K fotografii hopriviedli Rómovia

str. 8

Týpek

str. 10

Keď spieva kráľ…

str. 2

1/2013Ročník 23

Rómsky nový list – nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovensku

O percentáchPercentá sú dôležité údaje. Okrem iného aj

kvôli štatistike. O percentách som v úvodníku pí−sal už v roku 2011. Spomínal som percentáv schvaľovacích komisiách, ale aj percentá v politi−ke. V roku 2011 nám totiž donor pridelil peniazena vydanie deviatich čísel novín. Vtedy som netu−šil, že to bola ešte normálna dotácia s takmer nor−málnymi podmienkami. V závere som napísal, žeje to možno posledný rok vydávania novín, keďžeobsah úvodníka sa nemusel páčiť každému. Hlav−ne tým, ktorí o novinách rozhodujú.

V roku 2012 sa situácia rapídne zhoršila, aj keďnajprv to nevyzeralo s novinami až tak tragicky. Ko−misia nám totiž schválila projekt a odporučila hona podporu. Dvanásť čísel za normálnych podmie−nok. Stačilo podpísať zmluvu a čakať na prideleniedotácie. Aj sme tak urobili, no na dotáciu sme čaka−li márne. Presnejšie na dotáciu, ktorú nám odporu−čila komisia. Ani nevieme ako a prečo, ale dotáciuna vydanie novín sme dostali v decembri 2012, pri−čom sme noviny samozrejme museli vydať do kon−ca decembra. Nie dvanásť čísel, ale už iba šesť s vý−razne okresaným rozpočtom. Čiže sme prišli o po−lovicu vydaní novín. V roku 2012 boli náklady nadistribúciu novín ešte oprávneným výdavkom.

Človek by si myslel, že horšie už nemôže byť.No prišiel rok 2013 a májové výsledky rozhodnu−tia grantovej komisie, o ktorej kompetentní tvr−dia, že je tvorená výlučne odborníkmi v oblastirómskej kultúry. Ich odbornosť posudzovať nebu−dem, no neviem, koľko percent z členov komisieje odborníkom na vydavateľskú činnosť. Komisiasa uzniesla, že novinám pridelí tridsať percent zožiadanej sumy, no zároveň zaviazala redakciu uro−biť stopercentný projekt. Čiže všetky aktivity tak,ako sme si podali v žiadosti. Matematika však ne−pustí a bolo jasné, že projekt nedokážeme zrealizo−vať tak, ako si to predstavovala komisia. Zvláštne najej rozhodnutí bolo aj to, že distribúcia novín už ne−bola oprávneným výdavkom. A pritom rozosielanienovín čitateľom patrilo vždy k jednému zo základ−ných poslaní tohto periodika. str. 11 ���

Oda, kaj baron avri andre romaňi komunita mek naneoda, hoj tumaro duralo dživipen hin imar anglal nalačho.Stačinel cikňi nahoda abo prinďaripen „avral“ u o dikhiňibenpro duralo dživipen džala avre dromeha. Feder dromeha.Oda hin the ko Rudo Pohlodko andal o Perješis, savo uľiľaandre phandľi romaňi komunita, no šigitinde leske o manušaavral e komunita u hino avrisikhado sikhľardo.

Uľiľal andre romaňi komunita, savi sas andrephandľi.Sar kamehas te dživel sar barohas?

Sar baruvavas avri andre romaňi komunita, nabut džanavaspal o dživipen avri andal e komunita. Ode hin o dživipen phan−dlo. Arakhen pes ča furt le oda iste manušenca, vaš oda kaj na−šunen kaj hin vareko aver. Nabajinav pal oda, kaj bariľom avriandre romaňi komunita, som rado. But man oda diňa. Džanavfeder te achaľol le manušen. Goreder oda has la majoritaha.Calo miro čhavorikano vachtos sas andro jekh la uľicaha, kajuľiľom the baruvavas avri. U te pes kontaktinavas la majoritahau phenavas kaj bešav mange oda anďa sigeder ča o nalačhibensar o lačhiben. U the bijal ada, sar dživavas me the miri fameľi−ja, savo somas the sar sikhľuvavas andre škola. O manušaman lenas sar jekhes andal e odi nalačhi komunita. U jekhe la−veha pal savoro phenelas miri adresa the miri cipa.

Džanehas sar kames dural te dživel?Imar pre bazutňi škola somas aver sar o romane čhave andre

mire berša. Varesave Roma has buter temperamentna, me somassigeder daraduno. Le naromane čhavenca andre škola feder ava−vas avri sar le romane čhavenca andro mire berša. Buterval pesmange ačhiľa, sar džavas pal o foros le amalenca, kaj amen dikhe−nas o žandara. Mangenas amendar o papira. Sar lenge sikhaďomo papira, ta o žandara sar elšuno mandar phučle, hoj so kerav avripre uľica, te majinav te hel andre bertena? Andro ala berša haso nav Pohlodko but kriminalno nav.

U ada man vazdľa upreder, u imar ňiko man nadela androjekh varekaha ča vaš oda, kaj man hin oda isto nav the kaj miricipa hin aver. Akor but kamavas te hel žandaris. No paľis mangada gondoľipen pregeľa, no o gondoľipen ačhiľa – kamav te helvareko. Furt kamavas te hel vareko, kas o nipi peske važinenau hela les baro lav andro jekhetaňiben. Nadžanav či peske mano nipi važinen, no aleha, kaj dokerďom e uči sikhľarďi u andre ob−čanka man hin titulis, ta o nipi manca vakeren inakšeder.

Andro šelberša 1999/2000 avľa le forestar iriňiben, kaje lokalita kaj bešel calo komunita musaj te džal avreter.O foros phenďa, kaj o khera so ade čhenas nane lačhe kestatika...

Nakamahas te džal te bešel andre neve khera pre Puraňiceheľňa, no o foros pro oda ačhelas. Sas oda the rasovo na−lačhiben. No akor oda až avka nadikhavas. Has oda prekalamende but nalačho, kaj andre nevi lokalita majinas te džalte bešel savore. Nalelas pes andre uvaha o čačipen, kaj an−dre neveačhade khera pes majinen te preľidžal the o nipi sosa poťinenas avka sar kampel jekhetane le nipenca so napo−činenas ňič. Ča avka pes ulavenas o khera andro vchodi, na−dikhelas pes pro oda ko sar ľikerelas o žužipen andre uľici kajbeššenas anglal oda. Nekbareder sas oda, kaj o Roma midžan hed andal o foros mi na hen ňikaske pro jakha, so o fo−ros dochudľa. Pal o deš berš andro foros achaľile, kaj naker−de lačhes, te dine jekhetane le Romen so kamen te dživel fe−der the le Romen save nakamen u nadžanen te dživel feder.

Sar pes preľigenďa e komunita andre aver lokalitachudľa la komunitaha te kerel buťi o belgicko lolo keres−tos. So oda kerďa andro tiro dživipen?

O manuša andal o belgicko lolo kerestos chudle te kerel an−dre komunita puraňi ceheľňa akor sar amen imar džahas te bešelavreter. Anglo oda pes ňikaha naarakhľom, ko bi

Janette H. Maziniová: SlovoCigánka mi je oveľa bližšie

Už ako malá rada písala slohy. Proti intolerancii bojuje svojím ostrým jazykom. Jej blogy na sme.skpatria medzi najčítanejšie. Cez ne dáva verejnosti možnosť nazrieť do svojho života a ukazuje, čo jejdala a vzala rómska etnicita. V roku 2010 získala cenu za najlepší blog v novinárskej súťaži Nadácieotvorenej spoločnosti. Dnes predstavujeme jej životný príbeh v knižnom titule s názvom Cigánka.

Prečo kniha s názvom Cigánka?Slovo Cigánka mi je oveľa bližšie, než slovo

Rómka. Neviem, čím to je... Možno tým, že som vy−rastala za totality a slovo Cigán bolo jediné používa−né a samé o sebe vyjadrovalo len príslušnosť. Bolisituácie, keď som si vypočula slovo Cigánka s nega−tívnym významom a boli situácie, keď s pozitívnym.V tej dobe som sa sústredila na tón hlasu a prívlas−tok, ktorý ľudia v mojom okolí k tomu slovu doplni−li. A tak je to v podstate doteraz. Nesústreďujem sana slovo, ale spôsob, akým ho ľudia povediaa v akom kontexte použijú. Je mnoho gadžov, ktorívedia, že nemám nič proti slovu Cigán/Cigánkaa používajú v mojej spoločnosti slovo Róm. Mne tonevadí. Je to na nich. Každý by mal mať možnosťpoužívať slová, ktoré sú mu bližšie. Samozrejme, akto nikoho neuráža. Aj ja používam slovo Róm v situ−áciách, ktoré si to vyžadujú a aj vtedy, ak si to niektoželá. Kniha je však o mojom živote, mojich myšlien−kach, pocitoch, názoroch. Nie je literatúrou faktu.Preto si vyhradzujem to právo nazvať svoju knihua písať ju tak, ako to vo vnútri cítim.

Komu je určená?Všetkým, ktorí chcú porozumieť a dokážu vidieť

medzi riadkami nenapísané. Čitatelia, ktorí hľadajúlen čierne alebo biele videnie, si na svoje určite ne−prídu. Písala som ju pre misiu – chcela som ukázať„bielemu“ aj „tmavému“ svetu, že bez prijímania

a dávania pomoci, bez poznania toho, čo sa deje napovrchu, nemáme právo ani odsudzovať, ani mora−lizovať.

Aké boli reakcie od Rómov a gadžov?Boli takí, ktorí chceli priamočiaro čítať o kultúre

a mentalite. Očakávali, že kniha im povie o tradíci−ách. Alebo siahli po knihe s tým, že si utvrdia svojestereotypy. A ak to tam nenašli, cítili sa oklamaní.To sú tie, ktoré boli negatívne a v porovnaní s pozi−tívnymi ich bolo málo. No asi je človek nastavenýtak, že tú negatívnu reakciu viac rozoberá a premýš−ľa, či malo zmysel knihu písať.

Tie pozitívne sú také, čo hladia dušu. Ľudia vní−majú, čo som písala medzi riadkami a cez postavyvidia aj premýšľanie v cigánskom svete, aj ten boj,ktorý zvádzajú ľudia ako ja. Nemyslím, že ich Cigán−ka zmení. Skôr je vidieť, že sa vďaka knihe viac za−mýšľajú nad deťmi v osadách a getách. Nad ichmožnosťami, štartovacou čiarou a aj tým, či je férgeneralizovať. Keď si takéto reakcie prečítam, cítimpocit naplnenia. Niekedy sa dokonca pousmejem,ako tam každý nájde niečo „svoje“ – boj s choro−bou, adoptívne dieťa, prechádzanie rozvodom,brúsenie hrán v novom partnerstve...

No sú tu ešte nejaké ohlasy od našich rómskychaktivistov... Vadí im názov knihy a vnímajú ho akopopulistický krok pre lepšiu medializáciu. NiektoríCigánku práve pre jej názov neprečítajú str. 5 ��� str. 4 ���

�M

ari

lyn

Mon

roe

−Jo

zef

Fečo

SERA − STRANA 2 − ROZHOVOR −

Číslo 1/2013

� Ján Rigó (37) začal svoju spevácku kariéru už vo svojich trinástich rokoch. Získal mnohoúspechov. Koncertoval v Nemecku, Švajčiarsku, Čechách, Holandsku, Maďarsku, Rumun−sku, Slovinsku, Chorvátsku a Ukrajine. Pravidelne sa objavuje na televíznych obrazovkácha v rádiách hlavne v Maďarsku, kde dosiahol najväčšie úspechy. V roku 2010 získal zaspoločný album s kráľovnou rómskych piesní Bangó Margit prestížnu cenu FONOGRAM.

Ján Rigó (37) začal svoju spevácku kariéru už vosvojich trinástich rokoch. Získal mnoho úspechov.Koncertoval v Nemecku, Švajčiarsku, Čechách, Ho−landsku, Maďarsku, Rumunsku, Slovinsku, Chor−vátsku a Ukrajine. Pravidelne sa objavuje na televíz−nych obrazovkách a v rádiách hlavne v Maďarsku,kde dosiahol najväčšie úspechy. V roku 2010 získalza spoločný album s kráľovnou rómskych piesníBangó Margit prestížnu cenu FONOGRAM.

Mohli by ste sa našim čitateľom bližšie pred−staviť?

Mám 37 rokov, pochádzam zo Zlatých Klasov,kde aj žijem. Mám dvoch bratov a jednu sestru. Somšťastne ženatý a mám tri deti, 17 ročnú Alenku, 13ročného Janka a 8 ročného Samka. Moje detstvobolo šťastné. Mal som také obyčajné túžby, naprí−klad som stále sníval o tom, že budem maliarom.Stále som si predstavoval, ako raz babke premaľu−jem kuchyňu. Tento sen sa mi nepodarilo naplniťa moja životná cesta sa začala odvíjať iným smerom.Ten moment, kedy sa to udialo, si zapamätámnavždy. Bol som prváčik, keď za mnou prišiel nášriaditeľ, zodvihol ma do výšky a postavil na javisko.Vtedy som spieval známu rómsku pieseň Júlia, Jú−lia. Ako 13−ročný som sa začal vážne venovať spevu,ktorý sa stal mojím životným poslaním.

Viem, že si umelec a hrdo sa pýšiš titulomkráľ cigánskych piesní. Ako si sa dostal k spevua rómskej hudbe?

Pochádzam, a to doslovne, z muzikantskej rodi−ny. Rodina po otcovej strane bola chýrna svojímumením hrať na husliach, kontrabase. Otec, akomladý, spieval a bol aj primášom v cigánskej kapelesvojho otca a bratov. Rodina z maminej strany, toboli zase dobrí hráči na cimbale a tiež bol ich ná−strojom aj kontrabas. Pre mňa to bol vždy zážitok,keď sa v nedeľu u starých rodičov zišla celá naša ro−dina. Vládla u nás vždy dobrá nálada a vždy sa tietostretnutia končili úžasnou zábavou. Každý zobralsvoj nástroj a náš dom ovládla pravá rómska muzi−ka. Takže spev pre mňa nikdy nebol cudzí, len ľutu−jem, že som sa nenaučil hrať na žiadnomhudobnom nástroji.

Máš nejaký spevácky vzor?Inšpirácia? Hľadám ju vo svojich blízkych, u svo−

jich rodičov. Inšpiráciou je pre mňa aj rodina,manželka, deti. Ale mal som aj svoj spevácky vzor.V roku 1990 som sa na zábave u nás stretol osobneso spevákom z Maďarska, volal sa Horváth Pišta.Keď som videl, ako sa ľudia pri jeho speve úžasnebavia, uchvátilo ma to, ako svojím umením dostávalľudí do varu. Na toto nikdy v živote nezabudnem.Vtedy som si povedal, chcem byť taký ako on,chcem mať úspech, chcem takto rozdávať ľuďomšťastie a dobrú náladu. No a samozrejme, mojímveľkým speváckym vzorom je tiež jeho vtedajšiaspevácka partnerka Bangó Margit.

Čo pre teba znamená titul kráľ cigánskychpiesní?

Často som sa pre médiá na túto tému vyjadrila rovnako tak urobím aj dnes. Vážim si korunu, nooveľa viac si vážim ľudí, ktorí prispeli k tomu, abysom tento titul dostal. Lebo samotná koruna je ibavec vo vitríne, ale ľudia, ktorí vás podržia, pomôžu,postrčia správnym smerom a dodávajú vám pozitív−nu energiu, sú viac, ako peniaze, zlato či najdrahšieauto sveta.

Koruna je pre mňa záväzkom a poslaním šíriťkultúru Rómov po celom svete. Niekedy si obyčaj−ný, nezainteresovaný človek ani nevie uvedomiť,aké vlastne je poslanie rómskeho speváka či hudob−níka. Cez spev a hudbu totiž dokážeme presviedčaťľudí rôznych kultúr, národov či politického zmýšľa−nia o tom, že my, Rómovia, sme talentovaní a obo−hacujeme európsku kultúru svojou originalitou,ktorá je jedinečná. Cez hudbu a spev dokážemeaspoň trochu nabúrať všetky tie predsudky, ktoré simajorita vytvorí zo všetkých tých negatívnych správo Rómoch, ktoré sú v médiách.

Čo považuješ vo svojej kariére za najväčšieúspechy?

Ja si vážim všetky pozitívne momenty v mojomživote. Úspech je pre mňa aj to, že teraz robím roz−hovor do Romano nevo ľil. Hovorí sa, že v kristových

Keď spieva kráľ...

Žijeme v dobe, keď verejnosť počúva v súvislosti s Rómami len samé negatívne správy a podľa nich sio Rómoch vytvorí názory, ktoré sa pretavia do predsudkov. Jedným z mocných nástrojov, ktorý búrapredsudky a odstraňuje nenávisť, je hudba. Rómska hudba je neopakovateľný fenomén, ktorý rozra−dostí srdcia a mysle ľudí. Právom môžeme byť na našu hudbu, hudobníkov a spevákov hrdí. Jednýmz ľudí, ktorí svojím spevom rozdávajú radosť a šíria dobré meno rómskej kultúry po celom svete je JánRigó zo Zlatých Klasov. Kráľ rómskych piesní.

rokoch (33), sa ti zmení život buď na dobré, alebo nazlé. Mne moje kristove roky zmenili celý život. Splnilsa mi sen, ktorý som si vysníval. Stal som sa známouosobou a v Maďarsku ma vyhlásili za nástupcu Hor−vátha Pištu, ktorý bol mojím speváckym vzorom. Stalsom sa speváckym partnerom Bangó Margit, ktorá jetiež korunovaná za medzinárodnú kráľovnú cigán−skych a maďarských piesní. Som držiteľom platino−vej platne za spoločný album s Bangó Margit, ktorývyšiel v roku 2010. V tom istom roku som získalv Maďarsku veľmi prestížnu cenu FONOGRAM, a to

v kategórii najlepší album roka. Koncertujem sostočlenným cigánskym orchestrom z Budapešti. Pra−videlne sa objavujem v televíznych programoch ma−ďarských televízií. Ale načo som naozaj hrdý? Na fakt,že som sa stal v Maďarsku rešpektovaným umelcoma tí „veľkí“ ma prijali.

