HISTÓRIA KEŽMARSKÉHO HRADU Nora Baráthová

Z HISTÓRIE MESTA Kežmarok – kedysi slobodné kráľovské mesto a jedno z popredných miest celej krajiny. Dnes jedna z

18 mestských pamiatkových rezervácií na Slovensku a jedno z centier turistického ruchu pod Vysokými Tatrami.

Kežmarok – kedysi mesto, v ktorom žilo vedľa seba viacero národností a etnických skupín – Slováci, Nemci, Maďari, Poliaci, Bulhari, Židia, Česi, Rusíni atď. Dnes výlučne slovenské mesto s vyše 17 500 obyvateľmi.

Kežmarok vznikol zlúčením viacerých osád pôvodného slovanského obyvateľstva s osadou nemeckých kolonistov. Slovania prišli na územie budúceho mesta v 8. - 10. storočí, čo potvrdzujú aj archeologické nálezy. Za najstaršiu osadu sa považuje osada sv. Michala s rovnomenným kostolom, stojaca na vrchu nad dnešnou železničnou stanicou (základy časti kostola a veže, ktoré sa odkryli r. 1987, sa po skončení výskumu zasypali a dodnes čakajú na odkrytie a rekonštrukciu). Vrch sa vypína nad riekou Poprad, pri ktorej šla veľká obchodná cesta, spájajúca Orient so severom Európy. Obyvatelia osady boli strážcami spomínanej cesty a blízkych hraníc s Poľskom a súčasne sa zaoberali aj rybolovom. Osada jestvovala už v 12. stor., možno aj skôr. Prvýkrát sa kostol sv. Michala spomína r. 1251 v zakladajúcej listine Turčianskeho premonštrátskeho kláštora.

Z druhej strany rieky Popradu a tiež pri obchodnej ceste vznikla v 13. stor. osada sv. Kríža, pomenovaná podľa svojho kostolíka. Jej slovanskí obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom, no nie je vylúčené, že aj obchodom. O tretej osade, zasvätenej Petrovi a Pavlovi, situovanej na Kamennú baňu, hovorí len tradícia. Nie je vylúčená ani existencia ďalších osád – len o nich niet žiadnych písomných dokumentov.

V r. 1241 – 42 plienili Uhorsko Tatári. Časť obyvateľstva vyhubili, časť sa zachránila útekom. Keď sa krajina po odchode Tatárov vyľudnila, uhorský kráľ Belo IV. začal do Uhorska pozývať cudzincov hlavne z územia Nemecka, ktorí sa tu sporadicky usádzali už od 12. stor. Nemci prichádzali už ako vyspelí remeselníci i baníci hlavne na neobývané územia a začali ich kolonizovať – klčovali lesy, vysúšali močiare, zakladali dediny.

Isté je, že Nemci boli na území budúceho Kežmarku už v r. 1251. V spomínanej listine Turčianskeho kláštora sa totiž uvádza aj osada Sasov s kostolom sv. Alžbety. Stála na mieste dnešného nádvoria kežmarského hradu. Bola postavená v mieste, o ktorom sa traduje, že na ňom už r. 1190 stál ženský kláštor s kostolom. Túto zatiaľ nikým a ničím nepotvrdenú správu zaznamenal v 17. stor. vo svojej známej Levočskej kronike Gašpar Hain. Nie je však vylúčené, že kostol sv. Alžbety postavili Sasi skutočne na nejakých starších základoch. (Základy kostola sv. Alžbety sa odkryli v r. 1964 a nadstavali.)

O tom, že na území Kežmarku a Spiša boli prví Slovania a že až potom prišli Nemci a ďalšie národnosti, svedčia nielen archeologické nálezy, ale aj najstaršie chotárne názvy, ktoré sa zachovali v listinách z druhej polovice 13. stor.: Lubicha (dnes obec Ľubica), Verbev (dnes obec Vrbov), Bela (dnes mesto Spišská Belá), Poprad (dnes rieka Poprad), Zolok a Zalaykpotoka (dnes obec Malý Slavkov a Slavkovský potok), Bistrichpotoka, Bistrica, Biztriche, Bizturche (dnes premenovaný potok Biela voda), Rusnik a Ruskini (už neexistujúca obec Ruskinovce), Pfarossni (obec Tvarožná), ale už aj nepoužívané a ťažko identifikovateľný potok Deduslovpotoka (Dedislavov potok?), jazero Zemerik, resp. Zimiriktu (odvodené od smreku), vrch Gala (hoľa) atď.

Osada Sasov a osada sv. Kríža boli k sebe najbližšie. Aby sa zaručila v budúcnosti ich bezpečnosť, potrebovali sa zjednotiť do väčšieho územného celku. Napr. ich mohla napadnúť aj blízka Ľubica, ktorá mala obrovský chotár a na jej staršie osídlenie upozorňuje aj starý slovanský názov. Osada sv. Michala sa cítila na vrchu pomerne bezpečne a osada Petra – Pavla, ak ešte vôbec existovala, bola od ostatných osád vzdialená.

Nemeckí kolonisti, ktorí svojím počtom prevýšili zbytky Slovanov, požiadali panovníka Bela IV. o udelenie mestských práv. Vyhovel im r. 1269. V jeho listine sa prvýkrát spomína mesto Kežmarok. Na vysvetlenie pôvodu neslovanského názvu Kežmarok sa našlo doteraz až dvanásť teórií. Najrozšírenejšia je najnezmyselnejšia – trh na syry: Käse + Markt, lenže práve tá prípona “Markt” sa vyskytuje málokedy a

rozhodne nie v najstarších listinách. Najpravdepodobnejšie ide o spojenie slov Kaiser (cisár) + Mark (územie, pohraničné územie).

Niekedy ani sami starí Kežmarčania nevedeli, ako sa ich mesto volá. Podarilo sa nám totiž zozbierať zatiaľ 230 (slovom dvestotridsať!) variantov názvu mesta Kežmarok v latinčine, nemčine, maďarčine, poľštine a slovenčine. Uvedieme aspoň malú ukážku:

Caesareoforum 1704, Caesareopolis 1750, Caismarc 1670, Cesmark 1477, Kaisersmarckt 1682, Kasmark 1397, Kesmarek 1449, Kesmarga 1465, Kesmark 1269, Kezimbarg 1467, Kezmark 1294, Kežmarok 1918, Khässmargkh 1562, Kismark 1294, Kümark 1294, Tyropolis 1515... (Nečudo, že kežmarskí obyvatelia sa často mýlili v písaní názvu svojho mesta, o čom svedčia napr. artikuly gombikárskeho cechu z r. 1666, kde sa uvádza Käsmark, Kaysersmark a aj Käismark...)

Symbióza kultúr viacerých národností, výborná zemepisná poloha pri obchodnej ceste, spájajúcej Balt s Orientom a stále pribúdajúce hospodárske i politické privilégiá (napr. r. 1411 právo slobodného rybolovu, r. 1417 výrubu lesov, r. 1419 dvoch výročných trhov, r. 1435 právo skladu, r. 1438 právo meča, r. 1463 právo používať erb atď.) umožnili rýchly hospodársky rozvoj mladého mesta, ktoré ešte vtedy netušilo, že počas svojej takmer 750 ročnej existencie prejde cez jeho chotár celkove 13 vojen, a to: 1433 vpád husitov a dobytie mesta, 1435 začiatok vyše 100-ročnej vojny s Levočou o právo skladu, 1440 Kežmarok sa dostáva do vojny poľského panovníka Vladislava s vdovou po uhorskom

kráľovi Albertovi, 1441 Kežmarok dobýja Ján Jiskra, stojaci v službách uhorskej kráľovnej, 1463 postavenie hradu a začiatok vyše 250 ročnej vojny mesta Kežmar-ku s hradom, 1604-06 povstanie uhorskej šľachty pod vedením Štefana Bocskaya, 1619-26 povstanie uhorskej šľachty pod vedením Gabriela Bethlena, 1643-45 povstanie uhorskej šľachty pod vedením Juraja Rákócziho I., 1678-84 povstanie uhorskej šľachty pod vedením kežmarského rodáka

Imricha Thökölyho, 1705-09 povstanie uhorskej šľachty pod vedením Františka Rákócziho II., 1848-49 maďarská demokratická revolúcia, 1914-18 I. svetová vojna, 1939-45 II. svetová vojna.

Hoci mesto prežilo mnoho vojen, nešťastí, požiarov a epidémií, napriek tomu sa mu po hospodárskej stránke darilo – Kežmarok sa zaradil medzi popredné mestá na území Slovenska. V 15. – 19. stor. pracovalo v meste zatiaľ 40 známych cechov (napr. cech taškárov bol jedným z dvoch a cech sedlárov jedným zo štyroch cechov svojho druhu na území Slovenska). Týmto počtom sa zaradil Kežmarok do prvej desiatky slovenských miest.

Stáročné tradície má aj školstvo a kultúra. Hoci prvé správy o škole sú z r. 1383 – 1392 (čím by sa zaradila medzi prvých osem škôl na území Slovenska), predpokladá sa, že škola existovala už o storočie skôr. Z nej sa vyvinulo povestné evanjelické lýceum, na ktorom študovali žiaci z celej strednej Európy a nejeden z nich sa stal známym spisovateľom, umelcom, vedcom. S menom kežmarskej školy sú spojené aj prvé správy o hudbe (14. stor.), o divadelných predstaveniach (1523 – 1524), prvé známe výlety do Vysokých Tatier (koniec 16. stor.), ktorých časť patrila do kežmarského chotára.

Vyše sedem storočí existencie mesta sa odrazilo aj v jeho architektúre, ktorá obsahuje každý stavebný sloh počnúc románskym. Jednou z dominantných pamiatok mesta Kežmarku je aj kežmarský hrad.

Z HISTÓRIE HRADU RODINA ZÁPOĽSKÝCH

Kežmarok bol slobodným kráľovským mestom, preto mu panovníci štedro udeľovali rôzne privilégiá. Jedinou nevýhodou takéhoto mesta bolo to, že jeho majiteľ, sudca a vyberač daní v jednej osobe – panovník – ho mohol hocikedy a hocikomu za vernú službu darovať.

Kežmarok bol od 14. stor. opevnený pevným dvojmúrím a traduje sa, že mal aj nejakú pevnosť. Žiadnych písomných dokladov však zatiaľ o tom niet. Keď sa k mestu na začiatku 15. stor. priblížili poľské hranice (r. 1412 sa trinásť spišských miest a mestečiek dostalo do poľského zálohu), považovali uhorskí panovníci za nutnosť svoj majetok chrániť. R. 1461 napísal kráľ Matej Štefanovi Zápoľskému, kapitánovi Horného Uhorska, aby postavil “sub Alpibus” (pod Alpami – Tatry mali v minulosti rôzne pomenovania: Alpy, Snežné pohorie, Karpatské pohorie, Kežmarské pohorie...) nejakú pevnosť. Kde by mal stáť – to presne neurčil. Keďže o rok daroval kráľ Matej bratom Štefanovi a Imrichovi Zápoľským cenzus – príjem z daní, ktoré dovtedy platilo mesto Kežmarok do kráľovskej pokladnice, slobodné kráľovské mesto sa odrazu dostala pod panstvo Zápoľských. Im už nič nebránilo, aby sa rozhodli postaviť pevnosť priamo vo “svojom” Kežmarku.

Stavba musela pokračovať veľmi rýchlo, lebo už 18. októbra 1463 sa pod jeden list pre mesto Bardejov podpisuje kastelán kežmarského hradu Pavol Szép a v ďalšom liste z 27. septembra 1465 sa uvádza, že “castellum” (hrad – pevnosť) je už postavené. Jedno je však isté, že svoju definitívnu podobu stavba hradu ešte nemala a stavebné práce pokračovali zrejme do konca 15. storočia.

So zaujímavým poznatkom sme sa stretli u historika Juraja Bohuša – z jeho pera pochádza jeden z najstarších opisov Spiša, datovaný do prvého dvadsaťročia 18. stor.: Historisch - geographische Beschreibung des in Oberungarn berühmtesten Zipser Landes. Bohuš spomína kostolík sv. Alžbety, pri ktorom mala vyrásť rezidencia mníchov – teda kláštor. (Kostol bol skutočne v 14. stor. odovzdaný krížovníkom – strážcom božieho hrobu, ktorí mali svoje sídlo v Lendaku.) V pol. 15. stor. však medzi mníchmi došlo k sporom a zo svojho kláštora mali byť vyhnaní (o tejto skutočnosti sme sa však nikde nedozvedeli, spomínaný rád pôsobil v Lendaku ešte aj v 16.stor. – ibaže by išlo o rád templárov, ktorý bol rozpustený na zač. 14.stor.?). Opustený kláštor si mali privlastniť bratia Zápoľskovci, prestavať ho na pevnosť a postupne rozširovať na hrad.

Kežmarský hrad sa zaradil k typu tzv. mestských hradov – bol postavený priamo na území mesta preto, aby ho bránil pred prípadnými nepriateľmi. V skutočnosti však hrad mesto nebránil – hrad proti nemu bojoval. Kežmarčania sa nechceli vzdať práv slobodného kráľovského mesta a byť obyčajným poddanským mestečkom. Majitelia hradu zase chceli mať z mesta čo najväčší osoh. Spory – i ozbrojené medzi majiteľmi hradu a mestom Kežmarkom trvali okolo 250 rokov a dĺžka tejto vojny prevýšila akúkoľvek učebnicovú vojnu.

Je viac ako pravdepodobné, že už pri stavbe hradu sa vyžadovala od obyvateľov mesta pomoc, ale aj iné služby. Tak došlo k prvému napätiu. O nepokojoch sa dozvedel aj Imrich Zápoľský a listom požiadal Kežmarčanov o vysvetlenie, pričom nezabudol pripomenúť, že odvtedy, čo sú jeho poddanými (!), vždy rešpektoval ich práva. Nato sa v septembri 1465 vybral za Zápoľským, ktorý sa v Kežmarku nezdržiaval, sám richtár s delegáciou a oznámil mu príčinu nespokojnosti: na tom mieste, kde sa postavilo “castellum”, stálo v minulosti niekoľko domov (teda žiadna pevnosť alebo kláštor?), ktoré bolo treba kvôli stavbe hradu zbúrať, avšak dane za tieto domy musí mesto platiť ďalej. Zápoľský sa vzápätí postaral o odpustenie dane. Daň v mene zemepána vyberali jeho hradní kapitáni. Ročná daň sa platila vo výške 100 zlatých (dom v meste stál v tomto období okolo 10 zlatých, hodnota mlyna bola 96 zlatých).

Rodina Zápoľských prechovávala celkove voči Kežmarku priateľstvo – odpúšťala mu rôzne dane, rozširovala mestské majetky, pomohla pri gotickej prestavbe farského kostola sv. Kríža (1444 – 1498), podporovala chudobných v miestnom špitáli – veď z prosperujúceho mesta mala aj ona osoh. Na príhovor bratov Zápoľských panovník Matej znovu potvrdil Kežmarku mestské práva a oslobodil kežmarských kupcov od platenia tridsiatku – pohraničného cla na území Uhorska.

Gróf lmrich Zápoľský (okolo 1420 – 1487) sa zaradil k najmocnejším uhorským magnátom, hoci jeho rod pochádzal z dnešného Slovinska. Okrem dedičnej funkcie spišského župana bol aj šarišským a oravským županom, hlavným kapitánom Horného Uhorska, krajinským palatínom, bánom Chorvátska a Slovinska atď. Po jeho smrti – keďže nemal potomkov – všetky majetky pripadli jeho bratovi Štefanovi. Aj Štefan (okolo 1425 – 1499), spišský, šarišský a trenčiansky župan, kapitán Horného Uhorska, palatín atď. vychádzal s mestom priateľsky – odpúšťal mu platenie daní a podporoval prestavbu kostola. Na pamiatku tejto pomoci erb Zápoľských spolu s erbom Kežmarku zdobí malý vchod do kostola sv. Kríža.

Hoci sa mesto dostalo do zemepanskej nadvlády, jeho význam a hospodárske postavenie ešte neoslablo. V 15. storočí vznikajú prvé cechy (zámočníci, kováči, rybári, súkenníci, spracovávatelia kože), rozkvitá obchod, prestavuje sa mestské opevnenie, dokončuje sa stavba radnice, kostola, hradu, stavia sa mlyn a majere. Mesto má ešte dosť finančných prostriedkov, ale pri vybavovaní právnych záležitostí sa už obracia na svojich zemepánov.

Priateľsky sa voči mestu správal aj Štefanov syn Ján Zápoľský (1487 – 1540). Ani on sa nezdržiaval v

Kežmarku, pretože v jeho vlastníctve boli oveľa väčšie hrady a pevnosti – Spišský hrad, Trenčiansky hrad, Liptovský Hrádok atď.

R. 1526 zahynul v bitke s Turkami pri Moháči uhorský panovník Ľudovít. O uprázdnený trón sa uchádzali dvaja kandidáti: Ferdinand Habsburský a Ján Zápoľský. Obaja sa dali korunovať za kráľov, obaja sa rozhodli dobyť svoje práva na trón so zbraňou v ruke. Celá krajina sa rozdelila na dva tábory.

R. 1527 Zápoľský už ako panovník daroval “hrad náš Kežmarok spolu so samotným mestom podobne Kežmarkom zvaným a ostatné dediny a majetky, prináležiace k hradu” svojmu prívržencovi Františkovi Battyánymu. Battyány sa vyznamenal už v bitke pri Moháči. Za nebohého kráľa Ľudovíta bol krajinským zástavníkom, počas Zápoľského županom západouhorskej Železnej stolice, neskôr sa stal bánom Chorvátska, Dalmácie a Slovinska. Okrem toho bol aj prezieravý: keď videl, že sa jeho pánovi v bojoch nedarí, bez váhania prestúpil na stranu víťaziaceho Ferdinanda.

Stále pohyby súperiacich panovníkov zapríčinili, že v Kežmarku sa v r. 1527 – 1535 vystriedalo až trinásť rôznych majiteľov hradu, čím najviac utrpelo mesto, pretože každému jednému muselo skladať prísahu vernosti, platiť dane a vydržiavať vojakov.

R. 1528 po prehratej bitke pri Košiciach sa Zápoľský utiahol do Poľska k svojmu švagrovi poľskému panovníkovi Žigmundovi. Tu sa zoznámil so šľachticom Hieronymom Laskym, sieradským vojvodcom, ktorý vstúpil do Zápoľského služieb už ako známy diplomat. Lasky vybavil pre Zápoľského prístup k tureckému sultánovi, ktorý tiež bojoval proti Ferdinandovi. Rýchlo sa dohodli: spolu vytvoria proti Ferdinandovi dva fronty a porazia ho. A tak sa r. 1529 stal Zápoľský vazalom sultána, ktorý ho vzal pod svoju ochranu.

Keď sa Zápoľský dozvedel o zrade Battyányho, odňal mu všetky kežmarské majetky a r. 1528 daroval hrad a mesto Kežmarok svojmu prívržencovi Laskemu. RODINA LASKY

Keďže medzitým Kežmarok obsadili Ferdinandove vojská pod vedením najvyššieho veliteľa Jána Katzianera, Lasky sa do hradu nedostal. R. 1530 vyhnali cisárske vojská z Kežmarku bratia Mikuláš a Peter Kostka, prívrženci Zápoľského. Zdržali sa v meste až do začiatku roku 1531 a vtedy hrad odovzdali Laskemu. Lasky bol však známy aj tým, že nikdy nemal peniaze. To sa ukázalo aj v Kežmarku. Ešte r. 1531 zálohoval kežmarský hrad Mikulášovi Minkovičovi, miestodržiteľovi Dolnej Lužice. Ten medzitým obsadil aj ďalšie Laskeho majetky. Obaja poľskí šľachtici sa dostali do konfliktu, na čo zasiahol poľský panovník Žigmund I. a kežmarský hrad obsadil pre seba.

Záujem poľského panovníka o Kežmarok si možno vysvetliť iba snahou rozšíriť ukoristené spišské územia, a nie ospravedlnením, že sa snažil urobiť poriadok s oboma pánmi.

Celú záležitosť nakoniec vyriešil Hieronym Lasky: vyplatil Minkoviča a od leta 1532 sa natrvalo usadil v Kežmarku. Hieronym Lasky sa stal neskôr sedmohradským vojvodcom, spišským županom, chorvátskym bánom. Lasky sa voči Kežmarku správal taktiež priateľsky. Na druhej strane – keďže táto rodina trpela večnou finančnou tiesňou – pokračoval v zálohovaní mestských majetkov, požičiaval si peniaze a cennosti od mesta i od cirkvi. Kežmarčania však nereptali: hlavné bolo to, že im ich pán pomáha v bojoch proti slobodnému kráľovskému mestu Levoči.

O čo šlo? Levoča a Podolinec ako jediné mestá na Spiši vlastnili právo skladu, podľa ktorého mohli zastavovať

okoloidúcich cudzích obchodníkov a donútiť ich v meste predávať istý čas svoj tovar. Kežmarok toto právo nemal, hoci po ňom túžil. Napokon ho získal podvodom. Keď r. 1433 napadli mesto husiti, zástupcovia mesta napísali cisárovi Žigmundovi, že im zhoreli všetky mestské práva. Cisár si vyžiadal zoznam práv na ich opätovné potvrdenie. Do zoznamu Kežmarčania vpašovali aj právo skladu. Nič netušiaci panovník potvrdil v r. 1435 Kežmarku zoznam všetkých predložených práv, teda aj právo skladu. Netušil ani to, že medzi oboma poprednými spišskými mestami nastane vyše storočná vojna.

Boje sa vyostrili práve počas zemepanstva Hieronyma Laskeho. Bezprostredným podnetom bol odkaz z Levoče: vraj z Kežmarku raz budú dobré kapustniská pre Levočanov... Čo sa dialo potom, zachytáva Levočská kronika:

“Dňa 24. júla 1532 prichádza pod mestské múry Levoče sám Lasky, ale k boju nedošlo. 29. júla 1532 sa Lasky vypomstil inak – jeho vojaci z levočských polí odviezli štyridsať plno naložených vozov zožatého obilia. Čo nevládali odviezť, spálili priamo na poliach. Potom Kežmarčania postavili pred Levočou dve delá, čím chceli vyprovokovať Levočanov, aby vytiahli z mesta, ale to sa im nepodarilo. Tak šli smerom k Jamníku a spustošili ho.

Dňa 2. augusta Kežmarčania odohnali Levočanom 1 180 ks väčších i menších zvierat i s mnohými poľnými robotníkmi, pričom niektorých zabili. Dňa 5. augusta 1532 Hieronym Lasky s 300 jazdcami

obsadil v noci Spišskú Kapitulu, kanonikov nútil prejsť na stranu Zápoľského. O deň na to vyraboval richnavský hrad a ďalší deň spustošil Spišskú Teplicu.

Dňa 10. septembra boli Laskeho kozáci v blízkosti Levoče, ale rýchlo ich odohnali. Dňa 12. septembra 1532 prišiel Lasky s celým svojím vojskom – 500 jazdcami a 400 pešiakmi k Levoči, doniesol dve delá, aby ju obsadil, ale zmohol sa len na jeden výstrel. Levočania vyrazili z mestských brán, zabili hodne koní, aj Laskeho koňa s bielym chvostom a červenými (?) nohami, z hlavy Laskemu zostrelili klobúk s pekne točeným perom, potom s ním v Levoči obchodovali. Lasky vraj prišiel aj o postriebrený paloš a tak sa údajne z poverčivosti rýchlo vrátil s vojskom domov.

Dňa 21. októbra Kežmarčania spustošili Horné a Dolné Repáše, Úložu, Závadu, Dravce a Spišské Podhradie, odohnali nielen dobytok, ale aj sedliakov – ženy, deti a vyzliekli ich donaha. Dňa 7. decembra 1532 dvesto kežmarských jazdcov a pešiakov napadlo v lese ľudí, ktorých poslali Levočania s koňmi po drevo, pričom mali sprievod 40 žoldnierov. Kežmarčania vzali 45 koní, rozobrali vozy, vzali väčšinu reťazí. Levočskí žoldnieri sa rozutekali a nechali ostatných napospas...”

Od 1. mája 1532 do januára 1533 zaútočili Kežmarčania 38-krát na Levoču. Niediv, že dobový levočský kronikár Spervogel nazýva Kežmarčanov ”latrones de Kesmark” – zbojníkmi z Kežmarku a ľud na Spiši sa modlí takúto modlitbu: ”Pane Ježišu Kriste, ochraňuj nás pred príchodom Jána Zápoľského, Petra Perényiho (Zápoľského služobník), Hieronyma Laskeho, Petra Kostku a iných nepriateľov našej zeme.”

Lasky využíval svoje výpady aj na politické ciele – dobyté mestá a obce nútil prejsť na stranu Zápoľského. Pri svojich výpadoch na Spiš a Šariš ukoristil Lasky viac ako 160 kostolných zvonov a dal z nich liať delá. Kežmarku však Lasky nepomáhal zadarmo – za odmenu dostal mnohé majetky mesta – dediny, pozemky, lesy, ba i peniaze.

No odrazu sa všetko zmenilo. Dňa 29. januára 1534 prišiel do Levoče s kozákmi Laskeho kapitán a uzavrel s mestom mier. Ba 31. januára 1534 uzavrel mier aj sám Katzianer. To všetko niečo signalizovalo.

Zápoľského hviezda začínala totiž pomaly, ale isto zapadať. Turecký sultán obsadil takmer polovicu Horného Uhorska, bol spokojný s tým, čo dosiahol a nemal viac chuť Zápoľského snahy podporovať. To všetko videl aj Hieronym Lasky. Začal uvažovať, čo ďalej. Vydržať so Zápoľským do konca, vrátiť sa po jeho porážke do Poľska a zanechať v Uhorsku pekné majetky? Alebo sa pokúsiť o zmier s Ferdinandom?

Kocky boli hodené. Keď sa v marci 1534 opäť vrátil na Spiš veliteľ Katzianer, Lasky ho vyhľadal a pekne sa pozhovárali. O stretnutí sa dozvedel aj Zápoľský a Laskeho ako zradcu dal do väzenia, odkiaľ bol prepustený až r. 1535 na príhovor poľských pánov. Lasky hneď po prepustení odcestoval do Viedne k Ferdinandovi. Ten ho vzal na milosť, ponechal mu všetky majetky, ba dokonca ho prijal do svojich diplomatických služieb a poslal ho za tureckým sultánom v snahe uzavrieť mier. Sultán však Laskeho onedlho uvrhol do väzenia, pretože Ferdinand nebol ochotný pristúpiť na jeho podmienky.

V r. 1540 Ján Zápoľský umiera a Ferdinand už nemá žiadneho súpera. O rok umiera aj Hieronym Lasky. V dobe pomerného kľudu sa obnovil proces Kežmarku s Levočou o právo skladu. Kežmarok ho definitívne prehral. R. 1544 sa mu nariadilo večné mlčanie, r. 1558 sa Kežmarku právo skladu úplne odobralo a prisúdilo jedine Levoči, čo potvrdil panovník Ferdinand ešte aj r. 1561. (Čo sa týka v r. 1433 oplakávaných mestských privilégií – žiadne nezhoreli – dodnes sa zachovali v archíve mesta Kežmarku...)

Hieronymov syn Albert (1536 – 1605) zdedil po otcovi nielen majetky, ale aj finančné problémy: veľa cestoval, prijímal hostí, najímal si žoldnierov. Albert si dokonca zavolal z pražského kráľovského dvora dvoch anglických alchymistov Johna Dee-ho a Eduarda Kelley-ho, aby mu vyrobili zlato a striebro a kameň múdrosti. Pravda, výsledok nebol žiadny. Lasky mestu šesťnásobne zvýšil dane (ročne sa platilo už 600 zlatých, pričom cena meštianskeho domu sa v tom čase pohybovala od 26 do 55 zlatých), požičiaval si od mešťanov ďalšie peniaze a ďalej zálohoval mestské majetky.

Albert veno po nebohej prvej žene rozmrhal a napokon sa rozhodol oženiť s bohatou poľskou vdovou Beatou Ostrogskou – Koscieleskou, hoci bol od nej o takmer 20 rokov mladší. Snaha privlastniť si jej majetok a zbaviť sa starnúcej ženy bola rýchlo vyplnená. V prvom roku manželstva roku 1565 sa Beata vybrala do Tatier k Zelenému plesu – údajne tam šla bez manžela. Jej výlet bol prvým známym výletom v histórii Vysokých Tatier. Hneď po návrate domov ju manžel vyhlásil za nemravnicu a uväznil v jednej zo svojich hradných veží, kde ostala asi šesť rokov. To mu nebránilo v tom, aby sa oženil aj po tretíkrát. Beatu našiel až nový majiteľ hradu Ján Rueber, avšak nešťastnica onedlho zomrela.

V súčasnosti hlavne poľskí historici tvrdia, že na výlet do Tatier šli obaja manželia spolu. Dnes sa už nedozvieme, aká bola skutočná pravda, ale faktom je, že Beata Laska bola väznená prakticky až do svojej smrti. Skutočnú pravdu sa už zrejme nikdy nedozvieme.

Pritom istú dobu za života Alberta Laskeho bol práve kežmarský hrad strediskom umenia na území

Spiša – žil tu krátky čas napr. aj sliezsky básnik Adam Schröter a v jednej svojej básni z r. 1564 spomína aj Tatry ako Karpaty:

„ Zmieniajac miejsce, ide gdzie los wzywa, tam, kedy Karpat chochól pruje chmury, i staje w dworze Laskiego... „

Vo voľnom preklade to znamená: Meniac miesto, idem, kde ma osud volá, tam, kde vrchol Karpát pára mraky i stojím na dvorci Laskeho... „ JÁN RUEBER

Ján Rueber (? – 1584) z Piscendorfu (Püchsendorf) a Grafenwerthu (ostrov na Rýne v Nemecku v Severnom Porýnsku) bol vo vojenskej službe viacerých panovníkov – bojoval vo Francúzsku, Nemecku, na území Talianska, potom prešiel do Uhorska do boja proti Turkom a napokon r. 1568 prevzal hlavné vedenie armády. Na Spiši ho poznali ako vedúceho komisie, ktorá rozhodovala o častých sporoch na uhorsko – poľských hraniciach.

Ku kežmarskému hradu sa dostal pričinením Alberta Laskeho, ktorý si od neho r. 1571 požičal 10 000 zlatých a potom ešte 32 000 zlatých. V tej hodnote mu dal do zálohu aj hrad a mesto Kežmarok. Lasky dlh včas nevyplatil a dočasným majiteľom hradu i mesta sa stal Rueber. Kežmarčania, ktorí pravdepodobne o zálohovaní vôbec nič nevedeli, odmietli Ruebera pustiť do mesta, tak so svojimi vojakmi dobyl mestské brány, obsadil mestské múry a násilne vošiel do hradu.

