BIELORUSKOD.Maďoran

Údaje Rozloha:207 595 km² Počet obyv.:9 481 100 Hl.Mesto:Minsk Mena:bieloruský rubeľ = 100 kopejok (BYR)

Jazyky: bieloruština, ruština Forma vlády:republika Hlava štátu:Alexandr Grigorievič Lukašenko

Dejiny V 7. - 6. storočí pr. Kr. sa z južnej

oblasti Európy na územie Bieloruska presunuli staroslovanské kmene, prívrženci tzv. milohradskej kultúry.

V 1. storočí pr. Kr. sa na tomto území objavili predstavitelia druhej slovanskej skupiny - tzv. Zarubineckej kultúry.

Slovanské kmene, ktoré sem v tomto období prišli postupne asimilovali susedné baltské.

V 9. storočí sa Polacké, Turovo-Pinské, a Smolenské kniežatstvo stali súčasťou Kyjevskej Rusi.

Po nájazde Tatárov v rokoch 1237 - 1240 sa územie Bieloruska dostalo pod správu Litovského veľkokniežatstva a s jeho feudálmiBielorusi vstúpili do zväzu, bojujúcemu proti spoločným nepriateľom - Tatárom na východe a nemeckým rytierom na západe.

Od začiatku14. storočia sa miestne kmene začali zjednocovať do jedného národa.

V nemeckých kronikách sa v tomto období začal objavoval termín „Biela Rus“.

V roku 1386 sa litovské veľkoknieža Jogail stalo poľským kráľom a tým si získalo vládu v obrovskom štáte (Litovské veľkokniežatstvo), do ktorého patrili všetky baltské a slovanské národy.

 Bieloruština (staroruština) bola štátnym a diplomatickým jazykom Litvy až do vzniku Poľsko-litovského štátu v roku 1569.

Po uzatvorení poľsko-litovskej únie sa rozšíril vplyv Poľska na území Bieloruska. Zmenili sa cirkevné a spoločenské inštitúcie a právoslávna cirkev, ktorá dovtedy

predstavovala nosné náboženstvo v krajine bola Brestskou úniou uzatvorenou v roku 1596 zrušená a pretvorená na uniatskú, ktorej bohoslužba mala znaky byzantských rituálov, riadila sa však rímskokatolíckymi dogmami a bola spravovaná pápežom.

Poľský vlpyv sa rozšíril aj v sociáno-ekonomickej sfére, nakoľko pôda vo vlastníctve bieloruských šľachticov bola zamenená na ich individuálne vlastníctvo, na ktorom pracovali bieloruskou šľachtou najatí roľníci.

Táto šľachta - na rozdiel od roľníkov a mestskej inteligencie, ktorá naďalej používala bieloruštinu a bola verná uniatskej cirkvi - si veľmi rýchlo osvojila poľský jazyk, poľskú kultúru a rímskokatolícke náboženstvo.

Poľsko-litovský štát bol na vrchole svojej moci na začiatku 17. storočia. V tomto období jej územie siahalo od Baltského až k Čiernemu moru,

navyše Ruské cárstvo uznala na tróne Poľsko-litovského štátu poľského kráľa Vladislava IV. Vasu.

Nasledujúcich 150 rokov 17. storočia sa nieslo v zanemní vojen medzi Ruskom, Poľskom a Švédskom. Rusko-poľská vojna (1654 - 1667), v ktorej Rusko a Poľskobojovali o vplyv na území Ukrajiny a Severná vojna (1700 - 1721) medzi Ruskom a Švédskom o strategický prístup k Baltskému moru sa obzvlášť pričinila o devastáciu Bieloruska.

V dôsledku násilností, hladu a chorôb v týchto vojnách našla smrť asi polovica vtedajšieho bieloruského obyvateľstva v Poľsko-litovskom štáte.

Po troch deleniach Poľska v rokoch 1772, 1793 a 1795 medzi Rusko, Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa bieloruské územie stalo časťouRuského impéria a tvorilo jeho severozápadnú oblasť.

