UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

Tradičné prvky v súčasnom svadobnom obradovom cykle

(Bakalárska práca)

Študijný program: 3.1.3 Etnológia

Školiace pracovisko: Katedra etnológie a etnomuzikológie FF UKF

Školiteľ: PhDr. Margita Jágerová, PhD.

Konzultant: PhDr. Margita Jágerová, PhD.

Nitra 2012 Tomáš Truchlík

Abstrakt

TRUCHLÍK, Tomáš: Tradičné prvky v súčasnom svadobnom obradovom cykle.

[Bakalárska práca] Truchlík Tomáš; Univerzita Konštantína filozofa v Nitre,

Filozofická fakulta, Katedra etnológie a etnomuzikológie. Školiteľ: PhDr. Margita

Jágerová, PhD., Nitra: FF UKF, 2012, 38 s. a 10 s. príloh.

Práca analyzuje tri vybrané svadobné prvky, ktoré sú prítomné a fungujú

v svadobnom obyčajovom cykle vo vybranej lokalite, zo 40-tych rokov 20. storočia aţ

do súčasnosti. Tými skúmanými prvkami sú: stavanie briez/stromčekov, pýtanie nevesty

od rodičov v deň sobáša a čepčenie nevesty spojené so sólovým tancom nevesty. Práca

ďalej porovnáva vývin jednotlivých prvkov, faktory ich formovania, obsah,

významy, zloţky jednotlivých skúmaných príleţitostí, prípadnú zmenu ich názvu

a opätovný návrat k pôvodným názvom.

Kapitola o stavaní briez/stromčekov, sa bude zaoberať i vývinovými zmenami a

významom tohto prvku. Téma sa zaoberá aj znakmi stavania briez/stromčekov vo svetle

symboliky.

V súvislosti s pýtaním nevesty pred sobášom sa práca venuje takmer úplnému

vymiznutiu tejto príleţitosti v 40-tych rokoch a jej opätovnému návratu v 80-tych a 90-

tych rokoch.

Tretím prvkom je čepčenie nevesty, kde sa kapitola zaoberá komparáciou formy

čepčenia realizovaného folklórnym súborom Rovňan, speváckou skupinou Rovňan

a čepčením realizovaným samotnými svadobnými hosťami. V závere je analyzovaný

sólový tanec nevesty so svadobnými hosťami, ktorý nasleduje hneď po čepčení.

Kľúčové slová: svadba, stavanie briez/stromčekov, pýtanie nevesty od rodičov,

čepčenie, sólový tanec nevesty, FS Rovňan, Spevácka skupina Rovňan

Abstract

TRUCHLÍK, Tomáš: Traditional elements in contemporary wedding ceremony.

[Bachelor thesis] Truchlík Tomáš; Constantine The Philosopher University in Nitra,

Faculty of Philosophy, Department of ethnology and ethnomusicology, Lecturer: PhDr.

Margita Jágerová, PhD., Nitra: FF UKF, 2012, 38 p. and 10 p. attachments.

This thesis analyses three selected elements of a wedding ceremony, which are

present in wedding ceremony habits in the selected region from 1940’s until present.

The three analyzed elements are: rising a birch tree, requesting the bride from her

parents in the day of wedding and cap wearing ceremony connected with the solo dance

of the bride.

The thesis further compares the evolution of these individual elements, focuses

on the factors influencing their contemporary form, content and meaning and notices

also the change of name of these elements throughout the selected period.

The chapter about the rising of a birch tree focuses also on the symbolic aspect

of this element besides investigating its development and changes of its meaning.

Regarding the element of requesting a bride, the thesis focuses mainly on the

phenomenon of almost complete disappearance of this habit in the 1940’s and its

following resurrection in the 1980’s and 1990’s.

The chapter about the bridal cap ceremony compares differences in form and

details of this habit when performed by folklore group Rovňan, singing group Rovňan

and wedding guests themselves. This chapter is followed by an analyses of the solo

dance of the bride with the wedding guests that occurs directly after the cap ceremony.

Key words: wedding, rising of a birch tree, requesting the bride from her

parents, cap ceremony, solo dance of the bride, folklore group Rovňan, singing group

Rovňan

Obsah

ÚVOD.............................................................................................................6

1 CIEĽ A HYPOTÉZY PRÁCE........................................................................7

1.1 Cieľ práce...................................................................................................7

1.2 Hypotézy práce............................................................................................7

2 METODIKA PRÁCE A METÓDY SKÚMANIA.............................................8

2.1 Metódy a techniky výskumu...........................................................................8

2.2 Štruktúra práce.............................................................................................8

2.3 Veľké Rovné...............................................................................................9

2.5 Drotárstvo a jeho vplyv na modernizáciu obce na začiatku 20. storočia...............10

2.6 Stav spracovania problematiky v odbornej literatúre.........................................11

3 STAVANIE STROMČEKOV.......................................................................15

3.1 Predvečer sobáša – rozlúčka so slobodou........................................................15

3.2 Komparácia stavania stromčekov vo Veľkom Rovnom v 40-tych rokoch a v

súčasnosti.......................................................................................................16

3.3 Funkcia a symbolika stavania stromčekov......................................................19

3.4 Stavanie stromčekov v okolí obce Veľké Rovné..............................................20

4 ODPÝTANIE NEVESTY OD RODIČOV V DEŇ SOBÁŠA...........................22

5 ČEPČENIE A OBRADNÝ TANEC NEVESTY.............................................27

5.1 Forma čepčenia prezentovaná svadobnými hosťami.........................................27

5.1.2 Komparácia realizácie čepčenia na svadobných hostinách vo Veľkom Rovnom

v 40-tych rokoch a v súčasnosti..........................................................................29

5.2 Čepčenie realizované folklórnymi telesami.....................................................31

5.2.2 Komparácia foriem prevedenia „čepčenia“ folklórnymi telesami.....................33

ZÁVER.........................................................................................................36

ZOZNAM POUŢITEJ LITERATÚRY............................................................37

PRÍLOHY.....................................................................................................39

6

ÚVOD

Svadobným cyklom, analýzou a komparáciou jeho rôznych častí z rôznych

lokalít Slovenska, sa venuje veľa publikácií a štúdií. Avšak záznamov o svadbe v obci

Veľké Rovné je veľmi málo. Preto sa táto práca bude venovať trom vybraným prvkom

svadobného obradového cyklu práve v tejto obci. Aby mohla byť vykonaná analýza

týchto obyčají, bol uskutočnený výskum a komparácia prvkov v rôznych časových

obdobiach.

Keďţe som rodákom obce Veľké Rovné a som aj členom folklórneho súboru

Rovňan, ktorý si ľudia pozývajú na svadby na tzv. „čepčenie“, bolo lákavé vyskúmať,

odkiaľ folklórny súbor čerpal materiál na túto scénickú interpretáciu. Skúmali sme, ako

dlho uţ existuje súčasná forma čepčenia realizovaná folklórnym súborom, a či sa v nej

postupom času udiali nejaké zmeny. Následne sme porovnávali, do akej miery sa

„čepčenie“ interpretované folklórnym súborom Rovňan podobá interpretácii

svadobných hostí v svadbe v 40-tych rokoch 20. storočia.

V poslednej dobe sa častejšie vynára fakt, ţe stavanie briez/stromčekov, nie je

známe na celom Slovensku, ba v určitých prípadoch ani v niektorých blízkych

oblastiach blízko skúmanej obce, čo tieţ prispelo k potrebe zistiť viac informácií

o tomto prvku.

Úlohou práce je poukázať na jednotlivé rozdiely v zachovaných tradičných

prvkoch v minulosti a dnes. Tak isto poukáţe i na vývinové zmeny a tendencie

jednotlivých prvkov a na ich význam v svadobnom cykle.

7

1 CIEĽ A HYPOTÉZY PRÁCE

1.1 Cieľ práce

Cieľom práce je analýza vybraných tradičných prvkov svadobného cyklu -

stavanie briez, pýtanie nevesty na sobáš a čepčenie so sólovým tancom nevesty. Na

základe výskumu je moţné vytvoriť podrobný opis svadby v 40-tych rokoch 20.

storočia. Keďţe svadby najstarších ţijúcich informátorov sa konali v spomínaných

rokoch, pokladáme toto obdobie za východiskový stav, pričom chceme poukázať na

vývinové zmeny vybraných prvkov a na ich postavenie a význam v súčasnom

svadobnom cykle. Zároveň sa snaţíme objasniť vplyvy a činitele, ktoré spôsobili zmeny

vo vývine vybraných prvkov. Cieľom našej práce je aj porovnanie formy čepčenia

realizovaného folklórnym súborom Rovňan a speváckou skupinou Rovňan s formou

čepčenia, ktorá bola realizovaná samotnými svadobnými hosťami.

1.2 Hypotézy práce

Na základe modernizácie a prechodu na mestský spôsob ţivota v obci Veľké

Rovné predpokladáme, ţe došlo k zmene, prípadne zániku jednotlivých svadobných

prvkov uţ v prvej polovici 20. storočia. Čepiec uţ začiatkom 20. storočia prestával byť

súčasťou ţenského odevu, ale i napriek tomu predpokladáme, ţe sa na svadbe v 40-tych

rokoch zachovala určitá náhrada za čepčenie, ktoré malo rovnaký, prípadne podobný

význam ale odlišný názov.

Domnievame sa, ţe v súčasnosti má čepčenie len symbolický a estetický význam na

svadobnej hostine.

8

2 METODIKA PRÁCE A METÓDY SKÚMANIA

2.1 Metódy a techniky výskumu

Práca vychádza z analýzy výskumu, ktorý sme uskutočnili v mesiacoch október

2011 aţ marec 2012. Ďalšie informácie čerpáme z dobových fotografií, z pozorovania

súčasnej svadby a z odbornej literatúry týkajúcej sa tejto alebo podobnej problematiky.

Počas výskumu sme prevaţne vyuţili metódu rozhovoru, ktorý sa uskutočnil

najskôr so staršími informátormi, ktorí mali svadbu v 40-tych rokoch 20. storočia,

a neskôr aj s manţelmi, ktorí mali svadbu v poslednom desaťročí. Vykonali sme

rozhovory s občanmi Veľkého Rovného, ktorí mali svadbu v 50-tych aţ 80-tych rokoch

20. storočia z dôvodu zaznamenania vývinových zmien prvkov, ku ktorým došlo

v rozmedzí tohto obdobia. Prioritou bolo realizovať rozhovory s ľuďmi, ktorí

pochádzajú priamo z obce a neboli do obce prisťahovaní. Realizovali sme aj rozhovor

so súčasnou vedúcou FS Rovňan, s bývalou členkou FS Rovňan pred rokom

1989, s členkou Speváckej skupiny Rovňan a aj s jej súčasnou organizačnou vedúcou.

Všetky rozhovory boli zaznamenávané na diktafón a následne spracované a

analyzované. Popri rozhovoroch sa priebeţne uskutočnil aj zber fotodokumentácie.

Ďalšou metódou, ktorú sme počas výskumu pouţili, bola metóda pozorovania.

Počas posledných siedmych rokov sme aktívnou účasťou na svadobných hostinách

pozorovali súčasné formy svadobného obradového cyklu. Prítomnosťou na interpretácií

čepčenia sa uskutočnilo pozorovanie tohto obyčaja aj z pohľadu člena folklórneho

súboru Rovňan.

Pri problematike stavania briez je pouţitá metóda dotazníka, na ktorý

odpovedal informátor ţijúci na Morave. Na základe dotazníka je moţné zistiť

prítomnosť tohto prvku aj v iných lokalitách mimo obce Veľké Rovné.

2.2 Štruktúra práce

Bakalárska práca je rozdelená na tri kapitoly, ktoré analyzujú tri vybrané

svadobné prvky.

9

Prvá kapitola sa venuje problematike stavania briez, vývinu a významu prvku,

jeho rozšíreniu v okolí obce, ale i znakom prvku vo svetle symboliky.

