ROZHOVORY  F ILOZOFIA  Roč .  56 ,  2 0 0 1 ,  č .  2 

TÚŽBA PO ÚPLNE INOM 

(Interview Helmuta Gumniora s MAXOM HORKHEIMEROM) 

M a x   H o r k h e i m e r   ( 1895 ­1973 )  je  hlavným  predstaviteľom  frankfurtskej  školy 

a spolu  s  T.  W. Adornom  zakladateľom  kr i t ickej  teórie. Jeho  filozofické  názory  sa  riadia tézou,  že  základnou  úlohou  filozofie  je  kritika  aktuálneho  spoločenského  bytia,  teda  kri­

tika  daného.  Horkheimerovo  myslenie  bolo  podstatne  inšpirované  lektúrou  K.  Marxa. 

V nadväznosti  na  kritickú  analýzu  ideológií  marxizmus  do  istej  miery  opustil.  Teoretické 

poznanie  zohrávalo  u  Horkheimera  prostrednícku  úlohu  pre  spoločenskú  prax.  Analy­

zoval  modernú  spoločnosť  v jej  kritických  momentoch:  nesloboda,  podliehanie  inštitu­

cionálnym  tlakom,  autoritátorstvo,  inštrumentálny  a  logikou  riadený  svet. •  • 

M.  Horkheimer  je  autorom  viacerých  diel:  Ub e r  Kan t s  Krit ik de r  Ur te i l skraf t  a l s  Bindengl ied   zwischen   theore t i scher   und   prakt i scher   Ph i losophie   (1925) ,   An f áng e  d e r  burger l ichen  Gesch ich t sph i losoph ie   (1930) ,   Ec l ipse   o f   reason   (1947) .   Spo lu   s T .   W .  Ado rnom napísal  Dialekt ik  de r  Au fk l ä r ung  (1947) .  

Uvedený  rozhovor  M.  Horkheimera  s  H.  Gumniorom  treba  zasadiť  do  širšieho  in­

terpretačného  rámca,  z  ktorého  viac  vystúpi  do  popredia  Horkheimerovo  h ľ adan i e  úplne  Iného.   Prvú  časť  tohto  rámca  tvorí  Horkheimerovo  štúdium  Marxovej  filozofie, 

v ktorej  sa  objavujú  protichodné  hodnotenia  náboženstva.  Druhou  je  Horkheimerov  ži­

dovský  pôvod.  Zidia  vďaka  ich  vôli  po  spravodlivosti  sa  stávajú  nepriateľmi  totalitariz­

mu.  V tom  však  spočíva  aj jeden  z prameňov  antisemitistických  hnutí.  Tretiu  časť  tvorí 

Horkheimerovo  chápanie  náboženstva.  Náboženstvo  je  podľa  neho  človeku  vlastná 

túžba  po  dokonalej  spravodlivosti,  ktorá  na  tomto  svete  nejestvuje  a  ani  jestvovať 

nemôže.  Preto  je  táto  túžba  úplne  transcendentná.  Má  svoj  domov  v  úp lne   Inom.   Čo znamená  pre  Horkheimera  to  úp lne   Iné?   S  týmto  pojmom  sa  stretávame  v  Starom 

zákone,  kde  Boh  dáva  príkaz  židovskému  národu  nezhotovovat'  žiadny  obraz  Boha. 

Z  tohto  príkazu  vznikla  židovská  teológia  ako  náuka,  v  ktorej  sa  uznáva,  že  Boh  ostáva 

vždy  len  nepochopiteľným  tajomstvom.  Tento  názor  prenikol  do  kresťanstva  v  podobe 

negatívnej  teológie.  Štvrtou  časťou  tohto  interpretačného  rámca  je  novoveký  filozofický 

agnosticizmus,  ktorý  hlásal,  že  nadzmyslové  je  úplne  nepochopiteľné  a  racionálne  po­

znanie  Boha  je  nemožné.  V  tomto  zmysle  bol  aj  I.  Kant  agnostik.  Poslednú,  piatu  časť 

tvorí  teologické  myslenie  prvej  polovice  20.  storočia,  ktoré  vošlo  do  dejín  myslenia  pod 

názvom  dialektická  teológia  (K.  Barth,  R.  Bultmann). 

Horkheimerovo  myslenie  v  tomto  dialógu  môžeme  charakterizovať  ako  konjunkciu 

židovskej  negatívnej  teológie  a  filozofického  agnosticizmu,  ktorá  vrcholí  v  t ú žbe  p o  úplne  Inom.   Uvedený  rozhovor  bol  označený  aj  ako  s p ov eď  kac í ra  n a  smr t e ľne j  postel i .  Do  akej  miery  ide  o  Horkheimerovu  spoveď,  teda  o  odmietnutie  či  korekciu  jeho  dovte­

dajších  názorov,  to  už ponechávame  na  čitateľa. 

"Sku točne   s l obodné   zmýšľan i e   ob s ahu j e   p o j em   Nekone čn ého   a ko   v edom i e  konečnost i   p o z emského   d iania   a nezmen i t e ľne j   opustenos t i   č loveka   a o ch r aňu j e  

Fi lozof ia  56 ,  2  1 1 7  

spo ločnosť   p r ed   t upým   op t im izmom,   p red   nanú ten ím  j e h o   v las tného   veden i a   a k o  nového  nábožens tva . "  

Tú t o  vetu  napísal  Max  Ho rkhe ime r  p red  3 5  rokmi  v ame r i ckom exi le .  V t edy  u ž  bol  v iac  a ko  rok  v N e w  Yo rku .  Pokladal  s a  v tedy  z a  marxis tu ,  z a  zak lada teľa  teór ie ,  k to rá  s a  pokúša la  pochop i ť  spo ločenskú  č innosť  a k o  vý robný  p roces ,  f i lozof iu  a k o  bo j ,  a  n ie  a k o  od  sveta  vzdia lenú  špekulác iu ,  a k torá  od revolúc ie  očakáva la  zd r avý  svet ,  r o zumný  s tav  spoločnost i .  

H.  G.:  Pán  Horkheimer,  ako  sa  môže  stať,  že  marxista,  revolucionár  napíše  takúto 

vetu ? 

Max  Horkhe imer :   Súhlas ím.   Bo l   s om  marxis ta ,   revolucionár .  Ma r xom   s om   sa   začal  z aobe rať  p o  p rve j   sve tove j  vo jne ,   pre tože   tu  bo la  z r e jmá  h rozba   nac iona l i zmu.   Veri l  s om,  ž e  nac ioná lny  soc ia l izmus  by  s a  moho l  ods t rán iť  revolúc iou ,   a  to  marx i s t i ckou  re ­volúciou.  M ô j  marx i zmus ,  mo j a  r evo lučnosť  bo la  o dpoveďou  n a  tota l i tné  v ládnut ie  p ra ­vice.  N o  u ž   v tedy   s om   pochybova l ,   či  Ma r xom   požadovaná   sol idar i ta   prole tar iá tu  nakoniec  ved ie   k sp r ávne j  spoločnos t i .  Ma rxovým  východ i skom  bol  útlak  prole tar iá tu .  Požadova l ,  aby  si prole tár i  uvedomi l i  tú to  s i tuáciu.  A ž  po t om  ob jav ia ,  ž e  m a j ú  spo ločný  z áu j em:  radiká lne  ods t ránen ie  út laku.  

N o  v t om to  b od e  s a  Ma r x  mýli l .  Soc iá lna  s i tuácia   proletar iá tu   s a   z lepš i la  b e z  re­volúcie  a spo ločným z á u jmom  u ž  viac  n i e j e  rad iká lna  zmena  spoločnos t i ,  a l e  len  lepšie mater iá lne  vytváranie  ž ivota .  N o  sol idari ta  tu exis tu je .  V o  vete,  k torú  s te  c i toval i ,  s om  sa pokúsi l  naznačiť ,  ž e  to  n i e j e  sol idar i ta  urč i te j  t r iedy,  a le  taká,  k torá  s p á j a  vše tkých ľudí.  M ám  na  mysli  sol idari tu,  k torá  vyplýva  z toho ,  ž e  ľudia  mus i a  t rpieť.  Ž e  umie ra jú ,  ž e  sú konečnými  bytosťami .  Pok iaľ  sme  všetci  j e d no ,  všetci  m áme  pôvodný  ľudský z á u j em  na  vytvorení   sveta ,   v k to rom  by   bol  ž ivot   všetkých  ľudí  krajš í ,  d lhší ,   lepší, b e /  u t rpenia  Dodal  b y  s om  eš te   ­  n o  v to  n emôžem  sku točne  dúfať ­ ,  ž e  b y  sme  mal i  m a ť  z á u j em  na vytvorení  sveta ,  k torý  b y  bol pr iaznivejš í  p re  rozvo j  ducha .  

