe urýchliť he-lenizáciu, najprv nahradil mojžišovský zákon profánnym, a neskôr aj chrám degradoval na akési „ekumenické bohoslužobné miesto“.

Rozdiel však tu predsa len je: vtedy to vy-volalo všeobecný odpor, ktorý vyvrcholil pov-

38

staním (makabejskou vojnou); dnes sa to vo všeobecnosti prijíma pokojne, ako „samozrej-mosť“. Ale ono to vlastne „samozrejmosťou“ vlastne je – pravda, iba z pohľadu napĺňania proroctiev, týkajúcich sa posledných dní; tie totiž hovoria, mimo iného, o veľkom odpad-nutí. A či môže byť väčšie odpadnutie, ako keď zrádzajú Krista tým, že ignorujú Jeho je-dnoznačné (už tu citované) slová:

„Ja som cesta, i pravda, i život. Nikto ne-prichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (Jn 14: 6).

Ba ide tu o oveľa viac: ide tu o zradu nie-len „cesty k Bohu“, ale samotného Boha tým, že je tu spochybnený monoteizmus (najzákla-dnejšia doktrína, na ktorej stojí kresťanstvo), že je tu spochybnená jedinečnosť, výlučnosť Boha. Boha, ktorého Jeho Syn nazýva jedi-ným pravým (Jn 17:3); toho Boha, ktorý veľmi jasne hovorí – prikazuje, vystríha : „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (5. Moj 5:7).

Je iste trúfalosťou, ak si ľudia dovoľujú vy-počítavať čas príchodu Pána. Ale rovnako je pochabé, nezodpovedné a nebiblické ignoro-vať slová Pána, ktorými nás upozorňuje na „znamenia“ Jeho blízkeho príchodu: „Od figovníka sa naučte podobenstvo..“ (Mt. 24:32,33). To „lístie figovníka“ je tu. Spomeňme aspoň:

1. Všeobecné odpadnutie (2. Tes 2:1,3; 1. Tm 4:1) – nikdy v histórii nebolo také odpad-nutie od Boha ako dnes.

2. Zvestuje sa evanjelium všetkým náro-dom (Mt 24:14) – nikdy v histórii neboli na to technické podmienky iba dnes.

3. Splnenie Božieho zasľúbenia o tom, že zhromaždí svoj národ zo všetkých krajín a pri- vedie ho na jeho pôdu (Ez 36: 24) – po dvoch tisícročiach sa v r. 1948 splnila aj táto pod-mienka.

4. S formovanie„šeliem“,ktoré majú zohrať v jednom z posledných dejstiev sveta dôležitú rolu, a to „šelmy z mora“ (Zj 13:1-10), t.j. Ná-

boženskej, respekt. ideologickej veľmoci a „šelmy zo zeme“(Zj 13:11-18),t.j. politickej sve-tovládnej superveľmoci.

Treba si všimnúť najmä bod č. 4: Spolu so snahami o politickú, ekonomickú a vojenskú „globalizáciu“ ide ruka v ruke aj nové zlučova-nie politicko-náboženskej moci – zárodku ide-ologického základu nového svetového poriad-ku. Nová„svetová ekumenická cirkev“,ktorá sa v zákulisí formuje, je jednou z hlavných pod-porných štruktúr nadchádzajúcej svetovej vlá-dy. Jej konečným cieľom je pohltenie všetkých náboženstiev, vytvorenie moci, ktorá nepri-pustí žiaden odpor, žiadnu „úchylku“.

Dosiaľ vo všetkých veľkých diskusiách o „jednote cirkvi“ bol všeobecný súhlas, že je treba lídra „svetovej cirkvi“ a bude ním rímska cirkev na čele s pápežom – teda s Rímom ?

Katolícky spisovateľ Malachi Martin, autor knihy „Kľúče tejto krvi“, dlhoročný pozorovateľ vo Vatikáne poukazuje na skutočnosť, že ka-tolicizmus sa odpútava od niektorých svojich doktrín a prijíma mnoho z teológie New Age. O budúcom „superštáte“ Martin hovorí: „Bude zahŕňať všetky krajiny, na ktorých sa rozpre-stierala staroveká Rímska ríša, ale nábožens-tvom tam nebude kresťanstvo či katolíctvo, budhizmus, islam, hinduizmus ani iné dnes nám známe náboženstvo. Už teraz má svoje vlastné náboženstvo, ak ho tak chceme vôbec nazvať. Menuje sa New Age. V týchto chví-ľach hnutie New Age ovplyvňuje našu súčas-nú politiku.“

Biblia líči odpadlícku cirkev posledných dní ako výbojnú náboženskú mocnosť, ktorá vytvorí spojenectvo s Antikristom, aby získala svetovú moc. Mnoho cirkví je dnes zaplete-ných do projektov New Age, ktoré obsahujú aj plán na dosiahnutie náboženskej jednoty, ako súčasti nového svetového poriadku. Skrátka – „formuje sa morská šelma“, či vlastne už je sformovaná. Podobne je to aj so „šelmou zo

39

zeme“ – svetovládnou politickou mocou. Ako je takmer isté, že budúca zjednotená

Európa je v proroctvách predpovedanou sve-tovládnou „Rímskou ríšou“ (šelmou zo zeme), tak synkretický hybrid náboženstiev „nového veku“ pod vedením „náboženského Ríma“ (budúce „svetové náboženstvo“) je onou spo-mínanou „šelmou z mora“; tieto šelmy majú v záverečnom dejstve tohto veku zohrať svoju smutnú úlohu „v úzkej spolupráci“. Čo o týchto veciach hovorí Písmo?

Vo svojom „otvorenom liste“ zboru v Tyatí-rach Pán hovorí:

„…mám proti tebe, že trpíš ženu Jezábel, ktorá hovorí o sebe, že je prorokyňou, a pri-tom učí a zvádza mojich služobníkov… Dal som jej čas, aby sa kajala, ale ona sa zo svojho smilstva kajať nechce.“ (Zj.2:20-21).

Väčšina exegétov sa zhoduje v tom, že onou „ženou Jezábel“ je prorocky označená epocha pápežstva so svojím učením, ktoré odporuje Písmu (mimo iného v tom, že uctieva „kráľovnú nebies“).

