1

Mladá slovenská poviedka 2015

zborník literárnych prác z celoštátnej súťaže mladých autorov

Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne október 2015

ISBN 978-80-89744-03-9

2

3

Slovo na úvod

Nežná bránička do druhého desaťročia Div sa svete! Uprostred chaosu sveta a falošných tancov okolo miesta, kde sa "okotí peniaz", naši mladí prichádzajú s väčšou úprimnosťou, akousi milou dojemnou skromnosťou, s väčšou literárnou konkretizáciou toho, čo dôverne poznajú , čo sa ich bytostne dotýka. Len zriedka sa exoticky štylizujú, menej odkukávajú z cudzích stránok, viac obohacujú stránky v sebe. Ak platí, že nielen človek hovorí jazykom, ale aj jazyk človekom, tak jazyk našich mladých je nám bližší, zrozumiteľnejší, prihovárajúci sa láskavo i presvedčivo. Za mnohých tohto ročníka žiada sa mi uviesť poviedku NIEČO O CHUSTKÁCH. Vyzretá, čitateľsky príťažlivá, krásna. Myšlienka o "súnaležitosti 4 pokolení" (ako to presne definoval "hovorca" našej MSP dr. J. Brezovský), je autorkou interpretovaná s takou pôvabnou jednoduchosťou a presvedčivosťou, že sa stala akoby emblémom MSP 2015, jej rešpektu a úcty k druhému názoru. A to nie je málo !

Eva Kollárová

4

Poviedka v Roku Štúra Prvý ročník našej literárnej súťaže bol venovaný Milovi Urbanovi – jeho storočnica narodenia vlastne v roku 2004 inšpirovala k vyhláseniu súťaže. A tak sme podobne, 12. ročník zasvätili najvýznamnejšiemu predstaviteľovi slovenského národného života v 19. storočí, poslancovi uhorského snemu, autorovi súčasného slovenského spisovného jazyka, politikovi, jazykovedcovi, učiteľovi, spisovateľovi a novinárovi Ľudovítovi Štúrovi. Viac ako symbolicky. Veď – a napokon - každý text i v tomto zborníku je trochu i dieťaťom Štúrom kodifikovanej slovenčiny. Nič nie je náhoda. Bolo zámerom stretnúť sa 29. októbra a vyhodnotiť našu celoštátnu súťaž takmer na deň narodenia Ľudovíta Štúra (niektoré pramene uvádzajú práve tento deň). Takto, aktívne, tvorbou – a možno práve preto i netradične sprítomniť jeho odkaz. V roku Ľudovíta Štúra, jeho dvestoročnice. Mladá slovenská poviedka sa tak pridala k celoštátnym podujatiam, usporiadaným v rámci Roku Ľudovíta Štúra, ktorý si významnými aktivitami sprítomňuje i Žilinský samosprávny kraj a jeho kultúrne organizácie. Takéto, zvýraznené dni v kalendári, dni farebné, slávnostné a iné od všedných, sú i dôvodom na zastavenie sa, sumarizáciu. Veď nik z nás nechodí po zemi sám. Učíme sa - s otvorenou mysľou hľadáme v minulom. Aby sme vedeli kto sme, poznali súvislosti. Aby sme mohli dozrieť a svoje poznanie odovzdať potomkom. A podobne dozrievajú i vaše texty. Vaše prozaické útvary, ktorými nás každý rok potešíte. Detsky úprimné, poeticky dievčenské, niekedy však i kruto pravdivé a odvážne. S dušou na papieri sa zdôverujete s poznaním tohto sveta. Pýtate sa prečo – a často i hľadáte odpovede. Tvoríte a tvorbou vyzrievate. Sme radi, že vás naša súťaž stále oslovuje a reflektujete na ňu. Mnohí pravidelne. A sme i radi, že prijímate naše pozvania na stretnutia s porotu. Že chcete svoju tvorbu konfrontovať. Už viete čarovať so slovom. Myšlienky ukladáte do viet, slovo za slovom prostredníctvom svojich literárnych prvopočinov i vyzretejších textov komunikujete svoje posolstvo, postoj, názor. Ku skutočnosti i imaginácii. Ku svetu, do ktorého dorastáte. Prajeme Vám v ňom dlhú, tvorivú a úspešnú cestu.

"Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život... Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva."

z vybraných myšlienok Ľudovíta Štúra (Slovanstvo a svet budúcnosti, Bratislava 1993, s. 174)

Miroslav Žabenský, riaditeľ OKS

5

Zoznam súťažiacich mladých autorov

I. kategória: žiaci základných škôl a osemročných gymnázií Viktória Foltysová, Branč Gabriela Vanda Majorová, Bratislava Mária Jurovčíková, Cabaj Erika Bajanová, Nitra Judita Vajková, Veľká nad Ipľom Laura Šuhajová, Veľký Krtíš Veronika Jeleňová, Vidiná Michal Matisko, Lučenec Karolína Fritzová, Prešov Lucia Abelovská, Banská Bystrica

Anna Žmijáková, Habovka Simona Zuberská, Zuberec Alžbeta Bialiková, Pohorelá Sára Pavlová, Habovka Ján Ptačin, Žilina Ingrid Kovalská, Vranov nad Topľou Janka Klimeková, Habovka Magdaléna Martišková, Topoľčany Janka Šimeková, Dolný Kubín Oľga Huráková, Lokca Lenka Želonková, Prešov Simona Kelušiaková, Nižná Tatiana Piliarová, Žilina

II. kategória: študenti stredných škôl Ľubica Bystričanová, Likavka Adam Rendoš, Spišské Vlachy Liliana Petrová, Levice Adela Vojtušová, Oščadnica Renata Rusková, Turčianske Teplice Simona Poórová, Bratislava Michal Fulín, Topoľčany Mária Furmanová, Bardejov Michaela Škvarková, Dolný Kubín Adriána Škvarková, Dolný Kubín Alžbeta Bujdošová, Stropkov Erik Matovič, Trnava Michaela Molnárová, Bratislava Viktória Machalíková,Banská Bystrica Nina Buchtová, Púchov Lucia Hampachelová, Tisovec Ivana Gajdošová, Považská Bystrica Alexandra Köverová, Kapušany Milan Hajaš, Trnava pri Laborci Zdenka Manťová, Oravská Poruba Renáta Koutenská, Bratislava Mária Blahová, Sereď Roman Poliak, Levice Alžbeta Kostelanská, Poprad

Peter Hoferica, Sučany Žaneta Kapušová, Beluša Vladimír Štrama, Levoča Stela Slemenská, Lednické Rovne Katarína Kořínková, Veľké Leváre Mário Lukáč, Považská Bystrica Ján Čupaj, Sedliacka Dubová Sára Pišteková, Bratislava Dominika Chrastová, Kysucké Nové Mesto Ľudmila Zimmermannová, Topoľčany Martina Dorkóová, Košice Daniel Hajduk, Udavské Erik Kováč, Považská Bystrica Monika Gregoríková, Jacovce Katarína Bobáková, Hlohovec Ivana Planietová, Tvrdošín Silvia Ďurišová, Bratislava Nikola Sklouzová, Leštiny Monika Chmárová, Žaškov Júlia Oreská, Humenné Katarína Jančeková, Veľké Bedzany Kristína Šepeľáková, Parchovany Andrea Kvaššayová, Považská Bystrica Zuzana Benková, Zlaté Viktória Šmilňáková, Bardejov Alica Sisáková, Bardejovská Nová Ves

6

III. kategória: študenti vysokých škôl a dospelí do 30 rokov Veronika Končoková, Žiar nad Hronom Andrej Gazdík, Bratislava Michaela Brtková, Likavka Katarína Teťáková, Hruštín Eva Lacová, Martin Tomáš Gerbery, Plešivec Alena Dzurianiková, Báb Ivana Dzurianiková, Báb Patrik Stejskal, Dolný Kubín

Andrea Šťastná, Považská Bystrica Tomáš Kičina, Bratislava Daniela Dečuková, Košice Adriana Bolyová, Komárno Mária Bilá, Nižný Hrušov Veronika Tomíková, Skalica Ivana Jančová, Ochodnica Jozef Harendarčík, Podolínec Matúš Veselý, Stropkov Miroslava Florková, Veličná František Koreň, Dolný Kubín Peter Javorka, Ružomberok Katarína Želinská, Sabinov

7

Mladá slovenská poviedka 2015 V ý s l e d k o v á l i s t i n a

I. kategória: 1.miesto: Tatiana Piliarová, Žilina – Transplantácia duše 2. miesto: Janka Šimeková, Dolný Kubín – Neobyčajné prázdniny 3. miesto: Ján Ptačin, Žilina – Bum! Tresk! Plesk! Azúrové oči! Čestné uznanie: Simona Kelušiaková, Nižná – Dievča zo sedla Michal Matisko, Lučenec – Naše sebecké chúťky Alžbeta Bialiková, Pohorelá - Taxikár II. kategória: 1. miesto: Júlia Oreská, Humenné – Niečo o chustkách 2. miesto: Nina Buchtová, Púchov – Prvácke tancovačky 3. miesto: Sára Pišteková, Bratislava – Ja a moje ja Čestné uznanie: Vladimír Štrama, Levoča – Poviem Vám jeden príbeh Alexandra Koverová, Kapušany – Naša vŕba Ivana Planietová, Tvrdošín – Šampión Ľubica Bystričanová, Likavka – Aris Katarína Jančeková, Veľké Bedzany – Sedemnásť (spomienka na jeseň) III. kategória: 1. miesto: Mária Bilá, Nižný Hrušov – Žena z domu 36 2. miesto: Tomáš Kičina, Bratislava – Trúbenie na mesiac 3. miesto: Katarína Želinská, Sabinov – Čiernobiely svet Čestné uznanie: Miroslava Florková, Veličná – Len slová Tomáš Gerbery, Plešivec – Aboretum nudy Peter Javorka, Ružomberok – Patetický Patrik Stejskal, Dolný Kubín – A máš ho vidieť... Práce posudzovala odborná porota v zložení: Predsedníčka poroty: prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD., riaditeľka, Ústav rusko-slovenských kultúrnych štúdií PF KU Členovia poroty: prof. PhDr. Etela Farkašová, CSc., Filozofická fakulta UK doc. PaedDr. Július Lomenčík, PhD., Filozofická fakulta UMB PhDr. Jozef Brezovský – tajomník MSP 2015 Bc. Mária Janotíková – odborná pracovníčka OKS

8

9

Tatiana Piliarová Transplantácia duše

Bytové dvere sa s hlasným buchnutím zatvoria a ja ostávam stáť uprostred zatuchnutej chodby neďaleko starého výťahu napospas tichu, tme, zápachu čistiacich prostriedkov a červenožltým kachličkám. Napospas realite. Opatrne stlačím gombík na privolanie výťahu. Spoza veľkých drevených ťažkých dverí ku mne doľahne mamin hodvábny hlas, smerujúci do telefónu kdesi uprostred bytu. Je jemný, tichý, ustaraný a napriek tomu, že mi dvere nedovoľujú rozoznávať jednotlivé slová, je mi absolútne jasné, s kým mama volá a o čo ide. V sprievode hučania prichádzajúceho výťahu si vzdychnem. Nenávidím nespravodlivosť a svoju hlúpu, nedospelú bezmocnosť. Nenávidím blondíny s gélovými nechtíkmi väčšími ako rozum, ktoré kradnú nevinným deťom otcov a dobrým manželkám manželov. Nenávidím večery pokryté šedým rúškom nostalgie a spomienok, keď sa s maminou v náručí vzájomne upokojujeme, že to bude dobré, aj keď možno nebude. A najviac, najviac na svete nenávidím človeka, ktorý otvoril dvere všetkým týmto veciam a dovolil bolesti vstúpiť do môjho života. Ja ho volám zradca. Všetci ostatní ho volajú môj otec. Keď výťah s hučaním zastane, pomaly doň nastúpim a stlačím gombík vedľa písmena P. Po tom, čo sa dá znovu do pohybu, opriem sa chrbtom o stenu. Nechce sa mi. Tak strašne sa mi nechce ísť do školy medzi otravných nechápavých spolužiakov, a potom domov k telke. Nechce sa mi tváriť, že je všetko v poriadku. Už sa mi proste nechce čakať, kým sa to všetko zlepší. Vychádzajúc z výťahu na prízemí ma ovanie kúdoľ prachu a ja nechápavo zažmurkám. Rýchlo vybehnem úzkymi schodíkmi pred panelák, kde zbadám sťahovacie auto. A ešte čosi. Ustaraný pohľad dvoch zelených očí. Zastanem. Vedľa bielej dodávky stojí invalidný vozíček. Mohutný, s veľkými kolesami, úplne normálny invalidný vozík, na ktorom sedí čiernovlasé dievča, asi o rok mladšie odo mňa. Smutne pozrie na panelák a znovu zapichne svoje zreničky do mojich. Zvláštne... . Zažmurkám a pomaly vykročím ďalej. Keď ju míňam, venuje mi jemný úsmev, ktorý opätujem. Vyučko zvládnem v chladnej triede len silou vôle a doma sa znovu zvalím pred telku. Bože, kedy sa už skončí toto trápenie?! Dva dni na to, sediac v mojej izbe nad Villette, z predsiene doľahne ku mne mamin jemný hlas. „Anjelik?“ Dvere na mojej izbe sa nehlučne otvoria a ja sa pomaly otočím. „Chcela som ti len oznámiť, že dnes budeme mať návštevu. Ráno som dostala defekt a nebyť Learovcov, tak to koleso mením ešte teraz. Ako poďakovanie som ich pozvala na kávu. Sú to naozaj veľmi milí ľudia. Prisťahovali sa akurát predvčerom.“

10

„Dobre,“ prikývnem opatrne a znovu sa začítam do snehobielych jemných stránok. Nejaká návšteva, to nebude problém. Aj tak ostanem v izbe a budem si čítať. Ani nie o hodinu ostávam sedieť ako prikovaná, upierajúc svoje oči k dverám. Na prahu stojí mohutný tmavý invalidný vozík. „Ehm..., môžem?“ doľahne ku mne zvonivý hlások a jeho vlastníčka na mňa váhavo pozrie. Pohľad jej zelených očí mi pripomenie predvčerajšie ráno a ja omámene prikývnem. Škrípajúci vozíček sa váhavo priblíži ku mne. „Villette?“ prelomí napokon trápne ticho jej zvonivý hlas a ja si všimnem jej pohľad, upierajúci sa na snehobiele stránky. Prekvapene prikývnem a pozriem do zelených očí. „Hej..., čítala si?“ „Najmenej trikrát!“ Úsmev na jej tvári sa prenesie aj na moju. „Téda!“ „Ako sa voláš?“ „Gabriela. A ty?“ „Kristína.“ Po úsmeve, ktorý si následne vymeníme, si uvedomím, že som uvoľnená. Úplne normálne uvoľnená, bez zamračenej tváre. Ten zvláštne dobrý pocit, ktorý sa do môjho vnútra nevkradol už tak dlho, tu zostáva po celý čas. Aj kým sa potichu rozprávame o všetkom aj o ničom, aj keď sa za našou návštevou, ktorá sem priniesla vzácny úsmev, zatvárajú dvere, aj keď sa o týždeň neskôr znovu stretávame na čerstvo vymaľovanom balkóne u Learovcov. Pomaly si odchlipnem z mätového čaju a keď mi vánok jemne postrapatí vlasy a ja si ich odhrniem z tváre, nechám do ticha zaznieť opatrnú otázku: „Prečo si vlastne na vozíku, Kika?“ Pozerajúc sa kamsi pred seba, začujem tichý povzdych. „Stalo sa to asi pred polrokom. Hrala som sa s malým bratrancom na dvore pred domom, keď sa otec vracal domov z práce. Teda, lepšie povedané z krčmy, do ktorej chodil s kolegami už tradične po práci. Opitý šoféroval a nestihol ubrzdiť. Bratranec sa stihol uhnúť. Ja nie.“ Ohromene pozriem do zelených očí. Kika len mykne plecami. „Otca to veľmi zmenilo. Šiel na liečenie pre ľudí závislých od alkoholu a zohnal si novú prácu. Kvôli spomienkam hneď kúpili byt mimo dedinu. Keď mi amputovali nohu, doniesol mi päťdesiat ruží. Mám ho veľmi rada, aj keď si to stále vyčíta.“ „Chápem...,“ zašepkám. „A ty? Prečo sedíš stále len sama doma v knihách a filmoch?“ S povzdychom vysypem zo seba celý príbeh. Ako si zradca našiel milenku a odišiel od nás. Ako sa snaží vykrútiť zo súdov. Ako neplatí výživné. Ako ho nezaujíma nič, čo by malo. Ako je všetko totálne nanič. Po chvíli ticha ku mne doľahne Kikina tichá odpoveď. „Vieš, čo potrebuješ?“ „Nie.“ „Transplantáciu... .“

11

„Transplantáciu?“ „Hej.“ „Čoho?“ Po chvíľke ticha dostávam rozhodnú odpoveď. „Duše.“ Začudovane pozriem na Kiku a keď zachytím jej pohľad, obe sa zvonivo rozosmejeme. A mne to v tom momente dochádza. Áno. Znie to divne, absurdne a vtipne, ale je to tak. Možno..., možno sa bude dať ísť ďalej, len sa treba so stratou zmieriť a dovoliť bolesti odísť. Nechať za sebou minulosť a žiť pre dnešok. Vymeniť dušu plnú smútku za úsmev a filmy za kamarátov. Začať operáciu a nedívať sa na to, čo bolo, ale na to, čo bude. Áno. To pôjde. A zrejme veľmi dobre. Veď ten najlepší primár práve sedí vedľa mňa a transplantáciu začína smiechom. Dva mesiace na to, chichotajúc sa vedľa stánku so zmrzlinou, si len okrajovo spomeniem na svoj dávny smútok a s úškrnom pomyslím na zážitky, odkedy sa prisťahovala Kika. „Pamätáš, keď ťa vtedy ten fešák na zoznamke presviedčal, že epilóg je vždy na začiatku knihy?“ Zachichocem sa. „Hej, ten asi nikdy žiadnu nečítal... a tie jeho fúziky... . Vzhľad neznamená všetko, samozrejme, ale hento bolo hrozné!“ „Gabriela! Nerozumieš dnešnej móde!“ dostávam veselú odpoveď. „To teda asi nie... .“ „A vieš, keď sme vtedy piekli tie super koláče... .“ „Hej, recept bol jednoduchý, len v ňom nebolo napísané, že tvoja mama skladuje cukor v červenej dózičke a nie v modrej. Komu by napadlo, že v tej druhej je soľ... .“ Veselo sa zachichoceme a ja rýchlo podám Kike vreckovku na kvapkajúcu zmrzlinu. „A spomínaš na toho krásavca, ktorému si vyklopila punčovú zmrzlinu na tenisky na Staromestských slávnostiach?“ Obe sa rozosmejeme. „No moment, za to nemôžem ja..., bola tam tlačenica... . A okrem toho, môj vozík si šoférovala ty!“ „Áno, ale boli tam kamienky... .“ „Nevyhováraj sa!“ „No okej... .“ „A najlepšia bola tá baba..., vieš, čo postávala pod pódiom... . Tie jej ružovo-modré pančuchy nemali chybu.“ „To hej..., ale bez nej by ti nikdy nenapadlo naše životné krédo.“ „To máš teda pravdu... .“ „Radšej žiadne nohy ako hentaké pančuchy!“ zvoláme obe naraz a rozosmejeme sa. Čo dodať. Oddychujúce po operáciách si bláznivo užívame prázdniny.

12

Jej vzal otec nohy, mne ten môj dušu. Napriek tomu mu odpustila. Možno to raz zvládnem aj ja... . Možno nie dnes, ani zajtra, ani o mesiac, ale... . Ľudia predsa robia chyby... Naše poranenia sme vyriešili. Vymenili sme ich. Treba ísť ďalej. Kým ja tlačím jej vozík po rozpadnutých chodníkoch nášho sídliska, ona vlieva do mňa smiech a život. Kým ja som jej nohami, ona je mojou dušou. A ja som presvedčená, že nič lepšie neexistuje. Čas nám čosi vzal. Vzal nám bezstarostné dospievanie, zašpinil spomienky na detstvo. My sme to však dokázali nahradiť. Áno, dokázali. Bytové dvere sa s hlasným buchnutím zatvoria, no na chodbe neostáva ticho. Smiech dvoch dievčat sa nesie chodbou a po chvíli sa stráca v odchádzajúcom výťahu. Priatelia sú vraj ako anjeli, ktorí nám pomôžu vzlietnuť, keď už naše krídla nevládzu... . Áno..., niečo na tom bude... .

Jana Šimeková Neobyčajné prázdniny

Nemám rada prázdniny! Možno to znie zvláštne, ale je to tak. Moja mama musí pracovať aj cez leto, a preto ma vždy strčí k babke, aby sa ma zbavila. Asi si myslí, že mi pobyt na vidieku prospeje. Alebo chce, aby som mala také detstvo, ako mala ona. Nedokáže pochopiť, že po tom netúžim. Neteší ma skákanie do sena, naháňanie odviazanej kozy, ani výpravy na pôjd plný pavúkov. Som mestský typ a nehanbím sa za to. Milujem nekonečné prechádzky po obchodoch, donášku pizze rovno do bytu a četovanie s kamarátkami. Aj keby som chcela namietať mame, aby ma tam neposielala, bolo neskoro. Posadila ma do vlaku a odišla. Cítila som sa, akoby som cestovala do minulosti. Ten vlak nebol obyčajný rýchlik Bratislava – Košice, ale stroj času. Kilometrami som sa vzďaľovala od civilizácie, internetu, kamarátok, nákupných centier a, neuveríte, aj mobilného signálu. U babky totiž „chytíte“ sieť , iba keď sa vytrčíte z okienka na šope nad kurínom. Babku mám rada, ale nemám rada háveď, ktorú tam chová. Od dvoch neposlušných kôz, cez smradľavú kravu, až po dvadsať sprostých sliepok a jedného tučného sebeckého kocúra. Jediné zviera, z ktorého nemám výražky, je babkin pes Denny. Mám pocit, že on jediný mi rozumie. Je to kríženec mestskej čivavy, a preto chápe, aké hrozné je to byť vo vyhnanstve na dedine. Vlak začal zastavovať, zložila som si kufre a vyšla do chodbičky. Z okienka som už videla babku, ako ma čaká v tých jej typických kvietkovaných šatách so staromódnou, kedysi tmavomodrou, zásterou. Popravde som sa za ňu aj

13

hanbila. Rozmýšľala som, že by som prešla popri nej, akože som si ju nevšimla a išla rovno k nim domov. Cestu predsa poznám. Avšak nebolo to možné. Keď som vyšla z vlaku, celá natešená sa na mňa vrhla a vyobjímala ma. Zacítila som vôňu čerstvého mlieka a zdvihol sa mi žalúdok. Niekedy si želám mať takú babku ako moje spolužiačky. Chodia na manikúru, do kaviarne na koláčik, po večeroch spolu pozerajú seriály a čítajú bulvárne časopisy. Vedia, kto s kým chodí, ktorej herečke sa stal aký trapas a čo je „in“ vo svete módy. Moja babka chodí ráno do maštale dojiť kravu, na obed do kurína zbierať vajcia a po večeroch rieši so susedkami, ktorá sliepka koľko znáša, a ktoré kvety sa dobre „chytili“. Namiesto bulváru číta Záhradkára a fast food pravdepodobne v živote nevidela. Keď sme prišli domov, čakali ma na stole moje obľúbené parené buchty s domácim jahodovým lekvárom. Moja babka je najlepšia kuchárka v okolí a takisto vie všetko, čo sa týka kvetov, preto vždy keď potrebujem robiť projekt na biológiu, napíšem jej. Samozrejme, musím jej napísať dva týždne dopredu, aby to stihlo poštou prísť. Hneď po obede išla babka podojiť kravu a ja som si zvyšné dve buchty odniesla do izby. Moja izba – kedysi mamina detská izba – je vážne veľmi zanedbaná, asi ako všetko v tomto dome. V strede izby sa nachádza predpotopná posteľ, ktorá je poskladaná z viacerých už zodratých matracov. Na stenách, kedysi svetložltých, sú plagáty, ktoré som tam minulý rok polepila, aby som si to tu spríjemnila. Na poličkách je asi centimetrová vrstva prachu a v rohoch sa nachádzajú odporné veľké pavučiny. Odhrnula som si miestečko bez prachu, kde som položila svoje veci, a vyšla som na lúku za dom natrhať si kvety do vázy a trochu sa spamätať z kultúrneho šoku. Ďalšie dopoludnie som strávila upratovaním izby. Celú noc som nespala kvôli strachu z pavúkov, a tak som im vyhlásila vojnu. Chvíľu mi trvalo, kým som prišla na to, ako sa zapína najmenej storočný vysávač. Zlikvidovala som všetky pavučiny, povysávala mŕtve muchy z okna a vyprášila matrace. Ani som si nevšimla, ako ten čas ubehol, keď ma babka volala na obed. Bryndzové halušky – klasika slovenského vidieka, pomyslela som si, ako som sa pučila, až mi za ušami navierali hrče. Po obede som sa ponúkla, že umyjem riad, pretože objav umývačky riadu na východné Slovensko ešte nedorazil. Ešteže ich obec má vodovod a nemusím chodiť po vodu do studne alebo potoka – to by už bol úplný stredovek. Ako som umývala posledné šálky, všimla som si svoje nechty. Bola to katastrofa! Rýchlo som odložila posledné kusy riadu a ponáhľala sa po lak na nechty. To, že som na vidieku, neznamená, že tak musím aj vyzerať. Uprostred lakovania nechtov babka vletela do mojej izby. Išla iba skontrolovať, či som v poriadku a keď videla, čo robím, zháčila sa. Skôr ako stihla niečo povedať, chopila som sa príležitosti. Vysvetlila som jej, že v tejto dobe musí mať každá žena ruky v poriadku, pretože sú jej prvou vizitkou. Prv než sa nazdala, sedela na posteli a ja som jej priliepala gélové nechty. Železo treba kuť, kým je horúce, povedala som si. Po dlhom a namáhavom boji som ju nakoniec prehovorila na make up a farbenie vlasov. Samozrejme nie natrvalo, len farebným tužidlom. Večer sme si spolu pozreli romantický film, ktorý som už

14

mala stiahnutý. Spočiatku sa jej nepáčil, ale keďže hlavná hrdinka bola záhradkárka, vydržala to. Konečne som mala babku, ako som chcela. Išla som spať neskoro, lebo dlho do noci sme sa rozprávali o chlapcoch. Zistila som, že za jej doby boli úplne iní. Ráno ma zobudili zvláštne zvuky z maštale. Malina – babkina krava – hlasno bučala. Zišla som dole do kuchyne a na stole ma nečakali žiadne raňajky. Otvorila som chladničku a čerstvé mlieko v nej nebolo, ani čerstvé vajíčka. Bolo to veľmi podozrivé, hádam sa nič vážne nestalo. Vyšla som na dvor a tam som našla zúfalú babku. Vďaka jej dlhým nechtom nedokázala podojiť Malinu, ani otvoriť závoru na kuríne. Kocúr Muro a Denny si len zďaleka prezerali jej výrazné červené vlasy a báli sa priblížiť, aj keď ich lákala na čerstvú šunku. Bolo mi babky ľúto a cítila som sa tak trochu vinná. Preto som ju presvedčila, že sa o všetko postarám, nech si ona zatiaľ vypije rannú kávičku. Nakŕmila som kocúra, aj Dennyho, keď aj mne zaškvŕkalo v bruchu. Uvedomila som si, že nemôžeme ostať celý deň hladné, takže musím podojiť aj kravu. A to som nemala ani poňatia o tom, ako sa to robí. Ako som prechádzala okolo maštale, spomenula som si na kurín. Dobre, vybrať vajcia hádam zvládnem. Ako som otvorila závoru, vyvalili sa na mňa všetky sliepky a ušli z ohrady do záhrady. Toto bude problém, uvedomila som si, keď si to namierili do hriadky s jahodami. Zobrala som najbližší konár pohodený na zemi a snažila sa ich nahnať späť. Skúšala som to milými rečami, aj prísnymi slovami, ale nič nezaberalo. Nakoniec som ich nalákala na hrsť zrna. Zavrela som ohradu a vošla do kurína. S vypätím všetkých síl som prešla popod množstvo pavučín, v ktorých pavúky striehli na svoju korisť. Z prvého hniezda som zobrala dve teplé vajíčka, ale v ďalších dvoch hniezdach ešte sedeli sliepky. Myslela som si, že to pôjde hladko. Sliepky sa predsa človeka boja. To som však ešte nevedela ako ďobe sliepka, ktorá sedí na vajciach. Tak ma vyľakali, že som rozbila aj tie dve, čo som už držala v ruke. Nechala som to tak, bez vajec sa doobeda zaobídeme. Opäť sa ozvala Malina. Zobrala som kýblik, ktorý sa používal pri dojení a chystala som sa na katastrofu. Hrdosť mi nedovolila žiadať babku o pomoc, ale slzy som mala na krajíčku, keď som sa približovala k tej oblude. Zobrala som si stolček a sadla vedľa kravy. Tá sa samozrejme posunula a vykotila ma do hnoja. Moje značkové tepláky už ani nemalo cenu riešiť. Musím vymyslieť niečo, aby sa nehýbala. Zobrala som balík sena a hodila ho pred Malinu. Ona si ma však nevšímala, balík sena jej bol ukradnutý a ja tiež. Evidentne chcela babku. Nenápadne som sa vplížila do domu a potichu zobrala babkinu zásteru a šatku. Možno tú kravu prekabátim a dostanem od nej aspoň deci mlieka. Ako dobre, že obe kozy ešte len budú mať kozliatka a dojiť ich netreba. Keď som opäť vchádzala do maštale v babkinej zástere a šatke, Malina na mňa pozerá ako na zjavenie. To zviera má viac rozumu, ako som si kedy o krave myslela. Pomaly sa približujem a rukou sa jej jemne dotknem. Pozerá na mňa krásnymi veľkými očami, zaklipká mihalnicami a mne dôjde, že toto ďalej nepôjde. Musím ísť dnu, priznať sa, že to nezvládam a babke sa ospravedlniť. Pochopila som, že aj keď nie je taká moderná ako iné babky, je jedinečná

15

a hlavne moja! Bez nej by som nevedela, ako chutia najlepšie parené buchty na svete, aký je rozdiel medzi mätou a medovkou a nikdy by som nepochopila čaro vidieka. Ešte v ten deň som zmyla babke červenú farbu z vlasov, ale s nechtami som si tak rýchlo poradiť nevedela. Držali neuveriteľne silno. Tak som sa s jej pomocou musela naučiť dojiť ja. Prekvapivo som sa s Malinou dosť rýchlo spriatelila. Je to veľmi svojská krava, ale keď sa s ňou trochu porozprávate, dá sa s ňou vyjsť. Aj tie sliepky nie sú až také sprosté, ako som si na začiatku myslela. Keď na ne zavolám tak ako babka: na-na-na, pipa, na-na-na, pribehnú do ohrady aj bez prúta a dajú si aj vajíčka zobrať, len ich potom musíte odmeniť hrsťou zrna. Na konci prázdnin mi aj bolo smutno, že odchádzam a tešila som sa na najbližšie stretnutie na vidieku. Jediné, čo však ľutujem dodnes, je, že o tom nemôžem porozprávať mojim bratislavským kamoškám, lebo toto by fakt nepochopili.

Ján Ptačin Bum! Tresk! Plesk! Azúrové oči!

Toto je príbeh o chalanovi s odstávajúcimi ušami, ktorého baví vzdelávanie, avšak už nie veľmi škola. O chalanovi, ktorému sa ako všetkým osobám mužského pohlavia, okrem tých priteplených, páčia dievčatá s veľkými prednosťami a krásnou tváričkou. O chalanovi, ktorý má veľmi neobyčajnú schopnosť spomaliť vnímanie času pri rozmýšľaní. O chalanovi, ktorý ku svojej inteligencii pridáva aj veľkú dávku arogancie, samoľúbosti a opovrhovania. Toto je on: chlapec vysokej útlej postavy so šišatou hlavou, na ktorej dominujú veľké okále, hnedé drôty alias vlasy a ušiská ako dva lopúchy. Chlapec, ktorému nik nepovie inak ako Jano alebo Oravčan (najnovšie tiež Sučanista), keďže mal to šťastie, že sa narodil v tomto malebnom kúte Slovenska, konkrétne v Trstenej a pozná tam veľa dievčat (a prijali ho „na Sučany“). Všetko sa to začalo v jeden teplý slnečný deň v meste, kde uloviť peknú a inteligentnú babu je náročnejšie ako cmúľať si palec na nohe. Vlastne, začalo sa to už deň predtým, keď som sa s kamarátmi Manfrédom a Alfrédom dohodol, že pôjdeme nasledujúci deň do mesta s babenkou, po ktorej Manfréd túži snáď od čias, keď ešte ako čakateľ plával v plodovej vode v matkinom bruchu. Človek by si pomyslel, že tak asi už s ňou niečo prežil, no nie? Nie! V jej prítomnosti sa tak maximálne pozerá do zeme, a to si s ňou začal písať už pred týždňom. Fakt pozoruhodné! Mne je celkom sympatická, ale tiež ju poznám iba z videnia a Alfréd je na tom podobne, teda s malou výnimkou, že ja ju mám aj na tvároknihe (pre pribrzdenejších facebooku) a pravidelne mi

16

tosamipáčuje (pre pribrzdenejších likuje) fotky. Túto babu nevoláme inak ako Podkova, asi kvôli tomu priezvisku, že Alfredková. Toto je tiež fakt divné, že ju chce Manfréd a volá sa Alfredková. Ale poďme k veci. V ten osudný deň, kedy malo dôjsť k tomuto dojímavému stretnutiu, som ešte aj vstal hore zadkom. Nečudo, veď matka po mne vrieskala už od rána, že čo som si večer nezbalil športový vak na školský športový deň. Ale tak čo som jej mal povedať, že mám iné problémy ako svoj športový vak? Mal som jej vytárať konkrétne, že som bol donútený dobrovoľne/nedobrovoľne ísť do mesta na ,,možno rande“ Podkovy a Manfréda ako polovica tretieho kolieska na voze? Asi by bola spokojnejšia. A tak trochu prispatý, trochu obarašený a trochu inteligentný som, ako vždy, nasadol do fotrovho auta. Chvalabohu, nič sa ma nepýtal a mohol som spokojne oddriemkať celú cestu do školy. Zobudilo ma až vypnutie motora, ale ako by som to povedal, podráždeného všetko podráždi, a tak som najpodráždenejší ako sa len dá vošiel do budovy našej školy. Adam, ten plešatý národovec, ma hneď stihol odfotiť a snapnúť to na jeho príbeh na Snapchat. To ma už riadne vytočilo, preto plešivec dostal jednu tatranku zaucho a prísľub, že nabudúce pôjde za triednym učiteľom Vypúločníkom. Po jednej nudnej americkej hre s hlúpym názvom softbal (to je ten šport s pálkou, métami a bod je za každý ,,homerun“ alebo, ako to volám ja, domovský beh), ktorú, mimochodom, náš tím vyhral, som sa od Manfréda dozvedel, že s Podkovou dôjde aj najväčšia mestská škrata a zároveň ľahká deva v jednom, ako som sa o Hejde s tým kačacím zobákom namiesto úst dopočul z rôznych kamarátskych zdrojov. Nebolo mi všetko jedno, to si píšte! No a takýto nadurdený, podráždený, ušatý, a neviem čo všetko ešte, som mal ísť skákať do diaľky. Tak to aj vyzeralo. Neverili by ste, ako sa s takouto polievkou pocitov v mozgu dobre skáče, že opakovane viac ako štyri metre a druhé miesto k tomu, pche! Ovešaný dvoma medailami a ešte stále so svojou polievkou pocitov som opúšťal tých najhorších spolužiakov pod Slnkom, ktorí stále vyrušujú, ohadzujú sa mandarínkami, závisláčia na mobile a iné. Samozrejme, okrem Alfréda. Predstavte si ale, na mojej melónej hlave, konkrétne v jej obsahu by ste našli aj niečo pozitívne. Tým sú moje akademické výsledky, záľuba študovať či láska k ekonómii a chémii. Ale naspäť k Podkove a stretnutiu s ňou, na ktorom dozaista budem myslieť na tisíc iných vecí, báb a zadkov... . S Podkovou sme sa mali stretnúť až o 17:00 a ešte bolo len 14:00. Fíha, máme tri hodiny, povedali sme si. Strávili sme ich viac než len zaujímavo. Napríklad nazeraním pod sukne z dolného poschodia cez sklenený strop na horné, strieľaním guličiek z Buble čaju na SBS-károv alebo otravovaním jednej kočky pri ťukaní do tabletu v Mc-káči. Tá si s nami poradila. Teda nie so mnou, ale s Manfrédom a Alfrédom. Tresk! Plesk! dostali po pricupkaní k jej stoličke a otázke, ako sa volá a či to bolelo, keď spadla z neba nálepka „dvaja úchyli“. Takto dvaja úchyli a jeden ušatý strávili približne dve hodiny, dokým sa nevybrali zahrať si futbal. Zatiaľ čo oni hrali, ja som si odskočil domov na záchod, narýchlo umyť hlavu v umývadle, nastajlovať nejaký ten účes a, samozrejme, aj nasprejovať svoje

17

voňavé podpazušie. Hovorím si, veď predsa ideme so sympatickou babenkou, tak je to potrebné, nie? Chalani mi to dali na ihrisku riadne pocítiť. Hlavne Manfréd, že či mu chcem ukradnúť lásku jeho života a podobné trápne rečičky. Došlo na 17. hodinu a chalani sa k šprintu do mesta akosi nemali. Nejdem ich náhliť, premýšľam, veď ja nie som zamilovaný jak blázon. Trvalo im to asi štvrť hodiny, ale spamätali sa. Nahodili sme šprint, vyviezli sa najrýchlejším výťahom v Mirage. A čuduj sa svete, po Podkove a Hejde ani stopy. ,,Ťahali nás za nos!“ vykríkol Manfréd. ,,Nie, čo keď jej meškal bus?“ zahriakol som ho. ,,Tak dobre, počkáme!“ dôrazne povedal zamilovaný truľo Manfréd. Čakali sme a čakali. Ja úplne v pohode, ale zvyšným dvom išlo srdce z hrude vyskočiť. Bum! Tresk! Plesk! ozvalo sa v mojom mozgu. Nie, už je to tu zase. Môj stav duše, to, čím som výnimočný. Práve opäť sám pre seba zostavujem časopriestorovú realitu. Zrazu sa začali ozývať hlasy mojej ,,skoro babenky“ Sašky. To sú mamľasi a títo ti rozprávajú, že to nevieš s babami! Teraz idú s jednou peknou do mesta a pozri sa, čo robia. Bum! Tresk! Plesk! derie sa opakovane mojím mozgom. Keď to je po druhýkrát, väčšinou už som naspäť v realite. Ale teraz nie. Zrazu som sa z čiernej prázdnoty objavil naspäť na sedačkách s ružovým poťahom, kde sme sedeli s Manfrédom a Alfrédom. Ale teraz pre zmenu nik pri mne nebol, okolo doslova žiadna živá duša. V tom momente sa na eskalátoroch zjavila Laura, baba z gymnázia pri našej škole, stelesnenie toho, čo len heterosexuál môže chcieť: krásne oči, rozprávkové pery, podprsenka skrývajúca trojky, postava modelky, nehovoriac o tom zadku... . Túto babu som vždy chcel a je, bola a bude jediná, pri ktorej sa nezmôžem na slová. Po krátkom premýšľaní v ,,mojej realite“ sa z ničoho nič Laura objavila priamo predo mnou, sadla si ku mne a pošepkala: „Už sa zobuď, láska, snílek môj zlatý.“ Bum! Tresk! Plesk! Bol som naspäť.

