1bubliny 1-2011

SLOVENSKÝ COMICS

2

3

4. Úvodník

5.-6. DeusEx Machina 1. 7.-24. Red Response 1. 25.-33. Kniha Kníh 34.-44. Lost 45.- 59. O Lampe 60.-67. Tí, čo prichádzajú v tme 68.-76. Dievča s havraními vlasmi 77.-84. The Last Cigarette 85.-90. Tengri 91.-92. DeusEx Machina 2. 93.- 103. Krvavé struny 104.- 108. Piraña109.- 110 Činíme sa111.-112. DeusEx Machina 3.

Šéfredaktor: Ladislav “jofre” Orosz

grafická úprava: Šimon Mészáros, Pavol Červeniak jazyková úprava: Mgr. Anikó Pásztorová

obálka: Eva Ondováúvodník: Kamil “MdS” Bernášek

Prispievatelia:Pavol červeniak, Jaroslav Lupečka, Daniel Mihálik, Ľudovít Mikula, Eva Ondová, Maroš Ondo, Peter Ondo, Ladislav Orosz, Martin Sepeši, Peter šufliarsky, Šimon Mészáros

Obsah

4

Možná bych ještě zmínil kreslíře Mišo Ivana, který mě před časem velmi mile překvapil, když nakreslil čtyři obálky pro americká nakladatelství Top Cow (Darkness, Witchblade) a Radical Com-ics (2x City of Dust). Sehnat je všechny čtyři je prakticky nemožné, ale nebojte se, chybí mi už jen ta Witchblade. Jeho kresbu bych moc rád viděl použitou přímo v comicsu, to by bylo hodně velké zčeření hladiny comicsového rybníku nejen na Slovensko-České poměry. Zbývá nám jen doufat, že se toho dočkáme.

Proč tohle všechno píšu? Protože Bub-linky z mého dětství vyrostli, dospěli a zkrásněli, stejně jako já a jsou z nich Bub-liny. Zatím jenom v elektronickém formá-tu, ale nebojte, určitě se nad Tatrou i pod Tatrami zablýská na lepší časy a dočkáme se i tištěné podoby. V tomto prvním čísle naleznete celkem 8 comicsových příběhů od takových autorů, jako jsou Pavol „Mel-kor“ Červeniak, Daniel Mihálik, Ľudovít Mikula, Eva M. Ondová, Peter Ondo a Mar-tin Sepeši. Takže vám přeji dobrou zába-vu a Bublinám hodně čtenářů a úspěchů.

Úvodník Můj první kontakt se slovenským com-icsem byl jak jinak než skrze časopis Bublinky. V létě roku 1991 jsem od ka-maráda na táboře vyměnil jedno číslo za štangli barevných žvýkaček, což byl na tu dobu skvělý barter. Do comicsů jsem tehdy začal pronikat přes českou Kometu, Rychlé šípy a spoustu comic-sových časopisů, které se po revolu-ci objevili a zase stejně rychle zmizeli. Z toho prvního čísla Bublinek, které se mi dostalo do ruky, si dodnes pamatuji sci:fi příběh o Muchmuchovi, který mi tenkrát přišel jako to nejlepší z comicsu, co jsem do té doby četl. S dalšími čísly jsem se bohužel setkal až o mnoho let později, kdy jsem měl načteno několik set zahraničních comicsů, a proto jsem už Bublinky nedokázal tak ocenit, jako tenkrát v létě roku 1991. Každopádně slovenský comics na začátku 90. let neumřel. Jen byl podobně jako ten český hibernován a čekal na ten pravý čas.

Před pěti lety se mi do rukou dostalo velmi zábavné comicsové zpracování Jánošíka od autorského dua Tarangel/Danglár (Slovart 2006) a to byla, alespoň pro mě, první comicsová kapka ve slovenském moři. Dále jsem slyšel o sborníku Ada-mantium, bohužel se mi ho v Čechách nikde nepodařilo sehnat. Jinak pravidelně čtu Comics & Manga Book , který vychází každoročně na bratislavském Comics Salónu v rámci Istroconu (btw. nejlepší akce tohoto tipu v Československu, máme se od vás co učit, bratia). Jen škoda, že na nový díl se musí čekat rok. V loňském roce vyšlo první číslo ryze comics

nového magazínu BB Komiks, který vy-padá velmi nadějně a dává prostor starým i novým slovenským comicsovým autorům (Wsól, Keníž, Slaminka, Luciak, atd). Letos na pátém KomiksSlezu došlo ke křestu druhého dílu a já doufám, že se brzy dočkáme trojky. To je zhruba můj celý kontakt se slovenským comicsem.

KamilMdSBernášek

5

6

7

Bol chladný februárový večer. Človek by povedal, že je tak zima ako v Rusku. Akim Semionovič sa nad tým pousmial. Keby ste vedeli, aká je zima v Rusku. V Moskve môže byť maximálne tak mínus trinásť. Ale v ta-kom Jakutsku aj mínus tridsaťdva. Tu led-va mrzne a oni sú predsa v kotolni. Staré dobré kotolne. Pamätá si, že mu dali len túto podradnú robotu. Kotolník. Kapitalis-ticheskih svinyei. To si o nich myslel, aj keď sem prišiel po udalostiach v šesťdesiatom ôsmom. Lenže žiadna kontrarevolúcia sa nekonala ani v sedemdesiatom, ani v sedemdesiatom piatom, ani nikdy a on si tu našiel manželku a ostal. Za armádny plat, v armádnom byte. Keď tovarishchi odišli, to mal už ďaleko po štyridsiatke a musel zra-zu robiť kotolníka.

„Osram“, odpľuvol si.

Myra si to všimla. Keď Božka zomrela, ostala mu len ona. Dcéra. Dnes sú tu – v kotolni lacného hotela Jednota. Historické anály posunuli dátum tejto udalosti, toh-to „tragického omylu“, na 24.8. 2013. To nebola pravda. Je 24. február 2013.

Bol s nimi ešte Arpád, maďarský ex-pert na elektroniku, Bystrík, ktorého Akim Semjonovič volal „Bystro“, pretože bol fakt rýchly s čímkoľvek, ale najviac s nožom, a ešte Vietnamec Dai, bylinkár a expert na bojové umenia. Povedal im, nech si ešte skontrolujú zbrane. Dai ich síce neznášal, ale Akim Semjonovič mu dnes, v tento chladný februárový večer, nanútil aspoň malý samopal Bizon. Myruška sa na otca hnevala, pretože jej nechcel dovoliť zobrať jej miláčika Dragunov, ale sama dobre ve-dela, že ťažká snajperka jej v hotelových chodbách ani na schodisku nepomôže. Proste len trucovala. Ale potešilo ju, že otec pre nich oboch vybral Grozu. Pre ňu s teleskopom a tlmičom. Arpád s Bystrom mali len starožitné, za to veľmi kompaktné PPS-ky, vzor 43.

Prvá vlna „epidémie“ začala v roku 2012. Vt-edy sa Akim Semjonovič vrátil z Líbye. Myra mu dodnes neodpustila, že jej celý ten čas, čo mama umrela, klamal. Keď vlna pro-testov a štátnych prevratov zasiahla Líbyu, Materi Rossii povolala Akima Semjonoviča chrániť svoje záujmy. Teda, šiel tam ako „konzultant“. Bolo to ešte horšie ako v Af-ganistane aj v sedemdesiatom deviatom aj v dvetisíc desiatom.

„Der ´mo aj s Kaddáfím!“

Nebola ale zas tak hlúpa, pretože otec ju od matkinej smrti učil všakovakým hma-tom a chvatom, a dokonca ju naučil, ako zaobchádzať so zbraňami. Len jej to mal na rovinu povedať a nevyhovárať sa na kúpeľné liečby a podobné sračky. Posratý kotolník! Nakoniec sa priznal, ale nikdy jej nepovedal, či bol v Osnaz-e alebo v Spec-naz-e. Keď sa vrátil, bola šťastná, že vôbec žije a že u môže ukázať, čo vybudovala. Ich skupinu nazvala „Akimova päsť“. Čakali už len na neho - aby sa mohol zhostiť úlohy ich vodcu.

Celý čas ich financoval Akim Semjonovič prevodom na Myrine vkladné knižky. Myslela, že jej posiela diéty, no boli to „vyprané“ krvavé diamanty. Zopár ich jej neskôr ukázal.

Vláda im nadávala do teroristov, komunistov...a oni „im“ zase do fašistov.

Dnes, 24. februára 2013, v tomto posra-tom, švábmi prelezenom hoteli, sa ukáže, kto je kto.

Televízne stanice vysielajú len Re-Edu Tv, alebo teleshopy, spravodajstvo je obmedzené na provládne, internet temer úplne zablokovaný. A pritom to začalo blokovaním Youtube sociálnych sietí na školách a úradoch - pre zvýšenie pracovnej morálky. Postupne boli zablokované skoro všetky stránky - aj pre domácnosti. Ešteže Arpád, mimochodom aj skvelý heker, dos-

RED RESPONSE časť 1.napísal: Laco Orosz, ilustroval: Šimon Mészáros, 2011

8

tal hlášku od svojho kamoša Lászla z min-isterstva, čo sa tu dnes chystá. Myra s ot-com neváhali a pustili sa do prípravy akcie. A dnes sú tu.

Do kotolne sa dostali starou šachtou na koks. Ešte raz skontrolovali zbrane.

Myrinou hlavou preletela hrôzostrašná myšlienka, či jej otec niekedy robil to, čo sa dnes chystala robiť vláda v tomto pajzli.

Nech aj - dnes je tu so mnou, s nami... pre správnu vec. Sedemdesiat štyri!

74 nevinných ľudí, vraj nakazených. Pretože len šomrali na tú zasranú bedňu

a jednému vybuchli pri teleshopingu nervy. Vyhodil televízor z okna. No a čo!? Druhý otrieskal klávesnicu o hlavu recepčnej?! To je zasratá epidémia!? Zato, že v Levároch nikdy nepočuli o tom, kto sú pohodicani?!

9

Preto sú nakazení, preto sú internovaní v karanténe, v hoteli Jednota už 2 týždne!? Preto, že sú nervózni a odrezaní od sveta a „neschopní podriadiť sa reedukačnej „tera-pii“ ich ide vláda odpraviť!!? Ako ukážkový príklad riešenia zadrbanej, vymyslenej epi-démie?!

„Fašisti,“... natiahla Myra zbraň a do komory vošiel prvý náboj.

„Je tak sexy, keď je nasratá...!“ povedal si potichu pre seba Bystrík zvaný „Bystro“. „Tie sexy pionierske blond vrkoče, nádherné modré oči, tie kozy,“ až si nevšimol, že mu slina stiekla po brade, „minimálne trojky musí mať!“ Ona si to tiež nevšimla, pretože sa ohnivo sústredila na nadchádzajúcu ak-ciu, ale Akim Semjonovič Bystríkovi uštedril taký „otcovský pohlavok“, že Bystro si temer prehryzol jazyk.

Arpád sa zasmial: Szuper Akim bácsi, eza fasz ezt megérdemli! až mu sčerveneli líca a spadli hrubé kostené popolníky z nosa. Od klávesnice stvrdnutým, skoro až roho-

vinovým končekom ukazováka si ich nas-tokol naspäť na svoj krátky, pehavý nos. Aj keď i jemu sa v tej krátkej maskáčovej army sukničke veľmi páčila. „Istenem, azok a combok!“ povedal si poti-chu, aby ho Akim bácsi nepočul „lepšie ako Lara Croft!“ a začervenal sa znova.

To už ale vládna jednotka vtrhla do budovy cez hlavný vchod. Použili malé množstvo Semtexu. Akim Semjonovič sa uškrnul, zdvihol svoju medvediu postavu svižne z pokľaku, prešiel si rýchlo rukou po vyholenej hlave, zobral Myrinu vypracovanú, no stále žensky jem-nú ruku do svojej veľkej medvedej dlane, aby mu pohladila jazvu, vedúcu od obočia cez pravé oko, až k lícu. Takto to robili vždy, keď išiel na dlhšiu „kúpeľňu liečbu“. Pre šťastie.

„Ya lyublyu tebya papa“, povedala.

Bystro si predstavoval, aké by to bolo, keby

to povedala jemu. Ale nie tu a nie teraz.

10

Prehltol nasucho. Akim Semjonovič si to všimol aj tentoraz, ale druhú facku mu nedal.

Celý tím vybehol po schodíkoch ku plecho-vým dverám kotolne. Dai sa sústredil chvíľku na zámku, akože ju nejakým kung-fu trikom nehlučne otvorí, no v sekunde otočkou vykopol dvere. Asi si predstavoval, že je vtipný ako Jackie Chan. Hore v ho-telovej hale bolo aj tak dosť hlučno, miešal sa tam rev policajtov, zamestnancov a uby-tovaných s varovnou streľbou.

Akim Semjonovič sa prísne pozrel na Daia a poškrabal sa po strnisku. „Kak Moskovsk-ogo tsirka!“ dúfal, že tie výstrely sú fakt len varovné.

Už nie druhý Afganistan alebo Líbya. Už nikdy! Zrazu začuli nízky, ostrý zvuk, temer na prahu počuteľnosti.

Bodlo ich to v ušných bubienkoch a v boles-

tiach sa všetci zvíjajúc zvalili na dlážku spojovacej chodby. To sa zapol starý pod-nikový rozhlas. Okrem neprestajného pís-kania sa z neho rinul monotónny ženský, no temer strojový hlas, opakujúci frázy ako:

„Ľahni si tvárou na zem... Zostaň na zemi... Neklaď odpor... Poddaj sa... Podriaď sa...“

Akim Ivanovič videl na tvárach svojich mladých súdruhov v zbrani aj svojej dcérky, že tomuto psychonátlaku postupne pod-liehajú a presne sa riadia inštrukciami toho hypnotického hlasu zo starého praskajúce-ho reproduktora. Hypnotizérska pesnička z podnikového rozhlasu pokračovala :

„Pokojne ostaň ležať. Počkaj na príslušníkov zboru. Neklaď im odpor. Podriaď sa ich príkazom.“

Z rozhlasu to doslova iskrilo a cítil, akoby vdychoval ozón pred búrkou. S týmto sa už stretol počas dlhých rokov služby pre Sovi-etsky Zväz a aj tu, v sedemdesiatom prvom roku, v Hradci Králové.

11

Predtým sledoval Roberta Pavlitu. A potom s ním priamo robil. Lenže kombináciu tých-to dvoch zariadení Pavlita nikdy neuviedol do praxe, teda pre účely ŠTB alebo KGB. ILF vlny v kombinácii s biogenerátorom.

Takže tí Čechoslováci si predsa len urobili kontru!

Medzitým príslušníci Útvaru Osobitného určenia prebrali v hotelovej hale úplnú kontrolu. Samozrejme, pomohol im výcvik a pevné nervy, ale vďaka ILF vysielaniu starého hotelového rádia situáciu úplne stabilizovali. A mali aj vynikajúcu prax. Odkedy vypukla „epidémia“, zasahovali už veľakrát. No len prvýkrát takto vo veľkom...

Veliteľ čaty, major Žibrík, sa triumfálne prechádzal medzi svojimi chlapcami a tľapkal ich po pleciach. Zdvihol si priezor svojej čiernej titánovej helmy AM95 a utrel si pot z čela a obrovitánskych, štetinových fúzov. Práve kvôli nim, statnej, temer dvo-jmetrovej postave a a pokročilej plešinke, ho chlapci volali „komisár Žibér“.

Bože, ako nenávidel ten film! Robí si z celej polície srandu. Ale pre svoju jednotku bol stelesnením autority, a práve dnes oslávia triumfálny záťah, ktorý ešte vlastne len začal.

Z jeho snenia ho vytrhol nový doktor, pridelený k jednotke. Vybral si štople z uší, aby ho počul, ale brainwashingové vysiela-nie už aj tak prestalo.

VIP osoba, priamo z ministerstva. Vraj bol doteraz vo vedení tohto projektu.

Pozrel sa na doktora veľmi pohŕdavo, celý jeho ksicht a fyziológia dehonestovali ich uniformu. Kurva, to by sa za URN nestalo! Doktor Samuel Mokroš si jeho pohŕdanie všimol, no nejako ho to netankovalo. Mali na práci dôležitejšie veci. „Začneme s vakcináciou, major?!“ „Ste si istý, doktorko, že nebude jednoduchšie zvyšok nahnať tu do haly?“ „Nie...“, odvetil doktor Mokroš, „...keď sme v takejto vypätej situácii, neznamená to, že zabudnem na lekársku etiku.“

Otvoril brašňu s dávkami vakcíny. Prekon-troloval počet a či sa nepoškodili.

Obaja vyšli hore po schodoch do ubyto-vacích priestorov, major Žibrík za dokto-rom.

Ešte si zašomral popod svoje mrožie fúzy: „Pohyb, pohyb, pohyb, ty Hippokrates!“Vošli do izby číslo trinásť. Bol tam strašný bodrel, v kúpeľni rozbité zrkadlo a vytrh-nutá doska od zasratej záchodovej misy. Na posteli sa krčila troska pripomínajúca kedysi mladú ženu. S hlavou zaborenou do kolien sa opierala o plesnivejúcu stenu. Neprítomne sa pozrela na prichádzajúcich, začala sa triasť a čosi si nezrozumiteľne mumlať. Pritom jej z úst a z nosa vychádzali hlieny prifarbené krvou. „Zaujímavé...“, vyvaľoval na ňu oči doktor Mokroš, „temer predposledná fáza!“„Zaujímavo tu smrdí sračka“, povedal major Žibrík a rázne otvoril dvere na balkón.

Boli tak staré, že pri tej sile opadla stará omietka pri pántoch. Doktor vybral prvú dávku vakcíny z brašne a natiahol ju opatrne do striekačky. Z injekcie ešte vytlačil vz-duch. Žibrík stál pri otvorenom balkóne a lapal po čerstvom februárovom vzduchu.

„Rýchlo, doktor.“„Rozkaz!“ odvetil mu podráždenejšie Mokroš a ani sa nekašlal s hygienickým ap-likovaním injekcie.

Tekutina sa mladej, bledej, posratej, trosko-dievčine rinula do žily. Doktor vy-tiahol ihlu. Chvíľku čakali.Major Žibrík, zvaný komisár Žibér, si strie-davo brnkal po fúziskách a zapchával nos. Doktor, teraz už sterilne, zneškodnil striekačku sťaby biologický odpad. Dal si ruky vbok a zas chvíľu čakali.

„Hovoril som vám, nažeňme ich všetkých do haly“, ozval sa major Žibrík po chvíli pohŕdavo.

„Takto tu strávime ešte ďalšie dva týždne.“ „Nebojte sa, môj drahý major, po tomto zákroku všetci dostanete svoju vytúženú,

12

tučnú dovolenku“, odvetil mu doktor rovna-ko uštipačne a ostro sa na neho pozrel.

V tej chvíli akoby sa polomŕtva dievčina prebrala z dlhotrvajúcej „kvázykómy“.

Doktor sa strhol a ukázal na ňu víťazoslávne prstom: „Aha, už to zabralo!“ No mýlil sa.

Z nosa a úst sa jej vyvalila nová dávka hnisu, krvi, ale hlavne slín a oprskala ho nimi. To už Žibrík nevydržal a vybuchol do smiechu. Ale pre istotu si spustil priezor helmy a odopol puzdro príručného Sig Sauera P226. HK G36K nechal visieť za chrbtom. Hnis-bľuvajúcej žene sa akoby vrátili sily držané dva týždne kdesi úplne na dne studne. Zo sedu vyskočila na nepripraveného dok-tora Mokroša a prevalila ho na koberec prepálený od cigaretových ohorkov. Mala neskutočnú silu. Hneď mu rukami pritlačila plecia ku kobercu a chvíľku akoby sledovala jeho reakciu. Medzitým mu asi tak liter slín a krvavého hnisu stiekol do úst a do očí. Pomoc od majora Žibríka neprichádzala. Zdalo sa mu, že kútikom oka vidí, ako si zapálil ten smradľavý sivar a bavil sa na tom. Hladkal puzdro pištole.

Nemal nikdy tú robotu zobrať. Nemal sa nikomu pchať do zadku. Ani na škole, ani v tej polorozpadnutej okresnej nemocnici, ani aby mu dali súkromnú ambulanciu, ani na ÚVZ.

Mal sa už na škole vykašľať na tú posratú epidemiológiu a nebol by tu, na prepálenom koberci tohto špinavého, starorežimového hotela, a nemal by si v sebe liter tej nákazy.

Keď prepukla takzvaná „epidémia“, veľmi sa snažil získať miesto vedúceho výskum-ného tímu.

Prvé náznaky vznikali už koncom roka 2011. V dvetisícdvanástom sa objavilo zopár ojedinelých prípadov, ktorých čoraz viac pribúdalo. ÚVZ a WHO hovorili o akejsi novej nevyliečiteľnej civilizačnej chorobe, o degeneratívnej psychickej poruche, spre-vádzanej poruchami správania. No nik si nevšimol, že je to len prirodzená imunitná reakcia človeka na dnešnú kon-

zumnú dobu. Možno je to imunitná reakcia Zeme na ľudí. Najprv to riešili internáciou na psychiat-rických klinikách, potom priamo v byd-liskách postihnutých. S domácou internáciou prišli znova do módy aj ILF brainwashing a 3D telky s efektom 25. obrazu. „Reedukácia, reso-cializácia“. Samozrejme, osobne mal výhrady proti brainwashingovým a nátlakovým metódam, ale štát zároveň testoval, ako „vyrobiť“ nového, dokonale poslušného občana a konzumenta.

Nikto neprotestoval, tak ani on.

Testované internované subjekty nepre-javovali známky toho, že by boli nejako preliečené, a tak boli odstránené. Prípady sa množili, u obyvateľstva vznikla panika a štát začal pomýšľať na výrobu vakcíny. Neskôr dostala ľudové označenie POHOD-ICAN. Psychická a konzumná pohoda.

Doktor Mokroš so svojim tímom začal veľmi rýchlo pracovať na jej vývoji, ale štát trval na tom, aby sa testovala hneď na na-kazených subjektoch. Veď mohol dostať aj Nobelovu cenu za medicínu, možno že aj za humanizmus a užívať všetku slávu a výhody. Tak prečo nie?!

No výskum zlyhával už od počiatku. Po-tom prišiel odkiaľsi z hora nápad, že by sa mala jej ďalšia, účinnejšia, verzia testovať na subjektoch, ktoré neprišli do kontak-tu so spúšťačmi choroby nikdy, alebo len zriedkavo. Samozrejme, doktor Samuel Mokroš súhlasil, pretože sa bál o svoje teplé miestečko vo výskume. Bola vybraná skupina rodín, takzvaných „biofarmárov“, ktorí vyznávali úplne prírodnú filozofiu aj životný štýl. Neprišli do kontaktu s nekvalitnými potravinami z veľkoobchodných reťazcov, s televíziou a ďalším podobným spoločenským tlakom a „zlom“ už dosť dlho.

Dokonale fyzicky a psychicky zdravé sub-jekty na výskum.

13

Akim Semjonovič od Materi Rossii dostal patričný výcvik. A rokmi prežitím nabral skúsenosti také, že by ich nikdy nedosiahla ani celá jednotka ÚOU nasadená tu, v hoteli Jednota.

Odin chelovek armii.

Výcvik nepozostával len z telesnej prípravy, streľby a údržby rôznych zbraní, práce s nožom a bojových umení, jazykovej prípra-vy, ale aj z veľmi prísneho psychologického kurzu. Neučili sa ako iskushat nepriateľov Materi Rossii, ale odhadnúť ich reakcie a spoznať slabiny na prvý pohľad.

Vyvolať teror.

Dôležitou súčasťou kurzu boli „výslucho-vé“ techniky, ktoré si adepti špeciálnej jednotky odskúšali na vlastnej koži. Akim Semjonovič poznal, videl a ovládal asi všetky druhy klasického mučenia. Čínske, americké, ba dokonca aj niektoré pôvodné stredoveké techniky. Keďže jeho medvedí kožuch nim bol vystavený, len tak hocčo ho nezlomilo. Ale dnes, 24. ferbruára 2013 na dlážke starej kotolne malého hotela Jednota, ho mučilo čosi iné. Zaživa mu horúcimi kliešťami trhalo zvyšky jeho otupených citov, duše. A navyše sypalo soľ do ot-vorených rán. Strašne ho mučilo, že videl svoju jedinú radosť, svoju poslednú vstu-penku do neba (i keď ho MR učila neveriť, bol pravoslávny), svoju dcéru zvíjať sa v nepredstaviteľných bolestiach a bezmocnú akéhokoľvek odporu hlasu z rozhlasu (rá-dia). Pomaly ILF biovlnnému vysielaniu psy-chicky odolával, potlačil bolesť, no sám nebol schopný postaviť sa na nohy. No tú Myruškinu bolesť nemohol znášať. Doplazil sa pomaly k Bystrovi a z taktickej vesty mu vytiahol jeden z rady hádzacích nožov. Celé mu to trvalo asi 15 minút, ak nie viac. Snažil sa ho ležmo hodiť do toho sprách-niveného reproduktora. No nemal dostatok sily a vôle. Netrafil. Potlačil. Hodil ďalší nôž. Tak to skúšal niekoľkokrát. Motivovala ho iba dcérina bolesť.

