Človek je bytosť,z ktorej jedna polovica

bdie vo tme a druháspí vo svetle

DUCHOVNÁ ÚSTAVA SOPHIE ELEUZÍNSKE MYSTÉRIÁ ŽIVOT ORIGENA

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 1jar 1994

2 Sophia

rebudenieMoja duša sa prebudila. Už nespí. Uprela

zrak do slnečnej žiary. Už sa nedívado zeme. Vstala a tancuje od radosti.Už sa nemusí krčiť v kútku. Rozpriah-la zlomené krídla s mohutným rozma-chom a obklopila sa prstencom sily.Už nebude uhýbať pred temnom. Alevšetko temné sa jej bude báť.

Dostala nové rúcho. Už nie je otrhaná. A nahlavu zlatú korunku poznania. Užnebude hlúpa. Dýcha zhlboka a voľne.Nič ju viac nesužuje. Oči jej žiaria. Užnebude smutná. A z očí jej vytrysklislzy, prúdy, vodopády; vďaky, láskya dojatia:

Ľúbim Vás, môj Pane, ako veľmi Vás ľúbim !

Sophia 3

anna Sophia čiže paniMúdrosť

Z OBSAHU:

PANNA SOPHIA, ČIŽE PANI MÚDROSŤ - str. 3

RAFAEL A AUREA - rozprávka - str. 6

HRA O DUŠU: boj nerestí a cností - str. 9

ELEUSINSKÁ MYSTÉRIA - str. 10

O DUŠI SLOVENSKÉHO NÁRODA,AKO JE ZOBRAZENÁ V SLOVENSKÝCH

ROZPRÁVKACH A POVESTIACH- zo spisov Ľudovíta Štúra - str. 14

GÁNDHIOVSKÁ CESTA K PRAVDE- spomienka na nežnú Revolúciu - str. 15

ŽIVOT ORIGENA - o zavrhnutí reinkarnáciena 5. ekumenickom koncile v r. 543 - str. 16

AKO RYTIER GAWAIN POSTRETOL ORGELUZU,NAJKRAJŠIU ŽENU SVETA - str. 19

CELOZEMSKÝ STÁT- UTOPIE - NEBO JEDINÉ ŘEŠENÍ ? - str. 26

PRIRODZENÁ MÁGIAČIŽE PRELÍNANIE SVETOV - str. 27

DO ASTRÁLNÍHO SVĚTA- autor popisuje svoje zážitky - str. 28

AKO MAJSTER ECKERHARD HĽADAL BOHA - str. 29

BUĎ VŮLE TVÁ ... - reverend Vokouno nepozemských inteligenciách - str. 30

VIANOČNÝ STROMČEK A BETLEHEM - str. 32

SLOVÁ AKO RANNÉ ZORE - verše Chalíla Džibrána - str. 34

DAR LÁSKY - o láske a ružiach - str. 36

DUCHOVNÝ VÝZNAM KVETOV - RUŽA - str. 43

Vážení čitatelia !

Vaša SOPHIA teraz dostalanového ochranného anjela auvedomila si, že si musí klásťoveľa, oveľa vyššie ciele, akchce byť

hodná svojho mena:

Duchovná ústava Sophie

Chceme, aby sa SOPHIAstala výrazom Najvznešenejšejduchovnosti aplikovanej do tejnajobyčajnejšej každodennosti.Nech sa stane oporou pre tých,čo kráčajú po duchovnej cesteoboma nohami na zemi. Lebo žiaľpredstavy, aké si dnes tak mnohoľudí utvára pri počutí slova „du-chovno“, sú iba výrazomzmäteného a poblúznenéhoduševna, hľadajúceho oporu vurčitých emóciách alebo intelek-tuálnych systémoch a skrištáľovými sférami ducha nema-jú nič spoločné.

Ja, Sophia, nebudem slúžiťako hlásateľka záhrobnýchvtipálkov, ani ako tlampač démo-nických nálad z astrálnej džungle,ani ako tribúna brilantným intelek-

4 Sophia

tuálom,čo dávajú

ľuďom jesťkamene miesto

chleba.

Chcem obrátiťpozornosť mojichčitateľov od záujmu o

primitívne čarodej-nícke techniky ku

kladeniu podstatnýchotázok ľudského bytia:

Kto je človek a prečo jetu? Odkiaľ prišiel a akýzmysel má jeho život na

zemi; aké je poslanieľudstva ako celku vcivilizačnej hierarchiikozmu?

Chcem provokovať ksamostatnému mysleniuzmysluplným kladením otázok;poukázať na neudržateľnosťmyšlienok naivného materia-lizmu a naivného idealizmu vosvetle nových faktov aprebúdzať túžbu po hlbšompoznaní a čerpaní z univerzál-nej klenotnice múdrosti.

Chcem zbierať perlyľudského snaženia po vzne-šených výšinách.

Chcem nastoliť otázkuhodnôt a vyzvať ľudstvo, abyskôr, ako sa rozhodnevynakladať miliardové obete nadosiahnutie nejakých novýchpolitických a hospodárskychutópií, aby sa najprv zastavilo apýtalo, vzhľadom na aký hod-notový systém by tieto utópiemali byť žiadúce.

Chcem pripomenúťľudom Modrej plánety ich

duchovný pôvod; abyznova našli svoju dôstojnosť

a dokázali sa vymaniť zhypnózy biologicko-hmotnej

existencie.

Chcem dať priestor proti-chodným názorom, ale nieľuďom, ktorých úmysly prame-nia z iných citov ako z rýdzycha ušľachtilých. Som tu pre tých,čo doteraz mlčali, lebo cítili, žeto, čo prežili, je príliš posvätné,než aby to mohli zverejniť vsúčasných masovokomu-nikačných prostriedkoch, leboby to bolo miešanie vína svodou a zaťahovanie Vzne-šeného do špiny.

Nechcem rozdávať ibainformáciu Vašim mozgom aleliať živú vodu Vašim srdciam.

Budem vďačná každému,kto dokáže nakresliť alebonapísať niečo, čo je jehovlastné a čo má ducha.Privítam všetko, čo súvisí soživotom. Obdarujem Vás za tov každom čísle dvoma jagavýmidžbánikmi: jeden bude plný citua druhý plný poznania.

Budem láskavá ale spra-vodlivá. S neúprosnouprísnosťou budem znova aznova pripomínať ľuďom ichzodpovednosť voči Tomu, ktoich stvoril a voči tým, čo čakajú,kedy pozemské ľudstvokonečne nájde vnútornú siluzvíťaziť samo nad sebou a nadsvojimi slabosťami. NeodpustímVám povinnosť žiť podľaZákona, ktorý sme dostalivrytý ohnivými zlatýmipísmenami do našich duší aktorý každý, kto ešte má srdcea je ochotný mu načúvať, cítiako ušľachtilý; ale budem odVás požadovať, aby ste sanaučili poznávať Cnosti,milovať ich a slúžiť im.

Nech sú moje stránky

prevoňané Čistotou a mojeriadky nech vyžarujú Svetlo,Mier a Múdrosť; Nádej, Lásku aVieru v konečné víťazstvoDobra.

Nech moje zvonivé slovázasvištia ako meč Spravodlivostinad priepasťou zla a donútiaľudí súdiť sa v zrkadle Pravdy.Budú jasné ako slnko všetkýmtým, čo si vo svojom srdcinenechali zabiť zmysel preKrásno ale zostanú navždyzapečatené všetkým ostatným.Mŕtvi sa od mojich slov odvrátia,ale tých, čo si v sebe uchrániliživú spomienku na čisté výšiny,zasiahnu ako blesk, ktorý dáblikotavému plamienkurozhorieť sa na vatru.

Kiež by som Vám dokázalasprostredkovať aspoň tušenie oveľkosti a smútku tých ľudí abytostí, ktorým zatiaľ nezostávanež trpezlivo mlčať, milovať,plakať a bojovať.

Panna Sophia čiže paniMúdrosť

Nepamätám si už, koľkomám rokov, ale som veľmi, veľmistará. Pred tisícročiami som stálapo boku bájnych kráľov akaždému, kto ma prijal zapriateľku a radkyňu, som pomohlapremeniť jeho ríšu na kvitnúcezáhrady.

Poznám tajomstvo večnéhoživota a táto Zem by bola mohlazostať navždy pôvabná a sviežaako môj dych, voňavá ako mojevlasy, jasná ako môj zrak, sladkáako moje pery. Všetko by sazachvievalo v ľúbezných tónoch afarbách, keby ...

Ale dnes som smutná. Ľudiama opustili a uctievajú mojepokrivené obrazy - chytrosť arozumnosť - namiesto mňa. Ba čoviac, pod mojím menom !

A pretože Pán všetkýchsvetov nechce, aby slobodná vôľa

Panna ophia čiže pani Múdrosť

Sophia 5

ľudí bola ovplyvňovaná, nemôžemani ja, Múdrosť, pomôcť skôr, akoma zavolajú, skôr ako o mňapoprosia.

Chytrosť je chytrá, ale nierozumná, lebo nemá rozum.

Rozumnosť je rozumná, alenie múdra, lebo nemá srdce.

Len Múdrosť je múdra, ahoci je chytrejšia ako samachytrosť, a rozumnejšia od rozum-nosti, je predsa tichá, trpezlivá,nezištná, láskavá.

Chytrosť je rozpustilá ľahkádievka. Spoznáte ju podľa jejpovrchného smiechu a laškovania.Ak dodrží slovo, tak iba náhodou.Neraz preukáže obdivuhodnúvrtkosť a šikovnosť, ale vždy ibana pochabosti. Je silnekrátkozraká a nevidí, keď vosvojej snahe uľahčiť a spríjemniť siprítomnú chvíľu, si kladie predseba oveľa väčšie balvany, ktorébude musieť odvaliť zajtra z cesty.

Rozumnosť je veľmi vzde-laná, cieľavedomá a vypočítavážena; a ak skrížite jej plány,dokáže byť zlá. Môžete saspoľahnúť, že dodrží slovo - kýmje to pre ňu výhodné. Ale pomôžtejej nahor, a keď sa bude držaťpevne, odkopne s vami rebrík.

Akademická veda je dcérourozumnosti. Je ako pyšnáprincezná. Namyslená, chladná abezcitná. Bude ju treba bolestivopokoriť, aby priznala svojuobmedzenosť.

V početných náboženských afilozoficko-mystických krúžkochsi myslia, že ma majú. Kriedouobkresľujú obrysy mojich tieňov nazemi, keď kráčam po nebesách.Ale nech by zhromaždilikoľkokoľvek mojich minulýchtieňov, nemajú mňa samú.

Život je niečo, čo existujevždy na hranici tekutej a pevnejštruktúry. Čo dostane pevnúštruktúru, nie je viac živé. Ichučenia sú mŕtve. Ale ja som živábytosť. Preto ich náuky vkonečnom dôsledku iba zväzujúľudskému duchu ruky. Len ja muvlievam Život.

Kto chce za mnou ísť, nech

sa neobzerá. Kto chce so mnouvzlietnuť, nesmie na sebe vliecťžiadnu záťaž z minulosti. Kto michce slúžiť, musí zavrieť zadnévrátka.

Kto chce nájsť cestu ku mne- nech sa zbaví strachu ! Kde sanájde statočný rytier, ktorýbude o mňa bojovať ? Kto jepripravený dokázať mi svoju láskua oddanosť ? Kto ma bude maťrád viac ako seba ?

Kto má toľko odvahy, aby vpevnej dôvere urobil za mnou krokdo prázdna nad priepasťou ? Jamu sľubujem, že ak to dokáže, vtej chvíli sa pod jeho nohami utvorímost, a on nespadne. Zástupyanjelov až po poslednú lesnú vílubudú pomáhať tomu, kto sa vydána cestu v mojom mene. Nebesásledujú toho, kto uchopí meč spevným rozhodnutím bojovaťalebo zahynúť s mojím menom naperách.

Kto by ma chcel nájsť, musímať v sebe nesmierny oheň, láskua čistotu. Nie som pre tých, čo sima želajú získať, ale nechcú preto nič urobiť, obetovať.

Ľudia by si ma chceli kúpiť vknižke alebo si zaplatiť niekoľ-kodenný kurz, kde ma rozdávajú.Ja nie som predajná dievka!Márne hľadajú návod, nejakúzvláštnu techniku, ktorej mecha-nickým opakovaním by ma získalibez toho, aby sa museli samo-statne duchovne hýbať. Čodostanú, sú vždy iba moje nepravénáhražky.

Chcú ma získať bez toho,aby museli zmeniť svoj život. A spodmienkou, že si ponechajúsvoje slabosti a zlé vlastnosti.Vybojujte si ma statočne,ľudia ! Čo ste si nevydobilivlastnou námahou, na čo steneprišli sami, to sa nepočíta !

Moje posolstvo je o duchov-nosti. Ale nie pre tých, čo usilujú oextatické stavy, aby v nichutekali od života a zodpoved-nosti zaň. Je pre tých, čokráčajú po duchovnejceste oboma nohamina

zemi. Pre tých, čo vytušili, akýmvýsostným druhom duchovnosti jekaždodenný život.

