katechizmus katolíckej cirkvi . príprava, schválenie a zverejnenie kkc

Katechizmus Katolíckej cirkvi.1. Príprava, schválenie a zverejnenie KKC

2. Odovzdávanie viery - katechéza;

3. Cieľ, štruktúra a adresáti Katechizmu

4. Štvrté prikázanie (2197-2257).

5. Sviatosť manželstva (1601-1666).

6. Morálne svedomie (1776-1802).

1. Príprava, schválenie a zverejnenie 1. Príprava, schválenie a zverejnenie KKCKKC

Katechizmus Katolíckej cirkvi je ovocím veľmi širokej spolupráce; dozrieval počas šesťročnej intenzívnej práce v duchu pozornej otvorenosti a nadšenej horlivosti.

V r. 1986 Ján Pavol II. komisii dvanástich kardinálov a biskupov na čele s kardinálom Jozefom Ratzingerom zveril úlohu pripraviť návrh katechizmu

Katechizmus má obsahovať veci nové i staré (porov. Mt 13, 52), pretože viera je vždy tá istá a stále je zdrojom nového svetla.

KKC preberá na jednej strane "staré", tradičné usporiadanie, ako ho podáva už Katechizmus sv. Pia V. a rozčleňuje látku na štyri časti: posvätná liturgia so sviatosťami na prvom mieste; kresťanský spôsob konania (morálka), ktorého vysvetlenie sa začína desatorom Božích prikázaní a napokon kresťanská modlitba.

Súčasne sa však obsah často podáva "novým" spôsobom, aby sa odpovedalo požiadavkám našej doby.

Katechizmus katolíckej Cirkvi Ján Pavol II. schválil 25. júna 1992.

Zverejnenie nariadil 11. októbra 1992 (na 30. výročie otvorenia II. Vatikánskeho koncilu) svojou apoštolskou autoritou:

v apoštolskej konštitúcii

« F I D E I D E P O S I T U M »

2. Odovzdávanie viery - katechéza 2. Odovzdávanie viery - katechéza

Katechéza je: - výchova detí, mládeže a dospelých vo

viere najmä vyučovaním kresťanskej náuky.

- komplex úsilí, ktoré Cirkev vyvinula, aby pripravila učeníkov, aby pomáhala ľuďom veriť, že Ježiš je Boží Syn, a touto vierou mali život v jeho mene.

Od katechézy závisí nielen šírenie Cirkvi vo svete a jej číselný vzrast, ale ešte oveľa viac jej vnútorný rast a jej súlad s Božím plánom.

Obdobia obnovy Cirkvi sú aj obdobiami intenzívnej katechizácie. Vo veľkej epoche cirkevných Otcov svätí biskupi katechéze venovali značnú časť svojej služby. Takými sú sv. Cyril Jeruzalemský, sv. Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Augustín a mnohí iní Otcovia, ktorých katechetické diela zostávajú aj naďalej vzorom.

Katechetická služba čerpá vždy novú silu na konciloch: zvlášť Tridentský koncil. Vo svojich dekrétoch dal katechéze prvoradé miesto. V ňom má svoj pôvod Rímsky katechizmus, ktorý sa volá aj Tridentský a je dielom prvoradej dôležitosti ako súhrn (kompendium) kresťanského učenia.

Tridentský koncil vyvolal v Cirkvi pozoruhodné organizovanie katechézy a podnietil vydanie početných katechizmov pričinením svätých biskupov a teológov, akými boli sv. Peter Kanízius, sv. Karol Boromejský, sv. Turibius de Mongrovejo alebo sv. Róbert Bellarmino.

- Pápež Pavol VI. pokladal Druhý vatikánsky koncil za veľký katechizmus moderných čias), katechéza Cirkvi opäť upútala na seba pozornosť. Svedčí o tom Všeobecné katechetické direktórium, zverejnené roku 1971, zasadania Biskupskej synody o evanjelizácii (1974) a o katechéze (1977), ako aj apoštolské exhortácie Evangelii nuntiandi (1975) a Catechesi tradendae (1979), ktoré zodpovedajú týmto zasadaniam.

3. Cieľ, štruktúra a adresáti Katechizmu3. Cieľ, štruktúra a adresáti Katechizmu

Cieľ Katechizmu:podať organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi.Má slúžiť ako orientačný bod pre katechizmy alebo kompendiá, ktoré sa budú zostavovať v rôznych krajinách.

Pramene Katechizmu:

- Sväté písmo,- cirkevní Otcovia, - liturgia,- učiteľský úrad Cirkvi.

Štruktúra Katechizmu Štruktúra Katechizmu

Prvá časť: Vyznanie viery

Druhá časť: Sviatosti viery

Tretia časť: Život z viery

Štvrtá časť: Modlitba v živote z viery

Adresáti Katechizmu Adresáti Katechizmu

zodpovední za katechézu:

Biskupi - ako pomôcka pri plnení ich úlohy učiť Boží ľud. Prostredníctvom biskupov je určený tým, čo pripravujú katechizmy, kňazom a katechétom. Jeho čítanie však bude užitočné aj pre všetkých ostatných veriacich v Krista.

