niňo Ďurech: mimozemšťan a malá čertica

Jeden muž, veľa žien, miluje viaceré, žije len s jednou...

Konečnečítanie

pre všetkýchmužov!

Priznám sa, že málokedy som knihu slovenského autora čítal jedným dychom tak ako túto. Je napísaná s ľahkosťou, bravúrou, psychologickýmnábojom, intelektuálnou hĺbkou a zároveňs humorom, ktorý slovenská literatúra takpotrebuje. Ide o hlbokú analýzu mužskej duše, ega a skrytých túžob. Východisko hlavného hrdinuje: radšej žiť sám a slobodný ako v nenaplnenomvzťahu, marazme a nespokojnosti. Je to správne aj za cenu, že raníme tých, ktorých máme radi, ale „nemilujeme“. Každý z nás má právo hľadať to, po čom túži, a preto všetkým prajem veľa odvahya sily veci riešiť. Ďakujem autorovi, že v jeho knihesú ženy také, ako ich poznám ja.

Jozef Vajda | h e r e c

Skvelé opisy prostredia a vtipné prirovnania. Celé som si to užil skoro ako naozaj. Občas som sapristihol pri tom, ako sa nahlas smejem… A najmäsom rád, že je nás tu mimozemšťanov viac.

Martin Nikodým | mode r á t o r

Tak som si v práci zariadil veci, poprosil Margotku, aby maodviezla domov, tam som si sadol za stôl s fľašou vína a zapol sipočítač. Neviem, koľko ubehlo času, kým som tu sedel a pokú-šal sa niečo napísať, ale medzitým stihla prísť domov Tanja, pri-šlo mi niekoľko mailov a vypil som niekoľko pohárov vína. Bolsom už trochu pripitý, keď si ku mne prisadla Tanja a začala sami prihovárať: „Kubo, ty máš nejakú inú ženu? Ale pravdu!“

„Ale veď pravda neexistuje.“„Čo je to za hlúposť. Tento župan je predsa biely. A to je

pravda. Alebo mi chceš tvrdiť, že je červený?“„To, že ten župan je biely, nie je pravda, to je fakt. Mýliš si

pravdu a fakt. Pravda naozaj neexistuje. Len ľudia sa za ňu celétisícročia bijú. Keby pravda existovala, nemusel by sa za ňunikto biť. A žiadnu inú ženu nemám.“

„Tak prečo ma niekedy len tak spontánne nepobozkáš?“„Presne preto, prečo existuje slovíčko spontánne. Až to bude

spontánne, určite ťa pobozkám.“„Si hrozný, Kubo, prečo ma nemáš rád?“„Mám, ale nie tak, ako by si to chcela. A hlavne, si hrozne ne-

trpezlivá, nevyčkáš, kým na teba dostanem neprekonateľnú chuťa sám ťa budem prosiť o bozk. Vy ľudia ste veľmi netrpezliví.“

„Už prestaň s tým VY ľudia, preber sa, prosím ťa, a prestaňsi vymýšľať, si človek ako každý iný, už tomu sám začneš veriť,prečo sa tak klameš?“

„Ja som naozaj mimozemšťan, vy ľudia nedokážete milovaťako ja.“

Tanja ma už mala plné zuby, nerozumela tomu, prečo sa ne-chcem zmestiť do pojmu človek, prečo chcem byť niečo iné. Ne-chápala, že je toho naozaj veľa, za čo by som sa ako človek muselhanbiť. Ona si myslela, že by som sa mal za čo hanbiť aj tak. Keďsa tak správam k nej, k mojej matke, ku všetkým okolo seba.Nechápala, že láska je hlboko v mojom srdci, milujem všetkých,ktorí patria do môjho sveta. A deň čo deň doň pribudnú ďalší.Nemôžem svojím správaním splniť očakávania všetkých, to sapredsa nedá, to by som celý život iba plnil očakávania inýcha môj vlastný život by prestal existovať. A to nejde. Môj mozogmi to nedovolí.

Niňo Ďurech je hĺbavá bytosť milujúcaa vychutnávajúca svoj život s nekonečnýmvedomím, že každý moment je dar. Miluje životsrdcom, bez hraníc a pravidiel, svojsky a občasnepochopene. Verí v dobro vo všetkom a vovšetkých. Na svojej ceste životom hľadá slobodu,ktorá sa stáva jeho cieľom a často jediným šťastím.Neustále hľadá svoje miesto na tejto planéte,pritom odkrýva ľuďom zo seba všetko, úspechy,pády, výhry, zlyhania, vediac, že to všetko stálo za to, že jeho život je napriek alebo práve vďakatomu všetkému nádherný a plnohodnotný.Pochybuje o všetkom, čo sa roky považuje za neochvejnú istotu, lebo život mu ukazuje, že jediná istota spočíva v nás samotných. Ponorte sa do najtajnejších kútov jeho dušea možno aj vo vašom vnútri zostane malá stopajeho viery v lásku k človeku.

obalka_alien:Layout 1 11.9.2009 9:44

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., ako svoju deviatu publikáciuCopyright © Eva Urbaníková, 2009

Graf ický d iz a jn a obálka :

Roman PifflJaz yková úprava :

Renáta KováčováDarina Belanová

Tlač :

Novoprint Slovensko, s. r. o.,Zlaté Moravcewww.novoprint.sk

[email protected]

ISBN 978-80-969800-7-9

MMiimmoozzeemmššťťaannaa MMaalláá ččeerrttiiccaa

Niňo Ďurech

alien:Sestava 1 8.9.2009 13:04 40

pela, ktorá pôsobí úspešne na hudobnej scéne toľko desia-tok rokov, si to akiste vydrela. Oslovila starých aj mladých.Možno preto mi nepripadalo divné, že po mojej ľavici sa váš-nivo bozkávali sotva dvadsaťroční ľudia a na pravej topánkemi pristála ťažká noha opitého Američana, ktorý v eufóriiz nástupu kapely nevnímal svoje okolie. Až neskôr som zis-til, že jeho eufória bola silno podporovaná oblakmi marihua-nového dymu, ktorý už prešiel jeho pľúcami. Bolo mi to do-sť jedno, lebo kapela už vybehla na pódium a odpáli la svojkoncert vo veľkom štýle, tak ako to robí už odnepamäti.Veľké obrazovky prenášali detailný pohľad na jednotlivýchčlenov kapely a režisér si špeciálne vyberal gitaristu, ktorýuž tradične tvoril celú atmosféru koncertu, vyzliekol sa dopása, behal, skákal, akoby včera čerstvo oslávil svoju devät-nástku. Na chvíľu mi prišlo ľúto, že aj takíto ľudia starnú.Ale v tomto ohľade je spravodlivosť až nekompromisne dô-sledná. Chlapi na pódiu si robili svoju prácu presne tak akovoľakedy a obecenstvo, nebyť tých veľkých obrazoviek, kto-ré prezrádzali biologický vek gitaristu lepšie ako jazvy podprsami ich silikónový obsah, by žilo v omyle, že čas sa zasta-vil a každý z nás má jedinečnú možnosť zažiť obdobie ichnajväčšej slávy. Postupne pridávali k novým hitom aj star-šie, notoricky známe, a atmosféra vrcholila. Obzrel som sapo hale. Videl som nespočetné davy ľudí, ktorých na chvíľuspojila táto atmosféra. Ľudí s rôznymi názormi, rôznoumentalitou, pohlavím, rôznym vekom. Každý jednotlivý páročí uprene pozeral tým istým smerom, telá sa vlnili v tom is-tom rytme a každé srdce vysielalo smerom k pódiu tú istúsprávu – chlapci, ste úžasní. Toto raz zažiť. To by sa mi cel-kom páčilo. Pohľad mi skončil na flegmatickom ksichteMarcela. Jeho tvár ako vždy nevyjadrovala žiadne emócie.Ale tá správa sa predierala von aj z jeho vnútra. Bol som rád,že aj my, presne ako tá kapela, stojíme po rokoch znovu tu,

77

M i m o z e m š ť a n a M a l á č e r t i c a

alien:Sestava 1 8.9.2009 13:04 Page 77

a aj my si svoju prácu robíme presne ako voľakedy. Počú -vame hudbu, pijeme pivo, rozprávame si neuveriteľné príbe-hy a po koncerte budeme ešte niekde žiť až do skorého rána.Práve doznievala skladba You shook me all night long akoniekoľký prídavok a bolo jasné, že sa koncert blíži k svojmufinále.

