mal to byť pekný život

Vydalo vydavateľstvo EvitaPress, s. r. o.,ako svoju šiestu publikáciu.Vydanie prvé.

Copyright © Andrea Coddington 2009

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflRedakčná úprava: Eva UrbaníkováJazyková úprava: Renáta Kováčová

Darina Belanová

Tlač:Tlačiareň MERKUR, s. r. o.,Dolný Ohajwww.merkurprint.sk

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-969800-5-5

MALTO BYŤ

PEKNÝŽIVOT

AndreaCoddington

M A L T O B Y Ť P E K N Ý Ž I V O T

Kapitola druhá

ČAŠNÍČKAA ZÁKAZNÍKALEBO…… AKO SA TOZAČALO

19

Bolo najhorúcejšie newyorské leto, aké si pamätám.Ortuť teplomera neklesla pod 30 stupňov, vlhkosť vzdu-

chu bola stopercentná. Na uliciach zapáchali hory odpad-kov, v metre som sa modlila, aby sa o mňa nikto upotený ne-oprel.

Odchádzali sme z Queensu, spolu s Evou, do mesta.New York je len jeden – Manhattan.Alebo: City, New York, Mekka, NYC, Gotham, Big Apple…

Tvrdia zarytí lokálpatrioti. V skutočnosti sa mesto skladáz piatich samostatných častí: Manhattan, Queens, Brooklyn,Bronx a Staten Island.

A N D R E A C O D D I N G T O N

20

Náš prenajatý byt s klímou bol oproti strašidelnej reštau-rácii, kde sme si zarábali na živobytie, rajom. Neviem, prečosom tam robila, keď som nič nezarobila. Navrhla mi to Eva,ktorá prišla na leto z Colorada, kde študovala. Cez inzerátysme sa stali spolubývajúcimi a teraz aj kolegyňami.

Čašnícky chlebíček je ťažko oddretý, ale pre nás Východo -európanky sú v reštauráciách dvere otvorené. Nie sme z La -tinskej Ameriky, sme biele, sme milé, vieme po anglicky, má-me šmrnc a to sa cení. Navyše, robota nám nesmrdí, potre-bujeme peniaze na ruku, sme flexibilné… V dobrej reštau -rácii alebo bare sa dajú zarobiť slušné peniaze. Dá sa z nichvyžiť, niekedy aj odložiť, zaplatiť nájomné, školu, cestovanie,zápisné na herecké a modelkovské konkurzy. Jednoducho,finančne podporiť ten pravý dôvod, prečo sme v New Yorku.V reštaurácii menej dobrej, ako je tá naša, je to strata času.

Il Porto je žlto-modrá opacha na konci Fulton Street v čas-ti South Street Seaport s výhľadom na Brooklynský mostnad Východnou riekou. Talianskou reštauráciou to chcelo,naozaj len chcelo byť.

(Zorientujme sa na manhattanskej mape. Aby to neboloúplne čiernobiele, niektoré ulice majú aj názvy, nielen čísla.Manhattan je ostrov, ktorý obmývajú dve rieky – zo západ-nej strany Hudson a z východnej strany – rieka Východná.Zvonku sa do Manhattanu dá dostať iba cez most, tunel,preplávať /nie!/ alebo priletieť, napríklad súkromnou heli-koptérou.)

Dávno som už v Downtowne nebola.Všetky miesta južnejšie od 14-tej ulice dýchajú mojou lás -

kou, majú špeciálnu vôňu. Aj krátky pohľad či dotyk by oži-vil zabudnuté, možno len upratané spomienky na frenetic-ký ruch dolného Manhattanu. Rozpálené úzke ulice zatiene-né mrakodrapmi, dennodenne preplnené turistami, ktorí si


21

chodili po obchodoch alebo na nákup do neďalekého „naj-lepšieho, posledného tajomstva“ New Yorku – Century 21.Všetci milujeme obchodný dom, lepšie povedané obchodnépeklo Century 21, kde dostať značkové veci za výpredajovéceny. Keď Gucci alebo Versace, tak pravá „značka, značka,značka“ zo Century 21 alebo napodobenina od šikovnýchčínskych remeselníkov z Chinatownu (čínska štvrť Man -hattanu). Rusky kupujú podprsenky na kilá, Japonci sa idúzblázniť za značkami, černošky sa naťahujú do blink-blinktepláčikov obopínajúcich zadok, Talianky berú všetko det -ské oblečenie, chlapi odchádzajú väčšinou s dvadsiatimi kra-vatami a Indovia zakrútení do najfarebnejších pašmín.Každý si tam niečo nájde, len treba mať pevné nervy a silnélakte.