Manfréd kričal: „Zobuď sa, ty mentál, čo spí s otvorenými očami, ide Podkova, pozri, sadla si na stoličku pri predajni Buble čaju.“ Tí dvaja bojkovia sa nesmelo zdvihli zo sedačky spolu so mnou a bojazlivo sme kráčali smerom k Podkove a Hejde, ktorá sa mi inak na prvý pohľad nezdala až taká škaredá, ba dokonca na druhý pohľad aj celkom pekná. Ale na tú bombu, čo je ešte pre tú krásu slabé slovo doslova, že atómovku, čo sedela vedľa nej, sa nedalo vynadívať, proste nádhera. Ako sme tak ku nim prišli, chalani si prisadli, len ja som nemal stoličku, tak som teda zostal stáť. A tu zrazu Podkova na mňa vytasila jednu z najsilnejších ženských zbraní. Krásne azúrové oči sa na mňa uprene zadívali. A čo sa nestalo?! Bum! Tresk! Plesk! a už som plával kdesi v Karibiku. Plával som v nádhernom azúrovo modrom mori na nafukovačke a spokojne si odfukoval. V tom momente ma niečo zhodilo z nafukovačky. Nebolo to niečo, ale niekto, a to Saška. To milé, peknučké, inteligentné dievča, s ktorým som sa spoznal na prijímačkách na svoj vysnívaný gympel. Blonďavé brčkavé vlasy sa nádherne dopĺňali s modrými očkami a širokým úsmevom ozdobeným bielymi perličkami. To je jednoducho ona, doteraz sa pamätám, ako ma oslovila: ,,Ahoj,

18

my sa odniekiaľ poznáme, však?“ Zostal som stáť ako obarený, vôbec som to nečakal a musel som vysvetľovať, že si ju pravdepodobne nepamätám. Odvtedy uplynulo veľa času, neustále si píšeme, párkrát sme boli spolu vonku a ona je zas tá jediná, pri ktorej sa cítim dobre a vždy si máme čo povedať. Je to také moje trdielko. Toto všetko mi prebehlo mysľou ako v spomalenom filme v spomalenej realite. Zrazu som z nafukovačky dopadol do vody. Bum! Tresk! Plesk! Dostal som sa do trápneho ticha s takmer odpadnutými chalanmi, Hejdou a tými krásnymi azúrovými očkami, ktoré sa ešte stále pozerali do tých mojich. Koľko času uplynulo? Pomyslel som si: ′dúfam, že to bola iba sekundička alebo dve, lebo inak mám prúser′. Asi som mal pravdu, pretože sa zrazu z úst Azúrovoočky ozvalo: ,,Objím ma! Áno ty, ktorý neviem, ako sa voláš, objím ma!!!“ Stál som a nevedel čo povedať. Tak som len spravil pár krokov, prišiel k Azúrovoočke a objal ju. To, čo mi pošepkala, ma prekvapilo: ,,Neboj sa ma, ja nehryziem!“ Na tento pocit nikdy nezabudnem, práve so mnou flirtoval Manfrédov sen. Na jednej strane mi ho bolo trošku ľúto, na druhej strane konečne videl, že to s babami viem. A ako mi predtým neveril! Pche, už bude musieť. Rozhodol som sa, idem do toho. ,,A moje meno ťa nezaujíma?“ Odpovedala rýchlo a rozhodne. ,,Jasné, že áno, aj keď som ťa tu nečakala. Manfréd mi písal iba o Alfrédovi.“ Odpovedal som udivene: „Takže som tu ako prekvapko pre teba. Som Janči.“ Usmial som sa na ňu. Keď perličky v ústach ukázala aj ona, vedel som, že sa karty otočili a že už nie som polovica tretieho kolieska na voze. Chalani stále sedeli ticho ako peny s pohľadmi upretými kdesi do stien, len nie do tých azúrových očí. Azúrovoočka sa spýtala: ,,Kam chodíte do školy, chalani? Nebodaj všetci spolu? Inak tú závisláčku na tom mobile vedľa mňa si nevšímajte. Kam pôjdeme? Ste futbalisti, keď máte loptu ešte aj v meste?“ Neočakávane sa zapojil aj Alfréd: ,,Áno, do školy chodíme spolu, ale Manfréd je siedmak a ja s Manfrédom sme futbalisti, Janči je len starý amatér. Poďme si zakopať na ihrisko, čo vy na to?“ „Ja mu dám starého amatéra′, pomyslel som si. Ale vlastne si to sám spočítal.“ Pozvať babenky hrať futbal′, to je úbohé, uvažoval som ďalej. Azúrové očká zahrali farbami a Azúrovoočka sa ozvala: ,,Tak okay, ak Janči nemá iný nápad.“ Bol som ticho, pomyslel som si, že si práve kope tak akurát vlastný hrob. Tak sme teda šli. Ako sme postupne schádzali dole eskalátormi, Azúrovoočka sa pri Pantha Rhei náhle spýtala: ,,Kto rád číta knihy?“ Ja som opatrne, trošku zahanbene zahlásil, že ja. Ona na mňa hneď ironicky, ako to baby obľubujú: „Ach jaj, bifľoško, tak predpokladám, že sú to v škole samé päťky.“ Odpovedal som mierne agresívne: ,,To vieš, aspoň dáme niekedy doučko.“

19

Na moje počudovanie nedočkavo vyhŕkla: ,,Takže by si vedel naučiť aj túto tupú hlavu, aj matiku?“ Váhavo som prikývol, že sa pokúsim. Hneď mi venovala ďalšiu plavbu na nafukovačke v tých azúrových očkách. V pokračujúcom gradujúcom rozhovore sme sa bavili o všeličom možnom aj nemožnom, až kým sme nedošli na malé betónové ihrisko, pri ktorom bol aj stolnotenisový stôl. Chalani si začali sami dvaja kopať a ja s Azúrovoočkou a jej kamarátkou, ktorú som už poriadne ani neregistroval, sme si sadli na lavičku. ′Nech sa tie malé deti pohrajú sami, keď to tak chcú′, pomyslel som si. Azúrovoočka sa spýtala, či je takáto pozvánka do mesta u nich bežná. Povedal som: ,,No, vieš, s babami väčšinou chodím bez nich (a poriadne nahlas som sa zasmial). Asi už vieš prečo. Ale čo nevidíš, akí sú z teba, chudáci, vyplašení (opäť som sa pousmial). Nie sú zvyknutí na baby s takými krásnymi očami.“ Venoval som jej aj nejaký ten kompliment. Opäť sa nimi na mňa pozrela, tento raz istejšie, akoby v nich zavládla spokojnosť a zašepkala: „Ty tiež nevyzeráš zle, v porovnaní s tými futbalistami tamto (zasmiala sa), ale nechápem, ako to môžeš s nimi tie piatky v meste vydržať, veď ťa tak vídavam dosť často.“ ,,Noo, to si zvykneš, aspoň mám nácvik pred staraním sa o vlastné decká. Už dosť, sedíme tu ako magori, radšej si dohodnime stretnutie bez takýchto deciek navyše, čo ty na to?“ ,,No, OK, súhlasím a teším sa, ale zakrič na nich ty, aby neodpadli od strachu“ (po tomto jej výroku som myslel, že umriem od smiechu). Zakričal som na celé sídlisko, až nejaká babka otvorila okno: „Chalani, ideme, dáma sa ponáhľa, tak ju nenechajte čakať!“ Mal som vtedy slastný pocit narciska z víťazstva nad občas priveľmi samoľúbym Manfrédom. Po ceste naspäť do mesta, odkiaľ sme to mali všetci domov približne rovnako ďaleko, sme išli s Azúrovoočkou vedľa seba, chalani kdesi vzadu a Hejda sa medzičasom kdesi odpojila. Pri Mirage si ešte chalani vypili pohár trpkosti do poslednej kvapky, keď Azúrovoočka objala iba mňa a pri Manfrédovom pokuse povedala, že jediný päťročný chlapec, ktorého bude objímať, bude jej syn. Tu mi už prišlo Manfréda fakt ľúto, ale nemôžem snáď občas aj ja takto ponížiť svojich kamarátov pred babami? Azúrovoočka išla smerom na autobusovú stanicu, pretože býva v Belej a Alfréd išiel odkopnúť Manfréda na zastávku. Volali aj mňa, ale vyhovoril som sa, že si chcem ešte zahrať fotball managera. Keď som prišiel domov a môj mobil zachytil wifi signál, načítala sa mi dlhočizná slohovka na facebooku. Tá sa snaží viac než ja, pomyslel som si s úškrnom. Ešte predtým, ako som stihol odpísať, stalo sa mi to opäť: Bum! Tresk! Plesk! Práve som sa ráno zobudil v manželskej posteli, rozlepil oči a čo nevidím:

Kúsok od postele drevená postieľka z dubového dreva, v nej dve malé azúrovooké princezné – dvojičky, navlas podobné dospelému oceánu

20

azúrových očí. Bum! Tresk! Plesk! Kdesi zľava sa ako blesk z jasného neba vynorila Ona a ja som sa začal topiť v tých azúrových očkách, ktorými sa na mňa uprene pozerala. Usmiala sa... .

Simona Kelušiaková Dievča zo sedla

Venujem trénerke Lívii, ktorá ma toho toľko naučila a som jej za to vďačná. Milá Lívia! Stále budem tvrdiť, že nie si ako príbehová Lívia, lebo taká naozaj nie si! Ďakujem Ti za všetko! „Ešte raz prejdi všetky prekážky, chvíľu s ním poklusaj a vykrokuj ho. Budem v stajni,“ povedala mi trénerka Lívia. „Dnes ti to šlo dobre,“ pochválila ma s úsmevom a odišla do stajne. Urobila som presne to, čo mi kázala. Prešla som všetkých päť prekážok a po doskákaní pochválila Danteho pohladením po krku. Potom sme klusom prechádzali popri stene ohrady. S klusom to už v poslednej dobe nepreháňam, Dante býva dosť vyčerpaný. Rovnako aj pre mňa bola dnešná hodina vyčerpávajúca. Síce pri kráčaní som mu nechala voľné opraty, no nedovolila som, aby kráčal, ako chce on. Po dlhom kráčaní som z neho zišla a odprevadila ho do stajne, kde som ho odsedlala. Výstroj som odložila na poriadok, nasadila mu ohlávku a za dobre odvedenú prácu po tréningu dostal mrkvu. „Môžem si ísť zajazdiť na Gire?“ spýtala som sa Lívie, keď išla okolo. Prikývla. Danteho som zaviedla do ohrady na pastvinu a zobrala odtiaľ Giru. Gira je päťročná kobyla, jej srsť je ako sneh a krk pokrývajú takmer nebadateľné sivé fliačiky. Celkový vzhľad skrášľuje nádherný biely chvost a bohatá snehová hriva. V jazdení si veľmi dobre rozumieme. Všetci tvrdia, že je to najhorší kôň

21

v stajni, že je neposlušná a vraj si priveľa dovoľuje. Ešte nikdy som si nevšimla, žeby ku mne bola taká. Možno majú ostatní, ktorí tu pracujú, pravdu. Gira je tvrdohlavá, to je pravda. Avšak mnohým ľuďom chýba trpezlivosť. Niekedy som aj ja netrpezlivá, ale snažím sa ovládať. Verím, že s pokojom zvládnem všetko ľahšie. Tak to bolo aj s Girou. Keď som začala na nej jazdiť, bola nervózna a nespolupracovala. Venovala som sa jej tak často, že si na mňa zvykla a prestala robiť to, čo sa mi nepáčilo. Mám rada výzvy. Na jazdiarni som s ňou skúsila preskočiť najnižšiu prekážku. Kavaletu zhodila. Ja sa však nevzdávam. Zoskočila som z kobyly a napravila prekážku. Skúsila som to znovu a znovu... . Na tretí pokus kavaletu konečne preskočila. Zaslúžila si pochvalu. Skúšali sme skákať stále viac a viac, ešte párkrát kavaletu zhodila, no robila pokroky. „Páni, ešte nikdy som nevidel túto kobylu skákať,“ povedal Patrik, môj najlepší kamarát, ktorý taktiež pomáha s koňmi a aj jazdí. Rukou si prehrabol havranie vlasy. „Ahoj, Gréta!“ pozdravil ma s úsmevom. Spomalili sme do kroku a podišli k nemu. Patrik býva vedľa nášho domu. Odmalička sme sa kamarátili a rovnaký vzťah majú medzi sebou aj naši rodičia. S Patrikom sme taktiež chodili na rovnakú školu, no naše cesty sa rozdelili, keď sme si vybrali iné stredné školy. Spájajú nás kone a iné záľuby. Voľné chvíle trávime často spolu. Môžem sa mu zdôveriť a viem, že si to, čo mu poviem, nechá pre seba a pokúsi sa mi pomôcť. Odjakživa som mala lepší vzťah s chlapcami ako s dievčatami. Zrejme aj preto si s ním tak dobre rozumiem. Pravdaže, mám aj kamarátky, nielen kamarátov. No väčšina z nich sa zaujíma len o chlapcov alebo módu. Chcem sa im niekedy pochváliť so svojimi úspechmi, no pre ne to nie je zaujímavé, tak ma nechcú vypočuť. „Ahoj, Patrik,“ pozdravila som ho a opätovala úsmev. „Skáčem s ňou už od začiatku apríla, ako si to nemohol vidieť?“ „To bola Gira?“ spýtal sa. Prikývla som. „Ja som si myslel, že to bola Betha. Sú dosť podobné.“ „Nie sú!“ protirečila som. „Betha má tmavé nohy. Ako si všímaš tie kone?“ pokrútila som hlavou. Kráčali sme ďalej okolo ohrady. S Girou som jazdila asi iba polhodinu, pretože som pociťovala priveľkú únavu. Patrik ma celý čas pozoroval. Keď som zosadla, zobrala som Giru a spoločne sme išli do stajne. Patrik mi pomohol Giru odsedlať, zaviedli sme ju do ohrady. Keď sme sa vrátili, pred stajňou sa Lívia rozprávala s akýmsi mužom, ktorý sa do stajne nehodil. Bol oblečený v obleku, v pravej ruke držal kufrík a tmavé vlasy mal uhladené. Vyzeral ako nejaký riaditeľ firmy, nie ako koniar zo stajne. „Ďakujem, ozvem sa vám,“ povedala Lívia a muž odišiel. Naše pohľady sa stretli a s rýchlosťou si nás premeral.

22

„Kto to bol, Lívia?“ opýtala som sa. „Ehm, asi kúpi jednu kobylu zo stajne.“ „Predávaš nejakého koňa?“ opýtal sa Patrik. Lívia potvrdí kývnutím hlavou, že je to pravda. Lívia tu trénuje a zároveň je dcérou majiteľa Ranča u Edyho. Takže môže rozhodovať o tom, čo sa bude v stajni diať. Ako napríklad teraz. Vyzvedala som od nej, ktorá kobyla to bude. „No,“ začala nervózne, „je to Gira.“ Keď som začula meno obľúbeného koňa, zastavila som a upriamila na svoju trénerku pohľad. Lívia mi pohľad opätovala, no nič viac nepovedala. „Gira? Prečo práve ona? Je to veľmi dobrá a učenlivá kobyla!“ „Gréta, ale to tvrdíš ty. Ostatných neposlúcha, nie je dobrá na jazdenie. Je tu pre nás zbytočná.“ „Pri mne taká nie je. Teraz som na nej jazdila, dokonca aj skákala. Patrik mi je svedkom.“ Patrik prikývol. „Lívia, tá kobyla je skvelá, len ostatní nevedia s ňou zaobchádzať. Ty si sa jej nikdy nevenovala, čo je škoda, pretože by si spoznala jej kvality. Prosím, premysli si to,“ žiadala som ju. Slzy sa mi tlačili na povrch. Nedokázala som ich skryť, postupne vychádzali von samé. „Nemám nad čím rozmýšľať. Pochop ma, Gréta. Určite by bolo s ňou ešte veľa práce. No na to ja nemám času nazvyš.“ Poslednýkrát som sa jej pozrela do očí. Potom už odišla do svojej pracovne. Patrik ma chytil za rameno. Vybehla som zo stajne a utekala k priehrade. Na miesto, kde ma nikto nenájde, kde trávim čas, kedy chcem byť sama. Tam som slzám nechala voľný priebeh. Patrik ma nakoniec našiel. Sadol si na trávu vedľa mňa. Chvíľu sme mlčky vedľa seba sedeli. Následne ma objal, čo som naozaj potrebovala. Cítila som, že ani jemu to nie je ukradnuté. Týmto mi dodal silu, no prekonať to bude ťažké. Patrik bol vždy pozorný kamarát. Vedel vtipkovať, ale vedel byť aj vážny. Vedel, kedy má čo použiť. A teraz vedel, že zábavu musí odložiť bokom a vžiť sa do mojej situácie. Nikto z mojich blízkych taký nebol, dokonca ani rodičia. Myslím si, že som nevedela takto reagovať. Neviem utešovať ľudí, aj keď sa to snažím naučiť od Patrika. Patrik sa odtiahol a pozrel sa na mňa. Jeho smaragdové oči boli trochu zaslzené, ale videla som v nich odhodlanie. Odhodlanie pomôcť mi. Usmial sa, utrel mi slzy. Opätovala som mu úsmev, hoci to bolo veľmi ťažké. „Možno má Lívia pravdu. A možno nie.“ „Má pravdu v tom, že nemá čas na jej poriadny tréning. Keby si ho našla, urobila by z tej kobyly športového koňa. Nikdy mi nedovolila sadnúť si na ňu. Iba čistiť, kŕmiť, lonžovať a nachystať ju niekomu na jazdenie. No po zime som ju prehovorila a začala som sa jej naplno venovať. A vidno na nej pokroky.“ „Chceš zabojovať?“ opýtal sa. Bez rozmýšľania som povedala áno. „Tak ti pomôžem. Ale musíš byť silná. Sľúb mi to!“

23

„Sľubujem,“ odvetila som s úsmevom. Postavil sa a podal mi ruku, aby ma zdvihol na nohy. Utrela som si posledné slzy a podala mu ruku. Vrátili sme sa späť do stajne. Vyčistili sme boxy a pozametali stajňu. V reštaurácii pri stajni sme zjedli polievku, ktorú nám tu nechala odloženú Lívia. Obedy nám odložené necháva vždy. Teda väčšinou. A hlavne tým, ktorí tu sú od rána. Patrik tu nebol od rána, ale poprosila som ešte ráno Líviu, aby aj jemu odložila tanier polievky, lebo som vedela, že príde. V reštaurácii som zavolala mame, aby po mňa prišla do stajne. Sú však pri starkej na návšteve a išli peši, nie autom. Takže domov som šla s Patrikom. On sem prišiel na bicykli. Počas cesty sme sa na bicykli striedali. Zo začiatku som to nechcela, no prinútil ma. Odvtedy, ako sme odišli od priehrady, som na ten predaj nemyslela. No teraz, keď ma chvíľu Patrik nerozveseľoval, myšlienky sa mi vrátili. Patrik mi chce pomôcť zabojovať, aby Giru nepredali. No ja neviem, ako to chce urobiť. Práve nad tým som rozmýšľala, ale na nič som neprišla. Patrik si všimol môj zamyslený pohľad a povedal: „Nad čím premýšľaš?“ „Nad Girou,“ odvetím. Keď navrhol, že niečo vymyslíme, aby sa Gira nepredala, nepremýšľala som o tom tak do hĺbky. Neviem si predstaviť, ako by sa tomu všetkému dalo zabrániť. Lívia je tvrdohlavá a myslí si, že vie, čo je najlepšie. Ale niekedy to nie je pravda. V mnohých veciach s ňou súhlasím, lebo má pravdu. Ale toto pravda nie je. „Zase?“ „Ako chceš o tú kobylu bojovať?“ odpovedala som otázkou. „Keď si Lívia niečo zaumieni, tak je strašne ťažké ju presvedčiť o opaku. A v tomto sa nám to určite nepodarí.“ „Trochu optimizmu ti nezaškodí.“ „Nemusím mať optimizmus, stačí mi realizmus. Rozmýšľam tak, ako to je, nie tak ako to nie je,“ rozčúlila som sa. „Gréta, možno sa niečo dá robiť.“ „A čo?!“ skríkla som a zastala s pohľadom upretým naňho. Mlčal, tak som pokračovala v ceste. Bola som z toho zúfalá, pretože som nemala žiadne riešenie. A keď nie je riešenie, zúrim. V tej chvíli som si to neuvedomila a dúfala som, že Patrik nasadne na bicykel a odíde bezo mňa domov. Nechcela som kráčať popri ňom celou cestou domov. Býva vedľa mňa, takže tú dlhú cestu by som strávila s ním. K ráčal však ďalej pri mne a rukami tlačil bicykel. Cítila som sa previnilo, občas som sa naňho pozrela. Nevedela som vyčítať nič konkrétne z jeho výrazu. Či sa hnevá, alebo mu je to všetko ukradnuté... . „Prepáč mi,“ hlesla som. Naše pohľady sa stretli, jeho tvári som konečne porozumela. Chcel sa spýtať, prečo mi má prepáčiť, ale ja som ho predbehla: „Za to, ako som na teba vyletela. Všetko ma to mrzí.“

24

„Viem,“ odpovedal. „Mám nápad. Zajtra máš tréning, však? Tak presvedč Líviu, aby si jej počas tréningu mohla ukázať, čo si naučila Giru. Potom si možno uvedomí, že nie je taká, ako ju každý opisuje.“ „Neviem, či je to dobrý nápad. Možno ju to nepresvedčí.“ „Možno nie. Ale skúsiť to môžeš,“ povzbudil ma milým, ale zato úprimným úsmevom. Úsmev som opätovala. Nápad sa mi zapáčil a dodal mi nádej. A tak som na nápad pristala. Na druhý deň o jedenástej sme boli už v stajni. Rozhodla som sa, že pôjdem aj ja na bicykli. Lívia tam už bola, odišla nám objednať jedlo. Chcela som jej to navrhnúť hneď, ale Patrik povedal, že by som ju mala priviezť do jazdiarne namiesto Danteho, na ktorom trénujem, aby si to nerozmyslela. To sa mi zdalo rozumnejšie. Do tréningu sme lonžovali niektoré kone a Patrik bol jazdiť s Caméliou, ďalšou kobylou, v jazdiarni. Nakázala mu to Lívia. Tak som ho pozorovala a dávala pozor na jeho nedostatky. Vždy sa tak sledujeme, aby sme napravili chyby, ktoré si neuvedomujeme. Občas sa tým upozorňovaním podpichujeme. O druhej, ako zvyčajne, som mala byť už v jazdiarni. Polhodinu pred tréningom sme s Patrikom z ohrady zobrali Giru a aj Danteho, aby to nebolo veľmi nápadné. Patrik čistil Danteho a ja Giru. Potom mi ju pomohol osedlať, nasadila som jej uzdu a odišli sme do jazdiarne. Čakala som na Líviu. Chvíľu meškala, ale má toho dosť, tak jej to nezazlievam. Keď prišla, začala sa rozprávať s Patrikom o Camélii, ako jazdila a podobne. „Toto nie je Dante, Gréta,“ povedala, keď sa dorozprávala s Patrikom. „To je pravda.“ Pozriem sa na Patrika, ktorý ma podporil úsmevom. V mojom tele sa objavila nervozita a prebehol mnou mráz. Bála som sa, že to odmietne a ja budem musieť dať sedlo na Danteho chrbát, ako pri každom tréningu. Pokračovala som: „Chcem ti ukázať, čo som ju naučila a určite potom pochopíš, že tu nie je zbytočná. A pokojne by som sa o ňu starala sama...“. „Gréta, odsedlaj ju, osedlaj Danteho a potom tu príď. Tréning budeš mať len hodinu,“ prerušila ma nahnevane. „Daj jej aspoň šancu!“ prosila som ju. Lívia neodpovedala. Pozrela sa na Patrika, ktorý ju poprosil pohľadom. „Fajn,“ odvetila a prevrátila očami. S úsmevom som nasadla na Giru a začali sme kráčať. Neskôr sme sa pustili do pracovného klusu, potom do ľahkého klusu. Gira bola nervózna, trochu spomalila. Upokojila som ju, tak som potlačila pätami a prešla do cvalu. V cvale sme sa obe uvoľnili. „Kráčať, klusať a cválať. To vie aj pri iných,“ zhodnotila Lívia. Usmiala som sa a Giru viedla na najnižšiu prekážku, na ktorej sme doteraz trénovali. Znervóznela som. Preskočí to? Čo ak ma neposlúchne a prekážku obíde? pýtala som sa v hlave. Prekážku nepreskočila.

25

„To bol len prvý pokus,“ ozvala som sa zachrípnuto. Neskočila ani druhýkrát, tretí, štvrtý, pri piatom ma Lívia zastavila. „Sama vidíš, že to nejde,“ prehovorila. „Niečo nie je v poriadku, cítim to. Včera krásne skákala, bol tu aj Patrik, videl to. To je tou mojou nervozitou. Lívia,“ zachripela som. „Teraz som už naozaj presvedčená, že ju predám. Je mi to ľúto, Gréta. Dnešnú hodinu si premrhala.“ Po skončení odišla. Giru som v slzách vykrokovala, aby neochorela. Zišla som z nej. Prišiel ku mne Patrik. „Mrzí ma to,“ povedal potichu. Utrela som si slzy a Giru zaviedla do boxu. Spoločne sme ju odsedlali a odviedli na pastvinu. „Všetko som to pokašlala. Veď som to ešte zhoršila. Som strašne sprostá!“ kričala som. „Nie, nie si. Len to nevyšlo,“ upokojoval ma. Sadli sme si na trávu pred ohradu. Jednou rukou ma pevne objal, položila som si hlavu na jeho rameno. Slzy mi tiekli ako z vodopádu. Zhasla mi aj tá posledná nádej. Už som naozaj nevedela, čo by sa dalo robiť. A či sa vôbec dá ešte niečo robiť... .

Michal Matisko Naše sebecké chúťky

Bolo úplne bežné nedeľné popoludnie. Po skvelom obede sme všetci zaujali svoje pozície. Mamka v kuchyni odpratávala taniere po obede a ostatní špinavý riad. Ocino si ľahol na gauč s neodmysliteľnou poznámkou, že si len na chvíľu oddýchne, aby mohol ísť opäť pracovať do záhrady k bazénu. Môj najmladší brat, polročný Timotej, sa hral so svojimi hračkami a hrkálkami na hracej podložke. A ja s bratom Nikolajom sme sa nenápadne, potichučky vytratili na poschodie k počítaču s nádejou, že novú hru dohráme do konca. Mýlili sme sa. Po pár minútach mamine došlo, že v kuchyni ostala sama, a tak nám to nezabudla pripomenúť. Zakričala na poschodie: „Chlapci, okamžite príďte dole a pomôžte mi upratať po obede!“ A bolo po sľubne rozohranej hre! Chvíľu sa nám podarilo natiahnuť čas, ale tých pár minút nestačilo ani na poriadne zahriatie počítača, nie to ešte na dokončenie hry. S patričným hundraním sme sa pomaly vliekli dole schodmi. Mama sa asi rozprávala sama so sebou, lebo som počul, ako sa pýta: „... Po kom sú tí chlapci takí leniví?“

26

Keď sme sa pred ňou objavili, povedala, že už skoro všetko odpratala, ale keď už sme dole, tak sa máme láskavo povenovať učeniu. Srandistka! Je nedeľné poobedie a my sa máme učiť? A ešte k tomu láskavo! Pozreli sme sa s bratom na seba a bolo nám jasné, že musíme niečo vymyslieť, aby sme sa vyhli „láskavému“ učeniu. Rýchlo sme presvedčili maminu o tom, že sa na pondelok nemáme čo učiť. Nedala sa odmietnuť. Vrhla jedno očko na rozvrh hodín pripnutý na magnetickej tabuli a s vážnou tvárou nám začala pripomínať, že vyučovanie je aj v utorok. Nakoniec sme ju prehovorili, že sa teda učiť budeme trocha neskôr a navrhli sme jej, že zoberieme na prechádzku malého brata. Niežeby sa nám chcelo prechádzať, ale bol to najlepší nápad, ako sa rýchlo stratiť rodičom z dohľadu. Mamina Timotejka nakŕmila, poobliekala a posadila do kočíka. Boli sme pripravení. Napadlo nám, že si nenápadne zoberieme basketbalovú loptu do kočíka. A keď Timotejko zaspí, odstavíme ho pri ihrisku a budeme si aspoň chvíľu hádzať na kôš. Aké naivné! Po dvadsiatich minútach únavného chodenia po meste Timo zaspal. Tešili sme sa a rýchlo prášili na ihrisko. Ako po väčšine víkendov, ihrisko nezívalo prázdnotou. Stretli sme tam kopu kamarátov. A začali hrať basket. Neviem, ako dlho sme hrali, ale asi dlho, lebo sme vysmädli. Až takto ďaleko to domyslené nebolo, takže sme ostali bez vody. Našťastie v kočíkovej taške bolo pár drobných, a tak sme šli do najbližšieho supermarketu kúpiť minerálku. Keď sme sa vrátili, na ihrisku už nikto nebol. Po chvíli sme zistili, že nám niečo chýba. Niečo? Hlavne niekto! Kočík s bráškom! Asi sme ho nechali v supermarkete! Spanikárili sme. Nevedeli sme, čo robiť. Utekali sme späť do obchodu. Ale kočík tam nebol. Nebol tam! Teraz sme už totálne nevedeli, čo máme robiť. Rozhodli sme sa zavolať všetkým kamarátom, aby nám prišli pomôcť s hľadaním. A aby doma zatajili, kam idú. O chvíľu sme mali vypracovaný plán. Kto s kým a kam pôjde a rozpŕchli sme sa hľadať kočík s Timom po okolí. Prvé miesto, kam sme išli, bol park blízko pri obchode a cestou sme rozmýšľali, kto to mohol byť. Kto nám len mohol ukradnúť kočík s dieťaťom rovno spred nosa. Prví, čo nám napadli, boli Cigáni. Ale načo by ten kočík kradli? Možno preto, aby mali nový pre svoje ďalšie dieťa, alebo do zberu železa? Podľa mňa by zaň ani veľa peňazí nedostali. Zbytočné filozofovanie! Ostávalo nám len hľadať. Prekutrali sme celý park a kočíka stále nebolo. Ešte sme hľadali a boli by sme asi až doteraz, keby sa nezačalo stmievať. Všetci odišli domov, len ja a Nikolaj sme sa domov bez kočíka a najmä bez malého brata báli prísť. Chvíľu sme sa ešte motali po meste, ale oblohu zaliala tma a poriadne sa schladilo. Celou cestou sme premýšľali, ako to povieme našim. A ako sa má náš Timo. S malou dušičkou sme otvárali vchodové dvere. Pomaly sa vkradli do chodby a so smutným výrazom, spolu s bratom, vpochodovali do vnútra. Mamina nás pozdravila a začala sa nás pýtať, ako sme sa mali, kde sme boli a či nás braček poslúchal. Snažili sme sa zatajiť, čo sa stalo a na všetko sme odpovedali len: Dobre. Fajn. Alebo bol zlatý. Veľa spal... Zaklincovali sme to tým, že Timko spí

27

na chodbe v kočíku. Ale čo ďalej! Oznámila nám, že na večeru bude fazuľový prívarok. Nahlas som nemal odvahu okomentovať to, ale pomyslel som si: ′Fazuľový prívarok? To má byť nejaká pomsta? Mamina predsa vie, že fazuľu ani ja, ani brat nemusíme, pretože nám nechutí.′ Ani jeden z nás nemal silu na protest. Trápili nás oveľa horšie veci ako fazuľa na večeru. Skormútení sme si sadli za stôl. Keď prišiel aj ocino, začali sme večerať. Nemám rád spoločné večere. Vždy, keď je nejaký problém, riešime ho pri večeri. Ku koncu trápenia, ináč sa táto večera ani nazvať nedá, keď sa ocino už dvíhal od stola, sme naraz s bratom spustili: „Mami, oci! Musíme sa vám k niečomu priznať. Keď sme boli s Timom na prechádzke, tajne sme si zobrali aj basketbalovú loptu a išli sme si hádzať. Ale až keď sme sa prešli a Timo zaspal. Po chvíli sme boli smädní, tak sme si išli kúpiť minerálku. A keď sme sa vracali, zistili sme, že kočík niekde ostal. Bežali sme rýchlo späť, aby sme ho našli. Ale kočík nikde nebol! Ani v obchode, ani na ihrisku. Prešli sme skoro celý park, všetky priľahlé ulice. Hľadali sme všade, ale márne! Vážne! Prehľadali sme úplne všetko!“ Zrazu som rodičov videl rozmazane. Mladší Nikolaj vedľa mňa už prelieval krokodílie slziská. Vôbec mi nepomáhal. Mamina s ockom sa tvárili veľmi zhrozene a prísne. Už som si predstavoval všetky tresty, za náš nezodpovedný čin, ktoré nás čakajú. A že rodičia určite vymyslia ešte kopec nových, o tom nebolo najmenších pochýb. Bolo mi to všetko veľmi ľúto. Až teraz mi to celé docvaklo. Že máme poriadny problém. Vypočuli sme si prednášku, výčitky, čistenie žalúdkov, no po pár minútach, keď videli, ako veľmi nás to mrzí a trápi, to už nevydržali. Povedali nám, že Timotejko je už viac ako dve hodiny doma, v bezpečí. Priniesli ho naši kamaráti, s ktorými sme hrali basketbal. Vraj nám nevolali preto, aby sme sa poučili. A že zodpovednosť za brata je nadradená našim sebeckým chúťkam. Vám poviem, že basketbalku som po tomto incidente v rukách nemal poriadne dlho. A samozrejme, že bez trestu sa to nezaobišlo. Aj keď ten nás nakoniec vôbec netrápil. Veď sme si ho aj zaslúžili. Boli sme šťastní, že Timko bol v poriadku. A tomu nešťastnému odkladanému učeniu sme sa nevyhli. Práve naopak.

