kde bolo tam bolo

red mnohými a mnohými rokmi žil jeden krajčír, ktorý mal troch synov a jed nu kozu. Keďže ich koza všetkých ži-vila mliečkom, potrebovala sa dobre na-pásť. Nuž ju každý deň raz jeden, inokedy druhý a potom zase tretí syn vyháňal na lúku a po celý deň strážil. Jedného dňa zaviedol najstarší syn kozu na cintorín, kde rástla najchutnejšia tráva. Koza sa mohla dosýta najesť aj vyskákať, koľko vládala.

Večer, keď bolo treba ísť domov, sa syn spý-tal kozy: „Koza, už si sýta?“ „Mééé,“ odvetila koza, „som taká nažratá, že už viac nevládzem. Mé, mé!“ Mládenec chytil povrázok, ktorý mala uvia-zaný okolo krku, a zaviedol ju domov, do maštale. Keď vošiel do chyže, starý krajčír sa syna opýtal, či sa koza dobre napásla. „Ojoj, taká je sýta, že by už nezjedla ani lístoček,“ odpovedal syn.

Stolček, prestri sa...

P

13

DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 13DO_004_224807_04_Tischlein deck dich_sk.indd 13 16. 2. 2010 16:13:0716. 2. 2010 16:13:07

Krajčír sa však chcel o tom presvedčiť na vlastné oči. Vybral sa do maštale a spýtal sa kozy, či sa dobre napásla. „A kde som sa mala napásť, vari na tom kamení, po ktorom som celý deň skáka-la? Nemala som v papuli ani len lístoček! Mé, mé.“Nahnevaný krajčír sa osopil na syna: „Si kla már, povedal si, že koza je sýta a pritom si ju nechal hladovať!“ A s hnevom ho vy-hnal z domu. Nasledujúci deň šiel pásť kozu druhý syn. Zaviedol ju do húštiny, kde rástla šťavna-tá, hustá tráva, a nechal ju, nech sa napasie.Keď sa schyľovalo k večeru, mládenec sa opýtal kozy, či je už sýta. Koza vraví: „Oj, veru, už som taká sýta, že by som nemohla zožrať ani stebielko. Mé, mé!“

Prostredný syn vzal do ruky povrázok a za-viedol ju domov. Keď ju priviazal v maš-taľke a vošiel do chyže, starý krajčír sa zase spýtal, či je koza sýta. „Oj, pravdaže! Tak sa nažrala, že by už ani lístok nezjedla,“ odpovedal syn. Krajčír sa však aj tentoraz chcel presvedčiť, či syn hovorí pravdu. Vošiel teda do mašta-le a spýtal sa kozy, či sa dobre napásla. „Napásla? Veď sotva vidím od hladu!“ vzly-kala koza, „celý deň som len po kamení skákala, ani jediný lístok som v papuli ne-mala! Mé, mé.“„Ty naničhodník, nechať hladovať také dobré zviera!“ rozkričal sa krajčír a vyhnal z domu aj druhého syna. Tak prišiel rad na najmladšieho, aby zavie-dol kozu na pašu. Ten, keď videl, ako po-

14


chodili jeho starší bratia, chcel kozu napásť tak, aby bol otec spokojný. Vyhľadal svah porastený hustou trávou a kríkmi so šťav-natým lístím a nechal milú kozu pásť sa. Keď sa začalo zmrákať, syn sa opýtal kozy: „Si už naozaj sýta, koza?“ Ona odpovedala: „Už som taká nažratá, že by som nevládala prežrieť ani stebielko. Mé, mé!“ Mládenec ju vzal za povrázok a vybrali sa domov. „Najedla sa dnes koza dosýta?“ aj tentoraz sa krajčír spýtal svojho syna. „Áno, otec. Tak som ju nakŕmil, že by už ani lístok nezjedla,“ odpovedal syn. Otec si však spomenul, ako ho oklamali jeho dvaja synovia, a tak sa vybral do maš-tale presvedčiť sa na vlastné oči.„Či si sa dnes dobre napásla, moja milá?“ opýtal sa krajčír. „Kdeže som sa mala napásť?“ sťažovala sa rohatá potvora. „Vari na tom kamení, po ktorom som skákala? Ani lístok, ani steblo trávy som v papuli nemala! Mé, mé.“„Ach, vy banda jedna klamárska! Jeden horší ako druhý!“ rozhneval sa krajčír a vyhnal z domu aj najmladšieho syna.A tak ostal s kozou sám. Ráno ju zaviedol na pastvu so šťavnatou trávou a hustými kríkmi, ktoré kozy tak rady obhrýzajú. „Tu sa môžeš najesť dosýta, koľko len bu-deš vládať,“ povedal krajčír a nechal kozu celý deň na paši. Pred zotmením sa jej opý-tal: „Tak čo, koza, už si sýta?“