Druhá kapitola analyzuje pýtanie nevesty na sobáš, zánik tohto prvku a

jeho opätovný „návrat“. Popisuje činitele vplývajúce na „znovu zavedenie“ tohto prvku

do súčasného svadobného cyklu.

Tretia, záverečná kapitola rieši problematiku čepčenia a sólového tanca nevesty.

Kapitola je rozdelená na podkapitoly, ktoré sa zaoberajú problematikou zániku názvu

„čepčenie“ a jeho opätovným zavedením. Porovnáva čepčenie interpretované

folklórnymi telesami v obci s čepčením vykonávaným samotnými svadobnými hosťami.

V závere sú zaznamenané vývinové zmeny sólového tanca nevesty, ktorý nasleduje

hneď po čepčení.

2.3 Veľké Rovné

Obec Veľké Rovné sa nachádza v Ţilinskom kraji, konkrétne v okrese Bytča.

Obec sa rozprestiera uprostred Javorníkov na severo-západnom Slovensku. Rozloha

chotára je 4060 ha a leţí v nadmorskej výške od 370 do 910 m.n.m. V súčasnosti je

v obci cca 4500 obyvateľov.1

Prvá písomná zmienka o obci, konkrétne o osade Rimanovice, ktorá patrila pod

panstvo Bytča, pochádza z roku 1408. Neskôr sa spojilo viacero osád do jednej dediny,

ktorá sa nazývala Rovné alebo Rovné pri Bytči a počas maďarizácie aj Nagyróna.2

Pôvodne v obci prevládala pastierska kultúra, ktorú v 17. storočí nahradilo nové

remeslo – drotárstvo.3 Týmto remeslom sa ţivila do 1. svetovej vojny značná väčšina

obyvateľov, cca 90% muţov. Takmer všetci drotári pracovali v zahraničí, kde niektorí

zbohatli a iní zas v konkrétnom štáte zastávali aj dôleţité funkcie. Po prvej svetovej

vojne síce existuje niekoľko drotárskych dielní, ale samotné drotárstvo je na úpadku. Po

druhej svetovej vojne a v období socializmu existovali v obci dve výrobné druţstvá –

Svetom (práca s kovom a čiastočne aj s drôtom) a Ľudová tvorba (výroba textílie).

V týchto dvoch druţstvách bola zamestnaná produktívna časť obyvateľov. Po roku 1989

1Obec Veľké Rovné : Úvod. [online]. 5/4 2012. Dostupné na internete:

http://www.velkerovne.sk/contents/preh_sk.htm 2 Náučný chodník obce Veľké Rovné. [online]. 5/4 2012. Dostupné na internete:

http://www.velkerovne.sk/contents/chod06_sk.htm 3Porov. GULEJA, K. 1992. Svet drotárov. Martin : Matica Slovenská, 1992. 260 s. ISBN 80-7090-232-9

10

tieto druţstvá fungovali ako súkromné podniky, v ktorých pracovala značná časť

obyvateľstva, ale aj tieto druţstvá postupne zanikli. V súčasnosti existuje v obci

niekoľko súkromných firiem. Väčšina obyvateľstva je dnes zamestnaná v okolitých

mestách, konkrétne v Bytči, ale najviac obyvateľov pracuje v Ţiline, čo je spôsobené

postavením automobilového závodu KIA Motors a nových obchodných centier.

2.5 Drotárstvo a jeho vplyv na modernizáciu obce na začiatku 20.

storočia

Uţ v prvej polovici 20. storočia sa spoločenský ţivot v obci Veľké Rovné čoraz

viac pribliţoval a podobal mestskému ţivotnému štýlu. Obec bola ohľadom ponuky

tovaru a sluţieb vo veľa oblastiach svojbytná a samostatná. Nachádzala sa v nej tehelňa,

niekoľko píl, sušiarne ovocia, obchody s rôznymi druhmi potravín, pôsobilo v nej okolo

8-10 obuvníkov. Ľudia nemuseli často chodievať do miest, takmer všetko, čo

potrebovali, či uţ potraviny alebo materiál na stavbu domov, si mohli zaobstarať aj

v obci.

Veľké Rovné sa vyprofilovalo do tejto podoby najmä vďaka drotárstvu.

Drotárski majstri, ktorí mali vo svete dielne, posielali domov svojím rodinám peniaze.

Na začiatku 20. storočia je zaznamenaný veľký prílev peňazí do drotárskych obcí

v okolí mesta Bytča. Najviac peňazí v obehu však bolo v spomínanej obci Veľké

Rovné. Z jednej z najchudobnejších oblastí sa tak stáva pomerne bohatá oblasť. Toto

všetko sa odrazilo v odievaní, v architektúre a v poľnohospodárstve. Ţeny začali

kupovať drahé látky, nosili šperky, dáţdniky, hodvábne šatky. Ţeny z Veľkého

Rovného si finančne viac dovolili ako ţeny v iných častiach Trenčianskej ţupy.

(GULEJA, 1992: 73)

Okrem odevu si ľudia v Rovnom kupovali aj dovtedy nedostupný tovar, ako

napríklad čokoládu, hladkú múku, čaj, sladkosti, kakao a i. Vďaka financiám si mohli

drotárske rodiny dovoliť stavať domy v „ruskom“ a „alpskom“ stavebnom štýle (s

ozdobami na štítoch a okolo okien) a šindle nahradili plechom. (GULEJA, 1992: 74)

Samotní drotári si nosili so sebou z cudziny nové vedomosti

o poľnohospodárstve, čo vyuţili aj doma. Mnohí si zas zakladali obchody a podniky,

ktoré sa v obci predtým nikdy nevyskytovali (mäsiarstvo, obchody s lesným ovocím,

pekárstvo, drevárske podniky atď.) (GULEJA, 1992: 74)

11

Tieto všetky vplyvy modernizácie sa automaticky odráţali aj v obyčajach

a obradoch, teda aj v svadbách. Ako príklad spomenieme zánik čepcov, namiesto

svadobného „tradičného“ odevu sa uţ pouţívajú biele šaty mestského typu, zaniká parta

a pouţíva sa veniec so „šlajérom“ (závojom), veľké svadby sú nahrádzané malými

svadbami v kruhu najbliţšej rodiny. Odraz je viditeľný aj v jedlách, ktoré sa podávali na

svadbách. Z dôvodu väčšej prístupnosti mäsa, keďţe v obci sa nachádzali uţ aj

mäsiarstva, ľudia vo väčšom mnoţstve nakupovali mäso a uţ v 40-tych rokoch sa

objavujú na svadbách vypráţané rezne. „Rízky už aj na mojej svadzbe sa robili. Rízky

vedzeli už ludzá robic. ...v Rovném už vedzeli roky robic rízky“ (Labajová, 1917).

Okrem toho pod vplyvom inovácií a modernizácie ľudia sa začali odkláňať od

„tradičnosti“ a upúšťali od niektorých obyčají. Preto sa aj svadba v obci Veľké Rovné

uţ v 40-tych rokoch odlišuje od svadieb v iných obciach na Slovensku v tom istom

časovom období.

„Lebo my sme boli moderní, Rovňanci. Prišli drotári s novinkami a bolo čosi iné. My

sme k tradíciám neboli ani vedení, ani vychovávaní.“ (Kocincová, 1930)

2.6 Stav spracovania problematiky v odbornej literatúre

V súčasnosti, ale i v minulosti, bola svadbám a svadobným obyčajam venovaná

pomerne veľká pozornosť. Takmer vo všetkých monografiách regiónov, prípadne obcí,

bola opísaná svadba (Hont, Horehronie, Podpoľanie). Okrem týchto materiálov vyšli aj

samostatné diela a zborníky zamerané výhradne len na túto tému. V týchto zborníkoch

sa rôzni autori venovali rôznym problematikám svadby, či uţ išlo o inštitucionalizáciu

svadby alebo o štúdiu o súčasnom stave svadby, čomu sa venuje aj táto práca.

Slovanskej svadbe sa venuje J. Komorovský vo svojom diele Tradičná svadba

u Slovanov (Komorovský, 1976). V diele nevychádza len z dejín Slovanov ţijúcich na

území dnešného Slovenska, ale svadobné prvky opisuje z území, na ktorých ţijú, alebo

ţili, jednotlivé slovanské národy. Či uţ ide o juţných, východných alebo severných

Slovanov, vyuţíva poznatky z týchto všetkých území. Svojím opisom jednotlivých

prvkov z rôznych oblastí zároveň tieto prvky porovnáva zo stránky materiálnej aj

funkčnej. Okrem historických poznatkov vychádza i zo stavu svadobného cyklu v 70-

tych rokoch. Na základe tohto stavu dokázal Komorovský určiť, ktorý svadobný prvok

12

sa po toto dané obdobie zachoval, prípadne ktorý zanikol, pričom opisuje aj príčiny

zániku niektorých svadobných prvkov.

V prvej polovici 20. storočia sa uskutočnili na Slovensku rôzne dotazníkové

akcie. Konkrétne v roku 1939 Etnografický seminár Filozofickej fakulty Univerzity

Komenského zorganizoval dotazníkovú akciu zameranú na tradície a obyčaje. Na

základe tejto akcie v roku 1995 zostavil M. Leščák s V. Feglovou prvú publikáciu

edície s názvom: Pramene k tradičnej duchovnej kultúre Slovenska (Leščák, Feglová;

1995). Jedna kapitola tejto publikácie sa venuje aj samotnej svadbe, kde sú výpovede

informátorov z vybraných lokalít.

V roku 1942 sa uskutočnila ďalšia dotazníková akcia, ktorú organizovala Matica

Slovenská. Táto akcia bola zameraná priamo na svadbu a svadobné obyčaje. Opäť na

základe tejto dotazníkovej akcie zostavil M. Leščák druhú publikáciu edície Pramene

k tradičnej duchovnej kultúre Slovenska s podtitulom: Slovenské svadby (Leščák,

1996). Táto publikácia je výhradne venovaná svadbám. V úvode sa nachádza štúdia o

tradičnej svadbe od K. Jakubíkovej, ktorá prináša aj štruktúru priebehu svadobného

obradu, s názvom Slovenská svadba (Jakubíková, 1996). V tejto štruktúre autorka

rozdelila svadbu na tri obdobia (pred svadobné obdobie, svadba, po svadobné obdobie),

v ktorých všeobecne opisuje prvky „tradičnej“ slovenskej svadby.

Konkrétnejším problémom svadieb v socialistickom Československu sa venuje

9. zväzok edície Lidová kultura a současnost s názvom Svatební obřad, s podtitulom

Současný stav a proměny (Frolec, 1983). Publikácia je tvorená príspevkami rôznych

českých, slovenských i poľských odborníkov na rôzne problémy týkajúcich sa súčasnej

(myslí sa socialistickej) svadby.4 V publikácií sa nachádza článok Tradičné prvky

v súčasných svadobných obyčajach v Borskom Petri (Luther, 1983). Autor v príspevku

porovnáva 23 vybraných svadobných prvkov. Komparáciu vysvetľuje na základe

tabuliek, kde v stručnosti v jednom okne tabuľky opíše stav prvku v minulosti a vo

vedľajšom okne takým istým spôsobom opíše súčasný stav. Pri kaţdom prvku opisuje

ešte základný stav prvku, ale nevenuje sa konkrétnym príčinám zániku alebo vývinu

jednotlivého prvku. V úvode sa venuje modernizácii a všeobecným javom vplývajúcim

na prípadné zmeny vo svadobnom obrade.