„Ideme?“ spýtal sa Marek. Prikývol som, a keď sme sa po-hli k východu, pochopili aj ostatní a postupne sa začali zbe-rať, aby využili chodníček, ktorý sme vyšliapavali v dave tielmy dvaja s Marcelom. Keď sme nasadli do taxíka, ešte stálesme dobre nepočuli, tak sme sa dosť hlasno dojednávali,kam ďalej. Taxikár bol zrejme veľkým odborníkom na muž -skú zábavu, lebo nám hneď porozprával, ktorý nevestinecmá aké čaro, a odporučil nám nejaký vraj najlepší, kde malimať navyše nejakú akciu. V cene vstupného boli drinky, jed-no dievča na hodinu a navyše tam bola tombola. Takétopodniky nebrali nikoho z nás, ale keďže sme po koncerteviac otvorení novým vnemom, neprotestoval nikto. Niektomávol rukou taxikárovi, nech sa už hlavne niekam pohne,a auto sa rozbehlo nočnou Prahou. Neriešili sme, kam ide-me, ešte sme hodnotili práve prežitý koncert a smiali sa najednej asi dvadsaťpäťročnej Nemke, ktorá prišla na koncertv obtiahnutých kožených nohaviciach, pod ktorými nemalanič. Samozrejme by sme to nemali ako zistiť, že prišla naos -tro, ale keď sa v jednom momente zohla po cigaretu, ktorá jejpri poskakovaní vypadla z rúk, švíky na jej nohaviciach do-siahli hranicu svojej pružnosti a s veľkým rachotom sa rozo-stúpili, aby uvoľnili miesto pre dve celkom pekné polovice jejzadku. Tie vykukli z nohavíc spolu s tetovaním, ktoré zľavadoprava prechádzalo obidvomi polovicami. Vytetovaný ná-pis Kiss me! zobral podgurážený český metalový fanúšik do-slovne a vtlačil prekvapenej Nemke veľký bozk do stredu,skôr než sa stihla zorientovať. Keďže nebola sama a jej part-

78

N i ň o Ď u r e c h


ner zrejme celkovo nevyhodnotil situáciu ako nedorozume-nie, všetko nakoniec riešila privolaná ochranka, ktorá roz-horčeného Nemca len veľmi ťažko dávala dole z podgu rá -ženého českého metalistu. Auto dorazilo asi za pätnásť mi-nút k bielej budove, z ktorej sa predierali von červené od tienetlmeného svetla. Ešte raz sme sa spýtali taxikára, či si sku-točne myslí, že toto je to naj, čo môžeme v Prahe uvidieť,a už sme kráčali ku vchodu, pred ktorým stáli dvaja uraste-ní chlapci v uniformách. Uvítali nás, prezreli, či nemámezbrane, a odovzdali nás do rúk uvádzačky, ktorá nás viedlachodbou obalenou červeným kobercom kamsi dnu. Preddverami, ktoré viedli do hlavnej časti tohto lokálu, nás ešteskasíroval znudený biletár a vysvetlil nám, čo všetko dosta-neme za peniaze, ktoré už medzitým starostlivo odložil dopríručného trezora. Nikto z nás ho príliš nevnímal, nebolisme ani jeden z tých, čo poľovali po akciových zľavách a ku -povali aj to, čo nebolo potrebné, iba preto, že to bolo právev akcii a raz sa to určite zíde. Dnu sme vchádzali spolu a tvá -rili sa rezervovane. Mali sme chuť len sa pozerať po peknýchženských tvaroch, vypiť pár drinkov a možno nasať atmo -sféru takéhoto lokálu. Dievčat v miestnosti bolo asi dvadsaťa okrem tých, ktoré práve opíjali svojimi vnadami návštev-níkov tohto podniku, sa všetky postupne pozreli naším sme-rom. Mal som pocit, že nie ony sú na predaj, ale my. Pozeralisa na nás ako na tovar, ktorý si nejako potrebovali rozdeliť.Usadili sme sa v blízkosti pódia, na ktorom sa vlnili dve na-hé dievčatá, predstierajúc, že lesbická láska je to, čo im akojediné prináša radosť zo života. Mali pekné postavy, na no-hách priesvitné topánky s obrovskými opätkami, ktoréopticky ešte predlžovali ich aj tak dosť dlhé nohy. Zakaždým,keď sa v rámci svojej šou jedna druhej dotkli na intímnychmiestach, sa obe pozreli do publika, snažiac sa nadviazať oč-ný kontakt a uistiť sa tak, že obecenstvo si s nimi tie dotyky

79



užíva rovnako. Keby som bol presvedčený, že ide o skutočnélesbičky, asi by mi to pripadalo celkom vzrušujúce. Taktosom si radšej objednal pivo, ktoré bolo v cene ešte s ďalšímištyrmi. Pripili sme si s chlapcami a uistili sa pohľadmi, že sanikto z nás necíti natoľko nekomfortne, že by sme tu neja-kú chvíľu nemohli stráviť pitím piva, pozeraním sa na nahévýtvory veľmi talentovanej prírody a počúvaním kecov miest -nych „tanečníc“. Pripadalo mi to dosť oddychové a prime ra -né tejto nočnej hodine, preto som nechápal Marcela, ktorýsa s nami pred podnikom rozlúčil a vrátil sa do hotela bez to-ho, aby sa prišiel aspoň pozrieť, o čo prichádza. Niekedy jemožno lepšie sa nepozrieť, o čo človek prichádza, vtedy zrej-me neprichádza naozaj o nič. Atmosféra v lokáli bola pria-teľská, o chvíľu sedeli pri našom stole tri dievčatá, snažili sas nami baviť o koncerte, o tom, ako je v Prahe a ako žijú. Boliako trpezliví rybári. Vedeli, že najprv treba rybám hodiť ne-jakú potravu, potom nahodiť udice, dlho nechať ryby pohraťsa s návnadou, a až keď je isté, že rybám ani nedôjde, že súv pasci, šikovne trhnúť udicu a ťahať rybu k sebe do siete,z ktorej už neunikne. Bavili sme sa s nimi, a takisto medzisebou, rozprávali sme im príbehy, ktoré boli roky staré,a predsa rovnako vtipné, ako keď sme ich zažili. Vlastne smeich nerozprávali kvôli ich pobaveniu, chceli sme si na ne za-spomínať my sami. Znovu sa utvrdiť, že život, ktorý žijeme,priniesol neopakovateľné situácie, ktoré sme mali príležitosťzažiť iba my. Tak to máme my muži radi. Žiť v ilúzii. Inak byten život nestál za veľa. A dievčatá to vedia tiež, a preto sasnažia nás v tej ilúzii držať. Smejú sa na našich príbehoch,tvária sa, že taký úžasný život naozaj nemá hocikto a že ichuž dávno nikto tak nezabavil. My hráme tú hru s nimi, nik-to nemá chuť ju pokaziť, zatiaľ nám tá hra vyhovuje. Čašníč-ka, rovnako pekná ako tieto dámy, iba menej odhalená, námstále nosí drinky zadarmo, ktoré boli ešte v cene vstupenky.

80



Drinky, ktoré objednávame dievčatám, už v cene nie sú, a súdrahé natoľko, aby uživili dámy, miestneho diskdžokeja, ma-jiteľa klubu, a aj toho znudeného biletára na recepcii. Za je-den drink nealkoholickej žbrndy by sme sa s Alexom doká-zali na Lehote spiť pod čiernu zem. Ale asi nám pripadalonevhodné piť v spoločnosti dám a ich nechať o smä de, pre-to zakaždým, keď niektorá poprosila o drink, bez váhaniasme dali pokyn čašníčke, že môže doniesť ďalšiu drahú žbrn -du. Ja som sa rozprával s nejakou Evou. Mala tmavé vlasy,ešte tmavšie oči. Na sebe mala jednoduché tričko nesiahajú-ce jej ani po pupok a krátku minisukňu. Na môj vkus mohlamať trochu menej kilogramov, ale bola veľmi komunikatív-na a milá. Rozprávala mi o tom, ako prišla do Pra hy, ako sicelá jej rodina myslí, že tu študuje, a o tom, ako jej priateľvie, čím sa živí, ale že mu to neprekáža. Zamyslel som sa nachvíľu, v akej ilúzii asi drží on ju, keď ho má tak rada a verí,že aj on ju. Dával som jej otázky, aby som jej trochu pomo-hol preklenúť túto tému, lebo by som sa nezdržal a mojazvedavosť spoznať, ako fungujú na zemi rôzne dvojice, by junakoniec doviedla do slepej uličky, a to by ju mohlo donútiťzamyslieť sa nad svojou ilúziou. A to som vôbec nemal v plá -ne. Veď každý potrebujeme svoju ilúziu, nech je akákoľvek.A pri tomto druhu zamestnania asi o to viac, že realita mô-že byť naozaj dosť tvrdá, keď si predstavím všetkých týchčudných chlapov, ktorých sú plné ulice.

