prachy pani schwarzovej

PRESS

(Ne)uveriteľný príbeh o tom, že niekedy by sny mali zostať iba snamiPRESS

Karin

Kra

usov

áPr

achy p

ani Sc

hwarzo

vej„Dovolenkový, úsmevný, na jeden dych prečíta-ný príbeh, nabitý vtipnými postrehmi. V duchu hes-la Snívajte s ňou som držala palce hlavnej hrdinkenapriek tomu, že spravila neodpustiteľný čin, abyprišla k peniazom. No ale uznajte, kto by netúžil byťbohatý, veľmi, veľmi bohatý a patriť do high society,hlavne keď je jeho situácia presne opačná? Všetkoje však v živote úplne inak, ako sa javí okoliu. Cezhlav nú hrdinku nám autorka s ľahkosťou ukazujepocity ľudí v rôznych životných situáciách, pohľadchudob ných na bohatých a bohatých na seba sa-mých. Ukazuje však aj to, že ani peniaze nie sú kľú-čom k šťas tiu, ale ako vtipne dodáva – bez peňazí sivás šťastie nenájde.“

Lýdia Eckhardt, módna návrhárka

„Karin Krausová má úžasný dar písať o vážnychveciach s nadhľadom a s humorom. To sa jej podari-lo aj v tejto knižke, ktorá je aj smutná, aj veselá, ajváž na, aj zábavná – všetko tak akurát. Výslednákombinácia je skvelá. Kým ju nedočítate, nepustíteju z ru ky, to vám garantujem.“

Tatiana Čuperková, autorka knihyNájdem si ťa v Ríme

Karin KrausováRodená Košičanka,

vyštudovaná biologička, živí sa interiérovým

dizajnom. ☺Jej dve knižky Márnivá sezóna

a Vesmír je ženatý sa stali bestsellermi.

Má dve deti a manžela.

Vzal ma do náručia a odniesol späť do spálne. Naposteľ som dopadla tentoraz iba fyzicky. Moja myseľbola zamestnaná úplne inými myšlienkami, aké ge-neruje testosterón. Náprsné vrecko Tonyho saka bo-lo momentálne jediným objektom mojej túžby. Pre-ložený obrúsok z Hiltonu ma vzrušoval viac ako to,čo tu predvádzal.

„Ostaneš do rána?“ ševelila som.Pritisol sa ku mne a zatvoril oči.Zvládla som to tak, že si nič nevšimol. Skôr ako sa

stačil prebrať po krátkom spánku, vybrala som z je -ho náprsného vrecka obrúsok a odpísala tie čísielka.Z kabelky som vytiahla svoj malý Nikon a urobilapár amatérskych záberov nahého spiaceho Tonyhov mojej posteli. Jednak bol rozkošný a jednak som sibola istá, že takéto fotky raz ocení aj on osobne. Su-mu za ne si ešte premyslím.

Keď sa prebral, lenivo vstal z postele a začal sapomaly obliekať.

„Má dobrý vkus, ten tvoj Talian,“ povedal, držiacv ruke kúsok Huga Bossa, ktorý som náročky pri-vrela do šatníkovej skrine.

„Španiel.“„Španiel?“„Španiel, lásko,“ pozerala som sa, ako sa obúva,

a slzy som mala na krajíčku.„Drž sa ho, Lina! Vyzerá, že je v balíku,“ kývol mi

na pozdrav a opustil môj byt.

KarinKrausová

Ďalší skvelýromán autorky

bestsellerov Márnivásezóna a Vesmír

je ženatý

PrachypaniSchwarzovej

prachy_obalka:Layout 1 19. 6. 2012 16:06

Copyright © Karin Krausová 2012

prachy_vnutro:Sestava 1 18. 6. 2012 17:08 Page 4

Prachy p a n i S chw a rzo v e j

31

Kapitola 5

Sedeli sme so Zarou v Riviere a čakali naSabinu. Po jej osemdesiatom piatom naliehaní smesa nad ňou obidve nakoniec zmilovali a súhlasili, žesa stretneme. Čudovala som sa, že sa madam vôbecchcelo opäť zavítať do nášho zapadákova. Kautma -novci sa odsťahovali, len čo Sabina zmaturovala. Ne -chali si iba dom, v ktorom bývali. Veľký, drahý, s obrov-ským pozemkom.