Nie som pre tých, čo ľúbia lenvzrušenie a zimomriavky zosenzácií a tajomných javov. Kto jebez vážneho rozhodnutiaaplikovať poznanie vo svojomživote, nech sa vzdiali.

V diskusii podaj návrh, alebosa drž stranou - hovorí čínskepríslovie. Preto ak niečo poviem,bude to konštruktívna inšpiráciaku konkrétnemu činu. Nehodlámstrácať čas riešením otázok, ktoré- či už zodpovedané kladne alebozáporne - nemajú dopad na životčloveka.

Vedzte, že na mne nie jenič neprirodzené, zložité azáhadné. Kto má pocit, že bysom ho odvádzala od jehoprirodzeného cítenia, že by sommusela byť zložitá anepochopiteľná, kto ma chcezahalovať aurou tajomnosti,ten je na scestí.

Som jedno-duchá, prirodzená,srdečná. Nie somzamračená a nezáživnáako Vzdelanosť. Mojeoči neraz zaiskria vtipoma moje ústa vykúzliadetský úsmev. Mám svami nekonečnútrpezlivosť začať vždyodznova. Držím ruku navašom pleci vo chvíľach,keď myslíte, že vásvšetci opustili. Mám prevás povzbudivé slová,keď sa vám nohypodlamujú únavou. Arozptýlim všetky vašepochybnosti, keď stezmätení a neviete, čo ďalej.

Pamätajte, že som Vámlepšia priateľka, ako ste si Vysami.

Vaša Sophia

6 Sophia

Vysoko v Snežných horách,prstencom vrcholkov obomknu-té, ležalo utešené údolie a v ňomzámok a záhrady plné kvetín. Vtých záhradách žil Rafael,mladík, ktorý už dlho túžil slúžiťSvetlu. Jedného rána, slnečnélúče sa trblietali v sviežom vzdu-chu a Rafael sa s láskou pri-hováral záhonom ruží a ľalií.Vtom sa nebesá rozostúpili azjavil sa obraz tak vznešený, žetakého jakživ ľudské oko nevi-delo: Kráľ s mečom, jeho oči pla-nuli, že druhý taký pohľad by Ra-fael už nebol zniesol a jeho hlasburácal ako hrom: „Rafael! Tvo-ja prosba buď vyslyšaná! Povo-lávam ťa k službe!“

Na to prehovorila Kráľovná -a z jej rtov sa rinula nádhera:„Ak chceš slúžiť Grálu, choď dozámku! Nájdeš tam Aureu -princeznú, ktorá spí. Ak sa ne-zobudí do tridsiatichdvochslnovratov, nezobudí sa nikdy.Choď, a prines zázračnú zlatúperlu z ďalekej krajiny; z nejnamiešaš čarovný nápoj, čo Au-reu prebudí. Nájdi perlu a zobuďmoju spiacu dcéru!“

Rafael vošiel do zámku. A vňom zazrel devu tak spanilú, žesa na prvý pohľad do nej zami-loval.

Anjelské ruky mu zavesilináhrdelník s príveskom okološije. „Vezmi si ho na znamenieNašej priazne, ale prívesoksmieš otvoriť a pozrieť sa doň ibav čase krajnej núdze!“

I vybral sa Rafael do sveta,

aby získal zázračnú perlu, anamiešal nápoj, čo prebudíspiacu krásavicu. Dlho, dlho satúlal pustatinou, až kým ne-prišiel do nížiny, kde žilo veľaľudí. Vzduch tu bol ťažký a pod-nebie dusné. Ľudia sa tu oddáva-li rozličným radovánkam, jedliťažké jedlá a pili opojné nápoje.Pre Rafaela to bolo všetko takénové a vzrušujúce. Všetko chcelokúsiť a tunajší ľudia mu ajvšetko ochotne ukazovali. Vsamých zábavkách čas plynulnezbadane ako voda. Prešlodvanásť rokov, a Rafael zabudol,prečo prišiel.

Súmrak sa dotkol obzoru apríroda sa zastavila v posvätnejtichosti. Rafael sedel v hostinci,keď si uvedomil, že sa mu minu-li všetky peniaze, ktoré si bolvzal na cestu. Premkol hostrach: „Či budem musieť terazchodiť po žobraní, bez strechynad hlavou, uzimený a hladný?“

V ten istý večer sa v hostinciubytoval tesár lodí, ktorý mal trizlaté toliare. Rafael počkal až za-spí, zlaté mince mu vzal, vysa-dol na koňa a uháňal preč. Málosa staral o to, že pracovitý alechudobný lodiar, ktorého takobral o posledné peniaze, nemo-hol splatiť dlžobu a musel opustiťdom, pôdu aj remeslo a túlať sasvetom od domu k domu.

Veľké a ošklivé rany sa ob-javili Aurei na rukách a na no-hách.

Vetrík zašumel korunamimajestátnych dubov, čo lemova-

li cestu z oboch strán podobnéklenbe. Podkovy Rafaelovhokoníka pomaly štrngali. V tomim cestu skrížil akýsi pocestný.„Istoiste to bude lupič, ktorýčaká až zaspím, aby mi vzalmoje tri zlaté mince“, rozhnevalsa Rafael. „No ja nebudem čakať,ale ho predídem“ a hneď sa aj napocestného vyrútil. V zápaserozťal protivníkovi mečom pravúruku.

Rany pokryli Aureine prsia.Voda zurčala, žblnkala a per-

lila sa ako dúhová zvonkohra.Rafael kráčal popri riečke, keďtu uvidel starca s džbánom, čoklesol smädom vysilený iba zo-pár metrov od prameňa. „Či bysi mi nenabral vody do džbánku,dobrý človeče? Nože maj zľu-tovanie s úbohým starcom! Čo ilen jeden dúšok by ma posilnil...“Ale Rafael si ho nevšímal a išielďalej svojou cestou.

V tej chvíli rany pokryli Au-reinu tvár.

Ďalších dvanásť rokov pre-šlo, a Rafael sa usadil. V uteše-nom údolí obklopenom vysoký-mi stromami si postavil dre-veničku. Za tri zlatky kúpil kú-sok pôdy a staral sa oň. Úrodybývali požehnané a z toho, čoutŕžil za prebytky, Rafaelkaždoročne prikupoval pôdu azveľaďoval svoj príbytok.Chalúpka to bola malá, ale útul-ná. Všade bolo vidieť stopy tvrdejale radostnej práce, všetko boloozdobené s citom. Jedného rána,slnko sa trblietalo v čistom vzdu-

Odpočuté od anjelov v čase pôstu

Sophia 7

chu. Rafael sedel na lavičke podstarým stromom a oči muspočívali na záhonoch ruží aľalií. Bolo mu, akoby mal niečona jazyku, ale nedokázal sispomenúť, čo to bolo.

Aurea sa v spánku prevrátilaa schúlila na druhý bok.

„Tu už isto dožijemstarobu v pokoji“, hútalRafael, keď vtom bleskz jasného neba udrel dostromu nad jeho hla-vou a spálil dom aj scelou úrodou na popol.

Rafael pozbieral ztrosiek a popola drob-né cennosti a odvtedysa potĺkal od domu kdomu, prijímajúc všeli-jaké práce, len aby hla-dom nazašiel. Veru,nikomu by som ne-prial prísť o dom a pôdupod nohami, hovorie-val si v duchu často.

Až prišiel na samýkoniec sveta, k veľ-kému moru. Sadol si nabreh a díval sa do vĺn.Vtom ho znenazdaniaprepadli lupiči, zbili ho,zmrzačili a vzali muvšetky peniaze aj šaty.Bezmocne ležal Rafaelna brehu mora a hlbokárana na pravej ruke musilno krvácala. Vzťa-hoval ruky k okolo-idúcim, ale tí si ho ne-všímali...

Rafael sa zmierilso smrťou. Prišiel ovšetko a teraz aj oživot. Ľútosť ho stislapri spomienke na ne-šťastie, akým prišiel osvoj domček v údolí.Trpkosť ho napĺňala pripomyslení na podlosťlupičov a nevšímavosťpocestných.

Aký osud ma topostihol? Prečo somvlastne tu? spytoval saRafael a život muzhorkol na jazyku.Vtom mu pohľad padol nanáhrdelník s príveskom na jehonahej hrudi. Otvoril schránku av nej bola - zlatá perla!

Odrazu sa rozpomenul naKráľa, Kráľovnú a spiacu Aureu.Hruď sa mu išla rozskočiť a nevý-slovné sa dralo jeho hrdlom. Jehoduša sa prebudila a plakala.

Aurea stála pred zrkadlom aslzy jej stekali po lícach. Dívalasa na svoju ohyzdnú podobu.Srdiečko jej išlo puknúť žiaľoma bezmocnosťou a horké vzlykysa jej predierali z pŕs. Zosunulasa na kolená, zopäla ruky azaprosila...

„Keby som teraz moholnapraviť všetko, čo som za-meškal!“ šepkal Rafael. Morskévlny omývali Rafaelovi údy aanjelské ruky nežne objali jehorany.

Tri dni a tri noci ležal Rafaelna brehu mora. Tretí deň na svi-taní sa zobudil a jeho vedomie

naplňovala jediná myšlienka:slúžiť Kráľovi a Kráľovnej, avyslobodiť tú, ktorá mu je naj-drahšia, z objatia spánku.

V to ráno slnce vyšlo v nad-pozemskom majestáte, odenéstorakými pestrými farbami a srubínovozlatou stužkou ranných

zôr vo vlasoch. Rafaelvyrazil na cestu do-mov, k Snežným ho-rám.

Len tu si však Ra-fael uvedomil, v akejveľkej núdzi sa ocitol.Už je to dvadsaťštyrirokov, čo blúdi cestou-necestou. Dávno užzabudol cestu domov.No odvaha ho neopúš-ťala a mocnelo rozhod-nutie, že tá jasná krás-ka stojí za to, ak by ajvšetky kúty sveta malprehľadať. A keby žemal ešte raz sklamaťsvojho Pána a svoju Pa-niu, nič na svete by muviac nedokázalo urobiťradosť.

Jará džungľa lemo-vala morské pobrežiebez konca a kypela kve-tom. Vydal sa teda Ra-fael po rieke brodiac saproti prúdu. Voda bolačoraz hlbšia, tok prud-ší a chôdza namáhavej-šia. Zástupy ľudí saplavili na pltiach aloďkách dolu riekou.Mávali a volali na Ra-faela, aby sa k nimpripojil. Ale on si ichnevšímal, iba čo pridaldo kroku.

Vtom uvidel tohostarca s džbánkom,presne tak, ako onenraz. „Musím sa po-náhľať“, preblesklo Ra-faelovi hlavou. „Mámdôležitú úlohu a ne-môžem sa rozptyľovaťvedľajšími vecami. Veďslúžim Kráľovi, Pánovivšetkých svetov a

Kráľovnej nebies, Najvzneše-nejšej, nadovšetko Múdrej!“

Aurea bdela pri sviečkach abojovala so spánkom. Jej mod-litby boli čoraz monotónnejšie aviečka oťažievali. Cítila, že uždlho nevydrží. „Keď zaspímdruhý raz, už sa viac nepre-budím...“, šepkala v polospánku

8 Sophia

a oči jej zvlhli. „Vznešený Otčea Matka, vaša dcéra je strate-ná!“

Podivná ľútosť zovrela Ra-faelovi srdce. Predsa sa mu lenuľútilo starého človeka a pove-dal si, že zameškaný čas do-behne tým, že bude cestovať ajv noci.

V tej chvíli sa zahojila tre-tina Aureiných rán.

Rafael dal starcovi napiť apodopierajúc ho, odprevadil hoaž k jeho domčeku. „Vezmi simôjho koníka Origena, dobrýčlovek. Celý život mi verneslúžil a je všetkým, čo mám. Jaho už aj tak nebudem po-trebovať. Som starý človek,nedožijem do jari...“ Rafael sas úctou poďakoval, a potešil sakoníkovi, s ktorým mu cestaisto rýchlejšie bude ubiehať.Popchol koníka a vyrazil naj-prudším svahom rovno hore.Tu sa ukázalo, že sprevádzajúcstarca urazil tretinu cesty kSnežným horám.

Letné slnko pálilo a korunystromov poskytovali osvie-žujúci polotieň. Rafael saniesol bukovou alejou. Orige-nove podkovičky rytmickyštrngali. Vtom spoza bučkavyskočil neznámy ozbrojenýrytier. A už stoja obaja sokovias vytasenými mečmi a dívajúsa uprene jeden druhému doočí. Už-už sa chystal Rafael ťaťnepriateľa, keď...

Aurea sa šikovne zvŕtala vzámockých komnatách a vese-lo si spievala. Povymetala zkútov všetky pavučinky a te-raz všetko voňalo čistotou.