„Nejdeme hore do izby?“ spýtala sa asi po hodine a roz pa -čito čakala, čo zo mňa vylezie.

„Nie, zlatko, ja nezvyknem platiť ženám za sex. Jednakna tom ešte nie som tak zle, aby to nešlo aj bez platenia,a jednak pre mňa sex neznamená toľko ako ozajstný záujemo moju osobu. Moja hra má isté pravidlá. Ty vydáš signál,ktorý mobilizuje moje ego, ja potom zahrám celý ten lov nakrásnu neznámu, a až keď som si istý, že som očaril svojou

81



osobnosťou, až potom môžeme začať hru na sex. No a tá mátiež svoje zvláštne pravidlá. Ty sa nemôžeš zúčastniť ani natej základnej hre. Si profesionálna spoločníčka, ak to tak mô-žem nazvať, a preto do našej amatérskej súťaže nemôžeš byťzaradená.“

„Ale môj priateľ ma nediskvalifikoval ako ty.“„Tvoj priateľ ťa asi spoznal za iných okolností, teda tak si

to myslím.“„Ale prečo sa bojíš zahrať si tú hru so mnou?“Pozrel som na ňu, na chvíľu som sa zamyslel nad jej otáz-

kou a akoby som chcel podať vysvetlenie aj samému sebe,pomaly som prehovoril: „Vieš, keď som bol na základnej ško-le, prihlásil som sa na šachový krúžok. Bol som zo spolužia-kov najlepší v šachu, tak som chcel vyskúšať hrať na vyššejúrovni. Na prvej hodine šachu nám náš majster dal jedno-duchú lekciu. Hral zároveň na dvanástich šachovniciach pro-ti všetkým, čo sme tam boli prihlásení. Vždy zahral ťah najednej a presunul sa k druhej. Mal som teda čas premyslieťsi každý ťah, kým sa cez jedenásť mojich kolegov zase pre-pracoval ku mne. Porazil ma štvrtým ťahom. A porazil ajvšetkých ostatných. Niektorí ho za to obdivovali. Chceli sanaučiť hrať ako on. Mne vzal moju ilúziu. Nemohol som tamviac chodiť. Vedel som, že tú hru hral zle, mohol vyhrať v kto -romkoľvek ťahu, bol profesionál. Mohol mi ešte pár ťahovnechať ilúziu, že zahrám aspoň dobrý výsledok. Neurobil to.Odvtedy si dávam pozor, s kým hrám akú hru. A s tebou ne-mám ani len ilúziu, že vyhrám. Rozumieš mi?“

„Rozumiem, ale chcela som si aspoň raz užiť svoju prácus vnímavým šarmantným človekom, čo mi nevojde rukou podruhej vete hneď pod sukňu.“

„Je mi to ľúto. Ale inak, veď ja som zaplatil aj pobyt v izbe,tak si aspoň zarobila, nie?“

82


alien:Sestava 1 8.9.2009 13:04 2

„Keď nepôjdeš do izby so mnou, nedostanem ani korunu,iba za drinky, ktoré si mi objednal.“

„To mi je ľúto, bola si ku mne milá, dám ti nejaké peniaze.“„To sa nedá. Poď do izby.“„Dobre, ale iba sa zavrieme a budeme sa ďalej rozprávať.“Súhlasila, išla k baru ohlásiť, že si ma berie do izby. Bar -

manka sa vyklonila, aby videla, kto je ten šťastlivec, potomsi niečo povedali a vzápätí ma už Eva viedla hore schodmi. Pri -šli sme pred dvere, odomkla a vpustila ma dnu.

„Tak tu bývam aj pracujem. Pustím nejakú hudbu, čo mášrád?“

„Ak to nebude ária, zvládnem v podstate čokoľvek.“Pustila nejaké balady od Aerosmith a usadila ma na po-

steľ. Išla k chladničke, naliala martini sebe aj mne a podalami pohár so slovami: „Toto je odo mňa, za to neplatíš. Stálesi si to nerozmyslel?“

„Zahrám si kúsok hry s tebou. Chcem vedieť, ako by tobežalo, keby som bol iný muž. Čo by nasledovalo?“

„No, najprv by som ťa vzala do kúpeľne, poumývala si ťa,úplne všade. No a potom by sme sa milovali. Celé by to trva-lo hodinu. Potom by sme sa obliekli a šli naspäť dolu. Aleboby si si doplatil ďalšiu hodinu.“

„A čo by bolo v ponuke za peniaze, čo som zaplatil privstupe?“

„Klasické milovanie. S prezervatívom. Nič navyše.“„Čiže žiadne hry pred, žiadne bozkávanie, žiadne strieda-

nie polôh?“„Nezvykneme sa bozkávať, polohy podľa toho, s kým to

je, a všetko ostatné podľa dohody. A treba si to doplatiť. Tosa už platí priamo mne.“

„Prepáč, ale toto by sa mi asi príliš nepáčilo. Bolo by to akos tým šachistom. A za toto sú ti chlapi ochotní platiť?“

83



„Sú.“„Ale prečo?“„To je u každého iné. Niekto nemá čas naháňať ženy

a sľubovať im vernosť do konca života, niekto nemá domato, čo potrebuje, má doma asexuálne poleno alebo mu ženarozkysla tak, že to od nej už nechce. Niektorým zase vyho-vuje, že si užijú sex, hodia mi nejaké peniaze a ja nechcem,aby ma ešte hodinu hladkali a vraveli mi, ako ma milujú.Vždy je to iné, ja sa už ani nepýtam.“

Hlavou sa mi prehnali myšlienky na Tanju, na to, čo by samuselo asi medzi nami stať, aby som sa zaradil do zoznamuklientov tejto mladej ženy. Nenapadalo mi takto napochytronič. Možno iba, keby fakt nejako dramaticky pribrala a pre -s tala ma priťahovať. Ale to by som si tiež musel odmyslieť,že na ulici stretnem denne niekoľko žien, ktoré by mi Tanjunahradili lepšie ako táto tu. Aspoň by si so mnou zahrali túúžasnú hru. Aspoň by ma nejaký čas držali v ilúzii. A malizáujem o moju pozornosť, možno o lásku. Takto sme ležalina posteli a rozprávali sa. Keď zazneli prvé tóny známej pes-ničky Crazy, vyskočil som z postele, schmatol Evu za rukua ťahal ju tancovať.

„Keď už som si zaplatil tú hodinu, aspoň si spolu zatan-cujeme. Smiem prosiť?“

S úsmevom mi podala ruku, pritisla sa ku mne a začalatancovať.

„Počkať, ale keď už sme v takomto podniku, tak budemtancovať s vyzlečenou ženou, zhoď si tie šaty, prosím.“

„Znie to hlúpo, ale ja sa pred tebou hanbím.“„Ty si trdlo! Tak dobre, vyzlečiem sa aj ja, aby si nebola

nahá iba ty.“„Ale ty prvý.“Pozhadzoval som zo seba veci len tak na zem, potom to

isté spravila ona. Uvedomil som si, že oblečená vyzerala

84



o trochu krajšie. Mala objemné prsia, ktoré si prikrývala ru-kami. Pás, ktorý jej opticky vytváralo krátke tričko, odstáva-júce pre objemné prsia, sa stratil. Stála zhrbená a očividnesa hanbila. Toto sa môže stať iba mne, hanblivá prostitútka.Potešil som sa, že nie som ako ostatní jej klienti a nechcem,napriek tomu, čo som videl pred sebou, iba do nej bezhlavovojsť a ukojiť svoje pudy. Pri pohľade na ňu mi bolo jasné, žeby som to nedokázal, ani keby som sem prišiel s tým záme-rom. Ešte raz som ju poprosil o tanec a začal som ju v po ma -lom tempe točiť uprostred miestnosti, prešľapujúc pomalyz nohy na nohu. Pritisla sa ku mne, tvár zaborila do môjhoramena a silno sa ma držala. Keď dohrala skladba, poďako-val som jej a obliekol som najprv ju a potom seba.

