fulmaya

Dorota NvotováZnáma herečka

a speváčka žije striedavona Slovensku a v Nepále.

Doma nakrúca filmy a koncertuje,

v Káthmandu sa staráo turistov a deti

v sirotinci.Túto knihu písala

na púšti, na ľadovcoch,na pláži, v džungli,

v chatrčiach, v dreveniciach, v garáži,

v hoteloch a v nemocni ciach.Najviac ju písala

dušou – subjektívnea surovo.

Osobný cestopis mladej herečkya speváčky. O vášni, ktorá ju ženiez jednej krajiny do druhej, o nutkanívyskúšať si extrémy v himalájskychvrchoch aj v osobných vzťahoch,o potrebe pomáhať tým najbezbran-nejším. „Úkaz“ zvaný Dorka Nvotovás nepálskym menom Fulmaya hovorío sebe s vražednou úprimnosťou.

Južná Amerika, no hlavne India, Srí Lanka a Nepál – to všetkomá Dorka precestované. Na dlhé výpravy ďaleko od tradičných turis-tických miest chodievala so svojímmanželom Whiskym, po rozvodes ním sa Nepál stal pre ňu druhýmdomovom, kde trávi väčšiu časťroka. Dorka pochodila sama len so šerpom najťažšie trasy v okolí Himalájí, robí sprievodkyňu turistom, pomáha miestnym sirotincom...

V tejto knihe nenájdete nič o jej hereckej či speváckej kariére,nič o slovenskom šoubiznise. Objavíte však v nej ozajstného človeka, ktorý kašle na výdobytky civilizácie aj takzvané konvencie. Objavíte Fulmayu.

Foto

: Bo

lesl

av B

ošk

a

PRESS

PRESS

fulmaya_obalka:Layout 1 18.4.2011 20:56

ISBN 978-80-89452-30-9

For Jonny.

fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37

S K A LY, S L Z Y, Z M ÄT O K

��

Sham aj celá moja goanská rodina boli prekvapení, že ma vi-dia samu bez Whiskyho. Pravdivo som Shamovi všetko vy-svetlila. Nechápal, ale prijal. Ako vlastne oni môžu také niečopochopiť? Veď si na svadbe prvýkrát vidia svojich partnerov!

Ubytovali ma hneď v prednej chatke, čo som ocenila, inakby som sa bála byť v noci sama. Takto som aspoň bola blízkokuchyne, kde spali chlapci kuchári. Dorazila som v noci, a taksom si ešte nestihla uvedomiť, kde som, čo som. Keď som potom vyšla ráno z chatky a predo mnou bol Indický oceán, povedala som si, že to nebude až také zlé. Veď niečo sa stať mu-sí. Nemôžem žiť v takejto neistote večne. V reštaurácii sedelchlap s najkrajšou hruďou na svete. Možno preto som ho užnikdy nevidela bez trička. Až potom, keď som zdvihla zrak,som si všimla jeho pekné modré oči. Sham ma predstavil – jeto rovnako ako ja dlhoročný návštevník Jonny. Ešte raz somhodila očko na jeho hruď a radšej sa ponáhľala pustiť si iPodcez repráky. Upokojila som sa, až keď som poslala Berniemumail, že ho budem čakať. Od toho momentu som mala každýdeň prácu – ísť počas západu na skaly a čakať a dúfať. Staráhipíčka Judi, ktorú som stretla hneď v prvý deň, si myslela, žesom šiši a mala by som sa vysrať na človeka, ktorý má aj takfrajerku. Lenže Judi to nechápe. Nikto to nemôže pochopiť.Čo mám robiť, keď všade vidím jeho oči? To sa mám tváriť, žeich nevidím?

Na skalách sa nič nezmenilo, až na to, že ich objavilo omno-ho viac ľudí. Našťastie naše malé nekomerčné miestečko,