Poznášala kytice k oltáru a akoich ukladala do krištáľovejoltárnej nádoby, vyšmykla sajej z ruky a všetko bolo plnéčrepín. „Čo som to urobila!“ -vyhŕklo z nej. Veď to bol dar odmojich rodičov a ja som ich tak-to urazila. A sľúbila si, že užnikdy nebude taká nepozorná.

...keď tu sa Rafaelovi vide-lo, že ten lesk v rytierovýchoč iach nie je nič iné, akostrach. A hneď si aj všimol, žejeho protivník drží meč v ľavejruke, lebo pravá mu bezvládnevisela obviazaná krvavýmfáčom. Rafael pomaly zasunulmeč do pošvy. Aj cudziemu ry-tierovi klesla ruka.

V tej chvíli sa Aurei zaceli-li dve tretiny rán.

Bol to rytier Norbert z kra-jiny Núr a bol práve na cestedomov, keď ho bez príčiny pre-padol a zranil nejaký zlýčlovek. Rafael nazbieral lie-čivé byliny a ošetril rytierovirany. Ponúkol sa, že by ho vzalna svojom koni až do jeho kra-jiny. Pán Norbert rád prijalponuku a spolu šťastne dora-zili až do Núrijského hradu.Kňažná a všetci obyvatelia sanesmierne zaradovali nadnávratom dlho očakávanéhopána. Všetci ďakovali Ra-faelovi z celého srdca a ob-darovali ho troma zlatýmidukátmi.

Origenes už netrpezlivo hra-bal kopytami a len čo zacítilRafaela v sedle, vystrelil akookrídlený šíp. Tu sa ukázalo,že cestou k Norbertovmu hraduRafael urazil druhú tretinucesty domov.

Zožltnuté listy sa tichospúšťali zo stromov a ukladalisa do mäkkého koberca v tráve.Posledné lúče jesenného slnkahriali Rafaela do tváre. Ďalšíchsedem rokov uplynulo a on bolstále na cestách.

Akýsi človek, menom Por-cius, úpenlivo prosil hostin-ského, aby mal s ním eštechvíľku zľutovanie, keďnemôže hneď zaplatiť tri duká-ty, ktoré mu dlží. Ale ten nie anie, len že do temnice ho dázatvoriť. Dlžník sa ešte neistoobrátil na hostí v hostinci, alevšetci sa od neho odvracali,alebo sa nenápadne vytrácalispoza stolov. Nakoniec smutnýPorcius odišiel.

„Mohol by som mu požičať“,pomyslel si Rafael. „Ale naceste k Snežným horámmusím prekročiť ešte Veľkúrieku. Ak mu dám svoje tridukáty, nebudem mať č ímvyplatiť prevozníka, a nikdy sado cieľa nedostanem. Nie.Nemôžem mu dať peniaze.Potrebujem ich!“

Aurea sedela vo svojej kom-nate a pozorovala všetko vosvojej krištáľovej guli. V tejchví li p rosi la ako nikdypredtým. Celá jej bytosť blčalazlatým plameňom, ktorý sa smohutným dunením dvíhal dovýšky. Ako vonné kadidlostúpala jej čistá túžba ku scho-dom nebeského chrámu.

Rafaela pochytilo posvätnénadšenie. Utekal za Porciom a- hoci to odporovalo zdravémurozumu - daroval mu svojedukáty.

V tej chvíli sa Aurei zahoji-li posledné rany a ona stanulapred zrkadlom tak pôvabná akrásna ako na začiatku.

Porcius Rafaela objal od ra-dosti a údivu a potom sa už lentešili a skákali ako deti celúcestu k Porciovmu domčeku.Porcius bol prevozníkom priVeľkej rieke a keď sa dozvedel,kam má Rafael namierené,vďačne ho vzal na druhý breh,aby mu tak odplatil aspoň časťz toho, čo preňho Rafael uro-bil. Tak sa Rafael ocitol naúpätí Snežných hôr, aninevedel ako.

Aurea kľačala pred oltároma jej vďaka nepoznala hraníc;tryskala a trieštila sa všadenaokolo, stekala v perlivýchkvapkách a rinula sa mohutný-mi prúdmi ako veľtok. Dostalanové rúcho - tisíckrát nádher-nejšie a skvostnejšie akopredtým.

V tej chvíli vošiel Rafael.Aurea sa mu hodila okolo krku:„Tak dlho som na teba čaka-la!“

Služobník Ľalie

Sophia 9

Šachová hra, akistenajstaršia, vtipná a milá hraje prenesená na tomtoobraze na boj satanov oľudskú dušu.

Miestom hry je hrobka;a stôl na ktorom sa hrajú, jevrchnák kamennej truhly.Tak už samé miestoukazuje, že ide o boj naživot a na smrť. Na oblúkusklepenia visia dve potvory,podobné drakom, ktoré sazdajú nedočkavé na korisť.

Hlavné postavy obrazusú satan a človek. Človek,krásny, silný mladík, sedípri stole; podoprel si rukouhlavu, znak, že vážnerozmýšľa nad ťažkouúlohou, od ktorej závisíazda jeho šťastie a život.Vidieť mu na očiach, že sinevie rady ...

Naproti jemu sedí satan,knieža temnoty, pokušiteľ.Na operadle jeho stolicevidieť leva s otvorenoupapuľou a dychtivýmjazykom, pazúry na umrlčej

hlave - znak smrtonosnejmoci diablovej, ktorý podľaslov apoštola Petra „ako levručiaci obchádza a hľadá,koho by zožral“. Záhybyširokého plášťa dobrezakrývajú potvornú postavudiablovu, trčia z neho lendlhé, kostnaté prsty.Máličko vidieť i divé,kostrbaté vlasy, a naježenéfúzy; na hlave má čudnékohútové pero. Ruku sioprel o briadku, ako starýprehnaný šibal. Očami divže neprebodne soka.Diabolskou škodoradosťoupasie sa na rozpakochmladíkových. Je to skúsenýhráč - podvodník. Sila adivosť, opovrhnutie abezočivosť žiari z jehopohľadu.

Medzi hráčmi v pozadístojí jasná, milá postavaanjela strážcu. Hráči sa naneho nedívajú; diabol nemámoci odohnať ho, len človekmôže na neho zabudnúť anepočuť ho. Anjel môže

upomínať na dobré, ale niepríliš, človek sa musíslobodne rozhodnúť.Smutne hľadí na zúfalú hru,ktorá sa zle skončí ...

Prizrime sa teraz hresamotnej. Každá figúrka másvoj význam. Na stranemladíkovej znamenajúfigúrky cnosti. V poslednomrade v prostriedku stojí dušamladíkova (kráľ), o ktorúhrajú. Pred ňou stojí Viera(kráľovná) s krížom v ruke -mocná brániteľka ľudskejduše. Teda mladík má eštevieru. Zľava od duše stojíNádej s kotvou, spravaPravda s fakľou a so štítom,(ktorým odbíja útoky). Máešte troch anjelov, čoznamenajú modlitbu. Tedamodlitbu ešte celkomnezavrhol, ale je už u nehozriedkavá, a to je zle, veďpráve tú najviac potrebuje.

Ale o koľko figúr (cností)olúpil ho už diabol, koľkéfigúrky sú už mimo šachov-nice. Vzal mu Lásku vy-

obrazenú dvojčatami, čo sak sebe túlia; vzal muPoníženosť, (v chudobnomobleku s kapsičkou priboku, s prekríženýmirukami a sklonenou hlavouna prsiach). Vzal muNevinnosť, (chlapec každé-mu dôverne podávajúciruku); Pokoj s palmou právemu odobral diabol a drží hov kostnatých prstoch.Diabol každého pripraví opokoj duše, kto sa muoddá.

Na strane diablovejpredstavuje plášťomzahalená figúrka čiernehokráľa, samého satana. Sámstojí v úzadí - jeho zástupyhrnú sa zdarne napred.Čierna ženská postava napredku s pohárom slastí vruke je Nečistota: dobíja naVieru a Nádej. Na ľavo srozčapenými nohami struhličkou peňazí podpazuchou je Lakomosť(spolu i Závisť predstavuje:hryzie si päsť). V postave

10 Sophia

ELEUSINSKÁMYSTÉRIA(Stavitelé na chrámu ducha)

páva si vykračuje Pýcha srozpätými krídlami, ruku sopovrhnutím otŕča; za ňoutigrom podobná faloš smačacou hlavou, jednuruku má za chrbtom, v nejdrží nôž, druhou sa poní-žene bije v prsia. Vypase-ná sviňa sediaca na kláte(celkom vpravo) predstavujeLenivosť a Opilosť. Dráčatá(sedliaci) znamenajúPochybnosti vo viere,ktorými diabol dušu trápi.

Mladík prehráva. Veď užtoľko stratil! A on ešte lenHnev a jednu Pochybnosťsi nadobudol. Duša mladí-ka je v smutnom stavepostava si zdesene skrývatvár od strachu, čo bude ...To je duša, ktorú trápiavýčitky zlého svedomia,strach pred smrťou asúdom. Dve umrlčie hlavyťahajú dušu za krídla anaháňajú jej strach.

Všeobecný dojemzosilňuje pavúk, čo sa ztruhly ťahá; naznačuje mocpekelného pavúka, ktorý nasto spôsobov omotávasvoju obeť a baví sa nad jejdaromným namáhanímvytrhnúť sa z jeho pavučiny.Umelec teda majstrovskyvyjadril svoju myšlienku.Ale každé podobenstvopokrivkáva. Hra o dušu(čiže boj človeka protisatanovi) predsa nie je navlas rovnaká šachovej hre.Kým slabý hráč protiskúsenému po toľkýchstratách najlepšie urobí,keď sa poddá; dotiaľ v bojioproti hriechu (ku ktorémudiabol zvádza), netrebanikdy zúfať, hoc by bol stavduše čo ako zúfalý. Lebo,ak len nestratíme dôveru vmilosrdenstvo Božie ahľadáme pomoc u Toho,ktorý je útočišťom hriešni-kov, niet príčiny zúfať, niesme ešte premožení odsatana. Duša milosťouBožou posilnená roztrhávšetky diabolské plány aputá. Ľahko si nahradívšetky straty a tak navlastnej škode poučená, vnovom, opatrnom bojimôže zvíťaziť nad sa-tanom.

-re-

Od nepamětných časů se na této Zemiv různých pozemských společenskýchformách sdružovali pod různýmy jmény apodle různých stanov muži, kteří za pomo-ci a vedení Vůdců posílaných lidstvu v každégeneraci z duchovního světa, byli ochotnipracovat duchovně na sobě samých apomáhat tak na stavbě věčného velebnéhochrámu Ducha. Chrámu Věčnosti, jehožplány jsou dány

V.:ST.:V.:V.a jehož stavba byla řízena muži, kteří

věděli o věčných zákonech duchovního děnía připravili pro muže, pomáhající na stavbě,mnohé kultovní nářadí, symboly a různéobrazové znázornění starého kultu, jehožpomocí by se mohl každý - kdo o to celousilou své vůle usiluje - přitesat, ohladit nasprávný stavebný kámen a mohl pak býtdo chrámové stavby na jemu vyhrazenémmístě umístěn.

K tomu sloužilo různé nářadí a takérůzné symboly převzaté ze stavebníhoumění, jejichž procítění vedlo k onomupřitesání a ohlazení; k umění utvářet vlast-ní duchovní organismus k poznání sebesama.

Každý, kdo při této stavbě velebnéhochrámu Věčnosti pomáhá, je současně děl-níkem, stavebním nářadím i kamenem.

Dělníkem se stává z vlastní svobodnévůle.

Nářadím poté, když si osvojí uměnívyciťovat a vykládat symboly a konečně

Stavebním kamenem - používá-lisprávně stavební nářadí, jak ho tomu naučilvedoucí stavby, prací na sobě samém.

Jen z umně přitesaných kamenů můžebýt tento chrám Věčnosti zbudován.

Ve starověku se s takovými ochotnýmispolupracovníky na stavbě zmíněného chrá-mu setkáváme v mystériích.

Co dnes o těchto mystériích víme,pochází ze závěrů více nebo méně povola-ných badatelů, kteří mnohé základy starýchsvatyň, v nichž byla mystéria slavena vyko-pali, a kteří ony symboly kultického nářadí,obrazy a nápisy popsali.

Svaté mystérium kultu se zasulo běhemdob spolu s lidmi, kteří je jako dar bohůpřísně tajili před profánní zvědavostí.

Nejvyšším příkazem mystérií totiž bylo„KRYPTEIN TA BATHEA“ - „ZAKRÝTHLUBINY ZASVĚCENÍ“.

Toto zakrytí bylo tak pečlivé, že je přinej-menším problematické sebepečlivější ba-datelské snažení, chce-li kdo z nalezenýchfragmentů vydedukovat nejniternější pod-statu kultu, v oněch svatyních prováděného.Praví zasvěcenci vždy mlčeli a chrámovátajemství chránili tak přísně, že nejen je-jich prozrazení, ale již pouhé vkročení nepo-volaných do peribola, posvátného okruhuchrámového, trestali smrtí.