Hrad počas jeho zemepanstva r. 1575 vyhorel a bolo ho treba opraviť. Rueber požiadal Laskeho, aby mu vrátil aspoň časť peňazí. Ten však nemal žiadnu hotovosť a tak Rueber musel r. 1577 zálohovať hrad a mesto za 12.000 zlatých Stanislavovi Thurzovi z Betľanoviec. Peniaze síce do termínu vyplatil, ale hneď potreboval ďalšie na verbovanie žoldnierov. A tak r. 1579 za 42.000 zlatých zálohoval mesto a hrad s ďalšími majetkami trnavskému kupcovi Šebastiánovi Thőkölymu, ktorý bol taký bohatý, že požičiaval peniaze aj samotnému cisárskemu dvoru.

Rueber urobil tak bez vedomia Laskeho, ktorý sa nahnevane vybral za Thökölym. Výsledok ich schôdzky bol taký, že aj Lasky si požičal od Šebastiána 18 000 zlatých s tým, že ak sa Thökölymu do troch rokov nevráti celá vypožičaná suma – t.j. 60 000 zlatých, Kežmarok prepadne v prospech Šebastiána. O tom zase nevedel Rueber a oboch napadol, nič však nedosiahol.

Kto však doplatil na to, bolo mesto Kežmarok, ktoré muselo platiť dane všetkým trom zemepánom, ba dokonca každému jednému muselo zložiť prísahu vernosti. Keďže takéto prísahy boli už takmer na dennom poriadku, prestali ich Kežmarčania brať vážne.

Keďže napokon ani jeden dlžník peniaze nevrátil, navyše Ján Rueber r. 1584 zomrel, stal sa toho istého roku kežmarským zemepánom Šebastián Thököly.

Lasky sa pokúsil získať majetky späť vojenskou silou a napadol Thökölyho v hrade. Napodiv meštianstvo ho podporovalo. Šebastián túto situáciu komentoval takto: “Pán Lasky ma pred celým občianstvom obvinil najstrašnejšími obžalobami a napadol najurážlivejšími výrazmi, potom vyzval občanov, aby napadli hrad a tí to aj urobili, hrad útokom obkľúčili, do okien hradu strieľali a veľa nechýbalo, aby ma strely z pušiek nezabili.”

Hrad sa bránil a tajný posol utekal do Levoče s prosbou o pomoc – keďže tam bola cisárska posádka, tá sa hneď pohla do Kežmarku a mesto obsadila. Všetci Kežmarčania boli odzbrojení, odovzdali cisárskym 21 menších a väčších kanónov, 225 halapartní, 1 200 šípov, 32 sudov pušného prachu, 150 kamenných delových gúľ a museli odprisahať vernosť svojmu novému pánovi Šebastiánovi Thökölymu. Lasky bol nútený odísť do Poľska a nikdy viac sa do svojho rodného mesta nevrátil. RODINA THÖKÖLY

Thökölyovci boli najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom – štyri generácie rodiny Šebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich žili na kežmarskom hrade v rokoch 1579 – 1684. Práve za ich panstva sa vzťah medzi hradom a mestom tak vyostril, že takmer na dennom poriadku boli pouličné zrážky, únosy, prepady i zákerné vraždy.

Kým za predošlých zemepánov malo mesto “dvojtvárny” charakter – aj sa považovalo za slobodné kráľovské mesto a súčasne malo aj svojho zemepána, od čias Thökölyovcov sa naň začalo vo

všeobecnosti pozerať ako na mesto poddanské, uvaľovali sa naň dane, aké sa predtým nikdy neplatili a kežmarskí obchodníci museli pri svojich cestách Uhorskom i Poľskom platiť tridsiatky a iné clá, ktoré predtým tiež nemuseli platiť.

Pre mesto nastalo obdobie veľkého politického a hospodárskeho úpadku. Obyvateľstvo, ktoré muselo platiť dane zemepánovi, ale aj panovníkovi, pre veľkú chudobu muselo zálohovať z kostola sv. Kríža organ a klenoty z radnice. V meste sa zvýšila domová daň, ba zaviedla sa aj nová daň za používanie zvona. Začali upadať aj cechy, remeselníci museli zadarmo pracovať na hrade a zadarmo naň dovážať svoj tovar, bez vedomia zemepána nemohli prísť do kežmarskej školy žiadni učitelia, ba bez jeho vedomia nebolo možné voliť vlastného richtára a pod.

Kto boli vlastne Thökölyovci? Ich dávna minulosť je zahalená tajomstvom. Pochádzali údajne z povodia Dunaja. Najstarším známym

príslušníkom tohoto rodu bol Ján (+ 1446), vlajkonosič kráľa Mateja Korvína. Šebastián (okolo 1540? – 1607) mal byť jeho pravnuk – pochádzal údajne z Temešváru, no usadil sa v Trnave, kde obchodoval s vínom a koňmi a nahonobil si veľký majetok. R. 1572 získal zemiansky erb. Výhodnou ženbou sa dostal medzi šľachtické rody Dóczy, Nyáry, Forgách a Nádasdy. Keďže istý čas bojoval aj proti Turkom, získal r. 1598 titul baróna.

Hrad sa paradoxne bol v tomto období opäť centrom kultúrneho života spišskej inteligencie a šľachty: tu sa v r. 1595 – 96 konali známe teologické a filozofické dišputy (Šebastián bol ako protestant veľkým podporovateľom náboženskej slobody), tu prekvitalo maliarstvo a hudba.

Šebastián bol dvakrát ženatý, mal 14 detí, no prežili ho len štyri. Bol pochovaný do rodinnej hrobky v blízkosti hlavného oltára kostola sv. Kríža, ktorý v tom čase patril protestantom.

Po smrti Šebastiána prevzal jeho majetky prvorodený syn Štefan I. (1581 – 1651), ktorý bol už v tom čase prísediacim kráľovskej hornouhorskej tabule. Za mládenectva precestoval celú Európu. Ale ani za jeho čias sa vzťahy s mestom nezlepšili. Ba okrem toho, že mu Kežmarčania financovali všetky cesty, donútil ich kupovať svoje víno, hoci mesto malo svoje vlastné vinice v oblasti Tokaja.

Počínanie Štefana I. voči Kežmarku dokumentuje aj jeden z mnohých prípadov: istý kežmarský občan u seba ubytoval bez vedomia hradného pána dvoch cudzincov. Preto ho hradní vojaci zavliekli do hradu, zbili, uväznili a slobodu si napokon musel vykúpiť peniazmi.

Spory vyvrcholili v r. 1646 – 1651. R. 1646 mal zemský snem riešiť postavenie mesta voči hradu – aspoň toto dosiahli stále neutíchajúce protesty mešťanov. Hoci kežmarských vyslancov pozvali na snem, čím sa fakticky uznalo ich postavenie ako občanov slobodného kráľovského mesta, z ťaženia vyšiel víťazne Thököly. Jeho vyslanci tvrdili, že Kežmarok nikdy nebol slobodným kráľovským mestom, ba nikdy nemal žiadne privilégiá. Zástupcovia mesta nemohli vyvrátiť nepravdivosť týchto tvrdení, lebo listiny o privilégiách nedoručili včas na snem – niekto ich úmyselne zadržal na ceste. Žiaľ, i vo vedení mesta boli jednotlivci, naklonení hradnému pánovi.

Kežmarok odpovedal takto: r. 1647 si mešťania vytvorili zvláštny občiansky spolok, ktorý si dal za úlohu oslobodiť mesto od zemepanskej nadvlády. Bez vedomia zemepána si zvolili vlastného richtára Žigmunda Moesa, mešťania odmietli kupovať zemepánovo víno a pracovať zadarmo v hrade, v ktorom sa stále niečo prestavovalo. Keďže Thökölyovci v tom čase nemali v hrade žiadnu vojenskú posádku, obmedzili sa len na písomný protest, zaslaný spišskému županovi. Spišská župa sa postavila na stranu Thökölyho a citovala predstavenstvo mesta na župný súd. Lenže Kežmarčania sa ho nezúčastnili – ako obyvatelia slobodného kráľovského mesta nemali na župnom súde čo hľadať – patrili predsa priamo pod panovníka.

Po tejto druhej známke zjavného odporu povolal Štefan I. v marci 1647 žoldnierov z Oravského hradu (mal manželku z rodiny Thurzo, ktorá vlastnila tento hrad) a pustil vojakov rabovať do mesta, kde spôsobili škodu za 20.000 zlatých; zhodil nového richtára, vymenoval svojho vlastného, ba dosadil aj svojich senátorov. Tí na čele s richtárom museli prijať potupnú dohodu a uznať Thökölyovcov za svojich zemepánov. Hoci dohodu podpísali, mešťania sa postavili proti dohode. Dokonca aj panovník vystavil Kežmarku ochranný list, čím dal najavo, že ho stále pokladá za svoje mesto.

List však nemal dlhé trvanie. Rokovanie snemu pokračovalo ďalej a šľachta sa postavila na stranu Thökölyho, hoci ho ešte stále považovala za “homo novus” – teda za nedávno prijatého šľachtica. Snem vyhlásil ochranný list za neplatný a priznal Thökölymu právo na Kežmarok.

Proti tomu sa odvolalo nielen mesto, ale aj uhorská komora – najvyšší úrad, poverený správou kráľovských majetkov v Uhorsku. Panovník ustanovil vyšetrovaciu komisiu (koľkú už v poradí?), ktorá vo februári 1648 zaznačila tieto výpovede nestranných svedkov:

“Thököly mnohokrát násilne domy, polia, lúky, záhrady kežmarských mešťanov obsadil a tak krik a plač sirôt nie je v meste neobvyklým javom... Thökölyho služobníci poškodzovali úrodu na poliach a obyvateľov

na ulici verejne napádali a týrali... Jedného služobníka, ktorý svojvoľne zapálil v meste dom, Thököly nasilu zo žalára vytiahol a vyslobodil...”

Zvlášť závažná bola odpoveď istého levočského mešťana, ktorého odvliekli žoldnieri do hradu, vyzliekli donaha, bili, máčali v ľadovej vode a žiadali, aby prezradil tých, ktorí Thökölyovcov osočujú, inak ho vraj dvadsať oravských žoldnierov roztrhá na kusy. Potom ho na sedem dní a nocí zavreli do klady.

Keď sa mala zísť ďalšia vyšetrujúca cisárska komisia, Thököly zase zavolal žoldnierov z Oravy a namieril hlavne kanónov z hradu smerom na mesto. Na uliciach vyrástli hlinené barikády. Kežmarčanom sa podarilo získať na svoju stranu právneho korunného zástupcu Alvinczyho a len jeho zásluhou bol zemský snem v r. 1648 a 1649 znova ochotný rokovať o spore mesto Kežmarok - hrad. Thökölymu sa však podarilo získať na svoju stranu vplyvnejšieho človeka – palatína Pálffyho. Pravdepodobne na jeho radu požiadal hradný pán panovníka, aby mu predal za 25.000 zlatých svoje korunné právo na Kežmarok – mesto by sa definitívne stalo majetkom hradného pána a navždy by bolo po všetkých sporoch.

Medzitým však uhorská komora odporúčala niečo podobné kežmarským vyslancom: aby sa pokúsili o zakúpenie stratených práv slobodného kráľovského mesta, hoci v skutočnosti ich nikdy nestratili. Vyslanci poslúchli, najprv ponúkli panovníkovi 40.000 a potom ešte 160.000 zlatých za opätovné udelenie privilégia slobodného kráľovského mesta. (Je tu predsa jedna otázka: odkedy sa Kežmarok považoval za slobodné kráľovské mesto? Od udelenia mestských práv r. 1269? Lebo rok 1380, ktorý uvádza literatúra, nie je písomne doložený a tieto výsady sa dávali len od začiatku 15. storočia! Ale v mestských listinách sa všade písalo o slobodnom kráľovskom meste Kežmarku!)

Ponúkaná suma 25.000 od Thökölyho a 200.000 od mesta Kežmarku bol predsa len rozdiel, a tak sa panovník v júli 1649 definitívne priklonil na stranu Kežmarku. Celú záležitosť mal dať do poriadku palatín Pálffy. Tým dal panovník najavo, že nebude poškodený ani Thököly, ktorý ešte stále štedro požičiaval cisárskemu dvoru.

Definitívna zmluva medzi mestom a hradom sa podpísala vo Viedni 22.apríla 1651 a nazvala sa Viedenskou zmluvou. Na základe zmluvy zaplatilo mesto výkupné nielen panovníkovi, ale aj Thökölymu – tomu 50.000 zlatých s podmienkou, že ak túto sumu nezloží do roka, dostane sa mesto do večného poddanstva. Súdobá kronika uvádza, že mešťania donášali svoje cennosti – peniaze, šperky, strieborné príbory – z roztaveného zlata a striebra si dali s povolením panovníka raziť peniaze, len aby sa mohli vykúpiť spod hradného panstva. Nemožné sa napokon stalo po stáročiach skutočnosťou. V r. 1655 bolo mesto opäť vyhlásené za slobodné a kráľovské a výkupné v prospech koruny sa znížilo “len” na 70.000 zlatých.

Podľa zmluvy sa medzi mesto a hrad rozdelilo používanie lesov, riek a mlynov, ktoré dovtedy patrili len mestu. Hradný pán si privlastnil 24 domov, dokonca jeden parádny v blízkosti radnice (dnes reduta), ktorý sa po stáročia volal “Herrenhaus” – panský dom. Hoci Kežmarok bol okýptený vo všetkých svojich majetkoch, obyvatelia získali plné uznanie svojich ľudských a meštianskych práv.

Lenže napriek všetkému pokoj nenastal. Thökölyovci i naďalej ostali bývať v hrade a robili mestu prieky. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole sv. Kríža, v tom čase stále užívaného evanjelikmi, pokračoval v jeho politike proti mestu syn Štefan II. (1623 – 1670), ktorý sa r. 1654 stal grófom. Jeho matka bola Katarína Thurzová – jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu. Štefan II. sa stal po smrti palatína riaditeľom thurzovsko – thökölyovského panstva na Orave, ba aj oravským županom.

Štefan II. si z podhradia vytvorili konkurenčný Malý Kežmarok – jeho obyvateľom dali rôzne privilégiá: mohli si voliť vlastného richtára a radných pánov, remeselníci mali vlastné cechy, vlastné výročné trhy a vyberali od nich nízke dane – na toto všetko pozerali obyvatelia “Veľkého” Kežmarku krivým okom, pretože oni museli platiť obrovské dane. Thököly sa s “veľkým” mestom súdil pre používanie vodných tokov, pustil do neho rabovať svojich žoldnierov a r. 1654 došlo pre nezákonné pasenie sa Thökölyho kôz na kežmarských lúkach k takej bitke, pri ktorej boli traja ľudia usmrtení a ďalších šestnásť ťažko ranených.

Thököly svojvoľne darúval aj domy v meste. V knihe Slovenské hrady II. publikuje Ľudovít Janota slovensko-česko-poľský list Štefana Thökölyho II.(žiaľ, prameň k tomu neuvádza a tak sú pochybnosti o pravosti dokumentu), ktorým daroval jeden dom svojmu služobníkovi: “My, Theokeoly István z Kežmarku... pohledajice na wernost a werne sluzby Adama Badánya ktere on hnedky od detinstwi sweho... vykonával, nybrž i nynejšiho času hofmistr bywše vykonáwa i zatim také wykonawati se zawazuje, aby i ditky i potomci jeho jaky taky znak a pamatku po nás a po jeho wernej službe mity mohly, dom Nowokrstensky, v ktorom ninyi mieška spolu i zahradku k tomu naležejicu již tež dedato užiwa, jemu a jeho potomkom sme conferowaly a inskribowaly we 100 uherskych zlatych... Dnie 25. mesice maje roku Pane 1669. Comes Steph. Theokeoly.” (Išlo pravdepodobne o dom na Hlavnom námestí č. 46 – kedysi

patriaci novokrstencom – habánom, hádam jediným na Spiši – tento dom obývali potomkovia rodiny Badányi do r. 1973.)

Koniec nepriateľstvu mesta a hradu urobilo neúspešné proticisárske sprisahanie, do ktorého sa zamiešal aj Štefan Thököly II. Sprisahanie pod vedením grófa Wesselényiho bolo prezradené, proti jeho členom sa zaviedlo trestné stíhanie, viacerí boli žalárovaní a popravení. Štefan II. bol v tom čase na Oravskom zámku. Pri jeho obliehaní cisárskym vojskom náhle v decembri 1670 umrel (samovražda sa však nepotvrdila)a tam bol aj pochovaný. Podľa tradície jeho jediný žijúci syn Imrich ušiel tajnou chodbou na koni, ktorý mal naopak pribité podkovy, aby takto zmiatol prenasledovateľov.

Cisár dal skonfiškovať majetky sprisahancov v prospech cisárskej koruny. Všetko zariadenie sa z kežmarského hradu odviezlo údajne na 19 plne naložených vozoch do Viedne na cisársky dvor (nábytky, obrazy, bohatá knižnica) a do Košíc, organ a zvony z hradnej kaplnky boli odvezené k jezuitom do Levoče.

Štefan II. mal brata Žigmunda (1618 – 1678) – pochádzal však z prvého manželstva Štefana I. Ten sa dištancoval od povstalcov, r. 1672 sa usadil na kežmarskom hrade, no v auguste 1673 ho dal cisár uväzniť a skonfiškoval mu všetky majetky. Vo väzení bol takmer celý rok. Keď sa mu nedokázala žiadna vina, mohol sa vrátiť späť do Kežmarku, kde aj umrel.

Thökölyovci však nemali pokoj ani po smrti. Po návrate kostola sv. Kríža katolíkom na rozkaz Spišskej kapituly bola r. 1731 rodinné hrobka hradných pánov otvorená, cínové truhly rozbité, kov predaný miestnym cinárom, nájdené šperky sa popredali a kosti mŕtvych boli rozhádzané po nádvorí kostola.

IMRICH THÖKÖLY

Imrich Thököly (1657 – 1705) sa po úteku z obkľúčeného Oravského hradu utiahol do Sedmohradska – ohniska proticisárskych povstaní. R. 1678 stal sa aj on veliteľom ďalšieho povstania uhorskej šľachty a so svojimi vojskami vtiahol úspešne do Uhorska.

Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka – ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia – vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu – mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady. Postupnými veliteľmi povstaní sa stali poprední sedmohradskí šľachtici Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen a Juraj Rákóczi I.

Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Pomenovanie “kuruc” sa vysvetľuje dvojako. Môže to byť skomolenina od latinského slova “crux” - kríž – predstavuje možno pokračovanie starých žoldnierov – križiakov, druhá možnosť hovorí o výsmešnom skomolenom slove “Kruzitürken” – “kresťanskí” Turci.

Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo – obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol r. 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Zároveň sa obnovili aj práva uhorskej šľachty a úrad palatína (palatín bol zástupcom kráľa v Uhorsku, volený uhorským snemom).

Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca r. 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci – vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu – každý symbol mu odovzdal iný turecký paša. Imrich sa však kráľom nikdy netituloval – podpisoval sa “len” ako sedmohradské knieža.

Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. Drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili protestanti, nemali v láske rakúskeho cisára, lenže veliteľ povstalcov bol z rodu Thököly, a tých tiež nemali radi...

V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila – kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Až v roku 1682 dáva Imrich Thököly Kežmarku ochranný list, v ktorom zakazuje všetkým svojim vojakom akokoľvek mesto obťažovať.

Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo. Do Kežmarku chodilo aj so svojou manželkou Ilonou Zrínyi (bola od Imricha o 14 rokov staršia) a nevlastným

synom Františkom Rákóczim II. Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho – definitívne zhasla v bitke pod Viedňou r. 1683, kde cisár s

pomocou Poliakov porazil spojené kurucko – turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Hoci v marci 1684 Thököly poslednýkrát navštevuje Kežmarok, v apríli ho definitívne obsadia cisárske vojská.

Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka, kde v meste Izmid aj zomrel. Po 201 rokoch boli jeho pozostatky prevezené do Kežmarku. FERDINAND RUEBER

Hoci panovník prisľúbil, že hrad po porážke povstalcov nikomu nedá, r. 1687 ho predal grófovi Ferdinandovi Rueberovi (? – 1700), príbuznému nebohého Jána. Ten o rok prišiel do Kežmarku – avšak nie natrvalo. Spravovaním hradu a jeho majetkov poveril svojho správcu Gabriela Skariczu.

Staré nepriateľstvá sa obnovili. Tento nepriateľský vzťah mal však iné črty a povahu ako za čias predošlých zemepánov. Tentokrát sa vôbec privilégiá slobodného kráľovského mesta Kežmarku neporušujú a vzájomný boj už nie je bojom mesta a hradu o právo slobodného bytia resp. nebytia, ale bojom mesta a hradu o Malý Kežmarok.

Zásluhou notára Jakuba Kraya, ktorý neustále cestoval na cisársky dvor i za majiteľom hradu, sa r. 1694 podhradie – Malý Kežmarok vrátil “veľkému” Kežmarku. Išlo až o 46 domov vo vnútri mesta, polia, lesy, mlyny, vstupnú mestskú Nižnú bránu, ktorú si hrad obsadil pre seba ešte za čias rodiny Lasky atď.

Rueberovi v podstate neostalo nič, len hrad a tak naznačil mestu, aby si aj ten hrad zakúpilo pre seba. Ponuka bola veľmi lákavá: raz navždy by prestali nepokoje, prestala by hrozba príchodu nového zemepána. Lenže mesto nemalo peniaze.

Všetko posúrila náhla smrť Ruebera r. 1700. R. 1701 vycestovali mešťania za dedičmi – Rueberovými dcérami, vydatými za grófov Trauna a Windischgrätza. Hrozilo totiž nebezpečie, že hrad si kúpi niekto iný a zase začne nepriateľský kolotoč. Napokon sa medzi dedičmi, mestom a cisárom uzavrela dohoda, na základe ktorej si Kežmarok zakúpil hrad za 80 000 rýnskych zlatých. Dňa 17. februára 1702 bol hrad slávnostne odovzdaný mestu, avšak nie celý. Všetko sa malo odovzdať až po vyplatení poslednej splátky, a to r. 1706.

Odovzdanie hradu popisuje historik Samuel Weber: “Prestavenstvo mesta, ozbrojení i neozbrojení mešťania tiahli v sprievode pod vlajúcimi zástavami cez

Hradnú ulicu až pred hrad. V otvorenej bráne hradu sa objavil veliteľ hradu Skaricza, ktorý v mene rodiny Rueber odovzdal zástupcom mesta na prekrásnej poduške kľúč od hradu so slovami: – Nech teda prijme obyvateľstvo Kežmarku tie práva, ktoré im Boh a cisár udelili! – na čo nasledovala fanfára trúb, píšťal a bubnov. Keď sa slávnostný sprievod vrátil k radnici, ozvali sa salvy zo všetkých diel, ktoré malo mesto k dispozícii, aby takto signalizovali okoliu veľkú udalosť. Slávnosť pokračovala neskoro do noci pri jedle a pití, pričom odznelo mnoho blahoprianí a prípitkov.”

Mesto sa ocitlo v obrovských dlhoch. Požičiavalo si od bohatých šľachticov i okolitých miest – dokonca aj od Levoče! Medzitým r. 1703 vypuklo ďalšie proticisárske povstanie pod vedením Františka Rákócziho II. – nevlastného syna Imricha Thökölyho. Kežmarok sa pridal na stranu povstalcov a kruto na to doplatil. Po porážke cisárskymi vojskami boli 16. decembra 1709 popravení jeho čelní predstavitelia, medzi nimi aj Jakub Kray. Na mesto sa začalo pozerať ako na nespoľahlivé “kurucké hniezdo”.

R. 1711 začalo mesto opäť splácať svoje dlhy. No posledné hradné majetky – kaplnku a koniarne – dostalo mesto do svojho vlastníctva až roku 1720. Spory o mimokežmarské majetky niekdajšieho kežmarského hradného panstva trvali až do r. 1748.

Zemepanská nadvláda spôsobila všeobecný úpadok Kežmarku. No nemožno z toho obviňovať len zemepánov – najväčší podiel na tejto skutočnosti mali panovníci, ktorí darovali mesto ako neživú vec svojim služobníkom, no napriek tomu mesto považovali za svoj majetok, aby mohli od neho vyberať dane a požadovať vojsko. A napokon – iba preto boli ochotní mestu pomôcť z jeho ťažkého položenia, lebo sa im za to zaplatila obrovská suma.

Peniaze však znamenali maličkosť v porovnaní so životmi, ktoré položili kežmarskí obyvatelia v bojoch o slobodu a nezávislosť mesta. Ich obete však neboli márne – ich nedožité sny sa stali napokon skutočnosťou pre živých.

KRÁTKY CHRONOLOGICKÝ PREHĽAD MAJITEĽOV HRADU 1462 – 1487 Imrich Zápoľský 1487 – 1499 Štefan Zápoľský, Imrichov brat 1499 – 1527 Ján Zápoľský, Štefanov syn JÚL 1527 – MAREC 1528 František Battyány MAREC 1528 – APRÍL 1528

Cisár Ferdinand prostredníctvom veliteľa Jána Katzianera dobýja Kežmarok

MÁJ 1528 – NOVEMBER 1530

Františ Battyány – už na strane Ferdinanda

SEPTEMBER 1528 Hieronym Lasky – avšak vlastníkom je len na papieri, do Kežmarku neprichádza, hrad je v rukách cisára

NOVEMBER 1530 Kostkovci dobývajú Kežmarok v pros-pech Zápoľského 1531 Lasky prichádza do Kežmarku JANUÁR 1531 – 1532 Hrad v zálohu Mikuláša Minkoviča FEBRUÁR 1532 Poľský kráľ Žigmund v čase nepokojov sa zmocňuje Kežmarku JÚL 1532 Lasky sa vracia do Kežmarku 1534 – 1535 Po uväznení Laskeho je majiteľom hradu aj Zápoľský (hoci je v Poľsku), aj

Ferdinand JÚN 1535 – 1541 Hieronym Lasky po prepustení z väzenia prichádza do Kežmarku,

Ferdinand mu potvrdzuje majetky 1541 – 1571 Albert Lasky, syn Hieronyma 1571 – 1577 Ján Rueber získava Kežmarok zálohovaním 1577 – 1579 Stanislav Thurzo je záložným pánom 1579 Rueber vracia peniaze Thurzovi a zálohuje hrad Šebastiánovi Thökölymu 1579 – 1607 Šebastián Thököly získava hrad záloho-vaním 1607 – 1651 Štefan I. Thököly, syn Šebastiána 1651 – 1670 Štefan II. Thököly, syn Štefana I. 1670 – 1672 Cisár Leopold NOVEMBER 1672– AUGUST 1673

Žigmund Thököly, brat Štefana II.

AUGUST 1673 – JÚL 1674 Cisár Leopold JÚL 1674 – OKTÓBER 1678

Žigmund Thököly

1678 – 1684 Imrich Thököly, syn Štefana II. APRÍL 1684 – JÚN 1687 Cisár Leopold JÚN 1687 – 1702 Ferdinand Rueber a jeho dediči FEBRUÁR 1702 Hrad bez prístavieb sa stáva majetkom mesta Kežmarku 1720 Všetky mestské hradné majetky vo vlast-níctve Kežmarku STAVEBNÝ VÝVOJ HRADU

Prvá písomná správa o gotickom hrade je z roku 1463 a je spojená s menami bratov Zápoľských. Stavitelia využili severný múr mestského opevnenia a dve (alebo až tri?) z jeho obranných bášt, ku ktorým pristavali na východnej, južnej a západnej strane obvodové múry hradu, vstupnú vežu a západnú vežu

(hladomorňu). Postupom času pribúdali ďalšie veže (na južnej strane strážna veža a tzv. klenotnica) a obytné trakty, takže hrad je poznačený gotikou, renesanciou i barokom.

Hrad mal dvojitý obranný múr – predný menší parkánový múr mal štrbinové strieľne podobne ako vyšší múr a boli obrátené smerom na mesto. Z tohoto múru sa zachovala len malá časť na východnej strane, na južnej strane sú len základy múru a rekonštruovaná malá bašta. Medzi oboma múrmi bola vodná priekopa. Zo severnej strany chránili hrad rybníky a Ľubický potok.

Do hradu sa dalo vojsť troma vchodmi: padacím mostom cez bránu vstupnej veže (jediný dodnes zachovaný vstup), cez bočnú bránu, napojenú na komplex mestskej vstupnej Nižnej brány a cez tzv. letnú bránu, vychádzajúcu z koniarní, ktorá sa otvárala len príležitostne.

Celý hrad bol pospájaný pomocou ochodzí – drevených chodieb – na ktorých sú strieľne so zvyškami drevených opôr – podkladov pre upevnenie strelných zbraní (hákovnice, mažiare a malé delá). Pôvodné ochodze sa nezachovali, všetky boli rekonštruované pri generálnej oprave hradu.

Rodina Lasky kvôli finančnej tiesni nerobila v hrade žiadne stavebné úpravy. S renesančnou prestavbou po požiari r. 1575 mohol začať už Ján Rueber, čo však kvôli jeho finančným problémom nie je veľmi pravdepodobné. Až rodina Thököly prestavala hrad na prepychové renesančné sídlo, postavila aj barokovú kaplnku a k hradu pristavala budovu koniarní.

Po prechode do vlastníctva mesta začali Kežmarčania hrad využívať na rôzne podradné účely: sýpky obilia, kasárne, dielne, špitál. V 18. – 20. storočí niekoľkokrát vyhorel (1741, 1787, 1865, 1901) – následkom požiaru zanikli viaceré obytné trakty a hrad nadobudol “nový” vzhľad hlavne zo strany nádvoria. O jeho opravu nebol záujem. Až v druhej polovici 19. storočia sa objavili snahy o využitie hradu pre muzeálne účely, ale k realizácii došlo až prvej tretine 20. storočia.

Žiaľ, žiadna staršia kresba alebo rytina hradu sa nám nezachovala. Najstarší známy pohľad na Kežmarok – i ten mierne štylizovaný – pochádza z r. 1655 a zdobí čelnú stranu dokumentu, ktorým bol Kežmarok znovuvyhlásený za slobodné kráľovské mesto. Hrad však na farebnej kresbe zrejme úmyselne nie je znázornený. Najstarší známy pohľad na hrad je až na vedute mesta z r. 1814.

Za najstarší popis hradu považujeme zatiaľ popis od Juraja Bohuša, rektora kežmarskej školy v r. 1711 – 1722, ktorý sa zachoval už v jeho spomínanom diele Historisch-geographische Beschreibung... Rukopis po 200 rokoch pripravil na vydanie dr. Ján Lipták, profesor miestneho nemeckého gymnázia. Z práce Bohuša vychádzali aj ďalší spišskí historici – Kristián Genersich, Samuel Weber, Viktor Bruckner atď.

Juraj Bohuš, ktorý mal ešte možnosť vidieť hrad v akom – takom zachovalom stave, píše: “Hrad Kežmarok je pri slobodnom kráľovskom meste rovnakého mena: v minulosti to bolo nádherné

sídlo mnohých význačných pánov a obzvlášť kedysi slávnej rodiny Thököly. Hrad má päť veľkých veží s červenými škridlovými strechami a je opevnený dvojitými hradbami a vodnou priekopou.”

