jask yne malých karpát · geografický časopis, ročník 26, číslo 3, 241–257. title:...
Post on 17-Jul-2020
5 Views
Preview:
TRANSCRIPT
Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta,
odborná skupina pri Slovenskej geologickej spoločnosti pri SAV
Nové trendy v geovedách
Jask
RNDr.
_______________________________________________________Realizáciu prednášky podporila: KEGA č. 088UK-4/2013: Nové trendy v
1
Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta,Katedra fyzickej geografie a geoekológie
Klub učiteľov geovied odborná skupina pri Slovenskej geologickej spoločnosti pri SAV
geovedách – geovedné vzdelávanie učiteľovProjekt KEGA č. 088UK-4/2013
kyne Malých Karpát
TEXT K PREDNÁŠKE
RNDr. Alexander Lačný
2015
_______________________________________________________
4/2013: Nové trendy v geovedách – geovedné vzdelávanie učiteľov
Univerzita Komenského v Bratislave, Prírodovedecká fakulta,
vzdelávanie učiteľov
_______________________________________________________
2
Malokarpatský kras
Malé Karpaty sa nachádzajú v západnej časti Slovenskej republiky. Tvorené sú
viacerými geomorfologickými podcelkami (Devínske, Pezinské, Brezovské a Čachtické
Karpaty), ktoré patria k fatransko-tatranskej oblasti (Mazúr & Lukniš, 1978). Pestrá
geologická stavba a rôznorodosť hornín predurčili Malé Karpaty ku vzniku krasu vo forme
menších a väčších krasových území, viažucich sa na karbonátové súvrstvia. Tie vystupujú
akoby ostrovy krasovatejúcich hornín, oddelených nekrasom.
Okrem pestrej horninovej náplne prešli Malé Karpaty aj významnými tektonickými
udalosťami. Tieto dva významné faktory sa v najväčšej miere podieľali pri genéze krasu a
jaskýň. Nemožno pritom zabudnúť ešte na jeden dôležitý fenomén – vodu. Z pohľadu
geológa je dôležité skúmať geologické štruktúry, na ktoré sú viazané jaskynné priestory
a povrchové krasové javy.
Na základe nich môžeme predpokladať, na aké konkrétne štruktúry sú viazané a ak
poznáme veky týchto štruktúr, môžeme v niektorých prípadoch ohraničiť aj vek vzniku
jaskynných priestorov. Naopak, vďaka krasovým formám podzemných aj povrchových javov
môžeme verifikovať geologickú stavbu. Závrtové línie viažuce sa na zlomové štruktúry
pomáhajú identifikovať zlomy v teréne, ktoré by nebolo možné vymapovať inak, pretože sú
zväčša prekryté mladšími horninami (Obr. 1).
Obr. 1. Líniové usporiadanie závrtov sledujúce tektonické porušenie hornín v podzemí. Upravené podľa:
Hevesi, 1990.
3
Prvá definícia Malokarpatského krasu bola definovaná Beňovským (1951). Na jeho
práce nadviazal Stankoviansky (1974) ale najmä Mitter (1983), ktorý geomorfologicky
rozčlenil jednotlivé krasové územia na celky a podcelky (Obr. 2.).
Obr. 2. Geomorfologické členenie krasu Malých Karpát v zmysle Mittera (1983).
Najnovšie vyčlenil krasové územia Malých Karpát Hochmuth (2008), ktorý zjednodušil
celky na 8 krasových oblastí: Devínsky kras, Borinský kras, Cajlanský kras, Kuchynsko-
orešanský kras, Smolenický kras, Plavecký kras, Dobrovodský kras a Čachtický kras. Okrem
krasovatejúcich hornín (najmä vápencov, príp. dolomitov) sa jaskyne nachádzajú aj mimo
4
vyčlenených oblastí. Tieto jaskyne nenazývame krasovými jaskyňami, ale pseudokrasovými
jaskyňami. Ich genéza je odlišná a neprebieha v nich proces rozpúšťania karbonátových
hornín. Ide zväčša o rôzne trhliny v kremencových horninách, vytvorených napríklad
rozpadaním hornín, mrazovým zvetrávaním, či gravitačnými pohybmi. Tieto jaskyne
nedosahujú veľké rozmery a nie sú zaujímavé pre jaskyniarsky prieskum. Môžu byť však
cenné pre vedcov. Napríklad sa tu môžu nachádzať paleontologické zvyšky už vymretých
zvierat.
Definícia jaskyne a základné typy jaskýň
Jaskyňa je podľa zákona NR SR č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny definovaná
ako človeku prístupný a prírodnými procesmi vytvorený dutý podzemný priestor v zemskej
kôre, ktorého dĺžka alebo hĺbka presahuje 2 metre a rozmery povrchového otvoru sú menšie
ako jeho dĺžka alebo hĺbka. Celkovo sa na území Slovenska nachádza 7014 jaskýň (Stav
k 31.12. 2014, Zdroj: Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva). V Malých
Karpatoch evidujeme k tomuto dátumu celkovo 327 jaskýň. Najdlhšou a najhlbšou jaskyňou
v Malých Karpatoch je Čachtická jaskyňa, ktorá dosahuje dĺžky 3865 m s hĺbkou 110 m.