Tak byl málem odsouzen k smrti Ais-chylos - za to, že svému Prometheovi vložildo úst slova, která poněkud jedno z eleu-sinských tajemství připomínala: totiž - zánikolympských bohů. Alkibiades unikl před roz-sudkem smrti jen útěkem z domoviny,protože příteli, jenž se ho tázal, zda jehosen o ceremonii zasvěcení do mystérií máněco společného se skutečností, odpovědělkývnutím hlavou.

Livius vypravuje, že dva mladíci, kteřívkročili do chrámového obvodu v Eleusis,byli odsouzeni k smrti, ačkoliv bylo ne-sporné, že se tak stalo nedopatřením, niko-liv úmyslně.

Sám soudce Sopatros, účastný přisoudu, vytýká Athéňanům, že ve všem, cose týká mystérií, jsou příliš krutí.

A tak přísaha mystů a nakonec spáleníeleusinské svatyně a její srovnání se zemíjsou příčinou, že znalosti o mystériích azejména o posledním zasvěcení v nichmáme poměrně málo.

Co dnes historie o nich zná, pochází ažz nejposlednější doby jejich existence.Měla-li by bádání přinést vědecky přesnouzprávu o jediném společném východiskuvšech starých mystérií, musela by mítmožnost, bádat několik tisíciletí nazpět protitoku času. Vždyť počátky eleusinskýchmystérií sahají až do nejzazší předhisto-rické doby, kdy byla Eleusis vedle Athénzcela samostatným státem - jak se o tomdozvídáme z homérského hymnu na bohy-ni Demeter. A jinak jsme v mnohém odkázá-ni jenom na hypotézy.

Pouze v soudobém písemnictví antickédoby lidských dějin nacházíme o mystériích

Sophia 11

zprávy, které velmi jasně ukazují, čímbyla řeckému člověku, hledajícímusmysl života a tázajícímu se samasebe „KDO JSEM“. Tyto zprávy ve-směs mluví o posledním cíli zasvěcenído mystérií:

O VÍTĚZSTVÍ NAD SMRTÍ A VĚ-DOMÍ VĚČNÉHO ŽIVOTA.

Cicero říká ve své knize „De legi-bus“ („O zákonech“) k Atticovi: „TvéAthény, Attico, stvoř i ly mnohovýznamného, nic však nádhernějšího,než jsou eleusinská mystéria, kteránás pozdvihla ze zvířecího stavunevědomosti k pravému lidství, k životuduchovnímu - a naučila nás nejen sradosti žít, ale i s plnou nadějí umírat.“

Hloubku poznání, získaného v nej-vyšším stupni zasvěcení do mystériítušíme dále ve verších Sofoklových...„třikrát blažen, kdo vešel do Hádu,když předtím poznal tajemství mysté-rií; jedině jemu kyne život věčný, všich-ni ostatní klesnou v temnotu“.

Stejně o n ich pě je Pindaros:...“blažen, kdo poznal tajemství mys-térií dříve, než klesl v hrob; ten poznalv konci života i božský dar svéhonového početí“...

Ve stejném smyslu vzpomínásvého zasvěcení do eleusinskýchmystérií i Plutarchos, když utěšujesvoji choť při úmrtí milované dcery.

Na pomníku eleusinského hierofan-ta Glauka je napsáno: „Hleď, velikétajemství zjevili bohové člověku, žesmrt není zlem, nýbrž požehnáním“.

V tom je blaženost zasvěcencůvyjádřena snad nejprostěji a nejkrás-něji.

Proklos píše ve svém komentáři kPlatonovu Státu: „Mystové byli zcelaproniknuti božským symbolem, nořilise zcela v božství a byli plni Boha.Jim byla otevřena nejsvětější svatyněchrámu a božství se jim zjevilo v nej-jasnější záři“.

Stejně se o mystériích zmiňujeDiodoros a v Aristofanovi zpívá sborzasvěcenců hymnus na mystéria:„Jenom nám zasvěcencům září den vslunečním jasu“.

Římský konzul Pratextatus pocho-pil význam eleusinských mystérií, kdyžnapsal císaři Valentinianovi I., jenžzakázal všechna mystéria, že „tímvezme Řekům jejich nejsvětější,protože si nedovedou představit životbez „KOINON TI TES GES TE-MENOS“, tedy „onu oblast, která jestvšem na Zemi společná“ ... - jak nazý-vali mystéria.

Ve vyschlé poušti Řecké mytolo-gie, která vlastně není náboženstvím,nýbrž lehkým závojem pohádek sotvazahaleným atheismem, tryská jedině

z eleusinských mystérií pramen živévody.

Pravým účelem mystérií ve starédobě bylo - a v pozdějších společ-nostech tíhnoucích k Světlu stále je:ztělesnění Ducha v pozemskémčlověku, aby se mu rozluštila nejenzáhada sfingy, symbolu zvířecího aduchovního člověka, ale aby taképoznal kámen mudrců a dosáhl sámsebe - jako obraz boží věčnéhoživota.. . Aby nabyl jistoty svéhověčného trvání a sebe cítil ve své du-chovní formě uprostřed Věčnosti.

Plutarchos, Jamblichos a takéEusebitus se shodují v tom, že v mys-tériích byl uctíván nejvyšší tvůrčí prin-cip; že vedly k nejvyššímu rozvoji du-ševních a tvůrčích sil.

Toho bylo docilováno - za pomocivůle - v sedmi stupních zasvěcení: znich první tři byly laické, další kněžské;pozvolnou úplnou přeměnou mystovyfysické, intelektuální a morální by-tosti, až dospěl k harmonii s Ne-konečnem a konečně se stal theur-gem, vůdcem a pomocníkem jiných.

K těmto mystériím nebyl přirozeněpřipuštěn ten, kdo žil jakýmkoliv způ-sobem v zajetí smyslů. V přísnýchzkouškách, jimiž musel adept projít,obstál i jen l idé nadprůměrn í, spřemírou duchovní síly a nezlomnévůle. Jednotlivé stupně ukazovaly mys-tovi názorně, jak povlovně, evolucí aemanací vzniká z nevyčerpatelnýchhlubin božství viditelný svět i neviditel-ný Vesmír. To vedlo k mystovu postup-nému duchovnímu spojení s živýmBohem v sobě samém; k poznání, žesvého živého Boha nosí ve svémpozemském těle.

Tak se stal myst schopen vejít vestavu bdělosti do světa duchovního, vněmž byl domovem už dříve, než se zlůna matčina zrodil na tuto Zemi.

Tak poznal, že je věčný předchozíživot před vstupem lidského Ducha dopomíjejícího těla v tomto viditelnémsvětě - a že je věčný život i po smrti.Život, v němž jde jen o proměnu stavuvědomí; o změnu způsobu prožívánítéhož bytostného světa.

1. stupeň trval dva roky všeobec-nou přípravou, (PARASKENESÍ). Poúspěšných zkouškách postoupil novicdo 2. stupně. 2. stupeň - v němž bylodocilováno očištění (KATARSE), avykládána kosmogónie a theogónie.Ve stupni třetím pak bylo dosahovánozdokonalení (TELEIOTES), a hlubšívniknutí do kosmogónie a theogónie.4. až 7. stupeň byly stupně kněžské,v nichž myst nabýval obdivuhodnýchznalostí v matematice, astronomii apřírodních zákonech. K této výši

m o h l ovést jennejh lubšípozorování anejbystřejšímyšlení. Votázkách nej-vyšších pak jen hluboko sahající in-tuice, umožňující poznání vztahů mezičlověkem jako mikrokosmem - a mezimakrokosmem.

V každém stupni byl myst pod-robován těžkým zkouškám, jež sym-bolizovaly pozvolné vnitřní prožívání, ažkonečně poznal skryté Sily v člověkui ve vesmíru; až poznal sebe sama aspojil se se svým živým Bohem.

Těchto sedm stupňů znamenalo vnejhlubším smyslu nejniternější pro-ces duchovního vývoje jednotlivce, jenžjako ve zvířecím těle spoutaný du-chovní člověk musel plně vyhovětpožadavkům těchto sedmi stupňů,měl-li znovu nabýt svobody duchovníhočlověka v říši Ducha.

Nebylo tedy zasvěcení do mystériíjednoduchým vědeckým poučováním,jak mylně usuzují někteří badatelé.

Bylo vývojem Duše v nadsmyslo-vých oblastech, bylo jejím projevenímse ve světě božství.

Nebylo také pouhým dramatickýmpředvedením mýtu Demetřina, jaksoudí jiní.

Tak tomu bylo v mystériích nižších,jež byla panhelénskou slavností. K těmměl přístup každý atický občan, těšícíse bezúhonné pověsti. Byly slavenyjednou v roce v měsíci září za úplňku.

Dva měsíce před jejích začátkemvyhlašovali zvláštní heroldové (spon-dophoroi) ve všech městech svatý klidzbraní. Na 55 dní pak utichl jejichtřeskot a byly zastaveny všechny spo-ry, neboť se lidé rozpomněli, že jsoudítkami jedné matky Země, Demeter,jíž byla mystéria zasvěcena. Ze všechkrajů spěchali občané v posvátné úctědo Eleusis, aby byli účastni mystériaDemeter a Persephony.

Z vykopávek chrámu se dozvídáme,že největší jeho částí bylo divadlo -(telesterion) s polokruhovitě do výšestavěnými řadami sedadel (amfiteatr),

12 Sophia

na kterém se před vlast-ní svatyní odehrávalazmíněná nižší mystéria.

Jeviště představovalozemský ráj, první vesnu Země,jitro světa. Na kvetoucích ny-sejských lukách si s Okeani-dami hraje a tančí šťastnáPersephona, trhá květy radostia života; když utrhne narcis, -květinu smrti, otevře se pod nílůno země a vládce podsvětí ji zajejího úpěnlivého volání odnáší.

Ve druhé části tragedie, nazvané„pasision“, je líčena bolest Demeter,jež zaslechla bolestné volání Perse-phonino a spěchá j í ke pomoci:přichází však pozdě, protože se zemjiž nad ní a jejím únoscem uzavřela.Hledá proto cestu do podsvětí, alemarně, dokud ji Hesperos neukážecestu do říše smrti a dá jí vodu života,kterou probudí Persephonu a přivedeji zpět na svět.

V první části tragedie jde o se-stoupení do Hadu - o KATARSI, v druhépak o vzkříšení, o ELEUSI.

Člověk, který spadl z duchovníhosvěta a přichází na tuto Zemi se zrodíve zvířecím těle, jakmile však pozem-skou smrtí z tohoto těla vyjde, vstanez mrtvých - jako obilné semeno z půdy,do které bylo vsazeno.

Proto po skončení tragedie vy-stoupil hierofant před svatyní a ukázalmlčícím divákům veliké tajemství -obilní klas.

Co tento klas znamenal, pochopildobře PAVEL, když řekl: „Zaseto bylotělo hmotné a vzrostlo tělo duchovní“.

Těžko lze pochopit, jak mohli ně-kteří badatelé usoudit, že tu šlo pouzeo divadlo, když šlo tak zřejmě o dra-matické předvedení návratu lidskéDuše zpět do duchovního světa, zněhož vyšla.

Obdobu těchto nižších eleusinskýchmystérií nacházíme i v Egyptě - v le-gendě o Usírewovi a jeho manželceÉset (Osiris a Isis) ; v nich je Osiriszabit démonem temna, Isis shledáváčásti jeho mrtvoly a konečně vyjdeOsiris jako znovuzrozený.

I tu přichází lidská Duše z temno-ty nevědomého života k vědomí vesvětě duchovním.

Jak ukazují vykopávky v Eleusině,možno zjistit vedle nejstarší doby, kdyjiž stál vedle podzemních svatyň takéchrám bohyně DEMETER, tři periody:

PEISISTRATOVSKOU - po spojenístátu Eleusis s Athénami, což vyvola-lo mnohé změny: rozšíření o nové bu-dovy a vybudování stadionu pro gym-nastické hry, které následovaly poskončení nižších mystérií. Druhá peri-

oda jePERIKLEOVA - V perských

válkách byla svatyně zničena ohněm,ale po vítězství u Salamidy (SALAMIS)bylo ihned přikročeno k jejímu obno-vení - a navíc i rozšíření o veliké Pro-pyleje; to vše s nebývalou nádherou.Třetí je perioda

LYKURGOVA - která př ineslamimo další rozšíření navíc i postavenísloupů kolem svatyně.

Pak počíná doba římská, kdyAPPIUS CLAUDIUS pulcher staví maléPropyleje a římský chrám, - jak o tompodává zprávu Cicero.

Význam mystérií však počíná po-nenáhlu upadat, zejména za HADRIÁ-NA, kdy se starobylý ku lt muselpřizpůsobovat „modernějším“ názorům... Mezi bohy musila být uctívánadokonce i Sabina, Hadriánovamanželka...