� 225 �

FULMAYA

fulmaya:Layout 1 18.4.2011 15:37 Page 225

ktoré nemá výhľad, ale má úžasný bazénik priamo pod no-som, sa nepáči nikomu inému len mne a Berniemu. Tak. A za-čína sa čakanie. Viem to vôbec? Veď ja som nikdy nečakala.Všetko, čo som vždy chcela, som si hneď zobrala. Pustila somsi do slúchadiel Robbieho Williamsa a jeho srdcervúcu LoveSomebody, čo som nemala robiť. Chytila som strašný hysáka skoro som skočila zo skaly. Takto to nepôjde. Budem semmusieť chodiť bez muziky. Hneď sa mi vybavilo, ako sombola sedemnásťročná v Tatrách na protiastmatickom liečení.Bolo to krátko po otcovej smrti, asi mesiac. Zobrala som sidisk men (ešte neboli iPody) a púšťala si v lese jeho Za dedi-nou. A zrazu mi to jeblo a podrezala som si žily. Aby som to-muto predišla, uzamkla som iPod v chatke. Muzika vie prostestrašne vyburcovať k činom. Trvalo to asi tri dni, kým somprestala plakať. Bernie mi �inálne odpísal, že si ide kúpiť le-tenku do Goy. Že príde. Lenže... príde ako kamarát, len zistiť,čo sa to vlastne deje – A FRAJERKE NIČ NEPOVIE!!!

Tak a teraz sa ukáž, cica. Teraz ukáž, či si ozaj taká čestnáa čistá. Len mu pekne napíš, že to sa nesmie! Len mu napíš.Že to je zlá karma, že také veci sa nerobia. Pošli ho do piče,veď ty nechceš nečestného chlapa.

Lenže to by som nebola ja. Nie, kým nemám náhradu. A taksom sa hneď v ten deň zaľúbila. Nie do Jonnyho s peknou hru-ďou (čo bola hrozná chyba), ale do kučeravého blonďáka Pat -ricka, ktorý sa odkiaľsi priplichtil do našej reštiky. Bol zlatýa smiešny a ja som bola sama. A keďže ja sa neviem tak akoiné zaľúbiť iba telom, zaľúbila som sa aj srdcom. Klamalasom sa ešte asi týždeň, že to je iba o sexe, ale sama som ve-dela, že som pobláznená. Dokonca som ho zobrala na skaly.A tam ma prvýkrát pomiloval. Rovno na útese. A ja som sa

� 226 �

Dorota Nvotová


nechala. Ale pochopte – pol roka bez sexu je dosť. Skoro smesa dole zjebali (doslova). Tričko mám celé potrhané od ostrýchkameňov. A v tom momente som sama tak strašne klesla vosvojich očiach, že sa mi znova vrátila moja chronická depresia.Napísala som Berniemu, nech nechodí. Áno, dobre čítate. Po-slala som ho het. Trhalo mi srdce, ale spravila som to. Napí-sala som mu, že mám iného. Že ho ľúbim iba telom, a stálemyslím na neho, ale nechcem miešať karty ešte viac. Ne-chcem, aby klamal frajerku a išiel za mnou. Tak. Odoslané,nezvratné. A viete, čo mi odpísal??? Ha! Že som veľmi šľa-chetná a čestná osoba a že si ma preto váži a že mám pravdu,bude to tak lepšie... sračka.

Nuž sa teda veci majú takto. Vyzerá to, že chodím s Pat -rickom (aj keď musím hneď na úvod priznať, že je divný jakhovado), a snažím sa zabudnúť a nemyslieť na Bernieho.Snažím sa nemyslieť všeobecne. Hulím trávu každý deň a za-bíjam zvyšky duše, čo bola dieťaťom. Každý deň stretávamAngličana Jonnyho s peknou hruďou a pozrieme sa na seba,on má krásne oči a krásny úsmev. Sme členmi jednej indickejrodiny. Vlastne brat a sestra. Takže si zakazujem akékoľvekiné myšlienky.

PAT R I C K A D O K T O R – V Z ŤA H O T E L E KO N T R A

V Z ŤA H O D U Š I

��

Bola som slabá a opustená a teraz si to musím odsrať. S Pat -rickom mi je dobre vtedy, keď je jemu dobre. Keď má svoje