Pýtam sa: Napĺňajú spomínaní „ekumeni-sti“ onú Ježišovu túžbu, aby tí, ktorých mu dal Otec „boli jedno“? Samozrejme, že nie: do-kazujú to aj slová, ktorými Ježiš končí túto svoju prosbu za jednotu: „…aby boli v nás!“ – teda nie „za každú cenu jedno“, ale jedno v nebeskom Otcovi a v Kristu – v Božej Pravde. Božie slovo opakovane zdôrazňuje potrebu poznať jediného pravého Boha (Jn 17,3), byť verným svojmu Bohu, plniť Jeho vôľu, vystrí-hať sa pred duchovným smilstvom – to po prvé.

A po druhé: Tú prosbu Božieho Syna, „…aby boli jedno“, Jeho Otec dávno vypočul a prostredníctvom svojho Ducha splnil. A toto je aj odpoveď na otázku z úvodu úvahy – či totiž Ježiš Kristus prosil svojho Otca o to, aby Cirkev bola jedna, iba jediná: Áno, chcel to, a uskutočnilo sa to (!) – už zhruba dve tisícročia

tu existuje jedna Cirkev Kristova(Jeho Telo).Je tu, pravda, aj množstvo ľudských organizácií, nazývaných tiež cirkvami, ale to je iná vec.

Milan Beňo (redakčne skrátené)

Utrpenie a viera „Poslušnosť nie je bez utrpenia, viera nie

je bez poslušnosti, večnosť nie je bez viery.“ /S. Kierkegaard/.

V nedávnej minulosti sa objavovali na Slo-vensku knihy, ktorých autorom je Dánsky my-sliteľ Sören Kierkegaard(1813-1855).

Pozrieme sa na jeho poňatie utrpenia a viery. Utrpenie, smútok a žiaľ sú slová, ktorým sa bežný človek vyhýba a odmieta ich. Kierke-gaard upozorňuje na biblický verš (Lk.14: 27).

„Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“

Kierkegaard si kladie si otázku Ako sa na-zývajú kresťania? Sú to: pútnici, cudzinci v tomto svete, ktorí putujú vpred a nasledujú svojho Pána, a sú i nositelia kríža, takže ich cesta však nie ľahká, ale ťažká a namáhavá. Človek po ceste k Bohu musí voliť. Táto voľba je vždy vážna a rozhodujúca pre život človeka. Pri tejto voľbe sa rozhoduje buď – alebo. Človek touto voľbou všetko získa, ale-bo všetko stratí. Toto nasledovanie Krista ve-die k blaženosti (pozri blahoslavenstvá v Biblii) a večnému životu. Človek prežíva v živote menšie či väčšie utrpenia a musí niesť rôzne bremená. Vierou ich prekonáva a dokáže prenášať aj hory. Utr-penie pomáha človeka uvedomiť si veľkosť Boha a malosť človeka. Keď sa človeku otvo-ria oči skrze vieru, potom sú bremená ľahšie. Ježíš Kristus neprišiel na svet preto, aby od-stránil starosti o živobytie, ale človeku uložil povinnosť starať sa o život, ísť smerom k bla-hobytu, ale tiež, podľa evanjelia varoval člove-ka, aby sa nestrachoval o zajtrajšok a niesol svoje bremená ľahšie. Nemyslím tým ľahko-

40

vážne nesenie, ale zodpovedne znášať skúš-ky, ktoré ho v živote stretnú. Ďalším problémom človeka je vzťah člo-veka k človeku a neodpustenie druhým. Člo-vek sa vždy snaží nejako vymazať zranenia, ktoré utrpel od blížnych či „nepriateľov“ – nej-de tu len o vymazanie viny, ale ide o to že člo-vek si musí uvedomovať odpustenie, a neza-búdať na to koľko je jemu samému denne od-pustené. Nehovorím ani o veľkorysosti, alebo psychologickom „prehováraní“ seba samého, alebo nejakej odvete. Ale, o vedomom odpu-stení a láske k blížnemu. Blížni sú nám totiž všetci. Vzorom odpúšťania a našej poslušnosti k Bohu je nám Ježíš Kristus. Pri pohľade na No-vý zákon vidíme, že Ježišov život je plný skú-šok a utrpenia. Napriek tomu môžeme tvrdiť, že Ježišov život bol naplnený láskou a posluš-nosťou Bohu. Jeho poslušnosť ho doviedla k jeho poníženiu – stal sa človekom. Kierkega-ard prišiel k záveru, že bez utrpenia je nemož-né naučiť sa poslušnosti a k nasledovaniu Je-žiša Krista. Nikomu z nás neprajem utrpenie, alebo niečo zlé. Avšak nemôžme si nahovárať to, že nás stretlo v živote utrpenie iba tak, alebo do-konca, že máme príliš veľa bolesti v živote a práve preto nemôžme nasledovať Ježiša Kris-ta. Veď Jeho celý život bol plný utrpenia a sklamania z nás ľudí, napriek tomu nás milo-val a slúžil Bohu. Pri utrpení dochádzame k seba poznaniu, k poznávaniu nášho vzťahu – pomer k Bohu. (pozri Jóba) a aj k blížnemu. Človek je ako žiak v škole, je vyučovaný tým najpovolanejším učiteľom, samotným Bohom. Tu neexistujú výhovorky, protekcia, ani lacná milosť. Pri utrpení prechádzame všetci skúškou a je nám i predložená voľba. Buď: na jednej strane naša zatrpknutosť, nezáujem a „vzdá-vanie sa“, alebo na druhej strane si uvedomí-

me si svoju malosť, pominuteľnosť vládu Bo-ha a prikročíme k tomu, že necháme vládnuť Boha a my sa pokoríme. Práve v ťažkom utrpení a skúške musíme nájsť pokoj a odpoči nutie v Ňom.

Navyše naša statočnosť v utrpení odníma moc svetu a dokáže premeniť pohanu v česť, zranenie vo víťazstvo... Víťazstvo pre več-nosť. (pripravil: PaedDr. Roman Králik, Th.D.)