Matej Bel vo svojej knihe Compendium Hungariae geographicum IV. z r. 1779 konštatuje už toto: “Kežmarský hrad je dvojitým múrom obkolesený a má päť elegantne vyvýšených vežičiek. Ale keď sa

teraz kúpnym právom vrátil Kežmarčanom, nesie už len tieň minulej nádhery a je v zrúcaninách.” Kristián Genersich vo svojej dodnes neprekonanej dvojdielnej monografii o Kežmarku Merkwürdigkeiten

der Königlichen Freystadt Késmark z r. 1804 už len nostalgicky spomína: “Hrad pri Nižnej vstupnej bráne vo vnútri mestských múrov je silne opevnený... Kým bol obývaný

majiteľmi... obzvlášť za čias Thökölyovcov... bol rozšírený... a vtedy bol taký krásny a dokonalý, že mohol prijať a ubytovať aj kráľov.”

(O návšteve kráľov z týchto dôb nemáme žiadne správy, ale hrad navštívili rôzne kniežatá, ba i uhorskí palatíni.)

Samuel Weber v Zipser Geschichts- und Zeitbilder z r. 1880 už len konštatuje: “Teraz je tu okrem pristavanej kasárne, chudobinca a udržiavanej kaplnky už len rumovisko a rozvaliny,

ktoré hlasito oznamujú, že všetko je márnosť...” V 19. a 20. storočí sa v priestoroch hradu robili viac – menej vynútené čiastkové opravy, ktoré jeho

dezolátny stav v podstate nezmenili a urobili viac škody než osohu (napr. obitie starej výzdoby a textov). Hradu vrátila jeho pôvodný význam až generálna oprava, ktorá sa uskutočnila v r. 1962 – 1985. Po oprave sa celý hradný komplex okrem pivníc pod západným traktom odovzdal kežmarskému múzeu, ktoré ho využíva predovšetkým pre výstavné účely: expozície predkladajú návštevníkovi vývoj Kežmarku a blízkeho okolia od praveku po začiatok 20. storočia.

VSTUPNÁ VEŽA Vstupná veža, zvaná kedysi aj stará alebo hlavná, patrí k najstarším častiam hradu – pred ňou bolo

predsunuté predbránie s baštami, na čo poukazujú vyvýšené základy po oboch stranách vstupu. Historik Samuel Weber o veži píše: “Najnádhernejšia veža sa nachádza pri vchode do hradu od Hradnej ulice... Bolo to najmilšie miesto pobytu grófa.”

Nad vstupom je kamenný erb rodiny Thököly a Thurzo (Katarína Thurzová bola druhou manželkou Štefana I.) a text, ktorý pripomína renesančnú prestavbu veže r. 1628:

TVRRIS FORTISSIMA NOMEN DOMINI STEPHANUS TÖKÖLI DE KESMARK ANNO SALUTIS 1628 TVRRIM HANC RENOVARI CURAVIT (Text možno preložiť dvoma spôsobmi: Najpevnejšia veža, meno pána Štefan Thököly z Kežmarku, v roku spásy 1628 postaral sa o obnovu veže. Alebo: Najpevnejšou vežou je meno Pána. Štefan Thököly z Kežmarku v roku spásy 1628 postaral sa o obnovu veže.) Erbová doska je však nová z r. 1961 a oproti starému textu sú chyby (v origináli je meno Teökely).

Dnešné točité schodište do veže nie je pôvodné – bolo postavené koncom 19. stor., keď vstupnú vežu upravili na umeleckú výšivkáreň (vznikla r. 1892). Pôvodné schodište bolo z opačnej – pravej strany a viedlo aj do dnes už neexistujúceho východného traktu. Ako píše Kristián Genersich, tohto schodište bolo rozbité už koncom 18. storočia.

Prízemie veže tvorí vstup. Nad tým sú dve poschodia – na prvom sú dve miestnosti, spojené originálnym gotickým portálom, vo väčšej miestnosti s trojoknom (podobné je na radnici, postavenej r. 1461, čo poukazuje snáď na toho istého staviteľa Juraja zo Spišskej Soboty?) sú zvyšky starých malieb a mravoučných textov z r. 1639 – z ich zbytkov sa dá máločo vyčítať (Umbra lutum 1639... Qui rerum sol – lux...) Podľa tradície tu bola jedáleň. Maľby predstavovali hudobníkov (bubeník, gajdoš, trubač, hráč na mandolínu), postavy vo veselých maskách (človek v somárskej koži), tancujúce páry, hodovníkov pri stole a obsluhu, psy, ale aj jazierko s člnom – torzá bolo ešte pomerne dobre vidieť na začiatku 20.stor. Texty upomínali na pominuteľnosť života. Výzdoba miestnosti bola čiastočne rekonštruovaná, avšak opäť s chybami latinského textu.

V menšej miestnosti je originálny krb – podobný je aj v jednej z troch miestností druhého poschodia. O miestnostiach s krbmi sa traduje, že tam za čias Alberta Laskeho pracovali anglickí alchymisti. Ale tak isto tam mohla byť menšia kuchyňa.

Rôzne maľby zdobili aj halu druhého poschodia – ešte r. 1908 mala byť na klenbe vo výklenku okna smerom na Tatry zobrazená modrá obloha s hviezdami. Dnes sú tam opäť už len torzá malieb.

Vrch veže bol prestavaný po požiari r. 1901 – pribudla pomerne nešťastná nadstavba s romantizujúcim charakterom a nepôvodnými kľúčovými strieľňami.

V podbrání, z ktorého oboch strán vedú vstupy medzi dva obranné múry, sa nachádza pamätná tabuľa jednému zo zakladateľov múzea kežmarskému rodákovi Dr. Oskarovi Szelényimu (1872 – 1930), pôvodne umiestnená na schodišti do vstupnej veže. Zhotovená bola r. 1931, do podbránia premiestnená r. 2001.

Pre návštevníkov hradu je prístupné len druhé poschodie – je súčasťou prehliadky múzea a nachádza sa v ňom expozícia Kežmarského streleckého spolku, ktorý vznikol r. 1510. OBDĹŽNÍKOVÁ VEŽA

Obdĺžníková veža je renesančná, postavená rodinou Thököly v 20. rokoch 17. storočia. Nazývali ju klenotnicou a pokladnicou – boli v nej údajne schované poklady hradných pánov.

Veža je trojpodlažná, prízemie po generálnej oprave hradu čiastočne upravili, vtedy sa našli originálne kamenné schody, spájajúce prízemie s prvým poschodím. Na prvom poschodí je jedna miestnosť so zvyškami renesančných fresiek.

Na druhé poschodie sa dá ísť len ochodzou zo vstupnej veže. Na ochodzi sú zachované štrbinové strieľne. O tom, že obdĺžniková veža nie je pôvodná, svedčí aj strieľňa so sgrafitovou výzdobou na vnútornej strane veže v prístupovej chodbe. Aj na druhom poschodí je len jedna miestnosť so zachovanou strieľňou. Jej kazetový strop je nový, pochádza z 30. rokov 20. stor. Renesančný portál pochádza z kežmarskej reduty (thökölyovský Herrenhaus) a bol sem prenesený r. 1935.

Z vonkajšej strany veže – ako na jedinej zo všetkých – sa smerom do mesta zachovala renesančná ornamentálna sgrafitová výzdoba, ktorá bola reštaurovaná r. 1964.

Na druhom poschodí veže je expozícia, venovaná lekárenstvu – je v nej rekonštruovaná lekáreň z 19. stor.

POLKRUHOVITÁ VEŽA V bezprostrednej blízkosti obdĺžníkovej veže je polkruhovitá veža – strážna veža (poklady bolo treba

strážiť) – obe sú spojené krátkou ochodzou bez strieľní. Aj táto veža bola vybudovaná za čias rodiny Thököly.

V tejto veži sa pri generálnej oprave hradu rekonštruovalo len druhé poschodie s jednou miestnosťou, hoci okná sú aj na prízemí veže, ba aj v predpokladanej úrovni tretieho poschodia. Miestnosť má výstup aj na drevený arkier, napojený na pokračovanie ochodze, ktorá smeruje k hladomorni.

Veža je ukončená renesančnou štítkovou atikou na podobu atík – cimburia hradného múru. Ešte koncom 19. storočia bola na vonkajšej strane veže zo strany mesta pekná sgrafitová výzdoba, avšak neodborné opravné práce na hrade v r. 1951 – 1953 ju natoľko poškodili, že sa už nedala reštaurovať.

V tejto veži sa nachádza expozícia o živote a diele kežmarského rodáka MUDr. Vojtecha Alexandra, priekopníka röntgenológie v Uhorsku. HLADOMORŇA

Hladomorňa – okrúhla rohová veža – patrí k najstarším častiam hradu. Veža sa v 18. stor. nazývala aj zvonovou vežou – zvon mal byť umiestnený v dnes už neexistujúcom podkroví a mal upozorňovať na nebezpečenstvo.

Hladomorňa je pôvodne gotická, mala šesť podlaží, bola taktiež zakrytá strechou (kvôli nedostatku financií sa pri generálnej oprave hradu nezastrešila, hoci projektant s tým počítal). Horné dve poschodia veže majú okná, v dolných častiach bez okien bola väznica. Ešte r. 1908 Viktor Bruckner videl na jej prízemí do steny zapustenú reťaz, o ktorú priväzovali väzňov. Kristián Genersich zase hovorí o jej “ohavnej” hĺbke.

Podľa tradície v niektorej miestnosti s oknami bola uväznená hradná pani Beata Laska, ktorá takto kruto doplatila na svoj výlet do Vysokých Tatier...

Dnes je hladomorňa upravená na vyhliadkovú vežu s krásnym pohľadom na Vysoké Tatry, Belianske Tatry a Maguru. JUŽNÝ OBYTNÝ TRAKT

Od vstupnej veže takmer po hladomorňu (nie je však vylúčené, že až k nej) sa tiahol južný obytný trakt. Bol zbúraný po požiari v 18. stor., o jeho existencii svedčia už len nadstavané základy. V jednom z jeho zachovaných okien sú zbytky renesančných fresiek – kvetinová ornamentálna výzdoba a mužská hlava v klobúku. Celý trakt je podpivničený – pivnice však nie sú upravené.

Nad týmto traktom vyrástla v 19. stor. poschodová budova, ktorá sa po r. 1945 využívala ako múzeum, ale pri generálnej oprave hradu bola ako nepôvodná stavba zbúraná.

ZÁPADNÝ A SEVERNÝ TRAKT

Na hladomorňu sa napája západný obytný trakt s krásnymi gotickými pivnicami, ktoré hradné panstvo používalo ako mučiarne. Juraj Bohuš píše: “Oku pozorovateľa neujde podzemné väzenie, ktoré bolo mnohým ľuďom osudné, ale predsa ešte hroznejšie než toto sa nachádza v jednej bašte (hladomorňa), v ktorej vidieť kosti a pozostatky mnohých uväznených. Hodné zmienky a prehliadky sú aj rozsiahle pivnice tohoto hradu, kde sa uchovávajú ušľachtilé vína, pivnice sú zvonka prístupné a zriadené v takej veľkosti, že sa v nich dalo pokojne jazdiť.” O pivniciach sa zmieňuje aj Genersich: “Pod hradom sú vynikajúce pivnice. Sú postavené z kamenných kvádrov a sú rozdelené na päť miestností. Teraz je v nich sklad vína...” Pivnice existujú dodnes a slúžia skôr zábavným než reštauračným účelom, čo je pre ich atraktívnosť na škodu.

Prízemie západného traktu je gotické, všetky miestnosti sú zaklenuté. Keď pri oprave hradu obili omietku, bolo vidieť, že na stavbu tejto budovy sa použili kvádre z rozobratého kostola sv. Alžbety. Na prízemí bývalo služobníctvo.

Prvé poschodie je úplne prestavané – v r. 1860 bol celý trakt upravený pre kasárne (vojaci tu boli do r. 1939, kým sa nepostavili nové kasárne), ba z vonkajšej strany hradu boli zbúrané zvyšky veže vstupnej Nižnej brány, aby sa mohla na tomto mieste pre vojakov postaviť ďalšia dvojposchodová budova (zbúrala sa pri generálnej oprave hradu a žiaľ, na holú stenu, ktorá nepôsobí najestetickejšie, sa nenadstavali atiky, ktoré by skompletizovali výzdobu celého hradného múru).

Prvé poschodie západného traktu slúži pre expozíciu dejín školstva a kultúry a ako obrazáreň. Prízemie sa využíva na depozitáre.

Západný trakt bol spojený s dnes už neexistujúcou vežou vstupnej mestskej Nižnej brány (vidieť ju ešte

na obraze z r. 1814) a s ďalším hradným – severným traktom, ktorý bol po požiari v 18. stor. zbúraný. V severnom trakte za čias Thökölovcov bola bohatá knižnica, ktorá sa po konfiškovaní majetku odviezla

na troch vozoch. Historik Bohuš o tomto trakte uvádza: “Spomenutiahodná medzi ostatnými mnohými izbami, na ktoré je veľmi bohatý tento hrad, je síce malá, ale za to nádherná izba grófa Thökölyho na ľavej strane kaplnky, ktorá poskytuje príjemný výhľad na susedné záhrady a polia.”

Už neexistujúci severný trakt sa napájal na hradnú kaplnku. Základy severného traktu sa nevyznačili, aby neporušili základy kostola sv. Alžbety. HRADNÁ KAPLNKA

Ranobaroková hradná kaplnka je najmladšou časťou hradu – bola prestavaná z časti obytného pôvodne gotického severovýchodného traktu v r. 1657 – 1658 pre Máriu Gyulaffy, matku najznámejšieho hradného pána Imricha Thökölyho. Mária sa ako 14 ročná vydala za Štefana II. a umrela r. 1659 ako 22 ročná, zanechajúc po sebe 6 malých detí. Aby nemusela do kaplnky chodiť, pretože bola chorľavá, pozerala do jej priestorov cez okno priľahlej izby na poschodí a priamy vstup zo svojich miestností mala aj na chór, kde bol kedysi organ. Ani v hrobke hradnej kaplnky však nenašla svoj večný odpočinok. R. 1776 sa vlámali do krypty cisárski husári, cínovú truhlu rozbili a kosti mŕtvej rozhádzali po celom nádvorí. Originálny náhrobný kameň bol na prelome 19. a 20. stor. prevezený do Budapešti, jeho kópia s latinským textom je už nečitateľná.

Z prestavby traktu na kostol sa zachoval pri vchode polovičný gotický portál a na poschodí časť gotického okna. Pri kaplnke vidieť aj časť polkruhovitej bašty, ktorá v minulosti patrila k mestskému opevneniu. O prestavbe hovorí aj nápis s grófskym thökölyovským erbom na vstupnom portáli. Aj tu bol originálny nápis naradený r. 1973 kópiou, na ktorej boli viaceré chyby, dokonca aj v mene pána:

HANC AEDE(M) DEO SACRA(M) FIE(RI) CVRAVIT COMES S(TE)PH. THOKOLI PP. (PERPETVVS POSSESSOR) DE KESMARK EQVES AVRAT(V)S COTT. (COMITATVS) ARVEN(SIS) SVPR(EMVS) COM(ES) 1658. (Tento stánok Bohu zasvätený dal postaviť gróf Štefan Thököly z Kežmarku, rytier rádu Zlatej ostrohy, hlavný župan Oravskej župy 1658.)

Kaplnku ospevovali viacerí historici. Predovšetkým Bohuš: “Tomu, kto vstupuje do priestranného nádvoria hradu, ukáže sa kaplnka, vyzdobená kamennými

sochami niekdajších uhorských kráľov... sotva kde v Uhorsku sa nájde jej podobná. Zvonka zaujme obzvlášť svojou umeleckou vežičkou, hodinami a umelecky zhotoveným krížom. Kedysi bola prikrytá medenou strechou... Vo vnútri, kam len oči dovidia, možno pozorovať samé veľkolepé veci: podlaha je vyložená lesklým mramorom, rezaným do tvaru mnohouholníkov. Obzvlášť nádherný je oltár, hoci jeho pozlátenie sa už nedokončilo a vynikajúca je aj umelecká kazateľnica. Kaplnka má veľmi pekný strop, ktorý odzrkadľuje najvyberanejšiu taliansku architektúru a je ozdobený obdivuhodnou maľbou... Dole sa nachádza skvelé mauzóleum slávnej rodiny Thököly.”

Žiaľ – už len málo z toho sa zachovalo. Zmizli kamenné sochy, krásna podlaha, hodiny z veže, rozpadávajú sa aj slnečné hodiny, namiesto mauzólea je prázdna krypta, ba zmenil sa aj vzhľad kaplnky. Je viac ako pravdepodobné, že z krypty vedie úniková tajná chodba, avšak zatiaľ sa na ňu nenarazilo. Starí ľudia sa pamätali, že v parku za hradom sa často prepadávala pôda, ba niektorí tvrdili, že prenikli aj do klenbovitých podzemných priestorov.

Kaplnka je jednoloďová, na strope je bohatá štuková výzdoba s maľovanými výjavmi zo Starého a Nového zákona a letopočtom 1657, zhotovená neznámymi talianskymi (?) majstrami. Štuky v podobe anjelov i rastlinného ornamentu majú renesančno – barokový charakter. Maľby, umiestnené do medailónov, sú v strede a po stranách klenbového priestoru lode a svätyne.

V lodi v strede predstavuje centrálny obraz Obrátenie Pavla, pred a za ním výjavy z Betlehema – najprv klaňanie pastierov a potom klaňanie troch kráľov. Po stranách sú štyri obrazy zo Starého zákona: pravdepodobne prorok Izaiáš s baránkom (predpovedal utrpenie Krista), Abrahám so synom, Šalamún (alebo Dávid?) s chrámom a zápasiaci Jákob.

Vo svätyni predstavuje centrálny výjav Zoslanie Ducha Svätého na apoštolov, po stranách a nad oltárom sú v medailónoch postavy štyroch evanjelistov – Matúša, Mareka, Lukáša, Jána a postava Krista.

Neznámi sú aj maliari a sochári oltára. Na oltári sú sochy uhorských kráľov, vyhlásených za svätých – Imricha, Vojtecha (niekde literatúra uvádza aj Gellérta – Gerharda), Štefana a Ladislava. Centrom oltára je maľba Ukrižovania, nad ním je erb rodiny Thököly, nad erbom obraz Zmŕtvychvstania, nad ním ďalší erb, patriaci rodine Gyulaffy a najvyšší obraz predstavuje Nanebevzatie Krista.

Tak isto kazateľnica je dielom neznámych umelcov. Zdobili ju plastiky 4 evanjelistov (jeden evanjelista bol pred viacerými rokmi odcudzený) a Krista, na baldachýne je plastika vzkrieseného Krista.

Na stene kaplnky je pamätná tabuľa vojakovi Adolfovi Wildburgovi, ktorý padol r. 1866 vo vojne rakúsko – pruskej. Tabuľu zhotovil kežmarský drevorezbár Gustáv Adolf Weisz r. 1867 a do kaplnky ju umiestnil Adolfov otec barón Móric Wildburg, ktorý sa zaslúžil o reštaurovanie kaplnky po jej požiari r. 1865. Vtedy zhoreli aj domy, ktoré boli postavené pred hradom. Spišské noviny Zipser Anzeiger 16. decembra 1865 napísali: “Zhorené domy sú poväčšine opravené, iba hrad stojí v ruinách a kaplnka je v dezolátnom stave – nik sa o to nestará...” Mesto na opravu peniaze nemalo, preto sa opravy kaplnky ujali bohatí šľachtici.

Originálne ukončenie hradnej kaplnky predstavuje štíhla veža s barokovými slnečnými hodinami, ktorá je od r. 1901 vstavaná do novej mohutnej strechy – stalo sa tak po ďalšom požiari. Kedysi vo veži boli dva zvony – aj tie cisár konfiškoval a dal levočským jezuitom.

Ku kaplnke je zvonka pristavaná ďalšia štíhla vežička, do ktorej sa zmestí len jeden človek – zrejme strážca. Má osobitné úzke točité schodište, ktorým sa dá dostať aj do miestnosti nad svätyňou kaplnky. Podľa Brucknera slúžila na pomerne podivuhodný účel: na odkladanie a ukrývanie najdrahších odevov.

Od r. 1745 bola kaplnka v držbe miestnej rímskokatolíckej cirkvi, ktorá ju používala do konca II. svetovej vojny. Dnes je kaplnka súčasťou prehliadky múzea. SEVEROVÝCHODNÝ TRAKT, VÝCHODNÁ VEŽA A VÝCHODNÝ TRAKT

Kaplnka ústi do severovýchodného traktu, ktorého severný múr bol prevzatý z mestského opevnenia – v úrovni povale sú zachované štrbinové strieľne, tentoraz namierené von z mesta. Pôvodná stavba bola gotická, o čom svedčia zachované dvere i okenné portály a valené klenby niektorých miestností na prízemí.

Aj tento jednoposchodový trakt Thökölyovci prestavali – podľa tradície v ňom sídlila hradná pani. Na prízemí boli kuchyne. Do súčasnosti sa zachovali na fasáde i v interiéri torzá renesančných i ranobarokových ornamentálnych fresiek.

Bohuš tento trakt opisuje takto: “Hneď napravo od kaplnky sa začína kedysi veľkolepý palác... tiahla sa tu dlhá chodba so sieňami, obývacími izbami a jedálňami s nádhernými maľbami, ktoré čerpali motívy z hrdinských dejín Uhorska a väčšinou pochádzali od Talianov. V sále, určenej pre hostiny, sa nachádza balkón obdivuhodnej hrúbky a dĺžky a umelecky zhotovený kredenc, ktorý slúžil na labužníctvo prívržencov Thökölyho.” Žiaľ, z tohoto sa už nič nezachovalo, ba s istotou nevieme ani to, kde balkón bol. Celé prvé poschodie je prestavané. Zatiaľ sa nenarazilo ani na pivnice, no nie je isté, či vôbec boli, keďže hrozilo prenikanie vody z blízkych rybníkov za hradom.

V severovýchodnom trakte boli po porážke Slovenského národného povstania väznení v septembri 1944 partizáni a civili. Taktiež tu boli v r. 1942 – 1944 sústredení obyvatelia židovského pôvodu pred transportmi do koncentračných táborov – r. 2004 im bola odhalená pamätná tabuľa. Po vojne tu boli zase pred odsunom zavretí občania nemeckej národnosti.

V celom trakte sú expozície – na prízemí archeológia, na poschodí je vestibul, venovaný rodine Thököly, v halách sú cechy a remeslá a rekonštruovaná radničná miestnosť, v dvoch menších miestnostiach expozícia Kežmarok a Tatry.

Severovýchodný trakt vyúsťuje do východnej strážnej veže, ktorá bola tiež súčasťou mestského opevnenia. Veža má zachovaný suterén, prízemie a dve poschodia. Miestnosti sú klenuté. Z prvého poschodia viedol prechod do priestoru koniarní. Vrch veže bol upravovaný pravdepodobne po požiaroch v 19. storočí a dostal kľúčové strieľne. Na veži boli zbytky slnečných hodín, ktoré sa odstránili pri poslednej oprave hradu.

Východná veža je zariadená na prvom a druhom poschodí ako expozícia zbraní. Severovýchodný trakt bol napojený aj na východný trakt, no na jeho existenciu poukazujú už len

vyvýšené základy a zbytky latinských textov z konca 16. storočia v oknách hradného múru, hovoriace o dr. Martinovi Lutherovi a iných reformátoroch cirkvi. Mala tu byť dvorana, v ktorej sa odohrávali filozofické dišputy a mala tu byť aj rytierska sála. Trakt vyhorel v 18. stor. a viac sa neobnovoval. Koncom 18. stor. sa na jeho mieste postavili provizórne tenké tehlové stavby pre vojakov a neskôr v nich bol aj soľný úrad. Stavby boli zbúrané v 2. pol. 19. stor. Na pivnice východného traktu sa nenarazilo. NÁDVORIE

Kedysi bolo nádvorie nádherne dláždené a malo aj fontánu, obytné trakty vraj spájali oblúkovité chodby. Podobný výjav obsahuje interzovaná renesančná lavica majstrov Jána a Krištofa Langa z r. 1544, ktorá stála pôvodne v hradnej kaplnke – v súčasnosti je v expozícii múzea.

Bohuš však už tú nádheru nevidel, pretože takto píše: “Vo dvore skoro štvorhrannom v strede je viditeľná veľkolepá studňa, ktorá má na železných hradách visiace mosadzné reťaze, pomocou ktorých sa

vyťahuje voda”. Studňa bola rekonštruovaná po odkrytí archeológmi. Dnes nádvorie hradu lemujú základy už neexistujúcich hradných traktov a základy kostola sv. Alžbety s

priľahlými budovami, ktorý zanikol pri stavbe hradu. Základy kostola odkryl archeologický výskum až r. 1964 – podobne i základy hradných traktov a veľký cintorín pri spomínanom kostole.

V 19. stor. postavili na nádvorí niekoľko budov, ktoré sa však v rámci opravy hradu zbúrali. Na nádvorí pri hradnej kaplnke boli po potlačení SNP zastrelení dvadsiati známi i neznámi partizáni a

civili – na tom mieste nahradila pôvodný pomník, ukradnutý z cintorína, socha Vďaka od Ludwika Korkoša. Pri hradnej kaplnke boli zastrelení: Pavol Bílik z Makova (je po ňom pomenovaná chata vo Vysokých Tatrách), Pavol Kaprál z Ľubice, Michal Dluhý z Matejoviec, Ján Jevčin zo Slovenského Kružlova, Ondrej Macho z Petrovian, Štefan Kriššák z Mlynčekov, Vladimír Lupták zo Svitu (jeho meno sme zistili neskôr, nie je uvedené na pomníku). Ďalší traja menovaní Július Haľama z Partizánskej (Nemeckej) Ľupče, Štefan Horváth z Močenka a Martin Jančík z Dobrej Nivy neboli zastrelení priamo v hrade, ale padli počas SNP v bojoch s fašistami v chotári mesta Kežmarku. Ďalší desiati zastrelení nie sú známi (nevylučujú sa ani Židia) a napriek všetkej snahe sa nám nepodarilo vypátrať ich mená. KONIARNE

“Thökölyovské stajne sú pristavané k mestskému opevneniu z vonkajšej strany hradu zo strany mesta; na veľké náklady sa zhotovili pre kone žľaby z čierneho mramoru... Uprostred hradných múrov, ktorými je hrad obkolesený, vidieť kedysi nádherný park, kde boli v minulosti srny a zajace a rozličné ovocné stromy, teraz je však všetko opustené... Voľakedy obkľučovali hrad rybníky, hmýriace sa rozličnými rybami a ešte väčšiu ozdobu dávali hradu nádherné záhrady, ktoré teraz obrábajú jednoduchí roľníci a pestujú tam len zeleninu a strukoviny...” Toľko Juraj Bohuš.

Prístavba hradu – tzv. koniarne – vznikla pravdepodobne v prvej polovici 17. storočia zásluhou rodiny Thököly, i keď nie je vylúčené, že na jej mieste stála už predtým nejaká hospodárska budova. Budova koniarní bola pristavaná k severnej časti mestského opevnenia a k jednej polkruhovitej bašte. Stavba koniarní je baroková a hoci slúžila len pre služobníctvo a kone, vyzerala skutočne prepychovo. Je dvojpodlažná, bez pivníc, aby do nich neprenikala voda z rybníkov, ktoré boli hneď za hradom. Po vysušení rybníkov sa plocha za hradom vysadila stromami – dnes je tu park.

Medzi oknami prvého poschodia sú iluzórne okná, maľované v omietke – skutočné okná sú na vyznačenom iluzórnom mieste zo zadnej strany budovy. Na prízemí koniarní sa zachovala hala, kde boli umiestnené kone. Na strope haly je bohatá štuková výzdoba, ba zachovali aj žľaby z čierneho kameňa (čadič?) na podobu mramora. Podľa popisu Kristiána Genersicha sa nachádzali v stajni aj veľké zrkadlá, ktoré mali údajne zvyšovať bojovú odvahu koní.

Koniarne sa po odchode panstva využívali na rôzne účely – bola tu nemocnica, časť soľného úradu, väzenie, ba aj chudobinec. V súčasnosti sú tu kancelárske priestory múzea.

Ku koniarňam sa pripájali domky, postavené pred hradom v 18. – 19. storočí. Jedna časť domov bola zbúraná v 2. pol. 19. storočia, ďalšia po požiari r. 1901 a posledná časť pri koniarňach až pri generálnej oprave hradu. MÚZEUM V KEŽMARKU

Snahy o založenie múzea v Kežmarku siahajú do druhej polovice 19. storočia. Vtedy r. 1873 vznikol z iniciatívy kežmarských mešťanov a milovníkov prírody Uhorský karpatský spolok – prvý turisticko – ochranársky spolok v Uhorsku a ôsmy svojho druhu na svete. Jedným z jeho cieľov bolo vybudovať vlastné múzeum.

Za budúci objekt múzea bol vytypovaný kežmarský hrad. Lenže ten odchodom posledných majiteľov spustol, z pôvodného zariadenia hradu sa nič nezachovalo a následkom požiarov viaceré časti hradu boli zbúrané. Navyše bol využívaný na rozličné účely, ktoré ho viac – menej zdevastovali.

Ak sa malo plánované múzeum umiestniť v hrade, bolo ho treba opraviť a pre potreby múzea aj prispôsobiť. Mesto Kežmarok však na opravu a úpravu hradu peniaze nemalo a tak vznikli postupne múzeá inde – vo Veľkej, Poprade i v Levoči.

Ďalšie snahy o založenie kežmarského múzea sa objavili pred I. svetovou vojnou – ich najväčším propagátorom bol kežmarský rodák a lekár dr. Oskár Szelényi. Po skončení vojny a vzniku I. ČSR sa obyvateľstvo Kežmarku národnostne zmenilo – odsťahovali sa hlavne obyvatelia maďarskej národnosti. V

r. 1926 sa v kežmarskom týždenníku Karpathen-Post objavila ďalšia výzva na založenie múzea a tentoraz našla veľkú odozvu aj vo vrchnosti mesta. Napokon dňa 28. decembra 1926 schválilo mestské zastupiteľstvo založenie múzea.

Po oprave časti hradu i ostatných mnohých peripetiách sa konečne dňa 31. mája 1931 múzeum otvorilo vo vstupnej veži hradu. Prevažovali v ňom zbierky spoločenskovedného charakteru, dokumentujúce život mesta a blízkeho okolia.

Úspešný rozvoj múzea zabrzdilo obdobie II. svetovej vojny – r. 1943 sa expozície uzavreli. Do hradu sa usadilo nemecké komando a časť hradu sa zmenila na väznice. Pri prechode frontu utrpelo aj vnútorné zariadenie múzea – rozkradli sa hlavne predmety drobnejšieho charakteru. Nie je však vylúčené ani to, že sa evakuovali do Nemecka podobne ako mestský archív. Aj po II. svetovej vojne došlo v meste k zmene obyvateľstva – odišli takmer všetci občania nemeckej národnosti.