Zmene tradícií a vplyvu na tieto zmeny sa venuje K. Jakubíková v článku

Analýza a interpretácia zmien obyčajových tradícií (Jakubíková, 2002). Jakubíková

4Zostavenie a vydanie edície riadil V. Frolec

13

zaznamenáva rôzne trendy, ktoré sa podieľali na ovplyvnení obyčajových tradícií, čiţe

sa venuje aj svadbe, na ktorej analyzuje veľa príkladov inovácií. Venuje sa obsahu,

zdroju, času a procesu adaptácie a postoju k inováciám. Pri analýze jednotlivých

problémov autorka vychádza najčastejšie z osobných opakovaných výskumov. Na

výskum si vybrala tri väčšie lokality a to Novoť (Orava), Hrušov (Hont), Čajkov

(Tekov), na ktorých porovnáva regionálne rozšírenie inovácií, prípadné prísne

dodrţiavanie tradícií. V závere hodnotí súčasný stav obyčaji tým, ţe dnes sa viac

uplatňujú rýchlejšie sa obmieňajúce, krátkotrvajúce rituály pred rituálmi dlhého trvania.

Folklorizmus a jeho spätosť so svadobným obradom v súčasnosti je aktuálnou

témou, ktorej sa tieţ venuje K. Jakubíková. Článok, ktorý bol uverejnený

v Etnologických rozpravách pod názvom : Obrad – folklór – folklorizmus (Jakubíková,

2010) pozostáva z jej úvah nad zmenami označovania pojmu „obradový folklór“.

Keďţe článok hovorí o obrade a folklóre, autorka často pouţíva príklady z prostredia

svadby (napríklad forma čepčenia realizovaná folklórnymi telesami).

Okrem týchto dvoch vyššie spomenutých tém sa K. Jakubíková v ďalšom článku

v Slovenskom národopise venovala metódam a štúdiám svadby. V príspevku, ktorý má

názov K metodológii štúdia svadby (Jakubíková, 1989), autorka rozoberá a opisuje

spôsoby, akými sa v minulosti i dnes pristupovalo k štúdiu, prípadne opisu svadby.

Spomína orientáciu zameranú len na opis a rekonštrukciu svadieb z minulosti

a postupne sa dostáva k porovnávaniu tradičnej a súčasnej svadby. Taktieţ objasňuje

tieto dva termíny a nepristupuje k nim ako ku protikladným termínom. Vyzdvihuje

potrebu zamerania sa na skúmanie vplyvov inovácií, ich spôsob šírenia a podobne.

Prvky odpýtania nevesty od rodičov v deň sobáša, čepčenia a sólového tanca

nevesty sú v literatúre obšírne spracovávané. Porovnaním týchto prvkov na príklade

obce Borský Peter sa venuje D. Luther: Tradičné prvky v súčasných svadobných

obyčajach v Borskom Petri (Luther, 1983).

Stavanie stromčekov na svadbách je v súčasnosti známym fenoménom. Aj keď

nie je v povedomí ľudí na celom území Slovenska, ale len lokálne v niektorých častiach,

je potrebné tento jav zachytiť a podrobne preskúmať. Keďţe nie je známa práca, ktorá

by sa venovala konkrétne problematike tohto prvku, je práve táto práca komplexnejším

opisom, komparáciou a analýzou stavania briez/smrekov, na príklade obce Veľké

Rovné. V niektorých článkoch, prípadne dielach, je len málo informácií, alebo spojitostí

s týmto prvkom. V článku: Současná svadba na vesnici v Čechách a na Moravě

14

(Heroldová, 1983) z publikácie Svatební obrad (Frolec, 1983) opisuje svadobný stav

z obdobia socializmu na Morave a v Čechách. Pri opise vitia vencov je spomenuté

stavanie slavobrány a výzdoba dvora nevesty, čo by mohlo mať aspoň malú spojitosť

s týmto daným problémom.

Kompletný opis svadby vo Veľkom Rovnom nie je zachytený ani

v monografiách, ani v iných prácach. Avšak zo spomínanej dotazníkovej akcie z roku

1942 bol jeden dotazník vyplnený aj v tejto obci. Ţiaľ, odpovede z Veľkého Rovného

neboli vybrané ako výskumná vzorka do edície Pramene k tradičnej duchovnej kultúre

Slovenska: Slovenské svadby (Leščák, 1996). Dodnes sa všetky nepouţité odpovede

z tejto dotazníkovej akcie nachádzajú v textovom archíve Ústavu etnológie SAV.

Konkrétny materiál zo spomínanej obce je v evidencií uloţený pod inventárnym číslom

182.

15

3 STAVANIE STROMČEKOV

3.1 Predvečer sobáša – rozlúčka so slobodou

Kornélia Jakubíková rozdeľuje svadobné obdobie na tri časti, a to na pred

svadobné, svadobné a po svadobné obdobie. Do pred svadobného obdobia zaraďuje aj

dievčenskú a mládeneckú rozlúčku so slobodou, ktorá sa koná v predvečer sobáša.

Mládenecká rozlúčka býva spojená najmä so zábavou, kým dievocká rozlúčka mala

výrazný obradový charakter. (JAKUBÍKOVÁ, 1996: 12)

Táto rozlúčka sa konala spravidla v predvečer sobáša ale nie je vylúčené, ţe

v niektorých lokalitách sa konala aj skôr. Mladomanţelia sa lúčili so slobodou a so

svojimi rovesníkmi, pričom kaţdý z mladomanţelov zorganizoval rozlúčku osobitne.

(KOMOROVSKÝ, 1976: 125-127)

Tento svadobný prvok (rozlúčka mladuchy a mladého zaťa) sa vyskytoval i na

Morave. Keďţe obec Veľké Rovné leţí blízko českých hraníc, je moţná spojitosť

a podobnosť i s moravskou svadbou. V Česku existuje niekoľko regionálnych názvov

pre tento pred svadobný obyčaj. Týmito názvami sú napríklad: stavění slavobrány,

svíce a stavění svíce, zastaveníčko, štandrle, vití venčeků, rozloučení, rozlučka, loučení

se svobodou, propíjení svobody, vybrávaní, vyhravacka, chodí se na zpívačku atď.

V niektorých lokalitách na severnej Morave sa zdobil vchod do domu mladomanţelov

vencom alebo sa niekde stavia brána (stavění slavobrány). (HEROLDOVÁ, 1983: 62)

Dá sa predpokladať, ţe pod „stavěním slavobrán“ sa myslí aj zdobenie dvorov

svadobného domu stromčekmi. Pre výzdobu svadobného dvoru vo Veľkom Rovnom sa

pouţíva názov „stavanie briez“. V tomto prípade ide tieţ o stavanie brán zo stromčekov,

avšak samotný pojem „stavanie brány“ sa spája s iným úkonom vyskytujúcim sa tieţ vo

svadobnom cykle. Ide o úkon prebiehajúci v deň sobáša, a to keď odpýta ţeních nevestu

od rodičov, vyvedie ju von z domu, hostia poloţia pred mladomanţelov kmeň stromu na

dve podpierky (čiţe postavia bránu) a ţeních s nevestou musia spoločne tento kmeň

prepíliť.

Nie je vylúčená ani spojitosť stavania stromčekov vo dvoroch so stromčekmi,

ktoré sa pouţívali v sprievode. Potvrdzovala by to aj výpoveď informátora z Nového

Hřozenkova, ktorému bol zaslaný dotazník. V dotazníku uviedol i túto výpoveď: „Břízy

16

na dvoře není klasický zvyk, záleží na rodině nevěsty nebo ženicha. Vetšinou se břízy

stavěli kolem cesty, kterou projížděl svatební povoz (dřevěný žebřiňák vyzdobený

březovými větvemi a pentlemi).“(Jochec, V., 81 r.) Keďţe sa teda stavali stromčeky aj

popri ceste, kadiaľ prechádzal rovnako vyzdobený voz (rebrinák), je moţné, ţe zánikom

pouţívania stromčeka vo svadobnom sprievode, ostali uţ len brezy pri cestách. Tieto

brezy sa však postupne stiahli z okraju ciest a postupne sa začali stavať uţ len vo

dvoroch, pričom niekde vymizli s vozmi aj stromy pri cestách.

Transformáciu vyzdobeného stromčeka pouţívaného vo svadobnom sprievode

na stromčeky vo dvore moţno spájať aj s faktom, ţe na Podluţí (juhovýchodná Morava)

mládenci pripravili pred svadbou stromček (borovica alebo smrek) a dve „sulice“ (ţrde

s pozlátenou makovicou, s kyticou a šatkami ako zástavami). Stromček bol ovešaný

stuţkami, cukrovinkami, koláčmi, reťazami z farebného papiera a mládenci ho ráno

v deň sobáša zastrčili do plotu pred dom nevesty. Dve sulice pripevnili po oboch

stranách ku vchodu do domu. Ďalším príkladom je aj Stará Břeclav, kde opäť ráno

v deň sobáša zasadili stromček v záhradke, odkiaľ ho neskôr vzal starší mládenec.

Potom ten stromček viezol na nevestinom voze po ceste do kostola. (KOMOROVSKÝ,

1976: 242-249)

3.2 Komparácia stavania stromčekov vo Veľkom Rovnom v 40-tych

rokoch a v súčasnosti

Uţ v štyridsiatych rokoch 20. storočia sa nekonali svadby len v chladných

zimných obdobiach, ale počas celého roku, okrem pôstnych období. Na jar, v lete a na

začiatku jesene sa stavali brezy. V pokročilom jesennom období a v zime, keď boli

brezy opadané, sa stavali mladé smreky alebo jedličky. Tento model sa zachoval v

skoro nezmenenej podobe aţ po súčasnosť.

Vďaka dostupným materiálom sme zistili, ţe tento prvok sa v obci vyskytoval aj

pred 40-timi rokmi. Deň pred sobášom, sa konala tzv. „zvárka“, zábava v krčme.

Zdobenie dvora a stavanie stromčekov sa konalo aţ ráno v deň sobáša. Pred dom sa

postavili v lete brezy, v inom období počas roka zas jedličky, ktoré sa zdobili krepovým

17

farebným papierom. Okrem toho sa zdobil aj hlavný vchod do domu čečinovým

vencom, ktorý sa taktieţ zdobil papierovými ruţami.5

Najstaršie informátorky vypovedali o svojich svadbách ako malých skromných

hostinách týkajúcich sa len kruhu najbliţších. To sa mierne odráţalo aj pri stavbe briez.

Všetky najstaršie informátorky opísali priebeh udalosti rovnako. Druţbovia z oboch

strán sa deň pred sobášom, teda v piatok vybrali do lesa na stromčeky, pričom nevestini

druţbovia išli zvlášť a aj ţeníchovi zvlášť. „To išli títo družbovia, obyčajne to boli oni,

jeden to zase organizoval. Viete, vždy v tej spoločnosti sa nájde jeden organizátor.“

(Kocincová, B., 1930)

Keď prišli z lesa, postavili brezy alebo smreky vo dvore, pričom vytvorili z nich

menšiu aleju. Pri vstupnej bráne do dvora postavili dva najväčšie stromčeky a spojili ich

vrcholce, čím vytvorili bránu. Stromčeky sa zdobili stuţkami z krepového papiera.

Robilo sa to buď rovno v piatok večer po dostavaní, ak bolo pekné počasie, a ak pršalo,

zdobili sa aţ v sobotu doobeda, aby krepové stuţky nevybledli. Väčšinou ich zdobili

dievčatá alebo deti. Mohlo sa aj stať, ţe sa brezy postavili prípadne v sobotu ráno v deň

sobáša.

Celá udalosť sa konala podvečer pri zotmievaní. Po postavení stromčekov sa

druţbovia rozišli a išli sa domov pripraviť na nasledujúci deň. Informátorky si

nespomenuli na ţiadnu menšiu zábavu alebo pohostenie. Mohlo sa vyskytnúť, ţe

domáci druţbov ponúkli nejakou pálenkou a koláčmi. Menšie posedenie pri muzike

nebolo.