„A čo bude teraz ďalej?“ spýtal som sa.„No už máme iba päť minút, potom zavolajú z baru a bu -

deme musieť ísť späť.“„Tak to nemusíme čakať, pôjdeme aj bez ich upozornenia.“Vyšiel som z izby, ona zamkla, poďakovala mi a šli sme

dolu. Keď sme dorazili do miestnosti, kde moji spolusediaciešte stále debatovali s dievčatami, barmanka sa nechápavovyklonila a pohľadom sa pýtala Evy, či je všetko v poriadku.Tá kývla, že hej, usmiala sa a zase sme sedeli pri stole. Patriksa na mňa spýtavo pozrel. Vedel som, že nechcem hneď ro-zoberať svoj zážitok z izby, tak som len mávol rukou, že po-tom. Ešte chvíľu sme sedeli a bavili sa všetci spolu. Potom saPatrik začal zberať a oznámil nám, že je čas zmeniť lokál.Poslušne sme sa zdvihli aj my s Radom a vyšli sme von. Stálotam zopár taxíkov, tak sme nasadli do prvého a vypadli od-tiaľ. Keď sme sa už rútili širokou hlavnou cestou do centra,Patrik sa s úsmevom spýtal: „No čo, pán finančný riaditeľ,stálo to za to?“

„Chlapi, je to blbosť, čo vám poviem, ale ja som si s ňou v izbe iba zatancoval.“

85



„To vôbec nie je blbosť, to je to najlepšie, čo si mohol spra-viť.“

„A kam teraz pôjdeme?“„No, ja poznám jeden podnik na Václaváku, sú tam

omno ho krajšie dievčatá, a hlavne nás nebudú volať do izby,sú to iba striptérky. Môžeme sa tam chvíľu zabaviť a ak mámhovoriť za seba, ja už by som potom šiel do hotela. Ak mámzajtra šoférovať, bude mi to stačiť.“

My s Radom sme nemali žiadne plány, tak sme mlčky sú-hlasili.

Podnik, do ktorého sme dorazili, sa volal Hot Peppers.Názov znel veľavravne, tak som bol naozaj zvedavý, čo saukrýva vnútri. Dnu nás uvádzal anglicky hovoriaci Afričan,ktorý naháňal okoloidúcich turistov túžiacich po zážitku soslovami, že lepší podnik v Prahe nenájdu. Keď som uvidelosadenstvo, musel som s ním v duchu súhlasiť. Dievčatá bo-li naozaj jedno krajšie ako druhé. Boli tu blondínky, brunet-ky, potom ešte jedna hrdzavá a jedna černoška. Posadali smesi okolo pódia. Keď prišli dievčatá ponúkať svoje tančeky,Patrik s Radom si sadli dozadu k stolu. Ja som sa tváril, ženehovorím ani jednou rečou, ktorou na mňa dievčatá spus-tili, tak sa pobrali ďalej okolo pódia naháňať kšefty. Vedľamňa ostalo jedno voľné miesto. Sadla si tam tmavovlasá ta-nečnica a chcela sa so mnou rozprávať. Opäť som zahral cu-dzinca, ktorý nevie ani česky, ani anglicky. Keď sa spýtala,ako teda hovorím, povedal som, že po španielsky. Anglickymi oznámila, že, bohužiaľ, španielsky nehovorí, ale že sa jejten jazyk páči, a ak mi to neprekáža, zostane sedieť vedľamňa. Hneď sa mi jej vytrvalosť zapáčila a pošepol som jej, žesom si to všetko iba vymýšľal, aby mi jej kolegyne dali pokoj.„Počkaj, skočím ti po drink a hneď som tu.“

„Si milá, ďakujem,“ odišla a ja som nemo pozoroval taneč-nicu, čo mala práve svoje vystúpenie a ovíjala sa ako had

86



okolo tyče postavenej uprostred pódia. Bola pekná, ale ma-la neprítomný pohľad. Medzitým si vedľa mňa sadol mladý,asi dvadsaťročný Nemec. Prihovoril som sa mu po anglicky:„Človeče, vôbec mi neprekáža, že tu chceš sedieť, ale sedelatu pred chvíľou jedna pekná dáma a poprosím ťa, keď sa vrá-ti, uvoľni jej miesto, dobre?“

„Jasné!“ odpovedal tiež po anglicky, „nechcel som jej ob-sadiť,“ a postavil sa.

„Pokojne seď, kým nepríde, pozrieme si spolu túto, čotancuje, ako sa ti páči?“

„Vieš, ja som z Hamburgu, máme tam takéto podniky, aletakéto pekné dievčatá som ešte nevidel.“

Mal som chuť povedať mu, že v jeho veku som ja o takýchani len nesníval, nieto ešte videl. Miesto toho som mu rad-šej vysvetlil, že to preto, že je zvyknutý na nemecké dievča-tá, takže sa mu slovanské zdajú exotické a krajšie. Snažil sama preargumentovať, že ony sú tie Slovanky asi naozaj kraj-šie. Tak sme chvíľu debatovali na túto tému, vravel som muo tom, aké nádherné boli ženy v Keni, aká bola BrazílčankaTalita príjemná a že všade na svete sú krásne ženy, len mu-sí mať otvorené oči a všímať si každý detail. Kým sa stihlavrátiť moja tanečnica s drinkom, pozreli sme si ešte zo dvatančeky rôznych dievčat, zistili sme, že sme boli na tom is-tom koncerte, a porozprávali sme sa trochu o živote. Keďprišiel môj drink aj so svojím krásne formovaným sprievo-dom, mlčky vstal, poďakoval sa za rozhovor a posunul sao pár stoličiek ďalej.

„Kto to bol?“„Nejaký mladý nemecký fanúšik skupiny, na ktorej kon-

certe sme dnes boli aj my s kamarátmi. Hentam vzadu sedia.Chodíme sem občas, keď tu je nejaká dobrá kapela.“

„Ozaj, nechceš, aby som ti zatancovala?“„Ale prečo nie. Čo to stojí?“

87



„Tisícpäťsto českých.“„Tu máš kartu, choď to zaplatiť a zastav sa potom po

mňa.“ Podal som jej svoju kreditnú kartu a vytiahol som siz vrecka mobil, aby som skontroloval, či sa niečo dôležité ne-deje, čo by potrebovalo moju pozornosť. Na displeji som sinašiel dve správy. Prvá bola od Alexa:

„Počúvaj, ty Pokahontas z čeľade rúrkoústovcov, to odke-dy sa chodí do Prahy bezo mňa, ha? Boha si si už rozhneval,nechci ešte aj mňa. Boh ti odpustí, ja nie!“

Potreboval som byť stručný, takže som odpísal iba niečo,čo si nevyžadovalo ďalšiu diskusiu:

„Pamätáš, keď sme raz boli v amfíku na tom bulharskomfilme, čo tam hrala tá najkrajšia žena na svete? No tak to ne-bola najkrajšia žena, predstav si. Tá najkrajšia mi práve idezatancovať úplne nahá len za päťdesiatku.“

Druhá esemeska bola od Tanje. „Neozývaš sa, asi sa dob-re bavíš. Ja som mala dnes v práci hrozný deň. Tak som sateraz odreagovala žehlením. Kde nájdem nejaký sexi film?Mám chuť si pozrieť niečo také ☺.”

Bolo mi jasné, že toto nevybavím jednou esemeskou.Opísal som Tanji, ako sa dostane do môjho počítača a kdetam nájde adresár s filmami. Bolo tam aj pár skvostov pornokinematografie. Občas sme si niečo také spolu pustili, alenikdy sme to neboli schopní pozerať dlhšie ako pár minút.Vždy bolo úplne normálne, že po chvíli sme sa pustili jedendo druhého a dej sa preniesol z obrazovky priamo k nám.Ale teraz mi bolo jasné, že ešte niekoľko esemesiek budempotrebovať, aby sa Tanja dostala do toho správneho adresá-ra. Pri práci s mojím počítačom bola ako malé dieťa, ktorétreba za ručičku doviesť presne na miesto, inak zablúdia rozplače sa. Tanja väčšinou neplakala, ona skôr zúrila. Akhľadala niečo podľa mojich pokynov a nenašla to na prvý-krát, vedela sa tak nahnevať, že po treťom pokuse vytiahla

88



počítač zo zásuvky, ani si nedala námahu korektne ho vy-pnúť, a dupajúc z celej sily odkráčala urazená do inej miest-nosti, aby ten počítač nemusela rozbiť od zlosti. Presne takto dopadlo aj teraz. Chuť pozrieť si niečo vzrušujúce a svojenapäté telo hladkajúc doviesť k orgazmu ju prešla už pri za-dávaní hesla do počítača. Mala totiž klávesnicu prepnutú naanglickú a počítač zamietal zadané heslo. Ja som, samozrej-me, z Prahy nedokázal vidieť, kde je problém, a kým som sito domyslel, už mi prišla iba esemeska, že už leží v postelia že si bude musieť vystačiť bez vizuálnych vnemov.