Čo potom, keď sa už stalo?

V predchádzajúcich číslach ZaR-u sme v dvoch častiach uverejnili úvahu o ďalšom manželstve rozvedených (1. časť: ZaR č. 8 str. 20 - 23 a 2. časť: ZaR č. 9 str. 18 - 25). V týchto textoch sme v zhode s Písmom uviedli, že manželstvo je celoživotný nezrušiteľný zmluvný vzťah. Tento vzťah sa končí (ruší) len smrťou jedného z manželských partnerov. Neruší ho nič iné a neruší ho teda ani rozvod.

Teraz tieto úvahy doplníme časťou, v kto-rej sa zamyslíme nad situáciou, keď sa rozve-dení znova oženili/vydali, aj keď ich predchá-dzajúci partner ešte žije. Žiaľ, k rozvodom a opätovným sobášom rozvedených dochádza veľmi často, a to nielen vo svete, ale aj medzi Božími deťmi, medzi znovuzrodenými. Jednou z príčin, prečo u Božích detí dochádza k roz-vodom a uzatváraniu ďalšieho manželstva, ako sme napísali, je, že Božie deti a cirkev v otázkach manželstva prijali myslenie sveta, je-ho postoj k rozvodu a následne aj k uzavretiu ďalšieho manželstva. Nerozpoznávajú a ne-rozlišujú to, čo je zo sveta a to, čo hovorí Boh, čo je Božia vôľa. Cirkev a Božie deti sa v otáz-ke manželstva často v mnohých prípadoch riadia svetskými zákonmi. Tie rozvod a nás-ledné uzavretie manželstva pripúšťajú. Iný dô-vod vidíme v tom, že Božie deti (veriaci) ne-vedia, čo Boh hovorí o manželstve, aký je Je-ho postoj k rozvodu a čo hovorí Písmo o man-

41

želstve rozvedených – chýba poznanie. Nech je však dôvod uzavretia ďalšieho

manželstva akýkoľvek, chceme odpovedať na otázku: „Čo robiť potom, keď už došlo k uza-vretiu ďalšieho manželstva rozvedených?“

Ako majú postupovať veriaci, ktorí sa dos- tali do takejto situácie a ako má s nimi jednať spoločenstvo,do ktorého takýto veriaci patria? Ako riešiť už vzniknutú situáciu? V hľadaní od-povede na riešenie takejto situácie si pripo-meňme podstatu manželského vzťahu.

V texte proroka Malachiáša 2,10-16 sa o manželstve píše ako o zmluvnom vzťahu. Tým, že muž a žena vstúpili do manželstva, vstúpili do vzájomného zmluvného vzťahu, a táto zmluva je uzavretá a pred Bohom platná bez ohľadu, či sa uzavretie zmluvy (sobáš) us-kutočnilo na pôde cirkvi alebo na pôde štátu (tzv. civilný sobáš). Manželstvo charakterizu-je skutočnosť, že vstupom do manželstva sa muž a žena stávajú jedným telom a takým (je-dným telom) aj zostávajú až do okamihu, kým Boh túto zmluvu, tento zmluvný vzťah, neu-končí (nezruší) smrťou jedného z nich. Roz-vod túto skutočnosť, že sa stali a sú jedným telom, neruší. Aj po eventuálnom rozvode títo dvaja sú stále jedným telom a preto Písmo ďalšie eventuálne manželstvo nazýva cudzo-ložstvom, teda hriechom, lebo prvé manžel-stvo je pred Bohom aj naďalej záväzné a pla-tné.

Keď si uvedomíme, že manželia,pokiaľ sú obaja nažive, sú stále jedným telom, porozu-mieme ako postupovať, keď už „došlo k rozvo-du a k uzavretiu ďalšieho manželstva“ v zmys-le svetských zákonov. Takúto situáciu môžu muž a žena, ktorí po rozvode vstúpili do ďal-šieho manželstva a zotrvávajú v ňom, riešiť nasledovným spôsobom. Takýto muž a žena potrebujú porozumieť, pochopiť a prijať, že ich terajšie manželstvo je cudzoložstvo, že žijú v hriechu a podľa toho aj jednať. Vyznať tento

vzťah a stav ako hriech v hlbokom a úprim-nom pokání pred Bohom a aj pred zborom. Manželstvo je verejná vec a preto sa pokánie má udiať nielen pred Bohom, ale aj pred spo-ločenstvom veriacich, ku ktorému sa títo hlá-sia. V ďalšom živote majú zostať v tomto po-stoji pokánia a v prípade potreby, napríklad pre nových jednotlivcov spoločenstva, potvrdiť rozpoznanie svojho hriechu, aby nikto nechá-pal ich terajší stav ako niečo prípustné a mož-né nasledovania.Som presvedčený,že tak ako v prípade pokánia z ľubovoľného iného hrie-chu, aj v tomto prípade im Boh odpustí a aj cirkev a spoločenstvo, ku ktorému sa títo par-tneri hlásia, im majú odpustiť a dívať sa na nich ako na takých, ktorí si uvedomili svoj hriech a urobili z neho pokánie. Či sa títo par-tneri ako súčasť pokánia rozvedú, alebo zo-stanú spolu, treba nechať úplne na ich uvá-žení a ich dobrovoľnom rozhodnutí.

Uviedli sme, že manželstvo je zmluva me-dzi mužom a ženou uzavretá sobášom. Boh požaduje dodržovanie zmluvy a záväzkov, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú. Na toto ďalšie manželstvo, ktoré rozvedení uzavreli, sa možno dívať podobne ako na zmluvu, ktorú izraelský ľud pri dobývaní a obsadzovaní za-sľúbenej kanaánskej zeme uzavrel s obyvateľ-mi Gibeona (viď Jozua 9 kapitola). Hospodin prikázal Mojžišovi zahladiť všetkých obyvate-ľov kanaánskej zeme (viď napr. 5. Mojžišova 7. kapitola). Bol to Boží súd, kedy sa naplnila miera hriechu a nekajúcnosti týchto národov, a tento súd mal byť vykonaný izraelským náro-dom. Obyvatelia Gibeona, ktorí tiež patrili me-dzi kanaánske kmene, prišli k Jozuovi a izra-elským kniežatám a navrhli im, aby s nimi uzavreli zmluvu. Jozua a izraelské kniežatá sa nepýtali Hospodina, ale uzavreli s Gibeoncami zmluvu, ktorou sa Gibeonci zachránili pred vy-hladením. Izraelcom uniklo poznanie, že Gibe-onci sú tiež z Kanaánu a majú byť vyhladení.