Uniatská cirkev bola v roku 1839 zlikvidovaná. O rok neskôr (1840) nadobudol účinnosť ruský súdny zákonník a používanie

názvu „Bielorusko“ pre vyčlenenie bieloruského územia bolo zakázané. Bieloruská šľachta a časť roľníkov pod vedením Kastusa Kalinovskisa sa

rozhodli vyjadriť nesúhlas s vtedajšou situáciou v krajine a uskutočnili poľsko-litovské povstanie (1863).

Povstaním docielili liberalizáciu spoločenského života v Rusku v 60. - 70. rokoch 19. storočiaa rozvoj publikácii v bieloruskom jazyku.

Dňa 24. marca 1918 bieloruský parlament vyhlásil Bieloruskú ľudovú republiku a po odchode nemeckých okupačných vojsk a skončeníprvej svetovej vojny 27. februára 1918 Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika.

Avšak ihneď po jej napadnutí Poľskom o rok neskôr (1919) a krátkej vojny medzi Poľskom a sovietskym Ruskom bolo Bielorusko v roku 1920 znova rozdelené.

Približne 100 000 km² sa stalo súčasťou Poľska a na zvyšnej časti územia (107 000 km²), ktorá bola poväčšine obývaná bieloruským obyvateľstvom (zhruba 5 000 000) bola vyhlásená Bieloruská sovietska socialistická republika, ktorá sa v roku 1922 stala súčasťou ZSSR.

Koncom 20. rokov 20. storočia Josif Vissarionovič Stalin začal Bielorusko postupne sovietizovať. Industrializácia a kolektivizácia v 30. rokoch 20. storočia izolovali státisíce miestnych Bielorusov v prudko rozvíjajúcich sa mestách, čo malo za následok prevahu bieloruského obyvateľstva v období 50. rokov 20. storočia nad iným etnickými obyvateľstvom (Rusmi, Poliakmi, Židmi).

V dôsledku napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom a jeho okupáciou počas druhej svetovej vojny Bielorusko utrpelo veľké škody

Vdruhej svetovej vojne Bielorusko stratilo asi 2 225 000 obyvateľov, približne štvrtinu obyvateľstva[1]. Viac než všetci západní Spojenci dohromady.

Po vojne sa situácia v krajine postupne dostávala do normálu. V 70. rokoch 20. storočia boloBielorusko už rozvinutou ekonomickou oblasťou Sovietskeho zväzu.

Rast priemyslu a urbanizácie podnietil zosilnenie procesu asimilácie bieloruského obyvateľstva. Štátna politika vzdelanosti a kultúry, ktorú Sovietsky zväz viedol, zapríčinila rozvoj vydávania ruských kníh a uzákonenie ruského jazyka ako úradného jazyka v Bielorusku a vyučovacieho jazyka na školách.

Na voľbách v roku 1990 získala Komunistická strana Sovietskeho zväzu väčšinu miest v Najvyššom Soviete, ale účasť druhých politických strán v parlamente spôsobil rozkol názorov poslancov na tri skupiny:

Nomenklatúru KS ZSSR Antikomunistický Bieloruský národný front Umiernení Prvá skupina poslancov podporovala augustový puč v Moskve (1991), avšak po jeho

neúspechu predseda strany Nikolaj Dementej bol nútený vzdať sa postu predsedu Prezídia Najvyššieho Sovietu BSSR. Na jeho miesto bol 18. septembra 1991 vymenovaný Stanislav Šuškevič.

V celozväzovom marcovom referende v roku 1991 (17. marec 1991) o zachovaní sovietskych republík vo Zväze sovietskych socialistických republík 83 % obyvateľstva Bieloruskahlasovalo za zotrvanie svojej krajiny vo zväze a tým aj zachovanie ZSSR.

Situácia sa však zmenila, keď v Moskve v auguste roku 1991 vypukol štátny prevrat. Vedúci predstaviteliaBieloruska a ÚV KSB spočiatku prevrat neodsudzovali, avšak postupom času (po jeho potlačení) boli nútení reagovať na nastupujúce zmeny vo vtedajšom Sovietskom zväze a 25. augusta 1991 v Bielorusku vyhlásili nezávislosť.