Dňa 3. augusta 1947 sa múzeum opäť otvorilo. Začiatkom 50. rokov bolo v múzeu sprístupnených celkove 9 miestností: obsahovali exponáty z oblasti spoločenských vied (cechy a remeslá, bytový interiér, numizmatika, výtvarné diela, pamiatky po miestnom streleckom spolku, národopis atď.), ale i prírodných vied (mineralógia, zoológia atď.) Tento inventár ostal rovnaký v podstate ďalších 20 rokov.

Priestory hradu boli stále viac v dezolátnejšom stave a vyžadovali si generálnu opravu. Jedným z hlavných argumentov opravy bola aj skutočnosť, že návštevnosť v múzeu mala z roka na rok stúpajúcu tendenciu. Pred opravou hradu bolo však potrebné z jeho priestorov vysťahovať cudzích užívateľov – sklady textilu, zeleniny, stavebnín a rôzne kancelárie.

Rekonštrukčné práce začali r. 1962 búracími prácami – likvidovali sa novšie prístavby na nádvorí hradu a neskôr i v okolí hradu. Samotnej oprave a úprave nádvoria predchádzal historicko – archeologický prieskum (1964 – 1967) a oprave budov zase historicko – architektonický prieskum. Investorom rekonštrukcie hradu bola Krajská pamiatková správa Prešov, projekčne celú akciu zabezpečoval Krajský pamiatkový ústav Bratislava, dodávateľom akcie bol Inštalatér ľudové družstvo Poprad, od r. 1967 Pamiatkostav Žilina.

Oprava trvala do mája 1985 a vyžiadala si náklady vyše 22 miliónov korún. No aj počas opravy boli pre návštevníkov postupne otvárané viaceré expozície. Múzeum sa po oprave stalo užívateľom celého hradného areálu okrem pivníc, ktoré slúžili reštauračným účelom.

Múzeum sa rozrástlo aj o ďalšie objekty: r. 1967 získalo do svojej správy drevený artikulárny kostol, r. 1968 dostalo do správy časť budovy lýcea, kde sa po generálnej oprave budovy sprístupnila na 15 rokov literárna expozícia (obe budovy sa r. 1991 vrátili miestnej evanjelickej cirkvi). Oba objekty boli r. 1985 vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. R. 1972 získalo múzeum do správy zrekonštruovanú baštu mestského opevnenia, ktorú využívalo ako depozitár. R. 1976 sa stalo múzeum vlastníkom dvoch meštianskych domov na Hlavnom námestí č. 55 a na Ulici. Dr. Alexandra 11. Oba domy prešli generálnou opravou.

V súčasnosti má múzeum tieto objekty: dva meštianske domy a hrad s prístavbou. V hrade sú inštalované expozície: Praveké a stredoveké osídlenie Kežmarku a okolia, Expozícia venovaná pamiatke rodiny Thököly, Cechy a remeslá, Radničná miestnosť, Historické zbrane, Strelecký spolok, Spolok spišských lekárov a lekárnikov, Život a dielo MUDr. V. Alexandra – priekopníka röntgenológie v Uhorsku, Vyhliadková veža, Dejiny Kežmarku od pol. 19. storočia, Historické portréty zo zbierok múzea, Hradná kaplnka a expozícia Kežmarok a Tatry.

V prístavbe hradu – v tzv. niekdajších koniarňach sú kancelárske priestory, fotolaboratórium, príručná knižnica a sociálne priestory. V objekte meštianskeho domu na Hlavnom námestí č. 55 je od r. 1994 inštalovaná expozícia Meštianska bytová kultúra na Spiši. Meštiansky dom na Ul. Dr. Vojtecha Alexandra č. 11 sa využíva na príležitostné výstavy. POVESTI

O každom hrade existuje viac povestí podobnej verzie. Aj o kežmarskom – stretáva sa na ňom čierna i biela pani (keď mala Levoča Bielu pani, Kežmarok musel mať “zákonite” Čiernu...), pod zemou v tajných chodbách sa skrývajú poklady, hradní páni majú svoje nesplnené a nešťastné lásky, iní páni zase dávajú zamurovať svoje ženy či dcéry, ďalší utekajú pred nepriateľom na koňoch, ktoré vyskočia spolu so svojimi pánmi priamo z okna, preskočia hradnú priekopu a zachránia sa kdesi ďaleko v horách. Povesti o kežmarskom hrade publikovali Kristián Genersich, Fridrich Scholcz, Alfréd Grosz, Ľudovít Janota, Nora Baráthová atď.

MNÍŠKA

Vo veľmi dávnych časoch stál na mieste budúceho hradu kláštor mníšok. Neďaleko na vrchu bola zase osada sv. Michala, kde bývali strážcovia hraníc s neďalekým Poľskom a strážcovia veľkej obchodnej cesty, ktorá šla pod vrchom a spájala Orient so severom Európy. Celý kraj žil v pokoji a mieri, až kým sa neohlásili Tatári. Ľudia pred nimi utekali do hôr, pretože počuli o ich krutosti.

Ušli aj mníšky a bojovníci. Iba predstavená kláštora a veliteľ bojovníkov sa rozhodli ostať – každý strážil svoje bydlisko. Keď sa Tatári priblížili na dostrel šípom, vzal bojovník mníšku a schovali sa do veže kostola sv. Michala. Odtiaľ v noci videli, že celý kraj je v ohni. Márne dúfali, že Tatári ich v noci obídu. Ráno tatárska horda obkolesila opustený kláštor a keď v ňom nikoho nenašla, z pomsty ho zapálila.

Kostol sv. Michala bol postavený z kameňa a ohradený múrom. Ale pre Tatárov ani to nebolo prekážkou. Vtrhli do vyľudnenej dediny a podarilo sa im dostať aj do kostola. Keď vybehli hore do veže, naskytol sa im nevídaný pohľad – bojovník držal v náručí mníšku a pri nich stál aj bojovníkov kôň. Tatári od prekvapenia nevedeli čo robiť – či ich zahubiť ako ostatných alebo nechať nažive. Rozhodli sa pre to druhé a so smiechom odtiahli.

Mníška si až vtedy uvedomila, že porušila sľub čistoty a viac sa do kláštora nebude môcť vrátiť. Vydala sa za bojovníka a mala troch synov. No nevrátili sa ani ostatné mníšky. Na základoch zničeného kláštora postavili noví obyvatelia veľký kostol. Ich potomkovia boli prekvapení, keď po nociach videli, ako sa okolo kostola prechádza postava v bielom. Potom si domysleli, že je to niekdajšia mníška, ktorá medzitým dávno zomrela, no ešte stále hľadá svoj stratený kláštor. LASKY BEZ LÁSKY

Berco Lasky sa vracia domov z dlhej cesty. Jeho rodný kežmarský hrad je na dohľad. Počuť z neho veselú hudbu, krik a spev. Hradný pán Hieronym Lasky totiž oslavuje meniny a rodina je známa svojou zhýralosťou a rozhadzovaním peňazí. Keď niečo nemá, mesto Kežmarok požičia. Požičia síce nerado, lebo mešťania slobodného kráľovského mesta nemajú chuť slúžiť hradu. Hrad je ich nešťastím – ale pán kráľ rozhodol, že pod Tatrami treba postaviť nejakú pevnosť – v blízkosti sú hranice s Poľskom a poľský kráľ by si s radosťou rozšíril krajinu aj o územie Spiša. Hrad sa postavil v Kežmarku a jeho panstvo si začalo robiť nárok aj na mesto. Kráľ nepovedal nič a hradné panstvo to využilo. Zmocnilo sa aj mesta Kežmarku.

Hieronym s radosťou víta svojho syna, prikáže mu dať tie najlepšie jedlá a vína. Berco rozpráva, čo za tie štyri roky zažil, kým nebol doma. Je toho viac než dosť. A potom chce počuť novinky sám. Čo Anna, dcéra hradného pána z Richnavského hradu? Vždy sa mu páčila, len bola pre neho mladá. Ale aj tak Berco pred odchodom na cesty šiel za ňou, ba si aj prisahali večnú lásku až po hrob.

Hradný pán sa zachmúri – Anna sa má čo nevidieť vydať za nejakého poľského šľachtica. Aj jemu by sa bola páčila ako nevesta, no ale... Láske nemožno rozkázať. Hieronym vie, že syna zarmúti a tak sa aj stane.

Odvtedy Berco túži len po jednom: uvidieť Annu ešte raz. Hoci aj zďaleka. A povedať jej, ako zradila ich lásku. Vytiahne so svojimi služobníkmi na Richnavu, po ceste ešte čosi pojedia, popijú a keďže je teplo, uvelebia sa pri rieke. Berco sa prebudí len na ženský hlas a neveriaco pozerá: veď pred ním stojí jeho zasľúbená! Najprv sa poteší, ale potom ju od seba odsotí. Zradila ho! Dievčina sa zaprisaháva, že k výdaju ju nútia rodičia. Ale Berco neverí. Nešťastná Anna sa vrhá do rieky, ktorá sa zdá síce plytká, ale vlny má bystré a rýchlo unášajú Annino telo. Márne skáče Berco a jeho sluhovia do vody, Annu už nenájdu.

Nešťastný Berco sa vracia domov, no dlho v Kežmarku nevydrží, zase odíde do sveta, aby zabudol na svoju mŕtvu lásku. AKO SMELÁ ŽENA DOPLATILA NA ODVAHU

V roku Pána 1565 vykonala Beata Laska, kežmarská hradná pani, prvý známy výlet do Vysokých Tatier. Tatry učarovali pani Laskej od prvého dňa, čo nasledovala svojho manžela a vstúpila do Kežmarku.

Obyvatelia mesta sa ani veľmi nepozastavili nad tým, že si ich hradný pán Albert doviedol manželku o 20 rokov staršiu. V tých časoch sa ľudia nebrali z lásky, ale pre majetok. A mladý pán tak veľmi potreboval peniaze! Chcel cestovať, hostiť, poľovať a anglickí alchymisti, ktorí mu sľubovali vyrobiť zlato a kameň múdrosti, ušli aj s tým zvyškom peňazí, ktoré im mladý pán zveril.

Albert sa pri svojich cestách dopočul o bohatej poľskej vdove Beate. Porozmýšľal, šiel za ňou, zložil jej

poklonu. Spoznali sa na bále vo Varšave. Lasky bol veľmi smutný, zveril sa Beate, že je sirota, nepoznal ani lásku matky, ani lásku ženy. Aj ona mala podobný osud. Jej otcom bol sám poľský kráľ Žigmund. Ale nemohol sa k dcére verejne priznať, lebo jej matka bola len obyčajná dvorná dáma... Dal však dcére bohatstvo, vyrástla na jeho dvore. Ale tiež bez lásky.

Možno preto, keď Beatu nečakane Albert požiadal o ruku, privolila. Beata mohla mať síce vo svojom veku rozum, ale pravdepodobne sa do šarmantného ani nie tridsaťročného mladíka (už predtým raz ženatého – o čom nevedela) zaľúbila. Ba čo viac – vydala sa za neho.

Keď prichádzali do Kežmarku, uvidela Tatry. Očarili ju na prvý pohľad. Rozhodla som sa tam ísť. Ale Albert nikdy nemal čas, stále sa venoval alchýmii, nuž šla do hôr s kežmarskými mešťanmi. Tí Tatry dobre poznali, lebo jedna ich časť patrila od roku 1269 do chotára Kežmarku. Vybrali sa pravdepodobne k Zelenému plesu.

Kde bol v tom čase Beatin manžel? Vedel o pripravovanom výlete? Asi nie. Mladý pán bol totiž v poslednom čase dosť mrzutý. Mal peniaze, ale aj staršiu ženu. Čo z nej? Stačilo by mu iba to prvé. A zase mať voľnosť…

Výlet manželky mu vlastne prišiel vhod. Keď sa hradná pani po troch dňoch vrátila, naoko nahnevaný muž ju čakal pri vstupnej hradnej bráne. A spolu s ním jeho vojaci. Schytili prekvapenú Beatu a vliekli ju do hladomorne. Keďže šla na výlet bez svojho zákonitého manžela, previnila sa proti prísnym zásadám vtedajšej mravnosti a tak musela doživotne pykať…

Nie, muž ju neodsúdil na smrť hladom. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým oknom zo svojej izby mohla pozerať na Tatry – príčinu svojho nešťastia. V hladomorni strávila Beata Laska najmenej šesť rokov – našiel ju tam až ďalší majiteľ hradu a úbohú pološialenú ženu odviezol do Košíc, kde onedlho zomrela. BIELA PANI

Nádvorie kežmarského hradu je hlučné. Je plné kurucov – povstaleckých vojakov kniežaťa Imricha Thökölyho. Vojaci sa chystajú vytiahnuť do boja – cisárski zase dotierajú, hoci sa zdalo, že im už bude koniec. Ale opak je pravdou.

Odrazu všetci stíchnu. Cez dvor nečujne odmeraným krokom kráča ženská postava, zahalená do bielych dlhých šiat. Vojaci si ticho pošepkávajú: aha, biela pani sa ide modliť. Biela pani kráča k hradnej kaplnke, otvára dvere. Po ukončení modlitby sa vracia do rodinnej hrobky, tam si sadne a až do svitania stráži rakvy svojich predkov.

Za bezveterných mesačných nocí ide biela pani ešte ďalej. Obzvlášť rada putuje po ceste, ktorá vedie do Rakús – dedinky, patriacej Kežmarku. Kto ju stretne, istotne ho postihne nejaké šťastie.

Jeden Kežmarčan, ktorý o tom počul od svojich rodičov, uvidel, ako biela pani opúšťa hrad a zahýba na cestu do Rakús. Počul už všeličo o jej dobrote, preto sa pustil za ňou v určitej vzdialenosti: čo, keby predsa..?

Ona to zbadala a aby odvážlivca zastrašila, nechala okolo neho niekoľkokrát prebehnúť bezhlavého jazdca. Avšak Kežmarčan, spoliehajúc sa stále na dobrotu bielej panej, sa nedal odstrašiť a ďalej ju nasledoval.

Smelosť Kežmarčana sa bielej panej zapáčila. Zakývala mu, nevypovedajúc ani slova a ukázala prstom na miesto, kde stála a zmizla.

Odvážlivec často počul rozprávanie, že tam, kde sa ľudia stretávajú s bielou paňou, ležia pod zemou skryté poklady. Kopal teda na mieste, na ktoré ukázala a na svoju radosť našiel veľký poklad. Z vďačnosti dal na tom mieste postaviť kaplnku. ČIERNA PANI

Hradní páni rodu Thököly a cisár sa nikdy nemali v láske. Imrich Thököly – posledný mužský potomok svojho rodu – sa dokonca postavil na čelo povstania proti cisárovi. Hoci sa mu sprvoti darilo, napokon prehral a musel ujsť k svojmu ochrancovi – tureckému sultánovi. Ale ešte predtým sa chcel staviť na rodnom kežmarskom hrade a vziať si cennosti, ktoré tam boli ukryté.

Služobníctvo hradu sa dávno rozutekalo – počulo o neúspechu svojho pána a právom sa domnievalo, že hrad i mesto obsadia víťazní cisárski vojaci. V hrade ostala len jedna staršia žena: kľučiarka. Chodila podľa vtedajšieho zvyku v dlhých čiernych šatách. Starala sa o to, aby všetky hradné budovy boli pozatvárané, aby do nich nikto cudzí nemal prístup. Nerobila to z vernosti voči svojmu pánovi, ale dúfala, že sama nájde poklad, o ktorom tušila, že jej pán dal kdesi zamurovať. Kde? Hrad mal viacero veží – vstupnú, kde býval pán, hladomorňu, kde ostali len kosti úbohých odsúdených, východnú vežu, kde sa

zdržiavala hradná pani... Ale ešte sú tu dve veže, ktoré stoja vedľa seba: strážna veža a klenotnica. A kde by to mohol byť inde poklad ako tam, v klenotnici? Len kde? Pod podlahou? Sotva. V stene?

Po dlhom hľadaní a preklepávaní stien našla dutý priestor za jedným z parádnych obrazov, ktoré zdobili vežu - klenotnicu. A tam našla, čo hľadala. Na celý život bude zaopatrená! Odíde z Kežmarku niekam ďaleko a bude bohatá, veľmi bohatá... Odrazu sa však žena zarazila: to zlato a striebro bude môcť povynášať len po častiach. Kde ho zatiaľ schovať? Tu ostať nemôže.

Mala kľúč aj od hradnej kaplnky. Tam v krypte pod zemou odpočívala mladá matka Imricha Thökölyho. A z tejto krypty viedla úniková chodba, ktorá ústila do tmavých kežmarských lesov. Áno, tam sa dá poklad skryť!

Len čo uskutočnila svoj úmysel, na hradné dvere sa ozvalo strašné búchanie. Na úžas kľučiarky sa objavil mladý hradný pán. Ženu odsotil, hnal sa do klenotnicovej veže. Ale s úžasom našiel už len prázdny otvor. Prebehol všetky veže, všetky obytné trakty, ba aj hrobku svojej matky. Dvere do chodby však chránili pevne zatvorené mrežové dvere...

Pochopil, kto poklad vzal. Nemal čas ďalej hľadať, cisárski vojaci mu boli v pätách. Preto sa zmohol len na to, že zradnú kľučiarku preklial, aby ani po smrti nemala pokoja.

I dnes za tichých večerov počuť kroky na drevených ochodziach hradu... SMELÝ VOJAK

Po odchode Imricha Thökölyho prišli do Kežmarku cisárske vojská. Usadili sa v opustenom hrade, pokradli, čo sa ešte dalo a čakali na ďalšie rozkazy. Po večeroch sa usadili na hradnom nádvorí, rozložili veľké vatry, hrali karty, hru s kockami a hlavne pili a hlučne sa zabávali nevyberanými slovami.

Iba vtedy stíchli, keď videli, ako z kaplnky vychádza priesvitná čierna ženská postava. Zas tá čierna pani! Od domácich obyvateľov počuli, že je to niekdajšia hradná kľučiarka, ktorá sa odrazu bez stopy stratila a vlastne nikto nevie, prečo sa zmenila na mátohu.

Jeden mladý vojak sa stavil, že raz sa vyberie za čiernou paňou. Vždy večer vychádzala z kaplnky a odchádzala z hradu nevedno kam. Prehovárali ho, aby mal rozum, veď ho to strašidlo môže niekam zaviesť a zahubiť. Ale on sa nedal.

Prišiel zase večer. Mládenec sa zdvihol od ohňa a nasledoval tajomnú ženu. Šiel v úctivej vzdialenosti od nej, ale videl, že ho spozorovala. Pridala do kroku, hoci jej nohy sa zeme nedotýkali. Pridal aj on. Uvedomil si, že odchádzajú z mesta preč, kamsi k lúkam a lesom, ktoré sa ťahajú až k Tatrám.

Odrazu čierna pani zastala a zmenila sa na hroznú príšeru. Vojačikom najprv trhlo, ale stávku nemohol prehrať. Všetci by ho vysmiali. Po chvíli sa príšera opäť zmenila na čiernu ženu a kráčala preč.

Mládenec si oddýchol, no šiel za ňou. O ďalšiu chvíľu mal pred sebou rytiera bez hlavy. Len vydržať! Nezľaknúť sa, zapovedal sa vojačik, hoci sa mu nohy roztriasli. Bola to ozaj len chvíľa strachu. No približovali sa krížne cesty...

Pred mládencom sa zjavil trojhlavý drak. Z každej papule mu sršal oheň a už sa dotýkal odvážlivca. Ježišmária, zvolal vojačik a v hrôze sa prežehnal. V tej chvíli prízrak zmizol a presne na krížnej ceste stála čierna pani. Uprene pozorovala mládenca, potom urobila nad zemou kríž a zmizla.

Vojak najprv ostal v rozpakoch. Potom pozrel na miesto, kde čierna pani urobila kríž. S udivením videl, že čosi svetielkuje. Začal hrabať v zemi a po chvíli mal v ruke riadnu hrudu zlata. Vojak sa viac do hradu nevrátil. Odišiel domov, postavil si dom, oženil sa, mal kopu synov a s vďačnosťou spomínal na čiernu paniu.

Jeho druhovia boli presvedčení, že niekde zahynul. Netušili, že ich spolubojovník sa po rokoch vrátil do Kežmarku a na mieste, kde našiel poklad, postavil malú kaplnku. A tá na svojom mieste stojí dodnes. STRATENÝ POKLAD

Keď hrad opustili poslední Thökölyovci, rozšíril sa medzi ľuďmi chýr, že si zaručene niekde schovali svoje bohatstvo. Peňazí, zlata i striebra mali dosť – v ich vlastníctve bol aj Oravský hrad, hrad Likava, kaštieľ v Spišskom Štiavniku...

Kde by mohli byť inde poklady než pod zemou? O tom, že je pod každým hradom úniková chodba, bol presvedčený snáď každý dobrodruh. Nejeden sa vydával za potomka thökölyovskej rodiny, hoci bolo známe, že tento rod vymrel po meči – neostal žiaden mužský potomok. Napriek tomu sa našli ľudia – jedni s tajomnými zrkadielkami, ktoré mali tú moc, že “presvietili” zem a našli tajné chodby, iní mali akési čudné náčrty. Je známe, že v 19. storočí sa našiel pseudopotomok – menovec slávnej rodiny (možno jeho predkovia patrili do služobníctva alebo vojska Thökölyovcov a na pamiatku začali nosiť meno svojich pánov), ktorý kopal v blízkosti hradu, dokonca narazil na neznámu chodbu, ktorá viedla smerom na

sever, ale nič nenašiel. Posledný pokus začal v roku 1927. Na predstavenstvo mesta Kežmarku napísal akýsi Štefan Sereghy,

v Amerike narodený československý štátny občan, že vlastní náčrt, podľa ktorého je pri zrúcaninách hradu zakopaný veľký poklad. Je ochotný tento poklad vykopať a mestu odovzdať jednu tretinu, keď dostane povolenie na kopanie.

Vedenie mesta bolo síce skeptické, ale v snahe zaplniť pokladnicu povolenie zaslalo. Na to Sereghy neodpovedal, ale išiel k príbuzným do Užhorodu, kde hovoril jednému novinárovi, že na jar 1928 začne s vykopávkami. O náčrte hovoriť nechcel, vraj je to dlhá história, ktorá siaha do I. svetovej vojny. Podľa jeho výkladov sa musí poklad nachádzať v podzemnej chodbe asi 360 krokov od starej zrúcaniny hradu. Chodba vedie zo zrúcaniny k tej časti hradu, kde je nemocnica. Nie je vo veľkej hĺbke. Nie je ťažké nájsť podzemnú chodbu, lebo v nákresoch je zaznačený východiskový bod zamurovanej bočnej chodby v podzemnej chodbe. Otázka však je – čo predstavuje tú zrúcaninu, keďže kežmarský hrad zrúcaninou nebol.

V januári 1928 sa ozval mestu zo Szegedu muž menom Obermüller a ponúkal pomoc Sereghymu. Napísal: “Vlastním jedno zrkadlo, s ktorým sa možno pozerať do hĺbky zeme, a preto je dlhé kopanie bezpredmetné.”

Ešte predtým v októbri 1927 sa ohlásil Poliak František Tekely s tým, že je potomok slávnej rodiny a kladie si nárok na časť nájdeného pokladu.

Avšak – práce z neznámych dôvodov nezačali a poklad – ak vôbec nejaký je – sa stále schováva dobre utajený v podzemnej chodbe, do ktorej dodnes nikto nepozná prístup.

Napokon – načo hľadať poklady pod zemou, keď ich toľké máme na dennom svetle, pred očami, len si to ešte stále nevieme uvedomiť? POUŽITÁ LITERATÚRA:

1. Baráthová, Nora. Boj Kežmarku o práva slobodného kráľovského mesta. In: Z minulosti Spiša. Ročenka Spišského dejepisného spolku v Levoči II. Levoča 1994, s. 25 – 32

2. Baráthová, Nora: Kežmarský hrad. Martin, Osveta 1989 3. Baráthová, Nora: Vzťah rodiny Thökölyovcov k mestu Kežmarok. In: Spiš 5, Košice, VV 1985 4. Bártfa szabad királyi város levéltára 1319 – 1526. Budapest 1910 5. (Bel, Matthiae): Compendium Hungariae geographicum in partes IV. Posonii et Cassoviae 1779 6. Bohus, Georg: Historisch - geographische Beschreibung des in Oberungarn berühmtesten Zipser Landes.

Kežmarok, Sauter 1919 7. Bruckner, Győző: Késmárk és a Thököly család. Közlemények Szepes vármegye múltjából, r. 1, 1909, č. 1 – 4 8. Bruckner, Győző: Késmárk szabad királyi város műemlékei. Eperjes 1908 9. Čaplovič, Pavol: Oravský zámok. Banská Bystrica, SV 1987

10. Dangl, Vojtech: Kuruci a kurucký kráľ. Krásy Slovenska, r. 58, 1979, č. 5 11. Genersich, Christian: Merkwürdigkeiten der Königlichen Freystadt Késmark I. – II. Caschau - Leutschau 1804 12. Hain, Gáspár: Lőcsei kronikája. Lőcse 1910 – 1913

13. Hýroš, Štefan: Kesmark, jeho páni a okolie. Letopis Matice slovenskej, r. 12, zv. 1, Martin 1875 14. Janota, Ľudovít: Slovenské hrady II. Bratislava 1937 15. Károlyi, Árpád: Thököly Sebestyén megszerzi Késmárkot. Századok, Magyar történelmi társulat, r. 12, 1878 16. Korabinszky, Johann Matthias: Geographisch – historisches und Produkten Lexikon von Ungarn... Pressburg

1786 17. (Kray, Jacob) Relation über unterschiedliche Begebenheiten, welche sich von Ao 1280 in der Königl. Freyen-

Stadt Kesmark von Zeit zu Zeit zugetragen... Aufgezeichnet durch Jacobum Kray, Ratsheren derselbigen Stadt Ao 1749. Rukopis je v lyceálnom archíve Ev.a.v.cirkvi v Kežmarku

18. Lipták, Johann: Alchimisten, Gottsucher und Schatzgräber in der Zips. Käsmark, Sauter 1938 19. Melzer, Jacob: Biographien berühmter Zipser. Kaschau, Ellinger 1832.

20. Nyka, Józef: Beata Laska - pierwsza turystka tatrzaňska. Wierchy r. 29 - 1960. Krakov, 1961 21. Polla, Belo: Kežmarok. Bratislava, SAV 1971 22. Puškárová, Blanka – Puškár, Imrich: Kežmarok. Bratislava, Tatran 1979 23. Ratkoš, Peter: Vznik mesta a hradu Kežmarok. Čs. časopis historický, r. 13, 1965, s. 570 – 577 24. Ricottiová, Eva: Výtvarná výzdoba klenby hradnej kaplnky v Kežmarku. Krásy Slovenska č. 11, 1982

25. Scholcz, Frigyes: A Thökölyek a mondában. Kézsmárki ev. ker. lyceum értesítője 1878/79 26. Uhorský Simplicissimus. Bratislava, SVKL 1964

27. Vencko, Ján: Dejiny štiavnického opátstva na Spiši. Ružomberok 1927 28. Weber, Samu: Zipser Geschichts und Zeitbilder. Leutschau, Reis 1880 29. W.N., dr.: Der “verborgene” Schatz im Thököly-Schloss zu Kesmark. Karpathen-Post, r. 49, 1928, č. 6. 30. Zipser Anzeiger r. 35, 1865 FROM THE HISTORY OF THE TOWN

Kezmarok originated by fusion of several Slavic tribes and German settlements. Its earliest written

mention dates from 1251, and it received municipal rights in 1269.Coexistence of cultures of several nationalities , great geographical position on important shipping route that connected the Orient with the north of Europe and the rights of a free royal town and several privileges,(e.g. the right to fish, privilege for two annual markets, the right of store, the right of sword, right to use its own coat-of-arms, etc.) contributed quick development of trade for the good image of the young town. During almost 750 years of existence of the town it has survived 13 wars. The most curious war was so- called hundred- year war with the nearby town Levoča about problematic right of store and almost 250 years war of the town with its own castle.

Even though trade in the town was growing- Kezmarok belonged to the first towns in the territory of Slovakia. Between the 15th-19th century there were almost 40 crafts working . Education and culture have also one hundred years traditions. Although, first mentions about school are from 1383-1392, it is thought, that school already existed one century ago. It gave the base to the well-known evangelical Lyceum, attended by students from whole Middle Europe and most of them became famous writers, artists and scientists. With the name of school are also connected first notes about music (14th century), about theatre performances (1523-1524), first known trips to High Tatras (the end of 16thcentury)which part belonged to the district of Kezmarok.

More than seven centuries of the town existence are reflected in its architecture, which includes each style of architecture started with Roman style. One of the most dominant monuments of Kezmarok is its castle.

FROM THE HISTORY OF THE CASTLE

THE FAMILY ZAPOLSKY

Kezmarok was free royal town. Only one disadvantage of the town was that its owner, judge and the tax collector in one person- monarch- could give it anytime to anyone as a gift for loyal services.

In the year 1461 had written king Matej to Stefan Zapolya, captain of Upper Hungaria, to erect some fort under High Tatras. One year later brothers Stephan and Imrich were given cenzus – money from the taxes which were paid till than to the royal treasury. Zapolya had built the castle atypicaly right in the centre of “their“ Kezmarok. The first mention about castle is from the year 1463 and two years later was“castellum“(castle-fort) built ,even not in the definite shape. Kezmarok city castle was constructed as a defensive city castle – as an integral part of the town fortification, it was primarily intended to be a defending castle, its owners, however have for centuries been striving to take possession of the free royal town and its inhabitants. The town inhabitants hadn´t given up fights over their rights and the owners of the castle had wanted their advantages and its own profit .

The family Zapolya was very friendly to the town Kezmarok- They remitted different taxes, enlarged municipal possession, and completed the reconstruction of their

gothic parish church (1444-1498)-of course from the prosperity of the town they benefit also. In the year 1526 Hungarian monarch Ludovit had fallen in the fight with Turks near Mohac. There were

two candidates for vacant throne: Ferdinand of Habsburg and John Zapolya, Stephan´s son. Both of them crowned themselves, and both of them made decision to conquer their rights over the throne with the arm in the hand. Whole country has been divided into two parts. In the year 1527 Kezmarok was given by Zapolya to his follower Frantishek Battyany and after his betrayal in the year 1528 to his another follower Lasky.

THE FAMILY OF LASKY.

Hieronym Lasky (1496-1541) was born in polish aristocratic family. He acted in diplomatic services. Lasky was famous for his empty pockets, not once he mortgaged possesin of Kezmarok and had borrowed money from the town. . Later on he stopped supporting Zapolsky and moved to the side of victory, to Ferdinand. But he helped a lot to Kezmarok with the fight against Levoca.

The son of Hieronym Albert (1536-1605) inherited after the father not only possessions but also financial problems. He even brought up John Dee and Eduard Kelly, two English alchymists from Prague´s court, to make the gold, silver and the philosopher´s stone for him.