� 227 �

FULMAYA


dni, je to horor. Zmizne z povrchu zemského. A keď ho náj-dem, má démonické oči. A hovorí nezmysly. A potom mu tostrihne a má zo tri dobré dni. A všetko je v poriadku a sme-jeme sa a hlavne šukáme, lebo to je popravde to, o čom tenvzťah v skutočnosti je. Chápete, že má dvadsaťsedem rokova ja som jeho prvá frajerka? Veď to už dáva nejaké indície.Lenže nie mne. Nie osobe, ktorá sa bojí byť sama. Nie osobe,ktorá sa snaží vytrieskať zo všetkého maximum, aj z chlapa,ktorý to evidentne nemá v hlave v poriadku. Našťastie, potýždni tohto zvláštneho vzťahu-nevzťahu prichádza na scénuDoktor, presne tak, ako sľúbil. A čuduje sa, že som tak rýchlovhupla do vzťahu. Patrick mu evidentne nesedí, a tak sa sna-žím občas ísť s Doktorom niekam sama, kajakovať a tak. Dok-tor sa tiež zaľúbil. Kým bol v Austrálii, jeho dcéra ho zozná-mila s krásnou a charizmatickou ženou v jeho veku. A tak ce lýčas počúvam iba o tejto osobe. Aká je krásna, aká je úžasná,dobrá a zábavná. Ako je to to, čo hľadal celé tie roky.

„Čo tu, preboha, potom robíš?“ pýtam sa ho nervózne, pre- tože ja o Patrickovi nemôžem povedať to, čo on tvrdí o svojejláske. Veď mi ešte ani raz nepovedal, že ma ľúbi. A skoro podvoch týždňoch by sa to už patrilo – alebo nech ma potomnechá tak... ale neistota je hnusná.

„Sľúbil som ti predsa, že prídem,“ povie Doktor a ja viem,že to myslí vážne. Že mu fakt na mne záleží. A to mi vhrkneslzy do očí. Našťastie ich nevidno, lebo kajakujeme a celýksicht mám mokrý a slaný. Vybaví sa mi, ako sme sa lúčiliv Káthmandu. Vtedy sa Doktor na mňa zadíval a povedal:

„Obaja vieme, že keby bol ten rozdiel aspoň o desať rokovmenší, bolo by to inak...“

A ja som mu povedala:

� 228 �

Dorota Nvotová


„Hej, ja viem, Doktor.“ A teraz, keď sa spolu kajakujeme,uvedomujem si, aká je to škoda, že ten rozdiel nie je menší.Nie že by som mala niečo proti veľkým vekovým rozdielomvo vzťahoch, veď dvadsaťpäť a šesťdesiat nie je zas až tak ve-ľa, ale toto už bolo pre mňa za hranicou fyzickej príťažlivosti.A navyše bojovať s drogami sa mi už nechce, a skôr či neskôrby sme s tým bojovať museli. A tak Doktor ostáva pozorova-teľom a akýmsi otcom – ochrannou rukou, ktorú úplne jasnecítim. Takto uprostred oceánu.

V G A R Á Ž I

��

Ráno. Cez malé zamrežované okienko s rozmermi asi 10 × 30centi mi prenikajú prvé ranné lúče. Autá z ostatných garážívo dvore o ôsmej štartujú svoje motory a ponáhľajú sa do prá-ce. Búchajú dvere, smrdia výfuky, rodičia nakladajú otrávenéa rozospaté deti a vezú ich do školy. Deti z neďalekej škôlkyo deviatej vybehnú na dvor a robia desný hluk. To už je po-sledná kvapka a ja vyliezam zo svojho himalájskeho spacákaa zapínam rýchlovarnú kanvicu. Prvá cigaretka pred gará-žou a ranné správy v rádiu. To už vysielam svojho Angličana,ktorý im aj tak nerozumie, do neďalekej pekárne po čerstvépečivo. Neopisujem cestovateľský zážitok, ale svoj život v hlav-nom meste Slovenska. Myslím, že to celé nejako súvisí s mojímdetským snom bývať v maringotke alebo v karavane alebobyť súčasťou cirkusu či vandrovať s kolotočármi. Malý útulnýpriestor. Dočasnosť. Pamätám si, ako som ešte v Trnave, kdesom vyrastala, závidela Cigánom, ktorí bývali v maringotke