Všetky tri sme boli bývalé spolužiačky. Z nášho ma-lého provinčného gymnázia. Robili sme všetky tiestredoškolské bláznovstvá, aké sa robia na strednýchškolách po celom svete. Falšovali ospravedlnenky, opi-sovali na matike, milovali telocvikára. Bojovali o najväč-šieho plejboja v našej škole a na stužkovej sme sa opi-li ako dogy. My dve so Zarou sme boli aj priateľky.

prachy_vnutro:Sestava 1 18. 6. 2012 17:08 1

Karin Krausová

32

Skutočné priateľky na život a na smrť, kým Sabinanám to iba kazila.

„Neboj sa, prežiješ to,“ posmeľovala ma Zara, keďsom už dvakrát rázne vstala od stola.

„Neverím.“„Sadni si a nerob drahoty.“Sadla som si.Obidve chodili na vysokú. Študovali, užívali si štu-

dentský život. Vysokoškolský diplom mali na dosaha pred sebou budúcnosť absolventa univerzity. Ale čo ja?

„Pripadám si ako chudera,“ šepla som. „Ktorá sa aniza štyri roky nedostala na vysokú,“ pokračovala somhlasnejšie v sebatrýznení, kým Zara iba prevrátila oči.

„Preháňaš, bejby,“ podala mi žuvačku a rozpačitosa obzerala okolo seba. „Kde toľko trčí tá nádhera?“robila nervózne žuvačkové bubliny, ktoré jej zakaž-dým praskli.

„Sleduj,“ vyfúkla som jednu obrovskú.„Nechápem, že neštuduješ. Ja robiť takéto bubli-

ny, tak som na Harvarde,“ uťahovala si zo mňa, kýmja som sa snažila odstrániť z nosa zvyšky prasknutejbubliny.

„A čo sa týka Sabiny,“ povedala Zara otrávene,„trošku sa predvedie, natlačí nám tu do hlavy kalerá-by o svojom novom, odporne nákladnom živote. Blys -ne sa novým nevkusným outfitom a pochváli sa ďal-ším z tých svojich geriatrikov, ktorý bude mať mini-



33

málne vyše štyridsať. Vždy bola na starých chrenov.Správa sa, akoby nemala otca.“

Vyčítavo som na Zaru zazrela.„Prepáč, to mi ušlo,“ objala ma okolo krku.Už som si zvykla. Za tie roky by si na mojom mies-

te zvykol každý. Môj otec opustil mamu, keď som ma-la tri roky, a viac sa o nás nezaujímal.

Vlastne raz.Raz ešte prišiel.Pamätám si to presne, pretože boli Vianoce. Štedrý

večer. V prvom momente som si myslela, že je to Je -žiško. Stála som tam v červených šatočkách pri na-šom skromnom vianočnom stromčeku a upierala naneho nedočkavé oči. Nedoniesol síce nijaké darčeky,ale v septembri nasledujúceho roku sa narodila mojasestra Barbora. A potom sme ho už nevideli nikdy. Animoja mama, ani ja, ani naša Barbi. Stratil sa z povr -chu zemského a viac ho nebolo. Nebol to otec, nebolto Ježiško, bol to omyl. Životný omyl mojej mamy,ktorá zanevrela na mužov a vôbec na život samotný.Chodila do práce na svoju poštu, kde trčala od rána dovečera a neraz aj cez víkendy. Hoci pracovala, čo jej si-ly stačili, nestačilo to.