H. G.: Hovoríte  o  konečnosti  človeka.  Viech' ste  hovorili  o pojme  nekonečného,  ktorý  sa 

zachováva  ako  vedomie  konečnosti.  Pred  niekoľkými  rokmi  ste  v  článku  o  Schopen­

hauer ovi  napísali:  "Myšlienka  na  pravdu,  poznanie  toho,  čo  skrýva,  a  opustenosť  ľudí 

určite  nie  sú  v protiklade.  Práve  preto  je  pravá  filozofia  kritická  a  pesimistická,  i  keď 

ani  smútok  neexistuje  bez  šťastia.  " Keďže  vieme  o  našej  konečnosti,  o  našej  nevyhnutnej 

smrti,  znamená  to,  že  vieme  aj  o jestvovaní  nekonečného,  o  tom,  že  Boh  existuje  9 

Ma x  Horkhe imer :  N i e ,   t ak to  t o  n emôž eme  povedať .  N emô ž eme  dokáz a ť  ex is tenc iu  Boha .  V e dom i e  na še j  opustenost i ,  naše j  konečnos t i  n i e j e  d ô k a z om  exis tenc ie  Boha ,  a l e  môže  vyvo lať  iba   nádej,  ž e  j e s t v u j e  n e j aké  poz i t ívne  abso lú tno .  Vzh ľ adom  na  u t rpen ie  n a  t omto  svete ,  v zh ľ adom  na  bezpráv ie  j e  p r edsa  n emožné  ver iť   v d o gmu   o  exis tenci i  v šemohúceho   a dob ro t ivého   Boha .   Keby   sme   t o   chcel i   vy j ad r i ť   p resne jš ie ,   veden ie  o  opustenost i  č l oveka  j e  t e d a  možné  len vďak a  myš l ienke  n a  Boha ,  n ie  vd 'aka abso lú tne j  istote o j e h o  existenci i .  

118  

H. G.: Aký je  to  Boh,  keď  myšlienka  naň  vyvoláva  v človeku  vedomie  opustenosti? 

Max  Horkhe imer :   K  t omu  b y  s om  doda l ,  ž e  o Bohu  n emôž eme  n i č  vypovedať .  T o  n i e  j e  len  tvrdenie ,  k toré ,  a k o  b y  s te  s a  moh l i  domnievať ,  súvis í   s mo j ím  ž i dovským pôvo ­dom,  ale r o zhodu j ú c a  z á s ada  kr i t ickej  teór ie .  Abso lú tno  n emôž eme  zobraz iť ;  k e ď  o ň om  hovor íme,  n emôž eme  poveda ť  v las tne  n ič  v i ac  n e ž  toto:   Svet ,   v k t o rom  ž i j eme ,  j e  re ­latívny. Pokú sme  sa  t o  p ov ed a ť  eš t e  inak.  A k  b y  sme   s  is totou vedel i ,  ž e  B o h  j e ,  p o t om  by bo lo  veden ie  o opus tenos t i  č loveka  podvodom ,  vlas tne  b y  sme  o t om  nevede l i .  

H. G.: Hovorili  ste  o židovstve.  V čom  spočíva  súvislosť  s  kritickou  teóriou? 

Max  Horkhe imer :  Z b o ž ný  Ž id  napr ík lad  odmie t a  nap í sať  s l ovo  "Boh" .  N am i e s t o  t o ho  urobí  apos t ro f ,  p re tože  B o h  j e  "Nepomenova t e ľný" ,  p re tože  "Boh "  s a  n edá  zob raz i ť  ani v s love.  

H.  G.:  No  obava  zo  zobrazenia  Boha  má  predsa  svoj  pôvod  v  božom  príkaze,  ktorý podľa  Biblie  dostal  Mojžiš  na  vrchu  Sinaj:  Neurobíš  si  obraz  Boha. 

Max  Horkhe imer :  P r i rodzene ,  t o  j e  t o .  Nema l i  b y  sm e  sa  opýtať ,  p r e čo  j e s t v u j e  t en to  pr íkaz?  Ž i adne  iné nábožens tvo  o k r em  ž idovského  t en to  p redp i s  nepozná .  Domn i e v am  sa, ž e  ten to  p r í kaz  j e s t v u j e  preto ,   l ebo   v ž i dovskom nábožens tve  n i e j e  tak   dôlež i té  to,  aký j e  Boh ,  a le  to ,  aký  j e  č lovek .  

M ám  n a  mysl i  ko re špondenc iu  medz i  Pau lom C laude lom  a And r é  G i d om ,  v k to re j  sa Claudel  pokúša  p r iv iesť  G i d a  ku  kresťanstvu.   V  n e j  G i d e  p í še  C laude lov i ,  ž e  s a  m u  zdá  n emožné  ver iť   v d o gmy  kresťans tva .  C laude l  m u  odpoved á  zh ruba  v t om to  zmys le :  Po tom  ani   never ,   a le  c h oď  d o  kos to la   a r ob   všetko,  č o  j e  p redp í sané   a p o t om  s a  p r e ­svedčíš .   P odobne   zmýš ľa j ú  Žid ia ,   ktorí   s a   t is ícročia   pr idržiaval i   vše tkých  p redp i sov .  Rabín by  mo ž n o  poveda l :  D a j  mi  p oko j  s v ierou.  Rob ,  č o  j e  p redp ísané!  

Práve   p re to  m á  ž idovs tvo   omnoho   bližšie  ku  kato l ic izmu  a k o   k p ro tes tan t izmu.  V  katol ic izme  h rá   konan ie   dôleži te jš iu   ú lohu  a ko   viera .   Po j em  v ie ry  j e  vlas tne   o b j a v  protes tant izmu,  a b y  n a j e d n e j  s t rane  veda ,  n a  d ruhe j  s t rane  pove r a  nebol i  j e d i n ou  a l ter­nat ívou.  N a  záchranu  nábožens tva  sa naš lo  n iečo  tret ie  ­ viera .  

P re   ž idovs tvo   t en to   p r ob l ém   n ikdy   ne jes tvova l .   P redp i sy   u r ču j ú   ce lkový   ž ivo t  >�  v 

z božného  Ž ida .  T o  ž idovs tvo  z j ednocova lo .  Všade ,  k am  Z id  priš iel ,  žili  j e h o  bra t ia  v o  viere podľa  tých istých pr íkazov .  

H.  G.:  Ak  to  smiem  priostriť,  tak  rozhodujúci  je  teda  vlastný  postoj,  konanie;  nie  je 

dôležité,  či  nejaký  Boh je,  či  v neho  verím  alebo  neverím. 

Max   Horkhe imer :  C e z  p r i zmu   dia lekt iky  j e  t o   dôlež i té   i nedô lež i t é   zá roveň .   P r e to  nedôleži té ,  a t o  s om  u ž  poveda l ,  l ebo  o Bohu  n emôž eme  n ič  poveda ť  a v z h ľ adom  na  u t r ­penie ,   k to ré   p o   t is ícročia   v l ádne   n a   t e j t o   zemi ,   n e d á   s a   ve r i ť   učen iu   k r e s ťanského  nábožens tva ,  p o d ľ a  k to r ého  j e s t v u j e  v šemohúc i  a dobro t ivý  Boh .  

Fi lozof ia  5 6 .  2  119 

Dôlež i té   je t o  pre to ,   l ebo  z a  vše tkým p ravým  ľudským konan ím  spoč íva   teo lógia .  Spomeň t e  si.  Čo sm e  s Ado rnom  napísal i   v  Dialektike  osvietenstva.  P í š eme  t am:  Poli t ika,  k torá   v sebe ,  a j  k e ď  úp lne  ne re f l ek tovane ,  n eobsahu j e  teológiu ,  nech by  bola  akákoľvek  obra tná ,  j e  koniec  ­ koncov  s tá le  len o b chodom .  

H. G.: Čo  tu  ale  znamená  teológia? 

Max  Horkhe imer :  Pokús im  sa to  ob jasn iť .  Z  poz íc ie  poz i t iv izmu sa  n edá  o dvodu '  ž iad­na morá lna  poli t ika.  Z  č is to  v edeckého  pohľadu  pri  vše tke j  soc iá lno­ľunkc ioná lne j  d i f e ­rencovanost i   n ie   j e   nenáv i sť   o nič   horš ia   a k o   láska.  Ne j e s t vu j e   ž i adne   logicky nevyhnutné   zdôvodnen i e   toho ,   p r ečo   n emám   nenávid ieť ,   ak  si  tým  nepř ivo lám v spo ločenskom ž ivo te  ž i adne  nevýhody .  

H. G.: Ak  som  Vám  dobre  rozumel,  pozitivista  môže  teda  približne  v duehu  (ieorga  Or­

wella  povedať:  Vojna je  tak  dobrá  alebo  zlá  ako  mier,  sloboda  tak  dobrá  alebo  zla  ako 

otroctvo,  útlak. 

