Download - právo a sport – legitimita sportovních norem
PRÁVNICKÁ FAKULTA MASARYKOVY UNIVERZITY
KATEDRA PRÁVNÍ TEORIE
DIPLOMOVÁ PRÁCE
PRÁVO A SPORT – LEGITIMITA SPORTOVNÍCH NOREM
MARTIN HORÁK
2010
2
„Prohlašuji, že jsem diplomovou práci na téma: Právo a sport – legitimita sportovních
norem zpracoval sám. Veškeré prameny a zdroje informací, které jsem použil
k sepsání této práce, byly citovány v poznámkách pod čarou a jsou uvedeny v seznamu
použitých pramenů a literatury“
3
Za pomoc, dôležité rady a pripomienky poskytnuté mi pri písaní tejto
diplmovej práce chcem týmto poďakovať vedúcemu tejto diplomovej práce,
JUDr. Romanovi Vaňkovi, Ph.D. . Ďalej by som rád poďakoval pánovi
Martinovi Loukotovi, manažérovi českej hokejovej reprezentác ie, za
bezodkladné poskytnutie cenných informácií, ako aj za vrúcny prístup,
s ktorým sa mi venoval.
4
Obsah
1. Úvod ............................................................................................................................... 5
2. Pojem Šport ................................................................................................................. 7
3. Vzťah športu a práva .............................................................................................. 10
3.1. Právo a šport ................................................................................................. 10
3.2. Právne a športové normy .......................................................................... 11
3.3. Športové právo ............................................................................................. 14
4. Sankčné mechanizmy športu a práva ................................................................. 20
4.1. Typy sankcií ................................................................................................. 21
4.2. Prienik sankcií ............................................................................................. 22
4.3. Stupňovanie sankcií .................................................................................... 24
5. Vzťah súdov a športových orgánov .................................................................... 25
5.1. Preskúmanie rozhodnutí športových orgánov súdmi ........................ 25
5.2. Vzťah športových a súdnych rozhodnutí .............................................. 26
5.3. Aplikácia športových noriem súdmi ...................................................... 27
6. Vzťah športu a predpisov Európskej únie ........................................................ 29
7. Športový arbitráţny súd (CAS) ........................................................................... 34
8. Ľadový hokej ............................................................................................................. 37
8.1. História ľadového hokeja .......................................................................... 37
9. Organizačná štruktúra ľadového hokeja ........................................................... 40
9.1. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF) ............................................ 40
9.2. Český zväz ľadového hokeja (ČSLH) ................................................... 45
9.4. Právne postavenie hokejových klubov .................................................. 47
9.5. Právne postavenie hráčov, prestupy hráčov v rámci ČSLH ........... 48
9.6. Medzinárodné prestupy profesionálnych hráčov ............................... 51
10. Záver .......................................................................................................................... 55
11. Resumé ...................................................................................................................... 57
12. Pouţitá literatúra ................................................................................................... 59
5
1 . Úvod
Právo a šport sú dva javy, ktoré ma dlhodobo sprevádzajú ţivotom. O tom,
ţe sa chcem venovať právu, som bol presvedčený uţ vo svojich 12 -tich
rokoch, no šport mi spríjemňuje voľné chvíle ešte dlhšie.
V súčasnosti je šport obrovským fenoménom. Čoraz viac ľudí sa mu
venuje či uţ na amatérskej, alebo na profesionálnej úrovni. Známi
športovci sú celebritami, usmievajú sa na nás kaţdodenne z reklám, sú
tvárami rôznych charitatívnych akcii , často poznáme ich ţivotné príbehy.
Pre mnoţstvo mladých ľudí sú vzormi a chcú byť ako oni.
Šport tieţ nadobúda čoraz výraznejší ekonomický a spoločenský
význam, je čoraz viac komercializovaný, aj preto sa oblasti práva a športu
čoraz viac a častejšie prelínajú. Mohlo by sa preto zdať, ţe aspoň
v právnej teórii bude vzťah športu a práva podrobne rozobratý , nie je tomu
však tak. Obzvlášť v našich geografických podmienkach sa vzťahu športu
a práva venuje iba málo autorov , pričom za zmienku stoja staršie
publikácie Jiřího Horu, Jozefa Prusáka, Michala Králíka a novšie, ale
veľmi úzko špecifikované dielo Pavla Hamerníka. Nevýhodou tohto faktu
je, ţe tieto publikác ie sa v prácach zameraných na vzťah športu a práva
pravidelne opakujú. Keďţe nie je moţné vyhnúť sa teoretickému rozboru
vzťahu športových a právnych noriem, budem sa venovať aj týmto otázkam.
Existuje mnoţstvo prác, ktoré boli zamerané na rovnakú alebo po dobnú
tému, preto sa tieţ teoretická časť týchto prác vo svojom základe nelíši.
Mojim cieľom preto bude vedľa teoretických poznatkov ponúknuť tieţ
poznatky nadobudnuté praxou, a to hlavne rozhodnutiami ESD alebo
Športového arbitráţneho súdu.
V mnoţstve obdobných študentských prác sa au tori venujú veľmi
aktuálnym témam, ako sú problém dopingu, zodpovednosti športovcov za
úrazy, alebo problému diváckeho násilia. Tieto obecné témy povaţujem
preto za dostatočne vysvetlené a vyčerpané.
Moju diplomovú prácu by som rád „pracovne“ rozdelil na časť obecnú
a časť zvláštnu . V obecnej časti sa pokúsim najprv vymedziť pojem
„šport“ jednak z historického hľadiska a jednak z pohľadu súčasnej
6
právnej úpravy. V ďalšej kapitole popíšem vzťah športu a práva, pričom
v podkapito le „Športové právo“ sa budem podrobnejšie venovať správnosti
pouţívania tohto slovného spojenia ako aj otázke či sa dá hovoriť
o existencii športového práva ako právneho odvetvia. Vo štvrtej kapitole
sa budem venovať následkom porušenia práva pri športe. P iata kapitola je
venovaná vzťahu rozhodnutí športových organizácií a súdnych rozhodnutí,
ako aj moţnosti súdneho preskumu rozhodnutí športových orgánov. Keďţe
vzťahy športu a práva nemoţno vidieť iba vo vnútroštátnych súvislostiach,
v šiestej kapitole sa budem venovať vzťahu športových noriem a práva EU.
Rozoberiem základnú judikatúru ESD, ako aj rozhodnutia Komisie
v oblasti športu. V siedmej kapitole sa budem podrobnejšie venovať
existencii Športového arbitráţneho súdu. Vo zvláštnej časti sa v súlade
s oficiálnym zadaním diplomovej práce budem venovať organizácii hokeja,
a teda Medzinárodnej hokejovej federácii a Českému zväzu ľadového
hokeja a ich vzájomným vzťahom. Následne zamerám svoju pozornosť na
právneme postavenie hokejových klubov, ich vzťahy voči Českému zväzu
ľadového hokeja, ako aj postavenie hráčov ako na amatérskej, tak na
profesionálnej úrovni. Špeciálnu pozornosť venujem prestupom hráčov
medzi klubmi v rámci Českej republiky, medzinárodným prestupom
v rámci členských asociácií Medzinárodnej hokejovej federácie, ako aj
prestupom hráčov do NHL.
7
2. Pojem Šport
Pod pojmom šport si určite vie kaţdý predstaviť niečo konkrétne. Či uţ je
to sledovanie športového prenosu v televízii, rekreačné hranie pláţového
volejbalu na dovolenke, alebo ţivotný štýl spojený s pravidelnou fyzickou
aktivitou. Aj napriek tomu, ţe si kaţdý vie pod týmto pojmom niečo
predstaviť, športová veda tento pojem jednoznačne nevymedzuje, podobne
ako samotní právni teoretici pochubujú, či je vôbec právo definované .
Charakteristickými znakmi športu určite sú zábava, oddych, odpočinok
a pod. Aj napriek tomu, ţe v oblasti profesionálneho športu tieto sú tieto
znaky zatláčane do úzadia potrebou hmotného zabezpečenia, samotní
športovci hovoria, ţe ich musí šport, ktorý ic h ţiví, zároveň baviť. Za
základný element je treba povaţovať dobrovoľnosť výkonu. Ďalšími
znakmi sú pohyb, fyzická a psychická aktivita, ako aj snaha o dosiahnutie
čo najlepšieho výsledku.
Šport má výrazný vplyv na rozvoj osobnosti človeka hlavne v mladšom
veku, dokáţe usmerňovať agresivitu, v človeku rozvíja spoločenské
vedomie, ako aj isté etické cítenie a schopnosť podriadiť sa určeným
pravidlám. Často býva zdôrazňovaná jeho úloha v oblasti prevencii pred
alkoholizmom alebo drogovou závoslosťou mladých . Hendykepovaným
občanom pomáha ľahšie sa vyrovnať so svojim postihnutím aj napr.
prostredníctvom účasti na Paralympijských hrách. Nezanedbateľný prínos
má šport aj pre reprezentáciu štátu v zahraničí. Mnoţstvo autorov z oblasti
ekonómie hovorí o tom, ţe keď sa zahraničný investor rozhoduje, v ktorej
krajine investuje svoj kapitál, častokrát rozhodne sa pre krajinu, o ktorej
uţ v minulosti počul, a nie je pri tom dôleţité, či o nej počul v spojení
s hospodárstvom, alebo so športom.
Z lingvistického hľadiska pochádza pojdem šport (alebo anglicky sport)
pravdepodobne z francúzskeho „desport“ či „deport“ , čo znamená zábavu
alebo oprostenie sa od povinností . Slovo „ desport“ má svoj pôvod
pravdepodobne ešte v latinskom „deportare“, znamenajúcom baviť sa.
Pri hľadaní jednoznačnej definície športu nájdeme mno ţstvo oborových
definícií , tj . f ilozofockých, sociologických či ekonomických. V oblasti
8
právnej teórie budeme hľadať obecnú definí ciu márne. Šport je pojem
mnohovýznamový, delí sa na mnoţstvo športových odvet ví a disciplín,
preto nie je moţné ho vystihnúť v jednej definícii .
V českom právnom poriadku nájdeme definíciu pojmu šport v jedinom
zákone. Je ním zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení
neskorších pedpisov, no aj tu je šport definovaný len pre účely tohto
zákona a to nasledovne: „všetky formy telesnej činnosti , ktoré
prostredníctvom organizovanej aj neorganizovanej účasti si kladú za cieľ
harmonický rozvoj telesnej aj psychickej kondície, upevňovanie zdravia a
dosahovanie športových výkonov v súťažiach všetkých úrovní“1. Táto
definícia je pre potreby tejto diplomovej práce nepostačujúca, avšak
samotný zákon je pre Českú republiku veľmi dôleţitý, pretoţe je prejavom
procesu systematickej úpravy problematiky športu , ktorý započal v roku
1999. Vychádza z Európskej charty športu, Európskej antidopingovej
úmluvy a z Kódexu športovej etiky2.
Na Slovensku nie je pojem šport jednotne definovaný. Zákon č. 28/2009
Z. z., o telesnej kultúre , v znení neskorších predpisov definuje šport
pomocou dvoch samosta tných úrovní – najprv ako „šport pre všetkých“,
ktorý je definovaný ako „rekreačná aktivita uskutočňovaná rôznymi
formami telesných cvičení a ďalšími záujmovými pohybovými činnosťami “3,
potom ako „výkonnostný a vrcholový šport“ definované ako „činnosti
vymedzené pravidlami, osvojené v tréningovom procese, uskutočňované
v súťažiach a organizované na zásadách dobrovoľnosti“4.
Ani Európsky súdny dvor pojem športu nedefinoval, a to aj napriek
tomu, ţe sa otázkami spojenými so športom zaoberal v hojnom počte. Na
základe judikatúry ESD uvádza R. Arnold túto definíciu proesionálneho
športu: „Profesionálny šport je hospodárska činnosť vytýčená úsilím po
dosiahnutí zisku k zaisteniu životných podmienok a životnej úrovne daného
športovca“5.
1 Zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení neskorších predpisov 2 Dôvodová správa k zákonu č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu
3 Zákon č. 28/2009 Z. z., o telesnej kultúre, v znení neskorších predpisov 4 Tamtéţ
5 Arnold, R. Sport a Evropské společenství. Právní rozhledy – Evropské právo, 2000, č. 6, s. 9
9
ESD v odst. 106 rozhodnutia Bosman uznal špecifiká športu tým, ţe
podľa neho „z pohľadu značnej sociálne dôležitosti športových aktivít
a hlavne futbalu v Európskom spoločenstve, cieľ udržania rovnováhy medzi
klubmi zaistením určitého stupňa rovnosti a neistoty športového výsledku
a podpory k náboru a trénovaniu mladých hráčov musí byť akceptovaný
ako legitímny“6. Týmto ESD viacmenej potvrdil odlišné postavenie športu
od beţných obchodných aktivít .
6 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93
10
3 . Vzťah športu a práva
3.1. Právo a šport
Regulácia športu je predstavovaná športovými pravidlami, pod ktorými
rozumieme všetky pravidlá vydávané medzinározdnými aj vnútroštátnymi
orgánmi dobrovoľných aj telovýchovných športových organizácií .
Pri otázke vzťahu športu a práva je dôleţitý pojem autonómie športu, čo
je myšlienka neaplikovania právnych noriem a práva ako takého do športu.
Pri súčasnom vývoji spoločnosti , pri tom, aký nesmierny vplyv šport
dosiahol a teda pri potrebe právnej intervencie do športu je treba túto
myšlienku odmietnuť a chápať ju len ako myšlienku nezávislosti
športových organizácii na štáte (napr. pravidlá Medzinárodnej futbalovej
federácie FIFA o zákaze zásahu štátu do riadenia národných futbalových
zväzov) , prípadne ako snahu o zamedzenie súdnych zásahov pri
preskúmavaní rozhodnutí orgánov národných športových organizácií .
Európska Komisia vo svojej správe o Európskom modeli športu uvidla
istú pyramídovitú štruktúru športových organizácií. Na úplnom spodku
pomyselnej pyramídy sú samotné kluby „vytvárajúce“ nové športové
talenty, ktoré sú cez regionálne zväzy spojené s národnými zväzmi a tie sú
spojené s Európskymi alebo medzinárodnými federáciami.7 Na najniţšej aţ
vnútroštátnej úrovni môţe byť športová organizácia ľahkým terčom
regulácie zo strany štátu, no na druhej strane musí dodrţiavať pravidlá
určené medzinárodnou federáciou, ktorej je členom.
Osobu športovca chápeme ako fyzickú osobu v medziach ustanovení
Občianskeho zákonníka , ktorému vzniká právo športovať na základe jeho
dobrovolného členstva v športovom klube. Na základe ţiadosti športového
klubu športovec obdrţí licenciu národného zväzu, vďaka ktorej sa môţe
zúčastňovať všetkých podujatí, ktoré sú usporiadavané pod hlavičkou tohto
zväzu, prípadne pod hlavičkou medzinárodnej federácie, ak je zväz jej
členom .
7 European Model of Sport, konzultačný dokument dostupný na:
http://ec.europa.eu/sport/library/doc/a/doc248_en.pdf
11
Je nutné rozlišovať medzi športovou činnosťou v uţšom zmys le
a športovou činnosťou v širšom zmysle. Športová činnosť v užšom zmysle
je predstavovaná pravidlami hier a súťaţí, na ich hodnotení,
prisetupkových a disciplinárnych pravidlách a pod. Tieto pravidlá sú
vydávané medzinárodnými organizáciami a ich uznanie je závislé na
národnom zväze kaţdého štátu. Športovou činnosťou v širšom zmysle sú
potom navyše širšie súvislosti smerujúce k celkovému ohraničeniu
samotnej športovej činnosti , ako sú otázky dopingu, sponzorstva, daňových
úľav, diváckeho násilia a pod. Zatiaľčo pri športovej činnosti v uţšom
zmysle prevláda neprávna regulácia pomocou športových noriem, ktoré
musia byť iba v súlade s právnymi normami, pri športovej činnosti
v širšom zmysle sa spravidla jedná o právnu reguláciu zmienených otázok
(právna úprava sponzorstva, dotácie zo štátneho rozpočtu a pod.), pri
niektorých otázkach sa právna a neprávna regulácia prelínajú (otázka
dopingu, diváckeho násilia a pod.)8.
3.2. Právne a športové normy
Norma ako taká je vyjadrením, toho čo má byť, predpokladu niečoho, čo
chceme dosiahnuť.
Právne normy sú neodmysliteľne späté s právom. Právo je aplikované
prostredníctvom právnych noriem. Právna norma je obecne záväzné
pravidlo správania sa, ktoré zakladá práva pre účastníkov spoločenských
vzťahov určitého druhu, ukladá im právne povinnosti , pričom toto pravidlo
je vyjadrené vo zvláštnej štá tom stanovenej alebo uznanej forme, a je
vynútiteľné štátnou mocou. Sú to sociálne normy, čo znamená, ţe vyţadujú
isté správanie sa adresátov.
Športové normy tieţ patria do kategórie sociálnych noriem a vyznačujú
sa špecifickými znakmi, ktorými sa jednak o dlišujú od iných druhov
sociálnych noriem, ale aj vzájomne medzi sebou9.
