podnikové financie

Podnikové financieKarol Vlachynský a kol. – Podnikové financie

V ekonomike pôsobí množstvo hospodáriacich jednotiek, kt. môžeme rozdeliť do 2 skupín:

1.) spotrebiteľské jednotky – ich cieľom je čo najlepšie uspokojovať potreby svojich príslušníkov; poznáme: súkromné spotrebiteľské jednotky a verejné spotrebiteľské jednotky

2.) výrobné jednotky – podniky

Vývoj a charakteristika PF

Podnik je právne a ekonomicky samostatná plánovite organizovaná hospodárska jednotka produkujúca výrobky a služby pre trh.

Činnosti prebiehajúce v podniku nazývame podnikanie.

Podnik a podnikové financie

Podnikanie rešpektuje 3 základné princípy:

kombinácia výrobných faktorov na zabezpečenie požadovanej produkcie

princíp hospodárnosti (optim.vzťah medzi inputom a outputom)

princíp fin. rovnováhy – zabezpečiť, aby bol podnik trvalo schopný načas uhrádzať svoje finančné záväzky.


Peniaze sprostredkúvajú pohyb VF, tovarov a služieb. Peňažná stránka podnikania je objektom záujmu podnikových financií. Spôsob organizovania podnikových financií závisí od vládnuceho hosp.systému, ktorý môže byť:

systém administratívno-direktívneho centrálneho riadenia,

systém trh. hospodárstva.


Podnikanie v podmienkach trh. hospodárstva rešpektuje 3 základné princípy:

princíp súkromného vlastníctva autonómia rozhodovania vlastníkov

bez št. zásahov zhodnocovanie kapitálu


Formy vlastníctva podnikov: súkromné podniky – uplatňujú sa v nich

poznatky podnikových financií verejný podnikateľský sektor (št.

podniky a komunálne podniky, podniky so zmiešaným vlastníctvom)


Poznatky vednej disciplíny PODNIKOVÉ FINANCIE sa v plnej miere týkajú súkromných podnikov pôsobiacich v základných odvetviach národného hospodárstva v podmienkach trhového hospodárskeho systému. V štátnych podnikoch platia s istými obmedzeniami.

PF sa zaoberajú pohybmi peňazí vyvolanými podnikateľskou činnosťou.


Stredovek – rodiny si podnikateľské skúsenosti a praktiky remeselníkov odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Polovica 19. storočia – začína sa rozvíjať priemysel, zakladajú sa a. s.. Pre toto obdobie je charakteristický ek. rast, rozvoj medzinárodného obchodu, zakladajú sa vysoké školy. Vzniká všeobecná podnikovo-hosp. náuka ako samostatná vedná disciplína, ktorej súčasťou boli aj poznatky o podnikových financiách.

Vývoj podnikových financií

Prvá dekáda 20. storočia - vytvorila sa samostatná vedná disciplína „PF“ (najskôr sa tak stalo v USA). Táto veda vychádza z mikroekonomiky, nadväzuje na podnikovo-hosp. náuku, je úzko spojená s účtovníctvom a využíva štatistické i matematické metódy. PF sa zaoberajú všetkými stránkami peňažného hospodárenia podnikov.


Začiatok storočia (20.) – vznik veľkých a. s., zakladanie nových podnikov, ich fúzie a konsolidácie menej úspešných podnikov – PF sa zaoberali otázkami získavania kapitálu, finančnými otázkami zlučovania podnikov a záchranou finančne slabých podnikov.


20-te roky – technologické inovácie, vznik nových priemysel. odvetví, všeobecná povojnová ek. expanzia – PF sa zaoberali zdrojmi a nástrojmi externého financovania, otázkami kapitálových trhov a podnikovou likviditou.


30-te roky – PF riešia zachovanie podnikovej likvidity, finančné otázky reorganizácie, sanácie a likvidácie podnikov. V obl. externého financovania skúmajú spôsoby ochrany veriteľov a vonkajšieho hodnotenia fin. situácie podnikov. Rozvíja sa fin. analýza a jej metódy – vďaka zavedeniu povinnosti podnikov zverejňovať údaje o svojej činnosti.


40-te roky – základom bol pohľad zvonka – t.j. pohľad na financie podniku z hľadiska verejnosti, investorov a veriteľov; hlbšie sa rozpracovali otázky fin. plánovania a riadenia pohybu peň. tokov hotovostí (cash-flow).


50-te roky – rozpracovali sa metódy hodnotenia efektívnosti investovania v podnikoch – to bolo základom riešenia efektívnosti alokácie kapitálu vnútri podniku; rozpracovali sa aj otázky oceňovania podniku.


60-te a 70-te roky – rozpracovanie teórie portfólia (zásoba CP rôzneho druhu, ktoré podnik vlastní a kt. súvisia s fin. investovaním) – Markowicz, Sharpe a iní.

teória oceňovania opcií (právo kúpiť alebo predať akciu alebo iný majetok za vopred dohodnutú cenu). Rozvinul sa informačný systém, prehĺbili sa fin. analýzy, aplikácia metód operačného výskumu a teórie rozhodovania.


PF začínajú mať vlastnú teoretickú kostru, na základe kt. budujú aj normatívny prístup k jednotl. problémom. Používajú matematické metódy a rozvinuté analytické nástroje.

Začína sa uplatňovať manažérsky prístup k PF – ide o pohľad zvnútra, hľadá sa odpoveď na otázku: akým spôsobom (fin. otázka) naplniť podnikateľský cieľ – takýto prístup rozvíja finančný manažment.


Začiatok 80.rokov – problematika fin. trhov, PF reagujú na rýchly rozvoj fin. derivátov.

90-te roky – liberalizuje sa pohyb kapitálu a peňazí, rozvíjajú sa finančné inovácie, vzniká finančné inžinierstvo;

2. polovica 90. rokov – zrýchlil sa rozvoj

IT


PF sú sústava peň. vzťahov, do kt. podnik vstupuje pri získavaní fin. zdrojov, pri ich alokovaní a viazaní v jednotlivých zložkách majetku, pri produktívnom využívaní majetku a pri získavaní a rozdeľovaní dosiahnutých výsledkov.

Súčasné podnikové financie

a) podľa charakteru: rozpočtové úverové poisťovacie sekuritné realizačnéb) podľa subjektov (peň. vzťahov) vzťahy v rámci podniku vzťahy medzi podnikom a i. ek. subjektmi

(zamestnanci, akcionári, obch. partneri)

Členenie peňažných vzťahov:

c) podľa oblasti podnikovej činnosti vzťahy pri získavaní fin.zdrojov, s ktorými potom

podnik hospodári ( pôvodné vklady vlastníkov resp. spoločníkov, ich dodatočné vklady, úverové zdroje, dotácie – označujeme ich pojmom financovanie podniku

vzťahy spojené s alokáciou fin.zdrojov do jednotlivých zložiek majetku a to do dlhodobého hmotného a nehmotného majetku, do dlhodobého finanč.majetku (cenných papierov), do zásob, pohľadávok a pohotových peň. - investovanie


vzťahy viažúce sa na produktívne využívanie podnikového majetku - vzťahy spojené s N a V, tvorbou zisku a pohybmi tokov hotovostí (cash flow)

vzťahy pri rozdeľovaní dosiahnutých výsledkov hospodárenia – odvod daní, výplata podielu na zisku (dividend), zvyšovanie ZI, zvyšovanie RF


Majetok podniku – zahŕňa všetky jeho aktíva (neobežný a obežný majetok).

Neobežný majetok členíme na: dlhodobý nehmotný majetok dlhodobý hmotný majetok dlhodobý finančný majetokObežný majetok zahŕňa: zásoby pohľadávky krátkodobý finančný majetokFin. majetok – CP, ceniny, vklady v banke, hotovosť.Majetková štruktúra charakterizuje pomer medzi

jednotlivými zložkami majetku podniku.

Majetok a majetková štruktúra

Kapitál podniku – súhrn fin. zdrojov, kt. boli vynaložené na získanie podnikového majetku (tento majetok finančne kryjú)

Fin. štruktúra podniku – štruktúra jednotl. zložiek kapitálu.

Kapitálová štruktúra – podiely finančných zdrojov, ktoré sú v podniku k dispozícii trvalo a dlhodobo (konsolidované finančné zdroje)

Kapitál a kapitálová štruktúra

Stavové veličiny majetku a kapitálu sa zachytávajú v súvahe podniku zostavovanej k istému momentu.

Tokové veličiny – N a V, peňažné príjmy a výdavky podniku. Zachytávajú sa vo výkaze ziskov a strát a vo výkaze peň. tokov – príjmov a výdavkov (cash flow)

Výnosy – sú to predovšetkým tržby z realizácie výrobkov a služieb, aktivácia materiálov a tovarov získaných vo vl. réžii, predaj dlhodob. majetku, výnosy z operácií s CP, úroky.

Stavové a tokové veličiny

Náklady – peň. vyjadrenie živej a zhmotnenej práce spotrebovanej v podniku.

Peň. príjmy a výdavky – sumy, kt. za určité obd. podnik prijal alebo vydal.

Výkaz Z a S – zachytáva N a V podniku v období, ku kt. sa vzťahujú, bez ohľadu na to, či v danom období ich ekvivalent v peň.forme do podniku prišiel alebo z podniku odišiel.

Výkaz ziskov a strát

1. Výnosy z hosp. činnosti (prevádzkové V)

2. Náklady na hosp. činnosť (prevádzkové N)

3. (1-2) Výsledok hospodárenia z HČ

4. Finančné Výnosy

5. Finančné Náklady 6. (4-5) Výsledok hospodárenia z finanč.

činnosti

7. Daň z príjmov 8. (3+6-7) výsledok hospodárenia z bežnej

činnosti9. Výsledok hospodárenia z mimoriadnej

činnosti10.Výsledok hospodárenia za bežné účtovné

obdobie

Výkaz ziskov a strát

Prehľad peň. tokov (CF) – zachytáva skutočný pohyb peň. prostriedkov v danom období.

Peň. výdavok vzniká vtedy, keď podnik za vstupy platí. Náklad vzniká pri vynaložení týchto vstupov v transformačnom procese (pri DH majetku má formu odpisov).

Činnosti podniku sa pre potreby zostavenia prehľadu PT (Cash flow) členia na prevádzkové, investičné a finančné. Uplatňuje sa priama a nepriama metóda.

Prehľad peň. tokov – Cash flow

Priame vykazovanie CF – priame sledovanie všetkých peň. príjmov a výdavkov za určité obdobie

Nepriame vykazovanie CF – vychádza z výsledku hospodárenia pred zdanením. Ten sa upravuje o výnosy, kt. v danom obdobie nevyvolali peň. príjem, o náklady, kt. neznamenali peň. výdavky, o daň resp. iné položky.

Pri finančných tokoch z investičných a finančných činností sa uplatňuje len priama metóda.

Prehľad peň. tokov – Cash flow

Finančné rozhodovanie podniku predstavuje konkrétnu náplň procesu formulovania a realizácie finančnej politiky podniku. Ide o proces, ktorý začína formuláciou problému a končí výberom jednej možnosti z možných alternatív („výber optimálneho variantu riešenia“).

Ide o problémy súvisiace s pohybom kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov – rozhodujúcim kritériom je ako prijaté riešenie prispeje k plneniu cieľov podniku.

Finančné riadenie podniku

Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie pohybu kapitálu, peňazí, pohľadávok a záväzkov.

Finančné riadenie je súčasťou riadenie podniku ako celku, vychádza z týchto princípov:

väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie; vyššie výnosy sú lepšie ako nižšie, skôr je lepšie ako neskôr, menšie riziko je lepšie ako väčšie, je výhodné mať možnosť voľby.


Základné problémy pri finančnom riadení, ktoré je potrebné riešiť, sú:◦ Koľko kapitálu treba na činnosť podniku? ◦ Odkiaľ sa potrebný kapitál získa? ◦ Kam, do čoho získaný kapitál umiestniť? – ◦ Ako rozdeliť finančný výsledok?

Informácie sú nevyhnutnou podmienkou správneho finančného rozhodovania.

Finančné riadenie je spojenie 2 procesov: finančného rozhodovania a organizovania finančných procesov.

Obsah a princípy finančného riadenia podniku

Cieľom fin. rozhodovania je formulovať finan. ciele a nachádzať spôsoby plnenia týchto cieľov. Proces možno rozdeliť do 4 fáz:

Rozpoznanie potrebnej zmeny a formulovanie jej cieľa,

Vyhľadávanie možných riešení Vyhodnocovanie jednotlivých alternatív

z hľadiska výnosovosti a rizikovosti riešenia, Prijatie rozhodnutia.


Finančná stratégia – zahŕňa opatrenia na dosiahnutie dlhodobejších, zásadnejších cieľov, napr. rozhodnutia o financovaní investičných projektov, o zásadných zmenách fin. štruktúry podniku, o koncepcii dividendovej politiky.

Operatívne finančné riadenie – je zamerané najmä do vnútra podniku, je to každodenné organizovanie fin. procesov.

Kritéria fin. riadenia – likvidita, rentabilita (ziskovosť) a riziko. Fin. rozhodovanie je vždy istým kompromisom medzi snahou o čo najvyššiu rentabilitu a snahou zabezpečiť požadovanú úroveň likvidity a to pri stupni rizika, ktorý je podnik ochotný akceptovať.

Organizovanie fin. procesov – zabezpečuje realizáciu prijatých riešení.


1.Výsledok hospodárenia (finančný výsledok) – rozdiel medzi všetkými V a N podniku (zisk alebo strata), charakterizuje efektívnosť používania podnikového kapitálu. Je zdrojom financovania podniku a zdrojom dôchodkov vlastníkov. Zisk neznamená vždy viac peňazí. Pri posudzovaní finančného rozhodovania je treba hodnotiť nielen ziskovosť, ale aj vplyv na pohyb peňazí (CF).

Základné kategórie využívané pri finančnom riadení podniku

2. Peňažné toky hotovostí (cash-flows) – je kľúčová kategória pri otázkach platobnej schopnosti, likvidity a investičných rozhodnutiach. Rozoznávame:

Bruto cash flow = všetky peňažné príjmy a výdavky podniku za isté obdobie (napr. 1 rok).

Netto cash flow = pozitívne saldo bežných peňažných príjmov a výdavkov, do ktorých nie sú zahrnuté výdavky investičného charakteru. Netto CF v podstate zahŕňa odpisy, zisk po zdanení a položky časového rozlíšenia.


Stav peň. prostriedkov na konci účtovného obdobia z prehľadu CF sa musí rovnať stavu peňazí, ktorý sa vykazuje v súvahe podniku.

Rozdiel medzi ZISKOM a NETTO CF je daný rozdielom medzi výnosmi a peňažnými príjmami a rozdielom medzi nákladmi a peňažnými výdavkami


3. Úrok a úroková sadzba - Úrok je platbou spojenou s úverovým vzťahom. Platí ho dlžník – je to cena používania peňazí. Pomer medzi úrokom a príslušným dlhom je úrokovou mierou. Percentuálne vyjadrenú úrokovú mieru označujeme ako úroková sadzba.

V úrokovej sadzbe sú zahrnuté viaceré komponenty: Čistý – netto úrok Úhrada nákladov spojených s poskytnutím úveru

a jeho správou Odmena veriteľa za znášanie rizika – riziková prémia Inflačná prémia Miera zdaňovania úrokového výnosu veriteľa


Rozoznávame: Nominálnu úrokovú sadzbu – je určená

dohodou medzi veriteľom a dlžníkom. Reálnu úrokovú sadzbu – je očistená o vplyv

zdanenia a inflácie. Efektívna úroková sadzba – je percentuálne

vyjadrenie súčasnej hodnoty výnosu jednotlivých investícií. Berie do úvahy, že výnosy prichádzajú v budúcnosti, vyjadruje súčasnú hodnotu týchto budúcich výnosov a dáva ju do vzťahu k investovanej sume.


Diskontná sadzba – úroková sadzba, pri ktorej centrálna banka poskytuje úvery obchodným bankám.

Reeskontná sadzba – používaná centrálnou bankou pri reeskonte (odkúpení) zmeniek, ktoré eskontovali (odkúpili od svojich klientov) obchodné banky. Je mierne vyššia ako diskontná sadzba.

Lombardná sadzba – pri ktorej centrálna banka poskytuje lombardné úvery obchodným bankám. Ide o úvery kryté istou zálohou (lombardom). Býva ešte vyššia ako reeskontná sadzba.

Finančné trhy pracujú s viacerými základnými úrokovými sadzbami:

Medzibanková úroková sadzba – priemer sadzieb na medzibankovom trhu. Podľa trhu rozoznávame: LIBOR (London Interbank Offered Rate), FIBOR (Frankfurt), NIBOR ( New York), BRIBOR (Bratislava)

Prime rate – základná úroková sadzba, pri ktorej poskytujú obchodné banky krátkodobé úvery prvotriednym klientom. Na prime rate majú väzbu aj úrokové sadzby, ktoré platia banky klientom za depozitá.

Trhová úroková sadzba – priemer úrokových sadzieb z úverov poskytovaných OB nebankovým klientom.

Finančné trhy pracujú s viacerými základnými úrokovými sadzbami:

4. Časová hodnota peňazí – pri finančnom rozhodovaní nezáleží len na sumách peňažných príjmov a výdajov, ale aj na rozložení v čase. Veľkosť rozdielu ovplyvňuje inflácia (deflácia) a výnosnosť investovania peňazí.

Výnosnosť investovania peňazí – je rozdielna pri rôznych spôsoboch investovania: pri uložení v banke, pri poskytovaní pôžičky, pri nákupe cenných papierov atď. Výnosnosť investovaných peňazí určuje doba viazania peňazí v príslušnej investícii a dosahovaná miera výnosu.


Vývoj cenovej hladiny – vyjadruje intenzitu znehodnocovania alebo zhodnocovania peňazí v čase. Inflačný vývoj je charakterizovaný rastom cenovej hladiny v hospodárstve. Kúpna sila peňazí sa znižuje, a preto peniaze, ktoré získame v budúcnosti, sú menej hodnotné než rovnaká suma peňazí v súčasnosti. Obrátene pôsobí deflačný vývoj, teda znižovanie cenovej hladiny.

Časová hodnota peňazí sa zohľadňuje pri: investičných rozhodnutiach, pri výpočte hodnoty cenných papierov, pri ohodnocovaní majetku, pri rozhodovaní o výhodnosti lízingu atď.

Časová hodnota peňazí

5. Neurčitosť, neistota, riziko Neurčitosť – situácia, v ktorej nie sme schopní

s dostatočnou spoľahlivosťou definovať stavy, procesy a výsledky, ktoré môžu v danej oblasti nastať.

Neistota – poznáme možné stavy, procesy a výsledky, ale nevieme odhadnúť stupeň pravdepodobnosti, s akou k nim môže dôjsť.

Riziko – neistota, pri ktorej sme schopní kvantifikovať pravdepodobnosť odklonu od predpokladaných hodnôt.

Istota – rozhodnutie prinesie len 1 možný vopred určiteľný výsledok.


Podnikateľské rozhodovanie prebieha prevažne v podmienkach neistoty. Rozoznávame tieto čiastkové riziká:

Finančné riziká: Riziko financovania Riziko zmeny cien majetkových cenných papierov Riziko zlyhania protistrany Riziko zmeny úrokovej sadzby na trhu Menové riziko Riziko likvidityIné podnikateľské riziká: trhové riziko ( koľko produkcie sa

predá a za akú cenu), prevádzkové riziká (výroba, marketing), riziko straty dobrého mena, politické a legislatívne riziká.

5. Neurčitosť, neistota, riziko

Kvantifikácia rizík je prvým predpokladom voľby opatrení zameraných na ich zmierňovanie resp. prekonávanie.

Hovoríme o manažmente rizika v podniku. Pri finančných rizikách môžeme opatrenia členiť na preventívne (ofenzívne), zamerané na predchádzanie stratám, a defenzívne, ktoré hľadajú spôsoby úhrady už vzniknutých škôd.

5. Neurčitosť, neistota, riziko

percentuálne vyjadrený čistý výnos, ktorý prináša investovaný kapitál. Ide o špecifický ukazovateľ rentability celkového kapitálu. Ako kritérium slúži miera výnosu, ktorú podnik požaduje ako minimálnu hranicu efektívnosti projektu. Podnik požaduje rôzne vysoké miery výnosu pre projekty s rôznou rizikovosťou (ako tzv. rizikovú prémiu). Pri hodnotení miery výnosu treba rozlišovať nominálnu a reálnu mieru výnosu. Reálnu mieru výnosu dostaneme, ak nominálnu mieru upravíme o mieru inflácie.

Podmienkou správneho fin. rozhodovania je kvantifikácia reálnej miery výnosu jednotlivých investičných variantov vo vzťahu k ich rizikovosti.

6. Požadovaná miera výnosu

týmto pojmom označujeme hodnotu alternatívneho použitia finančných alebo iných zdrojov, hodnotu obetovanej alternatívnej príležitosti. Ak účtovne vykázaný výsledok hospodárenia znížime o náklady alternatívnych príležitostí, dostaneme ekonomický výsledok hospodárenia (zisk alebo stratu). Hoci ho obvykle nie je možné presne vyčísliť, jeho zohľadňovanie pri finančnom rozhodovaní je veľmi užitočné.

7. Náklady alternatívnych príležitostí

Finančná politika podniku určuje spôsob uplatňovania princípov finančného riadenia v konkrétnom podniku pre dané obdobie.

Faktory ovplyvňujúce finančnú politiku: stav a vývoj svetových trhov, lokálne ek. prostredie, typ podniku.

Finančná politika podniku

1.Stav a vývoj svetových trhov – svetové trhy tovarov a služieb podliehajú cyklickému vývoju pričom hĺbka a doby trvania cyklu sa menia. Stav a vývoj trhov charakterizuje najmä tempo rastu HDP, objem medzinárodnej výmeny tovarov a služieb, vývoj podnikateľ. dôvery a i. Trhy tovarov a služieb pôsobia na podnik cez P a D a s tým súvisiace pohyby cien, čo v konečnom dôsledku ovplyvňuje vývoj výsledkov hospodárenia podnikov.

Finančný trh zahŕňa kapitálový, peňažný, devízový, derivátový, poistný trh a trh zlata a drahých kovov.

2.Lokálne ekonomické prostredie – podľa vplyvu podniku ho členíme na makroekonomické a mikroekonomické prostredie podniku.

