1

HEROIN

Je to kvalitny heroin. Lezi tu, len tak, na umyvadle, zabaleny v striebornom staniole. Smrtiaca davka! Posledna!

Sedim na odpadkovom kosi a pozeram nan. Zdviham hlavu a pozeram do zrkadla: mrtvolne biela tvar, strhana a strapena, vpadnute oci, ostro kontrastujuce s privelmi vyraznymi licnymi kostami. Zrenicky zuzene, svedciace o poslednom pichnuti.

Pozriem na svoje telo: plocha hrud, chude dopichane ruky, chude nohy. Nejedla som uz par dni, ale moje telo hlad neciti. Odpisana heracka! Pomaly vstavam a prevarim hacko. Vytiahnem striekacku a naplnim ju heroinom. Je to cista nova striekacka, chcem, aby posledna davka bola bezchybna. Znova si sadam a prikladam ihlu k zile. Bude tazke najst taku, do ktorej by som si mohla este slahnut. zily na rukach mam plne dopichane, v poslednej dobe som si pichala do noh. Zhlboka sa nadychnem a pozriem na striekacku a jej obsah. Bude to naozaj koniec! Pred hodinou som si pichla silnu davku a rano som pojedla aj nejake lieky. Smutne som sa usmiala. Lieky! Tak to vsetko zacalo… Vtedy, na tej diskoteke, ktora mi teraz pripada tak vzdialena. Na diskoteke, na ktoru som sa so Sonou a Adou tak tesili. Sona a Ada, moje najlepsie kamaratky. Mali sme sedemnast, boli sme stastne, plne zivota a viery v buducnost. Vsetko bolo fajn, az na to, ze nasi sa rozvadzali. Obaja mali milencov. Trpela som, ale oni sa snazili sprijemnit mi to. Najma peniazmi…Vtedy, 21. januara snezilo a bola velka zima. Ale nam to nevadilo. Blaznili sme sa, tancovali. Milovala som tanec a vzdy som pretancovala celu diskoteku. Ked zacali prve sladaky, chytil ma za ruku a vzal do narucia. Riso. Mal kratke hnede vlasy a modre oci. Vesele a mile modre oci lubila som tie oci a lubila som aj Risa. Rozumeli sme si, mali sme spolocne zaujmy, zboznovali sme kina, horske bicykle a diskoteky. Pocuval Blur a to ma na nom pritahovalo ako prve, lebo som bola do nich blazon. Chodili sme spolu devat mesiacov a boli sme stastni. Milovali sme sa. Teda aspon vtedy som si to myslela.

Na tej diske sa Riso opil. Jeho najlepsi priatel oslavoval narodeniny. Ja som nepila. Aj napriek tomu som sa vsak vyborne bavila. A…. Zacalo to nevinne. Prisla za mnou Ada, vraj sa potrebuje so mnou rozpravat. Isli sme von, mala nejake problemy, ale spolocne sme to vyriesili. Vratili sme sa dnu a ja som isla za Risom. Prave hrali sladaky. Jeho kamarat mi povedal, ze isiel tancovat so Sonou. Poobzerala som sa, ci ich neuvidim. A zrazu: tancovali opodial, telo na telo, usta spojene, vasnivo sa bozkavajuc. Skamenela som od uzasu. Zrazu sa prestali bozkavat a drziac sa za ruky vysli von. Isla som za nimi. Isli do parku. Chcela som mat istotu a tak som sla stale za nimi. Zastali pred lavickou a ja som po chvili odisla. Uz som si bola ista.

Prisla som domov, tvar zaliata slzami a srdce plne zufalstva. Potrebovala som pokoj, potrebovala som sa spamatat. Bol to pre mna privelky sok, neskutocne sklamanie. Ale doma bol velky krik a hluk. Nasi sa hadali, ziapali a vrieskali po sebe, nadavajuc si menami, z ktorych sa mi zdvihal zaludok. Zaspala som na ranom, uplne vycerpana zufalym placom a bolestou.

2

Zobudila som sa na zvonenie. Bol to Riso. Stal predo mnou, oci sklopene, tvar zufala. „Misa, prosim ta, odpust mi to. Ja, bol som opity, nevedel som, co robim.“ Nemohla som odolat jeho uprimnemu hlasu a skrusenym ociam. Odpustila som mu. „A co Sonaz Aj ona bola opitaz“ pokrutil hlavou. Aspon neklamal. Sonu som stretla v skole. Chladne sa na mna pozrela a ironicky sa usmiala: „Ja som opita nebola. A ani Riso nie. Teda aspon nie tak, aby nevedel, co robi. A kludne ti poviem, ze toho nelutujem a spravila by som to kedykolvek. Riso je krasny chalan a sex s nim…“ „A co nase priatelstvoz“- spytala som sa mysliac na pat spolocne prezitych rokov, na spolocne spomienky, na doveru a priatelstvo. Ale Sona sa len posmesne usmiala: „No, samozrejme, priatelstvo. Zobud sa, ty naivka! Prestan snivat a otvor oci!“ Bola som zufala, preplakala som cele dni. Soni som verila, mala som ju rada. Radsej ako Adu. Vedela o mne vsetko, do najmensich podrobnosti, zdoverovala som sa jej s uplne vsetkym. Velmi mi ublizila a ja som sa nemohla z toho spamatat. A islo to dole vodou aj s Risom. Bola som podrazdena, neverila som mu a podozrievala som ho. Zacala som pit. „Misa, to je uz tretia vodka!“- povedal a prosebne na mna pozrel. Ale ja som uz jeho ociam neverila. Skaredo som sa zasmiala. „Nie, to je este len tretie vodka. Milos, zober mi este jednu!“ Vypila som ich sest a bola som velmi opita. Isla som tancovat s Milosom, bozkavali sme sa a potom sme isli von. Nic medzi nami nebolo, iba co ma Milo. utesoval a zotieral mi slzy, lebo som sa rozplakala. Ale Riso mi neveril. Hadali sme sa. A ked sa to opakovalo este dvakrat, rozisli sme sa. „Teraz uz moze. bezat za Sonou! Dufam, ze si spokojny!“- vystekla som mu do tvare a doteraz zadrziavane slzy sa mi rozkotulali po tvari. „Misa, to nie! Ja nechcem Sonu! Mam rad teba!“- zvolal Riso, ale ja som mu neverila. Zrazu som nebola schopna verit nikomu. Vratila som sa domov, ale nasi sa zasa hadali: „Si jedna odporna k…! Vypadni odtialto a kludne si zober aj to nase decko! Aj tak je to urcite tvoj pankhart, Bohvie, kde si splasila jeho tatka, ty stetka!“ Rozplakala som sa este viac a vybehla som z domu. Bolo desat prec a ja som sa rozhodla ist k Adi. Potrebovala som sa s niekym porozpravat.

Ada otvorila dvere a prekvapene cuvla, ked zbadala vyraz mojej tvare.„Ada, co sa staloz Kto to jez Je to uz Risoz!“- zacula som zvnutra Sonin hlas. Chvilu som sa divala Adi do oci, do ktorych sa jej zacali zbiehat slzy a potom som sa bez slova otocila a odchadzala prec.„Misa, pockaj, pod spat, vsetko ti vysvetlim. Misa, sme predsa kamaratky!“- skrikla zufalo. Zastala som, pomaly som sa otocila a chladne jej odvetila: „Ja uz nemam kamaratky! A uz nikdy ani ziadne nechcem mat! Zmije!“- a odisla som.*

I napriek chladnej maske, ktoru som si pred Adou nasadila, citila som sa nestastne. Plakala som, akoby som dufala, ze mi slzy pomozu. Zufalo som potrebovala pomoc. Zrutil sa moj svet, cely, celucicky, postaveny z mojich naivnych usmevov, z prisilnej dovere k priatelom, postaveny s tou mojou idealistickou vierou, ze vsetko bude dobre, ze zvitazim nad svetom a ludia ma budu mat radi.

Teraz to vsetko spadlo a ja som bola bezmocna, stratena, nevedela som, co robit. Sama som bludila nocnym Trencinom, prechadzala som miestami, ktore som vobec nevidela, minala ludi, ktorych som vobec nevnimala. Zrazu som sa ocitla v tmavej ulicke veducej k hradu. Vzdy som sa bala chodit tadial sama, ale v tu noc mi to bolo jedno. Pomaly

3

som kracala, uz sa ani nepokusajuc zastavit slzy, kotulajuce sa dole mojou tvarou. Vsade bolo tak ticho, pokojne, az neuveritelne. Vedela som, ze sa musi nieco stat. A zrazu som zbadala skupinku chalanov. Boli styria a o niecom sa ticho dohadovali, ked ma zbadali. Zmlkli a bez slova hladeli do mojej uplakanej tvare. Neviem, co ich vlastne prinutilo oslovit ma, neskor mi Ico povedal, ze som mala take smutne oci, ze hoc to nikdy predtym neurobili, rozhodli sa pomoct mi. ze to bola pomoc ich sposobom, nad tym som vtedy nerozmyslala. Chvilu sme teda hladeli na seba, ked ma jeden z nich oslovil: „Je to naozaj take zlez“- jeho hlas bol chladny a pohlad nejasny, ale citila som zaujem a sucit a to som potrebovala. Prikyvla som:„Je to este horsie! Rodicia sa rozvadzaju a hovoria mi pankhart, najlepsie kamaratky ma podrazili, rozisla som sa s chalanom, ktoreho som lubila, lebo ma podviedol s jednou z nich, nenavidim cely svet a chcem zomriet!“- vysypala som jednym dychom. Potrebovala som rozpravat, zbavit sa vsetkeho toho svinstva vnutri. Vsetci prikyvli a chapavo sa usmiali. Ten usmev ma rozhneval, bola som na konci s nervami: „A vy ste taki isti! Vobec nechapete ako to boli, ako velmi chcem zabudnut, zaspat navzdy a zobudit sa v inom svete, vo svete bez bolesti a zrad!“- skrikla som a slzy sa mi zasa rozkotulali dole tvarou. Dokonca som sa za ne ani nehanbila. Ale im moje slzy nevadili. Pozreli jeden na druheho akoby sa dohadovali a potom jeden z nich siahol do vrecka a vytiahol… tabletku. Skumavo pozrel na mna a podaval mi ju.„Co je toz Nepotrebujem nic proti bolesti hlavy alebo zaludka! Ja…“ jeho pohlad zastavil prival slov.„Toto nie je proti bolesti hlavy alebo zaludka, toto je na zabudnutie. Jeho oci boli stale chladne, ale ja som im uverila. Pomaly som vzala tabletku a prilozila ju k ustam. Vsetci na mna pozerali a mne sa zdalo, akoby len cakali, kym to prehltnem. Nevsimla som si ich lahostajnost, nechapala som, ze im bolo vlastne uplne jedno, co spravim. „Preco tak pozeratez!“- spytala som sa podrazdene. Ten, ktory ma prvy oslovil, pokrutil hlavou. „Pozri,.“ povedal tichym pomalym hlasom, „ nik ta nenuti. Ak chces, vezmi to, ak nie, vrat to spat a strat sa!“ Bol taky cool, vyrovnany a ja som mu hrozne zavidela. Bez slova som vlozila tabletku do ust.

V ten vecer som uz bolest alebo smutok necitila. Bola som vesela, radostne som im porozpravala podrobnosti z mojho zivota, citila som sa taka lahka, bez problemov. V ten vecer akoby vsetka bolest odisla a namiesto nej prisla radost. Bez toho, aby som si to uvedomovala, odisli sme navstivit ich dalsieho kamarata. Martin, tak sa volal, nebol doma, ale oni mali kluce.

Vosli sme dnu a ja som sa s usmevom porozhliadla po poloprazdnom, rozhadzanom byte. Citila som sa tam prijemne, ako doma a chalani, ktorych som poznala patnast minut, boli teraz mojimi najlepsimi priatelmi. Spolocne sme si sadli na zem a oni zacali nieco fajcit, nieco silne vonajuce a lakave. S usmevom som prijala cigaretu a potiahla som. Bolo to prvykrat, co som fajcila, nikdy predtym som nemala v ustach ani len tabakovu cigaretu, nie to este hasis. Obratila som sa k Icovi:„Nauc ma to!“ Slaby usmev rozjasnil jeho peknu tvar a on sa sklonil ku mne

a ukazoval mi ako fajcit, aby som co najviac vdychla a dostala do seba. Som velmi rychly ziak a v tu noc som bola lepsia nez kedykolvek predtym. Pacilo sa mi to, pacilo sa mi jest zazracne pilule a fajcit vonajuce cigarety…Bola som sice sfetovana, ale toto som

4

si jasne uvedomovala. Zobudila som sa a s prekvapenim som sa rozhliadla okolo seba. Videla som svojich novych priatelov spat vedla mna a vtedy som sa prvykrat na nich pozornejsie pozrela. Boli chudi, velmi chudi, s prepadnutymi tvarami. Neviem preco, ale ze v to rano som ich zacala mat rada a chcela som zostat s nimi nadobro. Vedela som, ze droguju, hoc vtedy som poriadne nechapala, co to znamena. Predstavovala som si narkomanov ako odpadlikov spolocnosti, ktori sa medzi normalnymi ludmi nikdy neukazu, ako zabijakov s nozom v ruke a ihlou v zilach, hrubych, agresivnych a nasilnych. Tito chalani boli ini, tito chalani mi pomohli, dali mi nieco, aby som zabudla. Neuvedomila som si, ako mi vlastne pomohli, videla som iba vcerajsiu noc a pocity stastia, ktore ma zalievali. Videla som ich ako priatelov, ktori mi podali pomocnu ruku, ked vsetci ostatni zradili. V tom sa otvorili dvere a dnu vosiel vysoky, chudy chalan. Pozreli sme prekvapene na seba, on len pokrcil plecami a sadol si na zem vedla mna. „Co tu robis, kto siz Nikdy predtym som ta s nimi nevidel!“- Martin bol asi tak stary ako jeho kamarati, asi 20 – rocny a mal velmi zaujimavu tvar. Mal velke sede oci, hlboke, akoby prepadnute v jeho tvari, ale plne niecoho zvlastneho, niecoho sialeneho a krasneho zaroven. Jeho vlasy boli tmave, neucesane padajuce na plecia a do tych cudnych oci. „a som ich stretla vcera, vlastne vcera sme sa spoznali.“- pozeral stale na mna akoby chcel vidiet az na dno mojej duse. Neviem preco, ale velmi ma to nahnevalo. „A co ta to vlastne zaujimaz Kto si tyz Prisiel si a teraz vyzvedat, nie som povinna nic ti povedat! Vypadni!“- Zrazu som citila, ze cele to nestastie, vsetka ta bolest prichadza znova. Znova som si spomenula na Risa, Adu, na nasich, znova som sa citila oklamana. Akoby to vsetko len na chvilu zaspalo a teraz sa prebudzalo s este vacsou silou, intenzitou. Zufalo som sa obzerala okolo seba, snaziac sa zadrzat slzy zbiehajuce sa v mojich ociach. Nechcela som, aby on, Martin, nieco vedel.

Podisla som k Icovi a jemne sa ho dotkla: „Vstavaj, podme prec. Uz tu nechcem byt. Podme inam. Tu som uz zasa nestastna, vsetko je to tu znova. Vstavaj, pomoz mi, ja uz viac nechcem citit tuto bolest. Nechcem uz tento svoj zivot, chcem byt s vami, zabudnut, necitit, ako vcera, rozumiesz! Ty mi mozes pomoct, ako vcera.“ Klacala som sklonena nad Icom a pozerala na neho. Tak naivne som verila, ze on mi moze a hlavne chce pomoct ze to, co mi dal vcera vyriesi moje problemy, vylieci moju dusu. Neprebral sa. Preniesla som svoj pohlad na Martina a na chvilu som sa mu zadivala do oci. Slzy sa mi rozkotulali dole tvarou. Zatriasla som Icom este raz. Vtedy Martin prudko vstal, chytil ma a vyviedol do druhej izby. „Co to robisz! Chod chytro domov, vyplac sa, plac, plac, ako dlho len mozes a sem sa uz nikdy nevracaj, zabudni na Ica, na chalanov, na to, co ti dali!“- Musela som ho velmi dojat, ale to ma vtedy nenapadlo. Vtedy som citila hnev, nenavistny hnev voci nemu a jeho ociam. „Daj mi pokoj, co ty o mne viesz! Ja sa nechcem vratit, nechcem uz plakat, chcem byt tu, zabudnut, rozumiesz! Nenavidim cely tento svet, nemam uz nikoho, komu by som verila, nikam, kam by som sla. Pust ma, idem za nim, on mi rozumie, on mi pomoze.“ Ale on ma nepustil. Prudko ma odsotil az som spadla a teraz pozeral on nenavistne na mna: „Nic nechapes! On ti nemoze pomoct! Picha si, picha si hacko a ked sa zobudi, bude potrebovat novu davku a bude ta nenavidiet, dokedy si nepichne znova. Co ty vies o nich, o ich zivotez Su to narkomani, heraci. Nechapem, co sa stalo vcera, ale nech to bolo cokolvek, dnes ta uz poznat nebudu. Poznaju len drogu, chapesz!“- krical a potom zastal a pozrel na mna.

5

Sedela som meravo na zemi a vyjavene som na neho pozerala. Nechcela som verit, ale citila som, ze neklame. Pozrela som bojazlivo na neho: „Aj ty si pichasz“- Chvilu mi iba nemo hladel do oci, potom sklonil svoj pohlad a lenivo pokrutil hlavou: „Nie, pichal som si, ale skoncil som to pred pol rokom. Nenavidel som drogu a prisahal som si, ze to uz viac nespravim. Bol som cisty tri mesiace, vydrzal som to tri mesiace. A potom som sa naklepal z a-cka. Este stale nepicham, snazim sa vydrzat. Ale je to smiesny boj, vlastne uz len cakam, kedy to vzdam.“

Nevedela som vtedy, co je to a-cko alebo naklepany, ale pochopila som, ze je to nieco, co i ked sam nenavidi, nedokaze tomu odolat. Pomaly som vstala, podisla k nemu a nezne ho pohladila po pleci: „Ja ti pomozem. Zostanem tu s vami a vsetkym vam pomozem!“- usmiala som sa, hladajuc opatovany usmev v jeho tvari. Ale on sa neusmial. Jeho tvar sa zmrastila od hnevu, jeho oci boli zasa plne nenavisti, bol zly a nenavidel ma. „Ako nam chces pomoctz“- spytal sa posmesne, este stale zadrziavajuc svoj hnev. A zrazu pristupil ku mne, silno mnou zatriasol, kriciac mi do tvare: „Vypadni, uz aj vypadni, lebo potom sa uz neovladnem! Ak chces robit dobrocinnost, chod do nemocnice a ak potrebujes pomoc, porozpravaj sa s kamoskou. Tu ti nikto nikdy nepomoze, nikdy, tak ako ty tu nikdy nikomu nepomozes. Tak to konecne pochop a vypadni!“- skrikol a ja som sa vtedy prvykrat vystrasila. Cuvla som akoby som odchadzala, ale este raz som sa na neho pozrela a tisko zasepkala: „Nechcem odist, prosim, pochop. Nechcem sa uz nikdy vratit tam, kde som bola predtym.“- septala som s ocami upretymi na jeho. Doteraz nechapem, preco som to povedala, preco som neodisla.

6

Vzdy som bola hrda a hlavne zvyknuta na lasku. Vsetci okolo ma milovali, teda, aspon sa tak tvarili a ja som im verila. A on tam vtedy stal a vyhadzoval ma. A ja som nedokazala odist.

Zostali sme bez slova hladiet na seba. Neviem, ci aj on videl v mojich ociach to, co Ico a ci ho to dojalo, nech to bolo uz cokolvek, po chvili siahol do vrecka a vytiahol tabletku. „Tu mas!“- podal mi to, avsak prv, ako som si ju polozila do ust, este raz som sa na neho pozrela: „Preco “ Ale on len mlcky pokrutil hlavou.

V tu noc som s nimi znova zostala. Zjedla som pilule, fajcila som hasis a citila som sa ako nikdy predtym. Chalani boli v ten den v pohode. Sedeli sme spolu na zemi a pocuvali hudbu, zabudajuc na vsetko ostatne. Ticho som im rozpravala o sebe a i ked ich to vobec nezaujimalo, aspon ma neprerusovali a nechali ma vyrozpravat sa.

Martin s nami nebol. Nevidela som ho od toho okamihu, co sme sa povadili a ked som sa na neho spytala ostatnych, len mykli plecom, ze nevedia. Zo zaciatku ma to trochu trapilo, ale potom som zabudla ako vzdy a na vsetko s drogami.

Zobudila som sa nad ranom. Vobec neviem, kolko bolo hodin ani preco som sa vlastne zobudila. Dlho som neotvarala oci, citila som vsak, ze je niekto blizko mna a pozoruje ma. Nebala som sa, citila som sa len velmi lenivo, ospalo, i ked spanok ma uz presiel. Vlastne ani neviem, ako som sa v tej dobe citila, bola to zmes bolesti, snahy o zabudnutie a zdrogovaneho stastia. Nakoniec som pomaly otvorila oci, hoc uz vopred som tusila kto to bude. Jeho sede oci boli este hlbsie a sialenejsie. Mlcky sme na seba pozerali, ked som si uvedomila, ze ma zrenicky uplne zuzene. Nikdy predtym som nepocula o priznakoch pri uzivani drog, ale vtedy, ani neviem ako, vedela som, ze si pichol. Chcela som ho objat, drzat ho, aby vedel, ze som tu pre neho, ale ani som sa nepohla. Zrazu som vedela aka smiesna a zbytocna som tu pre nich ja, ja s mojim vecnym idealom lasky a viery, ze vsetko bude dobre. Nic nebolo dobre, ani pre mna ani

7

pre nich nie. Mozno vtedy som si prvykrat uvedomila na aku cestu som sa vydala, pochopila, ze vsetko je to vazne, krute a mozno i smrtelne. Ibaze som tomu nechcela verit. Citila som to, ale vsemozne som si zacala nahovarat nieco uplne ine. Ano, uz v tu noc som si zamkla dvere pravdy a zacala zit v izbe klamlivych vyhovoriek a nadeji. Mozno by som to nikdy nespravila, keby som tak velmi neverila v uprimnu lasku a v svet, ktore ma zradili. Ale vtedy som skratka potrebovala nieco, nieco co by bolo silnejsie ako moja laska, ako moja viera, nieco, pri com by som zabudla verit, doverovat, milovat. A aj som to nasla.