� 229 �

FULMAYA


a na trávniku pred ňou mali poníka. A robili si oheň. Hneď bysom menila trojizbový byt za takú parádu. Pocit provizór-nosti dáva voľnosť. Osemnásta sťahovačka je za mnou. A tonerátam svoje indické a nepálske domovy a presuny. Pri ta-komto presúvacom tempe sa človek naučí nenavyknúť si napriestor a hľadá si domov sám v sebe. Túžbu po malom mies-tečku, kde sa cítim doma, však v sebe neupriem. Veci sommala na troch miestach, zväzok mojich kľúčov v kabelke mizačal svojou váhou kriviť chrbticu a pri pomyslení, že ani najednom z tých miest nebývam, som sa už musela smiať. Čo jeto vlastne ten domov? Zrátala som si, že minulý rok som strá-vila v Bratislave prerušovaným spôsobom štyri mesiace a ten-to rok to bude ešte menej. Prenajímať si byt za takých okol-ností nemá vôbec žiadny zmysel. Ale napriek tomu som po-trebovala centrálne skladisko, miesto, kde budú moje vecipokope. A tak som si prenajala garáž. Za rohom od maminhobytu, miesta, kde sa prechodne zdržiavam. Nasťahovala somsi tam svoje haraburdy a vykladajúc ich do poličiek, nezapre lasom sa a namiesto skladiska som si z garáže urobila byt. Da-la som si tam sedačku, hudbu, povykladala medvedíky, pove-šala obrázky… a už som neodišla. Mama a iní zodpovední ľu-dia si myslia, že mi šibe, a tých zvyšných päť percent síce ten-to pravdivý fakt nepopiera, ale napriek tomu mi rozumejú,a možno tak trochu mi aj moju voľnosť závidia. Nemám nakrku hypotéku a netrápi ma päťstoeurový nájom za garsón kuna sídlisku. Bývam v centre, mám všetko, čo potrebujem, zapár drobných mesačne, a síce to znie divne, že Nvotová bývav garáži, v skutočnosti to však nie je žiadna ponižujúca ka-tastrofa. Keď sa moji blízki dozvedeli, kde bývam, začali mivyvolávať, že majú voľnú izbu v byte, kde by som mohla aj

� 230 �

Dorota Nvotová


s priateľom byť. Bolo veľmi ťažké vysvetliť im, že ja nemusím,ja chcem bývať v garáži. Nezaoberám sa nočným pokojoma denný nepokoj a stres ma na tomto čarovnom mieste tiežobchádzajú. Ako herečke a mediálne známej tváričke je mivyčítané, že fajčím zásadne iba štartky, nakupujem v seká-čoch, žúrujem v tretej cenovej a ako zlatý klinec, že bývamv garáži. Mama mi po príchode domov opäť zopakovala zo-znam vecí, ktoré sa nepatria, na čele s garážou. (Vraj sa jejostatní umelci pýtajú, prečo ma neprichýli u seba. Milí umel-ci, mne je v garáži dobre a to je jediný dôvod, prečo tam bý-vam. Mama by ma rada prichýlila, ale na to som ja príliš od-chýlená od normálneho spôsobu života.) A tak som z Nepáludošla domov, odomkla veľké zelené dvere na mojej garážia zaparkovala som sa. Posadila som sa na starú socialistickúsedačku, zaliala si čaj a uvedomila si, že sa čoraz viac vraciamk tomu detskému salámistickému syndrómu. Bolo by mi vlast-ne dobre, jediným mojím problémom je Patrick. Má úplnejasnú mániodepresívnu poruchu, a to úplne bez debaty. Veďon má normálne dve osobnosti, ktoré sa stále striedajú. Tájedna ma miluje a tá druhá nenávidí. Tá jedna sa teší zo svoj-ho prvého vzťahu a tá druhá nie. A tieto dve sa striedajúv jednom kuse, s periodicitou asi tri dni. Nakoniec vyhrávajúobe – ideme síce spolu na Slovensko, ale, žiaľ, v momente,keď má moc tá záhadná časť Patricka. Zoznamujem ho s ro-dinou, s kamarátmi a snažím sa. Fakt sa snažím. Patrick saokrem mojej mamy zdá všetkým divný. Mame sa nezdá divnýasi preto, že mu nerozumie ani slovo. Bývame spolu v garážia plačeme. Hádame sa, smejeme sa. Dokedy sa to dá vydržať?Po dvoch týždňoch na Slovensku mi zavolá Bernie. Vybeh-nem von z reštiky, kde práve s Patrickom sedíme, a srdce

� 231 �

FULMAYA


mám v krku. Voláme spolu asi dvadsať minút. Chýbame sia povieme si to. On povie I love you a ja jemu nie, lebo mi topríde pritiahnuté za vlasy, ale cítim, čo cítim, a bojím sa toho.Pominie vôbec niekedy tento strašiak menom Bernie? Veďuž je to vyše roka! Vrátim sa do reštaurácie a Patrick sedí sosklonenou hlavou.

