2

0000000000000000000000000000000000000000000000011111111111111111111110111110000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000000011111111111111111111111111111111000001100000000000000000000000000000000000000000000000000000001110011111111100000000011111111111111110001111000000000000000000000000000000000001111110000001000011110011111110000000000000000011111111111110111000000000000000000000000000000000000000011111001111001110011110110000000000000000000001111111111101110000000010000000000000000010011100000000011110011100000000000000001110000000000000000000111111101111100000001000100000000000011001111110000011111000000001110000000011111100000000000000000001111111111111000000000010000000001001000111111111000111111111111011100000111111 1110000000000000000000111111111111000010000000000000000000011111111111111111111111111110000011111 111110011100000000000011111111111100001100001000000000000000001111111111111111111111111000011 11111111000000000001111111111110000100001000000000000000011111111111111111111111111000011111111111111111111100000000000111111111111111111100100000000000000111111111101111111111111100000001110000111110000000000000000000111111111111111111111010000000000000000011111111111111111111111100001101100111100000000000001100000111111111111111011111111111000000000000001111111111111111111111111000010110111 11000000000000110000011000011111111111111111001100000001110011110011111111111111111111100011111111 111111111111011110000011111110111111111111111111000001000101111111111111111111111111111001 11 111111111111111110000000111111011111111111111111000010010111111111111111111111111100110000 1 111111110000111111111 10000001111111111110000111111100001111000000111111111111111111111101111001 111111110000111111111 11001111111111111111111111111110000001111111011111111111111111111110111000111111 1111111110111111 1011111111111111111111111111110000000010111111111111111111111111111011111111111111111100000011111 110111111111111111111111100111100000111111111111111101111111111111110111110011111111111100011111111 100000011111111111111100000010100000000101111111111111111111111111111100100111111111000001111111111 100011111111111111111111000000100000001111111111111111111111111111111111111111111 11111111111111111100000111111111111111111001011100000001111111111111111011111111111111111111111111111111000011111111110000000111 11111111111111000000000000111111111111111111111111111111111111111 111100000000000111111100000000111 1111111111011000000000000011011111111111111111111111111111111 11101100000000001111000000000001111111 11111111110000000000000001111111111111111111111111111111 1110111110000000000000000000011111111111111111110000011000011101101111111111111111111111111111 0011111111100000000000010011111111111 111100000100000000111111111111111111111111111111 1101111111111000000000001111111111011 110000000000000001111111111111110001111111 11 1111111111110000011111111111110111111 10000000000000001111111111111111011111 11 111111111111111111111 111111001111111 11110000000010001111111111000111001111 1 11 1111 11111111 11111 100111111111111 1111100000000000000011111111111110011 1 11 111111 11111111111111 11111111111 11 111111000000000000000000001111111101 1 11111 11111111111 11111111111 11 1111111100000000000011110011111111111 11111 11 11111111 11111111111 11 111111110000000000100100110010100111 11111111111111 1111 1111111111 11 1111111111000000000001111100111111111 1111111 1111111 11111111111111 111 1111111111110000000000100011010011001 111111111 11 1111111111111111 111111111111111111000000000100010000000001 1111111111111111 11111111111111 111111111111111111100000000000000000011111 1111111111111111111111111111111 1 111111101111111111100000000000000100000011 1 11111 11111111110011111111111 11 111111101111111111100000000001000000000011 1 11111 11111 1111111111000011111 111111 1111111101111011111100000000000000000000011 11111111 111111 11111111100000011111111111111111111101110011111100000000000000000000111111111111 1111111 111111100000000001111111111111111110111101111111

EDITORIAL

Zdravím všetkých priateľov a priaznivcov komiksových BUBLÍN!!!

Práve sa chystáte prečítať si už 3. rádové číslo komiksového magazínu BUBLINY. Je síce o niečo „tenšie“ ako ste možno zvyknutí, ale to je len preto, že Vám konečne prinášame viac komiksu!

Počet poviedok sme sa rozhodli zredukovať na 2. „Literatúrychtiví“ čitatelia si budú musieťzadovážiť “literárny” magazín. Tých je dnes aj na webe habadej! A máte k dispozícii aj náš literárny špeciál. Ale nebuďte posmutnení- dnes si prečítate klasický seriál Ernest

a Vilo a ešte jednu skutočne brilantnú klasiku slovenského sci-fi. To ale neznamená, že nebudeme dávať priestor spisovateľom. Samozrejme opäť tu nájdete i zaujímavé rozhovory.

Komiksy sa nesú tentokrát viac v československom duchu. A to doslova! To môžeme vidieť aj na oboch obálkach... Sme radi, že časy československých klubov autorov komiksu sú konečne späť! Inak autorsky pokračujeme so stálicami, ale aj s novou krvou.

Čo sme napokon započali tento rok aj v špeciálnych edíciách – ako Fanouš, Stracho a ROD. Ak ste ich ešte nevideli, tak si ich určite prečítajte. Postupne budú dostupné aj vo flashi. Ako aj toto číslo.

Bohužial ale musíme konštatovať, že niektorí menej činorodí autori nás opustili... Ale o to lepšie veci, ľudia dostali priestor! Takže, uvidíte dodnes ešte nevídané - klasické ale aj moderné komiksové diela.

Priestor dostala opäť i Vaša inzercia... ale aj nová grafika!

Tak- nechsapáči! Endžoj!

-dočítania!

-šéfredaktor jofre

3

Obsah:

4.......................................................... Vyvolený obyčaj9.......................................................... Fantázia18........................................................ Příběh Klatnikovského Pramene33........................................................ Rozhovor: Branko Jelínek37........................................................ Oskar Ed 39........................................................ ROD špeciál 41........................................................ Deus Ex Machina 6. 43........................................................ Detektiv Kučera 51........................................................ Kým Nás Smrť Nerozdelí 59........................................................ Legion70........................................................ Albana74........................................................ Deus Ex Machina 7. 76........................................................ Rozhovor: Dan Růžička79........................................................ Láska Prochází Žaludkem80........................................................ Horská Romance82........................................................ Otevřený Poklpec Ve Světě Literatury 90........................................................ OM95........................................................ Ružové Mäsko 101...................................................... Rozhovor: Pavel Renčín104...................................................... Noc Kostí: Horor z Paneláku107...................................................... Inzercia

Projekt BUBLINY ©: Ladislav OroszLogodesing ©: Pavol Bratský

Prispievatelia:

Bratský Pavol, Černý Dan, Engler Martin , Grus Jiří, Inglotová Veronika, Jelínek Branko, Kovář Vítek, Kroneislová Lucia, Kurák Gabriel , Láníček Martin, Lenart Jakub, Líšková Alena, Lupečka Jaroslav, Marcin Dávid. Měrka Petr, Mikula Ľudovít, Mochancký Filip, Mráz František, Ondová Eva, Orosz Ladislav, Poštůlka Marek, Renčín Pavel, Růžička Dan, Šenkeříková Jitka, Šufliarsky Peter

front-cover: Jitka Šenkeříková

Narozena ve znamení Štíra. Pochází z malého městečka Slavičín, Jižní Valašsko. Nyní žije a pracuje uprostřed Beskyd ve Frenštátě pod Radhoštěm.Vystudovala gymnázium / v letech 2011-13 navštěvovala výtvarné lekce u ak.mal. Pavla Strnadela.Kromě volné tvorby se věnuje v posledních dvou letech především fantasy ilustracím. Ráda pracuje se světlem a stínem, proto má oblíbenu kresbu grafitem, s důrazem na detail. Pracuje ale i v barvě a oleji. V tvorbě má ráda svobodu, pokouší se a snad i nalézá svou vlastní cestuV roce 2012 navázala spolupráci s několika českými a slovenskými on-line magazíny, pro které vytvořila pásmo fantasy ilustrací k publikovaným povídkám mladých autorů. Nyní pracuje na vnitřních ilustracích do několika knih

Originální ilustrace na obálce vytvořena speciálně pro e-magazín Bubliny

Další informace k tvorbě naleznete na: www.jitkasenkerikova.cz

back-cover: Eva Ondová

...sa narodila v Bardejove a žije v Prešove. V súčastnosti študuje na Technickej univerzite v Košiciach v Ateliéri súčasného ob-razu. Venuje sa prevažne voľnej figurálnej tvorbe a ilustrácii.

ĎAKUJEME!!!!