Džungľa Wall Street, Newyorská burza a finančný dištrikt.Všetky možné reči sveta oblečené v kraťasoch s teniskami samiešajú v jedinečnom koktaile s newyorským prízvukom,tmavými oblekmi a neodmysliteľnými slnečnými okuliarmifinančníkov alebo tých, ktorí by nimi len chceli byť.

Výletné loďky za dvacku povozia turistov okolo manhat-tanských mrakodrapov, Sochy slobody a Ellis Islandu.

Ostrov, ktorý slúžil ako imigračná hranica a do polovicedvadsiateho storočia sa cezeň dostalo do New Yorku vyše 12miliónov prisťahovalcov.

Na vode príjemne pofukuje, dehydrovaní návštevníci na-berú silu na ďalšie dobrodružstvá a prehliadky. Samozrejme,každý chodí obdivovať trhák newyorskej turistiky – GroundZero. Ľuďom dodnes behajú zimomriavky po chrbte pri spo-mienke na padajúce Dvojičky a horiacich ľudí, ktorí si radšejskočili po istú smrť. No a americká duša biznismena sa ne-zaprela – pohľadnice, šálky, kľúčenky, fotky s tematikou 11. septembra si kúpite od každého pouličného predavača.Niektoré obchody si nechali prach z padajúcich mrakodrapov


22

vo výkladoch ako lákadlo. Neďaleký Kostol Svätej Trojice jemiestom na pietnu spomienku.

Všetky atrakcie v blízkom okolí našej vývarovne zahnuse-nej švábmi, ktorú mala na starosti malá, milá kolumbijskámafia a my slovenské herečky sme tam robili ako čašníčky.Fantastická kombinácia.

Eva to s tými hnusákmi vedela a mala hrošiu kožu:„Ponáhľaj sa, Maurício na nás bude ziapať, keď prídeme

neskoro.“„On bude ziapať tak či tak,“ vlečiem sa unavene na metro.

„A veď už idem.“Nechápem, ako to Eva robí. Vedela sa obrniť. Vedela, že

z niečoho sa žiť musí. Dokonca sa na tých idiotov usmieva-la, flirtovala s nimi… Všetko, len aby mala zákazníkov, aby– zarobila. Eva mala v New Yorku zostať. Toto mesto prijmea rozmaznáva tých, čo sa vedia biť čisto alebo špinavo.Všetko jedno: Potkan Kráľ – silnejší vyhráva, slabší je na od-strel.

Do Il Porta sme prichádzali na pol deviatu. Od stanicemetra na Fulton Street to znamenalo pre Evu banán za poldolára a džús. Pre mňa s pravidelnosťou stopercentnou ká-vu a aspoň jednu cigu.

Metro je najrýchlejšia, najlacnejšia, najmasovejšiaa najšpinavšia forma prepravy v New Yorku.

Prichádzame. Zápach, ten zvláštny mix upotených tiel,páliaceho slnka, starého kečupu, silných čpavkových čistia-cich prostriedkov, marihuany a čerstvej kávy mi zostal v nosedodnes. Il Porto – neslávne slávna bašta smutnoveselýchosudov.