Faktory ovplyvňujúce finančnú politiku:

jednotlivé podniky ho nemôžu ovplyvňovať, ale musia sa mu prispôsobovať. Je ovplyvňované vývojom hospodárstva a jeho konjuktúry a ekonomickou politikou v štáte.

Vývoj hospodárstva – ovplyvňuje fin. hospodárenie podniku. Je to najmä:

Stav na regionálnom finančnom trhu a jeho očakávaný vývoj

Stav a vývoj obchodnej bilancie štátu Existencia inflačného vývoja a tempo inflácie Výška zahraničnej zadlženosti štátu, bánk a podnikového

sektora Priame investície získavané zo zahraničia a investovanie

podnikov v zahraničí Stav na trhu práce.

Makroekonomické prostredie

Mikroekonomické prostredie podniku – tvoria ho dodávatelia a odberatelia, konkurenti, rôzne poradenské firmy, podnikateľské zväzy, odborové organizácie a iné. Dochádza k obojstrannej komunikácii a ovplyvňovaniu medzi podnikom a týmito subjektmi.

Mikroekonomické prostredie podniku

3. Typ podniku – typ podniku možno charakterizovať podľa:

Odvetvie a odbor Veľkosť podniku a jeho postavenie na trhu Právna forma podniku Fáza ŽC podniku Fáza hospodárskeho cyklu

Faktory ovplyvňujúce finančnú politiku:

Podnik jednotlivca – má 1 vlastníka, vklad kapitálu a vedenie podniku je v rukách 1 osoby. Vlastník plne zodpovedá za činnosť podniku a za jeho záväzky ručí neobmedzene celým svojím majetkom. Pretože nesie celé riziko, rozhoduje samostatne aj o rozdeľovaní zisku a úhrade straty. Keď je potrebné zväčšiť kapitálovú základňu, môže prijať tichého spoločníka.

Právna forma podnikov na Slovensku

Verejná obchodná spoločnosť – združuje na základe spoločenskej zmluvy fyzické alebo aj právnické osoby. Podniká pod vlastným menom a spoločníci ručia za jej záväzky spoločne, celým svojím majetkom. V otázkach riadenia a rozhodovania je postavenie spoločníkov rovnaké.


Komanditná spoločnosť – združuje 2 typy spoločníkov – komplementárov a komanditistov. Komplementári majú rovnaké postavenie ako spoločníci v.o.s. Komanditisti ručia do výšky nesplatenej časti svojho vkladu. Zvyčajne nemajú významnejší vplyv na riadenie spoločnosti.


Európske zoskupenie hospodárskych záujmov – môžu založiť minimálne 2 právnické alebo fyzické osoby, ktoré majú svoju hlavnú činnosť v 2 rôznych štátoch EÚ. Členovia združenia si zachovávajú právnu a ekonomickú samostatnosť. Hlavným účelom nie je dosahovať zisk zoskupenia, ale pomôcť medzinárodnej podnikateľskej spolupráci. Združenie riadi a zastupuje konateľ.


Spoločnosť s ručením obmedzeným – je formou kapitálovej spoločnosti, ktorá je typická pre malé a stredné podniky. Môže ju založiť 1 alebo viac osôb, ktoré medzi sebou uzavrú spoločenskú zmluvu. V nej dohodnú meno, sídlo, výšku vkladu každého spoločníka, predmet podnikania a mená členov riadiacich orgánov spoločnosti. Orgánmi spoločnosti sú valné zhromaždenie spoločníkov ako najvyšší orgán, konatelia – vystupujú v mene spoločnosti navonok a dozorná rada, ktorá dohliada na činnosť konateľov a podáva správu valnému zhromaždeniu. Spoločnosť zodpovedá za záväzky celým svojím majetkom, jednotlivý členovia len do výšky nesplatenej časti svojho obchodného podielu. O rozdelení zisku rozhoduje valné zhromaždenie.


Akciová spoločnosť – je typická pre veľké podniky. Jej základné imanie sa skladá s určeného počtu akcií s určitou menovitou hodnotou. Akcie sú obchodovateľné cenné papiere, s ktorými sú spojené práva akcionára ako spolumajiteľa spoločnosti. Orgánmi a.s. sú: valné zhromaždenie, ako najvyšší orgán, predstavenstvo, ktoré je štatutárnym orgánom riadiacim spoločnosť a konajúcim v jej mene a dozorná rada dohliadajúca na výkon predstavenstva. Za záväzky ručí a.s. celým svojím majetkom, jednotliví akcionári len do výšky zatiaľ nesplatenej hodnoty upísaných akcií. O rozdeľovaní zisku rozhoduje valné zhromaždenie.


Európska spoločnosť – vzniká zlúčením spoločností z aspoň 2 členských štátov EÚ, ako holding alebo spoločná dcérska spoločnosť 2 spoločností z rôznych štátov EÚ.


Družstvo – je spoločenstvo neuzavretého počtu fyzických a právnických osôb, založené na účel podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych a iných potrieb svojich členov. Základné imanie tvoria členské vklady. Orgánmi družstva sú: členská schôdza, predstavenstvo ako štatutárny orgán, a kontrolná komisia. Za záväzky ručí družstvo celým svojim majetkom, členovia za záväzky družstva neručia. O použití zisku rozhoduje členská schôdza.

Európske družstvo – jeho členmi môžu byť fyzické a právnické osoby z rôznych členských krajín EÚ.


Finančná politika vychádza zo strategických a taktických cieľov podniku a svojimi nástrojmi a postupmi prispieva k ich realizácii. Zahŕňa 4 na seba nadväzujúce činnosti:

Formulácia finančných cieľov podniku Voľba nástrojov a opatrení zabezpečujúcich

realizáciu FC Vysporiadanie finančných výsledkov

hospodárenia Finančná analýza a kontrola

Obsah finančnej politiky podniku

1. Formulovanie finančných cieľov – základný cieľ pod. činnosti, ktorý je súčasne aj základným finanč. cieľom je jednou z rozhodujúcich otázok pod. hospodárenia. V minulosti prevládali rôzne názory na formuláciu podnikateľského cieľa: od maximalizácie zisku, cez snahu o čo najvyšší zisk, maximalizáciu trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov až po súčasnú:maximalizáciu trhovej hodnoty podniku pre vlastníkov, rešpektujúca obmedzenia vyplývajúce z odlišných záujmov ďalších účastníkov podnikania.


Za najdôležitejšie čiastkové finančné ciele podniku sa považujú: likvidnosť, rentabilita a stabilita.

Likvidnosť - Likvidnosť je schopnosť premeniť majetkové hodnoty na peniaze ako najlikvidnejšie aktívum. Charakterizuje predpoklady podniku plniť platobné záväzky v budúcnosti. Zabezpečiť likvidnosť podniku znamená mať takú štruktúru finančných zdrojov, aby jednotlivé majetkové účasti nadobudli v procese svojho kolobehu peňažnú formu skôr, ako sú splatné záväzky, ktoré príslušné majetkové účasti finančne kryjú. Likvidnosť zabezpečuje budúcu platobnú schopnosť podniku.


Platobná schopnosť – solventnosť – znamená, že podnik má vždy toľko pohotových platobných prostriedkov, aby mohol bežne a načas uhrádzať svoje splatné záväzky. Trvalá platobná schopnosť je pre podnik veľmi dôležitá, pretože je nevyhnutnou podmienkou jeho prežitia v trhovej ekonomike. Je základom dôvery vlastníkov, dodávateľov a veriteľov, základnou črtou jeho dobrej povesti.


Likvidita – charakterizuje úroveň schopnosti uhrádzať záväzky. Kvantifikuje sa niekoľkými ukazovateľmi.

Ukazovateľ likvidity (čistý pracovný/prevádzkový kapitál) = obežný majetok – krátkodobé záväzky

Niekedy sa stretávame s pojmom strategická likvidita – také zloženie majetku a finančných zdrojov, aby sa zabezpečila nielen bežná úhrada podnikových záväzkov (operatívna likvidita), ale aj realizácia strategických zámerov podniku.


Rentabilita vyjadruje ziskovosť. Podnik je rentabilný, ak dosahuje zisk, t.j. ak sú jeho výnosy vyššie ako náklady. Vo všeobecnosti sa rozdiel medzi výnosmi a nákladmi označuje ako výsledok hospodárenia. V slovenskej sústave sledovania a vykazovania sa celkový výsledok hospodárenia podniku za bežné účtovné obdobie skladá zo súčtu výsledku hospodárenia z hospodárskych činností, výsledku hospodárenia z finančných činností a výsledku hospodárenia z mimoriadnych činností, pričom všetky zložky sa upravujú o daň z príjmov.

Rentabilita

Rentabilita vlastného kapitálu RVK

=zisk po zdanení ×100 / vlastný kapitál Ukazovateľ informuje, ako podnikateľ

zhodnocuje vlastný kapitál. Je dôležitý aj preto, že je priamo spojený s trhovou hodnotou podniku.

Rentabilita

Stabilita znamená schopnosť pri stále sa meniacich vonkajších aj vnútorných podmienkach podnikovej činnosti zabezpečovať požadovanú úroveň likvidity a rentability. Udržiavanie finančnej stability predpokladá pružnosť, schopnosť operatívne reagovať na zmeny v potrebe pod. kapitálu.

Stabilita

Aby sa podnikom definované a kvantifikované ciele podarilo splniť, musí vedenie na návrh fin. manažérov zvoliť použitie adekvátnych finančných nástrojov a opatrení. Kritériom voľby je očakávaný prínos a súčasne rizikovosť riešenia. Dobre stanovené ciele a vhodne zvolené nástroje a opatrenia na ich realizáciu nemôžu byť úspešné, ak sa nepodarí presadiť ich v každodennej činnosti podniku.

2. Voľba nástrojov a opatrení na dosahovanie fin. cieľov

Finančným výsledkom hospodárenia môže byť zisk alebo strata. Ak je výsledkom zisk, treba prijať rozhodnutie o jeho rozdelení. Prvou položkou, ktorú treba záväzne vyčleniť je daň zo zisku (daň z príjmov). O rozdelení zisku po zdanení rozhodujú vlastníci podniku. Ide o rozdelenie na časť, ktorú odčerpajú z podniku vlastníci, a časť, ktorá sa ponechá v podniku ako interný finančný zdroj (ako zdroj samofinancovania). Ak je výsledkom hospodárenia strata, treba rozhodnúť o spôsobe jej úhrady tak, aby riešenie čo najmenej poškodilo produkčný potenciál a goodwill podniku.

3. Vyzporiadanie finančných výsledkov hospodárenia

zaoberá sa fin. situáciou podniku. Jej úlohou je: Charakterizovať, ako sa splnili finančné ciele podniku. Odhaliť príčiny odchýlok skutočnosti od plánovanej

kvantifikácie cieľov. Posúdiť, či podnikom plánované fin. ciele boli stanovené

reálne a či boli zvolené adekvátne nástroje a opatrenia na ich zabezpečenie.

Charakterizovať stav fin. zdravia podniku a jeho očakávaný budúci vývoj, ako aj celkové postavenie na trhu.

Cieľom fin. analýzy je hodnotiť, či finančné činnosti v podniku prebiehajú v súlade s platnými právnymi normami. Má poukázať na nedostatky v tejto oblasti a požadovať nápravu. Vykonáva ju vnútropodniková kontrola a externé revízne orgány.

4. Finančná analýza a kontrola

Financovanie podniku – je proces získavania kapitálu, s ktorým podnik hospodári a pomocou ktorého vykonáva svoju podnikateľ. činnosť. Veľkosť a štruktúra tohto kapitálu je daná fin. potrebami a zdrojmi, z ktorých sa kapitál sústreďuje.

Financovanie podniku, jeho majetková, fin. a kapitálová štruktúra

Pri riadení finančného hospodárenia treba riešiť 3 základné otázky:

Koľko kapitálu podnik potrebuje? Odkiaľ potrebný kapitál získa? Aká by mala byť štruktúra získaného

kapitálu?

Financovanie podniku, jeho majetková, fin. a kapitálová štruktúra

Členenie fin. potrieb podniku (z hľad. príčin ich vzniku):

potreby vznikajúce pri založení podniku potreby vznikajúce pri jeho činnosti

a ďalšom rozvoji

Finančné potreby a fin. zdroje podniku

1.) pri zakladaní podniku: - veľkosť kapitálu závisí od odboru podnikania, objemu a

náplne činnosti, tech. a technologickej úrovne, od očakávanej rýchlosti obratu, od cien.

2.) v priebehu podnikovej činnosti: rozvoj podniku môže byť zámerom podniku alebo môže byť

aj spontánny, plánovite nepripravený. Potom sa uskutoční potrebné zvýšenie kapitálu, ktorého zdrojom môžu byť:

dodatočné vklady vlastníkov, vnútorné zdroje zahŕňajúce odpisy DHM a DNM a zisk po

zdanení znížený o podiely vyplatené vlastníkom (dividendy),

prírastky podnikových záväzkov.

Faktory vplývajúce na potrebný objem majetku

3.) obmedzovanie podnikovej činnosti: Keď sa časť kapitálu uvoľní, vlastníci musia

rozhodnúť o jeho ďalšom použití. V tejto situácii nastupujú postupy krízového riadenia, ktoré by mali viesť k revitalizácii podniku.

Faktory vplývajúce na potrebný objem majetku

rozumieme ňou štruktúru aktív podniku; zo statického hľadiska je to strana aktív súvahy podniku;

skupiny aktív: Pohľadávky za upísané vl.imanie Neobežný majetok Obežný majetok Ostatné aktíva

Majetková štruktúra podniku

v podniku je viazaný trvalo resp. dlhodobo. Doba jeho obratu je pomalá, presahuje 1 rok. Patrí sem:

Dlhodobý nehmotný majetok DNM: práva priemyselného vlastníctva, autorské práva, licencie, patenty, softvér, projekty, výrobné a technologické postupy, marketingové štúdie, výdavky spojené so založením podniku. Podľa predpisov v SR ich cena je vyššia ako 2400 € a majú prevádzkovo-technické funkcie alebo použiteľnosť dlhšiu ako 1 rok.

Dlhodobý hmotný majetok DHM – budovy, stavby, samostatné hnuteľné veci a ich súbory, ktoré majú samostatné technicko-ek. určenie, ktorých vstupná cena je vyššia ako 1700 € a majú prevádzkovo-techn. Funkcie dlhšie ako 1 rok: pestovateľské celky, zvieratá a základné stádo.

Dlhodobý finančný majetok DFM – podielové cenné papiere a vklady v iných podnikoch (viac ako rok), pôžičky, ktoré podnik poskytol s dobou splatnosti viac ako rok, umelecké diela a zbierky, predmety z drahých kovov, pozemky.

Neobežný majetok

jeho doba obratu nepresahuje 1 rok Zásoby: výrobné (suroviny, materiál), zásoby

nedokončených výrobkov, polotovary vlastnej výroby, hotové výrobky a tovary nakúpené na účel predaja

Pohľadávky (dlhod. + krátkodobé s lehotou splatnosti do 1 roka)

Krátkodobý finančný majetok – peniaze v hotovosti, na účtoch v bankách, krátkodobé obchodovateľné cenné papiere (pokladničné poukážky, komerčné papiere, zmenky, krátkodobo držané iné cenné papiere (akcie, obligácie), ceniny.

Obežný majetok

v zásade sa používajú nasledujúce spôsoby ocenenia: Obstarávacie ceny – ceny, za ktoré sa príslušné

zložky majetku nakúpili Vlastné náklady – pri zložkách majetku, ktoré

podnik získal vlastnou činnosťou (nedokončené a hotové výrobky na sklade)

Reprodukčné ceny – ceny, za ktoré by bolo možné príslušný majetok nakúpiť v momente oceňovania.

Zostatkové ceny – dostaneme, keď od pôvodného ocenenia odpisovaného DM odpočítame už vykonané odpisy (sumu oprávok).

Oceňovanie podnikového majetku:

Menovité (nominálne) hodnoty – vyjadrujú pôvodné ocenenie pohľadávok a záväzkov.

Trhové ceny – ceny, za ktoré možno k termínu ocenenia zložky majetku kúpiť na trhu.

Reálna hodnota – suma, za ktorú sa môže majetok vymeniť (alebo záväzok vyrovnať) v nezávislej transakcii. Môže to byť trhová cena alebo hodnota určená posudkom znalca.

Oceňovanie podnikového majetku:

podnikový kapitál, t.j. suma fin. zdrojov viazaných k istému okamihu v podnikom majetku.

Obraz o pod. kapitáli získame zo strany pasív súvahy. Štruktúru PK označujeme pojmom finančná štruktúra.

Pojem fin. zdroje vyjadruje jednotlivé formy, v ktorých prichádzajú do podniku peňažné prostriedky v priebehu istého obdobia.

Finančné zdroje zahŕňajú vklady vlastníkov a tú časť tržieb, ktorá sa uvoľňuje dlhodobejšie – teda časť zisku zadržiavanú v podniku ako zdroj jeho samofinancovania, odpisy DM (netto CF), aj cudzie zdroje.

Zdroje podnikového kapitálu

FZ môžeme členiť z rozličných hľadísk: podľa účelu, na ktorý sú určené, získava podnik FZ ako

kapitál alebo ako peniaze z časového hľadiska možno FZ členiť na také, ktoré má

podnik k dispozícii:neobmedzene, dlhodobo, krátkodobo

podľa zdroja, z kt. do podniku plynú, členíme FZ na: externé – úvery, pôžičky, dotácie, vklady vlastníkov. interné – zisk po zdanení – dividendy, odpisy DM. z hľadiska vlastníctva členíme FZ na: vlastné – interné zdroje + vklady vlastníkov = VI

(pasíva) cudzie – úvery, pôžičky, záväzky, fin. pomoc.

Štruktúra fin.zdrojov podniku

FZ Členenie

ziskodpis

yvklady

vlastníkovfin.pomoc

dlh.a stredn.úvery a záväzky

krátk.úv.a záv.

podľa času trvalé dlhodobékrátkodo

bé

podľa zdroja

interné externé

podľa vlastníka vlastné cudzie

Rozhodujúcu väčšinu externých FZ získavajú podniky na finančných trhoch.

FT je miesto, kde dochádza k výmene jednotlivých foriem fin.majetku a stanovenie ich ceny.

Tento pojem zahŕňa 6 základných trhov zaoberajúcich sa fin. transakciami:

kapitálový peňažný devízový derivátový poistný trh trh zlata a drahých kovov

Finančné trhy

dochádza k priamemu styku medzi subjektom, ktorý má voľné prostriedky a subjektom, ktorý ich chce využiť; Tento proces uľahčuje:

vytváranie organizovaných trhov CP – burzy a mimoburzový trh, kde sa ponuka kapitálu a peňazí a dopyt po nich stretávajú. Ak ide o prvé umiestnenie emisie CP = primárny trh; ak ide o predaj z 2.ruky (v prípade, že už raz umiestnené CP menia svojich majiteľov) = sekundárny trh. Organizované trhy zvyšujú likviditu CP, stanovuje sa tu ich cena – kurz. To záujemcov informuje o úrovni hospodárenia subjektu, ktorý CP emitoval.

Priame financovanie

medzi 2 subjekty trhu vstupuje finančný sprostredkovateľ (banka, poisťovňa, sporiteľňa, investičný fond) – fin. sprostredkovateľ okrem sústreďovania depozít, získava prostriedky od subjektov aj tým, že sám vydáva CP (akcie, podielové listy, vkladové certifikáty).

Nepriame financovanie

Anglo-americký systém – s výraznou prevahou priameho financovania – trhovo orientovaný systém: kapitál získavajú podniky prioritne emisiou CP. Výrazne nižší je podiel úverových zdrojov, preto nemajú banky v systéme financovania podnikov dominantné postavenie.

Z hľadiska podielu priameho a nepriameho financovania rozoznávame 3 globálne systémy financovania podnikov:

Systém kontinentálnej Európy – bankovo orientovaný systém. Podniky získavajú kapitál v značnej miere od obchodných bánk. Banky sú významnými vlastníkmi spoločností (držia veľké portfólia ich akcií) a podniky od nich získavajú aj prevažnú časť úverových zdrojov. Kapitálové trhy sú menej rozvinuté a menej likvidné.

Z hľadiska podielu priameho a nepriameho financovania rozoznávame 3 globálne systémy

financovania podnikov:

Japonský systém – bankovo orientovaný ( aj napr. v Kórei). Od systému kontinentálnej Európy sa líši ešte silnejšími väzbami na banky. Rozhodujúce postavenie v spoločnostiach majú uzavreté združenia akcionárov – keirecu.

Z hľadiska podielu priameho a nepriameho financovania rozoznávame 3 globálne systémy

financovania podnikov:

Kapitálový trh – obchoduje sa s dlhodobými peniazmi, s kapitálom; dochádza tu k presunu FZ určených na investovanie; podniky môžu získať tieto zdroje 2 spôsobmi:

emisiou dlhodobých obchodovateľných CP (akcie, obligácie) a ich predajom investorom (umiestnením na trhu),

čerpaním strednodobého alebo dlh. úveru Kapitálový trhy sa člení na trh s investičnými

papiermi a trh úverov.

Charakteristika finančných trhov

Peňažný trh – pohyb krátkodobých úverových zdrojov (s lehotou splatnosti do 1 roka); členíme ho na:

transakcie s krátkodobými štandardizovanými obchodovateľnými CP ako sú: pokladničné poukážky, vkladové certifikáty, zmenky, šeky a komerčné papiere (zahŕňa primárny aj sekundárny trh)

transakcie spojené s poskytovaním krátkodobých úverov.


Devízový trh – obchoduje sa s devízami a valutami (devíza = pohľadávka znejúca na cudziu menu).

Valuta = konkrétny peniaz, bankovka – dolár, euro, libra). Obchod s nimi je zmenárenstvo – (výmena bankoviek 1. štátu za bankovky 2. štátu v príslušnom kurze)

Transakcie devízového trhu zabezpečujú hlavne obchodné banky.


Derivátový trh – obchoduje sa na ňom s rôznymi typmi derivátov. Sú to nástroje, ktorých hodnota je odvodená (derivovaná) od hodnoty podkladového (bázického) aktíva, resp. nástroja, ktorým môžu byť komodity, akcie, obligácie, meny, úrokové sadzby a burzové indexy. Ide o obchodovanie s právami – s právom kúpiť alebo predať v budúcnosti isté aktívum, resp. získať isté plnenie.