KOMIKS LITERATÚRA PUBLICISTIKA

4

Peter “Šuflo” Šufliarsky:

5

Vyvolený obyčaj

Na bezvládne telo dopadali lúče krvavočerveného slnka. Len čo sa Vilo Hemien prebral, pocítil zvláštny nával energie. Po celom tele akoby mu prebehlo aspoň tisíc mravcov. Kým sa telo vyrovnávalo s okolitými javmi, myseľ sa snažila zorientovať v prostredí, v ktorom sa ocitol. Len čo vstal a oprášil si nohavice, zanieslo ho do ľavej a potom i do pravej strany. Problém s rovnováhou našťastie rýchlo pominul. Vyčerpaný si utrel pot z čela a s chuťou zívol. V tom okamihu pocit, sťaby vypil desať Redbullov, vyprchal. Vilo sa konečne mohol sústrediť na svoju situáciu. Nebolo jednoduché spomenúť si, ako sa sem dostal, keď posledná hmlistá spomienka predstavovala kuchynskú linku. Pod nohami neprirodzene zelená tráva a pred ním rozpínajúci sa les. Stromy pripomínali javor mliečny. Na počudovanie však bola farba listov rozmanitá. Niektoré boli zelené (to by bolo v norme), žlté (typické pre tento druh), červené (žeby javor červený?), čierne, hnedé, tmavomodré, svetlomodré, ba dokonca aj fialové (a to už normálne ne-bolo). Pre Vila to boli len farebné stromy.„Človek, čo ich zasadil, musel byť buď gej, alebo nejaký moderný umelec,“ pomyslel si a viac sa už k tejto téme nevracal. Jeho myšlienky smerovali k otázke, ako sa sem dostal. Miesto bolo zatiaľ druhoradé...

* * *

Sedieť na gauči pred vypnutým televízorom, pozerať do blba a čakať, kým niekto zaklope na dvere, je nuda. Každá minúta vám potom pripadá ako hodina. „Kľúče tu má, ale nie je zamknuté!“ nadhodil ľavoruký Dodo z dlhej chvíle.„O tom sme sa predsa bavili pred hodinou...“„Čo ak sa mu niečo stalo?“„Asi áno, Dodko... asi áno...“Takmer dve hodiny surfovali televíznymi stanicami, až narazili na Ernestov obľúbený sitkom – Priatelia. Ako vidíte, o tej nekonečnej chvíľke je škoda aj písať...„Konečne prídem na iné myšlienky...“ pomyslel si Ernest.„Túto časť som videl!“ susedove zbytočné slová zďaleka nekončili, „v tejto časti sa dá Ross dokopy s...“„S Monikou!“ prerušil ho nervózny Ernest. „Ešte niečo?“„Nezavoláme políciu?“ „Zrazu ti je nejako do reči, nezdá sa ti? Ak chceš, choď pokojne domov!“„Môžem?“„Musíš, ak ma nechceš dohnať k šialenstvu...“

Onedlho už sedel Ernest konečne sám. Ničím nerušené čakanie pred telkou mohlo začať. Aby mu čas rýchlejšie ubehol, prebádal Vilovu chladničku a špajzu. Oplatilo sa! O chvíľu už upíjal z pivovej plechovky a po-chrumkával si na slaninových čipsoch. Pocit spokojnosti mu dodávalo zistenie, že naňho v útrobách kuchyne čakajú ešte jedny cibuľkové čipsy a ďalšie pivá...

* * *

„Musel som skolabovať v kuchyni – no nevadí!“ vymyslená odpoveď sa zdala Vilovi zatiaľ najlogickejšia. „Takže som v raji...“„Nie si v raji, ale v mojom kraji!“ zachlácholal tenký hlások. „A ty si kde?“ spozornel Vilo a v rýchlosti sa poobzeral na všetky svetové strany. „Neviem, chlapče... s kým si myslíš, že sa to rozprávaš? Ja som tu dolu!“Vtom sa blonďavý „chlapec“ v špinavom tričku pozrel pod nohy a uvidel malú bytosť podobnú človeku. Dosahovala zhruba tridsať centimetrov. Oblečené mala tmavozelené nohavice a o niečo svetlejšiu košeľu rovnakej farby. Jej neveľkú hlavu zdobila zvláštna žltá baretka s miniatúrnym šiltom. Nešlo o žiadneho kúzelného dedka. Ten prapodivný mužíček sa buď holil pravidelne, alebo vôbec nezarastal. „Som Modrovlások!“ predstavil sa.„Ja som Vilo Hemien a som blond!“ dodal neisto. „Ty si liliput?“„Vyzerám tak?“ „Nie, aj tí sú väčší. Si trpaslík... alebo škriatok?!“ „Máš niečo proti mojej výške?“ „Nemám, len som ešte nikoho takého veľkého nestretol... teda, malého...“ nevychádzal Vilo z údivu.„Chlapče, ak ma chceš naštvať, tak si na dobrej ceste. Len tak ďalej...“ vzápätí nato sa Modrovlások znechutene otočil, „... a už nikdy neuvidíš svoj domov!“ „No a kde to vlastne som?“

6

„Hádam si nemyslíš, že som ti to sem prišiel ukázať!“ otočil sa k nemu urazený mužík.„Tak prečo som tu?“ „Pretože si...“ nachvíľu sa Modrovlások zamyslel, „vyvolený!“„To tvrdí kto?“„To tvrdím ja...“ mávol rukou chlapík malého vzrastu a bleskurýchlo vyskočil Vilovi na plece.„Čo teraz?“„Vidíš tam ten les?“ ukázal malou rúčkou. „Tam začína tvoja cesta za poznaním!“ * * *

Bzzz! zabzučal zvonček. Šufelka zareagoval a takmer okamžite stlmil hlasitosť na televízore. Snažil sa byť čo najtichšie, lenže Bzzz! zaznelo ešte niekoľkokrát. Neodbytná suseda stláčala zvonček v neprekonateľne krátkych inter-valoch. Keď to nezaberalo, začala búchať na dvere. Ernestovi došla trpezlivosť, vstal z gauča, zahrešil a šiel k dverám. Vo dverách stála malá, zhrbená a staručká Alžbeta Rihúňová. Z úst vydávala chrapľavé bručanie, akoby sa pripravova-la každú chvíľu spustiť ten svoj povestný brechot. Vilo ju prezýval chodiace gestapo.„Všetko vidí, všetko vie!“ – vravieval. Ernest si o babke Rihúňovej vypočul kvantum historiek. Raz jej vadila burina okolo paneláku, a tak donútila Vila, aby ju vytrhal – v nedeľu! Rozčuľovala sa, keď ju nepozdravil, alebo nedajbože milostivej panej nepodržal vchodové dvere. Najväčšia sťažovateľka v Čudákove. Z maličkostí dokázala spraviť apokalypsu nekonečných rozmerov. Aj teraz pôsobila upodozrievavo. Opatrne sa nakláňala na všetky strany, len aby videla cez Ernestovo plece. Jej prítomnosť ho znepokojovala, a tak urobil prvý krok – oslovil ju!„Zdravíčko! Pani, ako vám pomôžem?“„Chcem hovoriť s Vilom Hemienom, osobne!“ zavrčala, až sa všetok Šufelkov šarm rozplynul doprázdna.„Skúste prísť neskôr, niekam odbehol...“„Niekam?“ zneistela a z vrecka vytiahla slzný plyn.„Odkážte mu, že pred panelákom nie je žiadna skládka, nech si ten bordel odprace!“„Všetko?“ odbil ju.„Všetko!“ Nepríjemná suseda odkrívala k výťahu. Neustále sledujúc mladíka v batikovom tričku doň nastúpila a už jej nebolo. Ernest si vydýchol. Návšteva dopadla nad jeho očakávanie. Neskôr, keď pozrel z okna, pochopil, čo „milá“ suseda myslela tou skládkou. Trosky z Vilovho počítača ležali na trávniku a časť z nich sa povaľovala aj na chodníku. Chuť do roboty mu síce chýbala, ale ďalšie stretnutie s Alžbetou Rihúňovou nepripadalo do úvahy. Keby nebolo ľavorukého Doda, táto situácia by určite nenastala, a tak sa rozhodol zapojiť do svojich aktivít aj jeho.Vždy riešiť veci s pokojom... – znelo Ernestove motto – ... samozrejme, kým nejde o život, vtedy treba panikáriť!* * *Po krátkej prechádzke zoskočil Modrovlások z „chlapcovho“ pleca. Vilovi sa rázom uľavilo. Kým si masíroval ra-meno, malý mužík hľadal vhodné miesto na posedenie. Bola to únavná cesta. Len čo blondiak z Čudákova dostal do ruky ten správny cit, odtrhol fialový list z neďalekého stromu. Obdivoval jeho štruktúru a tvar pripomínajúci snehovú vločku. Mal v pláne rozplývať sa aj nad ostatnými zázrakmi, lenže jeho pozornosť si vyžiadalo čosi iné.Začalo to ako nenápadný zvuk kdesi v diaľke. Postupne rozoznával sykot sprevádzaný šumom lístia. Krásna roz-právka začínala pripomínať nočnú moru. Strach z neznáma sa približoval, srdce cítil až niekde v krku. Mohlo to byť čokoľvek! * * *