Športová norma je uznávaná a stanovovaná neštátnou športovou
organizáciou, a na rozdiel od právnej normy sa nevyskytuje v štátom
8 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 10 9 Prusák, J. Šport a právo (úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava : Šport,
slovenské tělovýchovné vydavatelstvo, 1984, s. 82
12
stanovenej alebo uznanej forme. V okamihu, kedy by š tát športové
pravidlo uznal ako obecne záväzné pravidlo správania sa , získalo by
charakter právnej normy10
. Športové normy tieţ nie sú nadané štátnym
donútením. Aj pri športových normách existujú sankcie ako prostriedky
donútenia, tieto však nie sú sankcionované štátnou mocou.
Základné delenie športových no riem je na normy písané a nepísané.
Písané pravidlá sú vydávané medzinárodnými oragnizáciami, ako aj
národnými zväzmi alebo regionálnymi orgánmi národných zväzov, ktoré
tvoria súčasť organizačnej štruktúry daného športového odvetvia v určitom
štáte. Pravidlá majú konkrétnu formu, na ktorej sa uzniesol stan ovený
športový orgán. Vypývajú z nich práva a povinnosti hlavne členov
športových organizácii . Sú základom rozhodovania v konkrétnych
situáciách. Radia sa sem hlavne pravidlá jednotlivý ch športových disciplín
(napr. pravidlá futbalu, technické poţiadavky na atletické náčinie a pod.),
ďalej súťaţné, priestupkové a disciplinárne poriadky ako aj antidopinové
pravidlá.
To, ţe druhú skupinu nazývame nepísanými pravidlami neznamená, ţe
sa vyskytujú len v nepísanej podobe. Často sa stáva, ţe tieto pravidlá sú
písomne vyjadrené v nejakom dokumente. Patria sem hlavne športové
zvyklosti (napr. nepísané pravidlá správania sa divákov, športovcov,
trénerov, funkcionárov, rozhodcov a pod .), ďalej systém pravidiel fair play,
ktorý kladie základné morálne poţiadavky na šp ortovcov. Na systém
pravdiel fair play sa často odvolávajú aj konkrétne písané pravidlá
konkrétnych športových odvetví. Základné zásady boli sformulované
Štatútom klubu fair play uţ v roku 197811
. Jedná sa o taký spôsob
súperenia, pri ktorom športovec rešpektuje súpera ako seba samého,
k získaniu víťazstva pouţíva vhodné a čestné prostriedky a odmieta
prostriedky nečestné. Športovec by podľa Štatútu mal odmietnuť víťazstvo
za kaţdú cenu, zriecť sa výhod, ktoré pre neho vyplývajú z jednostrannej
aplikácie pravidiel. Medzi zásady fair play ďalej patrí zásada zdvorilého
a úctivého správania sa k rozhodcovi, zásada opatrnosti športovca
smerujúca k ochrane dôstojnosti a fyzickej integrity iného športovca. So
10 Prusák, J. Šport a právo. Bratislava : Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1985, s. 90 11 Hora, J. Fair play – morální základ sportu. Teorie a praxe tělesné výchovy, 1983, č. 10, s. 601
13
systémom fair play súvisí aj otázka športovej etiky, kto rá je predstavovaná
systémom morálnych poţiadavkov týkajúcich sa nie len športovcov
a rozhodcov, ale aj funkcionárov, lekárov, trénerov, organizátorov a pod.
Vzťah medzi športovou etikou a pravidlami fair play by sa dal
charakterizovať ako vzťah medzi obecným a zvláštnym. Treťou skupinou
nepísaných pravidiel sú športové obyčaje. Tie sa vyvinuli predovšetkým
z rozporu medzi závodným a rekreačným lyţovaním, pričom ich cieľom
bola ochrana nielen športovcov pri tréningu, ale aj beţných lyţiarov pri
rekreačnom lyţovaní na svahu12
. Ako typický príklad nepísanej športovej
normy môţem uviesť nepísané pravidlo z oblasti Formule 1. Jedná sa
o pravidlo, podľa ktorého si v zákrute „vyberá stopu“ vozidlo, ktoré malo
ako prvé „nos“ v zákrute. Jedná sa o nepísané pravidlo, no aj tak jeho
porušenie môţe mať pre pretekára, ktorý ho poruší, následky. V prípadoch
jeho porušenia, kedy však následkom tohto porušenia nenastala nebezpečná
situácia, sa od potrestania upúšťa. V prípadoch, kedy porušením tohto
pravidla vznikla nebezpečná situácia, komisári Medzinárodnej
automobilovaj federácie (FIA) rozhodnú najčastejšie počas samotných
pretekov o potrestaní „previnilca“ (napr. prejazdom boxovou uličkou). Za
extrémny moţno povaţovať prípad Michaela Schumachera, ktorý bol
v sezóne 1997 potrestaný odobratím vštkých bodov, ktoré za danú sezónu
získal13
.
Športové normy sú regulatívnym systémom, ktorý nesmie byť v rozpore
so systémom právnych noriem. Športová regulácia je charakteristi cká
dobrovoľnosťou adresátov. Zatiaľčo právne normy sú obec ne záväzné,
športové normy dopadajú len na osoby, ktoré si dobrovoľne vybrali , ţe sa
im podriadia. Šport má akúsi svoju vlastnú autonómiu pri stanovovaní
svojich vlastných pravidiel. Táto autonómia však môţe byť kedykoľvek
podrobená prieskumu súdom, či nie je v rozpore s právnym poriadkom. Ide
tu o uplatnenie zásady uvedenej v § 2 odst. 3 Občianskeho zákonníku, ţe
12 Prusák, J. Šport a právo (úvod do dejín, teórie a praxe právnej zodpovednosti v športe). Bratislava: Šport,
slovenské tělovýchovné vydavatelstvo, 1984, s. 114 13 K takémuto extrémnemu trestu viedlo FIA viacero faktorov. Vedľa toho, ţe v inkriminovanom momente
M. Schumacher nerešpektoval dané pravidlo o prednosti v zákrute, navyše riskantným, agresívnym
a s vysokou pravdepodobnosťou úmyselným manévrom svojim vozidlom nabúral do vozidla, ktoré ho
v danej zákrute predbiehalo. Navyše druhým vozidlom bolo vozidlo J. Villeneuvea, s ktorým súperil o titul
majstra sveta, pričom k tomuto incidentu prišlo práve na rozhodujúcej poslednej Veľkej cene sezóny 1997.
14
účastníci občianskoprávnych vzťahov si môţu vzájomné práva a povinnosti
upraviť dohodou odlišne od zákona ak to zákon výslovne nezakazuje a ak
z povahy ustanovenia nevyplýva, ţe sa od neho nemoţno odchýliť.
Môţe nastať situácia, kedy istý športový jav je upavený športovými
pravidlami, no v prípade nutnosti ošetriť tento jav právnymi normami
môţe právo tento jav „posvetiť“, tj . t úto úpravu prevziať a transformovať
ju do podoby právnej normy. Situácia úplného prevzatia doterajšej úpravy
do právnej úpravy nie je v praxi typická. Dochádza tieţ k nahradeniu
športovej úpravy úpravou právnou, pričom nahradené športové pravidlo je
vypustené zo systému športových pravidiel. Ďalšou moţnosťou je
vytvorenie právnej úpravy vedľa úpravy športovej, čo má za následok
duplicitu úpravy daného javu, čo môţe viesť k pozitívnym aj negatívnym
následkom. Ideálnym riešením je, keď športové normy upravujú základy
danej činnosti a právo celý tento systém len zastrešuje v obecnej rovine
tak, aby bola vylúčená moţnosť zneuţitia takého spôsobu riadenia
športových činností . Ďalšou moţnosťou riešenia je prienik špeciálnej
športovej úpravy a obecnej právnej úpravy toho istého javu . Právna úprava
bola prijatá za účelom dopadu do inej neţ športovej sféry, no športová
sféra nie je z jej dopadu vyňatá. Takýto konflikt medz i medzinárodným
športovým pravid lom a komunitárnym právom viedol k vzniku
niţšiepopísaného sporu Bosman.
3.3. Športové právo
Akýmsi vrcholom úvah o vzájomných vzťahoch športu a práva sú úvahy
o pojme „športové právo“. Kvôli vzrastajúcemu vplyvu športu ako takého
a teda aj potrebe regulácie športu sa čím ďalej tým viac v literatúre
stretávame s týmo pojmom. Naproti tomu existuje tieţ mnoţstvo teoretikov ,
ktorí tento pojem rázne odmietajú.
S pojmom športové právo sa stretávame uţ v predvojnovom období. J.
Loup videl športové právo obsiahnuté v stanovách a interných poriadkoch
Národného výboru športu, v stanovách a poriadkoch športových federácií ,
pričom ho potom diferencoval na disciplinárne, obyčajové a štatutárne
právo. V prípade štatutárneho a obyčajového práva sa jednalo výlučne
15
o neprávne normy, avšak u disciplinárneho práva je neoddiskutovateľný
právny aspekt, keďţe „disciplinárne právo tvorí súhrn právnych noriem,
vyplývajúcich zo zriadenej sociálnej autority, ktorých účelom je buď
ukladať jednotlivcom opatrenia, alebo vytvárať namietateľné situácie,
alebo stíhať odchýlky v chovaní, a to vštko hlavne v záujme inštitúcie
a pod jediným trestom donucovacej sily, ktorú má k dispozícii.“14
V 50. rokoch sa v NDR stretávame s oveľa komplexnejšou snahou
o vymedzenie športového práva. Autormi tejto koncepcie boli U.
Bőgelsack a W. Arnold, ktorí vypracovali dokonca vedeckopráv nu
systematiku a knihovnícky systém športového práva. Autori zahrnuli do
športového práva organizačné vzťahy a správne vzťahy v športe a právne
vzťahy športových činností , vrátane vlastníckych vzťahov k športovým
zariadeniam, vzťahov vzniku, usporiadania a funkčného fungovania
športových organizácií navzájom a k štátu, ako aj posudzovanie
nedovolených činov pri športovej činnosti . Obsahovou náplňou boli
športové pravidlá, pravidlá športových zápolení, právne pravidlá
športových zápasov a obecné právne normy aplikovatelné a aplikované
v oblasti športu. U. Bőgelsack a W. Arnold vytvorili aj podrobnú
systematickú koncepciu zaloţe nú na šiestich vnútorne diferencovaných
kategóriách: 1. organizačné právo organizačných činností , 2. vlastnícke
vzťahy k športovým miestam, 3. právne vzťahy športových činností , 4.
následky porušenia zmluvných vzťahov a spôsobená škoda, 5.
trestnoprávna zodpovednosť, 6. disciplinárna zodpovednosť. Samostatné
miesto v ich pojatí mali napr. Športové štartové zmluvy alebo
športovoučitelské zmluvy.
Koncepcia B. Zauliho je úplne odlišná. Za športové právo povaţuje iba
súbor právnych noriem, ktorými sa riadi a upravuje šport, pričom sa však
nejedná o právne, ale iba o „technické“ predpisy. Zauli je presvedčený, ţe
šport je jedinečný spoločenský jav, ktorý je oddelený od vonkajšieho sveta
a existuje podľa vlastných zákonov tvoriacich športové práve, pričom
akýkoľvek zásah pozitívneho práva do športu by b ol „antišportový“.
14 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 142
16
Pripúšťa zásahy iba vo sfére ekonomickej pomoci a morálnej ochrany,
pričom tieto zásahy nepovaţuje za súčasť športového práva.
Naopak S. Jedruch rozdelil športové právo do dvoch sfér – v prvej sú
všetky športové charty, športové pravidlá a normy prijímané príslušnými
orgánmi športovej povahy nemajúce povahu zákonodárnych org ánov,
v druhej sú to potom právne akty prijímané príslušnými orgánmi
jednotlivých štátov, ktoré majú povahu právnych predpisov a ktorých
konkrétne normy dopadajú na oblasť športu. Je si vedomý toho, ţe pre
štátne orgány je významná iba druhá sféra . V konečnom dôsledku
vyjadruje Jedruch názor, ţe prvá sféra nemôţe byť povaţovaná za športové
právo (pretoţe nezaväzuje štátne orgány), pričom do športového práva
zaraďuja iba tie normy upravujúce šport, ktoré majú charakter noriem
právnych.
Jiří Hora ako jediný český „reprezentant“ športového práva rozoznáva
právo obecné a športové. Do obecného práva zahrňuje obecné právne
normy, zatiaľčo do práva športového patria pravidlá , kompetencie
rozhodcov a disciplinárnych komisií a iné formy úpravy športových
činností, pričom však tieto normy nie sú súčasťou právneho poriadku, ale
sú súčasťou práva športového. Rozoznáva tieţ tri skupiny právnych noriem
upravujúcich športovoprávne otázky: 1. špeciálne dodatky k trestným
alebo civilným normám, 2. individuálne normy špotu s a týkajúce, 3.
všeobecné kodifikácie.
Andrew C. Evans sa snaţil podrobne teoreticky rozpracovať základy
teórie športového práva pre podmienky anglického práva. Jeho myšlienky
o tom, ţe akonáhle budú športovci dodrţiavať športové normy, bude moţné
tieto normy kvalifikovať ako zákon, nemôţem akceptovať. Pri pouţití
rovnakej teórie napr. na oblasť cirkví by potom veriacimi dodrţované
cirkevné normy mali tieţ silu zákona.
Profesor Piérre Jolidon do športového práva zaraďuje vedľa práva na
šport, interných predpisov športových organizácií a pravidiel týkajúcich sa
športu aj celé obecné právo tam, kde riadí športovú prax a pridruţené
činnosti. Do športového práva potom nezaraďuje športové pravidlá
a normy, ak nemajú právnu povahu, avšak pripomína, ţe tieto normy
nesmie pozitívne právo prehliadať.
17
Ako typického odporcu športového práva moţno spomenúť E. Graysona
nie celkom presne označovaného za „otca britského športového práva“.
Vyjadruje názor, ţe je zbytočné hovoriť o športovom práve, keď sa do
oblasti športu aplikuje právo obecne, rovnako, ako do iných oblastí
ľudských činností, bez ohľadu na jeho špecifiká. Samotné prijatie
právnych noriem vzťahujúcich sa špeciálne na oblasť športu podľa jeho
názoru ešte nie je dôvodom na uznanie športového práva ako samostat ného
právneho odvetvia.
Veľmi podobný postoj zastáva aj C. Woodhouse, ktorý hovorí
o aplikácii práva zmluvného, práva správneho a pod. do športu a samotná
táto aplikácia obecného práva do športu nedáva dôvod na to, aby sa
hovorilo o športovom práve ako právnom odvetví.
J. Barnes konštatuje, ţe športové právo sa zaoberá základnými etickými
problémami, ako sloboda, spravodlivosť, rovnosť, bezpečnosť
a ekonomická samostatnocť, jeho predmetom je štátny dozor nad športom,
jeho podpora, práva prístupu, právomoci a postupy pri disciplinárnom
konaní, obchodné a vlastnícke práva, zamestnanecké vzťahy a náhrady
škôd. Na jednej strane dospieva k záveru, ţe samostatné športové právo
skutočne neexistuje, no na strane druhej pripúšťa, ţe nárast športovej
legislatívy a judikatúry viedol k vitvoreniu istého quasišportového práva.
Z môjho pohľadu za najprijateľnejšie povaţujem myšlienky H. Opieho,
ktorý povaţuje športové právo za právo praktické, pretoţe sa skôr zaoberá
tým, ako obecné právo reálne vplýva na oblasť športu, neţ by mohlo byť
právnou disciplínou so spoločným zameraním (na rozdiel napr. od
trestného práva). Nárast právnych noriem špecifických pre oblasť športu
podľa neho prispela k debate o uznaní športového práva ako samostatného
odvetvia, pričom táto debata podľa neho predchádzala uznaniu takmer
všetkých právnych odvetví.15
Beloff, Kerr a Demetriou hovoria o istom vzťahu „ústavného
ekvilibria“ medzi súdmi a tvorcami športových rozhodnutí za základ
vývoja športového práva, ktoré spočíva v otázke miery autonómie
športových asociácií . Beţne sa počas súdnych sporov týkajúcich sa športu
15 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 142 - 148
18
odohrával ten istý postup, pri ktorom súd (národný súd, Komisia EÚ alebo
ESD) rozhodoval o tom, do akej miery posvetia pravidlá, prax alebo
zvyklosti športových asociácií . Títo auto ri tvrdia, ţe nadišiel čas uznať
športové právo za samostatné odvetvie aj keď sú si vedomí obecne
odmietavým postojom právnickej verejnosti. Na jednej strane argumentujú
tým, ţe sa beţne hovorí o leteckom alebo morskom práve, no na druhej
strane sú si vedomí, ţe pri právnej úprave otázok spojených zo
záhradkárstvom moţno iba sotva hovoriť o regulácií záhrad. Tieţ svoju
argumentáciu opierajú o existenciu samostatných predmetov, ktoré sa
vyučujú na britských univerzitách.16
M. Králík povaţuje pouţívanie termínu „športové právo“ z praktického
hľadiska ako prípustné. Podľa jeho názoru sú teoretické debaty o
(nepopierateľnej) nepresnosti tohtoto pojmu prekonané „ istou
pohodlnosťou pri používaní daného pojmu a trvalým úzom“17
. K otázke
športového práva ako samostatného právneho odvetvia sa však stavia skôr
negatívne. Za fakticky nerealizovateľné povaţuje vymedzenie základných
odvetvotvorných kritérií , ktorými sú predmet a metóda právnej regulácie.