Ma x  Horkhe imer :  T o  j e  abso lú tne  sp rávne  ­  a k o  tot iž  exak tne  zdôvodn ím ,  ž e  n emám  nenávidieť ,   a k   mi   t o   s pô sobu j e  po tešen ie?   Pozi t iv izmus   nenachádza   u  ľudí  t ranscen­du júcu  inštanciu,  k torá  b y  rozl išovala  medz i  ocho tou  p omô c ť  a z i skucht ivosťou ,  d o b r om  a krutosťou,   chamt ivosťou   a obe tavosťou .  A j  logika  tu  os táva   nemá .  Neup r edno s t ňu j e  ž iadny morá lny  názor .  Vše tky   pokusy ,  k toré  n ezdôvodňu jú  morá lku   p ouk a / o v an im   na d ruhý  svet ,  a le  na  pozemskú  múd ro s ť  ­ a j  s ám  Kant  t omu to  sklonu  nie vždy oponova l   ­spoč íva jú   n a   ha rmonických   i lúziách.   Vše tko ,   č o   súvisí   s morá lkou ,   sa  \  k onečnom  dôs ledku   obrac ia   n a   teológiu.   Ce lá   morá lka ,   min imá lne   v západných   k ra j inách ,   ma  zák lad  v teológii ,  nech  s a  teológiu  pokú š ame  akokoľvek  určiť. 

H. G.: Ešte  raz  moja  otázka,  pán  Horkheimer:  Čo  tu  znamená  teológia  } 

Max  Horkhe imer :   V  ž i adnom  p r ípade   tu  teológia   neznamená   vedu   o  bož skom a l e bo  dokonca  vedu   o Bohu .  Teo lóg i a   tu  znamená  vedomie  toho ,  ž e  svet  j e  j a v ,  ž e  nie j e  ab ­solútnou p ravdou ,  t ým  pos l edným.  V edome  sa vy jad r ím opa t rne   ­  teo lógia  j e  nade j ,  ž e  s a  nezas tav íme pri nepráve ,  k to ré  poznaču j e  svet ,  ž e  nep rávo  n emôže  m a ť  po s l edné  s lo ­

H. G.:  Teológia  ako  výraz  nádeje? 

Ma x  Horkhe imer :  Radše j  b y  s om  poveda l  ­ vý raz  túžby,  t úžby  p o  t om ,  aby  v rah  n emo ­hol t r i umfovať  nad  nev innou  obeťou .  

H. G.:  To je  čosi  pôvodne  kresťanské.  Aj  kresťan  dúfa  v spravodlivosť,  v potrestanie  zla 

a  v blaženosť  pre  dobrých. 

120 

Max  Horkhe imer :  P ôvodne  k resťanské  a p ôvodne  ž idovské ,  n o  p r edsa  s j e d n ým  rozho ­du júc im  rozd ie lom.  Kresťansk í  mučen íc i   ľahšie  znášal i   vše tky h rozné  t rápenia ,  p r e tože  verili, ž e  ich po z emská  exis tencia  j e  len krá tkym p r e chodom d o  večne j  b laženos t i ,  k to re j  budú  o sobne  účastní .  A t o  j e  obzv lášť  dôleži té .  

U  ž idovských  mučen íkov  t o  však  bo l o  úp lne  inak. P r i na jmenšom urči te  never i l i ,  ž e  môžu  n iečo  z í skať  o sobne  p r e   seba .  Bol i   p resvedčen í ,  ž e  budú  naďa l e j  ž i ť  v o  s v o j om  

v 

národe .  Ž idovsk í  mučen íc i  neobe tova l i  s vo j  ž ivot  p re  vlastnú spásu ,  a le  p r e  spásu  ná ro ­da.  Jednot l ivec  nehral   v ž idovs tve  t akú  veľkú  ú lohu a ko   v kresťanstve .  A k  čí ta te  S ta rý  zákon   ­  mys l ím p redovše tkým na  p rvých  p ä ť  kníh Mojž i šových   ­  n á j d e t e  t am,  ž e  s l ovo  "Ty"  sa t ýka  tak  j edno t l i vca ,  a k o  a j  c e l ého  národa ,  p r i čom sa  t o  n edá  j e d no zn a č n e  o dd e ­liť.  Pre to  j e  c e l kom  možné ,  ž e  p rek lad  "Mi lu j  s vo j ho  b l í žneho  a ko  s e b a  s amého "  n i e j e  ce lkom  správny .  Vlas tne  b y  muse l   znieť:   "Mi l u j  s vo j ho  b l ížneho,   l ebo  o n  j e  a k o  ty ."  J edna  z mo j i ch  š tudent iek  o t om  napísa la  dok to randskú  p rácu .  

H.  G.:  Kresťanstvo  by  sa  predsa  rozpadlo,  keby  sa  nábožensky  spojilo  s  národom, 

s  určitým  národom.  Nezachovalo  by  si  svoj  nárok  byť  náboženstvom,  pomocou  ktorého 

sa  všetci  ľudia  dosiahnu  spásu.  Veď  i  v  pôvodnom  kresťanstve  boli  výmeny  názorov 

o  tom,  či  sa  majú  m is ionizovať  iné  národy. 

Max   Horkhe imer :   Správne .   Kresťans tvo   p re to   muse lo   u rob iť   rad   ús tupkov .   A k o  príklad  s pomen i em   G r ékov   a R imanov .   Bol i   t o   polyteist i ,   verili   v mnohých   bohov .  Kresťans tvo  oprot i  t omu  tvrdi lo ,  ž e  j e  len j e d e n  Boh ,  a le  ­  a t o  j e  m imor i adne  dô lež i t é  ­v  troch  osobách .   Domn i ev am   sa,  ž e   kresťans tvo   bo lo   a spoň   v zač ia tkoch   poku som  rozšír iť   ž idovs tvo .   Pre to   bo l o   zv lášť   dôlež i té   uza tvárať   kompromi sy   s náboženskými  preds tavami   iných  ná rodov .   J e dným   z nich  bol   i p oku s   spo j i ť   mono t e i zmus  s po ly te izmom.  

H.  G.:  Nemyslíte,  že  náuka  o  Trojici,  o  troch  osobách  a jednom  Bohu,  bola  skôr  poku­

som  spojiť  židovský  monoteizmus  s  predstavou,  že  Kristus  bol  Boží  Syn?  To  bolo  pre 

kresťanstvo  veľmi  dôležité,  pretože  Kristus  ako  Boží  Syn  ponúkal  dôkaz  toho,  že  dobro 

musí  prísť  do  tohto  sveta  od  Boha. 

Max  Horkhe imer :  Poveda l  b y  s om ,  ž e  n áuka   o Tro j i c i  bo la  t i ež  p o ku s om   o vč lenen ie  Krista  a k o  Bož i eho  Syna  d o  p r í sneho  ž i dovského  mono t e i zmu .  A l e  r ád  b y  s om  sa  vráti l  k Vaš im d v om  poznámkam .  Poveda l i   ste,  ž e  d ob r o  mus í  p r í sť  o d  Boha .  T omu  m ô ž em  protirečiť,  t ak   z o r t odoxne  k resťanského ,  a k o  a j  z o r todoxne  ž i dovského  hľad i ska .  D o ­

v 

b ro  nepr i chádza   len o d  Boha .  L e b o  kresťan ia   i Z id i a  ver ia ,  ž e  B o h  s tvori l   č l oveka  n a  svo j  obraz ,  a p re to  m á  č lovek  s lobodnú  vôľu .  A k  č lovek  k on á  dob ro ,  r ob í  h o  z o  s l obod ­ne j   vôle .   Rovnako   z o   s l obodne j   vô l e   p á cha   z lo ,   k to ré   u ž   n epochádza   o d   Boh a .  Na jveľko l epe j šou  n áukou   v oboch   nábožens tvách ,   tak   v ž i dov skom  a k o  a j   v  k re sťan ­skom ­  a  tu s a  odvo l ávam  n a  názo r  Schopenhaue ra  ­ j e  n áuka  o d ed i čnom  hr iechu .  U r č o ­vala  do te ra j š i e  de j iny   a p r e  mysl iac ich   i d n e s  u r ču j e  svet .  P rvé ,  č o  č lovek  urobi l ,  b o l o  spáchanie  v e ľkého  hr iechu   v ra j i .  N a  j e h o  zák lade  s a  v las tne  d a j ú  pochop i ť  ce l é  de j i ny  ľudstva teo logicky .  

Fi lozofia  5 6 .  2  1 2 1  

H. G.: Súhlasíte  so  Schopenhauerovým  názorom? 

Ma x  Horkhe imer :  A j   v t om to  b o d e  s om  Schopenhaue rovým s túpencom.  Pod ľ a  m ň a  j e  náuka  o ded i čnom hr iechu  jednou  z na jvýznamne j š í ch  teór i í  v nábožens tve .  