Trh zlata a drahých kovov – obchoduje sa so zlatom, platinou a paládiom; TDK môže byť primárny (keď producenti predávajú drahé kovy bankám alebo obchodníkom s DK) alebo sekundárny (keď banky, obchodníci, brokeri predávajú kovy konečným spotrebiteľom, alebo investorom).


Poistný trh – obchoduje sa s poistením a zaistením; plnenie (poistná náhrada) je neekvivaletné a je podmienené vznikom udalosti, proti ktorej sa kupujúci poistil.


Finančná štruktúra - vyjadruje štruktúru všetkých FZ (celého kapitálu) kryjúci celý majetok podniku. Zahŕňa dlhodobý kapitál a všetky krátkodobé FZ úverového charakteru ( s lehotou splatnosti do 1 roka).

Finančná a kapitálová štruktúra podniku

Kapitálová štruktúra - štruktúra dlhodobého kapitálu, ktorý financuje dlhodobý majetok podniku. Ide o kapitál, ktorý má podnik trvalo alebo dlhodobo k dispozícii (konsolidované FZ).

Zahŕňa vlastný kapitál (ZI, fondy tvorené zo zisku, nerozdelený zisk) a cudzí kapitál (emitované obligácie, dlhodobé a strednodobé úvery a iné záväzky nad 1 rok)

Finančná a kapitálová štruktúra podniku

náklady kapitálu pre podnik výška a volatilita podnikového zisku náklady fin.ťažkostí majetková štruktúra podniku pôsobenie inflácie požiadavky finančnej istoty a fin. voľnosti snaha o udržanie kontroly nad podnikom situácia na finančnom trhu

FAKTORY PÔSOBIACE NA FINANČNÚ A KAPITÁLOVÚ ŠTRUKTÚRU PODNIKU:

1. Náklady kapitálu podniku Nákladmi (cenou) kapitálu rozumieme N podniku na

získavanie a viazanie jednotlivých zložiek jeho kapitálu. Náklad vlastného kapitálu - predstavujú pre podnik čistý výnos, ktorý vlastník

očakáva a získava za vklad svojho kapitálu do podniku. V a.s. je to výška dividendy a prírastok trhovej ceny akcií.

Náklad (cenu) cudzieho kapitálu - predstavujú úrok, ktorý treba platiť veriteľom - konkrétna výška úrokovej sadzby jednotlivých úverových

zdrojov sa líši◦ podľa obdobia, na ktoré je úver poskytnutý◦ podľa očakávanej efektívnosti úverovaného objektu◦ podľa bonity dlžníckeho podniku

Faktory pôsobiace na finančnú a kapitálovú štruktúru podniku:

Vo všeobecnosti platí, že N vl.kapitálu sú pre podnik vyššie ako N cudzieho kapitálu, pretože: riziko vlastníka je vyššie ako riziko veriteľa; platené úroky z úveru sú súčasťou podnikových N, znižujú zisk ako základ na výpočet dane z príjmov.

Náklady CK sú dané výškou úrokovej sadzby. Zložitým problémom je kvantifikácia nákladov VK.

1. Náklady kapitálu podniku

Finančný leverage (využívanie fin. páky) – zvyšovanie podielu cudzieho kapitálu na celkovom kapitáli vedie k znižovaniu priemerných N kapitálu pre podnik (ak prihliadame len na rozdielnosť N vl. a cudzieho kapitálu).

1. Náklady kapitálu podniku

Čím vyšší a stabilnejší zisk podnik dosahuje, tým vyšší podiel cudzieho kapitálu si môže dovoliť.

2. Výška a volatilita podnikového zisku

súvisia s rastom podielu cudzieho kapitálu vo fin.štruktúre podniku; zvyšuje sa riziko vzniku platob. neschopnosti možnosť vzniku nákladov s ňou spojených – vzniká riziko finančnej páky - leverage riziko.

vznik platobnej neschopnosti vyvoláva: ◦ dodatočné N◦ znižuje podnikové výnosy◦ N vznikajúce ako dôsledok odchodu

vysokokvalifikovaných pracovníkov z upadajúcich podnikov.

◦ Zvýšené náklady spojené s prekonávaním platobnej neschopnosti a krízovým riadením.

3. Náklady fin.ťažkostí

úzko súvisí so štruktúrou fin. zdrojov, ktorými je tento majetok krytý; osobitnú dôležitosť má likvidita jednotlivých zložiek podnikového majetku.

vo všeobecnosti platí zlaté pravidlo financovania – zdroje, ktorými sú jednotlivé zložky majetku finančne kryté, musia byť k dispozícii minimálne počas obdobia, po ktoré je príslušná zložka majetku v podniku viazaná.

s týmto pravidlo súvisí zlaté bilančné pravidlo – vyžaduje aby bol dlhodobo viazaný majetok financovaný kapitálom, ktorý má podnik trvale alebo dlhodobo k dispozícii.

štruktúra podnikového majetku je vo veľkej miere závislá od odboru podnikania.

4. Majetková štruktúra podniku

vyvoláva, že: vyššie úverové zaťaženie sa stáva výhodným,

I zvýhodňuje dlžníkov a znevýhodňuje veriteľov,

zväčšuje sa rozdiel medzi cenami obstarania jednotl.zložiek DM a ich reprodukčnými cenami,

znehodnocujú sa podnikové aktíva fin.charakteru (pohotové peňažné prostriedky, pohľadávky) a zhodnocujú sa vecné aktíva (DM vrátane nehnuteľností).

5. Pôsobenie inflácie

úroveň fin. istoty je daná očakávanou schopnosťou podniku plniť v budúcnosti záväzky dlhovej služby (t.j. v dohodnutých termínoch uhrádzať veriteľom úroky a splátky pôžičiek)

rozhodujúca je úroveň a výkyvy cash-flow; očakávaný vývoj CF je zárukou plnenia aj vyšších záväzkov voči veriteľom

veritelia pri poskytovaní úverov kladú určité požiadavky zabezpečujúce nimi požadovanú úroveň fin. istoty a fin. voľnosti dlžníckeho podniku. Tie sú dôležité aj na hodnotenie rizikovosti (rating) podnikom emitovaných obligácií.

dôležitá je aj intenzita zdaňovania podnikového zisku, pretože úroky z cudzieho kapitálu sú súčasťou N, znižujú zisk, a tým aj základ na výpočet Dane z P.

6. Požiadavky finančnej istoty a fin. voľnosti

Fin. voľnosť firmy – znamená taký stupeň likvidity, aby mala firma zabezpečenú rýchlu dostupnosť peňazí na využitie dobrej investičnej príležitosti alebo inej ponuky na trhu.

6. Požiadavky finančnej istoty a fin. voľnosti

V praxi sa uplatňuje často toto poradie používaných zdrojov financovania:

1) interné fin. zdroje podniku (t.j. nerozd.zisk, odpisy a i. interné zdroje)

2) cudzie zdroje v poradí: emisia obligácií, fin. úvery a konvertibilné obligácie

3) emisia nových akcií – najprv prioritné, ako posledná možnosť kmeňové

7. Snaha o udržanie vlastníckej kontroly nad podnikom

pri potrebe zvýšenia cudzieho kapitálu treba zohľadniť, či existujú na finančnom trhu možnosti umiestniť obligácie alebo získať bankové úvery, za akých podmienok.

8. Situácia na finančnom trhu

Všeobecné odporúčania optimalizácie fin.štruktúry podniku:

formulovanie vertikálnych pravidiel financovania – pravidlá na regulovanie vzťahov medzi cudzím a vl. kapitálom na strane pasív súvahy; základné pravidlo je 1:1, t.j. cudzí kapitál by nemal byť vyšší ako vl. kapitál

optimálna fin. štruktúra sa dosahuje vtedy, keď výhody vyplývajúce zo zvyšovania podielu cudz.kapitálu sa rovnajú marginálnym nákladom fin. ťažkostí spojených s týmto rastom.

Optimalizácia fin. a kapitálovej štruktúry

modely zamerané na skúmanie vplyvu nákladov kapitálu pre podnik:

klasický model – rešpektuje skutočnosť, že náklady VK sú vyššie ako náklady CK

tradičný model – do určitého podielu CK priemerné náklady celkového K klesajú a po prekročení tohto kritického podielu začínajú rásť.

známy je model Modiglianiho a Millera (M-M model), ktorý hovorí, že trh.hodnota podniku nezávisí od kapitálovej štruktúry, ale výlučne od výnosnosti celkového kapitálu.

Modely optimalizácie kapitálovej štruktúry:

Kompromisný model – optimálna kap. Štruktúra sa dosiahne pri takom pomere vlastného a cudzieho kap., pri ktorom sa výhody úverového daňového štítu rovnajú nákladom fin. ťažkostí.

model zameraný na pôsobenie vlastníckej štruktúry podniku – podľa neho nie sú náklady kapitálu pri rozhodovaní o kap. štruktúre prioritné. Stav kap. štruktúry sa vytvára postupne, ako dôsledok rozhodnutí o zdrojoch financovania prírastku jeho majetku.

Modely optimalizácie kapitálovej štruktúry:

Vlastný kapitál z externých zdrojov prichádza do podniku pri jeho založení ako pôvodný vklad vlastníka (vlastníkov).

Ak v priebehu podnikového hospodárenia vznikne dodatočná potreba vlastného kapitálu a podnik nemá dostatok interných zdrojov, dochádza k ďalšiemu vlastníckemu vkladu.

Samostatnou formou je premena pohľadávky voči podniku na vlastnícky vklad. Je to kapitalizácia pohľadávky veriteľa – z veriteľa sa stáva spoluvlastník.

Získavanie vlastného kapitálu z externých zdrojov

EU zaraďuje podniky do skupiny malých a stredných podnikov podľa 3 kritérií: počtu zamestnancov, ročného obratu a objemu ročnej súvahy.

Získavanie vlastného kapitálu v jednotlivých typoch malých a stredných podnikov

Počet zamestnancov Ročný obrat (mil €) Ročná súvaha (mil €)

Mikropodnik do 10 2 2

Malý podnik do 50 10 10

Stredný podnik do 250 50 43

Ak ide o podnik jednotlivca zdrojom bývajú úspory potenciálneho podnikateľa. Kapitál sa môže vložiť nielen v peňažnej forme, ale aj vo forme nehnuteľností, prípadne iných zložiek majetku (auta a pod.).

Keď podnikateľ nemá dosť vlastných zdrojov, môže získať tichého spoločníka. Ten vloží istý kapitál do podniku jednotlivca, ale sám sa na riadení nezúčastňuje. Výška a forma odmeny je stanovená percentom z vkladu alebo percentom zo zisku.

Získavanie kapitálu vkladom vlastníkov

Obmedzenia výšky vlastníckeho vkladu nie sú ani pri osobných spoločnostiach ako v.o.s. a komanditná spoločnosť. Veľkosť a spôsob vkladu sa upravuje v zmluve medzi spoločníkmi. V SR sa výška ZI v.o.s. nezapisuje do obchodného registra.

V komanditnej spoločnosti sa ZI tvorí zmluvne dohodnutými vkladmi komplementárov a komanditistov. ZI sa zapisuje do OR.


Externým zdrojom zvýšenia základného kapitálu osobných spoločností sa môže stať buď dodatočný vklad súčasných spoločníkov alebo vklady novoprijatých spoločníkov.


Spoločnosť s r.o. zaraďujeme ku kapitálovým spoločnostiam. Výška jej vlastného kapitálu, ako aj podiely jednotlivých spoločníkov (obchodné podiely) sú zapísané v OR. Pri svojom založení vytvára spoločnosť z vkladov spoločníkov (nad úroveň ich obchodných podielov) rezervný fond, tvoriaci spolu so ZI vlastné imanie.

K zvýšeniu ZI z externých zdrojov môže dôjsť dodatočnými vkladmi pôvodných spoločníkov, prijatím ďalších spoločníkov, alebo sa stanú spoločníkmi kapitalizáciou svojich pohľadávok voči podniku.


V družstvách sa ZI tvorí z členských vkladov. ZI musí byť v SR minimálne

1600 € a zapisuje sa do OR.


Rizikový (venture) kapitál vstupuje do malých a stredných podnikov s cieľom získať podiel podniku realizujúcom perspektívny, aj keď rizikový projekt.

Získavanie kapitálu týmto spôsobom má svoj pôvod v USA okolo roku 1970.

Európe sa táto forma začala rozvíjať až v druhej polovici 80. rokov.

Vstup rizikového (venture) kapitálu

Vytvorili sa špecializované, profesionálne riadené spoločnosti a fondy rizikového kapitálu, ktorých činnosť je primárne zameraná na získavanie finančných zdrojov od individuálnych investorov a ich vkladanie do podnikov formou rizikového (venture) kapitálového investovania.


Pri hľadaní vhodných príjemcov kapitálu posudzujú fondy jednak ich podnikateľské plány, kvalitu manažmentu, spôsob riadenia investícií a samozrejme plánovanú návratnosť a predpokladaný rast trhovej hodnoty podniku.

Už niekoľko rokov pôsobia organizácie združujúce spoločnosti súkromných a venture kapitálových investorov. Najdôležitejšia je v Európe EVCA (European Private Equity & Venture Capital Association). Jej členom je Slovenská asociácia rizikového kapitálu.


Akciová spoločnosť je rozhodujúcou právnou formou pre veľké podniky.

Akciové spoločnosti získavajú prvotné ZI emisiou akcií a ich umiestnením na kapitálovom trhu.

V SR je to minimálne 25 000 €, pričom je prípustné aj založenie a.s. jedným akcionárom, ak je právnickou osobou.

Získavanie vlastného kapitálu v akciových spoločnostiach

Akcia je cenný papier stelesňujúci vlastnícke právo. Majiteľ akcie (akcionár) je vlastníkom príslušnej časti majetku spoločnosti, ktorá akciu vydala (emitovala). Jeho vlastnícky podiel je daný percentuálnym podielom menovitej hodnoty ním držaných akcií na celkovom ZI spoločnosti.

Akcie a ich typy

Akcie, ktoré znejú na istú pevnú sumu (napr. 100 €), majú teda nominálnu (menovitú, paritnú) hodnotu vyznačenú priamo na akcii; tento typ je jednoznačne prevládajúci, v niektorých krajinách (vrátane SR) výlučný;

podielové akcie, ktoré predstavujú istý podiel (napr. 1/100000) čistého (vlastného) imania podniku; tieto sa vyskytujú vcelku výnimočne.

Podľa formy vyjadrenia spoluvlastníctva jestvujú dva druhy akcií:

Akcie vo forme listín - listinné cenné papiere; v tomto prípade preukazuje akcionár svoje vlastníctvo akciou;

Akcie vo forme zápisu v zákonom stanovenej evidencie cenných papierov - zaknihované cenné papiere - táto forma sa vo svete postupne rozširuje. V podmienkach SR akcie existujú ako zaknihované, majú formu záznamu v evidencii centrálneho depozitára. Majiteľ zaknihovanej akcie nemá v ruke listinu predstavujúcu akciu ako cenný papier, ale len výpis potvrdzujúci, že na jeho účte sú príslušné akcie vedené.

Podľa formy, v akej sú vydané, môže ísť o:

akcie na majiteľa - za majiteľa sa považuje ich majiteľ (držiteľ);

akcie na meno - na akcii na meno je napísané meno prvého majiteľa (ktorý ju získal na primárnom trhu). Spoločnosť vedie knihu akcionárov, kde sú zapísané ich mená a adresy. Pri majetkovom prevode takej akcie na sekundárnom trhu treba zapísať meno nového majiteľa na akciu (meno doterajšieho majiteľa sa prečiarkne a na rube papiera sa zapíše meno nového majiteľa - nazýva sa to rubopis alebo indosament), ako aj do knihy akcionárov. Stanovy spoločnosti môžu prevod viazať na súhlas predstavenstva; v takom prípade hovoríme o vinkulovaných akciách na meno.

Podľa spôsobu označenia vlastníka sa môžu akcie emitovať ako:

Najdôležitejším kritériom členenia akcií je rozsah práv a povinností spojených s ich vlastníctvom. Z tohto hľadiska poznáme:

kmeňové akcie, prioritné akcie a zamestnanecké akcie.

Akcie a ich typy

Emisia kmeňových akcií je rozhodujúcou formou získania základného imania spoločnosti. Vlastníci tohto typu akcií požívajú plné práva a znášajú aj všetky povinnosti akcionára.

Právom akcionára je: podieľať sa na riadení spoločnosti získavať podiel na zisku (dividendu) zachovanie pôvodného podielu na majetku

spoločnosti zodpovedajúci podiel na likvidačnom zostatku

Kmeňové akcie

Svoj podiel na riadení spoločnosti uplatňuje akcionár prostredníctvom aktivít na valnom zhromaždení. Má právo hlasovaním rozhodovať o zásadných otázkach riadenia spoločnosti ako je: voľba vedúcich orgánov spoločnosti (predstavenstva a dozornej rady), schvaľovanie súvahy a rozdelenia zisku, rozhodovanie o zvýšení základného imania, o fúzii spoločnosti, zmenách jej stanov a pod. Na valnom zhromaždení hlasujú akcionári osobne, alebo môžu toto svoje právo preniesť zmocnením na inú osobu. Počet hlasov kmeňového akcionára je daný pomerom menovitej hodnoty jeho akcií k ZI. Každá kmeňová akcia má obvykle jeden hlas.

1. Podieľať sa na riadení spoločnosti

Dividenda je tá časť zisku akciovej spoločnosti, ktorá sa podľa rozhodnutia valného zhromaždenia rozdeľuje akcionárom. Suma dividend závisí od rozhodnutia valného zhromaždenia o rozdelení zisku spoločnosti po zdanení.

Tento zisk sa totiž člení na dve časti, a to na zisk ponechaný v spoločnosti na ďalšie financovanie jej rozvoja(na samofinancovanie) resp. ako rezervný fond a na dividendy.

2. Získavať podiel na zisku spoločnosti (dividendu)

Z celkovej sumy dividend sa uhrádzajú: tantiémy - t. j. odmeny voleným

funkcionárom spoločnosti (členom predstavenstva a dozornej rady);

dividendy na prioritné akcie; dividendy na zamestnanecké akcie; dividendy na kmeňové akcie.


Prevládajúcou formou výplaty dividendy je výplata v peňažnej forme.

Druhou možnou formou je výplata dividend vo forme dodatočných akcií.

Vlastníctvo kmeňovej akcie dáva majiteľovi všeobecné právo na dividendu, ale nezabezpečuje mu jej výplatu (ak spoločnosť vykázala stratu), ani jej výšku.


ak dochádza k emisii ďalších kmeňových akcií (mladých akcií), z dôvodu expanzie, majiteľom starých akcií sa priznáva právo nakupovať mladé akcie – je to odberné (predkupné) právo.

Kapitál získaný dodatočnou emisiou kmeňových akcií sa zahŕňa do ZI vo výške zodpovedajúcej menovitej hodnote týchto akcií.

K zvýšeniu ZI spoločnosti môže dôjsť aj kapitalizáciou pohľadávky. Je to proces, v priebehu ktorého sa veriteľ spoločnosti stáva spoluvlastníkom.

3. Zachovanie pôvodného podielu na majetku spoločnosti

Ďalším právom akcionára je právo na podiel z likvidačného výnosu pri likvidácii spoločnosti. Keď spoločnosť končí svoju činnosť (likviduje) - bez ohľadu na to, či ide o likvidáciu dobrovoľnú alebo nútenú - majú akcionári nárok na podiel z likvidačného výnosu pripadajúci na počet akcií, ktorý vlastnia.

4. Zodpovedajúci podiel na likvidačnom zostatku

Likvidačným výnosom rozumieme sumu, ktorá zostáva po speňažení všetkého majetku a práv spoločnosti a po úhrade všetkých jej záväzkov (voči zamestnancom, voči štátu z titulu daní, voči dodávateľom, veriteľom a voči majiteľom prioritných akcií) a nákladov spojených s likvidáciou.

4. Zodpovedajúci podiel na likvidačnom zostatku

akcie s právom kupujúceho v období umiestňovania emisie predať ich späť emitentovi v presne určenom termíne za vopred stanovenú cenu

akcie s právom spätného výkupu – dávajú emitentovi právo vykúpiť ich od investorov vo vopred určenom termíne a za vopred stanovenú cenu (býva vyššia ako emisný kurz).

Typy kmeňových akcií

Rastúca internacionalizácia kapitálových trhov vedie k vydávaniu akcií emitovaných v rôznych menových jednotkách.

Ide o získavanie FZ z viacerých štátov, pričom spoločnosť emituje špeciálne kmeňové akcie pre investorov z jednotlivých štátov v mene príslušného štátu.

Od polovice 80. rokov 20. storočia sa vydávajú euroakcie.

Typy kmeňových akcií

Prioritné akcie sú v porovnaní s kmeňovými akciami zvýhodnené v dvoch smeroch:

Dividenda, ktorá na ne pripadá má prednosť pred výplatou dividendy na kmeňové akcie. Prioritné akcie majú spravidla určený pevný výnos (t. j. dividenda sa pri emisii určuje ako pevné percento z menovitej hodnoty).

Pri likvidácii spoločnosti sa z likvidačného výnosu najskôr uspokojujú nároky vlastníkov prioritných akcií (vyplatí sa im suma rovnajúca sa menovitej hodnote týchto akcií) a až zvyšok majetku sa rozdelí medzi vlastníkov kmeňových akcií.

Prioritné akcie

Uvedené prednosti sú na druhej strane vyvážené tým, že prioritné akcie nemajú obvykle hlasovacie právo a odberné právo.

Emisia prioritných akcií teda umožňuje spoločnosti získať dodatočný kapitál - síce drahšie, ako formou dlhodobého úveru, ale bez povinnosti príslušnú sumu v nejakom stanovenom termíne vrátiť (ide o trvalé získanie kapitálu). Pritom sa „nerozrieďujú" rozhodovacie práva vlastníkov kmeňových akcií, pretože prioritné akcie nemajú hlasovacie právo.

Prioritné akcie

Osobitným druhom akcií sú zamestnanecké akcie, ktoré zvyšujú záujem zamestnancov o prosperitu podniku a prispievajú k sociálnemu zmieru.