Pod zámienkou, že spoločnosť „štátnych“ farmárov má záujem zorganizovať konfer-enciu na výmenu skúseností, boli vystavení pôsobeniu epidémie (stačilo podhodiť mŕtvolu postihnutej osoby do ich autobusu v nestráženej chvíli pri cikpauze). Na hotel Jednota, kde boli ubytovaní, ÚVZ uvrhol dvojtýždňovú karanténu.

Perfektné subjekty, perfektné izolované laboratórne podmienky.

Doktor Samuel Mokroš mohol vakcínu testovať, ako chcel. Samozrejme, za výdat-nej pomoci ILF vĺn a „reedukačného“ vysie-lania.

Vakcínu im v malých dávkach podával v tečúcej vode a v jedle. Stačilo len sledovať reakciu subjektov na vakcináciu.

No čosi sa zvrtlo. Keďže už od začiatku správne predpokladal, že nejde len o psy-chickú chorobu, izoloval u nakazených subjektov určité látky z telesných tekutín a použil ich ako základ vakcíny, „retor-víru“. A práve to spôsobilo, že subjekty, sedemdesiatštyri nevinných, spoločensky nedeformovaných, zdravých ľudí, sa naozaj nakazilo.

Ako dnes zistil, následky boli ešte desivejšie a priebeh desaťkrát rýchlejší. Ale stvoril ich on a nezabránil tomu.

Ešte musel otestovať finálnu, intravenóznu dávku.

Možno to teraz aj ľutuje.

„Posratý rektálny alpinizmus!“

Ozvalo sa jeho svedomie a hlavou mu - cez hlavu nakazeného dievčaťa - preletela guľka zo Sig Sauera P226.

O čosi neskôr po tejto februárovej udalosti ho Myra Kologrivova, líderka komunistickej (bio) teroristickej skupiny, nazvala na svo-jom blogu DOKTOR MENGELE. Ale to už bol dávno mŕtvy.

14

Nevedel, koľko času prešlo. Mohli to byť minúty alebo hodiny.

Nakoniec trafil.

Reproduktor poslednýkrát zapraštaľ, hodil iskru a začal dymiť. Bez jediného hlásku. Akim Semjonovič si rukami pomohol zdvihnúť sa zo zeme a kľakol si. Zo-bral dcéru do náručia, pritisol ju k sebe a tou medveďou tlapou hladkal po vlasoch. Mučivá, pokrútená grimasa bolesti zmizla postupne z jej tváre a Myra otvorila oči. “Papa ty plachesh? Chto sluchilos?” a utrela mu jedinú, ale zato medvediu slzu z kú-tika zdravého oka. Akim Semjonovič sa to nesnažil schovať. Schovávalo ho ona svo-jim telom, tvárou. Ostatní to nesmeli vidieť. A ani nevideli, museli ich ešte mierne prefackať, aby sa zdvihli z posthypnotick-ých mrákot. Keď sa Akim Semjonovič plazil k zvyšku svojho tímu po Bystrov nôž, k majorovi Žibríkovi do izby číslo 13 na poschodí ho-tela Jednota, vrazil nepokojne kapitán Ján Kulík. Opustil svoj post dolu v hale. Ako druhý služobne najstarší dôstojník v jed-notke si to mohol dovoliť. Aj keď vedel, že major bude asi „pičovať“. Ale mal o neho obavu, keďže počul výstrel. Aj keď sa oba-ja neznášali, ale reťaz velenia je reťaz vele-nia. Žibrík stál nad chladnúcimi mŕtvolami dok-tora Samuela Mokroša a zombifikovanej dievčiny. Rana bola výborná a stačil mu len jeden náboj kalibru 357 SIG. Bol so sebou spokojný a pokuroval si ďalší sivar. Keď uvidel kapitána Kulíka, len zdvihol oči z mŕtvych a precedil:„Čo tu, do riti, robíte, kapitán Kulík? Opustili ste váš zaprdený post!?“„Myslel som...“„Tu nie sú žiadne problémy! Ale keď ste už tu, zavolajte chlapov, aby šli eskortovať pacientov do haly! To je rozkaz!“„Rozkaz!!!“ prekvapene, ale viac-menej au-tomaticky plnil Kulík rozkaz a otočil sa na päte.

Zavrel za sebou dvere.

Predtým ako odchádzal, začul čosi vibrovať v miestnosti. Akiste mobil. Mobil nebohého

doktora. Ale letmo, tak, aby to komisár Žibér netušil, sa pozrel cez plece a videl, ako veliaci dôstojník vyťahuje mobil z vrecka taktickej vesty, ktorú mal oblečenú na pancieri.

„Neprípustné!“ zašomral, keď za sebou za-buchol dvere. „Tak ten starý svinský mrož si telefonuje uprostred akcie!!! Akiste tej svojej podrbanej starej mamine (v zmysle manželke), alebo tej sekretárke s konskými zubami. A chlapci nevideli svoje staré už dobré 3 týždne!“

„To je štáb, vy idiot! Len počkajte, keď to skončí. Skoncujem ja s vami!“ ozval sa do vysielačky starý svinský mrož Žibrík.

„Dopiče, akiste otvorený kanál!“ zaklial kapitán Kulík.

Ale na druhej strane bol rád, pretože komisára Žibéra chlapi nemali v poslednom čase v láske a akiste všetko počuli. Pod tlakom bude musieť major odísť. Odíde. A toto, čo dnes videl v izbe číslo 13, mu pomôže prevziať velenie jednotky. Chlapi ho určite podporia. (Bude iste majorom Jánom Kulíkom.)

Kapitán Ján Kulík zavolal vysielačkou zopár chlapcov na poschodie. Všímal si ich reak-cie, no nevyzeralo to, že by sa mu niekto z nich vysmieval. Dokonca sa mu zdalo, že mu jeden pokynul súhlasne hlavou. Možno dvaja. Príslušníci si dali štuple do uší, pretože z podnikového rozhlasu sa znova spustila hypnotická riekanka. Operátor v rozhlasovni pustil nahrávku, vyložil si nohy na stôl a pokojne zapálil cigaretu. Z toho vysedávania sa mu pomaly zatvárali oči. Príslušníci sa postavili ku dverám izieb, ku každej jeden. Čakali, kým hypnovysielanie na ubytovaných pokusných potkanov za-berie. Jeden z nich, Tomáš Robin, nervózne opieral pažbu Sig Sauera 551 o plece a pohrával sa s prstom pri kohútiku zbrane. Samozrejme, kohútik mal zabezpečený v pozícii S. Prepol na jednotku, na poloau-tomatiku. Mierne pootvoril dvere a odstúpil od nich. Z izby najprv počul mručanie, ktoré mu pripomínalo, akoby sa besný

15

elil na koniec chodby k tabuľovému oknu. Odrazil sa do skoku a inštinktívne pred seba vystrel obe ruky. Guľky 5.56 ho ale predbehli a pomohli mu v jeho majstrovs-kom pláne úteku - naštrbil tučnú okennú tabuľu. Tak nemusel dávať toľko sily do skoku. Poľahky prerazil okno a spadol dole. V tom spočíval jeho plán. Ujsť. Napichol sa na tyč železného plotu dole na dvore.

Ušiel.

Premiestňovanie karanténnych subjek-tov do haly zavšiveného, komunistického hotela Jednota už išlo hladko. Netrvalo to ani 30 minút a subjekty sedeli spútané umelohmotnými putami v hale . Celé to koordinoval kapitán Ján Kulík. Major Žibrík v izbe číslo 13 stále telefonoval so štábom.

Otrasený tím Akima Semjonoviča už bol na nohách. Od naplnenia „misie“, od haly, kde podľa ich predpokladu už mali byť ruko-jemníci, ich delili len spojovacie železné dvere na konci chodby. Vysielanie ustalo, no Akim nemohol znova riskovať, aby sa jeho tím ocitol v mukách a neschopný na-sadenia. Mal s ILF vysielaním svoje plány.

„Arpád malchik, nože prekĺzni sa späť kotolňou do rozhlasovne a zatrhni tú hyp-no-hit-parad!“„Slushat chto-to Rossiyu“.„Igen komandir!“ odvetil Arpád a napravil si potlčené kostené okuliare. Aspoň si bude môcť vyskúšať svoju zručnosť aj na takom primitivizme, ako je zastaralý podnikový rozhlas. A vyskúša si aj svoje technické hračky, pretože určite tam bude stráž. Čo je taká obstarožná PPSka proti jeho novej elektro-paralyzačnej hračičke?!

Akim Semjonovič si ešte odpásal ľadvinku a snažil sa podať ju Arpádovi tak, aby si to ostatní veľmi nevšímali.

„Nehéz“, určite dva a pol kila, pomyslel si Arpád.

Myra to zachytila a keď Arpád trielil chod-bou, chcela sa na jej tajomný obsah spýtať otca. No on ju zarazil ešte pred otázkou.

pes ľudskou rečou pokúšal povedať, že je besný a že ho nemáte otravovať. Akurát boli dvaja. Dva podráždené, besné psiská. Dvaja muži, podľa lajstier na brífingu nejakí bio- farmári. Mená si neza-pamätal. Bude ich volať Zeus a Apolón, ako tí hnusní dobermani v seriáli Magnum P.I. Tom Selleck tam bol fakt super, v tých obti-ahnutých krátkych nohaviciach a havajskej košeli. Kvôli nemu sa dal k polícii a raz po výslužbe bude aj on súkromným očkom. A bude sa voziť na červenom Ferrari 308 GTS.

„Zeus, Apolón, pekne na slovo počúvajte pánička z rádia, pekne pomaly vyjdite von z búdy“, uškrnul sa.

Kvôli štupľom v ušiach nepočul, či idú, no predpokladal to a bol inštruovaný, že do tridsiatich sekúnd by sa mali ILF vlnám podvoliť. Ako psy.

Aj tak bolo, podľa jeho odhadu dokonca 25 sekúnd. No efekt ILF vĺn bol podobný ako pri podaní Pohodicanu. Dvere sa rozrazili, najprv vybehol jeden, so starým televízorom zdvihnutým nad hlavou. S veľkou silou „na-sadil“ obrovskú Teslu príslušníkovi doslova na hlavu. Helma síce stlmila náraz, no ten bol mnohonásobne silnejší a spôsobil, že sa v záplave skla a iskier okamžite zviezol v bez-vedomí na zem. Polobesný zombie farmár po ňom víťazoslávne dupal: „Stooo kanálov, vrrrrrrr, a nie je čo pozerrraaať..... nažžžer sa aj ty REeeeeduuuTv vrrrrrrrrrr.....!“ Vydával zo seba poloľudské – polozviera-cie zvuky. Nevšimol si, že na neho mieri les hlavní, kohútiky v polohe „20“ plnoau-tomatickej streľby. Celým telom mu prešlo asi tak 150 striel kalibru 5.56, ktoré mu trhali mäso od kostí, oddeľovali od seba svalové snopce a nakúkali mu cez diery do vnútorných orgánov, ba dokonca niek-toré zobrali aj črevá na prechádzku. Medz-itým druhý besný neborák vybehol z izby, no reagoval menej prudko. Mal šťastie, že väčšina striel zasiahla jeho besnejšieho suseda - to mu dalo čas zvyškami, trhan-cami racionálnej mysle a pritvrdenými zvi-eracími inštinktmi zosnovať plán úteku. Rýchlosťou zvieraťa sa vyhýbal zablúdeným alebo zbrzdeným strelám, ktoré ho len mi-erne škrabli na niektorých miestach. Tri-

16

meli aj cez posunky a mimiku. Jediným pro-blémom mohla byť okrem ILF vĺn podporná elektromagnetická energia, ale s tým si už voľajako poradia. Dáme čas ešte Arpádovi a vyrazíme, pomyslel si Akim Semjonovič. Na znak porozumenia mu pokynul celý zvyšok tímu. S Myrou sa na seba pozreli ako nikdy predtým. Takto sa na ňu otec nepozeral, ani keď šiel do Lýbie. Nikdy. Začala sa báť, či to hotel Jednota neplánoval ako svoju poslednú misiu.

Medzitým sa Arpád vyštveral cez koksovú šachtu, celý zašpinený od starých sadzí, naspäť na ulicu. Nezabudol, samozrejme, na to, čo mu Akim Semjonovič pri plánovaní medzi štyrmi (teda tromi) očami nakazoval urobiť s ľadvinkou. Pripevnili ju pod jeden z plynových kotlov tak, ako mu nakázal. Opatrne obehol budovu, pretože vonku hl-iadkovali dva Aligátory 4x4 PC. Strážili pe-rimeter hotela, no podarilo sa mu poľahky prekĺznuť okolo špicatého železného plota dozadu. Všimol si, že je na ňom napichnutý jeden človek a dookola hŕba skla. Hore na poschodí bolo vyrazené okno.

„Zapasnye boepripasov... pre istotu.“

„Dai“, oslovil „medika“ tímu Akim. „Nemáš tu nejaké bandáže, alebo vonné tyčinky, čo so sebou stále vláčiš? Do uší - vieš!“„Obradné pomôcky tu nemám a viete, že neuznávam západnú medicínu, veliteľ! odvetil mierne pobúrený Dai. Nemal rád, keď si ho niekto doberal ohľadom jeho vieroučnej tradičnej medicíny.

„No poznám istú akupresúrnu techniku, ktorá nám môže dočasne obmedziť sluch, veliteľ!“

„Delat kung-fu tryuk“, nariadil Daiovi Akim Semjonovič.

„Vâng, Đồng chí Tư lệnh!“

Postupne rýchlo a bezbolestne stlačil Dai všetkým niekoľko bodov na obličkách. Efekt sa dostavil okamžite. Zablokoval im takto dočasne centrá sluchu v mozgu. Nebolo im treba počuť, túto a podobné situácie mali dokonale natrénované a perfektne si rozu-

17

Pomaly, prikrčene, popri múre sa dostal pod okno rozhlasovne. Bola oddelená od zasadačky. Z vrecka maskáčových nohavíc vytiahol svoj nový vynález. Nazval ho kis-sokk alebo šokovníček - nevedel sa ešte rozhodnúť. Zariadenie sa podobalo hoke-jovému puku, akurát ho človek nemu-sel odpáliť hokejkou, aby nastal zraňujúci efekt. Arpád hodil do okna kamienok. Nič. Hodil aj druhý, aj tretí, možno desať. Stále nič. Operátor v miestnosti spal. Ani si nevšimol, že ohorok cigarety prepálil starý koberec. Arpád sa vyšvihol a vytlačil okeni-cu. Operátor chrápal ďalej. Pootočil šok-pukom. Cvak. Obvody zapadli a začali sa otáčať polovice telesa v protismere. Pohodil ho operátorovi do lona. Stál za ním a sňal si okuliare, dal ich do vrecka vesty a čakal. Puk druhýkrát cvakol. Operátor sa zobudil na prudký elektrický šok. Prúd ho triasol tak silno, až spadol zo stoličky. Zmeraveli mu všetky končatiny a zvíjal sa a triasol v mravenčivej prudkej bolesti. Príval prúdu do jeho končatín a orgánov neustával. Ar-pád sám prekvapivo na neho pozeral, až si znova musel nasadiť popolníky. Študoval jeho mučivú bolesť. Keramické pláty v policajtovej veste spôsobili, že elektrošok nebol v hornej časti tela tak prudký, ale všetok prúd zasiahol dolnú polovicu tela. Až tak, že mu začali horieť nohy a oheň sa šíril pod vestu. Veľmi rýchlo a prudko. Keramická nepriestrelná vesta spôsobila, že všetko teplo a žiara sa držali pod ňou. Operátor sa prepiekol ako živánka v trúbe. Úplne zuhoľnatel. Celá kremácia netrvala ani päť minút. Arpád sa k nemu zohol a pichol zrohovateným ukazovákom do jeho zuhoľnatelých pozostatkov. Diabolsky sa zasmial, ukazujúc svoje pokazené zuby. Trávil veľa času v dielni hekovaním s ener-getickými nápojmi a hroznovými cukríkmi PEZ. Na zubára proste nemal nikdy čas. Od-kopol dymiaci ľudský uhlík z prehoreného koberca, oprášil zasadzenú stoličku a sa-dol si za rádio pult. Pohladil sa po svo-jich mastných, vystrihaných kútoch, ofinu si rukou sčesal na oba boky, ako to robili maďarskí čašníci v 50-tych rokoch a jeho nagymama, keď k nej chodil na prázdniny do Debrecínu. Zapol starú Teslu Rytmus, podarilo sa mu naladiť Šláger rádio. Akurát dávali Petróleum Lámpu od Omegy.

Vyložil si nohy na stôl, vylovil odkiaľsi z gatí mobil a vytočil číslo majora Žibríka. Mal obsadené.

Myra si ešte raz skontrolovala Grozu, Bystro vytiahol spoza červeného mata-dorského pásu párik Manji Sai - s Daiom predpokladali, že by bolo dobré precvičiť si tiché zabíjanie aspoň pri vstupe, tak sa obaja vykašlali na PPS-ky. Bystro Veliteľ im naznačil, nech čakajú a ani Pepek námorník sa s našpúleným umelým okom pozrel na dvere. Bystro si nasadil brankársku masku starého typu – takú, ako prvý používal v 50-tych rokoch 20-teho storočia legendárny brankár NHL Jacuqes Plante. Laminátovú, vytvarovanú podľa jeho tváre, s otvormi na oči ústa. Nerád nosil „lyžiarsku kuklu“ ako ostatní „bojovníci za slobodu“. Táto mu lepšie chránila jeho peknú tváričku v boji a navyše, mal rád postavu z videohry Street Fighter- Vegu. Nechal si narásť aj také dlhé vlasy - špinavúblond šticu, dlhé takmer až po sedacie svaly, si zapletal do vrkoča. Pred zrkadlom trávil česaním dennodenne aj niekoľko hodín. Sexy veliteľova dcéra sa z neho smiala, že je narcis. Dokonca sa aj obliekal ako Vega. Akim Semjonovič mu dovolil červený matadorský pás, ale no-havice musel mať v dvoch odtieňoch khaky farby. Podkolienky a topánky takisto „vo-jenské“. Neboli predsa postavy z komiksu, ale partizáni.

Akim Semjonovič svojim bioenergetickým senzorom zabudovaným v kybernetickom oku skontroloval situáciu za spojovacími dverami. Darček od Pavlitu. Za to, že ho v sedemdesiatom prvom nemučil pri výs-luchoch. Za dverami stáli dvaja príslušníci obrátení chrbtom k nim. Sledoval ich auru cez dvere. Hodnoty bionergetického poľa boli v norme. Policajti boli síce ostražití, ale žiadny útok neočakávali. Pozrel sa aj cez stenu. Videl, že všetky pokusné turistické biokráliky sú už nahnané a sputnané na dlážke vstupnej haly. Všetci zvyšní policajti ich strážili a ďalší dvaja boli pri vstupných dverách do hotela. Biofarmári mali veľmi zvláštnu farbu aury. Akima Semjonoviča tá farba pálila až v mozgu, akoby to bola kom-binácia žeravej lávy a hnijúcich výkalov. Ve-del, že už sú mŕtvi, že ich vlastná bioenergia

18

V tej chvíli schádzal major Žibrík so schodov do haly. Všimol si neprijatý hovor od dvo-jitého agenta - Arpáda Földesúra. Kráčajúc po schodoch, volal mu späť. No Arpád nedvíhal.„Sviňa, mení si kabáty, ako sa mu zachce! Keď to skončí, sám ho zastrelím - ako pra-sa na zakáľačke!“ pomyslel si major, lebo vedel, že na toho „debrecínskeho debila“ sa nebolo treba spoliehať. Ale poslúžil im do-bre. A keby niečo – majú záložný plán.

Vo zvrhlostiach a násilí bol Arpád ešte horší ako Bystro. Zvrhlo si chcel zaexperimentovať so všetkými. Zo servera ministerstva sa pri hekovaní dozvedel všetko: že ReEdu tv má neblahé účinky na „nakazených“ a robí z nich te-mer bezduché telesné schránky ovládané primitívnymi emóciami, že v kombinácii s podávaním vakcíny „Pohodican“ nastú-pia ešte oveľa horšie a rýchlejšie účinky. Mokroš to už v posledných štádiách výs-kumu ani nezakrýval, ale aby nemuse-li vracať peniaze do eurofondov, dali mu ešte jednu šancu. Bolo potrebné len nejako ospravedlniť nezdar celej veci pred euro-komisármi a odstrániť „vinníka“. Mokroš musel tušiť, že keď 24. februára vkročil do hotela Jednota, vkročil na cintorín a ľahol si do svojho hrobu.

Samozrejme, že ho dostali. Samozrejme, že ho vypočúvali. Mučili. Lenže tá bolesť a možnosť robiť dvojitého agenta ho vzrušovala.

„A tá bolesť bola krásna“, mlsol si rozkošnícky, „tá bolesť bola zaujímavá...“

Tomu sa masturbácia pri pornostránkach nevyrovnala. Ani nič na svete. Bolo mu jed-no, čo s ním bude potom, keď na to Akim Semjonovič príde.

Vytušil, že v prípade zlyhania prevozu sub-jektov experimentu do vládnych zariadení, sa má použiť hrubá sila na ich elimináciu. A ak by to nešlo, je k dispozícii – okrem dvoch Aligátorov - aj vrtuľník MI-17 v plnej výzbroji (na sanáciu celého objektu).

požiera zvnútra, nezvratne ich mení na čosi strašné, no čosi mu nedovolilo nedokončiť misiu. Pocit viny. Za všetky tie obete, tých ľudí, za ktorých bol sám v minulosti zod-povedný. Ten pocit mal už vtedy, keď sedel v plukovníkovom stane. Pili kávu, plukovník rečnil o nevyhnutnosti oslobodenia jeho krajiny od západných vplyvov, o mierovej budúcnosti, nevyhnutnosti obetí . Akim Semjonovič by sa mu bol vysmial a zhrabol gážu, ale ten pocit viny ho žral tak, až vylial kávu zo šálky. Temer poprskal plukovníka. Musí to dotiahnuť, za všetkých tých nevin-ných ľudí. Dnes. Dai naznačil, že otvorí dvere potichu. Raz to videl v seriáli Kung-Fu Legenda pokračuje s nebohým Davidom Carradinom. Kwai Chang Caine využil svoju čchi na zmagnetizovanie zavretej zámky a nehlučne otvoril dvere. Daiovi trvalo asi 5 rokov kým sa to naučil tak ako on. No Akim Semjonovič si buchol päsťou do dlane, čím mu naznačil, že by bola lepšia hrubá sila. Dai efektne, samozrejme, s otočkou vyko-pol dvere. Cele železné dvere sa zvalili na nič netušiaceho príslušníka. Skoro z neho urobili placku - ako v kreslenom filme. K druhému potichu, ako mrštná mačkovitá šelma, rýchlo priskočil Bystro a skríženými rukoväťami okolo jeho hrdla ho pridusoval, až kým sa v mrákotách policajt nezosunul na zem. Bystrovi to prišlo akosi neuspo-kojujúce a zapichol mu celú čepeľ tvrdenú zvnútra „krvavým“ diamantom do hrudníka. Vytiahol skrvavenú čepeľ Manji Sai zo srdca a potichu sa zasmial. Akim Semjonovič v tej chvíli stratil s Bystrom trpezlivosť. Plánova-li, že sa vyhnú akýmkoľvek obetiam a Bys-tro sa na každej akcii vyžíval v brutálnom zabíjaní. Hlavne, keď si myslel, že veliteľ o tom nevie, vrazil mu pažbou Grozy do jeho pekného ksichtíka, až laminátová maska odletela. Bystro pokrivenú masku zdvihol a odpľul krv a jeden zub z úst na Akimovu topánku. S vražedným úškrnom venovaným Akimovi Semjonovičovi si ju nasadil naspäť na tvár. Myra a Dai to pochopili a postavi-li sa za veliteľov chrbát. Akim Semjonovič vedel, že dnes už Bystra neskrotí inak ako guľkou do hlavy. Myra otcovi jemne pohla-dila plece - vedela, že je nutné zmierniť napätie a sústrediť sa na rýchlu akciu.