Podľa jeho názoru samotný nárast legislatívy pre oblasť športu ešte n estačí
na vznik samostatného športového práva, pričom vznik tohto odvetvia ani
nepovaţuje za potrebný, kedy tvrdí, ţe „ športové právo by si nemalo činiť
ambície samostatného právneho odvetvia. Jeho úloha leží inde “18
, pričom
dodáva, ţe športové právo „by ma lo predovšetkým reflektovať športovú
realitu a jej požiadavky posudované v právnom rámci“19
.
Podľa môjho názoru v súčasnosti nič nebráni tomu, aby sa ako
„pracovný“ pojem pouţíval pojem športové právo , pričom súhlasím s M.
Králíkom v tom, ţe čisto teoretické debaty na túto tému sú prekonané. Aj
pre „pracovné“ chápanie športového práva je podľa môjho názoru potrebné
rozlišovať „pravé“ a „nepravé“ športové právo. Do nepravého športového
práva by som zaradil normy neprávneho charakteru, teda normy vydávané
športovými organizáciami, pravidlá hier a súťaţí, disciplinárne pravidlá
a pod. Do pravého športového práva by som potom zaradil normy právneho
16 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 17. 17 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 153. 18 tamtéţ, s. 154. 19 tamtéţ
19
charakteru, teda prijímané príslušným orgánom a vydávané štátom
stanovenou formou a charakteristické vynútitelnosťou štátnou mocou. Do
športového práva ako samostatného právneho odvetvia patrí iba
„pravé“ športové právo, pričom sa však pri aplikácii týchto noriem nesmie
zabúdať aj na športové právo „nepravé“. V súčasnosti sa v českom
právnom systéme nachádza iba málo noriem, ktoré upravujú špeciálne
oblasť športu, aj preto momentálne nie som zástanca myšlienky športového
práva ako samostatného právneho odvetvia. Nesúhlasím však s M.
Králíkom, ţe by si športové právo nemalo robiť ambície stať sa
samostatným odvetvím. Som presvedčený, ţe je len otázkou času, kedy sa
situácia zmení. Vzrastajúca hospodárska, spoločenská, ale aj politická
„moc“ športu si vyţiada aj väčšiu inte rvenciu právnych noriem .
Predpokladám, ţe v budúcnosti bude nevyhutné napr. prijať jednotný
generálny disciplinárny poriadok športových organizácií a zväzov, právnou
normou vymedziť vzťah športovcov k športovým zväzom ako aj – a podľa
môjho názoru v prvom rade - konkretizovať zodpovednosť športovcov za
úrazy. Prijatie týchto a ďalších noriem bude v budúcnosti viesť k tomu, ţe
športové právo bude prijaté ako samostatné právne odvetvie.
Na podporu istého uznania športového práva ako samostatného odvetvia
je treba uviesť mnoţstvo samostatných publikácií z USA, Beneluxu,
Nemecka a ďalších, ktoré sa týkajú podrobne práve športového práva. Ako
hlavný príklad uvediem International Sports Law Journal vydávaný T.M.C.
Asser Inštitútom, ktorý je povaţovaný za vedúcu vedeckú inštitúciu
v oblasti medzinárodného práva súkromného ako aj verejného, práva
Európskej únie, a t ieţ medzinárodného športového práva.20
20 Pre porovnanie viď. http://www.asser.nl/default.aspx?site_id=11
20
4 . Sankčné mechanizmy športu a práva
Rovnako, ako systém právnych noriem, aj systém športových noriem
potrebuje sankčný mechanizmus, ktorý sa pouţije pri „poruchách“ daného
systému. V oblasti sankčných mechanizmov práva a športu nájdeme
mnoţstvo rovnakých aj rozličných prvkov.
V prvom rade sankčný mechanizmus musí v oboch prípadoch
zastrešovať istý systém inštitucionalizovaných orgánov, ktoré sú schopné
sankcie uloţiť a vykonať. Právne pravidlá a ich dodrţiavanie sú zaisťované
systémom orgánov vybaveným istými kompetenciami, ktorý býva označený
ako štátna moc zaisťujúca vynútitelnosť právnych noriem. Aj pri
športových pravidlách existuje systém orgánov, ktorý zabezpečuje
dodrţiavanie športových noriem (prípadne ukladanie sankcií), rozdiel je
však v metódach a prostriedkoch oboch systémov. Štátna moc disponuje
štátnemocenským donútením, zatiaľčo systému dohľadu nad dodrţiavaním
športových noriem táto vlastnosť chýba, preto ju musí kompenzovať inými
spôsobmi. V súčasnosti neexistuje jednotný disciplinárny poriadok pre
všetky športové odvetvia, posledný obecne platný disciplinárny poriadok
je Disciplinárny poriadok ČSTV vydaný smernicou ÚV ČSTV č. 25/1976.
Literatúra z 80-tych rokov uvádza, ţe zaplatenie peňaţne j pokuty je
dobrovolné a nemoţno ho napr. súdne vymáhať. Naproti tomu však mohli
byť voči previnilcovi vyvodené iné disciplinárne dôsledky v prípade, ţe
pokutu nezaplatil . V súčasnosti nič nebráni súdnemu preskumu rozhodnutí
športových orgánov (viď niţšie) .
Ako pri právnych normách, aj pri normách športových sa stretávame
s exstenciou tzv. leges imperfectae – imperfektných noriem, teda noriem
vyznačujúcich sa absenciou sankcií . „Zatiaľčo v práve býva ich absencia
kritizovaná a neraz stotožňovaná s malou po lit ickou vôľou zákonodarcu,
u športových pravidiel naopak tento stav nemusí vyvolávať väčšie
problémy, keďže použitie sankcie k týmto normám sa nejaví vždy
nevyhnutným.“21
S imperfektnými športovými normami sa stretávame
21 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 16
21
hlavne v oblasti písaných noriem fai r play kde praktické pouţitie sankcií
je problematické.
Rovnako, ako pri právnych normách, aj pri športových normách majú
sankcie dvojaký charakter. Jednak je to charakter preventívny, kedy
sankcie majú predchádzať porušeniu konkrétneho pravidla, a jednak
charakter represívny, kedy sankčné pôsobenie nasleduje po porušení
daného pravidla. V ďalšom výklade sa budem venovať represívnym
sankciám.
Vhľadom k tomu, ţe právne normy v zásade upravujú spoločenské
vzťahy s istou nemalou úrovňou spoločenskej dôleţit osti , aj sankcie, ktoré
sa pri ich porušovaní uplatňujú so sebou nesú pomerne vysokú mieru
závaţnosti (neplatnosť právneho úkonu, peňaţná pokuta, trest odňatia
slobody a pod.).
V oblasti športových noriem je situácia trošku odlišná. Jednak sa tu
stretneme so sankciami, ktoré majú na prev inilca podobne váţny dopad ako
vyššie zmienené sankcie (peňaţná pokuta, diskvalifikácia), jednak tu
nájdeme sankcie bez tak váţneho dopadu (vhadzovanie v obrannom pásme
týmu, ktorý sa dopustil zakázaného uvoľnenia v hokeji, outové
vhadzovanie proti muţstvu, ktorého hráč sa ako posledný dotkol lopty pred
tým, ako opustila hraciu plochu a pod.)22
.
4.1. Typy sankcií
M. Králík pracovne rozdeluje sankcie do dvoch skupín. Ako v práve, tak
v športe rozlišuje obecný a špeciálny systém sankcií.
Do obedného systému spadajú sankcie, ktoré pôsobia naprieč celým
právom a športom. V oblasti práva uvádza ako príklady neplatnosť
právnych úkonov alebo povinnosť nahradiť škodu, zatiaľčo v oblasti športu
„k tomuto typu sankcií patria hlavne nás ledky vyplývajúce z porušenia
pravidiel športu a organizácie súťaží, rozhodovania orgánov športových
organizácií a pod.“23
Spoločným znakom je to, ţe o uloţení sankcie
rozhoduje príslušnými normami určený orgán riadiaci sa záväznými
pravidlami a postup ktorého je upravený konkrétnymi procesnými normami,
22 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 15 - 23 23 tamtéţ
22
pričom existuje moţnosť opravných prostriedkov proti rozhodnutiu
takéhoto orgánu.
Do špeciálneho systému v oblasti práva patrí „úprava postavenia
najrôznejších profesných skupín, ku ktorým patria advokáti, lekári,
sudcovia a pod.,pričom sa jedná o normy špecifického zamerania pre
niektorú z uvedených kategótií osôb, ktorú môžeme charakterizovať ako
profesné zoskupenie osôb.“24
V oblasti športu je to podobné, keď špeciálny
systém sankcií odráţa postavenie športovca alebo športového kolektívu
v organizačnej štruktúre príslušnej športovej hierarchie. Celkom
jednoznačné sú tu podobnosti medzi štruktúre športových organizácií
a profesných komôr, podobnom postupe pri aplikácii sankcií ako aj
v samotných typoch sankcií (pokarhanie, napomenutie, pokuta, zákaz
činnosti a pod.). Zatiaľčo právomoc športovej disciplinárnej komisie sa
týka športových pravidiel, právomoc disciplinárnych komisii profesných
skupín si vyţaduje porušenie zvláštnej právnej povinnosti vyplývajúce j zo
zvláštných právnych vzťahov, pričom o danom porušení rozhodujú orgány
stanovené ex lege a cieľom je zaistenie výkonu verejných sluţieb
a vnútorný poriadok.
4.2. Prienik sankcií
M. Králík vidí moţnosti prieniku sankcií v štyroch praktických prípadoch:
1. dôjde k porušeniu výlučne športového pravidla (právneho nie) , ktoré
však nevyvolá ţiadnu sankciu (najčastejšie pri porušení pravidiel fair play,
ktoré nemajú stanovenú ţiadnu sankciu). 2. dôjde k porušeniu športového
pravidla (právneho nie), ktoré vyvolá výhradne športovú sankciu (napr.
hranie rukou vo vlastnom pokutovom území vyvolá pokutový kop proti
muţstvu, ktorého hráč sa previnil). 3. dôjde k porušeniu aj športového aj
právneho pravidla, čoho dôsledkom by malo byť pouţitie ako športovej,
tak právnej sankcie (napr. úplatky pri prestupoch hráčov – kauza Wänke
v slovenskom futbale25
). 4. dôjde k porušeniu právneho pravidla pri
24 tamtéţ 25 Jedná sa o prípad bývalého vysokého funkcionára Slovenského futbalového zväzu (SFZ), ktorý bol
prichytený priamo pri preberaní úplatku za vybavenie prestupu istého hráča z Rakúska na Slovensko. Hneď
na druhý deň mu SFZ pozastavil výkon funkcie (športová sankcia). Nakoniec prokurátor obvinil Vladimíra
Wänkeho z piatich trestných činov prijímania úplatku a inej nenáleţitej výhody a z dvojnásobného zločinu
23
dodrţaní športového pravidla. Tieto prípady sú veľmi zriedkavé, no M.
Králík odkazuje na li teratúru J. Sawického, ktorý spomína na dva prípady
z 20-tych a 30-tych rokov 20-teho storočia z ragby. Jeden týchto prípadov
skončil dokonca úmrtím poškodeného. Dôleţité v týchto prípadoch bolo, ţe
previnilci sice neporušili športové pravidlá (čo potvrdili jednak sudcovia,
jednak disciplinárny orgán, ktorý neprijal proti športovcovi ţiadne
sankcie), no podľa súdu bez ohľadu na to, ţe hráči neporušili športové
pravidlá, porušili pravidlá právne tým, ţe „neprejavili dostatočnú
obozretnosť v oblasti prevencie zranení, ktorá je nutná s ohľadom na
charakter ragbyového športu.“26
Som presvedčený o tom, ţe do budúcnosti bude nevyhnutné právnou
normou vymedziť zodpovednosť športovcov za úrazy. V poslednej dobe
sme totiţ príliš často v športových zápasoch svedkami zákrokov, ktoré
ohrozujú zdravie a športovú kariéru súpera. Rešpekt voči súperovi sa
vytráca a vynára sa potreba dosiahnutia víťazstva za kaţdú cenu. V prvom
rade mám na mysli úmyselné zákroky, ktoré nemoţno ospravedlniť
„zápalom hry“27
, ale zabúdať nesmieme ani na neúmyselné nešetrné
zákroky, ktoré môţu poškodeného stáť kariéru28
. Pri určovaní hraníc
zodpovednosti športovcov za úrazy by sa podľa mňa malo vedľa úmyslu
a miery nebezpečnosti zákroku prihliadať aj na ohrozenie ďalšej športovej
kariéry poškodeného športovca . Jednoznačne nie je v záujme spoločnosti
ani v záujme športu, aby boli športovci vyraďovaní z hry kvôli nešetrným
zákrokom súperov. Je treba dať jednoznačne najavo, ţe aj v zápale hry
musia športoci brať ohľad aj na súpera a, ako je vyššie uvedené, musia
prejaviť dostatočnú mieru obozretnosti v prevencii zranení.
prijímania úplatku. Špeciálnym súdom bol Vladimír Wänke odsúdený na tri roky a štyry mesiace
nepodmienečne (právna sankcia). 26 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 18 27 Napr. prípad Todda Bertuzziho, hráča Vancouveru, ešte z roku 2004, kedy ako „odplatu“ za zranenie
vlastného kapitána Marcusa Näslunda nepochopitelne počas iného zápasu od zadu napadol hráča Colorada
Stevea Moora, od zadu ho udrel päsťou do temena hlavy a zrazil ho na ľad, pričom mu spôsobil zlomeninu
krčných stavcov. Steve Moore nie je dodnes schopný hrať hokej. 28 Napr. zákrok futbalistu Birminghamu City Martina Taylora na hráča Arsenalu Londýn Eduarda
z 23.2.2009, z ktorého vyšiel hráč Arsenalu s viacnásobnou zlomeninou nohy, pričom mu hrozila amputácia
a tým pádom aj koniec aktívnej kariéry.
24
4.3. Stupňovanie sankcií
So stupňovaním sankcií sa môţeme stretnúť v prípade takého jednania, pri
ktorom nastane viacnásobné porušenie športových alebo právnych
pravidiel, ktoré so sebou prináša kumuláciu sankcií. Ako najj ednoduchší
príklad môţem uviesť nedovolený zákrok, po ktorom futbalista protestuje
proti udelenej ţltej karte. Kvôli protestom dostane druhú ţltú a teda hneď
červenú kartu. S tým je spojený zákaz štartu v nasledujúcom a v prípade
disciplinárneho potrestania aj v ďaších zápasoch. Stupňovanie sankcií sa
však netýka iba sankcií športových, ale aj právnych. Ako príklad sa dú
uviesť zranenie protihráča. Faulujúci hráč bude potrestaný priamo v hre,
ďalej môţe byť potrestaný disciplinárne, no zároveň môţe pred súd om
čeliť napr. ţalobe na náhradu škody alebo dokonca za ublíţenie na zdraví.
25
5. Vzťah súdov a športových orgánov
Kaţdé športové odvetvie si na základe svojich vnútorných predpisov
vytvára systém orgánov, ktoré v predom stanovenom postupe dohliadajú
nad dodrţiavaním vnútornej úpravy športových subjektov. Uţ svojou
existenciou a poslaním sa tieto orgány podobajú na systém súdov, čím tieţ
odráţajú snahu o autonómiu športového hnutia. Výsledkom činnosti týchto
orgánov býajú discipliná rne rozhodnutia, teda rozhodnutia o uplatnení
sankcií v prípade previnenia, ku ktorému došlo porušením poriadku
a pravidiel športových súťaţí . Orgány, ktoré o týchto previneniach
rozhodujú, sú športové disciplinárne orgány, v ktorých rámci môţu
pôsobiť rôzne nazvané orgány vybavené týmoto kompetenciami. Ich
označenie závisí od disciplinárneho poriadku, ktorý prijíma a vydáva
samostatne kaţdé športové odvetvie.
5.1 . Preskúmanie rozhodnutí športových orgánov súdmi
Čo sa týka právnej stránky preskúmavania roz hodnutí orgánov zväzov
alebo športových klubov súdmi, môţe kaţdý svoje nároky uplatniť podľa §
15 odst. 1 zákona č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, kde sa uvádza: „ Ak
považuje člen združenia rozhodnutie niektorého z jeho orgánov, proti
ktorému už nemožno podľa stanov podať opravný prostriedok, za
nezákonné alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní odo dňa, kedy sa o
ňom dozvedel, najneskôri však do 6 mesiacov od rozhodnutia požiadať
okresný súd o určenie, či je také rozhodnutie v súlade so zákonom a
stanovami“, pričom pri tomto prieskume sa súd riadi občianskym súdnym
poriadkom. Ďalšou moţnosťou je správna ţaloba po splnení podmienok
uvedených v § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Ţiadne zmluvné ujednanie, teda ani zmluvná doloţka o vylúčení
právomoci súdov, nemôţe vylúčiť súdnu právomoc vymedzenú v § 7
občianskeho súdneho poriadku, pretoţe tá môţe byť menená jedine
prostredníctvom zákona. Navyše rozodnutie športového orgánu nie je
exekučným titulom podľa § 251 a § 274 a nasl. občianskeho súdneho
26
poriadku.29
To znamená, ţe nedodrţanie rozhodnutia športového orgánu by
znamenalo nemoţnosť dovolať sa svojich práv. Zmluvná doloţka je teda
len prejavom vôle strán vyriešiť spor mimosúdnou cestou, nebráni však
v tom, aby jedna zo strán podala ţalobu priamo súdu.