„Si ako moja sestra.“ Zacula som zrazu Martina tisko sepkat. „Bola taka mlada, bolo to este decko. Mala jedenast rokov a milovala tanec. Chodila na tanecny a kazdy den mi rozpravala ake uzasne to tam je. Bolo ta take vesele a energicke decko, moja mala sestricka. Jedine, coho sa bala bola nasa matka. Pretoze uz vyse desat rokov pila. Lenka sa jej bala, ale mala ju velmi rada. Nikdy sa jej vsak nezdoverovala, nikomu, iba mne. A ja som nikdy na nu nemal cas, vzdy som bol taka svina. Mal som cas na baby, kamosov a pre nu mi vela casu nezostalo. A ona ma vtedy tak strasne potrebovala…“ Na chvilu stichol a zahladel sa do diali a nezne, velmi nezne ma pohladil akoby ja som bola ona. „Raz, prisla domov velmi neskoro. Bola uplakana a mala velke, velmi velke oci. Cela sa triasla. Zacul som ju na schodoch, kde sa stretla s opitou matkou, ktora jej jednu vlepila za to, ze isla tak neskoro. Pocul som ako sa Lenka rozplakala a potom vosla do mojej izby. Plakala, strasne plakala a ja som sa ponahlal za kamosmi. Rychlo som ju objal: „Lenka, to nevadi, prestan plakat, tak si sa zdrzala, to sa stava a vies aka je matka. Zajtra na to zabudne, no tak!“- tisil som ju, ale ona len plakala, priam sa zadusala placom. Ponahlal som sa a jej plac ma rozhneval: „Lena, prestan! Ja musim odist, chalani ma cakaju, uvidis, ze zajtra si na to ani nespomenies. Boha, Lena, ved vies aka je matka, pre taku sprostost nemozes revat! Odtiahol som ju od seba a obliekol si bundu. Uz som odchadzal, ale ona ma zadrzala: „Mato, ja, musim sa s tebou porozpravat. Nieco, nieco hrozne sa stalo. Ja…“- a zasa sa rozplakala. A ja idiot som ju posadil na postel a tvrdo jej povedal: „Pocuvaj, Lena, si fakt ako decko! Ja nemam teraz cas ani naladu pocuvat tvoje hluposti a plac, takze sa upokoj a zajtra sa porozpravame. Cau!“- a odisiel som. Bol som nahnevany, lebo som isiel neskoro a nemal som pre nu ani dobreho slovka. Ale ani na druhy den som na nu nemal cas. Zbalil som kocku a mal som rande. Hned zo skoly som sa za nou ponahlal. Ledva som si Lenku vsimol. Lezala vo svojej izbe a pozerala do stropu. „Lenka, ty nemas dnes tanecnuz“- spytal som sa v rychlosti. Chvilu neodpovedala akoby zbierala sily na par slov. “Nie, ucitelka je chora.“ Hlas sa jej triasol, ale toho som si vtedy nevsimol. Ponahlal som sa na rande. A tak to islo cely tyzden. Lenka nesla ani raz na tanecnu a ja som nemal ani raz cas porozpravat sa s nou. Az v sobotu poobede som si vsimol aka je bleda a ako horuckovite jej svietia oci. Sadol som si k nej: „Lenka, si v poriadkuz Vyzeras chora, nie je ti nicz“- Pozrel som jej do oci a ona ich rychlo sklopila. Uvedomil som si, ze to robila poslednych par dni stale a ze sa prestala aj usmievat. Zacal som nieco tusit. Ale ona pokrutila hlavou, vstala a povedala: „Nie, len som trosku unavena. Ale to prejde.“- Zrazu sme si pozreli do oci a ja som sa zlakol. Bolo v nich nieco zufale, hrozne zufale a bolestne. Vstal som, chytil som ju za ruku a objal ju. Uzkostlivo skrikla, odsotila ma prec a jej oci boli plne strachu, priserne sa bala. „Lenka, co sa staloz Pod sem a podme sa porozpravat.“ Chcel

8

som ju znova objat, ale ona cuvla a roztriasla sa, pozerajuc na mna tymi ocami rozsirenymi strachom. „Nie!“- skrikla a rozplakala sa. “Nedotykaj sa ma, nechaj ma na pokoji! Nic mi nie je, som iba unavena!“- a utiekla do izby, zamykajuc dvere. Ked sme sa pohadali, vzdy takto utiekla. Ale teraz som tomu nechapal. Myslel som si, ze je na mna pre nieco nahnevana a tym som sa upokojil. Iba nieco ma trapilo jej oci. Jej oci boli plne toho zufalstva a nekonecnej bolesti. A strachu. Tak nestastne oci som nikdy nevidel. Vecer som znova isiel von a zabudajuc na jej oci, len som jej zavolal „Cau“- a odisiel som. V ten vecer som sa perfektne zabaval. Vratil som sa az neskoro rano a nasiel som Lenku mrtvu. Podrezala si zily. Hladel som na jej bielu tvar, blede pery a jej oci mali ten isty vyraz ako noc predtym. Vies, tie oci ma teraz mataju. Cely jej obraz ma mata: jej chuducka postava skrutena v kaluzi krvi akoby sa aj v smrti triasla strachom. Nechala mi list, kde vsetko vysvetlila : vtedy, ked prisla neskoro, bola cestou z tanecnej znasilnena. Moja 11- rocna Lenka bola znasilnena nejakym starym perverznym prasatom. Potrebovala sa vyrozpravat, vyplakat a ja som jej len sprosto vynadal. Nemal som na nu cas ani vtedy ani potom. A ked som si ten cas nasiel, ona uz nebola schopna o tom hovorit. Bala sa a bala sa aj mna, bala sa akehokolvek dotyku. Rozumies, to ja som ju zabil, svojou nedbalostou. Neobvinovala ma, napisala, ze som bol jediny clovek, ktoreho naozaj lubila a ze ma bude vzdy lubit. Priala mi stastie a lasku, to, co ona nikdy nemala. O rok na to som bol na heroine. Ale aj ked som naslahany, stale vidim tie jej oci.“ Zrazu pozrel do mojich oci a jemne sa ich dotkol: „Mala presne take modre oci ako ty. A mala v nich presne to, co ty, ked si mi vravela ako velmi chces zabudnut. Ona nemohla zabudnut. A ani ty nezabudnes…!“- zmakol a sklonil hlavu. Nevedela som, co robit. Jeho pribeh sa ma dotkol, citila som slzy, kotulajuce sa mi po licach. Chcela som nieco povedat, ale nedokazala som. Co som mu vlastne mohla povedatz Tu nebolo miesta pre ziadne slova. Pomaly som natiahla ruku a bojazlivo som sa dotkla jeho vlasov. Zdvihol hlavu a zahladel sa na moje slzy. A potom ma zrazu objal, nezne a mocne zaroven, akoby sa ma chcel drzat, akoby chcel mat niekoho, o koho sa mohol opriet. Bol sam, tak strasne sam, iba on, droga a zufale oci jeho mrtvej sestry.

9

Aj ja som ho objimala a potom som ho pobozkala. Nikdy v zivote som nikoho nepobozkala prva, ani len Risa nie, ale teraz som to spravila ako najprirodzenejsiu vec na svete. Jeho pery boli horke, bozkaval ma divo, nastojcivo, az bolestne, priam som citila ako sa snazi nacerpat odo mna silu. Vtedy som ju este mala. A bez toho, aby som si to uvedomila, zacala som mu tu silu davat. Jemu a droge. A nielen silu. Zacala som davat i svoje ja, svoj vnutorny svet plny vzdusnych snov a smiesnych zasad. Spadla som do priepasti, ktora ma svojou krasou neuveritelne pritahovala, ale z ktorej som sa uz nikdy nemohla dostat.

Odvtedy sme zostali s Martinom spolu. Spajal nas zvlastny cit, vlastne to bola laska, ale sialena laska, o ktorej som predtym ani len nepocula. Nedalo sato porovnat k tomu, co som citila k Risovi. Zacala som s nim zit. Nasim som nic nevysvetlovala, jednoducho som si zbalila par veci a odisla som. Vracala som sa tam iba pre peniaze, ktore som vzdy dostala. Nasi si mysleli, ze byvam u Adi alebo Soni, aby som mala pokoj od ich hadok. Boli mi za to vdacni a jediny sposob, akym vedeli svoju vdaku ukazat boli zasa iba peniaze.

Co sa tyka davok, Martin a chalani ich vzdy zhanali a ja som im davala vsetky peniaze iba na to. Zacala som chudnut, lebo u Martina bolo malokedy nieco na jedenie. A ani tak mi jest nechutilo. Kazde rano som zacinala silnou ciernou kavou, marihuanovou cigaretoua potom mi bolo vlastne vsetko jedno. Isla som do skoly, ale uz to nebolo to, co predtym. .kolu som vzdy neznasala, ale patrila som medzi velmi dobrych ziakov. Dokonca par predmetom som sa aj venovala. Bola som najlepsia v anglictine, citala som anglicke knihy a bavilo ma to. Dokonca aj potom ako som sa prestahovala k Martinovi a zacala kaslat na skolu. S nikym v triede som sa nebavila, zrazu som si s nimi nemala co povedat. Rano som prisla zhulena a ked trava prestala ucinkovat, naklepala som sa z pilul. Cely den som tam len presedela, pozerala do nikam a myslela na Martina a chalanov a ako sa s nimi sfetujem. Ano, to bola nasa laska: my dvaja, chalani a drogy. My sme sa mali radi, ale droga bola silnejsia. Najskor, Martin kontroloval moje davky a zakazal mi heroin. Sam si pritom pichal castejsie a vacsie davky, prepadal do toho svinstva hlbsie a hlbsie. A ja som to nedokazala zastavit. Nas vztah bol spociatku neisty, vlastne ja som sa bala. Vedela som ako velmi viem byt zavisla na cloveku, ktoreho lubim a ako velmi ma ten clovek moze zranit. Prve dva mesiace som ho len velmi pomaly pustala k sebe, kazdy dovernejsi dotyk ma nalakal. Nechcela som mu podlahnut, bala som sa, ze by ma zradil, podviedol, prestal mat rad. A potom som sa o tom rozpravala s Icom. Ico sa stal akoby mojim bratom, doverovala som mu a mala som ho rada. Viem, ze to bolo vzajomne.

Vtedy, boli sme sami, som mu povedala o svojom strachu. A on len pokrutil hlavou a usmial sa: „Martin ta nepodvedie ani nezradi. Ma svoj svet a ty si jeho sucastou. Vies o

10

nom privela, aby ta zradil. A ma ta rad. Niekedy radsej ako heroin. A ty na nom nie si a ani nikdy nebudes zavisla. Uz na nikom. Si zavisla na niecom inom… To je jedine, co budes citit!“

V tu noc som nad tym dlho rozmyslala. Vedela som, ze Ico ma pravdu. Ale nesuhlasila som s jednym, ze som zavisla. Nik tomu neveri, vsetci sa snazime nahovorit si, ze s tym mozeme kedykolvek prestat, ze to robime len preto, lebo je to pekne, je nam pri tom fajn, zabudame. Nik neveri, ze to potrebuje a nechce bez toho zit.

V tu noc, ked prisiel Martin domov, nedovolila som mu pichnut si. Nebol na tom este tak zle, takze sa to dalo. Chcela som sa s nim milovat bez drogy. Bolo to krasne! Dovtedy som spavala len s Risom, vlastne Riso bol jediny, s kym som spala. Sex s nim bol fajn, ale robila som to vlastne iba preto, lebo som ho lubila. Bol panovacny a na mna asi az privelmi vasnivy. Martin bol pravy opak. Bol ukrutne nezny, akoby vedel, ze neznost potrebujem. Nerobil to pre seba, zalezalo mu na mne. Bol uzasne pozorny. Ked sa tak na to pozeram, je neuveritelne, ze on narkoman, vedel byt taky citlivy a chapavy a Riso, ktoreho som tak bezhlavo milovala, bol len vyuzivany a sebecky. Ta noc nas zblizila. Neslo o sex, ale o tu doveru, ktora prelomila moj strach a neistotu. Jeho oci boli uprimne. Vtedy som mu uverila a prijala ho. Zacala som sa menit. Zvonka tak, aby som zapadala medzi ludi, ku ktorym som patrila, vo vnutri si ma zotrocovala droga a uzasna spriaznenost s Martinom. Zacala som chodit do divnych podnikov, na miesta, o ktorych som predtym ani nevedela, z existuju. Zacala som nosit iba cerne oblecenie, cierna bola pre mna ukrytom a skrysou, v ktorej som sa schovavala pred ludmi. Cierne a tmave farby, volne saty, zakryvajuce chudnuce telo, bol to moj novy image. Zosobnovala som sa s nim. Jeden vecer sme boli zasa vsetci spolu vonku. Sedeli sme pri stole a bez slova popijali pivo. Chalani si isli von pichnut, zostala som stat dnu, s poharom v ruke a makkym usmevom na tvari, pohybujuc sa v rytme hudby. Martin isiel s chalanmi, ale slubil mi, ze on si nepichne. Slub narkomana…! Naivna viera fetacky…!

Po chvili som znervóznela. Vysla som von s cudnym pocitom a zrazu som sa ocitla tvarou v tvar Soni, Adi a Risa. Zastala som a nemo som na nich hladela. Aj oni zastali, usmevy im zamrzli na tvari a v ociach som im zbadala uzkost a strach. Vtedy som ich znenavidela este viac. Videla som ako si ma prezeraju od hlavy po paty, moje neupravene vlasy, bielu tvar bez licidiel sklenene cervene oci, hrube topanky, ktore som si v poslednej dobe ani nesnurovala. Bola som ich presny opak. Stale nik nepovedal ani slovo, ale videla som, ze sa ich zmocnuju vycitky. Bola som kedysi ako oni a hla stal sa zo mna rebel, vydedenec spolocnosti. Urcite vtedy nepochopili do coho som naozaj spadla, bol to moj vzhlad, co ich rozlutostilo. „Misa, ako sa masz“- Sona sa prva zmohla na slovo, ale teraz jej hlasu chybala ta lahostajnost a afektovanost. Riso, Ada nepovedali nic. „Zbabelci!“ – pomyslela som si. No pocitila som nieco, nieco ako staru spomienku, trz, ktory mi navzdy zostal v srdci. Boze, ako som im verila… Zrazu som zbadala Martina, Ica a chalanov. Vracali sa, zrenicky mali ako spendlikove hlavicky, tvare mrtvolne pokojne. Rychlo som pozrela na Martina viem urcite, ze ak by si pichol s nimi, presla by som na heroin uz vtedy. Ale jeho oci boli jasne, bol sfetovany, ale vedela som urcite, ze si nepichol. Bola som mu za to vdacna. Prisiel ku mne, chytil ma za ruku

11

a apaticky pozrel na mojich byvalych kamaratov. „Misa, pod s nami. Pojdeme si niekam sadnut a porozpravame sa. Prespis u nas. Minule som volala k vam, vraj nebyvas doma. Kde si terazz Pod, porozpravame sa.“- zeby boli Sonine vycitky take silnez! Bolo to odporne, slizke, ako tam stala v jej bezchybnom smotanovom kostyme, s bezchybnym make-upom a otravenou dusou. Bola ako zmija, ano, zrazu som v nej videla odpornu zmiju, ktora sa snazi obkrutit sa okolo mna a uniest ma do svojho skaredeho sveta klamstiev a zrad. Pritulila som sa k Martinovi a objala ho. Riso sa nepokojne strhol. „Misa, pod s nami.“- Zopakoval teraz on. „Nemozes tu zostat takto…“- a bradou ukazal na Martina a chalanov, ktori zostali obdalec a mlcky ich sledovali. Pozrela som na nich, ich pohlady boli take prazdne, lahostajne, zrazu som sa zlakla, ze ma opustaju. Ale Ico sa usmial, bol to iba slaby usmev, ktory vsak pre mna znamenal nekonecne vela. „Akoz“- spytala som sa potichu. „Pozri ako vypadas! Hrozne si schudla, vyzeras priserne. A toto je tvoj novy chalanz“- spytala sa Sona a pozrela na Martina. Zmlkla. Martina nebol zrovna jej typ, ale jeho pravidelne crty a chlapcenska krasa ju zaujali. Hladela na neho a urcite si ho predstavovala novom obleku, s umytymi a ostrihanymi vlasmi, s prisilnou vonou a pokryteckym usmevom. Sonin typ… Martin pochopil, ale stale mlcal. Iba jeho pery sa roztiahli do nedefinovatelneho usmevu. „Je tu zima, pod, pojdeme dnu.“ Povedal potichu a pohladal ma po vlasoch. Casto ma hladil a vzdy to bolo tak nezne myslim, ze to boli dotyky pre jeho sestru, ktore sa cezo mna mali dostat k nej. Otocili sme sa a vosli dnu. V tom vtrhla za nami Ada a silne ma chytila za ruku: “Misa, pod s nami. Ja nechcem, aby sa ti nieco stalo. Mam ta rada, Misa, som stale tvoja kamoska. Bojim sa o teba, bojim sa, ze urobi. daco zle.“

Vyvliekla ma az von za ostatnymi, rozplakala sa. Jej ruka stale pevne zvierala moje zapastie a Sona s Risom sa k nej pripojili. Zrazu som si pripadala ako zajatec, vazen, ktoreho zvazuju zmije, zmije z minulosti. Teraz som sa vsak uz nebala. Zacala som sa smiat. Bol to sialeny smiech, smiala som sa ich hluposti, pretvarke a smiala som sa im do tvare. Neuvedomovala som si, ze moj smiech sa miesa so slzami, ze je to vlastne trava, co sa smeje a ja sama, co placem. Vtedy prisiel Martin, jeho oci boli plne nenavisti. Odsotil ich, rychlo ma objal a viedol prec. „Dajte jej pokoj!“- povedal potichu, ale s takou nenavistou, ze sa neodvazili protestovat alebo namietat. Viedol ma domov. Chalani sa k nam pridali a ja som sa stale smiala a plakala, celou cestou. Stichla som az ked sme prisli domov. Mala som v hlave uplny chaos, spomienky, bolest, vdacnost ku chalanom. Bol to uplny zmatok, neporiadok.

„Nieco chcem, nieco mi daj!“- zvolala som na Martina a odsotila jeho objimajucu ruku. Pozorne na mna pozrel a pokrutil hlavou: „Teraz nie, porozpravame sa, urovnas si veci, ne…!“ „Nie, nechcem sa rozpravat, chcem byt slaboch, ty vies ako to boli, tak co…!“- kricala som a odvracala pohlad od jeho sedych oci. Ale on v nich videl tu bolest, vedel, ako sa citim. Mlcky sklonil hlavu, pustil ma a nechal ma vziat si par liekov. Rychlo som ich prehltla a zapila vodkou. Jeho smutne oci som o chvilu uz nevnimala a ked som videla ako vytiahol ihlu, prevaril heroin a strelil si to do zily, bolo mi to uplne jedno.

zili sme spolu dalej. Vacsinu casu sme travili spolu, sediac pri hudbe, potichu POPOPO rozoberajuc nase myslienky. Staval sa zo mna filozof, dokazala som hodiny prelezat pri

12

hudbe a rozmyslat o veciach, ktore boli pre mna take dolezite a ostatni ludia povazovali za bezucelne a banalne. Aj ja som zacala chodit do Bratislavy, uplne som sa vykaslala na skolu a domov som chodila iba vtedy, ked tam nik nebol. Vzala som prachy, na zdrap papiera naskriabala „Diky“- a s nasimi som sa vobec nestykala. Dlho si to vlastne ani neuvedomovali, ale potom mi zacali nechavat odkazy, aby som ich pockala alebo im aspon zavolala. Nemala som zaujem. Raz som nasla odkaz, ze mam urcite pockat, lebo im volali zo skoly. Lahostajne som sa usmiala a dopisala veselo:“ Pozdravujte ucitelov a spoluziakov , byvalych. Skola mi nic nedava a ludia tam este menej. Obmedzeni idioti! A s vami sa tiez nemam o com rozpravat. Pokecajte s nimi. Ja som prenikla nekonecnostou vesmiru a stala som zoci-voci Bohu. Su veci, ktore vase vedomie nedosiahne. Bola som zhulena a narazala som na svoju skusenost s LSD z predosleho dna. Bol to Timo, ktori priniesol LSD a meskalin, zohnal to v Prahe.

Dovtedy som nevedela takmer nic o psychodelickych drogach, klepala som vsemozne lieky, fajcila hasis, ale LSD som neskusala. Hned ako to Timo priniesol, posadili sme sa, pustili hudbu a svorne si dali pod jazyk male krystaliky. Vsetci okrem Martin, ktory bol niekde vonku. Ked sa vratil, boli sme uz privysoko… LSD bolo nieco nove, ale uzasne. Moja osobnost akoby sa rozdvojila, jedna Misa zostavala pri vedomi a sledovala druhu. Ta sa vznasala nad priestorom a casom, cestovala minulostou. Vsetko okolo malo pokriveny vzhlad, predmety sa zvacsovali a rozsirovali ako moje vedomie. Presla som cez zatvorene dvere a pocitila som Boziu lasku. Vsetko bolo hlboke a ozajstne, bola som nekonecno, prenikla som tajomstvom zivota, bola som sucastou casu.

Ked som dotripovala, citila som sa akoby ocistena, plna pochopenia a pravdy. Na druhy den, ked prisiel Martin, objala som ho a rozpravala mu o svojom tripe. Ale on len mlcal a zamracene na mna hladel. „Nikdy viac to nevezmes!“- povedal nakoniec prisne. Prekvapene som na neho pozrela: vyznavali sme slobodu, nenavideli limity a prisahali, ze sa nebudeme obmedzovat. Zakazal mi sice heroin, ale to som chapala ako jeho strach, i ked som poriadne nevedela z coho. Dovtedy som si vystacila s liekmi a hasisom, nepotrebovala som nic silnejsie. Ale preco by som nemohla brat LSD…z! „Je to svinstvo, najhnusnejsie svinstvo z toho vsetkeho. Je…skratka to nebudes brat!“- skoncil nervózne. Ale to pre mna nebolo vysvetlenie. Vsetko, co sme brali bolo svinstvo. I ked sme si to nepripustali, vedeli sme to. A L-koz Zdalo sa mi v pohode, velmi v pohode. Ale Martin stale trval na svojom. Vedela som, ze za tym musi byt viac a rozculovalo ma aj to, ze mi nechcel povedat co. „Si skratka zbabelec. Existuje droga, ktorej sa bojis a tak ju zakazujes aj mne. Ale to sa ti nepodari! Zatripujem si znova a velakrat, rozumiesz!“ vystekla som mu do tvare. “Tak si tripuj a nech ti potom preskoci. Bol to moj kamos, vzdy, aj ked sme boli cisti aj ked sme boli nadopovani. Rozpraval o L-ku ako ty a potom prisiel, mal haluze a stale tocil ako sa jeho ja rozstiepilo na dve ega, jedno zomrelo, druhe sa stratilo v case. A tak nemal ziadne ja, nebol nikym, nevedel, co je realita a co tripova halucinacia. Upalil sa za ziva, aby sa jeho karma ocistila. a aby sa jeho rozpoltene ega spojili. Psychóza po LSD. A ty mi povies, ze som zbabelec! Som chuj, nie zbabelec! V smrti som stratil sestru, kamosa, v zivote vela dalsich, moje dievca si tripuje s LSD, aby sa jej rozsirilo vedomie a ja este stale zijem!. Prudko vstal, chytil maly batoh, v ktorom mal svoje nadobicko a vybehol von.

13

Chvilu som nechapavo sedela, snaziac sa absorbovat, co mi prave povedal. Bolo to tazke, lebo stale sa mi v hlave premietali ulomky z tripu. Zrazu som sa spamatala a rychlo vybehla von. Bezala som na Brezinu, vedela som, ze tam mal svoj kutik, miesto. Nasla som ho s ihlou pri zile a podla obsahu striekacky som vedela, ze tato davka by bola posledna. „Mato, nie!“- skrikla som a hodila sa k nemu. Silno som ho objala, nesikovne som mu vzala striekacku a polozila ju daleko od neho (bolo to pre mna nieco posvatne a tak som to nedokazala ani odhodit len som ju opatrne odlozila). Nebranil sa, bez pohybu sedel na zemi a pozeral do diali. „Mato, odpust mi. Ja to uz nikdy nespravim, nikdy. Milujem ta, prosim, neopustaj ma, Mato…“ Slzy a ta ludska sebeckost. Len tu zostat, pri mne, trp, len ma neopustaj, lebo ja trpiet nechcem…a to nazyvame laskou! Bez slova ma objal a konecne mi pozrel do oci. Boli plne slz, plakal, plakal nad svojim zivotom, nad svojou sestrou, ludmi, ktorych stratil a nadomnou dievcatom, ktore ho milovalo a ktore prehralo svoj zivot tak ako on. “Nikdy si mi nepovedala, ze ma milujes.“- zaseptal a prilozil si pery na moje trasuce sa usta. Aj ja som plakala, ale v hlbke oci bola ta laska, musel ju vidiet a aj ju videl. „Miska, prestaneme s drogami. Uz nikdy viac! Budeme cisti! Zabudneme na vsetko, budeme spolu a budeme sa milovat. A budeme cisti!“- zacal rozpravat, rychlo a trhavo. Jeho ruky ma zovreli silnejsie, hladal silu, potreboval moju silu. Ale tu som ja uz nemala. Dala som mu vsetko, tu poslednu a teraz som nemala ani pre seba ani pre neho. Vedel to, ale nechcel to vzdat. „Ano, skoncime s tym. Koniec zhananiu, strachu z abstaku. Zacneme od znova, spolu, pojdeme do skoly, budeme mat maly domcek, len ty a ja a.“. A potom…. Vedel to lepsie ako ja. Len on a ja a … ziadny kamarati, lebo vsetci boli narkomani. Skola a … a potom co. zivot bez zmyslu, bez cielov a planov…Chcela som mu pomoct, jemu aj sebe, mozno keby to povedal inokedy, ale nie po mojom mystickom vylete. Mlcala som a moje ticho zabijalo jeho nadeje. Ale ak by som otvorila usta a prehovorila, zabila by som jeho sameho. Zrazu ma otocil, polozil na travu a lahol si na mna. „Budeme sa milovat, zabudneme na to!“- zvolal. Sex! On bol privelmi filozof a moj svet priduchovne zalozeny, aby nas sex mohol zachranit. Milovali sme sa ale nie kvoli sexu. Bol to akt zblizenia, zjednotenia, dokazu lasky. Tak ako farebne lieky a silne vonajuce jointy… Rozmyslam, ci by sme sa milovali aj bez toho. Keby som ho stretla cista a on by bol normalny chalan. Mozno ano, kto vie…Teraz sme vsak boli v tom uz prihlboko. Pozrel mi do oci a zahladel sa do rozsirenych zreniciek. Unavene si polozil hlavu na moju hrud, stale ma objimal, ale nie tak silno. Pochopil. A ja tiez. Lezali sme tam v objati, tisko sme plakali a snazili sa nerozmyslat, co bude dalej.

Neviem, kolko sme tam lezali, ked som pocitila, ze sa zacina triast. Objala som ho silnejsie, myslela som, ze mu je zima. Ale on sa zacal triast viac. Posadil sa a zacal hladat striekacku. Bol bledy, oci sa mu leskli. „Kde je ta striekackaz“- spytal sa ostro. Rychlo som vstala a priniesla som ju. Vytrhol mi ju z ruky a prilozil k zile. Pozrel na mna a privrel oci. Vytrhla som mu tu striekacku z ruky a vystrekla par mililitrov jedovatej tekutiny. Riskovala som, ze ma za to zmlati, ale radsej to ako jeho smrt. Znova som skontrolovala objem striekacky, teraz to bolo bezpecne.. Vratila som mu ju spat a on si ju zasa prilozil k zile. Neomylne si pichol (este stale bol toho schopny), vytiahol trochu krvi, ktora sa zmiesala s obsahom striekacky a potom si to vsetko pichol spat. Sedela som pri nom, pozorovala ho a myslela som si: „Boze, Misa, toto je chalan, ktoreho lubis.

14

A hla, on tu sedi, pred tebou, nici sa ty to pokojne sledujes!“ Otvorila som usta a…videla zmenu jeho tvare: slast, pokoj a stastie sa ho zmocnilo takmer v momente. Znicene som zavrela oci a vtedy mi prislo zle. Dostala som zavrat, zrazu mi bola zima, citila som sa slaba, vycerpana. A potom, vsetko bolo zrazu nudne, nezaujimave. Mala som prvy abstak.