Nábožen s t vo  ma l o  p r edsa  spo ločenskú  funkc iu ,  k torú  d n e s  strati lo.  Bo l  t o  pr inc íp :  A k  konáš  d ob r o   v zmys le  nábožens tva ,  budeš  odmenený   a t vo j a  d u š a  p r e j d e  d o  b laže ­nost i ;  ak  pácha š  zlo,  ak  hřešíš ,  bude š  potres taný,  č aká  na  t eba  peklo .  P r i rodzene ,  S cho ­penhaue r  t o  popiera l ,  n o  poveda l  n i ečo  podobné .  Podľa  n e ho  sa  ten,  k t o  p á c h a  z lo ,  k to  svo jou  vôľou   k ž ivotu  n egu j e  iné   indivíduá,  k to  nachádza  s vo j e  šťast ie  n a  úko r  šťas t ia  iných,  znovuzrod í   v  inej   f o rme  b e z   toho ,   aby   vedel   o s v o j om  p r edoš lom  živote .  S ám  mus í  p r ekonať  vše tky  muky ,  a ž  k ým  m u  a k o  p ravd ivému   a p r avému  mar týrovi  n e bud e  u t rpenie  iných tak  b l ízke  a k o  j e h o  vlas tné ,  a ž  kým nedokáže  poc i ťovať  súcit   a spo ločnú  radosť.  T e r a z  môže t e  po rozumieť ,  p r ečo  Schopenhaue r  nazval  náuku   o d ed i č nom  hrie­chu  veľko lepou  náukou .  Pre  Schopenhaue ra  j e  v las tne  ded i čným hr iechom po tv rdzova ­n ie  v las tného  Ja  a negác ia  iných indivíduí .  

H.  G.:  Chcel  by  som  sa  vrátiť  k  Vašej  poznámke,  ktorá  ma  prekvapila.  Povedali  ste.  že 

náboženstvo  stratilo  svoju  spoločenskú  funkciu.  Zdá  sa  mi,  že  práve  dnes  sa  nábožen­

stvo  pokúša  nájsť  spoločenskú  funkciu  v  dobe  techniky.  Mám  na  mysli  novú  teológiu, 

ktorej  cieľom  je  liberalizácia  náboženstva,  tak  na  protestantskej,  ako  aj  na  katolícke/ 

strane. 

Max  Horkhe imer :  Z d á  sa m i ,  ž e  mode rná  l iberal izácia  nábožens tva  ved ie  k j e h o  koncu .  Predsa  každý ,  či  si  to  u v e domu j e  p lne  a l ebo   len  č ias točne ,  d o s p e j e  k p resvedčen iu ,  ž e  l iberalizácia  nábožens tva   vychádza   v ústrety  b e žne j   pol i t ike.   Rob ia   sa  ús tupky ,   uza ­tvára jú  kompromisy ,  p ak tu j e  s a  s vedou .  N o  veda  nám predsa  n emôže  povedať  viac n ež  to,  ž e  Z em  j e  mik roa tóm,  guľôčka  vznáša júca  sa  v nekonečnom univerze ,  guľôčka  po ­krytá  p lesn ivým pov l akom.  

H.  G.:  Má  sa  podľa  Vás  náboženstvo  vrátiť  opäť  k príkazom  li  zákazom  '  Mťi sľuboval 

dobrým  blaženosť  v raji  a zlým  peklo? 

Max   Horkhe imer :   N i e ,   t o   n emôže .   M á   p omô c ť   č loveku ,   aby   si  uvedomi l   svo ju  konečnosť  a nevyhnu tnosť  smrt i ;  a b y  si uvedomi l ,  ž e  túžba  p r evyšu j e  u t rpen ie  a smrť ,  ž e  pozemská  exis tencia  n emôž e  b y ť  absolú tna ,  pos ledná .  T o ,  č o  r o zumiem  pod  spo ločen ­skou funkc iou  nábožens tva  a  o  k to re j  si mys l ím,  ž e  s a  s t ráca,  s a  m o ž n o  zvýrazn í  t ým ,  č o  s om  napísal  p r ed  n i ekoľkými  rokmi .  V  p o jm e  Boha  s a  d l ho  uchova la  p reds tava ,  ž e  j e s t ­vu j ú  eš te   iné  kr i tér iá  a k o  t ie,   k toré  p r í roda   a spo ločnosť  a r t iku lu jú  v o  s vo j e j  č innost i .  Z  t e j to   nespoko jnos t i   s p o z emským   o s udom   če rpá   uznávan ie   t r anscenden tne j   bytost i  svo ju  na jväčš iu  silu.  Nábožen s t vo  uchováva   želania ,   t úžby   a ža loby  nespoče tných  g e ­neráci í .  Č ím  v i ac  s a  v k resťans tve  zosú l aďova lo  Bož i e  panovan ie   s p o z emským  d i an ím ,  t ým   výrazne jš ie  s a   p remieňa l   v ý znam  nábožens tva .  A j   v ka to l ic izme  sa   Boh   uznáva l  v urči tom oh ľ ade  a ko  s tvor i teľ  po z emského  por i adku .  Pro tes tan t izmus  odvodzova l  b eh  

sveta z o  v š emocne j  vôle .  T ým  o b e  t ie to  nábožens tvá   nielen  osvetli l i   p o z emskú   v ládu  zdan ím  božske j   spravodl ivos t i ,   a le  a j  s amu   tú to   sp ravod l ivosť   zniesl i  d o  pokazených  vzťahov skutočnost i .  Úme r n e  t omu ,  a k o  sa  k resťans tvo  s ta lo  spo ločn íkom štátu,  s t ra t i lo  kultúrnu funkc iu  p repož ič iavan ia  výrazu  ideá lom.  

H. G.:  Práve  to  dnes  moderní  teológovia  odmietajú.  Cirkvi  majú  prebrať  v  spoločnosti 

rolu  kritickej  inštancie.  Prinajmenšom  si  to  niektorí  teológovia  želajú,  že  by ju  mali  vy­

konávať.  Veriacich  už  viac  nemajú  utešovať  vo  veci  zlých  pozemských  vzťahov  transcen­

dentným  rajom.  Cirkvi  sa  majú  stať  nositeľmi  revolúcie. 

Max  Horkhe imer :  T o  b y  s om   v ž i adnom p r ípade  nechce l  spochybňovať .  V y  hovor í t e  o c i rkvách,  n o  j a  s om  hovor i l  o nábožens tve .  Nábožen s t vo  n emožno  sekular izovať ,  ak  s a  h o  nechceme  vzdať .   Spoč ia tku   ž ivá  náde j ,  ž e  ak tuá lne  d i skus ie  u chova jú  nábožens tvo  v Cirkvi ,  j e  d n e s  márna .  Dob r á  vôľa ,   sol idar i ta   s b i edou   a  úsil ie  o  lepší  sve t   odhod i l i  svo j  náboženský  plášť .  

H. G.: Ostáva  teda  náboženstvu  len  túžba  po  Nekonečnom? 

Max   Horkhe imer :   T ú ž b a   p o   dokona l e j   spravodl ivos t i .   T á   s a   n ikdy   neusku točn í  v sekulárnych de j inách .  A j  k eby  súčasné   sociá lne   uspor iadan ie   vystr iedala   lepšia  s po ­ločnosť,  minu lá  b i eda  sa nenap rav í  a ť a žká  s i tuácia  v p r í r odnom pros t red í  nezmizne .  

H.  G.:  Predtým  sme  hovorili,  že  za  všetkým  pravým  ľudským  konaním  stojí  teológia,  že 

sa  celá  morálka  zakladá  na  nádeji  v  Boha.  Stačí  táto  túžba  na  to,  aby  sme  mohli morálne  konať?  Myslím,  že  sa  musíme  vrátiť  ešte  raz  späť  k  našej  hla\'nej  téme. 

V článku  k  60.  Adornovým  narodeninám  ste  napísali:  "Je márne  zachraňovať  absolútny 

zmysel  bez  Boha.  " Neznamená  to,  že  morálne  konanie  sa  musí  odvolávať  na  Boha? 

Max  Horkhe imer :  N i e ,   l ebo  n a  Boha  sa  n emôž eme  odvo lávať .  N emô ž eme  tvrdiť ,  ž e  j e s t vu j e  ne j aký  všemohúc i  Boh ,  k torý  n ám  neustá le  hovor í ,  Čo j e  dob r é   a č o  z lé .  N a j p r v  by som sa eš te  r a z  zmieni l   o  túžbe .  Mo ž n o  porozumie te ,  p r e čo  j u  tak zdô r a zňu j em ,  k e ď  si prečí ta te  m ô j  č l ánok  z r oku   1933.  V tedy  s om  s a  pokús i l  nač r tnúť  ob r a z  sveta ,  n a  k to ­rom ani d n e s  n emus ím  n ič  men iť .  

