Volebné právo

Veronika Danková ZŠ Sačurov

VIII.B

Volebné právo je súčasťou volebného

systému, právo občana voliť, keď nadobudne

plnoletosť.

Zásady volebného

práva Zásada

všeobecnosti

Zásada rovnosti

Zásada priamosti

Princíp slobodných

volieb

Zásada tajnosti hlasovania

Na to, aby sa volebné právo žien stalo samozrejmosťou, bolo potrebné v

histórii vyhrať niekoľko zápasov. Vo väčšine krajín bolo volebné právo

ženám priznávané v priebehu 1. polovice 20. storočia,

avšak niekoľko pokusov tomuto procesu predchádzalo už skôr.

Volebné právo žien

Prvá žena bola na Slovensku zvolená do parlamentu v

roku 1958, v samostatnom

Slovensku v júni 1992.

Prvou krajinou na svete, ktorá dala všetkým ženám právo voliť, bol v roku 1893 Nový Zéland. Na území bývalého Československa začalo

pasívne a aktívne volebné právo pre

všetkých obyvateľov platiť od 29. februára 1920. 

Volebné právo pre príslušníčky nežného pohlavia zaviedla v roku

1871 aj parížska komúna, ale o desať týždňov po porážke komúny

vládnymi vojskami obyvateľky Paríža o túto vymoženosť prišli.

Prvou európskou krajinou, ktorá uzákonila volebné právo žien (aj

mužov), bolo 1. júna 1906 Fínsko. V roku 1915 dostali volebné právo

obyvateľky Dánska. Na Islande mohli voliť ženy nad 40 rokov od roku 1915.

V roku 1918 priznali volebné právo vydatým ženám, majiteľkám

nehnuteľností a vysokoškolsky vzdelaným ženám nad 30 rokov.

V novembri 1918 schválil zákon o všeobecnom volebnom práve rakúsky a nemecký parlament v Berlíne. Po nástupe nacistov k moci v roku 1933 Nemkám volebné právo opäť zrušili.

V roku 1920 priznali volebné právo ženám v Belgicku. Išlo

však len o vdovy a matky vojakov padlých v prvej

svetovej vojne.

Schválením dodatku k ústave v roku 1920 získali volebné právo obyvateľky na celom území USA. Od 2. júla 1928 platí zákon o všeobecnom volebnom

práve aj v Británii.

Do vypuknutia druhej svetovej

vojny získali ženy práva vo voľbách v

32 krajinách vrátane Ruska, Kanady,

Mongolska, Južnej Afriky (iba pre

belošky), Brazílie, Španielska a Filipín.

V moslimskom svete prelomil

hradbu predsudkov v oblasti rovnosti

oboch pohlaví turecký prezident

Mustafa Kemal Atatürk. Ženy v Turecku získali

aktívne volebné právo v roku 1930,

pasívne v roku 1934.

Občianky Francúzska majú volebné právo od roku 1944, keď sa v

krajine i za pomoci spojeneckých vojsk

skončila nemecká okupácia. V roku 1946 získali volebné právo

Belgičanky a obyvateľky Talianska. V roku 1950 zaviedla všeobecné volebné právo

pre svojich občanov India.

Príklad Turecka nasledovali ďalšie moslimské štáty -

Indonézia, Pakistan, Sýria, Libanon, Egypt

alebo Irán.

Vo Švajčiarsku začalo všeobecné volebné právo

platiť až v roku 1971; kantón Appenzell

Innerrhoden ho zaviedol v roku 1990. Referendum, na

základe ktorého bolo volebné právo ženám priznané, sa konalo 7. februára 1971. V Lichtenštajnsku platí

všeobecné volebné právo od roku 1984.

Na začiatku tretieho tisícročia priznali volebné právo ženám aj v moslimských krajinách okolo Perzského zálivu.V Bahrajne ženy volili a boli volené prvýkrát v miestnych voľbách v máji

2002, v Katare, Ománe a v Afganistane o rok neskôr.

Jedným z posledných bol Kuvajt, kde v máji 2005 odhlasoval parlament dodatok volebného

zákona, ktorý umožnil, aby sa na parlamentných voľbách

v roku 2006 zúčastnili aj ženy.

Použité zdroje

www.tasr.sk

www.gender.gov.sk

www.alianciazien.sk

Ďakujem za pozornosť