http://www.kagyu.sk/ucenia/asanga.html

Asanga a Maitréia

Asanga, jeden z najslávnejších budhistických svätcov, žil vo štvrtom storočí. Odišiel do samoty

v horách, aby tam sústredil svoju meditáciu na zjavenie Budhu Maitréju vo vrúcnej nádeji, že

dostane požehnanie a stane sa jeho žiakom.

Šesť rokov meditoval Asanga vo veľkej núdzi, ale nemal ani jeden sen naznačujúci pokrok v

meditácii. Bol trpko sklamaný a myslel si, že sa jeho túžba stretnúť sa s Budhom Maitréjom

nikdy nesplní, a preto opustil svoju pustovňu. Nezašiel ešte ďaleko po ceste nadol, keď zbadal

akéhosi muža ako šúcha pruhom látky železnú tyč. Asanga sa ho spýtal, čo robí. „Nemám ihlu,“

odvetil muž, „a tak si ju chcem z tej železnej tyče takto vyrobiť“. Asanga na neho hľadel s

úžasom. Aj keby sa to tomu mužovi za sto rokov podarilo, načo by mu to potom bolo? Povedal

si: „Pozri sa koľko námahy vynakladajú ľudia na celkom absurdné veci. Ty robíš niečo naozaj

hodnotné a nie si tomu tak oddaný.“ Otočil sa a vrátil sa do svojej samoty.

Uplynuli ďalšie tri roky, ale po Budhovi Maitréjovi nebolo stále ani stopy. „Teraz už určite

viem, že to nikdy nedosiahnem", povedal si. Znova teda odišiel a čoskoro dorazil k zákrute

cesty, nad ktorou sa týčila vysoká skala a vyzerala, akoby sa dotýkala oblohy. Pod skalou bol

človek, ktorý ju horlivo trel pierkom namočeným do vody. „Čo to robíš?“ spýtal sa ho Asanga.

„Tá skala je taká veľká, že na môj dom nesvieti slnko, a preto sa jej pokúšam zbaviť." Asanga

žasol nad mužovou neúnavnou energiou a bol zahanbený svojím vlastným nedostatkom

oddanosti. Vrátil sa do svojej samoty.

Opäť uplynuli tri roky a ešte stále nemal ani jediný priaznivý sen. Definitívne sa rozhodol, že je

to beznádejné a navždy opustil svoje útočisko. Deň pomaly ubiehal a popoludní prišiel Asanga k

veľkému psovi, ktorý ležal pri ceste. Mal len predné nohy a celá zadná časť jeho tela sa

rozkladala a bola pokrytá červami. Napriek svojmu žalostnému stavu pes chniapal po

okoloidúcich a zúfalo sa ich pokúšal uhryznúť, hoci sa vliekol po zemi len na dvoch zdravých

nohách.

Asangu premohol živý a neznesiteľný pocit súcitu. Išiel sa skloniť, aby mu vybral červy, ktoré

rozožierali psovi telo. Zrazu ho však napadlo, že by im mohol ublížiť, keby ich vyťahoval

prstami a uvedomil si, že jediná možnosť je použiť vlastný jazyk. Kľakol si teda na zem a keď

uvidel tú hroznú spúšť, zavrel oči. Nahol sa ešte viac a vyplazil jazyk. Zrazu zacítil, že sa

Voľne prevztaté z knihy Sogyal Rinpočhe, Tibetská kniha o živote a smrti

http://www.kagyu.sk/ucenia/asanga.html

jazykom dotkol zeme. Otvoril oči a pozrel nahor. Pes bol preč a na jeho mieste stál Budha

Maitréja obklopený žiarivou svetelnou aurou.

„Konečne!“ povedal Asanga. „Prečo si sa mi až doteraz nikdy nezjavil?“

„Maitréja povedal ticho: „Nie je pravda, že som sa pred tebou ešte nikdy nezjavil. Bol som s

tebou stále, lenže tvoja záporná karma a temnota ti bránili ma vidieť. Tvojich dvanásť rokov

cvičenia ich trochu rozptýlilo, takže si bol schopný nakoniec vidieť psa. Potom tvoj ozajstný a

srdečný súcit odstránil všetky zatemnenia, takže ma teraz môžeš vidieť na vlastné oči. Ak mi

neveríš, že je to tak, vezmi ma na plecia a pozeraj, či ma uvidí aj niekto iný.“

Asanga vzal Maitréju na pravé plece a išiel na trh, kde sa začal každého vypytovať:

„Čo mám na pleci?“

„Nič,“ odpovedala väčšina ľudí a ponáhľala sa ďalej. Len jedna stará žena, čiastočne očistená od

karmy, odpovedala: „Máš na pleci hnijúcu mŕtvolu psa.“

Asanga konečne pochopil neobmedzenú silu súcitu, ktorý ho očistil od karmy, pretvoril ju, a tak

z neho urobil nádobu hodnú prijať zjavenie a rady Maitréju. Potom vzal Budha Maitréja, ktorého

meno znamená „milujúca láskavosť“ Asangu do nebeskej sféry a tam mu odovzdal veľa

vznešených učení, ktoré patria v celom budhizme k najdôležitejším.

Voľne prevztaté z knihy Sogyal Rinpočhe, Tibetská kniha o živote a smrti