19

vraždami nevinných ľudí. Naučil sa však držať hubu, svoj názor nechať pre seba a plniť rozkazy. Len dotiahne túto akciu do konca a pôjde do výsluhového. Ale potom, čo videl v izbe číslo 13 v hoteli Jednota, sa mu zdalo , že vlastne tým nešťastníkom urobí službu, keď ich popraví. Zmierni sa ich utrpenie, minister a vláda bude spo-kojná, aj občania budú kľudní - ako stádo poslušných oviec odchovaných na konzum-nom obžerstve a lžiach – tak ako doteraz. A on si užije dlhú platenú dovolenku. Zne-pokojovala ho iba jedna vec, jeden človek - Akim Semjonovič Kologrivov. Dnes sa sním stretne prvýkrát zoči-voči. Keď im pri výsluchoch Arpád všetko vyzvonil o ňom a o skupine, okrem oficiálnej inštruktáže od ministra si ešte pozrel videá na you-tube (keď ešte nebolo zablokované). Boli to videá z akcií „Akimovej Päste“. Neznepoko-joval ho ten kung-fu mladík ani ten buzík s vidličkami, ani tá sexy nervózna snajper-ka. Znepokojoval ho starý, chladný vojak, vrah z OSNAZ-u - plukovník Kologrivov. Komunistický stroj na zabíjanie. Jeho stra-tegické chladné myslenie bolo ako sibír-sky mráz, čo vám potrhá svaly a rozožerie kosti do morku. Taký ako Kologrivov on nikdy nebude, ani nechce byť. Jeho popol treba vysypať do Donu. Ale najprv ho treba zabiť- dnes, 24. februára roku 2013. Žibrík sa ešte v izbe číslo 13 napichol mobilom na systém kamier dôsledne rozmiestnených na sledovanie experimentu s Pohodicanovými farmármi a na videu vo vysokom rozlíšení presne videl, čo sa deje. Otvoril dvere, prekročil obe mŕtvoly, pľuvol na doktora Mokroša a pomaly schádzal po schodoch do haly. Ešte si všimol neprijatý hovor od toho sadistického hajzla Földesúra. Ned-víhal, zradil. V polovici schodov počul náraz kovových dverí, akoby ich niekto vykopol, čo sa mu potvrdilo aj na videu, keď prepol na kameru pri spojovacích dverách. Prepol na vchodové dvere. Aligátory nebolo vidno, ale dvaja chlapci strážili vchod.

„Za vami!!!“ zareval do vysielačky, ale už bolo neskoro...

Akýsi kríženec matadora a hokejového brankára k nim zozadu saltom preskočil a prepichol krky na nechránenom mieste -

Arpád sa ďalej dozvedel, že experimentál-na zbraň studenej vojny, ILF vlny spolu s biogenerátorom navo-dia na očkovaných podobný efekt ako reedutv. Predpokladal, že ILF vlny nebudú na jeho „spolubojovníkov“ ani na polica-jtov účinkovať, pretože „nepočujú“ (poli-cajti vďaka štupľom v ušiach a bioteroristi vďaka Daiovmu kung-fu triku). Nebude na nich účinkovať ani bioenergetický tlak - vďaka vodivosti keramických plátov v poli-cajnej veste (ktoré pôsobia ako hromozvod) a spolubojovníci budú konať rýchlo, kým budú vládať.

Ale ako si poradia s hordou krvilačných, besných – zombie?! To chcel vedieť ako výherné čísla v Lote. Ako vtedy, keď ako 5-ročný fijú robil pokusy na svojich škrečkoch s vodivými drôtmi .

Len mu vŕtalo v hlave, že sa mal ešte pozrieť do tej ľadvinky, čo mu dal Akim Semjonovič.

„Bazmeg!“

Úplne na to zabudol. Výbušnina tam isto nebude, a fönök nem öngyilkoss –akiste zásobníky na ústup. Felejtsd el a dolgot! Už len odvolať vrtuľník a Aligátory a sledovať svoje veľdielo - festival mrzutej krutosti, tak nádhernej.

A to všetko s nohami vyloženými na stole pri šlágroch zo šláger Rádia.

Gyönyörüség.

Pustil svoju vlastnú nahrávku s „inštruktážou“ pre „zombie adeptov“, no jeho cirkus márnotratného násilia mal chybičku. V rohu rozhlasovne bol napojený podnikový rozh-las na starý reproduktor. Bioenergetickej ILF nahrávke podľahol aj on. Skĺzol v mučivých kŕčoch na prepálený koberec.

Major Žibrík sa nijako nehnal do akcie. Od Arpáda vedel presný plán teroristickej ak-cie a navyše, mal ťažkokalibrovú zálohu v podobe Aligátorov a MI-17-tky. Dostal jasné inštrukcie od štábu,ale na základe nevydareného experimentu nesúhlasil s

20

pod prilbou. Zatočil čepele dýk ako kohú-tiky na horúcu vodu a vytiahol ich. Z hrdiel policajtov striekala na dlážku horúca krv. Ani nevedeli, ako zomreli. Ako býk zom-iera v aréne a netuší, že ten revúci dav opíc, kráčajúci po zadných, sa baví na jeho smrti.

Prepol na kameru v hale, už bol v polovici schodiska. Počítal so všetkým, Kologrivov je predsa ruský vraždostroj. Videl, že tá sna-jperka aj so starým plukovníkom strieľajú z OTs-14-tok dávkami do chlapcov. No ma-saker sa nekonal. Nepoužili prierazné nábo-je. Len chceli vyradiť chlapcov z pohybu streľbou do viest, prípadne slabín. Mladík v strohej, ani nie uniforme, skoro až v kimo-ne, no bez rukávov, a s čiernymi chráničmi zápästia, tvrdo zasadzoval kopy a údery päsťou do najodkrytejších miest obrnených policajtov. Jeden z príslušníkov, akiste to bol kapitán „Akiste“ Kulík, svižnému karat-istovi strhol masku. Pod ňou nabrúsená, no chladná tvár s ázijskými črtami, nakrát-ko ostrihanými, no strapatými čiernymi vlasmi, s červenou páskou okolo čela (ako Rambo). Žibríkovi začalo hučať v ušiach, ale nebola to krv, ktorú mu pumpovalo srdce aj s adrenalínom cez tepnu do mozgu. To, čo mu spôsobovalo bolesť, bol šum tak-mer na prahu počuteľnosti. Hlava mu šla explodovať. Vedel, čo to je. Debrecín-sky debil pustil určite svoje šlágre. Rýchlo si sňal helmu a vsadil štuple do uší, ale v mozgu mu doznieval hlas:

„Zabi, zabi, trhaj, zabi, zabi, krv, zabi všetkých, krv, trhaj, zabi!!!“

Helmu odhodil na schody.

Ako zhypnotizovaný natiahol svoju HK G36 Kurz a prepol na plnú dávku. Už nebol poli-cajt, už nebol starý dobrý svinský mrožko Žibér, už bol ako plukovník Kologrivov. Zbe-hol rýchlo po schodoch do prichádzajúcej vražednej vravy. Na boku sa mu hompáľala brašňa s dávkami Pohodicanu.

Myra si všimla majora Žibríka prvá. Vide-la, že má v tvári vyšinutý výraz, takmer až berserkerský. Ako nejaký Cuchulain v ber-serkergangu vypuľoval krvou podliate oči a mieril na jej otca. Narýchlo ho zamerala v

teleskope a prepla na jednotlivú strelu. Ani nezadržala dych. Bála sa o pápušku.

Vystrelila.

No v rozrušení mu netrafila prst na kohú-tiku, strela šla úplne mimo. Zasiahla brašňu s nebezpečným obsahom. Ale pohodica. Látka sa na vzduchu menila na plyn. Keďže major Žibrík zbehol zo schodov tesne pri zviazaných biofarmároch, nabudených ber-serkerským Arpádorádiom (umelohmotné putá zatiaľ odolávali ich nervóznemu tan-cu v rytme vraždenia), látka ich všetkých potrieštila. Či už v plynnej alebo kvapalnej forme, aj s vytrhnutým mäsom s majoro-vho stehna, aj črepinami a kúskami látky z brašne.

Vystrelil.

Berserkergang a 30 deka odtrhnutého stehna spôsobilo, že ani komisár Žibér netrafil. Teda trafil - Myre dávkou do ple-ca, ale aj nižšie. Sklátila sa na zem pri ot-cových nohách. Až vtedy si to všimol. Za-reagoval ako tatko medveď či medvedica, keď im zabijú mláďa. Hodil svoju Grozu na zem. Sústredil sa. Kybernetické oko mu temer vyšlo z hlavy. Teraz naozaj vyzeral tak komicky ako Pepek námorník, lenže bol zúrivý ako 100 sibírskych medveďov. Taký pocit mal naposledy asi len ako malchik v 70-tych v Afganistane, keď si s tovarish-chmi dali koncentrovaný heroín určený pre americký trh (za výcvik teroristov) po akcii v drogovom labáku. Koncentrácia mu trvala trocha dlhšie. Nikdy nič podobné predtým svojim Pavlitovým biogenerátorom nerobil. Medzitým schytal roztrúsený zvyšok guliek do rôznych miest na tele aj on, no bolesť necítil. Koncentroval sa a - pritlačil. Vizual-izoval a pritlačil okom rovno na hada spi-aceho v klbku na základni chrbtice, kundal-iny. Roztrhol ho. Chrbtica majora Žibríka sa roztrhla tiež na polovicu, od lona až po temeno lebky a on, ani rozpolené prasa, padol za krvitrysku na dve rôzne strany dlážky v hale hotela Jednota.

Akim Semjonovič nepadol na zem, i keď z rán po guľkách mu prýštili gejzíry aj menšie

21

Bystrík cez masku provokatívne olízal na-pichnuté oko na svojom Manji Sai . Jeden z policajtov sa z tej krvavej šou povr-acal. Zabudol si však sňať priezor na helme.

Skôr ako Akim Semjonovič stihol potiahnuť spúšte na oboch zbraniach, pocítil známy tlak. ILF biovlny! Arpád ho zradil. Bolo to jasné a ostré ako vodka z denaturovaného liehu. Ale na tom už nezáležalo.

Myruška je mŕtva a plastové putá na rukách zvyšných obetí vládneho experimentu sa trhajú. Dva týždne intenzívne „liečení“ úbožiaci sa pomaly preberajú, aby padli do ešte horšieho tranzu.„Zabi, zabi, trhaj, zabi, zabi, krv, zabi všetkých, krv, trhaj, zabi!!!“

Displej na sietnici bioenergetického Aki-movho oka vykazoval šialené údaje. Uka-zoval mu v mozgu šialené obrazy a farby ich áur. Putá sa trhali, biofarmárske zom-bie s príšerným mručaním vstávali na nohy, akoby dostali úplne novú silu a vôľu zabíjať svojich nových trýzniteľov - všetkých, ktorí im pripomínali, kto je za ich mučenie a stav zodpovedný. Táto nová, geneticky up-ravená forma prírodnej a telesnej vzbury organizmu proti nezdravému životu a ma-sírovaniu mozgu médiami, zažívala svojich 15 minút slávy. Pohodicanová vakcína im kolovala v žilách, ako LSD na Woodstocku, a ILF biovysielanie ich dirigovalo ako symfonický orchester vo vrcholnom diele Skladateľky Smrti.

Smrťrocková opera.

Dochrámaní špecialisti ako v spomale-nom filme, otočení chrbtom od krvilačných kedysiľudí, sa všetci ako jeden muž poz-reli dozadu. Síce nič nepočuli, ale ten de-sivý tlak, skoro až mráz na chrbte, im nedal ich profesionálny výcvik spolu s inštinktmi nevšimnúť. Rovnako inštinktívne sa zovreli do ochrannej palebnej formácie. Jeden rad do pokľaku a jeden v stoji za nimi.

Daiovi a Bystrovi to došlo až neskôr, až po pohľade na Akima Semjonoviča, sto-

pramienky krvi. Kľakol si k dcérenke a zdvihol ju na ruky. Chvíľu ju držal na pr-siach a jeho krv sa zmiešavala s jej krvou. Neotvárala oči. Položil ju za pult recepcie. Sňal jej kuklu, pohladil ju po vlasoch a zotrel jej krv z úst. Nevšimol si, že mala slabý pulz. Myslel si, že zomrela. Zobral obe Grozy zo zeme a chcel zmasakrovať ostatných policajtov. Dokonca aj Bystro si to všimol, keď napichoval oko ďalšieho cez kryt prilby ako ražniči.

Kapitán „Akiste“ Kulík a zvyšok jeho zmrzačených chlapov po majorovej hro-znej mäsiarskej smrti prestali bojovať s Bystríkom a Daiom. Primrznutí čakali na Akimovu reakciu, akoby im vôbec nedošlo, že teraz sú na rade oni.

Dai si utieral zakrvavené pästné kĺby po-tiahnuté vrstvou diamoantového prachu. Dal si ho vpustiť do kože a do kostí na všetkých kĺboch tela, čo používal pri boji. Teraz to naozaj boli krvavé diamanty.

22

71.Prvé rady pohombíkov kosili guľky zo Sig Sauerou ako žito. Nezaháľali ani Dai s Bys-tríkom a kosili ich starožitnými PPS-kami. Arpádovi to pripomenulo lacné americké krváky. Škoda, že vírus nie je prenosný telesnými tekutinami - teda pohryzením. Škoda!!!

Mäso, kúsky kostí a vriaca krv bývalých biofarmárov lietala po mramore haly hotela Jednota a farbila ho do odtieňa prezretých čerešní.

Podľa prepočtov kapitána Kulíka v prvej vlne iste padlo zo 15 subjektov. V živote nikoho ešte nezabil, ale prišlo mu to prirodzené a správne. Ochrániť život jeho chlapcov a iste aj seba. A potom, keď z toho vyviaznu, dá zhniť do basy tých nebezpečných ter-oristov. Oni akiste môžu za všetko – oni, ich diverzné akcie a propagácia biopotravín a „zdravého“ životného štýlu. Je to ich vina - to mu povedali autority, a bolo to v telke - zaiste to musí byť pravda.

56. Zadný rad formácie nabíjal. Tsunami sa pretransformovala do klieštov a pomaly obopínala formáciu policajtov. Dai a Bys-tro sa premiestnili čo najbližšie k nim, za kapitána Kulíka. Zadný rad strieľal, predný prebíjal.

„Chlapi, šetrite muníciu, akiste čochvíľa dôjde!“

„Prepnúť na jednotlivú strelu, mierte na hlavu ako v tých zombáckych filmoch!“ dával Kulík inštrukcie svojim chlapom.

Snažil sa zachovať chladnú hlavu a nevydávať nezmyselné rozkazy, i keď kliešte ich už obopli a snažili sa ich zvierať ako had škrtič. Zbrane ale zabezpečovali stále dobrý odstup. Bystro s Daiom niežeby z princípu nechceli poslúchnuť dobre mienený rozkaz, ale samopal Sudajev 43 im dovoľoval iba streľbu dávkou. Tak či tak, zásobníky dochádzali všetkým.

jaceho ako skala proti dútnajúcej zápalnej šnúre dynamitu. Aj oni inštinktívne siahli po zbraniach, aj keď Dai zbrane neznášal a Bystrovi sa zdali pomalšie ako chladná oceľ dobre nabrúseného noža.

Akoby koordinovaný val zombií stojaceho asi desať metrov pred nimi sa pohol ako vlna tsunami. Chcel na nich naraziť, plnou silou. Zatiaľ tsunami len hučala a ukazovala svoju nezdolateľnosť. No protizáplavový policajný múr nepovolil.

Kapitán Kulík si spomenul, že takto nejako to vyzeralo na jeho zásahoch proti protikon-zumným demonštrantom v čase prvých vĺn násilných demonštrácií. Vtedy ešte vôbec netušil, že stojí proti prírodnej sile, tak ako dnes netušil, že stojí proti sile ešte väčšej - človekom posilnenej a pokrútenej... a oveľa besnejšej...

Arpád sa prebral na koberci rozhlasovne vedľa stále dymiacej mŕtvoly policajného radistu. Snívalo sa mu, že je Donatien Al-phonse François, Marquis de Sade. Markíz. Ale bol v teráriu a gigantický škrečok džungársky mu zapájal na celé telo vodivé drôty.

Ešte aj teraz, keď sa mu sen vrátil, otriasol sa, akoby ho zasiahol zvyškový prúd. Vedel, že dostal dávku vlastnej ILF biomedicíny. Zanadával si a vrátil sa k rozhlasovému pul-tu. Cez monitor bezpečnostného systému zaveseného nad rádiopultom videl, čo sa deje v hale. Rozhodol sa ešte viac pohrať.

Narýchlo prepojil drôty muzeálnej Tesly Rytmus s podnikovým rozhlasom. Zavolal do Šláger Rádia. O takomto čase púšťali piesne na želanie poslucháčov. Dal si zahrať surferskú rokenrolovú inštrumentálku Black Sand Beach od Yuza Kayamiho.

Neokordinovaný, rozhárano-živelný zástup preberajúcich sa pohodicanových zombíkov sa začal formovať do vĺn. Vlny sa sformovali do jednej obrovskej - ako tsunami. Arpád si predstavil, že surfuje na chrbte tej vlny... a narazí s ňou do protizáplavového valu z chrabrých policajtov...

23

Zubami-nechtami a silou besných krvilačných zvierat.

Keď kapitánovi Kulíkovi traja z nich vytrhli črevá z brucha, Arpád bol v extáze.

Nebohý Kapitán Kulík by mu povedal, že si akiste pošpinil trenky. Na oboch stranách. Ani nestíhal zadávať rozkazy cez mikrofón ako režisér toho béčkového krváku.

Dawn of the Arpád´s dead. Alebo radšej Akim Semjonovič vs. Army of Pohodican.

Režírovať už nebolo treba.

Na mramorovej podlahe vstupnej haly hotela Jednota ležali vnútorné orgány a končatiny celého tímu ÚOU. Len Dai a Bys-tro stále odolávali vďaka hodinám a dňom spoločného tréningu bojových umení v Daiovom doju. Bojovali bok po boku ako dokonalý bojovník s jednou dušou a dvoma telami, napriek tomu, že vnútorne boli tak rozdielni. No stáli proti presile. Keďže vak-cizombíci boli odolní proti bolesti - keď im človek netrafil do hlavy, nevyradil tak mie-chu a mozog – pozviechali sa aj z ťažkých zranení.

Posledná vlna. 43/ ½ . !?!

Arpád si pošpinil gate druhýkrát.

Akim Semjonovič Kologrivov, plukovník OSNAZ-u vo výslužbe celý čas stál a po-zoroval toto krviprelievacie divadlo, tento raj nacucaných a následne explodujúcich kliešťov. Ale videl LEN Afganistan, potom zas Afganistan, potom Líbyu a všetky svoje ostatné misie.

Bolo to tak nádherné, až ho naplo. Znova bol tam. No nezasiahol do deja. Konečne si ho vychutnával ako divák. Prvýkrát v živote. Potom sa povracal. A znova.

Na plukovníka Kaddáfiho nevyprskol vtedy len kávu, ale aj zvratky. Nič by tým nevyriešil, keby ho zabil. Stačilo len vizualizovať a pritlačiť. Ale nič by tým nevyriešil.

Musel zabiť seba.

42.V druhej vlne o jedného viac. Aj to bolo die-lo šťasteny. Bystríkovi sa zasekla zbraň. Ich dodávateľ Funky Tamáš mal vždy kvalitný materiál a dobré kontakty na východnej šenghenskej hranici, ale Sudajevi si pamätali lepšie časy už v Leningrade. Okrem toho, priemerná životnosť zbrane, 20 tisíc striel, bola už „dávno po smrti“.

Bystrík odhodil zbraň na zem. Pohombíka skákajúceho ani jeleňa proti strelám, ktorý sa mu chystal zakúsnuť do pestovaného krku, dal dole kapitán Kulík. Bystrík mu tvr-do pokynul -akože na vďaku. No Kulík ne-trafil v tej rýchlosti do hlavy. Bystro vytiahol sadu hádzacích nožov spoza toreádorskej šerpy a urobil z pohombíkovej hlavy načaté jablko. Bol tak blízko pri ňom, že mu ten nôž z nej aj vytiahol.

Arpáda prestalo baviť dirigovanie vraždo-opery, pretože prešiel celý hudobný archív Šláger rádia. Keďže volal zo špeciálne, po svojom, upraveného služobného mobilu, zablokoval všetky linky a celú reláciu si hral pre seba a pre svoj symvraždický orchester.

25.Náboje a nože definitívne došli. Dai zno-va používal techniku diamantových pästí, drtil im lebky a všetky kosti v tele. Vyhýbal sa pohryznutiam a ich silným končatinám. Akoby bol v zenovom priestore mimo real-ity, jeho telo sa zmenilo na nedotknuteľnú, priehľadnú duchovnú podstatu, čo ale za-sadzovala reálne materiálne a smrteľné rany.

Bystrík z nich robil ježkov, ale s hrotmi pichliačov zapichnutými dovnútra. Keď mu sada nožov došla, našiel vidličku. To si vy-chutnal...

Zapichol ju do jazyka besného nešťastníka, zatočil ju, akoby naberal špagety a vytrhol mu ho aj so sánkou. Potom prišli na rad jeho milované Manji Sai. Aj on bol dosť rýchly na to, aby utŕžil len malé škrabančeky.

Pohombíci drásali policajtov v zovretí mlynčeka na mäso. Trhali im panciere a mäso z končatín.

24

Kričala. Vzpierala sa. Kopala ich. Drásala nechtami.

Chcela, aby šiel s nimi.

Tušila to, vedela to. Bola to naozaj jeho po-sledná misia.

Nepustili ju.

Sedeli v Akimovom Gaze 69 . Dai ako železnými okovami držal Myru oboma ru-kami okolo pliec. Bystrík naštartoval.

Akim Semjonovič Kologrivov vizualizoval, ale videl len svoju drahú dcéru. Aj ona jeho.

Pochopila ho.

„Ya lyublyu tebya, papa“.

Конец

Arpád musel mať popáleniny tretieho stupňa. Alebo možno aj štvrtého. Cítil, že má prepálené asi aj svaly. Dobre, že neod-volal ten vrtuľník. A že hotel už nemá strop.

Snáď si ho všimnú.

Vége

Aj tých chudákov a výsledky tohto pokusu.

Zomrieť sa rozhodol už v Kaddáfiho stane.

Pre ich „milosrdnú“ smrť sa rozhodol, keď mu Arpád povedal, aké budú následky aj po dnešných udalostiach.

To, čo mal v hlave namiesto oka, bola Pav-litova verzia hroznej, najničivejšej parapsy-chologickej zbrane Studenej vojny.

Súdruhovia ju v Kryštyme nazvali Howitzer.

Glazowitzer, dva a pol kila Semtexu a ply-nové kotly. Stačilo len vizualizovať a vytvoriť tak malú iskričku pre roznetku nálože.

Vtedy vybuchla vodíková bomba...

„Papa!“

„Otec!“

Žila.

Pokynul Daiovi a Bystrovi, aj keď boli v bo-jovom šialenstve ešte zúrivejší ako pohom-bíci samotní.

(29).

Nemalo to zmysel dookola, pretože rany, čo rozdávali, už neboli také tvrdé a presné a ILF biovisielanie sa tiež odrazilo na vyčerpaní.

Pomohol im tak, že nabral masu po-hobízombíkov brániacim im v prechode. Ako lyžicou veľkého duchovného bagra ich vzniesol do vzduchu a prudko ich hodil o stenu.

Zasalutovali mu.

Usmial sa a zobral Grozy do rúk.

Konečne začal páliť.

Dai a Bystro vytiahli Myru spoza pultu a podopierajúc ju ťahali preč cez zdemo-lovaný vchod do hotela.

25

KNIHA KNÍHscenár: Arpád Šoltész, kresba: Daniel Mihálik, 2011

26

27

28

29

30

31

32

33

34

35

36

37

38

39

40

41

42

43

44

45

46

47

48

49

50

51

52

53

54

55

56

57

58

59

60

61

diplomatov, básnikov a kráľov. Brule mohol sledovať svojich predkov neurčito niekoľko sto rokov a menoval medzi nimi ozdobených bojovníkov, šamanov s maskami z lebiek zubrov a náramkami z kostí prstov- jedného alebo dvoch ostrovných kráľov, sídliacich v bahenných chatrčiach a legendárneho hrdinu, alebo dvoch, považovaných za polobohov, kvôli sláve ich osobnej sily alebo masovému zabíjaniu. A Kull ani nevedel, kto sú jeho rodičia. Z tvárí všetkých troch však spod pláštiku rodu a zázemia – vznešenosti človeka, žiarila ich vzájomná ľudská rovnosť. Rovnosť Človeka. Títo muži boli šľachticmi od prírody, každý svojim spôsobom. Ronarovi predkovia boli králi, Brulovi v koženej zbroji odení náčelníci, Kullovi mohli byť takisto otrokmi ako staršími kmeňa. Ale v každom z týchto troch bola tá nevyjadriteľná vec vyčleňujúca vyšších ľudí a ničiaca pochybnú predstavu, že všetci ľudia sa narodili rovní.-Nuž , - Brulove oči sa naplnili hĺbavou myšlienkou, - stalo sa to v mojej rannej mladosti, hej počas môjho prvého bojového ťaženia. Och, zabil som muža, tuším, v bitke rybárov a na kmeňovej oslave, ale ešte som nebol ozdobený jazvami bojového rodu..- ukázal svoje odhalené prsia, kde poslucháči zbadali tri malé vodorovné značky, slabo rozoznateľné na opálenej koži Piktovej hrude. Ronaro sa počas jeho rozprávania pozeral naň s neuhasínajúcim záujmom. Títo divokí barbari vzbudzovali v princovi úžas svojou divošskou vitalitou a priamočiarosťou. Roky vo Valúzii, jednej z najšilnejších spojencov ríš, sa podpísali na Piktovej vonkajšej zmene- neskrotili ho, ale poznačili ho kultúrou, vzdelaním a chladnokrvnosťou. Ale pod týmto leskom blčal slepý, neskrotný divoch minulosti. Väčší dopad mala táto zmena na Kulla, kedysi bojovníka z Atlantídy, teraz kráľa Valúzie.