V súčasnosti prebieha stavanie stromčekov takmer rovnako. Rozdiel badať vo

väčšom počte stavajúcich a menšej hostine, ktorá sa koná pri stavaní. Dnes na brezy

okrem druţbov a rodiny chodia aj kamaráti a známi, ktorí nie sú pozvaní na svadobnú

hostinu a chcú sa týmto gestom rozlúčiť so slobodou ţenícha alebo nevesty. Ak sú

mladomanţelia v nejakých spolkoch alebo krúţkoch, podľa moţnosti prídu aj členovia

daného spolku sa rozlúčiť so slobodou ich člena. Napríklad keď má sobáš člen

folklórneho súboru (či uţ súčasný alebo bývalý), prídu k stavaniu briez aj členovia

súboru.

Dôvodom väčšej účasti pri tomto akte v súčasnosti je potreba ľudí a kamarátov

rozlúčiť sa so snúbencami. Keďţe sa nekonajú rozlúčky s nevestou a ţeníchom

5Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky pri svadbách vo Veľkom Rovnom. Dotazníková akcia

MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č. 182.

18

v krčmách alebo na zábavách, práve stavanie briez sa povaţuje za rozlúčku so slobodou.

Koná sa na ich počesť, čiţe sú pri tejto oslave dôleţití a týmto sa odlišujú od ostatných

účastníkov tejto udalosti. Stavanie stromčekov zohráva separačnú funkciu.

Prítomnosťou hudby, spevu, príleţitostne aj tancom a veľkým počtom zúčastnených

osôb, má stavanie a následné pohostenie aj zábavno-spoločenský význam.

Poobede sa vyberú mládenci do lesa na stromčeky. Sú to blízki kamaráti

a rodina. So stromčekmi prídu rovno do daného dvora, kde ich budú stavať. Ak jeden

z mladomanţelov býva v paneláku, brezy sa pripevňujú o zábradlie na vonkajších

schodoch vchodu. Prípadne sa môţu ozdobiť aj schody vo vchode.

V súčasnosti si prizývajú k stavaniu briez aj nejakého muzikanta s heligónkou,

prípadne s akordeónom. Pri zotmení, keď sa uţ stromčeky stavajú a muzikant vyhráva,

sa schádzajú aj blízki susedia a kamaráti. Domáci ich ponúkajú zákuskami a rôznymi

druhmi alkoholu a hostia sa zabávajú spevom, prípadne aj tancom, čo závisí od nálady.

Keď mládenci dostavajú brezy, pridajú sa k ostatným hosťom a tieţ sa zabávajú pri

muzike. Ak má svadbu nejaký člen folklórneho telesa, môţe sa stať, ţe k nemu prídu

i muzikanti zo súboru aj s nástrojmi a aj oni hrajú a spievajú. Pritom stále hrá aj

pozvaný muzikant s heligónkou alebo akordeónom.

Pri dievčenských rozlúčkach sa často vykonávalo aj vitie pierok a vencov, v

niektorých lokalitách Slovenska sa zas pripravovala zástava, prípadne stromček, ktoré

sa pouţívali vo svadobnom sprievode. Okrem spomínaných aktivít sa pri rozlúčkach

v predvečer sobáša konali aj posledné prípravy na svadbu, ako napríklad príprava jedál,

zabíjačka a iné. (KOMOROVSKÝ, 1976: 125; JAKUBÍKOVÁ,1996: 12)

Pri stavaní stromčekov vo Veľkom Rovnom sa tieţ vykonávajú posledné

prípravy na svadbu, ako napríklad chystanie jedál. V dome nevesty sa síce uţ nevijú

vienka, ale chystajú sa ešte tzv. „kystečky“ (pierka). Tieto pierka sa v deň sobáša

pripínajú všetkým svadobčanom po ich príchode do domu nevesty.

Pohostenie a menšia zábava pri stavaní sa koná vonku na dvore pred domom.

V prípade sídliska, pohostenie a zábava sa koná vonku pred vchodom pri brezách alebo

smrekoch. Takéto pohostenie so zábavou väčšinou trvá aţ do polnoci a niekedy aj

dlhšie, pričom sa stále vyhráva a vyspevuje.

Niektorí mladší informátori povaţujú v súčasnosti túto udalosť aj ako rozlúčku

mladomanţelov so slobodou, pričom tí najstarší informátori to vôbec nepokladali za

rozlúčku. Je to spôsobené aj tým, ţe v súčasnosti uţ mládenci nerobia rozlúčky alebo

19

v Rovnom nazývané zvárky6 v krčmách. Preto sa rozlúčka so slobodou nevesty

a mladého zaťa stala súčasťou zvyku stavania stromčekov. Susedmi a okolím je táto

udalosť akceptovaná, čiţe sa nestáva, ţe by niekto zavolal políciu pre rušenie nočného

poriadku.

3.3 Funkcia a symbolika stavania stromčekov

Z odpovedí informátorov na otázku o význame a funkcii stavania briez vyšlo

najavo, ţe stromčeky mali a majú informatívnu funkciu. Informujú okolie a spoločnosť,

ţe v danom dvore sa koná niečo výnimočné. Niečo, čo robí ten dvor v obyčajnú sobotu

niečím nevšedným a sviatočným. „Aby každý vedzel, že je tam svadzba.“ (Hlávková, P.,

1929)

V štyridsiatych rokoch bolo beţné, ţe sa človek, ktorý šiel po ulici okolo dvora

so stromčekmi, zastavil v takomto dvore. Samozrejme, domáci museli takýchto

okoloidúcich ľudí tieţ ponúknuť zákuskami a alkoholom. Jedna informátorka uviedla

ako dôvod, prečo u nej vo dvore absentovali stromčeky, túto odpoveď: „Nje, nje. Chceli

mi ovenčic (ozdobiť dvor smrekmi) ale ja som nechcela, lebo autobusy chodzili hore

dolu už v tem roku, a to potom sa ludzá zastavili a by boli aj pýtali – Dajce vypic, dajce

vypic! Jenna sestra povedala, že idú robic smreky, ja som povedala – Nje, nje! Lebo

potom autobusy boli a zastavovali sa a – Dajce vypic, dajce vypic! Máce svadzbu, dajce

čosi.“(Labajová, K., 1917)

V dnešnej dobe majú vţdy v takýchto stromčekmi vyzdobených dvoroch

určených ľudí, ktorí chodia po dvore so zákuskami a s pálenkou a ponúkajú svadobných

hostí vo dvore. Väčšinou je to niekto z najbliţšej rodiny. Okrem hostí vo dvore chodia

aj po ulici a zastavujú okoloidúcich, ktorých tieţ ponúkajú a taktieţ ponúkajú všetkých

„zvedavcov“, ktorí sa prišli pozrieť na nevestu.

Ohľadom symboliky bol výskum stromčekov značne komplikovaný. Ani jeden

z informátorov nevedel vysvetliť, prečo sa stavajú konkrétne vybrané stromy. Aj na

otázku, prečo sa celý rok nestavajú smreky nepadla ţiadna konkrétna odpoveď. Avšak

zopár informátorov vypovedalo, ţe brezy sa stavajú v lete preto, lebo v okolí bydliska

6Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky pri svadbách vo Veľkom Rovnom. Dotazníková akcia

MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č. 182.

20

mladomanţelov rástlo veľa briez a vyzerajú krajšie ako smreky. Dalo by sa teda

povedať, ţe stromčeky vo dvore nevesty a ţenícha, okrem informatívneho významu,

plnia hlavne estetickú funkciu. Tento fakt vychádza najmä z odpovedí informátorov,

ktorí hovorili o brezách ako o krajších stromčekoch v porovnaní so smrekmi. Čiţe brezy

boli spoločnosťou vybrané ako vhodnejšie na výzdobu vďaka estetickému mysleniu.

Stromčeky vo svadobnom sprievode skrývali v sebe určité symboly. Uţ samotný

strom predstavoval ţivot. Vţdyzelený ihličnan pripomínal plodnosť, nesmrteľnosť,

poctivosť, čestnosť a spravodlivosť, listnatý strom zas symbolizoval ţenský princíp.

(BENŢA, 1989:51-56)

Ak stromčeky v sprievode predstavovali nejaký symbol, je moţné, ţe rovnako aj

stromčeky vo dvore mali rovnaký alebo podobný význam. Avšak modernizáciou

a upúšťaním od obyčají bola postupne táto funkcia nahradená estetickou funkciou.

3.4 Stavanie stromčekov v okolí obce Veľké Rovné

Tento pred svadobný prvok sa dodnes zachoval i v iných obciach. Dokonca

jeden informátor ţijúci na Morave (Nový Hřozenkov) v jemu zaslanému dotazníku

potvrdil, ţe i u nich sa stavajú dnes brezy, aj keď je to len individuálne. Na otázku, či sa

stavajú „stromčeky“ aj v súčasnosti v ich okolí odpovedal nasledovne: „Většinou jenom

při církevních slavnostech, nebo folklorních svatbách kolem kostela. Například:

Halenkov, Velké Karlovice, Hovězí...“ (Jochec, V., 81). Pred touto otázkou však

odpovedal, ţe tento obyčaj sa dodnes zachoval na juţnej Morave. Informátor opísal

výzdobu svadobného domu slovami: „Zdobí se jenom vchod do domu a to podle toho,

jak kdo chce. Často se před vchod stavějí dvě břízy omašlené pentlemi.“ (Jochec, V.,

81 r.)

V okrese Bytča je dodnes rozšírené stavanie stromčekov v predvečer sobáša,

avšak v niektorých obciach tento obyčaj zanikol (napr. Pretrovice). Vo Hvozdnici

a v Štiavniku sa napríklad stavajú len dve brezy ku vchodovej bráne do dvora, ako to

opísal aj informátor z Moravy.

Okrem okresu Bytča sa stavanie stromčekov vyskytuje aj na Kysuciach a v okolí

Ţiliny. Napríklad vo Svederníku uţ v 70-tych rokoch na vytvorenú bráničku so

stromčekov, len v dvore nevesty, pripínali papier s nápisom „Vítame vás“.

21

V mnohých obciach v spomínaných lokalitách je v súčasnosti stavanie briez

individuálne, čiţe nie všade poznajú zdobenie svadobného dvora stromčekmi alebo

poznajú tento spôsob výzdoby len z okolitých obcí, prípadne si stavanie stromčekov

pamätajú z detstva. Dokonca sa tento obyčaj vyskytuje v dnešnej dobe i v mestách,

napríklad v Bytči, Povaţskej Bystrici a aj v Ţiline alebo Čadci.

22

4 ODPÝTANIE NEVESTY OD RODIČOV V DEŇ

SOBÁŠA

V niektorých regiónoch Slovenska sa dodnes zachoval úkon, pri ktorom príde

ţeních pre nevestu k nej domov, aby ju odviedol na sobáš. Najčastejšie chodieval mladý

zať so svojou chlapčenskou druţinou. Nasledujúci obrad svojou formou a priebehom

pripomínal únos nevesty. Išlo o simulovaný boj o nevestu, ktorý bol sprevádzaný

rôznymi hrami a prekáţkami, ako napríklad hádanky, zamykanie dverí, prípadne

predvádzanie falošných neviest. Uţ keď sa mladý zať dostal konečne dnu do domu,

nasledoval obrad oddania mladých, zaloţený na obyčajovom práve. Toto oddanie

pritom nemalo len právny akt, ale malo aj magickú funkciu, ktorej cieľom bolo

manţelstvo upevniť, utuţiť a spevniť. (KOMOROVSKÝ, 1976: 152-158; 167)

Po obrade uzatvorenia manţelstva nasledovalo samotné odpýtanie nevesty od

rodičov. Odobierka prebiehala recitovaním rôznych textov, ktoré sa nazývali aj

odpýtanky alebo odberanky. Tieto texty mali zväčša náboţenský motív. Odprosujúcu

reč prednášal najmä starejší a mladý pár zopakoval len posledné záverečné odprosenia.