28

Alžbeta Bialiková Taxikár

Roztopený sneh v podobe vody kvapkal zo striech v chladné marcové ráno. Na chodníku vedúcom popod odkvapmi bolo plno kaluží, v ktorých sa odrážalo ranné slnko z východu. Ešte bolo nízko. Deň sa iba začínal a každá izba v meste zatiaľ spala za zatiahnutými závesmi. Bola sobota, a hoci takto skoro ráno celé mestečko driemalo, jeden človek nie. Jeden človek sedel v autíčku pod rúrou odkvapu, kde mu na karosériu, žltú ako prvé jarné lupene narcisov, kvapkala voda zo striech a niesla so sebou všetku zimnú špinu, aby ju neskôr mohla nahradiť novou, jarnou špinou. Už nie umazaným snehom, kúskami kôry z dreva na vykurovanie ľudských príbytkov, ostatkami krmív pre vtáčiky, čo tu zimovali zo zvyku a omrvinkami z vianočného pečiva, ale prvým jarným dažďom, peľom z bláznivých kvietkov, predierajúcich sa cez sneh, škrupinkami veľkonočných kraslíc, ktoré budú rodiny o malú chvíľu zháňať, pierkami najrýchlejších lietavcov, vracajúcich sa z teplých krajín, a slzami dievčat, ktorým chlapci nechceli rozchodom pokaziť Valentína, a mesiac po ňom sa im videl ako dosť dobrý čas na ,,strhnutie náplasti“. Marcové ráno je však dnes jasné a východ slnka rozprávkový. Škoda, že ho všetci prespia. Alebo nie všetci? Čo človek v žltom aute pod odkvapom, na ktorý práve sadla tohto roku prvá lastovička v celučičkom meste? Bol to starší muž s neupraveným strniskom a nosom smiešne malým v pomere k tvári. Hlavu v ošúchanej šiltovke mal takmer na strope kabíny auta, takže musel byť veľmi vysoký. Sedel na mieste vodiča a len jednou rukou sa letmo dotýkal volantu. Akoby to bol jeho starý priateľ. Keby sa však bol pozrel do spätného zrkadla, nevidel by len dom s nevkusne krikľavou modrou omietkou, zanedbanú záhradku pred ním a špinavé okná s nehybnými závesmi, v ktorých sa len s námahou odrážalo slnko stúpajúce každou minútkou vyššie. No pán v žltom autíčku s ošúchaným nápisom TAXI-06 na kapote sa do zrkadla nepozrel a nevidel ani nohy bežiace smerom k nemu. Boli rýchle, štíhle a mladé, obuté v snehovo bielych teniskách a vyhýbali sa mlákam na polorozpadnutom chodníku, kde sa potkýnali na skalkách, čo si oči ich vlastníčky nevšimli. Dlhú ulicu so škaredým modrým domom a taxikárom v taxíku prebehla na takúto skorú rannú hodinu až neprípustne rýchlo a zabrzdila vedľa spolujazdcových dverí žltého auta. Presne tak ako v každú sobotu. Už tretí týždeň po sebe. V pravej ruke držala papierové vrecko, do akého vám v reštauráciách balia nedojedené jedlo, alebo francúzske croissanty na námestí o päť ulíc ďalej. ,,Meškáš, Ela!“ zaznelo hrubým hlasom, keď sa vzápätí z auta vyšvihla postava muža. Bol vysoký a starý. A hoci mu z hlasu bolo cítiť hnev, jeho tmavé oči sa nehnevali. Dievča obchádzalo auto a smerovalo k nemu. Nemalo viac ako trinásť rokov. Tmavé, kučeravé vlasy jej zakrývali krk, ramená, aj časť guľatej tváre. Na perách jej pohrával úsmev, ktorý odkedy sa jej biele tenisky objavili na rohu ulice, ešte nezmizol. Podávala pánovi vrecko a povedala:

29

,,Volám sa Helena. Nie Ela. Mám vám odovzdať pozdrav od Kláry, ktorá nemohla prísť, pretože má horúčku. A meškám, pretože sa dnes všetci, ktorí vrátane mňa nespali, pozastavili nad prenádherným východom slnka. Takže ma zdržal výhľad k východu pri kostole a predavač croissantov na námestí, ktorý inak otvára stánok v nemennom čase každý deň, ale dnes ho pri rannej cigarete na balkóne zaujalo slnko a vyfajčil až tri. Nielenže má teraz výčitky svedomia, pretože manželke sľúbil, že si dá len jednu denne, ale zabudol aj dať piecť croissanty a musela som čakať dvadsať minút na lavičke pred stánkom, kým ich dopečie. Tento je prvý, ktorý bol dnes upečený. Je ešte horúci.“ A podala mu čokoládový croissant v papierovom vrecku. Starý pán ho prijal a prehovoril: ,,Veľmi dobre vieš, že ja viem, ako sa naozaj voláš. Ale ja zase veľmi dobre viem, že sa na mňa hneváš, pretože si myslíš, že som východ slnka opäť prespal, alebo si ho vôbec nevšimol. Ale dnes to tak nie je, drahá Ela. Dnes som ho videl. Od prvého lúča na obzore, až po ohnivý, stúpajúci kotúč. A vieš čo? Nepáčil sa mi.“ Pán zahryzol do croissantu. ,,A čo sa ti na ňom nepáčilo?“ ,,Nebol pekný. Len veľa svetla a štart ďalšieho škaredého dňa.“ ,,Škaredého?“ ,,Áno. Nemám rád marec ani sneh. A už vôbec nie to, keď sa topí. Pozdrav odo mňa sestru, že jej prajem skoré uzdravenie.“ Starý pán bol veľmi mrzutý muž. Odmietal vnímať krásu okolo seba. Uchyľoval sa do svojho starého taxíka s nefunkčným ľavým stieračom a sám sebe nechcel priznať, že škaredý modrý dom, ktorý smutne civel do ulice plnej pozostatkov snehu, patrí jemu. Kedysi veľmi dávno vedel ľuďom robiť dobrú náladu. Vtedy bol ešte naozajstný taxikár a všedná komunikácia so zákazníkmi ako s ľuďmi, ktorých už asi nikdy neuvidí, bola jeho pracovnou povinnosťou. No teraz je iný. Je zatrpknutým starým mužom. Aspoň si to o ňom myslela Helena. Pondelkový východ slnka už nebol natoľko krásny ako jeho sobotňajší predchodca. Možno nechcel plytvať silami pre nevšímavé publikum. Ľudia utekajúci za posledným autobusom do práce, ranné zápchy všade v meste, deti vlečúce ťažké ruksaky do škôl, maminky vedúce prvákov a škôlkarov za ruky, úradníci s dôležitými kufríkmi, predavači otvárajúci svoje obchodíky a celý ranný zhon bol príliš uponáhľaný na to, aby si všimol vychádzajúce slnko. Slnko, vďaka ktorému trafia do práce. A v ulici s modrým domom sa žlté auto nepohlo z miesta, kde stálo v sobotu. Biele tenisky už kráčali ulicou. Sem-tam zavadili o nejakú mláku, čo si oči ich vlastníčky nevšimli a zospodu začínali dostávať krémový odtieň. Dnes však nebežali, aj keď úsmev z Heleninej tváre sa nestratil. No pribudla jej na chrbte školská taška a dokonca dnes ani nekráčala sama – v ľavej ruke držala dlaň svojej ryšavej a pehavej sestry Kláry, ktorá síce nebola omnoho mladšia ako Helena, ale z očí jej žiarilo čisté šibalstvo, až sa zdalo, akoby chcela okamžite niekam ubziknúť. Do školy však zvyčajne nechodievali touto cestou. Ale dnes ráno Klára prosíkajúc a predvádzajúc plač prehovorila sestru, aby prešli ulicou

30

okolo modrého domu. Kvôli taxikárovi, ktorému presne pred mesiacom doniesli prvý croissant. Začalo sa to vo februári. V prvý víkend odvtedy, čo sa ich rodina prisťahovala do mesta. Klára chcela vidieť miesto, kde bude odteraz žiť, a tak v to nedeľné ráno vykročila sama do ulíc. Chodila len tak z jednej strany cesty na druhú. Snežilo a už si presne nepamätala cestu, ktorou vyšla z domu. Rukavice mala premočené od snehu, ktorý hádzala do okien na domoch. Boli pred nimi zaparkované sánky alebo postavený snehuliak. Chcela spoznať miestne deti, získať si kamarátov ešte predtým, než nastúpi do školy. No v domoch sa nič nepohlo. Sneh padal hustejšie a keď jej noha obutá v čižmičkách narazila na polorozpadnutý chodník oproti modrému domu v ulici kdesi na kraji mesta – zo strechy priamo nad ňou sa zosypal sneh. Neublížil jej, ale ostala celá mokrá. Chcela ísť domov, domov a domov, do tepla k sestre a rodičom a hoci bola stratená a uzimená, sľúbila si, že nebude plakať a skúsi ešte raz pohľadať cestu späť. Vtom sa niečo pohlo na prízemí modrého domu. V ľavom okne sa mykol záves a o pár chvíľ nato sa otvorili ošúchané vchodové dvere. Záhradka modrého domu bola celá pokrytá snehom. Nikto neočistil ani chodník od dverí k ceste, preto mala Klára čas dôkladne si obzrieť človeka smerujúceho k nej. Nie veľmi rýchlo sa brodil v snehu siahajúcom mu po členky. Bol to starý pán, veľmi jej pripomínal dedka, ktorý bol už zopár zím na druhom svete. Mal na sebe sveter modrej farby, o niečo svetlejšej ako omietka domu, ktorý ešte pre minútkou vyzeral byť úplne mŕtvy. Vlasy mal šedivé a napriek tomu, že v rukách zvieral čiapku a šál, ktoré podával Kláre, netváril sa veľmi priateľsky. Klára sa vôbec nehýbala. Bola prekvapená, ako rýchlo sa veci zbehli za tú chvíľu, čo jej na hlave pristála vrstva mokrého snehu. A len keď bol ujo v polovici cesty späť domov, zakričala naňho krátke: ,,Ďakujem“. Deň potom zavítali pred modrý dom návštevníci opäť. Klára s croissantom a zapožičaným šálom a čiapkou v ruke, boľavým zadkom a Helenou za pätami, pretože sa podľa rodičov nesmie túlať sama, strácať sa v cudzom meste a domov chodiť mokrá s „požičancami“ na hlave a okolo krku. Niesli šál i čiapku vrátiť neznámemu pánovi a zobrali preňho aj čerstvý croissant, ktorý kúpili na námestí. No dom vyzeral byť prázdny. Aj keď ho celý obišli a zaklopkali na každé jedno špinavé okienko, nikto sa neobjavil. Nakoniec to vzdali a všetko položili pred zamknuté dvere. No odchádzajúc domov netušili, že vtedy sa niečo spečatilo medzi nimi a taxikárom, ktorý ich po celý čas pozoroval zo žltého auta pokrytého snehom. Dnes ráno je prvý apríl. Nedeľa. Klára má narodeniny a preto chce taxikárovi doniesť niečo iné ako zvyčajný croisasant. Sestry kráčajú mestom a každá nesie kúsok torty. Nie je veľmi krásna, pretože tá krajšia sa bude jesť až poobede na rodinnej oslave. Túto robili ony dve spoločne. Päťkrát už navštívili taxikára v jeho modrom sídle. Začalo sa to tým, že doniesli vrátiť čiapku i rukavice a na ďalší víkend sa išli pozrieť, či si ich taxikár spred dverí vzal a doniesli mu zase ďalší croissant.

31

Bol to Klárin nápad, s Heleninou plnou podporou. Klára totiž nemala rada, keď bol niekto smutný. A obzvlášť niekto, kto pre ňu, vtedy neznáme dievčatko s mokrou hlavou od snehovej spŕšky, urobil dobrý skutok. Návštevy u taxikára však neboli veľmi dlhé. Dozvedeli sa od neho len toľko, čo im povedal počas opravovania stierača na taxíku a šomrania na počasie. To, že štyridsať rokov pracoval ako taxikár, že mu pred rokom zdochol pes, má alergiu na asi všetko okrem snehu a kedysi chcel byť lekárom, ale vyhodili ho z vysokej školy. Vôbec sa neusmieval, akoby to už bol dávno zabudol. No keď sa pred jeho dverami objavili sestry s narodeninovou tortou, bol to zlomový okamih. Nielen preto, že im dal z vďaky dva keksíky, ale prvýkrát sa usmial. Rodičia sestrám povolili pozvať taxikára niekedy k nim na obed. A ten pozvanie prijal. Potom sa Helena s Klárou hrávali v taxíku na taxikárky. Pokazili síce aj druhý stierač, no ujo nešomral ani spoly tak, ako zvykol pred pár mesiacmi na všetko. Aj usmieval sa oveľa viac. Začiatkom mája mala Klárina sučka šteniatka, a tak jedno vzali a darovali taxikárovi, aby nesmútil za tým minuloročným psíkom. Ale taxikár už dlhší čas nesmútil. Keď zbadal dievčatá na rohu ulice, vždy ich vítal sladkosťami. Kým on opravoval jeho starý taxík tak, aby bol opäť pojazdný, dievčatá sa hrávali so šteniatkom v záhrade, ktorú kvôli nim začal kosiť. „Bol som dlho slepý. A musím sa vám poďakovať. Oslobodili ste ma. Veľa som toho za svoj život pokazil, urobil nezrátateľný počet chýb, ublížil mnohým ľuďom. Samota bola môj trest. Chcem sa vám poďakovať, že ste mi ukázali, že stále žijú ľudia, ktorí si všímajú svet okolo. Aj skrytý ľudský smútok. Veď s deťmi, ktoré si na mňa každý víkend nájdu čas, predsa nemôžem byť sám.“ Vtedy pozorovali západ slnka na lavičke v jeho vykosenej záhrade. ,,Ujo, mám ťa rada ako svojho dedka,“ objala ho Klára. ,,A ja tiež,“ usmiala sa Helena. A vtedy sa taxikár usmieval s leskom v očiach. Prišlo leto, prešla zima, odišla jar, ďalšie leto zmizlo za obzorom. A potom znova, znova a znova. Dvor taxikára už nikto nekosil, šteniatko bolo dávno veľkým psom a opäť patrilo Kláre. Ale už Kláre vyštudovanej psychologičke, bývajúcej v ďalekom meste, v byte pri parku, do ktorého chodí s týmto psíkom každý deň. Helena dodnes v mestečku sleduje ranné slnko, no už nie z kopca pri kostole, ale z balkóna svojho hotela a potom chodieva kupovať croissanty na námestie. Ale už pre svojich dvoch synčekov, nie pre taxikára. A akého vlastne? Všetci obyvatelia mestečka by aj odprisahali, že po týchto uliciach žiadny smutný starý taxikár bývajúci v modrom dome na kraji mesta nikdy nechodil. No sestry, pre ktoré sa stánok s croissantami stal pravidelnou zastávkou a víkend časom stálej návštevy druhého starého otca, vedia svoje. Už to bude pár rokov, čo sa taxík nepohol a na okenice domu sadá prach. Na lavičke v ujovom dvore sedávajú samé. Pár zím prešlo odkedy taxikár odišiel. Málokto si to všimol, život išiel ďalej. A tak to býva. Ľudia idú ďalej. Prechádzajú okolo hudobnín, starého kostola, arboréta, knižnice – nič si nevšimnú. Idú rýchlo tam, kam potrebujú. Ani nezaregistrujú, že po druhej strane cesty uteká plačúce dieťa, že sa starenke

32

pred drogériou rozsypal nákup, že pánovi, idúcemu okolo, vypadla z vrecka peňaženka, že okolo nich prefrklo TAXI 06. Vôbec nič si nevšimnú. Nenapadne ich pomôcť niektorému z nich, zamyslieť sa, aký je ich život. Život toho taxikára, čo ide kdesi tak rýchlo. Aký bude jeho život o tridsať rokov? Život tých ľudí, čo si nič nevšímajú, pokojne aj o hodinu. Budú ešte stále kráčať po prejdení križovatky? Ako ďaleko zájde ten taxikár? Po nasledujúcu križovatku? Možno na nej odbočí doľava, k modrému domu, odstaví taxík, ktorý sa už viac nepohne z miesta. Dnes je slnečný deň. A toho taxikára práve vyhodili z vysokej školy.

33

Júlia Oreská Niečo o chustkách

Dlho som si nepamätala žiaden zo svojich snov. Na tento som však nemohla zabudnúť, aj keď som sa snažila. Vždy, keď som ráno videla zarosené okno v kuchyni, prešiel mi mráz po chrbte. Videla som babku Máriu. Ležala, bez akéhokoľvek pohybu, bledá a delilo ma od nej hrubé sklo. Okolo hlavy mala obviazanú hnedú šatku. Takto si ju pamätám. Raz som sa jej na to spýtala. Sedela na svojej posteli v kuchyni, modlila sa pri knižke, ktorá mala tak zafúľané strany, že ani nebolo vidieť písmená. Mohla som mať asi šesť, vonku som zbierala mravce do zápalkovej škatuľky a prišla sa napiť dedkovej koly. ,,Babi, prečo stále nosíte tú šatku?“ ,,Keď žene zomrie mama, tak začne nosiť na hlave takúto chustku. Moja mama zomrela už dávno. Keď zomrie tvoja, budeš ju aj ty nosiť.“ Začala som sa každú noc modliť, aby mama nezomrela, aby babka žila a hlavne, aby som nemusela nosiť šatku. dlhé vlasy ,,Ako sa máte?“ začala som dnes už tretíkrát. Z jej pohľadu som videla, že ma nepozná, ale nenechala sa tým rozladiť. Vypočula som si o jej kolenách a krížoch, o tom, aká je stará, že jej stále padajú zuby a je jej zima na nohy. Keď som sa jej opýtala, ponožky nechcela. Veď aj tak určite do týždňa zomrie. Na jej umieranie som nebrala ohľad a naložila jej do taniera pokrájaný obed. Najprv som jej podala zuby, potom vidličku. ,,Nevadia ti tie vlasy pri robote?“ ä Opýtala sa ma a na pyžamo jej padala zemiaková kaša. Položila som vysávač a prisadla si k nej. Z ruky som si stiahla gumičku. ,,Stále ju nosím, aby som si ich zopla, keď je treba.“ Zamyslene prikývla a postavila sa od nedojedeného obeda. ,,Kam idete?“ ,,Musím ísť rozložiť slamu, aby sa vysušila,“ vysvetlila mi popri tom, ako sa snažila obuť. Vzala som ju za ruku a ubezpečila, že som už všetko spravila. Áno, aj sliepkam som dala jesť a kvety sú poliate. Upokojovala som ju v našom byte na siedmom poschodí. Keď prišla na iné myšlienky, spýtala som sa jej: ,,Babi, a viete, kto ja som?“ Očami prechádzala po mojej tvári, no vôbec si nespomínala. ,,Ja som Pištova dcéra, viete?“ Povedala, že naposledy ma videla, keď som bola takto malá a rozprávala o svadbe, na ktorej včera bola. To bola hostina. jeden Na svoju prvú spomienku si presne nespomínam. Možno to bola tá, keď som ťahala svoj šál so šteniatkami a na hlave mi pristála váza. Možno tá, ako

34

podriemkavam a nado mnou potichu buble akvárium. Každopádne všetky tieto spomienky sú z doby, keď sme ešte bývali v byte. Mala som tri roky a začala som si veci pamätať. Vtedy sme sa presťahovali ku starým rodičom. Mama pracovala ako učiteľka na dedinskej škole a otec bol elektrikár. Mama hovorí, že vtedy sme treli biedu, ale mne nechýbalo nič. Na dedine síce neboli iné deti v mojom veku, ale ani som ich nepotrebovala, pretože som mala deda. Bol to môj jediný kamarát. dva Byť jediným dieťaťom v dedine bolo veľmi frustrujúce. Hlavne preto, že som bola dievča. Už odmalička som počúvala aká som pekná, že som rozkošná a podobné lži. Všetci mi klamali už od útleho detstva. Nerozumela som tomu. Vždy, keď som sa pozrela do zrkadla, videla som len obyčajné dievčatko, ktoré sa nejako nelíšilo od iných ľudí. Myslela som si, že odraz v zrkadle vôbec nie je môj. Že je tam nejaké iné dievčatko. Skúšala som sa s ňou rozprávať, ale nešlo to. Len mi kývala alebo sa občas zamračila. Neskôr som zistila, že aj dospelí klamú. Celkom ma to prekvapilo, lebo ja som klamať nesmela. tri S babkou sme sa rozprávali iba po rusínsky, lebo ona inak nevedela. Nikdy som jej ako človeku celkom neporozumela. Žiadne z jej detí ani vnúčat po rusínsky nevie. Rusínčinu si šetrila pre telefonáty so sestrami a rozhovory s kamarátkami cestou z kostola. Takto som sa časom po rusínsky naučila ja. Počúvala som, ako telefonuje a snažila sa porozumieť rozhovorom cestou z kostola, keď som lízala nanuk. V ten deň bolo leto, slnko mi pieklo na medovo hnedé vlasy a ruky som mala lepkavé až po lakte. Vtedy som povedala svoju prvú vetu po rusínsky. Rozhovor tiet stíchol, babka sa zatvárila neurčito, ale doma mi dala dvadsať korún. Asi bola na mňa pyšná. Kúpila som si ešte jeden nanuk. Často som sa zamýšľala, ako sa doma rozprávali. S našimi si každý hovoril po svojom a všetci si rozumeli. Boli sme zvláštna rodina. štyri Dedko nebol Rusín, a tak som si s ním rozumela viac. Sedávali sme v obývačke a na našom prvom televízore sledovali teletext. Zaspávala som vedľa neho na kresle. Potom sme sa odviezli do mesta, dedko podal športku a kúpil mi zmrzlinu. Takéto výlety sme podnikali niekoľkokrát do týždňa a cestu do mesta som poznala ako svoje topánky. Raz som sa stratila v kukurici a došla som domov ešte pred večerou. Keď som bola smutná, chodili sme na huby. Aj v zime. Keď sme nenašli huby, šli sme si len tak namočiť nohy do potoka a skúsiť chytiť rybky alebo sa guľovať.

35

Jedna rybka sa mi raz podarila. Dala som ju doma do vedierka, ale po pár dňoch zmizla a už sme ju nikdy nenašli. päť Skúšala som chovať veľa zvierat, ale veľmi mi to nešlo. Najprv som mala myš, ale tá sa zo svojej krabice prehryzla na slobodu. Neskôr som mala sliepku, ale tá zmizla v slepačom vývare, prasiatka v klobásach a moju muchu ma babka prinútila pustiť zo zaváraninovej fľaše na slobodu. Potom som skúšala mravce, ale zo zápalkovej škatuľky sa rozliezli po celom dome. Dostala som od babky bitku a potom ma už prešli aj tie. Keďže som bola najmladšie dieťa v dedine, mala som problém nájsť si poriadnych kamarátov. S dedom sme trávili spolu všetok čas. Chodili sme potajomky vyjedať maliny a nechal ma lámať kukuricu vždy začiatkom jesene. šesť Deti veľa vecí nevidia. Deda bolievali kolená a kríže, už ma ani nehádzal do vzduchu. Veľa spával, niekedy zaspal pri jedle a skončil s nosom v polievke alebo ryži. Smiala som sa z toho. Hrala som sa na podlahe vo svojej izbe so zvieratkami. Práve prebiehala jedna z vojen o to, či budú vládnuť mäsožravce alebo bylinožravce. Dedko sedával na posteli a pozoroval ma. Zrazu ma vytrhol z plného sústredenia. ,,Kaťa, poď sem! Ale kým napočítam do troch,“ pamätám si ho hovoriť. ,,Prečo do troch?“ ,,Lebo to sa tak počíta. Jeden.“ Vyskočila som na nohy, položila nosorožca späť k svojej rodine. ,,Dva.“ Tromi obrovskými skokmi som prekľučkovala pomedzi bojisko a zabrzdila pri posteli. ,,Tri.“ Šuchla som sa k dedkovi na posteľ a pohodlne si položila hlavu. ,,Už som tu.“ Neodpovedal. Už zaspal. kvapky na dáždniku Celá som sa triasla, bola som na nitku premoknutá a dáždnik som bezmocne ťahala za sebou. Mama mi každú chvíľu volala, už som nevládala s dychom, pobehovala som po okolí ako bláznivá. Už sme chceli volať políciu, keď som ju zbadala. Stála pod bránou továrne, v pyžame a bezmocne lomcovala veľkou železnou bránou. Keď som prišla bližšie, všimla som si, že je len v ponožkách. ,,Marta, čo si sa tak zamkla?!“ kričala a ďalej lomcovala bránou. Otvorila som nad ňou dáždnik a zavolala mame. Cítila som, ako sa mi trasú kolená, ale už som sa nebála. ,,Poďme domov, babi.“ ,,A čo nie sú doma?“

36

vydať sa Najúprimnejší človek v rodine je asi prababka. Aj keď o tom zrejme nevie. Keď sa mi niečo nedarí, tresne ma po prstoch, alebo po mne len bez zubov prská. To je tá moja výchova. Inokedy mi vyčíta, že sa obliekam ako chlapec a mala by som si občas zobrať nejaké šaty. Alebo sukňu. A moje vychodené tenisky už vôbec nie sú obuv pre dievča vo veku na svadbu. Keď bola taká stará ako ja, už mala dedka. Vždy som si predstavovala bábo s dedkovou stareckou tvárou.Ani vo varení sa mi najprv nedarilo. ,,Dievča, ty sa nikdy nevydáš!“ hovorí mi stále. Nad svadbou som premýšľala len raz. S Adamom sme sa zoznámili na strednej škole v meste. Mal stále studené ruky a šoféroval ako blázon. Naučila som ho chodiť pešo a piť pivo. Bol ako ja. Tiež mu všetci hovorili, že je pekný, no nevidel sa tak. Mne sa však páčil. Mal hlboké oči a strapaté vlasy. Nikdy som mu o tom nepovedala. Bála som sa, že by ma potom prestal mať rád. Potom mi raz povedal, že ho mám rada len kvôli jeho drahému autu. Našiel si iné dievča a kupoval jej drahšie darčeky ako mne, pretože si myslel, že mi to bude vadiť. Ale mne to nevadilo. Mala som iné veci na práci. Musela som sa postarať o prababku a domácnosť. Na nejakého Adama som aj tak nemala čas. Občas, keď ho stretnem , usmeje sa. Myslím, že ma nikdy nemal rád. sedem Na pohreb ma naši nevzali. Dva dni som bývala u susedy a hrala sa s jej mačiatkami. Nevedela som, prečo ma tam naši nechali. Bála som sa, že sa pre mňa už nevrátia, mala som sedem, už som na to možno bola veľká, ale vždy, keď som začula ich hlasy spoza plota, uľavilo sa mi. Keď som sa vrátila domov, dedka som nemohla nikde nájsť. Najprv som to nechala tak. Asi je odcestovaný. Po štyroch dňoch som už začala byť nervózna. Otec sa vrátil z práce a šiel si zdriemnuť, ale nedopriala som mu oddych. Postavila som sa pred neho a opýtala sa na dedka. Nechápala som, čo to znamená zomrieť. Už vlastne ani neviem, čo mi vtedy otec povedal. Trvalo mi pár dní, kým som sa s tým zmierila. Nikto sa so mnou o tom predtým nerozprával. Dedko zomrel v spánku na svojej posteli. Večer si ešte začal čítať knihu, vypol lampu a prikryl sa perinou. Takto nejako si to predstavujem. Jeho nedočítanú knihu si babka schovala aj s vreckovkou, ktorú použil ako záložku. Veľa času som začala tráviť sama so sebou. Vyšla som na povalu a pozorovala pole, pričom som si predstavovala dedka, ako kosí alebo oberá jablká z bzučiacich jabloní. Na okne som zvykla aj sedávať, alebo postávať. A naši ma stále hľadali. Videla som ich, ako pobehujú po poli a kričia moje meno. Postupne spoznali všetky moje skrýše a vedeli presne, kam majú ísť. Mami, keď teraz skočím, pôjdem za dedkom?

37

osem A naši sa odsťahovali. Školu zatvorili, pretože už do nej nemal kto chodiť. V mestskej škole sa mi nepáčilo, musela som sa stále ponáhľať na autobus a bola som jediná z dediny, takže som si ani tam nevedela nájsť kamarátov, kvôli ktorým ma naši nechali bývať s babkou, kým neprerobia byt. Tomu nepomáhalo ani to, že ma učiteľky vždy chválili a moje obrázky z výtvarnej výchovy vždy viseli na nástenke. Mama bola učiteľka na strednej škole a oco si stále čosi našiel. Nevedela som si také veľké mesto predstaviť, lebo som v ňom nikdy nebola. Aj školu som mala hneď pri zastávke. A s babkou sa nám cnelo. Za dedkom aj za našimi. Presťahovala si posteľ do kuchyne pod policu s rádiom a modlitebnými knižkami, ktoré si dookola čítavala. Celé dni sme počúvali omše, chodili sme spolu do kostola a pyšne som odriekala: ,,Otče náš, iže jesi na nebesich, da svjatitsja imja tvoje, da priidet carstvije tvoje...“ Vtedy som vedela po rusínsky dokonale. Vedela som telefonovať s babkinými sestrami, ktorých bolo stále akosi menej a menej, a babka mala radosť, že jej konečne niekto rozumie. Veľa mi rozprávala o tom, ako bola malá a dozvedela som sa o nej veci, ktoré možno nevedeli ani naši. Bola z deviatich detí, a keď mala päť rokov, jej najstarší brat sa ženil. Mala z toho takú radosť, že o tom vravela aj kravám pri dojení. Keď mi chodila k posteli hovoriť rozprávky, vlasy mala od celodenného nosenia chustky uležané a v ruke žmolila ruženec. A ja som počúvala všetky príbehy až na smutnú Kozu pána Seguina, ktorú mi čítaval dedko a nechcela som ju počuť od nikoho iného – aj keď vždy zaspal skôr ako ja. Možno to robil naschvál, aby mi ju nemusel dopovedať. deväť Aby nám doma nebolo prázdno, tak sa k nám prisťahovala aj prababka. S babkou sme sa museli starať aj o ňu, aj keď sa nám snažila pomáhať, ako len vedela. Po skúsenosti s dedkom som bola už opatrnejšia. Babku som pozorne sledovala a všímala si každú novú vrásku. Ani to nestačilo. Začala zabúdať. Občas sa ma spýtala, kam išiel dedo alebo kde sú naši. Musela som dávať pozor na sporák a sypať sliepkam jesť (najviac ma bavilo hádzať im škrupiny z vajíčok a sledovať, ako sa o ne bijú). Neskôr začal dedo tráviť veľa času u susedov a naši v práci. Pri stelení postele som našla babke pod vankúšom niekoľko starých vajec. Stále pribúdali veci, o ktoré som sa musela starať. Prababka mi pomáhala na poli. Bola som prekvapená, koľko toho ešte vládze. Keď som sa na poli zdržala dlhšie, musela som sa predstaviť ako suseda. A našim ani slovo. Bála som sa, že by ma od babiek zobrali, a to by bol ich koniec. A môj tiež. desať Babka nám svojím starnutím robila poriadne vrásky na čele. Ani sa mi nechcelo veriť, že prababka má o dvadsať rokov viac. Spoločne sme ju museli

38

strážiť, ale ani tak sme sa neubránili nepríjemným situáciám.Každý večer som jej musela kontrolovať periny, či si tam neukryla vajíčko. Raz tam jedno schované rozbila a ten smrad sme vetrali pol dňa. Najlepšie bolo, keď si za úspory na pohreb kúpila truhlu. Mali sme ju položenú v obývačke a babka sa každý deň kochala pohľadom na ňu. A mala hrozne smiešne nápady. Raz, keď sme s prababkou boli na poli na zeleninu, obliekla si najkrajší kostým a ľahla si do svojej truhly, aby sa videla, ako bude vyzerať, keď zomrie. Práve vtedy vošiel kominár, ktorého sme zavolali, aby vyčistil komín. Babka sa posadila a pozvala ho ďalej, no utiekol. Táto skutočnosť vyšla na povrch až o pár dní. Kúpila som mu dezert. Babka zomrela v máji, keď som mala trinásť. Pod jej vankúšom som našla vajíčko. jedenásť Vtedy už naši konečne zohnali byt. Aj s prababkou sme sa presťahovali do mesta a snažili sa zvyknúť si na ruch mesta. Bála som sa chodiť do školy. Cestou som mala veľa ciest bez semaforov a všade bolo hrozne veľa áut. Niekedy som čakala dokonca niekoľko minút, kým sa na prechode objavil niekto iný, a ja som prešla s ním. Stále som chodila neskoro. A prababka, tá nechodila vôbec nikam. Otec videl, ako sa trápim a tak ma začal brať so sebou na ryby. Najprv to pre mňa boli hodiny tichého utrpenia, no keď ma naučil chytať šťuky, chodila som s ním rada. Cestou sme počúvali staré rockové skupiny a nechal ma šoférovať po poľných cestách. Niekedy v tom čase mi začala puberta. Prebiehala celkom pokojne, pretože na mne bola cítiť výchovu starých rodičov a chlapci o mňa nejavili záujem, pretože som mala hrozne škaredú ofinu a mama ma nútila nosiť roláky. Otec bol spokojný a mama tiež. dvanásť Babka mala veľa pekných a farebných chustiek. Nasťahovala som si ich domov a keď som bola sama, vykrúcala som sa v nich pred zrkadlom. Predstavovala som si príležitosti, na ktoré by som ich mohla brať a skúšala rôzne možnosti ich viazania. trinásť Moji rodičia na pohovke. Tvária sa vážne a niečo mi vysvetľujú. Veľmi som ich nepočúvala, rozprávali už dlho a jediné, čo som potrebovala počuť, bola prvá veta. Desilo ma to. Ich vážne tváre, vypnutá televízia a prababka sediaca vzadu. Najviac ma vystrašila ocova prvá slza. Brala som to športovo a bola na seba pyšná. Cítila som sa ako najlepší člen našej rodiny. V to leto sme šli na dovolenku k moru. Prababka takmer vypustila dušu v lietadle a z hotelovej izby sa tiež takmer nepohla. Páčilo sa jej, že tu nosia chustku všetky ženy a tak sa nakláňala z okna, aby vystavila na obdiv tú svoju. Bola to moja prvá dovolenka a zoznámila som sa tam s chlapcom, ktorý ma celý deň sledoval na pláži, a potom mi chcel strašne predať nejaké tričká. Ja

39

som ich strašne nechcela a trvalo mi dlho, kým som sa ho zbavila. Musela som mu dať svoju emailovú adresu. Občas mi napíše. štrnásť Otec sa toho veľa nasľuboval. Povedal, že pôjdeme k moru aj na budúci rok, a že keď trochu priberie, tak si so mnou pôjde zašoférovať, aby ma to naučil, lebo ani vlastníctvo vodičského preukazu z vás ešte vodiča nerobí. Teda aspoň zo mňa nie. Všetko som mu verila. Verila som mu, keď som odnášala kôpky zakrvavených vreckoviek a nosila ho s mamou do postele. Myslela som si, že rodičia neklamú, ale tí moji sa mi naklamali veľa. Ja som nemohla klamať ani v tom, že som ten prst naozaj v nose nemala. Mama vyťahovala varechu a jej ruky robili na zadku najlepšie pečiatky. Krásnu, čistú siluetu s piatimi prstami. Možno aj zo mňa vyrastie klamár. V tom čase som čakala, kedy sa konečne naučím šoférovať a pôjdeme zase na ryby. Tak ako otec sľúbil. Chustku som si kúpila dva mesiace vopred. Neviem prečo. pätnásť Môj otec mal vždy bradu. Ale takú poriadnu. Ešte ako malej mi mama udržovala krátke vlasy, tak sme s ocom pretekali, kto bude mať dlhšie. Stále vyhrával, lebo ja som sa musela strihať častejšie. Slnečné okuliare sme si kupovali vždy rovnaké, len ja som mala malú hlavu, tak mi padali. Chcela som, aby ma naučil robiť venčeky z kvetov, ale on mi ukázal, ako sa hádžu žabky. Ja som ho naučila hádzať pivo. Z piva mi stále dával odpiť penu. Nechutila mi, lebo bola horká, ale stále som ju odpíjala, lebo som mohla. Ešte keď sme bývali na dedine, zvykol po práci driemať, a keď ma mama poslala zobudiť ho, tak ma šteklil a skákal po posteli, aby ma striasol zo svojho chrbta. A hrávali sme spolu karty. Mali sme také pekné, sedmové z nejakej firmy, ale potom sa nám stratila srdcová sedmička. Na toto som celý ten čas myslela. Vonku od rána svietilo slnko, ale bola zima. Mám dvoje siloniek a kabát od spolužiačky. Na kopci veľmi fúka. Odvtedy sa mi spomienky ukladajú do pamäte v obrazoch a bez toho, aby som si danú vec vybavila, si nespomeniem na nič. Všetky tie dni sú len obrazy. Trocha hliny a bosé nohy v mojich ponožkách. Bolo to niekedy nadránom, sedel v kresle a mal pustených Pink Floyd cez slúchadlá a prezeral si nepravidelnosti v stene. Takto nejako si jeho smrť predstavujem ja. Zobudila som sa na to, že je v byte veľa ľudí. Potom sa všetko zomlelo rýchlo. Ani neviem ako, už som utešovala hostí na kare. Niektorí sa prišli len najesť. Prababka pozvala každého, koho pozná. Myslím, že som k nim nepatrila. šestnásť Otec počúval Floydov skoro celý svoj život. Dokonca aj cédečko, ktoré po

40

ňom ostalo v prehrávači, bolo Dark side of the moon. Mal ich všetky, v stojane zoradené chronologicky. Aj ja som na nich vyrastala. Chýbala mi ocova hudba. Občas som si sadla do obývačky a pustila nejaké jeho cédečko, ale nefungovalo to. Bol to len zúfalý pokus zachytiť jeho tieň na stene, alebo si uchovať vôňu z vankúša. Púšťanie ocovej hudby ma napĺňalo nespokojnosťou a nervozitou. Po čase som všetky jeho cédečka zabalila do škatule a odniesla do pivnice. Z hnevu. Boli pre mňa bezcenné a chvíľami som ich chcela porozbíjať, ale už keď som mala nejaký obal v ruke, zacnelo sa mi po ocovi a jeho veľkých rukách, ktoré ich toľkokrát otvárali a táto moja neschopnosť ma nahnevala ešte viac, a tak som ich len schovala preč z očí. Niekedy v tom čase som sa naučila šoférovať. sedemnásť – pobalené tašky Už si ani nepamätám, kedy začala umierať prababka. Od istej chvíle ale začala hovoriť, že do týždňa zomrie. Tak sme sa s mamou každý deň pripravovali, kedy sa tie jej predpovede vyplnia, ale vôbec jej to nevychádzalo. Najviac sa sťažovala na svojich dvoch synov, ktorí sa o ňu nestarajú a tak musí byť u cudzích. A u cudzích sa jej nepáčilo, a tak sa stále pokúšala dostať domov. Niekedy nás prosila, inokedy sa len pobalila a odišla. Doma nechala tašku aj topánky.Strýko nám v tomto vôbec nepomáhal. Stále si z nej strieľal, že ju vezme domov, že ešte dopije kávu a pôjdu. Ona stála aj hodinu na chodbe, v pyžame so sieťovkou v ruke a pýtala sa, kedy to vlastne idú. ,,Už, už,“ klamal jej. nemocnica V noci sme sa zobudili na hrozný buchot a prababkin krik. Znovu sa pokúšala dostať domov a šmykla sa. Celý deň sa sťažovala na bolesť, tak sme ju vzali do nemocnice. Doktor nám povedal, že má čosi zlomené a musí ostať v nemocnici. Chodím za ňou vždy po škole. Snažím sa ju nakŕmiť, držím ju za ruku a počúvam, aká je už stará a ako do týždňa zomrie. Inokedy plače a prosí ma, aby som ju zobrala domov, lebo jej zahynú všetky sliepky. A včera bola na svadbe. Potom sa ešte posťažuje na svojich synov a hnevá sa, že tu za ňou chodí cudzie dievča. Žeby som sa mala vydávať a nie starú ženu opatrovať. Ale babi, som ešte na strednej. To jej nepoviem. V nemocnici bola dva týždne a doktor povedal, že by bolo dobré ju previesť ešte na týždeň na liečebňu a potom by mohla ísť domov. Prababka sa toho chytila a pýta sa ma, kedy ju už konečne vezmem domov a plače, že chce ísť hneď, už jej tu je dlhá chvíľa. Zahrám sa na strýka a hovorím jej, že o týždeň ju tam odveziem. Idem s ňou v sanitke a držím ju za ruku. Je nezvyčajne ticho, tak sa jej pýtam: ,,Babi, a viete vy, kto ja som?“ ,,Hej, ty si Pištova dievka,“ povie mi, keď sa na mňa pozrie. Vraj rastiem do krásy. Začervenám sa a teším sa, že si ma pamätá. To ešte neviem, že tentoraz jej to veštenie vyšlo.Rozlúčim sa s ňou a idem domov.