Ide o akcie na meno, ktoré môžu nadobúdať zamestnanci spoločnosti za zvýhodnených podmienok určených stanovami.

Zamestnanecké akcie

Varanty predstavujú vo všeobecnosti právo kúpiť alebo predať určité aktívum (akciu, obligáciu) v priebehu istého času alebo k istému termínu za vopred určenú cenu.

Je stelesnením práva vlastníka varantu kúpiť pevne určený počet kmeňových akcií emitenta v priebehu stanoveného obdobia za vopred určenú cenu.

Varanty (opčné listy) a opcie

Varanty môžu byť: Emitované ako súčasť cenného papiera -

kmeňovej akcie alebo (častejšie) obligácie. Pritom je pri emisii daného papiera určené, či je s ním varant spojený neoddeliteľne (t.j. môže sa použiť len realizovaním práva nákupu) alebo s ním možno obchodovať oddelene (t. j. varant ako právo nákupu sa môže na kapitálovom trhu samostatne predávať a nakupovať).

Emitované bez spojenia s cenným papierom a samostatne obchodované


Opcie sú vydávané pre manažérov spoločnosti. Stelesňujú právo zamestnanca kúpiť v budúcnosti (do stanoveného termínu) istý počet akcií spoločnosti za vopred stanovenú cenu. Táto opcia nie je obchodovateľná (zamestnanec ju nemôže predať).


Technika emisie akcií sa líši podľa charakteru akciovej spoločnosti, pre ktorú sa emitujú.

Poznáme spoločnosti: Súkromne vlastnené Verejne vlastnené

Technika emisie akcií

Akciové spoločnosti sa často zakladajú ako súkromne vlastnené. Vydanie akcií pri zakladaní takej spoločnosti, resp. pri ďalšom zvyšovaní jej akciového kapitálu má väčšinou charakter súkromnej emisie.

Emitent spravidla umiestňuje akcie samostatne (bez sprostredkovateľa), v takom prípade hovoríme o vlastnej emisii (príp. o predaji z voľnej ruky). Takéto akcie nemajú charakter verejne obchodovateľného cenného papiera.


Tieto spoločnosti sa môžu premeniť na verejne vlastnenú spoločnosť – spoločnosť vstupuje so svojimi akciami na kapitálový trh, môžu byť prijaté na burzu, stávajú sa verejne obchodovateľnými cennými papiermi.


Vydávanie akcií verejne vlastnených spoločností sa uskutočňuje verejnou emisiou, čo znamená verejný predaj širokému okruhu investorov.

Uskutočňuje sa obvykle ako opčná emisia, t.j. so sprostredkovaním ručiteľa, ktorým môže byť investičná banka, investičný fond, obchodník s cennými papiermi.


Verejne obchodovateľné akcie môžeme členiť do 2 skupín:

Akcie pripustené k obchodovaniu na burze. Akcie nepripustené k obchodovaniu na

burze, s ktorými sa obchoduje na mimoburzovom trhu.


Emisia akcií je pomerne zložitá (a aj nákladná) procedúra.

Emitujúca firma (resp. skupina zakladateľov pri založení akciovej spoločnosti) sa musí najskôr rozhodnúť o veľkosti kapitálu, ktorý chce získať a o type vydávaných akcií.

Ďalej nasleduje výber sprostredkovateľa (investičnej banky), ktorý by mal emisiu umiestniť na trhu.

Používajú sa tu dva spôsoby: konkurenčná ponuka dohodnuté sprostredkovanie


V priebehu rokovania emitenta s bankou sa dohodne aj spôsob, akým sprostredkovateľ (banka, obchodník s cennými papiermi) prevezme akcie.

Najčastejšie riešenie je také, že banka sa zaviaže prevziať od emitenta celú emisiu za dohodnutú cenu. To znamená, že banka v momente emisie zaplatí emitentovi celú dohodnutú cenu a preberá plnú zodpovednosť za umiestnenie na trhu.


Druhým spôsobom je umiestňovanie akcií podľa princípu „najlepšieho úsilia".

To znamená, že banka sa zaviaže predať čo najviac akcií za dohodnutú cenu.

Nepreberá teda zodpovednosť za nepredané akcie ani za prípadnú stratu spôsobenú poklesom kurzu v priebehu predaja.


Proces predaja akcií sa zahajuje vydaním predbežnej ponuky obsahujúcej základné údaje o pripravovanej emisii, ku ktorej sa prikladá tlačený prospekt. Obsahuje údaje o emitujúcej spoločnosti, jej manažmente, výsledkoch a zámeroch. Je pomerne podrobný a musí byť overený nezávislým audítorom (audítorskou firmou).

Súčasne sa podáva žiadosť o povolenie a registráciu emisie. Nasleduje propagácia emisie.


Po oficiálnej registrácii emisie sa určí definitívny predajný kurz a pošle sa definitívna ponuka - prospekt.

Investor, ktorý upísal akcie, musí ich hodnotu splatiť v lehote, ktorá je určená na listine upisovateľov a v stanovách spoločnosti. Výšku a lehoty splácania môže limitovať zákon.


Pri financovaní z interných zdrojov sa zdroje financovania vytvárajú a aj používajú v samom podniku.

Financovaním podniku z interných (vnútorných) zdrojov rozumieme pokrývanie jeho potrieb zo zdrojov získaných z finančno-hospodárskej činnosti samotného podniku.

Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov

Podľa toho ako podnik získava zdroje, rozlišujeme nasledovné formy vnútorného financovania:

- financovanie zo zisku (samofinancovanie), - financovanie z odpisov, - financovanie z rezerv, - financovanie v dôsledku uvoľnenia peňazí

(racionalizáciou, - zmenou majetkovej štruktúry a v dôsledku uplatňovania technického pokroku).

Získavanie vlastného kapitálu z interných zdrojov

V rámci financovania podniku z vnútorných zdrojov má najväčší význam, predovšetkým z kvalitatívneho hľadiska, financovanie zo zisku, resp. samofinancovanie.

Výšku výsledku hospodárenia v podniku možno vyčísliť dvojakým spôsobom:

ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na konci a na začiatku sledovaného obdobia,

ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi podniku.

Zisk

Ak počítame výsledok hospodárenia ako rozdiel medzi vlastným imaním podniku na začiatku a na konci sledovaného obdobia, v prípade prírastku imania podnik dosahuje zisk, v prípade jeho úbytku dosahuje stratu.

Najčastejšie sa používa druhý spôsob vyčísľovania výsledku hospodárenia - ako rozdiel medzi výnosmi a nákladmi. Ak V prevyšujú N, výsledkom je zisk, v opačnom prípade je výsledkom strata.

Zisk

Vo vyspelých trhových ek. sa obvykle uplatňuje tento postup:

Čisté tržby - výrobné náklady predaného tovaru = hrubý výnos z podnikateľskej činnosti - administratívne náklady, náklady na predaj = čistý výnos z podnikateľskej činnosti - platené úroky = zisk pred úhradou daní - podnikové dane = čistý zisk (zisk po zdanení)

Obsah zisku a prístup k jeho výpočtu môže byť v jednotlivých ekonomikách rozdielny:

V praxi SR podnikov sa výsledok hospodárenia vykazuje podľa základných činností, ktoré tvoria podnikateľskú aktivitu:

hospodárska (prevádzková) činnosť, finančná činnosť, mimoriadna činnosť.

Zisk

Východiskom na stanovenie výsledku hospodárenia za bežné účtovné obdobie je výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti ako rozdiel medzi V z hosp. činnosti (tržby, zmena stavu zásob vlastnej výroby, aktivácia vnútropodnikových výkonov) a N na hosp. činnosť (spotreba materiálu, osobné náklady, dane a poplatky, odpisy).

Výsledok hospodárenia z finančnej činnosti je rozdiel fin. V (tržby z CP, výnosové úroky, V z fin. majetku) a fin. N (predané CP, nákladové úroky, poistné).

Zisk

Súčet výsledku hosp. z hosp. činnosti a výsledku hosp. z fin. činnosti znížený o daň z príjmov práv. osôb je výsledok hospodárenia z bežnej činnosti.

Výsledok hosp. z mimoriadnej činnosti je rozdiel mimoriadnych V (výnosy zo zmien v oceňovaní majetku, náhrady za manká a škody) a mimoriadnych N ( manká a škody na majetku, stratové pohľadávky).

Súčet VH z bežnej činnosti a VH z mimoriadnej činnosti je výsledok hospodárenia za účtovné obdobie t.j. disponibilný zisk (zisk po zdanení). Pre podnik vyrábajúci výrobky a služby je rozhodujúci VH z hosp. činnosti.

Zisk

Výška dosiahnutého zisku, resp. hospodárskeho výsledku, závisí od niekoľkých činiteľov, a to:

objem realizovanej produkcie, štruktúra realizovanej produkcie cena jednotky real. produkcie náklady na jednotku real. produkcie

Zisk

Objem realizovanej produkcie za isté obdobie závisí tak od objemu výroby, ako aj od zmeny stavu zásob hotových výrobkov na sklade a od momentu realizácie. Za moment realizácie sa môže považovať dátum vystavenia faktúry, dátum splatnosti faktúry, príp. iný termín.

V podmienkach SR sa za moment realizácie považuje vystavenie faktúry, resp. pri hotovostnom platení prijatie platby. Možnosť zvyšovať zisk podniku zvyšovaním objemu realizácie je podmienená schopnosťou umiestniť zodpovedajúci objem produkcie na trhu.

Objem realizovanej produkcie

Štruktúra realizovanej produkcie ovplyvňuje úroveň zisku preto, že podnik spravidla vyrába niekoľko druhov výrobkov s rozdielnymi vzťahmi medzi realizačnou cenou a nákladmi.

Štruktúra realizovanej produkcie

Ceny realizovanej produkcie ovplyvňujú zisk podniku priamo úmerne, t. j. pri raste ceny (ak sa ostatné podmienky nemenia), rastie aj zisk.

Ceny realizovanej produkcie

Náklady na jednotku realizovanej produkcie pôsobia na zisk nepriamo úmerne - čím sú nižšie, tým vyšší bude (za inak nezmenených podmienok) zisk.

Na rozdiel od predchádzajúcich faktorov sú náklady takým faktorom pôsobiacim na zisk, na ktorý môže podnik intenzívne a mnohostranne pôsobiť. Preto sa vývoju a možnostiam znižovania N venuje v podniku mimoriadna pozornosť.

Náklady na jednotku realizovanej produkcie

Tak spôsob vyčísľovania zisku, ako aj faktory pôsobiace na zisk ovplyvňujú, resp. môžu ovplyvňovať primárne sumu zisku, príp. hospodársky výsledok, ktorý podnik vykazuje v účtovných výkazoch (Výkaze ziskov a strát) za účtovné obdobie a až sekundárne sumu zisku, ktorý podnik môže použiť na financovanie svojich rozvojových potrieb.

V súlade s všeobecne platnými úpravami podnik rozdeľuje vykázaný zisk v nasledovnom poradí:

na úhradu daní, na časť odčerpávanú vlastníkmi podnik (výplatu

dividend), na samofinancovanie podniku.

Zisk

Daňová politika je dôležitá z mikroek. aj makroek. hľadiska. Sledujú sa dva základné ciele:

zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov na pokrytie výdavkov štátu

pomáhať realizovať hospodársku a sociálnu politiku štátu.

Dane sú: dôležitým ekonomickým nástrojom štátnej makroekonomickej regulácie ponuky a dopytu, dôležitým ekonomickým nástrojom ovplyvňovania rôznych aktivít podnikateľských subjektov a obyvateľstva. Daňová politika v podmienkach trhového hospodárstva vo vzťahu k podnikateľskej sfére vychádza zo zdanenia príjmov: fyzických osôb a právnických osôb.

Daňová politika

Základnú formu zdanenia zisku v podmienkach trhovej ekonomiky predstavuje:

daň z príjmov, ktorú platia tak osobné spoločnosti a podniky jednotlivca zo zdaniteľnej výšky zisku, ako aj akcionári z príjmov z dividend, prípadne úrokov z obligácií;

daň spoločností, ktorú platia zo zdaniteľnej výšky dosiahnutého zisku kapitálové spoločnosti.

Daňová politika

Vzhľadom na rôzne zámery hospodárskej politiky štátu môže daňová politika ovplyvňovať podnikateľskú aktivitu jednotlivých subjektov podnikateľskej sféry, a to jednak daňovým základom, ako aj daňovými sadzbami.

Daňová politika

Pokiaľ ide o daňové sadzby, v európskych štátoch s vyspelým trhovým hospodárstvom sa najčastejšie používajú lineárne sadzby, to znamená, že z každej jednotky dosiahnutého zisku podnik odvádza rovnaký podiel dane.

Zdaňovanie zisku podnikateľských subjektov u nás upravuje Zákon o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov.

Daňový zákon stanovuje dva základné druhy dane zo zisku:

- daň z príjmov fyzických osôb, - daň z príjmov právnických osôb.

Daňová politika

Dani z príjmov fyzických osôb podliehajú všetky príjmy fyzických osôb, teda nielen príjmy z podnikateľskej činnosti, ale aj príjmy z prenájmu, mzdy a podobne.

Daňovým základom je suma, o ktorú všetky príjmy daňovníka - fyzickej osoby prevyšujú preukázateľne vynaložené výdavky na ich dosiahnutie, prípadne sa uplatňujú paušálne výdavky,

Daňový základ sa znižuje aj o ďalšie odpočítateľné položky.

Daň z príjmov fyzickej osoby

Výpočet dane: Príjmy - odvody - výdavky (podnikatelia) čiastkový základ dane - odpočítateľné položky (zamestnanci,

živnostníci) Základ dane . Daňová sadzba v % = Daň

Daň z príjmov fyzickej osoby

Základom dane je výsledok hospodárenia (ak daňovník vedie podvojné účtovníctvo) alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami (ak vedie jednoduché účtovníctvo). Daňový základ sa znižuje o odpočítateľné položky.

Daň z príjmov právnickej osoby

V podnikoch jednotlivca je problematika rozdeľovania zisku relatív ne jednoduchá, pretože záujem majiteľa podniku a záujem podnikate ľa je totožný. Obdobne je to v osobných spoločnostiach. Iné je to pri dividendovej politike v kapitálových spoločnostiach.

Odčerpávanie zisku vlastníkmi podniku (dividendová politika)

Dividenda predstavuje časť zisku kapitálovej spoločnosti, ktorú podľa rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosť prideľuje svojim akcionárom.

Je to teda príjem akcionára, ktorý vyplýva z vlastníctva akcií.


Výška dividendy sa stanovuje ako absolútny alebo percentuálny podiel, ktorý pripadá na nominálnu hodnotu jednej akcie z tej časti vykázaného zisku, ktorý spoločnosti zostal:

po zaplatení daní, vykonaní dotácie rezervného fondu

(vyplývajúcej zo zákona alebo aj dobrovoľnej)

po dotácii štatutárnych rezervných fondov a výplate odmien vedúcim funkcionárom

spoločnosti (tantiém).


Majitelia podnikov na valnom zhromaždení môžu svoju dividendovú politiku orientovať tak, že pri konečnom rozdeľovaní zisku budú:

uprednostňovať samofinancovanie podniku alebo preferovať vyšší podiel zisku vyplácaný na

dividendy. Dividendová politika je dôležitou oblasťou

finančného hospodárenia akciových spoločností. Determinuje nielen rozsah samofinancovania podniku, ale ovplyvňuje aj kapitálovú a finančnú štruktúru, jeho likviditu a kurz akcií.


Zisk po zdanení, t.j. disponibilný zisk sa rozdeľuje na:

časť, ktorú odčerpajú z podniku jeho vlastníci

časť, ktorá zostáva v podniku na financovanie jeho rozvoja – slúži na tvorbu rezervných fondov ako ak iných fondov.

Rezervné fondy a nerozdelený zisk

Rezervné fondy – tvoria súčasť VI podniku. Predstavujú časť zisku, ktorú si podnik ponecháva ako ochranu proti rôznym rizikám.

Dobrovoľné rezervné fondy – vznikajú na základe rozhodnutia podniku. Majú vymedzený aj účel použitia.

Nerozdelený zisk – zadržaný zisk, je to tá časť zisku po zdanení, ktorá nebola použitá na výplatu dividend, či na tvorbu fondov zo zisku.

Nerozdelený zisk vystupuje v súvahe podniku ako súčasť VI (ZI, kapitálové fondy, fondy zo zisku).

Rezervné fondy a nerozdelený zisk

Samofinancovaním rozumieme financovanie podnikových potrieb z tej časti zisku, ktorá podniku zostane po úhrade daní a dividend.

Ide teda o tú časť zisku podniku, ktorú použije na financovanie svojich potrieb. Zisk určený na samofinancovanie sa môže v podniku ponechať rôznymi spôsobmi.

Samofinancovanie

V závislosti od toho rozlišujeme aj formy samofinancovania:

1. Pridelením časti zisku vykázaného v súvahe podniku na financovanie jeho potrieb (zjavné samofinancovanie):

v podniku jednotlivca a osobných spoločnostiach pripísaním zisku na kapitálové konto, čím sa majiteľ zrieka zodpovedajúcej časti zisku;

v kapitálových spoločnostiach pridelením zisku do zjavných rezerv (zákonných, štatutárnych, dobrovoľných), alebo prevedením nerozdelenej časti zisku do budúceho roka.

Samofinancovanie

2. Znížením zisku vykázaného v bilancii tým, že podnik vytvorí tiché rezervy, najmä prostredníctvom: (skryté – tiché samofinancovanie)

podhodnotenia majetku alebo nadhodnotenie záväzkov (dlhov).

Samofinancovanie

Keď je výsledkom hospodárenia strata, prejaví sa v podniku poklesom jeho VI. Vyrovnanie straty sa môže uskutočniť viacerými spôsobmi:

na ťarchu nerozdeleného zisku minulých rokov,

pokrytím z rezervných fondov podniku, znížením ZI, zvýšením neuhradenej straty z minulých

rokov.

Samofinancovanie

Odpisy sú peňažným vyjadrením opotrebovania odpisovanéhio dlhodobého hmotného a nehmotného majetku v priebehu príslušného obdobia, za ktoré sa zúčtúvajú do nákladov.

Prenesenú hodnotu dlhodobého majetku na vyrábané výrobky, od začiatku jeho používania až po súčasnosť, resp. sumu kumulovaných odpisov, vyjadrujeme pojmom oprávky.

Odpisy

Tým, že sa odpismi postupne prenáša hodnota dlhodobého majetku do nákladov, znižuje sa jednak hodnota tohto majetku, jednak sa zabezpečujú zdroje na financovanie jeho reprodukcie.

Odpisy sú pre podnik významnou nákladovou položkou, ktorá ovplyvňuje výšku celkových nákladov a tým aj výšku cien a dosiahnutého zisku.

Odpisy

Z hľadiska peňažných príjmov (cash flows) predstavujú odpisy často hlavný a pritom stabilný príjem - zdroj vnútorného financovania podniku.

Stabilný preto, lebo odpisy tým, že sú jednou z nákladových položiek a podnik ich získa prostredníctvom tržieb aj za predpokladu, že trh uzná cenu vyrábaných výrobkov alebo poskytovaných služieb len na úrovni nákladov potrebných na ich výrobu.

Odpisy

Výška odpisov závisí predovšetkým od ceny investičného majetku, doby jeho životnosti a od uplatňovanej odpisovej metódy.

Dlhodobý hmotný a nehmotný majetok sa môže oceniť: obstarávacou cenou, reprodukčnou cenou zostatkovou cenouV súčasnosti sa pri odpisovaní v praxi používa pojem

vstupná cena DHM a DNM. Je to: obstarávacia cena (ak podnik majetok kúpil) vlastné náklady (ak ho vyrobil) reprodukčná cena (ak ho získal darovaním)

Odpisy

Ďalším faktorom, ktorý ovplyvňuje výšku odpisov je životnosť investičného majetku.

Vyjadruje obdobie (spravidla počet rokov), počas ktorého môže príslušný investičný majetok slúžiť účelu pre ktorý bol nadobudnutý, prípadne počas ktorého sa vstupná cena investičného majetku postupne prenesie na vyrábanú produkciu. Určenie doby životnosti je úzko spojené s problémom fyzického a morálneho opotrebenia investičného majetku.

Odpisy

Fyzické opotrebovanie dlhodobého majetku vzniká predovšetkým v dôsledku používania investičného majetku, ale aj v dôsledku vplyvu prostredia.

Morálne opotrebovanie investičného majetku vzniká tak v dôsledku rastu produktivity práce a tým znižovania nákladov a cien investičného majetku, ako aj výrobou dokonalejšieho investičného majetku v dôsledku rozpracúvania nových technológií, rozvoja techniky a podobne.

Odpisy

Metóda odpisovania je postup, akým podnik zúčtúva vstupnú cenu dlhodobého hmotného a nehmotného majetku do nákladov.

Metódy odpisovania: metóda rovnomerného (lineárneho)

odpisovania degresívne metódy odpisovania (zrýchlené

odpisovanie): zostatková, kumulatívna, a holandská metóda

progresívna metóda odpisovania výkonové odpisové metódy

Metódy odpisovania

Postupné uvoľňovanie vstupnej ceny dlhodobého majetku (vo forme odpisov a ich návratu prostredníctvom tržieb do podniku) a súčasne schopnosť majetku efektívne pracovať počas celej doby životnosti spôsobujú, že podnik potrebuje uvoľnené sumy odpisov na financovanie obnovy až po úplnom odpísaní investičného majetku, resp. po uplynutí doby jeho používania.

Efekt z využívania uvoľneného kapitálu znamená, že za istých podmienok môže podnik zo zdrojov financovania obnovy financovať aj rozvojové potreby.

Efekt z využívania uvoľneného kapitálu

V štátoch s vyspelým trhovým hospodárstvom existujú vo fin. hospodárení väčších podnikov dlhodobé fin. rezervy, tzv. penzijné fondy.

V podnikoch je bežnou praxou, že pri uzatvorení pracovnej zmluvy sa podnik zaviaže vyplácať pracovníkovi starobný dôchodok, resp. iný dôchodok. Ak podnik má takýto záväzok, musí si od začiatku (vzniku pracovnej zmluvy) za tým účelom vytvárať fin. rezervu - penzijný fond.