V době následujících tří heleno-filských císařů doznala svatyně ještěmnohého zlepšení, ale přes všechnuvnější nádheru již mizí stopy staréhokultu. Konečně vpád ALARICHŮVpřipravil bývalým slavným mystériímeleusinským definitivní konec.

Vedle mystérií eleusinských exis-tovala v Řecku ještě mystéria vDelphách, založená na kultu Appo-lonově a mystéria v Thrákii, (uctíva-jící DIONYSA). Ten představoval vorphické theologii jak ne-zjevnoupříčinu stvoření hmotného světa, tak iaktivního stvoření světa.

Ani tato mystéria nebyla pouhýmihrami pro lid; byla nositelkou bohatéhotajného učení, jehož symbolika byla vlidových slavnostech jen naznačena.Nejlépe to dosvědčuje pojednání o

orphických mystériíchv Korybantech.

Nejvýznamně j šímzasvěcencem do orphic-

kých mystérií byl Pythagoras,zakladatel po dlouhou dobuvelmi vlivné školy mystérií.

Ačkoliv v ni byl pěstovánkult Appolonův, neznamená toještě, že to snad bylo jiné

náboženství a jiná moudrost,než v mystériích eleusinských.

Apollon byl uctíván jako universál-ní duchovní Otec, jehož symbolem

bylo Slunce a v podstatě byl zcelatotožný s Dionysem nebo samotnýmDiem.

Podstatný obsah mystérií Py-thagorových lze shrnout ve tři věty:

1/ Evoluce je zákon života2/ Číslo je zákon Vesmíru3/ Jednota je zákon božskýBožství je tu chápáno v tvůrčí triádě

jako věčné mužství a věčné ženství ijejich spojení. Oproti tomu je stavěntrojí svět:

1/ Hmotný2/ Vnitřní3/ Božskýprojevující se v člověku, jenž má

tělo, duši a ducha.Platon, zasvěcenec mystérií eleu-

sinských, jenž také založil vlastní ško-lu se sakrálními úkony, (jak o tom píšePseusippos a Henokrates), učil ověčném životu duše. Učil, že člověkmusí usilovat o nabytí vyšších sil du-chovních, poprvé je nazývá slovemTRANSCENDENTNÍ a absolutní by-tost nazývá VELIKÝM ARCHITEKTEMSVĚTA.

Učil, že člověk je synem božskéhosvěta, do něhož se jeho duše očiště-na ohněm pozemských zkoušek zasv dokonalé čistotě vrací zpět.

Nad vchodem do svatyně v Del-phách byl vytesán nápis: POZNEJSEBE SAMA a poznáš vesmír ibožství.

Právě k tomuto poznání vedla adep-ty všechna stará mystéria; vždy bylavšechna napájena z téhož prameneživé vody, z pramene všeho duchov-ního poznání.

Ačkoliv se zdá, jako by v jejichsvatyních se projevoval vždy jiný kul-tický obraz Boha, byl to vždy zaha-lený symbol téhož božství, zasvě-cencům zcela srozumitelný. Takmohlo být z t rosek chrámu za-chráněno vždy to nejsvětější.

Mystéria byla slavena i v Samo-thrake. I když tam byli původně uctívánisamothráčtí bohové, během času bylstále zřejmější vliv Athén a tak docházík uctívání Demeter, matky bohů - me-

Sophia 13

ter theon. Potvrzuje to její obraz nastříbrných a měděných mincích z tédoby.

Také zde b yl o p ř i ve l ikýchslavnostech předváděno uloupeníbohyně a její osvobození.

Tato mys téria b yl a st ej něvýznamná jako mystéria eleusinská,ba měla dokonce v třetím stoletípřed Kristem, kdy se Samos stalnáboženským střediskem novéhohelénského světa, nad nimi převa-hu.

Zasvěcenci v nich byli sám Ale-xander Magnus,- a z Argonautů, plu-jících do Kolchidy, Orpheus. TakéŘímané měli o tato mystéria velikýzájem, a zasvěcena byla do nichřada význačných mužů římských.

I v Samothraké byl kult v nejstaršídobě slaven v podzemních chrá-mech. Teprve pozděj i byly stavěnynádherné svatyně - za pomoci make-donských vládců i Říma.

Srovnáváme-li mystéria eleusin-ská s jinými starými mystériemi,

ať brahmánskými, babylonský-mi, iránsko-perskými nebo egypt-skými, vid íme, že p řes uctívánírů zn ých bohů by la všech nanáboženství monotheistická ; vevšech nalézáme tytéž posvátnésymboly, ve všech prožívá myst potěžkém procesu umírání ve svémnitru, ve svém nejniternějším ni-tru den, kdy poznal sebe sama, ve

všech bylo konečným cílem ztě-lesnění Ducha v hmotném tě le,všude byl uctíván nejvyšší tvůrčí prin-cip a všude se setkáváme s Du-chem prozářeným světlem božství.

Bohové dobra i zla, kteří se vmystériích projevují pod nejrůznější-mi jmény, jsou jen dramatickou sym-bol izac í dvou p ólů zákl adníchživotních principů a zobrazenímvzáj emného p ůsob en í mezimužstvím a ženstvím, vedoucího kezplození z něho vznikající nové vyššívěčné duchovní hodnoty.

Všem mystériím je společné nej-vyšší zasvěcení, které vedlo k jis-totě o věčném životě po smrti.

Jak bylo této jistoty dosahováno,je záhadou, protože to nemůže býtvylíčeno slovy, nýbrž jen v úžasuprožito. Mystové, kteří dosáhli to-hoto p os ledn íh o, n ej vyšš íh opoznání, žili zpravidla v naprostémodloučení, pohřížení zcela v mysté-rium života a smrti.

Postupem času se škol mystérií

zmocňovala kněžská hierarchie, jižvelmi vzdálená skutečné duchov-nosti a tak bylo potom předávánozasvěcení jen od úst k uchu mezijednotlivci. Nacházíme je i mezikřesťany, gnostiky a novopythago-rejci, všichni se však museli chránitpřed pronásledováním nové církve;skrývali se proto většinou v klášte-rech, kde mohli v skrytu bezpečně

pokračovat ve své duchovní práci adále pro ni vychovávat muže k tomuzpůsobilé.

Je p ř irozené, že zasvěcencistarých mystérií byli nejenom znal-ci nejvyšší moudrosti, ale ovládali izákony všeho umění v duchovnuzaloženého.

Nádherné stavby chrámů baby-lonských a egyptských, stejně jakoParthenon a jiné řecké chrámy bylyprovedeny těmito znalci duchovna včlověku, znalci míry a krásy.

Všechny tyto chrámy ukazují veviditelných formách duchovní sym-boly a věčně neviditelnou stavbuchrámu věčnosti, která učí lidstvostavět aby podpořilo vývoj svéhoDucha.

Taková tedy byla mystéria.Lidst vo novéh o věku však v

každém božím obrazu starých dobvidí jen modlu, v jejím kultu jenbláhovou pověru... Nepoznává, ževedle každého ku ltu Boha kráčíhluboká tajemná moudrost, zjevná

jen těm, kdo jsou nezlomné víry ačistého srdce.

Nadcházejícímu NOVÉMU LID-STVU, které vyvstane z dnešníchchaotických dnů, opět vzejde dobanejh lubšího duchovního rozvoje(rozžití) - a zase se vrátí k nevyčer-patelnému zdroji poznání

STARÝCH MYSTÉRIÍ.-vt-

14 Sophia

„... Krem tejto nábožen-skej ceny povestí našich,prezrieť môžeme cez nejako cez sklo do hlbinyduše našich predkov -poznať teda môžeme znich mravnú ich povahu. Vpovestiach našich vystu-puje jedna hlavná osoba,ktorá proti mociam zlým vboji stojí; hrozné sú tietomoci a náramne na osobuv boji proti nim postavenúdorážajú, ale najväčšiaodvážlivosť, teda najväč-šia sila s najväčšoupokorou a nábožnosťouspojená premáha i boríich. Vždy osoba tátovíťazstvo nadobúda, tejtoteda osobe navidomoči sav povestiach strana chytá,z čoho vidno, že osobytakéto sú národnéhozmýšľania obľúbenci a žetým, čo je mysli národnejnajdrahšie, ich onaozdobuje a najvrúcnejšiesvoje túžby do nichprelieva. Najväčšia tedasila v premáhaní mocíodporných s najväčšoupokorou, nábožnosťou,obetavosťou bez nárokovna odmenu spojená, jejadro neskalenej a neza-hubenej duše nášhonároda.Týmito cnosťami ozdo-bený musí byť hrdinaslovenský a len takémutosa darí premáhať a boriťmoci nepriateľské adosiahnuť nad nimivíťazstvo. Pred takýmito

hrdinami tratia sa mocitieto a trebárs aj dlho saim na odpor stavajú,nakoniec padajú predsa.Oni to tiež odklínajúzakliatych a dopomáhajúim k predošlémušťastnému stavu. Zakliatisú pod vládou mocí zlýcha od týchto nič ich inšienevybaví, len hrdinovia,mocou ducha svojho i nadtýmito zlými mocmipanujúci.Moci zlé, proti ktorýmduch dobrý bojuje, sú včlovekovi samom, a tak ajmoci zlé, proti ktorýmhrdinovia v povestiach

našich boj vedú, v samomnárode, z ktorého títovystupujú, prevádzajúvládu svoju. Je v hrdinochpovestí našich sila,pokora, nábožnosť,obetavosť bez nárokov avidieť, jako sme spomenu-li, že hrdinov týchto vmysli národa láska,vďačnosť, požehnaniesprevádza; vidieť, že nanich vrúcna myseľ národalipne; ale moci odporné,zlé, proti ktorým hrdinoviav boji stoja: slabosť,nadutosť, bezbožnosť,vypínavosť a chvasty majútiež miesto a vládu svoju v

národe samom, jed-notlivých a celé hromadyz neho opanúvajúc astŕhajúc do záhuby.Mnoho je takýchto osôb vpovestiach našich, ony zasvoje priestupky padajúdo nešťastia, podtrhujúcta aj druhých, a zahynuliby tam, keby im napomoc neprišli dobročinníhrdinovia, ozbrojenícnosťami. Výtvory tejtoobrazotvornosti a mysleslovenskej jak sú alepravdivé v celom životenašom !“

-re-

Ľudovít ŠtúrO duši slovenského národaako jezobrazenáv rozprávkacha povestiachslovenských

Sophia 15

GÁNDHIOVSKÁ CESTAK OSLOBODZUJÚCEJPRAVDE

ánik starého a ozdravenieje možné iba existenciou reálnejsily, ktorej program bude svojimzameraním síce v protiklade sostarými ideami a praktikami,avšak nemá vyjadrovať iba tentoopozičný postoj. Vychádza spozitívnymi a mocnými myš-lienkami. To, že tieto svojimspôsobom rozložia staré, budeiba zákonitým sprievodným zna-kom. Cieľom nesmie byťNEGÁCIA, cieľom musí byťPOZITÍVNA TVORBA, inak savšetky sily hnutia premenia nasvoj opak, obrátia sa k ničeniu atoto je už orientácia na násilie(hoci ideové). Podmienka prebu-

denia sa zo spánku má znieťpozitívne: PREBUDÍM SA, a nieNEBUDEM SPAŤ, pretožedruhá možnosť je uplatnenienegácie ako prvotnej. Ak totižexistuje prvá možnosť, druhá znej priamo vyplynie, no tentorazcestou nenásilia.

Dôležitá je práca k zjednoteniu, niek roztriešteniu. To, že existujúrôzne opozičné sily, napomáhasíce rýchlejšiemu rozkladuhnijúceho poriadku, ale pozorna spory vnútri opozičného„tábora“! Na tomto stroskotalouž nejedno hnutie za nápravuspoločnosti.

Treba si ujasniť nielen to, že jenevyhnutné pochovať starýporiadok, ale najmä to, akýmá byť ten NOVÝ. Našimnárodom je súdené priviesťtento svet k obnove a obro-deniu v súlade s najvyššímiideami humanity, t.j. zjednote-nie sa udeje na báze človečen-stva a jeho podstaty. Pokiaľ sakaždý človek vo svojom vnútrinepokúsi o poznanie saméhoseba, nemôže mať poznaniepodstaty ľudského a nepochopí

ani podstatu jed-noty sveta. A takvšetky snahymusia smerovaťk odstraňovaniunevedomosti,pretože dobaorwellovskéhohesla „Neve-domosť je sila“ustupuje do úza-dia. Žijeme vprelomovom ob-dobí, v ktorom samôžemerozhodnúť buďpre cestu tvorby,alebo pre cestuničenia, ktoré byv tomto prípadevyvrcholilo sa-mozničením.

Je nutné spojiť všetky pozitívne silya odhodiť všetky ideologicképriehrady (nehovoriac už o raso-vých a národnostných). Starépolitické praktiky stratili svojvýznam, nemožno pracovať prebudúcnosť s heslom „cieľ svätíprostriedky“, s ktorým operujednešná diplomacia, zahraničná ivnútorná politika.