„Ola, Amigos,“ počula som sa.Budem aj ja patriť k tým, čo sa v New Yorku naučili po špa-

nielsky? Hovorím si, že stále lepšie než po poľsky. Mojich la-tinskoamerických „kolegov“ neznášam. Všetci sú v Amerike


23

nelegálne, vedia, čo je boj o prežitie, drogujú a možno majúaj zbrane. Smrdia, lebo sa nesprchujú, alebo voňajú ako kur-vine kufre, lebo sú nadržaní a myslia si, že voňavka to za-chráni. Neviem, či to majú v génoch, alebo je to syndróm„hladného psa“ – teda zoberiem a zožeriem akúkoľvek kosť.V ich prípade ošacujem, obchytkám a ak môžem, pretiah-nem. Oni si o Východoeurópankach myslia, že sú lacné štet-ky, a my si o nich myslíme, že nám nesiahajú ani po päty. Jeto naša malá každodenná vojna. Iróniou je, že pre Ameri ča -nov sme všetci bez rozdielu lacnou pracovnou silou. Smeupratovačky, opatrovateľky, umývači riadu, robíme v reštaurá -ciách, mali by sme si uctiť domáceho pána a jeho božský ze-lený dolár. A my sa preň ideme zabiť.

„Dievčatá prišli,“ hlučne sa k nám hrnie Pablo.„Drž hubu. Nerev hneď ráno,“ zrazí ho na zem Eva, ale

s úsmevom.Jemu okamžite stojí.„Poďme, dievčatá, poďme sa rýchlo prezliecť,“ volá nás

Luciana, naša kolumbijská kolegyňa.Sviňa to bola. Slizký had. Nenávidím ju, ale lepšie je s ňou

byť zadobre, lebo donáša Mauríciovi.„Naháňa nás ako svoje otrokyne,“ šepnem Eve.Šatňa je na poschodí vedľa manažérovej kancelárie, čiže

Mauríciovej kokaínovej šnupárne a skladu. Všade je zápach,špina, vlhko, pleseň a šváby. A keď hovorím šváby, tak mámna mysli tučných, vypasených, lenivých, človeka sa neboja-cich, odporných, pri zašliapnutí chrúmavo praštiacich švá-bov.

Turistickým reštauráciám by sa mal každý radšej vyhnúť.„Tu je to nechutné!!!“„Zavri oči, zapchaj si nos.“„Evi, tebe to neprekáža?“„Ani nie…“


24

„Aha.“ V nej podporu nenájdem.„Čaute, baby, zase meškám. Z Brooklynu je to nekonečná

večnosť. Veď viete, Coney Island,“ kričí pachtiaca sa Silvia.Malá výrečná východniarka so židovskými koreňmi. Spo -

znali sme sa v Il Porte.Aj Silvia mala v New Yorku zostať. Pre človeka s vrodeným

židovským zmyslom pre peniaze a povýšenosťou je totomesto niečo ako raj na zemi. New York je židovským kráľov -stvom. Majú svoje pravidlá, štvrte, hierarchiu, šábes, tóru,obchody, ženy chodia s vyholenými hlavami a obliekajú saako v Poľsku pred druhou svetovou. Nie všetky, samozrejme!A majú prachy. Chudobný Žid – žiadny Žid. Oni síce tvrdia,že ide o klamlivý mýtus, a zvyšok nežidovského sveta im toaj tak neverí.

Kde inde sa žije lepšie než v manhattanskej liberálnejUpper West Side (štvrť Manhattanu od 59. po 110. ulicu nazápadnej strane Central Parku) alebo brooklynskom orto-doxnom Borough Parku (časť Brooklynu), keď patríš k vyvo -leným. Na moslimské závoje hľadíme so strachom a s nedô -verou, židovské jarmulky sú neodmysliteľnou súčasťou ko-loritu mesta.

„Silvi, koľkokrát ti mám opakovať, že ráno musíš z ConeyIslandu chytiť skoršie metro?“

„Porezala som si nohu, keď som sa holila…“„Ak ho nestihneš, potom je tam desať minút hluchá pau-

za a všetko sa nenormálne posúva,“ mudruje Marcela.Bývali spolu, ale Marcela dnes prišla od frajera, alebo ju

niekto doviezol, alebo niekde žúrovala, alebo…Slovenka, teda Maďarka. Pekná, sexy. Taká cica. Aj keby

nespala niekoľko nocí za sebou, vždy vyzerá svieža, usmie-va sa na celý svet a špeciálne na všetko, čo nosí nohavice.Gold Digger (zlatokopka) – keď sa zjaví chlap, žmurkne naňu a smrdí dolárom, prestáva pre ňu existovať okolitý svet.