„Povedal ti, že ťa miluje?“ pýta sa ma. No aspoňže žiarli. Ajto je prejav náklonnosti.

„Hej.“„A ja ti to vôbec nehovorím.“„Ja viem. Povedal si mi to raz. Ale ty za to nemôžeš, ty si

šiši.“ Patrickovi sa páči slovo šiši. Volám ho už iba tak.„Ale ja ťa tiež milujem.“Teším sa, že to povedal. Teším sa rozumom a egom, nie

srdcom. Keď mi to povie Bernie, teším sa srdcom, ale všet-kým iným to popieram. Tak čo mám robiť?

Patrick si celý čas píše denník. Každý deň. Odolávam, aleviem, že jedného dňa neodolám. Ten deň nastane, keď smena chalupe v horách iba my dvaja a ja mám v noci nočnú mo-ru, že ma Patrick dobodal na smrť nožom. Taký ten sen, keďcítite fyzickú bolesť úplne ako zaživa. Zobudím sa uprostrednoci roztrasená a uplakaná v úplnom šoku a idem sa k nemupritúliť. Patrick má otvorené oči a pozerá do stropu. Vôbec manechce pritúliť ani utešiť. Všetko mu rozpoviem a on sa namňa pozrie tým démonickým pohľadom a povie:

„Čo ty vieš, čo sa raz môže stať.“Chápete to? Premkol ma ešte väčší strach ako v tom sne.

Štípem sa do ruky, ale dobre viem, že to nie je sen. On to faktpovedal. Zapálim sviečku a zrak mi padne na veľký kuchyn-ský nôž, ktorý je hneď po jeho ľavici. Pripravený.

� 232 �

Dorota Nvotová


(Nepripravila som ho tam náhodou ja ako obranu protimedveďom...?)

Chytím úplnú haluz, že ma chce zabiť, a do rána bdiems otvorenými očami po jeho boku. Bojím sa pohnúť. Aj on sabojí pohnúť. Keď ráno vyjde von rúbať drevo, okamžite otvo-rím jeho denník. Môžete si o mne myslieť, čo chcete, ja viem,že sa to nemá. Ale toto bola výnimka.

A zisťujem len to, čo viem. Že je divný a že mu šibe. Okreminého sa dočítam, že by sa rád vyspal s mojou kamarátkouDianou a že má často sexuálne predstavy o mojich kamoš -kách.

Bože, do čoho som sa to zamotala?Keďže Patrick sa neukázal doma v Anglicku už dva roky,

využil svoju prítomnosť v Európe a odbehol na týždeň do-mov za rodičmi. Zavolal mi počas toho týždňa iba dvakrát –so slovami, že je to drahé (jeho rodičia sú milionári...).

Z Anglicka sa vrátil vo svojej temnej fáze. A hneď na úvodmi povedal, že sa zaľúbil do svojej dávnej prvej lásky a ženevie, čo má robiť.

Plačem, ale viem, že si to zaslúžim. Veď ma ešte nikdy ni -kto neopustil. Vždy som len ja ubližovala. Tak už bolo načase.V ten istý večer ideme na premiéru môjho �ilmu. Predstiera-me, že sme spolu, a bozkávame sa pred kamerami. Ja chodímkaždých desať minút na záchod plakať. Zakaždým sa celápremaľujem a vraciam sa späť na recepciu. Na tvári sa mi ko-pí omietka, čo má zakrývať rozmazané čierne �ľaky pod oča-mi. Urobím dvadsať rozhovorov a Patrick sa škerí od uchak uchu. Vychutnáva si, keď trpím kvôli nemu.

Aj keď som bola presvedčená, že sme rozídení, akosi k to-mu nedošlo. Proste nikto nepovedal slovo koniec, a tak sme

� 233 �

FULMAYA


spolu naďalej boli v garáži, ja s nočnými morami a Patrick sosvojou schízou. Obaja sme vedeli, že je to celé na piču, ale ni -kto nemal síl niečo urobiť.