V o   sve tovom  me rad l e   s a   ved i e   čo r a z   väčš í   b o j   veľkých   ekonomických   skup ín  vlastniacich moc .  T e n  s pô sobu j e  pokr iven ie  dobrých  ľudských danost í ,  p ren ikan ie  lži d o  vnútorného   i vonka j š i eho  sve ta   a  rast   nesmie rne j  nenávist i .   Ľuds tvo   v obč i anske j  s po ­ločnosti  v e ľmi   zboha t lo .  D i s ponu j e  t ak  veľkými   p r í rodnými   a  ľudskými   s i lami ,  ž e  b y  moh lo   poko j n e   a dô s t o j ne   exis tovať .   Pokry tec tvo ,   k to ré   ov l áda   nie len  medz i n á r odné  vzťahy,  a le  p ren iká  a j  d o  s úk romne j  s féry ,  v š ade  zas t iera  na l i ehavosť  t oh to  ev iden tného  stavu.  Spô sobu j e   ubúdan i e   kul túrnych  snáh   vrá tane   vedy ,   zd r snen ie   o s o bn ého  a ve re jného  ž ivota ,  t akže  k mate r iá lne j  b i ede  s a  d ruž í  eš te  b i eda  duchovná .  N i k dy  nebo l a  chudoba  ľudí   v t a kom  k r ik ľavom pro t ik lade   k  ich možn ému  boha ts tvu  a k o  dnes .  N i k d y  neboli  spú tané  vše tky  si ly t ak  h r ozne  a ko  v t e j t o  generáci i ,  ked '  deti  h l adu jú  a ruky  o t cov  vyrábajú  b omby .  Z d á  sa ,  ž e   svet   s a   žen ie  d o  nešťast ia ,   b a  mo ž n o  u ž   v ň om  j e ,  k to r é  

Filozofia 56 ,  2  123 

možno  po rovnať   v r ámc i  n ám  známych  de j ín  s o  z án i kom  ant iky.  Nezmys e l no s ť  o sudu  j edno t l ivca ,   podmienená   nedos ta tkom  rozumu   a u ž   p red tým j e dnoducho s ťou   p rocesu  výroby ,  s a  v súčasne j  f áze  stala  ev iden tným znakom  ľudske j  exis tencie .  Každý  j e  p on e ­chaný  napospas  s lepe j  náhode .  Pre to  tá to  túžba  p o  dokona l e j  spravodl ivos t i .  

H.  G.:  Povedali  ste,  že  sa  nemôžeme  odvolávať  na  Boha,  môžeme  len  povedať,  že  sme 

konečné  bytosti.  Môžeme  chápať  konečnosť  bez  vedenia  o  Nekonečnom  '!' 

Max  Horkhe imer :  N a š u  vlas tnú konečnosť  mô ž eme  dob r e  pozna ť  a j  b e z  vedenia  o  ta­k om  n i ečom,  a k o  j e  Nekonečno .  Neza ž í v ame  u t rpen ie   a sm r ť  a k o  vymedzen i e  hranice ,  a k o  znaky   naše j   ohran ičenos t i ?  Neza ž í v ame  denne ,  ž e  sm e   takí,   ak í   sme ,   v dôs l edku  udalost í ,   z a   k to ré   vôbec   n emôž eme?   T u  j e   pr ík lad:   K e ď  ma l é   d ieťa   vyst iera   ruky  k ma tke   a o n a  o dpoved á  n a   tú to   túžbu   z lým pohybom,   ľahos ta jne   a ch l adne ,  m ô ž e  t o  r o zhodu júco   f o rmovať   charak te r   d ieťaťa ,  j e h o   neskorš ie   sp rávan ie   a vzťah   k sve tu .  Dieťa  os tane  zakr íknuté  a u t i ahne  s a  d o  seba .  

H. G.:  Vráťme  sa  ešte  raz  k mojej  otázke.  Ako  je  možné  morálne  konanie? 

Ma x  Horkhe imer :  N a  Boha  sa  n emôž eme  odvo lávať .  Mô ž eme  konať   len  s vnú to rným J poc i tom,  ž e  n e j aký  Boh  j e .  T o  však  n ie  j e  j e d i n ý  zd ro j  morá lky .  Mô ž em  u rob i ť  n i e čo  dob r é   p re   n e j akého  č loveka   v o  v e domom­ a l e b o  n e v e domom  očakávan í ,   ž e  mo j e  po ­zi t ívne konan ie  oboha t í  m ô j  vlastný život .  

H. G.: Znamená  to:  Očakávam,  že  vyššia  inštancia  odmení  moje  pozitivně  konanie} 

Max  Horkhe imer :  N ie .  T o ,  ž e  p re  mň a  vzn iká  z toh to  konan ia  p re   iného,   /  t e j t o  obe t a ­vosti  p r e  n e ho  n i ečo  pozi t ívne ,  závis í  p r edsa  od  toho ,   či m á   iný č lovek   z toh to  konan ia  radosť.  A ž  j e h o  poz i t ívne  reakcie ,  j e h o  radosť   z m ô j h o  konania  obohacu j ú  m ô j  \ l a s tnv  život .  Pomys l i t e  n a   lásku  a pr ia teľs tvo.  Ak  j e  iný  šťas tný,  s om  a j  ja  šťastný.  Nemus í  t o  t e d a   by ť   nevyhnu tne   myš l ienka   n a   Boha ,   č o   u r ču j e  mo j e   konan ie   k  inému  č l o \ e k u  a p repož ič iava  mo j im  č i nom  kval i tu,   k torú   nazývame  morá lka .  J e   to  j e d n o d u c h o   s k u ­točnosť ,  ž e  ak  mus ím obe tovať  s vo j  ž ivot   inému č loveku ,  m ô j  vlastný  ž ivot  s a  oboha t í  vďak a  r eakc i ám iného  č loveka .  

K e ď   si  d n e s  s p om ín am  n a  svo j e  v las tné  manže l s tvo ,  mus ím   povedať ,  ž e  mn o h é  j e h o  p ekné  momen t y  spočíval i  p r á v e   v t om .  Áno ,  m o j e  manže l s tvo  s a  u tvá ra lo   tak,  ž e  m o j a  manže lka  n ie l enže  obe tova la  s vo j  ž ivo t  mne ,  ale  sa mi  s tala  t ým  na jvyš š ím .  T o  j e  a j  d ôvodom ,  p r e čo  t ak  kri t icky  v súčasnost i  r o zmýšľam   o t om ,  a k o  t a kme r  nevyhnu tne  m izne  e ro t ická  láska.  

H.  G.:  Pán  Horkheimer,  na  nemalý  údiv  Vašich  mnohých  žiakov  a  priateľov  ste  sa 

pokúsili  ospravedlniť  encykliku  pápeža,  v  ktorej  katolíkom  zakazuje  používať  umelé 

prostriedky  regulujúce  pôrodnosť.  Pápež  sa  pritom  odvolával  na  Boží  príkaz.  Na  čo  ste 

sa  odvolávali  Vy pri  Vašej  obrane  zákazu? 

124 

Max  H o r k h e i m e r :  Kr i t ická  teór ia ,  a hovor i l  s om  a k o  kr i t ický teoret ik ,  m á  dvo j akú  ú lo­hu. Chce  ukáza ť  to,  č o  s a  m á  zmen iť ,  a le  c h c e  t i ež  p omenov a ť  to,  č o  s a  m á  zachovať .  Preto m á  t iež  ú lohu  poukáza ť  n a  to,  akú  cenu  mus íme  z a  urči té  opat renie ,  z a  istý pok rok  zaplatiť.  Z a  an t ikoncepčnú  table tku p la t íme  smrťou  ero t icke j  lásky. 

H. G.:  Prečo? 

Max  Horkhe imer :  Z ák l ad   lásky j e  v t ú žbe  p o  mi lovane j  osobe .  N i e j e  o s l obodená  od  V 

pohlavnost i .  C ím  j e  väčš ia  t ú žba  p o  z j edno ten í  s m i lovaným č lovekom,  t ým  j e  a j  láska väčšia.  A k  sa  zruš í  to to  tabu pohlavnos t i ,  p adne  zábrana ,  t úžba  sa nedoz i e rne  rozv í ja ,  n o  láska s t ráca svo ju  bázu .  

H. G.:  Domnievate  sa,  že  sa  to  deje  vďaka  antikoncepčnej  tabletke? 

/ 

Max  Horkhe imer :  Ano .  Tab l e tka  rob í   z Rómea   a Jú l ie  muzeá lny  kus .  Odváž im  sa  t o  povedať  dras t icky:  d n e s  b y  Júl ia  vysvet l i la  s vo jmu  Rómeov i ,  ž e  e š t e  mus í   rých lo  už iť  tabletku a p o t om  p r íde  k n emu .  

f 

H. G.:   Nie  je  vzhľadom  na  tretí  svet,  na  nerozvinuté  krajiny  v Afrike,  Azii  a  Latinskej Amerike,  vzhľadom  na  Damoklov  meč  preľudnenia  tabletka  pokrokom? 