Súčiastky z monitora konečne ležali v kontajneri. Po informácii o vzácnej návšteve Dodo bez váhania pristúpil na poriadkový režim a Ernest, čoby rodený diktátor, riadil celú akciu zhora. Paskuda si dal hlavne záležať, aby splnil predstavy pani Rihúňovej. Predovšetkým to bola jeho suseda... „Tak čo, kámo, pozrieme niečo v telke?!“ vykríkol Dodo s pocitom zadosťučinenia. Mávnutie ruky z tretieho poscho-dia ako odpoveď bohato stačila, a tak sa na dnes definitívne rozlúčili. Jozef Paskuda, prezývaný ľavoruký Dodo, si po zvyšok nedele musel vystačiť s hereckým talentom Chucka Norissa.Vilovo zmiznutie zostávalo naďalej záhadou, ale miznutie plechoviek piva sa dalo veľmi ľahko objasniť. Strapatý chalan v batikovanom tričku, s nohami prekríženými na kuchynskom stole, si vychutnával zásoby zlatistého moku bez akéhokoľvek náznaku hanby. Filozofické úvahy Ernesta Šufelku zneli asi takto: Pivo v dostatočnom množstve dokáže vzpružiť myseľ!... V pravej ruke zvieral vychladenú dvanástku a do ľavej sa mu priplietla stará mušľa. Nebola to náhoda, že sa mu dos-tala pod ruku, bol to osud!

* * *

Peter “Šuflo” Šufliarsky: Ernest a Vilo 3.

7

„Niečo sa blíži!“ „Niekto,“ poznamenal s pokojom veselý spoločník.„Ale kto?“ túžil Vilo po odpovedi čím skôr. Na to, čo malo prísť, chcel byť vopred pripravený. To aby sa vyhol kolapsu. Nervózne prešľapoval, ale odpoveď stále neprichádzala. Modrovlások sa na ňom celkom dobre bavil. Napokon sa nad ustráchaným chlapcom zľutoval. „Obstaral som odvoz do Bohumilského kráľovstva,“ oznámil mu, „ rýchlo a lacno!“ „Vôbec sa mi ten, ten sykot ne-nepáči...“ koktal rozladený blondiak. „Ide snáď o to, aby sa ti to páčilo?!“ po krátkych prejavoch sarkazmu sa Modrovlások otočil a hlasito zapískal. Nepríjemný zvuk na chvíľu stíchol. Netrvalo to dlho a o chvíľu znel oveľa intenzívnejšie. Evidentne ich tá vec zareg-istrovala. Vilo ostal na pochybách. Nevedel, či vôbec môže tomu miniatúrnemu pajácovi v zelenom dôverovať. Poznal ho sotva dve hodiny a najradšej by zutekal. Akosi ho ale prestali poslúchať nohy a horko-ťažko urobil pár krokov vzad. Sykot sa stupňoval a v diaľke sa objavovala slizká hlava. Pre lesknúcu pokožku nebolo možné tvora presne identifikovať. S najväčšou pravdepodobnosťou šlo o neobyčajne veľkého hada. Dosahoval dĺžku zhruba neskutočných trinásť metrov a v obvode mohol mať tak tri. Len čo ho Vilo zaregistroval, svalstvo stuhnuté hrôzou sa pohlo a umožnilo mu konať. Táto fantazmagorická realita sa mu vôbec nepozdávala!

* * *

„Práve som vyriešil zločin!“ riekol kučeravý detektív a zvesela zamával. Ernest sa zobudil až na záverečný prejav detektíva Monka. Hlava mu na chvíľu klesla do dlaní. Vydal nezrozumiteľný pazvuk. Pivo sa ukázalo ako dokonalý uspávací prostriedok a nie lapač myšlienok, ako predpokladal. Z chmeľového omámenia sa len ťažko vracal do reality. Odgrgol si a odkráčal do kuchyne. Pohár čistej vody vypil jedným dúškom, akoby šlo o luxusný drink. Mušľa ležala stále na stole. Nevedel, prečo má nutkanie zobrať ju do rúk, ani sa nenazdal a držal ju. Snažil sa pochopiť, prečo si vynútila jeho pozornosť, ale márne. „Niečo mi uniklo!“ opakoval. Mal sto chutí položiť ju naspäť a venovať sa niečomu rozumnejšiemu. Napokon to zbadal! Malá čierna šmuha pripomínajúca nedokončený pentagram. Uvedomoval si, že vrstvu naneseného tmelu len tak ľahko nezmyje. Vopchal ju preto do vrecka a začal sa pripravovať na odchod. Túžba po poznaní bola silnejšia než vychladená desiatka z chladničky. V rýchlosti sa upravil, aby vyzeral aspoň trochu kultivovane. Nápis IQ rovno nad šiltom mu pripomenul, že to s pivom trochu prehnal. Bez zaváhania buchol dverami a odišiel. Vôbec si neuvedomil, že dvere ostali znovu zabuchnuté.

* * *

„Vy ľudia nezapriete svojich predkov!“ udivoval sa mužíček, len čo sa Vilo Hemien začal štverať na najbližší strom. Únava ho donútila zahniezdiť sa na jednom z konárov. Jeho malý komplic zoskočil pobavene z pníka. Rozpažil malé ručičky a začal poskakovať ako na trampolíne. Znenazdajky sa pred ním objavil jednooký zajac s ružovou srsťou, ktorá pripomínala cukrovú vatu. Nevinné stvorenie sa ho pokúsilo preskočiť. Len čo sa odrazilo, na zem už nedopad-lo. Jednookého chlpáčika ovinul uslintaný krvavočervený jazyk a vtiahol ho do zubatej diery.Vilom krátke divadlo poriadne otriaslo. Niečo podobné videl aj na Discovery Channel, ibaže tam to nepôsobilo tak reálne. Telom mu prebehli zimomriavky a konár pod ním sa zachvel. Bola to otázka času, dokedy chlapec ešte udrží rovnováhu. Ešte si ju ani nestihol položiť a už ležal s rozpaženými rukami na zelenej tráve. Bolela ho celá osobnosť, ale nedal to na sebe poznať. Predstieral mŕtveho.„Vstávaj, Vilko!“ zaspieval mu Modrovlások do ucha.„Toto má byť ten tvoj odvoz?“ zašomrala rozvalená zdochlina tak, aby sa jej čo najmenej chveli pery.„To, čo robíš, sa mi nezdá ako dobrý nápad, chlapče. Iba ak nechceš skončiť ako zákusok. Všetci u nás dobre vedia, že najobľúbenejšou potravou pre plazivcov sú zdochliny!“ „Čože?“ chlapec z iného sveta civel nesmelo a s otvorenými ústami.Oči mu vystreľovali z jamiek ako ping-pongové loptičky. Tvor, ktorého Modrovlások označil ako plazivca, vyzeral ešte väčší ako v skutočnosti. Hlavne tá rozškľabená „tlamička“, ktorou pohltil bezbranné zviera. Dokonca aj podlho-vasté zreničky v typických hadích očiach na netypickom zlatistom pozadí pôsobili veľkolepo. Vilo chvíľku nehybne stál, potvora ani nemrkla, potom opatrne spravil úkrok a v rýchlosti prebehol pohľadom jej dlhé šupinaté telo. Zhruba v strede sa vynímala hodvábna deka bordovej farby. Plazivec ju mal pritiahnutú čiernym koženým opaskom, na ktorého okrajoch vyčnievali malé strieborné kužele. Hneď vedľa sa hompáľala došúchaná čižma s oceľovým špicom. Vilo si poškrabal riedke blond vlasy. Očividne niečo prehliadol. „Aha!“ všimol si to. Bol tam ešte niekto... * * *

