2

3

HRDINOVIA

Timrava

4

Textologicky pripravil,doslov a chronológiu autorkinhoživota a diela napísal IVAN KUSÝ

© Tatran 1985

5

Epilogue and sleevenote © Ivan Kusý 1985

6

SKON PAĽA ROČKU

7

1

Paľo Ročko ochorel. Ako dostaval dom, do ktorého zakázal čo len krokom vojsť svojej materi, lebo ho ničím nepodporovala, ba žiadala ešte, aby ju on opatril, on, biedny a chudobný – začalo ho klať vo vnútornostiach a ľahol do postele.

Zuza, jeho žena, mladá, pekná, ale vždy sa žuhriaca, pozerala nevľúdne na jeho polihovanie a riekla:

„No ver’ sme pekne! Dom nový, dlhy po samy uši, a ty ideš ležať. To je just pre chudobného človeka, aby hlivel!“

Paľo zazrel na ženu a zakríkol:„Aleže čuš! Lebo aj ry pôjdeš predo dvere ako

mater. Či ležím z gvaltu, z rozkoše?“ A už by priam pochytil niečo a hodil do nej.

Zuza upratuje po izbe – je ráno. Roboty má plné ruky ako vždy, no slová Paľove nenechá bez odpovede. Ju vystrčiť? Či sa nenarobila pri dome toľko ako i on? Či nebehala za robotníkmi, za furmanmi, či nezmárnila polovicu hábov, aby platila nájomnice, lebo peniaze nedostačovali – a ešte vraj predo dvere!

„No, vieš, to mi viac nepovedz!“ riekla rozhorčene s veľkým dôrazom v hlase. „Dom je tak môj ako tvoj. Keď si si ty mater vyhodil predo dvere, ja za to nemôžem, ale mňa nevyženieš nikdy!“

8

„Že nikdy?“ A Paľo dvíha sa, akoby hneď chcel dokázať, že to môže spraviť, no padne späť na posteľ bezvládne. „Tvoj dom? Ani nebol, ani nebude,“ rečie zlostne.

„Spravím testament… na chlapca dám prepísať!“„Testament?“ skrútne sa Zuza od práce k nemu a

zasmeje sa. „Vari sa umrieť zberáš, či čo? Hahaha!“Paľo stisne zuby a neodpovie. Skrútne hlavu k

stene, aby ženu nevidel. Odporný mu je jej hlas, jej smiech i celá ona. Ba i jej prítomnosť, šum jej kroku a zvuk jej práce akoby ho dráždil Akože jej má ísť robiť, keď nevládze stáť na nohách?!

Zuza odboku pozerá naňho. Ona tiež má v srdci k nemu zlosť. Paľo bol vždy nechytrý do práce, iba čo ho ona do nej posíľa. Je zo záhaľčivej famílie a slúžil vždy. I teraz, že je dom hotový, bár by sa už len ležalo. Na tvári jeho, pravda, badať akúsi osinelosť, možno, že mu je i niečo, ale zato človek nemá sa dať hneď ovládať chorobe. Jajaj, ak by tak robila aj ona! Ale ona niekedy je už čajsi v pažeráku smrti, a ešte sa predsa chamre hore. I rečie Paľovi:

„Ja nedbám: lež, polihuj a trebárs nech nám huby narastú na hlavách.“

Paľo sa strhol a schytí sa z postele. Čierne oči zablysli mu hrozivo a nenávistné. Výraz tváre, akoby šiel človeka zabiť. Aj strpia Zuza a uchýlila sa ďalej k sporáku. No Paľo nejde k nej, ale rúti sa dvermi von.

„A kde ideš?“ volá ona už za ním. „Najedz sa skôr a potom choď, kde chceš ísť. Fruštik sa hneď dovarí.“

„Neobzrie sa ten…“ vraví si, keď Paľo len ide, ani neodpovediac. „Už bude trucovať aj za dva dni a jedla sa mi nedotkne …“

9

„Aspoň si chleba odkroj. No, akože ideš bez všetkého!“ zavolá za ním zmierlivým hlasom. Ale Paľo nepodbá. Už vari minul ten čas, keď zvuk jej hlasu zdal sa mu ako hudba vábna, za ktorou bol by šiel za hory, cez vody, cez oheň a každú prekážku. Vezme v pitvore pucku na plece., ide kubíky tĺcť a nevráti sa domov do večera. Klobúk stiahol celkom na oči, aby čím menej videl zo sveta. V krčme kúpil si dva deci rumu do fľaštičky. Keď nebude jesť, aby čo-to dušu držalo v jeho tele. Prešiel z dediny asi na pol kilometra, kde bolo na kraj cesty na tri kubíky nanosené skálie, čo on so ženou naznášal… Tie treba podrviť, a ešte len pol kubíka má potlčeného. Paľo nedá sa hneď do práce. Sadne najprv na skaly,– ukonal sa, kým ta prišiel – musí si oddýchnuť. Chorý je Paľo už týždeň. Cíti bolesť vo vnútornostiach, tak proti srdcu. Nezná Paľo, čo je to. Či sa pretrhol pri tom dome, či čo. Doktor – bol včera štepiť drobnice deťom v dedine – povedal, že mu je to na pečeni chyba, ale čo by doktor vedel? Peniaze darmo brať! On, Paľo, vie, že mu je to od roboty. Žena hnala ho do nej ako koňa… Paľo vyňal fľaštičku a koštoval z rumu.

Tá žena! Ako si ju vzal, päť rokov tomu, hneď prvý deň položila kantár na jeho plecia a rajtuje na ňom, nedajúc mu oddychu. Ver’ si inak myslel, keď si ju bral, že bude s ním. Ako sa radi mali! Takej lásky nebolo ani na troch dedinách. Chýr jej šiel. Na celom vidieku ich spomínali. Jej bránil otec, mať aj celá rodina, sužovali aj bili ju, a predsa sa nedala od neho odvrátiť, a on, keď ho odobrali, aby nemusel ísť za vojaka, dal si dokaličiť pri rúbaní v hore pravú ruku – dva prsty sú mu odtrhnuté – lebo sa bál – že kým bude vojakom, dotiaľ ju vydajú za iného. Zobrali sa

10

potom, a čo je z toho? Láska pri biede sa minula a oni stoja proti sebe ako nepriatelia… Paľo zozbiera sa zo skál a chytá pucku. Ak bude len sedieť, nespraví nič a žene neuhovie tobôž, tak ako keby doma ležal. Lebo ona nevie inšie, len duriť do roboty. Ako bohatí ľudia, tú náturu má aj ona, z domu si ju doniesla, nemá ani ona pokoja, len by zháňala, zhrabovala, a ako boháči, tak aj ona naveky sa bojí, že hladom umrie, že nevyžijú; vždy je v súžení, že veľa ráz ani spať nemôže zato. On však bol naučený tak pracovať, aby mu robota neuškodila zdraviu, a žena ho ešte aj chorého do práce ženie. Už ho celého znivočila. By to kto slýchal: z holých rúk vyrástol dom po piatich rokoch…! Paľo položí pucku a sadne zasa na kubík, poutierajúc si lejúci sa mu pot z čela. V rukách vlády nemá ani omrvinu robota nejde, Vytiahne fľaštičku z vrecka, aby si glgol z toho rumu a posilnil sa trošku, No sily nepribúdalo ani od toho; v boku bolesť sa vzmáha. A Paľo cíti rastúci hnev ku každému. Srdce jeho napĺňa sa reptaním. Načo je chudobný človek? Načo je svet, či len aby bieda bola? Načo sú takí rodičia, čo nenechajú nič deťom, ako s nim spravili jeho rodičia? Celý jeho život je lopotiť, slúžiť, pracovať – inému …

Vstane Paľo, že sa chytí do práce zas. Aspoň tento začatý kubík keby dokončil čím skôr. Peniaze sú treba, bár by už tu boli zaň. Ale ako tlčie a telo sa otriasa, bolesť zväčšuje sa tým väčšmi. Paľo zas sadá, z úst jeho odznela zloreč.

„Aj so ženou!“ Či je ozaj hodna, aby sa on takto ničil? Či ona má ľútosť nad ním? A mala voľakedy? Hneď, ako sa zaň vydala, obanovala svoj krok, a odvtedy vždy na ňom sa vŕši…!

11

Paľo zapil si z rumu, aby horkosť prezrel. Lebo už on to vie: obanovala svoj krok, že prišla z hojnosti do biedy, že nechala dobrobyt, statky, svoju slávu, a hneď, ako ju zaviedol do drevenej chalupy, ktorá sa onedlho zrútila, zmizla jej láska k nemu …!

Paľo posedel si asi za pol hodiny, a ako si oddýchol, bolesť sa mu zmiernila a začal lepšie premýšľať o žene. Pravda, veď mu nevyčítala nikdy nič. Trpela bez slova, i keď nemali kde bývať, keď sa museli po hospodách potĺkať. Trpela biedu, hanu, krivdu. Otec jej nedal nič, ani sa nezmieril dosiaľ; bratia o nej nechcú počuť. Ba ešte veselo znášala svoj lós a koľko ráz povedala: Neboj sa, Paľo, nič, ešte môžeme mať aj my všetko, čo nám treba. Ja ukážem svetu, že aj z práce rúk a šanovlivosti môže sa nadobudnúť majetok. Veď len dobre mienila vždy. Hnala sa za robotou ako oheň. Ona, hrdá, šla na zárobky, nedbala, že sa jej vysmievajú. Ona chcela, aby šiel slúžiť, a všetko by bolo dobre, keby jeho nebola tak priahala a keby on nebol ochorel úmorné…

Slnko už vyšlo nad hlavu Paľovu – je poludnie. Valasi zaháňajú ovce do košiarov. Od dediny, belejúcej sa medzi stromami, zaznel hlas zvona. Paľo nadvihol klobúk a pozrel na cestu. Stade približuje sa strojná, vysoká postava ženská. Vari to Zuza ide mu s obedom. Oľutovala svoju planú reč? Vždy tak robieva… Paľo sa dal do tlčenia skál zas, aby ho našla pracujúceho. Lebo ju len to teší, keď hluší tú robotu. Veď jej je on sluhom, nájomníkom, zlostí sa zas Paľo, ako tlčenie zapríčinilo mu ostrú bolesť. A mohol si vziať dievča z chudobného rodu, ktorej on by bol pánom; tejto je len poddaným. Ech…! Odhodil púčku a vystrel sa, zlostne pozrúc hore.

12

„Pamodaj šťastia!“ klania sa k nemu došlá mladá ženská. Paľovi tvár sa zdĺžila a ožltla ešte väčšmi.

„Pánboh daj aj tebe, Anka!“ odvetil. Žena nebola jeho, ale cudzia.

„Či iba sám, Paľo?“ spýtala sa ho ešte vľúdne cudzia.

„Sám,“ odpovie Paľo vľúdnym hlasom tiež a sadá na kubík. Vytiahol fľaštičku, aby si upil a zahnal mdloby, čo ho okružujú.

„O hlade ma nechá! Poriadny človek si aj statok opatrí, ona nedbá, len nech robím…“ šomre pobúrene. „A tomu všetkému sú len moji rodičia na príčine. Oni boli hocakí. Otec premárnil všetko, čo ostalo po starých rodičoch. Mať nedbanlivá, neskazovali otca, keď pili. Temer každý deň na posmech váľali sa po ceste, aj našli tam svoj koniec. Voz prešiel cez nich. Poriadna žena muža si skáže. Nechže by som sa ja opovážil dať na tie cesty čo otec, čo by robila Zuza! Tá by mi aj oči vyškriabala. Mať nedbali nič. Nie im nebolo, 5i dáku pamiatku budem mať po nich, ČÍ nie, No ale nech [en raz ešte vkročia do môjho domu …!“

Paľo vstane k práci zas, hoci ani dobre nevidí, ale teraz ide tĺcť v jede. Pred očami stavia sa mu hmla. Vytiahol fľašu a vypil ostatok na dúšok. Potom chytí pucku, ale ako raz udrel ňou, stratil rovnováhu a zvalil sa bez vedomia na zem.

Zuza medzitým bola na tráve pre kozy i po dva razy. Doniesla dva veľké batohy, že sa temer prelamovala pod nimi, z panských rúbanísk. Tak musí ona cez leto zbíjať po poli, aby mali čím vyživovať kozy, keď lúk nijakých nemajú. Trávu rozmetala po

13

dvore, aby uschla, potom zmútila mlieko a navarila fučky zemiakovej, čakajúc Paľa. Keď ho nemohla vyčkať, vzala dieťa z kolísky na lono a prisadla si k stolu k mise. Naliala si cmaru do hrnčeka, že sa naobeduje a potom pôjde pohľadať muža niekam.

„Hm, môj Paľo by si už len voľkal,“ myslí medzitým, jediac fujdu, omastenú vyprážanou cibuľkou, a zapíjajúc si ju cmarom. Rád toto jedlo Paľo, ale aj ona. Zato ho i uvarila a zmútila mlieko k nemu, čo nebolo ešte ani dobre sadnuté. „Ako sa nahneval, že som mu dohovárala.“ Zuza si povzdychla nad tým. Nesmie mužovi nič naproti povedať, hneď je ako sršeň. Bože, ver sa ani ona nenazdala pred piatimi rokmi, keď šla zaň, keď si nedala zabrániť nikomu, keď nechala bohatstvo kvôli nemu – ľa, rodina jej je dosiaľ nie zmierená krom matky, aj tá len, čo nik nevie o tom – že sa takto škriepiť bude s ním a že v takomto nesváre budú žiť. Veď on nikdy s vďačnosťou nerobí, ako čo by ani nerobil sebe, akoby dosiaľ bol sluhom, a ak by ona nenástojila, nemali by nič. Paľo je zo záhaľčivého rodu, zato vyšli aj jeho rodičia na mizinu. Otec mu len pil a mať nijaká, aj teraz sa len po hospodách potĺka, lebo o všetko prišli. Paľovi nenechali ani čo by sa za necht spratalo, okrem fundusa, kde si postavili dom. Ale Paľovi ani ten príklad nie je dosť. Rád si poleží do bieleho dňa, rád záhaľku – ľa, aj teraz chcel vari celý deň ležať, že ho trochu v boku kole. Teraz už, keď je dom hotový, aby so založenými rukami sedel? „To je nie tak!“ myslí Zuza horlivo a upije z hrnčeka cmaru s pôžitkom, ako bola prezrela za lyžicu fučky. „Budeš aj ty?“ prihovorí sa dieťaťu, ktoré trepotalo ručičkami a načahovalo sa zakaždým, keď si Zuza podniesla jedivo k ústam.

14

Dieťa má len pol roka, je pekné, bielovlasé, s čiernymi očami ako otec. Je v kabanke a bez duchničky. Zuza dá mu cmaru, nech privyká aj na zlo – ono sa zoškvarilo – vrhne aj mačke, tam okolo nôh sa jej obtierajúcej, kus fujdy na zem. „Ešte len teraz prichodí nám pracovať, rukávy vysúkať, aby sme očistili dom od dlhov a nechali ho dieťaťu bez ťarchy. Veď vari nechce aj on, ako jeho rodičia, nenechať nič chlapcovi, aby mu zlorečil, ako on zlorečí svojim a berie si hriech na dušu?!“ Ani nezbadala v horlivom rozmýšľaní, že niekto prešiel popod okno, len keď otvoril ktosi dvere. To sused, báčik Ondro hrubej gamby, zastal na prahu.

„Doma si, Zuzka? Hybaj von akomak,“ vraví, „ale sa nezľakni!“

„Čože je?“ skočila ona z lavičky ako bez duše. Hrnček s mliekom odstrčila od seba, dieťa hodila na posteľ a rúti sa von. Do dvora vstupovali chlapi a niesli niečo v plachte. „Čo to nesiete?“ skríkla ona a zastala ako primrazená.

„Ľa, muža ti!“ povie báčik hrubej gamby. „Ale ti vravím, nezľakni sa, nie je umretý. Tam sme ho našli, kde kubíky tĺkol, vyrúteného.“

Chlapi zložili ho na dvor na pažiť a ona sa skrikom hodila k nemu, v hrôze mykajúc ním.

„Paľo, Paľo, Paľo môj!“Paľo na jej ostrý krik prebral sa z mdlôb. Otvoril

oči, pozorujúc okolo, a vidiac ženu, navrátilo sa mu povedomie a už ju zavracia:

„Čo robíš taký zhon? Ešte sa svet zbehne!“Paľa odniesli do izby a uložili do postele. Zuza

naznášala hlavníc, koľkokoľvek mala, obložila ho nimi, aby sa rozohrial, dopytujúc sa, kde ho čo bolí, a

15

naznášala i liekov, aby čím skôr ozdravel. Veď, hľa, jesto roboty moc … A on, ležiac ako drevo, neodpovedal jej nič na jej príhovorky. Zapieral oči do bielej novej povaly, trápený nielen telesným bôľom, ale aj inými ťažkosťami.

2

Paľo Ročko sedí na dvore na pažiti. Tri dni ležal odvtedy, čo ho doniesli v plachte ako poleno. Žena Zuza pokrúca hlavou, kedykoľvek jej padnú oči naň. Nepáči sa jej jeho choroba, ani jeho polihovanie. Tu je čas kosby, kde roboty jesto vyše uší, kde je hriech čo len jednu minútu opustiť, keď sú robotníci hľadaní. Zarobí si chudobný svet dosť, a chorý Paľo nezarobí nič. Ona tobôž s malým deckom do nájmu nie je hľadaná, a tak obaja márnia dni bez osohu. A ak si v lete nenahonobia, v zime pomrú hladom.

„Veďže sa ty neopúšťaj!“ riekla mu už viac ráz i dnes. Lebo má ho v podozrení, že je ani nie lak veľmi chorý. Aj vtedy, keď zamdlel pri kubíku, zaškodilo mu, že nejedol nič a pil veľa – dozvedela sa od ľudí.

Paľo málo vraví. Prejdú i hodiny, čo nepovie slova. Neškriepi sa, nebráni sa, i diví sa tomu Zuza. Neodpovie Zuze ani dnes. Hnevá sa na ženu, no v duši sám uznáva, že ak sa oddá celkom chorobe, tak neozdravie priam a rozchoravie sa ešte väčšmi, ako je. I vyšiel do dvora, že rozmece tam trávu, na hŕbe vysypanú, čo žena doniesla na svitaní pre kozy z panskej rúbane. Vzal vidly od sienky a ide k práci. Krok jeho je neistý, akoby bol pil, ruky ako ani nie jeho, oslabené, chvejúce sa… vidly zdajú sa mu ťažké

16

ani zo železa. Ani ich vari neudrží, a sotvaže vzal na ne pár ráz trávu, aj vypadli mu z rúk. Paľo si musel tiež sadnúť. Dal hlavu do dlaní a zastenal.

Veľmi chorý je Paľo Ročko. Zišlo by sa ísť k doktorovi, ale akože pôjde k nemu? Nohy ho neunesú, a povoz najať? Kto pôjde teraz, v čas kosby, s ním? Čo by mu zlatom platil, ani tak nepôjde nik; čo by na kolená padol. Koni je málo, vojna ich vyničila. A tí, ktorí majú kone, pre pýchu nejdú s nikým a zaobchodia s utisnutými ako so psami… Pán farár majú kone tiež. Tí najskôr pomôžu i v súrnych prácach. Tí aj pred týždňom poslali koč s Ďurom Bukovie, keď si granátom, čo našiel na poli po vojne, oči vybil. Večer o šiestej hodine dali koč s ním do mesta, ale či on môže o to požiadať pána farára?

„Dones mi hlavnicu!“ povie žene, ktorá vyšla s piestom a batôžkom, že ide hábočky z dieťaťa oprať na potok niže dediny. Rozboleli ho ľadvie aj chrbát od sedenia – ide si ľahnúť. Zuza zdúpnela aj od strachu, aj od zazlenia. Ju už míňa trpezlivosť pre jeho neduh, a on, ľaľa, ukladá sa ešte na tuhšiu chorobu. Pokrúti hlavou a už má na jazyku: „Takto nebude z nás nič!“ No premôže sa tentoraz, a hodiac piest i hábočky na zem, ide po hlavnicu do izby.

„Ver’ sa môj Paľo pekne priberá!“ šomre si v izbe, ako berie vankúš z postele. Naveky sa rád odťahoval od práce a len jej pričinením čo pracúval. K tomu neverí mu odvtedy, ako zamdlel, ani tak. „No len si oddýchni,“ riekla mu, podávajúc vankúš a naprávajúc mu na pažiti. „Ale nazajtra žeby si mi už bol hore!“ Zvrtne sa, ale vidiac, trávu nerozmetal, dá sa do nej v náhlivosti ona.

17

Paľo prevalil sa na hlavnicu, vydýchol si, akoby mu centy boli spadli z pliec. Zavrel oči a neriekol na jej pánovité a bezcitné slová nič. Neprotivil sa. Ducha jeho už teraz iné zaujímalo … Pán farár by dali koč, dajú inému dosť ráz. Často rodina nedá, a oni dajú pre chorého aj o polnoci – ale on pýtať nemôže. Slúžil so ženou na fare pol roka. Zjednali si do platu, že im dovolia navoziť si skália na dom, a keď si navozili, ušli od nich v najtvrdšej robote. Veľa ráz pán farár, keď Paľo náhlil sa so skálím, riekol akoby žartom:

„Počuješ, Pavle, čo sa tak ponáhľaš s tým kamením – ty ma chceš nechať, keď si navozíš!“ A on vždy na to: „Veď mám svedomie azda, pán farárko!“ A just sa tak stalo. Žena pokúšala, aby odišli, a on tiež za dobré to uznal a dal sa zviesť… A to by ešte nič nebolo, ale on, na jar, keď bol v dedine akýsi pobehaj rečniť proti pánom a kňazom, že sú nie potrební, lebo že nieto boha, vykrikoval na pána farára, že ho načim z dediny vyhnať, lebo ho iba darmo platia – a on dáva platu ročite kňazovi štyridsať halierov, koľko človek i hocktorému žobrákovi vrhne. Potom šiel sa napiť a žatým v krčme nielen vyhnať kázal kňaza, ale i zabiť ho… Paľo vzdychá zhlboka. Po tomto on nemôže predstúpiť s prosbou, aby mu dali koč.

Hodil rukou. Nebude na doktorov ani myslieť, veď tí aj tak nevedia nič. Zavrel oči, a ako ich zavrel, sen na chvíľu ho zachvátil, a v tom sne, ktorý trval za pár minút, zjavilo sa mu množstvo postáv. Prichodili a odchodili, obchodili a skrúcali sa, zmizli a zas prišli, zmiešali sa a zmizli zas, iba jedna ostala tam. A ako sa prizrel, vedel, že sú to pán farár. Stoja v rúchu kostolnom, akoby hrozili. Paľo sa prebudil, ale myšlienka na toto ho už neopustila. Veru vidí teraz,

18

že sa prehrešil proti nemu ťažko… Ale čo po tom. Dosť má bolestí, nie to aby sa staral o také veci. Ale ako zažmúril oči, už myšlienky na to zas prišli ako príšery, prileteli ako čierne kavky, aby ho mučili, aby mu hlodali srdce, aby ďubali doň.

„Tvoj hriech je veľký proti nemu, veľký, veľký!“ tak ďobú zobákmi.

Paľo sa prudko pohol a skríkol:„Heš, heš!“„Čože ti je?“ spýtala sa Zuza udivene. Rozmetáva

trávu s veľkým úsilím (keď ju on nerozmetal), líca horia jej, má ísť na potok s praním, kým sa dieťa nezobudí.

Paľo sa spamätal, otvoril oči. Či neprezradil svoje myšlienky?

„Komáre ma štípu …“„Komárov tu nieto, iba ak muchy!“„To muchy!“ povie Paľo, pristanúc na jej reč.Hej, ten doktor by sa ver’ zišiel predsa… A veď on

ani nie je tak vina, že ušli z fary, keď navozili skália na dom. To žena vykonala, pokúšala, navádzala, že si za ten polrok, kým by slúžili, aj vystavia dom. Pokúšala, že čo by si nespomohli, veď vraj aj porekadlo hovorí: „Spomôž si, človeče, aj boh ti pomôže.“ A že huckal na jar proti kňazovi, to tiež nezavinil on. Ktože teraz nehucká proti nim? Tu prichodia do dediny kadejakí loptoši, ktozná skade, niktoši, ktorí búria proti poriadku, že sú kňazi nie potrební, že náboženstvo nebude, lebo že nieto boha. Keď tak nevedia ľudia pochytiť cepy a vyprať takých lotrov! Pán farár slúžia cirkvi pätnásť rokov, žijú s nami, pomôžu, a tu taký šklban chcel by ich vyduriť. Vari on, šklban, pomohol nám kedy – a jemu kvôli

19

rozpadneme sa s kňazom, čo žije a slúži nám verne…? Nie je on vina, ale tí lotri a tá krajina, čo ich trpí a dá búriť pokojný národ…

„Heš, heš, kavky!“ povedal nahlas. Prudko otvoril oči, či ho nikto nepočul, i posadil sa.

„Čože, kavky odháňaš, aké kavky?“ spytuje sa zadivená Zuza a zastane pri východe dvora, dupkom sa mu prizerajúc. Ach, prepána, veď ten fantazíruje – a ona mu neverí!

„Snívalo sa mi!“ odpovie Paľo a líha zas. A ako si ľahol, myšlienky-kavky už ho zas obletujú.

„Idem dnu, ani tu je nie lepšie ako v chyži,“ rečie a vzchopí sa. Zuza, premenená ľakom, hodila piest a hábočky na dvor, na pažiť, a beží k nemu, aby mu pomohla vstať. Zaviedla ho do chyže, uložila do postele, pozakrývajúc ho duchnami, a ide mu za liekmi. Ľak zmocnil sa jej, vraví však:

„Len sa ty neopúšťaj. To sa ti mádra pohla, nič iné ti je nie. Zavolám tetku Marečku, pomastia ťa oproti srdcu vínnym octom a sadlom, tak ti prejde… A či by si nejedol niečo? Veď si lačný. Donesiem ti sladkého mlieka.“

„Prejde v hrobe!“ povie on hlasom ako spod zeme.„Ach, preboha, aspoň nevrav a nerúhaj sa!“ osopí

sa Zuza a plač jej je už za zubmi, čujúc jeho hlas. „Jedol by si. Veď nič neješ, zato si slabý.“

„Nie, nechcem,“ odporuje Paľo, hľadiac uprene do novej povaly. Pravdaže je nie vina on, že brechal na pána farára a huckal ľud, aby ho šli zabiť, ale tí pobehaji a tá vláda… „Heš, kavky, heš … – a oni sú otcom štyroch detí, a ja som ich zabiť kázal –– heš, heš! Daj vody, Zuza!“

20

„Jaj, bože, blúzni! Upadol do horúčky – už je po ňom!“ šepce Zuza, nastráchaná skočiac po vodu, i podá mu ju.

Paľo pije vodu s chvatom, hlasno preglgávajúc.„Hej, či by som rád takej polievky, čo pani farárka

navaria!“„Čo by si?“ zdúpnela Zuza. Všetky vlasy na hlave

zježili sa jej pod čepcom, čujúc tú reč. Ušli od nich, keď im pán farár dovolil navoziť si skália, a teraz na jar nabrechal Paľo dosť, že ich darmo platí dedina.

„Polievku z fary by som chcel, veď posielajú ťažko chorým do dediny.“

„Polievku z fary? Kdeže ti ja vezmem polievku z fary? Či nevieš, čo sme im vykonali a čo si ty navolal na nich po dedine – že sa hneď našli ľudia, čo to šli rozpovedať pánu farárovi a ešte v ten deň? Zarežem sliepku, mám ich, chvalabohu, desať, a navarím ti takej polievky. Viem aj takú spraviť, podučila som sa tam veru panské jedlá variť.“

„Ja z fary polievku chcem…“ odvetil neústupné Paľo. Zuza chytila sa za hlavu v zúfalstve a vyšla k susede sa vyžalovať. „Nie je inak, tetka, ten sa zbláznil!“

„Netráp sa nič, veď on zabudne na to,“ poteší suseda, chudá ako štiap žena, Zuzu. „To chorí tak zhutujú.“

No Paľo, keď sa o pol hodiny vrátila Zuza k nemu, spýtal sa:

„Odkázala si pani farárke, či si sama bola u nich?“ Zuza začala sa obrykovať:

„No vieš, takô nevrav a takô nežiadaj, čo nemôže byť a čo sa stať nemôže! My sme si to tam prepásli, aby na nás mali na fare zrenia. Pôjdem ti pýtať

21

polievky do školy, i tam varievajú mäsitú, keď chceš panskú polievku jesť, alebo do notárov, tam právam, pigľúvam, majú ma za čo povážiť…“

„Z fary chcem!“„Prečo ma tak trápiš?“ zvolá Zuza a už sa púšťa do

plaču. „Aj z tej polievky, čo som ja varila, môžeš sa najesť. Varila som krúpy a ovčiu nohu v nej, čo ti moja mama potajme poslali. Je dobrá…“

Zuza ide po hrnček a podá mu, aby si zastrebol len tak z neho lyžicou, no on odtisol preč.

„Čo si ja počať mám?“ žaluje sa Zuza kmotre Zelenkovie, ktorá prišla pozrieť Paľa, donesúc mu pražené mäso z hostiny, čo robili pri strihaní oviec. „Ako ma katuje, a on je ani nie tak veľmi chorý!“

„Ej, kmotrička, neverte! Veď sú ako vosk ožltnutý!“ zazlievajúc vraví Zelenkovka a pokrúca hlavou. „Ja by vás poslúžila o tú polievku, ale keď som nie taká známa s farou.“

„Ah, kmotrička, len mi vy to vykonajte!“ úpie Zuza. „Odslúžim sa vám čím-tým. Možno, že by mu osožila. Hádam sa mu prisnilo o nej. Ľa, aj tetke Púckovke, keď boli chorá na kŕče, sa bolo prisnilo, že by mali zjesť z tretej dediny chleba od žobráka. Zadovážili im ho, aj sa tak stalo – ozdraveli od neho. Môžbyť, že by aj Paľo ozdravel.“

Kmotrička ľutuje v duchu, že prišla dnes Paľa pozrieť. Veď je háklivé za Paľa ísť na faru… No sľúbi. Veď nemusí ísť na faru, povie len slúžke.

„Možno, že by ozdravel od nej,“ vravela na druhý deň Zuza, stojac na dvore, susedovi, ktorý za lesou, čo delila ich dvor od jeho sadu, kosil trávu.

„Ten ti ozdravie!“ myslí a otrčí hrubú peru sused. „Veď je taký hoc ten dukát!“ Postoji v práci, utrie

22

trávou ostrie kosy, že ju bude brúsiť. „Akože mu je dnes?“ spýtal sa Zuzy.

„Ako aj včera. V horúčke vždy. Baluší naveky, akoby niečo odháňal od seba. Len: heš, heš … A za tú polievku vraví vždy len.“

„A si odkázala? Veď posielavajú chorým…“„Už aj od troch… neposlali! Odkázala som, že by

šla aj sama k nim, ale že sa hanbím im na oči prísť, ale neposlali.“ Zuze zacedia sa slzy. „Niežeby bola užiadostená niečieho daru, ale azda by mu to spomohlo. Už som ho aj oklamala a zarezala sliepku a uvarila just takú, ako pani farárka varia, ale som sa podriekla pred kmotričkou, tak sa mi jej ani nedotkol… On len z fary chce.“

„Hm, z jednej strany…“ sused zasekne reč, iba domyslí: „Prečo by povážili takého, čo im zlorečil? Ani kňaz je nie zo skaly a nie je anjel.“ I prejde oslou po kose. Kosa zacvendží jasno, a že je sad na vŕšku, cveng ozýva sa ozvenou ponad dedinu a hlása milo ako hudba. Zuze sa srdce puká, čujúcej to. Kedyže jej Paľo skosí sad? Len tú trávu majú, nič iné, a ešte aj tá uschne na koreni.

„Vy si len pokosíte, báčik, sad, ale my!“ rečie s túžbou v srdci ho osloviť, aby im pomohol. „Ver’ neviem, kto ten skosí!“

„Zuza, Zuza!“ zaznie z izby namáhavý, ale hnevlivý hlas Paľa. „Čo nejdeš dnu?!“

Zuza sa zvrtla a uteká do domu. Ešte povie báčikovi: „No, vidíte, ani za minútu nemôže byť sám. To je tobôž zle. Nikdy ten z toho nevstane!“

„Sadni!“ povie Paľo žene, ako dnu prišla, ukážuc okyptenou rukou na stoličku pri posteli, a ožltnutá tvár mu je nahnevaná.

23

„Čo chceš? Veď ja mám robotu,“ odpovie Zuza trochu znepokojená jeho rozkazom, hoc vždy hľadel jej len rozkazovať a ona jemu. „Chyža mi je neobriadená, čajsi ani nezametávam, ako si chorý; nestačím nič!“

„A klebetiť s každým stačíš?“ zazerá on.„Bože, Paľo, čo ma sužuješ? Či sa už ani

pozhovárať nemôžem s nikým? Báčikovi dolných som vravela…“

„2e nič zo mňa nebude!“Ona striasla sa, zľaknutá na neho pozrúc.„Pánbohchráň, ja som to povedala len za to, aby

nás báčik pošanovali a pokosili sad, keď je z teba na tento čas nič!“

„Ja viem, že umriem!“ pretrhne ju on. „Aj testament zato dám napísať… všetko na chlapca!“

„Že na chlapca všetko?“ spytuje sa ona i pri veľkej žalosti udivene a utrie oči od sĺz. Či ju tak znenávidel, že by ju i v testamente vydedil? Prečo je taký planý k nej? Kde sa podela tá jeho veľká láska, pre ktorú kedysi neváhal aj dokaličiť sa? Či zabudol, čo všetko ona opustila preň? A teraz že by mohla byť vydedená i z toho, čo aj ona nadobudla?!

„Tebe sa to, však, nepáči? Vydať by si sa ešte rada, však!“ vraví Paľo a pokračuje pomstychtivo: „Vydaj sa pre mňa, ale nie do tohto domu, ktorý som ja staval a o život prišiel pri ňom. Aby bol inému! Počkaj! Ak chceš bývať v ňom, vydať sa nesmieš!“ zvolal s hnevom. Pot vysadol mu na čelo od rozčúlenia a horkosti. Tak! Bolo by dobre žene, keď sa on vyrúti, aby sa tu rozťahoval iný, aby tu hrkútala s iným a jeho sirota bola by odstrkovaná, bitá, vyháňaná z jeho domu. Možno, že už i má vyzretého

24

niekoho. Nič falošnejšieho ako žena. Aj včera zhovory a smiechy robila pri studni s vdovcom Supálkovie, čo šiel poza ich záhradu s kosou a pýtal si od nej vody do čachora. Ktozná, čo mala na mysli už vtedy – a on chorý leží.

„Ak chceš tu bývať, vydať sa nesmieš!“Zuza sadla na lavicu a pustila sa do plaču. Slzy

horké a horúce lejú sa jej červenými, peknými lícami.„Čo nariekaš; za domom?“ zhúkne on.„Oj, bodaj… pravdaže i za domom. Veď som sa aj ja

drala pri ňom, o zdravie si chodila, nivočila sa, a že by nemala z neho diel… Ale čože mňa je aj po dome!“ a Zuza lomí rukami zúfalo.

„Tak čo ti je?“„To, že ma tu necháš, že nás opustíš, že necháš

drobnú sirotu, že sa už odberáš od nás! Čože je mňa po dome i všetkom! Daj zapísať na dieťa, daj! Ja sa po tvojej smrti nevydám, nikdy, nikdy!“ plače Zuza žalostne.

Paľo nepovie nič. Zažmúri oči, tak počúva jej kviľbu. Na počernú, peknú tvár vysadlo mu uspokojenie, v srdci prechodí mu zlosť. Počúva jej nárek s pôžitkom. Tak predsa miluje ho, hľa, dosiaľ, a on myslel, moril sa už od koľkých čias, že ho už neľúbi, že oľutovala svoj krok hneď, ako opustila otcovský dom, že jej bude po vôli, keď umrie on. Jej plač ako liek pôsobí mu na srdce. Netíši ju, nepoteší –– počúval by jej nárek i do skonania.

„Dones dieťa!“ povie po chvíli tichým hlasom.Ona si utrela oči, skočila a beží ku kolíske. Vezme

spiace dieťa povité v červenej duchničke a podáva ho Paľovi. On pohladil mu spotené vlásky a líčka, rozpálené od sna.

25

„A neposlali z fary?“ spýta sa naraz.„Jaj, neposlali, neposlali!“„Oh, že…“ Paľo zasekne peru, aby mu nevyšlo z

úst plané slovo, a odvracia hlavu. „Odnes, odnes dieťa!“

„Káže milosrdenstvo, ale on ho nemá, káže…“ zlorečí Paľo kňazovi, no spamätá sa a stisne zuby. „Káže odpúšťať, ale on neodpustí…“ šomre zas vzbúrené, „nezaslúži, len …“ zasekne pery, „nezaslúži, nezaslúži…“ i chce sa mu slová vypovedať tie, čo vykrikoval na dedine, no s nadľudskou silou ich zdržiava, stískajúc zuby… a tu otvoria sa dvere a dnu vstupuje nevesta buclatých líc, v červenej sukni, v ruke plechový hrnček. „Dobrý deň vám!“

„Slúžka z fary!“ skríkne Zuza. Položí dieťa na posteľ a beží jej naproti.

„Tu poslali vám pani farárka…“ vraví tučná nevesta a podáva Zuze hrnček, obíduc očami chyžu.

„Daj, daj!“ schytí sa Paľo z postele. Líca zapália sa mu ako mládencovi. Sadne s rezkosťou ako už dávno nie, a otrčí ruky, že sa Zuza i zahanbí zaň.

„Vidíš, ako ju čakal… Povedz pani farárke, že im pekne, ponížene ďakujem, že sa im odslúžim!“ Preleje polievku na tanier a podá hneď Paľovi. „No, zjedz, nech ti bude na úžitok! Veď už tri dni, ako ma trápi za ňu. Už by som bola sama šla pýtať, ale som sa hanbila. Povedz pani farárke, že ďakujem ponížene,“ vraví Zuza, podávajúc slúžke hrnček, ktorý bola medzitým umyla na čisto.

„Veď pán farár kázali poslať hneď,“ vraví slúžka, ktorej nevidelo sa spravodlivé, že len pani farárke ďakuje, „ale sa pani farárka zdráhali. Že načo takému. Že či nevedia, čo ste im vykonali. Nenačim

26

vraj všetko hneď zabudnúť, hneď odpustiť, ani kňaz že nemusí všetko pretrpieť. Tak vraveli, ja som rozumela, lebo viem i iné reči,“ povie slúžka s úsmevom, samoľúbo nad tou slávou. „Ale pán farár povedali: ‚Tak kto má odpúšťať, keď kňaz nie?’ Tak sa potom aj pani farárka obmäkčili a odkazujú vám, že báčikovi zakaždým pošlú, keď budú mäsitú polievku variť.“

„No, povedz im, Anička, že ponížene ďakujeme aj pánu farárovi, aj pani farárke!“ ďakuje po tretí raz Zuza so skrúšenosťou, k dverám vyprevadiac slúžku. „Že nezabudneme na ich dobrotu nikdy!“

Paľo medzitým zjedol polievku. Jedol s chuťou ako za zdravia, i čelo sperlilo sa mu potom od toho.

Polievka tuhá, mastná, rozohrieva mu žalúdok a celým telom prechodí teplota, tak sa vidí Paľovi. Podáva prázdny tanier natešenej Zuze so slovami:

„Ani to pivo, taká bola!“ Ľahne si uspokojené, obrátiac tvár k stene. Ukladá sa spať. Nebudú mu viac kavky hlavu ďubať pre pána farára. Hľa, odpustili – nech ich boh požehná…

Zuza po prstoch ide z izby… aj muž, aj dieťa spia. Ide za prácou do záhrady, zanedbaná je aj tá, ako všetko. Tvár jej je natešená, sivé pekné oči žiaria radosťou. S chuťou pracuje a veselo zhovára sa so susedova, čo tam seno sušia v sade, i s každým, čo prejde popri ich záhrade, kade je cesta do poľa, pripomenúc, čo dostali z fary, a istá si tým, že Paľo už ozdravie.

3

27

Je teplý, jasný podvečer. S Paľom práve čo došli z mesta od doktora. Pán farár dali koč i v čas súrnej roboty, ako to dosť ráz dajú aj iným, zabudli, čo nabrechal, zľutovali sa, povážili ho. Túžil Paľo ísť k doktorovi, ale je nie spokojný s ním, ani mu je nie lepšie od toho. Choďte vraj ta a ta, do toho a toho špitála a dajte sa operovať, ale hneď, kým nebude opozdené… Operovať? Radšej Paľo umrie, ako by sa dal operovať. S tým je už popoludní, koho načim operovať – a ak si nie dosť zničený, tam ťa doriadia iste… Vo vnútornostiach že je chyba… Veď to vie aj on, keď ho tam bolí, že nie je chyba na kolene. Pečeň že je nezdravá, vravel doktor… Tak tú pečeňu treba operovať – rozkroja ju ako zajaca? Ani sa on nevystrábi z toho nikdy! Tam v cintoríne je mu bydlisko, tam bude jeho dom, a tu v tomto dome, pri ktorom sa pretrhol, okolo ktorého pracoval, túžil za ním, bude žena hrkútať s iným! „Áach, jajch!“ zajajkal Paľo s nenávisťou a zmučene. To ešte väčšmi bolelo ako tá pečeň.

„Čo ti je zas, Paľo?“ zaznie smutný hlas ženy od obloka, kde zošíva čosi pri zapadajúcom slniečku. Ona šije, keď iní okolo poľa pracujú. On mrie, keď iní usilujú sa nadobúdať potreby na vyžitie. Ona zaháľa pri ihle, keď iné zhŕňajú na chlieb vezdajší, keď sa vrtia čerstvo na poli, keď sa pretŕhajú v práci, kúpu v pote na slobode, na vzduchu, ona vo väzení s ním!

„Čo mi je? Či sa ešte spytuješ?“ zašomre on s hnevom. „Či nemám za čo stonať? Hluchá si bola, keď povedal doktor, aby šiel na operáciu do špitála?!“

„Ach, Paľo, Paľo, veď si premýšľam, či by si naozaj nemal ísť,“ povie Zuza skrúšeným hlasom. „Už tí doktori len viac vedia ako my!“

28

„Čo by viac vedeli? Mali by viac vedieť, ale nevedia nič! Tomu je už amen, kto sa do špitála dostane. Ten nevyjde živý stade… a ty mňa chceš ta dať! Keby ti už umrel, aby si bola oslobodená odo mňa, aby si s iným tu hrkútala, falošnica… žena iba na vydaj myslí vždy!“

„Bože, Paľo, čo ma tak morduješ?“ zalká Zuza a pustí sa do plaču. „Či si ma prichytil dakedy pri nevernosti?“ Srdce jej je preplnené žiaľom, má na hlave tisíc starostí, dobre sa nezošalie – a on ešte čo jej vyčíta. „Veď vieš, že nikdy krem teba nikoho som nechcela a nechcem!“ plače, zmáčajúc peknú tvár horkými slzami.

Paľo odvráti sa k stene, ale len hlavou. Nemôže na boku ležať pre bolesť tej pečene. O plač ženin nedbá už, ani ju nejde udobrovať. Srdce mu ostáva už celkom bez citu. Nič ho už nezaujíma, iba on sám a jeho stav i krivdy jeho. Veď celý ten život bol iba sama bieda, len nedostatok – a teraz ani zdravia nebude mať. Celý život len bieda, služba, práca. Otca mal pijana, ktorý všetko premárnil. Nebolo dňa, žeby sa nebol opil. Koľko ráz ho ľudia z garádu zodvihli a doviedli domov. Koľko ráz videl ho aj on v jarku vyvaleného, ale prešiel vždy pomimo, akoby ho nepoznal, čo sa hanbil zaň. Koľko ráz zazlorečil, aby ho zem vyvrhla… Matka neochotná bola ešte horšia. O nič nedbala. Nedbala, že sa chalupa rúca, že aj ostatná zemička prešla. Jeho vyhnali do služby, sotva školy vychodil, a mali ho len jedného, a ešte aj z tej služby musel dávať im. Nič nestáli oň, nikdy mu matka nepomáhala. Ani teraz, keď staval dom, nebola mu na pomoci. Iní prišli – ona nie. Keď ju volal, povedala, že je chorá a šla robiť inému. Len keď bol

29

hotový dom, vtedy prišla pozrieť a vari panovať… a tu tvár Paľa skúpala sa potom. Prišlo mu na myseľ niečo, čo síce vždy na dne duše čupelo i driapalo a dvíhalo sa hore, ale zahnal to a potlačil vždy. No teraz zrazu vyšinulo sa na povrch a zalomcovalo ním silou. Zaťal zuby, no to čosi ako pohroma rúti sa naň.

„Jajch, heš, heš!“ skríkol zrazu.„Čo ti je; koho odháňaš zas?“Paľo sa spamätal. Čo ti je?! Vie on, čo mu je. Že

prichodia čierne myšlienky-kavky zas a budú ho ďubať nie do hlavy teraz, ale rovno do srdca.

„Nuž čože!?“ myslí zlostne, brániac sa tomu, „vyhnal som si mater, keď prišla hotový dom obzrieť, hádam kraľovať doň – nezaslúžila iné…“ Obráti sa na druhú stranu, hoc mu je ťažko na boku ležať, ale kavky obletia ho i tak.

„Nuž čo, vystrčil som ju z domu a ona tak vyfrkla na dvor, že sa tam prestrela na zemi – tak jej bolo načim!“ Paľo prevalí sa horko-ťažko zas na druhý bok a kavky sú i tam okolo neho… Vidí Paľo, že mater tvárou padla na drevo a skrvavila sa tam, vidí, ako sa zozbiera trápne, ako s plačom a rozhorčenosťou riekla, odchádzajúc: „Nech teba boh vyženie z tohto domu tak, ako si ty mňa!“ S kviľbou vyšla zo dvora a on dopálený ešte sprevádzal ju so zlorečou. Zuza zľaknutá ho tíšila, ale jeho to len väčšmi rozpaľovalo – skôr ho podpichávala proti nej… a susedia, tam zbehnuvší sa na krik, krútili hlavami a vraveli výstražné:

„Paľo, Paľo, matkina kliatba sa splní, to si nemal vykonať!“ A Paľo zúri v duchu. Ako by sa nehneval i zato? Dobrá matka neprekľaje si dieťa, čo by sa ako previnilo…

30

„Daj mi tú knižku bačikovu Gambášovu!“ rečie žene a otrčí chybnú dlaň naproti nej. Tu má báčik Gambáš knižku plnú rozprávok o šarkanoch, o zlatých pannách i zakliatych princeznách, tú bude čítať Paľo v zúfalstve.