„Neboj sa, keď sa zajtra vrátim, tak si pozrieme niečo spo-lu. Mám ťa rád. Spinkaj sladko, milý Tučko.“

Odoslal som správu a pomaly sa vracal mozgom na mies-to, kde som sa práve nachádzal. Tanečnica už stála pri mnea trpezlivo čakala, kedy si vybavím svoje esemeskové záleži-tosti.

„No čo, pôjdeme?“ spýtala sa a žmurkla na mňa.„Jasné, poďme.“Viedla ma kamsi dozadu. Boli tam v rade asi štyri separát-

ne miestnosti, z troch strán uzavreté stenami, aby mal človekpocit, že má trochu súkromia. Usadila ma na pohodlnú po-hovku, zapla CD prehrávač so skladbou Purple Rain od Prin -cea. Poznal som tú skladbu, má okolo osem minút, takže somvedel, že tanec bude dosť dlhý, ak to nebude nejaká skrátenáverzia. Tmavovláska sa, usmievajúc a vlniac v ryt me pomalejhudby, začala vyzliekať. Keď mala dolu podpr senku, pohralasa so svojimi prsami, pozorujúc, či sa mi to divadlo páči, a po -tom prešla na vyzliekanie nohavičiek. Otočila sa chrbtom,urobila zopár predklonov, aby som mal možnosť prezrieť sidôkladne jej dokonalý zadok a dlhé nohy. Potom nohavičkyodhodila mojím smerom. Sadla si predo mňa na koberec,urobila zopár roznožiek, hladkajúc si pritom vrchol dokona-le vyholeného ohanbia. Potom sa postavila, párkrát sa pootá-

89



čala z každej strany a nakoniec si kľakla na moje stehná, ru-kami sa chytila okolo môjho krku a jemne sa vlnila v bezpro -s trednej blízkosti mojej tváre. Mohol som pozorovať jej pev-né prsia, hnedú pokožku a cítil som jej silný parfum. Bol slad-ký ako kokosové zákusky. Začala sa so mnou rozprávať,pýtala sa, či sa mi to páči a či nechcem ešte niečo iné.

„Toto je fajn, je to lepšie, ako som si predstavoval.“„Keby si sa ma chcel dotýkať, stačí doplatiť päťsto korún.“„A kde sa ťa potom môžem dotýkať?“„Nohy, zadok, boky, brucho. Ostatné nie.“Pripadalo mi to ako dobrý nápad. Nemal som vôbec chuť

ju chytať na intímnych miestach, ale jej pevný zadok pohla-diť sa mi zdalo celkom nevinné. Vytiahol som peniaze z vrec-ka, položil ich vedľa seba a každou dlaňou hladil jednu polo-vicu zadku. Potom som jej pomaly prešiel po bruchu a za -končil som to na vonkajšej strane stehien. Pesnička pomalydohrávala a ja som mal pocit, že sme nič nevynechali a ževšetko, čo patrí do kategórie jemnej neviazanej zábavy, smevyčerpali. Všetko ostatné by už prekračovalo istú hranicu, zaktorú som sa tento večer určite nechcel dostať. Po ďa kovalsom sa jej za tanec, počkal, kým sa oblečie, a odpreva dil juk stolu. Sadli sme si hneď vedľa toho, kde Patrik s Ra dompráve popíjali whisky s ľadom a počúvali jednu blondínkua jednu brunetku, ktoré sa tvárili ako dobré kamarátky. Všet -ky vystúpenia absolvovali spolu a každé malo lesbický pod-tón. Patrik na mňa pozrel s úsmevom, za ktorým sa črtalaotázka, aké to bolo. Usmial som sa a môj úsmev signalizoval,že je všetko, ako má byť, a moje nezbedné oči dostali potra-vu, akú potrebovali. Objednal som drink sebe aj tmavovlás-ke a ďalej sme pokračovali v rozhovore.

„To sú tvoje prsia?“„Nie, dala som si ich urobiť. Moje boli malé, chcela som

trošku väčšie.“

90



„Možno boli menšie, ale podľa mňa boli pekné aj tak. Ne -záleží predsa na veľkosti. Mne teda aspoň nie. A pozri na túhnedovlásku, čo sedí vedľa môjho kamaráta. Má ich malin-ké, a predsa veľmi milé.“

„Ja som nechcela väčšie. Mne sa páčia takéto.“„Máš rada masáž? Ak chceš a máš nejaký krém, pomasí-

rujem ti chodidlá. Je to veľmi fajn. Tanja, moja priateľka, miju robí často, je to príjemné.“

Bez slov sa zdvihla, niekam odišla a vrátila sa s nejakýmkrémom na ruky.

„Bude vhodný? Iný nemám.“„Ale áno, postačí.“ Posadila sa na stoličku vedľa mňa. Sia -

hol som najprv po jednej, potom po druhej nohe. Najprv sompohladil jej nohu od priehlavkov až po kolená, pochválil somich tvar aj jemnosť pokožky, pomaly rozopol jemné remien-ky jej tanečných topánok a bosé nohy si uložil naprieč cezsvoje stehná. Ešte niekoľkokrát som prešiel vrchnou stranoujej nohy od stehien až po prsty na nohách, potom som si vytla -čil potrebnú dávku krému na ruky, pomaly rozotrel medzidlaňami a jemne naniesol na obe bosé chodidlá. Skontro -loval som pohľadom, či sú jej moje dotyky po vôli, a keď sana mňa šibalsky usmiala, pokračoval som masírovaním jed-notlivých reflexných plôch. Zopár som si ich pamätal z kur -zu, ktorý sme spolu s Tanjou raz absolvovali, ostatné somnejako inštinktívne hľadal tam, kde ma Tanja zvykla masí-rovať. Bavili sme sa ďalej o jej rodine, o dcérke, o ktorú sapočas jej neprítomnosti stará sestra. Keď som skončil masážoboch nôh, ešte som raz pre svoje potešenie pohladil dlaňa-mi vrchnú stranu jej nôh a skončil až na jej bruchu. Nebrá -nila sa, mal som pocit, že si to užíva.

„Hotovo, môžeš sa obuť.“„Ak ti to neprekáža, kým pôjdem na svoje vystúpenie, ne-

chám si nohy vyložené na tebe. A môžeš mi ich ešte hladkať.

91



Bolo to príjemné.“„Veľmi rád, aj mne je to príjemné.“Čašníčka priniesla ďalší drink pre mňa aj moju spoločníč-

ku a spýtala sa:„Vy ste masér? Hrozne ma bolí krk, nepozreli by ste sa mi

na to?“„Môžem to skúsiť. Sadnite si chrbtom ku mne a dajte si

dolu blúzku.“To už Patrik s Radom pozerali, čo sa to okolo mňa deje.

Spozorneli aj ostatní v lokáli. Ja som si nerobil starosti, jed-nak som mal pocit, že som napriek všetkému užitočný, a jed -nak som už mal v sebe dosť drinkov, aby ma niečo rozhádza-lo. S tmavovláskinými nohami vyloženými na mojich somzačal masáž krčnej chrbtice odhalenej čašníčky. Vyzeral somasi, že viem, čo robím, lebo ma so záujmom pozorovali všet-ci naokolo a čakali, aká bude reakcia čašníčky. Nepamätalsom si celý postup, tak som urobil iba nejakú skrátenú ver-ziu, prešiel som postupne od stredu lopatiek cez krk až pospodok lebky a pomaly som stláčal a uvoľňoval dráhy vedú-ce k chrbtici. Keď som už mal pocit, že som vyčerpal všetkysvoje vedomosti aj kreativitu, prešiel som dvoma prstamipopri chrbtici od krku až po zadok a povedal koniec. Čašníč-ka sa obliekla, poďakovala a niekam odbehla.