4. Štvrté Božie prikázanie; 4. Štvrté Božie prikázanie; Rodina v Božom pláne.Rodina v Božom pláne.

“Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20, 12).

„Deti, poslúchajte svojich rodičov v Pánovi, lebo je to spravodlivé. Cti svojho otca i matku, to je prvé prikázanie s prisľúbením: Aby ti dobre bolo a aby si dlho žil na zemi„ (Ef 6, 1-3).


2. tabuľa zákona; Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou


Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi.

Výslovne sa obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.

4. Štvrté Božie prikázanie; 4. Štvrté Božie prikázanie;

- zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb

Rodina v Božom pláne.Rodina v Božom pláne.Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí

Muž a žena spojení v manželstve tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.

Rodina v Božom pláne.Rodina v Božom pláne.

„Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva; aj z tohto dôvodu... sa má volať „domáca cirkev'“ (Familiaris consortio 21). Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky. V Cirkvi nadobúda osobitnú dôležitosť, ako to vidno z Nového zákona (Ef 5, 21 - 6, 4).


Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom. Jej plodivá a výchovná činnosť je odrazom Otcovho stvoriteľského diela. Rodina je povolaná mať účasť na Kristovej modlitbe a obete. Každodenná modlitba a čítanie Božieho slova posilňujú v nej lásku. Kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť.


Vzťahy vnútri rodiny vytvárajú príbuznosť citov, náklonností a záujmov, ktoré pochádzajú predovšetkým zo vzájomnej úcty osôb. Rodina je privilegované spoločenstvo povolané uskutočňovať spoločné uznesenia manželov, ako aj starostlivú spoluprácu rodičov pri výchove detí.

Rodina a spoločnosť.Rodina a spoločnosť.

Rodina je prvotná bunka spoločenského života. Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti. Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu.


Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27).


Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života.


Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho.

Povinnosti detí.Povinnosti detí.

Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva; na ňom sa zakladá úcta k rodičom. Úcta detí, neplnoletých či dospelých, k ich otcovi a matke sa živí prirodzeným citom, ktorý má svoj pôvod vo zväzku Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie.


Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7,29-30). Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou.


Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť ,odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi“ (Kol 3,20). Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa vo svedomí presvedčené, že je morálne zlé poslúchnuť daný rozkaz, nemá sa ním riadiť.


Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého.

Povinnosti rodičov.Povinnosti rodičov.

Plodnosť manželskej lásky sa neobmedzuje iba na plodenie detí, ale má sa rozšíriť aj na ich mravnú výchovu a duchovnú formáciu: Výchovná úloha rodičov (1653) „je taká dôležitá, že ak chýba, ťažko ju možno nahradiť“. Právo a povinnosť vychovávať sú pre rodičov prvoradé a neodcudziteľné.


Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Vychovávajú ich k zachovávaniu Božieho zákona tým, že sami prejavujú poslušnosť vôli nebeského Otca. Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí, - vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam. Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody.


Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať. Dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti. Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými hlásateľmi“. Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi.


Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Táto výchova sa uskutočňuje už vtedy, keď si členovia rodiny pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia. Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí.


Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky.


Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.

Rodina a Božie kráľovstvo.Rodina a Božie kráľovstvo.

Osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha, majú rodičia rešpektovať a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho.

Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.

Rodina a Božie kráľovstvo.Rodina a Božie kráľovstvo.

Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50). Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.

Povinnosti občianskych Povinnosti občianskych predstaviteľov moci.predstaviteľov moci.

Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20,26). Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom, jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.

Povinnosti občianskych Povinnosti občianskych predstaviteľov moci.predstaviteľov moci.

Vykonávanie moci má za cieľ ukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.

Povinnosti občanov.Povinnosti občanov.

Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci, majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov. Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.


Povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody: z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu.


Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore:

- s požiadavkami morálneho poriadku;

- so základnými ľudskými právami;

- s učením evanjelia.


Odboj proti útlaku politickej moci môže oprávnene siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky: 1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva; 2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky; 3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky; 4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.

Politické spoločenstvo a Cirkev.Politické spoločenstvo a Cirkev.

Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu o Bohu a o človekovi.


„Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie ... osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny“ (Centesimus annus 45-46).


K poslaniu Cirkvi patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší, pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“ (Gaudium et spes 76).

5. Sviatosť manželstva (1601-1666).5. Sviatosť manželstva (1601-1666).„Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané svojou prirodzenou povahou na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí, povýšil Kristus Pán medzi pokrstenými na hodnosť sviatosti.“ (KKP kán. 1055 §1).

5. Sviatosť manželstva (1601-1666).5. Sviatosť manželstva (1601-1666).

Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. Manželstvo nie je čisto ľudská ustanovizeň. Keďže Boh stvoril človeka ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka.