„A načo ti je?“ spýta sa Zuza trúchlivo i nespokojne, vstane a zloží z poličky knižku i podá mu ju. Radšej by sa pomodlil Paľo! Ide čítať bláznovstvá, a ostatných ľudí zalieva pot v súrnej poľnej robote. Aj ľúto je Zuze, i hnevá sa. Keby aspoň Tranoscius pýtal, ale on, ťažko chorý, ide čítať rozprávky. „Či baluší, či čo? Ten sa vari už iba z rozumu pohne…“ myslí Zuza, vidiac jeho nepokojom zošpatenú tvár a oči sem-tam behajúce. Už sa ho i bojí akosi. Čo ju čaká pri tomto mužovi a čo má z toho, že išla zaň? Neradila by nikomu proti vôli rodičov sa vydať, lebo rodič len dobre chce svojmu dieťaťu.

Paľo roztvorí pred oslabnutými očami knižku – ide čítať o zlatých pannách. Musí sa literám dobre prizerať, inak ich nechápe, a keď sa im prizrie, ony mu začnú najprv tancovať pred očami a potom sa skolomutia dovedna, i nevyčíta nič… Vystrčil tak mater v hneve, lebo mu nešla pomáhať – iní šli, ona nie – že spadla na dvor a sa skrvavila… Aj, či ho štiepa v tom boku, trhá, šklbe, akoby vo vnútornostiach voľákeho draka mal… Odhodil knižku od seba.

„Počuješ, Zuza, veľmi sa udreli mama, keď som ich vystrčil?“ spýta sa zrazu ako vyjavený, hľadiac Zuze na tvár.

Ona sa strhla od šitia.Čo všetko mu príde na um?

31

„Veru veľmi. Čelo sa im celkom prebilo. Ver’ si to nemal spraviť, čo sú aká zlá. Hádam ťa zato boh karhá.“

„Vtedy si ma nekrotila, teraz čuš!“ oborí sa on a odvráti od nej hlavu. Boh karhá, boh karhá – ak nevie len karhať, tak by bolo lepšie, keby ho nebolo, ako ten rečník-loptoš vravel. A to by ani nebolo také zlé. Keby boha nebolo, nebolo by ani svedomia, a on by teraz netrpel. Ale takto musí prejsť cez všetky pekla a kríže. Ešte aj otec, ktorému zlorečil, aby ho zem vyvrhla, zjaví sa mu pri ostatnej hodine a príde ho zaškrtiť… Paľo môže čakať ešte i to!

„Zuza!“ schytí sa zas, „čo povedali vtedy mama, však sa hnevali veľmi?“

„Hm, kdeže by sa nie! Povedali…“ a tu Zuza s hrôzou pozrie naň, rozšíriac oči a zhodiac šitie z lona. „Povedali, aby ťa boh vystrčil tak, ako si ich ty z domu…“ i zalamuje rukami. Teraz je už istá, že Paľo umrie.

„A čo ti je?“ vzchopí sa on.„Už vidím, že ma tu necháš, už viem!“ lká Zuza a

slzy lejú sa jej cícerkom dolu peknými lícami.Paľo odvráti tvár. Nedbá už ani na jej tvrdenie, už

mu je jedno, či umrie, či nie. Už ho neteší ani jej nárek, netkne sa ho jej žiaľ, necíti radosť, že ho miluje. Nedbá už ani o dom, ani o testament, ani o dieťa… Pána farárovo odpustenie už má, teraz musí sa pokoriť aj pred materou. Svedomie ho núti. To svedomie… či ho boh riadi, aby na zemi odpýtal všetko zlé, čo spravil, a bol prijatý v nebi po smrti? Keby tak bolo …! Mať som si biednu, ostarenú, ubitú, skľúčenú neresťami, ktorú aj otec len bil, vystrčil, lebo nechcela ísť robiť, hnevala sa, že ju, ako sa

32

oženil, ničím nenapomáhal (žena nedovolila), chorľavú, do ťažkej roboty nesúcu … Aj, oj, čiže šklbe ten drak v prsiach, či ďubú tie kavky do srdca, už ho celé skrvavili, už krv tečie z neho, už ju pijú, mäso trhajú zobákmi …

„Zuza!“ skríkne, vzchopiac sa, „razom bež po mater, aby šli sem!“

Zuza skočila zľaknutá, hľadiac naň s úžasom. Vari o zmysly príde pri ňom. Čo to chce už zasa? Po mater – a ona! Nikdy sa nechceli; nezhovárajú sa už tri roky. Stará nechcela ju synovi zato, že bola z bohatého domu, lebo taká že nebude ctiť jeho rodinu, a že keď sa jej rodina odvrhne od nej, tak niet nijakého zisku z toho, že si ju vezme. Ešte horšie, lebo že s chudobnou by mal aj rodinu. Nebola spokojná, miesto toho, aby bola hrdá. A ona v hneve nad tým koľko ráz nazvala ju starou bosorkou a nedovolila mužovi, aby ju napomáhal – teraz ísť k nej! I stojí naprostred izby ako stĺp.

„No, čo sa neberieš? Choď, choď!“ kričí on.Zuza vyšla z izby. Vyplakala sa v pitvore, potom

pod stenou, i pred susedovci, aj pred kmotričkou, ktorá ich prišla pozrieť a ktorú potom i poslala miesto seba do Petrášov, kde bývala na hospode mať Paľova.

„No nič je, Paľo, nehnevaj sa, nie sú doma,“ vraví Zuza o hodinu, pristúpiac k jeho posteli trochu nesmelo. „Ty si bola?“

„Či doma sú, doma, ale nechcú ísť. Kázali povedať, že nie sú doma,“ napráva sa Zuza, zrak hodiac vbok pred jeho upretým na ňu pohľadom.

„Ty si nebola. Musia prísť. Heš, heš! Oklamala si ma. Choď ty hneď, choď ty!“

33

„Ale ti to odkázali, že neprídu nikdy k tebe. Že pre nich môžeš nikdy neozdravieť a nikdy neumrieť.“

„Ty len choď, heš, heš, choď, Zuza, choď!“„Už takô nežiadaj. Veď vieš, že ma nikdy nechceli,

miesto toho, aby ma boli, ako sa vraví, na rukách nosili, ma pochybovali, že si si tak mohol hockoho vziať, keď si mňa vzal; a ja som ti zakázala, aby si ich napomáhal,“ protiví sa Zuza, dajúc si smelosti – no s plačom.

„Choď, Zuza, choď!“Zuza zasa tou cestou vyšla von, čo pred hodinou.

Vyplakala sa v pitvore i pod stenou, pred susedovci a dvoma ženami, čo šli poza ich dom do poľa. Pred Katou Majzovie, okydlej postavy, o ktorej vraveli, že i s dievkou nenosia spodného rúcha, za to ju každý ničomnicou volal, povedala i toto:

„Už nech by alebo ozdravel, alebo nech by ho pánboh vzal, lebo mi je už strašné hľadieť na tie múky.“ Že Katu cesta viedla povedľa Petrášov, ako ich susedu poprosila ju úpenlivo, aby sa ohlásila u mamy Paľovej. Ale aj tá prišla s tým poručením naspäť, čo prvý posol.

Paľo ticho vypočul odkaz a nepovedal v ten deň viac ani slova. Zuza myslela, že sa uspokojí, ale na druhý deň, ešte sotva svitalo, už mrmotal: „Heš, heš! Už mi krv pijú, mäso trhajú, heš, heš!“

„Kto trhá, čo trhá?“ spytuje sa Zuza, bežiac k nemu.

Už sa neodďaľuje od neho, hoc jej je i strašne, a nedbá už ani o prácu, ani o živnosť, ani či pomrú na zimu hladom, či nie.

„Nič, nič, dones dieťa.“„Veď je tu!“

34

Paľo pozrie k svojim nohám na posteľ, kde ukazovala žena a kde spalo pokojne, usmievajúc sa, bielohlavé pekné dieťa. Pohľadel naň chvíľku, potom odvrátil tvár k stene.

„Zuza,“ povie, „choď ty po mater!“Zuza zalom! rukami, no neodporuje, ani nepovie,

že ona už bola. Oklamal’ sa nedá – vidí, musí ona ísť. Vie, že neustúpi, ako za tú polievku z fary. I tacká sa von z izby bez slova… Ešte aj túto tŕnistú cestu musí prekonať, aj toto poníženie musí preniesť! Ale už nedbá o nič. Pretrpela pri jeho boku i viac zlého, dotrpí až do konca, keď si ho na truc všetkým vyvolila. Prešla dolu na cestu a ide hore ulicou k desiatemu domu, kde u Petrášov býva na hospode Paľova matka. Tam najprv vyvolala domácich, tetku Petrášku, a tej oznámila, prečo prišla.

„V sade je, hrabe nám seno. Neplatí nič za hospodu, vieš, že nemá skade zaplatiť, nuž aspoň čo-to pomôže.“ Petráška je jazyka čerstvého, rada sa rozvraví naširoko, i teraz má ten úmysel: „Zasa za Paľa?“ A Petráška má na jazyku: „Prišla aj na vás pokuta, ale vám tak načim!“ No vidiac vyplakané oči Zuzine, nechá tak. Nezdrží sa však toto povedať:

„A vieš, Zuzka, s materou ste si mali inak zachodiť. Mali ste si ju šianať, k sebe vziať, nie tak, že som jej ja, cudzia, musela dať príchyľu!“

Zuza iba uhne plecom smutne. Už je pozde každá rada. Ide, kde ju posiela Petráška, hore do sadu.

Pod slivčinami v sade blízko sennej kopy stojí nízka, zhrbená stará žena. Odetá je v čiernom vetchom rúchu. Na hlave vyšedivená šatka, ošúchaná, obdratá. Spod nej trčia riedke šedivé vlasy. Tvár jej je maličká, vpadnutá a vychudená, plná

35

vrások. Na nej výraz biedy plačlivý. Oči vpadnuté, vyrážajúce tiež jedine prežitú biedu. V zoschnutých, studených rukách drží hrable. Hrabká nimi pomaličky, ako sliepčička, a nenahrabe nič. Viac stojí, ako pracuje. Vše sadne, vše kašle, vše stojí. Celý zjav je dokonalý obraz biedy, nedostatku a utrpenia.

„Akože k nim?“ myslí si Zuza, zazrúc ju, „tí mňa tými hrabľami opália.“

„Hrabete, mamo? Pánboh vám pomáhaj!“ prihovorila sa s tajnou tiesňou Zuza, ticho sa zbližujúc.

„Pánboh uslyš …! Hrabem …“ odpovie slabuškým hlasom, sotva pozrúc na ňu, ako na cudziu, a hrabe ďalej, pokašlávajúc.

„Či je už suché?“ spýta sa ešte Zuza a zohne sa idúcky po hrsť sena, aby obadala, aké je. „Zbaví.“

„Veľa mu už nechýba,“ súhlasí stará a kašle hrabúc.

„Hádam aj viete, prečo idem,“ zas Zuza, dôjduc k nej a zastanúc si pred ňou; „že vás Paľo volá k sebe, že je chorý na smrť.“

„Že na smrť?“ starena nepozrie hore.„Na smrť je chorý a vždy vás spomína. Choďte a

choďte po mamu, ja som ich vyhnal z domu, nech idú ku mne.“

„A dávno je chorý?“„Už dva týždne pominuli, ako celkom obľahol. To

tak odrazu prišlo naň, ako tĺkol skálie… veď ste azda počuli.“

Starká hrabe seno, vše kašle, vše zastane, vše vydýchne, no nepozrie na Zuzu. „Tak poďte!“

„Kde?“Zuza temer spadne od zdesenia.

36

„K nemu. K Paľovi, nech nevolá za vami!“Starena hrabká, hrabká ďalej. Zhrnie chumáč sena

dovedna a ťapka malými krôčkami ku kope. Nechá Zuzu stáť bez odpovede.

„Veď nemusíte byť u nás zaveľa. Len čo pozrie na vás, čo vás vidí. Veď je už iba ako tieň, už len živorí. Už by mu lepšie bolo nežiť. Už je mne ťažko hľadieť na jeho kríž. No, hybajte, mamo!“ vykladá Zuza, premáhajúc plač. Ale starena nepočúva, Berie tam o slivku opreté vidly a tými nakladá seno na kopu.

„Jaj, bože!“ zalomí rukami Zuza, očervenejúc rozčúlením, i pot ju zaleje. „Či sa nezmilujete nad svojím synom, v ťažkom kríži hynúcim?!“

Starká zasa oprie vidly o slivku a vezme hrable i zhrabuje kolo kopy seno.

„Tak sa vám nezľúti, m am o?! Ľudia sa zmilovali a odpustili. Pán farár dali koč s ním, a dosť im naubližoval, a vy sa nezmilujete?“ vraví Zuza zúfalo a kročí k nej s chvatom, akoby ju chcela chytiť a so sebou vziať. No tu stará spustí hrable na zem a ide k nej rovno. Malá postava nie jej je zhrbená. Tvár chudá sčervenela jej, oči stemneli ohňom. Už nezdá sa viac biednou, slabou, núdznou, ale zmužilou a krutou.

„Ja sa nezmilujem a nezľúti sa mi! Ako on nemal milosrdenstva, nemám ho ani ja…! A ty ako si mala smelosť prísť mi na oči?!“ Zabodne ostrý, hnevivý pozor na jej tvár. Potom odvráti sa, skrčí sa do hŕbky a berie hrable zo zeme i hrabká seno pomaličky, ubiedeno zas, neobzrúc sa viac o Zuzu.

4

37

Paľo živorí dosiaľ, hoc lepšie bolo by mu umrieť už.Tvár mu je ožltnutá ako vosk a celkom vpadnutá,

Deň predtým boli v špitáli s ním – pán farár dali koč zasa. Žiadal sa ta Paľo, ale už ho neprijali na operáciu, lebo je už zapozdené. A Paľo i dlhou cestou utrmácaný leží ako bez ducha na posteli, upierajúc oči na novú povalu. A ako sa vrátil, sotvaže ho zložili z voza, poslal po mater a neprestáva posielať k nej. A ona, koľko ráz pošle za ňou on, toľko ráz odoprie prísť k nemu. Nepôjde aj zato, lebo sa zariekla prekročiť jeho prah. No dnes už traja poslovia boli od neho. Paľovi sa zhoršilo, už je v ostatnom. Už by umrel, ale nemôže, kým si mať neuvidí… čaká ešte ju.

„Ale, Mara, Mara, čo neskrotíš srdce, čo nejdeš?!“ dohovára jej gazdiná zdravého jazyka, čo u nej mala príchyľu. Vezme stolček a sadne si pred starú s vážnosťou, kde tá skrčená v hŕbke sedela s plačlivým od biedy výrazom tvári. „Keby ma Cigán volal, už by šla, nieto syn!“

„K Cigánovi by aj ja šla,“ odpovie slabým hlasom pokašlávajúc ona, „ale k synovi, ktorého som mala len jediného, ktorého som ťažko vychovala – ja som bola lačná, aby on bol nasýtený, ja som zimu trpela, aby on bol zaodiaty – a ktorý ma potom vystrčil… tu mám znak na čele od rany, čo som vtedy spadla – k tomu nie!“

„Vieme my všetci o tom, Mara moja, súdili sme ho všetci za to, ale teraz teba súdime. Veď si hádam matka!“

V izbe je i suseda Petráškina, tučného nešikovného tela. Stojí naprostred izby rozložená. Oplecko jej je nečisté, háby tobôž len nečistota a navešané na nej, akoby ich vidlami nakládol na ňu. Na samom spodku

38

trčal biely pás najspodnejšieho rúcha. To je Kata Majzovie, čo o nej vravia ženy, že bielizeň nenosí, a zato nevychodila z rečí a každý ju ničomnicou volal. Počula aj ona, že Paľo už dva dni volá za materou, i prišla nahovárať starú tiež.

„Nezamkýnajte srdce svoje, tetka, ďalej,“ rečie ona, rozkročená nešikovne naprostred izby, lenivo boky podopierajúc rukami, „možno, že to všetko ani tak zle nebolo. Svet je zlý, navymýšľa, vychytí na človeka, i čo je nie pravda.“

Obe ženy sa obzreli na ňu. Čože taká vec má so svetom? Svet nemôže k tomu ani pridať, ani odobrať, čo sa so starkou a jej synom stalo.

„Tá už na reči, čo je ona v nich, naráža,“ myslí Petráška, obzrúc susedu od hlavy po päty. „Panebože, ľaľa, táto stvora ako sa opásala! Podolok jej trčí spod sukieň na dlaň!“ a Petráška musí sa odvrátiť, aby potlačila smiech. „Tá si to zato tak oblieka, aby videl svet, že má rubáš a nie je to pravda, že spodné oblečenie, ničomnica, nenosí!“

„Ľudia navyhutujú viac, ako je pravda!“ opätuje Majzovka.

„Už to len nevyhútali, keď som toho sama bola účastná, že ma vystrčil?!“ odpovie stará s hnevom.

„Ah jaj, ah jaj!“ myslí si o neporiadnici Petráška, „tá sa zato tak odela, aby každý videl, že má spodné rúcho, že jej darmo krivdia!“

Do izby vošiel Petráš zavalitej postavy. Nesie ruku zakrvavenú proti žene, ale hneď odo dverí oči uprie na starú.

„Čo si si to spravil? No, veď sa ti to bude zbierať zas!“ povie mu žena, skrútnuc sa k nemu na stoličke, sotva dvere otvoril.

39

„Porúbal… bude… Aj voňahdy, čo som sa udrel, už sa mi zbiera, Mara, a teba…“

„Človeče, ja neviem, čo ty máš za telo,“ pretrhne ho žena. „Ty by si zhnil, ak by si musel ako ja každý deň chodiť do skladov na trávu, kde mi aj deväť tŕňov vojde do päty za jeden deň. Daj, nech ti zaviažem!“

„Nekarhaj… obviaž!“ odvrkne gazda, ruku pred ženu otrčiac. „Mara, a pre teba zas tu bol posol od Paľa, že už umiera, ale som povedal, že si odišla k sestre na lazy a prídeš len o týždeň, aby nechodili.“

„Oh, Mara, Mara, už sa zľutuj!“ prosí Petráška, zas sa k nej obrátiac, a Majzovka-ničomnica zdvihne ruky tiež.

„Keď teba tvoje dieťa tak zneuctí ako mňa syn, potom vrav; dotiaľ nevieš, aký je môj žiaľ!“ odsekne stará, zdvihnúc umorenú hlavu vzdorovito.

Domáci sa obzreli za svojou dcérou mimovoľne a naľakané. Bože, zachráň a zavaruj od toho, aby ona takô vykonala, čo im je ako slnce v dome. I len pri myšlienke na to vychytila ich triaška. Odstupujú od starej, zhrbenej a idú za svojou prácou. Suseda tiež opúšťa ticho izbu a gazda so zaviazaným palcom vychodí na dvor do roboty – má jej každý dosť.

Stará Mara ostala sama v izbe. Odomkla ladičku, čo mala v kúte, a odkrojila si kus čierneho chleba. Prešla k sporáku, kde mala na múriku črepničku s jedlom, že si zastrebe z neho. Načrela chatrného jedla na lyžicu a podniesla k ústam. Odchlipla spory lyžice a prezrela, no jedlo nechutí. Je studené. Žalúdok nezohreje, iba obťaží. Stará položí naspäť črepničku, zakryje pokrievkou, na ňu položiac i čierny chlebík. Zohreje sa jej, keď bude gazdiná kúriť na večeru – potom sa naje. Starena vracia sa na svoje miesto za dvere, kde

40

jej dali miestečka, a sadla si na tvrdú lavicu. Zhrbila sa do hŕbočky, ako mohla najmenšej. Tvár zbiedená prijala jej výraz nepokoja. Srdce, duša, myseľ – všetko pobúrené. Myšlienky nezvyčajné ju zachvacujú. Či nezhrešila proti synovi aj ona? Či nemohla byť lepšou matkou? Či nemohlo byť aj lepšie s nimi, keby ona nebola ochabla, keby sa bola prichytila inak, karhala, skazovala muža inak? A či nemá uznať synovi, že len zlé zakusoval a dobrého nikdy, že sa plietol po službe, lebo mu oni ani ten odev, ba ani to jedlo nemohli dať! Veď len zato zhrešil, že bol v biede. Ľahko je majetnému byť dobrým, ale kde nemáš ani to najpotrebnejšie, do hriechu ľahko upadneš. Tam je po láske, tam je srdce v rozpore s celým svetom. A či nemohla ísť aspoň vtedy, keď ju volal, čo aká slabá bola, pomáhať mu pri stavaní domu, skrotiť odpor k planej neveste – a načo sa potom, idúc raz do poľa, šla pozrieť, keď dom bol hotový, a pokúšať ho? Načo sa starala i do toho, koho si vzal on…? A starej, zhrbenej, srdce sa zviera bolesťou. Len ona je vina, nik iný… Kavky, ktoré ďubali srdce Paľovo, doliehajú na ňu a teraz ďobú ju.

„Choď k synovi, choď k synovi, choď k synovi!“ hučí jej v duši naliehavo, spurné, horúce…

„Ak ma ešte prídu volať k nemu, tak pôjdem… Nie!“ vstane starká, nechajúc svoj kútik, „čo aj nepríde už nik, ja idem!“ Vzala obrúsok a opustila izbu, i kráča zmužilo dolu dedinou k synovmu domu …

„Vidíte, aký je už?!“ vravela Zuza v tú chvíľu kmotre, ukazujúc na Paľa osinutého, ktorý ako posadnutý šepkal – vravieť už nevládal – len to.

„Pošlite mater, pošlite mater…“

41

V izbe je čisto a poriadok. Cez dosť veľké okná svietia lúče zapadajúceho slnka, opierajú sa na posteľ Paľovu, i ďalej na kolísku dieťaťa, ktoré hrá sa s nimi, trepotajúc ručičkami.

„Ah, uspokoj sa, uspokoj sa – už ti je súdené odísť len tak!“ vraví mužovi s plačom, utierajúc a bozkávajúc jeho studené, spotené čelo. Tu skríkne kmotra:

„Idú!“Zuza strhne sa a skočí k dverám, potom k Paľovi a

zas k dverám, zmätená radosťou. Rozprestrie ruky, akoby ju chcela schytiť a doniesť na rukách k Paľovi. Zasa beží k nemu, že ho zdvihne, no už chamril sa hore sám. „Pomočte, pomočte!“ chripi dychtivo, skrúcajúc hlavu k dverám, skade vystupuje jeho mať, blížiac sa k nemu nie skľúčená, ale náhlivo.

Tvár Paľova je premenená, zjasnená, akoby videl krásne zjavenie. Keď došla k nemu, lapil jej ruky chvatom, potom stiahol jej hlavu a zľúbal jej čelo pri sluche, kde mala jazvu zahojenej rany. Žatým klesol naspäť na vankúše bezvládne, no ruku jej nepustí od seba, ale tisne k chladnúcim rtom.

Starká ticho stojí pri posteli. Ruku neodťahuje mu od úst, druhú kladie na jeho hlavu a žehná si syna. Tvár jej ubiedená prijala mäkký výraz. Oči jej s ľútosťou a láskou spočívajú na ňom. I jej je ľahšie, že odpustila, ako s tým ostňom hnevu v srdci.

Paľo žiadal k sebe ešte i ženu a dieťa, potom zaviera oči. Na tvári jeho rozlial sa pokoj. Oddýchne si už teraz, a potom… potom zas na strašnú muku, kde sa mu ukáže v poslednej hodine mŕtvy otec. No Paľo sa viac nezobudil – toho tretieho kríža bol zbavený…

42

HRDINOVIA

43

1

Anča, nevesta Demákovie, len čo bola oči zažmúrila po polnoci – nemohla spávať od dvoch rokov, ako jej umrel muž, pre žiaľ za ním – keď zahučal bubon na dedine, skočila hore predesená a trasúc sa ako list vo vetre, rýchlo hádzala na seba šaty.

„Mara!“ skríkla na dievku, ktorá ležala na vedľajšej posteli, pohodlne si vydychujúc, „vstaň, bubnujú!“ I potrhá ju za plece a bedáka pritom: „Jaj, bože, bože, to už zato, že bude vojna!“

Mara, devätnásťročné dievča, slúžka, lenivo sa vystrela, nespamätala sa hneď, čo chcú s ňou. No začujúc slovo „vojna“, hoci rozospatá, schytí sa i ona z postele.

„Tetka, tetka, jaj, bože,“ jachčí, nevediac ani, čo vraví, čo robí, či žije, či je na tomto svete a či už na druhom. „Počkajte, počkajte!“ Mece i ona háby na seba s chvatom, náhliac sa ako pred čímsi hrozným, ktoré priam bude sa valiť na ňu i na celú dedinu.

44

No tetka je už na ulici. Tam zalamuje rukami. Pery má osinuté, jej pohľad zľaknutý lieta na všetky strany do šerej noci. O chvíľu vráti sa rýchlo k domu a zabúcha na okno.

„Apo, mama, Jano, bubnujú!“V tú chvíľu už zavrzgli dvere na pitvore a z nich

vystúpi gazda Demák, nízkej, tenkej postavy. Malú okrúhlu a plešivú hlavu nemal pokrytú – schytil sa len tak z postele. Za ním vykročila z domu jeho žena, chudá, tiež nahnutých pliec, a Jano, syn, liezol rebríkom dolu z povaly nad stajňou.

„Už sme hore,“ rečie Anči-neveste Demák, sám poľakaný. „Počul som sám do chyže, že trepú na bubon… Jano, tu si?“ obzrel sa za seba do dvora a potom vychodí s ostatnými na ulicu.

Zo susedných domov tiež vybehujú ľudia. Dedina šumí vzbudená zo sna. V niektorých domoch pozažíhali svetlo. Dvere sa otvárajú, vŕzgajú, buchocú. Zo všetkých strán zaznieva vrava a krik. Každý sa náhli k bubeníkovi, ktorý uprostred dediny stojí rozkročený na krivých nohách. Trepe na bubon celou silou, akoby v tú chvíľu buchotom i mŕtvych, nielen živých chcel vzbudiť zo sna.

„To za vojnu bubnujú,“ volajú ľudia so strachom. „To bude to!“

„Nuž a pravdaže za tú… Tá nás už neminie!“„Ver’ za iné by o polnoci nebubnovali!“„Veďže už vrav, Jano – polhodina, ako trepeš!“„No už nie dobrého nepočujeme!“ povie i Anča

Demákovie. „Ľaľa, ako sa trasiem, ako prút!“Niektoré ženy ani vravieť nemôžu, len zubami

drkocú od ľaku. Dedina je vzbúrená, ako čo by horelo. I páni povychodili z hrdých domov, panie otvárajú

45

okná. Ba ešte i pán Štepka – a to sú bohatý pán! – vyšiel zakrútený v kepeni pred dom.

No už nič dobrého nás nečaká…Bachter udrel posledný raz na bubon tak silno, ako

len vládal. Zakýval sa na krivých nohách, odkašlal a začal volať hlasom, akoby lev reval:

„Dáva sa na známosť, že prišiel telegram od najvyššej vojenskej vrchnosti, že sme Srbskej krajine vypovedali vojnu. Preto nech sa každý odobratý chlap od dvadsiateho do štyridsiateho roku hlási v kancelárii u pána notára a hneď sa berie do bitky!“

Bum-bum-bum! – zatreští nakoniec na bubon. Postojí trochu, a potom, nedbajúc na krik, výkriky a nárek ľudí, ide pokrivkujúc ďalej so strašnou zvesťou. On, hoci je mladý, nevyrušil sa veľmi. Nebol vojakom, je krivý. Nie tak iní. Vrava chlapov zvučne ozýva sa nocou a ženy spustili nárek.

„Ach jaj, preboha! Ver’ sme sa dožili – ale sme sa dočkali! Čo bude s nami? Ach, chlapi naši prenešťastní,“ bedákajú zblednuté ústa.

„Hneď som ja vedel, že to za tú vojnu, ako prvý raz udrel na bubon,“ ozve sa počerný chlap, nízkej, trochu hrbatej postavy, s ušami priezračnými a širokými ako u netopiera. To je Paľo Peko od stredu dediny. „Hneď som povedal žene: ‚Počkaj, Zuza, to za vojnu!’ Lebo i pán krčmár, pán Šén, koľko ráz povedal, ako kráľovičov zabili v Bosne, že za to dozaista potečie krv. A hľa, tu máš: i tak bude!“

„I ja som počul tak spomínať v meste, keď som vozil pána Fela na stanicu. Ale ktože by na to bol naozaj hútal a veril? I môj Ondro pôjde!“ povie jeden rozžialený, zvesiac hlavu.

„I náš Paľo!“ zas druhý žalobným tónom.

46

„Nuž a náš?!“ skríkne tretí zúfalo. „I ten musí ísť!“„Čo, ba ver to poviem,“ rečie opäť Paľo Peko, „že

sa to ani nemohlo inak stať a ináč byť.“„Čože by si ty vravel,“ myslí si Anča Demákovie, s

opovržením pozrúc naňho od chrbta (o ňom vraveli, že kotol nosí na chrbte). „Ty sa báť nemusíš.“ Pravda, ani ona nemala sa čo báť tak veľmi. Muž umrel jej už dva roky – začo dosiaľ mala ranu na srdci, a iného celkom blízkeho nemala, čo by šiel na vojnu.

„Ach, bože!“ vzdychla predsa za všetkých v dedine. „A čože, keď i bude tá vojna,“ povie pekný chlap, s lícami ani ruže červenými. „Pôjdeme, nabijeme nepriateľa a koniec veci!“ To je prístavok Matvejovie, najkrajší chlap v dedine.

„Jaj, čo len vravíš! Veď je vojna a nie vojenčina!“ povedia mu s výčitkou ženy.

„Čo i,“ nato on mece hlavou pyšne. „Ja sa nebojím!“

„No, inak ty budeš vravieť, keď pôjdeš, keď sa budeš musieť rozlúčiť s mladou ženou… Bože, i náš Mišo pôjde!“

Prístavok hodil okom dookola, či nevidí spomínanú. Stála za ostatnými, krásna a ustrnutá, a že ju on nevidel, vrhne slovo:

„A čo, keď i lúčiť sa so ženou.“Nik neodpovedal. Oni zbadali, že i jeho žena tam.

Paľo Peko širokých a priezračných uší povie zasa:„Da ver’ to poviem, že toto už muselo prísť, že sa

to inak ani nemohlo stať. Povedali i tu v dedine naši páni, na vlastné uši som počul, že sa to inak vymeriť nedá, len vojnou. Hm, ale, bože, čoho sme sa to dočkali!“ vzdychol i on, aby videli, ako to i jeho kormúti.

47

Anča Demákovie už sa teraz nezdržala, aby ho nezavrátila:

„Čože je tebe – ty sa báť nemusíš… ale môj bratanec pôjde tobôž!“

Paľo neurazil sa, čo i narazila na jeho chybu. Zasmial sa Anči do oči. Dosiaľ iste bolo mu nešťastím a hanbou mať chybu, no teraz sa to bude považovať ako dar od narodenia. Preto smial sa Peko. Ale jeho žena, štíhlej, peknej postavy, stojaca tam vedľa, zapálila sa. Mala peknú podlhovastú tvár, len čierne, dovedna zrastené obrvy nepáčili sa v dedine. Šla za Peku len z ozelenia, lebo ju Matvejovie prístavok Ďuro nechal tak, a iní o ňu nestáli.

„Vášho bratanca nebude škoda, zlodeja,“ chcela odplatiť Anči, no zasekla sa. Nebude sa hádať teraz v tejto hrôze.

„Poďme,“ rečie nízkej, čipernej žene, Katke Stoličkovie, čo býva s nimi na jednom dvore. Vie to každý, že Anča Demákovie nikomu neodpustí a každého bodne.

Katka sa nehýbe; nerozumie hneď, čo jej Zuza vraví. Je tiež zmrznutá strachom, že bude vojna. Pôjde i jej muž. Pravda, tá myšlienka ju tak veľmi netlačí. Muž zlý a pijan veľký. Niet dňa, čo by sa neopil a čo by nezlorečil i nežiadal, aby ich boh rozlúčil (teda ich, hľa, rozlúči…), aby umrela ona, nezavádzala mu a nehnevala ho.

„I tvoj muž pôjde, Katka!“ riekli jej akosi dobroprajné, akoby povedali i to: teš sa!

Ľudia rozchádzajú sa s nárekom domov. Nik nebude spať už do rána – každý tvrdí. Bár by svitalo iba, vo dne pri robote ľahšie prenesie človek trápenie. Anča Demákovie vracia sa tiež domov.

48

Starý gazda čakal ju už vo dvore. On so ženou nedali sa do vravy na dedine. Syn Jano nie je odobratý. Po tri roky bol na asentírke, nevzali ho, je vraj slabý. Teraz už len oženiť ho je starosťou ich najvážnejšou… Demák dal synovi rozkaz ešte na ulici, aby ráno šiel napásť voly, a neveste rečie, zamykajúc za ňou dverce na dvore:

„Maru zobuď ráno zavčasu. K tomu jarcu musíme sa pribrať zo skrúšeného srdca. Skrčí sa dočista na koreni. Tak sa len hore do roboty!“ On nezabudol, že sa má žiť i zajtra. Hlavu nestratil, čo bude i vojna.

„Tak, do roboty zavčasu!“ šomre nevesta, ako Demák stratil sa v dome. „Iného ani neviete, len do tej duriť naveky. Ale či ste mi na odev dali toho roku!“ I jej prišla hneď krivda na rozum, čo vojnu i vyhlásili. Prejde pod cieňu, kde mali postele so slúžkou, a nespokojná zoblieka zo seba šaty. Veď iného nemá v dome, iba tú robotu…

Už sa ukladala do perín, keď odkiaľsi zozadu pribehla Mara. Je zadychčaná a keby bol deň, videla by Anča, že jej tvár horí. Ale i takto vie, kde bola Mara, a nie je spokojná ani s tým.

„Či si ty ešte nie tu!“ karhá ju nevľúdne. Už dávno odišla z dediny: ju nečakala zato, aby sa s Janom zišla za domom potajme. Dosť ráz ich vedno dochytila. Mara chce sa vydať zaň, striehne na každú minútu, kde by sa s ním zišla osamote. Len na to myslí, nie na prácu. S Janom sa schodiť, na to je chytrá… Či má vyzradiť svokre a svokrovi? Kým ostatní ľudia hynú od strachu, oni za humnom sa zišli. No, veď by im dal otec prchký, keby o tom vedel! Maru v tú hodinu by odoslal – a potom roboty bolo by ešte viac na jej pleciach. Preto Anča nechá radšej všetko tak.

49

Zažmúri oči, jazyk zasekne, hoci ju to pučí: Či by bola hodná táto lenivica byť nevestou v dome, kde je ona! Začala vyratovať, kto všetko pôjde z dediny na vojnu. I ten, i ten dom ostane bez chlapa…

Mara sa šmarila rýchlo do perín – i na to bola chytrá – reči Ančine počúvala iba nasilu.

„Anka Matvejovie stála ako hromom zabitá. Ani slova nemohla z úst vypustiť. Veď jej už krídla opadnú. Nazdala sa, že pol sveta má, keď má Ďura.“

„A tetka Zuza Skalkovie aký krik spravila za syna,“ podotkne Mara vyzivujúc. Spať sa jej žiada. Za deň sa narobí pri prísnom gazdovi veľa. Zabúda i na schôdzku s Janom, a bola ohnivá. On je tichý, nesmelý, ona netrpezlivá. Ako koľko ráz, i teraz durila ho, aby povedal rodičom, že ju chce. Veď každý deň jeho ženbu spomínajú, tu je čas, aby preriekol i on.

„Tú nešanujem,“ povie Anča. „Nechcela mojej sestre na jar štyridsať zlatých požičať, keď si kravu kupovala, a to nie je veľká suma. Ale u Matvejov, tam bude smútku dosť. Bolo u nich dosiaľ ako u kráľov… ako v nebi. Kúpili si gramofón – každú nedeľu tance – baly. Pekovku iba vysmievali, že banuje za Ďurom. Teraz sa už smiať nebudú… Iba Katke Stoličkovie sa dobre stane. Oslobodí sa od čerta. Ani Zuzu Skalkovie neľutujem. Skrhlaňa, nepováži chudobu. Akoby svet nevedel, akým činom nadobudli majetok. A ja sa nerátam najostatnejšou v dedine, čo som i vdovica –– a ešte keby mi nebol muž umrel!“

„Veď by vám tak bolo lepšie,“ vraví Mara a kladie dlaň na ústa, zatajac zívanie. Spala by, i ľaknutie za vojnu jej už prešlo. Násilí sa počúvať Anču, aby si ju získala ohľadom Jana. Veď každý deň vyratujú, koho by mu mali vziať.

50

„Cidaže lepšie!?“ povie Anča s trpkosťou. V tej chvíli všetky krivdy, čo zažila v tomto dome, ako umrel muž, jej prešli mysľou.

„Akože by nie lepšie! Veď takého muža pod slnkom nebolo viac, ako bol on. Tichý, neohrešný, prívetivý ku každému a za mňa ani do ohňa nebol by otáľal skočiť. Načo len umrel, prečo on musel sa taký mladý pominúť?“ dokončí zajakavým od plaču hlasom a horkosťou úži sa jej hrdlo. „Práve on, dobrý, musel preč… A taký je i Jano, tej nátury!“

„Toho, toho mne!“ myslí si Mara, na chvíľu oživená. Veď ho dosť núka, posmeľuje, aby už raz povedal rodičom, že ju ľúbi. Či bude už osožné niekedy? Veď kvôli nemu prišla slúžiť sem do roboty tuhej. Zaviera oči, čo by i chcela počúvať ešte tetku, no mladé telo žiadostivé je sna a len čo položila hlavu na hlavnice, už i spí. Anča to nezbadá a vraví svoje:

„Ale mi i závideli všetky ženy na tomto rade. Bože, kel>y on bol žil, ako by vo všetkom bolo inak s nami…“

Tu zachrapotala Mara, zhlboka vydychujúc, i pretrhne svoju reč Anča a myslí nahnevane:

„Ver’ ti je dobre. Ja už do rána oči nezažmúrim, a ona, ľaľa, ako si vyfukuje spokojne. Ale tá by spala deň a noc. Taký lajhár, a ešte sa drží za Jana … Zasa sa zišla s ním! No ale ja to už raz vyzradím apovi – už nestrpím!“

„I môj Paľo by musel ísť teraz do vojny, ak by nebol umrel,“ schodí Anči do umu … Musel by ju nechať s deťmi. Musel by sa ísť biť a umrieť, ktovie kde, do akého kraja a do akej diaľky. Musela by ho utratiť teraz… No spar nebude Anča, čo jej je muž i nie viac v nebezpečenstve. Myslí na bratanca a iných v

51

dedine. Veď spať azda, krem tu lenivej Mary, už nik nebude v tejto dedine tej noci. Srdcia sa strachom trasú – pukne sa čo ktorej do rána. Srdce chveje sa i Anči, v hlave jej hučí a ak by ešte Paľo žil a mal ísť teraz s ostatnými na vojnu? To by Anča ani neprežila. Ona by dokonca o rozum prišla. A tak teda iba dobre pre ňu, že Paľa už niet medzi živými. A Anča po prvý raz prestala reptať –– lebo reptala každý deň, keď vstávala a večer, keď líhala, ba reptala každú hodinu, že jej muž umrel a ona ostala sama s dvoma deťmi v tomto dome. Lebo je len sama na seba nechaná. Svokrovci planí, nezveria na ňu nič. Jej slov si nevšímajú, len sami, hoc sú starí a pokoj by sa im zišiel, riadia a spravujú všetko. O jej rady nechodia, ani o jej vôľu… Slova nemá v ničom, ako tuto Mara – slúžka. Ba horšie je, lebo Mare platia za prácu, ona robí darmo. Vraj deťom polovica zo všetkého nechýba. Za to ona musí tu byť a sa drať, lebo polovica majetku pripadne deťom. No kedy to bude a kým sa toho dožije, dotiaľ si Anča nielen mladosť, ale i o zdravie príde v ťažkej práci. A deti môžu pomrieť… Každý večer trudí sa za to, všakovak premýšľa, húta. Každý deň odosiela kviľbu za mužom,– koľko ráz reptala, že čo radšej svokor, už starý človek, neumrel, alebo Jano, ktorý ešte nemá ženy, alebo svokra, chorľavá i tak. Mladý odišiel a starí ostávajú – tak zlorečila. Ale teraz vidí, že je dobre tak, ako je. Veď by i Paľo musel ísť na vojnu a tam zahynúť, a ona utratila by ho predsa. Pomaly uspokojuje sa Anča, a sen, ktorý závidela Mare, pritlačil i jej oči.

Ale u Pekov vprostred dediny nezaspali ešte. Pekovka, štíhla žena, podlhovastej, peknej tváre, sedí na chladných skalách na podstení. Čierne oči upreté

52

do zeme, na tvári ruže od vzrušenia. Už rok, ako všetko to strašné sa stalo, keď nechal ju Ďuro pre Anču Matvejovie. Už rok, a rana je ešte nezahojená – veď sa veľmi milovali. Obaja slúžili u bohatého gazdu Boldína. On nemal nikoho, len chudobnú matku – ona ani tej. Obľúbili sa, sľubovali vernosť jeden druhému, že sa nenechajú, čo by sa čo stalo, že skôr sa svet pominie, ako ich láska – tá že naveky bude trvať. Chceli sa zobrať, nech len rok doslúžia – a tu dorástla Anča u Matvejov a hoci rokov ešte nemala, vydávali ju na písma. I hľadali jej ženícha po celom vidieku. Dosť sa ich ponúkalo, mohla si vyberať, veď bola najkrajšou a najbohatšou dievkou v dedine. Krásni mládenci sa hlásili, čo boli jej roveň. Ktorého chcela, mohla si vziať – a ona vybrala si Ďura, sluhu, ktorý sa jej, Zuze, sľúbil, sirote osirelej. No už keď Pekovka vtedy neprišla o rozum, nemôže ani jedna dievka prísť oň pre žiaľ. Slzy boli jej chlebom a ústa nevydali reči, akoby bola onemela; a ten čas. Ďuro šiel. Veď nebol blázon, aby taký ďah bol opustil. Každý mu to uznal – i ona musela. Ona vydala sa potom za Peku, ktorému sa smejú, že kotol nosí na chrbte a salaša nemá – za ktorého nechcela ísť ani jedna. Všetko toto ide Pekovke cez rozum teraz, keď bude vojna a chlapi z dediny i Ďuro idú na ňu. Ľaľa, sotva sa rok minul, už Anku odtrhne od Ďura vojna, ako ju, Zuzu, Anka od neho odtrhla. Len rok, a už budú rozdvojení, ako im ona priala …

„Zuza, a tebe že je čo,“ zavolá Paľo Peko so smiechom na ňu z postele pod ostreším, kde cez leto spávajú. „Veď tebe nejde muž do vojny… čože smútiš?“

53

„Tá nespí!“ ohlási sa Ondro Stolička, bývajúci na tom istom dvore; chodí so zvesenou hlavou po dvore sem í tam, nemá pokoja, ako zlý duch. „Ale moja Kata, tá si ti hneď ľahla, ako prišla z dediny. Tá sa nesúži, že ja pôjdem … však nedbáš?“ osopil sa na ženu spurné, zastaviac sa pri vyšnom podstení a dvíha ruku ako na úder.

„La, akýže si ty muž,“ smeje sa Peko. „Mala by za kým banovať!“ To nie ako on, čo Zuzu čajsi na rukách nosí, voľká jej ako malému dieťaťu.

Pekovka, zabratá v myšlienkach, nezastane sa, ani nepočuje, čo sa zhovárajú. Katka tiež čuší pod perinou, tvári sa, že spí a pritom čaká, že ju Ondro príde zbiť. Akože banovať za ním, keď odchod jeho bude jej obľahčením? Veď nieto dňa, čo by jej nehrozil za to, že si ju vzal. Nieto dňa, čo by nezlorečil bohu, že mu jej nevezme z krku, aby mu neprekážala, chcel by ju mať pod zemou.

„Aký muž, aký muž… a ona že je aká?“ zúri on. „Povedz, budeš za mnou banovať?“

Katka sa zľakla jeho hlasu, nechá tak pretvárku, že spí, a rečie ticho:

„Ako by som nebanovala …? Čo si i zlý…“„No veď to!“

2

A v dadove, kde maďarčili deti dediny, prehadzovala sa pod hodvábnym paplónom, ovodáška Líza Malinská, bujnej nízkej postavy, i zišlo jej na um spýtať sa matky:

„Mama, bol tam už aj Štefan Širický, keď ten hlúpy bachter trepal na bubon? Nerozumiem, prečo bolo

54

potrebné nás zo sna zobudiť. Mohli to i zajtra oznámiť, že bude vojna… Nemôžem už zaspať – juj, aká to zlosť!“

3

U Matvejov, ako sa vrátili po polnoci z dediny, sedeli v izbe do rána ako ohromení. Ani neplakali, ani nevraveli, ale ani oka nezažmúrili ani jeden. Ráno zať odišiel preč. O robotu sa neobzrel, no nik ho ani neponúkol k tomu, ba ani nežiadajú, aby robil, keď už má na druhý deň odísť. Do stáje musel starý Matvej ísť, lebo statok chce žrať, čo zať i pôjde na vojnu… Anka, mladušká žena belasých očí, peknej bielej tváre, dobre chovaná, bujnej postavy, sedí dosiaľ na lavici nehybne, akoby bola zabitá. Tá je vždy ešte bez slz a bez slov a už poludnie dochodí. Len stará plačúc chodí rezko okolo hrncov. Dovára jedlo, hoc žalúdok vzpiera sa prijať pokrm. Jej tvár nepekná, pehavá, poliata je slzami, i zástera mokrá od nich. I zaťa ľutuje, ale viac plače nad dcérou… Dom je nezametený; nik sa nestará o čistotu, ani čo by mŕtvy ležal v ňom; smeti v chyži odvčera. Po laviciach rozhádzané háby a nečistý riad. Ani ten nik neumyl. Zať musí ísť na vojnu – v dome len samá žalosť. V tom dome vždy len dobre bolo; ako v dome kráľovskom a kde Anka kraľovala. Kde nebolo nikdy smútku, vždy len veselosť a dobrá vôľa. Dievka Anka, tá len smiať sa vedela, plakať nie. A teraz táto pohroma z čistá jasná zvalí sa na nich! Čo budú robiť?