Akékoľvek trieštivé tendencie súprekážkou realizácii jednoty vpravde. Všetky inštitúcie, poli-tické strany a spolky zakladanév starom duchu nenávisti a nási-lia vedú k oddeľovaniu a kobmedzovaniu. Informácie samajú šíriť na základe dôvery,samozrejme uvážene, ale s tým,že VŠETCI ĽUDIA majú právo napoznanie pravdy a zároveň všetcimajú povinnosť dávať a pracovaťpre tých druhých, k čomu všaknemožno nikoho prinútiť.Akýkoľvek pocit povinnosti vyplý-va z pocitu nevyhnutnej potreby,a k tomuto každý dozrieva podľasvojich schopností a možností.Ani v tomto ohľade nemožnonikomu ubližovať, pretože rešpek-tovanie slobodnej vôle je zásad-ným zákonom.

Nie anarchia, ale slobodnáspoločnosť. Viesť tútospoločnosť slobodných jednotliv-cov môžu iba tí, ktorí požívajúnajvyššiu dôveru všetkých, a tátodôvera vyplýva z poznania DU-CHOVNÝCH KVALÍT dotyčnýchľudí. Vláda, ktorá stratila dôveru(pretože stratila duchovné kvality,resp. ich nikdy nemala), zanikneprirodzeným spôsobom. K tomu-to zániku prispeje jednak NE-SPOLUPRÁCA, čiže ignorovanievšetkého, čo táto vláda vyhlasujeza hodnoty (a hodnotou nie je),na druhej strane táto tendenciamusí byť vyvážená orientáciou naSKUTOČNÉ HODNOTY. Novévedenie vznikne opäť prirodzenepráve prepojením pozitívnych síl vspoločnosti podľa základnéhopravidla:

VODCA SA OBJAVÍ,AKONÁHLE HO SPOLOČNOSŤBUDE SCHOPNÁPRIJAŤ A DAŤ SANÍM VIESŤ.

Úloha dnešnej doby? Aktívna práca vprospech pozitívnych síl v duchuporozumenia a vzájomnej lásky.Len tak možno uskutočniť veľkézmierenie medzi ľuďmi a mier vosvete.

Mária Schwingerová, Bratislava22.8.1989

16 Sophia

O Origenovi ajeho učení (tzv.origenizme) sauž viackrát ho-vorilo. Na kon-cile v Konštan-tinopol i (553)boli Origenova

osoba a jeho učenie odsúdené. Tosa týkalo okrem iného aj myšlienkypredexistencie, putovania duší areinkarnácie, ako podstatnej súčastiOrigenovho obrazu o svete.

Život Origena (185-254)

Origenes pochádzal z bohatejegyptskej rodiny. Jeho rodičia - akoaj ich predkovia - boli kresťania.Jeho rodné mesto Alexandria bolov tom čase baštou gréckej vedy avzdelanosti; a kresťania v ňom tvo-rili menšinu.

Prvé vedomosti získal Origenesod svojho otca, ktorý ho skorozoznámil s bibliou. Neskôr navšte-voval školu novoplatonika AmmoniaSakka (zomr. asi 242) v Alexandrii,z ktorej vyšiel aj Plotinus (205-270).

V roku 202 zomrel Leonidas,Origenov otec, mučedníckousmrťou. Otcovský majetok zhabalia Origenes sa musel postarať osvoju matku a šesť súrodencov. Užv mladých rokoch dával hodiny zjazykov a z dejepisu. Čoskoro saale začal venovať teológii.

Podľa niektorých prameňov vie-dol Origenes už v rokoch 202/203školu katechétov v Alexandrii - akonasledovník Klemensa z Atén (pozrikapitolu VIII,1). Pod ľa inýchprameňov tomu treba rozumieť tak,že táto škola sa stala oficiálnouinštitúciou až od r. 217, dovtedy sav nej vykonávala iba súkromnáučiteľská činnosť. Origenes stál načele alexandrijskej školy kateché-tov (učiteľov náboženstva) až doroku 231.

Origenes žil prísne asketicky.Obraňoval cirkevnú vieru protiheretickým skupinám, ktorých bolov Alexandrii viacero (napr. gnosti-cizmus).

Vyučovanie v alexandrijskejškole katechétov sa nedaloporovnať so zvyčajným vyučovanímpri cirkevnom krste. V časoch pre-nasledovania kresťanov pravidelnévyučovanie ani nebolo možné. Mohloto byť tak, že spočiatku k Orige-

novi prichádzali pohania, aby sadozvedeli niečo o svojich vlastnýchbožstvách; z nich potom niektorízomreli ako kresťanskí mučedníci.

Aj neskôr mali vzdelaní pohania,ktorí navštevovali vyučovanie v škole,plne na výber, či sa chcú nechaťpokrstiť alebo nie. Tiež už pokrsteníkresťania si u Origena prehlbovalisvoju vieru. Jeho žiaci mali u nehomožnosť spoznať aj iné formy vie-

vrátil do Palestíny, zvolili ho tam zapresbytera. Biskup Demetrius ale-xandrijský, ktorý žiarlil na Origeno-vu slávu, využil túto príležitosť, abyOrigena odsúdil na dvoch egypt-ských synodách; dôvodom bolo, žeOrigenovo zasvätenie spadalovlastne do Demetriovej kompeten-cie a nie do kompetencie Jeruza-lemského biskupa. Origenaexkomunikovali a vyhnali. Odobral

ORIGENESjeho život a učeniery, aby sa s nimi dokázali lepšievysporiadať.

Súčasťou vyučovania bola ajmatematika, geometria, astronómiaa ostatné antické vedy. Cieľomcelého vyučovania bola teológia.Cesta cez svetské, prírodné vedymala ľudí naučiť rozširovať si po-znanie pozorovaním stvorenia. Ktomu z jeho diela „De principiis“ I.1,6:

„Náš rozum teda spoznáva, ženemôže spoznať Boha o sebe,takého aký je, ale z nádhery jehodiela a z krásy jeho tvorov môžespoznať Otca všehomíra.“

Poslednú pravdu potom žiak roz-poznal v slovách Kristových. Vy-učovanie pokročilých viedol Ori-genes sám. V škole katechétovvšak prebiehalo aj základné vy-učovanie.

Origenes prispel významnýmspôsobom k výskumu biblie: naučilsa po hebrejsky a porovnal pôvod-ný text so všetkými známymigréckymi prekladmi (toto dielo jeznáme pod menom „Hexapla“).

Origenes podnikol niekoľkociest: do Ríma; neskôr k mies-todržiteľovi provincie Arábie, ktorýsi želal, aby ho Origenes učil; odtiaľcestoval do Palestíny. V roku 218alebo 222 pozvala matka cisára Se-vera Alexandra, Julia Mammeia, Ori-gena do Antiochie, aby jej pred-niesol niečo z jeho teológie.

Keď sa Origenes, ktorý samedzitým stal význačnou a pre-slávenou osobnosťou, v roku 231

sa do Cezarei, kde tento rozsudokneuznávali a založil tam novú ško-lu, ktorá si čoskoro získala vysokéuznanie. V Cezarei Origenesnapísal najväčšiu časť svojho die-la.

Cirkev často poverila Origena,aby navrátil rôzne heretické skupinyna pôdu pravej viery. Preto sa čas-to zúčastňoval aj synodálnych roko-vaní (pozri napr. kapitolu I).

Počas prenasledovania kres-ťanov za cisára Décia v roku 249uväznili a mučili aj Origena; mal byťupálený, ale podarilo sa mu získaťslobodu a zomrel v roku 254 v Ce-zarei alebo v Týre.

Origenovo učenie

V nasledovnom poukážeme napodstatné súčasti Origenovho uče-nia na základe jeho diela „De Prin-cipiis“ (gréc. Peri archon), ktoré za-ujímajú v jeho písomnostiach oso-bitné postavenie a ktoré nakoniecviedli k jeho odsúdeniu. Toto dieloplatí za prvé systematické spraco-vanie kresťanskej vierouky.

Podľa Hieronymovej správy vepistule 84,10 bolo toto Origenovodielo určené len úzkemu kruhu;jeden z priateľov a mecenášov hoaž neskôr sprístupnil verejnosti.

Názov diela môže znamenať„základy učenia“, alebo „hlavná náu-ka“, ale aj „východiská“, či „prvéveci“; v tomto diele teda ide predo-všetkým o „základné princípy by-tia“.

Sophia 17

Pôvodné grécke znenie diela sanám nezachovalo. K dispozícii je ibalatinský preklad od Rufina, ktorývznikol v roku 398. Tento preklad všaknezodpovedá plne pôvodnému textu.Príčinou toho je, že Rufinus v orige-nistických sporoch konca 4. a začiat-ku 5. storoč ia Origenovo učenieobraňoval a chcel zabrániť, aby boloodsúdené ako kacírske. Pretoodstránil najodvážnejšie formulácie.Výpustky a prepracovania sa týkalihlavne nasledovných oblastí: učenie oTrojici; povaha Krista; predexistenciaduše; vzkriesenie; koniec sveta.

Rufinus v predhovore prvej knihysvojho štvorzväzkového d ielazdôrazňuje, že pri prekladaní hodlápostupovať tak, ako Hieronymus priprekladaní ostatných Origenovýchdiel: a síce tak, že „že latinský čitateľv nich nenájde nič, čo by sa odkláňa-lo od našej viery“ (I Praef. Ruf. 2). Ru-finus ďalej konštatuje, že Origenoveknihy sú na mnohých miestachskreslené zlovolnými heret ikmi apokračuje: „Kde sme teda v jehoknihách našli niečo, čo odporovalo jehovlastným, pravoverným učiteľskýmvýrokom o trojici, ktoré sa nachádza-jú na iných miestach, tak sme to akosfalšované alebo nevhodné vynechalialebo sformulovali podľa normy, ktorúsme opakovane pozorovali u nehosamého.“ (I Praef. Ruf. 3)

Rufinus síce píše, že „nevkladal ničvlastné“; ale jeho želanie ochrániť Ori-gena pred obvineniami vystupuje dopopredia tak silno, že s určitými zme-nami v textoch musíme počítať. Totosa prejavilo aj v jeho predhovore k 3.knihe. Hieronymus pracoval na ver-nom preklade, ktorý by mal odhaliťnesprávne učenia v „De Principiis“.Tento preklad sa nám nezachoval.Časti z neho sa nachádzajú v liste Hie-ronyma Avitovi. Aj listy ostatných Ori-genových odporcov dovoľujú vyvodiťniektoré závery o pôvodnom znení tex-tu, ako aj listy jeho obraňovateľov.

Niektoré odseky pôvodného gréc-keho textu sa nachádzajú vo „Filokálii“,v jednej antológii, ktorú vydali medzirokom 360 a 378 Bazil Veľký a Juraj zNaciancie.

Niektoré body z

„De Principiis“

- Boh je bezbytostný a nezme-rateľný.

Ťažko povedať, do akej miery sapôvodne vyučoval subordinatianizmus(podriadenie Syna pod Otca; podria-denie Svätého Ducha pod Syna),

pretože Rufinus obzvlášť v tomto bodevykonal úpravy. Aj keď Arius vyšiel zradov origenistov, predsa nemožnoklásť Arianizmus na roveň Origenovejnáuke.

- Kristus má iba jednu priro-dzenosť.

- Stvoriteľ je zreteľne oddelený odstvorenia.

- Prvé stvorenie nebolo materiálne.- Vo stvorení existujú stupne: roz-

ličné nemateriálne úrovne a pozemskyviditeľný svet.

- Anjeli, ktorým sa odnechcelohľadieť na Boha, padli do hlbšíchoblastí; a stali sa napr. démonmi ale-bo ľuďmi. Mravne veľmi nízko stojaciľudia sa môžu výnimočne narodiť aj vzvieracích telách.

- Hmotný svet vznikol len v dôsled-ku zlyhania anjelov.

- Zem je pre človeka miestom, kdesa vychováva.

- Každý osud je samo-spôsobený;slúži ako liek na predchádzajúcepochybené postoje a konanie. Životnéokolnosti na Zemi dávajú človekupríležitosť učiť sa a vyvíjať sa k dobré-mu.

- Pri každom osude trebavychádzať zo spravodlivosti a dobrotyStvoriteľa.

- Cieľom človeka je návrat do vy-sokých (nemateriálnych) úrovní. Všeo-becným cieľom vo stvorení je„Apokatastáza“: návrat všetkých vecína miesto, ktoré zodpovedá ich pri-rodzenosti.

Pre človeka to znamená: „stať sapodobný Bohu“; a z „podobnosti“ samôže stať „zjednotenie“, „pretože vkonečnom naplnení bude Boh všetkovo všetkom.“ (Porovnaj 1 Kor. 15,28).

- Apokatastáza sa naplňuje v mno-hých etapách a stupňoch. Pre člove-ka to znamená: preputovanie mno-hých vývojových stupňov.