Si Róm. Čo to pre teba znamená?Neviem, ako iné národy, ale my, Rómovia, má−

me veľký dar od Boha. A teraz nemyslím talent nahudbu, spev a tanec, ale dar veľkých citov. Sme ná−

rod chudobný na materiálne statky, ale sme nesku−točne bohatí na city. Pretože pre mňa, ako speváka,je veľmi dôležité, že spevom viem vyjadriť to, čopráve cítim a prežívam. Svoj smútok či radosť do−kážem vyjadriť spevom a som šťastný človek.Nešťastia a smútku mám menej než toho dobrého,čo mi život a Boh dáva, a tak väčšinou spievam lenveselé pesničky. Som hrdý Róm, milujem svoj ná−rod a našu kultúru. Nášho národa sa zastanem, ajkeby ma to stálo život.

Čím je ovplyvnená tvoja tvorba?Tak ako som spomínal, cez spev sa delím s ľuďmi

o to, čo práve prežívam. Takže odpoveď na tútootázku bude jednoduchá a krátka. Životom...

Žiješ v Zlatých Klasoch, kde je multikultúr−ne prostredie. Žijú tam Maďari, Slováci, Rómo−via. Ako spolu tieto komunity vychádzajú?

Vždy sa veľmi nahnevám, keď niekto rozdeľujeľudí na Maďarov, Slovákov, Rómov. Ako Róm niesom viac alebo menej hodnotný človek oproti Slo−vákovi, či Maďarovi. V našej obci mi to zatiaľnašťastie nikto nedal najavo. Žijeme si svoj pokojnýživot dedinčanov, každý každého pozdraví, zastavísa na pár slov. Ku mne chodia ľudia bez ohľadu nanárod či rasu, každého si rovnako uctím, pohostím,podebatujeme o obyčajných veciach, dobrých ajzlých, ktoré život so sebou prináša. Cítim sa dobre,keď vidím, že idú domov spokojní, ako od človeka,a neriešia moju národnosť či rasu. Skôr by somadresoval kritiku do vlastných radov. Rómovia užstratili pre nás tak typickú súdržnosť. Ak má niektoviac, ako ten druhý, už sa nenávidia, udávajúa preklínajú. Myslím si, že je to problém celej róm−skej komunity na Slovensku, nielen u nás v ZlatýchKlasoch. Potom sa čudujeme, že stále zaostávame80 rokov za majoritou. Príslovie „V jednote je sila“nebolo vymyslené len tak pre parádu. Preto by sasamotní Rómovia mali konečne prebudiť a nehľa−dať problém len u druhých, ale aj medzi nami. Akchceme, aby nás iní rešpektovali, je nevyhnutné,aby sme tak v prvom rade začali robiť my, medzi se−bou. Rómovia by si mali vážiť iných Rómov,pomáhať si navzájom a držať spolu. Až potom sazačne zmena v našom myslení a v pohľade na nás zostrany majority.

Koncertuješ a pôsobíš rovnako na Sloven−sku i v Maďarsku. Môžeš posúdiť život Rómovna Slovensku a v Maďarsku?

Život Rómov v Maďarsku a na Slovensku je veľmipodobný. Všeobecne panuje veľká nezamestna−nosť, čo sa v najväčšej miere odzrkadľuje v sociálnejsituácii samotných Rómov. Čoraz vyššie ceny potra−vín v obchodoch nútia Rómov ku kriminalite, lebohlad je silnejší, ako obava z väzenia. O to horšie toje, keď vám doma deti plačú od hladu. Žiaľ, navšte−vujem aj také miesta, kde sa nejedlo niekoľko dní.Mám 37 rokov a ako veľký, 95 kilogramový chlapplačem tam, kde ma nikto nevidí. Pýtam sa sám se−ba, prečo to musí byť takto? Možno by som mal te−raz vyzvať osobnosti rómskeho národa na Sloven−sku, aby sa spojili a hľadali riešenie, kým sa situácianezhorší ešte viac, ako je. Lebo iba dobre zaplatenépredvolebné koncerty ľuďom nepomôžu, tiepomohli iba „vreckám“ bohatých.

Ako sa ti na Slovensku žije a ako vidíš svojua našu budúcnosť?

Na Slovensku mám rodinu, ľudí, ktorí ma v ume−ní podporujú. Teším sa zo života a budúcnosť veľmineriešim. Čo má prísť, nech príde. Viem, že to, čopríde, bude vôľa božia a tú ja neovplyvním. Mojímcieľom a poslaním zostáva rozdávať ľuďom radosťa potešenie z mojej tvorby. Môj život bol a je dobrý.Mal som šťastie, že som nikdy nepocítil rozdiel me−dzi majoritou a minoritou a dúfam, že to nepocítiaani moje deti. Ako umelec budem stále rešpektovaťsvojho poslucháča a šíriť kultúru Rómov zo Sloven−ska v Maďarsku a vo svete. S Bangó Margit chystámespoločné turné po USA. Pre nás Rómov si prajema dúfam, že sa sociálna situácia aspoň o malé per−cento zlepší. Verím, že sa nájde spôsob, ako ľuďomskutočne pomôcť a hlavne, že ľudia začnú tieto po−zitívne zmeny aj pociťovať vo svojom každoden−nom živote. Len netreba stále hovoriť o rómskomprobléme, ale treba ho začať konečne riešiť.

Text: Braňo Oláh, foto: archív

− REPORTÁŽ − SERA − STRANA 3

Číslo 1/2013

Pochádzam zo západného Slovenska a v miestemôjho bydliska nežije ani jedna rómska rodina. Situ−ácia zostala nezmenená aj počas štúdia na základnej,strednej a vysokej škole. Žiadna rómska spolužiačka,žiaden rómsky spolužiak. Všetko sa zmenilo až14. septembra 2012. Téma mojej diplomovej práce(Rómska komunita a jej obraz v slovenských masmé−diách) ma nasmerovala k neopakovateľným stretnu−tiam nielen s príslušníkmi rómskej komunity, ale ajs ľuďmi, ktorí pracujú s touto komunitou.

Obraz, ktorý som si počas cesty oblúkom Sloven−ska dokresľovala, vznikol na základe rozhovorova návštev rómskych rodín. Množstvo informácií, zau−jímavých a podnetných odpovedí, rozhovory s ľuď−mi, ktorí roky pracujú s Rómami. Neopakovateľnéa vzácne stretnutia ma obohatili aj o nové priateľstvá.

Až do chvíle môjho prvého príchodu do rómskejkomunity som poznala jej členov výlučne prostred−níctvom médií. Mediálnu prezentáciu rómskej otáz−ky však nebudem bližšie popisovať, nakoľko je vše−obecne známa. O to väčšie boli moje očakávania, ajobavy. Ako ma Rómovia prijmú, ako prebehnú jed−notlivé stretnutia?

Tri návštevySlávka Palková pracuje ako terénna sociálna pra−

covníčka v jednej z najproblémovejších osád naSlovensku – v obci Svinia. Hovorí: „Médiá postave−nie Rómov v spoločnosti skresľujú, zľahčujú a od−bočujú od merita problémov – nehľadajú a nepou−kazujú na možné riešenia. Všetky informácie sú vy−ňaté z kontextu, neúplné a neposkytujú reálnyobraz o Rómoch z osád. Väčšina informácií v médi−ách sú pre mňa bulvárne správy. Nemajú žiadnu vý−povednú hodnotu.“

Vycestovala som teda hľadať autentickú realitu,v ktorej sú hlavnými postavami bežní ľudia, žijúcina západe, severe a východe Slovenska v podmien−kach, ktoré im prinášajú odlišné medziľudskévzťahy, príležitosti, potreby a životné situácie.

Nové Mesto nad VáhomTu, na Odborárskej ulici, sídli IV. základná ško−

la. Je špecifická tým, že ju navštevujú aj rómski žia−ci. Dôležitou osobou v rámci ich vzdelávania jerómska asistentka Danka Pevná. Je matkou trochdetí a možno aj preto má svoju prácu tak rada. Mo−tivácia je silná vec, a tak si Danka dorába strednúškolu v odbore Sociálny pracovník v rómskych ko−munitách. Výučba prebieha v Košiciach počas ví−kendov. V piatok v noci cestuje vlakom a o ôsmejráno jej už začína vyučovanie. Finančné nákladyspojené so štúdiom si hradí sama.

Usmiata rómska asistentka dbá o výchovu i vzde−lanie svojich detí a snaží sa im byť príkladom. S rov−nakým úmyslom pristupuje aj k ostatným žiakom.„Keď sa ma ľudia pýtajú, či som Rómka, odpoviem,áno. Ja sa za to nehanbím, pretože je potrebné uká−zať, že Rómovia vedia aj pracovať a sú aj slušní. Naj−horšie je, že nás mnohí ľudia hádžu všetkých dojedného mechu. Ak sú tamtí neprispôsobiví, a ty sitmavá, patríš medzi nich. Napríklad, keď som bolav pôrodnici, neverili mi, že som Rómka. S úsmevom

na tvári som im povedala, že som. Treba to tak po−vedať, nech si ľudia zvykajú, že sú aj slušné rodiny.“

A už sa poponáhľam na návštevu osemčlennejrómskej rodiny Herákovej. Na pohostinnosť, otvore−nosť a priateľskosť jej členov sa nedá zabudnúť dod−nes. Manželia Herákoví majú jediného syna – talen−tovaného Eduarda. Stredoškolské vzdelanie ukončils výučným listom ako automechanik. V súčasnostipracuje vo firme, ktorá sa špecializuje na výrobuelektromotorov do práčok. Vo voľnom čase sa Edu−ard ako dobrovoľník venuje deťom z komunity žijú−cej na Trenčianskej ulici. „Napĺňa ma ten pocit, keďviem, že decká sú šťastné. Keď im môžem povedať,čo je správne a čo nie, keď im môžem odpovedať naotázky, na ktoré im rodičia neodpovedia.“

Eduardov život napĺňa nielen práca s deťmi, alei výtvarné umenie. Svoj talent nedávno prezentovalna výstave v susednom Poľsku. V budúcnosti chce na−ďalej aktívne pokračovať tak v dobrovoľníckej činnos−ti, ako aj v maľovaní. Na tému predsudkov, ktoré súprítomné v majoritnej spoločnosti, Eduard hovorí:„Mať predsudky voči niekomu, koho nepoznáme, nieje správne. Ja sa snažím ľuďom, ktorí ich majú doká−zať, že ich mať nemusia. Usilujem sa, aby ma spoznali.Takto by to malo fungovať – spoznať svet Rómov, toako žijú, čo robia, čo ich baví, čo milujú a ľudiamožno pochopia, že nie všetci Rómovia sú zlí…“

Liptovský MikulášZo západného Slovenska som pokračovala ďalej

smerom na sever. Mojím druhým cieľom bolo Ko−munitné centrum Nový svet Hlboké v LiptovskomMikuláši. Oáza kultúry, vzdelávania a športu pre de−ti, mládež a dospelých.

Najväčším problémom v ten deň bolo nájsť cestu doosady. Po niekoľkých neúspešných a nevrlých odpove−diach zo strany Nerómov som oslovila prvého Róma,ktorý mi prišiel do cesty. Zhodou okolností sme malirovnaký smer, a tak sa ochotne ponúkol, že ma do osa−

dy zavedie. Cestou sme viedli nezáväzný, príjemný dia−lóg o jeho práci, o dôvodoch mojej návštevy komunit−ného centra, o počasí, rodine. S ochotou príslušníkovmiestnej komunity som sa v ten deň stretla viac ráz.

Terénna sociálna pracovníčka Eva Jančuškovácharakterizovala obyvateľov Hlbokého nasledovne:„Žije tu veľa šikovných ľudí a je tu veľa pozitívnychpríkladov. Sú tu aj veľmi pekné manželstvá. Žijú sí−ce z malého príjmu, nie sú to sociálne silné rodiny,ale o deti sa vzorne starajú.“

Silvia Tomková pôsobí vo funkcii vedúcej komu−nitného centra už šesť rokov. Výsledky práce sociál−nych pracovníčok v osade sa podľa nej najrýchlejšiezrkadlia na deťoch. „Predovšetkým na malých deťoch,ktoré chodia k nám do škôlky, vidno veľkú zmenu.Keď prídu v septembri, nevedia rozprávať, nevediastrihať, nevedia chytiť loptu, nevedia sa správať. Pomesiaci nastane obrovská zmena. Deťom sa oplatí ve−novať, lebo to mení ich život. Keby sme tu neboli, ne−dostanú sa na takú úroveň, ako teraz, keď sme tu.“

Návšteva komunitného centra bola pre mňa prí−jemným zážitkom a skúsenosťou zároveň. Aj v Lip−tovskom Mikuláši sa odborníci, ľudia z praxe, i sa−motní Rómovia zhodli na jednostrannej mediálnejprezentácii rómskej menšiny, v ktorej jednoznačneabsentujú pozitívne príklady.

PrešovTu, na východe Slovenska, bolo pre sociálne

slabšie rodiny zriadené Občianske združenie Tobi−áš. Je zriaďovateľom Súkromnej materskej školy To−biáš. Neskôr bolo vytvorené Nízkoprahové dennécentrum pre deti a rodinu Tobiáš, ktoré sa stalomiestom prvého kontaktu medzi rómskou komuni−tou a občianskym združením.

Lenka Zápotocká pracuje ako sociálna pracov−níčka v mestskej časti Stará tehelňa, v najväčšejrómskej komunite v Prešove. Spoločne sme túto lo−kalitu navštívili. Na základe svojich niekoľkoroč−

ných skúseností sa vyjadrila slovami: „Všetko je too prístupe. Ako vy pristupujete k nim, tak onipristupujú k vám. Ak sa správate autoritatívne, vycí−tia to a vracajú to. Keď Neróm nerieši, že má za su−sedov rómsku rodinu a je ochotný ich prijať, ako ľu−dí, ktorí majú svoje špecifiká, tak ani oni nemajúprečo vystupovať negatívne voči nemu.“

Po absolvovaní prehliadky Starej Tehelne somspolu s Róbertom Ciskom navštívila komunitu PodHrádkom. Obyvatelia tejto časti mesta žijú prevažnev troch bytovkách. Róbert Cisko je zamestnaný akosociálny pedagóg v Súkromnej materskej škole Tobi−áš a vykonáva sociálno – právne poradenstvo. Naotázku zobrazovania rómskej menšiny médiamiotvorene predstavil svoj názor. „V súčasnosti sa pozi−tíva práce v rómskej komunite v médiách ignorujú.Prevažujú negatíva a protirómska rétorika. Prezentu−jú sa ich požiadavky, spôsob života (kriminalita,žobráctvo, „príživníctvo“, nezamestnanosť, ničeniemajetku a podobne), čo vytvára dojem homogénnejsociálnej skupiny. Zabúda sa však na to, že takátoprezentácia ich len viac vyčleňuje zo spoločnosti a vy−tvára hranice medzi majoritou a minoritou.“

Počas prehliadky lokality sme neplánovanenavštívili sedemčlennú rómsku rodinu Oláhovú,tvorí ju Renáta Oláhová (matka), ktorá sa vo voľnomčase venuje kresleniu. Miroslav Oláh (otec), dcéryMária (17 rokov) a Martina (13 rokov). Synovia Miro−slav (7 rokov), Erik (17 rokov) a Patrik (19 rokov).Na návšteve u tejto pohostinnej, priateľskej a tempe−ramentnej rodiny som sa cítila uvoľnene a príjemne.Prijali ma medzi seba tak otvorene a srdečne, že somsa vôbec necítila ako niekto, kto je v ich domácnostipo prvýkrát. Čas strávený v ich skromnom príbytkumi rýchlo ubehol a doteraz naň veľmi rada spomí−nam. Rodinu i pocit, aký vo mne zanechali jej členo−via, mi aj naďalej bude pripomínať milý, vlastnoruč−ne vytvorený suvenír, ktorý mi darovala Majka.

Text a foto: Gabriela Balážová

Ak som pes, uviaž ma na povraz.Ak som človek, daj mi úctu. (rómske príslovie)

EpilógUž prvá návšteva v Novom Meste nad Váhom

eliminovala predsudky, prítomnosť ktorých ne−môžem poprieť. Klamala by som, ak by som tvrdi−la, že terénny výskum som začínala „tabula rasa“.Mediálna prezentácia rómskej minority zanechalav mojom podvedomí isté, empiricky nepodloženéobrazy. Na druhej strane som si uvedomovala ab−senciu objektivity v médiách. Preto som do každé−ho stretnutia išla s pozitívnym očakávaním. Reali−ta, autentickosť atmosféry, osobný kontakt s kon−krétnymi rodinami a osobami však prekonali mo−je očakávania.

Na záver uvádzam slová Róberta Ciska. Zachy−távajú podstatu médiami vytváraného obrazu:„Pre médiá je určite pútavé v momentálnej situá−cii, v ktorej sa Slovenská republika ocitla (neza−mestnanosť, kvalita života, dávkový systém, štátnasociálna podpora), prezentovať Rómov ako prob−lémovú skupinu, ktorej štát plní všetky požiadav−ky a poskytuje starostlivosť, a tak vyvolať konfron−táciu medzi nerómskou majoritnou skupinou,ktorá je v súčasnosti postihnutá rôznymi sociálny−mi problémami (najmä nezamestnanosť, zlé pra−covné ohodnotenie a s tým súvisiaca kvalita živo−ta) a pociťuje túto starostlivosť štátu ako určitúkrivdu vo vzťahu k nim (odpracované roky, vzde−lanie, bývanie a podobne). Samozrejme, ne−môžeme zatvárať oči pred zlou sociálnou, ekono−

mickou a vzdelanostnou situáciou tejto komunity,ale treba hľadať riešenia, nie ich ešte viac vyčleňovaťzo spoločnosti.“

Po každom stretnutí som si uvedomila jeden veľ−ký paradox. Na jeho jednej strane sú médiá a ichspôsob prezentácie rómskej komunity a strane dru−hej sociálni pracovníci a dobrovoľníci, ktorí v tejtokomunite pracujú, pomáhajú, riešia rôzne situácie,a predsa sa ich názory a skúsenosti nezhodujús tým, čo nám médiá servírujú.