55

Čo si počne dievka, keď jej odnímu, čo je jej srdcu najmilšie? Ktorej nikdy v ničom neurobili protivné, ale každú žiadosť jej vyplnili, len čo okom mihla?

„Dievka moja, Anička moja, už sa toľko nekatuj!“ dochodí k nej stará pehavá Matvejka v každú minútu. Hladká jej čelo i líca zrobenou rukou. Teší dcéru, hoc jej samej slzy tečú. Ona, pravdu vyznajúc, takej veľkej lásky nemá k zaťovi, lebo je samopašník, ale pre dievku žiali i ona.

„Nekatuj sa už toľko, nekatuj, dieťa moje?!“ vraví jej ľútostivé a v strachu o ňu. Dievka neplače, slzy nevypustila ešte, len sedí nepohnute. Čo to bude s ňou! „Ach, bože, či to muselo na nás prísť!“ Odchodí od nej a vzdychá vždy. Ako by jej rada spomôcť a nemôže, kým dosiaľ každú žiadosť jej vyplnila. Vzali chudobného mládenca k nej, ako ona chcela. Nedbali, čo ako vädne preň Pekovka, veď videli, aká šťastná je s ním ich dievka. Rok, ako sú vovedne, a už sa musia rozísť; opustiť jeden druhého, keď sa im najlepšie sladí žiť. Ešte takého smútku nebolo v ich dome nikdy.

„Už je nie inak, dievka moja,“ povie i otec, vysoký, veľmi hrdý chlap, ale teraz skormútený tiež. Je ešte mladý i sám a pekný tiež – dievka sa naň udala. „Bodaj sa prepadla tá vojna i s tými, čo ju chcú…!“

Dievka ani jemu neodpovedá. Hľadí do zeme, že je žiaľ pozrieť na ňu.

„Keby sa jej aspoň slzy pustili,“ žiada a strachuje sa mať.

Pod oknom zastal vysoký čeľadník susedovie s viac chlapmi, s tými, čo majú ísť na vojnu. Tváre sú im pošmúrne, klobúky stiahnuté na oči.

56

„Ďuro je doma, báčik?“ spýtal sa zachrípnutým hlasom mládenec. Pili odvtedy veľa, ako vojnu vyhlásili, i spievali pritom, to mu zaškodilo. „Či sa už bol hlásiť v kancelárii?“

Gazdiná rezká a obratná vždy, i teraz vybehla k nim.

„Nie je doma, dieťa moje,“ odpovie a špúli ústami utrápené. „Odišiel hneď ráno, nevieme ani kde. Pije vždy. Od žiaľu má sa i on pominúť; skapeme všetci od strachu. Hádam sa šiel zabaviť niekam. My mu v tom ani nebránime,“ rečie skrúšene, nech vidia, že i ona uzná zaťovi.

Chlapi zatiahli si klobúky ešte nižšie nad oči. Pili i oni už dosť. Akože si majú ináč tieto dni, kým neodídu, skrátiť! Dni, ktoré sú najťažšie… I navečer pôjdu do sklenice zatopiť žiaľ a myseľ zmučenú.

„Nechže pije!“ povedia starej.„Nech; my mu nebránime. Veď je vojna nie vykročiť

na chotár!“ povie ona pobožné. „Bože, Janík, čože budú i tí tvoji rodičia robiť bez teba?“ povie mládencovi Koziarovie, ktorý stál tam, pekný tvárou i postavou.

„Iba je šťastie, tetka, že sme všetko zbožie zvozili z poľa,“ odpovedal akosi naradovaný.

„Nazhromaždili ste ho, deti moje sladké, ale ho vy neužijete,“ bedáka ona, sťahujúc ústa ľútostivo. Mladí chlapi pohodia plecami. S tým oni už skončili. Len Paľo H ruda, krátkeho hrdla chlap, mal dušu zhorknutú. Povie reptajúc:

„Nech čert vezme všetko, keď ja mám zahynúť!“Čo sa nahrdlačil cez celé leto, nechcel ani sluhu,

ani pomoci nijakej, aby čím menej strovili, čím viac zgazdovali. Narobil sa ako kôň, a teraz odíde, tu

57

nechajúc všetko. „Sme sa dožili!“ povie strpčené cez zuby.

„To všetko pre nič iné, len pre naše hriechy,“ vraví Matvejka skrúšene, vysvetľujúc im. „Pre tie tresce nás pánboh. Preto poslal túto vojnu na nás. Svet je skazený do gruntu. Neboja sa ľudia nikoho, neuctia nikoho, vrchnosť za nič nemajú – veď viem, ako je náš starý kasír. Ľudia v rozkošiach už nevedia ani, čo majú robiť. Stavajú hrdé domy, ešte i žobrota, ako tu Jazvec. Ani peňazí nemá – u mňa si požičal. Pýcha sa chytila každého. Nerozoznáš chudoby od boháča.“

Chlapi sa zaševelia. Každý má na jazyku odpoveď jej nepríjemnú, lebo rozkoše v jej dome vždy bývalo najviac. No nechajú to tak, ale odchodia s hnevom proti nej. „Ľudia nevedia, čo robiť v rozkošiach,“ repce v mysli Paľo Hrada najedovaný. „A ktože si kúpil gramofón? Taj, či by jej bol povedal! Veď pre ňu je vojna!“ I šklbe si vlasy za uchom. Keby si aspoň troch robotníkov bol doprial cez leto – veď niekedy čajsi vyľahol od únavy – nebolo by mu tak ľúto.

4

V kancelárii, kam poberajú sa chlapi, je viac pánov pospolu. Sú tiež vzrušení, no oni inak ponímajú veci ako ľud. Pravdaže, z nich ani jeden nemá ísť na vojnu. Srdcia im bijú zmužilosťou, oči horia oduševnením, na tvári rumeň. Nič iného nebolo treba, len vojna. To je, čo teraz blaží každého človeka, po čom túži každý dobrý vlastenec!

„To muselo prísť,“ rozpráva pán Baláň, vysoký, ešte mladý čiernovlasý človek. Okrúhlu bradu dvíha

58

víťazne. On je notárom okresu a najoduševnenejší zo všetkých. „To ináč nemožno. Pre našu krajinu je spása vo vojne!“

Ostatní kývajú hlavami rezko a chcú všetci vravieť veľké slová za to, no on nedá nikomu prísť k slovu. Rozpráva rozhodne:

„V hlavnom meste je neslýchané oduševnenie; krajina plesá. So spevom a rozkošou ide mužstvo na vojnu. Dobrovoľne sa hrnú pod zástavu brániť vlasť nielen mladí, ale i starci šesťdesiatroční. Veľké časy nastali, slávne časy a vznešené…! Pravda, to náš sedliak nerozumie,“ pokračuje nižším hlasom, „on len to má na mysli, že musí otca, mať, deti opustiť. Ale aký svätý cieľ ich volá, to nechápe.“

„Čože by sedliak! Ide, lebo musí, bojovať bude, lebo musí, i umrie tak, lebo musí,“ povie tučný pán, menom Moller, s očami vydutými, ktoré horeli tiež oduševnením. „Ja len to banujem, že nemám syna, čo by šiel. Ale moja chovanka Gréta už sa osvedčila, že pôjde za ošetrovateľku. Áno, povedala! Veľké časy, slávne časy!“

Okolo stola chodil šedivý pán chudej tváre i postavy, Klipkáčom zvaný. Ten rád protirečil a postavil sa, kde mohol každému. To spravil i teraz.

„Náš sedliak, náš sedliak!“ riekol rozdráždene. „Ale sa neskryje, ani nevzoprie! Ide bez námietky, kde ho povinnosť volá. 2e sa nevystatuje, prosím, nie je to žart. U Kabátov napríklad obaja synovia idú a dvaja starci ostanú osamote … ženy s kŕdľom detí…“

„Ty, ty – čo by si ty vravel! Sa neskryje … pravdaže nie, lebo ani smelosti nemá na to! A že u Kabátov ostanú starci a kŕdeľ detí, na to sa nesmie hľadieť, keď ide o obranu vlasti. V tom prípade každý s

59

radosťou a hrdosťou, áno hrdosťou má sa chytiť meča. I ja sám pôjdem… všetci pôjdeme!“ Baláň hodil rukou zmužile a vztýčil hlavu. „Srbsko zbijeme za deň – to bude len hračka pre nás. Veľkolepé, keď ako víťazi vrátime sa domov!“

Zas prisviedčajú páni a oči lesknú sa im ohňom, akoby už i mali víťazstvo v rukách.

„Môj syn Ali nevie si rady. Oduševnením je až posadnutý,“ povie bohatý pán Štepka. Je i on prítomný, horí za vojnu tiež, no má na tvári pri oduševnení i stopu nepokoja. I on túžil zničiť nepriateľa, má hnevu a nenávisti na to dosť, ale má len jediného syna, ktorý musí ísť. Keby to nie, hlásal by bol vojnu už dávno.

„V krajine prevrat, železnice len vojsko lifrujú. Civil nech sa na cestu neberie.“

Tu prestal vravieť Štepka. Nemá vôle na to. Srdce skormútené vari zahluší i slávny cit vlastenectva.

„Pravda je. Moja testiná chcela prísť k nám z Pešti na tri týždne a musela ostať tam. Ráno prišiel telegram, aby sme neposielali po ňu koč na stanicu,“ povie Moller a usmieva sa so spokojnosťou. „Čo sa toho týka, pravda, je to nie taká veľká chyba…“

Páni sa zasmiali. Vedeli všetci, že nerád svoju testinú, ale ani nikoho vôbec, okrem svojej ženy a peňazí. Pokračujú:

„Ľudia sú celkom vyrušení. Pán Vozár napríklad všetku ryžu a makaróny, čo boli v spolku, odkúpil, lebo že dovoz bude ťažký; a pani Lepiška za dve vrecia nulovej múky kúpila, viac na tento čas nebolo tam.“

„Tí sa na celý život chcú zaopatriť zásobami. Ľudia sa väčšmi boja o žalúdky ako o životy.“

60

„Blázni, čo sa majú zháňať za tým? Vojna potrvá najviac ak štvrť roka,“ zvolá Baláň. „Zbijeme všetko! Haj, s naším víťazným vojskom sme o mesiac … no, kde až…? Treba vidieť to oduševnenie. Ľudia sú vo vytržení. Každý túži po boji, za slávou – i ja sám…! Kto je proti vojne, ten je vlastizradca!“ A veľké oči Baláňa zahoria smelosťou a hrdinstvom. Rozkoš je počúvať ho a hľadieť na neho.

„Iste … Povstáva i Rusko!“„Čím viac nepriateľov, tým bude väčšia naša

sláva!“ volá Baláň.„Ech, keby ja len tých dostal do mojej moci!“ rečie

Klijpkáč krvožíznivo, „aspoň dvoch by rád z nich zabiť! No, veď to spraví za mňa môj syn Antal!“ dokončí s potešením. Páni sa obrátili s úsmevom k nemu, vychudnutému, obstarnému. Baláň riekol veselo. –

„Dvoch? A sa nehanbíš, starý? Dvadsiatich aspoň!“„A čože; ja som zbabelec azda? Ja som už bol vo

vojne v Bosnii“, nasršil sa Klipkáč. „A ty si kde bol?“Baláň uprel zelenkavé oči na chudú, vráskami

posiatu tvár Klipkáča, potom sa zasmial. Za múdrejšie mal nebrať vážne jeho reči. Tak to robili s ním všetci, vediac, že sa rád háda.

„Starý, starý, ešte som vojny nezažil, ale…“„Práve zato!“ zavráti ho Klipkáč, „ja som bojoval

ako dobrovoľník, a urážať sa nedám nikomu, ani tebe …“

Baláňove oči zabodli sa zas do chudej tváre Klipkáča a teraz sa ani nezasmial, ani nemal úmyslu na žart brať jeho slová. Dalo sa predvídať, že oni hneď prví začnú tú vojnu. Vtom ozval sa bohatý pán Štepka:

61

„A viete, čo sa mne stalo dnes, keď som šiel z Pieskovca? Notár tam dal krížom cez cestu za dedinou reťaze popreťahovať a postavil k nim stráž, ktorá nepustí nikoho, ak nemá pas od slúžneho. Nechceli pustiť ani mňa, ktorý tam mám majetok, hahaha!“

„Varta je horlivý vlastenec!“ povie Baláň, zastanúc sa kolegu, „lebo, prosím, ani na špiónov netreba zabúdať. Všelijaké veci môžu sa stať vo vojne. A ako vravím, každý je netrpezlivý čosi konať za vlasť.“

„Špióni!“ otrčí peru starý Klipkáč. „Naše okolie je čisté od toho.“

„To sa nevie a opatrnosť neškodí… Musíš vždy protirečiť. Čo by si ty vedel, starý!“ žartuje Baláň. Potom pohladí si vážne vrch hlavy, v očiach oheň. „Hej, hej, slávne časy, veľké časy, veľkolepá doba, ale to nechápe každý…“

„Ja že nepoznám význam týchto časov!“ nato Klipkáč, na seba vzťahujúc slová Baláňa, a odvráti sa pohrdlivo, keď ten mlčí.

„A vy čo čarbete?“ osopil sa na jedného pána, ktorý písal tam pri stole, akoby sám bol v kancelárii a akoby ani neodznievali veľkolepé reči. Bol strednej, štíhlej postavy a tmavých, pekných očí. „My tu ‚bojujeme’ a vy sa neozvete. Mladý človeče, vy nemáte krvi v žilách?“

„Vy však tiež pôjdete, aspoň patríte do rokov tých, čo majú ísť?“ spýta sa tučný Moller, zbadajúc ho tiež, a obracia svoju pozornosť k nemu.

„Nebol som odobratý,“ odpovie ten, nezdvihnúc oči k nim.

„Untauglich? Schwach?“ rečie Klipkáč prekárčavo. „Schwach.“

62

„Zato sa môžete oduševňovať a osvedčiť, ako zmýšľate, svoje náhľady vyjadriť. Oheň za vojnu horí i vo vašom srdci,“ povie Baláň. Mladý človek, Štefan Širický, neodpovedal. Zaujatý prácou, zdalo sa, že nevšímal si rečí k nemu upravených. Ale jeho tmavé oči dostali zlý záblesk.

„Ja sa oduševňujem za jedno dievča,“ myslel srdito. „A čo sa osvedčenia týka, osvedčím jej dnes večer lásku, ktorá mi srdce páli. I vo mne horí oheň, ale nie za vojnu …“

„Vojna musela prísť, každý dobrý vlastenec žiada si ju… Sa rozumie, že i vy?“ spytuje sa Baláň, akoby ho vyšetroval, pritom pozabudol, že si už bol potykal s ním. Zabodne oči do jeho peknej, počernej tváre. Nepáčil sa mu tento mladík od prvopočiatku. Prišiel pred pol rokom, ktovie skade, správa sa síce slušne a zdvorilo, ale je ne úprimný. O sebe nerozpráva nič, akosi zatajuje sa, a len od iných zvedeli jedno-druhé, že sa už i na tri povolania pripravoval, a každé zanechal. O jeho politickom zmýšľaní nevie nik, keď to príde do reči, on ostane bez slova. Môže byť i nepriateľ vlasti, a on, Baláň, ktovie koho drží v svojom dome. A že práve spomínali špiónov, vhuplo mu zrazu, či je on nie ním…

Širický neodpovedal, akoby nebol počul vážnu reč Baláňa. Pracuje rýchlo, len tmavé oči čo sa mu zapálili zlým ohňom.

„Nemýľ ho; vidíš, že sa ponáhľa,“ podotkne pán Štepka.

„Ej, ja chcem vedieť, ja som zvedavý,“ volá bodro Baláň, žartom stojac na svojom. No on chcel vynútiť vyznanie od Širického, lebo za nikoho nemožno dobre stáť v týchto nebezpečných časoch. Širický nechcel

63

vojnu, je isté. Teraz mu padá do očí, ako sa zmenil, odkedy vypukla. Je roztržitý, netrpezlivý, ba vše i srditý ako sršeň, čo predtým u neho nebolo. A či sa bojí o svoju kožu a je zbabelec? Blázon, akoby na to prišlo, že by i taký, ako je on, bol potrebný! Baláň sa obveselil.

„Ja chcem vedieť, čuješ, Števo,“ doberal si ho teraz už, „či by si bol hotový do boja za vlasť, ak by na to prišlo?“

„No, nechaj ho – nahnevá sa!“ povie Klipkáč.„Čoby sa nahneval?“ zasmeje sa i Štepka. „Nech sa

ohlási. Ešte sme ho dnes nepočuli vravieť… Nech sa osvedčí!“ doloží veselo a v duchu mu je tiež naklonený, Radšej by tento šiel do boja než jeho syn. Jeho synov život je vzácnejší, potrebnejší, drahší ako tohto, čo o ňom vedia len to, že sám nevie, aký je a načo je. Habká i tak i tak. A hľa, teraz aký ostal. Ich slová akoby sa ho netýkali; píše, ani čo by od tých litier, čo položí na papier, záviselo blaho človečenstva. Ba vari nechá bez odpovede i vyzvanie jeho, bohatého pána, ktorého uctia a vyznačujú všetci.

„No, Širický, všetci pôjdeme – čo?!“ zvolá Baláň žartom, ale oči jeho ako strely doleteli k nemu a upreli sa, ako i oči ostatných, na jeho tvár. Lebo kto môže vedieť, čo v ňom trčí, či nie i vlastizrada.

Tu Širický nechal písanie, vstal a osvedčil sa.„Páni moji,“ vravel zvýšeným hlasom, pričom oči

zapálili sa mu a na líca sadla rumeň ako im, „v tej chvíli položil by život za vlasť a mám nádeju, že príde i na mňa rad, aby ho položil! Nech žije vojna! Dolu s nepriateľom! Zničiť ho, zdrviť, pošliapať, zdepčiť do prachu!“ Tmavé oči horia mu plameňom, hruď dvíha

64

sa a v srdci oheň žiari, v mysli však slová: „Ber ťa čert… Odpovedal som, ako ste žiadali!“

Páni hľadia naň prekvapene. To neočakávali od neho, vždy uťahujúceho sa. Je on predsa ohnivý vlastenec a hodný chvály. Hľa, aké silné výbuchy – a oni pochybovali o jeho charaktere. Bohatý pán Štepka kývol hlavou na znak súhlasu a spokojnosti a Baláň trochu i závidel, hoc je on dosť slávny, že nie on povedal tie silné slová. No ďalej nepokračovali v rozhovore. Do kancelárie hrnuli sa mladí chlapi, asi dvadsiati, z tých, čo mali ísť na druhý deň na vojnu. Oči pánov zaleteli od Širického k nim a zastavili sa na ich pekných postavách, rovných ako jedle, vstali z miest a idú k nim. Prihovárajú sa im, ruky im podávajú. Príjemní a vzácni stali sa každému, že idú do boja.

Širický nepohol sa od stola,– ten nejde k nim ruky im podávať. Tvár akosi obledla mu veľmi. Sadá si divným spôsobom, akoby sa bol potočil, a lesk tmavých očí, ktoré sklopil k zemi, je neobyčajný, temer zlomený.

Baláň vážne kladie okuliare na nos – je trochu krátkozraký – a kýva veliteľský rukou, aby predstúpili pred neho.

„Nič sa nebojte, len smelo do boja!“ vraví im obodrujúce „Ničte nepriateľa. Buďte nám na slávu a na česť. Držte sa zmužile, aby sme sa nemuseli zahanbiť za vás! Len smelo – pôjdeme všetci za vami!“

Chlapi neodpovedajú na tie reči. Na tvárach síce nijakej stopy strachu, ale ani oduševnenia. Sú vážni všetci. Veselé reči Baláňa nenájdu ozvenu v ich srdciach, akoby ani neboli im vravené. Paľo Hruda,

65

krátkeho hrdla, je dopoly už mŕtvy. Ruka, ako berie kartu od Baláňa, trasie sa mu a nie je schopná udržať písmo – i spadlo mu na sem – ten za slávou netúžil. Na tvári Stoličkovie Ondra zazlenie. Či vidíš, čo sa ide robiť s ním! Posielal ženu z domu a ide sa vypratať sám. Núkal ju pod zem do hrobu, a vari on pôjde ta. Ale prístavok Mat vej o vie hodí vzdorovito hlavou. Čo jemu má niekto nakladať? Nebojí sa vojny. I bez rečí notára vie, čo je povinnosť vojaka, však za tri roky slúžil u cisára a bol i fírom …

„Zajtra ráno teda pôjdete,“ narúča Baláň, „tak sa len smelo držte a vráťte sa ako víťazi domov. Zaveľa nebudete tam. Najviac polrok ■-• a bude po vojne. Len smelo, veselo!“ posmeľuje ich s istotou v hlase a tľapká ich otcovsky po pleciach, ako im už rozdal popodpisované karty. Chlapi sa odberajú, ruky podávajú každému pánovi radom, a zas neodvetia na obodrujúce slová Baláňa. Iba lano Mrkva, chlap pobelavej tváre, si pomyslí:

„Ej, čerta ti ja idem veselo umrieť!“Lebo nejdú zabíjať, ani do umu im nepríde, že to

budú i obiť, ale idú mrieť – stratiť životy. Akživo naučení sú len dávať, nie brať…

Páni zostali chvíľu ešte pospolu v kancelárii. Pospomínali odišlých, pretriasali ich rodinné pomery, rokovali zas o vojne. Nadali nepriateľom do psov a barbarov a rozdelili Európu podľa chuti. Potom brali sa i oni preč. Večer už prichodil. Súmrak padal cez veľké okná do kancelárie, v nej ostal len Širický. A ten, sotvaže odzneli kročaje odchodiacich pánov, vyskočil. Oči horeli mu plameňom, ako keď sa silne a slávne osvedčil za vojnu, a tvár zaliala mu červeň horúcej krvi. Lenže teraz neosvedčil sa nijako, ale

66

schytil kalamár a šmaril ho o zem. Ruky oprel potom o stôl, vydychujúc ťažko; zdalo sa, že nevie, čo robiť v návale vzbúreného citu.

„Veľké časy, slávne časy! Kde človek povstane proti človeku, aby sa vraždili!“ zúri, stískajúc zuby a počne behať po izbe ako zbláznený. „Svet upadne v najväčšiu ohavnosť, začne vojnu… a to sú časy vraj vznešené!“ A príduc k stolu, kde písaval Baláň, kopne doň.

„Prekliaty komediant!“ nadá mu s hnevom, čo sa mu nakopil a musel ho dusiť, kým ten rečnil. „Pol roka, a bude vraj skončené!“

Po dlhom behaní utíšil sa trochu. Zapálil si cigaru. Otvoril okno, že ju tam vyfajčí ako každý večer po práci, a pokochá sa i upokojí čuvy pri tichom pozorovaní dediny a jej okolia so vzdialenými lesnatými vrchmi. No pohľad na to ho teraz nezaujal. Uprel oči na biely dom v dolnom konci dediny, kde býva deva, čo sa za ňu oduševňuje (a nie za vojnu!) a ktorej ešte dnes lásku chce vyznať, páliacu mu srdce.

No ani to ho nepripútalo. Myšlienky vracajú sa vždy k vojne, utekajú len k tomu predmetu. Ohromná láska ustúpila niekde do diaľky, akoby jej ani nebolo v tú chvíľu. Napnutý duch je celý naplnený udalosťami posledných dní. Pred sebou, čo kde uprie zrak, vidí s horkosťou dvadsať chlapov krásne urastených, vážnych a mlčanlivých, ktorí idú sa biť… Odšmaril cigaru nevyfajčenú – horká bola i tá – a ide von na čerstvý vzduch. Nech osvieži mu hlavu a vyfúka mučiace myšlienky z nej. Idúc potkol sa o kalamár, ktorý o zem bol hodil. Zdvihol ho s nervóznym posunkom, položil na stôl, obzrúc sa ešte i za fľakom, čo spravil rozliaty atrament, a vyšiel zo siene.

67

Na dedine bolo hlučno. Ľudia nemali pokoja, ako vojnu vyhlásili; vždy chodia sem a ta. Ktorí majú odchádzajúcich, tí s plačom, kto nemá, i ten chodí rozčúlený. Vraví každý o vojne, rokujú, pretriasajú veci, vysvetľujú jeden druhému, strašia jeden druhého, alebo potešujú sa. Na ceste zdola kancelárie vidieť vo večernom pološere vysokú postavu Baláňa. Stojí tam a zapaľuje si cigaru. Plamienok zápalky vybĺkol a osvetlil jeho pokojnú tvár. O chvíľu došla k nemu tlupa chlapov, ktorí brali sa ku krčme, aby sa tam zabavili ešte posledný raz. A Baláň i táto príležitosť použil, aby ich povzbudzoval svojou rečou.

„Tak, bračekovci, kdeže, kde? Zabaviť sa trochu? No dobre, dobre, a ráno potom smelo na tú vojnu. Nebojte sa, veď nebudete tam naveky; vrátite sa skoro!“

„Vráti sa, ktorý sa vráti!“ povie Stoličkovie Ondro nevrlo, už istý v tom, že on pôjde pod zem, a nie žena, ktorú núka val ta.

„Ľa, aký si oželený, Ondrík; nie umrieť idete, ale víťaziť!“ poučuje Baláň.

Povedľa idú dvaja mládenci so spevom. To je Paľo Gajdoš a Marci Haraj. Držia sa kolo hrdla a spievajú tak horlivo, že im žily navreli na krku ako povriesla. Baláň, keď došli k nemu, pochválil ich pre spev a kázal i zajtra lak ísť na vojnu. Chlapci zasmiali sa a potom spolu s ostatnými chlapmi idú rýchlym krokom dolu dedinou.

K Baláňovi zas došla jedna postava, teraz pána, a Širický počul, ako tomu Baláň povedal:

„Náš sedliak je krotký; biť sa nechce. Radšej by sa pomeril ako ten Cigán v anekdote.“ Zasmial sa chutne svojim slovám a pokračuje:

68

„Mal by ich kňaz z kancľa osvietiť, ale neviem, či ten sám neplače s nimi. Lajo je slabúch…“

„A ty táraj a chvastúň!“ zašomre Širický, s hnevom zazrúc dolu na neho. Prechodí sa netrpezlivo popred kanceláriu a čaká, kedy odprace sa z cesty Baláň, aby šiel dolu i on.

5

Na ceste medzi domom Štepku a domom óvody stál hlúčok panských devíc. V pološere belejú sa ich letné ľahké šaty – vše donesie večerný vetrík k uchu Širickému ich hrkotavý smiech. Zišli sa, že pôjdu na prechádzku do poľa. Večer bude mesačný. Čakajú na Širického, ktorý býva ich sprievodcom, vodičom a rytierom. No dnes akosi pozdí on. Devy krátia si čas pozorovaním, čo sa deje na dedine blízko nich. Navravia moc o vojne, o náreku ľudí, i politizujú trochu a potom idú poklebetiť si, čo výlučne ich zaujíma, i vezmú do reči Širického.

„Ešte som ho nevidela, ako vojnu vyhlásili,“ rečie dievča s dlhým, tenkým nosom, plavých ako ľan vlasov, učiteľka dediny. „Či on nepôjde?“

„Čo to vravíš, Mila! Veď by sa bol prišiel odobrať od nás,“ odpovie druhá karhavo. To je Magda, dcéra bohatého Štepku. Tvár má peknú, ale pritučnú. Brady až dve spájajú sa s hrdlom. Hlavu drží vždy vyzývavo – je veľmi hrdá.

„On iste nebol odobratý,“ zas učiteľka Mila Domská. „Je prištíhly,“ podotkne Mollerova chovanica Gréta, ktorá sa už vyslovila, že pôjde za ošetrovateľky nech len prvý ranený príde. Je rýchlo

69

vyrastená, veľmi štíhla a veľmi mladá ešte. Pri nej stálo ešte jedno dievča veľmi peknej tváre. Tá nemiešala sa do rozhovoru, len krivila rty pohrdlivo.

„Postavu nemá impozantnú,“ povie Mila zas, „ale tvár priam krásnu. A jeho osobnosť, chovanie a spôsob rozhovoru, slová i zvuk reči – slovom: celý deň neustala by ho počúvať.“

„Totiž ak by on chcel za deň vravieť,“ posmieva sa hrdá Magda tučnej tváre. Potom povie:

„Oči sú mu krásne, to áno. Nikdy som také oči nevidela. Ja i za hodinu bola by vstave vždy hľadieť na ne!“

„Ja za sto!“ vpadne Gréta s blyštiacim sa zrakom. Ona ešte sotva má šestnásť rokov, taká mladušká je, za čo tie staršie trochu sa na ňu hnevali a trochu z pleca pozerali na ňu.

„Počkajže!“ pretrhne ju mrzuto Magda, hnevajúc sa, že ona, ani šestnásťročná žaba len – za čo ju i nevďačné trpeli medzi sebou – tak starie sa do tohto rozhovoru o mladom človeku, keď by mala mlčať ešte. „Nedopovedala som: čo sa jeho osobnosti týka, je na nevystátie. Zavše má vtip, ale keď ho pochytí mlčavica, vtedy ani kliešťami nevytiahneš slova od neho, a ak sa ti to predsa podarí, to slovo nestojí nič. Akoby ho boli tri svety urazili, taký je. Slovom – odporný.“

„Ó, to už nie; i vtedy je zaujímavý!“ bráni ho Mila s istotou v hlase.

„Čelo jeho je zvlášť pekné,“ povie mladušká Gréta, zas sa zastarajúc. Mala pekné čelo i ona, jasné a svieže. Jej krása bola akási milá ako krása dieťaťa.

„Chichi!“ zasmeje sa štvrté dievča, ktoré dosiaľ nechcelo vravieť. Perami, čerstvými ako list ruže,

70

spravila posmešný úškľabok. To je Líza Malinská, ktorá hnevala sa na bachtera v tú noc, že ju zobudil zo sna. Ona svoj spánok považovala totiž za vážnejšiu vec ako vojnu. Jej sa cudzie veci nedotkli, len vlastné, a za tie vedela i plakať – a to často. „Ale ste ho rozobrali. Či ozaj jesto u neho niečo, čo by nebolo padlo pod vašu kritiku?“ Devy sa rozosmiali.

„Je isté, že sme všetky zaľúbené do neho,“ povie Mila, žmúriac očami, príjemne dotknutá. „Možno zato, lebo iného mladého človeka nám rovného nieto tu. S tým sme na čistom teda, ale je teraz otázka, ktorú ľúbi on.“

Devy pozreli jedna na druhú, akoby uvažovali v duchu.

„Nevie si vybrať, sme všetky krásne,“ smeje sa Magda, hodiac plecom nedbalo. Ústa Lízy stiahli sa zle tajeným výsmechom. Očami prešla po tučnej i nevzletnej postave Magdy a výraz jej tváre vraví::

„Vari i ty?!“Mladušká Gréta ďobla prstom do pleca peknej Líze,

rieknuc:„Túto, hľa!“Tá stiahla pery nadol, chtiac sa pohrdlivo usmiať.

Rečie nedbalo, akoby žartom::„To si myslím!“No Magda sa nahnevala, cítiac sa urazenou vo

svojej hrdosti. Zazrie na Grétu zvysoka. Čo sa starie do všetkého, žaba?

„Zato, že nachádzame i pekné vlastnosti pri ňom, alebo rady jeho prítomnosť, sme ešte nie zaľúbené do neho, rozumieš?“ rečie rýchlo a líca zapália sa jej. „Láska a uznanie niečoho je čosi veľmi rozdielne – sú to dve veci! Ja napríklad môžem obdivovať

71

sebavedomé vystupovanie Baláňa a smelosť jeho – čo je i pekné u muža – a zato ešte nie som zaľúbená do neho … Ó nie!“ dokončí s jedom. O Širickom však napriek tomu. čo vravela, si pomyslí: „Chach, nielen ľúbim ho, ale umieram za ním!“

„Ak sme i zaľúbené, teda len preto, lebo iného tu niet – z dlhej chvíle!“ povie už teraz i Mila, urazená. „Lebo keď tak vezmeme, čo zvláštne je on? Zložil matúru a potom pobehal všetky postate sveta. Ani jedno nebolo mu dobré – a či on nebol dobrý – stálosti nemal, ako žena. Sám nevie, čo chce ani teraz. Notárom nebude, vyslovil sa už. To že sa nezhoduje s jeho duchom, či presvedčením, či čím… Človek ho veľa ráz nerozumie. Chcel byť profesorom. To mu bolo suché; chcel byť fiškálom…“

„To mu bolo mastné!“ vpadne žaba Gréta do reči. Zasmiala sa, no Mila je znechutená. Lebo isté je, že on Lízu ľúbi, a dobre by im bolo, keby si ju vzal. On pracoval by v kancelárii, ona v škole. Dva platy by požívali a žili by pri tom ako v raji. I oddá sa do Lízy:

„Tvoja mama ho tiež nechce. Ona nám rozprávala o ňom toto, lebo poznala jeho rodičov, že sa utrápili preň… A ty sa predsa nazdáš, keď ho často spomíname, že…“

„Ticho – ide on!“ preruší ju Líza tlmene, sťahuje hnevno tenké obočie, i zas pohrdlivo spúšťa kútiky krásnych úst.

Devy zľakli sa a placho pozreli okolo seba. Vskutku, tam je on. Biele svetlo mesiaca, odboku vychodiaceho ponad domy, zalieva celú dedinu, i ich – i jeho. Či dávno je už za nimi a počul všetko, čo vraveli spolu? Na líca vysadli im ruže zahanbenia.

72

Chvatom pozrú mu na tvár, aby vyčítali z nej odpoveď.

„Vy skade?“ spytujú sa s tajne vzplanuvším hnevom, ani neodvetiac na jeho poklonu, akoby sa on bol proti nim prehrešil. Ak počul ich rozhovor, veru mu to do smrti neodpustia… ba ani za hrobom.

No z tváre Širického nemožno sa nič zlého dočítať. Je bledý veľmi, hlboké oči vážne, ba smutné a výraz tváre akýsi strhaný. Devám srdcia bijú pokojnejšie a oči ich už so záujmom hľadia na neho, diviac sa, že je teraz akýsi celkom inakší, než býval…

„Že skade?“ vraví on a i hlas mu je zmenený, tupozvučný – nie ako inokedy, ako vždy. Pozerá im na oči, s akousi myšlienkou pozastaviac sa chvíľku na každej tvári. Líza koketne pokročila za ostatné, aby sa ukryla pred jeho zrakom. On nahol sa vbok, aby videl jej krásnu tvár. Ona je tá, ktorú ľúbi tak veľmi. Čím väčšmi sa vzpieral tomuto citu, znajúc, že jej mať nie mu je priaznivá, tým silnejšie a túžobnejšie ho opanúval. Touto láskou preplnené mu bolo srdce a ňou naplnený mu bol i celý priestor, kde sa pohyboval – a tu prišla vojna…

„Tu som i ja, tu!“ zasmeje sa mu ona, vystúpiac ľahkým, strojným krokom. Krásne oči jasajú sa jej ako hviezdy nad ňou, na pekných lícach smiech, nie uštipačnosti, ako dosiaľ, ale radosti a víťazstva. Má tušenie, ba si je istá tým, že dnes kolenačky vyzná jej lásku Širický. Teraz nie je tu mať, ktorá striehne na každý ich pohyb – teda príležitosť najlepšia. A v tom povedomí jej tvár ožiarila sa a je taká prekrásna, že nemožno zrak odtrhnúť od nej a srdce napĺňa sa rozkošou, túžbou, vášňou…

73

Tu ozval sa od krčmy spev tých, čo majú ísť zajtra na vojnu. Širický strhol sa. Sňal rýchlo zrak z Lízy a zaletel ním k osvetlenej krčme. Tvár poliala sa mu nepokojom – kročil vpred.

„Už idete?“ skríkli slečny zadivené. Tak nejde s nimi na prechádzku, nezavedie ich do poľa v tento krásny večer? To je niečo nové, aby on ani nepristavil sa pri nich a nepožartoval s nimi. Tváre sa im zapálili od urážky. Líze, ktorá rada plakala, keď sa jej nedialo po vôli, zjavili sa v očiach slzy. Teraz, keď je matka nie s nimi, bola istá, že využije čas a vyzná jej lásku…

„Stojte, stojte! Rozprávajte nám naskutku o vojne, veľkých, vznešených časoch. Čo bude, ako bude? Idete i vy?“ dorážali devy, obkolesiac a zastaviac ho. Tu by ich nechal tak nič po nič? Dívajte sa, tri svety ho urazili…!

On postál na veselý smiech dievčin, no ich žarty nesňali mu mrak z čela.

„Ja nepôjdem… teraz nie!“ odpovedal len na poslednú ich otázku.

„Tak čo vám je? Hneď zastaňte!“ kričí Líza a dupne malou nôžkou v žarte. V duchu však už plače, že sa jej po vôli nedeje a ona tomu je naučená od kolísky. „Viete, čo je môj najnovší plán? Stojte, stojte!“

On mimovoľne usmial sa, vidiac jej krásnu tvár rozohnenú. Rečie, no nie s takým záujmom, ako by sa čakalo:

„Som vskutku zvedavý…“„O mesiac budem v Moskve ovodáškou!“Širickému tvárou preletel úsmev. Devy skríkli

veselo:„O mesiac ruská zem už bude naša?“„Veď sa i tam zíde kus osvety,“ povie on.

74

Líza sa nadurdila. Červené pery už sa spúšťajú, že sa rozplače. Zdalo sa jej, že povedal tie slová s iróniou.

„A či moje povolanie nešíri kultúru?“ spýtala sa s výčitkou.

„Ba áno, áno!“ nato on rýchle, chlácholivo, ale so zlým zábleskom v očiach, ktoré odvrátil. „Najmä v našich dedinách!“ dodal zlostne v duchu. „Ja vám, žičím, aby sa vám žiadosť vyplnila,“ doložil a zdvihnúc klobúk, ide od nich.

Devy ho už nezdržiavajú, no ani jedna nie je spokojná s ním. Jedna, ktorej sa neprihovoril osobite, za to. Gréta, žaba, chcela sa pochváliť, že pôjde za ošetrovateľku, len nech prvý ranený bude – a nedoprial jej času k tomu. Líza, lebo sa prihovoril a prial jej byť v Moskve óvodáškou a nie byť pri ňom. 2e odišiel, hnevali sa všetky.

„Vravím, protivný je,“ povie Magda, „dobre, že sa stratil a nekazí nám tu večer. Taký je, akoby ho všetko urážalo a bilo. Rada by vedieť, čo mu ťaží na duši – veď bála som sa ho osloviť, že mu už tým krivdu spravím. A tá jeho neznesiteľná obyčaj, že tak pátravo pozerá do očí človeka, akoby chcel vyčítať, čo skrýva srdce. Akým právom si to dovoľuje? Ja si to vyprosím!“ jeduje sa Magda. Kde by nie! Vyčíta z jej očí, že ho ľúbi po hrob, a to je výlučne jej tajnosťou. Do toho jeho nič.

„Ledakto!“ nadá mu ešte nazlostená. V duchu však zalká, ona hrdá a bohatá, ktorej ženích, dľa jej vena, má byť aspoň hlavný slúžny.

„Ach, bože, už zas celú noc budem sa trýzniť pre neho!“

75

„Možno sa hnevá, že nejde na vojnu a nemôže byť hrdinom,“ vtipkuje Mila.

Líza omrzené pohodí hlavou. Ju nezaujímajú ich výbuchy a výsmechy. Čo tam po vojne a hrdinstvách! Oveľa väčšia vec je, aká krásna je ona a on predsa neostal, aby mohol kochať sa v nej. Odišiel, hoc videl, že je matka nie s nimi, čo sa málo stane. Krásne jej oči dychtivým pozorom zabiehajú ta, kde on zmizol a kým hryzie si pery, ktoré chvejú sa v dusenom plači, si myslí: „Len jeden pohľad, jediný ešte, a dám celú Moskvu zaň!“

„Pozrite, grácie,“ povie Gréta svojím sviežim spôsobom, „tamto ide Sklavenhändler.“

Devy skrútili hlavy, pozreli a zasmiali sa, hoci neboli na smiech naladené. Po ceste šiel sedliak mohutnej postavy, s krátkym, hrubým krkom, mračnej a studenej tváre.

„Prečo voláš starého Hrudu predavačom otrokov?“ spýtali sa.

„Videla som obraz, predstavujúci jarmok s otrokmi. Ten. čo ich predával, mal takú tvár ako Hruda – bezcitnú.“

„Chudák Hruda, mizerný je to otrokár teraz. Musí dať jediného syna na vojnu,“ povie Magda, mysliac i na svojho nevlastného brata, ktorý ide tiež – pravda, ten s oduševnením.

Mila bola omrzená, a rečie:„Ty, Gréta, nerob ma nervóznou tou hlúpou

rečou… vieš, že ňou dobre nevravím. Ty si sa mala narodiť ako slovenská sedliačka.“

Gréta totiž bola to riekla rečou ľudu. Ona zatíchla, zvesiac zahanbene nežnú hlavu. Hrdá Magda bola namrzená tiež – i povie:

76

„Veď to i poznať… Tvoje skúšky z náboženstva je strach počúvať.“

„Ô, prosím, ale v inom všetkom vynikám,“ bráni sa tá horlivo, „a to je hlavná vec v dnešných časoch.“

„Viem!“ hodí Magda plecom nedbalo.„Ruky bozkávame, milostivé slečny!“ ozvali sa

čerstvo mužské hlasy od cesty, po ktorej s hlukom šli dvaja hrdinovia z vyvoleného národa. Jeden vysoký, vypasený, druhý tiež dobre chovaný, príjemného zovňajšku, usmievajúcich sa očí. Horiace cigary žiaria im pri tvárach.

„To ste vy, Imrich a Nácko? Kdeže, kde?“ zavolá Mila, dajúc sa s nimi do reči.

„To sme my, Imro a Nácko,“ na to tí veselo. „Ideme na pivo k Schönovi – ráčte s nami!“

„Ja, že sa na vojnu tak ponáhľate! Idete s hurtom, akoby ste chceli svety rúcať – a vy na pivo. Ha-ha! Ste vy hrdinovia!“

„No, i do boja pôjdeme,“ odvetia trochu tichšie, „ale teraz ešte nie… Ta by sme vás nevolali.“

„Ale my ta chceme s vami!“„Poďte radšej na pivo. Do vojny vás nechceme.

Tam by ste nám boli na ťarchu.“„My a na ťarchu? Nezdvorilec! My sme nikdy nie na

ťarchu, to si zapamätajte…! No nedbám teda, poďme, Magda, s nimi. Odprevadíme ich po dvere.“

„Ta šiel i Širický,“ šepla devám.„Ďalej nie, len po dvere? Aspoň na jeden pohár!“„Len po dvere!“ na to Mila rozhodne. „Líza, ideš?“No nehne sa ani jedna. Stoja na ceste bez slova

akosi. Nejde teda ani Mila. Panáci zavzdychali, akoby sa im centové skaly boli preto zavalili na srdcia, a – idú s hlukom zas ďalej. Slečny nedbajú o nich, hľadia

77

po osvetlenej dedine. Že mali ísť na prechádzku, zabudla každá.

„Bože môj, aké neobyčajné je všetko,“ rečie Grétka zavzdychajúc. Drží ruky krížom cez prsia, oči blyštiace letia dookola po zemi i nebi. „Zmenené a preinačené. Nikdy nevídané, prepodivné! I ľudia inakší, nepokojní, vyrušení. I tento večer akoby nebol taký ako predtým, mesiačik nie ten, ako kým vojnu nevyhlásili – hviezdy sú iné. Dostalo všetko akúsi inakšiu tvárnosť. Krásnu i žiaľnu i tajomnú… akoby sme boli prenesení do druhého sveta… I vám sa tak zdá? Ci to len moja obrazotvornosť tak vidí?“

Devy počúvajú ju, žabu, pozerajúc pod vplyvom jej rečí dookola, potom i na ňu, po celej nežnej postave, svetlom mesiaca zaliatej – a ich pozor nevdojak stáva sa teplejším. Aká je ona nevinná ešte! Vie myslieť i teraz na krásu večera, rojčiť, vymýšľať – blúzniť. Všetko vidí krásne, ešte i vojnu. Ale im duše dotknuté sú už citom lásky k mužskému. Preň cítia žiaľ i strasť i hnev. Na toho myslia, nie na zvláštnu zmenu večera i všetkého … Krásna, drahá Gréta …

A predsa povedia s ľahostajnosťou:„Ľudia sú zmenení, to áno, lebo tušia zlo. Ale iné je

len ako predtým. Slnce to, čo bolo, mesiac ten. To len tvoja fantázia si hovie.“

„Naivná Gréta!“ poklepala ju po pleciach chudými prstami Mila, ktorá bola hrdá na svoju triezvosť. „My sme už nie také …“

Gréta sa zahanbila. Na jemné, mladušké líca sadla jej rumeň. Iste zasa detinskosť a hlúposť povedala. A ona tak túži im byť podobná…

78

Devy rozišli sa o chvíľu. Gréta ide domov nespokojná, rozladená. Zrazu zacítila v srdci hnev ku všetkým. I začala reptať najprv proti Širickému:

„Ten ledakto naozaj!“ nadala mu, ako od Magdy počula, presvedčená, že to i zaslúži. „Ani ma nezbadal. Dosiaľ naveky, keď sme sa zišli, povedal, že som ako puk ružový – teraz nič! Myslí si, že som ja ešte žaba bez ceny. Počkaj, veď ty zvieš, čo som ja, keď pôjdem za ošetrovateľku… a ak tam stretne ma niečo zlé – bude tvoja vina!“

„Naivná Gréta, vraj!“ raní si srdce novou trpkosťou. „Mila sa nazdá, keď má učiteľský diplom, že už má múdrosť všetkých žien sveta… A tá Líza,“ srdí sa ‚puk ružový’, Gréta, ďalej, „akým to zrakom premerala Magdu, keď riekla, že sme všetky krásne. Tá si myslí, že je iba ona pekná na svete. A mala by si počínať tichšie. Nie je to nám tajnosťou, že jej otec ušiel do Ameriky. Hľa, Hlivickou, zhodenou poštárkou každý opovrhuje …“

„Pôjdem za ošetrovateľku,“ myslí si teraz už zo vzdoru proti odchovavším ju Mollerovcom, hoc nemala príčiny reptať proti nim. Lebo hoc oni boli ľudia sebeckí, ju predsa radi mali. No ona už spoznala ich lakomstvo za grošom, a to sa jej nepáčilo. – „Pôjdem – a tam zažijem román svojej mladosti…!“ Touto myšlienkou obveselila sa zrazu tak, ako pred chvíľou zrazu zarmútila sa bola odchodom Širického a slovami dievčat.