Max   Horkhe imer :   T o   nepop ie ram.   Pok l adám  však  z a   svo ju   pov innosť   vysvet l iť  ľ u dom ,   ž e   z a   t en to   pok rok   mus íme   zaplat iť .   Tou t o   c enou  j e   rýchle jš ia   s trata   t ú žby  a nakoniec  sm r ť  lásky. 

J 

H.  G.:   Náš  dialóg  sa  točí  opäť  okolo  túžby.  Vy  a  Adorno  ste  tiež  hovorili  o  túžbe  po Inom... 

Max  Horkhe imer :  P r áve  v pos ledných  dňoch  s om  sa to  pokúša l  vysvetl iť .  Kant  na j j a s ­nejšie   formulova l   krit iku  všetkých  preds táv  me ta fyz iky ,  k toré   sa  pokúšal i   označ i ť   Iné bud'  a k o  zák lad  j a v u ,  a l ebo  a ko  absolú tno ,  k to ré  p r ek raču j e  j a v .  Poz i t ívum tých to   ideí. p redovše tkým   existencia  všemohúceho,  dob ro t ivého   Boha ,   ku   k tore j   sa  hlási la   tak teológia ,  a k o  a j  n iek tor í  veľk í  osvie tenci ,  s a  n edá   logicky  o nič   exak tne j š i e  z dôvodn i ť  ako  absolú tny  duch ,  v š eobecná  v ô ľ a  a l ebo  n ič .  Iné s a  v ždy  p reds t avu je  a ko  to ,  č o  t r an­scendu je  j a v ,   a k o   t o ,   č o  j e   poz i t ívne   a l ebo   nega t ívne   nepodmienené .   Je   v r o zpo r e  s názorom,   ž e   ce l á   um om   uznaná   real i ta   s a   v iaže   n a   intelektuálne  f unkc i e  sub jek tu .  V dôs ledku  t o h o  b y  sme  to to   Iné mohl i  pochop i ť  a ko  o tázny  momen t  j a v u .  T e d a  č ím  viac pokroku ,  t ým  ohrozene j š i a  j e  n ie len viera ,  a le  a j  sku točná  túžba  p o  l epšom.  P r á v e  preto  s a  ce lé  a neúp lné  pozi t iv is t ické  mys len ie  a c í tenie  s táva f e n oménom  de t ského  veku  ľudstva,   k torý   patr í   k r o zhodu j ú c emu   fak toru   v e domého   i n ev edomého   pe s im izmu  súčasnost i .  

H. G.:  To znamená,  že pokrok  ohrozuje  aj  túžbu. 

Fi lozof ia  56 .  2  1 2 5  

Max  Horkhe imer :  S tá le  v iac  a v iac  s om  presvedčený ,  ž e  by  s a  n ema l o  hovo r i ť  o  túžbe ,  a l e  o obave  z t oho ,  ž e  B o h  n i e j e .  

H.  G . :   Pán  Horkheimer,  dnes  sa  veľmi  ostro  diskutuje  o  tom,  či  je  v  kritickej  teórii skrytá  teológia.  Môžete  odpovedať  na  túto  otázku  súhlasným  "áno "? 

Max  Horkhe imer :  Kr i t ická  teór ia  ob s ahu j e  p r i n a jmenšom myšl ienku  n a  t eo log ické ,  n a  Iné. T o  neznamená ,  ž e  n e g u j eme  poku s   o vy tvoren ie   r ozumne j š e j ,   t.j.  s p r avod l i ve j š e j  spoločnost i .  A k o  s om  u ž  viackrát  poveda l ,  k onečným  nie  j e  komp l exný  sp ravod l ivý  po ­r iadok,  z a  k torý  s a  platí  o bmedzen ím  s lobody ,  a l e  iba plauzibiIný po r i adok  j e s t v u j ú c e ho  a ok r em   iného  a j  ods t ránen ie   nezmyse lne j   krutost i .   J e   p r edsa   pozo ruhodné ,   ž e   zán ik  nábožens tva  p r eb i eha  sko ro  synch rónne  s o  zač ia tkom soc iá lnych  revolúci í ,   s t úžbou  p o  lepšom  živote .   Domn i ev am   sa,   ž e   negác ia   ideí  zmŕ tvychvs tan ia ,   po s l edného   súdu ,  v ečného  ž ivota  a k o  dogma t i ckých  zásad  úp lne  odha l í  ľudskú pot rebu  n ekonečne j  b laže ­nosti  a  tá s a  ob j av í  v p ro t ik lade  k nega t ívnym pozemským  vzťahom.  

H. G . :  Karl  Marx  z  toho  rozvinul  svoju  teóriu  triedneho  boja,  diktatúry  proletariátu 

Max  Horkhe imer :  M ám  poci t ,  ž e  Ma r x  bol pop la tný  ž i dovskému  mes ian izmu .  P re  mň a  m á  zák ladný  vý znam  to ,  ž e  Boha  n emožno  zobraz iť ,  ž e  to to  Ne­zobraz i t e ľné  j e  p r e dme ­t om   naše j   túžby.   Ma l   s om   kvôli   t omu   urči té   ťažkost i   pri  posudzovan í   za ložen ia   ži­dov ského  štátu  v  Izraeli ,   a n ie   v  inom  regióne .   V  Biblii  j e  p redsa   napísané ,  ž e  Mes i á š  poved i e  spravodl ivých  vše tkých  ná rodov   k Sionu.  Ešte  v ždy  mysl ím n a   to, a k o  štát  Iz­rael ,   s k to rým súhlas ím,  dne s  exak tne  vysvetli l   t o to  p roroc tvo .  J e   Izrael  b ib l i ckým Sio­n om?  Ak  j e  t o  tak,  z d á  s a  mi ,  ž e  r iešenie  spoč íva  v t om,  ž e  p renas ledovan ie  Ž i dov  ­  a  to  patr í   k proroc tvu   ­  pok r a ču j e   i napr iek  štátu  Izrael.   Izrael j e  d n e s  t r ápená  k ra j ina  ­  tak,  

v 

a ko  sú neustá le  t rápení  a j  Zidia .  Pre to  súh las íme  s  Izrae lom.  P re  mň a  j e  r ozhodu júce ,  ž e  Izrael j e  azy lom pre  mnohých   ľudí.  N o  a j  napr iek  t omu  sa mi  d n e s  zosú laden ie  p r edpo ­ved í  S ta rého  z ákona  nezdá  ľahké .  

H. G . :  Pán  Horkheimer,  predtým  sme  sa  pokúšali  prist'  na  stopu  skryte/  teológii  v  kri­tickej  teórii.  Pokúšali  sme  sa  nájsť  inštanciu  pre  morálne  konanie  Semohlo  by  b) ť  tou­

to  inštanciou  svedomie? 

Ma x  Horkhe imer :  Svedomie  c e l kom  urči te  t akou to  inštanciou bolo .  Hovo r ím  v e d ome  bolo,  l ebo  s a  obávam ,  ž e  dne s  s a  u ž  spochybňu je .  

Freud  učí ,  ž e   v č loveku  vzn iká  svedomie  vd 'aka autor i te  o tca .  T ým ,  ž e  deti  d e n n e  počúva j ú  o d  o tca :  " B uď  us i lovný,  p ravdovravný ,  r ob  dobre !" ,  p r e chádza jú  t ie to  max imy  d o   ich  psyché .  Nakon i e c  p r i j íma jú  h las  o t ca  a ko  svo j  vlastný.   V  pube r t e  p o t om  d i eťa  vyčíta   o tcovi  j e h o  pož i adavky  a k o  s vo j e  vlastné:   "Hovor í š  v ždy   p ravdu ,   si  vždy   usi­lovný,  rob í š  v ždy  dob r e ? "  V  mnohých  p r ípadoch  dochádza  ku  konf l ik tom.  A ž  k e ď  syn p r ekoná  puber tu ,  po rozumie ,  ž e   v t om to  sve te  v las tne  n emožno  hovor i ť  p r avdu ,  r ob i ť  dobre ,  to,  č o  bezpros t r edne  z odpovedá  pož i adavkám.  Po tom j e  dospe lý .  

i 

H.  G.:  Kde  je  ale  začiatok?  Prečo  mohol  "prvý"  otec  povedať:  "Hovor  pravdu,  rob 

dobre!"  Odkiaľ  sám  vzal  tieto  maximy? 