Môžeme sa pýtať: „Prečo?“ Ja som si na túto otáz−ku odpovedala nasledovne – poznajú ich a vedia, akínaozaj sú. A čo je dôležité, okrem dôsledkov sa zaují−majú aj o príčiny, a tie sú častokrát veľavravné…

Považujem za dôležité upozorniť aj na skutoč−nosť, že terénni sociálni pracovníci, s ktorými somsa rozprávala, dokázali vždy nájsť pozitívne príkladyRómov a rómskych rodín z lokality, ktorej sa venu−jú. Prečo nás médiá o takýchto pozitívnych príkla−doch neinformujú?

Verím, že sa naplnilo poslanie tejto reportáže,prostredníctvom ktorej som chcela prezentovať inýpohľad na rómsku menšinu. Pohľad, ktorý nie jebežný a na ktorý ani väčšinová spoločnosť nie jezvyknutá. Zovšeobecňovanie pri tak heterogénnejskupine, akou sú Rómovia, nie je ani objektívne,ani prospešné. Myslím si, že nastal čas zamyslieť sanad tým, ako pristupujeme k mediálnym obsahom.Kriticky alebo nekriticky?

SERA − STRANA 4 − ROZHOVOR −

Číslo 1/2013

le Romenca. Mange o manuša andalo belgicko lolo kerestos but šigitinde,vaš oda kaj somas andre poslednomaturitno ročňikos u kampelas butsik pes te rozhodninel, či džava te si−khľol dureder pre uči škola abo ačha−va khere. U the but gondoľinavas preuči škola, mušinav te phenel, kaj mansas o klapki pro jakha. Gondoľinavaste džal te sikhľol andre Ňitra, bo šun−ďom pal e romaňi katedra, kaj sikhľo−nas akor but Roma. No daravas tedžal te sikhľol andro aver foros, tedžal hed pašal e fameľija, kaj ňikasnaprinďarav. U až avka daravas kajkamavas sa te mukel avka the o gon−doľipen te hel baro manuš. O buťakeremanuša andal o belgicko lolo keres−tos mange akor but šigitinde, usmer−ňinde man u šigitinde mange pes tedochudel pre uči škola Perješiste, sopre ma akor sas but baro. Šaj somasla fameľijaha u the šaj sikhľuvavas.

Džala ča pal e moralno podpora?No he e moralno podpora has pal

lengeri sera but bari, so the but mangeada kampelas. No aleha kaj miro dadthe e daj sas akor bibuťakere u te

poťinel o sikhaviben pre uči škola naneloko, ta oda naačhiľa ča paš e moralnopodpora.

Kamehas te hel šinguno, no si−khľiľal avri e pedagogika...

Chudľom šanca te sikhľol pre učiškola o učiteľstvo pre 1.stupeň andrebazutňi škola u has man anglo odabut baro rešpektos. No sas oda prema the baro, u vaš oda nagondoľina−vas pro oda, kaj kamavas te hel šin−guno. Nasajinav ada, kaj sikhľiľome pedagogika.

Sar pro oda dikhel tiri fameľijathe e komunita?

E fameľija man ispidelas duralu has pre ma bari barikaňi. No la ko−munitaha oda has imar goreder. Ago−restar pes ladžavas te predžal le gen−ďenca andro vast pal e uľica, bo pesačhelas, kaj mandar asanas. No paľispolokes prekal lende ačhiľom sar lač−ho sikhaviben. O dada the daja alečhavenge avle pro oda, kaj o sikhavib−en nane ňič nalačho. Peskere čhaven−ge but vakeerenas, kaj mi dikhen savosom me. No the prekal ada man maj

savori komunita dikhel sar avre manu−šes. U te vareko hin aver sar aver ma−nuša, ta imar nane jekh lendar.

Visaľiľa tiro dikhiňiben telalo berša kana sikhľuvehas pre ušiškola pro svetos−luma?

He. Zdžavas pes le butere manu−šenca, prinďaravas e luma the pale aver sera sar la dži akor naprinďara−vas. Pre uči škola pes mange o svetosmeňinelas ko feder. Pre uči sikhľarďio spolužiaka man nadenas te šunel kajsom aver no pre maškarutňi he. Somasjekh lendar. Oda man delas zor te džaldural u te kerel buťi pre peste u te ačhelfeder the but baro manuš. O phaglo šu−ňiben the o šuňiben kaj sal vareso fri−meder mandar peľa tele. Del pes te phe−nel, kaj e uči škola mandar kerďa ma−nušes, manušes savo kamavas te hel.Chudľom aver dikhiňiben pro svetos.

O avutne sikhľarde telal o sikhavi−ben musaj the te kerel e povino prak−sa. Nasas tut problema la etnicitaha?

Oda sa hin pal oda pre savi škola,savo tipos e praks keren. Paradoksnosas ada, hoj pro školi, kaj nasas but

romane čhave, ode somas buter ak−ceptimen le čhavendar the le sikhľar−dendar, so man šukares prekvapinďa.No pro školi, kaj sas buter romanečhave sar parne oda has goreder.O sikhade čhave man akceptinenas,the o sikhľarde, no predžidžiľom thebut nalačhe situaciji. O učiteľa našu−kares vakerenas pal o Roma anglama. U te vareso phenďom, chudľompalepheňiben, kaj me ajso nasom, kajoda nane pal mande, vaš oda kaj mesom aver.

Has le sikhľarden pro romaneškoli, kaj kerehas e praks, predsudkiprekal o čhave?

Pro školi, kaj sas kerde o roma−ne klasi, odel e učiteľen predsudkihas. Ačhelas pes, kaj avle andrezborovňa u našukares vakerenaspro romane čhave. Denas len vajsave nava u nadikhenas pre ma, kajode bešav. Kerenas pes, hoj ode aňinasom. Džanen peske talam te gon−doľinel sar mange sas, sar pes šu−navas. No achaľuvavas the len. Ale−ha, kaj pes keren ča žužer romaneklasi, o čhave ačhen but nalačhe.

Jekhe laveha jekhe anglal aver de−našen ko kerela vareso nalačho, va−resavo diľiňipen. Nane len ňisavopozitivno sikhaďipen andre klasa,u avka oda pes nakerela feder. U theoda sikhľardo savo vareso kamel,paľis mušinela te avel ajso sar savo−re, vaš oda kaj hela aver. U androkolektivos o sikhľardo nakamel tehel pro asaben la cala klasake.

Has tut pal o sikhaviben pre učiškola phundrado o vudar andre školi?

Imar sar sikhľardo pre uči školakeravas buťi sar aktivistas, has mankontakti. Prinďarenas man o manušau džanenas pal ma. No the avka te do−chudel pes te sikhavel has proble−mos. Nadžanav soske. Sar man saspraks, lenas man, no sar peske roda−vas buťi, than prekal ma nasas.U avka oda hin the akanake. Ode kajman o nipi prinďaren u rodav ke lendebuťi, ta som nauspešno. Bareder šan−ca man sas pro školi, kaj man naprin−ďarenas, u kaj len has buter romanečhave pre škola.

Rodehas but buťi andro školi. Nopro agor pes oda podarisaľiľa pre ba−zutňi škola andro gav Kecerovce. Noodi has sar pes phenel dur levastestar...

No kaj pal e škola but vachtos peskenaarakhľom buťi, dromarďom avri.U odarik pes mange podarisaľiľa tearakhel buťi pro Slovensko. Kecerovcate– pre romaňi škola rodenas učiteľis. Na−trapinelas man oda, kaj pal e buťi muši−nava te phirel buter sar 30 kilometri. La−vas oda sar lačho sikhaviben u the šancasar te sikhavel, teh te chudel e praksa.

Sar but ode ľikerďal avri?Sikhavavas ode duj the jepaš berš.

So phenes pro kala berša? Hin leromane čhavenca phari buťi?

Sar kana u kaj. Keravas buťi le roma−ne čhavenca pro mimoškolska aktivitiandre romaňi komunita ke Puraňi ceheľ−ňa u has oda but šukar buťi. U avka odahas the andre škola. No has the vachta,kana has e buťi but phari u oda hin jekhsoske. O klasi saven hin nav pal e literaA,B, ode phiren o sikhľuvne, save kamente sikhľol. Dosikhaven but lačhe visledkiu kajse čhaven hin but bari loš te sikha−vel. O klasi kaj hin C,D u varekhaj the E,ode phiren o sikhľuvne, save na but ka−men te sikhľol. Ode nekbuter hin o čhaveso prepele, nalačhes keren u abo vajso.U andro ala klasi hin but pharo te sikha−vel. Čim učeder klasa, čim phurederčhave, oda hin phareder. Vakeras furtpal o žuže romane klasi.

Narodil si sa v rómskej komunite, ktorá bolauzavretá. Akú si mal predstavu o živote počassvojho dospievania?

Keďže som vyrastal v rómskej komunite, nemal somtaký rozhľad o živote mimo komunity. Tam je život uza−vretý. Stretávate sa prevažne s tými istými ľuďmi, pre−tože nepociťujete rozdiely. Neľutujem to, že som vy−rastal v rómskej komunite, ba naopak. Veľa mi to dalo.Viem lepšie pochopiť ľudí. Horšie to bolo pri kontaktes majoritou. Celé moje detstvo a dospievanie sa spájalos ulicou, kde som sa narodil a kde som vyrastal. Priakomkoľvek kontakte s majoritou a spomenutí môjhobydliska mi to prinieslo skôr negatíva ako pozitíva. A tobez ohľadu na to, ako som žil ja a moja rodina, ako somsa správal a aký som bol v škole. Ľudia ma brali ako jed−ného z tej zlej komunity. Jednoducho mojou vizitkoubola moja adresa a samozrejme farba pleti.

Mal si nejakú predstavu o budúcnosti?Už na základnej škole som sa myslením a správa−

ním líšil od ostatných rómskych rovesníkov. Niek−torí Rómovia boli temperamentnejší, ja som bolskôr zdržanlivý. S nerómskymi spolužiakmi sommal lepšie vzťahy ako moji rómski rovesníci. Viac−krát sa mi stalo, keď som prechádzal po meste s ka−marátmi, že nás kontrolovala policajná hliadka.Vyžiadala si od nás doklady. Keď som predložil do−klady, tak policajt ako prvé mi položil otázku, že čorobím na ulici, keď mám byť v base? V tom časepriezvisko Pohlodko bolo považované za veľmi kri−minálne meno. A práve to ma tak nabudilo, že užma nikdy nikto nebude spájať s niekým len na zá−klade mena a farby pleti. Vtedy bolo mojou ambí−ciou stať sa policajtom. Postupne ma tá myšlienkaopúšťala, ale nevzdal som sa myšlienky – byť nie−kým. Stále som chcel byť niekto, koho si ľudia budúvážiť a bude mať vážené slovo v spoločnosti. Ne−viem, či si ma ľudia vážia, ale tým, že som skončil vy−sokú školu a v občianskom preukaze mám uvedenýtitul, tak sa ku mne ľudia ináč správajú.

Na prelome tisícročia prišlo zo strany mestanariadenie, že z pôvodnej lokality (ulica Maja−

kovského, Sabinovská) sa musí celá komunitavysťahovať inam. Pôvodné byty mali podľa mes−ta narušenú statiku…

Nechceli sme sa presťahovať do novopostave−ných bytov na Starej tehelni, avšak mesto nás donú−tilo presťahovať sa. Určite to malo aj rasový pod−text. Vtedy som to až tak nevnímal. Zdalo sa námnespravodlivé, že do novej lokality sa mámepresťahovať úplne všetci. Vôbec sa nebrala do úva−hy skutočnosť, že do novopostavených bytov sa ma−jú presťahovať riadni platiči aj neplatiči spolu. Ná−hodne boli prideľované byty do vchodov bez ohľa−du na to, kto ako dodržiava poriadok z predchádza−júcej ulice. Primárna vec bola tá, aby sa presťahovaliz centra mesta Rómovia a neboli nikomu na očiach,čo aj mesto Prešov dosiahlo. Po 10 rokoch si v mes−te uvedomili, že neurobili dobre, keď pomiešaliprispôsobivých Rómov s neprispôsobivými.

Po presťahovaní do novej lokality tam s ko−munitou začal pracovať belgický červený kríž.Ako sa to odzrkadlilo v tvojom živote?

Pracovníci z belgického červeného kríža začínalipracovať v komunite Stará tehelňa presne v tom čase,keď sme sa my sťahovali. Predtým som sa nestretol s ni−kým, kto by sa venoval Rómom. Mne osobne pracovní−ci z belgického červeného kríža veľmi pomohli, pre−tože v tom čase som bol v poslednom, maturitnomročníku a bolo treba sa veľmi rýchlo rozhodnúť, či pôj−dem študovať ďalej na vysokú školu alebo skončím do−ma. Aj keď som veľmi premýšľal o vysokej škole, mu−sím povedať, že som mal klapky na očiach. Uvažovalsom výlučne nad štúdiom v Nitre, lebo som počulo rómskej katedre, kde študovalo v tom čase veľa Ró−mov. Mal som veľké obavy isť študovať do iného mesta,odlúčiť sa od rodiny a žiť niekde, kde nepoznám niko−ho. Dokonca natoľko som sa tejto myšlienky obával, žesom sa chcel vzdať svojho sna stať sa váženým člove−kom. Pracovníci z belgického červeného kríža mi v tomčase veľmi pomohli, pretože ma usmernili a pomohlimi dostať sa na vysokú školu v Prešove, čo pre mňaznamenalo v tom čase veľmi veľa. Mohol som byť s mo−jou rodinou a zároveň aj študovať.

Išlo len o morálnu podporu?Samozrejme morálna podpora z ich strany bola

veľmi silná, čo som aj veľmi potreboval. No tým, žemoji rodičia v tom čase boli nezamestnaní a finan−covať štúdium na vysokej škole nie je ľahké, tak toneostalo iba pri morálnej podpore.

Chcel si byť policajtom, no vyštudoval si pe−dagogiku…

Dostal som možnosť študovať na vysokej školeučiteľstvo pre 1. stupeň základnej školy a mal sompred tým veľký rešpekt. Zároveň ma to veľmi napĺ−ňalo, takže som sa nezamýšľal nad tým, že somchcel byť niekedy policajtom. Vôbec neľutujem, žesom vyštudoval pedagogiku.

Ako sa na to celé pozerala tvoja rodina a ko−munita?

Rodina ma veľmi povzbudzovala a bola na mňahrdá. S komunitou to už bolo horšie. Zo začiatkusom sa hanbil prechádzať s knihami po ulici, lebostávalo sa, že sa mi posmievali. Postupne som sa stalpre nich vzorom. Rodičia tých detí prišli na to, že navzdelaní nie je nič zlé. Svojim deťom prízvukovali,aby si brali zo mňa príklad. Ale aj napriek tomu maväčšina z komunity považuje za iného. Ak sa niektolíši od ostatných, tak už nie je považovaný za jedné−ho z nich.

Zmenil sa počas štúdia na vysokej škole tvojuhol pohľadu na svet?

Určite áno. Mal som možnosť stretávať sa s rôz−nymi ľuďmi, spoznával som svet aj z inej stránky,ako som ho dovtedy nepoznal. Na vysokej škole sami menil svet k lepšiemu. Na rozdiel od spolužia−kov zo strednej školy, na vysokej škole som nepo−ciťoval rozdiely. Bol som jeden z nich. To mi dodá−valo silu ísť ďalej a pracovať na sebe a stať sa lepšíma úspešnejším človekom. Nalomené sebavedomiea pocit menejcennosti zo mňa postupne upadali.Dá sa povedať, že vysoká škola zo mňa urobila člo−veka, po ktorom som tak túžil. Získal som iný po−hľad na svet.

Budúci učitelia majú počas štúdia na školáchpovinnú prax. Nemal si problém s etnicitou?

Záviselo to od typu školy, na ktorej som prax vy−konával. Paradoxom bolo to, že na školách, kde ne−bolo veľa rómskych detí, tam som bol aj viac akcep−tovaný žiakmi aj učiteľmi, čo ma milo prekvapilo.Avšak na školách, kde boli prevažne rómski žiaci, tobolo horšie. Žiaci ma síce akceptovali, aj učitelia,no zažil som nepríjemné situácie. Učitelia mali na−rážky na Rómov rovno predo mnou. Keď som saohradil, dostal som odpoveď, že ja taký nie som, žeto sa mňa netýka, pretože ja som iný.

Mali teda učitelia na rómskych školách, kdesi vykonával prax, voči deťom predsudky?

Na školách, kde boli vytvorené rómske triedy, taktam učitelia predsudky mali. Stávalo sa, že vošli na−hnevaní do zborovne a nadávali na rómske deti. Rôz−ne ich pomenovávali a vôbec nebrali ohľad na mňa,že tam sedím. Tvárili sa, ako by som tam ani nebol.Viete si predstaviť, ako som sa asi cítil. Samozrejme,chápal som aj ich. Tým, že sa vytvárajú čisto rómsketriedy, tak sa deti stávajú nezvládnuteľnými. Doslovasa predbiehajú v tom, kto vyvedie väčšiu hlúposť. Ne−majú pozitívny vzor v triede. Jeden druhého napo−dobňujú, čo nie je dobré. Preto zastávam názor, abysa nevytvárali rómske triedy a už vôbec nie rómskeškoly. Ak deti nebudú mať pozitívny vzor v triede, taksa to nezlepší. Aj ten žiak, ktorý sa snaží, postupne sabude musieť prispôsobiť väčšine, pretože bude vytŕ−čať. A v kolektíve žiaden žiak nechce byť posmechomcelej triedy.

Mal si po skončení vysokej školy otvorené dveredo škôl?