Vždy sme sa museli uskromňovať, každú korunua neskôr euro sme obracali dvakrát, ale zato sme si ro-bili pyžamové večery a všetky tri sme si rozprávalio svojich snoch. Mama o novej práčke, moja sestra


Karin Krausová

34

o novom bicykli a ja o bankovom účte so šesťmiest-nou cifrou. V duchu som to videla presne. Moje ľahkozapamätateľné číslo účtu 01770771 a stav...?!?

Ani sa to neodvážim napísať.Som neskromná a asi trpím megalomániou v du -

chu môjho originálneho sloganu:Bez peňazí sa dá žiť, ale len s peniazmi sa dá ŽIŤ!!!„Už sa valí,“ šepla Zara.„Lina! Dobre dlho sme sa nevideli!“ ohodená v znač -

kových rifliach a v neprehliadnuteľnom tričku maletmo objala. Striaslo ma.

„No vidíš. Prežila som to aj bez teba,“ šplechla sompohotovo, opätovala som jej vlažné objatie a v duchupočítala do desať.

„Baby, musíme to roztočiť. Keď sme sa už konečnestretli,“ zalovila vo svojej trendovej kabelke za pek-ných pár desiatok eur.

„Čo si dáte? Dnes je všetko na mňa.“Louis Vuitton pristál na stoličke vedľa Zary.„Fake?“„Že to práve ty nerozoznáš?“Zara totiž v skutočnosti nebola Zara. Volala sa Jana.

Na Zaru sme ju premenovali ešte na strednej. Bolaposadnutá španielskou módnou značkou tohto mena.Všetky handry, ktoré vlastnila, mali visačku s nápisomZara a tvrdohlavo si odmietala obliecť čokoľvek iné.Amancio Ortega Gaona by z nej mal radosť. Bola jeho



35

veľkou obdivovateľkou. Svojou Zara úchylkou prispe-la k tomu, že jeho majetok odhadli na 31 miliárd do -lárov, bez jej pričinenia by určite bol o ne jakú tú su-mičku v eurách menší.

„Keby nebol taký starý, aj by som sa za neho vyda-la,“ opakovala príliš často na to, aby sme tomu uveri-li.

„Otec“ módnej Zary mal vyše sedemdesiat a našaJana minulý týždeň oslavovala sladkých dvadsaťštyrirokov!

Rovnako ako ja.Rovnako ako Sabina.Ony dve mali pred sebou štátnice na univerzitách.

Ja som mala iba maturitu. Nevystrčila som nos z toh -to zapadákova celé štyri roky. Z domu do banky, z ban -ky domov, občas Riviera!

„Nevieš, čo je s Tonym?“ vyblafla som z ničoho nična Sabinu.

„Ááá, náš Tony!“ odpila si multivitamínu a vystrú-hala grimasu. „Rozišli sme sa,“ dodala po chvíli.

Zara ma kopla pod stolom.Netušila som, že spolu niečo mali. Podľa toho kopan-

ca pod stolom mi došlo, že som jediná. To, že ju oblá-pal na pomaturitnom večierku, ešte predsa nič ne-znamenalo. To nebolo chodenie, to nebol vzťah, bolasom skalopevne presvedčená, že ma chcel vtedy lennaštvať.


Karin Krausová

36

„Vynechaj detaily!“ Skrátka som to nechcela po-čuť. Na meno Tony som bola viac ako alergická.

„Po tom večierku, kde sa správal ako idiot, som hoviac nevidela,“ Sabina s neprehliadnuteľným opovrh-nutím vyprázdnila pohár.

Vrátila som Zare kopanec.„Áu!“„Problém, Zara?“ spýtala som sa výhražne.„Nie,“ stiahla obočie.„Veď preto,“ prestala som sa vyškierať a viac som ich

nepočúvala. Tárali jedna cez druhú o móde, o posled-ných pikoškách z bulváru a porovnávali si módnekerky.