41

Hovorím jej, že sa musím učiť a prídem zajtra. A keď ešte chvíľu vydrží, tak ju vezmem domov. Je akási smutná. Asi mi neverí.Len čo som sa doma vyzula, zazvonil mame telefón. Chustku som mala pripravenú. Prababkinu smrť si nepredstavujem nijako. srdcová sedmička Po dlhom čase som sa vrátila do domu, kde som vyrastala. V každom kúsku opadávajúcej omietky sa ukrýva malilinká spomienka. Všetky sú veľmi farebné a rozmazané. V kuchyni spadla časť steny a na zemi sa váľajú kachličky. Na podlahe nechávam za sebou stopy v špine. V zásuvke som našla babkinu starú modlitebnú knižku a v nej, ako záložka, bola srdcová sedmička. Teraz už ale neviem, kde sú všetky zvyšné karty. Keby to oco vedel, smial by sa.Zašla som aj na povalu a pozerala sa cez okno do zarastenej záhrady. Je to podvod, kedysi bolo všetko oveľa väčšie. Príprava karu sa nám s mamou už zdá skôr ako nejaká rodinná party. Premýšľala som, že by som mohla chodiť na nejaké malé pohreby, kde budú radi, že vôbec niekto prišiel, a tak by ma vďačne pozvali aj na kar a zadarmo by som sa najedla. Možno by som mohla mať aj príhovor. Mohla by som byť profesionálny návštevník pohrebov. kura S mamou sme ostali samy. Fajčíme spolu na balkóne a hádame sa na hlúpostiach. Minule sme sa pohádali kvôli pečenému kuraťu. Nevedeli sme sa dohodnúť na korení a nepáčilo sa jej, že som ho poliala pálenkou. Nakoniec sme si ho rozrezali na polovicu a každá si tú svoju spravila po svojom. Sme zvláštna rodina. Hovorí mi, že sa cíti dobre, ale ja jej už neverím. Stále ju po očku sledujem, či sa náhodou nechystá zomrieť. Chustku mám už pripravenú pod ponožkami.

42

Nina Buchtová Prvácke tancovačky

Nelin otec zaparkoval ten svoj bavorák pred bránou školy, takže keď sme vedľa nich odstavili tú našu staručkú škodovku, vyzeralo to celkom dosť trápne. „To je tá tvoja spolužiačka?“ opýtal sa ma ocko, keď videl môj nenávistný pohľad. „Naša dokonalá Nelka,“ odpovedala som znechutene a otvorila dvere od auta. Rozlúčila som sa s ním a vykročila smerom ku dverám školy. Som prváčka na strednej, čiže sa okolo mňa celé dni pohybujú starší žiaci, a to ma celkom dosť deprimuje, lebo nemám rada, keď som niekde najmladšia. Je to nechutné. Moja skvelá a bezchybná spolužiačka Nela však vôbec nepôsobila ako nejaká vyplašená prváčka. Pätnásťcentimetrové podpätky, našpúlené pery, na tvári vyše omietky ako je na našom dome a istý krok vyvolával v ostatných pocit, že je najmenej tretiačka. Chalani, dokonca aj tí najstarší štvrtáci sa po nej obzerali. A jej to bolo, očividne, veľmi príjemné. Ale povedzme si úprimne, komu by nebolo? Ja som za ňou kráčala ako také škaredé káča. Ani si neviete predstaviť, ako ju nenávidím! „Čauko!“ vytrhol ma z premýšľania jednohlasný pozdrav mojich dvoch spriaznených duší, najlepších kamarátov Lukáša a Terezy. „Nazdar.“ Odzdravila som ich a pomaly sme kráčali do triedy. Už z chodby som počula, ako všetci naši spolužiaci debatujú o chystajúcom sa venčeku. Poznáte to. Študenti budú tancovať spoločenské tance, čo sa horko-ťažko naučili na hodinách tanca, ktoré sa, mimochodom, začínajú už o pár dní a maximálne sa strápnia pred rodičmi a kamarátmi. Nič vzrušujúce. Skôr odpudzujúce, keďže moji spolužiaci vyzerajú ako nejaké nevydarené pokusy našej matičky prírody alebo niečo tomu podobné. Čo vám budem hovoriť. Ľuboš s bujarými fúzami, Jano s vypúlenými očami až strach a Dano s Braňom o výške asi 150 centimetrov. S kým by ste chceli tancovať? Ťažká voľba, čo? No a ja pri mojom šťastí skončím určite s tým najhorším z nich. Tereza už je za vodou. Lukáš ju oslovil a ona celá šťastná prijala jeho pozvanie. Cítila som sa vtedy trošku ukrivdená, prečo si môj najlepší kamarát vybral Terezu a nie mňa, no on mi to veľmi demokraticky vysvetlil. Vraj cíti v kostiach, že moja tajná láska, Tadeáš z prvej Á, ma isto osloví. Aj tak to je určite len výhovorka. Tadeáš sa pohybuje v iných sférach ako ja. Napríklad v takej, ako sa pohybuje aj Nela. Už dávno mi je jasné, že si isto vyberie ju a mne zostáva len sa modliť, aby to nebol jeden z už spomenutých „triednych krásavcov“. „A s kým chceš byť ty, Ema?“ opýtala sa ma Klára cez prestávku. Tereza sa vedľa mňa uchechtla a ja som ju len štuchla do ruky, nech láskavo drží jazyk za zubami. Nahodila som očarujúci úsmev: „Sama so sebou, Kajka.“

43

No určite jej budem vešať na nos, s kým túžim tancovať. Aj tak je to len moja tajná túžba, o ktorej snívam po nociach a nikdy nebude splnená. Tých pár dní ubehlo ako voda a nadišiel deň, kedy sme mali mať prvý tréning s naším trénerom, ktorý sa s nami bude trápiť celé dva mesiace. Úprimne, ľutujem ho. Väčšina z nás sú také nemotorné drevá, že to nie je ani možné. Každý vie, že gymnazisti poväčšine nie sú nejako extrémne športovo a pohybovo nadaní. Po šiestej hodine sme sa všetci odpratali do telocvične. Niektorí s veľkými očakávaniami a vytešení a niektorí, ako napríklad ja, znechutení a podráždení. „Kto to kedy videl, robiť takéto kraviny. A ešte k tomu v prvom ročníku. Nejaké trápne tancovačky...,“ lamentovala som po ceste z obeda. Tereza s Lukášom sa na mne len rehotali, vraj som taká nervózna len preto, lebo ešte neviem, kto si ma vyberie a mám panický strach z toho, že to bude ten najväčší magor z celého ročníka. Blá, blá... Samozrejme, že je to kvôli tomu, ale to pred nimi predsa nemôžem priznať. Musím zahrať formu a zachovať si chladnú tvár, aby som nevyzerala, že som celá rozklepaná z nejakého blbého venčeka. Aj keď tak už dávno určite vyzerám. V šatni sme sa prezliekli do sukní, ktoré nám prikázali si priniesť a na nohy sme nahodili lodičky. Niektoré baby boli fakt očarujúce. Podpätky ešte viac zvýraznili ich perfektné postavy a štíhle nohy. A najkrajšia bola, ako vždy, Nela. Všetci sa po nej obzerali a ja som znova zatúžila byť krásna a očarujúca ako ona. Ale nie taká hlupaňa. Len kráska aspoň sčasti taká, akou je ona. Lukáš chytil vyfintenú Terezu pod pazuchu a hrdo si kráčali smerom k telocvični. Terezka sa nám nahodila do slávnostných šiat, pritom sme ešte mali len prvý tréning. Ja som so sklopenou hlavou kráčala popri nich a v telocvični sa zviezla na lavičku pri stene. „Úsmev!“ povzbudzovala ma Tereza. No neviem, či by sa usmievala ona, keby bola na mojom mieste. Všetci budú isto popárovaní v rozkošných pároch, len ja jediná skončím s nechutným Braňom alebo Ľubošom. Fuj! Do telocvične vstúpil chlap s nadmerne ulízanými vlasmi, v čiernych vysokých nohaviciach a bielej košeli. V rukách držal nejaké papiere, na nohách lakovky také vyleštené, že mohli pokojne slúžiť ako zrkadlo. Vyzeral ako prvotriedny ťuťmák, no môj oco by ho nazval aj horšie. „Dobrý deň. Moje meno je Martin a nasledujúci mesiac budeme spolu tráviť príjemné chvíle na hodinách tanca. Každý piatok budeme mať namiesto telesnej tanečné hodiny, naučíme sa zopár zostáv a tancov a potom to všetko predvedieme vašim rodičom na veľkej udalosti, ktorú už isto viete, nazývame Venček. Dúfam, že sa tešíte,“ predstavil sa a ja som sa len uškrnula. Jasné, tešíme sa ako ešte nikdy. Potom vykrikoval naše mená a zapisoval si, kto je tu a kto chýba. Keď bolo všetko vybavené, so širokým úsmevom vyhlásil: „Pánska volenka.“ Čo? To akože len tak z ničoho nič? Všetci sme zostali stáť ako obarení a len niektorí odvážlivci už začali oslovovať dievčatá. Bolo počuť radostný babský výskot a nadšené, sem-tam znechutené súhlasy. Bože môj, prečo práve ja

44

musím toto prežívať? Mám sto chutí rozbehnúť sa a zdrhnúť odtiaľto čo najďalej. Braňo si vybral Kláru a mne celkom odľahlo. Jeden magor už je von z hry. Ľuboš s Janom sa obzerali a dohadovali. Dano si vybral Sofiu. Ďalší magor von z hry. Super! Pohľadom som vyhľadala Nelu. Stála v strede celého diania spolu so svojimi pätolízačkami a pohľadom hypnotizovala Tadeáša. Stál na kraji, zamračený s rukami vo vreckách, no aj tak vyzeral neodolateľne. Asi rozmýšľal, ktorú z nich troch si vyberie. Väčšina deciek už stála v pároch, horlivo debatovali a tréner Martin si ich s úsmevom obzeral. Možno že sa ešte chystá urobiť nejaké úpravy, aby nebol trpaslík s dlháňkou a podobne. Dúfam, že mňa, krpatú Emku, nedá s rovnako krpatým Braňom alebo Danom. Stále som tam stála sama ako prst. Trápne! Vidíte, nikto by o mňa neoprel ani bicykel. Pohľad mi padol na Lukáša. Škeril sa na mňa ako pripečený a nenápadne ukazoval prstom na Tadeáša. Stále stál na kraji. Sám. Takisto ako ja. Hneď mi doplo, kam tým mieri. Zamračila som sa naňho najškaredšie, ako viem a poťukala si po čele. Keď som sa otočila, vedľa mňa niekto stál. Zdvihla som hlavu a uvidela som tú tvár tesne blízko pri mne. Zatočila sa mi hlava a trochu so mnou zatackalo. Nepočula som nič okrem Terezinho rehotu. Zabijem ju! Stále sa na mne len smeje. Perfektná kamarátka, naozaj. Ten človek, asi už tušíte kto, ma chytil za chrbát a uchránil pred vrcholne strápňujúcim pádom. „Hop,“ usmial sa tým očarujúcim úsmevom, z ktorého idem do kolien a pustil sa ma. Ustúpil o krok ďalej: „Neviem, či vieš, ale ja som Tadeáš. Teší ma.“ „Ema, potešenie na mojej strane,“ snažila som sa tváriť neutrálne, no akosi sa mi to nedarilo. Triasli sa mi z neho kolená a musela som byť červená ako paprika. No povedzte, je to normálne byť takto mimo z jedného chalana? „Ja... chcel som sa ťa opýtať..., ehm... budeš so mnou tancovať?“ pozrel sa na mňa, trošku červený v tvári. Ústa sa mi vykrivili v úsmeve. Môže sa mňa, nevýraznej Emy, ktorá chodí do školy na škodovke, takýto doslova lámač ženských sŕdc hanbiť? „Samozrejme, že áno,“ odpovedala som a podala mu ruku. Bola som taká šťastná, že si to ani neviete predstaviť. Pozrela som sa okolo seba. Lukáš sa usmieval od ucha k uchu ešte viac ako ja a ukázal mi palec hore. Tereza potichu zatlieskala a všetkým ostatným to bolo srdečne jedno. Len Nela ma prebodávala pohľadom. Aspoň raz v živote som v niečom lepšia ako ona. Mám lepšieho tanečného partnera než najkrajšie dievča zo školy! Tento deň si budem pamätať asi až do konca života a raz rozpoviem svojim vnúčatám, ako som tancovala s najkrajším chalanom na planéte, aj keď som bola už zmierená s tým, že skončím s nejakým prvotriednym a nechutným magorom. Domov som sa vrátila celá natešená a naši si to, samozrejme, nemohli nevšimnúť. „Čože sa tak usmievaš, Emka?“ opýtala sa ma mama, keď som sa snažila prekĺznuť do svojej izby bez povšimnutia, no nepodarilo sa mi to. „Ale nič, mami.“

45

„Hovor,“ nedala sa odbiť moja nekonečne zvedavá maminka, a ešte k tomu sa v kuchyni objavil aj ocko. Vynikajúco! A tak som im to všetko povedala. Najskôr sa smiali, no potom začali s tými ich trápnymi rečami, že na frajerov mám ešte čas a že nemám robiť hlúposti. A môj otec si, samozrejme, neodpustil nejakú tú sarkastickú poznámku. „Nie je to môj frajer, jasné? Budeme spolu len tancovať na nejakej trápnej školskej akcií a to je tak všetko. To každý chalan, ktorého poznám, musí byť môj frajer?“ Už ma to naozaj štvalo. Presne toto robili, aj keď som im povedala, že môj najlepší kamarát je opačného pohlavia. „Chodíte spolu?“ znela ich prvá otázka. Jasné, chodím s každým chalanom, s ktorým sa stretávam. Veď prečo nie? Na každý prst mám jedného. Trápne rodičovské neopodstatnené obavy! Ďalej už mi naši neodpovedali, tak som si uchmatla sušienky zo skrinky a utekala si zapísať túto radostnú udalosť do denníčka. Áno, píšem si denníček. A nesmejte sa mi. Celý týždeň som sa ako malé decko tešila na hodinu tanca. Lukáš mi stále pripomínal, aký je dokonalý a úžasný, že presne vedel, ako to dopadne a znova aký je úžasný. Otrava. Vybral si Terezu, lebo sa mu proste páči a bodka. Žiadny iný zámer v tom nebol a on si bude aj tak dokola trepať svoje. Typický chlap. Nela na mňa celý čas v triede upierala nenávistné pohľady a pripravujem sa na to, že najbližšie, keď bude nejaký prúser, tak to pred triednou celé zhodí na mňa, aj keď s tým možno nebudem mať nič spoločné. Len aby si vykompenzovala fakt, že s Tadeášom tancujem ja a nie ona. Momentálne ma však trápilo niečo celkom iné. Veľmi ma zaujímalo, prečo si Tadeáš vybral za partnerku práve mňa, no nevedela som, či sa ho to mám spýtať alebo radšej čušať. Viete ako, aby si to so mnou ešte náhodou nerozmyslel. Tereza mi povedala, že to nemám ani skúšať, no mne to aj tak nedalo a keď konečne prišiel ten vytúžený tréning, spýtala som sa ho to. Práve sme si nacvičovali ako správne držať dámu. Odľahčená ruka pod jej rukou, druhá jemne položená na chrbte. „Tadeáš?“ začala som trošku hanblivým tónom. „Áno?“ „Môžem sa ťa niečo opýtať?“ „Na dievčenské otázky na telo neodpovedám,“ zasmial sa. Očividne o takéto typy otázok nemá núdzu. Popravde, ani sa mu nečudujem. Chvíľu som rozmýšľala, či aj tú moju otázku bude pokladať za „na telo´“, no potom som sa na to vykašlala a rýchlo som povedala: „Prečo si si vybral práve mňa?“ „Presne som vedel, že sa na to opýtaš,“ povedal zvláštne potichu a ja som sa začervenala. Do kelu. Tak s takouto odpoveďou som teda nerátala. On však pokračoval: „Povedzme, že si mi padla do oka, Ema. Si taká sympatická a máš v sebe niečo neopísateľné, čo myslím si, nejakým divným spôsobom priťahuje

46

každého chalana. A ešte k tomu, ja mám rád také jednoduché baby. Ako ty. A nie nejakú prečačkanú Nelu, ako si všetci myslia.“ Tak toto ma teda zaskočilo. Očakávala som, že si ma vybral preto, lebo som tam asi jediná stála sama ako kôl v plote a on sa nado mnou zľutoval. Vôbec som nepredpokladala, že na mňa vyrukuje s tým, že mám v sebe niečo neopísateľné. Asi sa roztopím. Dlho som bola úplne ticho a on na mňa uprene pozeral, až kým som celá zmätená nepovedala len strohé „Ahá“. Viem, bolo to absolútne trápne a neetické, ale ja som vážne nevedela, čo iné mám povedať a bolo mi to momentálne úplne jedno. Stále som si premietala v hlave tú jednu magickú vetu. Viem, poviete si, že som asi vážne úplne mimo, že takéto veci predsa dievčatá počúvajú bežne. No ja som takúto chválu ako z filmu adresovanú práve mne počula prvýkrát v živote a trošku ma to vyviedlo z miery. A ešte k tomu, bola od Tadeáša! Och, toto je asi najšťastnejší deň v mojom živote. Musím si to zapísať do denníčka obrovským ružovým písmom s nadpisom: „Veľmi Výnimočné“. Zvyšok tanečného kurzu prebiehal viac než výborne. Bola som celá bez seba, keď som sa každý piatok mohla zvŕtať na parkete s dokonalým a perfektným Tadeášom. Nacvičovali sme celkom dosť nových tancov a choreografií a nemohla som povedať, že by nám to spolu nešlo. Práve naopak. Ulízaný tréner Martin nás chválil a raz nás dokonca dal ostatným aj za príklad. Usmievala som sa od ucha k uchu. Tadeáš sa tváril veľmi sústredene, aby sme to pred ostatnými nepokašlali, Lukáš s Terezou sa na mňa stále vyškierali, až to bolo divné a niečo si šuškali. Zas na mňa kujú nejaké diabolské plány, potvory. No a Nela? Tá sa tak pajedila, až sa jej tie blonďavé vlasy stavali dupkom a mne sa na tom najviac páčilo to, že Tadeáš si ju vôbec nevšímal. Sústredil sa na mňa a ja som sa asi po prvýkrát v živote cítila výnimočne a na rovnakej úrovni ako perfektná Nelka. Nikdy by som nepovedala, že ma tento prvácky Venček tak poteší a dodá mi sebavedomie. Už odrátavam dni do našej veľkej tanečnej premiéry pred rodičmi a neviem sa dočkať, ako sa mama s ockom budú tváriť a čo povedia, keď ma uvidia tancovať s najkrajším a najlepším chalanom na svete.

Sára Pišteková Ja a moje ja

Ráno ma nečakane zobudil budík. Lenivo som sa posadila na posteli. Zase som ho zabudla vypnúť. Je sobota a ja vstávam o šiestej! Nemysliteľné! Nuž, znovu sa mi zaspať nepodarí, pôjdem sa najesť. Nemotornými krokmi sa presuniem do kuchyne. Celý deň mám pred sebou. Čo budem robiť? Vonku zúri búrka. Stromy sa ohýbajú pod mocnými vlnami vetra, kvapky bičujú okná panelákov. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa mi pred nosom objavilo tornádo. Čo budem robiť? Môžeš ísť na počítač. A čo tam? Pozerať jediný kvalitný film, čo som videla snáď miliónkrát? Píš. To ťa predsa baví, nie? Precvičíš si

47

aj gramatiku, užitočná vec. Tak fajn. Idem. O kom budem písať? Asi o dievčati, o obyčajnom dievčati z farmy na okraji mesta. Dám jej meno... . „Už 2000 rokov ľudia chovajú sliepky a 2000 rokov ich zabíjajú, aby prežili! Keď to dokázali vtedy, dokážeš to aj ty teraz!“ „Ale mama, ja ju nechcem zabiť! Ja..., ja nemôžem, ona je živá.“ „Samozrejme, že je živá, hlupaňa! Poďme, vykrúť jej krk, tak ako som ťa učila. Nie! Bože! Čo to z teba vyrástlo!? Nepamätám sa, že by som vychovávala princeznú na hrade. Urobím to sama! Ustúp.“ Frederika odstúpila. Vlastne, odvrátila sa a s plačom trielila do domu. Do svojej izby. Jedine tam sa cítila sama sebou. „Prečo som sa sem narodila?“ pýtala sa sama seba. Mohla by utiecť, ale nemala kam. Ani ten mizerný otec sa jej nikdy nezastane. Našťastie už musí ísť do školy. Zhrabla ruksak z drevenej podlahy a rýchlymi krokmi vyšla z domu. Frederika dochádzala do školy v Bratislave. Najbližšia zastávka bola od jej bydliska jeden kilometer. Počas tejto púte na zastávku Frederika zvykla premýšľať. Hlavou jej prebiehali rôzne myšlienky. Pravdou je, že niekedy viac rozmýšľala než rozprávala. Svet v jej hlave bol oveľa zaujímavejší než realita. Tá býva dosť tvrdá. Keď sa konečne dostala do školy, zahatali jej cestu Tri kačice. Takto Frederika nazvala tri ďalšie dievčatá z jej triedy. Očividne sa im Frederika nepáčila. Namyslene našuchorili svoje drahé gucci perie a otvorili zobáky. „No čo, Freťa? Akú handru máš na sebe dnes? Ó, ten si ušila sama? Nemáš vkus, moja. Bezdomovci sa obliekajú lepšie než ty. Ach, poďme baby, len s ňou strácame svoj čas. Úbožiatko.“ Dneska ich gáganie našťastie netrvalo dlho. „Mysli na fyziku, mysli na test,“ hovorila si Frederika. „Zopakuj si, nech na nič nezabudneš. Prvý Archimedov zákon znie... .“ „Ona je taká úbohá, ja normálne nechápem! Chápeš? To je strašné! Ako vôbec môže niekto taký existovať?“ Kačice sa potichu rozprávali medzi sebou, i keď dávali slovu „potichu“ nový významový rozmer. Opakovanie fyziky nepomáhalo. Frederika sa už zmierila s tým, že aj po príchode učiteľky hnusné gáganie neprestane. Vďaka zasadaciemu poriadku sedí hneď na nimi a všetko počuje. Každé slovo, každá urážka zasahuje hlboko do jej srdca každý deň. Po teste sa Frederika pohrúžila do svojho šťastného sveta. Jedna z Troch kačíc mala priateľa. Volal sa Alex. Bezúspešne sa Frederika snažila znechutiť si ho, bola doňho zaľúbená a nevedela, čo s tým má robiť. Snažila presvedčiť samú seba, že sa k sebe nehodia, že sú ako mačka a myš, odvekí nepriatelia. Čím viac však o ňom rozmýšľala, tým viac sa doňho zamilovávala. Ocitla sa v zapletenom kruhu bez cesty von. V mysli si predstavovala ten deň, keď sa Alex rozíde s Terezou, príde k nej a povie: „Bol som hlúpy a slepý, že som neuzrel tvoju spanilú krásu. Či nie je pre mňa neskoro? Či mi moja láska odpustí?“ Bohužiaľ, Alex takýto poetický štýl nikdy nepoužíval, knihy nevidel, odkedy sa narodil, zaujímali ho len akési tanky na počítači a mariška. Pri pozorovaní si Frederika všimla, že ani k Tereze sa nespráva tak úctivo, ako by sa mal muž

48

správať k žene. Ale Frederika si napriek tomu preňho našla miestečko vo svojom srdci. Zo zamyslenia ju vytrhlo zvonenie. Čas v škole sa pomaly uberal ku koncu a žiaci dychtivo čakali na posledné zvonenie. Frederika nikdy nevedela, na čo sa má tešiť viac. V škole ju trápili Tri kačice a nevšímavý Alex, doma nechápaví rodičia. Nikde nebola šťastná. Jediné miesto, kde sa cítila voľná, boli jej sny a myšlienky. Predstavovala si, ako beží lúkou plnou kvetov. Jej bosé nohy sa obtierajú o steblá zelenej trávy. Naokolo počuť bzučanie usilovných včeličiek a niekde v diaľke ošetruje ďateľ chorú borovicu. V strede tejto lúky je jazero. Slnko sa v ňom obzerá ako v zrkadle a jemný vetrík sa pohráva s malými vlnkami. Blíži sa k tomu jazeru a... . „Hej, ty zaspatá! Počuješ ma?“ Ten hlas znie povedome. „Haló!“ Frederika sa vrátila späť do reality. Pred ňou stál Alex. Jej srdce začalo pumpovať na plné obrátky. „Áno?“ povedala tichým hlasom. „Už sme skončili. Čo tu sedíš?“ Jasné, zvonilo. Ani si to nevšimla. Začala sa rýchlo baliť. Alex sa medzitým pohol k svojej chlapskej parte. Na pol cesty sa zastavil a otočil sa k Frederike. Ich oči sa na okamih stretli. Frederika mala pocit, že sa jej pozerá priamo do duše. A všetko vidí... . Nevydržala a uhla pohľadom. Zaregistrovala však úškrnok na Alexovej tvári. „Si divná.“ Zmrákalo sa. Frederikine nohy kráčali samy od seba. Vliekla sa po prašnej ceste ako zombie. Boli to len dve slová, ale mala pocit, akoby to boli dva oštepy, čo ju prepichli skrz na skrz. „Si divná,“ znelo jej v hlave. „Divná, divná, divná,...“. Cítila, že ju opúšťajú sily. Slzy sa derú do očí. Utrela si ich, len aby uvoľnila miesto ďalším. Aha, už je takmer doma. Už len kúsok a bude v bezpečí svojej izbičky. Bezducho otvorila dvere a prekročila prah. „Na, konečne je doma naša princeznička.“ Bože, teraz nie! Prosím! „Musíme sa vážne porozprávať!“ Mama sa postavila do chodby s rukami v bok, čím zahatala únikovú cestu do Frederikinej izby. „Táto tvoja úzkoprsosť sa začína rozrastať. Treba s tým niečo robiť. Inak o chvíľu budeš pišťať, keď uvidíš pavúka na stene.“ ′To už robím,′ pomyslela si Frederika. „S tvojím otcom sme dospeli k záveru, že ak si nezačneš plniť domáce povinnosti, nedostaneš jesť nič okrem chleba a vody a ak nezaberie ani to, tak prídu na rad aj telesné tresty. Rozumieš?“ Frederika neodpovedala. „Fajn, pokladám tvoje mlčanie za súhlas. Teraz choď do izby. Keď dokončíš prácu do školy, prídeš mi pomôcť so zajacom na dvore. Chcem ťa tam vidieť! A ak nie...,“ výstražne zdvihla prst, „tak si ma nepraj!“ Cesta do izby sa konečne uvoľnila. Frederika sa do nej bez slova presunula. Hodila sa tvárou na posteľ. A plakala. Nechce tu byť. Nechce žiť. Nemá pre čo žiť. Pohľadom zavadila o škatuľku, kde mala nazbierané mamine lieky na srdce. Nie je to prvýkrát, čo sa takto cíti. Veľa razy túžila po večnom pokoji, ktorý jej

49

tie malé chemikálie mohli dať. Vždy sa však zľakla a schovala ich späť. Teraz sa ich ale nebojí vybrať. Nasypala si za hrsť tabletiek do spotenej ruky. Pripravila sa na posledný nádych a nečujne rozlúčila sa s krutým svetom. ′Stop, stop! Čo to robíš?!′ Ukončujem príbeh. ′No, to vidím, že ukončuješ príbeh, ale prečo ju necháš zomrieť?′ Pretože to je skutočné. Ľudia zomierajú. Každý deň. ′Ale treba na to myslieť? Sú aj krajšie veci ako smrť.′ Samozrejme. ′Tak prečo nemôže mať Frederika dobrý koniec?′ Mohla by, ale všetci mi povedia, že je to príliš rozprávkové alebo, že to nie je reálne. ′Šťastné konce nie sú reálne?′ Sú. ′Tak prečo ju zabíjaš? Prečo ju trápiš?′ Čítala si Romea a Júliu, či V ako Vendeta? Všetky tieto diela sa skončili smutne a sú uznávané doteraz. Vraj je moderné usmrtiť hlavnú postavu. ′Moment, necháš zomrieť nevinné dievča, len preto, aby bol tvoj príbeh úspešný? Akože sorry, ale to je hnus!′ Ja viem, ale ľudia čítajú a uznávajú také príbehy, kde hlavná postava zomrie. Prečo? To neviem. Možno majú pocit, že nie sú jediní, ktorí sa tak cítia. ′Podľa mňa ich to viac zdeptá ako poteší.′ Tiež si myslím. ′Mala by si byť sama sebou. Neštylizuj sa do obrazu, ktorý sa páči iným. Za to, že nejakí múdri literárni kritici vyhlásili, že príbehy ukončené smrťou hlavnej postavy patria medzi tie najuznávanejšie, nemusíš sa podľa nich riadiť.′ Áno. Môj príbeh sa nemusí skončiť takto. Odmietam, aby sa skončil Frederikinou smrťou. Pripravila sa na posledný nádych a nečujne rozlúčila s krutým svetom. Chystala sa vhodiť lieky do hrdla, keď sa v hĺbke jej osobnosti ozval hlas. Tichý, ale zreteľný. ′Stojí ti to za to′ Odtiahla ruku od úst. ′Stojí ti to za to?′ Možno áno. Zbavila by sa všetkých problémov, starostí, smútku a hnevu. ′Trpíš naozaj tak veľmi? Tak veľmi, že si vezmeš to najcennejšie, čo máš? Svoj život?′ V mysli sa jej začali formovať úvahy. Spomenula si na hodiny dejepisu, kde sa učili o nacistoch a koncentračných táboroch. Ľudia umierali v plynových komorách, žili v neustálom strachu, boli utláčaní pre ich rasu a vierovyznanie. Trpeli tisíc – nie – miliónkrát viac než ona. A prežili to. Niektorí umreli, ′ale neprestali dúfať. Prežili a šli ďalej. Stojí ti to za to?′ „Nie. Nestojí mi to za to.“ „Konečne, tak poď, ideme na to.“ Frederikina mama držala zajaca a pucku. „Nie!“ Žena takmer pustila zajaca od úžasu. „Nie! Hnusí sa mi zabíjanie, hnusí sa mi krv a vnútornosti. Taká proste som. Viem, že ma chceš naučiť svojmu remeslu a nechceš, aby som bola rozmaznaná. Prekáža mi ale tvoj prístup. Ak sa nezmení, odchádzam z domu.“ Frederika sa otočila na päte a odkráčala späť do domu. Mama sa na ňu neveriacky dívala. Ešte nikdy nepočula dcéru tak odvážne jej oponovať. Poznala len tichú a bojazlivú Frederiku. Jej pevná reč ju dostala do šoku. V noci sa Frederike snívalo o surfovaní. Kĺzala po vlnách s ľahkosťou vtáka. Cítila sa voľná a slobodná. Ráno bola sama prekvapená, ako sa teší do školy. Pri odchode z domu sa stretla s mamou. Mama sa tvárila urazene a bolo zrejmé, že sa jej chystá dať dlhú reč do života. Frederika podišla k nej a objala ju okolo krku. „Ľúbim ťa,“ pošepla jej do ucha. „Aj ja teba,“ začula odpoveď.

50

Frederika sa usmiala. Rozlúčila sa bozkom na líce a pobrala sa do školy. Mamino objatie ju posilnilo a dodalo odvahy. Vkročila do triedy s rozhodným sebavedomím. Sadla si do lavice. Á, už sa blížia. Tri kačice zaujali strategický postoj šikanovateliek. „Čau, Freťa. Dievča, je úplne jasné, že tvoje vlasy nevideli šampón najmenej dva týždne.“ „Náhodou som si ich včera umývala. Pridala som aj kondicionér,“ nebojácne im odpovedala Frederika. Jej odpoveď ich zaskočila. Nikdy im na nič neodpovedala. Skúsili ešte raz. „Nás neoklameš. Povedz pravdu, aj tak ju dávno vieme.“ „Umývala. Pričuchnite.“ Zobrala prameň vlasov a podstrčila im ho pod nosy. „Fuj! Čo to robíš?!“ „Necítite tú sladkú vôňu levandule?“ Privoňala si k vlasom. „Hmmmm. Nádhera.“ Trom kačiciam došli slová. S otvorenými ústami opustili Frederikino miesto. Ako to, že sa im nevedela vzoprieť pred tým? Veď je to tak ľahké. Prešli dve hodiny. Tri kačice si držali od Frederiky značný odstup. Sem-tam na ne Frederika hodila šibalský úsmev a podvihla obočie, čím ich úplné vyradila. Po tretej hodine do triedy zavítal Alex. Tereza sa k nemu bleskovo rozbehla. „Kde si bol? volala som ti asi stokrát.“ „Daj pokoj!“ odsekol jej Alex. Frederika cítila, že sa schyľuje k búrke. Možno aj k hurikánu. „Ako sa to so mnou rozprávaš?“ afektovane sa ohradila Tereza. „Už ťa mám dosť! Lezieš mi na nervy! Choď do paže!“ zakričal Alex. Nahnevane ju odsotil. „To-to je koniec?“ „Áno, ty sprostá!“ Tereza utiekla so slzami z triedy. Frederika pozorovala celú scénu ako v divadle. Terezine kamošky sa bavili medzi sebou a ohovárali. „Wow.“ „Videla si to?“ „Nemal by ísť niekto na ňou?“ „Prosím ťa, komu sa chce počúvať tie jej kecy.“ To sú kamarátky?! Frederika neverila vlastným ušiam. Jedna jej polovica to Tereze priala, len nech pekne trpí. Druhá polovica ju pobádala, aby šla za ňou. Nakoniec sa rozhodla. Vstala a vybrala sa Terezu hľadať. Typovala dievčenské toalety a zistila, že správne. Našla Terezu schúlenú v kabínke. „Choď preč!“ „Mňa sa nezbavíš,“ povedala Frederika. Vtisla sa do kabínky vedľa nej. „Nestojí ti za to.“ Tereza fňukala ďalej. „Možno je charizmatický, šarmantný, ale vo vnútri skazený a plesnivý. Keď ti doma skysne mlieko, čo urobíš?“ „Vyhodím ho.“ „Presne tak. Neplačeš, lebo vieš, že sa pokazilo a tým už nič nezmôžeš. A dalo sa to čakať, keďže prekročil dátum spotreby.“

51

„Čo odo mňa chceš? Prečo si na mňa milá? Ja ťa nechápem.“ „Lebo viem, aké to je. Byť smutná. Byť na dne. Nechcem, aby sa tak cítil aj niekto iný.“ Pri týchto slovách Frederika objala Terezu. Netušila, prečo to robí, ale vedela, že koná správnu vec. Sedeli na tom wécku celú prestávku. Keď sa vrátili do triedy, Frederika zamierila k Alexovi. Teraz sa mu ona zadívala do očí. Ako sa jej taký debil mohol páčiť? „Čo je?“ pohŕdavo sa opýtal. Frederika sa ešte chvíľu naňho pozerala. Napokon povedala: „Si divný!“ a odišla. Áno, je divný. Nie ona, ale on. Aký človek sa takto správa k svojmu dievčaťu. Určite nemá v hlavne niečo v poriadku. Začala sa hodina. Frederika sa ponorila do myšlienok. Nevedela pochopiť, prečo sa vtedy chcela zabiť. Stačilo pár slov a odvaha v srdci. Bola vďačná tomu tichému, naliehavému hlasu. Zachránil jej život. A čo viac, urobil jej život lepším.