Už počas štúdia na vysokej škole som pôsobilako rómsky aktivista, čiže kontakty som mal. Pozna−li ma ľudia v okolí a vedeli o mne. Napriek tomu,dostať sa k učeniu bol problém. Neviem prečo. Po−čas praxe ma brali, ale keď som si hľadal prácu,miesto sa pre mňa nenašlo. Aj teraz je to tak. Tam,kde ma ľudia poznajú a uchádzam sa u nich o za−mestnanie, tak som neúspešný. Väčšiu šancu sommal na školách, kde ma nepoznali, a kde mali pre−važne rómske deti.

V školstve si zamestnanie hľadal dlho. Nako−niec sa to podarilo v základnej škole v obci Ke−cerovce. Tá však bola takpovediac od ruky…

Keďže som dlhší čas po ukončení štúdia nena−šiel prácu, odcestoval som do zahraničia. A práveodtiaľ sa mi podarilo získať prácu na Slovensku.V Kecerovciach – na rómskej škole hľadali učiteľa.Privítal som to a vôbec ma netrápilo to, že za prá−cou budem denne dochádzať vyše 30 kilometrov.Bral som to ako dobrú skúsenosť a možnosť učiť,získavať prax.

Ako dlho si tam vydržal?Učil som tam dva a pol roka.

Ako hodnotíš to obdobie? Je s rómskymideťmi ťažká práca?

Ako kedy a kde. Pracoval som s rómskymi deťmina mimoškolských aktivitách v rómskej komuniteStará tehelňa a bola radosť s nimi pracovať. Rovna−ko to bolo aj na škole. No boli aj chvíle, kedy prácabola veľmi ťažká a to z jediného dôvodu. Triedy,ktoré sú označené písmenami A, B, navštevujú žia−ci, ktorí majú snahu sa učiť. Dosahujú pekné vý−sledky a takéto deti je radosť učiť. Triedy, ktoré súoznačené ako C, D a v niektorých prípadoch E,navštevujú žiaci, ktorí nemajú až taký záujemo vzdelanie. Väčšinou v týchto triedach sú žiaci, kto−rí prepadli, majú zlé správanie a pod. V týchto trie−dach učiť je veľmi ťažké. Čím vyšší ročník, čím star−šie dieťa, o to je to náročnejšie. Hovoríme stáleo čisto rómskych triedach.

Prečo si učiteľstvo nateraz zavesil na klinec?S učiteľstvom som neskončil, len som zmenil za−

mestnanie kvôli lepším výhodám. Narodil sa námchlapček, ktorému by som sa chcel venovať viac, akomi umožňovalo učiteľské povolanie. Pracovná doba

Rudolf Pohlodko:Väčšina z komunityma považujeza iného

To, že vyrastáte v rómskej komunite ešte neznamená,že vaša budúcnosť je už dopredu odsúdenána neúspech. Stačí malá náhoda alebo kontaktzvonku a pohľad na život a budúcnosť naberie inýsmer. Lepší. Je to aj prípad Ruda Pohlodka z Prešova,ktorý sa síce narodil do uzavretej rómskej komunity,no aj vďaka podpore ľudí mimo komunityje vyštudovaným učiteľom.

Číslo 1/2013

− ROZHOVOR − SERA − STRANA 5

Soske akanakes nasikhaves?Le sikhavibnaha napreačhiľom, ča

man hin aver buťi vaš oda kaj oda hin fe−der keribena prekal ma. Uľiľa amenge

muršoro, saveha kamav te hel buter, sarmange oda domukelas e buťi sar učiteľis.O buťakere ori mange chudenas la 12.00oratar. Mušinavas te dromarel imar 11–

ta oratar kheral, kaj te avav avka sar kam−pel andre buťi. Andal e buťi phiravas kijeraťi 18.00 ori. U o dromaripen has the palo love, bo jepaš andal e viplata davas prodrom. U mek but frima avavas la fameľi−jaha. Chudľom ponuka te kerel buťi androforos, kaj namušinav dur te dromarelu som the sigeder khere. No andro avut−ne berša rado kerava buťi sar učiteľis, nomušinela oda te hel pašes, kaj oda te helthe lošado pal o love.

Akanake keres buťi andre Nada−cija otvorenej spoločnosti u šigitinesle romane sikhľuvnen – pre maška−rutňi the uči škola. Salas prekvapi−men, keci amen hin sikhľuvne premaškarutňi škola the pre uče školi?

Hin prinďardo andro jekhetaňiben,kaj pro Slovensko hin 400 – 500 ezeraRoma. Andre Nadacija otvorenej spo−ločnosti nukinas o štipendija le romanesikhľuvnenge či hin pre maškarutňi či učiškola. Somas sklamimen, kaj chudľamna cala 500 mangľipena pal o 104 školile romane sikhľuvnendar, save sikhľonpro školi – andro maturitna odbora. Mepeske gondoľinav, kaj chudľam frimamangľipena u te hin pro Slovensko ajciRoma. Hin oda čičipen, hoj te bi dahasštipendijum the le čhavenge so phirenpro odborna školi bijal e maturita, ta bichudľamas buter mangľipena.

Andre soste dikhes e chiba? Hinoda ča o phučiben pal o love?

O love hin but baro andre fameľija.No našťi phenav, kaj oda sa hin ča palo love. No hin oda jekh kotor savo−restar. No nekbareder problemos di−khav andro oda, kaj o dad the e dajpeskere čhavenca navakeren pal o si−khaviben, savo bi lenge kerelaso dživipen lokeder, no o than kaj o čha−ve dživen lengere čhaven bararel kijooda kaj te hen bijal o sikhaviben. Sa−dojekh manušeske andro dživipenkampel varekas bares pre kaste kamelte marel, savo kamel te avel the ov –vzoros, sikhaviben ko lačhiben. Vare−kana nahin dos the hel sikhavibenpeske ča pal o giľavno manuš, abo some džanav, kampel varekas pašeder.U le romane čhaven hin nekpašedersikhaviben andre peskeri fameľija,amala the than kaj dživen, baron.

Imar pro agor vakeravas, kaj e ro−maňi komunita hin phandľi andre. U teandre romaňi komunita nane sikhadomanuš−vzoros, ta le čhavores nanekastar te sikhľol. Le Romane čhaven tehin andre škola amala, save kamen peste sikhavel, ta the on andre škola sikľon,keren buťi. No sar aven khere, ta pesmušinen te prisposobinel aleske so hinpaš lende, khere. Del pes te phenel kajdživen duj sveti. Vaš oda pal miro hin

feder te pes nakerena o romane komu−niti, no visares kaj pes te integrinen an−dre majorita. Kaj te prelen o lačhibenu te dživen avka sar o butere manuša.O Romane tradiciji, ajse sar len prinďa−ras amare phure dadendar the lengeredadendar, imar našľon. The le Romen−ge andro tabora kampel o modernatechniki, save lenge keren o dživipen lo−keder. Andro palune berša has majsako Rom lavutaris. No akanake odaimar nane avka. O tradikane romanesersama imar čerinen avri o moderna.O Roma hin prisposobiva, ča lengekampel te del lengero than.

Hin amen buter sikhľuvne pre učeškoli? So sikhľon?

Sikhľuvnen pre uče školi amen hinfrimeder sar pro maškarutne školi. No tedikhas pro berša palal hin amen buter si−khľuvne pro uče školi sar varekana, so −hin but lačo. Nekbuter Roma sikhľon so−cijalno buťi, no hin amen the sikhľuvnepre medicina, pravo, technicka smeri.Gondoľinav mange, kaj amen nane vašso te ladžal pes u te avka oda džala du−reder, ta talam pes the visarela o dikhiňi−ben la majoritakekero pro Roma sar odahas the andre aver thema.

Te amen hela buter avrisikhadeRoma u čim buter Roma kerena buťiandre verejna thana, hela feder jekheta−

no dživipen maškar o Roma the naro−ma. Ajse keribnaha šaj dosikavas ada,kaj ňisoha nasam aver ča ko varesavenipi amara cipaha u the oda na sako.

Hin buter sikhavne čhave androfora či gava?

Ko akanutne vachta hin oda, kaj buterRoma sikhľon andro gava sar andro fori.Šaj oda hel vaš oda, kaj andro foros hinbuter buťi sar pro gava. Nekbareder okre−sis kaj študinen o Roma pro uče školi hino Vranov nad Topľou. Adarik amen hinnekbuter sikhľuvne pro uče školi andalo romane komuniti. Hin jekh baro čači−pen, kaj o Roma visarde peskero ačhavi−ben ko sikhaďipen ko feder.

Rodenas, so cirden le nipen andalo romane komuniti ko sikhaviben?

No ajso rodipen amen nane, no palmiro hin avka te tumen hin andre komu−nita jekh sikhľuvno pre maškarutňi škola,či uči škola. Paľis oda cirdel the avren kosikhaviben. Nadžanav či oda hin hami−šagos, no te he, ta paľis šaj avas hamiš−na dureder. No le Romen cirdel the kadačačipen ko sikhaviben the oda, kaj techudel varesavi buťi, musaj le manušeste hel barča viučno ľil. Dikhen pre peske−re čhave sar pes trapinen u kada lenavka cirdel ko sikhaviben.

Preklad: Inga Lukáčová

spochybniť aj to, čo v nej môže byť napísané. Som z toho smutnáa o to viac sa teším, keď dostanem ohlas od našich dievčat, ktorémnoho z toho, o čom v knihe píšem, vidia vo svojom živote.

Mojím asi najväčším prekvapením boli veľmi pozitívne ohlasygadžovských rodín, ktoré majú osvojené rómske deti, aj keď je premňa milšie povedať Cigánčatká. Knihu dávajú čítať adoptívnymdeťom, aj príbuzným. To je rozmer, ktorý som neočakávala, a právepreto pre mňa veľa znamená...

Aké sú tvoje ďalšie plány?Cigánka si odo mňa vyžiadala veľa energie. Teraz nemám potre−

bu písať. Skôr diskutovať o tom, čo som napísala a prečo. Nechať ľu−dí stráviť príbeh a premýšľať. Ak si potom ľudia povedia, že by chceličítať viac, začnem uvažovať nad tým, ako im sprostredkovať životnépríbehy detí z nášho sveta. Možno sa mi bude dariť stavať mosty me−dzi gadžovským a cigánskym svetom – je to jedna z ciest, ako vidieťza Cigánom alebo Cigánkou dieťa s menom. Asi so mnou veľa ľudínebude súhlasiť, no ja za jedným z najväčších problémov vidím prá−ve zovšeobecňovanie – či hádzanie Cigánov alebo gadžov do jedné−ho vreca...

Text: Roman Čonka, foto: J. FerencRozhovor s J. H. Maziniovou sme uverejnili aj v RNĽ 5/2010

Takto predstavuje knihu vydavateľ:Mohla skončiť ako jedna z mnohých. V chudobe, v mizerných

sociálnych podmienkach, s kŕdľom detí pri sukni a v tridsiatkes uzavretým životným príbehom bez akejkoľvek ďalšej perspektí−vy. No nestalo sa. Nedopadlo to tak z celkom jednoduchého dô−vodu. Janette Maziniová to nechcela. Vie nazývať veci pravými me−nami. Bieli sú gadžovia a sama o sebe vraví, že je Cigánka. Žijes tým, že v obchodoch má stále za sebou predavačku, čo ju kon−troluje, a s tým, že tí „jej“ tvrdia, že je divná. Ako vyrastala, aké bo−lo jej manželstvo s Cigánom, ako študovala a ako sa jej dnes žijes gadžom, ktorý je otcom jej tretieho dieťaťa – o tom je táto evitov−ka! Prečítajte si príbeh ženy, čo naše predsudky cíti na vlastnejkoži. Tmavšej.

Janette H. Maziniová sa narodila v Trenčíne a vyrastala v NovomMeste nad Váhom. Vyštudovala sociálnu prácu na Univerzite Kon−štantína filozofa v Nitre. Pracovala na Úrade splnomocnenkyne vlá−dy pre rómske komunity, v občianskom združení Rómsky inštitút.Dnes je projektovou manažérkou v IUVENTE – Slovenskom inštitú−te mládeže. Za svoje blogy na sme.sk získala v roku 2010 novinárskucenu Nadácie otvorenej spoločnosti. Je tiež držiteľkou národnej ce−ny európskej novinárskej súťaže Za rozmanitosť, proti diskriminácii.Má tri deti.

mi začínala od 12:00 hod. Muselsom cestovať už od 11−tej z domu,aby som stihol prísť načas do prá−ce. Z práce som prichádzal domovv podvečer okolo 18:00 hod. Fi−nančne to začínalo byť náročné,keďže polovicu výplaty som dávalna cestovné. Navyše, veľmi máločasu som trávil s rodinou. Dostalsom ponuku pracovať priamov meste, kde nemusím ďaleko ces−tovať a som aj skôr doma. No v bu−dúcnosti sa nebránim učiteľské−mu povolaniu, len by to muselobyť relatívne blízko, aby to bolo ajfinančne zaujímavé.

Momentálne pracuješ v Na−dácii otvorenej spoločnostia pomáhaš rómskym študen−tom – stredoškolákom a vyso−koškolákom. Bol si prekvape−ný z toho, koľko máme stre−doškolákov a vysokoškolákov?

Je všeobecne známe, že na Slo−vensku je okolo 400 – 500−tisíc Ró−mov. V Nadácii otvorenej spoloč−nosti ponúkame štipendiá róm−skym študentom či už strednýchalebo vysokých škôl. Bol som mier−ne sklamaný, keď sme dostali ibanecelých 500 žiadostí zo 104 škôlod rómskych študentov, ktorí štu−dujú v študijných – maturitnýchodboroch. Osobne si myslím, žeoproti vysokému počtu Rómov naSlovensku sme dostali málo žia−dostí. Je pravda, že ak by sme po−skytovali štipendium aj študen−tom, ktorí sú v učebných odbo−roch bez maturity, tak by ten početbol ďaleko vyšší.

V čom vidíš chybu? Je to lenotázka financií?

Financie zohrávajú veľkú roluv rodinnom rozpočte. No ne−môžem tvrdiť, že je to iba otázka fi−nancií. No je to jedna z príčin. Naj−väčší problém však vidím v tom, žerodičia svoje deti dostatočne nemo−tivujú k vzdelaniu. V niektorých prí−padoch by aj rodičia veľmi chceli,aby ich deti dosiahli vzdelanie, kto−

ré by im uľahčilo život, ale prostre−die, v ktorom žijú, vychováva z detínevzdelancov. Každý človek v živo−te potrebuje mať vzor. Niekedy ne−stačí mať za svoj vzor slávneho spe−váka, speváčku, ale niečo bližšie.A rómske deti najbližšiu osobu akovzor majú svoju rodinu, kamarátovvo svojom okolí. Už na začiatkusom spomínal, že rómska komuni−ta je uzavretá. Ak v rómskej komu−nite nie je pozitívny vzor, tak sadieťa nemá od koho naučiť. Róm−ske deti, ak majú v škole kamarátov,ktorí sa zaujímajú o vzdelanie, takv škole aj pekne pracujú. Avšak keďprídu domov, tak sa musia prispô−sobiť zase svojmu okoliu. Dá sa po−vedať, že žijú v dvoch úplne odliš−ných svetoch. Preto som zástancomtoho, aby sa rómske komunity ne−vytvárali, ale naopak, aby sa in−tegrovali do majoritnej spoločnosti.Aby si preberali dobré vlastnostia prispôsobili sa väčšine. Rómsketradície, také, ako ich poznáme odnašich starých rodičov a prarodi−čov, už zanikajú. Rómovia aj v osa−dách preberajú moderné techniky,ktoré uľahčujú život. V minulostibol takmer každý Róm muzikant.Teraz to výrazne klesá. Tradičnéhudobné nástroje nahrádzajú tiemoderné. Rómovia sú prispôsobiví,len im treba dať priestor.

Máme viac vysokoškolákov?Čo vlastne študujú?

Vysokoškolákov v porovnaníso stredoškolákmi máme menej.Ale v porovnaní s predchádzajúci−mi rokmi na vysokých školách štu−duje stále viac Rómov, čo je dobrýtrend. Najviac Rómov študuje so−ciálnu prácu, no máme aj študen−tov medicíny, práva, technickýchsmerov. Myslím si, že sa nemámezačo hanbiť a ak to tak bude ďalej

pokračovať, tak sa možno zmenípostoj k Rómom zo strany majo−ritného obyvateľstva, ako to bolov iných krajinách. Čím viac nás bu−de vzdelaných Rómov a čím viacRómov bude pracovať na verej−ných miestach, o to lepšie môžebyť spolunažívanie medzi Róma−mi a majoritným obyvateľstvom.Takýmto spôsobom môžeme do−kázať to, že sa ničím nelíšime, ibav niektorých prípadoch farboupleti.

Medzi štipendistami prevlá−dajú študenti pochádzajúciz miest alebo z obcí?

Aktuálnym trendom je, že štu−duje viac Rómov z obcí akoz miest. Možno je to tým, žev mestách je viac pracovných prí−ležitostí. Najsilnejším okresom,čo sa týka Rómov študujúcich navysokých školách, je Vranov nadTopľou. Práve odtiaľ máme naj−viac vysokoškolákov pochádzajú−cich z rómskych komunít. Je evi−dentné, že postoj Rómov k vzde−laniu sa pozitívne mení.

Skúmali ste, čo motivuje ľu−dí z rómskych komunít k vzde−laniu?

Takýto prieskum nemáme,no podľa mojich skúseností sta−čí, ak v komunite máte jednéhostredoškoláka či vysokoškoláka.Potom to motivuje aj ďalšíchk vzdelaniu. Neviem, či je to zá−visťou, ale ak áno, tak si potomkľudne môžeme ďalej závidieť.Samozrejme Rómov motivuje ajskutočnosť, že na to, aby získalinejakú prácu, musia mať aspoňvýučný list. Vidia na svojich ro−dičoch, ako sa trápia, a to ich takpovzbudzuje k vzdelaniu.