Penzijné fondy ako finančný zdroj

Okrem uvedených hlavných zdrojov interného financovania môžu podniky využívať aj ďalšie zdroje. Ide najmä o:

zdroje z predaja majetku, zdroje z realizácie technického pokroku zdroje z realizácie racionalizačných

opatrení.

Ostatné interné zdroje financovania

Popri vlastnom kapitáli je druhou základnou zložkou finančnej štruktúry podnikov cudzí kapitál poskytovaný ako návratný (úverový) finančný zdroj.

Úver je pre podnik návratnou formou získavania cudzích (externých) zdrojov. Je to ekonomický vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý vzniká pri odovzdaní konkrétnej hodnoty na dočasné použitie, t.j. s podmienkou návratnosti.

Vznik tohto vzťahu má charakter zmluvy. Veriteľ dáva dlžníkovi k dispozícii istú hodnotu v peniazoch, resp. v tovare, a stará sa o správu dlhu. Dlžník sa zaväzuje splatiť svoj dlh v dohodnutom termíne a forme ako aj platiť dohodnutý úrok.

Získavanie finančných zdrojov úverovou formou

Podmienky, pri ktorých môže dlžník úver získať – z hľadiska dlžníka:

práva, ktoré veriteľ poskytnutím úveru získava – právo na vrátenie dlhu a na úroky; v prípade likvidácie podniku majú nároky veriteľov prednosť pred nárokmi vlastníkov

konkrétne ustanovenia úverovej zmluvy – ručenie dlžníka za svoj záväzok; spôsob poskytovania a splácania úveru; lehota splatnosti; výška úr. sadzby;

Z hľadiska veriteľa sú dôležité: záruka splatenia úveru načas; dodržanie termínov splátok úrokov


Forma úveru = súhrn znakov, ktoré charakterizujú jeho vonkajšiu existenciu.

Členenie úverových foriem: podľa subjektu, ktorý úver poskytuje (štát,

banky, obyvateľstvo...) podľa objektu, ktorý sa úveruje (budovy,

zásoby, pohľadávky...) podľa formy poskytnutia a techniky

úverovania (v tovare, v peniazoch)


Členenie úverových foriem: podľa lehoty, na ktorú sa úver poskytuje

(dlhod., stredn. a krátkodobé) podľa spôsobu ručenia (zaručené

konkrétnymi aktívami, pohľadávkami alebo inými spôsobmi, nezaručené)

podľa spôsobu splácania (jednorázové, postupné, umorovanie dlhu)

podľa teritoriálnej pôsobnosti (vnútroštátne a medzištátne)


Formy úveru

dlhodobé a strednodobé krátkodobé

obligácie obchodný úver

finančné úvery stále a nestále pasíva

dodávateľské úvery bankové úvery

osobitné úver.formy: komerčné papiere

leasing preddavky

forfaiting faktoring

franchising

Dlhodobé úvery – finančné zdroje získavané podnikmi úverovou formou na dobu dlhšiu ako 4 až 7 rokov.

Strednodobé úvery – úvery poskytované na dobu od 1 (nad 1) do 4 rokov.

Dlhodobé a strednodobé úvery

Obligácie sú CP (cenné papiere), ktoré vydáva emitent s cieľom získať dlhodobý alebo strednodobý úver.

Obligácia predstavuje dlžnícky záväzok emitenta voči majiteľovi obligácie, ktorý je v postavení veriteľa. Je záväzkom emitenta vyplácať držiteľom obligácií úrokový výnos a v pevne stanovenom termíne vrátiť (umoriť) dlh.

OBLIGÁCIE (DLHOPISY)

Emitent získa prostriedky tým, že vydané obligácie umiestni na kapitálovom trhu - t. j. predá ich ekonomickým subjektom, ktorí investujú svoje voľné prostriedky do nákupu cenných papierov.

Z hľadiska majiteľa je obligácia ukladací cenný papier - slúži na dlhodobé uloženie kapitálu týchto subjektov (podnikov, občanov) s cieľom získať úrokový výnos. Môže znieť na doručiteľa alebo na meno.

Postup emisie a umiestnenia obligácií je obdobný, ako je opísaný pri emisii akcií.


Obligácie umiestňuje na trhu zvyčajne sprostredkovateľ (banka, maklérska firma), ktorý sa obvykle stáva aj správcom emisie – organizuje vyplácanie výnosov a stiahnutie obligácií z obehu v termíne ich splatnosti.

Obligácia ako cenný papier musí mať isté náležitosti, ktoré sú uvedené na jej plášti.


názov a sídlo emitenta názov obligácie a jej číselné označenie nominálna hodnota obligácie spôsob určenia výnosu vyhlásenie emitenta, že dlhuje nominálnu hodnotu

obligácie jej majiteľovi záväzok emitenta splatiť nominálnu hodnotu v určitom

termíne, vyplácať určený výnos pri obligáciách znejúcich na meno aj meno ich prvého

majiteľa dátum vydania obligácie a podpisy oprávnených

predstaviteľov emitenta údaj o povolení emisie príslušným orgánom

Náležitosti obligácií:

Súčasťou obligácie je aj kupónový hárok s talónom. Počet kupónov závisí od doby splatnosti. Na predloženie kupónu sa vyplácajú majiteľom obligácie úrokové výnosy. Obligácie s dlhou lehotou splatnosti majú kupónový hárok zakončený talónom (obnovovacím listom). Je to legitimačný papier oprávňujúci majiteľa obligácie vyzdvihnúť si po vyčerpaní kupónov starého hárku nový kupónový hárok.

Obligácie (obdobne ako akcie) môžu mať buď formu listinného cenného papiera (čo je najčastejší spôsob), alebo sa môžu emitovat ako zaknihované (teda dematerializované) cenné papiere.

Obligácie

Pri rozhodovaní investora o kúpe obligácie je dôležitá jej cena, rizikovosť, výnosnosť, lehota a spôsob platenia, likvidita.

Cena obligácie na primárnom trhu zodpovedá jej menovitej hodnote; na sekundárnom trhu - cena sa môže odchyľovať od menovitej hodnoty.

Rizikovosť obligácie - je daná zárukou príslušnej emisie a celkovým ocenením bonity a spoľahlivosti emitenta.

z hľadiska záruky poznáme – zaručené a nezaručené obligácie

Hlavné znaky obligácie

Nezaručené obligácie - Obligácie nezaručené konkrétnym majetkom emitenta. Zábezpekou pre veriteľov je celková kapitálová sila a postavenie emitenta na trhu. V prípade likvidácie spoločnosti majú držitelia týchto obligácií rovnaké postavenie ako ostatní veritelia firmy.

Obligácie

Zaručené obligácie. Môžu byť zaručené konkrétnym majetkom emitenta. Podľa toho, o aký majetok ide, rozoznávame:

záložné listy, ktoré sú zaručené záložným právom na nehnuteľnosti,

obligácie zaručené lombardom, t.j. cennými papiermi z portfólia emitenta,

obligácie zaručené zariadením emitenta, obligácie zaručené tzv. umorovacím fondom,

do ktorého emitent pravidelne vkladá istú sumu.

Obligácie

Za prvotriedne zabezpečenie obligácie sa považuje záruka štátu. Také obligácie sa hodnotia ako prvotriedne cenné papiere.

Bonitu a spoľahlivosť emitenta hodnotia v rozvinutých ekonomikách nezávislé agentúry, ktoré každej emisii pridelia isté hodnotenie (zaradia ju do stupnice). Tento postup sa označuje ako ,,rating".

Obligácie

úrokový výnos môže emitent stanoviť:◦ pevným % z menovitej hodnoty obligácie - v

tomto prípade je výnos pevne určený, po celú dobu životnosti obligácie stály a nemenný.

◦ pevnou úrokovou sadzbou s podielom na zisku◦ ako pohyblivý - obligácia má meniacu sa

úrokovú mieru (floating rate note); úroková miera obligácií s pohyblivým výnosom sa pravidelne upravuje (štvrťročne, polročne) a viaže sa na referenčnú úrokovú sadzbu LIBOR alebo na diskontnú sadzbu emisnej banky, na BRIBOR;

Výnosnosť obligácie

sú rôzne varianty úpravy pohyblivej úrokovej sadzby. Podľa toho rozoznávame obligácie:

obligácie: s pevnou minimálnou úrokovou sadzbou

s pevne určenou minimálnou a maximálnou úrokovou sadzbou

indexované obligácie; úrok aj nominálna hodnota obligácie sa prepočítava indexami zodpovedajúcimi miere inflácie a situácii na kapitálovom trhu; cieľom je chrániť investora pred nepriaznivým dopadom inflácie na jeho pohľadávku.

Obligácie

Tieto úrokové sadzby výnosu môžeme označiť ako kuponóvé sadzby.

Kupónová sadzba – sadzba, podľa ktorej sa po predložení kupónov vypláca úrok.

Obligácie

Obligácie sú nástrojom predovšetkým dlhodobého úveru, doba ich splatnosti sa vo vyspelých ekonomikách pohybuje od 5 až do 30 rokov.

Obligácie sa môžu splácať:◦ Jednorázovo v lehote splatnosti,◦ Postupne.

Emitent si pri emisii môže vyhradiť právo splatiť obligáciu aj pred uplynutím lehoty splatnosti, pravda za vopred určenú cenu, ktorá je vyššia ako menovitá hodnota.

Doba a spôsob splatenia obligácie

Konverzia emisie (ak úroková sadzba intezívne klesá) – doterajšiu emisiu emitent predčasne splatí a vydá novú emisiu s nižšou kupónovou sadzbou prispôsobenou všeobecne nižšej úrokovej sadzbe kapitálovom trhu.

Obligácie

schopnosť premeny obligácie na peniaze s minimálnymi nákladmi;

na likviditu obligácie pôsobia 2 faktory: likvidita trhu (intenzita obchodovania na danom trhu) a likvidita samotnej obligácie (závisí od emitenta a veľkosti emisie).

Likvidita sa často meria výškou transakčných nákladov spojených s premenou obligácie na peniaze (s jej predajom na sekundárnom trhu).

Likvidita obligácie

Zamestnanecké obligácie - môže podnik emitovať pre zamestnancov, ktorí sú u neho v pracovnom pomere, resp. ktorých pracovný pomer u emitenta sa skončil z dôvodu ich odchodu do dôchodku. Sú to obligácie na meno a neprevoditeľné na iné osoby.

Typy obligácií predstavujúce isté inovácie na kapitálových trhoch:

Konvertibilné obligácie - môže ich majiteľ zameniť za iný typ cenného papiera vydaný príslušným emitentom. Spravidla to býva možnosť konvertovať (vymeniť) obligácie za akcie vo vopred určenom pomere.

obligácie s nulovým kupónom - neprinášajú majite ľovi v priebehu celého obdobia až do lehoty splatnosti žiadne úrokové výnosy. Až pri splatnosti obligácie sa súčasne vyplatia aj kumulované úroky.


Ziskové - majú právo na istý podiel na zisku nad kupónovú úrokovú sadzbu.

Obligácie s dvojitou menou - sú charakteristické tým, že emisiou sa získavajú prostriedky a úroky sa platia v jednej mene (napr. Euro) a splatenie sa uskutočňuje v inej mene (napr. USD).


Rizikové - sú obligácie s vysokou úroko vou mierou emitované podnikmi s nízkym hodnotením úverovej schopnosti.

Medzinárodné - ku ktorým patria jednak zahraničné obligácie emitované zahraničnými firmami na národnom trhu a euroobligácie (eurobonds), ktoré sa umiestňujú v zahraničí, no nie na trhu v krajine emitenta.


Obligácie sú nástrojom dlhodobého úveru. Získavať úver formou emisie obligácií majú

možnosť len veľké podniky, ktoré sú na verejnosti známe.

Menšie podniky túto možnosť nemajú, pretože ich obligácie by nemali nádej na umiestnenie na trhu. Preto musia získavať dlhodobé úvery inými formami.

Obligácie

- poskytujú sa a prijímajú v peňažnej forme na základe úverovej zmluvy medzi konkrétnym veriteľom a dlžníkom.

Formy finančných úverov: (termínované pôžičky, hypotekárne úvery, pôžičky v rámci revolvingového systému, exportný úver.)

FINANČNÉ ÚVERY

najčastejšie sa používajú na financovanie rozvojových potrieb podniku, preto sa označujú ako investičný úver.

Vzhľadom na rizikovosť tohto úveru veritelia: požadujú krytie prvotriednou osobnou alebo

majetkovou zárukou (kt. nezávisí od výsledkov úverovaného projektu)

obmedzujú objem úveru tak, aby dlžník mal na finančnom krytí úverovaného projektu vlastné zdroje (minim. 30 – 50%)

snažia sa o čo najkratšiu lehotu splatnosti

Termínové pôžičky

Charakteristické črty termínových pôžičiek:◦ majú lehotu splatnosti od 1 do 10 rokov resp. až 15

rokov◦ splácajú sa postupne v priebehu celého trvania

dlhu pravidelnými splátkami; sú spravidla zabezpečené (pri dlhod.úv. –

nehnuteľnosť, pri stredn.úv. – hnuteľný M) úroková sadzba býva stanovená ako pevná

alebo pohyblivá Medzinárodný úver – medzi 2 subjektami so

sídlom v rôznych štátoch.

Termínové pôžičky

úvery poskytované na nákup, výstavbu, rekonštrukciu a údržbu nehnuteľností.

poskytujú ich špecializované banky (hypotekárne banky) aj obchodné banky s licenciou.

subjekt, ktorý chce získať HÚ, ponúkne banke ako záruku nehnuteľný majetok.

splatnosť hypotekárnych úverov je dlhá 15-30 rokov.

zdroje na poskytovanie HÚ získavajú banky predovšetkým emisiou hypotekárnych záložných listov (hypotekárnych obligácií);

Hypotekárne úvery

podstatou je, že získaný krátkodobý úver sa spláca z ďalšieho krátkodobého úveru;

je to určitá transformácia krátkodobého zdroja na dlhodobý zdroj – využívajú ich najmä malé podniky

Pôžičky v rámci revolvingového systému

je to osobitná forma poskytnutia preddavku na zahraničnú pohľadávku exportéra;

exportér postúpi svoju pohľadávku banke a tá mu poskytne krátkodobý úver na dohodnutú časť sumy pohľadávky (obvykle max. do 70% hodnoty).

Exportný úver

úvery strednodobého charakteru, ktoré poskytujú dodávatelia strojov a zariadení odberateľom v tovarovej forme.

Ich poskytovanie je zo strany dodávateľa formou podpory odbytu. (sú drahšie ako finančné úvery)

DODÁVATEĽSKÉ ÚVERY

Poskytujú sa v 2 formách: úver na hmotnú zástavu - zariadenie

prechádza do vlastníctva odberateľa pri uzavretí kontraktu – odberateľ sa zaviaže uhradiť dodávateľovi postupné splátky zahŕňajúce aj úrok

podmienený predajný kontrakt – dodávateľ zostáva vlastníkom zariadenia až do zaplatenia poslednej splátky odberateľom. Ak dlžník neplatí načas, môže dodávateľ zobrať zariadenie späť.

DODÁVATEĽSKÉ ÚVERY

Lízing z vecného hľadiska – je to prenájom tovaru

dlhodobej spotreby zákazníkom, ktorí ho používajú za úplatu podľa zmluvne dohodnutých podmienok. Vlastníkom prenajímaného majetku je vždy prenajímateľ.

z finančného hľadiska – je to špeciálna forma úverového krytia dlhodobých potrieb nájomcov.

OSOBITNÉ FORMY ÚVEROV

Členenie lízingu podľa obdobia, na ktoré sa uzatvára lízingová zmluva:

operatívny lízing – majetok sa prenajíma na kratší čas, po uplynutí doby prenájmu neprechádza predmet lízingu do vlastníctva nájomcu;

prenajímateľ znáša všetky riziká vyplývajúce z vlastníctva, zabezpečuje servis a opravy;

obidve zmluvné strany môžu zmluvu kedykoľvek zrušiť.

Lízing

Finančný lízing – je charakterizovaný dlhodobosťou vzájomného vzťahu partnerov (v priebehu obdobia prenájmu nemôžu partneri uzavretú zmluvu zrušiť);

lízingové platby sú súčasťou nákladov nájomcu, znižujú jeho daňový základ.

Nájomca má po uplynutí doby lízingu právo na nadobudnutie vlastníctva k predmetu lízingu.

Prenajímateľ prenáša na nájomcu riziká plynúce z vlastníctva tým, že od neho požaduje starostlivosť o predmet lízingu zabezpečujúcu, aby jeho hodnota pri ukončení zmluvy bola na dohodnutej úrovni.

Lízing

podľa predmetu leasingu poznáme: L hnuteľných predmetov (autá, stroje,

počítače, softvér) a L nehnuteľností (výrobné budovy, obchodné a kancelárske priestory prípadne lízing pracovných síl)

podľa sídla partnerov poznáme: tuzemský a zahraničný L;

poznáme 3 formy finančného leasingu: jednoduchý Zadlžený (leverage) lízing dohoda o predaji a spätnom prenájme

Lízing

Vystupujú tu subjekty: 2 zmluvní partneri: prenajímateľ (lessor) – lízingová organizácia, nájomca (lessee); a výrobca zariadenia

Podľa trvania leasingového vzťahu rozoznávame 2 skupiny zmlúv:

zmluvy s plnou úhradou obstarávacej ceny zmluvy s neúplnou amortizáciou OC - Pri nich

sa v priebehu základného obdobia prenájmu neuhradí celá obstarávacia cena. Preto prenajímateľ musí po vypršaní zmluvy prenajať danú majetkovú súčasť inému zákazníkovi.

Jednoduchý fin.leasing

Vystupujú tu 3 partneri zmluvného vzťahu (3.osobou je subjekt, ktorý poskytne prenajímateľovi úver na lízingovú operáciu).

To znamená, že prenajímateľ, aby mohol od dodávateľa kúpiť majetkovú súčasť, ktorú bude prenajímať, potrebuje úver.

Leverage (zadlžený)leasing

uzatvára sa vtedy, keď sa podnik dostane do platobných ťažkostí a potrebuje momentálne získať likvidné prostriedky.

vlastník majetku predá nejakú majetkovú súčasť leasingovej spoločnosti. Tá mu hneď túto majetk.súčasť prenajme (zariadenie sa fyzicky vôbec nepremiestni);

táto firma tak získa trhovú cenu príslušného majetku v hotovosti a súčasne aj možnosť jeho ekonomického využívania na dohodnuté obdobie; stráca však vlastnícke práva k príslušnému majetku a musí leasingovej spol. platiť nájomné;

Dohoda o predaji a spätnom prenájme

Lízingová platba sa skladá z viacerých zložiek:

Obstarávacia cena predmetu leasingu Leasingová marža, ktorá zahŕňa:

N služieb, ktoré poskytuje prenajímateľ nájomcovi

riziková prirážka úrok z úveru rekapitalizácia (úrok z preddavku, ak ho

musela lízing.spol. poskytnúť dodávateľovi)

Lízing

Pri fin. lízingu je bežné, že prenajímateľ požaduje Akontáciu – platba vopred

je to 1. lízingová platba, ktorú nájomca uhrádza ešte pred dodaním predmetu lízingu (20-50% v SR ) a o túto sumu sa znižujú ďalšie líz. platby.

Lízing

Technika, ktorá sa uplatňuje v zahraničnom obchode. Predstavuje formu strednodobého a dlhodobého úverovania vývozu.

exportér dodá tovar importérovi na úver, pričom importér vystaví v prospech exportéra zmenku alebo uzná svoj dlh písomne formou dlžobného úpisu. Ak chce exportér získať peniaze pred uplynutím splatnosti svojej pohľadávky, môže ju predať forfaitérovi (obvykle je to banka exportéra); ten po zrážke úroku a provízie uhradí sumu pohľadávky exportérovi; pričom preberá všetky riziká plynúce z pohľadávky.

Forfaiting

Finančný forfaiting – ide o financovanie exportéra forfaitingovou firmou ešte pred uskutočnením dodávky (forfaitér poskytuje exportérovi pôžičku pracovného kapitálu pri relatívne výhodných úrok. podmienkach)

Výhoda – okamžité inkaso pohľadávky exportéra

Nevýhoda – vysoké provízie forfaitérov

Forfaiting

Je podnikanie založené na zmluvnom vzťahu medzi silnou zavedenou spoločnosťou, ktorá je organizátorom vzťahu, a obvykle začínajúcim, samostatne financovaným a nezávislým malým podnikom.

Organizátor (franchisor, rodičovská spoločnosť), ktorý produkuje už trhom preverené výrobky (služby), postupuje začínajúcemu podniku právo, aby pod jeho obchodným menom produkoval výrobky pre vymedzený trh.

Franchising

partneri kontraktu: franchisor – firma postupujúca práva; franchisee – firma získavajúca práva

Franchisor poskytuje svoje know-how, receptúry, technologické postupy, možnosť využívania zásobovacích a odbytových ciest, manažérsku podporu, prípadne aj finančný vklad a to za odplatu.

Pre franchisora je to výhodné z hľadiska: rozširovania trhu, rast príjmov zo získaných platieb.

Pre malé podniky je výhodou predávanie známych produktov pod známou značkou, lepšie postavenie na trhu, ľahší prístup k bankovým úverom.

Franchising

finančné zdroje, ktoré získava podnik úverovou formou s lehotou splatnosti do 1 roka.

sú určené na prekonávanie krátkodobého nedostatku platobných prostriedkov.

Krátkodobé úvery

Charakteristickou črtou je, že prostriedky sa neposkytujú v peňažnej forme ale v naturálnej forme. Dodávateľ dodá odberateľovi tovar alebo službu s tým, že odberateľ zaplatí po uplynutí dohodnutej lehoty.

ide o úver. vzťah medzi nebankovými subjektmi,

ide o historicky najstaršiu formu úveru.

Obchodný úver

Obmedzenia uplatňovania obch. úveru:◦ poskytuje ho len dodávateľ odberateľovi (nie

naopak)◦ dodávateľ ho poskytuje len do výšky, ktorá

neohrozuje jeho vlastnú likviditu Úverový vzťah trvá od momentu uzavretia

kúpnej zmluvy (od momentu realizácie) do zaplatenia odberateľom. Pri tomto úvere nie je vyjadrená výška úroku. Úrok je zakalkulovaný do ceny tovaru.