5.2 . Vzťah športových a súdnych rozhodnutí
Disciplinárne rozhodnutie športového orgánu má často veľký význam
v súdnom procese napr. pri zodpovednosti za zranenie iného športovca.
Mnoţstvo právnych škôl totiţ povaţuje dodrţanie pravidiel hry za je dinú
alebo jednu z viacerých pormienok pre vylúčenie právnej zodpovednosti
športovca. Samotné disciplinárne rozhodnutie často nahrádza znalecký
posudok pri súdnom procese. Tento postup však nemoţno povaţovať za
absolútne a bezvýhradne správny, keďţe v prax i sa stretávame s prípadmi
úmyselných zranení športovcov pri dodrţaní pravidiel hry.
V oblasti preskúmatelnosti rozhodnutí športových rozhodnutí súdmi je
veľmi problematické hľadanie istej rovnováhy – hranice, kedy je
preskúmanie a prípadná náprava rozhodnutia športového orgánu ešte na
prospech právnej istoty, a kedy uţ bráni rozvoju daného športového
odvetvia. Príkladom môţe byť prípad, kedy disciplinárna komisia odoberie
futbalovému týmu dodatočne body v ligovej tabuľke, čo spôsobí, ţe sa
v tabuľke umiestni pod hranicou kvalifikovania sa do európskych
pohárových súťaţí. Poškodenému týmu nič nebráni, aby uplatnil nároky
podľa § 15 zák. č. 83/1990 Sb. prostredníctvom ţaloby v rámci správneho
konania. Je však neúnosné, aby bolo po mnohých rokoch po vyčerpaní
všetkých riadnych aj mimoriadnych vnútroštátnych aj medzinárodných
opravných prostriedkov bolo spätne rozhodnuté o navrátení bodov
poškodenému týmu. Takéto rozhodnutie by so sebou nieslo mnoţstvo
neriešitelných problémov (nemôţu sa opakovať zápasy v pohárovej európe),
no prínos pre právnu istotu by bol prakticky nulový.
Potreba hľadania istej vyváţenosti v súdnych zásahoch do športových
rozhodnutí vzrastá so vzrastajúcim počtom súdnych procesov týkajúcich sa
rozhodnutí športových orgánov. Tento vzrast má n a svedomí jednak
29 Králík, M. Právo ve sportu: iluze či nutnost?. Právník, 2001, č. 5, s. 482
27
vzrastajúci počet športovcov, jednak rastúca komercionalizácia, ako aj
vzrastajúci obchodný a ekonomický vplyv športu. Preto je veľmi dôleţité
nájsť isté hranice, kam ešte môţe súdna intervencia zájsť .
Rozhodnutia športových orgánou určite nie sú vţdy správne, no na
druhej strane ich preskúmavanie súdmi so sebou nesie často neriešitelné
problémy. Určite je však nemoţné zbaviť subjekty moţnosti dovolať sa
svojich práv pred súdom. Samotný problém tak nespočíva v samotnom
preskúmavaní športových rozhodnutí súdmi, ale v dobe trvania takéhoto
procesu, keďţe niekoľkoročný spor znemoţní reálne riešenie vzniknutej
situácie. Toto sa snaţí riešiť Športový arbitráţny súd (CAS), ktorému sa
podrobnejšie venujem v nasledujúcej kapitole.
Nedá sa iné, neţ súhlasiť s M. Králíkom, ţe by právna úrava mala
ponechať športovým organizáciám pomerne vysokú mieru samostatnosti čo
sa jedná úpravy ich vnútorných pomerov, ako aj v oblasti stanovovania
pravidiel športov, kde by boli právne zásahy krajne nepraktické. Tát o
autonómia však musí byť vyváţená vedomím, ţe môţe byť kedykoľvek
podrobená súdnemu preskúmaniu.30
V budúcnosti je potrebné vytvoriť istú ustálenú judikatúru súdov, ktorá
podporí právnu istotu a zároveň športovým organizáciám naznačí, ako by
mali v budúcnosti postupovať.
5.3. Aplikácia športových noriem súdmi
Ako som sa zmienil v kapitole o športovom práve, za obedne záväzné
moţno povaţovať iba normy, ktoré sú prijímané a vydávané štátom
stanovenou formou a vynútitelné štátnou mocou. V oblasti vzťaho
vznikajúcich pri športe však nemoţno ignorovať športové normy. To platí
aj pre súdy, ktoré v prípade sporov, ktoré vznikli v spojením so športom,
musia prihliadať aj k športovým normám.
V tomto ohľade povaţujem za veľmi dôleţité a prelomové uznesenie
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 23. 2. 2005, sp. zn. 25 Cdo
1506/2004. Jednalo sa o spor o náhradu škody, ktorá vznikla zo zráţky
lyţiara a lyţiarky na svahu v talianskom Gitschbergu . Lyţiar lyţoval so
skupinou, pričom v dobe zráţky vyberal široký oblúk. Lyţiarka sa
30 Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001, s. 119
28
pribliţovala zhora, pričom si za zlomom nevšimla, ţe sa blíţi k lyţiarovi
a kvôli tomu uţ zráţe nemohla zabrániť. Lyţiar utrpel zranenie ramena
(vykĺbenie ramenného kĺbu) a mal zničené lyţe. V otázke náhrady škody
Najvyšší súd ČR prihliadal ku konkrétnym ustanoveniem talianského
občianskeho zákonníka, no na určenie osoby zodpovednej za zráţku
aplikoval čl. 2, 3 a 4 Pravid iel správania sa pre lyţ iarov Medzinárodnej
lyţiarskej federácie (FIS)31
a dospel k záveru, ţe lyţiaka porušila
povinnosti stanovené týmito pravidlami tým, ţe neprispôsobila rýchlosť
a spôsob jazdy svojim schopnostiam a terénnym podmienkam. Podľa čl. 3
týchto pravidiel má tieţ lyţiar, ktorý prichádza zozadu zvoliť takú stopu,
aby neohrozovla lyţiara pred ním. Toto ustanovenie lyţiarka rovnako
porušila.
Toto rozhodnutie aj s argumentáciou povaţujem za veľmi dobré, pričom
je dobrým vodítkom pre ďalšie rozhodnutia v sporoch so „športovým
prvkom“.
31 Pravidla FIS pro chování lyţařů a snowboardistů na lyţařských tratích, dostupný z:
http://www.komercpoj.cz/file/cz/KP-pravidla_FIS.pdf
29
6. Vzťah športu a predpisov Európskej únie
Vzťahy športu a práva nemoţno vidieť iba vo vnútroštátnych súvislostiach.
S rozvojom športu tento nadobúda stále výraznejší medzinárodný charakter.
Aj ESD sa musel zaoberať spormi, ktoré vznikli v súvislosti so športom
a často musel vysvetlovať špecifiká športu oproti iným činnost iam.
Napriek tomu, ţe šport priamo nespadá do oblasti , ktorú upravujú Zmluvy
o fungovaní Európskej únie (bývalá Zmluva o zaloţení Európskeho
spoločenstva – ďalej len „Zmluvy“), jednotlivé vzťahy, ktoré vrámci
športu vznikajú uţ do tejto oblasti spadajú. Pr áve o vymedzenie takýchto
vzťahov sa ESD v judikatúre a Komisia vo svojich rozhodnutiach pokúšali .
Vzhľadom na to, ţe účinnosťou Lisabonskej zmluvy nastali zmeny
jednak v samotných názvoch zmlúv, jednak v číslovaní jednotlivých
článkov, v nasledujúcej kapitole budem pouţívať súčasné označovanie,
pričom v zátvorke uvediem označovanie pôvodné.
Prvým významným prípadom, v ktorom sa ESD zaoberal vzťahom medzi
športovými pravidlami a komunitárnym právom bol prípad Walrave32
.
Základnou otázkou tohto prípadu bolo , či je pravidlo Medzinárodnej
cyklistickej únie o tom, ţe v rámci svetového šampionátu musia mať
cyklista za vodičom a vodič sám rovnakú štátnu príslušnosť, v rozpore s čl.
45 a 56 Zmluvy (čl. 39 a 49 SES) o voľnom pohybe osôb v rámci EU.
Prvýkrát ESD rozhodol, ţe šport je predmetom komunitárneho práva iba
v prípade, ţe má povahu ekonomickej aktivity (v zmysle čl. 2 SES),
pričom dodal, ţe toto sa nevzťahuje na zloţenie národných týmov, pretoţe
pri ich formovaní ide o čisto športový charakter, ktorý nemá ni č spoločné
s ekonomickou činnosťou. Na prvý pohľad s pouţitím „sedliackeho
rozumu“ je zrejmé, ţe aplikácia ustanovení o voľnom pohybe osôb na
formovanie národných športových reprezentácií je neprijateľné. Pri
takomto postupe ad absurdum by sme mohli dospieť k situácii , kedy by za
francúzsku futbalovú reprezentáciu nastupovali najlepší nemeckí alebo
španielski futbalisti . ESD sa v šak musel vo svojej argumentácii opierať
o ustanovenia Zmluvy (SES) a pouţil nie práve najšťastnejšiu vyššie
32 Rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1974 Vec 36-74
30
zmienenú argumentáciu. Určite sa nedá súhlasiť s názorom, ţe skladanie
národných reprezentácií so sebou v konečnom dôsledku nenesie
ekonomické dopady. Táto argumentácia so sebou niesla do budúcnosti
značnú neistotu v rozhodovaní o ďalších športových sporoch.
Najznámejším a prelomovým „športovým“ rozsudkom ESD je uţ vyššie
citovaný rozsudok Bosman33
. Jedná sa o prípad futbalistu Jean -Marca
Bosmana, občana Belgicka, ktorý mal platný kontrakt s belgickým
prvoligovým klubom RC Liége. Platnosť tohto kontraktu vypršala
30.6.1990. Tesne pred ukončením platnosti tohto kontraktu ponúkol klub
Bosmanovi novú jednoročnú zmluvu, ktorú však pre zlé platové podmienky
odmietol a tým sa stal hráčom, ktorý je za odstupné ponúkaný iným
klubom. Ţiadny klub o jeho sluţby záujem neprejavil , tak sa d ohodol
s francúzskym druholigovým klubom US Dunkerque. US Dunkeque a RC
Liége sa dohodli na výške odstupného a na dokončenie prestupu bolo
potrebné, aby Liége poţiadalo belgický futbalový zväz o vydanie
certifikátu o uvolnení hráča. Liége však postupom čas u nadobudlo
pochybnosti o tom, či bude francúzsky klub schopný vyplatiť odstupné,
preto o certifikát nepoţiadal a prestup sa neuskutočnil. Liége Bosmana
suspendovalo, navyše nebol schopný si nájsť pôsobisko v inom belgickom
klube (pred ESD bolo vyslovené podozrenie, ţe belgické kluby Bosmana
bojkotovali). Po dlhých sporoch s Európskou Komisiou ako aj súdnych
sporoch pred belgickými súdmi (ktorým sa venovať nebudem) sa odvolací
súd obrátil na ESD s predbeţnými otázkami. Ich obsahom bolo, či môţu
byť čl. 45, 101 a 102 Zmluvy (čl. 39, 81 a 82 SES) interpretované tak, ţe:
1. zakazujú futbalovému klubu prijímať odstupné za jeho bávalého hráča,
ktorému kontrakt vypršal a na novom kontrakte sa dohodol s klubom
v inom šlenskom štáte EU; 2. zakazujú národným a medzin árodným
asociáciám zavádzať v ich ustanoveniach pravidlá obmedzujúce prístup
zahraničných hráčov z EU do súťaţí, ktoré tieto asociácie organizujú
(kvóty na počet hráčov z iného štátu EU). V prvej časti rozsudku ESD
podrobne rozpísal pyramídovú štruktúru fu tbalového sektoru od klubov,
cez národné asociácie a konfederácie aţ po Medzinárodnú futbalovú
33 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93
31
federáciu , v druhej časti sa venoval popistu prestupových pravidiel
belgického futbalového zväzu ako aj UEFA a FIFA. Tretia časť je
venovaná kvótam, tzv. 3+2, ktoré UEFA zaviedla pre pôsobenie
zahraničných hráčov v konkrétnych súťaţiach (3 zahraniční hráči + 2
zahraniční, ktorí uţ v danej súťaţi pôsobili aspoň 5 rokov vrátane 3 rokov
v juniorskom veku). Pri riešení otázky, či šport spadá pod úpravu Zmluvy
(SES) ESD vyhlásil, ţe na rozdiel od národných reprezentačných výberov
(Walrave), klubové futbaloveé súťaţe majú silnú ekonomickú povahu,
preto pod Zmluvu (SES) spadajú. Platenie odstupného pri prestupe hráča
z klubu jedného členského štátu EU do klubu iného štátu po skončení
kontraktu povaţuje za prekáţku vo voľnom pohybe osôb podľa čl. 45
Zmluvy (čl. 39 SES). Argumentáciu o tom, ţe platenie odstupného sleduje
legitímny sieľ, pretoţe financie z odstupného sú pouţité na vyhľadávanie
a výchovu nových talentov, ESD rázne odmieta, pretoţe odstupné povaţuje
za umelo vytvorené a vyuţívané, pričom výška odstupného býva
neadekvátne vysoká. V otázke hráčskych kvót ESD vyslovuje záver, ţe aj
tieto sú neúmernou prekáţkou v prístupe k zamestatniu v inom členskom
štáte EU. Napriek tomu, ţe priamo neznemoţňujú hráčovi nájsť si miesto
v klube iného členského štátu EU, neúmerne sťaţujú slobodný výber tohto
miesta. ESD odmieta argumentáciu UEFA o tom, ţe toto pravidlo sleduje
legitímny cieľ rozvoja futbalu prostredníctvom výchovy ml adých hráčov.
V tomto smere sa s ESD nestotoţňujem. Podľa môjho názoru je pre futbal
veľmi dôleţité, aby veľkokluby investovali radšej do výchovy mladých
hráčov, ako do kúpy „hotových“ zahraničných hviezd. Napr. prestupová
politika v minulosti Chealsea Londýn a v súčasnosti Realu Madrid sa mi
zdá byť neprijateľná a rozhodne nepomáha rozvoju futbalu.
Prípad Delige34
sa týkal belgickej judistky Deliege, ktorá bola vo svojej
váhovej kategórii povaţovaná za svetovú špičku. Podstatou prípadu bolo,
ţe Európska federácia juda obmedzila počet športovcov, ktorých môţe
kaţdá národná asociácia (nebolo dôleţité občianstvo športovca, ale
členstvo v danej asociácii) nominovať na medzinárodné súťaţe A kategórie.
Podľa výkonov na týchto súťaţiach boli potom juisti nominovan í na
34 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 11. apríla 2000 sp. zn. C-51/96 a C-191/97
32
Olympijské hry v Atlante. Judistka Deliege dlhodobo nemala dobré vzťahy
s belbickou asociáciou a tá ju nenominovala na súťaţe A kategórie a tým
táto judistka stratila moţnosť štartu v Atlante. Preto podala ţalobu na
belgickom súde a poţiadala ho, aby poloţil predbeţnú otázku ESD, či je
takéto obmedzenie počtu športovcov v súlade s čl. 56, 57, 62, 101 a 102
Zmluvy (čl. 49, 50, 55, 81 a 82 SES). ESD nesúhlasil s názorom belgickej
asociácie, ţe judistka má štatút amatére, preto nevykonáva ekonomickú
činnosť a preto táto otázka nespadá pod Zmluvu (SES), kedy ESD vyjadril
názor, ţe samotný výrok národnej asociácie, ţe športovec má štatút
amatéra, ešte neznamená, ţe výkon športu touto osobou so sebou nenesie
ekonomické dopady. V konečnom dôsledku však ESD rozhodol tak, ţe ak
je potrebné, aby medzinárodná federácia upravila počet športovcov
štartujúcich vrcholových podujatiach, takéto obmedzenie nie je v rozpore
s vyššie zmienenými ustanoveniami.
V rozsudku Lehtonen35
sa ESD zaoberal problematikou obmedzenia
prestupu hráčov po istej fáze sezóny (konkrétne sa jednalo o zákaz
prestupu basketbalistov počas play -off). Toto obmedzenie sa týkalo len
hráčov, ktorí prestupovali z európskej zóny. Základom prípadu je prestup
fínskeho basketbalistu Lehtonena do belgického klubu Castors Braine.
Tento prestup sa uskutočnil po začiatku play -off, čo znamenalo porušenie
daného zákazu a pokuty za nasadenie tohto hráča do zápasov. Preto sa
Lehtonen obrátil na belgický súd a ten poloţil ESD predbeţnú otázku, či je
zákaz štartu basketbalistu v takomto prípade legitímny. ESD prihliadol
k faktu, ţe zákaz sa netýkal prestupov hráčov z mimoeuróskych oblastí ,
teda hráči prichádzajúci do Európy zvonka mohli prestúpiť aj po začiatku
play-off. Preto označil takýto zákaz nesleduje legitímny c ieľ,
a v rovnakom duchu rozhodol belgický súd.