Text a foto: Roman Čonka

SERA − STRANA 6 − LITERATÚRA/ROZHOVOR −

Číslo 1/2013

Bola som iná. Teda, aspoň všetci okolo mňa tohovorili. Všade som bola, všetko som videla a Žilet−ku v Bošáci poznal každý. V štyroch som chodila sa−ma autobusom do škôlky aj zo škôlky, v piatich somnastúpila do školy a o rok neskôr som zistila, že kni−hy sú pre mňa všetkým, čo mi chýbalo – kamarátmi,čo sa mi vyhýbali, súrodencami, ktorých som dl−ho−dlho nemala, a aj rodičmi, čo boli stále v robotepri kravách.

Keď som ráno vstávala do školy, oni už boliv maštali, keď som sa vracala, opäť boli v maštali.A keď prišli domov, už som spala. Mamka mi stihlaakurát tak vypnúť telku, zobrať knihu z rúka posťažovať sa tatkovi, že raz z toľkého čítania urči−te osprostiem, zatvoria ma do blázinca alebo mini−málne oslepnem.

Takto to bolo dlhé roky. Zvykla som si byť sama.Doma aj v škole. Medzi Cigánčatmi som bola čier−nou ovcou (aj keď tu by skôr sedelo označenie bielaovca), lebo premýšľam ako gadžovka, a v škole sazasa so mnou nekamarátili spolužiaci, lebo som(a aj vyzerám) ako Cigánka...

Boli to ťažké detské roky... Snažila som sa napo−dobňovať tých, ktorých akceptovali. Nahováralasom si, že ak to dobre odkukám, budú akceptovaťaj mňa. No darilo sa mi to len u dospelákov. Rýchlosi ma obľúbili a tešili sa z toho, že mi na nekonečnéotázky môžu (a aj vedia) odpovedať.

U spolužiakov som sa však veľkej obľúbenostinetešila. Viedli so mnou nekonečné hádky, či mámv tých dlhých vlasov vši, alebo nie. Alebo sa masnažili donútiť, aby som sa „priznala“, že sa neumý−vam, a preto som taká tmavá. Moje zapieranie všakspôsobilo len to, že tí, čo sedeli v lavici za mnou,neustále sledovali moje vlasy, či v nich nezbadajúvoš, a ostatní si teatrálne chodili umývať ruky, vždykeď sa ma náhodou (alebo z donútenia) muselidotknúť. Jasné, že sa našli aj empatické výnimky, čosa mi individuálne snažili vysvetliť, že tak MUSIA ro−biť, aby zapadli a neprišli o kamarátov. Chápalasom ich – a presvedčila som samu seba, že TÍTO maurčite berú ako kamarátku.

Časom som pochopila, že zatiaľ čo ma jedni vi−dia ako príliš bielu, pre tých druhých som ešte stáledosť tmavá, aby ma prijali medzi seba. Často sompremýšľala nad tým, kde robím chybu, a hľadalasom možnosť, ako ju napraviť. Z toho „ťažkého“premýšľania mojej desaťročnej hlávky mi vyšlo, žekeby som sa vybielila, bola by som pre gadžovskýchspolužiakov dosť dobrá na kamarátenie.

A tak som sa rozhodla vybieliť si pokožku zaru−čenými prostriedkami – pieskom na riad, solvinou,drôtenkou. Keď to nepomáhalo, použila som kom−binácie – solvina a drôtenka, soľ a drôtenka, no nič.Bolo to neuveriteľné sklamanie, keď sa mi nepoda−rilo zblednúť ani len o pol stupňa...

Šla som teda na to opačne, keď sa už nemôžemkamarátiť s Gadžami, musím zapadnúť medzi cigán−ske decká. Po pár „ťažkých“ premýšľaniach som ma−la jasnú stratégiu – ak prestanem v škole dostávaťjednotky a dvojky, prestanem čítať knihy a budemsa s nimi rozprávať len o tom, čo vedia, mohlo by tozafungovať (mala som síce v pláne dopátrať sa prav−dy o tom, ako vznikol svet, a porovnať si učebnicus Bibliou, no vyššie ciele sú vyššie ciele...).

Vydržala som necelé dva týždne. Toľko trvaloučiteľke, kým pochopila, že sa niečo deje... No a po−tom už stačila len jedna otázka a ja som jej vyklopilavšetko. Úplne všetko – o bielení, o spolužiakoch,o rodičoch, ktorí sú ku mne dobrí, ale veľmi mi ne−rozumejú, o našich Cigánoch a o ich predstave, žesom asi nejako čudne postihnutá... Vychrlila som tona ňu všetko a bez prípravy. Takmer jedným dy−chom. Po celý ten čas som sa ani neodvážila pozrieťjej do tváre. Bála som sa, že tam nájdem znechute−nie alebo odpor. Keď som skončila a ona mlčala,nevydržala som to. Predsa som len nesmelo zdvihlahlavu a skoro som prestala dýchať... Jej oči boli plnéniečoho zvláštneho – nehy, bolesti, ani neviem, čoto bolo... Usmievala sa. A potom roztvorila náruča tuho ma objala. Cítila som sa neskutočne šťastnáa súčasne ma hrýzlo svedomie. Mala som pocit,akoby som práve nejako ubližovala mamke. No

chcela som si to vychutnať. Všetko a hneď. Spytovaťsi svedomie môžem aj neskôr...

Učiteľka bola prvou gadžovkou (aspoň čo si pamä−tám), ktorá sa dotýkala mojich vlasov s nehou. Žiadnepovinné každomesačné prehrabávanie vlasov ceruz−kou, žiadne skúmanie, či ma mamka pravidelne kú−pe... Len príjemné hladkanie. V tej chvíli tam bola ibapre mňa a ja som sa odhodlala získať odpoveď naotázku, ktorá potajomky okupovala moju zvedavosť.

„Súdružka učiteľka, môžem sa na niečo dôležitéopýtať?“

„A myslíš, že ti budem vedieť odpovedať?“„Určite! Veď vy viete všetko!“Usmiala sa. „Tak teda šup sem s tou dôležitou

otázkou.“Zaváhala som. Predsa len, nevedela som, či

môžem. Keď som sa na to spýtala mamky, rýchlo saprežehnala a stíšeným hlasom povedala, že o TOM−TO sa nepochybuje, lebo ma TEN HORE potrestá...No moja zvedavosť vyhrala nad strachom: „Faktsme sa vyliahli z opice, a nie sme od Boha?“

Najskôr sa jej rozšírili zreničky, akoby neverilatomu, na čo sa jej pýtam, a potom sa rozosmiala:„Vyliahli? Janettka, ľudia sa neliahnu, ale rodia.A z opice sa vyvinuli!“

Potom ma nechala chvíľku čakať a doniesla kni−hu. Veľkú knihu s množstvom obrázkov. Bola to pr−vá encyklopédia, ktorú som videla. A v nej všetko –odpovede na moje záhady, zaujímavosti, informá−cie, slová, ktorým som nerozumela. Takmer somzabudla, že je tam aj ona. Keď som si to uvedomila,stále tam sedela a jej oči sa tak zvláštne na mňausmievali... Niekedy v tom momente som zabudla,že ešte ráno som chcela byť skutočne „čistokrvnou“Cigánkou so všetkým, čo k tomu patrí...

Nasledujúce roky som mala dve mamky. Jednama naučila rozumieť svojmu cigánskemu ja a veriťv dobro ľudí. Druhá mi dala čistú slovenčinu, ná−stroj, ktorý mi pomáhal postupne vchádzať do svetagadžov. Tú prvú som bezvýhradne ľúbila, tú druhúneskutočne obdivovala.

Potom prišla tretia – pani z knižnice. Gadžovka.Teta Knižná, ktorá ma naučila knihy nielen čítať, aleim aj rozumieť a vedieť o nich diskutovať. Tá tretiaspolu s „mojou“ Lenkou, spolužiačkou z gympla,mali nado mnou takú zvláštnu moc – boli neskôr je−diné, na ktorých názore a kamarátstve mi skutočnezáležalo...

***Trochu s obavou pozerám na mamku, keď jej

podávam „žiacku“.„Mamo, máš to podpísať a prísť do školy.“„Soske?“ (Prečo?)„Neviem.“„So kerďas???“ (Čo si urobila?), mamkin hlas sa

zvyšoval a ja som pre istotu o krok ustúpila.„Nič, mamo, naozaj nič.“„Počúvaj, ak mi kvôli tebe nedajú výpomoc z ci−

gánskej otázky, nepraj si ma!“ Mamkin hlas znel vý−hražne. To, že prešla do slovenčiny, znamenalo, žejej nie je všetko jedno...

Do školy ísť musela. Kedysi to bolo iné. ZnačkaCP na mojej žiackej knižke, zdravotná karta v šuplí−ku s označením Deti cigánskeho pôvodu, to všetkoznamenalo, že – úrady sú úrady... Stačilo malé po−dozrenie, malý podnet od lekára alebo od učiteľky,a už by ma našim odobrali.

Mamka hovorila, že je to dobrý princíp. Ak sa ro−dina stará a deti sa dobre učia, štát jej pomôže –dostane od neho výpomoc, niekedy peniaze, nieke−

dy zariadi študentskú izbu alebo prispeje na nákupoblečenia. Tieto výhody mali na mňa zázračný vplyv– aj keď bola mamka smutná z mojich vysvedčenía musela ma pred Cigánmi obhajovať, tešila saz každého príspevku, ktorý po preukázaní mojichškolských výsledkov úradníci z „cigánskej otázky“veľmi radi schválili...

A keďže sa blížil čas polročného vysvedčeniaa hodnotenia „starostlivosti rodiny cigánskeho pô−vodu o dieťa“, na druhý deň ráno bola mamka predôsmou v kabinete učiteľky.

Neviem, o čom sa rozprávali, no keď som prišladomov, mamka mi zakazovala hovoriť po cigánsky.Vraj jej učiteľka povedala, že ak mi skutočne chcepomôcť k lepšiemu životu, nesmie mi dovoliť chytiťcigánsky prízvuk. A ten vraj získam, ak budem ho−voriť viac po cigánsky ako po slovensky.

Mamka mi vtedy so slzami v očiach povedala, žeak mi to má v živote pomôcť, tak ma síce naučí ci−gánčine rozumieť, ale nedovolí mi ňou rozprávať.

A tak aj bolo...Mamka s učiteľkou mi dali jednu z najväčších de−

víz do života – schopnosť dokonale rozumieť cigán−čine (teda aspoň tej našej), a pritom rozprávať čis−tou spisovnou slovenčinou.

Po tej návšteve u učiteľky sa stalo ešte niečo...Mamka mi kúpila malú lampičku na čítanie. Keď

mi ju dávala, nezabudla na mňa vypúliť oči a teatrál−ne podotknúť – veď sa raz zbadám, určite si poka−zím oči a budem musieť nosiť okuláre. Takmer somju vtedy od šťastia objala, no niečo v jej pohľade mazastavilo. A tak som jej len poďakovala a tíško sispomenula na časy, keď som zaspávala v jej posteli,cmúľala si prst a žmolila jej ucho. Vtedy ma ešte ob−jímala, teraz, keď som už mala desať, sa to nepatri−lo.

Na ďalší deň som šla za učiteľkou a poďakovalasom sa jej. Vtedy mi povedala niečo, čo držím v hla−ve doteraz. Vraj veľkosť a múdrosť človeka sa znáso−bujú počtom prečítaných kníh. A ak ma niekto po−nižuje, niekto, kto nikdy neprečítal viac kníh ako ja,tak sa nad to mám len povzniesť, pretože nie je ho−den ani môjho hnevu, ani môjho smútku.

Dlho som nad tým premýšľala a snažila sa spo−menúť, ktoré knihy som už prečítala a koľko ich bo−lo. Keď som zistila, že si neviem spomenúť, vzalasom zošit a od toho dňa som si zapisovala všetkyknihy, ktoré som prečítala. Čítala som všetko, ve−ľakrát bez toho, aby som textu rozumela. Vedelasom síce obsah, no nevedela som povedať svoj ná−zor na to, čo som čítala. A čítať medzi riadkami – tosom už nedokázala vôbec. No to sa už objavila ďal−šia „moja“ gadžovka – teta Knižná...

***Našla si ma v kníhkupectve. Chodievala som si

tam vymieňať knihy, ktoré som vyhrala v spevác−kych súťažiach. Mala som na to taký trik – každúsom najskôr v noci prečítala a dávala si neskutočnýpozor na to, ako prevraciam stránky. Na druhý deňsom už sledovala, ktorá predavačka je v obchodea či som už náhodou tento týždeň u nej knihu „neo−točila“. Ak bolo všetko, ako má byť, vošla som dnuso slovami: „ Viete, vyhrala som v súťaži knihu, aletúto som už čítala. Nemohli by ste mi ju, prosím, vy−meniť?“ Keď som tam bola prvýkrát, podozrievavosa na mňa pozreli, knihu prelistovali, poobzeraliobal, a keď zistili, že je nová, vymenili mi ju. Knihusom si v noci prečítala a o pár dní som urobila rov−naký pokus, no u inej predavačky. Spočiatku sa midarilo, no potom predavačky môj podvodík pre−kukli a urobili niečo nezvyčajné – dovolili mi sedá−vať v kníhkupectve a prezerať si knihy. Dokonca masem−tam aj koláčikom ponúkli. No a v jeden letnýdeň, keď som sa ráno vybrala do obchodu čo−toprečítať, všetky moje predavačky mali dovolenku.Sedela tam len staršia žena s prísnym výrazom natvári, ktorú som nepoznala...

Pomrvila som sa po obchode a dúfala, že sapredsa len nejaká známa tvár ukáže, no nič. Vyšlasom von a sadla si na múrik pred výkladom. Bolasom smutná a zúfalá, zrútil sa mi svet. Vážne! Vôbecsom si nevedela predstaviť, čo budem počas prázd−nin robiť. A ešte horšie mi bolo, keď mi napadlo, žetie ženy tam možno už nikdy nebudú robiť a zosta−ne tam len táto čudná. Z depresívnych úvah ma vy−rušilo klopkanie na sklo výkladu. Obzrela som saa z gestikulácie tej čudnej ženskej som pochopila,

Te giľavelo kraľis...

Dživas andro idejos, kana androjekhetaňiben šunas pal o Roma čao nalačhibena u pal oda peskeh palo Roma keras the peskero nazoris,savo paľis džal ko predsudki. Jekhbaro the zoralo keriben, savo čhiveltele o predsudki u lel tele the o na−lačhiben, hin the o bašaviben.O Romano bašaviben hin but barojedinečno fenomenos, savo lošarelo jila the e goďi le manušenge. U ča−čipnaha šaj avas pro amaro bašavib−en, lavutara the giľavne manuša ba−re barikane. Jekh le manušendar,savo peskere giľavipnaha rozdelo lačhiben the kerel lačho nav la ro−maňa kulturake pre caľi luma hino Jan Rigo andal o Zlata Klasi.O kráľis le romane giľenge.

O Jan Rigo(37) chudľa te giľavelimar sar dešutrin beršengero. Do−chudľa bud dochudľipena. Kon−certinelas andre Ňemciko, Švajčari−

ko, Čechiko, andre Holandija, Un−griko, Rumuňiko, Slovenija, Chor−vatiko the Ukrajina. Furt pes sikha−vel andre televiza the radiji nekbu−ter andre ungriko, kaj dochudľapeskere nekbareder dochudľipe−na. Andro berš 2010 chudľa vašo jekhetano albumos la kraľovnakele romane giľenge, la Bango Margibut bari cena FONOGRAM.

Šaj amare gende manušen−ge phenen pal peste buter?

Hin mange 37 berš, uľiľom an−dro Zlate Klasi, kaj the dživav. Hinman duj phrala the jekh phen.Som bachtales solachardo u hinman trin čhave, 17 beršengeriAlenka, 13 beršengero Janko the 8beršengero Samko. Mire čhavori−kane berša sas but bachtale. Ka−mavas kajse običajna veci, butdžavas suno pal oda, kaj avava ma−ľaris. Mindik peske andro šero la−vas, sar maľinava la babake e kuch−ňa. No ada suno pes mange napo−darisaľiľa u miro dživipnaseskerodrom džalas aver dromeha. Adakana pes sa ačhiľa, peske pameti−

nava dži ko meriben. Somas andreelšuňi klasa, kana pal ma avľa ama−ro riaďiťeľis, vazdňa man upre pale phuv u ačhaďa man pro javiskos.Akor giľaďom but prinďarďi roma−ňi giľi Julija, Julija. Sar 13 beršen−gero imar chudľom bareste te ke−rel sa prekal o giľavipen, savo ačhi−ľa miro dživipnaseskero kotor.

Džanav, kaj sal umelcosu barikanes pal peste šaj pheneskaj sal Kraľis pal o romane giľa.Sar pes dochudľal kijo giľavipenthe ko romano bašaviben?

Som andal e lavutariko fameľi−ja. E fameľija pal o dad has but barilavutariko fameľija, bašavenas prolavuti the bugovi. O dad, sar terno,giľavelas u has the primašis andreromaňi banda, bašavelas le dade−ha the le phralenca. E fameľija pale daj, oda sas but lačhe cimbalmo−ša the bugoša. Prekal ma oda sasbut baro, te kurke ko phuro dadthe daj pes zdžalas caľi fameľija.Mindik ke amende sas lačhi mala−da u futr ala zgeľipena pes barestebavinahas. Sako lelas peskro na−

strojis u andro amaro kher has ča−čuno romano bašaviben. U vašoda o giľavipen prekal ma nasasňič nevo, ča bajinav kaj pes nasi−khaďom pre vareso te bašavel.

Hin tut varesavo giľavutnovzoros?