Albert, jointure after his first wife had spoiled and afterwards decided to marry with rich polish widow Beatrice Ostrogskou-Koscieleskou, although he was almost 20 years younger than she was. Ambition to lay hands on her possession and to get rid off old woman was fulfilled in the short time. In the first year of their marriage in 1565 Beatrice went to High Tatras to Green mountain pond – reputedly without husband. Her trip was first known trip in the history of High Tatras. Soon after her arrival home, she was acclaimed as a loose woman and imprisoned by her husband in one of the castle towers, where she had been staying for six years. Albert married third time. Beatrice was found by new owner of the castle John Rueber, but, unfortunate lady died soon JOHN RUEBER

John Rueber( ?-1584) from Piscendorf(North Porýnie) was captain of Upper Hungaria. He got Kezmarok castle thanks to the initiative of Albert Lasky, who borrowed from him in the year 1571 10 000 gold coins and later 32 000 gold coins. In this value he gave him castle and the town Kezmarok as a guarantee. O course Lasky had not paid on time so he became caretaker of the castle and the town.

The castle burnt down during his domination in 1575 and it required repair. Rueber asked Lasky, to give him some money back. Since Lasky was permanently without cash, Rueber was forced in 1577 to advance castle and town for 12 000 gold coins to Stanislav Thurzo from Betlanovce. Although he cleared his debts on time, he needed more money to recruit mercenaries. So, in the year 1579 he ought to give to advance castle and town for 42 000 gold coins with another possessions to the Merchant of Trnava Sebastian Thököly, who was so rich that he was lending money even to Emperor himself.

Since neither Lasky nor Rueber had paid their debts, Sebastian Thököly became new dominion of Kezmarok in the year 1583.

THE FAMILY THÖKÖLY

The family Thököly was the most famous family with the longest ruling over the castle dominion – four generations of the family Sebastian, Stephan I, Stephan II, and Imrich lived in Kezmarok castle in the years 1579 – 1684.At their time of ruling the quarrels culminated – the street fights, plunders and robberies were on daily order.

Sebastian (at about 1540?- 1607) supposedly came from Temesvar, but he settled in Trnava, where he was trading with wine , horses and he hoarded big property. In the year 1572 he won coat of arms. With beneficial marriage he got among Aristocratic Houses as Doczy, Nyary, Forgach, Nadasdy. Since he also, one time, had fought against Turks, he also won the title baron in 1598.

After Sebastian passing away, properties were taken over by his first son Stephan I. (1581- 1651) who was at that time assessor of the Royal Palace in The Upper Hungaria. But also during this relationship with the town he had not got better.

Quarrels culminated in the years 1646-1651. They were being solved at the council and also at the imperial court. Thököly had asked monarch, to sell him Kežmarok for 25 000 gold coins, to finish this quarrels between The town and The castle and town would have become just a simple feudal town. On the other side delegates from Kezmarok were trying to buy their lost rights of free royal town, although it had been always theirs. At the beginning they had offered 40 000 golden coins and later they added 160 000 golden coins to get back privileges of a free royal town. There was a big difference between amount 25 000 offered by Thököly and amount 200 000 offered by the town Kezmarok, so monarch, in July, 1649 definitely inclined to the town. Contract between town and castle was signed in Vienna, 22nd of April 1651 and it was named Viennas contract.

Despite of all effort, the peace didn´t come. Thökölys stayed to live in the castle disputing with the town. Steve II. /1623-1670/ son of Steve I. becoming earl in 1654 continued in his father´s steps. Steve II. became a director of thurzos´s – thokoly´s dominion at Orava as his mother, Marry Thurzo, was daughter of Palatine Joseph Thurzo.

The enmity ended with contraimperial plot to which also Stephan Thököly got involed .Unexpectedly he died in the time of investment of Orava castle. There is a legend that his only living son Imrich ran away,

through the secret corridor, ridding a horse which had its horseshoe nailed up to its backside to confuse his chasers.

Caesar has confiscated properties of plotters in favour of imperial crown. Whole equipment of Kežmarok castle was sent on 19 full wagonloads to Vienna on imperial court /

furniture, paintings, rich library/ as well as to Košice. Organ and bells were sent to Jesuits to Levoča from castle chapel.

Zigmund /1618 – 1678/, the brother of Stephan II., came from the first marriage of Stephan I. He had a distance from plotters, in the year 1672, he had settled on Kežmarský castle but in august 1673 emperor confiscated all his properties and put him to prison. He had spent almost one year in prison. Nobody proved him any guiltiness, so he could go back to Kežmarok where he died.

IMRICH THÖKÖLY.

Imrich Thököly /1657- 1705/after his escape from surrounded Orava castle retired to Transylvania –to the heart of anti-imperial plots. In the year 1678 he also had become the leader of another plot of Hungarian aristocracy and he with his army successfully walked in to Hungaria. At the beginning he was very successful- he occupied whole Slovakia. Thököly as his foregoers also made connection with Turks, who at the same time fought against Habsburg family.Turks even crowned him as a king of the Upper Hungaria /Slovakia/, sultan had sent him symbols of the throne – vassal crown, royal tunic, sword, stick and flag – each symbol was given to him by another Turkish pasha. But Imrich had never entitled king himself - his signature was “only” Transylvanian prince.

Thököly`s star had not shined for long time – definitely died down in the fight under Vienna in the year 1683, where emperor with the help of Polish people defeated united kuruck – Turkish army.The imperial army was coming to Spis, and even Kezmarok capitulated and confessed loyality to emperor. Despite of Thokoly´s last visit in Kezmarok, in April it was definitely occupied by imperial army.

At the end, Imrich was forced to leave a country. He left with his wife and the closest mates to Turkey where in the town Izmit also died. After 201 years his relics were transported to Kežmarok.

FERDINAND RUEBER Although, monarch promised that the castle will be kept by plotters, in the year 1687 he had sold it to

earl Ferdinand Rueber /? – 1700/, relative of deceased John. The enmity between the castle and town was recovered again. Burgesses went out to see heirs, Rueber´s daughters married to earls Traun and Windischgratz, after the death of Rueber in 1701. There was a danger that castle could be bought by somebody else and wheel of enmity would start again. At the end the heirs, town and emperor came to agreement according which Kežmarok bought caslte for 80 000 Rheinish gold. The part of castle was on presentation ceremony given to Town. The last part of property - chapel and stables - were given to the freehold of the Town in the year 1720.

ARCHITECTURAL DEVELOPMENT OF THE CASTLE

The first writing report about gothic castle dates back to 1463. The castle had doubled defensive wall of which only a small part preserved. Whole castle was linked together by walkways – wooden halls - on which loopholes with the rests of wooden pillars – records for fixing the guns are situated.

Renaissance rebuilding of the castle could be started by Ján Rueber after fire in 1575 but this statement is just implausible assumption because of Rueber´s shortage of money. It was Thököly´s family who rebuilt castle into luxurious renaissance residence, built baroque chapel and built out the building of stable.

When the city of Kežmarok became castle´s owner, the castle was exploited as corn-crib, barracks, work – rooms or hospital. In the period from 18th till 20th century (1741, 178, 1865, 1901) the castle burnt out several times – thanks to fires the most of habitable wings perished. Not until second half of 19th century the efforts to use castle as the seat of museum appeared. However it became real in the first third of 20th century. ENTRANCE KEEP

belongs to the oldest parts of castle. There is stone heraldry of Thokoly´s and Thurzo´s family as well as text, the sign of renaissance reconstruction of the keep in 1628, above the entrance.

The keep is two-storied. There are two rooms joined together by authentic gothic portal on the ground floor. There are torsos of ancient paintings and ethicist´s texts dates back to 1963 in the bigger of rooms.

Unique fireplace is situated in the smaller of rooms. Various paintings decorated the hall of second floor but there left only their torsos.

The memorial tablet dedicated to Dr. Oskar Szelény /1872-1830/ a compatriot from Kežmarok is situated just under the gate of keep.

SOUTHERN KEEPS

Oblong keep, called treasury as well as semicircular keep are renaissance. Starving tower, round corner keep, belongs to the oldest parts of castle. In the 18th century, tower was

called ´bell tower´. The bell was placed in no-existing attic and the bell should noticed danger. The starving tower has gothic origin. It used to have six stories and it was roofed.

According tradition Beata Laska, a castle lady, was jailed there. The foundations of southern wing burnt in 18th century are situated under southern keeps.

CASTLE CHAPEL

Early baroque castle chapel was rebuilt from the part of north-eastern wing in 1657-1658 as a gift for Marry Gyulaffy, mother of Imrich Thököly a well-known castle lord. Marry got married to Steve II. at the time she was 14 years old. She gave birth to six children and died in the age of 22.

The title with the stone heraldry of Thokoly´s situated on the entrance portal is one of the signs that the church was rebuilt from the castle. Another signs are half gothic portal, as well as part of the gothic window situated on the first floor.

Chapel is single-nave with abundant plaster decoration made by unknown Italian painters and sculptures on the ceiling. Authors of shrine and pulpit are unknown too. The stuccos of angels and herbal ornaments are of renaissance and baroque origin.

Slender keep with the baroque sundial is an original top of castle chapel. The slender keep has been set in huge new roof since 1901. – That happened after another fire.

NORTH-EASTERN WING, EASTERN KEEP AND EASTERN WING

This storey wing with gothic origin was rebuilt by Thokoly’s, too. According tradition it was a seat of castle lady. There were kitchens on the ground floor. The torsos of renaissance and early baroque ornamental frescos are persisted until present.

In September 1944, after defeat of Slovak National Uprising, the partisans and civilians were jailed in north-eastern wing. In the years of 1942 -1944 the people of Jewish origin were concentrated there before their transportation into concentration camps. In 2004, a memorial tablet was dedicated to them. After World War II., the German people were jailed there.

North-eastern wing leads into eastern sentry keep. The top of keep was rebuilt probably after fires in 19th century.

North-eastern wing was also connected with eastern wing which burnt in 18th century and it wasn t rebuilt anymore. We know about its being thanks to torsos of Latin texts about Dr. Martin Luther and the other representatives of the Reformation dates back to 16th century, as well as thanks to elevating foundations.

CASTLE COURTYARD

is rimmed by non-existing foundations of castle wings and foundations of St. Elizabeth church which was destroyed while the castle was building.

The church and well foundations were discovered by archeological research in 1964, as well as castle wings foundations and big church cemetery.

After Slovak National Uprising, 20 known and unknown partisans and civilians were shot down on the courtyard near castle chapel. At this place, original monument was replaced by the statue ‘Thanks’ by Ludwik Kortoš.

STABLES

The castle extension known as ‘stables’ was built in the first half of 17th century thanks to Thokoly’s family. The building is baroque, two-stored without cellars.

There is a hall where the horses were placed on the ground floor. On the ceiling is abundant plaster decoration, as well as channels made from black stone. As a description of historian Kristián Genersich, there were great mirrors which should raise combative courage of horses.

After nobility leaving stables became seats of various institutions and offices, e.g. hospital, prison, poorhouse, a part of salt office. At present, there are museum offices.

MUSEUM IN KEŽMAROK

In 1873 Hungarian – Carpathian association, the first tourist - conservationist association in Hungary,

was established. One of its main goals was to build museum. The future building of museum should be Castle of Kežmarok but when the last castle owners left, some parts of castle were damaged because of fires as well as because of various institutions which had its seats in the castle. The city didn’t have enough money to repair it.

Efforts to establish museum appeared before and as well as after World War I., especially thanks to activities of Dr. Oskár Szelényi, compatriot from Kežmarok and doctor. Finally the town council sanctioned establishment of museum on 28th December 1926. The museum was opened in the entrance keep, after castle reconstruction, on 31st May 1931. There were especially collections about life in the city and its vicinity.

Successful development of museum was disturbed in the period of World War II. The expositions were closed down in 1943 and opened back on 3rd august 1947. At the beginning of the 50 –ties, 9 rooms of museum could be visited: they contained exhibits from social and natural sciences.

The castle became more and more destroyed so it was necessary to do general repair. It became real in 1962 – 1985 and it cost 22 million crowns. After repair the museum started to use whole castle except cellars where the restaurants were situated.

Museum expanded its seats into the others buildings. At present it has its seats in two bourgeois houses and in castle with extension. There are following expositions situated in the castle: Prehistoric and Medieval settlement of Kežmarok and its surroundings, Exposition dedicated to memory of Thokoly’s family, The guilds and the crafts, Town Hall room, Historical weapons, Marksman association, Association of Spiš’s doctors and pharmacists, Life and work of Dr. V. Alexander, The history of Kežmarok from the half of 19th century, View tower, Historical portraits from the expositions of museum, Castle chapel, as well as Exposition Kežmarok and Tatra mountains.

In the castle extension, former stables, museum offices, photolab and library are situated. Exposition called ‘Bourgeois dwelling in Spiš region’ can be found in bourgeois house 55 Main Square. Bourgeois house, 11 Dr. Vojtech Alexander street, is used as a place of occasional expositions.

LEGENDS

Each castle has its own myths and legends. Castle of Kežmarok isn’t an exception. Black and White

Lady, treasures hidden deep under the earth, castle lords with their unfortunate love stories, lords who jailed their wives and daughters, lords fighting against their foes. – it is an inevitable part of Kežmarok castle.

Legends about Castle of Kežmarok were published by Kristián Genersich, Fridrich Scholcz, Alfréd Grosz, Ľudovít Janota, Nora Baráthová and the others.

A NUN There used to stand nunnery at the place of castle. Not far away, on the hill, was St. Michael s

settlement. The guards of important trade way which connected the Orient with the north of Europe lived there. Everybody lived in calm and peace until Tartars entered the country. Everybody eloped, even nuns and fighters. Only Mother Superior and chief of fighters are decided to stay. They cached into tower of St. Michael church.

However the Tartars found them there. They were very surprised to see fighter holding Mother Superior and fighting horse near them. The Tartars had great fun so they left this bizzare couple alive. The nun realized that she broke the ‘promise of cleanliness’ so she couldn’t return to nunnery anymore.

New settlers built huge church on the foundations of ruined nunnery. Their descendants were surprised to see White figure walking around church at nights. It was former Mother Superior looking for her lost nunnery.

LASKY /MR. LOVE/ WITHOUT LOVE

Berco Lasky /Mr. Berco Love/ got back home after long way. He was away for 4 years so he wants to know all news now. He is interested how Ann, daughter of lord of Richnava castle, is doing. They swore never ending love to each other. However Berco’s father announced: ‘Ann is going to get married’.

Berco is going to Richnava where he is meeting his old love. The girl is swearing that she is forced to get married by her parents. But Berco doesn’t believe her. Unfortunate Ann is flinging into the river. Berco and his servants are jumping into the river but Ann has never been found. Unhappy Berco is returning home but he hasn’t been staying in Kežmarok for long time. He is leaving to forget his death sweat-heart.

ABOUT COURAGEOUS WOMAN WHO PAID FOR COURAGE

Albert Lasky got married to woman 20 years older than he was. It was no surprise because at these times people got married not because of love but because of money. Albert needed money so much. He heard about rich Polish widow Beata so he decided to propose to her and Beata agreed

As they were coming to Kežmarok, Beata saw Tatra Mountains and she was enchanted by its beauty. She decided to go to the mountains. As Albert never had time to go there with her, he always gave up to alchemy, Beata went to mountains with bourgeois.

Albert used his wife’s trip. When the castle lady came back after three days, her husband was waiting for her at entrance castle gate. Soldiers caught surprised Beata and they put her into prison. As she took a trip without her husband, she offended against strict rules of that time morality. She got only bread and water trough small window and she could look at Tatras , a cause of her misfortune, trough another window.

BLACK LADY

Imrich Thököly was on the head of uprising against emperor. Although he was successful at the beginning, finally he lost and he had to escape to his protector -Turkish sultan. First, he stopped at the castle of Kežmarok to take jewels, gold and silver.

Everybody escaped from the castle. Only older women dressed in long black dress left. She was ‘key-keeper’ who after long searching found treasure – gold and silver.

She had hidden whole treasure into dark deep forests of Kežmarok. Imrich Thököly was very angry of not to find the jewels. He knew that it was key – keeper who took

whole treasure so he cursed her. The steps around castle are heard until present.

COURAGEOUS SOLDIER After Thokoly’s defeat emperor’s troops came to Kežmarok. They settled in the deserted castle, they

stole whole that left and they entertained themselves. The soldier became quiet only when they saw black transparent woman figure going out from the chapel. It was Black lady.

One young soldier bet his friends that one day he will follow Black lady. He kept his promise. Black lady took the soldier out of the city. She changed herself for three times. First she was beast, second knight without head and third dragon with three heads. Each muzzle flaming the fire. ‘Oh Jesus’ soldier shout and he crossed himself. Phantom suddenly disappeared and there was Black lady standing at the crossroad. She was watching young soldier and then she made the cross above the earth and then disappeared.

Soldier looked at the place where the Black lady made the cross. He saw that something is

phosphorescing. Soldier started to rake in the earth and after a while he found big clod of gold. He didn’t come back in the castle anymore.

His friends were persuaded that he is death. They couldn’t know that his mate came back to Kežmarok and built small chapel at the place where he found gold. The chapel stands there until present.

LOST TREASURE

When the last castle lords left the castle, people stared to believe that they hidden their treasure under the earth.

In 19th century namesake of famous Thököly family started to dig in castle surroundings. He discovered unknown corridor which leaded to north but he didn’t find treasure.

The last attempt started in 1927. Štefan Sereghy Czechoslovak citizen born in America announced that he is a holder of plan according which the great treasure is buried at the ruins of castle. He asked the permission to dig. He promised to give 1/3 of treasure to town if the town permits him to dig.

The town was sceptic but as town’s safe was empty, the town finally agrees with digging. In the end the works didn’t start and treasure, if there is any, is still hidden in secret underground corridor.

Anyway, why to search treasure under the earth if there are plenty of them around us, we just have to realize their being. AUS DER HISTORIE DER STADT

Kežmarok entstand durch die Vereinigung mehrerer Siedlungen mit ursprünglich slawischer

Bevölkerung und eine Siedlung deutscher Kolonisten. Die Stadtrechte hat Kežmarok im Jahre 1269 erhalten.

Die Symbiose der Kulturen mehrer Nationalitäten, die hervorragende geographische Lage in der Nähe der Handelstrasse, die die baltischen Länder mit dem Orient verband und die wirtschaftlichen und politischen Privilegien, deren Anzahl immer mehr zunahm (z.B. das Recht des freien Angelns, zum Abhalten zweier Märkte im Jahr, der Lagerung, des Schwerts und das Recht auf ein eigenes Wappen) ermöglichten eine schnelle wirtschaftliche Entwicklung der jungen Stadt. Im Laufe der 750 jährigen Existenz der Stadt erlebte sie 13 Kriege. Zu den grössten Kuriositäten gehörte der über 100 Jahre dauernde Krieg um das Recht der Lagerung, mit der Stadt Levoča. Erwähnenswert ist auch der fast 250 Jahre dauernde Krieg gegen die eigene Burg.

Trotzdem war Kežmarok eine wirtschaftlich prosperierende Stadt und nahm eine vorrangige Stelle unter die Städten der damaligen Slowakei. Im 15.-19. Jahrhundert waren in der Stadt 40 Zünfte tätig. Auch Schulwesen und Kultur haben Jahrhunderte lange Tradition. Obwohl die ersten Nachrichten über eine Schule im Jahre 1383-1392 erschienen, existierte die Schule vermutlich schon ein Jahrhundert früher. Aus ihr entstand ein berühmtes evangelisches Lyzeum, auf dem Studenten aus ganzem Europa studierten. Nicht nur Einer von ihnen wurde ein berühmter Schriftsteller, Künstler oder Forscher. Mit dem Namen der Schule in Kežmarok sind auch die ersten Berichte über die Musik (14.Jh.) und Theaterkunst (1523-1524) verbunden, sowie erste erwähnte Ausflüge in die Hohe Tatra (Ende des 16.Jh.), die zum Teil zum Gemeindegebiet von Kežmarok gehörte.

Mehr als sieben Jahrhunderte Existenz der Stadt spiegelt sich auch in seiner Architektur wider. Ihre Architektur umfasst jeden Baustil, mit dem romanischen angefangen. Eines der dominanten Baudenkmäler von Kežmarok ist die Burg. AUS DER HISTORIE DER BURG FAMILIE ZÁPOĽSKÁ

Kežmarok war freie Königstadt. Der einzige Nachteil einer solchen Stadt war, dass der Herrscher - Besitzer, Richter und Steuereintreiber in einer Person – die Stadt jederzeit an einen treuen Diener zum Dank für dessen Dienste verschenken konnte.

Im Jahre 1461 beauftragte König Matej den Kapitän Oberungarns, Štefan Zápoľský, mit dem Bau einer Festung unter der Hohen Tatra. Ein Jahr später schenkte der König den Brüdern Štefan und Imrich Zápoľský Census –Steuereinnahmen, die die Stadt Kežmarok bisher in die königliche Kasse eingezahlt hatte. Die Gebrüder Zápoľský haben sich entschlossen die Burg direkt in ‚ihrem’ Kežmarok zu bauen.

Die erste Erwähnung über die Burg stammt aus dem Jahre1463. Zwei Jahre später wurde schon ‚ein ‚castellum’ (Burg-Festung) gebaut, jedoch noch nicht in der endgültigen Form. Die Burg in Kežmarok zählt

zu den so genannten städtischen Burgen. Sie war direkt auf dem Gebiet der Stadt gebaut, um die vor eventuellem Feinden schützen zu können. Tatsächlich hat aber die Burg nicht die Stadt geschützt, sondern gegen sie gekämpft. Die Bevölkerung von Kežmarok wollte auf ihre Rechte als freie königliche Stadt nicht verzichten und nicht eine gewöhnliche Leibeigenenstadt werden. Dagegen wollten die Burgbesitzer aus der Stadt Nutzen ziehen.

Ursrpünglich pflegte die Familie Zápoľská zu Kežmarok Freundschaft - sie hat auf unterschidliche Steuern verzichtet, erweiterte das Stadteigentum, half beim gotischen Umbau der Pfarrkirche des Heiligen Kreuzes (1444-1498) - doch dann wollte sie aus der sich entwickelnden Stadt auch profitieren.

Im Jahre 1526 starb am Moháč im Kampf gegen Türken der ungarische Herrscher Ludwig. Zwei Kandidaten strebten auf den leeren Thron: Ferdinand Habsburg und Ján Zápoľský, Štefans Sohn. Beide haben sich als Könige ausgerufen und krönen lassen. Beide haben sich entschieden ihre Rechte mit der Waffe in der Hand zu erkämpfen. Das ganze Land teilte sich in zwei Lager. Im Jahre 1527 schenkte Zápoľský die Stadt Kežmarok erst seinem Anhänger František Battyány und nach dessen Verrat im Jahre 1528 seinem Anhänger Lasky. FAMILIE LASKY

Hieronymus Lasky (1496-1541) stammte aus einer polnischen Adelsfamilie. Er war in den diplomatischen Diensten tätig. Lasky war auch dafür bekannt, dass er nie Geld hatte. Nicht selten verpfändete er auch Eigentum von Kežmarok und lieh sich das Geld von der Stadt. Lasky hörte allmählich auf, Zápoľský zu unterstützen und tratt auf die Seite des die Überhand gewinnenden Ferdinands. Der Stadt Kežmarok half er auch weiterhin im Kampf gegen Levoča.

Albert (1536-1605), Sohn von Hieronymus, hat nicht nur den Besitz seines Vaters geerbt, sondern auch seine finanziellen Probleme. Er rief aus dem Prager Königshof zwei englischen Alchimisten John Dee und Eduard Kelley zu sich, um ihm Gold, Silber und den Stein der Weisheit zu erzeugen.

Albert vergeudete die Mitgift seiner gestorbenen Frau und entschloss sich schliesslich eine zwar um 20 Jahre ältere, aber reiche polnische Witwe, Beata Ostrogska-Koscieleska, zu heiraten. Die Bemühung sich das Eigentum der alt werdenden Frau anzueignen erfüllte sich sehr schnell. Im ersten Jahr der Ehe, im Jahre 1565, machte Beata einen Ausflug in die Hohe Tatra zum Zelené pleso – angeblich ohne ihren Ehemann. Ihr Ausflug ist als erster in der Historie der Hohen Tatra bekannt geworden. Gleich nach der Rückkehr erklärte sie ihr Ehemann für unmoralisch und sperrte sie ins Gefängnis in einem seiner Burgtürmen, wo sie 6 Jahre verbrachte. Das alles stand ihm nicht im Weg, zum dritten Mal zu heiraten. Beata hat erst der neue Besitzer der Burg Ján Rueber gefunden. Die Unglückliche starb bald danach. JÁN RUEBER

Ján Rueber (? - 1584) aus Piscendorf (Nordrhein) war Kapitän in Oberungarn. Zur Burg in Kežmarok kam er dank Albert Lasky, der von ihm im Jahre 1571 erst 10 000 Gulden und später noch 32 000 dazu borgte. In Höhe dieses Wertes verpfändete er die Burg und die Stadt Kežmarok. Lasky hat seine Schulden nicht bezahlt, so wurde Rueber zeitweiliger Besitzer der Burg und der Stadt.

Während seiner Landsherrschaft verbrannte die Burg im Jahre 1575 und es war notwendig sie zu reparieren. Rueber ist Lasky um die Rückzahlung zumindest eines Teiles seines Geldes angegangen. Der aber hatte kein Bargeld. So musste Rueber im Jahre 1577 für 12 000 Gulden die Stadt mit der Burg dem Stanislav Thurzo aus Betľanovce verpfänden. Den Betrag hat er zwar rechtzeitig zurückgezahlt, aber er brauchte erneut Geld, um Söldner anzuwerben. Und so verpfändete er die Stadt und die Burg zusammen mit anderem Besitztum an Šebastián Thököly, Geschäftsmann aus Trnava. Er war so reich, dass er auch dem Kaiserhof Geld borgte.

Weder Lasky, noch Rueber konnten ihre Schulden bezahlen, und so wurde Šebastián Thököly im Jahre 1583 Landherrscher in Kežmarok. FAMILIE THÖKÖLY

Die Thököly´s waren die bekanntesten und am längsten herrschenden Burgherren. Von 1579-1648 lebten vier Generationen der Familie Thököly auf der Burg, Šebastián, Štefan I., Štefan II. und Imrich. Gerade während ihrer Herrschaft verschärfte sich die Beziehung zwischen Burg und der Stadt. Fast täglich kam es zu verschiedenen Kämpfen, Entführungen, Überfällen und gemeinen Tötungen auf den Strassen.

Šebastián (cca. 1540? - 1607) kam angeblich aus Temešvár, er siedelte aber in Trnava, wo er Geschäfte mit Wein und Pferden machte. So kam er schnell zu grossem Reichtum. Im Jahre 1572 hat er

das Wappen des Landsherrschers bekommen. Dank einer günstigen Heirat gehörte er den Adelgeschlechten: Dóczy, Nyáry, Forgách und Nádasdy an. Weil er einige Zeit gegen die Türken gekämpft hatte, erwarb er den Titel eines Barons.

Nach Šebastián´s Tod übernahm das Gut sein erstgeborener Sohn Štefan I. (1581-1651), der schon in dieser Zeit ein Beisitzender der königlichen oberungarischen Tafel war. In seiner Ära verschlechterten sich die Beziehungen zur Stadt.

Die Streitigkeiten erreichten in Jahren 1646-1651 ihren Höhepunkt. Eine Lösung wurde auf der Landsherrernversammlung und kaiserlichem Hof gesucht. Thököly bat den Herrscher, ihm die Stadt für 25 000 Gulden zu verkaufen. Damit sollte die Stadt eine gewöhnliche Leibeigenenstadt und so die Streitigkeiten zwischen der Stadt und der Burg beendet werden. Die Abgeordneten von Kežmarok haben versucht die verlorenen Rechte als freie Königsstadt wieder zu kaufen, obwohl diese ihnen nie offiziell aberkannt wurden.

Zuerst haben sie dem Herrscher 40 000 Gulden angeboten und dann noch weitere 160 000 Gulden für die Wiedererteilung des Privilegiums einer freien Stadt. Die angebotene Summe 25 000 Gulden von Thököly und 200 000 Gulden von der Stadt Kežmarok war eindeutig unterschiedlich interessant, so dass sich der Herrscher im Juli 1649 definitiv für die Seite der Stadt entschied. Am 22. April 1651 wurde der sogenannte Wiener Vertrag zwischen Stadt und Burg unterschrieben.

Trotz Allem kehrte aber keine Ruhe ein. Die Thököly´s wohnten weiterhin auf der Burg und machten der Stadt Schwierigkeiten. Nach dem Tod des Štefan I. führte seine Politik gegen die Stadt sein Sohn Štefan II. (1623-1670) weiter, der im Jahre 1654 Graf wurde. Seine Mutter war Katarína Thurzová – eine der sieben Töchter des Paladin Juraj Thurzo. Štefan II. wurde nach dem Tod des Paladins Direktor des thurzo-thököly Herrenguts auf der Orava und schliesslich auch Landsherrscher auf der Orava.

Schluss mit dieser Feindschaft machte die Verschwörung gegen den Kaiser, in die sich Štefan Thököly II. eingemischt hatte. Bei der Belagerung der Burg Orava durch die Kaiserarmee, starb er plötzlich. Traditionsgemäss floh sein einziger noch lebender Sohn Imrich auf dem Pferd über einen geheimen Pfad. Das Pferd hatte umgekehrt aufgeschlagene Hufeisen, um die Verfolger zu verwirren.

Der Kaiser ließ den Besitz der Verschworenen zugunsten der Kaiserkrone konfiszieren. Die ganze Einrichtung der Burg in Kežmarok wurde angeblich auf 19 vollen Wagen nach Wien an den Kaiserhof und nach Košice , die Orgel und Glocken aus der Burgkapelle zu den Jesuiten nach Levoča gebracht.

Štefan II. hatte einen Bruder Žigmund (1518-1678). Er stammte aus der ersten Ehe von Štefan I. Žigmund distanzierte sich von den Widerständen. Im Jahre 1672 zog er in die Burg von Kežmarok, aber im August 1673 verhaftete ihn der Kaiser und nahm ihm sein ganzes Vermögen ab. Im Gefängnis verbrachte er fast ein ganzes Jahr. Nach dem sich sein Unschuld erwiesen hatte, durfte er nach Kežmarok zurückkehren, wo er später starb. IMRICH THÖKÖLY

Imrich Thököly (1657-1705) zog nach seiner Flucht aus der belagerten Burg nach Siebenbürgen, den Brennpunkt der Widerstände gegen den Kaiser. Im Jahre 1678 wurde er Führer des nächsten Widerstandes der ungarischen Adeligen und zog mit seiner Armee erfolgreich nach Ungarn. Zuerst gelang es ihm, die ganze Slowakei zu besetzen. Imrich Thököly, ebenso wie seine Vorgänger verband sich mit den Türken, die gleichzeitig gegen die Habsburger kämpften. Die Türken haben ihn schliesslich im Jahre 1682 als König Oberungarns (Slowakei) gekrönt. Der Sultan schickte Imrich die Symbole der königlichen Macht – die Vasallenkrone, den Königsmantel, das Schwert, das Zepter und die Fahne. Jedes dieser Symbole wurde ihm vom anderen türkischen Pascha übergeben. Imrich bezeichnete sich nie als König, er unterschrieb ‚nur‘ als Fürst aus Siebenbürgen.