Doma, poslaná Mollerkou do kuchyne dozrieť, aby slúžky nezaháľali, sadla si na kraj stola a zabudnúc, načo je tam, rozpovedala im, že pôjde za ošetrovateľku, keď to Širickému rozpovedať nemohla.

79

„A to je čo, kišasonka?“ spýtali sa slúžky, postojac v robote, i hľadia na ňu zvedavo. Ruky ovisnuté držia po bokoch, z nich kvapká voda na tehly, lebo umývajú riad. „Nuž ranených vojakov budem opatrovať,“ vysvetlí ona. „Ách, pre boha živého!“ zľaknú sa tie a začnú rukami lomiť zúfalo. Tak naozaj i to bude, že porania našich a pobijú?! Pohádžu sa na lavice a tam plačú v žalosti. Zľaknutá Gréta však berie uterák a ide riad utierať náhlivo, teraz už len tú žiadosť majúc, aby všetko bolo v poriadku, keď teta vyjde do kuchyne, žeby sa nenahnevala.

6

Medzitým sedel Štefan Širický v krčme, či hostinci, kde chodieval i na stravu. Židovka peknej, ale trochu pehavej tváre ponúkala ho do svetlice, aby ako inokedy tam povečeral, ale on odpovedal, že ostane len tu – večerať chce pozdejšie – aby sa podíval na zabávajúcich sa chlapov, ktorí majú zajtra narukovať.

„Hádam piva rozkážete?“ spytuje sa žid, priletiac s ochotou k nemu. Pán dnes akosi skoro prišiel. Inokedy prechádzava sa so slečnami dlho po dedine. No všetko je teraz vyrazené z koľaje. I on sám, hoci má chybu, pre ktorú nie je odobratý, je zľaknutý a znepokojený.

„Mám pivo celkom frišné, dopravil som ho včera kvôli vám. Bude sa páčiť?“

Širický kývol a žid odletel, aby ho vyslúžil.V krčme boli asi osemnásti chlapi z tých

najmladších, čo majú ísť na vojnu. Všetci sú krásnych postáv, ako na vyberaní. Čerství a pekní – ozdoba

80

dediny. Tváre im horeli – pili trochu – ale viac od vnútorného rozčúlenia, to ich ešte krášlilo. Každý držal v ruke cigaru; fajčili s dychtivosťou. Dym obtáčal im hlavy; bolí ako v priezračnom oblaku. Zhovárali sa hlasno, niektorí kričali, iní spievali do roztrhnutia tuho. A každý mal žiadosť zadusiť žiaľ a bázeň pred tým, čo ho čaká. Ale ťažké myšlienky ako vrany obletovali okolo ich hláv a čo ich zahnali raz spevom, raz krikom, v druhej chvíli už boli pri nich, aby im duše mučili.

Martin Haraj, mládenec peknej bielej tváre, ako žena, spieval a myslel naraz takto:

„Frajerečky štyri, prečo ste sa bili… – Ako nechám otca, mať starých, ako nechám túto dedinu? – Pre teba šuhajko, že sme ťa ľúbili. – Nikdy sa ja nevrátim … umriem tam v neznámom svete. Niekde v cudzom poli zdochnem ako pes. – Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbili… – Tam pochovám svoju mladosť. Nebudem mať svojho nikoho pri sebe, nezaplačú pri mne – zvony nezazvonia… – Hej, pre teba, šuhajko, že sme ťa ľúbili,“ spieval s rozhorčenosťou, nezbadajúc, že to raz už opakoval.

„Chlapci, dáme si zajtra i vyzváňať!“ povie kamarátom. „To už hej! Ale najprv na spoveď.“

„Hej, pijú chlapci, pijú, v kamennej pivnici… – A či si aj pulzy dáme oddávať?“

„Nuž a? – Pravdaže i pulzy. Musia dovoliť pán farár.“

„No, len by ste si i kázeň nerozkázali,“ smeje sa im žid, hoci sám drkoce zubami. „Nech sa páči, pán môj, tu je pivo frišné, teraz v pivnici načapované,“ povie úslužne Širickému, robiac poklony, a kladie fľašu s pohárom na stôl. „Pivo znamenité.“

81

„No, no, no… i sem pivo, čo by čo stálo!“ skríkne Ďuro Matvejovie smelo. Tvár mu je rozpálená. Ako oznámili vojnu, naveky pije a bude piť, kým neodíde preč. Doma sa neobstojí pre kviľbu žien, ktorá ho hnevá i sa mu protiví. On si celú tú vec k srdcu nepripúšťa, ako ani nikdy nič, a nad ním plačú ako nad umretým. Ba ženy obliekli sa do čierneho rúcha a tak chodia ako potrávené po dome. Anka ani nie je tá, čo bola. Oči sú jej červené a napuchnuté od navalivšieho sa na ňu plaču – ošpatnela za deň.

„Sem pivo!“ zvolá a začne spievať silným hlasom, že sa okenice otriasajú a jeho zvukom naplní sa celý priestor veľkej krčmy:

„Koňa mi sedlajte, ja na vojnu idem, zbijem nepriateľa, ako víťaz prídem. Neplač, mati moja, milenka, buď zdravá, musím vás opustiť – mňa volá vlasť drahá.“

Tak spieva Ďuro peknú pieseň –– v cudzej reči. Naučil sa ju včera v meste, kde ju spievali páni, idúci na vojnu. Veľmi sa mu zapáčila hneď tam, ale i teraz mu srdce blaží.

„Sem pivo!“ skríkol ešte raz potom.„Aj sem pivo, aj!“ rozkazuje Ondro Stoličkovie, tiež

prítomný, no trochu slabším hlasom, nie takým ráznym ako Ďuro. „Nech donesú z toho najlepšieho, čo majú, to priam!“ Hľadí pred seba na stôl a pokrúca hlavou, do ktorej sa dosiaľ nespratalo, že sa žene vystúpi z domu vari pod zem. „A nech sa nevysmievajú, pán Šén, lebo ešte i na nich príde rad!“

82

„Načo by nám tam boli, pán Šén? Žid sa bojí flinty prepáčia. My to aj bez nich skončíme. Mesiac-dva a bude po všetkej paráde!“ vystatuje sa Ďuro Matvejovie, pyšno si fúzy vykrúcajúc.

„Čo mňa po tom, či o mesiac, či o rok, keď ja tam zuby nechám,“ žaluje sa Ondro.

„Aj haj, neumrie každý!“ buchne na stôl pyšný prístavok i začne spievať zas hlasom silným ako lev: „Hej, pofukuj, poduchuj, vetríček… – No, a to pivo bude dnes? A nás neoklamú, pán Šén, lebo – lebo,“ i hrozí sa päsťou.

„Vari mňa prvého prekoleš?“ zasmeje sa žid a uteká do pivnice, aby ich vyslúžil – a oklamal.

Širický oprel lakeť o stôl, hlavu o bielu päsť, a tak pozerá a počúva zabávajúcich sa. Hlboké, tmavé oči tklivo upiera z postavy na postavu, z tváre na tvár, akoby si ich chcel dobre zapamätať a rozpomínať sa na ich silu a krásu do smrti. Pije pivo, keď ho zájde pohnutie a myslí o nich:

„Prečo majú bojovať títo? Prečo umierať? Čo zavinil tento ľud, a čo dobré kynie preň za to? Dajú im do ruky zbraň, aby vraždili, a srdce ich je čisté od zášti. Ľud tichý … ľud krotký, ľud môj…“Tu zbadal, že mu lícom slzy kanú i odvracia tvár a berie pohár s pivom, aby ho vyprázdnil do dna.

V tú chvíľu s hlukom, akoby aspoň desiati šli, vtrhli do krčmy Imro a Nácko. Ani sa nerozhľadeli po nej dobre, už volali hlučným hlasom:

„Schön, večeru! Ideme z Pieskovca hladní ako vlci… Ľaľa, čo vidíme! Hrdinovia, idúci do vojny, sa zabávajú – a pán Širický patrí k nim? Nech žije! Dajte pivo, Schön, dajte rýchlo, zabavíme sa i my s nimi!“

83

kričia rozjarení na krčmára, ktorý bežal do pivnice a niesol viac fliaš piva.

„I my sa zabavíme, hej, haj!“ zdvihne čiapku nad hlavu Nácko a zatrasie ňou, už i popredku rozihraný.

„A potom s nami i do bitky,“ žmurkol naň Paľo Gajdoš.

„I tatam, keď bude tomu čas!“ odpovie Imro ochotne. „Ale takí obri, takí levi, ako ste vy, zráňajú celý svet! Nepriatelia popadajú od strachu, keď vás len uvidia – však, pán Širický?“ lichotí Imro chlapom a tajne žmurkne uzrozumene na podnotára. Potom hodí sa do kresla, že to sprašťalo pod jeho vypaseným telom. Pohodlne sa rozvalí a zapaľuje si s pôžitkom dobrú cigaru. Na rukách ligoce sa mu kopa prsteňov. On s Náckom nejde do vojny teraz, a pozdejšie majú nádeju, že nepôjdu tiež – peniaze sú najväčšia moc na svete.

Širický zapálil si cigaru tiež a fajčí tak tuho, aby bol v oblakoch dymu, žeby nevidel dvoch rozhadzujúcich sa. Nechce počuť ani ich oslovenia a nechce zbadať Imrovo dôverné žmurkanie. Oči uschli mu hneď, ako vstúpili oni do krčmy. Jeho smútok stíchol, len zlosť ostala proti týmto. No nik to nezbadal a netrápil sa o to. S dvoma prišlými stal sa väčší hluk a lepšia vôľa. Chlapi rozveselili sa, robili žarty, smiechy, pilo sa rezkejšie a vše padlo i slovo neslušné a mrzký žart v spoločnosti Nácka a Imra, ktorí cítili sa hlavami. Chlapi podávali si ruky, objímali sa, lúčili, a všetkým bolo milo okolo srdca. Paľo Gajdoš, držiac Schöna okolo väzov, spieval peknú pieseň Ďurovu Koňa, mi sedlajte, ktorú sa práve naučil. I Ondro Stoličkovie zabudol na svoju krivdu a rozveselil sa s ostatnými –

84

a smutný zostal len Širický. A ten, ako zábava pri Imrovi a Náckovi už došla na stupeň rozvírenosti, vstal so zapáleným čelom a vyplatiac chlapom pivo i cigary, odišiel.

7

Okolo okrúhleho stola v dome bohatého pána Stepku sedia páni pospolu a naprávajú si náladu vínom. Sú vážni všetci. Oduševnenie za vojnu už ochladlo trochu v ich srdciach, i oheň očí sa zmiernil. Starý dlhonosý Štepka ešte nenávidí nepriateľa, ako sa patrí, a túži ho zničiť, ale v duchu už do čerta posiela vojnu. Tam je i jeho syn. Práve – len čo sa bol osadil v meste a začal doktorčiť, keď musel preč. Šiel s oduševnením, listy dochodia od neho husto, ale už píše nielen o sláve bojovať za vlasť, lež i o utrpeniach, a chváli príjemnosť domova… Baláňovo srdce už tiež nehorí takou vatrou za vojnu ako prv. Pravda, ešte vše vykríkne, že „všetci pôjdeme, len smelo!“ – no znie to už akosi nasilu. V mysli dvíhajú sa mu obavy, či vskutku nepôjde ešte i on? Sťahujú vždy starších a robia odobierky i na tých, čo boli nesúci. Vyberajú, preberajú, až naostatok vyberú všetkých, a tak bude naozaj, že všetci pôjdeme …

Starý škriepny Klipkáč sedí tam nemo. Ten, zdá sa, ani nepočuje, ani nevidí. Oči upiera pred seba, myseľ ktozná kde. On už dvoch synov dal vojne, a ako sa ukazuje, musí dať i tretieho. Najstarší, ktorý mu bol miláčikom, prestal písať. Či padol? Nevie nik. A srdce Klipkáča je také rozľútené, že teraz nie dvoch, ale i sto nepriateľov by preklal zaň.

85

„Zlých vodcov máme,“ tvrdí Baláň vzrušený, „keby sme mali lepších vodcov, už sme mohli byť hoci v Petrohrade. Kto to kedy videl tak robiť, ako robia naši! Tak to nemajú konať, ale tak, ako ja vravím, to by bolo lepšie.“

„A najlepšie kritizovať,“ povie mu naproti Klipkáč, hoc bol zúfalý dosť. „A ešte lepšie čakať na pokoji, kým nám iní víťazstvo vydobyjú. Keď sa ti nepáči – choď ty!“

„Keby ja tam bol, bolo by ináč, to je isté!“ odpovie, ten ostro. „Už by sme boli aspoň – aspoň – ale i pôjdem – všetci pôjdeme!“

„Pravdaže, len ty tam chýbaš!“ myslí Širický, chodiac po izbe. On nesedí. „Ty s tvojím jazykom všetko zmlátiš!“ posmieva sa mu v duchu, no nahlas nepovie nič. Vôbec dnes z neho nijakej radosti. Zas ho tri svety urazili. Na čele má sto tieňov, slova nepovie, a ak predsa vypustí jedno z úst, ani to nič nestojí. Zdá sa, i sám sebe je na ťarchu, ale Baláňovo nafukovanie sa mu je protivné.

„A kňaz je kde?“ vhuplo zrazu Baláňovi. „Ten sa už celkom odtiahol a stratil všetku energiu!“ Cítil potrebu i proti nemu niečo povedať. Nechcel kňazov, ako je to teraz vo zvyku, a otvára ústa, že bude šomrať naň ďalej, no prv obzrie sa dookola a zmĺkne. V jednom uhle izbice na malých mäkkých stoličkách pri maličkom stolíku sedia dámy. Pozerajú obrázky o vojne v časopisoch a pritom pletú teplé pančuchy, čiapky a zápästky zo sivej vlny pre vojsko. Rozprávajú si osobitne a radia sa, čo ktorá má dať do nemocnice. Na dlážke hrajú sa dve malé deti, chlapček a dievčatko, s hračkami, ktoré im naznášala domáca slečna Magda, čo sa s nimi ešte ona kedysi hrávala.

86

Pre oživenie nálady mladá matka detí povie:„Moje deti vedia i päť piesní o vojne. Anička, no,

zaspievaj tú: ‚Veľké časy…’“Anička nechcela. Odporovala, vyťahujúc lenivú

tučnú postávku a zazerajúc na všetkých dookola. Keď jej však matka riekla, či je ona nie poslušné dieťa, začala spievať:

„Veľké časy, slávna doba nastala, hrdinovia idú smelo do boja.Špatné Srbsko s čiernou zemou zrovnáme a tým iným pardonu tiež nedáme.“

Anička zastala a nechcela ďalej. Zmýlilo ju, že sa všetci dívajú na ňu a počúvajú. I páni nechali rozhovor a hľadia na pekné dieťa. „A ďalej, Anička!“ núkajú ju panie. „Už nie!“ odpovie trucovito ona a zazrie na všetkých dookola so strachom.

„Tak si ty nie dobré dieťa, ale Janík! Dostaneš cukor, ak ďalej zaspievaš!“ Anička vzchopila sa a zaspievala ešte, teraz už i s Janíkom:

„Na Petrograd s veľkou mocou udrieme, vezmeme ho, tam my pánmi budeme!Šaty naše tam na rieke, na Neve najkrásnejšia dcéra cára operie.“

„Veľkolepé, nádherné!“ zajasali dámy a zaťapkajú rukami. Berú deti na ruky a zasypú ich bozkami a cukrom. Zasmiali sa i páni potešení a povedali deťom: „Bravo.“

87

„Ako sa vedeli naučiť tie malé deti i dva verše tej piesne?“ žasnú panie. „Koľko majú rokov?“ spytujú sa s veľkou zaujatosťou mladej matky. Tej modré, pekné oči skvejú sa hrdosťou, líca jej zafarbila červeň blaha, ako odpovedala:

„Anička bude mať štyri, Janík dva roky.“Ale nevďační a protivní páni, ledvaže zamĺkli hlásky

detí, už zabudli na ne a začali svoje, predošlým spôsobom:

„Národnosti nás hubia,“ povie Baláň s presvedčením, na tie uvaliac vinu: „Už mal byť koniec vojny… No, ale i nepotrvá dlho. Do jari bude všetko skončené,“ polepšil sa predsa.

„Tak píšu noviny,“ povie Moller, „ale tie písali i na Kračún, že vtedy bude koniec.“

„Novinám netreba veriť, tie nevedia nič, ani toľko ako ja,“ povie Klipkáč.

„To už zas nie,“ zasmial sa Baláň srdito, „v novinách je pravda vždy, len treba vedieť čítať. A čo inokedy sa i mýlili, teraz sa nemýlia. Na Veľkú noc bude pokoj!“

„Či je protivný ten Baláň,“ vzdychali dámy medzi sebou.

Domáca pani, tichá a nizunká, myslí, že by mala dámy osobitne zaviesť do salónika.

Ale Magda, jej nevlastná dcéra, už nemohla strpieť Baláňovi í zastaríe sa:

„Na Veľkú noc…? Hádam nie. Keď sa pol sveta bije, len nemôže to byť hneď skončené… prirodzene.“

„Že nie?“ zvolá Baláň a skrútne sa rýchlo na stoličke, aby pozrel, kto sa mu opováži protirečiť. I uprie ostro oči na Magdu, akoby nie ženskú, ale

88

mužského videl. „Práve zato, že sa toľkí bijú, bude skoro koniec. To je prirodzené.“

„Čo sa ženská starie do toho?“ pomyslel si nahnevane.

Magda zľakla sa jeho tónu i očí a v prvej chvíli myslela, že povedala hlúposť. No tiež sebavedomá a hrdá, i ona dvíha nepokorené hlavu a premeria Baláňa očami plnými nenávisti, i postaví sa mu:

„Ja pri svojom ostanem!“Oči mimovoľne potom padli jej na Širického a obaja

sa akosi zasmiali. Baláň zbadal a pozrel na nich.„No, a to je veľká vec, keď vy tak myslíte,“ riekol

ironicky. „Totiž, keď ženská myslí a sa starie do vecí, do ktorých ju nič,“ napravil sa. Tu spamätal sa, že k dámam treba byť zdvorilý, k domácim zvlášť, i riekol rýchlo: „Pardon, pardon…! Ostatne, veď ženské o chvíľu budú mať i volebné právo.“

„Veď zato!“ povie Magda so vzdorom.„Ale potom, keď chcete všetky práva mať, i

vojakmi budete!“ rečie Baláň milo. ale s úmyslom povedať jej protiveň.

„I to budeme!“„Ale. Magda!“ rečie tlmene bezvýznamná

Štepková, kým ostatní hlasito sa rozosmiali. „Nemiešaj sa do pánov. Pôjdeme do salónika, kázala som chyžnej zakúriť.“

„Ktozná, čo z toho bude, z tej vojny totiž,“ započne Klipkáč odznovu.

„Čo z toho bude, čo z toho bude?“ osopí sa Baláň už na toho s celou silou, akoby si chcel vynahradiť, že sa proti Magde musel mierniť. „Víťazstvo bude!“

„No nebude tomu konca hneď!“ hodí starou hlavou Klipkáč svojvoľne.

89

„Že nebude? S našim hrdinským vojskom i spojencami že nespravíme poriadok hneď? Ty blúzniš, starý!“

„Ej, či sa dobre pije toto víno!“ povie v to tučný Moller, mľaskajúc jazykom. „Elek, máš z neho ešte veľa v pivnici?“

„Žiaľ … sud sa ohláša!“„Škoda, škoda – preškoda,“ pokyvuje Moller hlavou

elegicky. No ledva odzneli jeho vzdychy, už padla poznámka o vojne a Baláň zas sa rozčúlil. Ako predtým mali radosť v spoločnosti jeden druhého, tak teraz nič občerstvujúceho nenájdu v tom. Štepka zadumaný, Klipkáč rozhorčený, Moller znechutený, Baláň rozčúlený a Širický rovno nemý. Vojna ich celkom preinačila; každého už nepokoji. K východu ešte nič sa neukazuje, ba noví a noví nepriatelia po vstávajú. Nielen chlapov-vojakov stiahli, ale idú vyberať i z tých, čo boli nesúci. Baláň každý deň čaká vyzvanie i tých, kde patrí i on.

„Neviem, prečo by mala vojna dlho trvať. To len taký môže tvrdiť, čo sa do veci nerozumie,“ povie Baláň rozdráždený. „Naše vojsko premôže i peklo!“

„Keby nebolo čertov tri razy toľko ako anjelov!“ podotkne Moller, už i on tknutý netrpezlivosťou. Tu vstal domáci pán Štepka a vyhľadal karty v priečinku stola, hoci nehrali, ako vojna vypukla, držiac za neslušné hrať, keď iní umierajú na bojisku a v zákopoch.

„Najlepšie bude: zahrajme sa!“ riekol.„A najosožnejšie!“ prisvedčí žartom Moller, milo sa

zaševeliac. Jeho oči smädno sa oprú na karty. Jemu už dávno chýbala hra a dávno túžil za ňou v tajnosti. I

90

ostatní ožili. Po tvárach preleteli im úsmevy. Priťahujú stoličky bližšie k stolu.

Baláň zvolá:„Nedbám i ja. Dobre bude občerstviť sa, trochu

rozjariť myseľ. Som rozčúlený, uznám. Boli u mňa na vojnu idúci a, vyznám, dojalo ma. Všetci otcovia, mnohý šedivý… darmo som ich potešoval.“

„Viem, že i na nesúcich, kam patrím i ja, príde rad!“ pomyslel si medzitým.

„Po kňaza nepošleš, Elek? Ale ten vo svojej kajúcnosti …“ Tu umĺkol, pozrúc dookola.

„Strašný človek!“ vzdychali panie, už nervózne preň.

Pán Moller berie karty s pôžitkom; ide ich rozmiešať! Všetkým srdcia sa uspokojili, mysle utíšili – starosť o vojnu zahnatá na čas. Preto sa zadivili, keď Širický vzal klobúk a sa odporúčal.

„Vy nedržíte s nami, kamarát? Po mestách dávno robia baly, tance, zábavy a čo iné, len my dedinčania sme takí pobožní a naivní.“

„Nejdite!“ vravel mu skvúci pohľad očí Magdiných.„Ten tiež má dušu ťažkú!“ poznamenali páni, keď

odišiel, „ako je vojna, vždy ho vidíme iba takého.“„Ako zmoknutá sliepka,“ usmeje sa Baláň. Nezdržal

sa, aby sa zľahčujúco nevyslovil o ňom. Oni sa navzájom tak milovali. „Veľkým hrdinom by nebol, ak by aj išiel na vojnu!“

Panie všetky vstali od maličkého stolíka. Miera ich trpezlivosti bola preplnená. Nemohli ďalej počúvať Baláňa, i prešli do salónika pliesť pančuchy, čiapky a – kritizovať ho. Magda smútiť za Širickým potajme…

Na ulici, kam vyšiel on, bolo živo. Hluk a vrava ozývali sa na všetkých stranách. Zas, a už

91

ktoviekoľký raz, odchodia chlapi na vojnu. Títo nespievajú, sú všetci starší, majúci rodinu. Plač žien a detí zaznieva šerým podvečerom. Širický stiahol klobúk do čela, temer si oči zakryjúc. Srdce sťahovala mu úzkosť, i jeho tiesnilo to, čo Baláňa. Totiž, že príde rad i na neho ísť do vojny. A že nikdy neklaňal sa hrdinom nijakého veku a nijakého národa, ktorí mečom a na úkor iných stali sa veľkými (slovom: nechcel vojnu), teraz v týchto veľkých časoch, ako nazvali túto dobu vraždenia, preplnená mu je duša hnusobou; i odporom. Srdce sa mu zviera. Plakať by mohol ako žena, alebo revať ako lev. A teraz na ceste, ako doletela mu do uší kviľba ľudu, zachvátila ho taká muka, že sa temer potočil. Lebo prečo je trápený tento ľud – a prečo by šiel do vojny i on?

Do očí natisli sa mu slzy. Zatiahol sa za tmavé fúzy silno a bolestne a nadá si, osopiac sa aspoň na seba, keď na tých, čo to všetko zavinili, sa nemôže:

„Baba – slabá, protivná baba!“Prešiel cestičkou medzi záhradou Štepku a

záhradou óvody s úmyslom, čím skôr byť doma a zatvoriť sa do samoty. Vychodiac z uličky na cestu, začul striebrozvučný hlas Lízy z okna óvody. Znel večerom tak odľahlé od ostatných zvukov, tak rozdielne, akoby zrazu medzi beznádejné krákanie vrán zaznel spev slávičí. Širický zastal. Krv mu vošla do hlavy a zafarbila mu počerné líca i celú tvár v návale citu a rozkoše. To ona, ju ľúbi tak veľmi, takou láskou všetko napínajúcou. Napriek každému, i sebe. A len vojna ohlušila všetky jeho city, zahnala ich do diaľky a odtisla jeho dušu od nej. Teraz v tejto chvíli vyšinuli sa na povrch, dobíjajú sa, požadujú svoje. On musí ísť k nej. Ešte toho večera vyzná jej, že ju ľúbi

92

večne, nedbajúc všetkých prekážok. Ona musí byť jeho, nič nesmie sa viac postaviť medzi ním a ňou…

Rýchlo obrátil smer krokov k jej oknu, no pod vysokým topoľom, ktorý stál na uhle domu, postál čajsi ohromený. Od dediny dochodí nárek žien, ktoré vyprevádzajú mužov a otcov do vojny, a z okna óvody znejú samopašné slová rozosmiatej Lízy:

„Haha, to je za ľud!“„Čo sa smeješ?“ čuť na to druhý hlas, patriaci

plavovlasej učiteľke Mile.„Je to za ľud,“ opakuje Líza znižujúcim tónom. „Ako

by sa nesmiala? Vždy len ten plač, to jajkanie, ten nárek večne! Ak by všetci v krajine boli takí ako ten ľud, zjedol by nás nepriateľ za týždeň – haha!“

„Líza, nesmej sa; počujú ťa,“ napomína druhá karhavo. „Za vlasť bojovať je pekné, ale stratiť otca, syna je nie zábava. Keby však všetci v krajine boli ako tento ľud, tak by sme neboli vojnu odkázali. Veru plakala som i ja, keď môj brat šiel, a plače v takom prípade každý…“

„Chichi, tak si aj ty taká oduševnená ako tento ľud – prijmi moje blahoželanie …!“

Širický ustúpil naspäť ako studenou vodou obliaty. Červeň blaha zmizla mu z tváre a premenila sa v bolesť. Srdce zachvelo sa mu pod mrazivým závanom. Večná láska jeho zapadla do diaľky raz a navždy.

Poodišiel od topoľa na cestu a rýchlym krokom ponáhľal sa odtiaľ. Tie dve v okne zbadali ho vtedy.

„Ty, Líza, to je on!“ povie Mila, stopnúc chudým lakťom priateľku. „To je jeho štíhla postava.“

„On je!“ šepne Líza vzrušene a tvár zapáli sa jej. Dosiaľ nevyznal jej lásku, dosiaľ to čaká, a darmo…

93

Prečo to neurobí, nemôže Líza pochopiť. Pre vojnu? Či ona nemá mu byť viac ako vojna? Predtým ju nezaujímala, ale teraz ju nenávidí, i všetko, čo s ňou súvisí.

„Zhovárajme sa hlasno, aby zbadal, že sme tu – príde potom sem.“

„Nepočuje nás pre krik ľudí,“ povie Mila, no skríkne rýchlo: „Počuješ, Líza, čo to za vták spieva tu na topoli… Je to slávik?“

„Ty blázon,“ povie ticho Líza, dusiac sa smiechom, „teraz ešte vtáky nespievajú.“ No zvolá nahlas:

„Akože mám počuť, („keď nespieva nič,“ rečie ticho Mila), keď je taký hluk! Ja počujem len: Bože, bože, jaj, jaj… chichi!“ zasmeje sa samopašne, potom šepne Mile víťazne:

„Zbadal nás!“Vskutku. Širický obzrel sa, no nevrátil sa k nim, ako

ony čakali, ale zrýchliac krok ešte väčšmi, stratil sa medzi ľudom tam postávajúcim.

„Nejde sem!“ rečie Líza splašene, „poďme na cestu rýchlo!“

Mila nebola taká ohnivá, ani taká zaľúbená, začala protirečiť:

„Máme utekať za ním? Možno má prácu, pre ktorú nemôže meškať, aby nás zabavil.“

„A pre plačúce ženy má čas?“ na to Líza vzdorovito. Či je ona nie viac ako tie, a nie vrchol všetkých žien a diev?! „Len poďme rýchlo, rýchlo… Chichichi, zaujímavé niečo: my a utekať za mladým človekom!“ okrášľuje vec žartom.

„Má to byť vtip? Podarený ozaj!“ vysmeje sa Mila, no dá sa nahovoriť. O chvíľu letia obe z domu.

94

„Ideme Širického chytať!“ zavolá Líza matke do kuchyne, ktorá tam bola zaneprázdnená chystaním večere. „Prídeme hneď!“

„A či je Širický vlamač nejaký?!“ odpovie tá položartom, polonahnevaná.

Malinská je ešte nie stará, no jej podlhovastá tvár je už zvädnutá, chladná a k tomu vždy nemilá. Oči sivé pozerajú akosi s hnevom na svet, akoby všetci ľudia boli jej nepriatelia – a najhorším človekom bol jej vlastný muž. Vydala sa za ľahkomyseľného notára, žil po pansky, trovil po pansky, spreneveril a ušiel potom do Ameriky, nechajúc ju v nedostatku a v hanbe. Preto v nenávisti má ona každého notára, i Širického, lebo i on chce byť ním…

„Za Širickým!“ šomre plná nespokojnosti. „Za mojich čias mladí ľudia chodili za dievčatami – teraz, ako vidieť, bude naopak!“

Nechá večeru tak a ide do okien podívať sa, kde behajú tie dve. Prv však vynadá slúžke nezaslúžene. Na tej si vyleje hnev, keď dcére povedať nemôže nič, lebo ju tak vychovala, a slúžka hrešenie zaslúži podľa jej mienky v každej chvíli. No kým skončila s tým, dve devy už leteli so smiechom naspäť.

„Zmizol nám; nikde sme ho nedolapili!“ kričí Líza už z dvier.

„Iste šiel na večeru,“ povie Malinská, spokojná s výsledkom a mračné čelo trochu sa vyjasní.

„Boli sme i u Schöna, tam ho niet.“Mať sťahuje obočie zas.„U Schöna – a zato?“„Cukríky sme kupovali. Mila povie nevinne, keď nás

obslúžili: ‚A propos: tu je Širický? Chcem sa ho niečo

95

prezvedieť No oni riekli, že odkázal, dnes že nepríde na večeru.“

„A čo by ste ozaj boli spravili, ak by tam bol býval?“ spytuje sa nespokojná Malinská.

„Boli by sme išli k nemu. Veď vravím, že Mila chcela sa ho čosi opýtať,“ odpovie s nádychom svojvôle Líza.

„Za mojich čias dievča ani očí nepozdvihlo na mladého človeka,“ povie jej mať s mrakom na nemilej tvári.

„Vaše časy – vaše časy… To je iné!“ vraví Líza, stiahnuc pekné pery nedbalo. „Preto ste nevideli, za koho idete,“ pomyslí si, no nevysloví to v prítomnosti Milý.

„Iste rozdiel!“ ozve sa Mila veľmi dôrazne. „Teraz žena je už slobodnejšia, smelšia ako vo vašich časoch, emancipovanejšia… a dobre tak! Ale ty si chcela ísť za ním i do kancelárie!“ pripomenie Líze karhavo s výčitkou.

„Do kancelárie?“ diví sa Malinská a chladná tvár začne sa jej zapaľovať. „Pod akou zámienkou? Pre akú príčinu?“

„Príčina!“ vpadne jej Líza do reči. „Ja som chcela – a to je pre mňa na svete najväčšia príčina. To bol žart – hec!“ I zazrie krásnymi očami na matku. Či ju nevychovala tak, že jej dala vždy všetko po vôli? Čo sa protiví teraz?!

„Tam sú ľudia pri ňom, my však ako dve zvetralé vbehli by sme boli k nemu. Odpusť, natoľko som nie zaľúbená. Mne treba hľadieť si vážnosť u ľudí – som učiteľka.“

96

„Pravdu máš,“ povie mračná pani. „Dobre, že si nešla s ňou. I jej treba na vážnosť dať, má povolanie tiež.“

Malinská vraví rozhorčene. Ona dcéru vychovala s najväčšou bedlivosťou a láskou, ale tej nepríde na rozum šetriť vôľu matkinu. Hľa, čo vystrája, ako si počína, hoci jej dobre chce i v tomto… Schválne nezbadajúc vzdorovitosť Lízy, ktorej nepáčilo sa, že jej chovanie mať neschvaľuje, hoc je to povinná, lebo od jej malička bolo matkiným zvykom i zvykom celého domu za dobré a krásne mať všetko, čo Líza konala, ktorý zvyk uviedla matka sama – vraví Malinská obom:

„Poďte do siene. Zahrajte a zaspievajte trochu. Krásne vojenské piesne som doniesla od Štepkovej.“

„Vari noty Veľké časy, slávna, doba?“ povie Líza opovržlivo.

„Čo stvára a čo ešte bude robiť toto dievča!“ myslí si jej mať, nepočúvajúc na jej výsmech. „Nezažila som už dosť toho nepokoja? Ešte i ona, čo som ju nadovšetko mala, nadovšetko obhajovala – jedine ju, opustená každým, potupená pre muža – ešte i ona ma bude len trápiť? Behať za Širickým a zahlbovať sa do neho!“

No premôže sa.„Poďte, dievčičky!“ obráti sa k devám slovom

lichotivým, ale s tvárou studenou ako vždy.Líza pohodí hlavou svojvoľne, no ide za oboma do

veľkej detskej siene. Malinská rozsvietila luster visiaci vprostred izby z povaly. Líza berie husle do rúk. Najprv obzerá ich na všetky strany, potom zabrnká peknými prstami na strunách, konečne položí na plece husle, jemné líce nakloniac k nim, a začne hrať

97

pieseň podľa svojej vôle, nie z nôt matkou donesených, ktoré jej Mila pred očami držala. Tá pozrela na ňu udivene, zasmiala sa a potom vpadla silným spevom za husľami. No ledva došla do polovice piesne, husle umĺkli zrazu, Malinská a Mila prekvapeno pozreli na Lízu. Ona hodila sláčik na stôl, husle na zem.

„Nebudem hrať!“ rečie duseno a krásnymi lícami tečú jej bohaté slzy. Vychytí tenký ručníček z vrecka a tisne na oči vzdychajúc.

„Čo ti je, Líza, a čo nehráš?!“ zadiví sa Mila a smeje sa mimovoľne. So zvedavosťou hľadí na priateľku, ktorej pekná, plná postava chveje sa v náruživom plači.

Malinskú nedojalo dcérino chovanie sa. Na také výstupy je ona už navyknutá. Plač u Lízy je napohotove v každej chvíli. Plače vždy, keď sa jej nedeje po vôli, alebo niekedy za nič. I povie, akoby nezbadala jej slzy. –

„Len ďalej, Lízka, len ďalej! Obveseľ nás. Dobre padne počuť trochu hudby… Sme unavení už od toho večného smútku pre vojnu.“

„Práve zato! Keď iní klesajú pod ťarchou múk, my nebudeme sa veseliť!“

Malinská a Mila usmiali sa. To je niečo nové u Lízy, aby ona ohľad brala na čiesi strasti. Jej, sebeckej, nikdy na rozum neprišlo starať sa o iných. No nenútila ju ďalej hrať. Malinská zohýna sa po husle, čo dcéra odhodila. Prejde pohľadom po nich, či sa im ublíženie nestalo – veď neprišli darmo. Peňazí a odriekania stálo ju, kým dcéru k tomuto dochovala.

Opustili sieň a Mila odporúčala sa. Líza si sadla do kúta v izbe. Večerala málo a hneď šla spať. V posteli

98

pod paplón skryla sa celá, i hlavu si dnu dajúc, a dusila sa v plači zas, myslela vášnivo na Širického:

„Nielen všetku ríšu cára, ale i našu vlasť i celý svet tento i – teba, mati, dala by zaň jediného!“

„Čo plače toľko?“ myslela si Malinská, pozorujúc tlmené vzdychy spod paplóna zaznievajúce cez polootvorené dvere spálne. Ona plače každý deň i desať ráz pre hocijakú maličkosť, náruživo a s veľa slzami, ale nikdy nie dlho. „Či neplače pre toho?“ schodí jej na um Širický a srdce zovrie sa jej nepokojom. Zaľúbená je do neho ozaj? Tak ona na to vychovala dcéru s takou starostlivosťou, ťažkosťou, ba múkou, aby sa vydala za bludára a prešla tou tŕnistou cestou čo ona?!

„Ja som si dala sľub, ba prísahu, že ju nedám za notára. Ach, čoho sa ešte dožijem, čoho!“ vzdychá už i ona v plači. „Ako vyhnúť tomu nešťastiu…?“

A v tú chvíľu, keď svojvoľnica Líza vzdychala, že i svoju vlasť dá za Širického, behal on po kancelárii rozbúrený. Jej smiech, pred ktorým ušiel z dediny a zavrel sa do pustej siene, bil ho, mučil a trhal mu srdce. To ona sa smiala, to ona je taká bez citu, špatná a bez srdca? A on vo svojej veľkej láske myslel, že stojí na výške dievčenskej dokonalosti. Ba ani nepokladal ju za zemskú bytosť, ale rovno za anjela, ktorý mal by sa vznášať niekde v oblakoch, a nie chodiť po zemi. A teraz všetko to padlo, Ohromná láska jeho premenila sa v zúfalstvo a v nenávisť. Zúril by, zlorečil by a bol by vstave v tejto chvíli zničiť Lízu – alebo seba …

Našťastie nemusel sa ničoho takého dopustiť. Prišlo spomoženie v osobe skľúčenej, ubitej ženičky-vdovy, ktorá prišla na poradu, chtiac syna vyslobodiť z vojny.

99

Hľadala notára až tri razy dnes, i myslela, že večer nájde ho doma – len s ním samým chcela sa zhovárať. Širický musel sa premôcť a utíšiť. Sadá k stolu, i žene káže podobne, kývnuc k stoličke neďaleko stola.

„Pán notár ešte dosiaľ nie sú doma,“ vravel jej tupo zvučiacim hlasom, „ale aby ste už toľko nechodili, ja poznačím hlavné dáta.“

Ženička sedí ukrútená v obrúsku na krajíku stoličky.

Oči upiera nevinne ako holubica na pánovu bledú tvár a čaká jeho oslovenie.

On prehŕňa sa v papieroch, tvár má opadnutú, na čele sto múk, myseľ u Lízy. Ľúbil ju nad všetko – ľúbil… už viac nie. V jeho očiach ona klesla a umrela.

„Ako sa volal váš muž?“ spýtal sa, odtrhnúc myseľ od toho a siliac sa zaoberať prípadom ženy. Vezme akúsi veľkú knihu a prehŕňa sa v nej.

„Jano Adamec, ich milosť, ako vravím,“ odpovie tá úslužne a v očiach jej zadivenie i zvedavosť. Už po tretie to isté spytuje sa pán.

„Jano Adamec,“ opakuje Širický do tretice, prehŕňajúc sa v kartách veľkej knihy – mysľou u Lízy.

„Chcel som si ju zabezpečiť, myslel, že i ona ľúbi mňa, bude sa modliť za mňa, ak i ja budem musieť preč. Naozaj vie milovať tá, ktorá nemá ľútosti, ktorá smeje sa z nešťastia iných…? Ale nebudem viac myslieť na ňu …“

„Umrel kedy?“ spýtal sa učupenej.„Bože, čože sa im robí? Aj to som im už dva razy

povedala,“ myslí si tá trochu naľakaná.„Veru už šesť rokov, prosím ponížene!“ vzdychne a

rozvraví sa ženička, akoby sa chcela tým posmeľovať

100

pred divným pánom. „Chlap čerstvý, pekný ako žena. Len ti vám raz prišlo naň tak cez obed…“

„Dobre, dobre – veľmi dobre,“ pretrhne ju on, v myšlienkach blúdiac zas po zabránenej ceste.

Ženička pomyslí si urazená: „Ej, horkýže dobre!“ I odŕha nahlas.

Širický sa spamätal. Čelo zašlo mu červenosťou. Zavrel rýchlo knihu, nadajúc si v duchu do slabých báb, lebo ho ničí láska k ženskej. Ale teraz už prevládal sa celkom a stál i duchom tam. Vezme pero a zapisuje rýchlo vety na papier.

Do kancelárie vstúpil cudzí človek, posol.„Vy čo žiadate?“ spýtal sa Širický, letmo pozrúc na

neho. Ten klaňal sa a podával Širickému hneď od dverí list. Pán hodil okom po ňom, vstal hneď a roztrhol obálku rýchle. Prebehol obsah písma a tvár zmenila sa mu.

Tu vtrhol do kancelárie Baláň.„Zas telegram, čo je v ňom?!“ skríkol jachtajúc.„Neodobratí od dvadsiateho piateho do

štyridsiateho piateho roku majú ísť na asentírku,“ riekol Širický. No ledva odznelo posledné jeho slovo, zrútil sa Baláň na zem. Ženička v obrúsku zakrútená, vyskočila a pribehla k nemu, strachom jajkajúc.

Širický kázal jej ísť po vodu a on s pomocou posla zdvihol Baláňa. Položil ho na lavicu. Čiernovlasá hlava odvisla mu; veľké telo zdalo sa úplne bez života. O chvíľu otvoril oči, k životu privedený.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa mdlým hlasom, pozrúc bezvýrazné dookola. Zrak padol mu i na cudzieho posla a hneď vedel, čo sa stalo a čo je s ním. Skočil rýchle na nohy, prisiliac sa, a vraví:

101

„Veď som povedal, že ma žalúdok do hrobu položí. U Štepkov dávali chladnú pečienku, čo mne škodí. Zas ten nával zlého pocitu, hľa!“

„Pôjdeme na front a zabudneme na žalúdky,“ pomyslel si Širický.

„Tak čo je teda v tom telegrame?“ spýtal sa Baláň, vzmužiac sa, a dal si opakovať strašnú zvesť.

„Je nádej, že všetci pôjdeme, ako ste vy vraveli, a staneme sa skutočnými hrdinami,“ povie Širický. „A zabudneme na Lízu,“ dokončí v duchu strpčené.

Do kancelárie prišla mladá pani notárova, sivých veľkých očí. Nebola dosiaľ doma, od slúžky dozvedela sa, čo sa stalo v kancelárii. Pery sú jej obelasené, oči plné slz.

„Tak i ty pôjdeš na odobierku, Laci?“ zvolala zostra sená. „Ako ma necháš s deťmi tu, muž môj?“ zaplakala usedavo.

„Hej, hej, hrdinom byť – hrdinom,“ povie on na reči Širického, „ľahko je to povedať tomu, kto nemá ženy, detí… Neboj sa, ešte som nie odobratý,“ teší ženu, „ešte možná pomoc i tak, ak ma odoberú. Veď som notárom. Oslobodia ma!“

Plačúcu ženu poslal preč, odbavil posla a on si sadol za zelený stôl. No práca nejde nijako. Odošle i ženu-vdovicu a káže jej druhý raz prísť. Duch malomocný od strachu. Tvár za polhodinu ostarela mu. Bezpečný výraz očí zmizol, sebavedomá črta okolo úst stratila sa a na čelo usalašila sa úzkosť. Zhrbil sa a hlavu podoprel rukou unavene. V duchu zimnične premetáva otázku, ako sa ochrániť pred nebezpečenstvom, ktoré ho čaká. Nesmú ho vziať; on nemôže ísť na vojnu. Je slabý na srdce, a takého nevezmú. Nepokoji ho vždy – spávať nemôže.

102

Žalúdok zničený už dávno… hľa, ako mu zaškodila pečienka, slovom … žobrák. I zhľadúva v pamäti, kedy a na akú chorobu bol trpel od detstva. Aké defekty ktorá choroba nechala mu, pre ktoré teraz nie je súci do boja. A k tomu: veď okres nemôže byť bez notára! A že sú dvaja? Keď chcú vziať niektorého z nich – nech vezmú Širického…

„Tak pôjdeme s ťažkým srdcom a dušou plačúcou,“ myslel Širický, pozerajúc na Baláňa. A vidiac jeho utrápenú tvár, zabudol na seba, ľutoval len jeho.

„A Líza môže sa zasa smiať!“ pripomenul si ju. A mysliac na ňu, uspokojuje sa v tú chvíľu vojnou. Hľa, ako dobre, že i jeho volá a vezme preč odtiaľto!

8

V meste je plno ľudí, pánov i sedliakov sem-tam chodiacich – je asentírka. Idú pod mieru i tí, ktorí boli nesúci. Vojna požaduje ľudí vždy viac, hlce ich a nikdy jej ich vari už dosť nebude.

Stoličný dom je obstatý chlapmi i ženami, ktoré s batôžkami na chrbtoch odprevadili si svojich do mesta. Chlapi sú mladí i starí. Niektorému, najmä z pánov, vlasy sú už šedivé a hlavy oplešivené. Z okresu Baláňovho mužskí stoja pred hostincom neďaleko stoličného domu. Sú málo vravní, tí starší oželení. V srdciach cit zmalátnenosti – ako výrok smrti čakajú odobierku. Poniektorí zas už nedbajú nič. Ak ich vezmú, nech vezmú. Keď im synov pobrali, keď tí tam popadajú, môžu aj oni, starší. Ak ich nevezmú, ani v tom niet radosti, lebo nik nie je istý tým, že viac nepôjde pod mieru. Budú ich preberať, vyberať,

103

kýmkoľvek všetkých nevyberú a v dedine len Paľo Peko ostane…

Pred hostinec pána Šaláta, jediný v mestečku, ktorý stál oproti stoličnému domu, došiel nový koč, na ňom dvaja páni v bundách ukrútení. Jeden zoskočil rezko z koča, druhý, vysokej, dobre urastenej postavy, lezie dolu ako starec. To je pán notár, pán Baláň. Keď zišiel, striasol sa a narovnal. Hlavu zdvihol, ako bol navyknutý vysoko ju nosiť, no tá teraz hneď zvesila sa dolu – plecia opadnuté.