8

Ernest ani sám nevedel, ako sa mu podarilo dať do normálu. Sedel v tureckom sede na pokrovci, pred ním polička od vrchu po spodok prepchaná knihami. Ernestovho otca vždy zaujímalo nadprirodzeno, preto šlo prevažne o vedecko-fantastickú literatúru. Niektoré knižky ležali rozhádzané po pokrovci. Konečne držal v rukách knihu, ktorú tak krvopotne hľadal. Dumal nad podobnosťou mušle, ktorú mal pred sebou, a tou na ilustrovanej dvojstránke. Nevysvetliteľné objavy, tak znel titul, ktorý pred piatimi rokmi napísal Henrich Šufelka. Písalo sa v nej o archeo-logických vykopávkach starých tisíce rokov. Ako sa dočítal, Vikingskú mušľu objavili len nedávno. Táto publikácia ako jediná prinášala správy o jej zvláštnom náleze. Čiernobiely obrázok, ktorý Ernesta tak zaujal, vyobrazoval presne tú istú mušľu, akú mal teraz doma. Pod tmelom narazil na vyrytý Ouroboros. Symbol znázorňujúci hada požierajúceho svoj chvost. Henrich Šufelka zvykol do kníh strkať aj nejaké tematické ústrižky z novín, a jeden sa práve povaľoval v otvorenej dvojstránke. Písalo sa v ňom o múzeu Kon-Tiky v Škandinávii, ktoré je vlastníkom tohto unikátneho nálezu...„Neaktuálne...“ usmial sa Ernest. Ale ako sa Vikingská mušľa dostala zo škandinávskeho múzea do Čudákova? To preňho ostávalo i naďalej záhadou... * * *

Masa svalov vysedávala na gigantickom plazovi, malý mužík zíval nudou na malom pníku, len chlapec v pre-potenom tričku opatrne prešľapoval pozdĺž šupinatej potvory. Zatiaľ čo Vilo pôsobil ako sonda z inej planéty, kultur-ista na chrbte jedovatej šelmy budil dojem akčného hrdinu. Kožené šľapky, látkové trenky, zlaté špirálovité náramky okolo nôh a rúk, na krku zakvačená hrubá reťaz. Vilovi pripomínal Barbara Conana. Aj ten chodil naľahko a tváril sa, akoby práve vystál frontu na pomaranče. Na rozdiel od bájneho hrdinu, nerástol na jeho okrúhlej hlave ani jeden vlas. „No, už si sa vyobzeral, môžeme ísť?“ zareagoval Modrovlások a pozrel na netrpezlivého jazdca.„To sa pýtaš mňa?“ osočil sa Vilo. Stále nevedel, čo má robiť.

Povedz tej človečine, nech si pohne, mám aj iných zákazníkov!“ zvolal hrubým hlasom Conanov „dvojník“.„Hastala fasta lastala flok šupity klok!“ zaznelo Vilovi v ušiach. Na rozdiel od Modrovláska, cudzincovej reči vôbec nerozumel. „Počul si Qeendelona?“ rekapituloval trpaslík.„Počul, ale nerozumel!“„Nasaďte si chrániče!“ zvolal Qeendelon a hodil im obom okuliare. V skutočnosti ich tvorili dve obyčajné plexisklá na gumičke. Podobné nosieval aj na plaváreň. V tomto svete je zrak zrejme dôležitejší než život. Ochrannú prilbu totiž nedostal!Nechutne veľký hadí plazivec sa náhle naklonil a trojuholníkovú hlavu otočil o stoosemdesiat stupňov. Hypnotické oči spočinuli na takmer pokakanom Vilovi a zasekli sa doňho ako sekery. Opäť sa mu chcelo utiecť, no vtom ho zdrapili mocné Qeendelonove paže. Muž ho zdvihol a usadil rovno za seba. Vilove ruky sa rázom zasekli do rukovätí, ktoré sa nachádzali po obidvoch stranách sedla. Všimol si ich iba teraz a už sa ich od strachu radšej ani nepustil. Asi budem blinkať, pomyslel si Vilo a len tak-tak jeho tráviaci trakt zvládol „výťah“, čo ním práve prebehol. „Mauricius ti neublíži!“ zvolal Modrovlások zdola a usmial sa. „Mauricius?“ – veď ešte pred chvíľou hovoril tomu mužovi Qeendelon.„Ten jašter, pochopiteľne!“ dodal mužíček, šplhajúci sa po koženom opasku.„Heya! Mauricio, Heya!“ švihol Qeendelon popruhmi. Obrovský jašter sa plazil lesom obrovskou rýchlosťou. Vyzeral ako vystrelený gumený šíp. Lístie švitorilo vo vetre a krajina sa menila na avantgardné dielo. Jazdci cítili príjemný studený vánok, aj keď jazda to bola... Pekelná!

Poviedka a koláž: Ernest a Vilo 3. , : Peter “Šuflo” Šufliarsky

9

Fantázia 1976-1977

V časoch keď som začínal kresliť komiks na trhu nebolo veľa komiksov. Väčšina mojich prvých albumov v podobe originálov putovala z rúk do rúk. Niektoré sa ani nevrátili naspäť. Nakoniec tak skončila z nich drvivá väčšina z nich. V lepšom prípade prichádzali naspäť ufúľané od všakovakých jedál, či mačacieho vyčíňania...

Fantázia je komiks, ktorý som tvoril počas štúdia na strednej škole. Bol to jeden z prvých mojich komiksov vznikajúcich podľa zámeru a tiež fragmentálne aj podľa scenárov. Prvú epizódu som najprv napísal ako komiksovú poviedku. Pracoval som tu so zámerom koncipovať jed-notlivé tematické stránky. Dokonca som hľadal akýsi matematického systém komponovania. Počas tvorby druhej epizódy som zostavoval námety pre celý album. Epizodu po epizode som potom spracúval so sto-ryboardovým rozvrhnutím, stranovej dotácie epizod a tiež kompozíciu stránok . Väčšinu textov som vedel spamäti, niektoré kľúčové som si zapisoval do rozkreslených stránok. Zo stránky storyboardu sa väčšinou stávala stránka komiksu okrem výnimiek keď som mal námetové zmenšeniny.

Komiks Fantázia má osem epizod. Každá je rozvrhnuté do ôsmych strán. Tak aby mohli byť uverejňované v komiksovom periodiku. Komiks má svoju vnútornú geometriu.Dej Fantázie ostáva otvorený. Tak ako na začiatku, tak aj na konci.

Hlavnú postavu Fantázie som kreslil podľa konkrétnej modelky. Aja Alexandra bola obdivovaná chimérická kráska na území strednej školy a jej okolí. Bolo do nej zbláznených veľa chlapcov, asi aj ja trocha, inak by som ju tu nenakreslil. Postave Cugiho som zase prisúdil svoje autovizuálne štylizované črty.

Fantázia zostala pre mňa bola akýmsi obrazom poetiky dospievania zabalenom do žánra scifi rozprávok. Hrdinovia Fantázie hľadajú svoju cestu. Bojujú za svet, čo nemá šancu len tak zrazu vzniknúť mihnutím kúzelného prútika. Vesmír len tak nepresvedčíš, obrazom a slovom. Komiks nesie v sebe dedičstvo obdobia kedy vznikol. Niesol moju víziu, ale bol to sen s chuťou sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Možno stojí za zmienku, že keď vznikal komiks Fantázia svet vesmírnych princezien Star Wars Georgea Lucasa mal ešte pred premiérou (1977). Ale samozrejme Flash Gordon križoval vesmír už od r. 1934. Toho sme však v Československu tých čias žiaľ nepoznali. Ani britské ekvivalenty Dan Dare, či Fireball.Trochu sme poznali komiks Les Pionniers de l´Espérance z francúzkeho Vaillantu či Pifa.

V rokoch 1983 – 1985 vychádzal charakterom podobný komiks (Pif). Argyr le baladin scenáristu Christiana Greniera a kresliara Jeana-Marca Salmona. Mal som z neho radostný pocit príjemnej spoločnosti ducho-vného príbuzného, akési potvrdenie cesty, ktorú som sám prešiel.

Fantázia bola istý čas akýmsi predobrazom Jupíííka. Zamýšľal som ho pre rovnomenný časopis, keď som po Nežnej revolúcii prišiel do Východoslovenského vydavateľstva s myšlienkou založiť komiksový časopis. A pre neho som vlastne navrhoval názov Fantázia. Vtedy som však komiks Fantázia neponúkal ani neuka-zoval. Myslel som, že ho ponúknem pozdejšie...

Ten čas pozdejšie nastal práve dnes.

Dnes uvidíte prvú z epizod komiksu o Fantázii.

Pavol Bratský

Pavol Bratský: Fantázia

Pôvo

dná

obál

ka

10

Pavol Bratský: Fantázia 1.

11

12

13

14

15

16

17 Pokračovanie nabudúce...

18Pokračovanie nabudúce...