25

Vie, ako na to. A vie, ako na to so štýlom. Aj Marcela malav New Yorku zostať – dnes by bola stopercentne šťastne vy-datá za nejakého prachatého investičného bankára a užívalaby si jeho milióny, záhradníkov, osobných trénerov, masérov,asistentov...

Všetky odišli.Eva, Silvia aj Marcela.Ja som zostala.

Prezlečené do uniforiem, ktoré pozostávali z kaki nohavíca modrej polokošele, schádzame na rajón. V podstate ajMarcela s mierami 90-60-90 vyzerá v tomto úbore ako bezpo-hlavné kura. Najprv treba pozametať, naplniť soľničky, pri-praviť stoly, naliať kečup do fliaš, pobaliť príbory… Raňajšieside-works (pomocné práce), po nich nasleduje „míting“.Kolumbijsko-mexické osadenstvo v kuchyni nám servírujeobed. Väčšinou cestoviny s paradajkovým sósom a so žuvač-kovým uvareným kuraťom. Nejedlý maglajz, tak si statočneplníme žalúdky chlebom s maslom a pijeme hektolitre koly.

Stopäťdesiatcentimetrový piadimužík – manažér Maurí -cio, je už ráno nadrogovaný, potí sa, sánka mu behá nesku-točnou rýchlosťou, praská si hánky, aby na seba upriamilpozornosť. Veľmi úbohé. Sebavedomie si pravidelne a in ten -zívne posilňuje kokaínom a nezrozumiteľnou kolumbijskouangličtinou na nás vyškrieka špecialitu dňa. Ak niečo dlhostojí v obrovských mrazákoch, spravia z toho taliansku špe-cialitu a my ju máme hladným zákazníkom otĺkať o hlavu,aby sme čo najviac predali.

V Amerike reštauračný personál žije len z tringeltov.Čašníčky – my, vieme po anglicky. My objednávame, sme

zodpovedné za drinky a za to, aby hosťovi nič nechýbalo.Komunikujeme a účtujeme.


26

Food Runers – nosiči jedla. Čašník zadá objednávku dopočítača a kuchyňa vydá jedlo nosičovi, ktorý ho donesiehosťovi.

Busboys – nalievajú vodu, čistia stoly, pripravujú všetkopre hostí, ale s nikým sa nebavia.

K tomu je ešte celá hierarchia postov v kuchyni, pri špina-vom riade a za barom. Najlepšie je, ak sme so všetkými zadob-re. Ak to pobabre jedno koliesko na voze – zvezieme sa dolukopcom úplne všetci. Koľko stolov máš, koľko zákazníkov ob-slúžiš, toľko sa večer naješ. Keby som sa aj na kolomaž rozlia-la, zabalila státisíce príborov, a neobslúžila ani jedného hosťa– domov idem bez dolára. Môžem sa, ako len viem, snažiť, akmoji foodrunners, busboys, barman na mňa kašlú, domovidem bez dolára. Ak mi Maurício dá stoly len pri toaletách, kdenikto nechce sedieť, lebo tam strašne smrdí – domov idem bezdolára. Na prvý pohľad zanedbateľné maličkosti.

Dráma bola neodmysliteľnou súčasťou práce v Il Porte.Najmilšia kolumbijská hosteska Buena usádzala hostí vý-lučne do sekcií jej Mexičanov. Buena bola riadna Buena – ďal-šie škrípajúce koliesko na voze. Výstrih až po pás, žlté zlato,lesk na pery, vysoké opätky, a to celý deň stála na nohách.Stačilo jej prevrátiť oči, a hneď mala okolo seba armádu chla-pov, ktorí jej oviali vlasy, doniesli vodu, postarali sa o ňu. Mysme na ňu kašlali a ona na nás tiež. Zvysoka.