Obchodný úver

je obchodovateľný CP, ktorý má aj funkciu platobného prostriedku ( veriteľ -remitent ju môže prevádzať na ďalšie subjekty a tak ňou platiť) a zabezpečovaciu funkciu (veriteľ má uľahčené vymáhanie pohľadávky);

dlžník – zmenkovník, trasant.

Zmenka

Poznáme 2 druhy zmeniek: vlastná zmenka (sola)– vystaviteľ -

odberateľ tovaru (trasant) je zmenkovým dlžníkom; svojím podpisom sa zaväzuje, že zaplatí zmenkovému veriteľovi (remitentovi), ktorým je v danom prípade dodávateľ, určitú peňažnú sumu.

Aby mal dodávateľ istotu, že zmenka bude zaplatená, môže požadovať ručiteľa (avalistu), ktorý sa za zaplatenie zmenky zaručí (obvykle je to banka dlžníka).

Zmenka

cudzia zmenka (trata) – vystaviteľ sa sám nezaväzuje zaplatiť, ale prikazuje tretej osobe (trasátovi), aby zaplatila v stanovenej dobe zmenkovému veriteľovi zmenkovú sumu.

Za zaplatenie ručí aj vystaviteľ, ktorý je sekundárnym dlžníkom.

Zmenka

sú automaticky vznikajúcim úverovým zdrojom, ktorý má podnik bezplatne k dispozícii na krytie svojich potrieb; hlavnými položkami sú:

Záväzky voči zamestnancom vznikajú ako fin.zdroj preto, lebo živá práca sa

vynakladá denne, ale výplata príslušných miezd zamestnancov až dodatočne v presne určených termínoch;

Záväzky voči štátnemu rozpočtu vyplývajú z toho, že podnikové dane sa platia

s istým oneskorením po skončení daňového obdobia;

Stále a nestále pasíva

obchodné banky môžu poskytovať svojim klientom krátk. úvery:

kontokorentný úver krátk. účelový úver lombardný úver zmenkový úver špecifické úver. služby vyplývajúce

z prevzatia bankovej záruky

Krátkodobé bankové úvery

◦ banka ho poskytuje na osobitnom type bežného účtu – kontokorentnom účte – saldo na ňom môže prejsť do debetu

◦ podmienkou získania tohto typu úveru je, aby celý platobný styk prebiehal prostredníctvom kontokorentného účtu

◦ v úverovej zmluve sa dohodne úverový rámec – hranica, ktorú by nemalo debetné saldo prekročiť.

◦ výhody: podniku je do výšky úv.rámca kedykoľvek k dispozícii úver; úroky sa platia len zo skutočne čerpaného úveru a za skutočnú dobu trvania debetného salda

◦ nevýhody: tento úver je drahší ako účelové úvery; banka ho poskytuje len dobre hospodáriacim podnikom

Kontokorentný úver

istou modifikáciou KK úveru je REVOLVINGOVÝ ÚVER – banka ho poskytuje len dobrým podnikom, ktoré v istých dohodnutých intervaloch opakovane žiadajú úver na rovnaké účely. Dohodne sa suma, ktorá je rezervovaná na úverovom účte; podnik platí úroky a dohodnutý poplatok z nevyčerpanej sumy.

Revolvingový úver

◦poskytujú sa na konkrétne dohodnutý účel; ◦účel poskytnutia úveru:

na pohľadávky do lehoty splatnosti sezónne zásoby sezónne náklady prechodný nedostatok prostriedkov

nezavinený podnikom preklenutie časového nesúladu medzi

potrebou a tvorbou vl.zdrojov krátkodobý investičný úver

Krátkodobé účelové úvery

◦ úver zaručený konkrétnym obchodovateľným majetkom dlžníka (lombardom). Ak dlžník nespláca svoje záväzky, banka môže lombard speňažiť.

◦ obchodovateľný majetok, kt. tvorí zábezpeku úveru, môže byť: CP akceptované obchodné zmenky pohľadávky nekryté zmenkou zásoby drahé kovy a iné cennosti

Lombardný úver

◦ zahŕňajú bankové úverové operácie spojené s obehom zmeniek: ide o eskontný úver – banka od klienta odkúpi

zmenku znejúcu na jeho rad (ktorá sa mu má uhradiť) pred lehotou jej splatnosti. Poskytuje mu teda úver na obdobie od eskontu zmenky po lehotu jej splatnosti. Za to si banka zráža úrok a svoju províziu.

Zmenkové úvery

akceptačný úver – banka akceptuje cudziu obchodnú zmenku vystavenú klientom v prospech obchodného partnera (dodávateľ), a tým na seba preberá záväzok zaplatiť vlastníkovi zmenky v lehote splatnosti zmenkovú sumu. Druhou formou je akceptovanie tzv. bankovej zmenky. Ide o zmenku, ktorá slúži na poskytnutie úveru podniku – zákazníkovi banky.

avalový úver – má ručiteľský charakter; banka sa zaručuje uhradiť zmenkovú sumu v prípade, keď sa dlžník dostane do fin. ťažkostí.

Zmenkové úvery

Bankové záruky – banka ich preberá len za prvotriednych klientov; neposkytuje priamo peň. prostriedky, ale sa zaručuje za isté záväzky klienta.

Bankové záruky

je krátkodobý platobný prísľub (dlhopis) obchodovateľný na peňažnom trhu. Podnik získava úver tak, že emituje príslušné KP a umiestni ich na peňažnom trhu. Spôsoby umiestnenia:

dohoda s fin. dílerom (bankou)– ten sa zaviaže, že KP umiestni podľa „najlepšieho úsilia“

konkurenčná ponuka (tender) – emitent zadá predaj tomu sprostredkovateľovi, ktorý mu dá najvýhodnejšiu ponuku

priamy predaj (bez sprostredkovateľa)

Komerčné papiere

KP sú rovnaké ako podnikové obligácie s tým rozdielom, že ide o krátkodobé CP s lehotou splatnosti 1 až 9 mesiacov, maximálne 1 rok.

Slovenské podniky zatiaľ komerčné papiere neemitujú.

Komerčné papiere

preddavky od odberateľov sú v niektorých odboroch podnikania bežne používaným cudzím fin. zdrojom.

odberateľ poskytne preddavok buď pred začatím výroby danej zákazky alebo v priebehu prác na dodávke.

je to krátkodobý úverový zdroj, čiastočne môže byť aj strednodobým zdrojom.

Preddavky

odpredaj pohľadávky dodávateľa voči odberateľovi osobitnej faktoringovej organizácii (faktorovi), ktorá sa stará o jej inkaso.

Je to osobitná forma krátkodobého financovania spojená s obchodným úverom.

faktori poskytujú 3 hlavné služby: administratívne práce spojené so správou

pohľadávok klienta oceňovanie rizikovosti existujúcich

(potenciálnych) odberateľov svojich klientov financovanie klienta odkúpením pohľadávky

Faktoring

faktor si z nominálnej sumy pohľadávky zráža odmenu, kt. zahŕňa:

úrok platbu za služby, ktoré poskytuje

klientovi

rozsah služieb môže zahŕňať: odkúpenie jednotlivých pohľadávok

klienta; odkúpenie všetkých jeho pohľadávok; odkúp. pohľadávok v rámci vopred

stanoveného limitu;

Faktoring

Rozoznávame: otvorený faktoring – odpredaj pohľadávky veriteľ

oznámi dlžníkovi skrytý faktoring – veriteľ neinformuje dlžníka

o predaji pohľadávky exportný faktoring – faktor zapojí do

faktoringovej operácie ďalšieho faktora v krajine dlžníka, ktorý na seba preberá krytie rizika

Na SR zaznamenávame rast faktoringu, najmä vplyvom obchodných reťazcov, ktoré požadujú od dodávateľov dlhé lehoty splatnosti, pričom sú málo rizikovými odberateľmi.

Faktoring

Mimoriadne významnú úlohu pri riadení podnikových financií pri zabezpečovaní ich primeraného množstva a dynamiky, zodpovedajúcej štruktúry finančných zdrojov a ich použitia, ako aj pri riešení ďalších finančných otázok má finančná analýza.

Vyplýva to z toho, že pomocou finančnej analýzy môžeme odhaliť príčiny, ktoré stav podnikových financií teda finančnú situáciu podniku, determinovali.

Finančná analýza podniku

Finančná situácia podniku predmet finančnej analýzy, je pritom súhrnným vyjadrením úrovne všetkých podnikových aktivít, ktorými sa podnik na trhu prezentuje. Do finančnej situácie podniku sa premieta objem a kvalita jeho výroby, úroveň marketingovej a komerčnej činnosti, jeho inovačná aktivita, ako aj ďalšie podnikové činnosti


Finančná analýza tak umožňuje odhaliť slabé a silné miesta podniku, je prostriedkom diagnostikovania jeho „zdravia" a poskytuje podnikovému manažmentu informácie zásadného významu.

Finančnú analýzu možno koncipovať ako retrospektívnu alebo perspektívnu.

Pri retrospektívnej analýze sa snažíme vysvetliť súčasný stav, analyzovať existujúcu finančnú situáciu pomocou pohľadu do minulosti.


Pri perspektívne orientovanej analýze sa usilujeme vývoj finančnej situácie podniku predikovať. Je pre ňu teda príznačný pohľad do budúcnosti podniku. Pomocou niektorých finančných ukazovateľov a metód finančnej analýzy možno vývoj finančnej situácie predvídať až s niekoľkoročným predstihom. To umožňuje urobiť včas potrebné korekcie a zabrániť akútnym finančným krízam.


Retrospektívna finančná analýza (analýza ex post) vychádza predovšetkým z údajov obsiahnutých v účtovnej závierke podniku. Finančný analytik môže, prirodzene, siahnuť aj po iných zdrojoch – výročných správach, burzových správach, informáciách, ktoré poskytujú špecializované firmy o vývoji v odvetví, odborov a pod. hlavným zdrojom je však účtovná závierka.

Retrospektívne zameraná finančná analýza

Podvojne sa účtuje v podnikoch zapísaných v obchodnom registri, ostatné subjekty účtujú v sústave jednoduchého účtovníctva.

Jednoduché účtovníctvo sa často nazýva daňovým účtovníctvom. Je konštruované tak, že jeho výstupom je základ dane, určený ako rozdiel príjmov a výdavkov. Účtovnú závierku tvoria 2 výkazy:

Výkaz o majetku a záväzkoch Výkaz o príjmoch a výdavkoch


Výkaz o majetku a záväzkoch – poskytuje informáciou o majetku a jeho štruktúre v členení na dlhodobo viazaný majetok – dlhodobý majetok, krátkodobo viazaný majetok – zásoby a finančný majetok. Informuje tiež o zdrojoch financovania, pričom cudzie zdroje sú uvedené ako záväzky. Výkaz o majetku a záväzkoch je tak paralelou súvahy (bilancie) zostavovanej v podvojnom účtovníctve. Umožňuje analyzovať štruktúru majetku a na jej základe schopnosť vyrovnávať sa so záväzkami (likvidita), ako aj analyzovať štruktúru finančných zdrojov (zadlženosť).


Výkaz o príjmoch a výdavkoch – vypovedá o priebehu a výsledkoch transformačného procesu podniku. Priebeh charakterizujú príjmy a výdavky, výsledkom je rozdiel príjmov a výdavkov. Tento výkaz je tak paralelou výkazu ziskov a strát (výsledovka), ktorý sa zostavuje v podvojnom účtovníctve. Výkaz umožňuje analyzovať hospodárnosť podnikania – porovnaním výdavkov a príjmov a tiež výnosnosťou podnikania – porovnaním daňového základu s príjmami.


Porovnanie zodpovedajúcich ukazovateľov z obidvoch výkazov navzájom umožňuje analyzovať úroveň využitia majetku (aktivitu), napr. porovnaním zásob a tržieb z predaja tovaru, výrobkov a služieb sa získa obraz o ich obratovosti.


Účtovná závierka v sústave podvojného účtovníctva

Podvojné účtovníctvo sa nazýva tiež finančným účtovníctvom. Je koncipované tak, aby vyústilo do vyčíslenia finančného výsledku – výsledku hospodárenia, ktorý nie je totožný s daňovým základom. Pri zisťovaní daňovej povinnosti preto treba výsledok hospodárenia transformovať na daňový základ. Obsah a štruktúru účtovnej závierky určuje zákon o účtovníctve.


Podľa neho účtovnú závierku tvoria tieto súčasti:

Súvaha, Výkaz ziskov a strát (výsledovka), Poznámky (dôležitou súčasťou poznámok je

prehľad peňažných tokov).

Výkazy účtovnej závierky tvoria tribilančný systém.


Súvaha, centrálna bilancia, charakterizuje podmienky, za ktorých transformačný proces prebiehal.

Výkaz ziskov a strát a prehľad peňažných tokov sú špecifickými bilanciami. Obidva výkazy vypovedajú o priebehu a výsledkoch transformačného procesu podniku, ale každý z inej pozície. Výkaz ziskov a strát z pozície výnosovo-nákladovej, prehľad peňažných tokov z pozície príjmovo-výdavkovej.


Súvaha (Bilancia) je výkaz sprostredkujúci informácie o podnikovom majetku a finančných zdrojoch jeho krytia. Majetok podniku predstavujú v súvahe jeho aktíva, finančné zdroje sú jeho pasíva. Aktíva i pasíva sa vnútorne členia a táto ich štruktúra je východiskom formulovania rôznych hodnotení o stave podnikových financií. Na základe štruktúry aktív sa analyzuje a hodnotí najmä likvidita podniku, teda jeho schopnosť hradiť záväzky. Štruktúra pasív je zase podkladom pre analýzu stupňa zadlženosti (finančnej samostatnosti) podniku.


Výkaz ziskov a strát (Výsledovka) je výkaz sprostredkujúci informácie o podnikových výnosoch a nákladoch. Z ich rozdielu vyplýva hospodársky výsledok podniku (zisk alebo strata) za analyzované (účtovné) obdobie. Výnosy a náklady, ako aj hospodársky výsledok sú vo výsledovke rozdelené do troch oblastí prevádzkovej, finančnej a mimoriadnej. Výsledovka je výkaz umožňujúci analyzovať činitele, ktoré determinovali tvorbu hospodárskeho výsledku, a preto má pre finančnú analýzu veľký význam.


Prehľad o peňažných tokoch (Výkaz cash flow), je výkaz informujúci o príjmoch a výdavkoch podniku a o ich rozdiele - finančných prostriedkoch.

Peňažné toky (kladné i záporné) sa vo výkaze delia do 3 oblastí: prevádzkové činnosti, investičné činnosti, finančné činnosti.


Horizontálna a vertikálna analýza výkazov

Podstatou horizontálnej analýzy je porovnávanie hodnôt zvolených položiek výkazov v rôznom čase. Horizontálna analýza súvahy dáva obraz o vývoji podnikového majetku (aktív), resp. jeho finančných zdrojov (pasív). Vypovedá o objemových zmenách, ale tiež o ich dynamike.


Vertikálnu analýzu charakterizuje vyčíslenie podielu jednotlivých položiek na celku, ktorého sú časťou. Pri vertikálnej analýze sú teda relevantné údaje usporiadané v stĺpci (vertikálne) a vyjadrujú podiel časti na celku, teda štruktúru celku, jeho kvalitu.

Vertikálna analýza výkazu ziskov a strát – vo výsledovke napr. zistíme, od ktorých položiek závisí tvorba výnosov, aký je podiel obchodnej činnosti a výroby na tvorbe výnosov. Na základe štruktúry nákladov hodnotíme podnik ako materiálovo, investične či pracovne náročný a pod.


Postup finančnej analýzy využívajúcej pomerové finančné ukazovatele

Štandardný postup finančnej analýzy pozostáva z týchto logicky a chronologicky súvisiacich a nadväzujúcich etáp (krokov):

Vypočítajú sa finančné pomerové ukazovatele za analyzovaný podnik.

Podnikové ukazovatele sa porovnajú s priemernými ukazovateľmi za príslušné odvetvie (prípadne s extrémnymi hodnotami), resp. odbor.

Skúma sa vývoj podnikových ukazovateľov v čase. Analyzujú sa vzájomné vzťahy medzi pomerovými

finančnými ukazovateľmi. Navrhnú sa opatrenia pre budúce obdobie.


Na opis finančnej situácie sa používajú pomerové finančne ukazovatele. Pomerové ukazovatele umožňujú porovnávať analyzovaný podnik s inými podnikmi, resp. s odvetvovými ukazovateľmi.

Na finančnú analýzu možno použiť nasledujúce ukazovatele:

Ukazovatele likvidity. Ukazovatele aktivity. Ukazovatele zadlženosti. Ukazovatele rentability (výnosnosti). Ukazovatele hodnoty podniku.

Ukazovatele a metódy finančnej analýzy

Ukazovatele likvidity Vyjadrujú a kvantifikujú schopnosť podniku

uhradiť splatné záväzky. Likvidnosťou rozumieme schopnosť

prevodu jednotlivých majetkových súčastí (položiek aktív) na pohotové platobné prostriedky, ich speňažiteľnosť. Speňažiteľnosť jednotlivých majetkových súčastí je rozdielna, čo sa prejavuje v dĺžke času, ktorý si táto premena vyžaduje.


Vzhľadom na túto vlastnosť možno aktíva zaradiť do niekoľkých tried:

1. Najlikvidnejšie - peniaze, ceniny, krátkodobé cenné papiere (v súvahe sa tento majetok nachádza v rámci položky Finančné účty)

2. realizovateľné v krátkej dobe – krátkodobé pohľadávky

3. Menej likvidné - zásoby 4. Dlhodobo likvidné – dlhodobé pohľadávky, dlhopisy,

terminované vklady, podiely (v súvahe najmä dlhodobý finančný majetok)

5. Nelikvidné (takmer nelikvidné) - dlhodobý hmotný majetok.


Pojmami likvidita a solventnosť sa charakterizuje a kvantifikuje úroveň úhrady záväzkov. Likvidita sa viaže k dlhšiemu obdobiu, solventnosť ako momentálna schopnosť.

Na meranie likvidity sa používajú pomerové ukazovatele ako:

Okamžitá likvidita = najlikvidnejšie aktíva (1. Trieda) / okamžite splatné záväzky

Ukazovateľ vlastne vyjadruje solventnosť. Jeho ideálna hodnota je 1, vtedy je k dispozícii toľko platobných prostriedkov, koľko predstavujú okamžite splatné záväzky.


Z účtovnej závierky nemožno zistiť výšku okamžite splatných záväzkov, častejšie sa preto používa táto podoba ukazovateľa:

Pohotová likvidita = najlikvidnejšie aktíva (1. trieda) / krátkodobé záväzky

Prijateľné hodnoty ukazovateľa sa začínajú hodnotou 0,2.


Ak porovnáme tieto veličiny rozdielom, dostaneme čisté pohotové prostriedky 1. stupňa.

Bežná likvidita = obežné aktíva – (dlhodobé pohľadávky +zásoby) (1.a 2.trieda) / krátkodobé záväzky

Ukazovateľ má mať vo výrobných podnikoch hodnotu v intervale 1,1 až 1,5.

Ak skonštruujeme ukazovateľ ako rozdielový, dostaneme čistý peňažný majetok.


Celková likvidita = obežné aktíva spolu (1.+2.+3.trieda) / krátkodobé záväzky

Ukazovateľ má mať v podnikoch priemyslu hodnotu v intervale 2-2,5. Z jeho recipročnej hodnoty možno interpretovať, že krátkodobé záväzky nemajú presiahnuť 40% - 50 %t hodnoty obežných aktív.

Pri rozdielovej podobe ukazovateľa dostávame čistý pracovný kapitál (činný kapitál).

Riadenie likvidity je veľmi dôležitá a náročná činnosť. Ak je podnik nelikvidný (dlhodobo) hrozí mu bankrot, ak má nadbytok likvidných prostriedkov ohrozuje svoju budúcu efektívnosť.


Vyjadrujú a kvantifikujú ako efektívne podnik hospodári so svojimi aktívami. Túto stránku umožňujú sledovať ukazovatele vyjadrujúce obratovosť, resp. viazanosť aktív. Spravidla sa používajú ukazovatele zamerané na rozhodujúce položky aktív. Ide o nasledujúce ukazovatele:

Doba obratu zásob = zásoby (priemerný stav) / tržby/365, resp. zásoby/ celkové náklady / 365

Ukazovateľ vyjadruje, koľko dní trvá jedna obrátka.

Ukazovatele aktivity

Doba obratu pohľadávok (inkaso) = pohľadávky (priemerný stav) / tržby/365

Ukazovateľ vyčísľuje priemernú dobu od okamihu predaja (momentu realizácie, ktorým je najčastejšie fakturácia) po získanie platby.

Doba splácania záväzkov = záväzky (priemerný stav) / náklady/365

Obrat celkových aktív = tržby / celkové aktíva

Ukazovateľ vyjadruje využitie (účinnosť) celkových aktív.

Ukazovatele aktivity

Vyjadrujú a kvantifikujú rozsah použitia cudzieho kapitálu na financovaní potrieb podniku.

Stupeň zadlženosti = celkový dlh (záväzky) / celkové aktíva (majetok)

Ukazovateľ vyjadruje štruktúru finančných zdrojov. Dlhodobá zadlženosť = dlhodobý dlh / celkové

aktíva (majetok) Stupeň finančnej samostatnosti = vlastný kapitál (VI) /

celkové aktíva (majetok) Ukazovateľ vypovedá o štruktúre zdrojov. Spolu so

zadlženosťou dáva súčet 1 resp. 100. Recipročná hodnota udáva finančnú páku:

Finančná páka = aktíva / vlastné imanie

Ukazovatele zadlženosti

Ukazovatele rentability vyjadrujú výslednosť (výnosnosť) podnikového úsilia. Do ich úrovne a vývoja sa premieta úroveň a vývoj likvidity, aktivity i zadlženosti a ukazovatele rentability ich tak „zhŕňajú" (syntetizujú).

ROI (Return on Investment) = čistý zisk + úrok / celkový kapitál

Ukazovateľ teda vypovedá o zhodnotení kapitálu, ktorý bol v podniku viazaný.