Vladimír Štrama Poviem vám jeden príbeh

Ahoj, milý čitateľ. Tu rozprávač. Vitaj v mojom príbehu. Zober si niečo na jedenie, na pitie, pri sedení dbaj na správnu polohu, aby si po dočítaní nemal z chrbtice paragraf, vyprac si izbu, eliminuj všetky ruchy a ponor sa do mojej poviedky. Ešte sám neviem, o čom vlastne bude, ale nemaj strachy, ja už niečo pekné vymyslím. Upozorňujem ťa, že nemám dobrú náladu, vonku prší, v živote sa nedarí a tak... . Proste nečakaj žiaden happyending ani príbeh plný šťastia a radosti a radšej sa priprav na všetko. Nesnaž sa obľúbiť si žiadnu postavu, pretože hrozí, že ju počas deja zabijem alebo minimálne dokaličím. Naozaj mám dnes veľmi zlý deň a proste si potrebujem napraviť náladu. Nečakaj ani nič hodné Pulitzerovej ceny alebo Nobelovky. Z tohto bestseller ani povinné čítanie pre gymnáziá nebude, takže si vlastne ani nemusíš čokoľvek pamätať, nakoľko za zeleným stolom sa ťa na mňa nikdy nespýtajú. To je tvrdý údel rozprávačov, stále iba v tieni pera. Ale dosť o mojej životnej tragédii, zabudni na mňa (tak ako všetci) a začni pokojne čítať. Teda vlastne si už aj začal. Ja viem, prepáč, prestávam s otravnými blbosťami a idem na príbeh. Kde bolo tam bolo, žil raz jeden chlapec (najklíšovitejší úvod aký existuje, ja viem, ale nič lepšie mi nenapadlo). Žil na malej opustenej ulici v malom, ešte opustenejšom meste, kde stále pršalo, kam nikto nechodil a kde nebolo čo robiť... . Ešte moment. Zabudol som, že nepoznám tvoje pohlavie. Môžeš byť muž bažiaci po násilí, krvi a krádežiach (v to dúfam), alebo si žena túžiaca po

52

romantickej lovestory (ach jaj). Neboj sa, nech si kto si, uspokojím tvoje literárne chute (aspoň sa posnažím). Takže tento chlapec žil osamelým životom na svojej ulici a bol až po uši zaľúbený do svojej susedky. V ceste za naplnením jeho platonickej lásky mu však stála jeho vlastná osobnosť. Mal IQ pod 90, paradentózu, kožný ekzém, nevidel na pravé oko, bol dyslektik, dysgrafik a dyskalkulik a medzi ďalšie dôvody, prečo sa nezúčastňoval matematických olympiád či Hviezdoslavovho Kubína, patrili jeho nádherné koktanie, rotacizmus a sigmatizmus. Pľúca mu zužovala astma, alergický bol na peľ, plyš, prach, mačky, psov, hmyz, seno, ľudí, dvere, vzduch, slnko, vodu (atď.), metastázy mal od konečníka až po hrdlo. Ak vás napadne ešte nejaká choroba, tak ňou určite náš Rómeo trpel. Nohy do X v kombinácii s krivými prstami na rukách dotvárali dokonalú postavu á la Mr. Olympia. Oh, a mal hrb. Ten proste nesmie chýbať. Jeho meno bolo Dudu a všetci sa mu smiali, aj vlastní rodičia. Prototyp nešťastia a mizerného života. Na druhej strane rieky stojí jeho životná láska. Bohyňa. Žena takých kriviek, že slintajú aj homosexuáli. Dlhé blond vlasy bez rozštiepených končekov, prenikavé modré oči, pery plnučké, hrudník vydutý, nohy dlhé, zadok vydrepovaný. Dokonalosť sama. Niekde som počul, že najkrajšie ženy sú z Brazílie, Ruska a Slovenska. Takže naša Júlia by sa mohla volať... . Hmmm... . Anastázia... de Ruiz... Slivkovská? Áno, dajme tomu. Anastázia de Ruiz Slivkovská. A mala šľachtický pôvod, to aby ste si nemysleli, že je to len taká obyčajná smrteľníčka. Nepochopiteľnou zhodou okolností žili tieto dva absolútne odlišné organizmy naproti sebe na jednej ulici. Dudu ju tak každý večer špehoval zo svojho okna a snažil sa vymyslieť, ako zbaliť ženu jeho snov. Pomerne obťažne vyzerajúca dilema bola nakoniec vyriešená vcelku jednoducho, nakoľko mu vlastne žiadne iné možnosti ani neostávali. Proste jej zazvoní a povie, čo k nej cíti. Dlhú dobu sa Dudu zaoberal tým, akú čarovnú formulku použije, aby v nej vyjadril celú svoju hlbokú lásku a hlavne aby ju bol schopný vysloviť. Víťazom sa nakoniec stala vetička : „Ahoj, milujem ťa.“ Žiadne r, žiadne s, ť hádam nejako zvládne a trojslabičné „milujem“ trénoval už tretí mesiac a celkom si naňho veril. Dokonca sa mu podarilo vďaka tréningu pred zrkadlom takmer úplne eliminovať vystrekovanie slín na druhého komunikanta (niežeby sa s niekým niekedy rozprával). Teraz hľadal vo svojom pokrútenom tele odvahu na tento skutok. Stále to len odkladal, dolaďoval jazykové detaily, až si jedného dňa dupol nohou, obliekol si to najlepšie, čo mal (čo najmenej smrdelo) a vyrazil plazivou chôdzou na druhú stranu ulice. Zhlboka sa nadýchol a vyslal elektrický signál od bráničky ku dverám. Bzučanie sa roznieslo celým domom. Prekvapená Anastázia de Ruiz Slivkovská, ktorej jej neschopní priatelia nedokázali vymyslieť

53

prezývku ani skratku, a tak ju volali celým menom, pomaly zatvorila magazín a lenivo sa postavila z gauča. Podišla k dverám, otočila kľúčom v smere odomykania a zvedavo otvorila dvere. Bráničku a vchodové dvere delilo asi desať metrov, ale nakoľko mala Anastázia de Ruiz Slivkovská výborný zrak, dokázala vcelku zreteľne rozoznať črty zvoniaceho. U Dudu zatiaľ vnútri jeho tela vybuchovala sopka. Tepová frekvencia sa blížila k štvorcifernému číslu, tlak: systolický 350, diastolický 192. Triaška sa mu prehnala celým telom a oblečenie oťaželo asi o tri litre vypotenej trémy. Ale aj tak sa náš hrdina odhodlal k vete, ktorá mu mala zmeniť život. „Ahoj, milujem ťa“, povedal nežne, pričom mu z pravého kútika aj napriek skvelému tréningu unikla slina až po bradu. Anastázia de Ruiz Slivkovská zostala na sekundu omámená, potom s krikom tresla dverami, zamkla na tri západy, natiahla retiazku a pre istotu dotlačila pred dvere komodu a kvetináč. No, dajme tomu, že si Dudu výsledok ich prvého stretnutia predstavoval mierne inak. Dával to za vinu zlej výslovnosti, zrejme mu poriadne nerozumela. Rozplakal sa a odkymácal sa do svojej izby. Celý večer bude trénovať a zajtra to skúsi znova. Anastázia de Ruiz Slivkovská sa zatiaľ bude celú noc spamätávať z výjavu, ktorý jej popoludní zazvonil... Neviem ako u teba, ale mne zatiaľ nie je Dudu ani len trošku ľúto. To bude asi tým počasím. Čože? Som naňho príliš zlý? Ale prosím ťa... . OK... . Tak aby sa nepovedalo... Náš čitateľ náš pán... . Ďalšieho dňa Dudu znovu vyliezol zo svojho príbytku a skúsil šťastie po druhýkrát. Ešte stále prestrašená Anastázia de Ruiz Slivkovská si obhrýzala nechty na gauči a sledovala dokument o drogových karteloch v Južnej Amerike. Výklad reportéra o tuneli popod hranice prerušil zvuk zvončeka. Preboha! Prosím všetkých svätých, nech to nie je tá príšera zo včera. Odbarikádovala dvere a nesmelo vykukla cez štrbinu von. Stál tam on, vysmiaty ako lečo a niečo sa jej snažil povedať. Bála sa, ale aj tak sa pokúsila zachytiť, čo chce tá kreatúra vysloviť. Po chvíľke to začula: „Ahoj, milujem ťa!“ Teda počula skôr niečo v štýle : „Achoj, mi-mi-mi-lujem ďha“, ale chytrá dievčina si z kontextu správu domyslela. A vtom sa v nej niečo zlomilo. Zbadala tú úprimnosť, tú nekonečnú lásku, rozkopla dvere, rozbehla sa po chodníku, preskočila bráničku a začala sa s Dudum vášnivo bozkávať. Fuj. No, už si spokojný? Sám neverím, že som niečo takéto vo svojej poviedke dovolil. Všetci na ulici, celé mesto i krajina sledujú nechápavo tento výjav. Televízne helikoptéry sa zlietajú, aby zachytili tento okamih pomocou očí kamier, a tak sa môže celý svet zborovo plesnúť po čele.

54

Chudák dievča. A to len kvôli tebe. Nevadí, ešte stále je to o trochu lepšie, ako keby som sa nachádzal v knihe Rosamunde Pilcherovej. Som naozaj zvedavý, ako sa toto vyvinie. Respektíve, nakoľko ja dovolím nechať sa túto nechutnosť vyvíjať. Náš utešený párik teda začal svoju existenciu. Nikto tomu nechápal, zrejme ani Dudu samotný (nehovoriac o úbohej Anastázii de Ruiz Slivkovskej), ale ľudia si po čase zvykli a naučili sa rozkošnej dvojici vyhýbať. Pre nežnejšiu polovičku chodili ponuky z každej strany: herci, speváci, víťazi súťaže „muž roka“ a iní vplyvní muži jej navrhovali zväzok s nimi, ale ona tvrdošijne odmietala a nemienila sa vzdať svojho miláčika. Dudu bol v siedmom nebi, život bol preňho dokonalý. Jeden robili pre druhého maximum. Anastázia de Ruiz Slivkovská učila Dudu správnu výslovnosť, pomáhala mu s čítaním, písaním, počítaním, chodením, hygienou, prežívala s ním strasti chorôb a Dudu na druhú stranu, ehm... no... jej vlastne sťažoval život v každom aspekte a degradoval jeho kvalitu do mínusových čísel. Bože, na toto sa nemôžem pozerať. Naozaj sa toto môže niekomu páčiť? Takéto slaďučké, ťuťu buťu príbehy plné slepej lásky? Mne iba kazia môj už tak zlý deň viac a viac. Hnus. Takže, kde som to prestal? Aha, nažívali si v harmónii (ak sa to tak dá nazvať) a Dudu sa rozhodol, že v nedeľu prichystá doma slávnostnú večeru. Dom bol prázdny, jeho rodičia odišli (do Mexika za lepším životom) a tak sa mohol naplno realizovať v kuchyni. Keby bol vedel, čo sa jeho drahej polovičke prihodí počas kratučkej cesty k jeho domu, zrejme by si nebol pri prevracaní stránok v receptári tak spokojne pohmkával. Anastázia de Ruiz Slivkovská vyrazila z domu presne o ôsmej, aby prišla na večeru včas. V strede vozovky jej skrížila smer chôdze biela dodávka, dve mocné ruky ju vtiahli dnu a po bleskovej akcii ufujazdili preč (stále lepšie ako tá večera, dievča mi môže ďakovať). Dudu medzitým bezstarostne varil. Teda, snažil sa. Skrivené, necitlivé a slabé ruky mali problém aj s odbalením bujónu. Pokus o nakrájanie bravčového na tenké plátky skončil pri mierne nasekanom pôvodnom kuse, po ktorom už hodinu udieral kladivom v snahe pripodobniť ho rezňu. Kurací vývar si vylial na nohy pri prenášacom manévri niekde na polceste medzi sporákom a stolom. Bol celkom horúci, čo mu práve na pohodlí nepridalo, ale niečo také ako popáleniny tretieho stupňa ho teraz nedokázalo rozhodiť, keď jeho láska príde o chvíľku hladná. Po zničení kladiva sa zaoberal dilemou, na čo sa vlastne bude jedlo podávať, nakoľko pri prestieraní rozbil všetky taniere a príbor sa mu po rozsypaní na zem poodrážal pod linku. Napokon sa rozhodol vyriešiť podobné nepodstatné drobnosti až potom, ako sa mu podarí vypražiť megareznisko, na ktoré nenašiel dostatočné veľkú panvicu (mal iba jednu). Lietal hore dolu po kuchyni, nevedel, kde mu hlava stojí a bol natoľko pohrúžený do roboty, že mu uniklo prílišne blízke postavenie pri sporáku, čo malo za následok prenesenie plameňa na jeho kuchársku zásteru. V rýchlosti (relatívnej k jeho možnostiam) ju zo seba strhol a odhodil, aby sa nepopálil –

55

priamo na žalúzie. Tie sa chytili ako benzín na vzduchu. Po chvíľke neúspešného hasenia, teda keď už okrem kuchyne horela aj obývačka, spálňa a časť horného poschodia, si Dudu uvedomil, že je zle. Rezeň, ktorý sa stihol v požiari ugrilovať, si vzal so sebou a vypadol z domu. Smutne sledoval, ako mu horí domov a takmer aj zabudol na to, že Anastázia de Ruiz Slivkovská mešká už vyše dvoch hodín na (zrejme sa nekonajúcu) romantickú večeru. Prepadla ho panika. Kde len môže byť? V jej dome bola tma... . Dudu nevedel, čo má robiť. Rozhodol sa, že prv, než akokoľvek zakročí, sa naje, aby mal energiu. Natlačil do seba spálený kus mäsa. Namiesto sviečok na stole mal jednu veľkú o rozmeroch rodinného domu priamo pred sebou. Smutne prežúval, prehĺtal a trávil. A nakoľko mu zrejme niečo kvaplo počas varenia na panvicu, nakoniec sa aj otrávil. Jeho vlastným jedlom. Romantika ako vyšitá. Som spokojný. Trošku som sa touto tragickou pasážou upokojil. Možno ich ešte nakoniec predsa len nechám oboch žiť, ale nepredbiehajme. O Anastázii de Ruiz Slivkovskej nikto nič nepočul už dva týždne. Dudu sa dostal z ťažkej otravy a po prepustení z nemocnice si to zamieril pod najväčší most v meste. Zvykal si na život bezdomovca. Vcelku mu to šlo. Ochotní kolegovia ho priučili technikám správneho prehrabávania smetiakov, izolovania sa od podlahy kartónom či polystyrénom a základom úspešného žobrania. Jedného dňa mu na námestí niekto (zrejme omylom) vhodil do plastovej nádobky určenej na dobrovoľné príspevky krásnu žiarivú dvojeurovku. Zobral ju nežne do rúk a rozhodol sa skúsiť šťastie. Prišiel do stávkovej kancelárie a stavil v číselnej lotérii. Vytipoval svoje obľúbené čísla (tie, ktoré poznal) a odišiel so svojím tiketom do kartónového príbytku. V stredu po žrebovaní si išiel overiť, či náhodou niečo nevyhral. A teraz sa dostávam k dileme. Áno, veľmi správne, uhádol si, keď už som začal s lotériou, zrejme niečo vyhral. Ale koľko si náš milý Dudu zaslúži? Tak 1000 € by malo byť akurát. Málo? Tebe sa to zdá málo? Ja som nikdy nič nevyhral, ani jeden jediný cent, prečo by mala takáto troska vyhrať viac? 100 000 € hovoríš? Tsss, v žiadnom prípade. Prestaň s tým. No dobre, dobre, tak teda milión, ani o centík viac. To snáď nie je pravda. Stále si nespokojný? Ok. Vieš čo, ako len chceš, mne je to vlastne úplne jedno, keď ti to spraví takú ohromnú radosť... Dudu prišiel ku pokladni a pani mu oznámila, že vyhral 125 miliárd eur (spokojný, pán ľudomil?). Dudu odpadol a rozbil si pritom hlavu. A... upadol do kómy (Ha!). O Anastázii de Ruiz Slivkovskej stále ani chýru ani slychu, ale možno ju táto výhra priláka späť... Dudu sa prebral z kómy o desať rokov neskôr. Medzitým sa mu na úrokoch nazbieralo ešte viac peňazí, než si bol ktokoľvek vôbec schopný predstaviť. Hneď, ako prvýkrát po tak dlhom čase otvoril oči, zbadal svojho anjela – Anastáziu de Ruiz Slivkovskú. Vrátila sa pred piatimi rokmi. Bez obličky, ale vrátila sa. Dudu si dal vyliečiť všetky choroby, podstúpil asi 230 plastických operácií, vďaka čomu sa začal podobať na človeka. Kúpil si všetko, po čom túžil a na charitu daroval veľké hovno. Ich idylka sa zdala byť až do smrti trvajúca... .

56

Ale to teda nebola. Nato zabudni milý čitateľ. Od tohto momentu ma to prestáva definitívne baviť. Nechápem, prečo som sa až doteraz dával tebou ovplyvniť. Mohol som si príbehom, kde by som vyzabíjal všetko živé krásne napraviť pokazený deň, ale nie, ja musím dbať na uspokojenie tvojho umeleckého cítenia. Stačilo. Teraz ti poviem, ako sa príbeh, v ktorom som vykradol také klasiky ako Chrám Matky Božej v Paríži alebo Kráska a zviera (a vôbec sa za to nehanbím) konečne skončí. Jedného dňa sa náš napravený krypel a zaslepená zlatokopka vybrali na romantickú prechádzku cez prechod pre chodcov. Zhodou okolností mal v tom istom čase podobné plány aj plne naložený a rozbehnutý kamión. BOOOM. Obaja rozhodili rukami aj nohami veľmi ďaleko. Za kamiónom sa rútila policajná kolóna, ktorá po každom z nich prešla pre istotu ešte raz. Ha! A máš to! Je po nich. Kaput. Amen. Romantika sa skončila a už mi je jedno, čo si o tom myslíš. Do... mrvil si mi deň na úplné maximum, naozaj vrelá vďaka. A nemusí ťa zaujímať, ako môže mať rozprávač v diele zlý deň. Proste mám. Našťastie, o päť riadkov nižšie sa končí tento naničhodný príbeh a tým aj moja existencia. Mal by som sa báť smrti, ale už sa nemôžem dočkať, ako to konečne dočítaš a dáš mi pokoj. Už nič len pokoj a ticho. A nech ťa ani nenapadne čítať to ešte raz a nútiť ma prežívať muky znova a znova. Proste ma nechaj vyriecť poslednú vetu a odísť na večný odpočinok. Takže vďaka ešte raz, ak máš práve ráno, tak sa naraňajkuj, ak obed, tak naobeduj, ak večer, tak navečeraj alebo už si rob čo chceš, hlavne ma nechaj na pokoji. Ja končím. Zbohom. Howgh, dohovoril som.

Alexandra Köverová Naša vŕba

Poznáte ten pocit, keď vás niečo ťaží na srdci, chcete to vykričať, ale nejde to? To je môj problém. V škole nie som obľúbená, nemám kamarátov a k tomu všetkému ma ešte aj šikanujú. Nikomu to nevravím, nechávam si to pre seba a navonok sa tvárim, že som v poriadku, že ma to netrápi. No keď som sama, všetko, čo sa mi deje, ma doslova pohltí. Niekto by si povedal, že už má toho dosť a nejako by to skončil, alebo by sa s tým zveril svojim kamarátom alebo rodičom. Ja nemám komu. Nemám veľa kamarátov, a dokonca nemám ani pravých rodičov. Žijem v pestúnskej starostlivosti. Keby som chcela tento život skončiť, nemala by som na to odvahu. Navyše skončila by som pravdepodobne niekde zabudnutá. A to ma desí ešte viac. V škole som vždy sedela vzadu, nehlásila som sa. Každý deň cez veľkú prestávku ku mne prišli chlapci, rozhádzali mi veci, zobrali mi desiatu, vysmiali sa mi a povedali, že keď to niekomu poviem, tak si ma počkajú po škole. Takto sa to opakovalo každý deň takmer tri roky a zakaždým ma to bolelo viac a viac.

57

Jedného dňa som sa po škole vybrala na neďalekú čistinku, kde bolo jazero. Bolo to obľúbené miesto mladých ľudí. Len tak som sa prechádzala okolo jazera, snažila som sa nemyslieť na to, čo bolo v škole a ani na to, že ma to trápenie čaká aj zajtra. Jednoducho som si užívala samotu a hrejúce slnko. Akurát som prechádzala cez malý mostík, keď som začula ako za mnou niekto ide na bicykli a kričí: „Pozóóóóór, uhni!“ No bolo neskoro. Než som sa stihla uhnúť, narazil do mňa a obaja sme spadli do vody. Rýchlo som sa chytila okraja mostíka a snažila sa dostať hore. Chlapec bol rýchlejší ako ja. Myslela som si, že si zoberie bicykel a odíde. No neurobil to. Naklonil sa ku mne, podal mi ruku a pomohol mi vyliezť na mostík. Šla som si sadnúť na breh, kde rástla stará vŕba. Sadla som si pod ňu a snažila som sa vyžmýkať si vodu z vlasov. Sadol si ku mne. „Prepáč,“ povedal mi. Jeho ospravedlnenie som prijala, veď som si zažila aj horšie veci. Čakala som, že odíde, no sedel vedľa mňa a pozeral sa na mňa. „Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ spýtala som sa ho. „Ešte som nevidel také krásne dievča ako si ty,“ odpovedal. Ešte nikto mi nikdy nepovedal nič takéto. Bolo to niečo nové. Začali sme sa rozprávať a zistila som, že má naozaj krásne meno. Volá sa Marko. Chodí do tej istej školy ako ja, ale je v inej triede. Na oplátku som mu ja niečo povedala o sebe a povedala som mu aj o tom, ako ma šikanujú chlapci z vedľajšej triedy. Začalo sa trochu stmievať a ja som usúdila, že už je najvyšší čas ísť domov. Navrhol, že ma pôjde odprevadiť. Prvýkrát mi niekto robil spoločnosť. Bol to krásny pocit. Pred mojím domom sme sa rozlúčili. Nevedela som zaspať, myslela som na neho, či ho ešte uvidím, či sa mi v škole ozve a či ešte niekedy budeme spolu sedieť pod vŕbou pri jazierku. Na druhý deň som sa veľmi tešila do školy. Bolo mi jedno, že aj dnes ma budú chlapci šikanovať, pretože som dúfala, že ho uvidím. Bola veľká prestávka a ja som už bola pripravená na príchod chlapcov. No nikto neprišiel. Nechápala som, čo sa stalo. Celé roky chodia ako na bežiacom páse, každý deň a teraz neprišli. Šla som na chodbu. Stáli tam. Šla som okolo nich a tvárila sa, že idem na záchod. Videli ma, no nič neurobili. Nerozumela som tomu. Marka som v škole nevidela, a to ma mrzelo. Škola mi zbehla pomerne rýchlo a ja som si povedala, že sa pôjdem opäť prejsť k jazeru. Prišla som tam, sadla som si pod vŕbu. Jej konáre, ktoré siahali až po zem, robili prijemný tieň. Sedela som tam a v hlave si prehrávala včerajšok s Markom. V tom mi niekto zozadu zakryl oči a ja som sa preľakla. No hneď ako som začula ten hlas, strach ma prešiel. Bol to Marko. Povedal mi, že dnes mal zápas, a tak bol v škole len na prvých dvoch hodinách. Opýtal sa ma, či aj dnes za mnou boli tí chlapci, ktorí ma šikanujú. Keď som mu povedala, že nie, zatváril sa spokojne a ja som to radšej nechala tak. Povedal mi, že ma chcel vidieť a dúfal, že ma nájde tu. Opäť sme sa dlho rozprávali. Rozoberali sme školský večierok, ktorý mal byť o pár týždňov pri jazere. Ani som sa nenazdala a už bolo veľa hodín a čas ísť domov. Opäť ma odprevadil, rozlúčili sme sa a každý z nás išiel domov.

58

Deň za dňom ubiehal. V škole mi už chlapci dali pokoj. Prestali ma šikanovať a vysmievať sa mi. Namiesto nich začal ku mne do triedy chodiť Marko. Rozprávali sme sa a každý deň chodili ku jazierku. Sedeli sme pod vŕbou, smiali sa, rozprávali a tancovali. Bolo nám jednoducho fajn. Takto to šlo asi tri týždne. A ja som sa do neho pomaly, pomaličky zamilovávala. Raz, keď ma išiel odprevadiť domov, sa na chvíľu zastavil a povedal: „Pozývam ťa na školský večierok. Budeš mojou partnerkou?“ „Áno.“ Bola som veľmi šťastná, že ma pozval a zdalo sa, že aj on. Ples mal byť o tri dni a ja som sa už nevedela dočkať. Kúpila som si pekné kvetované šaty nad kolená a tešila sa ako malé dieťa, keď dostane novú hračku. Tri dni ubehli veľmi rýchlo a nastal deň večierka. Marko pre mňa prišiel so svojím ockom autom a odviezol nás až k jazeru, kde večierok prebiehal. Celý čas sme tancovali, zabávali sa a smiali. Zoznámil ma aj so svojimi kamarátmi a spolu sme pretancovali takmer celý večer. Neskôr som si všimla, že je akýsi nervózny. Opýtala som sa ho, čo sa deje. No namiesto odpovede ma chytil za ruku a viedol ma ku našej vŕbe. Ako sme tam stáli, povedal mi, aby som sa pozrela bližšie na jej kmeň. Keď som uvidela, čo tam je, mala som slzy v očiach. Bolo tam vyryté srdce a v ňom naše mená. Podišiel bližšie ku mne, chytil ma za ruku, pozrel sa mi do očí a povedal mi: „Ľúbim ťa!“ Chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Bol to najkrajší deň môjho života a ja som sa cítila šťastná ako nikdy predtým.

Ivana Planietová Šampión

„3:42,“ povedal John, nie veľmi nadšene, hneď ako zastavil stopky. „Ali, čo je to dnes s tebou? Toto nie je ani zďaleka tvoj najlepší výkon!“ Dýchala som nahlas a zahanbene som bola ticho. Studený pot mi stekal po tvári, no jemu to bolo jedno. Správal sa ako každý súkromný tréner. Prísne. Bola to jeho práca, za ktorú mu naši platili nemalú čiastku peňazí. „Ak to takto ďalej bude pokračovať, tak o olympiáde môžeš len snívať. A poďme. Odznova!“ Moje nohy nevládali, no vedela som, že sa musím prekonať. Pripravila som sa na štart a po Johnovom tlesknutí som bola rýchlejšia ako vietor. Po unavujúcom tréningu ma ako obvykle čakala mama. Nebola vždy príkladnou mamou. Často trávila čas v práci a keď tam aj nebola, venovala sa len svojim pacientom. Aj keď to nedávala najavo, vedela som, že je na mňa pyšná. Vždy som si vravela, že keď vyhrám olympiádu, konečne si všimne, aká dobrá naozaj som.

59

Konkurencia je veľmi veľká. Mojím snom bolo odmalička vyhrať olympiádu, a vždy som bola presvedčená, že na to mám, kým mi do cesty nevkročila ona. Dvojnásobná majsterka, ktorá ešte nikdy nič neprehrala. Bola o tri roky mladšia. Mala len štrnásť, no jej nohy nevedeli, kedy má dosť. Mala som z nej depky. ′Ako je možné, že je taká dobrá?′ Bola to moja večná otázka, na ktorú asi nikdy nedostanem odpoveď. Auto zastavilo a ja som vystúpila von. Mama šla, ako vždy, ešte do práce. Povedala: „Mám ťa rada, zlatko. V mrazničke máš makaróny so syrom,“ a odišla. Doma nebol nik. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som prešla cez polku vily od hlavného vchodu až do mojej izby. Neplánovala som sa zastaviť v kuchyni. John vždy hovoril: ′Ak chceš byť šampión, tak sa tak správaj.“ Som šampión... . Musím byť. Bolo to rozhodnuté už dávno pred tým, ako som sa narodila.′ Musím si urobiť zoznam. Zoznam vecí, ktoré treba urobiť, aby som vyhrala. Bod číslo jedna: žiadne rozptyľovanie. Nie je zlé obmedziť schádzanie sa s priateľmi. Aspoň na určitý čas. Musia pochopiť, že toto je pre mňa dôležité. Nebudú sa hnevať. Bod číslo dva: Zhodiť pár kíl. Veď predsa, čím je telo ľahšie, tým menšiu záťaž musia nohy niesť. Vynechám pár jedál a bude to. V minulosti som veľa čítala o anorexii a o tom, že sa to môže stať aj tým najsilnejším ľuďom. No ja viem, čo robím. Je to len kvôli výhre. Hneď po olympiáde s tým skončím. Na raňajky som mala vysoko kalorický džús s chlebom. Toto si už viac nesmiem dovoliť. Vošla som do kúpeľne. Naklonila sa nad záchod a strčila dva prsty do úst. Zo začiatku to nešlo. Len som si odkašlala a vyšli mi slzy. Spadla som na zem a potichu si povedala: „Čo to sakra robíš?′“ Hneď nato ma pohltila myšlienka, aké by to bolo stáť na stupni víťazov. Predstavovala som si ten pocit. Ten pocit jedinečnosti. Ja to zvládnem. Vstala som a znova som sa predklonila nad misu. Znova zaútočili prsty a tentoraz som ich tam držala dlhšie. Postupne zo mňa všetko vyšlo. Umyla som si ruky a utrela zaslzené oči. Postavila som sa na váhu. Päťdesiat päť kíl. S týmto chcem akože vyhrať? Ani náhodou! Vošla som do kuchyne, chytila makaróny a vyhodila ich vonku do odpadkového koša. Rodičia nesmú nič zistiť. Teda nie, že by si ma všímali. Bod číslo tri. Extra tréning. Doma mám menšiu posilňovňu. A tým menšiu myslím dva bežiace pásy, štyri bicykle, činky rôznych hmotností a pár strojov na nohy. A ide sa na to. Vyšla som na bežiaci pás a ani neviem, ako mi ten čas utiekol. Keď som sa pozrela znova na hodiny, ukazovali 22:43. To som tu už štyri hodiny? Ani sa to nezdá. Nasledovala sprcha a zo škvŕkajúcim bruchom som zaliezla do postele. Mala som z toho všetkého výborný pocit. Pocit prázdnoty. Ráno mi zazvonil budík a ja som musela ísť do školy. Teda musela ako musela. Vytlačila som si ospravedlnenku a môj smer bola posilňovňa. Strávila

60

som tam celé doobedie na jednej müsli tyčinke. Po „škole“ som prišla domov a o pár sekúnd som bola tuhá. Zobudil ma až Johnov nahnevaný hlas: „Kde si? Už meškáš. Ak tu do desiatich minút nebudeš, tak si odbehneš desať kilometrov navyše.“ Okamžite som vstala z postele. Ani som sa neprezliekla a upaľovala som smerom na štadión, kde som mávala tréningy. „Dúfam, že máš dobrý dôvod na vysvetlenie, prečo meškáš?“ rozhorčene povedal John. „Zaspala som,“ povedala som nie tak odvážne ako on. „Šampióni nezaspávajú,“ odvrkol a otočil sa chrbtom. Nasledovala som ho ako stratené šteňa. Ukázal mi trať, ktorá sa zdala byť dlhšia ako obvykle. Na tlesknutie som vybehla. Motivácia mi rozhodne nechýbala. Upaľovala som rýchlejšie než kedykoľvek pred tým. V mysli som mala moje súperky a prestavovala som si, ako asi trénujú. Ja musím trénovať tvrdšie. Dobehla som do cieľa. „3:07,“ povedal prekvapene John. „Neviem ako to robíš, ale neprestávaj!“ Táto veta mi vyčarovala úsmev na tvári a ani som nepociťovala únavu. Tľapli sme si a tréning pokračoval. Darilo sa mi. John bol spokojný, ja som bola spokojná. Všetko bolo tak, ako má byť. Mama ma po tréningu načas vyzdvihla. V aute bolo ticho. „Čo si dáš na večeru?“ spýtala sa, keď sme si odkladali kabáty do šatníka. „Nič. Už som jedla. John mi priniesol parížsky šalát,“ povedala som presvedčivo. Mama už neodpovedala a stratila sa v dlhej tmavej chodbe. Išla som do izby a od únavy som znova hneď zaspala. Mala som v pláne ísť ešte posilňovať, ale moje telo nevládalo. Takto to pokračovalo pár týždňov. Často som celý deň trénovala a bola na jednom pomaranči alebo energetickej tyčinke. Na školu som totálne kašlala. Sústredila som sa na svoj cieľ. Vyhrať. Na tréningoch sa mi často motala hlava, no neprekážalo mi to, pokiaľ som bola najlepšia. Jeden večer som prišla domov a bola som totálne uťahaná. Postavila som sa na váhu. 37,4 kg. To bol môj výsledok. To číslo sa akosi rozmazávalo v diaľke. Ustúpila som a chytila sa za hlavu. Nohy prestali poslúchať a pred očami sa objavila tma. Nič len čierna farba. Zhlboka som dýchala a chcela som zavolať mamu, no nevydala som zo seba ani hlások. Odpadla som. Neviem, čo sa stalo potom, no pamätám si to, ako som sa zobudila a mama bola pri mne. Musela počuť ten pád a začala mi dohovárať: „Nemusíš trénovať, ak ti to nerobí dobre.“ Uistila som ju, že som v poriadku a vymyslela som si, že to je len stresom. Nadišiel ten dlho očakávaný deň – pondelok – a my sme leteli súkromným lietadlom do Brazílie, kde sa odohrávala olympiáda. Bolo tam veľa ľudí, ktorí čakali na svoje deti a tréneri, ktorí sa modlili, aby uspeli. Bola som skoro pripravená, ale niečo nebolo dobre. Išla som na záchod a pri chôdzi som sa musela opierať o stenu. Mala som závraty, bolesti hlavy, napínanie žalúdka. Vošla som na záchod a vyšla zo mňa samá voda. Zvracala som. Žalúdok mi vyhlásil vojnu, pokúšal sa mi povedať, že som došla na pokraj svojich síl a že je

61

čas pozrieť sa skutočnosti do tváre. Odmietla som počúvať. Uvedomovala som si, že mám problém. Ignorovala som znamenia, ktoré mi posielalo moje telo už dlhší čas. Viem, že to môže skončiť tragicky, ale teraz sa predsa nevzdám. Napila som sa vody a vydala sa na štartovú čiaru. Cestou som zjedla jednu müsli tyčinku s nádejou, že to všetko vyrieši. Nevyriešilo. Začalo mi byť ťažko, no aj naďalej som sa rozcvičovala. Keď prišiel John a rodičia, moja bledá tvár sa tvárila v pohode. Dali mi posledné rady a popriali šťastie. Už to bolo len na mne. Opakovala som si: ′Len pokoj Ali..., zvládneš to!′ Prvá poloha, druhá a štart. Vybehla som presne a držala sa vo vedení. Bolo mi zle. Potila som sa a žalúdok protestoval ešte viac. Nohy nevládali. Myseľ sa pomaly zatvárala. ′Hlavne dýchaj...,′ opakovala som si. V strede ma pár ľudí predbehlo, no nevzdávala som sa. Bežala som rýchlejšie ako inokedy. Znova sa mi zatmelo pred očami a ruky mi znecitliveli. Vedela som, čo to znamená. Už som nevidela ani na špičku nosa, no pridala som, ako som najviac mohla. Všetci kričali. Nohy sa mi podlomili a odpadla som. Druhýkrát. Zobudila som sa na kriesenie. Nado mnou boli zdesené pohľady. Nechýbal tam John. Keď som otvorila oči, povedal: „Dokázala si to! Vyhrala si! Si skutočný šampión...! Teraz ťa ale musíme zobrať do nemocnice.“ Už som vedela, že nie som taká silná, ako som si myslela. Dostala som anorexiu a ani som si to neuvedomila. Bola som rada, že som vyhrala. Splnil sa mi sen, no... za akú cenu???

Ľubica Bystričanová Aris

Starému báčikovi z vyšného konca umrel vlčiak Aris. Bol to najlepší pes, akého báčik hore na salaši mal a rád s ním chodieval do dediny. „Uhryzne ťa,“ varoval deti, keď naťahovali roztrasené ruky k vlhkému ňufáku. Lenže Aris len vyplazil jazyk a sliny stekali na chodník. Ešte aj skúpy krčmár Ľubo mu dovolil ležať pod stolom. Vtedy hltavo chlípal pálenku, ktorá sa porozlievala pri častých bitkách. Oblizoval aj lepkavé prsty a brechal na rozzúrené ženy, ktoré večer prišli drahých manželov ťahať domov. „Dobrý Aris, dobrý psík!“ rozliehalo sa krčmou, kým sa štamgasti ukrývali po tmavých kútoch. Inokedy ním strašili malé deti. „Ak nebudeš poslúchať, schytí ťa Aris a vynesie ťa hore do košiara.“ Keď ho potom aj s báčikom stretli na ulici, triasli sa a pevne sa držiac maminej sukne, dúfali, že vlčiak ich neposlušnosť nevycíti.

62

Najradšej ho však mal pán starosta, lebo mu Aris na jeseň minulého roka zachránil dve ovce pred nočnou vlčou návštevou. Odvtedy nebolo lepšieho psa v dedine. Dokonca ani keď mu Aris ešte tej zimy pred očami podrhol sliepku, starosta ho neprestal mať rád. „Ten pes je jediným spojením báčika a ľudskosti,“ hovorieval. Báčik psa zakopal pod starým smrekom na úbočí hory. Veľmi plakal a dva týždne nezišiel dolu do krčmy. Iba potom pán farár za dve pivká dvanástky dovolil zazvoniť na kostolnej veži na počesť zosnulého Arisa. „Budeme mať štence,“ povedal raz starosta. „Za lacný peniaz vám jedno dám, báčik.“ Ale ten už nechcel. Celkom sa zmenil. Oči mu zožltli, rysy tváre zbrunátneli. Raz na jar sa dokonca stalo – a chlapi to aj odprisahali – že báčik v krčme odrazu padol na kolená a hltavo chlípal rozliatu pálenku. Keď potom prišli nahnevané ženušky, odkiaľsi z kúta sa ozvalo zlovestné vrčanie. Niekto sa dokonca pozabudol a skríkol: „Dobrý Aris, dobrý psík!“ Aj deti už strašili inakšie. „Slušný buď, lebo ťa báčik zoberie a za psa ťa vychová!“ A deti sa ho báli ešte viac ako Arisa. „Nechytajte ho, lebo vás uhryzne,“ varovali jeden druhého. Istý pastier dokonca tvrdil, že na vlastné oči videl, ako báčik sám bez zbrane zahnal svorku vlkov zakrádajúcu sa ku košiaru. Že vraj štekal, vrčal, zuby ceril. Celé leto potom nezišiel dole. Iba na jeseň, keď ovce už boli doma u gazdov, kráčal báčik po chodníku ku krčme. Zrazu niekto vykríkol: „Aha! Spod košele mu trčí vlčí chvost!“ A pán farár už utekal zvoniť na kostolnej veži.