„Daj mi nieco, rychlo!“- zasepkala som. Tentokrat to neboli spomienky, snaha zbavit sa ich, zabudnut. Bol to abstak. Bolo to akoby ma niekto hodil do sedej priepasti, vsetko bolo lepkavo cierne, nebolo tam ziadne svetlo. A do toho ta slabost, unava, uzkost. „Nemam tu nic, iba herak. Pod, pojdeme domov, tam si nieco das.“ Povedal a snazil sa postavit ma. Ale ja som nemohla. „Nedokazem to, som slaba. Nieco chcem, daj mi nieco, prosim, potrebujem.“ Trepala som nesuvislo. „Nemam nic, Miska, pod, pojdeme domov.“ „Mas heroin, daj mi ten! Si len hnusny sebec, je ti uplne jedno ako mi je, jednoducho mi nechces dat svoj herak. Ako mi to mozes robitz!“- Martin by pre mna spravil vsetko a ja som to vedela. Ale…mali sme uz niekedy abstakz Neexistuje nic, len sialena tuzba, potreba toho, na com ste. A on to vedel. Vytiahol maly papier, nasypal nan biely prasok, pomohol mi posadit sa a podal mi malu dutu rurku. „Snupni, je to heroin, moze ti byt zle.“ Chvila nicoho. A potom som sa usmiala. Zrazu mi bolo uzasne. Triaska presla, priepast zmizla, okolie malo farby a svet bol nadherny. Objala som Martina a pobozkala ho, neuvedomujuc si, co vravim: „Lubim ta a lubim toto!“

Nasledujuce dni som stravila v Martinovom naruci a hasisovom pare. Martin ma neopustal ani na chvilu, bol stale pri mne. Nalakali ho moje posledne slova, nechcel, aby som presla na to posledne, aby som podlahla najtvrdsej droge, od ktorej uz neexistuje cesta spat. Stale veril, ze takto este vzdy mozeme prestat. „Aj keby mala ten najnechutnejsi abstak, neopovazte sa jej to dat! Je to moje dievcatko a ja viem, aka je. Tolki ju zranili, ublizili jej, je taka krehka. Hacko by ju zabilo. A ona nesmie zomriet skor ako ja!“- Tak velmi sa bal, nedokazal si predstavit ako by prezil smrt dalsieho blizkeho cloveka.

Ale ja som nechcela zomriet. Chcela som byt s nim, chcela som ho milovat navzdy. A samozrejme, chcela som s nim navzdy drogovat. „Ale ak chcem byt uplne tvoja, mala by som byt s tebou vsade. Nie je to nespravne, ze ta nechavam sameho, ze ta nechavam odist v heroinez Keby som to brala aj ja, boli by sme spojeni uplne.“- Povedala som raz. Vtedy som to este nebrala ako vyhovorku, ospravedlnenie, bola to uprimna obava. Ale on ma len pobozkal a vysvetloval, ze tak to nesmiem brat. Vtedy som mu verila.

Jedno popoludnie sme zisli dole do mesta, mali sme chut na zmrzlinu. Bolo uz leto, velmi teplo, a to sa nam tak pacilo. Chlad nam pripominal abstak a teplo spravnu davku. Prechadzali sme po namesti a ignorovali ludi, ktori na nas podozrievavo hladeli. Martin isiel kupit zmrzlinu a ja som zostala sediet na lavicke. O chvilu sa vratil, sadol si ku mne. Bolo to take krasne, sedeli sme v objati, lizali zmrzlinu a potichu sa rozpravali. Vzdy sme sa rozpravali potichu, vlastne ani neviem preco. Bol to ale velky protiklad mna

15

samej, lebo predtym som hovorila velmi hlasno a casto som kricala. Teraz som bola taka pokojna a vyrovnana (naozaj som tomu verila!)

„Miska!“- zacula som zrazu znamy hlas a otocila som sa. Prekvapene som pozrela pred seba: stala tam moja mama! Nevidela som ju uz niekolko mesiacov, ani som sa s nou nerozpravala. A zrazu tam stala, s jej nacierno zafarbenymi vlasmi, krvavocervenym ruzom a tazkym parfumom, s jej laskavymi ocami a milym usmevom. Vyzerala velmi dobre, stastne, urcite sa vsetky jej problemy vyriesili. Moje ju zrejme nezaujimali. „Miska, ako sa masz Boze, dievcatko moje, pod sem, nech ta vyobjimam, tak dlho som ta nevidela. Byvas teraz u Adi, ani neprides, no pod sem.“ Otvorila naruc a asi cakala, ze sa do nej vrhnem. Ale ja som len stala a pozerala na nu. Citila som ako sa vo mne nieco zobudza, nieco ako laska dcery k matke, na ktoru som uz davno zabudla. Vlastne ta laska zmizla, ked zacali tie ich problemy s otcom. „Miska!“- jej usmev sa zacal stracat a ona si ma zacala pozornejsie prezerat. Vlasy som mala strapate a dlhsie ako ked ma videla naposledy, padali mi do tvare a pretoze boli tmave, zvyraznovali moju bledost. Zrenicky som mala rozsirene, ale toho si nevsimla. Skor moj vzhlad: mala som oblecene volne cierne saty, nezasnurovane topanky. Na krku som mala malu striebornu retiazku s motylom. Bol to darcek od Ica: Je krasny a zranitelny, krehky a lieta ako ty!“- povedal, ked mi ho daval. „Miska, co sa staloz Nemas peniazez Vyzeras hrozne! A preco si tak schudlaz Jes poriadnez Dufam, ze to nie je kvoli mne a ockoviz“- Konecne mi pozrela do oci. Moja mama, ta sladkost a sebeckost. „Ahoj, Klara!“- pobozkal ju zrazu pre mna neznamy muz a pozrel na mna. „Tibor, toto je Miska, moja dcera. Miska, toto je moj priatel Tibor!“- Tibor mi podal ruku, ktoru som ignorovala. „Ty s nim zijesz“- ozvala som sa prvykrat. „Ano, byvame spolu. Ocko sa odstahoval do Bratislavy, ma tiez priatelku. Vsetko je uz v poriadku. Len o teba sme sa bali“- povedala ustarostene. A to ma nahnevalo. Odkedy som odisla, ani raz sa o mna nestrachovali, bolo im to uplne jedno. Mali svoje problemy a na mna zabudli. A vraj rodicia! Nahnevane som podisla k nej: „Klames!“- zvolala som, „tak strasne klames! Vobec ste sa o mna nebali. Bola som vam uplne ukradnuta ako kedykolvek predtym, ako vzdy. Az ked si ma tu teraz zbadala. Vraj ako hrozne vyzeram. Ja som aspon ja. Ale ty so svojim prestrojenim maskujes svoju sebeckost. Vraj ako som schudla, ci jem poriadne. Nie, nejem! Tvoje slavne vecery, ktore sa vzdy skoncili vasimi nechutnymi hadkami. A ty chces, aby som ta objala. Nenavidim ta, pocujes, nenavidim!“- kricala som a bolo mi uplne jedno, ze sa ludia zacali otacat. Martin rychlo vstal, objal ma a viedol prec. Pokorne som sa mu odovzdala. Unik, unik , unikala som vsetkemu, celemu zivotu, unikala som a skryvala sa v svojich umelych skrysach. Ale mama zrejme nechcela, aby som unikla. Ona si vyriesila problemy, tak preco by sa nepozrela konecne aj na svoju dceru, dieta, ktoremu darovala zivot, ktory som ja znenavidela. „Michaela, stoj! Uz aj stojte!“- skrikla a pribehla k nam. Tulila som sa k Martinovi, zabarala som si tvar do jeho pokrceneho tricka a zufalo som krutila hlavou. “.Nechajte ju na pokoji“- povedal Martin potichu. Ten jeho tichy, pokojny hlas. Mal na nu vacsi ucinok ako keby jej dal zaucho. „A vy ste ktoz Co sa do toho staratez“ -spytala sa urazene. Samozrejme, nebola to pre nu pekna vizitka: jej jedine dieta sa s nou hada na namesti a objima nejakeho vyziabnuteho chuligana radsej ako ju. „Uz aj ju pustite!“- zvolala. Rozmyslala som, co spravi. Nikdy nevravel o svojich rodicoch, vlastne len to, ze otec mu zomrel, ked bol maly a matka

16

preto zacala pit. Vedela som, ze si vazil rodicovsku lasku. Co keby teraz odisielz Co keby ma vydal napospas mojej mamez „Mato, nie, neopustaj ma! Nikdy neodid a nikdy ma neopust. Zomriem bez teba nemam nikoho len teba a Icka!“- zvolala som uzkostlivo. „Michaela, co to vravisz Mas mna, mas Tibora, mame ta radi. Aj ocko ta lubi.“- Povedala mama. Boze, ta zenska naozaj nicomu nerozumela, ta sebecka posadnutost. „Nic nechapes, nevies nic! Nemas ma rada, ani tvoj Tibor nie a oco sa o mna tiez nezaujima. Nenavidim vas! Mam len Mata“-. sypala som horuckovite. Zvykla som si zit bez nich, posledny rok a pol sa len hadali, ale predtym sme boli celkom stastna rodinka. Vzdy som verila, ze ma lubia, su radi, ze ma maju a odhalenie, ze to nie je pravda bolo bolestne. Neuvedomovala som si to, ale strata rodicov je ta najprisernejsia vec na svete. Mozno prisernejsia ako abstak! Myslim, ze to ju naozaj zranilo. Zrazu z nej spadla maska a po licach sa jej rozkotulali slzy. „Miska, ja ta lubim, pre Boha, dievcatko, co sa s tebou staloz Nikdy si takato nebola!“- Zdvihla som hlavu a pozrela na jej slzy. Zrazu mi tie slzy prinasali nadherny pocit radosti, priam som sa vyzivala v jej bolesti. „A nikdy ani nebudem! Uz nikdy nebudem tvoja Miska, tvoje sladke srdiecko, ktore verilo tvojim klamstvam. Nechcem ta! Uz nikdy! Teraz som Matove dievcatko, som jeho a on je moj. Teraz som najslobodnejsi motyl, uz ta nepotrebujem!“- vravela som potichu a dorazne. Ale potrebovala som ju. Bolo pre mna nemozne zabit dcersku lasku, uplne ju vymazat. Kolkokrat som v noci videla jej ociz A otcovu tvar ked som prehltala liekyz „Miska, Miska!!“- plakala mama a stale opakovala moje meno. Teraz ona potrebovala, aby ju Tibor podopieral. Pozrela som na neho, vycitavo na mna hladel akoby ma vinil za jej bolest. A zrazu sa strhol. Zahladel sa mi do oci, tvar sa mu vyjasnila a potom zosmutnela. „Mas rozviazane topanky.“ Povedal. Bolo to take absurdne, take hlupe. Nevedela som, co povedat. „Precoz A preco ma tvoj priatel dlhe rukavy v takomto teplez“- neverila som svojim usiam. Ako som mohla vediet, ze vie o co ide, ze si vsimol moje zrenickyz Ako som mohla vediet, ze mama mu o mne rozpravala a moja zmena prekvapila rovnako aj jehoz Mama na neho tiez prekvapene pozrela a potom vratila svoj pohlad spat na mna a Martina. „Precoz“- zopakovala automaticky. Vobec sme nechapali kam mieri. Ale Martinovi to doslo. Tvrdo pozrel Tiborovi do oci a trpko povedal: “o by ste nepochopili.“- Chytil ma za ruku a viedol prec. Kolky kratz! „Miska!“- zvolala mama s novym vybuchom placu, ale Tibor ju objal a odviedol prec.

„Teraz to uz vie“- povedal Martin, ked sme si sadli do travy na Brezine. „Akoz“- spytala som sa nechapavo.“Coz“ „Tibor to pochopil, neviem, ale urcite jej to povie.“- Zadival sa na mna a pohladil ma po tvari. „Teraz nam bud budu robit problemy, potom mas pravo ju odhanat alebo budu lahostajni, vtedy ju mozes nenavidiet. Ale mozno sa pokusia pomoct. A potom to skusime.“- Prudko som sa postavila a pozrela na neho. Tusila som, ze este stale sniva o skonceni, ale precoz Precoz

Nevidela som este vtedy poriadny abstak, mali sme dost penazi i ked som nikdy nerozmyslala odkial, neboli sme agresivni. Poznala som zavislost iba z tej dobrej stranky. Spomenula som si na Martinov trpky usmev, ked som si veselo spievala: „Drogova zavislost je uzasna“- a tancovala viac v rytme amfetaminu ako v rytme piesne. „Precoz“- spytala som sa nahlas. Stiahol ma spat k sebe, smutne sa pousmial a pobozkal ma. „Moj motylik.“

17

O dva dni nato prisiel Ico vo velmi cudnej nalade. Sadol si k nam, vytiahol striekacku a uplne zurivo si vpalil davku. Vzdy to robil tak pokojne akoby to bol nejaky obrad (vzdy si predo mnou pichal skor ako mal abstak a vzdy bol so mnou iba ked mal pri sebe alebo v sebe davku.) „Chytili Tomasa. Nejaka razia. Bol v base a vedel, ze sa odtial tak lahko nedostane. Pichol si zlatu zilu.“- vstal a presiel do inej izby. Postavila som sa a pozrela na Martina: „Tomasz Je koniecz“- Mlcky prikyvol a otocil sa. Nemohla som tomu uverit. Tomas bol partak, kamos. Bol to maly vesely chalan, ktory mi vzdy nosil mliecne cokolady. Kolkokrat som sa pri nom naklepala zatial co on si picholz A kolkokrat sme potom lezali vedla seba a hovorili si ako nadherne nam je, aky krasny svet mame a ako bez neho nechceme uz nikdy zit. A ten Tomas je teraz mrtvyz Zabil saz Ten Tomas sa predavkovalz „Preco, Mato, precoz“- Boze, este aj vtedy som bola taka naivna. zila som s narkomanmi, sama som bola zavisla, ale ich vysoky mur lasky ma ochranoval a chranil ma pred uplnou realitou. Bola som pre nich zosobnenim niecoho, niekoho, co milovali, aj pri drogach som zostavala neznym dievcatom a starostlivou priatelkou i ked to znie neuveritelne. A oni to tak zboznovali a tak to chceli uchranit…Otocila som hlavu a pozrela okolo seba. Zrazu som chcela plakat, ale neslo to. Nenachadzala som v sebe slzy! Pane Boze, co sa to dejez Obratila som sa k Martinovi: sadol si a prave si prevaral heroin. Jeho tvar bola prazdna, ale v ociach tolko bolesti. Boze, ako si mohol pri svojom zivote a pri svojich davkach zachovat tolko cituzzz Bez slova som vstala a vysla von. Ani som nerozmyslala, ci pojde za mnou. Teraz som bola sama, uplne sama, nik mi nemohol pomoct. Bola som to iba ja, samota a bolest.Cez Brezinu som zosla do mesta a bezcielne som sa flakala. Na namesti som stretla znameho. Sedeli sme v krcme a pili. „Co novez“- spytal sa. “.Nic!“- nebolo naozaj nic. Potom sa stalo, kupila som od neho tripovu znamku. Cudne, nedokazala som sa mu zdoverit, vyrozpravat sa. Jedine, co som od neho potrebovala, bol ten prekliaty trip. Vratila som sa na Brezinu a vlozila som to pod jazyk.

Nikdy predtym som nemala hororak, ani len kocovinu. Drogy na mna vzdy posobili pokojne, vzdy s pozitivnym ucinkom. V tu noc to vsak bolo priserne. Chvilu som plavala v modrom mori s modrym slnkom, videla som tam plno motylov a bola som jednym z nich. A zrazu sa otvorilo nebo a vtiahlo ma do hnijucej diery. Stromy sa premenili na prisery, mali vela ruk a natahovali sa po mne. Vsade behali potkany, kusali do mna, chceli ma zjest. A potom prileteli supy, mali ludske hlavy, ludske oci a usta, ale supie drapy a zuby. Chceli mi vyskriabat oci a zjest mozog. Chcela som bezat, ale spadla som na zem a ta sa hybala, posuvala ma do tej diery. Nemohla som kricat, lebo hlas mi zobrali supy. Nevedela som, ze v skutocnosti sialene kricim, ze naozaj vydavam zvuk. Moje usi poculi len kvilenie, to prisli meduze z mora a kvilili, lepili sa na mna, boli slizke a lepkave a priesvitne biele. Chcela som Martina, ale on tam nebol. Bol tam iba Riso, bol jeden zo supov. A potom sa premenil na bezduchy prizrak a tancoval so mnou. Chcela som zomriet, vtedy som naozaj chcela zomriet. Ale smrt sa zjavila ako najvacsia meduza, bola priesvitnejsia a svietila na zlto. Hrozne som sa jej bala, utekala som, ale nikde som nenachadzala ukryt. Vsade to bolo prisernejsie, necitila som nic, iba strach a hrozu. Spadla som do nejakej priekopy, ale ja som to citila ako ze som spadla do mociara. Strasne zapachal a vsade boli kvapky krvi. Okolo plavali klzke tvory, dlhe, mali hladku, horucu pokozku, ovijali sa okolo mna stahovali dolu. Zomierala som…A nad

18

sebou som videla mamine a otcove oci, plakali a tie slzy padali do mociara a menili sa na krv…

Ked som sa zobudila, uvidela som Kaja. Najskor som si nemohla na nic spomenut, az ked som si uvedomila kde som a ako som sa tam dostala. „Kajo, ja som sa tak bala. Tie supy, jedli moj mozog a potom prisla meduza, slizka a zlta a priesvitna. Hodila ma do mociara a moji rodicia plakali krv. Boze, bojim sa, nechcem to, nech je to prec. Chcem na to zabudnut, daj mi nieco.“- Kajo ma hladil po cele, snazil sa ma upokojit. „To je v poriadku, Misa, bol to len zly sen. Pod, pojdeme domov.“- Postavil sa, ale ja som stale este nebola pri sebe. „Preco tu nebol Matoz Bol tu iba Riso, sup a jedol ma.“- Kajo ma postavil a viedol domov. Stale som rozpravala z cesty, nevedela som sa spamatat. Ked sme prisli domov, nik tam nebol. Kajo ma posadil, prikryl a isiel mi uvarit caj. „Kde je Matoz Vsak sa nepredavkovalz Neodisiel odo mna, nenechal ma samuz Ako Tomas! Vcera som ho tam citila, vznasal sa v povetri, ked som bola v tom mori, bol pri mne. A potom sa stratil…“ A nato som sa rozplakala, vzlykala som a nedokazala som to zastavit. Kajo si sadol vedla mna, objal ma a vravel, ze Martin ma isiel hladat. Surovo som ho odsotila a zufalo vykrikla: „Chod prec, chcem Mata! Kajo, neodchadzaj, nenechavaj ma samu, nechcem byt sama!“ Znova ma objal.

O chvilu sa otvorili dvere a dnu vrazili chalani. Nedokazala som vstat, iba som upierala na Martina nemy pohlad plny slz. Rychlo ma objal a pozrel na Kaja. „Vsetko je v poriadku, som tu, pri tebe, nikdy ta neopustim. Som tu a vzdy budem. Vsetci sme tu.“- Zdvihla som hlavu a pozrela som na neho a chalanov. Bol tam aj Ico a Timo, to znamena okrem Tomasa cela nasa vydarena rodina. „A Tomasz Plaval v mori a stratil sa, supy ho vyhnali, meduze ho utopili!“- skrikla som znova. “.Nie, zostal v mori a caka na teba.“- Povedal Martin a objal ma silnejsie. Mlcky kyvol na Ica a ten mi dal do ust nejake lieky a prinutil ma zapit ich. O chvilu na to som zaspala.

Odvtedy som LSD nechcela ani vidiet. Par dni som stravila v posteli, stale som sa bala. Strach vsak postupne mizol a vdaka Rohypnolu som zabudala na svoj neprijemny zazitok.

Raz, boli sme prave v meste, cela nasa vydarena rodina, sedeli sme na namesti a veselo sa bavili. Mali sme dost davok, dokonca aj zasoby, i ked si vobec nepamatam, ako sme k nim prisli. Chalani sa o niecom bavili, ked zrazu zmlkli. Pozrela som na nich a zbadala pricinu: stala tam moja mama. „Miska, ahoj.“- Povedala potichu. Tibor stal vedla nej a drzal ju za ruku. Tiez ma pozdravil, dokonca aj chalanov. Nik neodzdravil. „Miska, viem, ze mas problemy, Tibor mi to vysvetlil. Chceme ti pomoct. Vieme, ze si na..“- stichla. Bala sa to vyslovit. A to ma znova nahnevalo. Nenavistne som na nu pozrela: „Co viesz“- odsekla som tvrdo. Sklonila hlavu. „Pozri na seba, bojis sa to co len vyslovit. Ako mi ty chces pomoctz! Neunuvaj sa, nekaz si svoju reputaciu. Vypadni!“- a odvratila som hlavu. Citila som vsak uzkost, nechcela som, aby vypadla. Neverila som jej vsak, bala som sa, ze ma zrani. A tak som ju radsej zranovala ja. Tibor to ale pochopil. On a Martin. Martin si tym presiel sam. Objimal ma, akoby chranil, velmi dufal, ze mi mama pomoze. Vedel, ze by mi mohla pomoct a ze teraz, ked sa uz raz vratila, jej odchod ma

19

bude boliet dvojnasobne. Tibor podisiel k nam, tiez vedel o co ide. Jeho synovec bol narkoman. Mal moju mamu naozaj rad a aj mne chcel pomoct. „Misa, si k svojej mame nespravodliva. Chce ti pomoct a ja tiez. Ale najskor musis chciet ty sama“- povedal pokojnym, vyrovnanym hlasom. „Ako nam chcete pomoctz“-spytal sa Martin. Matka sa strhla. „Ty sa do toho neplet! Uz aj vypadni od mojej dcery, nechaj ju na pokoji. Urcite si ju ty do toho zatiahol, ona sama by to nikdy nespravila, ty fetak!“- vysypala odporne. Bola vtedy este len na zaciatku, nevedela, co hovorit a co nie. Chcela mi pomoct, ale nevedela ako. A ja sama som vtedy bola tak citliva. Teraz zautocila na moje najcitlivejsie miesto, povedala to najhorsie, co mohla. Prudko som vstala a postavila sa jej tvarou v tvar: „Nenavidim ta! A myslim to vazne! Vraj pomoc! Klamarka! Ak by si mi chcela pomoct, nikdy by si nepovedala nieco takto ohavne. Nechapes, nic nechapes! Uz nikdy za mnou nechod! Radsej zostanem zit takto ako tebe sa stiti, vsetko je lepsie ako zit s tebou. Si len prazdny sebec!“- Chytila som Martina za ruku a odisli sme. Mama sa zasa rozplakala a bezradne pozrela na chalanov. Mlcky na nu hladeli a ich pohlady akoby hovorili: „Vy ste ju odvrhli, ked vas najviac potrebovala. A teraz odvrhujete ludi, ktorych ma rada. Smiesne!“- Vstali a pridali sa k nam. A moja mam videla ako sa jej sladke kaciatko straca medzi vychudnutymi chalanmi, ktorych ona povazovala za spodinu spolocnosti, ale medzi ktorymi som si ja nasla domov a rodinu. Citila, ze ma straca a nechcela to. Vecer som ju znova stretla v meste, ale chladne som ju ignorovala. V ten vecer sa vsak stalo nieco, co ma prinutilo hladat pomoc.

Boli sme doma, vsetci piati, v poslednej dobe sme byvali spolu velmi casto bol v tom Tomas. Sedeli sme, fajcili hasis a pocuvali hudbu. V tom niekto zabuchal na dvere. Bolo to nezvycajne, nemavali sme navstevy, Martinov byt bol nad Brezinou, v starom dome na okraji mesta. Malokto vedel, kde byvame. Buchot sa zvacsoval a silnel. „Martin, vieme, ze si tam, otvor! To sme my, Palo a Noro. Potrebujeme si pichnut, pocujes!- Pozrela som na Martina. „To su kamosi z Brna. Nechapem ako si na mna spomenuli. Boha!“- vstal a otvoril. Este som nevidela take trosky ako boli ti dvaja. Dotackali sa dnu a spadli. Chytala ich triaska a hned nato sa potili. Boli bledi, zvijali, neboli schopni rozpravat iba nesuvislo opakovali: „Potrebujem davku! Hned!“ Martin im doniesol striekacky, nasilne ich vytrhli, boli by schopni vrazdit pre tie striekacky. Rychlo si vyhrnuli rukav a ja som sa s odporom odvratila: jeden mal uplne dopichane ruky, zacinali sa mu tvorit abscesy, druhemu zacala lava ruka hnisat. Trosky, za ziva umierajuce trosky. Boze, keby som vedela, ze aj ja tak dopadnem. Spadli na zem, so zatvorenymi ocami a striekackou v zile. “.Boze!“- vydychla som. Takze takto to naozaj vypada, takto a horsie. Instinktivne som zdrapila Martina. „Mato, musis s tym prestat! Vsetci s tym musime prestat! Koniec! Zacneme odznova. Vsetko musime vyhodit, hned teraz!“- Rychlo som sa postavila a zacala behat po byte, hladajuc vsetko, co sme mali. Bola tam toho spusta. Chytila som do ruk niekolko skatuliek liekov a skladacku s heroinom. Chcela som to zahodit, znicit. Ale iba som zdvihla ruku a bezvladne ju nechala klesnut spat. Nedokazala som to, skratka som nedokazala zahodit to, co bolo zakladom mojho zivota. Chalani ma mlcky sledovali. Kolkokrat to chceli spravit oni sami a skoncili presne ako jaz! Klesla som na zem, Ico ma objal a mlcky sme tak spolu sedeli. „Misa, chod za matkou!“- povedal zrazu. Nahnevane som na neho pozrela. „Nie!“- zvolala som ostro. Sklonil hlavu. Ocami som behala dookola a v hlave sa mi rojili

20

zmatene myslienky, vrazali jedna do druhej. Zavrela som oci, ale bolo ich este viac. „Kasli na to, Misa, skonci s tym. Najskor ty a potom ostatni!“- hovorila som si v duchu a vtedy sa znova zacala objavovat ta priepast. Cierna, bezodna a lepkava stracala som tam akykolvek zmysel, nadej, volu zit. Dokonca som v nej stracala aj Martina. Bez slova som vstala a chytila krabicku liekov. Rychlo som si ich nasypala do ust, tapavo som siahla po flasi brandy a vsetko som to zaliala. Znova som sa zviezla na zem a o chvilu som pocitila zname teplo. „Nechcem skoncit! Nemam nic okrem tohto a ich. Skurveny zivot!“

Na matku som ani len nepomyslela. Ale ona to naozaj nevzdala. Timo mi na druhy den vravel, ze ju stretol v meste, vraj sedela aj s Tiborom na lavicke a pravdepodobne cakali na mna. Naivka, vari si nemyslela, ze tam sedim kazdy den a obdivujem krasy okoliaz Ked ho vraj zbadala, pribehla k nemu a pytala sa, kde som. „ Povedal som, ze neviem!“ A ona mu zacala nadavat a zaroven ho prosit. Timo iba pokrcil plecami a pomaly odisiel.