Vítek “Kazumaki” Kovář: Příběh Klatnikovského Pramene

19

http://kazumaki.deviantart.com/

20

21

22

23

24

25

26

27

28

29

30

31

32

33

Rozhovor – Branko JelinekOskar Ed (edice Motýl)

"Čo by ste pocítili, keby ruže vo vašej záhrade začali spievať? Keby kamene na ceste začali rásť pred vašimi očami?" pýta sa klasik okultnej literatúry Arthur Machen, keď chce priblížiť strašnú nadprirodzenosť skutočného hriechu, teda činu proti prírode. A zhodou okolností vám práve tento komiks môže priniesť odpoveď - a nielen to.Hoci Oskar Ed žije vo všednom svete rovnako ako každý z nás, občas realitu nechtiac záhadným spôso-bom ovplyvní a premení jej časti na niečo, čo pripomína ťažko stráviteľnú nočnú moru. Dajme tomu, že veci skutočne začnú hovoriť... bude to desivé alebo smiešne? Nuž, súdiac podľa reakcií tajnej polície, veľmi na smiech to nie je.

Komiksový debut mladého slovenského autora Branka Jelineka prekvapí nielen zrelosťou scenára i kresby, ale snahou posunúť príbeh do inej, avšak rovnako príjemnej bizarnej, miestami až postmodernej roviny, ktorá sa snaží osloviť čo najväčšiu čitateľskú (nielen) komiksovú základňu.

Autorský medailón

Branko Jelinek, rodák z Banskej Štiavnice, vyštudoval Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach a grafi-ku a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 2006 žije v Prahe, kde sa živí ako vývojár počítačových hier, no aj napriek tomu sa veľmi intenzívne venuje komiksom, ktoré nielen rád číta, ale aj tvorí (scenár – ilustrácia).

V roku 2003 vydáva prvú časť zo svojej komiksovej trilógie Oskar Ed (edice Motýl), ktorá sa dočkala prekladu aj do poľštiny. Popri českých či slovenských časopisoch, magazínoch, ako aj zborníkoch, publikoval niektoré svoje práce aj v Slovinsku. V súčasnosti môžete jeho krátke príbehy nájsť či už v špeciálnom vydaní magazínu AARGH! (revue) z roku 2003 (Oskar Ed: V parku), alebo v komiksovej antológii Generace Nula: Český komiks 2000 – 2010 z roku 2010.

Redakcia: O vás je známe, že máte s komiksom veľmi priateľský a aj dlhý pracovný vzťah. Začal sa vo vašom detstve a odvtedy ste spoločne prešli celkom veľký kreatívny kus cesty, na ktorý vplývali aj mnohé vaše (nielen) komiksové vzory. Zmenili sa za ten čas nejako?

Branko Jelinek: Človek sa vekom mení a, prirodzene, menia sa aj jeho vzory. Na poli komiksu som od detstva konzumoval úplne všetko, čo sa mi dostalo do rúk, a aktuálne vychádzalo. Fascinovane som dokázal hľadievať aj na amerických superhrdinov alebo Mickeyho Mousea. Po tomto detskom období prišla komiksová puberta v podobe komiksov od Rosińskeho či Otomu. Dnes by som na pomyselný pie-destál postavil veci od Chrisa Warea, Daniela Clowesa, Charlesa Burnsa či Graiga Thompsona.

Redakcia: Komiks, predovšetkým v zahraničí, už dávno stratil nálepku niečoho povrchného, vtipného a menejcenného, ba dalo by sa povedať, že sa z neho začína stávať niečo, čo vie rýchlo a dobre na sebe zarobiť, ak ho sprevádza pútavá reklama (snáď najviac je to badateľné pri mange). Knižný trh, pochopiteľne, zahlcujú komiksy rôznej kvality, ceny či žánru. Dokázali ste si aj v dnešnej dobe nájsť ne-jaký unikát, z ktorého by ste, v dobrom slova zmysle, onemeli?

Branko Jelinek: V poslednej dobe ma milo potešil Habibi od Graiga Thompsona. Z dlhodobejšieho hľadiska sa neviem zbaviť obdivu k Jimmymu Corriganovi od spomínaného Chrisa Warea.

Redakcia: Čím všetkým sú pre vás komiksy zaujímavé? A čo všetko by v sebe malo obsahovať dielo, ktoré vás upúta, alebo o ktorom môžete bez váhania povedať, že bolo viac než len dobré?

Branko Jelinek: Dobré dielo má v sebe vždy hlavne to, čo ste od neho nečakali. A neplatí to, samozrejme, len o komikse. Otvorí vám nový obzor, nový uhol pohľadu, ako sa pozrieť na nejakú vec, alebo ju vnímať.

Rozhovor: Branko Jelínek

34

Je nakoniec úplne jedno, akú formálnu stránku na seba navlečie, ak sa mu takýto cieľ podarí naplniť.

Redakcia: V dobách, kedy ste začínali aktívne tvoriť a kedy pomaly vznikal práve váš Oskar Ed, neboli komiksy u nás vyhľadávaným a tobôž atraktívnym „médiom“ – produktom. Dnes je však záujem o „obráz-kové“ knihy celkom intenzívny, aj keď stále nie veľmi ideálny. Odrazil sa čoraz väčší dopyt po zaujímavých komiksových dielach aj vo vašej tvorbe?

Branko Jelinek: Dnes je už, samozrejme, doba iná než pred takými desiatimi rokmi, keď Oskar začínal vychádzať. Všetko je omnoho jednoduchšie. Od hľadania vydavateľa, po umiestnenie knižky v kníhkupec-tve. Čo sa však nezmenilo, je fakt, že Česko-Slovensko je príliš malý trh a komiksový autor nemá šancu živiť sa úplne svojou prácou. Obzvlášť vtedy, ak sa chce venovať rozsiahlejším projektom. Možné by to bolo, keby človek dosiahol kvalitu, ktorá má v sebe silu osloviť čitateľov v zahraničí. Ale ani takýchto ľudí nie je veľa, obzvlášť, ak sa rozhodnú vyhnúť hlavnému prúdu. Pre mňa, ako autora, sa teda v podstate nič za tie roky nezmenilo. Svoj súčasný komiks kreslím po práci bez vidiny návratnosti investície. Keď ho dokončím, ponúknem ho vydavateľovi, predá sa primeraný počet kusov, človek dá pár podpisov a môže začať zase odznovu.

Redakcia: Patríte medzi autorov, ktorí svojou tvorbou vyvolali pozitívny rozruch predovšetkým v Čechách či v zahraničí. Ste čestným hosťom na rôznych vernisážach, podujatiach či výstavách a v roku 2010 ste za svojho Oskara Eda (Oskar Ed: Pouť) získali najvyššie a najcennejšie ocenenie, aké si teda komiksový autor môže pri tomto type akcií odniesť, Grand Prix, ktoré udeľuje Medzinárodný festival komiksu a hier v Lodži. Prelomil tento váš úspech ľady aj na domácej, slovenskej komiksovej scéne, alebo stále o vás a vašu tvorbu javia záujem iba tie české a iné zahraničné vydavateľstvá?

Branko Jelinek: No, s tým úspechom vo svete to asi nebude také horúce... Ale v každom prípade ostáva asi pravdou, že knižke sa darí viac za hranicami Slovenska. Napríklad v Poľsku sa jej darilo skutočne dobre a je vypredaná. Dokonca mi poľský vydavateľ ponúkol vydanie knižky, na ktorej momentálne pracujem, a to ju ešte ani nečítal. Na Slovensku takýto scenár rozhodne nenastal. Nakoniec, český vydavateľ pre malé predaje (slovenských) prvých dvoch dielov od vydania posledného v slovenskom jazyku úplne upustil. Svojho času ma to skutočne mrzelo. Dnes to, že moja nasledovná knižka nevyjde v slovenčine, beriem už ako smutný fakt.

Redakcia: Napriek tomu, že ste zavalený prácou, stíhate aspoň sem-tam sledovať aj našu domácu komiksovú tvorbu, jej aktivity, autorov a ich diela, ktoré naveľa niekto niekde podporí, či upriami ich smerom rôzne kreatívnou formou pozornosť, a o ktorých sa hlása, že patria ku komiksom „rýdzo sloven-ským“?

Branko Jelinek: Momentálne žijem a pracujem v Prahe a od toho sa asi odvíja aj okruh ľudí z komiksovej scény, s ktorými prichádzam do kontaktu. Takže sú to prevažne českí autori a teoretici. Okrem toho, nie som veľmi spoločenský človek, ktorý pre svoju existenciu potrebuje spoločnosť. Zo Slovenska tak ku mne doliehajú len ozveny niektorých projektov.

Redakcia: Váš Oskar Ed, aj keď väčšina recenzentov ho radí ku konkrétnej zmesi žánrov, je, paradoxne, ťažko žánrovo začleniteľný a nepopierateľne nadčasový. Kedysi dokonca táto „anomália“ negatívne vplýva-la aj na už beztak malú skupinu čitateľov, ktorí mu obyčajne priradili nálepku „ťažko“ čitateľného diela. Akú odozvu však na Oskara Eda dostávate dnes, kedy je o vysoko umelecké, tematicky bohaté a detailne prepra-cované komiksy núdza?