Následne im dali rodičia poţehnanie. Celú túto odobierku veľmi často sprevádzal spev

a plač. Po odobierke sa išlo do kostola na sobáš. (JAKUBÍKOVÁ, 1996: 12)

Odpýtanie nevesty vo Veľkom Rovnom sa v 40-tych rokoch ale i v súčasnosti,

vyskytovalo na svadbách len individuálne a ojedinele. Avšak v súčasnosti sa objavuje

tento obyčaj omnoho častejšie ako v danom výskumnom období. Ojedinelosť odpýtania

nevesty pred 70-timi rokmi bola spôsobená okrem modernizácie aj vývojom

spoločnosti. Ľudia uţ jednoducho niektoré úkony nepotrebovali, nepovaţovali ich za

dôleţité alebo im pripisovali len malý, nepodstatný význam, preto často rôzne obyčaje

vynechávali, prípadne ich zachovali v skrátenej podobe.

Práca v iných, ďalekých mestách, v ktorých veľa mladých ľudí z obce

pracovalo, alebo aj geografické podmienky, boli ďalšími činiteľmi vplývajúcimi na

zmenu formy prebiehania obradu. Geografické podmienky boli dôleţité vtedy, ak niekto

z mladomanţelov ţil v lazoch, v ťaţko dostupnom teréne a ďaleko od kostola. V tomto

prípade si dotyčný mohol prispôsobiť a uľahčiť situáciu tým, ţe uţ deň pred sobášom

prenocoval u rodiny, ktorá bývala bliţšie ku kostolu. V tomto dome sa schádzali hostia

a išlo sa odtiaľ do kostola. Ak bývali obaja mladomanţelia ďaleko od centra, obaja

23

prenocovali v jednom dome u rodiny a schádzala sa tam rodina oboch strán, prípadne

neprišiel nikto, len svedkovia. Pozvaná rodina prišla aţ na hostinu, a to do bydliska

jedného z mladomanţelov v ďalekých horách. V takomto prípade sa mohlo stať, ţe

odpýtanie od rodičov úplne absentovalo, lebo rodičia boli neprítomní a to aj na sobáši.

Zatiaľ čo v publikáciách a prácach, ktoré sa venujú konkrétne opisu svadby,

vţdy príde ţeních pre nevestu k nej domov, odpýta ju a spoločne idú so svadobčanmi na

sobáš, v Rovnom sa táto štruktúra mohla niekedy úplne pozmeniť. Komorovský opisuje

stav, kedy prišiel mladý zať s druţbami po nevestu, kde sa konali spomínané simulačné

hry, odpýtal ju a potom spoločne obe rodiny odišli. Nikde nespomína odlišnú formu

prebiehania tohto úkonu. Aj keď opisuje, ako pri niektorých simuláciách ušla nevesta na

koni s členom jej rodiny a mladý zať ju musel dobehnúť a vybojovať si ju, nikdy sa

nešlo od nevesty naspäť k nemu domov. Vţdy sa to udialo v okruhu jej domu, odkiaľ sa

následne po obrade odpýtania išlo na sobáš (KOMOROVSKÝ, 1976: 152-158).

Dve informátorky uviedli, ţe ţeních prišiel k ním domov sám, prípadne

s druţbami, neodpýtal nevestu od rodičov, vzal ju a s jej hosťami šli opäť k nemu

domov. Na otázku, prečo takto prebehol tento úkon, obidve ţeny odpovedali, ţe si to

tak vyţiadala strana ţenícha. Zaujímavým faktom pri tomto jave je nielen 18 ročný

odstup medzi svadbami informátoriek, ale aj to, ţe obaja ţenísi pochádzali z osady

s názvom „U Jačkov“ (časť obce Veľké Rovné) a dokonca mali aj rovnaké priezviská.

Z toho vyplýva, ţe v obci, alebo aspoň v niektorých častiach obce, fungoval

pravdepodobne ešte pred 40-tymi rokmi iný model sledu udalostí pred sobášom, ako je

známy v iných častiach na území Slovenska. Zatiaľ čo v iných lokalitách prišiel ţeních

vţdy pre nevestu, v Rovnom prišla nevesta k mladému zaťovi domov a od neho sa išlo

v sprievode na sobáš. Tento model sa zachoval v spomínanej osade „U Jačkov“ aţ do

50-tych rokov 20. storočia.

Okrem týchto dvoch výpovedí aj dotazník z Veľkého Rovného z roku 1942

potvrdzuje prítomnosť podobného priebehu udalostí pred sobášom. Aţ na fakt, ţe

ţeních nepríde pre nevestu k nej domov. Ráno, keď zaplietli nevestu, išlo sa so

svadobčanmi k ţeníchovi. Na čele tohto sprievodu išla vţdy matka nevesty aj s „babou“

(koláč). Pred domom mladého zaťa im vyšla oproti zas ţeníchova matka taktieţ s

„babou“. Po ich stretnutí vošli všetci dnu do domu. Tam sa všetci naraňajkovali a aţ

následne po týchto udalostiach sa šlo v sprievode do kostola. Dokonca v

spomínanom materiáli nie je spomenuté ani odpýtanie, len rodičovské poţehnanie aj

24

s presnou formulkou. Takýto model priebehu sa vo Veľkom Rovnom podľa výpovede v

dotazníku praktizoval ešte pred daným skúmaným obdobím, čiţe ešte na prelome

storočí. (ARCHÍV TEXTOV UEt SAV, 1942: inv. č. 182)

Aj keď v 40-tych rokoch sa odpýtanie vyskytuje veľmi ojedinele, jeho častejšie

a aktívnejšie pouţívanie na svadbách by sa dalo datovať od 60-tych rokov, kedy je uţ

na obrad presne vymedzený čas, sprevádzaný rôznymi úkonmi. Úlohu starejšieho, ktorý

by mal prednášať text, preberá i v súčasnosti krstná, prípadne birmovná, matka nevesty.

(JAKUBÍKOVÁ, 1996: 12)

Informátorky, ktoré mali sobáš v 60-tych a 70-tych rokoch a nemali pred

odchodom do kostola dlhé „klasické“ odpýtanie, ako dôvod uviedli, ţe si ho nemal kto

pripraviť, prípadne ho nemal kto vykonať. V tomto prípade len mladý zať pár slovami

poďakuje svokrovcom za ich dcéru a rodičia oboch mladomanţelov im dajú poţehnanie

vo forme kríţika na čelo.

Dôvody revitalizácie, prípadne inovácie tohto prvku môţu byť rôzne. Napríklad

môţe ísť aj o estetickú potrebu. Nemusí ísť ani tak o prísne ľpenie na tradíciách

a navrátenie k nim, ale skôr o spestrenie obradu. Keďţe je deň svadby pre

novomanţelov dôleţitý, chcú si ho ozdobiť, aby sa naň nezabudlo. Objavuje sa tu

potreba odlíšenia od kaţdodennosti. Aj keď ľudia povedia, ţe chcú mať svadby ako

„kedysi naši predkovia“, skôr prevláda myšlienka ozdobná a estetická, lebo je to pre

ľudí „jednoducho“ pekné. (JAKUBÍKOVÁ, 2002: 21)

V 40-tych rokoch prišiel ţeních pred sobášom k neveste aj so svojou rodinou.

Nekonalo sa obradné odpýtanie, len bolo prichystané pohostenie a pitie pre hostí.

V niektorých prípadoch sa mladý zať poďakoval len pár slovami budúcim svokrovcom

za ich dcéru. Nemal prichystaný ţiadny príhovor, išlo skôr o neformálne poďakovanie.

Prípadne mohol ţeních priniesť kyticu pre matku nevesty. Následne, po malom

pohostení, sa išlo v sprievode do kostola.

Jedna z respondentiek, ktorá mala svadbu v tomto období bez odpýtania, opísala

i svadby, na ktorých sa v tom čase konal tento obrad. Mladomanţelia si len kľakli na

stolček, cez ktorý bol prehodený pekný biely obrúsok. Pred nimi stáli rodičia aj ţenícha

aj nevesty, a ţeních ich odprosil.

Jedna z dvoch respondentiek, ktorá musela ísť v roku 1958 s manţelom ešte

k nemu domov, opisovala privítanie v dome mladého zaťa. Uţ po ceste pred

ţeníchovým domom išli druţičky z jeho strany oproti nim s tortou, ktorú podali neveste.

25

Táto torta sa potom rozkrojila a núkali sa ňou hostia čakajúci na dvore. Keď vošli dnu

do domu, ţeny len ponúkali nejakými zákuskami a chlapov ponúkli páleným. Opäť sa

tu ţiadny obrad odpýtania nekonal. Po pohostení sa ľudia zoradili do sprievodu a išlo sa

na sobáš. Príchod do domu mladého zaťa a ich privítanie sa značne podobá výpovedi

z dotazníkovej akcie, ktorá je spomenutá vyššie. Namiesto „baby“ však nesie matka

ţenícha tortu, ale mladuchina matka nenesie nič. (ARCHÍV TEXTOVUEt SAV, 1942:

inv. č. 182)

V 60-tych a 70-tych rokoch prebiehal tento úkon takmer rovnako, ako keď sa

vykonával vo vybranom výskumnom období. Rozdiel badať v privítaní ţenícha a jeho

strany u nevesty. Ţeních má priniesť so sebou kyticu pre nevestu. Uţ keď ţeních príde

s celou jeho „ríšou“7 pred dom, vyjde z neho nevesta aj s krstnou matkou. Pritom

nevesta drţí v ruke tortu a krstná matka zas „kystku“8 pre ţenícha. Jedna informátorka

uviedla, ţe torta bola moderným elementom, ktorý nahradil vítanie nevesty chlebom a

soľou. Nevesta vymení tortu za kystku a tú pripne ţeníchovi. On jej na výmenu podá

kyticu. Krstná matka nevesty preberie tortu, ktorú rozkrojí a ponúkne ňou svadobčanov.

Mladomanţelia aj krstná s rodičmi mladomanţelov vojdú dnu do domu. Opäť si kľaknú

na obrusom prestretý stolček pred rodičov. Pritom krstná, prípadne birmovná matka

nevesty predvádza prichystanú reč. Iba jedna jediná informátorka uviedla konkrétny text

odpýtania nevesty, pričom ostatné respondentky si vôbec nespomenuli na dané

konkrétne slová. Text znel nasledovne: „Milí rodičia! Dovoľte mi, aby som v mene

týchto mladých ľudí, vás poprosila o odpustenie ich chýb, ktorých sa v mladosti

dopustili. Pokiaľ vás urazili nejakým slovom, skutkom, veľmi to ľutujú a ďakujú vám za

výchovu a prosia vás o rodičovské požehnanie.“ (Šechná, 1956) Samozrejme, táto

forma odpýtania bola tieţ individuálna a záleţalo aj od toho, či bol niekto ochotný si to

nacvičiť a pripraviť. Ak krstná neprednášala reč, ţeních len jednoducho opäť pár

slovami poďakoval a poprosil rodičov o odpustenie.

Následne po týchto slovách dali rodičia z oboch strán poţehnanie svojím deťom

a to spravením kríţa na čelo mladomanţelov. Po tomto obrade sa vyšlo von, sformoval

sa sprievod, v ktorom sa hneď vyrazilo na sobáš. V dnešnej dobe prebieha tento obyčaj

rovnako ako v spomínanom predchádzajúcom období. Samozrejme, opäť závisí od

rozhodnutia novomanţelov. Avšak texty, ktoré sa predvádzajú v rámci odpýtania

7ríša –nárečový výraz pre všetkých svadobných hostí, resp. pre svadobný sprievod

8kystka - ozdobné pierko/kvietok, ktoré sa pripína ţeníchovi na sako

26

a odprosenia, nie sú tradované, ale dnes je ich moţné aj stiahnuť z internetu. Čiţe

samotní snúbenci ak majú záujem, navštívia webové stránky, na ktorých si môţu sami

vybrať text, ktorý sa im najviac páči. Tak isto môţu odpozerať text z videozáznamu inej

svadby.