Der Stern der Thököly leuchtete aber nicht mehr lange – er erlosch definitiv in der Schlacht vor Wien im Jahre 1683, in der der Kaiser mit Hilfe der Polen die vereinte kuruc-türkische Armee besiegte. Auf den Zips kam die Kaiserarmee, Kežmarok kapituliert und schwor dem Kaiser die Treue. Thököly besucht im März 1684 Kežmarok zum letzten Mal, im April besetzten die Kaiserarmeen die Stadt.

Schliesslich war Imrich gezwungen, sich zu seinen alten Alliierten, den Türken zu begeben. Er ging mit seiner Frau und seinen Getreuen in die Türkei, wo er in Izmid starb. 201 Jahren später wurden seine sterblichen Überreste nach Kežmarok überführt.

FERDINAND RUEBER

Obwohl der Herrscher versprochen hatte, die Burg nach der Niederlage der Widerständler keinem anderen zuschenken, verkaufte er sie im Jahre 1687 dem Grafen Ferdinand Rueber (? - 1700), einem

Verwandten des verstorbenen Ján, verkauft. Die Feindschaft zwischen Burg und Stadt lebte wieder auf. Nach Rueber´s Tod im Jahre 1701 besuchten die Stadtbürger die Erben von Ferdinand Ruebers - seine Töchter, die mit den Grafen Traum und Windischgrätz verheiratet waren. Sie wollten verhindern, dass die Burg von jemand anderen gekauft wird und die Feindschaft mit der Stadt erneut entflammt. Schliesslich einigten sich die Erben mit der Stadt und dem Kaiser, und Kežmarok kaufte die Burg für 80 000 Rheingulden. Am 17. Februar 1702 wurde die Burg feierlich der Stadt übergeben, jedoch noch nicht vollständig. Das letzte Burgeigentum – die Kapelle und den Pferdestall – bekam die Stadt erst im Jahre 1720.

BAUENTWICKLUNG DER BURG

Der erste schriftliche Bericht über die gotische Burg stammt aus dem Jahr 1463. Die Burg hatte eine

doppelte Verteidigungsmauer. Von dieser Mauer steht heute nur ein kleiner Teil. Die ganze Burg wurde mit Hilfe von Holzfluren verbunden, auf denen sich Schiessscharten mit den Resten von Holzstützen für die Befestigung der Schiesswaffen befinden.

Es ist möglich, dass schon Ján Rueber nach dem Brand im Jahre 1575 mit dem Renaissanceumbau begonnen hat, dies ist aber wegen seiner finanziellen Probleme unwahrscheinlich. Erst die Familie Thököly baute wohl die Burg zu einem prachtvollen Renaissancesitz aus. Sie erbaute auch die Barockkapelle und den Pferdestall.

Nach dem Übergang in das Eigentum der Stadt, fingen die Stadtbürger an, die Burg für verschiedene zweitrangige Zwecke zu nutzen: Getreidespeicher, Kaserne, Werkstätte und Krankenhaus. Im 18.-20. Jahrhundert brannte die Burg mehrmals aus (1741, 1787, 1865, 1901) – infolgedessen sind mehrere Wohnanlagen zerstört worden und die Burg bekam ein ‚neues’ Aussehen, vor allem innerhalb des Burghofes. Für dessen Rekonstruktion fehlte zunächst das Interesse. Erst in der zweiten Hälfte des 19.Jahrhunderts begann man, die Burg für museale Zwecke zu nutzen. Dies wurde jedoch erst in dem ersten Drittel des 20. Jahrhunderts realisiert. DER EINGANGSTURM

gehört zu den ältesten Teilen der Burg. Über dem Eingang findet man das Steinwappen der Familien Thököly und Thurzo (Katarína Thurzo war die zweite Ehefrau von Štefan I.) und einen Text, der an den Renaissanceumbau der Turmes im Jahre 1628 erinnert.

Der Turm hat zwei Stockwerke. Im ersten gibt es zwei Räume, die noch mit dem originalen gotischen Portal verbunden sind. Im grösseren Raum mit dem dreiteiligen Fenster sieht man es die Reste von alten Gemälden und moralischen Texten aus dem Jahre 1639. Im kleineren Raum findet man einen originellen Kamin. Ein ähnlicher Kamin befindet sich auch in einem der drei Räume im zweiten Stockwerk. Verschiedene Gemälde schmückten auch die Halle im zweiten Stock. Davon sind heute nur die Reste zu sehen.

Unter dem Tor befindet sich eine Gedenktafel, die einem der Gründer des Museums in Kežmarok, Dr. Oskar Szelényi (1872-1930) gewidmet ist.

SÜDTÜRME

Der rechteckige Turm beherbergt die Schatzkammer. Der halbkreisförmige Wachturm ist ein Renaissanceturm. Der runde Hungerturm an der Ecke gehört zu den ältesten Teilen der Burg. Der Turm wurde im 18.Jahrhundert auch Glockenturm genannt. Die Glocke sollte in dem heute nicht mehr existierenden Dachgeschoss aufgehängt werden und sollte als Alarmglocke dienen. Der Hungerturm ist ursprünglich gotisch, hatte sechs Stockwerke und hatte ein Dach. Nach der Überlieferung, wurde auch die Burgfrau Beata Laska in einem Raum dieses Turms gesperrt, um für ihren Ausflug in die Hohe Tatra zu büssen.

Unter den Südtürmen befinden sich die Fundamente für den Südflügel, der aber im 18. Jahrhundert ausbrannte. Der gesamte Trakt hat einen Keller.

WESTLICHER UND NÖRDLICHER TRAKT

An den Hungerturm grenzt der Westflügel mit schönen gotischen Kellern, die die Burgherrschaft als Folterkammer benutzt hatte. Erdgeschoss des westlichen Teiles ist gotisch, alle Räume sind gekrümmt. Das erste Stockwerk ist völlig umgebaut – im Jahre 1860 wurde der ganze Teil als Kaserne ausgestattet. Der Westflügel war mit dem heute nicht mehr existierenden Turm des unteren Stadttores verbunden und

mit dem weiteren nördlichen Trakt der Burg, der nach dem Brand im 18.Jahrhundert eingerissen wurde. Der nördliche Trakt grenzte an die Burgkapelle an. Die Grundmauern des nördlichen Trakts wurden nicht markiert, um die Fundamente der Kirche der Heiligen Elisabeth nicht zu beschädigen.

DIE BURGKAPELLE

Die Burgkapelle stammt aus dem Frühbarock und wurde aus dem ursprünglich gotischen nördlichen Wohntrakt in den Jahren 1657-1658 für die Mária Gyulaffy, Mutter des bekanntesten Burgherrschers Imrich Thököly umgebaut. Mária heiratete als 14-jährige Štefan II. und starb als 22-jährige. Sie hinterließ sechs kleine Kinder.

Nach dem Umbau ist von dem Eingang nur die Hälfte des gotischen Portals und im ersten Stock nur ein Teil des gotischen Fensters erhalten geblieben. Über den Umbau gibt auch die Inschrift über dem Wappen des Grafen Thököly auf dem Eingangsportal Auskunft.

Die Kapelle ist einschiffig. Die Decke ist reichlich mit Stuck und mit gemalten Szenen aus dem Alten und Neuen Testament geschmückt. Diese sind aus dem Jahre 1657 datiert und wahrscheinlich von den unbekannten italienischen Meistern angefertigt. Der Stuck besteht aus renaissance-barocken Engelsfiguren und pflanzlichen Ornamenten.

Die Burgkapelle wird durch den schlanken Turm und die Sonnenuhr vollendet, die nach einem erneuten Brand im Jahr 1901 in das neue mächtige Dach eingebaut worden ist.

Nordöstlicher Trakt, östlicher Turm und östlicher Trakt Auch dieser einstöckige, ursprünglich gotische Trakt wurde von den Thököly´s umgebaut. Nach der

Überlieferung wohnte dort die Burgfrau. Im Erdgeschoss befanden sich die Küchen. Bis heute sind auf der Fassade und im Inneren die Reste der ornamentalen Fresken aus der Renaissance und dem Frühbarock erhalten geblieben.

Im nordöstlichen Trakt wurden nach der Niederlage des Slowakischen Nationalen Aufstands (SNA) im September 1944 Partisanen und Zivilisten inhaftiert. Ebenso waren hier auch in Jahren 1942-1944 Juden interniert, bevor sie in Konzentrationslager weiter transportiert wurden. Im Jahre 2004 wurde für diese Opfer eine Gedenktafel enthüllt. Nach dem Zweiten Weltkrieg waren hier vor der Vertreibung auch Einwohner deutscher Nationalität untergebracht.

Der nordöstliche Trakt mündet in den östlichen Wachturm. Der obere Teil des Turmes wurde wahrscheinlich nach den Bränden im 19. Jahrhundert repariert und dabei die Schiessscharten aufgebaut.

Er wurde zwar mit dem östlichen Trakt wohl verbunden. Auf seine Existenz kann aus den erhöhten Fundamenten und den Resten der lateinischen Texte aus dem Ende des 16. Jahrhunderts im Fenster der Burgmauer geschlossen werden. Diese erwähnen auch Martin Luther und andere Reformatoren. Der Trakt brannte im 18. Jh. nieder und wurde nicht mehr neu aufgebaut.

BURGHOF

Wurde ursprünglich von den Fundamenten der nicht mehr existierenden Burgtrakte und der sächsischen Kirche der Heiligen Elisabeth mit den nebenstehenden Gebäuden umgrenzt. Die Fundamente der Kirche und des Brunnens wurden erst bei archäologischen Forschungen im Jahre 1964 entdeckt. Ebenso wie die Fundamente der Burgtrakte und der große Friedhof neben der Kirche.

Auf dem Burghof wurden an der Burgkapelle nach der Niederlage SNA 20 bekannte und unbekannte Partisanen und Zivilisten erschossen. Deshalb wurde an dieser Stelle ein ursprüngliches Monument durch die Statue `Danke` von Ludwig Korkoš ersetzt.

PFERDESTÄLLE

Die Pferdeställe im Nebengebäude der Burg wurden in der ersten Hälfte des 17. Jahrhundert durch die Familie Thököly erbaut. Das barocke Gebäude wurde zweistöckig, ohne Keller errichtet, damit dorthin kein Wasser aus den Teichen hinter der Burg abfließen konnte.

Im Erdgeschoss sieht man noch die Pferdeställe. Die Decke der Halle ist reichlich mit dem Stuck geschmückt. Die Tränken sind aus Marmor ähnlichem schwarzen Stein (Basalt?). Nach einer Beschreibung des Historikers Kristián Generisch, befanden sich in dem Pferdestall grosse Spiegel, die den kriegerischen Mut der Pferde erhöhen sollten.

Die Pferdeställe wurden später für verschiedene Zwecke genutzt – so zum Beispiel als Krankenhaus, Teil des Salzamtes, Gefängnis und Armenhaus. Derzeit befinden sich hier die Verwaltungsbüros des Museums.

DAS MUSEUM IN KEŽMAROK

Die Initiative, ein Museum in Kežmarok zu gründen, reicht in die zweite Hälfte des 19. Jahrhunderts.

Damals entstand im Jahre 1873 Der Ungarische Karpatenverein – als erster touristischer Umweltschutzverein in Ungarn. Eines der Ziele war es, ein eigenes Museum zu gründen. Die Burg in Kežmarok erwies sich als geeignetes Objekt. Sie war nach dem Fortgang der letzten Besitzer verwüstet. Es gab keine Spuren der ursprünglichen Ausstattung der Burg und infolge der Brände waren mehrere Teile der Burg zerstört. Danach wurde sie für unterschiedliche Zwecke genutzt, wodurch sie noch mehr verfallen ist. Die Stadt hatte damals keine Mittel für die Rekonstruktion zur Verfügung.

Es gab Versuche zur Gründung eines Museums sowohl vor dem Ersten Weltkrieg, als auch danach. Ihr größter Initiator war ein in Kežmarok geborener Arzt, Dr. Oskar Szelényi. Am 28. Dezember 1926 entschloss sich die Stadtverwaltung ein Museum zu gründen. Daraufhin wurde ein Teil der Burg restauriert. Das Museum wurde erstmals am 31. Mai 1931 in dem Eingangsturm eröffnet. Es bestand zum grössten Teil aus Exponaten zum gesellschaftlichen Leben der Stadt und ihrer Umgebung.

Die Fortentwicklung des Museums wurde durch den Zweiten Weltkrieg gestoppt. Im Jahre 1943 wurden Expositionen geschlossen und erst am 3. August 1947 wiedereröffnet. Anfangs der 50er Jahre wurden insgesamt 9 Räume zugänglich gemacht: humanistische Wissenschaften (Zünfte und Handwerk, Wohninterieur, Numismatik, bildende Künste, Denkmäler des Schiessvereins, Völkerkunde usw.). Es gibt auch naturwissenschaftliche Abteilungen wie Mineralogie, Zoologie usw.

Die Räumlichkeiten der Burg verfielen jedoch immer mehr und erforderten in den Jahren 1962-1958 an die Renovierung von mehr als 22 Millionen Kronen. Danach umfasste das Museum den ganzen Bereich des Burgareals mit Ausnahme der Keller, die als Restaurants benutzt wurden.

Das Museum wurde seitdem erweitert. Derzeit gehören zu ihm noch zwei Bürgerhäuser in der Stadt und Nebengebäude der Burg. In der Burg sind folgen Ausstellungen zu sehen: prähistorische und mittelalterliche Besiedlung von Kežmarok und seiner Umgebung, Exposition, die der Familie Thököly gewidmet ist, Zünfte und Handwerke, Rathausraum, historische Waffen, Schiessverein, Verein der Zipser Ärzte und Apotheker, das Leben und Werk MUDr. V. Alexander – Bahnbrecher der Radiologie in Ungarn, Aussichtsturm, Geschichte von Kežmarok seit der Hälfte des 19. Jahrhunderts, historische Portraits aus den Museumsammlungen, Burgkapelle und Exposition Kežmarok und Tatra.

In dem Nebengebäude – in den sog. Pferdeställen befinden sich die Verwaltungsbüros, das Fotolaboratorium, die Handbibliothek und soziale Räume. Im Objekt des Bürgerhauses am Hauptplatz Nr. 55 befindet sich seit dem Jahr 1994 eine Ausstellung über die bürgerliche Wohnkultur auf dem Zips. Das Bürgerhaus auf der Dr.Vojtech Alexander Strasse Nr.11 wird für gelegentliche Ausstellungen benutzt.

AUS DEN SAGEN... Über jede Burg gibt es mehrere Sagen ähnlicher Version. Auch die Burg in Kežmarok hat ihre eigene.

Es treffen sich hier eine schwarze mit einer weissen Frau, in den geheimen Fluren unter der Erde seien die Schätze versteck, Burgherrscher haben ihre unerfüllte und unglückliche Liebe, einige lassen ihre Frauen oder Töchter einmauern, andere fliehen vor dem Feind auf den Pferden, die mit ihren Herren direkt aus dem Fenster springen, reiten über den Wassergraben und retten sich irgendwo Weitweg in den Bergen. Die Sagen über die Burg in Kežmarok publizierten Kristián Generisch, Fridrich Scholcz, Alfréd Grosz, Ľudovít Janota, Nora Baráthová atď. DIE NONNE

Es stand einmal auf der Stelle der Burg ein Nonnenkloster. Auf dem von ihm nicht weit entfernten Berg war eine Siedlung des Heiligen Michal, wo die Wächter des grossen Handelpfads wohnten. Er führte an dem Berg vorbei und verband Orient mit dem Nordeuropa. Die ganze Landschaft lebte in der Ruhe und Frieden, bis sich die Tataren gemeldet haben. Die Nonnen entkamen, die Kämpfer auch. Nur die Vorsitzende des Klosters und der Führer der Kämpfer haben sich entschieden, zu bleiben. Sie versteckten sich im Turm der Kirche des Heiligen Michal.

Aber die Tataren entdeckten sie. Die überraschte Nonne wurde im Arm des Kämpfers gehalten und nebenan stand sein Pferd. Diese Situation machte die Tataren lustig und sie sparten das Leben der

Beiden. Die Nonne brach damit ihr Versprechen der Reinheit. Sie durfte nie mehr in das Kloster zurückgehen.

Auf den Fundamenten des Klosters haben die neuen Einwohner eine grosse Kirche aufgebaut. Ihre Nachfolger waren überrascht, als sie nachts eine Gestalt im Weissen an der Kirche vorbeigehend gesehen hatten. Dann dachten sie, es sei die damalige Nonne, die nach ihrem verlorenen Kloster sucht.

LASKY OHNE LIEBE

Berco Lasky kam nach langem Weg zurück nach Hause. Er war vier Jahre unterwegs und wollte alle Neuigkeiten wissen. Vor allem interessierte ihn, was machte die Anna, die Tochter des Burgherren aus der Burg Richnava? Die hatten sich eine ewige Liebe versprochen. Der Vater von Berco berichtete aber: Anna solle in kurze Zeit heiraten.

Berco ging in die Richtung Richnava und traff seine alte Liebe. Das Mädchen schwor, es sei von den Eltern zur Heirat gezwungen. Aber Berco glaubte ihm kein Wort. Die unglückliche Anna sprang in den Fluss. Vergeblich sprangen der Berco und seine Diener ins Wasser, Anna war nicht zu finden. Der unglückliche Berco hielt sich in Kežmarok nicht lange auf. Er ging wieder in die Welt, um seine tote Liebe vergessen zu können.

WIE DIE TAPFERE FRAU IHREN MUT BEZAHLEN MUSSTE

Albert Lasky heiratete. Die Einwohner der Stadt machten sich keine Gedanken, dass der Burgherrscher sich um 20 Jahre ältere Ehefrau gebracht hatte. In dieser Zeit heirateten Menschen nicht aus der Liebe, sondern wegen dem Eigentum. Und junger Mann brauchte das Geld so viel! Albert hatte auf seinen Reisen sehr viel über eine reiche polnische Witwe Beata gehört. Er überlegte sich alles, besuchte sie, teilte ihr seine Qual mit….Der junge Lasky bezauberte sie so viel, dass sie in ihrem Alter ihren Vernunft verlor.

Als sie nach Kežmarok kamen, sah sie Hohe Tatra. Beata war auf den ersten Blick begeistert. Sie entschloss sich dorthin zu gehen. Aber Albert war immer so beschäftigt, widmete sich immer nur der Alchimie, so ging sie in die Bergen mit den Bürgern aus Kežmarok.

Der Ausflug seiner Ehefrau kam dem Albert zurecht. Als sie nach drei Tagen zurückkam, wartete, sich wütend gemachter Albert, auf sie schon beim Eingangstor. Die Soldaten hatten die schockierte Beata gefangen und in den Hungerturm gezogen. Weil sie den Ausflug ohne ihren Ehemann unternahm, hatte sie gegen damalige strenge Moralnormen gestoßen. Nein, ihr Mann verursachte sie nicht zum Tod vom Hunger. Sie bekam Brot und Wasser über kleines Fensterchen und aus dem anderen Fenster ihres Zimmers schaute sie die Tatra - Ursache ihres Unglücks – an.

SCHWARZE FRAU

Die Burgherren von Thököly und der Kaiser hatten sich nicht gemocht. Imrich Thököly stand im Vordergrund des Widerstands gegen den Kaiser. Am Anfang war er nicht erfolgreich, verlor er und musste zu seinem Retter – türkischen Sultan – fliehen. Aber noch vorher wollte er seinen Geburtsort Burg in Kežmarok besuchen, um die da versteckten Schätze mitzunehmen.

Die Diener aus der Burg sind losgelaufen. Auf der Burg blieb nur eine alte Frau: Schlüsselfrau. Sie hatte – nach der Tradition – langes schwarzes Kleid an gehabt. Nach langer Suche und durchklopfen der Wände hatte sie hinter einem der schönen Bilder, die das Schatzkammer schmückten - Hohlplatz gefunden. Und dort fand sie, was sie suchte. Für ganzes Leben lang wird sie versorgt, dachte sie. Sie konnte das ganze Gold und Silber nur in Teilen rausholen. Vorläufig versteckte sie den ganzen Schatz in der Burgkapelle. In dieser Krypta unter der Erde ruhte die junge Mutter von Imrich Thököly. Aus ihr führte der Fluchtweg in die schwarzen Wälder.

Als junge Thököly nach Kežmarok kam, fand er nicht das, was er wollte. Er ahnte aber, wer hat den Schatz genommen. So hatte er die Burgschlüsselfrau verflucht, damit sie auch nach dem Tod keine Ruhe finden konnte. Und so auch heutzutage, an den ruhigen Abenden sind die Schritte auf den Holzfluren der Burg zu hören…

DER MUTIGE SOLDAT

Nach der Thököly´s Niederlage kam die Kaiserarmee nach Kežmarok. Sie wohnten auf der leeren Burg, stahlen, was noch zu stehlen gab’s und amüsierten sich. Sie wurden ruhiger, als sie sahen, als aus der Kapelle eine durchsichtige schwarze weibliche Gestalt rausgeht. Wieder diese schwarze Frau!

Ein junger Mann wettete, dass er Mal die schwarze Frau folge. Er ginge auch. Er bemerkte, dass sie ihn

aus der Stadt rausführt. Schwarze Frau änderte sich dreimal: in furchtbares Ungeheuer, den Ritter ohne den Kopf und dreiköpfiger Drachen. Aus jedem Maul flammte das Feuer so nah dem mutigen Junge, dass es ihn fast erreichte. Jesusmaria, rief der Soldat völlig erschrocken und segnete er sich. In dem Augenblick verschwand das Gespenst und auf dem Kreuzweg stand schwarze Frau. Sie starrte den Junge, dann machte über den Boden Kreuz und verschwand sie.

Der Soldat schaute sich den Platz an, wo die schwarze Frau Kreuz machte. Er bemerkte, dass da etwas glitzert. Er begann im Boden zu graben und nach einer Weile fand er ein Klumpen Gold. Er kam nicht in die Burg zurück.

Seine Mitkämpfer waren davon überzeugt, dass er irgendwo unterwegs starb. Sie ahnten überhaupt nicht, dass er nach einigen Jahren nach Kežmarok zurückkam, und an der Stelle, wo er den Schatz gefunden hatte, eine Kapelle baute. Und sie steht auf ihrem Platz bis heutzutage.

DER VERLORENE SCHATZ

Als die Burg auch die letzten Burgherren verliessen, es wurde gedacht, dass es irgendwo Schätze versteckt sein sollen. Wo könnten die nun sein, als nicht unter der Erde?

Schon im 19.Jh gab’s den Namensbruder der berühmten Familie Thököly (wahrscheinlich seine Vorfahren gehörten zu den Dienern oder der Armee der Thököly´s und aus der Erinnerung fingen an den Namen ihrer Herren zu tragen), der in der Nähe der Burg grub. Er fand auch den unbekannten Flur, der nach Norden führte, fand aber gar nichts.

Den letzten Versuch gab es im Jahre 1927. An die Stadtverwaltung der Stadt Kežmarok schrieb in Amerika geborener tschechoslowakischer Bürger Štefan Sereghy an. Er habe Aufzeichnung, aufgrund dessen gäbe es unter den Burgruinen einen grossen Schatz. Er sei bereit diesen Schatz auszugraben und der Stadt ein Drittel abzugeben, wenn ihm die Stadt Erlaubnis zur Schatzsuche gibt. Nach seiner Erklärung solle sich der Schatz im Flur unter der Erde, ungefähr 360 Schritte von der alten Burgruine befinden. Der Flur führe von der Ruine zum Krankenhaus. Er solle nicht sehr tief sein. Es sei nicht schwer den Flur zu finden, weil der Ausgangspunkt in den Aufzeichnungen der eingemauerten Nebenflur im unterirdischen Flur aufgezeichnet ist.

Die Stadt war zuerst skeptisch. Weil die Stadtkasse leer war, erteilte ihm die Stadtverwaltung diese Erlaubnis zum Ausgraben. Die Arbeiten haben aus den unbekannten Gründen nicht angefangen, und der Schatz - wenn es irgendwelchen gibt – versteckt sich gut verheimlicht im unterirdischen Flur, deren Zugang keiner kennt.

Letztendlich – warum suchen wir die Schätze unter der Erde? Es gibt doch so viele auf dem Tageslicht. Es reicht nur die Augen aufzumachen.

Z HISTORII MIASTA

Kieżmark powstał przez połączenie kilku osad o ludności początkowo słowiańskiej z osadą niemieckich

kolonizatorów. Prawa miejskie uzyskał w roku 1269. Symbioza kultur wielu narodowości, znakomite położenie geograficzne na szlaku handlowym, łączącym

Bałtyk z Orientem oraz ciągle nowe uzyskiwane przywileje polityczne i gospodarcze (np. prawo wolnego rybołówstwa, prawo do dwóch targów w roku, prawo składu, prawo miecza, prawo używania herbu) umożliwiły szybki rozwój młodego miasta. Podczas niemal 750-letniego istnienia miasta przeszło przez jego gminę 13 wojen. Do najbardziej kuriozalnych należała wojna z Lewoczą o prawo składu i prawie 250-letnia wojna miasta z własnym grodem.

Mimo to miastu dobrze się wiodło pod względem gospodarczym – Kieżmark zaczął się zaliczać do czołowych miast Słowacji. W XV-XVI wieku w mieście pracowało 409 cechów. Stuletnie tradycje ma też szkolnictwo i kultura. Chociaż pierwsze wzmianki o szkole są z roku 1383 – 1392, przypuszcza się, że szkoła istniała już o stulecie wcześniej. Z niej rozwinęło się słynne liceum protestanckie, w którym studiowali żacy z całej Europy a niejeden z nich stał się znanym pisarzem, artystą, uczonym. Z imieniem szkoły w Kieżmarku są łączone również pierwsze wzmianki o muzyce (XIV wiek) o przedstawieniach teatralnych (1523 - 1524), pierwsze znane wycieczki w Tatry Wysokie (koniec XVI wieku), których część należała do gminy Kieżmark.

Ponad siedem wieków istnienia miasta znalazło odbicie w jego architekturze, która zawiera wszystkie style począwszy romańskim. Jednym z dominujących zabytków miasta jest też zamek (gród).

Z HISTORII GRODU

RÓD ZÁPOLYA Kieżmark był wolnym miastem królewskim. Jedyną wadą takiego miasta było to, że jego właściciel,

sędzia i poborca podatków w jednej osobie – pan – mógł go kiedykolwiek i komukolwiek podarować za wierną służbę.

W roku 1461 król Maciej napisał do Stefana Zápolyi, kapitana Górnych Węgier, aby zbudował pod Tatrami jakąś twierdzę. Po roku podarował król braciom Stefanowi i Imrichowi Zápolya cenzus – dochód z podatków, które do tego czasu płaciło miasto Kieżmark do kasy królewskiej. Zápolyowie zdecydowali zbudować twierdzę bezpośrednio w „swoim“ Kieżmarku.

Pierwsza wzmianka o grodzie pochodzi z roku 1463 a za dwa lata już było „castellum” (gród-twierdza) zbudowane, chociaż nie miało jeszcze swojego wyglądu ostatecznego. Gród Kieżmarski zaliczał się do tzw. grodów miejskich - był zbudowany bezpośrednio na terenie miasta po to, aby je chronił przed ewentualnymi nieprzyjaciółmi. W rzeczywistości jednak gród nie bronił miasta, ale walczył z nim. Kieżmarczanie nie chcieli zrzec się statusu wolnego miasta królewskiego i być zwyczajnym miasteczkiem poddańczym. Właściciele grodu z kolei chcieli mieć z miasta jak najwięcej korzyści.

Rodzina Zápolya była ogólnie przyjacielska wobec miasta – odpuszczała mu różne podatki, rozszerzała majątki miejskie, pomagała przy gotyckiej przebudowie kościoła parafialnego św. krzyża (1444 – 1498) – przecież z miasta, które prosperowało miała i ona wielkie korzyści.

W roku 1526 zaginął w bitwie z Turkami pod Mohaczem pan węgierski Ludwik. O pusty tron starali się dwaj kandydaci: Ferdynand Habsburg i Jan Zápolya, syn Stefana. Obaj koronowali się na króli, obaj zdecydowali zdobyć swoje prawo na tron z bronią w ręku. Cały kraj rozdzielił się na dwa obozy. W roku 1527 Zápolya już jako panujący podarował Kieżmark swemu zwolennikowi Franciszkowi Battyány a po jego zdradzie w r. 1528 następnemu zwolennikowi Laski.

RÓD LASKICH

Hieronim Laski (1496 – 1541) pochodził z polskiej rodziny szlacheckiej. Działał w dyplomacji. Laski był znany z tego, że nigdy nie miał pieniędzy, często zastawiał majątki kieżmarskie i pożyczał pieniądze od miasta. Laski po pewnym czasie przestał popierać Zápolyę i przeszedł na stronę wygrywającego Ferdynanda. Miastu Kieżmark wszak pomagał w wojnie z Lewoczą.

Syn Hieronima Albert (1536 – 1605) odziedziczył po ojcu nie tylko majątki, ale również problemy finansowe. Nawet zaprosił z praskiego dworu królewskiego dwóch angielskich alchemików Johna Dee i Edwarda Kelley, aby mu wyprodukowali złoto, srebro i kamień mędrców.

Albert wiano po zmarłej pierwszej żonie roztrwonił a następnie zdecydował się ożenić z bogatą polską wdową Beatą Ostrogską – Kościeleską, chociaż był od niej niemal o 20 lat młodszy. Dążenie do zagarnięcia jej majątku i pozbycia się starej żony było szybko zrealizowane. W pierwszym roku małżeństwa w roku 1565 Beata wybrała się w Tatry nad Zielone Pleso – podobno poszła tam bez męża. Jej wycieczka była pierwszą znaną wyprawą w historii Wysokich Tatr. Natychmiast po powrocie do domu małżonek nazwał ją nierządnicą i uwięził w jednej z wież swojej twierdzy, gdzie pozostała przez sześć lat. Nie przeszkadzało mu to jednak w tym, aby się po raz trzeci ożenił. Beatę odnalazł dopiero nowy właściciel grodu Jan Rueber, jednak nieszczęśnica wkrótce zmarła. JAN RUEBER

Jan Rueber (? – 1584) z Piscendorfu (Nadrenia Północna) był kapitanem Górnych Węgier. Do grodu kieżmarskiego dostał się za przyczyną Alberta Laskiego, który od niego w roku 1571 pożyczył 10 000 złotych a potem jeszcze 32 000 złotych. W tej wartości dał mu w zastaw gród i miasto Kieżmark. Laski nie spłacił na czas długu i tymczasowym właścicielem grodu i miasta stał się Rueber.