Vo svojej činnosti sa otázkou športu zaoberala aj Komisia. Za podnik
ako prvú športovú asociáciu označila Medzinárodnú futbalovú federáciu
FIFA, pretoţe okrem čisto športovej činnosti vykonáva aj činnosť
ekonomického rázu a to hlavne uzatváranie reklamných zmlúv, komerčne
35 Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 13. apríla 2000 sp. zn. C-176/96
33
vyuţíva emblémy majtrovstiev sveta a uzatvára zmluvy o televíznych
právach36
.
Komisia tieţ odsúdila spôsob, akým boli dostribuované lístky počas
majstrovstiev sveta vo futbale vo Francúzsku 1998. Dôvodom bolo, ţe iba
fanúšikovia, ktorí uviedli adresu bydliska vo Francúzsku, mohli získať
lístky na určitú fázu majstrovstiev. Ostatní fanúšikovia boli odkázaní na
zakúpenie si l ístkov cez národný futbalový zväz, pričom tieto lístky sa
predávali iba „v balíku“ s ubytovaním a dopravou. V tomto videla Komisia
porušenie čl. 102 Zmluvy (čl. 82 SES)37
.
Na druhej strane Komisia vyjadrila názor, ţe pravidlo UEFA o zákaze
vlastniť viac futbalových klubov v rámci jednej súťaţe sleduje legitímny
cieľ zabezpečenia neistoty futbalového výsledku, ako aj zamedzenia
podozrení z ovplyvňovania výsledkov.
36 Rozhodnutie Komisie, Italy [1994] OJ L 326/31 37 Rozhodnutie Komisie, 1998 World Cup [2000] OJ L5/55
34
7. Športový arbitrážny súd (CAS)
Keď hovoríme o vzťahu súdnych orgánov a športových organizácií,
nemoţno nezmieniť sa o Športovom arbitráţnom súde so sídlom v
Lausanne.
Športový arbitráţny súd bol vytvorený Medzinárodnám olympijskym
výborom (MOV) v roku 1983. Na tvorbe Štatútu CAS sa podielal okrem
mnoţstva iných odborníkov aj vtedajší sudca Medzinárodného súdneho
dvora Keba Mbaye. V súčasnosti nájdeme medzi rozhodcami mnoţstvo
odborníkov z oblasti športu a práva. Postupne začína CAS napĺňať funkciu
najvyššieho súdu pre svetový šport. Výhodami CAS oproti národným
súdom sú jednak špecialisti z oblasti športu a práva, ktorí pre CAS pracujú,
jednak niţšie náklady, ako aj kratšia doba trvania sporu. Od roku 1996 sú
dokonca v mieste dejiska Olympíjskych hier (ako aj iných významných
športových podujatí) zriaďované Ad hoc tribunály schopné vyriešiť spory
do 24 hodín (za miesto konania jednania sa povaţuje Lausanne bez ohľadu
na to, kde sa dané športové podujatie s ad hoc tribunálom koná) .
Od roku 1994 sa CAS skladá z riadneho a odvolacieho arbitráţneho
panelu. V rámci riadneho arbitráţneho konania sa riešia spory v otázkach
sponzorstva, televíznych práv k športovým udalostiam alebo spory medzi
športovcom a jeho manaţérom, ako aj spory o odpovednosti tretích strán
atď. Strany sa môţu dohodnúť na riešení prípadných sporov pre CAS
buďto zmluvne dopredu, alebo následne po vzniku sporu. Pri odvolacom
konaní sa CAS zaoberá odvolaniami proti rozhodnutiam orgánov šortových
asociácií ak stanovy týchto asociácií odkazujú na CAS ako odvolací orgán
(napr. FIFA, UEFA, Medzinárodná federácia olympíjskych športov apod.).
Okrem sporov vzniklých z disciplinárneho konania je moţné pre rôzne
typy sporov pouţiť pred CAS tieţ mediačné konanie. Ak sa napriek tomu
stranám nepodarí vyriešiť spor zmierne, môţu zahájiť arbitráţne konanie
pred CAS alebo iným medzinárodným arbitráţnym alebo súdnym
tribunálom. CAS môţe tieţ vypracovať posudok týkajúci sa otázok športu,
ktorý nie je záväzným arbitráţnym rozhodnutím.38
38 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium s.r.o., 2007, s. 121 - 122
35
V rámci riadneho konania je právom rozhodným právo švajčiarske,
pokiaľ sa strany sporu nedohodnú inak. Platnosť výberu práva sa riadi
časťou 12 švajčiarskeho zákona a medzinárodnom práve súkromnom.
Stranu sa môţu dohodnúť aj na riešení sporu na základe ex aequo et bono .
Pre odvolacie konanie je právom rozhodným právo štátu športovej
asociácie, proti rozhodnutiu ktorej odvolanie smeruje, ak sa strany sporu
nedohodnú na pouţití iného práva. Rozhodnutie CAS nie ja záväzné pre
nasledujúce rozhodnutia, no v rámci právnej istoty sa rovnaké otázky rieši
rovnakým spôsobom.
Funkciou CAS nie je kontrola dodrţiavania samotných pravidiel hry
a CAS sa takýmto prípadom pokúša vyhnúť. Iba ak sú pravidlá športovej
asociácie adoptované v rzpore s obecnými právnymi princípmi, aplokované
svojvolne alebo ak sankcia zaloţená týmito pravidlami je neprimerane
prísna alebo nespravodlivá, príde na kontrolu CAS. Toto nepísané pravidlo
dokazuje nasledujúca judikatúra. V prípade Mendy et. FFB v. AIBA sa
jednalo o diskvalifikáciu boxera z dôvodu úderu pod pás. CAS uviedol, ţe
takýto prípad môţe byť prehodnotený v arbitráţi, avšak nerozhodol o tom,
či bol daný úder skutočne pod pás, pretoţe vyjadril názor, ţe rozhodca mal
počas daného okamihu lepšiu pozíciu, neţ arbitri CAS, aby videl a vedel
zhodnotiť túto situáciu a teda rozhodnutie, či sa jednalo o úder pod pás,
nechal na samotnom rozhodcovi, pričom CAS riešil iba oázku, či došlo
k porušeniu obecných princípov právnych. Rovnako CAS nehodnotil
verdikt rozhodcu ako taký v prípade diskvalif ikácie chodcu počas
Olympijskych hier v Sydney (Segura v. IIAAF). V prípade Rebagliati sa
CAS zaoberal otázkou svojvolného rozhodovania športových organizácií .
Konkrétne sa jednalo o prípad snowboardistu, ktorému bola odobraná zlatá
olympijska medajla, pre toţe fajčil marihuanu, pričom však marihuana v tej
dobe nebola na zozname zakázaných látok. Preto CAS toto rozhodnutie
zrušil .
CAS musel tieţ čeliť otázkam ohľadne jeho nestrannosti . Dôvodom boli
nadštandardné vzˇahy medzi Medzinárodným olympijskym výboro m (MOV)
a CAS, pretoţe CAS bol financovaný prakticky výločne zo zdrojov MOV,
MOV mohol meniť štatút CAS, MOV a jeho predseda mali značnú
právomoc menovať členov CAS. Práve touto problematikou sa zaoberal
36
Švajčiarsky federálny tribunál v spore Elmar Gundel . Jednalo sa o prípad
dopingového nálezu u jeho koňa. Keďţe pred CAS Gundel neuspel podľa
svojich predstáv, obrátil sa na Švajčiarsky federálny tribunál (ŠFT), kde
okrem iného napadol aj nezávislosť CAS z vyššie zmienených dôvodov.
ŠFT rozhodol, ţe CAS je skutočným nezávislým arbitráţnym tribunálom,
avšak vo svojom rozhodnutí sa zoberal otázkou, abo by CAS rozhodoval,
keby jednou zo strán bol MOV. Z tohto dôvodu bola v roku 1994 zriadená
Medzinárodná rada pre športovú arbitráţ (ICAS), ktorá bola najvyšším
dozorujúcim orgánom nezávislosti CAS, starala sa o manaţment CAS
vrátane jeho financovania miesto MOV. V roku 2003 musel ŠFT opäť
riešiť otázku nezávislosti CAS. Jednalo sa o prípad dopingových nálezov
z Olympijskych hier v Salt lake city dvoch ruských reprezentantiek v behu
na lyţiach Larissy Lazutinovej a Olgy Danilevovej. ŠFT opäť potvrdil
nezávislosť a nestrannosť CAS ako aj rozhodnutie CAS o odobratí medailí
týmto pretekárkam (pričom dodatočne bola pridelená medaila Kateřine
Neumannovej)39
.
Obzvlášť s prihliadnutím k tomuto dodatočnému prideleniu medaily
Kateřine Neumannovej je veľmi zaujímavé stanovisko sekretariátu ČOV,
podľa ktorého sa rozhodnutia CAS nedajú aplikovať d o tuzemského
právneho poriadku.
39 Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007, s. 121 – 139.
37
8 . Ľadový hokej
Ľadový hokej určite net reba nejak podrobne predstavovať. Charakterizovať
ho moţno ako kolektívny šport, ktorý sa odohráva na ľadovej ploche
vymedzenej mantinelmi, pričom proti seme bojujú dva kolektívy. Jeden
kolektív môţe mať naraz na hracej ploche maximálne 6 hráčov a cieľom
hráčov je dopraviť puk za pouţitia hokejok do súperovej brány, pričom
vyhráva tým, ktorému sa to počas hracej doby podarí viackrát. Ľadový
hokej je rýchly šport sprevádzaný mnoţstvom fyzických kontaktov40
.
Celosvetovo určite nepratrí medzi najobľúbenejši e a najsledovanejšie
športy, napriek tomu v Českej aj Slovenskej republike je povaţovaný za
druhý najobľúbenejší hneď po futbale. Najrozšírenejší je v štátoch tzv.
veľkej sedmičky – Kanada, Spojená štáty, Švédsko, Fínsko, Rusko, Česká
republika a Slovensko. Pravdou však zostáva, ţe Slovensko svoje pozície
s koncom zlatej generácie postupne opúšťa a nezadrţateľne ho nahradzujú
štáty ako Švajčiarsko, Nemecko alebo Bielorusko.
8 .1. História ľadového hokeja
Za dátum vzniku moderného hoheja sa povaţuje 3. marec 18 75, kedy sa
v montrealskej hale Victoria´s skating rink odohral prvý organizovaný
hokejový zápas v histórii . V roku 1877 vytvorilo niekoľko študentov
McGill University prvé pravidlá ľadového hokeja. Pri ich tvorbe
vychádzali z pravidiel pozemného hokeja, počet hráčov bol určený na 9
a loptičku vystriedal drevený puk. Hra sa postupne stala tak populárnou,
ţe v roku 1883 sa v Montreale v rámci Zimného karnevalu odohrali prvé
Majstrovstvá sveta v hokeji, pričom majistrami sa stali hráči McGill
University. Tými zúčastnené na Zimnom karnevale zaloţili v roku 1886 aj
prvú hokejovú ligu - Amateur Hockey Association of Canada (AHAC). V
roku 1892 vtedajší generálny guvernér Kanady Lord Frede rick Arthur
Stanley z Prestonu venoval dnes uţ legendárny Stanleyho pohár. Uţ o rok,
teda v roku 1893, ho získal prvý tím. Bol ním Montreal Hockey Club,
40 To neplatí pre ţenský hokej, v ktorom je fyzický kontakt (tzv. bodycheck) medzi súperkami zakázaný.
38
majster AHAC. Tradícia odovzdávania Stanleyho pohára pokračuje aţ
dodnes, kedy sa udeľuje víťazovi play -off NHL.
V Európe sa prvý zápas odohral aţ v roku 1885, kedy proti sebe
nastúpili odvekí rivali – univerzity Oxford a Cambridge – pričom víťazom
sa stal Oxford. V roku 1903 bola zaloţená päťčlenná hokejová európska
liga. 15. mája 1908 bola v Paríţi zaloţená medzinárodná federácia Ligue
Internationale de Hockey sur Glace (LIHG), k torá mala za úlohu riadiť
medzinárodné súťaţe vrátane prvých majstrovstiev Európy v roku 1910.
Prvými piatimi členmi LIHG sa stali hokejové federácie Francúzska,
Belgicka, Švajčiarska, Veľkej Británie a Česka. V polovici 20. storočia sa
nakoniec Ligue Internationale de Hockey sur Glace pretransformovala na
súčasnú podobu do Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF).41
Ako som sa zmienil vyššie, Česko bolo zakladjúcim členom LIHG.
Úradne bol Český svaz Hockeyový uznaný dňa 19. 11. 1908. Prvý
ofociálny hokejový zápas sa však odohral uţ dňa 6. 1. 1901 medzi Slaviou
Praha a Bruslařským závodním oddílem, pričom víťazom sa stala Slavia
v pomere 11:4. V tom istom roku odohrala Slavia tieţ prvý medzinárodný
zápas proti viedenskému týmu Training-Eisklubem (aj keď vtedy sa ešte
o medzinárodný zápas nejednalo, keďţe Česko bolo súčasťou Rakúsko -
Uhorska). V januári 1909 sa český výber zúčastnil na medzinárodnom
turnaji v Chamonix. Tým nastupoval vo svetroch Slavie a jazdeckých
nohaviciach a na turnaji prehral všetky zápasy . Naproti tomu v roku 1911
sa český výber prvýkrát zúčastnil na Majstrovstvách Európy, kde hneď
vybojoval prvenstvo. Významným obdobím českého a československého
hokeja boli roky tzv. normalizácie, kedy hokejové zápa sy proti
Sovietskemu zväzu stmeľovali ce lý národ. Vtedy bol hokej viac, neţ šport.
Najväčším úspechom českého hokeja je bezpochyby zlatá medaila z tzv.
turnaja storočia - zo zimných Olympijskych hier v Nagane 1998.42
Napriek tomu, ţe v roku 1925 sa konali Majstrovstvé Európy v ľadovom
hokeji vo Vysokých Tatrách, organizovaná súťaţ na Slovensku vznikla aţ
29.12.1929, kedy bola zaloţená tzv. Slovenská ţupa Československého
41 Dostupný na: http://en.wikipedia.org/wiki/Ice_hockey 42 Dostupný na:
http://www.cslh.cz/index.php?lng=CZ&webid=358&view=clanek_static&id=461&openid=461
39
svazu kanadského hockeya. Kvôli nezhodám však o 2 roky neskôr svoju
činnosť ukončila. V roku 1936 sa prebojoval prvý slovenský tým – HC
Tatry - do celoštátnej Československej hokejovej ligy. Po rozpade ČSFR
v roku 1993 sa nástupnickým štátom v hokejových súťaţiach stala Česká
republika. Napriek protestom muselo Slovensko o svoje miesto bojovať
s najslabšími štátmi hokejového sveta v C-kategórii Majstrovstiev sveta.
V najvyššej kategórii sa prvýkrát predstavilo aţ v roku 1996 na
Majstrovstvách sveta vo Viedni. Prvú medajlu vybojovala reprezentácia
Slovenska v Petrohrade v roku 2000 (striebro po prehre vo finále proti
Českej republike). Najväčšími úspechmi slovenského hokeja sú určite titul
Majstrov sveta z roku 2002 a štvrté miesto na olympijskom turnaji 2010 vo
Vancouveri.43
43 Dostupný na: http://www.sienslavy.sk/historia
40
9 . Organizačná štruktúra ľadového hokeja
9.1. Medzinárodná hokejová federácia (IIHF)
IIHF je je federácia národných hokejových asociá cií riadiacich ľadový
hokej a in-l ine hokej pre muţov aj ţeny na národných úrovniach.
Legislatívnymi orgánmi IIHF sú Generálne Zhromaţdenie (General
Congress), Výročné zhromaţdenie (Annual Congress ), Polročné
Zhromaţdenie (Semi-Annual Congress) a Mimoriadne Zhromaţdenie
(Extra-ordinary Congress). Výkonnými orgánmi sú Rada (Council),
Výkonný a Finančný Výbor (Executive and Finance Committee )
a Riaditelstvá (Directorates). Generálne Zhromaždenie sa schádza kaţdé 4
roky v júni, Výročné hromaţdenie kaţdý rok počas Majstrovstiev sveta
(prípadne počas Generálneho Zhromaţdenia), Polročné kaţdý rok na jeseň
a Mimoriadne do troch mesiacov od ţiadosti o také stretnutie.
Zhromaţdenie prejednáva predloţené návrhy. Návrhy na zm enu Stanov
a Smerníc IIHF môţu byť predloţené iba Generálnemu Zhromaţdeniu,
návrhy na zmenu herných pravidiel Výročnému a zmeny Nariadení
Generálnemu alebo Výročnému Zhromaţdeniu. Okrem oficiálnych herných
pravidiel všetký prijaté zmeny sú účinné hneď po s končení Zhromaţdenia.