A koza odpovedala: „Mé! Tak som sa pre-jedla, že by som nevládala prehltnúť ani zrnko. Mé, mé!“ „Tak poďme domov,“ povedal krajčír a od-viedol kozu do maštale. Keď krajčír zatváral dvierka, pozrel ešte raz na kozu a povedal: „Konečne si sa najedla dosýta.“ Vtom sa však koza ozvala: „Dosýta? Z čoho? Vari z toho kamenia, po ktorom som ská-kala? Veď som ani lístok v papuli nemala! Mé, mé.“Krajčírovi vtedy svitlo, že svojich synov vy-hnal z domu neprávom. „Ach, to nevďačné zviera!“ vykríkol. Celý bez seba od zlosti schytil britvu, namyd-lil koze hlavu a oholil jej ju do posledné-ho chĺpka.„Tu máš, nevďačnica, teraz sa už medzi statočnými ľuďmi nebudeš motať,“ zvolal krajčír a bičom vyšľahal milú kozu tak, že tá vzala nohy na plecia a veľkými skokmi trielila preč. Keď krajčír osamel, premohol ho veľký smútok. Veľmi si želal, aby sa mu synovia vrátili, ale nikto nevedel, kam sa podeli.No najstarší sa vo svete nestratil. Po dlhom putovaní sa dostal k stolárovi, u ktorého vstúpil do učenia. Majster si krajčírovho syna obľúbil, lebo bol usilovný a šikovný, a keď sa chlapcovi služba chýlila ku koncu, stolár mu za odmenu daroval malý stolček. Bol z obyčajného dreva, ničím sa od ostat-ných nelíšil. No predsa len to nebol obyčajný

15


stolček, bol zázračný. Keď ho človek posta-vil na zem a vyriekol: Stolček, prestri sa! – ako šibnutím čarovného prútika sa na ňom zjavil čistý obrus, taniere, príbory, misy a po háre a hojnosť jedál od výmyslu sveta. Mladý stolár sa potešil, že až do konca živo-ta bude mať o jed -lo postarané. Stol-ček môže postaviť hoci aj v lese či na lúke a ten mu vždy ponúkne jedlá, aké hrdlo ráči.Pekne sa majstro-vi poďakoval a roz-mýšľal, kam sa po-brať ďalej. Vtom sa mu v mysli vynoril obraz jeho starého otca, ako opustene sedí na priedomí. Už ho azda zlosť prešla a keď mu prinesiem čarovný stolček, určite sa poteší – pomyslel si najstarší syn a ako si rozmyslel, tak aj urobil. Vzal čarovný stol-ček a pobral sa domov k otcovi. Cestou domov sa zastavil v hostinci plnom hostí. Tí ho volali, aby si prisadol a najedol sa s nimi. Mladý stolár však odmietol: „Ne-rád by som z vášho odjedal, buďte radšej vy mojimi hosťami.“ Postavil stolček na zem a riekol: „Stolček, prestri sa!“ V okamihu sa pred nimi objavil nádher-

ne prestretý stôl s vyberanými dobrotami. Všetci zhíkli od prekvapenia, zasadli za stôl a s chuťou hodovali. Misky sa plnili jedlom tak rýchlo, ako ich hostia vyjedali. Majiteľ hostinca, ktorý ich spoza kuchyn-ských dvier pozoroval, si pomyslel: Taký

stolček by som aj ja potreboval, je lep-ší ako ten najšikov-nejší kuchár! Keď sa všetci nasý-tili, mladý stolár sa uložil spať. Ale hos-tinskému stolček ne schádzal z mysle. Spomenul si, že má v komore navlas rovnaký, a tak sa vkradol do stoláro-vej izby a stolčeky vymenil. Na dru-hý deň ráno mladý

stolár nič nezbadal. Zaplatil za nocľah, vzal si stolček a vydal sa na cestu domov. Ešte toho dňa prišiel k rodičovskému domu, kde ho vítal naradostený otec: „Vi taj, synak! Porozprávaj, čo si sa vo sve-te naučil?“„Stal sa zo mňa stolár,“ povedal syn hrdo. „To je dobré remeslo. A ten stolček si vari ty sám vyrobil? Už som veru aj krajšie videl!“ uškrnul sa otec. Mladý stolár sa nedal: „Možno nie je naj-onakvejší, ale tento stolček má čarovnú moc,

16


otec! Hneď ti to ukážem!“ Postavil stolček na zem a vyriekol: „Stolček, prestri sa!“ Stolček sa však ani nepohol. Vtedy mladý stolár zbadal, že to nie je stolček, ktorý mu jeho dobrý majster daroval, ale že mu ho niekto vymenil. Ak sa chcel uživiť, nezostá-valo mu nič iné, len začať pracovať.