Je celkom zmenený Baláň – temer ho nepoznávajú ľudia. V tvári pochudol, kosti vyčnievajú mu na lícach pod očami. Apetít stratil, spávať nemôže – pre srdce. Veď je on vlastne z rodiny chorej na srdce. Otcov brat i sestra matky na to umreli, i jemu to bude za údel – a tu ešte asentírka!

Sňal okuliare, aby ich utrel, zašlé od pary. Veľmi oslabli mu i oči. Veď každá choroba je v ňom, nebodaj majú schôdzku v jeho tele. A utierajúc okuliare šatôčkou, pozerá dookola mútnym zrakom, hľadajúc svojich ľudí.

„Ste tu všetci?“ chce zavolať veliteľským hlasom, aký používal v kancelárii, no vyšlo mu to veľmi sileno. Hlas odznel mu akosi tupo cez trasúce sa pery.

„Veď mňa vziať nemôžu,“ myslí si medzitým, „ja som nevyhnutne potrebný v okrese.“ I porobil všetko možné, aby ho oslobodili, ak by bol súci, a predsa ledva sa môže udržať na nohách. Keby sám bol a toľkí neboli okolo neho, zrútil by sa na zem – veď ho tak dolu ťahá ako neživé vrece – a ležal by tam, kým by vojna trvala. Oprel sa o koč a vyťahuje cigaru, že si zapáli. Zaujme tým myseľ na chvíľu. Mal by sa usilovať na to nemyslieť, hľa, veď tu ľudí dosť, čo idú

104

pod mieru, nie je len on sám, no nemôže. Strach a bázeň držia mu srdce ako v kliešťach. Zapáliac horko-ťažko cigaru (prsty chveli sa mu), pokročil od koča. Ide do hostinca niečím sa posilniť. Predo dvermi na skalách stáli tiež chlapi, tí si iste už vypili, lebo besedujú živo spolu. Baláň postál chvíľu pri nich.

„Čo to budeme mať za planú úrodu,“ vravel počerný chlap, „mrzne v marci. Oziminy nám vykapú; rok bude planý. Ani tie časy sú nie také ako pred vojnou.“ Chlap i e dosť mladý, ide pod mieru i ten. Ktozná, čo cíti jeho srdce, že oziminy spomína, kým on, Baláň, ani to nevie, kde mu je hlava, nie ešte, aké sú oziminy. A má ich tiež nasiate v zemi obecnej, hneď za dedinou. Vzmužil sa teda; i chcel sa zamiešať do reči, že jemu nielen zima, ale i sliepky ničia žito, no postrieľa ich. I otvoril ústa – no hrdlo nevydalo hlasu.

„Ja som dosť vravel Pekovie Paľovi, aby sme predali tie, že škodu jeme na nich, a on že nie,“ vraví tam na druhom konci dvier jeden, drobčiac po skalách ako medveď v tanci. „Či oziaba na nohy! Ráno mi žena aj vravela, aby som si vzal súkenné onice – nevzal som…“

Baláň odstúpil od nich. Týmto po oniciach chodí rozum, kdežto v jeho mysli je len slovo: „Asentírka, asentírka, asentírka.“

V hostinci bolo hlučne a dosť veselo. Niekoľkí elegantní páni pili tam koňak a slivovicu, zhovárali a smiali sa hlasne. Čo im srdcia cítili, nebolo badať im na tvárach. Mladý panák, oholený na hladko dľa módy, rozprával rozjarený:

„Prosím vás, bolo to utešené. Takého jeleňa ani v kráľovských oborách nevídať! Parohy nádherné.

105

Mohol byť už dosť starý. Zastal rovno proti mne, bola ho rozkoš zraziť. Závidela mi ho celá spoločnosť. Na sobotu pôjdeme zas do tých hôr… Dani, príď i ty!“

Baláň sadol si na stoličku ustato. Veľkými očami pozerá po rozprávajúcich pánoch. Ani tí nevedia, že je odobierka?

„Prídem, prídem, ak ma neodoberú!“ riekol Dani. Nato zatíchli akomak. Kde-tu ozval sa krátky vzdych.

Baláň vypil za tri kalíšky koňaku, potom i s ostatnými opustil hostinec. Desiata hodina dochodí, keď mala sa začať asentírka. Vyšiel trochu obodrený na ulicu. Tam oddola tiahol rad pánov so zväzkami písiem pod pazuchami. Baláň oprel na nich oči tklivo a vidiac medzi nimi i dôstojnícke uniformy, nohy podlomili sa mu – smelosť opustila ho zas. To sú páni, čo idú riadiť odobierku. S nimi ide aj okresný doktor, belavý, vysokej postavy pán, známy i Baláňovi, s ním si aj tykal. Ten, uvidiac ho, odbočil od ostatných a ide mu potriasť ruku, i iným pánom tam stojacim.

„Servus, Laci!“ kričal s panskou ľahostajnosťou, kývajúc mu rukou. Baláň chce sa pohnúť, no nemôže; chce odpovedať, ani to nemôže. Slová zadrhnú sa mu v hrdle, ako čo by bol na jazyk poranený. Doktor pozdravil sa s inými známymi, čo boli bližšie – Baláň dotiaľ premohol akotak svoje pohnutie.

„No, či ťa odobrať, Laci?“ kričí doktor po pansky hlasne, chytiac mu ruku, ktorá bola ako ľad studená. Baláň povie ticho, trhane:

„Dám, kamarát… priateľu … dám – ak budem nesúci …“ i zaviazne mu hlas a nevie vypovedať, čo chce. Konečne silou premôže sa a dopovie:

„Bude šampanské tiecť ako voda … Janči – priate …“ i zamĺkne, len zrak úpenlivo uprie do tváre

106

doktora. Ten pozrel pichľavými očami naň, i so zvedavosťou. Usmial sa zľahka a šibol okom dookola, kto je tam. Siahol k fúzom a odvrátil sa bez slova – ide za ostatnými úradnými do domu. Ľud hrnie sa za pánmi tiež. Ide aj Baláň krokom ustatým; že sa páni usmiali dookola, ani nezbadal. Tvár mal bledú. Doktor nesľúbil nič, nechcel rozumieť jeho úpenlivej prosbe …

V predsieni, kde bolo už zhromaždených veľa mužských, zazrel Širického s Klipkáčom sa zhovárať, ktorý s tretím synom prišiel na odobierku. Baláň pristúpil k nim.

„Tebe je dobre, kamarát,“ rečie Širickému. „Ty nemáš nikoho. Ak ťa i odoberú, nenecháš v zúfalstve nikoho.“

Širický pozrel naňho a chcel odpovedať s hnevom, no vidiac jeho osinuté pery, premohol sa a povedal ľahostajne:

„Mne je dobre, nemám nikoho…“ Ale i pod nedbalou pretvárkou na chvíľu zjavila sa mu trpkosť okolo úst. „Nemá nikoho,“ myslí Baláň závistlivo. Nediví sa teda, že |e taký nedotknutý. Jemu môže byť ľahko. Môže sa i tešiť dobierke, ba mal sa hneď na začiatku vojny dobrovoľne sám hlásiť, ako to mnohí slávni mužovia vlasti spravili.

„Veľa je takých, čo idú od žien a detí.“ podotkol blízko stojaci chlap. Maco Kupec, ktorý rozumel reči pánov. Bol v širici zakrútený, zima mu je, oziaba ho, obstarného. Peru otrčil ako polica veľkú. „Mrcha čas!“ vraví nespokojne. Doviezol Širického i svojho vnuka. Jedného syna mu už vzali, dva kone musel dať, teraz vnuk ide, ale sa ešte i on so zlorečením chystá, lebo vidí, že tak bude. „A môj syn, ľa, dve deti má a šiel,“

107

vraví, proti pánom nepriateľsky pozerajúc. „Teraz vnuk ide, ale viem, že ani mňa, starého psa, nechybí vojna, lebo už nič dobrého sa nedočkáme.“

„Ale, ale, nevravte, starý,“ povie mu jeden z pánov, na ktorých gánil ako na príčinu všetkého zlého. Pán pohrával sa so zlatou retiazkou, na veste zavesenou, v tvári bezpečnosť. Jeho nevezmú, má chybné jedno oko. „Koľko máte rokov?“

„Päťdesiatpäť. Ale viem, že sa bezo mňa vojna neskončí.“

„Naozaj nemáte rodičov, ani sestry, ani brata?“ spytuje sa Klipkáč Širického, prechádzajúceho sa tam ľahostajne.

„Nie; len život…“ vetí sucho ten.„A milenku?“ žartuje ktorýsi starší pán. Tváre

pánov zjasnil úsmev v tej chvíli. Usmial sa i Širický a umom blysla mu Líza. Ani tú nemá.

„Hľa, hľa, tento je ako pre vojnu stvorený,“ myslel si Baláň, „ba ani nieto lepšieho miesta preň ako tam!“

„Hej, hej, keby i ja nemal rodiny, vďačne by dal život za vlasť!“ vzdychá akýsi smutný vlastenec z kúta siene. Nos má dlhý, suchotinársky, v čiernych očiach splašenosť ako u zvera, ktorého idú prenasledovať. Výraz tváre rozhorčený. Myslel si, že je pred ním ešte dlhý život, keby vojny nie. Povie i ten Širickému

„Dobre je vám, pane!“Širický obrátil sa ako uštipnutý a pozrel na neho.

Podľa plameňa v jeho očiach zdalo sa, že má chuť oboriť sa naň, no vidiac ho, ako mu smrť z očí pozerá, odpustil mu, pocítiac sústrasť.

108

„Keby len život položiť,“ povie a zamĺkne, ďalej nevypovediac, čo si myslí. „Ty ma i tak nepochopíš,“ dodá v mysli trochu pohrdlivo.

„Áno, áno, ale to utrpenie, tie muky!“ ponáhľa sa riecť vysoký, veľmi pekný mladý človek. „A potom,– pôjdeš zdravý, silný a vrátiš sa ako kalika!“ dokončí zvlneným hlasom a temer plačúc.

„Je to celé peklo, terajšia vojna, máte pravdu, Lepšinský,“ zvolal uznajúc akýsi starší pán, „ale keď všetko to utrpenie príde na človeka, povedal by, že tým dozrie k smrti a ľahšie umrie …“

„Slabá potecha …“ vetil iný opovržlivo.„Ej, tak je,“ zastarel sa jeden zo sedliakov do reči

pánov, energicky kývajúc malou hlavou. Je to starý Demák; prišiel i on so synom. I ten tam stojí pri ňom tichý, nepatrný. Oči upiera tupo na zem a zdá sa, že v hlave nemá nijakej myšlienky. „Môj sused Ďurčov, čo teraz prišiel na urlaub, vravel, že si veľa ráz už sami smrť prosili, čo ich zima a hyd katoval.“

Páni nedbajú na zastaranie sa sedliaka, vravia, akoby ho ani na svete nebolo.

„Lenže je to potom nie hrdinstvo!“„A čože je – ba hrdinom je každý, kto ta ide!“„I ja to vravím!“ povie jeden sebavedome. „To je

najväčší víťaz, čo sto nepriateľov zabije!“Páni sa zasmejú. Kývajú hlavami na znak súhlasu.„Dobre vraví, hehe!“ povie tučný pán z vyvoleného

národa.Širický hodil zboku pohľad na nich s výrazom

odporu. Zašiel na koniec siene prechodiť sa.Tu začali vyvolávať mená. V sieni nastal šum.

Všetci hľadia k dverám v napnutosti a v očakávaní. Baláň zachvel sa. Do hlavy prišiel mu na chvíľu

109

závrat. Bol by z nôh spadol, keby sa nebol chytil Klipkáča, pri ňom stojaceho. Ten, vyrušený z napnutého pozorovania, pozrel naň a vidiac ho takého – jeho, ktorý zakaždým rád ho znevažoval – skríkne nie bez zlomyseľnosti:

„To je hrdina, kto jazykom veľa spraví, ale keď treba ísť, sa trasie!“

„Pozri túto babu!“ povie ešte ticho Širickému. Nik nepočúval a nedbal na reči Klipkáča, a Baláň nerozumel od zmalátnenia ani slova, čo i počul. Všetci sú zaujatí odobierkou. Upierajú oči na odchádzajúcich do úradnej siene. Hneď bude nasledovať Baláňov okres.

„Pán urodzený, pán Baláň,“ zvolá ktosi, „ich volajú!“

Nik sa nepohol. Oči chlapov upreli sa k nemu. Tam stojí ako vyjavený s očami rozšírenými. Všetka krv zvalila sa mu k srdcu, k zemi by spadol, ale kroka nemôže spraviť. Keď ho upozornili druhý raz, vtedy sa pohol neistým krokom, akoby nevedel chodiť. Nepovedome prišiel do miestnosti úradných pánov, zastal pod mieru, nevediac o sebe, v očiach mu bola tma.

„Čo je vaše povolanie?“ spytuje sa ho vojenský dostojí nik.

Baláň neodpovedá. Ani nepočuje, ani nevidí, je napoly mŕtvy. Dôstojník opakoval otázku.

„Notár okresu hrablického,“ povie miesto neho doktor, keď Baláň neodpovedal ani potom. Doktor skláňa hlavu nad písma nemilo dotknutý a zahanbený zaň. Povie čosi tlmene komisii. Páni obzerajú Baláňa pozorne. Telo pekne urastené, dobre chované. Svaly ako hrady – ani u sedliaka nevidieť krajšej sústavy

110

tela. Páni krútia hlavami… Ho srdce je choré, ako trepe – upozornení sú doktorom.

Vskutku to nametáva sa ako vtáča v klietke. Vidno i takto: Silné prsia sa potriasajú.

„Nesúci!“Baláňom trhlo. Vrelá krv prebehla mu telom za

minútu a obliala i temeno, že očervenel celý. Veľká radosť ohlušila ho, že teraz už od nej nemohol sa pohnúť. Odtisli ho, aby spravil miesto nasledujúcemu, a nevšimli si ho viac. Ani doktor nehľadí naň, ba odvrátil sa s chladom v tvári. Baláňovi tma z očí zmizla konečne. Zajasali sa šťastím.

O chvíľu už prišiel k sebe úplne a dostavila sa mu i reč.

„Nevzali ma!“ vstúpil s veselým výkrikom o pol hodiny do hostinca, ktorý stál naproti, kde zas bolo mužstva dosť. „A som i drukoval, chlapi… páčil som sa im, videl som dobre. Ale mňa nemohli vziať. Čo by bolo s mojím úradom bezo mňa? Pravdaže je slávne za vlasť bojovať, ale…“

„Drukoval? Umieral, povedz!“ pomyslia si tí, čo videli ho biedneho a ktorým teraz jeho vyzývavé chovanie práve tak sa nepáčilo. I sedliaci tam prítomní podívali sa a obzreli ho od hlavy po päty.

„Každý tú slávu radšej inému dopraje!“ posmievajú sa mu priatelia. Iní upomínajú ho:

„No, a to šampanské bude?“„Na každý pád,“ povie on slávnostne. „Bude tiecť

ako voda. Čo ja sľúbim, to je sväté sľúbené – ja som muž svojho slova! Ale prv musím odkázať mojej panej, aby bola uspokojená, že ma nevzali. Lebo ja nielen okres, ale i ženu plačúcu mám,“ spraví žart už cele zotavený.

111

„Žena možno, ale okres je nie plačúci!“ podotkne Klipkáč mu naproti. Oči tupo upiera pred seba, tvár ešte väčšmi zvráskavená ako ráno. I tretieho syna mu vzali. Srdce Klipkáčovo je teraz už rovno zúrivé. Či on na to má toľkých synov, aby mu ich vojna pobila?!

Baláň sa nenahnevá, usmeje sa a odpovie:„Ale vlasť i doma potrebuje ľudí súcich, nielen na

bojisku – ba ešte inak!“ Potom zavolá už svojím silným hlasom: „Hej, pán hostinský, pán Šalát, čo môže vaša kuchyňa najlepšieho pripraviť, schystajte nám. Vína dajte najlepšie. Budeme sa zabávať – ja platím! – 2e je okres nie plačúci?“ obrátil sa s úsmevom ku Klipkáčovi, milo prižmurujúc oči. Aký zlostný je starý, pozri ho! Synovia učiť sa nechceli, teraz ich hrnie vojna – ktože za to môže?

„Pravdaže nie,“ odpovie Klipkáč, „ste dvaja a Širického ľud i tak radšej ako teba.“

„Širického vzali!“ riekol ktosi.„Vzali ho?“ zvolá Baláň a sám umierajúc za seba

pred hodinou, teraz zasmial sa akosi.Tá zvesť ho tak uspokojila, že sa mu tisli na jazyk

slová: „Tomu najlepšie bude tam.“ Hneď však doloží si k tomu: „Ale veľa škody ten nespraví nepriateľovi…“ No nevysloví ani jedno, ani druhé, lež povie:

„Aspoň rodinu nemá.“Vyšiel na ulicu k vozom hľadať niekoho príhodného,

koho by poslal s dobrým posolstvom k žene. Mestečkom ozýval sa hluk, vrava a rachot kolies odchádzajúcich vozov s ľuďmi, ktorí boli zo vzdialenejších dedín a sa ponáhľali domov. Kde-tu zaznie i plač ženských, ktorým mužov odobrali. Pri jednom voze obchodí starý Demák. Chystá sa tiež na

112

odchod. Je veľmi vzrušený. Hlavou myká, rukami rozhadzuje pri priahaní a vraví vždy. Odobrali i jeho syna Jana. Dosiaľ pri gazdovstve on ani sa nezastarel do vojny; mohlo sa diať, čo chcel svet, a hľa, prišla i na nich hrôza. Jano, nízky a nepatrný, malej hlavy ako otec, stojí pri voze. Nešiel do krčmy piť ako iní odobratí mladí chlapi. On ostal tam tichý, túžiac len ísť domov čím skôr. Pri druhom voze stojí, akosi ustato, opretý o rebriny, starší chlap strednej postavy. Vzali i toho. Tvár mu je skormútená, v očiach akýsi plačlivý žiaľ ako u detí. Myšlienky na plač tiež. Čo si on počne? Ako on, slabý, bude masírovať – ako sa naučí i len nohou kročiť po vojensky – ako sa budú staré kosti zhýbať na execírke – nieto ešte vojna, matka moja?! Baláň pristúpil k nemu.

„Odobrali vás, Ďurian?“ vraví mu a kladie prsty, teraz už teplé, na plece žialiaceho. „No nič to, starý, vás nepošlú do boja. Vy iba za frontom budete … nebojte sa...! A vy, Teplák? Vy ste mocný chlap. Táže kynožte tých nepriateľov …! Počujete, Demák?“ volá na toho, ktorý výsada na voz so synom. „Idete už domov…? No, teda pôjdete k pani urodzenej, že im dám ruky bozkávať, aby sa netrápili o mňa, že ma neodobrali. Nech sa uspokoja, chudinka – viete, aké sú ženy slabé a bojazlivé. Načim ich šanovať. Ba počkajte!“ zvolá a vráti sa rýchle ku hostincu, kde stál malý skliepok Šalátov. Nakúpil celé vrecko jemných cukríkov pre ženu i dcérky.

„I toto oddajte, a že neprídem, len ráno.“Už chcel, pohvizdujúc si, do hostinca, keď zahliadol

neďaleko Širického.

113

„Hej, kamarát, kamarát!“ zavolá mu, „veľmi ľutujem … odobrali vás?“ Ide bystro k nemu, uprúc zrak tklivé naň, aby videl jeho zronenosť.

Širický obzrel sa. Tmavé, veľké oči zasvietili mu udivením, vidiac Baláňa. Ľaľa, tento už žije? Povie mu:

„Neľutujte, ale blahoželajte mi.“ –– Hlas mu je ako inokedy, v ňom nijakého pohnutia. V jeho štíhlom tele, ako vidieť, jesto sily dosť, a zlomyseľnosti tiež, lebo doložil: „Viem, že mi závidíte. Ostatne môže prísť ešte i na vás toto vyznačenie, ak sa vojne čas predĺži.“

„Hľaď ho, ako narástol už,“ myslel si pritom.Baláňovi v očiach na chvíľu zatriasol sa cit bázne,

že príde ešte predsa i na neho rad a on tie múky všetky musí pretrpieť, čo podstupoval od týždňa. O urážke ani nesníval …

„No, no, nepríde na to, nepríde,“ rečie tichším láskavým hlasom. „O pár mesiacov bude pokoj. Vy ani nepôjdete do boja – nermúťte sa!“

„Ja rmútiť?“ zadivil sa Širický a zdvihne hlavu, akoby mal úmysel teraz ukázať seba opravdivého, kto je on, hoc dosiaľ plakal v súcite s inými.

„Som hrdý, a to miesto je pre mňa najlepšie.“Baláň pozrel naň dupkom na chvíľu. Či v strachu

svojom nepovedal Širickému, čo mu nemal povedať, že tak vraví?

„Nevedel som, že je taká veľká tvoja odhodlanosť – odpusť!“ riekol mu zmierlivo, zrazu mu tykajúc. „Poď na pohár vína, kamarát, na moju radosť si vypijeme, i na tvoju rozlúčku a slávu teda!“ doloží vtipkujúc, schopný už i toho.

114

Širický nemal vôle ísť. Zabávať sa, hýriť v rozveselenej spoločnosti a byť v blízkosti Baláňa, ktorý už teraz, vo svojej bezpečnosti, bude sa vypínať, sa mu bridilo. No šiel. Nech nepovie nik, že strach, ako tohto tu, ubil ho celkom. Každému mužskému záleží na tom, aby ho nemali za zbabelca. Do večera hodoval s inými. Tokajské tieklo, nielen čo dal Baláň, ale i ostatní tam prítomní páni, ktorých neodobrali, vďačne vyprázdnili mešce. Vravelo sa veľa o vlasti, oslavovali s ochotou Širického i ostatných odobratých. Nazývali ich víťazmi, hoci ešte nič nespravili, a tajne radoval sa každý, že je nie v tom, čo tí. Širický vystrel sa, vztýčil hlavu a tváril sa, že sa drží za slávneho i sám. Povedal ohnivú reč, ako s rozkošou pôjde do bitky – v tú istú chvíľu však srdce jeho v najtajnejšej skrýši bolo doráňané. Ale podvečer sa pobral preč, nemohol tam ďalej vydržať.

„Ešte jeden pohár, kamarát, hrdina!“ volal Baláň za ním celý červený a vyhriaty od radosti a pitia. „Ostaň s nami, potom pôjdeme spolu!“

„Nepočúva ten!“ povie, keď Širický len šiel. „No musíme mu odpustiť clivosť.“ I pohodil rukou blahosklonne.

Širický zakrútil sa do kepeňa – dul ostrý vietor – a ako ostal sám, zvesil hlavu a zhrbil sa v tej chvíli. Na dušu zaľahla mu ťažkosť a srdce rovno zbité. Tak teda pôjde na vojnu i on. Nič iného nebolo mu potrebné, len aby otrčil flintu a mieril na tamtých ako na zver…!

Pri kočišovi sedel ešte jeden sedliak, Jano Koška. Kupec vzal ho na koč, bol mu švagrom. Vnuk jeho šiel hneď domov, nechcel čakať starého otca do večera, bolo teda miesta na koči. Koška bol chorľavý, slabý –

115

toho neodobrali. I on, i Kupec, občerstvení trochu, rozprávali vedno naveky. Že sedí v koči i pán, temer zabudli.

„Počuli ste, švagor, že Ďuro Stoklas ide domov, je oslobodený navždy?“ vravel kočiš Kupec.

„Ide, ide – ale aký. Do ľavej ruky nič nechytí, taká mu je ako zdrevenená. Zo šrapnela odfrklo mu do nej. Prelomená mu je kosť aj vo dva vrhy. Nikdy ten tou kosiť nebude. A to gazdovstvo, pane! Len na jednej tárate má dve zeme, čo sa po päť kíl vyseje na ne!“

„Čože je tomu boháčovi,“ otrčí peru Kupec s opovržením. „Môže si sluhov držať, koľko chce. Ale taký, čo nemá nič, len tie holé ruky, keď príde o zdravie, ako napríklad mladý Jazvec… ledva zavlačuje pravou nohou, guľa mu cez ňu prebehla.“

„Tak i ja môžem sa vrátiť ako tí,“ pomyslel si Širický, mimovoľne počúvajúc. Aké šťastie, že nemá nikoho, ani – Lízu. Ako by sa vrátil a predstúpil pred ňu taký? A už chcel si ju zabezpečiť, keby nie jej bezcitný smiech v ten večer. Dobrorečí teraz tomu smiechu …

„Hore že sú akési veľké bitky. Dnu sa tisnú zas veľmi. Pália dediny a bijú každého, koho dochytia. Ľudia utekajú, všetko si nechávajú tam, a len starci, čo nevládzu bežať, ostávajú. Pane bože, či to muselo prísť?“

„Hej, hej… veď aj naši dolu robia tak… veľmi nás tresce Hospodin,“ vzdychá zbožne Koška.

„Vypaľovať dediny, pozbaviť pokojných ľudí domova, doniesť na žobrotu ľud nevinný…! A to sa musí robiť, a to mám robiť i ja. Ja nemám na to sily ani vôle. Ja nechcem to, hoc ľúbim svoju domovinu… ja nemôžem!“ myslel si Širický, mučiac sa. „Starcov a

116

deti pozbaviť prístrešia, byť zverom a nie viac človekom – ach, ja to nestrpím … skočím tu dolu do tejto priepasti v hnusobe a ošklivosti, nech hneď popredku vezmem skazu, ktorá ma čaká i tak…“

No nehne sa a nespraví naozaj, čo sľubuje. Myslí si ďalej: „Byť vrahom a barbarom – a začo? Čo pre mňa a pre tento ľud z toho? Ba byť bratovrahom! Tak toto je cieľ, pre ktorý som sa narodil, ktorému v ústrety som šiel? Mne, ktorý nevedel som si vybrať postatí, a utrápil tým rodinu, mať… ani to, ani ono nebolo vhodné pre mňa –– a teraz bude mi dobré ťať hlavy týmto i tamtým. Ale veď oni s tým istým úmyslom pôjdu na mňa, ja sa len brániť budem!“ pomyslel si ďalej a uľavilo sa mu akosi.

117

9

Večer bol krásny, hoci studený. Mesiac svietil na čierne polia. Snehu už nebolo, len kde-tu na výšinách. Širický zimničnými očami pozerá na okolie, ktoré v bájnom svetle mesiaca dostalo celkom iný vzhľad – a hneď je mysľou zas pri vojne. „Ten mesiac istý, pokojný, či svieti i na tú zem, kde sa bijú? Či osvetľuje i to pole krvnaté, kde človek človeka zabíja? Či nezaplače, alebo či sa neskryje, aby nevidel tú hrôzu…? Ale veď tam jeho zakryjú. Dym valí sa tam zo strojov pekelných, čo vynašiel zbožňovaný rozum ľudí osvietených. Tam je noc čierna, strašná, a ta pôjdem i ja… Hej, dobre mi chcela moja mať, aby bol kňazom, ona lepšie poznala moju dušu ako ja sám…“

„Už sme došli?“ strhol sa z dúm, keď koč zastal znenazdania. Hlas znie mu čerstvo, akoby pred chvíľou ani nebol sa žiaľom mučil. Jeho duch je vždy pružný.

„Horký došli!“ odvetil Kupec so šomraním. „Či by chceli skoro byť doma, pán urodzený! Nemôžem si kone pretrhnúť, veď sme len na polceste – i tým treba uznať!“

„Aha, tu je spolková krčma! Smädí vás, však?“ povie Širický, rozhľadiac sa. „Kedy už prestanete ľúbiť ten nápoj. Kupec?“ vyčíta, sám nevie prečo.

„Keď ho nebude!“ odsekne Kupec, peru otrčiac. „Či pán nepil u Šaláta? – A to bár by bolo priam ešte dnes!“

„Veď je to iba skaza, len čo sa hubí človek od neho,“ povie švagor Koška, ale zato lezie i on z koča so žiadosťou vypiť aspoň za sklienku, nech mu

118

žalúdok rozohreje. – A táto špata ho aj zle meria. Horšia je ako židovka! Kým jej muž bol doma, bolo lepšie.

Širický šiel tiež. Rozkáže si pohár čaju, zima potriasa ním.

Oproti nemu vybehla árendátorka spolkového závodu, pani Hlivická, strapatej hlavy. Tvár bola jej odkvitnutá a schudnutá už. Minulo jej tridsať rokov, ale vôľu mala ešte mladou byť. Oči jastrili jej, na ústach smiech vtieravý, hlavu vyzývavo drží zdvihnutú.

„Odobrali vás, pán Širický?“ spýtala sa hneď’, nečakajúc prívetu hosťa. Bola kedysi poštárkou, dopustila sa, čoho sa nemala, i stratila úrad. No smelosť a vyzývavosť nestratila. Prižmúri zelenkavé oči na Širického.

„Sem sa, sem, do tejto izbičky. Tu je tak útulno, teplo a tu nás je viac. Sme v nádhernej nálade. Tu je sestra Eda, švagriná Ida, ja som Ada – veď viete!“ rozpráva veselo a neodtŕha ohnivý pohľad z peknej tváre hosťa. „A túto štvrtú znáte?“ spytuje sa, ukážuc na štíhle dievča, ktoré stálo trochu bokom od ostatných. Širického tvár v tej chvíli, ako vstúpil, prijala výraz chladu, akoby bol skamenel. Uklonil sa Ede, Ide, a na tretiu pozrel zadivene.

„Vy tu!“ povie, stisnúc ruku Gréte. Ako sem prišla k hostinskej, ku ktorej panie vôbec nechodili, do spoločnosti samopašných ženských – kvieťa na smetisku?

„Nevzali vás?“ spýtala sa ho i ona.„Ba vzali.“

119

„Vzali!“ vzdychne Eda, sestra, čierne oči vyvrátiac k povale. Ruku položila na srdce, akoby bolo veľmi zabúchalo, a nový vzdych vinie sa z jej malých úst.

„Odobrali… ale čo je krajšieho ako mladý človek, ktorý ide bojovať za vlasť! Bude vás celý svet zbožňovať!“

„A v tom svete sme i my!“ zvolá Ada ohnivo. Zelenkavé oči ako strely blysli k tvári Širického, akoby ho chceli k sebe strhnúť. „Sadnite si sem na diván. Kepeň dajte mne do opatery – tu je tepluško,“ obskakuje okolo neho lichotivo. „Či vám je zima?“ spýta sa, keď on si sadol len tak, nemajúc úmyslu tam dlho ostať. „No, veď vás my zohrejeme.“ Vskutku, akú má tvár studenú, myslí si pritom.

„Róza, krčmu zamknite; dnes nevpustíme už nikoho!“ zvolá posluhe, odbehnúc k dverám. „Na čaj pristavte vody, a nechže bude poriadnejší, ako bol ráno, čo sme pred pána Baláňa predložili!“

Zvrtne sa a ide rovno pred hosťa.„Našťastie ten ani nezbadal, čo pije, a ináč je

gurmánom. Povedzte, Širický, je chorý ten človek? Videl sa mi na poľutovanie. Nie, vy sa musíte rozveseliť s nami,“ povie hneď žatým, vidiac jeho bezcitnú tvár. „Dievčatá, za klavír sa! Môj muž je zajatý, počuli ste?“ rapoce zas o inom, nedajúc ostatným ani k slovu prísť, akoby len ona mala právo a povinnosť rozprávať. Slová vypoveduje rýchle, s krikom a smiechom, no teraz, ako muža pripomenula, oči naplnili sa jej slzami. Nechala oči plávať v nich, kým Širický nepozrel na ňu, potom vytrela ich jedným prstom, merkujúc, aby sa nedotkla nafarbeného líca. „Zajatý je, a preto ja každého idúceho na vojnu zbožňujem. Myslím si, že tým uctím muža, keď ľúbim

120

hrdinov, idúcich v ústrety tomu, čo on prekonal, môj milovaný, môj drahý Feri!“

„Ozaj, tým uctíte si ho, hej!“ odvetil Širický, a na kamennej tvári ani iskra úsmevu. Stavil by si sa, že to myslí vážne. I Ada to vážne vzala. Oči jej zapálili sa, pokročí k nemu bližšie.

„Rozkážete piva alebo vína, kým sa čaj obarí?“ povie teplým hlasom, plná vďačnosti.

„Víno máme znamenité, sama som ho kupovala. Ja sa rozumiem do vína.“

„Najmä krstiť ho!“ pomyslela si sestra Eda s úsmevom. To blyslo umom i Širickému.

„Hej. môj drahý zajatý vždy sa na mňa v tom spoľahol. On ľúbil ma – každý môj pohyb, každé moje konanie zbožňoval, každé moje slovo. Nemohol sa nasýtiť pohľadom na moju tvár, na moje oči, že sú farby“ – „mačacej!“ vpadne jej Eda žartom do reči. I tá by rada rozprávať Širickému a ho rozveseliť, chlad z čela mu odohnať, lebo páčil sa jej vždy a cíti v sebe k tomu spôsobnosť, a sestra nikomu nedá k slovu prísť. Sedí pred ním, a čaj nechá robiť slúžke.

„Iď, ty!“ skríkne Ada, šľahnúc sestru pohľadom. „Eda večne vicuje! Však sú moje oči nie mačacie – však nie?“ obráti tvár k hosťovi, oči ohnivo oprúc rovno na neho. No, od toho pohľadu ak sa nerozohreje, tak tomu srdce zamrzlo na večnosť, alebo ho ani nemá.

Vskutku zohrial sa čosi. Čelo začalo sa mu zapaľovať, ale od netrpezlivosti a odporu. Spod stiahnutých obŕv poslal pohľad stranou Gréte, či počúva a pozoruje, čo pošetilá žena stvára. Hlivická zbadala jeho pohľad a zvolala:

121

„Vy, slečna Grétka, nehľaďte sem a nepočúvajte, vy ste ešte dieťa!“

„Jej treba oči zaviazať a uši zapchať!“ ohlási sa švagriná Ida, belavé, mocné dievča. Zasmeje sa samopašne, hoci nepáčilo sa jej chovanie Adino, keď si pomyslela na brata. K tomu Širickému i ona by sa rada páčiť. No Ada nedá sa mýliť, trasie strapatou hlavou a opytuje sa naliehavo, ako vec veľavýznamnú:

„Však sú moje oči nie mačacie?“„Ba i celá si mačka, nielen tvoje oči,“ myslel si

Širický, netrpezlivo čakajúc na svoj čaj.„Vaše oči sú pekné, i celá ste krásna, ale bolo by

najkrajšie, keby i čaj už tu bol.“Tie dve sa rozosmiali, no Ada počula len to, že je

krásna.„Vidíš, Eda!“ skríkne vo vytržení celá červená a

ohnivé oči lipnú na ňom v túžbe, aby ho mohla bozkať ako svojho Feriho.

„Oh, i vy ste krásny, keď pozriem na vás, keď vás vidím – keď prídete – keď ste tu…“

„Čaj je tu, čaj!“ zvolá Eda, keď vidí, že sestra už stratila hlavu. To by síce ani v jej očiach nebola chyba, len keby švagrinej nebolo tu. No tú Feri nechal pri žene ako na stráži. K tomu vidí, že Širický ostáva vždy chladnejším, iste by jemu milšie bolo, keby ona, nie sestra vydatá, okolo neho sa krútila – i sadá si bližšie.

Ada pomútená skočila oproti slúžke, berúc jej z ruky podnos, na ktorom bola šálka čierneho čaju. Eda stála s cukrom, Ida doniesla pečiva za tanier z druhej izby. Vrchné kúsky pobozkala, aby sa od nich zaľúbil Širický do nej, keď si z nich zje.

122

„S čím rozkážete čaj, pán Širický?“ spytovala sa Ada milo a ochotne. „Môj Feri píjal ho so slivovicou a len tak, keď som mu ho ja spravila. Potom sme pili tak, že za jednu lyžicu ja, za druhú 0n…“

„Znamená, že by i ja tak mal?“ pomyslel si Širický, a čo sa ako zlostil, musel sa teraz usmiať.

„Vy ste ho veľmi maznali!“ povedal, a vidiac, ako všetko okolo neho obchodí, doložil: „Vy i mňa maznete!“ Čiahne za pečivom, ktoré Ida dotklivo núkala, a vezme jeden kúsok odspodku, dobre pripečený, ako on rád.

„Ako by nie, drahý hrdina… My vás zbožňujeme!“ zvolá so smiechom Eda predbehnúc s odpoveďou sestru, ktorej na očiach sedela chtivosť vravieť k nemu. „Ty už čuš, Ada! Ty smúť si za mužom ako opustená holubica. My ideme zabávať pána Širického – spríjemníme mu ostatné hodiny, keď ide do boja.“

„Ešte nejdem do boja,“ upozorňuje on.„Keď ste odobratý, teda pôjdete, milý hrdina!“„Ešte nie som hrdina,“ zas on, a sťahuje obočie,

nemôžuc zniesť to slovo.„Ale budete, tak to akoby ste už boli. Podľa

plameňa vašich očí vidieť, že keď prídete do ohňa – oh, bože, nech je to čím pozdejšie!“ vzdychla, pekné oči vyvrátiac, „tak jedným šmahom šable desiatich skosíte!“ lichotí Eda a presadne, ľúbezne sa usmievajúc, zo stoličky na diván k nemu.

„Ale prv ja si (a podmaním.!“ myslí si medzitým.Z jednej strany ona sedí pri ňom, z druhej Ada – je

teda už v ohni Širický, no nevšíma si toho, len jej slov, že desiatich zabije. V tmavých očiach sa zablyslo.

„Čo nepovieš že päťdesiatich?“ žartuje Ida. „Na každú našu šabľu i tak pripadne päť hláv nepriateľa!“

123

Vezme pečivo (prižiarené zjedol už) a ponúka ho ochotne. Azda vezme si z vrchných kúskov. No Širický búri sa. Najradšej by krásotinky odsotil od seba. Dal sa rýchle do pitia čaju a že Ida nezložila taniera s pečivom, kým si nevezme, vzal jeden kus zas odboku.

„Prečo beriete prihorené… vezmite si odvrchu, prosím!“ ponúka belasooká Ida. Širický vzal, ako kázala, a položil na tanier.

„Ako prišla sem a čo hľadá tu medzi týmito ženskými?“ myslel si o Gréte, tam ticho sediacej a počúvajúcej s blyštiacim sa zrakom. Aspoň tá keby tu nebola – kvet na smetisku. Musí ju so sebou volať, nenechá ju tu do rána. Širický čiaha rukou za cukrom. Čaj, čo ho ako napráva, je vždy planý a čierny. Hlivická skočila mu ho podať, aby dotkla sa jeho ruky. –

„Kedy odídete?“ spýta sa pritom tlmene. „Idka, dones citrón zo sklepu, od toho obelie,“ rečie tej medzi rečou.

Tá skočí s radosťou, že bozká i ten citrón. „Tak málo ste chodili sem. Ja som vás vždy čakala,“ hodí pohľadom na sestru, ktorá Gréte čosi ukazovala, a využijúc chvíľu, pokračuje rýchle: „Vždy zbožňovala. Vedzte to, keď Idete umrieť za nás. Ja som vás čakávala, že ako iní prídete i vy v opustenosti mojej ma rozveseliť, potešovať. Ukážte milú tvár, nech sa vám prizriem naostatok!“ dokončí šeptom.

Širický zadivil sa. Blaznie táto žena, či čo jej je? Na čelo sadla mu červeň. Nechcel takéto ženské nikdy, v túto chvíľu tým menej. Možno ony milé sú tým, čo doma ostávajú a ktorí sú i sami špatní. No, že vravela tlmene, myslel si, že to nepočuli tie dve, i činí sa, že nepočul ani on.

124

„No, veď všetci za neho budeme sa modliť!“ rečie v to Eda. „Však, Grétka?“

„Slečna Grétka nevraví nič, ona len pozoruje!“ povie Hlivická akoby zahanbená.

„A súdi nás všetkých!“ doložil v duchu on.„Ona je dieťa ešte a samá nevinnosť,“ povie Ada, a

chtiac sa ospravedlniť, doloží: „Ona nevie a nemôže chápať ešte, že v týchto neobyčajných časoch dovolené je všetko.“ I uprie horúci zrak opäť na neho.

„Čo si myslí ozaj?“ dumá on o Gréte a pije čierny čaj. A keby vedel čítať v jej mysli, vyčítal by toto:

„Oh, keby mala smelosti i ja ako tieto tu, v týchto časoch, keď všetko je vraj dovolené povedať, povedala by ti, že ťa ľúbim tiež! Milujem ťa, ako kvet miluje slnce, ako… Netisnite sa k nemu vy! V jeho blízkosti budem ja. Tú hlavu budem ja mať v rukách, budem jeho ošetrovateľkou, keď ho porania, budem bdieť nad ním, slúžiť mu, spolutrpieť s ním, predrahý hrdina môj!“ Jej očí ľúby lesk ostal vážny a snivý. Upiera zrak pred seba na prikrytý biely stôl a myseľ lieta jej už po bitevnom poli, ktoré predstavuje si zvláštne, divné a krásne, ale i strašné, s potokmi krvi.

„Tam umierajú a my tu na pokoji v teplej, dobrej chyži,“ zachvela sa, cítiac v srdci strašnú vinu.

Medzitým Hlivickej prišlo na rozum, že je Ida dlho v sklepe, i prosí sestru, aby šla za ňou. Tá vstane, hoc vie, prečo ju sestra posiela preč.

„Ale ja sa bojím v tme cez pitvor,“ vraví.Grétka skočila, že ide s ňou. Obe vyšli a táto

neúfaná chvíľa samoty so Širickým celkom zmiatla rozum bláznivej ženy. Oči horia jej, horúcim dychom temer sa dusí. Rýchle nakloní hlavu nad stôl, blízo ju strkajúc k Širickému.

125

„Čo si žiadate, pane?“ spytuje sa, vhĺbiac oči do jeho tváre, a čaká s tajeným dychom, že povie: „Váš bozk,“ ako jej to každý povie, čo príde sem a ju pozná. No Širický nepovie. Zaveril sa nebodaj, že bude skalou – nechce využiť chvíle. Pije čaj a sprevádza očami odchod tých dvoch, mysľou pri Gréte.

„Nič… nič!“ povie slovo letmo.Strapatá Ada primkne sa bližšie.„Vám nikdy neprišlo na rozum, že mňa, opustenú,

treba potešovať? Oh, milý hrdina, ja som nešťastná!“ Tvár jej sčervenie, a v srdci i v očiach lačný plameň… „No ja sa nehnevám na vás. Naopak: urobím vám vo všetkom po vôli, aby ste tento večer čo najpríjemnejšie strávili. Hrdinovia, idúci do vojny, môžu žiadať, čo len chcú: všetko sa im povolí –– a všetko sa im odpustí. Žiadajte si v túto chvíľu, čo len chcete!“

Širický zadivené pozrel na jej horiacu tvár, potom mimovoľne po izbe a len teraz spovedomel si to, že sú sami, i pochopil jej čudné reči. Rozpálil sa hnevom. To je už veľa. Jemu nežiada sa s poľubkom cudzej, nevernej ženy ísť v ústrety smrti. Nedopije ani čaj, vstane s odporom – no vstane i ona, tak merajú sa očami. Ešte chvíľku: a ona, nehľadiac na nič, hodí sa k nemu. V tú chvíľu zhurta zaklopal ktosi na dvere. Hlivická strhla sa a odskočila.

„Neslobodno! Kto je?“ skríkla, no spamätajúc sa hneď, volá: „Voľno!“

Do izby vošiel pohonič Ďuro Kupec, čo sa bez neho vojna neskončí. Pera mu je ešte ovisnutejšia ako obyčajne. Čiernymi, pichľavými očami zafľočí k stolu

126

na pána. Zostane pri dverách, neodváži sa ďalej, ani nechce. V ruke drží bič.

„Nech idú už!“ povie Širickému spurné. „Jáj, prosím ponížene, mne sa to nepáči. Kone mi boli spotené, teraz mi prechladnú na tom vetre od toľkých čias!“

„Choďte zbohom – pán tu ostanú!“ skríkne Ada horlivo.

„Pre mňa,“ otrčí peru Kupec, zafľočiac na paniu i hodí plecom, „ja i sám odídem, ale mi to mali hneď povedať.“ Zas zafľočí na Širického a odstúpi sa od dverí, ktorými hrnuli sa so smiechom dnu tri devy. „Mne kone preziabli, to mne bude osoh!“ Zafľočí i na tie tri, z ktorých jedna, Ida, stala mu na krpec, lebo hneď od dverí pozrela na tanier Širického, či zjedol pečivo, čo si bol vzal, i nevidela nohu pohoničovu. Pečivo bolo tam… Širický povedal Kupcovi:

„Počkajte chvíľku, idem hneď.“„Nie, nie! Neodídete!“ skríkne Ada; Eda a Ida

obstanú ho tiež. „Už som porobila poriadky, že sa zabavíme do rána na rozlúčku s vami; povolala i stadeto pánov. Urobte mi to kvôli, božský hrdina!“ Čím nedosiahnuteľnejší bol on, tým väčšia jej žiadosť mať ho: „Čo potrebujete?“ spýta sa, zmätená rozčúlenosťou, a jej oči lepia sa mu v tvár.

No „hrdina“ má skalu miesto srdca, tvár z ľadu, nezbadá jej zúfanie – pýta si zápalky na cestu. Ida so škodoradosťou podá mu ich a v očiach Hlivickej zahanbenie, potom nenávisť. Nech padne vo vojne! Keď od všetkého toho neočaril sa, kde iní, i takí, čo majú ženy, pretekajú sa o jej priazeň…

Naraz hurtom rozleteli sa dvere a v nich zjavil sa vysokej postavy a širokej vôle Baláň. Na prahu zastal impozantné a zvolal bodrým hlasom. –

127

„Hej, spolkáročka naša, na stôl vína fľaša! Ada, Eda, Ida, nagysád sa ku mne!“

Všetky tri skočili a obklopili ho so smiechom a výskotom.