Max  Horkhe imer :   Urč i te   tu  h rá   r o zhodu júcu  ro lu   nábožens tvo .  N o  omnoho  dô lež i ­tejšie j e  to,   ž e   t vo rba   svedomia  j e  dne s   oh rozená .   Autor i t a   o tca  j e  p r edsa   oh rozená  poče tnými  soc io log ickými ,  psycho log ickými   a technickými  zmenami ,  zv lášť  obč i anske j  rodiny.   K  n im mo ž n o  pr i rá tať  a j  an t ikoncepčnú  table tku.  Domn i ev am   sa, ž e  t o  vše tko  m á   ob rovské   nás ledky .   N eh r á   svedomie   inú  rolu,   k e ď   autor i ta   o t ca   nie j e  t aká   a ko  p red tým?  T o  sú  o tázky ,  k toré  s a  d n e s  vôbec  ne skúma jú .  Domn i evam  sa,   a t o  n a  z ák l ade  pos tavenia  rod iny ,  k to rá  d n e s  u ž  n emá  taký  význam a ko  p red tým,  ž e  sa úp lne  rad iká lne  zmen í  náš  spo ločenský  ž ivot .  

V  k a ždom   p r ípade  j e  j a s n é ,  ž e  pád  mý tu   o tca  b e z  z odpoveda j ú c e j  náh rady  s po ­chybní  exis tenciu  s v edomia  a ko  spo ločenského  f enoménu .  Matka ,  k to rá  j e  zames tnaná ,  j e  n ieč ím úp lne   iným a ko  matka ,  k to re j  ž ivo tnou  ú lohou  bo l a  výchova  det í .  Povo l an i e  zvečňu je  j e j  myšl ienky.   K  t omu  sa  p r i pá j a  eš te  n i ečo  iné. J e  rovnoprávna .  Nehľad i a c  n a  výnimky,  u ž  nevyža ru j e  lásku a ko  p red tým.  V t edy  si ma tka  uchova la  svo ju  ce lkovú  p r i ­rodzenosť  a vyžarova la  j u  svo jou  rečou ,  svo j imi  pohybmi .  Spomeň t e  si n a  pr ík lad ,  ktorý' s om  uviedol .  J e j  v e domé   a n ev edomé  reakcie  hrali  v o  výchove  rozhodu júcu  rolu.  Fo r ­moval i  d ieťa  m o ž n o  dô razne j š i e  a k o  pr íkazy .  

H. G.: Môžeme  otočiť  koleso  vývoja  späť? 

Max  Horkhe imer :  Vychádzam   z toho ,  ž e  t en to  p roces  n emožno  vrát iť  späť .  Mo ž n é  j e  to a zda   iba z a  cenu  h rozných  katastrof ,  napr :  nuk leárne j  vo jny .  Ch c em  tu o p ä ť  zdô r a z ­niť, č o  r ozumiem  pod  kri t ickou teór iou .  T o ,  č o  s a  udia lo ,  poukazu j e  n a  negat ívny cha ­rakter toh to  p rocesu .  

T u   v o   Šva jč ia r sku ,   a b y   s om   uviedol   ďa lš í   pr íklad,   zúri   neustá ly   bo j  o z rovnoprávnen ie   ženy .  Mys l ím   si,  ž e  Nie tz sche  mal   úp lne   p ravdu ,  k e ď  poveda l ,  ž e  žena   svo j ím  z rovnop rávnen ím   stratí   t o   na jdôlež i te j š ie ,  č o  má :   nezvečnené ,   nie  č is to  pragmat ické  myslenie .  

H.  G.:  Nehrá  tu  kritický  teoretik  tragickú  rolu  Dona  Quichotta?  Predsa  bojuje  proti 

vývoju,  proti  tomu,  čo  nazývame  imanentná  logika  dejín,  ktorej  sa  ešte  dotkneme.  Nemá 

vždy  šancu  prežiť  rôzne  zmeny,  ktoré  spôsobil. 

Max  Horkhe imer :  T á t o  o t ázka  s a  d á  z odpoveda ť  rôznymi  spôsobmi   ­  p sycho log icky ,  f i lozof icky  a teo logicky .  Pokús im  sa  j u  z odpoveda ť  teologicky.  Pokús im  sa  j e d n o d u c h o  zvýrazniť  nega t ívne  úč inky  urči tých p rúdov ,  l ebo  ve r ím,  ž e  l á s k a j e  lepšia  n e ž  nenávisť .  T ým  zohľadn ím t ie to  postulá ty ,  a j  k eď  sa  p r i tom n emôž em  odvo lávať  n a  Boha .  Domn i e ­vam sa, ž e  t o  nepla t í   len p r e  mňa ,  a le  p r e  vše tkých ľudí.  

H. G.:  To  by znamenalo:  aj  za  revolucionármi  proletariátu,  napríklad  za  Liebknechtom. 

Rosou  Luxemburgovou,  ktorí  chceli  vykonať  niečo  dobré  pre  spoločnosť  i vo  vedomí,  že 

Fi lozof ia  56 ,  2  127 

sa  nedožijú  víťazstva  svojich  ideí,  aj  za  nimi  stojí  čosi  teologické.  Urobili  to  z  lásky 

k  ľuďom. 

Max   Horkhe imer :   Kvôl i   láske  k  ľuďom.   T o   j e   o p ä ť   momen t   m ô j h o   z á u jmu  o  ž idovstvo:   ident i f ikácia   n ie   s i n ý m ,   a le   s i n ým i .   Mo j ím   z á u jmom  j e  o s ud   iných.  Ch áp em   sa a k o  pr ís lušník  ľudstva,   v k t o rom  p rež i j em.  Ak  mys l ím   na  seba ,  mys l ím   na s eba  a ko  n a  pr ís lušníka  ľudstva.  

Mučen íc i   a osvie tenci   k a ždého  obdob i a   sa  zriekli   s eba ,  aby   iní  žili .   Pok l adám  z a  veľmi   dôlež i té  o z r e jm i ť  n a   t omto  mies te   súvis losť   s kr i t ickou  teór iou .   Sku točná   s po ­ločenská  f unkc i a  f i lozof i e  spoč íva   v kr i t ike j e s t vu júceho .  T o  n e znamená  pov r chné  t l ia­chan ie   o j edno t l i vých   ideách a l ebo  s tavoch ,  a k o  keby  f i lozof  bol   akýsi  komický  čudák .  Ne zn amená  t o  v šak  ani  to ,  ž e  by  f i lozof  ma l  obža lovať  ten a l e bo  onen   izo lovane  vzatý  stav  a odpo ruč i ť  nápravu .   Vlas tný   c ieľ   t ake j to  krit iky j e  zabrán iť  t omu ,  a b y   sa   ľudia  stratili  v tých  ideách  a vzťahoch ,  k toré   im ponúka  spo ločnosť   v j e j  t e r a j š e j  o rganizác i i .  Ľudia   s a  mus i a   nauč iť   c h ápa ť  vzťah   medz i   ich  indiv iduálnymi   č innosťami   a t ým,  č o  n imi  dos iahnu ,  medz i   ich  par t ikulárnou exis tenciou   a v š eobecným ž ivo tom spoločnos t i ,  medz i  ich dennými  p ro jek tami  a veľkými  ideami,  k to ré  uznáva jú .  

H.  G.:  Nejaví  sa  to  ako  ilúzia  vzhľadom  na  to,  čo  nazývate  imanentnou  logikou  íle/in. 

vzhľadom  na pochmúrny  obraz  budúcnosti  riadeného  sveta  7 

Max  Horkhe imer :  Eš te  raz:   imanentná   logika de j ín ,  a k o  j u  c h ápem  dnes ,  sku točne  ve­d ie   k r i adenému  svetu .  Z d á   sa  mi,   ž e   to tá lna   o rgan izác ia   sve ta   s a   s táva   n e w  limitnou vďaka   rozv í j a júce j  sa  moc i   techniky ,   rastu  obyva teľs tva ,   nezadrža teľne j   reš t ruktura­lizácii j edno t l ivých  ná rodov  d o  pevne  o rgan izovaných   skupín ,  b e z o h ľ a d i nm  p re t ekom medzi  mocenskými  b lokmi .  Pomocou  vedy   a techniky  si  č lovek  podrob i l  ob rov ské  si l \  pr í rody.  A k  n ema j ú  t ieto sily  ­  napr .  j a d r o v á  energ ia  ­ pô sob i ť  zn i ču júco ,  mus ia  b \ ť  p od  dozo rom  sku točne  r ac ioná lneho  cen t rá lneho  r iadenia .  A b y  s om  spomenu l   in \   pr ík lad   ­mode rn á   f a rmác ia   umožňu j e   vďak a   an t ikoncepčne j   t ab le tke   man ipu lovať   s  ľudskou  p lodnosťou .  J edného  dňa  b ud eme  po t r ebovať  a j  r iadenie  pô rodov .  