Gród w czasie jego panowania spłonął w roku 1575 i wymagał remontu. Rueber zażądał od Laskiego, aby ten zwrócił mu chociaż część pieniędzy. Ponieważ ten jednak nie miał żadnej gotówki, więc Rueber musiał w roku 1577 dać w zastaw gród i miasto za 12 000 złotych Stanisławowi Thurza z Betlanowic. Co prawda pieniądze w terminie wypłacił, ale zaraz potrzebował następnych w celu werbowania żołdaków. I tak w roku 1579 za 42 000 złotych dał w zastaw miasto i gród z innymi majątkami kupcowi z Trnawy Sebastianowi Thőköly, który był taki bogaty, że pożyczał pieniądze nawet dworowi cesarza.

Ponieważ ani Laski ani Rueber swoich długów nie zapłacili, w roku 1583 stał się kieżmarskim panem Sebastian Thököly.

RÓD THÖKÖLY

Thököly byli najbardziej znanym i najdłużej panującym rodem – przez cztery generacje rodziny Sebastian, Stefan I., Stefan II., i Imrich żyli na kieżmarskim grodzie w latach 1579 – 1684. Właśnie podczas ich panowania stosunki między grodem a miastem zaostrzyły się tak bardzo, że prawie na porządku dziennym były potyczki na ulicach, porwania, napady i podstępne morderstwa.

Sebastian (około 1540? – 1607) pochodził podobno z Timisoary, ale osiadł w Trnawie, gdzie handlował winem i końmi i zdobył duży majątek. W roku 1572 uzyskał herb ziemiański. Dzięki korzystnemu ożenkowi dostał się do szlacheckich rodów Dóczy, Nyáry, Forgách i Nádasdy. Ponieważ cały czas walczył z Turkami, w roku 1598 uzyskał tytuł barona.

Po śmierci Sebastiana jego majątek przypadł pierworodnemu synowi Stefanowi I. (1581 – 1651), który już był w tym czasie posłem Rady Królewskiej. Ale ani za jego czasów stosunki z miastem nie uległy poprawie.

Spory osiągnęły szczyt w r. 1646 – 1651. Były dyskutowane na sejmie ziemskim i na dworze cesarskim. Thököly poprosił władcę, aby mu za 25 000 złotych sprzedał Kieżmark, przez co spory między miastem a grodem by się skończyły a miasto stałoby się zwykłym miastem poddańczym. Posłowie Kieżmarku znowu podjęli próbę odkupienia straconych praw wolnego miasta królewskiego, chociaż w rzeczywistości nigdy ich nie stracili. Najpierw zaproponowali władcy 40 000 a później jeszcze 160 000 złotych za ponowne udzielenie przywilejów wolnego miasta królewskiego. Proponowana suma 25 000 od Thököly-go i 200 000 od miasta Kieżmark – była to tak duża różnica, że władca w licu 1649 definitywnie skłonił na stronę Kieżmarku. Umowa między miastem a grodem była podpisana w Wiedniu 22.kwietnia 1651 i była nazwana Umową Wiedeńską.

Jednak mimo wszystko spokój nie nastąpił. Rodzina Thököly nadal zamieszkiwała gród i była dla miasta dokuczliwą. Po śmierci Stefana I. jego politykę przeciwną miastu kontynuował jego syn Stefan II. (1623 – 1670), który w roku 1654 stał się hrabią. Jego matką była Katarzyna Thurzo – jedna z siedmiu córek palatyna Juraja Thurzo. Stefan II. stał się po śmierci palatyna władcą państwa Thurzo– Thököly na Orawie, a nawet żupanem orawskim.

Koniec nieprzyjaźni spowodowało sprzysiężenie przeciw cesarzowi, w które był zamieszany również Stefan Thököly II. Podczas oblężenia Orawskiego grodu przez wojska cesarskie, nagle zmarł. Zgodnie z tradycją jego jedyny żyjący syn Imrich zbiegł tajnym korytarzem na koniu, który miał podkowy przybite na odwrót, aby w ten sposób zmylić pościg.

Cesarz zdecydował o konfiskacie majątku zdrajców na korzyść korony cesarskiej. Wszystkie sprzęty z grodu kieżmarskiego były prawdopodobnie odwiezione na 19 po brzegi naładowanych wozach do Wiednia na dwór cesarski (meble, obrazy, bogaty księgozbiór) i do Koszyc, organy i dzwony z kaplicy grodu były odwiezione do jezuitów do Lewoczy.

Stefan II. miał brata Zygmunta (1618 – 1678) – pochodził jednak z pierwszego małżeństwa Stefana I. Ten nie solidaryzował się z powstańcami i w roku 1672 osiadł na grodzie kieżmarskim, ale w sierpniu 1673 cesarz go uwięził i skonfiskował mu cały majątek. W więzieniu spędził niemal rok. Kiedy mu nie udowodniono żadnej winy, mógł powrócić do Kieżmarku, gdzie też zmarł.

IMRICH THÖKÖLY

Imrich Thököly (1657 – 1705) po ucieczce z oblężonego grodu Orawskiego pociągnął do Siedmiogrodu – ogniska powstań przeciwko cesarzowi. W roku 1678 stał się dowódcą dalszego powstania szlachty węgierskiej i ze swoimi wojskami wpadł pomyślnie do Węgier. Na początku osiągał sukcesy – zajął całą Słowację. Thököly, tak jak jego poprzednicy, połączył się z Turkami, którzy współcześnie walczyli z Habsburgami. A nawet w roku 1682 był przez Turków koronowany na króla Górnych Węgier (Słowacji), sułtan posłał Imrichowi symbole mocy królewskiej: wasalską koronę, miecz, buzdygan i chorągiew – każdy z symboli przekazał mu inny pasza turecki. Imrich jednak nigdy nie tytułował się królem –podpisywał się „jedynie“ jako Książę Siedmiogrodu.

Gwiazda Imricha Thököly jednak też nie świeciła długo – definitywnie zgasła po bitwie pod Wiedniem w r. 1683, gdzie cesarz przy pomocy Polaków pokonał połączone wojska powstańczo – tureckie. Do Spisza przychodzą wojska cesarskie, poddaje się im też Kieżmark i składa przysięgę wierności cesarzowi. Chociaż w marcu 1684 Thököly po raz ostatni odwiedza Kieżmark, w kwietniu definitywnie zajmują go wojska cesarskie.

W końcu Imrich był zmuszony udać się do swoich sprzymierzeńców Turków. Odjechał razem z małżonką i najbliższymi współbojownikami do Turcji, gdzie w mieście Izmid zmarł. Po 201 latach jego szczątki były przewiezione do Kieżmarku.

FERDYNAND RUEBER Chociaż w ładca obiecał, że grodu po klęsce powstańców nikomu nie da, w roku 1687 sprzedał go

hrabiemu Ferdynandowi Rueberowi (? – 1700), krewnemu nieboszczyka Jana. Wrogość między miastem a grodem odnowiła się. Po śmierci Ruebera w r. 1701 mieszczanie przyjechali do dziedziców – córek Ruebera, żon z hrabiów Traun i Windischgrätz. Groziło wtedy niebezpieczeństwo, że gród znowu kupi ktoś inny i rozkręci się znowu spirala wrogości. Wreszcie między dziedzicami, miastem i cesarzem zawarto umowę, na podstawie której Kieżmark zakupił gród za 80 000 reńskich złotych. Dnia 17. lutego 1702 gród był uroczyście przekazany miastu, jednak nie cały. Pozostałe majątki grodu -- kapliczkę i stajnie – miasto objęło w posiadanie dopiero w roku 1720.

ROZWÓJ BUDOWLANY GRODU

Pierwsza pisemna wzmianka o gotyckim grodzie pochodzi z roku 1463. Gród posiadał podwójny mur

obronny, z tego muru zachowała się jedynie mała część. Cały gród był połączony przy pomocy krużganków – drewnianych korytarzy – na których znajdują się strzelnice z resztkami oparć drewnianych – podkładanych dla umocowania pod broń palną.

Przebudowę renesansową po pożarze w roku 1575 mógł rozpocząć już Jan Rueber, co jednak ze względu na jego problemy finansowe nie jest zbyt prawdopodobne. Dopiero rodzina Thököly przebudowała gród na siedzibę renesansową pełną przepychu, zbudowała też barokową kapliczkę a do grodu dobudowała budynek stajni.

Po przejściu na własność miasta obywatele Kieżmarku zaczęli wykorzystywać gród na podrzędne cele: jako spichlerze, koszary, warsztaty, szpital. W 18. – 20. wieku kilka razy spłonął (1741, 1787, 1865, 1901) – na skutek pożaru znikło kilka obiektów a gród otrzymał „nowy“ wygląd, szczególnie od strony dziedzińca. Nikogo nie interesował jego remont. Dopiero w drugiej połowie 19. wieku pojawiły się dążenia do wykorzystania grodu do celów muzealnych, ale do ich realizacji doszło dopiero w latach trzydziestych 20. wieku.

WIEŻA WEJŚCIOWA

należy do najstarszych części grodu. Nad wejściem znajduje się kamienny herb rodu Thököly i Thurzo (Katarzyna Thurzo była drugą małżonką Stefana I.) i tekst, który przypomina renesansową przebudowę wieży w r. 1628.

Wieża ma dwa piętra. Na pierwszym są dwa pomieszczenia, połączone oryginalnym gotyckim portalem. W większym pomieszczeniu z potrójnym oknem są resztki starych malowideł i zwyczajowych tekstów pouczających z roku 1639. W mniejszym pomieszczeniu znajduje się oryginalny kominek – podobny jest również w jednym z trzech pomieszczeń na drugim piętrze. Różnorodne malowidła zdobiły również holl drugiego piętra – dziś są tam jedynie szczątki malowideł.

Pod bramą znajduje się tablica pamiątkowa na cześć jednego z założycieli muzeum - krajana z Kieżmarku Dr Oskara Szelényi (1872 – 1930).

WIEŻE POŁUDNIOWE:

Prostokątna – zwana skarbcem i półokrągła wieża – strażnica jest renesansowa. Wieża głodowa – okrągła wieża narożna – należy do najstarszych części grodu. Wieża w 18. stuleciu

była nazywana też wieżą dzwonową – dzwon miał być umieszczony na dzisiaj już nieistniejącym poddaszu i miał uprzedzać przed niebezpieczeństwem. Wieża głodowa była początkowo gotycka, miała sześć pięter, była przykryta dachem. Zgodnie z tradycją w jednym z pomieszczeń z oknami była więziona pani na zamku Beata Laska, która w taki okrutny sposób zapłaciła za swoją wycieczkę w Wysokie Tatry...

Pod wieżami południowymi są wbudowane fundamenty południowego traktu mieszkalnego, który spłonął w 18 wieku. Cały trakt jest podpiwniczony.

ZACHODNI I PÓŁNOCNY TRAKT

Z wieżą głodową łączy się zachodni trakt mieszkalny z pięknymi gotyckimi piwnicami, które państwo wykorzystywało jako sale tortur. Parter traktu zachodniego jest gotycki, wszystkie pomieszczenia są wysklepione. Pierwsze piętro jest zupełnie przebudowane – w r. 1860 cały trakt był przystosowany do potrzeb koszar. Trakt zachodni był połączony z dziś już nieistniejącą wieżą wejściowej bramy miejskiej (Dolnej bramy) i z dalszym grodowym traktem - v północnym, który po pożarze w XVIII wieku był zburzony. Już nieistniejący trakt północny łączył się z kapliczką grodu. Fundamenty traktu północnego nie

są wyznaczone, aby nie naruszały fundamentów kościoła św. Elżbiety.

KAPLICA GRODU Wczesnobarokowa kapliczka grodu była przebudowana z części mieszkalnej – początkowo gotyckiego

– północno-wschodniego traktu w roku 1657 – 1658 dla Marii Gyulaffy, matki najbardziej znanego pana grodu Imricha Thököly. Maria w wieku14 lat wyszła za mąż za Stefana II. a zmarła w r.1659 w wieku 22 lat, pozostawiając po sobie 6 małych dzieci.

Z przebudowy traktu na kościół zachował się przy wejściu połowiczny portal gotycki a na piętrze część gotyckiego okna. O przebudowie mówi też napis z hrabiowskim herbem Thököly na portalu wejściowym.

Kapliczka jest jednonawowa, na stropie znajduje się bogato zdobiona sztukateria z malowanymi scenami z Nowego i Starego Zakona i kalendarzem 1657, wykonana przez nieznanych włoskich (?) mistrzów. Sztukaterie pod postacią aniołów i ornamentu roślinnego mają renesansowo-barokowy charakter. Nieznani są też malarze i rzeźbiarze ołtarza i ambony.

Oryginalne wykończenie kapliczki grodu przedstawia smukła wieża z barokowym zegarem słonecznym, która od roku 1901 jest wstawiona do nowego masywnego dachu – stało się tak po kolejnym pożarze.

TRAKT PÓŁNOCNO-WSCHODNI, WSCHODNIA WIEŻA, TRAKT WSCHODNI.

Również ten jednopiętrowy - początkowo gotycki- trakt był przebudowany przez ród Thököly – zgodnie z tradycją mieszkała w nim pani grodu. Na parterze były kuchnie. Do dzisiaj zachowały się na fasadzie i we wnętrzu resztki renesansowych i wczesnobarokowych ozdobnych fresków.

W trakcie północno-wschodnim byli po porażce Słowackiego powstania narodowego uwięzieni we wrześniu 1944 partyzanci i cywile. Również tu byli w latach 1942 – 1944 zgromadzeni obywatele pochodzenia żydowskiego przed transportami do obozów koncentracyjnych - w roku 2004 była odsłonięta poświęcona im tablica pamięci. Po wojnie zaś byli tu przed wywozem zamknięci obywatele niemieckiej narodowości.

Północno-wschodni trakt kończy się wschodnią wieżą strażniczą. Szczyt wieży był remontowany prawdopodobnie po pożarach w 19. wieku i otrzymał kluczowe strzelnice.

Północno-wschodni trakt był połączony również z traktem wschodnim, ale o jego istnieniu świadczą już jedynie wzniesienia fundamentów i resztki tekstów po łacinie z końca 16. wieku w oknach muru grodu, mówiące o doktorze Marcinie Lutrze i innych reformatorach kościoła. Trakt spłonął w 18. wieku i więcej nie był odnawiany.

DZIEDZINIEC GRODU

wieńczą fundamenty już nieistniejących traktów grodu i fundamenty saskiego kościoła św. Elżbiety z przyległymi budynkami, który zaniknął podczas budowy grodu. Fundamenty kościoła i studnie odkryło badanie archeologiczne dopiero w roku 1964 – tak jak i fundamenty traktów grodu i wielki cmentarz przy wspominanym kościele.

Na dziedzińcu przy kapliczce grodu było w czasie tłumienia powstania SNP zastrzelonych dwudziestu znanych i nieznanych partyzantów i cywilów – w miejscu tym zastąpiła oryginalny pomnik rzeźba Wdzięczność autorstwa Ludwika Korkosza.

STAJNIA

Przybudówka grodu – tzw. stajnia – powstała w pierwszej połowie 17 stulecia za zasługą rodziny Thököly. Budynek jest barokowy, dwupiętrowy, bez piwnic, aby do nich nie przeniknęła woda ze stawów, które znajdowały się bezpośrednio za grodem.

Na parterze stajni jest zachowany holl, gdzie były umieszczone konie. Na suficie hollu są bogate zdobienia sztukateryjne, a nawet zachowały się żłoby z czarnego kamienia (bazalt?) naśladującego marmur. Zgodnie z opisem historyka Krystiana Genersicha w stajni znajdowały się też ogromne lustra, które podobno miały powiększać waleczną odwagę koni.

Stajnie po odejściu państwa były wykorzystywane w różnych celach – był tu szpital, część urzędu solnego, więzienie a nawet przytułek. Aktualnie znajdują się tu pomieszczenia biurowe muzeum.

MUZEUM W KIEŻMARKU

Dążenie do założenia muzeum w Kieżmarku sięga drugiej połowy 19. wieku. Wtedy w roku 1873

powstała Spółka Węgierskie Towarzystwo Karpackie – pierwsza organizacja turystyczno-ochronna na

Węgrzech. Jednym z jego celów było wybudowanie własnego muzeum. Za przyszły obiekt muzeum był wytypowany gród kieżmarski. Jednakże obiekt ten po odejściu ostatnich w łaścicieli opustoszał, z oryginalnego wyposażenia grodu nie zachowało się nic, a wskutek pożarów wiele części grodu było zburzonych. Co więcej – był wykorzystywany w różnych celach, przez co był znacznie zdewastowany. Miasto nie posiadało pieniędzy na remont grodu.

Dalsze działania w celu założenia muzeum kieżmarskiego miały miejsce przed I. wojną światową i po niej– ich największym propagatorem był krajan z Kieżmarku, lekarz dr Oskar Szelényi. Na koniec dnia 28. grudnia 1926 rada miasta uchwaliła założenie muzeum. Po remoncie części grodu i wielu innych perypetiach nareszcie dnia 31. maja 1931 muzeum zostało otwarte w wieży wejściowej grodu. Przeważały w nim eksponaty zbiorów typu społeczno-naukowego, dokumentujące życie miasta i bliskiej okolicy.

Pomyślny rozwój muzeum zahamował czas II. wojny światowej - w roku 1943 ekspozycje zostały zamknięte a otwarte było dopiero 3. sierpnia 1947. Na początku 50 lat w muzeum było dostępnych ogółem 9 pomieszczeń: zawierały eksponaty z dziedziny nauk społecznych (cechy i rzemiosło, wnętrza mieszkań, numizmatyki, dzieła sztuki, pamiątki po miejscowym towarzystwie strzeleckim, dokumenty dotyczące narodu), jak również nauk przyrodniczych (mineralogia, zoologia itd.). Inwentarz ten pozostał w zasadzie niezmieniony przez następne 20 lat.

Pomieszczenia grodu były ciągle bardziej zniszczone i wymagały generalnego remontu, który doszedł do skutku w latach 1962 – 1985 kosztem ponad 22 milionów koron. Muzeum po remoncie stało się użytkownikiem całej powierzchni grodu oprócz piwnic, które służyły w celach restauracyjnych.

Muzeum rozrosło się o dalsze obiekty: aktualnie ma dwa domy mieszczańskie i gród z przybudówką. W grodzie są zainstalowane dwie ekspozycje: „Starożytne i średniowieczne zasiedlenie Kieżmarku i okolic“, „Ekspozycja, poświęcona pamięci rodziny Thököly“, „Cechy i rzemiosła“, „Pomieszczenie Ratusza“, „Broń historyczna“, „Towarzystwo strzeleckie“, „Towarzystwo lekarzy i aptekarzy Spisza“, „Życie i dzieła Dr Aleksandra – pioniera rentgenologii na Węgrzech“, „Wieża widokowa“, „Dzieje Kieżmarku od połowy 19. wieku“, „Historyczne portrety ze zbiorów muzeum“, „Kapliczka grodu“ i ekspozycja „Kieżmark i Tatry“.

W dobudówce grodu – w tzw. niegdysiejszych stajniach znajdują się pomieszczenia biurowe, laboratorium fotograficzne, podręczna biblioteka i obiekty socjalne W budynku domu mieszczańskiego na Rynku Głównym ( Hlavnom námestí) No. 55 od roku jest 1994 prezentowana ekspozycja „Mieszczańska kultura mieszkalna na Spiszu“. Dom mieszczański na ulicy Dr Vojtecha Alexandra Nr 11 jest wykorzystywany na wystawy okazjonalne.

Z PRZYPOWIEŚCI...

O każdym grodzie istnieje wiele opowiadań podobnej wersji. O kieżmarskim również – spotyka się na

nim czarna i biała dama, pod ziemią w tajnych korytarzach są schowane skarby, pani z zamku mają swe niespełnione i nieszczęśliwe miłości, inni panowie zaś zamurowują swe żony lub córki, inni uciekają przed nieprzyjacielem na koniach, które wyskakują razem z jeźdźcem prosto z okna, przeskakują fosę i uratują się gdzieś daleko w górach. Opowieści o grodzie kieżmarskim opublikowali między innymi Krystian Genersich, Fridrich Scholcz, Alfred Grosz, Ludwik Janota, Nora Baráthová itd.

ZAKONNICA

Kiedyś w miejscu grodu stał klasztor zakonnic. Niedaleko na górze była zaś osada św. Michała, gdzie mieszkali strażnicy wielkiego szlaku handlowego, ciągnącego pod górą i łączącego Orient z północą Europy. Cały kraj żył w pokoju, dopóki nie pojawili się Tatarzy. Uciekły zakonnice i bojownicy. Jedynie matka przełożona i komendant bojowników zdecydowali się pozostać. Schowali się do wieży kościoła św. Michała.

Ale Tatarzy znaleźli ich tam. Kiedy wbiegli do wieży, zobaczyli niezwykły widok – bojownik trzymał w objęciach zakonnicę a obok stał jego koń. Tatarów widok tak rozśmieszył, że pozostawili parę przy życiu. Zakonnica uświadomiła sobie, że złamała śluby czystości i więcej do klasztoru nie będzie mogła wrócić.

Na fundamentach zniszczonego klasztoru nowi mieszkańcy zbudowali wielki kościół. Ich potomkowie byli zaskoczeni, kiedy po nocach widzieli, jak wokół kościoła przechadza się postać w białych szatach. Potom domyślili się, że to niegdysiejsza zakonnica, która poszukuje swojego straconego klasztoru.

LASKI BEZ MIŁOŚCI

Berco Laski wrócił z długiej podróży do domu. Nie było go cztery lata, chce nań wszystkie nowe wiadomości. Przede wszystkim jest ciekaw, co robi Anna, córka pana na grodzie Rychnawa. Przysięgli

sobie wieczną miłość. Ale ojciec Berca mu oznajmia: Anna niedługo ma wyjść za mąż. Berco idzie w kierunku Rychnawy, spotyka się ze swą starą miłością. Dziewczyna przysięga, że do

ślubu zmuszają ją rodzice. Ale Berco nie wierzy. Nieszczęśliwa Anna rzuca się do rzeki. Darmo skacze Berco i jego słudzy do wody, Anny już nie odnaleźli. Nieszczęśliwy Berco wraca do domu, ale długo w Kieżmarku nie wytrzymuje, znów odejdzie w świat, aby zapomniał o swojej martwej miłości.

JAK ŚMIAŁA ŻONA ZAPŁACIŁA ZA SWĄ ODWAGĘ

Albert Laski ożenił się. Obywatele miasta ani za bardzo nie zastanawiali się nad tym, że ich pan przyprowadził narzeczoną starszą od niego o 20 lat. W tych czasach ludzie nie pobierali się z miłości, ale dla majątku. A młody pan tak bardzo o potrzebował pieniędzy! Albert podczas swych podróży usłyszał o bogatej polskiej wdowie Beacie. Pomyślał, przyjechał do niej, zwierzył się jej ze swych zmartwień... Beata mogła mieć swój rozum we w łasnych rękach, ale młodzieniec oczarował ją. Zgodziła się na ślub.

Kiedy dojeżdżali do Kieżmarku, zobaczyła Tatry. Oczarowały ją od pierwszego wejrzenia. Zdecydowała się pojechać tam, Ale Albert nigdy nie miał czasu ó, ciągle poświęcał się alchemii, także poszła w góry z kieżmarskimi mieszczanami.

Albertowi wycieczka małżonki bardzo pasowała. Kiedy pani grodu po trzech dniach wróciła, pozornie rozgniewany mąż oczekiwał jej przy bramie wejściowej. żołnierze schwycili zaskoczoną Beatę i zawlekli ją do wieży głodowej. Ponieważ na wycieczkę pojechała bez swego prawowitego małżonka, złamała obowiązujące zasady moralności. Nie, mąż nie skazał jej na śmierć głodową. Chleb i wodę dostawała przez małe okienko a drugim oknem ze swej izby patrzyła na Tatry – przyczynę swojego nieszczęścia.

CZARNA DAMA

Panowie na grodzie z rodu Thököly i cesarz nigdy się zbyt nie kochali. Imrich Thököly nawet stał na czele powstania przeciw cesarzowi. Chociaż na początku odnosił sukcesy, potem przegrał i musiał uciec do swojego sprzymierzeńcy –sułtana tureckiego. Ale jeszcze przedtem chciał zatrzymać się w rodzinnym grodzie i wziąć klejnoty, które tam były ukryte.

Służba grodu dawno uciekła. W grodzie pozostała jedynie jedna starsza kobieta – klucznica. Chodziła zgodnie ze zwyczajem w długiej czarnej sukni. Po długim poszukiwaniu i oklepywaniu ścian odnalazła pustą przestrzeń za jednym z cennych obrazów, które ozdabiały wieżę – skarbiec.

A tam znalazła to, czego szukała. Na całe życie będzie zabezpieczona! Nagle jednak kobieta zastanowiła się: to złoto i srebro będzie mogła wynieść jedynie w częściach. Gdzie go teraz schowa? Miała klucz od kapliczki. Tam w krypcie pod ziemią spoczywała młoda matka Imricha Thököly. A z tej krypty prowadził korytarz, który kończył się w ciemnych kieżmarskich lasach. Tak, tam da się skarb schować!

Młody pan dostał się do Kieżmarku, ale nie znalazł tego, co chciał. Przypuszczał jednak, kto zabrał skarb. Dlatego zdradliwą klucznicę przeklął, aby nawet po śmierci nie znalazła spokoju. I dlatego dzisiaj podczas cichych wieczorów słychać kroki na drewnianych krużgankach grodu...

ŚMIAŁY ŻOŁNIERZ

Po porażce Thököly przyjechali do Kieżmarku wojska cesarskie. Osiedli w opuszczonym grodzie, ukradli, co jeszcze się dało i zabawiali się. Jedynie wtedy się uciszyli, kiedy widzieli, jak z kapliczki wchodzi przezroczysta czarna kobieca postać. Znowu ta czarna dama!

Jeden młody żołnierz założył się, że pójdzie za Czarną Damą. I poszedł. Uświadomił sobie, że ta go prowadzi i za miasto. Czarna dama trzy razy zmieniała swą postać; w okropnego potwora, w rycerza bez głowy i trzygłowego smoka. Z każdej gardzieli mu ziajał ogniem, aż płomienie prawie dotykały śmiałka. Jezus Maria, zawołał żołnierzyk i z grozą przeżegnał się. W tej chwili zjawa znikła a rozstaju dróg stała Czarna Dama. Natarczywie patrzyła na młodzieńca, potem zrobiła nad ziemią znak krzyża i znikła.

Żołnierz popatrzył na miejsce, które przeżegnała. Ze zdziwieniem widział, jak coś opalizuje. Zaczął grzebać w ziemi a po chwili miał w rękach wielką grudę złota. Więcej nie wrócił do grodu.

Jego druhowie byli przekonani, że gdzieś zaginął. nie przypuszczali, że ich współbojownik po latach wrócił do Kieżmarku a na miejscu, gdzie odnalazł złoto, zbudował małą kapliczkę. A ta na swoim miejscu stoi do dzisiaj.

STRACONY SKARB

Kiedy gród opuścili ostatni pani, między ludźmi rozeszły się słuchy, że gdzieś schowali swoje bogactwo, Gdzie indziej by mogły być skarby, jeśli nie pod ziemią?

Już w 19. wieku znalazł się imiennik sławnej rodziny (może jego przodkowie należeli do służby lub wojska rodu Thököly a na pamiątkę zaczęli nosić imię swych panów), który kopał w pobliżu grodu, a nawet natrafił na nieznany korytarz, który prowadził w kierunku północnym, ale nic nie znalazł.

Ostatnią próbę podjęto w roku 1927. Do władz miasta Kieżmark napisał niejaki Stefan Sereghy, czechosłowacki obywatel, urodzony w Ameryce, że posiada mapę, według której jest przy ruinach grodu zakopany wielki skarb. jeśli otrzyma pozwolenie na kopanie, jest chętny oddać miastu jedną trzecią skarbu. Zgodnie z jego informacjami skarb musi znajdować w korytarzu podziemnym mniej więcej 360 kroków od starych ruin grodu. Korytarz prowadzi z ruin do tej części grodu, gdzie jest szpital. Nie jest na dużej głębokości. Nie jest trudne odnaleźć korytarz podziemny, ponieważ na rysunkach jest oznaczony punkt wyjściowy zamurowanego korytarza bocznego, prowadzącego korytarza podziemnego.

Miasto było co prawda sceptyczne, ale ponieważ miejska kasa była pusta, udzieliło zgody na wykopki. Jednak – prace z nieznanych przyczyn nie rozpoczęły się a skarb – jeśli jeszcze jakiś istnieje – cięgle ukrywa się dobrze schowany w podziemnym korytarzu, do którego do dziś nikt nie zna dostępu..

A zresztą – po co poszukiwać skarbu pod ziemią, jeśli tyle ich mamy na świetle dziennym, przed oczami – tylko ciągle nie potrafimy sobie tego uświadomić? A VÁROS TÖRTÉNELMÉBŐL

Késmárk (Kežmarok) néhány eredeti szlávlakosságú település, és a német telepesek településének

egyesítésével keletkezett. A városi jogokat 1269-ben nyerte el. Több nemzetiség kultúrájának szimbiózisa, kiváló földrajzi elhelyezkedése a Baltikumot Kelettel

összekötő kereskedelmi út mentén, valamint az állandóan gyarapodó gazdasági és politikai kiváltságok (pl. szabad halászati jog, két éves vásár joga, raktárjog, pallosjog, címerhasználati jog, stb.) elősegítették a fiatal város gyors fejlődését. A város határában, csaknem 750 éves történelme folyamán, 13 háború vonult végig. A legfurcsábbak közé tartozott a raktárjogért folytatott több mint százéves háború Lőcse városával, valamint a több mint 250 éves háború a saját várával szemben.

Ennek ellenére a város gazdaságilag sikeresen fejlődött – Késmárk bekerült a Szlovákia területén található legfontosabb városok sorába. A XV. – XIX. században a városban 40 céh dolgozott. Az oktatás és a kultúra is több százéves hagyománnyal rendelkezik. Bár az iskoláról szóló első említés az 1386 -1392 évekből származik, feltételezhető, hogy az iskola már egy századdal előbb létezett. Ebből alakult a hírneves evangélista líceum, ahol egész Közép-Európa diákjai tanultak, amelyekből nem egy lett ismert író, művész vagy tudós. A késmárki iskolához kapcsolódnak az első említések a zenei életről (XIV. század), a színházi előadásokról (1523 – 1524), az első ismert kirándulások a Magas Tátrába (XVI. század vége), amely egy része a késmárki határ része volt.

A város több mint hét évszázados történelme tükröződik az építészetében is, amelyben megtalálható minden építészeti stílus, kezdve a román korival. Késmárk egyik domináns építészeti emléke a vár.

A VÁR TÖRTÉNELMÉBŐL

SZAPOLYAI CSALÁD

Késmárk szabad királyi város volt. Az ilyen városok egyetlen hátránya az volt, hogy az uralkodó, mint egyszemélyű tulajdonos, bíró és az adóbeszedő, bármikor, bárkinek elajándékozhatta a hűséges szolgálatáért.