- Na základe toho, čo bolo pove-dané, dostávame určitý druh „putova-nia duší“: od anjelov k človeku a zasespäť k anjelom (s prípadným zostu-pom až k zvieraťu). V tomto putovaníduší má človek možnosť viackrát savrátiť na Zem ako človek.

- Existuje postupnosť po sebenasledujúcich svetových cyklov; toznamená, že vždy bude existovať „pád“vysokých bytostí a s ním aj vznik sve-tov; keď jeden hmotný svet zanikne,bude nasledovať ďalší. Pritom tu budevždy nevid iteľný svet ešte predviditeľným.

- Origenes nazýva dušu „niečoprostredné medzi slabým mäsom a sil-ným chcením ducha“ (De princ. II, 8,4). Duch, alebo „Nús“ (gréc.: „Nous“) -

niekedy Origenes hovorí aj o „roz-ume“- je v človeku to najvyššie. Podľa Ori-gena sa „Nús“ pádom stal dušou (Psy-ché).

- Za nedostatky vo svete sú zod-povedné tvory, nie Stvoriteľ.

- Aj hviezdy sú oduševnené.

Za zmienku stojí nasledovné: Akosme už spomenuli, Rufinus sa pokú-ša dostať dielo „De princpiis“ do po-doby, ktorá nedovoľuje, aby na Orige-na padlo podozrenie z kacírstva.Napriek tomu dielo obsahuje miesta,ktoré poukazujú na predexistenciu,putovanie duší a reinkarnáciu; zdá sa,že tieto miesta nenarážali v roku 398na žiaden odpor.

Origenove myšlienkové postupy vosvojej cel istvost i bol i pravdapochopiteľné iba vzdelancom.

Význam Origena

„Origenes je muž skvelého nada-nia, najväčší učenec a ďaleko najplod-nejší teologický spisovateľ prednicej-ského obdobia, preto ho prezývali aj„oceľový“, resp. „železný“; bol najvplyv-nejším teológom gréckej cirkvi vôbeca najvýznamnejším cirkevnýmčiniteľom pred Augustínom“.

Basil Studer je toho názoru, „že naprelome štvrtého a piateho storočia bolOrigenes známy na celom kres-ťanskom západe.“

Čo sa týka Origenovho významupre neskoršie storočia, treba po-znamenať iba toľko:

Hoci Origena počítali medzicirkevných kacírov, odpisovalo sa jehodielo „De Principiis“ v kláštoroch a

18 Sophia

rozšírilo sa tak z Talianska cezFrancúzsko do Nemecka a StrednejEurópy. Spolu s Origenovým dielomputovali aj varovania o jeho bludnomučení.

Pre Tomáša Akvinského bol Origenesduchovným otcom arianizmu.

Danteho „sférické telá blažených“pripomínajú Origena; v Božskej komé-dii sa Origenes ani medzi kacírminenachádza.

Dva protikladné posudky z čias re-formácie: Erazmus si Origena vážil takveľmi, že ho chválil ako „kňaza a naj-lepšieho vykladača svätého písma,zatiaľčo Luther ho kvôli jeho špekulatívneja moralizujúcej teológii odsunul stranoua priklonil sa radšej k Augustínovi a jehoučeniu o milosti a vyvolenosti.“

Dva príklady z čias osvietenstva:„Origena nám pripomína svet slobod-

ných duchov a vyslobodenie všeobec-nou preduchovnenosťou vo filozofiiLeibniza. Leibniz sa rok pred smrťou vjednom liste Remondovi výslovne priznalk Origenovi a jeho syntéze kresťanstvaa platonizmu.“

„Aj pri Lessingovi musíme myslieťna Alexandrijského filozofa: všezahrňu-júca, k veku „večného evanjelia“ sablížiaca výchova ľudskej rasy, znovu-vtelenie duše po smrti a snáď aj pred-stava cyklického vzniku svetov.“

Otázka, či treba Origena počítaťmedzi heretikov alebo nie, je predme-tom diskusií do dnešných čias. Záverysa rôznia podľa toho, akým spôsobomsa ten ktorý autor na to pozerá. Zaují-mavé je, že napriek of iciálnemuodsúdeniu Origena cirkvou (v 6. storočí)sa aj dnes ešte zastáva názor, že „bolmužom cirkvi, ktorý sa usiloval o pravúvieru.“

DOSLOVNÉ ZÁVERY

EDIKTU Z R. 543

A KONCILU Z R. 553

(VÝŇATOK)

Edikt z r. 543

Edikt „contra Origenem“, ktorý vy-dal cisár Justinián, obsahuje 9 káno-nov. Vyslovuje kliatbu nad Origenom anad všetkými, ktorí Origenovu vieroukupokladajú za správnu alebo ju obraňu-jú.

Podnetom k vydaniu ediktu boli bojeorigenistických mníchov v Palestíne(izokresťania). Kánony ediktu sú za-merané na učenie týchto mníchov, ktorésa nie vo všetkých bodoch zhoduje sučením Origena.

Kánon 1 zavrhuje predexistenciu

duše (tým je zavrhnutá aj myšlienkana opakované pozemské životy).

K deviatemu kánonu:Náš preklad gréckeho slova

„Apokatastáza“ znie „prinesenie,vrátenie späť“. V latinskom texte preňnachádzame výraz „restitutio at redin-tegratio“; „restitutio“ znamená: znovu-utvorenie, zavolanie späť, omilostenie;„redintegratio“ znamená: zopakovanie.K tomu treba poznamenať, že pojemapokatastázy nie je identický sreinkarnáciou - reinkarnácia, čiže návratčloveka na Zem (ako človeka), je lenjeden úsek na d lhej ceste kapokatastáze, o ktorej Origeneshovorí.

Rozhodnutia proti

Origenizmu v roku 553

Cisár Justinián nechal origenizmuspalestínskych mníchov v roku 553zatratiť 15-timi kánonmi „contra Orige-nem sive Origenistas“; vykonala to najeho príkaz tá istá všeobecná synoda,ktorá o niečo neskôr odsúdila aj „tri ka-pitoly“.

Kánon 1 zavrhuje predexistenciuduší a obsahuje v gréckom texte znovapojem „apokatastázy“, tentokrátpreložený ako „znovuutvorenie“.

Aj 14-ty kánon obsahuje pojemapokatastázy, tiež preložený ako zno-vuutvorenie.

Rozhodnutia proti

„trom kapitolám“

v roku 553

Na príkaz cisára Justiniána odsúdi-la piata všeobecná synoda v Konštan-tinopoli „Tri kapitoly“ v štrnástich káno-noch. Tieto kánony sa zaoberajú Troji-cou, spôsobom, akým sa Kristus stalčlovekom a špeciálne „troma kapitola-mi“.

V kánone 11 sa zatracujú heretici,ktorí už boli zatratení štyrmi predošlý-mi synodami; po prvý raz je v tomtokánone k heretikom zaradený aj Ori-genes. Kánon 11 znie:

„Keď n iekto nezatracuje Ária,Eunómia, Macedónia, Apollinára,Nestoria, Eutycha, Origena s ichrúhačským učením, a všetkých ostat-ných heretikov, ktorých už odsúdila azatratila svätá katolícka a apoštolskácirkev a už spomenuté štyri koncily, at í, ktorí našli alebo nachádzajúzaľúbenie v niečom, čo sa učeniuhoreuvedených heretikov podobá a aždo smrti vo svojej bezbožnosti zotrvalialebo zotrvávajú, nech sú prekliati !“

Čo sa týka reinkarnácie, bol celýideový komplex „predexistencia - pu-tovanie duší“, ktorý zahrňuje ajznovuvteľovanie (viacnásobný návratčloveka na zem) výrokmi z r. 543 akoaj 553 zavrhnutý.

ZHRNUTIE

Kresťanstvo prvých storočí bolo vnú-torne rozorvané trinitárskym sporom, zktorého sa potom vyvinul spor Kristo-logický.

Osobitný význam nadobudli sporyza čias Konštantína Veľkého: cirkev asvetská moc boli odvtedy úzko spo-jené, a svetská moc neraz v záujmeríše diktovala, aby sa otázky viery vyrie-šili v určitom zmysle. Od tohto časusa zaviedli aj ekumenické koncily, kto-rých rozhodnutia boli pre veriacichzáväzné. Aj tu je vplyv cisárskej mociciteľný.

Škriepky vo veciach viery vážnepoškodzovali jednotu ríše, čo cisárovnútilo k stále prísnejším zásahom. Vý-voj od 1. do 5. koncilu to zreteľne uka-zuje.

Teológia prvých storočí bola for-movaná Origenovým učením, ktoré ob-sahovalo okrem iného aj predexisten-ciu, putovanie duší a reinkarnáciu.

Jeho učenie bolo zavrhnuté na 5.ekumenickom koncile a jeho saméhood tých čias počítali medzi kacírov.

Že to prišlo tak ďaleko, malo dvepríčiny:

1. Rozbroje medzi stúpencami aodporcami jeho učenia medzi palestín-skym mníšstvom podnecovali nepoko-je v ríši. Odsúdenie origenizmu tomumalo v budúcnosti zabrániť.

2. Piaty ekumenický koncil bol zvo-laný, aby definitívne uzmieril monofy-zitov a dyofyzitov; tým by ustali aj po-litické zmätky, ktoré boli podmienenérozštiepením viery. Z týchto dôvodov saurobil ústupok tak monofyzitom ako ajdyofyzitom. Ústupok monofyzitom boloodsúdenie „troch kapitôl“; ako ústupokdyofyzitom mohlo cisárovi poslúžiť za-tratenie Origena a jeho učenia, ktorésa kvôli udalostiam v Palestíne práveponúkalo.

Odsúdením a zatratením Origenacirkev zlomila palicu nad myšlienkovýmbohatstvom jedného zo svojich naj-významnejších teológov prvých storočí- záväzný postoj cirkvi k Origenovi jedodnes platný.

-ep-

Sophia 19

AKO RYTIERGAWAIN POSTRETOL

ORGELUZU,NAJKRAJŠIU ŽENU

SVETA(Z Artušovských povestí)

desi ďaleko od ľudskéhohemženia, v miestach,kam nikdy nevkročí niktonepovolaný, žije kruh rytie-rov „b ielej holub ice“,

opatrujúcich zázračnú čašu; kto okú-si pokrmu z nej, získa podiel navečnosti, na živote bezsmrti.

A odkiaľže máčaša takú moc? Raz doroka, na deň svätej ho-lubice ju Svätý Duchv podobe holubice na-plní jagavým svetlom,energiou, ktorá je pôvo-dom čaromoci Grálu.

Dvanásť najver-nejších rytierov advanásť najčistejšíchpanien stráži posvätnúčašu v rozprávkovomhrade Grálu, ktorý jepostavený ako zmen-šený model celéhostvorenia. Tu padol ajAmfortas, smrteľnezranený kopijou, lebosa pokúsil zlúč iťslužbu Grálu so služ-bou prekrásnej panne,kňažnej Orgeluze.Pretože však v blízko-sti Grálu dostával zno-vu a znovu oživujúcusilu, nemohol zomrieť,ale musel čakať v ne-konečných mukách,kým niektorý statočnýrytier nenájde cestu nahrad a neprevezme jehoslužbu.

Nejeden rytier odokrúhleho stola kráľaArtuša sa vydal na ces-tu, aby hľadal Grál.Ale doposiaľ nikomu sato nepodarilo. Hovorí sa,že hrad Grálu nenájdenikto, kto o to usiluje zvlastnej vôle; ale iba ten,koho nebeská čaša samauzná toho hodným a jeho menosa objaví hviezdnym písmom naokraji Grálu. Jedine Parsifal, vďakasvojej nevinnosti a čistote, sa ne-chtiac dostal do nebeského hradua videl Grálovú čašu. Vo svojej prosto-te však nepoložil ani otázky, ktorémal, aby mohol vyslobodiť Amforta.

Medzi bretónskymi rytiermi nadovšetkých udatnosťou vynikal Artušovsynovec Gawain. Ako jasný sokolsa vrhal do boja, vyhľadával nebez-pečenstvo ako pstruh bystrinu. Sotva

odrástol chlapčenským rokom, pa-soval ho kráľ Artuš za rytiera. V ne-jednom ťažkom boji sa držal Gawainpo Artušovom boku. Bol silný, smelý,krásny a verný; spravodlivý aj láskavý- a čo iného bolo pýchou rytierstva?

Nejedného nepriateľa porazil v

boji, nad nejedným rytierom zvíťazilna turnaji, ba darilo sa mu odvrátiťi najväčšiu pliagu, aká sa na nevin-ného neraz nalepí: vedel dokázať svo-ju pravdu proti klamstvám a ohovára-niam.

I Gawain, krivo obvinený odsvoj ich nepriateľov, musel raz

odprisahať askalunskému kráľovi, žepôjde hľadať svätý Grál a neprestanehľadať, kým ho nenájde, alebo kýmho smrť, či sám kráľ od toho sľubuneoslobodí, keby sa medzitýmdokázala Gawainova nevina. Veľa kra-jín pochodil, veľa riek prebrodil, cez

šíre moria sa preplavil,ale Grál nenašiel. Až poroku ho kráľ sprost ilsľubu a Gawain samohol vrátiť na Artu-šov dvor.