Život je nespravodlivý. Odporný a zlý. Je najvyššíčas vziať osud do svojich rúk, inak v tejto diere načis-to zošediviem. Keď raz opustím tento svet, moja skla-maná duša sa sem odmietne vrátiť. Bude prešľapovaťkdesi medzi živými a mŕtvymi a vykašle sa na rein-karnáciu.



37

Kapitola 6

Babsy mi olizovala ruku, ktorá mi viselaz postele iba toľko, aby som ňou dokázala trafiť zvo-niaci budík. A poriadne. Aby už viac nezazvonil. Razho trafím tak, že ho nedá dokopy už nikto.

Vstávať každé ráno do práce je jeden z tých Božíchtrestov, ktorými by mali otvorene strašiť ľudí v kosto -le, opakujem si v duchu každé ráno to isté. Je to oveľahoršia pohroma ako toľko obávaný koniec sveta.

„Vstávaj,“ moja mladšia sestra Barbora zo mňa ťa-há paplón a Babsy jej v tom výdatne pomáha.

Vyskočím z postele, lebo ak by som tak neurobila,o chvíľu bude Babsy pobehovať po byte s kusom pap -lónovej obliečky a na nové nemáme. Vlastne my ne-máme peniaze už na nič. Umývam si zuby tou najlac-nejšou zubnou pastou a pri každom pohybe štetín po


Karin Krausová

38

mojich zuboch si uvedomujem, že takto sa mi ďalejžiť nechce.

„Dávaj pozor v škole a zjedz desiatu,“ pomáhamBarbore s taškou a narýchlo jej ešte uhladím vrkoče,ktoré si sama učesala.

„Jasné,“ pobozká ma na líce a vyletí z dverí bytu.Kašle na výťah.

Cestičku vo vlasoch má nakrivo.Dnes idem na popoludňajšiu. Znamená to, že bu-

dem v banke trčať do šiestej večer, a kým spravímuzávierku, bude skoro sedem.

V chladničke máme zase okrem teplomera a akejsimasti na Barborine opuchnuté oči iba jeden biely jo-gurt.

Jasné.Vysoký dátum. Výplata bude až zajtra.Vyberiem z chladničky jogurt a obratom ho vložím

späť. Z takého raňajkového menu sa mi zatočí hlavaa prejde ma chuť.

Sadnem si do kresla, ktoré má iba tri nohy, štvrtúnahrádza Barbarin šlabikár a zošity z čias, keď eštechodila do prvej triedy. Zapálim si cigaretu a frajerskyvyfukujem veľké obláčiky dymu.

Také symbolické SOS.Mobil. Volá Zara.„Lina, dnes večer bude v Riviere hrať akási kapela,

ideme? Do Blavy pôjdem až po víkende!“



39

„Nie,“ fabrikujem dymové kruhy ďalej.„Vraj príde aj Tony,“ Zara robí, čo môže, ale na toto

jej neskočím.Tonyho som nevidela dva roky. Po tom „vydare-

nom“ pomaturitnom večierku, na ktorom som zistila,že jediná žena, ktorá sa ešte nebozkávala s Tonym, jePanna Mária osobne, som mu už zásadne nezdvíhalamobil. Po prázdninách, ktoré strávil kdesi vo Francúz -ku, odišiel študovať na ekonomickú fakultu a do rod-ného zapadákova sa vracal sporadicky. V matike bolúplný nímand, tak sa logicky prihlásil na ekonomic-kú. A čuduj sa svete, vzali ho. Aké prekvapenie. Skoroväčšie ako z kindervajíčka. Život je fakt strašne spra-vodlivý.

„Prídem. Ak tam bude Tony, možno sa zase do nehozamilujem a nebudem už trvať na tom, aby som bolajeho jediná,“ povedala som a Zara víťazoslávne hvizd-la.