Stretla som ju vsak o dva dni na to, bol uz vecer, tma a my sme sa prave tulali po meste. Boli sme len traja, ja, Ico a Martin, chalani odisli do Blavy. S Martinom sme sa drzali za ruky a Ico siel vedla mna. Nikdy, ani predtym ani potom som necitila taky pocit spolupatricnosti, pocit, ze mam pri sebe ludi a ze mi patria tak, ako ja patrim im. Vsetci sme mlcali, a to ticho bolo take krasne. Milovala som to ticho, pochopenie bez slov. A vtedy sme ju stretli. Spolu s Tiborom zastali a pozerali na nas. Mama vyzerala taka smutna, zranena. Na tvari nemala ziadne licidla, iba hlboke kruhy svedciace o prebdenych nociach a cervene skvrny od placu. Nieco sa vo mne pohlo. „Mami!“- zasepkala som. Otvorila naruc a cakala. Bolo to ciste materinske gesto, chcela objat svoju dceru, citit jej telo, bozkavat jej tvar. Vahavo som vykrocila, chalani odstupili, zrejme dufali. Ale ja som to nedokazala. Tak hrozne som sa naviazala na nich, verila som iba im, vsetkeho ostatneho som sa bala. „Miska, prosim ta, pod ku mne. Boli ma to! Ja ta lubim, nevadi, co sa stalo, som tvoja mama, vzdy ta budem mat rada. Pod sem, prosim ta.“ Rozplakala sa a ja som sa zrazu ocitla v jej naruci to ona prisla, silne ma objimala, bozkavala a ja som ju nechala. Myslim, ze vtedy som jej uverila. Jej zufalstvo bolo uprimne a aj ta bolest. Urcite sa kvoli mne musela trapit a moja rozkosna narkomanska prezyvka ju musela matat jako cierny, vycitavy prizrak. Vsetci sme si isli sadnut do nejakeho podniku, nepamatam si, kde to bolo alebo ako sa to volalo. Sedela som medzi chalanmi, ona oproti mne, silne mi zvierajuc ruky a s nadejou hladiac do mojich oci. Tibor sa prvy ozval: “Mate kde byvatz“ „Ano!“- odvetil Martin hlasom, z ktoreho bolo jasne citit, ze nic blizsie nepovie. „A…co berietez“ Chvilu nik neodpovedal. Videla som napatie v maminych ociach. „My…to je jedno. Misa huli a nejake lieky“. Ta ulava v maminych a Tiborovych ociach. A ta neodovodnena bolest v mojom vnutri bola som na tom lepsie ako oni, mala som viac nadeje, uz som nebola ich sucastou. Zrazu som si vytrhla ruku z maminho objatia a zaryla ich do Ica. „Nehovor ta! Ja som ako vy, som tvoja sestra! Ty si mi pomohol. Neodhanaj ma teraz. Nie som o nic lepsia. Neberiem to len kvoli Matovi. Inak som na tom rovnako, som otravena ako vy, som vasa…“- Tak zufalo som ich potrebovala, chcela. Verila som, ze zaklad nasho vztahu bol cit a nie drogy. Ale Ico neveril v nic. Videl iba holu skutocnost, krutu realitu. „Ale my ta zabijame, pochop to, Misa! Spomen si na Tomasa…Vsetci tak mozeme skoncit. A ja

21

nechcem, aby aj ty! Vratis sa domov, dostanes sa z toho a potom pomozes aj nam!“- povedal rychlo a pritom ma silne drzal. Pozerali sme na seba a ja som vtedy vsetko pochopila. Nepatrila som uz k nim, nepatrila som nikam. Mala som nadej, ale tou by som ich stratila. Uvedomila som si, ze to vsetko su len vyhovorky, ze aj keby som bola cista, nemohla by som im pomoct. Oni uz nadej nemali. Prudko som vstala, schytila svoj batoh a vybehla som prec. Mama za mnou vykrikla a asi ma chcela dobehnut, ale oni ju zastavili. Verili, ze ich motylik prileti spatz

Nevedela som, kam ist. Stale som bezala a zastala som az na stanici. Preco tamz Pozrela som na cestovny poriadok. Kam som chcela istz Nepoznala som nikoho. Vtedy som si spomenula na Zuzanu, heracku z Blavy, s ktorou som sa zoznamila, ked sme tam boli naposledy. Bez listka som nasadla na vlak, bola to jedina moznost. Vo vlaku som do seba hodila par Rohypnolov, bola som uplne mimo, ked som prisla do Bratislavy. Vedela som, kde Zuza byva, ale dostala som sa tam az nad ranom. Moja tvar ju prekvapila. „Chcem heroin!“- povedala som a vosla dnu. „Misa, co sa staloz Kde su chalaniz“- spytala sa. Rozosmiala som sa. „Chalani su prec, rozplynuli sa v hmle. Nemam uz nikoho, nic a ani nic nechcem. Iba heroin!“- Zrazu som sa roztriasla. Spomenula som si na tie pocity, ked som ho snupala. Nic, nic, iba pokoj, blazenost, extaza! „Ale co Martin, ved…“ chcela povedat, ale surovo som ju prerusila. „Martin nie je! Uz neexistuje, chapesz Tak bud ticho a daj mi to!“- skrikla som. Myslim, ze to pochopila ako ze zomrel. Nemohla som do pekla vediet, ze je Icova sesternica a Martina pozna uz velmi dlho. Nemohla som vediet, ze ju to tak zoberie. Vstala, priniesla striekacky, prevarila hacko pre seba aj pre mna a naplnila nim striekacky. Jednu mi podala. „Netrafim si zilu. Urob to ty!“- povedala som a vystrela som ruku. Zavahala, ked zbadala chudu bielu ruku bez jedineho vpichu. „Rychlo!“- skrikla som. Nemyslela som na nic, vsetko bolo zahmlene a nejasne, iba ta striekacka bola svetlom. „Nic“- opakovala som si. Mozno keby som bola silnejsia, mozno keby som mala slabsie city a pevnejsiu volu. Ale teraz na tom aj tak uz nezalezi!

Zostala som u Zuzy a pomaly sa zo mna staval novy clovek. Zatial som si pichala iba raz denne a stacila mi minimalna davka. Ale pritom som stale jedla lieky. Byvala som u nej, peniaze mi vystacili. Po par dnoch mi zacali chybat chalani, najma Martin. Chybali mi jeho chladne ruky, horke pery a tiche slova. Velmi som sa chcela vratit, ale bala som sa. Zacala som pisat basne. Boli to slova smutku a zufalstva zmiesane so zableskami slasti a blazenosti z heraku. Vsetky boli pre neho a kazda sa koncila zufalym lubim ta!“ Zacala som stracat pojem o case, uz mi naozaj na nicom nezalezalo. Len raz, isla som sa prejst k Dunaju. Voda bola pre mna symbolom, zacala som verit, ze zijem v modrom mori s modrym slnkom, vo vlaznej vode s tymi krasnymi motylmi a bezfarebnymi oblakmi. Bol to moj zhuleny svet, v ktory som vsak verila viac ako v ten realny. Presedela som hodiny pri vode, pozerala na jej chladnu, tmavu hladinu a rozmyslala ako by sa zomieralo v tej tajomnej hlbke. Raz, ako som sa prechadzala, nechtiac som narazila do dvojice v strednych rokoch. Ani som sa neunuvala ospravedlnit sa, chcela som ist dalej, ked ten muz ma chytil za plece a zastavil ma: „Michaela!“- prekvapene som na neho pozrela a uvidela som svojho otca. Vobec sa nezmenil, bola to stale ta ista tvar, ktora sa ku mne v detstve sklanala a ktoru som obcas videla vo sne. „Oco!“- a objala som ho.

22

Mala som ho vzdy radsej ako mamu, neviem preco. Mozno preto, ze si ma malo vsimal, daval mi vacsiu slobodu bola som mu lahostajnejsia. Nikdy som to takto nebrala, ale ked ma surovo odtiahol a nahnevane mi pozrel do tvare, vedela som to. Co tu robisz A ako to vyzerasz Boha, Michaela, co sa dejez!“- zvolal. Jeho priatelka sa na mna znechutene pozrela a ja som pocitila cudnu prazdnotu. Nedokazala som ho ani nenavidiet. Nic, iba prazdnota! „Nestaraj sa!“- odsekla som hrubo a chcela som odist. Ale on ma zastavil: „Ako sa to so mnou rozpravas, co si to dovolujesz A co tu robisz Vie matka o tom, ze si tuz Alebo sa zasa len niekde flakaz!“- Teraz som ho ja od seba odsotila a pohrdavo mu pozrela do oci: „Nerozpravaj tak o mame, ty prasa! Takmer si jej znicil zivot a mne tiez. Ta tvoja ziarlivost a pritom ty si podjebaval ju a nie ona teba. A ako vyzeramz Vari sa hambis za svoju dceruz Precoz Vzdy si o mne vravel ako o pankhartovi. Ale potom ty musis byt ten bastard, lebo na nestastie som tvoja. Chces ma vari udrietz Nemas na to prava! Odkedy si odisiel, nie si mojim otcom. Hambim sa za teba, uz nikdy sa k tebe nepriznam!- rozpravala som polohlasne. Samozrejme, vrazil mi silnu facku. A potom som videla ako sa jeho tvar meni, hnev vyprchol a zostalo len nepochopenie a nieco ako smutok. Otocila som sa, odchadzajuc. V snahe zastavit ma, chytil ma za ruku a tak mi nechtiac vyhrnul rukav lavej ruky. A potom uz len zostal nemo cumiet na moje jasne viditelne vpichy boli este zretelnejsie v svetle poulicnej lampy. „Miska…“- zasepkal a dotkol sa ma trasucou sa rukou. S odporom som ho odsotila. „Skap!“- a odisla som. Zbehla som pod most a tam som si vrazila novu davku. Otec pre mna viac neexistoval!

Bratislava sa mi nepacila. Vsetko tu bolo spinave, bolo tu privela ludi a nemala som tu svoju rodinu. Zacala som padat hlbsie, potapala som sa v tom svojom mori, zvykala si na chlad a modru temnotu. Uz som sa ani nesnazila plavat. Takmer som sa utopila, bol to chladny vecer, bola som sama. Nehybne som lezala a hladela do steny. Vsade ticho, uz som ani hudbu nepocuvala. Zrazu sa otvorili dvere a dnu vtrhol Martin. Ani som sa nepohla, myslela som, ze je to prizrak. „Prisiel si sa utopit so mnouz“- spytala som sa so slabym usmevom na perach. A. ked som zacitila jeho studene ruky na svojich pleciach, posadila som sa. „Mato, si to ty! Nie je to prizrak, si to naozaj ty! Uz som si myslela, ze si na mna zabudol, ze uz ma nemas rad. Napisala som ti basne, musis si ich precitat. Boze, ako dobre, ze si zasa pri mne.“- Sypala som a silno som ho objimala. V tom dnu vrazila Zuzana, jej tvar bola cervena, bola strasne nahnevana. „Ty hnusna klamarka! Povedala si, ze zomrel! Boze ako som sa trapila! Si odporny sebec, odporna fetacka, uz aj vypadni. Uverila som ti a chcela som ti pomoct a ty si ma len vyuzivala. Svina!“- kricala na mna. Bolo mi to uplne jedno. Martin bol pri mne, vratil sa, objal ma a odviedol spat domov.

A tak som znova sedela v jeho byte, vedla mna Ico, Kajo, Timo a Martin.Vsetci sme boli detinsky radi, ze sme znova spolu, objali sa, pobozkali. Zasa sme pocuvali hudbu, potichu sa rozpravali, bolo to ako predtym. Ale nie uplne. Nemohla som si nevsimnut ich pohlady ked som vytiahla striekacku a prevarala hacko. Vedela som si uz bezchybne streknut sama, ale ked som si to prilozila k zile, zavahala som. Vsetci na mna hladeli, v ich ociach boli vycitky, prosba. Iba Martinove oci, vidim ich este aj teraz pred sebou, bolo v nich tolko bolesti, prisernej, tupej bolesti. Zavrela som oci a pichla som si to.

23

Znova som pozrela na neho. Po lici sa mu kotulala jedina slza. Vedel uz vtedy, ze ma strati…z Vytiahol striekacku a vsetko to zabil novou davkou.

Dalsie dni plynuli podobne. Ibaze teraz som aj ja potrebovala herak, viac penazi. Mama mi stale nechavala tu istu sumu. Zacala som predavat svoje veci. Postupne. Zacala som kradnut. Martin o tom ani nevedel. A takisto som si zvacsovala davky. Toho si vsak Martin vsimol. Bolo neskore popoludnie, prave sa vratil domov a nasiel ma leziacu na zemi, so zatvorenymi ocami a ihlou v zile. Videl ma pichat si uz dvakrat predtym, ale co ho naozaj nahnevalo bola tazka hasisova vona a prazdna skatulka od liekov. Nahnevane mi vytiahol ihlu zo zily, schytil batoh a odisiel. Bol prec vyse tyzdna. Ked som sa prebrala, isla som von, myslela som, ze ho najdem na Brezine alebo niekde v meste. Ale nebol nikde. Vratila som sa domov, cakala som ho celu noc. Prisiel iba Timo a Kajo. Cely ten tyzden bol pre mna priserny. Ani raz som nezisla do mesta, bola som bud doma alebo som sa flakala po Brezine. Dvakrat som tam aj zaspala, zobudila som sa az nad ranom a s nadejou v srdci sa vracala domov. Ale on tam nebol. Myslela som, ze sa nahneval kvoli tym liekom, ale naozaj som si nemyslela, ze ho to zoberie tak moc. Ani chalani to nechapali, ani oni nemali tusenie, kde by mohol byt. Ked konecne prisiel, bola som sama s Icom. Zdvihla som oci a pocitila naval radosti, ked som sa stretla s jeho sedym pohladom. Ale vo chvili som zaspatkovala. Pritulila som sa k Icovi, striekacku som naplnila prave prevarenym heroinom a prilozila k zile. „Preco si odisielz!“- zasepkala som a chcela som si slahnut. Ale on rychlo priskocil, chytil striekacku a odlozil ju. Chytil mi tvar do dlani a prinutil ma pozriet mu do oci. „Pretoze uz mam toho vsetkeho dost. Lubim ta a ty sa mi nicis pred ocami, zabijas sa a ja nemam sil, aby som ti pomohol. Mala si pravdu, som zbabelec, ubohy zbabelec“-. sepkal rychlo a ja som mu nahlivo polozila dlan na usta. „Nie, Martin, nie si zbabelec! Prosim ta, nehovor tak! Ja, my zato nemozeme. Je to, su to tie veci, vsetko si stratil, ale mna nestratis Mato, budem s tebou!“

A tak sa vsetko vratilo do starych kolaji. Martin mi odpustil, ja som odpustila jemu i ked tu naozaj nebolo nic na odpustenie. Neskor mi povedal, ze bol v Cechach, zarobil vela penazi, mal z toho velku radost. „Ako si tie peniaze zarobilz“- spytala som sa ostro. Rychlo ma pohladil. „Nepredaval som sa!“ „Tak akoz Kradol siz Zabil siz Je mi to jedno, len mi to povedz!“ Tak velmi som ho nechcela stratit. Ale on mi to nepovedal. Bozkaval mi tvar a prisahal, ze nic zle neurobil. „Tak preco mi to nemozes povedatz!“- namietala som. Neuspesne. Nic nepovedal, a tak som sa musela uspokojit s jeho prisahou, ak som nechcela, aby sme sa znova pohadali. O niekolko dni odisiel znova. Povedal, ze ide pracovat. Ako, kde, pre koho som nevedela. Odisiel na tri dni. Nemala som chut zostat sama, a tak sme sa s chalanmi vybrali do Brna, kde sme mali par znamych. Isli sme stopom a museli sme sa rozdelit, lebo nas bolo privela. A aj tak sme nevyzerali velmi vabne vsetci styria vychudnuti, bledi, s lahostajnym pohladom a strapatymi vlasmi. Stopovali sme takmer hodinu a napokon mne a Icovi zastavil cerveny opel. Otvorilo sa okno a ja som uvidela sympatickeho muza v strednych rokoch. „ Zoberiete nas do Brna, prosim vasz“- spytala som sa potichu. „Samozrejme, aj ja tam idem. Nech sa paci!“- otvoril dvere, ja som si sadla vedla neho, Ico dozadu. „Na navstevuz“- spytal sa vodic po chvili. Letmo som na neho pozrela, az vtedy som si vsimla, ze na mna uprene hladi a

24

premeriava si ma od hlavy po paty. „Nie!“- odvetila som ostro. Nedal sa vsak odbit a ja, ako z vdaky, musela som odpovedat. „Tak na vyletz“ „Take nieco.“ „A odkial stez“ „Zo ziliny.“ Nikdy nehovorim pravdu, vzdy si nechavam rezervy myslim, co sa tyka cudzich ludi. „A co robisz“ Neznasala som, ked mi niekto tykal. “Som v skole.“ „A bavi ta toz“ Zahryzla som si do jazyka, aby som nebola odporna. „Nie, nebavi.“- Pousmial sa. „A tak sa flakas.“. Neodvetila som. „Urcite chodis poza skolu, zdrhla si z domu a byvas so svojim chalanom. A urcite ani jeden z vas nema prachy. A tie su teraz tak potrebne. No povedz, nepotrebovala by si nejake peniazez“ Vtedy sa k nemu naklonil Ico a tym tichym hlasom povedal: „Ona nebude robit stetku!“ Usmiala som sa na neho. Ale vodic pokrutil hlavou. „Nie, nechcem, aby robila stetku. Ale mohla by tancovat v mojom bare. Vies tancovatz“- Prikyvla som. Milovala som tanec. „Si moc pekna, mas tmave vlasy a velke oci, si chuda. Ked sa namalujes, spravne oblecies, budes perfektna. No co, chces to skusitz“Pozrela som na Ica. „Vykasli sa na to, Misa. Martin by s tym nesuhlasil!“ To ma nahnevalo. „Martin, Martin… Ktohovie, co robi on. Preco by som ja nemohlaz! Beriem to!“- obratila som sa k vodicovi. Usmial sa a podal mi ruku. Slabo som sa ho dotkla. „Pre Boha, aka si ladova!“- zvolal prekvapene. Odtiahla som ruku. “Ale to nic. Teraz pojdes do mojho baru, vsetko ti ukazem a vysvetlim.“ „Chcem ist sama!“- obratila som sa na Ica. Sklonil hlavu a mlcal, to mlcanie bolo vycitkou. Ale ja som nemala naladu na sentimentality asi prvykrat vo svojom zivote. Ico vystupil na zaciatku mesta a ja som isla s Pavlom, tak sa volal, do jeho baru.

Bolo to niekde za centrom, nenapadny, ale luxusny bar s cervenym svetlom a farebnym nazvom. „Je to bordel!“- vykrikla som s odporom a nenavistne na neho pozrela. “.Nie, je to striptiz-bar. Neposkytujeme ziadne sluzby, dievcata len tancuju, zalezi len na tebe, ci dovolis, aby sa ta muzi dotykali.“ „Nik sa ma nebude dotykat!“ „Zarobis viac!“ „Jebat na prachy! Nik na mna nepolozi ruku, pocujete, v momente odchadzam!“ Prikyvol pod mojim tvrdym pohladom, ale neveril mi. Previedol ma po bare, satniach a potom sme zastali na pódiu. „Vyzlec sa!“- povedal. Nechapavo som na neho pozrela „Neboj sa, nic nechcem. Ani sa ta nedotknem. Ale budes u mna tancovat, chcem ta vidiet.“ Stale som vahala. „Dievca moje, takto prachy nezarobis. Bud budes posluchat, pracovat a zarabat alebo to hned zabal. Pozri, kazdy sa na zaciatku hambi. Ale zvyknes si, bude to dobre!“ Vedela som, ze potrebujem peniaze a bola v tom aj pomsta Martinovi. A potom, nepodvadzala som ho, isla som iba tancovat. Vyzliekla som si nohavice, tricko a zostala tam stat v spodnom pradle. „Kolko vazisz“- spytal sa Pavol, pozorne si ma prezerajuc. Ruky som mala otocene k telu, aby si nevsimol vpichy. Bola tam aj tma, ale doteraz si myslim, ze to bol zazrak, ked ich nezbadal. „Neviem, nevazim sa.“- Odvetila som lahostajne. „Pozeras sa obcas do zrkadlaz“ „Nie, nezaujima ma to.“ „A co ta to zaujimaz Na com ti zaleziz“ Heroin, hasis, Martin, basne, chalani v duchu som sa pousmiala. Pokrcila som plecami. „Kolko mas rokovz“ „l8.“ -Sice nie uplne, ale na tom tiez nezalezalo. „Nebyvas uz s rodicmi, vsakz Byvas so svojim priatelom, Martin sa tusim vola. Tomu nevadi ako vyzerasz“ „Nie!“ Pavol chvilu mlcal, stale hladiac na mna. „Pustim ti hudbu, ty budes tancovat. Tancuj ako citis hudbu.“ Povedal napokon a zapol hudbu. Posledne mesiace som pocuvala dost tvrdu hudbu, ale akonahne som zacula hudbu, zacala som sa pohybovat v jej rytme. Mama vzdy vravela, ze mam vrodeny talent na tanec, mozno mala pravdu. V tanci som sa uvolnila, odreagovala, neexistoval

25

svet, ludia, iba melódia, zvuk a pohyby. Asi po desiatich minutach vypol hudbu. „Tancujes uzasne. Nie je to zrovna to, co mi ocakavame tu, ale to sa ty rychlo naucis. Si vsak velmi chuda. Nemas peniaze na jedloz“ Nebol to az taky zly clovek, ale bol to obchodnik. Nasiel dievca, ktore sa mu hodilo do obchodu a tak sa zacal on aj starat. Aby som sa mala dobre a aby som mu mohla prinasat zisk. „Pozri, beriem ta! Neverim, ze mas l8, ale kaslat na to. Budes najmladsia tanecnica, muzov to vzrusuje. Si vsak velmi chuda, hm. Ale tiez si velmi pekna. Najskor som si myslel, ze ked sa namalujes, bude to lepsie. Vies, mas hrozne zaujimavu tvar, taku smutnu a nevinnu zaroven. Iba tvoje oci su moc stare a tvrde. Ale zasa tvoja postava, telo ako 13-rocna. Je to fajn, beriem ta! Dostanes 8 000 mesacne na zaciatok, beries toz Ako sa vlastne volasz“ „Misa“ “Michaela, fajn. Potrebujes par dni na nove tance a mozes zacat. Ubytovanie a stravu ti zabezpecim. Tak…“ „Ale ja tu nechcem byt stale, musim chodit aj domov. Co kebyze tyzden tancujem a potom mam tyzden volnoz“- Ocividne sa mu to nepacilo, ale trvala som na tom. Napokon suhlasil.

Potom som pozerala ako sa ostatne dievcata pripravuju. Mala som sa ucit. Nepacilo sa mi to, bolo to nechutne, perverzne! „Pane Boze, ja a budem zvadzat cudzich muzov hlupym tancom!“- myslela som si, ale poslusne som sledovala ich pohyby. Vecer som zostala s Pavlom a sledovala program. Nenavidela som to. Pavol sa pokusal dozvediet sa o mne viac. „Povedz mi nieco o Martinovi.“ Pozrela som na neho, ale myslela som na Martina. Chybal mi. Oci mi znezneli… „Je to moj chlapec.“ „Kolko ste spoluz“- akoby som sa prebrala. Preco by som, do pekla, mala niekomu vykladat nieco o svojom zivotez! „Dlho!“ Pavol si vsimol moju zmenu, ale nevzdal to. Myslel si, ze len hram tu tvrdost,ze som ubohe dieta, nespokojne s rodicmi a ich prikazmi a tak som si nasla romanticku lasku. Bral to vsetko ako hru, ako maly blaznivy usek mojho zivota, z ktoreho musel co najrychlejsie tazit, aby som to neskoncila a nevratila sa domov. Smiesne! Keby vedel ako to je naozaj. Nebola to hra ani pubertacky utek bol to moj ozajstny zivot, realita, dalsi usek, ale nie maly a nie blaznivy. Skor posledny… „A co rodiciaz Nechybas imz“ “Nie! Otca nemam, zomrel. A mama zije inde, v zahranici!“ Tak som to citila otec uz pre mna neexistoval a mama zila v inom svete. „A co mas radaz Myslim, chodis rada do kina alebo plavas…z“ Na to som vybuchla smiechom. Absurdne, vraj plavanie. Smiala som sa a on sa usmieval. Hlupak! Chcela som mu ukazat ruku a steknut do tvare: Toto mam rada, ihlu a lieky. A potom vodu, ked do nej pozeram, rozmyslam o zivote a smrti, o Bohu. A Martina a jeho chladne ruky. A jeho pery, jeho sameho.. Ale nic som nepovedala. Smiala som sa a vtedy som pocitila prvu triasku. Boha, potrebovala som si pichnut. Rychlo som vstala a odisla na WC. Mala som poslednu davku. Pichla som si to a zostala chvilu sediet na zemi, uvedomujuc si to zname teplo a uvolnenost. Potom som sa vratila k Pavlovi. „Musim odist!“ „Kamz“ „Idem za Icom. Je to moj brat. Ale potrebujem prachy. Daj mi nejake a zajtra uz budem tancovat.“ Pozrel mi do oci a videl, ze neklamem. Dal mi prachy a ja som odisla. Ica som nasla s ostatnymi v parku, vravel mi, ze tam bude. Dala som mu peniaze, Pavlove aj svoje, on mi dal davky na par dni. „Je to bordelz“- spytal sa napokon. „Nie, je to striptiz-bar. Budem tam iba tancovat. Ved vies, ze by som to nedokazala urobit!“- pozreli sme na sebe a ja som zrazu padla k nemu a silno ho objala. „Nehovor mu to,

26

prosim ta! Nechcem, aby o tom vedel. Prosim, nepovedz mu nic!“ Ico ma objal a zacal hladit po vlasoch. Vedela som, ze mu to nepovie.