ROA (Retum on Assets) = čistý zisk / celkové aktíva Charakterizuje zhodnotenie celkových aktív (nominálne

zhodných s kapitálom). ROE (Retum on Equity) = čistý zisk / vlastný kapitál Rentabilita tržieb ROS (return on sales) = čistý zisk /

tržby

Ukazovatele rentability (výnosnosti)

Tieto ukazovatele obohacujú finančnú analýzu o pohľad subjektov „zvonku", teda investorov, resp. potenciálnych investorov. Tí hodnotia podnik nielen na základe minulých výsledkov, ale aj jeho budúcnosti a rizikovosti podnikania. Tieto skutočnosti sa premietajú do trhovej ceny akcií. Na vyjadrenie trhovej hodnoty sa používajú najmä tieto ukazovatele: vzťah kurzu a zisku, výnosnosť akcie, dividendový výnos.

Ukazovatele trhovej hodnoty

Po vyčíslení pomerových finančných ukazovateľov je žiaduca objektivizácia ich hodnotenia. Porovnanie podnikových finančných ukazovateľov s odvetvovými.

Nasleduje analýza vývoja v čase, analýza vzťahov medzi finančnými ukazovateľmi, návrh opatrení.

Záverečnou časťou finančnej analýzy je formulácia opatrení. Finančný analytik na základe diagnostikovania podnikovej situácie predikuje jej vývoj a navrhnutými opatreniami sa usiluje o korekciu jeho negatívnych stránok prostredníctvom finančného plánu.


Plánovanie je základnou, východiskovou funkciou riadenia. Plánovanie je rozhodovanie o budúcnosti čo, ako, kedy a kto má urobiť, aby boli splnené vytýčené ciele.

Konečným výsledkom plánovacieho procesu je plán podniku.

Štruktúra, obsah a stupeň podrobnosti plánu podniku závisia najmä od veľkosti podniku, vyrábanej produkcie, výrobného odboru, príslušnosti k odvetviu a pod. Podnik si sám môže zvoliť systém plánovania. Podnikový plán tvoria najčastejšie podsystémy: dlhodobý (strategický) plán, krátkodobý (ročný) plán a operatívny plán.

Finančné plánovanie podniku

Každý podsystém podnikového plánu obsahuje čiastkové plány podľa jednotlivých oblastí činnosti podniku.

Spravidla ide o tieto čiastkové plány plán marketingu, plán výroby, plán nákupu surovín, materiálov, energie, plán ľudských zdrojov, plán technického rozvoja, plán investičných projektov, akvizičný plán a finančný plán.

Finančné plánovanie podniku

Finančný plán obsahuje rozhodnutia o veľkosti a druhu použitých finančných zdrojov, ktoré sú potrebné na financovanie hospodárskych prostriedkov a na zabezpečenie likvidity podniku.

Podnik prostredníctvom finančného plánu verifikuje finančné dôsledky prijatých rozhodnutí v ostatných čiastkových plánoch a zároveň pôsobí na efektívne využívanie výrobných činiteľov.

Vymedzenie podstaty a úloh finančného plánu

Dlhodobý finančný plán obsahuje finančné rozhodnutia o dlhodobých aktívach alebo pasívach, ktoré nie vždy možno ľahko zrušiť a môžu zaväzovať podnik k určitému smeru činnosti na niekoľko rokov.

Sú to rozhodnutia o potrebe kapitálu, spôsoboch financovania (vlastné a cudzie zdroje) a rozhodnutia o štruktúre zdrojov krytia kapitálovej potreby (optimalizácia finančnej štruktúry).


Krátkodobý finančný plán obsahuje finančné rozhodnutia o krátkodobých aktívach a pasívach. Súvisia s uskutočnením výrobných, obchodných a ostatných činností podniku.

Dlhodobý (strategický) finančný plán, krátkodobý (ročný) finančný plán, sa nazývajú periodické plány. Periodické plánovanie je charakteristické tým, že je to neustály proces, kolobeh plánovacích, kontrolných a hodnotiacich činností. Každý rok sa periodické plány aktualizujú a ich časový horizont sa posúva o jeden rok.


Okrem periodického plánovania sa v podnikoch uplatňuje aj projekčné plánovanie. Projekčné plánovanie -projekty, majú bezprostredný vzťah k dlhodobému finančnému plánu, najmä k plánovaniu kapitálových výdavkov.

Ide o špecifické a identifikovateľné projekty, pričom každý z nich má svoj vlastný časový rozmer časový horizont. Príkladmi takýchto projektov sú rekonštrukcia alebo výstavba nového závodu, výskumno-vývojový projekt, rozšírenie marketingu do nových geografických oblastí a pod. Tieto projekty sa plánujú na celú ich životnosť a sú previazané s periodickými plánmi a ostatnými aktivitami podniku.


Na finančné plánovanie treba pozerať ako na ustavičný proces, kolobeh plánovacích, kontrolných a hodnotiacich činností.

Harmonogram aktivít plánovania sa nazýva plánovací kalendár alebo plánovací cyklus.


Východiskom pri projektovaní systému finančného plánovania a jeho podstatnej stránky – štruktúry a obsahu – sú minimálne ciele a konkrétna charakteristika podniku (veľkosť, typ podniku, druh vyrábanej produkcie).

Príklady štruktúry a obsahu finančného plánu: Vznikajúci podnik a malé podniky Štruktúra fin. plánu: Ciele podniku Projekty Ročný finančný plán Operatívny FP Systém sledovania, kontroly a hodnotenia plánu.

Štruktúra, obsah a postup tvorby finančného plánu

Malé a stredné podniky Štruktúra fin. plánu: Ciele podniku Základné stratégie Dlhodobý (strategický) finančný plán Krátkodobý (ročný) FP a rozpočty Operatívny FP Hodnotenie úrovne FP, hlásenia a správy o priebehu

realizácie plánu, systém kontroly plánu.Minimálny obsah FP na príklade ročného plánu Plán zisku Finančná bilancia Plán Cash flow Plán rozdelenia zisku.

Štruktúra, obsah a postup tvorby finančného plánu

Finančná analýza podniku Formulácia cieľov Základná stratégia Dlhodobý finančný plán Krátkodobý FP a rozpočty Operatívny FP Implementácia FP počas celého plánovacieho obdobia Hodnotenie úrovne FP, hlásenia o realizácii plánu,

úpravy a zmeny plánu. Za formuláciu cieľov a základných stratégií zodpovedá

vrcholový manažment. Na tvorbe dlhodobého, krátkodobého a operatívneho FP sa podieľa stredný manažment a operačno-výrobný manažment.

Postup tvorby FP

Východiskom predplánovacou etapou tvorby finančného plánu je podrobná analýza podniku. Analýza je zameraná nielen úzko na finančný stav (kondíciu, zdravie), ale mala by postihnúť aj vzájomné väzby a vzťahy finančnej a vecnej (hmotnej) stránky reprodukčného procesu v podniku. V tomto zmysle treba analyzovať slabé a silné stránky podniku, príležitosti a riziká, ktoré vyplývali a vyplývajú z okolia podniku. Finančná analýza je prvý krok k formulácii cieľov na tvorbu FP.

Charakteristika jednotlivých častí finančného plánu

Na základe vykonanej analýzy a prognóz ďalšieho možného vývoja vrcholový manažment formuluje na príslušný časový horizont plánu finančné ciele podniku. Môže ísť o široké (všeobecné) a špecifické (konkrétne) ciele. Neustály rast trhovej hodnoty podniku sa považuje pritom za základný široký cieľ podniku – nevyjadrujú sa číselne.

Finančné ciele podniku

Špecifické ciele – vychádzajú zo širokých a určujú konkrétne úlohy (vyjadrené číselne) na časový horizont FP. Môžu byť takéto: medziročný rast objemu predaja (tržieb), dynamika rastu rizikovosti, výnosnosť kapitálových vkladov, dividenda na jednu účastinu, resp. cieľový dividendový podiel, miera zadlženosti, istá úroveň likvidity a pod.

Význam formulácie cieľov nespočíva iba v tom, že sú začiatkom (prvým krokom) tvorby finančného plánu, ale súčasne plnia aj funkciu motivácie pre manažérov a sú normou pre meranie ich výkonnosti.

Finančné ciele podniku

Ide o stratégie prenikania na nové trhy, stratégie v oblasti výskumu, investovania, financovania, kvality výrobkov, efektívnosti výroby a pod.

Základné stratégie

Dlhodobý finančný plán je z hľadiska obsahu zameraný iba na vybrané oblasti a ukazuje iba súhrnné údaje.

Dlhodobý FP obsahuje obvykle tieto časti podľa jednotlivých rokov: projekty plánu, plán kapitálových výdavkov, plán zisku, plánovanú finančnú bilanciu, plán cash flow, projekt dividendovej politiky.

Dlhodobý finančný plán

Dominantnou častou dlhodobého finančného plánu je plán kapitálových výdavkov. Plánom kapitálových výdavkov (kapitálové plánovanie) rozumieme analýzu a plánovanie kapitálových výdavkov, čo sú vlastne plánové rozhodnutia o dlhodobých investíciách, od ktorých sa očakáva prílev hotovosti za dlhší čas ako jeden rok. Konečným cieľom plánu KV je maximalizácia trhovej hodnoty podniku.

Dlhodobý finančný plán

Krátkodobý finančný plán súhlasí s časovým horizontom rozpočtov. Rozpočty obsahujú podrobné údaje, aké sleduje účtovníctvo, ale namiesto zachytenia minulej skutočnosti, ide o javy budúce.

Rozpočty sú nástrojom vnútropodnikového riadenia a v porovnaní s finančným plánom sú vypracované podrobnejšie. Rozpočty zostavujú manažéri zodpovední za príslušnú oblasť podnikovej činnosti, resp. zodpovednostné stredisko.

Z hľadiska funkcií ich môžeme členiť na rozpočty predaja, výroby, zásob atd. a rozpočty rýdzo finančného charakteru. Rozpočty sa porovnávajú s návrhom FP a vzájomne sa zosúlaďujú. Výsledkom je reálny variant FP.

Krátkodobý finančný plán a rozpočty

Plán zisku - Základnou funkciou plánu zisku je plánovanie nákladov a výnosov a na základe ich porovnania zistenie plánovaného výsledku hospodárenia.

Plán nerozdeleného zisku - Na plán zisku nadväzuje plán nerozdeleného zisku. Je to súhrn dosiahnutých ziskov po zdanení za celú dobu činnosti podniku, po odpočítaní sumy, ktorá sa za rovnaké obdobie použila. Týmto použitím treba rozumieť napríklad výdavky na rozvoj podniku, výplatu dividend akcionárom, krytie strát a prevody do základného imania.

Výstupy krátkodobého FP

Plán cash flow (plán toku hotovosti, plán pokladničných príjmov a výdavkov) nám poskytuje informácie o príjmoch a výdavkoch podniku (pokladnica a bežný účet v banke) a konečnom stave v medziobdobiach určitého časového intervalu.

Cieľom plánu cash flow je plánovať likvidnú polohu podniku ako základňu na stanovenie budúcich pôžičiek a budúcich investícií. Pre plánovanie cash flow je charakteristické, že okrem dlhodobého a krátkodobého časového horizontu sa táto časť finančného plánu vypracúva aj na bezprostredný časový horizont, t. j. na jednotlivé dni v mesiaci.


Na plánovanie cash flow sa používa priama alebo nepriama metóda.

Priama metóda vychádza z prvotných účtovných zápisov, ktoré ovplyvňujú hotovosť.

Pri nepriamej metóde sa vychádza z čistého zisku po zdanení, ktorý sa koriguje o všetky položky spôsobujúce rozdiel medzi výnosmi a príjmami a nákladmi a výdavkami.


Finančná bilancia Základnou funkciou finančnej bilancie ako plánového

dokumentu je poskytnúť prehľad o finančnej situácii podniku, o stave jeho finančnej štruktúry a spolu s plánom zisku je významným informačným zdrojom pre analýzu a hodnotenie kvality finančného plánu

Finančná bilancia obsahuje stavové veličiny, t. j. vyjadruje stav a štruktúru aktív a pasív plus vlastného imania v určitom presne danom časovom okamihu (napríklad posledný deň časového horizontu plánu).

Finančný manažér prijíma plánové rozhodnutia o investovaní do jednotlivých druhov majetku (aktív) a rozhodnutia o spôsoboch financovania, t. j. o konkrétnej štruktúre a pomere jednotlivých položiek pasív.


Pri tvorbe finančného plánu môže finančný manažér, plánovač využiť celú škálu metód, techník a modelov.

Ich základnou funkciou v procese tvorby finančného plánu je poskytnúť informácie na rozhodovanie a vypracovanie variantných finančných plánov vychádzajúcich z formulovaných cieľov a rôznych predpokladov o budúcnosti.

Metódy tvorby finančného plánu

K základným metódam a modelom, ktoré sa využívajú v podnikoch vo finančnom plánovaní, patria:

Globálna metóda – tradičná metóda SR podnikov. Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu (plánu predaja, výroby, nákupu, investícií, technického rozvoja, ľudských zdrojov), z ktorých preberá požadovanú potrebu fin. prostriedkov a výšku vytváraných fin. zdrojov.

Metóda postupného zostavovania rozpočtov – uplatňuje sa v krátkodobom fin. plánovaní (ročný, štvrťročný a mesačný časový horizont). Finančný plán nadväzuje na funkčné rozpočty (predaja, výroby, nákupu atď.)


Metóda analýzy nulového bodu - skúma zmenu veľkosti zisku a predajných cien výrobkov na základe rozpočítavania fixných nákladov na rôzny objem predaja alebo činnosti. Finančný manažér pri tvorbe finančného plánu využíva metódu na hodnotenie nových projektov, na hodnotenie variantov plánu (variantný objem tržieb, nákladov) a na zisťovanie minima podnikateľskej aktivity, t. j. hranice, pod ktorú by nemali tržby klesnúť. Analýza nulového bodu umožňuje zistiť, pri akom objeme činnosti dochádza k rovnováhe medzi tržbami a nákladmi a kedy ďalšie zvýšenie objemu činnosti začína prinášať zisk.


Metóda pomerových finančných ukazovateľov - Podstata metódy spočíva vo využití vybraných pomerových finančných ukazovateľov a plánovaných tržieb pri tvorbe finančnej bilancie. Pomerové finančné ukazovatele vystupujú pritom ako „vzorové hodnoty", ktoré chce podnik v budúcnosti dosiahnuť.

Metóda percentuálneho podielu na tržbách - vychádza z predpokladu fixného pomeru medzi jednotlivými položkami finančnej bilancie a celkovým objemov tržieb.


Regresná metóda – touto metódou možno napr. plánovať zásoby, pohľadávky, krátkodobé záväzky a pod.

Finančné modely – simulačné a optimalizačné. Vo finančnom plánovaní sa používajú aj matematické modely. Možno ich deliť na dve skupiny: simulačné modely finančného plánu, optimalizačné modely finančného plánu.

Simulačné modely pomáhajú finančnému manažérovi vypracovať plánové finančné dokumenty v niekoľkých variantoch podľa zadaných predpokladov o vývoji ukazovateľov podmieňujúcich tvorbu plánu. Využitím počítača umožňujú automatizovať dôležitú časť plánovania, ktorá je rutinná a časovo aj pracovne náročná.


Aplikácia optimalizačných finančných modelov v procese tvorby finančného plánu umožňuje hľadať najlepšie riešenie pri určitých predpokladoch a obmedzeniach. Pri ich aplikácii sa do modelu (lineárny optimalizačný model) zahŕňajú aj vstupné informácie z iných častí plánu podniku, ako napríklad z plánu predaja, výroby, kapacít, ľudských zdrojov, čo zlepšuje vzájomnú prepojenosť jednotlivých čiastkových plánov a zvyšuje kvalitu plánu.


Finančný manažér musí zhodnotiť vytvorený FP – či plán zabezpečuje prosperitu podniku. Na posúdenie úrovne a kvality FP v čase jeho zostavenia má k dispozícii adekvátne metódy a nástroje.

Súčasťou hodnotenia FP by mala byť aj analýza rizík a ich zohľadnenie pri celkovom hodnotení úrovne a kvality vypracovaného FP.

Hodnotenie úrovne a kvality vypracovaného FP

Úlohou kontroly v procese tvorby FP je hodnotenie úrovne a kvality návrhu plánu – či sú v pláne zahrnuté ciele, či plán zabezpečuje prosperitu podniku, či dostatočne vyjadruje, kto, čo a kedy musí urobiť a pod.

Výstupom kontroly je návrh opatrení pre operatívne zásahy v štádiu realizácie plánu a návrhy na zmeny v pláne. Zmyslom úprav a zmien je udržiavať podnikové aktivity v žiaducom smere.

Kontrola plnenia plánu, úpravy a zmeny plánu

Postupujúca globalizácia odstraňuje prekážky voľného pohybu tovarov a služieb. To podnikom rozširuje odbytištia, umožňuje prístup na svetové trhy. Na druhej strane však silnie konkurencia, ktorá nadobúda svetové rozmery.

Tieto skutočnosti patria medzi dôvody vedúce k tendencii združovania podnikov ako spôsobu ich externého rastu.

Finančné aspekty združovania podnikov

Podniky majú prirodzenú tendenciu rozvíjať sa, rásť. Táto tendencia sa môže realizovať 2 spôsobmi:

Interný rast – rozširovanie aktivít podniku, zväčšovanie obratu zabezpečované zvyšovaním vlastného kapitálu a prijímanie ďalších úverových zdrojov.

Externý rast – zabezpečovanie rastu najmä formou spájania sa s inými hospodáriacimi subjektmi. (sústredenie sa podnikov na hlavnú činnosť – core business, outsourcing).


Na jednej strane sa zintezívňujú procesy akvizícií a fúzií, v jednotlivých odvetviach a odboroch sa vytvárajú ohromné medzinárodné koncerny.

Okolo nich sa grupujú rozsiahle skupiny subdodávateľov a iné spolupracujúce organizácie, ktoré majú obvykle charakter malých a stredných podnikov.


Združenia tohto typu vznikajú na základe dohody (zmluvy) uzavretej medzi 2 alebo viacerými podnikmi. Cieľom je sledovanie spoločného záujmu, vykonávanie spoločnej činnosti alebo realizácia spoločného projektu.

Združené podniky si zachovávajú právnu samostatnosť. Výsledkom združenia môže byť dosiahnutie lepších podmienok na trhu, dosahovanie synergických efektov, zníženie nákladov, zlepšenie možností získavania externých fin. zdrojov.

Združenia na základe dohody

Formy združenia sa líšia cieľom, na ktorý sa vytvorili a tesnosťou vzájomného spojenia podnikov.

Strategické aliancie – je to spolupráca so skupinami z okolia podniku, najmä dodávateľmi a zákazníkmi. Sú to voľné sieťové štruktúry spojené informačnými väzbami. Existuje dohoda o spoločných záujmoch a o spôsoboch ich presadzovania. Partneri zostávajú právne aj ekonomicky nezávislí.


Konzorcium – je združenie ekonomických subjektov s cieľom spoločne realizovať projekt, ktorý presahuje finančné možnosti alebo únosnú mieru rizika jednotlivých členov združenia.

Konzorcium vytvárajú napr. banky pri poskytnutí veľkého úveru na istý projekt, subjekty kapitálového trhu pri zabezpečovaní rozsiahlej emisie akcií alebo obligácií.


Kartel – je zmluvnou dohodou zúčastnených subjektov rešpektovať isté, spoločne odsúhlasené podmienky pri vykonávaní podnikateľskej činnosti. Obvykle ide o spojenie horizontálneho typu – spájajú sa podniky vyrábajúce rovnaký druh výrobkov. Podľa toho, akej oblasti sa dohoda týka, rozoznávame:

Výrobný kartel – o objeme výroby Odbytový kartel – teritoriálne rozdelenie trhu Kondičný kartel – dohoda o odbytových podmienkach Cenový kartel – najčastejší Syndikát – najužšie spojenie podnikov v oblasti odbytu.

Výrobky všetkých združených podnikov predáva len 1 spoločný subjekt.


Koncern – združenie právne samostatných podnikov, ktoré podliehajú spoločnému vedeniu. Riadením je poverený jeden zo združených podnikov alebo účastníci vytvárajú spoločný riadiaci orgán. Koncern ako celok nemá právnu subjektivitu.

Stavovské zväzy – spájajú subjekty s cieľom presadzovať ich spoločné záujmy. Môžu mať formu komôr (komora audítorov, obchodná a priemyselná komora), hospodárskych a zamestnaneckých zväzov (zväz podnikateľov, zväz účtovníkov).


Združenia holdingového typu Holding je združením podnikov previazaných

kapitálovými účasťami. Je charakterizovaný: jednotným ek. riadením,

právnou subjektivitou členských podnikov, kapitálovým prepojením podnikov.

Najčastejšie ide o materskú spoločnosť s viacerými dcérskymi spoločnosťami, v ktorých má materská spoločnosť rozhodujúci vplyv na riadenie v dôsledku rozhodujúcej kapitálovej účasti (vlastníctva kontrolného balíka akcií), alebo ich ovláda na inom základe (na základe zmluvných vzťahov).

Združenia na základe kapitálového prepojenia

Podľa produkčného zamerania podnikov v holdingu:

Horizontálny holding – spájanie podnikov s podobným predmetom činnosti

Vertikálny holding – združujúci podniky, ktorých činnosť na seba nadväzuje v produkčnom reťazci

Konglomerátny holding – spájajú sa podniky s rôznymi, na seba priamo nenadväzujúcimi odbormi činnosti.

Typy holdingu

Podľa prepojenia zoskupených podnikov: Pyramídová štruktúra holdingu – na

vrchole je materská spoločnosť s rozhodujúcim kapitálovým podielom v spoločnostiach na prvom stupni pyramídy. Tieto majú zasa rozhodujúci podiel v spoločnostiach na nižšom stupni pyramídy. Materská spoločnosť má na základe toho rozhodujúci vplyv v spoločnostiach nižšieho stupňa pyramídy, i keď v nich nemusí mať priamu kapitálovú účasť.

Typy holdingu

Radiálna štruktúra holdingu – v centre ja materská spoločnosť a okolo nej sú dcérske spoločnosti. Pritom nejestvujú spoločnosti, v ktorých by materská spoločnosť nemala priamu kapitálovú účasť.

Cyklická štruktúra holdingu – nie je možné na prvý pohľad identifikovať materskú spoločnosť. Ide o uzavretý okruh kapitálových väzieb.

Typy holdingu

Podľa funkcií, ktoré plní materská spoločnosť (vedenie holdingu) vo vzťahu k dcérskym podnikom:

Správny holding – materská spoločnosť plní prevažne len funkciu správcu portfólia akcií.