Branko Jelinek: Asi by som úplne nesúhlasil s tým, že by tu bol nedostatok kvalitných komiksov. Je len na nás, aby sme ich objavovali. A rozhodne by som sa kvôli tomu nebál načrieť do minulosti. Sám sa až často zhrozím nad tým, aké kvalitné veci som prehliadal. Takéto sebavzdelávanie je čisto praktickou vecou. Je veľmi únavné, a časovo náročné, objavovať pre seba koleso.Ale, ak by som mal hovoriť o Oskarovi... v kontexte toho, že knižka mala nulovú reklamu a malého

35

vydavateľa, svojich čitateľov si v Čechách predsa len našla. Treba si ale uvedomiť limitovanosť trhu. Keď si zoberieme, koľko ľudí z bežnej populácie je ochotných kúpiť si komiks (bežný náklad napríklad komiksu v Čechách je 1500 kusov), z tejto časti populácie si odčítame ľudí, ktorí sú ochotní zaoberať sa len hlavným prúdom, v tej chvíli sme prišli o väčšinu. Ostane vám pár jedincov ochotných tolerovať „inakosť“ v komikse. A záverom potrebujete z tejto skupiny vyčleniť ľudí ochotných akceptovať neduhy prvotiny (ktorými Oskar určite trpí). Takže všetko je to malý zázrak, že to funguje. Čítal som už názor niektorých teoretikov, že by knižke prospelo, keby vyšla o 5 rokov neskôr. Neprisudzoval by som to ale nadčasovosti knižky. Skôr ide o to, že za tých spomínaných 5 rokov sa tá skupina cieľových čitateľov na konci reťazca predsa len rozšírila.

Redakcia: O Oskarovi Edovi sa zvykne hovorievať (nie veľmi pravdivo), že trpí zaujímavou obdobou schizofrénie, ktorá však do konceptu vášho trojdielneho komiksového „románu“ veľmi nezapadá. Kým vlastne Oskar Ed je a ako ste sa k nemu dostali?

Branko Jelinek: Myslím si, že Oskar je úplne bežný človiečik, akých stretávame na uliciach každý deň tisíce. A ako všetci naokolo, aj on si nesie životom svoje traumy. To, čo sa môže niekomu zdať ako banalita, sa zmenou optiky môže javiť ako boj o holú existenciu. Knižka bola pokusom pozorovať proces vyrovnáva-nia sa s nimi a o strete týchto svetov.

Redakcia: Mimochodom, máme hľadať za jeho bizarne príťažlivým výzorom niečo špecifické, určité či zámerné? Alebo sa o jeho vzhľad postarala iba jedna sympatická náhoda?Branko Jelinek: Fyzická podoba hlavného hrdinu vychádzala z postavy, ktorá sa, mimochodom, objavovala v mojich voľných výtvarných prácach. Tejto postave som potom postavil príbeh priamo na telo. V kontexte celého príbehu je aj určitým symbolom inakosti jedinca. Je to „inakosť“, ktorá každého z nás svojím spôso-bom umiestňuje do bodu, okolo ktorého sa točí celý vesmír.

Redakcia: Ako sa vlastne s Oskarom Edom žije?

Branko Jelinek: Za tie roky som si na neho celkom zvykol. Dokonca, keď som ukončil trilógiu, nevedel som si predstaviť, že by nevystupoval v ďalšej knižke. Nie je to už tá istá postava, ale pracujem s ním ako s dvorným hercom, ktorého som si obľúbil.Redakcia: A plánuje v súčasnosti Oskar Ed navštíviť aj zahraničie?

Branko Jelinek: Ak pôjde všetko tak, ako je plánované, v blízkej dobe by si pár cudzích jazykov mohol vyskúšať vo vydaní pre tablety. Ale nerád by som predbiehal.

Redakcia: Napriek tomu, že má váš Oskar Ed tri časti, v slovenskom jazyku vyšili iba dve. Nechceme sa vás pýtať na to, prečo to tak je, skôr by nás zaujímalo, kde by sa vaša prvotina dala zakúpiť (a či vôbec), pretože väčšina slovenských, ako aj menšina českých kníhkupectiev, zíva pri vašom mene prázdnotou, čo vyčaruje na tvári komiksového fanúšika smutný výraz.

Branko Jelinek: Je asi smutne prirodzeným osudom knižiek, že ich postupne vytláčajú nové. Predsa len, kníhkupectvá nie sú nafukovacie a je nevyhnutné dávať prednosť aktuálnym titulom. Asi nie je úplne nemožné sa ku knižke dostať, vyžaduje si to už však zvýšené úsilie.

Redakcia: Čoraz viac mladých a talentovaných ľudí prepadlo čaru komiksu a rozhodlo sa v tejto začarovanej sfére stoj čo stoj preraziť. Čo nie je úlohou veľmi ľahkou. Vy sám ste nielen ilustrátor, ale aj scenárista – všestranný umelec. S čím všetkým sa taký komiksový autor musí popasovať, aby jeho dielo bolo pre jednotlivé vydavateľstvá, ale aj čitateľov, zaujímavé, unikátne, ešte neopozerané a akým „fó pá“ by sa mali začínajúci komiksoví autori vyvarovať, aby vôbec mohli byť objavení?

Branko Jelinek: V prvom rade to asi nepôjde bez toho, aby si na to človek vyčlenil naozaj veľké (myslím VEĽKÉ) množstvo voľného času. V tomto smere to skutočne nie je zadarmo. A ak spravíme túto investíciu,

36

tak máme z polovice vyhrané. Recept na úspech skutočne nepoznám, ale toto je tá najväčšia prekážka, ktorú 98% potenciálnych autorov nedokáže prekonať. Iné rady skutočne nemajú väčší zmysel.

Redakcia: Pracujete v súčasnosti na niečom?

Branko Jelinek: Momentálne ma čaká dokresliť záverečných 20 strán z 300-stránkového komiksu. Potom príde na rad finalizovanie textov a príprava pre tlač. Kedy sa knižka dostane do obchodov, je zatiaľ vo hviez-dach.

Redakcia: Ďakujeme Vám veľmi pekne za čas, ktorý ste si pre nás vyčlenili, a želáme Vám veľa, veľmi veľa príjemných úspechov, a to nielen vo Vašej práci, ale aj v osobnom živote.

© Veronika Inglotová, Branko Jelinek

37

Branko Jelínek: Oskar Ed

38

39

Martin “MRY MARTY” Láníček a Marek “DAZ” Poštůlka: ROD špeciál

40

http://www.humanart.cz/portfolio/daz

41Ľudo Mikula: Deus Ex Machina 6.

42

43

Dan Černý: Detektiv Kučera

44http://www.dancerny.wz.cz/

45

46

47

48

49

50

51 Filip “Gweilo” Mochnacký a Lucia Kroneislová: Kým nás smrť nerozdelí

52

53

54

55

56

57

58

59

Jakub Lenart: Legion

60

www.jakublenart.com

61

62

63

64

65

66

67

68

69

70

Ladislav “-jofre” Orosz a Gabriel Kurák: Albana

71

http://gabriel-kurak.ikoner.sk/

72

73

74

Ľudo Mikula: Deus Ex Machina 7.

75

76

Dan Růžička

Jsem ročník 1961 a když nemusím, tak to nepřiznávám . Narodil jsem se a většinu dosavadního života prožil v Brně. Od roku 2006 bydlím v obci Vysoké Popovice (cca 30km od Brna) - takže žádný velký kus cesty jsem neurazil... :-) !!! Mým zaměstnáním je školství. Nejprve jsem učil, dnes řediteluji na základní škole. Z toho je patrné, že výtvarná tvorba je pouze ( !?) mým celoživotním koníčkem.

Ako si sa vlastne dostal ku komiksu?

Kreslil jsem od útlého mládí - to vlastně dělá každé dítko a s oblibou po stěnách bytu - takže jsem nebyl výjimkou, já ale nepřestal. Nejprve jsem obdivoval obrázky Walta Disneye a záhy jsem se dostal k fran-couzskému týdeníku PIF GADGET. Mimochodem tento časopis, plný komiksů, byl v socialistickém Československu k mání jenom proto, že byl vydáván komunistickou stranou Francie. Musím přiznat, že jsem komiksové tvorbě značně nevěrný - i když okolo těch 80-tých a pak hlavně 90- tých letech dnes už minulého století jsem pár desítek komiksových stran vytvořil. Po éře časopisu Pif jsem narazil na výrazné a nepřehlédnutelné kresby K. Saudka. Osobní seznámení a navázání přátelství s ním, mne hodně ovlivnilo. Už v roce 1988 ( a kdo tehdy věděl, že za rok padne doba slavného budování komunistické společnosti) jsem mu v tehdejším brněnském Domě pionýrů uspořádal výstavu kreseb - pochopitelně tak trochu na zapřenou...