Ani prostredný krajčírov syn sa vo svete ne-stratil. Dostal sa za učňa k jednému mly-nárovi. Chlapec bol pracovitý a poslušný, a preto si ho majster obľúbil. Keď sa pro-stred ný krajčírov syn vyučil, majster mly-nár sa rozhodol, že si zaslúži odmenu – da-roval mu somárika.„Dobre ho opatruj, chlapče!“ povedal, keď sa lúčili, „nie je to obyčajný somár, ktorý by mohol vláčiť ťažký náklad. Ani zapriahnuť do voza ti ho neradím. Keď ho však posta-

víš na obrus a povieš: Oslík, otras sa!, budú z neho padať zlaté dukáty.“Mladý mlynár sa daru potešil, pekne sa mlynárovi poďakoval a vydal sa na cestu. Keď potreboval peniaze, vyriekol len: Oslík, otras sa! – a zlaté dukáty sa začali sypať. Mládencovi ich stačilo pozbierať. Onedlho sa potuliek po svete nasýtil, a pre-to sa rozhodol vrátiť domov k otcovi. Keď otec zbadá oslíka, iste sa poteší a prijme ma s otvorenou náručou, myslel si.Cestou k domovu natrafi l na ten istý hosti-nec, v ktorom hostinský zamenil jeho bra-tovi zázračný stolček. Mladík si objed nal najlepšie jedlá a najdrahšie nápoje. Keď chcel za večeru zaplatiť, zbadal, že sa mu minuli dukáty. „Počkajte chvíľočku, idem si po peniaze,“ povedal hostinskému. Vstal, stiahol zo stola obrus a vybral sa do maštale.


Hostinský sa čudoval, prečo mladý berie so sebou obrus, a rozhodol sa, že vypátra, čo to má znamenať. Vybral sa za mládencom a cez škáru vo dverách pozoroval, ako mladý mlynár rozprestrel obrus pod somárikom a riekol: „Oslík, otras sa!“ Krčmár vyvalil oči od úžasu: zo zvieraťa sa sypali zlaté du-káty. Mládencovi stačilo len ich pozbierať. Ej, bisťu! Taký somár by sa veru zišiel aj mne, pomyslel si hostinský. V noci sa majiteľ hostinca vykradol do maštale, odviazal zázračného oslíka a na jeho miesto priviazal svojho, s ktorým kaž-dý deň zvážali drevo z lesa. Mladý mlynár sa ráno zobudil, zaplatil za nocľah, odviazal somára a vykročil domov.Aj druhého syna otec radostne privítal a spý-tal sa: „A ty si sa čomu vyučil, synak?“ „Stal sa zo mňa mlynár a ako výslužku som dostal tohto oslíka,“ odpovedal prostredný syn. „Somára nepotrebujeme, skôr by sa nám zišla koza,“ namietal otec. Syn mu však oponoval: „To nie je obyčajný osol, ale čarovný. Keď mu prikážem, sypú sa z neho zlaté dukáty. Pozri, otec!“ Mladý mlynár rozprestrel pod oslíkom šat-ku a riekol: „Oslík, otras sa!“Ale nič sa nestalo. Vtedy si uvedomil, že mu hostinský jeho oslíka vymenil. Hanbil sa pred otcom, pretože sa mohlo zdať, že znovu klamal. Aby sa uživil, neostalo mu nič iné, len sa chytiť poctivej práce.

Najmladší syn tiež dlho putoval svetom, až sa nakoniec dostal k jednému tesáro-vi. Nebolo to ľahké remeslo, ale mládenec sa rozhodol, že sa mu vyučí. Bol usilovný a šikovný, takže majster bol s ním veľmi spokojný. Keď sa mladému služba skonči-la, poďakoval sa za všetko, čomu ho maj-ster naučil, a chcel sa pobrať ďalej. Avšak majster ho zdržal. „Dobre si si počí-nal, synak, bol si úctivý a pracovitý, zaslúžiš si odmenu,“ povedal najmladšiemu krajčí-rovmu synovi a podal mu vrece, v ktorom bolo čosi ťažké. „Kyjak?“ začudoval sa mládenec, keď roz-viazal šnúry na vreci a nazrel doň, „načo mi bude?“ Majster mu však vysvetlil, že to nie je oby-čajný kyjak. „Ak ti niekto ublíži, stačí, keď povieš: Palica, von z vreca! Kyjak vyletí z vreca a zbije toho darebáka.“ Mladík sa pekne poďakoval, prehodil si vrece s kyjom cez plece a pobral sa rovno domov. Cestou sa aj on rozhodol prenocovať v hos-tinci, v ktorom oklamali jeho starších bra-tov. Tí mu medzitým stihli napísať, aby si dal na hostinského pozor, ale on si z toho ťažkú hlavu nerobil. Ani zamak sa neobá-val, že by sa hostinskému podarilo podviesť aj jeho. Pri večeri v hostinci si mladý tesár pustil jazyk na prechádzku: „Keby ste vedeli, aké čudné veci existujú na svete! Stolček, ktorý sám servíruje jedlá od výmyslu sveta. Stačí