Kaţdý národný zväz môţe na Zhromaţdenie poslať maximálne dvoch
delegátov, ktorí musia byť členmi danej národnej asociácie. Asciácia
s plným členstvom44
má na hlasovaní jeden hlas. Asociácia, ktorej
reprezentácia reprezentovala minimálne na posledných troch
Majstrovstvách sveta A -kategórie (seniorskej muţskej kategórie) v rade,
má dva hlasy. Jeden hlas má tieţ člen Rady (okrem volieb do Rady a do
Auditového Výboru). Ţiadny člen nie je povinný hlasovať, hlasovanie je
verejné, pričom za platné sa povaţuje aţ vtedy, keď je prítomných
minimálne 75% oprávnených hlasujúcich. V niektorých prípadoch stačí na
prijatie návrhu prekročenie 50% hlasov45
, inokedy je potrebných 75%
44 O členstve v IIHF viď niţšie 45 Napr. voľba Prezidenta, Viceprezidenta a Rady, hlasovanie o mieste usporiadania Majstrovstiev sveta,
úprava herných pravidiel a pod.
41
hlasov46
. Pri hlasovaní o dvoch a viacerých návrhoch, týkajúcich sa
rovnakej veci, v prípade, ţe ţiadny z návrhov nedostane potrebný počet
hlasov, uskutoční sa druhé hlasovanie. Ak sa zopakuje predošlá situácia,
návrh s najniţším počtom hlasov vypadáva. Podobne sa postupuje aţ
dokým niektorý z návrhov nedostane potrebný počet hl asov. Pri voľbe
Prezidenta a troch Viceprezidentov (Ázia, Európa a Amerika) a siedmich
členov Rady sa postupuje rovnako. Rada pozostáva z Prezidenta, troch
Viceprezidentov, siedmich ďalších členov vrátane dvoch ţien
a Generálneho sekretára. Rada je typickým výkonným orgánom. Jej úlohou
je vykonávanie a vynucovanie Stanov, Smerníc a Nariadení, vykonávanie
rozhodnutí Zhromaţdenia a pod. Prezident predsedá Zhromaţdeniu
a zasadaniu Rady, reprezentuje IIHF navonok, dohaduje zmluvy s MOV
a inými športovými federáciami a organizáciami, podpisuje dokumenty
prijaté Radou (toto môţe delegovať na iného člena Rady) a pod.
Viceprezidenti zastupujú Prezidenta vo veciach, ktoré im určí Prezident
alebo Rada. Ak Prezident nemôţe vykonávať svoju činnosť, Rada rozhodne,
ktorý z Viceprezidentov ho bude zastupovať, ďalej Viceprezident
monitoruje rozvoj vo svojom regióne a o tomto podáva správu Rade.
Výkonný výbor je zloţený z Prezidenta, troch Viceprezidentov, ďalších
dvoch Prezidentom menovaných členov Rady a Generálneho sekretá ra.
V naliehavých prípadoch má právo rozhodovať o ratifikácii dokumentov.
Hlavným poslaním Výkonného výboru je kontrola hospodárenia a finančnej
situácie IIHF, ako aj vytváranie potrebných finančných rezerv.
Riaditelstvá sú výkonné orgány zodpovedné za organizovanie
Olympijských turnajov a Majstrovstiev sveta všetkých kategórii .
Kancelária IIHF má na starosti administratívu IIHF a pracuje pod
vedením Generálneho sekretára. Sú tieţ zaloţené výbory, konkrétne
Auditový, Disciplinárny a Operačné. Auditový výbor sa skladá z predsedu
a dvoch auditorov a je zodpovedný voči Zhromaţdeniu. Cieľom je
podrobné monitorovanie finančného hospodárenia, ako aj všetkých
ostatných finančných záleţitostí IIHF. Disciplinárny výbor pozostáva
z predsedu, miestopredsedu a maximálne štyroch ďalších členov. Členovia
46 Napr. prijatie alebo zmena Stanov, vylúčenie členského zväzu a pod.
42
sú dosadzovaní Radou, pričom sú to ľudia, ktorí nie sú členmi Rady a sú
vzdelaní v otázkach športu, pravidiel a organizácie, pričom svoju funkciu
vykonávajú nezávisle. Rozhodnutia ohľadne dopingu môţu byť
preskúmavatelné Radou. Operačné výbory môţu byť vytvorené podľa
úsudku Rady, pričom ich počet, štruktúra a činnosťi môţu byť rôzne.
Základným dokumentom, ktorým sa riadi činnosť IIHF sú Stanovy
IIHF (ďalej len Stanovy). V súčasnosti platné Stanovy bol i prijaté v júli
2008 a platia do júna 2012.
Podľa Stanov bola IIHF vytvorená za účelom celosvetového rastu
a rozvoja ľadového hokeja a in-line hokeja pomocou príkladného vedenia
a riadenia prostredníctvom určených princípov demokracie, fair play,
solidarity a transparentnost i pre všetky členské národné asociácie .
Kaţdému hráčovi registrovanému v členskej národnej asociácii je
garantované právo hrať v bezpečnom, vhodnom a príjemnom prostredí
a pri tom si zaslúţi, aby s ním bolo zachádzané s rešpektom, úctou a čestne .
IIHF sa zaväzuje bojovať proti úmyselnému aj neúmyselnému uţívaniu
drog v hokeji, pričom spolupracuje so Svetovou antidopingovou agentúrou
(WADA).
Prvá časť samotného Stanov má názov „Základné usanovevia“.
Zaujímavosťou je, ţe hneď v prvom bode je zdôraznené, ţe všetky
označenia v muţskom rode (napr. hráč, funkcionár apod.) sa vzťahujú aj na
ţeny. Oficiálne sa tu uvádza, ţe IIHF bola zaloţená v roku 1908, pričom je
zaloţená podľa švajčiarskeho práva, konkrétne podľa čl. 60 a nasl.
švajčiarskeho Občianskeho zákonníka, je federáciou zloţenou z členský
národných asociácií ľadového hokeja a in-line hokeja, a to ako muţského,
tak aj ţenského. V treťom článku sú rozpísané ciele IIHF ako napr. rozvoj
hokeja po celom svete, rozvoj priateľských vzťahov medzi členskými
asociáciami , riadenie medzinárodných súťaţí apod. Sú tu tieţ rozpísané
spôsoby, akými sa tieto ciele majú uskutočňova ť pomocou Stanov, Smerníc
a Nariadení, organizovaním medzinárodných súťaţí, kontrolovaním
prestupov hráčov, vzdelávaním rozhodcov a funkcionárov apod. Členstvo
IIHF v inej organizácii je moţné aţ po súhlase Zhromaţdenia .
Medzinárodný olympijský výbor uznáva IIHF ako jediný riadiaci orgán
medzinárodného hokeja. IIHF je nezisková organizácia a je politicky,
43
náboţensky a rasovo neutrálna, pričom je zakázaná akákoľvek
diskriminácia voči hráčovi, klubu alebo národnej asociácii . Jednania
Zhromaţdenia prebiehajú primárne v anglickom jazyku, pričom je
umoţnené simultánne tlmočenie do a z nemeckého a ruského jazyka.
V prípade potreby môţe delegát pouţívať aj svoj domáci jazyk, ak
zabezpečí preklad. Korešpondencia prebieha výhradne v anglickom jazyku.
Členské asociácie sú oprávnené kontrolovať ľadový a/alebo in -line
hokej vo svojej zemi; pri tomto nemôţu podliehať pod ţidny nečlenský
subjekt (vylúčenie autoritatívnej kontroly štátnou mocou). Organizácia,
ktorá sa uchádza o členstvo v IIHF musí spĺňať nasledujúce podmienky:
musí byť organizáciou ľadového hokeja alebo in -l ine hokeja suverénneho
štátu, musí byť zaloţená národným športovým zväzom alebo inou štátom
určenou organizáciou, musí byť schopná kontrolovať prebiehajúce IIHF
zápasy, ktoré prebiehajú na území jej štátu, musí potvrdiť dodrţovanie
a presadzovanie všetkých noriem IIHF, musí poskytnúť všetky vlastné
normy IIHF a musí poskytnúť dodatočné poţadované informácie. Ţiadne
ďalšie podmienky splniť nemusí. V jednom štáte môţe existovať iba jedna
národná asociácia . Ţiadosť o prijatie musí byť doručená v anglickom
jazyku. Členstvo potvrdzuje Zhromaţdenie, pričom v odôvodnených
prípadoch môţe Rada odsúhlasiť dočasné členstvo, ktoré bude za trvalé
zmenené po odsúhlasení Zhromaţdením . Rada môţe odmietnuť ţiadosť
týmu alebo športovca, ktorého účasť na podujatiach IIHF by bola podľa jej
názoru v rozpore s najlepšími záujmami športu. Stanovy rozoznávajú tri
typy členstva – plné (full) , mimoriadne (associate) a pr idruţené (affiliate) .
Plné členstvo je pridelené asociácii ľadového hokeja, ktorý pracuje
nezávisle na inej organizácii, kontroluje samostatne ľadový hokej a spĺňa
minimálne poţiadavky špecifikované v Smernici 20247
, pričom sa zúčastnil
na Majstrovstvách sveta v seniorskej muţskej kategórii . Plné členstvo
oprávňuje členský národný zväz zúčastňovať sa všetkých aktivít a vzťahov
47 Smernica 202 popisuje podmienky účasti na Majstrovstvách sveta v muţskej kategórii. Národný zväz
musí doloţiť, ţe spĺňa nasledujúce podmienky: minimálne jedna krytá ľadová plocha spĺňajúca podmienky
IIHF s minimálnou kapacitou 500 divákov, minimálne 60 registrovaných hráčov v kategórii, v ktorej sa chce
zúčastniť Majstrovstiev sveta, najmenej 4 týmy pôsobiace v domácej ligovej súťaţi v danej kategórii,
aktívny program rozvoja hokeja v oblasti vzdelávania, ktorého sa musí účastniť minimálne 100
registrovaných účastníkov. Vedľa tohto nesmie mať Národný zväz ţiadne nezaplatené pokuty voči IIHF.
Výnimku môţe udeliť Rada maximálne na dva roky.
44
IIHF. Mimoriadne členstvo sa udeľuje asociácii, ktorá nie je nezávislá od
inej organizácie, alebo nespravuje ľadový hokej samostatne, alebo
nezávislej asociácii , ktorá však nie je schopná splniť minimálne
poţiadavku Smernice 202. Keď národná asociáia kontroluje okrem
ľadového hokeja aj iný šport, musí mať vytvorený samostatný výbor, ktorý
bude kontrolovať výlučne ľadový hokej. Aţ po splnení tejt o podmienky
budú národnej asociácii umoţnené priame vzťahy s IIHF (bankový účet pre
priame transakcie s IIHF a pod.) . Mimoriadne členstvo oprávňuje národnú
asociáciu zúčastňovať sa na všetkých aktivi tách a vzťahoch IIHF
s výnimkou hlasovania. Pod pridruženým členstvom rozumieme členstvo
asociácie in-line hokeja v štáte, kde sa nehrá ľadový hokej alebo kde
asociácia ľadového hokeja oznámila, ţe nie je schopná zabezpečiť rozvoj
a kontrolu in-line hokeja . Pridruţení členovia sa môţu podielať na
všetkých aktivitách IIHF spojených s in-line hokejom, účastniť sa na
Generálnom, Výročnom a Polročnom Zhromaţdení na vlastné náklady,
nemajú však hlasovacie právo. Zmena typu členstva je moţná po splnení
daných podmienok po súhlase Zhromaţdenia.
Členská národná asociácia môţe byť po písomnom upozornení Radou
dočasne suspendovaná ak asociácia, kluby, činovníci alebo ktokoľvek je
podozrivý, ţe spôsobuje športu zlú povesť, opakovane neplnil svoje
povinnosti voči IIHF alebo konal v rozpore so Stanovami, Smernicami,
Nariadeniami alebo rozhodnutiami IIHF. Suspendácie sa prerokúvajú n a
Zhromaţdení. Suspendovaná asociácia stratí hlasovacie právo na
Zhromaţdení, týmy a hráči registrovaní pod ňou sa nemôţu účastniť
medzinárodných súťaţí a zápasov. Za podmienok stanovených v čl. 25
Stanov môţe byť asociácia úplne vylúčená z IIHF. Za rovnakých
podmienok môţe byť suspendovaná alebo vylúčená akákoľvek osoba
zvolená Zhromaţdením alebo dosadená Radou, prípadne člen, tým, týmový
alebo herný činovník.
Posledná časť Stanov podrobne rozoberá otázku arbitráţe. Akýkoľvek
spor, týkajúci sa interpretácie alebo aplikácie Stanov, Smerníc, Nariadení
a oficiálnych herných pravidiel alebo rozhodnutí orgánu IIHF alebo inej
osoby oprávnenej IIHF rozhodovať, okrem rozhodnutí podľa čl. 49
45
Stanov48
, sa riešia pred CAS. Lehota na odvolanie sa k CAS je 21 dní od
doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje. Všetky strany sa
zaväzujú rešpektovať rozhodnutie CAS, pričom toto rozhodnutie je
konečné a záväzné49
.
9.2 . Český zväz ľadového hokeja (ČSLH)
Organizátorom a vedúcim predstavitelom ľadového hokeja v Českej
republike je ČSLH. Na pomyselnej pyramídovej hierarchii organizácie
ľadového hokeja je z pohľadu Českej republiky na druhom stupienku, hne ď
pod IIHF. Ako bolo spomenuté vyššie, predchodca ČSLH bol zakladajúcim
členom predchodcu IIHF.
Jedná sa o samostatné a nepolitické občianske zdruţenie, ktorého
predmetom činnosti je podľa Stanov ČSLH organizovať, riadiť,
propagovať ľadový hokej v ČR za účelom jeho trvalého rozvoja,
propagácie a prípravy kvalitnej reprezentácie. Členom sa môţu stať
fyzické osoby a právnické osoby alebo oddiely a kluby ľadového hokeja
a sledge hokeja, ktorých predmet činnosti sa týka ľadového hokeja alebo
sledge hokeja. Členstvo fyzickej osoby je moţné po písomnej prihláške do
Výkonného výboru ČSLH. O prijatí člena rozhoduje Výkonný výbor
priamo alebo prostredníctvom zdruţení (záujmových, regionálnych a pod.).
Členovia sa okrem iného podielajú na tvorbe predpisov a poriadkov ČSLH
pre oblasť ich vymedzenej pôsobnosti.
Orgánmi ČSLH sú konferenc ia ČSLH, výkonný výbor, dozorná rada,
odborné komisie a poradný výbor, krajské výkonné výbory, krajské
dozorné rady, okresné výbory, okresné dozorné rady a arbitráţna komisia.
Konferencia ČSLH je najvyšším orgánom ČSLH, zvoláva ju jedenkrát
za dva roky výkonný výbor. Konferencia má volebnú, kontrolnú,
rozhodovaciu a normotvornú právomoc. Schvaľuje zmeny a doplnky
Stanov ČSLH a ďalších spoločných predpisov a noriem, prejednáva správy
o činnosti a rámcový návrh hospodárenia a program činnosti na ďalšie
obdobie, volí na štvorročné obdobie prezidenta ČSLH, členov výkonného
48 Rozhodnutia Riaditelstiev, vrátane disciplinárnych rozhodnutí týkajúcich sa Majstrovstiev sveta
a Olympijskeho turnaja, sú konečné a do budúcna nepredstavujú precedens. 49 IIHF Statutes and Bylaws, dostupný z: http://www.iihf.com/fileadmin/user_upload/PDF/The_IIHF/2008-
2012_IIHF_Statutes_and_Bylaws.pdf
46
výboru ČSLH, predsadu dozornej rady a predsedu arbitráţnej komisie, ako
aj schvaľuje udelenie čestného členstva a t itulu čestného prezidenta ČSLH.
Skladá sa z prezidenta a viceprezidenta výkonného výboru ČSLH, predsedu
dozornej rady, zástupcov členov ČSLH (majú rozhodujúci hlas), predsedov
odborných komisií , generálneho sekretára ČSLH, dozornej rady
a arbitráţnej komisie (majú poradný hlas, ak neobdrţali rozhodujúci hlas),
ako aj z čestných členov ČSLH a čestného prezidenta ČSLH (majú poradný
hlas). Uznášaniaschopná je, ak je prítomná dvojtretinová väčšina delegátov
s rozhodujúcim hlasom. Mimoriadna konferencia ČSLH sa zvolá va na
písomný podnet dvojtretinovej väčšiny riadnych členov ČSLH alebo ho
zvoláva výkonný výbor svojim uznesením.
Výkonný výbor je riadiacim orgánom zväzu medzi konferenciami.
Vykonáva funkciu valného zhromaţdenia v obchodných spoločnostiach,
schvaľuje delegátov a menuje zástupcov na akcie IIHF, navrhuje zástupcov
do orgánov a komisií IIHF. Skladá sa z prezidenta ČSLH a desiatich
členov, z ktorých šesť je volených spomedzi zástupcov vrcholového
hokeja50
(jedným z nich je prezident Asociácie profesionálnych k lubov
ľadového hokeja), ostatní štyria členovia sú volení zo zástupcov
výkonnostného hokeja51
. Schôdza výkonného výboru sa zvoláva podľa
potreby, najmenej však desaťkrát za rok, pričom musí byť zvolaná, ak o to
poţiada nadpolovičná väčšina členov. Výkonný v ýbor je uznášaniaschopný,
ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov.