42

Izraelci pritom obyvateľom Gibeona vyslovili sľuby a záväzky a prisahali na Hospodina (Jo-zua 9,19). Táto zmluva vznikla ako následok neposlušnosti. Stalo sa to, čo sa stať nemalo. Zmluva však bola uzavretá, sľuby boli vyslo-vené, a tak Jozua Gibeončanov zachoval pri živote vzhľadom na zmluvu, ktorú s nimi uza-vrel (Jozua 9,25–27).

Podobne je tomu aj s manželstvom rozve-dených. Aj toto ďalšie manželstvo je zmluvný vzťah. Boh si to nepraje, ale aj tu sa stalo, čo sa nikdy stať nemalo. Aj toto manželstvo roz-vedených je výsledkom aktu neposlušnosti, či už vedomého, alebo nevedomého.Výsledok je stále rovnaký: je to hriech cudzoložstva a ne-poslušnosti. Nie je to dobrý stav a pokiaľ as-poň jeden z ich pôvodných partnerov ešte žije, sú v dvoch manželských zmluvách súčasne. Boh odpustí aj takýto hriech (keď svoj vzťah a stav ako hriech vyznajú), ale je možné, že ta-kýto pár si ponesie následky svojho zlého roz-hodnutia podobne, ako to bolo v prípade Dá-vida a Batšeby.

Aj po pokání a vyznaní tohto hriechu zos-távajú určité prekážky pre službu. Písmo nás učí, ako spravovať zbory cirkvi a akí majú byť tí, ktorým je zverený úrad, alebo služba v cir-kvi. Na starších (biskupov, dozorcov, presby-terov) a diakonov sú kladené veľké nároky a okrem iného aj príkladný život v manželstve a vo výchove detí. Božie slovo (1. Tm 3) hovorí, že títo muži majú byť mužmi jednej ženy a bezúhonní. Bezúhonnosť je vstupom do dru-hého manželstva vážne narušená. Iste, Boh odpúšťa každý hriech, ale je potrebné veľmi zodpovedne a citlivo zvážiť, či po pokání da-ný muž a manželský pár vykazujú ovocie po-kánia a sú v poslušnosti viery. Treba zvážiť, či prípadné ustanovenie takéhoto brata do úradu či služby by bolo pre zbor v službe evanjelia a v upevňovaní ostatných vo viere prospešné, pretože tu hrozí riziko, že menej upevnení

bratia a sestry sa môžu pohoršiť alebo pot-knúť na tomto ich stave, eventuálne takéto ďalšie manželstvo daného služobníka považo-vať za prijateľný precedens. Ak v spomenu-tých úradoch a v službe kázania slova môžu stáť iní dostatočne zrelí, bezúhonní a obdaro-vaní povolaní bratia, potom je lepšie upred-nostniť týchto iných bratov. Drahoslav Vajda http://drahoslav.szm.sk drahoslav.vajda@gmail.com

Vesmír mal počiatok 1. časť

Bez ohľadu na mnohé konkurenčné koz- mologické teórie, všetky majú jedno spoločné:

Vesmír mal počiatok. V tomto jednom sa všetky zhodujú. Prečo

je ich však tak veľa? Ich značný počet svedčí o tom, že ani jedna z nich nie je pravdivá a tak pôvodná otázka človeka: „Odkiaľ sa toto všet-ko vzalo?“ zostáva z ich pohľadu nezodpove-daná. Poznamenávame, že najznámejšia a najpopulárnejšia kozmologická predstava o vzniku vesmíru, Big-Bang, čiže Veľký tresk, je len jedna z nich, jedna z množstva.

Dávno pred vznikom modernej vedy a všetkých týchto kozmologických učení, izra-elský ľud na túto otázku poznal odpoveď. Ve-deli a verili, že:

„Na počiatku Boh stvoril nebo a zem“. Vedeli a verili, že všetko čo je, uviedol do

existencie Boh tak, že povedal a stalo. Boh prikázal aj svetlu a svetlo začalo existovať.

Pozrime sa však na otázku vzniku vesmí-ru z inej strany a položme si otázku: „O čom svedčia súčasné vedecké poznatky ohľadom vzniku vesmíru?“ Aké svedectvo vydáva ves-mír sám o sebe pre človeka presiaknutého „vedeckým myslením a poznaním“ a spolie-hajúceho sa iba na „vedecké dôkazy“? Realita nášho bytia je taká, že pravda o svete v kto-rom žijeme je len jedna a tak aj na otázku o

43

vzniku vesmíru môže existovať len jediná pra-vdivá odpoveď. Nemôže existovať mnoho právd o vzniku vesmíru. Preto sme aj napísali, že to množstvo „vedeckých teórií“ o vzniku ve-smíru svedčí o tom, že ani jedna z nich nie je pravdivá.

Súčasné vedecké predstavy o vesmíre sú, že začal existovať náhle, vo veľmi krátkej do-be. Pritom látka (hmota), tvoriaca vesmír, po-zostávala zo základných kladne a záporne na-bitých častíc (protóny, elektróny) a z neutrál-nych častíc (neutróny). Uznáva sa, že okrem nich existovali aj fotóny – častice svetla. Má sa za to, že vesmír bol vyprodukovaný v prie-behu krátkej doby, približne za tri minúty. Toto je z hľadiska vedy súčasne aj znepokojujúcou otázkou: „Čo spôsobilo, že vesmír tak náhle vznikol a tak náhle začal existovať?“.Pripúšťa sa fakt,že kedysi tu nebolo nič a teraz je tu ve- smír.