Mal si, alebo aj dnes máš nejaké vzory vo svojej tvorbe?

První ( v časovém řazení) - to byl André Cheret ( autor RAHANA),jehož obrázky jsem vždy vyhledával ve zmiňovaném PIFovi, pak Kája Saudek. Cítím, že je třeba se zmínit pro dnešní mladé čtenáře, že naše generace opravdu, ale opravdu neměla k dispozici internet a další možnosti, jak se dostat například ke světové komiksové tvorbě, byly výrazně omezené. Takže pro sebe až hodně pozdě jsem objevoval mnoho dalších výborných kreslířů. Dnes obdivně koukám na obrázky Jeana Girauda ( Moebius), P.E. Serpieriho a Enki Bilala.

Kde a ako si začal publikovať? Mal si len autorské komiksy, alebo si s niekým spolupracoval...?

To je už dávno - úplně nejdřív jsem si vydával v jediném originále komiksové miničasopisy sám a půjčoval je za desetník kamarádům. Polooficiálním způsobem se do podvědomí komiksových nadšenců dostali PIŽMOUNI, příběh "vydal" klub balónového létání už v počátku roku 1990.

Je třeba si uvědomit, že jsme ho s mým kamarádem dávali dohromady během roku 1989 - ale to ještě nikdo ( a ani my ne) netušil, co se stane v listopadu. Námět vyšel ze situace, která se stala v Brně v roce 1976 a kterou jsem svému příteli ( on je z Berouna) vyprávěl. Tehdy se na zastávce tramvaje propadla do podzemí nějaká paní a nikdy víc se už nenašla. Tehdejší režim sice o událostech, jež by snad mohly vyvolat dojem, že v naší socialistické vlasti nemusí být vše v pořádku příliš neinfomoval, ale tuto událost se jim nepodařilo ututlat. Ani po letech se nenašly ostatky a nikdy se vlastně nic nevysvětlilo - tak nás to inspirovalo k vytvoření Pižmounů - hráli jsme si ( viz projevy projevy ministrů apod.) - ale je fakt, že když jsem komiks vezl ( přesně 17.11.1989) na polo oficiální ( ale spíš utajovanou) soutěž Bemík do Prahy - říkal jsem si jestli nebude průser. A byl - naštěstí jinýho charakteru... :-)

Neoficiálně jsme pár příběhů vydávali s mým kamarádem pod hlavičkou RUMIJÁDA ( což jsou první slabiky našich jmen) - šlo o pár kopií. V porevoluční době (nerad používám ten termín) bylo publikování již oficiální - Kometa, Moravské noviny, Rovnost, Sextant ,Ikárie, a Bublinky - za pár let to šlo bohužel do kytek...

Většinu komiksů jsem kreslil podle scénářů, sám jsem schopen do příběhu něco dodat, ale nedokážu jej dra-maticky vytvořit. K práci scénaristů jsem přemluvil pár svých kamarádů a kamarádek.

Rozhovor: Dan Růžička

77

Máš aj nejaké vlastné komiksové knihy (či „zborníky“)?

Samostatně vyšel již vzpomínaný sešit Pižmouni - pikantní je, že byl později použit, co by odměna za nasbírané kupóny z časopisů Kometa. Sám jsem si v roce 2010 vydal ve značně omezeném nákladu své černobílé práce ( mimo těch, s erotickou tematikou) pod názvem Komixové chviličky Dana Růžičky.

Spomínaš si aj na „časy“ Bubliniek?

Na "tyto časy" vzpomínám hodně rád. Na soutěži Bemík v Praze mne oslovili pánové Uhel a Mráz, jestli bych jim do právě vznikajícího slovenského časopisu Bublinky nepřispěl svým tehdy oceněným komiksem Králíci z NASA. S radostí jsem souhlasil a tím začala moje spolupráce s Bublinkama. Vlastně jsem ten příběh pro Bublinky koloroval, protože byl původně jen černobílý - podobně jako tehdy předešlá doba... Následně jsme s mým dlouholetým přítelem vymysleli hrdinu - inženýra Konečného alias KONYNa !

Věčná škoda, že i Bublinky nabraly osud české Komety a jejich vydávání skončilo. Možná by náš KONYN už dnes dosahoval věhlasu svého předchůdce CONANA :-) !!!

Klub ZANOTA jsem spoluzakládal ! Vzpomínám na dalekou podzimní cestu do Liptovského Jána a na nadšení, se kterým jsme všichni všechno brali. Bylo to mimochodem těsně před rozdělením Československa a já měl ještě černou kštici - dnes již inklinuji ke smířlivější šedé :-)

Publikuješ komiksy, ilustrácie aj dnes, a kde?

Publikuji málo. Vzhledem k obrovské byrokracii v českém školství mi na kreslení zbývá méně času ( možná jsem také pomalejší, ale to si samozřejmě nepřipouštím). Kreslím poměrně dost pro reklamní agentury ( co si budeme povídat, tam se člověk alespoň dočká finančního ocenění). Nicméně pravidelně ilustruji povídky v časopise XB-1 ( pokračovatel IKÁRIE) a když je chvíle, věnuji se své volné tvorbě.

Akej tvorbe, okrem komiksu sa venuješ kde tvoju tvorbu môžeme vidieť?

Je to různé, kreslím v podstatě cokoli - nicméně upřednostňuji figuru, portrét , trochu je v tom fantazie. Hodně dlouho jsem jako autodidakt studoval techniku airbrush ( pár let jsem si dovolil ji v Brně i vyučovat) . V roce 2006 jsem byl na mezinárodním Airbrush festivalu oceněn prvním místem za nejlépe vypracova-nou ilustraci, abych přesně citoval z diplomu... V posledním čase jsem začal používat profesionální tablet, takže jdu s dobou a tvořím i digitálně. Je to úžasné, co technika zvládne, ale zase okolo Vás "nevoní" barvy - všechno má svá pro a proti. Tak jako zveřejňování mých obrazků - rád bych, ale nejsem ten typ a protože holt výtvarníkem jsem až po zaměstnání , mimo mé webovky, toho moc neuvidíte. A když, tak jsou to komerční - tudíž nepodepsané věci.

Máš nejaký prehľad o súčasnej „domácej“, teda československej „súčasnej“ scéne?

Tak trochu to sleduji. Prohlížím v knihkupectví a na internetu, co se vydává. Ale detailní přehled nemám.

Robíš, alebo chystáš sa robiť na niečom novom?

To je správná otázka! Léta přemyšlím, že bych si ještě nějaký ten komiksový příběh "vystřihl". Potíž byla se scénářem - teda scénáristou. Nyní se rýsuje spolupráce, která mi připadá nadějná - originálním způsobem navážeme na dříve v tištěných Bublinkách uvedeného Konyna. Scénarista už pilně pracuje na plné ob-rátky - teď se ještě musím vzchopit já :-)

Čo by si odkázal našim čitateľom? Už to, že čtete komiksové stránky vypovídá o Vašem vkusu a hlavně postoji k životu - ano, život je vzácný, krásný a netřeba ho brát jen vážně. Je nutné se občas pobavit - přesně jako v KOMIKSU!

Ďakujeme za rozhovor aj za úžasné komiksy Dane!!!

http://www.danruzicka.cz/

78Komiks pre časopis Ikarie, 5 s.

ZU-(BA)-TÁ MÁ VŽDYCKY PRAVDU, Ikarie, 4sPižmouni, RUMIJÁDA, 13.s (+2)

Ukážky diel Dana Růžičky

79

Alena Líšková a Dan Růžička : Láska prochází žaludkem

80

Alena Líšková a Dan Růžička : Horská romance

81

82klikni: Petr Měrka knihy, www.zivel.cz , Dávid Marcin: http://davidmarcin.tumblr.com/

83

84

85

86

87

88

Tento a ďalšie komiksy nájdete aj na www.issuu.com/shyandroid

89

90 Poklady slovenskej literatúry

91

Jaroslav Lupečka: OM

92

93

94

Jaroslav Lupečka: OM, ilustroval: Martin Engler (mortrenengler@gmail.com)

101

Pavel Renčín : Rozhovor okolo sveta

Spomínaš si ktorá kniha ťa ako prvá oboznámila so žánrom sci-fi alebo fantasy?