Po jeho vyhlásení poslanci komunistickej strany ju začali opúšťať. Činnosť Komunistickej strany Bieloruska bola 28. augusta 1991oficiálne zakázaná.

Pozície liberálov a národných reformných síl zosilneli. Z neúspechu augustového puču v Moskve obvinili predsedu Prezídia Najvyššieho

Sovietu Komunistickej strany Bieloruska Nikolaja Dementeja. Na tomto poste ho vystriedal Stanislav Šuškevič, ktorého považovali za zástancu

reforiem. Dňa 19. septembra 1991 opozícia bieloruského parlamentu prinútila vládu zmeniť

názov Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky na Bieloruskú republiku a prijať bielo-červeno-bielu vlajku nezávislého Bieloruska a historický štátny znak Bieloruskej republiky, ktorý zdedilo Litovské veľkokniežatstvo.

Dňa 7. - 8. decembra na stretnutí prezidentov Ruska (Boris Jeľcin), Ukrajiny (Leonid Kravčuk) aBieloruska (Stanislav Šuškevič) v Bielovežskej rezervácii podpísali dohovor o rozpustení Zväzu sovietskych socialistických republík a jeho zámenu za Spoločenstvo nezávislých štátov, ktorého vznik bol dohodnutý na konferencii v Alma-Ate 21. decembra 1991.

Opoziční poslanci Bieloruského národného frontu nástojili na rozpustenie bieloruského parlamentu a organizáciu nových volieb. Po krajine sa rozbehli petície za rozpustenie parlamentu a bez ohľadu na podpisy zozbierané v priebehu troch mesiacov (vyše 442 000) a nespočetné mítingy, Najvyššia rada republiky ich vyvrátila a spochybnila.

Napriek tomu bola za skrátenie volebného obdobia z piatich na štyri roky a vyhlásenie predčasných volieb v roku 1994.

Z predčasných volieb vyšla víťazne strana premiéra Vjačeslava Kebiča, ktorá sa skladala z bývalých členov komunistickej strany.

Počas nasledujúceho obdobia sa pokúšalo viesť tradičnú politiku vzdialenú extrémizmu aká bola dovtedy známa obyvateľom krajiny.

V roku 1993 preto prijali Zákon o privatizácii, ktorý zabezpečil ochranu kolchozov a štátnychsovchozov.

Navyše sa Stanislav Šuškevič snažil zrýchliť privatizáciu štátnych podnikov, v týchto krokoch však nebol úspešný a v auguste 1994 bol na poste predsedu parlamentu nahradený Mjačeslavom Gribom.

Dňa 30. marca 1994 bola Najvyššou radou Bieloruska prijatá nová ústava, ktorá v krajine zabezpečila post prezidenta republiky so širokými pravomocami.

Prvé prezidentské voľby v histórii Bieloruska sa konali 10. augusta 1994. Vjačeslav Kebič v nich prehral. Prezidentom Bieloruska sa stal Alexander Lukašenko, ktorý bol proti rozpusteniu Sovietskeho zväzu.

Po nástupe do funkcie začal rozvíjať aktívnu kampaň, aby odhalil korupciu v krajine a počas svojej vlády upevnil vzťahy s Ruskom.

Povrch Reliéf Bieloruska je málo členitý, prevažuje relatívne

rovinatý terén. Najvyšším bodom je Hara Dziaržynskaja (po

bielorusky: Гара Дзяржынская) vysoká 345 m. Krajina je súčasťou Východoeurópskej nížiny. Typickým krajinotvorným prvkom sú početné jazerá

(okolo 11 000), ktorých plocha zväčša nepresahuje 0,5 km².

Lesy pokrývajú asi 34 % krajiny, panenský prales sa zachoval v Bielovežskej rezervácii (po bielorusky: Белавеская пушча, po poľsky: Puszcza Białowieska) v poľsko-bieloruskom pohraničí (na zozname svetového dedičstva UNESCO).