„Platí.“Hodila som pohľad na hodinky a otvorila dvere

svojej skrine. Skoro mi ostali v rukách. Aj skriňu bybolo treba novú, o jej obsahu ani nehovorím. Všetkyšaty, blúzky a nohavice boli z čínskeho obchodu.Oblečenie, ktoré sa páralo, ešte kým mi Číňan pri po-kladnici stačil vydať drobné. Keď som sa ho raz pýtala,dokedy je záruka na tie jeho handry, pohotovo mis tým svojím smiešnym prízvukom odpovedal:


Karin Krausová

40

„Toto leto.“Trpím skrytou fóbiou, že sa raz všetko to šatstvo

rozpadne priamo na mne, v priamom prenose, online.Stačí, že ma niekto viac priateľsky potiahne za rukáv a jejeho. Ten rukáv. Mne ostane zbyšok a hanba ako svet.Zatvorila som oči a zalovila naslepo. V ruke som držalakvetované šaty s napáraným rozparkom, ktorý nevydr-žal posledné pranie v lacnom poľskom prášku.

Rýchlo som sa osprchovala, upravila si vlasy a se -diac na okraji vani s ihlou a nitkou v ruke som zašíva-la ten rozparok.

Raz tento strašný sen dosnívam.Raz budem taká bohatá, že raňajky mi bude pripra -

vovať dievčinka v rovnošate a zvyšok dňa bude starost-livo žehliť moje bankovky. A bude mať čo robiť každýdeň do večera, to vám garantujem.



41

Kapitola 7

Možno by som si mala nájsť bohatého chla -pa, premýšľala som nad svojím osudom, kým pánv stredných rokoch študoval zmluvu o založení účtu.Rozhodol sa otvoriť si ho práve v našej pobočke, a taksom chápavo hľadela striedavo do jeho očí a do jeho ob-čianskeho preukazu. Podala som mu tlačivo a priateľ -sky sa usmiala.

Mám predsa prístup k bankovým účtom všetkýchnašich klientov. Urobím si zoznam tých najbohatšíchz nich a môžem ísť na vec. Pri všetkých účtoch mámemená, adresy a telefonické kontakty. Stačí si zostaviťrebríček najsolventnejších. Odpísať adresy, telefónnečísla. Vytočiť jedno z nich a zahrať príjemný omyl.

„Ahoj, kde si? Čakám ťa vo vani už celú večnosť...“Pridať eroticky podfarbený hlasný smiech a muž, čostojí za hriech, sa predsa chytí. Aké jednoduché.


Karin Krausová

42

„Preštudované?“ milo sa usmievam na chlapíka,ktorý by tiež stál za hriech. Zdvihne oči od formuláraa tak trochu ma balí.

Prikývne a podpíše zmluvu. Práve si u nás založilúčet.

„Koľko budeme vkladať?“ opýtam sa rutinne a te -raz tak trochu koketujem ja s ním.

Váha.Tuho premýšľa a nakoniec mi oznámi: „Tridsaťšesť

eur!“Starostlivo vyťahuje kovové dvojeurovky z igelito -

vého vrecka s nápisom DM market a v duchu ich pe-dantne spočítava.

Rozbil si prasiatko?Alebo si si rozmenil celoživotné úspory v samo -

obsluhe?Tak ty sa na ten môj zoznam nedostaneš, ani keby

si ma o to prosil na kolenách, počítam mince a milýúsmev sa mi postupne vytráca z tváre.

„Je to presne tridsaťšesť eur,“ pochválim toho „mi-lionára“ a robím si z dvojeuroviek vežičky.

„A keby som chcel k tomu účtu aj internet banking?“neprestáva ma udivovať svojimi otázkami dvojminú-tový klient našej banky.

„Žiadny problém, vypíšeme žiadosť a do týždňa námpríde prístupové heslo a GRID karta. Sta čí, ak sa tu nabudúci týždeň zastavíte osobne, a mô žete k svojmu



43

účtu k vašej plnej spokojnosti využívať aj túto služ-bu,“ vysvetľujem zdvorilo.