Dozorná rada je stálym orgánom, ktorý vykonáva dozor nad
dodrţiavaním stanov ČSLH, obecne platných noriem, ako aj nad
hospodárením ČSLH. Skladá sa z maximálne piatich členov, ktorými sú
predseda, dvaja členovia pre oblasť vrcholového hokeja a dvaja členovia
pre oblasť výkonnostného hokeja. Svoju funkciu môţe vykonávať, ak počet
jej členov neklesne pod troch. Ak klesne, doplní sa kooptáciou, ktorá
podlieha schváleniu najbliţšej konfe rencie ČSLH.
Krajské a okresné konferencie sa riadia obdobnými princípmi, ako
konferencia ČSLH, pričom na štyry roky volia krajský a okresný výkonný
výbor. Krajský výkonný výbor pracuje na krajskej úrovni podobne, ako
50 Extraliga a 1. liga 51 Ostatné súťaţe ČSLH
47
výkonný výbor ČSLH, skladá sa z predsedu a šiestich členov, pričom
uznášaniaschopný je, ak je prítomná nadpolovičná väčšina. Okresný
výkonný výbor pracuje na okresnej úrovni a je zloţený z predsedu a dvoch
alebo štyroch členov, pričom uznášaniaschopný je pri prítomnosti
nadpolovičnej väčšiny. Krajské a okresné dozorné rady majú rovnaký
predmet činnosti , ako dozorčia rada ČSLH, iba na svojej regionálnej
úrovni.
Sekretariát ČSLH je zriadený výkonným výborom aby zebezpečoval
rozhodnutia orgánov ČSLH a pripravoval operatívne potreby jednaní. Riadi
ho generálny sekretár menovaný výkonným výborom.
Prípadné spory medzi členmi ČSLH alebo členmi a orgánmi ČSLH sa
primárne riešia zmierom. Ak sa zmier nepodarí dosiahnuť, riešia sa
arbitráţnym konaním pred arbitráţnou komisiou ČSLH, zloţenou zo
šiestich odborníkov v oblasti pravidiel, organizácie ľadového hokeja
a právnych noriem súvisiacich so športom. Predseda je volený
konferenciou, ostatní piati členovia sú menovaní výkonným výborom na
návrh predsedu arbitráţnej komisie. Proti rozhodnutiu arbitráţnej ko misie
nie je prípustné odvolanie a jeho nerešpektovanie má za následok
vylúčenie subjektu z ČSLH52
.
9 .4. Právne postavenie hokejových klubov
Hokejové kluby majú charakter buď občianskych zdruţení, alebo
obchodných spoločností .
Kluby s charakterom občianskeho združenia sú zaloţené podľa zákona
č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, v znení neskorších predpisov.
Otýznym sa môţe zdať znenie § 1 odst. 3 tohto zákona, ktorý hovorí, ţe sa
nevzťahuje na zdruţovanie občanov k zárobkovej činnosti . Pri pohľade na
to, aké obrovské peniaze sa so svetým športom v súčasnoti spájajú , asi
kaţdému napadne, ţe športové kluby sú zaloţené s cieľom dosiahnuť zisk,
potom vyššie zmienené ustanovenie je naplnené a teda ZoSO sa nedá
pouţiť na športové kluby. V. Vala vo svojej diplomov ej práci na tému
Smluvní vztahy v profesionálním sportu podáva podrobný rozbor, z akých
zdrojov pochádzajú príjmy športových klubov. Spomedzi sponzorských
52 Stanovy ČSLH, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Stanovy_CSLH.pdf
48
darov, predaja hráčov, príjmov zo vstupného, hráčskych príspevkov
a predaja televíznych práv za najdô leţitejší zdroj povaţuje príjmy
z reklamy, pričom bez nich by nebol zisk klubov vôbec reálny. Z tohto
dôvodu dospel k záveru, ţe činnosť športových klubov nemoţno
automaticky povaţovať za podnikateľskú, keďţe občianskemu zdruţeniu
nič nebráni, aby získavalo prostriedky na svoju činnosť53
.
Kluby s charakterom obchodných spoločností sú zaloţené podľa
Obchodního zákonníku najčastejšie vo forme akciových spoločností alebo
spoločností s ručením obmedzeným. V tomto prípade nie je dôleţité, či je
predmetom ich činnosti podnikanie.
9 .5. Právne postavenie hráčov , prestupy hráčov v rámci ČSLH
Pri popise vzťahov medzi športovcom a klubom je dôleţité rozlišovať
medzi amatérskym a profesionálnym športom.
Za amatéra môţme povaţovať športovca, ktorý sa venuje športu „ zo
záľuby, nie z povolania“54
. Na amatérskej úrovni sa športovec stáva členom
športového klubu v zásade na základe prijatia po splnení podmienok
stanovených stanovami daného klubu. Športovec na seba berie záväzky,
ktoré preňho vyplývajú zo stanov. Spravidla zá kladnými povinnosťami
býva platenie členského príspevku a reprezentácia klubu.
Pre potreby tejto práce budem za amatérov povaţovať športovcov
v mládeţníckych súťaţiach a na úrovni niţšej, neţ je 1. hokejová liga. Na
tejto úrovni sa môţe súťaţi zúčastňovať iba hráč, ktorý je registrovaný
podľa Registračného poriadku ČSLH. Registráciou sa zaisťuje príslušnosť
ku konkrétnemu hokejovému klubu, pričom registrovaný môţe byť hráč od
6-tich rokov. Prihláška k registrácii sa podáva registračnému oddeleniu
ČSLH. Na základe tejto prihlášky vydá ČSLH registračný preukaz, ktorým
sa dokazuje, ţe hokejista je registrovaný v konkrétnom klube. Na ţiadosť
hráča alebo klubu je moţné registráciu zrušiť.
Podľa Prestupového poriadku mimo klubov Extraligy a I . ligy je
prestup, hosťovanie alebo zrušenie hosťovania moţné na písomnú ţiadosť
53 VALA, Vladan. Smluvní vztahy v profesionálním sportu. 1997. 66 s. Diplomová práce. Masarykova
univerzita. Právnická fakulta. Vedoucí práce doc. JUDr. Karel Marek, CSc. 54 PETRÁČKOVÁ, V.; KRAUS, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava. Slovenské
pedagogické nakladateľstvo. 1997. s. 54.
49
samotného hráča, ku ktorému sa vyjadruje klub, v ktorom je hráč
registrovaný. Ak materský klub s prestupom súhlasí, registračné oddelenie
prestup schváli. Ak materský klub nesúhlasí s výškou odstupného, túto
výšku stanoví zmierčia komisia zloţená z troch zástupcov, vţdy po jednom
z ČSLH, Asociácie profesionálnych klubov ľadového hokeja (APK LH)
a advokátnej kancelárie. Rozhodnutie zmierčej komisie je konečné. Prestup
môţe registračné oddelenie schváliť aj proti vôli materského klubu, ak
bolo predtým materskému klubu zaplatené odstupné stanovené podľa
tabuliek v čl. 9 Prestupového poriadku mimo klubov Extraligy a I . ligy.
V prípade, ţe bola ţiadosť podaná mimo stanovené obdobie, nemá niektorú
z podstatných náleţitostí , nemá hráč ukončené hosťovanie v inom klube
alebo má hráč profesionálnu zmluvu, registračné oddelenie ţiadosť
neprejedná55
.
Profesionál je športovec, ktorý robí šport „ako povolanie a je v tom
odborník“56
. Na tejto úrovni je nevyhnutné práva a povinnosti medzi
športovcami a klubmi špecifikovať podrobnejšie. Z tohto dôvodu sa
uzatvárajú medzi športovcom a klubom zmluvy. Keďţe ţiadny typ zmluvy
z Občianskeho ani Obchodného zákonníku sa pre tento účel nehodí, je
nutné takúto zmluvu zaradiť medzi innomináty. Pri tomto type zmlúv je
pre strany dôleţité vymedziť vzájomné práva a povinnosti čo
najpodrobnejšie. Medzi základné povinnosti športovca patrí účasť na
tréningoch a sústredeniach, rešpektovanie pokynov trénera a účasť na
zápasoch. Na najvyššej úrovni majú športovci často povinnosť pri
konkrétnych príleţitostiach nosiť oblečený predpísaný odev (nejčastejšie
odev konkrétnej športovej značky, ktorá má s klubom podpísanú zmluvu)57
,
zdrţanť sa niektorých aktivít (cestní cyklisti , ktorí sa v minulosti venovali
aj horskej cyklistike, majú v zmluvách výslovný zákaz horskej cyklistiky
z dôvodu zranení), alebo dodrţovať zdravú ţivotosprávu. Za hlavné
povinnosti klubu potom moţno označiť vyplácanie dohodnutej odmeny
hráčovi, zabezpečenie podmienok na trénovanie a rozvoj jeho schopností .
55 Přestupní řád mimo klubů Extraligy a I. ligy, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/prestupni-
rad-mimo-klubu-extraligy-a-I.-ligy.pdf 56 PETRÁČKOVÁ, V.; KRAUS, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava. Slovenské
pedagogické nakladateľstvo. 1997. s. 748. 57 Často sa uzatvára samostatná špeciálna zmluva na obuv, ktorú má športovec na sebe – týka sa hlavne
futbalu
50
V zmluvách sa tieţ vyskytujú klauzule o moţných pokutách, ktoré môţe
udeliť klub športovcovi pri porušení povinností , ale aj o uvoľňovaní
športovca pre potreby reprezentácie58
.
Pre pôsobenie v Extrelige a I. lige musí byť hráč evidovaný riadiacim
orgánom danej ligy a registračným oddelením ČSLH, pričom evidovaný
hráč obdrţi hráčsky preukaz, no tento preukaz nie je potvrdením
o príslušnosti ku konkrétnemu klubu. Zmluvná viazanosť hráča ku
konkrétnemu klubu je vedená v evidencii . Zmena v evidencii sa koná na
základe prehlásenia o postúpení hráčskej zmluvy alebo ohlásenia prestupu.
Postúpenie práv na hráča je zmluvný vzťah medzi klubmi, ktorý má
podobu prestupu alebo hosťovania. Hosťovanie sa môţe uskutočniť len po
vzájomnej dohode oboch klubov, prestup aj po rozhodnutí zmierčej
komisie (viď vyššie). Ohlásenie prestupu sa deje v prípade, kedy hráčovi
vypršala zmluva v materskom klube, alebo kedy bola predčasne ukončená.
Aj v tomto prípade náleţí materskému klubu odstupné. A k sa kluby medzi
sebou na odstupnom nedohodnú, rozhoduje zmierčia komisia59
.
Za problematickú povaţujem špecifikáciu vzťahu medzi ČSLH
a samotnými hokejistami. Ako som zmienil vyššie, ČSLH je občianskym
zdruţením podľa ZoSO, ktorého členmi podľa stanov sú právnické osoby
(oddiely a kluby) a fyzické osoby, ktoré podali prihlášku do výkonného
výboru. Z toho vyplýva, ţe samotní hráči nie sú členmi ČSLH. Občianske
zdruţenie nemôţe určovať povinnosti osobám, ktoré nie sú jeho členmi . Je
preto otázne, do akej miery môţe ČSLH určovať povinnosti samotným
hokejistom. Podľa disciplinárneho poriadku ČSLH je moţné samotného
hráča potrestať napomenutím, finančnou pokutou alebo zákazom činnosti .
Napomenutie v zásade neurčuje ţiadne špeciálne povinnosti hráčovi, preto
ho ponechám stranou. Finančná pokuta je uţ iný prípad. Hráčovi vzniká
povinnosť zaplatiť istú finančnú čiastku ako následok porušenia
športových noriem. Tu sa vynára otázka, či je ČSLH oprávnený určovať
pokuty subjektom, ktoré nie sú jeho členmi. Zákaz činnos ti povaţujem za
povolený prostriedok, pretoţe občianske zdruţenie nepochybne môţe
58 Členské zväzy IIHF majú povinnosť uvoľňovať registrovaných hráčov pre potreby reprezentácie 59 Přestupní řád pro kluby extraligy a I. ligy, dostupný z:
http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Prestupni_rad_pro_kluby_extraligy_a_I_ligy.pdf
51
rozhodovať o tom, kto sa môţe zúčastňovať akcii , ktoré usporadúva.
Z vyššie zmieneného vyplýva, ţe ČSLH voči hráčom by zo striktne
právneho hľadiska mohlo ako formu sankcie pouţiť len napomenutie
a zákaz činnosti . Určite však nie je v záujme športovca, zväzu ani športu
ako takého, aby sa kvôli neprípustnosti finančných pokút zvýšil počet
zákazov činnosti (napomenutie sa nedá povaţovať za relevantnú sankciu,
ktorá by bola spôsobilá dlhodobo zmeniť správanie hráča). Podľa môjho
názoru by sa mohol disciplinárny poriadok zmeniť tým spôsobom, ţe by sa
finančné pokuty za previnenia hráčov udelovali samotným klubom ako
členom ČSLH. Klubom následne nič nebráni, aby po hráčovi poţadoval i
zaplatenie pokuty.
9 .6. Medzinárodné prestupy profesionálnych hráčov
V otázke medzinárodných prestupov hráčov je potrebné rozlišovať medzi
prestupmi v rámci členov IIHF a prestupmi mimo IIHF, hlavne medzi IIHF
a NHL.
K prestupu v rámci IIHF je nutné, aby hráč poţiadal o transfer
prostredníctvom medzinárodného prestupného lístku (ITC). Je zakázané
aby s hráčom, ktorý má platný kontrakt s materským klubom, jednal iný
klub a nabádal ho k porušeniu pôvodnej zmluvy za účelom, aby podpísal
zmluvu novú s novým klubom . Ak má klub záujem na podpíse zmluvy
s hráčom, ktorý je zmluvne viazaný s iným týmom , je povinný pred
začatím jednaní kontaktovať materský klub. Ţiadosti o transfer musí
predchádzať dohoda materského klubu s klubom, do ktorého má hráč
prestúpiť60
. Následne nový klub poţiada o ITC, ktorú vyplní a nechá
podpísať hráčom. Nový národný zväz odošle ITC pôvodnému zväzu a ten
ju nechá potrdiť materským klubom. Pôvodný zväz ITC nepodpíše, ak má
hráč nesplnené záväzky voči materskému klubu (napr. neuhradené č lenské,
nevrátená výstroj a pod.). Podpísanú ITC alebo dôvody k zamietnutiu
transferu zašle pôvodný zväz kancelárii IIHF. Proti rozhodnutiu
o zamietnutí transferu sa môţe hráč odvolať . Hráč nesmie prestúpiť, ak má
pozastavenú činnosť orgánom IIHF alebo národným zväzom, ak takéto
pozastavenie IIHF uznala.
60 Súčasťou dohody musí byť aj dĺţka kontraktu
52
Medzinárodné transfery v rámci IIHF môţeme rozdeliť na obmedzené
a neobmedzené . Obmedzený transfer má určenú konkrétnu dĺţku trvania,
ktorá musí končiť skôr, neţ skončí platná hráčska zmluva. Neobmedzený
transfer musí sprevádzať vyplnenie formulára o neobmedzenom trensferi.
Ak klub nevyplní tento formulár a zároveň neurčí dobu trvania transferu,
povaţuje sa tento transfer za obmedzený, pričom je ukončený 30. 6.
daného roku a hráč sa po tomto dátume vracia do pôvodného zväzu. Na
predĺţenie doby obmedzeného transferu je treba vyplniť novú ITC, tak isto
treba postupovať aj v prípade, ţe chce hráč počas obmedzeného transferu
prestúpiť do inej l igy v rámci IIHF. Ak je ITC označená ako neobmedzená,
hráč sa stáva plnohodnotným členom nového zväzu a kaţdý ďalší transfer
podpisuje tento nový zväz. Transferové obdobie nie je neobmedzené, konči
31.1. daného roku presne o polnoci Curyšského času.
Pri prestupe hráčov mladších ako 18 rokov sa ITC nahrádza
schvalovacím dopisom (Letter Of Approval - LOA). Aj LOA môţe byť
obmedzený alebo neobmedzený, pričom ich obsah je rovnaký, ako u ITC.
Pri obmedzenom transferi po dosiahnutí 18 -t ich rokov musí hráč poţiadať
pôvodný zväz o ITC. V prípade neobmedzeného transferu na základe LOA
po dosiahnutí 18-tich narodenín sa dostáva tento formulár na roveň ITC
s neobmedzeným transferom. V prípade detí do 10 rokov, ktoré sa sťahujú
s rodičmi do inej členskej krajiny, stačí na prestup registrácia v novom
národnom zväze, ktorý musí neodkladne informovať o tejto skutočnosti
pôvodný zväz61
.