„Kubo, ty si iný kúzelník, to si sa kde naučil?“Len som sa usmial, Patrik inú odpoveď asi ani nečakal,

myslel, že blufujem a celé som to odimprovizoval. Ale to sauž jeho hnedovláska naklonila ku mne a šepla mi do ucha:

„Aj mňa by si vymasíroval? Mám to rada.“Netrvalo dlho a mojimi rukami prešli chodidlá a krky nie-

koľkých tanečníc. Tmavovláska mala celý ten čas nohy pre-ložené cezo mňa, aby dala ostatným jasne najavo, že masážmôže byť, ale ak si zaželám tanec, tak som jej. V jednom mo-mente, keď som mal na svojich stehnách preložené nohy

92



troch žien a dve som striedavo masíroval, prišiel ku mnemladý Nemec, s ktorým som pred pár hodinami debatovalpri pódiu, a vyjadril mi svoj obdiv, že klobúk dolu, ako to jaso ženami viem. Odpovedal som, že aj jeho to čaká, len to po-trebuje čas. Patrika medzitým vytiahli jeho dve spolusedia-ce na pódium a zapájali ho do svojej lesbickej šou. Bolo užnadránom a všetci v miestnosti sa bavili naplno, muži sedia-ci okolo pódia tlieskali a povzbudzovali Patrika, ktorý po-stupne vyzliekol obe aktérky, netušiac, že rad príde aj na-ňho. Ja som sedel pod dvomi pármi ženských nôh, pil svojuplzeň a súcitil s Patrikom, ktorého tie dve potvory práve za-čali vyzliekať. Patrik nechcel pokaziť zábavu, dal si vyzliecťtričko aj nohavice a vlnil sa do rytmu hudby a otierajúcich satanečníc. Keď prišli na rad jeho slipy, stále veril, že ho pre-pustia a nepoženú to ďalej. Na jeho veľké prekvapenie siblondínka obe jeho dlane pritisla na svoje prsia a masírujúcsi ich, uvoľnila pole svojej hnedovlasej kolegyni. Tá neváha-la a stiahla Patrikovi slipy tak rýchlo, že jediné, čo stihol, bo-lo vypleštiť oči. Chlapi hlasno tlieskali, vykrikovali, niektorípopiskovali. Pohľady všetkých tanečníc sa sústredili na na-hého Patri ka, pritom tlieskali a tiež pokrikovali. Patrik po-maly odtiahol dlane z pevných pŕs blondínky a snažil sa za-kryť aspoň svoj úd.

„Prečo sa zakrývaš? Nemáš sa predsa za čo hanbiť, veď sipekne vyvinutý,“ šepla mu do ucha hnedovláska.

Patrik sa pozrel na ňu, potom prešiel pohľadom celé pub -likum, znovu sa pozrel na hnedovlásku, naklonil sa k jejuchu a šepol doň:

„Tak prečo sa všetci títo ľudia tak smejú?“ a sám sa začalnahlas smiať nad svojou situáciou. Ale to už k nemu kráčalačašníčka a ako bolestné niesla v ruke fľašu suchého šampan-ského. Pozreli sme sa s Radom na seba, pokrčili nosmi naznak súcitu s Patrikom a hneď sa zas usmiali, vedomí si to-

93



ho, že o chvíľu si všetci spolu pripijeme pohárom šampan-ského a pobavíme sa na pocitoch, ktoré nám bude Patrikšťavnato opisovať. Ešte asi pol hodiny s nami Patrik pobu-dol a potom sa rozlúčil, že ide spať, lebo niekto musí zajtranašu posádku šťastne dopraviť naspäť, kam patríme. Mys Radom sme ostali ešte ďalej debatovať s tromi dievčatami.Zábava už pomaly upadala, hostia sa vytrácali a netrvalodlho a boli sme tu sami.

„Rado, nieže ma tu zabudneš! Prišli sme spolu, spolu ajodídeme!“

„Jasné, neboj sa. Len sa mi tu niekde nestrať.“„Sedím stále tu, nikam nejdem.“Rado ešte odbehol na jeden tanček s hnedovláskou a jej

blonďavou kamarátkou a ja som ďalej popíjal s tmavovlás -kou. Bolo už dosť hodín, únava si pomaly sadala na mojeviečka a hladina alkoholu dosahovala celkom slušnú úroveň,pri ktorej treba už len zavolať taxík a odpratať sa do bezpe-čia hotelovej izby. Tmavovláska sa rozlúčila, že už ju vonkučakajú. Ostal som sám. Nikde som nevidel Rada. Určite byma tu nenechal, sľúbil, že ma vezme do hotela. Tak som ča-kal trpezlivo ďalej a zo zotrvačnosti si objednal ďalšie pivo.Rado asi po desiatich minútach prišiel a oznámil, že taxík jeuž na ceste, odchádzame.

„Dobre, poďme. Len mi ešte, prosím, na záver objednajjeden tanček u tej peknej černošky. Ešte nikdy mi netanco-vala černoška.“

„Dobre, Strížo, ale potom príď hneď do taxíka, už musí-me ísť, je už šesť ráno a musíme aj trochu spať.“ Zmizol nie -kde pri bare a po mňa si prišla vysmiata černoška.

„To ty si chcel, aby som ti zatancovala?“„Áno, ja, ešte nikdy mi netancovala černoška.“„Tak to je už najvyšší čas. My sme iné, to uvidíš, poď.“Ťahala ma za ruku dozadu. Bola ako víchor, skôr než som

94



stihol niečo povedať, usadila ma, objednala šampanské, vy-pýtala si moju kreditnú kartu, podala ju čašníčke, niečo sipovedali a už predo mnou nahá tancovala. Prikladala si mo-je dlane na prsia, ovíjala sa okolo mňa, prikladala svoje bru-cho na moje pery. Pritom mi stále niečo po anglicky rozprá-vala. Bolo tých vecí na mňa naraz toľko, že som nestíhalvšet ko sledovať. Zachytil som asi každý tretí jej pohyb, od-pove dal som sotva na polovicu jej otázok a vždy, keď somsa snažil ovoňať pri tanci jej pokožku, urobil som to nesko-ro, už bola zase niekde inde, ako som ju čakal. Počas tancapriniesla čašníčka šampanské, ktorého fľaša stála 4500 čes -kých korún, dala mi podpísať účet z platby mojou kreditkoua dostala ďalšie inštrukcie od čiernej víchrice, ktorá práveničila moju existenciu. Keď dohrala hudba, posadila sa namňa, pritisla si moje dlane na prsia, hlboko vzdychla a šeplami do ucha:

„Poď, vezmem ťa do V.I.P. zóny.“„A čo tam?“ spýtala sa posledná rozmýšľania schopná časť

môjho mozgu.„Tam budeme sami, nerušení, môžeme tam robiť, čo nám

napadne.“„A prečo by si to chcela?“„Lebo sa mi páčiš, poď!“„Ale mňa čaká taxík, nabudúce, zlatko, dobre?“„Nie, poď teraz, ja to strašne chcem, poď.“Zobrala ma za ruku ako neposlušného chlapca a ťahala

ma kamsi preč. Nebol som v stave rozhodnúť o tom, čo sabude diať. Nechal som to na ňu. Je to predsa len žena, vie,čo robí, a určite mi neublíži. Zobrala ma niekam. Bola tamveľká červená kožená sedačka. Vyzliekla mi tričko, sotila mana sedačku, pustila hudbu a už aj sedela na mne a otieralasvoje nahé telo o moje.

„Môžem si objednať ďalšie šampanské?“ spýtala sa.

95



„Prečo chceš ďalšie šampanské?“ spýtal som sa iba zo zo-trvačnosti.

„Vieš, keď si dám šampanské, moja pipi bude krásne na-držaná.“

„A prečo chceš byť nadržaná?“„Lebo potom sa pôjdeme milovať, ty a ja.“ Nechápavo

som na ňu hľadel, o čom hovorí, ale nestihol som nič pove-dať a prišla ďalšia otázka: „Vezmeš si ma za ženu? Však si mavezmeš za ženu?“

Pamätám si ešte pár pohárov šampanského, pár podpi-sov, ktoré som venoval čašníčke prichádzajúcej stále s no vý -mi a novými účtami, a zrazu bolo po všetkom. Stál somv strede Václavského námestia, vo vrecku posledných 20 eura v hlave mi hučalo ako v osom hniezde. Bolo pol osmej rá-no, ľudia chodili do práce a ja som mieril k parkujúcim taxí-kom. Netrvalo dlho a zrazu tma. Prebral som sa na vytrvaléklopanie na dvere mojej izby. Polomŕtvy som ich otvoril. Stálv nich Marcel.