Z diaľky mi kýva môj šéf a snaží sa o moju pozor-nosť, kým ja tú svoju venujem tomuto takmer sociál-nemu prípadu.

„Ten internet banking si ešte premyslím. Porozprá -vam sa o tom s manželkou,“ šokuje ma ďalej svojimiodpoveďami finančný magnát a ja stisnem v počíta čiikonku tlačiť.

„Prejdite si to s manželkou, a keď sa rozhodnete, uro-bíme to na počkanie. Prajem vám pekný zvyšok dňa,“lúčim sa s tým zúfalcom a hodím očko na šéfa.

„Mám synááá!!! Mám synááá, narodil sa pred hodi-nou!!!“ Môj šéf, ktorý ma každý deň volá na obed a kaž-dých päť minút vyzlieka pohľadom, sa práve stal ot -com. Objímem ho a úprimne zablahoželám. Kravatumá nakrivo a trochu z neho aj razí.

„Lina, stal som sa otcom. Zdravý, skoro štvorkilovýchlapec.“

Nedokážem sa vymaniť z jeho objatia, a tak zápasí-me. Nevedela som ani, že je ženatý, nieto, že sa každúchvíľu stane otcom. Keď sa konečne dostanem z jeho„otcovského“ objatia, skontrolujem si nenápadne svo-je kvetované šaty. Čínsky textil nie je stavaný na vrúc-ne objatia a prudké pohyby.

„Lina! Ja viem, že je to proti pravidlám,“ hovorí a ob -jíma ma okolo pliec. „Ale dnes je výnimočná situá-


Karin Krausová

44

cia. Chápeš, zlatko... mám syna! Syna!“ vykrikuje a jasa snažím nenápadne vyslobodiť z jeho zovretia.

„Zvládneš to, však? Nemusím tu dnes trčať do záve-rečnej,“ v podstate sa nepýta. Konštatuje, že ako dvoj-hodinový otec dnes už nemusí robiť nič. Berie si svo-ju tašku, mobil.

„Je to len polhodinka, aj tak už nikto nepríde!“ vy-pína svoj počítač a zamyká príručnú pokladnicu.

„Syna! Mám syna,“ zakýva mi, skôr ako sa za nímstačia automaticky zatvoriť vchodové dvere, a priložísi prst na ústa.

„Pssst! Nikomu o tom, že tu už nie som, ani slovo!“ukazuje mi pobavene a vykročí k svojmu autu. O chví -ľu sa ozve hlasný zvuk jeho klaksóna a škripot kolies.Zbláznil sa, pomyslím si a tak trochu mu závidím.



45

Kapitola 8

Ešte nikdy som za tých šesť rokov, čo trčímv tejto banke, neostala v pobočke sama. Banka má to-tiž na takéto situácie svoje striktné predpisy. Tie prá-ve teraz spadli na hubu. Danielovi sa narodil syn a tobol vážny dôvod na to, aby neplatilo nič.

Rozhliadla som sa po prázdnej miestnosti a poma -ly začala robiť kasu. Kým spočítate a zosumarizujetevšetky denné výbery a vklady, trvá vám to minimálnehodinu. Pohrúžená do každodenného finančného ri-tuálu som nevnímala nič.

„Dobrý podvečer, Karolínka,“ pani Schwarzová upie -rala na mňa svoje bledomodré oči a trochu ma vyľa-kala.

„Dobrý aj vám,“ spamätala som sa. „Tento týždeňveľa kávičkujete,“ zažartovala som.

Pokývala neisto rukou.


Karin Krausová

46

„Nebudem vyberať, Karolínka,“ povedala ticho a po-dala mi veľkú papierovú tašku s logom výrobcu lu-xusnej obuvi.