Predkladajú sa rôzne špekulatívne vy-svetlenia, ktoré sa snažia o prirodzené, viac-menej fyzikálne, vysvetlenia s vylúčením Bo-žej existencie a nadprirodzenej príčiny. Všetky tieto „teórie“ však nemôžu ani byť nič iné, len špekulatívne, nemôžu byť vedecké, lebo od-povedať na otázku o počiatku je mimo kom-petencii vedy aj napriek tomu, že takýchto „ve-deckých teórií“ a vysvetlení je ako maku.

V tomto článku predkladáme čitate-ľom argument o tom, že vesmír mal počiatok aj z pohľadu logických úvah a vedeckého po-znania. Budeme sledovať vysvetlenie a argu-mentáciu, ktorú vo svojich prácach predložil Bill Craig.

Bill Craig je kresťanskej verejnosti známy svojim evanjelizačným traktátom „Poz-náš štyri duchovné zákony?“. V diskusiách o existencii Boha sa Bill Craig stal známym ako zástanca argumentu, ktorý sa medzi kozmo-lógmi nazýva kalam. Je to argument založený na dôkaze, že vesmír nie je večný, ale mal

svoj počiatok. Billa Craiga tento argument a otázka počiatku vesmíru tak zaujala, že sa tá-to téma stala predmetom jeho dizertačnej prá-ce a jeho celoživotným bádaním v oblasti koz-mológie. V tejto oblasti publikoval niekoľko kníh ako Kozmologický argument Kalam, Exi-stencia Boha a vznik vesmíru a ďalšie. Struč-ne a voľne vysvetlíme tento argument v zhode s tým, ako ho prezentuje Bill Craig v knihe Lee Strobela: Kauza Stvoriteľ. Pôvod a stručná história tohto argu-mentu je nasledovná. Grécky filozof Aristote-les veril, že Boh nie je stvoriteľ vesmíru,ale že do neho iba vniesol poriadok. Jeho názor je teda taký, že Boh je večný a aj vesmír je več-ný. To je pravdaže v rozpore z biblickou výpo-veďou, že Boh stvoril svet z ničoho a preto sa kresťania snažili Aristotelove názory vyvrátiť. Jedným z významných kresťanských filozofov, ktorý sa venoval tejto téme, bol Ján Filoponus z Alexandrie v Egypte, ktorý žil v štvrtom sto-ročí. Poukazoval na to, že vesmír mal počia tok. - Keď severnú Afriku ovládol islam, mo-slimskí teológovia prebrali tieto argumenty, le-bo aj oni verili, že vesmír bol stvorený. Jeden z najslávnejších moslimských zástancov ar-gumentácie v prospech počiatku vesmíru bol al-Ghazali (1058 – 1111). Na čas sa táto tra-dícia z kresťanstva vytratila, ale neskôr sa tie-to argumenty do kresťanstva znova vrátili. V 13.storočí zastával tieto argumenty taliansky filozof Bonaventura; v 17. storočí britský filozof John Locke a nakoniec si v 18. storočí našli cestu k Imanuelovi Kantovi, nemeckému filo-zofovi.

Slovo kalam má islamské korene. Je to arabské slovo, ktoré znamená „kázanie“ alebo „doktrína“. „Aké tvrdenie sa uvádzali, keď ho-vorili, že vesmír mal počiatok?“ Vychádzali z filozofie a matematiky. Al-Ghazali formuloval tento argument v troch jednoduchých bodoch: „Čokoľvek čo začalo existovať, má príčinu.

44

Vesmír začal existovať. Preto má aj vesmír príčinu“. Bill Craig sa postupne prepracoval všetkými troma krokmi takmer tisícročného al-Ghazaliho argumentu.

Dalo by sa očakávať, že prvý predpoklad tohto argumentu – že čokoľvek začína exis- tovať má príčinu – bude akceptovať prakticky každý. Zdalo by sa, že kontroverznejším bude druhý predpoklad – že vesmír začal existovať. No postupne sa nahromadilo toľko vedeckých dôkazov, že ateisti mohli len ťažko popierať, že vesmír mal počiatok. A tak namiesto druhé-ho predpokladu, museli začať útočiť na prvý.

Zdá sa mi, hovorí Bill Craig, že z hľadiska metafyziky1 je nevyhnutné, že každý začiatok existencie musí mať svoju príčinu. Veci predsa nevznikajú bez príčiny, z ničoho nič. Ale podľa ateistického ponímania, vesmír vznikol len tak z ničoho nič a bez akejkoľvek príčiny. Ak ľudia pochopia koncepciu absolútnej ničoty, potom je každému úplne jasné, že ak niečo má po-čiatok, potom sa to nemohlo len tak jednodu-cho vynoriť uprostred sveta, ale muselo to mať príčinu, ktorá spôsobila jeho existenciu. Toto je princíp, ktorý je neustále potvrdzovaný skúsenosťou a nikdy nebol vyvrátený. Naprí-klad keď manželka nájde na svojom stolíku kyticu kvetov, tak nevznikne v nej myšlienka, že kytica aj s vázou na jej stolíku vznikla sa-ma od seba a z ničoho nič (bez príčiny), ale uvažuje, kto z jej domácich jej ju tam dal; bol to manžel, syn, dcéra, alebo počas jej neprí-tomnosti niekto bol u nich doma na návšteve a priniesol jej túto pozornosť? A na viac, kytica na jej stolíku má svoju príčinu. Aká je príčina, že dostala kyticu? Pred-sa niekto ju má rád a prejavil jej to takýmto spôsobom! Ani kytica sa nedáva bez príčiny.Mnoho ďalších podobných príkladov je možné uviesť z rôznych oblastí

1 metafyzický /grec./ - nadzmyslový;

nedostupný zmyslovej skúsenosti

každodenného života. Veci nevznikajú len tak a z ničoho.

Do 20. storočia sa netvrdilo nič proti prvé-mu predpokladu. Až keď sa vo vede objavili fakty ukazujúce, že vesmír mal počiatok, za-čalo sa hovoriť, že vesmír síce mal počiatok, ale povstal len tak z ničoho nič. Takéto vyhlá-senia sú akoby ateistický únik pred tým, že ve-smír mal počiatok a keď mal počiatok, musí mať aj príčinu. Otázka počiatku vesmíru je veľmi dôležitá, lebo nás vedie k úvahám o prí-čine, ktorá stojí za jeho vznikom.