„Vy ste, Laci, vy?“ kričali veselo, len krstným menom ho osloviac a hádžu víťazné pohľady na Širického. Toto je pravý muž, hľa! Ten vie žiť, použiť, využiť všetko, čo život príjemného podáva. Len čo sa zjavil, už obodril všetko svojou prítomnosťou.

„Zima je, zima, zohrejte ma, krásne dámy.– Ada, Eda, Ida – prsty mi odpadnú. Hahaj, kamarát, ty si tu?!“ skríkol, ako sňal z nosa okuliare, ktoré zašli parou v teplej izbici, a sa lepšie rozhľadel. „I vy, slečna Grétka? Veľkolepé … Nepôjdeme domov, až ráno… hej, ale zima, zima!“

Eda, Ada, Ida obklopili ho zas.„Dajte ruky; zohrejem vám ich v mojich dlaniach,“

povie Ida zrejme rozveselená, ako na vzdor Širickému, lebo nezjedol jej pečivo.

„Ja na mojom líci, takto, hľa,“ rečie Eda lichotivo.„Ja ústami dýchať budem na ne!“ kričí Ada

rozohnená a čiaha tiež za rukou. No Baláň mal iba dve ruky, v nedostatku tretej nadstavil jej tvár studenú a ona priťapla dlaňami na obe jeho líca. Širický zapálil si cigaru a bol rád, že spurný Kupec zasa zjavil sa vo dverách s otrčenou perou. Odobral sa rýchle od dám i od Baláňa. Grétke podržal ruku a spýtal sa, ako prišla sem, majúc úmysel volať ju so sebou.

„Starú pani Mollerku som odprevádzala. Ona šla ďalej na stanicu, ja mala som tu trochu komisie pre tetu. Koč mal sa vrátiť o šiestej a neprišiel. Iste sa pohonič opil. Musím tu ostať do rána, hrdina!“ doloží

128

nevinne, nasledujúc tie a chtiac mu čosi milého povedať. On zahryzol si do pery, kývol hlavou a nevolal ju so sebou – nechal kvieťa na smetisku …

„Na neznesenie je dnes tento Širický,“ súdili ho, keď odišiel, Ada, Eda, Ida nespokojné i urazené. Všetku svoju spôsobnosť pozbierali, aby ho rozveselili a očarili a on, nezdvorilý, zostal ako skala.

„Hja, nie div, dámy moje! Odobrali ho a on, tuším, nikdy nevynikal smelosťou… Musíte mu to odpustiť,“ vysvetľuje Baláň. „Pravda, i veľká vec je to ísť na vojnu, krásne dámy, uverte! Ja sám som drukoval, že ma vezmú tiež… Hej, čaj ste pili?“ zvolá hneď, vidiac šálky na stole a rum, ktorého bol veľkým priateľom. „I mne za pohár! Horúceho ako pohľad vašich očú, sladkého ako vaša reč. A vy, slečna Gréta, zaviazli ste tu? No nič za to! Ja vás vezmem so sebou, ale sa zabavíme do rána. Kto bude hrať na klavíri? Ťahajme lósy… haj, haj!“

„Nádherný človek!“ vzdychli dámy dojato a očarene hľadia naň. Či škoda, že je i Širický nie taký!

Grétkine oči blyštia sa tiež pri pohľade na veselého Baláňa, ako prihovoril sa jej. No hneď žatým tajne zájde pohľadom k dverám, za ktorými zmizol Širický, čo ho tu odsudzovali.

„Ja ho budem ošetrovať, keď ho porania, ja!“ myslí si so skrúšenosťou a túhou.

10

Čo deň svitne, to nové bôle. Ženy v čiernom rúchu ani neprestávajú s nárekom. Oči napuchnuté u každej. Ani tá robota nejde tak, ako by mala ísť. Každej myseľ len ta letí, kam odišli mužovia alebo

129

synovia. A každý deň donesie nové strachy, neistoty a chýry o padnutí toho alebo onoho. Ten alebo onen je dokaličený, jedného roztrhol granát, druhému hlavu odtrhlo, inému ruky alebo nohy, a plačú, náreku a kviľbe potom už nieto konca-kraja. Ženy mrú strachom pred každým dňom, čo svitne, lebo každý donesie zlý chýr. I dnešný deň nie je bez toho. A tento chýr je ešte najstrašnejší zo všetkých. Totiž hneď ráno roznieslo sa, že je nepriateľ už zas v krajine a neujde deň-dva, príde i do dediny. Medzi ľudom nastal poplach. Predesil sa každý. Čo majú robiť? Či utekať – a kde? Majú všetko tu nechať a či nakladať na vozy mánie, alebo aspoň ženy a dievky – o ich osude idú hrozné zvesti – mali by niekam poukrývať …?

Pán notár, pán Baláň, keď si bol dobre pospal po strachu, potom po radosti a žatým po zábave u Šaláta a Hlivickej do rána, vstal bodrý a veselý. Zdvihol hlavu vysoko, akoby o týždňovom mučivom strachu už nič nevedel a zbystrený duch jeho – keď mu oznámili o poplachu v dedine – hneď vedel, čo treba konať. – I rozkázal zavolať richtára a o pol hodiny zahučal bubon na dedine.

„Pre božie zmilovanie, čože je?“ skríkli ľudia so zdesením. Každému dupkom postavili sa vlasy na temene, oči hrôzou vytreštené. To už idú oznamovať, aby sa pratali a utekali z dediny. Aby opustili svoje domy, svoje majetky, svoje mozole, aby nechali všetko nepriateľovi znivočiť. Národ zhŕkol sa zo všetkých strán.

„Kdeže sa podejeme s deťmi?“ kričali ženy s plačom, „už nám neprichodí nič iného, iba pobiť ich!“

130

Paľo Peko, ktorý nemal s vojnou nič do činenia, ale zato všade bol prvý, keď sa niečo v dedine skrslo, teraz poľakal sa tiež.

„Báčik, čože chcete s tým bubnom zas? Veď každý deň naň trepete – že by sme vás hneď nevyplatili! Azda zas telegram za asentírku?“ zavolá strachom rozpálený.

Bachter položí paličky za opasok, zakníše sa na krivých nohách, a kým kartičku, z ktorej má čítať, vyťahuje, odpovie Pekovi: „A ver’ zas!“

Peko myká sa za uchom, hoc utekať pred nepriateľom netreba teda, ale nech vidí každý, ako ho i asentírka omŕza.

„Taj, báčik, či by vás …“ vyhráža sa, trhajúc si priezračné uši, kým ústa utajujú mu úsmev. Pre neho i desať telegramov môže prísť za deň do dediny a desať ráz do dňa môže bubnovať za odobierku bachter, on je bezpečný, vďaka chybe, za ktorú sa posiaľ hanbieval.

Nie tak iní chlapi. I ohlásili sa hneď, na bachtera sa osopiac:

„Veď len teraz bola jedna, čože zasa chcete? No, ak to takto pôjde, tak ešte i vás, ženy, poberú. Veď už chlapi ani dochodiť nebudeme!“

„A veď just bude o ženách!“„O nás? A čo, báčik? Jaj, pre boha živého!“ Ženy

skameneli čajsi a chlapom tiež mráz prebehol kosťami. Sila, mladosť odišla, hynie, padá v bitkách na vojne, a keď ešte i ženy poberú, čo si oni počnú sami v dome bez opatery, bezvládni, ťarbaví, na svet nie súci?!

„Už len to chýba!“ kývne starý Demák horlivé plešivou hlavou, „aby nám i ženy pobrali, nie dosť, čo

131

synov!“ Stojí aj ten tam pred bránou. Ženy nemohli ísť počúvať, chystajú Janovi, ktorý zajtra už má ísť na vojnu. Stará richtárka od Jamnišov, ktorá tak ľúbila vravieť, že si ústa od rána do večera nikdy nezavrela, ba ešte i v noci vo spaní sa jej pohybovali naveky, predstúpila pred ľud.

„A veď som ja počula, keď som bola pri mojom Janovi v meste – nosila som mu dve štrúdle, jeden biely chlieb aj slaniny tak za dve kilá – že budú aj ženy sťahovať do špitálov ku chorým, a vojakom šaty prať.“

Gazdiná Kučerkovie, umazaná ako vždy – čistotou opovrhovala; bohatá, bola si istá, že ju i bez nej uctí každý – otrčila peru pohrdlivo.

„Ktože by aj od nás šiel; my máme dosť roboty aj samy!“

„Vy sa máte aj seba oprať!“ šepne Mara Mieškovka, jej suseda, s ktorou sa hnevala, druhej tam statočnej žene. „Len si pohútajte, dostáva jej syn podporu, a taký boháč – a ja s troma deťmi nič!“

„Ale, čo nepovieš, Mariška! Iba ak to zato, že je ranený.“

„Ranený, ranený… to sa iba činí, aby nemusel naspäť ísť,“ odpovie Mara závistlivo, „a však aj môj muž je na vojne.“

Medzitým bachter rozprestrel kartičku, kde má poznačené oznamy. Ženy zatíchnu a napínajú sluch. On reve:

„Dáva sa na známosť po prvé: kto sa opováži klebety robiť, nepravé chýry roznášať, klamať, strašiť ľudí, ten bude platiť pokutu päťdesiat korún. Po druhé: na ceste neslobodno postávať, schodiť sa,

132

zhovárať; kto by sa predsa opovážil, ten tiež bude prísne pokutovaný.“

Bachter trepol na bubon ešte raz na dodatok, a krívajúc ide ďalej pokojne ako taký, ktorý vykonal, čo mal.

Medzi ľudom nastal mrmot, potom smiech.„Jaj, tak už ani zhovárať sa nesmie človek?“ ohlásili

sa ženy pohoršené, „no ver’ sme pekne!“„Ako ste nás nastrašili, báčik, a za nič,“ smiali sa

mladšie, veselšie.„Ktože v tom zabráni ženám? Skôr zahaceš túto

vodu na potoku, ako ich jazyky zastavíš!“ žartujú chlapi. A hoc dobrá vôľa už dávno opustila ľudí, teraz musia sa smiať.

„No ver’ mali čo dať bubnovať pán notár. To, že ich neodobrali včera, sú veselý… robia si žarty.“

Že padla reč o odoberačke, ženy hneď zbili sa v hlúčok na ceste, zabudnúc, čo bubnoval práve, a rozhovorili sa o tom.

„Kto by na to bol pohútal, že ani Jana Demákovie neminie vojna. Veď ten nebude vládať ani borňov nosiť na chrbte, nieto biť sa. A akí boli ubezpečení, že ich to obíde, že sú oni na pokoji,“ posudzovali spolu.

„Načože bude aj ten tam, chudák,“ zastáva Kata Marcíkovie ľútostivým hlasom, „a doma by sa zišiel.“

„Aby tvoju dievku vzal,“ pomyslí si Mieškovka, „veď sa už svet smeje, čo mu ju každý deň ponúkaš.“

„Nech ide každý, keď môj syn šiel,“ zvolá veľmi vysoká a veľmi vyschnutá žena. To je Zuza Omelkovie, ktorej syna prvého ranili. A tak myslela každá, ktorá mala niekoho na vojne. „Popravde tak by malo byť,“ vraveli rozhodne, „či je hluchý, či je krivý, či je aký, každý mal by ísť tatam.“

133

Ženy, ktoré nemali nikoho na vojne, mlčali, neuznajúc tú pravdu tak veľmi.

„A to tam je čo za schôdzka?“ ozval sa silný hlas za ich chrbtami. „Či darmo bolo bubnované?!“

Ženy zľaknuté obzreli sa. To pán notár stojí na kopci za nimi. Zapadajúce slnce svieti na jeho vypätú postavu, tvár mu je ružová, okuliare ligocú sa mu, akoby mal dva ohne na očiach. „Ženy, domov!“ volá zmužilo. „Aj Mara Mieškovka je tu, i Zuza Pupavka? Postávať a klebetiť máte času od detí, ale na zárobok nie! Počkajte, dám vám ja podpory!“ vyhráža sa horlivo. On je doma, kde treba panovať, najväčším hrdinom.

Ženy bez slova, ako previnilé, rozchodia sa. Baláň stojí vypätý ako prísny strážca, kým nezmizne každá, potom ide pružným krokom von z dediny. Onedlho zaznie pukanie flinty od jeho role, kde strieľa na sliepky kaziace mu oziminu, nahnevaný i na tie.

Vracia sa i starý Demák spred brány, kde stál dosiaľ zahútaný. Demák je zronený celkom. Malú plešivú hlavu drží sklonenú, plecia ohnuté. Jeho nízka postava teraz je už celkom malá. Dosiaľ cítili sa oni v bezpečnosti, o vojne zmýšľali s pokojom. Syn nebol vojakom, cez všetky tri asentírky prešiel – nevzali ho. Teraz už nemali nič pred sebou, len oženiť ho; to bola najvážnejšia vec v dome. Radili sa iba o tom, rozhutovali, premietali tú otázku každý deň – vyberali nevestu. Oženili by ho boli už skôr, ako iných zámožných mládencov „na písma“, ale on nechcel, otáľal, zhúľal, vraj keď vyjde spod lósov. Teraz by sa ženil už, neprotiví sa viac, len čo ešte nepovedal, že pristáva na tú, čo mu oni vybrali, a tu vzali ho na vojnu, zas nie je zo ženby nič. A to starého Demáka

134

čajsi ešte najväčšmi mrzí, že syna do človečenstva si neuviedol, ako sa na poriadnych rodičov svedčí…

Stará Demáčka, nie mocne zdravá, ochorela temer na smrť, keď jej doniesli zvesť, že jej je syn odobratý. Odvtedy ju vždy slzy zalievajú a na robotu ani pomyslieť, musela všetko na nevestu Anču, vdovu po staršom synovi, prenechať. No i tá rozžialená ustavične oči si utiera. Ona však smútku nemôže sa dať pod moc. Ktože by opatril dom, čeľaď. Mara, slúžka, lenivá aj ináč, teraz potratila všetku rezkosť. Nohy zavlačuje ako stará žena, akoby mala centy na nich. Len zato prišla slúžiť sem do tuhej roboty, lebo sa úfala, že ju za Jana vezmú. Veď ju ľúbi. Koľko ráz povedal, že len ju chce, ani jednu inú, len nemal smelosti vypovedať to i pred otcom a materou. Zato odkladal so ženbou. Čakal, úfal sa, že sa to nejako vyzvie, a príde k tomu i bez jeho pričinenia a hľa, teraz už odíde – ženou mu bude vojna…

„Vidíš, keď si smelosti nemal, teraz sme tak,“ vravela mu ráno v stajni, kde dojila kravy. – Nevesta miesila na koláče, nemohla dojiť. On nízky, nepatrný, nevydal hlasu, ako ho odobrali, akoby bol onemel, len myslí deň a noc – teraz povie:

„Dočkaj ma; nevydaj sa, Mara!“„Ja ťa budem čakať a teba zabijú … mohol si ma

vziať,“ povie ona s výčitkou a hoci ju nik nechcel, doloží: „Ja sa ver’ vydám!“

„Mara, nevydaj sa!“ prosí on.Ona neodvetí, len hlavou mykne vzdorovite. Rok,

ako je v tomto dome, preňho robí ako otrok pri prísnom gazdovi a mohla ísť slúžiť do óvody k deťom, kde by si bola voľkala, ihrala sa …

135

„Nevydaj sa, Mara, kým sa vojna neskončí!“ opakuje naliehavým hlasom.

„Vojna môže trvať aj desať rokov,“ odvetí ona, zazrúc k jeho nohám s hnevom. Tu mu bola, čo ju nebral!

„Tak ma nebudeš čakať?“„Nebudem!“S tým skončili; to bola rozlúčka. Mare je len to ľúto,

že musela toľko robiť celý rok, a jej, neochotnej, i za deň je tvrdo byť v ťažkej robote. A teraz, hoc dosiaľ striehla na každú chvíľu, kde by osamote bola s ním – vyhýba mu. On chodí od rána ešte zamĺknutejší, slova nepovie, hlasu jeho nepočuť, ani neje. Načo len budú tie koláče, čo chystá preň za dve pece?

„No ver’ nás obriadili, ver’ budeme pekne!“ pokyvuje hlavou ustavične starý Demák. Srdce zviera sa mu strachom nielen o život syna, ale i za seba samého. Čo si počne on starý sám? Starší syn Paľo predišiel ho do hrobu pred dvoma rokmi, tohto mu vezmú teraz a pominie sa i ten. Mladí odchodia, a starý, on, ostáva, aby naveky katoval, i vtedy, keby už dobrý bol oddych. A starý Demák v tom žiali chytá si malú plešivú hlavu a vzdychá so zúfalstvom čajsi:

„Bože, prečo my trpíme, za čo sa bijeme?!“ No nenájde na to odvety, ani vysvetlenia…

„Za čo!“ vzdychá stará, sediaca na posteli, nevládna súžbou. „Ktože to vie… hádam ani tí, čo to nastrojili.“

„Ver’ nám nepovedia a sa nás nespýtajú, či chceme vojnu,“ ozve sa nevesta Anča od miesenia. „Ach, keď si pomyslím, že by aj Paľo bol musel teraz ísť… aj za Janom sa mi srdce dobre neroztrhne, a ešte za ním?“ utiera oči zavlhnuté, hoc plakať nestačí. Na

136

nej je celá robota zložená. Teraz štrúdle vyťahuje a pečie. Na podkovky už zamiesila – cesto kysne – mak utĺkla. Nachystajú mu, čo vedia najlepšieho, veď sa narobil dosť okolo gazdovstva, napracoval –– nech užije. Veď ktozná, či je toto nie ostatné jedivo, čo mu doma chystajú. Prečo sa toto muselo stať s nimi? Prečo ich pánboh neochránil? On tichý a dobrý syn, ochotný vo všetkom, ktorý pristal vždy na vôľu otca i matere. Uctil ich. Slova zlého nevypustili jeho ústa, ani špatného. Nenafukoval sa, kamarátstva nehľadal, nepil, nechodil do krčmy, ani po nociach sa nemotal ako iní mládenci alebo i jeho vrstovník Ďuro Matvejovie, už ženáč – a predsa i tento musí preč. A kto ich opatrí na starosť, ak padne? Starší syn umrel, v tomto skladali: všetko úfanie…

„Veď vraveli páni, že vojna len za tri mesiace potrvá, a ľa, už je štvrť roka kde, a nepriateľ je ešte nie zmrvený, ako sľubovali!“ stene stará.

„Tí tak vedia ako ja!“ odpovie Anča. Ide po vajce do komory, že potrie koláče po vrchu ním, aby sa na peknô upiekli, a vezme dve i do vrecka pre seba. Predá židovi, keď si zozbiera viac. Veď sa dosť naderie a diel nemá do ničoho. Aspoň teraz, keď má prístup k všetkému, opatrí sa –. veď je i jej.

„Iba sa obriaď, Janko môj, a choď sa aj ty poodberať k pánu farárovi i do školy a všetkým pánom ako ostatní. Rodina ťa vyprevadí všetka, ak nie ďalej, aspoň na chotár,“ povie plačlivým hlasom Demáčka synovi, ako prišiel zo stajne. Zdvihne suchú ruku; túži mu pohladkať vlasy ako dieťaťu, hoci je už pristarý na to. Ruka s klesne jej, nechá tak, len zástene:

„Ach, syn môj, syn môj!“

137

S veľkou láskou sleduje každý jeho pohyb, ako on na jej rozkaz sa umyje, češe a berie čisté rúcho na seba, prizerá sa mu, aby jej takto ostal pred očami. Čo ho čaká tam, čo bude trpieť v tej vojne? Zabijú ho? Tie ruky jeho odtrhne granát, tie nohy odseknú, a tú hlavu jeho možno rozštiepia šabľou…? A v zúfalstve nad tým Demáčka temer zlorečí tej hodine, keď ho na svet doniesla…

Jano obriadený čisto, ešte postoji nerozhodne za akomak. On, krotký a nesmelý, nikdy nechodil k pánom, to apa vykonali naveky, ak skrsla potreba, on sa nemusel zapodievať tým. Keby mohol otec miesto neho i toto odbaviť, musel by ísť ten. Takto zoberie sa sám, povzdychnúc. Vo dverách stretol sa s Marou, ktorá vracala sa od susedov, kde ju po ťapše poslali. Zazrúc Jana, odklonila sa od neho nevľúdne, zrak nabok hodiac.

„Navečer príď do staje!“ šepol jej on. Túži aspoň odobrať sa od nej. Ona prešmykla sa popri ňom, neodpovedala, nedbajúc na jeho slová. Vraví gazdinej:

„Tapše mi nedali. Ženy povyvaľované sú po posteliach ako pobité od žiaľu. Hotovenie museli nechať tak. Kupcovka im prišla dopekať – tej sú ťapše treba.“

„Veď sme aj my tak… čajsi pomrieme od ťažkostí,“ povie Anča, „ale my nemáme Kupcovku, čo by nám prišla dovárať!“ Nevesta skrúca sa rezko. Krok jej je obratný, líca horia jej od pilnosti. Do večera dva koše boli nachystané. V nich biely chlieb, tridsať podkoviek s makom a lekvárom, koláč a dve štrúdle. Nech nepovie svet, že keď gazdiná ochorela, Jano už nebol nijak opatrený.

138

„Keby ste ho boli aspoň oženili!“ zaúpie zrazu v rozcítení veľkom Anča, no hneď nato zľakne sa svojich slov. Veru to: oženili! Ak padne na vojne, mala by diel z majetku i jeho žena, deti, a takto všetko jej deťom ostane.

„Teraz vám je: keby ste ho boli oženili,“ šomre Mara v duchu, „ale dosiaľ naveky ste striehli na nás, mňa hanili pred gazdom a gazdinou, ako ste vedeli najhoršie!“ A Mara v hneve, ako zložila lyžicu od večere, ešte kým sa Jano nevrátil od pánov, ušla k materi nocovať.

11

„Ty, Líza,“ povedala v ten večer Mila priateľke, ktorá prišla k nej na celé popoludnie s ručnou prácou, „vieš ty, že je Širický odobratý?“ Bolo jej na rozume, že Líza ani slovom nezmienila sa o tom. Tej krásne oči zablysli sa, no povie hneď:

„Odobratý… ja viem!“No nevedela. V duchu je zarazená, no nechce

prezradiť Mile, že Širický prestal chodiť k nim. Nech nevie príčinu jej zlej vôle, aby netriumfovala, lebo jej závideli všetky lásku jeho.

„Bol sa u vás odobrať? U nás bol včera, i u Štepkov – zajtra odíde. Počuješ, Líza, nebola by som myslela, že ho Magda predsa naozaj ľúbi. Ako odišiel od nich, ona ostala smutná na smrť.“

Líza mlčí, hoc o ničom nevedela, nechtiac sa prezradiť. No už ďalej neostane u Milý. Poskladá ručnú prácu a ide preč. Vzrušenie zafarbilo jej pekné líca… A ako vyšla zo dvora a prešla k uhlu domu,

139

šmarila košík s ručnou prácou do jarku. Tvár jej horí, krásne pery stisnuté a oči lesk plný vyhrážky. Cestou vyhýbala ľuďom, Janovi Demákovie na poklonu neodpovedala. A predsa citom srdca boli trápení obaja: i on, nemotorný sedliak, i ona, jemná slečna.

„Bol u nás Širický?“ spýtala sa hneď, ako prišla domov a dvere zatvorila za sebou. Horiaci zrak uprie na chladnú tvár Malinskej. Už teraz vie, prečo ju matka poslala k Mile dnes. Aby nestretla sa s ním naostatok – to bol cieľ.

Malinská povedala pokojne, že áno a žiaľ, nebola ani ona doma, ale u Mollerov. Líza, hryzúc si pery, sadla si do kúta so vzdorom. Na večeru nejedia, nepohnúc sa zo stoličky a mala takú tvár odhodlanú, akoby chcela tam ostať na večnosť a hladovať. Keď Širický neprišiel ani po večeri, vtedy žiadala, aby matka poslala poň a zavolala ho na čaj, a keď tá odoprela, požadovala ešte horšie, totiž, aby šla s ňou k nemu, lebo ona ho chce vidieť, kým neodíde na vojnu.

„Ale čo myslíš… je to žart?“„Žartovať teraz? Ani sa mi nesníva. Ja chcem!“ hodí

hlavou svojvoľne. Po krásnych lícach lejú sa jej slzy, celý príval. Prečo matka neposlala po ňu, keď tu bol? Lebo darmo vraví, že nebola doma ani ona. A ak nebola, prečo odišla? To všetko schválne nastrojila jemu nepriateľská mať.

„Chcem ho vidieť, čuješ, mati… Chcem, aby si so mnou šla.“

„Teda sa blázniš!“„Čo i bláznim. Ja chcem ísť k nemu!“„Ale ja nejdem s tebou, ani to nedovolím. Pomysli,

aká nerozumná myšlienka je to od teba. Prečo ísť k

140

nemu? On spokojný je s tým, že ťa nevidel, a ty si nie?“

„Ja nie som spokojná a teraz sa všetko zmenilo. Pochabá myšlienka, nepochabá – čo mňa po tom? Ja chcem ho ešte vidieť,“ vraví vždy s väčšou náruživosťou a vždy plačúc. „On ochladol pre čosi, ja som ho urazila, ale neviem kedy a ako. On sa zmenil… Ja chcem ešte raz byť s ním!“

„A čím ti je on, ten nedouk, bludár?“ zvolá Malinská. „Máš pravdu, zmenila vojna všetko, i stud u žien… Čím ti je on?“

„Všetkým na svete, nevrav zle o ňom!“„A nevidíš v tom poníženie, keď on ochladol, ako

vravíš, a ty ideš za ním? Aký cieľ v tom? Prečo sa znevážiť, čo chceš? Tebe je všetkým na svete, ale ty jemu nie… To je príčina, že nepochodí viac!“ Chladnej panej líca očervenejú, čo prichodí do rozčúlenia, brániac svoje náhľady.

„Ale ja ho ľúbim,“ skríkne Líza. „Radšej ho nad všetko. Nad celý svet, seba i teba… Ja musím ísť k nemu!“

„Aby si mu to povedala?“ povie Malinská a pery stiahnu sa jej trpkosťou. Či zato vychovala dcéru tak starostlivo a s takým sebazapieraním, aby jej toto bolo povedané? Radšej bludára Širického ako ju. Na smrť tým ranila matkino srdce.

„Keď on sa neosvedčil, osvedč sa ty,“ pokračuje bezzvučným tónom, „za mojich čias dievča neopovážilo sa ani očí pozdvihnúť na mladého človeka… Aká múdrosť v tom? On odíde, ktozná, či príde späť a aký príde…“

„Práve preto, že odíde… práve sto ráz preto! Neosvedčil sa, lebo nechcel ma poviazať – i v tom

141

vidieť jeho čestnosť. Že neopovážilo sa dievča očí pozdvihnúť za vašej doby? Zato ste nevideli, za koho idete!“

Malinskej líca zbĺkli, potom zbledli zas. Nemilý výraz jej oka sa zlomil. I toho musela sa dočkať, že jej dcéra takto vyčíta. Ach, či mala začo trpieť i núdzu…

„Chcem k nemu, chcem!“ zvolá Líza prudko a s vášňou. „Ideš, či nie? Ak nie – idem sama!“

„Preboha, dievča, ty nevieš. Čo chceš! Celý svet nás odsúdi a zneváži. Maj rozum, prosím ťa! Teda ja, stará, mám ísť večer s tebou na byt mladého človeka?!“ A pery panej potriasajú sa v zadržiavanom plači.

No Líza už nepočúva. Berie sa von dverami –– ide sama do tmavej noci. Malinská vzchopí sa tiež, zabudnúc aj izby pozamkýnať, čo sa jej nikdy nestalo, a uteká za ňou. Večer je tmavý, ale nebo jasné. Hviezd množstvo blinká na tmavobelasom nebi. Je ticho; ľudí už nieto na dedine, no okná na domoch svietia sa rad-radom. Od krčmy počuť spev. Tam hodujú odchodiaci na vojnu – robia si kar. V speve vyniká jeden hlas, preráža srdečne a rozžialene veľmi. To spieva Jano Demák. Nikdy nechodil do krčmy, teraz je tam, lebo ho stretol smútok najväčší. Pil veľa a teraz spieva, ako mu hrdlo stačí. Počuť jasne na cestu pieseň:

Mal som frajerečku, bola mi po vôli,ale ma nechala, lásku sfalšovala,moje srdce do väzenia, do veľkýho dala…

142

Líza letí hore dedinou; po suchej ceste ozývajú sa jej náhliace, rýchle krôčky. Na pol ceste do kancelárie dohonila ju Malinská.

„Bláznivé dievča, teraz teda čo?“„Svieti sa ešte v kancelárii!“ povie Líza s jasaním.„Tam je Baláň.“„Nie; ten šiel do Klipkáčov – stretla som ho. To je

on!“„Bár by bol!“ myslí si Malinská. To je predsa lepšie,

ako keby šli na jeho byt, a ak sú ľudia pri ňom – ešte lepšie. „Dievča bez rozumu,“ šomre cez zuby.

Líza nedbá na nadávky, ide tam strmo, temer letí. Mať ju nestačí nasledovať. Prešla hore doprostred dediny, potom kus vyššie. Stade treba odbočiť napravo k obecnému domu. Už je na vŕšku, kde stojí kancelária. Ide popred okná, najprv tie, ktoré vysoko stoja od zeme, potom nižšie, kde vŕšok zvýšil sa. Zastala pred tými a pozrela do jedného z nich, ktoré bolo otvorené. Áno, tam dnu je on – on sám. Sedí pred dlhým zeleným stolom, opretý chrbtom o stoličku. Oči má privreté, tvár jeho pokrýva veľká bledosť. Na čo myslí? Čo všetko ide mu umom chvíľami, keď ide v ústrety vojne a smrti? Či myslí aj na ňu? A veď je to bláznovstvo túžiť, aby ten, ktorý ide umrieť, myslel na dievča, na ľúbosť – na pletku. Lebo pletka je to len v porovnaní s tým, čo jeho čaká. Líza si to už ani nežiada. Hľadí naň zmenená a skrotnutá, kým z očí lejú sa jej slzy, ako na akéhosi povýšeného nad iných, nedosiahnuteľného, a v srdci iba jediná túžba prudká, horúca: kľaknúť pred neho …

No tu ide mať; počuť jej náhliace kroky – už dochodí. Treba konať čosi rýchle, kým nedôjde. Líza strhla z hrude červenú ružu, čo ju mala pripätú, a

143

hodí cez otvorené okno. Ruža preletela a padla na stôl, práve pred neho. Širický na šuchot a zvlnený vzduch, ktorý ovial mu tvár, otvoril oči, a vidiac ružu na zelenom súkne, pozrel k otvorenému oknu, vstal rýchle, pristúpil k nemu – a jeho oči padli práve na tú, čo na ňu myslel celý večer, teraz pred odchodom po dobrom.

„Líza, vy tu?!“ povie tlmene, zľaknutý, akosi mimovoľne vynechajúc slovo: slečna. Svetlo z okna padalo práve na jej tvár, krásnu, vlhkú od slz, na jej žiariace oči, vhĺbené do jeho tváre a on pochopil, prečo stojí tam. Líca sfarbil mu prudký cit blaha. Hľadia jeden na druhého, akoby sa chceli pohltiť očami. Naraz vystrel ruky k nej, srdce schvátil mu cit vášne. Zdvihne, schytí ju, nech zjasní sa mu ostatný okamih, keď berie sa umierať, nech odnesie rozpomienku najkrajšej chvíle… No tu zaznie triezvy hlas Malinskej:

„Dobrý večer, pán Širický! Ponáhľaš sa, Lízka, veľmi, nevládzem za tebou… Boli sme na prechádzke, Lízku bolela hlava… ľa, aká je,“ vraví, upozorňujúc ho a vysvetlí i jej slzy. Ale pritom zabudla, že sú nie odeté na vychádzku a idú od domu, nie k domu.

Širický zachvel i narovnal sa. Všetko kúzlo a očarenie zmizlo hneď. Malinskej slová a tón zarazili ho ako mráz. Odpovie chladne, zdvorilo.

Ale v Líze vzoprel sa vzdor. Zdvihla hlavu a už jej oči inak hľadia cez slzy – zúrivo. Bola by skončila pekne, ale teraz navzdor vynúti, čo chcela prvej, kým neprišla k nemu. No Malinská pozná svoju dcéru a nemešká veľa. Ako odznela jeho odmeraná odpoveď, už vraví ona:

144

„Neboli sme doma, keď ste boli u nás. Teraz videli sme osvetlené okná, nuž vravím Lízke: ‚Poďme zbohom dať nastávajúcemu hrdinovi ľ“ Hlas jej znie bezcitne cez zuby. Oči svietia nepriateľsky, ba so vzdorom, akoby vravela: „Ohó, panák, nemysli si, že dostaneš dievča do svojej moci – ja som tu na stráži!“

„Hrdina!“ blyslo mysľou Širickému, a všetko milé, čo bolo ešte pred ním, kleslo a stratilo sa navždy.

„Ja chcela som vás vidieť… chcela som,“ skríkne Líza, pobúrená chladom matkiným, akým vraví k nemu. „To vedzte…“ zasekne sa. Plač, ktorý tak obľubovala vždy, zadúša jej slová. V malomocnej trýzni hryzie si rty, vše šatôčku. Malinská skoro vpadne slovami:

„Áno, chceli sme vás vidieť… to vedzte. Veď idete za všetkých nás život svoj nasadiť. Povinnosťou našou je aspoň takto vám svoj súcit a úctu dokázať – zbohom teda…!“ „Líza, poď, bude noc!“ čiaha za rukou dcérinou. Tá odtiahla sa prudko. Nie, takto nemožno odísť. A vtom už nahlas zaznie jej vášnivé fikanie. Malinská zbledla od ľaku.

„Ani rúčku nepodáte?“ rečie Líze on, sklonený nad oblok. Hlas znie mu mäkko, zvlnené, oči plamenné upiera na ňu, nedbajúc na Malinskú. Paňou trhlo; srdce zabúchalo jej strachom akosi... Neuchráni ju? Tu je chvíľa záhuby dcéry i jej. Koľkí tak spravili, idúc do vojny, že sa zasnúbili s dievčaťom, ba i zosobášili v ostatnú chvíľu na zlo a nešťastie. I čiaha zas za dcériným ramenom, no tá kročí k oknu bližšie, pritiahnutá jeho pohľadom a podáva mu svoju bielu ruku. Širický naklonil sa, že ju poľúbi, no Líza podala mu líce svoje. Ale v tej chvíli, kým Širický sa

145

spamätal, Malinská trhla dcéru preč od neho ako kvočka kurča pred jastrabom.

„Zbohom!“ zavolala od uhla domu s takým istým chladom, ako vravela prv, unikajúc víťazne s dcérou.

Širický odklonil sa a odstúpil neistým krokom od okna. Pri stole klesol na stoličku ako guľou ranený, hoci nie je ešte na bojisku. Tvár zblednutú sklonil na prsia a oči zavrel zas. Tak sedel nejakú chvíľu. Čo dialo sa v ňom a čo preniesol, ktozná… Ale jeho pery ustato šepkali slová:

„Dobre tak!“Ani s bozkom čistej devy neodíde ta, kde smrť čaká

na neho…Otvoreným oknom dolieha pieseň Jana Demáka,

srdečným žiaľom spievaná:

Ale ma nechala, lásku sfalšovala.Moje srdce do väzenia, do veľkýho dala.

12

„Prevelebný otče,“ oslovil o tri roky pána farára bradatý pomocník notárov, ktorý prišiel na miesto Širického, „veľmi vám preriedila stádce vojna…? Aby ju satan vzal raz už z nášho hrdla!“

„Prevelebný otec,“ štíhly a dosť ešte mladý človek, pohol sa nervózne akosi. Zložil karty, tarok, na stôl, kým odpovie.

„Žiaľ, dosť. Dvadsiati padli, sedemnásť je ranených a o tridsiatich nevieme, kde sa podeli. To je veľa straty v menšej cirkvi.“

146

Páni – bolo ich viac pospolu – zatíchnu zamyslení a dojatí. Už nik neoduševňuje sa za vojnu a nik nevidí spásu v nej pre krajinu. V každom srdci túžba za pokojom. Hoc víťazia vojská krajiny, vojny sa už nasýtil každý.

„Kedy tomu bude koniec, kedy týmto časom strašným?“ vraví pán Štepka. Duch toho je už celkom ubitý a hlava šedivá. Syn zajatý v Rusku. Ťažko je žiť. „V krajine úpadok – všetko sa zhoršilo, i mravy. A od vojny, vy kňazi, toho opak ste čakali.“

„Eh, vlasť ako prekvitala!“ povie Moller, už tiež vyrušený z flegmy.

„Bude ešte slávnejšia, len aby prišiel pokoj,“ uisťuje Baláň, ktorý doma nestratil nikdy ducha. No tichší je i on. Jeho ústa už ani raz nevypustia pyšné slovo: „Všetci pôjdeme!“

„Pokoj, ale kedy ten bude? O štyri-päť rokov!“ ozve sa Klipkáč, už všetko v najhoršom svetle vidiac. Vojna vzala mu i štvrtého syna.

„Ako smieš také niečo tvrdiť, starý? Každý dobrý vlastenec žiada pokoj. Nebolo nám dosť vyliatej krvi a nie nás je dosť málo?!“ za vráti ho Baláň, celý červený v tvári. Ľaká sa každého takého slova, každej narážky, každej pochybnosti. Či nepôjde i on predsa? Klipkáč pohodí plecom, nedojatý jeho výkrikmi.

„Keby to od nás záviselo, kedy pokoj spraviť – spravili by sme ho hneď. Však, slečna Mila?“ obrátil sa radšej k nej. Ona zasmiala sa. Totiž zasnúbila sa so svojím kolegom, ktorý je na vojne tiež a má si ju po vojne vziať. „A ostatné kde sú od vás?“

„Magda doma, tú nemožno vylúdiť nikam. Lížu preložili na iné miesto, veď viete. Tu zanedbávala svoje povinnosti; nemohla už tu žiť. Hľa, tu na jej

147

mieste je slečna Ida,“ ukáže na veľmi vysoké dievča s krásnymi zubami, ktoré naveky ukazovala. „O Gréte viete tiež, že šla za ošetrovateľku.“

„No, vidíš ju, vidíš,“ pokrúca hlavou Klipkáč pre Grétu, „načo sa dala ona, mladušká, ošetrovať ranených… Nešťastná vojna!“

„Eh, preč s tými rečami… Lajko, nalej z toho tvojho vína – či sa dobre pije!“ povie tučný Moller, ktorému všade sa víno dobre pilo. Zagáni na bradáča, že pripomenul vojnu. Kto sa o nej, nenávidenej, teraz už zhovára? To je zunované, to sa nepatrí, to je odporné. Nie dosť, čo všetkých tlačí ako kameň – jemu Grétku odňala; nedala sa už zdržať ničím… Drahota neslýchaná, vyžiť nemožno, jesť nieto čo, šatiť sa nieto čím a rekvirovačkami ešte i dušu vytiahnu z ľudí.

„Či sa dobre pije, kde si ho kúpil, Lajko? Zalejeme starosti!“

Domáci pán nalial do pohárov vína, ktoré sa spenilo. Páni pochytali každý svoj pohár, prištrngli jeden k druhému a vypili, s pôžitkom obliznúc si pery.

„Výborné víno!“„No a teraz ďalej do hry! To tvoje ultimo, Štepka,

bolo chválitebné!“ Moller zhŕňa karty, že ich rozmieša a rozdá, keď dnu vstúpila slúžka Beta. Bola odetá v čiernych šatách ako všetky ženy v dedine. Slúžila už desať rokov v dome i mala právo prísť do izby kedykoľvek, i keď bola nevoľná.

„Prosím ponížene pána farára, tu je Dubovie Paľo. Prišiel včera na slobodu; na tri týždne ho pustili. Ten vraví, že pán Širický padol,“ dokončí s plačom, zavzdychajúc žiaľne.

148

„Že padol?!“ skríkli páni, hodiac karty na stôl. Pán farár skočil z divána.

„Zavolajte ho dnu!“ rozkáže vzrušený.„Že padol, že padol…“ opakujú, akoby nechápali,

hoci je to teraz na dennom poriadku počuť o padnutí niekoho. Už mohli privyknúť, i privykli na to, a predsa zachvelo sa srdce každého.

„Či sa už nikdy toto neskončí!“ lkali dámy zhrozené.

Do izby vošiel vysoký, plecnatý mladý muž. Rovná, pekná postava jeho prezrádza silu. Hlava mocná ako levova, krk silný, tvár červená od kypiaceho zdravia. Radosť je hľadieť naň, rozkoš pre oči vidieť jeho mladé svieže telo.

„Tebe ani vojna neškodí!“ povedali mu príjemne dotknutí páni, pozerajúc naň. „A vraj hlad trpia naši vojaci! 2e ťa pustili takého obra… Ty si mal tam ostať do konca, vždy!“

Paľo sa usmieva. Ľúbia sa mu obdivujúce slová pánov. V ňom tak tešili sa i na odobierke páni málokrvní, vyžití, tenkých kostí, i všade, kde sa zjaví, temer ho zjedia očami pre jeho silu a krásu.

„Čerstvého ťa vidím, chvalabohu!“ rečie pán farár, ruku mu podávajúc.

To šli spraviť i ostatní, vítajúc víťaza.Bradáč povie s oduševnením.„Prisám ani lev! Veď nie div, že víťazíme s takými

obrami!“„Víťazíme – ale v krajine hlad!“ ozve sa Klipkáč.„Eh, mlč už raz! Nekaz všetko svojimi

poznámkami!“ ohriakne ho Moller a ide potľapkať plece hrdinovo. „Povedz, koľkých si zničil

149

nepriateľov? Dúfam, že hodne si ich poslal na druhý svet. Tie ramená! Ty sa prebiješ i cez peklo!“

Paľo usmieva sa zas.„Pekní, pekní, my čo sme zdraví,“ povie, „ale

poranených keby videli!“ – Potom pokračuje: „Ver’, keď som kývol, to nebolo nadarmo. Ako muchy padali, keď som chytil oberuč flintu, že prišlo na roham.“

Oči pánov s láskou a úľubou spočívajú na ňom. Taká radosť je počuť každé jeho slovo, hoc žízeň za krvou nepriateľa už pohasla. Ale kňaz poodstúpil akýmsi nervóznym pohybom a zrak mimovoľne padol na ruky obra, akoby sa bál, že uvidí na nich krv.

„No, a čo vieš o pánu Širickom? Naozaj padol? Rozprávaj o ňom,“ riekol po chvíli.

Paľova tvár hneď zvážnela. Vzdychol si.„Ver’ je pravda!“ zvesil leviu hlavu. „Boli to chlapík

ku každému dobrý ako brat. Ešte aj nepriateľa ľutovali. A chudák, od prvopočiatku žiadali si byť sanitárom.“

„Hľadal, kde ľahšie – prirodzene,“ podotkol Baláň.„No nemohli sa dočkať toho, museli sa biť. Mysleli

sme aj my, ako tuto pán urodzený, že si hľadali polahody, zato sa ťahajú tatam, že sa boja bitky – ale nie! Ako sme prišli do ohňa, nič sa nemerkovali. Koľko ráz som ich už aj ja prosil, aby sa chránili, že ich zabijú. Vždy mi povedali: ‚A my čo robíme, aj my zabíjame!’ Nie tak – reku – pán Širický, ale takto: Ja chcem biť, ale seba nedám. Tak zvíťazíme… Nie je pravda?“ Kývli hlavami uzrozumene. Pravda, pravda sa rozumie! Ani Klipkáč neprotirečil tentoraz, ba zvolal:

„Ty si hrdina a víťaz opravdivý!“

150

Paľo rozpráva ďalej, nedbajúc tentoraz na ich chvály.

„No, oni už taký boli. A iba si to prosili, aby aspoň na roham – nápad neprišlo, že sa im to oškliví… A j hrozná a hnusná vec je to, pán farár,“ obrátil tvár k tomu, akoby ten bol jediný, ktorý súhlasí a pochopí ho dobre.

„No, pravda, že i na to prišlo… Raz po bitke, keď sme zahnali nepriateľa, jeden ranený stenal a volal o pomoc. Nik nechcel k nemu, lebo paľba, hoc poriedku, ešte trvala – oni šli. Dosť sme ich prosili, aby ho nechali, že je to aj tak nie náš ranený, ale ich –– nedbali nič. Šli k nemu a ako si kľakli, kde ležal, že mu pomôžu, viac ani nevstali. Tam ich guľa trafila do čela… Eh, či sme mali žiaľ za nimi!“Stará Beta, ktorá pri dverách počúvala vyprávanie, s plačom vyšla zo svetlej izbice pánov. Veď i panie utierali si oči, ba i pán niektorý, nieto aby neplakal človek prirodzený. Vyšla na ulicu, aby každému, koho uvidí, zvestovala smutnú zvesť, nech zaplačú za dobrým človekom. Na dedine ľudu je vždy dosť takto podvečer, keď pošta prichodí. Ženy v čiernych sukniach ako kŕdle havranov obstanú dom poštársky. Čakajú písma od svojich, vzdialených na vojne alebo v zajatí. Niektoré ženy idú smutné, hlavu nosia zvesenú; iné už privykli či odvykli od mužov, niektoré už i pozabudli na nich, a idú si po listy len zo zvedavosti a aby sa vytŕčali. Satý na nich čierne, ale myseľ jasná. Poštár rozdal ružové karty, ktorej ktorá patrila. 2eny s rozhovorom rozchodia sa na všetky strany. Tie smutné čítajú karty idúcky, aby sa čím skôr dozvedeli o svojich z písma.

151

Matvejovie pekná Anka číta kartu idúci tiež. Jej tvár je schudnutá a bledá. Krása jej mizne,– bujná postava stenkla – vari je to ani nie ona. Žena Paľa Peku nechýba tam tiež. Tá síce nemá nikoho na vojne, vychodí pred dom zo zvedavosti, aby vedela o všetkom, čo sa deje na dedine. Je pekná, lícna. Na tvári kvitnú jej ruže, čierne oči jasajú spod zrastených obŕv, na ústach úsmev spokojnosti … Ostatné ženy predbehla Katka Stoličkovie. I tá má kartu od muža v hrsti. No nečíta ju po ceste – stačí ju prečítať i doma.