Traja muži sedeli za stolom a hrali hru. Cez rám otvoreného okna šumel slabý vietor, povieval tenkými záclonami a hráčom prinášal vôňu ruží, révy a ostatných zelených rastlín. Traja muži sedeli za stolom- jeden bol kráľ- jeden princ zo starobylého rodu- jeden bol náčelník hrozného barbarského národa. –Bodujem!- povedal Kull, kráľ Valúzie, keď pohol jednou z ebenových figúrok. –Môj čarodej ohrozuje tvojho bojovníka, Brule. Brule prikývol. Nebol až tak mohutný, ako kráľ ale, ale bol pevne stavaný. Pevne a predsa pružne. Kull bol tiger, Brule bol leopard. Brule bol Pikt, čierny ako jeho rasa. Nehybné črty zvýrazňovali peknú hlavu, silný krk, nádherné mocné ramená a mohutnú hruď. Tieto črty spolu so svalnatými nohami a rukami boli obvyklé pre národ ku ktorému patril. V jednom ohľade sa však Kull od svojich súkmeňovcov, pretože kým ich oči boli prevažne hnedé, so silným leskom, alebo ebenovo čierne, jeho boli veľmi ohnivé, modré. V jeho krvi bola prítomná potreba túlať sa, vlastná Keltom, alebo im podobným divochom, žijúcim v jaskyniach blízko polárneho kruhu.-Čarodeja je ťažké premôcť, Kull, - povedal odrazu Pikt, - V tejto hre aj v skutočnom boji- veru raz sa prihodilo, že môj život závisel od rovnováhy sily medzi Piktským čarodejom a mnou- on mal svoje kúzla a ja dobre kovanú čepeľ...Prerušil rozprávanie, aby sa hltavo napil z karmínovej čaše stojacej pri jeho lakti.- Povedz nám o tom, Brule,- naliehal tretí hráč. Ronaro, princ veľkého rodu Atl Volante, bol štíhly, príjemný mladý muž s nádhernou hlavou, jemnými čiernymi očami a a múdrou tvárou. Patril k patricijom, najurodzenejšej aristokracii, akú kedy táto krajina vytvorila. Tí ostatní dvaja boli svojim spôsobom jeho protikladom. On sa narodil v paláci a z tých dvoch sa jeden narodil v prútenej chatrči a druhý v jaskyni. Ronaro zaznamenáva svoj pôvod už spred dvetisíc rokov, cez vojvodov, rytierov, princov,

TÍ, ČO PRICHÁDZAJÚ V TMEnapísal: Jaroslav Lupečka, ilustroval: Daniel Mihálik, 2011(na motívy fragmentu R. E. Howarda)

62

-Čoskoro začali prichádzať prvé správy, - pokračoval Brule. -Hovorili o zničených pobrežných osadách, o mŕtvych mužoch, ženách, aj deťoch. Žiadna však nevravela o mŕtvych nepriateľoch, alebo nejakých iných stopách, ktoré by prezradili viac o útočníkoch. Iba pás pobrežia smerom od Sungary sa stával čoraz širším uzemím smrti. Akokoľvek znepokojujúce boli tie správy, Kull ver, že moja hruď sa dvíhala radostným vzrušením z nadchádzajúceho boja. Ďakoval som bohom, že mi darovali túto príležitosť. Veď v kmeni Borni sa nie každý bojovník mohol pochváliť tým, že získal jazvy muža pod znamením čierneho oštepu. Skoro som zabudol, nebol som jediný, kto pociťoval podobnú radosť z bojových príprav. Zakrátko po poslovom príchode sa ku mne pripojil Hvan, syn kováča z neďalekej osady rodovo spriaznenej s naším klanom. V tých dobách sme boli dobrými priateľmi, a Valka nech mi je svedko, Kull obaja sme rovnako dychtili po krvi nepriateľov. Často sme spolu súperili pri rôznych bojových súťažiach a musím priznať, že nie vždy som bol víťazom iba ja. Ale nebolo medzi nami žiadnej zášti. Iba jednu vec mi mohol Hvan závidieť. Bol to môj meč. Dostal som ho do svojho starého otca, keď som dospel. Nebola to bronzová zbraň, ako väčšina ostatných zbraní, ale železná. Starý otec mi neustále pripomínal s akou pýchou môj otec, kým ešte žil, ukazoval zranenia, ktoré mu spôsobil bojovník od ktorého meč ukoristil. – Naši bohovia chceli aby zvíťazil tvoj otec, - vravieval, - i keď to bol dobrý bojovník, jeho meč je teraz náš a jeho kosti belejú v piesku piktských ostrovov. Brule sa na chvíľu odmlčal, pohrávajúc sa s figúrkou bojovníka na hracej doske. -Dnes som už omnoho starší a prisahám pri bohoch, že neľutujem ani jediný deň, ktorý som žil od svojho narodenia. Ale sú udalosti, ktoré by sa dnes nemohli stať, pretože Brule bojovník by určite postupoval inakšie, ako Brule, mladík dychtiaci po hrdinských činoch.

-Ty Kull, aj ty Ronaro, - hovoril Brule,- myz ostrovov sme všetci jednej krvi, ale z mnohých kmeňov a každý má vlastné tradície a zvyky, ktoré iné nemajú. Všetci sme uznali Niala z Tatheli ako najvyššieho kráľa, ale jeho vláda je voľná. Nemieša sa medzi naše vlastné záležitosti, ani nevyberá dane, či poplatky, ako to nazývajú Valúzania, od nikoho okrem Nagriov, Danoov a Lovcov veľrýb, žijúcich na ostrove Tathel spolu s jeho kmeňom. Ich ochraňuje pred ostatnými a preto vyberá poplatky. Od môjho kmeňa Borni však žiadne nevyberá, ani od ďalších. Ani sa nezapája, keď dva kmene bojujú medzi sebou- dokiaľ niekto nenapadne tie tri, čo platia dane. Keď vyhrá vojnu, jeho súd je konečný- ktoré ukradnuté ženy sa majú vrátiť, aké sú poplatky za výrobu vojnových lodí, akú zaplatiť cenu za krv a tak ďalej. A keď Lemurijci, Kelti alebo iný cudzí národ, alebo skupina nájazdníkov ide proti nám, posiela výzvu všetkým kmeňom, aby odložili svoje spory a bojovali bok po boku. Je to dobrá vec. Mohol by byť najvyšším tyranom, keby chcel, pretože jeho kmeň je veľmi silný a s pomocou Valúzie by si mohol robiť, čo by len chcel- ale vie, že hoci by mohol so svojimi kmeňmi a ich spojencami rozdrviť ostatné, nikdy by nenastal mier, ale nepokoje, až kým Borni, Sungara, či Vlčí zabijak, alebo hocikto z ich súkmeňovcov neostal nažive. Avšak táto možnosť sa nikdy nemohla stať skutočnosťou, pretože Nial bol príliš rozumný a rozvážny kráľ. V dobe, o ktorej teraz rozprávam bola našim nepriateľom Sungara. Už sme s ňou bojovali v minulosti niekoľkokrát a priazeň bohov sa klonila raz na jednu, raz na druhú stranu, ale jedného dňa sa objavil rýchly posol od pobrežných klanov nášho kmeňa s čiernym oštepom v rukách. Čierny oštep bol veľmi zlým posolstvom. Znamenal najvyššie ohrozenie kmeňa. Piktova tvár žiarila- Ronaro s neskrývaným obdivom počúvajúci Brulove rozprávanie sa mierne zachvel, keď zbadal ten nebezpečný lesk v jeho očiach. „Pri Valkovi,“ pomyslel si, „žiaden div, že niet na svete sily, ktorá by natrvalo pokorila týchto divochov.“

63

64

páde som sa prevalil cez okraj zrázu a zrútil som sa nadol. Neviem, ako dlho som tam ležal. Museli si myslieť, že som sa pri páde zabil. Keď som otvoril oči, vrchol zrázu bol prázdny. Bolo by zbytočné popisovať ako dlho mi trvala cesta nahor. Ešte viac času som stratil hľadaním svojho meča medzi nízkymi, ale hustými kroviskami, ktoré rástli na viacerých miestach pod zrázom. Boli to vlastne ony, čo mi s najväčšou pravdepodobnosťou zachránili život a ukryli moje telo pred zrakmi Sungarských bojovníkov. Prehľadal som celý vrchol, ale Hvanove telo som nikde nenašiel. To znamenalo, že ho odvliekli so sebou, či už živého, alebo mŕtveho. Bolo to dosť neobvyklé a tak som usúdil, že ich tábor nemôže byť ďaleko. Postupoval som opatrne a nech ma temnota pohltí tu, pre vami, Ronaro a Kull, ak som sa pritom nesprával tichšie ako skalný leopard. Obloha už tmavla, keď som sa dostal do ich blízkosti. I keď to boli Sungarčania, predsa len to boli piktovia a ich dočasný tábor sa ničím nelíšil od iných piktských táborov a tak nebolo pre mňa ťažké dostať sa až k narýchlo postavenej chatrči z ktorej sa ozýval akýsi veliteľský hlas. Priložil som tvár k štrbine v krivých haluziach, tak aby som mal tvár v tieni. Otvor bol dostatočne veľký na to, aby mi dovoľoval rozoznať všetko, čo sa vo vnútri deje. Rozprávali sa tam dvaja muži Jeden z nich bol očividne náčelník a ten druhý celkom určite kúzelník alebo šaman, rodom Pikt, i keď v cudzokrajnom odeve. -Neposielal som ťa do južných zemí na to, aby som teraz počúval tvoje hlúpe výhovorky, - hnevlivo sa osopil náčelník smerom k čarodejovi. – Už dávno sme mali ovládať tento ostrov. Nezabúdaj, že ešte tohto roku musí útok smerovať na Tatheli. Čarodejník, vysoký, chudý muž s tmavou piktskou pleťou, pokrčil ramenami. -Ubezpečujem ťa Ki-Ham, že všetko postupuje v súlade s tvojimi plánmi. Žiadam ťa iba o trochu trpezlivosti. Obrady o ktoré ma žiadaš nie je možné vykonávať vždy. Vyžadujú si určité priaznivé znamenia, inak by sa nemuseli

Piktove oči sa hnevlivo zúžili, keď sa na okamih zahľadel na sošku čarodejníka v hracom poli.

-Nasledujúce ráno tesne pred svitaním sme sa vydali na cestu k južnému pobrežiu. Sami dvaja. Dnes už nedokážem presne povedať v čej hlave sa zrodil ten bláznivý nápad. Možno som to bol ja a možno Hvan. Vydávali sme sa za poslov k starším pobrežných klanov a tak nám nikto nekládol žiadne prekážky. Ak sa aj niekto pozastavil nad tým, že tak zodpovedná úloha bola zverená mladým bojovníkom, jeho záujem rýchlo zanikol vo všeobecných prípravách na boj, čo vládli vo všetkých osadách, okolo ktorých sme prechádzali. Nik nám však o nepriateľovi nevedel povedať viac, ako hovorili správy z našej osady. Akoby nepriateľ ani neexistoval. Nebola to pravda. Vo chvíli keď sme postupovali okrajom vysokého zrázu asi pol dňa cesty vzdialeného od prvých pobrežných osád sa z neveľkých stromovísk pred nami vynorilo niekoľko bojovníkov. Mali na sebe bojové farby Sungary. Na okamih sme sa pozerali na seba a potom sa vrhli bez jediného výkriku na nás. Hvana zasiahol hneď prvý úder bojovej palice. Padol bez známky vedomia na zem a ja som zistil, že stojím sám proti štyrom protivníkom. Ako prvý zaútočil plecnatý Sungarčan s krivým polámaným nosom, ten ktorý zrazil Hvana. Vedel som, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa tu na tomto mieste začne moja cesta do temnoty, ale bol som rozhodnutý neodísť tam sám. Krivonosý udrel svojou zbraňou na moju hlavu, spoliehajúc sa zrejme na moje prekvapenie a neskúsenosť. Rýchlo som sa zohol a šikmým oblúkom som mu preťal hruď. Krv sa z neho vyvalila a zomrel skôr, ako stihlo jeho bezduché telo dopadnúť na zem. V tej chvíli museli bohovia držať nado mnou ochrannú ruku, pretože keď som sa vrhol k ďalšiemu mužovi, zakopol som o neveľký skalný výčnelok a krátky oštep s pazúrkovitým hrotom, ktorý by celkom iste zasiahol moju hruď mi neškodne preletel ponad hlavu. Počul som zlostný výkrik sklamaniam ale v tom okamihu mi to bolo jedno, pretože pri

65

Rýchlo sa však ovládol a nervóznym, ale hrdým krokom opustil chatrč. -Je to všetko pripravené?- opýtal sa čarodejník mužov, ktorí pred chvíľou vstúpili dovnútra. Nižší z oboch príchodiacich mlčky prikývol. Na to všetci traja vyšli von a zamierili k neveľkej čistine uprostred hustého spletenca krpatých stromov. Pláň bola očiam ostatných piktov z tábora skrytá a v jej strede sa nachádzal plochý kameň. Pomaly som sledoval čarodejníka, ešte stále sa chvejúc hnevom. V tejto chvíli však rozum mal navrch a tak som sa rozhodol vyčkať na vhodnejšiu chvíľu, ktorá mi umožní skoncovať s ním. Čarodejník sklonil hlavu a začal potichu niečo mrmlať. Možno to bol iba očný klam ale zdalo sa mi, ako by sa kameň slabo rozžiaril. Jeho pomocníci, ktorí sa medzitým vzdialili, priniesli z kraja planiny akúsi kamennú nádobu celú pokrytú mne neznámymi symbolmi. Sih-Nar do nej ponoril svoju ruku a keď ju vytiahol, držal v nej skrvavené skrvavené ľudské srdce. Ako narastal zvuk jeho hlasu do zvláštneho rytmického spevu , tak aj srdce v kostnatej ruke začalo tepať. Žiara nad kameňom pohasla a v tých miestach sa v šere začala utvárať akási temná škvrna. V jej najčernejších hĺbkach sa čosi hýbalo. Nemohol som zo svojho úkrytu rozoznať, čo to je, ale stačil mi strašidelný pocit chladu a cudzoty, ktorý z toho miesta vyvieral, aby som pocítil strach. Čarodejníkovi pomocníci opustili čistinu a Sih-Nar ostal sám s krvavým tepajúcim srdcom v ruke a tým, čo prichádzalo z temnoty. Už takmer kričal, pričom hlas mu znel skôr, ako hlas divokého zvieraťa, ako hlas človeka. Boli to hrdelné zvuky prastarého jazyka, keď človek sa ešte len učil vyslovovať slová a spolu s ním obývalo zem aj tvorstvo už teraz neznáme. Vtedy som však nepoznal civilizovaný svet, Valúzania boli pre mňa nepriateľmi a to, čo sa odohrávalo predo mnou ma napĺňalo hrôzou. Predsa som však dokázal prekonať svoj strach a pomaly som sa začal približovať k nič netušiacemu čarodejníkovi. Temnota sa medzitým roztiahla a ja so dodnes nie som istý či som naozaj videl tie

vydariť. Nezabúdaj, že tí, čo nám slúžia, to nerobia zadarmo. Naše ciele sú im cudzie, oni sledujú svoje záujmy. Ale pokiaľ by sme sa v náhlivosti dopustili nejakej vážnej chyby z dočasných spojencov môže byť smrteľná hrozba. Horšia, ako čokoľvek čo si dokážeš predstaviť. To ti, pri bohoch prisahám. Zdalo sa, že toto vysvetlenie aspoň dočasne uspokojilo Ki-Hama, ako ho nazval čarodejník. Ďalšie slová vyslovil už omnoho pokojneším tónom: - V poriadku Sih-Nar nech je po tvojom. Teraz mi však povedz, čo sa dozvedeli tvoji pomocníci od zajatca, kotrého sem priviedli zvedovia pred súmrakom. Zbystril som pozornosť, pretože z náčelníkových slov som hneď pochopil, že hovorío Hvanovi.- Myslíš toho mladíka? – odpovedal čarodejník a chladne sa pousmial. Ešte aj vonku som mal pocit, že to bol úsmev smrti, ak sa tak dá nazvať úškľabok čo sa rozhostil v kostnatej tvári.-V jeho vnútornostiach som mohol čítať ako v otvorenej knihe. Zbytočne si sa obával Ki-Ham, jeho prítomnosť nijako neohrozila naše plány. Bol to iba osamelý blázon, ktorý chcel získať bojovú trofej, aby sa mal čím vystatovať pred svojimi súkmeňovcami. Zaťal som zuby od zúrivosti a už-už som sa vrhol na toho prekliateho služobníka mágie, bez ohľadu na to, akú cenu som musel za to zaplatiť. Iba nečakaný príchod ďalších mužov do chatrče mi v tom zabránil. Ako sa zdalo aj Ki-Hama sa dotkol posmech v čarodejníkových slovách. Akko každý Pikt, aj on si ctil odvahu muža, aj keď išlo o nepriateľa. -Príliš si sa zmenil Sih-Nar, - dal najavo nahlas svoju nevôľu, - kedysi so aj ty ctil zvyky nášho ľudu. Čarodejníkova tvár ostala nehybná. Iba v očiach mu bolo možné vidieť, čo si o Ki-Hamových slovách myslí. -Víťazovi patrí všetko. On je pánom nad porazeným. Ak si porazený, nie si ničím. Nanič sú tvoje tradície, zvyky aj zásluhy. Stratia sa vo vetre zabudnutia, ako zrnko prachu na ceste. Zo svojho úkrytu som videl neskrývaný odpor v tvári Sungarského náčelníka.

66

67

v okamihu smrti rozpadlo. Nikto ma neprenasledoval, nikto sa ma nepokúšal zadržať. A tak som sa bezpečne dostal z tábora preč. Zrejme to bola hrôza z ich temných spojencov, ktorá im nedovolila priblížiť sa k planine. Brule sa pozrel na mlčky počúvajúcich mužov. -Ďalej je to už len krátky a nudný príbeh o krutej bitke na pobreží v ktorej zahynul Ki-Ham, Sungarský náčelník ako aj väčšina jeho mužov.- dokončil svoje rozprávanie Brule. Potom sa náhle uškrnul a ťahajúc svojou figúrkou odstránil Kullovho čarodejníka z hracej dosky. Kráľ sa zamračil, nevšímajúc si Ronarovu grimasu, ktorú a mladý šľachtic márne pokúšal ukryť v pohári vína. -Pri Valkovi, ako som mohol byť taký nevšímavý,- hundral zdanlivo namrzene Kull. Potom sa jeho tvár vyjasnila. -Ale nech je po tvojom Pikt. Teraz ti ukážem, že nepotrebujem žiadneho čarodejníka, leď mám dostatok bojovníkov, ktorí môžu zvrátiť víťazstvo na moju stranu. Ronaro s obdivom hľadel na oboch protivníkov. „Hľa kráľ, ktorý sa nikdy nevzdá a Pikt, barbar, príslušník národa, nenavyknutého na porážky. Kto vie, pri Valkovi, ktorý z nich by bol víťaz, keby ich osud postavil proti sebe?“ Brulle zamyslene hľadel na hraciu dosku. -Tak dobre Kull. Víťazstvo je stále neisté. A vedz, že ak aj zvíťazíš, bude to ešte dlhý boj. A obaja muži začali hrať ďalej.

prízračné siluety jazdcov na ešte desivejších tvoroch, bez jediného zvuku sa znášajúcich sa na zem. Prinášali so sebou niečo, čo ľudskému tvoru nemohlo byť ani blízke, ani priateľské. Stál som od čarodejníka sotva niekoľko krokov, keď mi celé telo zmeravelov náhlom nápore chladu vyvierajúceho z černoty. asPrsty zvierajúce rukoväť zbrane sa roztvorili a meč dopadol na zem. Okolitým svetom stuhnutým od hrôzy sa rozľahol jasný zvuk, keď čepeľ zbrane narazila na kamenistú pôdu. Magické putám ktoré sa ma len pred chvíľou zmocnili akoby odrazu zanikli v odraze toho zvuku a ja som sa pohol ako divá šelma. Meč, ktorý som medzitým zdvihol zo zeme mi vyletel nad hlavu a jediným úderom odsekol čarodejníkovu ruku so zakrivenou palicou ozdobenou na konci lebkou hada, ktorú vystrel v obrannom geste pred seba. Tá spadla aj s kýpťom ruky na zem. Sih-Nar ustupoval dozadu, mlčky iba z očí mu sálala nenávistná zloba. Drevo palice, ležiacej ešte , pred chvíľou nehybne v trsoch trávy medzi skalami sa náhle zmenilo na telo dlhého hada, ktorý sa pokúšal ovinúť sa mi okolo nôh. Len tak-tak sa i podarilo uchopiť lebkovitú hlavu plaza, keď sa pokúšala uhryznúť ma . Čarodejník sa medzitým pokúsil dokončiť svoj prerušený obrad. Ale jeho hlas bol príliš slabý, príliš sa chvel a hrdelné slová mu len s námahou vychádzali z úst. Možno to bolo množstvom krvi, ktorá mu neustále unikal z tela a možno predsa len nakoniec podľahol strachu, pretože aj postup temných jazdcov sa spomaľoval. Cítil som ako odporné telo hada v mojich rukách slabne tak, ako slabne aj jeho pán. Teraz už v celku bez námahy som roztrieštil hadovu hlavu o kamenistú zem.Sih-Nar sa ešte stále pokúšal uniknúť z náručia smrti. Uchopil som svoj meč ako kopiju a z celej sily som ho vrhol do jeho hrude. Vo chvíli, keď ho meč zasiahol, akoby skríklo samotné peklo. Vzduch zavíril v obrovských náporoch a ja som sa sotva stihol chytiť najbližšieho stromu. Na rozbúrenej oblohe sa späť do temnoty strácali temné prízraky a odnášali si so sebou vo vírivom tanci aj zrnká čierneho prachu na ktorý sa Sih-Narove telo

68

DIEVČA S HAVRANÍMI VLASMIEva Ondová, 2011

69

70

71

72

73

74

75

76

77

78

látok a všetkého ,čo sa na tejto ******* planéte ešte používa! Takže by si mohol uvoľniť 600 jednotiek Peučka a poslať nám ho! Môj ľud hladuje ,kým ty na tom bohatneš! Počuješ?!...“ Plný hnevu som tresol s mobilom o zábradlie. -„Ten hlupák si myslí, že sa mu to prepečie ,keď bude kradnúť Peučka. Pripravte mi auto!“ Skričal som na SBS službu, vytiahol krabičku cigariet, starostlivo si vybral jednu z nich a svojím krásnym zippom ju pripálil. Ten pocit ,keď sa vám nikotín vtláča do žíl, je... Ah, vskutku dobrý pocit... Vychutnal som si cigaretu. Doprial si na ňu čas, a až po-tom som zišiel k autu a nechal sa odviezť do mesta. -„Kam to bude, pane?“ Pýtal sa vodič čo vo mne vyvolal vlnu zhnusenia. Vyletelo zo mňa... -„Ja nie som tvojím pánom! Som obyčajný človek, tak ma odvez do krčmy...“ Vodič už nenamietal ,iba podivuhodne krútil hlavou. -„Sme tu, pane...“ Oznámil, no skôr než stihol urobiť niečo iné, vytrepal som sa z toho prekliateho stroja, zabuchol dvere a dal pokyn ,aby odišiel preč. -„Nemám tie autá rád... Konečne ako človek medzi ľuďmi.“ Plný chuti po dobrom chladenom pive ,som vykročil k dverám krčmy. Krčma bola podľa očakávaní temnejší priestor plný dymu a ľudí... Našťastie ,toho dymu tam bolo toľko, že som nedokázal spoznať svojich osobných strážcov vedľa mňa. Podišiel som k barovému pultu a slušne si vypýtal jedno pivo. Keď barmanka zistila, že som prezident vysolila mi milión papierov spolu s celou krčmou na podpisy a asi tak po hodine a dvadsiatom pive ,som si konečne mohol sadnúť k stolu. Ešte chvíľu som sa ro-zhliadal po krčme, a až potom som si pokojne doprial dobrú a zaslúženú cigaretu. Moju pozornosť upútali v celku tri veci. Skupina detí, fajčiacich a popíjajúcich pivo v rohu. Dvaja muži, ktorých tváre vyzerali, akoby im práve zomrela rodina a televízor, na ktorý som nemal čas už dobrý týždeň. Postavil som sa a podišiel k tým dvom mužom so slo-vami: -„Zdravím, smiem si prisadnúť?...“ Starší z nich sa na mňa pozrel a s trpkým ús-mevom prikývol. -„Čo je vašou prácou?“ Opýtal som sa vyťahujúc pri tom už štvrtú cigaretu... -„Obaja pracujeme v továrni na spracú-vanie Peu 645...“ Pochopil som... Ľuďom pracujúcim v továrňach na Peu 645 sa hovorí aj chodiace mŕtvoly. Životnosť jedného robot-níka je asi 12 rokov potom prichádza smrť.