63

Katarína Jančeková

Sedemnásť (spomienka na jeseň) Trasú sa mi prsty, keď si zapínam gombík na rifliach. Dvere záchoda sú opäť smutno biele, všetky oplzlé kresby a telefónne čísla pochované pod vrstvou farby. Rasťo znovu zablúdil na ženské. Stojí pred prasknutým zrkadlom a púšťa si horúcu vodu na ruky; už ich má červené a zošúverené ako sušené slivky, čo moja mama na jeseň v trúbe presviedča, že je ešte leto. Chvíľu pozorujem, ako si začne šúchať dlane. Zachytí môj pokrivený odraz v zrkadle a potom sa strhne; narazí telom do sušiča na ruky a ten sa hlasno rozhučí. „Rasťo. Poď,“ chytím ho za lakeť a snažím sa ho odtiahnuť. Voda stále tečie. „Ale ešte som...,“ slabo gestikuluje smerom k umývadlu. Spočítam mu šošovičky na lícach a potiahnem znovu. Zatvorí dvere. Potom ich pootvorí a znovu zatvorí; len aby si bol istý. Ruku na kľučku položí trikrát. Mery vyskočí zo stoličky keď ma zbadá – všetky poháre na stole sa pri tom pohybe rozkmitajú. Predstavím si, že sa ponáram do mláky vedľa Rasťovho piva, vdychujem bublinky a plávam motýlika, až kým ju nepoutiera rukávom. Po pretekoch mi prinesie uterák. Doma si zapálim sviečku a predstavujem si, že vonku prší. Jeseň ešte nestihla odísť a mne už chýba. Myslím na Petra. Prechádzame sa spolu po Gaštankovej a pod našimi nohami si listy vymieňajú tajomstvá. Rozprávame sa o tom, čo si šepkajú. Závidia nám. Skočím do kaluže; najskôr omylom, potom náročky. Mám žltý pršiplášť a učím ho, že sa tomu povie parka – mám aj zimnú, ale v nej by mi bolo priteplo. Peter je biológ. Učí ma o ľudskom tele a ja predstieram, že nevidím jeho pohľady. Nosí tričká so starými kapelami a tykať mu vraj môžme až po maturite. Má okuliare a v líci jamku. Osemnástky obracia vo svojich rukách ako kartové triky – ja mám našťastie len sedemnásť. Keď skočím do ďalšej kaluže, ošpliecham mu spodky nohavíc. Nevadí, aj tak ich mal špinavé. Zavesí ich na balkón a nechá zmoknúť. (V nich by si chcel zachovať kúsok jesene.) Zo spálne má výhľad na vlakovú stanicu. Vraví mi, že niekedy počíta koľajnice. Raz bude migrovať, ako to robia vtáci, len odíde v zime a vráti sa až na jeseň. „Ale nechoď ďaleko. Len s jesenným prúdom.“ „Prídem ťa pozrieť.“ Na Gaštankovej sa so mnou podelí o ornitologické poznatky – bavíme sa o sťahovacích zvykoch. Október nám dýcha na krk. Oblaky prinesú ďalšiu dávku dažďa. Kvapky sa zbierajú v priehlbinke medzi Petrovými kľúčnymi kosťami, pokým si nezapne bundu až po krk. Skrčíme sa pod malý dáždnik; ešte nechcem ísť dnu. Poď... na kávu, na čaj, poviem ti ešte... o sťahovavých morách a motýľoch. Aj hmyz migruje rovnako ako vtáky. Mory nasadajú do vlakov a vystupujú na konečnej. Peter mi do čaju so zázvorom nastrúha aj kúsok prsta; kým nájdeme lekárničku, čaje vychladnú.

64

Pijeme ich studené, ale s dobrým pocitom. Dážď ťuká na sklo a Peter si spomenie, že nechal vonku bielizeň. Jeseň bude mať aj v košeli. „Zapnem radiátor? V kuchyni mám chladno.“ „Navar ešte čaju. Tvoj je najlepší.“ „Dávam doňho kúsok seba.“ „Už nemáš leukoplasty.“ Moja ruka a jeho (studená) ruka. Postavím sa mu chodidlami na nohy; nesie ma všade so sebou. Vonia ako zhnité lístie a chlad. Na dlážke si otvoríme atlas a on mi ukáže dráhy drozdov a červienok. Myslím na Petra: Na jeseň spočíta koľajnice a potom v zime migruje. Petrovia nasadajú do vlakov a vystupujú na konečnej. Petrovia si jesene berú so sebou. Niekedy ich zabudnú vrátiť. Na Gaštankovej odpílili všetky gaštany a v mojej parke zostali len kaluže. Pri odchode z izby sa trikrát dotknem kľučky; len aby som si bola istá.

65

Mária Bilá Žena z domu číslo 36

I. Po svete chodia rôzni ľudia – a rôzni ľudia chodia i po obchodoch. To bola jedna z prvých vecí, ktoré sa ako predavačka naučila; alebo ktoré si jednoducho uvedomila. Náš zákazník, náš pán, to bola asi druhá. Uvedené do praxe: nesúď, neodsudzuj, usmievaj sa, poraď, pomôž, usmievaj sa, nenásilne presvedč, buď úctivá, no nie vtieravá, usmievaj sa, a k tomu ešte ďalšie staré známe pravdy, totižto že peniaze nesmrdia (nech ich už vytiahnu akékoľvek ruky z akejkoľvek peňaženky) a možno ešte aj heslo, ktoré raz videla napísané v jednej staničnej reštaurácii: Bod č. 1: Zákazník má vždy pravdu. Bod č. 2: Ak zákazník nemá pravdu, riaďte sa bodom č. 1. V tomto smere sa naozaj snažila robiť svoju prácu príkladne – byť milou, žoviálnou a naladenou na nôtu potenciálneho zákazníka znamenalo rozdúchať v ňom tú časť ega, ktorá mala výčitky, ak si niečo od tak milej slečny nekúpila. Aj keď je pravda, že hračky netreba človeku každý deň. A že hračky z provinčného hračkárstva sú oproti tým zo supermarketov, obchodných reťazcov či tržníc drahé. Ich hračkárstvo však zatiaľ prežívalo (dokonca prosperovalo, aspoň vo verzii vedúcej) a ona teda mala stále prácu, stály plat a dôvod myslieť si, že práve svojím prístupom prispieva k ako-tak preživšiemu Svetu hračiek v jednej z bočných uličiek za námestím. A keď vošla v ten deň do obchodu tá žena, podvedomie jej znova pripomenulo starú známu mantru (nesúď, neodsudzuj, usmievaj sa...) a ženu (v duchu už vlastne pomenovanú Žena) obdarila srdečným úsmevom a srdečným pozdravom. Žena sa strhla. Potom sa však tiež usmiala, trošku sa prihrbila, a trošku nesmelo kráčala smerom k bábikám, zároveň však pozerajúc smerom k pokladni, akoby sa nerozhodla, či viac potrebuje pomoc predavačky alebo pokoj, aby sa mohla po tovare pozrieť sama. Žena mala oblečené obnosené šatstvo, rozčesané, no mastné, takmer zlepené vlasy, veľmi lacno nalíčenú tvár, a hoci sa zatiaľ držala bokom, aj tak ju bolo cítiť – no nesúď, neodsudzuj, a tak uplatnila pravidlo usmievaj sa (nie veľmi okázalo, len tak, jemne, príjemne) a rozhodla sa Ženu osloviť (lebo poradiť, pomôcť, ale v tomto prípade aj akási prevencia; predsa len, napriek tomu nesúď, neodsudzuj, neposudzuj...): „Pomôžem vám?“ Ženou opäť jemne myklo, zároveň však akoby sa potešila. „Áno, prosím...“. Čakala. A Žena pokračovala: „Mám dcérku, viete?“

66

Hoci to nedala najavo (teda aspoň dúfala, že to nedala najavo), prekvapilo ju to. Žena nevyzerala ako materinský tip – skôr z nej mala dojem, že ide o nejaký sociálny prípad; neplatičku, ženskú čakajúcu na exekútora, alebo ženskú čakajúcu na chlapa, ktorý sedí vo väzení za domáce týranie. „Dcérku,“ zopakovala Žena. Takmer hrdo. „Volá sa... Julka.“ Začervenala sa; akoby si uvedomila, že táto informácia bola navyše. „Bude mať narodeniny,“ dodala rýchlo, „zbožňuje bábiky, neverili by ste, aká je rozkošná...“. Usmievala sa, dokonca jemne prikývla, hoci tej Žene verila stále menej a menej. Ale náš zákazník, náš pán. Aj keď vyzerá tak, ako vyzerá. „A vy by ste jej teda chceli vybrať nejakú peknú, lacnejšiu bábiku,“ načrtla (lebo nenásilne presvedč, buď úctivá, no nie vtieravá – hoci to „lacnejšiu“ by už možno mohlo niekoho uraziť). Žena však horlivo prikývla. „Áno, áno, nejakú peknú bárbinu... . Ale,“ dodala rýchlo, takmer naliehavo, „už žiadnu blondínu. Dcérka má samé blonďavé bábiky, už mi to lezie na nervy, akoby iné ani nevyrábali...“. Žena na ňu hodila spoly sprisahanecký, spoly bojazlivý pohľad (akoby čakala, že ju predavačka podporí v názore, ba takmer ocení jej postreh) – tak sa teda na ňu súhlasne usmiala a ešte aj dodala „máte pravdu, samé blonďavé bárbiny“, (Žene sa očividne uľavilo a potešilo ju to) a až potom sa pozrela na regály, kde čakali celé tucty dokonalých bábik. „Takže bárbinu, ktorá nebude blondína a... viete, v akej cenovej relácii by mala byť?...“. (Dôveruj, ale preveruj.) Žena zo zaváhaním siahla do igelitky, z ktorej vytiahla ošúchanú peňaženku, a z nej ešte ošúchanejšiu desaťeurovku. „Bude to stačiť...,“ pípla takmer nesmelo. Ešte ani otáznik sa neodvážila dodať. Povzbudzujúco na ňu pozrela. „Nájdeme niečo.“ A našla. Potom, čo žena odmietla Barbie s módnym salónom (z Číny; vo výpredaji aj s tromi modelmi šiat, bola však blonďavá) objavila bárbinu – černošku (za 10,34, čo ženu mimoriadne potešilo). „Mojej dcérke sa bude veľmi páčiť,“ vykladala jej celá šťastná ešte aj pri platení. Bárbi černošku ešte nemá, ani som nevedela, že také vyrábajú... . Bude sa jej veľmi páčiť, veľmi.“ Ešte aj keď Žena vyšla von (bábiku si pedantne strčila na dno igelitky pod potraviny), neodolala, a hľadela na ňu von oknom. Nepochybovala, že tá Žena bola jednou z najoriginálnejších zákazníčok v poslednom období. II. Kevin a Daisy sa k sebe opäť túlili. Obidvaja boli dokonalí – mladí, šťastní, usmievaví; on jeden z mála chlapov v ich triede, školský kapitán, výborný

67

tanečník, všetkými obletovaný a žiadaný, a ona, krásna, obľúbená, s jemne namysleným úsmevom, bohatá dcéra, elegantná tanečnica, ikona módneho vkusu v ich triede. Pár snov. V jeho aute, na ceste, k jej kamarátkam, ktoré ju čakali na kávičke v meste. Tesne pred perifériou však odbočil smerom k malému lesíku. Bolo to ich miesto – miesto, kde si v súkromí jeho auta vymieňali svoje nežnosti, vyznania, dotyky, názory... . Aj teraz. Takmer polhodinu. V meste zatiaľ sedeli Jasmína, Manuela, Stacy a Glória. Zase meškajú, povedala jedna, ktovie, čo robia, zasmiala sa druhá, a všetky sa zasmiali, lebo v skutočnosti to veľmi dobre vedeli, len Stacy sa zasmiala trochu trpko, lebo predtým chodila s Kevinom ona, stavte sa, že do týždňa aj ju pošle k vode, povedala teraz, načo Manuela – preslávená tým, že sama chcela s Kevinom chodiť, no doteraz všetky jej pokusy, dokonca aj tie o kamarátstvo, nonšalantne odmietal – nadšene vyhŕkla, že to by nebolo na škodu, Daisy si ho aj tak nezaslúži, a Glória, asi jediná, ktorá nemala o Kevina záujem, lebo bola jeho sesternica, trochu pohŕdavo povedala s tebou aj tak chodiť nebude. Práve vtedy prišil do kaviarne Marko, a vymenil si s Jasmínou veľmi dlhý bozk – boli najkrajší a najstabilnejší pár, aký všetky zídené poznali. Marko a Kevin boli najlepší kamaráti, no obaja boli úplne rozdielni: Marko nadovšetko miloval Jasmínu a v živote by ju neopustil, Kevin bol nenapraviteľný sukničkár. Okrem Glórie, ktorá bola jeho sesternicou, okrem Manuely, ktorú nechcel, a okrem Jasmíny, ktorá nechcela nikoho iného než svojho Marka, mal pomer asi so všetkými dievčatami v okolí. Dokonca aj s Valentínou, ktorá tragicky umrela, a odvtedy sa na ňu radšej nespomínalo. Odkedy však ich partiu opustila, Stacy a Daisy aspoň stratili jednu z konkurentiek. Zrazu k nim prišlo nové dievča. Černoška. Ahojte, ja som tu nová, povedala. Všetci sa na ňu zvedavo pozerali. Počuli, že do mesta sa malo prisťahovať nové dievča, no černošku ešte naživo nikto z nich nevidel. V tomto meste žili takmer výhradne samí blondiaci. Jedine Marko mal tmavé vlasy. Volám sa Dileidy, povedala, a takmer všetkým bola hneď sympatická – okrem Stacy, lebo vytušila, že čierna Dileidy padne do oka Kevinovi. Mal rád výzvy a mal rád novinky. Dileidy bola oboje. A Stacy mala pravdu. Všetci sa sotva stihli zoznámiť a už tu prišlo auto, z ktorého vystúpili Kevin s Daisy. Pozdravili partiu, Daisy sa žoviálne objala s Glóriou, s Manuelou, no keď chcela objať Jasmínu, uvedomila si, že je tu niekto navyše, a že na toho niekoho Kevin pozerá. Som Kevin, predstavoval sa neznámej, a hneď aj dodal, vieš, že vyzeráš ako moja budúca priateľka? Dileidy sa neveriacky a rozpačito zasmiala, a Daisy, obozretne, už trošku nahnevane, hoci sa snažila pôsobiť nad vecou a milo, vybrechla, až na to, že ty už máš priateľku, a svätučká Jasmína, v snahe zabrániť predčasnej hádke, hneď

68

povedala, to je Dileidy, tá nová žiačka, ktorú nám v škole spomínali, a Daisy na to vážne? No to je super, a Kevin sa chcel niečo spýtať, ale vtom... . Klopanie. Veľmi naliehavé. A: „Susedááá! Susedááá, no kde ste?...“. III. Nahnevane, sklamane a vystrašene pustila bábiku z rúk. „Už idem!“ zakričala zdvíhajúc sa z koberca. „Už!“ Do kuchyne (a predsieni v jednom) dobehla, keď už chcel sused odísť. Otvorila. V dverách si však zastala tak, aby nebolo vidieť dovnútra. „Dobrý,“ pozdravila, nebol to však veľmi srdečný pozdrav. „Psi vás pustili?...“. „Dobrý,“ odvetil. „Veď práve, tie vaše psy... . Zase behajú po mojej záhrade.“ Začervenala sa. Tento týždeň ju s tým otravoval už druhýkrát. „Prepáčte, hneď po nich pôjdem...“. Vyšla z dverí, dôrazne ich zabuchla. „Ja viem, že máte teraz... problémy,“ – prečo ten idiot nesklapne? Veď už idem! Nemôže to celé nechať tak? –, „ale viete... Tie vaše psiská mi pošliapu úplne celú záhradu. Ja viem, že oprava toho plota by pre vás teraz bola... . Ale pochopte ma, s tou záhradkou sa babrem celú jar, a oni prídu a všetko mi tam rozhrabú...“. „Ja viem, viem, len som... . Nabudúce ich zatvorím dovnútra.“ „Veď ja od vás nechcem, aby ste tie psiská mali zatvorené v dome...“. Slovo dom vyslovil trochu ironicky, hoci vzápätí zrozpačitel, akoby vyslovené hneď oľutoval. Prižmúrila oči, inak sa však tvárila, že ho prepočula. „Bola som zase v meste, na úrade, zatiaľ pre mňa nie je žiadna práca... . Celé roky som sa starala o matku, vypadla som z toho všetkého, ale snažím sa, takže...“. Zmĺkla. Načo mu to hovorí? Ten debil to vie. „Veď ja viem, viem... . Veď ja by som na vás tak netlačil... . Ja chápem, že to teraz máte také... . Ale tá moja záhradka... . Veď nemusíte ten plot úplne prerobiť... . Stačilo by možno... . Ja neviem, dať tam nejakú latu alebo čo... . Nech mi tam len nebehajú...“. IV. „Julka, Naďka, Lenka, dnu! Zlé, zlé dievčatá! Zase ste behali po susedoch? A neviete, že ten pako potom otravuje vašu mamičku? Zlé...“. Julka, Naďka a Lenka si však len veselo vrteli chvostmi a oblizovali jej ruky. Zamkla za nimi dvere. „Tak, a mamka sa už nemôže hrať,“ poznamenala. „Lebo Julka naposledy vzala mamičke za trest Valentínu a úplne ju dohrýzla na dvore, že... . Akoby Julka nemala svoje psie hračky.“ Vyčítavo na psa zazrela. „Ale teraz si mamička kúpila novú kamarátku... . Dileidy... . A vy, dievčatá, ju necháte na pokoji! Všetko necháte na pokoji!...“.

69

OK, dnes už asi hrania stačilo. Keď sú psi vo vnútri, chcú, aby sa venovala im. Ešte dobre, že ten blbec zaklopal, že rovno nevtrhol dnu... . To by bolo, keby ju tak, dospelú ženskú, videl, ako sa hrá s bábikami! To by nemala na krku už len dlhy, ale aj status blázna. A čo by robila potom? Ale... . Čo môže o tom vedieť ten usadený zamestnaný debilný sused vedieť? On má ženu, deti, robotu. Má svoj bežný nudný život, na ktorý si dovolí občas ťažkať. On neprežil celý život so zakomplexovanou materou, s ktorou nevydržal ani vlastný muž. On tej matke nerobil dokonalú dcérku, potom živiteľku a v posledných rokoch života opatrovateľku. On sa nemusel z bytu v Prešove presťahovať do tejto hnusnej dedinskej diery, do polorozpadnutého domu z bohvieakého roku pána (lebo iba ten si mohla dovoliť po predaji mestského bytu, ak si chcela bokom odložiť peniaze aj na maminu liečbu). On nevie, aké to bolo starať sa o umierajúcu matku, ktorá jej zničila takmer všetko, čo mohla. Sebavedomie, sebaúctu, všetky nesmelo načaté vzťahy, vyhliadky na budúcnosť... . Vždy si hovorila raz vyrastiem a potom... . Keď vyrástla, hovorila si raz si zarobím dosť, odídem, nikdy sa nevrátim a potom... . Alebo raz stretnem niekoho, kto so mnou vydrží dlhšie ako pár mesiacov, a potom... . Naposledy už len veď ONA raz zomrie a potom... . To však už vedela, že žiadne potom sa konať nebude. Lehota na potom uplynula, šťastná budúcnosť sa rozplynula, a ona ostala – nezamestnaná, vycicaná, poznačená – v tejto chajde bez vody (a najnovšie aj bez plynu, lebo jej ho odpojili kvôli jej večnému teraz nemám peniaze, nemôžem zaplatiť, ale potom...). Žiadne potom, žiaden muž, žiadne priateľky, žiadna nádej, že by to ešte mohlo byť lepšie, a namiesto vysnívaných copatých dcérok Julky, Naďky a Lenky len (ale naozaj je nutné to len?) Julka, Naďka a Lenka s chvostmi, obojkami a sklonmi behať po susedovej záhrade. Sused... . On myslí len na tú svoju hlúpu záhradku... . Keby k nemu nechodili jej psi, on by k nej nikdy neprišiel. A vraj dedinské vzťahy... . Možno ani nevie jej meno. Akurát keď mama skolabovala na dvore a ona – zúfalá, paralyzovaná – začala kričať o pomoc, unúval sa pribehnúť a zavolať sanitku. A potom prišiel na pohreb. A keď sa náhodou stretnú v obchode, pozdraví sa. To sú ich slávne susedské vzťahy. Tak prečo by ju mal odsúdiť práve on...? Veď Kevin, Daisy, Manuela, Stacy, Glória (a Marko s Jasmínou, samozrejme) sú jej jediní priatelia. Ba čo, omnoho viac! Jediní spoločníci, jediný kontakt so svetom, jediný zdroj jej spoločenského vyžitia... . Ich školské plesy, ich kávičkovanie (na jej posteli, ktorá je akože najlepšia kaviareň), ich vzájomné vzťahy... . Len vďaka nim sa zatiaľ nezbláznila. Hoci, paradoxne, kvôli nim by ju asi mnohí považovali za bláznivú. Ona však nemáva návštevy. Nie také normálne. Jedine ona občas navštívi svet. Úrad práce. Potraviny. A – odkedy umrela matka – obchody s hračkami. Vždy iný, pre istotu. Niekedy dokonca aj v inom meste. Aj cestovné môže byť pri jej príjme (pardon, dávke) hotovým luxusom, ale nech. Veď raz za čas si predsa môže dovoliť novú plastovú kamarátku... . A hru na život, ktorý mala mať.

70

Aspoň tých desať, pätnásť minút niekoľkokrát za rok (po tom, čo jej prídu peniaze) môže byť matka, ktorá prišla kúpiť bábiku pre svoju dcérku. Radšej nerozmýšľa, či jej predavačky tento príbeh veria. Aj keď – prečo by vlastne nemali? Vari má na čele napísané, aká ja neschopná, osamelá a nezmierená s tým? Vari nemá právo aspoň tých desať minút veriť, že všetko je inak?... . Keď upratuje bábiky (psi jej už pritom neodbytne lížu ruky, vynucujúc si jej pozornosť), naposledy ešte pozrie na auto (alias škatuľu od topánok). Zamyslí sa, potom tam však vloží Marka a Jasmínu. Pritisne ich k sebe. Bábiky sa usmievajú. „Milujem ťa,“ povie Jasmína. „Aj ja teba,“ povie Marko. „Vždy, navždy, od prvej chvíle. Nikdy ťa neopustím. Nikdy. Aj keby všetci ostatní áno, ja nie...“. Ostatné bábiky odloží pod posteľ, ale Jasmínu a Marka nechá v aute. Nech sú tam hoc aj celú noc. Alebo aj celú večnosť. Ona predsa nebude tá, čo ich rozdelí... .

Tomáš Kičina Trúbenie na mesiac

Otec nevychádzal s mojím strýkom príliš dobre. Vždy sa doberali a súťažili medzi sebou v rôznych absurdných súťažiach. Pamätám si na jednu vo varení guláša. Mama raz pochválila strýkov guláš v prítomnosti otca a myslím, že to s tou chválou až prehnala, pretože otec bol z toho dosť nervózny. O pár dní neskôr sa rozhodol, že sa postará o obed a uvaril nám, pochopiteľne, guláš.

Chcel strýka tromfnúť, to bolo jasné, a ja som mal v tomto ich boji figurovať ako rozhodca. Naložil mi, sledoval ma prísnym pohľadom a hneď ako som

prehltol prvé sústo, nedočkavo sa ma spýtal: „Tak čo povieš?!“

Pochválil som ho. Guláš to bol naozaj chutný, ale rovnako mi chutil aj ten strýkov. Preto som neprehlasoval, že „toto je najlepší guláš, aký som kedy

jedol“ a podobne. Viem, že by to bol rád počul, ale nechcel som mu lichotiť. Bol predsa už nejakú tú dobu dospelý... .

Neskôr ku gulášu zaujala stanovisko aj mama, a to veľmi pozitívne. Na rozdiel od toho strýkovho, otcov do výšin gurmánskeho neba nevyniesla. A akoby naschvál sa pred našimi dverami zjavil aj samotný strýko, nuž neostávalo nič iné, len ho vpustiť dnu. Mama ho ponúkla otcovým gulášom a on neodmietol. Využil príležitosť ako môjho otca nahnevať, keďže zaraz po ochutnaní prehlásil, že guláš je to síce veľmi chutný, no otec sa bude musieť zdokonaľovať, aby raz dosiahol kvality jeho vlastného pokrmu. Potom začal podrobne vysvetľovať, čo by spravil inak a akým spôsobom by dosiahol

71

lahodnejšej chuti, až to nakoniec otec nevydržal a povedal niečo v tom zmysle, že nech nám teda varí ten diletant a dlhý čas sa vareniu vyhýbal. Bol piatok a ja som mal pred sebou voľný víkend, takže som sa tešil, že si konečne odpočiniem od práce a nijak dobre mi nepadlo, keď som v kuchyni našiel sedieť strýka. Chcel som si len tak hovieť, prijímať ticho okolia, otvoriť si knižku a mať od každého pokoj, ale strýko sa na mňa vyrútil s veľmi vrúcnym a ohlušujúcim pozdravom. Nemal som na strýka náladu, i keď som s ním nikdy žiadny problém nemal. Bol to síce nafúkanec, no ja som sa nad to vždy dokázal povzniesť. A popravde, nedá sa povedať, že by bol úplne nezaujímavý. Vlastnil množstvo kníh o mimozemských civilizáciách a veľmi rád o tom rozprával. Rozprával o tom pomerne často, pretože otca tie reči neskutočne štvali, keďže bol veľký pragmatik a nenávidel nepodložené teórie. Pozdravil som, napil sa vody a snažil som sa pomaly vykĺznuť z kuchyne, ale strýko ma zastavil. Vytiahol balíček kariet a ja som vedel, že na mne bude skúšať jeden zo svojich nových trikov. Roztiahol karty do vejáru a pokynul mi, aby som si jednu zobral. Nechcel som mu pokaziť radosť, tak som si vybral pikovú šestku, označil ju fixou a vrátil späť do vejárika tak, aby strýko nevidel, akú kartu som označil. Potom mi ukázal akýsi špecifický druh miešania (karty mu lietali v rukách, že som ich nestačil sledovať) a nakoniec mi víťazoslávne podstrčil pod nos moju pikovú šestku. „Fajn,“ poznamenal som. „Počkaj, to ešte nie je všetko. Vlož mi tú kartu späť do vejárika.“ A ja som mu ju tam vložil. Potom to všetko znova zamiešal a keď povykladal karty na stôl, moja piková šestka tam nebola. „Mám ju v náprsnom vrecku,“ oznámil mi a siahol si do vrecka na košeli, odkiaľ vytiahol označenú kartu. „Ide ti to,“ pochválil som ho. Keby som nebol taký unavený, vyzvedal by som sa, ako to urobil, ale na žiadne podobné debaty som nemal chuť, a tak strýko karty sklamane odložil. Mama mi potom ozrejmila dôvod strýkovej prítomnosti. Vraj sa mu v blízkosti nášho príbytku pokazilo auto a ona mu veľkoryso ponúkla nocľah u nás, pretože na servis bolo už trocha prineskoro. „Kde je otec?“ spýtal som sa mamy predpokladajúc, že sa vzhľadom na nevraživosť voči strýkovi schováva niekde v spálni. „Zasa sa pochytili...,“ oznámila mi, pričom strýko vystrúhal nevinný výraz. „Je príliš precitlivený,“ dodával na svoju obhajobu, „povedal som mu len, že by si mal kúpiť nové auto.“ „Povedal si mu, že jeho auto vyzerá ako pojazdný kontajner...“. „Len som žartoval,“ obhajoval sa strýko naďalej. „... a že nech neparkuje v blízkosti smetných košov, pretože do neho ľudia začnú hádzať odpadky,“ dokončila mama. To bolo tvrdé. Ako každý starnúci chlapík, aj môj otec mal vybudovaný určitý vzťah so svojím starnúcim autom. Všetky tie spoločné štartovania, preraďovania, tankovania, neštartovania... .

72

„Nemal si ho provokovať, strýko. Ty si jednoducho nemôžeš pomôcť, že?“ „Prepáč mi to. Posledné, čo som chcel, je narušiť rodinnú pohodu v piatok večer. Vážne som nečakal takú reakciu.“ „Akú reakciu?“ spýtal som sa. „No, zastavil auto na druhej strane ulice a odmietol sa s ním pohnúť. Vraj, už s autom ďalej nepôjde,“ objasňovala mama. „Doslova povedal, že jeho auto odmieta voziť takých smradov, ako som ja,“ spresnil strýko. „A kde je teraz?“ vypytoval som sa. „Trucuje. Povedal, že ak u nás strýko ostane cez noc... .“ „Presnejšie – ak ten všivák prekročí prah nášho domu...,“ dodával strýko na autenticite. „... tak on radšej prenocuje v aute.“ „V aute?“ povedal som neveriacky. „Možno by som mal ísť za ním a ospravedlniť sa mu. Vonku je dosť zima...,“ zdvíhal sa strýko zo stoličky. „Nie, len to nie!“ povedali sme s mamou naraz. Navrhol som, že za ním pôjdem ja, ale matka mi tvrdila, že to nebude potrebné. Vraj ho to o chvíľu omrzí a vráti sa späť. Bude síce šomrať, ale určite sa vráti, pretože je príliš pohodlný a prázdny žalúdok mu nedovolí zaspať. Pomyslel som si, že to presne vystihuje môjho otca, a preto som sa pobral do svojej izby, kde som sa položil na posteľ a po chvíli aj zaspal. Nemal som v pláne oddať sa spánku, ale akosi ma premohla únava, a tak som na chvíľu takýmto spôsobom utiekol od lapálií každodenného života. Prebudil ma až mamin šepot. Skláňala sa nad posteľou neúnavne šepkajúc moje meno. Nemal som príliš tvrdý spánok, a tak sa celá tá procedúra prebúdzania uskutočnila bez akéhokoľvek šklbania, oblievania či udierania na gong. „Deje sa niečo?“ spýtal som sa. „Ešte sa nevrátil. Musí byť hladný a vonku nie je najteplejšie a... .“ Nemusela pokračovať. Posadil som sa na posteli pripravený konať. Pripadal som si dôležitý. Ja, na najnižšom stupni rodinnej hierarchie a predo mnou takáto ťažká a dôležitá úloha – obmäkčiť jednu kamennú hlavu. Chápal som, že mala o otca obavy. Bolo krátko po desiatej a to značilo, že otec sa doma neobjavil už niekoľko hodín. Predpokladali sme síce, že zaspal niekde na zadnom sedadle, ale aj tak mi mama zabalila nejaké to jedlo, aby náhodou cez noc nestratil na váhe (podľa mňa by mu to neuškodilo), a poslala ma do tajov noci. Keby vtedy videli susedia, ako ma mamka vystrkuje z dverí s igelitovou taškou plnou jedla, možnože by nado mnou prejavili ľútosť: „Taký mladý a už ho posiela do sveta... .“ Ale trápnosť situácie som si vtedy neuvedomoval. Bol som poslom mieru, pripraveným pocukrovať vaše srdcia, pofúkať vám rany, vybozkávať vaše staré mamy, ak by to bolo potrebné. Všetka tá moja nechuť a neistota sa roztopili spolu s tichom večera v stĺporadí pouličných lámp. Vôňa voľného víkendu v povetrí prebila pachuť pracovných dní, ktorú som ešte nedávno prevaľoval na jazyku a nebyť otcovej zarputilosti, mohol to byť bezstarostný večer. Bola to

73

práve otcova tvrdošijnosť, ktorá ma vyhnala do ulíc okúsiť atmosféru do driemot upadajúceho sídliska. Mohutné psi si vodili svojich majiteľov na dlhých vodidlách a mačky ako samozvané modelky noci korzovali po vypuklých asfaltových mólach. A ja som bol len nepatrná čiastočka v črevách jednej periférie, zatiaľ čo svetielka v oknách panelových gigantov prezrádzali prítomnosť ľudí ohlodávajúcich kosti chabej televíznej zábavy. Unášaný chodom udalostí som si uvedomil, že vlastne ani neviem, kde otca nájdem. Nijako mi to doma neozrejmili. Azda si v tom zhone mama neuvedomila, že hľadať otca v jednom z množstva tých pojazdných krabíc vonku, bude problém. Boli všade. Ohlodávali zeleň, uštipovali si z posledného krajca prírody a svoje vydobyté miesta si značkovali nápismi „reservé“. Hľadal by som zrejme dosť dlho, keby sa pokojom noci neprehnal ostrý zvuk klaksónu. Bol to otec, ktorý ma spozoroval, ako bezradne blúdim v aleji áut a nezdráhal sa pritom zobudiť niekoľko nemluvniat ani vetché babičky, ktoré po úmornom snažení konečne zažmúrili oko. „Dúfam, že máš v tej taške jedlo,“ ozval sa otec. „Vydesil si ma,“ povedal som ešte stále preľaknutý. Len sa uškrnul a otvoril mi dvere na mieste spolujazdca: „Nastupovať!“ Poslušne som nastúpil a podal otcovi tašku s jedlom. Vybral z nej dva sendviče a jeden mi podal, napriek tomu, že som nebol hladný. „Nerád jedávam sám, obzvlášť po boku môjho vychudnutého syna,“ argumentoval. Nemyslím si, že by som bol nejako zvlášť vychudnutý, ale odnechcelo sa mi vtedy protestovať, a tak som mlčky začal pracovať na svojom sendviči. Zaraz som si však spomenul, aká je náplň môjho poslania a tíško som povedal: „Poďme domov, otec.“ A on chvíľu mlčal, akoby premýšľal, no napokon z neho vyšlo: „Nemôžem sa vrátiť, pokiaľ je u nás. Bola by to moja prehra.“ Aj keď som podobnú odpoveď očakával, celkom ma to nahnevalo: „Preboha, prečo musíte medzi sebou neustále súťažiť?! Veď je to hlúpe!“ „Neviem, možnože spolu inak vychádzať nevieme... .“ „Ale to je predsa nezmysel!“ prerušil som ho. „Jednoducho, nemám toho chlapa príliš v láske.“ Zahľadel sa do prázdnej uličky pred sebou a povedal: „Vážim si, že si za mnou prišiel. Bol som tu tak osamelý. Keď som ťa videl, ako robíš slalom medzi všetkými tými autami, mal som chuť vyť, vyť ako blázon, aby si ku mne našiel cestu. Veď vieš – ako vlk snažiaci sa nájsť svojho druha v hmlách.“ „Prišiel som rád zažehnať tvoj vlčí hlad,“ zarýmoval som. „A takmer si sa zvlčil, keď som na teba takýmto spôsobom zavyl...,“ zatrúbil otec. „Otec!“ vykríkol som súcitiac so všetkými prebudilcami. „Prepáč, nechcel som. Sotva som sa toho dotkol!“

74

Niekto v diaľke zakričal čosi veľmi nelichotivé na našu adresu. „To asi nebol člen svorky,“ zažartoval otec a keď som si všimol, že pôsobí o čosi uvoľnenejšie, snažil som sa vrátiť k pôvodnému problému. „Myslím, že tejto hre skutočne nerozumiem. Nie si žiadnym vlkom samotárom. Doma sa o teba strachuje manželka, zatiaľ čo syn plní funkciu bezplatnej donáškovej služby. A teraz tu sedíme na predných sedadlách ako v autokine, akurát, že film už dávno skončil. Preťahuješ, otec. Viacej sa už spraviť nedá. Vždy si mi vravel, že by som sa mal naučiť žiť v tomto svete aj s úplnými idiotmi, pretože tí ma raz budú platiť a ja sa to učím. Viem, že by bol bez nich svet krajší, ale keď už sú tu, treba ich brať ako nutné zlo a nikdy im nedovoliť, aby s tebou vybabrali. Vždy treba byť krok pred nimi a aj keď neškodný hlupák, na ktorom závisí tvoje živobytie, prestáva byť neškodným, nikdy mu nemôžeš umožniť, aby jeho pocit nadradenosti bol niečím väčším ako sebaklamným príznakom moci. Ale strýko, môj neškodný strýko, je len pešiakom v krajine veží a kráľov a zatiaľ čo si ty ničíš chrbát na týchto sedadlách, on okupuje pohodlnú pohovku v obývačke. Hádam len, že mu nedopraješ lepší spánok!“ „Máš pravdu,“ prehodil ledabolo. Fakt, že mi dal za pravdu, som bral ako obrovský pokrok, no odrazu som nevedel ako pokračovať, a tak som čakal, že otec naštartuje auto a zaparkuje niekde pri dome. On sa však ani nepohol. Len sme mlčky sedeli a konzumovali jedlo, ktoré zabalila mama. Niekoľko metrov pred nami sa črtal náš vežiak, ale prišiel mi ďaleko, akoby cesta, ktorá k nemu smeruje, bola zatarasená alebo akoby pred nami stála akási nezdolateľná závora. Zdalo sa mi, že sa u nás v obývačke svieti. To zrejme mama vyzerala, kde toľko trčíme, ale pochybujem, že nás videla. Krčili sme sa v tmavom aute a ja sám som videl otcovi do tváre len vďaka svetlu, ktoré sálala pouličná lampa v našej blízkosti. Nakoniec som to nevydržal a povedal som: „Naštartuj konečne to auto a poďme domov, prosím ťa.“ „Nemôžem,“ reagoval chladne. „Prečo? Prečo nie?“ „Počúval som autorádio a vybila sa batéria,“ uškrnul sa otec. Nuž, bol to rozhodne pragmatický dôvod, prečo nenaštartovať auto. „Teraz tu ten chlap ostane sedieť naveky,“ pomyslel som si. No otec ku mne konečne otočil hlavu a prehovoril: „Ty choď domov, ja prídem neskôr. Chcem si tu ešte chvíľu posedieť, porozmýšľať o istých veciach a potom prídem, sľubujem. Je fakt, že sa potrebujem pohodlne vyspať.“ Urobil to celkom rozumne, keď to zvalil na potrebu pohodlného spánku. Nemusel si príliš otvárať srdce, že sa mu cnie za domovom, že potrebuje pocítiť ženskú nehu, že sa obáva samoty, ako každý človek, ktorý si od nej odvykol. Musel vedieť, že mu to s tým spánkom neuverím, ale vravel som si – otec, dus to v sebe, nechaj sa tým požierať, my chlapi sme niekedy takí, ja viem. Pobral som sa teda domov s čiastočným úspechom. Pamätám sa, ako som sa ešte otočil a uvidel otca ponoreného v myšlienkach hľadieť kamsi do prázdna.