„Zajtra odchádzam za synom do Ameriky. Vrátimsa až o pol roka, ak Pán Boh dá,“ usmiala sa.

„Rozhodla som sa všetky peniaze, ktoré mám, uscho-vať vo vašej banke. Vždy ste mi vraveli, že u vás súv bezpečí,“ opierala sa o svoj povestný dáždnik do kaž-dého počasia a z krku si sňala hodvábnu šatku.

Masívny zlatý náhrdelník na jej stále štíhlom krkusa zaleskol v celej svojej dvadsaťjedenkarátovej kráse.

„To je výborné! Konečne uvidíte svojho syna,“udržiavala som dialóg.

Mlčky prikývla.Z papierovej tašky, ktorú mi pred chvíľou podala,

som postupne vyberala bankovky. Gumičkou starost-livo zviazané stoeurové bankovky som kládla na kopuvedľa klávesnice počítača.

„Na chvíľu sa posadím, Karolínka. Kým to spočítate.“Moja doteraz najbohatšia klientka si sadla do kres-

la oproti mojej priehradke, kým ja som triedila ban-kovky.

Zdvihla som oči.V banke nebolo ani živej duše. Veľkú hodinovú ru-

čičku delila od dvanástky stotina milimetra a maláuž splývala so šestkou. V celej banke vládlo hrobovéticho.



47

„Prišli ste sama?“„Taxíkom, Karolínka, taxíkom,“ z koženej kabelky

vylovila papierovú vreckovku.„Vždy chodím taxíkom,“ zľahka znervóznela. „Veď

som vám to už tuším vravela,“ pretrela si vreckovkoučelo a strčila ju späť do kabelky.

„Iba si vás tak doberám. Viem, že chodíte taxíkom.“Vedela som to. Vedela som aj to, že ten taxík tu na

ňu čaká aj teraz. Stojí pred vchodom kdesi na parko-visku a trpezlivo vyčkáva.

Pani Schwarzová sa rozhliadala okolo seba.Za celé svoje štvorročné pôsobenie v tejto pobočke

som nikdy nerobila takýto vysoký vklad. Bankovkyv nominálnej hodnote sto eur zviazané gumičkou, akúsi dávam do vlasov, keď mama chce, aby som povysá-vala celý byt. Vyberala som ich z tej papierovej tašky slogom výrobcu luxusnej obuvi a ukladala ich vedľaseba. Tridsaťtri balíčkov stoeurových bankoviek posto kusov.

Trvalo mi zhruba dvadsať minút, kým som ich spo-čítala na čítačke. Náhodne zvolenú som podrobila testupravosti. Vodoznak, hrúbka bankovky, ochranný prú-žok, holografický prúžok. Všetko sedelo.

Ruky sa mi potili, ale môj povestný milý úsmev toistil.

Pravidlá banky, prebehlo mi mysľou. Pri vysokýchvkladoch je vždy potrebný supervízor. Kontrola šty-


Karin Krausová

48

roch očí, ako to nazývame interne. Žiadny pracovníkbanky nesmie urobiť výber ani vklad nad stanovenýlimit. Musí tu byť ešte niekto. Ešte niekto z banky, ktoo tom bude vedieť. Rozhliadla som sa okolo seba. Da -niel zmizol oslavovať svojho prvorodeného a Valér bolna školení.

Bola som tu úplne sama. Sama s pani Schwarzo -vou. Ten druhý pár očí, ktorý mal celú finančnú trans-akciu odobriť, patril tej najnesprávnejšej osobe. Patrilpani Schwarzovej.

„Tristotridsaťtisíc eur, “ povedala som bez zaváha-nia v hlase.

„Počkajte,“ vybrala z kabelky akýsi malý papierik.Nasadila si okuliare a dlho sa naň dívala.

„Máte pravdu, Karolínka. Je to presne tristotri -dsaťtisíc,“ zložila si okuliare.