Krajinou sa ozval výkrik akoby z pekla. „AAAAAAAAAAAA!“ Svaly na jeho tvári sa napli tak prudko a silno až sa zdalo, že sa roztrhnú. Dúfali sme, že teraz chytil druhý dych, že sa rozbehne vpred a všetkých zabije. No on len dopadol na zem, vystrašený ako malé dieťa. V očiach mu bolo vidno toľkú bolesť, toľký strach a smútok... BUM! BUM! BUM! Ozývali sa výbuchy atómových bômb... Bolo nám jasné, že stačila najmenšia diera v obleku a ste mŕtvolou... Bolo to jasné všetkým a tak, keď vybuchli bomby, nastalo ticho. Hrobové ticho, už nikto nekričal o pomoc, už nebolo počuť lietať stroje ,ani vrieskať samopaly. Bolo iba ticho a nič viac... Všetci muži spustili zbrane k zemi a a pochodovali ako mŕtvoly, ktoré vlastne ani nevedia ,čo chcú... No my sme do-bre vedeli ,čo chceme. Chceli sme zachrániť to posledné ,čo sa dá. No tam nebolo nič... Keď dym z cigarety dvíhal ľahký vietor do zakrvavených nebies, cítil som ľahké povz-nesenie nad aktuálne i minulé problémy... To, čo vo vás zachová vojna je nezabudnuteľné a nenahraditeľné... Bolesť a krvavé spomienky... Bratov a vieru v nich... Keď som bol mladý, narukoval som a bojoval ako ostreľovač v Slovenskej armáde... I keď mojím detským snom bolo písať, našli sme preň uplatnenie. Keď vám zomrie brat, niekto to musí povedať svetu. Keď vám skosia celú rotu, niekto to musí svetu vykričať... To je asi aj jedným z dôvodov, prečo som sa stal neskôr prezidentom megapolu. Myslím, že by bolo trúfalé tvrdiť, že k tomu značne neprispel môj dobrý priateľ Blake. On bol jedným z tých ,čo vydvihol megapoly z prachu a zabudnutia a vdýchol im malý kú-sok života. Začali sme sa starať o ľudí, chrániť ich a niesť ich bremená na svojich ramenách... Oni sa nám odplatili tak, že nám dali to čo bolo najvzácnejšie. Rastliny, živočíchy... Dali mi vlkov, viac som nepotreboval... Nie je ľahké vrátiť úsmev tam, kde padla atómová bomba, no nám sa to podarilo... Vybudovali sme Megapol... Megapol ako vzor jednoty, spojenia národov, miest, dedín do jedného obrovského komplexu. Týchto mega-polov bolo vybudovaných celkom dvanásť po celom svete a ja som prezidentom jedného z nich... Táto posledná myšlienka mi bila do očí ako červené poplašné svetlo. -„Určite vieš Jake, že nie je ľahké viesť Megapolis. Heh ,veď si prezidentom jedného z nich ,no vy, na rozdiel od nás, máte dostatok „Peu 645“ ato je taká látka, ktorá ,ako určite vieš ,slúži na výrobu jedla, tepla, pohonných

79

Presnejšie Nevada. No ,a aby som nezabudol, nie je to jedna loď, je to Flotila... Pravde-podobne na Zem pristane iba jedna loď a to prieskumná...“ Chvíľu bolo v celej sále ticho ,ale hrobové ticho. Nevydržal som to a postavil sa, aby som mohol prehovoriť. -„Najprv by som chcel poďakovať Blakeovi za jeho tím ľudí, ktorý dokázal v rýchlom čase a dosť presne ,určiť základné informácie. Na druhú stranu by som rád pri-pomenul, že čas, ktorý sme získali by bolo dobré i využiť. Preto navrhujem jednoducho označiť miesto pristátia zhromaždiť 70% celkovej sily každého Megapolu a vyčkať našu návštevu...“ Jeden zdatnejší pán sediaci na konci stola sa postavil a hrubým hlasom pre-hovoril. -„Ehm ehm, súhlasím s daným návrhom. Máme na to týždeň, čo nie je priveľa no ani primálo. Budeme hlasovať, kto je za, nech sa postaví, kto proti, nech zostane sedieť.“ Chvíľu som sa obzeral po miestnosti a sledoval, kto každý sa nakoniec postaví, no keď tak učinili všetci až potom som si v pokoji vydýchol. -„Pre verejnosť sú informácie dnešnej schôdze neprístupné. Zatiaľ sa môžete postarať o všetky zvyšné veci...“ Prehlásil Blake a všetci ľudia začali odchádzať. Ešte chvíľu počkal, kým sa miestnosť úplne nevy-prázdni aby mohol zavrieť dvere a ponechať nás tak v úplnej samote. -„Braček,“ prehovoril pokojne pričom sa na krátku chvíľu odmlčal. -„Vidím, že je z teba veľký muž a pokiaľ si dobre pamätám niekedy dávno si mi sám povedal, a teraz citujem: „ Keď budem tak veľký ako ty, budem stáť tak vysoko ako ty a budem mať moc, až potom si s tebou vypi-jem...“ Myslím, že je pravý čas dať si pohárik a zaspomínať. Par slizkých ufónov počká.“ Tak sa i stalo a ešte v ten večer som opäť prežil všetky roky vojny. Opäť som videl tváre priateľov, ktorý padali pod náporom guliek, ktorý zomierali za vlasť, za mier ale hlavne, zomierali za nás... Za priateľov...

Ani si nedokážete predstaviť ,ako rých-lo ubehne sedem dní, keď musíte tri štvrtiny svojej armádnej sily dostať cez polovicu Zeme. Ubehlo to asi až príliš rýchlo, no prípravy boli hotové, miesto pristátia riadne označené, všade boli armádne zložky i keď som im veľkú nádej nedával. Dvanásť hláv nás stálo nas-túpených v rade tesne pred značkou. Každá minúta nám prišla večná. Mňa zachránili iba

Veľmi krutá a bolestivá smrť. -„Ehm ,prepáčte mi moju neotesanosť,“ Povedal som a sklopil z rak z obidvoch mužov. Až keď prešla kratšia chvíľa odvážil som sa pozrieť späť. -„Pane je pravda to, čo sa hovorí? Je pravda, že prichádzajú ufóni?“ Pozrel som na nich a len ťažko odolával chuti vysmiať sa im do tváre. -„Kdeže... To vážne veríte tým hlúpos-tiam, ktoré do vás tlačia kúzelníci, veštci ,či veriaci? Kde boli ich bohovia ,keď sa nám svet rozpadal pred očami... Kde boli, keď dvaja hlupáci vypustili atómové bomby?“ Pozeral som na tých dvoch chlapov ,čo mi na to pov-edia a oni odpovedali. -„Pane! Veď sa pozrite, teraz to ide v správach!“ V krčme nastal rozruch ,všetci sme sa otočili k televízoru ,kde práve bežali aktuálne správy. Mladá moderátorka ukazovala na malý červený bod na oblohe, ktorý žiaril okolo mesiaca. -„Dámy a páni, práve sa pozeráme na kozmické teleso, ktoré sa rúti na našu Zem. Z vlastných zdrojov máme podozrenie, že ide o mimozemskú formu života!... -„DO **** !“.

Cesta, ktorú som absolvoval bola tou najrýchlejšou cestou z mesta. -„Pri telefóne prezident Európskej Megapolis, Markus Donowan, prosím o zasla-nie všetkých informácii o neznámom telese ,rútiacom sa na našu planétu ,okamžite!“ Zrušil som prvý hovor a okamžite vytočil ďalší. -„Nazdar ,Blake...“ No skôr než som stihol čosi povedať... -„O tom telese som ti už informácie poslal. Najvyšší stav. Okamžite letíš na zasad-nutie, všetko som už vybavil...“ Hovor sa zrušil práve v tom momente, keď moja limuzína došla na letisko. Netrvalo dlho, kým som sa dostavil na zasadnutie dvanástich hláv sveta. Keďže zasa-dnutie sa konalo na miestach bývalej Kanady a tú oblasť mal na starosť Blake, ktorý sa staral i o priebeh celého zasadnutia takže i o úvodné slovo... -„Dámy a páni, ako určite viete, Zem má problém. Teda, vlastne som chcel povedať, že my máme problém... Zachytili sme mimozem-ský život, ktorý sa k nám rapídne rýchlo približuje. Tento druh organizmu je na oveľa vyššej technologickej úrovni ako my. Podľa výpočtov pristanú o týždeň.“ Niekto vykríkol -„Kde?“ Blake v pokoji pokračoval. „Pokiaľ sú naše výpočty a prekladateľské schopnosti presné, bude to v Amerike.

80

domil až podstatne neskôr ,keď sa jednanie skončilo... -„Ľudia tak hlúpa a mladá rasa... No treba zdôrazniť, že i veľmi vytrvalá rasa.“ Jeden hlupák sa ozval z davu. -„My sme, hlupáci? Neviem komu sa to práve rozletela loď na šrot... To ste fakt frajeri, keď mate takých drsných konštruktérov...“ Mimozemšťan iba zvraštil svoju zvláštnu tvár a otočil ju na oblohu. Chvíľu akoby na nej sledoval niečo neviditeľné, niečo, jeho srdcu veľmi blízke... -„Nie sme hlúpi... My sme vo vojne... Vo vojne, ktorú práve prehrávame a preh-ráte ju i vy pokiaľ sa s nami nespojíte...“ Mimozemšťan to hovoril zvláštne. Až príliš pokojne. Akoby to boli diania, do ktorých sa už narodil... -„S kým to teda máme byť vo vojne? S kým to teda prehrávate? Čo ponúkate a čo žiadate?“ Sypal som zo seba otázky a nedával mu čas premyslieť si odpoveď. -„Vojna sa vedie už dlho... Je to rasa, ktorá celý život bojuje a nemilosrdne vyhubí všetko, čo jej príde do cesty. Ponúkame vám pomoc a zdroje. Už nemáte toľko materiálu ,čo kedysi no ak by ste ho mali určite by ste ho vedeli veľmi efektívne využiť. Vy nemáte na výber tak to pochopte. Zničili nám už veľa domovov a nepotrvá im dlho, kým nájdu aj vás... Bude to rýchle. prídu v noci, kým všetci budú spať a začnú vraždiť. Kým sa spamätáte, budete na pokraji vyhynutia... Nemáte kam utiecť... Máte len jeden domov, tak ho bráňte.“ Mimozemšťan to stále hovoril ako pravá fleg-ma ,až na slovo domov, z ktorého bolo jasne cítiť trpkosť. Poobzeral som sa vôkol a všetci sme súhlasne prikývli. -„Niet inej možnosti. Presne ako hov-oríte, nemáme kam utiecť. Tak teda, pusťme sa do práce nemáme veľa času...“ Prehovoril som a s trpkým povzdychnutím sa zvrtol na päte... -„Ideme domov ,páni! A nezabudnite, že máme ctenú návštevu, tak nech to aj neja-ko vyzerá!“ Vrieskal som po svojich ľuďoch a snažil sa odolať nutkaniu obzrieť sa na tých čudákov. Tým myslím ,ufónov. Po chvíli ma to prešlo a tak, ako to prešlo mňa, tak i ľudí po istom čase prešiel úžas nad našimi hosťami. -„Možno si až príliš rýchlo zvykli. Čo ty nato, Blake?“ Pýtal som sa ho sediac v jednom z boxov nášho obľúbeného podniku. -„Niečo na tom bude. Zober si ako rýchlo sa tu zabývali. Ako keby boli doma a nakoniec to budeme práve mi, kto odíde v rakvách do vesmíru... Ako vieme, že to nie je iba nejaký trik, nejaký podvod ,ako sa nám

cigarety. Fajčil som jednu od druhej a neve-del sa dočkať. Cez chrbát prehodená koženka a za pásom pištoľ. Vyzeral som nedôstojne voči svojmu postu, no bol to hold, ktorý som vzdával ako človek vychovaný bojovým poľom a vojakmi. Čas bežal a my sme čakali... Bolo presne dvanásť, keď nás oslepila žiara ako z výbu-chu nad našimi hlavami. Keď sa nám konečne podarilo rozpoznať aspoň obrys, videli sme obrovskú čiernu škvrnu, ktorá sa v žiari svetla rúti priamo na nás. Horela, bola akoby perfo-rovaná a až príliš neskoro som si uvedomil, že padá. Že padá príliš rýchlo nato ,aby som mohol utiecť ,a tak sa nás dvanásť hrdo vztýčilo a pozrelo k nebesiam. Keď loď do-padla, bolo počuť ako zem praská. Bolo cítiť otrasy a šľahnutie vlny prachu do tváre. No ani jeden z nás nesklonil svoju hlavu dolu ,ani jeden nespravil krok späť a armády, ktorým sme boli príkladom, stáli ďalej. A stáli i keď sa k nim rútili obrovské kusy lode. No tie nikdy nedopadli. Skôr než sa stihli dotknúť armády ,vyparili sa ,akoby to bola iba voda. Vyparilo sa vlastne všetko ,čoho sa dotkli modré lúče tryskajúce z lode. Chvíľu sa zdalo, že loď nás v takej rýchlosti mala zabiť a vzápätí mi to prišlo iba ako nešťastná havária, ktorú sa snažia, čo najrýchlejšie vyriešiť. Nebolo ťažké vybrať si, stačilo iba ,aby sa mi v hlave objavil obraz lúča ,kosiaci ľudí a hneď mi bolo jasné, že toto je len nepodarené pristátie.

Prešla chvíľa, ktorá mohla trvať asi tak 20 minút. Keď vezmem v úvahu, že jednu cigaretu zafajčím za tri až štyri minúty. Z polorozpadnutej lode ešte chvíľku odpadávali kusy zvláštneho materiálu a až potom sa začali pomaly otvárať dvere. Spolu s hustým dymom vychádzali aj postavy vysoké asi dva a pol až tri metre. Nebolo vidieť nič iba skupinu siluet, ktoré po chvíli vystúpili z dymu. Takto som si mimozemšťana vážne nepred-stavoval...Vysoký, štíhly, alebo aspoň tak vyzeral ich „skafander.“ Ťažko povedať, či je to skutočne skafander ,ale pravdepodobne ich to má udržať pohromade. Ich telá sú totiž tvorené z čohosi modrého žiariaceho a pohy-bujúceho sa. Akoby boli tvorení, obrovským počtom súhvezdí... Podotýkam ,pohybujúcich sa súhvezdí... Pravdepodobne za to môže gravi... -„Zdravím vás ,ľudia...“ Prehovoril mimozemšťan dokonalou rečou a tým nech-cem povedať, že hovoril mojou rečou. Bola to reč úplne iná. Nepatrila ľuďom ,ale oni ju poznali a nevedomky si ju nosili v pamäti veľmi veľa rokov. No to som si uve-

81

podzemný kryt. No šlo to rýchlejšie ,než som myslel. Kryt bol asi taký veľký ,aký veľký bol sám megapol nad ním. Poskytoval kombino-vanú technológiu pre obe rasy. No zatiaľ, čo sa bežný ľud presťahoval do podzemia, my sme každým dňom získavali stále viac a viac dôkazov o tom, že sa náš spoločný nepriateľ blíži a to len vďaka mimozemskej technológii... Naše zbrane začali prechádzať rýchlou zmenou ,keďže samotné železo na nich veľký účinok nemá, pokiaľ im nerozme-táte hlavu na milión kúskov. Rozvíjali sme sa po každej stránke. Učili sme sa ako lepšie žiť, ako lepšie chrániť náš domov, ako lepšie útočiť a ničiť nevítaných hostí... I tak je to zvláštne. Ako rýchlo sme ich prijali ako rýchlo ich prijali ľudia. Premýšľal som ako každý večer už celý rok stále o tom istom a stále ako každý večer som nedokázal prísť na odpoveď. Som jeden z mála ľudí, ktorí ešte stále môžu žiť na zemskom pov-rchu, ktorý zaplavili ufóni. Momentálne sme to mi ľudia, kto sa skrýva v podzemí a čaká. V strachu sa krčíme, možno v hroboch, ktoré sme si samy vykopali... Tí ufóni nikdy neboli príliš zhovorčivý iba ich diplomati s nami neodmietali komunikovať no z toho čo som odpozoroval myslím, že sa nazývajú Antari či tak nejak... Zem zahalila svetlomodrá žiara Antar-ských diel, ktoré sa pomaly nabíjali, podze-mie zas zvuk sirén, ktoré oznamovali to, načo sa tak dlho čakalo... Sú tu! Vyskočil som z postele, obliekol sa do starého vojenského oblečenia, prehodil si cez chrbát snajperku, schytil pištoľ a vybehol na balkón . Stačil jed-iný pohľad von oknom aby mi klesla sánka.

vtrieť pomaly pod kožu?“ Doprial som si po-riadneho práska a odpovedal som tlmeným hlasom pre dym, ktorý som práve vyfukoval. -„Pravda, pravda braček... Ale máme na výber? Videl si ten lúč čo šľahal z lode? Ak by chceli už dávno sme mohli byť mŕtvy...“ Blake sa pousmial a so zábavou sledoval moju reakciu na to, čo sa chystal práve povedať: -„Zabudni, dobre si pamätám na tie atómové bomby čo máme naskladané v podzemných krytoch. Koľko ich je v krytoch ,o ktorých vieme. Koľko je takých ,o ktorých nemáme ani šajnu ,hmm?“ Úsmev z tváre sa nám vytratil, keď som začal hovoriť ja. -„Môj otec hovoril ,že každý človek musí niesť zodpovednosť za svoje rozhodnu-tia. Týka sa to i nás, tak dúfaj, že nám nekla-mali, a že vojnu vyhráme bez toho, aby sme museli použiť jadrové zbrane! I keď mám veľmi zvláštny pocit, že to je ich plán B. Veď prečo ináč by nám stavali podzemný kryt tak, aby odolal akejkoľvek radiácii? Tak aby sa v ňom dalo prežiť niekoľko tisíc rokov?“ Bolo krásne vidieť ako sa Blakeovi roz-behol mozog na plné obrátky a ako urputne sa trápi s nejakou zvláštnou teóriou. Som vážne zvedavý, čo z neho vyletí... -„Možno, ale nechaj to tak... Podľa mňa oni sami mali dosť problémov a prišli nás žiadať o pomoc, lebo ako dobre vieme, nikto nie je tak skazený ako ľudia...“ Potiahol si z cigarety a vyfúkol dym so spokojným ús-mevom na tvári. A tak nasledoval ďalší dúšok z piva a pripálená cigareta. Znovu a zas až kým sa to celé neskončilo. Trvalo rok, kým sa nám podarilo, vytvoriť dostatočne hlboko a dostatočne veľký

82

-„Blake? To si myslel ,ktorú podzemnú časť? Lebo podľa toho, čo vidím na moni-toroch ,o chvíľu budú všade...“ Blake sa iba zhrozene díval na každý z monitorov ,keď v tom v miestnosti zhaslo svetlo a na krátku chvíľu bola úplná tma. No za tú krátku chvíľu sa toho udialo, možno až príliš veľa. Zo začiatku bolo počuť iba vreskot ľudí z vedľajšej sekcie, načo prišiel prudký náraz do dverí ,nasledovaný zvukom trhajúceho sa železa. Potom bolo počuť už len mohutnú ranu, ako ťažké kovové dvere preleteli cez celú miestnosť a narazili do steny. Takmer hneď potom sa zaplo núdzové červené svetlo a celá počítačová zostava. Spolu tak vytvorili dosť svetla aby sme mohli vidieť bytosti vysoké tak tri a pol metra so silnou svalovou hmotou a pevnými kosťami. Naši nepriateľa... -„Blake!!!“ Vyletelo zo mňa zatiaľ čo som bežal po zbrane. Schmatol som pištoľ a brokovnicu, ktorú som hneď hodil Blakeovi a sám si zobral pištoľ a pušku. Takmer okamžite sme zam-ierili – prásk! Spolu so všetkými ozbrojenými ľuďmi sme po nich začali strieľať. Úprimne, pokiaľ sa niekto trafil, bola to len náhoda. Boli príliš rýchli a o čo horšie, presne vedeli, po kom mali ísť. Ja som mal veľké problémy udržať si ich od tela. Pre zmenu Blake sa v tom priam vyžíval. So svojou milovanou brokovnicou nemal najmenší problém vystreliť ufónovi dieru do tela a ešte sa mu k tomu vysmiať do tváre. Netrvalo dlho, kým nám došli náboje. Po chvíli utíchla paľba a v tom červenom svetle bolo vidieť ,iba ako sa nám strácajú ľudia pred očami. Koho stiahli do tej nekonečnej tmy bol mŕtvolou. Bolo počuť iba vreskot a lámanie kostí. Nejedli ich, išlo im iba o to, aby zomreli čo najbolestivejšou smrťou. Vreskot ustal a my sme sa v strachu zomkli k sebe a vytvorili tak kruh. Čakali sme a pozerali na vytrhnuté dvere. Pomaly vchádzal jeden z nepriateľov. Jeho oči sa leskli červenou farbou a po tvári mu stekala krv. Bolo na nej jasne vidieť čosi ako úškrn ,no ten mu rýchlo zmizol potom, čo ho nabral a priklin-coval o stenu jeden Antar. Miestnosťou sa ozval iba bolestný výkrik nasledovaný sériu dutých zvukov, ktoré bolo počuť keď Antar dostával údery do svojej zbroje. Bolo úžasné to sledovať, akoby to bolo z nejakého filmu. Antar dostal ranu do hrude ktorá prešla jeho zbrojou a jeho telo sa v tom okamihu sfar-bilo do červenej. Z miest okolo lopatiek mu vytryskol prúd, ktorý by mohol vzdialene pripomínať krídla. V záchvate hnevu odko-pol nepriateľa cez celú jednu sekciu. Do ruky

Oblohu zaplnilo červené tlmené svetlo. Nebola to hromada malých červených bodiek. Boli to obrovské červené body. Obrovské vesmírne bojové lode, ktorých jediný účel spočíval v dobývaní. BUM! Bolo to také tiché bum. Bolo cítiť ako sa zvlnil vzduch a potom už nebolo vidieť nič. Nespočetné množstvo diel rozo-stavených po celej planéte v tú istú chvíľu vypálilo na citlivé miesta nepriateľských lodí. Oblohu zalialo z počiatku modré a nakoniec biele svetlo, ktoré všetkých hlupákov ako som bol ja takmer pripravilo o svoj zrak. Spadol som na zem vrieskajúc od bolesti. Videl som mnoho obrazcov, mnoho rôznych farebných bodov a potom nastala tma. V pozadí bolo počuť výbuchy a špecifický krik Antrarských bojovníkov. -„****! * * * * *!“ Chcem ísť brániť svoju Zem! Svoju vlasť, svojich ľudí a priateľov! Ja chcem... Začala sa mi točiť hlava a zvuky začali slabnúť. Boli stále tichšie a tichšie... Niekto na mňa volá počuť ho však iba veľmi slabo... -“Pane! ... my...“ Vracia sa mi sluch asi som odpadol. Sakra, kde som... -„Pane! Pane! Preberte sa my vás potrebujeme! Pane! Pre boha tvojho, uhni...“ Takmer okamžite nato som dostal takú ranu do nosa, až som mal pocit, že svoj nos mám niekde okolo svojho zadku. Okamžite som sa posadil a otvoril oči chytajúc si pri tom nos, z ktorého sa liala krv. Do očí sa mi pchala vys-miata Blakeova tvár. -„No ,čo ja som vám hovoril, že ho to zaručene preberie...“ Spokojne skonštatoval ,zatiaľ čo skupinka okolo stojacich ľudí, ma postavila na nohy. -„Som v bunkri... Bol som doma ,keď začal útok... Ako dlho už trvajú boje? Kto ma tu odtiahol? Kto vyhráva?“ Blake poukázal na obrovskú skupinu monitorov na ktorých boli zábery z bojov na povrchu a štatistiky, ktoré jasne uvádzali, že prehrávame... -„Boje trvajú už šesť hodín. Keď ťa z trosiek tvojho domu vytiahli tvoji ľudia, mysleli sme si, že si mŕtvy. Našťastie ,si tu, si zdravý a môžeš byť aj šťastný, že si to prežil...“ Hovoril Blake zatiaľ ,čo jeho hlas sa ozýval celou sekciu podzemného bunkru pre prezidentov. -„Nemáme veľkú nádej... Niektoré bunkre hlásili narušenie civilných sekcii. Dokonca i jedna sekcia nášho bunkru bola narušená. Momentálne sa naši vojaci pokúšajú zabrániť tým bastardom preniknúť ďalej...“ Pozeral som na to obrovské množstvo monitorov a snažil sa nájsť práve ten, ktorý ukáže mojich a Blakeových ľudí ,ako bránia náš podzemný kryt.