Každý človek skusuje zlo okolo seba a v sebe. Táto skúsenosť sa pociťuje aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nesvornosťou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a spormi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a roztržke.


Tento neporiadok v poriadku viery nepochádza z prirodzenosti muža a ženy ani z prirodzenej povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Aby sa rany po hriechu vyliečili, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodoprel. Bez tejto pomoci muž a žena nemôžu uskutočniť jednotu svojich životov, na ktorú ich Boh „na začiatku“ stvoril.


Milosť kresťanského manželstva je ovocím Kristovho kríža, ktorý je zdrojom celého kresťanského života. „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5,25-26). A hneď dodáva: „Preto muž zanechá otca a matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,31-32).


Spojenie s Kristom má prednosť pred všetkými ostatnými zväzkami, či už rodinnými, alebo spoločenskými. Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14,4).


„Lebo sú ľudia neschopní manželstva, pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ľudia a iní sa takými urobili sami pre nebeské kráľovstvo. Kto to môže pochopiť, nech pochopí“ (Mt 19,12).


V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. Má byť samo osebe platné, dôstojné a plodné. Je teda potrebné, aby sa budúci manželia pripravili na slávenie svojho manželstva prijatím sviatosti pokánia.


Podľa latinskej tradície manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti si navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. V tradíciách Východných cirkví sú svedkami prejavenia vzájomného súhlasu manželov biskupi alebo kňazi, ale pre platnosť manželstva je potrebné aj ich požehnanie.


Hlavnými účastníkmi manželskej zmluvy sú muž a žena, pokrstení a slobodní uzavrieť manželstvo, ktorí slobodne vyjadria svoj súhlas. „Byť slobodným“ znamená: — nepodliehať prinúteniu; — nemať prekážky zo strany prirodzeného alebo cirkevného zákona.


Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje. Tento súhlas, ktorý manželov vzájomne viaže, nachádza svoje zavŕšenie v tom, že sa dvaja stávajú „jedným telom“ (Gn 2,24).


Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. (1735) Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc. Ak táto sloboda chýba, manželstvo je neplatné.


Z tohto dôvodu (alebo z iných dôvodov, ktoré robia manželstvo neplatným a neuskutočneným od začiatku) Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo.


Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.


Rozdielnosti týkajúce sa viery, samo chápanie manželstva, ale aj odlišné náboženské mentality môžu byť v manželstve zdrojom napätí najmä pri výchove detí. Vtedy sa môže vynoriť pokušenie náboženskej ľahostajnosti.


Manželská láska má v sebe úplnosť, v ktorej majú miesto všetky zložky [ľudskej] osoby: požiadavky tela a pudu, sily zmyslov a citov, túžby ducha a vôle. Táto láska smeruje k čo najhlbšej osobnej jednote, ktorá ponad spojenie v jednom tele vedie k tomu, aby vytvorila jedno srdce a jednu dušu; vyžaduje nerozlučiteľnosť a vernosť v definitívnom vzájomnom sebadarovaní a otvára sa pre plodnosť.


Láska manželov samou svojou povahou vyžaduje jednotu, vernosť a nerozlučiteľnosť spoločenstva ich osôb, ktoré zahŕňa celý ich život. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“.


Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky.


Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok.


Jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre plodnosť sú pre manželstvo podstatné. Polygamia (mnohoženstvo) je nezlučiteľná s jednotou manželstva. Rozvod rozlučuje, čo Boh spojil. Odmietnutie plodnosti zbavuje manželský život jeho „najvzácnejšieho daru“, ktorým je dieťa.


Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok, nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere.


Kresťanská rodina je miesto, kde deti dostávajú prvé ohlasovanie viery. Preto sa rodina právom volá „domáca cirkev“, spoločenstvo milosti a modlitby, škola ľudských čností a kresťanskej lásky.

6. Morálne svedomie (1776-1802).6. Morálne svedomie (1776-1802).

Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.


Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne.


Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti.


Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou Cirkvi.


Výchova svedomia je celoživotná úloha. Už od prvých rokov vedie dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje alebo oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti, ktoré pochádzajú z ľudskej slabosti a z ľudských chýb. Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca.


Človek sa niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však vždy hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu vyjadrenú v Božom zákone.


Aby to človek dosiahol, snaží sa vysvetľovať fakty skúsenosti a znamenia čias pomocou čnosti rozvážnosti, rady rozvážnych ľudí a s pomocou Ducha Svätého a jeho darov.


Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:

— Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

— „Zlaté pravidlo“: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12).

— Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu a rešpektovaním jeho svedomia.


Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.


Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie. V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.


Božie slovo je svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Tak sa formuje morálne svedomie.

Ďakujem z pozornosť.Ďakujem z pozornosť.

katechizmus katolíckej cirkvi . príprava, schválenie a zverejnenie kkc

Documents