V ten deň som mala stoly len vonku.„No paráda. Som zvedavá, kto tu bude chcieť v tejto horú-

čave sedieť,“ hovorím Silvii.„Nie je to ružové, ale vydrž, čo narobíme,“ odpovie a vy -

ze rá dehydrovane už ráno.Silvia je drobné žieňa s veľkými očami a so smutným po-

hľadom. Aj Buena jej radšej dá zarobiť, ako by mala mať nasvedomí, že sa Silvia zrúti. Horšie je to so mnou. Naša aver-zia je otvorená. Aj tak, kolumbijská kurva to je.


27

„Nemienim sa jej, princeznej, klaňať a prosiť,“ poviemSilvii, ktorá má už niekoľko zaplnených stolov, a ja stále nič.

„Čo je zlé na tom, keď mám hrdosť?“„Nie, drahá, to nie je hrdosť, to si ty.“„Že pôsobím arogantne? Že sa mi nechce liezť jej, zfeto-

vanému manažérovi Mauríciovi, zhúlenému barmanoviHermanovi a ďalším kreatúram do zadku?“

„Ale prečo si všetko pripúšťaš? Veď sa trochu odosobni, situ na chvíľu a už ich nikdy v živote nestretneš!“

„Nechajme to. Obidve vieme, že to za to nestojí,“ nechcesa mi rozčuľovať sa ešte aj so Silviou.

„Celé naše Il Porto je fraška. Vieš to ty, viem to aj ja. Endof the story!“

„Tak potom?“„Tak potom musíš počkať, kým príde princ na bielom ko-

ni a vyslobodí ťa.“„Vtipné. Fakt.“ Odchádzam sa skryť pred vražedným

slnkom.Rozmýšľam, že by sme si mohli aspoň trochu privyrobiť,

keď už sme tu. Niečo s našou reštauráciou jednoducho nie jev poriadku. Majiteľ (fešný Talian zo Sicílie, ktorého sme vi-deli raz, ale počúvali o ňom stokrát za deň) to má určite akopráčku špinavých peňazí. Inak by už dávno skrachoval.

S brigádami a manuálnou prácou mám predsa len nejakéskúsenosti. Počas štyroch rokov na vysokoškolskom interná-te boli neodmysliteľnou súčasťou študentského života: nabrigády chodil každý, moja sestra Lena bola unikát.

Nebolo miesto, kde by si neprivyrábala. V študentskejpracovnej agentúre U Nosluša na internáte Mladosť v Mlyn -skej doline mali jej meno podčiarknuté červenou. Brala, čo prišlo, a robila dobre. Všetci ju mali radi, bola pracant.Upratovanie na stavbách, predaj zeleniny v mrazivej zime,


28

čistenie kancelárií, doučovanie slovenčiny, roznášanie le -tákov…

Všade ma ťahala so sebou.A ja som všade išla.Na stavbe ma poštípala včela hneď v prvý deň, Lena ma

kryla a peniaze išli bez toho, aby som pohla prstom.Päťdesiattisíc letákov pre novootvorenú banku som do-

niesla domov a popálila v pivnici po tom, ako som prvý deňrozniesla pár stovák a stratila sa v Petržalke.

Podpisy potrebné jednej malej politickej strane na to, abysa dostala do parlamentu, sme sfalšovali podľa telefónnehozoznamu. (Strana sa do parlamentu dostala.)

Jeden deň som zaskočila za chorú Lenu u jej zelenináraa na druhý deň sme boli bez roboty obidve.

A keď ma v kancelárii firmy v Záhorskej Bystrici oslovilnejaký úradníček „pani upratovačka“, zvrtla som sa na opät-ku a bez slova odišla.

V Nosluši som bola na liste „zakázaných“.Lene som povedala, že s brigádami som skončila – úplne

nadobro. Radšej nech umriem od hladu.No, potom som ešte robila na Štúraku v bare Mlyn.To bola paráda. Majiteľka, pani Valentovičová, mala zaká-

zaný predaj alkoholu, pretože Mlyn bol na akademickej pô-de. Naučila ma tajne podávať alkohol v espresso a kávovýchšálkach.