Do baru som sa vratila az rano. „Kde si bolaz“- spytal sa Pavol. „To je moja vec! Poviem ti to hned, nikdy sa ma na nic nepytaj. Chodim si a robim si, co chcem. A aj budem! Nenavidim obmedzovanie! Povedala som ti, ze budem tancovat, a to dodrzim. Ale co robim okrem toho, to je iba moja vec!“ To ho prekvapilo zeby sa mylil, ked si myslel, ze som len hlupa pubertacka, pokusajuca sa pomstit rodicovsku prisnostz „Dobre! Teraz sa chod pripravit, dnes vecer tancujes!“ Pripravovala som sa sest hodin. Bola som sialene unavena, slaba. Pavol ma poslal spat, ze ma zobudi pred vystupenim. Zobudila som sa sama, ale bola som este unavenejsia ako predtym. Nechcelo sa mi a ani som nevladala tancovat. Ale vedela som, ze musim. Prisla za mnou Monika, robila u Pavla. „Musis sa osprchovat a pripravit. Tu mas kavu, rychlo to vypi a pod!“ Na dusok som prevrhla kavu do seba. A toto ma malo prebratz salka kavyz Na moje otravene telo, zvyknute na pravidelne davky silnych jedov…z! Trvalo mi dlho, kym som sa osprchovala a v sprche som si pichla davku. Predisla som abstaku, citila som sa fajn, ale stale slaba. Pomaly som sa obliekla. „Drzim ti palce! O chvilu zacinas, pridem po teba!“ Nie, nedokazem to! A zrazu som si spomenula. Schytila som moj batoh a vytiahla odtial male vrecusko so speedom. Rychlo som snupla… Ked som vysla na pódium, bola som uplne sjeta. Citila som sa silna, plna energie a nadhernych pocitov. Heroin a speed uzasna kombinacia! Zastala som a pozerala pred seba: vsade sedeli muzi, chlapi, chlapci, mladi, pekni, sympaticki, stari, skaredi, odporni… zblaznila by som sa. Teraz som sa na nich lahostajne pozerala s vypnutymi vlasmi, odhalenou tvarou a stratenymi zrenickami. Zacala hrat hudba: moje telo sa premenilo na zvuk, vobec som si neuvedomovala jeho hmotnost, citila som sa uplne lahko, vznasala som sa, mohla som lietat. Pohybovala som sa uplne lahko, prirodzene, ale im to pripadalo tak sexy. Musela som byt uzasna: mladucka, chuda a tancujuc tak oddane, sialene. Bola som vpredu, trosku naklonena a vtedy sa ma niekto dotkol, chytil ma za nahe plece. Necitila som to jasne, ale prebehla mnou silna triaska odporu. A oni to povazovali za vzrusenie…! Mala som velky uspech, velmi sa im to pacilo. Tancovala som pat hodin, bez prestavky a bola som hviezdou vecera. Ked som sa vratila do svojej izby, spadla som na postel a v momente zaspala. Pavol sa pokusal prebudit ma, ale nepodarilo sa mu to.

Zobudila som sa az na druhy den poobede. „Michaela, bola si uzasna!“- zvolal, ked som zisla dolu. Stihla som si uz pichnut, tak som si vzala pohar s dzusom a sadla k nemu. „Pockaj, prinesiem ti nieco najest. Co chcesz“ “.Nie som hladna!!“ „Ale musis byt hladna! Vcera si nic nejedla, celu noc si pretancovala, musis nieco zjest!“ „Nic nechcem!“ „Ale…“ „Boha, nic nechcem!“- skrikla som a aj sama som sa nad tym prekvapila. Pavol mi pozrel do tvare: „Co jez“ Pokrcila som plecami. „Ako to mam ja vedietz“ Citila som sa tak cudne, zmatena. Dodnes neviem preco, z coho to bolo. Mozno clivota, mozno vycitky a mozno len jednam z mojich rodiacich sa nalad. Odsunula som dzus, schytila batoh a odchadzala prec. „Michaela, kam idesz“- zvolal Pavol. „Nemozem tu vydrzat, neda sa tu dychat. Smrdi to tu!“ A uz ma nebolo. Vratila som sa zasa az vecer.

27

Cely den som bola s Icom, Kajom a Timom, a tak sme sa spolu flakali. To sa mi pacilo, to bola moja rodina, tam som patrila. „Radsej s vami zomriem ako by som mala byt bez vas!“- povedala som im. Zacala som pricasto hovorit o smrti, vsimla som si to nielen ja, ale aj oni. „Bojis sa smrti, Misaz“- spytal sa ma raz Martin. Chcela som automaticky prikyvnut, kazdy sa predsa boji smrti. Ale zastavila som sa. Preco by som sa mala bat smrtiz Aspon ma vyslobodi z tohto trapenia, pretrhne bludny kruh, v ktorom zijem, zastavi tento sialeny kolotoc. “Nie, nebojim! Nechcem zomriet, chcem byt s tebou, ale ked to pride, nebudem sa bat. Niet preco. A ja viem, ze zomriem s tebou!“ Tomu som verila, tak som to chcela. Uz vtedy som vedela, ze ak mam zomriet, tak len s nim, ze to bude nase dalsie zblizenie. (Len tie najoriginalnejsie sposoby zblizenia: trapenie, lieky, bolest, heroin, smrt!) Ale nerozmyslala som, co by som spravila, keby ma opustil. „Nehovor o smrti!“- zvolal Kajo. Bali sa oni smrtiz Nechceli priznat, ze ich zivot je hra, ruska ruleta, v ktorej prehravaju sami seba a vyhravaju silnu skrysu instinktu smrti, ktora ich zahadne vabi a vtahuje dnuz Bez naroku na cestu spat! Precoz Preco to robimez Prvykrat som sa nad tym zamyslela. Preco sa dobrovolne nicime, pichame si jedyz Vsetci vravia, ze je to nasa vina! ze to robime, lebo vsetko mame, z nudy, zo zvedavosti, pretoze sa o nic nemusime starat. Rozmaznana generacia! Ale naozaj si myslite, ze by sme si zvolili tu najhorsiu sebadestruktivnu cestu len tak, z nudyz Je to len nasa vina, ze sme precitliveli, ze hladame v zivote to, co sa potlacilo a nahradilo tuzbou po peniazoch, moci a materializmom, to, co tak potrebujeme: lasku, pochopenie, sloboduz Droga zabija vsetky tuzby, emócie, meni cloveka. A to som ja a chalani potrebovali. Neboli sme schopni ludskych vztahov, priatelstva, nezvladli sme napor a sklamanie a v slabej chvili sa uchylili k najnebezpecnejsej pomoci. Naozaj iba nasa vinaz Vravi sa, ze sme kruti a nebezpecni, pasivni k okoliu. Ale to vsetko nici najviac nas samych. Vraj sme sebci, egoisti, lebo nicime a trapime druhych, pribuznych, priatelov. Ale nie je uz len tento vyrok sebeckyz! My v prvom rade trapime a nicime seba. A vacsinou preto, lebo sme zlyhali, nedostali nic od tych druhych. Kolkokrat nas nenavidite bez pricinyz Trestate nas! A tak si tu pricinu najdeme. Ked sme uz zli, ak nech aspon opravnene. I ked stale nechapem, co je zle na tom, ze chceme byt slobodni, najst lasku, skusat zit a ucit sa na vlastnych chybachz!!!

Vecer som sa vratila do baru a znova som tancovala s heroinom a speedom. Zostala som tam slubeny tyzden, cez den som bola s chalanmi, v noci som tancovala. Stavala som sa este lahostajnejsou a tvrdsou. Bola som velmi unavena, velakrat som zaspala na Timovom pleci alebo v krcme. „Zasa si schudla, Michaela!“- povedal mi Pavol, ked mi po siedmych dnoch daval prachy. Mykla som plecami, co na tom zaleziz! „Pocuvaj, ak to nezastavis, nebudes moct tancovat. Odteraz ta budem kontrolovat.“ Zasmiala som sa. To je ale idiot! Z coho mam priberatz Z heroinuz Z pretancovanych nociz Necitila som ziadny hlad, vlastne som jedla uz len jogurty, banany a nanuky. Z ostatneho mi bolo na vracanie. „Nechapem, co si za cloveka! Mlada, pekna baba a takto sa nici, taka apaticka. Najradsej by som ta prehol cez koleno. Aspon kvoli svojmu chalanovi by si sa mohla snazit! Ani na nom ti nezaleziz!“ Zasa ta iskricka v mojich mrtvych ociach. Predstavila som si ako ho znova uvidim, objimem, schulim v jeho naruci, budem pocut jeho hlas… „Na nom mi zalezi!“- povedala som s usmevom. Pavol si vydychol. „Tak zi aspon kvoli nemu!“

28

Do Trencina sme sa vratili v noci. Ponahlala som sa domov, netrpezlivo otvorila dvere a vletela dnu. Martin spal na zemi, bol taky pokojny a krasny, vlasy mu padali do tvare, spod tricka vykukali hole chude nohy. Klakla som si k nemu a pozerala na neho. Bol ako maly chlapec. Po licach sa mi rozkotulali slzy. Nezne som ho pohladila po vlasoch. Na dotyk sa zobudil. Otvoril oci a bola v nich tolka radost, ked ma zbadal. Rychlo ma objal a pritiahol k sebe. „Miska, motylik, vratila si sa, ako dobre!“ Bozkaval mi tvar a ja som bozkavala jeho. V tej chvili mi nezalezalo na nicom, existoval iba on a bol celym mojim svetom. „Chybal si mi, sialene si mi chybal!“ Povedala som mu, ze mam tiez pracu, ale nechcem, aby vedel o co ide. Zobral to. Co ine mohol vlastne robitz Cely tyzden sme stravili spolu. Mali sme peniaze a tak sme boli bezstarostni, slobodni, tulali sme sa po meste, po Brezine.

Raz sme pritom stretli mamu a Tibora. „Miska!“- dovolila som jej objat ma. Isli sme si sadnut na lavicku a rozpravali sme sa. „Co teraz robisz Kde si bola tak dlhoz“- sypala mama otazky. Ale ja som sa jej uz nebala. „Mam pracu, mama. Tvoje peniaze stale potrebujem, ale aspon vies, ze si zarabam aj sama. A este nieco by si mala vediet.“ Tu som sa zastavila. Boze, je tazke povedat vlastnej matke, ze som na heroine, ukazat jej dopichane zily, pripustit, ze som spadla este hlbsie. Neviem ani preco som jej to povedala, ale chcela som. Primkla som sa k Martinovi. Tibor mi neprestajne hladel do oci. Zrazu mi chytil lavu ruku, vytiahol rukav a nemo hladel. Mama sa rozplakala. „Miska, precoz Kedy…z“- vzlykala. Chytila som ju za ruku a nechala ju vyplakat sa. Cakala som, ze ma zacne obvinovat, vycitat mi to. Nevedela som, ze ju Tibor na to pripravil a povedal, ze ak ma nechce uplne stratit, nesmie mi to vycitat.To by nas vztah uplne zabilo. „Miska, chces s tym prestatz Ale uprimne!“- spytal sa Tibor. Pokrcila som plecami, zrazu mi bolo vsetko jedno. „Neviem. Ano! Nie! Boze, chcem byt s Martinom.“ Odvetila som lahostajne. Ale Tibor to nevzdal. Hladal priciny, chcel, aby som vsetko povedala a on by potom uz nasiel cestu spat. Rozpraval o odvykani, o tom, ake to bude, ked sa z toho dostanem, ako bude vsetko rovnake ako predtym. „Ale ja nechcem, aby to bolo ako predtym! Nechcem sa vratit spat, nikdy! Nenavidim to, co bolo predtym a vsetko, co sa k tomu viaze!“ -skrikla som. Tibor silnejsie stisol mamine prsty. „A co Sonaz Nechces sa k nej vratitz Alebo Risoz Adaz Tvoji stari priateliaz“ Bodla priamo do mojej najcitlivejsej rany. Tvar sa mi zmrastila, nenavistne som zuzila oci, vidiac pred sebou ich prekliate imaginarne tvare. „Nie, nikdy! Chapes, uz nikdy ich nechcem vidiet! Nenavidim ich! To oni ma znicili, su to zmije! Nechapes tomu. Neverim im, neverim uz nikomu, neverim v nic! Nemam uz priatelov ani rodinu. Ani ty uz nie si. Si pridaleko, privelmi vzdialena od sveta, kde zijem ja. Mam len Martina, chalanov a smrt!“ Teraz sa vsak uz zlakli obaja. Je to vari posledne stadium, ked fetak rozprava o smrtiz! Teraz, ked tu tak stojim a v ruke drzim striekacku s poslednou davkou, pripada mi to smiesne. Strach zo smrti. O co horsie je opustenie! O co tazsi je zivot! Tesim sa na smrt! Bez neho to aj tak nema zmysel. zivot vlastne vobec nema zmysel, iba dovody. A on bol najvacsim dovodom mojho zivota. Teraz uz nie je. A ja o chvilu tiez nie. Ano, tesim sa na nu. Nech pride a oslobodi ma!

Vtedy, ked sa trochu upokojili, mama nas prehovorila, aby sme isli k nim domov. Nechapala som naco, ale tak ma prosila. Bola som zvedava, ci zmenila moju izbu.

29

Otvorila som dvere a … zostala skamenelo stat. Sedela tam Sona, Ada a Riso. Otocila som sa na mamu: „Ako si len mohlaz!“- pribehla ku mne, chcela ma objat. „Miska, chceme ti pomoct! Pozri, toto su tvoji najlepsi priatelia. Uz vedia, ake mas problemy a chcu ti pomoct. Vsetci ta mame radi!“ Nemohla vediet ako na to zareagujem. Urcite jej nepovedali, ze prvykrat som sa sfetovala kvoli nim. Nahnevane som odsotila mamu. Zrazu do mna vosla zurivost, bola som ako nepricetna. „Klamete, vsetci klamete, podvadzate, zranujete! Ale mna uz nedostanete. Nepotrebujem vas, uz viac nie!“ „Misa, prestan byt hystericka! Tak si sa parkrat zdrogovala. No, preto este nespadne svet. Zostanes s nami a my ti pomozeme!“- postavila sa Sona. Ta jej chladnost, sebavedomie. Pomaly som k nej pristupila: „Ty si ta najvacsia zmija!“- zasepkala som. „Chces vediet ako sa zabija zmijaz Aky protiliek sa pouziva na jej jedz Tak pozeraj!“ Vsetci sedeli na posteli, iba Sona stala, ale videli rovnako ked som vytiahla rukav. Ada uzkostlivo vykrikla. Posmesne som sa usmiala. Otvorila som batoh, vytiahla lyzicku a vsetko, co som potrebovala. Prevarila som hacko a natiahla ho do striekacky, pred ich ocami. Prilozila som si to k zile. „Misa, preboha, nie!“- skrikol Tibor. „Len sa skuste zastavit ma a zabijem sa!“- myslela som to uplne vazne. Neviem, co to do mna voslo, nikdy som nieco take neurobila. Teraz som bola uplne sialena. Pozrela som na nich, vyzivala som sa v ich hroze a strachu. Kruto som sa usmiala: „Tak!“ Sialene som sa zasmiala, uplne pomatene a vpalila som si to do zily. Zhrozeny vykrik, to som este pocula. Potom uz nic. V tom zmatku som si pichla silnejsiu davku. Padla som na zem a moja mama ma videla lezat bez pohybu, bielu, s ihlou v zile. Myslim, ze taky strach este nezazila, zacala gestikulovat bez zvuku, bola si ista, ze som mrtva. Nastal chaos. Kazdy chcel volat lekara, sanitku. Ale Martin im to nedovolil. „Nic sa nedeje, za par hodin sa preberie. Zavolajte taxik, odveziem ju domov!“ “Zomrie, musi ist do nemocnice!“- kricala Ada. „Boha, povedal som, ze nezomrie! Poznam ju lepsie ako vy! Zavolajte ten taxik a nechajte nas odist. A uz za nou nechodte, dajte jej pokoj, vsetci!“- pozrel na mamu. Potom Tibor zavolal taxik, s Martinom ma vzali a odisli sme. Dlho som to mame zazlievala. Ale napokon som jej odpustila, vedela som, ze som jej to vratila.

V nedelu doobeda som isla stopom do Brna, chalani isli so mnou, Martin odisiel po nas. V nedelu v noci som uz tancovala, tentokrat vsak bez speedu. Nebola som unavena, citila som sa uzasne. V Brne sme nasli noveho dealera a ten nam predaval bezvadny herak. Tancovala som tak apaticky, bolo mi to ukradnute. Ale oni to zasa pochopili po svojom. Zacala som si zatierat vpichy, pudrom a krycimi kremami to a tma ma chranilo, takze nik nevedel, co som vlastne zac. Takto to islo niekolko mesiacov: tyzden v Brne, tyzden v Trencine.

Vsetko bolo v pohode az doposial som v Brne nestretla Martina, drzal sa so starsou, ale dobre vyzerajucou damou. Sedeli sme s chalanmi na namesti a ja som ho zbadala prva. Zostala som na nich bez slova hladiet. Kajo si to vsimol. „Boha!“- zvolal a ukazal smerom na nich. Vstala som. Vtedy ma Martin zbadal. Strhol sa, ale ta dama sa ho prave nieco pytala a on sa otocil a s usmevom jej odpovedal. Videla som ako mu stisla ruku a pobozkala ho na lice. Rozbehla som sa prec, chalani ma dobehli v parku. Timo ma chcel objat, ale ja som ho odsotila. Nedovolila som im, aby sa priblizila. „Zradil ma, podviedol! Prisahal, ze nie. Klamal ma! Klamal!“- kricala som. „Neklamal! Nic s nou

30

nema, len ju zabava. Paci sa jej, lebo je mlady. Nikdy spolu nic nemali. A to, ze ju drzi za ruku a obcas pobozka… Ako ty zarabas prachyz Alebo jaz“-. skrikol Ico a tym ma uzemnil. Muselo mu na nas velmi zalezat, lebo vtedy to bol prvy a poslednykrat, co som ho pocula kricat. Dovolila som Timovi, aby ma objal a vsetci sme si sadli. „Icko, pamatas sa, ako si mi raz povedal, ze uz nikdy nebudem zavisla na ziadnom clovekuz Ale ja som zavisla, na Martinovi, na vas…“- zasepkala som zufalo. „Ale tiez som ti povedal, ze on ta nikdy nezradi. A my tiez nie. A potom, keby sa aj nieco stalo, mohla by si…“ Nedovolila som mu dokoncit. „Viem!“- prikyvla som potichu. Chvilu som premyslala, potom som vytiahla nadobicko a vpichla si davku.

Ked som sa vratila do baru, pichla som si znova. Hladala som speed a s hnevom som zistila, ze nemam. „Prekliaty Martin! Zabudla som na to!“ Vedela som, ze nemam ani nic ine, mozno Rohypnol, ale ten by to nezlepsil. Ked som vysla na pódium, vsetko bolo v poriadku. Tancovala som vyse hodiny a zrazu som pocitila uzasnu slabost a nevolnost. Vsetko sa mi zacalo pred ocami mihat, krv sa mi nahrnula do hlavy, srdce mi zacalo sialene rychlo bit spadla som. Pocula som vykriky, zmatok, zacitila som niecie ruky… chladne. Prebrala som sa a videla, ze lezim na posteli a oproti mna sedi Pavol. Citila som este nieci pohlad, otocila som hlavu, stal tam Martin. Usmiala som sa. „My pred sebou nemozeme mat tajomstva!“ Aj on sa usmial. „Michaela!“- oslovil ma Pavol. Pozrela som spat na neho, bol bledy a nahnevany. Alebo zmatenyz Neviem! „Je mi to luto, Pavol, prislo mi zle!“- povedala som a sklopila oci. „Preco ti prislo zlez“- spytal sa. „Neviem. Mozno som trosku schudla!“ Na to som sa mohla vyhovorit. „Troskuz!“- skrikol. „Robis u mna tri mesiace a schudla si pat kilo!“ „Ó, naozajz!“- vobec neviem, odkial to vedel. „Ano, naozaj! Vazil som ta, ak sa nepamatas. Ale ja viem preco!“ Nahnevane vstal a vytocil mi ruku. Bolestivo som skrikla. „Pozri, ty devka! Si narkomanka, obycajna, hnusna fetacka!“- krical zurivo. Vyslobodila som si ruku. „A co je teba do tohoz!“ „Si prepustena! Spakuj si veci a vypadni!“ Pokojne som vstala, nasla batoh a odchadzala prec, ruka v ruke s Martinom. Ale on nas zastavil. zeby som bola naozaj az taka dobra tanecnica, prinasala tak vysoky ziskz! „Michaela, preco to robisz“- spytal sa potichu. Vyvratila som oci. „Ó, je mi na vracanie z tejto otazky. Precoz Precoz Naco sa pytate, ked aj tak nechcete pocut pravdu. Mate svoju pravdu! Tak jej verte, verte, ze to robime zo zabavy, ze je to vsetko nasa vina, ze nas omrzelo vsetko ostatne, len nicenie samych seba nie. Obmedzenci! Naco sa dozadujete odpovedi, ked im neveritez!“- a odisli sme prec. Znova nas dobehol a podal mi peniaze. „Tu mas, zarobila si to!“ Schovala som peniaze a odisla. Ani som sa neobzrela, hnusil sa mi. Mozno si to naozaj nezasluzil, ale v tej chvili sa mi hnusili vsetci. A tak sme sa vratili do Trencina, Martin mi vysvetlil, ze odviedol Janu (tak sa ta dama volala) k jej priatelke, potom rychlo nasiel chalanov a prinutil ich, aby ho vzali ku mne. „Tancujes krasne! Naozaj ako motyl!“- pobozkal ma na viecka.

A zasa ten opakovany kruh: davky, prachy, kradeze, nadherne vecere. Martin i nadalej odchadzal do Brna za Janou, ja som si uz robotu nehladala. Bolo mi to jedno. A tak sme si zili dalej ako v rozpravke. Strasidelnej! Sialenej! Raz na konci tyzdna, Martin bol este v Brne, som zostala uplne bez penazi. Behala som po dome, utekala som k matke, ale nenasla som nic. Ani len veci, ktore by som mohla predat. Chalani boli tiez prec a ja

31

som nemala ani herak kde zohnat. Bol to moj prvy ozajstny abstak. Lezala som na zemi, cela sa triasla, bolo mi zle, zima striedajuca sa s horucavou. Bolo to priserne, prisernejsie ako hororak, ako cokolvek ine na svete. Bola som schopna zabit pre jednu davku. Nebola to len fyzicka bolest, mala som uplnu spust v hlave, nebolo v nej nic, iba strach a ta nezadrzatelna tuzba po heraku. Uz som myslela, ze zomriem, ked sa zrazu otvorili dvere a dnu vosiel Martin. „Daj mi davku, rychlo!“- skrikla som. Hned vedel, o co ide. Rychlo vytiahol skladacku, nadobicko a sklonil sa ku mne. Prevaril to, natiahol do striekacky a podaval mi ju. A zrazu mykol rukou. „Nie, budeme odvykat!“- povedal pevne. Nenavistne som zuzila oci. „Nechcem odvykat, chcem davku, pocujesz! Uz aj mi to daj!“ tazko som sa posadila a chnapla po striekacke. Ale on nie. Zacala som ho mlatit, bila som ho do hrude a on bol stale neoblomny. Bola som sialena, zufalo som si potrebovala pichnut, nedalo sa to vydrzat. Silno som mu vylepila facku, nevsimajuc si bolest v jeho ociach a drobne kvapky krvi na lici po mojich nechtoch. Ale aj napriek tomu stale mlcal a schovaval striekacku. Hnev a potreba ma postavili na nohy, odchadzala som. „Si sviniar, jeden hnusny sviniar! Ako dobre ti je teraz, ked si si slahol, musi sa ti uzasne vykladat o odvykani. Si sebec, nenavidim ta!.“-kricala som a padla na zem. To ho zlomilo. Nezne ma nadvihol, podal striekacku a pockal, kym si pichnem. O par minut som bola v pohode, objala som ho a tak sme tam zostali sediet. „Miska, budeme odvykat.“ Povedal po chvili lahostajne som pokrcila plecami, mala som uz davku a vsetko ostatne mi bolo ukradnute. „Zajtra pojdeme k tvojej mame a poprosime ju o pomoc.“ V jeho hlase sa miesalo zufalstvo s nadejou. Ja som stale mlcala, vychutnavala kvalitny heroin a tie neopisatelne pocity. Myslela som, ze ho to prejde, ved sme sa o tom rozpravali uz tolkokrat. Ale jeho to nepreslo.