Pomerne novým fenoménom na svadbách býva „stavanie brány“. Ako je

v predchádzajúcej kapitole spomenuté, v Rovnom sa tento výraz pouţíva pre situáciu,

kedy sa po odpýtaní poloţí hrubý kmeň stromu na dva podstavce a tým sa zatarasí

východ mladomanţelom. Druţbovia im podajú najskôr tupú pílu a nepustia ich kým

neprereţú tou pílou kmeň stromu. Mladomanţelia sa pritom snaţia vyjednať ostrejšiu

pílu, prípadne pomoc pri pílení. Táto udalosť má scénický charakter a vyţaduje si

improvizačné predstavenie vykonávateľmi tohto elementu. Mládenci za výmenu píly

poţadujú nejakú protihodnotu. Mladomanţelia ich vyplácajú alkoholom do tej doby,

kým im mládenci nevymenia pílu, prípadne im ešte pomôţu s prepílením.

Úlohou tohto úkonu je sťaţiť odvedenie nevesty ţeníchom. Zatiaľ čo

Komorovský opisuje fakt, ţe ţeníchovi bránili vziať si nevestu uţ pri jeho príchode.

Vţdy sa tak konalo buď zamknutím dverí, predvádzaním falošných neviest alebo

hádankami, prípadne simulovaným útekom nevesty. (Komorovský, 1976: 152-158)

Zistiť v súčasnosti význam stavania bráničiek je veľmi zloţité, lebo kaţdý

človek si tento obyčaj vysvetľuje po svojom a kaţdý v tom vidí niečo iné, niečo odlišné.

Napríklad pre niektorých obyvateľov má brána, okrem sťaţenia ţeníchovi odniesť si

nevestu, aj iný význam. Keďţe obaja spoločne pília kmeň stromu, je to v podstate ich

prvá spoločne vykonaná vec v manţelstve. Prepílenie stromu neznamená len to, ţe si

ţeních odvedie snúbenicu na sobáš, ale otvára sa im brána do spoločného šťastného

ţivota, do ktorého vstupujú, resp. ešte len vstúpia, keďţe ešte len idú na cirkevný sobáš.

27

5 ČEPČENIE A OBRADNÝ TANEC NEVESTY

5.1 Forma čepčenia prezentovaná svadobnými hosťami

V minulosti bolo súčasťou svadobnej hostiny snímanie venca a čepčenie

nevesty. I v súčasnosti sa tento úkon často objavuje na hostinách, avšak uţ

s pozmeneným významom a funkciou. Práve analýzou a komparáciou tohto prvku

v rôznych obdobiach sa zaoberá táto časť práce. Okrem čepčenia bude analyzovať

a porovnávať aj sólový tanec nevesty, ktorý nasleduje hneď po začepčení.

V časoch, keď svadba trvala tri dni, sa v prvý deň po sobáši konala hostina,

zväčša v dome ţenícha. Na konci tejto hostiny sa neveste obradne sňala z hlavy parta,

neskôr veniec, ktorý symbolizoval slobodu a panenstvo. Po týchto úkonoch nasledoval

ďalší úkon a to ukladanie mladomanţelov do postele. Hneď zrána budili

mladomanţelov, aby mohli potvrdiť, ţe sa z panny stala ţena. Po overení zachovania si

panenstva nevesty nasledoval obrad čepčenia. Čepiec a čepčenie symbolizovalo

premenu dievčaťa na vydatú ţenu. Čepčenie sa zánikom spoločného ukladania mladých

do postele a skrátením svadby iba na jeden deň presunulo na iný okamţik. Dodnes sa

forma čepčenia realizuje hneď po sňatí venca a rozpletení vrkočov, čím sa spojil iba do

jedného obradu. Aby začepčenú nevestu spoločnosť dospelých prijala medzi seba a aby

ju uznali za vydatú, musela nevesta ešte vykonať obradný tanec. (JAKUBÍKOVÁ,

1996: 13-14)

Samotný úkon čepčenia sa mohol na územiach obývanými Slovanmi konať

v rôznych momentoch. Najčastejšie sa však vyskytuje model, kedy sa nevesta čepčí aţ

ráno po svadobnej noci. Avšak sú aj oblasti, kde ľudia mali vsugerovanú potrebu, aby

šla nevesta na lôţko pri svadobnej noci uţ pod „čepcom“. (KOMOROVSKÝ, 1976:

250)

V 40-tych rokoch 20. storočia sa uţ na svadobných hostinách nerealizovalo

čepčenie. Všetky informátorky potvrdili absenciu čepčenia u nich samotných, avšak

takmer u všetkých prebiehal buď po polnoci, alebo pred rozchodom svadobčanov obrad

snímania venca a rozpletania vlasov. Po sňatí venca sa nedával na hlavu čepiec ale len

šatka. Čepiec sa v odeve ţien začal vytrácať niekedy na začiatku 20. storočia pod

vplyvom modernizácie a postupným vývojom spoločnosti. Čepiec prestal byť

povaţovaný za potrebnú odevnú súčasť. Ţeny potrebovali viac času na pripevnenie si

28

čepca na hlavu, a preto bolo oveľa jednoduchšie vynechať túto súčiastku a dať si len

šatku. Ušetrilo im to čas a navyše mali hlavu zakrytú šatkou, čiţe čepiec bol pre ne uţ

zbytočný a nepotrebný.

Čepiec ako súčasť ţenského odevu na prelome storočí je pravdepodobne

ojedinelým javom, vyskytujúcim sa uţ len u starších ţien. Na dobovej rodinnej

fotografii z roku 1910 sú zachytené u ţien pod šatkami aj čepce. Napriek tomu autor

materiálu dotazníkovej akcie z roku 1942, zorganizovanej Maticou Slovenskou opisuje

práve svadby z Veľkého Rovného v tomto období a nikde nespomína čepiec. Po

snímaní venca a rozpletení vrkoča uviaţu ţene na hlavu šatku a nasleduje obradný

sólový tanec. Po hostine uloţili mladomanţelov do postele, v ktorej boli v kaţdom rohu

chleby9. Nad ránom pri svitaní sa všetci rozišli ale ţiadny ďalší úkon nie je spomenutý.

Čiţe obrad čepčenia ráno po svadobnej noci, uţ na začiatku 20. storočia pravdepodobne

neexistoval a bol nahradený „šatkovaním“, ktoré nasledovalo hneď po sňatí venca.

Snímanie venca po polnoci sa na svadobných hostinách realizuje aj dnes, avšak

posledných zhruba 40 rokov nie je stabilnou súčasťou všetkých svadieb. Od 60-tych

rokov sa v obrade snímania venca začínajú prejavovať inovácie. Tie sa týkajú najmä

zdvíhania mladomanţelov na stoličkách a ich spoločný prípitok, po ktorom hodia

poháriky o zem a zametajú črepiny. Opäť však záleţí od mladomanţelov, či si

vyţiadajú tento úkon. V 80-tych rokoch sa začína pouţívať pojem „čepčenie“, avšak ide

presne o ten istý vykonaný obrad ako aj v 40-tych alebo 70-tych rokoch. Sníme sa

veniec, uviaţe sa ţene šatka na hlavu, prípadne sa zdvihne na stoličkách, spoločný tanec

nevesty, toto všetko zahŕňa v súčasnosti pojem „čepčenie“.

V roku 1979 folklórny súbor Rovňan predvádzal v rámci svojho programu

scénickú realizáciu čepčenia. V tomto scénickom programe sa tieţ len snímal veniec

a dávala sa šatka. Práve folklórne teleso bolo pravdepodobne činiteľom, vďaka ktorému

sa revitalizoval pojem čepčenie. Ľudia v obci si všimli, ţe obrad, ktorý predvádzal

folklórny súbor, prebiehal rovnako, alebo aspoň podobne, ako na ich samotných

svadbách. Preto začali ľudia pouţívať tento názov. V dnešnej dobe si novomanţelia

veľmi často pozývajú na svoje svadby folklórne telesá, aby vykonali tzv. „čepčenie“.

9Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky pri svadbách vo Veľkom Rovnom. Dotazníková akcia

MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č. 182.

29

5.1.2 Komparácia realizácie čepčenia na svadobných hostinách vo Veľkom

Rovnom v 40-tych rokoch a v súčasnosti

Informátorky uviedli odlišné odpovede ohľadom podrobného opisu priebehu

realizácie čepčenia. Tieto odlišnosti sa týkajú hlavne osoby, ktorá snímala veniec alebo

kto tancoval prvý tanec s nevestou.

V materiáli, ktorý opisuje svadby ešte pred rokom 1940, sa uvádza, ţe veniec

sníma neveste predný druţba spolu so „širkou“. Pri tom spievali všetky kamarátky

nevesty a druţičky pieseň: „Neni voda rudavá...“. Po vypletení sa dá veniec do klobúka

mladého zaťa a široká dá neveste šatku na hlavu. Za tým hneď nasleduje tanec nevesty

so ţeníchom, kde muzika hrá pieseň: „Na zelenej lúke, kopa sena...“ a „Pozabúdaj,

moja milá...“. Mladomanţelia tancujú najskôr spolu a potom nevesta tancuje

s ostatnými svadobčanmi. Popri tanci kladú široké druţičkám na hlavy veniec, aby sa čo

najskôr vydali. (ARCHÍV TEXTOV UEt SAV, 1942: inv. č. 182)

V 40-tych rokoch bolo snímanie sprevádzané spevom. Avšak výpovede

respondentiek, kto snímal veniec so „šlajérom“10

sa líšili. Jednotlivé osoby, ktoré

snímali veniec, boli podľa výpovedí tieto: mladý zať, sestra, ţeny, ktoré vedeli snímať.

Z tejto informácie vyplýva, ţe funkcia „snímača“ nebola striktne určená a záleţalo od

rodiny, kto tento obrad vykonal.

Pri snímaní bola mladucha usadená doprostred izby, avšak mohlo sa stať, ţe ju

vyplietli aj za stolom. Ešte v tomto období, sa na niektorých svadbách pokladal veniec

po sňatí na hlavy druţičkám. Neveste sa uviazala šatka na hlavu a nasledoval tanec. Tu

sa opäť líšili výpovede respondentiek. Z ich výpovedí vyplýva, ţe ţeních sedel počas

tanca nevesty za stolom, alebo mali obaja mladomanţelia spoločné sólo a následne sa

pri nich striedali v tanci ostatní svadobčania.

Ešte v 50-tych rokoch sa odvádzala do stredu miestnosti samotná nevesta bez

ţenícha. Dokonca sa obyčaj snímania v tomto desaťročí niekedy nevykonával. Po sňatí

venca sa uţ veniec rovno schovával a druţičkám sa uţ na hlavy nekládol. Niekedy sa

stalo, ţe sňali veniec ale šatku uţ neuviazali, prípadne si šatku uviazala samotná

mladucha, ale aţ po hostine.

Od 60-tych rokov nastáva obnovenie tohto prvku spolu s inováciami. Pri

odvedení nevesty a pri snímaní sa spieva väčšinou pieseň: „Ej od Buchlova, vietor

10

šlájer – závoj na svadobnom venci

30

veje...“ Táto pieseň sem prišla z Moravy. Moţno predpokladať, keďţe obec leţí blízko

hraníc Moravy, ţe sa to sem dostalo priamo odtiaľ, cez rôzne muziky a kapely, ktoré

hrávali na svadbách. Táto pieseň sa dokonca spieva na svadbách dodnes. Do stredu

miestnosti však nevedú len nevestu, ale aj ţenícha. Neveste dajú z hlavy dole veniec,

ktorý sníma krstná matka, a ţeníchovi poloţia na hlavu klobúk. Po sňatí sa veniec

schová, uviaţe sa neveste šatka a tu sa pripája ďalší nový element, zdvíhanie na

stoličkách. Prídu druţbovia, chytia stoličky s mladomanţelmi, zdvihnú ich, niekto im

podá poháriky s páleným, mladomanţelia si prekríţenými rukami cez seba pripijú

a hodia poháriky za seba. Potom ich dajú dole, vezmú stoličky, mladému zaťovi podajú

metlu a mladuche lopatku. Tí musia pozametať rozbité sklo. Druţbovia však naschvál

stále rozkopávajú sklo a sťaţujú mladomanţelom úlohu. Uţ keď sa im konečne podarí

pozametať, začína sa obradný tanec. Najskôr tancujú mladomanţelia spolu a potom

obaja tancujú so svadobčanmi.