„No poď, môj, ideme na raňajky a musíme vypratať izby.“Neviem ako, ale asi o minútu som už stál zbalený pred re-

cepciou a platil kartou účet za hotel. Presunuli sme sa doreštaurácie oproti, dali si nejaké jedlo a najedení sa vybralik Patrikovmu Volvu. Kráčali sme mlčky a ja som sa snažilutriediť si spomienky v hlave. Keď sme sa už s naloženýmautom pohýnali Prahou smerom domov, začali sa mi vyná-rať spomienky na raňajšie udalosti v Hot Peppers a pomalysom prerozprával svoj príbeh ostatným. Všetci sa dobre ba-vili a boli radi, že si na rozdiel odo mňa nemuseli nadávať doblbcov.

„Chlapi, ja už som bol tak mimo, že predstava, že prídemdomov aj s černoškou, predstavím ju Tanji ako moju ďalšiupriateľku, ktorá bude u nás bývať, sa mi zdala celkomv poriadku. Dokonca som bol chvíľku presvedčený, že Tanja

96



s tým hádam ani nebude mať nejaký problém. Ja by somfakt asi nemal toľko piť.“

Zvyšok cesty sme sa smiali na môj účet a občas niektotiež povedal nejakú veselú príhodu zo stripbaru. Rado si tre-bárs spomenul, ako ho blondínka, s ktorou sa bavil celý ve-čer, požiadala pri odchode o telefónne číslo. Keď na ňu ne-chápavo pozrel, zmenila to teda aspoň na mailový kontakt.Rado na ňu stále nechápavo pozeral, ale tentoraz už pridalúsmev a spýtal sa: „Zlatko, a načo by ti bol môj mail, preboha,načo?“ Blondínka si asi uvedomila absurdnosť situácie a nasvoju záchranu povedala blbosť večera: „Poslala by som ti le-ták, až budeme mať nejakú výhodnú akciu.“ Rado bez reak-cie, teda ak sa hlasný smiech za reakciu nepovažuje, odkrá-čal k privolanému taxíku. Ja som cítil únavu z prebde néhovečera, preto som sa zaboril do pohodlného sedadla Patrikov -ho nového auta a snažil som sa trochu si zdriemnuť. Keďsom sa prebral, boli sme už len 70 km od Bratislavy, kam mamala prísť Tanja vyzdvihnúť a odviezť ma domov. Väčšinaposádky meravo hľadela von oknom a hltala očami mihajú-ce sa okolie diaľnice. Patrik šoféroval a nahlas púšťal výbe-rovku od AC/DC. Onedlho sme boli na parkovisku, kam prá-ve vchádzala Tanjina Honda. Rozlúčil som sa s chalanmi, do-hodli sme sa, že do dvoch mesiacov zorganizujeme niečo po -dobné, a už som sa ukladal na sedadlo vedľa môjho Tučka.

„Ahoj, Kubko, ako bolo?“„Super, bolo úplne všetko.“„Aha, takže kasíno a kurvy. Aj si sa s nejakou vyspal?“„Tučko, to neboli kurvy, to boli striptérky, s nimi sa nedá

spať, ony len vyzlečené tancujú.“„No to mi fakt odľahlo.“Po zvyšok cesty som sa snažil byť milý a pozorný, aby

som Tanju dobre nastavil a odovzdal jej kúsok svojej dobrejnálady, ktorú som si niesol z Prahy. Po príchode domov som

97



si vybalil špinavé veci a dal ich Tanji, ktorá na ne čakala, abyuž mohla zapnúť práčku.

„Vrecká si si pozrel, nemáš v nich nič?“ spýtala sa akovždy. Vedela, že si tam vždy niečo zabudnem.

„Asi ich mám prázdne, všetko som minul, takže peniazeby tam nemali byť.“

Tanja už medzitým vyberala pokrčené účty zo všetkýchvreciek, hádzala ich na kopu na stôl predo mňa a prísne namňa hľadela: „A toto je čo?“ ukazovala rukou na kopu účtova nečakajúc na odpoveď, začala prvý, čo jej prišiel pod ruku,narovnávať a čítať jeho obsah: „Hot Peppers 1500 CZK. Toje za čo, prosím ťa?“

„To je za tanec.“„Nó, ty si sa pekne rozšupol.“„Tučko, zahoď tie účty a nepozeraj si ich, prosím. Fakt to

nie je na nič dobré. Zahoď ich!“Tanja však už držala ďalší, ktorý znel na 2500 CZK. „To je

zase čo? To už bolo komplet so všetkým?“„Ja neviem, to bol asi iný tanček, asi boli dve, ja neviem.

Vravím ti, nechaj to tak a zahoď to, prečo ma nepočúvneš?“Tanja prehltla nejakú nadávku a odišla do kúpeľne v ru -

kách s mojimi vecami. Zobral som účty zo stola a zahodil somich. Vošiel som na toalety a usadil sa v domnení, že najhor-šie mám za sebou. Dvere sa zrazu rozleteli. Stála v nich na-jedovaná Tanja a otŕčala oproti mne účet, na ktorom bolasuma 15 000 CZK. „A to mi aj teraz chceš tvrdiť, že si žiad-nu neoprel? Čo?“

„Naozaj nie, Tučko, nič také som tam nerobil.“„Nerob zo mňa kravu, za čo si teda platil toľko peňazí, to

ti tancoval sám majiteľ, alebo akú sprostosť si vymyslíš?“„Ja nerobím z teba kravu, ty to zvládaš aj bezo mňa. Vra -

vel som ti, aby si to zahodila a neriešila to!“ bol som už dosť

98



nervózny, ale stále som sa snažil udržať svoj prejav na takejúrovni, aby sa nestrhla talianska hádka.

„Tak mi už vysvetli, za čo si teda platil toľko peňazí.“„Vieš, Tučko, tam sú strašne drahé drinky. Jeden kokteil

stojí 500 CZK.“„Jasné a pišulka si ich dala tridsať, už zo mňa nerob

úplného debila. Prečo ma musíš stále klamať?“„Tučko, asi to znie fakt dosť nepravdepodobne, ale ja ťa

neklamem. A vôbec neviem, za čo je ten účet, veď tam ničnie je okrem sumy, ako to mám vedieť?“

„Ty fakt nie si v poriadku. Už, prosím ťa, prestaň s týmchľastom, lebo načisto osprostieš.“

„Vravel som ti jasne, aby si to zahodila a nestarala sa dotoho. Načo je toto dobré? Robí ti radosť, keď ma vyšetru-ješ?“

„Mne to vôbec nerobí radosť, ale tebe asi robí obrovskúradosť klamať ma.“

Padlo ešte zopár urážok z mojich aj z Tanjiných ústa večer bol úspešne za nami. Keď sme si okolo polnoci ľahlivedľa seba, bol som plný hnevu. Nevedel som pochopiť, pre-čo sa z večera, ktorý som si predstavoval ako príjemné zví-tanie plné nehy, v priebehu niekoľkých chvíľ stalo bezúteš-né čakanie na ráno. Hlavou mi vírili Tanjine otázky a neve -del som, čo by sa dalo ešte pre záchranu dnešného večeraurobiť. Cítil som len hnev a vedel som, že sa tej nežnej oso-by po mojej pravej strane už nedokážem ani dotknúť. Schúlilsom sa pod paplón a vytvárajúc dojem, že tam vôbec niesom, som sa snažil zaspať čím skôr.

„Ja tu na teba čakám už druhý deň a ty jednoducho idešspať? To si už všetku svoju lásku odovzdal tým kurvám?Mne už ostali len nadávky?“

„Tučko, prosím, netráp ma. Spi.“

99



Hlasno sa rozplakala, teatrálne vzala svoj vankúš a pap -lón a odpratala sa do obývačky.

„Kam ideš?“„Idem preč, aby si mal pokoj, aby som ti neliezla na nervy.“O chvíľu už bola vo dverách a vzlykajúc vravela:„Už len jedno ti poviem, ak si takto predstavuješ náš spo-

ločný život, tak sa láskavo zbaľ a vypadni z tohto bytu.“„Dobre, vypadnem, počká to do rána alebo mám ísť hneď

teraz?“Neodpovedala, stratila sa v tme. Počul som z kuchyne, ako

otvára chladničku, nalieva si niečo z fľaše a potom to hltavopije. Vedel som, že ide utápať svoj žiaľ v pohári vína alebomožno ešte niečoho tvrdšieho. Keď mala tieto nálady, bolojej to prakticky jedno, vypila čokoľvek. Ležal som pod papló-nom, a keďže som poznal Tanju už deviaty rok, vedel som,že ju alkohol neupokojí a že potrebuje svoju zlosť, beznádej,alebo čo to ňou v tej chvíli lomcovalo, dať zo seba von. Počulsom, ako hlasno vzlyká, ako rómska matka nad stratou die-ťaťa. Vedel som, že potrebuje pomoc.