Domn i evam  sa,  ž e   ľudia   v t om to  r i adenom svete  nebudú  mô c ť  s l obodne  r o / \ m u ť  svo je   sily,   ale  s a   p r i spôsob ia   rac ional is t ickým  prav id lám  a budu   ich  nakon iec   in­št inkt ívne pos lúchať .  Ľud i a  t oh to  budúceho  sve ta  budú  konať  au tomat icky :  n a  če rvenú  stáť,  n a  ze lenú  ísť. Budú  počúva ť  značky .  Individual i ta  b ud e  h rať  čo r a z  menš iu  ú lohu .  V  19.  s toročí ,   v obdob í   l iberal izmu,  veľmi  zá leža lo  n a  j edno t l ivcov i ,  o sobnos t i .  Rob i l  veľké  veci  n a  vlas tnú zodpovednosť .  A j  de j iny  poznal i  o sobnosť .  N o  dn e s  j e  re la t ívne  ľahké  vymen iť  č l ena  p reds tavens tva  f i rmy  a l ebo  minis t ra  a nahrad iť  h o  inou f igúrou .  

H. G.: A  čo  sa  stane  zo  slobodnej  vôle? 

Max  Horkhe imer :  M o ž n o  j u  u  ľudí b ud eme  mus ieť  h ľ adať  asi tak a ko  u včiel ,  m r avcov  či rôznych  iných t vo rov  n a  t e j to  Zemi .  

H. G.:  V riadenom  svete  teda  nebude  slobodná  vôľa? 

f 

Max  Horkhe imer :  Z áväznú  o d p o v eď  n a  t o  n emôž em  dať .  N o  domn i ev am  sa,   a d n e s  t o  už môž em  povedať ,  ž e  imanen tná  logika  súča sného  h is tor ického vývo ja ,  ak  n e bud e  p r e ­rušená ka tas t ro fami ,  p ouka zu j e  n a  z rušen ie  s l obodne j  vôle .  

H. G.:  To zaváňa  duchom  zániku. 

Max  Horkhe imer :  Rád  b y  s om  t o  vymedz i l   presnejš ie .  Eu rópska  civi l izácia   v zmys l e  19.  s toročia   m á   len  nepa t rný ,   b a   p r avdepodobne   ž i adny   výhľad   n a   to,   a b y   s a  v nas ledu júc ich  s toroč iach  ďa l e j  rozví ja la .  Nap r i ek  t omu  bude  ma ť  r iadený   svet  j e d n u  pozi t ívnu s t ránku:  mater iá lne  po t r eby  ľudí  budú  mo ž n o  uspoko jené .  

H.  G.: Aj  tak  sa  mi  zdá,  že  Váš názor  na  riadený  svet  je  veľmi  negatívny  a pesimistický. 

Max  Horkhe imer :  N i e j e  t o  názo r  č i s to  pes imis t ický.  Mo ž n o  sa  a j   v r i adenom  sve te  rozvinú  sily,  k to r é   n ebudú   v iesť   iba  k t echn ickému  pokroku   ­  napr ík lad   pok i a ľ   ide o spravodl ivosť ,  ubúdan i e  konf l ik tov  podmienených  chao t i ckým s t avom sveta,  mo ž n o  a j  o v edomie  un ive rzá lne j  sol idar i ty .  

H. G.: Je  isté,  že príde  riadený  svet? 

Max  Horkhe imer :  Skús im to  poveda ť  takto:   V  d a nom  okamihu  n emôž eme  s vo j vo ľne  zvrát iť  p roce s  vývo ja ,  l ebo  to tá lna  t r ans fo rmác ia  sku točne  každe j  oblast i  byt ia  n a  ob l a s ť  pros t r iedkov  ved ie   v konečnom  dôs l edku   k  l ikvidácii   subjek tu ,  k torý  j u  m á  pochop i ť .  N emožno   zvrá t iť   t aký to   p roces .   Mô ž eme   sa  pokús i ť   o záchranu   niektorých  t radíci í ,  pr ičom zv id i teľn íme  p r emeny  a j  v  ich negat ivi te .  

Spravod l ivosť   a s l oboda   sú  t eda  d ia lekt ické  po jmy .  Č ím  viac   spravodl ivos t i ,  t ým  mene j  s lobody;  č ím v iac  s lobody ,  tým men e j  spravodl ivost i .  S loboda ,  rovnosť ,  b ra t s tvo  ­  to  j e  úžasné  hes lo .  Lenže  ak  chce te  zachovať  rovnosť ,  mus í te  obmedz i ť  s lobodu ,   a ak  chcete   ľuďom  ponechať   s lobodu ,   ne j e s tvu j e   ž iadna   rovnosť .   P red tým  sme   hovori l i  o  l iberal izme.  K  t omu  b y  s om  n iečo  dodal .  Marx  pro jek tova l  všes t ranný rozvo j  o sobnos ­ti  a k o  c ieľ  d o  budúcnos t i .  T en t o  rozvo j  j e  však p roduk tom l iberal is t ickeho obdob ia ,  p ro ­duktom,   ktorý  zm i zne  spolu   s  l ibera l izmom.  Dnešnou   t émou  j e  zachovan ie   Ja .  p r i čom žiadne J a  h odn é  zachovan i a  neex is tu je .  

H.  G.:  Ak  vývin  spoločnosti  podlieha  vlastnej  imanentnej  logike,  ak  sú  tlaky  na 

prispôsobenie  sa jednotlivca  čoraz  väčšie,  ak  sa  stále  zmenšuje  rola  individuality,  aké 

má  ešte  spoločenská  teória  opodstatnenie? 

Max  Horkhe imer :  Pov i em  t o  t eda  j e dnoducho :  eš te  n e ž i j eme  v úp lne  zau toma t i zovane j  spoločnost i ,  n á š  sve t  e š t e  n ie  j e  to tá lne  r iadený.  Dne s  m ô ž eme  rob iť  eš te  veľa  vec í ,  a j  k eď  v budúcnos t i   im hroz í  zánik .  

Fi lozofia  56 ,  2  1 2 9  

H.  G.:  Nemôžeme  tomu,  čo  nazývate  imanentnou  logikou  dejín,  logikou  spoločenského 

vývinu  odporovať?  Nemôžeme  zabrániť  vzniku  riadeného  sveta? 

Max  Horkhe imcr :   Nie ,   n emôžeme .  M ô ž em e  si  p omôc ť  a zda   tým,  ž e  s a   v yv a r u j eme  náhodnos t í  v o  vývo j i .  

H. G.:  Pán  Horkheimer,  nemohol  by  byť  východiskom  pre  mnohých  ľudí farmaceuticky 

vyprodukovaný  sen? 

Max  Horkhe imer :  To tá lne  r iadenie  sveta  ods t ráni  zd rav iu  škod l ivé  om amn é  pros t r ied­ky. Možno  zaved ie  ne škodné  omamn é  pros t r iedky,  lebo svet b ud e  nudný .  

H. G.: A  teológia,  túžba  po  absolútnom?  Co  sa  z  nej  stane  v totálne  riadenom  svete? 

Ma x  Horkhe imer :  T á t o  túžba  mo ž n o  b ud e  a j  v r i adenom svete .  A j  k eď  sa tot iž  u spoko ­j a  vše tky mater iá lne  po t reby ,  nevyhnu tná  sm r ť  Človeka zos t áva  sku točnosťou .  A mo ž n o  p ráve  pre to ,  ž e  vše tky j e h o  mater iá lne  po t reby  sú u spoko jené ,  č lovek  si z a čne  zv láš tnym spôsobom  uv edomova ť   tú to   sku točnosť .  Mo ž n o  po tom   vzn ikne  p ravá   sol idar i ta   ľudí,  o  ktorej  sme  hovor i l i  n a  zač ia tku .  M o ž n o  pr i spe je  k zmie rnen iu  negat ív  to tá lneho  r iade­

H. G.: Prečo  bude  svet  taký' nudný? �  � 

Max   Horkhe imer :   Ods t ráni   sa  t eo log ický   rozmer .   T ým   zm i zne   z o   sveta   to,   č o  C?  mŕ  * 

nazývame   "zmysel" .   Hoc i   b ud e  p anovať  ve ľká  pracovi tosť ,   b ud e  v las tne   nezmyse lná ,  a  t eda  nudná .   P r íde  deň ,  k eď  sa   f i lozof ia  b ud e  pok ladať  z a  de t skú   zábavu .  Mo ž n o  u ž  oned lho  ľudia  poved ia ,  ž e  celý  ten to  náš  vážnv  rozhovo r   a Špekulácia  o vzťahoch   t ran­scenden tného  a re la t ívneho  j e  iba pochabosť .  Nas t ane  koniec  vážne j  f i lozof ie .  

Z  n emeck ého  or ig iná lu   Die  Sehnsucht  nach  clem  ganz  Anderen  Hambu rg ,   I u r che  Ve r i a c  1970.  s. 5 4 ­ 89  pre lož i l  Michal  Chabada. 

I 

v *