Rano som vstala a videla ako chysta nejake veci. „Kam idesz“- spytala som sa a objala ho. Bola mi zima, bola som len v tricku a jeho telo bolo take chladne. A predsa som pocitila teplo pri dotyku s nim. „Ideme k vam. Ideme odvykat. Pozri, nemozeme dalej takto zit!“ Zvesila som hlavu, vedela som, ze ma pravdu. Objal ma a pobozkal. „Dokazeme to, uvidis. Spolu do dokazeme“. Naivne sme verili, ze sila dvoch je vacsia ako sila jedneho. Urcite je, ale nie pri drogach. Tam je to skor naopak. Naposledy sme si pichli slavnostne, s prisahou, ze to je posledna. Prisaha narkomana…

A vydali sme sa k mame. Bola sobota, mama varila a Tibor cital nejaku knihu. Nas prichod ich prekvapil, ale aj potesil. „Prisli sme odvykat!“- povedal Martin. Mama nam pozrela do oci a ked zbadala to uprimne odhodlanie, od radosti sa rozplakala. Oboch nas objala a posadila do kuchyne. „O chvilu bude navarene…“- povedala. Ale my sme pokrutili hlavou. „Nie sme hladni.“ Vstala som a podisla k mame. „Pozri, mami, nebude to lahke. Potrebujeme vsak tvoju doveru. Chcem to, mami, chceme sa z toho dostat, chceme byt cisti a zit bez drog!“ Az ked som to povedala, vedela som, ze to naozaj chcem, ze po tom tuzim. Len som bola slaboch. Alebo som si to aj vtedy nahovarala, snazila sa presvedcit samu sebaz Neviem. Martin ma objal. Mama pre nas vypratala jednu izbu a nechala tam iba postele. A vedra. Vysla von. Zostali sme tam sami. “Martin, budes ma mat rad aj ked budem cistaz“- spytala som sa. Prekvapene na mna pozrel. „Preboha, Misa, co to hovorisz! Budem ta mat rad este viac. Boze, vari sa nebojisz Hlavne sa nemozes bat, zabudni na minulost, uz sa nevrati! Nedovol im ti,

32

pocujesz Zostanem pri tebe. Len nemysli na minulost, lebo vsetko bude zbytocne. Musis sa s tym zmierit, odpustit a zabudnut. Caka nas krasna buducnost, bez drog, plna lasky.“ A pobozkal ma ako dokaz jeho slov. Naozaj tomu verilz Naozaj veril, ze dvaja ludia s tak znicenym zivotom najdu svoje stastie a pokoj na Zemizzz

Odvykanie bolo priserne. O niekolko hodin na nas prisiel abstak. A nielen jeden, bolo ich vela. Zvijali sme sa v prisernych krcoch, mali sme sialene bolesti. Kazdu chvilu nas zalievala horucava a hned nato sme sa triasli zimou. Martin sa snazil ulahcit mi to, ale sam bol na tom zle. Vracala som, omdlievala od bolesti. Neverila som, ze to niekedy skonci. Mala som neopisatelnu chut ujst, zohnat davku a naslahat sa, sfetovat sa, cokolvek, len nech skonci toto peklo. Citila som sa taka slaba, taka bezmocna, vedela som, ze moje telo sa zbavuje vsetkych tych jedov, tej otravy, ale aj tak som tuzila, aby tam zostali, aby ich bolo este viac. Snazila som sa nemysliet na to, chcela som sa sustredit na nieco ine, nieco, pri com by som zabudla, co by ma potesilo, dalo nadej, ale nic take neexistovalo. Iba ta bolest, krce a zufala tuzba po droge, ktora by to vsetko zastavila. Ale vydrzala som. A aj Martin. Napokon sme vysli z izby. Mama nas s laskou a radostou objimala, verila, ze sme presli najhorsi usek. Ani sa necudujem, stale nas umyvala, vyprazdnovala vedra, nosila vodu, jedlo, sladkosti a vselico na zabavenie. Samozrejme, od nej sme mali lieky na stlmenie bolesti. Muselo ju boliet ked videla ako trpime. Ale ked sme tym presli, v tom navale radosti zabudla, ze ten najtazsi usek mame este len pre sebou. Telesne sme boli celkom v pohode, nase tela sa zbavili toho svinstva, ale psychicky to bolo ubohe. Zrazu sme boli cisti a nevedeli sme, co robit. Zrazu sme nemuseli zhanat peniaze, mali sme kopec casu, ale nevedeli sme, co s nim.

Prvy mesiac sme sa len tak ponevierali po byte, citali si knihy, pozerali telku, rozpravali o nadhernej buducnosti. Ale obaja sme pritom tajne mysleli na drogy. Nie, ani zdaleka sme neboli vylieceni. Nemali sme ani ziadnych priatelov, vlastne nikoho, len seba samych. Vtedy sa nasa laska este prehlbila. Lebo to bola laska! Snazili sme sa drzat jeden druheho, nasej lasky. Tiez nam velmi pomohli knihy. Spolu sme si citali a potom sa o tom bavili. Vsetko to bolo ale tak abstraktne a absurdne. Neboli vsak aj nase zivoty takezzz Prvykrat sme vysli von. Drzali sme sa za ruky a pozerali na svet uplne inymi ocami. Presli sme cez park na namestie a tam sme si sadli na lavicku. „Co ked stretneme chalanovz“- pytali sme sa obaja v duchu, ale ani jeden sme sa neodvazili tu otazku vyslovit. Sedeli sme tam asi dve hodiny, potom sme sli do kina. Hrali Jizdu. Film plny volnosti, slobody a travy. Uplne nas to zrazilo. „Mam chut sa zhulit!“- povedala som, ked sme vysli z kina. „Aj ja!“- prisvedcil Martin. Bolo by to take jednoduche, rychlo vybehnut na Brezinu, zajst domov a tam by urcite nieco bolo. Stali sme tam a neboli schopni pohybu. Urcite by sme to vzdali, kedy sa neobjavili mama a Tibor. Pozvali nas na veceru, isli sme do 33, ale jest ani mne ani jemu nechutilo. A tak sme pili. Vela. Prisli sme domov uplne opiti, len sme si lahli, ani vyzliekat sa nam nechcelo.

Na druhy den sme sa o tom rozpravali. Vedeli sme, ze to takto nejde, potrebovali sme odist z Trencina. A tak to mama vybavila a my sme odisli na vidiek na Moravu, kde som mala babku a tetu. Byvali na dedinke a na blizku bola velka farma s konmi. Tam sa nam pacilo. Kazdy den sme chodili do hor, sedavali pri jazere, jazdili na konoch. A kazdy

33

druhy den sme sa hrozne spili v dedinskej krcme alebo na dedinskej zabave. Mala som tam sesternice a bratrancov a okrem nich som tam poznala vela mladych, lebo som tam casto chodievala v detstve. Myslim, ze si nas celkom oblubili i ked nas povazovali za cudakov. Samozrejme o drogach nic nevedeli. Sami dost pili a tak im nase ozranstvo nepripadalo nezvycajne. Boli vsak uplne ini ako my a nedalo sa to nevidiet.

Raz, boli sme vsetci na zabave, ktosi vytiahol joint. Maly zazracny joint travy. Oni tam drogy nepoznali, nic neskusali a vtedy to bolo po prvy-krat, co mal niekto marihuanu. Sedeli sme okolo stola a moj bratranec ho ukazoval ostatnym. „Zahod to, je to svinstvo!“- povedala som. Prekvapene na mna pozreli. „Ale co je, Misa, vari sa nebojisz“- spytali sa posmesne. Trpko som sa pousmiala. „Nie je v tom ziadna odvaha, je to blbost.“ “.No, pozrime na nu, aka moralistka!“- zvolal moj sused. „Daj jej pokoj!“- povedal potichu Martin. Mal aj on na to taku sialenu chut ako jaz Urcite! A oni len stale posmeskovali a podpichovali. Chceli ma vyprovokovat k odvahe, aby som vyfajcila jeden joint. Aka irónia! Martin stale pozeral na ten joint, potom ho chytil do ruky a ovonal ho. Vtedy sa vo mne nieco vzburilo. Vstala som, schytila joint, roztrhala, travu vysypala na zem a zacala po nej dupat. „Nie, uz nie! Uz nepojdeme spat, nevratime sa tam! Ty si chcel odvykat a podarilo sa nam to. Nedovolim, aby to znicil jeden joint. Nedovolim, aby ti boli drogy znova prednejsie ako ja.“- hovorila som rychlo a objimala ho. Sklonil hlavu a objal ma. „Ty si bola na drogachz“- spytala sa ma po ceste domov sesternica. Pokrutila som hlavou: „Bola, ale nechce sa mi o tom rozpravat. Je to svinstvo!“ Zostali sme tam pol druha mesiaca a potom sme sa znova vratili do Trencina. Prestalo nas to tam bavit, zacali sme sa nudit a rozdiel medzi nami a ludmi tam sme uz nedokazali ignorovat.

Zacali sme cestovat, chodit po hradoch, zamkoch a kulturnych pamiatkach. Bol to Tiborov napad a nam sa uzasne pacil. Vlastne tu mozno spravili chybu. Mali nas poslat do normalneho zivota, do skoly alebo roboty, nie cicikat nas na jeho krasach. Privelmi sme si na to a lenivost zvykli. Nase odvykanie bolo potom vlastne dost pohodlne, lebo oni dvaja nam hladali nahradu za drogy a nie my. Mozno keby to robia inak, nesedela by som tu teraz s poslednou davkou pri zile. Ale nie je to ich chyba. Chceli nam pomoct, sami nevedeli, co bolo najlepsie. Riesili to za nas a tym nas ubranili pred zodpovednostou a samostatnostou. A to sme potrebovali. Preco sme vlastne spadli spatz Boli sme cisti vyse troch mesiacov, prechadzali sme sa po meste, prave sme sa odniekial vratili. Vtedy sme stretli chalanov. Takmer sme do seba narazili, ja s Martinom drziac sa za ruky a oni: Ico, Timo a Kajo. Vyzerali priserne, ich tvare sa mi zdali este bledsie, tela chudsie, oci prazdnejsie. Pri pohlade na nich som pocitila naval radosti a smutku. Silno som ich objala. Aj oni ma objali a ich ruky boli take ladove. Smrt musi mat take chladne ruky. Isli sme si sadnut do krcmy. „Tak ste teda cisti, dokazali ste to!“- povedal Ico a usmial sa. „Boze, toto je moja rodina. Aj tito chalani su moji a ja som ich. Musim im pomoct!“- hucalo mi v hlave. „Aj vy sa z toho dostanete, pomozeme vam!“- zvolala som. Ale oni pokru tili hlavou. „Nie, Miska, my nie. Nedokazeme to…!“ „Kazdy to dokaze, len treba chciet!“- skocila som mu do reci. „Ale my nechceme!“ „Ale ja vas nechcem stratit. Mam vas rada!“ „Nestratis nas!“- povedal Kajo s usmevom, ale dobre vedel, ze pravda je ina. A ja som to vedela tiez. Kolko este potrebuju, aby ich

34

droga premenila na chladne, bezcitne, zbite troskyz! Stracam ich, uz nie som ich motyl, odletela som z ich luky na inu a navrat na tu ich divoku je nemozny. Zostali sme spolu takmer celu noc, stale som pri tom citila neuveritelnu bolest, mala som ten pocit, ze vsetko konci. Ked sme sa lucili, oci som mala zaplavene slzami. Cestou domov sme s Martinom mlcali, zaveseni jeden do druheho. Toto stretnutie nas zranilo, zasa sme citili krutost reality, svoju bezmocnost a neschopnost prijat ju. Mama nas cakala, celu noc sa bala, ze sa nam nieco stalo. Bala sa, ze sme sa sfetovali. Bola stastna, ked videla, ze nie, ale prekvapila ju bolest a zufalstvo v nasich ociach. Chcela sa porozpravat, ale ja som ju nedokazala pustit k sebe. Chcela som o tom rozpravat, ale zrazu tu bola ta nedovera, strach, ze ma vysmeje, nepochopi.

V tu noc som tazko spala. Martin nespal vobec. Ked som sa tretikrat zobudila, zrazu som videla jeho sede oci zahladene kdesi do diali: do minulosti. „Myslis na Lenkuz“- spytala som sa potichu. Chvilu mlcal a potom ma objal, zasa tak silno, zufalo. „Nedokazem to, Miska, som slaboch. Vidim ako sa moji dalsi kamarati nicia a ja im nedokazem pomoct. A pritom sam sa mam dobre. Je to ako vtedy s nou: ona zomierala a ja som si uzival. Nenavidim sa, strasne sa nenavidim!“- sepkal zufalo a stale ma nastojcivo zvieral. „Nie, Mato, ty nie si slaboch! Si vitaz, zvitazil si nad drogami, nad ludmi, ktori ti ublizili. Trpel si a som si ista, ze Lenka ti odpustila. Urcite nechce, aby si zil takymto zivotom ako doteraz. Mozno sa teraz usmieva, ked ta vidi cisteho. Mozno veri, ze to dokazes, ze porazis ludi a svet, ktori ju priviedol k samovrazde. Ty sam musis citit, ze ti odpustila!“ „Ale ja som si neodpustil!“- zvolal. „To je vacsinou najtazsie! Ale uvidis, dokazes to. Ved aj mne si vravel, ze musim zabudnut na minulost, oslobodit sa. Musime to urobit obaja a uvidis, dokazeme to!“ V mojom hlase bolo tolko viery, tolko presvedcenia.

Pobozkal ma a zrazu ma zacal vyzliekat. Nemilovali sme sa uz dlho, cudne, ani ked sme boli cisti nie. A teraz… Bolo to krasne, velmi krasne. Boli sme ako jedno telo a jedno dusa. Citila som slzy na svojich licach. „Ty placesz“- spytal sa Martin. „To od radosti. Dokazeme to, Mato, viem, ze hej. A potom budeme stastni!“ Zabudla som, ze neveri v stastie a on mi to ani nepripominal. Bozkaval ma na lice a v jeho ociach sa zjavil ulomok radosti. „Lubim ta a vzdy budem. Nikdy na to nezabudni! Slub mi to!“- povedal zrazu nastojcivo. „Slubujem!“ „Slub, ze pokial budem zit, nezabijes sa. Lebo vies, ze aj keby som bol daleko, som stale pri tebe a navzdy tvoj!“ Boze, v jeho hlase bolo tolko strachu, zufalstva. Zlakla som sa. „Ale, Mato, co…“ Prerusil ma. „Nie, nic sa nepytaj. Iba mi to slub!“- Zavrela som oci a tisko povedala: „Slubujem!“ Na to ma pobozkal, nezne a strasne dlho…akoby naposledy.

Ked som sa zobudila, nebol tam. „Mato!“- zvolala som. ziadna odpoved. Rychlo som sa poobzerala okolo a zrazu som zbadala biely papier s ciernymi pismenami. Chytila som ho a citala: Motylik, odchadzam! Nedokazem to, stale som nenasiel odpustenie. Nenavidim sa, viac, ako moze niekto nenavidiet svojho vraha. Musim si slahnut ak chcem prezit. Odpust! Ale ty to dokazes, verim ti, Miska. Si silna! Prosim ta, nevracaj sa k drogam, lebo drogy su smrt a ty si uz nieco slubila. Vcera v noci to bolo krasne. Dala si mi strasne vela a ja ti to chcem vsetko vratit. A aj viac. Pockaj na mna. Vratim sa!!!!

35

Martin. Citala som to dokola, dvakrat, trikrat, velakrat. Nechcela som tomu verit. Behala som po byte, dufajuc, ze ho tam najdem. Bezala som cez mesto, pozrela do kazdej krcmy, do kazdej ulicky, prehladala som celu Brezinu, cely jeho byt. Tam som zastala, padla na kolena. Chcela som ho nenavidiet, velmi, lebo ma opustil, zranil, lebo to vzdal. Ale nemohla som. Citila som iba lasku, bolest a tuzbu pomoct mu. Opila som sa. Hrozne. Prvykrat som vracala z alkoholu. Zostala som v jeho byte. Nic som nejedla, sedela som na zemi, fajcila a rozmyslala, co dalej. Chapala som ho, ale chybal mi. Chcela som jeho dlane, pery, jeho hlas, usmev. Kedy sa vratiz Nevydrzim to! Prevratila som cely byt, dufajuc, ze najdem drogy. Nic tam nebolo, urcite vsetko vzal. A tak som si stale citala jeho list a spominala. Bol to jeho byt a jeho duch sa po nom stale prechadzal. Citila som jeho vonu a videla matny obraz jeho postavy. Vsetko sa mi ukazovalo pred ocami, nase prve stretnutie, horkost jeho pier pri prvom bozku, objatie, slzy, pomoc! Vobec som nevedela, kolko som tam bola. (Neskor mi mama povedala, ze tri dni) Bola som slaba, vycerpana, zufala. Padla som do jaskyne spomienok, nemala som drogy, ale ani silu zohnat si ich. Nechcela som drogy! Chcela som iba sediet a spominat. Potom sa to cezo mna prevalilo, bolo toho privela. S namahou som prisla do kuchyne, vzala noz a prilozila k zapastiu. Chcela som len jeho! Pohlad na jeho list a slova slubu sa rozplynuli, neexistovali viac. Podrezala som si zily. Vlastne uz som bola napoly v bezvedomi, z hladu ktory som necitila a z unavy a bolesti. Ked som videla kvapky krvi padat na zem a zbiehat sa do velkeho mora, ani som poriadne nevnimala, co sa deje. Hladala som motyle v tom krvavom mori…

Prebrala som sa v nemocnici. Nevedela som ako som sa tam dostala, co sa stalo. „Kde je Martinz“- spytala som sa sestricky. Usmiala sa, ale neodpovedala. A vtedy som si spomenula. Na vsetko! Pozrela som na ruku zamotanu v bielych obvazoch. Ako ma vlastne zachraniliz A precoz Preco ma nenechali zomrietz Dnu zrazu vosla mama. Mala zasa strhanu tvar a utrapene oci. „Miska!“- objala ma. „Preco si to urobilaz Preco si mi dovolila zitz Nevidis, ze toto nie je zivotz Co este, nebolo toho dost, stale len bolest a strach! A ani zomriet nemozem. Chod prec, nechcem uz nikoho, chcem len jeho. Mato…!“- jeho meno som vykrikla a vtedy som sa rozplakala. Velmi! Neplakala som od jeho listu a teraz to zrazu vsetko islo von. Uplne som sa zvijala, ta bolest sa neda popisat. Hned nato som zaspala. V nemocnici som zostala tri tyzdne. Odmietala som lieky a ked ma nutili, povedala som, ze bud ziadne alebo tak, aby som sa poriadne naklepala. Vobec som ich nepocuvala, bolo mi to jedno. Kazdy den som mala rozhovor so psychologickou, ale vzdy som mlcala. „Michaela, robis si to tazsie! Nepustime ta, kym nebudeme vediet, ze ti je lepsie a ze to uz neurobis!“- povedala mi raz. To ma nahnevalo. „A co vlastne cakatez ze po dvoch tyzdnoch v tomto vazeni sa budem usmievat na kazdeho sprosteho cloveka, tesit sa zo slniecka a kreslit si stastne rodinkyz Dajte mi pokoj, je mi uplne jedno, co vy chcete a cakate odomna. Nie som vas otrok. Ak chcete, drzte ma tu dozivotne, nemam co stratit. Ale ja si budem robit co ja chcem budem sa tvarit a citit ako ja chcem a nie ako si to predstavujete vy. Aj tak mi nemozete pomoct a vy to dobre viete!“-vstala som a odisla. O tyzden ma prepustili. Na rozlucku mi „moja“ psychologicka povedala: „Michaela, si velmi rozumne dievca, silna osobnost a mas pevnu volu. Preco sa nepokusis vyuzit toz Mohla by si vela ziskat!“ „Ale

36

ja uz nechcem ziskat nic! Nezalezi mi na nicom. A vy sama viete ako to skonci, ked sa nevrati!“- a odisla som. Psychológovia su umeli.

A tak som zacala cakat. V stavoch, ktore privadzali moju mamu do zufalstva. Sice som nefetovala ani som nepila. Ale bola som zasa v uplne inom svete. Apatia a depresia! Prazdnota! Ciernota! Cely den som prelezala, pozerala do stropu a rozmyslala. A spominala. Jedinu aktivitu, ktorej som bola schopna bolo pitie kavy, fajcenie a pocuvanie hudby. Bolo to sialene ako vlastne posledne mesiace mojho zivota. Mama a Tibor mi kazdy den nosili nejake knihy, videokazety, pozvanky na rozne akcie. Zbytocne! Boze, ked si na to teraz spomeniem, myslim, ze som bola na tom horsie ako pri heraku. Najma ked som nenasla ani chalanov, hoc som pobehala cely Trencin, hned ako som sa vratila z nemocnice. Nemala som nikoho a verila som tomu. Bola som stale uplne sama a pomaly som si zamykala vsetky dvere pre ludi, ktori by mi chceli pomoct. Upadala som do niecoho, do jaskyne a mora. V jaskyni sidlila ciernota a prazdnota, dokonca aj moje slzy sa tu premenili na obrovske kamene a drvili moju dusu. V tej jaskyni som sa stracala, padala som nizsie a hlbsie. Vedela som, ze na dne je smrt. Ale ja som zomriet este nechcela. Stale som mala Martinov list a to more. More boli spomienky a ja som milovala plavat v nom. Nad morom lietal motyl, jediny krvavy motyl, pamiatka z cias heroinu. Ale vzdy som tam citila Martina a chalanov. Mesiac som nebola vonku, poriadne som nejedla. Jedno poobedie ma mama vytiahla von, vraj ideme nakupovat. Tak velmi mi bolo nakupovanie ukradnute. Ale spravila som to pre mamine slzy. A tak sme prechadzali z obchodu do obchodu, ja uplne pasivne, mama dufajuc, ze ma tym preberie. Ked sme prechadzali cez namestie, zbadala som Petra. Poznala som ho uz davnejsie, parkrat sme u neho nakupovali. Zbadal ma a usmial sa. „Misa!“ Taka ta bezna konverzacia. Ani on nevedel, kde je Martin a chalani. Ale mohol mi poskytnut nieco ine. Ked to navrhol, zavahala som, ale v momente som si to rozmyslela. Zrazu ma ta predstava neopisatelne pritahovala. Chceli sme odist na Brezinu, tam by mi to dal. Zacala som hladat nejake peniaze. Ked som zdvihla hlavu, Peter tam nebol. Prekvapene som sa otocila. Za mnou stala mama. „Michaela, s tym si predsa skoncila! Povedala si, ze sa tam uz nevratis! Slubila si to aj Martinovi!“- hovorila ticho a pokojne. Uz asi vedela ako na mna. „A kolko toho slubil Martin!“ „Ale on ma stale problemy, je slaby!“ „Tak aj ja chcem byt slaba! Cim som silnejsia, tym viac trpim. Precoz Ako slaboch sa vratim k drogam a bude mi fajn.“ „Nebude ti fajn a ty to vies!“ Mozno som to vedela, ale nechcela som si to pripustit.

Vratili sme sa domov a zasa bolo vsetko ako predtym. Len som lezala, pocuvala hudbu, bola apaticka a lahostajna. Zacala som vsak trochu citat. Tentoraz v anglictine. Chcela som robit nieco tazke, nieco, co by ma bavilo a cim by som si aspon na chvilu zamestnala rozum. Padala som totiz prihlboko do jaskyne a tiez som sa zacala topit v tom svojom mori. A najhorsie pod tou nadhernou hladinou som stracala svojho motyla… Mama si vsimla moju novu aktivitu a nenapadne mi zacala nosit dalsie knihy. Zrazu ich bolo velmi vela a ja som ich chcela vsetky precitat. Bola to klasika, neskor filozofia, niektore boli neuveritelne tazke, ale ja som skusala. Mama a Tibor boli tym nadseni. Vobec ich nenapadlo, ze zasa unikam skutocnemu svetu, stracam realitu a zamykam sa do knih. Ale ja som si to uvedomovala. Bolo mi to vsak uplne jedno. Co na tom, ze moj

37

zivot nie je normalny a skutocnyz Kedy aj bolz! Potom, po velmi dlhej dobe som isla zasa von. Do kina, hrali Pulp Fiction. Uzasny film, fantasticka hudba a hlavne, vela kokainu. V tu noc som sa uz nevratila domov. Nasla som tych spravnych ludi a tak spravne som sa sjela… Zdalo sa mi akoby som znova ozila, nasla zmysel svojho prehrateho zivota. Pretoze ja som stale nebola uplne vyliecena. Ked som potrebovala najviac casu a pochopenia, dostala som dalsiu ranu, ktora ma uvrhla do apatie. A tie depresie boli z drog. Ked som najviac potrebovala najst nahradu za drogy, stratila som aj to jedine, co som mala a comu som verila. Je to take popletene a zlozite vysvetlovat. Chcem len povedat, ze asi maloktory clovek by sa v mojej situacii nevratil k drogam.