75

Únava sa zráčila na jeho tvári a dodávala jej istý zádumčivý ráz. A ja som mal chuť pristúpiť k okienku a povedať mu – Ty s tou tvojou tvrdou hlavou, ktorá je len barikádou v perejách života... . Zatínaš pästičky ako dieťa a žiališ nad svojou úbohosťou ako mladík, no my ťa potrebujeme ako chlapa, pretože ja – ja som ešte príliš slabý a zmätený – ale nikdy by som to nepovedal, pretože vždy mi vravel – ′Nikdy nehovor o svojich slabostiach, vieš ako dopadol Achiless′′. Ten večer som mal otca výnimočne rád, aj keď dokáže byť riadne neznesiteľný, ako napríklad to jeho neustále pozastavovanie sa nad platenými záchodmi. Platené záchody sú jeho strašiak, vždy kvôli nim narobí veľa kriku a tie jeho prehlásenia ako: Strom si odo mňa nikdy nič nepýtal!′ – sú vskutku iritujúce. Ale snažím sa mu rozumieť. Nevie sa prispôsobiť, nevie pochopiť, že niekto môže pýtať peniaze aj za to, že sa vyprázdnite. Tie problémy s prispôsobovaním som azda aj zdedil, no na rozdiel od neho som sa zmieril s platenými záchodmi. Na druhú stranu si vždy rád spomínam na to, ako mi raz učiteľka zhabala karty s nahými ženami. Neviem, kde som ich už získal a vyzerali byť riadne staré (súdiac podľa stavu ohanbia), no bol som vtedy mladým chlapcom a zrejme som si zaumienil, že takýmto spôsobom oslovím svojich nevyzretých spolužiakov. Zaujatý hrou som si však nevšimol učiteľku za chrbtom a tasiac víťazoslávne žolíka do stredu lavice (ten bol mimoriadne chutný), som sa čochvíľa musel potýkať s jej závistlivým pohľadom. A bol to práve otec, ktorý ma obhajoval so slovami, že som chcel len „demonštrovať historický materiál z dôb, kedy sa ženy ešte neholili tam dole.“ Myslím, že tým učiteľku úplne usadil a ja som bol na neho veľmi hrdý, aj keď som tie karty už nikdy viac nevidel (ktovie, kde ich ukrýva). V tichosti som načúval, či začujem štrngot kľúča vo dverách a pevne som veril, že otec splní sľub a vráti sa do svojej postele, no zaspal som skôr, než k tomu došlo. Až ráno po prebudení som napätý zamieril k spálni rodičov a nazrel cez kľúčovú dierku (ešte nikdy som to nerobil, nepatrí sa to), či neuvidím otca zakrúteného v perinách, ale jeho strana postele bola prázdna. Sklamane som odvrátil hlavu, no potom mi udrela do nosa známa vôňa. V obývačke na pohovke odfukoval strýko a ja som si pomyslel: „Ale potom to môže byť jedine...!“ V kuchyni som našiel otca. Stál pri veľkom hrnci, v ktorom bol pôvodca všetkej tej arómy. „Chcel som ťa prekvapiť,“ povedal otec, keď zaznamenal moju prítomnosť. „To sa ti skutočne podarilo, nie som zvyknutý na happyendy.“ „Viem, že som vravel, že už guláš variť nebudem, ale myslím, že mama ocení, keď si bude môcť trocha dlhšie pospať a čo je hlavné – pamätám si, ako si ho mal vždy rád, takže tento guláš bude špeciálne pre teba. Zaslúžiš si ho za to, že si ma nenechal v štichu,“ usmial sa otec. „Ďakujem,“ povedal som takmer až dojatý. „Prepáč, za ten večer. Ja som... . Bol som... . Veď ma poznáš... .“ Poznal som ho a súcitne som pritakal hlavou. Potom otec okúsil čosi zo svojho diela a pyšne prehlásil:

76

„Toto tvojho strýca posadí na zadok!“ Bola to možno nevinná poznámka, ale dávala tušiť, že otec sa nezmení. Bude to navždy ten otec, ktorý nadáva na platené toalety, bojuje so strýkom o pomyselnú korunu prvenstva a schováva karty s retro nahotinkami kdesi v útrobách manželskej postele (mám také podozrenie). „Niet úmornejšej práce ako snaha zmeniť človeka,“ pomyslel som si a rezignovane som pokrčil ramenami. Nabral som si plnú lyžicu výdatného pokrmu a potom som oznámil prihliadajúcemu otcovi: „Výborný, skutočne výborný. Kam sa naň hrabe ten strýkov!“ A myslel som to úprimne. Robil ho predsa špeciálne pre mňa.

Katarína Želinská Čiernobiely svet

„Už ste jedli?“ Dievčatko so zle zapleteným vrkočom pokrútilo hlavou. „Luca, ticho buď!“ Brat ho štuchol pod rebrá, až zapišťalo. „Mama nevarila, čo?“ „Mama je v Lehote.“ „A čo tam robí?“ „Išla na pohovor.“ „Keby naozaj toľko chodila na pohovory, mala by dnes štyri roboty a nie... .“ „Naozaj.“ „Čo naozaj?“ „Varila!“ So zaťatými päsťami a vráskou nad nosom, ktorá mu vybehla vždy, keď sa zlostil, vyzeral presne ako jeho otec. „Včera,“ kapituloval, keď zhrbená žena zložila zo sporáka hrniec, z ktorého sa po celej miestnosti šírila dráždivá sladko-kyslá vôňa. „Bežte si umyť ruky!“ „Maja!“ jej hlas sa odrážal od studených stien trikrát silnejšie ako v od jedla vykúrenej kuchyni. „Ty nebudeš jesť?“ „Nie som hladná,“ polohlasná odpoveď, akoby plná potlačeného chvenia, zanikla v spontánnom detskom výkriku: „Tetu bolí bruško?“ „Ju furt niečo bolí, pichá, škriabe,... . Odmalička bola ako z makového kvetu. Zafúkalo a už ležala so zápalom pľúc!“ hundrajúc sťahovala na tanier časť zemiakov, čo vysypala pred chlapca. „Choď jej to odniesť, Ďuro!“ „Prečo ja?“ Rumenec, tak častý a nenávidený na tvárach takmer dospelých chlapcov, zablikal a zmizol, takže prísny pohľad starej mamy ho nestihol zachytiť. „Ja to odnesiem!“

77

„Rozsypeš,“ zahundrala znova, odtisla dievčatko naspäť k stolu a obula si vyčaptané sivé papuče, lebo na schodoch vedúcich k izbám už nebol koberec. „Dajte!“ vytrhol jej z ničoho nič tanier z rúk. Nepovedal ani ň, keď vchádzal do jej izby, aj zaklopať sa hanbil. Našťastie už sedela celkom oblečená pri klavíri. Viac sa mu páčila iba v nočnej košeli.

„Toto... ti posiela babka,“ natiahol ruku s tanierom. „Hovorila som, že... .“ Zasekla sa. Stál vo dverách, ani sa nepohol a strašne zvláštne na ňu pozeral.

„Ďakujem.“ Neušlo jej, že keď sa dotkla jeho drsnej opálenej kože, zachvel sa. „Je tu aj Lucka?“ Neurčito pokýval hlavou. „Prečo nehráš?“ odvrátil sa od nej ku klavíru. „Je rozladený. A niektoré klávesy už ani nefungujú.“ „Možno by sa dal opraviť... .“ „V dedine nie je nikto, kto by rozumel klavírom.“ „Ja by som sa na to možno pozrel... .“ „Ty?“ usmiala sa a neušlo jej, ani ako znova sklopil zrak. „To nejde, Jurko!“

„Už môžem?“ Tri slabé zaškrabkania – to bolo ich znamenie. „Poď!“ Ležala v horúcej mútnej vode a znovu mala chvíľu pocit, že bolesť je len slovo. Dievčatko si rýchlo sťahovalo vrúbkované pančuchy a hladina stúpla takmer nad okraj vane, keď jej pritlačilo studené nohy na brucho. „Pekne to vonia.“ „To je alchemilka,“ vylovila zle zapletený vrkoč na studené svetlomodré obkladačky. „Môžem tu ostať spať s tebou a s babkou? Prosím, môžem?“ „Neviete, kade sa chodí domov?!“ stískala dievčatku mokrú ruku. „Sľúbil som babke, že jej pomôžem s drevom... .“ „S drevom! Ty si myslíš, že som sprostá alebo čo, Ďuro?!“ zahnala sa pre zmenu po chlapcovi, no ten sa vliekol asi dva kroky za nimi. „Chodíte si tam vylievať srdce a oni vám dovolia, aby ste im skákali po hlavách! Na čo ste sa sťažovali dnes? Že máš už tri roky tie isté prezuvky?!“ pritiahla si dievčatko až k tvári. „Že som ti zasa neurobila desiatu?! Lucia!“ V poslednej chvíli ho odtiahla od predného svetla trúbiaceho auta, lebo sa jej vytrhlo a bezhlavo rozbehlo dole po ceste. „Preboha živého, mohlo ťa zabiť!“ Pritúlila si vyplašené telíčko pod rozopnutý kabát. „Moje zlato, mamka už nekričí... .“ Cítil sa trápne, ale statočne vydržal dve minúty ticho stáť, kým sa znova pohli. „A skade ti ich mám vziať?!“ prudko zasunul stoličku, až sa po krátkom balansovaní v napätom tichu prevrátila. „Robím ako kôň, som tam celé dni a noci – a čo z toho mám? Hovno!“

78

„Nekrič tak, zobudíš deti,“ zbierala zo stola, ale sama sa ktovieako nesnažila stlmiť nárazy jedného taniera o druhý. „Keby si chodil z roboty rovno domov.“ „Povedal som ti, že už nepijem!“ Pohŕdavo odfúkla. „Povedal, či nie?!“ Keby ju aspoň udrel. Keby sa aspoň napriahol tou veľkou vráskavou dlaňou a dotkol sa jej. Všetko by bolo lepšie ako to citové vákuum, v ktorom už niekoľko rokov žili. Odkedy sa narodil Ďuro. Odkedy začal tak zvláštne hlúpo žiarliť. „Deti chodia jedávať k tvojej mame, lebo im nemám za čo kúpiť ani šunku!“ „No a? Je to ich babka.“ „Ale ty si ich otec!“ Vedela, že je to zbytočné. Rovnako, ako čakať ho každý deň s teplou večerou a dúfať, že si to všimne. Že sa to zmení. „Ak vôbec... .“ Až nadskočila. „Čo si to povedal?“ Bledomodrý porcelán, ešte s vyšúchanou potlačou Made in Czechoslovakia, sa rozletel na tisíc a jeden drobných kúskov. „Čo si to povedal?!“ S rukami vbok a očami stĺpom vyzerala oproti stopäťkilovému zhrbenému chlapovi tak zúfalo, až sa sama rozplakala.

„Mamka,“ v tme izieb so zavretými dverami sa mihol zle zapletený vrkoč. „Mamka, ja som sa počúrala... .“

Pokrčil plecami, akože „Čo ja s tým?“ a zmizol za vchodovými dverami, nad ktorými sa aj v noci belelo G + M + B. Nerozmýšľal, prečo to robí. On len počúval celý život. „Keby si si zobral nejakú poriadnu, mohlo sa vám žiť!“ Nerozmýšľal, či to bola pravda. „Sám si za to môžeš! Len robíš ako hluchý – a ju nechávaš doma. Šunky váľať.“ Nikdy jej to nevyhodil na oči. Len počúval. „Ktovie, čo celé dni robí... . Nenavarí, nepoperie, deti mi pošle sem – čo ty vieš, či je tiež sama v tom prázdnom dome...?“ „Je ti dnes lepšie?“ Vždy sa v spoločnosti svojej švagrinej cítila rozpačito. Možno preto, že ju vždy považovala za celkom rozhľadenú a o seba dbajúcu ženu a nedokázala pochopiť, ako môže žiť v dome, kde aj záclony viseli presne tak isto, ako ich tam v štyridsiatom piatom zavesili. „Jani, povedz, koľko potrebuješ a ja ti to normálne dám, nemusíš mi nič vracať.“ „Neprišla som pýtať peniaze,“ urazene odtiahla ruku z bielej plachty, ktorá aj cez deň ostávala rozprestretá. „Tak to dávam Lucke a Jurkovi, ako ich teta.“ „Ďakujem!“ chytila studenú bielu päsť a pritisla si ju k pásu. „Zbil ťa?!“ Pokrútila hlavou.

79

„Ďura bije. Že syna musíš. Potom prespáva u kadejakých kamarátov, aby sa s ním večer nemusel stretnúť. A Lucka sa zasa začala počúravať... . To nie je život, Maji!“ „Ja viem,“ pritisla sa aj ona. „Lepšie, ako si myslíš... .“ „Chcela by decko a myslí si, že keď sa volá Mária, tak jej ho opatrí Duch Svätý,“ vhadzovala do malého železného otvoru jednu triesku za druhou, hoci jej snáď stokrát navrhli, že kúpia normálny plynový sporák. „To je rozum – decko. A chlapa žiadneho!“ Nikto si nevšimol, ako mu obeleli hánky, keď z celej sily zvieral okraje stoličky, aby nevideli, že je tam a počúva, čo nechce počuť. „Ako viete, že nikoho nemá?“ Zhrbená stará žena si skoro zarezala do prsta, tak sa rozosmiala. „Maja? A koho, prosím ťa? Krivého Karola? Ten jediný sa za ňou a za polovicou dediny vláči, a aj to, len keď má vypité.“ „Mohla by si predsa vyberať... .“ „Hej,“ smiala sa, aj keď kládla na stôl nahrubo pocukrované kysnuté cesto. „Akurát, že ju by si nevybral nikto!“ „Lucka? To si ty?“ Dvere sa trochu pootvorili, ale bez zaškrabkania. Skoro vykríkla, našťastie to v poslednej chvíli potlačila. „Jurko!“ Ako zhypnotizovaný sledoval ruky, ktorými si prikrývala prsia. A cítil, ako sa v ňom niečo zvláštne prebúdza, ako ho doteraz nepoznaná sila poháňa vpred, do vane, v ktorej sedí ona, nahá a krásna, ako mu na šiji naskakujú zimomriavky a zároveň po čele stekajú kropaje potu, ako sa mení – rastie... . „Čo to...,“ nestihla ani dopovedať. Dvere sa zabuchli a ostrý mužský hlas doznieval v rozsvietenej chodbe ešte dlho potom, čo ňou prebehla v žmoliacej sa osuške. „Myslíš, že som si nič nevšimol?“ Tieň, pobehujúci po kuchynskej linke, zastal tak, že celkom prekryl ďalší, oveľa menší. „Priznaj sa!“ Oba tiene mlčali. Ticho na chvíľu preťalo ostré fľasnutie. „Priznáš sa?!“ Fľasnutia duneli ako strely z guľometu. „Prestaň!“ Žena pavučinou zo svojich tenkých rúk omotala stopäťkilové telo. „Daj mu konečne pokoj!“ Chlapec využil moment prekvapenia a zmizol aj s tieňom za veľkými dverami G + M + B. „To je presne tvoja výchova!“ „Je to dieťa, Miro. Mal by si si to raz a navždy uvedomiť... .“ „Dieťa,“ hundral, aj keď mal pred sebou rozložený servis dokonale vydezinfikovaného skla. „A vláči sa za vlastnou tetkou!“ „Máš dakoho, čo?“

80

Zhrbená žena nebola nikdy viac vystretá. „A ty si myslíš, že pri ňom sa budeš mať ako ruská cárovná? Ukáž mi jedného takého sprostého chlapa ako Miro, čo ťa bude živiť len preto, že si jeho žena!“ „Nikoho nemám,“ zahanbene žmolila okraj obrusu a v podstate už ľutovala, že chcela počuť aj iný názor. „Neklam, vidím ti to na očiach. Chceš vymáhať alimenty, čo? Celý život ti o nič nešlo, len o peniaze. Nechávať sa vydržiavať a nerobiť... .“ „Mama!“ „Ty sa nepleť do vecí, ktorým nerozumieš!“ Bolo až neuveriteľné, ako svojím zničeným zošúvereným telom držala v šachu dve zvyšné, prekypujúce mladosťou a životom. „A keď teda nikoho nemáš, kam pôjdeš?“ Pokrčila plecami, hoci vedela, že nikam. Rodičia by jej položili takú istú otázku v takej istej dedine. Tromf však mala zhrbená žena stále v rukáve. „Si nezamestnaná – deti dajú jemu.“ Skončila. Vo svojom pláne, nádeji aj živote. „Veď sa rozveď, keď nevieš, čo od rozkoše. Pľuť na teba budú!“ Druhýkrát sa obzrela a bol od nej iba na niekoľko krokov. „Čo ešte chceš? Prečo mi už raz a navždy nedáš pokoj?!“ Vedela, že je to rovnako zbytočný výkrik, ako ten posledný, po večernej omši, za krčmou... . Ťahal nohu cestičkou v prachu a za chodu si rozopínal nohavice. „Nie, teraz nie..., nemôžem!“ Rozbehla sa k jedinej lampe, čo v celej ulici svietila, ale on, hoci ťarbavý a pomalší, bol jej tieň. Už ju stískal tvrdými prstami v páse... . Z tmy pri potoku najprv len zablýskal pár dravých očí, no hneď nato sa vymrštilo aj chudé chlapčenské telo a prekvapivou silou odhodilo krivého Karola k mostíku nad tichučko zurčiacim prúdom. „Jurko!“ jej ďalší výkrik zanikol v praskote prehnitých dosiek, ktoré sa spolu s bezvládnym chlapom zrútili do vody. „Taký bol ožratý, že sa ani nevedel postaviť!“ šermovala kuchynskou utierkou, až vyrušené muchy nespokojne opúšťali svoje vyhriate stanovištia. „Utopiť sa v päťcentimetrovej vode – tak mu treba... .“ Triasla sa na celom tele, aj zabudla na obvyklú pálivú bolesť v podbrušku, ale chlapec naďalej sedel so sklonenou hlavou a do očí jej nepozrel. „Akurát po ňom ostalo viac detí ako úžitku. Ešte aj to posledné autobusárove je jeho!“ Snažila sa ho aspoň dotknúť, ale zakaždým odtiahol ruku až pod lavicu. „Zajtra prídi pred desiatou, tých lineckých treba aspoň päť plechov a to nehovorím o orechových... .“ „A nebude ich priveľa? Pre dvadsať hostí... .“ Veľmi rýchlo pochopila, že od poslednej návštevy sa jej názor neberie do úvahy. „Nakúpiš. Margarínu je tam tak pod necht.“

81

Našťastie sa obe stratili medzi regálmi so zaváraninovými pohármi a ticho šuštiacou múkou. „Jurko, nebola to tvoja vina.. .“ Vrhla sa naňho a on jej znova úspešne uhol. „To včera si sa tak poudieral?!“ Aj keď si prisahal, že už nikdy na ňu ani nepozrie, len čo mu studeným bruškom prsta prešla po lícnej kosti, všetko bolo zabudnuté a nikdy neuskutočnené. „A kedy chceš odbehávať? Roboty je tu ako na kostole.“ „Len obliecť Lucku, viete, že Miro na také veci... .“ „Dobrá žena vstane skôr, aby si stihla všetko porobiť!“ Mala na jazyku, že nebyť nezmyselných nákupov a znášania stolov od všetkých susedov by bola tá najlepšia, no radšej sklonila hlavu nad horúčavu sálajúcu rúru. Požičanú. Niečo jej v náhlej spolupatričnosti skĺzlo po ramene, ako chlácholivé pohladenie. „Je ti zle, Maja? Si biela ako stena... .“ „To ja vždy,“ mávla studenou rukou, ktorú si celý deň pritláčala k bruchu. Možno by sa jej opýtala ešte niečo, ale piaty plech lineckých sa hlasným syčaním pýtal na vzduch. „Čo furt reveš?! Choď sa hrať do včelína, keď sa nudíš!“ Odháňal pištiace dievčatko rovnako ako muchy, vetriace blízkosť zvyškov, ktoré by inak boli normálnym jedlom. Mama si to popri ich vynášaní, prenášaní a odnášaní nestíhala všímať. Dievčatko teda skúsilo šťastie inde. „Teta Majka, ocko mi zle zaplietol copy a tu to strašne kváka!“ Rozochvenými studenými rukami uvoľnila zovretie gumenej šnúrky, no pramienky jemných gaštanových vlasov jej z nich vykĺzli a spojili sa. „Nie tak! Ani ty to nevieš! Ja chcem mamku... .“ Dievčatko ju zúrivou malou pästičkou zasiahlo rovno do brucha. Zjojkla a nikto si nevšimol, keď sa podopierajúc o dom susedov stratila za včelínom. Nikto, len chlapec v zbehnutých tesilových nohaviciach, spod ktorých mu svietili holé členky. Tam, kde končil plot, sa zatackala a spadla do stohu sena. Videl, ako sa vyvrátil rovno na úhľadné rady mrkvy a petržlenu. Tak si to vždy predstavoval. Ona, v krátkych broskyňových šatách, z ktorých jej ramienko skĺzlo až na lakeť. On. V sene. Vtedy rozkročila nohy a broskyňová sa zmenila na rubínovú. „Jurko, zachráň moje bábätko... .“ Všetko zmizlo. Ostal stáť ako obarený. Aj kričať zaňho muselo dievčatko vyhnané do včelína. Traja chlapi ju v červenej plachte preniesli na dvor. „Lucka, utekaj k Leškovcom, nech zavolajú sanitku!“ Po jednom sa nad ňou skláňali, ale jej horúčkovitému bľabotaniu nikto nerozumel. „Blúzni.“ „Čo tvoje?“ odstrčila na chvíľu muža aj svokru. A pochopila. Aj jej svokra.

82

„Ježišikriste!“ zalomila rukami a už na svoju jedinú dcéru, pomaly miznúcu v červenej plachte, ani nepozrela. Torta s ružovou 70-tkou uprostred sa krájala, až keď odišla sanitka. Nikto nemal potrebu k nadýchanej piškóte s maslom niečo povedať. Zhrbená žena ticho prekladala prsty z guličky na guličku. „... a požehnaný je plod života tvojho... .“ „Prestaňte s tými rapotačkami!“ zahriakol ju prísne, až zaštrngotali tanieriky. „Život jej tak nezachránite!“ „Život nie, ale dušu možno áno... .“ „Veď žije.“ „Aj bude. Preto je na svete toľko fľandier!“ Ticho nemal kto narušiť pohoršeným „Mama!“ „A vy viete, s kým to mohla... .“ Nervózne odvádzala pozornosť dievčatka prekladaním gaštanových pramienkov. „Tej jej hlave ani Pánboh nerozumel. Len si húdla o tom svojom decku a poriadneho chlapa nikde. Ani by som sa nečudovala, keby sa niekomu len tak niekde podhodila... .“ Usúdila, že je najvyšší čas poslať dievčatko preč. „Ďuro, odveď Lucku domov! Ďuro?“ Ale chlapec nebol ani v chodbe, ani na dvore. Našli ho ani nie o hodinu. Pár vyhasnutých dravých očí a chudé telo, v zúfalom kŕči, ktoré akoby každým napnutým svalom kričalo „Zrada!“ Zavyla ako vlčica a hodila sa k jeho nohám, pokojne sa kolísajúcim nad nemým zástupom. „Môj syn... môj syn!“ „Mamka,“ tlačilo sa na ňu plačúce dievčatko, v zúfalej snahe dostať sa do pozície kŕčovito zovretých nôh. „Mamka!“ Ale žena ho nevnímala, nechcela, neobjala. Ostala ležať v sene, tam, kde končil plot, aj keď chudé chlapcove telo zvesili a muž s ním odišiel preč, do mesta, aby sa vrátil až ráno, rovnaký ako predchádzajúcich dvadsať rokov. „Mamka, ja som sa počúrala... .“

83

Miroslava Florková Len slová

Odjakživa som milovala bezoblačnú oblohu. Čisto modrú, prípadne s niekoľkými bielymi chumáčmi plávajúcimi na nej. Vtedy mi pripadá nekonečná, akoby mi príroda vravela – aj ty máš rovnako neobmedzené možnosti. Môžeš byť kýmkoľvek. A predsa som zviazaná sama sebou. Navyše, zdanie klame. Obloha nie je nekonečná. Ani svet nie je. A ani jedno z toho ma neskryje, mamkin hlas si ma nájde všade. „Čo robíš? Kde toľko vylihuješ? Vstávaj, treba upratovať!“ Jej hlas okolo mňa prešiel ako bzučiaci roj včiel a potom odletel. Neskôr, ak ju budem ignorovať, možno prídu vyhrážky so zaracha a buchnáty, ale zatiaľ sú to len slová. Starkej tvár si už presne nepamätám. Vedela by som ju popísať, ale v spomienkach mi jej črty tváre pred očami trochu tancujú. Jej rady a múdrosti do života si naopak pamätám takmer doslovne. Často mi čítala rozprávky a dopĺňala ich vlastnými poznámkami. „Len používaj hlavu a raz niečo dokážeš,“ starká mi venovala vráskavý úsmev a ďalej listovala v rozprávkovej knižke. Brala som to ako prísľub. Svoju časť dohody som splnila – hlavu používam. Napriek tomu som zatiaľ nič svetoborné nedokázala. Boli to len slová na povzbudenie malého dievčatka. Počúvaj rodičov, buď dobrá, jedz mäso. Verila som starkej slovám. Tvrdo som pracovala. Biely plášť mi pristal, ale doktorku to zo mňa nespravilo. Keď som zo schránky vytiahla list z Jesseniovej fakulty, pošta bola úplne premočená. Nervozita a stres vo mne narastali, kým som list fénovala, hoci som si dekanovým rozhodnutím o prijatí/neprijatí bola viac-menej istá. Sú to iba slová, presviedčala som sa. Nemôžu ma preto zraniť. Letmo sa dotkli pokožky a odrazili sa od nej ako od ochrannej vesty. Ach, kiežby. Prečítala som si list znovu. Hrubo vytlačené slová „neprijímam z dôvodu nesplnenia podmienok“ bili do očí, až ma v nich začali páliť slzy. Stekali mi po lícach a kvapkali na tričko. Netrpezlivo som si ich zotrela z tváre. Nie je to predsa koniec sveta! Sama sebe som opakovala slová, ktorými ma utešovali kamarátky. Nepomáhalo to, hoci mali pravdu. Neprijatie na vysokú ešte neznamená koniec sveta ani života. Ale toho študentského áno, hoci sa ešte nestihol začať. Tápala som v tme. Nikdy som nebola zvlášť vyhranenou osobnosťou. V čom som dobrá? Vo všetkom a v ničom. Neviem, kto som, ani čím budem. Do mysle sa mi vtisla spomienka. Čím chceš byť, keď vyrastieš? Ako päťročná som neváhala, odpovedala som okamžite. Zverolekárkou! Len škoda, že voľba povolania je v škôlke oveľa jednoduchšia ako po maturite. Ako sa mám nájsť alebo aspoň pokúšať hľadať? Na túto otázku vám nikto neodpovie. Mojim rodičom totiž bocian do balíčka so mnou nepribalil žiadnu indikáciu. Sedím vo svojej izbe. Som tu. Existujem. Prečo? Zdvihla som pohľad a v zrkadle nad stolom zachytila svoj odraz. Ten ma ale nerobí o nič skutočnejšou. Kto som? Mohla by som vymenovať mnohé prívlastky, ktorými ma častujú iní

84

alebo také, ktoré by som si priradila sama. Mohla by som zhrnúť všetky údaje identity – meno a priezvisko, pohlavie, dátum narodenia.., čo z toho ma robí mnou? Všetko to boli len slová. Vytlačené písmená, ručne napísané podpisy. Nič viac. Prstom som kopírovala líniu skleneného pohára s pivom a mimovoľne pozrela na hodinky. Do odchodu autobusu mi zostávalo ešte štyridsať minút. Pohľady sa nám stretli, zmätene zvraštil obočie a na chvíľu prestal rozprávať. Ospravedlňujúco som sa usmiala. Krokodílí úsmev, rozcvička mimických svalov. Nerozumel mi. Viem, je ľahké skonštatovať to a hodiť tak vinu na druhého. Sama som si sotva rozumela. Lenže ja som od neho nechcela, aby ma chápal. Nechcela som jeho pozornosť, jeho úsmevy ani objatia. Iné dievča by ich prijalo srdečnejšie. Iné dievča by si ich zaslúžilo. Keď ma pozval von, neodmietla som ho. Ani druhý, tretí, štvrtý raz. Bol milý, sympatický, mal pekný úsmev. Dokázal rozprávať aj za mňa, zahŕňať ma komplimentmi, vedel ma rozosmiať. Nie je to sen každého dievčaťa? Ale nedokázal ma prebudiť k životu. Nič sa vo mne nepohlo, nezlomilo. Zostala som uväznená vo svojej pasivite, vo svojej preciózke. Vždy som verila, že láska to spraví. Nájde vás nepripravených a zmetie z podlahy. Uchádzal sa o mňa ukážkový chlapec. Rodičia ho schvaľovali, kamarátky kvitovali. Tak kde bol problém? Neskôr ma išiel odprevadiť na zastávku. Z ničoho nič na mňa vytiahol ďalší kompliment. „Si skvelá, vieš o tom?“ Zarazene som sa naňho pozrela. Nepozná ma. Ako môže povedať, že som skvelá? Myslí to vážne alebo sú to iba slová? Napokon som sa usmiala. Na znak vďaky, napriek tomu, že s ním nesúhlasím. Pochvalu som mu vrátila, úprimne. Naozaj je skvelý, aj keď som to zatiaľ nedokázala oceniť. Keď sa blížil autobus, natiahol sa ku mne a objal ma. O to stratenejšia som sa cítila. Otvorila som ústa a chystala sa uviesť veci na pravú mieru. Kŕmila som ho zbytočnou nádejou a čoraz viac mu ubližovala. Ale sama som nevedela, čo chcem povedať, nieto ešte ako. Slová na to nestačili. Ďalej som plávala životom a netušila, ktorým smerom sa mám obrátiť. Sklamanie vo mne narastalo každým dňom, každou odpoveďou na otázku: „Ako dopadli prijímačky?“ Vynaložila som všetky sily, ktoré som mala, ale nedokázala som to. Doteraz som mala život podľa vzorca. Každú úlohu som splnila do bodky. Stačilo len pokračovať v doterajšom azimute... . A predsa. Nikdy som v matematike príliš nevynikala, ale aj napriek tomu viem, že ak do rovnice dosadím celé čísla, výsledkom by malo byť tiež celé číslo. Všimli ste si podmieňovací spôsob? Nebolo. Mala som chuť skryť sa pod perinou a tváriť sa, že svet neexistuje. Lenže už nie som malé dievčatko, ktoré by sa mohlo mamky držať za ruku. Mala by som kráčať sama, ale sotva dokážem urobiť krok, keď nemám pod nohami pevnú pôdu. Mám šancu začať odznova, rozhodnúť sa ešte raz, možno inak. Ale teraz mi chýba odhodlanie. Potrebujem motiváciu, cieľ. Povzbudivé slovo na vytvorenie klamlivého pocitu, že možnosti sú neobmedzené, rovnako ako je nekonečná obloha.

85

Ozvala sa pieseň od Imagine Dragons a mobil sa rozžiaril prichádzajúcim hovorom. Svietilo na ňom meno kontaktu – Katka. Prekvapene som zdvihla. „Prosím?“ „Ahoj. Mohli..., mohli by sme sa stretnúť?“ Hovorila prerývane, hlas jej znel chrapľavo. Súhlasila som. O pár minút som už sedela v autobuse a vystúpila na hlavnej stanici. Katka tam už stála, v ruke žmolila kabelku a neisto na mňa hľadela. Objali sme sa. Dlho sa neodťahovala, potichu plakala. Nepýtala som sa. Nechala som ju, nech si poplače a potichu som jej závidela. Tiež som sa potrebovala zbaviť pocitov, aspoň na krátku chvíľu, vyplakať ich. Nešlo to. Zablokovala som sa. „Prepáč,“ zamumlala po chvíli. „To kvôli Jakubovi. My...,“ ale nedopovedala a z očí sa jej znovu začali rinúť slzy. Nemusela pokračovať, slová neboli potrebné. Chytila som ju za ruku a ťahala do cukrárne. Ošívala sa, nechcela tam vstúpiť so začervenanými očami a napuchnutými perami. „Ideme na horúcu čokoládu a basta.“ Proti čokoláde neprotestovala, len ma ticho nasledovala. Vstúpili sme dovnútra, Katka so slnečnými okuliarmi na očiach. Nad pohárom s kopcovitou šľahačkou mi všetko vyrozprávala. Hovorila s prestávkami, hrala sa s lyžičkou a občas sa na mňa spýtavo pozrela. Mlčala som. Nevedela som, čo na to povedať. Na jazyku som mala rôzne sľuby a vatové slová, ale už v mysli mi zneli hlúpo. Zbytočne. Nevedela som, ako jej mám pomôcť. Nevládzem niesť svoj kríž, nieto ešte cudzí. Cítila som sa ako hračka na odloženie. Leto sa skončilo a odrazu nikto nemal čas. Zápisy, ubytovanie na internáte, nakupovanie učebníc – starosti mojich kamarátov. Nič z toho sa ma netýkalo. „Neboj sa, rok prefrčí ako nič a okrem toho sa budeme často stretávať.“ Podobné uistenia som počúvala zo všetkých strán. Vedela som, že nie všetky slová sa zmenia na skutky a snažila som sa to chápať. Stála som o krok pozadu za svojimi rovesníkmi. Žiadna katastrofa. Niektoré figúrky aj v šachu predsa musia stáť na okraji. V septembri som nastúpila do školy. Nie, nestala sa zo mňa vysokoškoláčka, ale rozhodla som sa pre kurz zdravotného asistenta. Rozsiahla teória ma ubíjala, väčšinu času som mala chuť tresnúť knihami o stôl a vzdať to. Nechať štát, nech sa o mňa postará. Sama som svoje miesto v spoločnosti nájsť nevedela. Žila som a nežila. Mám len privysoké očakávania alebo život ešte len príde? Ale ako prichádza život? Po niekoľkých mesiacoch mi začala prax. Keď som prvýkrát brala krv, ruky sa mi triasli. Spolužiačka, môj pokusný králik, sa nervózne mrvila na stoličke. Ja som pohľad sústreďovala na injekčnú striekačku. Odrazu do nej prudko vnikla krv a postupne ju zapĺňala. Striekačka už bola takmer plná. Opatrne som vytiahla ihlu a podala Simone kúsok vaty. „Ani som to poriadne necítila,“ povedala pochvalne. Pery sa mi roztiahli do úsmevu. Srdce mi stále prudko búšilo, ale teraz už od nadšenia. Simonina krv akoby rozprúdila aj tú moju. Stála som v hale spolu s

86

ostatnými uchádzačmi. Všade vládol zmätok, organizátorom sa zatiaľ nepodarilo spraviť z neho organizovaný chaos. Prodekanka sa hodnú chvíľu snažila zaujať pozornosť všetkých prítomných, ale nemala dostatočne silný hlas, aby prekričala hluk. Žalúdok mi zvierali kŕče, hoci prijímačky som už raz zažila. Nasledujúce dve hodiny rozhodnú o mojej budúcnosti. Knihy v taške ma ťažili, ale už som ich nemienila otvoriť. Nepomôže mi to. Namiesto toho, aby som si opakovala vzorec benzénového jadra, som filozofovala. Žijeme. Naučili sme sa ako zapadnúť, ako sa vyhnúť kolízií, ako niesť bremená. Ponáhľame sa. Potíme sa. Plníme si povinnosti. Ale v skutočnosti len dýchame. Kým sa ostatní zoraďovali, vyzrela som von oknom. Okolo prechádzali autá, neďaleko zvonila električka. Chodci sa na ulici míňali, okoloidúcim sotva venovali pohľad. Nechcem len dýchať, chcem žiť. Možno to spôsobila slávnostná príležitosť alebo som sa len snažila uchrániť pred prípadným neúspechom, ale v tej chvíli som sa zaprisahala, že budem naozaj žiť. Hoci som nemala poňatia, čo to znamená. Vo vrecku mi zabzučal mobil s prichádzajúcou esemeskou. Vystrašilo ma to, zvonenie som už dávno mala mať vypnuté. Ihneď som si nastavila tichý režim a prečítala prijatú správu. ′Myslím na teba! Zvládneš to. Katka.′ Usmiala som sa. Boli to len slová, ale znamenali veľa. Zahriali ma pri srdci, vyčarili mi úsmev na tvári. Akokoľvek to dnes dopadne, už to nie je životne dôležité. Pochopila som kto som. Našla som svoje miesto, hoci som na ňom celý čas stála.

Tomáš Gerbery Arboretum nudy

Skúsili ste sa niekedy pozrieť na svoj život ako na nedopísaný román? Čo by ste si o ňom mysleli, keby ste si ho prečítali nezaujato a pokiaľ by bol písaný rukou neznámeho autora. Vzrušoval by vás? Podnecoval by vás k skúmaniu nových vecí a pátraniu po hĺbkach ľudských možností? Alebo by vás unudil na smrť? Životy väčšiny z nás lemuje prízrak každodennej rutiny a zdanlivej nutnosti. Akokoľvek si odôvodňujeme svoje tiché „potom“, v duchu vieme, že nás už nič nové, skutočne a prevratne nové, nečaká. Malé radosti, veľké strasti, spoločenské stretnutia plné pretvárky. Sami seba si užívame len tesne pred spaním, keď nám po líci steká nie vždy metaforická slza, keď ticho škrípeme zubami a snažíme sa náš život vydávať za niečo čím nie – za podnetný, zaujímavý a najmä hodný pokračovania. Všetci však dobre vieme, že to tak nie je. Potenciálne pokračovania by boli podobne patetické a zbytočné ako tento prvý nedopísaný diel.