18


povedať: Stolček, prestri sa!... Alebo somá-rik, z ktorého sa sypú zlaté mince, keď mu zavelíš: Oslík, otras sa!... No to nie je nič oproti tomu, čo mám v tomto vreci ja!“ Majiteľ hostinca zbystril pozornosť a neve-del sa dočkať, kedy mládenec zaspí. Vkra-dol sa do jeho izby a chcel mu ukrad-núť vrece. Mládenec však čakal iba na to. Vyskočil z postele a zvolal: „Palica, von z vreca!“ Vrece sa otvorilo a kyjak začal mlá-tiť hostinského hlava-nehlava. Ten márne volal o pomoc, kyjak ho vyplácal stále sil-nejšie. Keď krčmár na kolenách prosil o zľutova-nie, mládenec mu vraví: „Kým mi nevrá-tiš stolček a somárika, kyjak naspäť do vre-ca nepošlem!“ „Dobre, dobre,“ vzlykal hostinský, „všetko ti vrátim, len nech ma ten tvoj kyjak pre-

stane mlátiť.“ Mladý tesár zvolal: „Palica, do vreca!“ A kyjak sa vrátil na svoje miesto. Nasledujúce ráno sa mládenec vydal na cestu domov aj so Stolčekom, prestri sa! a Oslíkom, otras sa! Otec sa už nevedel dočkať, kedy sa vráti aj jeho najmladší a hneď od dvier sa ho pýta: „Čože si ty ro-bil vo svete, syn môj?“„Stal sa zo mňa tesár,“ odvetil syn, „a vyslú-žil som si tento kyjak.“„Kyjak?“ začudoval sa otec, „veď taký si mô -žeš v hore z hociktorého stromu odlomiť!“„Toto nie je obyčajný kyjak, otec,“ namie-tal syn, „keď mu rozkážem: Palica, von z vreca! – zbije každého, kto by mi chce ublížiť. S jeho pomocou som získal späť aj Stolček, prestri sa! i Oslíka, otras sa!, ktoré ukradol chamtivý hostinský mojim bratom.“

19


Mládenec zavolal svojich starších bratov a podal najstaršiemu stolček. Ten ho po-sta vil na zem a riekol: „Stolček, prestri sa!“ Stolček sa v okamihu začal prehýbať pod dobrotami. Prostrednému vrátil oslíka, ten ho postavil na šatku a zvolal: „Oslík, otras sa!“ Somá-rik sa zatriasol a na plátno sa sypali zlaté dukáty.To bola hostina! Otec so synmi pozvali su-sedov a spolu sa niekoľko dní veselili, tanco-vali, jedli, pili. Starý krajčír potom odložil všetko krajčírske náčinie – už viac nemu sel pracovať, lebo mali všetkého hojnosť.

A čo sa stalo s nevďačnou kozou, ktorá to všetko spôsobila? Tá sa tak hanbila za svoju oholenú hlavu, že utekala do najtmavšej húštiny v lese. Aby ju nikto nevidel, schovala sa do líščej diery. Keď sa líška večer blížila k svojej nore, zra-zu sa v tme zablysol pár očí. Líška sa vyľa-kala a poďho vnohy opačným smerom.

Ako tak utekala, stretla medveďa a všetko mu rozpovedala. „Kmotrík medveď,“ vraví líška, „ty si mocný, nože mi pomôž! Vyžeň z mojej nory to príšerné zviera s ohnivými očami!“„Najprv ho musím vidieť,“ zamrmlal med-veď a vybral sa k líščej nore. Keď však na-zrel dnu a zbadal blyštiace sa veľké oči, aj jeho premkol strach. Vzal nohy na plecia a bežal lesom, čo mu sily stačili. Zbadala ho včielka: „Medveď, kam bežíš? Vyzeráš, akoby si videl strašidlo.“„Ach, milá včielka, bol som pri líščej nore, sedí tam príšerné zviera s ohnivými očami a my ho nevieme odtiaľ vyduriť.“ Včielka sa začudovala: „Ale choď, medveď, veď si veľký, silný, a predsa si sa vyľakal? Skú-sim vám pomôcť, ak chcete!“ Včielka ne-bo jácne vletela do líščej nory, sadla koze na vyholenú hlavu a pustila do nej žihadlo. Koza vyskočila, akoby do nej strelil, a s me-čaním sa rozbehla nevedno kam. Odvtedy o nej nikto viac nepočul.

20


kde bolo tam bolo

Documents