Od čias starovekého Grécka sa myslelo, že vesmír, ako materiálny svet, je večný.Veria-ci, ako kresťania tak aj Židia, odmietli toto tvr-denie. Treba dodať, že aj v niektorých nábo-ženstvách sa verí, že vesmír bol stvorený, mal počiatok a teda nebol večný. Objav 20.sto- ročia, že vesmír nie je nemenný a večný bol pre sekulárne vedecké myslenie prekvape-ním. V článku, ako sme už povedali, predkla- dáme úvahy, ktoré vedú k záveru, že vesmír neexistuje večne, ale mal svoj počiatok.

Aký je teda dôkaz pre tvrdenie, že vesmír mal počiatok? K objasneniu a podopretiu tohto tvrdenia existujú dva prístupy. Jeden sa dá na-zvať matematicko – filozofický a druhý pochá-dza z oblasti vedy. Teraz sa budeme venovať prvému prístupu.

Raní kresťania, ale aj iní myslitelia, ako sme už spomenuli, predkladali matematické dôkazy o nemožnosti nekonečnej existencie vesmíru. Tvrdili, že vesmír musí byť konečný čo do svojej existencie, teda vesmír musel mať začiatok. V tomto dôkaze sa vychádza z toho, že ak by vesmír existoval večne, muselo by sa v ňom odohrať nekonečne veľa udalostí a v skutočnosti by sme v ňom mohli nájsť ne-konečne veľa vecí, čo, ako ukazujú matema-tické úvahy, nie je možné. Lebo keď pripustí-me nekonečnú minulosť vesmíru, vedie to z hľadiska matematických úvah do protirečení.

45

Tieto úvahy sú nasledovné: Predstavte si, že máte nekonečné množ-

stvo kociek a že by ste ich niekomu chceli dať. Môžete to urobiť niekoľkými spôsobmi:

Jeden je taký, že dáte tomu druhému všetky kocky ktoré máte. V tomto prípade vám už nezostanú žiadne kocky (budete mať nula kociek). Výsledok bude: nekonečno mínus ne-konečno rovná sa nule.

Ďalší spôsob je, že tomu druhému dáte všetky nepárne kocky. Vám by zostal neko-nečný počet párnych kociek a ten druhý by mal nekonečný počet nepárnych kociek. Vý-sledok by bol, že od nekonečného počtu (ne-konečna) ste odpočítali nekonečný počet (ne-konečno) a zostal vám nekonečný počet (ne-konečno). Stručne: nekonečno mínus neko-nečno rovná sa nekonečno.

Ďalší spôsob by bol ten, že tomu druhému dáte všetky kocky od štvrtej hore, teda dáte mu nekonečný počet kociek. Vám zostanú tri kocky a ten druhý bude mať nekonečný počet kociek. Výsledok: nekonečno mínus nekoneč-no rovná sa trom.

Vo všetkých týchto uvedených prí-padoch sme odpočítavali identické2 množstvo vecí (alebo číslo) od identického množstva (čí-sla) a dostali sme rozdielne výsledky. Vidíme, že predstava nekonečného počtu vecí, neko-nečného množstva udalostí (ak by vesmír exi-stoval nekonečne dlho), vedie k protirečivým výsledkom. Z toho vidíme, že myšlienka „reál-nej nekonečnosti“ je len fikciou3, je to nereálna predstava, je to myšlienka neodpovedajúca realite. „Reálne nekonečno nie je realitou, nie je reálne“. V matematike sa môže, pri zacho- 2 identický /lat./ - totožný, úplne zhodný, rovna

ký, súhlasný nedostupný zmyslovej skúsenosti

3 fikcia /lat./ - umelo vytvorená predstava;

zdanie, klam, výmysel; zavedený predpoklad dočasne slúžiaci ako hypotéza.

vaní určitých pravidiel, pracovať s nekoneč-nými hodnotami (nekonečnými množstvami) alebo s nekonečnými číslami, ale nie je to re-álny (skutočný) svet.

Keď si teraz namiesto kociek predstaví-me udalosti, ktorých by v nekonečne dlho exi-stujúcom vesmíre malo byť tiež nekonečne veľa, vidíme, že sa dostávame do protirečení. V minulosti reálneho vesmíru, a vesmír v kto-rom žijeme je reálny, nemôže existovať neko-nečne veľa udalostí. Vesmír teda nemôže exi-stovať nekonečne dlho. Záver z týchto úvah by sme mohli vyjadriť vetou: „Pretože vesmír (reálny) nemôže byť nekonečný, musel mať počiatok“.

Uvažujme ešte trochu ďalej, hovorí Bill Craig. Reálne nekonečno sa nedá ani vytvo-riť. Lebo nezáleží na tom koľko vecí máme a koľko vecí pridávame,ešte stále to nebude ne- konečne veľa vecí, lebo ešte stále (a ešte vždy) môžeme pridať ďalšiu vec. Tomuto sa hovorí: „Nemožnosť prekročiť nekonečno“.

Ak by však minulosť vesmíru bola neko-nečná,potom sa nám, ktorí žijeme dnes, poda-rilo prekročiť nekonečnú minulosť a dostať sa do prítomnosti. Teda akoby sme nekonečno mali za sebou a spočítané. To je logický ne-zmysel a aj pre toto sa dostávame k záveru, že musí existovať počiatok vesmíru.