83

atu Antarovu tvár. Hovoril pokojne ,ako vždy: -„Pán Donowan, skupina našich pries-kumníkov ide na obhliadku na povrch. Nech-cete sa k nim ,vy i pán Blake, pridať?“ Ten Antar si ani neuvedomil ,čo to pre mňa zna-menalo. Stál som tam a pozeral na tú jeho zvláštnu tvár. Nevedel som ,čo mám povedať ,tak som len kývol hlavou a vyrazil za ním. Ako jediný som si musel vziať skafander zo skladu. O malú chvíľu už malá skupinka vesmírnych spojencov spolu so mnou a Blake-om stála vo výťahu cestou na povrch. Nad našimi hlavami sa otvorili obrovské dvere krytu. Všetko bolo hrdzavé, hrdzavo červené... Nie je tu nič... Vôbec nič... Bože... Veď som mal práve teraz stáť uprostred môjho mega-polu... Bože...Oblek nám oznámil, že máme dvadsať minúť. Dlhší pobyt na povrchu by znamenal vážne ohrozenie zdravia až smrť. Tak sme po krátkej obhliadke zišli dolu pod zem, vyzliekli sa a nahrali zábery z prilby do počítačov. Po krátkej chvíli jeden Antar pre-sunul informácie do svojho zariadenia a opäť sme čakali. Už dlhom som nefajčil... Chcem cigaretu... Aspoň si tak skrátim chvíľu kým Antar získa výsledky... Vytiahol som cigaretu pripálil ju a pori-adne z nej potiahol. Upokojujúci pocit ktorý sa rozlieval telom rovnako ako sa dym rozlieval po mojich pľúcach. Antar poriadne vzdychol poobzeral sa okolo seba a vykročil smerom ku mne. Keď bol úplne pri mne naklonil sa a tichým hlasom prehovoril: -„Mali by sme ísť niekde, kde nebude toľko ľudí. Navrhujem vedľajšiu sekciu...“ Pozrel som naňho a prikývol. Ja, Blake a pár prezidentov sme kráčali za Antarom, ktorý sa nám chystal niečo povedať. Pozeral som na Blakea. Od momentu kedy sme vypustili ató-mové bomby stíchol a hovoril iba keď musel. Mal smutnú tvár, plnú bolesti... Antar nás zaviedol do druhej sekcie zavrel dvere ale i naďalej rozprával potichu. -„Máte jedinú možnosť ako prežiť túto katastrofu. Musíte nám však veriť. Chápem ,aké je pre vás ťažké teraz rozmýšľať triezvo a normálne, no máte ešte šancu... Stačí ak sa každý z vás dobrovoľne uspí a mi potom vrátime celú zem späť. Môžete to chápať tak, akoby sme vrátili čas... Nebudete si však nič pamätať, nebudete vedieť kto ste, kde ste, ani prečo tam ste ,ale budete žiť... Nevieme ,ani kedy sa prebudíte. Môže to byť o sto rokov o deň či dva... To nevie nik.“ -„Berieme to. Pripravte to, mi zatiaľ ideme pripraviť preživších na večný spá-nok.“ Vyletelo z Blakea. Okamžite vykročil

schytil dýku. Rozžiarila sa svetlo modrou farbou a na krátku chvíľu bolo počuť ,ako sa v obrovskej rýchlosti rozdávajú smrtiace rany. Potom však nepriateľ tiež zažiaril červenou farbou, akoby vychádzajúcou zo svalov. Nepriateľ počkal a všetku svoju silu vložil do jediného úderu. Ten úder nebol rýchly bol priam akoby spomalený no jeho následky boli fatálne... Antarovi to vyrvalo polovicu hrud-níka. Jeho červená žiara prešla do modrej a takmer úplne vyhasla. Jeho tvár však oplývala úsmevom... Nepriateľ nemilosrdne začal trhať jeho telo a lámať ho no skôr než ho tak stihol zabiť do miestnosti začali vchádzať Antari. Prví vbehli a ubodali nepriateľa na smrť. Boli to krvavé jatky ,no i po piatich minútach stále vchádzali ďalší a ďalší. Niektorí v rukách niesli batérie, iní zas prezidentov, pretože tí neboli schopní ísť sami... Batérie zapli svetlo a všetky monitory. To, čo sme videli na monitoroch ,nebola naša planéta. Bola to planéta po-siata nepriateľmi, na ktorej bolo občas vidieť nejakého Antara, ako bráni seba ,či skupinku ľudí bez nábojov a v strachu klepúcou sa pred tou najbolestivejšou smrťou akú si len viete predstaviť. -„Nemáme na výber... Radšej zomrieme vlastnou rukou než sa nechať roztrhať v pazúroch tých diablov...“ Každý z dvanástich mi dal za pravdu. Každý z nás pristúpil k veľkej kovovej skrinke s 12 gom-bíkmi. Opätovali sme si pohľady plné bolesti a beznádeje a stlačili sme ich... Vyleteli vysoko nad zem a potom len padali. Každá z nich s ohromnou a ničivou silou vybuchla v prednastavenej výške. Ich účinok tak bol mnohonásobný a ich rozsah obrovský... V priebehu niekoľkých sekúnd nastalo na celej planéte ticho. Hrobové a ľadové ticho... Zem práve v tomto momente nabrala podobu mesiaca a všetko živé z jej povrchu zmizlo. Obloha sa zmenila na hrdza-vú s tak vysokou rádioaktivitou, že by ste ju mohli krájať. Tí ,čo boli na povrchu ,tí všetci boli mŕtvi... V podzemných bunkroch začalo blikať jedovato zelené svetlo, ktoré ohlasovalo nebezpečný stupeň rádioaktivity. Všetky vz-duchové poklopy sa zatvorili a všetky sekcie rovnako tak. Na krátku chvíľu zavládlo ticho a až po všetkých otrasoch bolo možné počuť plač malých detí. Zachvátil ma smiech. Smiech šialených, plný bolesti a smútku. Niektorí na mňa pozerali s najväčšou chuťou zabiť ma, iní s odporom. Jediný kto mi rozumel bol Blake. On jediný chápal, že ak by som sa práve teraz nesmial, skolaboval by som... Ktosi ku mne zozadu podišiel a položil ruku na moje rame-no. Prestal som sa smiať a otočil sa na usmi-

84

Kráčal som stále ďalej a ďalej až kým som nebol opäť pri Blakeovy. Prepáč braček, že nedodržím sľub. Prepáč už nikdy ťa neuvidím no ty všetko pochopíš keď si to prečítaš... Sklonil som sa k nemu a do vrecka mu vopchal lístoček na ktorom stálo: „Priateľu... Pamätáš, ako som ti vt-edy hovoril, že každý človek musí niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Tak, ja už som sa rozhodol a ponesiem ich za nás oboch. Veľa ti toho dlžím a splatím ti to snáď pred božími očami aspoň takto. Veľa šťastia, braček... Dúfam, že si raz na moju tvár spomenieš...“

Kráčal som k výťahu na zemský pov-rchu zatiaľ čo ma pozorovala skupina Antar-ských lekárov. Keď som nastupoval, Antarská lekárka povedala: -„Zbohom ,Kapitán...“ Usmial som sa i cez slzy, ktoré mi stekali po tvári a pomaly zo seba vyhabkal: -„Vy ste tu boli i tak dávno pred tým... To ako vás táto zem príma, to ako sa sprá-vate... Vy ste tí anjeli a oni diabli z našej histórie...“ Stlačil som gombík na výťahu s poslednými slovami: -„Dajte mi prosím pozor na Blakea... Je to dobrý chlap a ešte lepší brat...“ Lekárka sa milo usmiala a potom zmizla. Výťah ma pomaly niesol hore zatiaľ čo ja som vyberal poslednú cigaretu z balíčka strčil si ju do úst a čakal. Chcelo to dobré načasovanie. Chcel som si dopriať poslednú cigaretu, posledné potiahnutie zatiaľ čo pred sebou uvidím svoj megapol na vrchole slávy a krásy. Chcel som pocítiť ešte raz, ako fúka vietor. Vidieť ob-lohu a slnko. Pripálil som ju zatiaľ, čo sa dvere plošiny otvárali. Moje telo bolo ako v ohni ,no nevnímal som nič z toho ,čo sa dialo. Môj mo-zog videl krásu, ktorú som si pred tým neuve-domoval. Obrovským megapolom sa preháňala hromada áut a ľudí. Niektorí sa smiali, niektorí sa ponáhľali do práce. Posledné, čo som videl bolo oranžové a krásne slnko.

von a začal sa rozprávať s ľuďmi. Hovoril strašne rýchlo a tak mu ľudia často ani nero-zumeli. Bolo na ňom vidieť, že je šťastný. Nás ostatných jedenásť sa na seba iba pozeralo s pobavením na tvári. -„Je čas páni. Musíme ľuďom podať lieky, aby ráno mohli začať nanovo.“ Pre-hovoril jeden z nás a i on vykročil vpred. My ostatný sme kráčali za ním. Netrvalo dlho a všetci ľudia sedeli na zemi čakajúc kedy dostanú injekciu s onou úžasnou látkou. Ja sám som ich rozdal mnoho. Pamätám si veľa ľudí, ktorých som ubezpečoval, že je to úplne bezpečné. No jedno dieťa sa mi zapísalo do pamäte. Podišiel som k nemu ono na mňa iba pozeralo a usmievalo sa. Keď som mu vys-vetlil, že je to úplne bezpečné a bezbolestné opýtalo sa ma: -„Ty si anjel? Zoslal ťa Boh ,však? Napravíš všetko zlé, čo tí bubáci napáchali ,však?“ Tie slová vo mne vyvolali spomienky... Keď sme všetkých uspali a zostali sme hore iba ja a Blake, dopriali sme si posledné cigare-ty posledné poháre whisky a kopu úprimných úsmevov, smiechu a spomienok... Potom sme podišli na miesta kde sme mali zaspať. Blakea uspali ako prvého a i posledného. Ozvala sa Antarská lekárka: -„Pane ,ale my vás musíme uspať! A nie nemôžete prejsť časom bez toho ,aby sme vás uspali tak to pochopte!“ -„Tak potom mi dajte trochu času. Nech si to premyslím ,dobre?“ Lekárka prikývla a nechala ma o samote. Kráčal som chod-bami a mal pocit ,akoby mi čosi zvieralo srdce. Mal som pocit, že moje srdce puká a triešti sa na milión kúskov. Bolo to svedomie čo ma každým krokom zabíjalo. Svedomie a predstavivosť, ktorá má nútila pozerať sa na usmiate tváre ľudí tu dolu v kryte ale i tam hore. Tváre, ktoré sa v priebehu sekundy rozplynuli po dopade bômb. Kráčal som stále ďalej a ďalej a predstavoval si, že sa nič nestalo. Že kráčam ulicami svojho megapolu a zdravím sa dobre známym tváram. Je streda a ja mám trochu voľna. Idem si sadnúť do baru, pripáliť si jednu cigaretu a dať si pohár dobrej whisky. Niekde z mojich útrob sa drali slová môjho otca: -„Synu! Fajčil si, i keď sme ti to zakáza-li! Koľkokrát som ti hovoril, nesprávaj sa ako hlupák... Svojím konaním neubližuješ sebe ,ale i druhým! Teraz synu budeš musieť niesť zodpovednosť za svoje činy... Tak ako ich musím niesť aj ja ale i každý správny chlap...“ Po tvári mu vtedy stekali slzy ,rovnako tak ,ako teraz mne.

85

PLANÉTA TENGRI

Vidíte ho? Áno toho týpka v šiltovke. Niečo vám o ňom poviem...

JE TO IDIOT!

TENGRI Peter Ondo, 2011

86

Je nepozorný,bojazlivý, a bez známky zdravého

rozumu.

Je to chodiaci magnet na problémy. Neznášam, keď niekoho musím

zachraňovať.

87

Ako hovorím.IDIOT...

88

89

90

Je to síce magor, ale je v ňom niečo iné, čo stojí za moju námahu.

POKRAČOVANIE NABUDÚCE ...

91

92

93

94

zazvonil telefón.„Nazdar Ernestko, mal by som k tebe jednu prosbu,“ ozvalo sa v telefóne. Ernest spozor-nel. „Je to síce narýchlo, ale vravel si, že vieš zohnať lístky na KRVAVÉ STRUNY. Ešte to platí?“ pokračoval Vilo.„Nevedel som, že máš rád metal,“ odvetil Er-nest.A tak mu Vilo vysvetlil, ako v tento sychravý večer spoznal dievča na internete a ako sa sama pozvala na koncert s túžbou vidieť KRVAVÉ STRUNY a samozrejme, spoznať Vila osobne.„Samozrejme, lístky zoženiem, len dones pe-niaze,“ potešil sa Ernest.

Štvorčlennú kapelu KRVAVÉ STRUNY tvorili štyria členovia – veru, kto by to bol ča-kal. Spevákom i zakladateľom bol Brend Bolk-win. Mal síce len 150 cm, no i napriek svojej výške mal najväčší rešpekt v kapele. Ondro, tichý, dlhovlasý a doslova vychrtlý 2-metrový chlapík s IQ kokosového orecha bol skoro počas celého turné pod vplyvom narkotík, no ako basgitarista nikdy nesklamal. Emil Sprk, 200-kilový bubeník bol naopak veľmi ukecaný a v živote sa nedotkol ani pohárika, ani drogy. Samozrejme, cigarety fajčil jednu od druhej, ale len preto, aby aspoň trochu schudol. Táňa Lízová bola posledným článkom skupiny, málokto ju bral vážne, pretože bola žena a do kapely sa dostala len kvôli tomu, že akonáhle vyšla na pódium, nastalo ticho – samozrejme, nie kvôli jej hre na klávesy – mimochodom, nehrala zle. Dôvod bol prostý – ideálna post-ava, prsia, dlhé blond vlasy ... až po ideálny mejkap. Proste, vyzerala ako slušná šľapka a zároveň bola i maskotom kapely. Na pódium prišla vždy prvá. To by bolo tak o členoch nechválne známej kapely KRVAVÉ STRUNY zatiaľ dosť. Kým Ernest zháňal Vilovi lístky na poslednú chvíľu, kapela mala v pláne odohrať kon-cert, zožať aplauz, zarobiť prachy a ísť čo najrýchlejšie domov. V podstate, pôvodne ne-mali ani hrať – celé to bol Bolkwinov nápad.

Čierna dodávka s krvavočerveným nápisom KRVAVÉ STRUNY FOREVER sa už po-maly blížila na miesto určenia. Vonku bola už tma a koncert sa mal čoskoro začať. Keby bol Brend Bolkwin vedel, že budú meškať, určite by zarezervoval kapele miesto minimálne o

Bolo „nádherné“ počasie. Na oblohe množstvo mrakov, slnko akoby sa na dnešný deň stratilo. Ernest Šufelka sa maličkosťami nezaťažoval. Sedel si pekne v teplúčku pri telke a počasie bolo to posledné, čo ho mo-mentálne trápilo. Jeho otec bol už druhý rok na svojich cestách po svete. Zaujímal sa totiž o záhady všetkého dru-hu, ktoré potom uverejňoval v novinách a svojich knihách. Pri svojich cestách vys-triedal mnoho krátkodobých zamestnaní. Časť peňazí, ktoré mu zarobili knihy a jeho ruky, každý mesiac puto-vali poštou do Er-nestovej schránky. Nimi sa zvyčajne platili účty a zabezpečovala strava a iné vymoženosti. Otec vedel byť štedrý, keďže posielal mesačne okolo 500 €. Azda najväčšia záhada tentokrát čakala v Ernestovej schránke. „Neprišlo nič!“, ani cent. Bol tomu už týždeň a Ernest pomaly prestával veriť na zázraky. No a dnes bol ten deň - koncert metal-ovej skupiny KRVAVÉ STRUNY. Vzhľadom na dnešný zamračený nudný deň až príliš veľká (a jediná) udalosť, na ktorú sa zrejme chystali všetci z Ču-dákova. „Ale kde zohnať peniaze?“ opakoval si Ernest vo svojej malej hlave.

Vilo Hemien mal však na dnešný večer iné plá-ny. Teda aspoň čo sa týkalo jeho cieľa. Cez in-ternetový portál Kliksem.sk sa dnes zoznámil s milou blondínkou. NADHERA 23, samozre-jme, to bol jej nick. Dokonca ho oslovila ona ako prvá. Po vzhliadnutí jej fotky, ktorú mala v profile, už Vilo nepotreboval dlho rozmýšľať. Pokecali o hudbe, filmoch, čo kto má rád a čo kto nemá rád a medzitým množstvo smajlíkov. Dohodli si dokonca hneď aj rande.Kedy? No večer: O desiatej.Kde? V metalovom bare na koncerte KRAVÝCH STRÚN. Pozvala sa sama. Vilo sľúbil, že kúpi lístky. Mal na to už len tri hodiny. No ťažkú hlavu si nerobil, vedel, že jeho kamarát Ernest mu lístky zoženie bez problémov – jedno-ducho povedané, ,,má známosti“. Už sa pomaličky pripravoval. Sprcha, oholiť bradu, jeden sprej, druhý sprej, možno aj hrebeň. Keďže Vilo bol blonďák, zvolil si ako odev šedé vynosené sako a čierne nohavice. Ideálne oble-čenie na metalový koncert. Zatiaľ čo on kypel radosťou, Ernest netrpe-zlivo čakal na telefonát. „Je to tu!“ vykríkol Ernest nadšene, keď mu

KRVAVÉ STRUNY kapitola 1.napísal: Peter Šufliarsky, ilustroval: Pavol Červeniak, 2011

95

Vilo čakal na lavičke pred panelákom. Niekde na šiestom poschodí sa mu snažil Ernest zohnať dva lístky. Už tam bol desať minút a vonku bola zima. Treba zobrať do úvahy, že Vilo mal na sebe sako a tenké nohavice. „Kde toľko trčí, veď koncert už začne a nemám ani lístky a ešte aj na rande meškám“. Vilo vy-tiahol mobil a zavolal Ernestovi.„No povedz mi rovno, bude z toho niečo? Len nevrav, že som ti dal zase málo peňazí. Už musím ísť na to stretko, tak sa rozhodni! Ale rýchlo, už mi začína byť zima!“ vysvetľoval Ernestovi do mobilu.„Všetko je v poriadku, lístky už mám. Počkaj sekundu, hneď som u teba,“ ubezpečil ho Ernest. Vilo nemal až také obavy o ten koncert, ale skôr o to, aby tá jeho NADHERA 23 bola trpe-zlivá a počkala na neho. Zrazu Vilovi čosi zadrnčalo vo vrecku. Samozrejme, čo iné ako mobil. Zavib-roval a keď ho vytiahol z vrecka a pozrel na display, zbadal SMS od Ernesta. „Ten čo zas píše, veď som s ním teraz vol-al. To tam s Ignácom húli trávu alebo čo?“ začudoval sa.Správu si prečítal, ale nepochopil ju hneď. A tak si ju prečítal znova.

Ahoj Vilko, budem meskat hodinku, tak ma, prosim Ta, pockaj tam, kde sme sa dohodli. Prepac, CMUK.

Nikdy nechápal Ernestov zmysel pre humor, ale toto už bolo na neho priveľa.

Ernest zatiaľ sedel na gauči a smial sa. V ruke držal jointa s trávou a jeho kamoš Ignác si zatiaľ čítal SMS-ku, ktorá pred chvíľou prišla Vilovi. Hneď, ako ju dočítal, pustil sa i on do smiechu, a to si ani nepotiahol. Ignác Bieda bol prehúlený díler, čo vedel zohnať takmer všetko, od nevinných lístkov na koncert až po tvrdé drogy. Na vyblednutej tvári mu visela koža a povaľovali sa na nej všelijaké vyrážky. Ale byt - ten mal vzorne uprataný a naozaj moderne zariadený. Mal na to dôvod, veď tu robil tie svoje kšefty so zákazníkmi a prvý dojem je dôležitý.Ernest ho poznal zo základnej školy. Ignác chodil aj na strednú školu, rovnakú ako Er-nest, len do vedľajšej triedy. Práve na škole sa Ernest zoznámil aj s Vilom. Párkrát si vyr-azili aj v trojici. Lenže Vilo a Ignác si akosi nerozumeli, a tak si Ernest nakoniec vybral za lepšieho kamoša Vila. Po strednej škole na Ignáca čakala právnická fakulta, a tak sa na čas vytratil Ernestovi zo života. Až o dva roky sa ako zázrakom opäť zjavil, s titulom a

dve hodiny neskôr. Nervózne sedel pri okne a pozeral sa von do tmy. Sem-tam sa zablyslo a zahrmelo, a to neveštilo nič dobrého. Ondro hľadel doblba, oproti nemu sedel bubeník Emil spolu s Táňou a pozerali na malého Brenda oproti sebe.„Mali sme si zobrať dáždniky!“ poznamenal Emil. Brendon sa mu pozrel do očí a vytasil pro-stredník na pravej ruke, načo sa Táňa len usmiala. Ondro niečo nezrozumiteľne zam-rmlal a oprel sa hlavou o stenu dodávky. „Viem, že hráme v totálnom zapadákove, a čo?“ rozčuľoval sa Brend. Z Emilovho pohľadu bolo naozaj cítiť nadšenie a Táni to bolo ako vždy všetko jedno – bola rada, že vôbec niekam ide.Hlavným dôvodom, prečo Brend dotiahol svoju kapelu na tento koncert, boli, samozrejme, pe-niaze. Ale nie peniaze z koncertu, ale tie, ktoré mal zinkasovať za doručenie jedného balíka. Komu a čo – to ani sám nevedel. Jediné, čo vedel, bolo 65 000 Euro za dodanie do správnych rúk. Preto už len čakal, kedy tam dorazia. Celé stretnutie s neznámym bolo dohodnuté v Metalbare. Tesne po koncerte – ale to vedel iba on.Šofér dodávky – Albert - robil, čo mohol, aby prišli včas, no cesty tu boli strašne kľukaté a naokolo okrem stromov a hviezd nebolo nič vidieť. Vďaka svetlám ešte ako tak na cestu. Dokonca videl aj tú mačku. Hneď, ako vybehla na cestu, bývalý ochranca zvierat a súčasný šofér stočil volant a šliapol na brzdy, čo sa stalo všetkým osudné. Dodávka preletela cez zvodidlá ako raketa, urobila salto a pomaličky sa kotúľala dolu kopcom. Sem-tam vyletela z dodávky nejaká tá pneumatika či spätné zrkadlo spolu s dverami. Nebol tam ani jeden strom, ktorý by ju bol zastavil. Keby bol Albert stočil volant na druhú stra-nu, boli by skončili v stromoch. Samozrejme, uhoreli by v aute. Takto mali aspoň šancu vyviaz-nuť. Zatiaľ čo sa ľudia tešili na ich koncert a poma-ly sa schádzali pred barom, KRVAVÉ STRUNY sa kotúľali dolu kopcom priamo k nim a lietali sem a tam po dodávke. A to stačilo zapnúť si bezpečnostné pásy a vychutnávať si jazdu. Keďže tak neurobili, mali smolu. Ďalšou iróniou osudu v tomto prípade bolo miesto, kde dodávka s rachotom dopad-la. Skončila s rachotom pri kontajneroch neďaleko cesty. Desať metrov od dopadu bol Metalbar. Obrovský rad fanúšikov pri pohľade na roztrieskanú dodávku s nápisom KRVAVÉ STRUNY FOREVER ešte stále nechápali, že koncert sa asi konať nebude. Aj keď skratkou, ktorou sa kapela nechtiac vybrala, by ho stihli.