Inšpiracija? Rodav la paš ma,ko mire paše manuša, andrepeskeri daj the dad. Inšpiracija hinprekal ma the miri fameľija, e rom−ňi, čhave. No has man the miro gi−ľavutno vzoros. Andro berš 1990pre zabava ke amende khere pesarakhľom le spevakoha andal eUngriko, vičinelas pes HorvathPišta. Sar dikhľom, sar o manušabut bares pes bavinen prekalleskero giľavipen, somas but baroprekvapimen, sar džanel le nipenpeskere giľavipnaha te bavinel u tedochudel len andro varos. Pro adaňikda šoha nabisterava. Akorpeske phenďom, kamav te hel aj−so sar ov, kamav te hel baro, ka−mav avka te del le nipenge e loš,bacht the lačhi nalada. No the sarbi na, miro baro giľavutno vzoros

hin the leskeri akorutňi giľavutňiromňi e Bango Margit.

So prekal tute hin o titulosKraľ romane giľenge?

But imar vakeravas prekal o me−diji u the avka phenava the adaďi−ves. Dav paťiv le lovenge no buterdav paťiv le nipenge, save mange ši−gitinde kijo oda kaj te chudav kadatitulis. Bo e koruna hin andre vitri−na, no o nipi, save tumen ľikeren,ispiden andro lačhipen the den tu−nen but lačhi energija, hin buter,sar love, sovnakaj či nekkučedermotoris pre luma.

E koruna hin prekal ma phan−dľipen ko bararipen la romaňakulturake pal e calo luma. Vareka−na o običajno nainteresimen ma−nuš aňi nadžanel te gondoľinel,pre soste hin o romano giľavipenthe o bašavipen u savo hin leskerobaripen andro dživipen. Prekalo giľavipen the bašaviben džanaste sikhavel le manušenge andalo aver kulturi, naciji či politikaneseri pal oda, kaj the o Roma hin ta−lentimen the džanen te bararel

e europakeri kultura peskera ori−ginalitaha, savi hin jediňečno. Pre−kal o bašaviben the giľavipendžanas sikrica te visarel ola pred−sudki, save peske e majorita kerelle savore nalačhe spravenca palo Roma, save hin andro mediji.

So hin andre tiri karijeraprekal tu nekbareder bari−pen?

Prekal ma hin savore šukar thelačhe mementi but bare androdživipen. Baro prekal ma hin theada, kaj akanake kerav pale vakeri−ben andro Romano nevo ľil. Vake−rel pes, kaj andro devleseskere ber−ša(33) tuke pes visarel o dživipenvaj ko lačhipen abo ko nalačhiben.Mange mire devleseskere berša vi−sarde calo miro dživipen. Avľamange avri miro suno, savo peskesunďom avri. Ačhiľa mandar butprinďarutno manuš, andre Ungri−ko pal ma phende kaj džav androphiriben pal o Horvath Pišta, savosas prekal ma miro giľavutno vzo−ros. Giľavav jekhetane la BangoMargitaha, savi hin tiš koruňimen

− LITERATÚRA/ROZHOVOR − SERA − STRANA 7

Číslo 1/2013

že mám ísť dnu. Nechápala som, čo môže chcieť, ale– mamka ma naučila, že sa nepatrí neposlúchnuťstaršiu osobu. Čakala som, že mi vynadá za to, že se−dím na múriku a bránim ľuďom vidieť knihy vo vý−klade...

Aké však bolo moje prekvapenie, keď sa ma rov−no spýtala: „Ty si Janettka?“

Vysvitlo, že „dočasná predavačka“ len zastupuje„moje“ počas dovolenky a ony ju inštruovali, že keďprídem (a vraj určite prídem), môže ma nechať párhodín v obchode čítať. Tak sa aj stalo. Na moje po−tešenie, dočasná predavačka sa zaujímala o všetko,čo som prečítala. A počas tých pár dní, čo bola v ob−chode, videla aj všetky moje diplomy, čo som stihlaochrániť pred zhorením v kachliach (keď nebolopapiera, aj diplomy poslúžili našim na podpálenie),aj zoznam kníh, čo som si začala písať. Ani do roz−právania ma nebolo treba veľmi nabádať, tak o mneza pár dní vedela možno aj viac, než chcela... Keď sajej čas zastupovania krátil, bolo mi smutno. Faktbola dobrá. Prísna, ale dobrá. Každý deň som jejmusela povedať nejakú zaujímavosť z encyklopédiea zreprodukovať, čo som čítala.

Posledný deň svojho „slúženia“ ma vzala docukrárne a povedala, že nemám byť smutná, vrajmôžem za ňou prísť do malej knižnice, kde pracuje.To som sa však už veľmi rozplakala.

„Do knižnice??? Veď ja nemôžem ísť do knižnice.Keď sme tam boli zo školy, nemohla som sa kníhani dotknúť, lebo sa báli, že ich zašpiním alebo zni−čím. Musela som iba sedieť v kresle a čakať na spo−lužiakov. A aj keby mi to dovolili, mamka mi na zá−pisné peniaze nedá!“

Nakoniec som tam išla. Nebola to tá veľkáknižnica, v ktorej sme boli zo školy, ale maličkáknižnička, kde robila len táto moja teta Knižná.Knižnica bola otvorená len pár hodín denne a jasom tam trávila takmer všetok voľný čas. Mala somtam svoj kútik a – ďalšiu mamu...

Od Knižnej som dostala to, čo mi moja mamkadať nevedela. Učila ma inteligentne zvládať urážkyspolužiakov a ich ponižovanie, vyberala pre mňasprávne knihy, ukazovala, čo a ako čítať medzi riad−kami. Rozprávala sa so mnou o rozvode mamkya tatka a vysvetľovala mi, že často je rozchod jedi−nou možnosťou, ako nestratiť svoju úctu...

Knižná sledovala, ako sa mi darí, a mne vôbecneprekážalo, že som o nej nevedela nič, poznalasom len jej meno – Janka. Stačilo mi vedomie, žetam je. Moja Knižná. Žienka, ktorá mi ukázala, žerozumieť čítanému je viac, než len čítať.

Keď som to pochopila, prestala som si robiťzoznam prečítaných kníh. Bolo to tesne pred moji−mi pätnástymi narodeninami, ako posledné somzapísala číslo 575 a pri ňom názov knihy Spievajúcedrevo Helena. Zvláštne – tú knihu som čítala nie−koľkokrát. Nevedela som sa jej nasýtiť, až kým mido cesty neprišla Lenka. Spolužiačka na gympli,ktorá sa ma po pár dňoch kamarátstva – takého faktkamarátstva, čo sa mi zdalo až neskutočné, spýtala:

„Ty si nikdy nečítala Annu zo Zeleného domu???Veď to ani nemôžeš dospieť, pokiaľ ju neprečítaš!“

***A tak som si ju prečítala. Nosila mi jeden diel za

druhým a ja som v Anne spoznávala samu seba...Ona trpela pre svoje ryšavé vlasy, ja pre svoju farbupokožky. Ona si tie svoje vlasy snažila prefarbiť, jasvoju pokožku vybieliť. Ona fantazírovala, ja tiež.Ona priveľa rozprávala, ja som na tom bola podob−ne. Postupne, ako som čítala ďalší a ďalší diel, sompochopila, že sa s tým musím vyrovnať. Pomoholmi jej príbeh, po každej kapitole som dlho premýš−ľala v posteli o tom, čo som prečítala medzi riadka−mi. Na druhý deň som sa s niektorými, nie so všet−kými, myšlienkami podelila s Lenkou.

Za Knižnou som už tak často nechodila – zrazusom mala Lenku, spolužiačku, priateľku. Človeka,ktorý mi pomohol zapadnúť v triede gymnazistovtak, až sa mi to zdalo neuveriteľné...

Zrazu som bola na školskej diskotéke a tancova−la som. Dokonca aj slaďáky. Nikto nemal problémdotknúť sa ma, rozprávať sa so mnou alebo si pri−sadnúť do lavice. Prvé týždne som sa bála, že to jelen niečo dočasné. Že také šťastie predsa mať ne−môžem. A bála som sa, čo bude, keď sa to celé skon−čí.

No pretrvalo to. Dokonca som pocítila, aké to je,keď sa spolužiaci dohodnú, že chcú, aby som bola

s nimi na lyžiarskom alebo išla s nimi na chatu. Pár−krát sa dokonca vybrali v skupinke za mojou mam−kou, aby ma „vypýtali“. Keď som sa snažila prehovo−riť mamku ja, nikdy sa mi to nepodarilo. Spravidlasi vždy našla nejakú výhovorku. Raz, že nemá ktobyť pri bratovi (áno, už som mala brata – maličkéškvŕňa a rovno s ním aj otčima – mamkinho novéhopartnera), inokedy to boli peniaze alebo „priveľa“chlapcov v triede. No keď prišli samotní spolužiaci,neodolala im. Prísľub mamky, že ma pustí, bol lenprvý krok. Tým ďalším bolo zohnať si peniaze. Touž zostávalo na mne. Spravidla som obehala celúrodinu – každý dal niečo. Bolo to výnimočné a takje to doteraz. Nech už ide o čokoľvek – poskladajúsa na vodičák, na svadbu, na lieky a doktorov. Nonajviac vždy dal dedko. Mamkin otec. Neviem, či tobolo preto, že ho hrýzlo svedomie (lebo nedovolilmojej mamke odísť do učenia aj napriek tomu, žesa veľmi dobre učila), alebo fakt chcel, aby mi v ško−le nič nechýbalo. Neraz mi vopchal do ruky penia−ze, keď videl, že mám ošúchané čižmy alebo sommu spomenula, že by som potrebovala špeciálne

pomôcky do školy. Niekedy sa babka na to hnevala,lebo to vraj „nerobí dobrú krv“, keď jednej vnučkedá a ostatným nie. On ju však vždy len zahriakol soslovami, že ak sa budú učiť tak dobre ako ja,dostanú aj ony.

No niekedy nešlo len o peniaze. Taký lyžiarskysom mohla absolvovať len vtedy, ak by som mala vý−stroj. A to bol teda problém. Nikdy, skutočne nikdysom nespoznala cigánsku rodinu, ktorá by lyžovala.Keď som o lyžiarskom povedala mamke, len myklaplecami a povedala, že nemusím byť všade. No jasom chcela. Bála som sa, že ak tam nepôjdem, spo−lužiaci sa budú ku mne správať ako k chuderea možno prídem o tie vzácne vzťahy. A veru, už sazdalo, že zostanem doma, keď sa stalo niečo neuve−riteľné (teda, aspoň pre mňa dovtedyneuveriteľné)...

Neviem, kto zo spolužiakov s tým začal (doterazsi myslím, že v tom mala prsty aj Lenka), no zrazu sapo vyučovaní ku mne pridala Anka – tiež spolužiač−ka. Spýtala sa ma, či si nepotrebujem požičať lyže.Vraj doma majú jedny navyše, sú trošku nalomené,

ale s otcom sa rozprávala a opravil by ich. Keď vide−la moje prekvapenie, dodala: „Nie je to nič extra,viem, ale jeden lyžiarsky by určite ešte vydržali.A tuším máme doma aj také malé lyžiarky.“

A bolo to... Zrazu som mala lyže, bola som nanávšteve u spolužiačky, aby som si vyskúšala lyžiar−ky, jej rodičia ma vyspovedali a odchádzala soms pocitom, čo sa nedal ani opísať...

Lyžiarsky bol úžasný. Začínala som síce samav detašovanom družstve, no potom sa ku mne pri−dali ďalší štyria – používali rovnakú techniku ako ja:sadnúť na lyže a pomaličky sa spúšťať z kopčeka,ktorý mal tak maximálne šesť metrov (ale mohlo tobyť aj viac, aj menej, môj odhad vzdialeností je sku−točne mizerný). Nech som robila, čo som robila,vždy som skončila v snehu a každá lyža inde... Vyze−rala som ako farebná lopta – červená bunda,ostrožltá čiapka, požičané zelené otepľovačky. Te−raz by som si to na seba neobliekla, ale vtedy...

... vtedy to bolo iné. Užívala som si veci, ktorésom robila prvýkrát v živote... Napríklad také umý−vanie zubov...

„Ty si nejdeš umyť zuby?“ spýtala sa ma Lenkahneď v prvý večer v našej izbe.

Jej otázka ma zarazila aj prekvapila...„O chvíľku pôjdem,“ povedala som a premýšľa−

la, ako sa z toho vymotám.Nemala som so sebou zubnú pastu ani kefku.

Doma som TO nepoužívala. Večer som si pusu lenvypláchla, poumývala som si tvár a išla spať. Zubnúkefku mi mamka kúpila len vtedy, keď nám ju kázalipriniesť do školy kvôli návšteve zubárky. Kedysichodievali zubári po triedach, nalievali nám do hrn−čeka otrasne nechutnú tekutinu (teraz už viem, žeto bolo niečo s fluórom), nútili nás čistiť si tým zubya potom si ich ešte aj vypláchnuť. Vždy to bol premňa taký otrasný zážitok, že som kefku zahodila po„procedúre“ rovno do koša.

Teraz to bolo iné. Premýšľala som a nakoniecsom odišla do kúpeľne, pustila vodu v umývadlea prechádzala si po zuboch aspoň prstom. Na dru−hý deň som takmer všetky peniaze, ktoré mi dali na−ši na cestu, minula na nákup zubnej pasty a kefky,čo mali na recepcii. V ten večer som Lenke nahlasoznámila, že si idem umyť zuby, a zamávala som ná−radím v ruke bez toho, aby som bola presvedčená,že ho vôbec použijem. Najskôr som si len tak pusti−la vodu, potom som predsa len ovoňala pastu. Ne−bolo to také zlé ako tá voda od zubárov...

Opatrne som vytlačila pastu na kefku a odhodlá−vala sa. Nakoniec som to urobila. Dokonca som pozuboch prebehla niekoľkokrát a snažila sa okefovaťsi poriadne každý jeden.

Bol to neskutočný pocit. Svieži, príjemne men−tolový. Nie ako ten po fluoride. Keď som sa pozrelado zrkadla a prešla som si jazykom po zuboch, ne−stačila som sa diviť...

Odvtedy som si zuby umývala pravidelne. Do−konca, aj keď som prišla domov. Mamka frflala, keďsom chcela novú pastu, a kefku mi dokonca dlhoodmietala kúpiť, lebo tá, čo mám, má ešte všetkychlpy. No nakoniec si zvykla. Moje čistenie zubovkomentovala slovami, že mám gádžovské manierea určite mi zuby pre to drhnutie nevydržia a povy−padávajú. Ja som sa však nedala. Keď bolo treba kú−piť novú kefku, oželela som aj desiatu...

Takto nejako, s pomocou spolužiakov a najmäLenky, som počas gympla prežívala dovtedy najšťast−nejšie roky. Konečne som sa cítila ako človek, dievča,žena. Lenka mi otvárala oči a ukazovala čarovný svet,ktorý bol pre ňu úplnou samozrejmosťou. Vždys prekvapením zisťovala, čo všetko neviem a nemám.A ja som sa snažila naučiť sa to, čo neviem, a nebyťsmutná, že to, čo Lenka má, ja nemám...

Za tie tri roky som sa naučila všetko, čo másprávne dievča vedieť – používať správny mejkapsprávnou technikou, zladiť farby a kusy oblečenia,rozumieť tomu, čo cítim a ako sa vyvíjam a mnohoiných, fakt dôležitých vecí pre tínedžerku.

Lenka sa stala mojim vzorom. Robila som presneto, čo ona. Chodila tam, kde ona. Snažila sa odpo−zerať jej spôsob komunikácie s chalanmi. Vzala mado kina, na hokej, chatu. Chodili sme do rovnakejškoly, ale neboli z jedného mesta. Cez prázdninysme si poctivo každý druhý deň písali listy a ja somvždy netrpezlivo pozerala do schránky...

Ukážka z knihy „Cigánka“,foto: Miloš Ondrášik.

sar maškarthenengeri kraľovna palo romane the ungrika giľa. Hinman platinovo platňa vaš o jekhe−tano albumos la Bango Margitaha,savo avľa avri andro berš 2010.

Andro oda isto berš chudľomandre Ungriko but bari cena FO−NOGRAM, andre kategorija nek−feder albumos andro berš. Keravkoncerti jekhetane le šele roma−ne orchetriha andal e Budapešťa.Šaj man dikhen andre televizaandre Ungriko. No pre soste somčačeste barikano? Pro čačipen,kaj ačhiľom andre Ungriko umel−cos saves rešpektinen u ola „ba−re“ man ile maškar peste.

Sal Rom. So oda prekal tuhin?

Nadžanav sar aver narodi, noamen o Roma, amen hin but ba−ro dino le Devlestar. U akanakenagondoľinav o talentos prekalo bašaviben, giľavipen the kheľi−pen, no baro baripen prekalo šuňiben. Sam nacija čori prekalo love, no but barvaľi prekal o šu−ňiben the kamiben. Vaš oda, kaj

prekal ma, sar giľavutno manušhin but baro, kaj le giľavipnahadžanav te sikhavel oda, so šunavthe predživav. Peskero pharipenči loš džanav te sikhavel le giľa−vipnaha u som lošalo manuš.E bibacht the duk man hin frime−der sar o lačhiben, so mangeo dživipen the o Del del, u vašoda buter giľavav o kheľibna−seskere giľa. Som baro Rom, butkamav peskeri nacija the kultura.Vaš e amari nacija ačhava, thepeskero dživipen vaš lake dava.

So andre tire giľa hin nekba−reder u so len džanel te visarel?

Avka sar imar phenďom, pre−kal o giľavipen dav le manušengeoda, so predživav. U vaš oda mi−ro palepheňiben preo kada phu−čiben hin but loko the charno.Dživipnaha...

Džives andro Zlate Klasi,kaj hin e multikultura. Dživenode o Ungri, Slovaka, Roma.Sar aven avri kala komunitijekhetane?

Mindig but chav choľi, te vare−ko ulavel le nipen pro Ungri, Slo−vaka, Roma. Sar Rom nasom buterabo frimeder manuš sar o Slovakači Ungri. Andro amaro gav odamek ňiko avka nadel avri, nasikha−vel. Dživav peske peskero šukardživipen pro gavoro, sako sakone−ske paľikerel, ačhavel pes pro la−voro. Ke ma phiren manuša u odahin jekh sava nacijake hine, sako−nes dav paťiv, vakerav lenca palo keribena save hin andro dživi−pen, pal o lačhipen the nalačhi−pen savo peha anel o dživipen.