Podnebie

Bielorusko patrí do mierneho klimatického pásma, ktoré je ovplyvnené Baltským morom a Atlantickým oceánom.

Krajina má teplé letá a chladné zimy s relatívne malým počtom zrážok (546 – 693 mm).

Priemerná letná teplota neprekračuje 17,5 °C (júl) a zimná -7 °C (január).

Vodstvo Bieloruské územie sa nachádza na rozvodí

medzi Baltským a Čiernym morom. Krajinou pretekajú tri významné vodné toky

– Pripiať a Dneper (na 115 km tvorí bielorusko-ukrajinskú hranicu), Berezina a Sož, ktoré tečú do Čierneho mora a

rieky na severozápade – Nemunas, Západná Dvina, s Vilija a Západný Bug tečúce do Baltského mora.

Administratíva

Bielorusko sa v súčasnosti delí na šesť oblastí a hlavné mesto Minsk, ktoré má osobitné postavenie a je zároveň centrom Minskej oblasti (Мінская вобласць) a Minského rajónu

Politika Bielorusko je republika s prezidentským systémom vlády. Dvojkomorový parlament – Národné zhromaždenie (po

bielorusky: Нацыянальны сход) – pozostáva zo 110 člennej Snemovne reprezentantov (po bielorusky: Палата прадстаўнікоў) a z Rady republiky (po bielorusky: Савет Рэспублікі), ktorá má 64 členov.

Poslanci dolnej komory sú volení vo všeobecných voľbách v jednomandátových obvodoch, z členov hornej komory sa 56 volí nepriamo a 8 menuje hlava štátu.

V dolnej komore parlamentu v súčasnosti tvoria väčšinu nestraníci (98 kresiel), okrem toho je tu zastúpená Komunistická strana (8 kresiel), Agrárna strana (3 kreslá) a Liberálnodemokratická strana (1 kreslo). Opozičné strany ako Bieloruský ľudový front a Zjednotená občianska strana Bieloruska nezískali v ostatných voľbách ani jediného poslanca.

V istých aspektoch sa javí súčasné Bielorusko ako zmenšenina voľakedajšieho Sovietskeho zväzu. Naďalej sa pestuje kult komunistických vodcov Lenina, Dzeržinského a iných. Oficiálna politická scéna a médiá sú pozoruhodne jednotné. Volebné výsledky sú nezvyčajne presvedčivé. Štát štedro dotuje sociálny systém. Od roku 1994 prezidentský úrad zastáva Alexander Lukašenko (po bielorusky Алякса1ндар Рыго1равіч

Лукашэ1нка, známejší je však ruský variant jeho mena). Vo funkcii ho potvrdili ostatné voľby v roku 2010. Viaceré medzinárodné organizácie, vrátane OBSE, dlhodobo kritizujú politické pomery a označujú tunajšie voľby

za neslobodné, vzhľadom na atmosféru v mediách, ktoré významne podporujú súčasnú vládnucu garnitúru.  Rada Európy vylúčila Bielorusko ešte v roku 1997, keď sa pri referende a voľbách porušovali princípy

demokracie. Kritika sprevádzala aj prezidentské voľby v roku 2006 a 2010, v ktorých získal súčasný

prezident Lukašenko 80 % hlasov. Z jeho súperov bol v roku 2006 najúspešnejší Alexander Milinkevič (6 %). V posledných voľbách sa opozícia nedokázala dohodnúť na spoločnom kandidátovi, a tak žiaden z deviatich

vyzývateľov Lukašenka nezískal viac ako 3%.  Spojené štáty americkézaraďujú krajinu medzi tzv. bašty tyranie.

Obyvateľstvo

Bielorusi-81,3% Rusi-11,3% Poliaci-3,9% Ukrajinci-2,3% Židia-0,28% a iní.

Náboženstvo

Pravoslávni:60-70% Katolíci:15-20% Protestanti-Uniati:5-10% Ateisti:15-20%

To je všetko.....