Ťažko odchodilGawain pred mnohýmimesiacmi od druhov spo-za okrúhleho stola, aleteraz mohol konečnezamieriť domov, na hradCamelot. Radostnepopohnal koňa do rez-kého kroku a úfal sa, ženezaveľa sa mu za-trbl iecu pozlátenéstrechy jeho veží...

Cesta bola dlhá,už sa zdalo, že ne-bude mať konca. Raz,sám Gawain nevedelkedy a ako, prišiel dohustej čiernej hory. Čímdlhšie šiel, tým hus-tejšia bola. Hodný časišiel sám a nepostretolani človiečika, nezačulani dupot konských ko-pýt, nevidel oblohu nadhlavou. Z húštiny sa všeohlášala divá zver, všezaškriekal dravý vták.Gawainov unavený kôňkráčal iba z nohy nanohu. Zrazu, ako sablížili k č ist inke, ne-čakane zazrel koňa pri-viazaného o strom pri

chodníku.Kôň bol ušľach-tilý, pekne osedlaný a

obďaleč sa povaľoval puknu-tý štít, vyštrbený meč a pre-

liačená prilba. „Aký doráňa-ný bojovník tu oddychuje?“

hútal Gawain, priťahujúc svojmukoňovi uzdu.

Neďaleko kľačala nariekajúcažena pri ranenom rytierovi. Gawainzoskočil z koňa, a keď videl, žeranený ešte dýcha, šiel žene pomôcť.Na Artušovom dvore sa od kráľovnejGuenevery naučil ošetrovať rany avracať život i zdravie bojovníkom.Hneď prikľakol k rytierovi, pozrel najeho rany a potešil ženu, že nie súsmrteľné. Chytro natrhal liečivých

20 Sophia

bylín a so ženinou pomocou prikladalsvieže chladné lístky na rytieroverany, až pomaly prestali krvácať aranený sa prebral z mrákot. Sadol si,oprel sa nevládne o strom a poďako-val Gawainovi za pomoc. Zápäť ho va-roval:

- Záchranca môj, obráťte koňa avráťte sa čim skôr, ak nechcete obísťako ja. Kúsok stade som natrafilna hlúčok mocných rytierov, jedenzaútočil na mňa a takto ma doráňal.Keby nie tejto šľachetnej panej, ktoráma zdvihla a zachránila na svojomkoni, ktovie, či by som sa kedy pre-bral.

- Pôjdem ďalej a pomstím vás!- odpovedal Gawain. Obviazal ranené-mu rany, odobral sa od panej i od ry-tiera, vyšvihol sa do sedla a šiel vústrety dobrodružstvu.

Rytierove stopy ho napokonpriviedli opäť na širšiu cestu a tá rovnopod mocný hrad na vysokej skale.Cesta hore sa závratne hadila. Na lúkepod skalou sedela pri pramenischúlená žena. Keď začula dupotblížiaceho sa koňa, zdvihla hlavu aobrátila sa. Jej nesmierna krása,svieža ako jasné ráno, vnikla Gawai-novi do srdca ako šíp. Vlasy malažltejšie ako jarný kvet, pleť hebkej-šiu od morskej peny, hruď belšiu akolabuť, líca ružovšie od šípovej ruže.Kto ju videl, toho sa zmocnila láska.Gawain zbledol, nevládal očiodtrhnúť od jej čarovnej tváre,priťahovala ho, že na ňu hľadel akovyjavený. Nepokoj sa zmocnil Gawai-novho srdca. Orgeluza, najkrajšiažena, akú kedy zazreli ľudské oči, sapohrdlivo usmiala.

Gawain zoskočil z koňa ahlboko sa jej poklonil.

- Pani, dovoľte mi zosadnúť zkoňa, pozdraviť vás a službou sauchádzať o vašu priazeň, lebo hoc-ako dlho budem žiť, nikdy krajšej ženyod vás neuvidím.

Orgeluza posmešne odsekla:- Môžbyť.Premerala si Gawaina od hlavy

po päty a uškrnula sa. - Nechajte siďalšie lichôtky. Verte, už sa mitaké reči prejedli. Nezaujíma ma,čo si o mne mysli akýsi potulnýrytier. Ak sa chcete uchádzať o mojupriazeň, nedbám, len poďte, ale vravímvám, odo mňa slovka vďaky anipovzbudenia nepočujete. Nuž nena-riekajte potom, že som vás nevarova-la.

Pani moja, nenaučil som sanariekať! - odpovedal Gawain hrdo. - Aneodtŕhajúc od nej oči, doložil zalieča-

vo:- Vaše slová sú tvrdé, ale vaše

oči sa ligocú ako drahokamy, vašeústa sú červené ako krv. Prezrádzajú,že vaše srdce nemôže byť kamenné.Od tejto chvíle som vašim zajat-com.

- Dobre, poďte, kázala mu stro-ho. - Ale uvidíte, že vás odteraz čakáiba bolesť, utrpenie a pokorenie.Poďte so mnou a čoskoro obanujete.

- Nebojím sa nebezpečenstva,tobôž nie vašich slov. Slová sú ako vie-tor - raz bodajú a mrazia do kosti,inokedy zas lahodia a osviežia. Bu-dem vám verne slúžiť, kým nepre-hovorí vaše srdce.

- Nedbám, poslúžte mi a priveďtemôjho koňa. Nájdete ho na lúke zamostíkom. Povedzte mojim sluhom,aby vám ho dali.

Gawain prešiel cez mostík doutešeného sadu. Pod stromami tichohrala hudba a veselé panie a pánipri muzike tancovali a hodovali. Nolen čo prišiel Gawain do sadu, hudob-níci prestali hrať, tancujúci zastali,jedáci si hlt od úst odtrhli, akoby ra-zom skameneli. V očiach im sedel ľaka smútok, keď mlčky naňho pozerali.Gawain podišiel ku koníkovi, že si hoodviaže, no prišiel k nemu belovlasýstarec v čiernom rúchu, pretkávanomstriebornou niťou.

- Pán môj, nože počkajte anechajte gaštana priviazaného o strom.Radšej prejdite cez sad a choďte čimnajrýchlejšie, kam vás oči povedú, lennie naspäť k pani Orgeluze. Akneposlúchnete našu dobrú radu, čakávás čo krok, to žiaľ a utrpenie, až vámťažká smrť bude vykúpením. Akákrásna je pani Orgeluza, taká je krutá.Nič ju väčšmi neteší ako muky sme-lých rytierov. Každý, kto sa dal jejkrásou zvábiť, to trpko oľutoval. Dar-mo sme rytierov prosili, darmo hro-zili, darmo napomínali: desať ráz roz-mysli, a raz rob, všetci boli opovážliví,ale nerozvážliví a rútili sa rovno dozáhuby. Pán rytier, ak máte oči,hľaďte, ak máte uši, čujte, a k paniOrgeluze sa nevracajte.

Gawain sa starcovi úctivo po-klonil na znak vďaky a pokory, alepotom odviazal koňa a mlčky sa snim vracal cez lávku.

Krásavica ho privítala pohrdlivýmsmiechom.

- Hlupák! Každý hlupák, ktobaží, div mu oko nevyskočí!

- Pani moja, čim krutejšie ma te-raz ráňajú vaše tvrdé slová, tým slad-šie budú zn ieť potom, keď sapresvedčíte o sile mojej vernej lásky.

Orgeluza si Gawaina posmešnepremerala od hlavy po päty a potommu stroho rozkázala.

- Vysadnite na koňa a choďtepredo mnou. Nebojte sa, pôjdem zavami. Nešťastie vás neopusti.

Prvé bojea trápeniepre milovanúGawain a jeho krásna sprie-

vodkyňa sa vracali k ranenému ry-tierovi. Cestou Gawain neraz zoskočilz koňa a odtrhol liečivú bylinu. PaniOrgeluza si neodpustila posmech:

- Ach jaj, pán rytier, vari ste ajmastičkár? A či mi chcete dákehozelinkového odvaru do vina kvapnúť,aby moje kamenné srdce zmäklo?Darmo sa unúvate, taká zelina eštenenarástla, takého muža niet nasvete, pre ktorého by v mojom srdciožila nežnosť. Smrť ju navždy zneho vytrhla. A smrť nič po sebenenecháva, iba skazu.

- Na každú nemoc treba správnyliek, - usmial sa Gawain. - Pani moja,vášmu srdcu odvarov netreba, veďono teraz platí daň zo svojho vzdorua bude pykať za svoje po-hŕdanie.

- Ste ako slepý spevák, - odsek-la Orgeluza. Čim viac hľadíte, týmmenej vidíte.

Keď sa napokon blížili k ranené-mu rytierovi a k neznámej panej, ozva-la sa opäť Orgeluza:

- Taký bude i váš osud.Pre mňa ho tak dorúbali.

Gawain mlčky zoskočil z koňa,priložil lístky na rany a znova ich ob-viazal. Potešilo ho, keď videl, ženeznámy rytier vstal z trávy.

- Ďakujem vám, - povedal jasnýmhlasom. - A z vďačnosti vám i japreukážem službu. Pán rytier, varu-jem vás, tá krásavica za vami aj vásprivedie do záhuby. Nevýslovná jepýcha a zlomyseľnosť kňažnej Orge-luzy. Koho zvábi jej krása, toho čakápotupa alebo smrť, azda i oboje.

- To sú moje slová, - ozvala saOrgeluza.

Skúsim dôjsť do najbližšiehokláštora, tam ma azda vyliečia, -doložil rytier, akoby nepočul krásnukňažnú.

Gawain pomohol neznámej pa-nej vysadnúť na koňa, potom sa

Sophia 21

obrátil, že pomôže i ranenému rytie-rovi - a čo nevidí? Rytier sa s úškľab-kom vytiahol do sedla jeho koňa,pobodol ho a už ho nebolo. Iba jehoposmešný hahot doznieval ešte v húš-tine. Ozval sa i Orgeluzin smiech,zvonil ako strieborné zvonce.

- Hlupák! Či som vám nepoveda-la, že ste hlupák! Prišli ste za mnouako rytier a dobyvateľ môjho srd-ca, cestou ste boli mastičkárom ateraz pobežíte popri mne akopáža.

Zďaleka sa opäť ozval h lasraneného rytiera.

Si hlupák Gawain! Ty zdravý sima nespoznal, a ja ranený teba áno.Nuž vedz, som Urain, ktorého sikedysi zajal, priviedol pred kráľa Artu-ša a tvoj ujec ma uväznil a štyri týždnema dal chovať so psami. Za to ti odvá-dzam koňa.

Už som ťa spoznal, Urain, avidím, že kráľ Artuš potrestal svojichpsov, keď ich dal chovať s tebou. Sihorší od túlavého psa. Vtedy, keď somťa zajal , ublížil si bezbrannémudievčaťu, a ešte si to chcel na mňapotisnúť. Kráľ Artuš ťa chcel na smrťodsúdiť, iba ja som ho uprosil, abyti daroval život. Dal ťa zavrieť do psin-ca a jedával si, čo psy nechali. Keďsa vrátim na jeho dvor, poprosím ho oprepáčenie, že ho moje prosby pomý-lili. Mal ťa dať zavrieť do svinskéhochlieva, tam je tvoje miesto.

Nenávidím ťa, Gawain, nenávidímťa, a pamätaj, nikdy ti dávne, ani dneš-né urážky neodpustím!

Dám Uraina zlapať a trest honeminie! - ozvala sa zrazu Orgelu-za. - Nie pre vášho koňa. Takápríučka vám nie je na škodu, skôr naúžitok. Ale preto, že ublížil bez-brannému dievčaťu a vy, pán mas-tičkár, ste nedovolili, aby ho stiholspravodlivý trest.

Ľúto bolo Gawainovi za vernýmkoníkom, veď prešiel s ním veľký kussveta a pomohol mu zvíťaziť vnejednom boji.

Gawain so štítom a mečomkráčal pri panej svojho srdca. Čorazhoršie sa mu šlo, čoraz ťažšie mubolo udržať rýchly krok. Orgeluza tohneď spozorovala.

- Pán rytier, čo sa tak nerytier-sky vlečiete po mojom boku? - podpi-chovala ho. - Dobre vám radím,využite príležitosť a nechajte ma.Veď už nejdem za vami ako vašenešťastie, už som vám ho priniesla.

Gawain pokrútil hlavou.- Pani moja, či pôjdete rýchlo, či

pomaly, vždy pôjdem po vašich

stopách, všade vás nájdem.V tom začuli dupot konských

kopýt. Bol to paholok z blízkeho ma-jera, šiel si po panine rozkazy. Odneho si Gawain požičal koňa. Nebolto rytiersky kôň, súci do boja, alegazdovský, zodratý v robo