Patrick sa zapáčil maminmu frajerovi, ktorý práve točilvojnový �ilm, a obsadil ho do malej úlohy – má hrať ruské hopartizána. A tak Patrick odchádza do Terchovej točiť a ja sizačnem baliť kufre do Nepálu. Idem sa tam usadiť. Bez sran-dy. Patrick súhlasí a tvrdí, že keď dotočí, príde za mnou. Ne-rozchádzame sa. Dôkazom je jeho spiatočná letenka do Káth-mandu, iba o desať dní neskôr ako moja. Posledný deň plače-me, lebo všetko tušíme. Ja plačem aj celý let. Plačem úplnenekontrolovateľne, aby som už nemusela plakať, keď budemv zasľúbenej zemi. Letuška ma utešuje a ja neviem prestať.Skúšam aj diazepam, ale nefunguje. Proste to všetko musíísť von. A nech to ide von teraz. Nech začnem nanovo. Peknena čistý papier.

� 234 �

Dorota Nvotová


Nový život

��

Cestou do Dohy to naozaj vyšlo všetko von. Vystúpila somz lietadla, ovalil ma ten ich púštny vzduch a bolo po všet-kom. Nový život sa začína tu. Letisko v Dohe je pre mňa užniečím ako zastávka električky v Bratislave. Vždy tadiaľ pre-chádzam. Križovatka pre celú Áziu. Bohatí Arabi a Arabky,zahalení od hlavy po päty v čiernom, dole v duty free shope,ktorý pokrýva väčšinu plochy letiska, nakupujú diamanty.Do toho sa tam náhodne pripletú českí dovolenkári cestou nanejaký prímorský zájazd. Veľa Japoncov a Kórejčanov vyse-dáva v bufetoch s laptopmi. Sú tu aj černosi z Afriky v dlhýchšatách a so smiešnymi čiapočkami. Aj oni to asi majú tadiaľ-to najlepšie. Trúfala by som si tvrdiť, že asi tak osemdesiatpercent ľudí na letisku vlastne v Katare ani nikdy nebolo. Naletisku si prezrú knihy s fotkami, kde je toto neveľmi peknépúštne mesto nafotené sťaby Jemen, prípadne si kúpia akosuvenír ťavu či malý lietajúci koberček, škatuľku datlí a majúďalšiu čiarku. Veď ono by to vlastne nebolo zlé, takto cesto-vať. Urobiť si cestu okolo sveta a nevystúpiť z tranzitu. Drahéa hnusné letiskové reštaurácie a bary, duty free voňavky, de-

� 235 �

FULMAYA


ti strčiť do detských kútikov, cez veľké letiskové sklo si nafo-tiť pár pristávaní, nejaký ten západ slnka nad horizontoma cez wi�i z bufetu to hodiť na facebook. Nafotiť si exotickézábery černoškov, Arabov, Indov, bárskoho, vyspať sa v od-dychových halách na pohodlných sklápacích kreslách... počaspreletov si pozrieť nejaké nezabudnuteľné �ilmy a naučiť sanaspamäť bezpečnostné inštrukcie... Celkom živo si viempredstaviť takú dovolenku. Človek domov nepríde spálený,donesie príbuzným veľa výhodných darčekov, ako napríkladobrie balenie marlboriek či kinder vajec, a možno bude maťaj pekné spomienky. Nikdy mi neprekáža čakať aj desať ho-dín na spoj do Káthmandu. Nie v Dohe. A pritom tu nie je ničzvláštne, nič, čo by na iných letiskách nebolo. Kým čakám,hrám sa rôzne inteligentné hry. Napríklad hru na rozoznáva-nie turistov. Rozoznávam ich podľa topánok. Veď kto by malv krajine, kde je o polnoci 31 stupňov, vysokohorské vibramyna nohách? Keď už sedím pred svojou „gate“ dve hodiny, vý-skyt turistických topánok sa začne zhusťovať. V rukách držiaLonely Planet a väčšinou majú na sebe ešte aj niečo jemneošúchané. Šatku na hlave či aspoň menčestrovú tašku. Sú tooni, ľudia, čo idú do Nepálu. Vždy ich rozoznám. Hra spočívav tom, že ich musím spoznať ešte v letiskovej hale, v tom straš-nom frmole. A potom sa teším, keď sedia v lietadle. Taká hlú-posť. Mesto niekdajších hipíkov, opustených detí, otrasnéhosmogu a širokých úsmevov. Moje Káthmandu.