Ľudia v súčasnosti nehľadajú v tomto úkone nejaký konkrétny význam a často

povaţujú tento prvok za „zvyk“, ktorý sa „jednoducho“ zachováva, aj keď nechápu

prečo. Pri otázke na význam zdvíhania stoličiek a zametania rozbitého skla ľudia dlho

rozmýšľajú nad odpoveďou a často si ju domýšľajú. Keďţe pri tomto úkone

mladomanţelia spoločne zametajú rozbité sklo z pohárikov, vidia v tom niektorí ľudia

symbol toho, ţe neskôr v manţelstve dokáţu vyriešiť spoločné problémy a jednoducho

ich „zametú“.

Od tohto obdobia sa realizuje „čepčenie/snímanie venca“ rovnakým spôsobom.

Osoba, ktorá sníma veniec, nemusí byť len krstná mama - tento obrad môţu vykonávať

aj iné, vydaté ţeny. Zdvíhanie na stoličkách so zametaním sa ešte aj dnes vyskytuje na

svadobných hostinách, ale tieţ je to individuálne. Niekedy, aj keď sa mladomanţelia

nedvíhajú na stoličkách, si pripíjajú a zametajú rozbité sklo. Tancovať začínajú

mladomanţelia spolu, potom nasleduje tanec so svadobčanmi. Pri tanci sa tieţ môţu

vyskytnúť odlišnosti. Kým niekde môţu tancovať na parkete všetci, inde tancujú práve

len mladomanţelia so svadobčanmi, ktorí ich prišli vytancovať. Pritom však ostatní

svadobčania vytvoria kruh okolo dvoch tancujúcich párov, drţia sa za ruky a krokom sa

do rytmu piesne posúvajú v smere hodinových ručičiek. Z tohto kruhu potom vybiehajú

ľudia, ktorí chcú tancovať s mladým párom. Ako je vyššie spomenuté, dnes si na

svadby pozývajú ľudia veľmi často folklórne telesá, pričom forma interpretácie

čepčenia je značne odlišná. Priebeh týchto foriem opisujeme v nasledujúcej časti.

31

5.2 Čepčenie realizované folklórnymi telesami

Vo Veľkom Rovnom pôsobia dve folklórne telesá: Spevácka skupina Rovňan

a Folklórny súbor Rovňan. Obe tieto telesá od roku 2001 spestrujú svadobné hostiny

prevedením formy „začepčenia“ nevesty nielen vo Veľkom Rovnom, ale i v okolí.

Keďţe majú spoločnú históriu, pri ich dnešnej forme interpretácie čepčenia vychádzajú

zo spoločného základu, ktorý pochádza ešte z folklórneho súboru Rovňan pred rokom

1989.

Na jar roku 1957 bol vo Veľkom Rovnom zaloţený v obecnom druţstve Súbor

piesní a tancov Rovňan. Jeho prvým umeleckým vedúcim bol Ing. Jozef Pôbiš, neskôr

Juraj Onačila, Igor Novák, Miroslav Valo a ďalší. Súbor sa skladal z tanečnej zloţky,

speváckej zloţky a hudby. Po roku 1989 folklórny súbor zanikol. V roku 2000 sa členky

speváckej zloţky „starého“ súboru opäť začali stretávať a nacvičovať rôzne piesne. Od

ich obnovenia vystupujú so svojimi piesňami na rôznych podujatiach pod názvom

„Spevácka skupina súboru Rovňan“. Skupina je nezávislá od súčasného folklórneho

súboru Rovňan a pôsobí ako samostatné teleso. Ako je vyššie spomenuté, ich repertoár

zahŕňa aj „čepčenie nevesty“ na svadobných hostinách.

V roku 2001 sa obnovil i folklórny súbor. Pár mladých ľudí sa „pokúsilo“

obnoviť toto teleso a ako umeleckí vedúci boli prizvaní manţelia, ktorí boli členmi

súboru pred rokom 1989. Tak isto ako spevácka skupina, i súbor má nacvičenú formu

čepčenia, ktorú interpretujú na rôznych svadbách.

V sedemdesiatych rokoch nacvičil folklórny súbor scénické pásmo „Drotár“.

Scénka zobrazovala ţivot drotára od narodenia, cez jeho odchod do sveta a jeho

opätovný návrat, po ktorom nasledovala svadba. Svadobná časť scénického pásma,

pozostávala z čepčenia nevesty a tanečnej zábavy. Túto svadobnú časť scénického

prevedenia zrekonštruoval vtedajší choreograf Ján Polák. Informátorky tvrdili, ţe

rekonštrukcia čepčenia bola robená podľa „starých“ svadieb. Podľa výpovede súčasnej

vedúcej speváckej skupiny, pred rokom 1989 folklórny súbor nikdy nechodieval

„čepčiť“ na svadby. Ďalšia bývalá členka folklórneho súboru s pred roku 1989 na

otázku, či chodili s touto scénkou aj po svadbách dodala: „Áno. Ale akože po svadbách

málo. Jedine tak, čo sa súboráci ženili, ale tak ako to je teraz rozbehnuté, že sa ide aj

k druhému, tak to nie vtedy v tých časoch. To jedine po vystúpeniach, keď sa dal ten

tanec, tak sa dalo hento.“ (Tabačková, V., 1962)

32

Pozývanie folklórnych telies na svadby sa začalo aţ po opätovnom obnovení

speváckej skupiny, čiţe aţ v roku 2000 a pokračuje aţ dodnes. Vedúca speváckej

skupiny spomenula a opísala pri osobnom rozhovore prvé pozvanie skupiny na svadbu a

realizáciu čepčenia nevesty po ich obnovení. Dvaja mladomanţelia, pôvodom Slováci

ţijúci v USA, prišli na Slovensko, kde si spravili dodatočnú svadobnú hostinu, v rodnej

obci nevesty. Mladomanţelia chceli mať hostinu v tzv. „ľudovom“ štýle, a preto

poţiadali spevácku skupinu, aby im spríjemnila hostinu nejakým ţivým vstupom, pri

ktorom predvedú svadobné „zvyky“ z obce. Na toto prvé predstavenie na svadbe, si

nacvičili členovia skupiny „čepčenie“, ktoré pouţíval folklórny súbor v sedemdesiatych

a osemdesiatych rokoch. Avšak na svadobnej hostine pouţili namiesto falošnej nevesty

skutočnú nevestu a „čepčenie“ zrealizovali s ňou.

Po premiére mala skupina ďalšie pozvania na svadby, čo prinútilo členov

k početnejším nácvikom prednesu. Tieto pozvania prispeli aj k rôznym zmenám

v prevedení a k inováciám. Jednou z inovácií bolo privedenie a posadenie ţenícha oproti

neveste v strede sály, kým v scénke „starého“ súboru bola do stredu sály vţdy privedená

len nevesta. Postupom času sa forma realizácie menila, upravovala, vyvíjala sa.

I v súčasnosti stále prebieha tento vývoj. Aj keď sa vykonajú len malé zmeny a úpravy

v prevedení (napr. zmena piesne), uţ súčasná forma sa nemálo líši od prevedenia

v rokoch 2000 a 2001.

Súčasná podoba čepčenia folklórneho súboru Rovňan vznikla okolo roku 2001,

kedy sa folklórny súbor opäť obnovil. Pri formovaní choreografie prednesu čepčenia

vychádzali členovia súboru opäť zo scénky svadby, ktorá bola súčasťou scénického

pásma súboru v sedemdesiatych rokoch. Aj táto forma je pozmenená a boli k nej

pridané niektoré nové prvky, čím sa aţ na pár menších odlišností, podobá interpretácií

speváckej skupiny. Okrem týchto úprav sa i v súbore podoba čepčenia v súčasnosti

vyvíja a pridávajú sa ďalšie prvky. Jedným z takýchto prvkov je aj prísaha

mladomanţelov, svadobných mám a otcov na varešku a metličku. Tá sa pouţíva pri

realizácií čepčenia zhruba jeden rok a pochádza z cudzieho prostredia. Pri rozhovore

súčasná vedúca priznala, ţe videla túto pasáţ so sľubmi na neznámej videokazete, ktorá

sa jej zapáčila a text prísahy si opísala. Tento úkon postupne zaviedla do prevedenia

čepčenia folklórnym súborom. Meno dotyčného pána, ktorý na neznámej videokazete

pouţil túto prísahu nie je známe. Informátorka len dodala, ţe svadba na video zázname

sa konala na východnom Slovensku, ale bliţšia lokalizácia nie je známa.

33

Spevácka skupina Rovňan realizuje čepčenie na svadbách od roku 2001. Po

prvom predstavení na svadbe krajanov zo zahraničia, začali skupinu pozývať ľudia aj na

iné svadby, najmä v obci Veľké Rovné. V súčasnosti je pole ich pôsobnosti širšie, čiţe

sa objavujú na svadobných hostinách v celom okrese Bytča. Na rozdiel od folklórneho

súboru, v minulosti spevácka skupina po svojom obnovení pouţívala scénku

„začepčenia“ aj ako súčasť svojho repertoáru. Túto scénku niekoľkokrát predviedli aj na

rôznych predstaveniach, avšak tu pouţili falošných mladomanţelov.

Folklórny súbor Rovňan prezentuje „čepčenie“ výhradne len na svadobných

hostinách. Taktieţ ako spevácku skupinu i folklórny súbor pozývajú najmä na svadobné

hostiny konajúce sa v obci Veľké Rovné, v celom Bytčianskom okrese a veľakrát aj do

miest Bytča, Ţilina a Povaţská Bystrica. Na základe známostí s členmi súboru dnes

ľudia prizývajú súbor k realizácií čepčenia na svadobných hostinách. Prípadne boli

samotní objednávatelia v minulosti členovia tohto telesa. Ďalším dôvodom, prečo si

ľudia pozývajú na svadby folklórne telesá, je video dokumentácia ich interpretácie,

ktorá sa divákovi zapáči. Divák si následne vyhľadá kontakt na organizačnú vedúcu

súboru a objedná si teleso na svadbu. Týmto istým spôsobom folklórny súbor dostáva

moţnosť zrealizovať čepčenie aj na svadbách v iných lokalitách. Dôvodov, prečo si

folklórne telesá pozývajú aj do iných obcí, je veľa. Napríklad aj samotný pôvod

mladomanţelov môţe byť jedným z činiteľov, ak jeden z nich pochádza z Rovného.

Pôvod choreografa súboru je tieţ faktor ovplyvňujúci pozývanie telesa do iných obcí,

najmä do obce Terchová. Na základe jeho známostí ponúka ľuďom sluţby folklórneho

súboru Rovňan.

5.2.2 Komparácia foriem prevedenia „čepčenia“ folklórnymi telesami

Aj keď formy interpretácie oboch folklórnych telies vychádzajú z jednej a tej

istej scénky folklórneho súboru spred roku 1989, predsa sa tieto formy navzájom líšia.

Z toho vyplýva, ţe sa líšia aj od samotného východiskového prednesu. Tieto rozdiely

a podrobná komparácia foriem bude hlavnou témou tejto podkapitoly.

Ako je vyššie spomenuté, jedným z dôvodov týchto zmien bolo častejšie

pozývanie telies na svadby, čiţe si folklórne telesá museli upraviť formu predvedenia,

aby ju mohli aplikovať i na svadobné hostiny. Samozrejme chceli toto prevedenie

spraviť aj pre samotných mladomanţelov aj svadobných hostí čo

34

najkrajšie, najvhodnejšie a jednoduché. Folklórne telesá sú samozrejme ovplyvnené aj

samotnými mladomanţelmi, ktorí niekedy sami vyberú, čo chcú a čo nechcú.