87

Podobne ako keď navštevujú arboretá, ľudia skúmajú svoje životy najprv dychtivo, potom s triezvosťou získavanou skúsenosťou a sklamaním a nakoniec už len zo zotrvačnosti..., aby sa nepovedalo. Najmä keď na nás visí toľko umelo akceptovaných „nevyhnutností“, zabúdame žiť. Zo života sa stáva prežívanie, okamihy plynú v indiferentnej hmle a v spätnom zrkadle každodennej existencie vidíme unikať naše skryté a postupne pochovávané možnosti. Život sa tak stáva postupnosťou otravných zbytočností, nalinajkovaných záujmov a „nutností“, ktoré nám určili iní. Po chvíli, ak máme šťastie, tak pomerne skoro zomierame. Samozrejme sami, bez ohľadu na to, koľko je okolo nás osôb, ktoré nás nikdy skutočne nespoznali. To, s čím sme pred posledným vydýchnutím konfrontovaní, nie je nejaká pekelná brána, ale výsmech nášho vnútra pred tou zúboženosťou, ktorá sa z nás stala. Proti tomuto zle napísanému a nudnému románu života bojujeme jediným nástrojom úbohých a zatratených – nádejou! Nie je nič seba deštruktívnejšie, než povýšenie tejto ilúzie na nejaký systém budúcej spásy. Podobne ako náboženstvo nám nádej zahaľuje skutočnosť, aby bola aspoň trocha znesiteľná, nesnaží sa ju však zlepšiť, práve naopak. Bráni skutočnej a každodennej revolúcii ľudského ducha, jeho rozpínaniu sa do všetkých sfér a najmä duchovnej hĺbky. Nádejame sa, že bude lepšie tak ako tisíce generácií pred nami a hádajte čo? Nie je! Okrem ambivalentného technologického pokroku je naďalej život bežného človeka komprimovateľný na zúboženosť lemovanú striebornou niťou rutiny. V určitom veku, zväčša vtedy, keď už sme za zenitom, prichádza akýsi inštinktívny vzdor. Cítime potrebu žiť a presadiť sa, nasať do pomyselných pľúc našej duše posledný nádych slobody a autentickej sebarealizácie. Ale nemýľme sa! Je to len inštinkt, podobný ako u topiaceho sa alebo inak zomierajúceho organizmu. Podráždené nervové vlákna reagujú a my sa náhle cítime na pár okamihov akoby sme to boli skutočne my. Potom sa však pozrieme na zvyšok svojho navonok oslavovaného života a vidíme biedne ruiny, ktoré zanechala naša nízka existenčná zotrvačnosť opájajúca sa nádejou a hranou skromnosťou. Falošná skromnosť nás nectí, ale robí z nás hlupákov nielen pred ostatnými, ale predovšetkým pred nami samotnými. Tak sme sa snažili vychutnať arboretum života, že sme, ako sa hovorí, pre stromy neuvideli les. Navrávame si, že život je tým, čím je pre ostatných. Stačí skloniť hlavu a pohrúžiť sa do indiferentného bytia zbaveného akejkoľvek autenticity. Hlavne, že postupujeme po spoločenskom rebríčku úbohosti a pokrytectva. Tak aspoň vieme na chvíľu zatajiť zbytočnosť nášho plytkého snaženia sa o presadenie vlastného tupého ega v intenciách kolektívneho očakávania. Čoho sa tak veľmi obávame, že opúšťame svoj skutočný potenciál? Je to spoločenské odsúdenie? Vlastné pochybnosti alebo nebodaj nízka sebadôvera? Odkiaľ sa to všetko vlastne berie? Zväčša z vlastnej smrteľnosti! A to je práve ten paradox – naša smrteľnosť by pre nás mala byť hnacím motorom podobne, podobne ako u autora románu, ktorý vie, že sa blíži uzávierka. Pokiaľ je ten autor schopný, snaží sa do svojho diela vložiť to najlepšie tesne pred vypršaním

88

uzávierky, ktorá mu znemožní pokračovať v písaní. To isté platí o našom živote. Toľko strachu, bázne a opatrnosti pred tým, čo si myslia o nás ostatní. A prečo vlastne? O niekoľko desaťročí sa tie pokrytecké primáty rozpadnú na prach rovnako ako my. Niet sa čoho báť, podobne ako nie je žiaden dôvod snažiť sa uniknúť do zdanlivo blaženého, v skutočnosti však nesmierne jedovatého objatia nádeje. Život nie je ničím iným než hľadaním a (ne)nachádzaním seba samého. Nič viac, nič menej. V podstate je to snaha dopísať sa k skutočne hlbokému jadru románu v obmedzenom čase. Pritom nám však bráni neviditeľný dátum uzávierky závislý od nášho zdravia či tragickej náhody, ale najmä my sami. Tak veľmi sa chce naše povrchné a pohodlné ja začleniť do tej nesúrodej, pokryteckej a úbohej masy zvanej spoločnosť, že sa väčšinou neobťažuje tým, aby sa do seba skutočne nazrelo. Pokiaľ chceme, dokážeme nastaviť písaniu vlastného životného románu tisíce zrkadiel, ktoré poukážu nielen na náš autorský štýl, ale aj na prípadný kompromis v zmysle formalizmus. Podobne ako pri písaní románu a prechádzke sprvu neskutočne vzrušujúcim, postupne však čoraz viac nudným arboretom, sme odkázaní viac na vlastnú fantáziu, náš skrytý vnútorný svet než na to, čo je „tam vonka“. Mimo nás nie je žiaden zmysel, žiadna skutočná nádej a dokonca ani nijaký div hodný pozdvihnutého obočia. Naša percepcia a následná interpretácia udalostí je jediným skutočným korením existenčného zmyslu a nielen jeho tupou, nechutnou náhradou. Nemusíme byť nutne len spisovateľmi, môžeme byť akýmikoľvek tvorcami, využiť každú metaforu autentickej tvorby, ktorú poznáme. Zväčša však len čakáme, že sa román napíše za nás, že náš ospalý duch prebehne životom s čo najmenej bolestivými odreninami. Skutočne väčšina z nás klesla tak nízko? Nakoniec náš čaká smrť a koniec našich ambícií aj pretvárok. „Nie ste bohmi,“ šepkali rímski otroci svojim pánom, ktorí víťazne prekračovali brány Večného mesta, ktoré nakoniec jeho arogancia zosadila z uvedeného piedestálu. A to je pravda, na ktorú väčšina egomaniakov tak rada zabúda pri vydávaní mocenskej kvantity za kvalitu. Sme však možnosťami, potenciálnymi božskými eventualitami. Predtým, než by sme však dosiahli tieto výšiny, ktoré by naše krehké psychiky nevyhnutne vystavili šialenstvu, náš život končí. Je toľko, o čom by sa dalo písať a predsa väčšina našich existenciálnych románov je šedá, neútešná a zväčša prázdna. Nielenže sme chabými autormi, ale aj veľmi odpúšťajúcimi (seba)kritikmi. Veď sme len laici života, kto by od nás mohol očakávať bestseller, že? Pokiaľ si myslíme, že nás toto zdôvodnenie ochráni pred nami samými, tak sa neuveriteľne a navyše aj fatálne mýlime. Naše vnútro neodpúšťa, náš potenciál vedie tichú a podvedomú vzburu, ktorej sme vinníkmi, aktérmi a nakoniec aj obeťami. Skutočne chceme skončiť ako výstavné exempláre sociálneho arboreta, presne zaevidovaní, katalogizovaní a pripravení na „prehliadku“ našich životných (ne)úspechov? Alebo chceme byť tými dobrodružnými pozorovateľmi a skutočnými existenciálnymi aktérmi, ktorí si nepletú dendrológiu s psychológiou a sú odhodlaní objavovať nové hĺbky seba samých?

89

Peter Javorka Patetický

Dá si pauzu, rozmýšľal nad pohárom chladnúceho mlieka. Noc. Sedí v matne osvetlenej kuchyni a nevie čo ďalej. Čo ďalej žiť. Ivan študoval klavír na Akadémií už štvrtý rok. Budúcnosť ktorú si predstavoval, menila sa na prítomnosť, ktorá s jeho predstavami nemala nič spoločné. Tým menej mal chuť nechať ju plynúť dopredu a dopustiť, aby sa stala trvalým stavom jeho života. Cítil, že to stráca, že stráca oheň vo svojom vnútri. Teraz už žiadny oheň nehorí, ostal iba akýsi vychladnutý popol. Oboma rukami uchopil pohár mlieka. Pred časom si všimol, ako na jeho pianíno z tmavého dreva sadá vrstva po vrstve šedý prach. Sedel a hľadel do minulosti, v ktorej nemohol prejsť deň bez toho, aby neotvoril veko toho zaprášeného pianína, neodložil kávové súkno silne páchnuce moridlom dreva, aby nedočkavo nestlačil pár kláves. Z pianína sa vždy ozvali ostré a rozladené zvuky typické pre dlho neladené domáce pianína. Lisztova sonáta h moll, Beethovenova patetická, Schumann... . Hrával z nich jednotlivé pasáže, nikdy nie celok. Mal obľúbené miesta. Tie vybrusoval ako diamanty, tešil sa z nich. Krásne farebné časy minulosti... . Odkedy Monika odišla, všetko to akosi nenachádza zmysel. Nemá komu hrať, komu darovať vybrúsený diamant svojej hudby. Nedopité mlieko nechal na stole a šiel si ľahnúť. Apríl 2010. Pritisnú sa k sebe za bytovkou pri kontajneroch a dlho, dlho sa bozkávajú. On jej perami bozká krk, ona zatvorí oči a horúco dýcha. Zrazu šedá mačka zoskočí z veľkého smetiaka a zhodí pritom niekoľko prázdnych plechoviek. Na ten šramot sa strhnú, no keď vidia, že sa nič nedeje, pokračujú. Povedz „Povedz“, - ozve sa precitnutá Monika, prerušiac nový nával jeho bozkov, – prečo nemôžeme byť spolu? Prestane a sklopí oči. Hľadá slová. „Však vieš... Raz sme to už skúsili a bolo to..., nefungovalo to“, – povie. Vzápätí sa dosť nevhodne zasmeje. Vymaní sa z jeho objatia a ostentatívne vzdychne. „Stále vravíš, že si nerozumiete ani s tou...“ „Erikou? S ňou je to trochu lepšie. Nie je taká... uviazaná“. Podíde k nej a chlácholivo pozrie do jej očí. „Mám ťa rád, ale prečo to nenechať takto? Voľne, vo vzduchu“. Monika vystrúha trpký pohľad. Mlčí. Chce ju znova pobozkať. Ona uhne. „Už pôjdem. Potrebujem chvíľu porozmýšľať. Aj ty porozmýšľaj, čo vlastne chceš“. Odíde a kým šťukne zapaľovačom, aby si pripálila cigaretu, ešte počuje, ako Ivan kopne do hŕby rozsypaných plechoviek na zemi.

90

Jún 2010. Mesto je rozpálené slnkom. Oni dvaja sedia na lavičke štvorcového námestia. Erika čosi vykladá, opretá o jeho plece, Ivan neprítomne mlčí a klepká prstami. Erika po chvíli vycíti, že je duchom inde. Otočí naň hlavu: „Nad čím toľko dumáš?“ „Nad ničím“, – zaklame. „Máš trému?“ Ostáva totiž hodina do verejného koncertu na neďalekom konzervatóriu. Ivan má zahrať klavírne variácie od Schumanna.

„Ach, áno, hej..., trému“ – vzdychne. Koncert ho však netrápi. Rozmýšľa nad Monikou. Dlho ju nevidel, aspoň také dva týždne. Včera večer po dlhom váhaní vzal do rúk telefón a napísal jej: Zajtra mam koncert na konzervatóriu, ak chceš príď. i. Este uvidim, odpísala ona o chvíľu.

„Nebudem ťa rozptyľovať“, – zaliečavým tónom vraví Erika, „Choď si ešte pocvičiť“! Držím prsty, ale aj tak budeš super. Si vždycky super. Rozlúčili sa. Bol rád, že je konečne sám. Potreboval si upratať myšlienky. Rýchlou chôdzou dorazil do triedy, v ktorej mával hodiny klavíra. Pribuchol dvere a posadil sa za čierne krídlo so zažltnutými klávesmi. Neurotické klepkanie prstov sa na klaviatúre premenilo v hudbu a z klavíra sa začali vysýpať tóny. Schumannove variácie. Nezačal témou, ale rovno prvou variáciou. Tá bola na rozdiel od gracióznej témy živšia, rytmickejšia a virtuóznejšia. Niekoľkokrát zopakoval šestnástinový beh v druhom takte, no neuspokojil sa s ním ani raz. Prešiel na finálnu variáciu, ktorá bola čerstvo naučená. Potom nelogicky preskočil na bujarú záverečnú pasáž Lisztovej uhorskej rapsódie a napokon opäť začal variácie, tentoraz od témy. Po celú dobu hrania myslel na to, ako sedí na javisku za čiernym krídlom. Predstavoval si pohľad, ktorý sa mu odtiaľ otvára do polkruhového hľadiska zaplneného spolužiakmi. Niekde v rohu sedí Monika... . Príde, nepríde? Myslel na ňu a zrazu začul z klavíra dokonalé legato. Iskra. Stávalo sa to iba občas. Niekedy, keď hrával, z ničoho nič, zo sekundy na sekundu, prišiel do stavu dokonalého fyzického súznenia s nástrojom a dokonalého mentálneho súznenia s hudbou, čo hral. Vtedy dokázal absolútne a bezo zvyšku realizovať svoju hudobnú predstavu, ba čo viac, dokázal realizovať seba. A tak hral, skúšal krajné pianissimo aj mohutné forte, rozmarné staccato aj hladko vyklenuté spevné viazanie fráz, voľné tempo aj rytmicky precíznu hru ako švajčiarske hodinky. Všetko znelo tak, ako chcel, tak, ako malo. Zrak mu zavadil o nástenné hodiny. Ručičky ukazovali trištvrte na šesť. Čas ísť. Koncert sa chýlil k poslednému číslu – k jeho výkonu. Prezlečený do čiernej košele a tesilákov zamkol triedu a s trémou v žalúdku prešiel cez školské parkovisko do budovy s koncertnou sálou. Všade naokolo vládlo ticho. Iba v prázdnom foyeri koncertnej budovy sa ozývali priliehajúce zvuky violončela zo sály. Čelista mal hrať predposledný. Na Ivana odrazu padol

91

pocit ohromnej samoty, ktorý sa ho zmocňoval vždy tesne pred vystúpením. Vtedy sa pýtal sám seba, či má vôbec zmysel takto sa trýzniť. Ale tá samota prejde, utešoval sa. Prejde pri Monike, hádam príde. No hneď zapochyboval. V poslednom čase bola k nemu chladná. Prišiel do slabo osvetleného zákulisia a nervózne sa prechádzal sem a tam vŕzgajúc podošvami koncertných topánok. Konferencier znudene pozerá do čiernych dosiek a čaká, aby ohlásil posledné číslo. Iba formálne mu zaželá veľa zdaru a znova sa zahĺbi do dosiek. Ivan sa neprítomne poďakuje a krátko sa zasmeje ako zvykne, keď je v osídlach nervozity. Po mučivej chvíli trvajúcej niekoľko týždňov, ako sa mu zdalo, zaznel potlesk a vo dverách sa zjavil violončelista s upotenou havraňou šticou nesúc pred sebou svoj lesklý nástroj. Za ním kráčala vysoká tmavá korepetítorka, na ktorej bolo vidieť rutinu v korepetovaní. Čelista sa ponáhľal ukloniť ešte tri razy. Očividne triumfoval. Aj to Ivana trochu zneistilo. Čo ak sa jej bude viacej páčiť čelista? Potlesk konečne ustal a na javisko vyšiel konferencier. Ivan cez škáru pootvorených dvier započuje hlas a potom sa konferencier vráti a podrží dvere, aby mohol Ivan vyjsť na pódium. Vyjde. Rozľahol sa potlesk a kde tu piskot. Takto študenti dávali najavo uznanie vystupujúcemu, no zároveň bolo cítiť očakávanie, aké pociťuje od publika iba toreador na býčích zápasoch. V podstate aj boli verejné koncerty založené na báze býčích zápasov. Kto z koho. A mladí muzikanti sa kvôli tomu mohli utĺcť, pretože poraziť býka, to bolo niečo. Ivan sa uklonil a v tej chvíli vedel, že neprišla, že tu nie je. Iskra pominula. Spotené ruky mal ako z dreva a nevedel sa koncentrovať. Téma nezaznela viazane, ako pred chvíľou v triede. Miesto toho zaznel každý súzvuk akýsi vyťukaný a oddelený. Šestnástiny v druhom takte prvej variácie jeho zdrevenené prsty rozmazali. A v čerstvo naučenom finále dvakrát vypadol. Naprázdno pregĺgal a modlil sa, aby rýchlo prišiel koniec. Býk teda zdolal toreadora. Toreador umrel. To sa prejavilo aj na riedkom potlesku. Alebo sa mu to iba zdalo? Snažil sa uniknúť čím skôr, no ľudia sa už stihli vyhrnúť zo sály. Gratulovali mu, triasli pravicou, tisli sa mu do tváre nosmi. Mal sto chutí prepadnúť sa pod zem. Odniekiaľ sa vynorila aj Erika. „Čo som ti vravela? Bol si výborný“, - objímala ho. „Ale prišiel si mi trocha nervózny. Nabudúce ťa už nebudem otravovať, aby si sa so mnou prechádzal. Dobre? Nehneváš sa?“ Keby len vedela, prečo som bol nesvoj, pomyslel si. Ešte v márnej snahe hľadal očami Moniku. No to, že neprišla, mu potvrdila aj správa, ktorú si našiel na mobile. Prepac, nemozem prist. Drz sa. M. September 2010. „Odchádzam.“ „Čo?“ „Do Anglicka.“

92

Nechápavo na ňu hľadí. S rukami vo vreckách mikiny a prekvapenou tvárou vyzerá ako skamenený. „Prepáč“, - hlesne Monika a v jej hlase je náznak plaču. „Kedy odchádzaš? A prečo... až do Anglicka..., hádam nejdeš robiť babysitterku ako všetky tie dievčatá...“, – ironizuje, no aj jemu je do revu. No zatína pery, aby sa nerozplakal. Jednu slzu neudrží a tá mu steká dolu tvárou. Smrkne. Monika ho chytí za ruku. „Prepáč“, – fiká. „Ale tu nebolo čo riešiť. Prijala som miesto opatrovateľky, to hej. Ale je to jedno, skrátka dobrá príležitosť..., dobrý životný reset..., pochop...“ Ivan si vytrhne ruku z jej zovretia. „Tak sa teda choď zresetovať, bež“! - zakričí roztraseným hlasom. Otočí sa na odchod a utiera si vlhké oči. „Počkaj“, - volá za ním, „rozmýšľala som o nás. Aj tak by to asi nešlo. Nikdy“. Ivan zastane. Ona pokračuje: „Ty piješ maximálne mlieko, ja si dám rada vodku. Ja rada žúrujem, bavím sa s ľuďmi a ty po večeroch cvičíš osamote na klavíri. Ty nevieš, čo chceš a ani o tom asi nerozmýšľaš..., ja zase áno“. Ivan sa otočí. „Na koľko odchádzaš?“ Po chvíli ticha odpovie. „Zatiaľ na rok. Uvidí sa, čo bude“. „Daj si na seba pozor, – povie potichu. – Vieš, že...“ Ale nedopovie. Cíti sa úplne zradený. Na to sa otočí a za moment ho pohltí tma. Intermezzo Roky na Akadémii, kam nastúpil po konzervatóriu, plynú bez výraznejších vzruchov. Erika s ním už nie je, hoci občas sa stretnú. Teraz chodí s vygélovaným huslistom, ktorý má hŕby kšeftov, hranie na lodi z Bratislavy do Viedne a späť. Snaží sa teda zahnať otupné myšlienky prácou. Chce si oddýchnuť od romantickej vášnivosti a študuje Beethovenove ranné sonáty C dur a F dur. Nenaplnenú vášeň lieči vtipom a durovými tóninami. Ako však zisťuje, aj na strohý, veselý klasicizmus je potrebná istá dávka lásky. Veď vtip vzniká z túžby po láske. No pri pomyslení na Moniku sa jeho skladby drobia ako hrady z piesku a učiteľ potom vykrikuje rytmus, rytmus, kde je rytmus! a búcha zeleným zväzkom nôt Editio Peters po oštiepanej katedre. Ivanovi je to jedno. Raz za niekoľko mesiacov zavolá Monike. Väčšinou je to vonku, potme večer. Kašle na účty za volania do cudziny. Vždy spolu volajú asi pol hodinu. Po tom čo zavesí, nevie sa upokojiť a väčšinou celú noc prebdie. Prehráva si, čo povedala, čo povedal on. Vždy vraví, že sa tam má dobre. Z jedného predpokladaného roku v cudzine sa stali štyri.

93

Ani jednu sonátu nedoštudoval do konca. Vždy tomu niečo chýbalo. Občas to vzdal iba pár taktov pred koncom. Keď s Monikou volal naposledy, bolo to trpké. Bude sa vydávať, vravela. Telefonát vtedy netrval pol hodinu ako zvyčajne, ale len dve – tri minúty. Viacej nevládal. Mechanicky jej zaželal šťastie a celú noc sa potuloval po sídlisku. O pár dní mal hrať na koncerte spomínanú Beethovenovu sonátu C dur. Vedel, že iskra nepríde a keby aj prišla, nemal by dôvod sa z toho tešiť. Tesne pred recitálom zmizol a nikto ho nevedel nájsť. September 2014 Sedí v matne osvetlenej kuchyni a nad chladnúcim mliekom rozmýšľa, že si dá pauzu. Oheň, ktorý kedysi horel, zmenil sa na popol. A s takým studeným popolom vo vnútri sa hudba hrať nedá. Odíde z akadémie. Odíde od povinnosti niečo hrať, niečo študovať. Musí sám prísť na to, či to ešte má zmysel, či to chce. Nedopité mlieko nechal na stole a pobral sa do svojej izby. Naveľa sa mu podarilo ukoristiť si trocha spánku. Na druhý deň prišiel do neďalekej hudobnej školy po deti. Stretol sa tam s riaditeľom, bruchatým mužíkom s prešedivenou bradou. Riaditeľ sa mu pred pár dňami posťažoval na nedostatok učiteľov, no Ivan ho odbil. Teraz stál oproti bruchatému riaditeľovi a ten sa naň usmieval. „Takže ste nakoniec zmenili rozhodnutie, hovoríte? To sa tešíme“. Ivan podpísal zmluvu a ochotný bruchatý riaditeľ ho zaviedol do malej triedy s pianínom značky Rosler, ktoré malo klávesy prikryté kávovým súknom. Dnu razilo usadeninou turka a moridlom dreva. Jediné okno smerovalo do parku s preliezačkami a na parapete spal malý fikus kaučukový vytŕčajúci z popraskanej zeminy v kvetináči. Počkal, kým riaditeľ odíde a zatvorí dvere. Potom sa posadil za klavír a udrel ťažký akord c mol. Nič lepšie než patetická sonáta mu ako bodka za minulosťou nenapadlo.

94

Patrik Stejskal A máš ho vidieť...

Majestátny biely portál bez ozdôb. Hore je napísané čiernymi písmenami heslo „Surge et ambula“. Cesta za ním pokračuje asi 150 metrov. Celý tento úsek je pritom pozdĺžne rozdelený stenou na dva široké, rovnou strechou kryté, chodníky. Ten vľavo, južný, je predsa ešte o kus širší. O asfaltku. Túto priečku medzi chodníkmi dierujú veľké bledomodré okná a v strede dvojkrídlové posuvné dvere. Pred každým druhým oknom je subtílna lavička bez operadla. Má farbu ako okná. Oba chodníky z vonkajších strán zase ohraničuje zábradlie z ohýbaných kovových trúbok. Celé je bledomodré. A kde-tu doplnené múrikmi a hrdo vztýčenými stožiarmi s nedbalo plápolajúcimi vlajkami. Najmä južná, slnkom zaliata strana pôsobí nad vodou očarujúco ako paluba zaoceánskeho parníka. Celý tento sklený most ponad Váh je oblečený do jasne bielej, hrubšej omietky. Popod tento portál práve prechádza staršia tenká postava vychádzkovým tempom, ale zato so stále istým krokom. Na nohách má tmavohnedé kožené oxfordky. Tých sa zľahka dotýkajú tmavomodré látkové nohavice so starostlivo nažehlenými pukmi. Jasne biela košeľa je zahrnutá do nohavíc a vyníma sa na nej fialová viazanka zaviazaná windsorským uzlom. Striebornou sponou je pripnutá ku košeli. Starší muž má na sebe šedé sako s miernym leskom. Spopod jeho rukávov sem-tam okrem bielych naškrobených manžiet košele vyskakujú aj strieborné manžetové gombíky. Náprsnému vrecku dominuje biela vreckovka. Šedivé vlasy vyčesané dohora a jemné vrásky okolo šibalských očí a úst prezrádzajú, že opapa má už viac ako 65 rokov. Prehnuté noviny Le Figaro si založí pod ľavú pazuchu a voľnú pravicu natiahne vedľa seba. Na jej prstenníku sa vo svetle hneď zaleskne pečatný prsteň s iniciálkami ET. Nič. V momente sa preto obráti dozadu. Za vnukom. Ten sa však ešte motká obďaleč, zaujatý pri poslednej lavičke na Kúpeľnom ostrove, takmer pred mostom. Zavolá ho k sebe. Drobec sa zháči. Spozornie. Po chvíľke pokýva hlavou zľava doprava a ďalej ani krok. Opapa ešte zamáva naňho rukou, tento raz už s prísnejším výrazom v tvári. Chlapec nakoniec poslúchne a pohne sa dopredu. Len veľmi pomaly a sťažka ukladá krôčiky, pritom lenivo kolíše ramenami a hlavou pri pohybe. Nakoniec sa chytí ponúknutej ruky, no stále ide rovnakým tempom. Brzdí rovnako i samotného starého otca. Sem-tam v hneve zatrepe ruku s pečatným prsteňom. Takto prejdú spolu pár desiatok metrov mostom. Opapa sa už začína bezradne obzerať navôkol seba. V tom zbadá ďalekohľad na múriku pri zábradlí. Pustí chlapca, povie mu, čo má v úmysle a už-už vyťahuje z vrecka mincu a vhodí ju do ďalekohľadu. Ešte stále namosúreného drobca oboma rukami zodvihne tak, aby sa mohol ďalekohľadom pohodlne pozerať na mesto. Chlapec zaujato pozoruje obe strany rieky. Vľavo pri brehu päťpodlažný hotel Thermia, platanové stromoradie, potom cestný most ponad Váh vpredu a nakoniec druhý breh. A pri ňom Kraskova vila. Sem-tam sa pred objektívom mihnú výrečné čajky. Rúčkou hýbe ďalekohľadom ešte ďalej smerom doprava,

95

pri budovách nemocnice obďaleč vily sa jeho brázdenie zastaví. Pýta sa, kde tamto je zvyšok rodiny. Starý otec na to vysvetľuje, že sú ešte stále pri tete v nemocnici. Presne ukázať na správne okno však nevie. Potom sa usadili spokojne na lavičku na moste. Netrvalo dlho a šibal si veselo začal hompáľať nohami. Zase niečo bľaboce. Pozerajú spolu na hodinky, muž po nich zľahka prstom poklope. Ešte je čas. Rozťahujú sa noviny, pán sa začíta. Takmer za okamih ho však vyruší nástojčivé tľapkanie po ramene sprevádzané vnúčikovou vravou. Pozrie ponad noviny. Drobec výrazne vyslovuje slovo nuda, pritom šibalsky krúti veľkými modrými očami a rúčkami pohybuje snáď na všetky strany. Chce sa hrať, už ho hrozitánsky nebaví iba tak sedieť a čakať. Hlavne nejakú poriadnu zábavku by to chcelo. Starý otec by si rád pokojne sedel a čítal si svoje Le Figaro. Či chce či nie, noviny napokon zloží. Vnúčikov prosebný výraz v tvári ho presvedčí. Po dlhšej úvahe, rýchlo ho totiž nič nenapadá, navrhne teda hru – schovávačku. Súhlas. Sú dohodnutí. „Zakrátko ťa nájdem! Ale nezatúlaj sa niekde ďaleko...,“ vyriekne opapa. Zakryje si nariedko zovretými prstami oči. Začne počítať. Chlapec sa s huncútskym úsmevom a vidinou dobrodružstva v očiach obratne zošuchne z lavičky. Rozbehne sa. Veselo a čo najviac naťahuje nôžky. Dedkovi mizne z dohľadu prebehnutím cez dvere v strede mosta. „Päť, šesť, sedem... .“ „Pán Turan, ste to vy? Skoro som vás nespoznala!“ osloví ho približujúca sa osoba. A hneď aj pokračuje: „A ako sa máte?“. Opapa sa vyrušene zmykne, pozrie na postaršiu ženu. Biely veľký uterák má prehodený cez ruku. „Ruky bozkávam, pani Flikingerová,“ silene sa usmeje. „Ráčte, prosím, láskavo prepáčiť, že vám nemôžem dožičiť toľko sluchu, ale musím bežať tamže za vnukom,“ dodá už vľúdnejšie, ako vstáva z lavičky. A hneď aj naberá tempo a mizne v tých istých dverách. Na severnej promenáde sa opapa rozhliada na všetky strany, no chlapca nikde nevidí. Predsa zamieri naspäť na ostrov. Na chodníku pred hotelom Thermia zočí muža v čiernej sutane. „Laudetur Jesus Christus, dôstojný pán!“ prihovorí sa mu zadychčane. Zaraz sa pýta: „Neráčili ste tu, prosím, vidieť malého chlapca, môjho vnuka? Má taký hnedý kabátik, modrú čiapku s brmbolcom, štyri roky... .“ Kňaz záporne pokrúti hlavou. „Vysoký je asi takto...,“ skúša ešte opapa rukou si ukazujúcou na pás. Na záver ešte poznamenáva: „Sprvoti sa mi aj zazdalo, že je tamto pri jazierkach, ako je ten krík. Tam podobný chlapec učupený bol, aj také oblečenie mal, aj brmbolec. Až bližšie som zistil, že to on nie je... .“ Ďalej pokračuje starý otec v hľadaní na moste. „Entschuldigung!“ obráti sa s prosbou o pomoc na starší pár. „Es tut mir leid,“ prehovorí napokon žena. Takého chlapca veruže nevideli. Zastaví sa pri kaplnke, prežehná sa. Na znepokojenej tvári sa mihne náznak nádeje. Zatrieli do nemocnice.

96

„Nevideli ste, prosím, niekde tuná malého chlapca, vek štyri roky, s hnedým kabátikom?“ spustí pri pulte na vrátnika nemocnice. Ten sedí pohodlne v kresle a počúva rádio. Zaváha iba kratulinko. „Nie, bohužiaľ, nevidel,“ prehovorí ľahostajne z kresla. „Ráčte si spomenúť, prosím...,“ snaží sa ho zmobilizovať opapa. „Keď hovorím nie, tak nie. A čo si vy myslíte, že tu sledujem každého jedného človeka, ktorý tadeto prejde?!“ načertene vyskakuje zo sedu a stŕha si okuliare. „Veď tu ide o môjho vnuka, preboha živého! skríkne opapa už červený v tvári. Dialóg odrazu stíchne, počuť iba tmavé drevené rádio: „Neradostná správa prišla zo západu Slovenska. Nahlásili ďalšie zmiznutie dievčatka v predškolskom veku. V krátkom čase ide pritom naskrze o tretie pátranie po dieťati. Policajný úrad nevylučuje, že všetky tieto únosy navzájom súvisia... .“ Vrátnik dôkladne stíši rádio na minimum. Miestnosť zaleje ticho. Počuť muchu, ako doráža na okno. Starý otec, ešte stále červený, zmeravie, chytí sa ľavej strany hrude a ťažko dýcha. Povolí si uzol na viazanke. „Počujete, veď dneska sa kradnú deti pomaly každý deň. Keby som o každom jednom vedel, už sedím za tie odmeny niekde inde...,“ začne zmierlivejšie vrátnik. V žilách na sluchách mu však ešte stále prudko pulzuje krv. „Človek dobrej vôle,“ odpovedá opapa, „skúste popremýšľať, mal takú modrú čiapku s brmbolcom. Nože mi dajte aspoň kúsoček nádeje.“ Na vrátnikovej tvári sa na sekundu objaví úsmev, oči pozorne zažmurkajú. „Apropo, modrý brmbolec! Taký chlapec veru utekal dolu hradskou smerom tamto,“ spraví rukou pohyb doľava, „ako je Kraskova vila.“ „Ďakujem vám srdečne! Viete, cítim sa, prisámvačku, ako naládovaný do húfnice,“ prehovorí starý otec s rukou na hrudi, „no nesmiem dopustiť, preboha, aby raz bolo prineskoro... .“ A už sa aj zviecha a kráča odporúčaným smerom. Vonku mu vypadnú noviny a vďaka vetru spadnú rovno do blatovej kaluže. Prebehne po chodníku ulice až na koniec, nevyhýba sa pritom ani početným kalužiam. Nikde takého človiečika nevidno. Vo velikánskych očiach črtá sa mu úzkosť i podozrenie. „Božia prozreteľnosť, buď ku mne... milosrdná,“ šepne si zúfalý popod nos. Vyjde hore tmavým schodiskom nemocnice. Ponorí sa do svetla oddelenia chirurgie. Nájde tie správne dvere a otvorí ich. Pohľady ležiacich osôb a ich návštev uprú sa jedným smerom na muža vo dverách. Opapa sa pridržiava verají a sťažka dýcha. Biele vlasy má rozstrapatené, skormútený výraz v tvári a plecia zvesené. Windsorský uzol viazanky je spustený, golier na košeli rozopnutý. Manžetu košele na ľavej ruke vôbec z rukáva saka nevidieť. Naopak, tá na pravici z neho výrazne vytŕča. Biela vreckovka, ktorú zviera, je celá zmáčaná od potu. Modré nohavice lemujú

97

v oblasti členkov, kde-tu až pod koleno, škvrny od blata. Špice a päty oxfordiek sú nečisté takisto. „Ernie, a ty kdeže sa len túlaš?!“ preruší napokon ticho staršia z dvojice žien od postele pacientky, „a aký si len zadýchaný!“ „Ja...,“ naberá dych pán, „... a Felixko, ty si tu? Najsamprv nechce tomu veriť, jeho spýtavý pohľad skĺzne dole na vnuka. Ten stojí taktiež pri posteli. Očividne tam je už dlhšie, aj kabátik má zoblečený. „Opa stratil stopu!“ vykríkne radostne drobec s úsmevom od ucha k uchu. V jeho úsmeve sa črtá hrdosť, okrem hrdosti v ňom badať aj tajomstvo. Ostatní v izbe sa iba nechápavo prizerajú. Starý otec konečne prejde dvermi a podíde k vnukovi. Ešte stále však na ňom vidno, že sa spamätáva. „Teda, keď som ja dnes nedostal infarkt, tak už nikdy...,“ povie po chvíli a jemne tiež postrapatí Felixovi vlasy.

98

Obsah Slovo na úvod 3 Poviedka v Roku Štúra 4 Zoznam súťažiacich autorov 5 Výsledková listina 7 I. kategória: Tatiana Piliarová, Žilina – Transplantácia duše 9 Janka Šimeková, Dolný Kubín – Neobyčajné prázdniny 12 Ján Ptačin, Žilina – Bum! Tresk! Plesk! Azúrové oči! 15 Simona Kelušiaková, Nižná – Dievča zo sedla 20 Michal Matisko, Lučenec – Naše sebecké chúťky 25 Alžbeta Bialiková, Pohorelá – Taxikár 28 II. kategória: Júlia Oreská, Humenné – Niečo o chustkách 33 Nina Buchtová, Púchov – Prvácke tancovačky 42 Sára Pišteková, Bratislava – Ja a moje ja 46 Vladimír Štrama, Levoča – Poviem Vám jeden príbeh 51 Alexandra Köverová, Kapušany – Naša vŕba 56 Ivana Planietová, Tvrdošín – Šampión 58 Ľubica Bystričanová, Likavka – Aris 61 Katarína Jančeková, Veľké Bedzany – Sedemnásť (spomienka na jeseň) 63 III. kategória: Mária Bilá, Nižný Hrušov – Žena z domu 36 65 Tomáš Kičina, Bratislava – Trúbenie na mesiac 70 Katarína Želinská, Sabinov – Čiernobiely svet 76 Miroslava Florková, Veličná – Len slová 83 Tomáš Gerbery, Plešivec – Aboretum nudy 86 Peter Javorka, Ružomberok – Patetický 89 Patrik Stejskal, Dolný Kubín – A máš ho vidieť... 94

99

100

MLADÁ SLOVENSKÁ POVIEDKA 2014 zborník literárnych prác

z celoštátnej súťaže mladých autorov

Zostavenie a redakcia: Miroslav Žabenský, Mária Janotíková Ilustrácie: Květoslava Fulierová

Sadzba: Peter Kováč Tlač: Tlačiareň Kubík Námestovo

Vydalo: Žilinský samosprávny kraj - Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne

október 2015

Poviedky v zborníku prešli jazykovou úpravou.

Vydané v rámci podujatí Roku Ľudovíta Štúra. Vydané s finančnou podporou Žilinského samosprávneho kraja.

ISBN 978-80-89744-03-9