96

čakal. Už boli posledné,“ vyhováral sa Ernest. Ne-priznal sa, že výdavok má vo vrecku. Čo už, veď má finančnú krízu.Vilo pokýval hlavou. „Dúfam, že to bude stáť za to!“„Garantujem,“ svižne odvetil Ernest a pozrel sa na odchody autobusov.„Posledný autobus šiel pred desiatimi minúta-mi,“ poznamenal Vilo.„Si si istý?“ neveriacky krútil Ernest hlavou, pešo sa mu nechcelo.„Som si istý, pretože som tu stál ako dilino a čakal na teba.“ „To neznamená, že musel ísť,“ usmial sa Er-nest.„Ale znamená. Veď tu stojím dobrú pol-hodinu“, odpovedal Vilo.„Zoberieme taxík?“ „Zoberieme?“ čudoval sa Vilo. „No hádam nepôjdeme pešo.“„Nepôjdeme?“ čudovanie pokračovalo.„No na ten koncert.“„Pokiaľ viem, tak tam idem ja, ty nemáš lístky,“ poznamenal Vilo krutú skutočnosť.„Dobre, ale koncert začína o 20 minút,“ pokračoval Ernest.„Tak to si asi švihnem.“„A čo ak tá baba nepríde, čo potom? Musíš mať náhradný plán,“ zvážnel Ernest.„Ty si myslíš, že snáď kecám? Naozaj sa chce so mnou stretnúť a myslí to vážne. Cítim, že to dopadne dobre,“ ubezpečoval Vilo sám seba.„No ale čo ak je to nejaký úchylák a baví sa na takých ľuďoch ako si ty?“ snažil sa ho zneistiť Ernest.„Tak to mu potom nakopem riť.“„Nakopeme!“ nevzdal sa Ernest.Vilo sa z ničoho nič sám vybral peši, zatiaľ čo Ernest naňho čumel spoza chrbta. „A čo ten taxík?“ zvolal Ernest.Vilo sa nezastavoval a pridal do kroku. Zbadal, že Ernest má v sebe trávu tak ho nebral vážne. Vždy keď bol totiž zhúlený, robil somariny. Do pamäti sa Vilovi zapísala spomienka, keď boli spolu na futbale a sadli si spolu pred fanklub. Vtom Ernest začal nahlas fandiť, lenže nesprávnemu tímu. Svaláči z fanklubu si to zobrali osob-ne. Strhla sa poriadna mela. Vilo skončil v nemocnici s rozbitou hlavou a Ernest ako správny kamarát ušiel. Vtedy boli spolu naposledy na futbale a od tej doby Ernest trávu fajčil len raz. A to práve dnes. Tentokrát sa Vilo vybral od prúseru ďalej.„Čáv, ak niečo - zavolaj! Ja na radšej s tebou pôjdem ak niečo!“ kričal Ernest prenikavo, ako len on vedel.Vilo sa k nemu otočil. Bol už dosť ďaleko a

povesťou dílera. Do povedomia sa mno-hým dostal aj po natočení HIP-HOP-ového albumu. Áno, splnil si sen a spolu z Rytmusom nahral singel. Jeho umelecké meno bolo odvodené od jeho priezviska. Umelecké meno mal BIEDA. A aj keď jeho pesnička v živote nedosiahla komerčné úspechy, dokázal na nej zbohatnúť a na svojom byte naozaj nešetril.Ernestovi sa ani nechcelo odísť, tak dobre sa mu sedelo na tej červenej gaučovke. Ignác mu s úsmevom vrátil mobil a vytrhol mu jointa z ruky. „Nepreháňaj to Ernestíno. Rád som ťa videl, dvere sú tam!“ riekol s úsmevom a postavil sa.„Mne sa tááák nechce. Som tu dlho nebol, už mi to tu aj chýbalo,“ povzdychol si Ernest, ešte stále prilepený ku gauču. „Pozdrav toho svojho kamaráta a užite si lístky,“ snažil sa ho už konečne odbiť Ignác. Zabralo to. Ernest sa okamžite postavil a poz-rel na veľké nástenné hodiny. „No to bolo čo za matroš?“ dodal.„Dobrý model, čo? Nazval som ju UNAVENÝ ZELENÝ JOE. Ak by si mal záujem...“ chválil si svoju domácky vypestovanú trávu Ignác.„Veď som ti vravel, že momentálne nemám prachy. A s fajčením som už prestal,“ nedal sa Ernest.„Šufelka, Šufelka, prestal si, prestal... Ale ešte stále môžeš začať. Vieš, kde bývam, tak ak niečo, nájdeš ma.“ Po dokončení tejto vety bol už Ernest pri dverách, obutý a v bunde, pri-pravený na odchod. Pre Ignáca dnes už po-sledný zákazník, a tak sa tešil, že si konečne oddýchne.„Cítim sa lepšie takto, keď sme zaspomínali na staré časy a ...,“ v tom Ignác už otvoril dvere a vystrčil Ernesta na chodbu. „Tak už padaj!“ dôstojne sa rozlúčil a zabuchol dvere.„Dobre, NADHERA 23, ideme na to!“ povedal si trošku prihúlený Ernest a privolal výťah.

Popred Vila preletela sanitka. Kam sa tak ponáhľala, netušil. Viac ho však zaujalo, keď uvidel Ernesta vychádzať z vchodových dverí. Vyšiel z nich s úsmevom od ucha k uchu. Vilo si konečne vydýchol. Bolo mu totiž jasné, že lístky zohnal. „Hybaj, hybaj! Meškáš!“ kričal nervózne Vilo a mával naňho rukou gestom – švihaj, švihaj. Er-nest zodvihol ruku s gestom – pohodička a pomaličky prešiel cez cestu rovno k Vilovi.„Lístky sú tu!“ a podal ich novému majiteľovi.„Dík...“ potešil sa skromne Vilo a doslova mu ich vytrhol z ruky. „Výdavok?“ pokračoval Vilo.„Bez výdavku, vyšli trochu drahšie, ako som

97

Stačilo mu len lúsknuť prstami, hodiť nejakú lichôtku a dievčatá mu ležali pri nohách. A keď videl Táňu, povedal si, že to skúsi aj s ňou. Samozrejme, až keď bude na tom o niečo lepšie – čo vlastne znamenalo zajtra.„Som špeciálny agent Vlastimil Štuhlajter,“ oz-valo sa policajtom spoza chrbta. Okolo dodávky stálo mnoho ľudí v kruhu, ale postupne ich policajti vyhnali. „Som špeciálny...“ bolo počuť z davu.Pri tom prekrikovaní a rôznych debatách, čo ľudia viedli, nepočul poriadne ani on sám seba. Po-licajti miesto zaistili žltou páskou a vtedy sa muž v klobúku a v dlhom hnedom kabáte odhodlal ísť na to inak. Pretlačil sa až k okraju pásky a bez slov ju podliezol. To už ale pred ním stáli dvaja policajti. Jeden silnej postavy s kamenným výrazom tváre – Má-tovský. Ten ďalší bol fešák Kleklo. „Som agent FBI,“ vysvetľoval Štuhlajter v roz-pakoch.„A ja som Červená Karkulka!“ zavtipkoval Mátovský a na jeho tvári nebolo badať žiadny výraz.„Tak to ma teší, pán Karkulka.“ Tento vtip zre-jme nezapasoval a policajti agenta strčil opäť do úzadia za žltú pásku.„Tak takéto jednanie si vyprosujem!“ zvries-kol agent a vložil si ruku do bočného vrecka kabáta.

Vytiahol z neho odznak – bol to „agent FBI“, aspoň to stálo v jeho dokladoch. Mátovský sa ko-nečne nejako tváril. Dalo by sa povedať, že sa i začervenal, pretože kedysi dávno aj on robil skúšky na agenta FBI, no prepadol z nich. Mal pred takými ľuďmi rešpekt a tak pásku nadvihol nad Štuhlajtera.„Vitajte, prosím, to ste mali ukázať hneď, poďte ďalej,“ pozval ho policajt, ktorý sa už začínal aj potiť od nervozity. Znelo to síce ako pozvanie do bytu, ale agent na to už nechcel reagovať vtip-nou poznámkou a bez slova prekročil pásku.„Kto vás sem poslal?“ spýtal sa Kleklo na rovinu.Agent sa pousmial a podal mu papier, kde bolo všetko vysvetlené. Pravdepodobne ho poslali kvôli tomu, že možno nešlo o nehodu, ale o teroristický čin. Ďalej sa tam písalo i o množstve podobných prípadov, ktoré sa v up-lynulých dňoch stali kapelám na turné.„Zaujímavé, pán Štuhlajter... overím si to,“ us-mial sa neveriacky Kleklo a už aj šiel volať na policajnú stanicu.„Tak hudobní teroristi,“ poznamenal Mátovský s úsmevom.„Áno, teroristi. Poslali ma, aby som vám to

tak musel kričať aj on.„Zajtra pokecáme!“ znelo z jeho úst.„Zavolám ti!“ znela hlasná odpoveď.„Nemusíš,“ povedal si Vilo sám pre seba a kráčal ďalej, tento krát sa už nezastavoval.

Nehoda kapely KRVAVÉ STRUNY zaskočila všetkých, čo čakali v rade pred Metalba-rom. A nielen ich. Na miesto dorazila okrem policajtov konečne aj sanitka. Záchranári ako prvú vyti-ahli z čiernej dodávky Táňu Lízovú. Ako jedinej jej z okna trčali krásne, i keď trochu krvou podliate nohy. Doktorov to zrejme rajcovalo, a tak sa všetci rozbehli k nej a dobre, že sa o ňu nepobili. „Je v poriadku, chvalabohu,“ povzdychol si mladý záchranár. Odprevadil ju do sanitky a ľudia, ktorí stáli okolo, sa potešili. Nepot-rebovala ani nosítka, čo naznačovalo, že sa jej zrejme nič vážne nestalo. Ale v šoku bola poriadnom, celá sa klepala.V sanitke si ju začali pomaličky obzerať. O chvíľu na nosítkach doviezli z dodávky vyslobode-ného šoféra Alberta. Stala sa mu kuriózna nehoda. Hlava mu ostala zakliesnená vo volante, a tak ho museli z auta doslova vysekať aj s ním. Brendon Bolkwin, líder kapely, zas uviazol pod sedačkou. Keďže bol dosť malý, ostal tam za-seknutý. Chvalabohu, prežil, ale i jeho museli vysekávať von. Bubeník Emil toľko šťastia nemal. Už nemal problém s nadváhou. Strecha dodávky z neho spravila placku. Počas kolízie vozidla sa zrejme snažil vyskočiť, lenže nezmestil sa cez dvere a tak mu počas akro-batických manévrov dvere odsekli prsty. V aute sa našli dva a na rukách ich mal ešte šesť. Dva na pravej a štyri na ľavej ruke. Ďalšie dva ostávali nezvestné – zrejme ich stratil ces-tou. Ale aj keby mu ich boli našli, už by mu to nepomohlo. Smutné, že dopadol takto práve on. Ako jediný v kapele nepil ani nebral žiadne drogy, bol to poctivec a dával si vždy pozor. Ale osud si človek veru nevyberá.Okrem nezvestných prstov ostal nezvestný aj jeden člen kapely. Bol to basgitarista On-dro. V podstate o ňom policajti ani záchranári nevedeli. Spýtala sa naňho Táňa, ktorá bola jediná pri vedomí. Vychrtlý basgitarista pravdepodobne vypadol počas nehody niekde na kopci.„Pôjdeme ho pohľadať, je tu ešte nádej, že to prežil!“ ukľudňoval Táňu policajt Kleklo. Až taký vzorný policajt to nebol. Veľký sukničkár a peniaze znamenali preňho viac než policajná česť. Jeho hlavnou charakteris-tickou črtou boli prazvláštne zatočené fúzy a zvyšok imidžu dotvárala policajná uniforma.

98

sem neposlali, pravdepodobne niekto taký ani nee-xistuje.“„Mne príde celkom reálny,“ poznamenal Má-tovský. „Reálny možno, ale agent nie,“ pousmial sa Kleklo nad smiešnou poznámkou.„Takže máme narušiteľa, mám pravdu?“ us-mial sa Dudka a vytiahol svoj pendrek.„Hlavne nenápadne, aby si ho nevyplašil ...“ upozorňoval ho Mátovský, tváriac sa vcelku až príliš vážne. „Žiadne strachy!“ uškrnul sa Dudka „Nevie, že vieme...“Kleklo si pripadal ako obklopený totálnymi idiotmi. Ale už si zvykol. Čo už mal robiť, keď tu v Čudákove boli všetci akísi čudní.Mátovský a Dudka vedeli, že agent odišiel smerom k roztrieskanej dodávke spolu s ich kolegom Hektorom Papekom. Kým však prišli, bol už agent dávno preč. A po Hekovi nebolo tiež ani sto-py. Dokonca ani Kleklo ho nevedel nájsť.

Z tmavej oblohy sa ozval rachot. Celý dav stojaci pred Vilom od strachu vyskočil. Nasle-doval silný dážď a pomaly sa to vpredu začalo prerieďovať. Všetci hrešili a utekali. Mnohí sa odišli skryť do baru, alebo jednoducho ušli domov. Tí, čo boli o niečo predvídavejší, mali dážd-niky a ešte chvíľku vydržali postávať pri mieste nehody, no nebolo ich veľa.„Čo sa tu stalo?!“ vykrikoval Vilo na oko-loidúcich. Väčšina chaoticky popri ňom len prebehla, až na jedného. Bol to akýsi dvadsaťročný chalan so zeleným kohútom na hlave. Kohút typu účes. Zmoknutý punker na Vila ako jediný zareagoval.„Počuj vole, nemáš cígo?“ spýtal sa, snažiac si zrovnať na hlave tie svoje moknúce strapce.„Prší...“ odpovedal Vilo.„Veď, a?“ dobiedzal punkáčik.„Nehorela by.“„Dám si doma. Nebuď pes, vole!“ pousmial sa sfetovane.„Ale ja nefajčím,“ povedal Vilo s neistotou punkáčovej reakcie.„Pekné sako!“ zneli posledné slová adresované Vilovi.Lichôtka nezabrala, a tak punker odišiel žobrať cigaretku od niekoho iného. Neod-pustil si však drzý pohľad. Keď už bol preč, Vilo si vydýchol. Ostatní tiež pomaličky mizli a pred Vilom sa utváral nepríjemný obraz. Rozbitá dodávka, v sanitke ranení a premoknutí policajti s krikom bežiaci sem a tam.„Zrejme sa koncert nekoná,“ povedal si poti-

pomohol prešetriť, tak očakávam spoluprácu,“ pousmial sa agent .

„Heeeej, poďte sem!“ zakričal policajt na ďalších dvoch kolegov, ktorí akurát sliedili okolo do-dávky. Pribehli v celku rýchlo. „Ján Dudka!“ predstavil sa jeden s nich. (Niečo k popisu? Silnejšia postava, vysoký, na krátko vystrihaný blonďák, s veľkým frňákom.) „Ja som Vlastimil Štuhlajter.“ Tentokrát bez vyzvania ukazoval svoj odznak agent.„Hektor Papek!“ predstavil sa druhý policajt smiešneho mena. Málokto by si nechal také priez-visko aj meno, ale jemu to zrejme ne-vadilo. Nikto sa mu na ňom nesmial, dokonca ani v škole. Policajt Hektor Papek bol totiž bývalý kulturista, reprezentant Slovenskej re-publiky a všetci ho brali vážne. Všetci ho volali Hek, čo neznelo zle. „Ja som tuto...“ ukázal svoj odznak znovu a pokračoval „agent Štuhlajter,“ a zastrčil si odznak konečne späť do vrecka.„Odteraz ste pod mojím velením. Preberám to tu.“ Policajti z toho neboli trikrát nadšení, lenže keď vytiahol z vrecka dokrkvanú správu z veliteľstva a dal im ju prečítať, uverili.„Dobre, tak ja idem naspäť k dodávke, majte sa. Ak niečo, ozvem sa,“ povedal kľudne poli-cajt Hek.„Vy ste teraz môj, Papek. Kam vás hodím, tam budete!“ rozčúlil sa Štuhlajter.„Tak teda čo mám robiť?“ spýtal sa Hek ura-zene.„Choďte tam, ale ja pôjdem s Vami,“ podotkol agent. Policajtovi Mátovskému a Dudkovi sa už nech-celo počúvať nepríjemného agenta a tak odišli radšej za kolegom Kleklom. Štuhlajter sa s úsmevom vybral spolu z Hekom k dodávke.

Na Vila dopadla prvá kvapka, keď bol pred Metalbarom. Zrazu spozornel. Uvidel pred sebou policajné autá, sanitky a plno ľudí, ktorí mu stáli v ceste. Pozrel sa na hodiny. Prišiel aku-rát. Vytiahol si zo svojho saka fotku NADHERY 23. Ešte ráno si ju vytlačil. Pozrel sa na všetky svetové strany a pomaličky ju začal hľadať.

„Tak páni, toto vás asi moc nepoteší,“ začal zhurta Kleklo hneď, ako sa mu objavili kole-govia. „Kde je ten Štuhlajter?“„Agent Štuhlajter šiel spolu s Hekom pozrieť na dodávku,“ reagoval ako prvý Dudka.„Máme problém?“ spýtal sa Mátovský, akoby bol tušil, že sa niečo stalo.„To teda máme. Žiadneho agenta Štuhlajtera

99

preru-šil príchod ďalšieho z policajtov. Bol to Mátovský a práve niečo dôležité pošepkal Kleklovi. Ten bez slova odišiel a opäť sa stratil v blikajúcom svetle sanitky. Čo také sa vlastne stalo?Je na čase, aby som vám oznámil smutnú skutočnosť. Nepremožiteľného, bývalého reprezentanta a kulturistu Hektora Papeka napokon našli – mŕtveho. Objavil ho jeden z doktorov v sanitke, prikrytého plachtou. Príčina smrti neznáma, avšak viac než isté bolo, že mu ktosi zasadil smrteľný úder pri-amo do ksichtu. Niečo také by však dokázal málokto. No málokto by mohol tušiť, že ten niekto sa dostal práve sem. Najzvláštnejšie na tom všetkom však bolo to, že telo frontmana KRVAVÝCH STRÚN, Brendona Bolkwina zmizlo. Práve na jeho mieste sa ocitol Hektor. „Takže si to zhrnieme. Kapela má nehodu, jeden z členov je mŕtvy, jeden nezvestný. Na to sa zjaví falošný agent, ale bez stopy zmizne skôr, než to zistíme, a spolu s ním zmizne ďalší zrane-ný člen kapely Brendon Bolkwin... Náš kolega Hek je zavraždený,“ zamýšľal sa policajt Kleklo stojac pri sanitke z kolegami.„Určite ho zabil ten agent!“ zlostil sa Dudka.„Myslím, že by nebol schopný niečoho takého. Musel mať komplica,“ premýšľal Kleklo i naďalej.„Ale veď to tu strážime...“ upozorňoval ho Dudka.„Ale strážili ste to tu, keď vás ten chlapík po-slal preč?“„No... to bola chvíľka,“ podotkol Mátovský. Dudka nebol jeho priznaním moc nadšený a tak doňho nenápadne drgol.„Vďaka vašej spoľahlivosti máme o jedného menej,“ riekol Kleklo na rovinu.Obaja policajti nachvíľku stíchli a pozreli na zakryté telo ich kamoša Heka Papeka. Mrzelo ich, že to takto dopadlo kvôli hlúpej chvíľke.„Lenže možno ten Štuhlajter nemal komplica a urobil to sám. Takže sem nik neprenikol, je to len tvoja teória,“ necítil vinu Mátovský. Ten-toraz Dudka len súhlasne prikývol.„To na veci nič nemení, som zvedavý ako to vysvetlíte kapitánovi na stanici.“„Však to sa ešte vysvetliť nedá!“ podotkol i Dudka.„Nedá...“ povzdychol si Kleklo „...mám pocit, že sa tu deje niečo zvláštne, a ešte to ani zďaleka neskončilo, tomu verte,“ dodal.

Vilo si zatiaľ žmýkal pri bare svoje premočené sako a snažil sa ignorovať mladého pun-kera, ktorý sedel spokojne vedľa neho. Bol to ten istý, ktorý si od neho pýtal cigaretu. Len ten

chu a otočil sa priamo k Metalbaru. Uprene sa za-hľadel na svoje sako a nohavice. Nenašiel na sebe ani jedno suché miesto. Naozaj sa poriadne rozpršalo. Domnieval sa, že tá jeho NADHERA 23 sa určite skryla pred dažďom v bare. Obzrel si pre istotu ešte raz rozmočenú fotku. S očakávaním vztýčil hlavu k tmavým nebesiam. „Bože daj, nech zabodujem...“ povzbudil sa. Odpoveďou mu bola kvapka mierená rovno do pravého oka. Bolo to znamenie, aby v tom daždi len tak nepostával a šiel dnu. Kým on vstu-poval do Metalbaru, jeho kamoš Ernest akurát vystupoval z taxíka. Taxík zastal pri parku, ktorý sa nachádzal pár metrov od Metalbaru. Zaplatil taxikárovi peniazmi, ktoré mu Ignác vydal za lístky a pohodlne vykročil vpred. Keďže v parku bolo okrem lavičiek aj množstvo listnatých stro-mov, nepršalo tu až tak veľmi. Ernestovi to ale nevadilo, mal pri sebe dáždnik. Pomaličky si ho rozprestrel a až keď vyšiel z parku na ulicu, uvidel ten rozdiel. Prekvapili ho však oveľa viac tie blikajúce svetlá vedľa baru.

„Čo sa to tu stalo?!“ zvolal nahnevane, akonáh-le dobehol k žltej policajnej páske.„Čau Ernest, vyzerá to tak, že z koncertu dnes nič nebude!“ zakričal ktosi.Kvôli oslepujúcej žiare Ernest nerozpoznal dotyčnú osobu, ale tipol si dobre: „Kleklo?“ „Nazdar!“ podal mu ruku hore uvedený poli-cajt.„Takže dnes máš službu, čo...?“„Nooo, a bude z toho ešte poriadne haló. Nič podobné som ešte nezažil. Šialená noc!“ odpovedal Kleklo, veriac, že všetko nakoniec dobre dopadne.„Tak čo sa deje? Koncert bude?“ jedine to Er-nesta trápilo. „Nebude, turné skončilo!“ zvážnel Kleklo a odstúpil sa. Až keď Ernest v tom daždi po-riadne zaostril, zbadal roztrieskanú čiernu dodávku s nápisom KRVAVÉ STRUNY FOREVER. Hneď mu bolo všetko o čosi jasnejšie. „Teroristi?“ spýtal sa smutne.„Auto zbehlo z cesty. Dokotúľali sa priamo z kopca až sem. Žiadni teroristi.“„Nezomrel nikto?“ znela ďalšia otázka.„Kapela prišla o jedného člena...“„Brend Bolkwin?!“ prerušil ho Ernest.„Nie, bubeník,“ znela Kleklova odpoveď. „To je dobre. Takže ostatní sú v poriadku,“ potešil sa Ernest. „Počuj, a od Bolkwina by si mi zohnal autogram?“Kleklovi to nepripadalo vôbec ako dobrý ná-pad. Hneď nato ich upršanú chvíľku našťastie

100

ako blázon, od ktorého človek nevie, čo čakať. „To dievča poznám.“ Vilo sa pousmial v nádeji, že by NAHDERU 23 mohol ten zelenáč poznať. Pravda bola naozaj taká, že ju poznal.„Je to herečka Jessica Alba. Tú predsa poznajú všetci.“ Vilo si lepšie pozrel fotku a s komentárom „Jessica Alba, tú nepoznám...“ snažil sa spomenúť. Neveriacky krútil hlavou, nakoniec sa natiahol k barmanovi.„To pivo sa vám už robí, nebuďte nedočkavý, nie ste tu jediný,“ povedal mu nervózne bar-man.

Toľko ľudí barman v bare ešte nemal, a tak nestíhal. Útechou mu jedine bolo, že nemusí počúvať aspoň tú skupinu. Vilo nakoniec vstal a odišiel k jednému zo stolov. Sedel za ním jeden postarší muž so svojou manželkou. Vilo im na stôl položil fotku NADHERY 23 spýtal sa ich, či to dievča na fotke poznajú. Pri barovom pulte ho sledoval zo stoličky a s pivkom v ruke ten pun-káč s chocholom a smial sa. „Veď kto by nepoznal Jessicu Albu?“ chodilo mu po rozume.„No nevidel som to dievča a ani ho nepoznám, skús šťastie inde,“ snažil sa Vila odbiť chlap pri stole. „Veď to je tá ženská z filmu Fantastická 4. Ako sa volá...“ zobrala do rúk fotku jeho žena a pozrela na manžela.Ten len prevrátil oči a povzdychol: „Jessica Alba.“„No, ako sa pán vyzná...“ urazila sa jeho manželka.„Ale veď...“ došla mu reč.Vilo si fotku zobral so sebou a šiel klásť otázky ďalej. Ľudí tu bolo dnes požehnane. Barman mu zatiaľ položil na stôl pivko, no punker bol rýchlejší. Keď videl, ako Vilo behá s fotkou od stola k stolu, radšej mu to pivo pre istotu vypil. Však keď ho platil, tak si ho hádam aj mohol vypiť. Vila aj tak skôr trápilo to dievča na fotke, s ktorým si dnes ráno tak dobre pokecal.

Ernest stále čakal pri žltej páske, ktorá ohraničovala miesto dopadu skupiny, na ktorú sa tak tešil. Teraz už však vedel, že celý jeho plán vyšiel nazmar. Sledoval, ako všetci be-hajú od sanitky k policajnému autu, k ďalšej sanitke a k ďalšiemu autu, tváriac sa pritom zhrozene.

Kleklo zatiaľ prežíval krušné chvíle. Práve volal opäť na policajnú stanicu svojmu nad-ri-adenému. Musel kapitánovi oznámiť, že prišiel

zelený chochol na hlave mu už tak dobre nes-tál. Sedel na barovej stoličke a vydychoval mu do tváre obláčiky dymu.