Tak úplně první "fantasy", kterou by někdo jiný mohl označit ještě za pohádku, byla asi Mluvící balík od Geralda Durrella. A jestli nebyla první, tak na mě alespoň hodně zapůsobila. Ze žánrových klasik jsem začínal Howardem, Morcockem, Tolkienem, Sapkowskim, ale také Herbertem, Asimovem, Cardem a dalšími sci-fi esy. Z tuzemských autorů jsem si jako prvního vychutnal Procházku a jeho Kena Wooda, který mi ve čtrnácti (je to vůbec možný?), přišel prostě geniální.

Aká dlhá bola tvoja cesta, kým si konečne prerazil a čo ju odštartovalo?

Těžko říct, co přesně znamená prorazit. Jedna z mých prvních povídek (Stvořitel) v roce 1999 získala druhé místo v prvním ročníku soutěže "O železnou rukavici lorda Trollslayera". Ve stejném ročníku vyhrál Václav Šlechta, takže ta konkurence byla inspirativní. Za Stvořitele jsem byl zároveň pasován na rytíře v rámci soutěže O nejlepší fantasy, protože skončil mezi třemi nejlepšími. Dá se tedy říct, že jako povídkář jsem prorazil záhy. Tedy mě to pořádně nakoplo a psal jsem tedy dál. Cesta k románům ale vedla přes další povídky a literární soutěže.

Keď sa z odstupom času pozeráš na svoje knihy, hovoríš si niekedy "...teraz by som to napísal úplne inak..."?

Ne. Je v pořádku, že knihy vznikly tak jak vznikly, se všemi přednostmi i chybami. Když je knížka dopsaná, jdu dál a dívám se před sebe.

Tak by to malo byť... Ktorý tvoj román zožal zatiaľ najväčší úspech u čitateľov a naopak, s ktorým svojim dielom si najviac spokojný?

Největší úspěch mají Městské války. Trilogie městské fantasy ze současnosti, která se odehrává v kulisách nám dobře známých. Cyklus spolu s Labyrintem dal vzniknout víc než jen čtenářskému klubu, vytvořilo se v podstatě metauniverzum, do kterého přispívali kreativní lidé povídkami, hudebními skladbami, básněmi, obrazy nebo komiksy. Tenhle přesah mi přijde podivuhodný a taky si téhle odezvy zatraceně vážím. A s čím jsem nejspokojenější? Většinou to bývá má poslední kniha, teď tedy Věk nenávisti, který představuje epické finále trilogie Městských válek.

Na čo sa môžu fanúšikovia trilógie tešiť?

Nedávno jsem dokončil povídku pro sborník historické fantasy s názvem Hněv Boží. Bude to poměrně drsná povídka, odehrávající se období řádění Černého moru v Itálii konce 14. století. Začínám pomalu rozmýšlet i novou knihu, která by rozvinula jednu z mých povídek v povídkový cyklus. Zatím jsem ale ve stádiu úvah.

Ak si máš vybrať tak dávaš prednosť sci-fi, fantasy alebo inému žánru?

Literárně se pohybuju takřka stoprocentně v oblasti městské fantasy, fantasy až hororu. Jako čtenář jsem ale vždycky četl také dost sci-fi a v současnosti spadá většina knížek, které přečtu, mimo fantastické žánry. Potřebuju si neustále rozšiřovat obzory.

Aké sú hlavné znaky mestskej fantasy mimo toho, že sa odohráva v meste?

V městské fantasy by mělo město hrát větší roli než jen pouhou kulisu. Mělo by být i složkou, která má vliv na vývoj děje, příběh městské fantasy využívá městské legendy a mýty jako stavební kameny, bez kterých se neobejde. Alespoň tak to vidím já jako praktikující autor městské fantasy. Než jsem se pustil do Městských válek, říkal jsem si: jaká fantasy může být víc městská než ta, kde města přímo vystupují jako bytosti...

Rozhovor: Pavel Renčín

102

Máš i nejakú obľúbenú časť mesta o ktorej pišeš?

Ahoj, přesunul jsem se mezitím do Turecka, takže jsem chvíli mlčel. (správa z fb, pozn. šéfredaktora)

Miluju historické centrum Prahy a pražský hrad. V Městských válkách se tam odehrává nejedna scéna, úplně zásadní roli to ale nehraje. Stejně tak se tam objevují centra Brna, Ostravy a dalších měst. S popisem živých měst mi pomáhali i sami čtenáři, kteří tam bydlí, v rámci projektu Rada měst. Ten jsem mimochodem real-izoval na svém webu pavelrencin.cz .

Vidím, že si celkom veľký cestovateľ, čo možno usúdiť aj s fotiek. Kde všade si bol a kam sa chystáš?

Procestoval jsem toho dost. Nejexotičtější cesty vedly po Mexiku po památkách aztéků a inků, procestovaný mám Egypt od pyramid přes cestu po nilských chrámech, vloni jsme s kamarády cestovali po Thajsku no a k tomu Moskva a asi půlka Evropy. Právě teď jsem na povalovacím týdnu v Turecku, abych se příští týden ve čtvrtek přesunul na olympijský víkend do Londýna. Takhe to vypadá, že jsem furt někde, ale ve skutečnosti za hranice nevyletím víc než dvakrát či třikrát za rok. Cestování mám ale moc rád ve všech jeho podobách a mrzí mě, že když mi bylo dvacet, tak jsem se nesebral jen s baťohem a neprojezdil kus světa. Tehdy jsem se toho ale bál a dneska už jsem na to starej

Ako vidím stihol si už navštíviť takmer polku sveta. Čo takto na Antarktídu sa ísť schladiť v lete?

Momentálně mi přijde myšlenka na zchlazení přímo skvělá.

Sú tieto cesty inšpirujúce v nejakom smere čo sa týka tvojich príbehov?

Cestování je určitě inspirace v mnoha ohledech. Člověk trochu zvedne hlavu a vidí, jak to dělají jinde. Ideální je strávit v zemi delší čas, aby se jí člověk dostal trochu pod kůži, to se mi ale podaří zřídka...

Táto otázka bude možno troška zvádzajúca: Nemohol som si nevšimnúť tvoju podobnosť s Heather-om Ledgerom a Josephom Gordonom - Levittom. Sú ti to nejaký príbuzný alebo je to podobnosť len čisto náhodná?

Nečekal jsem, že se o tom zmíníš, ale když už je to venku... s Heathem, který byl o dva roky mladší, jsme si vždycky v Perthu dělali srandu z nejmladšího Josepha, volali jsme na něj Juniore a posílali jsme si ho pro Colu a na podobné jednoduché pochůzky. Bylo to krásné dětství, ale pak jednou přišla ta strašná bouře, tornádo století, a rozeselo nás po celém světě... Víš, jak to chodí - "padouch nebo hrdina, my jsme jedna rodina". Zůstáváme v kontaktu. I když s Heathem už jen přes spritistickou tabulku.

Vidím, že ťa humor neopúšťa... ozaj a aké je to s tvojím vzťahom ku komiksu ako takému?

Komiks mám rád. Ale "dospělých" komiksů se mi do rukou moc nedostalo. Je to zajímavá forma vyjádření, která by mě asi bavila i autorsky, ale zatím jsem nepotkal ilustrátora, který by chtěl moje příběhy adaptovat. Objevily se nějaké pokusy, oslovilo mě jedno nakladatelství, ale zatím z toho nic nebylo. Komiks využívá v příběhu zkratky, proti knize má ale bonus v tom vizuálnu. Když se oboje podaří sladit, je to paráda.

Máš nejaké ciele v živote ktoré by si chcel dosiahnuť?

Životní cíle? Mám spoustu cílů, ale hlavní jsou pro mě teď ty osobní. Pracovní i autorské už jsem si v lecčems splnil, na druhou stranu, pořád je kam jít dál. Já se nikam neženu, takřka v ničem nespěchám na úkor kvality, klidně si vyšlapuju a procházkovým tempem mířím za tím bodem na obzoru. Věřím, že tam dojdu.

http://www.pavelrencin.cz/

103

Chcel by si niečo odkázať čitateľom BUBLÍN?

Co se týče vzkazu pro čtenáře Bublin, tak je srdečně zdravím. Jsem moc rád, že Bubliny fungují, protože novým a neokoukaným autorům přinášejí možnost publikovat své věci, a zároveň tím čtenáři získávají příležitost přímo sesprchovat novými a neokoukanými nápady.

No, snad není to přání příliš z cesty, ale ty bys mi řekl, že jo?!

Pete

r Šu

fliar

sky

a Pa

vel R

enčí

n

Rozhovor a koláž: Peter Šufliarsky

104

105 jirigrus.blogspot.com

106

107

108

109

110

111

112