Úvahy, ktoré sme urobili o vesmíre, sa tý-kajú len materiálneho sveta, ktorý bol stvore-ný. Netýkajú sa Stvoriteľa, netýkajú sa Boha. Boh stvoril vesmír v priestore a čase a stvoril ho spolu s priestorom a časom. Boh existuje večne a vo svojom bytí je bezčasový.My, stvo-rené bytosti, existujeme v čase a v priestore. Boh má však iný spôsob existencie. Ten iný spôsob existencie je: „Boh je večný a prebýva vo večnosti“. Drahoslav Vajda

(Pokračovanie v ďalšom čísle) http://drahoslav.szm.sk

drahoslav.vajda@gmail.com

46

Volám sa Štefan a chcel by som Vám vyrozprávať

„Môj príbeh“ Tento príbeh musím začať vo svojom det-

stve. Narodil som sa ako jediné dieťa svojich rodičov. Moje detstvo bolo, dalo by sa pove-dať, nešťastné. Môj otec bol alkoholikom a okrem toho veľmi zvláštnym človekom. K to-mu sa ešte dostanem. Viem, že štvorročné deti si toho veľa nepamätajú, ja si však pa-mätám určité veci úplne jasne a nezabudnem na ne do konca svojho života. Môj otec chodil domov každý deň po práci opitý a vtedy sa to začalo. Krik, bitky hlavne mojej mamy a ne-návisť. Keď som mal štyri roky, otec ma spolu s mojou mamou vyhodil na ulicu. Uchýlili nás známi kým, sme sa nedostali do prvého pod-nájmu. Môj otec sa však objavil na tom mieste a po rozhovore s človekom, u ktorého sme bý-vali, nás vyhodili. Takto sme putovali z miesta na miesto a stále sa to opakovalo. Kým som sa stal dospelým, sťahoval som sa asi desať-krát. Za tie štyri roky, keď bol otec ešte s ma-mou, rozostavali rodinný dom, ktorý zostal ne-dokončený. Mame sa podlomilo zdravie a bola niekoľkokrát operovaná.

Nikdy som nebol vychovávaný vo viere v Boha, aj keď moja mama bola z katolíckej ro-diny a otec bol v podstate z reformovanej cir-kvi. Ako som rástol, veľmi ma začali zaujímať otázky typu: Má život nejaký zmysel? Existuje tvorca Zeme a tohto všetkého, Boh, ktorý riadi a sleduje konanie ľudí, a čo spravodlivosť? Fascinoval ma vesmír a celá jeho dokonalosť. Bol som veľmi hĺbavým dieťaťom, ktoré roz-mýšľalo nad príčinami diania aj naoko jedno-duchých vecí a takým som dodnes. Časom som zistil, že je pre mňa dôležitou otázkou ve-dieť, či Boh, o ktorom som sporadicky počul, existuje alebo nie. Táto otázka ma dlho spre-vádzala mojim životom, ale samozrejme čas plynie, a to veľmi rýchlo. Ako desaťročný som sa opýtal svojej mamy či Boh existuje, ale od-

poveď znela: Nie, Boha si vymysleli len ľudia. Zakrátko nato sa mojej mame stal úraz, kvôli ktorému ju museli dvakrát operovať na chrbti-cu. Žilo sa nám ťažko, pretože jej podlomené zdravie a stav sa ešte viac zhoršili.Bola na po-lovičnom invalidnom dôchodku a pritom mu- sela pracovať, aby sme nejako vyžili. Bol tu však druhý moment. Keď som sporadicky chodil na návštevu k svojmu otcovi (asi dva razy za rok), keď už boli rodičia rozvedení, na-še stretnutia sa vždy končili jeho slovami: Sy-nu, vždy ver a dúfaj v Pána Boha! Bol som te-da dezorientovaný, ale tým viac aj zvedavý, ako to vlastne je.

Chodil som už na strednú školu,keď si raz ku mne v autobuse prisadol mladý človek, kto-rý sa dal so mnou do rozhovoru a hneď mi po-núkol odpovede na všetky moje otázky. Ja hladný po odpovediach som absolvoval nie-koľko stretnutí so Svedkami Jehovovými, kto-rí mi vysvetlili základné veci a naučili ma mo-dliť sa. Niečo mi ale na týchto ľuďoch nese-delo, nedalo sa pri nich mať vlastný názor a keď som s niečím nesúhlasil prišlo rázne od-mietnutie, keď som uvidel, že títo ľudia majú „patent na rozum“. Tak som ich prestal navšte-vovať. Moje vnútro ovplyvnil najmä duchovný zážitok, keď som u nich videl obraz Pána Je-žiša visiaceho na kole, čo som odvtedy nikdy nevedel „stráviť“, s čím som sa nevedel vyrov-nať. Ale v podstate to bol môj duchovný začia-tok.

Potom som sa dostal na vojnu a odtiaľ do vojenskej nemocnice, lebo odmalička mám nejaké zdravotné problémy. V tejto nemocnici som stretol ďalšieho zaujímavého človeka, ktorý bol míľnikom v mojom živote. Bol to ka-tolík menom Jozef, ale človek, ktorý aj sám o sebe hovoril, že berie vieru v Pána Boha ináč. On mi daroval knihu s názvom Posolstvo. Tá-to kniha spája v sebe štyri evanjeliá, ktoré sú spojené do jedného príbehu. Z tejto knihy som

sa dozvedel

47

sa dozvedel o Ježišovi Kristovi, jeho pôsobení na zemi a hlavne o tom, čo rozprával. Dodnes tú knihu mám. Je tomu už vyše pätnásť rokov. A v tej nemocnici sa to stalo. Prvýkrát ma oslovil Pán Boh. Bolo to cez víkend, keď všetci z izby odišli domov na priepustky, a ja som tam zostal sám. Bolo to v noci, ale bol som hore, nespal som. Zaznel hlas, ale len v mojej mysli a povedal: Môj Syn žije a oplatí sa ho hľadať. Bol to pre mňa fantastický zážitok, aj keď som veľakrát nevedel, čo s tým.

Po prečítaní tejto knihy a následne Nového zá-kona som nadobudol silnú vieru, ktorú som v pod-state už nikdy nestratil, lenže cestu k Bohu som ne-našiel. Prečo ? Hlavne preto, že Pán Ježiš hovoril vždy len o jednej Cirkvi a ja som videl vo svete mnohé cirkvi, ale aj v tých nemnohých, ktoré som zvonka pozoroval mi chýbalo to základné, o čom Pán Ježiš vždy hovoril, a to je Láska. Všímal som si veriacich, ale keď som videl v jednej dedine katolí-kov a evanjelikov, ako sa vzájomne nenávidia poro-zumel som že, toto nie sú Boží ľudia. Lenže toto mňa osobne neposunulo ďalej, veril som, modlil som sa a blúdil som a začal som pochybovať. Ni-kdy som na Boha nezabudol, ale stál som na jed-nom mieste a čas neúprosne bežal ďalej.