S pani Valentovičovou sa nedalo vyjsť, bola nenažraná,mala zle nastavené vodomery na nealku a ja som bola stálev manku. Nie dlho. Kúpila som dole na Mlynoch v potravi -nách svoj vlastný chľast a podávala ho v espresso a kávovýchšálkach, presne podľa inštrukcií pani majiteľky. Veď do kasyto nešlo tak či tak. Tržba bola obrovská a tých pár dní, kýmma načapala, mi stačilo na celé leto, dovolenku na Fran cúz -


29

skej riviére a vynovený šatník. Pohľad pre bohov – keď paniValentovičová prišla na to, koľká bije.

A ja som veľmi rýchlo bola aj v Mlyne na liste „zakáza-ných“.

Nezostalo mi nič iné, len začať zarábať hlavou. A to na-šťastie išlo celkom dobre.

Deň sa vliekol vo svojom nudnom tempe, obedná službasa pomaly už aj končila a ja som nemala ešte ani jeden stôl.Bolo mi do revu. Pražím sa tam na slnku, vyzerám ako po-sledná sliepka a ešte aj vyjdem naprázdno.

„Prosím ťa, daj Dare nejaký stôl,“ dohovára Buene Silvia.„Samozrejme,“ usmeje sa, akoby teraz spadla z oblakov

a nevedela, že som ešte nezarobila ani cent.„Dnes odchádzam.“„Nevymýšľaj.“„Čo nevymýšľaj? Viem, že každý sme tu pre niečo, ale ja

nemám dôvod,“ mrmlala som si popod nos so slzami z ner -vov a bezmocnosti v očiach.

„Silva, ja idem domov.“„Počkaj ešte! Už som jej povedala a dnes to aj tak nie je

žiadna sláva. Ľuďom sa nechce v tomto teple ani jesť.“„Mňa to už nebaví. Kašlem na to, idem domov,“ odchá-

dzam za roh a zapaľujem si ďalšiu cigaretu.Musím zmeniť robotu, inak sa zadlžím u každého, koho

poznám.

Ani Ali nebol v robote. Môj egyptský barman z vedľajšejreštaurácie Red Dragon vedľa J. Crew (obľúbená značka te-rajšej pani prezidentovej Michelle Obamovej), oproti Be net -tonu na Fulton Street. Keď som chodievala fajčiť, tak som saaspoň mala na koho pozerať. Flirtovali sme spolu. Dodnes


30

tomu nerozumiem, lebo v živote som nevyzerala horšie akov ilporťáckej uniforme.

Idem domov, jediné, na čo myslím…„Poď sem rýchlo, máš stôl,“ dobehla Silvia, „vááááááž -

neee, poď.“„Fakt?“ Napriek všetkému sa poteším.Sú už dve hodiny popoludní a o chvíľu nám padne. Naj -

vyšší čas.„Možno sa na mňa práve usmialo šťastie. Buena sa zľuto-

vala, dá mi zarobiť aspoň padíka,“ dodávam zrazu, plná oča-kávania.

To ešte neviem, čo ma čaká.Za mojím slávnym stolom sedí jeden muž.„Jeden človek? Mne sa sníva!“ totálne rozčúlená vraždím

hostesku pohľadom.„Silvi, musíš ísť toho týpka obslúžiť, lebo mňa asi porazí!“„Oukej, oukej,“ odchádza smerom k stolu a s rukou za

chrbom mi naznačuje, aby som sa upokojila, že ona z nehovytiahne najdrahšie jedlo a fľašu šampanského.

„Hello, čo si dáte na pitie?“ počujem, ako šteboce Silvia.Na chlapíka sa usmievala od ucha k uchu.„Cors Light,“ hovorí tmavovlasý, dobre vyzerajúci štyri -

dsiatnik v červenej, skôr plážovej košeli so slnečnými oku-liarmi na očiach.

Nejaký zúfalec. Dá si pivo v tomto teple a ešte aj sedí von-ku, kde na neho praží v plnej paráde, pomyslím si.

„Samozrejme, hneď vám ho prinesiem,“ usmeje sa opäťSilvia.