Finančný holding – hlavnou funkciou materskej spoločnosti je zabezpečenie finančných zdrojov na rozvoj holdingu ako celku vrátane poskytovania úverov dcérskym spoločnostiam.

Typy holdingu

Strategický holding – materská spoločnosť cieľavedomo riadi dcérske spoločnosti. Formuluje spoločné strategické ciele, koordinuje činnosť podnikov, riadi obchodnú, investičnú a finančnú politiku.

Centralistický holding – operatívny holding – materská spoločnosť rozhoduje o všetkých závažných otázkach združených podnikov.

Typy holdingu

Fúzia je proces, pri ktorom sa dva alebo viac podnikov s právnou subjektivitou spojí do jedného ekonomického a právneho celku.

Charakter fúzie Charakter fúzie možno posudzovať

z viacerých hľadísk: Podľa zamerania spájajúcich sa podnikov –

horizontálna, vertikálna a konglomerátna fúzia.

Fúzie podnikov

Podľa formy prepojenia môže ísť o: Prevzatie - pri ktorom preberajúci podnik (spravidla

väčší a ekonomicky silnejší) zostáva zachovaný ako ekonomicky a právnický subjekt, preberaný podnik stráca právnu subjektivitu a ekonomicky sa integruje do preberajúceho podniku. Tento spôsob je častejší.

Zlúčenie - V tomto prípade zlučujúce sa podniky formálne zanikajú, strácajú svoju právnu subjektivitu a vzniká (zakladá sa) nový spoločný podnik. Tento postup sa uplatňuje najmä pri fúzii podnikov, ktoré majú porovnateľné ekonomické postavenie (žiadny z nich nie je výrazne dominantný).

Fúzie podnikov

Príčiny fúzií môžeme členiť na širšie odvetvové a na podnikové. Z odvetvového hľadiska môže ísť o obmedzujúce a expanzívne fúzie.

K obmedzujúcim fúziám dochádza, keď je produkčná kapacita odvetvia nadbytočná – či už v dôsledku vedecko-technického pokroku alebo ako dôsledok iného šoku (ropné šoky) – dochádza k revitalizácii a k rastu efektívnosti odvetvia.

Expanzívne fúzie sú odpoveďou na rastové možnosti odvetvia.

Príčiny fúzií

Z podnikového hľadiska môžu byť konkrétne príčiny fúzií dosť rôznorodé, členíme ich do 2 skupín: príčiny výrobného a organizačného charakteru, príčiny finančného charakteru.

Príčiny výrobného a organizačného charakteru - snahu dosiahnuť zvýšenie objemu činnosti, ktoré umožní realizovať úspory zo zníženia nákladov. Tento dôvod je racionálny najmä čo sa týka horizontálnych fúzií. Veľký význam môže mať spoločné využívanie komparatívnych výhod zlučovaných podnikov. Máme tu na mysli napr. využívanie patentov, licencií, know-how, technologických postupov, ktoré boli vo vlastníctve jedného z podnikov.

Príčiny fúzií

Veľmi dôležitá môže byť realizácia strategických výhod, ku ktorým patri zvýšenie trhovej sily zlúčeného podniku, zlepšenie marketingu a iné. Zjednodušenie koordinácie nadväznosti vo výrobnom reťazci pri vertikálnej fúzii môže byť silným impulzom, práve tak, ako snaha zjednodušiť a znížiť administratívu. Pri fúzii formou prevzatia môže byť zdrojom jej prínosu eliminácia neefektívneho manažmentu preberanej firmy. Snaha diverzifikovať podnikové aktivity, a tak znižovať podnikateľské riziko.

Príčiny výrobného a organizačného charakteru

môžu mať tiež veľký význam. Predovšetkým to bude rast úverovej schopnosti zlúčenej firmy. Posilní sa jej kapitálová sila, čo pociťujú veritelia ako zníženie svojho rizika.

Ďalšou finančnou príčinou fúzie môže byť snaha investovať voľné finančné zdroje.

Špecifickou príčinou môže byť snaha dosiahnuť daňovú výhodu. Daňové systémy mnohých krajín (vrátane SR) umožňujú podnikom odpočítavať zo základu dane z príjmov stratu, ktorá vznikla v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach. Podnik trvalé produkujúci zisk nemá možnosť dosiahnuť z tohto dôvodu zníženie dane. Ak však preberie podnik, ktorý mal v minulých obdobiach straty, má možnosť odrátať tieto straty zo spoločného daňového základu zlúčeného podniku a dosiahnuť tak daňovú úsporu.

Príčiny finančného charakteru

Fúzia je ekonomicky výhodná vtedy, keď spojené podniky majú väčšiu hodnotu spoločne ako oddelene.

Priebeh a finančné vysporiadanie fúzií závisí od toho, či proces prebieha formou zlúčenia alebo prevzatia.

Ekonomická výhodnosť, priebeh a finančné vysporiadanie fúzií

Zlúčenie predpokladá súhlas zú častnených právnych subjektov, vyjadrený spôsobom, ktorý vyžaduje zákon. Čo sa týka akciových spoločností, predpokladá sa súhlas väčšiny akcionárov na ich valnom zhromaždení. Súhlas je výsledkom presvedčenia vlastníkov, že zlúčenie prinesie isté ekonomické výhody. Keď ide o a.s., akcie zlučovaných spoločností zaniknú a zlúčená spoločnosť vydá nové akcie zodpovedajúce jej ZI.


Pri prevzatí preberajúci podnik zostáva zachovaný ako samostatný ekonomický a právny subjekt.

Preberaný podnik formálne zaniká, stráca právnu subjektivitu a ekonomicky sa integruje do preberajúceho podniku.


Prevzatie môže byť priateľské – uskutočňuje sa so súhlasom vlastníkov obidvoch podnikov (prebieha podobným spôsobom ako zlúčenie) alebo nepriateľské, pri ktorom preberajúci podnik nezískal súhlas vedenia cieľového podniku.

Keď sa ponuka preberajúcej firmy nestretne so súhlasom cieľovej (preberanej) firmy, môže preberajúca firma zvoliť formu prevzatia nákupom majority akcií cieľovej spoločnosti. To znamená, že obchádza vedenie cieľovej firmy a obracia sa priamo na jej akcionárov. Snaží sa získať právo zastupovať ich na najbližšom valnom zhromaždení (boj o zastúpenie). Častejšie však začína na sekundárnom trhu nakupovať akcie cieľovej firmy a potom podá verejnú ponuku akcionárom cieľovej firmy tender (napr. formou inzerátu v novinách).


Finančné vysporiadanie prevzatia (úhrada dohodnutej ceny preberanej spoločnosti) sa môže uskutočniť viacerými spôsobmi:

Peniazmi, Akciami preberajúcej spoločnosti, Obligáciami preberajúcej spoločnosti, Kombináciou uvedených spôsobov.


Ekonomickými výsledkami fúzie by malo byť dosiahnutie cieľov stanovených v projekte fúzie. Obvykle sa hodnotí:

zmena ziskovosti celku v porovnaní so ziskovosťou spoločností pred fúziou,

vývoj kurzu akcií spojenej spoločnosti.

Ekonomické dôsledky fúzie

V priebehu činnosti sa môže podnik z najrôznejších dôvodov dostať do nepriaznivej hospodárskej situácie, ktorá sa v konečnom dôsledku prejaví rôzne intenzívnymi finančnými ťažkosťami. V takých prípadoch treba zaviesť krízový manažment.

Krízové riadenie – je riadenie, ktorého cieľom je vyviesť podnik z problémov, zachrániť ho alebo zabezpečiť jeho likvidáciu s čo najmenšími stratami pre veriteľov aj vlastníkov.

Finančné otázky krízového riadenia a zániku podniku

Príčiny vzniku fin. ťažkostí podniku môžu byť veľmi rôznorodé. V oblasti výroby to môže byť technická zastaranosť, zariadenia, prekonané technologické postupy, vysoké náklady, nedostatočná kontrola kvality, ale aj nadmerná expanzia produkčných kapacít. V oblasti predaja môže vstupom nových podnikov do odboru vzrásť konkurencia, vyvinú sa nedostatky v marketingu, zlyháva popredajný servis. V oblasti finančného manažmentu to môže byť nedostatok pracovného kapitálu, nadmerné zadlženie, rast úrokových sadzieb, problémy s inkasom pohľadávok, zmeny menového kurzu. Rozhodujúcu väčšinu podnikových zlyhaní zapríčinil nekompetentný manažment.

Príčiny a stupne finančných ťažkostí podniku

Finančné problémy podniku môžu byť rôzne intenzívne. Podľa stupňa závažnosti ich členíme do 3 skupín:

Nedostatočná ziskovosť – miera rentability kapitálu klesne pod úroveň bežnú v danom odbore podnikania.

Relatívna nelikvidnosť – podnik nie je schopný načas uhrádzať svoje záväzky. Môže byť dočasná (krátkodobá) alebo chronická (dlhodobá). Možno ju ďalej členiť na prvotnú a druhotnú. O druhotnej platobnej neschopnosti hovoríme vtedy, keď suma pohľadávok podniku je vyššia ako suma jeho záväzkov. Ak by dlžníci platili načas, podnik by mohol platiť svoje záväzky, prípadne by mu ešte zostali voľné likvidné prostriedky.


Prvotná plat. neschopnosť vzniká vtedy, keď načas nesplácané pohľadávky podniku sú nižšie než jeho nesplácané záväzky.

Absolútna nelikvidnosť – insolvencia – nastáva, keď sú záväzky podniku vyššie než reálny hodnota jeho majetku (jeho aktív). Podnik dlží viac ako vlastní.


Intenzita zásahov krízového riadenia musí zodpovedať závažnosti finančných problémov. V zásade ich môžeme členiť na:

Neformálne opatrenia, ktoré prijíma podnik sám, zvyčajne aj v spolupráci s veriteľmi, prípadne za pomoci poradenských organizácií.

Opatrenia uskutočňované pod dohľadom súdu.


Rozumieme nimi opatrenia na ozdravenie alebo záchranu podniku, ktoré sa uskutočňujú bez zásahov súdu. Rozhodujú o nich vlastníci a manažéri podniku v rámci svojich právomocí.

Podľa závažnosti riešených problémov možno opatrenia označiť ako:

Konsolidácia podniku Sanácia podniku Mimosúdne vyrovnanie

Neformálne postupy krízového manažmentu

znamená vnútorné ozdravenie podniku. Cieľom je prekonať nedostatočnú ziskovosť

podniku alebo jeho dočasnú platobnú neschopnosť. Podnik zostáva zachovaný čo do rozsahu, základnej organizačnej štruktúra predmetu činnosti.

Mení sa zvyčajne spôsob riadenia, štýl práce, prijímajú sa úsporné opatrenia a pod. Ide o spôsob nápravy, ktorý sú schopní realizovať (niekedy s metodickou pomocou špecializovaných firiem) aj „nekrízoví manažéri.

Konsolidácia

Odvíja sa v nasledujúcich krokoch: analýza vývoja podniku odhaľovanie príčin ťažkostí návrhy na riešenie realizácia konsolidačného procesu

Konsolidácia

Konsolidačné opatrenia môžu byť zamerané na 3 okruhy aktivít:

stabilizácia, resp. zvýšenie podnikového obratu

znižovanie nákladov (predovšetkým fixných) opatrenia v oblasti financií – zahŕňajú

úpravu objemu a štruktúry podnikového majetku a kapitálu.

Konsolidácia

je súbor opatrení zameraných na prekonanie dlhšie trvajúcej stratovosti podniku, resp. dlhodobej platobnej neschopnosti (chronickej relatívnej nelikvidnosti).

Jej cieľom je zachrániť podnik pred likvidáciou. Začiatkom procesu sanácie bývajú zvyčajne zmeny v riadení podniku, súčasťou ktorých je vymenovanie krízového manažmentu.

Sanácia

Cieľom sanačného programu je: ponechať len najživotaschopnejšie časti podniku,

predať menej dôležité prevádzky čo najrýchlejšie získať pohotové peňažné prostriedky

– predajmi vytvoriť časový priestor (odklad splátok...) radikálne minimalizovať náklady a dosiahnuť zvrat v

ziskovosti presvedčiť obchodných partnerov, banky a veriteľov

o odstránení najväčšieho rizika na tomto základe získať ďalšie zdroje financovania,

a tým zväčšiť časový priestor na ozdravenie podniku, stabilizovať ziskovosť a naštartovať rast podniku.

Sanácia

Formy sanácie (z fin. hľadiska):◦ čistá sanácia – úhrada podnikovej straty na ťarchu

jeho základného imania◦ sanácia získaním nových prostriedkov od vlastníkov –

tieto dodatočné vklady vlastníkov uhrádzajú stratu a poskytujú likvidné prostriedky

◦ sanácia úpravou záväzkov voči veriteľom: dohoda s veriteľmi o odklade splatnosti záväzkov zmena časti krátk.záväzkov na strednodobé, resp. dlhodobé

záväzky dohoda s veriteľmi o odpustení časti záväzkov kapitalizácia záväzkov

◦ zníženie viazaného kapitálu s jeho následným zvýšením (pokles základného imania a použitie rezerv)

Sanácia

dohoda so všetkými veriteľmi o čiastočnej úhrade ich pohľadávok voči podniku vo finančných ťažkostiach.

Ak nie je možné uplatniť niektorý z neformálnych postupov, pristupuje sa k riešeniu pod dohľadom súdu.

Mimosúdne vyrovnanie

Krízový manažment pod dohľadom súdu môže mať formu:

konkurzu alebo reštrukturalizácie

Krízový manažment pod dohľadom súdu

je súdom riadený likvidačný proces, v ktorom sa rieši dlžníkov úpadok, a to speňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov.

Konkurzné konanie má 3 základné štádiá: podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, zverejnenie uznesenia o začatí konkurzného

konania v Obchodnom vestníku a vyhlásenie konkurzu.

Konkurz

Podstatou konkurzného a reštrukturalizačného konania je riešiť úpadok dlžníka.

Podmienkou vyhlásenia konkurzu je, aby mal dlžník majetok postačujúci na úhradu nákladov konkurzu. Pri vyhlásení konkurzu súd ustanoví do funkcie správcu, na ktorého prechádza dispozičné oprávnenie úpadcu.

Veriteľov v konkurze rozdeľujeme na veriteľov pohľadávok proti podstate a ostatných veriteľov (zabezpečených a nezabezpečených).

Konkurz

Veritelia pohľadávok proti podstate sú tí, ktorým pohľadávky vznikli počas konkurzu (náklady konkurzu). Náklady konkurzu sa uspokojujú prednostne pred všetkými ostatnými pohľadávkami.

Zabezpečený veriteľ je taký, ktorého pohľadávka je zabezpečená zabezpečovacím právom, napr. záložným právom (je uspokojený z oddelenej podstaty).

Konkurz

Nezabezpečený veriteľ – jeho pohľadávka nie je zabezpečená, je uspokojený z výťažku speňaženia všeobecnej podstaty.

Pohľadávky všetkých veriteľov sa v konkurznom konaní uplatňujú prihláškou. Prihláška sa podáva u správcu na súde v lehote do 45 dní od vyhlásenia konkurzu.

Konkurzná podstata sa speňažuje prostredníctvom verejnej obchodnej súťaže, dražbou, ponukovým konaním.

Konkurz

Reštrukturalizácia – nelikvidačné súdne konanie, v ktorom sa rieši úpadok alebo hroziaci úpadok dlžníka s cieľom kolektívne uspokojiť veriteľov, a to spôsobom dohodnutým v reštrukturalizačnom pláne.

Počas reštrukturalizačného konania môže dlžník naďalej disponovať svojím majetkom pod dohľadom správcu.

Reštrukturalizačné konanie je podobné konkurznému konaniu.

Reštrukturalizácia

Spôsoby likvidácie podniku: podľa vplyvu na podnikateľskú činnosť:

formálna likvidácia – podnik zaniká len právne, jeho podnikateľská činnosť pokračuje (pri zmene právnej formy a pri fúzii)

vecná likvidácia – zastaví sa podnikateľská činnosť a podnik právne zanikne.

Finančné otázky likvidácie podniku

podľa rozsahu likvidácie: čiastočná L úplná L – podnik zaniká ako celok

podľa toho, kto dáva impulz na likvidáciu:

dobrovoľná nútená


Finančné aspekty jednotlivých spôsobov vecnej likvidácie podniku:

1./ čiastočná likvidácia – z celkového majetku podniku sa vyčleňuje istá časť, ktorá sa speňaží. Zo získaných likvidných prostriedkov sa uhrádzajú podnikové záväzky.◦ dobrovoľná čiastočná likvidácia – vzniká na

základe slobodného rozhodnutia vlastníkov podniku;

◦ nútená čiastočná likvidácia


2./ úplná vecná likvidácia – zahŕňa aj právnu likvidáciu podniku. Podnikateľská činnosť sa zruší, celý majetok sa speňaží, prostriedky sa použijú na úhradu záväzkov a zvyšok sa rozdelí medzi vlastníkov.

Aj úplná likvidácia môže nastať na základe dobrovoľného rozhodnutia vlastníkov alebo nútene (nútená vecná likvidácia ako dôsledok konkurzu).


Platobný styk predstavuje realizáciu hotovostných a bezhotovostných finančných transferov medzi právnickými (fyzickými) subjektmi prostredníctvom bánk alebo finančných inštitúcií a medzi nimi navzájom.

Platobný styk

Členenie platobného styku možno vykonávať podľa rôznych hľadísk:

druh použitého platobného nástroja hotovostný platobný styk, bezhotovostný

platobný styk územné hľadisko tuzemský platobný styk, zahraničný platobný

styk. počet subjektov v platobnom procese medzibankový platobný styk, vnútrobankový

platobný styk.

ČLENENIE PLATOBNÉHO STYKU

Hotovostný platobný styk - platobný styk vo svojej hotovostnej forme predstavuje odovzdanie a prevzatie bankoviek a mincí v hotovosti.

Je realizáciou presunu platidiel od jedného subjektu k druhému, a to aj bez účasti bánk.

Hotovostný platobný styk

Bezhotovostný platobný styk - je podmienený založením a vedením účtu klienta v banke. Proces zaplatenia platby sa realizuje prevodom z účtu na účet a jeho účtovým zápisom.

Účastník platobného styku bezhotovostnou formou má možnosť využiť širokú škálu platobných nástrojov, (napr. príkaz na úhradu, príkaz na inkaso, šek, zmenku, dokumentárny akreditív, platobnú kartu), pričom prevod peňazí sa uskutočňuje len na účtoch zúčastnených partnerov prostredníctvom bánk.

Bezhotovostný platobný styk

Nevyhnutnou podmienkou pri využívaní bezhotovostného platobného styku je otvorenie účtu v banke.

Medzi základné druhy účtov patrí: kontokorentný účet, bežný účet, sporožírový účet.

Bezhotovostný platobný styk

Tuzemský platobný styk (domáci platobný styk) - je realizovaný medzi bankami jedného štátu (vrátane pobočiek zahraničných bánk).

Zahraničný platobný styk - realizujú klienti bánk a banky rôznych štátov.

Tuzemský a zahraničný PS

Medzibankový platobný styk - je uskutočňovaný medzi klientmi dvoch rôznych peňažných ústavov. Banky používajú rôzne druhy softvérov, ktoré spravidla nie sú navzájom kompatibilné, a preto je nevyhnutné dodržiavať isté pravidlá, ktoré umožňujú zasielanie a zúčtovanie platieb z jednej banky do druhej.

Medzibankový platobný styk sa v rámci SR realizuje prostredníctvom NBS.

Medzibankový platobný styk

Cieľom SEPA (Single Euro Payments Area - jednotná oblasť platieb v eurách) je odstránenie rozdielov pri realizácii domácich platieb a cezhraničných platieb v mene euro v rámci Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru. Spotrebitelia, podniky, obchodníci a verejný sektor budú schopní realizovať platby a inkasá v mene euro v rámci tejto oblasti rovnako jednoducho, rýchlo a lacno, ako domáce platby. Od 1. februára 2014 sa všetky domáce platby v mene euro stali SEPA platbami.

SEPA

Vnútrobankový platobný styk - predstavuje v podstate zúčtovanie medzi centrálou banky a jej pobočkami. Jeho budovanie je internou záležitosťou každej banky.

Národná banka Slovenska do organizácie vnútorného systému zúčtovania bezhotovostných prevodov banky nezasahuje.

Vnútrobankový platobný styk

Účty, na ktorých dochádza k bezhotovostným platobným operáciám, majú rôzny charakter.

Podľa meny účet v domácej mene - používaný na disponovanie v eurách devízový účet (účet v cudzej mene) - používaný na finančné

operácie v cudzej mene, napr. pri exporte a importe tovaru Podľa účelu bežný účet – slúži na vykonávanie bežných bankových

operácií, tak hotovostných, ako aj bezhotovostných sporiaci účet - slúži k sporeniu prostriedkov a má spravidla

vyšší úrok termínovaný vklad - je druh účtu s vyšším úrokom, slúžiaci na

ukladanie a zhodnocovanie voľných financií úverový účet – účet - slúži na evidenciu úveru klienta

Druhy účtov

Platobný styk predstavuje vyrovnávanie pohľadávok a záväzkov medzi jednotlivými ekonomickými subjektmi, dochádza k 2 javom:

platenie je dôsledok výmenných operácií (dvojstranné operácie = dodávateľsko-odberateľské vzťahy);

vyrovnávanie finančných záväzkov (platenie cla, daní, úrokov, = jednosmerná operácia).

Platobný styk

Podľa času PS: 1. Promptné platenie (platenie ihneď) – vylučuje

riziko z nezaplatenia; 2. Platenie v zákonných, resp. v zmluvne

dohodnutých lehotách (v reálnom čase); 3. Platenie s využitím

obchodného (dodávateľského) úveru.

Podľa toho, ktorý zo subjektov dáva príkaz na platenie:

úhradová forma (príkaz dáva odberateľ), inkasná forma (príkaz dáva dodávateľ).

Platobný styk

Platenie je proces, ktorý má svoje zákonitosti vyplývajúce z právnych noriem a tiež podmienok dohodnutých medzi účastníkmi platenia v zmluvách.

Povinnosť platiť vzniká z dvoch príčin: 1. zákonná povinnosť, 2. zmluvná povinnosť.

MECHANIZMUS PS

podnikové financie

Documents