Domov som sa vratila az rano. Mame stacil jediny pohlad na moje zrenicky, ale tentokrat neplakala. Odisla aj s Tiborom na dva dni prec, mna zamkla doma a von som mohla ist iba s jej kolegynou. A veru som isla. Hned ako odisli. Nie je nic lahsie ako zbavit sa ludi, ktori nic nevedia. A ked citite taku tuzbu ako som citila ja, zbavite sa kohokolvek na svete, oklamete, presvedcite vsetkych. Domov som sa vratila zasa az rano, uplne sfetovana a na vycitky maminej kolegyne som len mykla plecami. Matka sa vratila na druhy den vecer a to som bola cely den zamknuta doma, takze som nemala sancu nieco si zohnat. Vecer som sa musela usadit do kuchyne a tam mi nasi oznamili, co dalej s mojim zivotom. „Pozri, Miska, chapeme, co sa ti stalo aj ake je to krute a bolestive. Nic ti nevycitame. Ale musime konat, lebo ty bud zasa prejdes k drogam alebo sa uplne zblaznis. A my nechceme ani jedno z toho. Vsimli sme si ako ta bavia anglicke knihy a viem ako si mala anglictinu rada a bola v nej dobra. A tak sme ti vybavili 2-rocne studium na skole v Anglicku“-. hovorila mama a usmiala sa. Ale ja som sa usmievat nemohla. Dva roky v Anglicku. Dva roky prec od Trencina, od milovanych miest, od chalanov, Martina. Co ak sa vratiz „Ale co ak sa Mato vrati a ja to nebudemz To mu velmi nepomoze!“- zvolala som zufalo. „Nie!“- pokrutila mama hlavou. „Ak sa vrati, vsetko mu vysvetlime. Neboj sa, Miska, to ti slubujem!“ Naozaj verila, ze to mi pomoze, ze odchod ma zachraniz Zavrela som sa v svojej izbe a hlasno pustila hudbu. V hlave som mala zasa chaos, neporiadok. Ruky sa mi zrazu triasli a ja som zufalo nechcela rozmyslat, chcela som sa naklepat, zabudnut. Ta predstava odchodu bola pre mna priserna, velmi som sa bala. Ale nedalo sa nic robit. O dva tyzdne na to som mala odist. Vedela som, ze Tibor ma vyborne kontakty a necudovala som sa, ze to tak lahko vybavil. On a mama boli plni nadsenia, nakupovali veci na cestu, nove oblecenie. Vsetko som to vyhodila a nechala si iba svoje stare handry. Cele tie dva tyzdne som bola zavreta v izbe, nerozpravala som sa s nimi.

Par dni pred odchodom som utiekla. Prehnala som to. Ktosi ma priviedol dva dni domov, este vtedy som bola uplne mimo. Nasi nepovedali ani slovo, okupali ma a zavreli v dome. Uz mi to bolo zasa jedno. Bola som u Martina a tam som sa k nemu znova priblizila. Nechala som mu svoju novu adresu a napisala mu kratky list: Martin, musela som odist, mama a Tibor ma prinutili. Nemysli si, ze ta opustam som tu navzdy pre teba. Prosim ta, ozvi sa. Ja…strasne to boli. Cestou do Bratislavy som mlcala. Mama ma musela nabalit, nevedela ale, ze som jej vzala ulozene peniaze a vo vreckach som mala krabicku pilul a v batohu jointy dobrej travy. Bratislava mi pripomenula moje heroinove zaciatky. Moje topenie. A Martinovu zachranu. Zasa ta bolest… Autobus isiel

38

o hodinu a tak sme sedeli v kaviarni a pili kavu. Fajcila som jednu od druhej, moj novy zvyk. Vsetci sme mlcali. Az ked som uz mala nastupit a odist, mama ma objala a so slzami zasepkala: „Miska, verim, ze to dokazes! Lubim ta! Prosim ta, nevracaj sa k minulosti. Ber aj Martina ako buducnost. A slubujem, ked sa vrati, vsetko mu vysvetlim. Ak nebude na drogach…!“- dodala potichsie. Oci mi stvrdli, odsunula som ju a nastupila do autobusu. Po pol hodine cesty som isla na WC, naklepala sa a zvysok cesty som spala. Pasove kontroly boli pre mna ako zlomky sna a ked sme vo Franc uzsku nastupili na lod, stale som slapala. Cesta lodou sa mi hrozne pa cila. Bolo tam more a to ma upokojovalo. Celu plavbu som bola na palube, aj napriek chladnemu vetru a nedovercivym pohladom spolucestuju cich. Emigrantska policia v Doveri mi pripadala naramne smiesna. Esteze ma nepoznali, lebo by vedeli, ze ten usmev, ktori povazovali za mily, bol iba ironickym vysmechom.

Do Londyna sme prisli okolo obeda. Na Victoria Station sa vytvorili skupinky veselo stebotajucich dievcat. Ja som zostala sama. A tak sa mi to pacilo. Nechcela som nikoho a najma nie tie naivne hlupe zaby. Vsimla som si ako na mna nepriatelsky pozerali, ale ignorovala som to. Citila som sa pri nich taka stara, unavena zivotom a sama sebou. O chvilu podisla ku mne sympaticka zena v strednych rokoch. Bola plno stihlej postavy a mala tuhocierne vlasy. Ale najma jej otvorena tvar a nezne oci ma zaujali. „Hallo! Ty si Michaela, vsakz Ja som Terri a budeme tu spolu byvat. Dufam, ze budeme dobre priatelky!“ Mala taky sviezi a optimisticky hlas s prijemnym londynskym prizvukom. Byvala v malom turistickom meste Henleyon-Thames, asi dve hodiny od Londyna. Mesto sa mi nepacilo. Bolo tiche, ciste a plne snobov. Ale bol tam velky park s riekou. Hned som vedela, ze to bude moje miesto. Prisli sme k nej domov, bol to velky, typicky anglicky dom kusok od centra. Pacil sa mi. Aj moja izba sa mi pacila, bola to podkrovna izba, nevelka, ale pohodlna. Ibaze mi pripadala prazdna. Presne ako moj zivot.

Ten prvy vecer bol tazky. Musela som byt s Terri a pripadalo mi to trapne. Terri uvarila veceru, ale ja som nebola hladna. Stale som fajcila. Vobec som nevedela ako sa k nej spravat, o com sa s nou rozpravat. A najhorsie bolo, ze mi bola velmi sympaticka. Ona sa snazila. Rozpravala o meste, o ludoch, o skole a novych priate loch, ktorych si rychlo najdem. A ja stale nic len ticho a cigaretovy dym. Asi po hodine som to vzdala. “Dakujem, Terri a dobru noc. A prosim ta, nebud ma zajtra a nechaj ma samu. Musim si tu na vsetko zvyknut a odisla som, vobec si neuvedomujuc ake to bolo drze. Nasledujuci weekend som stravila vo svojej izbe, sama, so svojou hudbou a myslienkami. Sobotu vecer zaklopala Terri a spytala sa, ci nechcem ist von. Odmietla som. Povedala, ze ma pre mna zopar telefónnych cisel, ludi, s ktorymi by som si mohla rozumiet. Trpko som sa usmiala ludia, ktori mi rozumeju su teraz tak daleko a nik ini mi ich nemoze nahradit. Skratka, odmietla som vsetko a zostala som zavreta dnu fyzicky aj dusevne.

V pondelok mi zacinala skola. Apaticky som sa tam doviezla s Terri. „Uvidime sa doma. Dufam, ze sa ti tam bude pacit!“- povedala na rozluc ku laskavo. Odpovedou jej bolo tiche „Thanks“, nevydareny usmev a prazdne oci. V triede sme boli patnasti, kazdy z ineho kuska zeme. Jedine, co nas spajalo bola anglictina. Oni sa uz samozrejme poznali. Ja som bola novacik. Lektorka ma privitala a poprosila, aby som sa predstavila. „Volam

39

sa Michaela, Misa. Som zo Slovenska.“ A to bolo vsetko. Ocividne cakali viac, ale nedockali sa. Sadla som si a tak sa zacalo moje 2-rocne studium. Prve tyzdne som tam nikoho nepoznala, nemala som zaujem. Zo skoly som hned isla domov, zavrela sa do izby, bud som si pisala ulohy, citala knihy alebo pozerala do stropu. O siestej som zosla dole, zjedla trochu vecere a vratila sa do svojho ukrytu. Terri mi nic nepovedala, nic nevycitala. Trpezlivo cakala. Az neskor som sa dozvedela, ze Tibora pozna osobne, su dobri priatelia a vsetko o mne vedela. Sama nemala ani manzela ani deti a moj pribeh sa jej dotkol. Chcela mi pomoct. Terri mam este stale rada. Ale pomoct mi nemohla, to urcite viem.

Jeden vecer zacalo silne prsat. Milujem dazd. Rychlo som sa obliekla a vybehla von, nedbajuc na prekvapene a vystrasene Terrine otazky. Zasla som do parku, k rieke a tam som sa prechadzala. Na konci parku je dreveny most a maly vodopad. Tam som zastala. Bolo to take pokojne a smutne, zvuk vody a makke kvapky dazda. Tie kvapky boli chladne a ich dotyk mi pripominal Martinov. Stala som tam a pozerala do vody, potom som zdvihla tvar a pozrela na nebo. Bolo uplne cierne. Vsetko bolo cierne, vsade bola tma. A tie kvapky dazda mi slahali do tvare, sposobovali prijemnu bolest. Presne tak som sa citila ja vo svojom vnutri a priroda to krasne vyjadrila. Vratila som sa az okolo tretej rano, uplne premocena, ale s pokojnou tvarou a vyplakanou dusou. Terri nespala, cakala na mna. Podala mi uterak a uvarila horuci caj. „Zajtra nechod do skoly, poriadne sa vyspi.“ Usmiala sa. Vtedy sa vo mne trochu chladu roztopilo: „Dakujem, Terri. Ja, ja viem, ze sa spravam cudne, ale, nemozem ti to vysvetlit. Skratka zivot, ja…“ Nedokazala som to. Ona ma vsak objala a jemne pohladila po vlasoch. Prudko som sa odtiahla, tak ma hladil Martin. Zazrela bolest v mojich ociach…pochopila. K rieke som odvtedy chodila kazdy den. A najma v noci. Nebala som sa. Moc sa mi pacila ta tma, ticho, pokoj a samota. Cez den som sa tam bud prechadzala a rozmyslala alebo som sedela a citala. Raz ma tam stretol spoluziak. Volal sa Jame a bol Ir. Bol mi sympaticky, i ked vobec neviem preco. Islo z neho dobro, ciste dobro. „Ahoj!“- pozdravil ma a sadol si vedla mna. „Co citasz“- otocila som knihu a on na mna radostne pozrel, ked zbadal meno Dostojevky. „Paci sa ti toz“ .“Velmi. Ale tazko sa mi to cita.“ „Ved to aj je tazke. Ale uzasne“. A tak sa zacalo nase kamaratstvo. Zostali sme tam spolu sediet az do vecera a rozpravali sa. O knihach. O filozofii. Pacilo sa mu nieco uplne ine ako mne, ale aj tak sme si rozumeli. Ked sa zacalo stmievat, postavila som sa. „Kam sa chodis bavitz“ Spolu sme isli domov. „Nikam. Iba sem. A v noci na most.“ „V nociz Samaz“- prikyvla som. „Nebojis saz“ Veselo som sa usmiala. Bol to prvy nezdrogovany usmev odkedy odisiel Martin. „Nie, toho nie.“ „A coho potomz“ „Straty!“ Myslim, ze pochopil. „Mozem ist niekedy s tebouz“- navrhol. Ale ja som pokrutila hlavou. „Nie. Mam rada to ticho a samotu!“ Vystrojil ma az domov a potom odisiel. Bol mi naozaj sympaticky. Rozmyslala som, ci chcem kamarata. Naco vlastnez Alebo preco niez Bolo mi to jedno. Aj to. Ale jemu asi nie.

Na druhy den v skole, ked som na dvore fajcila, prisiel za mnou a zacali sme sa rozpravat. Po skole sme sa isli prejst do parku. A tak aj na druhy den. A dalsi. Ani neviem ako, ale oblubila som si ho a prijala ho za kamarata. Rada som sa s nim rozpravala, i ked som mu nepovedala nic osobne. Vedela som, ze on ma vela priatelov,

40

v Irsku skvelu rodinu, bol optimista, zboznoval zivot a pokial neviedol nezmyselne debaty, uzival si ho. Raz ma zavolal do pubu s jeho partiou. Odmietla som. „Precoz To chcem vediet, preco si taky samotar a cudakz Taky pesimistaz Smutnaz Mas vsetky zapory tohto zivota. Precoz“ Trpko som sa pousmiala: „Mozno preto, lebo klady som nikdy nepoznala. A ak ano, boli len chvil kove alebo to bol len klam.“ „Ale ved mozes cerpat aj z tych chvilok!“- nastojil. Pokrutila som hlavou. „Nie, nemozem! V mojom pripade sa to neda. Alebo ja to neviem.“ Zastavil a pozrel mi do tvare. „Povedz mi, stalo sa ti niecoz Povedz a ja ti pomozem, prinesiem trochu slnka do tvojho zivota.“ Citila som, ze mi chce pomoct, bolo to v jeho hlase, v jeho ociach a srdci. Ale ja som pomoc nevedela prijat nie taku pomoc. „Nemozes mi pomoct. A uz nikdy o tom nehovor!“- povedala som tvrdo a odisla domov. Na chvilu to vzdal, ale potom to skusil znova. Tentokrat sa ma spytal priamo: „Co sa ti staloz Stratila si niekoho, opustil ta, zomrelz“- a podobne. Nahnevala som sa, naozaj som sa nahnevala. „Nestaraj sa do mna! Povedala som ti, ze nemam rada taketo otazky! Nechcem o tom hovorit! Daj mi pokoj!“- a nechala som ho v parku.

Na druhy den v skole som sa s nim stale nerozpravala. Bola som ako zranene, hladne zvieratko, ktore sa zufalo brani, stavia si okolo seba ohradu a boji sa a nenavidi kazdeho, kto sa cez nu snazi dostat. I ked ten sa o to pokusa, aby zvieratko nakrmil alebo mu osetril ranu. V ten den padla na hodine konverzacie tema drogy. Prevencia! Lektor nakreslil na tabulu schemu drog, od najlahsich az po heroin a rozpraval o ich ucinkoch. Ruky sa mi zacali chviet, ked som pocuvala o ucinkoch barbituratov. Potopila som sa do mora spomienok a predstavila si tie nadherne pocity. Dostala som na to priam sialenu chut. Sedela som tam a snazila sa pocuvat a nemysliet na to. Po vyklade sa rozhovorilo jedno dievca, ktore opisovalo narkomanov ako najhorsich a najnebezpecnejsich ludi, odsudzovala a spinila ich. Vacsina spoluziakov s nou suhlasila. Vtedy som v duchu uvidela Igora, Kaja. Ako ma mali radi, aki boli na mna dobri. A ako zosmutneli vzdy, ked ich ludia odsudili, ludia, ktori o nich nevedeli nic. “Prestan! To, co hovoris je hlupost!“ Cela trieda vratane lektora na mna prekvapene pozrela. Bolo to prvykrat, co som prehovorila bez vyzvania a na nieco ine ako na otazku o ucive. „Narkomani nie su taki! Su to ludia, chori a nestastni. zivot sa s nimi kruto zahral a oni mu unikli do drog. Samozrejme, su aj taki, co to robia z frajeriny. Ale vacsina su precitliveli ludia, sklamani a opusteni. Vobec nie su zli. Len hladaju nieco, co im dava dovod zit!“ Nastalo ticho. „Skusila si niekedy drogyz“- spytal sa ma lektor. „Nie! Ale poznam takych!“ A pozrela som mu do oci. Uveril! Po tej hodine som sa predcasne vratila domov. Citila som sa hrozne. Prvykrat som zatajila pravdu o sebe, odmietla som sa ako narkomana a nechala som tam len chalanov. Prvykrat som sa od nich distancovala. Nenavidela som sa a hanbila. Citila som sa ako zradca.

Zhulila som sa. Chcela som na vsetko zabudnut, chcela som zasa patrit k svojej rodine, byt ich motyl. Bola to dobra trava a vdaka abstinencii ma zlozila. Lezala som na zemi, neschopna pohybu, s krvavocervenymi ocami. Tak ma nasla Terri. Jej vystrasena tvar mi pripadala naramne smiesna. „Co si malaz“- spytala sa potichu. „Travu, chutnu travu, po vasom grass. Uz si to skusila, Terriz Neexistuje nic lepsie. Iba heroin.“- A smiala som sa. „Odkial to masz“ „Mamz Nemamz Tu nemam nic, ale ani doma. Uz nikde. Vsetko

41

mal Mato a moji chalani. A ti su teraz prec. Ale vies co, Terri, teraz ich citim, su strasne blizko. Vonali travou a tak sme sa spojili.“ Terri ma ulozila do postele a ja som po dalsom uletenom rozpravani zaspala. Rano som zistila, ze mi vzala zvysne jointy, ale nebola som schopna sa s nou o tom rozpravat. Tvarila som sa, ze vcerajsok nebol a ona sa tak tvarila tiez.

Odisla som rychlo do skoly. Cakal ma tam Jimmi. „Nechces sa porozpravat o tom vcerajskuz“ „Nie! Niet sa o com rozpravat!“ „Ale…!“ „Jimmi, prestan ma otravovat takymito otazkami, nekaz to! Nechaj to na pokoji! Je mi s tebou fajn a ak ti budem chciet nieco povedat, zacnem sama!“ Na to prikyvol a dal mi pokoj. Zasa sme boli kamarati. Asi veril, ze raz naozaj zacnem sama.

A dni plynuli dalej. Zoznamila som sa s nejakymi dievcatami, ale bud mi pripadali hlupe oni alebo ich problemy. Dostala som par pozvani na schodzku, ale vsetky som posmesne odmietla. Urcite ma povazovali za cudaka. Necudujem sa im. Jedinymi mojimi spolocnikmi bol Jim a walkman. Nezaujimala ma móda, sminky, nakupovanie. Vlastne som kupovala iba knihy. Raz ma Jimmi vzal do Readingu, velkeho mesta blizko Henley. Povodil ma po skvelych antikvariatoch, kde sme obaja nakupili zopar knih. Mala som v ten den dobru naladu a tie knihy ma potesili. Dostala som chut kupit si nejake oblecenie. Okrem ineho, zbadala som rozkosne saty boli mi trosku velke, ale mne sa aj tak pacili. Kupila som si ich. Ked sme isli do kaviarne, Jim zastavil pri poulicnych stankoch a kupil mi farebne korale. „To k tym satam“- povedal. Veselo som sa usmiala a priatelsky ho chytila pod pazuchu. Tak sme dosli do jednej kaviarne, kde som si na jeho velke prekvapenie objednala obrovsky zmrzlinovy pohar. „Oh, my God, Michaela, nespoznavam ta. Si ako dieta, taka vesela, mila. Si ako niekto uplne iny. Takuto ta mam este radsej!“ Ani ja neviem, co sa stalo. Akoby som na chvilu vyliezla zo svojej jaskyne, prevtelila sa do niekoho ineho. Tych par hodin som bola taka bezstarostna, nesputana sama sebou… Ale trvalo to iba chvilu a stalo sa to iba raz!

Ked sme prisli do Henley, bola uz tma, ale my sme sa isli prejst do parku. Kusok od mosta sme zastali. Stale sme tam, pozerali do vody a vychutnavali pocit ticha a svojej spriaznenosti. Vtedy mi bolo fajn, Jim bol vlastne prvy clovek, ktoreho som dokazala mat rada. Daval mi ten zvlaztny pocit podpory, i ked som on nestala. Ale on tam bol a ja som vedela, ze to mysli uprimne. „Michaela!!“- zasepkal zrazu. Ani som si neuvedomila ako, ale naraz som sa ocitla v jeho naruci, tvarou v tvar a hladela som do jeho oci. Vtedy mi nieco v hlave vybuchlo. Vyse roka som bola len s Martinom, lubila som ho, uprimne, nikdy ho nepodviedla, ani len myslienkou. A teraz som podvedome zacala hladat jeho chladne ruky. Ale Jimmiho dlane boli tak ludsky teple. Hladala som smutne sede oci. Ale ku mne sa priblizovali rozsirene modre. Mal tiez dlhsie tmave vlasy a ked sa dotkli mojho lica, cakala som, ze budu tvrde a neucesane. Ich hebkost ma poplietla. A potom sa dotkol mojich pier. Nebola v nich ani stipka horkosti, tepla a slz. S vykrikom som ho odsotila: „Nie!“- a rozbehla som sa prec. Utekala som celu cestu, vtrhla som do domu a bez slova vyletela do svojej izby. Tam som si pustila hudbu. Bola som zmatena, nechapala som, co sa deje. Hrozne som sa chcela ukludnit, sfetovat. Ale nemal som nic. Zvijala som sa na posteli a snazila sa nemysliet na nic. Nedarilo sa to. O

42

chvilu niekto zaklopal na dvere. „Chod prec, Terri, prosim ta, nechaj ma na pokoji!“- zvolala som a zaborila si tvar do podusky. Ale dvere sa otvorili a niekto si sadol vedla mna. „Doniesol som ti nakup, zabudla si ho v parku.“ Bol to Jim. Zaborila som sa este hlbsie. „Michaela, myslim, ze si velmi nestastny clovek. Mam ta naozaj rad, nechcem ti ublizit. Prepac za tento vecer. Ale ja ti chcem ukazat, ze zivot moze byt aj pekny, chcem ti povedat, ze mi na tebe zalezi a ze mi mozes doverovat. Mam ta rad!“- pocula som ako vstal a odchadzal. „Pockaj!“- zvolala som a zdvihla hlavu. Pomaly sa vratil spat. „Ja, ja nemozem byt s tebou. Uz nikdy to nerob…“- A zrazu som sa rozplakala.„Klamala som, bola som na drogach. Na liekoch, na heroine. A stale nie som z toho von. Mala som chlapca, on bol tiez na heroine. A rodinu, chalanov. Aj oni. Mama mi chcela pomoct, odvykali sme, ale on po styroch mesiacoch odisiel. Nedokazal si odpustit. Vtedy som ho najviac potrebovala a on odisiel. A ja ho ani nenavidiet nedokazem lubim ho a chcem ho spat! Potrebujem ho, ja nechcem zit bez neho. Zachranil ma, pomohol mi, iba jemu verim. Chcem ho spat!- a zufalo som plakala. A on tam sedel, pocuval a potom povedal: „Vrati sa, uvidis. K tebe sa predsa musi vratit. Si uzasny clovek!“ Pockal, kym som sa upokojila a zaspala a potom zisiel dole. „Je to velmi nestastne dievca. Potrebuje vela trpezlivosti a lasky.“ Povedala Terri a podala mu salku caju. Sadol si a zacali sa rozpravat. O mne. Nepovedala mu vsetko, iba nieco. Chcela, aby som mu to povedala ja sama. Keby vedela, ze sa to nikdy nestane, mozno by to spravila. Mozno by to pomohlo. Ale mozno tiez nie.

Na druhy den som si pripadala velmi hlupo a trapne. Videl ma slabu a toho som sa bala. Ale on sa iba usmial a vsetko bolo ako predtym. Kamaratili sme sa dalej, on sa ma uz nic nepytal, nic neskusal. Cakal, kedy zacnem ja sama. Naozaj veril, ze sa mu otvorim a ze on mi bude moct pomoct. A tak som zila v Anglicku dalej. V skole som bola dobra, i ked nie velmi aktivna. Ale ulohy som mala vzdy a ucivo som tiez vedela. S Terri som obcas isla nakupovat a potom sme si sadli na kavu. Najradsej som sedavala v Cafe Rouge, bola to nova kaviaren, velmi sa mi tam pacilo. Ani neviem preco, mozno, ze Martin mi raz rozpraval o Francuzsku. Hoc som tam s Terri sedavala, nikdy sme sa nerozpravali o mne. Davala mi cas, bola trpezliva, asi az privelmi. S Jimmom som chodila do parku alebo sme viedli dlhe debaty na rozne temy. Casto sme sa nezhodli, nesuhlasila som s jeho nazormi. Ale nestalo mi za to hadat sa. Odvykla som si ludi presviedcat o svojich nazoroch. Bud ich prijali alebo mi to bolo ukradnute. A popritom som cakala na Martina. Dufala som, verila, ze sa vrati. Stale som spominala, ale casom som sa dostavala na hladinu svojho mora a iba zriedkavejsie som sa potapala. Horsie to bolo s mojou jaskynou. Padala som hlbsie a hlbsie, ak som nebola apaticka, mavala som depresie. A najhorsie bolo, ze som sa s tym nikomu nezdoverila. Nechavala som to v sebe a to ma tlacilo este hlbsie. Teraz si naozaj myslim, ze ak by som sa zdoverila Terri a Jimmovi, mohlo by to dopadnut lepsie. Ale ja som sa bala zdoverit zivot je naozaj velka irónia, doverujeme ludom, ktori si to nezasluzia a ked potom nasu doveru sklamu, nie sme schopni preniest ju na ludi, ktori si ju zasluzia.