Vstala z koženého kresla a bola veľmi bledá v tvári.„Ste v poriadku?“„Áno.“„Nechcete sa napiť?“„Nie, ďakujem. Viete, Karolínka, v januári tohto ro-

ku som mala osemdesiatšesť rokov,“ zašepkala.„Čo tam po rokoch,“ vypisovala som vkladový lístok.

Pomaly a premyslene som dávala na papier číslicu začíslicou. Písalo sa mi to tak strašne ľahko. Moje čísloúčtu by si zapamätalo aj trojročné dieťa. Moje čísloúčtu bolo to, ktoré bolo treba najviac zadotovať.



49

Bez mihnutia oka som napísala do kolónky čísloúčtu príjemcu 01770771.

Moje číslo účtu.Momentálne na ňom boli dve eurá a osemdesiat -

dva centov.Pani Schwarzová pristúpila k okienku a jemne

chvejúcou sa rukou podpísala vkladový lístok. Perojej po podpise zľahka vypadlo z ruky. Odtrhla som kó-piu a neponáhľala som sa s tým, aby som jej ho dala.Tuho som ho zvierala a snažila sa odvrátiť jej pozor-nosť od toho zdrapu papiera.

„Hotovo!“„Ďakujem,“ upravila si rukou pár neposlušných še-

divých prameňov vlasov. Vyšmykli sa jej zo starostlivoučesaného drdola.

„Vrátim sa o šesť mesiacov, tak sa tu opatrujte, Ka -rolínka,“ kývla mi na pozdrav.

Držala som v ruke ňou podpísaný doklad. Dokladna rozprávkovú sumu, ktorú práve bez toho, aby točo i len tušila, vložila na môj účet.

„Pani Schwarzová...“ usmiala som sa, „ešte toto.“Podala som jej tú kópiu.

Ruka sa mi na rozdiel od tej jej ani nezachvela. Ibasrdce mi bilo o niečo rýchlejšie.

„Všetko dobré a užite si to.“Vzala mi z ruky podávaný papier. Preložila ho na-

poly a starostlivo vložila do svojej drahej koženej pe-


Karin Krausová

50

ňaženky, do ktorej už toľkokrát predo mnou vkladalasvoju povestnú dvadsaťeurovku.

Vyprevádzala som ju milým úsmevom. Prvýkrátvo svojom živote som ten úsmev udržala iba sťažka.

Keď sa za ňou zavreli automatické dvere našej po-bočky, vyplnila som ešte jedno tlačivo. Výberové.

Zo svojho účtu, na ktorý mi pred chvíľou pani Schwar-zová vložila svoj majetok, som peniaze okamžite vybra-la. Tristotridsaťtisíc eur som nahádzala do firemnej ige-litky a vložila do svojej kabelky. Lacnej veľkej čiernej,na ktorú mi dal Vietnamec desaťeurovú zľavu.

Vypla som počítač a ostala potichu sedieť. Pár se-kúnd, minútu, päť minút. Stratila som pojem o čase.

„Zbohom,“ zašepkala som cez stisnuté pery. Ak exis-tuje nejaký Boh, tak dúfam, že sa práve nepozerá.

V tom momente som si to úplne neuvedomovala.V tom momente som mala iba stiahnuté hrdlo a rukysa mi jemne chveli. Na ten moment však nezabud-nem do konca svojho života.

Môj sen byť bohatou už nebol iba snom.V ten deň som poslednýkrát sedela za priehradkou

akejsi hlúpej banky. Zostať tam trčať čo i len o deňviac by už bol hriech.

To, že som bohatá žena, bol jednoducho fakt.


ISBN 978-80-89452-49-1


Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2012 ako svoju 52. publikáciuCopyright © Karin Krausová, 2012

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflIlustrácia na obálke: 123RF / Jana GuothováZodpovedná redaktorka: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Darina Belanová

Tlač:

FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-49-1


prachy pani schwarzovej

Documents