Šunav pes mište te dikhav, kajdžan khere spokojna, sar le manu−šestar, u nagondoľinen pal e naci−ja či rasa. Sigeder bi phenďomaso našukar lava ko amare. O romanašade prekal amende o jekheta−ňiben. Te hin varekas buter, saravres, imar pre leste chan choľi,košen. Gondoľinav peske, kaj odahin problema andre calo romaňikomunita pre Slovensko, na ča keamende andro Zlate Klasi.

Paľis pes čudaľinas, kaj mindiksam palal 80 berš pal e majorita.

O pheňiben „Ko jekhetaňiben hinzor“ nasas gondoľimen avri ča av−ka pre parada. Vaš oda bi korkoreo Roma majinenas pes te uštavelu te narodel o problema ča koaver, aľe the maškar peste. Te ka−mas, kaj amen aver te rešpektinen,but kampel, kaj avka te keras elšu−nestar te keras amen maškar pes−te. O Roma bi peske majinenas teľikerel uprel aver Romen, te šigiti−nel peske maškar peste u the te ľi−kerel jekhetane. U až paľis pes va−reso visarela andro amaro gon−doľipen u the o dikhiben savehapre amende dikhel e majorita.

Koncertines the bašaves jed−nakones pre Slovensko the an−dre Ungriko. Šaj phenes palo Romengero dživipen pre Slo−vensko the andre Ungriko?

Le Romengero dživipen andreUngriko the pre Slovensko hinbut jednako. Maj savore hin bi−buťakere, so pes but sikhavel an−dre Romengeri socijalno situacija.Buter bareder chabneskere ceniandre skľepi ľidžan le Romen kijo

ada kaj te čoren, bo e bokh hin ba−reder, sar e dar la bertenatar.U mek pal oda hin goreder, kajkhere hin bokhale rovľarde čhave.

No pre bibach, phirav andre aj−se fora, kaj pes nachal vaj keci ďi−vesa. Hin man 37 berš u sar baro95 kilengero murš rovav odoj, kajman ňiko nadikhel. Phučav korko−ro pestar, soske oda avka musaj tehel? Talam bi majinavas akanakete phenel le bare manušenge an−dre romaňi nacija pre Slovensko,kaj pes te den andro jekh u te ro−den varesavo drom, kaj pes adi si−tuacija mek te nakerel goreder bu−ter, sar hin. Bo ča lačhes počindepredvoľebna koncerti le nipengenašigitinen, ala šigitinde ča „ležebenge“ le barvale nipenge.

Sar pes tuke dživel pre Slo−vensko u sar dikhes amareavutne berša so amen užaren?

Pre Slovensko man hin e fameľi−ja, manuša, save man podporinen.Som but lošalo le dživipnastar thepal o avutne berša mek aňi but na−gondoľinav. So majinel te avel, mi

avel. Džanav, kaj oda, so avela, avelao kamiben le Devleskero u ada menašťi navisarav pale. Miro cieľis thekeriben hin te rozdel le nipengeo kamiben pal o mire giľa. Mirodživipen sas the hino lačho. Hasman bacht, kaj ňigda našunďomo avripen maškar e majorita the mi−norita u ča but užarav, kaj aňi mirečhave ada ňigda našunena.

Sar umelcos mindik rešpektina−va peskere šunde manušen u hor−dinava e Romaňi kultura andalo Slovensko andre Ungriko the an−dre luma. La Bango Margitaha ke−ras jekhetano turne pal e USA. Pre−kal amende Roma but kamav thebareste užarav, kaj e socijalno situ−acija pes vaj ča pal o cikno percen−tos federisaľola. Paťav, kaj pesarakhela drom, sar le nipenge ča−česte te šigitinel u nekbuter kajo manuša chudena ala lačhe visari−bena the šunel andro peskero sa−kodživeseskero dživipen. No ča na−kampel mindik te vakerel pal o ro−mano problemos, no kampel lesthe imar te kerel avri.

Preklad: Inga Lukáčová

Číslo 1/2013

SERA − STRANA 8 − RÓMOVIA VO FOTOGRAFII −

RÓMOVIA

VO

FOTOGRAFII

–

LUKÁŠ

HOUDEK

Rómovia sú objektom fotografov už desaťročia. Cez fotografie môžeme nazrieť do sveta, ktorý je prenás neznámy, môžeme vnímať prostredie, život, kultúru, chudobu, emócie... Obraz na papieri nám pri−tom môže povedať viac, ako niekoľko strán textu. V novinách preto chceme predstaviť tých, pre ktorýchsa stali Rómovia objektom fotografovania. Tých, ktorí sú na druhej strane fotoaparátu. Prvým z nich jeLukáš Houdek zo susedných Čiech. Nie je síce Róm, no ako sám hovorí, boli to práve Rómovia, ktorí hok fotografovaniu dostali.

Aký bol váš prvý kontakt s rómskou komu−nitou?

Úplne prvý kontakt som zažil v puberte, keďsom na gymnáziu písal ročníkovú prácu o Ró−moch. Rodičia mi dohodli rozhovor s jednourómskou ženou v našom meste. Na návštevu somišiel obdarovaný značnými predsudkami a stra−chom. Bol som veľmi nervózny. O to viac som bol

prekvapený, keď s tou rodinou bolo príjemne.Tam mi došlo, že všetko nemusí byť čiernobielea začal som viac načúvať i samotným Rómom. Ne−skôr som precestoval rôzne rómske lokalityv Česku i zahraničí. Prvé osady, ktoré somnavštívil, boli v Slovinsku, kde som pracoval najednom medzinárodnom projekte. Vtedy sommal 17 rokov.

� Matičná ulica, ČR 2005

�U

rsa

ri,M

old

avs

ko

2007

�C

hu

dlo

vo,U

kra

jin

a2011

� Byty pro romské válečné uprchlíky, Plementina, Kosovo 2011

�Č

erve

nic

a,Sl

ove

nsk

o2006

�Ti

ran

a,A

lbá

nsk

o2011

�C

hu

dlo

vo,U

kra

jin

a2011

�Lu

ká

šH

ou

dek

Číslo 1/2013

− RÓMOVIA VO FOTOGRAFII − SERA − STRANA 9

Rómovia vás zaujali natoľko, že ste sa roz−hodli pre štúdium romistiky. Prečo?

Tak nejako som počas môjho štúdia na gymná−ziu k tomu odboru smeroval. Vybudoval som si po−merne intenzívny záujem o rómsku históriu a kul−túru. Keď som sa od jednej z mojich učiteliekdozvedel, že romistika existuje, mal som jasno, čoďalej študovať. Nedokázal som si predstaviť, že bysom sa na štúdium romistiky nedostal.

Rómovia ako objekt fotografovania. Prečosú pre vás zaujímaví?

Cez Rómov som sa takpovediac dostal k foteniu.Nikdy som fotografické ambície nemal, ale keď somviedol jeden z medzinárodných dobrovoľníckychprojektov na Matičnej ulici v Ústí nad Labem, prišlomi na škodu nezachytiť tie jedinečné momenty,ktoré sme s tamojšími rodinami zažívali. A tak somvlastne začal fotiť. Dnes sa už zďaleka vo svojej tvor−be nevenujem len Rómom, ale Rómovia boli právetí, ktorí ma k fotoaparátu priviedli. Nemyslím sivšak, že Rómovia sú pre mňa ako objekt v niečom

viac zaujímaví ako iné skupiny, ktoré fotím. Každýje jedinečný a každý človek je svojím spôsobom fo−togenický. Tým, že som sa v určitej dobe pohybovalmedzi Rómami takmer neustále, bol položenýzáklad mojej pomerne širokej zbierky vlastnýchfotografií z rôznych európskych krajín.

Okrem fotografovania sa venujete aj róm−skym spisovateľom. Prečo vznikol projektKHER (Dom)? Ako prijali autori ponuku zverej−nenia svojich diel bez nároku na honorár?

Vydavateľstvo KHER (Dom) vzniklo začiatkomroka 2012. S mojou kolegyňou Radkou Steklousme premýšľali, ako rómsku literatúru, ktorá máv mnohých smeroch veľký potenciál, podporiťa dostať i medzi klasických čitateľov. Vytvorenieelektronického vydavateľstva nám prišlo ako výbor−ný nápad – hlavne pre jeho nízke náklady a dopad,ktorý môže mať. Všetci zainteresovaní – autori, edi−tori, grafici, pracujú bez nároku na honorár. Keďvám o niečo ide a pokiaľ – v prípade autorov – tvorí−te do šuplíka, chcete, aby vaše práce boli niekde

zverejnené. A nie vždy ide len o peniaze. Preto aninikto z oslovených spoluprácu neodmietol. Uvedo−mujem si však, že takýmto spôsobom sa dlhodobopracovať nedá, tak autorom ako aj editoroma grafikom, preto začíname vyhľadávať aj dotačnúpodporu.

Text: Roman Čonka

Lukáš Houdek sa narodil 8. októbra 1984 v obci Planédo robotníckej rodiny. Vyštudoval romistiku na Filozofickejfakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Zaoberá sa hlavne huma−nistickou a dokumentárnou fotografiou. Dlhodobo sa venujedokumentovaniu života Rómov v Česku i zahraničí. Spo−lupracuje s informačným serverom www.romea.cz, mesač−níkom Romano voďi, serverom iDnes.cz, svoje fotografiepublikoval v časopise Respekt. V rokoch 2009 – 2012 pô−sobil ako šéfredaktor časopisu pre multikultúrnu mládež Ro−mano voďori. V roku 2012 založil vydavateľstvo KHER s cie−ľom podporovať a rozvíjať rómsku literatúru. Za dokumento−vanie života Rómov v Kosove získal v Novinárskej cene2011 čestné uznanie za najlepšiu printovú reportáž. Jehotvorbu si môžete pozrieť na stránke www.lukashoudek.cz.

� Prizren, Kosovo 2011� Prizren, Kosovo 2011� Prizren, Kosovo 2011 � Rozbombardovaný dům v romské čtvrti Abdula Preševo, Gjilane, Kosovo 2011

� Olsavy Hederlezi, Plementina, Kosovo 2011

�K

ou

pá

nív

zam

oře

né

řece

,K

oso

vsk

áM

itro

vica

,K

oso

vo2011

� Komunita rumunských Romů, Paříž 2006

� Olovem zamořený tábor pro romské uprchlíky, Kosovská Mitrovica, Kosovo 2011

�H

eder

lezi

,P

lem

enti

na

,K

oso

vo2011

Číslo 1/2013

SERA − STRANA 10 − KULTÚRA / REPORTÁŽ −

„Ľudia na mňa často pozerajú, no príliš to neriešim,“ hovorí Jo−zef Fečo, mladý Róm z Kračúnoviec. Je to malá dedina vzdialená lenniekoľko kilometrov od Prešova, do ktorej sa pred desiatkami rokovprisťahovala rómska rodina. Spočiatku v obci vládli predsudky,dnes ich susedia rešpektujú. Jóži, ako ho volajú kamoši, je okremsvojho rómskeho pôvodu iný ešte niečím. Výzorom. Stretnúť totižmladého Róma, ktorý má na hlave dredy a tunel v uchu, nie je až ta−ké bežné. Je „iný“ pre majoritu, ale aj pre samotných Rómov.

Náhoda...Patrím medzi tých, ktorí veria

na náhody, lebo vďaka nim som sadostal k Jóžimu. Keď sme hľadalido krátkych dokumentárnych por−trétov Rómov nevytŕčajúcich z ra−du, nebola to ľahká úloha. Mnohínašu ponuku na nakrúcanie od−mietli z rôznych dôvodov. „Na ško−le máme takého týpka, teraz jev maturitnom ročníku,“ povedalmi známy, učiteľ na umeleckej ško−le v Prešove, s ktorým sme riešiliúplne iné veci. O deň neskôr miposlal jeho fotografiu. Dredy, tu−nel v uchu... Wau. Naozaj zaujíma−vý týpek, pomyslel som si. O párdní sme sa stretli, hovorili o všeli−čom možnom a dohodli sme sa nanakrútení filmového dokumentu.

Má svoj štýl„Na škole boli takí šialení chlap−

ci, ktorí sa vozili na bicyklochbmx−kách, skateboardoch... a toma bavilo viac ako napríklad fut−bal. Ten je totiž viac kontaktnýmšportom,“ hovorí o zrode svojhoštýlu Jozef. Je chlapcom, ktorýchce vyskúšať všetko. „Neskôr somspoznal hudobný štýl reggae.A práve tí speváci mali dredy. U násto nikto nemal a mne sa tento štýlzapáčil,“ prezrádza. Ako sa to vlast−ne robí, čo to všetko obnáša, nebo−lo až také ťažké zistiť. Žijeme v mo−dernej dobe a na internete nájdetevšetko. Horšie to bolo už s reali−tou, ako ku dredom prísť. „Na„okolici“ sa žiadny kaderník tomunevenoval. Takže som si to muselvyrobiť sám. Gúzliť, topírovať? Di−lema. Potom som si kúpil háčkov−ku a už to išlo.“ Najprv dredomobetoval polovicu hlavy, neskôr toskúsil na bratovi, ktorého tentoštýl zaujal tiež. „Možno sa to ne−zdá, ale je to namáhavá práca,“konštatuje Joži a upresňuje, žes dredmi prišiel aj kopec otázok odznámych – ako sa potom tie vlasyumývajú, ako dlho ich má, prečoich má, prečo ich chce...

Tunel áno, piercing nieRodičia s Jožovým štýlom prob−

lém nemali. Boli z toho nadšení.Horšie je to už pri piercingoch –tam už mali rodičia pripomienky.Ani z tunela v uchu neboli nadšení,no Jozefa to neodradilo. Inšpirova−la ho jedna dievčina, ktorá mala tu−nel v uchu. Roztiahnuť si ucho nieje jednoduchá a bezbolestná zá−

ležitosť. Svedčí o tom Jozefovodruhé ucho, ktoré nevydržalo prí−lišné chcenie. Roztrhlo sa. „Otecmi dovolil mať tunel, ale len do šír−ky piatich milimetrov. Nech to nieje ľuďom veľmi na očiach, pretožezačnú klebetiť,“ priznáva. No nezo−stalo len pri pôvodných piatich mi−limetroch, pretože dnes má tak−mer dva a pol centimetrovú dieruv uchu.

InýĽudia na Jozefa kvôli jeho ina−

kosti často pozerajú. On to všakpríliš nerieši. „Keď sa na mňa chcúpozerať, tak nech pozerajú, je toniečo, čo každý deň nevidia. Ľudia,ktorých som čerstvo spoznal, sama spýtajú, odkiaľ som. Urobím sižart a poviem, že otec je Japoneca mama Kórejčanka,“ žartuje Jozef.Keď sa dozvedia o jeho rómskompôvode, sú väčšinou ticho. Možnopreto, aby to nebral zle.

Horšie to bolo s pravdou o je−ho rómskom pôvode, ktorú murodičia prezradili. „Ako malýchlapec som ani nevedel, že somvlastne Róm, že som niekto iný.Keď som sa to dozvedel, bol somsklamaný z toho, že som iný akoostatní moji kamaráti. Bol somvtedy druhák na základnej škole.Cítil som medzi nami nejakú ba−riéru, že oni sú takí a ja som iný.Po čase ma to prešlo, neriešil somsvoju etnicitu, lebo som bolkaždý deň s kamošmi. Berú manormálne. Teraz si už z toho ro−bím žarty. Je to len o farbe pleti,že som trochu viac kakaový...“

Aj ľudia v dedine ho berú nor−málne, priateľsky. „Otec ma nau−čil, že stále musím byť slušný. Stá−le sa musím ľuďom pozdraviť. Tr−vá to doteraz. Ľudia nemajú prob−lém s nami, a ja nemám probléms nimi. Niektoré staré babky oho−várajú, ale to patrí k ich veku... Aleväčšinou sú ľudia v pohodičke.“

PredsudkySám nemal zásadnejší problém

kvôli svojmu rómskemu pôvodu,no mladí podľa neho majú silnépredsudky. „Spolužiaci ma berúnormálne, lebo ma poznajú. Aleinak sú veľkí rasisti. Odsudzujú ľu−dí, lebo ich nepoznajú. Toto mivadí. Posudzujú podľa obalu, niepodľa obsahu. Ale to je aj v spo−ločnosti, v nás ľuďoch. Ak nieko−ho nepoznáme osobne, tak väčši−

nou človeka odsúdime len na zá−klade jeho obalu – výzoru. A tensúdený človek taký v skutočnostinemusí byť.“

Napomôcť by podľa Jozefamohlo to, ak by sa Rómoviasnažili byť normálnejší. Mali by sipodľa neho hľadať možnosti, akosa spriateliť s ostatnými, navzá−jom si pomáhať. Ľudia by postup−ne prestali Rómov odsudzovať.Zmene je naklonená aj mládežz majority. No záleží to od výcho−vy v rodine. „Keď rodičia odsu−dzujú ľudí, tak odsudzovať ina−kosť budú aj ich deti. Základ zme−ny je v rodine,“ prízvukuje.

Drevo neodsudzuje, no rad−šej má štetec

Jozef je v maturitnom ročníkuna umeleckej škole v Prešove.Študuje dizajn a umelecké tvaro−vanie dreva, no viac ho bavíkreslenie, ktorému už rozumie.„Nešiel som na kreslenie, chcelsom skúsiť niečo iné a mať v ru−kách remeslo. Robiť grafické ná−vrhy, spoje, konštrukcie...,“ zdô−vodňuje výber odboru.