Základné genetické typy jaskýň v oblasti Malých Karpát možno v zmysle Bellu (1994)
rozdeliť nasledovne.
Korózne krasové jaskynné priestory, ktoré vznikli rozpúšťaním vápencov a dolomitov.
Sú charakteristické pre vadóznu zónu. Predispozíciou im bola tektonická resp. medzivrstvová
diskontinuita (Obr. 3).
5
Obr. 3. Tektonická predispozícia určujúca priebeh krasovatenia v Havranickej jaskyni (Plavecký kras).
Foto: A. Lačný.
Fluviokrasové jaskynné priestory sú vymodelované korózno-eróznou činnosťou
vodných tokov autochtónneho, resp. alochtonného pôvodu. Ak takéto jaskyne vznikli vo
vadóznej zóne, majú nevyrovnaný spád a ich charakteristickým znakom sú meandre
a vertikálne stupne. Naproti tomu jaskynné priestory vzniknuté vo freatickej zóne, ktoré boli
v procese výzdvihu, príp. zarezávaním vodného toku umiestnené do vadóznej zóny sú
horizontálne (Obr. 4).
Obr. 4. Činnosťou vodného toku vymodelovaná Silova jaskyňa v Kuchynsko-orešanskom krase. Foto: A.
Lačný
6
Kras a samotný proces krasovatenia je viazaný na vápencové oblasti. Hlavný minerál
vápencov – kalcit je dobre rozpustný minerál. Rozpúšťadlom je slabý roztok kyseliny uhličitej.
Ide vlastne o vodu obohatenú o oxid uhličitý z atmosféry a pôdneho pokryvu, prípadne
môže byť aj hlbinného pôvodu. Vhodný príkladom môže byť kvapka letiaca vzduchom, ktorá
sa počas letu nasýti oxidom uhličitým. Opakom rozpúšťania je naopak vyzrážanie
presýtených roztokov. Ich výsledkom sú bohato zdobené jaskynné priestory nazývane tiež
speleotémy, či krasová výzdoba (Obr. 5).
Obr. 5. Ukážka krasovej výzdoby v jaskynnom priestore so základnými názvami speleotém.
Kras a krasová krajina nie sú iba jaskyne, ale celý rad povrchových a podpovrchových
javov. Tie rozdeľujeme na exokras (krasové formy vznikajúce na povrchu) a endokras
(krasové formy vznikajúce v podzemí). Typickým predstaviteľmi exokrasu sú najmä závty,
slepé a poloslepé údolia, či drobné ryhy, zárezy a vyhĺbeniny na skalnom povrchu nazývané
ako škrapy. Typickým príkladom endokrasu sú práve jaskyne. Súčasťou jaskynného systému
okrem spomenutých patria aj ponory a vyvieračky. Ponor je miesto, kde sa voda
z povrchového toku dostáva do podzemia. Naopak vyvieračka je miesto, kde sa voda
z jaskynného systému dostáva na povrch (Obr. 6).
7
Obr. 6. Základné časti riečneho jaskynného systému. Upravené podľa: Hevesi, 1990.
Jaskyniari v Malých Karpatoch
Je predpoklad, že na území Malých Karpát sa nachádzajú ešte dosiaľ neobjavené
jaskyne, či nové pokračovania už známych jaskýň. Praktickému prieskumu jaskýň sa v Malých
Karpatoch v najväčšej miere venujú dobrovoľní jaskyniari. Tí sa snažia najmä pomocou
výkopových prác preniknúť do nových jaskynných priestorov. V Malých Karpatoch ide pritom
o veľmi náročnú prácu (Obr. 7 a 8). V Malých Karpatoch pracuje v súčasnosti 6 jaskynných
skupín: Speleo Bratislava, Jaskyniari Plavecké Podhradie, Oblastná skupina Inovec, Oblastná
skupina Čachtice, Speleoklub Trnava a Speleoklub UK.
8
Obr. 7. Veľmi úzke časti v Priepasti 3V2 na Veterlíne (Plavecký kras). Foto: A. Lačný
Obr.8. Po namáhavej práci pri kopaní závrtu Orešanska sonda (Kuchynsko-orešanský kras). Foto: archív
SPKTa
9
Použitá literatúra:
BELLA, P., 1994: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát. Slovenský kras, 32, 3–20.
BEŇOVSKÝ, J.,1951: Odkrytie malokarpatského krasu. Krásy Slovenska, 28, 10, Bratislava, 238-240.
HEVESI, A., 1990: Triedenie krasu studených vôd. Slovenský kras, 28, 25–47. HOCHMUTH, Z., 2008: Krasové územia a jaskyne Slovenska. Geographia Cassoviensis, ročník II.,
2 / 2008, 11–18. MAZÚR, E. & LUKNIŠ, M., 1978: Regionálne geomorfologické členenie SSR. Geografický časopis,
Bratislava, 30/2 MITTER, P., 1983: Geomorfologická rajonizácia krasu Malých Karpát. Slovenský kras, Martin,
21, 3–34. STANKOVIANSKY, M., 1974: Príspevok k poznaniu krasu Bielych hôr v Malých Karpatoch.
Geografický časopis, ročník 26, číslo 3, 241–257.
top related