Prestupy hráčov z členských zväzov IIHF do nečlenských organizácií
sa dejú na základe platných zmlúv, ktoré majú tieto organizácie s IIHF
uzavreté. Za najvýznamnejšiu nečlenskú organizáciu IIHF moţno
jednoznačne označiť NHL. V súčasnosti však ţiadna Zmluva o prestupoch
hráčov medzi IIHF a NHL (IIHF-NHL Player Transfer Agreement - PTA)
nie je platná . Z tohto dôvodu hráč, ktorý nie je zmluvne viazaný s týmom
v ČR (ak nemá voči materskému týmu podlţnosti alebo iné záväzky), môţe
bez všetkého prestúpiť do klubu NHL, a to aj v prípade nesúhlasu
materského klubu. Z dôvodu neexistencie PTA nie je tým zámorskej ligy
61 Mezinárodní přestupní řád IIHF, dostupný z:
http://www.hokej.cz/files/cslh/nastazeni/Mezinarodni_transferovy_rad_IIHF.pdf
53
ani povinný platiť českému týmu odstupné alebo inú náhradu za rozvoj
schopností hráča. V prípade, ţe je hráč zmluvne viazaný v českom klube,
podmienky prípadného prestupu sú čisto otázkou dohody oboch klubov.
Vzhľadom k tomu, akú moc NHL za dobu svojho pôsobenia jednak ako
najkvalitnejšej ligy na svete plnej svetových hviezd, jednak ako ligy, kam
chcú odísť všetci mladí hráči, nadobudla, sú rokovania o prestupových
pravidlách medzi touto organizáciou a IIHF (ale aj inými organizáciami,
ktoré nepristúpia na pravidlá IIHF-NHL PTA – napr. ruský alebo
poslednou dobou aj švédsky hokejový zväz) vţdy problematické. NHL je
v postavení, v ktorom si môţe pravidlá do značnej miery diktovať.
V poslednej dobe sme preto svedkami mnohých sporov o platnosti
prestupov, ktoré sa uskutočnili medzi NHL a najčastejšie Ruskou ligou.
Asi prvým pozorne sledovaným takýmto prípadom b ol prípad Jevgenija
Malkina (prestup z Metallurgu Magnitogorsk do Pittsburghu Penguins) ,
Alexeja Michnova (z Torpeda Jaroslavl do Edmontomu Oilers) a Andreja
Taratuchina (z Torpeda Jaroslavl do Calgary Flames) . Títo hráči v lete
roku 2006 v súlade s ruským pracovným právom oznámili svojim
zamestnávateľom vypovedanie zmluvy z osobných dôvodov, pričom 14 dní
po tomto oznámení sa stali hráčmi bez zmluvy a následne podpísali zmluvy
s vyššie zmienenými klubmi NHL. Ruská strana sa voči tomuto postupu
ohradila. Na jsledovanejším z týchto hráčov bol nepochybne Malkin, ktorý
bol uţ v tej dobe plnohodnotným hviezdnym hráčom. Pittsburgh ponúkal
Metallurgu odstupné v rovnakej výške, akú platil i tými NHL európskym
týmom podľa PTA, teda 200.000, - USD. Táto suma bola samozrejme
neúmerne niţšia, neţ reálna hodnota Malkina v prípade prestupu v rámci
ruskej ligy, preto ruská strana túto ponuku odmietla a obrátila sa na súd
v USA. Ten rozhodol, ţe ruskí hráči ukončili svoje kontrakty s materskými
klubmi v súlade s ruským právom, stali sa voľnými hráčmi a preto ich
zmluvy s klubmi NHL sú platné a navyše kluby NHL nemusia zaplatiť za
týchto hráčov ţiadne odstupné.
Opačný smer nabral prípad ruského hokejistu Alexandra Radulova (a
ďalších piatich mladých hokejistov, ktorým sa však p odrobne venovať
nebudem) , ktorý napriek ešte rok platnému kontraktu v týme NHL
Nashville Predators podpísal zmluvu s týmom ruskej KHL Salavat Julajev
54
Ufa. IIHF Radulova dočasne suspendovala z medzinárodných akcii pod
hlavičkou IIHF, no nakoniec jediný fakt ický dopad, ktorý tento prípad mal,
je, ţe hráči, ktorí prestupujú zo zámorských sú ťaţí do Európy, musia mať
ITC potvrdenú zväzom USA alebo Kanadským zväzom. Podľa môjho
názoru sa týmto prípadom KHL snaţila istým spôsobom prezentovať svoju
moc. Radulovovi ponúkla Ufa trojročný kontrakt na 13.000.000, - USD,
zatiaľčo v Nashville mal za zostávajúci sezónu zarobiť 984.000, - USD.
Napriek tomu, ţe nesúhlasím s podobnými nekalými praktikami v športe,
myslím si, ţe snaha o narušenie hegemónie NHL a o istú rovnováhu medzi
NHL a KHL môţe hokeju ako takému pomôcť.
Zmena týkajúca sa nutnosti potvrdenej ITC zámorským hokejovým
zväzom sa dotkla prípadu českého hráča Jiřího Hudlera. Ten sa stal v roku
2009 obmedzeným voľným hráčom, ktorého hráčske práva v rámci NHL
vlastnil Retroit Red Wings. Hudler poţiadal po dohode s Dinamom Moskva
o potvrdenie ITC zväzom USA. Tento však odmietol ITC potvrdiť s tým,
ţe Hudler má záväzky voči Detroitu. Celý spor vyriešila IIHF, ktorá
Hudlerovi ITC vydala, pretoţe americká strana nedokáz ala predloţiť
dôkazy, ţe Hudler má naďalej záväzky voči týmu z Detritu.
Podľa môjho názoru by uzavretá PTA medzi IIHF a NHL podporila istú
právnu istotu, mala by však byť formulované flexibilnejšie, neţ tá, ktorá
bola platná ako posledná. Viac by sa malo dbať na dohodu medzi klubmi.
Predsalen odškodné vo výške napr. 200.000, - USD za hráča, akým je napr.
Malkin je prinajmenšom málo. Viem, ţe NHL je v postavení, kedy si môţe
podmienky PTA značne diktovať, ale tajne dúfam, ţe táto situácia sa
zmení so vzrastajúcim vplyvom ruskej KHL.
55
10. Záver
Vo svojej práci som sa pokúsil čitateľovi priblíţiť vzťah práva a športu
resp. právnych a športových noriem. Úvahy čisto teoretické som sa snaţil
oţiviť príkladmi zo športovej histórie, prípadne úvahami o situác iách,
ktoré by mohli nastať pri nesprávnej aplikácii konkrétnych noriem.
Za nedostatočnú povaţujem právnu úpravu športu a otázok s ním
spojených ako v Českej, tak aj v Slovenskej republike. Som si vedomí toho,
ţe vymedzenie hraníc, kam by právna úprava šp ortu ešte mala zájsť a kde
by uţ mala ponechať autonómiu športovým organizáciám, je veľmi ťaţké,
moţno aţ nemoţné, som však presvedčený, ţe skôe alebo neskôr sa bude
musieť právo s touto otázkou vysporiadať. Som presvedčený, ţe bude
nevyhnutné právne upraviť prierezový disciplinárny poriadok jednotný pre
celú oblasť športu, konkretizovať vzťahy medzi športovcami a športovými
zväzmi, ktorý členmi samotní športovci nie sú, ako aj postaviť právne
základy (hlavne trestnej) zodpovednosti športovcov za úrazy. Tie to
kodifikácie potom budú viezť k podľa môjho názoru nevyhnutnému vzniku
samostatného právneho odvetvia – športového práva.
Za nevyhnutnú povaţujem aplikáciu športových noriem aj samotnými
súdmi v sporoch so „športovým prvkom“. Práve v tejto konečnej apl ikácii
športových noriem súdmi vidím plnohodnotnú legitimitu športových
noriem.
Súhlasím s ESD v názore, ţe vo väčšine prípadov sú spory vzniknuté zo
športovej činnosti preskúmavateľné podľa Zmluvy o fungovaní Európskej
únie (bývalej SES) . Nepochybne je t reba odbúrať zbytočné prekáţky
voľného pohybu pracovnej sily aj v olasti športu, avšak ak sa samotný ESD
zamýšľa nad moţnosťami výnimiek pre tieto obmedzenia v prípadoch,
kedy sú ospravedlniteľné legitímnymi cieľmi, povaţujem za nesprávne
rozhodnutie o otmietnutí cudzineckých kvót v športe. Ako som sa zmienil
vyššie, za potrebné povaţujem, aby sa športové veľkokluby zamerali skôr
na vyhľadávanie a výchovu mladých hráčov, neţ na utrácanie obrovského
kapitálu za „hotových“ zahraničných hráčov. Investície do v ýchovy
mladých športovcov povaţujem za dostatočne legitímny cieľ takýchto
obmedzení.
56
Za rovnako nešťastné povaţujem rozhodnutie Českého olympilského
výboru o neuznaní rozhodnutí Športového arbitráţneho súdu za právne
záväzné v Českej republike. Podľa môjho názoru je treba CAS povaţovať
za vrcholný medzinárodný súdny orgán pre oblasť športu hlavne
s prihliadnutím k odbornému potenciálu v oblasti športu aj práva, ktorý
CAS zamestnáva. Preto je pre mňa nepochopiteľná ignorácia rozhodnutí
tohto orgánu Českým olympijským výborom.
Vo zvláštnej časti som sa venoval ľadovému hokeju, pričom som sa
pokúsil čo moţno najpochopiteľnejšie popísať organizačnú štruktúru
ľadového hokeja od Medzinárodnej hokejovej federácie cez Český zväz
ľadového hokeja aţ po právne postavenie hokejových klubov. Svoju
pozornosť som však zameral na postavenie samotných hokejistov, ich
vzťahy k svojim klubom a k ČSLH. Špecilne som sa pri tomto zameral na
prestupy amatérskych aj profesionálnych hráčov jednak v rámci Českej
republiky, jednak v rámci členských asociácií IIHF, ale aj do NHL. Za
najzaujímavejšiu povaţujem situáciu v prípade prestupov českých hráčov
do NHL. Zaujímavou ju robí neexistencia Zmluvy o prestupoch hráčov
medzi IIHF a NHL. Ososbne si myslím, ţe táto zmluva môţe na jednej
s trane prispieť k istej právnej istote, môţe šak byť dvojsečnou zbraňou.
NHL má stále neotrasiteľné postavenie, ktoré jej do značnej miery
umoţňuje diktovať si podmienky takejto zmluvy. Za nešťastné povaţujem
pevné stanovenie odstupného za hráča, ktorý osc hádza do zámoria. Ak by
sme totiţ aplikovali poslednú platnú zmluvu medzi NHL a IIHF na prípad
ruskej hviezdy Jevgenija Malkina, jeho materský klub by za jeho odchod
dostal odstupné 200.000, - USD. Takáto suma skutočne nie je spôsobilá
priniesť kompenzáciu materskému klubu za sluţby takej hokejovej
osobnosti, akou Jevgenij Malkin je.
Na záver chcem doplniť, ţe šport uţ dávno nie je len okrajovou
záleţitosťou. Pohybujú sa v ňom obrovské peniaze, ktoré motivujú
k porušovaniu športových pravidiel s cieľom športového úspechu alebo
finančného zisku. Právo si nevystačí s aplikáciou obecných noriem, musí
reflektovať špecifiká športu a reagovať na potreby úpravy vzťahov, ktoré
v spojení so športom vznikajú.
57
11. Resumé
The main idea of my thesis deals with the relationship between two
normative systems – sport and law.
The second chapter is about a historical evolution of the term „sport“.
As well I try to find the definition of this term in laws or judgements of
the European Court of Justice.
In the third chapter I try to define relations between sport and law in
detail , their influence to each other etc. The laws are created by the state
and enforcable by the state . Sports rules are created by sports institutions,
are not enforcable by state and they must be i n conformity with laws.
Thereafter I try to draw up a historical evolution of the term „Sports law“.
After summing the most important theories about the validity of usage of
this term I try to create my own theory. I believe, that it is not the right
time to consider the Sports law as a branch of law yet but I´m nearly sure,
that in the future the Sports law will be acknowledged as a branch of law.
Certain types of sanctions used in sport are defined in the fourth
chapter. In this chapter I compare the sanctions used in sport with the
legal sanctions as well.
The next chapter deals with the relations between courts and sports
organisations. I try to answer a question, if i t is possible, and if yes, how
it is possible to revise decisions of sports organis ation by the court.
Thereafter I describe the relations between sports decisions and courts
decisions. I find interesting and very progressive a decision of the
Supreme Court, in which the sports rules of International ski federation
are applied.
Above mentioned chapters are nearly entirely teoretical. Next two
chapters are „judicative“.
The first of them describes decisions of the European Court of Justice
in cases, where sports rules were involved. The most important of all is the
decision in dhe case called Bosman. The European Court of Justice made
a decission, that sport can be regulated by the European union the same
way like other economic activities. As well the European Commission
tried to explain the relations between sports regulation and the rules of
58
European union. The most important of Commission´s decisions are
mentioned here as well.
In the second chapter of the „judicative“ part I write about how the
Court of Arbitration for Sports works. I mention the most important
decisions of the Court of Arbitration for Sports as well. I find very unjust
that the Czech Olympic Commitee refused to accept the decisions of this
Court.
The most important part is about the organisation of the ice hockey. As
first I describe the history of ice hockey in Canada, USA, Czech republic
and Slovakia. The leading organisation of ice hockey in the world is the
International Ice Hockey Federation. I describe internal organisation of the
International Ice Hockey Federation in detail, relations between the bodies
of the International Ice Hockey Federation, the processes of accepting of
new member associations, the relations between the members association
and the International Ice Hockey Federation etc.
The Czech Ice Hockey Association is the highest body of ice h ockey in
the Czech republic. Its organisation and how the Czech Ice Hockey
Association works I try to describe as well. After this I write about the
legal basis of the hockey clubs in the Czech republic, their relations to the
Czech Ice Hockey Associaton e tc.
The basis of every sport are the players. So they are in the ice hockey.
The legal status of hockey players, their contrcts with clubs and their
relations to the Czech Ice Hockey Federation are described as well. In the
final chapter I write about t ransfers of the czech players inside the Czech
republic, from the Czech republic to another member organisation of the
International Ice Hockey Federation and finally to the NHL. In certain
cases I focus on problems, which brings the non-existence of the I IHF-
NHL Player Transfer Agreement.
59
12. Použitá literatúra
Literatúra:
Hamerník, P. Sportovní právo s mezinárodním prvkem. Praha : Auditorium, 2007
Harvánek, J. a kol. Teorie práva. Brno : Masarykova univerzita, 2002
Knapp, V. Teorie práva. Praha : C. H. Beck, 1995
Králík, M. Právo ve sportu. Praha : C. H. Beck, 2001
Petráčková, V.; Kraus, J. aj. Slovník cudzích slov. 1. slovenské vydanie. Bratislava.
Slovenské pedagogické nakladateľstvo. 1997
Prusák, J. Šport a právo. Bratislava : Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1985
Judikatúra:
Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 15. decembra 1995, sp. zn. C-415/93
Rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 1974 Vec 36-74
Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 11. apríla 2000 sp. zn. C-51/96 a C-191/97
Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 13. apríla 2000 sp. zn. C-176/96
Predpisy:
Zákon č. 83/1990 Sb., o sdruţování občanů, v znení neskorších predpisov
Zákon č. 40/1964 Sb., občanský zákoník, v znení neskorších predpisov
Zákon č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád, v znení neskorších predpisov
Zákon č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu, v znení neskorších predpisov
Zákon č. 28/2009 Z. z., o telesnej kultúre, v znení neskorších predpisov
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Celex 11957E
Internetové zdroje:
http://www.asser.nl/default.aspx?site_id=11
http://en.wikipedia.org/wiki/Ice_hockey
http://www.cslh.cz/index.php?lng=CZ&webid=358&view=clanek_static&id=461&openid
=461
Ostatné:
Arnold, R. Sport a Evropské společenství. Právní rozhledy – Evropské právo, 2000, č. 6
60
Dôvodová správa k zákonu č. 115/2001 Sb., o podpoře sportu
European Model of Sport, konzultačný dokument dostupný na:
http://ec.europa.eu/sport/library/doc/a/doc248_en.pdf
Hora, J. Fair play – morální základ sportu. Teorie a praxe tělesné výchovy, 1983, č. 10
Pravidla FIS pro chování lyţařů a snowboardistů na lyţařských tratích, dostupný z:
http://www.komercpoj.cz/file/cz/KP-pravidla_FIS.pdf
IIHF Statutes and Bylaws, dostupný z:
http://www.iihf.com/fileadmin/user_upload/PDF/The_IIHF/2008-
2012_IIHF_Statutes_and_Bylaws.pdf
Mezinárodní přestupní řád IIHF, dostupný z:
http://www.hokej.cz/files/cslh/nastazeni/Mezinarodni_transferovy_rad_IIHF.pdf
Přestupní řád pro kluby extraligy a I. ligy, dostupný z:
http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Prestupni_rad_pro_kluby_extraligy_a_I_ligy.pd
f
Přestupní řád mimo klubů Extraligy a I. ligy, dostupný z:
http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/prestupni-rad-mimo-klubu-extraligy-a-I.-ligy.pdf
Rozhodnutie Komisie, Italy [1994] OJ L 326/31
Rozhodnutie Komisie, 1998 World Cup [2000] OJ L5/55
Stanovy ČSLH, dostupný z: http://www.hokej.cz/files/cslh/rady/2008_Stanovy_CSLH.pdf
VALA, Vladan. Smluvní vztahy v profesionálním sportu. 1997. 66 s. Diplomová práce.
Masarykova univerzita. Právnická fakulta. Vedoucí práce doc. JUDr. Karel Marek, CSc.