K maľovaniu sa dostal ešte nazákladnej škole. Spolužiaciv družine pekne kreslili a on sa imchcel vyrovnať a byť lepší. Vtedy siuvedomil, že v podstate vôbec ne−vie kresliť. „Začal som obkresľovaťrôzne obrázky. Moja prvá kresba,ktorá sa mi podarila, boli postavič−ky z rozprávky Flinstonovci. Bolsom vtedy nesmierne šťastný. Učilsom sa kresliť skice, portréty,techniku maľovania.“

Väčšinou maľoval temperou,vodovkami, venoval sa zátišiam.Neskôr prešiel na maľovanie naplátno, kde využíva temperua akryl. Kreslil portréty MarilynMonroe, Ježiša, hercov... „Terazprechádzam na krajinky a také per−spektívne veci. Maľujem tiež kvety.Keď mám čas, tak vymýšľam aj ko−mixové postavičky. Pri portrétochčiernym perom mi ide hlavne o tentieň – chcem sa s tým vyhrať,“ ho−vorí mladý umelec. Neverí síce, žeho kreslenie po škole uživí, nochce sa mu venovať aj naďalej, ajštúdiom na vysokej škole. „Určitesa toho nechcem vzdať. Po maturi−te plánujem s kamošom pripraviťvýstavu portrétov a aktov.“

AnimátorNa mladíka s nezvyčajným výra−

zom a štýlom by asi len máloktopovedal, že chodí aj do kostola.Rovnako ma prekvapil aj fakt, žetakého týpka sa nebáli vziať namiestnu faru kňazi. Jozef je však ajv tomto tak trochu iný. „Keď sombol mladší, do kostola som necho−dil. To nebolo nikdy. Hral som fut−bal a tam som sa zoznámil s kňa−zom. To bol prvý kontakt. Keď pri−šiel môj brat domov s vecami,v ktorých sa miništruje, to ma zau−jalo a chcel som byť miništrantom

aj ja,“ spomína na svoje prvé kon−takty s cirkvou. Postupne pribúdalistretnutia na fare a Jozef dostal odfarára ponuku na prácu s deťmi nafare. „Povedal som si, prečo nie...Kresťanstvo je super, lebo človekžije naplno, deťom ukazujemesprávny smer, zdôrazňujeme pria−teľstvo medzi ľuďmi, pomáhameim rozvíjať talenty. Ukazujeme imtaký normálny smer, aby sa neza−podievali zlou partiou. Hráme rôz−ne hry, kvízy, organizujeme tábory,alebo ideme len tak na zmrzlinu,“vymenúva svoju činnosť.

Deti s ním ako Rómom prob−lém nemajú, pretože v dedine spo−lu vyrastali. Má však svoj názor nakresťanov, ktorí majú predsudky.„Sú to ľudia, ktorí berú len tohoBoha, ale ostatných nerešpektujú.Podľa mňa treba byť otvorený, tre−ba ľuďom pomáhať... Ja sa nemod−lím každý deň v rovnakú hodinu,ale vtedy, keď to príde. A nie ibavtedy, keď niečo potrebujem.Modlím sa za svojich blízkych, ro−dinu,“ zdôrazňuje Jozef. Pozná ba−bičky, ktoré ohovárajú tesne predbránou kostola, a pokračujúv tom, keď bránu kostola opúšťajú.„V kostole by sme sa nemalipretvarovať,“ dodal a pripojil ajsvoj odkaz pre všetkých: „Každýsme nejaký. Rozvíjajme v sebedobro a talenty. Boh nám dal päťpercent talentu a každým rozvíja−ním talentu sa to percento budezvyšovať.“

Text: Roman ČonkaFoto: Iveta Dzurjuvová

Číslo 1/2013

− KULTÚRA − SERA − STRANA 11

Hneď v máji 2013 sme preto začali komunikovať s Úradom vlády SRs cieľom dosiahnuť podmienky, za ktorých by sme noviny vedeli vy−dať. A podarilo sa! Koncom novembra sme sa dozvedeli, že dostane−me peniaze na noviny. Pôvodne nám komisia schválila tridsaťtisíceur na dvanásť čísel, nakoniec sme dospeli k sume pätnásťtisíc eurna vydanie šiestich čísel. Opäť sme sa prepadli o päťdesiat percentnižšie. Komické na tom je to, že noviny, ktoré ste mali čítať prie−bežne v roku 2013, sa k vám dostanú až v prvých mesiacoch novéhoroku. Či budú noviny podporené aj v roku 2014 je v rukách kompe−tentných.

Obsah nebude dokonalý, ale vzhľadom k podmienkam, v kto−rých pracujeme, neklesneme pod úroveň. Nepôjdeme ani do bulvá−ru (ten nech robia komerčné rómske médiá), aj keď ten je práve te−raz v rómskej komunite v kurze. Teda aspoň od Bratislavy po Ban−skú Bystricu. A noviny ani nepremenujeme z Rómskeho nového lis−tu na Cigánsky nový list. Lebo aj slovo „cigánsky“ v akejkoľvek podo−be sa stáva moderným označením a akousi značkou Rómov s finanč−nou podporou štátu. Dokonca podujatia s takýmto označenímdostávajú priestor aj vo verejnoprávnej televízii. A to je už čopovedať.

Ale vrátim sa ešte k percentám. Z takmer 580 tisíc eur, ktoré boliv roku 2013 vyčlenené na rómsku kultúru (nie cigánsku) bolo tak−mer deväťdesiat percent prostriedkov pridelených na živú kultúru.Presnejšie na festivaly. Zvyšných desať percent komisia dala róm−skym médiám a knihám (až dvom). Smutné. Úplne najhoršie sú natom rómski remeselníci – rezbári, výtvarníci, kováči, ktorí dnes do−slova živoria a sami (Rómovia) sa k nim správame doslova akok bastardom. Zopár z nich vám predstavíme v novinách. Sújednoduchí, skromní, ale zároveň veľkí umelci.

Roman Čonka,šéfredaktor Romano nevo ľil

Tisícky rómskych detí na Slovensku začínajú nový školský rokv oddelených triedach a školách. Nečinnosť slovenskej vlády ohľa−dom pokračujúcej segregácie rómskych znamená udržiavanie ne−zákonného stavu, uvádza Amnesty International vo svojej dnešnejspráve.

„Je najvyšší čas, aby slovenské orgány ukončili diskriminačnéa segregačné praktiky vo vzdelávaní. Je ich povinnosťou zabezpečiť,aby všetky deti mali rovnaký prístup ku kvalitnému vzdelaniu. Inakbudú životy týchto detí navždy poznačené nižšou úrovňou vzdela−nia, ponížením a separáciou,“ povedala Jezerca Tigani, zástupkyňariaditeľa Amnesty International pre Európu a Strednú Áziu.

Amnesty International vo svojej správe Nesplnené sľuby: Ne−schopnosť ukončiť segregáciu rómskych žiakov na Slovensku odha−ľuje pokračujúce zlyhanie slovenských úradov ukončiť dlhotrvajúcudiskrimináciu Rómov vo vzdelávacom systéme.

Podľa prieskumu Rozvojového programu OSN z roku 2012 bolo43 percent z Rómov zapísaných v bežných školách zaradených doetnicky segregovaných tried. Neschopnosť vlády zaviesť komplexnúreformu a odstrániť tento problém znamená, že vláda toleruje nezá−konnú diskrimináciu na základe etnicity vo vzdelávaní.

Jedna z matiek z Levoče, ktorej deti boli zaradené do výlučnerómskej triedy povedala Amnesty International: „Neakceptujem se−gregáciu. Moje dieťa by malo dostať vzdelanie na rovnakej úrovniako nerómske deti.“

Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30. októbra 2012 bolopre vládu príležitosťou, ktorá zatiaľ ostala nevyužitá. Súd rozhodol,že umiestnením rómskych žiakov do oddelených tried Základnáškola v Šarišských Michaľanoch porušila antidiskriminačný zákon.Súd tiež rozhodol, že vytváranie takýchto tried bolo na úkor ľudskejdôstojnosti a nariadil škole zmeniť podmienky výučby rómskych žia−kov do začiatku školského roka 2013/2014.

Prípad ukázal, že jednotlivé školy a ich zriaďovatelia nechápu, žeoddeľovanie žiakov len na základe etnicity predstavuje diskriminá−ciu a segregáciu. Školám tiež chýbajú finančné prostriedky na to,aby vzdelávali etnicky a sociálne rôznorodé skupiny žiakov, a abytak zabezpečili rovné a inkluzívne vzdelávanie.

„Ministerstvo školstva i ďalšie úrady musia pomáhať škole v Šariš−ských Michaľanoch v naplnení rozsudku. Škola potrebuje jasnéusmernenia a dodatočné finančné prostriedky. To povzbudí ostatnéškoly, aby ukončili segregáciu na základe etnicity. Potrebný je tiežzreteľný signál pre spoločnosť, že etnická segregácia nie je tolerova−ná,“ povedala Jezerca Tigani.

„Slovenská vláda je zodpovedná za to, aby presadila právo na prí−stup k vzdelaniu bez diskriminácie cez komplexnú reformu a ciele−nú pomoc príslušných orgánov v rámci vzdelávacieho systému.“

Rozšírená a pretrvávajúca segregácia rómskych školákov na Slo−vensku má širšie dôsledky, keďže úrady porušujú medzinárodnédohovory o ľudských právach a antidiskriminačnú legislatívu Eu−rópskej Únie. Európska komisia má zodpovednosť, povinnosť a ná−stroje na to, aby zabezpečila, dodržiavanie legislatívu EÚ členskýmištátmi, a to aj prostredníctvom konaní o porušení povinnosti, ktorémôže viesť k žalobe pred Súdnym dvorom EÚ.

„Je čas, aby Komisia zaujala silnejší postoj a prejavila vyššiu akti−vitu voči krajinám ako je Slovensko, kde vláda nie je schopná ukon−čiť rozsiahlu a systémovú segregáciu. Tá nemá miesto v Európe 21.storočia a je v úplnom rozpore s legislatívou EÚ a zásadami dodržia−vania ľudských práv a základných slobôd, ktorými sa EÚ pýši,“ pove−dala Jezerca Tigani.

Tlačová správa, ilustračné foto J. Ferenc

Béla Botos hrá v slovenskýchi maďarských kapelách

Švajčiarske husle dostal už akoštvorročný od svojho otca. Akošesťročný už hral spolu s níma v nasledujúcich rokoch získalhlavnú cenu na viacerých husliar−skych súťažiach. Sotva sa nájdev Rimavskej Sobote také podujatie,kde by nehral, ale ako štrnásťročnýsa rozhodol pre violu. Aj keď Voj−tech Botos svoje nadanie už ukázalaj ako primáš, predsa sa cíti vo svo−jom živle v spoločnosti violy.

Dalo by sa povedať, že Vojte−chovi Botosovi ide hranie ľahko.Veď sa narodil v hudobníckej rodi−ne. Jeho starý otec je slávnym vio−listom, otec je skvelým basistom,a tak akú inú profesiu by si moholVojto vybrať, ako byť hudobníkom?

Samozrejme, bez nadania a ne−ustáleho nacvičovania ani rodinnégény neznamenajú istý úspech. Je−ho otec našťastie veľmi skoro obja−vil, že má nadaného syna a urobilvšetko preto, aby dedičstvo neu−padlo do zabudnutia. Popri rodin−nej kapele svoje štúdium začal v Ri−mavskej Sobote pod vedením EvySzabóovej, a kým doma boli naprograme maďarské a ľudové pies−ne, v škole sa zoznamoval s klasik−mi. Veľmi skoro prišli prvé vystú−penia na školských a mestskýchpodujatiach a Béla sa stal jednouz pých Základnej školy Istvána Fe−renczyho. Štartoval na viacerýchhusliarskych súťažiach a vyhral po−pri Primášskej súťaži Cinka Panny,

usporiadanej v Gemeri, aj brez−niansku husliarsku súťaž, kde hoobjavili učitelia banskobystrickéhokonzervatória. Napriek tomu, že jeešte stredoškolákom, navštevujekonzervatórium.

Po skončení základnej školyzačal študovať v Strednej odbor−nej škole obchodu a služieb v Ri−mavskej Sobote, kde si zvolil od−bor hotelová akadémia, veď v lep−ších reštauráciách nesmie chýbaťcigánska hudba. Aj napriek tomu,že tento žáner v našich končináchpomaly vymiera a dá sa z nehouživiť čím ďalej, tým horšie. Bélarozhodne tvrdí, že by sa chcel živiťhudbou a po skončení školy si viepredstaviť svoju kariéru popri ci−

gánskej kapele aj v orchestri. „Po−važujem sa za veľmi šťastného,veď v krajine sa nenájde taký hu−dobník a kapelník, ktorý by manepoznal a stále ma niekam volajúhrať,“ hovorí a vzápätí dodáva:„Tak, ako dobrý kňaz, aj dobrý ci−gánsky hudobník sa učí až do smr−ti a aj napriek tomu, že je udomác−nený tak v slovenskom, ako ajv maďarskom prostredí, predsalen má sa čo ešte učiť.“

Vojtech, ktorý sa vlani pre−sťahoval do Blhoviec spolu so svo−jimi rodičmi a bratom, je veľmi hr−dý na svojho starého otca, Jesen−čana, ktorého poznali hudobnícina Gemeri ako Bumbiho. Ako po−znamenal, jeho otec je známy akoKisbumbi a Maďari ho zas volajúBéluka a Slováci mu hovoria Voj−to. Starší hudobníci ho poznajúako vnuka Bumbiho. Popri violeby rád vzal do budúcnosti aj pre−zývku svojho starého otca.

„Nikdy si nepomyslel nato, žeby si sa stal aj ty primášom? Veďon vedie celú kapelu a praktickyho každý pozná,“ opýtal som saho. S úsmevom mi odpovedal, žeuž ním bol, aj bude, nielen raz,ale prosto chce hrať na viole, čopre neho znamená všetko. A mi−mochodom, nech si ľudia ne−myslia, že život za chrbtom pri−máša je jednoduchý. Sto primá−šov storakými spôsobmi riadi ka−pelu, a preto sa všetci členoviamusia rovnako koncentrovať.

„Je nadaný a výborný hudobník.Stojí pred ním vážna budúcnosť,“hovorí o ňom známa speváčka Mó−nika Rigó. A Béla sa snaží zaslúžiť sidôveru. Nenájde sa víkend, kedy byniekde nehral. V uplynulých mesia−coch hral s kapelou Karola Radičaz Klenovca na Gemerskom bálev Košiciach, na širkovskom festivalemaďarských nôt s kapelou IvanaTrifontiho, v Šimonovciach s kape−lou známeho budapeštianskehoprimáša, Károlya Puku, ale aj v Žili−ne a v Poľsku.

Text: Ján Juhász,Foto: rodinný archív

Slniečkové deti alebo Le khamoreskere čhavora

Pod týmto názvom vyšiel výberz poézie mimoriadneho básnika De−zidera Bangu v slovenčine a rómči−ne. Do života bola uvedená v Klubeslovenských spisovateľov 24. 1.2013 za prítomnosti početnej lite−rárnej obce. Večera sa zúčastnil ajsplnomocnenec vlády pre národ−nostné menšiny Lászlo Nagy, ktorýsa zhostil aj roly krstného otca a kni−

hu vyprevadil na jej púť do miest,mestečiek, dedín i osád, soľou. Ver−še v slovenčine prečítal Štefan Buč−ko a v rómčine Anina Botošová. Jejdcéra Barbora kráča v šľapajach svoj−ho deda Jána Berky−Mrenicu a nahusliach virtuózne predviedla variá−cie na rómske ľudové piesne. Publi−ku sa prihovoril aj autor, ktorý po−rozprával o potrebe priblížiť poéziu

svojim súkmeňovcom aj v čase, kto−rý akoby neprial poézii. Večer pri−pravil a viedol Ladislav Volko v me−ne organizátorov Slovenského cen−tra PEN a India klubu.

Poézia spája ľudí bez rozdie−lu a Slovensko má šťastie, že

človek ako Dezider Banga re−flektuje cigánsku dušu, „br−lôžkovitú živočíšnosť tepajúcukrvou“ – ako o jeho poézii napí−sal iný významný básnik ŠtefanMoravčík.

Text a foto: Ladislav Volko

� Dezider Banga a Ladislav Volko (prezident PEN SR), spl−nomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny LászlóA. Nagy krstia soľou novú zbierku.

� Dezider Banga, Ladislav Volko a Štefan Bučko interpretujú.

� Na koncerte s Klenovcami.

� S otcom. � Vojtech Botos.

Rómsky nový list − nezávislé kultúrno−spoločenské noviny Rómov na Slovenskuod roku 1993 do augusta 2008 viedla Daniela Hivešová−Šilanová, ktorá sa rozhodujúcou mierou pričinila o ich udržanie a rozvoj.Vydavateľ: Združenie JEKHETANE−SPOLU, sídlo združenia a redakcie: Jarková 4, 080 01 Prešov,� a fax: 051/7733439, e−mail: redakcia@rnlweb.org, www.rnlweb.org Šéfredaktor: R. Čonka. Jazyková korektorka: I. Ďurinová.

Redakcia Prešov: Jozef Ferenc, Roman Čonka (conka@rnlweb.org), Daniela Obšasníková (zástupkyňa šéfredaktora), A lena Holubová. Spolupracovníci redakcie:Detva: Braňo Oláh (� 0948/503 907, 1brano1@azet.sk), Hnúšťa/Rimavská Sobota: Marika Demeová (� 0915/651 181), Rožňava/Nitra: Jurina Rusnáková (jurina.rusnakova@email.cz),

Liptovský Hrádok: Ingrid Ďurinová (� 0905/897 754). Preklady do rómskeho jazyka: Inga Lukáčová, Erika Godlová . Sadzba: Allvertex, s.r.o. Tlač: Rotaprint Košice. Náklad: 3000 ks. Evidenčné číslo 375/08.Objednávky novín prijíma redakcia. Neobjednané rukopisy a fotografie nevraciame. Redakcia si vyhradzuje právo krátenia, jazykovej a štylistickej úpravy príspevkov čitateľov.� Uverejnené názory sa nemusia zhodovať so stanoviskom redakcie� Vydávanie novín je podporené Úradom vlády SR – program Kultúra národnostných menšín 2013.

Za obsah projektu zodpovedá výlučne občianske združenie Jekhetane – Spolu�

ISSN 1338−3027

� Ježiš / O Jezus − Jozef Fečo