„Pane, a ešte niečo,“ urobí dramatickú pauzu.Zrazu začne šepkať a ukazuje na mňa prstom:„Ja nie som vaša čašníčka. Tam, moja kolegyňa, vás rada ob-

slúži. Len k nej buďte, prosím, milý, má dnes ťažký deň, chúďa.“„Čo??? Tak to už je aká haluz,“ smejem sa.


31

Silvia sa rehoce, herečka malá. Má smutné oči, ľudia jej ve-ria. V meste Potkan Kráľ povedala zákazníkovi, ktorý sa rov-ná Bohu, aby bol milý k obsluhujúcemu personálu. To je inákáva. Silvia má gule.

Otvára mi jeho Cors Light a štuchá ma smerom k nemu:„Ukáž sa, dievčička.“Aspoň mi zlepšila náladu. Prichádzam k stolu a usmievam

sa na pána.„Vybrali ste si?“ Na to, aby som zo seba sypala špeciality

dňa, ani nepomyslím.„Uhm, mám chuť na cestoviny, niečo by ste mi odporu čili?“„Jasné, Fetuccini Alfredo,“ poviem rýchlo, lebo tie sú naj-

drahšie.„Dobre, dám si Fettucini a ešte jedno pivo, prosím.“„Oukej, hneď to bude,“ odišla som spokojná.Chlapík sa venuje svojej knižke.

Čudní sú tí Amíci, namojveru.Sám ide do reštaurácie na obed. Človek je tu v tomto krás-

nom meste strašne osamelý. Na jednej strane si každý deň vy-stavený davu, na druhej strane nemáš s kým ani postolovať.K tomu ešta tá predpojatá americká intimita a milión bariér!Vôbec sa nedivím, že každý potrebuje psychoanalytika…

Pablo donesie môjmu chlapíkovi jedlo, ja pribehnems obrovským drvičom korenia, že či si nedá. A on si dá. Pivouž nechce.

Tiež si myslím. Nie že ťa tu porazí, na tom slnku.Asi za 15 minút doje a vypýta si účet.„Ešte niečo?“„Nie, len zaplatím.“„Oukej, hneď.“Keďže je Il Porto v turistickej zóne, náš tringelt, 15 %

z celkovej sumy, je automaticky prirátaný. Európania sú ne-


32

uveriteľní lakomci, chvalabohu, Američania, respektíve New-yorčania sa síce preto urážajú, ale každý aspoň dá a je to vy-bavené. Niektorí aj niečo pridajú. Čisté prachy, do vrecka.Nepriznané – Kolumbijčanom.

Tringelty sa na konci dňa delia: 65 % zostáva mne, 35 %dávam šéfovi mafie foodrannerov a busboyov, ktorý ich po-tom delí na základe nejakého čarovného kľúča.

Z mojich peňazí ide ešte 5 % barmanovi za to, že bol lás -kavý a neziapal a namixoval drinky. Dnes mi Herman, ďalšízdrogovaný idiot, vydal až dve pivá. Celkový účet môjho zá-kazníka bol asi 30 dolárov. Môj zárobok: 4,5 dolára, a to sabudem ešte deliť.

„Nech sa páči účet,“ podám mu ho v koženom obalea usmejem sa. Milo. Úprimne.

Chlapík chvíľu ráta a je nenormálne prajný. Pridá mi 1,5 dolára.

„Ďakujem a pekný deň,“ beriem účet, odchádzam.Odchádza aj on. Dá si na hlavu šiltovku, zrazu sa otočí.

Myslela som, že si zabudol knižku. Pomaly sa nakoniec opýta:„Ako sa voláš?“„Dara,“ myslím si, čo je ho do toho.Osamelého, divného Amíka.„Do skorého videnia, Di,“ skrátil moje meno na jeho prvú

vyspelovanú spoluhlásku.„To určite, do skorého.“„Už sa teším.“„Aj ja.“Nezarobila som ani na cigarety, ktoré som si sekundu po

vypadnutí z Il Porta kúpila na rohu.V ten deň to bol môj jediný zákazník.Môj jediný stôl.Bol to Collin.

mal to byť pekný život

Documents