„Chudina Katka, dobre jej je bez muža!“ smeje sa pri smútku Beta z fary. „Oddýchla si od lotra. Tá ver’ nedbá, čo naveky bude vojna. A ten ti vám ešte nebol ranený. No, či nevedel radšej ten padnúť? Ale takého Kata-guľa nenájde, ani sa ten nepolepší. Vo fašiangoch bol doma a aký ta šiel, taký prišiel – pohan! Len piť a ženu biť.“

„Všetkých zlých mužov by mali pobrať na vojnu. Nech by ich tam čert vzal,“ mienia ženy.

„Jano Koniar prišiel pred troma dňami na týždeň. Ten sa vraj polepšil. Taký je k žene ako anjel,“ povie jedna.

„Tak tá má osoh z vojny. Veď vravím, že by mali všetkých planých mužov zahnať tatam, nech by alebo padli, alebo sa napravili.“

„Padne ti skôr dobrý, ako zlý,“ začne stará Beta z fary, „ako, ľa, pán pomocník Širický!“ A Beta rozpovie s plačom chýr, čo počula od Paľa Dubovie v svetlici pánov. Ženy utierajú si oči čiernymi zásterami a ľutujú dobrého pána tiež. Veď nikomu protivenstva nijakého nespravil za ten čas, čo bol s nimi v dedine.

„Aspoň nenechal ženu a siroty!“ potešili sa potom.

152

Demákovie nevesta Anča, ktorá, svokrom poslaná, tiež tam bola list čakať od Jana, i pri tejto príležitosti prešla z cudzieho žiaľu na svoj, ako vždy.

„Keď si pomyslím, ženy, čo som sa nareptala, keď môj Paľo umrel, iba zmrznem, že ma nezhladil zo zeme, že ma nestrestal. Teraz vidím, že to tak dobre bolo. Boli by mi ho vzali na vojnu teraz, bol by padol v tom cudzom svete, ako, ľa, i pán Širický, a takto som ho ja doopatrovala, uložila do matky zeme. Predsa je len pravda, ako i v tej pesničke stojí, že: Co bůh činí, vše dobré jest, svatá jest vůle jeho… Nereptala som ja viac, ako vojna povstala, iba radšej chválu vzdávam bohu! – Čože je, čo sa stalo?“ zrazu pretrhne reč Anča, obrátiac tvár rýchle k pošte, kde zaznel zúfalý výkrik, nato krik a hlučná vrava. Niektoré ženy utekali zľaknuté a – zvedavé.

„Nuž čože je,“ dobehla jedna vraviac, „Matvejovie An-ka vari umrela… Tam ju kriesia, hen! Prišlo jej písmo, že jej je muž zabitý, aby ho viac už nikdy nečakala domov. Bol na varte a tam že si zapálil cigaru – veď viete, aký bol vždy svojej hlavy. Nepriateľ ho zbadal a strelil naň. Guľa mu krížom cez srdce prebehla. Umrel na mieste. A mal vo vrecku dovolenie na štyri týždne!“

„Ba že mu hlavu odstrelilo!“ zvolá ktorási.„Bože, bože, iba žiaľ všade, iba ten smútok – len to

nešťastie vždy!“ horekujú ženy.„Matvejovie prístavok padol, Matvejovie prístavok

padol!“ znelo z úst do úst po dedine, všade vzbudiac v srdciach strach a ľútosť nad ním i jeho ženou. Len v srdci Zuzy Pekovky zvesť tá nevzbudila sústrasť, skôr uspokojenie a radosť. Stojí tam ako začarená, oči blýskajú jej divne, na ústach úsmev tajnej útechy.

153

Padol Ďuro jej neverný, pyšný, bezcitný. Ani Anča, boháčka, nebude ho mať. Ako prosila v tých chvíľach žiaľu, aby ich boh roztrhol, tak ako Anča ju od neho – to sa i stalo. Anča vzala jej Ďura, hoc mohla si vyberať i z desiatich, jej vzal ho boh. Teraz nech trpí, ako ona trpela, nech umiera žiaľom, ako ona umierala.

„No, či som nepovedala, že mi je dobre, že som muža stratila dávno?“ rečie Anča Demákovie. „Ľa, ako ju šikujú, ani živú, ani mŕtvu. Dobre, že som ja už po tom všetkom – Co bůh činí, vše dobré jest!“

„Ver’ dobre, tetka!“ dosviedča Zuza Pekovie s ochotou. Keď si aj ona pomyslí, že si čajsi o svet prišla, keď ju za Peku vydali, za neho ani jedna nechcela ísť a ju pohanil Ďuro, keď si vzal druhú, a hľa, ako sa zmenili veci. Tá hrdá, čo zvíťazila vtedy, je teraz pokorená k zemi – a jej, vtedy pokorenej, je teraz dobre. Ženy ostatné hrdlujú sa, orú, kosia, derú sa v chlapských robotách, lebo robotníkov vzala od nich vojna, a jej je dobre pri mužovi, ktorý všetko zaopatrí. Vtedy plakala, teraz je na pokoji. V pokoji môže žiť, pri plnom stole v pohodlnosti, v hojnosti – a Zuzu zašiel taký dobrý cit, akoby med prežierala.

154

ŤAPÁKOVCI

155

Jar nastala. Lúče slnca otepleli; zem zohriata vydáva paru a vôňu. Povetrie klzké, sťaby hladkalo, a plné sviežosti. Tráva na lúkach tisne sa von, vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. Všetko budí sa k životu a hýbe k činu. Ľud chvatom berie sa do jarných prác. Cez zimu oddychoval každý, zaležané údy žiadajú sa na čerstvé povetrie – do poľa. Tváre omaľujú sa v slnci na červeno, oči prijmú svit bystrý a smelý.

Iba u Ťapákov chlapi postávajú po dvore a nemôžu striasť zo seba zimnú lieň. Nemôžu sa nahútať, či ísť začať dnes oračku, či nie. Role síce túžia už za pluhom – no nie je piatok, ale streda. U Ťapákov však odjakživa nezačínali práce v iný deň. V minulý piatok orať nemohli, bolo primokro, treba im šetriť slabo prezimovaný statok, ale ak budú čakať do piatku, zatvrdne zem. Mali by teda ísť dnes, ale či to bude dobre, či sa vydarí, keď začnú prácu v iný deň? Či tu bude požehnania…?

U Ťapákov národa je veľa. Štyria bratia so ženami a deťmi, piaty, najmladší Mišo, ešte mládencom. Dievka jedna, Anča, tridsaťročná – nevydatá. Nevydala sa – je mrzáčkou. Lámka jej telo pokazila ešte za malička. Nechodí, len na dlaniach a kolenách čo sa vláči po chyži. Po driek je pekná; tvár má krásnu dosiaľ, ale nohy si vystrieť nemôže…

156

Veľa je ľudí u Ťapákov… Keď sa všetci zídu, temer nestačia lavice. A keď obsadnú stôl na obed, čo len po sedem ráz začrú do misy lyžicami, už sa i vyprázdni… Ľudu dosť, ale to je chyba, že nieto hlavy v dome. Ešte kým stará gazdiná, ich mať, žila, bolo ako-tak. Ale ako ona v pominulú zimu zložila ustaté kosti do hrobu, jej pozostalí sú ako ovce bez pastiera. Otec umrel dávno – nieto, kto by viedol veľkú čeľaď. Chlapi síce sa znášajú, oni pristali, aby gazdom bol najstarší brat Paľo, ako sa i patrí; ale ženy uzhodnúť sa nemôžu. Najstaršia nevesta, Iľa, od Jablonckov braná, myslí, že jej náleží veslo, i drží ho v ruke, no z ostatných ani jedna nie je spokojná s tým, a najnespokojnejšia mrzáčka Anča peknej tváre. Ona k nenávisti popudzuje ešte i ostatné. Ona chce rozkazovať a vždy to chce, čo nechce Iľa. Nechce Iľu nik, lebo sa vyvyšuje nad všetky. Je i v obecnej službe: je babicou. Bola na kurze v Sobote zo dva mesiace a odvtedy drží sa nad ostatné povýšené, akoby bola nie zo sedliackeho, ale z panského rodu. Nič sa jej odvtedy nepáči v dome, s ničím nie je spokojná. Naúča, majstruje a chce zrútiť staré obyčaje, odjakživa u Ťapákov zakorenené. I dnes, sotvaže otvorila oči a doniesla vody, že uvarí jedla na fruštik, už si našla, za čo by im kázeň držala:

„Či by poriadni ľudia trpeli tú studňu v tom sklade bez zrúba? Iba o kúštik, že som sa do nej nestrepala. Pre váš fruštik ja si ešte aj o život prídem. Keď nechcete studňu napraviť, choďte vy sami po vodu. Lebo už viem, že sa ja prvá do nej zmočím!“

Chlapi poobzerali sa jeden po druhom, koľko je v izbe z nich – ženy nevšimli si jej slov – a jej muž, Paľo, vysokej, trochu nahnutej postavy, okrúhlych,

157

pokojných očí, ktorý veľmi rád žartu val, začo ho i žartovníkom volávajú, podotkol rozmarné:

„Nezamoč sa, kráľovná!“V izbe nastal smiech. Ilina tvár ostala ako ruža.

Práve muž, ktorý mal by si zastať na jej stranu, na žart obracia jej vážne reči.

Na lavičke pri peci sedela mrzáčka Anča a zemiaky oškrabovala na krúžalkovú polievku, šikovne ich v prstoch skrúcajúc. Ona nezasmiala sa s ostatnými, ale sa pobúrila. Hneď bola hotová odseknúť Ili:

„Keď sa ti nepáči, choď, kde ti bude po vôli. Tá studňa, ako sa ja pamätám, bola vždy tak, a nik sa do nej nezmočil – krem teľaťa Gažúrkovie teraz tri roky – ani teraz sa nemusí.“

„Či sa už ohlášaš? Čože si ešte nespala? A tá studňa tak ďalej nebude – to ja poviem! Ak ju nenapravia, ja vás sama oznámim žandárom, nech vás pokutujú,“ vraví Iľa pevne, k chlapom sa obrátiac.

Ani jeden z nich neodpovedal. U Ťapákov nie je v obyčají odpovedať na každú reč. Ale Anča-mrzáčka skočila jej do reči:

„Čo by si ty zažalovala? Choď si do Jablonckov rozkazovať. Ty si tu nie pani!“

„A ktože je? Ba ver’ som ja!“ smeje sa jej Iľa. „A oni to musia robiť, čo ja chcem!“ povie srdnato. „A ty sa nestar, ty čuš! Ja tebe nevravím, ale týmto somárom tu!“

‚Somári’ mlčali i na to, akoby sa boli odriekli vravieť v to ráno.

Na poludnie vystúpila Iľa, že je chyža malá, nespracú sa do nej, i žiadala, aby sa postavil ešte jeden dom.

158

„Ale vy, čo by vás toľko bolo, že by ste jeden druhému na hlavách chodili – vy nedbáte. Iní ľudia, aj čo ich je pomenej, hľadia sa jeden druhému vystúpiť, ale vy sa potkýnať budete jeden o druhého, a neťuchnete sa. Vy na piaď od nosa nevidíte, nehodníci!“

Z chlapov boli vtedy traja v izbe, no nedbali a neohlásili sa, akoby Iľa nie im, ale ktovie komu vravela. Ani ženy sa nezastarejú. Lení sa im jazykom pohnúť, okrem toho vedia, že mrzáčka to lepšie spraví ako ony. A sa ani nesklamali. Ledvaže odzneli slová z úst íle, už otvorila ústa ona:

„Čože by si ty mojim bratom nadávala! A keď s$ ti nepáči, načo si šla za Paľa? Mohla si sa vydať za kráľa. Lebo si ty len za kráľa súca – ty kráľovná. Keď sa ti tu nevidí – môžeš ísť. Paľa operu ostatné ženy – dosť ich je v dome. My bez teba budeme!“ Mrzáčka odsotila od seba plechový tanierik, z ktorého jedla na obed. Bola zlostná, skoro vždy nahnevaná.

„Veď som len to zvinila, že som šla zaň, za Paľa. Chceli ma aj iní dosť!“ povie Iľa horlivo. „A ty že si čo? Zmija, kalika – keď som ja kráľovná. Veď by aj bez teba ta bol svet… Radšej by si aj ty moju stránku chytila. Či by aj tebe nebolo lepšie v čistote a poriadku bývať? Či je toto chyža? To je jama zdusená. Či je to zdravo? Veď ja vám len dobre chcem. Ale vy na múdrejšieho nepodbáte. Veď ste takí všetci ako v pivnici vyrastení – bez akomak farby. Ani krvi nemáte v sebe, ale mlieko ako pavúci – cmar akýsi. Mne i v Sobote doktori vždy vravievali, že je dobré povetrie a čistota pol života, a také je i porekadlo. A toľko ľudu! Keď sa chytíme, za mesiac spravíme dom!“

159

„A čo ti hneď sám kráľ povedal, my vovedne ostaneme, ako bolo dosiaľ. Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len šestnásť, a už ti je tesno!“

Večer Iľa vynašla si kázeň robiť, že chlapi oračku nezačali. Boli všetci v izbe, no nepodbali na ňu ani teraz. Úplná nedbalosť a flegma lipela im na dušiach.

„Celý deň som vyčkávala, kedy už pluhy vytiahnu – a tu nič!“

„Čo sa ty starieš do toho, kedy si prácu začnú chlapi?“ skočí jej do reči mrzáčka s náruživosťou. „Či oni dbaj o to, kedy ty ideš kúpať deti do dediny? Či sa vadia s tebou, že márniš čas, kým iné robia, a zárobok že sebe odložíš? Mohla by si sa štítiť, taká mladá a byť babicou v dedine?! A ešte spieva po krsteniach s opitými chlapmi. Smeje sa na tebe celá dedina!“ doložila, až sa zadychčiac.

Iľa vypäla svoju postavu vysokú a štíhlu.„Čo by sa ja hanbila – veď som pyšná!“ povie

pevne. „Preto, že som vyučená, že som vzdelaná, mne je len na chválu. A že spievam? To je pekne, keď je mladá žena veselá, nie zachmúrená ako vy. Že čas márnim? No, veď ti veľa spraví Zuza Cungovka lenivá, alebo Anča od Hagarcov s chorým dieťaťom, alebo Mara s trojmesačným chlapcom. Keď sa chytím, za pol dňa spravím toľko, ako ony všetky tri za celý… A ty či dáš zo svojho zárobku do gazdovstva? Veď šiješ celej dedine, veď si vychýrená ševkyňa i na vidieku. A ja som i včera vyložila koláč ako sito veľký – čo som dostala – vám, závistníkom…“

Toto akoby bolo trhlo každou, všetky obrátili hlavy k Ili, že jej odpovedia, no neodpovedala ani jedna. I mrzáčke zrazu zasekol sa jazyk a hlava zohla sa rýchlo nad šitie. Do izby vstupoval Jano Fuzákovie –

160

ich bratanec. Vysoká jeho postava temer dočahovala začmudenú hradu starej povaly. Oči čierne, veľmi pekné, ligocú sa mu, ako pochodí nimi dookola po prítomných, a na rty sadne mu úsmev. Len čo pozrel, už vie, čo je u Ťapákov.

„Čože je, ženy, aký krik robíte?“ spýta sa zľahka.„Ako vždy,“ odpovie nezahanbená Iľa, hlavu držiac

sebavedome zdvihnutú. Rozpovie, prečo sa vadia, ako im ona dobre chce, ako nik ju nepočúva a Anča ako je najhoršia. Jano Fuzákovie počúva a svoje čierne, veľmi lesklé a veľmi pekné oči uprel živšie na hlavu mrzáčky, sklonenú nízko nad šitie, ktorá sa neohlásila.

„Neboli ste orať?“ obrátil sa s otázkou k Paľovi, nič neodvetiac Ili.

„Nie, dnes sme neboli. Hádam je mäkko za Úbočím.“

„A zajtra pôjdete?“Paľo váha s odpoveďou, že je tam aj Iľa.„Neviem… Hádam len na piatok.“„Nuž a prečo nie zajtra?“ zvolá Iľa.„My sme boli na Zjarčove,“ rečie Jano – nik

nevšimol si výkriku Ile – „ale je tam mäkko tobôž. Voly nám čajsi vyľahli v ťažkej orbe. Zajtra by sme radšej vykolčovali sklad za Záhumnicou …“

„Veď i ja, že nebudem katovať ten statok. Z jednej strany čas neprebehol ešte,“ povie Paľo okrúhlych očí, rád, že ani Jano nebude orať zajtra.

„Veď tak. Lenže čím skôr jarinu zaseješ, tým je lepšie,“ povie Jano, „to som; už skúsil v našom chotári.“

161

„Tak nebudete zajtra orať?“ ozve sa vypätá Iľa a nečakajúc, kým jej odpovedia (iste by márne čakala), rečie pevne: „No, tak budete skálie voziť na dom!“

Domáci nepodbali. Nie je zvykom u Ťapákov, žeby sa odpovedalo na každú reč. Jano Fuzákovie pohodí ľahkým tónom:

„Čože, Iľka, tesno vám je – stavať budete?“„Pravdaže budeme. Ja chcem! Veď pozri, Janko, čo

nás je, a ešte ani nie sme všetci v chyži. Podusíme sa ešte!“

Jano pozrel po izbe peknými očami, ako kázala, a zrak jeho zastavil sa na hlave Anče, sklonenej, kde šila čudne zamĺknutá,

„Nuž hodne vás je, hodne, chvalabohu,“ povie Ili a nevdojak prichodí bližšie k Anči. Sadne k nej na lavičku a spytuje sa: „A ty čím sa to zabávaš, Anička?“ I pohladí jej vrchlave ťažkou, zrobenou dlaňou.

„Šijem brusliak Zuze Zemiakovie,“ odpovie ona, očí nepozdvihnúc.

Jano prizerá sa, ako jej nežná, pekná, nezrobená ruka šikovne ukladá steh za stehom na lesklú látku.

„Aj moja žena vravela, že si čosi donesie, aby si jej ušila – neviem, čo,“ vravel medzitým.

Anči ruka sa potrhla, líca zapálili sa jej a ihla vošla do prsta miesto do šitia. No nič nedbá, ani nerečie, len šije, šije rýchlo.

„Merkuj, Anka, merkuj!“ vystríha Jano. „Reku, či by ste nám nepustili Miška na zajtra pomôcť akomak k tej kolčovačke?“ zdvihne Jano pekné oči, chlapom sa prihovoriac.

162

„Miša?“ povie Paľo-gazda. Pozrie okrúhlymi, dobrými očami na najmladšieho brata, ktorý stál opretý pri dverách. „Ja nedbám,– pôjdeš, Mišo?“

Mišo iba plecom uhol. Iľa vzdelaná povie:„Veď je už aj to taký, ako sa mu bratia: nemec!“„A čože sa mu stalo?“ vyzvedá sa Fuzák, oči uprúc

na toho za dvere.„Za tou Katou sa sužuje,“ vraví Iľa.„Za Katou? Čo by si banoval? Jest dievčeniec dosť;

vziať hociktorú – všetky sú rovnaké, pekné,“ povie Jano, ale jednako vzdychol akosi…

Miša sľúbili bratia a Jano bral sa domov. Vyprevadili ho predo dvere a stade rozišli sa kadekde každý na svoju ľahu. Iľa vyhľadala svojho muža v stajni, kde spával. Nebolo jej dosť s mrzáčkou sa vadiť, ktorá sa po Janovom odchode kruto dala do nej, ide i tohto pokúšať ešte osobitne. V stajni horela malá lampa, položená na okenici. Muž Paľo češe vola, Je kuštravý ten statok. Mišo ich začína zanedbávať, a dosiaľ bolo jeho chválou chodiť okolo nich.

Iľa zastala si do dverí vypätá ako bohyňa hrozby.„Ja pri tebe nebudem, počuješ?!“ začala, podoprúc

si boky. „Ja v tejto kasárni preplnenej nechcem bývať viac, v tomto neporiadku, v tejto nečistote, v tomto hriechu. Alebo vystavíš dom ešte tohto leta, alebo ja odídem!“

Paľo mlčal, akoby nik nestál vo dverách vypätý, nik nevravel a nik sa nehrozil. Češe vola, pozorne mu srsť naprávajúc.

„A kdeže pôjdeš?“ spýtal sa po chvíli pokojne.„Kde? Do Jablonckov, na otcovský táľ… Tak si

rozmysli, alebo ja tvojou ženou nebudem viac!“Paľo-žartovník len češe vola s vážnosťou.

163

„Do Jablonckov? Čo tam budeš robiť? Neobstojíš sa tam otobôž!“

„No veď zvieš! Ja nič nechcem, len pokoj. Čože sa ja tu mám zodierať? Deti nemám, čo by po mne dedili. Inému robiť sa mne nevyplatí. Ak sa tebe vyplatí, ja nedbám.“

Paľo pristúpil k druhému volovi s kefou. Na tvári mu nebadať, aké veľké veci počul. Ani nepozrie na Iľu vypätú, majestátnu. Oči sú mu krotké ako ovčie, dobré, spokojné.

„To by si mi spravila naozaj?“ spýtal sa.„To ti spravím naozaj!“ povie ona odhodlane a tým

bojovnejšie, čím sa on menej vyrušoval. „Či je toto tu život? Všetko mi ošomrú, počúvať nechcú. V lyžičke vody by ma utopili. Zato, že som šikovnejšia, že som múdrejšia ako ony, že som vzdelaná… Tak si voľ: alebo dom postavíte a oddelíš sa, alebo ja odídem!“

„Prídeš naspäť!“ povie Paľo vždy spokojný. „Už si raz odišla odo mňa, a prišla si naspäť, lebo sa ti u bratov, u Jablonckov, tobôž nepáči!“

„Uvidíš, či prídem naspäť! Ja tu nemám ničoho. Ak by si tak umrel, ja môžem ísť svetom.“

„Nik ťa stadeto nevyženie ani tak. Kde robíš, tam máš právo!“

„A ty si hútaš, že by ja tu ostala? Akíže by mi potom boli, keď sú mi teraz zlí?“ vraví Iľa horlivo. Potom pokračuje hlasom inakším, lichotivým: „Oddeľ sa; nechaj ich tu. Postavíme si chyžu k mojej komore na otcovskom táli. Tam nám bude dobre dvom na pokoji… No, vravím ti rozumne,“ povie zasa povýšené, „aby si nepovedal, že som odišla len tak, bez vysvetlenia. Tak si voľ!“

Paľo len češe a češe.

164

„Tak si rozmysli!“ vraví Iľa vypätá. „Voľ si, alebo ja, alebo Ťapákovci! Moje slová sú sväté. Vravím ti zrozumiteľne!“

Paľo neodpovedá ani tak, ani inak. Napráva srsť volom, ktoré Mišo zanedbáva, a myslí, že i teľce a kravy musí obriadiť, keď pri voloch skončí. I tých srsť stojí každá osebe ako ježovi.

„No, táto krava a ty, to je jedno!“ rozhodí sa Iľa naostatok a vychodí zo stajne.

Paľo iste nevie vravieť. Ona radšej ide spať. Nehodno je s takým ľudom meškať ani minúty. Bože, a Ďuro Úvodovie aký je rezký chlapík, a tomu dala košík kedysi! Ten by ju bol na Paľovom mieste ohreblom vyobháňal, keby mu bola spomenula, že odíde… Iľa zatvorila sa do komory a ľahla si hneď. No spať nedá jej rozčúlenosť. Daj si rady s takým mužom! A ona predsa musí zvíťaziť! Ale kam ísť? Bratia a švagriné u Jablonckov sú tobôž nevzdelané, ich dom je tiež ako chliev. A čo priam slúžiť pôjde, ona, hrdá nevesta Ťapákovie! Ľa, tuto do školy pani rechtorka hľadajú už pol roka slúžku. Trápia sa len s takým hocičím, chudinka, Aspoň zvedia i tí, čo je to šikovná slúžka v dome… A predsa vyplní hrozbu Paľovi, nech zvie, čo je to stratiť ju!

A mrzáčka v izbe, v kúte, kde má posteľ, dosiaľ svieti a nespí tiež. Sedí na lavici, nohy skrčené pod sebou. Na lone rozprestreté šitie. Pri nej na dne prevráteného hrnca svieti malá lampa. Veľkú, čo visí nad stolom, vyhasila, do tej dáva gazda olej. Túto sama si drží, aby nevesty, zvlášť Iľa, nevyčítali jej, že pri ich svetle zarába. Celý večer bola oželená. A to vždy tak, keď príde k nim Jano Fuzákovie. Vždy príde jej na pamäť jej detský vek, keď ona potratila zdravé

165

údy. V desiatom roku dostala lámku a od toho času sa nevystrela. Darmo chodili po doktoroch, nešanovali trov, veď bola jediná pri piatich bratoch, neosožilo nič. Ani správec, čo aký chýrečný, nevytrhol ju, len civela, chudla a krčila sa. A tu Janov otec radil jej materi, lkajúcej nad ňou, aby ju pribili na dosku, že ostane rovná. A za tú bezcitnú radu ona, zúfalá od múk, zahorela takou nenávisťou k nemu, že spínala ruky, prosiac a zvíjajúc sa na posteli, aby jeho syn na to vyšiel, čo ona, alebo aby umrel. Odvtedy prešlo už dvadsať rokov. Ľudia zabudli na tie časy, i o ňu nedbajú veľa, no Anča zvíja sa zas… Odšmarila šitie od seba, ruky stíska, mysľou je pri Janovi a vzdychá vášnivo:

„Bodaj som bola umrela vtedy, bodaj by bola radšej …!“

Ťapákovci sedia v izbe – večer je. Práve čo odišli od misy a každý, kde sa mu dostalo miesta sedieť alebo postáť si, dojedá svoj okruštek ražného chleba, čo napiekla Iľa, neľúbená nikým z nich. Na stole je ešte prázdna misa s lyžicami. Stôl neobriadený, zakvackaný jedlom. Ani jedna zo žien ho neočistila – to nechali Ili. Keď je gazdinou, nech si obriadi. To je všade robota gazdinej. Že je Iľa nie tam, ich nemýlilo. Na mrzáčkinej posteli sedí Hagarcovkino choré dieťa, bledé, chudé ako pavúk – špatné. Škrieka prenikavo, ručičkami zakrývajúc si oči. Do svetla, čo i len lampového, hľadieť nemôže. Hagarcovka vyvalená leží pri ňom – bolí ju hlava. Škreku dieťaťa si už ani nepovšimne. Nachodila sa po doktoroch, správcoch, múdrych ženách, ba i v nemocnici bola s ním za dva týždne – nič neosoží. Iľa-kráľovná, čo sa vyvyšuje nad

166

nich nad všetkých, vraví, že je dieťa choré pre zlé povetrie a vlhký dom, že ich je veľa v dome (tá ešte i to vychytila, že sa mrzáčke nohy tiež preto pokrčili), no nik jej neverí, len ju vysmejú. Veď tak by i najmladšej nevestino dieťa bolo choré, a to, ľa, aké je krásne, tučné ako cesto… Nízka Zuza, žena brata prezývaného Čakajom, sedí na lavičke, majúc stolček pod nohami. Jej dve deti sú už hodnejšie, netreba ich zabávať. Ide si šiť čosi, no prv ešte doje smidku chleba, čajsi už deviatu. Štyria chlapi sedia po laviciach okolo zakvackaného stola. Mišo však stojí za dverami, opretý o stenu, oči pred seba na zem upierajúc. Bratia zhovárajú sa o Ardieli. V dedine zberajú sa gazdovia na ovce, aj od nich pôjde najstarší brat. Mišo sa nestarie do rozhovoru. Na večeru takmer nejedol. Na jeseň pôjde za vojaka na tri roky, to ho omína, ale viac húta na Katu, slúžku u židov. I teraz na zemi, kde mu je zrak upretý, nevidí nezametanú zem, ale Karinu malú hlávku a peknú tváričku. Srdce ho nepokoji a mučí žiaľom a láskou. Mrzáčkine čierne oči – tam sedí na zvyčajnom mieste pri peci na lavičke – vše zaletia k nemu, skúmavo ho obzerajúc… V izbe je spara, temer všetci sú upotení. Ženy po jednej odvažujú ručníky z hrdiel dolu – čajsi sa dýchať nedá. „Ale, bože!“ za vzdychne Čakaj, z bratov tretí vo veku, zakrpatenej postavy, muž nízkej Zuzy. „Kde berie Švíbalský peniaze? Aj ten pôjde na ovce!“

Ženy mlčia; ani jednej nechce sa vravieť. Paľo-žartovník poobzeral sa hore, i za ženou, a vidiac, že je stôl neobriadený, nadhodí.

„Ten má peňazí ani plevy. Mišo, toho dievku ber!“

167

„Aj Paľo Galovcovie pôjde!“ vzdychá zas Čakaj, ktorému, ako sa zdá, nedajú pokoja cudzie diela. „Ba či ozaj i ten pôjde na Ardieľ?“

„Galovcovie si požičal peniaze, ale Švíbalský, ten…“ Žartovník nedopovie, ale mihne zas za dvere k Mišovi. „Mišo, počuješ? Po toho dievku choď!“

Mišo nepočúva, a čo i počuje, nedbá. Hľadí do zeme, nepohnúc sebou. Anča-zmija pozerá kradmo k nemu. Ona najväčšmi bráni, aby si vzal Karu, a vidiac ho teraz takého zamĺknutého, myslí si v svedomí znepokojená: „Ako mi je ľúto tohto Miša,– ale či môžeme takú rozvírenicu do nášho domu pripustiť? No, veď nemôžeme… Veď on zabudne na vojenčine!“ poteší sa ešte. „Za tri roky bude tam, a potom nám sám bude ďakovať, že sme mu ju nedali vziať, čo si teraz i trochu požiali.“

Nastalo mlčanie. Akosi nejde rozhovor, hoci ich je štrnásť v izbe. Leniví sú všetci vravieť i myslieť. Tak im je dobre v tom akomsi zabudnutí – hlivení. Ani škrek dieťaťa ich nekormúti. Im je i tak dobre, keď škrieka – hocijako dobre.

„Naša Iľa zas strečkuje,“ otvorí ústa predsa nízka Zuza, keď jej bol padol zrak na neobriadený stôl, no zažíva k tomu v príjemnej lieni.

„Niekde ju volali?“ spýta sa Paľo trochu mrzuté. Keď je gazdinou, čo si nos doma nedrží. Samému je mu nie po vôli.

„Ver’ ju! Veď vieš, že neobstojí medzi nami. Že jej je tu, panej veľkej, nečisto, špatné, nezdravo. Videla som ju do školského dvora ísť,“ povie Zuza so smiechom.

Už dojedla smidku chleba, no ešte nešije. Ruky drží podopreté na vypasených ľadviech. Nik sa neohlásil.

168

Každý vie, že vzdelaná Iľa musí aspoň raz do týždňa ísť do školy, aby si pobesedovala s pánmi. I teraz šla zato, no nik nič nevraví, hoci mohli by sa ohlásiť. Ľa, stôl zacapkaný jedlom, hrnce neumyté, lyžice, misy otobôž. Keď je gazdinou, čo si nechodí o riad? No mlčia. Na každej tvári lenivosť. Všetci sú ako poparení v tom povetrí, za spätí duchom, nemajú ani krvi v sebe, iba cmar… Len mrzáčkin duch pracuje. Od dvoch dní je ako sršeň. Šije s jedom skvosty, nádhery, ktoré nenávidí, lebo ona také nikdy nenosila. A k tomu doniesla si šitie žena, ktorú keď Anča zazrie, akoby sto diablov vstúpilo do nej, akoby tisíc ihál vrazilo sa jej do srdca… Doniesla si čepiec ušiť žena Jana Fuzákovie. Pôjde na svadbu; zavolali ju za svatku do susedov.– Ondrík, vrstovník Mišov, sa žení (aj Mišo chcel sa oženiť teraz, no jemu nedovolili, že chcel Katu), treba sa vystrojiť pekne… Maru od Pekáčov vzal si Jano, špatnú, vyschnutú, a ona prežila život, čo ju nik nechcel. Ona nevie, čo je to vydať sa a byť ľúbenou. Kto by i chcel mrzáčku? Ak by sa bol aj našiel taký, nezradil by to nikomu – hanbil by sa, že ju ľúbi. Vie, že nikomu nie je príjemnou. Jej život je len bodľač a tŕnie. A tu ešte má šiť i tejto! Anča odkopla by batôžtek, v ktorom je Marino šitie, nech by sa zakotúľal po nečistej zemi niekde pod posteľ, medzi smeti. Ešte i tej šiť!

„Paľo!“ začne s chvatom, s túžbou vyvŕšiť sa na komtom, lebo srdce vrie jej zúfaním. „Ja to nedopustím ďalej, aby tvoja žena bola gazdinou. Ty si gazdom a z týchto niektorá bude gazdinou. To všade tak robia: nakríž. I tu tak musí byť!“

Paľo pozrel ponad stôl na sestru; či dochytili ich pri klame azda? No nerečie nič. Nie mu je zvykom

169

odpovedať na všetko. Ťapákovci len na dvadsiate slovo odpovedajú. Jazyk nedvižný, zle ho je pohnúť – najmä pre daromnicu. No Anča ani nečaká odpoveď – ani nechce. Rozpaprčená je na celý svet. Oči jej horia. Lebo ona mala byt: ženou Janovou, no jej zničili zdravie, mladosť – všetko. K tomu i Mišov smútok ju omína. Keby tu bola Kata, v prstoch by ju driapala. Veď podľa seba vie, čo je láska bez úfania.

„Veď Iľa o varešku nestojí!“ ohlási sa Hagarcovka prebudená a žmurká ospanlivými očami k stolu. Znepokojilo ju. Ona po Ili nasleduje, aby nejako nepripadlo varenie jej. Lebo nie je hlavne gazdinej v takom dome, kde je toľko čeľadi. Načim veľké hrnce vláčiť, vodu nosiť, i drobnejší statok, svine a teľce opatriť. Ona radšej robí pohodlne na poli alebo kde inú robotu. „Ale domy chce stavať, domy, a oddeliť sa, aby potom ich mánie na mužovu rotu nepripadlo – to!“

„Domy chce stavať? A koľko?“ skríkla mrzáčka, akoby o tom len teraz naprvo počula. Celá vlna zlosti ju zaliala. Chce vychrliť hromadu nadávok na veľkú paniu Iľu, keď ozve sa trochu fufnavý a skromný hlas najmladšej nevesty:

„Veď by sa ver’ aj zišla väčšia hospoda! Už sa naozaj nepraceme – krem smiechu!“

Má na rukách dieťa ako cesto tučné, s líčkami ako jabĺčka červenými, i trpne, ak i to stane sa takým ako škrečiace Hagarcovkino. Škoda by ho bola, ver’!

Anča zamĺkla mimovoľne. Nestalo sa dosiaľ, aby niekto Ili za pravdu dal. Ani nevie, čo odpovedať napochytre.

170

„Nuž veď sa bude stavať, bude, keď príde tomu čas!“ povie muž najmladšej, Ďuro. On už aj doviezol za tri vozy skál, ale že je Ťapák, nechal potom tak.

„A čo by sa aj nestavalo, tak že by čo bolo?“ ohlási sa mrzáčka, vzchopiac sa zas. „Či ona nemôže tu bývať? Koľko ľudu sa tu vychovalo, koľko i skonalo, a bol mier. Po štyriadvadsať duší bývalo tu pospolu na jednom chlebe, na jednej kuchyni. Štyriadvadsať rúk otváralo tieto kľučky – chýr šiel Ťapákovcom, a jej sa už nepáči, ona sa už nesprace, jej je tesno! Keby aspoň deti, potomkov mala, nech by i rozkazovala, ale takto!“ Mrzáčka celá sa vyhnala v horlení. No nik jej neodpovedá, i sám Paľo mlčí, privyknutý na také reči, a Anča ani nečaká odvetu. Myslí, ako ráno na dvore Iľa, vypätá sťa husár, kričala na jej bratov ľúbených, vidiac tri vozy skál:

„A či z tohto má byť dom? Div sa, svete, nehodníkom! Budú postávať hodiny popod dom, uhly podopierať, a nechytia sa do ničoho. Sochy by boli z vás, nič iné! A keď sa vám bude váľať stavanie, podoprite ho plecami!“ Potom spustila taký smiech, že ju i do tretieho dvora počuli, čo Anču dosiaľ uráža.

V izbe nik sa neohlási viac. Ani dieťa už neškrečí; zamĺkla i Anča. Vzala šitie na lono a rozprestrela pred seba. Šije čepiec mladej neveste Ondríka, Mišovho vrstovníka, čo sa teraz žení. Čepiec je samý skvost, len tak hrá proti svetlu. Jest na ňom do šesťsto perál rozličnej farby vo figúrkach napoprišívaných. Má azda i štvrť kila… ale nech má hoc i celé. Nech nosia na hlavách tie márnice. A Anči čajsi slzy do očí vystreknú. Ona chodila vždy len v čiernom. Nikdy nič veselého nebolo na jej tele. Ona nebola nikdy mladá, nikdy pekná, nikdy závidená. Len pre iné chystajú jej

171

šikovné prsty také ozdoby. Koľko ráz, keď ide ľud do kostola a ona díva sa oknom na mladých, cíti na dne duše, hoci má už tridsať rokov, horkosť i nenávisť. Vše ozýva sa jej duša i zlorečením. Ona nemôže sa hnúť z domu. Prečo, len prečo ju tak potrestal pánboh …? Každej radosti a každého šťastia je zbavená…!

Za dverami ozval sa šramot – niekto hmatká kľučku v pitvore. Ostatní nezbadali. Ženy driemu s ovesenými hlavami, Paľo ráta ceruzkou na kuse papierika, koľko trovy bude mať v Ardieli, ale Ančine dosiaľ pekné líca zmenia sa – zblednú. Kto ide? Azda Jano Fuzákovie, ktorému ona žiadala to zlé, čo je s ňou, a teraz trasie sa láskou za ním? On vše príde si posedieť takto podvečer k bratancom.

No ako dvere zavrzgli a otvorili sa, dnu vstúpila vysoká postava mladej, chudej ženy. Ančina tvár sa zapálila. Stisla zuby a oči spustila na šitie. Tá, čo prišla, je žena Janova.

„Čo robíte? Ako ste ticho! Pamodaj dobrý večer!“ povie na jeden dúšok a blíži sa doprostred izby.

Driemajúce sa pobudili, ďakovali a Paľo od stola sa spýta:

„Čože si nám doniesla. Marka?“Mišo tiež zmenil svoje položenie. Pohol sa bližšie k

dverám a po malej chvíli vytratil sa z izby, aby prišlej nepadol do očí. ide do stajne medzi statok. Tam je beztak lepšie ako tu. Ten má viac citu ako tu ľudia (ten iste proti Kate nemal by slova). Vskutku, všetok s trúchlymi očami obracia hlavy k nemu. Mišo vidí v tých očiach výčitku: prečo nás zanedbávaš a čo ti je? Podal im ďateliny, hoci nemal to urobiť, a oprel sa tam o jasle, ostanúc i tam nehybný ako v izbe.

172

„Prišla som za ten čepiec, Anička!“ vraví tamdnu prišla Mara a poberá sa rovno k mrzáčke. Mara je mladá, ale nie pekná žena. Kosti trčia jej na lícach, oči drobné, ústa vždy osinuté a chudá je, že kebys’ ju položil na oheň, priam by vzbĺkla ako raždie. „Svadba predo dvermi, mal by už byť hotový. Čože šiješ?“

„Zuzke Rebkovie…“ odpovie tlmene Anča, potláčajúc jed, ktorý ju vždy schytí, keď vidí Maru.

„Tak nie môj čepiec?“ povie tá a chytá šitie Ančino červenými, vždy studenými rukami.

„Ušijem ti ho.“„Jáj, Anka, mne sa to, vidíš, nepáči! Veď som ti zato

dala napredok plácu, aby si môj zhotovila najskôr. Vieš, to ti malo byť hlavné, a ty šiješ inému!“

„Aj Rebkovie ma prosili, aby ich najskôr!“ povie Anča so vzdorom. „A peniaze napred si mohla nedávať, nepýtala som. Vezmi si ich naspäť; tam sú na lyžičníku, kde si ich včera položila.“

„Ľa, ty sa hneď nahneváš!“ odpovie so smiechom chudá žena Fuzákova. „Ale čo je to, ženy,“ pokračuje, poobzrúc sa dookola, „že je táto Anča vždy najedovaná? Tá mňa akosi nechce.“

Ženy uhli plecami nedbanlivo. Kedyže je Anča nie napajedená a kohože tá chce?

„Oželená je. S celým svetom sa hnevá,“ podotkne Paľo.

„Ale sa už mohla uspokojiť. Veď je nie dnešná. Ja som jej nič nespravila.“

„A ktože jej čo?“ Ženy pohadzujú plecami.„Veď už nemám veľa šiť ani na tvojom!“ vrkne v to

Anča a vezme batôžtek, aby ho rozviazala, a ukáže. „Dnes večer ti ho došijem – nech mi nechodíš na oči!“ doloží v sebe.

173

Mara vzala čepiec a uprela malé ostré oči naň, akoby čítala perly na ňom naprišívané.

Čepiec ligoce sa jej v dlaniach a temer je už hotový.

„Pekný je, ale tuto si nemala toľko tých belasých dať, viac bielych malo byť pomedzi ne. A tuto napredok…“

„Keď ty lepšie vieš, čo si si ho sama nešila?“ pretrhne ju Anča s rozpálenou tvárou a hlasom len tak preráža jej hnev. „Ja mám aj tak dosť iného šitia …“

Mara pozrela na ňu rýchlo, zložila čepiec dolu a obracia sa k ostatným so slovami:

„Ale, ľudia boží, povedzte mi, prečo sa táto stvora na mňa tak hnevá? A čo jej je?“

V Anči vrie. Čo jej je? Má azda povedať, aby sa celý svet smial na nej?

Mara odstúpila, nechajúc Anču, a dala sa do vravy s ostatnými ženami. Prisadla na lavičku a nepohla sa stade (i desať odbilo), len keď sám jej muž Jano prišiel po ňu. Mrzáčka cítila žiadosť dotrhať šitie na kusy. A keď Jano prišiel, hlava sa jej čajsi točila. Nič nebolo jej treba, len aby ich spolu videla. Ruky chveli sa jej; stehu dobrého nespraví, iba si prsty dopichá…! Jano bol dobrej vôle. Nehneval sa na ženu, že dlho nešla. Prisadol tiež, žartoval so ženami a i Anči sa prihovoril. O pol hodiny konečne odišli. Nízka Zuza vyprevadila ich na dvor a v izbe nastalo ticho. Anča sa vzchopila, horiacimi očami šľahnúc za dvere, ktoré sa za nimi zavreli. Srdce trhá sa v nej. Či by sa hodila na ohnisko, či by sa šmarila, tak aby sa jej hlava roztreskla na sto kusov. No nie je sama, musí udúšať vzburu. Berie šitie, ale ako sklonila hlavu, slzy zaliali

174

jej oči, líca, tvár… No i tie slzy pália a neuľavujú. Len driapať, ničiť, búrať by chcela…

„Čo už nejdete každý na svoju ľahu?“ obrýkne sa rozhorčene na domácich. „Či tento deň nikdy nebude mať konca…?“

Domáci pozreli na ňu i na všetky strany. Začali sa dvíhať z miest. Vari už naozaj spať treba – je noc.

Vtom vrútila sa tučná Zuza so smiechom dnu a hneď odo dverí volá:

„Počujte novinu, hihihi: Ile sa už zbavíme!“„Čit!“ zavracia ju Hagarcovka. „Dievča mi zoženieš.

Minúta, ako zaspalo.“Mrzáčkine čierne skvúce oči upreli sa na Zuzu, čo

ešte počuje a čo ju ešte rozhorčí dnes.Paľo pri stole sediaci nezastane sa, akoby ani nie o

jeho žene bola reč.„A prečože sa jej zbavíme?“ spýtali sa ostatné.Zuza je zadychčaná, bežala, no zato hneď sa dá do

vysvetlenia.„Bola som na moste s Fuzákovci, a keď som sa

vracala popri bráne školskej, počula som, čo povedali vo dvore pani rechtorka Ili.“

„Nuž čo?“„Takto: ‚Iľka, ale žeby si ty bola istá! Lebo ja to

nechcem, aby si nás nechala, keby sa ti páčilo…“‚„A ona čo na to?“ spytujú sa ženy, oživené hľadiac

na Zuzu. „Tak sa tá zjednala tatam?“„To povedala,“ pokračuje Zuza: „Nech sa neboja,

pani rechtorčička, ja ich nezavediem. Čo ja poviem, to je sväté. Čo si ja pred seba vezmem, to vykonám, ale ak chcú – dám im aj písmo!’“

Nastal smiech. Každej oči len tak hrajú veselosťou. Keď íle nebude, nebude ani kazára v dome, len mier a

175

tichosť. Iba Paľo a mrzáčka sa nesmejú. Paľo nepočúva, čo vravia – číta peniaze z vrecúška, a srdce mrzáčky pobúril jed. Skríkla na brata:

„Paľo, počuješ, akú hanbu ti nesie na hlavu žena? Nepočuješ?!“

Paľo zdvihol hlavu, pozrúc na ňu okom mrzutým.„Ale, čo chceš? Nechajte ma na pokoji – mám

robotu. Ja aj chodím o vaše pletky!“„Ešte takô vyhútať!“ kričí Anča. „No, na tom sa

bude smiať celá dedina. Nechá si muža a ide slúžiť!“„Da ver’ ti pani rechtorka, že sa babrú s ňou!“Ženy sa smejú rozihrané, rozprávajú hlučne. Ani

nezbadali, že do izby vstupuje Iľa, len keď zaznel jej hlas. Prichodí vypätá, rovná ako jedľa. Oči iskria jej víťazstvom, na lícach hrá jej úsmev. Ako otvorila dvere, zarazil ju pach zduseného povetria. Cúvla späť, hrdo trhnúc hlavou.