� 236 �

Dorota Nvotová


P R E T O Ž E

��

Ja viem, že všetkým doma už leziem na nervy s rečičkamio Nepále, ale pritom som sama takmer zabudla, prečo homám vlastne rada. Pretože:

Pretože keď sedím v taxíku cestou z letiska, ovalí mazmes pocitov, ktoré neviem ovládať. Málokedy sa človek sme-je aj plače súčasne, a toto je presne ten prípad, keď sa mi tostáva. A v Ne pále sa mi taxikári nikdy nečudujú. „Ma dhereikushi chh,“ mrmlem hlasom roztraseným od dojatia a rados-ti. Znamená to, že som hrozne šťastná. Taxikár sa usmeje a jaho zo zábavy navigujem do Thamelu. Spýtam sa, čo je nové,a on že nič, len že už začína pomaly pršať.

Pretože na ulici sa dejú normálne veci zo života. U náschodia na ulici ľudia prispôsobení tak, aby sa nikto neotáčal.TU stojí žena na ceste pred svojím domčekom a oblieva ho-lého desaťročného chlapca vedrom vody. Chlapec sa smejea kričí: „Chiso paani!“ (Studená voda!). Pomedzi autá chodiakravy, ktoré žerú smeti a udržiavajú mesto v čistote. Ľudianerozprávajú, ale kričia, a to hlavne ženy.

Pretože jedna z poličiek v mojom obľúbenom sendvič sho-pe je rozkošne nakrivo. Fľaše vody na nej poukladané sa skla-dajú jedna na druhú ako padajúce domino v štronze. Tá po-lička je nakrivo od minulého roku. Ešte ju nikto nenarovnal.

� 237 �

FULMAYA


Pretože na strechách je život. Každý dom má strechu akoterasu. Ráno sa tam modlia a polievajú kvetiny, potom popí-jajú čaj, potom sa tam bláznia decká a púšťajú si šarkany, po-tom sa perie, potom suší, potom zasa čaj.

Pretože vám hocičo bez mihnutia oka dajú na sekeru, ajkeď vás nikdy predtým nevideli. Robia to aj miestnym, robiato tu proste všetci. Peniaze nemá nikto, ale každý dúfa, žeich mať bude.

Pretože keď vám predavačka vydáva, pozrie sa vám doočí a usmeje sa.

Pretože tento svet je plný architektonických nerovností,ľudskej normálnosti, do ktorej patrí aj ošklivosť a chyby, a bez-prostredných reakcií obyvateľstva na čokoľvek. Keď sa niečozomelie, zhŕknu sa všetci a riešia a kričia a plačú a smejú sa.V podstate taká cigánska osada. A ja mám Cigošov rada.

F U L M AYA V A KC I I

��

Hneď po príchode som to zobrala zhurta. Takmer bez spán-ku, s tridsiatimi kilami na chrbte a na pleciach (veľký ruksakzozadu, malý spredu a do toho moja povestná stokilová ka-belka) som vycupitala na štvrté poschodie hotela Mt. Anna-purna Guest House (na Kathmandu Guest House nemám pra-chy) za pokriku recepčného: „Fulmaya is very strong girl!!!“

� 238 �

Dorota Nvotová


Všetko som si povybaľovala, vykukla z okna, a kým somsŕkala mliečny čaj z pohára, pozorovala som chvíľu život nastrechách. Nič sa nezmenilo, život ide ďalej. Chlapci si púšťa-jú šarkany, ženy perú a muži pijú čaj. Na nástenke na recepciisom zbadala oznam o kurze nepálčiny, kam som hneď zavo-lala, a ono to bolo rovno za rohom, tak som si dohodla prvúlekciu na ten istý deň. O chvíľu som utekala ponavštevovaťvšetkých kamošov, pričom hneď na prvom stretnutí sa mipodarilo zohnať prenájom bytu, ktorý však bude voľný ažo dva týždne. Na druhom som posedela so svojím najmilšímnepálskym priateľom, mojím šerpom Kumarom, ktorý je te-raz už aj mojím kolegom, pretože spolu ideme robiť ten tre-king pre Slovákov. Sadli sme si do mojej obľúbenej raňajkovejzáhrady, kde sa nič nezmenilo, dokonca ani ceny. O chvíľusom sa dovalila do spomínaného sendvič shopu, kde som zba-dala oznam, že sirotinec blízko Thamelu potrebuje pomoc.Keďže okrem navštevovania denných hodín nepálčiny ne-mám čo robiť a iba by ma to zvádzalo nakupovať, hneď somtam zavolala a vzápätí aj išla. Asi tridsaťročný chlapík s dob-rými očami, ktorý mi pripomína môjho strýka Jurka Šišku, mazaviezol na motorke do sirotinca. Cesta trvala asi pätnásťminút a tento údaj spomínam len preto, aby som podčiarkla,aké je to neuveriteľné, že sa krajina môže tak rýchlo zmeniť.Z Thamelu preplneného turistami a obchodíkmi s hipisácky-mi handrami a hašišovými fajkami a hovadinami s nápismibuď Yak, alebo Yeti, alebo aj obidvomi naraz, s trúbiacimi ta-xíkmi a drahými reštikami som sa zrazu ocitla v dedine plnejstromov, kvetov, lacných čajovní, milých rodinných domče-kov a ľudí, ktorí sa navzájom zdravia, keď sa míňajú, tak ako