Raz ma Jim pozval do podniku v Readingu. Dala som sa zlakat dobrou hudbou. Bola som v Anglicku vyse pat mesiacov a prvykrat som isla von. Prisiel pre mna autom a spolu s nim styria dalsi chalani. Bolestne mi to pripomenulo casy, ked som chodila s

43

Martinom a chalanmi. Ten klub sa mi pacil. Naozaj tam hrala dobra hudba, moja oblubena a vsetci ti mladi tam mi pripadali spravni. Chvilu som sa Jimmom a jeho partiou sedela a potom som isla tancovat. To som potrebovala. Tanec a svoju hudbu. Zabudla som na okolie, svet, oddala som sa hudbe. A tak som ani nevedela ako som sa ocitla na druhej strane parketu. Ocami som vyhladala Jimmiho a veselo mu zakyvala. Usmieval sa na mna. V tom som sa strhla. Zacitila som silnu sladku vonu. Otocila som sa a uvidela siestich chalanov ako na partizana tahaju jointa. Otocila som sa spat a snazila sa sustredit na tanec. Hrali the Doors to bola moja hudba. Drsna, temna, plna bolesti, smrti a zla, ale pravdiva, ako moj zivot. The Doors som pocuvala vzdy, ked som bola zhulena. Pane Boze, mala som to tusit, ze v takomto klube budu drogy. A preco to aj Jim netusilz! Mozno preto, lebo on sam nic nebral, iba raz skusal travu a bolo mu z toho velmi zle. Asi nevedel, ze je to bezne. Ale ja som to mala tusit. Musim na to zabudnut, musim. Pustili Pearl Jam: Alive. A bola som na dne. To bola Martinova pesnicka, miloval a nenavidel ju zaroven. Nepocula som ju uz velmi davno a teraz vo mne vyvolala prisilne a prizive spomienky. Otvorila som oci a zadivala sa na huliacu partiu. Vsimli si ma. -„Chces si potiahnutz“- spytal sa ma jeden z nich. „Mas nieco silnejsiez“- odpovedala som otazkou. Martin, kde siz Objim ma! „A co silnejsiez“ Nemala by som, ale ty si tak daleko. Raz, este raz si nieco dam. A potom budem znova cakat. „Rohypnol.“ Usmial sa. „Heroin!“- dodala som. Prekvapilo ho to. „Nie, ale viem, kde to mozes zohnat.“ „Tak tam podme. Hned!“ Pokrcil plecami a otocil sa. Matne som si spomenula na Jimma, ale tuzba bola silnejsia. Tuzba po Martinovi, ale najma po heroine.

Odisli sme z klubu, bolo tam uz vela ludi, takze Jim to ani nemohol spozorovat. Chvilu sme isli mlcky mestom az sme dosli do nevelkeho parku. Porozhliadla som sa a oci mi dychtivo zaziarili. Moj spolocnik ma doviedol k jednej skupinke. „Oni…“ -chcel povedat, ale prerusila som ho. „Viem, su na heroine. Diky!“ Bol ocareny, ako sa vyznam. Idiot! Jedna davka, potrebovala som iba malu, stala 20 libier. Peniaze som mala. Cele studium mi platili nasi a obcas mi nieco davala aj Terri. Bola redaktorkou casopisu a penazi mala dost. Rychlo som im dala peniaze. Pozicala som si ich nadobicko a rychlo prevarila heorin. Naplnila striekacku, stiahla ruku, nasla zilu a slahla som si to tam. Vobec som pri tom nemyslela, citila som iba neodolatelnu tuzbu. „Teda, ty sa vyznas!“- povedal pochvalne moj spolocnik. To bolo posledne, co som vnimala. Potom uz nic ziadny svet, ziadny ludia, ziadna bolest ci spomienky. Blazenost, extaza! Neopisatelna lahkost a slast! Heroin som nemala uz strasne dlho, ale po tej davke som nemohla pochopit ako som to dokazala. Zabudla som na abstaky, trasuce sa telo, mrtvolne oci a chorobnu bledost. Videla som iba tu krasu.

Do Henley som sa vratila az rano. Terri a Jim ma cakali a ked som otvorila dvere, hned ku mne pribehli a objali ma. „Kde si bola, Boze, strasne sme sa o teba bali. Si v poriadkuz“- hovorili rychlo. Odsunula som ich. „Som unavena, idem spat!“- a odisla som. Ale oni ma zastavili. „Michaela, kde si bolaz“- spytala sa Terri. „S priatelmi.“ „Nepoznas tu nikoho!“ „Teraz uz poznam!“ “Ty si nieco mala. Povedz, co to boloz“- zvolala. Jim mlcal, iba mi neprestajne hladel do oci. Ten pohlad bol vycitkou a ja som ziadne nechcela. Lutovala som sa. „Nemala som nic, dajte mi pokoj!“ Zamkla som sa v

44

izbe a prespala som cely den. Zvysok tyzdna som sa s Jimmom nerozpravala. Cakala som na piatok. Teraz som isla do Readingu sama a vratila som sa v pondelok. Bleda, spinava, so zrenickami ako spendlikovymi hlavickami a s novymi vpichmi na zile lavej ruky. Terri sa hned dovtipila o co ide. Okupala ma, navarila mi caj a ulozila do svojej postele. Zobudila som sa az vecer a pri mne sedel Jim. Drzal mi ruku a so slzami hladel na vpichy. Vytrhla som si ruku. „Hlavne neplac!“- povedala som tvrdo. „Preco to zasa robisz“- spytal sa. „Nic nerobim! Tak som si trochu slahla, nic to nie je. Nie som zavisla! A ani nebudem!“- zasa som klamala. Seba aj jeho. Prisla Terri. „Mali by sme sa porozpravat.“ Povedala. „Niet o com!“ „Ale hej. Pozri, padas do toho znova. Myslis, ze tam najdes zabudnutie, unik,ze sa oslobodis. Ale drogy nie su sloboda. Ty sama to vies najlepsie. Zabudla si na minulostz!“ Prudko som sa posadila. „Nie, nezabudla, ale chcem! Co vy viete o mojej minulostiz O tom, co sa stalo, co som stratila! Prehrala som cely svoj zivot, nemam uz nic, na com by mi zalezalo.“ „A co Martinz“ „Kvoli nemu som to este neskoncila. Cakam, ale on neprichadza. Co ak uz nezijez Ani ja potom nechcem zit!“ Jim v bolesti zavrel oci. Ale Terri na mna tvrdo hladela. „zije! V piatok rano ti prisiel list. Ale ty vo svojej zaslepenosti si si ho nevsimla!“ Akoby mi dala zaucho. Nemo som hladela na bielu obalku s mojim menom a adresou, na cierne pismena. Opatrne som ju chytila do ruk a otvorila. Chvilu mi trvalo, kym som sa odvazila citat: Miska, moj motylik! Nevidel som ta uz vyse sest mesiacov. Chybas mi, chyba mi tvoj hlas, oci, chybas mi cela. Bol som dlho v Prahe, ale tvoj obraz ma matal. Neviem viac byt bez teba. Som spat v Trencine, ale ty si tu neni. A to boli. Niet uniku. Ak si tam stastna, nevracaj sa. Chcem, aby si bola stastna. Ale musel som ti napisat, aby si vedela, ze som nezabudol, ze som tu a stale ta lubim. Martin. Slzy stastia sa mi rozkotulali po tvari. Napisal, on mi napisal, stale zije a lubi ma. Nezabudol. Pozrela som na Terri a Jimma. Mlcky ma sledovali. Objala som Terri: „Napisal, Terri, napisal mi. Znova mam preco zit. Musim domov, rychlo. Musim mu zavolat, hned teraz, dobrez“- prikyvla a ja som bezala dolu. Jeho telefón bol skoro stale vypnuty, ale teraz mi nieco hovorilo, ze nebude. Nervózne som vytocila cislo. Chvilu to trvalo. Potom sa ozval hlas: „Icko!“- skrikla som a priam sa zadusala radostou. Hned ma spoznal. „Misa! Odkial volasz Kde siz Chybas nam!“- jeho hlas bol unaveny, ale uprimny. „Volam z Anglicka, ale idem domov. Za vami. A za Martinom! Je tamz Daj mi ho!“ „Nie je tu, flaka sa niekde v meste. Odvykame, Miska, uz tyzden sme cisti!“ „To je fajn, tesim sa na vas, moc. Pozdravuje vsetkych a povedz Martinovi, ze sa vraciam.“ Znova som sa vratila hore a zacala som sa balit. Zrazu zo mna opadla ta apatia, lahostajnost, bola som plna sil a chute do zivota. „Michaela, mala by si si to rozmysliet.“ Povedala Terri. „Niet o com rozmyslat! Vraciam sa!“ „Su na drogachz“ „Nie, odvykaju. Su uz tyzden cisti!“ Bola som uplne opita radostou. Ale oni nie. Pozerali na mna tak smutno, s bolestou.

Ked som zaspala, znova sa rozpravali. Terri volala Tiborovi a vsetko mu povedala, o Martinovi aj o heroine, aby boli s mamou pripraveni. „Myslis, ze ju chce znova stiahnut so sebouz“- spytal sa Jim. „Nie, to urcite nie. Ten chlapec ju naozaj lubi. Tibor mi o nich vela povedal. Michaelu zradili kamaratky a podviedol jej byvali chlapec. Jej mama sa rozvadzala, boli tam same hadky. A ona je taka citliva! Nasla drogy a spoznala Martina. A odvtedy su spolu. Naozaj ju lubi, o tom nepochybujem. Ale drogy ich zabijaju. Obaja mali tazky zivot. A teraz maju len jeden druheho.“- zmlkla. „A heroin“- dodal Jim. Terri

45

prikyvla. „Vies, Terri, hrozne by som jej chcel pomoct. Mam ju rad.“ „Viem, Jimmi, viem, ze ju mas rad. Privelmi ta bude boliet jej odchod, vsakz“- nezne ho chytila za ruku. Mlcky prikyvol. „Ale aj tak by som jej chcel pomoct. Aj jemu. Zasluzi si trochu stastia.“ Zostali tam sediet celu noc.

Rano, skor ako som vstala, mi Terri rezervovala miestenku. Autobus odchadzal v sobotu o dvanastej. V stretu aj vo stvrtok som isla do skoly, ale bola som to uplne ina ja. Ucivo mi bolo uplne ukradnute, sedela som s nadsenim sa jagajucimi ocami a pohladom do diali. Tak velmi som sa tesila. Predstavovala som si ako sa s nimi zvitam, ako uvidim Martina, budem pocut jeho hlas, citit jeho dotyky… Nemohla som sa dockat. Naozaj nie. A tak som v stredu vecer isla do Readingu a zohnala som si Rohypnoly. Naklepala som sa. Aj vo stvrtok. Bola som s Jimmom v parku, ale nedalo sa so mnou rozpravat. Videla som, ze mu je to velmi luto. Ked som odchadzala domov, zastavil ma a pozrel mi do oci: „Michaela, slub, ze zajtra si nic nedas. Nepojdeme do skoly a budeme cely den spolu. Prosim ta o to. Daruj mi ten posledny den. Potom odides a mne budes moc chybat.“ Jeho hlas bol taky smutny a uprimny. Slubila som mu to. A slub som dodrzala. Cely den som bola s nim, pozval ma na obed, ale ja som nemohla jest. Isli sme do Readngu do kina. Hrali nejaky romanticky film a ja som mu dovolila, aby ma drzal za ruku. Ked sme vysli z mesta, zabocila som do parku. „Nie! Co tam chcesz“-. zvolal a zastal. „Neboj sa, slubila som ti tento den a dodrzim svoj slub. Ale chcem nieco kupit domov, nieco na pamiatku. A pre chalanov.“ Nemohol tomu uverit. „Kup sebe aj im radsej nieco in. Ved si vravela, ze odvykaju. Nenamacaj ich do toho!“- bola to otvorena vycitka, ale ja som ju ignorovala. „Nie, bude to naposledy!“- a usmiala som sa. Myslim, ze ma vobec nedokazal pochopit. Necudujem sa. „Ak nechces, pockaj ma tu. Ale chcela som, aby si to videl ty sam. A aby si od toho uchranil vsetkych, ktori by to chceli skusit.“ To uz nechapal vobec. „Ako je to mozne, ze take inteligentne dievca sa tak niciz“ Nechapem to, ako vobec rozmyslas, vysvetli mi to!“ „To sa neda vysvetlit. Je to tak! Vtedy, nedalo sa inak. A mozno dalo. Ale to bolo prve vychodisko!“ „A najlahsie!“ Pokrcila som plecami. „Vies, nie je to az take lahke. Zaciatok hej, ale potom sa to zhorsuje. A koniec je takmer nemozny!“ Vosli sme do parku. Rychlo som nasla svojich znamych a kupila heroin. „So bye, butterfly!“- povedali mi na rozlucku. Pousmiala som sa. „Preco butterflyz“- spytal sa Jim, ked sme isli k autu. Vytiahla som retiazku so striebornym motylom. „Tak ma vola Martin a chalani. Asi som im to povedala.“ Jim sa usmial. „To ti sedi. Si taky nadherny motyl!“ Pokrutila som hlavou. „Fetacky motyl. Tak ma vola Martin.“ Stisk jeho ruky bol silnejsi ziarlil, ale mne to bolo jedno. Znamenal pre mna prilis malo v porovnani s Martinom. Isli sme sa zasa prejst do parku. „Poslednykrat!“- povedal smutne. Prisvedcila som. A tak sme isli pomaly, velmi pomaly, snaziac sa predlzit to. Pred mostom zastal, ja som sla dalej. Pozerala som do vody… Zrazu som ho citila vedla seba. „Bojim sa o teba“-zasepkal. Otocila som sa a pozrela mu do oci. V tej chvili som k nemu nieco pocitila. Objala som ho. „Aj ja sa bojim. Ale viem, ze skoncim ako mam. Prehrala som svoj zivot. Aj Martin. Iba chcem byt s nim. Vies, dal mi tak vela lubim ho!“ Zasa ta lutost v jeho ociach. Bola som k nemu velmi kruta, ale musela som povedat pravdu. Nechcela som, aby marne dufal. „Netrap sa, Jim. Nezabudnem na teba, pomohol si mi prezit.“ Sklonil sa ku mne a ja som mu dovolila pobozkat ma. Iba slabo, iba chvilu. Potom som odvratila hlavu. Silno ma objal, chytil mi

46

tvar do dlani a povedal: „Mam ta rad! Ku mne sa mozes kedykolvek vratit, vzdy ta prijmem!“ Pokrutila som hlavou: „Nie, neprijal by si ma s drogami. Bal by si sa ma a sputaval by si ma. A ja by som ta nenavidela. Ale ked s tym navzdy skoncim, urcite sa znova stretneme.“ Odviedol ma domov a na druhy den isiel aj s Terri so mnou do Londyna.

Bola som velmi netrpezliva, jednak z cesty, jednak z nich. Dala som im darceky. Terri svoju satku, staru, tmavu s nezaplatanou dierou. „Viem, ze ju nebudes nosit, ale na pamiatku!“- objala a pobozkala ma. Tiez povedala, ze sa mozem kedykolvek vratit. Jimmovi som dala knihu. Boli to basne od Ch. Baudelaire. Vo vnutri bolo venovanie a moja adresa. Slubil, ze napise. Slub splnil. Potom uz bol cas odchodu. Aj ja som dostala darceky od nich. Krasny obraz rozbureneho mora od Jimma. „Nezabudnem na teba!“- povedal, pobozkal ma na lice a dlho ma objimal. Nastupila som do autobusu a poslednykrat na nich pozrela. Boli smutni a s nemou prosbou na mna pozerali. Pochopili, ze neuspesne, ked uvideli, ze v mojich ociach nie je ani stipka lutosti a tvar mi ziari skrytou radostou. Hned po kontrole na emigrantskej policii som sa naklepala. Nic z cesty si nepamatam, iba more a jeho sum.

Do Bratislavy sme prisli v nedelu. Nik ma tam necakal, prisli sme skoro. Terri sice vravela, ze nasi pridu pre mna, ale tych som vidiet nechcela. Nieto este na nich cakat. Sadla som na prvy vlak a cestovala domov. Penazi som mala dost, po ceste som si premenila libry na slovenske koruny. Do Trencina som prisla po siestej, uz bola tma. Vydala som sa k Martinovi. Pozerala som sa okolo a radostne sa usmievala, ze som spat. Rychlo som presla cez Brezinu a zastala pred dverami. Tu som sa roztriasla. Nevideli sme sa uz tak dlho. Co ak… Zahnala som chmurne myslienky a odomkla. Pocula som tichu hudbu. Zastala som na chodbe a zrazu som nemohla dalej. Ozval sa sramot a niecie kroky. Srdce mi divo bilo. A potom som ho zbadala: jeho tmave vlasy, sede oci, jeho pery… „Mato!“- zasepkala som a natiahla k nemu ruky. Pribehol a silno ma objal, citila som jeho chude telo, jeho chladne dlane. Zacali sme sa bozkavat. Po licach sa mi rozkotulali slzy. „Miska, motylik, si zasa tu, nemozem uverit, ze sme spolu. Tak si mi chybala, uz nikdy ta neopustim, nikdy ti nedovolim odist!“ -septal rychlo a ja som ho objimala. Je pri mne, naozaj, je tu a objima ma, pocujem jeho hlas. Uz nikdy sa neodlucime, budeme navzdy spolu. Mesiace odlucenia zmizli v nekonecne. Celu noc sme sa rozpravali o tych prisernych sivych mesiacoch, ked sme neboli spolu. Martin vtedy utiekol do Prahy, bol bud na hacku alebo sa snazil odvykat. Teraz bol mesiac cisty. Povedala som mu o Jimmovi. Silne a nepokojne ma objal: „Si iba moja, rozumiesz! Nedam ta nikomu! Moja!“ To ma prekvapilo. Nikdy nebol ziarlivy. Ale nevadilo mi to, skor ma to potesilo.

Nad ranom sa vratili chalani: Igor, Timo a Kajo. Burlive zvitanie, silne objatia, uprimne bozky a moje slzy. Sedeli sme na zemi a ja som na nich radostne hladela. „Boze, nemozem uverit,ze sme spolu. Tak ste mi chybali, tak vas mam rada!“- opakovala som. Niekto, naozaj sa nepamatam kto, navrhol, aby sme sa na privitanie zhulili. Nik nebol proti. A zasa to zacalo. A zasa som pri tom citila tu radost. Zasa sme vsetci spolocne

47

sedeli, pocuvali hudbu a potichu sa rozpravali. Ano, toto je moj zivot, takto chcem zit! S Martinom a s nimi. A s drogami, lebo bez nich sme to uz nevedeli.

Na druhy den sme boli vsetci v meste a stretli sme mamu a Tibora. Mama uz ani plakat nemohla, ked videla tolko radosti v mojich ociach. „Miska!“- povedala len ticho. Objala som ju. „Neplac, mama! Uz som si nasla svoje miesto. Iba, je tak daleko od teba. Tito ludia ma vsak chapu, je mi s nimi dobre. Zostanem navzdy s nimi, uz ti nedovolim poslat ma prec!“ Chcela nieco namietat, ale nedovolila som jej to. Pobozkala som ju a odisla. A tak sme teda zostali spolu. Hned v ten vecer sme si zapalili heroinovu cigaretu, vsetci spolu, len tak, vraj naposledy. Po dvoch tyzdnoch sme si pichali. Vsetci!

Zacali sme znova kradnut, predavat veci a aj seba, cestovat do Bratislavy a nakupovat tam. Niekedy isli iba chalani sami, my s Martinom sme zostali doma. Naozaj sme boli stale spolu. Uplne sme sa na seba upriamili, boli sme zavisli nielen na heroine, ale ja na sebe. Znie to nemozne, ale bola to pravda. Obaja sme v zivote najviac potrebovali lasku a pochopenie. A nikdy sa nam toho nedostalo. Vzdy len strata a bolest. Martin bol na tom horsie, ja som bola citlivejsia. A potom sme nasli heroin. Unik, zabudnutie! Na zaciatku aj blazenost, stastie. V drogach sme sa nasli a v sebe sme nasli tu lasku a pochopenie. Bohuzial prineskoro, lebo najskor nas otravili tie jedy a my sme uz neboli schopni zbavit sa ich. Mozno jeden z nas, ale to bolo nemozne. Nemohli sme sa uz rozdelit. zili sme takto asi pat mesiacov. Je to nenormalne, ale ja ich povazujem za krasne. Aspon tie prve. Ten posledny bol velmi tazky. Vsetci sme si pichali 5-6 krat denne, boli sme nervózni, ked sme zhanali davku a apaticki po nej. Ale to puto medzi nami sa nikdy nepretrhlo.

Pred troma tyzdnami som videla Martina naposledy. Boli sme v Bratislave a ja som si potrebovala pichnut. Bolo to nejake svinstvo a zlozilo ma to. Prebrala som sa az na druhy den a Martina nebolo. Pytala som sa znamych, ale nik ho nevidel. Vratila som sa do Trencina, ale ani tam o nom nik nevedel. Ani chalani nie. Je to pre mna stale zahada. Cakala som, ze sa vrati, ze zavola, posle odkaz. Ale nic take sa nestalo. A ja dalej uz nevladzem cakat. Nedokazem zit bez neho. Nechcem! Vcera som odpisala Jimmovi a rozlucila som sa s nim. Som pripravena na smrt a tesim sa na nu. Vyslobodi ma. Este raz pozriem do zrkadla. Ale uz sa nespoznavam. Naco ajz Posledne okamziky. Asi som pozitkar, kedich tak vychutnavam. Este raz pozriem na basen, ktoru som napisala. Je to posledna basen a dokonale vystihuje moje terajsie pocity nielen o Martinovi, ale najma o zavislosti, o tych bludnych kruhoch. Zdviham ruku a hladam zilu. Tu sa to hadam podari. Tak naposledy. Este si poslednykrat vybavim jeho tvar a chut jeho bozku. Ico, Kajo, Timo a Tomas. Mama a Tibor. Jim a Terri. A zasa Martin. Horia mi kridla, Mato… Podarilo sa mi pichnut. Michaela sa predavkovala v Martinovom byte. Tam ju na druhy den nasli jej priatelia. Zavolali matku a jej otcima. Matka sa psychicky zrutila a prisla na pohreb pod silnou davkou utisujucich liekov. Na jej pohrebe nebolo vela ludi. Traja chudi chalani stali tesne pri jej truhle a nemo na nu hladeli. V ociach sa im leskli slzy. Odvtedy ich nik v Trencine nevidel. Odisli do Prahy a nevie sa, ci este ziju, ci su cisti alebo stale bojuju so zivotom a drogami. Tyzden po Michaelinom pohrebe nasli na jej bielom hrobe nastriekaneho cierneho motyla s cervenymi kvapkami krvi a

48

preskrtnutou striekackou. Ludia sa pohorsovali za take znehodnocovanie a zneuctovanie mrtvych. Ich pohorsenie sa premenilo na hrozu, ked pri hrobe nasli vychudnuteho chalana s tmavymi vlasmi a zosiroka otvorenymi ocami, v ktorych bolo tolko bolesti. V zile mal zapichnutu ihlu a v mrtvych prstoch zvieral biele papiere. Bola na nich basen:

KRUHY

Odhodena cigareta

pomaly dohasinajuca

v ostrom svetle ziariaceho slnka

spalujuceho maly kvet zivota

divoko utoci na schulenu zver

v tieni rozburaneho panelaka.

Modre more a modre slnko

modra krajina s oblakmi nadeje a pokoja

Plavam cez vlny

zdviham sa a klesam na hrebenoch ich spenenych nalad.

Jarna luka bez slnecnych lucov

krasa zelenej travy

a sustiaceho listia.

Farebny motyl,

sladky a mrtvy

lieta ponad vysnenu krajinu

tancuje melódiu starych stromov

bozkava odkvitnute puciky zabitych kvetov

dotyka sa krehkosti uschnuteho listia

Niekto otvoril nebo

ako okno do paliaceho bieleho dna

Bol to Bohz

Chce ozivit mrtvu dusuz

49

Chce ma prekliatz

Vir je silnejsi ako sila mojej vole

sialene kruhy ma utahuju, sputavaju

nemozem im uniknut

maju moje vystrasene oci

a moju placucu dusu

Pichaju do mna

svojimi tupymi nozmi

stahuju do neznama

kruteho a bezfarebneho

Moje oci nemozu plakat

moje srdce zomiera

moja dusa je dobita z uderov tociacich sa kruhov

uz neplacem vyhasina

moja mysel a rozum neexistuju

zmizli v nekonecne

v tom nezname,

ktore mi vyraza dych bez zivota

a obmotava myslienky silnym lanom sialeneho sialenstva

Iba to a zmateny strach

Chcem spat

padam nizsie

unikam zivotu

stracam teba

a samu seba

Kruhy su rychlejsie, tesnejsie

50

vzduch neexistuje

rozplynul sa s casom a priestorom

mamina tvar a horke slzy

pomoc z vonku, zo sveta

od ktoreho som vzdialena

miliónmi bielych rokov

Zufalo

hladam nieco

Chcem spat

a neviem ako

ako zivot zit

Hladam teba

tvoje strapate vlasy

chladne dlane

Kde siz

Zachran ma

Topim sa, ale nie v modrom mori

Ulomky farebneho motyla

bez vykriku

Kridla v ohni

padaju ako popol do mojich oci

Nic

Uz vobec nic

Nemozem ta viac najst

uz nemam ani dusu

plava niekde okolo mna

51

chcem ju spat

ale kruhy su silnejsie

uz maju moju ruku

a cast hlavy, bezduche telo

uz to nie som ja…

Ktoz

Vidim motyla

zanika v placi bez slz

je nemy, ani vzlykat nemoze

Vidim dievcatko bez tvare

s velkymi ocami

cervena clona

Kruhy ma rozkladaju

zdviham neexistujucu ruku

Chcem teba

Ale ty nie si! Uz nie!

Tvoj usmev a tvoje oci

snazim sa najst seba v tvojom pozornom pohlade

ale ty ma uz nevidis

Precoz

A uz nie som ani ja

neexistujem

som len kruhy

vedomie zaniklo

ako vsetko

som strateno

52

pochovana

Nedokazala som to bez teba…

Lubim ta

Papier bol postriekany krvou a na konci bol naskriabany zufaly vykrik:„Miska, niee…!“