V úvode interpretácie čepčenia realizovaného speváckou skupinou vyjde jeden

chlapec k neveste ku stolu, akoţe druţba, a jedno dievča k ţeníchovi, akoţe druţica. Pri

tom ostatní členovia skupiny spievajú piesne: „Veje vetrík, veje...“ a „Ponad to

Horevsie...“ Keď ich odberajú od stola a vedú do stredu sály, spievajú pieseň: „A v tem

Rovném, tri duby...“. V tejto piesni vidieť čerpanie skupiny zo scénického prevedenia

„starého“ súboru, ktorý pouţíval túto pieseň presne pri tej istej časti formy čepčenia.

Počas spevu ostatné ţeny - speváčky idú tieţ dopredu aj s heligonkárom a vytvoria

polkruh za mladomanţelmi tak, aby ich svadobčania videli.

Folklórny súbor začína piesňou: „Čeče voda rudavá...“. Táto pieseň je

zaznamenaná v dotazníku z roku 1942. Podľa výpovede v ňom sa táto pieseň spievala

ešte na prelome 19. a 20. storočia, konkrétne pri samotnom úkone snímania venca. Dnes

pri interpretácií počas tejto piesne vojde do sály najskôr muzika a ide hneď dopredu do

stredu sály. Poza muziku idú dievčatá, pričom 2-3 z nich sa odpoja, idú pre nevestu ku

stolu a vezmú ju dopredu pod javisko, kde ju aj usadia. Následne vychádzajú aj

mládenci a aj od nich sa 2-3 odpoja a idú k ţeníchovi, ktorého tieţ privedú dopredu

a posadia oproti neveste.

Uţ keď sú mladomanţelia usadení, chlapec, ktorý predstavuje predného druţbu

pri speváckej skupine, sa pýta nevesty trikrát či si dá hlávku sťať alebo vienok sňať.

Ţenícha sa to pýta len jedenkrát. Pomedzi odpovede a otázky ţeny spievajú strofy

piesne: „Zahrajte mi muzikanti vesele...“. Po spýtaní sa oboch mladomanţelov, začne

pieseň: „Mamička, tatíčko, uţ sa s vami lúčim...“. Popri tejto piesni ţeny snímajú ţene

veniec z hlavy, dajú jej šatku a ţeníchovi zas dávajú na hlavu klobúk.

Aj v tomto momente sa líšia formy čepčenia oboch súborov od scénického

pásma v súbore z pred roku 1989. V „starom“ súbore priviedli v scénickom prevedení

pred hostí len nevestu, ktorá sedela na putni. Z toho vyplýva, ţe druţba sa pýtal na

snímanie vienka len nevesty a ţenícha sa nepýtal na sňatie pierka, keďţe bol

neprítomný pri tomto úkone. Fakt, ţe v súčasnosti, spolu s nevestou privedú do stredu

sály aj ţenícha, je pravdepodobne spôsobený postupným vývinom a inováciami vo

formách interpretácie čepčenia folklórnych telies. Môţeme predpokladať, ţe členovia

telies do tohto úkonu umelo zapojili aj mladého zaťa. Dôvodom pre tento krok mohla

byť aj myšlienka samotných realizátorov formy čepčenia, ktorý pokladali tento deň

35

rovnako dôleţitý pre mladuchu aj pre ţenícha, a preto nechceli ani jedného vynechať pri

tomto obrade.

Vo folklórnom súbore sa osoba, ktorá sa pýta nevesty a ţenícha na snímanie

vienka a pierka, volá starejší. Pomedzi otázky sa spieva pieseň: „Zahrajte mi muzikanti

vesele...“. Keď mladucha na tretíkrát odpovie kladne, začne sa spievať tretia sloha

spomínanej piesne, pri ktorej sa jej sníme veniec a uviaţe sa jej šatka. Následne sa

„starejší“ spýta ţenícha, ktorý hneď prvýkrát odpovie kladne. Starejší rozkáţe nech sa

hrá a pri piesni ţeny mladému zaťovi kladú na hlavu vyzdobený klobúk a snímu mu

pierko zo saka. Vedúca speváckej skupiny uviedla, ţe po uviazaní šatky a po dospievaní

piesne sa mladý pár zdvíha na stoličkách, ako to je opísané v predchádzajúcej kapitole.

Vo folklórnom súbore sa tento akt zdvíhania nevykonáva často. Záleţí od

mladomanţelov, či chcú alebo nechcú, aby ich zdvihli.

Po samotnom úkone začepčenia, vykonaného členmi folklórneho súboru, sa

zaspieva pieseň: „Na zelenej lúke, kopa sena...“ Po piesni sa podajú mladomanţelom

zapálené sviečky, ktorými si pripália jednu veľkú sviecu spoločného ţivota. Uţ zhruba

posledný jeden rok sa po zapálení sviec vykonáva prísaha mladomanţelov a ich rodičov

na varešku a metličku. Je to len individuálne a tieţ záleţí od mladomanţelov či chcú

prisahať.

Po zdvíhaní mladomanţelov vytvoria speváčky speváckej skupiny koleso okolo

mladomanţelov, ktorých vytancujú pri muzike. Ostatné ţeny sú v kruhu pritom. Časom

sa do kruhu pripoja aj ostatní svadobčania, ktorí sa tieţ striedajú pri mladomanţeloch.

Speváčky sa pomaly nenápadne z tohto kruhu vytrácajú, a tým končí ich pôsobenie na

svadobnej hostine.

Ak sa pri realizácií čepčenia folklórneho súboru koná aj zdvíhanie stoličiek,

tanec nevesty nasleduje po tomto akte. Ak sa nerealizuje zdvíhanie, tanec začína hneď

po prísahe. Členovia súboru utvoria kruh a vytancujú ţenícha s mladuchou. Taktieţ sa

pripoja ostatní svadobčania a „súboráci“ sa pomaly vytrácajú. Čiţe záverečný tanec

a ukončenie realizácie čepčenia prebieha úplne rovnako aj v speváckej skupine, aj vo

folklórnom súbore Rovňan.

36

ZÁVER

Na základe získaných materiálov sa nám podarilo poukázať na jednotlivé

rozdiely v zachovaných tradičných prvkoch v 40-tych rokoch a v súčasnosti. Pri týchto

rozdieloch práca opísala a analyzovala jednotlivé činitele vplývajúce na vývinové

zmeny daných javov a poukázala na ich postavenie v súčasnom svadobnom obradovom

cykle.

Z výskumu a z poskytnutého materiálu vyplýva, ţe svadba v 40-tych rokoch sa

značne líšila od svadobného cyklu na prelome 19. a 20. storočia. Zatiaľ čo svadba pred

1. svetovou vojnou a aj v medzivojnovom období trvala ešte 3 dni a bola bohatá, pestrá

a veselá, v 40-tych rokoch boli svadby jednodňové, skromné, s malým počtom hostí.

Azda najvplyvnejším činiteľom vplývajúcim na túto zmenu bolo drotárstvo, ktoré

spôsobilo skorú modernizáciu obce a urýchlilo vývoj obyvateľov oproti iným obciam na

území dnešného Slovenska.

Naša práca je štúdiou konkrétnejšie opisujúcou a zaoberajúcou sa stavaním

stromčekov vo dvore mladomanţelov, významom a funkciou tohto elementu. Pôvod

stavania briez vo svadobnom dvore hľadá práca v stromčekoch, ktoré sa pouţívali vo

svadobných sprievodoch. Na dosiahnutie cieľa pouţíva rôzne príklady a opisy prípravy

stromčekov určených na sprievod z rôznych lokalít, najmä z územia Moravy. Vďaka

týmto opisom a komparáciám hľadá spoločný základ oboch javov.

Napriek faktu, ţe obidve folklórne telesá v obci, čerpali pri predvedení formy

čepčenia materiál zo scénického pásma folklórneho súboru Rovňan spred roku 1989, sa

tieto dve formy navzájom od seba líšia. Rozdiely vznikli na základe postupného vývoja

týchto foriem a ich prispôsobenia na súčasný svadobný cyklus. Okrem týchto činiteľov

spôsobujú rozdiely foriem v prevedení aj inovácie, ako napríklad zavádzanie nových

piesní, prípadne nových, cudzích elementov. Formy interpretácie oboch telies sú

i v súčasnosti v neustálom vývoji a stále sa prispôsobujú moderným trendom dnešných

svadieb.

37

Pouţitá literatúra

BENŢA, M. 1989. Znaky svadobného sprievodu vo svetle symboliky, In: Slovenský

národopis. Bratislava: Národopisný ústav SAV, roč. XXXVII, 1989, č. 1-2, s. 51-56

BEŇUŠKOVÁ, Z. – LEŠČÁK, M. 1987. Inštitucionalizované formy obradovej kultúry

a sviatkovania v súčasnom dedinskom prostredí. In: Slovenský národopis. Bratislava:

Národopisný ústav SAV, roč. XXXV, 1987, č.1.

BOTÍK, J. – SLAVKOVSKÝ, P. 1995. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska: 2. diel.

Bratislava : Veda, 1995. 418 s. ISBN 80-224-0235-4.

BOTÍK, J. a kol. 1988. Hont: Tradície ľudovej kultúry. Martin : Osveta, 1988. 672 s.

FEGLOVÁ, V. 1979. Funkcie tradičných prvkov v súčasnom svadobnom obradnom

systéme v Sebechleboch. In: Slovenský národopis. Bratislava : Národopisný ústav SAV,

roč. XXVII, 1979, s. 287-290

FROLEC, V. 1983. Svatební obrad. Současný stav a proměny. Brno : BLOK, 1983.

320s.

GULEJA, K. 1992. Svet drotárov. Martin : Matica Slovenská, 1992. 260 s. ISBN 80-

7090-232-9

JAKUBÍKOVÁ, K.1989. K metodológií štúdia svadby, In: Slovenský národopis.

Bratislava: Národopisný ústav SAV, roč. XXXVII, 1989, č. 1-2, s.10-18

JAKUBÍKOVÁ, K. 1996. Slovenská svadba (z hľadiska potrieb a moţností múzejnej

expozície), In: Svadba na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo SNM, 1996. s. 15-20.

ISBN: 80-85753-73-1

38

JAKUBÍKOVÁ, K. 2002. Analýza a interpretácia zmien obyčajových tradícií. In:

Tradícia a spoločensko-politické zmeny na Slovensku po 2. svetovej vojne. Bratislava :

STIMUL, 2002. s. 119-127. ISBN 80-88982-64-2

JAKUBÍKOVÁ, K. 2010, OBRAD – FOLKLÓR – FOLKLORIZMUS, In: Etnologické

rozpravy. Bratislava : Ústav etnológie SAV, 2010. č. 1-2, s. 26-29. ISBN 1335-5074

KOLEKTÍV AUTOROV.1975. Slovensko 3 Ľud II. časť. Bratislava : Obzor, 1975. s.

733 - 1217

KOMOROVSKÝ, J. 1976. Tradičná svadba u Slovanov. Bratislava : Univerzita

Komenského, 1976. 308 s.

KOMOROVSKÝ, J. 1996. Tradičná svadba z pohľadu morfológie sacrum, In: Svadba

na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo SNM, roč. XVII, 1996. s. 9-14. ISBN: 80-

85753-73-1

LEŠČÁK, M. 1996. Slovenské svadby. Bratislava : Prebudená pieseň – nadácia. 1996.

305 s. ISBN 80-967179-9-5

MJARTAN, J. 1974. Horehronie. Bratislava : Veda, 1974. - 370 s.

Učitelia základných škôl: Zvyky. Časť 8: Zvyky pri svadbách vo Veľkom Rovnom.

Dotazníková akcia MS, 1942. Archív textov UEt SAV, inv. č. 182.