� 239 �

FULMAYA


na dedine. Tu stál krásny barak s vysokým plotom, spozaktorého sa ozýval detský hurhaj. A tu sa začína nová kapito-la – nielen tejto knihy...

M O J E D E T I , M O J E D R U H É J A

A M Ô J D O M O V

��

Hneď ako som vošla, vrhlo sa na mňa pätnásť detí. Jedno saspýtalo: „Tapaaiko naam ke ho?“ (Ako sa voláš?) „Mero naamFulmaya ho.“ (Volám sa Fulmaya.) Nato sa začali tak veľmi te-šiť, až mi zase vhŕkli slzy do očí. Objímali ma, bozkávali, lás -kali, a to všetci naraz, až ma strhli na zem. Dvaja mi vyliezlina chrbát, jedna skočila do náručia, ďalší mi svojím objatímokolo kolien podlomil nohy, a tak som to vzdala a skončila nazemi, pričom tá masa živej váhy spočívala na mne. Dýchali mido tváre, šticovali ma, hladkali, škrabkali, štípali… a bolo imúplne jedno, kto som, čo tam robím a či ma ešte uvidia. A mnebolo jasné, že ma nielen uvidia, ale budú ma mať pred očamistále. Rozlúčila som sa a odišla späť do Thamelu preplnenýmmikrobusom za 10 rupií. V hlave a srdci mi to všetko vrelo.Ubehlo asi sedem hodín od môjho príchodu. A som úplneiná.

× × ×

Na druhý deň som si kúpila SIM kartu, znova zbalila všet-ky veci a presťahovala sa k sirotincu, aby som mala deti blíz-ko. Bishwa (môj šéf) mi zariadil pobyt v rodine asi päťdesiat

� 240 �

Dorota Nvotová


O autorke

D O R O TA N VO T O VÁ

��

Detstvo presedela v lóži Trnavského divadla, kde pracovalijej traja rodičia. Najradšej v divadelných kostýmoch a s pa-rochňou na hlave. Chvíľky samoty trávila pri klavíri a kom-ponovala pesničky, v škole pod lavicou písala básne, neskôrna stroji poviedky. Stala sa �ilmovou herečkou (Orbis Pictus,Krajinka, Muzika, Děvčátko, Perníková věž, O život) a rocko-vou speváčkou, vydala sa, založila si kapelu. Nahrala viaceroalbumov, začala písať pre časopis .týždeň, nakrútila niekoľko�ilmov. Keď sa jej darilo najviac, rozviedla sa, zbalila ruksaka odišla do Nepálu. Chodí tam po horách a stará sa o siroty.

Túto knihu písala na púšti, na ľadovcoch, v džun gli, na plá-ži, v chatrčiach, v dreveniciach, v garáži, v hoteloch a v ne-mocniciach. Najviac ju písala dušou – subjektívne a surovo.

� 383 �

FULMAYA


��

Vydalo vydavateľstvo Evitapress, s. r. o., Bratislava 2011 ako svoju 33. publikáciu

Copyright © Dorota Nvotová, 2011

Vydanie prvé.

Grafický dizajn a obálka: Roman PifflFoto na obálke: Whisky

Farebné fotografie: Dorota NvotováZodpovedná redaktorka: Eva Bacigalová

Jazyková úprava: Darina Belanová

Tlač: FINIDR, s. r. o., Český Těšínwww.finidr.cz

www.evitapress.sk

ISBN 978-80-89452-30-9


fulmaya

Documents