„Cigaretku si zohnal, choď čmudiť niekam inam,“ poznamenal Vilo.„Ja som tu bol prvý.“„Ale sadol si si sem, až keď som ja sem prišiel ja.“„Veď a?“ odvrkol punker.„Poznám takých, ako si ty. Provokujú, kým nedostanú od niekoho cez hubu!“ rozčúlil sa Vilo a zahľadel sa mu priamo do očí. Zabralo to. Punker z neistotou otvoril ústa a trošku sa rozklepal. Potom kývol na barmana a znovu sa otočil k Vilovi.„Klídek, človeče, veď sranda. Čo piješ?“ teraz sa už punker usmieval.„No... pivo,“ znela jednoduchá odpoveď.„No, pivo!“ zakričal na barmana a dodal: „tu, pre kamaráta,“ ukazujúc miesto, kde sedel Vilo.„Dík, aj tak už nemám prachy. Posledné som dal za lístky na tento skvelý koncert, ostalo mi len pár centov,“ vysvetľoval mu Vilo a už dokonca nevyzeral naštvane.„Neni zač, kámo, ale ja tiež nemám peniaze, budeš si ho musieť zaplatiť,“ uviedol ho do reality punkáč.„Čo?“ vstúpila do Vila nečakaná zlosť.„No veď, no...Vtip!“ uškrnul sa svojimi žltými zubami na Vila.„Ja viem tiež jeden...“vydýchol si Vilo.„Túto babu si nevidel? Mám s ňou rande,“ riekol Vilo a podsunul mu pod nos fotku NAD-HERY 23. Punker ju zobral do ruky, pozrel na Vila, na fotku, okolo seba a znovu na Vila.„Jasné, tamto sedí,“ usmieval sa punker a naznačil pohľadom miesto. Akonáhle Vilo jeho gesto zbadal, otočil sa ku stolu, kde sedeli ne-jaké baby, ale ani jedna nezodpovedala fotke. Boli to po-staršie metalistky, ktoré vyzerali, akoby ich sem práve vypľulo tornádo. Mali naozaj príšerné účesy.„Naozaj si ju tu dnes nikde nevidel?“ opýtal sa Vilo ešte vážnejším tónom ako predtým. Punker si zahrabol rukou do vlasov a pustil sa do smiechu. Vilo naňho len hlúpo pozeral a čudoval sa, čo mu je smiešne.„Taktiež dobrý!“ so smiechom riekol punker.„Čo dobrý...?“ nechápal Vilo.„No vtip kámo,“ dosmial sa punkáč a sledoval Vilovu kamennú tvár.„To nie je žiadny vtip. Možno sa to nezdá, ale táto kočka ma tu dnes bude čakať,“ snažil sa Vilo ešte trochu pomachrovať. Prísediaci punker nevedel, či sa má smiať, alebo má ostať vážny. Vilo mu začal pripadať

101

otriasol dáždnik a vošiel dnu. V jukeboxe hrali akési rockové balady, ale atmosféru koncertu, na ktorý sa tak tešil, to ani trochu nepripomínalo. Porozhliadol sa tu narýchlo, no pre ten cigaretový opar, ktorého tu bolo požehnane poriadne, ani nevidel. Zamieril teda k barovému pultu. Sadol si na barovú stoličku a mávol na barmana.„Jedno pivko, prosím!“ objednal si s úsmevom. Zložený dáždnik si najprv položil pred seba, čo sa ukázalo ako dosť blbý nápad. O chvíľu bol pult pred ním o čosi mokrejší. Tak si radšej sadol o pár stoličiek ďalej. Tento krát si dáždnik držal radšej v ľavej ruke.„Choď si kvapkať niekde inde, toto miesto je obsadené!“ ozval sa nepríjemný hlas.Ernest sa otočil na obe strany – hneď po jeho pravici bol ten problém. Akýsi vypiersingovaný mladý punker so zdochnutým (alebo zmok-nutým?) zeleným kohútom na hlave. Ernest si vydý-chol.„Počuj, rodičia vedia, že tu piješ alkoholické pivo?“ začal Ernest.„Ty si myslíš, že si frajer, čo?“ znela odpoveď podguráženého mladíka.„Nemyslím, ja to viem,“ nedal sa Ernest. Na to mu hneď barman položil pred seba pivo, čo mu hralo do karát. Poriadne si chlipol a otočil sa priamo na punkáča.„Prišiel som si sem vypiť pivo a ešte jedno pivo. K tomu ešte pivo. No a potom si dám – pivo,“ machroval Ernest.„Nebuď drzý, frajer...“ zlostil sa zelený punkáč.„Keď som mal toľko rokov čo ty, tak som už o takomto čase mal doma večierku. Tak mi ne-hovor kto chce byť frajer, lebo zavolám tvojim rodičom,“ nedal sa odbiť Ernest.„Je mi dvadsať. Takže si nevyskakuj!“ rozčúlil sa zelenáč.„Ja mám o päť rokov viac. Takže mi môžeš akurát tak vykať,“ odvetil Ernest a pokúsil sa toho punkáča si už nevšímať. Trochu spozor-nel, keď zistil, že mu je dvadsať. Pôvodne mal o jeho veku Ernest mylnú predstavu. Vyzeral totiž o dosť mladšie a po tomto zistení ho už nechcel pro-vokovať. Lenže skôr, než si to uvedomil, punker sa natiahol k Ernestovi a schytil ho za krk. Er-nest od strachu už ani nemrkol. Len čakal, čo sa bude diať. Nič príjemné. Punker druhou rukou vytiahol nožík zvaný za svojej éry rybička a pritisol mu ho na krk.„Dopiješ toto pivo a sadneš si niekde inde, rozumel si?“ rozhodol punkáč.„Mier!“ vydralo sa sekane z Ernesta.„No veď no... Dopiješ a pôjdeš,“ povedal punkáčik ešte stále plávajúci s rybičkou Er-

o jedného zo svojich mužov a ešte k tomu aj o frontmana tej nešťastnej kapely, ktorý je nezvestný.

Kapitána správa o smrti policajta tak rozčúlila, že Klekla zbavil velenia. Dokonca mu oznámil aj to, že týmto dňom ako poli-cajt skončil. Kleklo to dnes mal na starosť po prvýkrát. Zároveň i naposledy, vďaka skvelým a spoľahlivým kolegom. Vôbec ho to však neštvalo, práca mu už šla hore krkom. Kvôli kolektívu. Po smutnom telefonáte prišiel za Mátovským a vypýtal si cigaretu. Už z jeho tváre sa dalo vyčí-tať, že niečo nebude v poriadku.Mátovský cigaretu Kleklovi bez slova podal a ešte mu ju aj zapálil. Dudka radšej odišiel dohlia-dať na tých pár zvedavcov okolo mies-ta činu, aby sem nevnikol znova ten neznámy páchateľ.„Tak, čo vravel...?“ začal Dudka.„No, rád nebol. Mám padáka, nezvládol som to. A pritom šlo len o nehodu,“ odvetil Kleklo a potiahol si s cigarety.„No, to mi je ľúto, kto to mohol tušiť... Neboj, šéfik si to ešte rozmyslí, veď vieš, ako rýchlo sa dokáže vytočiť a potom vraví blbosti,“ ukľudňoval ho Dudka. „Ja som už aj rád. Už mi to riadne liezlo na nervy. Čakal som však, že odídem so vztýčenou hla-vou a nie takto.“ „Myslím, že asi fakt šlo o hudobných teror-istov,“ riekol Dudka presvedčene, že je tomu tak. Kleklo naňho len vyvalil oči a pokýval neveri-acky hlavou. Nemohol uveriť tomu, akí hlupáci ho tu obklopujú. Zobral sa a odišiel preč. A to nielen od Dudku, ale aj celkovo z miesta činu. Pod-liezol žltú pásku a pozrel sa na hodinky. Bolo skoro dvanásť hodín. Zívol si, z cigaretky si ešte raz potiahol a špak zahodil do mláky. Ako tak pozeral na mláku, uvedomil si, že prestalo aj pršať.„Konečne si môžem ísť pospať...“ potešil sa a napokon predsa len odišiel so vztýčenou hlavou.Dudka a Mátovský naňho darmo kričali, aby sa vrátil. Jemu to už bolo všetko jedno. Ranení boli v sanitke, nezvestní ostali nezvestnými a mŕtvi už boli na druhom svete. A tak spokojne kráčal ďalej, až kým nezbadal, ako sa k nemu blíži Ernest. To Klekla rozrušilo a tak pridal do kroku a oplatilo sa – ušiel mu.

Ernest sa poobzeral po okolí, no Vila nevidel. Nakoniec si vybral z vrecka pár euro, čo sa mu tam ocitlo. Pozrel na Metalbar a už vedel, kde ich minie. Pred vchodom si hrdo

102

„Veď a? Ja som tiež mal rande cez internet a čo. Sme spolu už tri roky závislí na koxe. Nikdy nevieš, koho tam objavíš,“ zapojil sa punker.„To má akú pointu?“ spýtal sa Ernest.„No, že pred tým som bol čistý...“ vysvetlil zelenáč a odišiel. Zrejme sa mu nechcelo rozoberať ďalej svoj osud.„Zaujímavé...“ pomyslel si Ernest.„Aj lístky som kupoval zbytočne, koncert nebude!“ zvolal na celú krčmu Vilo. „Ja viem, bohužiaľ, už ani lístky nemožno vrátiť. To je blbé,“ riekol Ernest a pomaličky sledoval okolie. Nechcel, aby Vilo na nich svo-jimi prejavmi moc upozorňoval.„Lístky ma netrápia. Trápi ma to rande!“ zn-ovu nešťastne zvolal. „Tešil som sa zbytočne!“ dodal ešte vyšším tónom.„Dobre, trochu sa stíš. Všetci po nás pozera-jú,“ bál sa Ernest.„Len nech sa pozerajú a nech vidia, aké to je... Možno, že NÁDHERA 23 je práve medzi nimi!“ nedal sa odbiť Vilo.„No a čo ak má v profile fotku Jessici Alby? To stále neznamená, že to musí byť chlap. Čo ak je tá fotka len obranný mechanizmus? Možno, že vyzerá ešte krajšie,“ upokojoval ho Ernest pripra-vený na odchod.„Prečo neprišla Ernest, prečo?“ znel už Vilo trochu kľudnejšie.„Žeby kvôli počasiu? Neviem, skús jej napísať, ono sa to vysvetlí, neboj,“ uisťoval ho Ernest a potľapkal ho po pleci. Na Vila to zabralo a chcel svojho kamaráta Er-nesta objať. Natiahol sa k nemu, rozpažil ruky a strepal sa na zem z barovej stoličky. Niežeby nedokázal udržať rovnováhu. Ernest nemal rád žiadne citové prejavy, a tak sa radšej pred vrúcnym priateľským objatím uhol. Keď barman videl, ako Vilo spadol na dlážku, okamžite im skonfiškoval nedopité pivá.„Kamarát má dosť. Zoberte ho odtiaľto!“ zašomral barman.„Nemám...“ povedal Vilo dvíhajúc sa zo zeme. Po tých pivách to nešlo až tak hladko, ako si predstavoval, a tak mu Ernest musel pomôcť vstať. Potom ho oprel o barový pult ako ne-jaký bicykel. Barman naďalej stál pred nimi a krútil hlavou.„Vidíte tých vlasáčov okolo? Tí sa mi tu aspoň neváľajú po zemi. Berte si z nich príklad, hoši,“ poučoval ich barman.„No to vidím. Keby sa nebol uhol, nespadol by som,“ snažil sa zachrániť situáciu Vilo.„Keby si nespadol, tak by som ti ešte nalial. Takže?“ dodal barman.„Dobre, pôjdeme, zrejme dnes nalievajú len rockovým indivíduám. Počkaj ma tu. Hneď

nestovi pod krkom.„Rozumiem chlape, pivo beriem a idem...“ ne-bolo Ernestovi všetko jedno. Uvedomoval si, že inej cesty niet.„Výborne!“ potešil sa punkáč a odložil svoje ruky opäť na barový pult. Jeho hrdzavý nožík vy-striedal pohár piva a Ernest si konečne vydýchol.„Tešilo ma...“ rozlúčil sa Ernest a odišiel si hľadať iné miesto. Našiel ho pri jednom opu-stenom stole v rohu. Stôl to bol síce veľký, ale mal jednu chybu. Nachádzal sa neďaleko WC a bolo to patrične aj cítiť. Hlavne, keď v túto nočnú hodinu väčšina metalových nadšencov zapíjala žiaľ nad nevydareným koncertom.

Ako tak pozeral okolo, popíjajúc si pivko, zbadal konečne Vila. Stál neďaleko a uka-zoval akýmsi metalistom fotku. Tí sa na nej len smiali, a tak sa pobral k ďalšiemu. Tam sa opakovalo niečo podobné. Ernest začal mať znovu pochybnosti o svojom čine. Napokon videl, ako Vilo zamieril k tomu zelenovlasému chalaniskovi pri barovom pulte a spolu si dali pivo. Netrvalo dlho a Ernest sa vybral za ním. Potľapkal ho po pleci, čo rozrušilo hlavne toho punkera.„Dáky problém zas?“ ozval sa zelenáč.„Musím hovoriť s Vilom!“ zvolal Ernest, na čo Vilo samozrejme zareagoval úsmevom.„Vilom?“ čudoval sa punkáč. Totižto ani neve-del, kto to pri ňom celý ten čas sedí.„So mnou, ja som Vilo,“ predstavil sa konečne.„Nepôjdeme už?“ chcelo sa Ernestovi odísť.„Počuj, Ernest. Neviem síce, čo tu robíš, ale objednaj si, čo chceš, dnes platím,“ odvetil podnapi-to. Dokonca aj punkerovi sa to poz-vanie zdalo prijateľné. Bohužiaľ sa ho netýka-lo.„Mám blbý pocit, ako by sa tu každú chvíľu mala strhnúť punkovo metalová vojna. Pozri sa na to...“ a otočil Vila na stoličke smerom k popíjajúcim metalistom a punkerom. Jedna skupinka sedela naľavo a druhá napra-vo. Sem-tam po sebe zazerali a Ernest tušil, že sa to každú chvíľu môže zvrhnúť. Najmä keď pocítil rybičku na krku, donútilo ho to trochu sa zamyslieť.„Predstav si, to dievča, s ktorým sa mi tak do-bre písalo, neprišlo. Dokonca ani nevyzerá ako na tejto fotke,“ a ukázal mu so žiaľom fotku Jessicy Alby.„Ja som ti vravel, že na internete sú samí úchy-láci,“ poučoval ho Ernest.„Ale prečo sa to stalo práve mne? Koľkí sa takto zoznámili a sú v pohode?“ riekol opitý nešťastník.

103

Vilových slovách sa Ernest začervenal.Začervenal sa hlavne preto, lebo barman stál stále pred nimi za pultom a začal si hladiť bradu. Pravdepodobne nechápal, o čo tu ide a utvoril si vlastnú variantu. A to tú, že Ernest je pravdepo-dobne bukvica. A to sa Ernestovi zdalo dosť ponižujúce.„Preto si sa ako NADHERA 23 pozval na tento koncert. Preto si sa ponúkol, že zoženieš lístky. Určite si predpokladal, že stačí napísať správu ako NÁDHERA 23 s oznámením, že nepríde. Ja by som bol konal a na poslednú chvíľu zavolal na koncert teba. To preto si mi bol stále nablízku. Aby si sa mohol sám ponúknuť, že pôjdeš miesto nej. Taký si ty kamarát, myslíš len na seba,“ vydedukoval nakoniec Vilo holú skutočnosť sťaby Sherlock Holmes.Ernest len udivene stál vedľa neho. Uvedo-moval si, že nebol až taký dôsledný, ako si myslel. Nemal slov a hanbil sa na Vila čo i len pozrieť. Nakoniec sa premohol a drgol do Vila.„Tak sorry, zoberiem ti pivo!“ vyšlo nakoniec z jeho úst.„Pivo? Skvelý nápad,“ uškrnul sa Vilo.Schmatol nedopitý pohár a jeho obsah prskol Ernestovi do tváre. Ani len nestihol vytiahnuť dáždnik, tak rýchlo sa to zomlelo. Potom odstrčil zapiveného Ernesta a odišiel z Metal-baru. Na dnešok toho už naňho bolo dosť.„Robíte mi tu bodrel, choďte už!“ zvolal bar-man.„A vy máte hnusné pivo!“ odvrkol Ernest uti-erajúc sa vreckovkou.

Hneď nato odišiel z Metalbaru aj Ernest. Myslel si, že Vila ešte zastihne, no nezos-talo po ňom ani stopy. Aj pred Metalbarom sa to ukľudnilo. Sanitky a policajné autá už zmizli z miesta nehody. I dodávku s nápisom KRVAVÉ STRUNY FOREVER už stihla odpratať odťahovka. Ernest sa cítil hrozne po tom, čo urobil. O to hroznejšie, že tým vôbec nič nedosiahol. „Ernest, ty si strašný ...“ povedal si sám sebe a kopol od zlosti do niečoho malého, pripomínajúceho ľudský prst.

Pokračovanie

prídem!“ dodal Ernest a odkráčal na WC.Vilo zatiaľ presviedčal barmana, že naozaj nie je na tom ešte tak zle, že ešte pár pív znesie. Ten sa nakoniec zľutoval a ešte mu to posled-né pivko predsa len doprial.Ako si to pivo vychutnával, ozval sa zvuk mo-bilu. To mu dorazila SMS. Žeby mu nakoniec predsa len písala NADHERA 23?, napadlo ho ako prvé, a tak neváhal a vy-tasil mobil. Na jeho sklamanie to bola SMS od Ernesta. Zvláštne, veď si len pred pár sekun-dami odbehol na WC. Žeby došiel toaletný papier?, pousmial sa Vilo.Dlho nerozmýšľal a prečítal si správu. Ako sa ukázalo, nešlo o žiadnu zbytočnú SMS- ku. Vilovi totiž objasnila mnohé veci dnešného večera. Znela: Prepac Vilo, ale dnes som nemohla prist. Zas-tihla ma burka a vybil sa mi mobil. Myslim si, ze aj tak este nie som pripravena stretnut sa s Tebou. Zajtra Ti napisem na nete. Prepac, ze som neprisla a pochopim, ak ma uz viac nebudes chciet vidiet. Tvoja NADHERA 23.Vilo sa tváril zhrozene, keď to čítal. Spočiatku tomu nechápal a musel si správu prečítať znovu a znovu a znovu. Až kým sa neobjavil Ernest.„Tak čo, môžeme ísť?“ odvetil spokojne.„Môžeme,“ odpovedal podráždene Vilo.„Čo tak kukáš, stalo sa niečo?“ nadhodil Ernest.„Áno, písala NÁDHERA 23. Myslím, že už je to všetko jasné.“ „Som ti vravel, že sa to nejako vyjasní,“ radoval sa Ernest.„Nechceš si to prečítať?“„Tak mi to prečítaj!“ tváril sa zvedavo Ernest.„Prečítaj si to sám!“ Vilo mu podal do rúk mo-bil.Ernest si správu prečítal a podal mobil naspäť majiteľovi. Ten mu ho však vrátil naspäť.„Čo je?“ spozornel Ernest.„Prečítaj si meno odosielateľa,“ dodal.Ernest sa ocitol na pochybách. Prečítal si meno odosielateľa a už sa tak spokojne netváril. Takmer bez mimiky podal mobil Vilovi a ostal chvíľu ticho.„Nabudúce si, prosím ťa, zapni utajené číslo!“ zakričal nahnevaný Vilo.„Ale ja ho mám zapnuté ... ti to vysvetlím...“ koktal Ernest od strachu.„Nemusíš mi nič vysvetľovať. Obaja vieme, ako veľmi si chcel vidieť KRVAVÉ STRUNY,“ dedu-koval Vilo.„No ale...“ snažil sa Ernest ešte stále nájsť správnu výhovorku, ale márne.„Nemal si peniaze, a tak si sa prihlásil ako NADHERA 23 na internet. Keďže ma poznáš, nemal si problém ma zbaliť,“ pri týchto

104

scenár: Ladislav “jofre” Orosz kresba: Daniel Mihálik, 2011

105

106

107

108

109

V poradí prvá sa konala v Košiciach, v priestoroch multikultúrneho pod-niku Stardust Pub. Na vernisáži pri príležitosti započatia činnosti magazínu sme prezentovali históriu a redakčný tím, prispievateľov časopisu. Každý z nich mal vystavené niektoré diela zo svojej tvorby.

Priamo na mieste sme zorganizovali aj malý workshop- ukážku tvorby mladých autorov – „naživo“. Vystavujúci boli: Pavol „Melkor“ Červeniak, Juraj G. Mandel, Eva M. Ondová, Peter Ondo a Matej Valiska. Podarilo s nám vystaviť aj unikátnu kresbu od známeho spisovateľa Jaroslava Lupečku.

Činíme sa... Redakcia nášho elektronického časopisu BUBLINY okrem vydavateľskej činnosti a budovaniu zázemia pre autorov comicsu, organizuje aj propagačnú, res-pektíve výstavnú činnosť. Ešte pred sfinal-izovaním prvého rádového čísla magazínu sme zorganizovali 2 výstavy autorského kolektívu.

Medzi zúčastnenými hosťami boli už spomenutý Jaro Lupečka a prišiel nás podporiť aj ďalší významný spisovateľ- Ďuro Červeniak. Nemôžeme zabudnúť ani na skvelého pedagóga, scenáristu a dramaturga Juraja G. Mandela.

Napriek nezáujmu printových médií sa výstava stretla len s pozitívnymi reakciami jej návštevníkov. Výstava sa konala od 31.3. do 12.5. 2011.

Druhá výstava autorského tímu BUBLÍN , respektíve jeho časti (Pavol Červeniak a Eva M. Ondová) bola zahájená dňa 9.8. 2011, v Prešovskom podniku Wave, kde sa taktiež zvyknú usporiadavať rôzne kultúrne akcie.

Autorské duo uviedlo túto akciu pod názvom Stripes & Fangs. Ako samotný názov napovedá, zamerali sa na stvárne-nie fantastických bytostí – prúžkovaných - s pazúrmi a tesákmi. Výstava bola inšpirovaná dielom Tima Burtona a fan-tasy žánrom.

110

V poradí tretia, „špeciálna“ publikácia nad-väzuje na tradíciu bájnych vystrihovačiek, alebo lepšie povedané diorám, slov-enského komiksového „zlatého veku“. Tematicky sme ju venovali franšíze neto-pierieho muža. Jedná sa samozrejme o fanart a fanfikciu. Tu okrem diorámy a stripov od už ostrieľaného Paľa Červeniaka , prinášame aj obálku od fantastického Daniela Mihálika a dve krátke poviedky od rôznych autorov. Špeciálne „fan“ číslo, sa už štruktúrou, ale hlavne náplňou, veľmi neodlišovalo od prvého rádového čísla, ktoré práve čítate.

Do budúcnosti samozrejme plánujeme vydávať okrem rádových čísel aj ďalšie a ešte lepšie špeciály pre Vás.

Nechajte sa prekvapiť!

-Redakcia

Prvá vznikla pri príležitosti už spomínanej výstavy v Košiciach. V nej sme predstavili vystavujúcich autorov, v akýchsi „grafických“ miniprofiloch.

Pri príležitosti rôznych aktivít a na-predovania časopisu sme elektronicky vy-dali aj niekoľko menších publikácií, alebo „promo“ publikácií ak chcete. Všetky tieto publikácie, na stiahnutie, nájdete v odka-zoch na našej facebookovej stránke.

(www.facebook.com/BUBLINY)

Ďalšiu sme pripravili pri príležitosti stého fanúšika našej fb stránky. V nej sa môžete prvýkrát stretnúť s komiksom – s mini-príbehom z pera Juraja G. Mandela, od Paľa „Melkora“ Červeniaka- Trpaslík. Vydali sme ju v tlačovej kvalite, v popu-lárnych formátoch cbr a cbz. Samozrejme aj v klasickom „rare“.

111

112

113

Činnosť redakcie a vydávanie elektornického časopisu BUBLINY, je projektom a výtvorom kolektívu autorov . Časopis vznikol v decembri , roku 2010 ako neziskový projekt osoby hlavného editora a externých prispievateľov.

Slúži na znovu- oživenie a ozdravenie trhu s komiksami v SR a primárne na propagáciu a podporu auto-rov. Podporuje právnu ochranu a tvorbu domácich autorov v oblasti komiksu, literatúry, odborných štúdií súvisiacich s komiksovým žánrom a subžánrami- doma i v zahraničí .

Forma vydávania časopisu je primárne elektronická.

Časopis je nepredajný!

Časopis je vhodný pre čitateľov od 18 rokov!

Diela prispievateľov sú chránené licenčnými- autorsko- právnymi zmluvami v zmysle § 47 záko-na č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve, právach súvisiacich s autorským právom ( „Autorský zákon“) a v zmysle platných právnych ustanovení Občianskeho zákonníka.

V prípade porušenia týchto ustanovení- kopírovaním časopisu ako celku, jednotlivých diel, alebo častí diel- bez vedomia a písomného, resp. zmluvného povolenia hlavného editora - sa dotyčná fyzická alebo právnicka osoba, kolektív osôb vystavuje právnym následkom.

V prípade záujmu o kúpu alebo zverejňovanie jednotlivých diel, alebo ich častí prosím kontaktujte osobu hlavného editora.

kontakt: oroszlaco@gmail.com

stiahni

stiahni

114

© BUBLINY 2010- 2011

www.facebook.com/BUBLINY