„Ľudia boží, ako ste tu v tej spare?“ skríkla zvysoka. „No, ja vás nikdy nič dobrého nenaučím. Ja by tu umrela. Jaj, jaj, keby sem vstúpili doktori, tí sobotskí, čo ma učili… Veď nie čudo, že ste takí ako poparení, že…“

Mrzáčka od ohniska z lavičky zakričala, pretrhnúc jej reč:

„Či si už prišla hriech robiť? Čo nás po tvojich doktoroch, po tvojej čistote, po tvojej Sobote? Prepadni sa s nimi, keď nás pokúšaš vždy… Dvere zatvor!“ Iľa sa rozosmeje – je dobrej vôle. Keby jej druhá odpovedala, by vzala hor’, no mrzáčka ju len na smiech pokúša. Iba čo cíti chuť chytiť ju za krk, pritisnúť k zemi ako mačku a vypustiť z nej paru.

„Neboj sa nič!“ rečie jej, keď sa smiať prestala, a oči svietia jej víťazstvom. „Nebudem ti tu dlho

176

zavádzať!“ Prichodí naprostred izby hrdým krokom a vidiac zakvackaný stôl, obzerá sa za handrou, že ho obriadi.

„Toto, toto čo ste neočistili!“ vraví pánovite. „Jesť z misy ste hotoví, lajhári, ale obriadiť niečo, to mne necháte… Nebudem vám dlho zavádzať…“ a hlas potriasa sa jej horlivosťou. Nik sa neozval na jej veľké slová. Jej muž Paľo síce zdvihol od peňazí svoje okrúhle oči, kto ho zas mýli krikom, no nevydal hlasu tiež. Mrzáčka, ktorú nechcela počuť, riekla: „Bár by si nie!“

„Ťuťmáci, hovädá…“ nadáva v duchu Iľa vidiac, že nik nezmrzol od strachu nad nešťastím, aké im hrozí, ak ona splní to, čím sa zastrája. A že Paľo bol najľahostajnejší, ba sotva vedel, čím sa vyhráža, rozpálilo ju najväčšmi.

„Počkaj, veď ty zvieš, keď v jednom oblečení za mesiac budeš chodiť; keď ťa nebude mať kto oprať, zvieš, či ti chýba žena!“

Iľa-kráľovná perie na potoku pani rechtorke. Je v škole. Sotva prišlo Ďura – muž jej odišiel do Ardieľa na ovce – opustila Ťapákovie dom a šla do služby. Splnila, čím sa vyhrážala Paľovi a teraz je taká spokojná a veselá, ako čo by ju včera boli zavili do čepca. Jej smiech a hlučná vrava ozýva sa, že ju všetci školskí susedia počujú ako hudbu, a dráždi uši Ťapákovcom, ktorí sú k škole najbližší. Mrzáčka cez leto vysedáva pod stenou na slniečku, šije tam a pozoruje i po dedine, kde sa čo robí. Vidí aj do školského dvora, počuje i smiech Ilin, i vravu, a dusí sa v bezvládnej zlosti. Celé dni zatína päste a hľadí

177

túžobne dolu na cestu, či nejde Paľo s ovcami, aby s Iľou spravil poriadok. No Paľa aj Iľa vyzerá každý deň a číta týždne, koľko minulo, ako odišiel. Čaká ho a teší sa popredku, ako zdúpnie, keď sa dozvie, že odišla preč. Iste hneď pribehne po ňu, rozľútený. No ona nepôjde k nemu. Keď si vybral Ťapákovcov, a nie ju, nech si ich má. Jej je dobre v škole...

Operúc hábočky z detí pani rechtorkiných, vyžmýkala ich a ide poprestierať do dvora na lesu. Jedným okom a uchom je však pri ceste na dedine. Už tri týždne, ako Paľo odišiel. Ovčiari poniektorí už i poprichodili domov – meškať už ani on nebude zadlho. A Ilino srdce zabúcha rozkošou. Jej je síce dobre tu, hoci veľa roboty pred ňou, nemá jedinej slobodnej hodiny, no nik ju tu nehnevá, nikomu je nie na závade, nik nežompári na ňu. Ako odišla od Ťapákov, je ani znovuzrodená. I tetka Krajkovie, mamina sestra, povedali včera, keď ju videli z krčmy ísť (nosila pánu rechtorovi fľašu piva), že je líčnejšia, ako bola za dievoctva. A ešte keby Paľo tu bol, aby sa tešila v jeho zúfalstve! Rozkošou by sa pásla a stučnela by ako sedem hojných rokov.

Zobrala sa do domu, hábky už poprestierala, no tu zaznie bľakot oviec nakraj dediny i cvengot liatovcov. Iľa sa bystro zvrtla, načúva trochu a vychádza zo dvora. Cestou napraví si čepiec a pôločku na hlave a vyjdúc, zastane pred bránou ako jedľa. Podoprie oba boky sebavedome. Nech ju vidí Paľo tu, v škole, veselú, peknú, zmužilú. No ovčiari neboli z tejto dediny a za ňou ozvalo sa volanie panej:

„Iľa, kde si? (Keď večne pred tou bránou výstava!) Či si už vystrela hábočky? Pozri, či nieto sliepok v záhrade, aby nepohrabali tekvice, a potom príď dnu!“

178

Iľa sa zvrtla a vošla do dvora. Isteže v službe je človek nie svoj, ale iného. Je ako vtáča v klietke zavreté. Nemôžeš to robiť, čo chceš, ale čo iný chce. Teraz by si postála na dedine a povyspytovala sa chlapov, ktorí prišli z Ardieľa, či ovčiarov z tejto dediny nevideli – a, ľa, nemôže…

No veď príde aj on. Prídu ovčiari i naši a potom príde Paľo po ňu – tešila sa na druhý deň cez poludnie, keď zastala asi na pol hodiny pred bránou a pani rechtorka ju odvolala a nedala jej s nikým dovravieť sa. Iste nie je v službe tak ako doma – zato, že je nie na slobode. Ale aj, že tvrdo je bývalej gazdinej počúvať rozkazy, keďže dosiaľ ona rozkazovala každému v dome, a bolo ich pätnásť. Robila to, čo sa jej páčilo, a tu, ľa, len čo sa obzrieš, už kričia za tebou!

Po troch dňoch, keď ešte dva kŕdle oviec prešli, konečne zjavil sa i ten kŕdeľ, kde bol Paľo účastný. Iľa práve zametala svetlicu, keď začula cez otvorené obloky cvengot liatovcov. Do nej akoby bola strela udrela, tak vyletela von. Ide namočiť metlu na potok, ktorý tečie poza školu dolu dedinou.

„Ľaľa, veď to vari Paľo Ťapákovie ide?! Hihihi!“ zakričala, zvonivým hlasom sa rozosmejúc.

Pred včelínom v príjemnom chládku sedel pán učiteľ na tľapkavej skale. Prevracal karty akejsi múdrosťou preplnenej knihy a vidiac, ako bystro prebehla Iľa dvorom (keď pani alebo on rozkáže, neskočí tak rýchlo), riekol jej nie bez úštipku:

„On je! Dočkala si ho konečne!“„A či som ho ja čakala?“ odpovie pánovi so

smiechom a pyšne hlavou trhnúc, iba čo jej líca

179

vzplanuli trochu. „Pre mňa mohol tam i kosti zložiť…“ i vykročí sebavedome z brány.

Hore cestou blíži sa s bľakotom veľký kŕdeľ oviec. V prostriedku gracká osol, naložený ťarchou. Po bokoch, napredku i za kŕdľom idú chlapi v širiciach. Košele sú im čierne; neumytí sú mesiac poriadne, neobriadení, zarastení ako židia. Popredku kráča Paľo. Hľadí pokojnými okrúhlymi očami po dedine, ktorú nevidel štyri týždne, a zazrie aj Iľu namáčať panskú metlu na potoku. Pozrel na ňu, zbadal, že je niečo nie v poriadku, no tvár mu je ako prv: plná mieru. Pargol dlhým bičom ponad ovce, začiahol ním i somára po nohách a šiel svojou cestou.

„No, ver’ je to just on, Paľo Ťapákovie!“ kričí Iľa zvonivým hlasom, veselo, ale s tvárou zapálenou, že si ju Paľo nepovšimne.

„On je, on; či ho poznáš?“ povie s úsmevom Ondro Panček, ktorý tiež bol s Paľom v Ardieli. „A nejdeš si muža uvítať? Dosť sme sa nakatovali v tom cudzom kraji.“

„To je nie môj muž!“ vpadne do reči rozohnené Iľa. „Ja nie som viac jeho ženou.“

Chlapi sa zasmiali – počudovali.„Paľo, počuješ, čo ti povedala žena!“Vtedy pán učiteľ vyšiel zo dvora, knižku v ruke

držiac, a upozorni! Iľu, že je dlho s metlou, nepatrí sa jej dlho postávať, jesto tá a tá robota. Iľa sa zvrtla ako osa, nech vidí Paľo a nech mu je ľúto. A pán učiteľ ide k prišlým. Sebe dopraje. Čo jej nechce: povypytovať sa chlapov, ako sa im vodilo.

Paľo dochádza s kŕdľom oviec pred tretieho suseda, pred Veľkovie dom. Ta ich zaženú, tam majú

180

si ich i podeliť. Počul všetko, čo Iľa vravela, ale tvár mu je tá, čo bola: pokojná, čierna, zarastená.

„Ibaže veľa vystojí človek s týmto statkom…“ riekol na ovce.

„Ale sa aj odpláca, Paľko!“ potešili ho kamaráti i pán učiteľ, ktorý sebe doprial si postáť na dedine.

Ako ovce zahnali do Veľkov, Paľo hneď šiel domov, že sa preoblečie do čistého. Mrzáčka sedela, šijúc na podstení ako vždy, keď je pekný čas. Oči svietia jej radosťou, vidiac Paľa.

„No, či už ideš?“ spýtala sa oživená a skrúca šitie do batôžka, že pôjde za ním do izby. Paľo pozdravil ju jedným slovom, hoci ju štyri týždne nevidel. Odpovedal na jej otázku a ide do domu. Anča sa schytila, skackajúc na kolenách a dlaniach. Paľo prišiel ustatý, čierny, zamastený ako bača. Zhodil širicu: štyri týždne, ako mu je na pleciach. Ide sa preobliecť. Poobzeral sa po izbe a rečie:

„Dajte mi čisté oblečenie!“„Ale kto?!“ odpovie chytrá Anča. Sedí už pri

ohnisku na svojom zvyčajnom mieste ako na tróne. Oči svietia jej škodoradosťou. „Ktože ti dá háby? Žena ti je nie tu. Odišla slúžiť do školy; ušla od teba – počuješ?! Slúžiť šla tvoja žena k pánom, oblizovať porcelánové tanieriky!“ Mrzáčka sa zajakla od vzrušenia. Čaká, horiac v tvárí, čo Paľo. Sú tam i ostatné domáce, no tie, ako vždy, neohlásia sa, keď si má kto za ne jazyk drať. Hladia všetky na Paľa, čo spraví. No ten len pozrel skrátka, neprekvapil sa a nebol zvedavý. Ustatosť veľká zračí sa mu na obličaji. Anča musela ešte viac vravieť, aby mu srdce pohýbala.

181

„Ušla ti žena! Takú hanbu, takú potupu, taký posmech doniesla na Ťapákovie rod. A to všetko zato, že tu panovať nemohla – kráľovná! Že si jej panské domy nestaval. Mal si jej dať kaštieľ vystaviť. Kde by taká grófka s nami bývala? Šla k pánom taniere umývať – oblizovať, Paľo!“

Všetko márne. Paľa to ani ne dojme – zato je Ťapák. Na čele ukonanosť, v žilách cmar. Berie vodu – keď mu čisté háby nedajú, aspoň sa umyje. Naberie plné ústa, že sa mu obe líca naduli a ide sa umývať tak po starosvetsky: z úst na dlaň vodu, z dlane na tvár. Je zaprášený, spotený, aspoň ako-tak sa oblíže a potom pôjde do Veľkov, kde majú si rozdeliť ovce ešte dnes.

„Tak že ty ako budeš sám? Kto ťa operie, obšije?“ dodieva Anča zas do brata. „Švegeriné majú o koho stáť, tie sa o teba neťuchnú. Ty môžeš v jednom obleku chodiť i za rok.“

„A prečo šla? Kto ju vyháňal?“ povie Paľo, okrúhle oči oprúc na rozhorčenú tvár sestry. No v druhom okamihu upadol zasa do nedbanlivosti. Poutieral tvár rukávom kabanice a ide preč z izby. Poobzeral statok po stajniach, potom vyšiel na cestu, že prejde do tretích susedov deliť sa s ovcami. Krok Paľov je ťažký, ustatý; hlava naklonená, ako ju nosil od malička. Keď išiel popred školu, udrel mu o ucho zvučný hlas Ilin. Zhovára sa s niekým, smeje sa veľa a vrava i smiech je ako muzika, čerstvý ako štrngot liatovcov. No Paľo ide dolu cestou, ani tvár neobratí, akoby bol hluchý i slepý. U Veľkov delili ovce do mraku, potom pili oldomáš, čo tiež trvalo vyše hodiny. Už sa k noci chýlilo, keď sa vracal domov. Idúc popri škole, zasa počul Ilin hlas ako príjemnú hudbu. No nedbal naň.

182

Pokojne, akoby sa nič veľkého nedialo, šiel s naklonenou hlavou domov.

„Či si počul, akú lármu robí tvoja žena v škole?“ privítala ho Anča-mrzáčka, sediac pri ohnisku. I nadhadzuje rukami ako fiškál pri súde. „To nám napriek, aby sme sa pučili. Taký posmech! A dnes, ani čo by sa z rozumu hýbala – to že si sa vrátil!“

Paľo neodpovie – veď je Ťapák. Popraví si širicu na lavicu, ľahne si na ňu a zaspí hneď tvrdým ťažkým snom, akoby ho zabil. Mrzáčka pozerá naň a pekné líca jej horia. Či by ho orútila nadávkami, napriek všetkej veľkej láske, čo cíti k bratom! Aspoň v sebe šomre najedovaná:

„Ty si horší ako ten somár, čo ste doviedli s tými ovcami! Iný by jej bol šiel v tú minútu kosti dolámať, a tento tu zdochýna. Zabiť ju mal ísť, do smrti.“ A nato hneď spína ruky (nik iný nie je v izbe, len oni) už za svoju biedu. Oči zaletia jej k oknu od ulice, skade vidieť uhol bieleho domu Jana Fuzákovie na druhom rade dediny. Zúfalé vzdychy trhajú jej nežnú hruď. Prišiel i Jano z Ardieľa, bol aj v ich dvore, prihovoril sa jej, ako sa mala za štyri týždne, čo boli preč, i pohladil jej sústrastne hlavu, ako to mal vo zvyku – a mrzáčka hodí sa o ohnisko… On je inej mužom, ona kalikou! Len prečo ju tak potrestali pánboh? A nie dosť, že jej vzali zdravie, že je kalikou, zmijou každému ošklivou, ale ešte i táto ľúbosť! No prečo…?!

„Dnes príde Paľo po mňa“! myslela si na druhý deň Iľa, ako ľahla večer v školskom včelíne, kde mala posteľ. Včera Paľo bol ustatý, nečakala ho, len spoly, ale tej noci vie iste, že príde po ňu. Podľa nej, pravda,

183

mal prísť hneď, v tú hodinu, ako zvedel, že odišla (ona by bola prišla, keby ním bola), po takú ženu. Veď ver’ aj vidieť, že je nie pri ňom. Nedali mu, keď sa vrátil z Ardieľa, ani čisté rúcho, chodil ako kochniar po dedine …

Iľa si neľahla hneď Sedí na posteli a počúva, či nechrapčí tŕnie na lese, či nepríde Paľo hneď zvečera. Čaká ho. Lebo hoci vďačne je v škole – ona, šikovná, všade obstojí, i v Sobote doktori ju chválili do neba – no v službe je predsa nie tak ako doma. Doma, keď sa usiluje skončiť robotu, sadne a oddýchne si. Tu, keď sa usiluješ skončiť, dajú robotu inú – a neustanú dávať a vymýšľať práce nové, čo by deň bol na sto hodín.

Iľa aj dvercia na dvore zabudla zamknúť, aby Paľo stade prišiel do dvora. Nemusí cez lesu, hoci je to sedliakovi poručnejšie. No ticho je. Žiaden šum, žiaden pohyb. Pokoj a tma ako v hrobe. Iľa si ľahla, ale načúva ďalej. Prišla polnoc, bachter odtrúbil ju a nik sa nezjavoval. I ráno prišlo, len Paľo nie. Do srdca Ili akoby nôž vrazil. To nechápe, že Paľo bez nej môže obstáť. Skôr by bola myslela, že sa túreň zvalí pri kostole.

No Iľa neukáže smútok na sebe. Hneď ráno začne smiechy. Zobudí svojím hlukom i pánov v svetliciach. Žartuje, akoby bola na svadbe, ba by si i zaspievala, ako má na krsteniach zvykom, za čo ju v reč vzali ženy po dedine. Pritom šibe očami nabok, kde za cestou stojí starootcovský dom Ťapákovie a kde podľa zakoreneného zvyku obstavajú chlapi po dvore, kým sa namyslia do práce. O ôsmej vyšiel zo dvora Paľo s pluhom. Ide orať pod kapustu do doliny. Kráča si pokojne vedľa volov dolu cestou. V ruke bič, košeľa

184

belie sa ako sneh na ňom. A vidiac to Iľa, čajsi zaplače. Teda i bez nej poradí si Paľo… 1

„No len, no!“ myslí si však, „veď to nebude za veľa, že ťa budú riadiť. Príde tebe ešte do rozumu, koho si mal!“

„Len trucuj, veď ty vytrucuješ!“ myslela popoludní, keď vracal sa Paľo s pluhom, vážne šibúc bičom ponad voly. Košeľa na ňom skvela sa v slnci belosťou a slepí oči Iline. Neobzrie sa v stranu školy, hoci jej veselá vrava hlási a smiech cvendží ako hlas zvončekov. Ide rovno svojou cestou k domu. V Ilinom srdci je meč. Plač len že sa jej nevyrúti na oči. On nepríde ani dnes po ňu!

„Taký truľo sprostý!“ obľahčila si opovržlivou nadávkou. A, bože, či je služba ťažká takej, ktorá naučená bola rozkazovať v dome. Tu bár by krídla mala, a nie nohy. Jednej hodiny posedieť nedajú, sto robot rozkážu naraz. Nebola by myslela, že sú vzdelaní ľudia takí. Ona si hútala, že ako predtým, keď prišla na posedenie, i teraz posadia ju na stoličku alebo kanapu, aspoň raz cez deň, a budú sa s ňou zhovárať o vzdelávateľných veciach, po čom jej duša pachtí – a toho nebolo ešte ani jeden raz od Ďura. Ani nezaobchodia s ňou tak ako s osvietenou, ale len tak ako s ktoroukoľvek slúžkou zaobchodili…

A Paľo v tú chvíľu sedel doma pri stole a jedol krumpľovú polievku, čo uvarila tučná Zuza. Duša jeho zdala sa v úplnom pokoji. Ujedal zvoľna, prežieral s pôžitkom – poriadne vylačnel v poli pri oraní. I zdalo sa, že nemá známosti o tom, či Iľa jestvuje. Miesto neho nepratala sa do kože mrzáčka. Sedí na zvyčajnom mieste pri ohnisku na lavičke, nohy pod sebou skrčené, a oči len tak jej blčia vnútornou

185

rozbúrenosťou. Sedáva cez deň na podstení, vždy počuje hudbu – reč Ilinu, a srdce čajsi rozpukne sa jej od toho.

„Takúto potupu, takýto posmech na náš dom!“ začala hneď vykrikovať, ako brat Paľo prisadol k mise. „Čo nejdeš k notárovi žalovať? Nech jej zabráni slúžiť. Ani to svet nevidel, žeby obecná baba, žena v úrade, slúžila. Hihihi!“ Anča zasmiala sa od zlosti, hoci jej nebolo do smiechu, skôr do plaču.

„Či vieš, čo povedala tetke Bukovke, keď jej dovrávali, že načo ťa nechala?“ spytuje sa vždy prudkejšie, že on nedal sa vyrušiť v jedení. „Nevieš? To povedala, že je ona nie viac tvojou ženou, aby jej teba nespomínal nik.“

Paľo prežiera jedlo, čo naklochnila Zuza, a prezrúc ho, pozrie na sestrinu horiacu tvár.

„No, veď jej ja ukážem – nie mojou ženou!“ povie a začrie lyžicou do misy, aby ulovil krúžaly, riedko plávajúce v polievke. V izbe je ešte i Zuza a Hagarcovka. Táto ukladá si choré dieťa, Zuza, už ako gazdiná – na ňu to stisli, hoci nenasleduje po Ili – umýva hrniec od jedla, taký veľký, že by sa i sama spratala do neho. Ostatní domáci sú na dvore alebo po susedoch. Mišo nosí vodu zo studne bezzrubnej, teľa napája, ktoré zabudli opatriť, lebo dosiaľ to bola Ilina robota.

Mrzáčka má na lone rozkladené šitie, akúsi ozdobu, akú ona nikdy nenosila, ktorú nenávidí. Ruky jej rýchlo pichajú doň, ale by ho radšej do zeme šmarila.

„Čo ju nejdeš žalovať?“ začala zas nespokojná s bratom. Koľko sa mu navraví každý deň, a nič nedbá. „Čo neoznámiš aj pána rechtora, že ti ženu odviedli? Či by to poriadny chlap strpel? Ja by jej len na ten

186

truc, za tú hanbu nedala slúžiť!“ Spod obŕv hľadí na brata s hnevom i skúmavo. Či naozaj má cmar v žilách a či schválne nedbá o Iľu? Už nevie Anča, čo si má myslieť…

„No, veď pôjdem do školy,“ odpovie Paľo, hádam len aby ju utíšil. „Ale sa nemeríte spolu ani tak.“

„Čo sa aj nemeríme. Sem ju doviesť nemusíš – nech ide svetom.“

Paľo zloží lyžicu – najedol sa – utrie rukávom košele ústa i spotené čelo. Vzdychne: „Bože, požehnajteže stonásobne na to miesto!“ podľa starých dávnych zvykov, potom oprie chrbát o stenu, že si posedí ešte po jedení. Zuza vzala spred neho misku a vystrebúc, čo ostalo na dne, umyje i tú. Ančine čierne oči horia ako dva plamene. Čaká, kedy sa brat zoberie spoza stola po ženu. Ústa jej schnú; srdce v rozbroji s celým svetom i so sebou. Nevie, či ten čepiec, čo šije, má o zem pľaštiť, či nie. Bože, tak ju všetko katuje. Tak ľúbi toho Jana Fuzákovie – tak ho ľúbi! Srdce sa jej zvíja ako červík na ohni. Toľko znáša a tak jej je, že by svet v prstoch driapala.

„No, čo sa neberieš po ňu?“ okríkla brata, keď nedočká, že sa pohne z lavice. „Či ja musím jej chachoty celé dni počúvať? Nech ide trebárs do pekla, ale mne tam na očiach nebude!“ Mrzáčka odtrhne cverničku s jedom a tvár horí jej ako fakľa. „Mišo, daj mi tej vody!“ rečie najmladšiemu bratovi-miláčikovi, ktorý práve doniesol do izby drevianky. Hrdlo jej vyschýna, azda do šuchot upadne.

Mišo má čelo zatemnené. Fľočil za hrnčekom, že jej podá vody, ale ľutuje, že drevianky prázdne nedoniesol dnu, ako to ostatní bratia robievajú. Podá jej a zašomre pritom:

187

„Bodaj si sa zadusila ňou!“Anča zdvihla oči naň, zľaknutá. Náhla červeň,

potom bledosť poleje jej tvár. Vzala hrnček a v tom okamihu praskla ho o zem. Potom šmarí sa o ohnisko, bijúc päsťami zúfale o stenu, a slzy lejú sa jej dolu tvárou ako príval, dobre sa nezadusí v nich. Mišo, ten najinakší z bratov, krásny, dobrý a ochotný, jej miláčik, ktorému ona len dobre chce ako mať synovi, povie jej, aby sa zadusila!

„A čo ti je?“ spytujú sa udivení domáci, upozornení jej zhonom. „Zub ťa vychytil bolieť, či čo?“

Mrzáčka len plače a Mišo vychodí von bez citu. Sestru rád mal, ale teraz stráni sa jej. Zdá sa mu ako zlá zmija, ktorá, že sama nemá radosti zo života, ani inému jej nedopraje. Čo mu je po všetkom, keď mu Katu nedajú? Že sama neľúbi nikoho, neverí ani v lásku iných a len na to je v dome, aby každého katovala. Lebo ona panuje. Čo chce, to sa musí stať: ona, čo kroka spraviť nemôže; ona – žobrácka…

Mrzáčka konečne nechala nárek. Zošmarila z lona hrdé šitie a zošuchla sa dolu z lavice. Preskackala izbu na kolenách a dlaniach i vyšla von hľadať Miša. Spáva v stajni, pri voloch – ide ta.

Doplaziac sa, chcela otvoriť dvere, no boli zdnuka zavreté. Zabúchala na ne.

„Kto si?“ bolo počuť spurný hlas znútra tmavej stajne.

„Ja, Miško; otvor!“ odvetí mrzáčka lichotivým hlasom, ešte chvejúcim sa od plaču. No v stajni nik sa nepohne, kroka nebadať – je ticho – Mišo nechce o nej vedieť.

„Miško môj milý, pekný, preboha, otvor!“„Neotvorím!“

188

„Prečo sa tak hneváš, veď ti len dobre chcem!“ zas mrzáčka láskyplne. „Kdeže by si vzal Katu, veď je to nie pre poriadneho mládenca. Miško môj, ty si inakšiu dostaneš; daj si povedať – maj rozum!“

„Choď odo dverí, zmija!“ zaznel jeho hlas surovo.Mrzáčka zatiahla,– dych sa jej pristavil na okamih a

tvár zbledla. Potom hodí sa o zem v bezvládnom žiali a šklbe si vlasy. I tento nadáva jej tým menom! Tak každý je jej nepriateľom, každému je zmijou, kalikou…! Potlačiac svoj krutý žiaľ, ešte predsa začala mu vravieť, presviedčať a prosiť ho, lichotiť mu, no nepovedala ani raz: ber si Katu – a preto sa jej Mišo neohlásil. Zamĺkla i ona. Vracia sa späť do domu, skackajúc po podstene na kolenách a dlaniach.

Je tma. Mesiačik nevyšiel ešte, tmavé nebo posiate je hviezdami. Keď došla k dverám, vystúpil niekto na podstenu a potkol sa o ňu.

„Čože si?“ bolo počuť hlas. Anča poznala starého Fuzáka. „Či si pes, či čo si?“

Anča odchýlila sa a nehlesla. Nech myslí trebárs to, že je psom. Nechce sa s nikým zhovárať a s týmto práve nie. Tento kedysi takú radu dal jej materi, aby ju pribili na dosku, za Čo ona prosila to zlé, čo je na nej, jeho synovi, a teraz, za pokutu, ľúbi ho láskou krutou.

No starému mihlo v hlave niečo i zohol sa a ohmatal rukou.

„Ty si, Anka? Prepáč… plazíš sa ako zmija.“ Chytila mu ruku a nevie, či mu má do nej seknúť zubami, keď je zmijou. No tu zaznel hlas druhý, ktorý keď Anča začula, zachvela sa slasťou a pustila ruku starcovu.

189

„Anča je tu?“ zadivil sa Jano Fuzákovie. Otec prešiel do pitvora, on na podstenu. „A kde sa šmátraš potme?“

Jano zohol sa k nej. Po hlase mu poznať, že je dobrej vôle. Pach nápoja badať od neho, no nie je opitý, len rozveselený. „Poď so mnou, odnesiem ťa do chyže,“ rečie veselo, čiahajúc za ňou rukami. „Vari že by ťa nie?“

Anču zaleje krv horúca; srdce čajsi ide sa jej rozhodiť, tak tlčie.

„Nie, Jano!“ bráni sa, prudko odtískajúc ho od seba, no v tom istom okamihu schytí sa v nej žiadosť hodiť sa k nemu, privinúť k jeho prsiam a umrieť tam. „Nie som malé dieťa, aby si ma na ruky bral!“ skríkla, vzmužiac sa.

„A čo si? Ešte horšia ako dieťa,“ povie Jano. Tvár prijala mu nezvyčajný výraz, v očiach blesk ako zrazu na povrch dostavšej sa náruživosti. Obtočí jej pekný driek rukami a strhne ju k sebe. No ona silou zúfalosti odstrčí ho od seba.

„Jano, chceš, že ťa udriem? Či vidíš moju ruku? Mňa ty nebudeš na posmech donášať – aby si vedel…!“ A strmý dych Anču čajsi zadusí od jeho blízkosti. Jano sa vystrel. Nezvyčajný zásvit zmizol mu z očí, triezvosť sa mu vrátila. Strasie postavou a rečie s úštipkom:

„Aká si pyšná! Nevedel som, že ešte i ty vieš takou byť, ty…“

„… zmija,“ dokončí Anča mimovoľne, čo nedopovedal on. Jano hrdo prešiel popri nej do domu a ona, ako sa zavreli dvere za ním, už šmiara sa o zem. Prečo odňali jej zdravie a nie radšej život? I jemu je zmijou, hľa-!

190

Medzitým chlapi v izbe dali sa trochu do zábavy. Naskladali sa po šestáku a Zuza doniesla im pálené z krčmy. Pri skleničke potom sa rozveselili. Jazyk i duch stali sa živšími. Paľo-žartovník zohrial sa tiež. Nemec ustúpil u neho, cmar v žilách začal sa búriť a okrúhle, dobré oči jeho sršali ohňom. Keď to videl Jano Fuzák, ktorého zrak, hoci nechtiac, vše zalietol na prázdne miesto mrzáčky, ktorá ho odstrčila, riekol Paľovi:

„No Paľko, po ženu sa! Dosť si ju už vytrucoval. Tvrdo ťa čaká – nech sa netrápi.“

„A ty vieš, že sa trápi za mnou?“ nasršil sa on. „Nepôjdem. Ona začala trucovať – nech trucuje. Nech je tam, kde je –– v Sitne – nič nedbám!“

„Nuž a necháš ju inému? Videl som Ďura Ovodovie obchodiť okolo školskej záhrady aj včera…“

„Čo?“ Paľovi oči stĺpkom zastali; schytí sa spoza stola. On jej dá Ďura Ovodu hneď! Na franforce ju dotrhá… Janovi na pekné líca sadne na okamih spokojný úsmev. Vstane aj on a ide za Paľom. Mimovoľne pozrie ešte idúc na miesto mrzáčkino, a tvár i jemu sa premení. Nič iné si nepraje, iba vidieť ešte dnes ju, ktorá ruku dvíhala naň, aby ju pošliapal ako zmiju… Na podstene, keď vyšiel (mesiac už svietil na nebi), vskutku zazrel Anču sedieť na zemi neďaleko stajňových dverí. Janove oči zablysli; zabočil k nej, teraz už vo vzbúrenom urazenom sebavedomí. No tu do uší zaznelo mu fikanie. Anča plače. Jano zastal ako prikovaný, potom pristúpil k nej a miesto aby rozšliapal zmiju, spýta sa: „A tebe je čo, Anča, začo plačeš?“

„A nemám začo? Naveky budem plakať za tento kríž!“ Jano skloní sa nad ňu a zhladí jej vlasy na

191

hlave, ako mával zvykom, s ľútosťou a láskou. „Už sa raz upokoj, Anička – inak nebude…“

Iľa i dnes večer „zabudla“ zamknúť dvercia na dvore školy. Nádeje síce už veľa nemá, aby prišiel Paľo po ňu. Pozná, akí sú Ťapákovci, že ich treba tisnúť do všetkého, že sú ťažkí ako olovo. Keď bola ušla prvý raz od muža, teraz päť rokov pominulo, Paľo bol prišiel hneď po ňu. Mať ho vyhnali, žili ešte vtedy, chuderka, ale teraz nieto, kto by ho núkal – posielal. Môže Iľa tu slúžiť i do súdneho dňa. Nevesty, ženy bratov Paľových, sú ešte rady, že ju nemajú medzi sebou! Ach, a či je len zle v službe. Jednej minúty svojej nemá, ani svojej vôle, len rozkazy pánov plniť. Na nohách je vždy ako v tanci – už ju päty bolia.

Bár by krídla mala, bár by lietala. Ani jej vzdelanosť nepovážia, ani diplom.

Sluha je len sluha, pán je pán. Ten srdca nemá – a nemá ho ani Paľo u Ťapákov (hoci je sedliakom), keď nejde po ňu…

A tu Iľa musí stisnúť zuby; plač ženie sa jej na oči. Nebola by sa ponazdala, že ona bude ľútiť za ním, a nie on za ňou. Ľa, už je po jej pýche …!

Iľa musí pretrhnúť niť myšlienok a utiera tečúce slzy…

Veď pravda, čo by Paľo aj prišiel po ňu, nešla by s ním, lebo sa zariekla ísť do Ťapákov – a jej slová sú sväté. Ale na otcovskom u Jablonckov dostala sa jej komora murovaná: k tej by pristavili chyžu ešte toho leta a tam by bývali sami dvaja na pokoji ako dva holuby. No Paľo nejde…

192

Iľa zvesí hlavu a slzy zas zalejú jej tvár. Plače ona, pyšná nevesta a vzdelaná… Ale tu zavrzgli nezamknuté dvierka na dvore. Ili zastal dych i srdce. Napnuto pozerá na dvor cez laty včelína. Od dveriec vidieť kráčať strmým krokom vysokú postavu chlapa. Ilina tvár skúpala sa teplotou. Dala hlavu rýchlo na hlavnice a tvári sa, že spí. O chvíľu zavrzgli dvierka na včelíne, tiež nezamknuté, dnu vstúpil Paľo. Zastal konca postele a potrhajúc duchmi, zvolá:

„Iľa, spíš-nespíš? Domov sa ber!“Iľa spáva oblečená, vždy hotová odísť s mužom, no

neohlási sa. Tvári sa, že spí – čo veru i môže jej uveriť každý, keď je celý deň v robote ani v tanci. Paľo musí znovu volať na ňu a potrhať duchnu ešte mocnejšie.

„Počuješ, há? Domov!“ Paľo sa rozohnil. „Či ty nemáš kde byť, či sa tebe patrí slúžiť, čo?!“

„Kto je, čo je?“ schytí sa ona naplašená. Sadá na posteľ a akoby ho len vtedy bola zazrela, skríkne:

„To si ty? Aleže mi choď, skade si prišiel, ty pijan. Čo tu chceš?“

Paľo, keď už raz zhodil zo seba ťuťmáka, stal sa udatným človekom, i reve s energiou:

„Ber sa, kým ti pekne vravím! Či je to pre poriadnu gazdinú tanieriky umývať pánom?“

„Čo tu chceš, skade si prišiel? Ja nie som viac tvojou ženou!“ zvolá Iľa majestátne.

„A čiaže si?“ reve on. „Hádam Ďurova Ovodovie?“„Trebárs i toho a trebárs čia, ale tvojou ženou viac

nie!“ volá Iľa slávnostne. „Ja sa do Ťapákov nikdy nevrátim. Veď som ti povedala popredku: ja, alebo Ťapákovci. Tak si si vybral!“

„Oddelíme sa!“

193

„Teraz sľubuješ, ale keby odišla k tebe, ostalo by všetko po starom. Poznám vás, akí ste, brat môj!“

„Slúžiť nebudeš; to je tebe hanba. Vystavíme dom!“

„Ja budem slúžiť, ja sa nehanbím. Vystavíte ver’. Doveziete za tri vozy skália a necháte tak. Poznám vás už, nehodníci!“

Paľo, vidiac, že slovami nič nevykoná, podišiel k nej, že jej zasadí zaucho. Iľa zvrieskla, rýchlo sa schytila a zaťala nechty do jeho tváre, zoškrabúc mu kožu z nosa. Paľo odskočil od nej, potočil sa, potkol i prevalil úľ s včelami pána učiteľovými. Včely v spánku prerušené zahučali a Paľo vychodí von, utierajúc rukávom košele tvár od premokajúcej krvi.

„Nebudem sa s čertom zapodievať, lebo by ju zabil!“ šomre, vytratiac sa i zo dvora. „Pôjdem na faru, nech spraví kňaz s ňou poriadok!“

„Nehodník nekaľavný!“ zavolá za ním Iľa s hnevom a opovrhnutím. Zíde z postele a dvíha prekotený úľ s mrnčiacimi včelami. Je to za chlap! Iný bol by ju zabil a tento ide domov, nedbajúc ani o to, že ostala tu. Veď ju mal nasilu odviesť a zamknúť do komory, o smäde, o hlade držať aspoň za týždeň.

Iľa urazená – lebo ju nechce, zato nedbá o ňu a prišiel len, že bol podpitý, alebo ho nadal ktosi – spravila krik, nadávajúc mu, i pozobúdzala pánov v svetliciach.

Pán učiteľ, ktorý dal veľký pozor na to, aby bol uctený, otvoril okno a vystrčil peknú čiernovlasú hlavu, čo sa deje.

„Veď som vedel!“ povie prísne, keď mu vysvetlila, „že my s tebou len mrzutosť budeme mať. Povedal som ti hneď, že ťa muž tu nenechá!“

194

„Mne on nerozkáže! Ja som sa im sľúbila na rok, a to je mne sväté!“ odpovie pevne Iľa, no v sebe doloží s hnevom: „Veď ani nepríde viac po mňa; nebojte sa!“

Vskutku, Iľa dobre vedela, že Paľo nedostaví sa viac k nej. Miesto neho však prišla jej citácia, aby sa ustanovila do kancelárie notárskej na susednú dedinu.

Iľa sa zarazila a zľakla sa, lebo veď páni len na zlo volajú, i nevedela uhádnuť, čo asi chcú od nej pán notár. Nič pozoruhodného nestalo sa v dedine. Službu v obci plní svedomite. (I včera dostala od pani rechtorky, že za štyri hodiny kúpala nemluvňa Jakubovie. U Krumpľov zasa stal sa prípad narodenia mŕtveho dieťaťa, to otobôž oznámila, ako sa náleží na osobu osvietenú, múdro chápajúcu svoje postavenie.) Obliekla sa teda sviatočne, ako bola volaná na druhý deň popoludní, a predstúpila pred jeho tvár.

Pán notár, mladý ešte, ale veľmi vážny, sedeli za dlhým stolom v kancelárii, keď prišla. Pozreli na ňu vážne ponad okuliare a písali ďalej. Iľa pristúpila bližšie, po pansky sa ukloniac, a prosila veľmi úctivo, aby ju ráčili odbaviť čím najskôr, lebo slúži v škole a jej budú výčitky robiť pani rechtorka, ak sa pozde vráti domov. Pán notár pozrel na ňu zas a súc neobmedzeným pánom kancelárie i všetkých dedín, kde bral porcie, fumigoval jej ľúbezné poklony a dal cítiť svoju moc i pani rechtorke, lebo zadržal jej slúžku do večera. Vtedy riekol Ili: „Predstúpte!“

Hlas pána notára znie závažne, akoby on bol pánom jej života a smrti.

„Teda slúžite?“ vraví pomaly, každé slovo oddelene jedno od druhého vypovedajúc, a prísnosťou pohľadu

195

temer ju pohltí. „Zato som vás dal predvolať, aby vám bolo oznámené, že nemôžete i slúžiť i byť babou v dedine. Jednu službu musíte opustiť!“

Iľa zadívala sa na vážny obličaj pána notára a tvár jej pomaly poleje sa červeňou radosti. Príjemné prekvapenie na okamih odňalo jej reč. No priam by sa hodila k nohám pána notára a bozkala trebárs obuv jeho od samej vďačnosti. Teda nesmie slúžiť… Nič lepšieho nemohli jej oznámiť!

„Dva dni dám vám na rozmyslenie!“ pokračuje notár, podávajúc jej slová po jednom ako drahocenné veci, z ktorých škoda by bola utratiť čo len jedno. „Potom mi oznámite, či zaďakujete pri obci a ostanete v škole, a či podržíte službu baby.“

„Pravdaže pri obci ostanem!“ oznámi Iľa hneď s planúcim zrakom a zasmeje sa veselo, hoci je pred kráľom štyroch dedín. Nebude jej viac už nik rozkazovať, nebudú ju už päty bolieť – prestane tanec… O chvíľu už letela, ako vták z klietky vypustený, domov, čím skôr oznámiť to pani rechtorke.

„Veď som vedela, že nám toto vykonáš!“ povie pani mrzuto s veľkou výčitkou: „Čo si ja teraz už bez slúžky počnem? Však som ťa nechcela!“

„Ja som sa im núkala!“ uznáva vinu Iľa. „Aj bola by zostala, svedomite im slúžila, robila ako sebe samej do roka, ale keď nedovolia, či ja za to môžem? Proti zákonu sa nenavzpieram!“

„Chcela si si muža trucovať, zato si prišla k nám,“ povie pán rechtor, ktorého nebolo možno zaviesť rečou a vedel uhádnuť aj myšlienky iných. „Chcela si ho donútiť, aby spravil, čo žiadaš. Teraz hľadaj slúžku pani rechtorke!“

196

„Ja k Paľovi nepôjdem!“ povie zmužile Iľa a vztýči hlavu. „Ja pôjdem do mojej komory bývať, na otcovský fundus. Dám si koch vytiahnuť a mašinu spraviť do nej. Ja som sa zariekla ísť do Ťapákov a ja to zadržím!“

„Ver’, bože, dobre spravili ten pán notár, že mi slúžiť zabránili,“ myslí si medzitým vďačne. „Ja by na služobný chlieb nebola nikdy navykla!“

Na tretí večer – pani rechtorka našli si slúžku inú – odniesla všetky svoje veci do murovanice u Jablonckov. Na druhý týždeň dala si koch vytiahnuť a mašinu postaviť. Večer potom sedela v čistej izbici (ani nemocnica v Sobote je nie Čistejšia) na pokoji, nikým nehnevaná, mysľou u Paľa. Keď príde k nej bývať, vystavia si ku komore dom… Azda len príde za ňou?! Vie dobre, čo sa stalo, že je už nie v škole. Mrzáčka sedáva na podstení, šijúc na slniečku, tá vidí všetko, čo sa robí v dedine. Paľo prišiel o týždeň. Oddelil sa od bratov a presťahoval sa k nej, ak chcel mať ženu. Pod jej panovaním potom stal sa podujímavým. Vozil cez celé leto skálie, keď sa slobodná chvíľa našla, a v jeseni povstal pri komore Ilinej dom nový, pekný, zafarbený na žlto, aký ešte nebol v dedine. A teraz je Iľa už úplne šťastná – no Ťapákovci spokojní sú tiež. Dusia sa v jednej izbe štrnásti, ako ich predkovia žili. Nikoho nič neomína, nik nepanuje, nik ich nenúti starootcovské zvyky zanechať, írečité obyčaje odvrhnúť. Ani bratovi pekný dom nezávidia, zmierili sa i s Iľou všetci (Ha do školy tiež chodí na vzdelávateľné rozhovory), len Čakaj zavše, podopierajúc plecom uhol starého domu, zažartuje: „Ľaľa, naša kráľovná aký kaštieľ si postavila žltý – ja by sa hanbil zaň.“

197

„Ojój – keď príde Mišo z vojenčiny, aj my môžeme mať taký!“ odpovie Zuza-gazdiná zľahčujúco. Všetkým je dobre a po vôli. Zuza varí z vďačnosti, lebo môže vždy jesť pri tom. I ostatné sú spokojné. Hagarcovke dieťa ozdravelo tuvon na slniečku cez leto. Ani Mišo už Katu nespomína. Zabúda ju na vojenčine – píše veselšie listy. A predsa mrzáčka, keď večer sama ostane a ostatní rozídu sa na odpočinok, pozerá očami plnými vášne a beznádejnosti do obloka, z ktorého vidieť biely uhol domu Jana Fuzákovie, a spínajúc malé, nezrobené ruky, lká:

„Bodaj som nebola prišla na svet, bodaj nikdy nie …!“

198

O TIMRAVE

Vlastný životopis

Môj život plynul celkom proste, bez zvláštnych udalostí, tak, že ani neviem, čo by som o ňom napísala. Také sú osudy ľudí, bývajúcich v odľahlých dedinách. Narodila som sa v Polichne, v malej dedinke, 2. októbra 1867. Môj otec bol tam farárom. Bolo nás viac detí. Otec vyučoval dcéry sám, lebo malý dôchodok nestačil, aby ich dal na štúdiá. Iba na dovŕšenie výchovy dali nás po jednom roku do mestských škôl. Mňa do Banskej Bystrice na dievčenskú školu.Písať som začala asi dvadsaťtriročná. Skôr zo žartu a pre zábavu. Krátila som si tak jednotvárny čas v Polichne. Raz – tiež zo zábavy a zo zvedavosti – poslala som jednu svoju prácu peštianskym Slovenským novinám, ktoré ju uverejnili. Poslala som ta ešte niekoľko prác.Pozdejšie dozvedali sa o mne aj iní, i vtedajší redaktor Slovenských pohľadov Jozef Škultéty, a na jeho nabádanie písala som už do Slovenských pohľadov – a potom aj inde.Za pseudonym vzala som si názov jednej studne v polichnianskom chotári, ktorá bola vo veľkej úcte, pretože z nej nikdy nechýbala voda.Po otcovej smrti presťahovali sme sa i s matkou k bratovi, farárovi v susednej Ábelovej. Tu sme zažili vojnu i prevrat. Matka mi už tiež umrela a ja tu žijem ako penzionovaná opatrovkyňa detí.

Timrava.

199

OBSAH

Skon Paľa Ročku………………………………………………6Hrdinovia………………………………………………………40Ťapákovci……………………………………………………..148O Timrave (Vlastný životopis) ………………………….......191

200

HRDINOVIA

Timrava

Textolologicky pripravil, doslov a chronológiuautorkinho života a diela napísal Ivan Kusý.Prebal a väzbu navrhol Ľubomír Longauer,Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1985ako 4156. publikácia a 166. zväzok edície ČŠM,ktorú redigujú Daniela Lehutová a Daniel Šulc,V tejto edícii štvrté, rozšírené, vydanie.140 strán a 8 strán obrazovej prílohy.Zodpovedná redaktorka Daniela Lehutová.Korigovali Estera Šulcová a Alica Wursterová.Výtvarná redaktorka Marianna Danková.Technická redaktorka Mária Pešková.Vytlačila Pravda, tlačový kombinát KSS –Tlačiarenské závody Pravda, závod 01, Bratislava.Náklad 23 000 výtlačkov. TS 13.33.AH 11,56. VH 11,83. VHS 11,34. VHI 0,49.1866/I-82

61-675-85601/24/855Kčs 13, –