Az 1461 évben Mátyás király arra utasította Szapolyai Istvánt, Felső-Magyarország kapitányát, hogy a Tátra alján építessen valamilyen erődítményt. Egy évvel később a király Szapolyai Istvánnak és Imrének cenzust ajándékozott – adóbevételeket, amelyeket Késmárk városa addig a királyi kincstárba fizetett. A Szapolyaiak úgy döntöttek, hogy várat építenek közvetlenül a „Késmárkjukban”.

Az első említés a várról 1463-ból származik, két év múlva már a „castellum” (vár – erődítmény) felépült, bár a végső alakját még akkor nem nyerte el. A Késmárki vár az ú.n. városi várak közé sorolható – közvetlenül a város területén került felépítésre, hogy megvédje az esetleges ellenségek ellen. Viszont valóságban a vár nem védte a várost – a vár a város ellen harcolt. A késmárkiak nem akartak megválni a szabad királyi városi jogoktól, nem akartak Késmárkból egy egyszerű földesúri várost. A vár birtokosai viszont a városból minél nagyobb hasznot akartak húzni.

A Szapolyai család egészében barátságosan viszonyult Késmárkhoz – különböző adókról mondott le,

bővítette a városi vagyont, segített a szent Kereszt templom gótikus átépítésében (1444 – 1498) – hiszen a prosperáló városból a család is hasznot húzott.

1526-ban a törökök elleni Mohácsi ütközetben elhunyt II. Lajos magyar király. A megüresedett trónért két jelölt harcolt: Habsburg Ferdinánd és Szapolyai János, István fia. Mindkettő királlyá koronáztatta magát, mindkettő fegyverrel kívánta elnyerni a jogait a trónra. Az egész ország két táborra bomlott. 1527-ben Szapolyai, már mint uralkodó Késmárkot hívének – Battyányi Ferencnek ajándékozta, majd ennek árulását követően 1528-ban további hívének – Lasky Jeromosnak.

LASKY CSALÁD

Lasky Jeromos (1496 – 1541) lengyel nemesi családból származott. Diplomáciai szolgálatban állt. Lasky arról is ismert volt, hogy soha nem volt pénze, nemegyszer helyezte zálogba a késmárki vagyonokat, hogy pénzt kölcsönözzön a várostól. Lasky egy idő után már nem támogatta Szapolyait, átállt a nyerésre álló Ferdinánd oldalára. Késmárk városának viszont sokat segített a Lőcse elleni harcban.

Jeromos fia Albert (1536 – 1605), az apjától nem csak a vagyonát, de pénzügyi gondjait is örökölte. A prágai királyi udvarból még két angol alkimistát – John Dee és Eduard Kelley - is hívatott, hogy állítsanak elő a számára aranyat, ezüstöt és a bölcsek kövét.

Albert a megboldogult első felesége hozományát elherdálta, majd újból megházasodott a gazdag lengyel özveggyel Beata Ostrogska – Koscieleska-val, bár csaknem 20 évvel fiatalabb volt az özvegytől. Az igyekezete az idősödő asszony vagyonának megszerzésére, és az asszonytól való megszabadulásra gyorsan beteljesedett. A házasság első évében, 1565-ben Beata Tátrába indult, állítólag a férje nélkül, a Zöld-tóhoz. E kirándulás az első ismert kirándulás volt Magas Tátra történetében. Mindjárt a hazatérte után a férje erkölcstelennek nyilvánította, bebörtönözte az egyik toronyba, ahol 6 évet töltött el. Ez nem akadályozta meg abban, hogy harmadszor is megnősüljön. Beátára csak a vár új tulajdonosa, Rueber János talált rá, az asszony nemsokára meg is hal.

RUEBEL JÁNOS

Rueber János (? – 1584) Piscendorfból származott (Észak-Rajna), aki Felső-Magyarország kapitánya volt. A Késmárki várhoz Lasky Albert által jutott, aki 1571-ben 10 000 aranyat, majd még 32 000 aranyat kért kölcsön. Ilyen értékben zálogba helyezte nála a várat és Késmárk városát. Lasky az adóságot nem törlesztette időben, így a vár és a város ideiglenes tulajdonosa Rueber lett.

A vár Rueber uralma alatt 1575-ben leéget, szükségessé vált a javítása. Rueber kérte Laskyt az adóssága legalább egy részének visszafizetésére. Ez nem rendelkezett semmilyen készpénzzel, így Rueber kénytelen volt 1577-ben a várat és a várost zálogba helyezni 12 000 arany ellenében, a Betľanovcei Thurzo Szaniszló javára. Bár a pénzt határidőn belül visszafizette, de mindjárt továbbira volt szüksége zsoldosok toborzása céljából. Így 1579-ben 42 000 arany ellenében zálogosította a várost és a várat, további vagyonokkal együtt a nagyszombati Thököly Sebestyén kupec javára, aki olyan gazdagsággal bírt, hogy magának a császári udvarnak is kölcsönzött.

Mivel sem Lasky, sem Rueber nem fizették adósságaikat, 1583-ban a késmárki földesúr Thököly Sebestyén lett.

THÖKÖLY CSALÁD

A Thököly volt a legismertebb, és leghosszabb ideig hatalmon lévő uraság – a család négy nemzedéke élt a Késmárki várban 1579 és 1684 között – Sebestyén, I. István, II. István és Imre. Az uralmuk alatt élesedett ki a helyzet a vár és a város közt annyira, hogy mindennapivá váltak az utcai ütközetek, emberrablások, rablások és gyilkosságok.

Sebestyén (1540? – 1607) állítólag Temesvárról származott, Nagyszombaton telepedett le, ahol borral és lovakkal kereskedett, amivel nagy vagyont szerzett. 1572-ben köznemesi címert szerzett. Előnyös házassággal bekerült a Dóczy, Nyáry, Forgách és a Nádasdy nemes családok közé. Mivel egy ideig a törökök ellen is harcolt, 1598-ban bárói rangot szerzett.

Sebestyén halálát követően a vagyont I. István (1581 – 1651) elsőszülött fia vette át, aki annak idején már a Felső-Magyarországi királyi törvényszék ülnöke volt. De az uradalma alatt sem javult a városhoz kapcsolódó viszony.

Az ellentétek 1646 és 1651 között tetőztek. Szó volt róluk az Országgyűlésen és a császári udvaron is. Thököly kérte az uralkodót, hogy 25 000 arany ellenében adja el Késmárkot, így a vár és város közti ellentétek megszűnnének, és a város egy egyszerű földesúri várossá válna. Késmárk küldöttei viszont megpróbálkoztak a szabad királyi város elveszített jogainak visszavásárlásával, bár ezeket ténylegesen

soha nem veszítették el. Az uralkodónak először 40 000, majd még 160 000 aranyat kínáltak a szabad királyi város kiváltságai visszaszerzéséért. A Thököly által kínált 25 000 és a Késmárk városa által kínált 200 000 arany közt mégis csak különbség volt, így az uralkodó 1649 júliusában Késmárk oldalára hajlott. A város és a vár közötti szerződés 1651. április 22-én Bécsben került aláírásra, ez mint Bécsi szerződés vált ismerté.

De mindezek ellenére a helyzet nem lett nyugodt. A Thökölyk továbbra is várban maradtak, és a város ellenére cselekedtek. I. István halála után a város elleni politikát fia, II. István (1623 – 1670) folytatta, aki 1654-ben grófi rangot szerzett. Az anyja Thurzó Katalin volt – egy a Thurzó György nádor hét lánya közül. II. István a nádor halála után a Thurzó – Thököly árvai uradalom igazgatója lett, majd Árva ispánja.

Az ellenségeskedés végét a császárellenes összeesküvés jelentette, amelyben részt vett II. Thököly István is. Az Árvai vár, a császári sereg általi ostroma közben hirtelen meghalt. A hagyomány szerint az egyetlen élő fia Imre titkos földalatti folyosón lóháton szökött meg, a ló fordítva volt megpatkolva, így az üldözőit félrevezette.

A császár az összeesküvők vagyonát elkoboztatta a császári korona javára. A Késmárki vár összes berendezését állítólag 19 telirakott kocsival Bécsbe szállították a császári udvarra (bútorok, képek, gazdag könyvtár), valamint Kassára, a várkápolna harangját és oltárát pedig a lőcsei jezsuiták kapták.

II. István bátyja volt Zsigmund (1618 – 1678) – ki I. István első házasságából született. Ez elhatárolta magát az összeesküdéstől, 1672-ben letelepedett a Késmárki várban, de 1673 augusztusában a császár bebörtönöztette és elkoboztatta minden vagyonát. Csaknem egy évet töltött a börtönben. Mivel nem tudtak semmit rá bizonyítani, visszatérhetett Késmárkra, itt is érte a halál.

THÖKÖLY IMRE

Thököly Imre (1657 – 1705) a bekerített Árvai várból való szökését követően Erdélybe ment – a császárellenes felkelések fészkébe. 1678-ban ő is a magyar nemesség következő felkelésének a vezére lett és a seregével sikeresen bevonult Magyarországra. Eleinte sikeresen vonultak – elfoglalták egész Szlovákiát. Thököly, úgy mint az elődei is, szövetségre lépetett a törökökkel, kik a Habsgurgok ellen harcoltak. A törökök 1682-ben Felső-Magyarország (Szlovákia) királyává koronázták, a szultán Thökölynek elküldte a királyi hatalom jelképeit – a hűbéri koronát, királyi palástot, kardot, buzogányt és zászlót – miközben minden jelképet más-más török pasa adott át. Imre viszont királynak soha nem címezte magát – „csak” az Erdélyi fejedelem címet használta aláírásként.

Thököly csillaga sem ragyogott soká – végleg kihunyt a Bécs melletti ütközetben 1683-ban, amikor is a császár a Lengyelek segítségével leverte az egyesített kuruc – török sereget. Szepest elfoglalta a császári hadsereg, behódol Késmárk is, és hűséget eskűszik a császárnak. Bár Thököly még 1684 márciusában Késmárkon jár, már áprilisban véglegesen elfoglalják a császári katonák.

Végül Imre kénytelen meghúzódni a volt szövetségesénél, a törököknél. Feleségével és legközelebbi harcostársaival Törökországba megy, ahol Izmid városban végül meghalt. 201 és elmúltával a hamvai Késmárkra vannak áthelyezve.

RUEBEL FERDINÁND

Bár az uralkodó ígéretet tett, hogy a várat a felkelők leverése után nem ajándékozza senkinek, 1687-ben mégis eladta gróf Rueben Ferdinándnak (? – 1700), a néhai János rokonának. A vár és város közötti ellenségeskedés felújult. Rueber halálát követően, 1701-ben a város küldöttjei megkeresték az örökösöket – Rueben lányait, akik Traun és Windischgrätz grófok feleségei voltak. Fennállt ugyanis annak a veszélye, hogy a váratk valaki megveszi, és folytatódhatna az ellenségeskedés. Végül is az örökösök, a város és a császár között megegyezés született, amely alapján Késmárk városa megvásárolta a várat 80 000 rajnai aranyér. 1702. február 17-én a vár ünnepélyes keretek közt átadásra került, viszont nem egész terjedelmében. A vár utolsó épületei – a kápolna és a lovarda – a város tulajdonába csak 1720-ban került.

A VÁR ÉPÍTÉSZETI ALAKULÁSA

Az első említés a gótikus várról 1463-ból származik. A vár kettős védő fallal rendelkezett, ebből csak kis

rész maradt meg. Az egész vár fából épült gyilokjárókkal – fából épült járatokkal – van összekötve, amelyeken lőrések találhatók, fatámaszok maradványaival, amelyek a lőfegyverek rögzítésére szolgáltak.

Az 1575-ös tűzvész után a reneszánsz átépítést már Rueber János megkezdhette, ami viszont a pénzügyi gondjainak ismerete mellett nagyon valószínűtlen. Csak a Thököly család építette át a várat fényűző reneszánsz lakhellyé, épített egy barokk kápolnát is, valamint a várhoz épített lovardát is.

A vár tulajdonjogának a városra való átruházását követően, a késmárkiak a várat különböző alantos rendeltetésre használták: gabonatároló, laktanya, műhelyek, kórház. A XVIII. és XX. században többször tűzvész áldozatává vált (1741, 1787, 1865, 1901) – így megszűnt több lakószárny, és a vár „új külsőt” kapott, főleg az udvar felől. A javítása iránt nem volt érdeklődés. Csak a XIX. század második felében mutatkozott érdeklődés a vár hasznosítására múzeum céljára, de ennek megvalósítására csak a XX. század első harmadában kerülhetett sor.

A KAPUTORONY

a vár legöregebb részei közé tartozik A bejárat felett található A Thököly és Thurzó család (Thurzó Katalin volt I. István második felesége) címere, az 1628-as reneszánsz átépítésre utaló szöveggel együtt.

A torony két emelettel rendelkezik. Az első emeleten két, egyéni gótikus portállal összekötött helység található, a nagyobb háromablakosban régi festmény- és erkölcsi tanításokat tartalmazó szövegmaradványokkal 1639-ből. A kisebb helységben egyéni kandalló található – hasonló van a második emeleti három helység egyikében is. A második emelet hallját különböző festmények díszítették – ma csak ezek torzói láthatók.

A kapualjban található a Múzeum egyik alapítójának, a késmárki születésű Dr. Szelényi Oszkár (1872 – 1930) emléktáblája.

DÉLI TORNYOK:

Négyszög alakú – a Kincsestár és a félkör alakú reneszánsz – Őrtorony. A Tömlöctorony – kör alakú saroktorony – a vár legrégibb részei közé tartozik. A tornyot a XVIII.

században Harangtoronynak is nevezték – a harang a ma már nem létező tetőtérben volt található, és a veszély jelzésére szolgált. A Tömlöctorony eredetileg gótikus, hat emeletes volt és szintén tető fedte. A hagyomány szerint valamelyik helységben volt fogva tartva Lasky Beáta a vár úrnője is, aki ilyen kegyetlenül fizetett meg a Magas Tátrai kirándulásáért .

A déli tornyok alatt találhatók a déli lakószárny alapjai, amely a XVIII. században esett tűzvész áldozatává. Az egész szárny alá van pincézve.

A NYUGATI ÉS ÉSZAKI SZÁRNY

A tömlöcre kapcsolódik a nyugati lakószárny gyönyörű gótikus pincékkel, amelyeket a váruraság kínzókamrákként használt. A nyugati szárny földszintje gótikus, minden helysége bolthajtásos. Az első emelet teljesen átépítésre került – 1860-ban az egész szárny kaszárnyává lett átalakítva. A nyugati szárny kapcsolódott a ma már nem létező Alsó kapu tornyával, valamint a vár további – északi szárnyával – amely a XVIII. századi tűzvészt követően lebontásra került. A már nem létező északi szárny kapcsolódott a várkápolnára. Az északi szárny alapjai nem kerültek kijelzésre, hogy ne zavarják a Szent Erzsébet templom alapjait.

VÁRKÁPOLNA

A korabarokk várkápolna az eredetileg gótikus északkeleti szárny részének átépítésével lett létrehozva az 1657 – 1658 években Gyulaffy Mária részére, aki a legismertebb várúr – Thököly Imre – édesanyja. Mária 14 évesen lett II. István felesége, 1659-ben 22 évesen halt meg, 6 kisgyermeket hagyva maga után.

A szárny templommá való átépítéséből a bejáratnál maradt meg a fél gótikus portál, valamint az emeleten egy gótikus ablak része. Az átépítésről tartalmaz szöveget a bejárat feletti szöveg is a Thököly címerrel.

A kápolna egy hajós, a mennyezet gazdag stukkódíszítésű, festett jelenetekkel az Ó- és Újszövetségből, amelyek 1657-es keltezésűek, ismeretlen olasz (?) művészek által készítve. Az angyal és növény mintájú stukkók reneszánsz – barokk jellegűek. Ismeretlenek az oltár és a szószék festői és szobrászai is.

A várkápolna egyedi záró része egy karcsú torony, amelyen barokk napóra található, ez 1901-ben – egy további tűzvész után, beépítésre került az új hatalmas tetőbe.

AZ ÉSZAKKELETI SZÁRNY, A KELETI TORONY ÉS A KELETI SZÁRNY

Ezt az egyemeletes, eredetileg gótikus szárnyat is átépítette a Thököly család – a hagyomány szerint a vár úrnője lakta. A földszinten voltak a konyhák. Máig megmaradtak a homlokzaton és a beltérben is a reneszánsz és korabarokk ornamentális freskók torzói.

Az északkeleti szárnyban, a Szlovák nemzeti felkelés leverése után 1944. szeptemberében voltak fogva

tartva partizánok és polgári személyek is. Szintén itt volt összegyűjtve az 1942 – 1944 években a zsidószármazású lakosság. a koncentrációs táborokba való elhurcolásuk előtt. Ennek tiszteletére, 2004-ben emléktábla lett felavatva. A háború után pedig itt voltak fogva tartva a német nemzetiségű polgárok a kitelepítésük előtt.

Az északkeleti szárny a keleti őrtoronyba torkollik. A torony teteje valószínűleg a XIX. századi tűzvészeket követően volt alakítva, akkor lettek kialakítva a kulcs alakú lőrések.

Az északkeleti szárny kapcsolódott a keleti szárnyra is, de ennek létezésére csak a magasított alapok és várfal ablakaiban található latin szövegmaradványok utalnak XVI. század végéről, amelyek dr.Luther Mártonról, ás más reformátorokról szólnak. A szárny a XVIII. században leégett, és többé nem került felújításra.

A VÁRUDVART

a már nem létező épületszárnyak határolják, valamint a szász Szent Erzsébet templom alapjai, a hozzátartozó épületekkel együtt, amely a vár építésekor került megsemmisítésre. A templom alapjait csak az 1964-ben végzett régészeti kutatások tárták fel, ugyanúgy, mint a vár épületszárnyainak alapjait, valamint a nagytemetőt a templom mellett.

A várudvaron a várkápolna mellett, a SZNF leverése után húsz ismert és ismeretlen partizán, valamint civil polgárok lettek kivégezve – e helyen az eredeti emlékmű, a Köszönet szoborral lett helyettesítve, amelynek alkotója Ludwik Korkoš.

LOVARDA

A vár melléképülete – az ú.n. lovarda – a XVII. század első felében lett létesítve, a Thököly családnak köszönhetően. Az épület barokk stílusú, kétszintű, nem alápincézett, hogy ne kerüljön bele víz, a mindjárt a vár mögött elhelyezkedő halastavakból.

A lovarda földszintjén fennmaradt az a csarnok, amelyben a lovak voltak elhelyezve. A csarnok mennyezetén gazdag stukkódíszítés található, sőt fennmaradtak fekete márványra hasonlító (bazalt?) kővályúk is. Genersich Krisztián történész leírása alapján, az istállóban nagy tükrök is el voltak helyezve, ezzel növelve a lovak harci bátorságát.

A lovarda az uraság távozása után különböző célokra volt használva – volt itt kórház, a sóhivatal részlege, börtön, sőt szegényház is. Jelenleg itt a múzeum irodahelységei találhatók.

KÉSMÁRKI MÚZEUM Múzeum létesítésére irányuló kezdeményezések Késmárkon a XIX. század második felére nyúlnak

vissza. Akkor, 1973-ban jött létre a Magyar Kárpáti egylet – az első turisztikai és természetvédő egylet Magyarországon. Ennek egyik célja, saját múzeum létrehozása volt. A múzeum jövőbeni helyének a Késmárki vár volt kiválasztva. Csakhogy ez, az utolsó tulajdonosok távozásával pusztulásnak indult, a vár eredeti berendezésből nem maradt meg semmi, és a tűzvészek miatt a vár több része lebontásra került. Ezen túl sok különböző célra volt használva, amelyek ezt többé-kevésbé megrongálták. A városnak a vár javítására pénze nem volt.

További kezdeményezések a múzeum alapítására ismét az I. világháború előtt, és után jelentek meg, ennek legnagyobb propagátora a késmárki születésű orvos, dr. Szelényi Oszkár volt. Végül a város közgyűlése 1926. december 28-án hagyta jóvá a múzeum alapítását. A vár egy részének javítása, és több egyéb viszontagság után, végül 1931 május 31-én a múzeum megnyílt a vár toronykapujában. Társadalomtudományi jellegű gyűjtemények kerültek elhelyezésre, amelyek a város és környezete életét dokumentálták.

A múzeum sikeres fejlődését a II. világháború lassította, 1943-ban a tárlatokat bezárták, amelyeket csak 1947. augusztus 3-án nyitottak meg újra. Az 50-nes évek elején a múzeumban összesen 9 helység volt látogatható: ezek társadalomtudományi tárlatokat tartalmaztak (céhek és mesterségek, lakás belterek, érmegyűjtemény, képzőművészet, a helyi lövészeti egylet emlékei, néprajz, stb.), valamint természettudományi tárlatokat is (kőzettani, állattani, stb.). A tárlatok tartalma, gyakorlatilag a további 20 évre változatlan maradt.

A vár helységei minél tovább, annál rosszabb állapotba kerültek, nagyjavításra volt szükség, amely 1962 – 1985 években került megvalósításra, 22 millió korona értékben. A javítás után a múzeum használatába került az egész vár a pincehelységek kivételével, amelyek éttermi célokra szolgáltak.

A múzeum további épületekkel bővült: jelenleg két polgári házzal, a várral és ennek melléképületeivel rendelkezik. A várban a következő tárlatok vannak elhelyezve: Késmárk és környéke őskori és középkori települései, a Thököly családnak szentelt tárlat, Céhek és mesterségek, Városházi terem, Történelmi fegyverek, Lövész egylet, Szepesi orvosok és patikusok egylete, MUDr. V Alexander élete és műve - a Magyar röntgenológia úttörője, Kilátótorony, Késmárk történelme a XIX. század közepétől, Történelmi arcképek a múzeum gyűjteményéből, Várkápolna és a Késmárk és a Tátra tárlat.

A vár melléképületében. a valamikori lovardában kerültek elhelyezésre az irodahelységek, foto laboratórium, kézikönyvtár és a szociális helységek. A Főtér 55 sz. alatti polgári házban került elhelyezésre 1994-ben a Polgári lakáskultúra a Szepesen tárlat. A Dr. Vojtech Alexander u. 11 sz. polgári házban alkalmi kiállítások kerülnek megrendezésre.

MONDÁKBÓL …

Minden várról létezik több, hasonló monda. A Késmárkiról is – található benne fehér és fekete asszony,

a földalatti titkos folyosókban kincsek rejtőznek, az uradalomnak szerencsétlen, be nem teljesedett szerelmük van, más uradalmak befalaztatják feleségüket vagy lányukat, mások lóháton menekülnek az ellenségek elől, amelyekkel az ablakból ugranak ki, átugorják a vár sáncát, és távol az erdőben menekülnek meg. A Késmárki várról szóló mondákat Genersich Krisztián, Fridrich Scholcz, Alfréd Grosz, Ľudovít Janota, Nora Baráthová jelentettek meg.

APÁCA

Hajdanán a vár helyén apácazárda állott. Nem messze egy dombtetőn terült el a Szent Mihály település, ahol a domb alatt elhaladó, a Baltikumot Kelettel összekötő kereskedelmi út őrzői laktak. Az egész vidék békében és nyugalomban élt, míg nem jelentek meg a Tatárok. Menekültek az apácák és a harcosok is. Csak a főnővér és a harcosok parancsnoka döntöttek úgy, hogy maradnak. A Szent Mihály templom tornyában rejtőztek el.

De a Tatárok itt is rájuk találtak. Amikor feljutottak a toronyba, rendkívüli látványban lett részük - a harcos az apácát a karjaiban tartotta, és mellettük ált a harcos lova is. A tatárok szórakoztak ezen, így életben hagyták őket. Az apáca ráeszmélt, hogy megszegte a tisztasági esküjét, így többet a zárdába már nem térhet vissza.

Az elpusztított zárda alapjaira az új lakosok egy nagy templomot építettek. Az utódaik meglepetten látták éjszakánként, hogy a templom körül fehérbe öltözött alak sétál. Úgy gondolták, hogy ez a valamikori főnővér, aki keresi az elvesztett zárdát.

LASKY SZERELEM NÉLKÜL

Lasky Berci hosszú útról tért haza. Négy évig volt távol, kíváncsi volt minden újságra. Mindenekelőtt az érdekelte, mit csinál Anna, a Richnyói vár urának lánya. Örök szerelmet fogadtak egymásnak. De Berci apja közli a fiával: Anna a közeljövőben férjhez megy.

Berci elindul Richnyó felé, találkozik régi szerelmével. A lány esküszik, hogy a házasságra szülei kényszerítik. Berci ezt nem hiszi. A szerencsétlen Anna a folyóba veti magát. Hiába veti magát Berci és szolgái a vízbe, Annát már nem találják. A szerencsétlen Berci hazatér, de sokáig nem bírja Késmárkon, ismét indul a világba, hogy elfelejtse halott szerelmét.

HOGYAN FIZETETT RÁ MERÉSZSÉGÉRE A BÁTOR NŐ

Lasky Albert megnősült. A városlakók nem is csodálkoztak, hogy a várúr 20 évvel idősebb feleséget választott magának. Abban az időben az emberek nem szerelemből, hanem a vagyon miatt házasodtak. És a fiatalúrnak annyira szüksége volt pénzre!

Albert az útjai során hallott a gazdag lengyel özvegyről – Beátáról. Gondolkodott, felkereste és elpanaszolta szenvedéseit… Beátának a korához képest lehetett volna már esze, de a fiú elbűvölte. Belegyezett a házasságra tett ajánlatába is.

Amikor Késmárk felé közeledtek, meglátta Tátrát. Első pillanattól elvarázsolta. Úgy döntött ellátogat oda. De Albert soha nem ért rá, állandóan az alkímiával foglalkozott, így egyedül indult a hegyekbe a késmárki polgárokkal.

Albertnek jól jött a felesége kirándulása. Amikor a vár úrnője három nap múlva hazaérkezett, a haragját

színlelő férj már a várkapunál várta. A katonák elfogták a meglepett Beátát, és vitték a tömlöcbe. Mivel a férje nélkül ment kirándulni, megsértette az akkori szigorú erkölcsi elveket. Nem, a férj nem ítélte éhhalálra. Vizet és kenyeret kapott egy kis ablakon, a szobája másik ablakán pedig nézhette Tátra látképét – a szerencsétlensége okát.

FEKETE ASSZONY

A Thököly család várurai és a császár soha nem szerették túlságosan egymást. Thököly Imre a császárellenes felkélés élére is ált. Bár az elején sikerrel járt, végül veszített, és a védelmezőjéhez – a török szultánhoz menekült. Azelőtt még meg akart állni a szülőhelyén Késmárkon, hogy magához vegye az ott rejtegetett értékeket.

A vár szolgái ekkor már régen szétszéledtek. A várban csak egyetlen idősebb asszony maradt: a kulcsárasszony. Az akkori szokás szerint hosszú fekete ruhába öltözött. Hosszú keresgélés és a falak kopogtatása után, talált a kincstárt díszítő szép kép mögött a falban egy üreget. Ebben megtalálta, amit keresett. Az egész életére elég a kincs!

A nő meghökkent, mivel az aranyat és az ezüstöt csak részletekben csempészheti ki a várból. Addig is hová rejtse? Volt kulcsa a várkápolnától is. Ott a földalatti kriptában pihent Thököly Imre ifjú édesanyja. E kriptából indult egy titkos alagút, amely a sűrű késmárki erdőkben torkollott. Igen, ott lehet a kincset elrejteni.

A fiatalúr mégis eljutott Késmárkra, de amit keresett, azt már nem találta. Viszont sejtette, hová lett a kincs. De mást nem tudott tenni, csak elátkozta az áruló kulcsárasszonyt, hogy halála után se leljen nyugalmat. Így ma is, csendes estéken lépéseket hallani a vár fa gyilokjáróin… BÁTOR KATONA

Thököly vereségét követően császári katonák szállták meg Késmárkot. Az elhagyott várban telepedtek le, elloptak amit még lehetett, és szórakoztak. Csak akkor csendesedtek el, amikor a kápolnából látták kijönni az áttetsző fekete női alakot. Megint az a fekete asszony!

Az egyik fiatal katona fogadást kötött, hogy egyszer követni fogja a fekete asszonyt. Így is cselekedett. Azon vette észre magát, hogy ez kivezeti a városból. A fekete asszony háromszor átváltozott: félelmetes szörnnyé, fej nélküli vitézzé és háromfejű sárkánnyá. Minden pofájából tüzet okádott, és már majdnem érintette a bátor katonát. Jézusmária, kiáltott fel a kiskatona, és rémületében keresztet vetett. Abban a pillanatban a rémkép eltűnt, és pontosan a keresztúton ált a fekete asszony. Figyelte a fiút, majd a föld felett keresztet vetett és eltűnt.

A katona megnézte azt a helyet, ahol a fekete asszony a keresztet vetette. Ámulattal látta, hogy ott valami enyhén világít. Túrni kezdett a földben, és kis idő múlva egy jó nagy aranyrögöt talált. A várba többet nem tért vissza.

A bajtársai meggyőződése szerint, valahol meghalt. Nem sejtették, hogy a bajtársuk évek multával visszatért Késmárkra, és azon a helyen, ahol a kincset találta, egy kis kápolnát épített. Az még mindig a helyén áll.

AZ ELVESZETT KINCS

Amikor a várat elhagyták az utolsó uradalmak is, az emberek közt elterjedt a hír, hogy valahol elrejtették a kincsüket. Hol máshol lehetne a kincs, mint a föld alatt.

Már a XIX. században megjelent a híres család névrokona (lehet hogy az elődjei a Thököly család cselédségéből, vagy hadseregéből származtak, és elkezdték viselni az uradalom nevét), aki vár szomszédságában kutatott, talált is egy északnak vezető ismeretlen folyosót, de egyebet nem talált.

Az utolsó kísérlet 1927-ben kezdődött. Késmárk város elöljáróságára levelet küldött valamilyen Sereghy István, Amerikában született csehszlovák állampolgár, hogy birtokában van egy tervrajz, amely alapján a vár romjai közelében nagy kincs van elrejtve. Hajlandó e kincset felkutatni és a városnak szolgáltatni ennek harmadát, ha kutatási engedélyt kap. A magyarázata szerint a kincs egy földalatti folyosóban van elrejtve, körülbelül 360 lépésre az öreg vár romjaitól. A folyosó a romokból vezet a vár azon részéhez, ahol kórház van elhelyezve. Nincs mélyen. Nem nehéz meglelni a földalatti folyosót, mivel a tervrajzban be van jelölve a befalazott oldalfolyosó kiindulópontja a földalatti folyosóban.

Bár a város szkeptikus volt, de a város kasszája üres volt, így megadta a kutatási engedélyt. Viszont a munka ismeretlen okokból meg sem kezdődött, a kincs, ha egyáltalán létezik még mindig jól el van rejtve a földalatti folyosóban, amelybe senki sem ismeri a bejáratot.

Elvégre - minek is keresni a kincseket a föld alatt, ha annyit találhatunk a napfényben is, csak ezt még nem tudjuk mindig tudatosítjuk.

VYDALO MÚZEUM V KEŽMARKU rok 2004 kniha vyšla s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR ISBN 80-969273-9-6