„Tučko, dones si späť svoj vankúš a paplón a poď si ľah-núť do svojej postele. Veď už nebuď ako malé decko!“

„Jasné, ja som malé decko. To mi hovoríš ty? Akákoľvekkurva ti ukáže holé stehno a ty sa ideš posrať a dáš jej celýsvoj plat. Na čo sa to hráš? Veď ty už nevieš, čo so sebou.“

Neodpovedal som. Nemalo to zmysel, jednak potrebova-la hovoriť ona a jednak mala pravdu. Povedala ešte niekoľkoviet, potom si uvedomila, že neodpovedám, nahlas konšta-tovala, že asi mi za odpoveď nestojí, znovu sa rozplakalaa šla si niečo naliať. Bolo treba ukončiť tento večer skôr, nežsi sama ublíži.

„Tučko, dones si sem veci a poď spať. Prosím. Nechcem tuspať sám, ja som sa na teba tešil.“

100



Chvíľu ešte niečo robila v kúpeľni, potom sa potichu vkrad-la do izby, ľahla si vedľa mňa a plačúc sa chvela od zimy.Zdvihol som svoj paplón, pritiahol ju k sebe, zakryl a mocnesom ju objal. Ešte chvíľu ju drvila zima, vzlykala, ale poma-ly som cítil, ako sa uvoľňuje a teplo môjho nahého tela pre-niká pod jej pokožku, aby zahnalo aj posledné pocity chladua úzkosti. O malú chvíľu sladko zaspala. Únava, zlosť, alko-hol, pocit chladu a následné ohrievanie posadili jej mozog najemný oblak pary a poslali ho plávať do ríše snov. Keď smesa ráno zobudili ešte stále v tom istom objatí, mala smutnéoči. „Kubo, ľúbiš ma ty ešte vôbec?“

„Ale samozrejme. Len sa musím odsťahovať. Ale ľúbiť ťabudem aj tak. A možno nám to prospeje. Ja verím, že áno.“

„Prestaň, nikam sa nesťahuješ.“„Ale veď si to chcela.“„Vieš, že som bola v amoku.“ Vstala, odbehla do kúpeľne

a o chvíľu bolo počuť šumiaci zvuk rannej sprchy, smrkaniea ostatné zvuky, ktoré mi dávali dosť priestoru a času, abysom ešte pod paplónom rozjímal o udalostiach predošléhodňa. Rozmýšľal som, ako to urobiť, aby som mohol žiť vosvojom svete, a zároveň neničiť ten Tanjin. Ale nič normál-ne mi takto ráno nenapadlo. Tak som vstal a šiel si ožehliťkošeľu. Keď budem dnes v práci úplne vymetený, nech aspoňvyzerám k svetu. Tanja si zo sprchy prišla odo mňa vypýtaťjedno mocné objatie, povedala mi pár slov o tom, že by manajradšej roztrhla, a odbehla sa poobliekať. Vedel som, žespánok zahnal jej chmúrne myšlienky, a keď sa večer vrátimz práce, bude zas všetko v poriadku. Aj v tomto som malšťastie, Tanja sa nevedela dlho hnevať. Bola ako jarná búrka,rýchlo sa vypršala, občas polámala pár konárov na stro-moch, ale vzápätí už uvoľnila oblohu usmievavému slnku.Vedela, že mne aj tak nič nepomôže, len potrebovala dať ten

101



hnev zo seba von. Vlastne sa nehnevala na mňa. Mrzelo ju,že nevie urobiť nič, aby som bol iný. Považovala to za svojezlyhanie. A patrila medzi tie ženy, ktoré nerady zlyhávajú. Asio päť minút sme už sedeli v Tanjinom aute a viezli sa zá p cha -mi do mojej práce. Cestou mi prišla jedna esemeska, ktorejsom nevenoval nijakú pozornosť, lebo som chcel celé totoranné presúvanie venovať snahe naladiť Tanju čo najlepšiedo dnešného dňa a vytvoriť si tak vyhliadku na pokojný večerpo práci. Bavili sme sa o všeličom, keď zrazu Tanja povedala:„Vieš, rozmýšľala som, sme už deväť rokov spolu a stá le nemá-me dieťa, neskúsili by sme tomu nejako pomôcť?“

Pozeral som von oknom a hľadal som slová, ktoré by naj-lepšie vystihli moje pocity a zároveň nezranili jej krehkésrdce. Vedel som, že sa dlho odhodlávala spýtať sa ma niečotaké, ale takisto som vedel, že raz na to príde reč. Len minikdy nenapadlo pripraviť si nejakú prijateľnú odpoveď.Vedel som, čo chcem povedať, len som potreboval nájsť tiesprávne slová a citlivo ich poukladať za sebou tak, aby z celejmyšlienky nevytŕčalo ani jedno, ktoré by mohlo zmariť hlad-ké vstrebanie správy, ktorú som potreboval Tanji odovzdať.

„Vieš, je logické, že sme sa dostali k tejto otázke. Ja somo nej tiež mnohokrát uvažoval. Dnes je veľa možností, akotomu pomôcť, ale ja som zatiaľ nenadobudol pocit, že tú po-moc potrebujeme. Ak by mal byť problém vo mne a ty siúplne pripravená prirodzene počať, bol by som ochotnýo tom uvažovať. Nebol by to totiž až taký hrubý zásah do to-ho, ako to príroda celé vymyslela. Iba by sa pomohlo mojejspermii dostať včas na správne miesto. Potom by už všetkopokračovalo v réžii pani prírody. Ale ak by išlo o to, že trebapomôcť tebe, myslím si, že to by už bolo veľmi hrubé poru-šenie pravidiel prírody. Ak totiž máš nejaký problém, trebaho vyriešiť, a nie znásilňovať tvoje telo. Vieme obaja, ako tocelé prebieha. Riskovali by sme nielen zdravie dieťatka, ale

102



v prvom rade tvoje. A vieme, ako sa vie príroda niekedytvrdo brániť, keď si človek zmyslí, že ona musí nakoniecustúpiť. Čo ty na to?“

„Ja by som to už asi riskla. Máš pravdu, treba riešiť príči-nu problému. Veď sa aj snažím. Vieš dobre, že skúšam všet-ko, čo by mohlo pomôcť. Ale je tu môj vek. Nebudem môcť do -nekonečna čakať. Pozri na Magdu a jej krásneho syna. Mož -no to stojí za pokus.“

„Tučko, Magda si prešla svojím. Pamätám si dobre, akobola z tej hormonálnej stimulácie taká rozhádzaná, že sko-ro na to doplatila sama. Verím, že budeme môcť mať dieťa ajprirodzenou cestou. Len musíme byť trpezliví. Nepodľahni,prosím, tomu tlaku. Čo má prísť, to sa stane. A môže sa toskončiť aj tak, že mať dieťa nebudeme, ja viem. Tak si nájde-me iný zmysel života. Viem, mne sa to hovorí ľahšie, ja uždieťa mám, ale vieš, ako mne tieto umelé zákroky prekáža-jú. Ja sa ich proste bojím. Nemám v sebe dosť odvahy prie-čiť sa prírode len preto, lebo ja niečo chcem. Medicína jednes na takej úrovni, že dokáže udržať pri živote aj ľudí, kto-rí by ešte pred pár desiatkami rokov neprežili. Nahrádzameorgány, transplantujeme srdcia, obličky. Udržiavame pri ži-vote ľudí, ktorým už nefunguje vedomie. A to všetko lenpreto, lebo chceme dokázať, že život je taký cenný, že ho za-chováme za každú cenu. Na druhej strane potom zabíjameešte nenarodené deti, lebo matka má právo sa rozhodnúť, čiprivedie dieťa na svet. Nie je to na tejto planéte trochu po-stavené na hlavu? Lekári niekedy hodiny operujú, aby za-chránili pacienta pred istou smrťou, pričom často ani neve-dia, či sa dožije nasledujúceho dňa. A niekde na druhomkonci planéty v priebehu zlomku sekundy dokážu zomrieťstovky ľudí. Aj to len preto, lebo iní ľudia to tak chcú. Ne zú -častnime sa ani na jednom z týchto rozhodnutí. Nechajmeniečo aj na osud.“

103



niňo Ďurech: mimozemšťan a malá čertica

Documents