Medzitým sa stala zaujímavá vec, môj otec ma vyhľadal – nebývali sme totiž v jednom meste – a ponúkol mi, že by mi daroval dom, ktorý rozostaval ešte s mojou mamou. Ja som bol vtedy už ženatý a býval som so svojou manželkou v paneláku. Po dlhom zvažovaní sme sa s manželkou dohodli, že sa na to dáme. Potrebovali sme ale vysokú pôžič-ku, pretože dom bol veľký a boli to vlastne len holé múry. Najviac mi vlastne záležalo na tom, že ja, po-tomok, môžem dokončiť nezdarené dielo svojich ro-dičov. V tomto dome bývame dnes aj s mamou a s mojou šesťročnou dcérkou Petrou.

Ja som ako tridsaťročný začal študovať na vy-sokej škole a momentálne som v piatom, teda po-slednom ročníku, niekoľko mesiacov pred štátni-cami.

To najdôležitejšie v mojom živote sa udialo cez prázdniny medzi štvrtým a piatim ročníkom. Pocítil som, že Boh ma k sebe volá. „Oprášil som“ staré knihy, čítal som evanjeliá, začal som sa správať tak, ako to vyučoval Pán Ježiš, ale stále som nevidel cestu. Potom som sa modlil k Bohu, nech mi ko-

nečne ukáže k sebe cestu a moja modlitba, ako aj mnoho iných pred tým, bola vyslyšaná. Dostala sa ku mne brožúrka od Wilhelma Pahlsa: Nábožen-stvo alebo viera v Evanjelium, ktorá otvorila moje oči dokorán. Konečne som pochopil čo je to Cirkev Pána Ježiša Krista a čo je potrebné urobiť, teda obrátiť sa. Pochopil, a uveril som, že Pán Ježiš je tým jediným a skutočným Spasiteľom, ktorý zomrel aj za mňa a moje hriechy a len ON je PRAVDA, CESTA i ŽIVOT, a je jediným ktorý mňa, ako aj ostatných ľudí, môže zachrániť pre večnosť a život večný. Tu nasledovalo moje druhé oslovenie Pá-nom Bohom, ktoré sa udialo v spánku a znelo: „Choď a daj najavo svoju vieru medzi ľuďmi, pre-tože času je už málo“.

Krátko po mojom obrátení som od Pána dostal Ducha svätého, ktorý ma odvtedy vedie vo všetkom a viem, že som sa stal Božím dieťaťom. Sám Pán Boh ma vychovával a viedol až kým som vo svojej blízkosti neobjavil zbor, teda skutočných veriacich, ktorí majú živú vieru. Na internete som spoznal svojho prvého brata, ktorý mi veľmi pomohol. Ešte ani po svojom obrátení som nevedel, kam vlastne patrím. Bežal som za miestnym farárom, u ktorého som však nenašiel pochopenie.

Ako všetci správne tušíte, po mojom obrátení sa o mňa začala intenzívne zaujímať druhá strana duchovného sveta a som, a bol som ostro pokúša-ný a skúšaný. Dnes už ale viem, že to k tomu patrí a pomaly si zvykám a viem tiež, ako ťažko sa na-chádza cesta k Pánu Bohu, pretože je len jediná cesta k Bohu a tou je Kristus a jedine a iba viera v Neho je zachraňujúca. Na druhej strane ľudia Boha odmietajú a vôbec nejavia o tematiku záujem, česť výnimkám. Osobne som veľmi smutný z toho, ako veľmi je celé ľudstvo oklamané a čas konca pred dverami.

Radí prijmeme: Vaše názory, komentáre, zážitky vo viere, alebo duchovného rastu, svedectvá, obrátenie. Spolupracovníkov pracujúcich na ba- ze dobrovoľnosti obetavosti.

48

HCJB – Slovensko P.P. Jiráskova 165/10 916 01 Stará Turá

913 01 Stará Turá ZsRP 843 / 2002 “RaZ” ZsRP 843 / 2002

Relácie “HCJB – Hlas evanjelia” sú vysielané v nedeľu od 10:40 do 11.00 hodiny, na FM Rádiu Lumen, na Rádiu 7 v utorok o 8,45 hod. a na internete všetky relácie. http://wwww.hcjb.sk, alebo http://www.hcjb.cz Objednávky časopisu, audio nahrávok na : HCJB.Sk, P.O.Box 1, 916 01 Stará Turá Príspevky na publikáciu, listy, reakcie prijímame na e-mail: hcjb.sk@gmail.com

Časopis registrovaný dňa 12.12.05 MKSR pod č. 3490 / 2005 Zodpovedný za redakciu: M.Zavilla. Tlač: T-štúdio reklamná agentúra, Jiráskova 169, 916 01 Stará Turá

Vychádza štyrikrát za rok. NEPREDAJNÉ Dobrovoľné príspevky môžete poukázať na účet: VÚB Trenčín, exp. St. Turá 00049134202 / 0200

ČO JE ČLOVEK BEZ LÁSKY BOŽEJ ?

Povinnosť bez lásky činí človeka mrzutým, zodpovednosť bez lásky činí človeka bezohľadným,

spravodlivosť bez lásky činí človeka tvrdým, pravda bez lásky činí človeka kritickým,

múdrosť bez lásky činí človeka preháňajúcim, prívetivosť bez lásky činí človeka pokryteckým, poriadok bez lásky činí človeka malicherným, dôstojnosť bez lásky činí človeka domýšľavým,

majetok bez lásky činí človeka lakomým, viera bez lásky činí človeka fanatickým.

ŽIVOT BEZ LÁSKY AGAPÉ – POSTRÁDÁ ZMYSEL !

1 Korintským 13:1-3. (čítaj celú kapitolu) Grécke slovo AGAPÉ, VYJADRUJE NAJVYŠŠIU A NEJUŠLACHTILEJŠIU PODOBU SEBAOBETAVEJ LÁSKY, KTORÁ VO SVOJOM OBJEKTE VIDÍ

NEKOHO NESKONALE CENNÉHO.